Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/158/2022 z 26. 6. 2024 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. júna 2024, sp. zn. 4Co/158/2022, ECLI:SK:KSBA:2024:1718202014.5 Krajský súd Bratislava | 4Co/158/2022 | ECLI:SK:KSBA:2024:1718202014.5 | 2024-06-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/72fda0d2-f752-4397-88f3-e4257d5be7fb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1718202014.5 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 4Co/158/2022 1718202014 26. 06. 2024 JUDr. Anna Kašajová ECLI:SK:KSBA:2024:1718202014.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: A. B. C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. X, F., proti žalovanému: Mesto Pezinok, so sídlom Radničné námestie 7, Pezinok, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 18. októbra 2021 č. k. 39C/31/2018 – 203 takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Pôvodne sa žalobca žalobou zo dňa 01.10.2018 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na uverejnenie ospravedlnenia v mesačníku Pezinčan a v jednom celoštátnom denníku v nasledovnom znení: „Mesto Pezinok sa týmto ospravedlňuje A. B. C. B. z Bratislavy za nezákonnú exekúciu, ktorú mesto Pezinok proti nemu viedlo pre neznalosť zákonov pracovníčkami Msú Pezinok A. D. E. a B. G., bývalým pracovníkom Msú Pezinok právnikom Mgr. Matejom Tarbajom a primátorom mesta Pezinok B. H. E. v rokoch 2009 a 2010“. Mesto Pezinok je zároveň povinné oznámiť žalobcovi číslo mesačníka Pezinčan v ktorom bude ospravedlnenie zverejnené a rovnako aj názov celoštátneho denníka a dátum zverejnenia ospravedlnenia v ňom. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 5000 Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 2. Žalobu odôvodnil tým, že pre neznalosť daňového poriadku pracovníkmi B. C. A. D. E., B. G., B. B. I. ako aj primátorom mesta B. H. E., ktorí podľa žalobcu nevedeli o tom, že pokiaľ lehota prípadne na sobotu, potom uplynie až v najbližší pracovný deň, začalo mesto Pezinok dňa 21.12.2009 viesť proti jeho osobe nezákonné daňové exekučné konanie, a to na základe neprávoplatného platobného výmeru za komunálny odpad na rok 2009. Tvrdil, že proti platobnému výmeru v zákonnej lehote podal odvolanie, o ktorom k 21.12.2009 nebolo rozhodnuté. Na základe jeho odvolania, preto platobný výmer nenadobudol právoplatnosť. Avšak aj napriek tomu, že platobný výmer nenadobudol právoplatnosť, mesto Pezinok nielenže začalo viesť proti nemu nezákonné exekučné konanie pre nezaplatenie poplatku na rok 2009, ale ešte aj dalo zablokovať jeho účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v stavebnej sporiteľni PSS, J.. Týmto konaním mesto Pezinok podľa žalobcu porušilo jeho základné ľudské práva zaručené nielen v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) a v čl. 7 a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, ale aj v čl. 16 a čl. 19 Ústavy SR, pretože nezákonným spôsobom zasiahlo do jeho súkromia a rodinného života a zároveň bezprecedentne pošpinilo jeho ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobré meno, povesť spoľahlivého dlžníka a vážnosť v najväčšej banke stavebného sporenia, ktorou je C., J. a tým aj v celej finančnej a bankovej sfére. Na základe jeho odvolania proti daňovej exekučnej výzve bolo daňové exekučné konanie zastavené a to rozhodnutím zo dňa 20.1.2010, ktoré mu bolo doručené dňa 26.01.2010, no napriek tomu stavebná sporiteľňa PSS, a.s. zaviedla voči nemu prísne reštrikčné opatrenia. Tieto opatrenia spočívali v tom, že sporiteľňa mu v roku 2010 úplne odmietla poskytnúť úver. Úver mu na základe opakovanej žiadosti poskytla až koncom roka 2011, avšak za oveľa prísnejších a tvrdších podmienok než boli podmienky, za akých v tom čase poskytovala obdobné úvery. Musel v prospech banky založiť vlastný byt, hoci pri rovnakých úveroch u iných klientov banka v tom čase záložné právo na byt nevyžadovala. Okrem toho banka vo svojom informačnom systéme evidovala informáciu o exekúcii vedenej proti nemu pravdepodobne najmenej do konca roku 2013, keďže podľa výpovede zamestnankyne banky D. J. K., ktorú urobila na súdnom pojednávaní dňa 17.10.2013 na OS Pezinok vo veci vedenej pod sp. zn. 8C/278/2011, banka eviduje informáciu o exekúcii klienta ešte 12 mesiacov od zrušenia zmluvy (presný dátum zrušenia zmluvy si žiaľ nepamätá). Uviedol, že je veľmi pravdepodobné, že počas mimoriadne dlhej doby v trvaní minimálne 3 až 4 rokov, počas ktorých bola táto informácia uchovávaná v IS C.. a. s. sa k informácií o exekučnom konaní proti nemu dostali aj iné banky, keďže v rokoch 2011 až 2014 mu aj ostatné banky odmietali poskytnúť úver, ktorý potreboval na rekonštrukciu rodinného domu. V dôsledku zamietania jeho žiadostí o úver najprv v C., J. v roku 2010 a následne aj vo viacerých ďalších bankách, rekonštrukciu rodinného domu, ktorú pôvodne plánoval na roky 2008 až 2010, nemá ukončenú ani dodnes. Uplatnenú nemajetkovú ujmu žalobca odôvodnil tým, že nezákonným exekučným konaním mesto Pezinok nezákonným spôsobom zasiahlo do jeho súkromia a rodinného života a zároveň bezprecedentne pošpinilo jeho ľudskú dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, jeho osobnú česť, dobré meno a povesť spoľahlivého dlžníka v najväčšej banke stavebného sporenia PSS, a.s. a tým aj v celej sfére finančných a bankových inštitúcií. Okrem toho táto nezákonná exekúcia spôsobila v jeho rodine totálny rozvrat, veľmi napätú situáciu s častými zbytočnými hádkami s manželkou a s množstvom stresových situácií, ktoré predtým u nich nebývali, keďže dovtedy viedli pokojný rodinný život bez akýchkoľvek väčších sporov. V dôsledku nezákonnej exekúcie nemá rekonštrukciu rodinného domu ukončenú ani dodnes. Preto sa súdnou cestou domáha aspoň ochrany osobnosti a minimálne čiastočnej náhrady spôsobenej nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka, keďže mesto Pezinok sa mu za spôsobenú ujmu doteraz verejne ani len neospravedlnilo. 3. Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 29.04.2019 pod č. k. 39C/31/2018-88, ktorým žalobu zamietol a priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 30.11.2020 konštatoval, že súd prvej inštancie pochybil, keď nepostupoval podľa § 129 ods. 1, 2 CSP, teda nevyzval žalobu na odstránenie vád žaloby. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie aj napriek nedostatku žaloby vec rozhodol je jeho konanie postihnutou vadou, na ktorú odvolací súd musel prihliadnuť a ktorá sa týka procesnej podmienky konania. 4. Uznesením 39C/31/2018-136 zo dňa 12.03.2021 súd prvej inštancie vyzval žalobcu podľa § 129 ods. 1, 2 CSP na špecifikáciu petitu, ktorú žalobca upravil písomným podaním zo dňa 08.04.2021, ako aj písomným podaním zo dňa 09.04.2021, ktorú na pojednávaní dňa 18.10.2021 pripustil. Po pripustení zmeny petitu žalobca žiadal, aby súd rozhodol: „Žalovaný je povinný vykompenzovať žalobcovi nezákonné zasahovanie do jeho ľudských a osobnostných práv a základných slobôd poskytnutím satisfakcie, takto aby súd: i.) Do jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku uverejniť ospravedlnenie v denníkoch Sme a Nový čas a v mesačníku Pezinčan v tomto znení: "Mesto Pezinok. zastúpené primátorom Ing. arch. Igorom Hianikom sa týmto verejne ospravedlňuje poškodenému A. B. C. B., nar. XX.X. XXXX, bytom v Bratislave, J. Smreka 5, za nezákonné zasahovanie mesta Pezinok do jeho základných ľudských a osobnostných práv a do jeho základných slobôd a to pošpinením jeho dobrého mena, jeho povesti, občianskej cti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ku ktorému došlo jednak zverejnením oznámenia o nezákonnej exekúcii, ktorú mesto Pezinok proti nemu nezákonne viedlo v rokoch 2009 a 2010 na základe protiprávne vydaného rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania zn. 35507/5/23/6435/2009 zo dňa 21.12.2009 a to bez existencie akéhokoľvek relevantného daňového exekučného titulu a ktorú následne mesto Pezinok zverejnilo v C. E. E., a. s., a jednak tiež nezákonným zablokovaním jeho účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX v C. E. E., J. na dobu od 21.12.2009 do 25.01.2010, v dôsledku čoho mu Prvá stavebná sporiteľňa, J. odmietala poskytnúť stavebný úver počas 20-tich mesiacov v rokoch 2010 a 2011. ii.) Do siedmych dní od uverejnenia ospravedlnenia doručiť žalobcovi po jednom výtlačku denníkov Sme a Nový čas a mesačníka Pezinčan s uverejneným ospravedlnením. iii.) Do troch dní od právoplatnosti rozsudku čiastočne vykompenzovať žalobcovi spôsobenú nemajetkovú ujmu poskytnutím finančnej náhrady vo výške 10.000,00 eur (slovom desaťtisíc eur). Finančnú náhradu je žalovaný povinný previesť žalobcovi na účet s číslom [F. E. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, ktorý je vedený v peňažnom ústave ČSOB, a. s. iv.) Do troch dní od právoplatnosti rozsudku uhradiť žalobcovi aj trovy konania v plnej výške, ktorá bude súdu oznámená dodatočne. 5. Súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodol právne ju posúdil podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 13 ods. 1 až 3 OZ, § 100 ods. 1 OZ, článku 19 ods. 1,2 Ústavy Slovenskej republiky, keď celkovo vykonaným dokazovaním po jeho doplnení v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu mal za preukázané, že nesprávnym úradným postupom žalovaného bolo začaté exekučné konanie voči žalobcovi na vymoženie daňového nedoplatku /daň za komunálne odpady a drobné stavebné odpady za obdobie roku 2009 v sume 15,75 eur/, ktoré bolo žalobcovi oznámené daňovou exekučnou výzvou zo dňa 05.01.2010, ktorá bola zrušená rozhodnutím žalovaného zn. 1591/5/23/1904/2010 zo dňa 20.01.2010, ktorým bolo zároveň aj zastavené daňové exekučné konanie, vedené voči žalobcovi na základe rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania zo dňa 21.12.2009. 6. Žalobca mal za to, že konaním žalovaného došlo k porušeniu základných ľudských práv zaručených nielen v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na rešpektovanie súkromia a rodinného života) a čl. 7 a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, ale ja v čl. 16 a čl. 19 Ústavy SR pretože nezákonným spôsobom zasiahlo do jeho súkromia a rodinného života a zároveň bezprecedentne pošpinilo jeho ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobré meno, povesť, spoľahlivého dlžníka a vážnosť v najväčšej banke stavebného sporenia PSS, a.s. a tým aj v celej finančnej a bankovej sfére. Tvrdil, že z dôvodu daňového exekučného konania, ktoré síce bolo zastavené dňa 20.01.2010 Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. (ďalej len „C.“) voči nemu zaviedla prísne reštrikčné opatrenia, ktoré spočívali v tom, že sporiteľňa mu v roku 2010 odmietla poskytnúť úver. Úver žalobcovi poskytli koncom roka 2011, ale za oveľa prísnejších podmienok než boli podmienky, za akých v tom čase poskytovala obdobné úvery. Uviedol, že musel v prospech banky založiť vlastný byt, hoci pri rovnakých úveroch a iných klientoch banka v tom čase záložné právo na byt nevyžadovala. Podľa žalobcu žalovaný zasiahol do jeho súkromia a zároveň aj do jeho základných ľudských a osobnostných práv tým, že verejne, a to najprv v C. a následne i v celom bankovom sektore, avšak neskôr aj inde, pošpinil jeho ľudskú dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, osobnú česť, dobré meno i povesť spoľahlivého dlžníka, čím zároveň spôsobil totálny rozvrat a vznik veľmi ťažkej a napätej situácie aj v jeho rodine. Predovšetkým PSS kvôli požiadavke žalovaného na zablokovanie jeho účtu celé dva roky odmietala poskytnúť úver. A keďže banka pri jeho zmluve stavebného sporenia evidovala záznam o exekúcii najmenej ďalších päť rokov, ale veľmi pravdepodobne ešte aj dlhšie, čo jednoznačne vyplýva z výpovede svedkyne K. táto informácia unikla aj do iných bánk, keďže v rozhodnom období rokov 2011 až 2015 mu aj iné banky (Slovenská sporiteľňa, Tatrabanka, ČSOB, VÚB) úver odmietali poskytnúť. Bankoví pracovníci v rôznych bankách totiž preukázateľne navzájom komunikujú a okrem toho sa vyskytlo aj množstvo hackerských útokov a to i na bankové informačné systémy. Takže práve toto boli cesty, ktorými sa informácia o exekúcii dostala i do dispozičnej sféry iných bánk a to tým skôr, že PSS informáciu o exekúcii evidovala vo svojom informačnom systéme celé dlhé roky. 7. Podľa súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že z dôvodu nesprávneho úradného postupu žalovaného, kde bolo aj napriek odvolaniu žalobcu vydané daňové exekučné konanie, a na mesiac blokovaný účtu v PSS, bolo zasiahnuté do jeho súkromia, a zároveň došlo v celom bankovom sektore k pošpineniu jeho mena, ľudskej dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti. Mal za preukázané, že PSS listom zo dňa 15.04.2010 žalobcovi oznámila, že v súčasnej dobe PSS neeviduje voči žalobcovi žiadne exekučné konania a účet nie je blokovaný. Zamestnankyňa Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. D. J. K. v svedeckej výpovedi uviedla, že C. nezapisuje informácie ohľadne exekúcie klientov do Slovenského registra bankových informácií. Danú skutočnosť aj osobne preverovala, či informácia o exekúcii žalobcu nebola z ich strany oznámená do Slovenského registra bankových informácií, kde uviedla, že nebola. Taktiež uviedla, že nemajú prepojený bankový systém s ich akcionármi. Tvrdenie žalobcu, že bankoví zamestnanci medzi sebou komunikujú, vyskytlo sa aj množstvo hackerských útokov a to i na bankové informačné systémy, a preto mal za to, že mu nebol poskytnutý úver, je podľa prvoinštančného súdu iba nepreukázaným tvrdením žalobcu, ako aj tvrdenie, že banka pri Zmluve stavebného sporenia evidovala záznam o exekúcii najmenej päť rokov, pravdepodobne dlhšie. Konštatoval, že žalobca poukazoval na výpoveď svedkyne K., ktorá uviedla, že v ich informačnom systéme evidujú záznam ak klient bol exekuovaný počas trvania zmluvného vzťahu s klientom a 12 mesiacov od zrušenia zmluvy. Zdôraznil, že svedkyňa v svedeckej výpovedi iba poukazovala na postup PSS, ak klient má vedenú exekúciu, avšak mal za preukázané, že žalobcovi PSS listom oznámila, že nevedú voči nemu žiadne exekučné konania, preto tvrdenie, že z dôvodu záznamu vedenej exekúcie mu nebol poskytnutý úver považoval zo strany žalobcu za neunesenie dôkazného bremena. Skonštatoval, že žalobca mal blokovaný účet krátku dobu (jeden mesiac), vymáhala sa nízka suma a žalobca podľa vyjadrenia banky nebol vedený v registri bankových úverov. Podľa prvoinštančného súdu žalobca nepreukázal, že v inkriminovanom čase o poskytnutie úveru skutočne požiadal a že mu banka žiadosť zamietla, z dôvodu danej exekúcie. Mal za preukázané, že Prvá stavebná sporiteľňa listom zo dňa 15.04.2010 žalobcovi uviedla, že „v súčasnej dobe PSS, a.s. neeviduje voči Vám žiadne exekučné konanie a Váš účet nie je blokovaný“. Prvá stavebná sporiteľňa žalobcovi listom zo dňa 06.07.2010 uviedla „Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. ku dňu 25.03.2010 evidovala iba informáciu z Mesta Pezinok, z ktorej nie je zrejmé, či Mesto Pezinok viedlo v tom čase ešte voči Vám daňové exekučné konanie alebo išlo o priebežnú daňovú kontrolu daňového subjektu“. Skonštatoval, že Prvá stavebná sporiteľňa listom 01.03.2009 (pozn. malo byť 01.03.2010) oznámila Mestu Pezinok, že voči žalobcovi neboli a nebudú Prvou slovenskou sporiteľňu a.s. z titulu neoprávnenej exekúcie uplatnené žiadne sankcie. Taktiež PSS, a.s. potvrdila, že z uvedeného dôvodu nebol a ani nebude žalobca znevýhodnený pri získavaní úverov v Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. 8. K predloženému potvrdeniu od Tatra banky a.s. zo dňa 31.10.2016, v ktorom odpovedala na položenú otázku žalobcu, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca daným listom len poukázal, na postup ktorý používa banka pri komplexnom zhodnotení klienta pri poskytovaní úveru. Taktiež z potvrdenia L. F. J., podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že odpovedala na žiadosť žalobcu. Skonštatoval, že z predložených odpovedí bánk vyplýva jedine ako postupuje Tatra banka a.s. a ČSOB banka a.s. komplexne pri žiadostiach klientov o úver, kde sa skúma celá bonita klienta, pričom z daných potvrdení nevyplýva, či dané podmienky platili pri poskytovaní úverov aj v rokoch 2010, 2011. Z potvrdení bánk podľa súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že ku každej žiadosti banky pristupujú jednotlivo ku konkrétnemu žiadateľovi o úver, kde je potrebné skúmať viacero faktorov, okrem iných faktoroch aj to, či sa voči žiadateľovi vedie exekučné konanie. Mal za to, že žalobca nepreukázal, že výlučne z dôvodu zablokovaného účtu od 23.12.2009 do 25.01.2010 mu nebol poskytnutý úver, nakoľko poskytnutie úveru peňažným ústavom nie je nárokovateľné automaticky na základe jeho žiadosti, ale o poskytnutí úveru klientovi a za akých konkrétnych podmienok rozhoduje peňažný ústav. Uvedené podľa súdu prvej inštancie potvrdila aj svedkyňa D. J. K., ktorá uviedla: „u nás sa menia podmienky poskytovania úverov. Preverujeme platobnú disciplínu a bonitu klienta. V súčasnosti by exekúcia za určitých podmienok nebola dôvodom na zamietnutie poskytnutia úveru. Nebol by problém, ak by exekúcia bola do 300 eur za posledných 12 mesiacov a oprávneným by bol konkrétny subjekt ako napr. policajný zbor, daňový úrad, sociálna poisťovňa...Pred poskytnutím úveru by sme požadovali od klienta potvrdenie od oprávneného subjektu o celkovej úhrade tejto exekúcie. Takto to platí dodnes, v r. 2013 a platí to tak od októbra 2011. Čo sa týka rozhodného obdobia december 2009/ január 2010, tam takáto tolerancia nebola z našej strany. Ak by sme sa vtedy dozvedeli, že klient má exekúcie pravdepodobne by sme jeho žiadosť o úver zamietli, ale nemôžem potvrdiť, že by to bolo pre všetky prípady klientov, nakoľko neviem o aká konkrétny produkt by klient žiadal. Možno by nám stačilo opäť predloženie dokladu o úhrade všetkých nedoplatkov“. Podľa súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že neposkytnutie úveru bolo výlučne z dôvodu rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania č. 35507/5/23/6435/2009 a blokovania účtu 23.12.2009 do 25.01.2010 a poukázal na list Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. zo dňa 01.03.2010, z ktorého vyplýva, že žalobca nebude znevýhodňovaní pri získavaní úverov v Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca na pojednávaní v konaní 8C/278/210 dňa 17.10.2013 uviedol, že po odblokovaní účtu o úver nepožiadal, ale o úver požiadal až začiatkom roka 2011, dostal ho koncom roka 2011, pričom ani po poskytnutí daného úveru nebolo preukázané, že by žalobca rekonštrukciu rodinného domu dokončil s vybudovaním priestorov na ubytovanie a prevádzkovanie lekárne, kde z obsahu žaloby vyplýva, že rodinný dom nie je zrekonštruovaný dodnes. Preto tvrdenie, žalobcu, že zablokovaním prístupu k úverovým zdrojom bánk, ktoré bolo spôsobené zverejnením informácie o nezákonnej exekúcii, ho žalovaný donútil prerušiť práce na rekonštrukcii a znemožnil rozbehnúť dlhodobo plánované a pripravované podnikanie, súd prvej inštancie nemal za preukázané, nakoľko žalobca úver koncom roka 2011 dostal, kde mohol dokončiť plánovú rekonštrukciu a rozbehnúť podnikanie. 9. Žalobca tvrdil, že prinajmenšom v Bratislave je verejne veľmi dobre známou osobnosťou, keďže 12 rokov vykonával funkciu komunálneho poslanca, člena miestnej rady i predsedu viacerých komisií MZ v mestskej časti Devínska Nová Ves. Okrem toho od roku 2005 a to až do polovice roku 2017 bol štátnym zamestnancom, ktorý vykonával kontrolu projektov spolufinancovaných z prostriedkov EÚ, čo jednoznačne a nespochybniteľne znamená, že bol aj verejným činiteľom. Mal za to, že informácia o exekúcii sa dostala aj ku kontrolovaným subjektom, s ktorými sa stretol počas svoje práce a následne sa danú informáciu podľa žalobcu dozvedel jeho nadriadený, a preto v roku 2017 sa generálny riaditeľ rozhodol určiť mu ako miesto výkonu práce Nitru namiesto Bratislavy, s ktorým žalobca nesúhlasil. Súd prvej inštancie považoval tieto tvrdenia žalobcu, za nepreukázané. Rovnako za nepreukázané považoval súd prvej inštancie aj tvrdenia žalobcu, že následky nezákonného konania žalovaného mali vplyv na jeho súkromie, zdravotný stav i rodinný život. 10. Na základe vykonaného dokazovania nemal súd prvej inštancie za preukázané, že konaním žalovaného došlo k zásahu do dobrej povesti žalobcu, poškodenia dobrého mena v bankovej sfére, v zamestnaní, a že dané konanie žalovaného malo priamy vplyv v rodine žalobcu. Podrobením testu proporcionality je miera celkového zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu podľa súdu prvej inštancie prevažne nízka. Skonštatoval, že žalovaný po dobu ani nie jedného mesiaca viedol proti žalobcovi daňovú exekúciu a bol zablokovaný účet, táto skutočnosť však nebola známa širšej verejnosti, ani zaznamenaná v bankovom informačnom systéme a preto uverejnenie článku v miestnom mesačníku Pezinčan, ako aj celoštátnych denníkoch bez bližšej špecifikácie vzbudí podľa súdu prvej inštancie u čitateľa neúplné informácie. Skonštatoval, že zo zápisu z predbežného prerokovania nároku na náhradu škody konaného dňa 09.02.2010 (spis 8C/278/2011 č.l. 34) vyplýva, že za prítomnosti žalobcu sa zástupcovia Mesta Pezinok ospravedlnili za komplikácie, ktoré žiadateľovi spôsobili nesprávnym úradným postupom Mesta Pezinok a uviedli, že príslušným inštitúciám bude zvláštnym listom oznámené, že v prípade daňovej exekúcie voči žiadateľovi išlo o pochybenie zo strany Mesta Pezinok, čo zabezpečí, aby v budúcnosti žiadateľovi nevznikli negatívne následky. Tvrdenie žalobcu, že do dnešného dňa sa mu Mesto Pezinok neospravedlnilo považuje súd prvej inštancie za nepravdivé. Uviedol, že Mesto Pezinok zaslalo žalobcovi list Predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a výzva na jej náhradu vyjadrenie zo dňa 23.01.2011, kde z obsahu vyplýva, že dňa 09.02.2010 zaslali ospravedlňujúci list Prvej stavebnej sporiteľni a.s. Bratislava a požiadali, aby povesť žalobcu ako spoľahlivého dlžníka nebola dotknutá. Prvá stavebná sporiteľne a.s. listom zo dňa 01.03.2010 zaslala stanovisko k neoprávnenej exekúcii, v ktorom uviedla, že voči žalobcovi neboli ani nebudú Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. z titulu neoprávnenej exekúcie uplatnené žiadne sankcie. Taktiež potvrdila, že z uvedeného dôvodu nebol a ani nebude žalobca znevýhodnený pri získavaní úverov v Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. Prvá stavebná sporiteľňa a.s. listom zo dňa 15.0 4.2010 žalobcovi oznámila, že v súčasnej dobe PSS, a.s. neeviduje voči žalobcovi žiadne exekučné konania a účet nie je blokovaný. 11. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal primeraného zadosťučinenia (ospravedlnenia) ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nakoľko k neoprávnenému zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu žalobcovi na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka podľa súdu prvej inštancie nedošlo, priznanie primeraného zadosťučinenia považoval za nedôvodné. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania voči nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu ktorú súd prvej inštancie považoval za dôvodnú. K zásahu do osobnostných práv malo v zmysle žaloby dôjsť v období od 23.12.2009 do 25.01.2010. Žalobca mohol svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát dňa 26.01.2010 od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila dňa 26.01.2013. Žalobca však svoju žalobu podal na súde až 01.10.2018, teda po uplynutí premlčacej doby. 12. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 CSP a nakoľko bol žalovaný v spore plne úspešný priznal mu nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca riadne a včas odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP, pretože neboli splnené procesné podmienky, § 365 ods. 1 písm. b) CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. c) CSP, pretože rozhodoval vylúčený sudca, § 365 ods. 1 písm. d) CSP, pretože súd spôsobil v konaní inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. f) CSP, keďže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a § 365 ods. 1 písm. h) CSP, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 14. Namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal žalovaným verejne rozširovaným klamstvom o tom, že je údajne jeho daňovým dlžníkom, ktoré žalovaný v rokoch 2009 a 2010 verejne rozširoval aj napriek tomu, že mu nikdy, teda ani v rokoch 2009 a 2010 a ani nikdy predtým na daniach nič nedlhoval a svoje daňové povinnosti si voči nemu vždy riadne a včas splnil. Podľa žalobcu konajúca sudkyňa založila odôvodnenie rozsudku na ničím nepodložených hypotetických fabuláciách a konštrukciách a súčasne aj na totálnej dezinterpretácii zisteného skutkového stavu, skutkových okolností a predložených dôkazov, pričom ešte aj skutočnosti a dôkazy, jednoznačne svedčiace výlučne v prospech žalobcu, dokázala dezinterpretovať tak, aby nimi mohla argumentovať v jeho neprospech. Okrem toho uprednostnila tuzemské právne predpisy pred medzinárodnou zmluvou (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktorá jednoznačne a nespochybniteľné má prednosť aj pred zákonom. Tým sa súd podľa žalobcu dopustil ešte aj protiústavného konania, keďže uprednostňovanie tuzemských zákonov pred medzinárodnou zmluvou je v príkrom rozpore s čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. 15. Uviedol, že vo veci rozhodovala sudkyňa JUDr. Ocelková, ktorá sama ešte dňa 23.02. 2021 podala predsedovi súdu oznámenie o vylúčení podľa § 50 ods. 1 CSP, v ktorom uviedla, že sa nepovažuje za nestranného sudcu a aj vo vyjadrení k žalobcom vznesenej námietke zaujatosti zo dňa 03.04.2021 uviedla, že sa cíti byť zaujatá a jej negatívny vzťah k žalobcovi je značnej intenzity. Predseda súdu menovanú sudkyňu z prejednania a rozhodovania vo veci žaloby nevylúčil a ani sudkyňa sama sa rozhodovania v tejto veci nevzdala a o vybavení námietky z 20.09.2021 nebol vyrozumený. Žalobca má za to, že takýmto postupom bolo porušené jeho základné ľudské právo na konanie pred nestranným súdom, ustanovené medzinárodnou zmluvou, ktorá má prednosť aj pred tuzemskou právnou úpravou. Konaním a rozhodovaním voči žalobcovi zaujatej sudkyne došlo podľa žalobcu k porušeniu jeho základného ľudského práva na spravodlivé a nestranné prejednanie a rozhodnutie vo veci jeho žaloby (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), a takto vynesený rozsudok nemožno považovať ani za spravodlivý a ani za zákonný. Namietal, že súd prvej inštancie rozsudok jasne, presvedčivo a zrozumiteľne ani nezdôvodnil. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nevysvetlil ani nezdôvodnil, z akého dôvodu nerešpektoval ustanovenia medzinárodnej zmluvy, ktorá má prednosť aj pred tuzemskými zákonmi, ale uprednostnil tuzemské zákony pred ustanoveniami medzinárodnej zmluvy vierohodne a presvedčivo nezdôvodnil, prečo a z akých dôvodov sa podstatným spôsobom odchýlil od rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, na ktoré poukázal už v žalobe, nezdôvodnil, prečo záujmy žalobcu neobhajoval s takou istou starostlivosťou, s akou obhajoval záujmy žalovaného a tiež ani to, prečo dôkazy jasne svedčiace v prospech žalobcu dezinterpretoval tak, aby vyzneli v môj neprospech. Nevysvetlil a nezdôvodnil ani to, prečo sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal žalovaným verejne rozširovaným klamstvom o tom, že je jeho daňovým dlžníkom, ktoré žalovaný verejne rozširoval v rokoch 2009 a 2010, ani presvedčivo nezdôvodnil prečo úradníkov a zamestnancov žalovaného a ani zamestnancov ani ostatných zmluvných spolupracovníkov Prvej stavebnej sporiteľne, J. (C.) nepovažoval za verejnosť. Dôvodil, že už z konania OS PK. sp. zn. 8C/278/2011 mal súd vedomosť o tom, že žalovaný ho aj bez existencie relevantného dôvodu, resp. relevantného dôkazu, ešte v roku 2009 verejne lživo a urážlivo označil za daňového dlžníka, hoci ani v roku 2009 a rovnako ani nikdy predtým voči žalovanému žiadne podlžnosti na daniach nemal a svoje daňové povinnosti som si voči nemu vždy riadne a včas plnil. O tom, že ho žalovaný takto lživo pourážal, mal súd vedomosť taktiež aj zo žaloby z 19.09.2018, ku ktorej v prílohách pripojil aj daňovú exekučnú výzvu žalovaného s týmto lživým, hanlivým, urážlivým a dehonestujúcim označením a rovnako aj z podania z 31.08.2021, v ktorom súd opätovne upozornil na toto nepravdivé, lživé, hanlivé a urážlivé označenie za daňového dlžníka, ktorým žalovaný aj verejne bezprecedentne pošpinil jeho ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobré meno a povesť i vážnosť v spoločnosti. Uviedol, že ak žalovaný slušného, bezúhonného a poctivého občana, ktorý si vždy riadne a včas plnil všetky daňové povinnosti lživo a dehonestujúco poohováral a označil za daňového dlžníka tak jednoznačne a nespochybniteľné vyplýva, že žalovaný takýmto lživým a dehonestujúcim ohováraním - a to aj pri tom absolútne najobjektívnejšom vnímaní - podstatným spôsobom znížil žalobcovu dôstojnosť dokonca aj v prípade, ak by sa o tom, že ho takýmto klamstvom žalovaný urazil a ponížil, ani nikto iný nedozvedel. Podľa žalobcu o nepravdivom tvrdení žalovaného, že je jeho daňovým dlžníkom a taktiež aj o, nezákonne vedenej exekúcii vedeli nielen všetci úradníci a zamestnanci mestského úradu v Pezinku, ale aj všetci volení zástupcovia mesta a taktiež aj všetci zamestnanci i externí spolupracovníci PSS. Preto v zmysle rozhodnutí najvyšších súdnych autorít SR (ÚS SR a NS SR) je absolútne namieste nielen požiadavka na verejné ospravedlnenie sa žalovaného v tlačených médiách, ale taktiež aj požiadavka na priznanie peňažného zadosťučinenia od žalovaného. Podľa názoru žalobcu je nespochybniteľným faktom, že úradníci, zamestnanci a volení funkcionári žalovaného, ako aj zamestnanci a spolupracovníci PSS sú súčasťou verejnosti. To následne jednoznačne znamená, že taktiež je absolútne namieste požadovať aj zverejnenie ospravedlnenia žalovaného v tlačených médiách a to tým skôr, že žiaden úradník a zamestnanec žalovaného z rokov 2009 a 2010 už dnes u žalovaného nepracuje, zároveň tiež došlo k podstatnej obmene volených zástupcov žalovaného a taktiež nie všetci zamestnanci a spolupracovníci PSS z rokov 2009 a 2010 ešte stále aj dnes pre banku pracujú. 16. Namietal odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 26, 27, 28 v súvislosti s neunesením dôkazného bremena a vyslovené závery súdu považuje za nesprávne. Nesúhlasil s vyhodnotením listinných dôkazov v bode 29 rozsudku, ktoré súdu predložil a ktorými sú potvrdenia dvoch bánk (Tatra banky a ČSOB banky). Z týchto listinných dôkazov podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že banky rizikovým exekvovaným klientom úvery neposkytujú. Napriek tomu súd na základe predložených dôkazov v tomto bode skonštatoval len toľko, že exekúcia nie je jediným faktorom, ktorý banky skúmajú pri žiadateľoch o úver a zároveň dospel k záveru, že z predložených dôkazov nevyplýva, že by banky rizikovým exekvovaným klientom žiadosti o úver zamietali aj v rokoch 2010 a 2011. K bodu 31. napadnutého rozsudku uviedol, že súd vedome a úmyselne dezinterpretuje jeho vyjadrenia ohľadne žiadostí o úver z konania 8C/278/2011, ktoré detailne vysvetlil a objasnil v podaní z 31.08.2021. Skonštatoval, že práve nejednoznačnosť informácie, uchovávanej v informačnom systéme C. spôsobila, že si ju pracovníci na pobočkách C. vysvetľovali po svojom a to tak, akoby stále bol exekvovaný. Na tomto základe mu preto na všetkých pobočkách C. ešte aj vo februári a marci 2010 a následne i väčšiu časť roku 2011 všetky žiadosti o úver zamietali a to aj napriek tomu, že žalovaný sa mal listom z 09.02.2010 banke ospravedlniť za nedôvodnú exekúciu a požiadať ju, aby žalobcova povesť spoľahlivého dlžníka nebola dotknutá a taktiež aj napriek tomu, že C. mala žalovanému potvrdiť, že pri získavaní úverov nebude znevýhodňovaný a to listom z 01.03.2009, doručeným žalovanému 05.03. 2010. Konštatoval, že súd v bode 31. poukazuje na iné jeho vyjadrenie z konania 8C/278/2011, v ktorom na otázku súdu, či žiadal o úver hneď po odblokovaní účtu odpovedal záporne s tým, že stavebná firma už nemala na rok 2010 voľné kapacity. Uviedol, že v podaní z 31.08.2021 jasne vysvetlil, že banka mu odblokovanie účtu oznámila až listom zo dňa 15.04.2010, ale pretože po celý prvý štvrťrok 2010 mu žiadosti o úver neustále a to opakovane zamietala, mal za to, že aj po údajnom odblokovaní účtu by mu C. žiadosti o úver znovu zamietla i v prípade, ak by stavebná firma mala ešte voľné kapacity a o úver by požiadal. Práve z tohto dôvodu v druhej polovici apríla po oznámení C. o údajnom odblokovaní účtu o úver znovu už nežiadal. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nepreukázal neposkytnutie úveru výlučne len z dôvodu zablokovania účtu v mesiacoch december 2009 a január 2010 s tým, že úver nie je nárokovateľný automaticky a že o podmienkach pre jeho poskytnutie rozhoduje výlučne banka. Toto tvrdenie súdu je podľa žalobcu nesprávne, nakoľko podmienky pre poskytovanie úverov totiž predovšetkým stanovuje zákon o bankách, ktorý bankám prikazuje pri výkone ich činností a pri ich obchodoch postupovať obozretne a to tak, aby obchody vykonávali spôsobom, ktorý zmierňuje riziká a neohrozuje bezpečnosť a ekonomickú situáciu bánk. Z tohto zákonného príkazu pre banky jednoznačne vyplýva zákaz poskytovať úvery rizikovým klientom akými nepochybne sú aj exekvovaní klienti. Tým je nespochybniteľne podľa žalobcu preukázané jednak to, že minimálne v januári 2010 mu banka skutočne odmietala poskytnúť úver práve a jedine z dôvodu neoprávneného zablokovania účtu kvôli nedôvodnej exekúcii, ktorú inicioval žalovaný, a jednak tiež to, že tvrdenie súdu o nepreukázaní neposkytnutia úveru z dôvodu zablokovania účtu je nepravdivé. Preto podľa žalobcu nemôže obstáť ani poukazovanie súdu na svedeckú výpoveď svedkyne K.. Žalobca má za to, že nemôže obstáť opakované tvrdenie súdu o tom, že neuniesol dôkazné bremeno o tom, že výlučnou príčinou neposkytnutia úveru peňažným ústavom C. bolo voči nemu vedené daňové exekučné konanie. 17. Za nepravdivé a hypotetické tvrdenie súdu prvej inštancie považuje v tom, že príčinou dvojročného prerušenia rekonštrukčných prác na rodinnom dome nebolo zablokovanie prístupu k úverovým zdrojom PSS. Skonštatoval, že práve a jedine táto skutočnosť, t. j. zamietanie žiadostí o úver na začiatku roku 2010 bolo dôvodom prerušenia rekonštrukčných prác. Uviedol, že v januári 2010 bol povinný stavebnej firme uhradiť zálohu, ktorú pre neposkytnutie úveru neuhradil, stavebná firma odmietla v rekonštrukcii pokračovať a musel rekonštrukciu na 2 roky prerušiť a to práve a jedine z dôvodu zamietnutia žiadosti o úver. Ďalším dôvodom neukončenej rekonštrukcie je vysoká inflácia, v dôsledku ktorej sú dnes mnohé tovary a medzi nimi i stavebné materiály aj viac ako o 100 % drahšie v porovnaní s ich cenami z roku 2010. Tým je podľa žalobcu spoľahlivo preukázané, že práve neposkytnutie úveru v dôsledku lživého obvinenia žalovaným z neuhrádzania splatných daní, malo za následok zmarenie jeho podnikateľských plánov. Skonštatoval, že predmetom tejto žaloby nie je majetková škoda, ktorá mu vznikla v dôsledku zamietania žiadostí o úver, ale nemajetková ujma, ktorú mu žalovaný spôsobil tak, že ho bezdôvodne a navyše ešte aj verejne urazil tým, že ho lživo a dehonestujúco nazval daňovým dlžníkom. Tým zasiahol do jeho súkromia a rodinného života, nehorázne pošpinil ľudskú dôstojnosť, občiansku česť, dobré meno a povesť ako i vážnosť v spoločnosti, pričom sa mu za takéto svoje konanie nikdy verejne neospravedlnil. Preto v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, a to konkrétne v zmysle rozsudkov NS SR 1 Cdo/113/2009, resp. 28 Cdo/662/2002, ako aj v zmysle nálezu ÚS SR zn. II. ÚS 424/2012, je namieste nielen požiadavka na verejné ospravedlnenie sa žalovaného v tlačených médiách, ale taktiež aj požiadavka na finančnú kompenzáciu spôsobenej ujmy a to dokonca i v prípade, ak by sa o tejto urážke, ujme a ponížení mojej ľudskej dôstojnosti okrem mňa a žalovaného ani nikto iný nedozvedel. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie v súvislosti s posúdením tvrdených negatívnych následkov, ktoré sa prejavili v žalobcovom zamestnaní ani so záverom o nepreukázaní vplyvu exekúcie na situáciu v rodine. 18. Záverom skonštatoval, že súd prvej inštancie nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením napadnutého rozsudku porušil jeho základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie a tým zároveň spôsobil v konaní aj vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň vec aj nesprávne právne posúdil, čo znamená, že takýto rozsudok vonkoncom nemožno považovať ani za spravodlivý a ani za zákonný. Poukázal na rozsudok NS SR z 31.01.2011, sp. zn. 1 Cdo 113/2009, nález ÚS SR zo 06.11.2014 sp. zn. II. ÚS 424/2012 a aj rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/l53/2015. Uviedol, že súd zamietol jeho oprávnený nárok na finančnú kompenzáciu spôsobenej nemajetkovej ujmy v rozpore s medzinárodnou zmluvou, ktorá jednoznačne má prednosť pred tuzemskými zákonmi a premlčanie finančnej kompenzácie spôsobenej ujmy nepripúšťa a to tým skôr, že právo na ochranu osobnosti je právom nepremlčateľným. Navrhol žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. 19. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 04.02.2022, ktorým žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť. Uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda odvolaním z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), avšak z obsahu celého obsiahleho odvolania žalobcu vyplýva len to, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie a jeho odôvodnením, pretože nevyhovuje subjektívnym predstavám žalobcu. Predovšetkým žalobca tvrdí, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z obsahu odvolania žalobcu však podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že odvolanie bolo podané práve z dôvodu, že sa súd nestotožnil s jeho názormi a argumentmi. Celé odvolanie je len polemizovanie žalobcu s odôvodnením, ktoré učinil súd prvej inštancie vo svojom písomnom vyhotovení rozhodnutia. Má za to, že z podaného odvolania nevyplývajú dôvody, ktoré žalobca označil ako odvolacie dôvody a vyplynuli iba odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. c), f) a h) CSP. 20. K odvolaciemu dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca má žalovaný za to, že tento dôvod naplnený nebol. O námietkach zaujatosti bolo v konaní riadne rozhodnuté, a rovnako sa predseda súdu v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP vysporiadal aj s oznámením sudcu o skutočnostiach, pre ktoré by mohol byť z prejednania a rozhodnutia veci vylúčený. Pokiaľ ide o ďalšie odôvodnenie odvolania žalobcu, má za to, že žalobca neuvádza žiadne skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by už neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, a ktoré by boli spôsobilé privodiť vo veci iné rozhodnutie. Iba obyčajný nesúhlas žalobcu s vyhodnotením dôkazov zo strany súdu nie je podľa žalovaného dôvodom pre jeho zmenu alebo zrušenie, ak v odôvodnení súd ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne názory takým spôsobom, aby výsledok jeho rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený, ak sa s prijatými závermi dá stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je z pohľadu žalovaného koherentné, konzistentné a jeho argumenty podporujú záver, ku ktorému vykonaným dokazovaním dospel. Jeho rozhodnutie je presvedčivé, racionálne a aj spravodlivé. Skonštatoval, že žalobca v konaní neprodukoval žiadne dôkazy o tom, že úver mu bol zamietnutý práve z dôvodu vedenia daňovej exekúcie. O opaku podľa žalovaného svedčí práve list Prvej stavebnej sporiteľne o tom, že žalobca nebude z tohto dôvodu nijakým spôsobom znevýhodňovaný pri žiadosti o úver. K tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s praxou najvyšších súdnych autorít uviedol, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že tento vychádzal z totožných rozhodnutí, resp. z totožných obsahov rozhodnutí súdov, akých sa dovolával aj žalobca, a to jednak vo svojich písomných podaniach, ako aj v podanom odvolaní. K argumentácii žalobcu, ktorý tvrdil, že sankcionovanie Prvou stavebnou sporiteľňou spočívalo v zablokovaní účtu z dôvodu vedenej exekúcie, v dôsledku čoho nemohol nakladať s vlastnými finančnými prostriedkami uviedol, že zablokovanie účtu na základe upovedomenia o začatí exekúcie alebo iného obdobného príkazu nemožno považovať za sankciu zo strany peňažného ústavu, ale len splnenie zákonnej povinnosti pri splnení zákonných podmienok. Žalobcom predložené listinné dôkazy – potvrdenia bánk (Tatra banky a.s a ČSOB banky, a.s.), ktorými sa žalobca snažil preukázať, že úver mu nebol poskytnutý práve z dôvodu 1-mesačnej daňovej exekúcie, nie sú podľa žalovaného relevantnými, ide o všeobecnú informáciu, nakoľko tieto banky sa nevyjadrili, ako by postupovali konkrétne v prípade žalobcu. Za irelevantné považuje žalovaný aj odvolávanie sa žalobcu na zákon o bankách, ktorý bankám ukladá zákaz poskytovať úvery rizikovým klientom, akými sú podľa názoru žalobcu nepochybne aj exekvovaní klienti. Peňažný ústav, od ktorého požadoval poskytnutie úveru, dal žalovanému ubezpečenie, že z dôvodu vedenia daňovej exekúcie nebude žalobca znevýhodňovaný. Skonštatoval, že zo strany žalovaného nedošlo k žiadnemu dehonestujúcemu, urážlivému ani lživému ohováraniu, ako to tvrdí žalobca. Označenie daňový dlžník počas vedenia daňového exekučného konania, je riadnym a zákonným označením jeho účastníka. K žalobcom spochybňovanému odôvodneniu súdu o tom, že žalobca nepreukázal, že by konaním žalovaného došlo v jeho rodine k napätej situácii, keďže jeho manželke práve v januári 2010 v dôsledku stresov a ťaživej situácie spôsobenej exekúciou žalovaného bolo diagnostikované onkologické ochorenie, pričom dlhodobý stres môže podľa žalobcu popri ďalších zdravotných ťažkostiach spôsobiť stresovanej osobe aj onkologické ochorenie uviedol, že daňová exekúcia, resp. zablokovanie účtu žalobcu trvalo 1 mesiac, čo v žiadnom prípade nemohlo vyvolať alebo spôsobiť tak vážne ochorenie, ako tvrdí žalobca. K námietke, že súd zamestnancov a externých spolupracovníkov nepovažoval za verejnosť, žalovaný uviedol, že súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia touto skutočnosťou vôbec nezaoberal. Uviedol, že zamestnanci banky podliehajú osobitnému režimu a sú viazaní povinnosťou mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedia pri svojej činnosti. Ak teda aj boli oboznámení so skutočnosťou, že sa voči žalobcovi vedie exekúcia, sú viazaní mlčanlivosťou, a teda nijakým spôsobom nemohli spôsobiť negatívne nazeranie na žalobcu. Podľa žalovaného je celé konanie postihnuté práve vadou, ktorú spôsobil sám žalobca, a to tým, že o ním tvrdených skutočnostiach nevedel poskytnúť relevantné dôkazy, čo v konečnom dôsledku muselo ísť na jeho ťarchu v podobe zamietavého rozhodnutia súdu. Skonštatoval, že napriek rozsiahlemu odvolaniu žalobca neuvádza žiadne skutočnosti, ktorými by bola spochybnená správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. 21. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu zdôraznil, že trvá na všetkom, čo uviedol v podanom odvolaní zo dňa 17.11.2021. Znovu osobitne zdôraznil, že rozsudok vydala sudkyňa zaujatá voči žalobcovi, a preto takýto rozsudok vôbec nemožno považovať ani za spravodlivý, ani za zákonný a ani za rozsudok vydaný nezávislým a nestranným súdom. V nadväznosti na ním uvedenú judikatúru skonštatoval, že priznanie primeraného zadosťučinenia, a to vrátane peňažnej satisfakcie, nezávisí od existencie následkov nezákonného zásahu do jeho ľudských práv a základných slobôd garantovaných v čl. 8 Dohovoru, v čl. 7 a čl. 10 Listiny a v čl. 16 a čl. 19 Ústavy SR. K argumentácii žalovaného k námietke žalobcu týkajúcej sa porušovania jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa v konaní mal dopustiť súd prvej inštancie uviedol, že spravodlivé súdne konanie musí prebiehať pred nestranným a nezávislým súdom (čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Ak však v konaní na súde rozhoduje zaujatá sudkyňa, potom ani rozsudok vydaný v takomto konaní a ani samotné konanie vonkoncom nemožno považovať ani za spravodlivé a tobôž nie za zákonné. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že v konaní neboli naplnené ním tvrdené odvolacie dôvody. K argumentácii žalovaného v súvislosti s neunesením dôkazného bremena uviedol, že všetky dôkazy a to ako jednotlivo, tak i v ich vzájomnej súvislosti jednoznačne a jasne preukazujú a potvrdzujú, že jediným dôvodom zamietania jeho žiadostí o úver bola práve nezákonná a protiprávna exekúcia, následné nezákonné a absolútne nedôvodné zablokovanie jeho účtu v PSS, po ktorom bola v C. poznámka „exekúcia“ uvádzaná po dobu niekoľkých rokov. Zdôraznil, že preukazovanie a dokazovanie skutočnosti, či k zamietaniu jeho žiadostí o úver opakovane dochádzalo alebo nedochádzalo práve v dôsledku nezákonnej a protiprávnej exekúcie, je v súvislosti s touto žalobou absolútne irelevantné. K tvrdeniu, že súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní z tých istých súdnych rozhodnutí, na ktoré v žalobe i ďalších podaniach poukazoval aj žalobca uviedol, že súd síce v bodoch 16. a 19. na predmetné rozhodnutia najvyšších súdnych autorít poukázal, avšak rozhodol v diametrálnom rozpore s nimi, keďže žalobu zamietol. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že z jeho strany „nedošlo k žiadnemu dehonestujúcemu, urážlivému ani lživému ohováraniu“ s tým, že dehonestujúce, urážlivé a lživé verejné označenie občana za daňového dlžníka, je objektívne a absolútne nespochybniteľné spôsobilé negatívne a difamačne zasiahnuť do osobnostných práv každého občana, ktorý si celý život riadne a včas plní a vždy aj plnil všetky svoje daňové povinnosti a nikdy daňovým dlžníkom nebol. Zopakoval svoju argumentáciu s tvrdeným negatívnym vplyvom žalovaným iniciovaných nezákonných exekúcií na jeho rodinný život. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že pracovníci banky „podliehajú osobitnému režimu a sú viazaní povinnosťou mlčanlivosti“, a preto „nijakým spôsobom nemohli títo spôsobiť negatívne nazeranie na žalobcu“. Uvedené je podľa žalobcu dezinterpretácia zisteného skutkového stavu, pretože i keby pracovníci banky lživé obvinenie o ňom nikde ďalej nerozširovali, vôbec tým nie je dokázané, že samotní pracovníci C. na žalobcu negatívne nenazerali. Má za to, že v skutočnosti ho práve pracovníci banky považovali za rizikového klienta, keďže uverili difamačným tvrdeniam žalovaného a to tým skôr, že informáciu o exekúcii banka pri jeho účte evidovala celé roky, čo bolo v konaní podľa žalobcu preukázané. Skonštatoval, že argumentáciou o povinnosti mlčanlivosti pracovníkov PSS žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal a ani nemohol preukázať, že by nepravdivé a lživé obvinenie žalovaného nepôsobilo difamačne medzi pracovníkmi C., ktorí taktiež sú súčasťou spoločnosti, čo následne znamená, že žalovaný tým mimoriadne extrémne ponížil žalobcovu dôstojnosť i vážnosť v spoločnosti. Preto jeho argumentácia o povinnosti mlčanlivosti pracovníkov PSS je za týchto okolností absolútne irelevantná. Ďalej uviedol, že žalovaný sa v konaní i v predmetnom vyjadrení bráni tiež tým, že sa mal banke ospravedlniť a požiadať ju, aby žalobcu kvôli nezákonnej exekúcii nesankcionovala. Skonštatoval, že ani žalovaný a ani PSS nepredložila žiaden dôkaz o tom, že by informácia o nezákonnosti exekúcie bola v informačnom systéme banky pri jeho učte zaznamenaná a zverejnená tak, ako bola zaznamenaná a zverejnená informácia o nariadení exekúcie a následnom zablokovaní účtu. Skonštatoval, že žalovaný vo svojom vyjadrení nijakým spôsobom nedokázal podporiť a zdôvodniť nesprávne rozhodnutie súdu o zamietnutí peňažnej kompenzácie spôsobenej ujmy ani nepredložil žiaden nový dôkaz ani ďalší argument, ktorým by dokázal osvedčiť a podporiť svoje tvrdenie o zákonnosti a spravodlivosti rozsudku. 22. V nasledujúcom vyjadrení žalovaný uviedol, že v podanom vyjadrení žalobca neuvádza žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by už neboli, uplatnené v konaní pred sudom prvej inštancie, a ku ktorým by sa žalovaný riadne nevyjadril. Zotrváva na všetkých svojich doterajších vyjadreniach v celom rozsahu. 23. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1, 378 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 24. Pod3a § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozluené spoloeenstvo pod3a § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) ureitý spôsob usporiadania vz?ahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Pod3a § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Pod3a § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožouje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedzi? len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplni? na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ialšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). 25. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnos? vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnos? vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd eo i len eiastoene nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplni? dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže by? v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopaoa? v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpoveda? na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedzi? len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplni? ialšie dôvody. 26. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal ochrany osobnosti vo forme ospravedlnenia a náhrade nemajetkovej ujmy špecifikovanom po pripustení zmeny petitu v bode 8 rozsudku súdu prvej inštancie. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 27. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo doa 30.11.2009, sp. zn. 2 Cdo 238/2008, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom relevantné. Z odvolacej argumentácie žalobcu je zrejmé, že si uplatnil odvolacie dôvody pod3a § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), f), h), CSP. Odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. a), že neboli splnené procesné podmienky však žalobca nieím nekonkretizoval. Procesné podmienky (podmienky konania) definuje samotný Civilný sporový poriadok (§161 ods. 1) ako podmienky, za ktorých môže súd kona? a rozhodnú?. Vadou predpokladanou v § 365 ods. 1 písm. a) tak trpí konanie v prípade, kei súd vec prejednal a rozhodol napriek nedostatku splnenia procesných podmienok. Žalobca v podanom odvolaní však neuviedol aké konkrétne procesné podmienky neboli v danom prípade splnené. Taktiež všeobecne odkázal na obsah ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), ale akou inou vadou bolo konanie postihnuté, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nekonkretizoval. Odvolací súd dáva do pozornosti, že odvolanie musí by? niektorou (prípadne viacerými) vadami odôvodnené (§ 363), eo znamená, že nestaeí formálne citova? v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikova?, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutoenosti) odvolate3 vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. V posudzovanej veci žalobca nezdôvodnil ani nepreukázal, že by v neboli splnené procesné podmienky ani nezdôvodnil akú inú vadu malo konanie, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto tieto odvolacie námietky vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené. 28. Rovnako nepovažuje odvolací súd za naplnený ani odvolací dôvod pod3a § 365 ods. 1 písm. c), že vo veci rozhodoval vylúeený sudca. Žalobca podal v konaní dve námietky zaujatosti doa 9.4.2021 a 20.09.2021. O námietke zaujatosti z 9.4.2021 rozhodol Krajský súd v Bratislave 17.5.2021 tak, že vrátil spis bez rozhodnutia o námietke zaujatosti. Rozhodnutie bolo žalobcovi dorueené 3.7.2021. O námietke zaujatosti z 20.9.2021 rozhodol Krajský súd v Bratislave tak, že vrátil spis bez rozhodnutia o námietke zaujatosti. Tvrdenie žalobcu, že o vybavení námietky z 20.09.2021 nebol vyrozumený sa nezakladá na pravde, nako3ko zo zápisnice z pojednávania zo doa 18.10.2021 je zrejmé, že sudkyoa oboznámila prítomné sporové strany, s vrátením spisu z Krajského súdu v Bratislave bez rozhodnutia o námietke zaujatosti (e.l. 198). Žalobca bol na pojednávaní prítomný a bol teda vyrozumený ako bola vybavená jeho námietka zaujatosti zo doa 20.9.2021. 29. Z odvolacej argumentácie žalobcu je zrejmé, že nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods.1 písm. h CSP). V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že právnym posúdením je einnos? súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanej veci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 30. K odvolaciemu dôvodu žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f CSP) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedeenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvára? na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ís? o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej easti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzh3adom na to, že súd vzal do úvahy skutoenosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli poeas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutoenosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli poeas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z h3adiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, eo malo by? zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je vo vz?ahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v tejto easti nemožno vytknú?, že by vzal do úvahy skutoenosti, ktoré z obsahu listín nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutoenosti, ktoré boli predloženými listinnými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, eo malo by? zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu Civilného sporového poriadku, alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 31. Z obsahu rozsiahleho odvolania žalobcu je zrejmé, že namieta najmä porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Súdu prvej inštancie vytýka najmä to, že sa dostatoene nevysporiadal s jeho argumentáciou prednášanou v konaní, jasne a presvedeivo nezdôvodnil, preeo záujmy žalobcu neobhajoval s takou istou starostlivos?ou, s akou obhajoval záujmy žalovaného, preeo dôkazy jasne svedeiace v jeho prospech dezinterpretoval tak, aby vyzneli neprospech žalobcu, a že sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal žalovaným verejne rozširovaným klamstvom o tom, že je údajne jeho daoovým dlžníkom, ktoré žalovaný v rokoch 2009 a 2010 verejne rozširoval aj napriek tomu, že mu nikdy, teda ani v rokoch 2009 a 2010 a ani nikdy predtým na daniach nie nedlhoval a svoje daoové povinnosti si voei nemu vždy riadne a veas splnil. Je nepochybné, že právo strany sporu na dostatoené odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre 3udské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo pod3a el. 46 ods. 1 ústavy aj právo pod3a el. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane 3udských práv a základných slobôd v sebe zahaoajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvo3né, neudržate3né a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislos? rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutoeoova? aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov vylueujúcich 3ubovô3u pri rozhodovaní je povinnos? súdu presvedeivo a správne vyhodnoti? dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodni? (§ 220 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliada? na všetko, eo vyšlo poeas konania najavo, vrátane toho, eo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplýva? vz?ah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dba? tiež na jeho celkovú presvedeivos?, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnos? prijate3né, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedeivé. Všeobecný súd musí súeasne vychádza? z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpeeená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov úeastníkov - od 01. 07. 2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnos? súdu zaobera? sa úeinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajeiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, e. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre 3udské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpovei v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpovei práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, Hiro Balan c. Španielsko z 09. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z19. februára 1998). 32. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie spaoa vyššie uvedené kritériá pre odôvodoovanie rozhodnutí v zmysle. § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považova? za nepreskúmate3ný, neodôvodnený ei zjavne arbitrárny (svojvo3né). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých eastí odôvodnenia a jeho obsahová (materiálna) náplo zakladá súhrnne jeho zrozumite3nos? aj všeobecnú interpretaenú presvedeivos?. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vz?ah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutoenos? alebo okolnos?, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdili a náležite vyhodnotili. Jeho argumentácia je koherentná a rozhodnutie konzistentné, logické a presvedeivé, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe súd dospel sú prijate3né pre právnickú aj laickú verejnos?. Žalobca v dovolaní neuvádza relevantné skutoenosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto nepovažuje za naplnený ani odvolací dôvod pod3a ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 32. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie správnosti odvolaním napadnutému výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou si uplatnil morálne zados? ueinenie vo forme ospravedlnenia v denníkoch Sme, Nový eas a v mesaeníku Pezinean a finanené zados?ueinenie, v zmysle petitu špecifikovanom v bode 8 rozsudku súdu prvej inštancie. Obeianske právo poskytuje osobnosti eloveka ochranu prostredníctvom ust. § 11 až 16 zákona e. 40/1964 Zb. Obeiansky zákonník. Ochrana osobnosti upravená Obeianskym zákonníkom je koncipovaná ako všeobecná ochrana vz?ahujúca sa na celú oblas? obeianskeho práva. Poskytuje ochranu imateriálnym (nehmotným) stránkam osobnosti eloveka. Obeianskoprávna ochrana osobnosti vychádza z druhého oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, ktorá upravuje základné 3udské práva a slobody. Subjektom osobnostných práv môže by? len fyzická osoba. Predmetom ochrany osobnosti eloveka je pod3a ust. § 11 Obeianskeho zákonníka najmä život a zdravie, obeianska ees? a 3udská dôstojnos?, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Ochrana obeianskej cti a 3udskej dôstojnosti je obeianskoprávnou úpravou chránená v rôznych spoloeenských vz?ahoch. Právo na ochranu obeianskej cti a 3udskej dôstojnosti zahaoa okrem civilných spoloeenských vz?ahov aj právo na ees? v odborných kruhoch, napr. vedeckých. Právo na ochranu súkromia zahaoa široký rozsah života eloveka – právo na ochranu intímneho života, citového života, priate3ských vz?ahov, rodinných vz?ahov a pod. Právo na ochranu mena zahaoa ochranu mena, priezviska osoby, ale aj pseudonymu. Právom na prejavy osobnej povahy rozumieme právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do prejavov osobnosti eloveka. 33. K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby môže dôjs? mnohými spôsobmi. Na to, aby šlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, musí ís? o neoprávnený a nedovolený zásah, zásah musí by? objektívne spôsobilý negatívne dopadnú? na osobnos? fyzickej osoby a musí existova? príeinná súvislos? medzi zásahom a porušením osobnostných práv. pod3a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou znaekou 1 Cdo 113/2009: „K zásahu do osobnostných práv ureitej fyzickej osoby môže dôjs? nepravdivými tvrdeniami, avšak aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skres3ujúci, eím pôsobia difamaene. K zásahu do osobnostných práv môže napokon dôjs? aj prezentovaním neoprávnenej kritiky ureitého správania tejto osoby.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení pod spisovou znaekou 5Cdo/274/2007 uvádza: „Pojem zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby zákonník nedefinuje ani nepodáva výpoeet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu by? dotknuté osobnostné práva fyzickej osoby. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenos? a nedovolenos? zásahu, ialej objektívna spôsobilos? zásahu negatívne dopadnú? na osobnos? fyzickej osoby, príeinná súvislos? medzi zásahom a porušením osobnostných práv. Nedostatok ktoréhoko3vek z týchto predpokladov vylueuje možnos? uloženia sankcií pod3a ustanovení § 13 Obeianskeho zákonníka.“ Pokia3 ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnos? alebo vážnos? osoby v spoloenosti, treba vychádza? z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, ei inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zis?ova? dokazovaním a posúdi? na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatoene preukáže reakcia svedeiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoloenosti v znaenej miere v zmysle § 13 OZ, môže by? fyzickej osobe výnimoene subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (vii rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/15/03 a uznesenie Ústavného súdu SR z 15.12.2009, sp. zn. II. ÚS/418/09). 34. Žalobca ním uplatnený nárok odôvodooval tým, že konaním žalovaného boli porušené jeho základné 3udské práva zarueené nielen v el. 8 Dohovoru o ochrane 3udských práv a základných slobôd (právo na rešpektovanie súkromia a rodinného života) a el. 7 a el. 10 Listiny základných práv a slobôd, ale ja v el. XX a el. 19 Ústavy SR pretože nezákonným spôsobom zasiahlo do jeho súkromia a rodinného života a zároveo bezprecedentne pošpinilo jeho 3udskú dôstojnos?, osobnú ees?, dobré meno, poves?, spo3ahlivého dlžníka a vážnos? v najväešej banke stavebného sporenia PSS, a.s. a tým aj v celej finanenej a bankovej sfére. Tvrdil, že z dôvodu daoového exekueného konania, ktoré síce bolo zastavené doa 20.01.2010 Prvá stavebná sporite3oa, a.s. (ialej len „C.“) voei žalobcovi zaviedla prísne reštrikené opatrenia, ktoré spoeívali v tom, že sporite3oa mu v roku 2010 odmietla poskytnú? úver. Úver žalobcovi poskytli koncom roka 2011, ale za ove3a prísnejších podmienok než boli podmienky, za akých v tom ease poskytovala obdobné úvery. 35. Úspech žaloby v konaní o ochranu osobnosti závisí predovšetkým na tom, ei bola v znaenej miere znížená dôstojnos? fyzickej osoby alebo vážnos? v spoloenosti, prieom prípadnú výšku náhrady ureí súd s prihliadnutím na závažnos? vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Zodpovedanie uvedeného je možné predovšetkým na základe v konaní produkovaných dôkazov, ktoré má povinnos? oznaei? žalobca. Pod3a súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že z dôvodu nesprávneho úradného postupu žalovaného, kde bolo aj napriek odvolaniu žalobcu vydané daoové exekuené konanie, a na mesiac blokovaný úeet v PSS, bolo zasiahnuté do jeho súkromia, a zároveo došlo v celom bankovom sektore k pošpineniu jeho mena, 3udskej dôstojnosti a vážnosti v spoloenosti. Žalobca svoju odvolaciu argumentáciu zameral na tvrdenie, že ho žalovaný ako slušného, bezúhonného a poctivého obeana, ktorý si vždy riadne a veas plnil všetky daoové povinnosti a ktorý nikdy ani žalovanému a ani daoovému úradu na daniach absolútne nie nedlhoval, no aj napriek tomu ho lživo a dehonestujúco poohováral a oznaeil za daoového dlžníka. Pod3a žalobcu je nespochybnite3né, že žalovaný takýmto lživým a dehonestujúcim ohováraním podstatným spôsobom znížil jeho dôstojnos? dokonca ešte i v prípade, ak by sa o tom, že ho takýmto klamstvom žalovaný urazil a ponížil, ani nikto iný nedozvedel. V jeho prípade ho však žalovaný takto dehonestujúco poohováral, pourážal a ponížil dokonca ešte aj verejne. To vyvodzuje zo skutoenosti, že o lživom a nepravdivom tvrdení žalovaného, že je jeho daoovým dlžníkom a taktiež aj o exekúcii, nezákonne vedenej proti žalobcovi , vedeli pod3a žalobcu nielen všetci úradníci a zamestnanci mestského úradu v Pezinku, ale aj všetci volení zástupcovia mesta a taktiež aj všetci zamestnanci i externí spolupracovníci C.. Preto je pod3a žalobcu absolútne namieste nielen požiadavka na verejné ospravedlnenie sa žalovaného v tlaeených médiách, ale taktiež aj požiadavka na priznanie peoažného zados?ueinenia od žalovaného. Pod3a názoru žalobcu súd prvej inštancie dezinterpretoval list C. z 15.04.2010 aj svedeckú výpovei svedkyne K. s tým, že v predmetnom liste PSS jednoznaene uviedla, že jeho úeet bol zablokovaný v decembri 2009 a v januári 2010. 36. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania správne právne uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že z dôvodu nesprávneho úradného postupu žalovaného, kde bolo aj napriek odvolaniu žalobcu vydané daoové exekuené konanie, a na mesiac blokovaný úeet v PSS, bolo zasiahnuté do jeho súkromia, a zároveo došlo v celom bankovom sektore k pošpineniu jeho mena, 3udskej dôstojnosti, vážnosti v spoloenosti. Z predložených listinných dôkazov je nepochybné, že Prvá stavebná sporite3oa listom zo doa 15.04.2010 uviedla žalobcovi: „v súeasnej dobe PSS, a.s. neeviduje voei Vám žiadne exekuené konanie a Váš úeet nie je blokovaný“. Prvá stavebná sporite3oa žalobcovi listom zo doa 06.07.2010 uviedla „Prvá stavebná sporite3oa, a.s. ku dou 25.03.2010 evidovala iba informáciu z Mesta Pezinok, z ktorej nie je zrejmé, ei Mesto Pezinok viedlo v tom ease ešte voei Vám daoové exekuené konanie alebo išlo o priebežnú daoovú kontrolu daoového subjektu“. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že vedenie daoovej exekúcie spôsobilo to, že mu bol odmietnutý úver z Prvej stavebnej sporite3ne, a.s. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že v konaní neprodukoval žiaden dôkaz o tom, že úver mu bol zamietnutý práve z dôvodu vedenia daoovej exekúcie. Odvolací súd sa stotožouje s názorom súdu prvej inštancie, že tvrdenie, žalobcu, že zablokovaním prístupu k úverovým zdrojom bánk, ktoré bolo spôsobené zverejnením informácie o nezákonnej exekúcii, ho žalovaný donútil preruši? práce na rekonštrukcii a znemožnil rozbehnú? dlhodobo plánované a pripravované podnikanie, v konaní nepreukázal, nako3ko úver koncom roka 2011 dostal, kde mohol dokonei? plánovú rekonštrukciu a rozbehnú? podnikanie. Zároveo je potrebné zdôrazni?, že úeet žalobcu bol blokovaný od 23.12.2009 do 25.1.2010 avšak o úver požiadal až zaeiatkom roka 2011. Za nepreukázanú považuje odvolací súd aj argumentáciu žalobcu, že negatívne následky konania žalovaného v dôsledku zverejnenia obvinenia a tvrdenia žalovaného o tom, že je jeho daoovým dlžníkom, sa prejavili aj v jeho zamestnaní eo okrem iného malo za následok aj ukoneenie pracovného pomeru žalobcu. Žalobca v konaní nepreukázal ani žiadne konkrétne negatívne následky, ktoré mali vplyv na jeho súkromie, zdravotný stav i rodinný život. 36. Žalobca v konaní nepreukázal dôvodnos? žaloby v tom, že konaním žalovaného došlo k zásahu do dobrej povesti žalobcu, poškodenia dobrého mena v bankovej sfére, v zamestnaní, a že dané konanie žalovaného malo priamy vplyv v rodine žalobcu. Žalovaný po dobu necelého jedného mesiaca viedol proti žalobcovi daoovú exekúciu, a bol zablokovaný jeho úeet avšak táto skutoenos? nebola známa širšej verejnosti, ani zaznamenaná v bankovom informaenom systéme a preto odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že uverejnenie elánku v miestnom mesaeníku Pezinean, ako aj celoštátnych denníkoch bez bližšej špecifikácie vzbudí u eitate3a neúplné informácie. Žalovaný za úeelom zmiernenia prípadných negatívnych následkov v osobnostnej sfére žalobcu zaslal ospravedloujúci list Prvej stavebnej sporite3ni a.s. Bratislava, v ktorom uvedenú spoloenos? požiadal aby poves? žalobcu ako spo3ahlivého dlžníka nebola dotknutá a v rámci predbežného prerokovania nároku žalobcu na náhradu škody sa zástupcovia Mesta Pezinok ospravedlnili za komplikácie, ktoré žiadate3ovi spôsobili nesprávnym úradným postupom Mesta Pezinok a uviedli, že príslušným inštitúciám bude zvláštnym listom oznámené, že v prípade daoovej exekúcie voei žiadate3ovi išlo o pochybenie zo strany Mesta Pezinok, eo zabezpeeí, aby v budúcnosti žiadate3ovi nevznikli negatívne následky. Prvá stavebná sporite3oa a.s. listom zo doa 01.03.2010 zaslala stanovisko k neoprávnenej exekúcii, v ktorom uviedla, že voei žalobcovi neboli ani nebudú Prvou stavebnou sporite3oou, a.s. z titulu neoprávnenej exekúcie uplatnené žiadne sankcie. Taktiež potvrdila, že z uvedeného dôvodu nebol a ani nebude žalobca znevýhodnený pri získavaní úverov v Prvej stavebnej sporite3ni, a.s. Prvá stavebná sporite3oa a.s. listom zo doa 15.0 4.2010 žalobcovi oznámila, že v súeasnej dobe PSS, a.s. neeviduje voei žalobcovi žiadne exekuené konania a úeet nie je blokovaný. 37. Žalobca sa v konaní domáhal okrem ospravedlnenia aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premleania voei nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu, ktorú súd prvej inštancie považoval za dôvodnú. Pod3a žalobcu súd prvej inštancie zamietol jeho nárok na finanenú kompenzáciu spôsobenej nemajetkovej ujmy v rozpore s medzinárodnou zmluvou, ktorá má prednos? pred tuzemskými zákonmi a premleanie finanenej kompenzácie spôsobenej ujmy nepripúš?a nako3ko právo na ochranu osobnosti je právom nepremleate3ným. S týmto názorom žalobcu odvolací súd nesúhlasí a konštatuje, že otázku, ei sa premleuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy riešil najvyšší súd, okrem iného, v rozsudku z 27. novembra 2012 sp. zn. 2 Cdo 194/2011 (ako judikát R 58/2014 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) tak, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premleuje. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd vysvetlil, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pod3a ustanovenia § 13 ods. 2 Obeianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, kei morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, nestaeí na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peoažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy. V uvedenom zmysle je ureujúci obsah nároku, a nie predmet jeho ochrany. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peoažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylueuje, aby plynutiu easu neboli priznané žiadne právne úeinky. Najvyšší súd ustálil aj to, že zaeiatok plynutia všeobecnej trojroenej premleacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je pod3a § 101 Obeianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému poruši? alebo ohrozi? osobnostné práva fyzickej osoby. Premleacia doba zaeína plynú? doom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Súd prvej inštancie preto správne žalobcom uplatnený nárok na náhradu za nemajetkovej ujmy posúdil ako premleaný. 38. Odvolacie námietky žalobcu odvolací súd preto vyhodnotil ako neopodstatnené bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Ani v odvolacom konaní neboli žalobcom tvrdené ani preukázané také skutoenosti, ktoré by mohli ma? za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Pre úplnos? odvolací dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súeasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04) ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Odvolací súd poukazuje aj na závery prijaté nielen Ústavným súdom SR (sp. zn. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, I. ÚS 241/07), ale aj Európskym súdom pre 3udské práva (ialej tiež „ES1P“, veci Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998), pod3a ktorých všeobecný súd nemusí da? odpovei na všetky otázky nastolené stranou v spore, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatoene objasoujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných úeastníkmi konania. Súdne rozhodnutia musia v dostatoenej miere uvádza? dôvody, na ktorých sa zakladajú, ale nevyžaduje sa aby na každý argument strany bola daná odpovei v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpovei práve na tento argument. Na ialšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú ovplyvni? posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytoených podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštanený súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagova? špecifickou odpoveiou nako3ko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu. 39. Z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie za vecne správny a napadnutý rozsudok pod3a § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd pod3a § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nako3ko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. 41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).