{"guid": "259b9155-c7d5-49d7-b39d-d7702b5fd279:3de05d5a-f3a3-4c33-b7e3-faaab3265b43", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1114219145.3", "spisova_znacka": "7Co/100/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/100/2025 z 10. 12. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. decembra 2025, sp. zn. 7Co/100/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1114219145.3", "identifikacne_cislo": "1114219145", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Adela Unčovská", "sudca_id": 364, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adela-uncovska-364", "datum_vydania": "2025-12-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3de05d5a-f3a3-4c33-b7e3-faaab3265b43", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1114219145.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1114219145.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1114219145.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/100/2025\n1114219145\n10. 12. 2025\nMgr. Adela Unčovská\nECLI:SK:KSBA:2025:1114219145.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek\nsenátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej v právnej veci žalobkyne: A. B. C. D.,\nnar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, C. C., zastúpenej: JUDr. Erik Štepánek, advokát, so sídlom Ladislava\nHudeca 15326/2A, Banská Bystrica proti žalovanému: Petit Press, a.s., IČO: 35 790 253, so sídlom\nLazaretská 12, Bratislava, zastúpenému: Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., IČO: 35 906 464, so\nsídlom Karadžičova 2, Bratislava a Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s. r. o., IČO: 36 855 995,\nso sídlom Špitálska 43, Bratislava o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie\nžalobkyne a žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.6.2021, č. k.\n14C/119/2014-319, jednomyseľne takto\nrozhodol:\nRozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. m e n í tak, že žaloba sa zamieta.\nŽalovaný má proti žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania.\nŽalovaný má proti žalobkyni nárok na plnú náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 12 000 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu\nzamietol (výrok II.) a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20%\n(výrok III.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 2 ods. 2, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 50 ods. 2, čl. 152\nods. 4 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len\n„Občiansky zákonník“), čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd a §\n34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) a vecne tým, že žaloba vychádzala z (preukázaných) tvrdení, že v\nčlánku denníka SME zo dňa 7.9.2012 pod názvom \"Bystrickú sudkyňu oslobodili\" žalovaný informoval\no výsledku súdneho konania pred ŠTS v Pezinku, pričom súčasťou článku boli fotografie žalobkyne\nz pojednávacej miestnosti a pohľadu na rodinné domy a pod uvedenou fotografiou článku je uvedený\ntext \"D. upozorňovala, že si neželá zverejniť jej zábery. Pred súdom stála za bezplatné zateplenie jej\nrodinného domu\". Rovnako z týždenníka od 11.9.2012-17.9.2012 MY BANSKOBYSTRICKÉ NOVINY\npod názvom \"C. sudkyňa slobodná čelila podozreniam z korupcie zo dňa 11.9.2012\" vyplýva, že žalovaný\ninformoval o výsledku súdneho konania pred ŠTS v Pezinku, pričom súčasťou článku je fotografia s\nrodinnými domami a pod fotografiou je uvedený text: \"E.\" Štvrť , ktorej sa kauza týka. V oboch článkoch\nje uvedené celé meno a priezvisko žalobkyne B. D.. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za\npreukázané, že žalobkyňa po skončení pojednávania pred ŠTS v Pezinku pred novinármi nedala súhlas\n\nna zverejnenie mena a priezviska a ostatných osobných údajov. Uviedol, že v konaní bolo nesporné,\nže žalovaný realizoval svoje práva poskytovať informácie z trestného konania, ktoré bolo vedené voči\nžalobkyni a že bol daný legitímny verejný záujem na poskytovaní informácii z trestného konania\ntýkajúceho sa žalobkyni, ktorá je verejnou osobou. Vo vzťahu k porušeniu zásady prezumpcie neviny súd\nprvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 7.10.1998, sp. zn. I. ÚS 65/98. Podľa\nnázoru prvoinštančného súdu mal v danom prípade žalovaný právo informovať a podávať informácie o\ntrestnom stíhaní sudcu, avšak pre naplnenie tohto práva malo postačovať zverejnenie iniciálok mena\na priezviska trestne stíhaného sudcu, čím by bola splnená informačná povinnosť verejnosti a bol by\nlimitovaný prípadný zásah do osobnostných práv a tým by bola aj zachovaná prezumpcia neviny.\nUviedol, že informovanie o trestnej činnosti spadá pod slobodu prejavu, pri informovaní je potrebné\ndodržiavať princíp zdržanlivosti a osobné údaje dotknutej osoby sa majú zverejňovať v minimálnom\na nevyhnutnom rozsahu, a to aj v závislosti od toho, či ide o verejnú alebo súkromnú osobu. Dospel\nk záveru, že žalovaný zverejnením mena a priezviska porušil zásadu prezumpcie neviny. Súd prvej\ninštancie poukázal na znenie § 34 ods. 7 zák. 385/2000 Z. z, z ktorého vyplýva, že bez súhlasu\nsudcu nemožno zverejňovať jeho tvár a bydlisko; to sa vzťahuje aj na rodinných príslušníkov sudcu,\nak je to potrebné na účinnú ochranu sudcu a jeho rodiny a rodinní príslušníci s tým súhlasia a sudca\nmá právo aj na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine. Podľa jeho názoru z dôkazu\nfotografie žalobkyne (zverejnenie v denníku SME, v článku „C. sudkyňu oslobodili“ zo dňa 7.12.2012)\nide o pohľad tváre z boku žalobkyne a nie je záberom, kde by žalobkyňa nebola poznateľná, pričom\nvzhľadom na obsah článku, zverejnenie celého mena a priezviska a fotografie žalobkyne je poznateľná.\nPrvoinštančný súd uviedol, že z ust. § 34 ods. 7 zák. 385/2000 Z. z vyplýva, že nie je možné zverejniť\nobydlie žalobkyne a takýto súhlas žalobkyňa nedala, pričom z fotografií v uvedených článkoch, týkajúcich\nsa záberov domov uverejnil žalovaný len panoramatický záber na štvrť (Rakytovce), v ktorej sa nachádza\ndom, ktorý síce bol predmetom trestného konania, ale v zábere je nesporne vyobrazené obydlie\nžalobkyne, na ktoré vyobrazenie nedala súhlas. Súd prvej inštancie uviedol, že z výkladu slova vyplýva,\nže panorámu je možné chápať ako široký rozhľad, vyhliadku, resp. celkový pohľad na krajinu. Stotožnil\nsa s argumentáciou žalobkyne, že ide o mestskú štvrť, nakoľko v tom prípade mala byť zverejnená celá\nštvrť/mestská časť E. (mestská štvrť E. má vyše 600 obyvateľov a na jej území sa nachádza viac ako 200\ndomov a bytov) a nielen záber na pár rodinných domov, z ktorých jeden je obydlím žalobkyne. Vyvodil,\nže zverejnením štvrte E., kde žalobkyňa má obydlie, je porušením práva a zásahom do súkromia ako\naj porušením práva na kľudné užívanie. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal zo zásady, že\nústavne zaručené právo slobody prejavu a právo na informácie môže byť obmedzené (čl. 26 ods. 4\nÚstavy SR) a zároveň poukázal na skutočnosť, že nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia chráni čl. 16\nÚstavy SR a prezumpcia neviny je zakotvená v čl. 50 Ústavy SR, pričom tieto práva sú vyvažujúcim\nkorelatívom pre slobodu tlače, slova a prejavu. Vyjadril názor, že na základe skutkových okolností\nprípadu považoval zverejňovanie plného mena a priezviska, tváre a bydliska žalobkyne v rozpore s §\n11 a § 12 Občianskeho zákonníka, zásadou prezumpcie neviny a ustanovením § 34 zákona č. 385/2000\nZ. z. a je vážnym zásahom do jej súkromia, zdravia, cti a dôstojnosti. Vychádzal z právneho názoru, že\npre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že\nzásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva, chránené ustanovením § 11 Občianskeho\nzákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu SSR z 26.4.1978, sp. zn. 1Cz/32/78). V predmetnom prípade\nboli navyše aj vyvolané následky porušením práva na ochranu osobnosti. Žalobkyňa tvrdila, že sa\nvždy snažila chrániť svoje súkromie, česť, dôstojnosť, meno a dobrú povesť, pričom žalovaný tieto\nhodnoty zverejnením jej mena a priezviska a fotografie jej osoby závažným spôsobom poškodil. Okrem\ntoho, že žalobkyňa sa s nepríjemným pocitom stretávala s ľuďmi, ktorí na ňu šepkajúc ukazovali, je\naj jej postavenie autority na pojednávaniach na Krajskom súde v Banskej Bystrici vážnym spôsobom\nohrozené. Ďalej poukázala na skutočnosť, že zo samotného Dohovoru ako i judikatúry ESĽP vyplýva\npovolený limit slobody prejavu, a tým je práve zachovanie autority súdnej moci. ESĽP mnohokrát potvrdil,\nže záujem na ochrane autority súdov (ako aj sudcov) je silnejší ako záujem na ochrane slobody prejavu.\nSúd prvej inštancie dospel k záveru, že morálne zadosťučinenie formou ospravedlnenia v danom prípade\ns ohľadom na konkrétne okolnosti nepostačuje k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená\nvzniknutá nemajetková ujma na osobnosti žalobkyne, nakoľko jej vážnosť a dôstojnosť bola znížená\nvo vysokej miere. Ospravedlnenie by popritom nebolo žiaducim riešením vzniknutej situácie, keďže\nžalovaný by mohol byť zaviazaný k uverejneniu článku s uvedením mena a priezviska žalobkyne,\nčo by opätovne mohlo viesť k poškodeniu práv žalobkyne. Zároveň uviedol, že vo vzniknutej situácii\nuž neexistuje možnosť, akou by žalovaný mohol upustiť od neoprávnených zásahov, vzhľadom k\ntomu, že noviny boli v septembri 2012 predané čitateľom. Pri úvahe, či sú splnené predpoklady k\nposkytnutiu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadol k vysokej miere nepriaznivého následku\n\nkonania žalovaného spočívajúceho v znížení spoločenskej vážnosti žalobkyne. Konštatoval, že za\ndaných okolností je možné dôvodne vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k intenzite\na trvaniu nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení vážnosti žalobkyne v spoločnosti pociťovala\nako závažnú každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení žalobkyne, a aj preto\nje naplnená skutková podstata pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa §\n13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení. Na základe skutkových okolností a vykonaného\ndokazovania priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12 000 eur. Dospel k záveru, že\nk neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo takým spôsobom, ktorý mal širokú\npublicitu a žalovaný hrubým spôsobom zasiahol do práva na jej ochranu osobnosti a predmetný zásah\ndo práva na ochranu osobnosti vyvolal v jej profesionálnom i osobnom živote negatívne následky\na výrazne utrpela profesijná česť, dôstojnosť a dobré meno, nakoľko zverejnením jej plného mena a\npriezviska, tváre a obydlia si ju spája s trestnou činnosťou široký okruh verejnosti a známych, a to i\nnapriek tomu, že žalobkyňa nikdy nebola právoplatne odsúdená. Pri posudzovaní predmetného zásahu\nžalovaným zverejnením celého mena a priezviska, tváre a obydlia mal za to, že aj keď žalovaný\nrealizoval právo na informácie, tak došlo k porušeniu práva žalobkyne na ochranu osobnosti a do\nneoprávneného zásahu osobného, rodinného a pracovného života. Súd prvej inštancie sa stotožnil s\nargumentáciou žalobkyne pokiaľ ide o rozhodnutia ESĽP, že ESĽP v prípadoch, keď priznáva spravodlivé\nzadosťučinenie v súlade s čl. 41 Dohovoru, málokedy odôvodňuje výšku priznanej náhrady a vo svojich\nrozhodnutiach pri priznávaní spravodlivého zadosťučinenia vychádza z požiadavky spravodlivosti a\nspravodlivého základu, pričom za morálnu škodu ESĽP považuje pocity existenčnej neistoty, stresu,\ndepresie, nemohúcnosti, nespravodlivosti, akejkoľvek bolesti, zlosti, problémov a obťažovania, ktoré si\nžalobkyňa musela vytrpieť. Výška nemajetkovej ujmy je úvahou sudcu a súd prvej inštancie stanovil\nvýšku náhrady na objektívnom základe a priznal za porušenie práva na ochranu osobnosti nemajetkovú\nujmu vo výške 12 000 eur, ktorú považoval za primeranú okolnostiam a dôsledkom neoprávneného\nzásahu do osobnostných práv žalobkyne chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, ako\naj jej ústavných práv a práv chránených Dohovorom. Vo vzťahu k iným rozhodnutiam, týkajúcim sa\nnemajetkovej ujmy v súvislosti s právom na ochranu osobnosti prvoinštančný súd poukázal na vývoj\njudikatúry vo veciach ochrany osobnosti a zmeny v priznaní náhrady nemajetkových ujmy v peniazoch\ns prihliadnutím na zákon o odškodnení obetí trestných činov, preto na argumentáciu žalobkyne v tomto\nohľade neprihliadol a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v časti priznanej náhrady nemajetkovej\nujmy vo výške 12 000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol ako nedôvodnú. V súvislosti s vykonaným\ndokazovaním uviedol, že upustil od dôkazov navrhovaných žalobkyňou (výsluchom svedka F. a A. G.),\nnakoľko žalobkyňa na ich vykonaní netrvala a pokiaľ ide o výsluch svedkyne H. I., ktorú navrhoval\nžalovaný, takýto dôkaz nepripustil. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania podľa\nzásady úspechu v konaní (žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 20 000 eur, súdom priznaná suma\nbola vo výške 12 000 eur, úspech žalobkyne predstavuje 60% a úspech žalovaného 40 %, t. j. čistý\núspech žalobkyne predstavuje 20%).\n3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov I. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie\nžalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p., t. j., že súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné\nna zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Mal za to, že zverejnením napádaných článkov nebolo zasiahnuté do osobnostných\npráv žalobkyne takým spôsobom, ktorý by zakladal vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,\npričom články predstavujú realizáciu ústavného práva autora ako aj žalovaného na slobodu prejavu\na zároveň napĺňajú právo verejnosti na informácie. Upozornil, že predmetom sporu nebol text článkov,\nt. j. súd nemohol a ani nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni za obsah článkov, či konkrétne\nvýroky alebo vyznenie článkov. Podľa jeho názoru napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky riadneho\nodôvodnenia rozhodnutia, je nepreskúmateľný, nakoľko v ňom absentuje zdôvodnenie k argumentácii\nžalovaného, že žalobkyňa bola dlhodobo verejne známa na základe výstupov tlačových, internetových\na televíznych médií, pričom aj o rozsudku ŠTS informovali všetky médiá a mnohé z nich uviedli celé meno\nžalobkyne s tým, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo práve žalovaný porušil prezumpciu neviny.\nSúd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal s argumentmi žalovaného k právu používať meno a priezvisko\nžalobkyne na základe spravodajskej licencie. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie výpovede svedkov\nA. D. a A. C. a ich pravdivosť v odôvodnení rozsudku vôbec nehodnotil, nevykonal výsluch H. I.\n\na nevykonal test proporcionality. Namietal tiež, že prvoinštančný súd sa nevysporiadal s otázkou\npríčinnej súvislosti medzi článkami a zásahom do práv žalobkyne, primeranosti a dôvodnosti zásahu\ndo slobody prejavu žalovaného a neodôvodnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie\npodľa názoru odvolateľa neodpovedal v napadnutom rozhodnutí na právne relevantné ťažiskové otázky\nprečo dal prednosť právu žalobkyne na ochranu osobnosti. Vo vzťahu k výsluchu autorky článku\nuviedol, že iba ona bola oprávnená a schopná súdu objasniť skutkovú situáciu v čase vydania článkov\na dôvodnosť výrazových prostriedkov použitých v článkoch, súd prvej inštancie však bez akéhokoľvek\nodôvodnenia zamietol tento dôkazný návrh, čím bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.\nPodľa jeho názoru z vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť k záveru, že zverejnenie mena\na priezviska žalobkyne predstavuje porušenie prezumpcie neviny, rovnako zverejnenie informácie o tom,\nže žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby neporušuje jej právo byť považovaná za nevinnú. Uviedol,\nže trestné stíhanie žalobkyne bolo medializované už od jeho začiatku v roku 2006 a pravdepodobne\nvšetci čitatelia článkov o žalobkyni a jej trestnom stíhaní vedeli už predtým. Odvolateľ konštatoval, že\nnie je možné dospieť k záveru, že informovanie o oslobodzujúcom rozsudku predstavuje zásah do\nprezumpcie neviny a ani samotné použitie mena a priezviska nikdy nezakladá zásah do prezumpcie\nneviny. Záver súdu prvej inštancie, že cieľ informovať verejnosť o trestnom stíhaní sudcu bolo\nmožné dosiahnuť aj použitím iniciálok považoval žalovaný za rozporný s aktuálnou judikatúrou súdov\na v kontexte súčasných udalostí a trestného stíhania veľkého množstva sudcov za neudržateľný.\nUviedol, že v rozhodnutí Ústavného súdu SR zo dňa 7.10.1998, sp. zn. I. ÚS 65/98, na ktoré odkázal\nsúd prvej inštancie, sa nerieši otázka použitia celého mena a jeho zásah do prezumpcie neviny.\nPoukázal na to, že meno a priezvisko sudcu nepodlieha utajeniu a jeho uverejnenie bolo zrealizované\nna základe spravodajskej licencie. Podľa jeho názoru je irelevantné, že žalobkyňa nedala súhlas na\nzverejnenie svojho mena, keďže médiá nepotrebujú jej súhlas, keď informujú o jej súdnom konaní,\nktoré je verejné (meno a trestná vec sa uvádza v zozname pojednávaných vecí, vyvesí sa na tabuľu\npred pojednávacou miestnosťou aj na webovej stránke súdu). Zopakoval, že žalobkyňa bola široko\na dobrovoľne medializovaná min. od roku 2005, trestne stíhaná bola od roku 2006 a od roku 2009 jej\nbola pozastavená funkcia sudcu, vyšli o nej desiatky článkov a televíznych reportáží, pričom články\nžalovaného vyšli až v roku 2012, keď bola Špecializovaným trestným súdom oslobodená spod obžaloby.\nPoukázal na to, že súd nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa po vyhlásení oslobodzujúceho\nrozsudku ŠTS dávala médiám vyjadrenie a že o oslobodení žalobkyne informovali prakticky všetky médiá\n(aj s použitím mena a priezviska). Odvolateľ tiež namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal právnym\nposúdením následkov prípadného porušenia § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z., keďže tento zákon\nžiadne sankcie ani následky jeho porušenia neustanovuje (na rozdiel od § 25 ods. 3 zákona č. 154/2001\nZ. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry) a odkaz na Občiansky zákon absentuje. Na\nzáklade uvedeného nie je zrejmé, či je priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa\n§\n13 ods. 2 Občianskeho zákonníka legitímnym postupom a spôsobom sankcionovania porušenia § 34\nzákona č. 385/2000 Z. z. V súvislosti s obydlím podľa jeho názoru z dokazovania ani jednoznačne\nnevyplynulo, že k zverejneniu obydlia žalobkyne skutočne došlo, nakoľko žalovaný neupozorňoval ani\nneinformoval čitateľov, kde žalobkyňa býva. V súvislosti s uverejnenou fotografiou žalobkyne odvolateľ\nuviedol, že médiá nemôžu niesť zodpovednosť za to, či niektorí sudcovia sú verejnosti známi aj bez\nzverejnenia ich celej tváre. Podľa jeho názoru skutkový záver, že fotka predstavuje pohľad tváre z boku\nje v rozpore s dôkazmi a definíciou tváre (tvár je predná časť ľudskej hlavy), pričom na fotke nevidieť\noči, ústa ani nos žalobkyne a žalobkyni je vidieť iba vlasy a ľavé ucho a nikto ju nemôže výlučne\npodľa danej fotky jednoznačne identifikovať. Odvolateľ uzavrel, že žiadnym spôsobom výkladu obsahu\nčlánkov nie je možné dospieť k záveru, že by články spájali žalobkyňu s trestnou činnosťou, nakoľko\ninformovali, že žalobkyňa bola obžalovaná a takýto spôsob informovania je prípustný. Predmetom\nžaloby je však len použitie mena a 2 fotografií a nie je jasné, ako fotografia môže porušiť prezumpciu\nneviny žalobkyne a tiež púhe použitie mena nemôže vyvolať negatívny nezákonný zásah. Zopakoval,\nže súd pochybil ako vyhodnotil výpovede svedkov a neuviedol žiadny dôkaz, na základe ktorého\npriznal žalobkyni nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12 000 eur. Odvolateľ ďalej namietal,\nže súd prvej inštancie sa nezaoberal testom proporcionality predloženým žalovaným a vlastný test\nnevykonal. Mal za to, že právo médií na slobodu prejavu a verejnosti na informácie o trestnom stíhaní\nsudcov musí mať prednosť pred právom sudcov na ochranu svojho mena a priezviska. Uviedol, že\nsúd prvej inštancie sa nezaoberal skutočnosťou, či uloženie sankcie žalovanému a z toho plynúci\nzásah do ústavou garantovanej slobody médií je opatrením v demokratickej spoločnosti nevyhnutným,\nči skutočne existuje naliehavá potreba takéhoto opatrenia. Súd podľa jeho názoru rozhodol v rozpore\ns konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR a ESĽP, podľa ktorej musí sudca strpieť vyššiu mieru\nkritiky ako bežný občan; médiá majú právo informovať o trestnom stíhaní sudcu a môžu informovať\n\no existujúcich podozreniach zo spáchania trestnej činnosti sudcu. V súvislosti s náhradou nemajetkovej\nujmy uviedol, že pociťovanie a prežívanie nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej\nosoby alebo jej vážnosti v značnej miere sa musí hodnotiť vždy objektívne, prihliadnuc ku konkrétnej\nsituácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo, ako i k osobe, hlavne jej veku a postaveniu. Vyčítal\nsúdu prvej inštancie, že pri priznaní nároku vychádzal len zo všeobecných teoretických východísk a svoje\nrozhodnutie nepodložil žiadnymi konkrétnymi závermi. Záver súdu prvej inštancie, že pre úspešné\nuplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah je\nobjektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené § 11 Občianskeho zákonníka, nie je podľa\nnázoru odvolateľa správny, nakoľko sa nevzťahuje na prípad žalobkyne, keďže tento záver sa aplikuje\nvýlučne na spory o morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a prejednávaná\nvec je o nároku na peňažnú náhradu podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného\nžiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie.\n4. Proti rozsudku v rozsahu výroku III. podala odvolanie aj žalobkyňa z dôvodu podľa\n§ 365 ods.\n1 písm. h) C.s.p., t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci. Úvahu súdu prvej inštancie pri určení rozsahu náhrady trov konania považovala za nesprávnu,\nnakoľko pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy je potrebné rozlišovať medzi tým, čo je v konaní\nzákladné a čo sprevádzajúce, pričom za základné je potrebné považovať rozhodnutie o tom, že do\nžalobcovho práva bolo zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je iba sekundárnou otázkou, ktorá závisí\nod úvahy súdu. Uviedla, že posudzovanie miery úspechu vo veci je nutné spájať nie s výškou priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy, ale s rozhodnutím o tom, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Podľa jej\nnázoru napriek tomu, že Civilný sporový poriadok neobsahuje výslovnú úpravu priznávania nároku na\nnáhradu trov konania v prípadoch, kedy rozhodnutie o výške nároku závisí od úvahy súdu, zmysel a účel\npôvodnej právnej úpravy (§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) nebol ani v novej právnej úprave\npopretý. Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS\n56/2017 a sp. zn. III. ÚS 475/2018. Mala za to, že v jej prípade boli naplnené všetky znaky predpokladané\njudikatúrou Ústavného súdu SR pre priznanie plnej náhrady trov konania, nakoľko jej bola priznaná\naspoň časť uplatneného nároku a súd prvej inštancie potvrdil zásah do jej práv v každom jednotlivom\nprípade tvrdenom žalobkyňou. Uviedla, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzala v jej\nprípade z úvahy súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku poukázal na vývoj judikatúry vo veciach ochrany\nosobnosti (čo do výšky náhrady nemajetkovej ujmy), kedy neprihliadol k rozhodnutiam z rokov 2005\na 2008, na ktoré poukazovala žalobkyňa, avšak žalobkyňa nemohla v čase podania žaloby tento posun\nv judikatúre predvídať a ani zohľadniť pri podaní žaloby. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd\nzmenil rozsudok vo výroku III. tak, že prizná žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému\nv rozsahu 100%.\n5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 10.9.2021, v ktorom nesúhlasil\ns argumentáciou žalobkyne v súvislosti s náhradou trov konania. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie\npostupoval správne, ak posudzoval úspech v spore porovnaním žalobnej žiadosti a výroku, ktorým\nsa rozhodlo vo veci samej. Poukázal na právnu teóriu, v zmysle ktorej strany zámerne nadhodnotia\nvýšku sporu, aby odmena advokáta bola čo najvyššia a pod., pričom súdna prax sa v takomto prípade\nprikláňa k riešeniu, a to najmä s ohľadom na zastúpenie strany advokátom, ktorý má poznať aspoň\nbežnú judikatúru v žalovanej veci, a napriek tomu, že žalobca bol v základe sporu úspešný, takýto\nvýkon práva by ho nemal chrániť a náhradu trov konania nepriznávala nikomu alebo postupovala podľa\nzásady úspechu. Poukázal tiež na rozhodnutie ESĽP Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko, podľa ktorého pri\nurčovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá\nje priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada\nza porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov\nprevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy. Uviedol, že\ntúto rozhodovaciu prax ESĽP prebrali aj slovenské súdy s odkazom na rozhodnutie Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 15Co/225/2019. Konštatoval, že žalobou napadnutý článok bol uverejnený dňa\n7.9.2012 a v tom čase bol platný a účinný zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených\nnásilnými trestnými činmi, pričom podľa § 5 ods. 1 cit. zákona ak bola trestným činom spôsobená smrť,\npoškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, čo v danom\nčase predstavovalo sumu 16 360 eur. Vzhľadom k uvedenému bola podľa jeho názoru žalobkyňou\nuplatňovaná suma premrštená, neadekvátna a v rozpore s prípustnými limitmi. Navrhol, aby odvolací súd\nrozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie\n\na v prípade, ak odvolací súd nevyhovie odvolaniu žalovaného, alternatívne navrhol, aby odvolací súd\nnevyhovel odvolaniu žalobkyne a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a uložil žalobkyni povinnosť\nnahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 100%.\n6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa v podaní zo dňa 9.9.2021, v ktorom uviedla, že\nargumenty žalovaného k medializácii žalobkyne pred vydaním namietaných článkov sú bezvýznamné\npre rozhodnutie vo veci, nakoľko jednorazovým súhlasom s uverejnením mena, priezviska a tváre\nv minulosti žalobkyňa nezaložila časovo a vecne neobmedzené právo médií na zverejňovanie jej celého\nmena, priezviska a tváre. Pokiaľ ide o zásahy iných vydavateľov do osobnostných práv žalobkyne,\nmala za to, že táto skutočnosť nezbavuje žalovaného zodpovednosti za jeho vlastné protiprávne\nkonanie. Vo vzťahu k argumentom žalovaného o použití mena a priezviska na základe spravodajskej\nlicencie odkázala na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bodoch 37., 38., 39. a 40.\nK namietanej dôveryhodnosti svedkov uviedla, že samotná existencia vzťahu svedka k osobe žalobkyne\nnie je postačujúca na spochybnenie dôveryhodnosti svedka, pričom poukázala na závery rozhodnutia\nÚstavného súdu sp. zn. III. ÚS 276/2014. Podľa jej názoru výsluch svedka H. I. nemohol prispieť\nk náležitému objasneniu veci aj z dôvodu, že zodpovednosť za porušenie osobnostných práv je\nkoncipovaná ako objektívna zodpovednosť, preto dôvody, pre ktoré žalovaný použil zvolené slovné\na obrazové prostriedky, sú irelevantné pre posúdenie, či ich použitím došlo alebo nedošlo k zásahu do\nosobnostných práv žalobkyne. Vo vzťahu k testu proporcionality poukázala na to, že súd prvej inštancie\ntento test vykonal a jeho závery uviedol v bodoch 44., 45. a 46. odôvodnenia rozhodnutia. Mala za to, že\npríčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy bola preukázaná výpoveďou svedkov.\nPodľa jej názoru súd prvej inštancie primeranosť a dôvodnosť zásahu do slobody prejavu žalovaného\nodôvodnil v bodoch 44., 45. a 46., pričom opakované mediálne prepieranie určitej osoby v súvislosti\ns trestnou činnosťou navodzuje dojem, ktorého dôsledkom je stotožnenie tejto osoby s páchateľom\ntrestného činu a to bez ohľadu na právoplatný oslobodzujúci rozsudok, preto je potrebné limitovať\nprávo žalovaného na slobodu prejavu zverejnením iniciál osôb obvinených či obžalovaných z trestnej\nčinnosti. Výška nemajetkovej ujmy bola v rozsudku podľa jej názoru odôvodnená v bodoch 51., 52.,\n53. a 54. Nesúhlasila s argumentáciou žalovaného o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a žalovaný\npodľa jej názoru neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré dospel k takémuto záveru. Vo vzťahu\nk legitímnemu záujmu na zverejnení celého mena a priezviska žalobkyne uviedla, že podľa jej názoru\ntakýto legitímny záujem neexistoval a s týmto tvrdením sa stotožnil aj súd prvej inštancie. V súvislosti\ns argumentáciou žalovaného, že s porušením ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000\nZ.\nz. nie je spojená sankcia v zmysle ust. § 13 Občianskeho zákonníka uviedla, že takýto záver je\nneudržateľný nielen z hľadiska prípustnosti analógie v občianskom práve, ale aj s ohľadom na základný\nprincíp deliktuálnej zodpovednosti (§ 420 Občianskeho zákonníka). Podľa jej názoru ust. § 13 a nasl.\nObčianskeho zákonníka slúžia nielen na ochranu pred zverejnením mena a priezviska, ale aj na ochranu\npred zverejnením podobizne, pričom súčasťou nárokov podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka je\naj nárok na náhradu škody, ak bola spôsobená protiprávnym konaním, ktoré je zároveň zásahom do\nosobnostných práv s tým, že Občiansky zákonník nerozlišuje medzi škodou majetkovou a nemajetkovou.\nPokiaľ ide o zverejnenie fotografie obydlia žalobkyne, mala za to, že súd prvej inštancie správne\nvzal do úvahy sprievodný text k fotografii, veľkosť štvrte Rakytovce ako aj samotný obsah fotografie,\npričom nejde o panoramatický záber. Závery súdu prvej inštancie ohľadom fotografie tváre považoval\nza správne, keď súd prihliadol na skutočnosť, že žalobkyňa je na fotografii jednoznačne rozpoznateľná.\nUviedla, že hoci sudca musí zniesť vyššiu mieru zásahov do jeho osobnostných práv než bežní občania,\nnejde u neho o takú mieru zásahov ako v prípade politikov a uvedená nižšia miera ochrany odôvodňuje\nuverejnenie informácie o trestnom stíhaní sudcu (pri iných páchateľoch sa spravidla neuvádza ich\npovolanie), neodôvodňuje však zverejnenie celého mena a priezviska, tváre a obydlia sudcu. Zdôraznila,\nže unesenie dôkazného bremena je pri sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy potrebné skúmať vo\nsvetle zásady nahradenia nemožného dôkazu rozumnou úvahou súdu o tom, či by každá iná osoba\nv postavení žalobcu prežívala nastolený protiprávny stav rovnako ako tvrdí žalobca. Podľa jej názoru\nje nepochybné, že opakované mediálne prepieranie osoby žalobkyne v spojení s trestnou činnosťou by\nnielen žalobkyňa, ale aj každá iná osoba v postavení žalobcu prežívala ako krivdu spojenú s pocitmi\nhanby, strachu, pohoršenia a sociálnej izolácie.\n7. Žalovaný reagoval podaním zo dňa 9.11.2021 a vo vzťahu k dôveryhodnosti svedkov poukázal na\nto, že v odvolaní prezentoval svoje výhrady voči postupu súdu, ktorý nevyhodnotil svedecké výpovede\nsvedkov a ich možnú zaujatosť pre blízky vzťah k žalobkyni a pre negatívny postoj voči žalovanému.\nV tomto smere odkázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 36/2018. V súvislosti s testom\n\nproporcionality namietal, že v odôvodnení rozsudku sa test proporcionality nenachádza a nevidí ho ani\nv bodoch 44., 45. a 46. rozsudku.\n8. Žalobkyňa v podaní zo dňa 19.11.2021 v súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov konania uviedla, že\nnejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,\npričom nemožno žalobcu ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na\nzáklade úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pokiaľ žalovaný namietal zámerným navyšovaním hodnoty\nsporu za účelom zvýšenia odmeny/náhrady právneho zástupcu, nezohľadnil špecifiká prejednávaného\nsporu. Ak žalovaný uviedol ako najvyššiu prípustnú výšku náhrady za nemajetkovú ujmu sumu 16 360\neur, pri prepočte odmeny za jeden úkon právnej služby činí rozdiel v náhrade trov právneho zastúpenia\nmedzi hodnotou sporu 20 000 eur a 16 360 eur sumu 49,80 eur za jeden úkon právnej služby, preto\nargumentáciu o dosiahnutí prospechu považovala za absurdnú. V súvislosti s výškou požadovanej\nnáhrady poukázala na to, že v čase podania žaloby vychádzala pri určení výšky nemajetkovej ujmy\nz judikatúry súdov Slovenskej republiky a neskoršia zmena v judikatúre nemôže mať za následok\nposúdenie uplatneného nároku ako uplatnenie neprimerane vysokého nároku alebo ako zámerného\nnavyšovania hodnoty sporu.\n9. Žalovaný v duplike zo dňa 6.12.2021 uviedol, že pokiaľ ide o najvyššiu sumu prípustnú podľa judikatúry\nESĽP, táto patrí obetiam v prípade, ak bola trestným činom spôsobená smrť, pričom v prípade žalobkyne\nišlo o nepomerne miernejší zásah, preto nemožno porovnávať túto zákonom povolenú maximálnu\nčiastku možnej náhrady ujmy a žalobkyňou uplatňovaný nárok. Mal za to, že už v čase podania\nžaloby bolo zrejmé, že nárok žalobkyne je neprimerane vysoký. Poukázal tiež na to, že kritériá na\npriznávanie náhrady nemajetkovej ujmy sa etablovali v súdnej praxi slovenských súdov a ESĽP dávno\npred podaním žaloby žalobkyne a žalobkyňou uvádzané rozsudky o vysokých čiastkach nemajetkovej\nujmy predstavujú excesy, t. j. výnimočné a nelegitímne vybočenie zo súdnej praxe.\n10. Žalobkyňa v podaní zo dňa 9.12.2021 už neuviedla žiadnu novú argumentáciu a odkázala na svoje\npredchádzajúce vyjadrenia.\n11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania\n(§ 379,\n§ 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 C.s.p.), na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 10.12.2025 za\núčasti sporových strán a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej\nčasti zmeniť.\n12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala titulom ochrany osobnosti od žalovaného\nnáhrady nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že žalovaný uverejnil dňa 7.9.2012\nv denníku SME článok „Banskobystrickú sudkyňu oslobodili“ a v týždenníku MY BANSKOBYSTRICKÉ\nNOVINY článok „C. sudkyňa slobodná – čelila podozreniam z korupcie“, pričom v týždenníku MY\nBANSKOBYSTRICKÉ NOVINY zverejnil celé meno a priezvisko žalobkyne ako aj fotografiu jej obydlia\na v denníku SME zverejnil celé meno a priezvisko žalobkyne ako aj fotografiu jej osoby a jej obydlia.\nUvedeným konaním jej mala vzniknúť ujma na cti, dôstojnosti, mene, dobrej povesti a súkromnom živote.\n13. Odvolací súd v poradí prvým rozsudkom rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku III. o trovách\nkonania zmenil tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.\nV zostávajúcej napadnutej časti (výrok I.) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni priznal\nproti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd zopakoval test\nproporcionality a konštatoval, že v prípade žalobkyne ako sudkyne ide o osobu verejného záujmu\na v prípade žalovaného ide o osobu, ktorá má privilegované postavenie a vzťahuje sa na neho\nzvýšená miera ochrany v súvislosti so slobodou prejavu (vydavateľ periodickej tlače). Vzhľadom k tomu,\nže informácie zverejnené žalovaným sa týkali trestného stíhania žalobkyne (konkrétne oslobodenia\nspod obžaloby pred prvoinštančným trestným súdom), vyvodil, že išlo o informáciu, na ktorej bol\nlegitímny verejný záujem (trestné stíhanie sudcu), pričom informácie boli zverejnené jednak v denníku\ns celoštátnou pôsobnosťou (SME) a tiež v týždenníku s regionálnou pôsobnosťou (región, v ktorom\nbýva a pracuje žalobkyňa), teda zverejnené informácie sa dostali do dispozície širokého okruhu\nčitateľov s tým, že k zverejneniu informácie došlo v čase trestného stíhania žalobkyne, a to po\noslobodzujúcom prvoinštančnom rozhodnutí trestného súdu. Vo vzťahu k posúdeniu kolízie slobody\nprejavu a ochrany osobnosti považoval odvolací súd za problematickú otázku AKO došlo k zverejneniu\ninformácií o žalobkyni. Vyvodil, že na zverejnení celého mena a priezviska žalobkyne nebol legitímny\n\nverejný záujem a postačovalo uvedenie iniciálok žalobkyne vychádzajúc z toho, že ochrana mena\nžalobkyne ako fyzickej osoby vyplýva z § 11 Občianskeho zákonníka a primerane aj z § 34 ods. 7\nzákona č. 385/2000 Z. z. Zverejnenie celého mena a priezviska osoby v súvislosti s neprávoplatne\nskončeným trestným stíhaním tejto osoby považoval odvolací súd za neoprávnený zásah do práva na\nochranu osobnosti a takéto konanie nepovažoval za výkon spravodajskej licencie, keďže informovanie\n(hoci aj pravdivé) o trestnom stíhaní, ktoré nie je právoplatne skončené, pri plnom zverejnení mena\na priezviska dotknutej osoby je v rozpore s právom na ochranu mena, a to bez ohľadu na skutočnosť,\nže v prípade žalobkyne ide o osobu verejného záujmu, s tým, že nie je žiadny rozumný dôvod, aby\nosoby, ktoré sú trestne stíhané, neboli až do právoplatného (odsudzujúceho) rozhodnutia trestného\nsúdu primerane chránené, a to v súvislosti s použitím ich mena. Poukázal na to, že v danom prípade\nnaviac žalobkyňa po rozhodnutí trestného súdu výslovne odoprela súhlas na zverejnenie jej podobizne\na osobných údajov. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že meno a priezvisko žalobkyne mohol\nzverejňovať, keďže bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu (výveske pred pojednávacou miestnosťou\na súdnom webe) v súvislosti s pojednávaním, odvolací túto nepovažoval za dôvodnú, nakoľko v danom\nprípade ide o zverejnenie osobných údajov na úradné účely, a to s nepomerne menšou „medializáciou“.\nOdvolací súd mal tiež za to, že ani skutočnosť, že žalobkyňa dobrovoľne v roku 2006 privolila\nk zverejneniu jej mena a podobizne v médiách, nemá vplyv na vyhodnotenie zásahu žalovaného\nako oprávneného, nakoľko ak žalobkyňa niekoľko rokov predtým dobrovoľne vystúpila v médiách (s\nuvedením mena, priezviska a zverejnením svojej podobizne), uvedené bolo uskutočnené v súvislosti\ns úplne inou skutkovou situáciou a nemalo nič spoločné s jej (neskorším) trestným stíhaním (išlo\no informovanie o nájdenom odpočúvacom zariadení v kancelárii sudkyne ako aj o vyhrážkach smrťou\nvoči jej osobe). Podľa názoru odvolacieho súdu táto skutočnosť mala viesť k ešte obozretnejšiemu\ninformovaniu o trestnom stíhaní sudkyne v súvislosti s ochranou jej mena, podobizne a obydlia. Konanie\nžalobkyne, spočívajúce v jej predchádzajúcom vystúpení v médiách zároveň podľa názoru odvolacieho\nsúdu nebolo možné vyhodnotiť ako súhlas na vecne a časovo neobmedzené zverejňovanie svojho mena\na podobizne. Odvolací súd nepovažoval argumentáciu žalovaného, že mnohé iné médiá uviedli meno\na priezvisko žalobkyne v súvislosti s informovaním o jej oslobodení spod obžaloby, za spôsobilú zbavenia\nsa zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne, pričom v danom\nprípade nešlo u žalovaného ani o prevzaté (už zverejnené) informácie. Vo vzťahu k zverejneniu fotografie\nžalobkyne odvolací súd konštatoval, že hoci podľa jeho názoru je žalobkyňa na uvedenej fotografii málo\nrozpoznateľná, považuje jej zverejnenie zo strany žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných\npráv žalobkyne a za porušenie ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z.\n(bez\nsúhlasu sudcu nemožno zverejňovať jeho tvár a bydlisko). Uvedený zásah hodnotil v spojitosti so\nsúčasným zverejnením jej celého mena a priezviska v článku žalovaného ako aj so skutočnosťou, že\nna zverejnenie svojej tváre žalobkyňa nedala súhlas, resp. takýto súhlas výslovne odoprela, pričom\nžalovaný neuviedol žiadny legitímny dôvod na informovanie verejnosti o trestnom stíhaní žalobkyne\ntakýmto spôsobom okrem všeobecnej argumentácii o spravodajskej licencii. Pokiaľ ide o zverejnenie\nfotografie obydlia žalobkyne, odvolací súd konštatoval, že čitateľovi bolo zrejmé, že na fotografiách\nsa nachádza obydlie žalobkyne s tým, že žalovaný ani v tomto prípade neuviedol žiadny rozumný\na legitímny dôvod na takýto spôsob informovania verejnosti o trestnom stíhaní žalobkyne. Odvolací\nsúd vyhodnocujúc všetky tvrdené zásahy do osobnostných práv žalobkyne nielen samostatne, ale\naj v celkovom kontexte vyvodil, že zo strany žalovaného nešlo o cieľ objektívneho informovania\nverejnosti o dôležitej otázke verejného záujmu alebo o vecnú a odôvodnenú kritiku nejakého dôležitého\nspoločenského javu, a to napriek skutočnosti, že v článku je informácia, že žalobkyňa bola oslobodená\nspod obžaloby. Vzal do úvahy, že trestné konanie voči žalobkyni nebolo právoplatne skončené, pričom\nkaždé informovanie v takomto štádiu trestného konania musí byť maximálne vecné a s najvyšším\nzreteľom na ochranu osobnostných práv dotknutej osoby, ktorá je fakticky spájaná s určitou trestnou\nčinnosťou, za ktorú nebola právoplatne odsúdená. Odvolací súd v danom prípade konštatoval, že\nnie je namieste uprednostniť právo na slobodu prejavu pred právom na ochranu osobnosti, nakoľko\nspôsob, akým boli zo strany žalovaného poskytnuté informácie verejnosti, nezodpovedá požiadavke\nna objektívne a pravdivé informovanie o veciach verejných, a to vzhľadom na porušenie zákonných\nustanovení ako aj výslovného nesúhlasu žalobkyne na zverejnenie jej podobizne a osobných údajov. Vo\nvzťahu k svedeckým výpovediam uviedol, že vo výpovediach svedkov sa neprejavili žiadne nezrovnalosti\nalebo rozpory, ktoré by mohli spochybniť tieto dôkazy; možno ich hodnotiť ako konzistentné, podporujúce\na preukazujúce väčšinu tvrdení žalobkyne, pričom samotný fakt, že ide o blízke osoby alebo rodinných\npríslušníkov, nediskvalifikuje tieto osoby ako svedkov bez ďalšieho, zvlášť, keď ide o preukazovanie\nzásahu do rodinného, pracovného a spoločenského života žalobcu; výpovede svedkov nejavili známky\nnejakého koordinovaného spoločného postupu, keďže každý z nich sa vyjadroval svojimi vlastnými\n\nvyjadrovacími prostriedkami a k rôznym okolnostiam, ktoré súviseli s ich vlastným vnímaním skutočnosti\nvo vlastnom prostredí. Odvolací súd sa vysporiadal aj s námietkou žalovaného o nedôveryhodnosti\na zaujatosti svedkov. Zo svedeckých výpovedí ako aj z výpovede žalobkyne vyplynulo, že predmetný\nčlánok (v rozsahu zverejnenia mena a priezviska žalobkyne, časti jej tváre a obydlia) v denníku\na týždenníku prevádzkovaných žalovaným predstavoval závažný zásah do práva žalobkyne na ochranu\nosobnosti, a to predovšetkým do práva na súkromie a tiež v podobe zníženia jej cti a vážnosti,\nujmy v osobnej, rodinnej, a čiastočne pracovnej a spoločenskej sfére života. Berúc do úvahy všetky\nskutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré boli preukázané, odvolací súd dospel k záveru, že\nv prípade žalobkyne išlo o taký zásah do jej osobnostných práv, že primerané zadosťučinenie za daných\nokolností nie je postačujúce, a je teda prípustné priznať žalobkyni nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch podľa v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zohľadňujúc osobitosti daného prípadu\na porovnaním priznaných náhrad v obdobných sporoch odvolací súd dospel k záveru, že náhrada\nvo výške 12 000 eur sa javí ako primeraná. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu\nprvej inštancie v prisudzujúcej napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil\ns odvolacími námietkami žalobkyne vo vzťahu k rozhodnutiu prvoinštančného súdu o trovách konania a\nzmenil výrok napadnutého rozsudku týkajúci sa trov konania tak, že žalobkyni ako plne úspešnej v spore\npriznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov konania. O trovách odvolacieho konania odvolací\nsúd rozhodol podľa zásady úspechu v spore a nárok na ich plnú náhradu priznal v odvolacom konaní\núspešnej žalobkyni proti neúspešnému žalovanému.\n14. Najvyšší súd SR ako dovolací súd uznesením zo dňa 29.5.2025, sp. zn. 4Cdo/59/2024 zrušil\nrozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k záveru, že súdy\npri skúmaní (ne)oprávnenosti zásahu do osobnostných práv žalobkyne konaním žalovanej a s tým\nspojeného stretu slobody prejavu a osobnostných práv žalobkyne vyhodnocovali rozhodné skutočnosti\njednostranne, v niektorých ohľadoch až svojvoľne, keď na jednej strane neprimerane zvýraznili okolnosti\nsvedčiace v prospech ochrany základných práv žalobkyne, zatiaľ čo na strane druhej bagatelizovali\nústavne relevantné argumenty v prospech slobody prejavu a legitímneho verejného záujmu. Dovolací\nsúd v súvislosti s testom proporcionality konštatoval, že aplikačný rámec úvah odvolacieho súdu\nvykazuje znaky arbitrárnosti, keďže jednotlivé zložky testu neaplikoval v súlade s početnou judikatúrou\nústavného súdu a ESĽP. V súvislosti s deklarovaným porušením ustanovenia § 34 ods. 7 zákona č.\n385/2000 Z. z., uviedol, že výklad súdov nemožno považovať za presvedčivý, keďže úplne opomína\nosobitné postavenie žalobkyne ako osoby verejného záujmu, pre ktorú je miernejšia ochrana súkromia\nz ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľná s tým, že aplikácia uvedeného ustanovenia bez použitia\nkorektívu primeranosti obsiahnutého v jeho druhej vete tak odporuje zmyslu predmetného zákonného\nustanovenia. Podľa názoru dovolacieho súdu vo vzťahu k zverejneniu celého mena a priezviska\nodvolací súd svoj záver o potrebe anonymizácie (použitia iniciálok) riadne nezdôvodnil, keď absentuje\nrelevantné vysvetlenie, prečo v prípade osoby, ktorá pôsobí ako sudkyňa a ktorá bola obžalovaná\nz trestnej činnosti, zverejnenie jej mena a priezviska nemôže byť predmetom verejného záujmu a\nnepožíva ochranu z pohľadu slobody prejavu či práva na informácie, pričom takýto právny záver\nnemá oporu ani v zákone, ani v priliehavej judikatúre najvyšších súdnych autorít. Podľa názoru\ndovolacieho súdu odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol viacero kategorických tvrdení bez\nnáležitého zdôvodnenia, ktoré neprimerane oslabujú význam verejného záujmu, naviac bez zohľadnenia\nosobitného postavenia žalobkyne a takýto prístup nie je v súlade s princípom proporcionality ani\ns ústavnými garanciami rovnováhy medzi právom na ochranu osobnosti a slobodou prejavu. Ako\nnepodložene pôsobiace vyhodnotil aj priznanie právnej relevancie tvrdeniu, že žalobkyňa po rozhodnutí\ntrestného súdu výslovne odoprela súhlas so zverejnením svojej podobizne a osobných údajov, pričom\ntúto okolnosť nemožno vykladať ako prekážku verejného informovania o výkone verejnej funkcie, pokiaľ\nje predmetom mediálneho záujmu v kontexte trestného stíhania. Odvolaciemu súdu zároveň vytkol, že\nnáležite nezohľadnil, že ochrana mena sudcu nie je absolútna a že ustanovenie § 34 ods. 7 zákona\nč. 385/2000 Z. z. nebráni zverejneniu informácií, ktoré sa týkajú jeho činnosti, pokiaľ ide o otázky\nlegitímneho verejného záujmu. Za nedostatočne odôvodnený považoval záver odvolacieho súdu týkajúci\nsa zverejnenia mena žalobkyne na úradnej tabuli súdu, resp. súdnom webe, ktoré sprevádzalo konanie\nv predmetnej trestnej veci, keď z pohľadu účelu úradnej tabule súdu (vývesky pred pojednávacou\nmiestnosťou) ide o verejné údaje v rámci zákonom garantovaného princípu verejnosti súdneho konania,\npričom okrem iného chráni aj účastníkov konania pred výkonom justície v tajnosti, bez verejnej kontroly\na ich ďalšie spracovanie v médiách preto nemožno automaticky považovať za protiprávny zásah do\nosobnostných práv. Dovolací súd konštatoval, že odvolací súd v rámci vykonaného testu proporcionality\nnedostatočne posúdil mieru legitímneho verejného záujmu a pri svojom rozhodovaní plnohodnotne\n\nnezohľadnil ústavnoprávne rámce, ktoré limitujú rozsah ochrany osobnosti verejne činných osôb v\ndemokratickej spoločnosti. Vo vzťahu k zverejneniu fotografie tváre žalobkyne, považoval dovolací súd\nzávery odvolacieho súdu za nepresvedčivé, nakoľko sa náležite nevysporiadal s námietkami žalovanej,\nže na zverejnenej fotografii nie je zachytená tvár žalobkyne, ale len jej vlasy a ľavé ucho, ktorá\nargumentácia vyvoláva oprávnené pochybnosti, na základe akých úvah odvolací súd dospel k záveru,\nže je na nej zverejnená tvár žalobkyne.\nZa nepresvedčivé považoval dovolací\nsúd aj úvahy odvolacieho súdu o neoprávnenosti zverejnenia fotografie obydlia žalobkyne, keď síce\nkonštatoval, že čitateľovi článku muselo byť zrejmé, že na fotografii je vyobrazený dom žalobkyne,\navšak túto úvahu nepodložil žiadnou dôkaznou analýzou ani nevyhodnotil relevantné okolnosti, ktoré\ntakýto záver spochybňujú.\nZo spisu jednoznačne vyplýva, že ide o záber väčšej časti\nmestskej štvrte, na ktorom sa nachádza viacero rodinných domov, pričom konkrétny dom žalobkyne nie\nje v texte výslovne identifikovaný a popis pod fotografiou uvádza len všeobecnú informáciu: „E. – štvrť,\nktorej sa kauza týka.“ Odvolací súd sa nezaoberal tým, či je dom žalobkyne na fotografii pre bežného\nčitateľa identifikovateľný bez predchádzajúcej znalosti jeho exteriéru a opomenul tiež kľúčový aspekt, že\nzverejnenie fotografie predmetnej štvrte malo vecnú súvislosť s obsahom spravodajstva, keďže trestné\nstíhanie žalobkyne súviselo práve so zateplením rodinného domu nachádzajúceho sa v tejto lokalite.\nDovolací súd konštatoval, že v takomto prípade nejde o svojvoľné alebo bulvárne zverejnenie, ale o\nvizualizáciu faktického kontextu, ktorá môže byť legitímnym prostriedkom novinárskeho spravodajstva\n– za predpokladu, že nedochádza k náležite zdôvodnenému neprimeranému zásahu do súkromia.\nZáver odvolacieho súdu, že zverejnenie fotografie bez ďalšieho predstavovalo porušenie § 34 ods.\n7 zákona č. 385/2000 Z. z. hodnotil dovolací súd ako zjednodušený a formalistický, keďže odmieta\nreflektovať požiadavku na vyváženie práva na súkromie so slobodou prejavu a právom verejnosti na\ninformácie a odvolací súd týmto prístupom opomenul ustálenú judikatúru ústavného súdu aj ESĽP,\npodľa ktorej verejne činné osoby, najmä sudcovia, požívajú miernejšiu mieru ochrany súkromia, ak je\nzásah primeraný a podložený verejným záujmom. Dovolací súd konštatoval, že napadnutý rozsudok je\nnedostatočne odôvodnený a z toho dôvodu nepreskúmateľný aj v časti týkajúcej sa priznania náhrady\nnemajetkovej ujmy, keď záver odvolacieho súdu o nemateriálnej ujme, ktorá mala žalobkyni vzniknúť, sa\npremietla do odôvodnenia rozhodnutia o priznanej výške v minimálnej miere, odôvodnenie napadnutého\nrozsudku týkajúce sa výšky nemajetkovej ujmy považoval za arbitrárne a zjavne neodôvodnené,\nneprimerane prísne a nezohľadňujúce okolnosti predmetnej veci a nekorešponduje s judikatúrou ESĽP,\nv zmysle ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti,\npričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. V\nodôvodnení odvolacieho súdu absentujú akékoľvek úvahy, ktoré by smerovali k záveru o závažnom\nzásahu do práva žalobkyne na súkromie alebo o vzniku následkov v podobe zníženia jej cti a vážnosti,\nprípadne ujmy v osobnej, rodinnej, či spoločenskej sféry života; z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nnie je zrejmé, z akých konkrétnych skutkových zistení odvolací súd pri svojich záveroch vychádzal;\nzávažnosť tvrdených následkov považoval za preukázanú výlučne na základe svedeckých výpovedí\nsyna a manžela žalobkyne; závery týkajúce sa psychickej ujmy žalobkyne či zníženia jej vážnosti a\nobčianskej cti v spoločnosti neboli relevantne odôvodnené; odvolací súd v tejto súvislosti adekvátne\nnezohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa naďalej vykonáva funkciu sudkyne, čo samo o sebe nesvedčí\no zásadnom narušení jej odbornej povesti alebo spoločenského postavenia. Dovolací súd uzavrel, že\npriznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy – pokiaľ ide o jej dôvod a výšku - nemá oporu vo\nvykonanom dokazovaní, ktoré nepreukázalo, že dôstojnosť a vážnosť žalobkyne bola v spoločnosti\nznížená v značnej miere, ktorú vyžaduje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd poukázal\naj na reflexiu ústavného súdu (I. ÚS 408/2010), podľa ktorej v sporoch, v ktorých sa sudca domáha\nochrany osobnosti, a o to viac značných finančných náhrad, vzniká legitímny problém „sudca súdi\nsudcu“ so zvýšeným rizikom možného korporatívneho správania sa predstaviteľov súdnej moci, čo pri\nopakovane pochybných či nedostatočne vyargumentovaných záveroch môže ohroziť legitimitu celého\nsudcovského stavu. Na základe uvedeného dovolací súd uzavrel, že nižšie súdy pri hodnotení zásahu\ndo osobnostných práv žalobkyne nepostupovali v súlade s ústavne vyžadovanými štandardmi realizácie\ntestu proporcionality, ich právne závery neboli opreté o dôkladné a objektívne zhodnotenie dôkazov\na zároveň náležite nezohľadnili ústavnoprávne limity ochrany osobnosti verejne činných osôb, ako\naj význam slobody prejavu a verejnej kontroly výkonu verejnej moci. Vyslovil, že odvolací súd má\nzohľadniť závery vyjadrené v zrušujúcom uznesení s prihliadnutím na skutočnosť, že inkriminovaný\nčlánok obsahuje pravdivé informácie o oslobodení žalobkyne spod obžaloby, čim žalovaná nesporne\nsplnila základný atribút pri informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu a v prípade, že na\nzáklade ďalšieho dokazovania a právneho posúdenia dospeje k záveru, že sú splnené všetky znaky\n\nneoprávneného zásahu žalovanej do osobnostných práv žalobkyne, bude povinný dôsledne skúmať, či\ntento zásah skutočne vyvolal následok predpokladaný v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\n15. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) každý má právo na zachovanie\nľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\n16. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\n17. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n18. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom\nalebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu\nna hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a\ntelevízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\n19. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť\nzákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,\nbezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\n20. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä\nživota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej\npovahy.\n21. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa\nupustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky\ntýchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.\n22. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa\nodseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v\nspoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n23. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím\nna závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n24. Podľa § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať jeho tvár a\nbydlisko; to sa vzťahuje aj na rodinných príslušníkov sudcu, ak je to potrebné na účinnú ochranu sudcu\na jeho rodiny a rodinní príslušníci s tým súhlasia. Sudca má právo aj na primerané utajenie údajov o\njeho osobe a jeho rodine.\n25. Odvolací súd konštatuje, že Občiansky zákonník poskytuje v § 13 ochranu osobnosti len v prípade\ntakého porušenia občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti človeka, pričom tento zásah musí\nbyť objektívne spôsobilý privodiť takúto ujmu. Predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu\nosobnosti je tak skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a tento zásah je objektívne spôsobilý\nprivodiť ujmu na právach chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe náležitosti musia byť\nsplnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany. Existencia zásahu\nobjektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočíva v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej\nosoby v jej morálnej integrite. Pod neoprávneným zásahom možno rozumieť konanie smerujúce proti\nosobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť\na česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Neoprávneným zásahom je aj každé\nnepravdivé tvrdenie alebo obvinenie zasahujúce práva fyzickej osoby chránené v zmysle ustanovenia\n§ 11 Občianskeho zákonníka.\n26. K zásahom do osobnostných práv môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním\ndifamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy.\n27. V rámci ochrany osobnostných práv v médiách dochádza k stretu dvoch práv, práva na slobodu\nprejavu a práva na ochranu osobnosti. Pre aplikáciu ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka má\n\nneodmysliteľný význam čl.10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý\njednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu. Odsek 2 tohto článku síce právo na\nslobodu prejavu obmedzuje tým, že výkon tohto práva zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť, no napriek\ntomu sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu\nzo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k\n„informáciám\" a „myšlienkam\", ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne,\nale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to\npluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti\" (viď\nHandyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). V\nniektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly vyjadrené v čl. 26 ods. 4\nÚstavy (a tiež v čl. 10 ods. 2 Dohovoru) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom\nide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia\nv demokratickej spoločnosti nevyhnutné\"). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv\na slobôd iných\", teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v\nrozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,\nktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo\nštátu. Vo veciach ochrany osobnosti však musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to\nminimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať\nizolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s Ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu,\nsamozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch\nmusí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska\nklasickej zákonnej ochrany osobnosti (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14. decembra\n2012, sp. zn. IV. ÚS 448/2012-54).\n28. V prejednávanej veci ide o prípad kolízie dvoch základných práv (sloboda prejavu a ochrana\nosobnostných práv), ktorej riešenie spočíva v určení, že jedno z týchto práv má prednosť. Pri riešení tejto\notázky sa aplikuje test proporcionality, ktorý pozostáva z testu vhodnosti (či zásah do slobody prejavu\nsmeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu), testu nevyhnutnosti (či bol\nzásah do slobody prejavu potrebný k dosiahnutiu cieľa alebo bolo možné použiť šetrnejší zásah) a z testu\nproporcionality v užšom slova zmysle. Pri porovnaní závažnosti oboch v kolízii stojacich základných práv\naplikuje súd test proporcionality v užšom zmysle tak, že vyhodnocuje otázky:\n1. kto informáciu zverejnil (KTO),\n2. koho sa informácia týka (O KOM),\n3. akých záležitostí sa informácia týka (ČO),\n4. kde došlo k zverejneniu informácie (KDE),\n5. kedy došlo k zverejneniu informácie (KEDY),\n6. ako došlo k zverejneniu informácie (AKO),\na to v tom smere, či bolo zverejnenie určitej informácie spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv.\n29. Vo vzťahu k testu proporcionality odvolací súd poukazuje na závery vyslovené v náleze Ústavného\nsúdu SR sp. zn. I. ÚS 408/2010, v ktorom ústavný súd uviedol, že „Z doterajšej judikatúry ústavného súdu\nvyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno\npovažovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,\nresp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v\ndemokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej\nspoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a\nsledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I.\nÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu\nsťažovateľa na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,\npričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu\nosobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností bolo z\nhľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah\ndo slobody prejavu sťažovateľa primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality. Ústavný súd preto\npristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými\ngaranciami práva na súkromie navrhovateľa. Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných\nprípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na\nhľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil\ninformáciu).“ Odvolací súd v súlade s uvedeným postupom popísaným v rozhodnutí ústavného súdu,\n\nktorý v náleze posudzoval obdobnú otázku, t. j. kolíziu slobody prejavu a ochranu osobnostných práv\n(sudcu), konštatuje, že aj v prejednávanej veci išlo o obmedzenie slobody prejavu žalovaného na\nzákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň\nišlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti\nžalobkyne, čo možno považovať za legitímny cieľ. V súvislosti s testom proporcionality v užšom zmysle\nje zrejmé, že informácia bola zverejnená v rámci novinárskej činnosti. V tejto súvislosti odvolací súd\nodkazuje na závery uvedené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/2009, podľa ktorých:\n„Podobne ako adresáti kritiky, aj samotní kritici sú klasifikovaní z hľadiska ich dôležitosti pre výmenu\nnázorov v spoločnosti. Je zrejmé, že privilegovanou skupinou sú žurnalisti. Európsky súd pre ľudské\npráva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom verejných vecí („public watch dog“) a hrá\nvýznamnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú\n(sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného\nzáujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. J. je dokonca umožnené používať určitú mieru\npreháňania a provokácie. Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre poskytuje žurnalistom\nzvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Ústavný súd akceptuje uvedený\nprístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Na\nsťažovateľku sa teda vzťahuje zvýšená ochrana prislúchajúca žurnalistom.“ V prejednávanej veci je\nzrejmé, že informácie o žalobkyni boli zverejnené novinárom v tlači (v denníku a týždenníku), preto\nzávery o privilegovanom postavení novinára možno vztiahnuť aj na prejednávanú vec (KTO). Pokiaľ\nide o žalobkyňu ako osobu, o ktorej bolo informované, v konaní nebolo sporné, že v čase tvrdeného\nzásahu do jej osobnostných práv išlo o sudkyňu krajského súdu s vtedajším procesným postavením\nobžalovanej v trestnom konaní, pričom trestné stíhanie žalobkyne bezprostredne nesúviselo s výkonom\njej funkcie sudcu. V tejto súvislosti možno upriamiť pozornosť na už citovaný nález Ústavného súdu SR\nsp. zn. II. ÚS 326/2009, v ktorom ústavný súd okrem iného konštatoval: „Ústavný súd už uviedol, že v\nkontinue medzi verejne neznámym jednotlivcom a politikom stoja z hľadiska ochrany osobnosti sudcovia\nuprostred s miernou tendenciou smerom k politikom (porov. II. ÚS 152/08 bod 31, tiež pozri II. ÚS\n261/06 uverejnené aj v ZSP 1/2007 pod č. 36/2007 na s. 426).“ Uvedený záver nadväzuje na judikatúru\nústavného súdu a ESĽP, podľa ktorej verejne činné osoby požívajú menšiu mieru ochrany súkromia, ak\nje zásah primeraný a podložený verejným záujmom. Odvolací súd zotrval na svojom závere vyslovenom\nv poradí prvom rozhodnutí, že v prípade žalobkyne ako sudkyne ide o osobu verejného záujmu, t.j.\nosobu, ktorá je povinná strpieť vyššiu mieru spoločenskej kritiky ako aj zásahov do osobnostných práv\n(O KOM). Rovnako nič nezmenil na závere, že informácie zverejnené žalovaným sa týkali trestného\nstíhania žalobkyne (konkrétne oslobodenia spod obžaloby pred prvoinštančným trestným súdom), teda\nmožno vyvodiť, že išlo o informáciu, na ktorej bol legitímny verejný záujem, keďže išlo o trestné stíhanie\nsudcu (ČO), a že informácie boli zverejnené jednak v denníku s celoštátnou pôsobnosťou (SME) a tiež\nv týždenníku s regionálnou pôsobnosťou (región, v ktorom býva a pracuje žalobkyňa), teda zverejnené\ninformácie sa dostali do dispozície širokého okruhu čitateľov (KDE), pričom k zverejneniu informácie\ndošlo v čase trestného stíhania žalobkyne, a to po oslobodzujúcom prvoinštančnom rozhodnutí trestného\nsúdu (KEDY).\n30. Vo vzťahu k zodpovedaniu otázky AKO došlo k zverejneniu informácie odvolací súd vychádzal\nz toho, že predmetom tvrdeného zásahu nebol obsah článkov žalovaného, ale zverejnenie celého mena\na priezviska žalobkyne, fotografie časti tváre a fotografie časti obytnej štvrte, v ktorej sa nachádza rodinný\ndom žalobkyne. Pokiaľ ide o povahu, obsah a formu týchto informácií, odvolací súd konštatuje, že zo\nstrany žalovaného išlo o zverejnenie mena, priezviska a fotografií v súvislosti s vecným informovaním\no oslobodení žalobkyne spod obžaloby Špecializovaným trestným súdom v Pezinku a podaní odvolania\nprokurátorom proti oslobodzujúcemu rozsudku. Žalovaný podával informácie v rámci svojej novinárskej\nčinnosti o žalobkyni, ktorá pôsobila v rozhodnom čase ako sudkyňa krajského súdu, a ktorá po\npojednávaní na trestnom súde uviedla, že nedáva súhlas so zverejnením svojho mena, priezviska\na ostatných osobných údajov v médiách. Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu\nkonštatuje, že pokiaľ ide o zverejnenie celého mena a priezviska žalobkyne v článkoch žalovaného,\ns ohľadom na osobu žalobkyne, ktorá v čase zverejnenia informácie pôsobila ako sudkyňa, pričom bola\nobžalovaná z trestnej činnosti, uvedené môže byť predmetom verejného záujmu a v tomto rozsahu\nnepožíva ochranu z pohľadu slobody prejavu, resp. práva na informácie. Odvolací súd vo vzťahu\nk zverejneniu mena a priezviska žalobkyne vzal do úvahy skutočnosť, že informácia o žalovanej\nbola zverejnená výlučne v súvislosti s jej oslobodením spod obžaloby a trestné stíhanie žalobkyne\nbolo predmetom značného mediálneho záujmu. Hoci sa trestné stíhanie žalobkyne bezprostredne\nnetýkalo výkonu funkcie sudcu, odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu konštatuje, že\n\nodopretie súhlasu so zverejnením svojej podobizne a osobných údajov nemožno vykladať ako prekážku\nverejného informovania o výkone verejnej funkcie, pokiaľ je predmetom mediálneho záujmu v kontexte\ntrestného stíhania. Ako uviedol dovolací súd, ochrana mena sudcu nie je absolútna a ust. § 34 ods.\n7 zákona č. 385/2000 Z.z. nebráni zverejneniu informácií, ktoré sa týkajú jeho činnosti, pokiaľ ide\no otázky legitímneho verejného záujmu. Vzhľadom na účel údajov zverejnených na úradnej tabuli súdu,\nresp. na webovej stránke súdu, ktorým je zákonom garantovaný princíp verejnosti súdneho konania,\nnemožno považovať za protiprávny zásah do osobnostných práv ďalšie spracovanie takýchto údajov\nv médiách, a to s ohľadom na vyššie uvedený záver, že predmetom verejného záujmu môže byť aj\nzverejnenie mena a priezviska sudcu, pokiaľ ide o jeho trestné stíhanie, zvlášť, keď ide o informovanie\no jeho oslobodení spod obžaloby (aj neprávoplatné). Na základe uvedeného potom nemožno vyvodiť,\nže zverejnením mena a priezviska žalobkyne v súvislosti s jej trestným stíhaním (oslobodením spod\nobžaloby) došlo k porušeniu prezumpcie neviny.\nVo vzťahu k zverejneniu fotografie\ntváre žalobkyne, odvolací súd zohľadnil argumentáciu žalovaného, že na fotografii nebola zobrazená\ncelá tvár žalobkyne, ale iba jej vlasy a ľavé ucho, čo nezodpovedá definícii slova tvár, pričom na\nfotografii je žalobkyňa málo rozpoznateľná a teda v tejto súvislosti nemohlo dôjsť k porušeniu jej\nosobnostných práv, ani k porušeniu ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. Pokiaľ ide o zverejnenie\nfotografie obydlia sudkyne, dovolací súd konštatoval, že zo súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že ide\no záber väčšej časti mestskej štvrte, na ktorom sa nachádza viacero rodinných domov, pričom konkrétny\ndom žalobkyne nie je v texte výslovne identifikovaný a popis pod fotografiou uvádza len všeobecnú\ninformáciu: „Rakytovce – štvrť, ktorej sa kauza týka.“ Odvolací súd vzal okrem uvedenej skutočnosti do\núvahy aj fakt, že zverejnenie fotografie obytnej štvrte malo vecný súvis s obsahom spravodajstva, keďže\ntrestné stíhanie žalobkyne súviselo práve so zateplením rodinného domu nachádzajúceho sa v tejto\nlokalite. Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu konštatuje, že v danom prípade\nnešlo o svojvoľné alebo bulvárne zverejnenie, ale o vizualizáciu faktického kontextu, ktorá môže byť\nlegitímnym prostriedkom novinárskeho spravodajstva za predpokladu, že nedochádza k náležitému\nzdôvodnenému neprimeranému zásahu do súkromia. Vzhľadom k tomu, že rodinný dom žalobkyne\nnebol v článku ani pod fotografiou priamo označený (a to ani v jednom z článkov) a pre bežného čitateľa\nidentifikovateľný bez predchádzajúcej znalosti jeho exteriéru, nemožno hovoriť o neprimeranom zásahu\ndo súkromia žalobkyne. Pokiaľ v konaní vyvstala otázka celkového kontextu článku, odvolací súd sa\npriklonil k argumentácii žalovaného, že žalobkyni bolo umožnené v článku reagovať, pričom autor článku\nsa nepriklonil k názoru ani jedného z respondentov (žalobkyne a svedka v trestnom konaní).\n31. Odvolací súd pri posúdení nároku žalobkyne vychádzal aj z judikatúry ESĽP. V rozhodnutí Axel\nSpringer AG proti Nemecku ESĽP okrem iného uviedol, že „Soud obzvláště připomíná, že článek 10\nodst. 2 Úmluvy neponechává příliš prostoru pro omezení svobody projevu v rámci politického projevu\nnebo otázek veřejného zájmu (Brasilier proti Francii,\nč. 71343/01, rozsudek ze dne 11.\ndubna 2006, § 41). Limity přípustné kritiky jsou navíc ve srovnání se soukromými osobami o něco širší\nv případě osob politicky činných ve vztahu k jejich postavení: na rozdíl od prvně jmenovaných, osoby\npoliticky činné se nevyhnutelně a vědomě vystavují pozorné kontrole svých činů a svého jednání ze\nstrany jak novinářů, tak většiny občanů; musí proto projevit větší míru tolerance (Lingens proti Rakousku,\nč. 9815/85, rozsudek ze dne 8. července 1986, § 42). V projednávané věci Soud považuje za důležité\nzdůraznit zásadní roli, kterou hraje tisk v demokratické společnosti. Tisk sice nesmí překročit určité\nmeze, týkající se zejména ochrany pověsti a práv jiných, přísluší mu však v souladu s jeho povinnostmi\na odpovědností sdělovat informace a myšlenky o všech otázkách veřejného zájmu. K jeho funkci, která\nspočívá v rozšiřování informací a myšlenek o těchto otázkách, se připojuje právo veřejnosti informace\npřijímat. Pokud by tomu bylo jinak, tisk by nemohl plnit svou funkci „hlídacího psa“ (Bladet Tromso\na Stensaas proti Norsku, č. 21980/93, rozsudek velkého senátu ze dne 20. května 1999, § 59 a 62;\nPedersen a Baadsgaard, č. 49017/99, rozsudek velkého senátu ze dne 17. prosince 2004, § 71).“\nV rozhodnutí Lingens proti Rakúsku ESĽP uviedol, že: „Úlohou Súdu je určiť, či predmetný zásah bol\n„primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a či dôvody, ktorých sa dovoláva rakúske súdnictvo na\njeho ospravedlnenie, boli „relevantné a dostačujúce“ (už spomínaný rozsudok vo veci C., D. K., L. XX,\nstr. 25, ods. 55). V tomto ohľade treba pripomenúť, že sloboda prejavu zaručená článkom 10 ods. 1,\ntvorí jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednu z prvoradých podmienok jej pokroku\na rozvoja každého jednotlivca. S výhradou odseku 2 platí nielen pre „informácie“ alebo „myšlienky“,\nktoré sa prijímajú priaznivo alebo sa považujú za neškodné alebo indiferentné, ale aj pre také, ktoré\nveľmi urážajú, šokujú alebo znepokojujú. Takto si to vyžaduje pluralizmus, tolerancia a veľkorysosť, bez\nktorých neexistuje „demokratická spoločnosť“ (už spomínaný rozsudok vo veci Handyside, Séria A, č.\n24, str. 23, ods. 49). Tieto princípy nadobúdajú osobitný význam pre tlač: hoci tlač nesmie prekročiť\n\nhranice stanovené najmä na účel „ochrany povesti iných“, predsa jej len prislúcha rozširovať informácie\na myšlienky o otázkach diskutovaných na politickej scéne, ako aj o tých, ktoré sa týkajú iných oblastí\nverejného záujmu. K jej funkcii, ktorá spočíva v ich šírení, sa pripája právo verejnosti prijímať tieto\ninformácie a myšlienky (pozri mutatis mutandis, už spomínaný rozsudok vo veci Sunday Times, Séria\nA, č. 30, str. 40, ods. 65).“\n32. Odvolací súd po vykonaní testu proporcionality dospel k záveru, že v danom prípade neboli\nnaplnené dôvody, pre ktoré by bolo možné uprednostniť ochranu osobnostných práv žalobkyne pred\nslobodou prejavu žalovaného, ktorý konal na základe spravodajskej licencie. V dôsledku uvedeného\nzáveru sa odvolací súd už následne nezaoberal nárokom žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy\na neposudzoval ani odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa priznanej výšky náhrady prvoinštančným\nsúdom. Vzhľadom na výsledok konania, ktorým je zamietnutie žaloby (zmenou rozhodnutia\nprvoinštančného súdu) bolo bezpredmetným zaoberať sa aj odvolacími námietkami žalobkyne týkajúcimi\nsa nároku na náhradu trov konania. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala rozhodnutiami Najvyššieho súdu\nSR, Najvyššieho súdu ČR a rozhodnutiami ESĽP, tieto sa buď netýkali osoby sudcov, alebo sa\nnetýkali zverejnenia mena a priezviska, podobizne a obydlia (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.\n30Cdo/1413/2012 sa týkalo ochrany osobnosti súkromnej osoby, predmetom tvrdeného zásahu nebolo\nzverejnenia mena a priezviska, podobizne a obydlia, rozhodnutie ESĽP Bédat proti Švajčiarsku sa\ntýkalo ochrany osobnosti súkromnej osoby, predmetom tvrdeného zásahu bolo zverejnenie informácií,\nktoré boli súčasťou trestného spisu a podliehali utajeniu, rozhodnutie ESĽP McVicar proti Spojenému\nkráľovstvu sa týkalo ochrany osobnosti súkromnej osoby, rozhodnutie ESĽP Janowski proti Poľsku sa\nnetýkalo zverejnenia mena a priezviska, podobizne a obydlia, rozhodnutie ESĽP Toma proti Rumunsku\nsa týkalo ochrany osobnosti súkromnej osoby, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/153/2009\nsa netýkalo zverejnenia mena a priezviska, podobizne a obydlia, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 8Cdo/259/2008 sa týkalo ochrany osobnosti súkromnej osoby a nie v súvislosti s trestným\nstíhaním, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/328/2009 sa týkalo sudcu, ale nie v súvislosti\nso zverejnením mena a priezviska, podobizne a obydlia), preto tieto rozhodnutia neboli aplikovateľné\nna prejednávanú vec.\n33. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil prisudzujúci výrok I. napadnutého\nrozsudku tak, že žalobu zamietol.\n34. O (celých) trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.\n1 a § 396 ods. 1, 2 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnej\nžalobkyni s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p.\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny\núradník. Odvolací súd, s ohľadom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (viď rozhodnutie\nÚstavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 453/2019, ako i Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 101/2024),\npodľa ktorej dovolacie konanie predstavuje samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania,\nčo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho\nkonania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, zistiac, že v predmetnej veci\nprebehlo dovolacie konanie na podklade mimoriadneho opravného prostriedku podaného žalovaným,\nv ktorom mal žalovaný úspech, nakoľko jeho dovolacím námietkam priznal Najvyšší súd SR relevanciu,\nrozhodol o nároku na náhradu trov dovolacieho konania tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný\nnárok na náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262\nods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré\nvydá súdny úradník.\n35. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada\núspechu vo veci. Uvedená zásada (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) sa uplatňuje v sporových\nkonaniach tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania,\nktoré úspešnej strane vznikli. Procesný úspech v spore sa pritom určuje vo vzťahu k predmetu sporu\núspechom v spore a plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku,\nktorým sa rozhodlo vo veci samej. Vo vzťahu k použitiu § 257 C.s.p. odvolací súd konštatuje, že aplikácia\ntohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie\nnáhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré\nnáhradu trov neprizná a predpokladá existenciu výnimočných okolností prípadu. Výnimočnosť môže\nspočívať tak v okolnostiach danej veci, v charaktere určitých druhov konania, ako aj v okolnostiach\n\nna strane strán sporu. Jedným z rozhodujúcich kritérií je to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako\nneprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom. Odvolací súd dospel\nk záveru, že v konaní neboli preukázané okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré žalobkyňa vzhliadla\nv tom, že nemôže niesť dôsledky za zmenu judikatúry vo vzťahu k zverejneniu mena a priezviska\ns ohľadom na čas podania žaloby ako aj v tom, že zaplatila z prisúdenej sumy odvody a dane, pričom po\nzrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu SR vyplatenú sumu vrátila žalovanému, avšak otázka daňových\na odvodových povinností ostala nevyriešená. Výsledok sporu totiž nezávisel od „posunu“ judikatúry vo\nveciach ochrany osobnosti, týkajúcej sa zverejnenia mena a priezviska dotknutej osoby. Vo vzťahu k\ndaňovým a odvodovým povinnostiam žalobkyne nebolo z jej návrhu zrejmé, či ide o (nezvratnú) ujmu na\nstrane žalobkyne, ktorú nie je možné nijakým spôsobom zhojiť, avšak bez ohľadu na uvedené, odvolací\nsúd uvedený dôvod nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval nepriznanie\nnáhrady trov konania procesne úspešnej strane.\n36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť\nv dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané\nadvokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/119/2014", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:c4d5f9ce-ab9e-45ad-80fc-2111a331a7bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.453.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 123, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.453.2019.1"}, {"guid": "ussr:e11eb959-c925-43a0-93f5-39cadc5504c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 36/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 36/2018 z 7. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:c290a701-b63b-4316-8e1c-e13b9cdd9979", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.276.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 276/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 276/2014 z 9. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-09", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.276.2014.1"}, {"guid": "ussr:aabea106-c95c-4f13-b970-f77dd3297f96", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 448/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 448/2012 z 14. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-14", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aabea106-c95c-4f13-b970-f77dd3297f96"}, {"guid": "ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 408/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 408/2010 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 261/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/06 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 182, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:75697efe-fa5f-4911-952b-1055055ba3c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.65.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 65/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 65/98 z 7. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-07", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.65.1998.1"}, {"guid": "96470dfb-efa2-47e6-9eaa-f59f1011a3a1:10795b2d-e273-428a-ac1b-42091cdf2006", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1416204756.1", "spisova_znacka": "1Cdo/101/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/101/2024 z 28. 5. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1416204756.1"}], "citovane_v": []}