{"guid": "9cc06237-e391-44f1-978c-c56a5828c8dd:857d738c-194a-490e-a973-dba4965eba4b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1100899409.1", "spisova_znacka": "15Co/66/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/66/2023 z 25. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. júna 2025, sp. zn. 15Co/66/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1100899409.1", "identifikacne_cislo": "1100899409", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Zita Leimbergerová", "sudca_id": 1532, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-zita-leimbergerova-1532", "datum_vydania": "2025-06-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 365 ods. 1 písm. e) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-365"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 365 ods. 1 písm. f) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-365"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-365", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/857d738c-194a-490e-a973-dba4965eba4b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1100899409.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1100899409.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1100899409.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/66/2023\n1100899409\n25. 06. 2025\nMgr. Zita Leimbergerová\nECLI:SK:KSBA:2025:1100899409.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobkýň (ako právnych\nnástupkýň po pôvodnom žalobcovi Mgr. L.): 1. V. U. R. N. W. M. D. X. Á. , O. Y. XX.XX.XXXX, Z. V.\nV., F. K. Č.. XXXX/X R. X. P.. O. O. R. X. R. E. F. M. Á. , O. Y. XX.XX.XXXX, Z. V. V., P. Č.. XXXX/\nXX, proti žalovaným: X. E. T. R. G. G. É. W. , O. Y. XX.X.XXXX, Z. V. V., V. Č.. XX, X. T. T. R. G. G.\nÉ. W. , O. Y. XX.X.XXXX, Z. V. F., O. Y. Č.. XXXX/XX, X. C. T. R. G. G. É. W. , O. Y. X.X.XXXX, Z. V.\nŠ., X. Č.. XX, všetci zastúpení advokátom: JUDr. Jozef Matkovčík, Bratislava, Vazovova 9/A, o určenie\nvlastníckeho práva, na odvolanie pôvodného žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo\nveci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 7. marca 2022, č. k. 7 C 133/2000-2155, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd v konaní p o k r a č u j e s právnymi nástupkyňami žalobcu:\nX. V. U., O.\nY.R. XX.XX.XXXX, Z. V. V., F. K. XXXX/X R. X. P.. O. O., O. Y. XX.XX.XXXX, Z. V. V., P. XXXX/XX.\nII. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 7. marca 2022,\nč. k. 7C/133/2000-2155,\n- vo výrokoch I. a IV. p o t v r d z u j e ,\n- vo výrokoch V. až VII. m e n í tak, že žalovaným v 1. až 3. rade p r i z n á v a spoločne a nerozdielne\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,\n- vo výroku X. z r u š u j e .\nIII. Žalovaným v I. až III. rade p r i z n á v a spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 7.3.2022, č. k. 7 C 133/2000-2155, rozhodol tak, že žalobu\nvoči žalovaným v 1. až 3. rade zamietol (výrok I.); konanie voči žalovanému v IV. a V. rade zastavil\n(výroky II. a III.); zrušil predbežné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa\n13.9.2000, č. k. 7 C 133/2000-19 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.2.2001,\nč. k. 18 Co 362/00-40 a žalobcu zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovaným v I. až V. rade náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 % (výroky V. až IX.). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 137\npísm. c/, § 470, § 145, § 146, § 335 ods. 1 a § 471 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.\"),\n§ 132 ods. 1, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 70 ods. 1 a § 7 písm. c/ zákona č. 162/1995 Z.\nz. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon\"). Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa\n31.8.2000, ktorou sa pôvodný žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa\nv katastrálnom území Bratislava - F. U., zapísané na LV č. XXXX, parc. č. XXXX/X, záhrady o výmere\n2296 m2 a parc. č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1628 m2, v podiele XX/XX (ďalej\n\nlen „sporné pozemky\" alebo „predmetné nehnuteľnosti\"). Tvrdil, že podľa uznesenia o dedičstve sp. zn.\nD 616/96, D not 132/96 vyhotoveného notárkou JUDr. Y. X. dňa 3.2.1999, tieto nehnuteľnosti nadobudol\npo poručiteľovi, svojom otcovi X. U.. Okresný úrad Bratislava I, katastrálny odbor, listom zo dňa 7.4.1999\noznámil žalobcovi, že záznam do katastra nehnuteľností nebolo možné vykonať, pretože predmetom\ndedičstva boli i časti nehnuteľností, ktoré sú vo vlastníctve žalovaných uvedených na listoch vlastníctva\nč. XXXX a č. XXXX. Súčasne katastrálny odbor uviedol, že podľa § 37 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.\nz. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon\") nevykoná nový záznam, pokiaľ nebude\nprávoplatné rozhodnutie súdu o určení vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.\n1.2. Súd prvej inštancie z obsahu skutkových tvrdení uvedených v žalobe zistil, že žalobca vlastníctvo\npredmetných nehnuteľností odvíjal od W. U., rod. U., ktorá nehnuteľnosti mala predať jeho otcovi Ing.\nX. U. kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 20.2.1945, ktoré nehnuteľnosti neskôr nadobudol on v konaní\no novoobjavenom majetku poručiteľa Ing. X. U. vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.\nD 616/1996, D not 132/1996. Predmetné nehnuteľnosti boli označené ako parcela č. XXXX - roľa vo\nvýmere 3853 m2, parcela č. XXXX - dom IX č. 351 s dvorom vo výmere 283 m2, parcela č. XXXX\n- záhrada vo výmere 8786 m2 a boli vedené v pozemnoknižnej vložke (ďalej len „PKV\") č. XXXXX\n(predtým č. XXXX) pre katastrálne územie Bratislava, pričom boli v podielovom spoluvlastníctve U. T. v\npodiele 9/20 (od roku 1933 titulom kúpy) a vdovy W. F., rod. S. v podiele 10/20 (od roku 1935 titulom\ndedenia), Dr. E. B. v podiele 1/40 a jeho manželky X. B. v podiele 1/40 (obaja od roku 1939 titulom kúpy).\nNa podiel 19/20 U. T. a vdovy W. F. podľa § 150 nariadenia č. 198/1941 Sl. zák., vyhlášky Štátneho\npozemkového úradu č. 231/1942 Ú. v. bolo vložené vlastnícke právo v prospech Slovenského štátu\n(Štátneho pozemkového úradu) a ktoré následne na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 22.4.1944\nnadobudla W. U., rod. U. tak, že v roku 1943 Štátny pozemkový úrad v Bratislave prevzal bývalé židovské\npoľnohospodárske nehnuteľnosti v katastrálnom území V., zapísané vo vložke č. XXXX, ako parcely\nč. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, do držby Slovenského štátu podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 2 zákona č.\n108/1942 Sl. zák. a odovzdal ich do držby a úžitku nového nadobúdateľa: „kupiteľ\" W. U., rodená U. a\n„árendátor\" E. I. a manželka. Na návrh Slovenského štátu, zastúpeného Štátnym pozemkovým úradom\nv Bratislave, Okresný súd Bratislava v roku 1944 tieto prevody povolil v pozemkovej knihe katastrálneho\núzemia Bratislava. Žalobca ďalej tvrdil, že v prípade jeho otca sa neuskutočnilo žiadne konanie podľa\nzákona č. 128/1946 Zb., v ktorom by príslušný orgán (príslušný okresný súd) vyhlásil za neplatný\nprechod majetku osôb na jeho otca a ani žiadny právny predpis, či súd, ho nepozbavil práva vlastniť a\nužívať predmetné nehnuteľnosti. Jeho otec bol od roku 1945 v pozemkovej knihe zapísaný ako ideálny\nspoluvlastník pozemkov v podiele, ktorý nadobudol od W. U.. Zhrnul, že na základe kúpnopredajnej\nzmluvy zo dňa 20.2.1945 nadobudol podielové spoluvlastníctvo daných nehnuteľností v podiele 19/40\nDr. X. P. a v rovnakom podiele X. U. mladší. Reštitučný návrh Z. T. a vdovy R. F. bol uplatnený v\nroku 1947 a 1948, avšak v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 128/1946 Zb. (17.6.1946) až do\nsmrti jeho otca žiadny štátny orgán nevydal žiadne rozhodnutie, ktorým by obmedzil jeho vlastnícke\nprávo, pričom jeho otec pozemky aj v skutočnosti dobromyseľne užíval ako vlastník, čo so zreteľom na\nustanovenie § 116 ods. 1, § 566 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb. v znení\núčinnom do 31.3.1964) vytváralo skutkový podklad na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti\n„vydržaním\" k 1.1.1961. Príslušný štátny orgán v roku 1980 nepochyboval o vlastníckom práve jeho\notca, neuplatňoval vlastnícke právo štátu nadobudnuté „konfiškáciou\", ani „vydržaním\", konal s ním ako\ns vlastníkom a ani v náznakoch nenamietal, že vlastníctvo vyvlastňovaných pozemkov už pred rokom\n1978 nadobudol štát. Príslušný štátny orgán v roku 1980, 1989 obmedzil vyvlastnením iba veľkosť\n(rozsah) majetku, ktorého spoluvlastníkom bol otec žalobcu. Vlastnícke právo k pozemkom označeným\nako parcela č. XXXX/X - záhrady vo výmere 2296 m2, parcela č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria\nvo výmere 1628 m2, vedeným v LV č. XXXX, pre katastrálne územie F. U., v podiele 19/40, nadobudol\npo dohode so spoludedičmi dedením po jeho otcovi. Tvrdil tiež, že sporné pozemky jeho otec držal a\ntak ich nadobudol vydržaním od r. 1946 do r. 1978, čo je zrejmé aj z toho, že žalovaný v V. rade s ním\nkonal, keď vyhotovoval geometrický plán, kde jeho otca považoval za vlastníka a štát vyvlastňoval časť\nz týchto nehnuteľností.\n1.3. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 24.5.2017, č. k. 7 C 133/2000-913, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 19.6.2017, pripustil vstup pôvodného žalobcu v 2. rade - spoločnosti LBG byty, s.r.o.,\nIČO: 35 768 436, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, do konania. Uznesením zo dňa 7.3.2022, č. k. 7\nC 133/2000-2147, vylúčil žalobu v časti týkajúcej sa pôvodného žalobcu v 2. rade voči žalovaným na\nsamostatné konanie s odôvodnením, že pôvodný žalobca v 2. rade podaním zo dňa 15.6.2017 oznámil,\nže voči žalovaným sa domáha určenia, že vlastníkom nehnuteľnosti, v podiele 19/40 k celku, aktuálne\nevidovaných na liste vlastníctva č. XXXX, pre okres: V. I, obec: Bratislava - m. č. F. U., kat. územie F.\n\nU. (ďalej aj len ako LV č. XXXX), a to: pozemok - parcela registra „C\", parcelné číslo XXXX/X, aktuálne\nvo výmere 2296 m2, druh pozemku: záhrady, pozemok - parcela registra „C\", parcelné číslo XXXX/X,\naktuálne vo výmere 1628 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, je žalobca v 1. rade. Napriek\ndĺžke trvania sporu a štádiu konania dospel k záveru, že je potrebné podľa § 166 ods. 2 C.s.p. vylúčiť\nžalobu žalobcu v 2. rade voči žalovaným na samostatné konanie, pričom vo vylúčenom konaní bude\nnásledne pokračovať v konaní a dokazovaní v závislosti od žalobných tvrdení, od ktorých odvodzuje\nsvoj nárok žalobca v 2. rade voči žalovaným v kontexte jeho návrhov na doplnenie dokazovania. Toto\nuznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.4.2022.\n1.4. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že rodina žalobcu pochádza z\nB.. Prastarým otcom žalobcu je L. U., ktorý sa oženil s R. U.. Mali najmenej tieto dve deti: X. U., narodený\ndňa XX.X.XXXX v B. a U. U., narodený dňa X.XX.XXXX v B.. 107. Prvé z menovaných detí zomrelo ešte\nv detskom veku dňa X.XX.XXXX. Žalobca a pôvodný žalobca v 2. rade (ktorého vec bola vylúčená na\nsamostatné konanie - pozri bod 1.2. tohto odôvodnenia) poukazovali na to, že práve tento X. U. bol ten,\nktorý bol „starší\", čo by odôvodňovalo, že otca žalobcu v rodine označovali ako „mladší\". Toto tvrdenie\ntreba vylúčiť ako nepreukázané, pretože ako je zrejmé, brat starého otca žalobcu X. zomrel ako dieťa a\nmožno preto úplne vylúčiť, aby bol žalobcov otec X. v roku 1945 stále (ak vôbec niekedy bol) označovaný\nako „mladší\" vo vzťahu k strýkovi otca žalobcu (X., narodený dňa XX.X.XXXX), ak ten zomrel pred viac\nako 50 rokmi. Mladšie z detí - U. U., sa dňa XX.X.XXXX oženil s R. X., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX.\nIde o starých rodičov žalobcu. Rodičmi žalobcu sú otec Ing. X. U., narodený dňa X.XX.XXXX v B. a\nmatka U. U., rodená E., narodená dňa XX.XX.XXXX v K.. Sobáš uzatvorili dňa XX.X.XXXX v Bratislave.\nV čase sobáša býval otec v P.. Prvoinštančný súd schematicky rodinné prepojenia v rodine žalobcu\nznázornil nasledovne:\nL. U. (ženatý s: R. U.)\n+ X. U. (* XX.X.XXXX v B., † XX.XX.XXXX v B.)\nL U. U. (* XX.XX.XXXX v B., † XX.X.XXXX; sobáš dňa XX.X.XXXX\n- v K. s: R. X.)\nL X. U. (* X.XX.XXXX v B., † XX.XX.XXXX v V.;\n- sobáš dňa XX.X.XXXX s: U. E.,\n- nar. XX.XX.XXXX v K.)\n+ R. U. (* X.X.XXXX v P., vydatá: M.)\n+ X. U. (* XX.X.XXXX v Z.) - žalobca\nL U. U. (* XX.XX.XXXX v P., vydatá: P.).\nZ dokazovania je teda zrejmé, že v rodine žalobcu sa medzi živými nenachádzal žiaden X., koho\nby rodina mohla označovať prívlastkom „mladší\". Ak by danú kúpnopredajnú zmluvu dňa 20.2.1945\npodpisoval žalobcov otec, nebol žiaden dôvod, aby sa označoval prívlastkom „mladší\". Žalobca sa\nnarodil v Trenčíne, sestra žalobcu R. sa narodila v P., pričom v čase sobáša žil otec žalobcu v P., teraz\nmiestna časť G. U.. Mladšia sestra žalobcu U. sa narodila v P.. Do V. sa presťahovali v 50. rokoch. Matka\nžalobcu v čase sobáša žila v K.. Hoci bol sobáš rodičov žalobcu uzatvorený v Bratislave v r. XXXX,\nnijako z neho nevyplýva, že by snúbenci bývali v Bratislave a už vôbec nie je preukázané, že by bývali\nalebo sa niekedy v tom období zdržiavali na adrese K. XX, Bratislava. Prvýkrát je trvalá prítomnosť\nrodiny žalobcu v Bratislave preukázaná nielen z výpovede sestry žalobcu U. P., ale aj sčítacími hárkami,\navšak až z r. 1961 a 1970, na adrese M. X/b, Bratislava, na ktorej je dokladovaný aj posledný trvalý\npobyt otca žalobcu. Síce to nevylučuje, že by otec žalobcu nemohol pricestovať do Bratislavy a podpísať\npredmetnú zmluvu dňa 20.2.1945, ale takéto tvrdenie a verzia deja nezodpovedá vykonaným dôkazom.\nNaopak, je preukázané, že v roku 1936 žil v P., kde sa narodila aj jeho prvá dcéra R., vyd. M.. Neskôr\n(r. 1947) žili v Z. v dome na ulici Nám. Sv. R. v Z. č. XX, popisné číslo XX. V roku 1946 v Z. sa narodil\nžalobca a napokon v P. sa narodila jeho mladšia sestra U. (r. XXXX). Podľa názoru súdu prvej inštancie\nnedáva žiadnu logiku, že by otec žalobcu otec prišiel do Bratislavy, v roku 1945 tu kúpil od W. U., rod.\nU. sporné pozemky od domácich zradcov a kolaborantov, chystajúcich sa na útek a s rodinou by ďalej\nžili niekoľko rokov až na opačnom konci krajiny. Inými slovami, nebolo preukázané, že by otec žalobcu\nv čase údajného uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy dňa 20.2.1945 žil v Bratislave na K. ul. č. XX.\nBolo tiež v rozpore s vtedy platnou právnou úpravou (§ 81 písm. a/ nariadenia č. 222/1855 ríš. zák.\nPozemnoknižný poriadok; napr. Singer J. a kol.: Slovenská príručná sbierka justičných zákonov platných\n\nna Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Bratislava, 1933, s. 80), ak by v záujme správneho knihového\nzápisu a v záujme odstránenia pochybnosti otca žalobcu (Ing. X. U.) neodlíšili nadobúdateľa od inej, v\nrodine rovnako sa volajúcej osoby švagra W. U., X. U. (ktorý v skutočnosti zmluvu podpísal). Hoci sa\nteda vtedy osoby v zmluvách a knihových zápisoch neidentifikovali dátumom narodenia, na odstránenie\npochybností sa na odlíšenie dopĺňalo napr. povolanie, či titul (otec žalobcu bol vysokoškolsky vzdelaný)\nalebo miesto pôvodu (ak bol z inej obce, mesta), pričom v tomto prípade tomu tak nebolo, hoci by na\nto zjavne bol dôvod, ak by skutočne uzatváral zmluvu otec žalobcu. Konajúci súd pritom podotkol, že\nnie je jeho úlohou tieto verzie dotvárať, ale preukázať tvrdené skutočnosti je úlohou žalobcu. Existujúce\ndôkazy jednoducho nijako neumožňujú vytvoriť mozaiku, že by predmetnú zmluvu uzatvoril práve otec\nžalobcu. Podľa súdu to priamo vylučujú ďalšie zabezpečené dôkazy.\n1.5. Súd prvej inštancie tiež zistil, že dňa XX.X.XXXX sa v V. F. U. narodil X. U. rodičom L. U. (otec)\na U. N. (matka). Z poznámky v tomto rodnom liste vyplýva, že počas života bol ženatý trikrát: prvý\nsobáš uzatvoril s B. P. v V. Sv. U. dňa XX.X.XXXX, druhý sobáš dňa XX.XX.XXXX v V. U. s U. L. a tretí\nsobáš dňa X.X.XXXX v F. s B. X.. Z prvého manželstva sa narodili v V. F. U. štyri deti: R., narodený dňa\nX.X.XXXX, X., narodený dňa X.X.XXXX, P., narodená dňa XX.X.XXXX a W., narodený dňa XX.X.XXXX.\nVzhľadom na dátumy ich narodenia je zrejmé, že sa narodili zo sobáša s prvou manželkou X. U. s B. P..\nZo sčítacieho hárku z r. 1930 pre V. F. U. pre dom č. XXX, bolo preukázané, že v r. 1930 X. U. býval v V.\nF. U. s druhou manželkou U. a synom W., narodený dňa XX.X.XXXX a svokrou. Dňa 9.2.1936 uzatvoril\nv Skalici v poradí tretie manželstvo s B. X., narodená dňa XX.X.XXXX. Zo sčítacieho hárku z r. 1940\nbolo preukázané, že menovaný býval už v Bratislave na K. ul. XX, dom č. XXX. Uvedené dal súd prvej\ninštancie do súvisu s tým, že 8.2.1940 žiadal o svedectvo o štátnom občianstve, čo pravdepodobne\nsúviselo s jeho následným pôsobením vo verejnej správe. V uvedenom bytovom dome na K. v Bratislave\nbýval X. U., mestský zamestnanec (neskôr zamestnanec Národného výboru) až do svojej smrti vo\nveku 61 rokov. Najstarší z jeho detí - syn R., narodený dňa X.X.XXXX sa oženil s W. U., narodená\ndňa XX.X.XXXX. Mali tri deti, všetky narodené v Bratislave: U. X., narodená dňa XX.X.XXXX, R. L.,\nnarodený dňa XX.X.XXXX a M. B., narodená dňa XX.XX.XXXX. Druhé dieťa - syn R. L. (označený ako\nDr. med. G. J. U.), narodený dňa XX.X.XXXX, bytom U. F. XX/XX, V., F., plne korešponduje s menom\na údajmi navrhovateľa, ktorý sa neúspešne pokúšal v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I\npod sp. zn. 3 Nt 19/2014 o vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácii R. U., narodený dňa X.X.XXXX,\nktorý pôsobil ako veliteľ Hlinkovej mládeže a ako poslanec Snemu a jeho manželka B. U., rodená U.,\npôsobila v Hlinkovej mládeži ako vodkyňa kurzov Vodcovskej lesnej školy pre výchovu vodkýň skautiek,\nspravodajkyňa Náčelníctva SKS, vodkyňa výchovného oddelenia víl zboru ženskej mládeže HM-D na\nHVHM. Na všetkých právnych úkonoch a ňou podpisovaných dokumentoch sa uvádzala ako adresa jej\nbydliska Bratislava, T. X/a (terajšia G. ulica), kde bývala spolu s manželom R. a kde žili až do 1.4.1945,\nkedy obaja opustili územie štátu a evakuovali sa do Rakúska. Z vykonaného dokazovania zároveň\nvyplynulo, že mladší synovia X. (povolaním učiteľ v F.. L.) a W. (povolaním mäsiar) žiadne deti nemali.\nDcéra P. sa vo výňatku z evidencie svedectiev o štátnom občianstve neuvádza zrejme z dôvodu, že v\ntom období už pravdepodobne žila v Českej republike, resp. v Protektoráte Čechy a Morava, pretože\ndňa X.X.XXXX sa jej narodil syn X. V. a dňa X.X.XXXX dcéra B.. Z uvedeného prvoinštančný súd\nvyvodil, že X. U., narodený dňa XX.X.XXXX mal syna X., narodený dňa X.X.XXXX a zrejme syn bol\noznačovaný ako „mladší\", resp. „ml.\", čo je podporené aj familiárnou formou, ktorou bol označovaný\na ako sa podpisoval - „X. U.\". To je preukázané aj z pozemnoknižnej žiadosti, ktorá bola doručená\nOkresnému súdu v Bratislave dňa 10.3.1945, kde na prvej strane je čitateľný podpis navrhovateľa úkonu:\n„X. U.\" s údajom, že návrh podáva X. U., obyvateľ Bratislavy, K. XX (čiže z adresy, kde žil jeho otec),\na na druhej strane, nad dátumom XX.X.XXXX je uvedené „X. U. ml. v Bratislave, K. XX\", ktorý ma byť\nteda nadobúdateľom. Zhrnul, že X. U., narodený dňa X.X.XXXX, bol označovaný ako „mladší\" práve\npreto, že až do 7.10.1945 žil jeho otec X. U., narodený dňa XX.X.XXXX; R. U. a jeho manželka W.\nU., rod. U. (švagriná X. U. ml.) žili na adrese Bratislava, T. X/a a X. U., st. žil od r. 1940 až do svojej\nsmrti v roku XXXX na adrese K. XX, Bratislava, kde žila aj jeho vdova B. U., rod. X., najmenej do roku\n1951; X. U. ml. pôsobil v rokoch 1938-1940 ako učiteľ s bydliskom na adrese K. XX, Bratislava a v roku\n1945 rodina emigrovala do cudziny. Schematicky príbuzenské prepojenia tejto rodiny, zjavne odlišnej\nod rodiny žalobcu, znázornil takto:\nL. U. (ženatý s: U. N.)\nL X. U. (* XX.X.XXXX v V. Sv. U., † X.XX.XXXX\n- v V.; 1. sobáš dňa XX.X.XXXX v V. Sv.\n- U. s: B. P., 2. sobáš dňa XX.XX.XXXX\n\n- v V. U. s: U. L., 3. sobáš dňa\n- X.X.XXXX v F. s: B. X.)\n+ R. U. (* X.X.XXXX v V. Sv. U., † XX.X.XXXX\n- - v E.; sobáš s: W. U., nar. dňa XX.X.XXXX\n- - v M.)\n-- + U. X. U. (* XX.X.XXXX v V.)\n- + R. (G.) L. U. (* XX.X.XXXX v V.)\n- L M. B. U. (* XX.XX.XXXX v V.)\n+ X. U. ml.(* X.X.XXXX v V. Sv. U., † XX.X.XXXX\n- v N., R.)\n+ P. U. (* XX.X.XXXX v V. Sv. U., † XX.X.XXXX\n- - v P.; vydatá: V.) - + X. V. (* X.X.XXXX)\n- L B. V. (* X.X.XXXX; vydatá: M.)\nL W. U. (* XX.X.XXXX v V. Sv. U., † X.X.XXXX).\nSúd prvej inštancie uzavrel, že neexistuje žiadna listina, ani iný dôkaz, v ktorom by bola akokoľvek\nspojiteľná adresa K. XX, Bratislava s Ing. X. U., narodený dňa X.XX.XXXX v B.. Zo strany žalobcu išlo len\no špekuláciu, že sa mohol jeho otec vtedy vyskytovať v Bratislave u osôb s totožným priezviskom, avšak\nbez príbuzenských väzieb, t. j. osoby pochádzajúce z V. U. majú so žalobcom a jeho otcom spoločné len\npriezvisko. Nie sú príbuznými a pochádzajú z iných obcí. Zároveň nebolo preukázané ani to, že by sa\nvôbec poznali, čo je zrejmé aj z uvedených schém, ktoré sa nijako vzájomne neprekrývajú. Napokon, ani\nsám žalobca vo výsluchu nevedel uviesť, kto je W. U., rodená U., o ktorej uviedol, že je z inej vetvy. Podľa\nsúdu prvej inštancie toto tvrdenie nedáva žiadnu logiku s prihliadnutím na to, že k prevodu vlastníctva\nmalo dôjsť v čase, kedy bola časť územia Slovenska už oslobodená, prebehlo Slovenské národné\npovstanie a sotva možno predpokladať, že by otec žalobcu ako začínajúci inžinier, zakladajúci si rodinu,\nneskôr zamestnaný na Povereníctve zdravotníctva, chcel ohroziť budúcu existenciu tejto rodiny nijako\nnezdôvodnenou pomocou emigrujúcim zradcom a kolaborantom, pričom by z takejto pomoci ani nič\nnemal. Z vykonaného dokazovania teda vyplýva, že otec žalobcu X. U., narodený v roku XXXX, je úplne\ninou osobu než X. U., narodený v roku XXXX, ktorá podpisovala spornú zmluvu z 20.2.1945. Žiaden\ndôkaz nepreukázal, že by otec žalobcu do začiatku 50. rokov 20. storočia niekedy žil na adrese K. XX,\nBratislava, čo je adresa uvádzaná opakovane v pozemnoknižných dokumentoch uvádzajúcich totožnosť\nnadobúdateľa. V prvom rade sa prvoinštančný súd zaoberal otázkou, aký procesný režim je potrebné\nuplatniť na dané konanie, ktoré začalo pred účinnosťou Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.\").\nS poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. je potrebné uplatňovať ustanovenia C.s.p. aj na konanie začaté\npred jeho účinnosťou. Oproti pôvodnej právnej úprave v Občianskom súdnom poriadku rozlišuje Civilný\nsporový poriadok žaloby na určenie práva (§ 137 písm. c/ C.s.p.) a žaloby na určenie právnej skutočnosti\n(§ 137 písm. d/ C.s.p.). U žalôb na určenie práva nová právna úprava zotrvala na preukázaní naliehavého\nprávneho záujmu na požadovanom určení (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n14.4.2021, sp. zn. 9 Cdo 7/2021). Súd prvej inštancie sa tak v prvom rade zaoberal otázkou, či je na\nurčení požadovanom žalobou daný naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c/ C.s.p. V súlade s\nustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít poukázal na to, že absencia naliehavého\nprávneho záujmu spôsobuje, že súd nemôže žalobu skúmať z meritórnej stránky, ale musí žalobu\nzamietnuť pre absenciu naliehavého právneho záujmu. Uvedené vychádza zo záujmu zákonodarcu, aby\nneboli súdy zaťažované spormi, ktoré majú len akademický charakter a neovplyvnia právnu neistotu\nnavrhovateľa (v tomto prípade žalobcu), najmä ak je možné žalovať o plnenie namiesto určenia právnej\nskutočnosti (napr. Sborník stanovisek, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších\nsoudů ČSSR, ČSR a SSR 1970-1983, s. 176 a s. 705). Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzákladným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie je skutočnosť, že žalobca má na požadovanom\nurčení naliehavý právny záujem. Existenciu naliehavého právneho záujmu musí v konaní preukázať\nžalobca (uznesenie z 22.9.2010, sp. zn. 4 Cdo 56/2009). Tiež platí, že nepreukázaná existencia\nnaliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. K\ntomu, či tu je naliehavý právny záujem sa prihliada z úradnej povinnosti. Na nedostatok predpokladu\n\nurčovacej žaloby musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania (rozsudok, sp. zn. 1 Cdo 91/2006;\nZo súdnej praxe č. 83/2007). Naliehavý právny záujem je daný v prípade, keď sa nemožno domáhať\npriamo plnenia a ak právne postavenie navrhovateľa by bez takéhoto určenia bolo neisté (R 88/2001,\nrozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 27.10.1997, sp. zn. l Cdo 26/97). O taký prípad môže ísť aj v situácii,\nkedy na podklade požadovaného určenia bude možné vykonať zmeny zápisov v katastri nehnuteľností\n(R 42/2004, rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 25.6.2002, sp. zn. l Cdo 5/02). O takýto prípade ide v\ndanej veci, pretože požadované určenie by, v prípade úspechu žalobcu, zakladalo dôvody pre vykonanie\nzmeny v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie preto v danom prípade dospel k záveru, že na\npožadovanom určení je na strane žalobcu daný naliehavý právny záujem. Žalobca bol povinný preukázať\nskutočnosť, že podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka nadobudol vlastníctvo k predmetným\npozemkom dedením. Samotné osvedčenie o dedičstve, ktoré vydal súdom poverený notár ako súdny\nkomisár nie je postačujúcim základom pre preukázanie vlastníctva žalobcu k sporným pozemkom z\ndôvodu, že súd prejednávajúci dedičstvo nie je nachádzacím súdom. Účelom konania o dedičstve je\nprejednanie dedičstva a rozhodnutie o dedičstve podľa zásad dedičského práva hmotného. Dedičským\nkonaním sa predovšetkým sleduje: a) zistenie právnych nástupcov poručiteľa a b) zistenie majetku a\ndlhov poručiteľa. I keď súd v dedičskom konaní, rovnako ako v iných konaniach zisťuje dokazovaním\nskutkový stav, nie je možné priznať rovnakú váhu a relevanciu zisťovaniu do úvahy prichádzajúcich\ndedičov a zisťovaniu majetku a dlhov poručiteľa. To vyplýva z toho, že kým zisťovanie okruhu dedičov je\nnezastupiteľné a výsledky dedičského konania majú v tomto smere, až na ojedinelé výnimky, všeobecnú\na konečnú platnosť, zisťovanie majetku a dlhov poručiteľa má obmedzenejšiu povahu a nemá takú\nrelevanciu, ako zisťovanie okruhu dedičov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n30.11.2011, sp. zn. 2 Cdo 203/2011; porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n1.4.2009, sp. zn. 5 Cdo 156/2008). Osvedčenie o dedičstve vydaného notárkou JUDr. Y. X. dňa 3.2.1999,\nsp. zn. D 616/96, Dnot 132/96, ako výsledok dedičského konania bude predstavovať spôsobilý titul pre\npreukázanie vlastníctva žalobcu len vtedy, ak bude preukázané, že otec žalobcu skutočne bol ku dňu\nsmrti vlastníkom sporných nehnuteľností. Táto skutočnosť bola primárna a kľúčová aj v zmysle záverov\nKrajského súdu v Bratislave, ktorými bol tunajší súd viazaný v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p., resp. § 226\nzákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30. júna 2016 a ktoré vyjadril vo\nsvojom zrušujúcom uznesením zo dňa 30.5.2014, č. k. 2 Co 265/2011-582, podľa ktorého po vrátení veci\nžalobca „musí preukázať svoje tvrdenie aj v tom, že kupujúcim bol skutočne jeho otec\", pričom v ďalšom\nkonaní súd prvej inštancie „nepochybne zistí, či nehnuteľnosti na základe kúpnopredajnej zmluvy zo\ndňa 20.2.1945 kúpil od W. U., rodenej U., otec navrhovateľa Ing. X. U.\". Až po vyriešení tejto otázky sa\nmohol zaoberať ďalšími otázkami, najmä otázkou, či v čase smrti otec žalobcu bol vlastníkom sporných\npozemkov alebo nie (so zreteľom na obdobie neslobody, reštitučnú právnu úpravu po II. svetovej vojne,\nresp. so zreteľom na následné právne úpravy počas režimu podľa § 1 ods. 1 zákona č. 125/1996 Z.\nz. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému v znení neskorších predpisov). Súd prvej\ninštancie s odkazom napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2011,\nsp. zn. 5 Obo 92/2011 skonštatoval, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať pravdivosť svojich tvrdení,\nresp. neuniesol dôkazné bremeno. Z vykonaného dokazovania totiž bolo preukázané, že otec žalobcu\nnie je tou osobou, ktorá podpisovala kúpnopredajnú zmluvu zo dňa 20.2.1945. Bolo úlohou žalobcu\nuniesť dôkazné bremeno, pretože je to on, kto tvrdí, že vlastníkom sporných pozemkov je on sám. Tiež\nskonštatoval, že k majetkovej krivde došlo na strane pôvodných židovských vlastníčok, ktoré prišli o svoje\nvlastníctvo počas Slovenského štátu pre rasovo motivované zákony a táto krivda sa zopakovala, keď im\nnásledne nebola umožnená reštitúcia, čo je však z hľadiska prejednávanej žaloby právne irelevantné,\nako aj to, či po II. svetovej vojne, zohľadniac neplatnosť prevodu na X. U. ml., zostal vlastníkom sporných\npozemkov štát alebo nimi de iure boli opäť pôvodné vlastníčky. Nad rámec uvedeného uviedol, že ak by\nsa vlastníckeho práva domáhali právni nástupcovia X. U., ktorý predmetnú zmluvu v r. 1945 uzatvoril a\no ktorom nie je známe, či mal potomkov, do úvahy by ako dedič prichádzal synovec menovaného Dr. U..\nG. J. U. žijúci v V., resp. dedičia po jeho sestre P. V., rod. U., žijúci v P.. Vlastníctva sa domáhal domnelý\nžalobca proti tabulárnym vlastníkom, ktorí sú zapísaní v katastri nehnuteľnosti, na vlastníctvo ktorých\nsa vzťahuje prezumpcia podľa § 70 ods. 1 katastrálneho zákona v spojení s § 7 písm. c) katastrálneho\nzákona. Bolo preto úlohou žalobcu preukázať, že je vlastníkom, a nie úlohou žalovaných potvrdzovať\nsvoje vlastníctvo. Ďalej konajúci súd uviedol, že je mu známe, že z hľadiska dokazovania v súdnom\nkonaní z povahy problémov súvisiacich so zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy\nmožné stopercentne potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral,\npreto určitá miera neistoty bude skoro vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná a súd teda nikdy\nnemôže mať absolútnu istotu. V danom prípade na základe rozsiahleho dokazovania je však daný záver\nsúdu na takej vysokej miere pravdepodobnosti, že iný priebeh skutkového deja prezentovaný žalobcom\n\nsa ani len v nepatrnej časti nejaví ako pravdepodobný. Preto uzavrel, že otec žalobu nikdy do vlastníctva\nnenadobudol sporné pozemky, pretože išlo o inú osobu s menom X. U., a preto je vylúčené, aby mohol\nžalobca tieto pozemky nadobudnúť dedením podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n1.6. Podľa záverov súdu prvej inštancie žalobca tiež nesprávne tvrdil, že jeho otec sporné pozemky\nnadobudol vydržaním, pretože ich mal v držbe v období od roku 1946 do roku 1978, čo však rovnako\nnebolo preukázané. Sestra žalobcu - svedkyňa R. M. vo svojej výpovedi uviedla, že ide záhradu, kde\njej matka bude potrebovať elektrické spotrebiče, avšak potvrdil, že do Bratislavy sa sťahovali až v 50.\nrokoch, čo vylučuje počiatok držby v roku 1946. Ďalšia svedkyňa P. vypovedala, že väčšinou sa jej\notec so svojimi priateľmi (T., D., Dr. M.) venoval záhrade na V. v Bratislave a ona rodičom na záhradu\nchodila pomáhať, zbierali ovocie, čo však rovnako nezakladá odôvodnenie držby v konkrétnom období\nalebo rozsahu a už vôbec nie jej dobromyseľnosť. Zbieranie ovocia v záhrade potvrdil aj svedok D.. Z\nuvedeného tak vyplýva, že otec žalobcu sa žalobcovi nikdy nezmienil, že by bol vlastníkom predmetných\nzáhrad a zároveň sa to vylučuje s vyjadrením žalobcu, ktorý neskôr tvrdil, že o vlastníctve otca k parcelám\nsa dozvedel ešte za života otca (keď mal 30 - 35 rokov). Podľa názoru súdu sa totiž nevylučuje, že mohol\nbyť alebo bol užívateľom záhrady, ale nie ako vlastník. Je tiež nelogické, aby ako vlastník nedostával\nžiadne nájomné, ak by to boli pozemky patriace jeho otcovi. To, že tieto pozemky mohol prípadne len\nužívať svedčí aj to, že aj iné osoby mali od tejto záhrady kľúče. To, že otec žalobcu nebol vlastníkom\npotvrdzuje aj zápisnica z dedičského konania po nebohom otcovi žalobcu zo dňa 27.11.1978, kde sa\nv súpise nehnuteľností v bode 6. neuvádza žiadna nehnuteľnosť nachádzajúca sa v Bratislave, čo\nnásledne zápisnične potvrdili prítomní dedičia dňa 18.1.1978 a vyhlásili, že poručiteľ - otec žalobcu s\nmanželkou kúpili v r. 1943 roľu v katastrálnom území B.. Nebol by pritom žiaden dôvod, aby dedičia\nzatajili sporné pozemky a tiež napríklad nezmienili ich užívanie štátom, ak by o nich vedeli a skutočne\npatrili otcovi žalobcu. Napokon skonštatoval, že účelovosť vyjadrení žalobcu bola preukázaná aj jeho\nsamotným vyjadrením, keď v návrhu na prejednanie novoobjaveného dedičstva zo dňa 5.9.1996 uviedol,\nže poručiteľ vlastnil pozemky „o ktorým sme sa dozvedeli až v tomto čase\", t. j. o údajnom vlastníctve\nsporných pozemkov sa dozvedel až v roku 1996. Súdu prvej inštancie sa teda javí pravdepodobný ten\nvariant priebehu udalostí, že matka žalobcu bola po smrti otca žalobcu skutočne kontaktovaná, že sa\nmá vykonať vyvlastňovanie sporných pozemkov, avšak štátne orgány konali s nesprávnou osobou, kedy\nnamiesto X. U. ml., narodeného v roku XXXX, konali s otcom žalobcu X. U., narodeného v roku XXXX,\nresp. s jeho pozostalou manželkou. Tým mohli v osobe matky žalobcu, resp. v osobe žalobcu vyvolať\nzdanie, že sporné pozemky skutočne patrili otcovi žalobcu, čo mohli následne potvrdiť aj priatelia otca\nžalobcu, ktorý pracovali v Investingu Bratislava a žalobcovi pomohli zadovážiť mapu so zakreslením ich\nzáhrady (čo potvrdili). Držbu to ale nepreukazuje a dobromyseľnosť držby nezakladá ani to, ak by s otcom\nžalobcu v konkrétnom čase konali verejné orgány, lebo tieto len vychádzali z mylného predpokladu, že\nje tým X. U., ktorému prevádzala sporné nehnuteľnosti W. U., rod. U.. Uzavrel, že rovnako tak nebola\npreukázaná ani dobromyseľná držba otca žalobcu a už vôbec nie taká držba, ktorá by trvala od roku 1946\ndo jeho smrti. Okrem toho uviedol, že podľa práva platného pred 1.1.1951 platilo, že „vydržanie mimo\npozemkovej knihy je pôvodné nadobudnutie vlastníctva na základe dlhotrvajúcej, pokojnej a statočnej\ndržby\" (Luby, Š.: Základy všeobecného súkromného práva. Šamorín : Heuréka, 2002, s. 109) a k\nvydržaniu sa vyžadovalo splnenie týchto podmienok: (i) držba („len ten vydrží, kto drží vec ako svoju\nvlastnú, teda len ten držiteľ, ktorý sa pokladá za vlastníka\"), (ii) uplynutie času (v čase uzatvorenia zmluvy\nv r. 1945 sa uplatňovala všeobecná 32-ročná vydržacia lehota), (iii) držba musí byť pokojná, t. j. nesmie\nbyť prerušená, a (iv) držba musí byť statočná. Ani jediná z týchto podmienok nebola v danom prípade\nsplnená. Prvá podmienka vyžadovala, aby sa žalobca, resp. jeho právny predchodca považoval za\nvlastníka, pričom otec žalobcu nemal žiaden dôvod ani oprávnenie pokladať sa za vlastníka, resp. nemal\no čo opierať vlastníctvo, keďže vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že kúpnopredajnú zmluvu\nzo dňa 20.2.1945 neuzatváral otec žalobu, ale iná osoba s rovnakým priezviskom. Teda nepostačovala\nsamotná detencia, ktorá rovnako nebola preukázaná. Dodal, že aktuálne sa vyžaduje, aby nadobúdateľ\nbol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je. Takýmto domnelým titulom môže byť v\npraxi napríklad dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne\nnepatrila do jeho majetku; neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci; resp. kúpna alebo\ndarovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom\nna všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych\npredstáv držiteľa (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.4.2017, sp. zn. 3\nCdo 17/2016). Druhá podmienka vyžadovala uplynutie predpísaného času (pôvodne 32 rokov, neskôr\n10 rokov), pričom však v danom prípade nebolo preukázané, že by sporné pozemky mal žalobca\nv akejkoľvek detencii. Tretia podmienka vyžadovala pokojnú (neprerušenú) držbu, avšak o splnení\ntejto podmienky tiež nemožno uvažovať, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že po tzv.\n\nFebruárovom prevrate sa vykonávali na sporných pozemkoch úpravy a administratívne konania, ktoré\nakokoľvek vylučovali, aby držba mohla zo strany otca žalobcu prebiehať pokojne (neprerušene). Ani\nštvrtá podmienka, statočná držba, nebola preukázaná. Pre statočnosť sa vyžaduje presvedčenie, „že\nmimo pozemkovej knihy je oprávnený on sám (napr. ak on alebo jeho predchodca kúpil nehnuteľnosť,\nale nedal previesť v pozemkovej knihe na seba)\" (Luby, Š.: Základy všeobecného súkromného práva.\nŠamorín : Heuréka, 2002, s. 110). Keďže predmetnú zmluvu neuzatváral otec žalobcu, je vylúčené,\naby mohla byť táto podmienka splnená. Prvoinštančný súd uzavrel, že otec žalobcu v žiadnom prípade\nsporné pozemky nenadobudol vydržaním, teda ich nemohol nadobudnúť žalobca dedením, preto žalobu\nvoči žalovaným v I. až III. rade zamietol.\n1.7. Prvoinštančný súd doplnil, že žalobca vo svojich podaniach zo dňa 25.5.2020 a 3.2.2021 vzal späť\nžalobu voči žalovaným v IV. a V. rade, ktorí so späťvzatím nesúhlasili. Žalovaný v IV. rade svoj nesúhlas\nodôvodnil tým, že ak by súd rozhodol o zastavení konania a súčasne by rozhodol v prospech žalobcov,\nnemohol by ďalej hájiť svoju pozíciu. Bol to práve žalovaný v IV. rade, ktorý plnil žalovaným v I. až III.\nrade reštitučný nárok tým, že im pridelil sporné pozemky ako náhradné pozemky. Žalovaný v V. rade\nnamietal, že späťvzatie nebolo primerane odôvodnené, resp. že spor trvá dlho a ide o zásadnú otázku,\nči predchodca žalobcu bol oprávnený s nehnuteľnosťami nakladať, či tieto prešli na štát a následne\nna žalovaného v V. rade, ktorý ich previedol na žalovaných v I. až III. rade. Konajúci súd považoval\nnesúhlas so zastavením konania za nedôvodný, najmä v kontexte prijatého rozhodnutia vo veci samej\n(nedôvodnosť žaloby voči žalovaným v I. až III.), keď nie je dôvodné predpokladať, že by žalovaní v\nIV. a V. rade mohli mať právny záujem na výsledku konania. Prijatý záver o potrebe zamietnutia žaloby\nsa nemá ako dotknúť právneho postavenia žalovaných v IV. a V. rade, preto nevidel vážne dôvody pre\nich zotrvanie v spore. Súčasne nešlo o prípad, že by medzi žalovanými bol určitý spôsob usporiadania\nvzťahu vyplývajúci z osobitného predpisu (§ 146 ods. 2 C.s.p.).\n1.8. K výroku IV. týkajúci sa rozhodnutia o zrušení neodkladného opatrenia s odkazom na ustanovenia\n§ 335 ods. 1 a § 471 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie uviedol, že podľa predchádzajúcej právnej úpravy\nnariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil pôvodným žalovaným v I. až V. rade (aktuálne sú z nich\núčastníkmi konania len žalovaní v I. až III. rade, teda sa netýkalo vzťahu medzi pôvodným žalobcom v 2.\nrade) povinnosť zdržať sa akýchkoľvek právnych úkonov dotýkajúcich sa nehnuteľností nachádzajúcich\nsa v katastrálnom území Bratislava - F. mesto ako parc. č. XXXX/X, záhrada o výmere 2296 m2 a parc.\nč. XXXX/X, záhrada o výmere 2651 m2, ostatné plochy vo výmere 344 m2 a parc. č. XXXX/X, zastavané\nplochy vo výmere 40 m2, zapísané na LV č. XXXX a LV č. XXXX, vedeného Okresným úradom Bratislava\nI, odbor katastra nehnuteľností, najmä tieto nehnuteľnosti scudziť, prenajať, založiť, resp. zapožičať s\nakoukoľvek výstavbou, stavebnými prácami alebo inými úpravami na dotknutých pozemkoch, a to až\ndo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu v konaní o určenie vlastníctva. Vzhľadom na to, že vo výroku\nI. napadnutého rozsudku žalobu zamietol, aj bez návrhu pristúpil k zrušeniu nariadeného predbežného\n(neodkladného) opatrenia, keďže stratilo akékoľvek opodstatnenie.\n1.9. Výroky č. V. až VII. týkajúce sa náhrady trov konania rozhodujúci súd odôvodnil tým, že žalovaní v\nI. až III. rade boli v spore úspešní, pretože žaloba voči nim bola zamietnutá v celom rozsahu, preto im v\nsúlade so zásadou úspechu podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. priznal právo na\nnáhradu trov konania za túto časť konania v rozsahu 100 %.\n1.10. V prípade žaloby voči žalovaným v IV. a V. rade vyhodnotil, že z procesného hľadiska žalobca\nzavinil zastavenie konania tým, že voči týmto žalovaným vzal žalobu späť, preto žalovaným v IV. a V.\nrade v súlade so zásadou zodpovednosti za zavinenie podľa § 256 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.\n1 C.s.p. priznal vo výroku VIII. a IX. napadnutého rozsudku právo na náhradu trov konania za túto časť\nkonania v rozsahu 100 %.\n1.11. Súčasne súd prvej inštancie vo výroku X. napadnutého rozsudku rozhodol, že o výške jednotlivých\nnáhrad trov konania priznaných jednotlivým stranám vo výroku V. až IX. rozhodne podľa § 262 ods. 2\nC.s.p. po právoplatnosti tohto rozsudku.\n2. Proti rozsudku vo veci samej podal žalobca v zákonnej lehote a v rozsahu výrokov I., IV., V.\naž VII. a X. odvolanie z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.); súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,\npotrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.); súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/\nC.s.p,); zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany\nalebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.) a\n\nrozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1\npísm. h/ C.s.p.). Dôvodil, že počas tohto opätovného (v poradí tretieho) prvoinštančného konania došlo\ndňa 11.10.2021 a 26.1.2022 k zmene zákonného sudcu na Mgr. E. V., PhD., ktorý následne právne a\nskutkovo mimoriadne komplikovanú vec prejednal a rozhodol iba na dvoch súdnych pojednávaniach, a\nto v neprítomnosti žalobcu, ako aj jeho právneho zástupcu. Zákonný sudca sa iniciatívne a podľa názoru\nžalobcu právne neprípustne chopil dokazovania a zisťovania skutkového stavu veci, čím neodôvodnene\nzvýhodnil žalovaných pred žalobcom, a za takéhoto stavu vec rozhodol. Žalobca zdôraznil, že sa\ntak stalo za situácie, kedy sa žalovaní síce zúčastňovali súdnych pojednávaní, no s takmer žiadnou\ndôkaznou aktivitou. Sudca pripustil procesnú aj dôkaznú aktivitu žalovaného v IV. a V. rade napriek\ntomu, že žalobca časovo skôr vzal žalobu voči nim, z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu\nna žalobou požadovanom určení, späť, pričom až dňa 7.3.2022 konanie voči týmto žalovaným zastavil.\nSprievodným znakom konania nového zákonného sudcu bolo nahliadnutie do súdneho spisu (napr.\n11.2.2022) osobou, ktorá nebola stranou sporu (D. T.), avšak bola v príbuzenskom vzťahu so žalovanými\nv I. až III. rade. Podľa domnienky žalobcu nový zákonný sudca v rozpore so zásadou rovnosti strán\nnezákonne, ba až neústavne, „pomohol\" v konaní dôkazne neaktívnym žalovaným vyhrať spor. Nový\nzákonný sudca (na rozdiel od postupu predchádzajúcej zákonnej sudkyne) konal s jediným motívom čo najskôr a za každú cenu rozhodnúť tento reštančný spor a presunúť vec na odvolací súd. Súdu prvej\ninštancie zároveň vytkol, že žalobu zamietol najmä zo skutkového dôvodu, že otec žalobcu Ing. X. U.\n(narodený v roku XXXX) bol tým, ktorý dňa 25.2.1945 uzavrel kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudol\nvlastnícke právo k predmetu sporu. Súd prvej inštancie identifikoval dve rodinné línie vo vzťahu k osobe\ns menom a priezviskom X. U., prvú s pôvodom v B. (do ktorej patrí otec žalobcu) a druhú s pôvodom\nv V. F. U. (obe rodiny pochádzali zo K.), ktorá bola úzko spätá s predstaviteľmi ľudáckeho režimu tzv.\nSlovenského štátu, a to najmä osobou R. U., ktorý bol veliteľom Hlinkovej mládeže (slovenskou obdobou\nHitlerjugend) a poslancom Slovenského snemu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že otec žalobcu Ing.\nX. U. nemohol byť tým, kto ako X. U., resp. X. U. ml. s pobytom na adrese K. XX v Bratislave mal uzavrieť\npredmetnú kúpnu zmluvu, pričom zdôraznil existenciu dvoch osôb - otca a syna s menom a priezviskom\nX. U., a to X. U. narodený v roku XXXX a jeho syn X. U. narodený v roku XXXX, z ktorých iba X. U. starší\nbýval na adrese K. XX v Bratislave. Súd prvej inštancie tu ignoroval a nechal bez povšimnutia dôkaz\npredložený v konaní pôvodným žalobcom v II. rade, ktorý predložil listinu s podpisom X. U. mladšieho,\nktorý sa značne líšil od podpisu X. U.. Taktiež ponechal bez povšimnutia, že X. U. mladší od tridsiatych\nrokov nebýval so svojím otcom X. U. starším, a to už vôbec nie na adrese K. XX v Bratislave, ktorá\npredstavovala jeden jednoizbový byt, ktorý obýval X. U. starší so svojou manželkou B.. V konaní bolo\npreukázané aj to, že X. U. mladší býval v Bratislave na úplne inej adrese. Okrem týchto troch osôb s\nmenom a priezviskom X. U. a neznámou identitou X. U. ml. sa v konaní preukázala identita ďalších\ndvoch osôb s týmto menom a priezviskom, a to strýka otca žalobcu, t. j. C.. X. U., narodeného v roku\n1878, o ktorom súd prvej inštancie na základe jeho iniciatívne vykonaného dokazovania zistil, že mal\nzomrieť niekoľko mesiacov po jeho narodení a osoby s menom U. X. U., ktorý bol jedným z detí R. U.,\nktorý bol bratom X. U. mladšieho, pričom ďalšími súrodencami bol brat W. a sestra P.. Z dôkazného\nhľadiska má podľa žalobcu význam aj to, že predmetná kúpna zmluva bola podpísaná dňa 20.2.1945\na pozemnoknižný návrh podaný na súd v priebehu marca 1945 (konkrétne 10.3.1945, t. j. krátko pred\noslobodením Bratislavy sovietskymi vojskami), a krátko na to rodina R. U. a X. U. mladšieho emigrovala\ndo zahraničia, kde obaja bratia následne aj zomreli. S odkazom na ustanovenie § 185 C.s.p. pripomenul,\nže súdne konanie je založené výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako\naj koncentračnej zásade, kedy má súd obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej úprave\npresúva na procesné strany. Súd má pri posudzovaní skutkových tvrdení strán postupovať v súlade\ns ustanoveniami o prostriedkoch procesnej obrany a útoku s poukazom na ustanovenie § 181 ods. 4\nC.s.p. a v tejto súvislosti dôsledne uplatňovať princíp zodpovednosti strany sporu za vlastnú procesnú\naktivitu alebo pasivitu a za riadne plnenie si svojich povinností v súvislosti s vedením súdneho konania.\nSúd prvej inštancie v súlade s dôkazným návrhom pôvodného žalobcu v 2. rade vyžiadal a pripojil\ndedičský spis po X. U. staršom a o tejto skutočnosti upovedomil sporové strany oznámením zo dňa\n15.12.2020 (č. l. 2074). Ako však vyplýva zo súdneho spisu, súd prvej inštancie sa z vlastnej iniciatívy\na bez akéhokoľvek dôkazného návrhu sporovej strany obrátil písomnosťou zo dňa 29.10.2021 na dve\nfyzické osoby s pobytom v Českej republike (ide o deti P. U., ktorá je dcérou X. U. staršieho a sestrou\nX. U. mladšieho - pána X. V. a pani B. M. - č. l. 2101 - 2104) so žiadosťou o poskytnutie informácií o\nX. U. mladšom. Takýto dôkaz je podľa žalobcu nezákonný, pretože jeho vykonanie nenavrhla žiadna\nzo sporových strán. Týmto spôsobom súd prvej inštancie obišiel spôsob vykonania dôkazu vo forme\nsvedeckej výpovede, kedy tieto osoby neboli poučené o následkoch nepravdivej svedeckej výpovede ani\no právach a povinnostiach svedka a význame svedeckej výpovede. Neprípustne priamo, t. j. bez využitia\n\npravidiel medzinárodnej právnej pomoci a dožiadania, sa obrátil na štátnych príslušníkov cudzieho štátu.\nPráve prostredníctvom odpovede na vyžiadanie (č. l. 2105) obdržal súd prvej inštancie informáciu, že\nX. U. mladší zomrel v N. (R.) v roku 1966. Táto odpoveď síce udáva v prípade brata X. U. mladšieho\n- W. adresu K. XX, Bratislava, no neudáva ju už v prípade X. U. mladšieho. O tejto odpovedi napriek\ntomu, že bola doručená už dňa 16.11.2021, neupovedomil súd prvej inštancie sporové strany a oznámil\nnové skutočnosti až na pojednávaní dňa 3.2.2022. Následne pokračoval v nezákonnom dokazovaní a\nopäť z vlastnej iniciatívy a bez toho, že by o tom upovedomil procesné strany, vyžiadal od Okresného\nsúdu v Senici dedičské spisy po X. U. mladšom a jeho bratovi R.. Aj v tomto prípade ide o flagrantnú\nnezákonnosť, pretože vykonanie takýchto dôkazov nenavrhla žiadna zo sporových strán. Tieto dedičské\nspisy boli súdu doručené v dňoch 24., resp. 25.2.2022 bez toho, aby o tom upovedomil sporové strany\na naviac v čase, keď už nebolo objektívne možné dohodnúť si nahliadnutie do súdneho spisu z dôvodu\nblížiaceho sa termínu pojednávania (7.3.2022). Na tomto pojednávaní zákonný sudca len prečítal časť\ndedičských spisov. Na základe takýchto nových skutočností bez reálnej možnosti žalobcu nahliadnuť do\nuvedených spisov, neúplného prečítania dedičských spisov na pojednávaní, bolo žalobcovi upreté právo\nvyjadriť sa k vykonanému dôkazu v zmysle § 182 C.s.p. Rovnako si súd prvej inštancie mal nezákonne z\nvlastnej iniciatívy a bez toho, že by o tom upovedomil procesné strany, vyžiadať dňa 3.2.2022 (č. l. 2123)\ndedičský spis po poručiteľovi W. U., synovi X. U. staršieho (zomrelého v roku 1945) a bratovi R. U., X. U.\nmladšieho a P. U.. Z vyžiadaného dedičského spisu je tiež zrejmé, že W. U. mal mať ako poslednú adresu\nsvojho pobytu vedenú K. XX, Bratislava. Naviac, tieto dedičské spisy neboli vykonané na pojednávaní\ndňa 7.3.2022 zákonným spôsobom, keď nebol prečítaný celý ich obsiahly obsah, čo znamená, že\nnielenže samotné obstaranie dôkazu je nezákonné, ale je nezákonné aj jeho vykonanie. Súd prvej\ninštancie v nezákonnom dokazovaní ďalej pokračoval, keď tiež z vlastnej iniciatívy vykonal rešerš zo\nzahraničnej internetovej stránky www.familysearch.org prevádzkovanej Cirkvou Ježiša Krista svätých\nneskorších dní bez toho, aby o tejto skutočnosti sporové strany upovedomil, o čom spísal nezákonne\núradný záznam (pretože dokazovanie sa má vykonávať na pojednávaní), obsahujúcej zápisy v matrike\n(cirkevnej) v latinskom jazyku, na základe ktorej opäť z vlastnej iniciatívy a bez upovedomenia sporových\nstrán realizoval dopyt na archív/cirkevnú matriku v B. na doloženie úmrtného listu F. U., narodeného\nv roku XXXX. Dôvodom tohto dopytu pravdepodobne bola rukou (pravdepodobne zákonného sudcu)\ndopísaná poznámka „+ X/XX/XXXX\", v dôsledku ktorej sa súd prvej inštancie pravdepodobne domnieva,\nže by tento F. U. mal zomrieť už v prvom roku svojho života, a teda otec žalobcu - Ing. X. U. nemal\nžijúceho strýka s rovnakým krstným menom, a teda nebol dôvod na používanie dodatku „ml.\" (aj keď\nani prípadná smrť strýka ešte nič nemení na tom, že Ing. X. U. bol vo vzťahu k X. U. staršiemu 2 tým\nmladším). Súd prvej inštancie tu teda z vlastnej iniciatívy „surfoval\" po internete a tak konal v záujme\nžalovaných a v protiklade so záujmom žalobcu. Použitie akéhokoľvek údaja získaného na internete\nnepochybne nespadá pod výnimku v podobe verejných registrov a zoznamov v zmysle § 185 ods.\n2 C.s.p. (pretože inak ad absurdum všetko, čo je na internete, môže byť použité ako dôkaz, čo je\nneobhájiteľné). Naviac, na použitie tejto stránky sa vyžaduje vytvorenie užívateľského konta a registrácia\n(https://www.familysearch.org/register/custom/1) a až potom ju možno použiť. Na základe nezákonného\nzisťovania skutočností na internete sa súd prvej inštancie opäť nezákonne, z vlastnej iniciatívy a bez\nupovedomenia sporových strán e-mailom obrátil na štátny archív so žiadosťou o doručenie úmrtného\nlistu dieťaťa - X. U. staršieho. Žalobca zdôraznil, že ide o podstatnú časť vykonaného dokazovania\n(dedičské spisy W. U., X. U. mladší, R. U., vyžiadanie o X. V. a B. M., rešerš na familysearch.org,\númrtný list X. U. staršieho 2 atď.). Keďže táto časť dokazovania trpí nezákonnosťou, nemožno na\nskutočnosti zistené nezákonnými dôkazmi prihliadať. Keďže súd prvej inštancie založil rozsudok aj\nna týchto dôkazoch, je tento už len z tohto dôvodu nezákonný a už len z tohto dôvodu neobstojí. V\nbode 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku naviac zjavne nepravdivo uviedol, že tieto dôkazy boli\nzabezpečené na základe návrhov strán. Ďalšia odvolacia námietka žalobcu sa týkala prihliadnutia na\nskutočnosti a dôkazy predložené žalovanými v IV. a V. rade po späťvzatí žaloby voči nim. Pripomenul,\nže podaniami zo dňa 11.5.2020 a 3.2.2021 vzal žalobu späť v celom rozsahu voči žalovaným v IV. a\nV. rade a súd prvej inštancie konanie voči nim zastavil, avšak až súčasne s vyhlásením napadnutého\nrozsudku. Dôvodom späťvzatia žaloby voči uvedeným žalovaným bola absencia naliehavého právneho\nzáujmu na žalobou požadovanom určení, pričom v takom prípade (t. j. procesne vadnej žaloby) nie\nje namieste akýkoľvek nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby. V rámci posudzovania späťvzatia\nžaloby bolo potrebné nezohľadňovať danosť nároku voči žalovaným v I. až III. rade, ale postavenie\nžalobcu v spore a procesnú prípustnosť jeho žaloby voči žalovaným v IV. a V. rade. Predmetom konania\nje určenie spoluvlastníckeho práva k pozemkom v prospech žalobcu, ktorý disponuje nadobúdacím\ntitulom v podobe dedičského osvedčenia. Žalovaní v I. až III. rade sú zapísaní ako vlastníci pozemkov\nv katastri nehnuteľností, avšak žalovaní v IV. a V. rade nie sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako\n\n(spolu)vlastník a ani netvrdia, že by (spolu)vlastníkom pozemkov mali byť. To teda znamená, že výsledok\nsúdneho sporu vo vzťahu k nim (či už v podobe zamietavej žaloby alebo vyhovujúcej žaloby) nebude\nmať žiadny vplyv na ich hmotnoprávne postavenie. Žaloba žalobcu vo vzťahu k žalovaným v IV. a V.\nrade spočívajúca v určení (spolu)vlastníckeho práva, ktoré títo nemajú, nepochybne postráda naliehavý\nprávny záujem. Poukázal pritom na uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.3.2015, sp. zn. 6\nCo 25/2015, ako aj na Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 21.3.2002, sp. zn. 22\nCdo 2463/2000 publikované v Soudní rozhledy, 2002, č. 7, s. 244 - 245. Súd prvej inštancie však\nnapriek späťvzatiu žaloby voči žalovanému v V. rade dňa 11.5.2020 a voči žalovanému v IV. rade dňa\n3.2.2021 až do 7.3.2022 o späťvzatí žaloby nerozhodol a naopak plnohodnotne s týmito žalovanými\nkonal, zaoberal sa ich podaniami vo veci samej a dôkazmi, ktoré predložili. Dôvodil, že ustanovenie § 145\nods. 2 C.s.p. neznamená, že späťvzatie žaloby jednej sporovej strany voči inej sporovej strane v celosti\n(za prítomnosti viacerých žalovaných v konaní) možno považovať ako čiastočné späťvzatie žaloby.\nPodľa jeho názoru bol súd prvej inštancie povinný bezodkladne konanie voči nim zastaviť a nie čakať\nna rozhodnutie vo veci samej a v medzičase s týmito žalovanými konať a akceptovať ich prostriedky\nprocesnej obrany. Pripustením procesnej obrany vrátane predkladania dôkazov strany sporu v štádiu,\nkeď bola voči nej vzatá žaloba späť, pričom podľa súdnej judikatúry prípadný nesúhlas žalovaného nie\nje relevantný, opretie sa o takéto dôkazy v rozsudku znamená nezákonný postup súdu prvej inštancie a\nnezákonnosť rozsudku. Súd prvej inštancie nezákonne zastavil konanie voči žalovaným v IV. a V. rade až\nspolu s rozhodnutím o žalobe a s odôvodnením, že žalobca bol so žalobou neúspešný, čo nesie až znaky\narbitrárnosti. Navyše súd prvej inštancie v rozpore so záväzným pokynom odvolacieho súdu nevykonal\nvýsluch žalobcu v konaní, ktorý bol dôležitý z dôvodu, že práve on vedel identifikovať svojho otca, pričom\nvôbec nie je rozhodné, či sa narodil alebo nenarodil potom, ako mala byť podpísaná predmetná kúpna\nzmluva. Syn svojho otca predsa nepochybne vie identifikovať a pozná históriu života svojho otca, kde\nsa otec v určitých fázach života zdržiaval, čo udával o svojom majetku, ako sa podpisoval atď. Výsluch\nžalobcu v rámci prvého prvoinštančného konania zo dňa 14.2.2006 nie je použiteľný, nakoľko v tom\nčase nebola sporná identita jeho otca. Súd prvej inštancie nevypočul žalobcu a ani ho nepožiadal o\nzodpovedanie položených otázok písomne o to nepochopiteľnejšie, ak to požadovali aj žalovaní v I.\naž III. rade (podanie zo dňa 8.8.2016). Z podania žalobcu zo dňa 16.9.2016 je zrejmá aj informácia,\nže otec žalobcu Ing. X. U. často menil svoje pôsobisko, čo potvrdzujú aj listiny založené v súdnom\nspise. V rámci posledného, v poradí tretieho prvoinštančného konania žalobca navrhoval zabezpečiť\nosobný spis Ing. X. U. z povereníctva zdravotníctva, z ktorého by napríklad bolo možné zabezpečiť\njeho podpis, ako aj jeho pôsobenie v rámci Slovenska a zistiť viac jeho osobné a majetkové pomery.\nAj na vykonanie tohto dôkazu súd prvej inštancie bez relevantného dôvodu rezignoval. Je zrejmé, že\ninformácie o pôsobení Ing. X. U. sa stranám zistiť nepodarilo, preto bolo na mieste, aby predmetné\nlistiny vyžiadal konajúci súd. Tento rovnako nevykonal ani navrhovaný výsluch X. V. a B. M., detí P. U.,\nktorá bola sestrou X. U. mladšieho a dcérou X. U. staršieho, ktorí tiež mohli poskytnúť viac informácií\no ich strýkovi, ktorý podľa názoru súdu mal podpísať predmetnú kúpnu zmluvu a ktorému postačovalo\niba sa k nemu určeným otázkam nezákonne dopytovať, no vykonať dôkaz zákonným spôsobom, t.\nj. už vo forme svedeckej výpovede nepochopiteľne nemienil. Rovnako tak nevykonal ani opakovaný\nvýsluch sestry žalobcu U. P., ktorá síce bola dňa 13.12.2010 vypočutá, avšak nie v štádiu procesu,\nkedy začala byť sporná identita otca žalobcu Ing. X. U. a už vôbec nie k tejto téme. Prvýkrát totiž v\nkonaní spochybnil identitu nadobúdateľa pozemkov žalovaný v 4. rade v odvolaní voči v poradí druhému\nvyhovujúcemu rozsudku. Súd prvej inštancie napokon nenariadil ani znalecké dokazovanie k porovnaniu\npodpisov X. U., C.. X. U. a X. U. mladšieho. Súd prvej inštancie bol natoľko presvedčený o identite osoby,\nktorá podpísala predmetnú kúpnu zmluvu, že žiadne ďalšie dokazovanie nechcel vo veci vykonávať.\nSvedčí to o tom, že sa zákonný sudca chcel „zbaviť\" spisu v podobe reštančnej veci „za každú cenu\".\nInak by si musel všimnúť, že v súdnom spise sa nachádzajú aj informácie o tom, že X. U. mladší sa\nnarodil v U., a nie v V. F. U., že jeho pobyt nebol na K. ulici XX v Bratislave, ale na H. B. U., že jeho\npodpis bol zásadne iný, ako podpis osoby X. U., že opustil územie Slovenska už v roku 1944, a teda\nnemohol podpísať kúpnu zmluvu atď. Žalobca namietol aj ignorovanie niektorých ďalších dôkazov, resp.\nnedostatočné zistenie skutkového stavu veci zo strany súdu prvej inštancie, ktorý mal bez akýchkoľvek\npochybností prijať skutkový záver o identite osoby, ktorá uzavrela dňa 25.2.1945 kúpnu zmluvu, avšak\nsa s listinnými dôkazmi, ktoré to spochybňovali, nevysporiadal. Nevysporiadal sa napríklad s tým, že v\ndedičskom spise týkajúcom sa X. U. mladšieho (konkrétne v zápisnici o predbežnom vyšetrení dedičstva)\nsa uvádza ako miesto narodenia U. a nie V. F. U., a že je v ňom vo forme potvrdenia Okresného\nnárodného výboru v Senici zo dňa 5.10.1990, č. 72/1990, jasne uvedené, že vykonaným šetrením bolo\nzistené, že táto osoba opustila územie Slovenska odchodom do cudziny už v roku 1944, v zmysle čoho\nnemohla 25.2.1945 podpísať predmetnú kúpnu zmluvu a v marci 1945 aj pozemnoknižný návrh. Súd\n\nprvej inštancie tiež ignoroval a vôbec sa nevysporiadal so skutočnosťami a dôkazmi obsiahnutými v\nsúdnom spise, v zmysle ktorých X. U. mladší nikdy nemal pobyt na K. ulici XX (ani tam z dôvodu, že\nišlo o malý 1-izbový byt, reálne spolu s ďalšími dvoma osobami nemohol bývať), a teda nebol žiaden\ndôvod na to, aby si túto adresu uvádzal na kúpnej zmluve. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo\nnaopak preukázané, že X. U. mladší nikdy nemal pobyt ani nebýval na adrese K. XX v Bratislave,\nktorá je uvedená v kúpnej zmluve zo dňa 20.2.1945 (zrejme majúc na mysli deň 25.2.1945 - poznámka\nodvolacieho súdu), v roku 1944 mal X. U. mladší úplne inú adresu na Ulici B. U. a už len samotná\nskutočnosť, že dôkaz preukazujúci túto skutočnosť zaradil do rubriky „Ostatné zistené skutočnosti\",\nje zrejmé, že ho nepovažoval za dôležitý. Podľa Millovej publikácie Hlinkova mládež je zrejmé, že\nX. U. mladší bol aktívnym dôstojníkom a funkcionárom Hlinkovej mládeže a býval na ulici Hlinkovej\nmládeže 2 a tvrdenie súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané, že X. U. mladší žil v jednoizbovom\nbyte spolu so svojimi rodičmi na K. ulici XX v Bratislave preto, lebo mohol pôsobiť ako učiteľ v F. L.,\nje tak iba nepodloženou fabuláciou. Podľa žalobcu je teda absolútne zrejmé, že X. U. mladší nemal\nadresu ani pobyt na K. ulici XX v Bratislave, a teda takýto údaj v kúpnej zmluve zo dňa XX.X.XXXX\nnie je pravdivý a je tak vysoko pravdepodobné, že kúpna zmluva obsahuje ďalšie nepravdivé údaje. F.\nprvej inštancie nepochopiteľne mlčal aj pri ďalšom listinnom dôkaze (dokumente B. mládeže tvoriacemu\nprílohu vyjadrenia pôvodného žalobcu v 2. rade zo dňa XX.X.XXXX), ktorý obsahuje podpis X. U.\nmladšieho a ktorý je zásadne odlišný od podpisu na pozemnoknižnom návrhu, resp. na kúpnej zmluve\nnadobúdateľky W. U., rod. U. z roku 1944, pričom ďalší podpis sa nachádza v ďalšej listine Hlinkovej\nmládeže, na záver ktorej je tiež pripojený podpis značne odlišný od podpisu X. U. a ktoré dôkazy zrejme\nrovnako nepovažoval za dôležité. V tomto smere je teda odôvodnenie napadnutého rozsudku napriek\njeho obsažnosti nedostatočné, pretože sa nevysporiadalo so zásadnými rozpormi pri určení identity\nosoby, ktorá podpísala kúpnu zmluvu. K ďalším nesprávnym skutkovým zisteniam žalobca uviedol, že\nsúd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na priradení identity osoby, ktorá dňa 25.2.1945 podpísala\npredmetnú kúpnu zmluvu k X. U. mladšiemu a stalo sa tak napriek tomu, že samotná kúpna zmluva\nzaložená v súdnom spise podpis X. U. mladšieho neobsahuje (je len akýmsi opisom a nemá charakter ani\nlen overenej kópie alebo jedného z viacerých rovnopisov). Stalo sa tak aj napriek tomu, že X. U. mladší\nnikdy na adrese K. XX v Bratislave nebýval, ale mal úplne inú adresu (B. U. X). Stalo sa tak aj napriek\ntomu, že X. U. mladší sa úplne inak podpisoval, ako sú podpisy uvedené na pozemnoknižnom návrhu a\nkúpnej zmluve z roku 1944. Súd prvej inštancie nevenoval pozornosť ani tomu, že na pozemnoknižnom\nnávrhu zo dňa 10.3.1945 sú uvedení dvaja svedkovia právneho úkonu (U. M. vo veku XX rokov a pán s\nnečitateľným podpisom vo veku 26 rokov), a teda ani neskúmal, prečo bola pri právnom úkone potrebná\nprítomnosť svedkov. Súd prvej inštancie nevenoval pozornosť ani tomu, že na pozemnoknižnom návrhu\nnie je v prípade X. U. na titulnej strane uvedená adresa K. XX, ale adresa K. 8, a teda tento rozpor\ns textom kúpnej zmluvy ani neobjasnil. Súd prvej inštancie nesprávne skutkovo posúdil aj historické\nsúvislosti uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy, keď tvrdí, že išlo o zmluvu uzavretú medzi predstaviteľmi\nľudáckeho režimu, ktorí mali o niekoľko dní opustiť územie Slovenska a utiecť do zahraničia. Je bez\nlogického významu, z akého dôvodu by X. U. mladší mal od svojej švagrinej kupovať nehnuteľný majetok\nv Bratislave, ak o niekoľko dní mal ako predstaviteľ ľudáckeho režimu spolu s rodinou emigrovať?\nLogický by bol úplne iný postup, a to predaj majetku tretej osobe (napríklad s identickým menom a\npriezviskom) s cieľom získať peňažné prostriedky potrebné na život v emigrácii. Poukázal na body\n126. a 127. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých súd nepochopiteľne rozoberá určitú formu\nvýpomoci pri prepise nehnuteľného majetku a analyzuje, či sa strany kúpnej zmluvy zo dňa 25.2.1945\npoznali alebo nie, no nevenuje pozornosť skutočnosti, že nešlo o darovanie, ale o predaj. Súd prvej\ninštancie ignoroval aj ďalšie závažné skutkové rozpory. Z listinných dôkazov vyplýva, že X. U. starší\nzomrel dňa X.XX.XXXX, preto nebol žiaden dôvod, aby v roku 1947 na úradných dokumentoch bol\nuvedený dodatok „ml.\", ak by malo ísť o X. U. mladšieho. Súd prvej inštancie taktiež skutkovo pochybil\naj vo vzťahu k zisťovaniu identity otca žalobcu Ing. X. U., ktorý bol Bratislavčanom, a teda aj na základe\njeho sobášneho listu nemožno vylúčiť, že skutočne práve on uzavrel predmetnú kúpnu zmluvu. Viac\ninformácii by o ňom nepochybne mohol priniesť výsluch jeho dcéry U. P., jeho osobný spis z Povereníctva\nzdravotníctva a výsluch jeho syna (žalobcu). Ing. X. U. spolu s priateľmi a rodinou na predmetný pozemok\nchodili a užívali ho, pričom menovaný ho považoval za svoj. Aj konajúci súd v napadnutom rozsudku\npripúšťa, že aj samotný štát takto uznával vlastnícke právo Ing. Š. U. a žalobcovi naviac čo do vlastníctva\nnehnuteľností svedčí verejná listina - osvedčenie o dedičstve. Domnieva sa, že bolo na žalovaných, aby\nnepravdivosť jej obsahu vyvrátili. Vlastnícke právo žalovaných v I. až III. rade sa pritom nachádza iba\nna súkromnoprávnych zmluvách a nie verejnej listine. Ako nesprávny označil žalobca aj skutkový záver\nsúdu, že predmetnú kúpnu zmluvu podpísal X. U. mladší.\nZ dedičského spisu však vyplýva dodatok\n„mal.\" - maloletý a nie „mladší\", pričom však X. U. mladší bol narodený v roku XXXX, a teda v roku\n\n1933 nemohol byť maloletý. Napriek vážnym pochybnostiam o identite osoby, ktorá mala uzavrieť dňa\n25.2.1945 v Bratislave predmetnú kúpnu zmluvu, súd prvej inštancie si bol nepochopiteľne istý, že túto\nzmluvu podpísal X. U. mladší, pričom žiadne ďalšie dokazovanie už nepripustil, čím rozhodol skutkovo\nnesprávne a predčasne. Prvoinštančnému súdu tiež vytkol porušenia práva na spravodlivý proces, keď\npo zmene zákonného sudcu v podstate na jedinom súdnom pojednávaní, bez účasti a vypočutia žalobcu\n(hoci tento dôkaz navrhli vykonať aj žalovaní v I. až III. rade), rezignoval aj na uloženie povinnosti\nžalobcovi odpovedať na otázky písomnou formou, kedy mu postačovalo oznámenie o nepriaznivom\nzdravotnom stave žalobcu v čase epidémie koronavírusu a že zdravotný stav žalobcu mu nedovoľuje\nani navštíviť lekára. Intenzita porušenia práva žalobcu je naviac daná tým, že na tomto pojednávaní súd\nprvej inštancie vykonal úplne nové dôkazy bez umožnenia prípravy žalobcovi na toto pojednávanie a\nvyjadrenia k týmto novým dôkazom. Citáciou bodu 142. odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal\nna ďalší odvolací dôvod a ktoré závery považuje za nesprávne právne posúdenie veci.\nSúd prvej inštancie sa formou obiter dictum vyjadril aj k otázke platnosti prevodu nehnuteľností na\nzáklade kúpnej zmluvy zo dňa 25.2.1945, vrátane skorších prevodov spočívajúcich v odňatí vlastníckeho\npráva pôvodným vlastníkom židovského pôvodu, kde zaujal stanovisko o neplatnom prevode a priklonil\nsa k existencii vlastníckeho práva štátu k predmetu sporu. I keď uviedol, že táto úvaha je pre\nvec irelevantná, si zjavne neuvedomil, že ak by mal byť prevod na základe kúpnej zmluvy zo dňa\n25.2.1945 z dôvodu rasového zákonodarstva Slovenského štátu neplatným, vôbec potom predsa\nnemusel riešiť otázku identity osoby, ktorá predmetnú kúpnu zmluvu ako kupujúci uzavrela. Majetkové\ntransakcie spojené s rasovým zákonodarstvom Slovenského štátu nie sú automaticky neplatné, ale\nsa vyžadovalo vznesenie a vyhovenie príslušnému reštitučnému nároku za podmienok uvedených v\nzákone č. 128/1946 Zb. V konaní bolo naviac preukázané zamietnutie reštitučného nároku Dr. Z. T.\na v prípade W. F. bolo preukázané jej úmrtie ako obete holokaustu v koncentračnom tábore F. bez\nprenechania jej pozostalosti R. F. alebo inému dedičovi. Už zo samotnej pozemkovej knihy je zrejmé,\nže nie je daná identita medzi osobami pôvodných vlastníkov (W. F., rod. S. a U. T.) a osobami, ktoré\nsi uplatnili reštitučné nároky (R. F. a Dr. Z. T.) a nejde ani o právnych nástupcov pôvodných vlastníkov.\nPoprel, že osoby, ktoré si uplatnili reštitučný nárok, sú pôvodnými vlastníkmi predmetného nehnuteľného\nmajetku, a že tieto osoby sú právnymi nástupcami pôvodných vlastníkov, t. j. ich dedičmi, nejde teda\no osoby oprávnené uplatniť reštitučný nárok. V konaní nebolo preukázané ani to, v akom právnom\npostavení si R. F. a Dr. Z. T. uplatnili reštitučný nárok, či išlo o dedičky, či tak učinili v mene pozostalosti,\nalebo či tak učinili vo vlastnom mene. Žalovaní poukazovali len na akýsi vznesený reštitučný nárok\nbez preukázania, že ide o osoby oprávnené k uplatneniu reštitučného nároku. Pre úplnosť dodal, že z\nobsahu súdneho spisu či tvrdení strán sporu vyplýva, že p. U. T. utiekla pred fašizmom do Anglicka,\nžila v cudzej krajine, nevrátila sa späť, čo vylučuje uplatnenie reštitučného nároku po ukončení druhej\nsvetovej vojny, navyše bolo preukázané, že jej reštitučný nárok bol zamietnutý. Súd prvej inštancie mal\nnaviac skutkovo a právne nesprávne posúdiť aj možný vznik vlastníckeho práva štátu k predmetnému\nnehnuteľnému majetku, no v konaní nebola preukázaná existencia žiadneho konfiškačného rozhodnutia\nk predmetnému majetku. Konfiškačné rozhodnutie sa totiž týkalo iba osoby R. U. a PK parcely č. XXXX,\nktorá však netvorí predmet sporu. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\nzrušiť a vrátiť mu vec na nové konanie, v ktorom vykoná dokazovanie v potrebnej miere. Vyjadril názor, že\nrozhodnutie o odvolaní formou zrušenia rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie je právne prípustné,\npretože predchádzajúce odvolacie konania neboli vedené ani rozhodnuté v nich za účinnosti Civilného\nsporového poriadku. Zároveň poukázal na množstvo vád a nezákonností, na ktorých je napadnutý\nrozsudok založený, odstránenie alebo náprava ktorých je možná predovšetkým vrátením veci na ďalšie\nkonanie. Pre prípad, že by sa odvolací súd s týmto odvolacím návrhom nestotožnil, žalobca žiadal, aby\nodvolací súd zopakoval a doplnil v potrebnej miere dokazovanie sám a následne o veci rozhodol tak,\nže napadnutý rozsudok zmení tak, že žalobe vyhovie. Uplatnil si právo na náhradu trov odvolacieho\nkonania a pre prípad zmeny rozsudku aj právo na náhradu trov prvoinštančného konania.\n3. Žalovaní v I. až III. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že napadnutý rozsudok\nvychádza z dôsledne zisteného skutkového stavu na základe dôkazov a správneho právneho posúdenia\nveci. S tvrdeniami a dôvodmi odvolania vyjadrili nesúhlas dôvodiac, že ani napriek dĺžke trvania sporu sa\nnejedná o komplikovaný spor. Jeho právne posúdenie môže byť pri správnom postupe dokonca veľmi\njednoduché. Žalobca podal žalobu, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré\nv čase podania žaloby boli vo vlastníctve iných osôb fyzických a právnických. Svoju žalobu opieral o\ndedičské rozhodnutie, ktoré do majetku poručiteľa zahrnulo aj pozemky z uzavretej vložky pozemkovej\nknihy, pretože v katastri nehnuteľnosti bol už ako vlastník zapísaný niekto iný ako poručiteľ. Túto\nskutočnosť mala notárka samozrejme zohľadniť. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže počas\n\ncelého konania nebol schopný predložiť dôkaz o tom, že poručiteľ a osoba zapísaná v pozemkovej\nknihe je mimo každú pochybnosť tá istá osoba. Ako vlastníci boli totiž v katastri už zapísané iné\nosoby, ktoré vzhľadom na katastrálny zákon vlastníkmi sú pokiaľ sa nepreukáže opak. To sa však\nžalobcovi nepodarilo. Zastávali názor, že aj keby žalobca preukázal, že poručiteľ a vlastník z pozemkovej\nknihy sú osoby totožné, nemohol by sa stať vlastníkom, pretože pôvodným židovským vlastníčkam\nboli nehnuteľnosti odňaté podľa ustanovenia § 150 nariadenia č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení\nžidov a vlastníctvo prešlo na slovenský štát. Dňa 22.4.1944 prešlo vlastníctvo k nehnuteľnostiam\nkúpnou zmluvou na W. U., rod. U., od ktorej nehnuteľnosti 10.3.1945 kúpili Dr. X. P. a X. U.. Dekrét\nprezidenta republiky č. X/XXXX a zákon 128/1946 Zb. o neplatnosti niektorých majetkoprávnych konaní\nz doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku vchádzajúcich,\nvyhlásili akékoľvek majetkové prevody a akékoľvek majetkové konanie pod tlakom rasovej perzekúcie za\nneplatné. To znamená, že právny predchodca žalobcu v čase svojej smrti nebol vlastníkom predmetných\nnehnuteľností, a teda žalobca ich nemohol zdediť. K. v odvolaní uviedol tvrdenie, ktoré považujú za\nskresľovanie skutočností, napríklad ide aj o tvrdenie týkajúce sa nahliadania do spisu neoprávnenou\nosobou. O termín na preštudovanie spisu totiž žiadal ich právny zástupca, pričom oni rozhodli, že tohto\núkonu sa zúčastní za rodinu ich brat, resp. bratranec D. T. spolu s advokátom. Námietku žalobcu, že\nnový zákonný sudca pripustil procesnú aj dôkaznú aktivitu žalovaných v IV. a V. rade, považovali za\nmylnú s odôvodnením, že každý účastník konania má právo na „procesnú aj dôkaznú aktivitu\" počas\ncelého konania a teda aj žalovaní v IV. a V. rade. Ich oprávnenie zaniklo voči nim až právoplatnosťou\nuznesenia o zastavení konania. Žalobca napadol vo svojom odvolaní nového zákonného sudcu tým, že\nbez návrhov vykonával dokazovanie opierajúc sa o druhé zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, podľa\nktorého „V ďalšom konaní súd prvého stupňa, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu\n(§ 226 O.s.p.) za aktívnej účasti všetkých účastníkov konania, predovšetkým navrhovateľa, nepochybne\nzistí, či nehnuteľnosti na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 20.2.1945 kúpil od W. U., rod. U., otec\nnavrhovateľa Ing. X. U., o aké skutkové a právne skutočnosti svoje tvrdenie o tom, že účastníkom zmluvy\nbol jeho otec osobitne k údajom vyplývajúcim z pozemnoknižnej vložky č.XXXXX (predtým XXXX), pre\nkatastrálne územie Bratislava, vo vzťahu k údajom „X. U. ml.\" navrhovateľ opiera.\" Žalobca zamlčal, že\nžalovaný v V. rade počas súdneho konania poukazoval na skutočnosť, že právny predchodca žalobcu\nnebol vlastníkom sporných nehnuteľností, ale jednalo sa iba o zhodné mená a súdu predložil listinné\ndôkazy, ktoré tieto skutočnosti preukazovali. Naposledy to žalovaný v V. rade tvrdil na pojednávaní dňa\n6.5.2019, teda viac ako rok pred čiastočným späťvzatím žaloby. Dokazovanie v tomto smere nebolo v\nžiadnom prípade iniciatívou konajúceho súdu. Navyše odvolací súd tiež uviedol, že: „(Súd prvej inštancie\n- poznámka odvolacieho súdu) Vykoná dokazovanie aj iné, ktoré síce účastníci vykonať nenavrhli,\nnenavrhnú, ale potreba ktorého v konaní vyvstane (§ 120 a nasl. O.s.p.).\". Vykladať viazanosť právnym\nnázorom odvolacieho súdu za iniciatívne a podľa názoru žalobcu právne neprípustné dokazovanie\na zisťovanie skutkového stavu veci je podľa ich názoru neprimerané. K rozhodnutiu týkajúcemu sa\nzastavenia konania voči žalovaným v IV. a V. rade uviedli, že tým, že prvoinštančný súd žalobcovi\nvyhovel a konanie voči nim zastavil, žalobca nie je oprávnený podávať sťažnosť. Ďalej uviedli, že dôkaz\nvýsluchom žalobcu nebol zo strany právneho zástupcu odôvodnený a bol to len ďalší spôsob ako predĺžiť\nkonanie. Žalobca sa od podania žaloby (31.8.2000) zúčastnil iba dvoch pojednávaní dňa 14.2.2006 a dňa\n13.6.2007 a odvtedy sa na žiadnom z 50. pojednávaní nezúčastnil. Ak aj bol predvolaný, zo zdravotných\ndôvodov sa ospravedlnil. Na záver žalovaní v I. až III. rade skonštatovali, že odvolanie žalobcu považujú\nza nedôvodné a právne nepodložené a rozsudok prvostupňového súdu (správne: prvoinštančného poznámka odvolacieho súdu) za správny.\n4. Žalovaný v 4. rade, voči ktorému bolo konanie právoplatne zastavené, sa s poukazom na daný\nprocesný stav veci, nepovažoval za relevantné vyjadriť sa k všetkým odvolacím dôvodom, pričom k\nskutkovému stavu veci poukázal na svoje doterajšie vyjadrenia, na ktorých v celom rozsahu zotrval.\nS prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca medzi dôvodmi odvolania poukázal aj na nedostatok\nnaliehavého právneho záujmu, žalovaný v IV. rade uviedol, že absencia naliehavého právneho záujmu\nvo vzťahu k nemu i žalovanému v V. rade bola daná už na začiatku konania v roku 2000, avšak žalobca v\nrozpore so súčasným prezentovaným právnym názorom označil aj tieto subjekty za účastníkov konania\nna strane žalovaných. Zdôraznil, že týmto nesprávnym procesným postupom ,,zatiahol\" žalobca oboch\nuvedených žalovaných do vyše dvadsať rokov trvajúceho konania, ktorého sa však žalobca, na rozdiel\nod žalovaných, sám aktívne nezúčastňoval, pričom navyše spôsoboval opakujúce sa prieťahy v konaní.\nNapriek tomu v odvolaní sa neprimerane dovoláva spravodlivého konania, argumentujúc nezákonným\npostupom súdu, ktorý údajne bol povinný bezodkladne, na základe späťvzatia žaloby, konanie voči\ntýmto subjektom zastaviť. Žalobca za účelom obhájiteľnosti odvolacích dôvodov poukázal najmä na\n\nnezákonnosť dôkazov zabezpečených súdom prvej inštancie, na údajne nezákonne pripustenú dôkaznú\naktivitu žalovaného v IV. a V. rade, avšak bez prihliadnutia na jedinú a legitímnu pohnútku konajúceho\nsúdu - dôsledne objasniť skutkový stav zložitého prípadu, v ktorom v konečnom dôsledku žalobca\nneuniesol dôkazné bremeno vzhľadom na to, že sám relevantné dôkazy neprodukoval. Navyše žalobca,\nignorujúc vytýčené pojednávania, spojené s možnosťou jeho výsluchu, sám zmaril vykonanie tohto\ndôkazu, ktorého nevykonanie teraz v odvolaní namieta. Nebolo by v súlade so zásadou spravodlivosti,\naby odvolací súd na základe postoja žalobcu, sprevádzaného pasivitou v priebehu celého konania,\npriznal odvolaniu žalobcu úspech. Žalovaný v IV. rade odvolacie dôvody žalobcu považoval za\nnepreukázané a založené na tvrdeniach, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého\nrozsudku. Podľa jeho názoru, súd prvej inštancie správne zistil skutkový a právny stav, vychádzajúc z\ndôkazov založených v spise, na základe ktorých vec zároveň správne právne posúdil, preto napadnutý\nrozsudok považoval v celom rozsahu za zákonný a správny, dôsledne odôvodnený. Odvolaciemu súdu\nnavrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.\n5. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.\n6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2,\n§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné\npodmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to\ndôležitý verejný záujem (§ 385 ods. l C.s.p.); a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať\núspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. júna 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli\nstrany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods.\n1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a\nkeďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody\nneobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za\npotrebné uviesť nasledovné.\n7. Pri rozhodovaní odvolací súd vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim\npre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli\nnajavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase\nvyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuviedol podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne\nskutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\n8. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na\nzistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,\nvýsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na ich základe dospel k\nsprávnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí\naj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho\nneboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktorú by musel\nodvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2 C.s.p.).\n9. Odvolací súd na základe oznámenia zo strany jednej z nastupujúcich žalobkýň zistil, že pôvodný\nžalobca Mgr. Jaroslav Macek zomrel v priebehu odvolacieho konania. Z toho dôvodu odvolací súd vo\nvýroku I. tohto rozsudku v zmysle ustanovenia § 63 C.s.p. rozhodol, že v konaní bude pokračovať s\ndedičkami menovaného, a to V. a PaedDr. O. O..\n10. Odvolací súd v ďalšom zistil, že v priebehu tohto sporu boli súdom prvej inštancie vyhlásené dve\nrozhodnutia, obe odvolacím súdom zrušené a vec bola opakovane vrátená na súd prvej inštancie na\nďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ostatnom rozhodnutí (v poradí druhom) zo dňa 30.5.2014, č.\nk. 2 Co 265/2011-582, odvolací súd dôvodil, že „doteraz nebolo v konaní preukázané nad akúkoľvek\npochybnosť, že W. U., rodená U., predala svoje vlastníctvo otcovi navrhovateľa Ing. X. U.. Navrhovateľ\n(aktuálne označenie „žalobca\" - poznámka odvolacieho súdu) uvádzal, že W. U. nebola matkou Ing. X.\nU. a jeho (žalobcovou) starou matkou, že R. U. nebol jeho starým otcom a jeho (žalobcov) otec nebol\n„syn veliteľa Hlinkovej mládeže\". Žalobca nepreukázal, ani len netvrdil, čo potom znamená poznámka\n„ml.\" pri mene X. U. kupujúceho na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 20.2.1945; ak ml. znamenalo\nmladší, potom vo vzťahu ku ktorému X. U., ak znamenalo maloletý (mladistvý), v roku 1945 otec žalobcu\nbol dospelý; žalobca musí preukázať svoje tvrdenie aj v tom, že kupujúcim bol skutočne jeho otec. Súd\nprvého stupňa (aktuálne „súd prvej inštancie\" - poznámka odvolacieho súdu) sa nezaoberal doteraz ani\n\nďalšou, v neposlednom rade, pre vec podstatnou právnou skutočnosťou a síce, že U. T. a W. F., rodená\nS., mali židovský pôvod, že o nehnuteľnosti prišli v čase neslobody a teda aký osud niesol takýto majetok\n(arizovaný) následne po ukončení druhej svetovej vojny vrátane právnej úpravy a následkov z toho\nvyplývajúcich (predovšetkým platnosť/neplatnosť právnych úkonov uskutočnených v čase neslobody).\nJe totiž nevyhnutné pre jednoznačné, nespochybniteľné, posúdenie návrhu navrhovateľa, za účelom\nnespochybniteľnej právnej istoty účastníkov konania (aktuálne „strán sporu\" - poznámka odvolacieho\nsúdu) do budúcnosti, zájsť, začať posudzovať nároky žalobcu po skutkovej a právnej stránke už od\nobdobia, kedy podiel (spolu) 19/20 na daných nehnuteľnostiach vlastnili U. T. a W. F., rodená S.. Ak\ntotiž bezprostredne po ukončení druhej svetovej vojny na základe právnych predpisov boli právne úkony\nuskutočnené v čase neslobody vyhlásené za absolútne neplatné, takéto nemôžu založiť, odôvodniť,\nvlastnícke právo nadobúdateľov pre nasledujúce obdobia. V konaní zostalo irelevantné, či im Slovenský\nštát mal alebo nemal zobrať majetok spôsobom uvádzaným v pozemnoknižnej vložke č. XXXXX\n(predtým č. XXXX) pre katastrálne územie Bratislava a z listinných dôkazov k nej sa vzťahujúcich. V\ncelom konaní bolo irelevantné, aký osud mal podiel 2/40 pripadajúci na manželov Dr. E. B. a X. B.,\n19/40 pripadajúci Dr. X. P.. V tomto štádiu konania je tiež irelevantné, ako nadobudli dané nehnuteľnosti\nodporcovia v I. až V. rade (aktuálne „žalovaní\" - poznámka odvolacieho súdu). Na tomto mieste odvolací\nsúd zdôraznil, že doteraz nebolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že otec žalobcu Ing. X. U.\nbol účastníkom zmluvy zo dňa 20.2.1945 ako kupujúci, na základe ktorej W. U., rodená U., predala\nnehnuteľnosti X. U. ml. v podiele XX/XX (a Dr. X. P. v podiele 19/40); teda či muž menom X. U. ml. ako\nkupujúci je ten istý muž neskôr pod menom C.. X. U., otec žalobcu.\"\n11. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu veci (body 29. a nasl. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku) vyplýva, že sporné pozemky od r. 1933, resp. 1935 vlastnili U. T. (Z. T.) a W. F.\n(R. F.) a v dôsledku prijatia nariadenia vlády a vyhlášky Štátneho pozemového úradu boli od 9.9.1941,\nresp. od mája 1942 vo vlastníctve Slovenského štátu. Dňa 2.4.1944 bolo zavkladované vlastnícke právo\nv prospech W. U. (ktorá mala pozemky aj zápisnične prevziať už dňa 29.4.1943). Dňa 20.2.1945 (so\nzápisom vkladu dňa 10.3.1945) je datovaná kúpna zmluva medzi W. U. ako predávajúcou a X. P. a X. U.\nako kupujúcimi. Po II. svetovej vojne, v r. 1948 boli predmetné pozemky skonfiškované (body 40. a nasl.\nodôvodnenia napadnutého rozsudku) a v r. 1949 boli pridelené do vlastníctva R. M., prisťahovalkyni z\nU., pričom na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 8.8.1961 boli zapísané vo vlastníctve L. V. a M.\nP.. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že reštitučný nárok U. T., resp. jej príbuznej Dr. Z. T. bol v r. XXXX\nrozhodnutím ľudového súdu zamietnutý a W. F. bola dňom 17.6.1944 odhlásená z adresy pobytu na\núzemí F. (M. ulica v Bratislave), odvtedy na neznámom mieste.\n12. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie, ako aj závermi odvolacieho súdu v predchádzajúcom\nkonaní, považoval za nesporné, že dňa 20.2.1945 došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, predmetom ktorej\nboli i v žalobe označené nehnuteľnosti v katastrálnom území Bratislava - Staré Mesto a to medzi W.\nU. ako predávajúcou a Dr. X. P. a X. U. ml. ako kupujúcimi. Nesporným bola aj skutočnosť, že žalobca\nmal predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť do vlastníctva v konaní o novoobjavenom majetku poručiteľa\nIng. X. U. vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. D 616/1996, D not 132/1996. Spornou\n(podľa záverov odvolacieho súdu - pozri bod 10. tohto odôvodnenia) zostala skutočnosť, či kupujúci, v\nkúpnej zmluve označený ako „X. U. ml., obyvateľ v Bratislave, K. ul. čís. XX\", bol skutočne tým Ing. X.\nU., ktorého úmrtím nastal prechod práv a povinností na pôvodného žalobcu Mgr. L. U. ako jeho dediča.\n13. Odvolací súd, opäť zhodne so záverom súdu prvej inštancie zastáva názor, že v prejednávanom\nprípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že osoba uzatvárajúca dňa 20.2.1945 predmetnú kúpnu\nzmluvu na strane kupujúceho označená ako „X. U. ml., obyvateľ v Bratislave, K. ul. čís. XX\", je tým\nnadobúdateľom spoluvlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, od ktorého pôvodný žalobca\nodvodzoval svoje vlastnícke právo titulom dedenia. V rámci rozsiahleho dokazovania bolo aj podľa\nnázoru odvolacieho súdu jednoznačne preukázané, že ide len o menovca otca pôvodného žalobcu, t. j.\no iného X. U., pričom by, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, malo ísť o X. U., narodeného dňa\nX.X.XXXX, syna X. U. staršieho, narodeného dňa XX.X.XXXX v V. Sv. U., zomrelom dňa X.XX.XXXX\n(vo veku 61 rokov), naposledy bytom K. XX, Bratislava, ktorý bol ženatý (v poradí s treťou) manželkou\nB., rodenou X. a ktorého zákonnými dedičmi boli jeho deti: R., X., P. a W.. Predávajúcou z posudzovanej\nkúpnej zmluvy je W. U., rod. U., ktorá bola manželkou brata R., t. j. švagrinou kupujúceho X. U. ml. Zo\nzistených skutočností súd prvej inštancie správne uzavrel, že osobou podpisujúcou predmetnú zmluvu\ndňa 20.2.1945 nebol Ing. X. U., narodený dňa X.XX.XXXX v B., teda otec pôvodného žalobcu. Posúdiac\nvšetky okolnosti prichádzajúce do úvahy pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy z hľadiska oboch\n\nrodín X. U. a ich priamych príbuzných, snáď až nad potrebný rozsah opisu zisteného skutkového\nstavu, prvoinštančný súd vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil vykonané dôkazy a opäť vyčerpávajúcim\nspôsobom svoje závery uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku. Rodinné väzby oboch rodín okrem\nopisného znázornenia, pre zjednodušenie zobrazil aj schématicky, vyhodnotil tiež možnosť uzavretia\nzmluvy v Bratislave z hľadiska pobytu oboch menovaných rodín a uzavrel, že keďže otec pôvodného\nžalobcu (narodený v B., sobášený v Bratislave, v čase sobášu žijúci v obci P., okres G. U. a v čase\npodpisu zmluvy žijúci v Z.) sa s rodinou presťahoval do V. až v 50. rokoch minulého storočia a teda je\nnelogické, aby prišiel v r. 1945 do Bratislavy kúpiť od W. U., bytom T. X/a, Bratislava sporné pozemky\na následne by ďalej žil na opačnom konci krajiny, navyše ak podľa uvedenej zmluvy mal byť kupujúcim\nX. U. s bydliskom na K. ul. č. XX v Bratislave, ktorý bol švagrom predávajúcej W. U. (t. j. bratom jej\nmanžela R.). Skutočnosť, že kupujúcim X. U. nie je otec pôvodného žalobcu preukazuje množstvo\nďalších získaných dôkazov, ktoré súd prvej inštancie hodnotil jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti\ntak, ako mu ukladá ustanovenie § 191 C.s.p. v spojení s čl. 15 C.s.p.\n14. Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., že\nsúd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu,\nktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), že nevykonal\nnavrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), že\ndospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/\nC.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365\nods. 1 písm. h/ C.s.p.). Odvolací súd z odvolania žalobcu vyabstrahoval, že prevažná časť odvolacích\nnámietok sa týkala nesprávne vykonaného dokazovania, resp. nesprávnych skutkových zistení.\n15. Z odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. vyplýva, že súd jednoznačne\npochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť relevantné skutkové zistenia\na ktorého vykonanie je prípustné.\n16. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že\nmusí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke\na ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú\nvykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., a to\nvzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov\nstrán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré\nboli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.\n17. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení\ndôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré\nvyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,\npravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo\nmalo byť zistené spôsobom vyplývajúcim\nz ustanovenia § 192, § 193 a § 205 C.s.p.\n18. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neústavne „pomohol\" v konaní dôkazne\nneaktívnym žalovaným vyhrať spor, keď z vlastnej iniciatívy písomne vyzval dve fyzické osoby na\nposkytnutie informácií o X. ml., pričom takýto dôkaz považoval za nezákonný, keďže jeho vykonanie\nnenavrhla žiadna zo sporových strán a navyše z vlastnej iniciatívy „surfoval\" po internete a konal tak\nv záujme žalovaných a v protiklade so záujmom žalobcu. Zároveň namietal, že súd prvej inštancie\nv rozpore so záväzným pokynom odvolacieho súdu nevykonal výsluch žalobcu, nežiadal o pripojenie\nosobného spisu Ing. X. U. z povereníctva zdravotníctva, nevykonal navrhovaný výsluch X. V. a B. M.\n(deti P. U., sestry X. U. ml. a dcéry X. U. staršieho). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej\ninštancie jednoznačne vyplýva, ktoré z dôkazov vykonal, ktoré nevykonal a svoj postup riadne zdôvodnil\n(pozri bod 10. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí vykonať\nvšetky účastníkom navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať,\nje výlučne na súde, pričom musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať\nrozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať\niným dôkazom. V zmysle § 181 ods. 4 v spojení s § 150 ods. 2 C.s.p. môže súd sporovej strane oznámiť,\nže k preukázaniu niektorého tvrdenia nenavrhol dôkaz a ak taký dôkaz existuje, nech ho navrhne. Ak sa\n\nrozhodne navrhnutý dôkaz nevykonať, musí to zdôvodniť v odôvodnení svojho rozhodnutia. Ustanovenie\n§ 185 ods. 2 C.s.p. súdu umožňuje, aby vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu s cieľom\nnapomôcť zisteniu správneho skutkového stavu, pričom ingerencia súdu do vykonávania dôkazov nad\nrámec návrhu strán sporu je v sporovom konaní (bez slabšej strany sporu) značne obmedzený (§ 185\nods. 2 a ods. 3 C.s.p.). Na základe uvedeného odvolací súd uznáva túto odvolaciu námietku žalobcu\nza sčasti opodstatnenú, keďže súd prvej inštancie (najmä zaslaním výzvy dvom fyzickým osobám\nza účelom poskytnutia informácií o X. U. ml.) vykonal dokazovania nad rámec návrhov sporových\nstrán, avšak tento postup súdu prvej inštancie nemožno považovať za porušenie rovnosti strán, keďže\nžalobcom namietané dôkazy neslúžili ako rozhodujúce a konajúci súd ich zrejme vykonal za účelom\núplného objasnenia historických a identifikačných okolností prejednávanej veci, najmä v tak zložitej a\nobsiahlej dôkaznej situácii.\n19. Ohľadne námietky žalobcu týkajúcej sa hodnotenia vykonaných dôkazov odvolací súd považuje\nza potrebné poukázať v tejto súvislosti aj na všeobecné pravidlá pri hodnotení dôkazov, ktoré\nsú upravené v čl. 15, ako aj v § 191 C.s.p. <https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam?\ndocumentId=pj5f6mrqge2v6mjwgaxhaylsmftxeylgfuytsmi&refSource=text> a spravujú sa zásadou\nvoľného hodnotenia dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s\nprincípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Významným kritériom je, že žiaden dôkaz nemá predpísanú\nzákonnú silu. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy\nv ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.\nVierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.\nPodľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň\nsprávny právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia\nrozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou\nk jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti\nnamietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za\nnásledok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou\núvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý\nproces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním\na hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn.,\naby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa\nk spôsobu\nhodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia dôkazov. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi\nvykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po\nprávnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia\nnezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením\n§ 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov\nalebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce\nskutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. K odvolacej\nnámietke žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva,\nže vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe\nstarostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby\nvychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej\núvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada\nna všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v\nzásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;\nuplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu\nukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku\nhodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia\nrozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca\ndomáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne,\njasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov\nvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy\na ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé\na vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.\n20. Na základe viacerých skutkových tvrdení žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie aj údajne\nnedostatočné zistenie skutočnej identity podpísanej osoby, keď namietal, že jednak podpis na kúpnej\n\nzmluve založenej v spise neobsahuje podpis X. U. mladšieho a je len akýmsi opisom, ako aj to, že X.\nU. mladší nikdy na adrese K. XX, V. nebýval (v skutočnosti mal bývať na adrese B. U., Bratislava) a\nnavyše, že z dedičského spisu vyplýva dodatok „mal.\" - maloletý a nie „mladší\", avšak X. U. mladší bol\nnarodený v roku XXXX, a teda v roku 1933 nemohol byť maloletý. Preto záver súdu prvej inštancie, že\npredmetnú kúpnu zmluvu podpísal X. U. mladší žalobca považoval za nesprávny a tvrdil, že napriek\nvážnym pochybnostiam o identite osoby, ktorá mala uzavrieť dňa 20.2.1945 v Bratislave predmetnú\nkúpnu zmluvu, súd prvej inštancie si bol nepochopiteľne istý, že túto zmluvu podpísal X. U. mladší. Je\nnázoru, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj skutočnosť vo vzťahu k zisťovaniu identity otca\nžalobcu Ing. X. U., ktorý bol Bratislavčanom, a teda aj na základe jeho sobášneho listu nemožno vylúčiť,\nže skutočne práve on uzavrel predmetnú kúpnu zmluvu. Súd prvej inštancie sa mal taktiež nedostatočne\nvysporiadať aj s rozporom v súvislosti so zápisom v pozemnoknižnom návrhu zo dňa 10.3.1945, keďže\nX. U. mladší sa podľa neho úplne inak podpisoval (jeho podpis nie je ani na tomto návrhu ani na\nsamotnej kúpnej zmluve) a tiež nezisťoval, prečo bola potrebná prítomnosť svedkov pri podpise zmluvy\na prečo je na titulnej strane uvedená adresa K. X (a nie K. XX ako na kúpnej zmluve). Žalobca sa\nnavyše domnieva, že bolo povinnosťou žalovaných, aby nepravdivosť obsahu zmluvy vyvrátili, keďže ich\nvlastnícke právo vyplýva len zo súkromnoprávnych zmlúv a nie verejných listín. Odvolací súd uvedené a\nde facto nekonzistentné skutkové tvrdenia žalobcu považuje za neopodstatnené. Je potrebné žalobcovi\nopakovane pripomenúť, že úlohou súdu nie je vykonať všetky ním požadované dôkazy a ani sa k\nnim osobitne vyjadriť a každý analyzovať v súlade s predstavou sporovej strany. To, čo je úlohou\nsúdu v rámci fázy dokazovania v súdnom spore odvolací súd uviedol v bode 18. a 19. odôvodnenia\ntohto rozhodnutia. Odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé zmeniť nič na závere vyplynuvšieho z\nriadne vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie, že pôvodnému žalobcovi sa nepodarilo preukázať,\nže jeho otec Ing. X. U. je tou osobu, ktorá dňa 20.2.1945 podpísala posudzovanú kúpnopredajnú\nzmluvu a následne dňa 10.3.1945 pozemnoknižný návrh, predmetom ktorých právnych úkonov boli\npredmetné nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu je osvedčenie o dedičstve, na základe ktorého pôvodný\nžalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, právne bezvýznamné (pozri aj bod\n144. odôvodnenia napadnutého rozsudku).\n21. Súd prvej inštancie sa v súlade s pokynom odvolacieho súdu v predchádzajúcom konaní zaoberal aj\nobdobím, „kedy podiel (spolu) 19/20 na daných nehnuteľnostiach vlastnili U. T. a W. F., rodená S.\" (pozri\nbod 10. odôvodnenia tohto rozsudku). Súd prvej inštancie vykonal v tomto smere dokazovanie (body 29.\n- 39., 47., 50., 54., 55. a 66. odôvodnenia napadnutého rozsudku), z ktorého správne vyvodil záver, že „je\nprávne irelevantné, či po II. svetovej vojne, zohľadniac neplatnosť prevodu na X. U. ml., zostal vlastníkom\nsporných pozemkov štát alebo nimi de iure boli opäť pôvodné vlastníčky, hoci súd sa prikláňa skôr k\nprvej možnosti, pretože princíp reštitučného zákonodarstva spočíva vždy v obnove pôvodných právnych\nvzťahov, nie v deklarovaní ich kontinuity (body 140. - 142. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Z\nuvedeného dôvodu odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie skutkovo a právne\nnesprávne posúdil aj možný vznik vlastníckeho práva štátu k predmetnému nehnuteľnému majetku,\nkeďže v konaní nebola preukázaná existencia žiadneho konfiškačného rozhodnutia k predmetnému\nmajetku, považuje za neopodstatnenú a tvrdenia žalobcu za zavádzajúce. V tomto smere odvolací súd,\nstotožňujúc sa s argumentáciou (pôvodne) žalovaného v V. rade odkazuje aj na bod 5. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku.\n22. Súd prvej inštancie vzhľadom na skutkové tvrdenia žalobcu prednesené v prvoinštančnom konaní\nskúmal aj otázku vydržania predmetných nehnuteľností žalobcom (body 145 - 148 odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku), ktoré však odvolací súd z dôvodu absencie odvolacej námietky osobitne\nneposudzoval.\n23. Jedna z odvolacích námietok žalobcu sa týkala aj postupu súdu prvej inštancie v rámci rozhodovania\no jeho dispozičnom návrhu prednesenom v rámci prvoinštančného konania, ktorým vzal žalobu proti\nžalovaným v IV. a V. rade späť. Nakoľko však žalobca určil rozsah odvolania len čo do výrokov I., IV.,\nV. až VII. a X. napadnutého rozsudku, odvolací súd viazaný takto určeným rozsahom odvolania (§ 379\nC.s.p.) sa touto odvolacou námietkou bližšie nezaoberal s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 2 veta\ndruhá a § 146 C.s.p., keď rozhodnutie súdu prvej inštancie tak už v časti výrokov II. a III. nadobudlo\nprávoplatnosť.\n24. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil aj ustanovením § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p., t. j. že konanie má inú\nvadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré bližšie nešpecifikoval. Žalobca\n\nsa vo svojom odvolaní obmedzil iba na citovanie právnej úpravy § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. Odvolací\nsúd dodáva, že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže\nodvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania,\nktoré mu predchádzalo, čo žalobca neurobil.\n25. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu\nprávnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii\npráva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s\nodvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej\ninštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.\n26. Odvolací súd v súlade s dikciou ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. zmenil výrok V. až IX. napadnutého\nrozsudku súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. tak, že žalovaným v I. až III. rade priznal spoločne\na nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže v danom prípade ide na strane\nžalovaných o nerozlučné spoločenstvo (§ 511 Občianskeho zákonníka). Zároveň v zmysle ustanovenia\n§ 389 ods. 1 písm. d/ C.s.p. zrušil výrok X. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd určil,\nže o výške náhrady trov konania v bodoch V. - IX. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením\npo právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nakoľko táto povinnosť súdu vyplýva z ustanovenia § 262\nods. 2 C.s.p. a je nadbytočné o nej rozhodovať samostatným výrokom.\n27. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n28. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §\n255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaným v 1. až 3. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech,\npriznal spoločne a nerozdielne (§ 511 Občianskeho zákonníka) nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd\nprvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n29. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.\n10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv\nznení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\n\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\n\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/133/2000", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "b4f7b324-9446-4302-847b-2dd2520217ed:7ae04522-f35f-4681-8683-f796fecdf9fe", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1403896431.1", "spisova_znacka": "3Cdo/17/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/17/2016 z 24. 4. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-04-24", "citacie_n": 127, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1403896431.1"}, {"guid": "64c8249f-56cf-4787-8f09-73a6257eb5bd:bf94a98b-ddb5-4fc8-972b-0c3dafe19649", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1111244408.4", "spisova_znacka": "6Co/25/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/25/2015 z 10. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-05-10", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1111244408.4"}, {"guid": "600804f5-03f1-4d59-8a70-8de806ef7c09:e1693efe-f346-4cec-ac89-d050a0d8cfee", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1011899154.2", "spisova_znacka": "2Co/265/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/265/2011 z 29. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-05-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1011899154.2"}, {"guid": "f75c453b-662b-474d-8793-ea7289dcb784:7d8dd0a8-51e5-4e4e-9c71-7411dd42c5e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Nt/19/2014", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. 3Nt/19/2014 z 28. 4. 2014", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2014-04-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f75c453b-662b-474d-8793-ea7289dcb784:7d8dd0a8-51e5-4e4e-9c71-7411dd42c5e0"}], "citovane_v": []}