{"guid": "5857d4b5-bef4-4620-a5ec-34ffa4600eeb:ee48285e-2c0d-4b67-9941-464c6fcdaf94", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1113201445.1", "spisova_znacka": "7CoPr/6/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/6/2023 z 26. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. novembra 2025, sp. zn. 7CoPr/6/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1113201445.1", "identifikacne_cislo": "1113201445", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Adela Unčovská", "sudca_id": 364, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adela-uncovska-364", "datum_vydania": "2025-11-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-96.odsek-1", "nazov": "§ 96 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-96.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-96"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-96"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ee48285e-2c0d-4b67-9941-464c6fcdaf94", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1113201445.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1113201445.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1113201445.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7CoPr/6/2023\n1113201445\n26. 11. 2025\nMgr. Adela Unčovská\nECLI:SK:KSBA:2025:1113201445.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek\nsenátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: P. C., M..\nXX.XX.XXXX, Q. M. XX, S., zastúpeného: SODOMA VULGAN, spol. s r.o., IČO: 47 254 084, so sídlom\nKominárska 2, 4, Bratislava proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, IČO: 31 364 501, so\nsídlom Klemensova 8, Bratislava o zaplatenie 4 474,65 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti\nrozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.9.2022, č. k. 7Cpr/1/2013-794, jednomyseľne\ntakto\nrozhodol:\nRozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.\nŽalovanému sa proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému nepriznal nárok\nna náhradu trov konania (výrok II.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii\npracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o\nzmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z. (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z. z.“),\n§ 1 ods. 4, § 96, § 119 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a §\n100 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým,\nže z pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 28.9.1987 mal za preukázané, že žalobca ako zamestnanec\nuzatvoril pracovnú zmluvu so Železničným opravovňami a strojárňami Zvolen na výkon práce mechanik\ns nástupným dňom 1.1.1989.\nZ dohody o zmene pracovnej zmluvy vyplynulo, že dňa\n29.11.1991 sa žalobca dohodol s ČSD - Správa požiarnej ochrany železníc, že od 1.12.1991 sa žalobca\nprekladá zo ŽOS Zvolen na SPOŽ Bratislava, pracovisko Zvolen do funkcie požiarnik. Zo mzdového\ndekrétu žalovaného zo dňa 24.1.2012 bolo zistené, že žalobcovi vo funkcii hasič, veliteľ, bola žalovaným\npriznaná tarifná mzda 653 eur mesačne od 1.1.2012. Z výplatných pások za obdobie august 2009\naž január 2014 bola preukázaná výška mzdy u žalovaného a jednotlivé výšky odvodov. Z výpisov z\núčtov žalovaného vyplynulo, že žalovaný poukázal na účet žalobcu 12.7.2012 sumu 1 357,40 eur,\ndňa 11.10.2012 sumu 888,06 eur, dňa 14.9.2012 sumu 1 500 eur a dňa 12.2.2014 sumu 895,81 eur,\nčo korešponduje s výplatnými páskami za príslušné mesiace. Ďalej bolo v konaní preukázané, že IP\nŽilina v roku 2013 vykonala inšpekciu u žalovaného v odštepnom závode Závod protipožiarnej ochrany\nželezníc Bratislava. Z odpovede IP Žilina vyplýva, že táto odpoveď je anonymizovaná, nie je zrejmé, či\nsa týka žalobcu a vyplýva z nej, že sa týka roku 2012 a 2013. Z listiny „Tabuľka tarifných tried účinnosť\nod 1.5.2013“ bolo zistené, že táto tabuľka obsahuje tarifné triedy, pričom je zrejmé, že sú účinné od\n\n1.5.2013, čiže vzhľadom na tvrdenia žalobcu v podaniach je zrejmé, že sa žalobcu netýka. Z tabuľky\ntarifných tried bolo zistené, že je do nej rukou dopísané, že sa týka obdobia od 1.1.2012 do 1.5.2013. Zo\nsmernice č. 341/2004/105-O 510, konkrétne z časti 14 boli preukázané náhrady za pracovnú pohotovosť\n1,89 eur/h a 0,38 eur za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Zo zmien č. 12 až 14 bola preukázaná\nzmena uvedených súm pre roky 2010\n(1,97 eur, resp. 0,39 eur) a 2011 (2,03 eur,\nresp. 0,41 eur). Z predložených tabuliek vyplynuli mzdové tarify u žalovaného účinné od 1.1.2009 a\n1.2.2009. Z listu žalovaného zo dňa 21.8.2012 bolo preukázané oznámenie riaditeľa závodu o prechode\nna 4-zmennú prevádzku s účinnosťou od 1.9.2012 s rozvrhnutím denných a nočných zmien, nebol\nvšak preukázaný súvis medzi týmto listom a žalovanými nárokmi za obdobie r. 2009 až august 2012. Z\nmailovej komunikácie bolo preukázané, že L.. P. J. L.. U. požiadali o oboznámenie denného poriadku\nso zamestnancami. V súvislosti so Znaleckým posudkom č. 6/2016, ktorý predložil žalobca, súd prvej\ninštancie uviedol, že nepreukazuje nič konkrétne vo vzťahu k žalobcovi, týka sa osoby menom Marek\nŠima a v rozpore s § 209 ods. 2 C.s.p. neobsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov\nvedome nepravdivého znaleckého posudku. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že ani z odborného\nvyjadrenia č. 6/2017 nebolo nič preukázané. Úlohou znalca v tomto vyjadrení bolo presne vypočítať\ndlžnú sumu, ktorú žalovaný dlhuje žalobcovi za výkon pracovnej pohotovosti. Z tohto zadania, ako aj\nzo záveru tohto odborného posudku je zrejmé, že znalkyňa neprípustným spôsobom v tomto vyjadrení\nposudzovala právne otázky, čo nie je úlohou znalca. Súd prvej inštancie uviedol, že v situácii, kedy\nnárok žalobcu je závislý od právnej úpravy, ktorej výklad žalovaný rozporuje, nie je možné vychádzať\nz odborného vyjadrenia, pretože vychádza z výkladu prezentovaného žalobcom a takéto vyjadrenie je\npre dokazovanie nepoužiteľné.\n3. Súd prvej inštancie sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania žalovaného nároku. Žalobca tvrdil,\nže výplatný termín mal určený na 15. deň v mesiaci, no z dokazovania vyplynulo, že mzdu posielal\nžalovaný žalobcovi v 12. deň. Za týchto okolností, kedy sám žalobca nemal jasno v tom, kedy mal\nvýplatný termín a konkrétny dohodnutý dátum nebol preukázaný žiadnym dôkazom, prvoinštančný súd\nvychádzal zo zákonnej úpravy § 129 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorej mzda je splatná pozadu za\nmesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej\nzmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Vzhľadom na to, že zmenu žaloby doručil žalobca\nsúdu dňa 11.6.2014, sú podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 100 Občianskeho zákonníka\npremlčané všetky uplatnené nároky žalobcu za obdobie august 2009 až apríl 2011, ktorých splatnosť\nnastala 31.5.2011. Vo vzťahu k týmto premlčaným nárokom súd prvej inštancie žalobu zamietol už\nlen z tohto dôvodu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že nemohol prihliadnuť na\nskutočnosť, že už v pôvodnej žalobe uplatňoval žalobca nárok v sume 531,32 eur, pričom nebolo zo\nsamotnej žaloby zrejmé ako žalobca uvedenú sumu vypočítal, a zároveň ju uplatňoval na základe\niných skutkových tvrdení a právneho základu než zmenenú žalobu. Pri posúdení zmeny žalovaného\nnároku totiž nejde len o samotnú výšku žalovanej pohľadávky alebo jej časť, ale aj o jej právny základ\nodvíjajúci sa od skutkových tvrdení žalobcu. Podľa súdnej praxe totiž obsah žaloby nie je tvorený\nvýlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového\ndeja (causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné\nvykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby,\nnielen samotný žalobný návrh (R 14/2021, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2020, sp. zn.\n7Cdo/268/2019). Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zo žaloby vyplynulo, že žalobca si uplatňoval\nnárok na zaplatenie príslušenstva, čiže úrokov z omeškania k nárokom žalobcu, ktoré žalovaný plnil\nžalobcovi dobrovoľne. V zmene žaloby však poukázal žalobca na úplne iné skutkové tvrdenia a sám\nnárok koncipoval zvlášť ako istinu a zvlášť ako príslušenstvo, čo je zrejmé aj z pripustenej zmeny žaloby.\nZjavne teda ide o iný nárok založený na iných skutkových okolnostiach s iným právnym posúdením.\n4. Dôvody pre zamietnutie žaloby v celom rozsahu, nielen v premlčanej časti boli podľa názoru súdu\nprvej inštancie dané prioritne z dôvodu nemožnosti posúdiť dôvodnosť žalovaného nároku a splnenia\npodmienok pre jeho priznanie a v už zmienenej časti najmä z dôvodu premlčania. V zmenenej žalobe\nžalobca tvrdil, že pôvodne podal žalobu, ale nemal informácie a išlo o predbežný výpočet. Potom\nuviedol, že u žalovaného bola vykonaná kontrola IP o tom, že žalovaný mal vyplácať v r. 2012 a\n2013 zamestnancom inú hodinovú mzdu než vyplácal, avšak žiadne konkrétne tvrdenie vo vzťahu k\nžalobcovi neuviedol. Inými slovami, uvedené skutkové tvrdenia sú použiteľné, v prípade ich pravdivosti,\nna všetkých zamestnancov žalovaného. Nebolo však zrejmé, v akom rozsahu sa majú týkať a vzťahovať\nna žalobcu. Ďalej žalobca tvrdil, že suma mzdy za rok 2011 je v sume 3,50 eur/h, čo mesačne činí\n613 eur, no žalobca opäť neuviedol čo presne z tohto tvrdenia má vyplývať. Žalovaný podľa názoru\n\nsúdu prvej inštancie správne namietal, že výpočty žalobcu sú nezrozumiteľné, keď aj sám žalobca\nich uvádza ako „cca“. Žalobca vôbec neuviedol žiadne skutkové tvrdenia týkajúce sa rozsahu výkonu\njeho práce, resp. zotrvávania na pracovisku. Celými podaniami žalobcu, či už v žalobe alebo zmenenej\nžalobe sa uvádzajú opakované konštatovania o tom, ako žalovaný nesprávne vyplácal zamestnancom\nmzdu, ale bez súvisu s konkrétnymi okolnosťami žalobcu. Aj v tabuľke v zmenenej žalobe žalobca\nopäť uviedol, v ktorých rokoch mal žalovaný vyplácať nesprávnu mzdu a v akej výške, ale bez súvisu\nso žalobcom, čiže bez uvádzania skutkových tvrdení týkajúcich sa žalobcu. Napokon žalobca odkázal\nna roky 2009 až 2012 s tým, že mu patrí náhrada, rovnako odkázal na rozhodnutie Krajského súdu\nv Bratislave, sp. zn. 8Co/109/2011, avšak bez uvádzania konkrétnych skutkových tvrdení, ktoré by\nmali byť preukazované. Následne žalobca „navýšil“ uplatnenú sumu v zmenenej žalobe na sumu\n„cca 6 991,92 eur“ a odkázal na tarifné triedy, ale žiadne tieto skutočnosti z týchto dokumentov\nneboli preukázané. Súd prvej inštancie vyvodil, že žalobný petit a teda žalovaný nárok nevyplýva\nzo skutkových tvrdení žaloby. Takto špecifikované podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia podľa\nnázoru prvoinštančného súdu nespĺňajú požiadavky podľa § 132 ods. 1 C.s.p. a § 150 ods. 1 C.s.p. Zo\nskutkových tvrdení poskytnutých žalobcom vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na zaplatenie náhrady\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti teda nebolo možné zistiť v akej výške si žalobca jednotlivé\nmesačné mzdové nároky vzniknuté počas rozhodného časového obdobia uplatnil v ním žalovanej\nsume, v akej výške sú ním tvrdené mesačné nároky na náhradu mzdy zahrnuté v žalovanej istine.\nPoskytnutie rozhodujúcich skutočností žalobcom o ním uplatnenom nároku, teda konkretizácia nárokov\nna náhradu mzdy podľa mesiacov, prípadne konkretizácia výšky mesačných nárokov na náhradu mzdy\nzahrnutých v ním uplatnenom nároku bola pre súd prvej inštancie podstatná aj, ale nielen, s ohľadom na\nžalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania. Súd prvej inštancie považoval námietku premlčania\nza dôvodnú podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce vo\nvzťahu ku všetkým splatným nárokom, ktoré nie sú premlčané. Zo žaloby ani z ďalších písomných\npodaní žalobcu však nebolo možné posúdiť, ktoré mesačné nároky alebo ich časti si žalobca v rámci\nsvojho nároku na zaplatenie uplatnil, teda nebolo možné posúdiť v akej časti je žalobcom uplatnený\nnárok premlčaný a nebolo možné ani zistiť v akom rozsahu boli splnené prípadné zákonné podmienky\npre vznik žalovaného nároku. Základnou povinnosťou žalobcu v konaní je povinnosť tvrdiť relevantné\nskutočnosti v rozsahu, aby bolo možné posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku. Súd pritom nemôže\nv zmysle základných princípov podľa čl. 11 ods. 4 C.s.p. vychádzať z toho, čo vyšlo najavo v iných\nkonaniach, ktoré sa týkajú žalovaného alebo sa týkajú iných žalobcov, ktorí vykonávali rovnakú pracovné\nzaradenie ako žalobca. Predpokladom úspešnosti žaloby je teda najskôr relevantné skutočnosti tvrdiť\na potom ich preukázať príslušnými listinnými alebo inými dôkazmi. Povinnosť tvrdenia nazývaná i\nbremenom tvrdenia je primárnou povinnosťou žalobcu ako strany sporu, ktorý iniciuje súdne konanie.\nAko iniciátor súdneho sporu by mal žalobca vedieť, z akého dôvodu si uplatňuje určitý nárok voči\nprotistrane a tieto dôvody náležite prezentovať už v samotnej žalobe a neposkytovať súdu len všeobecne\nformulované vysvetlenia bez vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam a tvrdeniam potrebným\npre posúdenie uplatneného nároku. Absencia týchto dôvodov robí nárok žalobcu nepreskúmateľným a\nodníma protistrane možnosť adekvátne sa voči takémuto nedostatočnému návrhu - tvrdeniu - brániť,\nkeďže nepozná dôvody a rozhodné skutočnosti, pre ktoré sa voči nemu konanie vedie, a z ktorých\nžalobca vychádza pri uplatnení si svojho nároku práve v požadovanej výške uvedenej v žalobe (resp.\njej zmene). Tvrdenie rozhodných skutočností stranou nie je súdom vynútiteľné. Súd nemôže nahrádzať\nalebo dotvárať skutkové tvrdenia žalobcu o ním uplatnenom nároku a rozhodovať o vlastnej predstave\no rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Rovnako žalobca nemôže očakávať, že skutkové tvrdenia si\nodvodí súd z tabuliek alebo z výplatných pások, pretože takto sa povinnosť tvrdenia neplní. Pretože\nprvoinštančný súd z dôvodu absencie rozhodujúcich skutkových tvrdení o tom, ktoré nároky si žalobca,\nresp. v akej časti uplatňuje v žalovanej sume, nemohol posúdiť dôvodnosť ním uplatneného nároku na\nistine, nemohol z totožných dôvodov posúdiť v zmysle\n§ 96 a § 119 Zákonníka práce v spojení s §\n4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. ani dôvodnosť žalobcom uplatnených úrokov z omeškania a celkovo\ntieto sčasti absentujúce a sčasti zmätočné tvrdenia ani nijako nepreukázal, preto žalobu žalobcu aj v\ntejto časti zamietol.\n5. Žalovaný bol v spore v celom rozsahu úspešný, žalovanému by preto v súlade so zásadou úspechu\n§ 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) patrila náhrada trov\nkonania v rozsahu 100%. Vzhľadom na to, že zo spisu vyplýva, že žalovanému žiadne trovy nevznikli,\npričom ich ani nežiadal priznať, v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p. súd prvej inštancie rozhodol,\nže žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.\n\n6. Proti rozhodnutiu podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h)\nC.s.p., t. j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav\nneobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného\nútoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Uviedol, že vyššie uvedené pochybenia prvoinštančného súdu ako dôvody odvolania sa\nv rozhodnutí prejavili v tom, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, súd nepoužil vyšetrovaciu zásadu,\nsúd nesprávne hodnotil kvantitatívnu zmenu petitu, prvoinštančný súd nesprávne hodnotil vznesenú\nnámietku rozporu s dobrými mravmi pre námietku premlčania. Žalobca v odvolaní tvrdil, že presnú\nšpecifikáciu požiadaviek uviedol. Podľa jeho názoru nie je rozhodujúce, že súd môže toto vyčíslenie\npovažovať za zvláštne alebo nezodpovedajúce úplnej matematickej správnosti. Poukázal na to, že toto\nvyčíslenie nebolo zo strany žalovaného spochybnené a opiera sa o závery znaleckého posudku T.. I.M..\nC., ktoré dalo za pravdu žalobcovi a výpočet nárokov žalobcu a jeho mzdy za pracovnú pohotovosť sa\nnachádza na stranách 32 až 36 a 63 až 64 a nasl. predmetného znaleckého posudku. Žalobca ďalej\nuviedol, že vyčíslenie nárokov sa opiera o znalecký posudok, čo bolo v konaní jasne preukázané. Súdu\nbol znalecký posudok poskytnutý a žalovaný voči nemu relevantne nenamietal. V danej situácií mal\nteda súd akceptovať vyčíslenie a rozhodovať len o podstate nároku, tzn. o oprávnenosti a o prípadnom\npremlčaní. Viazanosť súdu takýmto odborným názorom znalca vychádza aj z konštantnej judikatúry,\nkeď napr. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 6Obdo/31/2008 uviedol, že „... súd nemôže preskúmavať\nvecnú správnosť odborných záverov znalca, lebo k tomu sudca nemá odborné znalosti alebo ich nemá\nv takej miere, aby mohol toto preskúmanie zodpovedne urobiť...“ Pokiaľ však má súd pochybnosti o\nvecnej správnosti znaleckého posudku, nemôže ho nahradiť vlastným názorom, ale musí znalcovi uložiť,\naby podal vysvetlenie, posudok doplnil alebo inak odstránil jeho nedostatky, poprípade aby vypracoval\nnový posudok, alebo musí ustanoviť iného znalca, aby vec znovu posúdil a vyjadril sa i k správnosti už\npodaného posudku. Argumentáciu súdu prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia preto podľa názoru\nžalobcu nemôže obstáť, nakoľko vyčíslenie bolo vykonané, protistrana ho nenamietala, preto nemohlo\nbyť sporné. Vyčíslenie sa opiera o závery znaleckého posudku a jeho závery nemôže súd bez osobitných\ndôvodov ignorovať. Pokiaľ ide o súdom deklarovanú absenciu skutkových tvrdení, žalobca mal za to,\nže minimálne v svojom súhrnnom vyjadrení zo dňa 20.4.2022 jasne definoval (aj pomocou prehľadných\ntabuliek), za ktoré mesiace si uplatňuje schodok vo vyplatenej mzde, a v akej výške, pričom k súhrnnému\nvyjadreniu priložil aj výplatné pásky a mzdové listy žalobcu za relevantné obdobia, ktoré preukazujú\nmzdu zaplatenú žalobcovi žalovaným. Žalobca ďalej priložil výpočtovú tabuľku obsahujúcu výpočet\nschodku v mzde vyplácanej žalovaným určenej podľa jeho Kolektívnej zmluvy (konkrétne k nej priloženej\nSmernice o odmeňovaní zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-0510) a mzde, ktorá bola vypočítaná v\nzmysle postupu vychádzajúceho zo znaleckého posudku I.. T. V. C., po dosadení hodnôt unikátnych\npre žalobcu do znalkyňou stanovenej všeobecnej rovnice výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti zamestnanca. Medzi žalobcom a žalovaným bol sporný jedine spôsob výpočtu mzdy za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Žalovaný nikdy nenamietal správnosť časového obdobia, za ktoré\npožadoval žalobca doplatenie mzdy, výšku reálne vyplatenej mzdy, ani počet hodín neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti žalobcu v rozhodnom období. Žalobca mal za to, že jeho skutkové tvrdenia boli\ndostatočne určité, ako aj podložené relevantnými dôkazmi. Toto tvrdenie podporuje aj skutočnosť, že iné\nsenáty Okresného súdu Bratislava I na základe totožného spisového materiálu v obdobných konaniach\nmedzi žalovaným a inými zamestnancami s obdobnými nárokmi rozhodli vo veci samej, v prospech\nzamestnancov, konkrétne v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I so spisovou značkou\n19Cpr/4/2012, 12Cpr/7/2012, 6Cpr/2/2013. Z rovnakého dôvodu podľa názoru žalobcu neobstojí\nodôvodnenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého nebolo možné aplikovať rovnicu výpočtu odmeny za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti v zmysle priložených podstatných častí znaleckého posudku.\nZnalecký posudok v tomto konaní nebol prikladaný za účelom konkrétneho výpočtu v tomto konaní,\nkeďže v ňom prišlo k výpočtu mzdových nárokov iného zamestnanca v inom súdnom konaní. Tento\nZnalecký posudok však obsahuje všeobecne aplikovateľnú rovnicu výpočtu odmeny zamestnanca za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti, z ktorej žalobca vychádzal pri svojom presnom vyčíslení nároku\nvykonanom v jeho súhrnnom vyjadrení zo dňa 20.4.2022. Iné senáty Okresného súdu Bratislava I\nsi osvojili túto rovnicu a odzrkadlili ju v svojom rozhodnutí vo veci samej. Nielen v tejto súvislosti\npoukázal žalobca aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 10CoPr/5/2022-496, na základe\nktorého bol v uplatnenej žalobe úspešný zamestnanec žalovaného pri uplatnení obdobného nároku, v\nrámci ktorého odvolací súd uviedol, že: „Súd prvej inštancie sa nedopustil žiadneho pochybenia, resp.\npostupoval v konaní absolútne správne, keď v súlade so zásadou hospodárnosti konania aplikoval\n\nna výpočet doplatku rozdielu medzi žalobcom uplatnenej a žalovaným vyplatenej mzdy za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti metodiku zvolenú súdnou znalkyňou, nakoľko je nesporné, že rozhodnutie\nzáviselo od posúdenia skutočností, na ktoré boli nevyhnutné odborné znalosti, a odvolací súd nevidí\ndôvod na spochybňovanie správnosti záverov znaleckého posudku po odbornej stránke.“ Podľa názoru\nžalobcu aj v prípade, ak by súd prvej inštancie mal za to, že tvrdenia žalobcu nie sú dostatočne\npreukázané, bolo potrebné vziať do úvahy osobitnú povahu individuálnych pracovnoprávnych sporov,\nv ktorých platí, že súd si aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí dôkazy, ktoré sú nevyhnutné pre\nrozhodnutie vo veci. Zákonodarca pri individuálnych pracovnoprávnych sporoch zaviedol odklon od\nprincípu kontradiktórnosti, ktorý je inak typický pre civilné sporové konanie, a v ustanovení § 319\nC.s.p. do týchto konaní zaviedol vyšetrovací princíp. Tento odklon vychádza z pozície zamestnanca\nako slabšej strany vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý poberá vyššiu právnu ochranu a zároveň\nmôže mať dôkaznú núdzu, najmä čo sa týka jeho možností získania rôznych dokumentov, ktoré sú v\ndispozičnej sfére zamestnávateľa ako protistrany v spore, a tento zo strategických dôvodov nemusí mať\nv záujme predkladať dôkazy, ktoré by mohli byť použité v jeho neprospech. Je preto na mieste zvýšená\nmožnosť zásahu súdu do týchto sporov, formou zvýšenej aktivity súvisiacej s obstarávaním dôkazných\nprostriedkov. Táto požiadavka vyššej aktivity zo strany súdu samozrejme nie je neobmedzená a je stále\nlimitovaná zásadou hospodárnosti konania. Súd preto vyvíja zvýšenú aktivitu súvisiacu s obstarávaním\ndôkazných prostriedkov až v prípade, kde je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Preto ak súd\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia tvrdil, že na strane žalobcu - zamestnanca, bola daná dôkazná\nnúdza, bolo podľa názoru žalobcu povinnosťou súdu zaobstarať si dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo\nveci samej. V tejto súvislosti žalobca poukázal na komentár k Civilnému sporovému poriadku, konkrétne\nR.. W. J. R.. M..\n7. Žalobca ďalej poukázal na to, že svojim návrhom rozšíril svoje podanie o právnu kvalifikáciu a\nkvantitatívne rozšírenie návrhu na zaplatenie istiny 4 474,65 eur, s úrokom z omeškania a trov konania,\npričom súd prvej inštancie túto zmenu žaloby pripustil uznesením zo dňa 3.11.2014, č. k. 7Cpr/1/2013-53.\nV pôvodnom návrhu sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 531,32 eur, pričom zmena petitu v\ntomto prípade bola kvantitatívna zmena, ktorá sa prejavila zvýšením sumy v žalobe na plnenie. Takéto\ndoplnenie bolo len za účelom uvedenia potrebných údajov nevyhnutných na identifikáciu uplatňovaného\npráva s tým, že týmto úkonom žalobca nemenil žalobu ale ju len spresnil. Tento názor má potvrdzovať\nrozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22Cdo 240/2004. Žalobca zároveň svojim návrhom zmenil\nfakultatívne aj právnu kvalifikáciu návrhu vo svojich nasledovných podaniach. S prihliadnutím na zásadu\niura novit curia, je právna kvalifikácia ponechaná na uváženie súdu a nie je v žiadnom prípade pre súd\nzáväzná. Pri zmene kvalifikácie žalobného návrhu nie je ani potrebné, aby súd rozhodoval o zmene\nnávrhu. Dispozičnými úkonmi žalobca preto naplno napĺňa svoje práva ako dominus litis disponovať\nso žalobným návrhom v predmetnom konaní. Všetky oprávnenia na dispozíciu s návrhom prináležia\nžalobcovi a preto nemôže byť žalobcovi žiaden z týchto úkonov na škodu.\n8. Vo vzťahu k námietke rozporu s dobrými mravmi žalobca uviedol, že ako slabšia strana v\npracovnoprávnom spore nemal také silné postavenie ako žalovaný pred súdnym pojednávaním a po\njeho začatí. Porušovanie práva zo strany žalovaného bolo konštatované aj inšpektorátom práce Ž.\ndňa 11.3.2013. Žalobca uviedol, že porušovanie pracovnoprávnych predpisov zo strany žalovaného\nje každodennou praxou. Je preukázaný fakt, že žalovaný zdržoval účelovo mimosúdne rokovania so\nžalobcom, aby prešla premlčacia lehota pri jeho nárokoch. Toto tvrdenie potvrdzuje aj fakt, že po\nrokovaniach, ktoré nikam neviedli, právny zástupca L.. A. P., C..L.. oznámil žalovanému, že bude\npodávať v mene žalobcu žalobný návrh a následne po tejto informácií žalovaný začal len s čiastočným\nvyplácaním dlžných súm. Takéto konanie podľa názoru žalobcu preukazuje vypočítavosť a nemravné\nkonanie žalovaného. Žalobca vyslovil názor, že ak by súd chcel ochraňovať zamestnanca ako slabšiu\nstranu v konaní, na námietku premlčania od žalovaného by nemohol v žiadnom prípade prihliadnuť.\nRozpor s dobrými mravmi spočíva aj v tom, že zamestnávateľ (žalovaný) ako silnejšia strana vedome\nvyplácal nižšiu mzdu ako mal podľa zákona hradiť žalobcovi, pričom z nastavenia pracovného času\nbolo zrejmé, že nedošlo k primeranému zabezpečeniu práv zamestnancov podľa smernice č. Smernice\nRady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zmenená\na doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES z 22. júna 2000 ako aj smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES z 4 novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie\npracovného času.\n\n9. Žalobca na záver uviedol, že celkovo má za to, že prvoinštančný súd nesprávne priradil rozhodné\nustanovenia C.s.p. a ostatných zákonov a dospel k nesprávnej právnej kvalifikácií a skutkovej kvalifikácií.\nNa základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalovanému uloží\npovinnosť zaplatiť žalobcovi 2 784 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy\n118,01 eur od 13.9.2009 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 80,25 eur od 13.10.2009 do zaplatenia, 9%\nročne zo sumy 107,28 eur od 13.11.2009 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 91,71 eur od 13.12.2009 do\nzaplatenia, 9% ročne zo sumy 107,28 eur od 13.1.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 106,23 eur\nod 13.2.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 108,56 eur od 13.3.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo\nsumy 99,14 eur od 13.4.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 104,23 eur od 13.5.2010 do zaplatenia,\n9% ročne zo sumy 99,14 eur od 13.6.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 60,64 eur od 13.7.2010\ndo zaplatenia, 9% ročne zo sumy 60,19 eur od 13.8.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 93,83 eur\nod 13.9.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 108,02 eur od 13.10.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo\nsumy 84,98 eur od 13.11.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 90,97 eur od 13.12.2010 do zaplatenia,\n9% ročne zo sumy 106,23 eur od 13.1.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 92,36 eur od 13.2.2011\ndo zaplatenia, 9% ročne zo sumy 126,67 eur od 13.3.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 102,63\neur od 13.4.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 88,09 eur od 13.5.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo\nsumy 92,36 eur od 13.6.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 88,09 eur od 13.7.2011 do zaplatenia,\n9% ročne zo sumy 97,49 eur od 13.8.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 102,63 eur od 13.9.2011 do\nzaplatenia, 9% ročne zo sumy 66,06 eur od 13.10.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 102,63 eur od\n13.11.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 77,07 eur od 13.12.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy\n121,12 eur od 13.01.2012 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 89,12 eur od 13.02.2012 do zaplatenia, 9%\nročne zo sumy 45,80 eur od 13.03.2012 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 94,07 eur od 13.04.2012 do\nzaplatenia, 9% ročne zo sumy 70,97 eur od 13.05.2012 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 88,76 eur od\n13.06.2012 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 69,32 eur od 13.07.2012 do zaplatenia, a to do troch dní\nod právoplatnosti tohto rozsudku alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie.\n10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 27.10.2022, v ktorom uviedol, že sa v\nplnom rozsahu stotožňuje s výrokom ako i s odôvodnením napadnutého rozsudku. Konštatoval, že súd\nprvej inštancie za účelom zistenia skutkového stavu vykonal dokazovanie vypočutím zástupcov oboch\nsporových strán, vykonaním listinných dôkazov, ako aj aplikáciou ustanovení príslušných právnych\npredpisov. Žalovaný mal za to, že dôvod zamietnutia žaloby nespočíval v pracovnoprávnej argumentácii,\nale v neunesení dôkazného bremena a najmä bremena tvrdenia, ale nakoľko žalobca v odvolaní uviedol i\nargumentáciu vo vzťahu k pracovnoprávnym predpisom, žalovaný sa vyjadril aj k týmto skutočnostiam. V\nsúvislosti s tvrdením žalobcu, že vyčíslenie nároku nebolo zo strany žalovaného spochybnené, žalovaný\nuviedol, že vo viacerých svojich vyjadreniach, počnúc vyjadrením k žalobnému návrhu zo dňa 27.3.2013,\nako aj vo vyjadrení k rozšíreniu žaloby zo dňa 29.6.2016 a tiež napr. vo vyjadrení k súhrnnému vyjadreniu\nk veci zo dňa 3.6.2022, opätovne upozorňoval na nejasnosť a nezrozumiteľnosť žalobcom predložených\npodaní. Žalovaný sa rovnako nestotožnil s názorom žalobcu, že nie je rozhodujúce, že súd môže toto\nvyčíslenie považovať za zvláštne alebo nezodpovedajúce úplnej matematickej správnosti. Žalovaný\npoukázal na to, že žalobca by mal súdu jasne špecifikovať a náležite preukázať ním uplatňované\nnároky. V opačnom prípade je možné sa stotožniť s názorom prvoinštančného súdu, podľa ktorého „zo\nskutkových tvrdení poskytnutých žalobcom vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na zaplatenie náhrady\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti teda nebolo možné zistiť v akej výške si žalobca jednotlivé\nmesačné mzdové nároky vzniknuté počas rozhodného časového obdobia uplatnil v ním žalovanej\nsume, v akej výške sú ním tvrdené mesačné nároky na náhradu mzdy zahrnuté v žalovanej istine.“\nVo vzťahu k znaleckému posudku, na ktorý poukázal žalobca, žalovaný opätovne a v súlade s už v\npriebehu konania predloženými vyjadreniami, poukázal na skutočnosť, že tento znalecký posudok bol\nvypracovaný pre iný spor. Navyše, súdny znalec v predloženom znaleckom posudku posudzoval aj\nprávne otázky a podával právne závery, a to napriek skutočnosti, že k tomu nebol oprávnený (nahrádza\nvýklad súdu vo vzťahu k právnej otázke, akým spôsobom má byť neaktívna časť pracovnej pohotovosti\nna pracovisku odmeňovaná) a k tomu prispôsobil svoje výpočty, čo je z procesného hľadiska neprípustné\na z tohto dôvodu nie je možné tento znalecký posudok akceptovať ako dôkaz. Rovnako k argumentu,\nže žalobca uvedený posudok predkladal za účelom, aby súd z neho aplikoval „všeobecný vzorec“,\nktorý sa vzťahoval aj na toto konanie, žalovaný poukázal na skutočnosť, že pokiaľ samotný žalobca\nbližšie nešpecifikoval svoj nárok, i v prípade, ak by sa žalovaný a súd s týmto posudkom stotožňovali\n(čo dôrazne žalovaný odmietol), súd by nevedel tento posudok aplikovať na prejedávanú vec práve s\nprihliadnutím na nedostatok zrozumiteľnosti žalobného petitu. Žalovaný súhlasil s tvrdením žalobcu, že\n\npracovnoprávne spory sú svojou povahou osobitnou skupinou sporov, kde zamestnanec ako slabšia\nsporová strana požíva zvýšenú ochranu, avšak mal za to, že táto skutočnosť neumožňuje, aby súd\nza zamestnanca zisťoval a špecifikoval, čo vlastne zamestnanec ako sporová strana žiada. Žalovaný\nzdôraznil, že samotný Civilný sporový poriadok hovorí len o tom, že súd aj bez návrhu môže vykonať aj\ntie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to dôležité pre rozhodnutie vo veci. Žalovaný poukázal na\nto, že dôvod zamietnutia žaloby bol predovšetkým a najmä to, že súd nevedel jednoznačne určiť, čoho\nsa vlastne žalobca domáha, nakoľko návrhy boli viac ráz upravované, pričom samotné sumy boli určené\nlen „cca“, prípadne si výšky žalobcovho nároku odporovali resp. boli zmätočné. Žalovaný v tejto súvislosti\npoukázal na názor súdu v obdobnej veci sp. zn. 7Cpr/4/2014, podľa ktorého „kvalita súdneho rozhodnutia\nje vždy zásadným spôsobom predurčená kvalitou žalobného návrhu. Celkom inak môže súd pracovať\nso žalobou, v ktorej sú námietky stručné a jasné, číselné údaje sú prehľadné, sú logicky usporiadané\na majú jednoznačný „ťah na bránku“, než so žalobou, ktorá je najprv príliš stručná a až napokon je\nrozšírená do podoby, v ktorej sa jednotlivé podania žalobcu vzájomné rozchádzajú a sú pôvodcom\nzmätku a neprehľadnosti v podstatných a rozhodujúcich skutkových tvrdeniach týkajúcich sa sporu.“\nŽalovaný zdôraznil, že C.s.p. nikde vo svojich ustanoveniach nedáva súdu možnosť, aby za slabšiu\nsporovú stranu špecifikoval, čoho sa vlastne sporová strana domáha. Podľa názoru žalovaného taktiež\nuvedené ustanovenia C.s.p. nemožno vykladať tak, že slabšia sporová strana (v tomto prípade dokonca\nzastúpená advokátom) môže absolútne rezignovať na svoje dôkazné bremeno a oprávnene očakávať,\nže ho namiesto nej ponesie v celom rozsahu súd. Žalobca zároveň v odvolaní tvrdil, že zákonodarca\npri individuálnych pracovnoprávnych sporoch zaviedol odklon od princípu kontradiktórnosti, ktorý je\ninak typický pre sporové konanie, pričom sa vo svojich tvrdeniach odvolával aj na § 319 C.s.p.,\npodľa ktorého „súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné\npre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je\nzamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.“ Žalovaný mal\nza to, že v právnej úprave individuálnych pracovnoprávnych sporov zavedenej Civilným sporovým\nporiadkom, o ktorý prípad ide aj v prejednávanej veci, bol zachovaný princíp materiálnej pravdy, kedy\nsúd v predmetných konaniach aj bez návrhu vykoná taký dôkaz, ktorý považuje za nevyhnutný pre\nrozhodnutie vo veci, a zároveň sám tento dôkaz obstará alebo zabezpečí. Táto skutočnosť však v\nžiadnom prípade nezbavuje žalobcu (zamestnanca) povinnosti tvrdenia, keďže žalobca má v prvom\nrade v konaní povinnosť tvrdiť relevantné skutočnosti v rozsahu, aby bolo možné posúdiť dôvodnosť\nnároku. Napriek tomu, že v prípade individuálnych pracovnoprávnych sporov ide o tzv. spory s ochranou\nslabšej strany, ide stále predovšetkým o sporové konanie, pričom povinnosť tvrdenia možno považovať\nza základný pilier sporového konania. Z okruhu tvrdených skutočností žalobca totiž vyvodzuje svoj\nnárok, ktorý mu má byť súdom priznaný. Tvrdením skutočností žalobca určuje predmet dokazovania,\nktorého pravdivosť súd z dôkazov označených žalobcom zisťuje. Súd nemôže nahrádzať skutkové\ntvrdenia žalobcu o ním uplatnenom nároku. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že súd môže vykonať\naj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak vykonanie takého dôkazu považuje za nevyhnutné pre\nrozhodnutie vo veci. Podľa § 185 C.s.p. „súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.“ Je teda\nna posúdení súdu, či všetky predložené listinné dôkazy, tvrdenia sporových strán a ďalšie skutočnosti\npodľa § 186 ods. 1 C.s.p. bude považovať za dostatočné na ustálenie právneho názoru a konečné\nrozhodnutie vo veci, alebo pristúpi k doplneniu dokazovania v zmysle § 319 C.s.p. V súlade s uvedeným\nje aj názor Krajského súdu v Prešove, ktorý vo svojom uznesení zo dňa 6.6.2019, sp. zn. 12CoPr/2/2019\nuviedol: „V prípade individuálnych pracovnoprávnych sporov je vyšetrovací princíp zakotvený vo vyššie\ncitovanom ust. § 319 C.s.p. Uvedené ustanovenie umožňuje súdu vyvíjať zvýšenú aktivitu, ktorá súvisí\ns obstarávaním dôkazných prostriedkov, avšak až v prípade, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo\nveci samej. Z uvedeného teda možno dospieť k záveru, že v prípade, ak súdu, ktorý vo veci koná a\nrozhoduje, nie sú pre rozhodnutie vo veci samej postačujúce tvrdenia sporových strán, ako ani dôkazy,\nktoré sporové strany v priebehu konania predložili, môže súd vykonať aj ďalšie dôkazy, ktoré sporové\nstrany nenavrhli, a to najmä s poukazom na dôkazy slúžiace na ochranu zamestnanca. V individuálnych\npracovnoprávnych sporoch by sa v plnej miere nemal súd spoliehať na to, že zamestnanec si svoju\ndôkaznú povinnosť splní, resp. že si ju splní náležitým spôsobom. Úlohou súdu v takýchto prípadoch je\nselektovanie a akceptovanie len relevantných tvrdení strán a teda prevzatie dôkaznej iniciatívy len tam,\nkde takáto iniciatíva napomôže pre reálne a racionálne objasnenie skutkového stavu. Záverom možno\nteda zhrnúť, že aplikácia ust. §319 C.s.p. prichádza do úvahy v prípadoch tzv. dôkaznej núdze.“ Nad\nrámec uvedeného žalovaný uviedol, že právnemu zástupcovi žalobcu\n(v tomto ale aj obdobných\nkonaniach), vždy keď o to požiadal, poskytol potrebnú súčinnosť a umožnil prístup k dokumentom\nz osobného spisu jeho klientov. V súvislosti so znaleckým posudkom žalovaný uviedol, že znalec v\nrámci svojho posudku sa môže vyjadrovať len k odborným otázkam, v žiadnom prípade nesmie riešiť\n\nprávne otázky, ktorých riešenie prináleží výlučne súdu. Vzhľadom na uvedené podľa názoru žalovaného\nprvoinštančný súd správne skonštatoval, že predložené výňatky znaleckého posudku, ktorý sa týkal\niného zamestnanca žalovaného a obsahoval výpočet, ktorý vychádzal z iných skutkových okolností a bol\nurčený pre iné konanie, nie je možné použiť. Žalovaný mal za to, že je potrebné zdôrazniť predovšetkým\nskutočnosť, že predmetom žaloby zo dňa 11.1.2013 boli len nevyplatené úroky z omeškania. Zároveň\nv bode 2.3 žalobného návrhu uviedol, že „Žalovaný ku dňu podania tejto žaloby zaplatil všetky mzdové\nnedoplatky a požadovaná suma je nemenná.“ Vzhľadom na uvedené, žalovaný dôrazne namietal\nskutočnosť, že by žalobca „len kvantitatívne zmenil výšku žalovanej sumy a právnu kvalifikáciu“, a teda\nnešlo len o spresnenie žaloby. Žalovaný poukázal na to, že následné podania, ktorými žalobca žiadal\no náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť vo výške mzdy zodpovedajúcej riadnemu výkonu práce, a\nv ktorých uvádzal aj nové skutočnosti vyplývajúce z listu Inšpektorátu práce, rozhodne predstavovali\nnové nároky, ktoré žalobca mohol uplatniť už v čase podania žalobného návrhu a pokiaľ tak urobil\naž dodatočne, došlo k zmene uplatneného nároku a tiež skutkových okolností, z ktorých vychádzal.\nPoukázal na závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1M ObdoV/19/2007, v zmysle\nktorých: „Ak žalobca v priebehu konania vo svojom doplňujúcom podaní uvedie úplne iné skutkové\nokolnosti, z ktorých odvodzuje žalobou uplatnený nárok, hoci ide o rovnaké plnenie vyplývajúce z\njednej zmluvy, nemožno takéto podanie považovať za doplnenie v žalobe uvedených rozhodujúcich\nskutočností. Takýto procesný úkon treba považovať za zmenu žaloby, o ktorej musí súd rozhodnúť v\nzmysle\n§ 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku“. Žalovaný sa dôrazne ohradil voči\ntvrdeniu, že porušovanie pracovnoprávnych predpisov zo strany žalovaného je každodennou praxou.\nTakéto všeobecné a nekonkrétne tvrdenia možno označiť za zavádzanie a ničím nepodložené tvrdenia,\nktoré žalobca žiadnym spôsobom v priebehu sporu nepreukázal, a preto ich žalovaný považoval za\núčelovú obranu žalobcu, ktorá nemá nič spoločné s predmetom sporu. Ohľadom tvrdenia, že žalovaný\núčelovo zdržoval mimosúdne rokovania so žalobcom uviedol, že toto nie je pravdivé. Žalovaný žiadnym\nspôsobom neobmedzoval žalobcu v podaní žaloby, resp. návrhov na zmenu žaloby a ani ho za podanie\ntýchto podaní nijak nepostihoval. Žalovaný so žalobcom komunikoval, tak na osobných stretnutiach\nako aj prostredníctvom telekomunikačných prostriedkov, pričom nijako sa pred žalobcom nezatajoval\na na došlé podnety odpovedal v primeranej lehote. Žalovaný uviedol, že k predlžovaniu rokovaní\ndochádzalo z dôvodu pochybení na strane samotného právneho zástupcu žalobcu, keď napr. na prvé\nrokovanie so žalovaným prišiel s tým, že nevedel žalovanému vydokladovať plné moci zamestnancov,\nktorých zastupuje, ba dokonca ani nevedel presne špecifikovať, o ktorých zamestnancov vlastne ide.\nŽalovaný ďalej poukázal na fakt, že právny zástupca žalobcu v totožných veciach zastupoval približne\n50 ďalších zamestnancov žalovaného, pričom ale v čase, kedy došlo k mimosúdnym rokovaniam,\nnemali Železnice Slovenskej republiky, Generálne riaditeľstvo, Odbor právnych vzťahov preskúmané\njednotlivé konkrétne skutočnosti rozhodujúce pre uplatnenie nároku toho ktorého zamestnanca a tieto\nskutočnosti zisťoval až následne (žalovaný má o uvedených skutočnostiach vedomosť z dôvodu, že\nprávny zástupca žalobcu žiadal žalovaného o nazretie do osobného spisu tak žalobcu ako i ostatných\nzamestnancov, ktorých zastupoval, čo mu žalovaný umožňoval a to bez akýchkoľvek obštrukcií). Ak\nby takéto tvrdenie i skutočne bolo pravdou, čo ale žalovaný dôrazne odmietol, mal za to, že žalobca\nzastúpený svojim právnym zástupcom mohol a mal mať vedomosť o tom, ako sa týmto prieťahom\nbrániť a je výlučne len jeho vinou, ak ich nevyužil.\nČo sa týka poukázania na vypočítavosť a\nnemravnosť konania žalovaného, žalovaný uviedol, že vzhľadom na rozhodnutia Krajských riaditeľstiev\nHasičského zboru, ktoré odsúhlasili analýzy, že žalovaný nie je povinný mať hasičské jednotky, došlo k\nzrušeniu týchto útvarov. V rámci ponúk práce, ktoré boli zo strany žalovaného realizované jednotlivým\nhasičom sa žalovaný zaviazal, že prednostne bude týchto zamestnancov prijímať na iné typové\npozície, čo sa stretlo s maximálnym záujmom, ktorý by pri takomto negatívnom správaní sa voči\nzamestnancom nebol. Žalovaný upozornil, že išlo celkom o 202 zamestnancov hasičských útvarov.\nŽalovaný rovnako odmietol rozpor s dobrými mravmi vo veci podania námietky premlčania. Mal za to,\nže predmetom žaloby zo dňa 11.1.2013 boli len nevyplatené úroky z omeškania. Následné podania\nrozhodne predstavovali nové nároky, ktoré žalobca mohol uplatniť už v čase podania žaloby a pokiaľ\ntak urobil až dodatočne, došlo k zmene uplatneného nároku a tiež skutkových okolností, z ktorých\nvychádzal. Žalobca si mohol kedykoľvek uplatniť svoje nároky. Žalobca neuviedol žiadne skutkové\nokolnosti, z ktorých by bolo možné dovodiť zavinenie žalovaného, resp. také správanie žalovaného,\nktoré spôsobilo nemožnosť žalobcu uplatniť si svoje práva včas. Uplatnenie námietky premlčania je\nv pracovnom práve prípustné na základe § 1 ods. 4 Zákonníka práce, keďže príslušné ustanovenia\nObčianskeho zákonníka o premlčaní sa vzťahujú aj na pracovnoprávne vzťahy. Po uplynutí určeného\nčasu pre uplatnenie si subjektívneho práva na súde zo strany veriteľa, t. j. zamestnanca, má dlžník,\nt. j. zamestnávateľ právo vzniesť námietku premlčania. Účelom premlčania je stimulácia veriteľa na\n\nvčasné uplatnenie si svojho práva a predchádzať vzniku ujmy. Právo namietať premlčanie veriteľovho\npráva zo strany dlžníka mu zabezpečuje právnu ochranu a právnu istotu pred časovo neobmedzeným\nvýkonom práva. Uplatnenie si práva priznaného zákonom zo strany žalovaného, aj keď v pozícii\nsilnejšieho subjektu v pracovnoprávnom vzťahu, nie je v rozpore s dobrými mravmi. Strany sporu majú\nv zmysle čl. 6 C.s.p. rovné postavenie. K rozporu s dobrými mravmi nedošlo ani pri vyplácaní mzdy za\nvykonanú prácu, nakoľko žalovaný žalobcovi vyplácal mzdu v súlade s príslušnými právnymi predpismi\na Smernicou pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou kolektívnou zmluvy uzatvorenej\nmedzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov (odborovými orgánmi). Na základe uvedeného\nžalovaný navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol a napadnutý rozsudok v celom rozsahu\npotvrdil.\n11. Žalobca reagoval podaním zo dňa 12.4.2023, v ktorom zotrval na názore, že v pôvodnej žalobe\na v jej modifikáciách vykonaných jeho ďalšími podaniami dostatočne vyjasnil, že si uplatňuje nárok\nz nevyplatenej mzdy zo strany žalovaného. Minimálne zo súhrnného vyjadrenia žalobcu zo dňa\n20.4.2022 musí byť zrejmé uplatňované časové rozpätie nárokov, počet hodín pracovnej pohotovosti,\nakú sumu žalovaný vyplácal za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, na akú sumu má žalobca\nnárok (v zmysle výpočtu podľa znaleckého posudku) a aký je rozdiel medzi týmito sumami, teda\naktuálny nedoplatok na mzde žalobcu. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že iné senáty\nOkresného súdu Bratislava I v obdobných veciach zamestnancov žalovaného voči žalovanému, na\nzáklade takmer totožného spisového materiálu (rozdiel bol predovšetkým vo výške mzdy a počte\nhodín prac. pohotovosti) boli schopné rozhodnúť vo veci samej v čiastočný prospech žalobcu. Ide\no konania vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 12Cpr/2/2012, 12Cpr/7/2012,\n12Cpr/8/2012 6Cpr/2/2013, 19Cpr/4/2012. Niektoré z týchto rozhodnutí boli taktiež potvrdené Krajským\nsúdom v Bratislave, a to konania sp. zn. 3CoPr/1/2022, 5CoPr/5/2022, 4CoPr/7/2022, 3CoPr/1/2023.\nŽalobca mal ako právny zástupca viacerých zamestnancov žalovaného v obdobných sporoch príležitosť\nsledovať jav, kedy prvoinštančný súd rozhoduje odlišne v učebnicovom príklade obdobnej veci - sporov\nviacerých zamestnancov so svojim zamestnávateľom z titulu nesprávne nastaveného odmeňovania\nvyplývajúceho z interného predpisu tohto zamestnávateľa, platného pre viacerých zamestnancov. Jediné\nrozdiely medzi individuálnymi zamestnancami pramenili z výšky ich mzdy a počtu hodín pracovnej\npohotovosti. Tento jav žalobca považoval za rozporný so zásadou predvídateľnosti práva a právom\nna spravodlivý súdny proces. Vyjadrenia žalovaného k znaleckému posudku T.. I.. C. vyhotovenom v\nobdobnom konaní žalobca považoval za účelové s cieľom minimalizovať jeho relevantnosť. Znalecký\nposudok bol vyhotovený za účelom určenia presného matematického výpočtu odmeny za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku. Tento matematický výpočet je možné po\ndosadení individuálnych hodnôt\n(fond pracovného času, mzdový základ, počet hodín\npracovnej pohotovosti) použiť pre výpočet akéhokoľvek nároku zamestnanca na odmenu za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti. Žalobca z dôvodu hospodárnosti nežiadal vykonanie znaleckého posudku\naj v tomto konaní, naopak využil matematickú rovnicu tejto odmeny a dosadil do nej individuálne\nhodnoty žalobcu - uvedený výpočet sa nachádzal v súhrnnom vyjadrení žalobcu zo dňa 20.4.2022,\nresp. v priloženej výpočtovej tabuľke. Žalobca mal za to, že správny výklad ustanovenia o „pomernej\nčasti základnej zložky mzdy,“ stanovujúcom výšku nároku zamestnanca na odmenu za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti sa síce môže javiť ako otázka právna, avšak mal za to, že ide o otázku\nmatematickú. Rovnica matematického výpočtu tejto odmeny ako bola určená v predmetnom znaleckom\nposudku podľa názoru žalobcu nie je sama o sebe evidentná z gramatického výkladu predmetného\nustanovenia a preto je na mieste určenie matematického výpočtu znalcom z odboru účtovníctvo\na daňovníctvo/personalistika. Žalobca uviedol, že mu nedáva žiadny rozumný zmysel výklad slova\n„pomerný“ spôsobom, ktorý predkladá žalovaný. Ak by aj slovo „pomerný“ bolo významovo širšie a\nzahŕňalo aj bližšie neurčenú zložku z celku, nerozumel, prečo by zákonodarca určil, že zamestnanec\nmá nárok na bližšie neurčený podiel zo základnej zložky mzdy ako odmenu za čas neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa. Podľa jeho názoru je absolútne nezmyselné, aby\nzákonodarca takýmto spôsobom (ne)určil nárok na odmenu, keďže bez existencie dohody o výške\ntohto pomeru (ktorá nie je povinnou náležitosťou pracovnej zmluvy) by vyznievalo uvedené ustanovenie\nabsurdne. Zdôraznil, že ak by chcel racionálny zákonodarca zrozumiteľným spôsobom vyjadriť pravidlo,\nže zamestnanec má za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa nárok na\nmzdu dohodnutú v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve, minimálne však vo výške minimálnej\nhodinovej mzdy určenej príslušným právnym predpisom, spravil by to obdobne ako vo všetkých\nostatných prípadoch, v ktorých reguluje výšku mzdovej kompenzácie, náhrady mzdy či iného plnenia - a\nto stanovením najnižšej možnej hodnoty, napr.: „za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti\n\nna pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu\npodľa osobitného predpisu.“ Možnosť dohodnúť inú (vyššiu) mzdu za pracovnú pohotovosť vyplýva z\njednostrannej kogentnosti noriem pracovného práva vyjadrenej v ustanoveniach § 1 ods. 6 Zákonníka\npráce a § 231 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa žalobcu nedáva žiadny zmysel, prečo by zákonodarca\ndo textu právnej normy zahŕňal mätúci pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy“ na vyjadrenie\nmožnosti dojednania výhodnejšej úpravy v prospech zamestnanca. Žalobca nestotožnil výkon práce a\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa. Odmeňovanie zamestnanca za\ntieto súčasti pracovného času zamestnanca sú v Zákonníku práce stanovené rozdielne, čo žalobca\nnázorne demonštroval vo svojom vyjadrení zo dňa 24.3.2022. V prípade, ak zamestnávateľ neposkytuje\nzamestnancovi variabilnú alebo fakultatívnu časť mzdy, rozdiel medzi odmenou za tieto časové úseky\nnie je zvyčajne signifikantný, pokiaľ úsek daného pracovného času nespadá do časového úseku, že ktorý\nje zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytovať mzdové zvýhodnenie. Tento dôsledok právnej\nregulácie je však z hľadiska výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce absolútne irelevantný. Fakt, že v\npodmienkach žalovaného nebol veľký kvantitatívny rozdiel v mzde zamestnancov za výkon práce a\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa je výsledkom odmeňovacej\npolitiky nastavenej žalovaným. Ak je systém odmeňovania nastavený žalovaným nespravodlivý,\npodľa názoru žalobcu skôr stojí za zamyslenie, či je mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nnespravodlivo vysoká alebo či je mzda za výkon práce nespravodlivo nízka. Žalobca ďalej uviedol,\nže nie úplne rozumie argumentácii žalovaného o výklade § 96 ods. 3 Zákonníka práce s odkazom\nna vykonštruovaný aplikačný problém pri určovaní mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na\npracovisku zamestnávateľa v prípade zamestnanca odmeňovaného úkolovou mzdou. Mal za to, že nie\nje úlohou žalobcu podať podrobný doktrinálny právny výklad pojmu „pomerná časť základnej zložky\nmzdy“ vo vzťahu k všetkým (i nepravdepodobným) inštitútom Zákonníka práce. Ak by takáto situácia\nnastala, celkom prirodzene by sa pri určovaní základnej zložky mzdy vychádzalo z noriem spotreby\npráce ako absolútne esenciálneho dokumentu pri odmeňovaní zamestnancov formou úkolovej mzdy.\nAk by boli normy spotreby práce určené v kusoch (s uvedením mzdy za 1 ks) za 1 hodinu pracovného\nčasu, pomerná časť základnej zložky mzdy by bola násobkom úkolovej mzdy za jeden kus a počtu\nštandardne urobených kusov za hodinu práce zamestnanca. V konečnom dôsledku by sa jednalo o\nobdobnú situáciu ako v prípade zamestnanca odmeňovaného hodinovou mzdou, v prípade ktorého\nodpadá nutnosť deliť mesačnú základnú zložku mzdy počtom hodín vo fonde pracovného času v tom\nktorom kalendárnom mesiaci.\nVo vzťahu k otázke dispozitívnosti § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce žalobca uviedol, že vyjadrenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.4.2019 vykonané ultra petitum k\nmeritu veci v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/165/2018 absolútne opomína fakt, že normy pracovného práva\nsú jednostranne kogentné. Vzhľadom na takýto elementárny nedostatok ho nie je možné podľa názoru\nžalobcu považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority, ale len za nešťastný exces\nv rámci jej rozhodovacej činnosti. Zároveň samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil názor\nvo svojom inom rozhodnutí zo dňa 11.5.2022, sp. zn. 5Cdo/119/2020, kde vyslovil, že ak Kolektívna\nzmluva odkazuje na tzv. minimálne mzdové nároky, ktoré sú v rozsahu nižšom ako výška minimálnej\nmzdy, je v tejto časti znenie Kolektívnej zmluvy v rozpore s § 96 ods. 3 Zákonníka práce, pretože\nnegarantuje tieto tzv. minimálne mzdové nároky, resp. výšku minimálnej mzdy. Vzhľadom na skutočnosť,\nže výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce ako i vzťah zákonnej právnej úpravy a kolektívnej zmluvy, ktorý\nsi osvojil prvoinštančný súd, je v aplikačnej praxi v odbornej spisbe ustálený a nespochybnený žiadnymi\nrozumnými argumentami, žalobca žiadal odvolací súd, aby potvrdil rozsudok v celom rozsahu ako vecne\nsprávny a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.\nSúd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na\nzistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného\nnároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe\ndospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne\nodôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).\n13. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v\npostupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok\n(§ 380 ods.2\nC.s.p.).\n\n14. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s\nodvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.\n15. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou v znení jej\nzmeny, ktorú súd prvej inštancie pripustil uznesením zo dňa 3.11.2014, č. k. 7Cpr/1/2013-53 domáhal\nmzdových nárokov v súvislosti s náhradou za pracovnú pohotovosť. Súčasťou uplatneného nároku bol\naj úrok z omeškania.\n16. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na\nprávne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.\n17. Podľa § 96 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie\nnevyhnutných úloh nariadi zamestnancovi alebo sa s ním dohodne, aby sa mimo rámca rozvrhu\npracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia\npracovného času zdržiaval po určený čas na dohodnutom mieste a bol pripravený na výkon práce podľa\npracovnej zmluvy, ide o pracovnú pohotovosť. Zamestnávateľ môže za podmienok ustanovených v § 94\nzamestnancovi nariadiť alebo s ním dohodnúť pracovnú pohotovosť mimo pracoviska aj na dobu, počas\nktorej zamestnanec nepracuje preto, že je sviatok, za ktorý mu patrí náhrada mzdy alebo za ktorý sa\nmu jeho mesačná mzda nekráti; ustanovenie § 122 ods. 3 tým nie je dotknuté.\n18. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a\nje pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa\npovažuje za pracovný čas.\n19. Podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti\nna pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky\nmzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Ak\nsa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú na poskytnutí náhradného voľna za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí zamestnancovi mzda podľa prvej vety a za hodinu tejto\npracovnej pohotovosti hodina náhradného voľna; za čas čerpania náhradného voľna zamestnancovi\nmzda nepatrí.\n20. Podľa § 96 ods. 4 Zákonníka práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na dohodnutom\nmieste mimo pracoviska a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť\npracovnej pohotovosti, ktorá sa nezapočítava do pracovného času.\n21. Podľa § 96 ods. 5 Zákonníka práce za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo\npracoviska patrí zamestnancovi náhrada najmenej 20% minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa\nosobitného predpisu.\n22. Podľa § 96 ods. 6 Zákonníka práce čas, keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti vykonáva\nprácu, je aktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za prácu nadčas.\n23. Podľa § 96 ods. 7 Zákonníka práce pracovnú pohotovosť môže zamestnávateľ nariadiť najviac v\nrozsahu osem hodín v týždni a najviac v rozsahu 100 hodín v kalendárnom roku. Nad tento rozsah je\npracovná pohotovosť prípustná len po dohode so zamestnancom.\n24. Podľa § 96 ods. 8 Zákonníka práce v kolektívnej zmluve možno dohodnúť obmedzenie rozsahu\npracovnej pohotovosti, ktorú možno so zamestnancom dohodnúť podľa odseku 7.\n25. Podľa § 119 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda podľa\nosobitného predpisu. Mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým orgánom\nv kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Pre člena družstva, u ktorého je\npodľa stanov podmienkou členstva pracovný vzťah, možno mzdové podmienky upraviť aj uznesením\nčlenskej schôdze. V mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania\nzamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky\n\nich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo\ndosiahnutého výkonu.\n26. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na\nprávne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.\n27. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych\nvzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť\nv rozpore s dobrými mravmi.\n28. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto\nzákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník\npremlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.\n29. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia\ndoba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.\n30. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca sa v žalobe podanej na súd prvej inštancie\ndňa 16.1.2013 domáhal nevyplatených úrokov z omeškania, a to za omeškanie žalovaného s platením\nzložky mzdy za pracovnú pohotovosť. V žalobe uviedol, že žalovaný ku dňu podania žaloby zaplatil\nvšetky mzdové nedoplatky a požadovaná suma je nemenná. Úrok z omeškania si žalobca uplatnil za\nobdobie august až december roku 2009, január až december roku 2010 a január až december roku\n2011, celkom v sume 531,32 eur. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.3.2013 uplatnený nárok\nrozporoval, vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k časti nároku za obdobie od augusta 2009 do\ndecembra 2009, namietal nejasnosť a nejednoznačnosť žalobného návrhu, keď mu nebolo zrejmé ako\nžalobca dospel k žalovanej sume, nakoľko údaje v žalobe boli podľa jeho názoru nesprávne uvedené\n(počet zmien určený na mesiac a rozsah hodín pracovnej pohotovosti).\n31. Žalobca v podaní zo dňa 10.6.2014 označenom ako rozšírenie žaloby uviedol, že hodnota dlžnej\nsumy sa zvýši na pohľadávku vo výške cca 6 991,93 eur pozostávajúcu z istiny 6 000 eur a úroku z\nomeškania 991,92 eur, pričom poukázal na to, že u žalovaného bola vykonaná inšpekcia Inšpektorátom\npráce, výsledkom ktorej bola správa, že žalovaný vyplácal za každú hodinu mzdu vo výške 2,09 eur za\nrok 2012 a v roku 2013 bola táto suma 2,16 eur. Ďalej uviedol, že suma mzdy za rok 2011 v siedmej\ntarifnej triede (v ktorej je zaradený žalobca) činí 3,50 eur na hodinu, čo mesačne tvorí sumu 613 eur\n(mzda v období od 1.1.2012 do 1.5.2013), za rok 2013 hodinová tarifná mzda predstavovala 3,83 eur/\nhod a mesačná mzda sa pohybuje vo výške 633 eur, za rok 2009 hodinová tarifná mzda predstavovala\n3,25 eur/hod, v roku 2010 bola hodinová tarifná mzda 3,39 eur/hod a v roku 2011 predstavovala hodinová\ntarifná mzda 3,50 eur/hod. Následne žalobca uviedol tabuľku, v ktorej boli uvedené sumy priznanej a\nreálnej tarifnej mzdy za roky 2009 až 2013 a ich rozdiel (napr. 1,89 eur, 3,25 eur a 1,35 eur). Žalobca\nďalej poukázal na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že za rok 2012 vyplácal len sumu 2,09\neur/hod, čím porušil ustanovenia zákona č. 462/2007 Z. z. a túto skutočnosť konštatoval aj Inšpektorát\npráce Žilina a nariadil žalovanému tento stav odstrániť do 30.6.2013. Žalobca tvrdil, že za roky 2009 až\n2012 mu patrí náhrada mzdy minimálne v rozsahu pracovnej pohotovosti, čo potvrdil aj Krajský súd v\nBratislave vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8Co/109/2011 ako aj samotný žalovaný, keď žalobcovi vyplatil\nväčšiu časť náhrady za pracovnú pohotovosť. V závere podania žalobca uviedol, že mal nárok na sumu\n3,55 eur/hod a žalovaný plnil len 2,03 eur/hod, žalovaný doposiaľ plnil len časť istiny vo výške 1 525,32\neur, žalobca má nárok na úroky z omeškania z tejto dlžnej sumy a žalovaný dlhuje žalobcovi sumu v\ncelkovej výške 4 474,65 eur. Na základe uvedeného žiadal, aby bola žalovanému uložená povinnosť\nzaplatiť žalobcovi istinu 4 474,65 eur, zvyšný úrok z omeškania vo výške 991,92 eur a trovy konania.\n32. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 3.11.2014, č. k. 7Cpr/1/2013-53 pripustil zmenu žaloby tak,\nže žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 4 474,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo\nvýške 991,92 eur a trovy konania, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.\n33. Žalovaný sa k rozšíreniu žaloby vyjadril podaním zo dňa 29.6.2016, v ktorom okrem iného upozornil\nna to, že podanie žalobcu je nejasné a nezrozumiteľné, keďže žalobca neuviedol, na akom základe\ndošiel k sumám, ktoré vo svojom podaní uviedol ako tarifnú mzdu žalobcu. Taktiež hovorí o svojich\n\nvýpočtoch len ako o cca. Vzhľadom k uvedenému žalovaný nevedel zaujať stanovisko k uvedeným\nvýpočtom.\n34. Vo vzťahu k žalobcom predloženému znaleckému posudku č. 6/2016 a odbornému vyjadreniu č.\n6/2017 sa žalovaný vyjadril podaniami zo dňa 2.8.2016 a 19.1.2018, a to pokiaľ ide o spôsob určenia\nmzdy za pracovnú pohotovosť vo všeobecnosti.\n35. Súd prvej inštancie výzvou zo dňa 26.1.2018 vyzval žalobcu, aby vysvetlil rozdiel medzi vypočítaným\núrokom z omeškania a uplatneným úrokom z omeškania v pôvodne podanej žalobe (vo výpočtoch je\nšpecifikovaný úrok z omeškania celkom vo výške 500,89 eur, kým žalobou bola uplatnená suma 531,32\neur), resp., aby uviedol, na základe čoho sa domáha zvyšnej sumy cca 30 eur. Zároveň vyzval žalobcu,\naby špecifikoval nárok uplatnený v rozšírení žaloby tak, aby z neho bolo zrejmé akej sumy, v akej výške\na z akých dôvodov sa domáha, t. j. za koľko hodín a za ktorý mesiac sa konkrétne domáha navýšenej\nistiny a za koľko hodín, za ktorý mesiac, z akej istiny a v akej výške si uplatňuje úrok z omeškania.\n36. Žalobca na výzvu súdu v podaní zo dňa 8.3.2018 uviedol, že v súvislosti s výpočtom úroku z\nomeškania v pôvodnej žalobe došlo z jeho strany k pisárskej chybe a uplatnený nárok mal byť v sume\n500,89 eur. Pokiaľ ide o rozšírenie žaloby, žalobca uviedol, že v znaleckom posudku č. 6/2017 bola\nvýška mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti určená znalcom za jednotlivé mesiace, pričom\nznalec vypočítal aj vyplatenú náhradu za pracovnú pohotovosť zo strany žalovaného. Celková suma\nmzdy za pracovnú pohotovosť za roky 2009 až 2012 mala byť suma 6 887,12 eur, z tejto sumy žalovaný\nuhradil sumu 3 601,11 eur. Z odborného vyjadrenia znalca vyplýva, že neboli vyplatené všetky nároky,\na to vo výške 3 286,01 eur, avšak len čo sa týka pohotovosti označenej ako odpočinok na lôžku od\n18.00 do 24.00 hod. S pripočítaním nevyplatenej sumy 1 127,31 eur za pracovnú pohotovosť, ktorá bola\noznačená ako nočná pohotovosť od 00.00 do 02.00 hod za obdobie rokov 2009 až 2012 by suma dlžnej\nistiny dosiahla 4 413,32 eur. Žalobca uviedol, že v ním rozšírenej žalobe došlo k nesprávnemu výpočtu\nistiny vo výške 4 474,65 eur. K úrokom z omeškania uviedol, že tento bol určený pevnou sumou z dôvodu\nchybných a neúplných informácií. Úrok žalobca mohol požadovať tak ako to uviedol v nasledovných\ntabuľkách, avšak zmenil to na pevnú sumu z jeho podania zo dňa 11.6.2014.\n37. V súhrnnom vyjadrení k veci zo dňa 20.4.2022 žalobca upozornil na rozhodnutia Okresného súdu\nBratislava I, ktorými bolo vyhovené obdobným nárokom a na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 4CoPr/14/2017, ktorým došlo k potvrdeniu prvoinštančného rozhodnutia sp. zn. 19C/7/2012 v\nobdobnej veci. Konštatoval, že v tejto veci ide o identické skutkové okolnosti a právnu kvalifikáciu, rozdiel\nv porovnaní s touto prejednávanou vecou spočíva len vo výške základnej zložky mzdy (vzhľadom na\nzaradenie) a v počte odpracovaných hodín (v závislosti na PN alebo iných prekážkach v práci). Žalobca\npoukázal na to, že vo veci\nsp. zn. 19C/7/2012 bolo vykonané znalecké dokazovanie pre určenie\nsprávnosti spôsobu výpočtu tzv. pomernej časti základnej zložky mzdy znalcom T.. I.. V. C.. V podaní\nžalobca následne vyslovil argumentáciu ohľadom aplikácie právneho predpisu a správnej metodiky\nvýpočtu pomernej časti základnej zložky mzdy. Vo vzťahu k výške základnej zložky mzdy žalobcu\nuviedol, že túto vypočítal aplikáciou danej metodiky a doplnením relevantných údajov z mzdových listov\na výkazov o dochádzke. V súvislosti s otázkou koľko hodín pracovnej pohotovosti strávil žalobca za\nrozhodné obdobie uviedol, že počet hodín uviedol žalovaný a sú súčasťou spisu, nakoľko žalovaný zaslal\nsúdu informáciu o tom, koľko smien v danom mesiaci žalobca absolvoval a koľko hodín preplácaných\nako nadčasy resp. poskytnuté náhradné voľno. Počet hodín pracovnej pohotovosti má byť určený tak,\nže (počet smien x 6 hodín) - výkon prác - čerpanie voľna alebo PN. Ďalej žalobca tvrdil, že nie je\nsporné, že žalovaný vyplácal žalobcovi určité platby za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, a to\npodľa dojednaní uvedených v kolektívnej zmluve. Tieto platby boli od 1.1.2010 v sume 1,97 eur/hod, od\n1.1.2011 v sume 2,03 eur/hod a od 1.1.2012 v sume 2,09 eur/hod. V súvislosti s námietkou žalovaného,\nže žalobca svojimi podaniami vykonával zmenu žaloby, čo má mať vplyv na premlčanie odkázal na záver\nvyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave. Žalobca tvrdil, že výška jeho nárokov je v zmysle\nprezentovanej metodiky spracovaná v priloženej tabuľke, pričom ako základ na určenie výšky základnej\nzložky mzdy pre ten ktorý mesiac boli použité výplatné pásky určujúce základnú zložku mzdy. Počty\nhodín pracovnej pohotovosti boli použité z tabuliek evidencie pracovného času, ktorý predložil žalovaný.\nUrčenie už zaplatených častí vychádza z kolektívnej zmluvy. Nakoľko ostatné vyčíslenie nárokov žalobcu\nvychádzalo z nesprávne určeného fondu pracovného času pre ten - ktorý mesiac (všade bola použitá\nhodnota 165,5), žalobca upresnil týmto podaním výpočet nárokov žalobcu. Tarifná mzda pre ten - ktorý\nmesiac bola určená z výplatných pások ako hodnota „mesačný základ“, pričom výplatné pásky sa už\n\nnachádzajú v spisovom materiáli súdu. Fond pracovného času vychádzal z počtu hodín pre ten - ktorý\nmesiac tak ako ho určila znalkyňa v znaleckom posudku vo veci p. Š.. Rovnaký fond pracovného času\nbol uvedený aj na výplatných páskach žalobcu v tejto veci. Žalobca v tabuľke uviedol fond pracovného\nčasu za jednotlivé mesiace, za ktoré si uplatňuje svoj nárok. Následne uviedol presnú výšku jednotlivých\nnedoplatkov pre ten - ktorý mesiac aj s požadovanou výškou úrokov z omeškania, z ktorého prehľadu\nvyplýva, že celková suma istiny je vo výške 2 754 eur s výškou úroku z omeškania 9%.\n38. Žalovaný sa k súhrnnému vyjadreniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 3.6.2022, v ktorom zaujal\nstanovisko k výpočtu pomernej časti základnej zložky mzdy. Zároveň poukázal na nejasnosť a\nnezrozumiteľnosť súhrnného vyjadrenia žalobcu, nakoľko z neho vyplýva, že žalobca si uplatňuje istinu\n2 784 eur spolu s príslušenstvom, avšak súd pripustil zmenu žaloby na základe návrhu žalobcu na\nrozšírenie žaloby na sumu 4 474,65 eur s úrokom z omeškania vo výške 991,92 eur. Uviedol, že\nnie je jasné, či zo strany žalobcu došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby, keďže vo vyjadrení chýba\nzdôvodnenie rozdielu uplatnených nárokov. Rovnako z podania žalobcu nie je zrejmé, či si nárok\nuplatňuje brutto alebo netto. Zároveň žalovaný poukázal na rozpor vo výpočtovej tabuľke, ktorá tvorí\nprílohu súhrnného vyjadrenia žalobcu, nakoľko je v nej nesprávne uvedená čiastka za doplatenú\npohotovosť za rok 2010. Žalovaný doplatil za hodinu pohotovosti žalobcovi 1,98 eur, vo výpočtovej\ntabuľke je však uvedené 1,97 eur. Za rok 2010 bola doplatená pohotovosť v čiastke 1 205,82 eur, vo\nvýpočtovej tabuľke je uvedená čiastka 1 199,73 eur.\n39. Žalobca podaním zo dňa 6.7.2022 sa vyjadril k hmotnoprávnemu základu uplatneného nároku, opäť\nvšak neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia vzťahujúce sa k jednotlivým čiastkovým nárokom\nnevyplatenej mzdy.\n40. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia (v súlade s § 150 C.s.p.) prívlastok skutkové slúži na zvýraznenie,\nže nejde o tvrdenia právne. Predmetom skutkových tvrdení sú právne skutočnosti, teda skutočnosti\npredpokladané určitou právnou hypotézou (skutkovou podstatou). Povinnosť tvrdiť podstatné a\nrozhodujúce skutočnosti znamená, že je potrebné uviesť všetko to, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate\nhmotnoprávnej normy; hmotné právo určuje, ktoré skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce a je potrebné\nuviesť tvrdenia relevantné z hľadiska hmotného práva. Povinnosť tvrdiť takéto skutočnosti má charakter\nprocesného bremena a zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú\npovinnosť poprieť tvrdenia protistrany. Zároveň platí, že nie každé tvrdenie je aplikáciou ust. § 151\nC.s.p. možné považovať za nesporné, nakoľko uvedené ustanovenie predpokladá tzv. „substancované\nskutkové tvrdenie“, t. j. také skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu\nnormu a je k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti substancovane tvrdiť\n(platí pre porušenie povinnosti žalobcu aj žalovaného) je buď zamietnutie žaloby bez dokazovania,\nčo rovnako platí pre porušenie povinnosti žalovaného substancovane tvrdiť, teda súd bez toho, aby\nvykonal dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu. Súd nemá čo dokazovať, ak tvrdenie nie\nje substancované a nie substancované tvrdenie sa nedá substancovane poprieť.Splnenie povinnosti\nžalobcu substancovane tvrdiť v konkrétnom prípade je potrebné vyvodiť zo zásad, na ktorých je sporové\nkonanie postavené. Účelom C.s.p. je aj v rozumnej miere zmierniť prísne formálne následky nesplnenia\npovinnosti tvrdiť. Ak podľa súdu ide o tvrdenia nesubstancované, v takomto prípade súd vyzve\núčastníka, aby skutkové tvrdenia doplnil (§ 150 ods. 2 C.s.p.). Tento postup sa javí ako vhodné riešenie\nzohľadňujúce v rozumnej miere prejednávací princíp s princípom materiálneho civilného procesu. Postup\nsúdu podľa ust. § 150 ods. 2 C.s.p. nemožno chápať ako výzvu na odstránenie nedostatkov podania (§\n128 a § 129 C.s.p.), ani ako osobitnú poučovaciu povinnosť súdu o procesných právach a povinnostiach\n(§ 160 C.s.p.). Súd vyzýva stranu sporu, ktorá má bremeno tvrdenia, na doplnenie tvrdení najmä vtedy,\nkeď strana sporu predložila nedostatočne substancované tvrdenia.\n41. Odvolací súd po preskúmaní žaloby žalobcu a jeho ďalších podaní predložených súdu v priebehu\nprvoinštančného konania dospel k záveru, že nárok žalobcu pre nedostatok skutkových tvrdení nebolo\nmožné posúdiť. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca sa domáhal iba úroku z omeškania z jednotlivých\nmesačných mzdových nárokov (za obdobie august 2009 až december 2011), ktoré mu boli žalovaným\nvyplatené oneskorene a súviseli s nevyplácaním žiadnej mzdy za tzv. odpočinok na pracovisku“. V rámci\nrozšírenej žaloby si žalobca uplatnil nárok na nevyplatenú mzdu v sume 4 474,65 eur (za obdobie r.\n2009 - r. 2013) v súvislosti s nesprávne vyplácanou tarifnou hodinovou mzdou. Z uvedeného vyplýva\njednak skutočnosť, že v danom prípade išlo o kvalitatívnu zmenu žaloby, keďže žalobca sa domáhal\nv zmenenej žalobe iného práva ako v pôvodnej žalobe a na základe iných skutkových tvrdení a tiež\n\nto, že ani v žalobe ani v zmenenej žalobe žalobca neuviedol dostatočne skutkové tvrdenia vo vzťahu\nk uplatnenému nároku, nakoľko z nich nevyplývalo akým spôsobom dospel k žalovanej sume, z akých\nzložiek pozostáva celková žalovaná suma (za ktoré mesiace, za koľko hodín, z akého dôvodu). Súd\nprvej inštancie správne vyzval žalobcu, aby špecifikoval nárok uplatnený v rozšírení žaloby tak, aby z\nneho bolo zrejmé akej sumy, v akej výške a z akých dôvodov sa domáha, t. j. za koľko hodín a za ktorý\nmesiac sa konkrétne domáha navýšenej istiny a za koľko hodín, za ktorý mesiac, z akej istiny a v akej\nvýške si uplatňuje úrok z omeškania. Pokiaľ aj žalobca v podaní zo dňa 8.3.2018 vykonal čiastočnú\nšpecifikáciu uplatňovaného nároku, resp. ozrejmil z čoho pozostáva (celková) uplatňovaná suma\n(opäť bez špecifikácie jednotlivých mesačných mzdových nárokov), toto vysvetlenie poprel následným\nsúhrnným vyjadrením zo dňa 20.4.2022, v ktorom nekorešponduje výsledná suma uplatňovanej mzdy\ns výškou nároku uplatneného v zmenenej žalobe pripustenej súdom prvej inštancie uznesením zo dňa\n3.11.2014 (naviac súčet jednotlivých mesačných mzdových nárokov nezodpovedá výslednej vyčíslenej\nsume). Zároveň vyčíslený nárok, či už celkový, alebo za jednotlivé mesiace uvedený v tomto súhrnnom\nvyjadrení nijakým spôsobom nekorešponduje s predloženým odborným vyjadrením znalca č. 6/2017 ani\ns inými dôkazmi založenými v súdnom spise. Z uvedeného teda nie je možné zistiť, akým spôsobom\ndospel žalobca k výpočtu uplatneného nároku a na základe akých kritérií, t. j., na základe akých\nskutkových tvrdení si nárok uplatňuje, následne potom nie je možné posúdiť opodstatnenosť nároku\nžalobcu. Je evidentné, že žalobca aj v podanom odvolaní zotrval na uvedenej zmätočnej sume vyčíslenej\nv jeho súhrnnom vyjadrení zo dňa 20.4.2022, keď tejto sume zodpovedá aj jeho odvolací návrh, preto\nnemožno vyvodiť ani to, že by vo vzťahu k súhrnnému vyjadreniu išlo o omyl v písaní a počítaní. V tejto\nsúvislosti nemožno opomenúť fakt, že žalovaný na zmätočnosť a nezrozumiteľnosť žaloby, jej zmeny\nako aj vyjadrení žalobcu poukázal v rámci svojich písomných vyjadrení, ktorá skutočnosť mu bránila\nzaujať vo vzťahu k žalobnému nároku kvalifikované stanovisko, a teda v spore riadne uplatniť prostriedky\nprocesnej obrany.\n42. Ak súd prvej inštancie na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že žalobca neuniesol\nnielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia, postupoval a rozhodol správne. Na uvedené\nnemá vplyv ani vyšetrovací princíp zakotvený v § 319 C.s.p., ktorý stanovuje, že súd v prípade\npracovnoprávnych sporov môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to\nnevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz; na\ntento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.\nUvedený odklon od všeobecnej úpravy vyplýva aj z čl. 6 C.s.p., podľa ktorého strany sporu majú v konaní\nrovné postavenie, ktoré spočíva v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a\nprostriedky procesnej obrany, okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu\nstrany sporu, s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Táto skutočnosť\nvšak v žiadnom prípade nezbavuje žalobcu ako zamestnanca povinnosti tvrdenia, pričom súd nemôže\nnahrádzať skutkové tvrdenia žalobcu o ním uplatnenom nároku.\n43. Bez ohľadu na nedostatočné skutkové tvrdenia žalobcu odvolací súd v prejednávanej veci dospel k\nzáveru, že súd prvej inštancie správne posúdil námietku premlčania časti uplatneného nároku vznesenú\nžalovaným. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu o uplatnení námietky premlčania v rozpore\ns dobrými mravmi je potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 20.4.2011 sp. zn.\nII. ÚS 176/2011, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že „Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť\npovažované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie\nbyť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými\nmravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom\nzneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke\npremlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej\ndoby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým\npostihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu,\nnajmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo\nuplatnené pred uplynutím premlčacej doby.“ Odvolací súd zároveň poukazuje aj na záver Ústavného\nsúdu SR vysloveného v uznesení zo dňa 23.9.2013\nsp. zn. IV. ÚS 542/2013, v zmysle ktorého\n„Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s\ndobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto\nnámietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor\naj náležite preukázať.“\n\n44. Otázka premlčania a dobrých mravov bola riešená Najvyšším súdom SR aj Ústavným súdom SR\nvo viacerých rozhodnutiach, pričom východiská judikatúry v otázke premlčania a dobrých mravov zhrnul\nNajvyšší súd SR napríklad vo svojom rozsudku zo dňa 25.10.2023, sp. zn. 1Cdo/153/2022 (odkazujúc\nna viaceré rozhodnutia dovolacieho či ústavného súdu, z ktorých citoval napr. rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 3Cdo/41/2012 (ZSP 1/2015), rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/441/2013,\nnález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013,\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/203/2018) a to tak, že judikatúra je v zásade ustálená\nv tom, že: „nevylučuje, že vznesenie námietky premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi,\navšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor\nstrany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto iba\nv ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom\nv dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a\ncharakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne, kedy\nk výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych\ncieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel\npoškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené\nv takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým\nje odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu\nzo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto\nje potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi\nskúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ,\npostupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus\niura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri\nvzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho\nvyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s\ndobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená“.\n45. V súvislosti s posudzovaním námietky premlčania je potrebné tiež poukázať na uznesenie\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 17.2.2011, sp. zn. 5Cdo/265/2009, v ktorom najvyšší súd uviedol, že\n„Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a dáva\nsúdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak\nnie je, požadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných\nnoriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti),\nvyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. Všeobecne\nmožno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú námietku\npremlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými\nmravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v právnych vzťahoch.\nZa špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť\nkonaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej\ndoby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby\nbol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a\ns dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť\ndruhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto\nnároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný,\ninými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré\nexistovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko\nvýnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie\npráva uplatniť námietku premlčania“.\n46. Za významné pre prejednávanú vec je možno považovať aj uznesenie Najvyššieho súdu SR\nzo dňa 28.4.20157, sp. zn. 7Cdo 507/2014, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „Pokiaľ ide o rozpor\nuplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie\nnámietky premlčania odporcom mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,\npretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže\nísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v\nobčianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania,\npričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý\n\núčastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie\núčinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie primeranosti postihu je potrebné\nvychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho\nrozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. V tejto súvislosti\nje tiež relevantné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť\nnámietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi (II. ÚS 176/2011). Samotná dôvodnosť vznesenej\nnámietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť\nlen výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V\ntomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus\niura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky\npremlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s\ndobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postupoval s dostatočnou mierou\nstarostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý\nzodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri\nuplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich“.\n47. Odvolací súd je toho názoru, že by mal vždy prihliadať na skutočnosť, či strana sporu, na úkor ktorej\nsa námietka premlčania vzniesla, uplynutie premlčacej doby zavinila a mal by naozaj len vo výnimočných\nprípadoch zmierňovať neprimeranú tvrdosť zákona. V danom prípade však žalobca v priebehu celého\nsúdneho konania neuviedol a nepreukázal žiadne okolnosti, ktoré mu spôsobili nemožnosť včasného\nuplatnenia nároku na súde. Z vyššie citovaných rozhodnutí je však zrejmé, že o prípad výkonu\npráva v rozpore s dobrými mravmi (v súvislosti s uplatnením námietky premlčania) môže ísť iba\nvtedy, ak strana sporu, voči ktorej smeruje vznesená námietka premlčania, nezavinil márne uplynutie\npremlčacej doby. Ak žalobca neuviedol žiadne relevantné dôvody, pre ktoré si neuplatnil svoj nárok\nna súde včas, nemožno konštatovať, že nezavinil márne uplynutie premlčacej doby. Uvedené dôvody\ntotiž musia byť v konaní tvrdené a preukázané, v opačnom prípade nemožno následne vyvodiť, že\nvýkon práva žalovaného v podobe vznesenia námietky premlčania je výrazom zneužitia tohto práva\nna úkor žalobcov. Odvolací súd konštatuje, že okrem poukázania na postavenie žalobcu ako slabšej\nstrany (zamestnanec), konštatovanie porušovania práv zo strany žalovaného Inšpektorátom práce a\nžalovaným údajné účelové zdržiavanie mimosúdnych rokovaní (v konaní nepreukázané), aj to až v\npodanom odvolaní, žalobca v priebehu konania neargumentoval žiadnymi výnimočnými okolnosťami\ndaného prípadu a osobitého zreteľa, pre ktoré si neuplatnil svoj nárok na súde včas. Z obsahu\nsúdneho spisu nevyplýva, že by žalobcovi bránila včasnému uplatneniu si práva nejaká mimoriadne\nzávažná objektívne existujúca, náhla, neprekonateľná a nepredvídateľná prekážka, pre ktorú by sa\njavilo nepriznanie premlčaného práva pre neho neprimerane tvrdým postihom. Neuviedol žiadne také\nskutočnosti, ktoré by odôvodňovali taký výnimočný zásah do princípu právnej istoty, ktorým by došlo\nk značnému znevýhodneniu žalovaného a k odopretiu výkonu jeho práv a právnej ochrany zaručenej\nmu platným právnym poriadkom. Takéto úvahy a z nich vyvodené závery zodpovedajú aj požiadavke\nspravodlivého usporiadania vzťahu medzi stranami sporu, a to aj s poukazom na to, že žalobca v\npriebehu celého konania nebol schopný jasne formulovať skutkové tvrdenia, na základe ktorých si\nuplatnil nárok na vyplatenie mzdy. S ohľadom na uvedené nemožno na strane žalovaného vyvodiť\nznaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka. So zreteľom na vyššie uvedené\nnemožno vyvodiť, že v prejednávanej veci boli naplnené podmienky pre zvrátenie právnych účinkov\nvznesenej námietky premlčania a preto nebolo možné dospieť k záveru o udržateľnej aplikácii korektívu\ndobrých mravov na prospech žalobcu v opozite proti žalovaným vznesenej námietke premlčania.\n48. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.\nako vecne správne potvrdil.\n49. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 396\nods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému nepriznal proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania\nzohľadňujúc skutočnosť, že mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.\n50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 C.s.p.).\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota\nplynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu\nvykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nmusia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 C.s.p.).\n\nDovolanie a iné podania dovolateľa\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,\nv akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7Cpr/1/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a0bc535b-856b-45df-9940-aeeec2b45518", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 542/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 z 23. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-23", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0bc535b-856b-45df-9940-aeeec2b45518"}, {"guid": "ussr:6ea9570a-a5b6-469c-bf28-2d32cfcd5fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 33/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 351, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ea9570a-a5b6-469c-bf28-2d32cfcd5fbb"}, {"guid": "ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 176/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22"}, {"guid": "60c88928-3456-49b7-93ee-380b408345c8:f4824db3-6c3a-47ef-886f-8640bdd50354", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1119200005.1", "spisova_znacka": "1Cdo/153/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/153/2022 z 25. 10. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-10-25", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1119200005.1"}, {"guid": "8ae763d3-4632-4798-8c70-49c0bd50411d:39e69d8d-0447-49f5-a9d4-8d6a79cdec31", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1112229892.1", "spisova_znacka": "5Cdo/119/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/119/2020 z 31. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1112229892.1"}, {"guid": "622c7459-a106-40ad-9e53-e928ecf51ad9:166da766-1d49-463a-82bf-eec03a3aa0f5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5914200216.1", "spisova_znacka": "1Cdo/203/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/203/2018 z 27. 5. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-05-27", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5914200216.1"}, {"guid": "e2e7084c-3535-4034-8ec3-dbfe65897d3f:31dd4453-9636-4985-9f17-d9a9d748b05a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1112229902.1", "spisova_znacka": "4Cdo/165/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/165/2018 z 28. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-28", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1112229902.1"}, {"guid": "ff989fa6-c744-42e7-968d-785e2f3f72b0:0ff7dae2-fce0-4a35-87c5-68f5c879f248", "ecli": null, "spisova_znacka": "10CoPr/5/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10CoPr/5/2022 z 29. 11. 2023", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2023-11-29", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ff989fa6-c744-42e7-968d-785e2f3f72b0:0ff7dae2-fce0-4a35-87c5-68f5c879f248"}, {"guid": "05f65313-171a-487e-ab42-54b099cab295:38a24441-de8c-4ded-922a-ee0af324b167", "ecli": null, "spisova_znacka": "4CoPr/7/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/7/2022 z 15. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-02-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/05f65313-171a-487e-ab42-54b099cab295:38a24441-de8c-4ded-922a-ee0af324b167"}, {"guid": "012e69d3-8534-4467-ba19-bd4fdf88ffd6:c370f219-ea38-4b13-b599-300865b07ac7", "ecli": null, "spisova_znacka": "3CoPr/1/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/1/2023 z 31. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/012e69d3-8534-4467-ba19-bd4fdf88ffd6:c370f219-ea38-4b13-b599-300865b07ac7"}, {"guid": "a5ce123f-f90c-41db-bec8-9edf7eeafae3:f79fc93a-c4de-405e-8e89-164b0fbb3ed4", "ecli": null, "spisova_znacka": "5CoPr/5/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5CoPr/5/2022 z 28. 7. 2022", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2022-07-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a5ce123f-f90c-41db-bec8-9edf7eeafae3:f79fc93a-c4de-405e-8e89-164b0fbb3ed4"}, {"guid": "6f30bfab-7feb-4e7b-b467-292a56519aed:af19832b-1973-44b6-8233-d5ae5b28bbae", "ecli": null, "spisova_znacka": "3CoPr/1/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3CoPr/1/2022 z 1. 6. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-06-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/6f30bfab-7feb-4e7b-b467-292a56519aed:af19832b-1973-44b6-8233-d5ae5b28bbae"}, {"guid": "31b77cbe-0194-444f-babc-6ebce2ccc9be:0fff6fbe-ca8c-41b2-bceb-feb9bc207507", "ecli": null, "spisova_znacka": "4CoPr/14/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/14/2017 z 10. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-07-10", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/31b77cbe-0194-444f-babc-6ebce2ccc9be:0fff6fbe-ca8c-41b2-bceb-feb9bc207507"}, {"guid": "5c45c628-be56-4711-bcde-a3d1202db16a:cddb0c58-5011-41e1-98e7-1ff0b13c0801", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8117205036.1", "spisova_znacka": "12CoPr/2/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 12CoPr/2/2019 z 5. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-06-05", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8117205036.1"}, {"guid": "925db9e4-57d9-4b0b-a122-b25af18e8c5b:d697aadf-ef00-421d-a91d-d892ba276e70", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1", "spisova_znacka": "8Co/109/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/109/2011 z 27. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-05-27", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1"}, {"guid": "97a94bab-896d-48de-b0dd-51e144737fe8:aad95a8e-7f37-418a-b142-6e551377c4ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "19Cpr/4/2012", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 19Cpr/4/2012 z 15. 1. 2013", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2013-01-15", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/97a94bab-896d-48de-b0dd-51e144737fe8:aad95a8e-7f37-418a-b142-6e551377c4ad"}, {"guid": "b2eb7540-42d8-47b3-b022-aca180b1d772:e1c88143-dfe1-43d0-bc9b-7deefd6fac7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Cpr/2/2012", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 12Cpr/2/2012 z 2. 7. 2014", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b2eb7540-42d8-47b3-b022-aca180b1d772:e1c88143-dfe1-43d0-bc9b-7deefd6fac7c"}, {"guid": "4821033c-7362-4aeb-9ece-77b627844d45:4ef0c328-279a-4ded-b564-76ba9241af82", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Cpr/8/2012", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 12Cpr/8/2012 z 17. 4. 2014", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2014-04-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4821033c-7362-4aeb-9ece-77b627844d45:4ef0c328-279a-4ded-b564-76ba9241af82"}, {"guid": "ea907900-5908-4d8c-bc66-ea14909dd710:a4889e13-091c-4b8d-af0a-bbd55b0a27b3", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Cpr/2/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 6Cpr/2/2013 z 27. 3. 2014", "sud": "Okresný súd Považská Bystrica", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ea907900-5908-4d8c-bc66-ea14909dd710:a4889e13-091c-4b8d-af0a-bbd55b0a27b3"}, {"guid": "ad08550b-811f-476e-8b98-7f54da46a0f1:11941944-5a6c-43a5-ac31-24b889565dc4", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Cpr/1/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 7Cpr/1/2013 z 18. 3. 2014", "sud": "Okresný súd Čadca", "datum_vydania": "2014-03-18", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ad08550b-811f-476e-8b98-7f54da46a0f1:11941944-5a6c-43a5-ac31-24b889565dc4"}, {"guid": "59440dff-65f0-46a2-a92a-158d8ca736aa:4cf35a97-0461-4839-be8b-018cda682455", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Cpr/7/2012", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 12Cpr/7/2012 z 22. 1. 2013", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2013-01-22", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/59440dff-65f0-46a2-a92a-158d8ca736aa:4cf35a97-0461-4839-be8b-018cda682455"}], "citovane_v": []}