{"guid": "87dc393c-07e8-4f91-925e-04692d02c281:721ca364-13db-4984-a118-c0355dfe2026", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1113201443.5", "spisova_znacka": "2Cob/95/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/95/2022 z 21. 1. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 21. januára 2025, sp. zn. 2Cob/95/2022, ECLI:SK:KSBA:2025:1113201443.5", "identifikacne_cislo": "1113201443", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Nora Vladová", "sudca_id": 1157, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-nora-vladova-1157", "datum_vydania": "2025-01-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-40.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 40 ods. 1 písm. c) ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-40.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-40.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 40 ods. 1 písm. g) ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-40.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-40.odsek-1.pismeno-h", "nazov": "§ 40 ods. 1 písm. h) ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-40.odsek-1.pismeno-h", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/244#paragraf-40", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/721ca364-13db-4984-a118-c0355dfe2026", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1113201443.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1113201443.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1113201443.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2Cob/95/2022\n1113201443\n21. 01. 2025\nJUDr. Nora Vladová\nECLI:SK:KSBA:2025:1113201443.5\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu\nJUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Eiffage Construction Slovenská\nrepublika, s. r. o., Hrachová 6, 821 05 Bratislava, IČO: 35 740 655, zastúpeného: Dentons Europe CS\nLLP so sídlom One Fleet Place 1, Londýn EC4P 4GD, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného\nÍrska, Združenie s obmedzeným ručením, (limited liability partnership), číslo zápisu v Obchodnom registri\npre Anglicko a Wales: OC340214, poskytujúcim právne služby prostredníctvom: Dentons Europe CS\nLLP, organizačná zložka , so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava, IČO: 36 861 391 proti žalovanému:\nMODIFIN, spol. s r.o., Tilgnerova 16, 841 05 Bratislava, IČO: 35 721 260, zastúpenému: Ing. Mgr.\nVladimír Hudec, Fialková 21A, 900 44 Tomášov, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní\nžalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 32Cb/12/2013 - 361 zo dňa 16.2.2017 takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 32Cb/12/2013 - 361 zo dňa\n16.2.2017 p o t v r d z u j e .\nII. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,\no výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom 32Cb/12/2013 - 361 zo dňa 16.2.2017 prvoinštančný súd v poradí druhým\nrozhodnutím rozhodol o podanej žalobe, zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a\nžalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení rozsudku\nprvoinštančný súd uviedol, že žalobca mal za to, že v rámci rozhodcovského konania je nevyhnutné\ndodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti a tieto zásady v prípade dodržané neboli,\nčím bola zásadným spôsobom porušená zásada rovnosti účastníkov konania a právo žalobcu na\nspravodlivý proces. Žalobca poukázal na § 51 odsek 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom v čase\npodania žaloby, podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia\ngenerálnej právnej normy upravujúcej civilný proces, čo bol v čase podania žaloby Občiansky súdny\nporiadok.\n2. Prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalovaný podal dňa 30.11.2011 na\nRozhodcovský súd návrh na začatie rozhodcovského konania, ktorým sa voči žalobcovi - spoločnosti\nEiffage Construction Slovenská republika, s.r.o. domáhal zaplatenia istiny 623.914,19 EUR s\npríslušenstvom a náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil ako nárok z titulu prác a v prevažnej miere\nnaviac prác v zmysle Zmluvy o dielo č. 2008/20/1/10, A2 uzatvorenej medzi účastníkmi rozhodcovského\nkonania dňa 12.03.2008, ktorej predmetom bolo zhotovenie diela: „30 - zdravo-technické inštalácie pre\nobytný súbor Jégeho alej Bratislava, objekty A, B a C\". Žalovaný v rozhodcovskom konaní celkovo\nuplatnil 12 samostatných nárokov na zaplatenie, pričom svoje nároky špecifikoval ako nárok zo Zmluvy\n\n(č. 1 a 2), nároky z titulu prác naviac (č. 3 - 11) a nárok z titulu vrátenia zádržného (č. 12). Žalobca v\npodanom návrhu poukázal na porušenie rovnosti účastníkov konania a práva na spravodlivý proces,\nktoré vidí v nedostatku spočívajúcom v arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku, ktorému vyčíta\nnedostatok odôvodnenia v tak zásadných otázkach, pre ktoré možno tento rozsudok označiť ako\nnezákonný a porušujúci zásady rovnosti účastníkov. Rozhodcovský súd sa podľa názoru žalobcu\nnevysporiadal s podstatnými a závažnými námietkami žalobcu. Už pri svojom prvom vyjadrení v\nrozhodcovskom konaní zo dňa 21.03.2012 poukazoval na skutočnosť, že je žaloba v celom rozsahu\nnedôvodná. Žalobca uviedol, že zadávacie listy boli preukázateľne antidatované, nakoľko boli žalobcovi\ndoručené dňa 31.12.2010 do sídla spoločnosti bez podpisu osôb oprávnených konať v mene žalobcu,\nčím preukázal, že do dňa 31.12.2010 sa podpis osoby oprávnenej konať v mene žalobcu na zadávacích\nlistoch nenachádzal, o čom predložil aj dôkaz - faktúry so zadávacími listami bez podpisu osoby\noprávnenej konať za žalobcu na zadávacích listoch, opatrené pečiatkou podateľne žalobcu, teda tieto\ndôkazy boli podateľňou žalobcu riadne evidované. V rozhodcovskom konaní žalovaný predložil tie isté\nzadávacie listy údajne podpísané osobou oprávnenou konať v mene žalobcu (p. H.), ktorá ich mala\npodpísať v období 26. - 29.03.2010. Rozhodcovský súd sa k otázke antidatovania a pozmeňovania\ndokumentov ani len okrajovo v odôvodnení nevyjadril, napriek skutočnosti, že práve zadávacie listy\npovažoval za kľúčový dôkaz ohľadne preukázania žalovaného nároku, a to hlavne vykonania prác\nnaviac. V rozhodcovskom konaní ostala podľa žalobcu nevyjasnená prvotná otázka, a to právny titul\npodanej žaloby, čo je neprípustné a robí z rozhodcovského rozsudku rozhodnutie nepreskúmateľné\na bez náležitého odôvodnenia. Žalobca popieral skutočnosť, že by došlo preukázateľne k prevedeniu\nžalovaných prác, pričom poukazoval na skutočnosť, že zadávacie listy svojou povahou nie sú potvrdením\no prevedení prác, ale iba objednávkou, ale v žiadnom prípade nie sú potvrdením o ich realizácii. Pre\ntieto zadávacie listy a ich platnosť sa vyžadoval podpis dvoch v zmluve určených osôb oprávnených\nkonať v mene žalobcu. Ani jednou z uvedených námietok sa Rozhodcovský súd vo svojom odôvodnení\nnezaoberal a náležite sa ku nim nevyjadril.\n3. Rozhodcovský rozsudok bol vyhotovený dňa 22.11.2012, teda v deň posledného ústneho\npojednávania, pričom nebol na tomto pojednávaní vyhlásený. V zmysle uznesenia č. 1 bod 2 zápisnice\nzo dňa 22.11.2012 Rozhodcovský súd uložil účastníkom v lehote 5 pracovných dní predložiť záverečné\nprednesy. Rozhodcovský rozsudok vo výroku a ani v odôvodnení neobsahuje fakty a tvrdenia, ktoré\nžalobca uviedol v záverečnej reči. Žalobca zároveň požiadal súd, aby posúdil aj otázku platnosti\nrozhodcovskej zmluvy, nakoľko Rozhodcovský súd uvedený v oddiele 5 článku 3 bod 3.3 Zmluvy svojim\noznačením nezodpovedá označeniu Rozhodcovského súdu, ktoré je uvedené v jeho štatúte a zároveň\nnie je v tejto zmluve bližšie špecifikovaný sídlom, prípadne identifikačným číslom.\n4. Žalovaný poukázal na to, že žalobca neuplatnil argumenty, ktoré mal uplatniť pred Rozhodcovským\nsúdom. Žalovaný uviedol, že je presvedčený, že argumenty, ktoré v konaní pred Rozhodcovským súdom\npredložil, Rozhodcovský súd vzhľadom na svoju odbornosť posúdil zodpovedne a vyhodnotil v súlade s\nprávnym poriadkom. Zároveň poukázal na to, že predmetná pohľadávka, t.j. istina, o ktorej rozhodoval\nRozhodcovský súd vznikla z časti nezaplatených faktúr žalovaného za zhotovenie diela v projekte\nJégeho alej na základe podpísanej zmluvy o dielo č. 2008/20/1/10, A2, pričom celý projekt bol dokončený\nešte v priebehu roka 2010 a celá stavba bola riadne skolaudovaná a odovzdaná investorovi do užívania,\ndokonca investor - spoločnosť FINEP už všetky byty v zhotovenom dome aj odpredal. Podľa informácii\nžalovaného investor žalobcovi zaplatil za celé dielo, ale žalobca nezaplatil žalovanému celú čiastku za\nzhotovenie diela. Konanie žalobcu vyhodnotil žalovaný ako účelové naťahovanie času. Zároveň žiadal,\naby konajúci súd zaviazal žalobcu, aby predložil súdu a do spisu založil informáciu o pohyboch na\núčte od 10.01.2013 a aby súd určil, že sa má žalobca zdržať neodôvodnených finančných operácií do\nprávoplatnosti rozhodnutia v tomto konaní.\n5. Prvostupňový súd Rozsudkom č. k. 32Cb/12/2013-147 (prvým v poradí) zrušil rozhodcovský\nrozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn.\nRsp V-156/2011 zo dňa 22. 11. 2012 s tým, že po právoplatnosti rozsudku súdu prvého stupňa\nbude opätovne konať Rozhodcovský súd Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave.\nSúčasne prvostupňový súd napadnutým rozsudkom odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku\nRozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp\nV-156/2011 zo dňa 22. 11. 2012. O trovách konania rozhodol súd tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť\nžalobcovi trovy konania vo výške 331,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 289,80 Eur.\nSvoje rozhodnutie odôvodnil tak, že mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca sa včas\n\npodanou žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1\npísm. c), g) a h) z. č. 244/2002 Z. z. a žiadal rozhodnúť o odklade vykonateľnosti rozhodcovského\nrozsudku. Rozhodcovskú doložku posúdil prvostupňový súd za dojednanú zrozumiteľne, určite a\nteda platne, keď z jej obsahu jednoznačne vyplývala voľba Rozhodcovského súdu Slovenskej\nobchodnej a priemyselnej komory. Súd prvej inštancie však konštatoval porušenie rovnosti účastníkov\nrozhodcovského konania, pretože žalobcovi bolo odopreté právo zhrnúť na záver pojednávania svoje\nnávrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke veci. Súd prvej inštancie poukázal na § 5\nrokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu, podľa ktorého všetky písomnosti majú byť doručené\nprotistrane, aby sa s nimi mohla oboznámiť. Rozhodcovský súd nedoručil záverečné reči účastníkov\nkonania, čím porušil svoj rokovací poriadok. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval porušenie povinnosti\nRozhodcovským súdom, keď tento v odôvodnení rozhodcovského rozsudku nereagoval na námietky\nžalobcu a nevysporiadal sa s jeho zásadnými argumentmi a dôkazmi. Zo štatútu Rozhodcovského súdu\nvyplýva, že tento je zložkou zriaďovateľa, ktorým je Slovenská obchodná a priemyselná komora, teda\nRozhodcovský súd nemá právnu subjektivitu a ani spôsobilosť byť účastníkom konania. Rozhodnutie o\nodklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku odôvodnil prvostupňový súd tak, že prípadný výkon\nrozhodnutia rozhodcovského rozsudku by mal na žalobcu negatívny až likvidačný dopad a navrátenie do\npredošlého stavu je vylúčené, pretože žalovaný realizuje výkon napadnutého rozhodcovského rozsudku\nv exekúcii. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná.\n6. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote z dôvodov podľa vtedy platného ust. §\n221 ods. 1 písm. b), c) a f) O.s.p. odvolanie žalovaný a žiadal, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie\nzrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 07.\n11. 2013 č. k. 32Cb/12/2013-147 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení\nsvojho rozhodnutia Krajský súd v Bratislave skonštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnym\nzáverom, ak za pasívne vecne legitimovaného v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku považoval\nžalovaného a zároveň sa správne vysporiadal aj s popretím platnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú\nžalobca namietal z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, pre neúplné označenie rozhodcovského\nsúdu, keď posúdil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v článku 3 ods. 3.3 zmluvy o dielo č. 2008/20/1/10,\nA2 uzatvorenej medzi stranami dňa 12. 03. 2008 ako platnú. Z hľadiska zistenia, či Rozhodcovský súd\nzásady spravodlivého procesu v rozhodcovskom konaní, v dôsledku nevysporiadania sa so zásadnými\nargumentmi a dôkazmi žalobcu porušil, považoval odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie za\nnepreskúmateľný. Súd prvej inštancie neuviedol, ktoré argumenty a dôkazy považoval v rozhodcovskom\nkonaní za zásadné a rozhodcovský rozsudok mal na ne reagovať.\n7. Prvoinštančný súd vo veci opätovne rozhodol a vo svojom rozhodnutí uviedol, že v konaní o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku nejde o preskúmavanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku (t.j. o\nzisťovanie správnosti skutkových zistení a právneho posúdenia). Súd skúma, či bolo rozhodcovské\nkonanie postihnuté závažnou procesnou vadou. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v\nkonaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako aj popretie platnosti rozhodcovskej zmluvy, Krajský súd\nv Bratislave vo svojom uznesení č. k. 1Cob/4/2014-207 zo dňa 27.11.2014 skonštatoval, že súd prvej\ninštancie už v rozsudku č. k. 32Cb/12/2013-147 zo dňa 07. 11. 2013 dospel k správnym záverom, ak za\npasívne vecne legitimovaného v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku považoval žalovaného a\nzároveň sa správne vysporiadal aj s popretím platnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú žalobca namietal z\ndôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, pre neúplné označenie Rozhodcovského súdu, keď posúdil\nrozhodcovskú doložku obsiahnutú v článku 3 ods. 3.3 zmluvy o dielo č. 2008/20/1/10, A2 uzatvorenej\nmedzi stranami dňa 12. 03. 2008 ako platnú. Preto sa ďalej zaoberal ďalším dôvodmi uvedenými\nžalobcom v návrhu na zrušenie rozhodcovského konania, a to porušením zásady rovnosti účastníkov\nrozhodcovského konania ako aj tým, či v konaní boli dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania\npodľa osobitného predpisu. Poukázal na to, že súčasná právna úprava umožňuje požiadať príslušný\nvšeobecný súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku, avšak len z formálnych dôvodov vymedzených\nv zákone o rozhodcovskom konaní. Nie je možné požiadať súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku\npre porušenie hmotnoprávnych predpisov, a teda napadnúť aj vecnú nesprávnosť rozhodcovského\nrozsudku. Ohľadom porušenia rovnosti účastníkov konania uviedol, že je potrebné skúmať či bola\ns ohľadom na rovné postavenie strán rozhodcovského konania, poskytnutá stranám možnosť na\nrozhodcovskom súde vec prejednať respektíve či bola poskytnutá riadna a dostatočná možnosť k\nuplatneniu procesných práv účastníkov rozhodcovského konania. Zásadu rovnosti strán je potrebné\nskúmať jednak z hľadiska, či boli po formálnej stránke dodržané procesné postupy, ale tiež z hľadiska či\nmali obidve strany dostatočnú možnosť uplatnenia svojich tvrdení, námietok, možnosť navrhovať dôkazy\n\na vyjadrovať sa k navrhnutým dôkazom, tvrdeniam, argumentácii a protiargumentácii druhej strany. Je\npotrebné, aby takáto možnosť bola účastníkom nielen poskytnutá ale, aby s ohľadom na všetky súvislosti\nim bola poskytnutá riadne, teda v dostatočnom rozsahu. Ďalej uviedol, že obe strany konania mohli\npredložiť v danom termíne žalobu alebo vzájomnú žalobu, mohli navrhovať a predkladať konkrétne\ndôkazy a vyjadrovať sa k dôkazom a vyjadreniam druhej strany. Obom stranám bola v rozhodcovskom\nkonaní poskytnutá riadne a v dostatočnom rozsahu rovnaká možnosť uplatnenia si procesných práv,\ndostatočná možnosť uplatnenia si svojich tvrdení, námietok, dôkazov ako i možnosť vyjadrovať sa k\ndôkazom, skutočnostiam a tvrdeniam druhej strany a po formálnej stránke boli dodržané príslušné\nprocesné postupy. Zo samotného rozhodnutia rozhodcovského súdu vyplýva, že sa rozhodcovský súd\nzáverečnými rečami zaoberal, posúdil ich a až následne rozhodoval. Zároveň súd poukazuje aj na\ntú skutočnosť, že záverečné reči účastníkov konania boli rozhodcovskému súdu doručené zhodne\ndňa 29.11.2012, rozhodcovský rozsudok bol rozhodcami/senátom rozhodcovského súdu prijatý až dňa\n14.12.2012, čo vyplýva aj z úradného záznamu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2014 o otvorení\nobálky so zápisnicou o porade o hlasovaní k rozhodcovskému rozsudku. Z uvedeného je podľa názoru\nsúdu možné jednoznačne vyvodiť záver, že v čase rozhodovania bol rozhodcovský súd oboznámený\nso znením záverečných rečí, nakoľko mal na oboznámenie sa dostatočný časový priestor, zároveň\nrozhodcovský súd výslovne v rozsudku rozhodcovského rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie\nvo veci aj oboznámením sa s obsahom písomných záverečných prednesov predložených žalobcom\na žalovaným. Súd tiež poukazuje na to, že záverečné reči sú spracované a predložené súdu až po\nvykonaní všetkých navrhnutých dôkazov a ich doručovanie protistrane na vyjadrenie zákon v žiadnom\nsvojom ustanovení nevyžaduje. Doručovanie by malo zmysel iba v prípade, ak by súd považoval za\npotrebné vykonať ďalšie dôkazy, v danom prípade mal súd za to, že rozhodcovský súd si dostatočne\nvyhodnotil ním zistený skutkový stav na to, aby rozhodol bez potreby ďalšieho doručovania záverečných\nvyjadrení účastníkov konania. Súd poukazuje aj na to, že ani záverečná reč žalobcu nebola doručená\nžalovanému. V danom prípade teda nie je možné z vyššie uvedených dôvodov konštatovať porušenie\nrovnosti účastníkov konania. Ohľadom ďalších argumentov týkajúcich sa predložených zadávacích\nlistov, nevyjasnenosti otázky ohľadom právneho titulu podanej žaloby v konaní pred rozhodcovským\nsúdom, ako aj nepreukázania vykonania fakturovaných prác prvoinštančný súd uviedol, že v konaní o\nzrušenie rozhodcovského rozsudku nejde o preskúmavanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku\n(t.j. o zisťovanie správnosti skutkových zistení a právneho posúdenia). Súd skúma, či bolo rozhodcovské\nkonanie postihnuté závažnou procesnou vadou. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca porušenie rovnosti\núčastníkov rozhodcovského konania argumentoval antidatovaním zadávacích listov, podľa názoru\nsúdu sa rozhodcovský súd vysporiadal dostatočne aj s týmito tvrdeniami, keď v odôvodnení svojho\nrozsudku uviedol, že zadávacie listy boli podpísané osobou oprávnenou podľa zmluvy schvaľovať\npráce naviac, pričom žalobca nepreukázal, že by uvedená osoba k dátumom uvedeným na zadávacích\nlistoch už nebola zamestnancom žalobcu. Žalobca zároveň nepreukázal kto a skutočne kedy ním\nspomínané zadávacie listy do jeho podateľne doniesol, či to bol žalovaný alebo na základe akej\nskutočnosti disponuje uvedenými zadávacími listami. Súd v danom prípade poukazuje na to, že\nrozhodujúcou skutočnosťou je najmä to, že žalovaný predložil zadávacie listy podpísané oprávnenou\nosobou uvedenou v Zmluve o dielo podľa čl. 4 bod 4.3 predmetnej zmluvy, navyše žalobca o\npozmeňovaní predložených zadávacích listov a antidatovaní nepredložil okrem svojho tvrdenia, žiaden\nkonkrétny relevantný dôkaz, ktorý by dané tvrdenie žalobcu potvrdzoval. Súd mal teda za to, že sa\nRozhodcovský súd vysporiadal s vyššie uvedenou námietkou žalobcu ohľadom zadávacích listov v\nsamotnom odôvodnení rozsudku, keď konštatoval, že zadávacie listy boli riadne podpísané oprávnenými\nosobami. Z uvedeného je možné dôvodiť, že ich považoval za platné, a to aj v kontexte na podanú\nnámietku relatívnej neplatnosti žalobcu. Právny titul podanej žaloby je jednoznačný a je ním Zmluva\no dielo, na základe ktorej si žalovaný uplatňoval svoje nároky v rámci rozhodcovského konania.\nTvrdenie žalobcu ohľadom nepreukázania vykonania prác žalovaným koliduje s dôkazmi predloženými\nžalovaným. Vykonané práce vyplývajú jednak z predložených preberacích protokolov jednotlivých\nčastí stavby, ako aj tej skutočnosti, že celé dielo bolo riadne skolaudované, čo potvrdil aj samotný\nžalobca ešte v konaní pred Rozhodcovským súdom. Jednotlivé faktúry za vykonané práce vystavené\nžalovaným žalobca nerozporoval. V zmysle uvedených skutočností mal prvostupňový súd za to, že sa\nRozhodcovský súd dostatočne vysporiadal aj s týmito námietkami žalobcu, a teda nie je možné v danom\nprípade konštatovať porušenie rovnosti účastníkov konania.\n8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd v súlade s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. v\nspojení s § 255 ods. 1 C.s.p., žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu súd v zmysle citovaných\nzákonných ustanovení priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške bude\n\nrozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2\nC.s.p.\n9. Proti tomuto rozsudku (druhému v poradí) podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov\npodľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) C.s.p., pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.\n10. V odvolaní uviedol, že v priebehu rozhodcovského konania ako aj konania pred súdom prvej inštancie\nopakovane namietal porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Jednoznačné\nporušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania videl v tom, že neboli zohľadnené\nnámietky žalobcu uplatnené v priebehu rozhodcovského konania, ktoré mali zásadný vplyv na\nvýsledok rozhodcovského konania, s ktorými sa rozhodcovský súd vo svojom odôvodnením nijakým\nspôsobom nevysporiadal, a síce vyhotovenie rozsudku pred doručením záverečných rečí, antidatovanie\nzadávacích listov, právny titul podanej žaloby a námietka relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Uviedol,\nže v zápisnici o ústnom konaní dňa 22.11.2012 rozhodcovský súd uložil účastníkom povinnosť, aby v\nlehote 5 pracovných dní predložili súdu písomné záverečné prednesy. Žalobca doručil rozhodcovskému\nsúdu záverečnú reč súdom v stanovenej lehote dňa 29.11.2012. Rozhodcovský rozsudok bol však\nvyhotovený dňa 22.11.2012, teda deň posledného ústneho pojednávania. Jeho vyhotovenie tak\npredchádzalo dňu doručenia záverečných rečí. V tejto súvislosti poukázal na § 5 Rokovacieho poriadku\nrozhodcovského súdu, podľa ktorého podľa názoru žalobcu sa záverečné reči majú doručiť protistranám,\naby sa s nimi mohli oboznámiť. Rozhodcovský súd nedoručil záverečné reči účastníkom konania, čím\njednoznačne porušil rokovací poriadok. Súd prvej inštancie uvádza právny názor, podľa ktorého zo\nsamotného rozhodnutia rozhodcovského súdu vyplýva, že sa rozhodcovský súd záverečnými rečami\nzaoberal, posúdil ich a až následne rozhodoval. Uvedený právny názor súdu prvej inštancie je nesprávny\na to z dôvodu, že vyhotovenie rozhodcovského rozsudku predchádzalo dňu doručenia záverečných\nrečí a teda je viac ako zrejmé, že rozhodcovský súd sa nemohol oboznámiť s niečím, čo v čase jeho\nrozhodovania neexistovalo a čo nemal v čase svojho rozhodovania k dispozícii. Súd prvej inštancie tiež\nuvádza, že rozhodcovský rozsudok bol rozhodcami rozhodcovského súdu prijatý až dňa 14.12.2012,\nčo vyplýva aj z úradného záznamu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2014 o otvorení obálky\nso zápisnicou o porade a hlasovaní k rozhodcovského rozsudku. K tomuto uvádza, že takýto dôkaz,\nna ktorý prihliadol súd prvej inštancie nebol nikdy vykonaný, žalobca s takýmto dôkazom nikdy nebol\noboznámený, pričom takýto dôkaz nebol predložený ani jednou zo strán sporu. Rovnako takýto dôkaz\nnebol vykonaný ani v konaní pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie tiež uvádza, že zákon v\nžiadnom svojom ustanovení nevyžaduje doručovanie záverečných rečí, pričom poukázal na to, že obom\nstranám v rozhodcovskom konaní bola poskytnutá riadne a v dostatočnom rozsahu rovnaká možnosť\nuplatnenia si procesných práv, dostatočná možnosť uplatnenia si svojich tvrdení, námietok, dôkazov ako\ni možnosť vyjadrovať sa k dôkazom, skutočnostiam a tvrdeniam druhej strany a po formálnej stránke\nboli dodržané príslušné procesné postupy. K tomuto žalobca uvádza, že samotný rokovací poriadok\nukladá súdu povinnosť doručiť všetky písomnosti protistrane, preto nemožno v žiadnom prípade súhlasiť\ns tým, že po formálnej stránke boli dodržané príslušné procesné postupy. Vo vzťahu k úradnému\nzáznamu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2014 o otvorení obálky so zápisnicou o porade a\nhlasovaní k rozhodcovskému rozsudku podľa názoru žalobcu vystáva otázka kto takýto dôkaz predložil,\nresp. kto navrhol jeho vykonanie alebo ho predložil na pojednávaní, ako bol súdom získaný a prečo\ns ním neboli strany na pojednávaní konanom dňa 24.4.2017 oboznámené. V súvislosti s úradným\nzáznamom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2014 o otvorení obálky so zápisnicou o porade\na hlasovaní k rozhodcovskému rozsudku má žalobca za to, že konanie pred súdom prvej inštancie\nmá vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V závere podaného odvolania\nnamieta skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je nepresvedčivé, nedostatočné,\nvo viacerých odsekoch sú uvedené protichodné názory súdu prvej inštancie. Žalobca poukazuje na\nskutočnosť, že v odseku 58 súd prvej inštancie uvádza, že sa zaoberal dôvodmi uvedenými žalobcom v\nnávrhu na zrušenie rozhodcovského konania a síce, či v rozhodcovskom konaní boli dôvody, pre ktoré\nmožno žiadať o obnovu konania podľa osobitného predpisu. Z uvedeného odseku jednoznačne vyplýva,\nže súd sa mal zaoberať skúmaním dôvodov, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného\npredpisu. Z týchto dôvodov navrhuje odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe\nv celom rozsahu vyhovieť.\n\n11. K odvolaniu žalobcu sa písomne dňa 2.5.2017 vyjadril žalovaný, ktorý s odvolacím návrhom\nnesúhlasí a uvádza, že ako vyplynulo zo súdnych konaní vedených rozhodcovským súdom Slovenskej\nobchodnej a priemyselnej komory, okresným súdom ako aj Krajským súdom v Bratislave bolo\npreukázané, že po formálnej stránke boli dodržané príslušné procesné postupy a uplatnená rovnosť\nstrán. Žalobca si mylne vysvetľuje a chápe v týchto pojednávaniach situáciu, keď iné hodnotenie\ndôkazov a skutočnosti konajúcim súdom, než ako by si želal považuje za porušenie rovnosti práv.\nUž zo samotného písomného vyhotovenia predmetného rozhodnutia rozhodcovského súdu vyplýva,\nže rozhodcovský súd sa záverečnými rečami zaoberal, posúdil ich a až následne rozhodoval. Túto\nprávnu skutočnosť potvrdzuje nález Krajského súdu v Bratislave v jednom z odvolacích konaní\npri vykonaní dôkazu o konaní príslušného rozhodcovského senátu, ktorého obsahom je záver, že\nzáverečné reči účastníkov konania boli v písomnej forme rozhodcovského súdu doručené zhodne dňa\n29.11.2012. Rozhodcovský rozsudok bol rozhodcami a senátom prijatý dňa 14.12.2012, čo vyplýva aj\nz úradného záznamu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.11.2014 o otvorení obálky so zápisnicou\no porade a hlasovaní k rozhodcovskému rozsudku. Dokumentácia o tomto náleze Krajského súdu v\nBratislave je súčasťou spisu. Preto žalovanému nie je jasné, prečo žalobca túto skutočnosť aj naďalej\nspochybňuje a tvrdí opak než bolo zistené krajským súdom. Naďalej trvá na svojom stanovisku, že\nrokovací poriadok rozhodcovského súdu neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia a to ani v § 5\ntohto rokovacieho poriadku o povinnosti doručovať záverečné reči stranám. Z uvedených dôvodov\nRozhodcovský súd Slovenskej a obchodnej priemyselnej komory v Bratislave nedoručením záverečných\nrečí účastníkom konania neporušil rokovací poriadok, a neporušil ani svoju doručovaciu povinnosť a\nrovnosť strán ako to nepravdivo tvrdí žalobca v odvolaní. Odvolací súd (Krajský súd v Bratislave)\nna verejnom vyhlásení rozhodnutia dňa 27.11.2014 v ústnom zdôvodnení rozhodnutia o zrušení\nrozhodnutia prvostupňového súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku konštatoval a potvrdil, že na\nzáklade preštudovania rozhodcovského spisu doručeného súdu z rozhodcovského súdu zistil, že\npredmetný senát rozhodcovského súdu na jednom zo svojich zasadnutí, to znamená po doručení\nzáverečných rečí žalobcu a žalovaného ešte pred vydaním písomného vyhotovenia rozhodcovského\nrozsudku prerokoval aj záverečné reči účastníkov konania, tieto vyhodnotil a až následne vypracoval\nkonečné písomné znenie vydaného rozhodcovského rozsudku. Vyššie uvedený úradný záznam z\n29.11.2014 bol oboznamovaný krajským súdom na pojednávaní dňa 27.11.2014, ktorého sa žalobca\nbez ospravedlnenia svojej neúčasti, nezúčastnil. Tiež súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a\noboznamovanie so spisom a oboznámil sa s listinnými dôkazmi a medzi inými aj úradným záznamom\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2014. Súd prvej inštancie sa už v konaní o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku zaoberal skúmaním existencie dôvodov, pre ktoré možno žiadať obnovu\nkonania podľa osobitného predpisu. Celý priebeh dokazovania počas pojednávaní vo veci jednoznačne\npreukázalo, že v prejednávanej veci nie sú dané žiadne dôvody pre obnovu konania. Žalobca sa v\npriebehu doterajšieho konania s takýmto právnym názorom a rozhodnutím súdu stotožnil a nenamietol\nho, resp. neodvolal sa voči súdom tvrdeným skutočnostiam, že v prejednávanej veci nie sú dôvody,\npre ktoré možno žiadať obnovu konania. Skutočnosťou tiež je, že žalobca ani neuvádza, ktoré konanie\nby chcel obnoviť. Súdy vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatovali, že v predmetnej veci\nneexistujú dôvody, pre ktoré možno žiadať obnovu konania. V prípadoch platného C.s.p. § 397 a) a b) je\nprocesná prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podmienená tým, že ten kto navrhuje\nobnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli predložiť, použiť\nskutočnosti rozhodnutia alebo nejaké dôkazy. Ak také niečo neexistuje a nakoniec ani sám žalobca také\nniečo konkrétne neuvádza, iba všeobecne tvrdí o takejto možnosti, ale skutočnosťou je, že ani žiadnu\nkonkrétnu obnovu konania nikdy priamo nepodal. Žiaden z doposiaľ konajúcich súdov nezistil žiadne\nkonkrétne preukázané procesné pochybenia rozhodcovského súdu. Žalobcom predložené odvolanie\npovažuje za špekulatívne a účelové so snahou oddialiť plnenie povinného. Rozhodnutie súdu prvej\ninštancie navrhuje ako vecne správne potvrdiť.\n12. Krajský súd v Bratislave rozsudkom 1Cob/145/2017-445 zo dňa 24.5.2018 potvrdil rozhodnutie súdu\nprvej inštancie a stotožnil sa s jeho názorom o tom, že návrh žalobcu je nedôvodný. Mal za to, že\nsúd prvej inštancie správne v rozhodnutí uviedol, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku\nnejde o preskúmavanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku (t.j. o zisťovanie správnosti\nskutkových zistení a právneho posúdenia). Súd skúma, či bolo rozhodcovské konania postihnuté\nzávažnou procesnou vadou. Otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného ako aj otázka platnosti\nrozhodcovskej zmluvy už bola vyriešená predchádzajúcim rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave ako\nsúdu odvolacieho vo svojom uznesení č.k. 1Cob/4/2014-207 zo dňa 27.11.2014, ktorý skonštatoval,\nže súd prvej inštancie už v rozsudku č.k. 32Cb/12/2013-147 zo dňa 7.11.2013 dospel k správnym\n\nzáverom a za pasívne vecne legitimovaného v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku považoval\nžalovaného, a zároveň sa správne vysporiadal aj s popretím platnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú\nžalobca namietal. Preto uvedenými otázkami sa už v ďalšom odvolací súd nezaoberal (ust. § 40 ods.\n1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z.). Správne sa súd prvej inštancie v ďalšom konaní zaoberal už len\nďalšími dôvodmi uvedenými žalobcom v návrhu na zrušenie rozhodcovského konania a to porušením\nzásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania ako aj tým, či v konaní boli dôvody, pre ktoré možno\nžiadať o obnovu konania (§ 40 ods. 1 písm. g) a h) zák. č. 244/2002 Z.z.). Odvolací súd zdôrazňuje,\nže právna úprava umožňuje požiadať príslušný všeobecný súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku\nlen z formálnych dôvodov vymedzených v zákone o rozhodcovskom konaní a nie je možné žiadať súd\no zrušenie rozhodcovského rozsudku pre porušenie hmotnoprávnych predpisov a teda napadnúť aj\nvecnú nesprávnosť rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ žalobca namieta porušenie rovnosti účastníkov\nkonania, sa súd správne zaoberal otázkou, či bola s ohľadom na rovné postavenie strán rozhodcovského\nkonania poskytnutá stranám rovnaká možnosť na rozhodcovskom súde vec prejednať, resp. či bola\nposkytnutá riadna a dostatočná možnosť k uplatneniu ich procesných práv. Obom stranám bola v\nrozhodcovskom konaní poskytnutá riadne a v dostatočnom rozsahu rovnaká možnosť uplatnenia si\nprocesných práv, dostatočná možnosť uplatnenia si svojich tvrdení, námietok, dôkazov ako i možnosť\nvyjadrovať sa k dôkazom, skutočnostiam a tvrdeniam druhej strany a po formálnej stránke boli dodržané\npríslušné procesné postupy. Rokovací poriadok rozhodcovského súdu neobsahuje žiadne konkrétne\nustanovenie a to ani v § 5 tohto rokovacieho poriadku o povinnosti doručovať záverečné reči stranám.\nPrávo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa realizuje tak, že bezprostredne po vykonaní\nkaždého dôkazu sudca umožní účastníkovi, aby sa k nemu bezprostredne vyjadril, a aby uviedol všetko\nčo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje za významné. Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je\njedným z podkladov, na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy. Právo vyjadriť\nsa k vykonaným dôkazom nie je možné zamieňať s možnosťou účastníkov na záver pojednávania\nzhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, pretože obsah a účel týchto\nprocesných práv účastníkov je rozdielny. Procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu musí súd\nvytvoriť účastníkovi už v rámci dokazovania. Naopak procesnú možnosť zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k\ndokazovaniu i k právnej stránke veci je súd povinný vytvoriť účastníkovi až na záver pojednávania v\nzáverečnej veci, kde môžu účastníci zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť svoj návrh na vykonanie dokazovania\nz hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti, môžu k nej tiež vyjadriť svoj názor z akých skutkových a právnych\nzáverov by mal súd vychádzať a ako by mal vec po právnej stránke posúdiť (uznesenie NS SR z\n28.10.2010 sp. zn. 2Cdo 154/2009). V záverečných rečiach sú právne ako i skutkové závery oboch\nsporových strán rozdielne. V opačnom prípade by neprebiehal spor. V záverečnej reči sa jedná o akési\nzhrnutie svojich návrhov, vyjadrenie svojich názorov súdu. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že\nnie je žiadny zákonný dôvod ani povinnosť doručovať záverečné reči stranám, nakoľko tento úkon je\nadresovaný výlučne súdu pred jeho rozhodnutím, z akých záverov by mal súd vychádzať a ako by mal\nvec po právnej stránke posúdiť. Podľa názoru súdu prvej inštancie ako i odvolacieho súdu je možné\njednoznačne vyvodiť záver, že v čase rozhodovania bol rozhodcovský súd oboznámený so znením\nzáverečných rečí, nakoľko mal na oboznámenie sa dostatočný časový priestor, zároveň rozhodcovský\nsúd výslovne v rozsudku rozhodcovského rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie a vo veci sa\naj oboznámil s obsahom písomných záverečných prednesov predložených žalobcom a žalovaným.\nKrajský súd v Bratislave vykonal úradný záznam po tom ako pristúpil k otvoreniu obálky so zápisnicou\no hlasovaní rozhodcovského súdu, z ktorého vyplynulo, že rozhodcovský rozsudok bol rozhodcami/\nsenátom rozhodcovského súdu prijatý až dňa 14.12.2012, teda až po doručení záverečných rečí k\nrozhodcovskému súdu dňa 29.11.2012. K otvoreniu zápisnice o hlasovaní pristúpil odvolací súd za\nanalogického použitia ust. § 54 ods. 4 zák. č. 543/2005 Z.z. o spravovacom a kancelárskom poriadku\npre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy, kde toto oprávnenie otvoriť zápisnicu\no hlasovaní prislúcha len predsedovi senátu vyššieho stupňa pri rozhodovaní o opravnom prostriedku\na predsedovi senátu Najvyššieho súdu SR pri rozhodovaní o mimoriadnom opravnom prostriedku,\nkde po nahliadnutí je potrebné uvedenú zápisnicu vloženú do obálky opäť zalepiť, opatriť otlačkom\núradnej pečiatky a otvorenie obálky potvrdí svojím podpisom predseda senátu a uvedie dátum, kedy\nsa tak stalo. Z uvedeného teda vyplýva, že takéto oprávnenie nemajú strany sporu ako ani súd prvej\ninštancie. Preto všetky námietky v súvislosti s úradným záznamom Krajského súdu v Bratislave ako\nsúdu odvolacieho vyhodnotil odvolací súd za irelevantné. Pokiaľ sa týka tretej odvolacej námietky a to\nv súvislosti s dôvodom uvedeným žalobcom v návrhu na zrušenie rozhodcovského konania, či v konaní\nboli dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného predpisu odvolací súd zdôraznil,\nže nie je možné požiadať súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku pre porušenie hmotnoprávnych\npredpisov a teda napadnúť aj vecnú nesprávnosť rozhodcovského rozsudku. V prípade obnovy konania\n\nsa jedná o mimoriadny opravný prostriedok, kedy ten, kto navrhuje obnovu konania nemal žiadny podiel\nna tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli predložiť, použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy.\nŽalobca žiadne takéto relevantné skutočnosti vo svojom návrhu neuviedol. Tiež je pravdou, že v priebehu\nprvoinštančného konania žalobca už tento zrušovací dôvod v ďalšom neuvádza.\n13. Rozsudok odvolacieho súdu v zákonnej lehote napadol dovolaním žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“)\na domáhal sa rozhodnutia, ktorým dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj\nrozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, eventuálne,\nktorým dovolací súd zmení rozsudok odvolacieho súdu č. k. lCob/145/2017-445 z 24. mája 2018 tak,\nže rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 16. februára 2017, č. k. 32Cb/12/2013-361 sa mení tak,\nže sa zrušuje rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej\nkomory v Bratislave z 22. novembra 2012, č. Rsp V-J 56/2011. Zároveň dovolateľ žiadal náhradu trov\nkonania ním vynaložených na súde prvej inštancie, odvolacieho konania a dovolacieho konania, vrátane\ntrov právneho zastúpenia. Namietal, že odvolací súd ako ani súd prvej inštancie nevykonali kľúčový\ndôkaz v súlade s C.s.p., t.j. na pojednávaní, s možnosťou strán sa k nemu vyjadriť. Podľa neho išlo o\nnesprávny procesný postup, ktorým mu bolo znemožnené, aby ako žalobca uskutočňoval svoje základné\nprocesné právo vyjadriť sa k rozhodujúcemu dôkazu. Nakoľko podľa dovolateľa išlo o rozhodujúci\ndôkaz a keďže odvolací súd nezabezpečil nápravu tohto stavu ani po odvolaní žalobcu, v ktorom túto\nskutočnosť namietal, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Podľa dovolateľa jednou z\nrozhodujúcich otázok v konaní pred súdmi nižšej inštancie bol dátum prijatia a vydania rozhodcovského\nrozsudku. Ak rozhodcovský súd vyzval strany na predloženie záverečných prednesov, hoci rozsudok už\nexistoval, išlo by o procesnú vadu, preto bolo podľa dovolateľa kľúčové skutkovo ustáliť, či dátum na\nrozhodcovskom rozsudku predstavuje skutočný dátum vydania alebo ide o chybu v písaní. Skonštatoval,\nže súdy vychádzali z úradného záznamu krajského súdu o otvorení obálky so zápisnicou o porade\na hlasovaní RS SOPK, ktorú však žalobca nevidel a nemal možnosť sa k nej vyjadriť. Zápisnicu o\nhlasovaní RS SOPK považuje dovolateľ za dôkaz, od ktorého záviselo rozhodnutie v spore, mal preto\nzáujem a zároveň procesné právo sa k tomuto dôkazu vyjadriť. Uviedol, že dotknutá zápisnica RS SOPK\nbola zrejme datovaná 14. decembra 2012 a rozhodcovský rozsudok bol datovaný 22. novembra 2012.\npričom práve rozdiel medzi týmito dátumami bol pre spor rozhodujúci. Ďalej dovolateľ k namietanej vade\npodľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) C.s.p. uviedol 4 otázky: a) Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského\nrozsudku, ak sa rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku nevysporiadal s kľúčovými\nnámietkami jedného z účastníkov?, b) Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, v ktorom sa\nrozhodcovský súd nevysporiadal s námietkou jedného z účastníkov, že kľúčový dôkaz je antidatovaný?,\nc) Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak rozhodcovský súd síce účastníkom formálne\nposkytol možnosť doručiť záverečný písomný prednes, rozhodcovský súd ho však v rozhodcovskom\nrozsudku nehral do úvahy a nevysporiadal sa s jeho obsahom?, d) Je daný dôvod na zrušenie\nrozhodcovského rozsudku, ak rozhodcovský súd stranám nedoručoval záverečné písomné prednesy,\na tým im odoprel možnosť oboznámiť sa s obsahom záverečného písomného prednesu druhej strany,\na procesne na neho akokoľvek reagovať, ak tieto prednesy obsahovali ucelenú skutkovú a právnu\nargumentáciu? Dovolateľ mal za to, že v rozsahu týchto právnych otázok napadnuté rozhodnutie\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení veci súdmi nižšej inštancie. Namieta nepreskúmateľnosť\nodôvodnenia rozhodcovského rozsudku, že rozhodcovský súd sa s námietkami žalobcu nezaoberal, a\nteda nevysporiadal. Dovolateľ ďalej poukázal na § 40 ods. 1 písm. g) ZRK (v znení účinnom do 31.\ndecembra 2014), podľa ktorého bolo dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku porušenie zásady\nrovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Išlo o procesné vady rozhodcovského konania, medzi\nktoré možno podľa dovolateľa zaradiť aj opomenutie rozhodcovského súdu doručovať dôležité podania\núčastníkov, vrátane záverečných písomných prednesov.\n14. K dovolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý tvrdenie žalobcu, že boli porušené jeho práva tým,\nže sa súd nezoberal záverečnými rečami a tiež tým, že sa nemohol vyjadriť k dôkazu a jeho vykonaniu,\npovažoval za nepravdivé, neopodstatnené, a teda nedôvodné. K nepreskúmateľnosti rozhodcovského\nrozsudku, porušeniu zásady rovnosti a poškodeniu práv žalobcu uviedol, že tieto žalobcove tvrdenia sú\nnepodložené a nedôvodné. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol.\n15. Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní žalobcu rozhodol uznesením z 29. januára 2020, sp.\nzn. 5Obdo/98/2018 tak, že ho odmietol so záverom, že ani jedna zo žalobcom formulovaných otázok\nnespĺňa kritériá prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) C.s.p. a tiež z dôvodu absencie\ndôvodov prípustnosti a tým aj dôvodnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.\n\n16. Žalobca podal voči tomuto rozhodnutiu dovolacieho súdu v celom rozsahu, ako aj proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/145/2017 z 24. mája 2020, ústavnú sťažnosť, o ktorej Ústavný\nsúd Slovenskej republiky Nálezom zo dňa 14. októbra 2021, č. k. III. ÚS 117/2021-79, rozhodol tak,\nže Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Obdo/98/2021 z 29. januára 2020 bolo\nporušené základné právo dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a\nprávo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, 2. predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, 3. najvyšší\nsúd zaviazal povinnosťou nahradiť dovolateľovi trovy konania v určenej výške a 4. vo zvyšnej časti\nústavnej sťažnosti nevyhovel. Ústavný súd v odôvodnení nálezu uviedol, že podstata námietok v\nústavnej sťažnosti spočívala v tom, či aplikácia noriem zákonného práva [§ 40 ods. 1 písm. g) ZRK\ntýkajúcich sa rozsahu prieskumu rozhodcovského rozsudku všeobecnými súdmi bola nesprávna v takej\nintenzite, že uvedené malo za následok porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces.\nZ obsahu ústavnej sťažnosti identifikoval dve podstatné námietky: (i) námietka o spôsobe vykonania\ndôkazu súdmi (zápisnica o hlasovaní rozhodcovského súdu) a (ii) námietka kvality odôvodnenia\nrozhodcovského rozsudku, a to najmä v súvislosti s tým, či sa rozhodcovský súd dostatočne vysporiadal\ns námietkami sťažovateľa (tu dovolateľa) a či rozsah prieskumu, ktorý vykonali súdy vo vzťahu k\nrozhodcovskému rozsudku, bol ústavne konformný. Vo vzťahu k prvej námietke (i), týkajúcej sa spôsobu\nvykonania zápisnice o hlasovaní rozhodcovského súdu, z ktorej vyplýva aj dátum skutočného vydania\nrozhodcovského rozsudku, a tiež k s tým súvisiacemu následnému zohľadneniu záverečného vyjadrenia\nsťažovateľa (tu dovolateľa) v rozhodcovskom rozsudku, ústavný súd konštatoval, že nedošlo k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej tiež „ústava“). Vo vzťahu k druhej námietke (ii), týkajúcej sa kvality odôvodnenia\nrozhodcovského rozsudku, ústavný súd poukázal na ustanovenie § 40 ods. I písm. g) ZRK, ako právnu\nnormu s najširšou hypotézou v rámci procesného prieskumu, podľa ktorého dôvodom na zrušenie\nrozhodcovského rozsudku je porušenie zásady rovnosti účastníkov konania. Uviedol, že otázkou\nvýkladu tohto ustanovenia je, či pod zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania je potrebné\nsubsumovať aj požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodcovského rozsudku. Podľa ústavného súdu\nrozhodcovské súdy síce nie sú orgány verejnej moci, keďže na základe rozhodcovskej doložky sa\nstrany sporu dohodli, že spor budú rozhodovať iné osoby než súdy, avšak sú subjektom disponujúcim\noprávnením rozhodnúť spor, a preto treba zvážiť, či sa na ne vzťahujú zásady spravodlivého súdneho\nprocesu vyplývajúce z ústavy a dohovoru, ktoré okrem iného požadujú, aby sa všeobecné súdy vyhli\narbitrárnemu alebo zjavne nepreskúmateľnému rozhodnutiu.\n17. Ústavný súd uviedol, že dovolanie bolo (najvyšším súdom) odmietnuté z dôvodu, že sťažovateľ\n(dovolateľ) nepreukázal, že by ním nastolená otázka týkajúca sa nepreskúmateľnosti rozhodcovského\nrozsudku podľa § 421 ods. 1 písm. b) C.s.p. bola pre rozhodnutie súdov nižšej inštancie kľúčová, pretože\ncez námietky nepreskúmateľnosti ide sťažovateľovi aj o skutkovú a vecnú správnosť rozhodcovského\nrozsudku. Ďalej ústavný súd výslovne konštatoval, že: „Hoci možno súhlasiť s tým, že stranám\nv spore ide vždy o ich subjektívne vnímanú či už skutkovú alebo vecnú správnosť rozhodnutia,\ntreba uviesť, že sťažovateľka formulovala dovolaciu právnu otázku tak, či je daný dôvod na\nzrušenie rozhodcovského rozsudku, ak sa rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku\nnevysporiadal s kľúčovými námietkami jedného z účastníkov. Z formulácie tejto otázky je zrejmé, že\nnadväzuje na to, že krajský súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal otázkou, či absencia\nriadneho odôvodnenia rozhodcovského rozsudku zakladá dôvod na jeho zrušenie podľa § 40 ods.\n1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní. Preto nemožno súhlasiť s tým, že by takto nastolená\notázka nebola pre rozhodnutie či už okresného alebo krajského súdu rozhodná, ked'že predmetom ich\nprávneho, nie skutkového posúdenia bola otázka, ako vykladať všeobecnú zásadu rovnosti účastníkov\nrozhodcovského konania tak, ako je obsiahnutá v § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní.\nPrávnou otázkou teda bolo, či súčasťou zásady rovnosti je i všeobecná požiadavka na riadne, hoc aj z\npohľadu všeobecného súdu nesprávne, odôvodnenie rozhodcovského rozsudku“. Z uvedeného ústavný\nsúd uzavrel, že najvyšší súd v namietanom rozhodnutí nesprávne posúdil dovolateľom nastolenú\nprávnu otázku, a to... „aj z pohľadu všeobecného významnú právnu otázku odôvodňovania rozhodnutí\nrozhodcovským súdom“ (III. ÚS 117/2021, ods. 20, 21).\n18. Najvyšší súd Slovenskej republiky, po vrátení veci ústavným súdom na ďalšie konanie, ako súd\ndovolací bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je v časti\n\ntvrdených vád v zmysle § 420 písm. f) C.s.p. prípustné. Avšak vo zvyšnej časti, súc viazaný právnym\nnázorom ústavného súdu, vysloveným v jeho náleze (III. ÚS 117/2021) vydanom v predmetnej veci\ndospel najvyšší súd k záveru o prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) C.s.p. a následne\no jeho dôvodnosti, a preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil.\n19. Dovolací súd, pokiaľ ide o prípustnosť a tým aj dôvodnosť žalobcovho dovolania z dôvodov podľa ust.\n§ 420 písm. f) C.s.p. konštatoval, že v tejto časti boli splnené predpoklady pre jeho odmietnutie podľa\nust. § 447 písm. c) C.s.p.. Dovolateľ namietol vadu zakotvenú v ust. § 420 písm. f) C.s.p., spočívajúcu\nv nesprávnom procesnom postupe súdu, ktorá mala dovolateľovi znemožniť, aby uskutočňoval jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Pre\nnaplnenie prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p. je nevyhnutné kumulatívne splnenie\ntroch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup\nznemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala\ntakú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K uvedenej vade malo dôjsť nesprávnym\nprocesným postupom, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku odvolacieho súdu potvrdzujúceho\nrozsudok súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie ani odvolací súd nevykonali podľa dovolateľa\nkľúčový dôkaz v súlade s Civilným sporovým poriadkom, t. j. na pojednávaní, s možnosťou strán sa\nk nemu vyjadriť. Za taký dôkaz dovolateľ považoval zápisnicu o hlasovaní senátu rozhodcovského\nsúdu vo vzťahu k spornému dátumu hlasovania (14. decembra 2012) a teda aj vydania písomného\nrozhodcovského rozsudku, ktorého vyhotovenie uvádza dátum 22. novembra 2012. Dovolací súd mal\nza to, že pokiaľ bola žalobcom spochybňovaná okolnosť dátumu vydania rozhodcovského rozsudku,\npričom aj on sám v podanom dovolaní (bod 2.3.) uvádza, že v prípade dátumu 22. novembra 2012\nmohlo ísť (len) o chybu v písaní vo vyhotovení rozhodcovského rozsudku, tak dokazovanie vykonané k\ntejto otázke súdom prvej inštancie obsahom úradného záznamu odvolacieho súdu z 26. novembra 2014\nnebolo žalobcom na pojednávaní 24. januára 2017 namietané a až po ukončení dokazovania súdom\nprvej inštancie, v odvolaní proti prvoinštančnému rozsudku, žalobca vytýkal nevykonanie dokazovania\npriamo zápisnicou o hlasovaní rozhodcovského senátu. Žalobca však bol súdom prvej inštancie\nprocesne poučený podľa ust. § 154 C.s.p. o zákonnej koncentrácii konania. Aj keď konanie o žalobe\nžalobcu o zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku (ďalej len „rozhodcovského rozsudku“)\nzačalo dôjdením žaloby Okresnému súdu Bratislava I dňa 16. januára 2013, t. j. za účinnosti OSP,\ntak dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie,\nboli vydané za účinnosti C.s.p., pričom bolo správne, ak súdy od 1. júla 2016 v prvoinštančnom\na v nadväzujúcom odvolacom konaní procesne postupovali podľa ustanovení C.s.p.. Vyplýva to z\nprechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento\nzákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Súčasne platí, že právne účinky\núkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470\nods. 2 veta prvá C.s.p.). Dovolací súd sa podrobne v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal a vyjadril\nk tvrdenému nesprávnemu procesnému postupu, k dokazovaniu zápisnicou o hlasovaní a uzavrel, že\nnezistil prípustnosť a tým ani dôvodnosť žalobcovho dovolania z dôvodov podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.\na v tejto časti tak boli splnené predpoklady pre jeho odmietnutie podľa ust. § 447 písm. c) C.s.p..\n20. Dovolací súd sa ďalej zaoberal dovolateľom uvádzaným dôvodom pre zrušenie rozhodcovského\nrozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) ZRK v znení do 31. decembra 2014 a to porušením zásady\nrovnosti účastníkov konania nepreskúmateľnosťou rozhodcovského rozsudku, ktorá bola vyvolaná\nabsenciou jeho odôvodnenia k celej argumentácii žalobcu v rozhodcovskom konaní a podľa jeho\npredstáv, a to najmä k tvrdenej (ne)existencii a relatívnej neplatnosti zadávacích listov. Dovolací súd\nuviedol, že porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania z hľadiska preskúmateľnosti\nodôvodnenia tuzemského rozhodcovského rozsudku však možno konštatovať len celkom výnimočne\na ojedinele, a to v prípadoch predstavujúcich extrémny zásah do práva na spravodlivý proces, (a to\nnapríklad vtedy, ak by išlo o úplnú absenciu odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, ktoré dohodou\núčastníkov nebolo z jeho náležitostí vylúčené, alebo o celkom chýbajúce zaoberanie sa pre vec\nzásadnými skutkovými a právnymi námietkami účastníka rozhodcovského konania), čo by v konkrétnych\nokolnostiach prípadu znamenalo takú intenzitu zásahu do práv dotknutého účastníka, že by došlo k\núplnému popretiu alebo zjavnému porušeniu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.\n21. Za súčasť procesného postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní je potrebné\npovažovať aj odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodcovského rozsudku, pokiaľ nebolo dohodou\núčastníkov vylúčené [§ 34 ods. 1 písm. g) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní].\n\nDovolací súd dospel k záveru, že preskúmateľnosť odôvodnenia rozhodcovského rozsudku je možné\nsubsumovať pod zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Aj tu však musí prevažovať\nmateriálny prístup súdu k ochrane práv nad formálnym, a preto z hľadiska nevyhnutného rešpektovania\ncharakteru a špecifík rozhodcovského konania, jeho zmyslu a účelu, požiadavky kladené na odôvodenie\nrozhodcovského rozsudku (rozsah, podrobnosť, kvalitu) nemusia a ani nemajú byť totožné s tými,\naké sú štandardne kladené na rozsudky všeobecných súdov. Dôležité je, či vo výsledku z hľadiska\nodôvodnenia rozsudku rozhodcovského súdu došlo k takému vychýleniu, zásahu do zásady rovnosti v\n(ne)prospech jednej zo strán rozhodcovského konania, ktoré vo svojej podstate predstavuje porušenie\nústavou a dohovorom garantovaného práva na spravodlivý proces. Preto nemôže byť legitímnou\npožiadavka, aby na každú skutkovú a právnu otázku predostretú účastníkom rozhodcovského konania\nmusel dať rozhodca (rozhodcovský súd) v odôvodnení svojho meritórneho rozhodnutia odpoveď,\na za preskúmateľné môže byť považované aj také odôvodnenie, z ktorého obsahu, hoci by aj na\nurčité otázky nastolené (neúspešným) účastníkom odpoveď neobsahovalo, je možné jednoznačne\nporozumieť dôvodom rozhodnutia. Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa\nprávne záväzného názoru ústavného súdu vysloveného v Náleze, záviselo od vyriešenia otázok (a/ až\nc/) nastolených žalobcom v dovolaní, ústavným súdom abstrahovaných a zhrnutých do kľúčovej právnej\notázky, či pod porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa § 40 ods. 1 písm.\ng) zákona o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014 treba rozumieť aj také odôvodnenie\nrozhodcovského rozsudku, ktoré sa či už vôbec alebo nedostatočne zaoberalo skutkovými a právnymi\nnámietkami účastníka rozhodcovského konania, na ktorú dovolací súd odpovedal kladne, musel zároveň\nkonštatovať, že ak sa odvolací súd preskúmateľnosťou rozsudku rozhodcovského súdu napadnutého\nžalobou podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZRK v rozhodnom znení nezaoberal so záverom, že žalobca sa v\nskutočnosti domáha prieskumu skutkových zistení a právnych záverov prijatých rozhodcovským súdom,\ntak išlo z jeho strany o nesprávne právne posúdenie veci. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nteda záviselo od vyriešenia uvedenej právnej otázky a ako už predtým konštatoval ústavný súd vo\nsvojom Náleze. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal otázkou, či absencia riadneho\nodôvodnenia rozhodcovského rozsudku zakladá dôvod na jeho zrušenie podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZRK\nzákona o rozhodcovskom konaní. Predmetom ich právneho, nie skutkového posúdenia bola otázka,\nako vykladať všeobecnú zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tak, ako je obsiahnutá\nv § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní. Právnou otázkou teda bolo, či súčasťou\nzásady rovnosti je i všeobecná požiadavka na riadne, hoc aj z pohľadu všeobecného súdu nesprávne,\nodôvodnenie rozhodcovského rozsudku“.\n22. V ďalšom konaní dovolací súd uložil odvolaciemu súdu opätovne sa zaoberať odvolaním\nžalobcu, za rešpektovania právneho názoru dovolacieho súdu k otázke namietanej nepreskúmateľnosti\nrozhodcovského rozsudku z hľadiska dodržania zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania\nv zmysle právnej úpravy zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení do 31. decembra\n2014. Vzhľadom na zistenie dôvodov vedúcich k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu\nvo vzťahu k prvej až tretej dovolacej otázke (a/ až c/), ktoré z hľadiska tvrdení žalobcu o nedostatočnom\nodôvodnení rozhodcovského rozsudku súviseli s námietkou porušenia zásady rovnosti účastníkov\nrozhodcovského konania, ich riešenie musí byť primárne predmetom ďalšieho konania a nového\nposúdenia veci odvolacím súdom.\n23. Krajský súd v Bratislave opätovne vec prejednal ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), pričom bol v zmysle\nustanovenia § 455 C.s.p. viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. Termín verejného vyhlásenia\nrozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli a na webovej\nstránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, odvolaním, dovolaním,\nrozhodnutiami dovolacieho súdu a rozhodnutím ÚS SR dospel odvolací súd opätovne k záveru, že\nrozhodnutie súdu prvej inštancie je správne.\n24. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie\nsprávnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia ďalšie dôvody.\n25. Vo veci odvolací súd postupoval v intenciách rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorý uložil odvolaciemu\nsúdu opätovne sa zaoberať odvolaním žalobcu, za rešpektovania právneho názoru dovolacieho súdu k\n\notázke namietanej nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku z hľadiska dodržania zásady rovnosti\núčastníkov rozhodcovského konania v zmysle právnej úpravy zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom\nkonaní v znení do 31. decembra 2014. Najvyšší súd SR považoval za kľúčovú v odvolacom konaní o\nzrušenie rozhodcovského rozsudku v rovine skutkovej ako aj právnej otázku, či (ne)došlo k porušeniu\nzásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, avšak nie z hľadiska dovolateľom všeobecne\nnastolenej otázky d/, keďže v tejto časti preto neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania v zmysle\n§ 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n26. V nadväznosti na záväzné právne závery ÚS SR, NS SR, či je daný dôvod na zrušenie\nrozhodcovského rozsudku, ak sa rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku\nnevysporiadal s námietkami jedného z účastníkov, že kľúčový dôkaz je antidatovaný, ako i že\núčastníkom formálne poskytol možnosť doručiť záverečný písomný prednes, rozhodcovský súd ho\nvšak v rozhodcovskom rozsudku nebral do úvahy a nevysporiadal sa s jeho obsahom, odvolací súd\nkonštatuje, že základom týchto otázok sú námietky o nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku.\n27. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, rozhodcovia ako osoby súkromného práva\nrozhodujú spory na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, kde sa strany\ndobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných\nsúdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno\nvzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Aj Ústavný súd\nSlovenskej republiky konštatoval, že strany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomé možných\nnegatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov\nprostredníctvom súkromnoprávnej osoby rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej\nrepubliky, čím sa ich základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom\nvyplývajúcim z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní (ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 335/2010, sp. zn.\nI. ÚS 234/2013). Rozsah prieskumu rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi je obmedzený\ntaxatívnym výpočtom § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zameraným najmä na otázky\nprocesného charakteru. Podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní, dôvodom\nna zrušenie rozhodcovského rozsudku je porušenie zásady rovnosti účastníkov konania. Otázkou\nvýkladu tohto ustanovenia je, či pod zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania je potrebné\nsubsumovať aj požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovské súdy síce\nnie sú orgány verejnej moci, keďže na základe rozhodcovskej doložky sa strany sporu dohodli, že\nspor budú rozhodovať iné subjekty než súdy, avšak sú subjektom disponujúcim oprávnením rozhodnúť\nspor a preto treba zvážiť, či sa na ne vzťahujú zásady spravodlivého súdneho procesu vyplývajúce z\nústavy a dohovoru, ktoré okrem iného požadujú, aby sa všeobecné súdy vyhli arbitrárnemu alebo zjavne\nnepreskúmateľnému rozhodnutiu (111. US 117/2021. ods. 17.). Rozhodcovské konanie sa v zmysle\nodbornej literatúry zaraďuje medzi tzv. alternatívne metódy riešenia sporov. V porovnaní s klasickým\nspôsobom riešenia sporov, t. j. prostredníctvom štátnej sústavy súdov, disponuje viacerými špecifickými\nčrtami a vlastnosťami. Rozhodcovské konanie je založené na zásadách, pričom niektoré sú totožné so\nzásadami konania pred štátnym súdom a niektoré sú diametrálne odlišné. Spoločným pre oba procesné\npostupy je cieľ, a to urovnanie sporu. Samotný procesný postup a výsledok sú však odlišné. Pri urovnaní\nsporu prostredníctvom súdneho konania dochádza k usporiadaniu práv a povinností prostredníctvom\nštátneho súdneho aparátu. V rozhodnej dobe (pre preskúmavanú vec) platiaci Občiansky súdny poriadok\nv § 7 ods. 1 upravoval právomoc súdov tak, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú\na rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,\nobchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné\norgány (s účinnosťou od 1. júla 201 6 podľa § 3 C.s.p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne\nspory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány)( NS\nSR, 5Obdo/52/2021).\n28. Ak sa účastníci v rámci pravidiel rozhodcovského konania nedohodli, že písomný rozsudok\nrozhodcovského súdu má byť bez odôvodnenia, musí rozsudok obsahovať odôvodnenie, v ktorom\nrozhodcovský súd uvedie dôvody svojho rozhodnutia v zmysle § 34 ods. 2 písm. g) ZRK. V zmysle §\n51 ods. 3 ZRK bol povinný rozhodcovský súd primerane vychádzať z § 157 ods. 2 OSP, upravujúceho\nnáležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Z hľadiska primeranosti vo vzťahu k náležitostiam\nodôvodnenia rozsudku rozhodcovského súdu, je však potrebné vychádzať z celkového zmyslu a účelu\nzákona o rozhodcovskom konaní, ktorým je úprava alternatívneho spôsobu riešenia určitých sporov,\ndobrovoľne zvoleného stranami sporu.\n\n29. Odvolací súd zhodne s názorom dovolacieho súdu má za to, že z hľadiska nevyhnutného\nrešpektovania charakteru a špecifík rozhodcovského konania, jeho zmyslu a účelu, požiadavky kladené\nna odôvodenie rozhodcovského rozsudku (rozsah, podrobnosť, kvalitu) nemusia a ani nemajú byť\ntotožné s tými, aké sú štandardne kladené na rozsudky všeobecných súdov. Dôležité je, či vo\nvýsledku z hľadiska odôvodnenia rozsudku rozhodcovského súdu došlo k takému vychýleniu, zásahu\ndo zásady rovnosti v (ne)prospech jednej zo strán rozhodcovského konania, ktoré vo svojej podstate\npredstavuje porušenie ústavou a dohovorom garantovaného práva na spravodlivý proces. Preto\nnemôže byť legitímnou požiadavka, aby na každú skutkovú a právnu otázku predostretú účastníkom\nrozhodcovského konania musel dať rozhodca (rozhodcovský súd) v odôvodnení svojho meritórneho\nrozhodnutia odpoveď, a za preskúmateľné môže byť považované aj také odôvodnenie, z ktorého\nobsahu, hoci by aj na určité otázky nastolené (neúspešným) účastníkom odpoveď neobsahovalo, je\nmožné jednoznačne porozumieť dôvodom rozhodnutia. Aj v tomto ohľade pri hľadaní odpovede, či\nide o otázky pre rozhodnutie vo veci najzásadnejšej povahy, ktorých riešenie sa malo premietnuť do\nodôvodnenia rozhodcovského rozsudku a či ich absencia v odôvodnení znamená porušenie rovnosti\núčastníkov konania z hľadiska nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku, je potrebné okrem\nústavne konformného rámca posudzovania, prihliadať na súkromnoprávny charakter rozhodcovského\nkonania a z neho vyplývajúce špecifiká, s dôrazom na jeho zásady, zmysel a účel.\n30. Odvolací súd zaoberajúc sa opakovanými námietkami odvolateľa v odvolaní voči prvostupňového\nrozsudku uvedenými vyššie zastáva názor, že prvoinštančný súd v danej veci na základe preskúmania\nrozhodcovského spisu správne konštatoval, že stranám bola v rozhodcovskom konaní poskytnutá\nriadne a v dostatočnom rozsahu rovnaká možnosť uplatnenia si procesných práv, dostatočná možnosť\nuplatnenia si svojich tvrdení, námietok, dôkazov ako i možnosť vyjadrovať sa k dôkazom, skutočnostiam\na tvrdeniam druhej strany a po formálnej stránke boli dodržané príslušné procesné postupy. Zo\nsamotného rozhodnutia rozhodcovského súdu vyplýva, že sa rozhodcovský súd záverečnými rečami\nzaoberal, posúdil ich a až následne rozhodoval. Zároveň záverečné reči účastníkov konania boli\nrozhodcovskému súdu doručené zhodne dňa 29.11.2012, rozhodcovský rozsudok bol rozhodcami/\nsenátom rozhodcovského súdu prijatý až dňa 14.12.2012, čo vyplýva aj z úradného záznamu Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 26.11.2014 o otvorení obálky so zápisnicou o porade o hlasovaní k\nrozhodcovskému rozsudku. V čase rozhodovania bol rozhodcovský súd oboznámený so znením\nzáverečných rečí, nakoľko mal na oboznámenie sa dostatočný časový priestor, zároveň rozhodcovský\nsúd výslovne v rozsudku rozhodcovského rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie vo veci aj\noboznámením sa s obsahom písomných záverečných prednesov predložených žalobcom a žalovaným.\nZáverečné reči boli spracované a predložené súdu až po vykonaní všetkých navrhnutých dôkazov a ich\ndoručovanie protistrane na vyjadrenie zákon v žiadnom svojom ustanovení nevyžaduje.\n31. V konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nejde o preskúmavanie vecnej správnosti\nrozhodcovského rozsudku, súd skúma, či bolo rozhodcovské konanie postihnuté závažnou procesnou\nvadou. Podľa názoru odvolacieho súdu sa prvoinštančný súd riadne vysporiadal s otázkou, či sa\nrozhodcovský súd vysporiadal dostatočne s tvrdeniami ohľadom zadávacích listov v samotnom\nodôvodnení rozsudku, keď konštatoval, že zadávacie listy boli riadne podpísané oprávnenými osobami\n(teda ich nepovažoval za antidatované). Z uvedeného je možné dôvodiť, že ich považoval za platné,\na to aj v kontexte na podanú námietku relatívnej neplatnosti žalobcu. V odôvodnení svojho rozsudku\nuviedol, rovnako ako uviedol v rozsudku rozhodcovský súd, že zadávacie listy boli podpísané osobou\noprávnenou podľa zmluvy schvaľovať práce naviac. Žalobca v konaní pred rozhodcovským súdom\nnepreukázal, že by uvedená osoba (p. H.) k dátumom uvedeným na zadávacích listoch už nebola\nzamestnancom žalobcu, čo rozhodcovský súd aj v odôvodnení rozhodnutia zreteľne uviedol a teda\nuviedol, ako sa s uvedenou námietku vysporiadal. Prvoinštančný súd taktiež jasne a zrozumiteľne\nuviedol, že nezistil žiadne procesné pochybenia rozhodcovského súdu. Žalobcovi nebola postupom súdu\nodňatá možnosť konať pred rozhodcovským súdom respektíve realizovať svoje procesné práva, postup\nrozhodcovského súdu nie je možné vyhodnotiť ako postup, ktorým by bolo žalobcovi odopreté právo\nkonať pred rozhodcovským súdom a uvádzať na svoju obranu ďalšie skutočnosti a dôkazy, a teda nie je\nmožné konštatovať ani žiadne porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Postup\nrozhodcovského súdu nie je možné vyhodnotiť ako pasívny, ako subjektívny respektíve nečinný postup.\n32. K otázke arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia rozhodcovského rozsudku odvolací súd\nuvádza, že toto rozhodnutie súdu je dostatočne zrozumiteľné, odôvodnené a logicky konzistentné.\n\nNavyše, podľa už konštantnej judikatúry, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nsporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných\nsporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu pripomienku\nsporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby došlo k reakcii na podstatné a relevantné\nargumenty sporových strán (k tomu viď napr. rozhodnutia ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 251/04, II. ÚS 209/04\nalebo II. ÚS 200/09), čo v danom prípade meritórnym rozhodnutím rozhodcovského súdu splnené\nbolo. Rozhodcovský súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami,\nv odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,\nstanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na\nzistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Rozsudok rozhodcovského súdu nemožno\npovažovať za nepreskúmateľný.\n33. V uvedených súvislostiach, aj s poukazom na napr. na Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 28.\nmája 2009, sp. zn. 23 Cdo 2570/2007, pri rozhodovaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je\nsúd oprávnený preskúmavať napadnuté rozhodnutie vecne, teda z hľadiska správnosti hodnotenia\nvykonaných dôkazov, správnosti skutkových zistení a následného právneho posúdenia veci. Inštitút\nnávrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku totiž nemôže slúžiť ako opravný prostriedok proti\nrozhodcovskému rozsudku. Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade bola strane v rozhodcovskom\nkonaní poskytnutá možnosť vec pred rozhodcom prejednať, musí súd skúmať, či v konkrétnom\nrozhodcovskom konaní s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu bola strane poskytnutá\ndostatočná možnosť k uplatneniu procesných práv a tiež, či sa procesným postupom rozhodcovského\nsúdu jedna zo strán nedostala do nerovného postavenia voči druhej strane.\n34. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie skúmal danosť procesných vád uvedených zákonodarcom\nv dotknutom ustanovení § 40 ods. 1 bod 4 a bod 2 ZoRK, pričom následne prijal správny záver, že\nv rozhodcovskom konaní nedošlo k žiadnym procesným vadám a porušeniu ust. § 26 ods. 3 zák.\nč. 244/2002 Z.z. a Rokovacích pravidiel Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej\nkomory. Žalobcom spochybňované skutočnosti nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti\núčastníkov rozhodcovského konania v zmysle § 17 ZoRK. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací\nsúd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.\n35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255\nods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd priznal voči žalobcovi\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n36. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3:0 proti.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii.\nAk bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v\nrozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}