{"guid": "0db0808e-aa9f-4f93-becf-f0897fdfda9b:9ccd30c9-24a3-4ca5-a539-bce2350d563d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1111235361.4", "spisova_znacka": "3Co/78/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/78/2024 z 26. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. júna 2025, sp. zn. 3Co/78/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1111235361.4", "identifikacne_cislo": "1111235361", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2025-06-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "nazov": "§ 415 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-415"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-441", "nazov": "§ 441 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-441", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-441"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-431", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-415", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-441"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9ccd30c9-24a3-4ca5-a539-bce2350d563d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1111235361.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1111235361.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1111235361.4/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Co/78/2024\n1111235361\n26. 06. 2025\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2025:1111235361.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.\nPatricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: D. D., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom\nW. Y. XX, U. U., zast. JUDr. Janou Hreňovou, advokátkou so sídlom pri Suchom mlyne 50, Bratislava,\nproti žalovanému: Univerzita Komenského v Bratislave, IČO: 00 397 865, Šafárikovo námestie č. 6,\nBratislava, zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, advokátskou kanceláriou so sídlom\nŠtefánikova 8, Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.325, 66 eura s príslušenstvom, o odvolaní\nžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25.3.2024, č. k. B1-8C/152/2011-272,\ntakto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a v súvisiacom výroku III. p o t\nv r d z u j e.\nII. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. V poradí tretím napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť do troch dní\nod právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 662,83 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9\n% ročne zo sumy 662,83 eura od 28.10.2009 do zaplatenia (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok\nII.) a žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.\n2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 415, § 420, § 433 ods. 1, 3, § 434 ods. 1, § 436, § 441, § 517\nods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1, § 3 ods. 1 nariadenia vl. č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom ku\ndňu vzniku škody (dňa 14.10.2009) a vykonané dokazovanie odôvodnil pomernou zodpovednosťou\nžalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi. Úvodom poukázal na právne záväzný názor odvolacieho\nsúdu vyslovený v uznesení zo dňa 31.5.2016, č. k. 3Co/562/2017-149, v zmysle ktorého sa súd prvej\ninštancie mal zaoberať spoluzavinením žalobcu na vzniku škody a v prípade jeho zistenia škodu\npomerne rozdeliť, rozhodnúť o celom predmete konania a rozhodnutie zodpovedajúcim spôsobom\nodôvodniť. Správne však podľa odvolacieho súdu v danej veci vychádzal z objektívneho charakteru\nzodpovednosti prevádzkovateľa za škodu spôsobenú na vnesených veciach, a teda z toho, že\nnie je potrebné dokazovať, že prevádzkovateľ porušil svoju povinnosť starať sa o vnesené veci.\nStotožnil sa aj so záverom súdu prvej inštancie, že prípadné nedostatočné zabezpečenie nie je\nliberačným dôvodom v zmysle § 433 ods. 1 veta prvá OZ, avšak predmetné ustanovenie nedáva\nodpoveď na námietku žalovaného, že žalobca sa nedostatočným zabezpečením notebooku mohol\npodieľať na vzniku škody (§ 441, § 415 OZ). Zistenia prvoinštančného súdu, že žalobca bol v\ndobe krádeže notebooku študentom 1. ročníka vysokej školy, bol neznalý pomerov na internáte a\nnecítil potrebu byť obozretný vzhľadom na veľký počet ubytovaných a veľkú migráciu ubytovaných\na cudzích osôb, označil za v rozpore so záverom o vylúčení porušenia prevenčnej povinnosti zo\n\nstrany žalobcu. Práve s ohľadom na uvedené okolnosti mal podľa odvolacieho súdu žalobca zachovať\nvyšší stupeň opatrnosti, pozornosti či starostlivosti a byť viac obozretný. Pre vylúčenie aplikácie\nust. § 415 v spojení s § 441 OZ a nedostatočné zistenie skutkového stavu vo vzťahu k porušeniu\nprevenčnej povinnosti žalobcu, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie s tým, že v prípade záveru o porušení prevenčnej povinnosti žalobcom bolo\npotrebné pri úvahe o pomernom rozdelení škody v zmysle § 441 OZ určiť vzájomný vzťah medzi\nkonaním žalobcu ako poškodeného a poskytnutím možnosti zo strany žalovaného zabezpečiť majetok\n(vnesené veci) uzamknutím izby a zvážiť všetky ďalšie prípadné skutočnosti, ktoré prispeli k vzniku\nškody. Prvoinštančný súd v novom rozhodnutí poukázal na to, že zodpovednosť prevádzkovateľov\nubytovacích zariadení za škodu na vnesených veciach je vzhľadom na riziko voľného prístupu väčšieho\npočtu osôb, ako charakteristického znaku prevádzok poskytujúcich ubytovanie, konštruovaná ako\nobjektívna zodpovednosť za škodu. V rámci takto formulovanej sprísnenej zodpovednosti nie je potrebné\nskúmať nielen zavinenie prevádzkovateľa, príp. jeho zamestnancov, ale ani protiprávny úkon zo\nstrany prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia. Prevádzkovateľ sa svojej zodpovednosti zbaví, ak\npreukáže, že by ku škode došlo aj inak, alebo na základe všeobecného liberačného dôvodu výlučného\nalebo čiastočného spoluzavinenia (spoluzapríčinenia) škody poškodeným, t. j. ubytovanou fyzickou\nosobou podľa § 441 OZ (napr. porušením ubytovacieho poriadku, nevhodným umiestnením vnesenej\nveci v ubytovacích priestoroch, neuzamknutie hotelovej izby, neumiestnením cenností do trezoru na\nizbe). V konaní mal za preukázané a medzi stranami nesporné, že žalovaný bol prevádzkovateľom\ninternátu, žalobca bol ubytovaným na základe zmluvy o ubytovaní, že došlo ku škode na vnesenej\nveci ubytovaného (notebooku) jej krádežou dňa 14.10.2009 (v čase medzi 0:00 hod. a 6:30 hod.) a\ntiež výška spôsobenej škody zodpovedajúca obstarávacej cene notebooku vo výške 1.325,66 eura. Na\nzáklade vykonaného dokazovania prvoinštančný súd vyhodnotil, že predpoklady na vznik objektívnej\nzodpovednosti žalovaného v zmysle § 433 ods. 1 veta prvá OZ sú dané, keď žalobca v konaní\nnepreukázal existenciu liberačného dôvodu, za ktorý by bolo spravidla možné považovať okolnosti\nvychádzajúce z veci samotnej vyplývajúce z jej povahy a vlastností alebo jej vadnosti (tzv. vnútorné\nokolnosti), resp. okolnosti, ktorých vplyv by sa prejavil rovnako alebo obdobným spôsobom aj za situácie,\nak by vec nebola vnesená za účelom ubytovania, napr. živelná pohroma (tzv. vonkajšie okolnosti). Za\ntakýto liberačný dôvod nemožno považovať prípadné nedostatočné zabezpečenie notebooku žalobcu.\n3. Súčasne súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade bola v zmysle § 441 v spojení\ns § 415 OZ škoda spôsobená aj zavinením žalobcu (poškodeného) v dôsledku porušenia jeho\nvšeobecnej prevenčnej povinnosti (povinnosti generálnej prevencie) počínať si tak, aby nedošlo k škode.\nPoukázal na to, že predmetné ust. § 415 OZ ukladá každému povinnosť zachovávať taký stupeň\nopatrnosti (pozornosti alebo starostlivosti), ktorý je možné od neho vzhľadom na konkrétne časové\na miestne pomery rozumne požadovať, a ktorý je objektívne posudzované, spôsobilý zabrániť alebo\naspoň obmedziť riziko vzniku škody. Zodpovednosť za porušenie prevenčnej povinnosti je subjektívnou\nzodpovednosťou s prezumovaným zavinením. Prevenčná povinnosť podľa § 415 OZ je právnou\npovinnosťou, ktorej porušenie vedie k zodpovednosti podľa § 420 OZ, podľa ktorého každý zodpovedá\nza škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Prevenčnú povinnosť zákon ukladá každému,\nt. j. nielen škodcovi, ale aj tomu, komu hrozí riziko vzniku škody. Porušenie preventívnej povinnosti\nmôže založiť spoluúčasť poškodeného na škode (§ 441 OZ), lebo každý je povinný správať sa tak, aby\nnespôsobil škodu, a to nielen vo vzťahu k ostatným, ale aj voči sebe samému. Podľa názoru súdu prvej\ninštancie žalobca porušil prevenčnú povinnosť zanedbaním dohľadu, ktorý mal podľa normálneho behu\nvecí vykonávať pred zdrojom nebezpečenstva, a teda nezachoval taký stupeň opatrnosti, ktoré bolo\nmožné v daných okolnostiach od neho požadovať, aby zabránil alebo obmedzil riziko škody na majetku\nkrádežou svojho notebooku. Vychádzal zo zistení, že žalobca predmetný notebook nechal počas noci\nvoľne položený na stole pri neuzamknutých dverách internátnej izby, navyše po vypití viacerých pív so\nspolubývajúcimi. Uvedené aj v spojení s ďalšími zistenými skutkovými okolnosťami, že v čase vzniku\nškody bol žalobca študentom 1. ročníka vysokej školy, na študentskom internáte býval iba tri týždne\na bol neznalý pomerov na internáte, odôvodňuje podľa neho záver o porušení zákonnej prevenčnej\npovinnosti žalobcu (§ 415 OZ) a má za následok vznik jeho čiastočnej zodpovednosti za škodu jeho\nspoluzavinením (§ 420 OZ), v dôsledku čoho žalobca znáša škodu pomerne tak, ako to predpokladá §\n441 OZ. Zvážiac všetky skutočnosti, ktoré prispeli ku vzniku škody, určil mieru (spolu)zodpovednosti u\nžalobcu v rozsahu 50 %, keď opísané skutočnosti mali nepochybne vplyv a prispeli k vzniku škody a\nodcudzeniu notebooku. Za primeraný označil v danom prípade rovnaký pomer zodpovednosti žalobcu a\nžalovaného objektívne zodpovedného na škodu podľa § 433 ods. 1 OZ. Zohľadnil pritom aj skutočnosť\nvyplývajúcu z trestného rozkazu zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-537, že ku krádeži notebooku\n\ndošlo cudzou osobou neubytovanou na internáte, ktorá sa do areálu a priestorov internátu dostala\nneoprávnene, čo bolo nepochybne tiež príčinou vzniku škody. Uviedol, že to, že žalobca pre neho\nv pomerne novom prostredí (býval tam iba tri týždne) a riadne neznalý pomerov na internáte (kde\nsa nachádzal veľký počet ubytovaných osôb) v čase svojej prítomnosti v izbe počas noci (keď spal)\nneuzamkol svoju internátnu izbu, síce mala vplyv na vznik škody, avšak žalovaný ako prevádzkovateľ\ninternátu riadne nezabezpečil v nočných hodinách priestory pred vznikom škody krádežou zo strany\ncudzích osôb. Vo vzťahu k okolnostiam na strane žalovaného poukázal tiež na to, že žalobca nemal\npríslušným internátnym poriadkom stanovenú povinnosť uzamykať si izbu počas noci (či inokedy) v\nčase jeho prítomnosti. Nestotožnil sa s obranou žalovaného, že žalobca by mal niesť zodpovednosť v\nprevažujúcom rozsahu (t.j. vo vyššej určenej miere, nad 50 %), keďže podľa záverov odvolacieho súdu\nžalobca „mal zachovať vyšší stupeň opatrnosti“. Odvolací súd pri tomto závere neporovnával potrebné\nstupne opatrnosti poškodeného a poskytovateľa, ale uvedené znamená, že sa žalobca mal správať\nopatrnejšie (a lepšie preventívne zabezpečiť svoj majetok pred krádežou), ako to v skutočnosti vykonal\n(čo prispelo k samotnému vzniku škody). Vo vzťahu k limitu výšky zodpovednosti vyplývajúcemu z ust.\n§ 434 ods. 1 OZ v spojení s § 1 vyhl. č. 87/1995 Z.z., na ktorý v obrane poukazoval žalovaný, uviedol,\nže tento nemožno v danej veci aplikovať z dôvodu, že odcudzený notebook nepredstavuje inú cennosť,\nale je vecou žalobcu, ktorú potreboval s ohľadom na jeho štúdium (študijná pomôcka), čo vyplývalo aj\nzo žalobcom doloženého potvrdenia od vedúceho Ateliéru zvukovej skladby. Na uvedené nemá vplyv\nskutočnosť, že išlo o vec s pomerne vyššou hodnotou. Ako dôvodnú neuznal ani námietku, v ktorej\nžalovaný namietal oneskorené uplatnenie nároku s poukazom na prekluzívnu lehotu podľa § 436 OZ, keď\nžalobca uplatnil svoje právo u žalovaného na 13. deň po vzniku škody (14.10.2009), t. j. dňa 27.10.2009,\nako to vyplýva z odtlačku pečiatky na oznámení o škodovej udalosti a uplatnení nároku na náhradu\nškody na vnesených veciach a odložených veciach zo dňa 23.10.2009 adresovanom žalovanému.\nVzhľadom na rovnaký pomer zodpovednosti žalobcu a žalovaného za spôsobenú škodu, ktorej výška\npredstavovala sumu 1.325,66 eura dospel k záveru o dôvodnosti žaloby v časti o zaplatenie 662,83 eura\n(50 %). Pokiaľ žalovaný v priebehu konania poukazoval na to, že trestným rozkazom Okresného súdu\nBratislava IV zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-517 bola už žalobcovi právoplatne priznaná náhrada\nškody vo výške 450 eur, čo malo zakladať nedôvodnosť nároku v tejto časti a prípadné bezdôvodné\nobohatenie, prvoinštančný súd uviedol, že priznanú sumu 662,83 eura nie je možné znižovať o uvedenú\nsumu, nakoľko škoda priznaná v trestnom konaní bola priznaná priamo voči škodcovi a predmetom\ntohto konania bol nárok na náhradu škody voči prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia na základe\nosobitnej zodpovednosti v zmysle § 433 a nasl. OZ. Ako dôvodný vyhodnotil aj úrok z omeškania z\npriznanej sumy od žalobcom určeného dňa 28.10.2009, ako dňa nasledujúceho po uplatnení škody\n(listom doručeným dňa 27.10.2009), do zaplatenia, a to vo výške 9 % súladne s § 3 ods. 1 nar. vl.\nč. 87/1995 Z.z. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania\nrozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1, 2 CSP a vzhľadom na rovnaký pomer\núspechu/ neúspechu v spore, žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.\n4. Proti výroku I. a súvisiacemu výroku III. prvoinštančného rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie\nžalovaný, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP žiadal rozsudok\nsúdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok\nna náhradu trov konania. Za nedostatočne vysvetlenú označil úvahu prvoinštančného súdu, na základe\nktorej dospel k záveru o spoluzodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu práve v rozsahu 50 %.\nBol toho názoru, že prevenčnú povinnosť žalovaný porušil iba tým, že ubytovací poriadok neobsahuje\npovinnosť študentov uzamykať si izby. Žalobca však porušil prevenčnú povinnosť v oveľa väčšom\nrozsahu, keďže i) ponechal na stole voľne položený notebook v nezamknutej izbe, ii) bol si vedomý\ntoho, že na chodbách internátu sa pohybuje veľký počet neznámych ľudí, iii) notebook ponechal bez\ndozoru, keďže pri ňom zaspal po tom, ako vypil niekoľko pív. Trestným rozkazom Okresného súdu\nBratislava IV zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-517 bola pritom určená spoluzodpovednosť žalobcu\na páchateľa v rozsahu 34 % páchateľ a 66 % žalobca. V zmysle § 194 ods. 2 CSP sa mal súd prvej\ninštancie argumentačne vysporiadať s tým, prečo určil výšku spoluzavinenia žalovaného v prípade\ntotožného skutku v civilnom konaní iným pomerom ako v prípade páchateľa odsúdeného v trestnom\nkonaní. Pri určení pomernej spoluzodpovednosti sa prvoinštančný súd nevysporiadal ani s tým, že\nčasť škody už bola žalobcovi priznaná trestným rozkazom vydaným voči páchateľovi krádeže. V tomto\nrozsahu žalobcovi svedčí exekučný titul voči páchateľovi, s ktorým žalovaný nie je spoluzodpovedný v\ntom zmysle, že by plnením páchateľa zanikol nárok voči žalovanému. Ak žalobca má proti páchateľovi\ntitul na náhradu škody v sume 450 eur, súd rozhoduje len o nároku na náhradu škody zníženej o\npriznanú škodu (t. j. maximálne o sumu 875,66 eura), z ktorej následne určí spoluúčasť žalobcu. V\n\nopačnom prípade nepredstavuje skutočná spoluúčasť žalobcu 50 %, ale iba 16 %, čo je v rozpore s\nodôvodnením rozhodnutia súdu a ním prezentovanou úvahou. V súvislosti s námietkou nedostatočného\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný podporne poukázal na rozhodnutia ÚS SR sp. zn.\nIII. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/2006, IV. ÚS 57/2014, ako\naj rozhodnutie R 2/2016, v zmysle ktorého pokiaľ sa súd nevenoval právnej argumentácii žalobcu,\nspôsobil tým nepreskúmateľosť rozhodnutia, čo zakladá tzv. inú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm.\nd) CSP. V ďalšom namietal aj nesprávnosť skutkového zistenia, že odcudzený notebook nebol „inou\ncennosťou“ v zmysle § 434 ods. 1 OZ. Jednalo sa totiž o počítač značky Apple v cene 1.325,66 eura,\nt. j. nie bežný počítač, ktorý bol potrebný na štúdium žalobcu a bolo by ho možné považovať za bežnú\nštudijnú pomôcku (čo je všeobecne známa skutočnosť). Podľa aktuálnych cien notebookov vhodných na\nštúdium sú počítače značky Apple dvojnásobne drahšie, pričom rovnaká situácia bola aj v čase vzniku\nškody. Tieto počítače sa vyznačujú iba iným operačným systémom (OS Mac). Zdôvodnenie, že notebook\nzn. Apple je bežná študijná pomôcka (nie iná cennosť) by obstálo iba ak by potvrdenie vyučujúceho\nobsahovalo vyjadrenie, že iný typ počítača nie je použiteľný na výučbu v tomto študijnom odbore. Ak\nby súd prvej inštancie dospel k správnemu zisteniu, že ide o inú cennosť v zmysle § 434 ods. 1 OZ,\nžalovaný by zodpovedal iba do sumy 332 eur. Ak by mal byť žalobca za túto škodu spoluzodpovedný a\nsúčasne už bola žalobcovi priznaná náhrada škody voči osobe, ktorá notebook odcudzila v sume 450\neur, súd by musel žalobu zamietnuť, nakoľko žalobcovi by už bola priznaná celá zákonom limitovaná\nškoda, za ktorú zodpovedá prevádzkovateľ v zmysle § 434 ods. 1 OZ. Za nesprávny žalovaný označil\naj právny záver prvoinštančného súdu, na základe ktorého žalobcovi priznal 50 % z nadobúdacej ceny\nukradnutého notebooku, a to pre nesprávne právne posúdenie okolností majúcich zásadný vplav pre\nposúdenie výšky škody v zmysle § 433 a nasl. OZ, § 441 v spojení s § 415 OZ. Prvoinštančný súd totiž\nnezohľadnil rozsah a intenzitu porušenia preventívnej povinnosti žalobcu (§ 415 OZ), ale ani trestným\nrozkazom páchateľovi uloženú povinnosť na náhradu škody. Súd nemal rozhodovať o tom, že rozdelí\nspoluzodpovednosť z celej nadobúdacej ceny, ale mal rozhodovať len o náhrade škody zníženej o sumu\n450 eur, t. j. základom pre určenie delenej zodpovednosti mala byť len suma 875,66 eura. Nesprávne vec\nprávne posúdil aj tým, že o výške škody rozhodoval na základe nadobúdacej ceny nového noteboooku.\nV prípade zodpovednosti za škodu na vnesených veciach platí, že „sa vychádza z ceny, ktorú mala daná\nvec v čase vzniku škody, t. j. do úvahy sa vezme doba jej používania, stupeň opotrebenia, rozsah, v\nako bola poškodená a pod.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F. Tomašovič,\nM. a kol.: Občiansky zákonník I, Veľký komentár, Bratislava, C. H. Beck, 2015, s. 1471). Prvoinštančný\nsúd však vychádzal z ceny určenej nadobúdacou faktúrou nového počítača napriek tomu, že odcudzený\npočítač bol niekoľko týždňov používaný, čo mal pri svojom rozhodovaní zohľadniť pri určení výšky\nspoluzodpovednosti, v dôsledku čoho rovnako nemal dospieť k záveru o rozdelení zodpovednosti v\nrozsahu 50 % z nadobúdacej ceny, ale pomer mal „kompenzovať“ v neprospech žalobcu, ktorému bola\nspôsobená nižšia škoda. Nakoniec súd mal posúdiť rozsah spoluzodpovednosti aj v nadväznosti na\npočet okolností, ktorými bola porušená preventívna povinnosť žalobcu. Žalovanému možno za porušenie\nprevenčnej povinnosti pričítať iba to, že ubytovací poriadok neobsahuje povinnosť zamykať izbu počas\nnoci. Žalobcovi však možno pričítať to, že izba nebola zamknutá, notebook nebol ukrytý napríklad v\ntaške alebo v skrinke, ale bol voľne prístupný na stole, a že žalovaný po vypití niekoľkých pív v stave\nzníženej príčetnosti zanedbal dohľad. Z uvedeného je zrejmé, že spoluzodpovednosť žalobcu mala byť\nvýrazne vyššia ako spoluzodpovednosť žalovaného (v pomere 3:1). V nadväznosti na uvedené nemala\npredstavovať hodnota (spolu)zodpovednosti žalovaného sumu vyššiu ako 218,92 eura (bez zohľadnenia\nzákonnej limitácie výšky škody). Nesprávny právny záver prijal prvoinštančný súd aj v tom, že notebook\nv dvojnásobnej hodnote oproti bežnému notebooku neposúdil ako tzv. inú cennosť v zmysle § 434 ods. 1\nOZ, na ktorú sa vzťahuje zákonný limit. Za kritérium posúdenia v danom prípade možno zvoliť objektívne\nposúdenie charakteru vnesenej alebo odloženej veci s vylúčením vecí, ktoré možno objektívne, t. j.\nvzhľadom na priemerného príjemcu danej služby, považovať za veci bežného užívania (Števček, M.,\nDulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F. Tomašovič, M. a kol.: Občiansky zákonník I, Veľký\nkomentár, Bratislava, C. H. Beck, 2015, s. 1472). Notebook zn. Apple s prihliadnutím na jeho hodnotu\nnemožno považovať za vec bežného užívania, touto by bol len počítač bežnej, primeranej ceny. Osobitne\nuvedené platí, ak podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 25Cdo/4170/2010 „Za inú cennosť v zmysle § 434\nods. 1 možno považovať aj osobné motorové vozidlo vyššej ceny“. Rovnaká situácia sa potom týka\nakejkoľvek inej veci, ktorá môže byť v niektorých prípadoch bežnou vecou a v niektorých prípadoch\ninou cennosťou. V prejednávanej veci inú cennosť z odcudzeného notebooku robí podľa žalovaného\njeho zvýšená cena, nie zaradenie veci. Obdobná situácia by nastala v prípade krádeže náramkových\nhodiniek, ktoré môžu byť bežnou súčasťou oblečenia (bežná cena hodiniek sa pohybuje v sume do 300\neur), ale ak by išlo o hodinky značky Rolex v hodnote 10.000 eur, sú už inou cennosťou, na ktorú sa\n\nvzťahuje obmedzenie podľa § 434 ods. 1 OZ. Rovnako to môže platiť pre luxusné písacie perá, ktorých\nhodnota môže presiahnuť sumu 1.000 eur. Účelom uvedeného ustanovenia je preventívne pôsobenie\nna osoby, ktoré vnášajú veci do prevádzok, ktoré ich má odradiť od vnášania vecí vyššej hodnoty a\nmotivovať ich, aby boli k vneseným veciam primerane ostražitý. Zákonná limitácia výšky škody pritom\nneplatí, pokiaľ škodu spôsobil zamestnanec prevádzkovateľa alebo ak vec bola prevzatá do úschovy,\nčo v danom prípade nebolo splnené.\n5. Žalobca sa v súdom stanovenej lehote k podanému odvolaniu na výzvu súdu nevyjadril.\n6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok\nsúdu prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie\nžalovaného nie je dôvodné.\n7. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie\nna základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, tieto substancoval pod\npríslušné právne normy, ktorých obsah správne vyložil a v celom rozsahu vecne správne závery, ku\nktorým dospel, aj riadne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami súdnej praxe a ust. § 220 ods. 2\nCSP odôvodnil. V postupe a meritórnom rozhodnutí tak nedošlo k naplneniu žiadneho zo žalovaným\nvytýkaných odvolacích dôvodov. Nakoľko súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal aj s obranou\nžalovaného a odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje,\nv podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Žiaden zo žalovaným označených odvolacích\ndôvodov nevyhodnotil odvolací súd ako právne opodstatnený a spôsobilý spochybniť vecne správny\nzáver súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobe o náhradu škody vyhovel, a jeho subjektívna\nnespokojnosť s ustálením miery spoluzavinenia žalobcu na vzniknutej škode nemôže byť sama o sebe\ndôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého\nrozhodnutia a v nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd dopĺňa nasledovné:\n8. Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku sú zákonodarcom vyjadrené v ust. § 220 ods.\n2 CSP. Vo všeobecnosti možno rozhodnutie, ktoré ich nerešpektuje označiť za nepreskúmateľné.\nPožiadavka preskúmateľnosti a presvedčivosti súdneho rozhodnutia v sebe subsumuje aj skutočnosť,\nže výrok súdneho rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania a vyhodnotenia\ndôkazov, ktoré súd v odôvodnení rozhodnutia jasne a presvedčivo zdôvodní. V odôvodnení rozhodnutia\nje povinný podať výklad o opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku,\na tým preukázať jeho správnosť. Každé súdne rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné\nodôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody\nsvojho rozhodnutia, pričom sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho\nmyšlienkový postup musí v odôvodnení dostatočne vysvetliť nielen s poukazom na všetky skutočnosti\nzistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Závery prijaté\nprvoinštančným súdom môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení\npredmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho\npredpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia substancoval zistený skutkový\nstav. Vo svojej argumentácii by súd nemal byť nekoherentný, t. j. rozhodnutie by malo byť konzistentné\na prezentované argumenty musia podporiť prijatý záver. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (viď napr. I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08,\nIII. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08, Ruiz Torija c/a Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, Hiro Balani\nc/a Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29.05.1997, Higgins c/a\nFrancúzsko z 19.02.1998 a iné). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS\n209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia je tak porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces garantovaný v čl. 46\nods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súčasne\nzakladá odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. nie žalovaným z nepreskúmateľnosti\nrozhodnutia vyvodený odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Rovnaký záver prijal v\n\nrozhodovacej praxi aj Európsky súd pre ľudské práva napr. v rozhodnutí Ruiz Torija c/a Španielsko z\n09.12.1994, séria A, č. 303-A, či Ústavný súd SR napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 17/01, I. ÚS 226/03,\nII. ÚS 261/06, III. ÚS 74/08, I. ÚS 181/08.\n9. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach je v súdnej praxi vykladaný tak, že\nmusí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke,\na ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú\nvykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom\nna to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu\nnevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli\nvykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové\nzistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy\nje logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu,\nalebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej\nvierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom\nvyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania.\n10. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti\nodvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy\nalebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím\nsprávnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav\nveci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009).\n11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v intenciách právne záväzného názoru odvolacieho\nsúdu vysloveného v prvom zrušujúcom uznesení zo dňa 31.5.2016, č. k. 3Co/562/201-149 opätovne\nposudzoval nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená na veci vnesenej do\nubytovacieho zariadenia (internátu) prevádzkovaného žalovaným, a to odcudzením notebooku zn.\nApple v nadobúdacej hodnote 1.325,66 eura z jeho internátnej izby v noci dňa 14.10.2009 počas\ntoho, ako v nezamknutej izbe spal. Správne na posudzovaný zodpovednostný vzťah aplikoval ust.\n§ 433 v spojení s § 415, § 441 OZ, interpretáciou ktorých na vykonaným dokazovaním zistený\nskutkový stav veci dospel k záveru, že žalovaný nesie objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú\nžalobcovi krádežou jeho notebooku pri zohľadnení spoluzavinenia poškodeného žalobcu v dôsledku\nporušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti (§ 415 OZ) v rozsahu 50 % žalovanej sumy. Neobstojí\nodvolacia argumentácia žalovaného, v ktorej namietal nedostatočné vysporiadanie sa s ustálením\npomeru spoluzodpovednosti poškodeného na vzniknutej škode a so skutočnosťou, že žalobcovi už\nbola priznaná časť náhrady škody voči páchateľovi trestného činu, a to trestným rozkazom Okresného\nsúdu Bratislava IV zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-517. Súd prvej inštancie riadne vysvetlil na\nzáklade akých skutočností a právnych úvah sa riadil, keď pomer spoluzodpovednosti žalobcu ustálil\nna 50 %. Správne zohľadniac okolnosti konkrétneho prípadu žalobcovi vytkol porušenie všeobecnej\nprevenčnej povinnosti zanedbaním dohľadu, ktorý mal podľa normálneho behu vecí vykonávať pred\nzdrojom nebezpečenstva, keď nezachoval taký stupeň opatrnosti, aký bolo možné v okolnostiach\nprípadu od neho požadovať, aby zabránil alebo obmedzil riziko vzniku škody na jeho majetku krádežou.\nUvedené vyvodil z nesporných skutkových zistení, že žalobca nechal predmetný notebook počas noci\nvoľne položený na stole pri neuzamknutých dverách internátnej izby, naviac po vypití viacerých pív so\nspolubývajúcimi, že bol študentom prvého ročníka vysokej školy a na študentskom internáte býval iba\ntri týždne, t. j. bol neznalý pomerov na internáte a mal zachovať vyšší stupeň opatrnosti, pozornosti\nči starostlivosti. Na druhej strane ku krádeži notebooku žalobcu došlo cudzou osobou neubytovanou\nna internáte, ktorá sa do areálu a priestorov ubytovacieho zariadenia dostala neoprávnene, čo bolo\nnepochybnou príčinou vzniku škody. Aj keď žalobca izbu počas spánku neuzamkol, čo malo tiež vplyv na\nvznik škody, žalovaný ako prevádzkovateľ internátu riadne nezabezpečil v nočných hodinách priestory\npred vznikom škody krádežou zo strany tretích osôb. Prihliadol tiež na to, že povinnosť uzamykať si izbu\npočas noci v čase prítomnosti nebola internátnym poriadkom, na ktorý sa žalovaný odvolával, stanovená.\nPri zohľadnení uvedených skutočností, ktoré prispeli k vzniku škody, považoval za dôvodné stanoviť\nmedzi žalobcom a žalovaným rovnaký pomer zodpovednosti, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje.\nPri úvahe o pomernom rozdelení škody medzi škodcu a poškodeného ide o určenie vzájomného\nvzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a o zváženie všetkých skutočností, ktoré prispeli k\nspôsobeniu škody (viď napr. rozsudok NS ČR zo dňa 27.3.2014, sp. zn. 25Cdo 4199/2013). Súd zvažuje\n\nvšetky príčiny, ktoré viedli k vzniku škody a tak u škodcu ako i poškodeného zohľadňuje len také\nkonanie, ktoré bolo, resp. mohlo byť aspoň jednou z možných príčin vzniku škody. Konečná úvaha o\nmiere spoluzavinenia poškodeného závisí vždy od okolností konkrétneho prípadu po komparácii príčin\nvzniku škody na strane škodcu i poškodeného (porovnaj uznesenie NS ČR zo dňa 28.5.2009, sp. zn.\n25Cdo/1054/2007). V zhode s prvoinštančným súdom má odvolací súd za to, že okolnosti prejednávanej\nveci neumožňujú určiť väčší podiel zodpovednosti žalobcu ako žalovaného. Nemožno opomínať, že\nprvoradou príčinou vzniku škody je vstup neoprávnených osôb do ubytovacieho zariadenia, za ktorý\nv intenciách § 433 OZ zodpovedá jeho prevádzkovateľ, t. j. žalovaný, a to objektívne, t. j. bez ohľadu\nna zavinenie. U prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia zákonodarca prezumuje vyvinutie určitého\nstupňa starostlivosti o vnesené a odložené veci, aby sa tieto nepoškodili, nestratili, resp. aby neboli\nodcudzené z prevádzky, do ktorej boli vnesené. Ako uviedol súd prvej inštancie, uvedená povinnosť\nje daná samotným charakterom ubytovacieho zariadenia, nakoľko prevažne sa jedná o prevádzky,\nv ktorých sa pohybuje množstvo ľudí. Žalovaný preto celkom nedôvodne v odvolaní uvádza, že z\njeho strany došlo k porušeniu prevenčnej zodpovednosti len tým, že ubytovací poriadok neobsahuje\npovinnosť študentov uzamykať si izby v čase ich prítomnosti v nich. Žalovaný objektívne zodpovedá\nza škodu na veciach vnesených do ubytovacieho zariadenia a tejto by sa mohol v zmysle ust. § 433\nods. 1 OZ zbaviť (liberovať) len tým, ak by ku škode došlo aj inak (napr. vis major). Jedná sa o osobitný\ntyp objektívnej zodpovednosti za škodu majúci hmotnoprávny základ v ust. § 433 OZ a pre založenie\nzodpovednosti žalovaného je preto irelevantné, či mal v internátnom poriadku zakotvenú povinnosť\nuzamykať izby v čase prítomnosti študentov v nich. Skutočnosti, na ktoré poukazuje žalovaný, a to že\nžalobca ponechal notebook voľne na stole v neuzamknutej izbe, bol si vedomý veľkého počtu neznámych\nľudí pohybujúcich sa po budove internátu a aj napriek tomu ponechal notebook bez dozoru, boli riadne\nzohľadnené súdom prvej inštancie pri posudzovaní miery spoluzavinenia poškodeného podľa § 441\nOZ a tieto nezakladajú dôvod na prenesenie väčšej zodpovednosti na žalobcu. Primárnym dôvodom\nvzniku škody na majetku žalobcu bol neoprávnený vstup cudzích osôb do ubytovacieho zariadenia\nza účelom páchania trestnej činnosti (krádeže) a žalobca sa na vzniku škody podieľal tým, že svojim\nnezodpovedným konaním umožnil, resp. uľahčil dokonanie trestného činu, keď jeho páchateľ nemusel\nprekonať žiadnu prekážku brániacu mu vo vstupe do izby. Ak by žalobca bol dostatočne obozretný a\nkonal by v súlade so zákonnou prevenčnou povinnosťou, ktorá sa na neho vzťahovala, jeho konanie\nby bolo spôsobilé zabrániť vzniku škody. Oba zodpovedné subjekty (žalobca i žalovaný) sa tak aj\npodľa názoru odvolacieho súdu rovnakým podielom pričinili k vzniku majetkovej škody. Pokiaľ žalovaný\npoukazoval aj na požitie niekoľkých pív žalobcom pred spaním v noci, kedy došlo ku krádeži, odvolací\nsúd uvádza, že v konaní nebolo preukázané, že táto skutočnosť mala podstatný vplyv, resp. viedla k\nvzniku škody.\n12. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj odvolaciu argumentáciu, v ktorej žalovaný poukazoval\nna to, že trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-517\nbola určená spoluzodpovednosť žalobcu a páchateľa v rozsahu 34 % páchateľ a 66 % žalobca (zrejme\nvychádzajúc z výšky žalobcovi v adhéznom konaní priznanej náhrady škody), a že súd prvej inštancie\nneodôvodnil, prečo v civilnom konaní stanovil iný pomer. V zmysle § 193 CSP je všeobecný súd viazaný\nrozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. V trestnom\nkonaní súd posudzuje trestnoprávnu zodpovednosť páchateľa trestného činu, t. j. konanie v rozpore\ns verejnými záujmami (a v tejto časti je civilný súd jeho rozhodnutím viazaný) a v rámci adhézneho\nkonania v prípade odsudzujúceho rozsudku rozhoduje aj o náhrade škody spôsobenej trestným činom,\nak má na to podľa výsledku dokazovania podklad. Ak to výsledky dokazovania neumožňujú, alebo ak\nz akéhokoľvek dôvodu prizná trestný súd len časť nároku na náhradu škody, odkáže poškodeného s\nnárokom na náhradu škody na civilné konanie. Odhliadnuc od skutočnosti, že predmetom civilného\nkonania je nárok na náhradu škody uplatnený voči prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia, t. j. inému\nsubjektu ako tomu, ktorého trestná zodpovednosť bola posudzovaná označeným trestným rozkazom (v\ntom čase obžalovaná Viola D?menyová), v danom prípade z trestného rozkazu, na ktorý sa žalovaný v\ntejto súvislosti odvolával, a ktorý ako skrátená forma rozhodnutia vydávaného ex cathedra neobsahuje\nodôvodnenie, vôbec nevyplýva, že by trestný súd vyvodil spoluzodpovednosť poškodeného v rozsahu\n66 %. Takýto záver nemožno bez ďalšieho učiniť len zo skutočnosti, že žalobcovi ako poškodenému\nbol priznaný nárok na náhradu škody len vo výške 450 eur. Z výrokovej časti trestného rozkazu je\nnaopak zrejmé, že trestný súd vychádzal z v trestnom konaní preukázanej hodnoty odcudzeného\nnotebooku 450 eur (viď skutok pod bodom 7./) a so zvyškom poškodeného odkázal na civilné konanie.\nVýška náhrady škody priznaná v trestnom konaní voči odsúdenej páchateľke trestného činu preto nemá\nžiadnu výpovednú hodnotu pre ustálenie pomeru medzi zodpovednosťou žalobcu ako poškodeného a\n\nžalovaného ako prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia. Vecne správny a riadne odôvodnený je aj\nprávny záver prvoinštančného súdu, keď priznanie náhrady škody predmetným trestným rozkazom vo\nvýške 450 eur žalobcovi voči odsúdenej páchateľke trestného činu nezohľadnil pri posudzovaní výšky\nnáhrady škody voči žalovanému, čo odôvodnil tým, že okrem neprevyšujúcej výšky celej škody, suma\n450 eur bola priznaná priamo voči škodcovi, pričom predmetom tohto konania bol nárok na náhradu\nškody voči žalovanému ako prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia, t. j. voči inému subjektu a\nna základe osobitnej zodpovednosti v zmysle § 433 a nasl. OZ. Uvedeným záverom reflektoval na\nsamostatnosť a rozdielnosť nárokov na náhradu škody uplatnených voči samotnému škodcovi, ktorý za\nškodu zodpovedá v režime všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 OZ a žalovanému zodpovednému\nna základe osobitnej zodpovednosti vyplývajúcej z ust. § 433 a nasl. OZ. Škodca a prevádzkovateľ\nubytovacieho zariadenia zodpovedajú samostatne a paralelne popri sebe (viď Števček, M., Dulak, A.,\nBajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1- 450. 2. vydanie.\nKomentár. Praha: C.H. Beck 2019, str. 1604). Podobne ako je tomu v prípadoch škody spôsobenej\nprevádzkou motorového vozidla, aj v prípade škody spôsobenej krádežou na veciach vnesených do\nubytovacieho zariadenia právna úprava umožňuje poškodenému uplatniť si škodový nárok tak voči\nškodcovi, ako aj voči prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia, a to či už spoločne v jednom konaní\nalebo v samostatných súdnych konaniach. Občianskoprávna zodpovednosť osoby, ktorá odcudzila vec\nz ubytovacieho zariadenia v zmysle § 420 OZ nevylučuje zodpovednosť prevádzkovateľa ubytovacieho\nzariadenia v zmysle § 433 a nasl. OZ (analogický záver vyslovil NS SR v uznesení zo dňa 16.2.2016,\nsp. zn. 1Obdo/26/2015 týkajúci sa zodpovednosti prevádzkovateľa a vodiča motorového vozidla, ako aj\nNS ČR v rozsudku zo dňa 17.1.2008, sp. zn. 32Cdo/2837/2006). Uvedené samo o sebe neznamená,\nže poškodený môže byť odškodnený dvakrát (škodcom aj prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia),\nnakoľko v rozsahu v akom je uspokojená (pozn. odvolacieho súdu nielen súdnym rozhodnutím priznaná)\nškoda jedným zo zodpovedných subjektov zaniká jeho nárok voči druhému. Pokiaľ nie je škodový nárok\nuspokojený jedným zo zodpovedných subjektov, zostávajú zodpovedné oba subjekty a do okamihu\naspoň čiastočného uspokojenia škodového nároku možno tento voči každému uplatniť, voči každému\npriznať a voči každému aj vymáhať. Opačný záver by v rozpore s účelom právnej úpravy (čo najširšie\nuspokojenie poškodeného) a bez normatívneho podkladu obmedzil ochranu poškodeného, ktorého\nsnahou je, aby sa jeho nárok voči žiadnemu zo zodpovedných subjektov nepremlčal, a aby voči\nvšetkým zodpovedným subjektom disponoval vykonateľným rozhodnutím a mal tým zabezpečenú\nmožnosť čo najrýchlejšie a v plnom rozsahu uspokojiť svoj nárok. Odvolací súd tak zhodne s právnym\nnázorom prvoinštančného súdu nepovažuje pre posúdenie výšky škodového nároku uplatneného voči\nprevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia za rozhodné čiastočné priznanie nároku na náhradu škody\npoškodenému voči škodcovi. Jedinou rozhodnou skutočnosťou by podľa názoru odvolacieho súdu\nmohlo byť len to, že časť škody spôsobenej odcudzením žalobcovho notebooku by už bola žalobcovi\nškodcom zaplatená, čo v konaní žalovaný netvrdil a nepreukazoval. Samotné priznanie náhrady škody\nvoči škodcovi, t. j. samotná existencia exekučného titulu neznamená jej faktickú vymožiteľnosť, a\npokiaľ táto nebola či už dobrovoľne alebo exekučne vymožená, nie je dôvod pre poníženie náhrady\nškody priznanej poškodenému voči prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia a uvedené už vôbec\nnemôže odôvodňovať stanovenie rozdielneho pomeru spoluzodpovednosti poškodeného žalobcu (viď\n§ 441 OZ). Nemožno preto prisvedčiť argumentácii žalovaného, že ak má žalobca exekučný titul voči\npáchateľovi trestného činu na náhradu škody v sume 450 eur, súd rozhoduje len o nároku zníženom\no priznanú náhradu škody. Hodno tiež poznamenať, že v konaní nebolo tvrdené, že by žalobca\ndisponoval voči páchateľke trestného činu rozhodnutím civilného súdu ukladajúcim jej povinnosť na\nnáhradu škody vo výške prevyšujúcej škodu priznaným trestným rozkazom a škoda priznaná voči\nžalovanému v tomto konaní spolu s náhradou škody priznanou trestným rozkazom nedosahuje výšku\nškody správne súdom prvej inštancie ustálenej na sumu 1.325,66 eura. Odhliadnuc od uvedeného v\nodvolaní prezentovaná požiadavka žalovaného odpočítať od výšky škody spôsobenej žalobcovi sumu\n450 eur, ktorej úhrada zo strany páchateľky trestného činu nebola žalovaným tvrdená a preukázaná,\na z takto určenej sumy vychádzať pri výpočte škody zodpovedajúcej určenému podielu zodpovednosti\nžalovaného, je nedôvodná.\n13. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť skutkového záveru, že žalobcovi odcudzený\nnotebook nepredstavuje podľa § 434 ods. 1 OZ inú cennosť, odvolací súd uvádza, že správnosť tejto\nargumentácie by zakladala odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko skutočnosť,\nči možno notebook zn. Apple v nadobúdacej hodnote 1.325,66 eura považovať za inú cennosť v zmysle\n§ 434 ods. 1 OZ, na ktorú sa vzťahuje maximálny odškodňovací limit, je otázkou právneho posúdenia.\nUst. § 434 OZ upravujúce zodpovednosť za cennosti, na ktoré sa žalovaný odvoláva, predstavuje\n\nvýnimku zo všeobecného pravidla úplnej náhrady škody. Aj napriek tomu, že zákonodarca pojem iná\ncennosť legálne nevymedzuje, je zrejmé, že za vodiace kritérium pre jeho vymedzenie nemožno bez\nďalšieho zvoliť hodnotu danej veci, nakoľko toto kritérium naráža na limity tých vecí, ktoré majú síce\nvo všeobecnosti vyššiu hodnotu, ale zároveň ich možno v súčasnosti považovať za veci každodennej\nbežnej potreby, ale aj takých vecí, ktoré zo subjektívneho hľadiska poškodeného môžu byť u niektorých\nz nich cennosťou, kým u iného poškodeného môžu predstavovať iba bežnú vec. Veciam vyššej hodnoty,\nktoré sa však stali vecami bežného užívania, nemožno priznať status cennosti práve z dôvodu, že\nide o veci, ktoré sa stali bežnou až nevyhnutnou súčasťou života a ako také sú bežne do zariadení\nvnášané alebo odkladané. Preto sa škoda na nich uhrádza v plnom rozsahu bez ohľadu na limit\nstanovený ust. § 434 OZ. Na vymedzenie kategórie iných cenností nemožno použiť ani kritérium vzťahu\nfinančného postavenia poškodeného k danej veci, keďže znevýhodnení by boli tí poškodení, u ktorých\nby bolo možné pre horší finančný status považovať finančne drahšie veci za cennosti (prevádzkovateľ\nby nahradil škodu iba do určitej výšky) voči tým poškodeným, u ktorých z titulu ich lepšej finančnej\nsituácie by nebolo možné tieto veci považovať za cennosti, ale za bežný štandard (prevádzkovateľ\nby hradil škodu v celom rozsahu). Nenáležité je preto uplatňovanie subjektívnych kritérií, ktoré by\nmohlo viesť k vytváraniu osobitných kategórií cenností vo vzťahu k veciam, ku ktorým by mal konkrétny\npoškodený citový alebo iný vzťah, k čomu účel ust. § 434 OZ nesmeruje. Rozhodujúcim pri posúdení\niných cenností je preto objektívne posúdenie charakteru vnesenej alebo odloženej veci s vylúčením\nvecí, ktoré možno objektívne (t. j. vzhľadom na priemerného príjemcu danej služby) považovať za veci\nbežného užívania a naopak zahrnutím tých vecí, ktoré z hľadiska vnášania a odkladania v prevádzkach\nnie sú objektívne posudzované vecami bežnej potreby vzhľadom na ich špecifickú finančnú, umeleckú,\nzberateľskú, historickú, príp. inú hodnotu. (viď Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko,\nF., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1- 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H. Beck 2019,\nstr. 1593-1594). S dopadom na prejednávanú vec odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie\nneprijal nesprávny právny záver ani v tom smere, keď odcudzený notebook zn. Apple v nadobúdacej\nhodnote 1.325,66 eura nepovažoval za inú cennosť v zmysle § 434 os. 1 OZ, čo vyvodil zo skutočnosti, že\npredstavoval študijnú pomôcku žalobcu tak, ako to vyplynulo z potvrdenia od vedúceho Ateliéru zvukovej\nskladby. Na podporu tohto právneho záveru odvolací súd dodáva, že v zmysle už vyššie uvedeného je\npotrebné v danom prípade prihliadnuť aj na samotný účel a charakter ubytovacieho zariadenia, ktorým\nbol internát zabezpečujúci ubytovanie študentov vysokoškolského štúdia a skutočnosť, že notebook bol\nuž v rozhodnom čase pre študentov vysokoškolského štúdia vecou bežnej potreby. Jednalo sa preto o\nvec študentami bežne vnášanú do internátneho zariadenia objektívne predstavujúcu nevyhnutnú súčasť\nich vysokoškolského života. Skutočnosť, že notebook žalobcu bol vyššej hodnoty, na čo žalovaný v\nodvolaní poukazoval, bola odôvodnená technickými požiadavkami študijného odboru (viď potvrdenie\nvedúceho študijného odboru z č. l. 59, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie) a aj podľa názoru\nodvolacieho súdu sama o sebe nepredstavuje rozhodné hodnotiace kritérium pri závere o tom, že sa\nnejedná o tzv. inú cennosť, za ktorú prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia zodpovedá v obmedzenom\nrozsahu. So zreteľom na špecifiká prípadu spočívajúce v účele ubytovacieho zariadenia, u ktorého je\nmožné dôvodne predpokladať vnášanie notebookov ako študijných pomôcok ubytovanými využívanými\nna dennej báze, sa ako nenáležitá javí žalovaným použitá komparácia luxusných náramkových hodiniek\nči luxusného vozidla. Nevyhnutnosť potreby notebooku značky vyššej cenovej kategórie (Apple) bola\npreukázateľne založená na technických požiadavkách špecifického študijného odboru a podľa názoru\nodvolacieho súdu žalovaný neprezentoval žiadne rozumný a s účelom právnej úpravy zodpovednosti\nza škodu súladný dôvod, pre ktorý by bola opodstatnenou klasifikácia notebooku žalobcu ako inej\ncennosti a s tým spojená limitácia výšky škody. Práve s ohľadom na skutočnosť, že sa jedná o\nbežnú študijnú pomôcku, ktorú nie je možné považovať za inú cennosť v zmysle § 434 ods. 1 OZ\nžalovaný v konaní neopodstatnene poukazoval na to, že žalobca si mal možnosť notebook u neho\nuschovať v trezore. Uvedené je ťažko predstaviteľné tak z hľadiska kapacitného (keď možno dôvodne\npredpokladať vlastníctvo tejto študijnej pomôcky u väčšiny študentov), ako aj z hľadiska faktického\nsprístupnenia trezoru nachádzajúceho na ubytovacom a ekonomickom oddelení napr. vo večerných\nhodinách zamestnancami žalovaného a nasvedčuje správnosti záveru, že sa nejedná o inú cennosť,\nza ktorú sa uhrádza škoda bez obmedzenia len v prípade jej prevzatia do úschovy (§ 434 ods. 2 OZ).\nZohľadniac uvedené aspekty a objektívne hľadisko veci správne súd prvej inštancie odcudzenému\nnotebooku nepriznal status inej cennosti v zmysle § 434 ods. 1 OZ.\n14. Napokon neopodstatnene žalovaný prvoinštančnému súdu vytýkal aj to, že pri určení výšky škody\nvychádzal z nadobúdacej ceny nového notebooku, aj napriek tomu, že tento bol niekoľko týždňov\npoužívaný, a z toho dôvodu mal pomer spoluzodpovednosti kompenzovať v neprospech žalobcu.\n\nOdhliadnuc opäť od nesprávneho právneho názoru, že výška ceny poškodenej veci má vplyv, resp.\nje určujúcou pre určenie pomeru spoluzodpovednosti žalovaného, je potrebné uviesť, že žalovaný v\nkonaní nepreukázal, že by výška škody, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie nezodpovedala ust. §\n443 OZ, v zmysle ktorého sa pri určení výšky škody vychádza z ceny v čase poškodenia, a jeho úvahy\nv tomto smere odvolací súd vyhodnotil ako nepodložené a špekulatívne. V konaní bolo nesporné, že\nžalobca si odcudzený notebook zakúpil dňa 7.9.2009 a k jeho odcudzeniu došlo dňa 14.10.2009, t.\nj. niečo vyše mesiaca od jeho zakúpenia. Súčasne žalobca preukázal, že dňa 21.10.2009 si zakúpil\nidentický notebook rovnakých parametrov a v rovnakej cene (1.325,66 eura) doplnený o zabezpečovacie\nzariadenie. Vzhľadom na krátke časové rozpätie od zakúpenia notebooku a okamihu jeho odcudzenia\n(37 dní) možno aj podľa odvolacieho súdu nadobúdaciu cenu notebooku stotožniť so skutočnou výškou\nžalobcovi spôsobenej škody. Súd prvej inštancie v kontradiktórnom sporovom konaní zakladajúcom\nzodpovednosť sporových strán za výsledok konania bol limitovaný dôkaznými návrhmi sporových strán a\npri určení výšky škody mohol vychádzať len z ich iniciatívy vykonaných dôkazov. Žalovaný svoje tvrdenia\nohľadom rýchleho poklesu hodnoty výpočtovej technicky ničím nepreukázal a súd prvej inštancie s\nprihliadnutím na to, že notebook bol zakúpený krátko pred odcudzením, tak správne vychádzal z výšky\nškody v konaní preukázanej žalobcom.\n15. Zhrnúc uvedené možno konštatovať, že súd prvej inštancie dal stručnú, jasnú a zrozumiteľnú\nodpoveď na všetky žalovaným v obrane predostreté otázky, a to v súlade s na vec dopadajúcimi\nhmotnoprávnymi ustanoveniami OZ aplikovanými na správne zistený skutkový stav veci. Odvolací súd\npreto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny\npotvrdil.\n16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu\nvyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne\núspešnému žalobcovi nepriznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania, nakoľko mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.\n17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to\nzákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu\nvykonanej opravy (§ 427\nods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nmusia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 CSP).\n\nDovolanie a iné podania dovolateľa\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/152/2011", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c91ea0ac-6c74-4f2e-8e4e-dbf9a49082b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 57/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 57/2014 z 30. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-30", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c91ea0ac-6c74-4f2e-8e4e-dbf9a49082b5"}, {"guid": "ussr:39c53762-d979-403f-85bb-b84cdde4b303", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 181/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 181/08 z 22. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-22", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39c53762-d979-403f-85bb-b84cdde4b303"}, {"guid": "ussr:18fa8030-737a-4f3a-8b45-72a36b0f3964", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 220/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 220/08 z 22. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-22", "citacie_n": 312, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18fa8030-737a-4f3a-8b45-72a36b0f3964"}, {"guid": "ussr:0a7c4602-d4b0-40b3-8f9c-7bbb94823d6f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/08 z 15. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-15", "citacie_n": 344, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a7c4602-d4b0-40b3-8f9c-7bbb94823d6f"}, {"guid": "ussr:1081a6a5-d190-42db-989f-05a677c30800", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 74/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 74/08 z 18. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-18", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1081a6a5-d190-42db-989f-05a677c30800"}, {"guid": "ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 261/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/06 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 182, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:9d702dbd-eff7-43c9-beb6-477c99725480", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 12/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 12/07 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 281, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d702dbd-eff7-43c9-beb6-477c99725480"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}], "citovane_v": [{"guid": "95d6f77d-18f3-4cc5-93d0-f82a39e681e8:25baf0d7-37aa-4541-b024-a3654de12ea7", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7222208476.2", "spisova_znacka": "6Co/35/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/35/2026 z 22. 9. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7222208476.2"}]}