{"guid": "724aef08-970f-4d0e-9e0b-732f52d2f8d9:0535113c-2ee2-4f23-a16c-2cdb4bbdc8b2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1112229903.2", "spisova_znacka": "3CoPr/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/8/2024 z 17. 7. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. júla 2025, sp. zn. 3CoPr/8/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1112229903.2", "identifikacne_cislo": "1112229903", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2025-07-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-96", "nazov": "§ 96 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-96", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-96"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-96"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0535113c-2ee2-4f23-a16c-2cdb4bbdc8b2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1112229903.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1112229903.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1112229903.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3CoPr/8/2024\n1112229903\n17. 07. 2025\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2025:1112229903.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov\nMgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Zuzany Posluchovej v spore žalobcu: H. A., D.. X.X.XXXX, G. D. C.\nXXX, zastúpeného SODOMA VULGAN, spol. s.r.o., Kominárska 2, Bratislava, IČO: 47 254 084, proti\nžalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501,\no zaplatenie mzdových nárokov s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného\nsúdu Bratislava I č. k. 19Cpr/4/2012-899, zo dňa 16.9.2021, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nŽalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 420,20\neura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 56,73 eura od 13.6. 2011 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 55,36 eura od 13.7.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 63,04 eura od 13.8.2011\ndo zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 56,73 eura od 13.9. 2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 57,83\neura od 13.10.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 59,43 eura od 13.11.2011 do zaplatenia a 9 %\nročne zo sumy 71,08 eura od 13.12.2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku\n(výrok I.). Zastavil konanie v časti o zaplatenie 739,17 eura so špecifikovaným úrokom z omeškania\n(výrok II.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.). Žalovanému nárok na náhradu trov konania voči\nžalobcovi nepriznal (výrok IV.).\n2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa v konaní (po viacerých pripustených zmenách žaloby,\nčiastočnom zastavení konania uznesením č. k. 19Cpr/4/2012-178, zo dňa 6.5.2015 a čiastočných\nspäťvzatiach žaloby) domáhal zaplatenia mzdy (s prísl.) vo výške 1.758,20 eura ako rozdielu medzi\npomernou časťou základnej zložky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie august\n2009 až november 2011 a žalovaným vyplatenou mzdou za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za\ndané obdobie. Nakoľko žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie 739,17 eura s prísl. späť (t. j. nad rámec\nspäťvzatia, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol samostatným uznesením), súd prvej inštancie konanie\nv tejto časti s poukazom na § 145 ods. 2 CSP zastavil (výrok II.).\n3. V predmetnej veci nebolo sporným, že žalobca pracoval u žalovaného od 1.9.2002 ako hasič; rovnako\nnebola sporná skutočnosť, že v zmysle Denného poriadku účinného od 1.9.2007 bol u žalovaného\npo 12-hodinovej pracovnej zmene začínajúcej o 06:00 hod. zavedený tzv. „odpočinok na pracovisku“\nv čase od 18:00 do 24:00 hod. Žalovaný spočiatku svojim zamestnancom za uvedený časový úsek\n\nnevyplácal žiadnu mzdu ani náhradu mzdy majúc za to, že sa nejedná o pracovnú pohotovosť, keďže\nzamestnanci mali v danom čase vytvorené podmienky na oddych. K vyplácaniu mzdových nárokov\nza predmetný časový úsek pristúpil až na základe záverov rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.\nzn. 8Co/109/2011, zo dňa 24.2.2012. Uvedeným rozsudkom bol potvrdený rozsudok Okresného súdu\nBratislava III č. k. 42C/38/2009-116, zo dňa 2.2.2011, priznávajúci zamestnancovi žalovaného náhradu\nmzdy za pracovnú pohotovosť vykazovanú žalovaným v Dennom poriadku ako tzv. „odpočinok na\npracovisku“. V odôvodnení uviedol, že zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že službu v\nčase od 18:00 hod. do 24.00 hod. (s výnimkou výjazdov na zásah) nemožno kvalifikovať ako odpočinok\nv zmysle § 85 ods. 2 Zákonníka práce, ale minimálne ako neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa\n§ 96 ods. 4 Zákonníka práce a § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z.\n4. Spornou medzi stranami sporu bola výška a výpočet mzdového nároku za daný časový úsek, počas\nktorého bol žalobca na pracovisku pripravený na výkon práce s výnimkou doby strávenej žalobcom na\nzásahu, t. j. s výnimkou doby aktívnej pracovnej pohotovosti, ktorej odmeňovanie nebolo predmetom\nžaloby a jej následných zmien. Základ sporu vyplynul z rozdielneho výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce. Žalovaný pri výpočte mzdových nárokov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vychádzal zo\nSmernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105- O 510 (konkrétne body 81. a 82.\nčasti 14, kapitoly III.); v roku 2009 z hodinovej mzdy vo výške 1,89 eura, v roku 2010 vo výške 1,97\neura a v roku 2011 vo výške 2,03 eura. S poukazom na absenciu legálnej definície pomernej časti\nzákladnej zložky a logicky zdôvodnenú potrebu diferencovaného odmeňovania za dobu výkonu práce a\ndobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti bol toho názoru, že pomerná časť základnej zložky mzdy za\npohotovosť na pracovisku u žalobcu zodpovedala dohode v Smernici pre odmeňovanie zamestnancov\nŽSR, rešpektujúcej Zákonníkom práce stanovené minimum. Žalobca opierajúc sa o závery vyslovené M..\nL.. I. U. v znaleckom posudku č. 6/2016 týkajúcom sa mzdových nárokov iného zamestnanca žalovaného\nza tzv. „dobu odpočinku“ predloženom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.\n19Cpr/7/2012, ako aj právne názory na odmeňovanie pracovnej pohotovosti publikované v odbornom\nčlánku L.. O., s uvedeným nesúhlasil, keď mal za to, že pomerná časť základnej zložky mzdy je presne\nurčiteľnou časťou mzdy a zákonné minimum sa použije len v prípade, ak pomerná časť základnej zložky\nmzdy je pod jeho úrovňou. Nakoľko v danom prípade výška mzdy určená v internej smernici žalovaného\nza 1 hodinu pracovnej pohotovosti bola nižšia ako pomerná časť základnej zložky mzdy žalobcu, čím sa\nkolektívna zmluva odkazujúca na úpravu odmeňovania v predmetnej smernici dostala do rozporu s § 96\nods. 3 Zákonníka práce, od žalovaného žiadal doplatiť rozdiel ním vypočítanej a žalovaným vyplatenej\nnáhrade mzdy s úrokom z omeškania.\n5. Mzdový nárok za čas strávený žalobcom na pracovisku medzi 18.00 a 24.00\n(v Dennom\nporiadku žalovaného vymedzený ako „doba odpočinku“) v období od augusta 2009 do novembra 2011\n(s výnimkou doby strávenej na zásahu, ktorá je v zmysle Zákonníka práce považovaná za prácu nadčas)\nsúd prvej inštancie právne kvalifikoval ako nárok na mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na\npracovisku podľa § 96 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce. Predmetná doba sa síce započítava do pracovného\nčasu, avšak nejedná sa o výkon práce, keď žalobca v danom čase prácu pre žalovaného skutočne\nnevykonával, bol „len“ v štádiu pripravenosti na výkon práce, čo plne zodpovedá inštitútu pracovnej\npohotovosti. Žalobcovi tak podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce patrí mzda vo výške pomernej časti\nzákladnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného\npredpisu\n(do 31.8.2011 najmenej vo výške minimálneho mzdového nároku podľa § 120 ods.\n4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce).\n6. Sporným medzi stranami sporu bol teda výklad pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorá\nnie je expressis verbis zákonodarcom definovaná. Súd prvej inštancie súhlasil s názorom žalobcu,\nže z jednotlivých ustanovení Zákonníka práce (napr. pomerná časť dovolenky) možno vyvodiť, že\npomerná časť je časť priamo určiteľná a vyčísliteľná, a to v danom prípade ako časť základnej\nzložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti (zhodne printový odborný článok s názvom\nPracovná pohotovosť a pracovný čas autora L.. O. O. publikovaný v Personálnom a mzdovom poradcovi\npodnikateľa 1/2008, komentár M.. I. O.. M. H., A.. k Zákonníku práce, Zdroj: Verlag Dashofer). Základnou\nzložkou mzdy uvedenou v § 119 ods. 3 Zákonníka práce treba všeobecne rozumieť zložku mzdy\nposkytovanú zamestnancovi podľa odpracovaného času (napr. tarifná mzda hodinová, mesačný plat)\nalebo podľa dosiahnutého výkonu (tzv. úkolová forma mzdy). Slovné spojenie pomerná časť je dôvodné\nvzhľadom k tomu, že v prípade zamestnanca môže ísť o osobu, ktorá je odmeňovaná mesačnou mzdou\n(a teda je potrebné vypočítať príslušný pomer v danom kalendárnom mesiaci vo väzbe na hodinu\n\nvykonávanej práce - dosiahnutá mzda/počet odpracovaných hodín) a tiež preto, že pracovná pohotovosť\nnemusí trvať presne hodinu. Ak je základnou zložkou mzdy mesačný plat, ako to bolo v prejednávanej\nveci, pomernou časťou je podiel mesačného platu zodpovedajúci pracovnej pohotovosti (mesačná\nmzda / fond pracovného času x počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti). Pomerná časť\nzákladnej zložky mzdy sa tak rovná časti mesačnej mzdy zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený\ntýždenný pracovný čas.\nZ gramatického výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce\nmožno podľa súdu prvej inštancie vyvodiť, že zákonné minimum pre odmeňovanie neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou\nsumou, ako je minimálna mzda. Nemožno preto súhlasiť so žalovaným, že zákon neurčuje pomernú časť\nzákladnej zložky mzdy a jej výpočet, a že z uvedeného dôvodu je stanovenie pomernej časti základnej\nzložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na dohode medzi zamestnancom a\nzamestnávateľom (Zákonník práce nepoužíva pojem dohodnutú pomernú časť základnej zložky mzdy).\nAk by bolo možné podľa názoru žalovaného dohodnúť mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nna pracovisku za zachovania minima vo výške minimálnej hodinovej mzdy, tak potom by bola veta\npred čiarkou pojednávajúca o pomernej časti základnej zložky mzdy celkom nadbytočná a strácala by\nakýkoľvek zmysel. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že z úpravy pracovnej\npohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu\na neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, čo je\nsúladné aj s nadnárodnou právnou úpravou a judikatúrou Európskeho súdneho dvora; tento cieľ je\nzachovaný v tom, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky\nmzdy zamestnanca, t. j. nie mzdy v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad rámec základnej\nzložky mzdy. Hoci v danom prípade nebola dojednaná pohyblivá zložka mzdy, v dôsledku čoho sa\ntarifná mzda žalobcu v celej výške stala základom pre výpočet pomernej časti základnej zložky mzdy,\nv mnohých prípadoch je základná zložka mzdy dohodnutá pod úroveň minimálnej mzdy a na túto\nzložku sú naviazané následne doplnkové zložky, závislé napr. od výkonnosti zamestnanca. S uvedeným\npočíta aj zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde, keď zamestnávateľovi určuje povinnosť vyplatiť\nzamestnancovi doplatok k minimálnej mzde, ak mzda zamestnanca za vykonanú prácu nedosiahne\nv kalendárnom mesiaci minimálnu mzdu, aj keď zamestnanec odpracoval v kalendárnom mesiaci\npracovný čas ustanovený zamestnávateľom.\n7. Opomenúť nemožno podľa súdu prvej inštancie ani subsidiárny charakter predmetného ustanovenia,\nv dôsledku ktorého mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže byť dohodnutá\nv pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve aj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého základná zložka\nmzdy je vyššia ako minimálna mzda, nemôže byť táto mzda dohodnutá v nižšej výške ako je pomerná\nčasť základnej zložky mzdy (iná úprava mzdy môže byť len v prospech zamestnanca). Kolektívna zmluva\na smernica žalovaného ako zamestnávateľa priznáva zamestnancom nárok na mzdu za pracovnú\npohotovosť vo výške zákonného minima podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce za čiarkou, avšak vôbec\nnereflektuje, že u niektorých zamestnancov môže byť pomerná časť základnej zložky mzdy vyššia ako\nminimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancom nárok na mzdu v nižšej výške, ako podľa §\n96 ods. 3 Zákonníka práce, a preto je v tejto časti s poukazom na § 231 ods. 1 Zákonníka práce a § 4\nods. 2 zák. č. 2/1991 Zb. neplatnou. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie neprihliadol na právny\nnázor vyslovený v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.4.2019,\nsp. zn. 4Cdo/165/2018 mimo rozsahu dovolacieho prieskumu odvolávajúci sa na zásadu pacta sund\nservanda pri zrejmom a neopomenuteľnom rozpore medzi znením kolektívnej zmluvy, súčasťou ktorej\nje aj dotknutá smernica o odmeňovaní zamestnancov, a Zákonníkom práce ako všeobecne záväzným\nprávnym predpisom, a tiež vzhľadom na nemeritórny charakter predmetného rozhodnutia, ktorým bolo\ndovolanie z procesných dôvodov odmietnuté.\n8. V súvislosti s možnosťou čerpania náhradného voľna za čas pracovnej pohotovosti\n(§ 96 ods. 3\nZákonníka práce) súd prvej inštancie uviedol, že nárok na mzdu za čas pracovnej pohotovosti zostáva\nzachovaný, akurát za čas čerpania náhradného voľna mzda a ani iné plnenie zamestnancovi nepatrí,\nide o tzv. neplatné voľno obdobne ako v prípade čerpania náhradného voľna za prácu nadčas.\n9. Súd prvej inštancie mal vzhľadom k námietke premlčania vznesenej žalovaným za premlčané (§\n100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka) vo všeobecnej trojročnej dobe uplatnené nároky, ktorých\nsplatnosť nastala pred 11.6.2011, spolu s úrokom z omeškania. Nepremlčanými preto sú mzdové\nnároky od mája 2011 do novembra 2011 (pri splatnosti mzdových nárokov za máj dňa 12.6.2011).\n\nVýšku mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku za máj až november 2011\n(nepremlčaná časť mzdového nároku) určil tak, že výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu a mesačného\nfondu pracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.\nPri podrobne špecifikovanom výpočte predstavoval doplatok mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti za 5/2011 56,73 eura, za 6/2011 55,36 eura, za 7/2011 63,04 eura, za 8/2011 56,73 eura,\nza 9/2011 57,83 eura, za 10/2011 59,43 eura a za 11/2011 71,08 eura, spolu 420,20 eura, na zaplatenie\nktorej sumy súd prvej inštancie žalovaného zaviazal (výrok I.). Nakoľko mal žalobca nárok na mzdu\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorá bola\nvyššia ako výška dohodnutá v kolektívnej zmluve a na ňu nadväzujúcej internej smernici, tak ustanovenie\nkolektívnej zmluvy v spojení so smernicou o odmeňovaní zamestnancov sa dostalo do rozporu so\nvšeobecne záväznými ustanoveniami Zákonníka práce\n(§ 96 ods. 3 Zákonníka práce), a preto\nje v časti rozporu podľa § 4 ods. 2 zák. č. 2/1991\nZb. neplatné. Odmeňovanie, ku ktorému\npristúpil žalovaný na základe kolektívnej zmluvy, by v danom prípade bolo legitímne, len ak by základná\nzložka mzdy bola nižšia ako zákonom garantovaný minimálny nárok.\n10. Nevyplatením mzdy vo výške súladnej s ustanoveniami Zákonníka práce v lehote splatnosti\nsa žalovaný súčasne dostal do omeškania, a preto súd prvej inštancie vyhovel žalobe aj v časti\npožadovaného úroku z omeškania uplatneného v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v\nspojení s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z., t. j. žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z výšky\nnedoplatku mzdy za príslušný mesiac obdobia máj - november 2011, a to vždy počnúc 13-tym dňom v\nmesiaci do zaplatenia (výrok I.).\n11. Vo zvyšnej (premlčanej) časti žalovaného nároku spolu s príslušenstvom súd prvej inštancie žalobu\nako nedôvodnú zamietol (výrok III.).\n12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v časti, v ktorej bolo konanie zastavené podľa zásady\nzavinenia vyjadrenej v § 256 ods. 1 CSP a vo zvyšnej časti, ktorá bola predmetom meritórneho\nrozhodovania, podľa zásady pomeru úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému pričítal\nzavinenie na zastavení konania výlučne v časti o zaplatenie úroku z omeškania žalovaným uhradeného\nv priebehu konania (február 2014) vo výške 346,61 eura; vo zvyšnej časti uskutočneného späťvzatia,\nt. j. v časti o zaplatenie 739,17 eura s príslušenstvom zastavenie konania zavinil žalobca v dôsledku\nsvojej dispozície s predmetom konania. Pokiaľ sa týka úspešnosti žalobcu v merite veci, žalobcovi\nsúd prvej inštancie z dôvodu premlčania žalovaného nároku priznal 420,20 eura s príslušenstvom\noproti požadovanej sume 1.758,20 eura s príslušenstvom, z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že\núspešnejším v spore bol žalovaný (rovnako tento nesie zodpovednosť za zastavenie konania v menšej\nčasti žalovaného nároku oproti pôvodne žalovanej istine ako žalobca). Nakoľko žalovaný, ktorému\nžiadne trovy v konaní nevznikli, si nárok na ich náhradu neuplatnil, súd prvej inštancie mu nárok na\nnáhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal (výrok IV.).\n13. Proti zaväzujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie, t. j. proti výroku I., podal odvolanie žalovaný a\nžiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Podľa žalovaného súd\nprvej inštancie v napadnutom výroku dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n14. Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie ohľadom výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce. Takýto výklad by v zásade znamenal len matematický prepočet mesačnej základnej zložky mzdy\nna hodinovú. Zákonodarca však v uvedenom ustanovení hovorí o pomernej časti základnej zložky\nmzdy a nie o základnej zložke mzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere\n1:1, resp. alikvotnej časti základnej zložky mzdy. Zo spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“\nnevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel\nmesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti. Možno z\nneho maximálne vyvodiť, že táto odmena má mať určitý vzťah k základnej zložke mzdy. Neznamená\nvšak, že nemôže byť určená napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti\nzákladnej zložky mzdy. Možno z neho vyvodiť, že predmetná odmena nemôže byť nižšia ako minimálna\nmzda (v eurách za hodinu); v opačnom prípade by zákonodarca použil slovné spojenie „alikvotná časť“\nzákladnej zložky mzdy.\n\n15. Uvedenú argumentáciu mal žalovaný so súladnou s dôvodovou správou k zákonu\nč.\n348/2007 Z. z., konkrétne s konštatovaním, že „Odmeňovanie pracovnej pohotovosti je upravené v\nsúlade s rozhodnutím ESD v prípade Vorel (C-437/05). Podľa tohto rozhodnutia výklad smernice Rady\n93/104/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času, v znení smernice Európskeho parlamentu\na Rady 2000/34/ES a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch\núpravy pracovného času nebráni tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá, pre účely\nodmeňovania zamestnanca a pokiaľ ide o pracovnú pohotovosť vykonávanú týmto zamestnancom\nna jeho pracovisku, zohľadňuje odlišné obdobia, počas ktorých je skutočne vykonávaná práca, a\nobdobia, v priebehu ktorých k výkonu práce nedôjde, za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje\nadekvátny účinok práv, ktoré zamestnancom priznávajú smernice za účelom účinnej ochrany ich zdravia\na bezpečnosti.“\n16. Žalovaný ďalej uviedol, že výklad súdu prvej inštancie, umožňujúci totožné odmeňovanie výkonu\npráce a pracovnej pohotovosti, nezohľadňuje odlišnosť medzi obdobím, počas ktorého je práca\nskutočne vykonávaná a obdobím, kedy k výkonu práce nedôjde. Takáto požiadavka na rovnaké\nodmeňovanie nevyplýva zo žiadneho ustanovenia, odporuje elementárnej logike a je v rozpore s\nprincípmi spravodlivosti. K argumentácii súdu prvej inštancie o nesprávnosti výkladu žalovaného (že nie\nje pravda, že mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku si môžu strany dohodnúť za\nzachovania minima vo výške minimálnej hodinovej mzdy), lebo v takom prípade by bola veta pred čiarkou\npojednávajúca o pomernej časti základnej zložky mzdy celkom nadbytočná a strácala by akýkoľvek\nzmysel, žalovaný uviedol, že práve táto časť vety zvýrazňuje to, že mzda za pracovnú pohotovosť tvorí\nlen určitý podiel zo základnej zložky mzdy. Vyjadruje tak vzťah k základnej zložke mzdy a nie to, že\nide o celú výšku základnej zložky mzdy prepočítanú na čas pracovnej pohotovosti. Výklad súdu prvej\ninštancie, že zamestnanci majú za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nárok na alikvotnú časť ich\nmesačnej mzdy, je nad rámec úpravy, resp. jazykového znenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce a jeho\núčelu. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.4.2019 (sp. zn. 4Cdo/l65/2018) navyše uvádza,\nže § 96 ods. 3 Zákonníka práce je dispozitívnym ustanovením. V prípade osobitnej úpravy mzdy za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti v kolektívnej zmluve sa preto majú na odmeňovanie neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti použiť mzdové podmienky podľa tejto kolektívnej zmluvy. Žalovaný preto\nzákladnú zložku neupravil, ale priamo v Smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá tvorí\nprílohu kolektívnej zmluvy, upravil odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti (za dodržania\npodmienky, že musí byť najmenej vo výške minimálnej mzdy). Žalovaný mal za to, že tým bolo dodržané\nznenie ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce.\n17. Argument súdu prvej inštancie, že zákonodarca zámer odlíšiť mzdu zamestnanca za výkon práce\nod mzdy za pracovnú pohotovosť zohľadnil v tom, že za pracovnú pohotovosť patrí len základná\nzložka mzdy, pričom za výkon práce patrí zamestnancovi mzda v celej výške v rámci zvýhodnení\ndohodnutých nad rámec základnej zložky mzdy, žalovaný neakceptoval, nakoľko je v rozpore s podstatou\na účelom ostatných zložiek mzdy. Zvýhodnenia dohodnuté nad rámec základnej zložky mzdy sú\nstanovené väčšinou úpravou v Zákonníku práce, nad tento rozsah môžu byť predmetom dohody medzi\nzamestnancom a zamestnávateľom, resp. dohodnuté v kolektívnej zmluve. Žalovaný zdôraznil, že\nprávna úprava neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku\nich mzdy, ktorou väčšinou býva poskytovanie nezaručených zložiek mzdy, ako sú odmeny, alebo prémie,\npričom nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ\nodmeňuje zamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných mzdových zvýhodnení\nvyplývajúcich zo Zákonníka práce. Podľa výkladu súdu prvej inštancie by však odlišné odmeňovanie\npracujúcich zamestnancov a tých, ktorí sú pripravení na prácu (čo je úplne legitímne), bolo možné\ndosiahnuť len úpravou variabilnej zložky ich mzdy. Zo žiadneho ustanovenia však nevyplýva, že na\nto, aby zamestnávateľ odlíšil odmeňovanie pracujúcich zamestnancov od zamestnancov pripravených\nna prácu, musí dohadovať variabilnú zložku ich mzdy. Pokiaľ ide o obligatórne zložky mzdy, ako napr.\nmzdové zvýhodnenie za prácu nadčas, resp. ďalšie mzdové zvýhodnenia, tieto slúžia ako odmena pre\nzamestnanca za samotnú skutočnosť práce nad ustanovený fond pracovného času, príp. za výkon\npráce v špecifických časoch (napr. sobota, nedeľa, sviatok, noc); to, že ich zamestnávateľ nevypláca\nzamestnancovi z dôvodu, že tento nespĺňa podmienky na poskytnutie týchto mzdových zvýhodnení\nneznamená, že ide o pracovnú pohotovosť.\n18. Vzhľadom na uvedené argument súdu prvej inštancie, že odlišnosť medzi pracovnou pohotovosťou a\nvýkonom práce spočíva v tom, že zamestnávateľ vezme do úvahy len základnú zložku mzdy a opomenie\n\nostatné zložky mzdy, v žiadnom prípade nemôže napĺňať snahu zákonodarcu oddeliť „obdobia, počas\nktorých je skutočne vykonávaná práca, a obdobia, v priebehu ktorých k výkonu práce nedôjde“. Ide o\nvýklad, ktorý by zamestnávateľa de facto nútil dohodnúť so zamestnancami variabilnú zložku mzdy, resp.\nvýklad, že ak zamestnávateľ variabilnú zložku nedohodne, majú byť pracujúci zamestnanci odmeňovaní\nrovnako ako zamestnanci pripravení na prácu. Takýto výklad je podľa žalovaného neprípustný, nemôže\nobstáť a ide nad rámec Zákonníka práce a proti úmyslu zákonodarcu.\n19. V napadnutom rozsudku prezentovaný výklad ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce by v\nkonečnom dôsledku nutne musel viesť k aplikačným problémom napr. pri určení mzdy za pracovnú\npohotovosť v prípade zamestnanca dohodnutého úkolovou mzdou. U tohto zamestnanca by bolo ťažké\nurčiť výšku mzdy za pracovnú pohotovosť. Malo by automaticky ísť (vzhľadom na to, že pracovná\npohotovosť nie je výkonom, len pripravenosťou na výkon) o mzdu na nulovej úrovni, resp. s prihliadnutím\nna určené minimum, o mzdu na úrovni minimálnej mzdy. V praxi by z tohto titulu dochádzalo k nelogickým\nanomáliám, kedy by zamestnanec, ktorý má výkon práce odmeňovaný napr. mesačnou mzdou vo\nvýške základnej zložky mzdy, dostával mzdu za pracovnú pohotovosť v totožnej výške ako za výkon\npráce. Na druhej strane, zamestnanec odmeňovaný úkolovou formou mzdy (ktorá by mohla byť v\nkonečnom dôsledku podstatne vyššia, ako mzda zamestnanca s mesačnou mzdou na úrovni základnej\nzložky mzdy) by mal pracovnú pohotovosť odmeňovanú len vo výške minimálnej mzdy. Pričom obaja\nzamestnanci by prácu nevykonávali, boli by „len“ pripravení na výkon práce; v zásade by išlo o totožnú\n„činnosť“, pripravenosť na výkon práce. Žalovaný mal za to, že zákonodarca nechcel a ani nemohol\nchcieť mať v úmysle prijať takú právnu úpravu, ktorá by automaticky ex lege zabezpečovala časti\nzamestnancov mzdu za pracovnú pohotovosť v maximálnej výške totožnej so mzdou ako pri výkone\npráce, a to navyše bez možnosti jej úpravy smerom nadol, ale inej časti zamestnancov by rovnako tak\nex lege priznávala mzdu len vo výške minimálnej mzdy ako minimálneho mzdového nároku.\n20. Podľa žalovaného tak jediný možný, logický a spravodlivý výklad ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce je ten, že mzda za pracovnú pohotovosť môže byť nižšia ako základná zložka mzdy, pričom\njej výška predstavuje určitú - pomernú časť základnej zložky mzdy. O akú pomernú časť pôjde,\nZákonník práce presne nestanovuje. Nakoľko však ide o mzdu, s prihliadnutím na ustanovenie §\n119 Zákonníka práce je možné odvodiť, že túto pomernú časť dohodne zamestnávateľ s príslušnou\nodborovou organizáciou v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve (za dodržania\npodmienky, že nie je nižšia ako minimálna mzda).\n21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok (zrejme v napadnutej časti) potvrdiť. Uviedol, že\npri podaní odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP v texte odvolania absentuje odôvodnenie jeho\npodania podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia\nveci (nesprávneho výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce) uviedol, že nakoľko si súd prvej inštancie osvojil\nním prezentovaný výklad (že žalobca má nárok na mzdu určenú ako podiel základnej zložky mzdy a\nfondu pracovného času v príslušnom kalendárnom mesiaci násobený počtom hodín neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa), s napadnutým rozsudkom ako vecne správnym\nsa stotožňuje.\n22. Mal za to, že zásada ochrany zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany sa prejavuje okrem\niného v jednostrannej kogentnosti noriem pracovnoprávnych predpisov - odlišné zmluvné dojednanie\nv individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve je prípustné len v prípade, ak je takéto zmluvné\ndojednanie v prospech zamestnanca (§ 1 ods. 6 Zákonníka práce a 231 ods. 4 Zákonníka práce).\n23. Uviedol, že podľa výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce žalovaným má zamestnanec nárok na\nurčitú (bližšie nešpecifikovanú) pomernú časť základnej zložky mzdy, pričom jediným limitom určenia\ntejto pomernej časti základnej zložky mzdy je rešpektovanie legislatívy o minimálnej hodinovej mzde;\npodľa názoru žalovaného je prípustné, aby výška nároku na pomernú časť základnej zložky mzdy bola\nurčená v kolektívnej zmluve alebo v inom obdobnom dokumente zamestnávateľa (s tým limitom, že\ntakto určená alebo dohodnutá mzda za hodinu neaktívneho času pracovnej pohotovosti na pracovisku\nzamestnávateľa nesmie byť nižšia ako hodinová minimálna mzda určená pre príslušný kalendárny rok).\nŽalovaný sa opiera o nasledovné argumenty:\n\na) ak by zákonodarca chcel v texte zákona ustanoviť normu vykladanú spôsobom, ako to uvádza žalobca\n(a ako to akceptoval súd prvej inštancie), bol by použil slovné spojenie „alikvotná časť základnej zložky\nmzdy“ namiesto slovného spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“;\nb) ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce je dispozitívne a teda pripúšťa odchýlnu úpravu (rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 29.4.2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018);\nc) z eurokonformného a subjektívneho historického výkladu vyvodzuje, že je potrebné odlišne\nodmeňovať zamestnanca za obdobie, počas ktorého skutočne vykonáva prácu a za obdobie, kedy sa\nnachádza na pracovisku zamestnávateľa a čaká na prípadný výkon práce;\nd) výklad prezentovaný žalobcom a súdom prvej inštancie by viedol k aplikačným problémom pri určení\nmzdy za pracovnú pohotovosť v prípade zamestnanca odmeňovaného úkolovou mzdou.\n24. K argumentu žalovaného uvedenému pod písm. a) žalobca uviedol, že nerozumie, prečo žalovaný\npristupuje rozdielne k pojmom „pomerný“ a „alikvotný“ a vyvodzuje z nich rôzne významy. Ide o\nsynonymá, t. j. slovo pomerný má rovnaký význam ako slovo alikvotný. Ak by chcel zákonodarca vyjadriť,\nže zamestnanec má nárok na mzdu dohodnutú v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve,\nminimálne však nárok na minimálnu hodinovú mzdu určenú príslušným právnym predpisov, stačilo by,\nak by stanovil, že „za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku\n2 patrí zamestnancovi mzda vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.“\nMožnosť dohodnúť inú (vyššiu) mzdu za pracovnú pohotovosť by vyplývala z jednostrannej kogentnosti\nnoriem pracovného práva vyjadrenej v ustanoveniach § 1 ods. 6 Zákonníka práce a § 231 ods. 4\nZákonníka práce.\n25. K argumentu žalovaného uvedenému pod písm. b) žalobca uviedol, že v označenom rozhodnutí\nNajvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie z dôvodu nesprávne vymedzenej dovolacej\notázky a ultra petitum vyslovil hodnotiaci úsudok, že žalovaný plnil mzdu za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti na pracovisku zamestnávateľa podľa kolektívnej zmluvy a teda v zmysle zásady pacta sunt\nservanda je nárok nedôvodný. Žiadne dôvody pre odchýlenie sa od jazykového vyjadrenia danej právnej\nnormy však neuviedol. Rozhodnutie absolútne opomína potrebu zohľadniť postavenie zamestnanca ako\nslabšej zmluvnej strany a jednostrannú kogentnosť pracovnoprávnych noriem.\n26. K argumentu žalovaného uvedenému pod písm. c) žalobca uviedol, že podľa dôvodovej správy k\nzákonu č 348/2007 Z. z. a príslušnej judikatúry zákonodarca môže v rámci transpozície smernice do\nvnútroštátneho právneho poriadku stanoviť rôzne mechanizmy odmeňovania za čas, kedy zamestnanec\nskutočne vykonáva prácu a za čas, kedy zamestnanec čaká na pracovisku zamestnávateľa, avšak\nk výkonu práce nedôjde - z uvedeného nie je možné vyvodiť, že zákonodarca je povinný ustanoviť\nrôzne mechanizmy odmeňovania pre obe vyššie uvedené situácie. Zákonodarca skutočne stanovil rôzne\nmechanizmy odmeňovania za čas, kedy zamestnanec vykonáva prácu a za čas, kedy zamestnanec čaká\nna pracovisku zamestnávateľa, avšak k výkonu práce nedôjde - v prípade odmeňovania zamestnanca\nza čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa nie sú do odmeny zahrnuté\nžiadne mzdové zvýhodnenia, či kompenzácie, a nie je jej súčasťou žiadna variabilná alebo fakultatívna\nzložka mzdy. Ak u žalovaného nie je zásadnejší rozdiel medzi mzdou za výkon práce a mzdou za\npracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa, je to výlučne v dôsledku toho, ako žalovaný\nkoncipoval odmeňovanie zamestnancov na svojom pracovisku.\n27. Žalobca ďalej uviedol, že aj keď mu žalovaný neposkytoval žiadne variabilné alebo fakultatívne\nzložky mzdy, nie je pravdou, že by mu vznikol nárok na mzdu v rovnakej výške za čas, kedy prácu\nvykonáva ako aj za čas, keď je v pracovnej pohotovosti, avšak k výkonu práce nedôjde. Ak by totiž\nzamestnanec (odmeňovaný mesačnou mzdou) vykonával prácu od 18:00 do 24:00 dňa 17.11.2021 nad\nrámec rozvrhu jeho pracovných zmien, zamestnancovi by vznikol nárok na mzdu vo výške pomernej\nčasti základnej zložky mzdy spolu so mzdovým zvýhodnením za prácu nadčas a za prácu vo sviatok a\nza čas 22:00 - 24:00 tiež mzdové zvýhodnenie za prácu v noci. Ak by mal zamestnanec v uvedenom\nčase nariadenú pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa, pričom by v danom čase prácu\nnevykonával, mal by za uvedený čas nárok len na pomernú časť základnej zložky mzdy bez akýchkoľvek\nmzdových zvýhodnení.\n\n28. K argumentu žalovaného uvedenému pod písm. d) žalobca uviedol, že ak by aj práca, pri\nktorej by bol zamestnanec odmeňovaný úkolovou mzdou, pri súčasnej potrebe výkonu pracovnej\npohotovosti na pracovisku zamestnávateľa existovala, určenie pomernej časti základnej zložky mzdy\ntakto odmeňovaného zamestnanca je možné, a to s využitím príslušných noriem spotreby práce.\n29. Záverom žalobca uviedol, že právna otázka, od ktorej výkladu závisí rozhodnutie vo veci, je v\nprávnej úprave vymedzená jasne a zrozumiteľne a nepripúšťa iný rozumný výklad ako ten, ktorý si osvojil\nsúd prvej inštancie. Zamestnanec má v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce nárok na pomernú časť\nzákladnej zložky mzdy, ktorá sa vypočíta ako podiel základnej zložky mesačnej mzdy zamestnanca a\npočtu hodín vo fonde pracovného času zamestnanca za príslušný kalendárny mesiac. Časť ustanovenia\n§ 96 ods. 3 Zákonníka práce „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa\nosobitného predpisu“ je potrebné vykladať ako korekciu výpočtu pomernej časti základnej zložky mzdy\nvo výnimočných prípadoch, nie ako možnosť dohodnúť v kolektívnej zmluve nižšiu mzdu za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa.\n30. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že „pomerná časť“ vyjadruje bližšie neurčenú zložku\nz celku, pričom nie je zrejmé, v akom pomere je táto zložka k celku. „Alikvotná časť“, naopak, označuje\npresný podiel na celku, teda pojem „alikvotný“ sa používa len výlučne v tejto podobe, pričom pojem\n„pomerná časť“ je širší a môže, ale nemusí byť totožný s pojmom „alikvotná časť“. Zo slovného spojenia\n„pomerná časť základnej zložky mzdy“ nevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti možno určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúci\nčasu pracovnej pohotovosti. Možno z neho maximálne vyvodiť, že táto odmena má mať určitý vzťah k\nzákladnej zložke mzdy. Neznamená však, že nemôže byť určená napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá\nkonkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy. T. j. zákonodarca nehovorí o základnej\nzložke mzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, teda o alikvotnej časti\nzákladnej zložky mzdy.\n31. Žalovaný ďalej opätovne poukázal na to, že nie je spravodlivé a s prihliadnutím na ustanovenia\nZákonníka práce ani nie je možné stotožňovať výkon práce s pracovnou pohotovosťou. Preto rovnako\ntak nie je spravodlivé a nie je možné stotožňovať odmeňovanie za tieto dva inštitúty. Pri výkone práce\nreálne dochádza k činnosti zamestnanca, avšak pracovná pohotovosť, tak ako ju definuje Zákonník\npráce, je len stavom pripravenosti, t. j. čakaním na výkon práce a nie reálnym výkonom práce. Výkon\npráce preto nemôže byť odmeňovaný rovnako ako čakanie na výkon práce.\n32. V súvislosti s poukazom žalobcu na špecifikovanú dôvodovú správu a príslušnú judikatúru žalovaný\nuviedol, že práve podľa dôvodovej správy „Odmeňovanie pracovnej pohotovosti je upravené v súlade s\nrozhodnutím ESD v prípade Vorel (C- 437/05).“ Podstatou uvedeného rozhodnutia ESD bolo práve to, že\nESD z hľadiska odmeňovania zohľadnil odlišne obdobie, počas ktorých je skutočne vykonávaná práca a\nobdobie, v priebehu ktorého k výkonu práce nedochádza. Dôvodovú správu preto nie je možné vykladať\ninak, ako že aj slovenský zákonodarca zaviedol v pracovnom práve totožný režim ako je uvedený v\nprípade Vorel - t. j. aj slovenské pracovné právo rozlišuje medzi odmeňovaním za riadny výkon práce\na odmeňovaním za pracovnú pohotovosť.\n33. Žalovaný ďalej uviedol, že mzdové zvýhodnenia slúžia ako odmena pre zamestnanca za samotnú\nskutočnosť práce nad ustanovený fond pracovného času, príp. za výkon práce v špecifických časoch\n(napr. sobota, nedeľa, sviatok, noc). To, že ich zamestnávateľ zamestnancovi nevypláca, neznamená,\nže ide o pracovnú pohotovosť. Znamená to len toľko, že neboli splnené podmienky na poskytnutie týchto\nmzdových zvýhodnení. Odlišné odmeňovanie pracujúcich zamestnancov a tých, ktorí sú len pripravení\nna prácu, by bolo možné dosiahnuť len úpravou variabilnej zložky ich mzdy. Žiaden právny predpis\nvšak neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku ich mzdy.\nNie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ odmeňuje\nzamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných mzdových zvýhodnení vyplývajúcich zo\nZákonníka práce.\nA v takom prípade by bolo odmeňovanie pracovnej pohotovosti a výkonu práce\ntotožné. Výklad žalobcu (t. j. že odlišnosť medzi pracovnou pohotovosťou a výkonom práce spočíva v\ntom, že zamestnávateľ vezme do úvahy len základnú zložku mzdy a opomenie ostatné zložky mzdy) by\nzamestnávateľa de facto nútil dohodnúť so zamestnancami variabilnú zložku mzdy, resp. by znamenal,\nže ak zamestnávateľ variabilnú zložku nedohodne, majú byť pracujúci zamestnanci odmeňovaní rovnako\nako zamestnanci pripravení na prácu. Takýto výklad mal žalovaný za neprípustný, ktorý nemôže obstáť\n\na ide nad rámec Zákonníka práce a proti úmyslu zákonodarcu. Príklad, ktorý k tomuto uviedol žalobca,\npodľa žalovaného neobstojí, a to obzvlášť z titulu, že žalobca v ňom úplne zjavne úmyselne zvolil\nšpecifický dátum a situáciu, že k výkonu práce dôjde počas pracovnej pohotovosti. Vzhľadom na všetky\ntieto špecifické podmienky je pravdou, že zamestnancovi by patrili mzdové zvýhodnenia za prácu\nnadčas, za prácu vo sviatok, resp. za prácu v noci. Avšak takýchto situácií a dní je menšina. Ak by\nžalobca ako smerodajný vzal iný časový úsek, kedy zamestnanec vykonával prácu, pričom by nešlo\nzároveň o výkon práce počas pracovnej pohotovosti, nešlo by o sviatok a nešlo by o prácu v noci, potom\nby odmeňovanie tohto časového úseku v zmysle filozofie žalobcu bolo úplne totožné ako v prípade\npracovnej pohotovosti.\n34. V súvislosti s aplikačnými problémami pri úkolovej mzde žalovaný poukázal na samotné vyjadrenie\nžalobcu, ktorý sa len nazdáva, že určenie pomernej časti základnej zložky zamestnanca odmeňovaného\núkolovou mzdou je možné, a to s využitím príslušných noriem spotreby práce. Takýto „voľný“ výklad\nje úplne zjavne nad rámec § 96 ods. 3 Zákonníka práce (formulácia tohto ustanovenia žiadnym\nspôsobom neodkazuje na normy spotreby práce). Žalovaný mal za to, že v tomto prípade ide len účelové\n„doplňovanie“ textu zákona o názor žalobcu, ktorý sa navyše sám tiež len „domnieva“, že by takýto\npostup bol možný. Aj z tohto dôvodu je podľa žalovaného zrejmé, že žalobca sa snaží presadiť výklad\n§ 96 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý nie je jednoznačný, nerieši prierezovo všetky prípady (resp. rieši ich\ndiskriminačne voči časti zamestnancov), ktoré v praxi môžu vzniknúť a umožňuje svojvoľné postupy zo\nstrany zamestnávateľa, ktoré sú nad rámec Zákonníka práce.\n35. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 4Cdo/165/2018 išlo o rozhodnutie ultra petitum. Za relevantný nepovažoval ani argument, že\nzamestnanec má mať postavenie slabšej zmluvnej strany; toto postavenie neznamená, že zamestnanec\nmá mať automaticky nárok, aby súd rozhodol každý spor, ktorý vedie so zamestnávateľom, v jeho\nprospech a to obzvlášť v prípadoch, ak by takéto rozhodnutie malo byť v rozpore s právnymi predpismi.\n36. Žalovaný na uvedenom základe zotrval na tom, že jediný možný, logický a spravodlivý výklad §\n96 ods. 3 Zákonníka práce je ten, že mzda za pracovnú pohotovosť môže byť nižšia ako základná\nzložka mzdy, pričom jej výška predstavuje určitú - pomernú časť základnej zložky mzdy. O akú\npomernú časť pôjde, Zákonník práce presne nestanovuje. Nakoľko však ide o mzdu, s prihliadnutím na\n§119 Zákonníka práce je možné odvodiť, že túto pomernú časť dohodne zamestnávateľ s príslušnou\nodborovou organizáciou v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve (za dodržania\npodmienky, že nie je nižšia ako minimálna mzda).\n37. Žalobca vo vyjadrení k replike žalovaného uviedol, že mu nedáva žiaden rozumný zmysel výklad\nslova „pomerný“ zo strany žalovaného. Ak by slovo „pomerný“ bolo významovo širšie a zahŕňalo\naj bližšie neurčenú časť z celku, nemal za zrejmé, prečo by zákonodarca určil, že zamestnanec\nmá nárok na bližšie neurčený podiel zo základnej zložky mzdy ako odmenu za čas neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa. Mal za nezmyselné, aby zákonodarca\ntakýmto spôsobom (ne)určil odmenu, keďže bez existencie dohody o výške tohto pomeru (ktorá nie je\nnáležitosťou pracovnej zmluvy) by vyznievalo uvedené ustanovenie absurdne. Ak by chcel racionálny\nzákonodarca zrozumiteľným spôsobom vyjadriť pravidlo, že zamestnanec má za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa nárok na mzdu dohodnutú v individuálnej alebo\nkolektívnej pracovnej zmluve, minimálne však vo výške minimálnej hodinovej mzdy určenej príslušným\nprávnym predpisom, spravil by to obdobne ako vo všetkých ostatných prípadoch, v ktorých reguluje\nvýšku mzdovej kompenzácie, náhrady mzdy či iného plnenia - a to stanovením najnižšej možnej hodnoty,\nnapr.: „za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi mzda\nvo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.“ Možnosť dohodnúť inú\n(vyššiu) mzdu za pracovnú pohotovosť vyplýva z jednostrannej kogentnosti noriem pracovného práva\nvyjadrenej v ustanoveniach § 1 ods. 6 Zákonníka práce a g 231 ods. 4 Zákonníka práce. Nedáva žiadny\nzmysel, prečo by zákonodarca do textu právnej normy zahŕňal mätúci pojem „pomerná časť základnej\nzložky mzdy“ na vyjadrenie možnosti dojednania výhodnejšej úpravy v prospech zamestnanca.\n38. Žalobca ďalej uviedol, že nestotožňuje výkon práce a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na\npracovisku zamestnávateľa. Odmeňovanie zamestnanca za tieto súčasti pracovného času zamestnanca\nsú v Zákonníku práce stanovené rozdielne. V prípade, ak zamestnávateľ neposkytuje zamestnancovi\nvariabilnú alebo fakultatívnu časť mzdy, rozdiel medzi odmenou za tieto časové úseky nie je\n\nzvyčajne signifikantný, pokiaľ úsek daného pracovného času nespadá do časového úseku, za ktorý\nje zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytovať mzdové zvýhodnenie. Tento dôsledok právnej\nregulácie je však z hľadiska výkladu\n§ 96 ods. 3 Zákonníka práce absolútne irelevantný. Fakt,\nže v podmienkach žalovaného nebol veľký kvantitatívny rozdiel v mzde zamestnancov za výkon práce\na za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa, je výsledkom odmeňovacej\npolitiky nastavenej žalovaným.\n39. Pri úkolovej mzde by sa celkom prirodzene pri určovaní základnej zložky mzdy vychádzalo z noriem\nspotreby práce ako absolútne esenciálneho dokumentu pri odmeňovaní zamestnancov formou úkolovej\nmzdy. Ak by boli normy spotreby práce určené v kusoch\n(s uvedením mzdy za 1 ks) za\n1 hodinu pracovného času, pomerná časť základnej zložky mzdy by bola násobkom úkolovej mzdy za\njeden kus a počtu štandardne urobených kusov za hodinu práce zamestnanca. V konečnom dôsledku by\nsa jednalo o obdobnú situáciu ako v prípade zamestnanca odmeňovaného hodinovou mzdou, v prípade\nktorého odpadá nutnosť deliť mesačnú základnú zložku mzdy počtom hodín vo fonde pracovného času\nv tom ktorom kalendárnom mesiaci.\n40. Odvolací súd rozsudkom č. k. 3CoPr/1/2022-995, zo dňa 27.10.2022 rozsudok súdu prvej inštancie\nv napadnutej časti potvrdil a žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania.\n41. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalovaného ako súd dovolací uznesením sp. zn.\n7CdoPr/4/2023, zo dňa 29.5.2024 uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie.\n42. Dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že odvolací súd nezaujal relevantné\nstanovisko k zásadnej argumentácii žalovaného, premietnutej aj do tej odvolacej, podľa ktorej\nprvoinštančný súd nesprávne interpretoval § 96 ods. 3 Zákonníka práce vo vzťahu k slovnému spojeniu\n„pomerná časť základnej zložky mzdy“ vo vzťahu k spôsobu odmeňovania za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti a jeho odlíšeniu od časti aktívnej. Žalovaný opakovane zdôrazňoval nevyhnutnosť rozlišovať\npri pracovnej pohotovosti medzi obdobím, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobím, kedy\nk samotnému výkonu práce nedôjde, keďže úmyslom zákonodarcu je odlišovať výšku mzdy za riadny\nvýkon práce a mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Podľa žalovaného požiadavka\nrovnakého odmeňovania za aktívnu, ako aj za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nevyplýva zo\nžiadneho zákonného ustanovenia, odporuje elementárnej logike a je v rozpore s princípmi spravodlivosti,\nnajmä keď sa za základ pre výpočet mzdového nároku za pracovnú pohotovosť aplikuje tarifná mzda\na odvolací súd nezohľadňuje úpravu v zmysle Kolektívnej zmluvy. Z rozhodnutí oboch nižších súdov\nvyplýva priznanie mzdového nároku žalobcovi za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vychádzajúc z\ncelej tarifnej mzdy, t. j. ako keby žalobca aktívne pracoval. Podľa dovolacieho súdu v danom prípade\nneboli naplnené zákonné podmienky pre umožnenie odvolaciemu súdu v odôvodnení rozsudku iba\nstotožniť sa s výkladom a spôsobom výpočtu podľa súdu prvej inštancie, vedome tým preberajúc\nzodpovednosť i za kvalitu argumentácie súdu prvej inštancie, pretože z jeho dôvodov nevyplýva\nkvalifikované vysporiadanie sa so zásadnou argumentáciou žalovaného ... Nedostatočnosť, resp.\nabsencia vyčerpávajúcej argumentácie nastolenej právnej problematiky žalovaným spočíva v súdom\nprvej inštancie odôvodňovaní požiadavky právnej úpravy odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu\nza aktívnu, neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska\n(čo je podľa prvoinštančného súdu súladné s nadnárodnou právnou úpravou a judikatúrou Európskeho\nsúdneho dvora) tým, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky\nmzdy zamestnanca,\nt. j. nie v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad rámec\nzákladnej zložky mzdy, z čoho ale podľa žalovaného nemožno vylúčiť, že zamestnanci bez zvýhodnení\nnad rámec základnej zložky mzdy dostanú mzdu za aktívnu i neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nrovnakú, čo odporuje požiadavke odlíšenia odmeňovania aktívnej a neaktívnej časti pohotovosti,\npričom zamestnanci so zvýhodnením už odlišne odmeňovaní budú, bezvýhradne vyžadovala, aby\npráve odvolací súd (keďže tak neurobil už súd prvej inštancie) poskytol naozaj pádne a dostatočne\npresvedčivé argumenty na podporu potvrdzujúceho výroku svojho rozhodnutia. Odvolací súd si pritom\ndanú povinnosť absolútne nesplnil, keďže žalovanému neposkytol žiadnu odpoveď na jeho zásadnú\nodvolaciu argumentáciu, poukázal výlučne na dostatočne odôvodnený výklad problematiky súdom prvej\ninštancie.\n\n43. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) opätovne preskúmal\nrozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.\nRozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s\n§ 219 ods. 3 CSP.\n44. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje,\nže citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na\nzáklade ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti\noporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok\nhodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,\nktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania\nnajavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo\nvyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil\nna chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne\npoznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti\n(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov\nnezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich\nsa dokazovania. V prejednávanej veci však pri viazanosti dôvodmi odvolania dospel odvolací súd k\nzáveru, že takto uplatnený odvolací dôvod v konaní naplnený nebol. Ani z obsahu odvolania totiž\nnemožno vyvodiť záver, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín\na ostatných vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, že by pri\nsvojom rozhodnutí opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v\njeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor; žalovaný takéto skutočnosti ani len netvrdil.\n45. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu\nprvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd konštatuje, že právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu\nprávnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii\npráva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací dôvod podľa §\n365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaný uplatnil pre nesprávnu interpretáciu § 96 ods. 3 Zákonníka práce\nsúdom prvej inštancie.\n46. Podľa § 96 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce (v znení účinnom do 31.8.2011) za každú hodinu\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo\nvýške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku\nustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce.\n47. Podľa § 96 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce (v znení účinnom od 1.9.2011) za každú hodinu\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo\nvýške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za\nhodinu podľa osobitného predpisu.\n48. Podľa § 119 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s\npríslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve.\n49. Podľa § 119 ods. 3 Zákonníka práce v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä\nformy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných\nza prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa\nodpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.\n50. Podstatou sporu bol výklad pomernej časti základnej zložky mzdy (v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce), ktorá podľa súdu prvej inštancie predstavuje časť základnej zložky mzdy zodpovedajúcej\nčasu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Zákonník práce ustanovuje povinnosť\nzamestnávateľa v rámci mzdových podmienok dohodnúť sumu základnej zložky mzdy (§ 119 ods. 2,\n3 Zákonníka práce). Základnou zložkou mzdy sa v zmysle § 119 ods. 3 Zákonníka práce rozumie\n\ntá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná zamestnancovi podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého\nvýkonu; odpracovaným časom je čas, po ktorý sa vykonáva práca, t. j. mzda odráža plynutie času\n(napr. za hodinu, za celý mesiac); dosiahnutým výkonom je výkon, ktorý sa počas pracovného času\ndosiahne a základná zložka mzdy obsahuje základné parametre vo väzbe na výkon (napr. vo väzbe na\nvyrobené jednotky, splnenie normy na určité %). Za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti\nna pracovisku patrí zamestnancovi v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce mzda vo výške pomernej\nčasti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v\n§ 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce (v znení účinnom\ndo 31.8.2011), resp. najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného\npredpisu (v znení účinnom od 1.9.2011).\n51. Odvolací súd pri stotožnení sa s výkladom súdu prvej inštancie uvádza, že pod pomernou\nčasťou základnej zložky mzdy sa rozumie suma zodpovedajúcu času neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku. V prípade odmeňovania zamestnanca formou hodinovej tarifnej mzdy nárok\nna mzdu predstavuje násobok hodinovej sadzby a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti\nna pracovisku. V prípade odmeňovania zamestnanca formou mesačnej mzdy sa pomernou časťou\nrozumie časť mesačnej mzdy zodpovedajúca podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti\nna pracovisku z mesačného fondu pracovného času. V prípade odmeňovania zamestnanca formou\núkolovej mzdy sa za základnú zložku mzdy považuje sadzba zodpovedajúca 100 % plneniu noriem\nspotreby práce.\n52. Podľa žalovaného by takýto výklad súdu prvej inštancie znamenal len matematický prepočet\nmesačnej základnej zložky mzdy na hodinovú. Argumentoval, že zákonodarca hovorí o pomernej časti\nzákladnej zložky mzdy a nie o základnej zložke mzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti\nv pomere 1:1, resp. alikvotnej časti základnej zložky mzdy. Mal za to, že zo spojenia „pomerná časť\nzákladnej zložky mzdy“ nevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno\nurčiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúci času pracovnej\npohotovosti; možno z neho maximálne vyvodiť, že táto odmena má mať určitý vzťah k základnej zložke\nmzdy; neznamená to však, že nemôže byť určená napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej\n(nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy.\n53. Ak však zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku\nmzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, nemožno vyčísliť výšku mzdy za hodinu neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti na pracovisku inak, ako pomerom zo základnej zložky mzdy. Výška pomernej\nčasti základnej zložky mzdy pre účely zistenia výšky nároku na mzdu za hodinu neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku je teda presne vyčísliteľná matematickým výpočtom, keď samotný\nzákonodarca do daného výpočtu dosádza ako veličiny dĺžku času a výšku základnej zložky mzdy.\nŽalovaný ďalej argumentoval pojmom alikvotný vo význame opačnom ako pojem pomerný; ide však o\npojmy významovo totožné, resp. významovo blízke; pri zákonnom znení a použití pojmu pomerný je\nvšak nadbytočné zaoberať sa predstavami žalovaného o tom, ako mal a mohol zákonodarca formulovať\npredmetné ustanovenie. Pokiaľ podľa žalovaného mzda za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku má mať síce určitý vzťah k základnej zložke mzdy, avšak môže byť určená\nnapr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy, tak\nuvedený názor je v priamom rozpore so znením § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Ako odvolací súd už\nuviedol, výška mzdy za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku je presne\nvyčísliteľná spôsobom, ktorý uviedol už súd prvej inštancie. Stanovenie výšky pomernej časti základnej\nzložky mzdy, a ani výklad pojmu pomerná časť, teda zákon neponecháva na subjektívnych predstavách\nžalovaného.\n54. Výšku nároku na mzdu za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku upravuje §\n96 ods. 3 Zákonníka práce ako spodnú hranicu. V pracovnej či kolektívnej zmluve môže byť výška\ntohoto nároku dohodnutá, prípadne interným predpisom upravená priaznivejšie pre zamestnanca (nie\nvšak naopak). Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že aj nárok na mzdu za čas neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku je možné v rámci úpravy mzdových podmienok dohodnúť (§ 231 ods. 1\nZákonníka práce) alebo upraviť (§ 1 ods. 6 Zákonníka práce) v prospech zamestnanca priaznivejšie,\nako ich upravuje Zákonník práce; rovnako zo spojenia „najmenej však vo výške minimálneho mzdového\nnároku ustanoveného v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti\npráce“, resp. spojenia „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného\n\npredpisu“ je zrejmé, že so zamestnancom môže byť mzda za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti\nna pracovisku dohodnutá a priznaná aj vyššou sumou. Zákonné minimum pre výšku mzdy za čas\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, stanovené vo výške minimálneho mzdového\nnároku ustanoveného v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti\npráce (do 31.8.2011), resp. vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu (od 1.9.2011), je aplikovateľné\nlen v prípade, ak výška základnej zložky mzdy predstavuje rovnakú alebo nižšiu sumu, než je stanovený\nminimálny mzdový nárok.\n55. Úprava v ustanovení § 96 ods. 3 Zákonníka práce teda zohľadňuje odlišným spôsobom obdobia,\npočas ktorých sa práca skutočne vykonáva, a obdobia, počas ktorých k skutočnému výkonu práce\nnedôjde, stanovením, že za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí\nzamestnancovi mzda vo výške pomernej časti (iba) základnej zložky mzdy, pri súčasnom stanovení\nzákonného minima tejto výšky.\n56. Pokiaľ totiž zamestnanec má v mzdových podmienkach okrem základnej zložky mzdy dohodnuté\nďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu (§ 119 ods. 3 Zákonníka práce), výška jeho mzdy za hodinu\nvýkonu práce bude vyššia ako výška jeho mzdy za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Taktiež\nv prípade zamestnanca, ktorý má dohodnutú iba základnú zložku mzdy, bude jeho mzda za hodinu\nvýkonu práce vyššia v prípade vzniku nároku na mzdové zvýhodnenie (napr. za prácu vo sviatok, nočná\npráca), ako mzda za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti v danom čase, ktorá bude len vo\nvýške pomernej časti základnej zložky mzdy. Pokiaľ však zamestnanec má stanovenú iba základnú\nzložku mzdy, výška jeho mzdy bude rovnako totožná za hodinu výkonu práce (ak nebude mať v danom\nčase nárok na mzdové zvýhodnenie) a za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti.\n57. Uvedené situácie a ich výklad nepredstavujú rozpor s výkladmi Smernice Rady\nč.\n93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v znení smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady č. 2000/34 z 22. júna 2000, ako aj smernice Európskeho parlamentu a\nRady č. 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktoré\nnebránia tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá na účely odmeňovania pracovníkov v\nsúvislosti s pracovnou pohotovosťou vykonávanou týmto pracovníkom na jeho pracovisku zohľadňuje\nodlišným spôsobom obdobia, počas ktorých sa práca skutočne vykonáva, a obdobia, počas ktorých\nk skutočnému výkonu práce nedôjde, a to za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje užitočný\núčinok práv, ktoré pracovníkom priznávajú uvedené smernice na účely účinnej ochrany ich zdravia a\nbezpečnosti (uznesenie Súdneho dvora vo veci C-437/05 z 11.1.2007).\n58. Žalovaný v odvolaní argumentoval aj uvedeným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ\nC-437/05\nvo veci Vorel; podľa ktorého špecifikovaným smerniciam neodporuje, aby členský štát uplatňoval právnu\núpravu, ktorá z hľadiska odmeňovania pracovníka a vo vzťahu k pracovnej pohotovosti vykonávanej\ntýmto pracovníkom na pracovisku zohľadňuje odlišne obdobie, počas ktorého je práca skutočne\nvykonávaná, a obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie je vykonávaná. Mal za to, že výklad súdu prvej\ninštancie v rozpore s § 96 ods. 3 Zákonníka práce umožňuje rovnaké odmeňovanie výkonu práce a\npracovnej pohotovosti, keď nezohľadňuje odlišnosť času skutočného výkonu práce a času pracovnej\npohotovosti, kedy k výkonu práce nedochádza. Odvolací súd zdôrazňuje skutočnosť, že ako § 96\nods. 3 Zákonníka práce, tak aj výklad a spôsob výpočtu výšky pomernej časti základnej zložky mzdy\npodľa súdu prvej inštancie zohľadňuje odlišne obdobie, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná,\na obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie je vykonávaná (čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti\nna pracovisku).\n59. Nakoniec aj samotný žalovaný v odvolaní pripúšťa situáciu, kedy by výška mzdy zamestnanca bola\ntotožná za hodinu výkonu práce a aj za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Uvedená situácia\npodľa žalovaného nastane v prípade, pokiaľ zamestnanec má stanovenú základnú zložku mzdy vo výške\nminimálnej mzdy. Samotný žalovaný teda v súlade s\n§ 96 ods. 3 Zákonníka práce pripúšťa možnosť,\nže pri dojednanej minimálnej mzde bude mzda za hodinu výkonu práce totožná so mzdou za hodinu\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti; v tomto prípade nevzhliadol rozpor s označenými smernicami.\n60. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že právna úprava neukladá zamestnávateľovi\npovinnosť dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku ich mzdy (odmeny, alebo prémie), pričom\nnie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ odmeňuje\n\nzamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných mzdových zvýhodnení vyplývajúcich zo\nZákonníka práce. V takom prípade však môže dôjsť k situácii opísanej vyššie, t. j. k totožnosti výšky\nmzdy za výkon práce a výšky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku. Uvedená\nsituácia ale nenúti zamestnávateľa dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku mzdy, ako v odvolaní\nuvádza žalovaný.\n61. Ak teda u žalobcu došlo k situácii, že výška mzdy za výkon práce a výška mzdy za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti na pracovisku sú totožné, uvedená situácia nastala výlučne z dôvodu, že\nv tom ktorom období výkonu práce žalobcovi nevznikol nárok na motivačné formy mzdy či na mzdové\nzvýhodnenia alebo príplatky ku mzde, resp. z dôvodu, že v mzdových podmienkach žalobcu neboli mimo\nzákladnej zložky mzdy dojednané ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu (§ 119 ods. 3 Zákonníka\npráce).\n62. Žalovaným vznesenú námietku disproporcie, chýbajúcej logiky a nespravodlivosti výkladu, z ktorého\nvychádzal súd prvej inštancie, nemal odvolací súd za dôvodnú. Ním uvádzaný výklad nemožno\nmať za udržateľný, a to aj s poukazom na vyššie odôvodnenú skutočnosť, že reálne môžu nastať\na aj nastanú situácie, pri ktorých bude výška mzdy za hodinu výkonu práce totožná s výškou\nmzdy za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Uvedené však neznamená, že by predmetné\nustanovenie zákona, ktoré je formulované celkom jednoznačne, bolo možné vykladať aj iným spôsobom.\nŽalovaný síce poukazoval na nesprávnosť výkladu dotknutého ustanovenia, avšak neuviedol, akým iným\nudržateľným spôsobom by bolo možné predmetné zákonné ustanovenie vyložiť rovnako vo všetkých\nprípadoch. Pokiaľ žalovaný argumentoval aj tým, že požiadavka rovnakého odmeňovania za aktívnu\na neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia, odvolací súd\nuvádza, že takáto všeobecná požiadavka tu skutočne neexistuje. Na strane druhej však treba poukázať\nna to, že túto možnosť právna úprava ani výslovne nevylučuje, teda samotné rozlišovanie pracovnej\npohotovosti na aktívnu a neaktívnu nemožno bez ďalšieho interpretovať tak, ako to tvrdí žalovaný,\nteda tak, že odmena za aktívnu a neaktívnu pohotovosť na pracovisku za žiadnych okolností nemôže\nbyť rovnaká, ani ak to vyplýva z konkrétnych skutočností (výšky základnej zložky mzdy a počtu hodín\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku) na strane dotknutého zamestnanca. Preto (ani) v\ntomto smere nie sú námietky žalovaného v odvolaní opodstatnené.\n63. Pokiaľ žalovaný poukazuje na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4Cdo/165/2018, zo dňa 29.4.2019 (s ktorými sa vysporiadal už súd prvej inštancie), tak odvolací súd\ndáva do pozornosti závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/119/2020,\nzo dňa 31.3.2022. Podľa týchto (v spore o. i. o mzdu za pracovnú pohotovosť, kde ako žalovaný\nvystupovali Železnice Slovenskej republiky) síce dovolací súd v uznesení sp. zn. 4Cdo/165/2018\nnad rámec dovolacieho prieskumu (obiter dictum) uviedol, že „pokiaľ medzi zamestnávateľom a jeho\nzamestnancami bola uzavretá kolektívna zmluva, v ktorej v rámci mzdových podmienok bola dohodnutá\nosobitná úprava mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, v takomto prípade sa\nuplatní zásada pacta sunt servanda a zamestnancovi táto mzda patrí v takto dohodnutej výške“ a\nskonštatoval, že žalovaný mal so svojimi zamestnancami osobitne dohodnutú výšku mzdy za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti na pracovisku v kolektívnej zmluve, súčasťou ktorej je Smernica pre\nodmeňovanie zamestnancov, a to vo výške aktuálnej minimálnej hodinovej mzdy, t. j. žalobcovi patrila\nmzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za uvedené obdobie vo výške minimálnej mzdy - vo\nvýške osobitne dohodnutej kolektívnou zmluvou; vo vzťahu k súdenej veci nemožno toto konštatovanie\ndovolacieho súdu považovať za smerodajné, keďže bolo uvedené len nad rámec dovolacieho prieskumu\na pre rozhodnutie nemalo zásadný charakter. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.\nzn. 5Cdo/119/2020, zo dňa 31.3.2022, ďalej uviedol, že súd prvej inštancie v zhodne s odvolacím\nsúdom dospeli k záveru, že dovolateľ vyplatil svojim zamestnancom počas roka 2012 náhradu mzdy\nza pracovnú pohotovosť, vychádzal však zo znenia Kolektívnej zmluvy, resp. znenia Smernice pre\nodmeňovanie zamestnancov, ktorá odkazuje na tzv. minimálne mzdové nároky, ktoré boli v rozsahu\nnižšom ako výška minimálnej mzdy. V tejto časti je znenie Kolektívnej zmluvy v rozpore s § 96 ods. 3\nZákonníka práce, pretože negarantuje tieto tzv. minimálne mzdové nároky, resp. výšku minimálnej mzdy.\n64. Žalovaný sa v odvolaní zaoberal aj určením výšky mzdy za pracovnú pohotovosť v prípade\nzamestnanca s dohodnutou úkolovou mzdou; uvedený príklad sa však netýka predmetu sporu (žalobca\nnemal dohodnutú úkolovú mzdu), ide nad jeho rámec a preto sa odvolací súd touto odvolacou námietkou\nnezaoberal.\n\n65. Na uvedenom základe, keď žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, ktorými by\nspochybnil správnosť záverov súdu prvej inštancie ohľadom výkladu pomernej časti základnej zložky\nmzdy, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny v zmysle § 387\nods. 1 CSP potvrdil.\n66. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP\nv spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.\n67. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1, 3 CSP\nv spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. Zohľadnil pritom rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 453/2019 a v ňom uvedenú právnu vetu: ,,Základné ustanovenie o\nnároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 Civilného sporového poriadku (zásada úspechu v\nkonaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho\ni dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods.\n1 Civilného sporového poriadku) tromi samostatnými výrokmi. Takéto rozhodnutie potom tvorí základ\npre rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.\nMožno preto uzavrieť, že dovolacie konanie predstavuje v tomto smere samostatnú, od ostatného\nkonania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu\nrozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom\nkonaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (takýto stav by mal následne nájsť vyjadrenie vo výroku\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, pozn.).“.\n68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1\nCSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19Cpr/4/2012", "guid": "21c8f405-ef1d-41fd-9583-941f0ad1ca27:7e12d8ce-098e-4a7b-a91e-28fc8994865c", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c4d5f9ce-ab9e-45ad-80fc-2111a331a7bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.453.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 123, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.453.2019.1"}, {"guid": "8ae763d3-4632-4798-8c70-49c0bd50411d:39e69d8d-0447-49f5-a9d4-8d6a79cdec31", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1112229892.1", "spisova_znacka": "5Cdo/119/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/119/2020 z 31. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1112229892.1"}, {"guid": "e2e7084c-3535-4034-8ec3-dbfe65897d3f:31dd4453-9636-4985-9f17-d9a9d748b05a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1112229902.1", "spisova_znacka": "4Cdo/165/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/165/2018 z 28. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-28", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1112229902.1"}, {"guid": "925db9e4-57d9-4b0b-a122-b25af18e8c5b:d697aadf-ef00-421d-a91d-d892ba276e70", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1", "spisova_znacka": "8Co/109/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/109/2011 z 27. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-05-27", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1"}, {"guid": "64a22903-4f0d-407a-bb49-2f5c17aca1ff:e49fb5da-5428-42b3-8e28-92564f5435bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "19Cpr/7/2012", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 19Cpr/7/2012 z 11. 3. 2014", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2014-03-11", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/64a22903-4f0d-407a-bb49-2f5c17aca1ff:e49fb5da-5428-42b3-8e28-92564f5435bb"}, {"guid": "97a94bab-896d-48de-b0dd-51e144737fe8:aad95a8e-7f37-418a-b142-6e551377c4ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "19Cpr/4/2012", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 19Cpr/4/2012 z 15. 1. 2013", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2013-01-15", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/97a94bab-896d-48de-b0dd-51e144737fe8:aad95a8e-7f37-418a-b142-6e551377c4ad"}], "citovane_v": []}