{"guid": "1f26deaf-c487-491a-b288-283f3183b7b8:88a639d4-563d-4bed-b9e2-e2a158fb7c8a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1119210290.1", "spisova_znacka": "16Co/42/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/42/2025 z 28. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. novembra 2025, sp. zn. 16Co/42/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1119210290.1", "identifikacne_cislo": "1119210290", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ivana Štiftová", "sudca_id": 1233, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivana-stiftova-1233", "datum_vydania": "2025-11-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-1.odsek-1", "nazov": "§ 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-2", "nazov": "§ 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/66#paragraf-1", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/88a639d4-563d-4bed-b9e2-e2a158fb7c8a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1119210290.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1119210290.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1119210290.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16Co/42/2025\n1119210290\n28. 11. 2025\nJUDr. Ivana Štiftová\nECLI:SK:KSBA:2025:1119210290.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.\nRomana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: M.J.A. PLUS, s.r.o., Silvánska 29,\nBratislava, IČO: 48 340 383, zastúpeného: SKLEGAL s.r.o., Mostová 2, Bratislava, IČO: 35 973 161,\nproti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava,\nIČO: 00 603 481, o zaplatenie 42.696,03 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku\nMestského súdu Bratislava IV č. k. B1-14C/36/2019-227, zo dňa 25.9.2024, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nII. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na\nnáhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I\ndňa 19.7.2019 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 42.696,03\neura s príslušenstvom, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % p.a. zo sumy 42.696,03 eura a\nnáhradu trov konania, titulom odplaty za vecné bremeno, na tom skutkovom základe, že je výlučným\nvlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva číslo XXXXX vedenom Okresným úradom\nBratislava, katastrálny odbor pre katastrálne územie A., obec: R. - G. Č. A., okres R. B. ako pozemok\nregistra „. evidovaná na katastrálnej mape, parcelné číslo: XXXXX/X, výmera 305 m2, druh pozemku:\nzastavaná plocha a nádvorie (ďalej len pozemok 1), nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č.\nXXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava; katastrálny odbor pre katastrálne územie N., obec: R. G. Č. N., okres R. B. ako pozemok parcela registra „. evidovaný na katastrálnej mape, parcelné číslo\nXXXX/XX, výmera 103 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, pozemok parcela registra „.\nevidovaný na katastrálnej mape, parcelné číslo XXXX/XX, výmera 55 m2, druh pozemku: zastavaná\nplocha a nádvorie, pozemok parcela registra „. evidovaný na katastrálnej mape, parcelné číslo XXXX/XX,\nvýmera 89 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, pozemok parcela registra „. evidovaný na\nkatastrálnej mape, parcelné číslo XXXX/XX, výmera 87 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie\n(ďalej len pozemok 2); nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným\núradom Bratislava, katastrálny odbor pre katastrálne územie N., obec: R. - G. Č. N., okres R. B.\nako pozemok parcela registra „. evidovaný na katastrálnej mape, parcelné číslo XXXX/X, výmera 152\nm2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie (ďalej len pozemok 3); nehnuteľností zapísaných na\nliste vlastníctva číslo XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor pre katastrálne\núzemie N., obec: R. - G. Č. N., okres R. B. ako: pozemok parcela registra „. evidovaný na katastrálnej\nmape, parcelné číslo XXXX/X, výmera 86 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, pozemok\nparcela registra „. evidovaný na katastrálnej mape, parcelné číslo XXXX/XX, výmera 79 m2, druh\npozemku: zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcela registra „. evidovaný na katastrálnej mape,\n\nparcelné číslo XXXX/X, výmera 63 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcela\nregistra „. evidovaný na katastrálnej mape, parcelné číslo XXXX/X, výmera 66 m2, druh pozemku:\nzastavané plochy a nádvoria (ďalej len pozemok 4); nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo\nXXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor pre katastrálne územie N., obec: R. - G.\nČ. N., okres R. B. ako pozemok parcela registra „. evidovaný na katastrálnej mape, parcelné číslo XXXX/\nX, výmera 161 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcela registra „. evidovaný\nna katastrálnej mape, parcelné číslo XXXX/X, výmera 319 m2, druh pozemku: zastavané plochy a\nnádvoria (ďalej len pozemok 5). Žalobca je podielovým spoluvlastníkom v spoluvlastníckom podiele 1/4\nk nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva číslo XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava,\nkatastrálny odbor pre katastrálne územie N., obec: R. - G. Č. N., okres R. B. ako: pozemok parcela\nregistra „. evidovaný na katastrálnej mape, parcelné číslo XXXX/XX, výmera 63 m2, druh pozemku:\nzastavané plochy a nádvoria, pozemok parcela registra „. evidovaný na katastrálnej mape, parcelné číslo\nXXXX/XX, výmera 64 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria (ďalej len pozemok 6), pričom\nvýmera na pozemkoch 6, ktorá prislúcha k spoluvlastníckemu podielu žalobcu je 63,5 m2. Žalobca je\npodielovým spoluvlastníkom v spoluvlastníckom podiele 1 k nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva\nčíslo XXXX vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor pre katastrálne územie E. G.,\nobec: R. - G. Č. E. G., okres: Bratislava I ako pozemok parcela registra „. evidovaný na katastrálnej\nmape, parcelné číslo: XXXX/X, výmera 2.084 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria (ďalej\nlen pozemok 7), pričom výmera na pozemku 7, ktorá prislúcha k spoluvlastníckemu podielu žalobcu\nje 1.042 m2. Pozemok 1, pozemok 2, pozemok 3, pozemok 4, pozemok 5, pozemok 6 a pozemok 7\nspolu len nehnuteľnosti - celková výmera na nehnuteľnostiach, ktorá prislúcha žalobcovi je 2.670,5 m2.\nNa nehnuteľnostiach sú umiestnené inžinierske stavby - miestne komunikácie, ktoré sú vo vlastníctve\nžalovaného.\n2. S účinnosťou od 1.7.2009 bolo na nehnuteľnostiach podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.\no niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli\nz vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, zriadené vecné bremeno v prospech vlastníka\npozemných komunikácií. Vecné bremeno predstavuje nútené dočasné obmedzenie vlastníckeho práva\nžalobcu ako vlastníka nehnuteľností, pričom dočasnosť takéhoto núteného obmedzenia je daná\nustanoveniami § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z.. Vlastníkom pozemných komunikácii umiestnených na\nnehnuteľnostiach je žalovaný. Za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.\npatrí žalobcovi ako vlastníkovi nehnuteľností náhrada za dočasné nútené obmedzenie jeho vlastníckeho\npráva, a to za celé obdobie v ktorom trvá obmedzenie vlastníckeho práva, pričom náhrada za nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva žalobcu vo vzťahu k nehnuteľnostiam má povahu opakovaného plnenia.\nPre účely stanovenia výšky náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam si\ndal vypracovať znalecké posudky podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.. Podľa znaleckého posudku\nč. 103/2014 zo dňa 1.8.2014, ktorý bol vyhotovený B.. C. L., D.. - znalec v odbore stavebníctvo, bola\nobvyklá cena nájmu pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území N. určená vo výške 14,98 eura/\nm2/rok. Celková výška odplaty za pozemky 2, 3, 4, 5 a 6 je spolu vo výške 19.826,03 eura. Podľa\nznaleckého posudku č. 105/2014 zo dňa 1.8.2014, ktorý bol vyhotovený B.. C. L., D.., bola obvyklá\ncena nájmu pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území A. určená vo výške 12,84 eura/m2/\nrok. Celková výška odplaty za pozemok 1 je 3.920 eur. Podľa znaleckého posudku č. 106/2014 zo dňa\n1.8.2014, ktorý bol vyhotovený B.. C. L., D.., bola obvyklá cena nájmu pozemkov nachádzajúcich sa v\nkatastrálnom území Staré Mesto určená vo výške 18,17 eura/m2/rok. Celková výška odplaty za pozemky\n7 je 18.950 eur. Náhrada za dočasné obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam, je v\nzmysle znaleckých posudkov stanovená vo výške celkom 42.696,03 eura.\n3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie po\nvykonaní dokazovania a oboznámení sa s listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu skonštatoval,\nže základné skutkové okolnosti a predložené listinné dôkazy neboli medzi stranami sporné. Spornou\notázkou bola otázka premlčania.\n4. K námietke žalovaného, že v prípade odplaty za zákonné vecné bremeno ide o jednorazovú náhradu\nsplatnú dňom zriadenia vecného bremena, pričom toto právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej\npremlčacej lehote, poukázal súd prvej inštancie na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací\nsúd riešil obdobnú otázku týkajúcu sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena v\nrozsudku z 24.3.2015, sp. zn. 7 Cdo 26/20l4, ako aj v rozsudku zo 14.4.2016, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, ktoré\nrozhodnutie bolo uverejnené aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016\n\npod č. R 73/2016. V tomto rozhodnutí bol vyslovený právny záver, že finančná náhrada za zriadenie\nvecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby,\nktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „.in rem“ vzťahuje sa\nna každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda\njeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná\nnáhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, nemá teda charakter opakovaného\nplnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej\nlehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. S poukazom na vyššie uvedené a ustálenú\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu, dospel súd prvej inštancie k záveru, že finančná náhrada za\nzriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je nepochybne majetkovým právom\nosoby. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, nemá charakter\nopakovaného plnenia. Nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva má iba pôvodný\nvlastník pozemku a v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej\nlehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Ďalšiemu vlastníkovi pozemku už takýto nárok\nnevznikne. Nárok na finančnú náhradu sa s poukazom na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka\npremlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať\nprvý raz, t. j. od 1.7.2009 (účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.) a uplynula dňom 1.7.2012. Žaloba bola\npodaná na súde dňa 19.7.2019, teda po lehote.\n5. Súd prvej inštancie preto námietku premlčania vznesenú žalovaným považoval za dôvodnú s tým, že\nnárok žalobcu bol uplatnený až 19.7.2019, teda po uplynutí premlčacej lehoty dňom 1.7.2012, a preto\nžalobu v zmysle § 1 ods. 1 zákona, § 4 ods. 1, ods. 2, § č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach\npri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a\nvyššie územné celky, čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 100\nods. 1, ods. 2, § 101 Občianskeho zákonníka, zamietol. Žalovaný kvalifikovane namietal premlčanie\nnároku podľa zákona č. 66/2009 Z. z., v dôsledku čoho oslabenému právu žalobcu súd nepriznal súdnu\nochranu. Záverom uviedol, že návrh na začatie konania vedeného na Ústavnom súde týkajúceho sa\nkonania o súlade právnych predpisov zákona č. 66/2009 Z. z. s Ústavou SR bolo vedené pod sp. zn. Rvp\n2900/2022 a tento procesný návrh bol už Ústavným súdom SR rozhodnutý dňa 13.12.2023 a je vedený\npod sp. zn. PL. ÚS 18/2023 s tým, že Ústavným súdom SR bol odmietnutý uznesením Ústavného súdu\nz 13.12.2023, č. k. PL. ÚS 18/2023-17.\n6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. s poukazom\nna úspech žalovaného, avšak žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko z obsahu\nspisu vyplýva, že mu žiadne trovy nevznikli.\n7. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a písm. h) C. s.\np. a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393\nods. 2 C. s. p.) bola námietka, že napadnuté rozhodnutie je výsledkom nesprávneho procesného postupu\nsúdu prvej inštancie, ktorým mu znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že\ndošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, nakoľko súd prvej inštancie sa v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku riadne nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu a ním predkladanými rozhodnutiami\niných súdov vo veci, ktorá je predmetom sporu, a ktoré obsahujú odlišné právne závery, čím bol porušený\nzákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle a porušené právo na vysporiadanie sa so všetkými\nrelevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu; postupom súdu bola porušená zásada rovnosti\nstrán a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n8. Poukázal na to, že v priebehu konania na súde prvej inštancie na podporu dôvodnosti podanej\nžaloby, a to najmä vo vzťahu k charakteru náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena podľa\nzákona č. 66/2009 Z. z. predložil niekoľko súdnych rozhodnutí s obdobným predmetom konania, a to\nkonkrétne nález Ústavného súdu SR zo dňa 16.12.2009, sp. zn. III. ÚS 237/09-33, rozhodnutie Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 28.5.2012, sp. zn. 6Co/154/2012, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo\ndňa 3.12.2012, sp. zn. 6Co/117/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.12.2012, sp. zn.\n6Co/75/2012, rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo sp. zn. 25C/47/2011, rozhodnutie Okresného\nsúdu Banská Bystrica zo dňa 5.3.2014, sp. zn. 8C/98/2009. Prvoinštančný súd sa s argumentáciou\nsúdov, ktorých rozhodnutia predložil na podporu názoru, že v prípade zriadenia vecného bremena podľa\nzákona č. 66/2009 Z. z. nejde o jednorazovú náhradu, ale o opakujúce sa plnenie nijako nevysporiadal\n\na uzavrel, že vzhľadom na účinky námietky premlčania vznesenej žalovaným ďalšími tvrdeniami strán\nv konaní nezaoberal, čím bol porušený princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej\nistoty, pričom poukázal na Článok 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C. s. p. ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR\nzo 17.10.2011, sp. zn. 7 Cdo 42/2010 a nález Ústavného súdu SR zo 4.5.2010, sp. zn. III. ÚS 36/2010 a I.\nÚS 564/2012-48. Vzhľadom na skutočnosť, že prvoinštančný súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal\ns argumentáciou žalobcu vo vzťahu k predloženým rozhodnutiam súdov, ktoré pojednávali o rovnakej,\nprípadne analogickej skutkovej situácii, hoci na ne žalobca opakovane poukazoval, bolo porušené jeho\nprávo na spravodlivý proces zakladajúce vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p..\n9. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a to\njednak a) nesprávnym právnym posúdením charakteru náhrady za zriadenie vecného bremena podľa\nzákona č. 66/2009 Z. z.; ako i b) nesprávnou aplikáciou ustanovení o premlčaní na odplatu za zriadenie\nvecného bremena. Názor žalobcu je podporený množstvom rozhodnutí iných súdov, na ktoré žalobca\nkontinuálne v priebehu celého konania poukazoval a pri zdôvodnení podania žaloby z týchto rozhodnutí\nvychádzal.\n10. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie charakteru náhrady za zriadenie vecného bremena podľa\nzákona č. 66/2009 Z. z., k uzneseniu Ústavného súdu SR zo dňa 3.4.2012, sp. zn. II ÚS 506/2011, ktoré\npredložil žalovaný a ktorým aj súd prvej inštancie odôvodnil svoje tvrdenie o premlčaní pohľadávok,\npovažoval za potrebné uviesť, že toto sa týka náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods.\n5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý sa týka úplne odlišnej\nprávnej situácie, a to predovšetkým s ohľadom na to, že daný zákon nerieši dočasnosť zriadenia vecného\nbremena do času iného usporiadania vzťahov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku tak, ako\nto upravuje zákon č. 66/2009 Z. z.. Uvedené rozhodnutie je preto úplne irelevantné na posudzovanie\nnároku žalobcu. Vecné bremeno sa zriaďuje na dobu určitú a nie na dobu neurčitú. Skutočnosť, či\nsa jedná o vecné bremeno zriadené na dobu určitú alebo neurčitú má vplyv na charakter náhrady\nza zriadenie vecného bremena. Jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena dáva zmysel v\nprípade, ak obmedzenie vlastníckeho práva je trvalého charakteru. Úhradou jednorazovej náhrady v\nprípade vecného bremena na dobu neurčitú sú právne vzťahy vysporiadané. Toto však nie je prípad\nvecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z.. Právne vzťahy podľa zákona č. 66/2009 Z. z. sú\ntotiž vysporiadané až vykonaním pozemkových úprav (viď § 4 ods. 2 zákona). Zákon neustanovuje\npresnú lehotu, do kedy majú byť pozemkové úpravy vykonané. Adekvátnou náhradou za pretrvávajúce\nobmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena je opakovaná, t. j. pretrvávajúca náhrada,\nktorá reflektuje dobu, počas ktorej je vlastnícke právo obmedzené. Vo vzťahu k dočasnosti vecného\nbremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a úhrady opakovanej náhrady považoval za potrebné spomenúť\ndôležitý fakt, a teda, že jediným subjektom oprávneným disponovať dĺžkou doby, počas ktorej je vecné\nbremeno zriadené je žalovaný. Podľa § 3 ods. 1 zákonu č. 66/2009 Z. z. je len vlastník stavby (t.\nj. žalovaný) oprávnený podať žiadosť o začatie konania o nariadení pozemkových úprav. Vlastník\npozemku na ktorom sa nachádzajú stavby vo vlastníctve žalovaného, teda žalobca nie je oprávnený\nvykonať úkony vedúce k vysporiadaniu pozemkov a je tak vystavený svojvôli žalovaného, keďže\nlen on je oprávnený požiadať o nariadenie pozemkových úprav. A teda len žalovaný má dosah na\ndobu, po ktorú bude vecné bremeno zriadené a s tým súvisiacu výšku celkovej náhrady za zriadenie\nvecného bremena. Pokiaľ by bol prípustný výklad o jednorazovom charaktere náhrady za zriadenie\nvecného bremena podľa zákona, išlo by o výrazný nepomer v právach dotknutých strán, nakoľko\nžalovaný by po úhrade jednorazovej náhrady nebol nijako motivovaný vyporiadať vzťahy tak, aby\nnedochádzalo k neoprávneným opakovaným, resp. permanentným zásahom do práv vlastníka pozemku\nmu garantovaným tak Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd, Európskym Dohovorom o ochrane\nľudských práv a základných slobôd ako i Občianskym zákonníkom. V ideálnom prípade mal žalovaný\nbez zbytočného odkladu po nadobudnutí účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. pristúpiť k vyporiadaniu\npozemkov, na ktorých sú umiestnené jeho stavby. Ak by sa tak stalo a žalovaný by nezanedbával svoje\npovinnosti, vlastnícke vzťahy k pozemkom by boli už vyporiadané v niekoľkých mesiacoch odo dňa\núčinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., prípadne ešte skôr, ak by sa strany dohodli na uzatvorení zámennej\nzmluvy. To znamená, že ak by sa vychádzalo z predpokladu, že žalovaný je aktívny pri plnení svojich\npovinností, mohol vyporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom už v priebehu niekoľkých mesiacov odo\ndňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a tým predísť zvyšovaniu nákladov na úhradu odplaty za užívanie\ncudzích pozemkov. Žalobca vyzval žalovaného na uzavretie zámennej zmluvy už 9.9.2014; zároveň\nžalovanému uviedol, že má vedomosť o pozemkoch spôsobilých na túto zámenu. Žalovaný sa k výzve na\nuzatvorenie zámennej zmluvy žiadnym spôsobom nevyjadril a poukázal iba na to, že nárok na náhradu\n\nza zriadenie vecného bremena je v celom rozsahu premlčaný. Odhliadnuc od charakteru náhrady\nza zriadenie vecného bremena považoval za potrebné uviesť, že z vyjadrení žalovaného vyplýva, že\nžalovaný nemá a nikdy nemal záujem vzťahy vyporiadať a nastoliť tak stav, ktorý je v súlade s právnym\nporiadkom. Žalobca žalovaného vo výzve zo dňa 9.9.2014 upovedomil o tom, že má vedomosť o\npozemkoch vhodných na zámenu, avšak žalovaný o rokovanie o zámene a o spoločné stretnutie nikdy\nneprejavil čo i len čiastočný záujem. Práve žalovaný tak svojou pasivitou a ignoráciou konal v rozpore\ns dobrými mravmi. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.12.2009,\nsp. zn. III. ÚS 237/09-33. Za účelom preukázania dôvodnosti podaného odvolania opakovane citoval\nz niektorých rozhodnutí, ktoré sú podľa neho v danej veci relevantné (rozhodnutie Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 28.5.2012, sp. zn. 6Co/154/2012, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, zo\ndňa 3.12.2012 sp. zn. 6Co/117/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.12.2012, sp. zn.\n6Co/75/2012), pričom uviedol, že s opakovanou náhradou za zriadenie vecného bremena je spojená\naj zásada proporcionality a nediskriminácie, čo ozrejmil na demonštratívnych prípadoch, z ktorých\nmu vyplynulo, že opakovaná náhrada je tak oveľa viac v súlade s účelom zákona č. 66/2009 Z.\nz. keďže (i) motivuje vlastníkov stavieb na cudzích pozemkov k rýchlemu vyporiadaniu vlastníckeho\npráva osôb, ktorých pozemky boli zastavané stavbami vo vlastníctve obce/VÚC, (ii) pri riadnom plnení\npovinností vlastníkov stavieb je ekonomickejšia ako jednorazová náhrada, (iii) je nediskriminujúca a\nproporcionálna, keďže zabezpečuje spravodlivú náhradu vlastníkom pozemkov do času, kedy sú ich\npozemky vyporiadané, (iv) sankcionuje vlastníkov stavieb ak sú pri vyporiadavaní vlastníckych vzťahov\nk pozemkom nečinní (v opačnom prípade by vlastníci stavieb mohli využívať status quo kedy by vôbec\nnemuseli podať žiadosť o vyporiadanie pozemkov, čo by bolo v priamom rozpore s účelom zákona č.\n66/2009 Z. z. a v končenom dôsledku by sa obohacovali na úkor vlastníkov pozemkov).\n11. Vo vzťahu k nároku neskoršieho vlastníka uplatňovať zaplatenie náhrady za zriadenie vecných\nbremien podľa zákona č. 66/2009 Z. z. v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie tiež uvádza,\nže „Nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva má iba pôvodný vlastník pozemku\na v súdnom konaní ho môže uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť\nod účinnosti tohto zákona.“ Uvedený názor súdu prvej inštancie nemá podklad v žiadnom zákonnom\nustanovení. Vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má charakter vecného bremena in rem,\nteda sa viaže k pozemku a nie k vlastníkovi. Preto, pokiaľ obmedzuje neskoršieho vlastníka, má i tento\nvlastník nárok na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva (s výnimkou náhrady\nza zriadenie vecného bremena za obdobie pred zmenou vlastníka dotknutého pozemku, resp. pokiaľ si\nho predchádzajúci vlastník v zákonom stanovenej lehote neuplatnil už predtým než vlastníctvo pozemku\nzaťaženého takýmto vecným bremenom bolo prevedené/prešlo na nového vlastníka). V tejto súvislosti\npoukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.12.2012, sp. zn. 6Co/75/2012. Uviedol, že\nnežiadať náhradu predchádzajúcimi vlastníkmi neznamená nič iné, ako pasivitu pri zaberaní pozemku\na obdobné prípady v minulosti neboli výnimočné. Nevyžadovanie náhrady zo strany predchádzajúcich\nvlastníkov zaberaných pozemkov nebolo ničím neobvyklým vzhľadom na takmer nulovú reálnu hodnotu\npôdy nemajúcej povahu stavebného pozemku. To isté platí aj za stavu, že sa na zabratom pozemku\nzriadila komunikácia či iná stavba. Táto skutočnosť nemôže ukracovať neskoršieho vlastníka (na ktorého\npozemku je vecné bremeno zriadené, bez ohľadu na to, že si bol alebo nebol vedomý, že takto zaťažený\npozemok nadobúda do svojho vlastníctva) o náhradu, ktorá mu zo strany oprávnenej osoby patrí. Záver\no neexistencii práva žalobcu ako vlastníka pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho\npráva na dobu vopred neurčiteľnú, nie je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listiny\nzákladných práv a slobôd ale ani s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd. Akceptovaním názoru, že ide o jednorazovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho\npráva, ktorá je podľa súdu prvej inštancie v súčasnosti aj premlčaná a navyše žalobcovi ani nepatrí,\nnakoľko predchádzajúci vlastník pozemku túto náhradu od žalovaného nežiadal, spôsobuje značné\noslabenie princípu rovnosti strán, keďže za akceptácie daného stavu je viac než pravdepodobné, že\npokiaľ žalovanému nehrozí žiaden postih za udržiavanie protiprávneho stavu, niet motivácie, aby sa\ntento stav usiloval akýmkoľvek spôsobom vyriešiť a tým sa výrazne poškodia práva vlastníka pozemkov,\nktoré nie je možné plnohodnotne užívať.\n12. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku vznesenej námietky premlčania aj s\nohľadom na jej rozpor s dobrými mravmi, pričom poukázal na nález Ústavného súdu ČR z 15.1.1997,\nsp. zn. II. ÚS 309/95, pričom aj Najvyšší súd ČR pripustil aplikáciu dobrých mravov vo vzťahu k\npremlčaniu vo výnimočných prípadoch. Vyslovil síce, že vznesená námietka premlčania dobrým mravom\nzásadne neodporuje, keďže ide o zákonný inštitút, no na druhej strane, ak by bol výkon práva\n\nnamietať premlčanie len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ\nčo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska\nkonajúceho by bolo bez významu, išlo by síce o výkon práva formálne súladný so zákonom, no išlo\nby o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva (šikanu) na úkor druhého účastníka, t. j. o výkon v\nrozpore s dobrými mravmi. Žalovaný od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. neposkytol pôvodným ani\naktuálnym vlastníkom pozemkov náhradný pozemok postupom na základe zámennej zmluvy (§ 2 ods.\n1 zákona č. 66/2009 Z. z.) a neinicioval konanie o nariadení pozemkových úprav podľa § 3 ods. 1\nzákona č. 66/2009 Z. z. Vyporiadanie podľa predchádzajúcej vety je v dispozícii žalovaného, pričom\nžalobca je odkázaný na aktivitu žalovaného. Vznesenie námietky premlčania považuje za konanie v\nrozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalovaný nepristúpil k úkonom, ktoré prezumuje zákon č. 66/2009\nZ. z., ignoroval výzvu žalobcu na usporiadanie vlastníckych vzťahov k týmto pozemkom, čím spôsobil\nnevysporiadanie nároku zo strany žalobcu, avšak vzniesol námietku premlčania. Následkom uvedeného\nkonania žalovaného je to, že neplatí náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a nepristupuje k\nvyporiadaniu týchto pozemkov, pričom ak by súd nepriznal žalobcovi náhradu za obmedzenie vecného\nbremena, viedlo by to k tolerovaniu nezákonného stavu, kedy by žalovaný vôbec nemusel pristúpiť\nk usporiadaniu pozemkových úprav, keďže by mu z takého konania nevyplývali žiadne negatívne\nkonzekvencie. Žalobcovi nemôže byť na ujmu skutočnosť, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť\nvôbec, príp. že si ju splnil s výrazným oneskorením. Žalobca si teda uplatnil nárok riadne a včas. V\ndôsledku uvedeného mal za to, že prvoinštančný súd nesprávne právne posúdil predmetnú vec tým, že\nvo vzťahu k charakteru náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. nesprávne\ninterpretoval ustanovenie § 4 ods. 1 citovaného zákona ako jednorazové plnenie a tiež tým, že vznesenie\nnámietky premlčania neposúdil ako konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, čím neposúdil\nnároky na plnenie, na ktoré bol žalovaný povinný za obdobie dvoch rokov spätne odo dňa podania žaloby\nza nepremlčané.\n13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje\nza správne, procesné práva žalobcu neboli porušené a odvolanie nie je dôvodné. Vzhľadom na tieto\nskutočnosti a v nadväznosti na jeho písomné a ústne vyjadrenia v priebehu konania žiadal napadnuté\nrozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Ozrejmil kedy ide o naplnenie odvolacieho\ndôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.. Poukázal na to, že na súde prvej inštancie prebiehalo\nmedzi žalobcom a žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom pod sp. zn. 19C/175/2014 súdne\nkonanie o zaplatenie finančnej náhrady za užívanie pozemkov v k. ú. A., k. ú. E. G. a k. ú. N.. Časť\nužívaných pozemkov v konaní z roku 2014 je totožná s pozemkami, ktoré sú v súčasnosti predmetom\nkonania sp. zn. B1-14C/36/2019, prípadne boli medzičasom žalobcom dokúpené, pričom podstata\nich užívania a spôsob ich užívania je totožný s konaním sp. zn. 19C/175/2014. Hlavné mesto užíva\npozemky uvedené v žalobe v tomto konaní na základe zákonného vecného bremena, tak ako to bolo\nuvádzané aj v súdnom konaní sp. zn. 19C/175/2014. Rozsudkom v mene Slovenskej republiky zo dňa\n26.6.2017 Okresný súd Bratislava I žalobu vedenú pod sp. zn. 19C/175/2014 v plnom rozsahu zamietol.\nDôvodom zamietnutia žaloby bolo premlčanie nároku vo forme finančnej náhrady ako majetkového\npráva. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 5Co/159/2018-551, zo dňa 28.9.2021 uvedený\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Krajský súd potvrdil, že prvostupňový súd dospel k správnemu\nzáveru, že i náhrada za právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je\njednorazová. Uvedený záver korešponduje so záverom dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 8 Cdo 17/2019.\nAk judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu\nza obmedzenie vlastníckeho práva podľa bytového zákona vzniklo jednorazovo ex lege tomu, kto bol\nvlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu podľa záverov\ndovolacieho súdu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.,\nak tieto legálne vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenie vlastníckeho\npráva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru, okruh oprávnených subjektov je\nvymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave,\nnemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za zriadenie vecného bremena podľa\nzákona č. 66/2009 Z. z.. Bremeno podľa záverov dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 3 Cdo 47/2014\nvzniká in rem, vzťahuje sa na každého vlastníka, jeho vznik nemožno teda posudzovať samostatne\nv prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku, ide o finančnú náhradu za vznik vecného\nbremena, ktorá nemá charakter opakovaného plnenia. Rozsah vecného bremena je rovnako ako pri\nbremene podľa § 23 ods. 5 bytového zákona určiteľný už od jeho vzniku a ani samotný zákon s náhradou\nako s opakovaným plnením nepočíta. Krajský súd v Bratislave ďalej uviedol, že nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva k zaťaženému pozemku treba chápať za obmedzenie na vopred neurčiteľnú dobu, v\n\nktorom prípade podľa názoru odvolacieho súdu i z toho dôvodu prichádza do úvahy práve jednorazová\nprimeraná náhrada. A to preto, že zákon č. 66/2009 Z. z. ponecháva výlučne na vôli obce, resp. VÚC,\nktoré sú zásadne limitované pri nakladaní s nehnuteľnosťami stanoviskami zastupiteľstiev, či pristúpia k\nrealizácií zámeny pozemkov, resp. k pozemkovým úpravám. Krajský i okresný súd zhodne konštatujú,\nže nárok na jednorazovú primeranú náhradu bolo možné po prvýkrát uplatniť dňom účinnosti zákona,\nteda odo dňa 1.7.2009. Nárok uplatnený v tomto prípade na súde až dňa 30.9.2014 bol potom uplatnený\naž po uplynutí trojročnej všeobecnej premlčacej doby (1.7.2012). Žalovaný teda kvalifikovane namietal\npremlčanie nároku v časti náhrady podľa zákona č. 66/2009 Z. z., v dôsledku čoho oslabenému právu\nžalobcu súd prvej inštancie správne nepriznal súdnu ochranu.\n14. Uvedené súdy boli toho názoru, že právo na náhradu za obmedzenie (trvalé) vlastníckeho práva\nex lege patrí tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.,\nteda ku dňu vzniku legálneho vecného bremena. Za osobu oprávnenú na náhradu nemožno pri vecnom\nbremene in rem považovať každého ďalšieho nového vlastníka, ktorý už vecným bremenom zaťažený\npozemok nadobudol. Uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C/175/2014 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/159/2018 sa stal dňa 25.2.2022 právoplatným.\nI v konaní o zaplatenie vedenom na tunajšom súde medzi totožným žalobcom a žalovaným ako v\ntomto prípade pod sp. zn. B1-7C/ 37/2020 rozhodol prvoinštančný súd rozsudkom zo dňa 4.11.2024\ntak, že podanú žalobu zamietol a to z rovnakých dôvodov ako v tomto konaní - ide o nárok na\njednorazovú odplatu za zriadenie zákonného vecného bremena, pričom tento nárok sa ako majetkové\nprávo premlčuje v zákonom stanovenej lehote.\n15. Poukázal na to, že v konaní predložil, či poukázal na rozsudky krajských súdov SR i Najvyššieho súdu\nSR, ktoré podporujú jeho argumentáciu, a ktoré sú aktuálnejšie ako rozhodnutia predložené žalobcom.\nZároveň by vzhľadom na ostatné rozhodnutia v konaniach medzi rovnakým žalobcom a žalovaným v\nrovnakej veci za iné žalované obdobia (všetky na súde uplatnené až po roku 2014) bolo porušením\nprincípu právnej istoty, ak by v žalobe za iné obdobie v tej istej veci konajúci súd rozhodol opačne. Princíp\npredvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej istoty spomínaný žalobcom teda v tomto konaní\nporušený byť nemohol. Upozornil, že žalobca v bode II svojho odvolania uvádza rozhodnutia okresných\na krajských súdov, ktoré boli vydané v čase, kedy právo na finančnú náhradu vzniknuté na základe\nzákona č. 66/2009 Z. z. ešte premlčané nebolo, takže sa vôbec nevzťahujú na súčasný skutkový stav.\nV tomto konaní teda vzhľadom na vyššie uvedené nemohlo dôjsť ani k stavu spomínanému žalobcom\nv uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17.10.2011, sp. zn. 7 Cdo 42/2010 a žalobca\nby tu mohol byť zaskočený možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby účastníkovi\nbolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich\npreukázanie dôkazy, či zaskočený takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom\npostupe súdu. Žalobcovi v konaní boli zachované všetky jeho procesné práva, mohol a predložil dôkazy\nna podporu svojich tvrdení, bol riadne poučený o svojich právach, súd prvej inštancie vyslovil aj svoj\npredbežný názor vo veci, vysporiadal sa v podstatných veciach s argumentáciou žalobcu, nedošlo k\nporušeniu procesného postupu súdu, ktorý by strane sporu znemožnil uskutočniť jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Preto nie je naplnený dôvod\nna zrušenie napadnutého rozsudku z uvádzaného dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.. Keďže\naktuálne rozhodnutia okresných a krajských súdov v obdobných veciach prekonali žalobcom uvádzané\nrozhodnutia (odlišné oproti tomuto sporu predovšetkým v tom, že boli vydávané v čase, kedy ešte právo\nna odplatu nebolo premlčané), nie je možné na ne v tomto konaní prihliadať. Žalovaným predložené\nrozhodnutia opierajú svoju argumentáciu o rozhodnutia vyšších súdnych autorít ako je Najvyšší súd SR,\nči Ústavný súd SR.\n16. Pokiaľ žalobca opiera podané odvolanie i o § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p., k tomuto uviedol, že v\nprípade zastavania pozemku trvalou stavbou ide o obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku\ntrvalého charakteru, preto zákonodarca upravil vzťah k takto užívaným pozemkom v spomínanom\nzákone č. 66/2009 Z. z. zákonným vecným bremenom a nie napríklad nájmom. Vzhľadom na špecifiká\nprípadov upravených týmto zákonom, keďže ide o riešenie pozostatkov a nedostatkov vzniknutých\npred rokom 1989, tento zákon ani neupravil žiadne povinnosti vlastníka stavby, či lehoty na konečné\nmajetkovoprávne usporiadanie vzťahu k dotknutým pozemkom, napríklad zámenou alebo ich kúpou.\nPreto nemôže dochádzať k zanedbávaniu povinností žalovaného vyplývajúcich z tohto zákona, keďže\ntam žiadne uvedené nie sú. V zmysle ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení\nneskorších predpisov nikto nemôže byť nútený urobiť taký úkon, o ktorý nemá záujem, a v tomto prípade\n\nzákon vlastníkovi stavby neukladá povinnosť uskutočniť zámenu alebo začať pozemkové úpravy. Pre\nupresnenie uviedol, že ani zákon č. 182/1993\nZ. z. explicitne neupravuje, že by ním upravené zákonné vecné bremeno bolo zriadené na dobu\nneurčitú, keďže aj v tomto prípade môže medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku dôjsť\nnapriek trvajúcemu zákonnému vecnému bremenu k inému majetkovoprávnemu usporiadaniu vzťahov\nk užívaným pozemkom, napríklad zámenou alebo ich predajom. To, že zákon o vlastníctve bytov\nexplicitne možnosť zámeny alebo vykonania pozemkových úprav neupravuje neznamená, že nemôže\ndôjsť k zrušeniu zákonného vecného bremena zriadeného zákonom č. 182/1993 Z. z. formou zámeny\npozemkov podľa zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov\nalebo vykonaním pozemkových úprav podľa zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,\nusporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových\nspoločenstvách v znení neskorších predpisov. Argumentácia žalobcu v jeho odvolaní o charaktere\nvecného bremena in rem, a teda že sa viaže k pozemku a nie k jeho vlastníkovi, svedčí práve\nargumentácii žalovaného, že nárok na odplatu má len ten vlastník pozemku, ktorý ním bol v čase\nnadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a nasledujúcich rokoch, kým nedošlo k premlčaniu\nnároku na finančné plnenie. V zmysle argumentácie a tvrdení žalobcu práve prechodom alebo prevodom\nvlastníckeho práva k pozemkom ostalo vecné bremeno zachované a keďže sa viaže k pozemku a nie\njeho vlastníkovi, nemá tento nový vlastník nárok na finančné plnenie. Žalovaným predložené rozhodnutia\nodvolacích súdov potvrdzujú jeho tvrdenia.\n17. Uviedol, že zákon č. 66/2009 Z. z. neupravuje jednoznačne dobu, na ktorú sa priamo týmto zákonom\nzriaďuje vecné bremeno práva stavby, ako dobu určitú. Podľa § 4 ods. 2 uvedeného zákona je vlastník\npozemku pod stavbou povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania\npozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Ako uvádza aj sám žalobca, zákon neustanovuje\npresnú lehotu na vykonanie spomínaných pozemkových úprav. Z uvedeného teda vyplýva, že vecné\nbremeno je zriaďované na dobu neurčitú, keďže zákonodarca neohraničil časovo trvanie uvedeného\nvecného bremena, ani neustanovil povinnosť vlastníka stavby alebo vlastníka pozemku pod ňou na\npodanie návrhu na vykonanie pozemkových úprav. Žalobcom spomínaný § 3 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ. z. bol zrušený ku dňu 1.9.2022, teda v súčasnosti už je platný iný právny stav. Žalobca nie je vystavený\nsvojvôli žalovaného a žalobca má v tomto prípade dosah na svoje práva a povinnosti.\n18. Zdôraznil, že sám žalobca sa rozhodol, že sa stane vlastníkom pozemkov, ktoré boli v čase\nprevodu vlastníckeho práva na žalobcu dlhodobo zastavané komunikáciami vo vlastníctve inej osoby\nako žalobca. Nepomer v právach dotknutých strán možno vnímať aj opačne ako to udáva žalobca, keďže\nžalovaný sa do vzniknutej situácie nedostal vlastnou vinou. Vlastníkom miestnych ciest sa stala obec na\nzáklade zákona, teda na základe vôle zákonodarcu, ktorý schválil i platné znenie zákona č. 66/2009 Z.\nz.. Žalovaný teda nedobrovoľne, na základe rozhodnutia tretej osoby, musí prevziať zodpovednosť za\ntento stav, ktorý sám nespôsobil, naopak žalobca sa vedome, prejavením slobodnej vôle rozhodol a stal\nsa vlastníkom pozemkov zastavaných stavbou vo vlastníctve inej osoby v čase existencie zákonného\nvecného bremena. Prechodom alebo prevodom vlastníckeho práva k pozemkom ostalo vecné bremeno\nzachované a keďže sa viaže k pozemku (in rem) a nie jeho vlastníkovi, nemá tento nový vlastník\npozemku nárok na finančné plnenie z dôvodu jeho premlčania.\n19. Bol názoru, že koná v súlade s platným znením zákona č. 66/2009 Z. z., nespráva sa teda v\nrozpore s dobrými mravmi, pôvodné ani súčasné znenie uvedeného predpisu nezaväzuje žalovaného k\núkonom alebo aktivite v zákonom danej lehote, neukladá povinnosť konať. Riešenie majetkovoprávneho\nusporiadania vzťahu k zastavaným pozemkom formou zámeny nehnuteľností zákon upravuje ako\nmožnosť obce alebo vyššieho územného celku, čiže neexistuje právny nárok na prevod vlastníckeho\npráva k zastavaným nehnuteľnostiam formou zámeny, ktorý by v prípade hlavného mesta SR\nBratislavy musel byť navyše v súlade s platnými právnymi predpismi schválený jeho kompetentnými\norgánmi, predovšetkým mestským zastupiteľstvom. Naopak zákon upravuje povinnosť žalobcu strpieť\nvýkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Právne vzťahy podľa zákona č. 66/2009 Z. z. sú\nvyporiadané už vznikom zákonného vecného bremena. Tento zákon neustanovuje povinnosť obce konať\nani neurčuje lehotu ani na prípadné riešenie stavu alebo iniciovaním pozemkových úprav. Žalovaný\nnezanedbáva svoje povinnosti, ako sa to snaží prezentovať žalobca. Súčasný stav je teda v súlade\ns platným právnym poriadkom. Účelom zákona č. 66/2009 Z. z. bolo majetkovoprávne usporiadanie\nvzťahu k pozemkom pod stavbami špecifikovanými v uvedenom zákone, čo sa zriadením zákonného\nvecného bremena i stalo. K dnešnému dňu neeviduje hlavné mesto od žalobcu zoznam pozemkov\n\nvhodných podľa neho na zámenu pozemkov a ani preukázanie splnenia podmienok stanovených v\nzákone č. 66/2009 Z. z. týkajúcich sa náhradného pozemku - predovšetkým primeranú výmeru, bonitu\na rovnaký druh, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním.\n20. Nález Ústavného súdu SR zo dňa 16.12.2009, sp. zn. III. ÚS 237/09-33 spomínaný žalobcom na\nstrane 6 jeho odvolania i vzhľadom na dátum jeho vydania nerieši skutkový stav ako je v tomto spore\nvychádzajúci z ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z.; zároveň hovorí pri nútenom obmedzení o možnosti\nuvažovať o opakovaných platbách primeranej náhrady, nie je ho teda možné aplikovať na tento súdny\nspor a skutkový stav. Súdy SR vo svojich aktuálnych rozhodnutiach konštatujú, že finančná náhrada\nza zriadenie vecného bremena nemá charakter opakovaného plnenia pre každého ďalšieho vlastníka\npozemku. V tomto prípade žalobca kúpil pozemky už zaťažené vecným bremenom, vstupoval do vzťahu\ncudzej stavby na cudzom pozemku vedome a o existencií komunikácie a zriadení zákonného vecného\nbremena vedel pri nadobúdaní vlastníckeho práva k pozemkom. Uviedol, že opakovane upozorňuje, že\nžalobcom predložené rozhodnutia súdov sú predovšetkým z rokov 2009, 2012 a už nie sú aktuálne,\nsú prekonané novými rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky z aktuálneho obdobia, ktoré žalovaný\npredložil. Rozhodnutia uvedené na strane 7 odvolania zo dňa 22.11.2024 riešia právo na poskytnutie\nnáhrady za vecné bremeno, pričom k uvedenému sa vyjadrujú v konaniach, ktoré prebiehali v čase, kedy\nv súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka ešte nebolo majetkové právo na finančnú náhradu\npremlčané. Nevyjadrujú sa teda k otázke premlčania požadovaného finančného plnenia, ale k existencií\npráva na náhradu. Právo pri premlčaní ostáva zachované, len nie je súdnou cestou vymáhateľné, ak\ndlžník vznesie zákonnú námietku premlčania a v súlade s platnou právnou úpravou tak háji svoje práva.\nI rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.12.2012, sp. zn. 6Co/75/2012 uvedený a citovaný na\nstrane 9 podaného dovolania sa nedá použiť na toto konanie, keďže rieši nie odplatu za zákonné vecné\nbremeno, ale venuje sa inému právnemu inštitútu, a to vydaniu bezdôvodného obohatenia.\n21. Najvyšší súd SR opakovane využíva vo svojich rozhodnutiach analogické použitie ustanovenia §\n23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších\npredpisov na takéto prípady zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Ich aplikovanie\nje legitímne a neodporuje žiadnemu právnemu predpisu. Obmedzenie vlastníckeho práva je založené\nv oboch prípadoch verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s prvkami súkromnoprávnymi.\nObe vecné bremená vznikajú „in rem“, vzťahujú sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez\nohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Okruh oprávnených subjektov je v oboch prípadoch týchto\nzákonných vecných bremien daný druhovo. Z dôvodu zhodnej právnej úpravy oboch zákonných\nvecných bremien sa má aj náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva posudzovať v týchto prípadoch\nrovnako. Možnosť ukončenia zákonného vecného bremena aj v prípade pozemkov pod bytovými\ndomami existuje, nie je právnymi predpismi zakázaná, závisí len na vôli vlastníka stavby a vlastníka\npozemku, ako upravia, či zmenia majetkovoprávne usporiadanie vzťahu k užívanému pozemku. Zákon\no vlastníctve bytov tiež explicitne neupravuje, že zákonné vecné bremeno sa zriaďuje na dobu\nneurčitú a vzniká za náhradu, ani neupravuje formu odplaty za zriadenie vecného bremena - či ide o\njednorazovú odplatu alebo opakovanú. V oboch prípadoch ide o legálne vecné bremená. Obmedzenie\nvlastníckeho práva je založené v oboch prípadoch verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s\nprvkami súkromnoprávnymi. Obe vecné bremená vznikajú „in rem“, vzťahujú sa na každého vlastníka\nzaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Okruh oprávnených subjektov je v\noboch prípadoch týchto zákonných vecných bremien daný druhovo. Z dôvodu zhodnej právnej úpravy\noboch zákonných vecných bremien sa má aj náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva posudzovať\nv týchto prípadoch rovnako. S uvedenou problematikou sa podrobne, okrem rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky 3 Cdo 47/2014 týkajúceho sa náhrady za zákonné vecné bremeno podľa\nzákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, zaoberá aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 8 Cdo 17/2019 ako dovolacieho súdu, ktoré rieši obdobný prípad ako je tento - náhradu\nza zákonné vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. a na ktoré sa odvoláva v napadnutom\nrozhodnutí sp. zn. 5Co/159/2018-551 aj Krajský súd v Bratislave a opiera oň svoje rozhodnutie a\nargumentáciu, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 194/2018. V uznesení najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2 Cdo 194/2018 sa v jeho bodoch 35 a nasl. konštatuje, že otázka „primeranej náhrady\nza nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme pravidelných platieb\npočas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku...“ už bola najvyšším súdom riešená v\nrozsudku z 24.3.2015 sp. zn. 7 Cdo 26/2014 ako aj v rozsudku zo 14.4.2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014 ako\nobdobná „dovolacia otázka“ týkajúca sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena\npodľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. Najvyšší súd v rozhodnutí 2 Cdo 194/2018 uvádza, že\n\n„vyslovený právny názor (v uvedených dvoch rozhodnutiach týkajúcich sa zákona č. 182/1993 Z. z.)\nje plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena\npodľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ. z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam\nvlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne\npribližuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z. Svedčí o tom\nnakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. ...Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva\n(myslí sa zákon č. 66/2009 Z. z.), pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej\nosobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie\nvlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. ... Zriadenie vecného bremena predstavuje\nspôsob ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých\nsa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov\nprešli na obce a VÚC. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a\nzákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery\nvo vlastníckych vzťahoch. ... Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k\nzáveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993\nZ. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto\nzákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ. z.. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace prvky, t. j. ide o obmedzenie\nvlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom\nsúkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra\nnehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou\nnáhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých\nargumentov. ... Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 49/2014 konštatoval, že finančná\nnáhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne\nmajetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno\nvzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny\nvlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka\nzaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, nemá\nteda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ\nzaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatu\npredmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS\n227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej\nnáhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval\nústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (so. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I.\nÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.“\n22. Z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vychádza i spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 8 Cdo 17/2019 z 30.11.2020. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 175/2019,\nktoré žalobca v konaní citoval svedčí argumentácií žalovaného, že odplata za zákonné vecné bremeno\nje jednorazová a premlčuje sa podľa lehôt a zásad upravených v Občianskom zákonníku. Dovolací\nsúd v uznesení sp. zn. 5 Cdo 175/2019 sám upriamuje pozornosť na rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky uvedené v tomto vyjadrení žalovaného. Dovolací súd sa problematikou premlčania\nžalovaného nároku z hľadiska správnosti jej právneho posúdenia nezaoberal, napriek tomu v bode\n37 upriamuje pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 17/2019,\nktoré v odseku 44 vychádzajúc z rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 94/2014 uvádza, že vecné bremeno\nvzniká in rem a jeho vznik nemožno samostatne posudzovať v prípade každého nového vlastníka\nzaťaženého pozemku. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I ÚS 474/2013 vo vzťahu\nk vecnému bremenu zriadenému podľa zákona č. 182/1993 Z. z. konštatoval, že finančná náhrada za\nvznik vecného bremena je jednorazová, tento nárok je len jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého\npozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. S ohľadom na uvedené\npotom treba posudzovať aj určenie počiatku plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Táto\nargumentácia súdu a rozhodnutie súdu svedčí v prospech vyjadrení žalovaného a zamietnutia podanej\nžaloby z dôvodu premlčania nároku na odplatu. Vznesenie námietky premlčania zo strany dlžníka\nje uplatnením jeho vlastného subjektívneho oprávnenia procesnej povahy, pretože nemožno účinne\nvzniesť námietku premlčania inak, ako v súdnom konaní. Z uvedeného dôvodu sa na výkon procesného\npráva subjektu konania pojmovo nemôže vzťahovať ustanovenie hmotného práva. „Procesný úkon“ a\n„právny úkon“ nie sú totožné pojmy, a nemožno ani ich výkon stotožňovať do tej miery, že by sa na\n\nvýkon procesného oprávnenia realizovaného v procesnoprávnych vzťahoch vzťahovala právna úprava\nObčianskeho zákonníka. Nie je preto pojmovo mysliteľné uvažovať v súvislosti so vznesením námietky\npremlčania o rozpore tejto námietky s dobrými mravmi, alebo o tzv. šikanóznom výkone procesného\npráva. Pojmovo tak na procesnoprávne vzťahy nemôže vplývať hmotnoprávna úprava, a to ani v prípade\nuplatnenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Opačné stanovisko traktované judikatúrou českých súdov\nsa v tomto svetle javí ako veľmi sporné. Právo dlžníka na vznesenie námietky premlčania upravujú\nviaceré rozhodnutia, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2268/2004, rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 8/2008, sp. zn. 1Obo19/2008, sp. zn. 5 M Cdo 13/2010, sp.\nzn. 5 Cdo 34/2011. Vznesenie námietky premlčania je zákonným procesným právom žalovaného, ktoré\nnemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, je legitímnym prostriedkom procesnej obrany žalovaného.\nSúd prvej inštancie tak v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje vzhľadom na platnú právnu\núpravu a ustálenú judikatúru súdov, predovšetkým Najvyššieho súdu SR, že došlo vzhľadom na plynutie\nčasu a uplatnenú námietku premlčania žalovaného k oslabeniu práva žalobcu a nie neexistencií práva\nžalobcu. Žalobcom uplatňované dôvody odvolania, nie sú podložené relevantnými argumentmi, ktoré by\nboli spôsobilé spochybniť právne závery, na ktorých založil prvostupňový súd svoje rozhodnutia.\n23. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojom odvolaní a pridržal sa tam uvedenej argumentácie.\nNad rámec uvedeného považoval za potrebné uviesť a zdôrazniť, že sa nestotožňuje so žalovaným, že\nkonajúci súd má povinnosť vždy prihliadnuť na námietku premlčania a nemá možnosť podľa platného\nprávneho stavu takú námietku odpustiť a že súd nemôže premlčané právo priznať, lebo vznesením\nnámietky premlčania dlžníkom došlo k zániku nároku a nárok je tým nevynútiteľný. Trval na tom, že\nprejednávaný prípad je špecifický a tak naň treba aj nazerať. Uviedol, že vo svojom odvolaní poukázal\nna niekoľko rozhodnutí všeobecných súdov, z ktorých táto skutočnosť jasne vyplýva. Nie je preto možné\na priori bez ďalšieho skúmania prijať všeobecnú argumentáciu žalovaného o premlčaní. Prvoinštančný\nsúd bol povinný skúmať, či sú skutočne premlčané všetky nároky žalobcu. Ten vo svojom odvolaní jasne\nuviedol, že je potrebné dôsledne rozlišovať medzi úpravou podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a 513/2009\nZ. z., čo však prvoinštančný súd neurobil. Zákon č. 66/2009 Z. z. nikde vo svojich ustanoveniach\nnespomína, že by sa vecné bremeno zriaďovalo za jednorazovú odplatu. Pokiaľ si prvoinštančný\nsúd osvojil takúto argumentáciu žalovaného, považuje žalobca takýto postup za svojvoľný reštriktívny\nvýklad zákona, ktorý z neho nijakým spôsobom nevyplýva. Navyše, ani Občiansky zákonník nevylučuje\nzriadenie vecného bremena za opakujúcu sa odplatu, preto nerozumie, prečo by to v danom prípade\nmalo byť vylúčené.\n24. Poukázal na to, že v zmysle nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 148/06 zo dňa 12.4.2007: „Ak pri\nuplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem,\nje potrebné, aby bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú realizáciu Ústavou Slovenskej\nrepubliky garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.“ Je pritom nepochybné, že minimálne\nzákon č. 66/2009\nZ. z. nemožno považovať za jednoznačný, čo sa týka odplaty za zriadenie vecného bremena a z\njeho ustanovení nijakým spôsobom nevyplýva, že táto by bola jednorazová. V súvislosti s výkladom\na aplikáciou právnych noriem poukazuje žalobca tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 1.7.2010 sp. zn. 8 Sžp 1/2010 (R 102/2011), podľa ktorého „nejasné a neurčité právne\nnormy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu\nprávnej normy“, pričom uvedené spája s požiadavkou uplatňovania princípu právneho štátu, s ktorým sú\nspojené požiadavky všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu\nprávnych noriem. Prvoinštančný súd však relevantné ustanovenia vykladal v priamom rozpore s týmito\nrozhodnutiami, v dôsledku čoho považuje žalobca jeho výklad za nezákonný a protiústavný.\n25. Opätovne poukázal na povinnosť súdu spravodlivo sa vysporiadať s tvrdeniami a argumentáciou\noboch strán a rozhodnúť na ich základe. Počas celého konania sústavne poukazoval na výnimočnosť\nsituácie v prejednávanej veci a v súlade so zásadou legitímneho očakávania predložil prvoinštančnému\nsúdu niekoľko rozhodnutí, ktoré všeobecné súdy prijali v obdobných prípadoch. Mal za to, že\nvýnimočnosť situácie spočíva v tom, že on nie je oprávnený vykonať úkony vedúce k vysporiadaniu\npozemkov a je tak vystavený svojvôli žalovaného, keďže len on je oprávnený požiadať o nariadenie\npozemkových úprav, ako vyplýva z § 8i ods. 1 zákonu č. 330/1991 Z. z. o pozemkových úpravách,\nusporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových\nspoločenstvách. Žalovaný napriek niekoľkým výzvam odmietol pristúpiť k vysporiadaniu pozemkov a\nvzhľadom na uvedené sa domnieva, že konal v rozpore s dobrými mravmi a účelovo, aby sa vyhol\n\npovinnosti uhradiť žalobcovi jeho nároky na kompenzáciu za obmedzenie jeho vlastníckych práv,\nnakoľko výklad zákona je zjavne nejednoznačný, čo sa žalovaný teraz snaží využiť vo svoj prospech.\n26. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1\nC. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o\nprípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods.\n1 C. s. p., § 219 ods. 3 C. s. p.), nakoľko je vo výroku vecne správny. Rozsudok verejne vyhlásil dňa\n28.11.2025.\n27. Podľa § 4 ods. 1 veta prvá zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom\nusporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“),\nak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné\nprávo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti\ntohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom\nje držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide\no stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo\nvyšší územný celok.\n28. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom\núzemí.\n29. Predmetom sporu bolo posúdenie nároku žalobcu na zaplatenie 42.966,03 eura titulom náhrady za\nvecné bremeno ako opakovaného plnenia, za obdobie jedného roka, za špecifikované nehnuteľnosti pozemky, na ktorých sú umiestnené inžinierske stavby - miestne komunikácie, vo vlastníctve žalovaného\ns tým, že nárok na náhradu za vecné bremeno mal žalobcovi vzniknúť k 19.7.2017.\n30. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,\nkonštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové\na právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so\nskutočnosťami relevantnými pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby.\n31. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v\nodôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú\nargumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k\nzamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné\nna zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie\nrelevantnosti procesnej obrany žalovaného. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade\ns § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe\nvyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku, ktorého sa domáhal\ntitulom opakovanej náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/209 Z. z..\n32. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval\nžalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade\nzjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého\nrozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46\nods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv žalobcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).\n33. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie povahu nároku na náhradu za vecné bremeno, ktoré\nvzniklo ex lege podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. nesprávne právne posúdil ako jednorazové,\nnemajúce charakter opakovaného plnenia, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením veci je aplikácia\npráva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu\npríslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho\nvzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie\nskutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne\n\nnesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na\nzistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na\ndaný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n34. Odvolací súd súčasne pripomína, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu\nzákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS\n23/2005 z 13.4.2005, m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Podľa Čl. 2 ods. 1 C. s. p. ochrana\nohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,\naby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,\nže jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;\nak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho\nspor bude rozhodnutý spravodlivo (Článok 2 C. s. p.). Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu\ntreba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej\nrepubliky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky\n(pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v\nktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ\nneskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili,\nprípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\nv zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou\njudikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí\na stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo\nVýbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy\no rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.1.2018, sp. zn. 6 Cdo 29/2017,\npublikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. R 71/2018).\n35. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 8 Cdo 17/2019\nvyplýva, že „Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/2014 (R 73/2016) konštatoval, že finančná\nnáhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne\nmajetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno\nvzniká in rem, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny\nvlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka\nzaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá\nteda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ\nzaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatu tohto\nprávneho názoru považoval za „ústavne udržateľný\" aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012.\nAni ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa charakteru finančnej náhrady za zriadenie vecného\nbremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí\nzaložených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS\n506/2011), na tom nič nezmenili. Takto ustálený právny názor neovplyvnil ani nález ústavného súdu sp.\nzn. PL. ÚS 42/2015.“\n36. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.11.2020, sp. zn. 8 Cdo 17/2019 najvyšší\nsúd poukázal na to, že v uznesení z 26.8.2019 sp. zn. 2 Cdo 194/2019 sa zaoberal správnosťou\nvyriešenia právnej otázky: „či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle\nzákona č. 66/2019 Z. z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nvo forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške\nročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či\nexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu\nza obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ. z. vo forme opakujúceho sa plnenia\". Najvyšší súd v tomto uznesení (sp. zn. 2 Cdo 194/2019)\npoznamenal, že obdobnú „dovolaciu otázku\" už riešil v rozsudkoch z 24.3.2015, sp. zn. 7 Cdo 26/2014\na zo 14.4.2016, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie\nvecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., pričom tento právny názor je plne prijateľný\na použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č.\n66/2009 Z. z.. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž\nk tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám - verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva.\n\nVerejnoprávny charakter tohto obmedzenia a jeho právna povaha nasvedčujú tomu, že sa významne\npribližuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z.. Svedčí o tom aj\nich zhodná zákonná konštrukcia.\n37. Problematika náhrady za zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.\nz. bola predmetom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj v ďalších rozhodnutiach, napr.\nsp. zn. 2 Cdo 194/2018, 5 Cdo 175/2019 a 5 Cdo 116/2021, z ktorých vyplýva, že právo na náhradu za\nobmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniká ex lege jednorazovo\ntomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže byť tomu inak\nani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z..\n38. K obdobným záverom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutiach sp. zn. 1 Cdo\n99/2019, sp. zn. 1 Cdo 255/2021 a rovnaký právny názor vyslovil aj v rozhodnutí sp. zn. 7 Cdo 49/2023, z\nktorého vyplýva, že: „Peňažná náhrada za vecné bremeno zriadené vo verejnom záujme ex lege podľa §\n4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov\npod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, je jednorazová a patrí iba\ntomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona. Právo na túto náhradu\nsa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.“\n39. V rozsudku z 23.1.2025 sp. zn. 5 Cdo 39/2024 Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na\nto, že v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 255/2021 zo 14.12.2022 sa konštatuje, že ani\ndovolaciemu súdu nie je doposiaľ známe žiadne neskoršie rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by\nzávery najvyššieho súdu, ktoré boli vyslovené v uzneseniach 8 Cdo 17/2019 a 2 Cdo 194/2018 boli\nnejakým neskorším rozhodnutím spochybnené alebo vyvrátené. Najvyšší súd ako dovolací súd teda\nskonštatoval, že otázka formy náhrady za zriadené vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z. z. už\nbola ako otázka zásadného právneho významu vyriešená a samotné rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky ju neriešili rozdielne. Z rozhodnutí najvyššieho súdu teda jednoznačne vyplýva,\nže nárok na odplatu za jeho zriadenie nevzniká pri každej zmene vlastníka, náhrada patrí pôvodnému\nvlastníkovi a má jednorazový charakter a nárok na jej zaplatenie mohol vlastník uplatniť v trojročnej\npremlčacej lehote, ktorá začala plynúť odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009\nZ. z..\n40. Napokon v rozhodnutí z 17.7.2025, sp. zn. 4 Cdo 99/2024 Najvyšší súd Slovenskej republiky\nakcentoval, že nosná právna otázka (o jednorazovosti náhrady za vznik vecného bremena podľa zákona\nč. 66/2009 Z. z.) bola rozhodovacou praxou súdnych autorít už ustálene vyriešená. V tejto súvislosti\npoukázal na vyššie spomenuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.8.2019, sp.\nzn. 2 Cdo 194/2018 ako aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2019, kde v podobných\nsúvislostiach pri interpretácii § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. najvyšší súd uviedol, že v uznesení sp. zn. 2\nCdo 194/2018 z 26.8.2019 rovnako ako v uznesení sp. zn. 8 Cdo 17/2019 z 30.11.2020 riešil otázku, či\nvlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019\nZ. z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných\nplatieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k\ntej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného\nprávneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným\nvecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia, pričom\ndospel k záveru, že pokiaľ judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru,\nže právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.\nz. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto\nzákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ. z.. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia\nvlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom\nsúkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra\nnehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou\nnáhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých\nargumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/2014 konštatoval, že finančná\nnáhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne\nmajetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno\nvzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny\n\nvlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka\nzaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá\nteda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ\nzaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatu\npredmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS\n227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej\nnáhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval\nústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I.\nÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015\nneovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti, keď ústavný súd\nuznesením z 12.5.2022, sp. zn. III. ÚS 272/2022, odmietol proti nemu smerujúcu sťažnosť, poukazujúc\npritom na svoje predchádzajúce rozhodnutia pod sp. zn. III. ÚS 68/2019 a sp. zn. III. ÚS 340/2021.\n41. Je zrejmé, že náhrada za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. bola podľa ustálenej súdnej\njudikatúry najvyšších súdnych autorít opakovane posúdená ako jednorazová, a teda nemá opakujúci\nsa charakter, ako nesprávne namietal žalobca. Vznik vecného bremena nemožno preto posudzovať\nsamostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku, keď je nelogické, aby pri\nkaždej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už\nvzniknuté vecné bremeno, ktorú podstatu právnej úvahy a závery z nej vyplývajúce považoval za ústavne\nudržateľné i Ústavný súd Slovenskej republiky (viď rozhodnutie vo veci, sp. zn. IV. ÚS 227/2012). Pokiaľ\nteda súd prvej inštancie dospel k záveru, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa §\n4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je nepochybne jednorazová, nemá charakter opakovaného plnenia a\nnárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva má iba pôvodný vlastník pozemku a v\nsúdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína\nplynúť od účinnosti tohto zákona, pričom ďalšiemu vlastníkovi pozemku už takýto nárok nevznikne a\ns poukazom na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka sa toto právo premlčuje vo všeobecnej\ntrojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, t. j. od 1.7.2009\n(účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.) a uplynula dňom 1.7.2012, pričom žaloba bola podaná na súde\n19.7.2019, teda po lehote, je jeho právny názor správny, v súlade s ustálenou súdnou praxou najvyšších\nsúdnych autorít. Na túto skutočnosť nemá vplyv poukaz žalobcu na iné rozhodnutia súdov, ktoré dospeli\nk odlišnému záveru ohľadne povahy odplaty za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom v\nzmysle zákona č. 66/2009 Z. z., nakoľko netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít\npodľa Čl. 2 ods. 2 C. s. p..\n42. Odvolací súd zároveň uvádza, že nie je možné tiež prehliadať, že na Okresnom súde Bratislava I (ako\nopakovane poukazoval aj žalovaný), bolo vedené konanie pod sp. zn. 19C/175/2014, v ktorom Okresný\nsúd Bratislava I rozsudkom č. k. 19C/175/2014-448, zo dňa 26.6.2017, v spore žalobu: M.J.A. PLUS\ns.r.o., Silvánska 29, IČO: 48 340 38, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava,\nPrimaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o zaplatenie 200.165,76 eura, zamietol žalobu.\nPredmetom konania bol (okrem iného) aj nárok žalobcu na náhradu za vecné bremeno zriadené podľa\nzákona č. 66/2009 Z. z., ktoré vzniklo na nehnuteľnostiach (pozemkoch) vo vlastníctve (spoluvlastníctve)\nžalobcu, na ktorých sú umiestnené inžinierske stavby a to miestne komunikácie, pričom sa jednalo\no nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva číslo XXXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava,\nkatastrálny odbor, pre katastrálne územie A., parcela číslo XXXXX/.X O. výmere 305 m2, zastavané\nplochy a nádvoria, nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX, nehnuteľnosti zapísané\nna liste vlastníctva číslo XXXX, nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX, nehnuteľnosti\nzapísané na liste vlastníctva číslo XXXX, nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX. Na\nodvolanie žalobcu bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/159/2018-551, zo dňa 28.9.2021\nbol rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 19C/175/2014-448, zo dňa 26.6.2017, potvrdený.\nKonanie teda bolo právoplatne skončené. Súd prvej inštancie aj odvolací súd pritom v týchto konaniach\ndospeli k zhodnému záveru, že nárok na náhradu za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z.\nmá povahu jednorazového plnenia a nemá charakter opakovaného plnenia; nárok na náhradu za vecné\nbremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je len jeden a má ho vlastník zaťaženého pozemku, ktorý ho\nvlastnil v čase vzniku vecného bremena. Rovnako súdy dospeli k záveru, že nárok na jednorazovú\nprimeranú náhradu bolo možné po prvýkrát uplatniť dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. 1.7.2009\na teda pokiaľ bol tento nárok uplatnený na súde až 30.9.2014, bol uplatnený po uplynutí všeobecnej\ntrojročnej premlčacej dobe (1.7.2012).\n\n43. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že hoci je podľa jazykového znenia zákona (§ 228 ods. 1 C.\ns. p.) výrok právoplatného rozsudku subjektívne záväzný iba pre strany a ich právnych nástupcov (a v\nprípade rozšírenej záväznosti pre iné subjekty), de iure je záväzný aj pre súd, ktorý v civilnom procese\nposudzuje rovnakú otázku súkromnoprávneho charakteru medzi tými subjektmi, pre ktoré je rozsudok\nzáväzný. Súd je v týchto prípadoch viazaný pri posúdení prejudiciálnej otázky skorším rozhodnutím.\nPredbežnou otázkou je najmä otázka súkromnoprávneho charakteru, ktorá spadá do právomoci súdu\n(platnosť zmluvy, existencia právneho vzťahu a iné). Subjektívna záväznosť právoplatného rozsudku\nznamená, že ním ustálený súkromnoprávny vzťah nemôže byť v inom spore medzi totožnými stranami\nvyriešený odlišne (res iudicata).\n44. Pokiaľ teda v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/159/2014 bolo medzi\ntými istými stranami (žalobcom a žalovaným) právoplatne rozhodnuté, že žalobcovi nepatrí nárok na\nnáhradu za vecné bremeno ako opakované plnenie, treba takéto vyriešenie hmotnoprávneho vzťahu\nmedzi stranami považovať za konečné a záväzné. Nie je preto v tomto konaní (a ani v ďalšom) sporovom\nkonaní možné, túto otázku (nárok na náhradu za vecné bremeno založené na rovnakom skutkovom\na právnom základe, iba za iné obdobie), už raz právoplatne vyriešenú v predošlom súdnom konaní,\nposúdiť inak. V takom prípade totižto zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo\nprávoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový)\nnárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom)\nobčianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom\nsa už vyriešila ako vec sama). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru o (ne)existencii uloženej\npovinnosti medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne\nrozhodnuté (R 40/2013). Nie je tiež rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec\nsprávne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť\na nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“\nprávne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by\nznamenalo porušenie viazanosti uloženej zákonom v § 228 ods. 1 C. s. p.. Otázkou prejudiciálneho\núčinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra najvyššieho súdu, ale aj judikatúra\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Ústavný súd v náleze II. ÚS 349/09-36 z\n20.1.2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia\n§ 135 ods. 2 O. s. p. (teraz § 194 ods. 1, 2 C. s. p.), ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými\nrozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O. s. p. (teraz § 228 ods. 1 C. s. p.) všeobecný\nsúd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní,\nktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. V uznesení I. ÚS\n170/2015-15 z 1.4.2015 ústavný súd uviedol, že ani samotná skutočnosť, že napriek veci už právoplatne\nmeritórne rozhodnutej môže existovať aj iný pohľad na túto identickú vec, nie je dostatočným dôvodom\nna nové rozhodnutie o tejto veci, pretože aj tento iný pohľad na tú istú záležitosť mal byť a mohol\nbyť predmetom prieskumu v rámci už právoplatne skončeného konania. Účinok prejudiciality sa prejaví\n(vyjadrí) zamietnutím žaloby. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zastáva ten právny názor, že pokiaľ\nv konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/159/2014 bolo o hmotnoprávnom\nvzťahu, ktorý sa týka posúdenia nároku žalobcu na náhradu za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009\nZ. z. právoplatne rozhodnuté, ohľadom tohto nároku už nie je možné v ďalšom konaní rozhodnúť inak.\n45. V súvislosti s námietkou žalobcu, že jednorazová náhrada pôsobí diskriminačne a neproporčne\nodvolací súd predovšetkým uvádza, že žalobca nadobudol sporné pozemky už zaťažené vecným\nbremenom, a teda odpočiatku vedel, že nadobúda vlastnícke právo s obmedzeniami, ktoré z vecného\nbremena plynú. Súčasne odvolací súd odkazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. III. ÚS 623/2023 v ktorom ústavný súd vyslovil, že „Obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľov\nk pozemku má osobitný charakter, ktorý vyplýva z toho, že k jeho faktickému obmedzeniu nedošlo\nna základe zákona č. 66/2009 Z. z., ale v súvislosti s výstavbou pred rokom 1989. Zákon č. 66/2009\nZ. z. je len ďalší spôsob, ktorým zákonodarca zmierňuje následky osobitnej majetkovej krivdy, ktorá\nnespočívala v účinnom právnom odňatí vlastníckeho práva, ale v jeho faktickom obmedzení stavbou\nverejnoprospešného zariadenia bez toho, aby došlo k vyvlastneniu právnych predchodcov vlastníkov.\nNásledok tohto legislatívneho riešenia nemožno obmedziť len na konštatovanie toho, že sťažovateľom\nsúdnym výkladom zákona č. 66/2009 Z. z. nebol priznaný nárok na opakovanú náhradu za zriadenie\nvecného bremena. Tento zásah treba vnímať s ohľadom na to, že vlastník pozemku sa svojich\n\nvlastníckych práv v súvislosti s neoprávnenou stavbou mohol domáhať už pred prijatím zákona č.\n66/2009 Z. z. a rovnako sa mohol v premlčacej dobe domáhať priznania jednorazovej náhrady\nza dodatočné zriadenie vecného bremena zákonom. Okrem toho sťažovateľom v súvislosti s ich\nvlastníckym právom zostáva zachovaný nárok na to, že definitívnym riešením historicky podmieneného,\npôvodne faktického a po prijatí zákona č. 66/2009 Z. z. aj právneho obmedzenia vlastníckeho práva\nbude poskytnutie náhradného pozemku v procese pozemkových úprav tak, ako to predpokladá zákon\nč. 66/2009 Z. z.. Vzhľadom na to, že právni predchodcovia sťažovateľov v rámci vývoja právnej úpravy\nmali viaceré efektívne možnosti dosiahnutia náhrady za obmedzenie ich vlastníckeho práva, ku ktorému\nfakticky došlo ešte v období pred rokom 1989, a na strane druhej vzhľadom na to, že stále má dôjsť\nk poskytnutiu náhrady, nemožno dospieť k záveru, že by právny názor krajského súdu vyvolal stav,\nktorý by predstavoval zásah do základného práva sťažovateľov vlastniť majetok. Zriadenie vecného\nbremena zákonom č. 66/2009 Z. z. nemožno samo osebe považovať za vyvlastnenie alebo nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva bez primeranej náhrady, ak všeobecné súdy dospeli k záveru, že\nprávni predchodcovia sťažovateľov sa mohli úspešne domôcť primeranej, jednorazovej, no premlčaniu\npodliehajúcej náhrady za zriadenie vecného bremena.“\n46. Neobstojí ani námietka žalobcu, že je vystavený svojvôli žalovaného, ktorý nereagoval na jeho\nvýzvu na usporiadanie pozemkov. Žalovanému totižto nevyplýva žiadna zákonná povinnosť vyhovieť\nvýzve žalobcu. Vlastník stavby má iba fakultatívnu možnosť (môže), poskytnúť zámennou zmluvou\nvlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve (§ 2 ods. 1 veta prvá\nzákona č. 66/2009 Z. z.); ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie vlastníckych vzťahov\nk pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o pozemkových úpravách podľa osobitného predpisu,\nktorým je zákon č. 330/1991 Z. z. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,\npozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. Žalovaný pritom správne\nupriamil pozornosť na to, že s účinnosťou od 1.9.2022 bol vypustený § 3 zákona č. 66/2009 Z. z.\n(podľa ktorého konanie o nariadení pozemkových úprav z dôvodu usporiadania vlastníckych vzťahov\nk pozemku pod stavbou podľa tohto zákona sa začína na žiadosť vlastníka stavby), pričom podľa §\n7 ods. 1 zákona č. 330/1991 Z. z. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,\npozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, pozemkové úpravy\nmožno začať na podnet okresného úradu z dôvodov uvedených v § 2 ods. 2 alebo na žiadosť účastníka\nz dôvodov uvedených v § 2 ods. 3 zákona. K dôvodom uvedeným v § 2 ods. 3 cit. zákona patrí aj dôvod\npodľa § 2 ods. 1 písm. l) cit. zákona (t. j. v prípade, ak je to potrebné na usporiadanie vlastníckych a\nužívacích pomerov k pozemkom pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné\ncelky podľa zákona č. 66/2009 Z. z.). Z uvedeného je zrejmé, žalobca môže aj sám podať návrh na\nzačatie konania o pozemkových úpravách podľa osobitného predpisu.\n47. Tvrdenie žalobcu, že vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má charakter vecného bremena\nin rem, teda sa viaže k pozemku a nie k vlastníkovi a preto pokiaľ obmedzuje neskoršieho vlastníka,\nmá i tento vlastník nárok na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie, vychádza z nepochopenia inštitútu\nvecného bremena „in rem“. Pre vecné bremeno „in rem“, spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti platí\n(i v zmysle odkazu § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. na ustanovenia § 151n a nasl. Občianskeho\nzákonníka), že je zriadené v prospech niekoho iného a obmedzený je každý vlastník nehnuteľnosti.\nPovinnosť, ktorá obmedzuje vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného niečo strpieť, niečoho\nsa zdržať alebo niečo konať by bolo možné zriadiť aj v rámci záväzkového (obligačného vzťahu),\na iba v takom prípade by bola viazaná výlučne na osoby, ktoré takú zmluvu uzavreli, s tým, že pri\nzmene vlastníka nehnuteľnosti by povinnosť zanikla. Vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zákona č.\n66/2009 Z. z. tým, že je spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti (tu pozemkov žalobcu) znamená, že\nnezaniká ani prechodom, ani prevodom nehnuteľnosti (pozemkov) na iného vlastníka, ale trvá ďalej,\npričom uvedené platí i v prípade oprávnení z vecného bremena; i tu so zmenou vlastníctva prechádza\nna nového vlastníka nehnuteľnosti (tu stavby) oprávnenie plynúce z vecného bremena. Hodno uviesť,\nže práva a povinnosti z vecného bremena nie sú prevoditeľné samostatne, bez súčasného prevodu\nnehnuteľnosti vecným bremenom zaťaženej, či z vecného bremena oprávnenej. Z uvedeného plynie,\nže vecné bremeno „in rem“ neznamená, že žalobca má nárok na opakovanú náhradu za pretrvávajúce\nobmedzenie vlastníckeho práva, ale to, že je spojené s nehnuteľnosťou.\n48. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie neposúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným ako\nv rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že zo spisového materiálu nevyplýva, že žalobca sa\nv priebehu konania na súde prvej inštancie bránil tým, že námietka premlčania vznesená žalovaným je\n\nv rozpore s dobrými mravmi. A pretože žalobca ohľadom tejto skutočností uvádzanej (až) v priebehu\nodvolacieho konania, na súde prvej inštancie nič netvrdil ani nepreukazoval, ním uvádzané posúdenie\nnámietky v rozpore s dobrými mravmi nemohlo byť ani predmetom posúdenia súdom prvej inštancie;\ntáto skutočnosť preto nemôže zakladať žalobcom namietanú vadu nesprávneho právneho posúdenia\nveci súdom prvej inštancie.\n49. Skutočnosťami tvrdenými žalobcom (až) v odvolacom konaní, sa nezaoberal ani odvolací súd,\npretože v danom prípade ide o uplatnenie novôt v odvolacom konaní. V zmysle § 366 písm. d) C. s.\np. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní\npred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol\nuplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Tvrdenie žalobcu, že námietka premlčania vznesená\nžalovaným je v rozpore s dobrými mravmi, je hmotnoprávnou námietkou, teda prostriedkom procesnej\nobrany žalobcu proti procesnému útoku žalovaného, ktorý vzniesol námietku premlčania. Právo na\nuvedenie prípadných novôt je podmienené tým, že odvolateľ prostriedky procesného útoku alebo\nprostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené na súde prvej inštancie, nemohol uplatniť na súde\nprvej inštancie bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, na novoty odvolací súd nemôže\nprihliadnuť; na diskvalifikáciu novoty postačí opomenutie jej uvedenia a zavinenie z nedbanlivosti\nŽalobca v podanom odvolaní nekonkretizoval dôvod uplatnenia novoty v odvolacom konaní podľa\n§ 366 C. s. p. <aspi://module='ASPI'&link='160/2015 Z.z.%2523366'&ucin-k-dni='30.12.9999'>a tiež\nneuviedol žiadnu skutočnosť, pre ktorú tento prostriedok procesnej obrany nemohol použiť v doterajšom\npriebehu konania bez svojej viny. Odvolací súd tak na uvádzanie nových skutočností v odvolacom konaní\nneprihliadol.\n50. A pretože žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by\npreukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní\nnepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé\nprivodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej\ninštancie ako vo výroku vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.\n51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.\nv spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.\n52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/36/2019", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a5ff087f-a734-4a7a-8707-e63174c955a0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.623.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 623/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 623/2023 z 21. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.623.2023.1"}, {"guid": "ussr:b9ea1e79-b6e1-4635-a95d-e1c950b9414a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2023", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2023 z 13. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-13", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9ea1e79-b6e1-4635-a95d-e1c950b9414a"}, {"guid": "ussr:f1fc48ad-9715-4028-8b5b-e376bf4eee03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.272.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 272/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 272/2022 z 12. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-12", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.272.2022.1"}, {"guid": "ussr:654807f8-285c-4b4a-b4c9-f2194cfd76e3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.340.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 340/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 340/2021 z 27. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-27", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.340.2021.1"}, {"guid": "ussr:621e58be-f69d-420d-a7c9-1a5b28781373", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.68.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 68/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 68/2019 z 29. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-29", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.68.2019.1"}, {"guid": "ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 42/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-12", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007"}, {"guid": "ussr:7800abaf-b324-41a7-a9a8-8e0dfc20222b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 170/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 170/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7800abaf-b324-41a7-a9a8-8e0dfc20222b"}, {"guid": "ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 474/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd"}, {"guid": "ussr:e033150c-283d-4660-8e03-f56c18bb48d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 564/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 564/2012 z 29. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-29", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e033150c-283d-4660-8e03-f56c18bb48d9"}, {"guid": "ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 227/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142"}, {"guid": "ussr:4156c4b9-6b40-4e4a-9412-342c2c7267ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/2012 z 11. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-11", "citacie_n": 112, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4156c4b9-6b40-4e4a-9412-342c2c7267ed"}, {"guid": "ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2011 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:90986681-6e8d-4849-b534-3cbe93d29f2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 349/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 349/09 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 162, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90986681-6e8d-4849-b534-3cbe93d29f2a"}, {"guid": "ussr:e7cc4831-f542-4fa6-885c-88be3e51a945", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 237/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 237/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7cc4831-f542-4fa6-885c-88be3e51a945"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "1fa427f6-8ac0-4d63-9cb8-11e61a8f7e11:7b291d9c-7263-455b-9a3f-0134b25bc2d3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6121561385.1", "spisova_znacka": "4Cdo/99/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/99/2024 z 17. 7. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-07-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6121561385.1"}, {"guid": "119b3745-564f-44ca-9ced-c8390e2056f2:e5f223a0-0468-4740-9a5d-6e55f9efaba1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6117213067.1", "spisova_znacka": "5Cdo/175/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/175/2019 z 27. 4. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-04-27", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6117213067.1"}, {"guid": "47bf89bb-63c6-4adc-8cea-a72f4a2f5d47:f05e7df7-0de3-48aa-a5c7-fc939e8c7fd5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6713216936.1", "spisova_znacka": "8Cdo/17/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-30", "citacie_n": 253, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6713216936.1"}, {"guid": "b27fc3af-e4ee-46e3-969b-abb7ad20fcbb:70214ce6-05ec-4e8f-b15c-c916f80460ad", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3118204697.1", "spisova_znacka": "5Co/159/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/159/2018 z 26. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-09-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3118204697.1"}, {"guid": "eb061187-3add-4b81-8cbf-ba15bb8424ec:5879faf3-4219-4ab3-af95-237fd1c7ccfc", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8110208080.4", "spisova_znacka": "6Co/117/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/117/2012 z 9. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-09-09", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8110208080.4"}, {"guid": "d936865c-435c-4e00-bf05-89dbaf54b116:cfd5df8a-6082-465f-a2f5-30ee6e238df9", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/75/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/75/2012 z 11. 12. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-12-11", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d936865c-435c-4e00-bf05-89dbaf54b116:cfd5df8a-6082-465f-a2f5-30ee6e238df9"}, {"guid": "e58ce6be-82fe-4d8e-ab6d-e09159b4337a:925d8a2c-5bd6-40e2-b7d3-91bf684106ad", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5110208493.1", "spisova_znacka": "6Co/154/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/154/2012 z 29. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2012-05-29", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5110208493.1"}], "citovane_v": []}