Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5CoCsp/22/2024 z 17. 6. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. júna 2025, sp. zn. 5CoCsp/22/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1120216266.1
Krajský súd Bratislava | 5CoCsp/22/2024 | ECLI:SK:KSBA:2025:1120216266.1 | 2025-06-17 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a608d79c-ad22-43cf-b2c4-570dcde45890
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1120216266.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
5CoCsp/22/2024
1120216266
17. 06. 2025
JUDr. Juraj Považan
ECLI:SK:KSBA:2025:1120216266.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu, v právnej veci žalobcu: BL PLUS, s.r.o., IČO: 50 798
243 so sídlom Prenčov 177, 969 73 Prenčov, pr. zástupený Mgr. Peter Kováčik, advokát, Laurinská 3,
811 01 Bratislava, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava o zaplatenie 7.738,86 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 19. januára 2024 č.k. B1-11Csp/115/2020-124 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie čo do povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.162,86
EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7.162,86 EUR od 07.11.2020 do
zaplatenia p o t v r d z u j e.
Vo zvyšku napadnutého rozhodnutia vrátane nároku na náhradu trov prvoinštančného konania odvolací
súd napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1/Rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
7.738,86 EUR s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 7.738,86 EUR od 07.11.2020 do zaplatenia,
a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
2/Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že medzi pôvodnou žalobkyňou I. Q., Z.. XX.XX.XXXX, K.
X. F. K. XXXX/XX, XXX XX B. Š., štátna občianka SR (ďalej len „pôvodná žalobkyňa“) a žalovaným došlo
dňa 23.02.2012 k uzavretiu Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej boli pôvodnej žalobkyni
poskytnuté finančné prostriedky zo strany žalovaného vo výške 600,- EUR. Odplata, označená ako
„príslušný poplatok“ bola stanovená na sumu 576,- EUR a pôvodná žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť ju v
12 mesačných splátkach po 98,- EUR. Ročný úrok predstavoval viac ako 96% a finančné prostriedky boli
použité na osobnú potrebu. Na účet žalovaného, k zmluve o úvere č. 606101860 uhradila celkom sumu
vo výške 1.176,- EUR (čo predstavovalo sumu vyššiu o 576,- EUR oproti sume poskytnutej pôvodnej
žalobkyni zo strany žalovaného).
Dňa 04.09.2012 došlo medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovaným k uzavretiu Zmluvy o úvere č.
606102020, na základe ktorej boli pôvodnej žalobkyni poskytnuté finančné prostriedky zo strany
žalovaného vo výške 1.700,- EUR. Odplata v zmluve, označená ako „príslušný poplatok“, bola stanovená
na sumu 1.636,- EUR a pôvodná žalobkyňa sa zaviazala ju uhradiť v 12 mesačných splátkach po
278,- EUR. Finančné prostriedky boli použité na osobnú potrebu. Ročný úrok predstavoval za daných
podmienok viac ako 96%. Na účet žalovaného, k zmluve o úvere č. XXXXXXXXX uhradila celkom
sumu vo výške 7.479,67 EUR (čo predstavovalo sumu vyššiu o 5.779,67 EUR oproti sume poskytnutej
pôvodnej žalobkyni zo strany žalovaného).

Dňa 11.01.2013 došlo medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovaným k uzavretiu ďalšej Zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXX, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov pôvodnej žalobkyni zo
strany žalovaného vo výške 300,- EUR. Odplata, označená ako „príslušný poplatok“ bola stanovená na
sumu 288,- EUR a pôvodná žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť ju v jednej splátke po 588,- EUR najneskôr
do 20.01.2014. Ročný úrok predstavoval viac ako 96% a finančné prostriedky boli použité na osobnú
potrebu. Na účet žalovaného, ku zmluve o úvere č. 606102310 uhradila celkom sumu vo výške 1.683,19
EUR (čo predstavovalo sumu vyššiu o 1.383,19 EUR oproti sume poskytnutej pôvodnej žalobkyni zo
strany žalovaného).
Vo všetkých troch úverových zmluvách mali chýbať obligatórne náležitosti (doba trvania zmluvy, výška,
počet a termíny splátok istiny, úroky a iné poplatky, ako aj nesprávne uvedenej ročnej percentuálnej
miery nákladov v neprospech spotrebiteľa, respektíve jej neuvedenie) a taktiež odplaty boli v rozpore s
dobrými mravmi, keďže ročný úrok predstavoval viac ako 90%. Zmluvy o úvere sa na základe uvedených
skutočností stali bezúročnými a bezpoplatkovými, v dôsledku čoho mal žalovaný nárok iba na vrátenie
ním poskytnutej istiny.
3/Súd prvej inštancie vydal na návrh pôvodnej žalobkyne platobný rozkaz č.k. 11Csp/115/2020-26 zo
dňa 17.12.2020, voči ktorému podal žalovaný včas odpor. V odpore sa vyjadril, že nárok neuznáva,
a považuje za sporné, aby pôvodná žalobkyňa mala právny status spotrebiteľky. Zároveň poukázal
na skutočnosť, že v zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli, že sa ich vzťahy budú spravovať
ustanoveniami Obchodného zákonníka, zmluva sa uzatvorila v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka, a preto na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať zákon č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“) ako ani iný predpis. Žalovaný zároveň namietal, že ani jedna zo
zmlúv o úvere nebola vyhlásená za neplatnú, žalobkyňa plnila žalovanému na základe platných zmlúv,
a preto nemohlo dôjsť zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Vo vzťahu k úverovej zmluve
č. 603101860 vzniesol námietku premlčania, keďže posledná úhrada prišla v roku 2012.
4/Na základe návrhu na zmenu subjektu - žalobcu, súd prvej inštancie vydal uznesenie č.k.
11Csp/115/2020-61 zo dňa 07.07.2022, ktorým zmenu pripustil a novým žalobcom sa stala spoločnosť
BL PLUS, s.r.o., na ktorú bola postúpená pohľadávka pôvodnej žalobkyne vo výške 7.738,86 EUR.
5/Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a vyhovel jej
v plnom rozsahu. Po právnej stránke posúdil vec podľa ustanovení § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 písm. k), ods. 5, ods. 6, ods. 10 Občianskeho zákonníka,
§ 53a, § 54 ods. 2, § 39, § 657 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., § 2
písm. a), b), § 9 ods. 2 písm. f), § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., § 451 ods. 1, ods. 2, § 458 ods.
1, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z.
6/Súd prvej inštancie mal za preukázané, že tri úverové zmluvy uzatvoril žalovaný v právnom postavení
obchodníka/veriteľa na jednej strane a pôvodná žalobkyňa v právnom postavení spotrebiteľa na
strane druhej. V zmluvách o úveroch bola pôvodná žalobkyňa označená svojím menom, priezviskom,
bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Žalovaný v priebehu konania nepredložil
žiaden dôkaz o tom, že by pôvodná žalobkyňa nebola spotrebiteľkou a uzatvorila zmluvy o úvere v rámci
jej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V písomnom podaní, zdôvodňujúcom nepredloženie
úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 23.02.2012 sa sám žalovaný odvolával na ustanovenia
zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorých evidoval uzatvorené zmluvy. Keďže uzatvorené zmluvy o úvere
predstavovali spotrebiteľské zmluvy, súd prvej inštancie ich posudzoval podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z., a to aj napriek tomu, že sa zmluvné strany „dohodli“ na úprave
ich vzťahov podľa ustanovení Obchodného zákonníka.
7/Ďalej súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluvy o úvere sú v časti dohodnutých úrokov
(označených v zmluvách ako „príslušný poplatok“) neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, keďže
žalovaný poskytol pôvodnej žalobkyni sumu 600,- EUR za odplatu 576,- EUR, sumu 1700,- EUR za
odplatu 5.779,67 EUR a sumu 300,- EUR za odplatu 1.383,19 EUR. Ročný úrok tak predstavoval 96%,
pričom priemerné úrokové sadzby NBS za obdobie 2/2012, 9/2012 a 1/2013 pri novo poskytnutých
spotrebiteľských úveroch s dobou splatnosti do jedného roka boli v hodnote 8,42%, 8,91% a
7,98%. Podporne súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/26/2011 z 26.04.2012, podľa ktorého neprimeranou a odporujúcou dobrým mravom je taká
výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s
prihliadnutím najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaných bankami pri poskytovaní úrokov a pôžičiek.
Pri nebankových subjektoch môže súd do istej miery akceptovať vyššie náklady spotrebiteľa pri
úveroch poskytovaných nebankovými subjektmi, ale aj táto výška odplaty je limitovaná všeobecnými

ustanoveniami vyplývajúcimi z občianskoprávnych vzťahov, a to § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie sa zároveň stotožnil s argumentáciou žalobcu, že zmluvy o úvere neobsahujú
všetky obligatórne náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z.z. V zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
11.01.2013 bola síce uvedená RPMN vo výške 96,00%, ale táto bola uvedená nesprávne v neprospech
spotrebiteľa. Pri daných úverových parametroch RPMN predstavovala až 300,29 % a hodnota 96%
predstavovala len ročný úrok. V zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 04.09.2012 nebola RPMN
uvedená vôbec. Súd prvej inštancie ďalej k zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 23.02.2012 uviedol, že jej
existencia nebola sporná, rovnako ani jej obsah a nedostatky, na ktoré poukazoval žalobca, a to aj
napriek jej nepredloženiu v súdnom konaní. Pre absenciu obligatórnych náležitostí vo všetkých troch
zmluvách o úvere ako aj rozpor ich odplaty s dobrými mravmi, súd prvej inštancie konštatoval ich
bezúročnosť a bezpoplatkovosť v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Vzhľadom na uvedené
pôvodná žalobkyňa bola povinná uhradiť žalovanému len istinu poskytnutých úverov (sumy 600,- EUR,
1700,- EUR a 300,- EUR). Finančné prostriedky, ktoré pôvodná žalobkyňa hradila žalovanému nad
rámec istiny poskytnutých úverov predstavovali plnenie zodpovedajúce bezdôvodnému obohateniu
žalovaného.
8/Námietku premlčania žalovaného súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Žaloba bola podaná
v rámci 10 ročnej objektívnej premlčacej doby a v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka sa za
moment začiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby považuje moment, kedy si pôvodná
žalobkyňa musela byť sama vedomá, že bez existujúceho (platného) právneho dôvodu previedla na účet
žalovaného určitú čiastku, resp. čiastky. Súd prvej inštancie tento moment ustálil na deň 03.11.2020,
kedy sa pôvodná žalobkyňa poradila so svojim právnym zástupcom a dozvedela sa o skutočnostiach
zakladajúcich jej nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Zároveň boli žalobcovi priznané
úroky z omeškania vo výške 5% ročne, ktoré boli uplatnené v riadnej percentuálnej výške odo dňa
nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty na plnenie určenej vo výzve na vydanie bezdôvodného
obohatenia, t.j. od 07.11.2020. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1, §
256 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.
9/Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný, a to z dôvodov uvedených
v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. Odvolateľ namietal, že súd
prvej inštancie nesprávne posudzoval zmluvy o úveroch v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka
a zákona č. 129/2010 Z.z. V prípade zmlúv o úvere č. 606101860 a č. 606102020 sa zmluvné
strany dohodli, že sa ich zmluvné vzťahy budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka. Súd
prvej inštancie, podľa názoru odvolateľa, nesprávne vyhodnotil zmluvy o úveroch ako bezpoplatkové a
bezúročné z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmlúv podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný
žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná
výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. V tomto prípade bolo možné vychádzať iba
z
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Odvolateľ zároveň namietal, že súd prvej inštancie
nesprávne použil ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže pôvodná žalobkyňa nebola v právnom
postavení spotrebiteľky, so zmluvami o úveroch súhlasila, čo potvrdila aj svojim podpisom. Odvolateľ
poukázal na svoju dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu vstupoval a ktorú v zmysle judikatúry
Európskeho súdneho dvora treba chrániť (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG;
Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04) ako aj na definíciu „priemerného spotrebiteľa“
nachádzajúcu sa v Smerniciach Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11.05.2005 ako aj
judikatúre Súdneho dvora EÚ. Vo vzťahu k zmluve o úvere č. 606102310 zo dňa 11.01.2013 uviedol, že
išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere s individuálne dojednanými podmienkami, pričom v zmluve boli
uvedené všetky náležitosti (celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ uhradiť vo výške 588,- EUR; termín
splatnosti do 20.01.2014), a preto nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov. Prípustnú výšku úrokov bolo možné posudzovať iba na základe § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka. Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov nebankovými subjektmi nemôžu
byť odvodzovať od úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov bankovými subjektmi (rozhodnutie
Vrchního soudu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005). Podľa odvolateľa bola výška poplatkov a úrokov
primeraná, jasne označená, a preto ju nemožno považovať za rozpornú s dobrými mravmi. Pôvodná
žalobkyňa dobrovoľne s podmienkami súhlasila, preto odvolateľ vylúčil, že by z jeho strany došlo k
bezdôvodnému obohateniu, už vôbec nie k úmyselnému. Úmysel pri bezdôvodnom obohatení nebol
preukázaný a nebolo preukázané ani, že by existoval v čase bezdôvodného obohatenia. V závere
odvolateľ uviedol, že v prípade zmluvy o úvere č. 606102020 a č. 606102310 pôvodná žalobkyňa
plnila čiastky na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí rozsudkov Rozhodcovského

súdu. Plnenie bolo vymáhané v exekučnom konaní, a preto zo strany žalovaného nešlo o prijatie
plnenia bez právneho dôvodu. Odvolateľ zároveň poukázal na ust. § 61 zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.
Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučnému poriadku vyplýva, že súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. V prípade rozporu
so zákonom, žiadosť zamietne. K uvedenému podporne poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR
zo dňa 23.11.2011, č.k. I ÚS 456/2011-19 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/164/1996
zo dňa 27.01.1997.
10/K odvolaniu žalovaného sa vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý namietal nesplnenie zákonných
náležitostí odvolania v zmysle ustanovenia § 363 Civilného sporového poriadku. Okrem formálneho
označenia odvolacích dôvodov neboli zo strany odvolateľa uvedené dôvody, prečo súd prvej inštancie
nesprávne rozhodol. V odvolaní bol vyjadrený len všeobecný nesúhlas so žalobou a zopakované dôvody
nesúhlasu z prvoinštančného konania. Žalobca považoval rozsudok súdu prvej inštancie za zákonný,
správny a riadne odôvodnený. Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí riadne vysporiadal so vznesenou
námietkou premlčania, a preto žalobca považuje opakovanú námietku premlčania zo strany žalovaného
za nedôvodnú. K odvolacej námietke týkajúcej sa plnenia zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX a zmluvy
o úvere č. 606102310 na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Rozhodcovského súdu
žalobca uviedol, že žalovaný uvedené nijako nepreukázal a zároveň uvedené tvrdí v konaní po prvý krát.
O týchto skutočnostiach musel mať vedomosť už v prvoinštančnom konaní, a preto sa jedná o novoty,
ktoré by bolo možné použiť len za splnenia podmienok ustanovenia § 366 Civilného sporového poriadku,
čo v danom prípade splnené nebolo. Žalobca zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 27.10.2021 sp. zn. 2Cdo/122/2020, podľa ktorého je spotrebiteľ oprávnený uplatniť si majetkový
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo nárok na náhradu škody spôsobenej neprijateľnými
podmienkami. Plnenie, ktoré bolo poskytnuté na základe absolútne neplatnej zmluvnej klauzuly je totiž
plnením na základe neplatného právneho úkonu. Záverom žalobca opätovne poukázal na všeobecnosť
odvolania, na základe čoho by malo byť odmietnuté (rovnako konštatoval aj Krajský súd v Prešove v
uznesení zo dňa 31.05.2018, sp. zn. 6 Cob/47/2017 ako Ústavný súd SR, sp.zn. IV. ÚS 90/2019 zo dňa
05.11.2019) a navrhol, aby odvolací súd odvolanie odmietol z dôvodu nesplnenia zákonných náležitostí
podľa § 386 písm. d) Civilného sporového poriadku alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v
zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku a priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
11/Odvolateľ v odvolacej replike uviedol, že trvá na všetkých svojich vyjadreniach a podaniach ako aj
odvolaní v plnom rozsahu.
12/Žalobca nevyužil možnosť odvolacej dupliky.
13/Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku
v napadnutom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je sčasti dôvodné.
14/Odvolacej námietke odvolateľa týkajúcej sa nesprávneho posúdenia zmlúv o úveroch súdom prvej
inštancie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z. namiesto Obchodného
zákonníka, tak ako bolo dohodnuté medzi zmluvnými stranami, odvolací súd nepriznal dôvodnosť. Súd
prvej inštancie správne vyhodnotil predmetné zmluvy o úveroch ako spotrebiteľské zmluvy podľa § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka a súčasne ich správne posudzoval podľa zákona
č.
129/2010 Z.z. Pôvodná žalobkyňa mala právne postavenie spotrebiteľky a žalovaný právne postavenie
dodávateľa. Dlžníčka bola v predložených zmluvách identifikovaná ako fyzická osoba svojim menom,
priezviskom, adresou trvalého pobytu, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a nebola
nijako identifikovaná ako osoba, ktorá uzatvára zmluvu v rámci predmetu jej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Finančné prostriedky, ktoré jej boli poskytnuté žalovaným, boli použité na jej
osobné potreby. Občiansky zákonník v § 52 ustanovuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Spotrebiteľom je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmluva nemôže byť považovaná
za nespotrebiteľskú iba na základe súhlasu zmluvnej strany (spotrebiteľa), že sa záväzkové vzťahy
budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka a nie ustanoveniami Občianskeho zákonníka a v
prípade spotrebiteľského úveru zákona č. 129/2010 Z.z. Takáto dohoda by bola v priamom rozpore
so zákonným ustanovením § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Ide o
kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorými dochádza k obmedzeniu zmluvnej slobody za
účelom ochrany spotrebiteľa, a preto ani súhlasným vyhlásením zmluvných strán nemôže dôjsť k ich
vylúčeniu. Zmluvné dojednania alebo dohody odporujúce obsahom alebo účelom tomuto ustanoveniu
sú neplatnými. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie ako ani v odvolacom konaní nepredložil
žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že pôvodná žalobkyňa nevystupovala v právnom postavení
spotrebiteľky, a preto bolo nevyhnutné zmluvy o úvere posudzovať v režime Občianskeho zákonníka a
zákona č. 129/2010 Z.z. Rovnako ani z vyhlásenia, že sa záväzky z predmetných zmlúv budú spravovať
ustanoveniami Obchodného zákonníka, nemožno odvodzovať dobrú vieru žalovaného, že nekonal so
spotrebiteľom. Argumentácia spočívajúca v tom, že pôvodná žalobkyňa na základe vyhlásenia o použití
ustanovení Obchodného zákonníka vedela o dobrej viere žalovaného, že nekoná so spotrebiteľkou,
nie je na mieste. Žalovaný sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov
vrátane spotrebiteľských úverov. Už len z predmetu jeho podnikateľskej činnosti teda vyplýva, že sú
mu, na rozdiel od bežných spotrebiteľov, známe špecifiká pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv o úvere.
Rovnako je viac než zrejmé, že vie rozoznať spotrebiteľa od osoby uzatvárajúcej zmluvu v rámci jej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd preto námietky žalovaného vyhodnotil ako
nedôvodné.
15/Odvolací súd ďalej uvádza, že po ustálení spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu medzi
pôvodnou žalobkyňou a žalovaným, súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu úverových
zmlúv z hľadiska dodržania obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere s dôrazom na tie
náležitosti, ktorých absencia má za následok, že spotrebiteľské úvery sa považujú za bezúročné a bez
poplatkov. Na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi - zmluva o úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 04.09.2012 a zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 11.01.2013, súd prvej inštancie správne
konštatoval, že z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí (doba trvania zmluvy, výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa alebo jej
absencia,) sa v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. jedná o bezúročné a bezpoplatkové spotrebiteľské
úvery, a preto sa žalovaný plnením žalobkyne nad rámec úverových istín bezdôvodne obohatil, a to vo
výške 7.162,86 EUR (5.779,67 EUR + 1.383,19 EUR). Mimoriadna prísnosť tejto sankcie je vyjadrením
zvýšeného spoločenského záujmu na ochrane spotrebiteľa pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských
úveroch, pričom na obsah týchto zmlúv sú kladené striktné obsahové nároky zamerané na to, aby
spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy bol schopný urobiť skutočne informované rozhodnutie. Odvolací súd sa
zároveň stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že vyššie identifikované zmluvy o úvere sú vzhľadom
na mimoriadne vysoké úroky, v porovnaní s priemernými ročnými úrokovými sadzbami NBS, v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj napriek tomu, že žalovaný nekonal
v postavení bankového subjektu, nemožno z toho vyvodiť záver, že preňho neplatia uznávané pravidlá
správania sa a mravný princíp spoločenského poriadku.
16/V časti posudzovania zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23.02.2012, odvolací súd však
nemohol potvrdiť záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru
z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. Jedným zo základných
nosných princípov civilného procesného práva je princíp procesnej zodpovednosti strán sporu. Pre
úspech v civilnom sporovom konaní je nevyhnutné, aby sporové strany uniesli bremeno tvrdenia (onus
dicendi) a zároveň uniesli aj dôkazné bremeno (onus probandi). Civilný sporový poriadok pri určitom
okruhu sporov špecifikuje však aj výnimky z inak všeobecných pravidiel. V prípade sporov s ochranou
slabšej strany, medzi ktoré nepochybne patrí aj spotrebiteľský spor, sa snažil zákonodarca vyvážiť
nerovné postavenie spotrebiteľa tak, že niektoré procesné povinnosti spotrebiteľa ako sporovej strany
modifikoval. V zmysle uvedeného je upravená aj povinnosť strany navrhovať a obstarávať dôkazy. Súd,
v prípade spotrebiteľských sporov, môže obstarať, zabezpečiť a vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ
nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Uvedenú možnosť súdu je potrebné zároveň
vnímať aj tak, že súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ označí, ale nepripojí ich, v prípade, ak
sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Pôvodná žalobkyňa v žalobe uviedla, že zmluvou o úvere č.
606101860 zo dňa 23.02.2012 nedisponuje, a preto žiadala súd prvej inštancie, aby uložil žalovanému
povinnosť predložiť predmetnú zmluvu spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami, keďže ide o
dôkazy preukazujúce skutočnosti dôležité pre konanie a meritórne rozhodnutie. Žalovaný na výzvu súdu
reagoval tak, že predmetnou zmluvou nedisponuje a nemôže ju súdu predložiť vzhľadom na uplynutie
viac ako ôsmych rokov od uhradenia zmluvy po podanie žaloby. Zároveň žalovaný uviedol, že jeho
povinnosť evidovania zmluvy v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. bola splnená, keďže zákon ukladá
povinnosť uchovávať evidenciu najmenej päť rokov odo dňa zániku zmluvy alebo vyhotovenia zmluvných
dokumentov, ktorých sa týka. Súd prvej inštancie, preto v konaní nemohol zabezpečiť a vykonať dôkaz,

ktorý označila pôvodná žalobkyňa v žalobe a ktorý by preukázal jej tvrdenia o absencii obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Záver súdu prvej inštancie spočívajúci v konštatovaní,
že predmetná zmluva o úvere, totožne ako ďalšie preložené zmluvy o úvere neobsahuje obligatórne
náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho sa stal aj tento spotrebiteľský úver
bezúročný a bez poplatkový, nebol ničím v konaní preukázaný. Aj napriek tomu, že v sporoch s ochranou
slabšej strany je daná aktívnejšia úloha súdu vo veciach obstarania, vykonania a zabezpečenia dôkazov,
nemožno z toho vyvodiť záver, že slabšia sporová strana bude zbavená povinnosti uniesť dôkazné
bremeno v prípade, že ňou označené dôkazy nemožno vykonať a súd nemá vedomosť o žiadnom inom
dôkaze, ktorý by mohol preukázať tvrdenie slabšej strany. Z uvedeného dôvodu mal odvolací súd za to,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie o absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX
bolo nepreukázané a predčasné.
17/Odvolaciu námietku týkajúcu sa premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za
plnenie poskytnuté v súvislosti so zmluvou o úvere
č. XXXXXXXXX vyhodnotil odvolací súd
totožne s názorom súdu prvej inštancie ako nedôvodnú. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
premlčí v subjektívnej lehote dvoch rokov odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, teda že plnil bez právneho dôvodu a komu plnil. Oprávnený
na vydanie bezdôvodného obohatenia musí nadobudnúť subjektívnu (reálnu, faktickú) vedomosť o
skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť záver o tom, že sa konkrétny povinný na jeho úkor
bezdôvodne obohatil. Súd prvej inštancie tento moment ustálil na deň 03.11.2020, kedy sa pôvodná
žalobkyňa poradila so svojim právnym zástupcom a dozvedela sa o skutočnostiach zakladajúcich
jej nárok na vydanie plnenia titulom bezdôvodného obohatenia. Žalovaný v konaní nenavrhol žiaden
dôkaz, ktorým by mohol byť preukázaný iný deň začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Iba
formalisticky poukazoval na deň, kedy pôvodná žalobkyňa uhradila poslednú splátku. Úhrada poslednej
splátky však nepreukazuje subjektívnu vedomosť pôvodnej žalobkyne, že sa na jej úkor žalovaný
bezdôvodne obohatil. Opačný záver by úplne popieral zmysel inštitútu subjektívnej premlčacej lehoty v §
107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Čo sa týka objektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného
obohatenia, tá je pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení stanovená na desať rokov odo dňa, kedy k
bezdôvodnému obohateniu došlo. Žaloba bola podaná dňa 09.11.2020 a žiadna časť bezdôvodného
obohatenia nevznikla skôr ako desať rokov pred podaním žaloby. Z uvedeného dôvodu nemohlo byť
právo žalobcu premlčané ani v objektívnej premlčacej lehote.
18/V závere sa odvolací súd venoval odvolacej námietke týkajúcej sa plnenia na základe právoplatných
a vykonateľných rozhodnutí Rozhodcovského súdu, na ktoré poukázal žalovaný až v odvolacom
konaní. Odvolací súd ani tejto odvolacej námietke nepriznal dôvodnosť. Žalovaným uvedené skutočnosti
predstavovali novoty v odvolacom konaní, ktoré je možné pripustiť iba za splnenia podmienok daných §
366 Civilného sporového poriadku. Novoty môžu byť v zmysle tohto ustanovenia použité v odvolacom
konaní len, ak by sa týkali procesných podmienok; vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu; malo by nimi byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie. Žalovaný o skutočnosti, že pôvodná žalobkyňa plnila na základe vykonateľných
a právoplatných rozhodnutí Rozhodcovského súdu, musel vedieť už v konaní na súde prvej inštancie a
mal niekoľko príležitostí tento prostriedok procesnej obrany použiť. Civilné sporové konanie kladie dôraz
na procesnú zodpovednosť sporových strán. Nevyužitie všetkých dostupných prostriedkov procesnej
obrany môže mať za následok stratu sporu, čoho si žalovaný bol vedomý. Vzhľadom na nevyužitie
prostriedku procesnej obrany žalovaným v prvoinštančnom konaní, odvolací súd na danú novotu v
odvolacom konaní neprihliadol.
19/Po preskúmaní veci, mal odvolací súd za to, že v časti rozhodovania súdu prvej inštancie
o práve na vydanie bezdôvodného obohatenia na základe plnenia zo zmlúv č. 606102020 a č.
606102310 súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1,2,3 Civilného sporového poriadku) z
hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191
Civilného sporového poriadku) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré
v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku). Odvolací súd v časti rozhodovania súdu prvej inštancie o práve na vydanie bezdôvodného
obohatenia na základe plnenia zo zmlúv č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX vo výške 7.162,86 EUR spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7.162,86 EUR od 07.11.2020 rozhodnutie potvrdil ako
vecne správne. V časti rozhodnutia o povinnosti zaplatiť sumu vo výške 576,- EUR titulom bezdôvodného
obohatenia na základe plnenia zo zmluvy č. 606101860 spolu s príslušenstvom a v nadväzujúcom

výroku o trovách konania rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) zrušil, a
podľa § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vec súdu prvej inštancie vrátil na ďalšie konanie.
Úlohou súdu prvej inštancie bude vec v zrušenom rozsahu opätovne prejednať, ustálený skutkový
stav preskúmateľne právne posúdiť so zreteľom na vyššie uvádzané právne aspekty veci, následne v
zrušenom rozsahu opätovne rozhodnúť a nové rozhodnutie vo veci odôvodniť zákonu zodpovedajúcim
spôsobom za účelom jeho preskúmateľnosti tak stranami sporu, ako aj prípadne súdom odvolacím.
20/ V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
21/Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného
sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 Civilného sporového poriadku).