{"guid": "50c19485-bfd7-45ce-99d4-204633a3ae6c:7b596b33-0511-4e0c-a1fe-57d4a074ff0a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1119213451.1", "spisova_znacka": "3Cob/44/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/44/2023 z 26. 3. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. marca 2025, sp. zn. 3Cob/44/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1119213451.1", "identifikacne_cislo": "1119213451", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marta Šašinková", "sudca_id": 1251, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marta-sasinkova-1251", "datum_vydania": "2025-03-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Náhrada škody"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7b596b33-0511-4e0c-a1fe-57d4a074ff0a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1119213451.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1119213451.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1119213451.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Cob/44/2023\n1119213451\n26. 03. 2025\nJUDr. Marta Šašinková\nECLI:SK:KSBA:2025:1119213451.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Šašinkovej a členov\nsenátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Ley Gubovej, v právnej veci žalobcu J.R. Steindorfer - doprava\na obchod, spol. s r.o., Ul. Rázusa 2892/42, 955 01 Topoľčany, IČO: 31 428 592, právne zast. Beňo &\npartners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250\n029, proti žalovaným 1/ Műller Transporte, s.r.o., Rybničná 40, 835 54 Bratislava, IČO: 35 932 813,\nprávne zast. Havlát & Partners - advokátska kancelária, s. r. o., Rudnayovo nám. 1, 811 01 Bratislava,\nIČO: 55 474 853 a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, 816\n23 Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 74.587,70 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti\nrozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 26Cb/126/2019-367 zo dňa 3.11.2022 jednohlasne, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 26Cb/126/2019-367 zo dňa\n3.11.2022 p o t v r d z u j e .\nII. Žalovanému 1/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\nIII. Žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol, druhým výrokom\nžalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a tretím výrokom\nžalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal.\n2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou z 19.\nseptembra 2019 domáhal, aby súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť mu sumu 74.587,70\nEur s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnil žalobca tým, že dňa 19. septembra 2016 došlo v meste\nFeldkirchen v Rakúsku k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k zrážke nákladného automobilu žalobcu s\nEČV: T.-XXXDF s nákladným automobilom žalovaného 1/ EČV: D.-XXXGM. K dopravnej nehode došlo\ntakým spôsobom, že vodič nákladného motorového vozidla EČV: D.-XXXGM Q. Z. bez brzdenia narazil\ndo nákladného motorového vozidla žalobcu. Proti vodičovi nákladného motorového vozidla žalobcu\nbolo vedené trestné konanie, avšak bol zbavený obvinení, keďže bolo preukázané, že vznik nehody\nzavinil výlučne Q. Z.. Žalobca uviedol, že na jeho nákladnom vozidle vznikla po odpočítaní havarijnej\npoistky škoda vo výške 13.335,73 Eur, z ktorej žalovaný 2/ prostredníctvom likvidačného zástupcu v\nRakúsku uhradil žalobcovi sumu 12.445,52 Eur, neuhradená zostala čiastka 890,21 Eur. Na návese\nžalobcu vznikla po odpočítaní havarijnej poistky škoda v sume 7.724,84 Eur, z ktorej po čiastočnej platbe\nžalovaného 2/ v sume 4.496,40 Eur ostala neuhradená čiastka 3.228,44 Eur. Zo strany poisťovne bola\nuplatnená neoprávnene spoluúčasť vo výške 2.000,-Eur. Žalobca si uplatňuje žalobou náhradu ušlého\nzisku v sume 28.232,75 Eur, ktorý vypočítal tým spôsobom, že priemerná denná sadzba za prepravu\n\npredstavuje sumu 595,-Eur s tým, že doba od nehody po prehliadku a predloženie posudku a ďalej\ndoba trvania objednania nového vozidla predstavovala prestoj cca 150 dní, pričom žalobca uviedol, že je\nochotný akceptovať najmenšiu primeranú náhradu za dobu prestoja v rozsahu 73 dní a dennú sadzbu za\nprepravu vo výške 386,75 Eur. Žalobca uviedol, že likvidácia dopravnej nehody si vyžiadala minimálne\n15 ciest z Topoľčian do Grazu, pričom žalobcovi vznikli nevyhnutné výdavky vo výške 34.236,30 Eur.\nZároveň žalobca uviedol, že pre uplatnenie svojich nárokov vyhľadal právnu pomoc, a náklady s tým\nspojené dosiahli 6.000,-Eur.\n3. Žalovaný 1/ navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca vo vzťahu k uplatneným nárokom\noznačil určité dôkazy, ktoré majú preukazovať ich dôvodnosť a výšky, tieto však neboli zo strany žalobcu\npredložené, pričom doplnil, že žalobca doposiaľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný 1/\nzároveň vzniesol námietku premlčania, keďže k dopravnej nehode došlo dňa 19. septembra 2016 a\nv tento deň sa žalobca dozvedel o vzniku škody, ako aj o tom, kto za škodu zodpovedá. Zároveň v\nduplike uviedol, že poškodený môže uplatniť svoje právo na náhradu škody najneskôr v posledný deň\ntrojročnej objektívnej premlčacej lehoty, avšak len za predpokladu, že tak urobil ešte v rámci plynutia\njeho dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Ak už v čase uplatnenia práva zo strany poškodeného\nktorákoľvek z týchto lehôt už uplynula, nemôže ho úspešne uplatniť na súde.\n4. Žalovaný 2/navrhol podanú žalobu zamietnuť, pričom vzniesol námietku premlčania, keď poukázal\nna to, že už listom z 9. marca 2017 si žalobca u neho uplatnil nárok na náhradu škody vo výške\n85.588,52 Eur, pričom žaloba bola podaná na súd až dňa 19. septembra 2019, t. j. po uplynutí dvojročnej\nsubjektívnej premlčacej lehoty.\n5. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že žalobca si listom z 9. marca\n2017 uplatnil u likvidačného zástupcu žalovaného 2/ v Rakúsku (Wiener Städtische Versicherung AG)\nv súvislosti s dopravnou nehodou z 19. septembra 2016 nárok na náhradu škody v celkovej sume\n85.588,52 Eur, ktorá mala pozostávať zo škody na ťahači EČV: T.-XXXDF v sume 13.335,73 Eur, zo\nškody na návese EČV: T.-XXXYF v sume 7.724,84 Eur, ušlého zisku v sume 28.232,75,Eur, výdavkového\npaušálu v sume 165,-Eur, cestovných výdavkov spojených s cestovnými výdavkami na trase Topoľčany\n- Graz (15 ciest) vyplývajúcich z faktúry č. FV 19/2016 v sume 34.236,30 Eur, náhrady mzdy zraneného\nvodiča v sume 421,60 Eur a nemocničných výdavkov na Slovensku v sume 1.472,30 Eur. E-mailom z\n21. marca 2017 pre zamestnankyňu žalovaného 2/ špecifikoval žalobca uplatnený nárok a následne v\ne-mailovej správe z 1. júna 2018 uviedol podrobný rozpis realizovaných úkonov. Listom z 20. novembra\n2018 si žalobca opätovne uplatnil u likvidačného zástupcu žalovaného 2/ v Rakúsku (Wiener Städtische\nVersicherung AG) nárok na náhradu škody v celkovej výške 88.385,05 Eur. Rozsudkom Krajinského\nsúdu pre trestné veci v Grazi z 30. novembra 2017, č. 232 Hv 7/17s bol vodič žalobcu Q. J. oslobodený\nspod obžaloby.\n6. Súd prvej inštancie poukázal v rozhodnutí o. i. na ust. § 15 ods.1, ods. 2 zák. č. 381/2001Z.z. o PZP, §\n427 ods.1, § 428, § 431, § 100 ods.1, § 106 ods.1 OZ a skonštatoval, že pri určení rozhodného práva je\npotrebné vychádzať zo znenia ustanovenia článku 4 ods. 2 Nariadenia Rím II (ktoré ustanovuje pravidlá\nurčenia rozhodného práva odlišne ako odsek 1 predmetného článku, a preto má odsek 2 aplikačnú\nprednosť), keďže obvyklý pobyt (t. j. sídlo) žalobcu ako poškodeného a žalovaného 1/, ktorého žalobca\noznačil ako zodpovedný subjekt za vzniknutú škodu, sa nachádza na území Slovenskej republiky, čo\nznamená, že rozhodným právom pre rozhodovaný spor je slovenské právo. Preto je na rozhodnutie o\npodanej žalobe nevyhnutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (na rozhodnutie o žalobe\nvoči žalovanému 1/) a zákona č. 381/2001 o PZP (na rozhodnutie o žalobe voči žalovanému 2/).\n7. Pokiaľ ide o premlčanie nároku žalobcu voči žalovanému 1/ na náhradu škody spôsobenej\nprevádzkou dopravného prostriedku (podľa § 427 a nasl. Obč. zák.), súd prvej inštancie uviedol, že je\npotrebné na premlčanie aplikovať ustanovenie § 106 ods. 1 a ods. 2 Obč. zák..Vo vzťahu k premlčaniu\nnároku žalobcu voči žalovanému 2/ ako poisťovateľovi žalovaného 1/ je potrebné vychádzať aj z\nustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 o PZP, ktoré v normatívnej poznámke 22 odkazuje na\nustanovenie § 106 Obč. zák.. K premlčaniu nároku na náhradu škody voči poisťovateľovi dochádza\npodľa názoru súdu tým istým okamihom, ako je to v prípade zodpovedného subjektu /napr. uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2022, sp. zn. 4Obdo/9/2021/. Pri premlčaní práva\nna náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Začiatok\nsubjektívnej a objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a\n\nskončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej\npremlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť. Vzájomný vzťah týchto lehôt je taký, že ak sa skončí plynutie\njednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie druhá premlčacia doba.\nObjektívna premlčacia doba je trojročná a začína plynúť v okamihu škodnej udalosti. Subjektívna\npremlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci\nz dvoch zložiek: 1. kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť\npoškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť,\nvyčísliť na súde žalobou (okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom\nnemusí kryť okamihom škodnej udalosti, resp. protiprávnym konaním) a 2. kedy sa poškodený dozvie\no tom kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí\nzásada, že lehota sa zo subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr, ako lehota s\nobjektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. To znamená, že ak subjektívna\ndoba uplynie v rámci behu objektívnej doby, právo sa premlčí uplynutím subjektívnej doby a na ďalšie\nplynutie objektívnej doby sa už neprihliada; prípadne, ak subjektívna lehota síce začne plynúť v rámci\nobjektívnej doby, avšak uplynie až po uplynutí objektívnej doby, v takom prípade sa právo premlčí\nuplynutím objektívnej doby a napokon, ak začiatok subjektívnej doby nastane až po skončení objektívnej\ndoby, právo sa premlčalo uplynutím objektívnej premlčacej doby a subjektívna doba nemá v tomto\nprípade právny význam.\n8. Podľa súdu prvej inštancie žalovaní 1/ a 2/ uplatnili námietku premlčania dôvodne, pričom trojročná\nobjektívna lehota začala plynúť dňa 19. septembra 2016, kedy došlo k dopravnej nehode (a k poškodeniu\nťahača a návesu žalobcu). Žaloba bola podaná na súd dňa 19. septembra 2019, čiže v posledný deň\ntrojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Pre rozhodnutie v spore je tak významné posúdenie, kedy\nzačala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota. Podľa názoru súdu je týmto dňom najneskôr\ndátum 9. marec 2017, kedy si žalobca uplatnil u poisťovateľa (t. j. žalovaného 2/) žalovaného 1/, resp.\nu jeho likvidačného zástupcu v Rakúsku (u spoločnosti Wiener Städtische Versicherung AG) nárok na\nnáhradu škody. Najneskôr v tento deň žalobca nepochybne vedel o škode /ťahač aj náves boli vyradené\nz evidencie pre ich totálne poškodenie už v januári 2017, ušlý zisk požadoval žalobca za 73 dní od vzniku\nnehody t. j. za obdobie od 20. septembra 2016 do 2. decembra 2016/ a vedel aj o cestovných výdavkoch\nvynaložených na opakované cesty na trase Topoľčany - Graz a aj o tom, kto za škodu zodpovedá, t. j.\nžalovaný 1/, keďže prevádzkou jeho motorového vozidla došlo k vzniku škody na strane žalobcu.\n9. Konajúci súd nevylúčil, že vedomosť o tom, že za škodu zodpovedá žalovaný 1/, mohol\nnadobudnúť žalobca už pred 9. marcom 2017, avšak predmetný dátum považuje z predložených listín\nza jednoznačne určiteľný. Už zo záverečnej správy o nehode zo 16. decembra 2016 vypracovanej\nKrajinským policajným riaditeľstvom Štajersko musel žalobca nadobudnúť vedomosť, že vodič\nmotorového vozidla Scania, EČV: D.-XXXGM patriaceho žalovanému 1/, Q. Z., narazil do návesu EČV:\nT. a ťahača Volvo, EČV: T.-XXXDF prevádzkovaným žalobcom s vodičom Q. J., v dôsledku čoho\nbol následne ťahač Volvo, EČV: T.-XXXDF vymrštený na nákladné vozidlo idúce pred ním a teda z\npredmetnej správy musel žalobca nadobudnúť vedomosť o zodpovednom subjekte, ktorým je žalovaný\n1/. Rovnako súd poukázal na žalobcom predloženú e-mailovú komunikáciu medzi ním a žalovaným 2/,\nz ktorej vyplýva, že už počas mesiaca január 2017 po preskúmaní poškodených motorových vozidiel\nžalobcu technikmi získal vedomosť o mechanizme vzniku poškodení, ku ktorým došlo v dôsledku nárazu\nzozadu vysokou rýchlosťou idúceho motorového vozidla žalovaného 1/ EČV: D.-XXXGM. Najneskôr dňa\n9. marca 2017 tak začala žalobcovi plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota podľa ustanovenia\n§ 106ods.1 Obč. zák. /vo vzťahu k žalovanému 2/ v spojení s ustanovením § 15 ods. 2 zákona č.\n381/2001 Z.z. o PZP/, ktorá uplynula dňa 9. marca 2019. Keďže žaloba v predmetnej veci bola podaná na\nsúde až dňa 19. septembra 2019, bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej subjektívnej\npremlčacej lehoty. Z tohto dôvodu došlo k premlčaniu všetkých čiastkových nárokov náhradu škody\nvoči žalovaným 1/ a 2/ najneskôr k 10. marcu 2019. Keďže žalovaní 1/ a 2/ v konaní dôvodne\nuplatnili námietku premlčania, nemohol súd žalobcovi premlčané právo priznať s poukazom na znenie\nustanovenia § 100 ods.1 posledná veta Obč. zák..\n10. Súd prvej inštancie k argumentácii žalobcu, že dvojročná subjektívna premlčacia lehota mohla\nzačať plynúť až po právoplatnosti rozsudku, ktorým bol jeho zamestnanec oslobodený spod obžaloby\nuviedol, že argumentáciu považuje za nedôvodnú a nestotožňuje sa s ňou. Predmetom konania je nárok\nžalobcu na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku, kedy je zodpovednosť\nprevádzkovateľa dopravného prostriedku objektívna. Pre rozhodnutie o žalobou uplatnenom nároku je\n\nirelevantné, či vodič žalobcu zavinene porušil alebo neporušil právne povinnosti, čo bolo predmetom\ntrestného konania. Je tak zrejmé, že ani prípadné odsúdenie vodiča žalobcu v trestnom konaní by\nnemalo vplyv na vznik nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovaným, preukázanie porušenia\npovinností vodiča žalobcu by malo nanajvýš vplyv na prípadnú spoluzodpovednosť žalobcu a na rozsah\nvysporiadania sa medzi žalobcom a žalovaným 1/ ako prevádzkovateľmi dopravných prostriedkov /podľa\n§ 431 Obč. zák./. Keďže nárok žalobcu je premlčaný, súd sa nezaoberal otázkou, či je nárok žalobcu\nna náhradu škody dôvodný, resp. v akom rozsahu je dôvodný, keďže by to bolo nehospodárne a pre\nrozhodnutie súdu o podanej žalobe nadbytočné. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia\n§ 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému 1/, ktorý mal vo veci plný\núspech, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % .V konaní plne úspešnému\nžalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu v konaní preukázateľne žiadne trovy\nnevznikli.\n11. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/\nC.s.p. a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie,\nprípadne, aby vo veci sám rozhodol tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. V odvolaní uviedol, že\nsúd prvej inštancie sa nezaoberal dôvodnosťou nároku, ale žalobu zamietol výlučne z dôvodu zániku\njeho vymáhateľnosti pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby. Pre spravodlivé rozhodnutie vo veci\nje potrebné sa predovšetkým zamyslieť na samotným zmyslom premlčania a zmyslom subjektívnej\npremlčacej lehoty. Právo sa má pred súdom uplatniť, kým je ešte „čerstvé“, kým sú dostupné dôkazy o\njeho existencii, prípadne, kým existujú dôkazy, ktoré ho vyvracajú. V tom tkvie zmysel premlčania. Na\nto nadväzuje zmysel subjektívnej premlčacej doby pri nezmluvných pohľadávkach na náhradu škody\na na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tieto nároky sa na rozdiel od zmluvných nárokov premlčujú\naj subjektívne. Prevažujúca judikatúra je zároveň zhodná v tom, že lehota začína plynúť nie vtedy,\nkeď si náležitosti poškodený zistí, ale vtedy, keď si ich zistiť môže. Otázka, či subjektívna premlčacia\ndoba poškodenému plynie bez ohľadu na prebiehajúce trestné konanie, nie je judikatúrou nijako zhodne\nustálená. Pokiaľ ide o dopravné nehody, v praxi môžu nastať dve situácie: a/prebieha trestné stíhanie\nvoči škodcovi, b/prebieha trestné stíhanie voči poškodenému. V prvom prípade premlčacia lehota na\nnáhradu škody spočíva. V prípade odsúdenia škodcu a nepriznaní náhrady škody v trestnom konaní,\nmá poškodený právo vymáhať nárok v civilnom konaní, pričom ak žalobu podá v primeranej lehoty,\ndĺžka trestného konania sa do premlčacej doby nezapočítava. V druhom prípade, ktorý sa týka aj\nprejednávanej veci, je situácia pre poškodeného ešte obtiažnejšia. Tu nielenže sa ohľadom zavinenia\nvedie trestné konanie, ale trestné konanie sa vedie dokonca voči samotnému poškodenému. Ako si\nza týchto okolností môže byť poškodený istý osobou škodcu? On sám sa môže domnievať, že škodu\nnezavinil on, ale naopak ten, kto v trestnom konaní vystupuje ako poškodený, ale nemá absolútne žiadnu\nmožnosť toto svoje tvrdenie pred civilným súdom dokázať. Súd je rozhodnutím o vine viazaný a pokiaľ\ntoto rozhodnutie súčasne tvorí základ civilného nároku, je výsledok trestného konania prejudicálnou\notázkou. Uplatnenie práva pred rozhodnutím trestného súdu by teda neznamenalo „uplatnenie práva\nvčas“, ale uplatnenie práva predčasne. Aj v danom prípade, ak by žalobca podal žalobu hoci hneď dňa\n9.3.2017, súd by konanie prerušil do skočenia trestného konania, teda najneskôr do dňa 23.3.2018.\nPodanie žaloby pred 23.3.2018 nemalo z pohľadu žalobcu žiadny procesnoprávny, hmotnoprávny ani\nhospodárny zmysel. Až dňa 23.3.2018 mohol žalobca bezpečne vedieť, že nehodu nezavinil jeho vodič\na že teda zodpovednými za vznik škody je prevádzkovateľ iného vozidla.\n12. K záveru súdu prvej inštancie v bode 18.1 rozsudku žalobca uviedol, že tento názor nie je\npodľa žalobcu správny. Vodič žalovaného bol v trestnom konaní obvinený z toho, že viedol vozidlo\nneprimerane rýchlo vzhľadom na vonkajšie podmienky. Ak by sa mu toto trestnoprávne preukázalo,\nznamenalo by to súčasne, že náhlym zastavením vozidla vytvoril za ním idúcim vodičom náhlu prekážku,\nktorú žiadny účastník cestnej premávky nie je povinný predvídať. Nárok voči prevádzkovateľovi za\nním idúceho vozidla by si v prípade odsúdenia vodiča, nemohol žalobca v žiadnom prípade úspešne\nuplatňovať. Preto bol výsledok trestného konania prejudiciálnou otázkou aj pre tento právny vzťah. A\npráve výzva žalobcu na plnenie zaslaná zástupcovi žalovaného 2/ dňa 9.3.2017 ukazuje pravdivosť\nvyššie uvedeného. Žalovaný 2/ na túto výzvu nereagoval a všetko čiastkové plnenie poskytol žalobcovi\naž po rozhodnutí trestného súdu. Teda aj samotný žalovaný 2/ čakal na výsledok trestného konania\ns vyhliadkou, že nebude musieť plniť vôbec. Žalobca má za to, že aj premlčanie podlieha korelatívnu\ndobrých mravov a nemôže byť uplatnené v rozpore s nimi. V danom prípade je však poskytnutie súdnej\nochrany žalovaným, ktorí sami čakali na výsledok trestného konania a následne namietli premlčanie\ncivilného práva, neoprávneným poskytnutím súdnej ochrany z dôvodu rozporu námietky premlčania s\n\ndobrými mravmi a to aj v prípade, ak by sa toto právo vôbec premlčalo. Na základe uvedeného žalobca\nžiadal, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolacieho petitu.\n13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1/, ktorý považuje napadnutý rozsudok za správny ako po\nvecnej, tak aj formálnej stránke. Čo sa týka žalobcom uplatnených dôvodov odvolania, nie je žalovanému\n1/ celkom dobre zrejmé, čím má byť naplnený odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm.\nf) C.s.p., keďže žalobca nijakým spôsobom nepoukázal, k akým nesprávnym skutkovým zisteniam mal\nsúd v konaní dôjsť, keďže celé odvolanie sa zakladá len na údajnom nesprávnom právnom posúdení\npremlčania. Rovnako čo sa týka odvolacieho petitu, je z pohľadu žalovaného 1/ vylúčené, aby odvolací\nsúd rozhodol vo veci samej tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, nakoľko vo veci neprebehlo\ndokazovanie vo veci samej práve z dôvodu vznesenej námietky premlčania. Pokiaľ ide o plynutie\nsubjektívnej premlčacej lehoty, žalovaný 1/ uviedol, že súd správne dospel k záveru, že najneskôr dňa\n9.3.2017 musel mať žalobca dostatočné informácie na nadobudnutie vedomosti o tom, kto za škodu\nzodpovedá, ako aj o tom, v akej je táto škoda výške, keďže práve listom z 9.3.2017 si u likvidačného\nzástupcu žalovaného 2/ v Rakúsku uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou\nzavinenou vodičom žalovaného 1/, a to vo výške, ktorá prevyšuje výšku škody uplatnenej v tomto konaní.\nJe teda zrejmé, že napriek tomu, že v danom čase ešte nedošlo k ukončeniu trestných konaní v súvislosti\ns dopravnou nehodou, žalobca najneskôr v tomto okamihu sa minimálne dôvodne domnieval, resp. mal\nvedomosť o konkrétnej výške spôsobenej škody ako aj o tom, kto za jej vznik zodpovedá, inak by takýto\nlist likvidačnému zástupcovi žalovaného 2/ nezasielal. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobca\ntak musel urobiť celkom zjavne v súlade so zásadou vigilintibus iura, teda napriek tomu, že neskončili\ntrestné konania v záujme ochrany svojich práv tento nárok uplatnil. Je potom nepochopiteľné, ak mu\nuplatnený domnelý nárok nebol v celosti nahradený, prečo tak neurobil aj podaním žaloby na súde už v\ndanej dobe alebo minimálne po oslobodení vodiča žalobcu z pod obžaloby po 23.3.2018, kedy už bolo aj\npotvrdené, že vinníkom nehody nebol vodič žalobcu a stále plynula jeho subjektívna premlčacia lehota.\nNapriek tomu je však s poukazom na záverečnú správu z dopravnej nehody z18.12.2016 rozhodujúce,\nže skutkové okolnosti týkajúce sa toho, kto za škodu zodpovedá, neboli už ani záverom roku 2016\nsporné. Navyše následne už najneskôr v januári 2017 žalobca vedel už aj to, že na jeho vozidla vznikla\ntotálna škoda, nakoľko toto bolo vyradené z evidencie, pričom ostatné uplatnené škody mu mali vzniknúť\nešte v priebehu roku 2016 (ušlý zisk, cestovné výdavky). Žalovaný 1/ je presvedčený, že žalobca o\nškode a o tom, kto za ňu zodpovedá musel vedieť už skôr ako 9.3.2017, a to už najneskôr pri vydaní\nzáverečnej správy z dopravnej nehody zo dňa 16.12.2016, poprípade v januári 2017, keď sa dozvedel\no totálnej škode na motorovom vozidle.\n14. Žalovaný 1/ poukázal na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej platí, že podmienka „keď sa\npoškodený dozvie o škode“ je splnená už vtedy, keď má poškodený vedomosť o výške spôsobenej\nškody aspoň odhadom s tým, že táto môže byť aj neskôr v rámci konania špecifikovaná na základe\nkonkrétnych dokladov Teda zistenie konečnej výšky škody nie je podmienkou pre začatie plynutia\npremlčacej doby /Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 721/2005/. Rovnako tak ustálená súdna\nprax dáva odpoveď aj na to, čo sa má na mysli pod spojením „kto za ňu zodpovedá“, keď v tomto\nsmere je jasne judikované, že súdy nemusia čakať na výsledok trestného konania a rovnako tak na tento\nnemusí čakať ani žalobca. Stačí, ak poškodený má dostatok informácií o skutkových okolnostiach, na\nzáklade ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, kto za škodu zodpovedá /R 16/2014/, k čomu\nv predmetnom prípade došlo najneskôr vydaním záverečnej správy o dopravnej nehode vydanej dňa\n18.12.2016 Krajinským policajným riaditeľstvom v Štajersku.\n15. Vo vzťahu k dôvodom odvolania uvádzaným žalobcom žalovaný 1/ tiež uviedol, že\nnie je\ncelkom zrejmé, prečo žalobca cituje ustanovenie § 398 Obch. zák., nakoľko predmetné ustanovenie\nnie je aplikovateľné na prejednávanú vec, nakoľko tu nejde o škodu spôsobenú porušením\npovinnosti vyplývajúcej zo zmluvného obchodnoprávneho vzťahu, ale ide výlučne o občianskoprávnu\nzodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku.\n16. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že by nemalo byť judikatúrou ustálené, či subjektívna lehota plynie bez\nohľadu na prebiehajúce trestné konanie, žalovaný 1/ uviedol, že žalobca toto svoje tvrdenie nepodporuje\nžiadnou rozdielnou rozhodovacou praxou súdov. Práve naopak, žalovaný 1/ poukazoval práve na\npublikované rozhodnutie R 16/2014, ktoré sa považuje z dôvodu publikovania v Zbierke stanovísk a\nrozhodnutí NS SR za ustálenú rozhodovaciu prax, v ktorom súd jasne stanovil, že výsledok trestného\nkonania nie je rozhodujúci pre subjektívnu vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá\n\na táto naopak začína plynúť už v okamihu, keď poškodený môže disponovať informáciami o tom, kto\nby za škodu zodpovedať mohol. Čo sa týka judikatúry, na ktorú žalobca poukazuje a ktorá pojednáva\no spočívaní plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k nároku na náhradu škody, ktorú žalobca uplatnil\nv priebehu trestného konania, v tomto smere žalovaný 1/ nerozporuje, že takáto premlčacia lehota\nspočíva. Avšak žalobca si svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému 1/ v trestnom konaní neuplatnil,\npreto tieto rozhodnutia nie sú na danú situáciu aplikovateľné. V prípade, ak sa vedie v súvislosti so\nspôsobenou škodou aj určité trestné konanie, je výlučne na rozhodnutí poškodeného, či si svoj nárok na\nnáhradu škody uplatní len v trestnom konaní alebo len v civilnom konaní po skončení trestného konania\nalebo si tieto nároky uplatní paralelne v oboch konaniach súčasne a spravidla, požiada o prerušenie\ncivilného konania do skončenia konania trestného. Žalobca si však ani jednu z uvedených možností\nv predmetnom prípade nevybral, kedy ani neuplatnil svoj nárok v trestnom konaní, ani neuplatnil včas\nsvoj nárok v konaní civilnom, a to napriek tomu, že už 9.3.2017 svojím listom u likvidačného zástupcu\nžalovaného 2/ v Rakúsku uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou, teda už\nv danom čase vedel o škode aj o tom, kto za ňu zodpovedá, no napriek tomu, že k poskytnutiu\nzodpovedajúcej náhrady nedošlo, neuplatnil z nepochopiteľných dôvodov tento svoj nárok v civilnom\nkonaní.\n17. Podľa žalovaného 1/ nemôže obstáť ani tvrdenie žalobcu, že by sa nemohol svojej škody domáhať v\ncivilnom konaní z dôvodu, že aj voči nemu ako poškodenému bolo vedené trestné konanie a preto nemal\nako dokazovať, kto je skutočným škodcom. Žalobca mohol v civilnom konaní preukazovať svoju nevinu a\nteda zodpovednosť iného subjektu rovnako, ako to robil a nakoniec sa mu aj podarilo v trestnom konaní.\nAk zo záverečnej správy z dopravnej nehody z 18.12.2016 vyplývalo, kto a akým spôsobom zavinil\ndopravnú nehodu, potom išlo už len výlučne o vec dokazovania a o to, že žalobca mal k dispozícii dôkazy,\nktorými mohol aj v civilnom konaní preukázať kto je škodcom a kto zodpovedá za škodu. Žalovaný 1/\nzdôraznil, že ak už žalobca mal 23.3.2018 vedomosť o tom, že jeho vodič nie je za dopravnú nehodu\nzodpovedný, predtým uplatnil svoju škodu u žalovaného 2/ (resp. jeho likvidačného zástupcu v Rakúsku)\nv marci 2017 a zo záverečnej správy z dopravnej nehody z 18.12.2016 vyplývalo, že zodpovedným za\ndopravnú nehodu je práve vodič žalovaného 1/, potom nie je celkom zrejmé, prečo žalobca v súlade so\nzásadou vigilintibus iura neuplatnil svoj nárok žalobou voči žalovaným už v marci 2018 (po oslobodení\nvodiča žalobcu z pod obžaloby), kedy by bol stále uplatnený v dvojročnej premlčacej lehote, ale urobil\ntak až 3 roky od dopravnej nehody. Bol to jedine žalobca, kto sám svojou pasivitou vo vzťahu k ochrane\nsvojich vlastných práv ako jediný zavinil premlčanie jeho nároku a aj na základe uvedeného považuje\nžalovaný 1/ vznesenú námietku rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi za absolútne\nscestnú, absurdnú a nedôvodnú. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému\n1/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\n18. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril aj žalovaný 2/, podľa ktorého je rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvecne správne a odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie obzvlášť presvedčivé. Žalovaný 2/ vzniesol\nnámietku premlčania . Žalobca si listom zo dňa 9. 3. 2017 uplatnil u žalovaného 2/ prostredníctvom\njeho likvidačného správcu nárok na náhradu škody, nakoľko žalobca podal žalobu na súd po uplynutí\ndvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, nemožno mu premlčané právo /nárok/ priznať. Z uvedeného\npovažuje žalovaný 2/ odvolanie žalobcu za nedôvodné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nako vecne správny potvrdil.\n19. K vyjadrenia žalovaných 1/ a 2/ sa následne vyjadril žalobca, ktorý poukázal na skutočnosť, že\nvšetky subjekty vystupujúce či už na strane žalobcu alebo žalovaných vystupujú v právnych vzťahoch\nv postavení podnikateľských subjektov. Z uvedeného dôvodu sa na tieto právne vzťahy budú prvotne\naplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka ako osobitného právneho predpisu, pričom v\nprípade, ak Obchodný zákonník špeciálnu právnu úpravu určitých otázok neobsahuje, tak aj príslušné\nustanovenia Občianskeho zákonníka ako všeobecného právneho predpisu.\nObchodný zákonník\nobsahuje špeciálnu právnu úpravu otázky týkajúcej sa dĺžky subjektívnej premlčacej doby. Podľa § 397\nObch. zák. je premlčacia doba štyri roky. Zároveň Obchodný zákonník obsahuje aj špeciálnu právnu\núpravu začiatku plynutia premlčacej doby pri práve na náhradu škody, ktorá je upravená v § 398\nObch. zák.. Zatiaľ čo podľa obchodno-právnej úpravy je postačujúce aby sa poškodený mohol o škode\ndozvedieť, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá, podľa občianskoprávnej úpravy je potrebné, aby mal\npoškodený faktickú vedomosť o škode a o tom kto za ňu zodpovedá. Takýto sprísnený režim začiatku\nplynutia subjektívnej premlčacej doby podľa obchodno-právnej úpravy sa prejavil aj v jej dĺžke, ktorá je\noproti občiansko-právnej úprave o 2 roky dlhšia, ako aj v úprave objektívnej premlčacej doby, ktorá je\n\nza každých okolností, nie len v prípade úmyselného zavinenia, 10 ročná. Žalobca má za to, že na daný\nprípad je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka a to 4 ročnú premlčaciu\ndobu, ktorá začína plynúť odo dňa kedy sa poškodený mohol s najväčšou pravdepodobnosťou o\nškode dozvedieť, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá. V takomto prípade by bolo možné povedať, že\nžalobca predpokladal, no s určitosťou nevedel povedať kto je skutočným škodcom ku dňu uvedenému v\nrozhodnutí, t. j. 9.3.2017. Nakoľko však v prípade tohto „sprísneného“ režimu je subjektívna premlčacia\nlehote 4-ročná, je zrejmé, že k jej uplynutiu by tak došlo najskôr dňa 9. marca 2021. Žalobca má za to,\nže ani v jednom ani v druhom prípade, teda bez ohľadu na to, či by sa postupovalo podľa občianskoprávneho, či obchodno-právneho režimu, nemohlo k premlčaniu žalobcovho práva dôjsť.\n20. K vyjadreniu žalobcu zaslal vyjadrenie žalovaný1/, ktorý nesúhlasí s argumentáciu žalobcu. Podľa\nžalovaného 1/ medzi žalovaným 1/ a žalobcom ani žalovaným 2/ neexistuje obchodný záväzkový vzťah,\nktorý by napĺňal definíciu ustanovenia § 261 ods.1 Obch. zák. a ani nedošlo k porušeniu povinnosti\nstanovenej Obchodným zákonníkom (teda nedošlo k vzniku mimozmluvného obchodnoprávneho\nzáväzkového vzťahu). Preto je z jeho pohľadu vylúčené, aby sa vôbec uvažovalo o aplikácii\nObchodného zákonníka, pretože došlo jednoznačne k založeniu občianskoprávnej zodpovednosti za\nškodu naplnením skutkovej podstaty osobitného druhu zodpovednosti podľa § 427 ods. 1 Obč. zák..\nŽalovaný 1/ podotkol, že absentuje aj akákoľvek vôľa subjektov na vstup do právneho vzťahu z\ntitulu ich podnikateľskej činnosti a zároveň škodová udalosť nevznikla porušením povinností určených\nObchodným zákonníkom, ale keď už, tak porušením občianskoprávnej povinnosti predchádzať škodám\nv zmysle § 415 Obč. zák.. Nehovoriac o tom, že v tomto prípade došlo k porušeniu prevenčnej\npovinnosti fyzickou osobou, vodičom žalovaného 1/. Skutočnosť, že zákon v tomto prípade zakladá\nzodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku, ktorý často býva práve podnikateľom, nemôže\nspôsobiť svojvoľný vznik obchodnoprávneho vzťahu. S poukazom na vyššie uvedené závery ako aj\nustálenú súdnu prax žalovaný 1/ uviedol, že zodpovednosť žalovaného 1/ za škodu spôsobenú žalobcovi\nsa v tomto prípade riadi výlučne ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi zodpovednosť za\nspôsobenú škodu, vrátane ustanovení o premlčaní, teda súd správne posudzoval premlčanie nároku\nžalobcu v nadväznosti na vznesenú námietku premlčania v súlade s ustanovením § 106 Obč. zák.\nupravujúcim 2 ročnú subjektívnu premlčaciu lehotu.\n21. Žalovaný 1/ poukázal na ust. § 366 Obch. zák. /novoty v odvolacom konaní/, pričom má za to,\nže žalobcovi nič nebránilo, aby tento prostriedok procesnej obrany /aplikácia Obchodného zákonníka/\npoužil už na súde prvej inštancie, no neurobil tak. Preto má žalovaný 1/ za to, že táto jeho námietka\nje absolútne irelevantná s ohľadom na štádium tohto konania a súd by na tento prostriedok procesnej\nobrany žalobcu z dôvodu rozporu s ustanovením § 366 C.s.p. nemal vôbec prihliadať.\n22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok\n(ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných\nrozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219\nods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 18.3.2025. Po oboznámení\nsa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaných, odvolací\nsúd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.\n23. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n24. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n25. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Obč. zák., právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto\nzákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník\npremlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.\n26. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Obč. zák., právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa,\nkeď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.\n\n27. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a\nodvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na\nzáklade vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil,\nsvoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť\nnapadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.\nOdvolací súd po preskúmaní obsahu spisového materiálu konštatuje, že nárok žalobcu bol v čase\npodania návrhu na súd premlčaný a je preto potrebné vychádzať z ust. §106 Obch. zák.. Žalobca v\nodvolaní o.i. argumentoval, že premlčacia doba začala v danom prípade plynúť až po rozhodnutí súdu v\ntrestnom konaní, v ktorom bol jeho vodič oslobodený spod obžaloby. Pričom podľa žalobcu by uplatnenie\npráva pred rozhodnutím trestného súdu znamenalo uplatnenie práva predčasne. Až 23.3.2018 mohol\nžalobca bezpečne vedieť, že nehodu nezavinil jeho vodič a že teda zodpovedným za vznik škody je\nprevádzkovateľ iného vozidla.\n28. Odvolací súd sa s argumentáciu žalobcu nestotožnil. Z ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001\nZ.z. o PZP a § 106 ods. 1 Obč. zák. je zrejmé, že právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky\nodo dňa, keď budú kumulatívne splnené dve podmienky, a to vedomosť poškodeného o škode a o tom,\nkto za škodu zodpovedá. (Petruľák, M., Šulíková, M. Poistné zmluvy. Praha: C. H. Beck, 2012, 392 s.).\nOdvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca sa najneskôr 9.3. 2017, kedy\nsi uplatnil u poisťovateľa žalovaného 1/, resp. u jeho likvidačného zástupcu v Rakúsku (u spoločnosti\nWiener Städtische Versicherung AG) nárok na náhradu škody dozvedel o škode a aj o tom, kto za\nškodu zodpovedá, t. j. žalovaný 1/, keďže prevádzkou jeho motorového vozidla došlo k vzniku škody na\nstrane žalobcu. Pokiaľ by žalobca túto vedomosť nemal, nárok na náhradu škody by si u poisťovateľa\nt.j. žalovaného 2/ neuplatnil. Najneskôr 9.3.2017 teda začala plynúť žalobcovi dvojročná subjektívna\npremlčacia lehota podľa ust. § 106 ods. 1 Obč. zák. v spojení s ust. § 15 ods.2 zákona č. 381/2001 Z.z. o\nPZP /vo vzťahu k žalovanému 2//, ktorá uplynula dňa 9.3.2019. Žalobca podal predmetnú žalobu na súd\ndňa 19. 9. 2019 , t.j. po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, preto\nsúd prvej inštancie správne žalobu zamietol z dôvodu jej premlčania. Z uvedeným sa v plnom rozsahu\nstotožňuje aj odvolací súd.\n29. K odvolacej námietke žalobcu, že až po rozhodnutí súdu v trestnom konaní, t.j. 23.3.2018\nmohol žalobca bezpečne vedieť, že nehodu nezavinil jeho vodič a mohol si uplatniť svoj nárok na\nsúde, odvolací súd uvádza, že sa s uvedeným tvrdením nestotožňuje. Tak, ako uviedol aj súd prvej\ninštancie v bode 18.1 napadnutého rozsudku, zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku\nje objektívna. Pre rozhodnutie o žalobou uplatnenom nároku je irelevantné, či vodič žalobcu zavinene\nporušil alebo neporušil právne povinnosti, čo bolo predmetom trestného konania. Odvolací súd\ntu poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/82/2009 zo dňa 28. 5. 2010/R 16/2014/, podľa\nktorého: „Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods.1Občianskeho zákonníka),\nv okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si\nmôže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu\nzodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná\nistota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti.“ Podľa cit rozhodnutia výsledok\ntrestného konania nie je rozhodujúci pre subjektívnu vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu\nzodpovedá a táto naopak začína plynúť už v okamihu, keď poškodený môže disponovať informáciami o\ntom, kto by za škodu zodpovedať mohol. Odvolací súd totožne so súdom prvej inštancie zastáva názor,\nže trestné konanie, ktoré bolo vedené proti vodičovi žalobcu, nemalo žiadny vplyv na začatie plynutia\ndvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty vo vzťahu k jeho nároku na náhradu škody voči žalovaným 1/ a\n2/, ale naopak určujúcim bolo len to, kedy sa žalobca v dostatočnom rozsahu potrebnom pre uplatnenie\nnároku dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.\n30. K námietke žalobcu, že aj premlčanie podlieha korelatívnu dobrých mravov a nemôže byť uplatnené\nv rozpore s nimi, odvolací súd uvádza, že postup súdu podľa ustanovenia § 3 ods.1Obč. zák. má\nmiesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom\nzneužitia práva na neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči\nktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane\ntvrdým postihom v porovnaní s charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo\nvčas neuplatnil (rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/41/2012). V prípade odopretia práva vzniesť námietku\npremlčania ide o natoľko významný zásah do právnej istoty strany, ktorá námietku premlčania vzniesla,\nže okolnosti, za ktorých bola vznesená prekročili rámec dobrých mravov natoľko intenzívne, že tento\n\nzásah možno považovať za odôvodnený. Použitie korektívu dobrých mravov na vznesenú námietku\npremlčania je tak možné len vo výnimočných prípadoch a predstavuje krajné riešenie za účelom\nzaistenia väzby medzi normami písaného práva a základnými morálnymi hodnotami v spoločnosti\n(uznesenie NS SR sp.zn. 5Obdo/51/2017 zo dňa 15.5.2018).\n31. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných\ndobách uplatnili svoje nároky a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo\nneprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému\ntrvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba\na oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká\npovinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba\nnemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Vznesenie námietky premlčania v zásade\nprestavuje výkon práva v súlade so zákonom, pretože inštitút premlčania je zákonným inštitútom,\nktorý prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch a je aplikovateľný voči ktorémukoľvek právu\npodliehajúcemu premlčaniu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sám žalobca konal v rozpore so\nzákladnou zásadou „práva patria bdelým“, keď si včas neuplatnil svoj nárok na súde, ale „čakal“ na\nrozhodnutie súdu v trestnom konaní, pričom toto konanie, ako už bolo uvedené, nie je rozhodujúce\npre vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ by\nžalobca podal žalobu na súd po skončení trestného konania, t.j. dňa 23.3. 2018, kedy bolo potvrdené,\nže vinníkom nehody nie je vodič žalobcu, žaloba by bola podaná v zákonom stanovenej lehote,\npretože subjektívna premlčacia lehota uplynula dňa 9.3.2019. Keďže sám žalobca svojím vlastným\nkonaním zavinil márne uplynutie premlčacej doby na podanie žaloby, odvolací súd má za to, že\nv prejednávanej veci nie sú splnené podmienky pre použitie korektívu dobrých mravov na vznesenú\nnámietku premlčania /aplikácia ust. § 3 ods. 1 Obč. zák./.\n32. K tvrdeniu žalobcu vo vyjadrení zo dňa 23.1.2023 , že na prejednávanú vec vo vzťahu k námietke\npremlčania žalovaných 1/ a 2/ je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní,\nodvolací súd uvádza, že žalobcovi nič nebránilo, aby tento prostriedok procesnej obrany použil v\nkonaní pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je\nprípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok .Vzhľadom k tomu, že žalobca až v rámci\nodvolacieho konania vzniesol tento argument, odvolací súd s poukazom na ust. § 366 C.s.p/ novoty v\nodvolacom konaní/ neprihliadol na takto uplatnený prostriedok procesnej obrany, nakoľko neboli splnené\npodmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia. Na záver je však nutné poznamenať, že v prejedávanej\nveci sa nejedná o obchodný záväzkový vzťah, ktorý by napĺňal definíciu ustanovenia § 261 ods.1 Obch.\nzák., napriek tomu, že tak žalobca ako aj žalovaní 1/ a 2/ sú podnikateľské subjekty. V prejednávanej\nveci ani nedošlo k porušeniu povinnosti stanovenej Obchodným zákonníkom (teda nedošlo k vzniku\nmimozmluvného obchodnoprávneho záväzkového vzťahu). Preto je aplikácia Obchodného zákonníka\nvo vzťahu k premlčaniu vylúčená. Vzhľadom na dôvodnosť uplatnenej námietky premlčania zo strany\nžalovaných, súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobcom uplatnený nárok zamietol.\n33. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v\nopravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na\ntie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo\n16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).\n34. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. §\n387 ods.1, 2 C.s.p. potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalobcom.\n35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení\ns § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému 1/ priznal\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní úspešný.\nŽalovanému 2/ napriek jeho úspechu v odvolacom konaní nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania, nakoľko mu žiadne nevznikli.\n\n36. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.\n757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť\nv dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané\nadvokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,\nproti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa\nrozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26Cb/126/2019", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "4a9506c3-7414-4c24-b564-6984adaeecfa:80d6d533-088d-4ad8-91a7-b52306fe52bd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1114234946.1", "spisova_znacka": "5Obdo/51/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/51/2017 z 14. 5. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-05-14", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1114234946.1"}], "citovane_v": []}