{"guid": "801fc73a-45fc-481d-8579-5b0f10dd46b4:5db4dbf5-0929-4e85-83eb-9184000ff957", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1114222102.3", "spisova_znacka": "4Co/86/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/86/2023 z 22. 10. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. októbra 2025, sp. zn. 4Co/86/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1114222102.3", "identifikacne_cislo": "1114222102", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Ingrid Degmová-Pospíšilová", "sudca_id": 456, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-ingrid-degmova-pospisilova-456", "datum_vydania": "2025-10-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5db4dbf5-0929-4e85-83eb-9184000ff957", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1114222102.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1114222102.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1114222102.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Co/86/2023\n1114222102\n22. 10. 2025\nMgr. Ingrid Degmová Pospíšilová\nECLI:SK:KSBA:2025:1114222102.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej\na sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: B.. Q. K., Q.\nA..P..U.., A.V.: M. K. X, XXX XX K., T.: XX XXX XXX, zastúpený: Mgr. Miroslavou Ficovou, advokátkou so\nsídlom Mierové námestie 24, 018 51 Nová Dubnica, proti žalovaným: 1/ Ministerstvo kultúry Slovenskej\nrepubliky so sídlom Námestie SNP č. 33, 813 31 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 00 165 182, 2/ Úrad pre\nverejné obstarávanie so sídlom Ružová dolina 606/10, 821 09 Bratislava, IČO: 31 797 903, o náhradu\nškody vo výške 25.949 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu\nBratislava I zo dňa 14. apríla 2022 č. k. 9C/143/2014-502 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nŽalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu proti žalovaným 1/, 2/ o náhradu\nškody vo forme ušlého zisku a žalovaným 1/, 2/ nepriznal nárok na náhradu trov konania.\n2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca najskôr proti žalovanému v 1. rade domáhal náhrady\nškody vo výške 25 949,- EUR istiny s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 21.12.2010 bola\nna internetovej stránke žalovaného v 1. rade zverejnená výzva na predkladanie súťažných ponúk\npre podprahovú zákazku: „Poskytovanie právnych služieb v konaní pred súdom spolu so súťažnými\npodkladmi. Ako jediné kritérium na hodnotenie ponúk bola žalovaným v časti A.2 súťažných podkladov\nstanovená najnižšia cena v EUR bez DPH. Najvýhodnejšou ponukou sa tak mala stať „ponuka\nuchádzača, ktorá bude obsahoval najnižšiu odmenu za 1 úkon právnej služby bez ohľadu na počet\nodpracovaných hodín“. V súlade s výzvou a so súťažnými podkladmi podal žalobca žalovanému ponuku.\nDňa 03.01.2011 sa uskutočnilo v sídle žalovaného otváranie predložených ponúk, na ktorom sa žalobca\nosobne zúčastnil a kde okrem iného bolo zistené, že žalovanému bolo podaných sedem ponúk. Dňa\n25.01.2011 bolo žalobcovi poštou od žalovaného doručené „Oznámenie o výsledku vyhodnotenia\nponúk“ zo dňa 19.01.2011 pod č. MK-17/2011-100/524, v ktorom bolo uvedené, že ponuka žalobcu\nsplnila podmienky a požiadavky žalovaného uvedené vo výzve na predkladanie ponúk a v súťažných\npodkladoch, napriek tomu však žalobca vo verejnom obstarávaní neuspel. Proti tomuto rozhodnutiu\npodal žalobca žalovanému žiadosť o nápravu. Žiadosť o nápravu bola zo strany žalovaného zamietnutá\nrozhodnutím č. MK-2964/2010-100/1707 zo dňa 10.02.2011. Žalobca bol v dôsledku zamietnutia žiadosti\no nápravu nútený podať na Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej ako „úrad“ alebo OVO) námietky, ktorým\nbolo vyhovené a rozhodnutím úradu č. 107-6000/2011-ON/28 zo dňa 25.03.2011 bolo rozhodnutie\nžalovaného o výsledku vyhodnotenia ponúk zrušené. Dňa 08.04.2011 bola žalobcovi doručená od\nžalovaného písomná žiadosť o vysvetlenie ponuky zo dňa 06.04.2011, v ktorej žalovaný uviedol, že\n\nsa rozhodol, že požiada o vysvetlenie všetkých uchádzačov, ktorých cenové ponuky sú pod hranicou\npriemeru všetkých hodnotených ponúk. Žalobca žalovanému včas doručil odpoveď, v ktorej žalovanému\nuviedol, že na jeho druhú otázku nie je možné odpovedať, pretože nie je dostatočne známy ani\npredmet právnych služieb, ktoré majú byť poskytované, ani konkrétne úkony právnej služby, ktoré bude\npotrebné alebo žiaduce vykonať a nie je preto možné uviesť ani počet osôb, ktoré budú konkrétne\núkony právnej služby realizovať, ani počet hodín, ktoré budú úkonom právnej služby strávené, pretože\ntieto skutočnosti budú pri jednotlivých úkonoch vysoko pravdepodobne rôzne. Dňa 26.04.2011 bolo\nžalobcovi poštou od žalovaného doručené jeho „Oznámenie o vylúčení z verejného obstarávania“ zo\ndňa 19.04.2011 pod č MK-17/2011-100/5120, v ktorom žalovaný žalobcovi oznámil, že jeho ponuka\nbola z verejného obstarávania vylúčená, nakoľko jeho vysvetlenie nebolo „v súlade s požiadavkou\nžalovaného na vysvetlenie ponuky“. Žalobca, vzhľadom na svoje presvedčenie, že ním ponúknutá cena\nnebola cenou neobvykle nízkou a aj keby bola žalovaným za takú považovaná, jeho vysvetlenie ponuky\nbolo plne v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní, podal dňa 06.05.2011 žalovanému žiadosť\no nápravu. Žiadosť o nápravu bola zo strany žalovaného rozhodnutím č. MK-17/2011-100/6239 zo\ndňa 12.05.2011 zamietnutá. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu obrátil so svojimi\nnámietkami proti vylúčeniu uchádzača na Úrad pre verejné obstarávanie, ktoré boli podané na poštovú\nprepravu dňa 23.5.2011. Úrad pre verejné obstarávanie však v rozpore so zákonom o verejnom\nobstarávaní rozhodnutím č. 4466000/2011-ON/156 zo dňa 09.06.2011 konanie o námietkach zastavil,\na to s odôvodnením, že námietky boli podané úradu osobne dňa 24.05.2011, t. j. po lehote stanovenej\nna podanie námietok. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal dňa 17.06.2011 žalobu o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia na Krajský súd Bratislava. O žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 2S\n87/201146 zo dňa 14.12.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 24.02.2012, a to tak, že napadnuté\nrozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie bolo zrušené. Na základe vyššie uvedeného zrušujúceho\nrozsudku Krajského súdu Bratislava bol Úrad pre verejné obstarávanie povinný vo veci námietok\nžalobcu nariadiť ústne pojednávanie a po vypočutí oboch strán o porušení zákona rozhodnúť. Úradom\npre verejné obstarávanie bolo ústne pojednávanie nariadené na opakované urgencie žalobcu na deň\n24.05.2012. Úrad pre verejné obstarávanie po ústnom konaní prijal rozhodnutie č. 443-6000/2011ON/156-N zo dňa 11.09.2012, ktorým nariadil žalovanému zrušiť do 30 dní od doručenia rozhodnutia celú\npredmetnú zákazku. Následne žalovaný v súlade s § 140 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní podal v\nzákonom stanovenej lehote žalobu na Krajský súd v Bratislave na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nÚradu pre verejné obstarávanie č. 4436000/2011- ON/156-N zo dňa 11.09.2012. Veci bola pridelená\nsp. zn. 5S 312/2012 a dňa 01.04.2014 Krajský súd v Bratislave rozhodol svojim rozsudkom č. k. 5S\n312/2012-107 tak, že žalobu žalovaného zamietol. Žalobca tvrdil, že protiprávnym konaním žalovaného\nv 1. rade pri verejnom obstarávaní bola žalobcovi spôsobená škoda vo výške 25 949,- eur ako ušlý\nzisk žalobcu z každého úkonu právnej služby, ktorý žalovanému fakturoval ďalší uchádzač. Žalobca tiež\nuviedol, že vzhľadom na to, že verejné obstarávanie a uzatvorenie zmluvy s úspešným uchádzačom v\ntomto prípade nebolo výkonom verejnej moci žalovaného, ale súkromnoprávnym vystupovaním verejnej\nmoci na trhu, na zodpovednosť žalovaného sa neaplikuje zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci. Pri zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením zákonov o verejnom\nobstarávaní sa uplatní občianskoprávny nárok na náhradu škody podľa § 420 OZ v spojitosti so zákonom\no verejnom obstarávaní, pretože obchodnoprávny režim náhrady škody sa aplikuje iba pri porušení\npovinností uložených Obchodným zákonníkom.\n3. Žalovaný v 1. rade s k žalobe vyjadril a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobca\nnepreukázal, že ministerstvo konalo v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, teda nepreukázal\nsplnenie už samotnej prvej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorou je porušenie\nzákonnej povinnosti. Žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania žalobcovho nároku na náhradu\nškody pre uplynutie premlčacích lehôt a to subjektívnej dvojročnej a aj objektívnej trojročnej premlčacej\nlehoty. Uviedol, že žalobca v celom texte žaloby jednoznačne neoznačil okamih vzniku škody. Tento\nmoment je rozhodujúci pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 420 a nasl.\nObčianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Zmluva o poskytovaní právnych služieb v konaní pred súdom\nbola s úspešným uchádzačom uzatvorená dňa 30.06.2011. Zverejnená v Centrálnom registri zmlúv bola\n08.07.2011, účinnosť nadobudla 09.07.2011 (teda deň nasledujúci po dni jej zverejnenia). Predmetná\nzmluva je podľa § 47a Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 5a zákona č. 211/2000 Z. z.\no slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov povinne zverejňovanou zmluvou\nv Centrálnom registri zmlúv, ktorého prevádzkovateľom je Úrad vlády SR. Centrálny register zmlúv\nje verejne prístupný zdroj informácií, to znamená že žalobca sa o uzatvorení zmluvy dozvedel dňa\n08.07.2011. Ministerstvo poukázalo na skutočnosť, že ak sa žalobca dozvedel o škode 08.07.201l (deň\n\nzverejnenia zmluvy uzavretej dňa 30.06.2011 v Centrálnom registri zmlúv), tak subjektívna dvojročná\npremlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody uplynula žalobcovi dňa 08.07.2013. Ak\nžalobca vychádzal z toho, že ministerstvo mu spôsobilo škodu vylúčením z verejného obstarávania\na oznámenie o tom mu bolo doručené dňa 26.04.2011, tak objektívna trojročná premlčacia lehota\nna uplatnenie práva na náhradu škody uplynula žalobcovi dňa 26.04.2014. Ak by žalobca za deň\nvzniku škody považoval deň uzavretia zmluvy s úspešným uchádzačom deň 30.06.2011, tak objektívna\npremlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu škody žalobcovi uplynula dňa 30.06.2014. K tvrdeniu\nžalobcu, že žalovaný mu spôsobil škodu úmyselne, čo by znamenalo uplatnenie 10 ročnej objektívnej\npremlčacej lehoty uviedol, že zásadne popiera skutočnosť, že žalovaný spôsobil škodu žalobcovi\nporušením právnej povinnosti a tvrdenie žalobcu, že škoda mu bola spôsobená úmyselne, považuje\nza účelové. Žalobca nepreukázal svojimi tvrdeniami ani označenými dôkazmi, že žalovaný mu spôsobil\nškodu úmyselne. Premlčanie práva na náhradu škody pre uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty, ak\nškodca namieta premlčanie, má za následok, že poškodený sa nemôže úspešne domáhať nároku na\nnáhradu, a to aj vtedy, ak objektívna premlčacia lehota ešte neuplynula.\n4. Žalobca následne navrhol vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného: Úradu pre\nverejné obstarávanie so sídlom Dunajská 68, 820 04 Bratislava, ako žalovaného v 2. rade. Uznesením zo\ndňa 16.12.2014 č. k. 9C/143/2014-238 súd prvej inštancie pripustil vstup Úradu pre verejné obstarávanie\nso sídlom Dunajská 68, 820 04 Bratislava do konania ako žalovaného v 2. rade.\n5. Žalovaný v 2. rade v rámci vyjadrenia k žalobe ju navrhol v celom rozsahu zamietnuť. Taktiež vzniesol\nnámietku premlčania nároku žalobcu na náhradu škody. Poukázal na to, že podľa § 106 ods. 1 a 2 OZ\nsa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom,\nkto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu\nspôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak\nide o škodu na zdraví. Žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu s úspešným uchádzačom 30.06.2011. Uvedený\ndátum je preto zároveň dňom začatia plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby v zmysle § 106\nods. 2 OZ. Z dôvodu, že žaloba žalobcu bola podaná až 30.07.2014, je potrebné uviesť, že v prípade\npodania námietky premlčania súd skonštatuje, že návrh žalobcu je premlčaný a právo na náhradu škody\nmu v prípade uplatnenia námietky premlčania nebude možné v tomto konaní priznať. Tiež namietal\nnedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade a s tým súvisiace premlčanie nároku na\nnáhradu škody, nakoľko žalobca si nárok na náhradu škody proti žalovanému v 2. rade uplatnil až v\nnávrhu na pripustenie ďalšieho účastníka na strane žalovaného zo dňa 16.12.2014.\n6. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniam žalovaného v l. a 2. rade uviedol, že žalobca vznesenú\nnámietku premlčania zo strany žalovaného v 2. rade považuje za neoprávnenú a nedôvodnú, nakoľko\npodľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) sa touto časťou zákona spravujú takisto\nzáväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb\nalebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Podľa § 261 ods. 8 ObZ je pri\npoužití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového\nvzťahu. Podľa § 397 ObZ ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri\nroky. Podľa § 398 ObZ pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený\ndozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; konči sa však\nnajneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. Napriek tomu, že\nsi žalobca žalobou uplatnil svoj nárok na náhradu škody v zmysle § 420 OZ (keďže ide o škodu\nspôsobenú porušením povinností ustanovených iným právnym predpisom ako Obchodným zákonníkom,\nžalobca ani inak postupovať nemohol), tak podľa odbornej literatúry (napr. Ovečková, 0. Premlčanie v\nobchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 123) sa aj na premlčanie deliktuálnych nárokov\nna náhradu škody aplikuje obchodnoprávny režim, ak sú splnené predpoklady § 261 ObZ, a to bez\nohľadu na § 757 ObZ. S ohľadom na uvedené i vzťah zo zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením\niného právneho predpisu (t. j. deliktuálny záväzkový vzťah) tak môže mať charakter obchodného\nzáväzkového vzťahu, pretože pri splnení všetkých kritérií podľa § 261 ObZ tak stanovuje priamo zákon,\nktorý kogentným spôsobom vymedzuje ktoré záväzkové vzťahy podliehajú právnej úprave obsiahnutej v\ntretej časti ObZ, t. j. kde sa uplatní právna úprava ObZ ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave\nobsiahnutej v OZ, pričom ide o obligatórne uplatnenie ObZ. Mal za zásadné, že ObZ v § 261 neupravuje\nlen záväzkové vzťahy zo zmlúv, ale naopak zahŕňa v sebe všetky záväzkové vzťahy, t. j. i tie, ktoré vznikli\nzo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia a pod. V zmysle vyššie citovaného § 261 ods. 2 ObZ\nsa za obchodné záväzkové vzťahy považujú všetky záväzkové vzťahy, bez ohľadu na dôvod ich vzniku\n\n(zmluva, protiprávny úkon a pod.) za predpokladu, že spĺňajú všetky v ňom stanovené zákonné kritériá (t.\nj. spĺňajú kritérium povahy subjektu a povahy ich činnosti), podľa ktorých na jednej strane záväzkového\nvzťahu musí stáť podnikateľ a takýto záväzok musí súvisieť s jeho podnikateľskou činnosťou a na\ndruhej strane musí stáť subjekt verejného práva a záväzok sa musí týkať zabezpečovania verejných\npotrieb alebo vlastnej prevádzky. I toto ustanovenie tak za obchodné záväzkové vzťahy nepovažuje len\ntie záväzkové vzťahy, ktoré vznikli medzi jeho účastníkmi na základe zmluvy, ale aj tie, ktoré vznikli\nna základe porušenia povinnosti, v dôsledku čoho vznikla škoda, ak tieto pri ich vzniku splnili kritéria\nvymedzené v tomto ustanovení. Mal za to, že v predmetnom prípade žalovaný v 1. rade a aj žalovaný\nv 2. rade nesporne konali v rozpore s objektívnym právom, najmä v rozpore so zákonom o verejnom\nobstarávaní, v dôsledku čoho na strane žalobcu vznikla škoda v podobe ušlého zisku, čím medzí\nstranami vznikol deliktuálny záväzkový vzťah spĺňajúci kritériá § 261 ods. 2 ObZ. Preto takýto záväzkový\nvzťah považoval za obchodný vzťah, na ktorý sa obligatórne aplikuje tretia časť Obchodného zákonníka,\ndo ktorej je systematicky zaradený aj Diel IX upravujúci premlčanie. Vo vzťahu k všeobecnej úprave\nv OZ (§ 420) sa tak v otázke premlčania ako lex specialis uplatní právna úprava ObZ, ktorý obsahuje\nosobitnú právnu úpravu premlčania práva na náhradu škody. Pri premlčaní na žalobcom uplatnené právo\nna náhradu škody tak nemožno aplikovať občianskoprávnu úpravu, ale naopak, treba uplatniť úpravu\nobsiahnutú v ObZ. S ohľadom na vyššie uvedené sa právo žalobcu na náhradu škody v predmetnom\nprípade nemohlo premlčať v objektívnej premlčacej dobe tri roky ako nesprávne namieta žalovaný v 2.\nrade, pretože sa otázka premlčania neriadi OZ, ale ako lex specialis právnou úpravou ObZ, v zmysle\nktorej sa právo na náhradu škody premlčí v subjektívnej premlčacej ďobe štyri roky alebo v objektívnej\npremlčacej dobe desiatich rokov, podľa toho, ktorá nastane skôr.\n7. Žalovaný v 1. rade následne uviedol, že došlo k premlčaniu práva na náhradu škody podľa § 106\nods. 1 OZ a predmetný právny vzťah a s tým spojený nárok na náhradu škody je potrebné posudzovať\npodľa § 420 OZ. Zásadne nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že na posúdenie náhrady škody je potrebné\naplikovať ObZ a považoval ho za nesprávne právne posúdenie veci z týchto dôvodov: Pre vzťahy,\nktoré sú upravené ObZ mal za typické, že ide o vzťahy podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy,\nako aj niektoré vzťahy súvisiace s podnikaním vrátane tzv. absolútnych obchodov vymedzených v §\n261 ods. 3 ObZ v znení účinnom do 1. februára 2013. Od účinnosti zákona č. 9/2013 Z. z. ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon č. 513/2013 Z. z. ObZ v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a\ndopĺňajú niektoré zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. februára 2013 je táto úprava v § 261 ods. 6\nObZ. Pre posúdenie, či daný vzťah treba posúdiť podľa ObZ mal predovšetkým za rozhodné to, či ide\no obchodné vzťahy podľa ObZ. Čo sa považuje za obchodný vzťah ObZ expresis verbis nedefinuje.\nVyvodil to však z § 261 ObZ v súvislosti s určením, čo je predmetom úpravy záväzkových obchodných\nvzťahov. Podľa § 261 ods. 1 ObZ tento upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich\nvzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú podnikateľskej činnosti. Ustanovenia\n§ 261 ods. 2 a 3 (od 1. februára 2013 § 261 ods. 2 a 6) ObZ upravujú iba výnimky z uvedenej\nvšeobecnej právnej úpravy záväzkových vzťahov, a to k tam vymenovaným subjektom alebo vzťahu\nk charakteru záväzkového vzťahu. Uvedené výnimky upravujúce pôsobnosť ObZ teda platia aj vtedy,\nak by sa podľa definovania §261 ods. 1 ObZ nejednalo o záväzkový vzťah, na ktorý treba aplikovať\nustanovenia ObZ, t. j. nešlo by o vzťah medzi podnikateľmi (§ 261 ods. 1 ObZ) a vzťah, ktorý sa\ntýka ich podnikateľskej činnosti. Naplnenie týchto dvoch predpokladov je preto aj podmienkou, za\nsplnenia ktorej sa vzťahy ďalších v zákone vymenovaných subjektov (§ 261 ods. 2 a nasl. ObZ) riadia\nustanoveniami ObZ. Vyžaduje sa však kumulatívne naplnenie oboch uvedených predpokladov. Treťou\npodmienkou posudzovania záväzkových vzťahov aj na osobitne vymenované subjekty podľa ObZ však\nje, že sú naplnené predpoklady vzťahujúce sa na tento subjekt. To znamená, že týmito predpokladmi\nsú: 1. Ide o subjekt a) taxatívne vypočítaný v § 261 ods. 2, t. j. štát, samospráva, územná jednotka\nalebo právnická osoba zriadená zákonom ako verejnoprávna inštitúcia podľa znenia ObZ účinného do\n1. februára 2013, t. j. v čase, v ktorom sa vyhlásilo verejné obstarávanie, pri ktorom podľa tvrdenia\nžalobcu vznikla žalobcovi škoda verejného práva (§ 261 ods. 3 ObZ od 1. februára 2013), b) verejného\npráva (§ 261 ods. 3 ObZ účinného od 1. februára 2013), 2. Ide o subjekt uvedený v zákone a došlo k\nvzniku záväzkového vzťahu, ktorý sa týka zabezpečenia verejných potrieb (§ 261 ods. 2 ObZ) alebo\nide o subjekt uvedený v zákone a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorý zabezpečuje verejné\npotreby daného subjektu (§ 261 ods. 2 ObZ), 3. Ide o subjekt uvedený v bodoch I a 2, ktorý uzavrel\nzáväzkový vzťah (alebo inak vstúpil do záväzkového vzťahu) s osobou, ktorá je podnikateľom a tento\nzáväzkový vzťah je jeho podnikateľskou činnosťou (§ 261 ods. 2 ObZ). Zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom\nobstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no verejnom obstarávaní“), ktorý bol platný a účinný v čase vyhláseného verejného obstarávania, je\n\nsamostatným a špecifickým zákonom, upravujúcim postup tam uvedených subjektov, ktorého účelom je\nupraviť zadávanie zákaziek na dodanie tovaru, zákaziek na uskutočnenie stavebných prác, zákaziek na\nposkytnutie služieb, súťaž návrhov a správu vo verejnom obstarávaní“ (§ 1 ods. 1 zákona o verejnom\nobstarávaní). Z tohto ustanovenia je nesporné, že ide o činnosť subjektu verejného obstarávania, ktorá\npredchádza samotnému uzavretiu zmluvy, t. j. predkontraktačné štádium vedúce k uzavretiu zmluvy.\nZo zákona o verejnom obstarávaní teda vyplýva, že predmetom tejto právnej úpravy je iba určenie\npodmienok a spôsobu výberu možného zmluvného partnera, teda vyhlásenie podmienok výberu a\nprocesný priebeh uskutočnenia samotného o vecnom plnení, ale zodpovednostný vzťah vznikol iba zo\nvzťahu založeného zákonom o verejnom obstarávaní medzi vyhlasovateľom verejného obstarávania žalovaným v 1. rade a žalobcom - subjektom, ktorý ponuku uskutočnil, tento vzťah nie je záväzkovým\nvzťahom podľa § 261 ObZ. Režim ObZ sa dá uplatniť len podľa § 261 ObZ. Pre obchodné záväzkové\nvzťahy je všeobecnou úpravou náhrady škody úprava obsiahnutá v § 373 až 386 ObZ. Náhrada škody\nje viazaná na existenciu záväzku a je jedným z dôsledkov jeho porušenia a túto viazanosť treba vidieť\nv štádiu vzniku povinnosti nahradiť škodu. V prípade žalobcu a žalovaného nedošlo k uzatvoreniu\nzáväzkového vzťahu podľa § 261 ods. l ObZ, preto ani nemôže byť nárok na náhradu škody posudzovaný\npodľa § 373 ObZ. Tvrdenie žalobcu o tom, že sa na posudzovanie nároku na náhradu škody má aplikovať\nObZ považoval za absolútne nesprávne a účelové a sleduje len snahu žalobcu zachovať premlčaciu\ndobu na uplatnenie práva na náhradu škody, ktorá podľa OZ už uplynula. Žalobca sa ďalej pokúša\npodľa § 757 ObZ tvrdiť, že mu škoda vznikla porušením iného právneho predpisu a tvrdí, že ide o tzv.\ndeliktuálny záväzkový vzťah, na ktorý treba aplikovať obchodnoprávny režim a žalovaný v 1. rade a aj\nžalovaný v 2. rade konali v rozpore s objektívnym právom. Žalobca tvrdí, že jeho právo na náhradu škody\nv predmetnom prípade a premlčanie sa riadi ObZ, podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí v\nsubjektívnej premlčacej dobe štyri roky alebo v objektívnej premlčacej dobe desiatich rokov, podľa toho,\nktorá nastane skôr. Ustanovenia § 373 a nasl. ObZ sa vzťahujú na zodpovednosť za škodu spôsobenú\nporušením povinností, ktoré vyplývajú zo záväzkového vzťahu obchodnoprávnej povahy. Ak dôjde k\nporušeniu povinnosti vyplývajúcej z iného právneho predpisu, platí úprava tohto právneho predpisu,\nak takýto predpis neexistuje, platí ustanovenie § 420 a nasl. OZ. Záväzkový vzťah obchodnoprávneho\ncharakteru medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade nikdy nevznikol, preto aplikovanie ustanovení ObZ\nje v danom prípade vylúčené. Žalovaný v l. rade poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky spisová značka 3 MCdo 40/2012 z 27.4.2015.\n8. Žalovaný v 2. rade sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril tak, že neakceptoval žalobcove názory na aplikáciu\nObZ v prípade nárokov z porušenia iného právneho predpisu - Zákona o verejnom obstarávaní. Žalobca\nzámerne zamlčuje fakt, že deliktuálnu zodpovednosť v zmysle ObZ by bolo možné aplikovať len v\nprípade existujúceho záväzku. Tak by to bolo v prípade, ak by došlo k uzavretiu zmluvy medzi žalobcom a\nžalovaným v 1. rade a došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti niektorej zo strán. Preto mal za irelevantné\npoukazovanie zo strany žalobcu na § 261 ObZ a poukazovanie na to, že vzťah podnikateľa pri výkone\nsvojej podnikateľskej činnosti na jednej strane a orgánu verejnej správy pri zabezpečovaní verejných\npotrieb sa riadi ObZ. S tým žalovaný v 2. rade súhlasil, ale len za predpokladu, že existuje platný\nzáväzok. Nakoľko tento neexistuje - zmluva medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade uzavretá nebola nemá sa takpovediac „na čo“ ObZ aplikovať. Žalovaný v 2. rade si nie je vedomý, že v rámci súťaže\npostupoval voči žalobcovi vedome a úmyselne diskriminačné; takéto tvrdenie nie je relevantné, pokiaľ\nide len o ničím nepodložené domnienky a hypotézy žalobcu. Vydanie rozhodnutia, ktoré bolo neskôr KS\nBA zrušené nie je samo o sebe úmyselné a diskriminačné konanie. Žalovaného v 2. rade sa premlčacia\ndoba regulovaná ObZ podľa neho netýka (nech by bola akokoľvek dlhá). Okrem toho považoval žalovaný\nv 2. rade za potrebné spomenúť aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2016, sp.\nzn. II. ÚS 637/2015. Práve uvedený nález sa venuje výkladu ustanovení aplikovaných Najvyšším súdom\nSR, najmä ustanovení vymedzujúcich vzťah medzi OZ a ObZ a z nich vyplývajúce právne posúdenie\npremlčania nárokov na náhradu škody zo zodpovednostného záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý vznikol\nna základe porušenia zákona o verejnom obstarávaní (vtedy platného zákona č. 523/2003 Z. z. o\nverejnom obstarávaní a o zmene zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii\nústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov).\n9. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3MCdo 40/2012 zo dňa 17.04.2012 vyslovil, že na zodpovednosť\nza škodu spôsobenú porušením povinnosti podľa iného právneho predpisu než ObZ sa aplikuje OZ, a\nto vrátane jeho ustanovení o premlčaní práva na náhradu škody. Podstatným vo veci je, že išlo o vzťah\nmedzi podnikateľom a subjektom verejnej správy pri zabezpečovaní verejných potrieb. Tento právny\nnázor potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze\nsp. zn. II. ÚS 637/2015 zo dňa 24.02.2016. Z\n\nodôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR\nsp. značka 3 MCdo 40/2012: „Vzťah Občianskeho a\nObchodného zákonníka vymedzuje ustanovenie § 1 ods. 2 ObZ, podľa ktorého právne vzťahy, ktoré\nnemožno riešiť podľa ustanovení ObZ sa riešia podľa občianskeho práva. Pre vzťahy, ktoré sú upravené\nObZ je typické, že ide o vzťahy podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy\nsúvisiace s podnikaním, vrátane tzv. absolútnych obchodov vymedzených v § 261 ods. 3 ObZ. Okrem\ntoho § 262 ods. 3 ObZ umožňuje, aby si zmluvné strany (bez zreteľa na ich charakter) dohodli, že ich\nvzťahy sa budú riadiť ObZ, a to bez ohľadu na to, či ich zmluvné vzťahy typologicky inak zodpovedajú\nvzťahom upraveným v ObZ. Pre posúdenie toho, či daný vzťah treba posúdiť podľa ustanovení ObZ je\nteda predovšetkým rozhodné to, či ide o obchodné vzťahy v zmysle ObZ. Čo sa považuje za obchodný\nvzťah však ObZ expressis verbis nedefinuje. Nepriamo to však vyplýva z ustanovenia § 261 ObZ v\nsúvislosti s určením, čo je predmetom úpravy záväzkových (obchodných) vzťahov. Podľa ods. 1 tohto\nustanovenia táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je\nzrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Ostatné odseky tohto\nustanovenia (§ 261 ods. 2 a nasl. ObZ) upravujú iba výnimky z uvedenej všeobecnej právnej úpravy\nzáväzkových vzťahov, a to vo vzťahu k tam vymenovaným subjektom alebo vo vzťahu k charakteru\nzáväzkového vzťahu. Uvedené výnimky upravujúce pôsobnosť ObZ teda platia aj vtedy, ak by sa podľa\ndefinovania uvedenom v § 261 ods. 1 ObZ nejednalo o záväzkový vzťah, na ktorý treba aplikovať\nustanovenia ObZ, t. j. nešlo by o vzťah medzi podnikateľmi (§ 261 ods. 1 ObZ) a vzťah, ktorý sa týka\nich podnikateľskej činnosti. Naplnenie uvedených dvoch predpokladov je preto aj podmienkou, iba za\nsplnenia ktorej sa vzťahy ďalších v zákone vymenovaných subjektov (§ 261 ods. 2 a nasl. ObZ) riadia\nustanoveniami ObZ. Vyžaduje sa však kumulatívne naplnenie oboch uvedených predpokladov. Treťou\npodmienkou posudzovania záväzkových vzťahov aj na osobitne vymenované subjekty podľa ObZ však\nje, že sú naplnené predpoklady vzťahujúce sa pre tento subjekt. V konkrétnej veci to znamená, že\ntýmito predpokladmi sú: 1. ide o subjekt verejného práva (§ 261 ods. 3 ObZ), 2. ide o subjekt uvedený\nv zákone a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorý sa týka zabezpečovania verejných potrieb (§\n261 ods. 2 ObZ) alebo 3. ide o subjekt uvedený v zákone a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorý\nzabezpečuje vlastné potreby daného subjektu (§ 261 ods. 2 ObZ), 4. ide o subjekt uvedený v bode\n1/ a 2/, ktorý uzavrel záväzkový vzťah (alebo inak vstúpil do záväzkového vzťahu) s osobou, ktorá je\npodnikateľom a tento záväzkový vzťah je jeho podnikateľskou činnosťou (§ 261 ods. 2 ObZ). Zákon č.\n523/2003 Z. z. je samostatným a špecifickým zákonom, upravujúcim postup tam uvedených subjektov,\nktorého účelom je upraviť „metódy a postupy verejného obstarávania používané obstarávateľmi pri\nuzavieraní verejných zmlúv (ďalej len „zmluva“) na dodanie tovaru, zmlúv na uskutočnenie prác alebo\nzmlúv na poskytnutie služieb...“ (§ 1 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona). Z tohto ustanovenia je podľa\nneho nesporné, že ide o činnosť subjektu obstarávania, ktorá predchádza samotnému uzavretiu zmluvy,\nt. j. predkontraktačné štádium vedúce k uzavretiu zmluvy. Zo zákona č. 523/2003 Z. z. teda vyvodil,\nže predmetom tejto právnej úpravy je iba určenie podmienok a spôsobu výberu možného zmluvného\npartnera, teda vyhlásenie podmienok výberu a procesný priebeh uskutočnenia samotného výberu,\nnie však obsah budúceho zmluvného dojednania. Preto ak nedošlo k uzavretiu zmluvy o vecnom\nplnení, ale zodpovednostný vzťah vznikol iba zo vzťahu založeného zákonom č. 523/2003 Z. z. medzi\nvyhlasovateľom verejného obstarávania - žalovanou a žalobcom - subjektom, ktorý ponuku uskutočnil,\ntento vzťah nie je záväzkovým vzťahom podľa ustanovení ObZ.“\n10. Súd prvej inštancie sa prioritne zaoberal námietkou premlčania nároku, ktorú vzniesli žalovaní. V\nsúlade s citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR konajúci vec právne posúdil podľa ustanovení\nOZ, a to podľa ust. § 100 OZ, § 101 OZ. Dospel k záveru, že ak sa žalobca dozvedel o škode 08.07.201l\n(deň zverejnenia zmluvy uzavretej dňa 30.06.2011 v Centrálnom registri zmlúv), subjektívna dvojročná\npremlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody uplynula žalobcovi dňa 08.07.2013. Ak\nžalobca vychádzal z toho, že ministerstvo mu spôsobilo škodu vylúčením z verejného obstarávania a\noznámenie o tom mu bolo doručené dňa 26.04.2011, dospel k záveru, že objektívna trojročná premlčacia\nlehota na uplatnenie práva na náhradu škody uplynula žalobcovi dňa 26.04.2014. Ak by žalobca za\ndeň vzniku škody považoval deň uzavretia zmluvy s úspešným uchádzačom deň 30.06.2011, dospel\nk záveru, že objektívna premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu škody žalobcovi uplynula\ndňa 30.06.2014 Právne uzavrel, že žalobca podal žalobu dňa 30.07.2014, teda po uplynutí zákonnej\nsubjektívnej aj objektívnej lehoty na uplatnenie práva na súde, preto v súlade s ustálenou rozhodovacou\npraxou najvyšších súdnych autorít žalobu zamietol, nakoľko mal za preukázané, že právo žalobcu sa\nnevykonalo v dobe zákonom ustanovenej a žalovaní sa premlčania dovolali, preto nemožno premlčané\nprávo priznať. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1, § 262 CSP v\nzmysle zásady úspechu strany vo veci. Vyhodnotil, že žalovaní mali v konaní plný úspech, náhradu trov\n\nkonania si však neuplatnili, preto im náhradu trov konania nepriznal. Takto vec právne posúdil a rozhodol\nv poradí prvom rozsudku vydanom vo veci dňa 16.5.2017 č. k. 9C/143/2014-324, ktorým žalobu žalobcu\nproti žalovaným 1/, 2/ zamietol.\n11. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho zamietajúcej časti podal prostredníctvom svojej právnej\nzástupkyne riadne a včas odvolanie žalobca tvrdiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces. Konštatoval, že súd prvej inštancie v rozsudku zhrnul žalobu žalobcu a\nvšetky vyjadrenia strán sporu a taktiež poukázal na sporné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n3MCdo 40/2012 zo dňa 27.4.2015 a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 637/2015 zo dňa\n24.2.2016, ďalej v rozsudku uviedol, že sa prioritne zaoberal námietkou premlčania práva, ktorú vzniesli\nžalovaní s tým, že aj v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vec právne posúdil podľa ustanovení\nOZ tak, že konkrétne poukázal na ustanovenia § 100 a § 101 OZ.\n12. Uznesením zo dňa 30. apríla 2021 č. k. 4Co/79/2019-431 Krajský súd v Bratislave napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vrátil\nvec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že v ďalšom konaní bude\nsúd prvej inštancie povinný vyhodnotiť vykonané dokazovanie a ustáliť skutkový stav a tento právne\nposúdiť pokiaľ ide o existenciu nároku žalobcu, zaoberať sa otázkou možnosti solidárnej zodpovednosti\noboch žalovaných subjektov v zmysle petitu žaloby a následne skutkovo vyhodnotiť a právne posúdiť\nopodstatnenosť žalovanými vznesenej námietky premlčania takéhoto prípadného nároku žalobcu na\nnáhradu škody voči nim, a to i pokiaľ ide o prípadné úmyselné konanie žalovaných, vo veci opätovne\nrozhodnúť.\n13. Súd prevej inštancie nariadil vo veci následne pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania na\ndeň 25.01.2022. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní predložila súdu prvej inštancie listinný\ndôkaz: rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie zo dňa 04.06.2018, pričom uviedla, že predmetné\nrozhodnutie má žalovaný k dispozícii. Osobitne poukázala na bod 13 predloženého rozhodnutia,\nkde Úrad pre verejné obstarávanie konštatoval porušenie zákona o verejnom obstarávaní zo strany\nMinisterstva kultúry SR. Tiež predložila listinný dôkaz: odpoveď Ministerstva kultúry SR na žiadosť\nžalobcu o sprístupnenie informácií zo dňa 03.07.2013, s tým, že od tohto momentu žalobca odvodzuje\nzačiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. V tomto momente sa dozvedel o fakturovaných sumách\na ich počte, ktoré B.. B. I. vykonal v prospech žalovaného, t. j. dozvedel sa o škode a jej rozsahu.\n14. Zástupkyňa žalovaného 1/ k predloženým listinným dôkazom uviedla, že nie je možné posudzovať\nsubjektívnu premlčaciu dobu od oznámenia Ministerstva kultúry zo dňa 03.07.2013, má za to, že žalobca\nsa dozvedel o údajnej škode už okamihom svojho vylúčenia vo verejnom obstarávaní a vtedy mu začala\nplynúť subjektívna premlčacej doby.\n15. Zástupkyňa žalovaného 2/ k predloženým listinným dôkazom uviedla, že odpoveď na žiadosť o\nsprístupnenie informácií je z 03.07.2013, spor trvá od júla 2014, kedy bola podaná žaloba a listinný dôkaz\nžalobca predkladá v konaní až na tomto pojednávaní. Navrhla, aby boli použité zákonné ustanovenia\no koncentrácii konania, nakoľko tento listinný dôkaz mohol žalobca predložiť oveľa skôr. Poukázala na\njudikatúru - rozhodnutie NS SR 2Cdo/72/2017, ktoré sa týka verejného obstarávania rozhodnutia ÚS\n2ÚS/507/2017, ktoré je takisto použiteľné na danú vec.\n16. Právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že žalobca neporušil zásadu koncentrácie konania pri\npredkladaní dôkazu z 03.07.2013. Poukázala na závery rozhodnutia krajského súdu, ktorý ustálil, čo má\nbyť predmetom ďalšieho konania a to aj objektívne posúdenia začiatku plynutia objektívnej a subjektívnej\npremlčacej doby. Právna zástupkyňa žalobcu uviedla k prednesu zástupcu žalovaného 1, že podľa\nobchodnoprávnej aj občianskoprávnej úpravy premlčania nie je podstatné len to, kedy sa poškodený\ndozvedel o protiprávnom úkone ale aj o škode a rozsahu. v danom prípade sa žalobca o škode a o\njej rozsahu dozvedel od žalovaného v 1. rade z listu zo dňa 03.07.2013. Právna zástupkyňa žalobcu\nnavrhla, aby súd obstaral faktúru č. 105/2014 na 3.443,- eur bez DPH. Právna zástupkyňa žalobcu\nuviedla, že touto faktúrou musí disponovať žalovaný v 1. rade, preto navrhla aby súd uložil žalovanému\nv 1 rade aby predmetnú faktúru predložil.\n\n17. Zástupkyňa žalovaného 1/ sa vyjadrila k listine zo dňa 03.07.2013 nasledovne: Súhlasila so\nžalovaným 2/ a s jeho postrehom o koncentrácii konania. Zároveň aj uznesenie KS BA, ktorým bola\nvec vrátená súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie je uvedené v bode 42, že v ďalšom konaní\nbude súd I. inštancie povinný vyhodnotiť vykonanie dokazovania a ustáliť skutkový stav a má za to, že\nv súlade s gramatickým výkladom vyhodnotiť vykonané dokazovanie znamená už nepredkladať žiadne\nnové dôkazy, ktoré mohli byť predložené spolu so žalobou. Zároveň celková náhrada škody požadovaná\nžalobcom je podľa žalovaného 1 v hypotetickej rovine pretože nie je dobre možné určiť že by žalobca\nmohol byť výhercom verejného obstarávania. Ide o skutočnosť, že vtedajší minister kultúry a zástupca\nžalobcu B.. A. K., ktorý bol splnomocnený na všetky úkony na tomto verejnom obstarávaní boli členmi\ntej istej politickej strany. Takže je možné, že ak by aj žalobca vyhral verejné obstarávanie je možné, že\nby nastala situácia, že by zmluva nebola podpísaná a súťaž zrušená pre možný konflikt záujmov.\n18. Právne zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla: Pokiaľ ide o vznesenú námietku koncentrácie\nzopakovala, že ide o otázku právneho posúdenia a teda súd by v takom prípade nepripustenia tejto listiny\nnevedel ustáliť moment, kedy sa žalobca dozvedel o škode a jej obsahu. Ide o právnu otázku. Pokiaľ ide\no údajnú hypotetickosť uplatneného nároku žalobcu, sama žalovaná v 1. rade uviedla, čo by bolo, keby,\nčiže hovorí o nejakej hypotetickosti situácie. Namietala že A. K. nikdy nebol členom žiadnej politickej\nstrany. Nárok žalobcu nie je hypotetický. Poukázala na všetky doterajšie vyjadrenia, ktoré potvrdzujú, že\nnemožno hovoriť o hypotetickosť nároku. Za obvyklého chodu vecí, čo považuje ak by orgány verejnej\nmoci konali v súlade so zákonom, k čomu sú povinní aj v zmysle ústavy, tak žalobca očakával, že bude\nvyhlásený za víťazného uchádzača, že s ním Ministerstvo kultúry uzavrie zmluvu a že bude ministerstvu\nposkytovať právne služby minimálne v tom rozsahu ako pán B.. I. a že dôjde k zväčšeniu majetku v\ntomto rozsahu. O tom svedčí fakt, že pri prvom vyhodnocovaní žalobca skončil druhý, čiže pokiaľ by\nžalovaný konal v súlade so zákonom tak by bol prvý. A pri druhom vyhodnocovaní bola zmluva uzavretá\ns uchádzačom, ktorý podal vyššiu ponuku ako žalobca, teda ak by konali v súlade so zákonom, takže\nzmluva mala byť uzavretá so žalobcom.\n19. Žalobca sa písomne vyjadril k niektorým tvrdeniam žalovaných nasledovne: Žalovaný v 2. rade\npoukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2Cdo/72/2017 a\nna rozhodnutie Ústavného súdu SR (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II.ÚS/507/2017 s tým, že sa\ntýkajú verejného obstarávania a sú na daný spor použiteľné. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n2Cdo/72/2017 nie je na danú vec aplikovateľné. V prvom rade vo veci prejednávanej najvyšším súdom\nsa žalobca (spoločnosť RELCO s.r.o.) domáhal náhrady škody spôsobenej mu výlučne nezákonným\nrozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“),\na teda v danej veci sa najvyšší súd zaoberal výlučne posúdením otázky existencie príčinnej súvislosti\nmedzi vydaným nezákonným rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie a vznikom škody (v podobe\nskutočnej škody a ušlého zisku), pričom túto otázku posudzoval aplikáciou zákona č. 514/2003 Z. z.\nŽalobca si však v predmetnom spore neuplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť\nvýlučne nezákonným rozhodnutím žalovaného v 2. rade. Žalobca si v tomto spore uplatňuje nárok na\nnáhradu škody v zmysle § 420 OZ, ktorú mu spôsobili sledom viacerých protiprávnych úkonov žalovaní,\nt. j. Ministerstvo kultúry SR ako verejný obstarávateľ a Úrad pre verejné obstarávanie ako dohľadový\norgán vo veciach verejného obstarávania (k týmto viacerým protiprávnym úkonom je možné zaradiť\naj nezákonné rozhodnutie žalovaného v 2. rade). Vo vyššie uvedenej veci prejednávanej najvyšším\nsúdom je skutkový stav v kľúčových bodoch zásadne odlišný, a to konkrétne v tom, že Úrad pre verejné\nobstarávanie nariadil predmetnú verejnú súťaž zrušiť, správnosť čoho konštatoval aj najvyšší súd.\nV danom prípade tak verejný obstarávateľ (Banskobystrická regionálna správa ciest, a.s.) neuzavrel\nso žiadnym uchádzačom žiadnu zmluvu, neuhradil žiadnemu uchádzačovi žiadnu odmenu, a teda vo\nverejnej súťaži skutočne neexistoval žiadny víťazný (úspešný) uchádzač. V predmetnom spore žalobcu\nvšak nebolo verejné obstarávanie zrušené a navyše verejný obstarávateľ - žalovaný v 1. rade nesporne\nuzavrel s nezákonne vybraným víťazným uchádzačom zmluvu o poskytovaní právnych služieb a na\njej základe nesporne hradil všetky faktúry, ktoré si z jej titulu tento uchádzač vystavoval, a na ktorom\nzáklade si žalobca uplatňuje svoj nárok. Ďalším kľúčovým rozdielom medzi vyššie uvedeným prípadom\nprejednávaným najvyšším súdom a sporom žalobcu je tiež to, že žalobca (spoločnosť RELCO s.r.o.)\nsi v takej inej veci voči žalovanému (SR - zastúpenej Úradom pre verejné obstarávanie) uplatňoval\nškodu, hoci uzavrel kontokorentný úver a zároveň sa zaviazal k odberu technickej soli pre verejného\nobstarávateľa v čase, keď predmetná verejná súťaž ešte nebola vyhodnotená a takisto v čase, ktorý\npredchádzal vydaniu nezákonného rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie. Najvyšší súd preto\n\nlogicky v označenom rozhodnutí konštatoval, že sám žalobca (spoločnosť RELCO s.r.o.) sa v tejto inej\nveci vystavil značnému podnikateľskému riziku a za takéto konanie nemôže niesť zodpovednosť SR\n- zastúpená Úradom pre verejné obstarávanie s poukazom na to, že medzi jej konaním (nezákonným\nrozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie) a vzniknutou škodou neexistuje žiadna príčinná súvislosť.\nĎalším podstatným rozdielom medzi vyššie uvedeným prípadom a prípadom žalobcu je tiež to, že\nžalobca vo vyššie uvedenom prípade (spoločnosť RELCO s.r.o.) nesplnil kvalifikačné predpoklady pre\núčasť vo verejnom obstarávaní, a tak zostalo právne irelevantné, že spomedzi všetkých uchádzačov\nvo verejnom obstarávaní dala táto spoločnosť (jej právny predchodca) najnižšiu cenovú ponuku (táto\nuž hodnotená aj z toho dôvodu byť nemohla). V spore žalobcu však takáto skutočnosť nenastala, t. j.\nžalobca splnil všetky kvalifikačné predpoklady pre účasť vo verejnom obstarávaní a súčasne predložil\nnajnižšiu cenovú ponuku (predložil nižšiu ponuku ako B.. B. I., ktorý bol žalovaným v 1. rade nesprávne\noznačený za víťazného uchádzača a s ktorým žalovaný v 1. rade uzavrel aj konkrétnu zmluvu). Navyše\nv spore žalobcu žalovaný v 1. rade ako verejný obstarávateľ pred podpisom zmluvy neupustil od\nzadania verejnej zákazky ani verejné obstarávanie nezrušil, ale naopak verejne obstarávanú zmluvu\nskutočne uzavrel a na jej základe aj reálne plnil (uhrádzal faktúry), avšak tak postupoval voči nezákonne\nvybranému konkurentovi žalobcu. Škoda zodpovedajúca ušlému zisku tak ako si ju vyčíslil žalobca\nje preto skutočná a určitá. Na rozdiel od tohto, vo veci prejednávanej najvyšším súdom nedošlo k\nzmluvnému plneniu na základe nezákonného výberu víťazného uchádzača (verejné obstarávanie bolo\nzrušené), a teda najvyšší súd pri posudzovaní ušlého zisku mohol konštatovať, že škoda zodpovedajúca\nušlému zisku žalobcu (spoločnosti RELCO s.r.o.) skutočná a určitá nie je, a teda že ani medzi\nkonaním žalovaného (nezákonným rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie) a vzniknutou škodou\nneexistuje žiadna príčinná súvislosť. Podstata sporu žalobcu je však iná. Žalovaný v 1. rade ako verejný\nobstarávateľ aj s prispením nezákonného rozhodnutia žalovaného v 2. rade v rozpore so zákonom\nuzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb s uchádzačom, ktorého žalovaný v 1. rade v rozpore so\nzákonom označil za víťazného uchádzača. Ak by žalovaný v 1. rade postupoval v súlade so zákonom\na v priebehu verejného obstarávania by žalovaný v 2. rade nevydal nezákonné rozhodnutie, žalovaný v\n1. rade by takú zmluvu uzavrel so žalobcom. Žalovaný v 1. rade by tak z titulu takej zmluvy neuhrádzal\nfaktúry B.. B. I., ale také faktúry by uhrádzal žalobcovi. Jednoducho povedané, podstata sporu žalobcu\nspočíva v tom, že žalovaný v 1. rade ako verejný obstarávateľ aj s prispením nezákonného rozhodnutia\nžalovaného v 2. rade reálne vyplatil peniaze súťažnému konkurentovi žalobcu, ktorý bol nesporne\nprotiprávne označený za víťazného uchádzača. Škoda žalobcu je preto určitá a skutočná.\n20. Žalobca uviedol, že ani rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/507/2017 nie je na danú vec\naplikovateľné v takom kontexte, aký mu prikladá žalovaný v 2. rade. Aj vo veci prejednávanej ústavným\nsúdom je skutkový stav v kľúčových bodoch rozdielny. V ústavným súdom prejednávanom prípade\nsa sťažovateľ (občianske združenie Procu) domáhal náhrady škody výlučne z dôvodu, že verejné\nobstarávanie malo byť obstarávateľom nezákonne zrušené pre podstatnú zmenu okolností, a preto sa\nnestal víťazným uchádzačom, hoci predložil najnižšiu cenovú ponuku. Súdy nielenže konštatovali, že\nvyhlásená verejná súťaž bola zrušená v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní (ústavný súd nezistil\nústavnú nekonformnosť takýchto záverov), ale navyše sťažovateľ (občianske združenie Procu) oproti\nžalobcovi nesplnil základné kvalifikačné predpoklady pre účasť vo verejnom obstarávaní (ani sťažovateľ\nv ním podaných opravných prostriedkoch neuvádzal, že by tieto predpoklady spĺňal). Vo veci tak\nzostalo právne irelevantné, že sťažovateľ dal spomedzi všetkých uchádzačov vo verejnom obstarávaní\nnajnižšiu cenovú ponuku (táto už z tohto dôvodu hodnotená byť nemohla) a právne irelevantným\nsa stalo aj to, či verejný obstarávateľ pri zrušení verejného obstarávania použil nesprávny právny\npredpis. Základom neúspechu sťažovateľa vo verejnom obstarávaní bolo nesplnenie jeho kvalifikačných\npredpokladov na to, aby s ním bolo možné konať ďalej a v prípade úspechu vo verejnom obstarávaní,\naby s ním bola uzavretá zmluva. Žalobca však poukazuje na viaceré postrehy ústavného súdu, ktoré\nje možné vo všeobecnej rovine aplikovať aj na tento spor žalobcu: a/ ústavný súd podotýka, že\nsúkromnoprávnym následkom porušenia predpisov o verejnom obstarávaní je možnosť poškodeného\nžiadať náhradu škody. Podľa šiesteho bodu odôvodnenia smernice 89/665/EHS (resp. desiateho bodu\nodôvodnenia smernice 92/13/ES) je nevyhnutné kompenzovať osoby postihnuté porušením pravidiel\nobstarávania, čo podčiarkuje aj čl. 2 ods. 1 psím. c) smernice 89/665/EHS (resp. čl. 2 ods. 1 písm. d)\nsmernice 92/13/ES. Aj v zmysle slovenského práva je v zásade každý, kto protiprávne utrpel škodu,\noprávnený domáhať sa jej náhrady. Verejné obstarávanie a uzatváranie zmlúv nie je spravidla výkonom\nverejnej moci, ale súkromnoprávnym vystupovaním verejnej moci na trhu (pozri bod 15. rozhodnutia\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS/507/2017); b/ medzi najčastejšie prípady, kedy prichádza do úvahy\nnáhrada škody, patrí zrušenie postupu zadávania a protiprávne vylúčenie uchádzača. V zásade je možné\n\nvychádzať z toho, že aj zrušenie postupu zadávania je súčasťou podnikateľského rizika uchádzača/\nzáujemcu. Preto musí každý záujemca/uchádzač kalkulovať s tým, že nemá vopred právny nárok\nna uzavretie zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvná autonómia obstarávateľa je po iniciovaní\nprocesu verejného obstarávania prísne regulovaná a obmedzovaná, nemožno interpretovať oprávnenie\nzrušiť proces obstarávania veľmi extenzívne. Neoprávnené zrušenie súťaže tak môže viesť k povinnosti\nnahradiť škodu (pozri bod 17. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS/507/2017). Toto konštatovanie\nústavného súdu podľa žalobcu možno obdobne použiť aj na protiprávne vylúčenie uchádzača, ako\ntomu bolo v jeho prípade; c. ústavný súd uzatvára, že účelom pravidiel verejnej súťaže nie je len\nochrana hospodárenia s verejnými prostriedkami, ale aj zabezpečenie transparentného zaobchádzania\ns jednotlivcami (účastníkmi verejnej súťaže), teda aj ich subjektívnymi právami (pozri bod 20. rozhodnutia\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS/507/2017).\n21. V súvislosti so žalobcom predloženým listinným dôkazom - Odpoveď žalovaného v 1. rade na\nžiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií č. MK-2446/2013-310/11576 zo dňa 03.07.2013 (ďalej len\n„Sprístupnenie faktúr B.. B. I.“), žalovaní navrhli, aby okresný súd použil ustanovenia o koncentrácii\nkonania s odôvodnením, že tento listinný dôkaz mohol žalobca predložiť skôr. Žalobca v danom prípade\nneporušil zásadu koncentrácie. V zmysle druhej vety § 470 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný\nsporový poriadok (ďalej len „CSP“) platí, že ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom\nnadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom\nprejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli\nv neprospech strany. Konanie o spore žalobcu bolo začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP\n(pred 1.7.2016), a preto predloženie vyššie uvedeného listinného dôkazu sa nemôže posudzovať podľa\nustanovení CSP o sudcovskej koncentrácii v zmysle § 153 CSP. Okresný súd doposiaľ nevyhlásil\nuznesenie, ktorým by sa dokazovanie ukončilo a ani účastníkov nevyzval, aby predložili „posledné“\nnávrhy na doplnenie dokazovania. Žalobcovi preto nič nebránilo, aby daný listinný dôkaz v konaní\núčinne predložil. Okresný súd je povinný k tomuto listinnému dôkazu prihliadať a námietku žalovaných\npovažovať za bezpredmetnú. Nárok žalobcu nie je premlčaný, a to bez ohľadu na to či sa aplikuje\nobčiansko-právna alebo obchodno-právna úprava. V súvislosti s posúdením otázky premlčania žalobca\nzotrval na všetkých svojich doterajších vyjadreniach, a teda má za to, že sa na daný spor musí a má\nv otázke premlčania aplikovať obchodno-právna úprava (§ 398 ObZ). Má však za to, že pri správnom\nurčení začiatkov plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby, nie je jeho nárok premlčaný ani\npri aplikácii občiansko-právnej úpravy. Obe právne úpravy týkajúce sa plynutia subjektívnej premlčacej\ndoby, občiansko-právna aj obchodno-právna, sú postavené na obdobnom princípe, a to, že pre začiatok\nplynutia subjektívnej premlčacej doby musia byť splnené dve podmienky, bez ktorých nemožno uplatniť\nnárok na náhradu škody: a. vedomosť o škode (teda nie o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti)\nako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne\nvyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na\nsúde a b. vedomosť o osobe povinnej na jej náhradu. Vedomosť o škode musí byť reálna, nestačí\nlen vedomosť o možnosti dozvedieť sa o škode. Takisto nestačí iba vedomosť o príčine spôsobujúcej\nškodu, ak nie je známe, že došlo ku škode. Vedomosť o udalosti spôsobujúcej škodu či o protiprávnom\núkone a vedomosť o škode nemusia vždy časovo spadať do jedného dňa. Ani škodová udalosť a\ndeň vzniku škody pritom nemusia byť totožné. Škoda môže vzniknúť až neskôr. Preto pre začiatok\nplynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúca vedomosť o škode. Spravidla však treba vedieť\no druhu a rozsahu škody s takým stupňom určitosti, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na\nsúde. V prejedávanej veci sa žalobca síce mohol dozvedieť, že zmluva o poskytovaní právnych služieb\nformálne uzavretá medzi žalovaným v 1. rade a B.. B. I. dňa 30.06.2011, bola zverejnená v Centrálnom\nregistri zmlúv dňa 8.7.2011, avšak žalobca sa reálne v tento deň nedozvedel o druhu škody ani o jej\nrozsahu v takom stupni, aby ju mohol objektívne vyčísliť, a aby si mohol svoj nárok uplatniť na súde.\nDátum 08.07.2011 preto nemôže byť dňom, kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba. Zmluva\no poskytnutí právnych služieb bola len titulom, na základe ktorého si B.. B. I. mohol po vykonaním\ntoho-ktorého úkonu v tom-ktorom mesiaci fakturovať príslušnú dohodnutú odmenu voči žalovanému v\n1. rade. Podľa čl. 5 tejto zmluvy bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá odmena za 1 úkon právnej\nslužby. To znamená, že zmluvná odmena B.. B. I. bola priamo viazaná na vykonanie právnej služby\n(vykonanie konkrétneho úkonu právnej služby). Bez vykonania čo i len jedného úkonu právnej služby\nby B.. B. I. nebol na jej základe oprávnený žalovanému v 1. rade vystaviť ani jednu faktúru a za takého\npredpokladu, by ani žalobcovi nevznikla žiadna škoda v podobe ušlého zisku. Žalobca sa tak reálne\ndozvedel o druhu škody a o jej rozsahu až v momente, keď sa dozvedel o fakturovaných sumách a o\npočte úkonov právnej služby, ktoré pre žalovaného v 1. rade na základe zmluvy o poskytovaní právnych\n\nslužieb vykonal B.. B. I., a ktoré by v prípade zákonného postupu žalovaných pre žalovaného v 1.\nrade vykonal žalobca, a teda by žalobcovi vznikol nárok na ich fakturáciu vo výške ním ponúknutej\nceny. Takým momentom je práve odpoveď žalovaného v 1. rade - Sprístupnenie faktúr B.. B. I. zo\ndňa 03.07.2013, ktorou žalobcovi sprístupnil fotokópie všetkých faktúr, ktoré pre žalovaného v 1. rade\nvystavil B.. B. I.. Z uvedených účtovných dokladov sa žalobca dozvedel aj o počte fakturovaných úkonov\na tiež aj o tom, o aký konkrétny úkon právnej služby išlo. Keďže žalobca z dôvodu značného odstupu\nčasu nevie stotožniť dátum, kedy mu bolo Sprístupnenie faktúr B.. B. I. zo strany žalovaného v 1. rade\ndoručené, čo však nesporne muselo nastať neskôr ako samotné datovanie tohto dokumentu, práve\ndátum 03.07.2013 žalobca považuje za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. Subjektívna\npremlčacia doba tak z pohľadu občiansko-právnej úpravy uplynula dňa 03.07.2015 a z pohľadu úpravy\nobchodno- právnej uplynula dňa 03.07.2017. Žalobca podal žalobu dňa 30.07.2014, teda v čase, keď\nsubjektívna premlčacia doba ešte neuplynula. Obe právne úpravy (občiansko-právna a obchodnoprávna) sú postavené na obdobnom princípe aj pokiaľ ide o určenie začiatku plynutia objektívnej\npremlčacej doby. Začiatok objektívnej premlčacej doby sa viaže na deň, keď došlo k udalosti, z ktorej\nškoda vznikla. Pripomenul, že ak sa deň škodnej udalosti nekryje s dňom vzniku škody, premlčacia\ndoba začína plynúť až vznikom škody. S ohľadom na uvedené platí, že uzavretie zmluvy o poskytovaní\nprávnych služieb medzi žalovaným v 1. rade a B.. B. I. nebolo škodovou udalosťou, z ktorej žalobcovi\nreálne vznikla škoda, a preto ani dátum jej uzavretia (deň 30.06.2011, resp. deň 29.04.2011) nemôže\nbyť dátumom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby (trojročnej (nedbanlivosť) alebo desaťročnej\n(úmysel) v prípade občianskej právnej úpravy, resp. desaťročnej v prípade obchodnej právnej úpravy).\nUviedol, že zmluva o poskytovaní právnych služieb bola len titulom, ktorá oprávňovala B.. B. I. fakturovať\nposkytnuté právne služby. Za relevantnú škodovú udalosť preto žalobca považuje jednotlivé dátumy\nuskutočnených zdaniteľných plnení tak, ako tieto boli uvedené na žalovaných faktúrach vystavených B..\nB. I. pre žalovaného v 1. rade, pretože tieto dátumy žalobca považuje za dátumy, kedy B.. B. I. dodal\nprávne služby žalovanému v 1. rade, a teda sú objektívnou udalosťou, z ktorej žalobcovi vznikla škoda:\na. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 6.6.2011 na sumu 6.886,00 EUR bez DPH (2 právne\núkony) je ako uskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 6.6.2011. Pri aplikácii trojročnej objektívnej\npremlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 6.6.2014. Pri aplikácii desaťročnej objektívnej\npremlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 06.06.2021.\nb. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 13.10. 2011 na sumu 13.772,00 EUR bez DPH (4 právne\núkony) je ako uskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 13.10.2011. Pri aplikácii trojročnej\nobjektívnej premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 13.10.2014. Pri aplikácii\ndesaťročnej objektívnej premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 13.10.2021.\nc. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 13.12.2011 na sumu 11.189,75 EUR bez DPH (3 a\n1/4 právneho úkonu) je ako uskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 13.12.2011. Pri aplikácii\ntrojročnej objektívnej premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 13.12.2014. Pri aplikácii\ndesaťročnej objektívnej premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 13.12.2021.\nd. vo faktúre č. XXXXXX vystavenej dňa 20.2.2012 na sumu 17.215,00 EUR bez DPH (5 úkonov) je ako\nuskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 6.2.2012. Pri aplikácii trojročnej objektívnej premlčacej\ndoby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 6.2.2015. Pri aplikácii desaťročnej objektívnej premlčacej\ndoby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 06.02.2022.\ne. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 15.03.2012 na sumu 6.886,00 EUR bez DPH (2 úkony)\nje ako uskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 15.03.2012. Pri aplikácii trojročnej objektívnej\npremlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 15.3.2015. Pri aplikácii desaťročnej\nobjektívnej premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčí dňa 15.03.2022.\nf. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 12.04.2012 na sumu 3.443,00 EUR bez DPH (1 úkon) je ako\nuskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 12.4.2012. Pri aplikácii trojročnej objektívnej premlčacej\ndoby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 12.4.2015. Pri aplikácii desaťročnej objektívnej\npremlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčí dňa 12.04.2022.\ng. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 15.4.2013 na sumu 3.443,00 EUR bez DPH (1 úkon) je ako\nuskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 15.4.2013. Pri aplikácii trojročnej objektívnej premlčacej\ndoby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 15.4.2016. Pri aplikácii desaťročnej objektívnej\npremlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčí dňa 15.04.2023.\nh. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 17.3.2014 na sumu 3.443,00 EUR bez DPH (1 úkon) je ako\nuskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 17.3.2014. Pri aplikácii trojročnej objektívnej premlčacej\ndoby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 17.3.2017. Pri aplikácii desaťročnej objektívnej\npremlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčí dňa 17.03.2024.\n\nS ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti by podľa neho bolo možné hovoriť o premlčaní žalobcovho\npráva len za situácie uvedenej v bode a) vyššie, avšak aj to len za predpokladu aplikácie trojročnej\nobjektívnej premlčacej doby v zmysle Občianskeho zákonníka. Žalobca však aj v tomto prípade\nzdôrazňuje, že v konaní preukázal úmyselné konanie žalovaných, a teda aj za použitia občianskoprávnej úpravy je namieste aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu, pričom desaťročná\nobjektívna premlčacia doba sa aplikuje aj pri obchodno-právnej úprave. Žalobca v tejto súvislosti\npoukazuje na všetky svoje doterajšie vyjadrenia, na ktorých zotrváva. Žalobca podal žalobu dňa\n30.07.2014, teda v čase, keď ani objektívna premlčacia doba ešte neuplynula. Žalobca poukázal na to,\nže oprávnenosť jeho žalovaného nároku potvrdzuje aj právo Európskej únie. Konkrétne poukázal na:\na. šiesty bod odôvodnenia smernice Rady č. 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov,\niných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v\nrámci verejného obstarávania tovarov a prác (ďalej len „Smernica č. 89/665/EHS“), podľa ktorého je\nnevyhnutné zabezpečiť, aby primerané postupy existujúce vo všetkých členských štátoch umožňovali\nzrušiť rozhodnutia prijaté neoprávnene a kompenzovať osoby postihnuté porušením;\nb. čl. 2 ods. 1 písm. c) Smernice č. 89/665/EHS, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby prijaté\nopatrenia týkajúce sa postupov preskúmavania uvedených v článku 1 zahŕňali právomoc odškodniť\nosoby poškodené porušením;\nc. desiaty bod odôvodnenia smernice Rady č. 92/13/ES z 25. februára 1992, ktorou sa koordinujú\nzákony, iné právne predpisy a správne opatrenia o uplatňovaní právnych predpisov spoločenstva,\no postupoch verejného obstarávania subjektov pôsobiacich vo vodnom, energetickom, dopravnom\na telekomunikačnom sektore (ďalej len „Smernica č. 92/13/ES“), podľa ktorého vždy musí existovať\nmožnosť nároku na náhradu škody;\nd. čl. 2 ods. 1 písm. d) Smernice č. 92/13/ES, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby prijaté\nopatrenia týkajúce sa postupov preskúmavania uvedené v článku 1 zahŕňali právomoci ... a v oboch\nvyššie spomenutých prípadoch poskytnúť náhradu škody osobám poškodeným porušením práva; D)\nPredpoklady vzniku zodpovednosti za škodu Protiprávny úkon:\n22. Žalobca v predmetnom spore preukázal, že žalovaný v 1. rade a aj žalovaný v 2. rade konali v rozpore\ns objektívnym právom, najmä v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, pričom súčasne porušili aj\nzákladné zásady demokratického právneho štátu, zásadu zákonnosti, zásadu rovnosti a nestrannosti a\nzákazu diskriminácie, zásadu proporcionality, zásadu právnej istoty a zásadu dobrej správy. Po skutkovej\nstránke bolo protiprávne konanie žalovaných podrobne rozobraté v žalobe a vo všetkých ostatných\ndoterajších písomných a ústnych prednesoch, na ktoré žalobca v celom rozsahu poukazuje. Protiprávne\nkonanie žalovaných je možné zostručniť nasledovne:\na. žalovaný v 1. rade a tiež žalovaný v 2. rade v priebehu verejného obstarávania konali najmä v rozpore\ns čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a tiež aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keďže nekonali na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon;\nb. žalovaný v 1. rade už počas prvého vyhodnocovania ponúk uchádzačov konal v rozpore s § 42 ods. 3 a\n4 zákona o verejnom obstarávaní, keďže za úspešného uchádzača označil uchádzača BADUCCI Legal,\ns.r.o., hoci správne ním mal byť žalobca (jeho ponuka bola v poradí druhá najnižšia). Túto protiprávnosť\nv konaní žalovaného v 1. rade výslovne potvrdil aj žalovaný v 2. rade, na základe čoho bol žalovaný v 1.\nrade povinný ponuky uchádzačov vyhodnotiť po druhýkrát. V tomto kontexte žalovaný v 1. rade porušil\naj § 99 ods. 1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní;\nc. žalovaný v 1. rade konal v rozpore s § 9 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní, keďže počas\ndruhého vyhodnotenia ponúk uchádzačov pri určení, že ponuka žalobcu je neobvykle nízka, zvolil\nnetransparentný, diskriminačný a nepreskúmateľný postup, keďže priemer cenových ponúk všetkých\nuchádzačov účelovo počítal bez najvyššej ponuky, ktorá bola v obstarávaní podaná. Dôsledkom\ntakéhoto postupu žalovaného v 1. rade bolo nezákonné vylúčenie žalobcu z verejného obstarávania,\nhoci na jeho vylúčenie neboli splnené podmienky, čo potvrdil aj žalovaný v 2. rade. Protiprávnosť konania\nžalovaného v 1. rade i v tomto štádiu potvrdil žalovaný v 2. rade. V tomto kontexte žalovaný v 1. rade\nporušil princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie, princíp transparentnosti a princíp\nhospodárnosti a efektívnosti;\nd. žalovaný v 1. rade konal v rozpore s § 9 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní aj v tom, že\nuchádzačovi BADUCCI Legal, s.r.o. predložil návrh zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorej obsah\nbol v hrubom rozpore s návrhom formulovaným v súťažných podkladoch (predložil mu návrh zmluvy s\nhodinovou odmenou, napriek tomu, že predmetom verejného obstarávania bola odmena za jeden úkon\nprávnej služby bez ohľadu na počet hodín strávených na jeho vykonanie). Žalovaný v 1. rade tak konal\númyselne diskriminačne voči všetkým ostatným uchádzačom vrátane žalobcu;\n\ne. žalovaný v 1. rade obišiel § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní, keďže síce formálne s B.. B. I.\nuzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb až dňa 30.6.2011 (t. j. nie skôr ako 16. deň po doručení\nrozhodnutia žalovaného v 2. rade o námietkach žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 13.6.2011), avšak\nv skutočnosti túto zmluvu s B.. B. I. uzavrel už dňa 29.4.2011. Ku skutočnostiam uvedeným v tomto bode\npozri viac časť E) nižšie tohto vyjadrenia;\nf. žalovaný v 1. rade konal v rozpore s § 265 Obchodného zákonníka, keďže v priebehu celého verejného\nobstarávania porušoval zásadu poctivého obchodného styku;\nžalovaný v 2. rade konal v rozpore s § 144 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, keďže nezákonne\nzastavil konanie o námietkach žalobcu, hoci na to neboli splnené predpoklady. Porušenie objektívneho\npráva zo strany žalovaného v 1. rade opakovane potvrdil aj žalovaný v 2. rade. Porušenie objektívneho\npráva zo strany žalovaného v 2. rade potvrdil aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku č.\nk. 2S 87/2011-46 zo dňa 14.12.2011. Napriek tomu, že aj žalovaný v 2. rade opakovane svojimi\nrozhodnutiami (okrem iných napríklad aj posledným rozhodnutím č. 443-6000/2011-ON/156/N2 zo dňa\n4.6.2018, konkrétne najmä jeho bod 13.) potvrdil protiprávnosť konania žalovaného v 1. rade v danom\nverejnom obstarávaní vo verejnoprávnej rovine, žalovaní odmietajú uznať presah tejto zodpovednosti\ndo súkromnoprávnej roviny v podobe zodpovednosti za spôsobenú škodu. Spôsobenie škody: Žalobca\nmal za to, že v konaní dôsledne preukázal, že práve on by sa pri dodržaní zákonom stanovených\npravidiel stal víťazným uchádzačom a nestal sa ním výlučne preto, že žalovaný v 1. rade v súčinnosti\nso žalovaným v 2. rade tieto pravidlá porušili. Žalobcom uplatnená škoda nie je len hypotetická. Aj pri\n„treťom vyhodnocovaní ponúk“, pokiaľ by k nemu došlo, by ponuka žalobcu bola najnižšou cenovou\nponukou zo všetkých v tom štádiu ešte posudzovaných a hodnotených ponúk ostatných uchádzačov,\nčomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych\nslužieb s B.. B. I., ktorého ponuka bola vyššia než ponuka žalobcu. Okrem toho je zásadné, že pri\nabsencii protiprávnych úkonov žalovaného v 1. rade sa žalobca mal stať víťazným uchádzačom už\npo prvom vyhodnocovaní ponúk. V takom prípade by k „druhému“ a ani ďalšiemu vyhodnocovaniu\nnedošlo. To isté platí aj pre druhé vyhodnocovanie, a teda pri absencii protiprávneho konania zo strany\nžalovaných (žalovaného v 1. rade a aj žalovaného v 2. rade) by sa žalobca stal víťazným uchádzačom,\npretože dal nižšiu cenovú ponuku ako obstarávateľom nesprávne označený víťazný uchádzač, B.. B.\nI.. V danom kontexte je zásadné, že žalobca vo verejnom obstarávaní spĺňal všetky podmienky a\nkritériá ako tieto boli určené žalovaným v 1. rade a ako ich stanovuje zákon o verejnom obstarávaní,\nčo potvrdil aj žalovaný v 2. rade (túto skutočnosť potvrdil aj priamo žalovaný v 1. rade, okrem iného,\naj v Oznámení o výsledku vyhodnotenia ponúk zo dňa 19.01.2011). Hypotetickosť škody vyvracia aj\nskutočnosť, že žalovaný v 1. rade uzavrel s B.. B. I. zmluvu o poskytovaní právnych služieb, na základe\nktorej došlo k fakturácii a zo strany žalovaného v 1. rade reálne došlo k úhrade jednotlivých faktúr.\nOdmena B.. B. I. v zmysle žalovaných faktúr nebola vyplatená len hypoteticky, ale naopak išlo o reálnu\nsumu, od ktorej si žalobca legitímne vypočítal výšku jeho ušlého zisku. Za obvyklého chodu vecí, to\nznamená za predpokladu, že žalovaní budú postupovať v súlade so zákonom (k čomu sú povinní aj\nv zmysle Ústavy SR), žalobca legitímne očakával, že v danom verejnom obstarávaní bude vyhlásený\nza víťazného uchádzača, že žalovaný v 1. rade s ním uzavrie s tým súvisiacu zmluvu o poskytovaní\nprávnych služieb, že bude žalovanému v 1. rade poskytovať právne služby minimálne v rozsahu v\nakom ich poskytoval B.. B. I., a teda že dôjde k zväčšeniu jeho majetku minimálne v žalovanom\nrozsahu. V danom prípade preto možno hovoriť, že žalobcovi ušiel zisk z verejného obstarávania\nstratou možnosti príležitosti, stratou možnosti účasti na danom verejnom obstarávaní, stratou možnosti\nv danom verejnom obstarávaní zvíťaziť a v konečnom dôsledku aj stratou možnosti plniť obstarávané\nprávne služby, keďže tieto reálne poskytol nesprávne a nezákonne vybraný uchádzač. Príčinná súvislosť\nmedzi protiprávnym úkonom a škodou: Špecifickosť daného sporu spočíva v tom, že škoda žalobcovi\nnevznikla výlučne nezákonným rozhodnutím žalovaného v 2. rade, ale sledom protiprávnych úkonov\nvykonaných žalovaným v 1. rade, ktoré žalovanému v 1. rade umožnil vykonať žalovaný v 2. rade svojím\nnezákonným rozhodnutím. Je nesporné, že žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych\nslužieb s B.. B. I., ktorý ponúkol vyššiu cenu ako žalobca, a teda v prípade, že by k nezákonnému\nvylúčeniu žalobcu z verejného obstarávania nedošlo, žalovaný v 1. rade by musel uzavrieť takú zmluvu\nso žalobcom, keďže tento spĺňal všetky podmienky a súčasne ponúkol najnižšiu cenu, a keďže iné\nkritérium posudzovania ponúk okrem ceny v danom verejnom obstarávaní zvolené nebolo. Príčinná\nsúvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaných a vznikom škody na strane žalobcu je preto priama,\nbezprostredná a neprerušená. Protiprávne konanie žalovaných (najmä žalovaného v 1. rade) a vznik\nškody sú v logickom slede, protiprávne konanie je príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom.\nBez protiprávneho konania žalovaných by škodový následok nevznikol. Škoda v podobe ušlého zisku\nje podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho\n\nkonania žalovaných, pričom žalovaná škoda by bez protiprávneho konania žalovaných nenastala. Ako\nvo všeobecnej rovine opakovane vo svojich rozhodnutiach judikovali súdy Slovenskej republike (okrem\niných aj napríklad najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/72/2017 (pozri bod 20. tohto rozhodnutia) pre\npríčinnú súvislosť je rozhodujúca vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej\nrovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Vzniknutá škoda v podobe ušlého zisku, ktorej sa domáha\nžalobca, je podľa neho ujmou spočívajúcou v tom, že u žalobcu ako poškodeného neprišlo v dôsledku\nškodovej udalosti (sledu viacerých protiprávnych úkonov žalovaných, ktoré umožnili poskytovať právne\nslužby nesprávne vybraným uchádzačom) k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa tak dalo\nočakávať s ohľadom na pravidelný chod vecí. Žalobca okrem už uvedeného zdôraznil, že v dôsledku\nprotiprávnych úkonov žalovaných stratil možnosť zúčastniť sa predmetného verejného obstarávania. S\ntým bezprostredne súvisí aj to, že protiprávnymi úkonmi žalovaných žalobca definitívne stratil možnosť\nregulárne vyhrať verejné obstarávanie, uzavrieť so žalovaným v 1. rade zmluvu o poskytovaní právnych\nslužieb a na jej základe poskytovať žalovanému v 1. rade právne služby minimálne v rozsahu ako ich\nposkytoval B.. B. I.. Takáto strata možnosti žalobcu je preukázaná, je skutočná a v žiadnom prípade\nnemôže byť hypotetická. V danom prípade nedošlo zo strany žalovaného v 1. rade len k ojedinelému\nporušeniu zákona, naopak vo vzťahu k žalobcovi z jeho strany dochádzalo k opakovanému porušovaniu\nzákona. Podľa žalobcu tak úmysel potvrdzuje práve početnosť protiprávnych úkonov žalovaného v 1.\nrade. Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje aj účelovosť jeho postupu pri prvom vyhodnocovaní\ncenových ponúk uchádzačov, keďže na začiatku považoval cenovú ponuku uchádzača, BADUCCI\nLegal, s.r.o., za neobvykle nízku, z dôvodu čoho vyzval tohto uchádzača na jej vysvetlenie, následne\nvšak na ústnom pojednávaní o námietkach žalobcu žalovaný v 1. rade tvrdil, že ponúknutá cena tohto\nuchádzača vo výške 32,- Eur bez DPH nie je mimoriadne nízka, ale je určená v súlade s vyhláškou\nč. 655/2004 Z. z. Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje aj skutočnosť, že uchádzačovi BADUCCI\nLegal, s.r.o. predložil návrh zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorej obsah bol v hrubom rozpore\ns návrhom formulovaným v súťažných podkladoch, keďže mu predložil návrh zmluvy s hodinovou\nodmenou, napriek tomu, že predmetom verejného obstarávania bola odmena za jeden úkon právnej\nslužby bez ohľadu na počet odpracovaných hodín. Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje aj účelovosť\njeho postupu pri prvom a druhom vyhodnocovaní cenových ponúk uchádzačov, keďže pri prvom\nvyhodnocovaní nepovažoval žalobcom ponúknutú cenu za neprimerane nízku (naopak ponuku žalobcu\nvýslovne označil za „priemernú cenu“). Pri druhom vyhodnocovaní ponúk ju už za takú bezdôvodne\na bez akejkoľvek zmeny skutkových okolností, považoval, pričom k tomuto záveru dospel žalovaný v\n1. rade diskriminačným, netransparentným a nepreskúmateľným spôsobom (to v kontexte toho, akým\nspôsobom žalovaný v 1. rade počítal priemer cenových ponúk). Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje\naj spôsob, akým počas druhého vyhodnocovania ponúk počítal priemer všetkých hodnotených ponúk,\nod hodnoty ktorého následne odvodil, či toho-ktorého uchádzača vyzve na vysvetlenie ponúknutej ceny.\nŽalovaný v 1. rade účelovo a bezdôvodne daný priemer počítal bez najvyššej ponuky, ktorá bola v\nobstarávaní podaná. Takým postupom sa „neprimerane nízkou ponukou“ stala len ponuka žalobcu a\nuchádzača BADUCCI Legal, s.r.o., a to aj napriek tomu, že takou ponukou mala byť aj ponuka B.. B.\nI.. Žalovaný v 1. rade tak o vysvetlenie ponuky požiadal iba žalobcu, hoci spôsobom ktorý zvolil, tak\nmal postupovať aj vo vzťahu k B.. B. I. (B.. B. I. však počas celého verejného obstarávania nemusel\nsvoju ponukovú cenu ani raz vysvetľovať). Dôsledkom postupu žalovaného v 1. rade bolo vytvorenie\nzámienky na označenie ponukovej ceny žalobcu za „neprimerane nízku“, čím následne odôvodňoval aj\nvylúčenie žalobcu zo samotného obstarávania. Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje aj dôvod, pre\nktorý po druhom vyhodnocovaní ponúk vylúčil žalobcu z verejného obstarávania, resp. porovnanie jeho\npostupu, ktorý zvolil pri odôvodňovaní vylúčenia žalobcu a pri odôvodňovaní nevylúčenia uchádzača\nBADUCCI Legal, s.r.o. Hoci žalobca riadne žalovanému v 1. rade vysvetlil, ako dospel k jeho ponuke\nceny za jeden úkon právnej služby, žalovaný v 1. rade ho zo súťaže bezdôvodne a protiprávne vylúčil.\nIné merítko žalovaný v 1. rade zvolil pri uchádzačovi BADUCCI Legal, s.r.o., ktorému akceptoval vágne\nzdôvodnenie, že z ekonomického hľadiska je zabezpečenou spoločnosťou, ktorá nie je odkázaná na\nposkytovanie právnych služieb, pri ktorých sa výška právneho úkonu počíta podľa výšky sporu. Žalobca\nv tomto kontexte pripomína, že ponuka BADUCCI Legal, s.r.o. bola vo výške 32,- Eur bez DPH za\njeden úkon a ponuka žalobcu bola vo výške 1.348,- Eur bez DPH za jeden úkon. V súvislosti s vyššie\nuvedeným je zarážajúce, ako k jednotlivým cenovým ponukám pristupoval žalovaný v 1. rade, keď aj z\njeho vyjadrenia (napr. vyjadrenie zo dňa 6.8.2018, strana 2) je zrejmé, že pred vyhlásením výberového\nkonania zrealizoval prieskum trhu, na základe ktorého bola určená priemerná hodnota za jeden právny\núkon vo výške 23.730,65 Eur bez DPH. Už toto zistenie poskytovalo žalovanému v 1. rade podklad\nako postupovať v danom verejnom obstarávaní, vrátane prvého vyhodnocovania ponúk prihlásených\nuchádzačov. Napriek tomu žalovaný v 1. rade chcel v prvom kole uzavrieť zmluvu s uchádzačom\n\nBADUCCI Legal, s.r.o., ktorého ponuka bola 32,- Eur bez DPH, a pri ktorom sa uspokojil s absolútne\nvágnym vysvetlením a v druhom kole uchádzača B.. B. I. ani len nevyzval na vysvetlenie jeho ponuky,\nhoci v porovnaní s hodnotou zistenou prieskumom trhu, bola jeho ponuka vo výške 3.443,- Eur bez DPH\nneobvykle nízka (žalobcu o vysvetlenie jeho ponuky vyzval). Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje aj\nspôsob, akým v konečnom dôsledku obišiel zákon o verejnom obstarávaní, keďže síce formálne s B.. B.\nI. uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb až dňa 30.06.2011 (t.j. nie skôr ako 16. deň po doručení\nrozhodnutia žalovaného v 2. rade o námietkach žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 13.06.2011), avšak\nv skutočnosti túto zmluvu s B.. B. I. uzavrel už dňa 29.04.2011. To znamená, že túto zmluvu uzavrel s\nB.. B. I. v čase, keď už oznámil žalobcovi vylúčenie z verejného obstarávania (Oznámenie o vylúčení\nz verejného obstarávania bolo vykonané listom zo dňa 19.4.2011, ktorý bol žalobcovi doručený dňa\n26.04.2011) a v čase pred rozhodnutím žalovaného v 2. rade o námietkach žalobcu (t. j. ešte pred tým\nako žalovaný v 2. rade konanie o námietkach žalobcu zastavil; rozhodnutie žalovaného v 2. rade o\nzastavení konania o námietkach bolo vydané dňa 09.06.2011, ktoré bolo doručené žalovanému v 1.\nrade dňa 13.6.2011). V konečnom dôsledku tak žalovaný v 1. rade vďaka neukončenému verejnému\nobstarávaniu poznal ponukové ceny všetkých uchádzačov. Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje aj\nto, že akceptoval prvú faktúru B.. B. I. č. XXXXXXX, ktorú vystavil dňa 06.06.2011, a ktorej predmet bol\ntotožný s predmetom obstarávania v danom verejnom obstarávaní, t. j. právne služby poskytované v\nkonaní vedenom pod sp. zn. 8C/31/2009. Žalobca pripomína, že uvedená faktúra bola vystavená ešte\npred rozhodnutím žalovaného v 2. rade o zastavení konania o námietkach žalobcu, pričom sa týkala\nprávnych služieb, ktoré pozostávali z dvoch právnych úkonov, a to (1) prevzatia a prípravy právneho\nzastúpenia, čo je esenciálnym prvým úkonom každej právnej služby advokáta a (2) zastupovania na\npojednávaní. Všetky vyššie uvedené úkony žalovaného v 1. rade potvrdzujú, že sa žalovaný v 1. rade\naj s prispením žalovaného v 2. rade úmyselne snažil vytvoriť stav, aby za žiadnych okolností nemusel\nuzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb so žalobcom. Po prvom vyhodnotení ponúk sa žalovaný\nv 1. rade vehementne snažil uzavrieť zmluvu s uchádzačom BADUCCI Legal, s.r.o., a to aj za cenu, že\nuzavretá zmluva bude v priamom rozpore s podmienkami verejného obstarávania (hodinová odmena).\nPo druhom vyhodnotení ponúk zas žalovaný v 1. rade urobil všetko pre to, aby víťazným uchádzačom bol\nB.. B. I., s ktorým vstúpil do zmluvného vzťahu ešte pred tým ako formálne ukončil verejné obstarávanie.\nJe pritom nesporné, že obe vyhodnocovania ponúk (prvé aj druhé kolo) boli žalovaným v 1. rade\nvykonané protiprávne, čo potvrdil vo svojich rozhodnutiach žalovaný v 2. rade a aj Krajský súd v\nBratislave. E) Obchádzanie zákona zo strany žalovaného v 1. rade. V danom spore je tiež zásadné, že\nžalovaný v 1. rade vykonal kroky smerujúce k uzavretiu zmluvy s B.. B. I. oveľa skôr ako bolo verejné\nobstarávanie ukončené. Toto tvrdenie potvrdzuje listinný dôkaz predložený priamo žalovaným v 1. rade\n- Návrh finančnej operácie, ktorý výslovne hovorí, že zmluva č. 280/2011 bola s B.. B. I. uzavretá už dňa\n29.04.2011, teda v čase, keď verejné obstarávanie, účasťou v ktorom bol aj žalobca, nebolo ukončené,\navšak žalovaný v 1. rade už poznal všetky ponuky uchádzačov verejného obstarávania. Žalovaný v\n1. rade sa tento postup síce snaží obhájiť tým, že údajne z dôvodu časovej tiesne musel postupovať\nna základe iného režimu, a teda priamo objednať právne služby pozostávajúce zo zastupovania na\npojednávaní, ktoré sa konalo dňa 03.05.2011, avšak takéto zdôvodnenie je absolútne nepresvedčivé.\nZásadné pochybnosti tohto zdôvodnenia vyvoláva jednak to, že je minimálne zvláštne, prečo žalovaný\nv 1. rade priamo oslovil B.. B. I., a prečo neoslovil napríklad žalobcu (ktorý ponúkal nižšiu cenu) alebo\nostatných uchádzačov, napr. BADUCCI Legal, s.r.o., keďže jeho ponuka bola „len“ 32,- Eur bez DPH,\nprípadne prečo neoslovil úplne inú tretiu stranu (inú advokátsku kanceláriu), ktorá sa daného verejného\nobstarávania vôbec nezúčastňovala. Ak žalovaný v 1. rade skutočne postupoval na základe iného\nrežimu, v takom inom režime nebol žalobca právoplatne vylúčený z konania, a preto už len z dôvodu\nnižšej ceny, mal nepochybne osloviť jeho, prípadne uchádzačov, ktorí ponúkali nižšie ceny ako B.. B.\nI.. Taký postup zo strany žalovaného v 1. rade by bol minimálne hospodárny, logický a očakávateľný.\nZásadná pochybnosť ďalej spočíva aj v tom, že priamo oslovený B.. B. I. fakturoval žalovanému v 1. rade\ntotožnú sumu, akú ponúkol aj v danom verejnom obstarávaní (potvrdzuje to prvá faktúra č. XXXXXXX\nvystavená dňa 06.06.2011). Všetko však nasvedčuje tomu, že žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o\nposkytovaní právnych služieb s B.. B. I. pod zámienkou iného režimu už dňa 29.04.2011, pričom aby\nsa taký postup javil ako zákonný, žalovaný v 1. rade musel dané verejné obstarávanie ukončiť tak,\naby aspoň formálne splnil podmienky § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní, a teda „opätovne“\ndňa 30.06.2011 uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb s tým istým subjektom (B.. B. I.), ktorú\nnásledne zverejnil aj v Centrálnom registri zmlúv. Toto tvrdenie žalobcu potvrdzuje aj faktúra č. XXXXXXX\nvystavená B.. B. I. dňa 06.06.2011, keďže táto zahŕňala odmenu za úkon právnej služby - „prevzatie a\npríprava právneho zastúpenia“, ktorým každý advokát esenciálne začína každé zastupovanie klienta.\nB.. B. I. pritom tento úkon po 30.6.2011 nezopakoval, čo potvrdzuje aj ním vystavená „druhá“ faktúra\n\nč. XXXXXXX, ktorá výslovne hovorí, že ide o odmenu za 4 úkony právnej služby - (1) nahliadnutie do\nspisu a štúdium spisu“, (2) vyjadrenie k predmetu veci, (3) účasť na pojednávaní, a (4) rokovanie s\nklientom. Zmluva o poskytovaní právnych služieb zo dňa 30.6.2011 je preto len formálnym pokračovaním\nprávneho vzťahu, ktorý vznikol medzi žalovaným v 1. rade a B.. B. I. už dňa 29.4.2011. Vyššie uvedené\npotvrdzuje, že žalovaný v 1. rade aj s prispením žalovaného v 2. rade svojím konaním postupoval tak,\naby obišiel § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní. Pravdepodobnosť, že by žalovaný v 2. rade\nnariadil celé verejné obstarávanie zrušiť, a teda, že by sa žalobca nikdy nestal víťazom danej súťaže, je\ntakmer nulová. Pokiaľ mal žalovaný v 2. rade za to, že verejné obstarávanie žalovaného v 1. rade, jeho\nvýzva na predkladanie ponúk a súťažné podklady sú v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní,\nmohol ex offo nariadiť, aby žalovaný v 1. rade celú súťaž zrušil ešte pred uzavretím zmluvy s B.. B. I..\nŽalovaný v 2. rade tak však nepostupoval, hoci na to mal v rámci svojej dohľadovej právomoci dostatočný\nčasový priestor, konkrétne tak mohol postupovať už po „prvom kole“ vyhodnocovania ponúk, resp. aj\npo “druhom kole“, kedy zastavil konanie o námietkach žalobcu. Žalobca v tejto súvislosti zdôrazňuje,\nže skutkový stav bol v priebehu celého verejného obstarávania rovnaký. Naopak žalovaný v 2. rade tak\nurobil až po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave o nezákonnosti jeho rozhodnutia o zastavení konania\no námietkach žalobcu (rozsudok zo dňa 14.12.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.02.2012), t.\nj. v čase, keď žalovaný v 1. rade už formálne ukončil verejné obstarávanie uzavretím zmluvy s nesprávne\nvybraným víťazným uchádzačom (B.. B. I.), pričom o tejto zmluve žalovaný v 2. rade musel vedieť,\nkeďže zmluva o poskytovaní právnych služieb zo dňa 30.06.2011 bola dňa 08.07.2011 zverejnená v\nCentrálnom registri zmlúv. Žalovaný v 2. rade nariadil zrušiť verejné obstarávanie svojim rozhodnutím\naž dňa 11.09.2012. Oveľa logickejšie, a teda aj pravdepodobnejšie sa preto javí to, že by žalovaný\nv 2. rade volil iný spôsob nápravy protiprávneho postupu žalovaného v 1. rade, a to že by opätovne\nzrušil jeho rozhodnutie o vylúčení žalobcu a nariadil mu jeho opätovné zaradenie do procesu verejného\nobstarávania (tým skôr, že obdobne postupoval aj v prípade rozhodovania o prvých námietkach žalobcu\npočas prvého vyhodnocovania ponúk). Rozhodnutie žalovaného v 2. rade o zastavení konania o\nnámietkach žalobcu tak možno považovať za rozhodnutie, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k vylúčeniu\nžalobcu z verejného obstarávania s definitívnou platnosťou, pretože umožnilo žalovanému v 1. rade\npo formálnej stránke ukončiť verejné obstarávanie, tak, aby sa javilo, že bolo uskutočnené v súlade so\nzákonom, t. j. uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb s B.. B. I., ktorý však ponúkol vyššiu\ncenu ako žalobca. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobca zdôraznil, že žalovaný v\n1. rade svojimi opakovanými protiprávnymi, nehospodárnymi a netransparentnými úkonmi a žalovaný\nv 2. rade vydaním nezákonného rozhodnutia ako celok konali bez rešpektu k zákonnosti, čo viedlo\nk porušeniu zákona o verejnom obstarávaní a tiež zásad demokratického právneho štátu a zásad\ndobrej správy. Žalobca sa v danom verejnom obstarávaní bez svojho zavinenia dostal do situácie, kedy\nmohol bez najmenšieho vplyvu na jeho výsledok, avšak s citeľným zásahom so svojej majetkovej sféry,\nlen sledovať legitímne nezdôvodniteľné a nezákonné postupy žalovaných a hoci sa snažil zákonnými\nopravnými prostriedkami zvrátiť vzniknutý stav, realita zostala nezmenená a v predmetnom verejnom\nobstarávaní bol za víťaza označený iný subjekt, a to proti pravidlám danej súťaže, a takému subjektu\nbola následne reálne vyplatená odmena. Pritom je zásadné, že keby žalovaní postupovali v súlade so\nzákonom a so zásadami dobrej správy, k predmetnému sporu by vôbec neprišlo. Žalobca preto aj v\ntomto kontexte poukazuje na základnú doktrínu „the cheapest cost avoider“, podľa ktorej je spravodlivé,\naby škodu niesol ten účastník, ktorý mohol škodlivému následku najjednoduchšie zabrániť. Takými\núčastníkmi sú práve žalovaní. V prípade, že by okresný súd akceptoval argumentáciu žalovaných,\nprakticky by nastala situácia, kedy žalovaní síce nepochybne vo vzťahu k žalobcovi konali protiprávne\n(opakovane vo vzťahu k žalobcovi porušili zákon o verejnom obstarávaní) a žalobcovi skutočne vznikla\nškoda, avšak fakticky by nebolo subjektu, od ktorého by žalobca mohol náhradu škody požadovať.\nOkresný súd by takým postupom a rozhodnutím odmietol spravodlivosť a porušil by tým základnú zásadu\n„denegatio iustitiae“ (zásadu nemožnosti odmietnuť spravodlivosť). Nemožno pritom akceptovať, aby\nvšeobecné súdy (vrátane okresného súdu) ponechali žalobcu bez možnosti domáhať sa účinne ochrany\nsvojich majetkových práv. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že\nv dostatočnej miere osvedčil oprávnenosť svojej žaloby, a preto navrhuje, aby okresný súd rozhodol\nnasledovne: Žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia\nzaplatiť žalobcovi sumu vo výške 25.949,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od\n7.11.2014 do zaplatenia. Žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania.\n23. Žalovaný v 1. rade následne uviedol, že žalobca nesplnil všetky kvalifikačné predpoklady - podrobný\nopis priebehu verejného obstarávania ako aj vysvetlenia už žalovaný v 1. rade niekoľkokrát opakoval,\npreto len ako pripomienku uvedie nasledovnú časť, ktorá bola od neho adresovaná žalobcovi: „Okrem\n\ntoho ste vo Vami predloženom vysvetlení v rozpore s 42 ods. 2 zákona o VO zmenili svoju ponuku.\nVerejný obstarávateľ zadefinoval vo výzve na predkladanie ponúk kritérium na vyhodnotenie ponúk:\n„Najnižšia odmena za 1 úkon právnej služby stanovená v € (EUR) bez DPH bez ohľadu na počet\nodpracovaných hodín“. Vo Vašej predloženej ponuke, v návrhu na plnenie kritéria na vyhodnotenie ponúk\na v návrhu zmluvy ste uviedli cenu za 1 úkon právnej služby 1348 € bez DPH. Vo svojom vysvetlení zo\ndňa 12. 4. 2011 ste uviedli cenu za 1 úkon právnej služby vo výške 1 348 € s DPH“, t. j. cena bola zmenená\na navýšená o výšku DPH, čo je zo zákona o VO neprípustné.“ Žalovaný v 1. rade uviedol, že nerozumie,\nčo sa žalobcovi zdá byť nepresvedčivé na jeho tvrdení, že bolo potrebné urýchlene vyriešiť zastupovanie\nna súdom pojednávaní, ktoré už nemohlo byť odročené a preto bol B.. I. priamo oslovený, a teda sa s ním\njednalo na základe odlišného režimu, ktorý zákon č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní povoľuje. V\nnadväznosti na toto tvrdenie uviedol, že faktúra zo dňa 06.06.2011 už bola konajúcemu súdu, respektíve\nžalobcovi niekoľkokrát vysvetlená, že bola vystavená na základe priameho zadania. Argument žalobcu,\nže B.. I. nefakturoval opätovne prevzatie zastúpenia je podľa názoru žalovaného v 1. rade nelogický a má\nza to, že takýto postup by zvolila každá advokátska kancelária, pretože inak by advokátska kancelária\nfakturovala svojmu klientovi dvakrát ten istý úkon, teda by zaň žiadala zaplatiť dvakrát. Nie je relevantné,\nnajskôr žalovaného v 1. rade zastupoval B.. I. na základe priameho zadania a až následne po riadnom\nukončení verejného obstarávania, ho zastupoval ako víťaz tohto verejného obstarávania. Dôležité je\nto, že B.. I. bol už s predmetným prípadom oboznámený, a preto by nebolo právne fakturovať jeden\na ten istý úkon dvakrát. Ak by verejné obstarávanie vyhral iný uchádzač, určite by si účtoval aj úkon\nprevzatie a príprava právneho zastúpenia. K rozhodnutiam Ústavného súdu SR sp. zn. II.US/507/2017\na Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/72/2017, ktoré boli na pojednávaní uskutočnenom dňa 25.01.2022\npredložené žalovaným v 2. rade, len uvádzame, skutočnosť či sú aplikovateľné na predmetný súdny spor\nje výlučne na úvahe súdu. Avšak žalovaný v 1. rade nesúhlasí so žalobcom a má za to, že pre predmetné\nsúdne konanie sú dobrým príkladom. Žalovaný v 1. rade uviedol rovnako ako na pojednávaní zo dňa\n25.01.2022, že žalobcova škoda je hypotetická. Žalobcovi, podľa názoru žalovaného v 1. rade, žiadna\nškoda nevznikla, pretože na uzatvorenie zmluvy ako výsledok verejného obstarávania nemá uchádzač\nprávny nárok, teda nie je zaručené, že by zmluva bola so žalobcom uzatvorená. Konečné uzatvorenie\nje v kompetencii ministra kultúry, ktorý zmluvu podpisuje a nemusel ju podpísať s určitých dôvodov\n(napr. konflikt záujmov kvôli politickej strane, zistenie, že predmetnú vec si vie ministerstvo obstarať vo\nvlastnej réžií za menšie náklady, a preto by uzatvorenie zmluvy bolo nehospodárne, atď...) Skrátka s\nurčitosťou tvrdiť, že konaním žalovaného v 1. rade bola spôsobená žalobcovi škoda je predčasné a čisto\nhypotetické, pretože ide len o teoretickú úvahu žalobcu, na ktorej nemožno\nzakladať nárok na náhradu škody. K otázke premlčania žalovaný v 1. rade uviedol, že v prípade,\nže konajúci súd má za to, že žalobcovi škoda vznikla, žalovaný v 1. rade stále zotrváva na svojich\npredošlých vyjadreniach, v ktorých vzniesol námietku premlčania, a s ktorými sa stotožnil aj žalovaný v\n2. rade a konajúci súd. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia\ndoba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie\ndoby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa\nskončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie\ndruhá premlčacia doba. Napríklad ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za\nňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods.\n1 a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu\nspôsobenú úmyselne. Čo sa týka subjektívnej premlčacej doby, žalovaný v 1. rade dáva do pozornosti\naj skutočnosť, že svoje faktúry a objednávky zverejňuje na svojom\nwebovom sídle <https://vyww.culture.gov.sk/ministerstvo/zmluw-a- hospodarenie/obiednavkv-a-fakturvmksr/> a aktuálne sú dostupné objednávky a faktúry od roku 2012, to znamená, že pokiaľ žalobca\nmal potrebu zistiť aká (hypotetická) škoda mu vznikla, a vzhľadom na jeho právne vzdelanie, mohol\npri odbornej starostlivosti tieto informácie získať aj skôr, preto nesúhlasíme s tvrdením, že subjektívna\npremlčania doba by sa mala počítať až odo dňa 03.07.2013, kedy bola vytvorená odpoveď žalovaného\nv 1. rade na žalobcovu info žiadosť. V dobe kedy žiadal o sprístupnenie informácie v roku 2013 boli na\nstránke žalovaného v 1. rade pravdepodobne zverejnené aj faktúry za rok 2011, vzhľadom na účinnosť\nzákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám. K objektívnej premlčacej dobe (3 roky)\nžalovaný v 1. rade uviedol, že táto začína plynúť od udalosti, z ktorej škoda vznikla, t. j. od škodnej\nudalosti. Žalovaný v 1. rade preto nesúhlasí s výpočtom plynutia objektívnej doby od dátumu každej\nvystavenej faktúry. V tomto prípade sa vznik škodovej udalosti viaže na deň, kedy bola zverejnená\nzmluva s B.. I., ktorá tvorila podklad pre vystavenie faktúr, pretože ak by táto zmluva neexistovala,\nsamotné faktúry by nemohli pôsobiť žalobcovi jeho (hypotetickú) škodu (t. j. 08.07.2011 - objektívna\npremlčacia doba uplynula dňa 08.07.2014). Je všeobecne známa skutočnosť, že subjektívna premlčacia\n\ndoba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Tento právny názor je\nuvedený aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.08.2020, sp. zn. 4Obo/2/2020,\nktorý ďalej uvádza, že: „Vzájomný vzťah týchto lehôt je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo\nsa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie druhá premlčacia doba. Objektívna premlčacia\ndoba je trojročná a začína plynúť v okamihu škodnej udalosti. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná\na pre začatie jej plynutia je významný primárny subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek: 1. kedy\nsa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného o vzniknutej\nškode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť, vyčísliť na súde žalobou\n(okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode a pritom nemusí byť okamihom\nškodnej udalosti, resp. protiprávnym konaním) a 2. kedy sa poškodený dozvie o tom kto za vzniknutú\nškodu zodpovedá. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada, že lehota sa zo\nsubjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr, ako lehota s objektívne určeným začiatkom,\nale môže skončiť najneskoršie s ňou. V tejto súvislosti možno rozlišovať medzi troma prípadmi, ktoré\nmôžu nastať, a to začiatok subjektívnej doby nastane v priebehu objektívnej doby a do jej skončenia\ntiež uplynie celá subjektívna doba. Právo sa premlčí uplynutím subjektívnej doby, na ďalšie plynutie\nobjektívnej doby sa už neprihliada. Druhá situácia je tá, že začiatok subjektívnej doby nastane v priebehu\nobjektívnej doby, ale do jej skončenia uplynie iba čas subjektívnej doby a ďalšia časť až po jej skončení,\nprávo m premlčí uplynutím objektívnej doby. Tretia situácia, ktorá môže reálne nastať je tá, že začiatok\nsubjektívnej doby nastane až po skončení objektívnej doby. Právo sa premlčalo uplynutím objektívnej\npremlčacej doby a subjektívna doba nemá v tomto prípade právny význam.“ V nadväznosti na uvedené\nuznesenie, preto na počítanie subjektívnej premlčacej doby môžu byť použité jednotlivé faktúry, ktoré si\nvšak mal a mohol žalobca pozrieť oveľa skôr na webovom sídle žalovaného v 1. rade, avšak smerodajná\nje objektívna premlčacia doba, ktorá ďalej ako po dátum 08.07.2014 plynutie subjektívnej premlčacej\nlehoty nepustí (druhá situácia z uznesenia NS SR). Pri detailnom opise priebehu verejného obstarávania,\nžalovaný 1 poukázal sa svoje predošlé vyjadrenia mal za to, že nebol dokázaný úmysel žalovaných,\nže konali za účelom spôsobiť škodu žalobcovi. Zároveň nesúhlasil s uplatňovaním premlčacej doby\nz pohľadu obchodnoprávnej úpravy. Žalobca si totižto nárokuje škodu občianskoprávnom konaní a\nobchodnoprávnu úpravu spomenul účelne, kvôli priaznivejšej premlčacej dobe a taktiež je žalovaný v 1.\nrade toho názoru, že táto situácia už bola dostatočne vyriešená v predošlých vyjadreniach žalovaných.\nNa základe vyššie uvedeného žiadame Okresný súd Bratislava I, aby vydal rozsudok. ktorým žalobu\nzamietne ako nedôvodnú.\n24. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní pred súdom prvej inštancie k tvrdeniu žalovaného v 1\nrade, že žalobca nesplnil všetky kvalifikačné predpoklady pretože mal zmeniť svoju ponuku, uviedla:\nŽalobca v priebehu verejného obstarávania vysvetlil a ospravedlnil sa, že vo svojom podaní mylne\nuviedol cenu DPH aj keď nepochybne vysvetľoval jeho pôvodnú ponuku bez DPH. O tom, že ide o\nchybu v písaní uviedol žalobca vo svojom podaní označenom ako žiadosť o nápravu zo dňa 06.05.2011.\nŽalovaný v 1 rade v žiadnom svojom nasledujúcom podaní nespochybnil tvrdenie žalobcu, že sa jedná\no chybu v písaní. Potvrdzuje to aj podanie žalovaného v 1 rade označené ako oznámenie o zamietnutí\nžiadosti o nápravu zo dňa 12.05.2011. Uvedené taktiež potvrdzujú rozhodnutia žalovaného v 2 rade,\nkonkrétne rozhodnutie č. 443-6000/2011-ON/156-N z 11.09.2012 a tiež rozhodnutie č. 443-6000/2011ON/156-N2 zo 04.06.2018. V týchto rozhodnutiach žalovaný v 2 rade potvrdil, že vylúčenie žalobcu z\nverejného obstarávania bolo v rozpore so zákonom a že jeho vysvetlenie ponuky nebolo v rozpore s §\n42 ods. 2 alebo 3 zákona o ver. obstarávaní. Tiež sa vyjadrila k tvrdeniu žalovaného v 1. rade ohľadom\nsubjektívnej premlčacej doby. Žalovaný v 1 rade na svojom webovom sídle od r. 2012 nezverejňuje\nkonkrétne faktúry, je tam dohľadateľný len tabuľkový zoznam všetkých partnerov, ktorí v danom roku\nvystavili žalovanému v 1. rade faktúry. Konkrétne tento zoznam pri B.. B. I. nešpecifikuje o aké právne\nslužby v tej ktorej faktúre išlo a tiež nešpecifikuje právnu vec, ktorej sa tá ktorá faktúra týkala. Len príklad\nje možné uviesť, že podľa zoznamu z r. 2012 B.. B.G. I. vystavil žalovanému v 1 rade dokopy 5 faktúr,\npričom predmetného sporu sa týkali len 3 z nich. To žalobca zistil na základe svoje žiadosti a odpovede\nna ňu t. j. 3.7.2013. Uvedené pritom platí aj pre ostatné roky. Len doplníme, že žalovaný v 1 rade na info\nžalobcu zaslal žalobcovi aj iné faktúry, ktoré sa netýkajú sporu napr. v r. 2011, 2012, 2013 išlo o faktúry\nktoré B.. I. fakturoval vo veci „P. Q. A.“. Aj uvedené potvrdzuje, že žalobca sa dozvedel z odpovede\nžalovaného 1 a teda až dňa 03.07.2013.\n25. Súd prvej inštancie vo veci po vykonanom dokazovaní skutkovo ustálil, že dňa 21.12.2010 bola na\ninternetovej stránke žalovaného 1/ zverejnená výzva na predkladanie súťažných ponúk pre podprahovú\nzákazku; „Poskytovanie právnych služieb v konaní pred súdom“ spolu so súťažnými podkladmi, keď\n\nako jediné kritérium na hodnotenie ponúk bola žalovaným v časti A.2 súťažných podkladov stanovená\nnajnižšia cena v eur bez DPH. Najvýhodnejšou ponukou sa tak mala stať „ponuka uchádzača, ktorá\nbude obsahovať najnižšiu odmenu za 1 úkon právnej služby bez ohľadu na počet odpracovaných hodín“.\nV súlade s výzvou a so súťažnými podkladmi podal žalobca žalovanému 1/ ponuku. Dňa 3.1.2011\nsa uskutočnilo v sídle žalovaného 1/ otváranie predložených ponúk, na ktorom sa osobne zúčastnil\na kde okrem iného bolo zistené, že žalovanému bolo podaných sedem ponúk. Dňa 25.1.2011 mu\nbolo poštou od žalovaného doručené „Oznámenie o výsledku vyhodnotenia ponúk“ zo dňa 19.1.2011\npod č. MK-17/2011-100/524, v ktorom bolo uvedené, že jeho ponuka splnila podmienky a požiadavky\nžalovaného uvedené vo výzve npredkladanie ponúk a v súťažných podkladoch, napriek tomu však\nvo verejnom obstarávaní neuspel. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovanému žiadosť o nápravu.\nŽiadosť o nápravu bola zo strany žalovaného zamietnutá rozhodnutím č. MK-2964/2010-100/1707\nzo dňa 10.2.2011. V dôsledku zamietnutia žiadosti o nápravu bol nútený podať na Úrad pre verejné\nobstarávanie (ďalej ako „úrad“ alebo OVO) námietky, ktorým bolo vyhovené a rozhodnutím úradu č.\n107-6000/2011-ON/28 zo dňa 25.3.2011 bolo rozhodnutie žalovaného o výsledku vyhodnotenia ponúk\nzrušené. Dňa 8.4.2011 mu bola doručená od žalovaného písomná žiadosť o vysvetlenie ponuky zo dňa\n6.4.2011, v ktorej žalovaný uviedol, že sa rozhodol, že požiada o vysvetlenie všetkých uchádzačov,\nktorých cenové ponuky sú pod hranicou priemeru všetkých hodnotených ponúk. Žalovanému včas\ndoručil odpoveď, v ktorej žalovanému uviedol, že na jeho druhú otázku nie je možné odpovedať,\npretože nie je dostatočne známy ani predmet právnych služieb, ktoré majú byť poskytované, ani\nkonkrétne úkony právnej služby, ktoré bude potrebné alebo žiaduce vykonať a nie je preto možné\nuviesť ani počet osôb, ktoré budú konkrétne úkony právnej služby realizovať, ani počet hodín, ktoré\nbudú úkonom právnej služby strávené, pretože tieto skutočnosti budú pri jednotlivých úkonoch vysoko\npravdepodobne rôzne. Dňa 26.4.2011 mu bolo poštou od žalovaného doručené jeho „Oznámenie o\nvylúčení z verejného obstarávania“ zo dňa 19.4.2011 pod č. MK-17/2011- 100/5120, v ktorom mu\nžalovaný oznámil, že jeho ponuka bola z verejného obstarávania vylúčená, nakoľko jeho vysvetlenie\nnebolo „v súlade s požiadavkou žalovaného na vysvetlenie ponuky“. Vzhľadom na svoje presvedčenie,\nže ním ponúknutá cena nebola cenou neobvykle nízkou a aj keby bola žalovaným za takú považovaná,\njeho vysvetlenie ponuky bolo plne v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní, podal dňa 6.5.2011\nžalovanému žiadosť o nápravu. Žiadosť o nápravu bola zo strany žalovaného rozhodnutím č. MK17/2011-100/6239 zo dňa 12.5.2011 zamietnutá. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa obrátil\nso svojimi námietkami proti vylúčeniu uchádzača na Úrad pre verejné obstarávanie, ktoré boli podané na\npoštovú prepravu dňa 23.5.2011. Úrad pre verejné obstarávanie však v rozpore so zákonom o verejnom\nobstarávaní rozhodnutím č. 4466000/2011-ON/156 zo dňa 9.6.2011 konanie o námietkach zastavil, a\nto s odôvodnením, že námietky boli podané úradu osobne dňa 24.5.2011, t. j. po lehote stanovenej\nna podanie námietok. Proti tomuto rozhodnutiu podal dňa 17.6.2011 žalobu o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia na Krajský súd Bratislava. O žalobe bolo rozhodnuté až rozsudkom č. k. 2S 87/201146\nzo dňa 14.12.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 24.2.2012, a to tak, že napadnuté rozhodnutie\nÚradu pre verejné obstarávanie bolo zrušené. Na základe vyššie uvedeného zrušujúceho rozsudku\nKrajského súdu Bratislava bol Úrad pre verejné obstarávanie povinný vo veci jeho námietok nariadiť\nústne pojednávanie a po vypočutí oboch strán o porušení zákona rozhodnúť. Úradom pre verejné\nobstarávanie bolo ústne pojednávanie nariadené až na jeho opakované urgencie na deň 24.5.2012,\nkeď Úrad pre verejné obstarávanie po ústnom konaní prijal rozhodnutie č. 443-6000/2011-ON/156-N zo\ndňa 11.9.2012, ktorým nariadil žalovanému zrušiť do 30 dní od doručenia rozhodnutia celú predmetnú\nzákazku. Následne žalovaný v súlade s § 140 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní podal v zákonom\nstanovenej lehote žalobu na Krajský súd v Bratislave na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Úradu\npre verejné obstarávanie č. 4436000/2011-ON/156-N zo dňa 11.9.2012. Veci bola pridelená sp. zn. 5S\n312/2012 a dňa 1.4.2014 Krajský súd v Bratislave rozhodol svojim rozsudkom č. k. 5S 312/2012-107\ntak, že žalobu žalovaného zamietol. Žalobca tvrdil, že protiprávnym konaním žalovaného 1/ pri verejnom\nobstarávaní mu bola spôsobená škoda vo výške 25 949, eur ako jeho ušlý zisk z každého úkonu\nprávnej služby, ktorý žalovanému fakturoval ďalší uchádzač. Žalobca tiež uviedol, že vzhľadom na\nto, že verejné obstarávanie a uzatvorenie zmluvy s úspešným uchádzačom v tomto prípade nebolo\nvýkonom verejnej moci žalovaného, ale súkromnoprávnym vystupovaním verejnej moci na trhu, na\nzodpovednosť žalovaného sa neaplikuje zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci. Pri zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením zákonov o verejnom obstarávaní sa podľa neho\nuplatní občianskoprávny nárok na náhradu škody podľa § 420 OZ v spojitosti so zákonom o verejnom\nobstarávaní, nakoľko mal za to, že obchodnoprávny režim náhrady škody sa aplikuje iba pri porušení\npovinností uložených ObZ.\n\n26. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR č. II. ÚS 507/2017-14 súkromno-právnym následkom\nporušenia predpisov o verejnom obstarávaní je možnosť poškodeného žiadať náhradu škody. Podľa\nšiesteho bodu odôvodnenia smernice 89/665/EHS (resp. desiateho bodu odôvodnenia smernice 92/13/\nES) je nevyhnutné kompenzovať osoby postihnuté porušením pravidiel obstarávania, čo podčiarkuje aj\nčl. 2 ods. 1 písm. c) smernice 89/665/EHS [resp. čl. 2 ods. 1 písm. d) smernice 92/13/ES]. Aj v zmysle\nslovenského práva je v zásade každý, kto protiprávne utrpel škodu, oprávnený domáhať sa jej náhrady.\nVerejné obstarávanie a uzatváranie zmlúv nie je spravidla výkonom verejnej moci, ale súkromnoprávnym\nvystupovaním verejnej moci na trhu. Predpokladom občianskoprávneho nároku na náhradu škody,\nktorú zadávateľ spôsobil záujemcovi/účastníkovi je protiprávne konanie, teda porušenie zákona o\nverejnom obstarávaní, vznik škody a kauzalita medzi škodou a protiprávnym konaním. Zadávateľ sa\nzodpovednosti zbaví, ak preukáže, že porušenie nezavinil. Výška škody bude pritom závislá od pozície\npoškodeného a spravidla bude smerovať k náhrade toho, čo poškodený v súvislosti s účasťou na\nobstarávaní vynaložil (negatívny interes) a iba výnimočne k náhrade toho, čo by získal uzatvorením\nzmluvy (pozitívny interes). Najčastejšie prípady, keď prichádza do úvahy náhrada škody, je zrušenie\npostupu zadávania a protiprávne vylúčenie uchádzača. V zásade je možné vychádzať z toho, že aj\nzrušenie postupu zadávania je súčasťou podnikateľského rizika uchádzača/záujemcu. Preto musí každý\nzáujemca/uchádzač kalkulovať s tým, že nemá vopred právny nárok na uzavretie zmluvy. Vzhľadom\nna skutočnosť, že zmluvná autonómia obstarávateľa je po iniciovaní procesu verejného obstarávania\nprísne regulovaná a obmedzovaná, nemožno interpretovať oprávnenie zrušiť proces obstarávania veľmi\nextenzívne. Neoprávnené zrušenie súťaže tak môže viesť k povinnosti nahradiť škodu.\n27. Súd prvej inštancie posúdil žalobcom uplatnený nárok podľa § 420 v spojení s § 415 OZ, § 442 ods.\nl OZ § 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ, § 106 ods. 1, 2, 3 OZ.\n28. Konštatoval, že zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti možno podľa\nustanovenia § 420 OZ uplatniť, ak sú splnené nasledovné predpoklady zodpovednosti za škodu; 1.\nporušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu),\n2. vznik škody ako\nmajetkovej ujmy, 3. existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou\nškodou, 4. zavinenie. Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody je teda\npreukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo\nopomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda v\npodobe skutočnej škody alebo ušlého zisku musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením\nprávnej povinnosti. Škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu\na tomu korešpondujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť žalobcom nielen tvrdená,\nale musí byť bezpečne preukázaná, pričom dôkazné bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti znáša\nžalobca. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom preukázaný. Žalobca súdu nepreukázal,\nže ministerstvo konalo v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, teda nepreukázal splnenie\nuž samotnej prvej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorou je porušenie zákonnej\npovinnosti (protiprávny úkon). Podľa § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní, platného a účinného\nv čase uzatvorenia zmluvy, ak boli podané námietky podľa § 138 ods. 2 písm. a) až f), verejný\nobstarávateľ a obstarávateľ nemôže uzavrieť zmluvu, koncesnú zmluvu alebo rámcovú dohodu s\núspešným uchádzačom alebo uchádzačmi najskôr šestnásty deň po doručení rozhodnutia úradu o\nnámietkach alebo deň nasledujúci po dni doručenia výsledku konania úradu. Ak úrad rozhodnutím podľa\n§ 138 ods. 12 odňal námietkam odkladný účinok, verejný obstarávateľ a obstarávateľ môže uzavrieť\nzmluvu, koncesnú zmluvu alebo rámcovú dohodu s úspešným uchádzačom alebo uchádzačmi najskôr\nv deň nasledujúci po doručení rozhodnutia úradu o odňatí odkladného účinku námietok. Tým nie sú\ndotknuté ustanovenia odsekov 2 až 5. Rozhodnutie UVO č. 4436000/2011-ON/156 z 09.06.2011 o\nzastavení konania o námietkach bolo ministerstvu doručené 13.06.2011. Ministerstvu nebolo v lehote\ndo 300.6.2011 (do dňa, kedy bola uzatvorená zmluva medzi ministerstvom a úspešným uchádzačom\nz predmetného verejného obstarávania) Úradom pre verejné obstarávanie ani žalobcom oznámené\npodanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia UVO č. 443-6000/2011-ON/156 z 09.06.2011\no zastavení konania o námietkach. Ministerstvo preto postupovalo v súlade s § 45 ods. 6 zákona\no verejnom obstarávaní účinného a platného v rozhodnom čase a 30.06.2011 uzatvorilo zmluvu ev.\nč. MK-51/1 l/M s úspešným uchádzačom. Ministerstvo sa o podanej žalobe dozvedelo až z listu\nUVO č. 635-3000/2/2011 z 11.07.2011 dvanásť dní po uzatvorení zmluvy s úspešným uchádzačom.\nĎalšou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je okrem preukázania porušenia\npovinnosti aj preukázanie výšky škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti\nžalovaného. V zmysle § 442 OZ skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení\n\nmajetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby\ndošlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou\nv tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci\nsa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku\npoškodeného (úbytkom aktív ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu).\nNestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri\npravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti)mohol poškodený\ndôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu\n(škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je podľa súdu prvej inštancie rozhodujúce, akému prospechu,\nku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký\nreálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4MCdo/23/2008). Súd prvej\ninštancie sa stotožnil s procesnou obranou žalovaného v l. rade v tom, že žalobcova škoda je hypotetická.\nUzavrel, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla, pretože na uzatvorenie zmluvy ako výsledok verejného\nobstarávania nemá uchádzač právny nárok, teda nie je zaručené, že by zmluva bola so žalobcom\nuzatvorená. Konečné uzatvorenie je v kompetencii ministra kultúry, ktorý zmluvu podpisuje a nemusel ju\npodpísať s určitých dôvodov. Dospel k záveru, že s určitosťou tvrdiť, že konaním žalovaného v 1. rade\nbola spôsobená žalobcovi škoda je predčasné a čisto hypotetické, pretože ide len o teoretickú úvahu\nžalobcu, na ktorej nemožno zakladať nárok na náhradu škody.\n29. Súd prvej inštancie sa zaoberal námietkou premlčania, ktorú vzniesli žalovaní v l. a 2. rade.\nNajvyšší súd SR 3MCdo 40/2012 zo dňa 17.04.2012 vyslovil, že na zodpovednosť za škodu spôsobenú\nporušením povinnosti podľa iného právneho predpisu než ObZ sa aplikuje OZ, a to vrátane jeho\nustanovení o premlčaní práva na náhradu škody. Podstatným vo veci je, že išlo o vzťah medzi\npodnikateľom a subjektom verejnej správy pri zabezpečovaní verejných potrieb. Tento právny názor\npotvrdil aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 637/2015 zo dňa 24.02.2016. V tomto prípade sa vznik\nškodovej udalosti viaže na deň, kedy bola zverejnená zmluva s B.. I., ktorá tvorila podklad pre vystavenie\nfaktúr, t. j. 08.07.2011. Objektívna trojročná premlčacia doba uplynula dňa 08.07.2014. Subjektívna\npremlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Tento\nprávny názor je uvedený aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.08.2020, sp. zn.\n4Obo/2/2020, ktorý ďalej uvádza, že: „Vzájomný vzťah týchto lehôt je taký, že ak sa skončí plynutie jednej\nz nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie druhá premlčacia doba. Objektívna\npremlčacia doba je trojročná a začína plynúť v okamihu škodnej udalosti. Subjektívna premlčacia doba\nje dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný primárny subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch\nzložiek: 1. kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného\no vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť, vyčísliť na\nsúde žalobou (okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode a pritom nemusí byť\nokamihom škodnej udalosti, resp. protiprávnym konaním) a 2. kedy sa poškodený dozvie o tom kto\nza vzniknutú škodu zodpovedá. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada,\nže lehota sa zo subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr, ako lehota s objektívne\nurčeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. V tejto súvislosti možno rozlišovať medzi\ntroma prípadmi, ktoré môžu nastať, a to začiatok subjektívnej doby nastane v priebehu objektívnej doby\na do jej skončenia tiež uplynie celá subjektívna doba. Právo sa premlčí uplynutím subjektívnej doby,\nna ďalšie plynutie objektívnej doby sa už neprihliada. Druhá situácia je tá, že začiatok subjektívnej\ndoby nastane v priebehu objektívnej doby, ale do jej skončenia uplynie iba čas subjektívnej doby\na ďalšia časť až po jej skončení, právo m premlčí uplynutím objektívnej doby. Tretia situácia, ktorá\nmôže reálne nastať je tá, že začiatok subjektívnej doby nastane až po skončení objektívnej doby.\nPrávo sa premlčalo uplynutím objektívnej premlčacej doby a subjektívna doba nemá v tomto prípade\nprávny význam.“ Vyhodnotil a právne posúdil, že objektívna trojročná premlčacia doba začala žalobcovi\nplynúť dňa 08.07.2011, kedy došlo ku škodovej udalosti, t. j. deň, kedy bola zverejnená zmluva s B..\nI., ktorá tvorila podklad pre vystavenie faktúr. Objektívna premlčacia doba uplynula dňa 08.07.2014.\nSubjektívna premlčacia doba začala žalobcovi plynúť dňa 03.07.2013, kedy bola žalobcovi žalovaným v\nl. rade poskytnutá informácia o všetkých faktúrach vystavených žalovanému v 1. rade B.. I.. Subjektívna\npremlčacia doba uplynula dňa 03.07.2015. Žalobca podal žalobu na súd dňa 30.07.2014. Subjektívna\npremlčacia lehota na uplatnenie nároku plynie v rámci objektívnej lehoty , ktorá uplynula dňa 03.07.2013,\nžaloba bola teda podaná na súde po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty. Súd má za to, že zo strany\nžalobcu nebol dokázaný úmysel žalovaných, že konali za účelom spôsobiť škodu žalobcovi, preto sa\nsúd nestotožnil s názorom žalobcu, že v danom prípade by mala plynúť objektívna 10 ročná premlčacia\nlehota v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2/ OZ. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie\n\ndospel k záveru, že žaloba žalobcu je nepreukázaná, nedôvodná a taktiež, že námietka premlčania\nnároku žalobcu vznesená žalovanými v 1. a 2. rade je dôvodná. Z vyššie uvedených dôvodov žalobu\nžalobcu zamietol aj z dôvodu, že mal preukázané, že právo žalobcu sa nevykonalo v dobe zákonom\nustanovenej a žalovaní sa premlčania dovolali, preto nemožno premlčané právo priznať.\n30. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zásadou úspechu v konaní podľa\nustanovenia § 255 ods. 1, § 262 CSP. Vyhodnotil, že žalovaní mali v konaní plný úspech, náhradu trov\nkonania si však neuplatnili, súd prvej inštancie im preto náhradu trov konania nepriznal.\n31. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z nasledovných dôvodov:\n- podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), teda že rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; podľa § 365 ods. 1 písm.\nf) CSP, teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam; a podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, teda že súd prvej inštancie nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal skutkové zistenia a právne závery, ku ktorým\nvykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie a na základe ktorých vo veci rozhodol. Označil ich\nza nesprávne a spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci, čo vyústilo do vydania nesprávneho\na právne neudržateľného rozsudku, v ktorom podľa neho absentujú logické závery a zdôvodnenia a\nktorý je ako celok v rozpore so zákonom. Uviedol, že v predmetnej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky premlčania, ktorá spočívala v posúdení toho, aký právny predpis\nje nutné použiť na zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinnosti podľa iného právneho\npredpisu než ObZ, t. j. či sa na daný prípad aplikuje OZ alebo ObZ a či sa rovnaká právna úprava použije\naj pri posudzovaní prípadného premlčania takého práva na náhradu škody. V zmysle rozsudku okresný\nsúd vec právne posúdil tak, že aplikoval OZ vrátane jeho ustanovení o premlčaní práva na náhradu\nškody. Jediným dôvodom, pre ktorý okresný súd tak rozhodol a ktorý je možné vyčítať z rozsudku,\nje odkaz na sporné rozhodnutie NS SR č. 3MCdo 40/2012 (ďalej tiež aj ako „sporné rozhodnutie“),\nktorého právny názor mal potvrdiť aj nález ÚS SR č. II. ÚS 637/2015. Takéto právne posúdenie veci\npovažoval za nesprávne a arbitrárne zároveň (čím je naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods.\n1 písm. b) CSP), pretože žalobca počas celého konania tvrdil, že uvedené rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR je rozporuplné a diskutabilné. Okresný súd mal preto minimálne jasne a zrozumiteľne uviesť\ndôvody, ktoré ho napriek logickým a relevantným námietkam žalobcu, presvedčili o správnosti právneho\nnázoru vysloveného Najvyšším súdom SR v danom spornom rozhodnutí. Nesúhlasil s tvrdením súdu\nprvej inštancie, že nález ÚS SR č. II. ÚS 637/2015 potvrdil právny názor Najvyššieho súdu SR\nvyslovený v danom spornom rozhodnutí. Ústavný súd SR v danom náleze podľa neho jednoznačne\nhovorí, že na premlčanie deliktuálnych nárokov na náhradu škody spôsobenej porušením povinností\nustanovených iným predpisom ako je ObZ, existujú v akademickej doktríne dva názory. Jedným je ten,\nktorý v konaní prezentovali žalovaní a ktorý si bez relevantného zdôvodnenia osvojil aj okresný súd\na druhý je ten, ktorým v konaní argumentoval žalobca. Ústavný súd SR preto skonštatoval, že jeho\núlohou nie je robiť arbitra zásadných otázok súkromnoprávnej doktríny, ak tieto nemajú ústavnoprávny\ndosah a rovnako tak jeho úlohou nie je poukazovať na rôzne dôsledky už uvedených riešení otázky\npremlčania deliktuálnych vzťahov splňujúcich predpoklady § 261 ObZ (napríklad v prípade plurality\nškodcov). Ústavný súd SR ďalej v danom náleze jednoznačne uviedol, že má voči odôvodneniu\nsporného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR určité (bližšie nekonkretizované) výhrady a pochybnosti\nnajmä pokiaľ ide o vzťah obchodnoprávnych a občianskoprávnych záväzkových vzťahov, napriek tomu\nnekonštatoval ústavnú nekonformnosť právneho názoru žalovaných (t. j. právneho názoru, ku ktorému\nsa priklonil aj Najvyšší súd SR a okresný súd). Keďže však táto poznámka o existencií určitých výhrad\na pochybností k odôvodneniu sporného rozhodnutia sa objavila aj v odôvodnení nálezu ÚS SR č. II.\nÚS 637/2015, nie je možné ju podľa neho ponechať bez povšimnutia a mal za nevyhnutné sa ňou aj\nzaoberať, čo nepochybne mal urobiť aj okresný súd. K tomu však z jeho strany nedošlo. Namietal, že\nsúd prvej inštancie si odôvodnenie rozhodnutia NS SR č. 3MCdo 40/2012 nekriticky osvojil v celom\nrozsahu. To napriek tomu, že sám Ústavný súd SR nevylúčil odlišné posúdenie predmetnej otázky v\nbudúcnosti, k čomu mal práve okresný súd v predmetnej veci pristúpiť v reakcii na tvrdenia žalobcu.\nNesprávnosť právneho názoru Najvyššieho súdu SR v jeho vyššie uvedenom spornom rozhodnutí,\nktorý si podľa neho nekriticky osvojil aj súd prvej inštancie v rozsudku, spočíva podľa neho v tom, že\nNajvyšší súd SR poskytol veľmi úzky výklad ustanovenia § 757 ObZ a sporný (ak nie priamo rozporný so\nslovným vyjadrením súvisiaceho právneho predpisu) právny výklad pojmu „obchodný vzťah“. Za vzťah\nobchodný, v jednoduchosti povedané, považoval len záväzkový vzťah, ktorý už vznikol. Výklad pojmu\n\n„obchodný vzťah“, ktorý tak podal Najvyšší súd SR, však podľa neho vedie k záverom, ktoré sú vo svojich\ndôsledkoch právne neudržateľné. Pritom mal za to, že práve záver Najvyššieho súdu SR týkajúci sa\notázky premlčania v danom prípade, je závislý od výkladu pojmu „obchodný vzťah“ podľa § 261 ods.\n1 a 2 ObZ. Takáto rozporuplnosť a diskutabilnosť záverov rozhodnutia NS SR č. 3MCdo 40/2012podľa\nneho spočíva okrem iného aj pri:\na. ponímaní zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti vyplývajúcej priamo z ObZ.\nV zmysle § 757 ObZ sa takáto zodpovednosť (napr. pri porušení zákazu neoprávneného používania\nobchodného mena alebo zákazu nekalosúťažného konania a pod.) bude posudzovať podľa § 373 a\nnasl. ObZ. Ustanovenie § 757 ObZ však už neodkazuje na použitie ustanovení § 387 a nasl. ObZ o\npremlčaní. Zároveň takýto vzťah nemožno považovať za obchodný vzťah podľa § 261 ods. 1 alebo 2\nObZ, pretože sa nejedná o porušenie povinnosti vyplývajúcej z už existujúceho záväzkového vzťahu.\nTo by znamenalo, že nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti vyplývajúcej\npriamo z ObZ sa premlčuje v premlčacej dobe podľa OZ, hoci samotná zodpovednosť sa podľa OZ\nposudzovať nebude;\nb. ponímaní zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla porušením dôverných informácií, ktoré si strany\nposkytli pri rokovaní o uzavretí zmluvy. Pokiaľ žiadna obchodná zmluva medzi účastníkmi nevznikla,\nktorá by spĺňala predpoklady uvedené v § 261 ods. 1 alebo ods. 2 ObZ, nevznikol medzi nimi ani\nobchodný záväzkový vzťah. Na základe výslovného odkazu v § 271 ObZ sa však zodpovednosť za\nškodu bude posudzovať podľa § 373 a nasl. ObZ. Ale keďže § 271 ObZ neodkazuje na použitie § 389 a\nnasl. ObZ, premlčanie by sa muselo, v zmysle záverov Najvyššieho súdu SR, spravovať ustanoveniami\nOZ;\nc. ponímaní zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie vo vzťahu medzi podnikateľmi, príp. medzi\npodnikateľmi a subjektom verejnej správy. Súdna prax sa v minulosti priklonila k tomu, že v obchodných\nvzťahoch sa záväzky z bezdôvodného obohatenia premlčujú v premlčacej dobe podľa ObZ. Tento názor\nby už vo svetle predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nemohol obstáť. Ak vychádzame z\ntoho, že záväzky z bezdôvodného obohatenia nie sú záväzkami z existujúceho vzťahu (či už z dôvodu,\nže právny dôvod na plnenie od počiatku neexistoval, neskôr odpadol, alebo je neplatný), potom sa\nna tieto záväzky nebude uplatňovať tretia časť ObZ, a to ani ustanovenia o premlčaní. Výnimkou by\nboli len výslovné ustanovenia ObZ o čiastkových otázkach (napr. v § 394 ObZ, ktorý upravuje začiatok\npremlčacej doby pri práve na vrátenie plnenia poskytnutého na základe neplatnej zmluvy alebo zmluvy,\nktorá zanikla v dôsledku odstúpenia od nej);\nd. ponímaní zodpovednosti za škodu spôsobenú odstúpením od zmluvy pre zmarenie účelu zmluvy\npodľa § 356 ObZ. Strana, ktorá odstúpila od zmluvy podľa § 356 ObZ, je v zmysle § 357 ObZ povinná\nnahradiť druhej strane škodu, ktorá jej vznikne odstúpením od zmluvy. V dôsledku odstúpenia od zmluvy\nale odpadá právny dôvod, na základe ktorého vznikol záväzkový vzťah medzi stranami, a teda medzi\npovinným a oprávneným nie je žiaden obchodný vzťah. Povinnosť na náhradu škody tak vyplýva priamo\nzo zákona. Keďže škoda nebola spôsobená porušením povinnosti vyplývajúcej z iného existujúceho\nobchodného záväzkového vzťahu, ani porušením povinnosti vyplývajúcej priamo z ObZ, zodpovednosť\nza škodu ako aj premlčanie práva na náhradu škody by sa museli posudzovať podľa OZ. A to bez ohľadu\nna to, že zmluva, ktorá zanikla odstúpením, podliehala tretej časti ObZ v zmysle § 261 ods. 1 alebo 2\nObZ; a\ne. ponímaní bežného prípadu porušenia práv k ochrannej známke. Typickým príkladom môže byť\nprípad, kedy podnikateľ A začne používať označenie podliehajúce ochrane pred zásahmi do práv na\nochrannú známku, ktoré má už roky registrované iný súťažiteľ, podnikateľ B, ktorý je dokonca pod takým\noznačením známy a zákazníci si ho kvôli značke skutočne vyhľadávajú. Takýmto konaním tak vzniknú\npodnikateľovi B rôzne deliktné (mimozmluvné zodpovednostné) nároky voči podnikateľovi A, pričom\ndochádza k bežnej kumulácií nárokov z nekalej súťaže (§ 44 a nasl. ObZ) a z ochrany práva z ochrannej\nznámky (§ 8 zákona o ochranných známkach). Ako príklad môžu slúžiť dva nároky, ktoré nám poskytuje\naj ObZ aj Zákon o ochranných známkach, a síce odstraňovací nárok a nárok na náhradu škody: 1)\nOdstraňovací nárok by tak v súlade so závermi rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nikdy nemohol mať\nrežim obchodného záväzkového vzťahu, hoci by aj spĺňal kritéria § 261, pričom občianskoprávny režim\nby mu umožnil, že by sa nepremlčal (keďže podľa OZ sa premlčujú len majetkové práva a podľa ObZ síce\nhocijaké práva, t. j. aj nemajetkové, ale iba tie zo záväzkových vzťahov). 2) Zároveň škodový nárok podľa\nObZ („nekalosúťažný“) by vďaka § 757 vznikal na základe objektívnej zodpovednosti a premlčoval by sa\nv subjektívnej dobe 4 rokov, zatiaľ čo škodový nárok podľa zákona o ochranných známkach („známkový“)\nby sa premlčoval v subjektívnej dobe 2 rokov (podľa OZ) a rozdielna by bola aj objektívna premlčacia\ndoba. Inak povedané by v danom prípade existoval povinný občianskoprávny režim pre odstraňovací\nnárok (či už „známkový“ alebo „nekalosúťažný“) a dva režimy - občianskoprávny pre „známkový“ a\n\nobchodnoprávny pre „nekalosúťažný“ škodový nárok. (k rozporuplnosti a diskutabilnosti rozhodnutia NS\nSR č. 3MCdo 40/2012 viď bližšie tiež: https://www.epravo.sk/top/clanky/premlcanie-prava-na-nahraduskody-v-obchodnych-vztahoch-3407.html - tlačená verzia článku je súčasťou súdneho spisu).\nS ohľadom na uvedené mal závery rozhodnutia NS SR č. 3MCdo 40/2012 o tom, čo sú obchodné\nvzťahy podľa § 261 ods. 1 a 2 ObZ za nepresvedčivé. To najmä s ohľadom na to, k akým rozporuplným\ndôsledkom vedie ich aplikácia na právne vzťahy zo spôsobenej škody a z bezdôvodného obohatenia\nmedzi podnikateľmi navzájom ako aj medzi podnikateľom a subjektom verejnej správy. Keďže si tieto\nzáver Najvyššieho súdu SR osvojil aj súd prvej inštancie bez toho, aby takýto jeho postoj rozumne\na objektívne zdôvodnil, nepresvedčivý a z pohľadu právneho posúdenia veci aj nesprávny je podľa\nneho taktiež aj ním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. Uviedol, že aj priamo Ústavný súd\nSR vo svojom náleze vyjadril pochybnosti o presvedčivosti kritérií, na základe ktorých Najvyšší súd\nSR v spornom rozhodnutí rozlišuje medzi obchodnoprávnym a občianskoprávnym režimom určitého\nzáväzkového vzťahu, pričom súčasne poukázal na to, že v rozpore so závermi Najvyššieho súdu SR\nv spornom rozhodnutí už v minulosti v prípade iného mimozmluvného záväzkového vzťahu (nároku\nna vydanie bezdôvodného obohatenia) rozhodol tak, že nie je ústavne neakceptovateľný záver, podľa\nktorého sa premlčanie nároku za splnenia podmienok § 261 ObZ spravuje OZ napriek tomu, že\npredpoklady nároku sa spravujú OZ (viď napr. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 214/04). Žalobca\nzhrnul, že nesprávnosť právneho posúdenia veci spočíva v tom, že súd prvej inštancie sa v rozsudku\nvôbec nezaoberal tým, že záväzkový vzťah môže vzniknúť aj inak ako na základe zmluvy, a to napr.\nzo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia a pod., pričom v takom prípade aj odborná literatúra\nhovorí o tzv. deliktuálnych záväzkových vzťahoch, ktoré môžu mať buď charakter občianskoprávny alebo\nobchodnoprávny. Medzi také záväzkové vzťahy nepochybne patrí aj vzťah zo zodpovednosti za škodu\nspôsobenú porušením iného právneho predpisu ako ObZ, ktorého právny charakter závisí od toho, či\nspĺňa alebo nespĺňa všetky kritériá podľa § 261 ObZ (mal pritom za zásadné, že ustanovenie § 261 ObZ\nneupravuje len záväzkové vzťahy zo zmlúv, ale naopak zahŕňa v sebe všetky záväzkové vzťahy, t. j.\ni tie, ktoré vznikli zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia a pod.). S ohľadom na uvedené,\npokiaľ záväzkový vzťah zo zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením iného právneho predpisu ako\nObZ splní všetky kritériá podľa § 261 ObZ, takýto vzťah musí mať charakter obchodného záväzkového\nvzťahu, na ktorý sa v otázke premlčania ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave obsiahnutej v\nOZ uplatní právna úprava ObZ, pretože ustanovenie § 261 ObZ kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré\nzáväzkové vzťahy podliehajú právnej úprave obsiahnutej v tretej časti ObZ, pričom pokiaľ sú splnené\npodmienky, ide o obligatórne uplatnenie ObZ. Z uvedeného dôvodu bol okresný súd povinný skúmať, či\ndeliktuálny záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu zo zodpovednosti na škodu spôsobenú\nporušením zákona o verejnom obstarávaní, spĺňal všetky zákonné kritériá podľa § 261 ods. 2 ObZ, podľa\nktorých na jednej strane záväzkového vzťahu musí stáť podnikateľ a takýto záväzok musí súvisieť s jeho\npodnikateľskou činnosťou (čo splnené bolo, pretože na takejto strane stál žalobca a záväzok súvisel\ns jeho podnikateľskou činnosťou - advokáciou) a na druhej strane musí stáť subjekt verejného práva\na záväzok sa musí týkať zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky (čo tiež splnené\nbolo, pretože na tejto strane stál žalovaný v 1. rade, ktorý prostredníctvom verejného obstarávania\nobstarával uzavretie zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorou by zabezpečil verejné potreby štátu\npri zastupovaní v súdnom konaní, v ktorom hrozila Slovenskej republike mnohomiliónová strata).\nS ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže v predmetnom prípade žalovaní preukázateľne konali\nv rozpore s objektívnym právom, najmä v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, v dôsledku\nčoho na strane žalobcu vznikla škoda v podobe ušlého zisku, mal za to, že tým vznikol medzi stranami\ndeliktuálny záväzkový vzťah spĺňajúci kritériá § 261 ods. 2 ObZ. Preto taký záväzkový vzťah je potrebné\npovažovať za obchodný vzťah, na ktorý sa obligatórne aplikuje tretia časť ObZ, do ktorej je systematicky\nzaradený aj Diel IX upravujúci premlčanie. Vo vzťahu k všeobecnej úprave v OZ (§ 420) sa tak v\notázke premlčania ako lex specialis uplatní právna úprava ObZ, ktorý obsahuje osobitnú právnu úpravu\npremlčania práva na náhradu škody. Pri premlčaní na uplatnené právo žalobcu na náhradu škody tak\npodľa neho nemožno aplikovať občianskoprávnu úpravu, ale naopak, treba uplatniť úpravu obsiahnutú\nv ObZ. Poukázal na odbornú literatúru, napr. Ovečková, O. Premlčanie v obchodnom práve. Bratislava:\nWolters Kluwer, 2015, s. 123, podľa ktorej sa aj na premlčanie deliktuálnych nárokov na náhradu\nškody aplikuje obchodnoprávny režim, ak sú splnené predpoklady § 261 ObZ, a to bez ohľadu na §\n757 ObZ. Vyjadril názor, že jeho právo na náhradu škody sa preto v predmetnom prípade nemohlo\npremlčať v subjektívnej a ani objektívnej premlčacej dobe dva resp. tri roky, pretože sa otázka premlčania\nneriadila OZ, ale ako lex specialis právnou úpravou ObZ, v zmysle ktorej sa právo na náhradu škody\npremlčí v subjektívnej premlčacej dobe štyri roky alebo v objektívnej premlčacej dobe desiatich rokov,\npodľa toho, ktorá nastane skôr. Pokiaľ okresný súd žalobu zamietol aj z dôvodu premlčania práva\n\nžalobcu na náhradu škody v zmysle OZ, potom postupoval podľa neho nesprávne a na vec aplikoval\nnesprávny právny predpis, keďže aj s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal v otázke premlčania\nako lex specialis aplikovať ustanovenia ObZ. Rozsudok okresného súdu tak podľa neho vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnosť právneho posúdenia rozsudku okresného súdu\nďalej podľa neho spočíva v tom, že okresný súd nesprávne určil počiatok plynutia objektívnej premlčacej\ndoby na deň 8.7.2011, t. j. na deň, kedy bola zverejnená zmluva o poskytovaní právnych služieb, uzavretá\ns B.. B. I., v Centrálnom registri zmlúv s odôvodnením, že tento deň sa viaže na vznik škodovej udalosti.\nOkresný súd následne podľa neho nesprávne určil, že objektívna 3-ročná premlčacia doba v zmysle\nOZ uplynula dňa 8.7.2014. V tejto súvislosti mal za zásadné, že okresný súd mal pri zodpovedaní tejto\notázky správne vychádzať z toho, že začiatok objektívnej premlčacej doby sa viaže na deň, keď došlo\nk udalosti, z ktorej škoda vznikla. Pripomenul, že ak sa deň škodnej udalosti nekryje s dňom vzniku\nškody, premlčacia doba začína plynúť až vznikom škody. Z toho dôvodu nemožno podľa neho deň\n8.7.2011 považovať za počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, pretože v tento deň žalobcovi\nreálne nevznikla žiadna škoda. Z čl. 5 zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzavretej s B.. B. I.\nvyvodil, že medzi zmluvnými stranami bola dohodnutá odmena za 1 úkon právnej služby. To podľa neho\nznamená, že zmluvná odmena B.. B. I. bola priamo viazaná na vykonanie právnej služby (vykonanie\nkonkrétneho úkonu právnej služby). Bez vykonania čo i len jedného úkonu právnej služby by B.. B. I.\nnebol na jej základe oprávnený žalovanému v 1. rade vystaviť ani jednu faktúru a za takého predpokladu,\nby ani žalobcovi nevznikla žiadna škoda. Čisto hypoteticky, pokiaľ by B.. B. I. nevykonal pre žalovaného\nv 1. rade žiadny úkon právnej služby a žalovaný v 1. rade by mu neuhradil žiadnu odmenu (a teda by\nani žalobcovi žiadna škoda nevznikla), podľa záverov okresného súdu v rozsudku by aj napriek tomu od\n8.7.2011 plynula objektívna premlčacia doba týkajúca práva na náhradu škody, ktorá by však (žalobca\nopakuje) v skutočnosti nikdy nevznikla, čiže by po jej uplynutí nastalo premlčanie len akejsi neexistujúcej\nškody. Namietal, že takýto záver okresného súdu nemá absolútne žiadnu logiku a právnu relevanciu,\na preto ho označil za právne nesprávny. Podľa neho okresný súd mal správne vychádzať z toho, že\nrelevantnou škodovou udalosťou sú jednotlivé dátumy uskutočnených zdaniteľných plnení tak, ako tieto\nboli uvedené na žalovaných faktúrach vystavených B.. B. I. pre žalovaného v 1. rade, pretože tieto\ndátumy možno považovať za dátumy, kedy B.. B. I. dodal právne služby žalovanému v 1. rade, a teda\nsú objektívnou udalosťou, z ktorej žalobcovi vznikla škoda. Pokiaľ ide o konkrétne počiatky plynutia\nobjektívnej premlčacej doby, okresný súd mal podľa neho správne ustáliť nasledujúce:\na. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 6.6.2011 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa\n6.6.2011, je práve tento deň, t. j. deň 6.6.2011 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;\nb. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 13.10.2011 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa\n13.10.2011, je práve tento deň, t. j. deň 13.10.2011 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;\nc. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 13.12.2011 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa\n13.12.2011, je práve tento deň, t. j. deň 13.12.2011 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;\nd. v prípade faktúry č. XXXXXX vystavenej dňa 20.2.2012 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa\n6.2.2012, je práve tento deň, t. j. deň 6.2.2012 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;\ne. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 15.3.2012 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa\n15.3.2012, je práve tento deň, t. j. deň 15.3.2012 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;\nf. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 12.4.2012 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa\n12.4.2012, je práve tento deň, t. j. deň 12.4.2012 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;\ng. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 15.4.2013 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa\n15.4.2013, je práve tento deň, t. j. deň 15.4.2013 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;\nh. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 17.3.2014 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa\n17.3.2014, je práve tento deň, t. j. deň 17.3.2014 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby.\nS ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti by bolo možné hovoriť o premlčaní žalobcovho práva len\nza situácie uvedenej v bode a) vyššie, avšak aj to len za predpokladu aplikácie trojročnej objektívnej\npremlčacej doby v zmysle OZ. Žalobca však aj v tomto prípade zdôraznil, že v konaní preukázal\númyselné konanie žalovaných, a teda aj za použitia občiansko-právnej úpravy je namieste aplikovať\ndesaťročnú objektívnu premlčaciu dobu, pričom desaťročná objektívna premlčacia doba sa aplikuje aj\npri obchodno-právnej úprave. Žalobca podal žalobu dňa 30.7.2014, teda v čase, keď ani objektívna\npremlčacia doba ešte neuplynula. Pokiaľ okresný súd žalobu zamietol aj z dôvodu nesprávneho určenia\npočiatku plynutia objektívnej premlčacej doby a s tým súvisiaceho následného premlčania práva žalobcu\nna náhradu škody v zmysle OZ, potom postupoval nesprávne a na vec nielenže aplikoval nesprávny\nprávny predpis (OZ), ale navyše tento právny predpis nesprávne interpretoval a na zistený skutkový stav\nnesprávne aplikoval. Rozsudok okresného súdu tak aj z tohto dôvodu vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie okresného súdu podľa neho ďalej spočíva v nesprávnej\n\ninterpretácií pojmu ušlý zisk v kontexte možnosti vzniku tejto formy škody u nezákonne vylúčeného\nuchádzača vo verejnom obstarávaní. Okresný súd v tomto zmysle ustálil, že žalobcova škoda je len\nhypotetická, pretože mu žiadna škoda nevznikla, pretože na uzavretie zmluvy ako výsledku verejného\nobstarávania nemá uchádzač právny nárok, teda nie je zaručené, že by zmluva bola so žalobcom\nuzatvorená. Podľa neho aj napriek tomu, že na uzavretie zmluvy ako výsledku verejného obstarávania\nnemá uchádzač právny nárok, táto skutočnosť automaticky neznamená, že nesprávne a nezákonne\nvylúčenému uchádzačovi nemôže vzniknúť škoda vo forme ušlého zisku. Judikatúra súdov týkajúca sa\nušlého zisku totiž výslovne hovorí, že ušlý zisk môže vzniknúť poškodenému aj v prípadoch, na ktoré\nnemá právny nárok. Konkrétne napr. rozhodnutie NS ČR z 24.5.2001, sp. zn. 25 Cdo 1946/2000 výslovne\nhovorí, že ani okolnosť, že škodca zároveň zodpovedá za škodu na vozidle poškodeného, nevylučuje\npríčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti ústiacim do poškodenia vozidla, ktorým poškodený\ncestoval na obchodné rokovanie a škodou, ktorá vznikla poškodenému vo forme ušlého zisku tým,\nže nedošlo k uzavretiu zmlúv, z ktorých mu mal vzniknúť majetkový prospech. Ak škodca zavineným\npoškodením vozidla znemožnil poškodenému, aby sa dostavil na rokovanie nevyhnutné na uzavretie\nzmlúv, zodpovedá za ušlý zisk, pokiaľ tento vznikol absenciou poškodeného na obchodnom rokovaní.\nUvedené rozhodnutie podľa neho potvrdzuje, že poškodenému vznikol nárok na náhradu škody vo forme\nušlého zisku aj za takej situácie, kedy mu v dôsledku škodovej udalosti bolo „len“ znemožnené zúčastniť\nsa obchodného rokovania, výsledkom ktorého malo byť uzavretie zmluvy, pričom poškodený vopred\nnemal právny nárok na to, že zmluva bude nakoniec uzavretá. Obdobným príkladom je aj ušlý zisk na\nnájomnom, resp. ušlý zisk v podobe straty na nájomnom, ktorý je v kontexte judikatúry súdov založený na\ntom, že ho možno priznať aj bez zabezpečenia konkrétneho nájomcu, ktorý by s prenajímateľom uzavrel\nnájomnú zmluvu, čiže bez toho, aby mal poškodený (prenajímateľ) právny nárok na uzavretie nájomnej\nzmluvy s konkrétnou osobou (napríklad rozhodnutie NS ČR z 22.5.2008, sp. zn. 25 Cdo 546/2006). V\ntomto prípade je potrebné preukázať, že pri pravidelnom priebehu udalostí možno takýto zisk reálne\nočakávať (obdobne aj napr. rozhodnutie NS ČR z 30.1.2003, sp. zn. 25 Cdo 676/2001). V predmetnom\nkonaní mal za preukázané, že pri pravidelnom priebehu udalostí (za obvyklého chodu vecí), čo znamená\nza predpokladu, že žalovaní budú postupovať v súlade so zákonom (k čomu sú povinní aj v zmysle\nÚstavy SR), žalobca reálne a legitímne očakával, že v danom verejnom obstarávaní bude vyhlásený\nza víťazného uchádzača, že žalovaný v 1. rade s ním uzavrie s tým súvisiacu zmluvu o poskytovaní\nprávnych služieb, že bude žalovanému v 1. rade poskytovať právne služby minimálne v rozsahu, v akom\nich poskytoval B.. B. I., a teda že dôjde k zväčšeniu jeho majetku minimálne v žalovanom rozsahu,\nktorý aj reálne očakával, že mu vznikne. Označil za chybný záver súdu prvej inštancie o hypotetickosti\nvzniknutej škody žalobcu, pretože žalobcom uplatnená škoda nie je hypotetická, čo potvrdzuje aj to, že aj\npri „treťom vyhodnocovaní ponúk“, pokiaľ by k nemu došlo, by ponuka žalobcu bola najnižšou cenovou\nponukou zo všetkých v tom štádiu ešte posudzovaných a hodnotených ponúk ostatných uchádzačov,\nčomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych\nslužieb s B.. B. I., ktorého ponuka bola vyššia než ponuka žalobcu. Považoval za zásadné, že pri\nabsencii protiprávnych úkonov žalovaného v 1. rade sa žalobca mal stať víťazným uchádzačom už\npo prvom vyhodnocovaní ponúk. V takom prípade by k „druhému“ a ani ďalšiemu vyhodnocovaniu\nnedošlo. To isté platí aj pre druhé vyhodnocovanie, a teda pri absencii protiprávneho konania zo strany\nžalovaných (žalovaného v 1. rade a aj žalovaného v 2. rade) by sa žalobca stal víťazným uchádzačom,\npretože dal nižšiu cenovú ponuku ako obstarávateľom nesprávne označený víťazný uchádzač, B.. B.\nI.. V danom kontexte mal za zásadné, že žalobca vo verejnom obstarávaní spĺňal všetky podmienky a\nkritériá ako tieto boli určené žalovaným v 1. rade a ako ich stanovuje zákon o verejnom obstarávaní, čo\npotvrdil aj žalovaný v 2. rade (túto skutočnosť potvrdil aj priamo žalovaný v 1. rade, okrem iného, aj v\nOznámení o výsledku vyhodnotenia ponúk zo dňa 19.1.2011). Hypotetickosť škody podľa neho vyvracia\naj skutočnosť, že žalovaný v 1. rade uzavrel s B.. B. I. zmluvu o poskytovaní právnych služieb, na základe\nktorej došlo k reálnemu poskytovaniu právnych služieb, k ich reálnej fakturácii a zo strany žalovaného\nv 1. rade reálne došlo k úhrade jednotlivých faktúr. Odmena B.. B. I. v zmysle žalovaných faktúr nebola\nvyplatená len hypoteticky, ale naopak išlo o reálnu sumu, od ktorej si žalobca legitímne vypočítal výšku\njeho ušlého zisku. Mal za to, že v danom prípade mu ušiel zisk z verejného obstarávania stratou možnosti\núčasti na danom verejnom obstarávaní, stratou možnosti v danom verejnom obstarávaní zvíťaziť a v\nkonečnom dôsledku aj stratou možnosti plniť obstarávané právne služby, keďže tieto reálne poskytol\nnesprávne a nezákonne vybraný uchádzač (t. j. B.. B. I.), k čomu došlo v priamom dôsledku protiprávnych\núkonov žalovaných. Takúto stratu možnosti žalobcu mal za preukázanú, skutočnú a v žiadnom prípade\nnie za hypotetickú. Označil za zásadné, že žalovaný v 1. rade mal ako verejný obstarávateľ povinnosť\nv každom štádiu verejného obstarávania dodržiavať zásadu rovnosti zaobchádzania a v dôsledku toho\ndodržiavať rovnosť príležitostí všetkých uchádzačov. Zásada rovnosti zaobchádzania s uchádzačmi,\n\nktorej cieľom je podporiť rozvoj zdravej a účinnej hospodárskej súťaže medzi podnikateľmi zúčastnenými\nna verejnom obstarávaní ukladá, aby všetci uchádzači mali rovnaké príležitosti pri formulovaní svojich\nponúk, a preto vyžaduje, aby tieto ponuky podliehali rovnakým podmienkam pre všetkých súťažiteľov. V\ndanom prípade je podľa neho zásadné a okresný súd mal k tomu prihliadnuť, že žalovaný v 1. rade síce\nmohol pred podpisom zmluvy buď upustiť od zadania verejnej zákazky alebo zrušiť verejné obstarávanie,\na to bez toho, aby mali záujemcovia alebo uchádzači nárok žiadať akúkoľvek náhradu, ale k týmto\nmožnostiam zo strany žalovaného v 1. rade nedošlo (žalovaný v 1. rade neupustil od zadania verejnej\nzákazky ani k zrušeniu verejného obstarávania), pričom z dôvodu protiprávneho konania žalovaných,\nžalobca prišiel o príležitosť a možnosť toto verejné obstarávanie vyhrať. Protiprávne konanie žalovaných\nv rámci postupu vo verejnom obstarávaní spôsobilo zásadnú vadu uvedeného konania a ovplyvnilo\nšance žalobcu, ktorého ponuka bola nižšia ako ponuka B.. B. I. (ktorý bol nesprávne vyhlásený za\nvíťazného uchádzača), na získanie obstarávanej zákazky. Ak by si totiž žalovaní plnili svoje zákonné\npovinnosti, považoval za vysoko pravdepodobné, že za víťazného uchádzača bol označený žalobca.\nOkresnému súdu vytkol, že sa chybne zaoberal údajnou hypotetickosťou škody, resp. odvodzovaním\nvzniku škody od toho, či mal žalobca právny nárok na uzavretie zmluvy so žalovaným v 1. rade. V\ndanom prípade mal okresný súd podľa neho zohľadňovať mieru pravdepodobnosti, že by žalobca v\nrámci verejného obstarávania uspel pri neexistencií protiprávneho konania žalovaných. Žalobca mal za\nto, že vykonané dokazovanie potvrdilo veľmi vysokú pravdepodobnosť, že nebyť protiprávneho postupu\nžalovaných, víťazným uchádzačom by sa stal žalobca. Tým, že okresný súd vyššie uvedenú mieru\npravdepodobnosti vôbec neskúmal, rozsudok považoval v tejto časti za nepreskúmateľný, čím je podľa\nneho naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Nepreskúmateľnosť rozsudku a\ntým aj naplnenie tohto odvolacieho dôvodu videl aj v tom, že okresný súd vôbec neprihliadol na to, že\nžalovaní svojím protiprávnym postupom ovplyvnili šance žalobcu získať obstarávanú zákazku, a teda že\nžalobca stratil možnosť zúčastniť sa na danom verejnom obstarávaní, stratil možnosť v danom verejnom\nobstarávaní zvíťaziť a v konečnom dôsledku stratil možnosť plniť obstarávané právne služby, keďže tieto\nreálne poskytol nesprávne a nezákonne vybraný uchádzač.\n32. K dôvodu odvolania - v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, teda že okresný súd dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd\nna základe vykonaných dôkazov v rozsudku ustálil, že žalobca nepreukázal, že žalovaný v 1. rade konal\nv rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, teda nepreukázal splnenie už samotnej prvej podmienky\nuplatnenia nároku na náhradu škody, ktorou je porušenie zákonnej povinnosti (protiprávny úkon). Vyššie\nuvedený záver okresného súdu o zákonnosti postupu žalovaného v 1. rade nemá podľa neho absolútne\nžiadny podklad vo vykonanom dokazovaní. Nesprávne skutkové zistenia podľa neho spočívajú v tom,\nže okresný súd v rozsudku úplne odignoroval najmä rozhodnutia žalovaného v 2. rade, v ktorých bolo\nvo vzťahu k žalobcovi jednoznačne konštatované porušenie zákona o verejnom obstarávaní zo strany\nžalovaného v 1. rade. Konkrétne ide o rozhodnutie žalovaného v 2. rade č. 443-6000/2011-ON/156N2 zo dňa 4.6.2018 (najmä bod 13. uvedeného rozhodnutia) vo veci námietok žalobcu smerujúcich\nproti vylúčeniu žalobcu z verejného obstarávania, v ktorom žalovaný v 2. rade výslovne uviedol, že\nvylúčenie žalobcu z predmetného verejného obstarávania sa preukázalo ako rozporné so zákonom o\nverejnom obstarávaní. Rovnaký záver konštatoval žalovaný v 2. rade aj v jeho skoršom rozhodnutí\nč. 443-6000/2011-ON/156-N zo dňa 11.9.2012. Žalobcovi nie je zrejmé, akými ďalšími dôkazmi mal\npreukázať skutočnosť, že žalovaný v 1. rade konal v rozpore s objektívnym právom, keď okresnému\nsúdu nestačili ani právoplatné rozhodnutia žalovaného v 2. rade. Žalobca mal za to, že v tejto časti konal\nokresný súd bez akéhokoľvek rešpektu k záväzným rozhodnutiam orgánu verejnej správy (žalovaný v\n2. rade v tomto smere vystupoval ako dohľadový orgán voči žalovanému v 1. rade), ktorých závermi\nbol navyše viazaný. Ak by okresný súd správne vyhodnotil vykonané dokazovanie, nepochybne by\npodľa neho musel ustáliť nasledujúce protiprávne konanie žalovaných, pričom považoval za zásadné,\nže protiprávnosť konania žalovaných spočívala v tom, že títo súčasne porušili nie len zákon o verejnom\nobstarávaní, ale tiež aj základné zásady demokratického právneho štátu, zásadu zákonnosti, zásadu\nrovnosti a nestrannosti a zákazu diskriminácie, zásadu proporcionality, zásadu právnej istoty, zásadu\nrovnosti príležitostí všetkých uchádzačov a zásadu dobrej a racionálnej správy:\na. žalovaný v 1. rade a tiež žalovaný v 2. rade v priebehu verejného obstarávania konali najmä v rozpore\ns čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a tiež aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keďže nekonali na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon;\nb. žalovaný v 1. rade už počas prvého vyhodnocovania ponúk uchádzačov konal v rozpore s § 42 ods. 3 a\n4 zákona o verejnom obstarávaní, keďže za úspešného uchádzača označil uchádzača BADUCCI Legal,\ns.r.o., hoci správne ním mal byť žalobca (jeho ponuka bola v poradí druhá najnižšia). Túto protiprávnosť\n\nv konaní žalovaného v 1. rade výslovne potvrdil aj žalovaný v 2. rade, na základe čoho bol žalovaný v 1.\nrade povinný ponuky uchádzačov vyhodnotiť po druhýkrát. V tomto kontexte žalovaný v 1. rade porušil\naj § 99 ods. 1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní;\nc. žalovaný v 1. rade konal v rozpore s § 9 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní, keďže počas\ndruhého vyhodnotenia ponúk uchádzačov pri určení, že ponuka žalobcu je neobvykle nízka, zvolil\nnetransparentný, diskriminačný a nepreskúmateľný postup, keďže priemer cenových ponúk všetkých\nuchádzačov účelovo počítal bez najvyššej ponuky, ktorá bola v obstarávaní podaná. Dôsledkom\ntakéhoto postupu žalovaného v 1. rade bolo nezákonné vylúčenie žalobcu z verejného obstarávania,\nhoci na jeho vylúčenie neboli splnené podmienky, čo potvrdil aj žalovaný v 2. rade. Protiprávnosť konania\nžalovaného v 1. rade i v tomto štádiu potvrdil žalovaný v 2. rade. V tomto kontexte žalovaný v 1. rade\nporušil princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie, princíp transparentnosti a princíp\nhospodárnosti a efektívnosti;\nd. žalovaný v 1. rade konal v rozpore s § 9 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní aj v tom, že uchádzačovi\nBADUCCI Legal, s.r.o. predložil návrh zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorej obsah bol v hrubom\nrozpore s návrhom formulovaným v súťažných podkladoch (predložil mu návrh zmluvy s hodinovou\nodmenou, napriek tomu, že predmetom verejného obstarávania bola odmena za jeden úkon právnej\nslužby bez ohľadu na počet hodín strávených na jeho vykonanie). Žalovaný v 1. rade tak konal úmyselne\ndiskriminačne voči všetkým ostatným uchádzačom vrátane žalobcu;\ne. žalovaný v 1. rade obišiel § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní, keďže síce formálne s B..\nB. I. uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb až dňa 30.6.2011\n(t. j. nie skôr ako 16.\ndeň po doručení rozhodnutia žalovaného v 2. rade o námietkach žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa\n13.6.2011), avšak v skutočnosti túto zmluvu s B.. B.Á. I. uzavrel už dňa 29.4.2011;\nf. žalovaný v 1. rade konal v rozpore s § 265 Obchodného zákonníka, keďže v priebehu celého verejného\nobstarávania porušoval zásadu poctivého obchodného styku;\ng. žalovaný v 2. rade konal v rozpore s § 144 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, keďže nezákonne\nzastavil konanie o námietkach žalobcu, hoci na to neboli splnené predpoklady.\nJe podľa žalobcu zásadné, že protiprávne konanie žalovaného v 1. rade, resp. žalovaného v 2. rade\nsvojvoľne netvrdí len sám žalobca, ale porušenie objektívneho práva zo strany žalovaného v 1. rade\nopakovane potvrdil aj žalovaný v 2. rade, pričom porušenie objektívneho práva zo strany žalovaného\nv 2. rade potvrdil Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku č. k. 2S 87/2011-46 zo dňa 14.12.2011.\nTým, že vyššie uvedený záver okresného súdu o údajnom zákonnom postupe žalovaného v 1. rade\nnemá podľa žalobcu absolútne žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní, žalobca považuje tento záver\nokresného súdu zároveň za nepreskúmateľný, čím mal za naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365\nods. 1 písm. b) CSP. Nesprávne skutkové zistenia okresného súdu podľa neho ďalej spočívajú v tom,\nže okresný súd napriek vykonanému dokazovaniu v rozsudku vyslovil záver, že žalovaný v 1. rade\npostupoval v súlade s § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní. Vykonané dokazovanie pritom podľa\nžalobcu preukazuje opak, že zo strany žalovaného v 1. rade došlo k obídeniu § 45 ods. 6 zákona o\nverejnom obstarávaní. Žalobca mal za to, že vykonané dokazovanie potvrdilo, že žalovaný v 1. rade\nvykonal kroky smerujúce k uzavretiu zmluvy s B.. B. I. oveľa skôr ako žalovaný v 2. rade rozhodnutím č.\n443-6000/2011-ON/156 zo dňa 9.6.2011 zastavil konanie o námietkach žalobcu a tak, aby sa súčasne\niba formálne javilo, že lehoty uvedené v § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní boli z jeho strany\ndodržané. Túto skutočnosť podľa neho potvrdzuje listinný dôkaz predložený priamo žalovaným v 1. rade\na je ním listina označená ako „Návrh finančnej operácie“, ktorá výslovne hovorí, že zmluva s B.. B. I.\nbola uzavretá už dňa 29.4.2011, teda v čase, keď verejné obstarávanie, účasťou ktorého bol aj žalobca,\nnebolo ukončené a žalovaný v 1. rade poznal všetky ponuky uchádzačov verejného obstarávania (t.\nj. vedel, že ponuka žalobcu je nižšia ako ponuka B.. B. I.). Žalovaný v 1. rade sa vyššie uvedený\npostup snaží obhájiť a legitimizovať tým, že údajne z dôvodu časovej tiesne postupoval na základe\niného režimu, priamym objednaním právnych služieb pozostávajúcich zo zastupovania na pojednávaní,\nktoré sa konalo dňa 3.5.2011. Takéto zdôvodnenie mal žalobca za veľmi nepresvedčivé, a to najmä z\nnasledujúcich dôvodov. Zásadné pochybnosti tohto zdôvodnenia vyvoláva jednak to, že je minimálne\nzvláštne, prečo žalovaný v 1. rade ihneď priamo oslovil B.. B. I., a prečo neoslovil napríklad žalobcu\n(ktorý ponúkal nižšiu cenu) alebo ostatných uchádzačov, napr. BADUCCI Legal, s.r.o., keďže jeho\nponuka bola „len“ 32,- Eur bez DPH, prípadne prečo neoslovil úplne inú tretiu stranu (inú advokátsku\nkanceláriu), ktorá sa daného verejného obstarávania vôbec nezúčastňovala. Ak žalovaný v 1. rade\nskutočne postupoval na základe iného režimu, v takom inom režime nebol žalobca vylúčený z konania,\na preto už len z dôvodu nižšej ceny, mal nepochybne osloviť jeho, prípadne uchádzačov, ktorí ponúkali\nnižšie ceny ako B.. B. I.. Taký postup zo strany žalovaného v 1. rade by bol minimálne hospodárny,\nlogický a očakávateľný. Ďalšia taká zásadná pochybnosť spočíva v tom, že priamo oslovený B.. B. I. v\n\ntomto „inom režime“ fakturoval žalovanému v 1. rade totožnú sumu, akú ponúkol aj v danom verejnom\nobstarávaní (potvrdzuje to prvá faktúra č. XXXXXXX vystavená dňa 6.6.2011). Podľa žalobcu vykonané\ndokazovanie potvrdzuje, že žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb s B.. B. I.\npod zámienkou iného režimu už dňa 29.4.2011, pričom aby sa taký postup javil ako zákonný, žalovaný v\n1. rade musel dané verejné obstarávanie ukončiť tak, aby aspoň formálne splnil podmienky § 45 ods. 6\nzákona o verejnom obstarávaní, a teda „opätovne“ a formálne správne dňa 30.6.2011 uzavrel zmluvu o\nposkytovaní právnych služieb s tým istým subjektom (B.. B. I.), ktorú následne zverejnil aj v Centrálnom\nregistri zmlúv. Toto tvrdenie žalobcu podľa neho potvrdzuje aj faktúra č. XXXXXXX vystavená B.. B. I.\ndňa 6.6.2011, keďže táto zahŕňala odmenu za úkon právnej služby - „prevzatie a príprava právneho\nzastúpenia“, ktorým každý advokát esenciálne začína každé zastupovanie klienta. B.. B. I. pritom tento\núkon po 30.6.2011 nezopakoval, čo potvrdzuje aj ním vystavená „druhá“ faktúra č. XXXXXXX, ktorá\nvýslovne hovorí, že ide o odmenu za 4 úkony právnej služby - (1) nahliadnutie do spisu a štúdium\nspisu“, (2) vyjadrenie k predmetu veci, (3) účasť na pojednávaní, a (4) rokovanie s klientom. Zmluva\no poskytovaní právnych služieb zo dňa 30.6.2011 je podľa žalobcu preto len formálnym pokračovaním\nprávneho vzťahu, ktorý vznikol medzi žalovaným v 1. rade a B.. B. I. už dňa 29.4.2011. Tvrdil, že\nžalovaný v 1. rade aj s prispením žalovaného v 2. rade svojím konaním postupoval tak, aby obišiel §\n45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní. Napriek tomu, že žalobca vyššie uvedenými skutočnosťami\nargumentoval v konaní pred okresným súdom, okresnému súdu vytkol, že v rozsudku neposkytol žiadne\nvlastné úvahy a dôvody, prečo argumentáciu žalobcu vyhodnotil ako nesprávnu alebo nerelevantnú.\nŽalobca preto aj v tejto časti považoval rozsudok okresného súdu za nepreskúmateľný, čím mal za\nnaplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.\n33. K dôvodu odvolania - v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, teda že súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces, žalobca v odvolaní uviedol, že podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\n„každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom\nsúde“. Integrálnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods.\n1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a\nzrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nprávnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS\n60/04). V zmysle § 220 ods. 2 CSP platí, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca\ndomáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa\nvo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,\nako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za\npreukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,\nprečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú\nrozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. S ohľadom na uvedené,\nsúčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na riadne a presvedčivé odôvodnenie\nrozhodnutia v takej kvalite, aby takéto rozhodnutie dávalo odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky a zároveň nevzbudzovalo pochybnosti o jeho správnosti a zákonnosti. Porušením\npráva na spravodlivý súdny proces dochádza súčasne k postupu, ktorým sa účastníkovi konania odníma\nmožnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS\n410/06 a ďalšie) obsahujú záver o tom, že ustanovenie § 220 ods. 2 CSP je potrebné z hľadiska práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé\nsúdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Súd\npritom nesmie byť pri argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí\nbyť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Povinnosťou všeobecného súdu je\nuviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť\na relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. I. ÚS\n243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08, m.m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Žalobca pripomenul, že už vyššie\nuviedol konkrétne časti rozsudku, ktoré považoval za nepreskúmateľné a arbitrárne, a v ktorých okresný\nsúd nedáva absolútne žiadne odpovede na zásadné skutkové či právne otázky daného sporu, čím v\nkaždom jednotlivom prípade došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Namietal,\nže k takémuto porušeniu práva na spravodlivý proces v súvislosti s absolútnou nepreskúmateľnosťou\nrozsudku došlo aj v prípade záveru okresného súdu o tom, že zo strany žalobcu nebol dokázaný úmysel\nžalovaných, že konali za účelom spôsobiť škodu žalobcovi. Okresnému súdu vytkol, že túto zásadnú\nskutočnosť (od ktorej sa následne odvíja aj správne posúdenie otázky premlčania v prípade aplikácie\n\nobčianskoprávnej úpravy premlčania) v rozsudku vyslovil v jednej vete bez toho, aby uviedol, akými\núvahami sa riadil a na akých dôvodoch tento záver založil. Nie je mu zrejmé a z rozsudku nevie zistiť,\nprečo mal okresný súd za to, že v konaní nebol preukázaný úmysel žalovaných. Podľa žalobcu úmysel\nžalovaných potvrdzuje:\na. početnosť protiprávnych úkonov žalovaného v 1. rade, t. j. že zo strany žalovaného v 1. rade nešlo len\no ojedinelé porušenia zákona, ale naopak vo vzťahu k žalobcovi išlo o opakované porušovanie zákona;\nb. účelovosť jeho postupu pri prvom vyhodnocovaní cenových ponúk uchádzačov, keďže na začiatku\npovažoval cenovú ponuku uchádzača, BADUCCI Legal, s.r.o., za neobvykle nízku, z dôvodu čoho\nvyzval tohto uchádzača na jej vysvetlenie, následne však na ústnom pojednávaní o námietkach žalobcu\nžalovaný v 1. rade tvrdil, že ponúknutá cena tohto uchádzača vo výške 32,- Eur bez DPH nie je\nmimoriadne nízka, ale je určená v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z.;\nc. skutočnosť, že uchádzačovi BADUCCI Legal, s.r.o. žalovaný v 1. rade predložil návrh zmluvy o\nposkytovaní právnych služieb, ktorej obsah bol v hrubom rozpore s návrhom formulovaným v súťažných\npodkladoch, keďže mu predložil návrh zmluvy s hodinovou odmenou, napriek tomu, že predmetom\nverejného obstarávania bola odmena za jeden úkon právnej služby bez ohľadu na počet odpracovaných\nhodín;\nd. účelovosť jeho postupu pri prvom a druhom vyhodnocovaní cenových ponúk uchádzačov, keďže\npri prvom vyhodnocovaní nepovažoval žalobcom ponúknutú cenu za neprimerane nízku (naopak\nponuku žalobcu výslovne označil za „priemernú cenu“). Pri druhom vyhodnocovaní ponúk ju už za takú\nbezdôvodne a bez akejkoľvek zmeny skutkových okolností, považoval, pričom k tomuto záveru dospel\nžalovaný v 1. rade diskriminačným, netransparentným a nepreskúmateľným spôsobom (to v kontexte\ntoho, akým spôsobom žalovaný v 1. rade počítal priemer cenových ponúk);\ne. spôsob, akým počas druhého vyhodnocovania ponúk počítal priemer všetkých hodnotených\nponúk, od hodnoty ktorého následne odvodil, či toho-ktorého uchádzača vyzve na vysvetlenie\nponúknutej ceny. Žalovaný v 1. rade účelovo a bezdôvodne daný priemer počítal bez najvyššej ponuky,\nktorá bola v obstarávaní podaná. Takým postupom sa „neprimerane nízkou ponukou“ stala len ponuka\nžalobcu a uchádzača BADUCCI Legal, s.r.o., a to aj napriek tomu, že takou ponukou mala byť aj ponuka\nB.. B. I.. Žalovaný v 1. rade tak o vysvetlenie ponuky požiadal iba žalobcu, hoci spôsobom, ktorý zvolil,\ntak mal postupovať aj vo vzťahu k B.. B. I. (B.. B. I. však počas celého verejného obstarávania nemusel\nsvoju ponukovú cenu ani raz vysvetľovať). Dôsledkom postupu žalovaného v 1. rade bolo vytvorenie\nzámienky na označenie ponukovej ceny žalobcu za „neprimerane nízku“, čím následne odôvodňoval aj\nvylúčenie žalobcu zo samotného obstarávania;\nf. dôvod, pre ktorý po druhom vyhodnocovaní ponúk vylúčil žalobcu z verejného obstarávania,\nresp. porovnanie jeho postupu, ktorý zvolil pri odôvodňovaní vylúčenia žalobcu a pri odôvodňovaní\nnevylúčenia uchádzača BADUCCI Legal, s.r.o. Hoci žalobca riadne žalovanému v 1. rade vysvetlil, ako\ndospel k jeho ponuke ceny za jeden úkon právnej služby, žalovaný v 1. rade ho zo súťaže bezdôvodne a\nprotiprávne vylúčil. Iné merítko žalovaný v 1. rade zvolil pri uchádzačovi BADUCCI Legal, s.r.o., ktorému\nakceptoval vágne zdôvodnenie, že z ekonomického hľadiska je zabezpečenou spoločnosťou, ktorá nie\nje odkázaná na poskytovanie právnych služieb, pri ktorých sa výška právneho úkonu počíta podľa výšky\nsporu. Žalobca v tomto kontexte pripomína, že ponuka BADUCCI Legal, s.r.o. bola vo výške 32,- Eur\nbez DPH za jeden úkon a ponuka žalobcu bola vo výške 1.348,-Eur bez DPH za jeden úkon;\ng. ako k jednotlivým cenovým ponukám pristupoval žalovaný v 1. rade, keď aj z jeho vyjadrenia (napr.\nVyjadrenie zo dňa 6.8.2018, strana 2) je zrejmé, že pred vyhlásením výberového konania zrealizoval\nprieskum trhu, na základe ktorého bola určená priemerná hodnota za jeden právny úkon vo výške\n23.730,65 Eur bez DPH. Už toto zistenie poskytovalo žalovanému v 1. rade podklad ako postupovať v\ndanom verejnom obstarávaní, vrátane prvého vyhodnocovania ponúk prihlásených uchádzačov. Napriek\ntomu žalovaný v 1. rade chcel v prvom kole uzavrieť zmluvu s uchádzačom BADUCCI Legal, s.r.o.,\nktorého ponuka bola 32,- Eur bez DPH, a pri ktorom sa uspokojil s absolútne vágnym vysvetlením a\nv druhom kole uchádzača B.. B. I. ani len nevyzval na vysvetlenie jeho ponuky, hoci v porovnaní s\nhodnotou zistenou prieskumom trhu, bola jeho ponuka vo výške 3.443,- Eur bez DPH neobvykle nízka\n(žalobcu o vysvetlenie jeho ponuky vyzval);\nh. spôsob, akým v konečnom dôsledku žalovaný v 1. rade obišiel zákon o verejnom obstarávaní, keďže\nsíce formálne s B.. B. I.E. uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb až dňa 30.6.2011 (t. j. nie\nskôr ako 16. deň po doručení rozhodnutia žalovaného v 2. rade o námietkach žalobcu, ktoré mu bolo\ndoručené dňa 13.6.2011), avšak v skutočnosti túto zmluvu s B.. B. I. uzavrel už dňa 29.4.2011. To\nznamená, že túto zmluvu uzavrel s B.. B. I. v čase, keď už oznámil žalobcovi vylúčenie z verejného\nobstarávania (Oznámenie o vylúčení z verejného obstarávania bolo vykonané listom zo dňa 19.4.2011,\nktorý bol žalobcovi doručený dňa 26.4.2011) a v čase pred rozhodnutím žalovaného v 2. rade o\n\nnámietkach žalobcu (t. j. ešte pred tým, ako žalovaný v 2. rade konanie o námietkach žalobcu zastavil;\nrozhodnutie žalovaného v 2. rade o zastavení konania o námietkach bolo vydané dňa 9.6.2011, ktoré\nbolo doručené žalovanému v 1. rade dňa 13.6.2011). V konečnom dôsledku tak žalovaný v 1. rade vďaka\nneukončenému verejnému obstarávaniu poznal ponukové ceny všetkých uchádzačov.\ni. skutočnosť, že akceptoval prvú faktúru B.. B. I. č. XXXXXXX, ktorú vystavil dňa 6.6.2011, a ktorej\npredmet bol totožný s predmetom obstarávania v danom verejnom obstarávaní, t. j. právne služby\nposkytované v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/31/2009. Žalobca pripomína, že uvedená faktúra bola\nvystavená ešte pred rozhodnutím žalovaného v 2. rade o zastavení konania o námietkach žalobcu,\npričom sa týkala právnych služieb, ktoré pozostávali z dvoch právnych úkonov, a to (1) prevzatia a\nprípravy právneho zastúpenia, čo je esenciálnym prvým úkonom každej právnej služby advokáta a (2)\nzastupovania na pojednávaní.\nVšetky vyššie uvedené úkony žalovaného v 1. rade podľa žalobcu potvrdili, že sa žalovaný v 1.\nrade aj s prispením žalovaného v 2. rade úmyselne snažil vytvoriť stav, aby za žiadnych okolností\nnemusel uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb so žalobcom. Po prvom vyhodnotení ponúk\nsa žalovaný v 1. rade vehementne snažil uzavrieť zmluvu s uchádzačom BADUCCI Legal, s.r.o., a\nto aj za cenu, že uzavretá zmluva bude v priamom rozpore s podmienkami verejného obstarávania\n(hodinová odmena). Po druhom vyhodnotení ponúk zas žalovaný v 1. rade urobil všetko pre to, aby\nvíťazným uchádzačom bol B.. B. I., s ktorým vstúpil do zmluvného vzťahu ešte pred tým, ako formálne\nukončil verejné obstarávanie. Mal za nesporné, že obe vyhodnocovania ponúk (prvé aj druhé kolo)\nboli žalovaným v 1. rade vykonané protiprávne, čo potvrdil vo svojich rozhodnutiach žalovaný v 2.\nrade a aj Krajský súd v Bratislave. Okresnému súdu vytkol, že vyššie uvedené zásadné skutočnosti,\nktoré priamo súvisia aj s otázkou premlčania, ponechal bez povšimnutia a bez toho, aby sa k nim\nakýmkoľvek spôsobom vyjadril. Tým poskytol žalovaným na úkor žalobcu ochranu, ktorá im podľa\nzákona, teda v zmysle ako ObZ, tak aj OZ, neprislúcha. Podľa žalobcu pokiaľ okresný súd v predmetnom\nprípade zamietol žalobu žalobcu, v zmysle zákona mal svoje rozhodnutie objektívne, logicky a rozumne\nodôvodniť. Namietal, že okresný súd však namiesto náležitého odôvodnenia rozsudku, ktorý by spĺňal\nvyššie uvedené kritériá, vydal obsahovo plytké a nepresvedčivé rozhodnutie, v ktorom síce uviedol, že\nžaloba je nepreukázaná, nedôvodná a že námietka premlčania nároku žalobcu je vznesená dôvodne,\navšak podľa žalobcu ďalej neuviedol dostatočné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil a zároveň\nani jasne a výstižne nevysvetlil, ako posúdil právne argumenty žalobcu a prečo k takýmto argumentom\nneprihliadol. Uviedol, že kvantita odôvodnenia rozsudku v tomto prípade ďaleko presahuje kvalitu\n(kvantita automaticky nezaručuje kvalitu rozhodnutia), keďže žiadna časť rozsudku podľa neho nespĺňa\nkritériá odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP a ani kritériá vymedzené vyššie citovaným\nrozhodnutím Ústavného súdu SR. Príkladmo uviedol, že okresný súd prakticky slovo od slova odcitoval\nvyjadrenie žalobcu z 28.2.2022, čo nepochybne kvantitatívne zásadne zväčšilo počet strán rozsudku,\navšak následne sa ani k jednému bodu z tohto vyjadrenia žalobcu bližšie nevyjadril. Ďalším takým\npríkladom je časť rozsudku, kde okresný súd síce deklaruje, že uvádza zistený skutkový stav, avšak v\nskutočnosti ide o opätovnú citáciu žaloby žalobcu, ktorú okresný súd uviedol už v bode 1. rozsudku.\nOkresný súd si pritom nedal ani len tú námahu, aby štylisticky túto časť zmenil tak, aby nepoužil\nslovné spojenie „žalobca tvrdil“, „(žalobca) mal za to“ a pod., keďže malo ísť o skutkový stav veci,\nku ktorému dospel okresný súd vlastnými úvahami z vykonaného dokazovania. Uvedené podľa neho\npotvrdzuje, že v rozsudku chýba podstatná jeho časť, v ktorej by okresný súd jasne a výstižne uviedol,\naký skutkový stav zistil z vykonaného dokazovania, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia strán,\nktoré skutočnosti považoval za preukázané a ako vyhodnotil vykonané dôkazy. To obdobne platí aj pre\npodstatnú časť rozsudku, v ktorej mal okresný súd právne posúdiť zistený skutkový stav veci. Aj táto\nčasť v rozsudku podľa žalobcu prakticky neexistuje. Okresnému súdu vytkol, že poukázal na rozhodnutie\nÚS SR č. II. ÚS 507/2017-14, avšak urobil tak bez akéhokoľvek kontextu na prejednávaný spor,\nkeďže skonštatoval, že aj zrušenie postupu zadávania je súčasťou podnikateľského rizika uchádzača/\nzáujemcu. Preto musí každý záujemca/uchádzač kalkulovať s tým, že nemá vopred právny nárok na\nuzavretie zmluvy. V prejednávanom spore však nedošlo k zrušeniu postupu zadávania, ale naopak k\nnezákonnému a nesprávnemu vylúčeniu žalobcu z verejného obstarávania, k nezákonnému uzavretiu\nzmluvy s nesprávnym uchádzačom a k reálnemu vyplateniu odmeny za poskytnuté právny služby\ntakémuto uchádzačovi. Namietal, že okresný súd ďalej nerešpektoval ani to, k čomu ho zaviazal krajský\nsúd v uznesení krajského súdu, keďže v „ďalšom“ konaní okresný súd riadne nevyhodnotil vykonané\ndokazovanie, neustálil skutkový stav a tento právne neposúdil, nezaoberal sa ani otázkou možnej\nsolidárnej zodpovednosti oboch žalovaných subjektov v zmysle petitu žaloby a následne pri posudzovaní\nnámietky premlčania skutkovo nevyhodnotil a právne neposúdil úmyselné konanie žalovaných. Zhrnul,\nže okresný súd si nesplnil povinnosť rozsudok riadne a presvedčivo odôvodniť v takej kvalite, aby takéto\n\nrozhodnutie dávalo odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky a zároveň nevzbudzovalo\npochybnosti o jeho správnosti a zákonnosti. Okresný súd v rozsudku neuviedol dostatočné dôvody, na\nzáklade ktorých je založený, pri svojej úvahe a argumentácií bol nekoherentný, t. j. rozsudok nemal za\nkonzistentný a jeho argumenty nepodporujú záver uvedený vo výrokovej časti rozsudku. Okresnému\nsúdu vytkol, že v rozsudku neuviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil, a to ani pokiaľ ide o skutkovú stránku rozsudku, ani pokiaľ ide o jeho právnu stránku. Rozsudok\nako celok je mal za nepreskúmateľný, arbitrárny, nekoherentný a absolútne nepresvedčivý, čím je\nnaplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.\n34. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že žalovaný v 1. rade svojimi opakovanými protiprávnymi,\nnehospodárnymi a netransparentnými úkonmi a žalovaný v 2. rade vydaním nezákonného rozhodnutia\nako celok konali bez rešpektu k zákonnosti, čo viedlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní\na tiež zásad demokratického právneho štátu a zásad dobrej správy. Žalobca sa v danom verejnom\nobstarávaní bez svojho zavinenia dostal do situácie, kedy mohol bez najmenšieho vplyvu na jeho\nvýsledok, avšak s citeľným zásahom so svojej majetkovej sféry, len sledovať legitímne nezdôvodniteľné\na nezákonné postupy žalovaných a hoci sa snažil zákonnými opravnými prostriedkami zvrátiť vzniknutý\nstav, realita zostala nezmenená a v predmetnom verejnom obstarávaní bol za víťaza označený iný\nsubjekt, a to proti pravidlám danej súťaže, a takému subjektu bola následne reálne vyplatená odmena.\nOznačil za zásadné, že keby žalovaní postupovali v súlade so zákonom a so zásadami dobrej správy,\nk predmetnému sporu by vôbec neprišlo. Žalobca preto aj v tomto kontexte poukázal na základnú\ndoktrínu „the cheapest cost avoider“, podľa ktorej je spravodlivé, aby škodu niesol ten účastník, ktorý\nmohol škodlivému následku najjednoduchšie zabrániť. Takými účastníkmi sú podľa neho práve žalovaní.\nKeďže okresný súd v rozsudku akceptoval procesnú obranu žalovaných a žalobu zamietol, prakticky\nodobril situáciu, kedy žalovaní síce nepochybne vo vzťahu k žalobcovi konali protiprávne (opakovane\nvo vzťahu k žalobcovi porušili zákon o verejnom obstarávaní) a žalobcovi skutočne vznikla škoda,\navšak fakticky nie je subjektu, od ktorého by žalobca mohol náhradu škody požadovať. Okresnému\nsúdu vytkol, že takým postupom a rozhodnutím odmietol spravodlivosť a porušil tým základnú zásadu\n„denegatio iustitiae“ (zásadu nemožnosti odmietnuť spravodlivosť). Neakceptoval, aby všeobecné\nsúdy (vrátane okresného súdu) ponechali žalobcu bez možnosti domáhať sa účinne ochrany svojich\nmajetkových práv. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.\nk. 9C/143/2014 - 502 zo dňa 14.4.2022 zmenil nasledovne: Žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne\ndo 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 25.949,- Eur spolu s\núrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 7.11.2014 do zaplatenia; Žalobca má nárok na plnú\nnáhradu trov konania v celom rozsahu (aj v konaní pred okresným súdom aj v konaní pred odvolacím\nsúdom). alternatívne, aby odvolací súd podľa § 389 CSP rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k.\n9C/143/2014-502 zo dňa 14.4.2022 zrušil a vec mu vrátil opäť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n35. Žalovaný v 1. rade v odvolacej replike považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a dostatočne\nodôvodnený, odvolanie žalobcu za zbytočné, pretože žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové ani\nrelevantné argumenty. Mal za to, že žalovaný v 1. rade sa vo svojich dovtedajších vyjadreniach (na\nktorých trvá) už dostatočne vyjadril ku všetkým okolnostiam a argumentom žalobcu, preto upriamil\npozornosť na najdôležitejšie aspekty sporu. Žalovaný v 1. rade nepovažuje nárok žalobcu na náhradu\nškody za dôvodný, pretože žalobca nepreukázal porušenie právnej povinnosti (existenciu protiprávneho\núkonu) zo strany žalovaného v 1. rade. Podľa ustanovenia § 420 OZ predpokladom úspešného\nuplatnenia nároku na náhradu škody musí byť bezpečné preukázanie porušenia právnej povinnosti,\nvzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušením právnej povinnosti)\na následkom (vzniknutou škodou). Dôkazné bremeno znáša žalobca, ktorý však podľa žalovaného 1/\nv konaní nepreukázal, že žalovaný v 1. rade konal v rozpore v tom čase platným zákonom č. 25/2006\nZ. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „ZVO“), Žalobca\nteda nepreukázal splnenie prvej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorou je porušenie\nzákonnej povinnosti (protiprávny úkon). Na odôvodnenie svojho stanoviska poukázal na dovtedajšie\nvyjadrenia, podľa ktorých postup žalovaného v 1. rade, ktorý viedol k uzatvoreniu zmluvy č. MK-51/11/M\no poskytovaní právnych služieb v konaní pred súdom medzi žalovaným v 1. rade ako klientom a B.. B. I.\nako advokátom, bol plne v súlade v tom čase platným a účinným ZVO (ďalej ako „zmluva o poskytovaní\nprávnych služieb. Zopakoval, že žalovaný v 1. rade vyhlásil verejné obstarávanie podľa § 25 ods. 2 písm.\nb) ZVO a podľa § 99 ZVO, na predmet zákazky „Poskytovanie právnych služieb v konaní pred súdom“.\nPredmetom zákazky bolo poskytovanie právnych služieb (ochrana práva a záujmov štátu v zastúpení\nMinisterstvom kultúry Slovenskej republiky), vrátane konzultačnej činnosti, advokátom v súdnom konaní\n\nvedenom proti Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky vo veci, ktorej predbežná hodnota bola vyčíslená\nna 17 mil. eur, v dohodnutom čase a rozsahu. Predpokladaná hodnota zákazky bola určená podľa §\n5 ods. 1 ZVO. Žalobca v 1. rade zrealizoval pred vyhlásením výberového konania prieskum trhu, na\nzáklade ktorého bola určená priemerná hodnota za 1 právny úkon 23 730, 65 eur bez DPH. Priebeh\nvyhodnotenia ponúk je uvedený v zápisniciach z vyhodnotenia, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Na\nzáklade tohto vyhodnotenia bol uplatnený revízny postup v zmysle zákona o VO od uchádzača B.. Q.\nK.. Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len „UVO“) svojím rozhodnutím č. 107-6000/2011-0N/28 zo dňa\n25.03.2011 nariadil žalovanému v 1. rade opätovne vyhodnotiť ponuky. Žalovaný v 1. rade v zmysle\nvyššie uvedeného rozhodnutia opätovne vyhodnotil ponuky predložené v rámci predmetnej zákazky.\nV rámci opätovného vyhodnotenia boli vyzvaní uchádzači o vysvetlenie ponuky. Vzhľadom k tomu, že\nkomisia na vyhodnotenie ponúk neakceptovala predložené vysvetlenia od dvoch uchádzačov (B.. K. a\nBaducci legal), boli títo uchádzači následne vylúčení. Jeden z uchádzačov B.. K., predložil žiadosť o\nnápravu proti jeho vylúčeniu, ktorú žalovaný v 1. rade zamietol. Následne bolo žalovanému v 1. rade\n24.5. 2011 doručené oznámenie o podanej námietke na UVO od navrhovateľa B.. Q. K.. Žalovaný\nv 1. rade 30.5.2011 doručil UVO v zmysle ZVO kompletnú dokumentáciu k predmetnému verejnému\nobstarávaniu v originálnom vyhotovení. Žalovanému v1. rade bolo 13.6.2011 doručené rozhodnutie\nUVO č. 443-6000/2011-0N/156 z 9.6.2011 o zastavení konania o námietke od navrhovateľa B.. Q. K. a\nžalovanému v1. rade bola vrátená kompletná dokumentácia. Vzhľadom na to, že žalovanému v 1. rade\nneboli v lehote do 30.6.2011 doručené ani oznámené žiadne nové skutočnosti ohľadom predmetného\nverejného obstarávania, žalovaný v 1. rade v súlade s § 45 ods. 6 ZVO uzatvoril zmluvu s úspešným\nuchádzačom (B.. I.) 30.6.2011. Podľa § 45 ods. 6 ZVO:\n„Ak boli podané námietky podľa § 138 ods. 2 písm. a) až f), verejný obstarávateľ' a obstarávateľ'\nmôže uzavrieť zmluvu, koncesnú zmluvu alebo rámcovú dohodu s úspešným uchádzačom alebo\nuchádzačmi najskôr šestnásty deň po doručení rozhodnutia úradu o námietkach alebo deň nasledujúci\npo dni doručenia výsledku konania úradu. Ak úrad rozhodnutím podľa § 138 ods. 12 odňal námietkam\nodkladný účinok, verejný obstarávateľ a obstarávateľ môže uzavrieť zmluvu, koncesnú zmluvu alebo\nrámcovú dohodu s úspešným uchádzačom alebo uchádzačmi najskôr v deň nasledujúci po doručení\nrozhodnutia úradu o odňatí odkladného účinku námietok. Tým nie sú dotknuté ustanovenia odsekov 2\naž 5.“ Vzhľadom na uvedené mal za zrejmé, že žalovaný v 1. rade pri uzatváraní zmluvy o poskytovaní\nprávnych služieb konal v dobrej viere, nakoľko do dátumu podpisu zmluvy mu neboli doručené žiadne\nlistiny, ktoré by mu neumožňovali podpísať túto zmluvu. V opačnom prípade by žalovaný v 1. rade zmluvu\no poskytovaní právnych služieb s B.. I. neuzatvoril a verejné obstarávanie zrušil. Pripomenul, že zo\nžiadnych ustanovení ZVO nevyplýva právny nárok uchádzača na uzatvorenie zmluvy, ktorá je výsledkom\nverejného obstarávania. Z tohto dôvodu preto nebolo vôbec isté, že po zrušení verejného obstarávania\nby bola zmluva na poskytovanie právnych služieb uzatvorená práve so žalobcom. Konečné uzatvorenie\nzmluvy je vždy v kompetencii ministra kultúry, ktorý ju nemusí podpísať (napr. z dôvodu konfliktu záujmov\nvtedajšieho ministra kultúry). Žalobca bol vnímaný ako osoba blízka politickej strane, ktorej nominantom\nbol aj vtedajší minister kultúry. S určitosťou tvrdiť, že konaním žalovaného v 1. rade bola spôsobená\nžalobcovi škoda ako uvádza žalobca označil za predčasné a čisto hypotetické, pretože ide výlučne o\nteoretickú úvahu žalobcu, na ktorej nemožno zakladať právny nárok na náhradu škody. Vzhľadom na\nvyššie uvedené konštatoval, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla.\n36. K otázke premlčania žalovaný 1/ trval na svojich dovtedajších vyjadreniach, v ktorých vzniesol\nnámietku premlčania. Žalovaný v 1. rade vzhľadom na vyššie uvedené sa s napadnutým rozsudkom\nOkresného súdu Bratislava I plne stotožnil a navrhol, aby odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené\nskutočnosti vydal rozsudok, ktorým odvolanie zamietne.\n37. V následnom doplnení odvolacej repliky žalovaný 1/ vyjadril názor, že pre posúdenie zodpovednosti\nza škodu žalovaným v 1. rade nie sú rozhodnutia žalovaného v 2. rade, ako aj rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 2S 87/2011-46 zo dňa 14.12.2011 podstatné, pretože boli vydané až potom,\nako žalovaný v 2. rade vydal rozhodnutie č. 443-6000/2011-ON/156 z 9.6.2011 o zastavení konania\no námietkach. Rozhodnutím žalovaného v 2. rade č. 443-6000/2011-ON/156 z 9.6.2011, ktoré bolo\ndoručené žalovanému v 1. rade dňa 13.6.2011, bol žalovaný v 1. rade informovaný o zastavení konania\no námietke žalobcu. Žalovaný v 1. rade následne ďalej postupoval v súlade s § 45 ods. 6 ZVO. To\nznamená, že žalovaný v 1. rade počkal na uplynutie šestnásťdňovej lehoty, počas ktorej mu neboli\noznámené žiadne nové skutočnosti, ktoré by mu bránili v uzatvorení zmluvy. Následne dňa 30.6.2011\nuzatvoril s B.. I. ako úspešným uchádzačom zmluvu o poskytovaní právnych služieb. Vzhľadom na\nuvedené mal tvrdenie žalobcu, že „žalovaný v 1. rade aj s prispením žalovaného v 2. rade svojím\n\nkonaním postupoval tak, aby obišiel § 45 ods. 6 ZVO“ v odvolaní za nesprávne a nelogické. Žalovaný v 1.\nrade nerozumie, ako mal obísť ustanovenie § 45 ods. 6 ZVO, keďže pri uzatvorení zmluvy o poskytovaní\nprávnych služieb, postupoval presne v súlade s vyššie uvedeným ustanovením (§ 45 ods. 6 ZVO),\nPripomenul, že zmluva o poskytovaní právnych služieb bola s B.. I. uzatvorená dňa 30.6.2011 až potom,\nako žalovaný v 2. rade svojím rozhodnutím č. 443-6000/2011-ON/156 zo dňa 9.6.2011 zastavil konanie\no námietkach žalobcu.\n38. Žalovaný 2/ v odvolacej replike uviedol, že zo žaloby žalobcu je zrejmé, že žiada žalovaným stranám\nuložiť povinnosť jeho hypotetický nárok uspokojiť spoločne a nerozdielne. Z obsahu žalobcových podaní\nv priebehu celého súdneho konania, vrátane odvolania mal za evidentné, že vychádza z ilúzie akéhosi\nvzájomne koordinovaného postupu oboch žalovaných, ktorého jediným cieľom bolo odmietnuť žalobcovi\nprístup k zákazke. Žalobca podľa neho teda v konaní nie len, že nedokázal existenciu ním požadovaného\nnároku, nepreukázal ani solidaritu na strane žalovaných, ktorú mal už z povahy veci za vylúčenú a\nsúčasne ani tú skutočnosť, že by podal žalobu skutočne včas ešte v premlčacej dobe. Žalovaný 2/ mal\nza to, že nárok žalobcu je nedôvodný a nepreukázaný v celom rozsahu. Žalobca v priebehu súdneho\nkonania niekoľkokrát zmenil argumentačnú líniu, a to vrátane tvrdenia o tom, aký predpis sa má použiť\nna posudzovanie plynutia premlčania resp. náhrady škody, pričom postupoval zjavne nehospodárne a\njeho odvolanie považuje žalovaný 2/ za nesprávne a nedôvodné. K aplikácii občianskoprávnej úpravy\npremlčania poukázal na obsah nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 637/2015 zo\ndňa 24.2.2016 vyplýva, kde sa sťažovateľka domáhala uloženia povinnosti zaplatiť sumu 247 011,19\n€ ako náhradu škody a ušlého zisku, ktoré sťažovateľke mali vzniknúť tým, že žalovaná po oznámení\nprijatia ponuky sťažovateľky vo verejnej súťaži vyhlásenej na predmet obstarávania „Realizácia stavby\n96 bytových jednotiek“ neoprávnene zrušila verejnú súťaž. Šlo teda o skutkovo podobný prípad, ako v\ntejto posudzovanej veci. Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 38 Cb 103/2008-279 zo dňa 19.5.2010\nžalobu zamietol, pričom v relevantnej časti odôvodnenia uviedol, cit.: „...verejné obstarávanie nie je\nvýkonom verejnej moci, ale súkromnoprávnym vystupovaním verejnej moci na trhu. Nie je teda možné\naplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. na úkony obce súvisiace s obstarávaním majetku obce, keďže\nani nemožno tieto úkony podradiť pod definované pojmy výkonu verejnej moci či nesprávny úradný\npostup. Kategória obstarávania je špeciálnou úpravou postupu zákonom špecifikovaných subjektov\npri kontrahovaní zmluvného partnera, kedy je priamo zákonom vylúčený postup podľa Obchodného\nzákonníka a Občianskeho zákonníka a nahrádza ho prísne formalizovaný postup podľa zákona o\nverejnom obstarávaní. Teda celý postup pred uzavretím zmluvy je podriadený osobitnému predpisu,\nktorý nie je podriadený všeobecnej úprave Obchodného zákonníka. Do režimu obchodného zákonníka\nsa možno dostať len existujúci záväzkový vzťah. Inak možno pristúpiť k použitiu Obchodného zákonníka\nlen s použitím blanketu formulovaného v ust. § 757 ObZ pri porušení povinnosti uloženej obchodným\nzákonníkom samotným (Patakyová a kol.: Obchodný zákonník - komentár, 2. vydanie, C. H. Beck\n2008 s. 833). V týchto intenciách je potrebné aj posudzovať názory vyslovené v prospech aplikácie\nObchodného zákonníka, ktoré však vždy počítajú či už s existenciou záväzku alebo porušenia povinnosti\nvýslovne uloženej Obchodným zákonníkom. Inak vždy pri rešpektovaní princípu lex specialis a lex\ngeneralis platí, že ak osobitný predpis nemá blanket na použitie obchodného zákonníka, je potrebné\npoužiť základný predpis občianskeho práva, a to Občiansky zákonník (v podstate jedinou výnimkou\nsú nároky z neplatných právnych úkonov podriadených režimu obchodného zákonníka). Súd ustálil,\nže v tomto prípade možno nárok posudzovať v zmysle culpa in contrahendo, teda zavinenia pri\nkontrahovaní, kedy jeden z účastníkov nepristúpil k uzavretiu zmluvy. Ak majú byť z takéhoto omisívneho\nkonania žalovaného vzniknúť určité nároky, je potrebné zaoberať sa nimi v rámci úpravy Občianskeho\nzákonníka...“ Následne v predmetnej veci krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa\nstotožnil s právnym názorom okresného súdu, že nárok sťažovateľky je premlčaný s poukazom na\n§ 100 ods. 1 a 2 OZ. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „Najvyšší súd SR“) rozsudkom\nsp. zn. 3 MCdo 40/2012 zo dňa 27. 4. 2015 mimoriadne dovolanie zamietol a konštatoval, cit.: „V\nkonkrétnej veci to znamená, že týmito predpokladmi sú: 1. ide o subjekt verejného práva (§ 261 ods. 3\nObchodného zákonníka), 2. ide o subjekt uvedený v zákone a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorý\nsa týka zabezpečovania verejných potrieb (§ 261 ods. 2 Obchodného zákonníka) alebo 3. ide o subjekt\nuvedený v zákone a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorý zabezpečuje vlastné potreby daného\nsubjektu (§ 261 ods. 2 Obchodného zákonníka), 4. ide o subjekt uvedený v bode 1/ a 21, ktorý uzavrel\nzáväzkový vzťah (alebo inak vstúpil do záväzkového vzťahu) s osobou, ktorá je podnikateľom a tento\nzáväzkový vzťah je jeho podnikateľskou činnosťou (§ 261 ods. 2 Obchodného zákonníka).“ Ďalej tu\ndovolací súd uviedol, cit.: „Zo zákona č. 523/2003 Z. z. teda vyplýva, že predmetom tejto právnej úpravy\nje iba určenie podmienok a spôsobu výberu možného zmluvného partnera, teda vyhlásenie podmienok\n\nvýberu a procesný priebeh uskutočnenia samotného výberu, nie však obsah budúceho zmluvného\ndojednania. Preto ak nedošlo k uzavretiu zmluvy o vecnom plnení, ale zodpovednostný vzťah vznikol\niba zo vzťahu založeného zákonom č. 523/2003 Z. z. medzi vyhlasovateľom verejného obstarávania žalovanou a žalobcom - subjektom, ktorý ponuku uskutočnil, tento vzťah nie je záväzkovým vzťahom\npodľa ustanovení Obchodného zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené, že v danom prípade\nnedošlo k porušeniu povinností uložených Obchodným zákonníkom, naplnenie predpokladov tejto\nzodpovednosti treba posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu, ktorou\nsú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane zániku práva domôcť sa plnenia v dôsledku\nvznesenia námietky premlčania.“ Ústavný súd Slovenskej republiky následne konštatoval, že posúdenie\nveci dovolacím súdom nie je ústavne nekonformné. Žalovaný 2/ žalobcovi vytkol, že napriek týmto\nskutočnostiam považuje žalobca vyššie uvedené rozhodnutia troch rôznych súdov za rozporuplné a\ndiskutabilné. Dokonca uvádza, že vo vzťahu k subsumácii veci pod občianskoprávnu úpravu vyjadril\npochybnosti aj sám Ústavný súd Slovenskej republiky, z toho dôvodu mal byť Okresný súd Bratislava I\npovinný vysvetliť, prečo sa priklonil k záverom právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, ktoré bolo prijaté preukázateľne v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Ústavný súd v\ncitovanom náleze okrem iného tiež objasnil, cit.: „Nie je úlohou ústavného súdu robiť arbitra zásadných\notázok súkromnoprávnej doktríny, ak tieto nemajú ústavnoprávny dosah a ak všeobecné súdy príklon\nk niektorému z možných riešení odôvodnia ústavne konformným spôsobom. Rovnako nie je úlohou\nústavného súdu poukazovať na rôzne následky už uvedených riešení otázky premlčania deliktuálnych\nvzťahov spĺňajúcich predpoklady § 261 Obchodného zákonníka (napríklad v prípade plurality škodcov).\nJe úlohou najvyššieho súdu (a všeobecných súdov), aby zhodnotil, aké účinky na právnu klasifikáciu\ndaného vzťahu má obmedzenie ustanovené v § 757 Obchodného zákonníka.“\n39. V kontexte na žalobcom účelovo tvrdenú nesprávnosť a nepresvedčivosť vyššie uvedených záverov\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný 2/ v odvolacej replike zdôraznil, že žalobca sa\nabsolútne žiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, na základe čoho by malo rozhodnutie orgánu\nverejnej moci, t. j. žalovaného 2/, zakladať obchodnoprávny záväzok medzi ním a stranami konania,\nteda žalobca v priebehu celého súdneho konania riadne nezdôvodnil, na základe čoho považuje\nžalovaného 2/ za pasívne vecne legitimovaného. Mal za to, že v danom prípade ani nemožno hovoriť\no ponímaní zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti vyplývajúcej priamo z ObZ.\nŽalobca podľa žalovaného 2/ vo svojej argumentácii žiadnym spôsobom nereflektuje na osobitosti\nvyplývajúce z popísaných skutočností a účelovo odkazuje na premlčanie nárokov z bezdôvodného\nobohatenia či zodpovednosť za škodu porušením dôverných informácií, ktoré však predstavujú skutkovo\ni právne diametrálne odlišné situácie a nemožno ich zamieňať s rozhodovaním žalovaného 2/\npodľa osobitného predpisu, a to zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní resp. zákona č.\n343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov. Žalobca do odvolania vcelku\na bez akejkoľvek analýzy okopíroval stať zverejnenú na https://www.relevans.sk/premlcanie-pravana-nahradu-skody-v-obchodnych-vztahoch/, s ktorou sa žalovaný 2/ nestotožnil, keď upozornil, že\nžalobca automatickým skopírovaním na internete zverejneného článku zjavne prehliadol tú stať ním\nspochybneného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorej tento konštatuje, že keď v ním riešenej\nveci nedošlo k porušeniu povinností uložených ObZ, naplnenie predpokladov tejto zodpovednosti treba\nposudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu, ktorou sú ustanovenia OZ.\nRozsudok sp. zn. 3 MCdo 40/2012 zo dňa 27.4.2015 teda vníma možnosť aplikácie obchodnoprávnej\núpravy v tom prípade, pokiaľ ide o porušenie povinností uložených ObZ. Avšak v prípade postupu podľa\nzákona o verejnom obstarávaní ide o osobitnú špeciálnu právnu úpravu postupu pred uzatvorením\nzmluvy, nie o porušenie povinnosti vyplývajúcich z ObZ. Mal za to, že uvedená podmienka pre\npočítanie lehôt podľa ObZ preukázateľne nebola naplnená. Rovnako žalobca okopíroval aj tie hypotézy\nčlánku, že s ohľadom na záver Najvyššieho súdu SR v rozsudku, by v prípade odstúpenia od\nzmluvy podľa § 356 ObZ, kde v dôsledku odstúpenia od zmluvy odpadá právny dôvod, na základe\nktorého vznikol záväzkový vzťah a teda medzi povinným a oprávneným nebude žiaden vzťah, bude\nad absurdum potrebné aplikovať ustanovenia OZ o premlčaní, nakoľko potenciálna škoda nebola\nporušením povinnosti vyplývajúcej z ObZ. Žalovaný 2/ pripomenul, že tu však žalobca opomína základné\nskutočnosti. Podľa ust. § 357 ObZ platí, cit.: „Strana, ktorá odstúpila od zmluvy podľa § 356, je povinná\nnahradiť druhej strane škodu, ktorá jej vznikne odstúpením od zmluvy. Pre účinky odstúpenia od zmluvy\nplatí primerane § 351.“ Podľa ust. § 351 ObZ sa odstúpenie od zmluvy nedotýka nároku na náhradu\nškody vzniknutej porušením zmluvy ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby\ntohto zákona, riešenia sporov a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na\nsvoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy. „Omeškanie dlžníka alebo veriteľa znamená porušenie\n\npovinnosti, a preto má oprávnená zmluvná strana právo na náhradu škody, ktorá je v príčinnej súvislosti\ns porušením povinností zo zmluvy, ktoré boli právnym dôvodom pre odstúpenie od zmluvy.“ V žalobcom\nuvedenom prípade nemožno hovoriť o zániku záväzku vzniknutého podľa ObZ, nakoľko odstúpenie od\nzmluvy nespôsobí jeho zánik v tom rozsahu, ktorý sa týka povinnosti nahradiť škodu. Nepresvedčivosť\nodvolania žalobcu podľa žalovaného 2/ vidieť vo vlastných záveroch žalobcu, ktorý si od počiatku\nneuvedomuje osobitosť v postavení žalovaného 1/ ako verejného obstarávateľa a žalovaného 2/ ako\nkontrolný, zmluvne ani právne žiadnym spôsobom nezaviazaný orgán, pričom si nedal ani len tú námahu,\naby tieto špecifiká pri svojich domnienkach zohľadnil a len automaticky kopíruje názory zverejnené\nna internetových stránkach, pod ktoré sa pritom nepodpísal ani žiaden konkrétny autor. Žalovaný 2/\nkonštatoval, že v tejto súvislosti slovenský právny poriadok neponúka osobitné pravidlá pre uplatňovanie\nnárokov na náhradu škody vyplývajúcej z potenciálne nesprávne vykonaného verejného obstarávania.\nPoškodený uchádzač je tak odkázaný uplatňovať vyvodenie zodpovednosti a náhrady za vzniknutú ujmu\npodľa všeobecných pravidiel upravených v OZ. V tomto prípade nebol žalobcom aplikovaný zákon č.\n514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ako vysvetlil ešte Ústavný\nsúd ČSFR vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 191/92, verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne\nrozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého\nprávach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto\norgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát\npredovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok\nju môžu vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná\nako orgán verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach\niných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností\nzasahovať. Z pojmového vymedzenia verejného obstarávania obsiahnutého v zákone č. 343/2015 Z. z. o\nverejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) vyplýva,\nže žalovaný 2 pri rozhodovaní o právach a povinnostiach žalobcu vykonáva verejnú moc. Výsledkom\njeho činnosti tak preukázateľne nie je zmluva ani iná forma záväzku podľa ObZ, ale rozhodnutie, pričom\nuž vlastný zákon č. 514/2003 Z. z. vo svojich ustanoveniach odkazuje na OZ. Javí sa podľa žalovaného 2/\nako logické prihliadnuť práve na ustanovenia občianskeho práva týkajúce sa premlčania, ak vzťah medzi\nžalovaným 2 a ostatnými stranami sporu nemožno podradiť pod ObZ. Zo zákona o verejnom obstarávaní\nvyvodil, že predmetom tejto právnej úpravy je iba určenie podmienok a spôsobu výberu možného\nzmluvného partnera, teda vyhlásenie podmienok výberu a procesný priebeh uskutočnenia samotného\nvýberu, nie však obsah budúceho zmluvného dojednania. Preto ak nedošlo k uzavretiu zmluvy o vecnom\nplnení, ale potenciálny zodpovednostný vzťah mohol vzniknúť iba zo vzťahu založeného zákonom o\nverejnom obstarávaní medzi vyhlasovateľom verejného obstarávania - žalovaným 1 a žalobcom subjektom, ktorý ponuku uskutočnil, tento vzťah nie je záväzkovým vzťahom podľa ustanovení ObZ.\nŽalovaný 2/ mal za to, že na daný prípad nie je aplikovateľná blanketová norma obsiahnutá v § 757 ObZ,\nt. j., že pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených ObZ platia obdobne\nustanovenia § 373, a to z dôvodu, že verejné obstarávanie je postup upravený v osobitnom zákone o\nverejnom obstarávaní, odlišnom ako je ObZ. Konštatoval, že hoci Ústavný súd SR vo svojom náleze zo\ndňa 24.2.2016 sp. zn. II ÚS 637/2015-37 poukázal na existenciu dvoch odlišných názorov doktríny pre\npodradenie deliktuálnej zodpovednosti či už pod obchodnoprávny (reprezentovaný najmä Ovečkovou)\nalebo občianskoprávny režim (Csach), pripomenul, že pre danú otázku neexistuje prevažujúci názor,\nani ustálená judikatúra, a preto vyššie načrtnutú argumentáciu považuje za ústavne konformnú. V\nprávnej teórií však dominuje názor, cit.: „Všeobecná zodpovednosť za škodu upravená v § 373 386 sa vzťahuje len na škodu, ktorá je spôsobená porušením povinnosti zo záväzku. Ustanovenie\n§ 757 rozširuje aplikáciu ustanovení o náhrade škody aj na škodu spôsobenú porušením povinností\nstanovených Obchodným zákonníkom. Takto sa ustanovenia o zodpovednosti za škodu použijú aj\nna škodu spôsobenú porušením povinností uvedených v I. a II. časti Obchodného zákonníka. Ak\npovinný poruší povinnosť stanovenú iným právnym predpisom, zodpovedá za škodu podľa § 420\nOZ, ak iný právny predpis neustanovuje inak.“ Žalovaný 2/ preto poukázal na rozhodnutie úradu č.\nk. 443 -6000/2011-ON/156-N zo dňa 11.9.2012, v ktorom rozhodol, cit.: „..nariaďuje zrušiť nadlimitnú\nzákazku realizovanú postupom zadávania podprahovej zákazky na predmet zákazky „Poskytovanie\nprávnych služieb v konaní pred súdom“, vyhlásenej verejným obstarávateľom Ministerstvo kultúry\nSlovenskej republiky, Námestie SNP 33, 813 31 Bratislava, do 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia .“\nZ odôvodnenia uvedeného rozhodnutia ďalej vyplýva, cit.: „Komisia úradu na základe uvedených\nskutočností konštatuje, že námietky navrhovateľa sú opodstatnené, nakoľko neboli splnené podmienky\npre vylúčenie ponuky navrhovateľa z predmetného verejného obstarávania v súlade s § 42 ods. 4 zákona\no verejnom obstarávaní, a to z dôvodu, že kontrolovaný kvalifikovane nestanovil opis predmetu zákazky,\n\na teda navrhovateľ nemohol odpovedať na kontrolovaného žiadosť o vysvetlenie iným spôsobom.“\nŽalovaný 2/ citovanými časťami preukazuje absenciu vzniku záväzku, a to ani deliktuálneho, medzi\nžalovaným 2/ a žalobcom. Teda nie len, že potenciálne porušenie povinnosti podľa zákona o verejnom\nobstarávaní predstavuje samostatnú kategóriu, ktorá vylučuje vznik obchodnoprávnej zodpovednosti\nza škodu, súčasne preukazuje aj správnosť aplikácie premlčania podľa ustanovení OZ. Dokazuje tiež,\nže v posudzovanom prípade absentuje taký vzťah medzi žalovaným 2 a ostatnými stranami sporu,\nktorý by vôbec zakladal opodstatnenosť jeho účasti v tomto súdnom konaní. Žalovaný 2/ mal za to,\nže vzhľadom na existenciu lex specialis, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, mohol žalobca voči žalovanému\n2/, ak bol tak presvedčený o dôvodnosti svojho nároku, postupovať podľa uvedeného zákona, čo\nodmietol. Uvedené podľa žalovaného 2/ potvrdzuje, že nie je daná pasívna legitimácia žalovaného 2/ v\ntomto súdnom konaní. Vyjadril názor, že žalobcovi sa pritom nepodarilo preukázať nesprávnosť vyššie\nuvedených záverov ani ďalšími tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Možno poukázať napríklad na vlastný\nzáver žalobcu odvíjajúci sa práve z konštatácií ním spochybňovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSR, cit.: „Z uvedeného dôvodu bol okresný súd povinný skúmať, či deliktuálny záväzkový vzťah, ktorý\nvznikol medzi stranami sporu zo zodpovednosti na škodu spôsobenú porušením zákona o verejnom\nobstarávaní, spĺňal všetky zákonné kritériá podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorých\nna jednej strane záväzkového vzťahu musí stáť podnikateľ a takýto záväzok musí súvisieť s jeho\npodnikateľskou činnosťou (čo splnené bolo, pretože na takejto strane stál žalobca a záväzok súvisel\ns jeho podnikateľskou činnosťou - advokáciou) a na druhej strane musí stáť subjekt verejného práva\na záväzok sa musí týkať zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky (čo tiež splnené\nbolo, pretože na tejto strane stál žalovaný v 1. rade, ktorý prostredníctvom verejného obstarávania\nobstarával uzavretie zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorou by zabezpečil verejné potreby\nštátu pri zastupovaní v súdnom konaní, v ktorom hrozila Slovenskej republike mnohomiliónová strata).“\nŽalobca podľa neho opakovane opomína postavenie žalovaného 2/, ktorý ani v tomto prípade v jeho\nargumentácii nefiguruje, čím podľa neho de facto sám žalobca potvrdzuje, že danú vec nie je možné\nposudzovať podľa ustanovení ObZ. Vo vzťahu k žalovanému 2/ nejde ani o zabezpečovanie verejných\npotrieb ani o vlastnú prevádzku. Podľa neho na to, aby záväzkový vzťah podliehal režimu ObZ, musí byť\nokrem požiadaviek kladených na subjekty záväzkového vzťahu splnená aj ďalšia požiadavka a to, aby\nsa záväzkový vzťah týkal zabezpečenia verejných potrieb, alebo vlastnej prevádzky, čo znamená, že\nz hľadiska predmetu záväzkového vzťahu na strane podnikateľa musí ísť o výkon jeho podnikateľskej\nčinnosti a z hľadiska druhej strany záväzkového vzťahu musí ísť o zabezpečenie verejných potrieb, alebo\nvlastnej prevádzky. Uvedené požiadavky, ktoré doplňujú kritérium kladené na subjekty, musia byť zrejmé\ns prihliadnutím na všetky okolnosti už pri vzniku záväzkového vzťahu. „Vo vzťahu k obom skupinám\nrelatívnych obchodov dodal, že je dôležité, aby boli kumulatívne splnené všetky vyššie uvedené\npodmienky, pretože v opačnom prípade nie je možné hovoriť o relatívnom obchode. Tieto podmienky\nby napríklad neboli splnené v prípade, ak by síce na jednej strane zmluvy vystupoval podnikateľ, ale\nnie v rámci jeho podnikateľskej činnosti resp. by na jednej strane záväzku vystupoval subjekt verejného\npráva, avšak súčasťou predmet plnenia podľa konkrétnej zmluvy by nebolo zabezpečovanie verejných\npotrieb alebo vlastnej prevádzky tohto subjektu.“ Podľa žalovaného 2/ ani uvedené podmienky na\naplikovanie ObZ zjavne splnené nie sú, čoho si bol podľa názoru žalovaného 2 žalobca pri podaní\nžaloby, v ktorej sám od počiatku odkazoval práve na OZ, vedomý. Mal za absurdné, že napriek tomu,\nže spomína výlučne postavenie žalovaného 1/, napokon bez akejkoľvek prepojenosti a jedinej zmienky\ndospeje k záveru, že obaja žalovaní konali v rozpore s objektívnym právom. Žalovaný 2/ poukázal aj na\nvlastné znenie žaloby žalobcu na strane 9, cit.: „Vzhľadom na to, že verejné obstarávanie a uzatvorenie\nzmluvy s úspešným uchádzačom v tomto prípade nebolo výkonom verejnej moci žalovaného, ale\nsúkromnoprávnym vystupovaním verejnej moci na trhu, na zodpovednosť žalovaného sa neaplikuje\nzákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pri zodpovednosti za škodu\nspôsobenú porušením zákona o verejnom obstarávaní sa uplatní občianskoprávny nárok na náhradu\nškody podľa § 420 OZ v spojitosti so zákonom o verejnom obstarávaní, pretože obchodnoprávny\nrežim náhrady škody sa aplikuje iba pri porušení povinností uložených Obchodným zákonníkom.“\nŽalobcovi vytkol, že bez posúdenia osobitných podmienok odlišné právne vzťahy subsumuje pod\nním prezentovaný hypotetický výklad, ktorý účelovo zamieňa so správnym a zákonným. Odvolanie\nžalobcu označil za nedôvodný a účelový, súdne konanie nehospodárne predlžujúci prostriedok, ktorý\nnie je spôsobilý zabezpečiť žalobcom požadovaný následok. Nemožno ho podľa neho vnímať ani ako\npreskúmateľný úkon, nakoľko v ňom absentujú logické úvahy o tom, ako vo vzťahu k žalovanému\n2/ žalobca dospel k svojim hypotézam. Pokiaľ ide o počítanie plynutia premlčania a to, že žalobca\nsa v odvolaní nestotožnil ani s tým, že súd prvej inštancie škodnou udalosťou konštatoval moment\n\nuzavretia Zmluvy medzi žalovaným 1 a B.. B. I., t. j. plynutie premlčania začal počítať dňom účinnosti\ntejto Zmluvy 8.7.2011, žalovaný 2/ poukázal na ust. § 106 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa právo na náhradu\nškody najneskoršie premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo\ndňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. OZ podľa neho teda predpokladá začatie plynutia\nobjektívnej premlčacej lehoty momentom vzniku udalosti, z ktorej škoda vznikla. Pritom žalobca v žalobe\nkonštatoval, cit.: „Žalovaný si uvedenými protiprávnymi krokmi vytvoril priestor na to, aby dňa 30.6.2011\nuzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb s iným uchádzačom, ktorý na základe nej poskytuje\nžalovanému svoje služby...“ Podľa žalovaného 2/ nemožno mať preto pochybnosti o tom, že potenciálnou\nškodnou udalosťou v danom prípade je Zmluva a nie až následné faktúry. Na danom nič nemení ani\nargumentácia žalobcu, že pokiaľ by neboli na základe Zmluvy realizované žiadne právne úkony, škoda by\nnevznikla, z čoho dedukuje absenciu logiky napadnutého rozsudku. Predpokladom uplatnenia náhrady\nškody sú tri základné podmienky, a to porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť\nmedzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou. Existencia škodnej udalosti teda nevylučuje,\nže k vzniku škody napokon nedôjde. Hypotézu žalobcu mal za nespôsobilú vyvrátiť správnosť posúdenia\nplynutia premlčania momentom účinnosti Zmluvy, t. j. 8.7.2011. Žalovaný 2/ taktiež upozornil, že aj\npokiaľ by sa plynutie premlčania malo počítať od jednotlivých faktúr, čo podľa neho odporuje logike\ndanej veci, keďže faktúra je dôsledkom realizácie Zmluvy, následným aktom, nie skutočnou škodnou\nudalosťou, bez existencie Zmluvy by nebolo možné vystaviť žiadnu faktúru a práve Zmluva mala byť\npodľa žalobcu tým protiprávnym úkonom žalovaného 1/, v dôsledku ktorej podal žalobu na súd, tak potom\nplnenie podľa faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 6.6.2011 bolo preukázateľne v čase podania žaloby\n30.7.2014 premlčané aj v objektívnej premlčacej dobe. Na základe týchto skutočností konštatoval, že\nv odôvodnení napadnutého rozsudku dal súd prvej inštancie žalobcovi jasnú, zrozumiteľnú a zároveň\nústavne akceptovateľnú odpoveď na to, akým právnym titulom bol kvalifikovaný ním žalobou uplatnený\nnárok, kedy začala a skončila premlčacia doba a prečo jej plynutie bolo posudzované práve spôsobom\nuvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Na základe týchto skutočností sa nestotožnil s\ntvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný či založený na nesprávnych právnych\nalebo skutkových záveroch. K ušlému zisku žalovaný 2/ poukázal na názory súdov Slovenskej republiky\nvzťahujúce sa k problematike náhrady škody. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.\nII. ÚS 507/2017-14 zo dňa 3. augusta 2017 v rámci rozoberania otázky súkromnoprávnej náhrady\nškody zo strany verejného obstarávateľa zaujal stanovisko, cit.: „Najčastejšie prípady, keď prichádza\ndo úvahy náhrada škody, je zrušenie postupu zadávania a protiprávne vylúčenie uchádzača. V zásade\nje možné vychádzať z toho, že aj zrušenie postupu zadávania je súčasťou podnikateľského rizika\nuchádzača/záujemcu. Preto musí každý záujemca/uchádzač kalkulovať s tým, že nemá vopred právny\nnárok na uzavretie zmluvy.“ Žalovaný 2/ taktiež upriamil pozornosť na definíciu pojmu ušlého zisku, ktorú\nuviedol Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4 Cdo/319/2008 zo dňa 28.4.2010, cit.: „Ušlý zisk je ujmou\nspočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových\nhodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením\nmajetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu\n(výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené,\nže pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol\npoškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania\nškodcu (škodnej udalosti).“ Najvyšší súd SR v podobnom prípade, a to v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/72/2017\nzo dňa 26.4.2018, konštatoval, cit.: „Dovolací súd má za to, že hospodárske subjekty musia znášať riziká,\nktoré sú spojené s ich činnosťou. V rámci verejného obstarávania tieto hospodárske riziká zahŕňajú\nnajmä náklady spojené s prípravou ponuky. Náklady, ktoré v tejto súvislosti vzniknú, znáša teda podnik,\nktorý sa rozhodol zúčastniť sa tohto postupu, pričom z možnosti uchádzať sa o udelenie zákazky\nnevyplýva s istotou úspešnosť v predmetnom verejnom obstarávaní. V tejto súvislosti dovolací súd\nuvádza, že Komisia sa môže rozhodnúť neuzavrieť žiadnu zmluvu, a teda ani uchádzač/záujemca, ktorý\npredložil najvýhodnejšiu ponuku nemá záruku, že s ním bude zmluva uzavretá. Každý musí kalkulovať s\ntým, že nemá vopred právny nárok na uzavretie zmluvy.“ Ďalej Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení\nkonštatoval, cit.: „Pritom aj za predpokladu, že by komisia pre vyhodnotenie ponúk navrhla, aby mu\nbola zadaná zákazka, verejný obstarávateľ nie je návrhom komisie pre vyhodnotenie ponúk viazaný,\nale disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o prvky, ktoré zohľadní na účely rozhodnutia o\nzadaní zákazky. Okrem toho verejný obstarávateľ môže pred podpísaním zmluvy buď upustiť od zadania\nverejnej zákazky, alebo zrušiť verejné obstarávanie (čo sa v predmetnom prípade aj stalo), a to bez\ntoho, aby záujemcovia alebo uchádzači verejnej súťaže mali nárok žiadať akúkoľvek náhradu. Z toho\nvyplýva, že škoda uvádzaná žalobcom, ktorá zodpovedá ušlému zisku nie je skutočná a určitá. Za\ntýchto podmienok je potrebné konštatovať, že medzi konaním vytýkaným žalovanej a ušlým ziskom\n\nuvádzaným žalobcom neexistuje takisto žiadna príčinná súvislosť.“ Podľa žalovaného 2/ predmetné\nskutočnosti potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 47/2018 zo dňa\n31.1.2018, v ktorom konštatoval, cit.: „Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo\nzmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na\nnáhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak\npreto, že zákon č. 58/1969 Zb. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v\nkaždom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne\nza predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného\nvzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym\nkonaním alebo opomenutím orgánov štátu. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia týchto podmienok\nvzniku zodpovednosti štátu za škodu pritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého zisku musí\nbyť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu,\nale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej\núvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t. j. dokazuje\nsa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej\npravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý\nzisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k\nzáveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (m.m. uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 513/2014).“ Podľa žalovaného 2/ vyššie uvedené právne závery sú,\nna rozdiel od tvrdenia žalobcu, aplikovateľné aj na posudzovaný prípad. Konštatoval, že žalobca sa\nod počiatku dožadoval náhrady ušlého zisku ako inštitútu, s ktorým slovenský právny poriadok bežne\npracuje. Bolo teda jeho povinnosťou uniesť dôkazné bremeno a preukázať, že práve keby nebolo\nrozhodnutie žalovaného 2/, bol by musel nadobudnúť zákazku a poskytovať právne služby žalovanému\n1/ práve žalobca. Tu však žalobca opomína rozhodnutie žalovaného 2 zo dňa 11. 9. 2012 (na ktoré v\niných častiach odvolania odkazuje), ktorým tento nariadil zrušenie verejného obstarávania ako takého.\nJe preto nedôvodné tvrdiť, že pričinením žalovaného 2/ vznikol žalobcovi ušlý zisk, práve naopak. S\nohľadom na bežný chod vecí je možné s istotou tvrdiť, že úrad by v prípade posudzovania námietok\nuž v prvotnom rozhodnutí pristúpil k zrušeniu verejného obstarávania. Bez verejného obstarávania\nabsentuje akákoľvek možnosť vzniku zákazky, teda absentuje tak možnosť vzniku ušlého zisku, ako\nabsentuje aj strata možnosti účasti na danom verejnom obstarávaní, ako v odvolaní novým druhom\nnároku odôvodňuje žalobca. Uvedené skutočnosti podľa názoru žalovaného 2/ potvrdil aj Ústavný súd\nSlovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 47/2018 zo dňa 31. 1. 2018, na ktoré už vyššie poukázal,\ncit.: „Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru\nbez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade,\nak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Žalovaný 2/ tak pre odstránenie akýchkoľvek pochybností\nzdôraznil, že pokiaľ by žalobca nebol z verejného obstarávania vylúčený, v danom horizonte priebehu\nverejného obstarávania nemožno ustáliť, že by bez ďalšieho automaticky a naisto práve žalobca získal\nzákazku. Zrušením verejného obstarávania zaniká možnosť všetkých uchádzať sa o zákazku. Pokiaľ ide\no tvrdenie žalobcu, že mu v danom prípade ušiel zisk z verejného obstarávania stratou možnosti účasti\nna danom verejnom obstarávaní, stratou možnosti v danom verejnom obstarávaní zvíťaziť, uviedol,\nže taký nárok žalobcu by bol v celom rozsahu premlčaný. Žalobca bol totiž z verejného obstarávania\nvylúčený už na základe Oznámenia o vylúčení z verejného obstarávania zo dňa 19.4.2011, ktoré by v\nzmysle takto koncipovaného nároku, ktorý predstavuje samostatný a od pôvodne žalobou uplatneného\nnároku odlišný nárok, zakladalo škodnú udalosť. Z toho vyvodil, že už dňa 19.4.2014 uplynula objektívna\npremlčacia doba pre uplatnenie nároku zo straty možnosti účasti na verejnom obstarávaní, dokonca\nsubjektívna premlčacia doba uplynula už dňa 19.4.2013, pričom žaloba bola pre úplne iný nárok podaná\naž dňa 30.7.2014 a táto strata možnosti účasti na verejnom obstarávaní bola žalobcom tvrdená de facto\naž vo vyjadrení zo dňa 28.2.2022. Uviedol, že podľa ust. § 100 ods. 1 tretia veta OZ platí, že ak sa dlžník\npremlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Z toho logickým výkladom vyvodil, že\nsúdy skúmajú námietku premlčania ako primárnu otázku a až následne pristúpia k skúmaniu dôvodnosti\nnároku ako takého. Pokiaľ teda súd prvej inštancie vyslovil premlčanie žalobcom dožadovaného nároku\nna náhradu ušlého zisku, nemožno rozsudok účelovo označiť za nepreskúmateľný, ak sa ďalej nárokom\nžalobcu nezaoberal. Ak právo nemožno priznať, nie je dôvodné sa ním podrobnejšie zaoberať. Pre\nvylúčenie pochybností žalovaný 2/ opätovne poukázal na skutočnosť, že záverom jeho rozhodnutia bolo\nnariadenie zrušiť verejné obstarávanie, čo úplne vylučuje možnosť vzniku akejkoľvek škody v príčinnej\nsúvislosti s postupom žalovaného 2/, nakoľko žalobcovi by zostala zachovaná možnosť opätovne\nsa prihlásiť do novo vyhláseného verejného obstarávania. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/5/2015 zo dňa 31.7.2017, cit.: „Len všeobecné tvrdenie o strate\n\npodnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť\nzákladom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej\nudalosti.“ Ani pokiaľ by sa súd prvej inštancie zaoberal, napriek premlčaniu nároku, ďalšími tvrdeniami\nžalobcu produkovanými v priebehu súdneho konania a často si navzájom protirečiacimi, či žalobu de\nfacto meniacimi, nedospel k záveru o vzniku škody, a to bez ohľadu na to, či by bol titulom ušlý zisk alebo\nstrata možnosti zúčastniť sa na danom verejnom obstarávaní. Žalovaný 2/ z dôvodu opatrnosti uviedol,\nže strata možnosti účasti na verejnom obstarávaní nie je ušlým ziskom tak, ako ho vníma slovenský\nprávny poriadok. Ide o samostatný titul náhrady škody, ktorý nebol v pôvodnej žalobe uplatnený, preto\nje preukázateľne, aj podľa výpočtov žalobcu, v celom rozsahu podľa žalovaného 2/ premlčaný.\n40. Žalovaný 2/ v odvolacej replike tiež pripomenul, že tvrdenia žalobcu o tom, že obaja žalovaní porušili\nzákladné zásady demokratického právneho štátu, sú nepodložené, účelové a nesprávne. Žalovanému\n2 nie je zrejmé, ako mal byť zapojený do procesu uzatvárania zmluvy s B.. B. I. a akým spôsobom sa\nmal pričiniť k vzniku hypotetického ušlého zisku na strane žalobcu, či v čom konkrétne mal spočívať tak\nnedôvodne žalobcom tvrdený úmysel v postupe žalovaného 2/.\nSkutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a neuplatnil svoje právo na súde včas nemožno\npodľa neho vnímať ako pochybenie súdu spočívajúce v nepreskúmateľnosti rozsudku. Nestotožnil sa\nani s konštatovaním žalobcu, že došlo k porušeniu jeho procesných práv, nakoľko súd prvej inštancie\nv napadnutom rozsudku jasne a zrozumiteľne uviedol, akými názormi súdov sa riadil, na základe\nakého zákona premlčanie posúdil a na základe akých skutočností konštatoval, že došlo k premlčaniu\nnároku žalobcu, na základe čoho mu ho nemohol priznať. To, že súd prvej inštancie nerozoberal každé\njedno tvrdenie žalobcu nepredstavuje podľa žalovaného 2/ apriori porušenie práv žalobcu. Skutočnosti\nhypoteticky konštatované žalobcom mal v danom prípade s ohľadom na premlčanie za irelevantné.\nPokiaľ žalobca nevie zistiť, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že na strane\nžalovaných nebol preukázaný úmysel, žalovaný 2/ poukázal na abstraktnosť konštatácií žalobcu v\ntomto smere. Žalobca svoje domnienky o úmysle na strane žalovaných zakladá na vlastných, zjavne\nemociálnych záveroch, ktoré však nepodložil absolútne žiadnym dôkazom. Žalovaný 2/ preukázateľne v\nrozhodnutí zo dňa 11.9.2012 pristúpil k posúdeniu námietok žalobcu a podľa § 139 ods. 2 písm. a) zákona\nč. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení účinnom do 17.2.2013 nariadil verejné obstarávanie\nzrušiť. Dal do pozornosti, že žalobca sa aj v odvolaní obmedzil výlučne na hypotetické konštrukcie o\npostupe žalovaného 1/, ktoré samé o sebe nie sú spôsobilé preukázať ani úmysel žalovaného 1/, tobôž\nnemal za zrejmé, ako by z nich mal vyplývať úmysel žalovaného 2/ zastaviť konanie o námietkach\nrozhodnutím zo dňa 9.6.2011. Žalovaný 2/ uviedol, že v danom prípade nešlo o zamietnutie námietok,\nale o zastavenie konania z procesných dôvodov. Pritom v minulosti vo vzťahu k relevantnému verejnému\nobstarávaniu už pristúpil k zrušeniu úkonu žalovaného 1 ako kontrolovaného, a to rozhodnutím č. k.\n107-6000/2011-ON/28 zo dňa 25.3.2011, konkrétne k zrušeniu rozhodnutia o výsledku vyhodnotenia\nponúk a nariadil znovu vyhodnotiť ponuky uchádzačov. Išlo pritom o rozhodnutie týkajúce sa taktiež\nnámietok žalobcu. Napriek tejto skutočnosti ale žalobca v odvolaní konštatuje, že žalovaný 1/ sa s\nprispením žalovaného 2/ úmyselne snažil vytvoriť stav, aby nemusel za žiadnych okolností uzavrieť\nzmluvu so žalobcom. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutie žalovaného 2/ zo dňa 25.3.2011 táto\nničím nepodložená domnienka žalobcu odporuje tak skutkovému stavu, ako aj vlastnej logike veci. Na\nzáklade uvedených skutočností žalovaný 2/ dedukoval, že tvrdenie úmyslu žalovaných je len snahou\nnapraviť žalobcovo neskoré podanie žaloby na súd, ktoré však nie je založené na žiadnych relevantných\nskutkových ani právnych skutočnostiach. Zo skutkového stavu práve naopak vyvodil, že absentuje\nakýkoľvek úmysel na strane žalovaných, čoho si je žalobca od počiatku vedomý. Žalovaný 2/ upriamil\npozornosť na súdnu prax, z ktorej vyvodil, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na\nkaždú námietku alebo argument žalobcu, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie\no odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava\n(II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať\npodrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). Ako per analogiam konštatoval\nÚstavný súd SR v uznesení sp. zn. II. ÚS 449/2015-7 zo dňa 29.7.2015, cit.: „V nadväznosti na citované\nústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nnie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,\nv dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie ním\noznačeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods.\n1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo\nneprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu\nObčiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol\n\nznamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných\nprostriedkoch.“ Žalovaný 2/ uviedol, že považuje odvolanie, ako i žalobu žalobcu, za zmätočné, riadne\nneodôvodnené a teda nepreskúmateľné, hypotetické a nedôvodné. Žalobca od počiatku súdneho\nkonania nepreukázal dôvodnosť žaloby a pasívnu legitimáciu žalovaného 2/. Zo žaloby, ani ostatných\nvyjadrení žalobcu ako ani z odvolania podľa žalovaného 2/ nevyplýva žiadna skutočnosť zakladajúca\nsolidárne (akékoľvek) spoločenstvo medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, ktoré skutkový stav veci priamo\npopiera. Žalovaný 2/ realizoval vydanými rozhodnutiami výkon verejnej moci, pričom postupoval podľa\nzákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní, ktorý mu v ust. § 139 ods. 2 písm. a) v znení účinnom\ndo 17.2.2013 nariaďoval zrušiť postup verejného obstarávania. Pokiaľ teda žalobca tvrdí, že žalovaný 1\nuzatvoril zmluvu skôr, ako mohol, žalovaný 2 upriamuje pozornosť na § 138 ods. 12 zákona č. 25/2006 Z.\nz., podľa ktorého majú námietky odkladný účinok na konanie kontrolovaného. Teda žalovaný 2/ žiadnym\nspôsobom nemohol prispieť k nepreukázanému postupu žalovaného 1, ktorý žalobca v tomto konaní\ntvrdí na základe svojich hypotetických domnienok. Uvedené skutočnosti však vzhľadom na dôvodné\ndovolanie sa premlčania mal ako nepodstatné, pretože premlčaný nárok už nie je možné priznať. Mal\nza to, že aplikácie občianskoprávnej úpravy premlčania na posudzovaný prípad si bol žalobca vedomý\nod počiatku, nakoľko už v podanej žalobe sám deklaroval, že obchodnoprávny režim sa aplikuje len\nv prípade porušenia povinnosti podľa ObZ, k čomu v posudzovanom prípade dôjsť nemohlo. Podľa\nneho rovnako nedôvodne žalobca prekrúca moment vzniku škodnej udalosti za účelom nápravy ním\nneskoro realizovaného úkonu, podania žaloby a mení uplatňovaný nárok podľa toho, ako žalovaní\nspochybnia jeho tvrdenia, pretože si zjavne uvedomuje neopodstatnenosť žaloby. Podľa rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf 65/2011, cit.: „Najvyšší súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila\nuž v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným,\nostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv\na ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V\nslobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa\no ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné\na pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení včítane využitia možnosti\npodania opravných prostriedkov.“ Zodpovednosť žalobcu, ktorý je sám právne vzdelaný, postupovať\ns náležitou starostlivosťou a neponechať podanie žaloby na posledný moment, resp. tento dokonca\nprekročiť, nemožno presúvať na žalovaného 1/ či žalovaného 2/, nebodaj na súd a nedôvodne a\nnespravodlivo poskytovať žalobcovi ochranu nad rámec zákona. Práve žalobca ako advokát mal využiť\nrelevantné prostriedky včas s dostatočnou predvídavosťou. Žalovaný 2/ mal za to, že žalobca nie len,\nže nepreukázal vznik nejakého ušlého zisku, súčasne nepreukázal ani naplnenie príčinnej súvislosti,\nktorá je pre priznanie jeho náhrady nevyhnutná a v celom rozsahu neuniesol dôkazné bremeno. Pritom\nz ustálenej praxe Najvyššieho súdu SR vyplýva, ako napr. uviedol v rozsudku sp. zn. 5M Cdo 1/2011\nzo dňa 29.10.2012, cit.: „Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou\nškodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti\nvyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym\nposúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou)\ntejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný,\nneprerušený - nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku\ntoho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje\nskutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 32/2007)“. Záver súdu prvej inštancie o tom, že nárok žalobcu je plne\npremlčaný, mal pritom za plne akceptovateľný a správny. Na základe uvedeného žalovaný 2 považuje\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, ktorého závery žiada potvrdiť.\n41. K vyjadreniu žalovaného v 2. rade žalobca v odvolacej replike uviedol, že je nesprávne\ntvrdenie žalovaného 2/, že ústavný súd nevyjadril pochybnosti o spornosti rozsudku NS SR sp. zn.\n3MCdo40/2012 zo dňa 24.2.2016, keď „Ústavný súd opakovane vyjadruje pochybnosti o presvedčivosti\nkritérií, na základe ktorých sa rozlišuje medzi obchodnoprávnym a občianskoprávnym režimom určitého\nzáväzkového vzťahu (II. ÚS 250/2011).“ Podľa ústavného súdu premlčanie nároku za splnenia\npodmienok § 261 ObZ sa spravuje ObZ napriek tomu, že predpoklady nároku sa spravujú OZ (IV. ÚS\n214/04).“ Žalobca považoval za nešťastné, že ústavný súd v náleze tieto svoje spochybnenia sporného\nrozhodnutia najvyššieho súdu bližšie nekonkretizoval, avšak aj napriek tomu je zásadné, že ústavný\nsúd existenciu týchto určitých výhrad výslovne v náleze skonštatoval. Už z toho dôvodu je podľa neho\npovinnosťou všeobecných súdov pristupovať pri rozhodovaní obdobných prípadov dôslednejšie. To\ninými slovami znamená, že je povinnosťou všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní obdobných\nprípadov aj reálne zaoberali v náleze vyslovenými a naznačenými pochybnosťami ústavného súdu a aby\n\ntak urobili bez toho, že len formálne bez bližšieho zdôvodnenia odkážu na závery sporného rozhodnutia\nnajvyššieho súdu. Len takým postupom všeobecných súdov sa totiž naplní zásada právnej istoty strán\nsporu a právo strán sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súdu prvej inštancie vytkol, že\nv predmetnom spore takýmto spôsobom nepostupoval, keďže iba formálne a bez bližšieho odôvodnenia\nodkázal na závery sporného rozhodnutia najvyššieho súdu. Okresný súd tak postupoval napriek tomu,\nže sám ústavný súd nevylúčil odlišné posúdenie predmetnej otázky v budúcnosti. Žalobca považoval aj\ntvrdenia žalovaného v 2. rade o skopírovaní článku za absurdné, keďže žalovaný v 2. rade si nedal ani\nlen tú námahu, aby si riadne preštudoval obsah súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj tlačená verzia\nodborného článku, z ktorého žalobca čerpal, a ktorý potvrdil právne závery a argumenty žalobcu a\nsúčasne aj bližšie konkretizoval spochybnenia a výhrady voči spornému rozhodnutiu najvyššieho súdu,\nktoré naznačil už ústavný súd vo svojom náleze. V danom prípade ide o odborný článok uverejnený\npod názvom „Premlčanie práva na náhradu škody v obchodných vzťahoch“ autorov E. K. Q. M. B.,\nktorý je dostupný na portáli epravo.sk, konkrétne na https://www.epravo.sk/top/clanky/premlcanie-pravana-nahradu-skody-v-obchodnych- vztahoch-3407.html. Webová stránka epravo.sk je pritom odborníkmi\nvysoko rešpektovaným právnym portálom a hodnotným zdrojom informácií, právnych názorov a analýz.\nŽalovaný v 2. rade si navyše nepreštudoval ani obsah odvolania žalobcu, kde žalobca uvedený odborný\nčlánok opätovne označil. V kontexte prípadu odstúpenia od zmluvy podľa § 356 ObZ, t. j. pre zmarenie\núčelu zmluvy (ktorý potvrdzuje pochybné závery sporného rozhodnutia najvyššieho súdu), žalovaný v\n2. rade vo vyjadrení uviedol, že daný prípad nespochybnil závery sporného rozhodnutia najvyššieho\nsúdu, pretože v zmysle ustanovenia § 357, v spojení s ustanovením § 351 ObZ, nemožno hovoriť\no zániku záväzku vzniknutého podľa ObZ, keďže odstúpenie od zmluvy nespôsobí jeho zánik v tom\nrozsahu, ktorý sa týka povinnosti nahradiť škodu. Toto tvrdenie žalovaného v 2. rade v kontexte,\nv ktorom ho uvádza vo svojom vyjadrení, mal žalobca za nesprávne. V predmetnom prípade totiž\npodľa neho platí, že strana, ktorá odstúpila od zmluvy pre zmarenie účelu zmluvy (§ 356 Obchodného\nzákonníka), je povinná nahradiť druhej strane škodu, ktorá jej vznikne odstúpením od zmluvy, pričom pre\núčinky odstúpenia od zmluvy sa primerane použije § 351 Obchodného zákonníka (§ 357 Obchodného\nzákonníka), čo znamená, že Obchodný zákonník v tomto ustanovení chráni stranu, ktorá sa dostane do\nsituácie, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy, t. j. v dôsledku výkonu práva druhej strany, jej vznikne\nškoda. Ustanovenie § 357 Obchodného zákonníka je preto osobitným prípadom náhrady škody, ktorá\nnevznikne v dôsledku porušenia povinnosti zo zmluvy, ale v dôsledku výkonu práva. Zákon tu preto\nukladá mimozmluvnú povinnosť nahradiť škodu, ktorá vznikla v dôsledku výkonu práva. Obchodný\nzákonník v ustanovení § 357 hovorí o vzniku nároku na náhradu škody ako následku realizovaného\nvýkonu práva po tom, čo bol zmarený účel zmluvy. Samostatným by bol pritom nárok na náhradu\nškody, ktorý by vznikol ako následok porušenia povinnosti druhej strany (§ 351 Obchodného zákonníka).\nJe preto potrebné rozlišovať medzi (i) záväzkovým vzťahom, ktorý vznikol zo zmluvy, (ii) záväzkovým\nvzťahom, ktorý vznikol po odstúpení od zmluvy pre zmarenie účelu takej zmluvy a (iii) záväzkovým\nvzťahom, ktorý vznikol po odstúpení od zmluvy pre porušenie povinnosti druhej strany. V dôsledku\ntakého odstúpenia od zmluvy tak odpadá právny dôvod, na základe ktorého vznikol záväzkový vzťah\nmedzi stranami a vzniká nový vzťah, a to záväzkový vzťah mimozmluvnej povinnosti nahradiť škodu\n(v prípade zmarenia účelu zmluvy), resp. vzťah zodpovednostnej povinnosti nahradiť škodu (v prípade\nporušenia povinnosti druhej strany). Závery žalobcu, ktorými spochybnil sporné rozhodnutie najvyššieho\nsúdu (a ktoré sú uvedené aj v predmetnom odbornom článku) sú preto z uvedených dôvodov správne.\nŽalovaný v 2. rade si podľa žalobcu vo svojich tvrdeniach odporuje, keď uviedol, že predpokladom\nuplatnenia náhrady škody sú tri základné podmienky, medzi ktoré patrí aj vznik škody, pričom však\nnásledne bez bližšieho súvisu skonštatoval, že existencia škodovej udalosti nevylučuje, že k vzniku\nškody napokon nedôjde. Tvrdenia žalovaného v 2. rade mal aj v tejto časti jeho vyjadrenia za neprávne.\nŽalobca v uvedenej súvislosti v odvolaní jasne zdôvodnil, prečo považuje jednotlivé faktúry vystavené\nB.. B. I. za významné, tzn. že zrozumiteľne a logicky vysvetlil, že pre určenie počiatku plynutia premlčacej\ndoby sú rozhodné dátumy, ktoré možno považovať za dodanie právnej služby žalovanému v 1. rade\nzo strany B.. B. I., pretože až dodaním právnej služby (vykonaním konkrétneho úkonu právnej služby)\nbol B.. B. I. oprávnený v zmysle zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzavretej so žalovaným v 1.\nrade vystaviť tú-ktorú faktúru (čl. 5 zmluvy o poskytovaní právnych služieb). Dodanie právnych služieb\nB.. B. I. je pritom možné odvodiť od dátumov uskutočnených zdaniteľných plnení, ktoré sú obsiahnuté\nv predmetných faktúrach. V danom prípade žalovaný v 2. rade a tiež aj okresný súd opomínajú, že\naž dodanie právnych služieb (uskutočnené zdaniteľné plnenie) je objektívnou škodovou udalosťou, z\nktorej žalobcovi reálne vznikla škoda. Samotná zmluva o poskytovaní právnych služieb uzavretá medzi\nžalovaným v 1. rade a B.. B. I. je len titulom, na základe ktorého B.. B. I. dodával právne služby\nžalovanému v 1. rade. Vznik nároku na odmenu však nebol viazaný na moment účinnosti uzavretia takej\n\nzmluvy, ale až na moment vykonania konkrétneho úkonu právnej služby, ku ktorému napriek tomu, že\nbola uzavretá zmluva, mohlo, ale nemuselo dôjsť. V súvislosti s premlčaním žalobca ešte doplnil, že\npredpoklady ním uplatneného nároku na náhradu škody sa spravujú Občianskym zákonníkom (§ 420\nOZ), avšak premlčanie nároku sa za splnenia podmienok § 261 ObZ spravuje Obchodným zákonníkom.\nTieto skutočnosti pritom žalobca tvrdí od počiatku súdneho sporu, resp. od počiatku, keď sa v spore\ntáto otázka vyskytla. Žalobca zároveň opäť zdôraznil, že skutkový stav veci a vykonané dokazovanie\njasne preukazujú, že konanie žalovaných, v dôsledku ktorého žalobcovi vznikla škoda, bolo úmyselné,\na preto by sa v súlade s tým mala posudzovať aj otázka trvania premlčacej doby, a to bez ohľadu na\nnesprávnosť tvrdení žalovaných o premlčaní. Tvrdenie žalovaného v 2. rade o istote zrušenia verejného\nobstarávania už pri prvotnom rozhodovaní o námietkach žalobcu, nie je podľa žalobcu namieste a\nnemá ani oporu vo vykonanom dokazovaní. To preukazuje najmä to, že žalovaný v 2. rade prvýkrát\no námietkach žalobcu rozhodoval už „prvým“ rozhodnutím č. 107-6000/2011-ON/28 zo dňa 25.3.2011,\nktorým však nenariadil zrušenie verejného obstarávania, ale ktorým len zrušil rozhodnutie žalovaného\nv 1. rade o výsledku vyhodnotenia ponúk a nariadil žalovanému v 1. rade v stanovenej lehote znovu\nvyhodnotiť ponuky. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že skutkový ani právny stav sa v danej veci\nzásadne nezmenil, a teda nie je možné s istotou tvrdiť, že pri „druhom“ posudzovaní námietok žalobcu, v\nsprávnom čase, t. j. pokiaľ by zo strany žalovaného v 2. rade nedošlo k nezákonnému zastaveniu konania\no námietkach žalobcu, by žalovaný v 2. rade s istotou pristúpil k zrušeniu verejného obstarávania.\nPovažoval totiž za reálne možné až pravdepodobné, že by žalovaný v 2. rade postupoval obdobne ako v\nprvom prípade posudzovania námietok žalobcu, a teda že by len zrušil rozhodnutie žalovaného v 1. rade.\nNavyše, čisto hypoteticky, aj ak by žalovaný v 2. rade „v správnom čase“ verejné obstarávanie skutočne\nzrušil, žalobca predpokladal, že žalovaný v 1. rade by opätovne vyhlásil nové verejné obstarávanie na\ntotožnú zákazku, a teda, že žalobca by mal následne možnosť zúčastniť sa takého nového verejného\nobstarávania, súťažiť v ňom a zvíťaziť. Nezákonným konaním žalovaných však žalobca prišiel aj o túto\nmožnosť. Keďže k zrušeniu verejného obstarávania žalovaným v 2. rade došlo až po uzavretí zmluvy\no poskytovaní právnych služieb s B.. B. I. a po tom, ako B.. B. I. ako nezákonne vybraný víťazný\nuchádzač reálne poskytoval obstarávané právne služby žalovanému v 1. rade, tak žalobcovi skutočne v\npríčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaných vznikla škoda v podobe ušlého zisku. V danom\nprípade je preto podľa žalobcu zásadná aj časová línia rozhodovania o námietkach žalobcu zo strany\nžalovaného v 2. rade. Pre posúdenie veci má podľa neho význam aj to, že žalovaný v 2. rade zrušil\nverejné obstarávanie až dňa 11.9.2012, t. j. v čase, keď už bola obstarávaná zákazka realizovaná a\ntiež to, že Najvyšší súd SR následne rozsudkom, č. k. 3Sžf/120/2015-155 zo dňa 24.5.2017 z tohto\nistého dôvodu zrušil rozhodnutie žalovaného 2. rade o zrušení verejného obstarávania (t. j. z dôvodu,\nže verejná zákazka už bola realizovaná). Za zásadné mal ďalej tiež to, že pri absencii protiprávnych\núkonov žalovaného v 1. rade sa žalobca mal stať víťazným uchádzačom už po prvom vyhodnocovaní\nponúk. V takom prípade by k „druhému“ a ani prípadnému ďalšiemu vyhodnocovaniu ponúk nedošlo.\nTo isté pritom platí aj pre druhé vyhodnocovanie, a teda pri absencii protiprávneho konania zo strany\nžalovaných (žalovaného v 1. rade a aj žalovaného v 2. rade) by sa žalobca stal víťazným uchádzačom,\npretože dal nižšiu cenovú ponuku ako obstarávateľom nesprávne označený víťazný uchádzač, B.. B.\nI.. Žalobca vo verejnom obstarávaní spĺňal všetky podmienky a kritériá ako tieto boli určené žalovaným\nv 1. rade a ako ich stanovuje zákon o verejnom obstarávaní, čo potvrdil aj žalovaný v 2. rade (túto\nskutočnosť potvrdil aj priamo žalovaný v 1. rade, okrem iného, aj v Oznámení o výsledku vyhodnotenia\nponúk zo dňa 19.1.2011). Namietal tvrdenie žalovaného 2/, že nárok žalobcu na náhradu škody v\npodobe ušlého zisku z verejného obstarávania z dôvodu straty možnosti účasti na danom verejnom\nobstarávaní a straty možnosti v danom verejnom obstarávaní zvíťaziť nie je samostatným, resp. odlišným\nnárokom žalobcu oproti nároku, ktorý si žalobca uplatnil žalobou, ako zavádzajúco tvrdí žalovaný v 2.\nrade. Aj v tomto prípade sa v celom rozsahu uplatní ten istý skutkový stav a to isté právne posúdenie\ntak, ako ho od počiatku a v priebehu celého konania tvrdí žalobca. To rovnako platí aj pre vykonané\ndokazovanie, ktorého výsledky sa týmto nijako neovplyvňujú a tiež aj pre právne posúdenie otázky\npremlčania. Počiatok plynutia premlčacej doby, tak ako ho tvrdí žalobca, sa nijako nezmenil a nemení. V\ntejto súvislosti žalobca dodal, že žalovaný v 2. rade pri určení škodovej udalosti na deň 19.4.2011, kedy\nbol žalobca nezákonne vylúčený z verejného obstarávania, zrejme účelovo a zavádzajúco nespomenul,\nže žalobca sa voči tomuto nezákonnému postupu a rozhodnutiu žalovaného v 1. rade aktívne bránil\na podal všetky zákonom prípustné opravné prostriedky (žiadosť o nápravu zo dňa 6.5.2011, námietky\nproti vylúčeniu uchádzača zo dňa 23.5.2011, žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nv 2. rade zo dňa 16.6.2011, po tom, čo žalovaný v 2. rade nezákonne rozhodol o zastavení konania o\nnámietkach žalobcu), pričom voči nezákonnému postupu a rozhodovaniu žalovaných sa žalobca aktívne\nbráni aj v predmetnom súdnom spore, v ktorom si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla v\n\npríčinnej súvislosti s nezákonným rozhodovaním a postupom oboch žalovaných. Pre plynutie premlčacej\ndoby mal preto za zásadné, že táto neplynula a neplynie po dobu plynutia všetkých týchto konaní.\n42. K vyjadreniam žalovaného v 1. rade žalobca v odvolacej replike pripomenul, že ak žalovaný v 1.\nrade vo svojich vyjadreniach tvrdí, že pri uzatváraní zmluvy o poskytovaní právnych služieb s B.. B.\nI. konal v dobrej viere, pretože mu do podpisu neboli doručené žiadne listiny, ktoré by mu neumožnili\npodpísať túto zmluvu, pričom v opačnom prípade by žalovaný v 1. rade zmluvu o poskytovaní právnych\nslužieb s B.. B. I. neuzatvoril a verejné obstarávanie by zrušil, uvedené tvrdenie žalovaného v 1. rade\nprakticky potvrdzuje skutočnosti tvrdené žalobcom o tom, že žalovaný v 1. rade sa snažil všetkými\nmožnými spôsobmi docieliť stav, aby zmluvu o poskytovaní právnych služieb neuzavrel so žalobcom.\nV konaní mal za preukázané, že žalovaný v 1. rade obstarával právne služby z dôvodu, že Slovenskej\nrepublike v spore, ktorého sa obstarávané služby týkali, hrozili niekoľkomiliónové škody. Tvrdenie\nžalovaného v 1. rade považoval preto za nelogické, keďže na jednej strane existovala reálne hrozba\na potreba prostredníctvom verejného obstarávania obstarať právne služby, na strane druhej sa táto\nhrozba a potreba jednoducho vytratili a sám žalovaný v 1. rade tvrdí, že by verejné obstarávanie\nzrušil. V tejto súvislosti považoval za zásadné, že skutkový stav sporu a ani vykonané dokazovanie\nnepotvrdili, že by žalovaný v 1. rade sám od seba zamýšľal verejné obstarávanie zrušiť, čo znamená,\nže k zrušeniu verejného obstarávania zo strany žalovaného v 1. rade by nedošlo, resp. je len veľmi\nnízka pravdepodobnosť, že by žalovaný v 1. rade takto postupoval. Tvrdenie žalovaného 1/, že pre\nposúdenie jeho zodpovednosti za škodu nie sú podstatné rozhodnutia žalovaného v 2. rade, ktoré\nvýslovne konštatovali nezákonný postup žalovaného v 1. rade, ako ani rozsudok Krajského súdu v\nBratislave, ktorý konštatoval nezákonný postup žalovaného v 2. rade, pretože tieto rozhodnutia boli\nvydané až po tom, ako žalovaný v 2. rade vydal rozhodnutie z 9.6.2011 o zastavení konania o námietkach\nžalobcu, považoval žalobca za absurdné a tiež za také, ktoré nemá absolútne žiadny právny podklad.\nČasová línia vydania jednotlivých rozhodnutí, ktoré výslovne potvrdili nezákonné rozhodovanie a postup\nžalovaných tak, ako ju tvrdí žalovaný v 1. rade, nemá v tomto spore podľa žalobcu absolútne žiadny\nvýznam. Za podstatné mal len to, že tieto rozhodnutia boli vydané, nadobudli právoplatnosť a potvrdili\nnezákonnosť rozhodovania a postupu žalovaných (čím je splnená prvá podmienka úspešného priznania\nnároku na náhradu škody žalobcom). Z časového hľadiska je podľa žalobcu nepochybné a logické, že\nKrajský súd v Bratislave musel rozhodnúť o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného v 2. rade, ktorým\nnezákonne zastavil konanie o námietkach žalobcu až po 9.6.2011, t. j. až po vydaní tohto nezákonného\nrozhodnutia žalovaného v 2. rade, keď v skoršom dátume ani v rovnaký deň o takejto nezákonnosti\nlogicky rozhodnúť nemohol. To isté podľa neho platí aj pre rozhodnutia žalovaného v 2. rade, keďže\ntieto boli výsledkom procesu, ktorý nasledoval po tom, ako bolo zrušené jeho nezákonné rozhodnutie o\nzastavení konania o námietkach žalobcu a po tom, ako žalovaný v 1. rade uzatvoril zmluvu o poskytovaní\nprávnych služieb s nesprávne a nezákonne vybratým uchádzačom (B.. B. I.). K vyššie uvedenému\nžalobca dodal, že žalovaný v 2. rade vyhovel námietkam žalobcu už pri „prvom vyhodnocovaní ponúk“,\nčo inými slovami znamená, že rozhodol o nezákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného v 1. rade už\nv rozhodnutí č. 107-6000/2011-ON/28 zo dňa 25.3.2011 (viď strana 9 daného rozhodnutia), ktorým zrušil\nrozhodnutie žalovaného v 1. rade o výsledku vyhodnotenia ponúk a nariadil mu v stanovenej lehote\nznovu vyhodnotiť ponuky. Považoval za zrejmé, že toto rozhodnutie žalovaného v 2. rade bolo vydané\ndňa 25.3.2011, t. j. pred vydaním rozhodnutia žalovaného v 2. rade o zastavení konania o námietkach\n(deň 9.6.2011) a tiež aj pred tým, ako žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb\ns B.. B. I. (deň 30.6.2011).\n43. Žalovaný 1/ v odvolacej duplike s argumentáciou žalobcu prezentovanou vo vzťahu k žalovanému\n1/ v jeho vyjadrení nesúhlasil a pridržal sa dôvodov obsiahnutých vo svojich predchádzajúcich\nvyjadreniach. Predloženými tvrdeniami žalobca podľa názoru žalovaného 1/ nedokázal poprieť právne\na skutkové tvrdenia žalovaného 1/, pričom žalobcom zvolenú argumentáciu nachádzajúcu sa v\nposudzovanom vyjadrení považoval žalovaný 1/ za účelovú. Uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení\nmodifikuje tvrdenia žalovaného 1/ s cieľom podporiť svoje vlastné videnie predmetu sporu, keďže\nžalobcom prezentovaný pohľad vykazuje s prihliadnutím na vykonané dokazovanie viaceré nedostatky,\nk čomu v konečnom dôsledku v kontexte odôvodnenia rozsudku dospel aj samotný súd prvej inštancie.\nŽalovaný 1/ bol toho názoru, že žalobca nepostuloval vo svojom vyjadrení žiadne nové dôkazy, ktorými\nby svoje tvrdenia podložil a na základe ktorých by bolo možné dané skutočnosti následne verifikovať.\nDané sentencie žalobcu tak zostali iba v rovine všeobecných tvrdení a domnienok. V zmysle uvedených\nskutočností mal žalovaný 1/ za to, že žalobca v konaní nepreukázal dôvodnosť svojho nároku v kontexte\nním tvrdeného postulátu o údajnom konaní žalovaného 1/ v rozpore s vtedy platným zákonom č. 25/2006\n\nZ. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čím žalobca nedokázal splniť\nzákonné podmienky vyžadované pre uplatnenia nároku na náhradu škody. K záverom o nepreukázanosti\nnároku ako aj o hypotetickej výške ušlého zisku dospel aj súd prvej inštancie vo svojom meritórnom\nrozsudku, ktorý žalovaný 1/ považuje v plnom rozsahu za logicky odôvodnený, keďže súd prvej inštancie\nv jeho obsahu podľa neho zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom rozviedol predmet návrhu a\ndôvody, na základe ktorých sa žalobca domáhal uplatneného nároku, tiež stručne a výstižne ozrejmil\nskutkový a právny základ veci, vrátane na vec vzťahujúcej sa a aplikovanej právnej úpravy, a uviedol z\nakých dôkazov, úvah a právnych záverov pri rozhodnutí vychádzal. Rozsudok pokladá za kompatibilný aj\nz pohľadu práva účastníkov na spravodlivý proces, do ktorého je spravidla zahŕňané aj právo na riadne\na preskúmateľné zdôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na všetky konštatované skutočnosti\nžalovaný 1/ navrhol odvolaciemu súdu odvolaniu žalobcu nevyhovieť a rozsudok súdu prvej inštancie v\ncelom rozsahu ako vecne správny potvrdiť.\n44. Žalovaný 2/ v odvolacej duplike zhrnul, že žalobca sa s ním napadnutým rozhodnutím nestotožnil\na považoval za zásadné, že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 637/2015 zo dňa\n24. 2.2016 výslovne konštatoval existenciu určitých výhrad. Žalovaný 2/ však mal za to, že žalobca ani\nv poslednom vyjadrení nepreukázal dôvodnosť žalovaného nároku ako ani skutočnosť, že napadnutý\nrozsudok je nesprávny. Opätovne zdôraznil, že žalobcovi sa doposiaľ (takmer 10 rokov súdneho\nkonania) nepodarilo preukázať existenciu akéhosi spoločenstva na strane žalovaných a dôvodnosť\nžaloby adresovanej voči žalovanému 2/. Žalovaný 2/ opakovane konštatoval, že z obsahu žalobcových\npodaní v priebehu celého súdneho konania mal za evidentné, že vychádza z ilúzie akéhosi vzájomne\nkoordinovaného postupu oboch žalovaných, ktorého jediným cieľom bolo odmietnuť žalobcovi prístup k\nzákazke. K danej námietke sa žalobca bližšie nevyjadril. Mal za to, že dôvodnosť žaloby adresovanej\nproti žalovanému 2/ žalobca do dnešného dňa neosvedčil, pričom žalovaný 2/ opakovane takéto zjavne\nsubjektívne fabulácie žalobcu poprel. Žalobca podľa neho preukázateľne neuniesol dôkazné bremeno,\nba dokonca sám absenciu pasívnej legitimácie žalovaného 2/ v poslednom vyjadrení potvrdil, keď\npoukázal na postupy žalovaného 1/. Námietky žalobcu vo vzťahu k otázke premlčania jeho nároku v\nposlednom vyjadrení podľa názoru žalovaného 2 nepriniesli žiadne nové skutočnosti. Ide podľa neho o\nopakovanie už realizovaných tvrdení, ktorými sa žalovaný 2/ podrobne zaoberal vo svojom vyjadrení zo\ndňa 22. 11. 2022. Žalovaný 2/ v celom rozsahu trvá na už uvedenom názore, že ak nedošlo k uzavretiu\nzmluvy o vecnom plnení, ale zodpovednostný vzťah vznikol iba zo vzťahu založeného zákonom č.\n523/2003 Z. z. medzi vyhlasovateľom verejného obstarávania - žalovanou a žalobcom - subjektom,\nktorý ponuku uskutočnil, tento vzťah nie je záväzkovým vzťahom podľa ustanovení ObZ. Existencia\nakýchsi výhrad, ktoré mal mať Ústavný súd Slovenskej republiky apriori neznamená podľa neho\nnesprávnosť predmetného záveru a nejde teda o skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá potvrdiť žalobcovu\npredstavu o tom, že ním uplatnený potenciálny nárok nie je premlčaný. Žalovaný 2/ na podporu svojej\nargumentácie poukázal napríklad na článok zo dňa 19.11.2019, v ktorom sa autorka venuje otázke\npremlčania v prípade náhrady škody z dôvodu nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu a uvádza,\ncit.: „Aplikácia ustanovenia § 373 a naši. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v aktuálnom\nznení (ďalej len „Obchodný zákonník“) o zodpovednosti za škodu neprichádza do úvahy, nakoľko ide\no osobitný druh zodpovednosti za škody. Vzhľadom na ustanovenie § 757 ak je škoda spôsobená\nporušením povinnosti ustanovenej Obchodným zákonníkom: „pre zodpovednosť za škodu spôsobenú\nporušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.“ sa\naplikujú sa rovnako ustanovenia Obchodného zákonníka “ Do úvahy by vzhľadom na ustanovenie\n§ 1 Obchodného zákonníka „ ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa\npodľa predpisov občianskeho práva, “prichádzala aplikácia všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa\n§ 420 Občianskeho zákonníka. Uvedené potvrdzuje aj renomovaný komentár: „Aplikácia všeobecnej\nzodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ prichádza do úvahy vtedy, ak subjekt obchodného záväzkového\nvzťahu poruší povinnosť stanovenú v inom právnom predpise ako v Obchodnom zákonníku a z tohto\nosobitného právneho predpisu nevyplýva niečo iné. “ (Ďurica Milan. § 373 [Vymedzenie pojmu]. In:\nPatakyova, Mária, Barkoci, Stanislav, Bartova, Zuzana, Blaha, Marián, Duračinska, Jana, Ďurica, Milan,\nGrambličková, Barbora, Jablonka, Branislav, Klsely, Ivan, Kovácsová, Tímea, Mašurová, Angelika,\nMoravčíková, Andrea, Pálka, Radoslav, Vozár, Jozef. Obchodný zákonník. 5. vydanie. Bratislava:\nNakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 1257.). Žalovaný 2/ zdôraznil, že z pojmového vymedzenia verejného\nobstarávania obsiahnutého v zákone č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení neskorších\npredpisov podľa neho vyplýva, že žalovaný 2/ pri rozhodovaní o právach a povinnostiach žalobcu\nvykonáva verejnú moc. Výsledkom jeho činnosti tak preukázateľne nie je zmluva ani iná forma záväzku\npodľa ObZ, ale rozhodnutie, pričom už vlastný zákon č. 514/2003 Z. z. vo svojich ustanoveniach odkazuje\n\nna OZ. Javí sa preto viac ako len logické prihliadnuť práve na ustanovenia občianskeho práva týkajúce\nsa premlčania, ak vzťah medzi žalovaným 2 a ostatnými stranami sporu (pokiaľ vôbec nejaký vzťah\nvznikol) nemožno podľa neho podradiť pod ObZ. Vzhľadom na znenie žaloby žalobcu, v ktorej je sám\npresvedčený, že uplatňuje občianskoprávny nárok, sa mu aktuálna snaha presvedčiť súdy o aplikácii\npremlčania podľa ObZ javí ako účelová forma zastretia podania žaloby po uplynutí premlčacej doby,\nktorej si pritom žalobca, ako právne vzdelaná osoba, bol od počiatku vedomý. Za správny nepovažuje\nžalovaný 2/ ani ten názor žalobcu, že údajný nárok z dôvodu straty možnosti účasti na danom verejnom\nobstarávaní a straty možnosti v danom verejnom obstarávaní zvíťaziť nie je samostatným nárokom\noproti nároku na ušlý zisk, ktorého sa žalobca žalobou domáha. Strata príležitosti sa však podľa\nneho vo všeobecnosti odlišuje od iných zložiek nahraditeľnej škody tým, že sa týka budúceho, ale\nlen pravdepodobného zisku. Strata príležitosti sa netýka istých ziskov, ale príležitostí zisku, ktoré sú\nsamy osebe skutočné, bez ohľadu na ich vyčíslenie. Mal za logické, že takéto príležitosti zisku nemôžu\nbyť čisto hypotetické, ale musí ísť o skutočné príležitosti s vysokou pravdepodobnosťou zmeny na\nmajetkový prospech. Strata príležitosti sa preto vyznačuje a od ušlého zisku odlišuje najmä faktorom\npravdepodobnosti, aj keď nejde o akýkoľvek druh pravdepodobnosti, ale o veľkú pravdepodobnosť\nsplnenia očakávania. Žalovaný 2/ poukázal na to, že Všeobecný súd už rozhodol, že škody založené na\nstrate na zárobku resp. ušlý zisk a na strate príležitosti sa nezhodujú. Strata na zárobku sa totiž vzťahuje\nna náhradu straty samotnej zákazky, zatiaľ čo strata príležitosti má za cieľ nahradiť stratu príležitosti\nuzavrieť zmluvu o tejto zákazke. Zdôraznil, že aj v prípade nároku zo straty príležitosti tento nemôže\nbyť len vyslovene hypotetický. Žalobca však sám argumentuje tým, že ak by žalovaný 1/ zrušil verejné\nobstarávanie, vyhlásil by opätovne nové, v ktorom by sa žalobca mohol o zákazku uchádzať a zrejme\nby vyhral, čo ani z ďaleka nemožno definovať ako vysoko pravdepodobné. Takýto postup je závislý\nod vôle žalovaného 1/, ktorú za daného skutkového stavu nie je objektívne možné odhadnúť. Nakoľko\nmá žalovaný 2/ za to, že žalobcovi sa nepodarilo rozporovať argumentáciu uvedenú v jeho vyjadrení\nk odvolaniu, pridŕžal sa svojich tvrdení a konštatoval, že žalobca na mnohé podstatné skutočnosti\nnereagoval vôbec. Ako absurdné sa však žalovanému 2/ javí tvrdenie žalobcu, že žalovaný 1/ mal\npotvrdiť, že sa snažil všetkými možnými spôsobmi docieliť stav, aby zmluvu o poskytovaní právnych\nslužieb neuzavrel so žalobcom. Žalovanému 2/ totiž nie je zrejmé, akým spôsobom má tento záver\nžalobcu dokazovať tvrdenie žalovaného 1, že konal v dobrej viere. Vyjadrenie žalobcu označil tak i v\nčasti reagujúcej na podanie žalovaného 1/ len za hypotetické a abstraktné. Žalovaný 2/ preto trval na\nsprávnosti napadnutého rozsudku, absencie dôvodnosti predmetnej žaloby ako i premlčaní žalobcom\ntvrdeného nároku (resp. aktuálne už tvrdených niekoľkých nárokov). Rovnako sa žalovaný 2/ stotožnil\ns tým, že práve uzatvorenie Zmluvy medzi žalovaným 1/ a B.. B. I. je základným momentom potrebným\npre počítanie plynutia premlčania. Žalovaný 2/ mal za to, že žalobca nie len, že nepreukázal vznik\nnejakého ušlého zisku či iného nároku, súčasne nepreukázal ani naplnenie príčinnej súvislosti, ktorá je\npre priznanie náhrady nevyhnutná a v celom rozsahu neuniesol dôkazné bremeno.\n45. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.\n46. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1\nCSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods.\n3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie\nzistil pre účely rozhodnutia vo veci skutkový stav dostatočne, výsledky vykonaného dokazovania v danej\nveci správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Vec teda\naj správne právne posúdil, okrem časti týkajúcej sa počiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie\nnároku vymedzeného žalobou, čo však nemá vplyv na vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil\n(§ 220 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za vyčerpávajúce\na okrem právneho posúdenia začiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku žalobcu na\nnáhradu ušlého zisku sa s ním stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie\nsú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti žalobou\nuplatneného nároku žalobcu proti žalovaným. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací\nsúd za dostatočne vyčerpávajúce a preto sa v záujme spravodlivého súdneho konania vyjadruje len k\npodstatným odvolacím námietkam žalobcu.\n47. Žalobca ako pán sporu („dominus litis“) a tým jediný zodpovedný subjekt za voľbu petitu žaloby a\nokruh žalovaných subjektov sa v zmysle ním navrhnutého pristúpenia ďalšieho žalovaného do konania\na súdom prvej inštancie pripusteného žalovaného 2/ domáhal náhrady škody spočívajúcej v ušlom zisku\n\nvo výške 25.949 eur od dvoch žalovaných, avšak bez navrhnutia zmeny petitu žaloby, v zmysle ktorého\nby bolo zrejmé, či žiada žalobou oboch žalovaných zaviazať k náhrade škody spoločne a nerozdielne\na v takom prípade preukazovať ich spoločné protiprávne konanie, alebo každého zvlášť v určitej výške.\nV zrušujúcom uznesení zo dňa 30.04.2021 č. k. 4Co/79/2019-431 odvolací súd v zmysle ust. § 391\nods. 3 CSP uložil súdu prvej inštancie okrem iného povinnosť zaoberať sa otázkou možnosti solidárnej\nzodpovednosti žalovaných subjektov, ktorej predmetom je náhrada škody proti žalovanému 1/ vo výške\n25.949 eur. Petit žaloby žalobca nezmenil ani po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a\nnekorešponduje tak s okruhom subjektov na žalovanej strane sporu. Z dôvodu nutnosti odvolacieho súdu\nprocesne postupovať podľa § 390 CSP a teda rozhodnúť vo veci bez možnosti opätovného zrušenia\nprvoinštančného rozhodnutia, bol odvolací súd viazaný jednak okruhom subjektov na strane žalovaných\na naviac aj žalobcom vymedzeným petitom žaloby, ktorý smeruje len vo vzťahu k žalovanému 1/, keďže\nprocesnú situáciu, za ktorú môže výlučne už vyššie uvedený pán sporu, t. j. žalobca, nemohol odvolací\nsúd napraviť, nakoľko podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť, keď zmenou žaloby\nje rozšírenie uplatneného práva (v danom prípade od viacerých subjektov) alebo uplatnenie práva iného\n(napr. solidárneho oproti pôvodnému individuálnemu). V danom prípade ide rozhodne o uplatnenie\nširších práv oproti žalobe, nakoľko náhradu ušlého zisku nežiada žalobca od jedného subjektu, ale od\nviacerých, avšak uvedené nie je premietnuté do petitu žaloby, ktorým disponuje výlučne žalobca a len v\nštádiu prvoinštančného konania. V súvislosti s rozšírením žalovaných subjektov bolo povinnosťou pána\nsporu zmeniť petit žaloby, nakoľko takto nie je zrejmé, aké právo si žalobca uplatňuje, či podľa neho právo\nna spoločné a nerozdielne plnenie od oboch žalovaných, alebo na individuálne plnenie od žalovaných\na od ktorého v akej výške, prípade či žiada nahradiť škodu len od žalovaného 1/ a žalovaného 2/\nzaviazať k inej povinnosti. Už z týchto dôvodov je žaloba žalobcu nedôvodná a zamietajúce rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie vecne správne. Úspešnosť žaloby na spoločnú a nerozdielnu náhradu škody by\nbola navyše možná len za predpokladu, že žalované subjekty napĺňajú spoločne zákonné predpoklady\npre vznik zodpovednosti za škodu, ktorými sú protiprávne konanie, vznik škody, príčinná súvislosť\nmedzi protiprávnym konaním žalovaných subjektov so škodou žalobcu a zavinenie, a to spoločným\nprotiprávnym konaním, ktoré žalobca nepreukázal, ktorý právny záver je však aj nadbytočný vzhľadom\nna vyššie uvádzanú absenciu petitu žaloby vo vzťahu k žalovanému 2/, resp. k obom žalovaným, avšak\npodporuje vecnú správnosť preskúmavaného rozsudku. V texte písomného podania doručeného súdu\nprvej inštancie dňa 08.12.2014 nazvaného „návrh na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka“ síce žalobca\nv jeho bode I. uvádza, že je podľa neho nevyhnutné, aby za jemu vzniknutú škodu zodpovedali obaja\nžalovaní, navrhuje v ňom však len pripustenie ďalšieho účastníka do konania, zmenu petitu žaloby, o\nktorej je a aj v tom čase bolo potrebné rozhodnúť súdnym uznesením, však nenavrhuje, a neučinil tak ani\nv ďalšom priebehu sporu. Bolo na žalobcovi, aby bdel nad svojimi procesnými oprávneniami a aby dal\ndo súladu okruh subjektov na strane žalovaných s petitom žaloby, nakoľko za takejto procesnej situácie\nby úspešnosťou v konaní bola spôsobená materiálna nevykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Žaloba je\npreto aj z tohto dôvodu súdom prvej inštancie zamietnutá správne.\n48. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu, napriek nadbytočnosti argumentácie vo vzťahu k nim\nvzhľadom na vyššie uvedené, v záujme zachovania práva žalobcu na spravodlivý súdny proces sa\nodvolací súd vyjadruje stručne aj k nim.\n49. Žalobca v odvolaní namietal nesprávnosť právneho posúdenia žalobcom tvrdeného\nzodpovednostného vzťahu medzi stranami sporu ako vzťahu občianskoprávneho majúc za to, že\nide medzi nimi o vzťah obchodnoprávny, nakoľko základný vzťah, od ktorého sa má ním tvrdený\nzodpovednostný vzťah odvíjať, je vzťahom obchodnoprávnym, keďže žalobca v ňom konal ako\npodnikateľ v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaní 1/, 2/ nekonali ako orgány\nverejnej moci, ale taktiež ako súkromné obchodnoprávne subjekty v záujme uzavretia zmluvy o právnom\nzastupovaní. Odvolací súd sa však v tomto smere stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie,\nže ak bol žalobca vo výberovom konaní neúspešný, zmluvný obchodnoprávny vzťah, ktorého obsahom\nmalo byť poskytovanie právnej pomoci žalobcom žalovanému 1/ medzi nimi nevnikol. Je pravdou,\nže v zmysle ustanovení ObZ aj zodpovednostný vzťah vzniknutý medzi podnikateľskými subjektmi\nje vzťahom obchodnoprávnym, avšak musí ísť o zodpovednosť za škodu vzniknutú pri plnení alebo\nneplnení vzájomných zmluvných povinností v rámci obchodnoprávneho vzťahu založeného takouto\nzmluvou, ktorá skutočnosť v danom prípade nenastala. Obchodnoprávny vzťah medzi žalovaným 1/\na žalobcom a už vôbec nie medzi žalovaným 2/ a žalobcom nevznikol a ak žalobca proti žalovaným\nnamieta, že v dôsledku ich protiprávneho konania mu vznikla škoda v podobe ušlého zisku, keďže v\ndôsledku tohto tvrdeného protiprávneho konania nezastupoval právne žalovaného 1/ v zmysle zmluvy,\n\nna ktorej uzavretie by pri zákonnom chode udalostí týkajúcich sa relevantného výberového konania mal\nnárok, tvrdí skutočnosti o existencii zodpovednostného vzťahu občianskoprávneho. Uvedený právny\nzáver má potom vplyv na posúdenie otázky premlčania žalobou uplatneného nároku, nakoľko táto je\npri vzťahoch obchodnoprávnych a občianskoprávnych rozdielna.\n50. Obaja žalovaní vzniesli proti žalobou uplatnenému nároku námietku premlčania, ktorú súd prvej\ninštancie posudzoval vzhľadom na vyššie uvedené správne v zmysle OZ. Prioritne potrebné však bolo\nvyhodnotiť, či žalobca povinný v zmysle prejednacej zásady ovládajúcej civilné sporové konanie uniesol\ndôkazné bremeno o svojom tvrdení, že mu spoločným protiprávnym konaním oboch žalovaných vznikla\nškoda v podobe reálneho a nie hypotetického ušlého zisku. Ušlý zisk žalobca preukazoval fakturovaním\njednotlivých úkonov právnej pomoci poskytnutých úspešným výhercom výberového konania B.. I.\nžalovanému 1/, s ktorým došlo k uzatvoreniu zmluvy s týmto obsahom. Žalobca tvrdil, že pri bežnom\na hlavne legitímnom chode udalostí by sa jeho majetok zväčšil o tieto fakturované sumy žalovanému\n1/, nakoľko by existoval zmluvný vzťah medzi ním a žalovaným 1/ identický ako zmluvný vzťah\nmedzi žalovaným 1/ a B.. I., preukazujúc toto svoje tvrdenie práve fakturáciou úkonov právnej pomoci\nposkytnutých B.. I. žalovanému 1/. Odvolací súd sa stotožnil s logickým hodnotením dokazovania súdom\nprvej inštancie, že žalobcom tvrdený ušlý zisk je len hypotetickým tvrdením, keďže nárok na odmeny za\nposkytnuté právne služby by žalobcovi vznikol len uzavretím zmluvného vzťahu so žalovaným 1/, keď nie\nje vylúčené jeho neuzavretie (nepodpísanie zmluvy v dôsledku nedohodnutia sa na rôznych vedľajších\nzmluvných podmienkach a dojednaniach, osobné výhrady a pod.), pričom aj rozsah poskytnutých\nprávnych služieb v podobe úkonov právnej pomoci by v prípade zastupovania žalovaného 1/ žalobcom\nmohol byť úplne iný ako rozsah poskytnutých služieb právnej pomoci B.. I., konkrétne napríklad v tom,\nž vplyvom právneho poradenstva žalobcu a jeho predsúdnych rokovaní by nemuselo dôjsť k súdnemu\nsporu s potrebnou účasťou na súdnom pojednávaní a nedošlo by k fakturovaniu za takýto úkon právnej\npomoci a podobne. Súd prvej inštancie teda správne vyhodnotil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno\no svojom tvrdenom reálnom ušlom zisku a posúdil ho čisto ako hypotetický.\n51. Vzhľadom na nepreukázanie vzniku reálneho ušlého zisku žalobcom v príčinnej súvislosti s tvrdeným\nspoločným protiprávnym konaním žalovaných bolo a je potom skutočne nadbytočné právne posudzovať\ndôvodnosť oboma žalovanými vznesenej námietky premlčania žalobou uplatneného nároku, keďže\ndôkazné bremeno o ňom žalobca neuniesol. Podľa odvolacieho súdu začiatok plynutia premlčacej\nlehoty je rozdielny za každú fakturáciu každého jednotlivého úkonu právnej pomoci, čo však nie\nspôsobilé zvrátiť vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku.\n52. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP podstatné odvolacie\nnámietky žalobcu proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie za nedôvodné a ako vo výroku vecne\nsprávny ho podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti\nv konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech\noboch žalovaných v odvolacom konaní, ktorým však tento nárok nepriznal, keďže im v odvolacom konaní\nžiadne trovy nevznikli.\n54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného\nuznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/143/2014", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e4996135-aaf1-4cdb-aace-51c6108ccd0e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.47.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 47/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 47/2018 z 31. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-31", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.47.2018.1"}, {"guid": "ussr:cdbe191f-1804-4f33-9482-d184b3d51fd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.507.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 507/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 507/2017 z 3. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-03", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.507.2017.1"}, {"guid": "ussr:681f1702-1d4c-4014-b3c6-32e3513a15d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.637.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 637/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 637/2015 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.637.2015.1"}, {"guid": "ussr:d6af6be4-f6d0-4dd2-b642-84e6cf389d14", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.449.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 449/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 449/2015 z 29. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-29", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.449.2015.1"}, {"guid": "ussr:90782b7a-24c9-4be8-95fe-fd941210db22", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 250/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 250/2011 z 8. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-08", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90782b7a-24c9-4be8-95fe-fd941210db22"}, {"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}, {"guid": "ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 155/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/07 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 525, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "55890258-484d-4b88-b2ae-10be5a93ca77:ec11a7ed-ac03-4ac1-bc2e-7fb4164f13b1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1507207404.1", "spisova_znacka": "5MCdo/5/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/5/2015 z 30. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-30", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1507207404.1"}, {"guid": "67dd330d-020a-4f48-aeb7-4c1c167025f5:279aca90-c6c6-4734-a409-c9c73d5b5ada", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:2108220433.1", "spisova_znacka": "3MCdo/40/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/40/2012 z 26. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-26", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:2108220433.1"}], "citovane_v": []}