{"guid": "1cd8f3e0-cb24-455e-9f52-5192d41ca99f:565a3a03-8889-4b1a-b65d-c754df58de7e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1116227047.2", "spisova_znacka": "2Cob/104/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/104/2022 z 21. 1. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 21. januára 2025, sp. zn. 2Cob/104/2022, ECLI:SK:KSBA:2025:1116227047.2", "identifikacne_cislo": "1116227047", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Nora Vladová", "sudca_id": 1157, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-nora-vladova-1157", "datum_vydania": "2025-01-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmluva o úvere"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-497", "nazov": "§ 497 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-497", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-497"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-498", "nazov": "§ 498 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-498", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-498"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-500.odsek-1", "nazov": "§ 500 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-500.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-500"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/513#paragraf-497", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-498", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-500", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/565a3a03-8889-4b1a-b65d-c754df58de7e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1116227047.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1116227047.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1116227047.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2Cob/104/2022\n1116227047\n21. 01. 2025\nJUDr. Nora Vladová\nECLI:SK:KSBA:2025:1116227047.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu\nJUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcov: 1/ Simply Slovakia s. r. o. v\nlikvidácii, so sídlom Námestie SNP 13, 811 06 Bratislava, IČO: 47 232 927, 2/ G. M., nar. XX. R. XXXX,\nhlásený pobyt L., X. G., S. R., obaja zastúpení advokátskou kanceláriou A.K. JUDr.NOVÁČKOVÁ s.r.o.,\nso sídlom Zuzany Chalupovej 4004/14B, 851 07 Bratislava, IČO: 36 699 705 proti žalovanému: PROFI\nCREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému\nAdvokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO:\n47 233 516, o zaplatenie 2.348,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného\nsúdu Bratislava I č. k. 25Cb/191/2016 -230 zo dňa 28. 4. 2022 takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 25Cb/191/2016-230 zo dňa 28.\n4. 2022 p o t v r d z u j e .\nII. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 25Cb/191/2016-230 zo dňa 28.4.2022 zamietol žalobu\nžalobcov, ktorí sa domáhali od žalovaného zaplatenia sumy vo výške\n2.348,- Eur s príslušenstvom.\nVo svojom odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že žalobcovia odôvodňovali podanú žalobu tým, že\nso žalovaným uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere č. 203968 - 52082, na základe ktorej sa žalovaný\nzaviazal poskytnúť žalobcom úver vo výške 13.248,- Eur. Z predmetnej sumy žalovaný zrazil ešte pred\nposkytnutím úveru údajný úrok vo výške 9.248,- Eur a žalobcom vyplatil len sumu 4.000,- Eur. Žalobcovia\nuhradili žalovanému sumu 6.348,- Eur v 23 splátkach po 276,- Eur, čiže poskytnutú sumu preplatili o\nsumu 2.348,- Eur. Podľa žalobcov je uzatvorená úverová zmluva pre úžernícke úroky a viacnásobné\nobchádzanie zákona neplatná. Absolútnu neplatnosť zmluvy ako celku majú podľa žalobcov podporovať\naj zmluvné pokuty dojednané v zmluve. Žalobcovia poukázali na spotrebiteľský charakter vzťahu, keďže\nžalobkyňa 2/ ako spolužiadateľka o poskytnutie úveru a následne spoludlžníčka nekonala v rámci\npredmetu svojho podnikania alebo povolania, čo zakladá jej postavenie ako spotrebiteľky s poukazom\nna znenie ustanovenia § 2 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. Spotrebiteľský charakter sporu je podľa\nžalobcov zvýraznený tým, že peňažné prostriedky vo výške 4.000,- Eur boli žalovaným poukázané\nvýhradne žalobkyni 2/ na jej osobný účet. Vzhľadom k tomu, že predmetný vzťah je potrebné posudzovať\npodľa zákona č. 129/2010 Z. z., stalo sa poskytnutie peňažných prostriedkov žalovaným bezúročným a\nbez poplatkov. Žalobcovia k žalobe pripojili žiadosť o úver z 20. októbra 2014, zmluvu o revolvingovom\núvere č. 203968 - 52082 z 22. októbra 2014, splátkový kalendár k zmluve, rozsudky Krajského súdu\nv Bratislave z 18. februára 2016, sp. zn. 1CoZm/55/2014 a z 3. marca 2016, sp. zn. 1CoZm/14/2015,\n\npokus žalovaného o zmier zo 6. decembra 2015 adresovaný žalobkyni 2/, faktúru č. 915004570 na\nzmluvnú pokutu v sume 662,40 Eur vystavenú na žalobkyňu 2/, pokus žalovaného o zmier zo\n4. novembra 2015 adresovaný žalobkyni 2/, faktúru č. 915004161 na zmluvnú pokutu v sume 662,40 Eur\nvystavenú na žalobkyňu 2/, pokus žalovaného o zmier z 5. júla 2015 adresovaný žalobkyni 2/, faktúru\nč. 915002631 na zmluvnú pokutu v sume 662,40 Eur vystavenú na žalobkyňu 2/, faktúru č. 916000053\nna sumu 6.624,- Eur vystavenú na žalobkyňu 2/ a priemerné úrokové miery z úverov.\n2. Žalovaný mal za to, že uzatvorená úverová zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou, keďže jej\nzmluvnými stranami sú podnikateľské subjekty. Zároveň žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa 2/\npristúpila k záväzku ako spoludlžník, pričom v zmysle článku 5 bod 5.8 zmluvy sa spoludlžník považuje za\npristupujúceho dlžníka, ktorý zabezpečuje splnenie záväzku dlžníka zo zmluvy o revolvingovom úvere.\nPodľa žalovaného špecifickým znakom obchodných záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť, ktorá\nbola prebraná aj do ustanovenia § 502 Obchodného zákonníka, ktoré umožňuje stranám zvoliť si výšku\núroku z omeškania. Žalovaný v duplike poukázal na to, že o poskytnutie úveru písomne požiadal žalobca\n1/, ktorý k svojej žiadosti predložil daňové priznania a výpis z obchodného registra. Tieto dokumenty\npredložil žalobca 1/ na posúdenie úverovej schopnosti. Tvrdenia žalobcov o tom, že všetky dokumenty\nboli žalovaným vystavené na žalobkyňu 2/ označil žalovaný za zavádzajúce, keďže všetky výzvy obdržal\naj žalobca 1/.\n3. Rozsudkom z 13. decembra 2019, č. k. 25Cb/191/2016-175 uložil prvostupňový súd žalovanému\npovinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 2.348,- Eur a priznal žalobcom 1/ a 2/ voči žalovanému nárok\nna náhradu trov konania.\n4. Uznesením zo 16. novembra 2021, č. k. 2Cob/37/2020-219 Krajský súd v Bratislave rozsudok\nsúdu prvej inštancie z 13. decembra 2019, č. k. 25Cb/191/2016-175 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie s odôvodnením, že sa súd prvej inštancie v predmetnom sporovom konaní nijakým spôsobom\nnezaoberal podmienkami pre definovanie sporu ako spotrebiteľského, alebo sporu obchodnoprávneho,\ns čím bezprostredne súvisí aj ustálenie otázky aktívnej legitimácie oboch žalujúcich subjektov, uložil\npovinnosť súdu prvej inštancie sa v ďalšom konaní, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§\n391 ods. 2 C.s.p.), s uvedenými skutočnosťami dostatočným spôsobom vysporiadať. V nadväznosti na\ntakto súdom prvej inštancie prijatý záver mal následne posúdiť nárok uplatnený žalobou vyplývajúci z\npredmetnej zmluvy o revolvingovom úvere s poukazom na zmluvné dojednania týkajúce sa odmeny za\nposkytnutie úveru a výšky úrokov, a to aj s ohľadom na námietky odvolateľa, a na vykonanie dokazovania\nlistinami v náležitom rozsahu, ktoré v danom prípade absentovalo.\n5. Následne prvoinštančný súd dospel k nasledovným skutkovým zisteniam. Na základe žiadosti žalobcu\n1/ ako žiadateľa o úver a žalobkyne 2/ ako spolužiadateľky o úver z 20. októbra 2014, ktorý mal byť\nposkytnutý na investičný účel, bola dňa 22. októbra 2014 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere\nmedzi žalobcom 1/ ako dlžníkom, žalobkyňou 2/ ako spoludlžníkom a žalovaným ako veriteľom, ktorou\nsa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcom 1/ a 2/ úver vo výške 13.248,- Eur, ktorý mali žalobcovia\nsplatiť v 48 mesačných splátkach vo výške 276,- Eur. Rovnako tak bola v zmluve dohodnutá zmluvná\nodmena predstavujúca úroky z úveru vo výške 9.248,- Eur, ktorá mala byť splatná ku dňu prevedenia\nrevolvingu. Dňa 22. októbra 2014 žalovaný poukázal na účet žalobkyne 2/ vedený v ČSOB, a.s. sumu\n4.000,- Eur. Počas trvania úverového vzťahu žalobcovia prestali poskytnutý úver splácať, v dôsledku\nčoho ich žalovaný vyzval na splnenie zmluvnej povinnosti a na zaplatenie zmluvných pokút pokusmi o\nzmier pred začatím súdneho konania.\n6. Prvostupňový súd poukázal v rozsudku na ust. § 497, § 498, § 499, § 500, § 501 ods. 1, § 502 ods. 1,\n§ 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a uviedol, k otázke aktívnej vecnej legitimácie, že žalobkyňu\n2/ je potrebné považovať za aktívne legitimovanú, keďže súd vyhodnotil jej postavenie ako úverového\ndlžníka a v texte úverovej zmluvy je žalobkyňa 2/ označená ako spoludlžník. Rovnako tak súd poukazuje\nna to, že aj v žiadosti o poskytnutie úveru z 20. októbra 2014 je žalobkyňa 2/ označená ako spolužiadateľ\núveru so žiadateľom, ktorým bol žalobca 1/. Je tak zrejmé, že žalobkyňa 2/ pri uzatváraní zmluvného\nzáväzku mienila vystupovať v zmluvnom vzťahu ako úverový (spolu)dlžník a nielen subjekt, ktorý má\nzáväzok žalobcu 1/ voči žalovanému zabezpečovať. Súd poukázal na to, že aj jednotlivé predžalobné\nvýzvy (pokusy o zmier) adresované žalovaným žalobkyni 2/ boli formulované ako dlžníkovi, nie ako\nsubjektu, ktorý má len splnenie záväzku dlžníka zabezpečovať. Zvýraznil, že text pokusov o zmier\nadresovaných žalobkyni 2/ je rovnaký, ako je text pokusov o zmier, ktoré žalovaný adresoval žalobcovi 1/.\n\nZ predmetného konania žalovaného po uzavretí zmluvy je s prihliadnutím na znenie ustanovenia § 266\nods. 3 Obchodného zákonníka zrejmé, že žalobkyňu 2/ považoval žalovaný za úverového spoludlžníka.\nAk žalovaný odkazoval na bod 5.8. zmluvy, v zmysle ktorého má byť pojem spoludlžník vykladaný tak,\nže sa jedná o pristupujúceho dlžníka podľa § 533 Občianskeho zákonníka, súd skonštatoval, že takýto\nvýklad predmetného pojmu prezentovaný je v priamom rozpore s jeho jazykovým výrazom, keďže ak by\nmala žalobkyňa zabezpečovať záväzok žalovaného 1/, bola by logicky v texte úverovej zmluvy označená\nako „pristupujúci dlžník“, a nie ako „spoludlžník“. Je tak zrejmé, že pojem „spoludlžník“ použitý žalovaným\nv úverovej zmluve pripúšťa rôzny výklad, a to jednak, že logicky tento pojem znamená, že spoludlžník\nje dlžníkom spoločne s iným subjektom, a v zmysle predtlačeného textu zmluvy vyhotovenej žalovaným\nsa má jednať len o subjekt, ktorý má zabezpečovať záväzok iného dlžníka. V prípade možnosti\nrôzneho výkladu predmetného pojmu je potrebné daný pojem v súlade s ustanovením § 266 ods. 4\nObchodného zákonníka vykladať na ťarchu žalovaného, ktorý predmetný pojem prvý v ním predtlačenej\nformulárovej zmluve použil v zmluvnom vzťahu so žalobcami 1/ a 2/. Vzhľadom na uvedené je nutné\npojem „spoludlžník“ použitý žalovaným v úverovej zmluve vykladať tak, že sa jedná o dlžníka spoločne s\niným dlžníkom. K argumentu žalobcov 1/ a 2/ o spotrebiteľskej povahe zmluvného vzťahu uzatvoreného\nmedzi nimi a žalovaným a k potrebe aplikácie ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. na rozhodovaný spor\nsúd uviedol, že žalobkyňa 2/ nemá postavenie spotrebiteľa a zmluvný vzťah medzi stranami sporu nie je\nspotrebiteľským záväzkovým vzťahom. Hlavným dlžníkom z úverovej zmluvy je žalobca 1/ ako právnická\nosoba, žalobkyňa 2/ bola v rozhodnom období (v čase uzatvorenia zmluvy) konateľkou žalobcu 1/.\nŽalobkyňa 2/ tak má z titulu funkcie konateľa v obchodnej spoločnosti žalobcu 1/ nepochybne úzke\nvzťahy k hlavnému úverovému dlžníkovi (k žalobcovi 1/), čo vylučuje jej postavenie ako spotrebiteľa v\nzmluvnom vzťahu so žalovaným. K predmetnému záveru súd poukázal v podrobnostiach na rozsudok\nSúdneho dvora Európskej únie zo 14. marca 2013, C- 419/11 a jeho uznesenie z 19. novembra 2015,\nC-74/15, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. novembra 2016, sp. zn.\n5Ndc/10/2016 14.2. Skutočnosť, že peňažné prostriedky z úverovej zmluvy boli žalovaným vyplatené na\nbankový účet žalobkyne 2/, nerobí zo žalobkyne 2/ spotrebiteľku a z úverovej zmluvy spotrebiteľský úver,\nale napriek tomu je potrebné považovať posudzovaný úverový vzťah ako obchodný záväzkový vzťah.\nÚčet žalobkyne 2/, na ktorý boli peňažné prostriedky vyplatené, je možné považovať len za platobné\nmiesto a za vyplatenie finančných prostriedkov veriteľom v súlade s požiadavkou úverového dlžníka,\nako to predpokladá zákon v ustanovení § 501 ods. 1 Obchodného zákonníka. S poukazom na to, že\nžalobkyňa 2/ v právnom vzťahu so žalovaným nevystupuje v postavení spotrebiteľa a úverový vzťah\nnie je spotrebiteľským vzťahom, je na rozhodovaný spor vylúčená aplikácia zákona č. 129/2010 Z. z.,\nvrátane jeho ustanovenia § 11 ods. 1, ktorý stanovuje, kedy je možné považovať úver za bezúročný a\nbez poplatkov.\n7. Pokiaľ ide o samotné meritórne posúdenie žalobou uplatneného nároku, prvostupňový súd poukázal\nna to, že žalobcovia tvrdili, že žalobou uplatnená suma prevyšuje žalovaným poskytnutú sumu 4.000,Eur vzhľadom na uhradené úverové splátky, a preto suma 2.348,- Eur mala predstavovať bezdôvodné\nobohatenie žalovaného, keďže úverovú zmluvu považovali žalobcovia za neplatnú, a to predovšetkým\ns odkazom na dojednanie úroku z úveru v zmluve. S predmetným tvrdením žalobcov sa súd nestotožnil,\nhoci podnikanie žalovaného vzbudzuje pochybnosti o jeho poctivosti (tu súd v podrobnostiach odkazuje\nna množstvo súdnych rozhodnutí, ktoré boli vydané v sporoch, v ktorých ako strana sporu vystupuje\nžalovaný), predmetná skutočnosť však bez ďalšieho nezakladá dôvodnosť žalobou uplatneného nároku.\nJe možné sa stotožniť so žalobcami v tvrdení, že výška úroku dojednaná v zmluve o úvere z 22.\noktóbra 2014 je neprimerane vysoká, avšak ani neprimerane vysoko dojednaný úrok v úverovej zmluve\nnespôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy, a ani neplatnosť dojednania o úrokoch. Súd považuje za\nnevyhnutné uviesť, že ak sú úroky v úverovej zmluve dohodnuté v neprimerane vysokej výške, použije sa\nnamiesto zmluvného dojednania obsiahnutého v úverovej zmluve pravidlo obsiahnuté v dispozitívnom\nzákonnom ustanovení § 502 ods. 1 posledná veta Obchodného zákonníka, a to, že dlžník je povinný\nplatiť veriteľovi úroky v najvyššie prípustnej výške. Len suma prevyšujúca úroky v najvyššie prípustnej\nvýške uhradená dlžníkom veriteľovi by mohla byť považovaná za bezdôvodné obohatenie získané\nplnením bez právneho dôvodu, to znamená, nejednalo by sa o bezdôvodné obohatenie získané z\nneplatného právneho úkonu, čo bolo predmetom rozhodovaného sporu na základe dispozitívneho\núkonu (žaloby) žalobcov 1/ a 2/ a nimi vymedzenými rozhodujúcimi skutočnosťami. V nadväznosti\nna vyššie uvedený právny záver o tom, že úroky v neprípustne vysokej miere dojednané v úverovej\nzmluve nespôsobujú neplatnosť úverovej zmluvy alebo jej časti, ale bolo by možné uvažovať nanajvýš\no bezdôvodnom obohatení veriteľa, ak by dlžníci uhradili veriteľovi úroky vo vyššej než prípustnej\nmiere, ktorý súd uviedol na pojednávaní uskutočnenom dňa 28. apríla 2022, súd poukázal na to, že\n\nžalobcovia naň nereflektovali, ale zotrvali výlučne na svojom pôvodnom tvrdení o absolútnej neplatnosti\núverovej zmluvy. Ak by žalovaný získal bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu\nod žalobcov (v dôsledku uhradenia nielen istiny, ale aj úrokov nad rámec ich najvyššej prípustnej miery),\nbremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v spore zaťažovalo žalobcov, ktorí sa - ako už súd uviedol vyššie\n- obmedzili výlučne na svoje tvrdenie o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy.\n8. Žalobcovia tak bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno ohľadom možného bezdôvodného\nobohatenia v spore neuniesli a rovnako tak ani len netvrdili, aká je maximálna prípustná výška úrokov v\nsúlade s ustanovením § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale len predložili priemernú výšku úrokov.\n9. Prvoinštančný súd dodal, že absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy nemôže spôsobiť dojednanie\no zmluvných pokutách, ako to v žalobe tvrdili žalobcovia. Dojednanie o zmluvnej pokute predstavuje\nvedľajšie dojednanie a ani prípadná neplatnosť vedľajšieho zmluvného dojednania nespôsobuje\nneplatnosť celej zmluvy, ktorá obsahuje všetky podstatné náležitosti obsiahnuté v základnom ustanovení\no úverovej zmluve (v § 497 Obchodného zákonníka). Zmluvné pokuty pritom neboli predmetom\nrozhodovaného sporu a na prípadné vysoké zmluvné pokuty existuje osobitná úprava v ustanovení §\n301 Obchodného zákonníka (t. j. moderačné právo neprimerane vysokej zmluvnej pokuty). K odkazu\nžalobcov na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2012, sp. zn. 5Cdo/26/2011\nuviedol, že predmetné rozhodnutie je na rozhodovaný spor neaplikovateľné, keďže sa týkalo zmluvy\no pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka a nie zmluvy o úvere (podľa § 497 a nasl.\nObchodného zákonníka). Občianskoprávna úprava zmluvy o pôžičke neobsahuje obdobné ustanovenie\nako právna úprava zmluvy o úvere v ustanovení § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Rovnako tak\nnemohol bez ďalšieho prevziať do svojho rozhodnutia žalobcami predložené rozhodnutia Krajského\nsúdu v Bratislave, ktoré boli vydané v zmenkových veciach, keďže súd rozhodujúci v predmetnom\nspore zaujal odlišný právny názor odôvodnený vyššie, ktorý nie je v rozpore s kasačným uznesením\nKrajského súdu v Bratislave zo 16. novembra 2021, č. k. 2Cob/37/2020-219 vydaným v rozhodovanom\nspore. Ak by žalobcovia s podmienkami uvedenými v úverovej zmluve nesúhlasili, logicky by ju\nnepodpísali. Rovnako tak sa mali žalobcovia pred samotným podpisom zmluvy oboznámiť s jej obsahom\na podmienkami v nej uvedenými. Tým, že zmluvu podpísali, vyjadrili svoju vôľu a súhlas s jednotlivými\nzmluvnými podmienkami. Navyše na žalobkyňu 2/ ako konateľku obchodnej spoločnosti (konateľku\nžalobcu 1/) je potrebné klásť prísnejšie nároky, keďže ju okrem iného zaťažovala povinnosť konať s\nodbornou starostlivosťou vzhľadom na jej funkciu členky štatutárneho orgánu žalobcu 1/, a preto nie je\nmožné tolerovať jej ľahkovážny prístup pri uzatváraní zmluvy, ktorým sa následne chcela zbaviť svojej\nzodpovednosti v čase, keď mala plniť povinnosti, ktoré jej z uzatvorenej zmluvy vyplývali.\n10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s\n§ 262 ods. 1 z. č. 160/2015 z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že priznal žalovanému\nplnú náhradu trov konania, o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym\núradníkom v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 C.s.p.\n11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobca v 1. a 2. rade odvolanie, ktorým napadli rozsudok\nv celom rozsahu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Cs.p. V odvolaní poukázali na rozhodnutie\nodvolacieho súdu 2Cob/37/2020-219, ktorým odvolací súd vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie\nkonanie, nespochybnil viacnásobnú neplatnosť úverového vzťahu, ale len uložil prvostupňovému súdu,\naby sa dôkladne vysporiadal s aktívnou legitimáciou žalobcov, t.j. či je aktívne legitimovaný žalobca v\n1. rade alebo v 2. rade alebo obaja. Toto uložené vysporiadanie prvostupňový súd uskutočnil v bode\n12 napadnutého rozsudku. Podľa žalobcov však následne prvostupňový súd uskutočnil prekvapivý\nodklon nielen od svojho odvolacím súdom nespochybneného pôvodného právneho názoru o neplatnosti\núverovej zmluvy, ako aj od vyššie uvedenej ustálenej judikatúry (+ NSSR a NSČR), a to v bodoch 16\na 17 napadnutého rozsudku.\n12. Žalobcovia považujú rozhodnutie prvostupňového súdu za zmätočné, namietajú, že prvostupňový\nsúd od nich nemohol požadovať unesenie dôkazného bremena o „najvyššej prípustnej výške úrokov\nustanovenej zákonom alebo na základe zákona.“, keďže z dikcie\n§ 502 ods. 1 ObZ by išlo o dokazovanie právneho predpisu (výška ustanovená zákonom/na základe\nzákona), čo sa podľa § 186 ods. 1 C.s.p. nielen nedokazuje, keď už len podľa zásady iura novit curia je\núlohou súdu túto zákonom danú výšku poznať. Žalobcovia ďalej namietajú, že ak by aj vyššie uvedený\nzákonný/procesný stav hypoteticky neplatil, tak nakoľko argumentácia § 502 ObZ bola výhradným\n\nobsahom obrannej argumentácie žalovaného, tak potom už len podľa čl. 8 C.s.p. povinným na unesenie\ndôkazného bremena k § 502 ObZ bol výhradne len žalovaný a nie žalobcovia. Poukazujú na to, že náš\nprávny poriadok neupravuje žiadnu „najvyššiu prípustnú výšku úrokov“, prvostupňový súd teda nemohol\ntouto skutočnosťou akokoľvek argumentovať a založiť na nej svoj napadnutý rozsudok. Dôkazom vyššie\nuvedeného je aj ďalšia skutočnosť zmätočnosti napadnutého rozsudku, že ak sa prvostupňový súd chcel\nv napadnutom rozsudku odvolávať na „najvyššiu prípustnú výšku úrokov ustanovenú zákonom alebo na\nzáklade zákona“, ako vôbec právnej hypotézy pre aplikácie poslednej vety § 502 ods. 1 ObZ, tak potom\ntúto ním domáhanú výšku mal v napadnutom rozsudku aj vyčísliť, aby sa tak dalo spätne preskúmať,\nči posledná veta § 502 ods. 1 ObZ bola vôbec správne aplikovaná. Nakoľko však prvostupňový súd\nžiadnu „najvyššiu prípustnú výšku úrokov ustanovenú zákonom alebo na základe zákona“ v napadnutom\nrozsudku ani nevyčíslil, tak napadnutý rozsudok zaťažil aj vadou nepreskúmateľnej arbitrárnosti. S\nvyššie uvedeným je tak spojená ďalšia vada zmätočnosti, že ak by aj „zákonom/na základe zákona“\nbola ustanovená najvyššia prípustná výška úrokov, tak potom podľa právnej dispozície poslednej vety\n§ 502 ods. 1 ObZ mal prvostupňový súd priznať žalovanému len úroky „v najvyššie prípustnej výške“\na rozdiel ako bezdôvodné obohatenia priznať žalobcom, čo tiež nespravil. Keďže v našom právnom\nporiadku nemáme žiadne zákonné ustanovenia o najvyššej prípustnej miere úrokov, tak ich prípustnosť\nsa potom posudzuje vo všeobecnej rovine dobrých mravov (§ 39 OZ v spojení s § 1 ods. 2 ObZ) a v rovine\npoctivého obchodného styku (§ 265 ObZ), čím pre ich obmedzenia treba podľa čl. 2 C.s.p. vychádzať z\nustálenej judikatúry, ktorá tento limit ohraničuje na cca 4-násobok priemernej úrokovej miery. V odvolaní\nžalobcovia citovali a poukázali na niektoré rozhodnutia NS SR, NS ČR, ako i rozhodnutia KS v Bratislave.\nTým, že prvostupňový súd prekvapivo určil, že zmluvná konštrukcia aj úrok v tejto veci sú údajne\nzákonné, tak napadnutý rozsudok zaťažil aj simultánnou vadou nesprávneho právneho posúdenia veci,\nkeď správny bol jeho pôvodný právny názor z 13.12.2019, uvedený vyššie. Je právne nelogické tvrdenie\nprvostupňového súdu, že údajne „nemohol bez ďalšieho prevziať do svojho rozhodnutia žalobcami\npredložené rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktoré boli vydané v zmenkových veciach“, ktoré je\ntak aj v rozpore s § 220 ods. 3 C.s.p. Obdobné platí aj pre rozsudok NS SR, ktorý aj keď bol vydaný v\nobčianskej a nie v obchodnej veci, tak jeho kvalitatívna požiadavka o súlade úrokov s dobrými mravmi je\npodľa § 1 ods. 2 ObZ plne aplikovateľná aj vo vzťahu k úverovým zmluvám podľa obchodného zákona\ntak, ako to nakoniec vyplýva aj z vyššie uvedenej právnej teórie a ostatnej súdnej praxe, kde jednorazový\núrok 231% nemôže byť za žiadnych okolností posúdený za súladný s dobrými mravmi, rovnako ako\nním nemôže byť posúdený ani substitučný úrok 57,8% ročne. Obzvlášť ak všetky tieto rozsudky sú aj v\nsúlade aj s praxou NS ČR postavenou na tom istom hmotnoprávnom základe.\n13. Žalobcovia v odvolaní ďalej uviedli, že neplatnosť daného úverového vzťahu odvodzovali nie len\nod porušenia dobrých mravov, ale aj od neurčitosti zmluvy ako takej, s ktorou sa prvostupňový súd\nvôbec nevysporiadal, zaťažujúc tak napadnutý rozsudok aj ďalšou vadou arbitrárnosti podľa § 365 ods.\n1 písm. d) CSP pre porušenie čl. 6 Dohovoru a § 220 ods. 2 CSP. Na jednej strane totiž zmluva hovorí\no poskytnutom úvere 13.248,- € (1.1) s úrokom 9.248,- € (4.1), čo spolu dáva 22.496 €, avšak podľa\nbodu 2.1 a splátkového kalendára sa mala žalobcovi vrátiť len suma 13.248,- € bez úroku. T.j. zatiaľ\nčo podľa bodu 2.1 zmluvy a splátkového kalendára žiaden úrok dohodnutý nebol, tak podľa bodu 4.1\nzmluvy úrok dohodnutý bol, už len čo sa tak podľa § 39 OZ nedá označiť za žiadnu určitú dohodu o úroku.\nCelá žalobcova úverová konštrukcia vykazuje také úmyselné vady a nepoctivé postupy/konštrukcie, čím\nz nej v žalovaného prospech nemožno vyčleniť len dohodu o úrokoch, ale ju ako celok treba označiť\nza neplatnú (viď. aj vyúčtované neplatné zmluvné pokuty - 240% porušenej povinnosti, šikanózna\nrozhodcovská žaloba na dvornom rozhodcovskom súde žalovaného, ktoré síce sami o sebe síce zmluvu\nsamotnú nezneplatňujú, ale súhrnne dokazujú nepoctivý charakter celej tu aplikovanej žalovaného\nzmluvnej konštrukcie). Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvej inštancie zmenil\na žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania.\n14. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), prejednal vec v zmysle ustanovenia § 379\na § 380 ods. 1 C.s.p. v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania,\npričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený\nna úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu\na odvolaním dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť.\n15. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n\n16. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n17. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko na základe\nvykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov\nvychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi za preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený\nskutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné\notázky, pričom sa zároveň vysporiadal s podstatnou argumentáciou sporových strán. Na zdôraznenie\nsprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd ďalej uvádza, že z obsahu spisu odvolaciemu\nsúdu vyplýva že žalobcovia v 1. a 2. rade sa od žalovanej strany sporu domáhali zaplatenia žalovanej\nistiny 2.348,- Eur titulom bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v žalobcami v 1. a 2. rade preplatenej\nistiny úveru o predmetnú sumu. Vznik predmetného nároku žalobcovia v 1. a 2. rade odvodzovali od\nskutočnosti, že na základe ich spoločnej žiadosti zo dňa 20.10.2014 došlo následne k uzavretiu zmluvy o\nrevolvingovom úvere č. 203968-52082, prostredníctvom ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcom\nv 1. a 2. rade úver v sume 13.248,- Eur, pričom z neho reálne poskytol žalobcom v 1. a 2. rade len\nsumu 4.000,- Eur, ktorú mali žalobcovia v 1. a 2. rade povinnosť uhradiť v 48 splátkach po 276,- Eur.\nS poukazom na uvedené tak za možnosť ekonomického využitia sumy 4.000,- Eur mali žalobcovia\nv 1. a 2. rade uhradiť žalovanému úroky v sume 9.248,- Eur, pričom sumu 4.000,- Eur uhradením\n23 splátok (každej po 276,- Eur) preplatili o žalobou uplatňovanú istinu 2.348,- Eur. Žalobcovia v 1.\na 2. rade majú za to, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere má spotrebiteľský charakter, čo\nnásledne rozporoval v priebehu konania žalovaný. Súd prvej inštancie vo svojom prvom rozhodnutí\nkonštatoval, že takto v zmluve formálne vyjadrená vôľa sa následne neprejavila v jej reálnom výkone,\nnakoľko žalovaný zmluvne dohodnuté plnenie rozporne so zmluvou samotnou poskytol žalobcovi v 2.\nrade a nie žalobcovi v 1. rade. Vzhľadom na uvedené tak v zmluve žalobca v 1. rade definovaný ako\nhlavný dlžník v pozícii podnikateľa predstavuje snahu žalovaného o obchádzanie zákona a formálne\nodňatie zákonom privilegovaného postavenia žalobcu v 2. rade ako spotrebiteľa a súd prvej inštancie\nvyslovil, že predmetná zmluva je - navyše, aj s poukazom na výšku odplaty za úver v rozsahu 69,80%\nvybočujúcej z rámca akéhokoľvek úverovania akceptovateľného z hľadiska dobrých mravov, podľa §\n39 OZ absolútne neplatná. Odvolací súd na základe odvolania žalovaného preskúmal prvé napadnuté\nrozhodnutie prvostupňového súdu a toto zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie s tým, že záver prijatý súdom\nprvej inštancie považoval za nesprávny, nakoľko sa súd prvej inštancie nevysporiadal predovšetkým\ns otázkou aktívnej vecnej legitimácie, teda otázkou, či obom žalobcom svedčí právo nimi uplatňované\nžalobou. V prípade, ak súd prvej inštancie v predmetnej sporovej veci vyvodil záver o absolútnej\nneplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, titulom rozporu formálneho zmluvného vyjadrenia vôle a jej\nreálneho výkonu, ktorý vyhodnotil ako obchádzanie zákona a formálne odňatie zákonom privilegovaného\npostavenia žalobcu v 2. rade (ktorého zadefinoval ako spotrebiteľa bez toho, aby sa v konaní zaoberal\nsamotným charakterom predmetného zmluvného vzťahu sporových strán), nie je jeho právne posúdenie\nsprávne a jedná sa o právny záver prijatý predčasne. Nakoľko sa súd prvej inštancie v prvom rozhodnutí\nnezaoberal podmienkami pre definovanie sporu ako spotrebiteľského, alebo sporu obchodnoprávneho,\ns čím bezprostredne súvisí aj ustálenie otázky aktívnej legitimácie oboch žalujúcich subjektov, bola mu\nuložená povinnosť sa v ďalšom konaní s uvedenými skutočnosťami dostatočným spôsobom vysporiadať.\nV nadväznosti na takto súdom prvej inštancie prijatý záver bolo jeho úlohou samotné posúdenie\nnároku uplatneného žalobou vyplývajúceho z predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere s poukazom\nna zmluvné dojednania týkajúce sa odmeny za poskytnutie úveru a výšky úrokov.\n18. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu, keď sa\nnajprv zameral na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne 2/ a vyhodnotil jej postavenie ako\núverového dlžníka, keďže v texte úverovej zmluvy je žalobkyňa 2/ označená ako spoludlžník. Poukázal\nna to, že aj v žiadosti o poskytnutie úveru z\n20. októbra 2014 je žalobkyňa 2/ označená ako spolužiadateľ úveru so žiadateľom, ktorým bol žalobca 1/.\nJe tak zrejmé, že žalobkyňa 2/ pri uzatváraní zmluvného záväzku mienila vystupovať v zmluvnom vzťahu\nako úverový (spolu)dlžník a nielen subjekt, ktorý má záväzok žalobcu 1/ voči žalovanému zabezpečovať.\nOdvolací súd má zhodne so súdom prvého stupňa za to, že pojem „spoludlžník“ použitý žalovaným\nv úverovej zmluve je potrebné vykladať (s poukazom na § 533 ObZ a § 266 ods. 4 ObZ) tak, že sa\njedná o dlžníka spoločne s iným dlžníkom. Preto súd konštatuje, že žalobkyňa 2/ je úverová dlžníčka\nrovnako, ako je úverovým dlžníkom žalobca 1/. K argumentácii žalobcov 1/ a 2/ o spotrebiteľskej povahe\n\nzmluvného vzťahu uzatvoreného medzi nimi a žalovaným odvolací súd je názoru aj s poukazom na už\ncitované rozhodnutia Súdneho dvora ako i Najvyššieho súdu SR, že žalobkyňa 2/ ako fyzická osoba má\núzke väzby vo vzťahu k obchodnej spoločnosti ako jej konateľka a spoločníčka a preto ju nie je možné\npovažovať za spotrebiteľa. Tvrdenie teda, že v záväzkovom vzťahu so žalovaným vystupovala žalovaná\n2/ ako spotrebiteľka odvolací súd označil za nedôvodné aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora E\nC-348/14, ktoré sa venovalo postaveniu spoludlžníka ako spotrebiteľa a skonštatoval, že článok 1 ods.\n2 písm. a/ smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov a iných právnych\npredpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, zmenenej a\ndoplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998, a článok 2 písm.\nb/ smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, že\ntieto sa majú vykladať v tom zmysle, že pod pojmom „spotrebiteľ“ v zmysle týchto ustanovení sa rozumie\nfyzická osoba, ktorá je v postavení spoludlžníka, na základe zmluvy uzatvorenej s predajcom alebo\ndodávateľom, pokiaľ nemožno cieľ jej konania považovať za odlišný od jej podnikania alebo výkonu\npovolania. V danom prípade žalobca v 2. rade vystupuje ako konateľ žalobcu v 1. rade, pričom z dohody\no pristúpení k záväzku nevyplýva, že by cieľ takéhoto konania bol odlišný od výkonu jeho povolania\nako štatutárneho orgánu. Žalobca v 2. rade ako konateľ obchodnej spoločnosti dlžníka bol s dlžníkom\núzko prepojený a pristúpením k záväzku poskytol v podstate dlžníkovi zabezpečenie, ale nie na účel pre\nsvojej súkromnej spotreby, ale s cieľom umožniť žalobcovi v 1. rade vykonať jeho podnikateľskú činnosť.\n19. Vzhľadom na uvedené odvolacia námietka, že sa prvostupňový súd prekvapivo odklonil od\npôvodného právneho názoru neobstojí, nakoľko práve z dôvodu nevysporiadania sa so zásadnou\notázkou postavenia žalovaných prijal v pôvodnom rozhodnutí súd prvej inštancie nesprávny, resp.\npredčasný záver. V preskúmavanom rozhodnutí sa prvostupňový súd riadne a podrobne s uvedenou\notázkou zaoberal a svoje závery aj riadne odôvodnil.\n20. K ďalším odvolacím námietkam ohľadne zmätočnosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia\nodvolací súd uvádza, že výsledky vykonaného dokazovania prvoinštančný súd správne vyhodnotil a\nna ich základe správne právne odôvodnil svoje rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.\nRozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľné, odôvodnené a logicky konzistentné.\nNavyše, podľa už konštantnej judikatúry, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nsporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných\nsporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu pripomienku\nsporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby došlo k reakcii na podstatné a relevantné\nargumenty sporových strán (k tomu viď napr. rozhodnutia ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 251/04, II. ÚS 209/04\nalebo II. ÚS 200/09), čo v danom prípade meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie splnené\nbolo. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami,\nv odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,\nstanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na\nzistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery.\n21. Vzťah strán sporu je obchodnoprávny a zmluvné strany zmluvu o revolvingovom úvere uzavreli podľa\n§ 497 a nasl. ObZ. Pre obchodnoprávne vzťahy platí princíp zmluvnej voľnosti. Ustanovenia Obchodného\nzákonníka o záväzkových vzťahoch majú dispozitívnu povahu a účastníci zmluvného vzťahu sa od\nnich môžu odchýliť, pokiaľ z § 263 ObZ nevyplýva opak. Záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi úroky je v\nzmysle základného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere.\nZ uvedenej podstaty inštitútu úrokov z úveru a účelu úverovej zmluvy vyplýva, že tieto sú neoddeliteľne\nspojené s istinou v tom zmysle, že ak dlžník užíva istinu, platí úroky z tejto istiny. Medzi stranami\nnebolo sporné, že zmluvná odmena v posudzovanej veci predstavuje úroky za poskytnutie úveru, nie\nodplatu za rezerváciu peňazí (ktorú upravuje kogentné ustanovenie § 499 Obchodného zákonníka).\nPrávna úprava nezakotvuje maximálnu výšku úrokov z úveru, táto je limitovaná iba zásadami poctivého\nobchodného styku a dobrých mravov. Z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že\nod doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške,\ninak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto\nurčené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla\ndlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na\nzáklade zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Prípadná neplatnosť dohody\no výške úrokov z úveru teda nespôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, ale nastupujú právne\n\ndôsledky predpokladané v § 502 ods. 1 veta tretia Obchodného zákonníka, t. j. dlžník povinný platiť\núroky v najvyššie prípustnej výške. Právna úprava tak zvýrazňuje obsahovú oddeliteľnosť časti úverovej\nzmluvy týkajúcej sa výšky úrokov z úveru od ostatného obsahu zmluvy.\n22. Odvolací súd zdôrazňuje, že neplatnosť právneho úkonu môže byť úplná alebo čiastočná. V prípade,\nak sa dôvod neplatnosti týka len časti právneho úkonu, je neplatná len táto jeho časť (§ 41 Občianskeho\nzákonníka). Podmienkou je iba to, že po oddelení neplatnej časti musí zvyšok právneho úkonu sám\no sebe právne obstáť a zostať tak v platnosti. Ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka o čiastočnej\nneplatnosti je aplikovateľné v prípade všetkých právnych úkonov, z hľadiska posudzovania platnosti/\nneplatnosti zmluvy o úvere ako celku je teda rozhodujúce skúmať, či sa dôvod neplatnosti právneho\núkonu týka celého právneho úkonu alebo len jeho časti a či táto časť je oddeliteľná a spôsobilá na\nsamostatnú existenciu.\n23. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, jedným zo základných princípov výkladu\nzmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k\nneplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie\nzmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia\nzmluvy (sp. zn. I. ÚS 625/03). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax,\nkeď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy\npred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi\nprávneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Primát\nautonómie vôle zmluvných strán je primárnym dôvodom preferencie čiastočnej neplatnosti zmluvy.\n24. Súd prvej inštancie správne uviedol, že výška úroku dojednaná v zmluve o úvere z 22. októbra 2014\nje neprimerane vysoká, avšak ani neprimerane vysoko dojednaný úrok v úverovej zmluve nespôsobuje\nneplatnosť úverovej zmluvy, a ani neplatnosť dojednania o úrokoch. Súd považuje za nevyhnutné\nuviesť, že ak sú úroky v úverovej zmluve dohodnuté v neprimerane vysokej výške, použije sa namiesto\nzmluvného dojednania obsiahnutého v úverovej zmluve pravidlo obsiahnuté v dispozitívnom zákonnom\nustanovení § 502 ods. 1 posledná veta Obchodného zákonníka, a to, že dlžník je povinný platiť\nveriteľovi úroky v najvyššie prípustnej výške. Súd má za to, že len suma prevyšujúca úroky v najvyššie\nprípustnej výške uhradená dlžníkom veriteľovi by mohla byť považovaná za bezdôvodné obohatenie\nzískané plnením bez právneho dôvodu, to znamená, nejednalo by sa o bezdôvodné obohatenie získané\nz neplatného právneho úkonu, čo bolo predmetom rozhodovaného sporu na základe dispozitívneho\núkonu (žaloby) žalobcov 1/ a 2/ a nimi vymedzenými rozhodujúcimi skutočnosťami. V nadväznosti\nna vyššie uvedený právny záver o tom, že úroky v neprípustne vysokej miere dojednané v úverovej\nzmluve nespôsobujú neplatnosť úverovej zmluvy alebo jej časti, ale bolo by možné uvažovať nanajvýš\no bezdôvodnom obohatení veriteľa, ak by dlžníci uhradili veriteľovi úroky vo vyššej než prípustnej\nmiere, ktorý súd uviedol na pojednávaní uskutočnenom dňa 28. apríla 2022, pričom súd poukazuje, že\nžalobcovia naň nereflektovali, ale zotrvali výlučne na svojom pôvodnom tvrdení o absolútnej neplatnosti\núverovej zmluvy. Ak by žalovaný získal bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu\nod žalobcov (v dôsledku uhradenia nielen istiny, ale aj úrokov nad rámec ich najvyššej prípustnej miery),\nbremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v spore zaťažovalo žalobcov, ktorí sa však obmedzili výlučne\nna svoje tvrdenie o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy.\n25. Žalobcovia tak dôkazné bremeno ohľadom možného bezdôvodného obohatenia v spore neuniesli,\nnetvrdili, aká je maximálna prípustná výška úrokov v súlade s ustanovením § 502 ods. 1 Obchodného\nzákonníka, ale len predložili priemernú výšku úrokov. Súd nemôže nahrádzať úkony strán sporu,\nosobitne v prípade, ak sú strany sporu (v danom prípade predovšetkým žalobcovia) kvalifikovane\nzastúpení advokátom. Ak by tak súd postupoval a pri svojom rozhodovaní nahradil úkony pasívnych\nžalobcov, porušil by v neprospech žalovaného princíp rovnosti zbraní, ktorý je jedným zo základných\nprincípov obsiahnutých v ústavou garantovanom práve na súdnu ochranu. Keďže civilné sporové\nkonanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný\njej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim\nkorelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena, potom z predmetnej zásady následne\nvyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti\nzodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného\nzároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky\nstavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (bližšie viď\n\nnález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020). V danom prípade je takýmto stavom práve to, že\nbolo povinnosťou žalobcov preukázať výšku možného bezdôvodného obohatenia, z ktorej vyvodzujú\nžalobou uplatnený nárok (bližšie viď rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo/192/2004, citovaný v uznesení ÚS\nSR, č.k. III. ÚS 473/2014-14 zo dňa 01.08.2017).\n26. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní relevantným spôsobom\nnespochybnili ani nevyvrátili závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené\nskutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne a z\ntoho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu\nprvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.\n27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení\ns § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 C.s.p., tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.\n28. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá C.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii.\nAk bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v\nrozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "25Cb/191/2016", "guid": "e5e8e068-83de-4ed7-8fcb-1a86453a6b1f:55144644-20b7-49a3-878a-9a4a48a972c7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:38455d0e-0120-482d-9483-058f8f771da3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.24.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 552, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.24.2019.1"}, {"guid": "ussr:b0440430-c7a6-4a24-ba8a-934ffdcba7cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 473/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 473/2014 z 6. 8. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-08-06", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b0440430-c7a6-4a24-ba8a-934ffdcba7cc"}, {"guid": "ussr:b66be32f-3c33-4d4f-a222-d927d4c6e29e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 127, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b66be32f-3c33-4d4f-a222-d927d4c6e29e"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 242/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 209/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 316, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47"}, {"guid": "cd0a7ef9-4bf6-4500-bf5e-6dd53a3123a1:92bbb4e5-a0db-4fac-afbf-c31a27b38838", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1513226959.1", "spisova_znacka": "1CoZm/14/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1CoZm/14/2015 z 2. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-03-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1513226959.1"}, {"guid": "f3795752-3dc4-4ed8-9deb-f394fa30769c:960cc304-ae3c-4546-9aa3-0c614b7d9c26", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1513233196.2", "spisova_znacka": "1CoZm/55/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1CoZm/55/2014 z 17. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1513233196.2"}, {"guid": "e5e8e068-83de-4ed7-8fcb-1a86453a6b1f:55144644-20b7-49a3-878a-9a4a48a972c7", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Cb/191/2016", "nazov": "Platobný rozkaz Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 25Cb/191/2016 z 22. 6. 2016", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2016-06-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e5e8e068-83de-4ed7-8fcb-1a86453a6b1f:55144644-20b7-49a3-878a-9a4a48a972c7"}], "citovane_v": [{"guid": "ee5b0dc5-815e-41be-9070-ac0a7714c99f:a7ea1bfd-bb04-41a3-bf98-4aca25cd58b9", "ecli": "ECLI:SK:OSNR:2025:6125251723.3", "spisova_znacka": "19C/32/2025", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 19C/32/2025 z 23. 6. 2025", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2025-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSNR:2025:6125251723.3"}]}