Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/24/2023 z 11. 3. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 11. marca 2025, sp. zn. 3To/24/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1215010761.11 Krajský súd Bratislava | 3To/24/2023 | ECLI:SK:KSBA:2025:1215010761.11 | 2025-03-11 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo – Majetok Citované ustanovenia: § 321 ods. 1 písm. d) TP, § 322 ods. 3 TZ, § 285 TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/423f8d1d-eb38-488f-a81d-0c9212cedcc9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1215010761.11 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 3To/24/2023 1215010761 11. 03. 2025 JUDr. Danica Veselovská ECLI:SK:KSBA:2025:1215010761.11 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov senátu JUDr. Márie Šimkovej a JUDr. Jána Evina, v trestnej veci obžalovaného Z.. arch. H. D. pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 4T/192/2015 zo dňa 26.10.2022, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.03.2025 jednomyseľne takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku z dôvodu § 285 písm. b) Trestného poriadku sa obžalovaný Z.. arch. H. D., nar. XX.XX.XXXX v S., trvale bytom Dr. T. XX, XXX XX S., oslobodzuje spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. 1Kv 9/15/1100 zo dňa 13.10.2015 pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného a obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe, že 1) dňa 04.07.2008 v Bratislave na Galvaniho ulici 7/B, v sídle spoločnosti Oberbank Leasing s.r.o. Bratislava a v Lučenci na Rádayho 8 v sídle spoločnosti GAMART, s.r.o., J. N. na pokyn Z.. arch. H. D., na základe sfalšovaného splnomocnenia P. J., konateľky spoločnosti GAMART, s.r.o. na zastupovanie spoločnosti, ktoré jej odovzdal Z.. arch. H. D. s cieľom získať finančný leasing, predložila zástupcovi spoločnosti, leasingovému poradcovi J. F. za spoločnosť SLOVAK HOUSE, s.r.o. Lučenec spolu so žiadosťou pre leasing strojov a zariadení doklad, zmluvu o dielo č. 19/2008/SH zo dňa 10.03.2008 na dodávku predmetov leasingu spol. SLOVAK HOUSE, s.r.o. spol. GAMART, s.r.o. preukazujúcu jej vlastnícke práva k predmetu leasingu, aj napriek tomu, že Ing. arch. H. D. vedel, že skutočným vlastníkom podstatnej časti predmetu leasingu je spoločnosť JORD, spol. s.r.o. Komárno, v dôsledku čoho spoločnosť Oberbank Leasing, s.r.o. uzavrela so spoločnosťou SLOVAK HOUSE, s.r.o. kúpnu zmluvu č. 11218 - 11220 s predmetom kúpy pojazdné zdvíhadlo 6,3 t, výrobné číslo JO-346, rok výroby 2008, portálový žeriav - 15t/24,00 mm, výrobné číslo JO-348, rok výroby 2008 a portálový žeriav konzolový - 6,3t/12,00 mm, výrobné číslo JO-347, rok výroby 2008 za kúpnu cenu celkom 7.923 534,- Sk (263.013,14 €) a následne zmluvy o finančnom leasingu č. 11218, 11219, 11220 medzi prenajímateľom spoločnosťou Oberbank Leasing, s.r.o. a leasingovým nájomcom spoločnosťou GAMART, s. r. o. Lučenec zastúpenou J. N., o užívaní predmetu leasingu - pojazdné zdvíhadlo 6,3t, portálový žeriav - 15t/24,00 mm a portálový žeriav konzolový - 6,3t/12,00 mm, v dôsledku čoho spoločnosť Oberbank Leasing, s.r.o. uhradila dňa 15.07.2008 na pobočku Tatra banky, a.s., 020 Lučenec, kúpnu cenu dodávateľovi predmetu leasingu SLOVAK HOUSE, s.r.o. Lučenec, hoci nebol jeho vlastníkom v celosti, čím spôsobil škodu spoločnosti Oberbank Leasing, s.r.o. Bratislava vo výške 5.546.473,00 Sk (184.109,17 €), 2) dňa 06.04.2009 v Bratislave na Galvaniho ulici 7/B, v sídle spoločnosti Oberbank Leasing, s. r. o. zabezpečil aj prostredníctvom J. N. pre zástupcu spoločnosti, leasingového poradcu J. F., za spoločnosť PARK HOUSE, s.r.o. Lučenec, nepravdivé doklady osvedčujúce jej vlastníctvo k predmetu leasingu, miešacieho a zásobníkového centra - skutočného vlastníka spoločnosti CONSTRUCT, s.r.o. Lučenec a nepravdivé daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2008 za spoločnosť SLOVAKWOOD, s.r.o. Lučenec s cieľom uzavrieť na predmet leasingu kúpnu a leasingovú zmluvu a vylákať úhradu pre dodávateľa predmetu leasingu vo výške 248.451,77 € (7.484.858,-Sk), v dôsledku čoho spoločnosť Oberbank Leasing, s.r.o. uzavrela so spoločnosťou PARK HOUSE, s.r.o. zastúpenou Ing. arch. H. D., ako dodávateľom, kúpnu zmluvu č. 11738 s predmetom kúpy miešacím a zásobníkovým centrom, za kúpnu cenu 248.451,77 € a leasingovú zmluvu č. 11738 s leasingovým nájomcom spol. SLOVAKWOOD, s.r.o. Lučenec, zastúpenou konateľkou J. N., pričom k úhrade kúpnej ceny nedošlo len preto, že spol. Oberbank Leasing, s.r.o. Bratislava, odstúpila od kúpnej zmluvy, keď jej pracovníci zistili, že miešacie a zásobníkové centrum nie je spôsobilé byť predmetom leasingu, a že podklady požadované k splneniu podmienok pre poskytnutie úveru boli sfalšované a nepravdivé, nakoľko skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku sa poškodený Oberbank Leasing, s.r.o., IČO: 35 955 015, Prievozská 4/A, Bratislava 821 09, odkazuje s nárokom na náhradu škody na civilný proces. odôvodnenie: Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 4T/192/2015 zo dňa 26.10.2022 bol obžalovaný Z.. arch. H. D. v bode 1) uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a v bode 2) zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku. Za to mu súd prvého stupňa podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 41 ods. 2 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov, pre výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona súd prvého stupňa uložil obžalovanému ochranný dohľad na 2 roky. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazal obžalovaného k náhrade škody vo výške 136.219,90€ spoločnosti Oberbank Leasing, s.r.o. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení odvolanie smerujúce proti výroku o vine, treste, výroku o náhrade škody ako aj proti konaniu, ktoré týmto výrokom predchádzalo. Obžalovaný prostredníctvom obhajcov odôvodnil odvolanie podaniami doručenými súdu prvého stupňa dňa 21.12.2022, 23.12.2022 a ďalšími podaniami, vrátane vlastného podania. V odôvodnení odvolania obhajcom zo dňa 21.12.2022 obžalovaný primárne namieta, že skutky v bode 1) a 2) nie sú trestnými činmi. Pri skutku č. 1) je rozhodujúce posúdiť tri obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Konkrétne a) uvedenie OBL do omylu alebo využitie jej omylu, b) vznik škody na majetku OBL, c) obohatenie na strane H. D. alebo inej osoby. Tieto znaky musia byť splnené kumulatívne. Na majetku OBL nevznikla a nemohla vzniknúť žiadna škoda, pretože prípadný jej omyl v otázke vlastníctva predávajúceho k predmetu lízingu nebol prekážkou v nadobudnutí vlastníckeho práva k nemu, a preto nemohol ani viesť k vzniku škody. Podľa bodu 1) skutkovej vety, OBL uhradila dňa 15.07.2008 kúpnu cenu dodávateľovi predmetu lízingu (spoločnosti SLOVAK HOUSE), hoci spoločnosť SLOVAK HOUSE údajne nebola vlastníkom predmetu lízingu v celosti, čím obžalovaný H. D. mal spôsobiť OBL škodu na jej majetku vo výške 184 109,17 eur. Obžaloba a napadnutý rozsudok za skutok č. 1) teda „stojí a padá“ v celom rozsahu na závere, že OBL v dôsledku uvedenia do omylu H. D. v otázke vlastníckeho práva predávajúceho k predmetu lízingu nenadobudla vlastníctvo predmetu lízingu a zároveň zaplatila zaň kúpnu cenu, teda že v čase dokonania skutku nemala ani majetok ani peniaze. V konaní pritom bolo preukázané, že toto sa nestalo, ani sa stať nemohlo. Na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu sa vyžaduje uvedenie určitej osoby do omylu alebo využitie jej omylu. Uvedenie niekoho do omylu predpokladá, že takáto osoba nevedela, že sa ju niekto do omylu snaží uviesť, a teda, že táto osoba bola ohľadom predmetu uvedenia do omylu dobromyseľná. Dobromyseľnosť v konkrétnom prípade znamená, že kupujúci nevie, že kupuje vec od nevlastníka, ale naopak je presvedčený, že predávajúci je jej vlastníkom. K uvedeniu OBL do omylu malo podľa obžaloby a napadnutého rozsudku dôjsť tak, že vlastnícke právo k strojom a zariadeniam (predmetu kúpy a lízingu) neprešlo z predávajúceho na OBL, pretože OBL ich mala kupovať od nevlastníka. Omyl mal teda spočívať v tom, že predávajúci nebol vlastníkom predmetu lízingu v čase jeho predaja OBL. Takýmto konaním mala byť OBL podľa obžaloby a napadnutého rozsudku aj spôsobená škoda tým, že za predmet lízingu OBL zaplatila kúpnu cenu, avšak nenadobudla k nemu vlastníctvo iným spôsobom škoda OBL vzniknúť ani nemohla. Preto ak bola OBL uvedená do omylu, tak nevedela a nemohla vedieť, že predávajúci nie je vlastníkom predmetu lízingu, a teda bola ohľadom vlastníckeho práva predávajúceho k predmetu lízingu dobromyseľná. Ak by totiž OBL nebola dobromyseľná, znamenalo by to, že o nedostatku vlastníckeho práva predávajúceho vedela. To by však zároveň nevyhnutne znamenalo aj to, že pri uzavieraní lízingovej zmluvy OBL nekonala v omyle a nebola do neho ani uvedená. Uvedenie do omylu totiž vyžaduje nesúlad medzi páchateľom a poškodenou osobou ohľadom rozhodujúcej skutočnosti. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 1. marca 2011, sp. zn.: 5 Cdo 30/2010 platí, že: „Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. [...] O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať.“ Takto to bolo aj v tomto prípade na strane OBL, čo nikto (ani samotná OBL) nespochybňuje. Dobromyseľnosť, teda omyl OBL je kľúčová pre aplikáciu § 446 Obchodného zákonníka, ktorý pri kúpe hnuteľnej veci chráni dobromyseľného (do omylu uvedeného) nadobúdateľa. Podľa § 446 Obchodného zákonníka platí: „Kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja.“ Uvedenie kupujúceho do omylu v otázke vlastníctva predávajúceho k predmetu kúpy teda aktivuje § 446 Obchodného zákonníka. Aplikácia § 446 Obchodného zákonníka má za následok, že žiadna škoda kupujúcemu, ktorý bol uvedený do omylu v otázke vlastníctva predávajúceho k predmetu kúpy nevznikne, pretože vlastnícke právo z nevlastníka (predávajúceho) na dobromyseľného (do omylu uvedeného) kupujúceho prejde aj keď predávajúci nebol vlastníkom veci. Niet pritom pochýb (a nie je predmetom sporu), že na lízingovú transakciu, ktorá je predmetom skutku pod bodom 1) obžaloby, sa vzťahoval Obchodný zákonník vrátane jeho § 446; táto skutočnosť vyplýva priamo z príslušnej kúpnej zmluvy. Ak teda mala byť OBL (v zmysle obžaloby a napadnutého rozsudku) uvedená do omylu, táto skutočnosť predpokladá, že OBL bola dobromyseľná ohľadom vlastníctva predmetu kúpy a lízingu. OBL v takom prípade teda nevedela, že predávajúci nie je vlastníkom veci a že nie je oprávnený s vecou nakladať za účelom jej predaja. Podľa § 446 Obchodného zákonníka preto OBL ako kupujúci nadobudla k predmetu lízingu vlastnícke právo. Keďže vlastnícke právo takto prešlo z predávajúceho na OBL, tak nemohlo dôjsť k vzniku a spôsobeniu škody na majetku OBL, pretože táto za svoju kúpnu cenu získala relevantnú protihodnotu. OBL v čase dokonania skutku nielenže neutrpela žiadnu škodu, ale dosiahla prospech. Škoda údajne spôsobená skutkom 1) bola súdom (v napadnutom rozsudku, ktorý je v značnej časti zhodný s rozsudkom, ktorý bol nadriadeným súdom v celom rozsahu zrušený) v zhode s obžalobou ustálená ako suma, ktorú OBL uhradila dodávateľovi ako kúpnu cenu predmetu lízingu (hodnota predmetu kúpy a aj lízingu), úrokov a pokuty znížená o splátky, ktoré boli lízingovým nájomcom uhradené. Takáto škoda však nevznikla a nemohla na strane OBL vzniknúť ani teoreticky. OBL dňa 15.07.2008 zaplatila kúpnu cenu dodávateľovi predmetu lízingu (spoločnosti SLOVAK HOUSE) a dňa 04.07.2008 nájomca GAMART uhradil OBL prvú zvýšenú splátku lízingu (tzv. akontáciu) vo výške 30% z kúpnej ceny predmetu lízingu. Podľa kúpnej zmluvy č. 11218 vlastnícke právo k predmetu lízingu prešlo zo spoločnosti SLOVAK HOUSE na OBL zaplatením celej kúpnej ceny. OBL teda v júli 2008 získala vlastnícke právo k predmetu lízingu (teda 100% hodnoty predmetu lízingu) a 30 % kúpnej ceny predmetu lízingu formou akontácie. Oproti tomu OBL zaplatila kúpnu cenu predávajúcemu vo výške 100% hodnoty predmetu lízingu, čo znamená, že v čase dokonania skutku č. 1) OBL neutrpela škodu, ale dosiahla zisk vo výške 30% kúpnej ceny. Neskôr, keď nájomca GAMART hradil splátky, OBL okrem 30% kúpnej ceny dosiahla ďalší zisk v hodnote uhradených splátok. Ak malo konanie uvedené v obžalobe a napadnutom rozsudku smerovať k spôsobeniu škody práve na majetku OBL (čo obhajoba rozumne predpokladá, keďže OBL je v obžalobe a napadnutom rozsudku označená ako poškodená a zároveň toto tvrdenie obhajoba odmieta), tak bez akýchkoľvek rozumných pochybností možno uzavrieť, že ak bola OBL uvedená do omylu, musela byť dobromyseľná a škoda jej nemohla byť spôsobená. Obžaloba a ani konajúci súd v napadnutom rozsudku vôbec nezohľadnili tú skutočnosť, že OBL ako dobromyseľný nadobúdateľ bola chránená § 446 Obchodného zákonníka a podľa tohto ustanovenia nadobudla vlastníctvo k predmetu lízingu aj v prípade, že by bola uvedená do omylu podľa tvrdenia obžaloby a napadnutého rozsudku. OBL by vlastníctvo k predmetu lízingu nenadobudla iba vtedy, ak by nekonala dobromyseľne (teda ak by vedela, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja). Ale v takom prípade by nebolo možné hovoriť o jej uvedení do omylu, pretože OBL by v takom prípade vedela, že kupuje vec od nevlastníka. Skutočnosť, že vlastnícke právo k predmetu lízingu OBL reálne nadobudla, a že sa za vlastníka aj považovala a správala sa podľa toho, a teda jej nevznikla žiadna škoda je navyše zrejmé aj z toho, že OBL predmet lízingu následne predala spoločnosti BAULOGIC, s.r.o. Keďže OBL predmet lízingu predala je zrejmé, že OBL sa aj sama považovala za vlastníka predmetu lízingu. Na tomto závere nič nemení ani fakt, že OBL predala tento predmet lízingu so stratou, keďže strata je bežnou súčasťou podnikateľského rizika a výška tejto straty nijako nesúvisí s tým, že by predmet lízingu bol nadobudnutý OBL od nevlastníka (ak by OBL nebola vlastníkom tejto veci, nemohla by ju predať vôbec). OBL sa teda za vlastníka predmetu leasingu nielen považovala, ale ním aj bola aj sa ako vlastník správala pri disponovaní s predmetom leasingu. Naviac vlastnícke právo OBL a pred ňou predávajúceho SLOVAK HOUSE k predmetu lízingu nespochybnil nikdy nikto okrem samotnej OBL. Nedošlo k obohateniu obžalovaného ani inej osoby. Trestný čin podvodu je dokonaný obohatením sa páchateľa alebo iného na škodu cudzieho majetku v dôsledku uvedenia poškodenej osoby do omylu. Na základe vyššie uvedených skutočností nie je zrejmé, ako sa mal obžalovaný skutkom uvedeným v bode 1) obohatiť. Naviac tento znak nevyhnutný na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu v bode 1) aj 2) skutkovej vety obžaloby aj napadnutého rozsudku absentuje. Skutok uvedený v bode 2) rovnako nie je trestným činom. Z hľadiska priebehu skutkového deja je skutok uvedený v bode 2) len nedokonaným identickým skutkom ako skutok 1). Ak by šlo o trestný čin, bola by kvalifikácia ako pokus namieste. Ak však nie je trestným činom dokonaný skutok, nemôže ním byť ani nedokonaný skutok s identickým priebehom. OBL nebola uvedená do omylu. Spoločnosť PARK HOUSE a OBL uzatvorili kúpnu zmluvu č. 11738 ohľadom kúpy miešacieho a zásobníkového centra. K úhrade kúpnej ceny nedošlo a OBL od kúpnej zmluvy odstúpila údajne preto, že zistila, že miešacie a zásobníkové centrum nie je spôsobilé byť predmetom lízingu, pretože predávajúci nie je jeho vlastníkom. Keďže OBL nakoniec kúpnu cenu neuhradila je zrejmé, že v čase úhrady kúpnej ceny už (podľa svojich tvrdení) mala subjektívnu vedomosť (resp. presvedčenie), že predávajúci nie je vlastníkom predmetu lízingu a z tohto dôvodu nebola dobromyseľná, preto nemohla byť OBL uvedená do omylu. Ak by OBL zotrvala v omyle a dobromyseľná (pri podpise zmluvy dobromyseľná bola), transakcia by prebehla identicky ako v prípade skutku 1), OBL by nadobudla vlastníctvo k predmetu lízingu a nemohlo by dôjsť k vzniku škody na majetku OBL. Na majetku OBL nebola a ani nemohla byť spôsobená škoda. Ak by skutok 2) prebehol a bol by dokonaný tak, ako bol údajne podľa obžaloby a napadnutého rozsudku naplánovaný, t.j. zhodným spôsobom ako sa podľa obžaloby a napadnutého rozsudku stal skutok 1), tak by nebol trestným činom z rovnakých dôvodov, pre ktoré nie je trestným činom skutok uvedený v bode 1). Ak by skutok 2) prebehol a bol by dokonaný tak, ako bol údajne podľa obžaloby a napadnutého rozsudku naplánovaný, OBL by konajúc v omyle, a teda dobromyseľne (po podpise zmluvy by zotrvala dobromyseľná) nadobudla hnuteľnú vec od nevlastníka. Rovnako ako v skutku 1), ani v prípade dokonania skutku 2) by na majetku OBL nemohla vzniknúť škoda, pretože by nadobudla k predmetu lízingu vlastnícke právo a zároveň by mala uhradenú prvú zvýšenú splátku (30%-tnú akontáciu). Vzniku škody by v takom prípade bránila už spomínaná ochranná zákonná „poistka“ uvedená v § 446 Obchodného zákonníka. Ak škoda nemohla vzniknúť pri skutku 1), nemohlo dôjsť k vzniku škody ani pri skutku 2), ak by bol dokonaný, keďže modus operandi skutkov v oboch bodoch obžaloby a napadnutého rozsudku je zhodný. Ak dokonaním konania, ktoré je opísané v skutku 2) obžaloby a napadnutého rozsudku nemohla vzniknúť škoda na majetku OBL z tých istých dôvodov, ktoré obhajoba už podrobne uviedla pri skutku 1), tak obžalovaný ani nikto iný ani nemohol mať úmysel škodu na majetku OBL spôsobiť. Škodu na majetku OBL takýmto konaním nebolo objektívne možné spôsobiť. Preto je vylúčená trestnosť samotného pokusu o trestný čin podvodu na skutkovom základe uvedenom v bode 2) obžaloby a napadnutého rozsudku. Zároveň je absurdné a v rozpore so zásadami ukladania trestov, aby pokus skutku určitej právnej kvalifikácie, t. j. ak nedošlo k dokonaniu trestného činu bol postihnuteľný prísnejšie ako dokonaný skutok tej istej právnej kvalifikácie. Preto je neprijateľný záver, že dokonaný skutok 1) nie je trestným činom a naopak pokus o totožný skutok - skutok 2), ktorý sa od skutku 1) odlišuje len spoločnosťami, ktoré sa konania zúčastnili, by mal byť trestným činom. V tejto súvislosti obhajoba dopĺňa, že ak by OBL vedela, že miešacie a zásobníkové centrum nepatrí predávajúcemu a aj napriek tomu by pristúpila k zaplateniu kúpnej ceny, nebola by dobromyseľná, a preto by nenadobudla vlastnícke právo k miešaciemu a zásobníkovému centru. Zároveň by však OBL v takom prípade nemohla byť uvedená do omylu, lebo by vedela, že predávajúci nie je vlastníkom predmetu prevodu. Išlo by o iný skutok než ten, ktorý je predmetom obžaloby a napadnutého rozsudku. V tomto prípade by sa zamestnanci OBL podieľali na podvodnom konaní, pretože by vedeli, že za zaplatenú protihodnotu OBL nič nenadobudne. Zároveň ak nemala byť konaním obžalovaného poškodená OBL, ale iný subjekt, potom takýto skutok rovnako nie je predmetom podanej obžaloby, o ktorej súd konal. Keďže takýto skutok nebol predmetom obžaloby a súd môže konať a konal výlučne o skutku uvedenom v obžalobe, obhajoba nepovažuje za potrebné detailne uvádzať argumenty pre alternatívne scenáre konaní presne neidentifikovateľných subjektov. Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku s vyššie uvedeným argumentom obhajoby, že pri skutku 1) a aj pri skutku 2) je kľúčové posúdiť tri obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu, konkrétne a) uvedenie OBL do omylu alebo využitie jej omylu, b) vznik škody na majetku OBL, c) obohatenie na strane H. D. alebo inej osoby nevysporiadal. Konajúci súd na strane 21 napadnutého rozsudku uviedol len toľko, že skutočnosť, že bola OBL dobromyseľná pri nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetu lízingu podľa § 446 Obchodného zákonníka nemožno hodnotiť samostatne, ale v kontexte celého konania obžalovaného. S týmto záverom súdu sa možno čiastočne stotožniť. Avšak kontextom celého konania treba rozumieť aj vznik škody (vrátane zodpovedania otázky, či škoda vôbec mohla vzniknúť), uvedenie OBL do omylu a obohatenie sa tretej osoby. K vzniku škody na majetku OBL ani k obohateniu H. D. alebo tretej osoby konaním obžalovaného nedošlo. Preto, ak konanie obžalovaného hodnotíme komplexne, tak žiadnym spôsobom nedospejeme k záveru, že z jeho strany došlo k naplneniu všetkých obligatórnych zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Zjednodušene, ak nevznikla OBL žiadna škoda, pretože OBL v júli 2008 získala vlastnícke právo k predmetu lízingu (prinajhoršom podľa § 446 Obchodného zákonníka) a zároveň dňa 04.07.2008 nájomca GAMART uhradil OBL 30 % kúpnej ceny z predmetu lízingu formou akontácie, tak nemohlo dôjsť k naplneniu obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu v zmysle § 221 Trestného zákona v spojení s § 8 Trestného zákona. Teda nedošlo k spáchaniu trestného činu podvodu. V čase dokonania skutku 1) OBL neutrpela škodu, ale dosiahla zisk vo výške 30 % kúpnej ceny. Rovnaký záver platí pre skutok 2) s tým rozdielom, že tento skutok nebol ani len dokonaný. Konajúci súd zároveň uvádza, že: „Samotné dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva v danom prípade neznamená, že konanie obžalovaného [...] bolo „v poriadku“ len z dôvodu, že leasingová spoločnosť nadobudla vlastníctvo k predmetu leasingu.“ Viac k tomuto argumentu konajúci súd neuviedol. Obhajoba sa však vo svojej argumentácii nevenovala tomu či je takéto konanie „v poriadku“, venovala sa zneniu platných právnych predpisov obchodného práva ako aj trestného práva a ich aplikácii na skutkový stav veci. Z vyššie uvedenej vety citovanej z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa uznal, že OBL skutočne vlastnícke právo k predmetu leasingu nadobudla (resp. nemohla nenadobudnúť, vzhľadom na jednoznačné znenie § 446 Obchodného zákonníka). V takom prípade však nie je zrejmé, ako mohol súd prvého stupňa zároveň dôjsť k záveru, že obžalovaný spôsobil škodu na majetku OBL, pretože tieto dva závery sa navzájom vylučujú. Buď OBL vlastnícke právo k predmetu leasingu nadobudla, a v takom prípade jej nemohla byť spôsobená žiadna škoda, alebo vlastnícke právo nenadobudla, a v takom prípade jej škoda mohla byť spôsobená. Konajúci súd dodáva, že škoda vznikla, pretože podľa názoru súdu „tá spočíva vo vyplatení sumy, ktorú by spoločnosť OBL pri vedomosti o skutočnom vlastníkovi predmetu leasingu nikdy nevyplatila ...“. V právnom štáte je vylúčené, aby odsúdenie páchateľa záviselo od hypotetickej úvahy súdu založenej na tom „čo by bolo keby“, najmä ak sa tak, ako opisuje súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, skutok (podľa obžaloby a skutkovej vety napadnutého rozsudku) nestal. Ak by mala OBL vedomosť o skutočnom vlastníkovi predmetu lízingu, nebola by dobromyseľná, a preto by ani nemohla byť uvedená do omylu a nemohla by sa stať obeťou podvodu. K týmto hypotetickým úvahám sa obhajoba vyjadrila vyššie. Zároveň podľa § 124 ods. 1 Trestného zákona sa škodou rozumie reálna ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku. K takémuto následku v tomto prípade nedošlo. OBL si uplatnila škodu len formálne pre účely trestného konania. Je rozumné predpokladať, že OBL v účtovníctve žiadnu škodu neeviduje, pretože si do dnešného dňa neuplatnila práva z bianco zmeniek (blankozmeniek), ktoré boli vystavené v prospech veriteľa - OBL a aj mu boli odovzdané. Zároveň v tejto súvislosti obhajoba upriamuje pozornosť na jednu zo základných zásad trestného práva - zásadu nullum crimen sine lege nulla poena sine lege, ktorá bola v tomto konaní zjavne porušená. Konajúci súd sa v napadnutom uznesení vôbec nevysporiadal so základnou zásadou účastníctva zásadou akcesority. H. D. je napadnutým rozsudkom kladené za vinu, že ako účastník na trestnom čine podvodu (ako organizátor, prípadne návodca) uviedol OBL do omylu, čím bola OBL spôsobená škoda a H. D. alebo iná osoba sa týmto konaním obohatila. Hlavnou páchateľkou pritom mala byť J. N.. Pôvodne boli za skutok 1) a 2) stíhaní obaja - J. N. aj H. D.. J. N. však bolo uznesením Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 02.07.2010, sp. zn.: 1 Kv 112/2009-17, zrušené uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré sa týkalo rovnakých skutkov ako obžaloba podaná na H. D.. V uznesení Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 2. júla 2010, sp. zn.: 1 Kv 112/2009-17 prokurátor uvádza, že: „Zistil som, že postup vyšetrovateľa nemá oporu v dôkazoch zabezpečených vo vyšetrovaní. [...] Ani jeden z dôkazov doposiaľ neusvedčuje J. N. že nedovolene konala v úmysle predpokladanom v ustanovení o trestnom čine podvodu.“ Ďalej v uznesení uvádza, že: „Vyšetrovateľom zhromaždený dôkazný materiál, okrem už spomínaných dôkazov [výpovede svedkov a listinné dôkazy], žiadne iné dôkazy svedčiace v prospech či neprospech J. N. neobsahuje. A tie, ktoré obsahuje sú v zásadnom rozpore s tým čo napadnuté uznesenie kladie za vinu J. N.. To má potom podstatný význam aj na celkové hodnotenie týchto dôkazov z pohľadu či J. N. konala alebo nekonala nedovolene, tak ako to má na mysli ustanovenie § 221 ods. 1 Trestného zákona.“ Teda konanie J. N. - hlavného páchateľa nebolo podľa prokurátora nedovolené. R. H. D., ktorý podľa skutkovej vety uznesenia o vznesení obvinenia, obžaloby aj napadnutého rozsudku mal iba naviesť J. N. na podvodné konanie, bola však za rovnaké skutky podaná obžaloba a bol za tieto skutky odsúdený napadnutým rozsudkom (už druhýkrát). Podľa uznesenia Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 2. júla 2010, sp. zn.: 1 Kv 112/2009- 17 nemali orgány činné v trestnom konaní k dispozícii dostatok dôkazov na to, aby bolo možné ustáliť, že J. N. konala nedovolene, t. j. v rozpore s § 221 Trestného zákona. Orgány činné v trestnom konaní nemali dostatok dôkazov na to, aby J. N. vzniesli obvinenie (resp. z tohto dôvodu bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené) a už vôbec nie na to, aby tieto dôkazy odôvodňovali postavenie J. N. pred súd. Ak teda konanie J. N. ako hlavnej páchateľky (J. N. podľa skutku č. 1 obžaloby na pokyn H. D. predložila zástupcovi spoločnosti OBL údajne falšované podklady) nie je možné posudzovať ako trestný čin, potom ani konanie H. D. (ktorý mal dať podľa obžaloby a napadnutého rozsudku J. N. na takéto konanie pokyn) nie je trestným činom. Ak J. N. nespáchala trestný čin podvodu v postavení hlavnej páchateľky, potom vychádzajúc zo zásady akcesority, nemožno za takýto rovnaký skutok stíhať ani údajného účastníka H. D.. Hoci formálne v obžalobe ani v napadnutom rozsudku už za účastníka označený nebol, zo znenia skutkovej vety obžaloby ako aj napadnutého rozsudku je nepochybné, že sa mal oboch skutkov dopustiť ako účastník v postavení organizátora alebo návodcu, ktorý skutok nespáchal sám, ale naviedol na jeho spáchanie J. N.. Trestnosť účastníctva sa posudzuje podľa zásady akcesority. Zásada závislosti (akcesority) znamená, že trestnosť účastníka je závislá od trestnej zodpovednosti (hlavného) páchateľa. Akcesorita vyjadruje príslušenstvo jedného javu k inému. Akcesorita účastníctva teda znamená závislosť účastníctva od trestného činu, s ktorým sa účastníctvo spája, t.j. od trestného činu páchateľa („hlavného“) a jeho trestnosti. Právnym výrazom tejto závislosti je posudzovanie účastníka podľa toho istého ustanovenia osobitnej časti Trestného zákona ako konanie páchateľa. Podľa zásady akcesority sa organizátor, návodca, objednávateľ alebo pomocník posudzujú len vtedy, ak páchateľ trestný čin dokonal alebo sa oň pokúsil. J. N., ktorá mala byť podľa skutkovej vety navedená na spáchanie skutkov obžalovaným H. D., však podľa záveru orgánov činných v trestnom konaní tieto skutky nespáchala a nebola za ne žiadnym spôsobom trestnoprávne postihovaná. Zásada akcesority znamená, že trestnú zodpovednosť účastníka na trestnom čine možno odvodiť len od trestnej zodpovednosti hlavného páchateľa. Konkrétne to znamená, že ak bol hlavný páchateľ, resp. vykonávateľ skutku, v tomto prípade J. N., buď oslobodená spod obžaloby alebo jej bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené alebo trestné stíhanie zastavené, tak nie je možné za tie isté skutky vyvodzovať trestnú zodpovednosť ani voči údajnému jej návodcovi alebo organizátorovi. Porušenie zásady akcesority pri účastníctve na trestnom čine je ďalším dôvodom na to, aby bol H. D. v plnom rozsahu oslobodený spod obžaloby. Súd sa v napadnutom rozsudku týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal. Súd v napadnutom rozsudku na strane 20 však uvádza, že „V časti je potrebné konanie obžalovaného posudzovať aj ako nepriame páchateľstvo keď k spáchaniu trestného použil inú osobu, ktorá bola v rukách páchateľa tzv. „živým nástrojom“ [...]„ Ďalej súd dodáva, že nepríčetnosť je len jednou z možností využitia osoby ako „živého nástroja“, pričom ako „živý nástroj“ je možné použiť aj „osobu, ktorá má obmedzenú zodpovednosť (napr. pre nedbanlivostný trestný čin), alebo aspoň nie je zodpovedná za taký istý trestný čin.“ K nepriamemu páchateľstvu súd viac v napadnutom rozsudku neuviedol. Preto nie je zrejmé či J. N. podľa názoru súdu má obmedzenú zodpovednosť alebo nie je zodpovedná za taký istý trestný čin a prečo. Napriek nedostatočnému odôvodneniu tohto záveru súdom sa s týmto záverom v tomto prípade nemožno stotožniť. Pojem nepriame páchateľstvo pozná len právna teória. Prípady nepriameho páchateľstva sú upravené napríklad v učebnici trestného práva hmotného. Z teórie je zrejmé, že nepriamym páchateľom môže byť len ten, kto použil na spáchanie činu (i) osobu trestne nezodpovednú (napr. pre nedostatok veku alebo nepríčetnosť, alebo požívajúcu hmotnoprávnu exempciu), (ii) osobu, ktorá konala v skutkovom omyle a z toho dôvodu nemohla porozumieť významu svojho konania, a preto nie je trestne zodpovedná, (iii) osobu, ktorú donútil fyzickým násilím k činu, (iv) osobu, ktorú donútil k činu vyhrážkou, pokiaľ osoba konala v krajnej núdzi, (v) osobu, ktorá nekonala v špecifickom úmysle alebo pohnútke vyžadovanej skutkovou podstatou, alebo (vi) osobu, ktorá dostala rozkaz a bola povinná ho uposlúchnuť. V prejednávanom prípade však nejde o ani jednu z týchto možností nepriameho páchateľstva. Konkrétne sa k jednotlivým prípadom obhajoba vyjadriť nevie, pretože odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je jasné a zrozumiteľné a nedáva odpoveď na otázku, o akú formu nepriameho páchateľstva malo podľa súdu prvého stupňa údajne ísť. Preto obhajoba nevie na tieto čiastkové úvahy súdu adekvátne zareagovať. Zároveň pri nepriamom páchateľstve je nevyhnutné, aby tzv. nepriamy páchateľ použil túto osobu („živý nástroj“) úmyselne, resp. mal úmysel spáchať trestný čin prostredníctvom tejto trestne nezodpovednej osoby ako „živého nástroja“. Tento úmysel však musí zahŕňať aj skutočnosť, že „živý nástroj“ nie je trestne zodpovedný. Ak by aj táto úvaha konajúceho súdu bola správna, H. D. nemohol vedieť, že J. N. nebude za konanie trestne zodpovedná, keďže tomu nenasvedčujú žiadne skutočnosti. Žiadne takéto skutočnosti podľa názoru obhajoby ani nie sú dané. Ďalej obhajoba poukazuje na neprimeranú dĺžku konania, k čomu cituje príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Eckle proti SRN z 15. júla 1982, č. 8130/78; rozsudok Beck proti Nórsku z 26. júna 2001, č. 26390/95; rozsudok D. a F. proti Bulharsku z 10. mája 2011, č. 48059/06, body 128-129), judikatúru Najvyššieho súdu SR (3Tost/13/ 2008, 1Tost/12/2012, Ústavného súdu SR ( IV.ÚS 488/2020 zo dňa 25. novembra 2020) a dodáva, že trestné stíhanie H. D. od vznesenia obvinenia v roku 2010 trvá už vyše 12 rokov. Väčšina tohto trvania nie je však pričítateľná na ťarchu H. D., ako nesprávne uvádza súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Nie je možné prijať tvrdenie súdu prvého stupňa, že prieťahy v konaní spôsobuje aj H. D., pretože podával opakované žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa, námietky zaujatosti, žiadosti o odňatie veci, ale aj urgencie na ich vybavenie. Podávanie urgencií súd prvého stupňa vyhodnotil tak, že ich H. D. podával len preto, aby „bolo možné podať opäť ďalšie podanie, o ktorom bude potrebné konať a rozhodnúť.“ H. D. využil tieto svoje práva obvineného preto, aby bolo v jeho trestnej veci vydané spravodlivé rozhodnutie, a urgencie podával z toho dôvodu, aby bolo vo veci čo najskôr vydané spravodlivé rozhodnutie, a aby bolo zabezpečené jeho právo na spravodlivý a efektívny proces a zaručené právo na právnu istotu. Naviac, ak sa obvinený dopúšťa určitého obštrukčného konania, nemôže konajúci orgán rezignovať na plnenie svojich zákonných povinností, ale musí aj na takéto konanie obvineného reagovať zákonne a včas. Ak mal konajúci súd za to, že sa H. D. dopúšťa určitého obštrukčného konania, mal zakročiť primeraným spôsobom. V prípadoch trestných stíhaní trvajúci výnimočne dlhý čas súdy nezriedka rozhodujú o zastavení trestného stíhania podľa § 281 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, pretože trestné stíhania trvajúce 6 a viac rokov od vznesenia obvinenia podľa citovanej judikatúry nadobúdajú charakter odopretia spravodlivosti a dostávajú sa tak do rozporu s medzinárodnou zmluvou (s článkom 6 ods. 1 Dohovoru) a ním garantovaným právom strany trestného konania na prerokovanie veci v primeranej lehote. Zároveň platí, že plynutím času (v tomto prípade uplynutím viac ako 14 rokov od spáchania skutku) sa vytráca účel trestu, ktorým je individuálna a generálna prevencia. Z následného správania sa H. D. vyplýva, že (ak by súd napriek vyššie uvedeným skutočnostiam posúdil konanie H. D. ako trestný čin) takéto konanie bolo len ojedinelým vybočením H. D. z riadneho vedenia života. Počas vedenia tohto trestného konania, ktoré trvá viac ako 12 rokov nebol H. D. uznaný vinným zo žiadneho iného trestného činu. Všeobecne známou skutočnosťou je aj to, že s odstupom času klesá efektivita represívneho účinku trestného práva ako celku. Obhajoba má zato, že v tomto prípade sú dané dôvody extrémnych prieťahov, keďže konanie takmer dvojnásobne prevyšuje primeranú lehotu trvania konania stanovenú judikatúrou ESĽP. Z tohto dôvodu dáva obhajoba odvolaciemu súdu do pozornosti, že ak by nevzhliadol dôvody na oslobodenie H. D. spod obžaloby, tak aby zastavil trestné stíhanie podľa vyššie uvedených ustanovení Trestného poriadku, prípadne v súlade s ustálenou súdnou praxou minimálne aplikoval § 39 ods. 1 Trestného zákona. Obhajoba vytýka napadnutému rozsudku nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Odôvodnenie by malo byť podľa odvolacieho súdu síce stručné, ale presvedčivé a malo by odkazovať pri jednotlivých záveroch súdu na konkrétne vykonané dôkazy, ktoré dané skutočnosti preukazujú. Odvolací súd vytýkal rozsudku súdu prvého stupňa to, že v rozsudku odkazuje na výpovede niektorých svedkov, pričom ostatnými dôkazmi sa v rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal. V napadnutom rozsudku sa súd prvého stupňa s kľúčovými argumentmi obhajoby opäť nevysporiadal. Z pokynov odvolacieho súdu podľa zrušujúceho uznesenia vykonal len formálne výsluchy svedkov, ktorých vykonanie mu odvolací súd uložil. Najvýznamnejšiu výhradu odvolacieho súdu smerujúcu k nepreskúmateľnosti pôvodného rozsudku (teda k arbitrárnosti a svojvôli jeho odôvodnenia) súd prvého stupňa však v napadnutom rozsudku ponechal bez povšimnutia a nijako sa s ňou nevysporiadal. Hlavným argumentom obhajoby bolo, že v prejednávanom prípade nedošlo k vzniku škody, nedošlo k obohateniu žiadnej osoby a ani OBL nebola uvedená do omylu, a preto skutok uvedený v bode 1 a ani skutok uvedený v bude 2 obžaloby nie je trestným činom. Tento argument súd „odbil“ jedným odsekom na strane 16 napadnutého rozsudku, v ktorom sa s týmto argumentom vôbec nevysporiadal. Druhým argumentom obhajoby bola neprimeraná dĺžka trestného stíhania. Pričom obhajoba poukazovala na konkrétne rozhodnutia súdnych autorít. S týmto argumentom sa konajúci súd vysporiadal opäť len okrajovo v jednom odseku na strane 20 napadnutého rozsudku, pričom predloženú judikatúru odignoroval a na strane 21 uzavrel, že v prejednávanom prípade nie je možné využiť ani § 39 Trestného zákona. Tento svoj záver neodôvodnil žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Tretím kľúčovým argumentom obhajoby bolo porušenie zásady akcesority pri účastníctve na trestnom čine podvodu v zmysle skutkovej vety napadnutého rozsudku a obžaloby. Argumentom o akcesorite a účastníctve H. D. na trestnom čine podvodu sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal vôbec. Rovnako ostatné závery súdu (napríklad ohľadom splnomocnenej J. N. a iné) nie sú dostatočne odôvodnené. Obhajoba sa domnieva, že súd sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia neriadil pokynmi nadriadeného súdu ohľadom nepreskúmateľnosti prvého vydaného rozsudku a svoje rozhodnutie odôvodnil takmer totožne s rozsudkom, ktorý už obhajoba raz odvolaním napadla (a bol v celom rozsahu zrušený). Obhajoba zastáva názor, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný rovnako, ako bol nepreskúmateľný pôvodný rozsudok. V odôvodnení odvolania doručenom súdu prvého stupňa dňa 23.12.2022 obhajoba poukazuje na nasledovné nedostatky konania: 1) Žurnalizovaný vyšetrovací spis bol prečíslovaný a z vyšetrovacieho spisu boli odstránené dôkazy svedčiace v prospech obhajoby, vrátane všetkých výsluchov svedkov, ktoré boli zabezpečené od podania trestného oznámenia až po vznesenie obvinenia obžalovanému a vrátane dôkazov potvrdzujúcich, že predložené listiny zo strany poškodeného sú falzifikáty, v spise neexistujú listinné dôkazy - originály, predložené obhajobou pred vznesením obvinenia, napr.: signované účtovné doklady, námietka miestnej príslušnosti, vyhlásenia svedkov atď., a ani neexistuje žiadna výpoveď svedka, na základe ktorej vyšetrovateľ PZ vzniesol obžalovanému obvinenie. Obžalovaný túto skutočnosť viackrát aj pred súdom namietal. Súd ani orgány činné v trestnom konaní neurobili žiadny krok, aby sa podstatné náležitosti do spisu vrátili. Jedným z rozhodujúcich dôkazov, ktoré boli pôvodne súčasťou vyšetrovacieho spisu, je aj vyhlásenie svedka A. T.. Toto vyhlásenie predložila obhajoba do spisu v prípravnom konaní. Toto vyhlásenie sa vo vyšetrovacom (resp. teraz už v súdnom) spise však nenachádza. Preto ho obhajoba ako opakované vyhlásenie opätovne predkladá. Z vyhlásenia p. A. vyplýva, že H. D. bol v čase od 02.07.2008 do 10.07.2008 na služobnej ceste v Maďarsku. Avšak podľa skutku uvedeného v bode 1) obžaloby mala J. N. dňa 04.07.2008 v Bratislave a v Lučenci predložiť OB na pokyn H. D. nepravdivé doklady. Za tento skutok je trestne stíhaný len H. D.. Naviac, orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili, že konanie J. N. nie je trestným činom. Obhajobe nie je teda zrejmé ako sa mali skutočnosti uvedené v skutkovej vete rozsudku udiať, keď v tom čase (dňa 04.07.2008) H. D. nebol na Slovensku (ani v Bratislave ani v Lučenci). 2) Uznesenie o vznesení obvinenia obsahovalo právnu kvalifikáciu skutku ako obzvlášť závažného zločinu podvodu spáchaný formou účastníctva podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) k § 21 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a pokusu obzvlášť závažného zločinu podvodu spáchaného formou účastníctva podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) k § 21 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Obžaloba podaná Krajskou prokuratúrou Bratislava však znela na obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Postup policajta, ktorý neupozornil obžalovaného na zmenu právnej kvalifikácie, nebol v súlade so zákonom. Obvinenie sa stalo nezákonným dňom 02.07.2010, keď podľa uznesenia prestal existovať páchateľ a H. D. ostal iba účastníkom. 3) Skutok tak, ako je opísaný v skutkovej vete rozsudku, nie je v súlade s vykonaným dokazovaním, je výsledkom subjektívneho prístupu súdu bez toho, aby bol výsledkom zisteného a preukázaného stavu, a preto je arbitrárny. Obžaloba neuniesla dôkazné bremeno, preto je na obhajobe uviesť dôkazy, ktoré potvrdzujú, že skutková veta je v celom rozsahu postavená na subjektívnych pocitoch a neodráža zistený stav. Obhajoba ku každej v rozsudku citovanej časti skutkovej vety cituje dôkazy, napr. J. N. dňa 04.07.2008 v Bratislave, pričom J. N. konala jedine v Lučenci, čo vyplýva z viacerých dôkazov, ktoré obhajoba v odvolaní cituje. Ani J. N. nikde a nikdy neuviedla, že mala dostať od obžalovaného pokyny. Naviac všetci štatutári a účastníci porád by tento rozpor v rozsudku potvrdili, keby mohli vypovedať podľa návrhu obhajoby. Prehlásenie A. Y. vyvracia, že J. N. konala na pokyn Z.. H. D. na základe splnomocnenia, ktoré jej mal odovzdať Z.. H. D.. Svedkyňa N. jasne odpovedala dňa 30.08.2010, že obžalovaný jej dal iba splnomocnenie za STYL-2E, a nikdy nepotvrdila, že jej obžalovaný mal dať aj plnú moc za GAMART. V tejto časti skutkovej vety obžaloba i súd tvrdia, že plnú moc mal odovzdať H. D., ale ničím to nevedeli podložiť. K tomuto však jednoznačne súdu uviedol vo výsluchu M. U. dňa 04.05.2022, že splnomocnenie odovzdával slečne N. on. Ďalšia nepreukázaná skutočnosť a nepodložená časť skutkovej vety je, že sa jednalo o sfalšovaný doklad, hoci aj M. N. aj svedok M. U. rovnako uvádzajú, že plná moc bola originál, a nie kópia. Originál bol predložený poškodenému, od ktorého ho však vyšetrovateľ PZ napriek žiadosti obhajoby nevyžiadal. J. N. nielenže nikdy nemohla konať za SLOVAK HOUSE, tobôž nie na základe plnej moci od GAMART s.r.o., ale SLOVAK HOUSE nikdy nežiadal žiadny leasing. Nepravdou je, že žiadosť o leasing týchto uvedených strojov bola predkladaná od GAMART a v inom termíne, nie 04.07.2008, pretože v tomto termíne 04.07.2008 už došlo k podpisu leasingovej zmluvy. Nie je pravda ani to, že J. N. predložil zástupcovi leasingovej spoločnosti zmluvu o dielo. Zmluva o dielo je inštitút vyhotovovania diela. Takéto tvrdenie v skutkovej vete by mohlo eventuálne zodpovedať pri kúpnej zmluve. Pokiaľ by sme aj pripustili toto vysvetlenie, tak je zrejmé, že podľa § 446 Obchodného zákonníka OBL nadobudla vlastníctvo k predmetu leasingu, tak ako to prvostupňový súd konštatoval v pôvodnom rozsudku. Nepreukázané je, že J. N.. Predložila listiny aj napriek tomu, že H. D. vedel, je skutočným vlastníkom predmetu je spoločnosť JORD s.r.o. Ani jeden zo svedkov obžaloby toto neuviedol. Nikto ho ani len teoreticky uviesť nemôže, lebo všetci svedkovia, ktorí konali vo vzťahu s JORD uvádzali len opak. Nikto nikdy neuviedol, že obžalovaný o tejto skutočnosti vedel. Z výsluchu svedka Z.. M. D. vyplýva, že vždy v súvislosti s touto zákazkou komunikoval s p. E., príp. s p. Y., o čom vypovedajú Z.. O. E., Z.. Y. a hlavne Z.. J. D., ktorá zmluvu podpisovala s JORD s.r.o. Obhajoba vzhliada v spôsobe dokazovania so zreteľom na verejné vyjadrenia U. Y., nadriadeného vyšetrovateľovi PZ, že musel konať v rozpore s právom na pokyny „našich ľudí“ zo Smeru. Tak isto aj ostatné tvrdenia uvádzané v skutkovej vete sú doslovne prevzaté z obžaloby bez ohľadu na vykonané dokazovanie a preukázané skutočnosti. I keď je dokázané výsluchmi M. U., M. N., M. N. a p. F., že dokumenty išli od p. M. U. do rúk M. N. a od nej do rúk M. N. a od neho do rúk M. F. a všetci tvrdia to isté, tak ako je možné, že prokurátor v obžalobe a to isté súd v rozsudku uvádza nie tak, ako vypovedali svedkovia, ale tak ako si to vymysleli orgány činné v trestnom konaní. Obhajoba poukazuje tiež na listinné dôkazy - súvaha spoločnosti GAMART s.r.o. SLOWAKWOOD s.r.o. PARK HOUSE s.r.o., plná moc vystavená P. J., Doklady OBE Leasing o nakladaní s predmetom leasingu, ktorých originály sa zo spisu stratili, boli odstránené, alebo sa tam nikdy nenachádzali. Napriek tomu sa, či už prokuratúra, ale aj súd v rozsudku na tieto listiny odvoláva. 4) Miestom spáchania trestného činu, teda miestom, kde malo dôjsť ku konaniu, je Lučenec, kde bola podpísaná zmluva, ktorou mali byť zástupcovia OBL zavedení, v Lučenci mohol dávať údajný pokyn páchateľ J. N., pretože iba v Lučenci spolu a vzájomne konali, v Lučenci mohlo dôjsť k obohateniu. V Lučenci mohol nastať následok aj vo vzťahu k technológii, lebo v Lučenci bola predmetná releasingovaná technológia inštalovaná, ktorá sa stala predmetom tohto leasingu. Preto na prejednanie vec bol mieste príslušný Okresný súd Lučenec a Krajský súd Banská Bystrica. Okresný súd Bratislava II konal ako nepríslušný súd. Obžalovaný sa počas konania opakovane domáhal postúpenia veci príslušnému súdu. 5) Vo veci konal a rozhodol nezákonný sudca. Vec bola pôvodne pridelená samosudcovi JUDr. Romanovi Farkašovi, PhD., ktorý nariadil verejné zasadnutie a upovedomil o ňom obhajcu, na tomto verejnom zasadnutí však vyšlo najavo, že vec bola prerozdelená a pridelená na konanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Michaele Bucekovej, PhD. So zmenou v zložení senátu obhajca nesúhlasil. Na verejnom zasadnutí sa bez uvedenia dôvodu nekonalo a bolo určené hlavné pojednávanie. Týmto postupom nebolo rešpektované právo obžalovaného na zákonného sudcu. Uvedené konštatoval vo svojom rozhodnutí Krajský súd v Bratislave pod sp.zn. 2To/11/2021 zo dňa 19.05.2021. Naďalej, aj po zrušení rozsudku 4T/192/2015 krajským súdom vo veci konala sudkyňa, ktorá nie je zákonnou sudkyňou. Rozvrh práce súdu pre rok 2017 a najmä jeho zmena, ktorou došlo k odobratiu zákonného sudcu v tejto veci, je v rozpore s ustanovením §§ 51, 51a,52 a 52a Zákona o súdoch. Porušenie zákona o súdoch, vo výbere sudcu a neexistencii dôvodov na zmenu plánu práce súdu, práve na zmenu zákonného sudcu vo veci 4T/192/2015, konštatoval aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí, ktoré obhajoba súdu doručila. Okresný súd Bratislava II nerešpektoval ani právny názor Ústavného súdu SR. 6) Vo veci konala zaujatá sudkyňa, pričom súd sa nevysporiadal s námietkou zaujatosti voči nej a voči predsedníčke súdu Okresného súdu Bratislava II JUDr. Nore Vladovej a všetkým sudcom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 3.11.2020 a 16.11.2020, čo je zásadnou procesnou vadou. Námietky z uvedených dátumov obsahovali nové skutočnosti, s ktorými sa Krajský súd v Bratislave v uzneseniach zo dňa 24.11.2020 sp. zn. 3Tos/l06/2020 a sp.zn. 3Nto/13/2020 nevysporiadal, avšak Okresnú súd Bratislava II napriek tomu vydal rozsudok bez posúdenia týchto námietok zaujatosti. Týmito novými a nepovšimnutými skutočnosťami bola genéza profesijného postupu JUDr, Michaely Bucekovej od roku 2012, jej prepojenie na osobu advokáta JUDr. Juraja Kovala so sídlom Komenského 3, Banská Bystrica, ktorého cieľom bolo mať dosah na trestnú vec obžalovaného, ktorý obžalovaného neúspešne kriminalizoval na Úrade špeciálnej prokuratúry. Podrobnosti sú v knihe predloženej k spisu obhajobou. Predsedníčka Okresného súdu Bratislava II nezákonne odňala vec JUDr. Romanovi Farkašovi, PhD., a pridelila ju JUDr. Michaele Bucekovej, sťažnosti obžalovaného neriešila. Prísediaca sa vzdala svojej funkcie vo veci, pričom nová prísediaca sa zdôverila J. U., že končí z toho istého dôvodu vo funkcii prísediacej, ako to urobila jej predchodkyňa, a týmto dôvodom bolo, že konanie je účelovo zmanipulované, a preto ani ona nemá záujem v takomto konaní mať účasť. Následne tam ustanovili za prísediaceho pána Mikuláša Péka, ktorý chodil na pojednávania v montérkach, takmer vždy meškal a každé pojednávanie prespal. Sama sudkyňa JUDr. Michaela Buceková svojím vyjadrením na hlavnom pojednávaní dňa 26.10.2022 pochybnosti o jej nezaujatosti prehĺbila. Obhajoba sa ďalej venuje tomu, že podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave bola členkou výberovej komisie, ktorá umožnila, aby sa JUDr. Michaela Buceková stala sudkyňou. Z titulu podpredsedníčky krajského súdu neefektívne riešila sťažnosti na predsedníčku Okresného súdu Bratislava II, ktorého sudkyňou bola v minulosti aj ona. Tiež rozhodovala o všetkých sťažnostiach a námietky počas konania vo veci z pozície členky senátu sťažnostného súdu. 7) V prípravnom konaní došlo k nezákonnosti vykonávania dôkazov. Prvá výpoveď svedkyne J. N., ktorá sa uskutočnila pred vznesením obvinenia obžalovanému, bola z vyšetrovacieho spisu odstránená (výpoveď zo dňa 19.10.2009). Druhá a tretia výpoveď bola uskutočnená potom, ako bolo svedkyni J. N. vznesené obvinenie, následne boli uskutočnené konfrontácie, ktoré neboli v súdnom konaní vykonané, a posledná výpoveď svedkyne J. N. sa uskutočnila na súde nezákonným spôsobom. Po spontánnej výpovedi bola upozornená prokurátorom, že jej výpoveď je odlišná od výpovede pred orgánmi činnými v trestnom konaní a prokurátor krajskej prokuratúry navrhol prečítať zápisnice o výsluchu svedkyne z prípravného konania, aby sa odstránili rozpory vo výpovediach tejto svedkyne. Takýto postup obžalovaný namietal, jeho námietke nebolo vyhovené. Následne pristúpil prokurátor k čítaniu výpovede zo skorších výsluchov svedkyne zo dňa 30.8.2010 a dňa 28.4.2011 bez toho, aby mala obhajoba možnosť klásť svedkyni otázky ešte pred prečítaním zápisníc o jej výsluchu z prípravného konania. K dôveryhodnosti svedkyne J. N. obhajoba uvádza, že proti nej bolo vedené trestné konanie za trestný čin sprenevery voči spoločnosti SLOVAK WOOD na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 1T/75/2017, v minulosti bola odsúdená, a tak je jej motivácia vyviniť sa zrejmá. V druhom prípade to bolo v konaní, kde poškodeným bola spoločnosť, za ktorú svedkyňa konala, a je aktívnym subjektom, leasingovým nájomcom práve aj v tomto konaní. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.10.2018 súd nezákonne postupoval pri výsluch zástupcu poškodeného v procesnom postavení svedka. Prokurátor pristúpil k čítaniu zápisníc zo skorších výsluchov svedkov bez toho, aby mala obhajoba možnosť klásť svedkom otázky ešte pre prečítaním zápisníc o skorších výsluchov svedkov. Svedok J. F. dňa 06.02.2013 vypovedal, že dohodu s J. N. podpísali dňa 30.06.2009 skoro ráno v Lučenci. S údivom ignoroval dokazovanie, ako je možné, že ak J. N. ráno podpísala so zástupcami OBL dohodu, tak následne v priebehu dňa podala trestné oznámenie na nich. Obdobne súd postupoval aj pri výsluchu svedkyne P. J., ktorá je tiež neobjektívna, pretože obžalovaný viedol proti nej dva spory, keď podal žalobu o určenie neplatnosti dohody zo dňa 27.10.2005, ktorou spôsobila škodu spoločnosti GAMART vo výške min. 2,5 mil. SK, a podal trestné oznámenie voči Z.. J. R., P. J. a iným za odcudzenie pohľadávky vo výške 5 mil. EUR. Zároveň P. J. je sesternicou bývalej manželky obžalovaného. Obžalovaný s P. J. neudržiava žiaden vzťah. P. J. je voči obžalovanému zaujatá, pretože sa obžalovaný rozviedol so sesternicou P. J., H. D.. Odsúdenie H. D. je postavené len na tvrdeniach dvoch svedkov (J. N. a P. J.), ktorých navrhol prokurátor. H. D. niekoľkokrát využil svoje právo navrhnúť dôkazy a výsluchy svedkov, avšak jeho návrhom nebolo nikdy vyhovené. Obhajoba zastáva názor, že aj selektívnym výberom svedkov bol v konaní nedostatočne zistený skutkový stav veci. 8) Odôvodnenie napadnutého rozsudku je v rozpore s vykonanými dôkazmi, obhajoba poukazuje na konkrétne nepravdivé závery súdu prvého stupňa, ktoré nemajú oporu v dokazovaní. Napríklad, súd na strane 9, odsek 2 sa uvádza, že akontáciu bola uhradená priamo dodávateľovi spoločnosti SLOVAK HOUSE, s.r.o., zo strany leasingového nájomcu, spoločnosti GAMART, s.r.o. došlo k úhradám niekoľkých splátok, po čase však spoločnosť prestala leasingové splátky splácať. Akontáciu však uhrádza leasingový nájomca prenajímateľovi. Nájomcom bola spoločnosť Gamart s.r.o. a prenajímateľom Oberbank Leasing s.r.o. V rozpore so skutočnosťou je tvrdenie, že GAMART prestal splácať splátky. Splátky prestal splácať, až keď OBL odstúpila od zmluvy, tak ako je to konštatované aj v rozsudku. V rozsudku na strane 11, odsek 2, a tiež na strane 19 odsek 2 súd podsúva, že obžalovaný sa snaží hodiť vinu na svedkyne N. a J., čo však obžalovaný nikdy neurobil. Obžalovaný iba od počiatku tvrdí, že skutok, ktorý mu dávajú za vinu, nie je trestným činom. Súd v odôvodnení popiera, že súčasťou skutkovej vety je odovzdanie sfalšovaného splnomocnenia obžalovaným J. N., hoci táto formulácia je hneď na začiatku skutkovej vety. Žiadny svedok nepotvrdil, že obžalovaný mal vziať splnomocnenie od J. a odovzdať ho svedkyni N.. Tvrdenie v rozsudku je teda arbitrárne, bez akéhokoľvek dôkazu. Nestačí uviesť iba všeobecnú formuláciu, že skutková okolnosť vyplýva zo súhrnu dôkazov, a neuviesť z ktorých. Svedkyňa J. N. iba jedinýkrát uviedla, že obžalovaný jej dal originál, ale to sa týkalo spoločnosti STEEL-2E, takto to uviedla vo výsluchu dňa 30.08.2010. Na strane 17 tretí odstek z rozsudku súd uvádza, že nebol preukázaný ani zo strany súdu zistený žiadny motív Oberbank Leasing, s.r.o., prečo by mala falšovať predložené účtovné doklady, a teda, že mala poškodená spoločnosť vyhotoviť podľa tvrdenia obžalovaného falzifikát týchto dokladov. K tomu obhajoba uvádza, že motív zástupcov OBERBANK LEASING, prečo falšovali predložené účtovné doklady, a prečo predkladali falzifikáty, bol označený v konaní viac krát, súd motív nezistil, pretože nevykonal dôkazy, ktoré obhajoba v tomto smere navrhovala. Týmto motívom je, že podnetom na konanie pracovníkov OBERBANK LEASING bolo podanie trestného oznámenia J. N. práve na zástupcov OBERBANK LEASING dňa 30.06.2009, teda skôr ako títo podali trestné oznámenie na H. D.. Je nelogické aby OBL pristúpila k druhému leasingovému prípadu a uzavrela zmluvy na releasing miešacieho centra, pokiaľ by prvý leasingový obchod nemal fungovať. Pri prvom leasingovom obchode zástupca OBL prostredníctvom M. N. žiadal províziu 0,5%. Po uzavretí druhej leasingovej zmluvy už žiadali 5%. Keďže tých 5% konateľ Gamart Ing. I. zamietol, tak odmietli plniť už uzatvorenú leasingovú zmluvu na miešacie centrum a z tohto titulu vznikol spor. V priebehu dokazovania sa preukázalo na základe rozsudkov Okresného súdu v Lučenci ako aj oznámenia o spáchaní trestného činu podvodu voči spoločnosti Construkt s.r.o., že v tom istom čase spoločnosť CONSTRUCT ako dodávateľ technológie miešacieho centra, so spoločnosťami A HOLDING a.s. bol v spore o pohľadávku na 5 miliónov €. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že práve z OBL neplnilo zmluvu, zároveň čelí trestnému oznámeniu, a preto je logickým vyústením takéhoto konania, že bude spolupracovať s ďalším subjektom, ktorý sa podieľal na podvodoch voči A Holding a.s., naviac má zamietnutých tých 5% z predmetného leasingového obchodu. Toto je dostatočným motívom, aby podvodne konal, upravil si všetky dokumenty tak, aby vyhovovali predmetnému trestnému oznámeniu. Súd sa z neznámych dôvodov bránil tomu, aby zabezpečil účtovníctvo OBL a ďalšie dôkazy, ktoré navrhovala obhajoba, a s ktorými by bolo celé konanie OBL aj z hľadiska motívu úplne zrejmé. Obhajoba reaguje na tvrdenie súdu, že sa žiada zdôrazniť snaha obžalovaného o ovplyvňovanie svedkov, ktorá je zistiteľná vo vzťahu k svedkovi Holczerovi aj F.. V rámci hlavného pojednávania bola oboznámená aj listina ( č. 1. 603) od obžalovaného pre svedka F., v ktorej obžalovaný svedkovi „radil“ ako vypovedať tak, aby potvrdil verziu obžalovaného o tom, že pôsobil len ako poradca dotknutých spoločností a celá zodpovednosť bola na ich konateľoch. Z.. F. navrhla obhajoba vypočuť, ale súd návrh odmietol a posudzovanie jeho výpovede nahradil subjektívnym názorom na písomné vyjadrenie tohto svedka, ktoré vyhodnotil ako „radenie“, ako má svedok vypovedať. Strana 17, štvrtý odsek, 5 riadok z Rozsudku v mene Slovenskej republiky zo dňa 26.10.2022. Súd uvádza, že rovnako bolo na hlavnom pojednávaní oboznámené aj stanovisko svedka F. pre obžalovaného (č.l. 1673), o ktoré ho požiadal obžalovaný, a aj toto stanovisko koncipoval obžalovaný tak, aby mu vyhovovalo, a osobne ho išiel dať svedkovi podpísať. Z tohto stanoviska vyplýva, že svedok má obžalovanému potvrdiť, že zmluva z 30.06.2009 je antidatovaná, a teda, že tvrdenie svedkyne J. N., že v jej mene riadil a rozhodoval za spoločnosť, nie je pravdivé. Obžalovaný svoju obhajobu postavil na prenášaní viny na svedkov, ktorí nevypovedali v jeho prospech, ako aj osočovaní vyšetrovateľov a prokurátora, ktorý v tejto veci podal obžalobu. Zároveň obžalovaný zaslal súdu aj svoju knihu, ktorú adresoval priamo do rúk predsedníčky senátu (predmetná kniha bola založená ako príloha k spisu), v ktorej sa obžalovaný vyjadruje aj k prebiehajúcemu konaniu a hlavnému pojednávaniu s tým, že toto smeruje k jeho oslobodeniu. Obhajoba reaguje, že je dôvodné podozrievať svedka F. z toho, že dohoda je zo dňa 30.06.2009 a je preukázateľne antidatovaná. Ako je možné vysvetliť, že svedok F. uviedol, že 30.06.2009 v raňajších hodinách v Lučenci osobne podpísali s J. N. dohodu, ale následne v ten istý deň, J. N. podávala na nich trestné oznámenie? Následne po uznesení Krajského súdu v bratislave obhajoba žiadala skúmať pravosť podpisu J. N., ale súd návrh odmietol zabezpečiť, hoci vo svojom prvom rozsudku konštatoval, že keby tento dôkaz obhajoba navrhla, mohla sa pravosť potvrdiť alebo vyvrátiť. Konal tak v rozpore aj s vlastnými názorom. Bolo by preukázané, že podpisy sú pravé a potom celé vyjadrenie svedkov J. N. a p. F. by sa musela považovať za nedôveryhodné, účelové a vymyslené. 9) Súd odmietol návrhy obhajoby na vypočutie svedkov, ktoré boli podstatné pre riadne zistenie skutkového stavu. Jedná sa o výpoveď Ing. H. S., ktorá zabezpečovala kontrolu nad hnuteľnými vecami, kde bola zrušená zmluva s Oberbank Leasing, s.r.o., ktorá by uviedla, že nikdy predmetné zariadenia nevidela, a že zástupcovia z ústredia p. F. a p. T. konali viac krát v rozpore s predpismi, a preto ich spoločnosť OBL z práce doslova vyhodila. Tiež odmietol vypočuť bývalého obhajcu k procesu vyšetrovania H.. G., znalkyňu Ing. Helenu Bullovú, ktorá vypracovala znalecký posudok ku škode, svedka Z.. H. N., ktorý vlastní haly, v ktorých sa nachádzali predmety leasingu k hodnote zariadení a zlému stráženiu, ako aj svedka Ing. J. G. zabezpečujúceho nákup zariadení vo vlastníctve spoločnosti JORD, s.r.o., potvrdzujúceho, že spoločnosť Oberbank Leasing, s.r.o., nikdy nepovažovala predmet leasingu za „nie svoj“. Súd riadne odmietnutie návrhov na vykonanie dôkazov neodôvodnil, resp. odôvodnil nezrozumiteľne. Nie je pravdou, že svedkovia P. D., Z.. F. a p. P., o ktorých súd uvádza, že opätovne ich odmietol vypočuť, už boli na hlavnom pojednávaní vypočutí, títo vypočutí neboli. 10) Z hľadiska spáchania trestného činu a následného potrestania páchateľa je kľúčovou otázka obvineného, resp. otázka páchateľa trestného činu. Hoci totožnosť obvineného ako taká netvorí súčasť totožnosti skutku, nemožno pri posudzovaní totožnosti skutku osobu páchateľa pominúť. A tu je potrebné poukázať na nasledovné skutočnosti: Za právnickú osobu môže konať len a v prípadoch, ktoré sú predmetom tohto konania aj vždy len konali štatutárne orgány. Obžaloba opomenula, alebo nesprávne interpretovala všeobecne záväzný právny predpis, ktorým je v tomto prípade Obchodný zákonník, napr. § 133 a § 191 Obchodného zákonníka. Už znenie skutkovej vety rozsudku vylučuje použitie § 221 Trestného zákona voči inej osobe ako štatutárnemu zástupcovi, a to z dôvodov, že samotná skutková veta v obžalobe je v rozpore s § 19 ods. 1 Trestného zákona „ Páchateľ trestného činu je ten, kto trestný čin spáchal sám“, a obžaloba si protirečí v tom, že skutok, ktorý mal byť podľa obžaloby trestný, spáchala konateľkou spoločnosti splnomocnená J. N., ale obžalovaný je Z.. arch. H. D.. Iná osoba, než štatutárny orgán, alebo ním poverená osoba za tieto spoločnosti nikdy nekonala a už vôbec nie obžalovaný Z.. arch. H. D.. Pokiaľ súd konal v presvedčení, že došlo k skutku, ktorý je trestným činom, tak ako je definovaný v skutkovej vete obžaloby a ako ho doslovne prevzal súd a sú dôkazy, že sa na páchaní týchto skutkov podieľal' aj obžalovaný, sú tu iné ustanovenia Trestného zákona, než tie, o ktoré sa v skutkovej vete obžaloby opiera podaná obžaloba, a ako je to premietnuté doslova do rozsudku. Z opisu skutku je zrejmé, že ak vôbec došlo k spáchaniu skutku, mohlo sa tak stač len niektorou formou trestnej súčinnosti. Ak bol trestný čin spáchaný vo forme nepriameho páchateľstva, musí skutková veta opisovať osobu, ktorá bola použitá ako živý nástroj, a aj to, akým spôsobom bola „použitá“ nepriamym páchateľom. Je namieste pripomenúť, že trestné právo SR je právom rigidným a nie je povolené ho, ani súdom, svojvoľne vykladať. 11) Absentuje subjektívna stránka trestného činu. Vedomosť H. D. o vlastníctve žeriavov je kľúčová pre posúdenie viny obžalovaného. Žiadnou výpoveďou svedka alebo listinným dôkazom alebo akýmkoľvek iným dôkazom sa nepreukázalo, že obžalovaný mal informáciu, mal vedieť alebo vedel alebo vôbec, že prišiel do styku so spoločnosťou JORD Komárno pri uzatváraní tejto kúpnej zmluvy. Z.. J. D., štatutár spoločnosti JORD s.r.o. Komárno, jednoznačne uviedol, že celý vzťah riešil výlučne s dvomi osobami, s Z.. K. E. a Z.. Y.. Následne podpísal zmluvu s Z.. J. D., konateľkou NEO-DOM s.r.o. Tvrdenie súdu v rozsudku je presne opakom tvrdenia rozhodujúcich svedkov, ktorí navzájom uzatvárali kúpno-predajnú zmluvu, a ktorí obaja jednoznačne tvrdia, že osoba obžalovaného do tohto zmluvného vzťahu nikdy nevstupovala. 12) Bolo nedostatočne preukázané vlastnícke právo k technológiám. Predmetom zmluvy o dielo medzi spoločnosťou JORD a spoločnosťou NEODOM boli dva portálové žeriavy (zmluva o dielo č. V705/2007) a pojazdné zdvíhadlo (zmluva o dielo č. V/07/2007). Obžaloba tvrdí, že obžalovaný vedel, že vlastnícke práva neprešli zo spoločnosti JORD na spoločnosť NEODOM, pretože nebola zaplatená celá kúpna cena, a podľa zmlúv o dielo prechádzalo vlastnícke právo na objednávateľa až úplným zaplatením kúpnej ceny. Dňa 30.5.2008 predala spoločnosť NEODOM dva portálové žeriavy spoločnosti SLOVAK HOUSE. Predajom žeriavov zo spoločnosti NEODOM na SLOVAK HOUSE mohla spoločnosť SLOVAK HOUSE nadobudnúť vlastnícke právo k žeriavom, ak spoločnosť SLOVAK HOUSE v čase, keď mala vlastnícke právo nadobudnúť, nevedela, že spoločnosť NEODOM nie je vlastníkom žeriavov, a že nie je ani oprávnená s týmto tovarom nakladať za účelom jeho predaja. V konaní nebol preukázaný opak. Uvedené má podklad v § 446 Obchodného zákonníka. Naviac z výpovede H. D. vyplýva, že sama ako konateľka spoločnosti NEODOM si myslela, že spoločnosť SLOVAK HOUSE sa stala vlastníkom predmetných žeriavov, pretože SLOVAK HOUSE uhradil spoločnosti NEODOM celú kúpnu cenu. 13) Ku skutku v bode 2) obhajoba uvádza, že v tejto veci už bolo vedené trestné konanie Krajským riaditeľstvom PZ v Banskej Bystrici pod sp. zn.: KRP-4/OEK-BB-2010. Trestné stíhanie obvineného H. D. bolo zastavené, pretože skutok nie je trestným činom. Išlo o situáciu, že dňa 16.07.2008 spoločnosť GAMART vložila ako nepeňažný vklad do základného imania spoločnosti PARK HOUSE predmet zmluvy o dielo, ktorá bola uzatvorená medzi spoločnosťou CONSTRUCT s.r.o. (ďalej len „CONSTRUCT“) a GAMART (ďalej len „zmluva o dielo 2“), pričom za dielo nebola uhradená celá kúpna cena a preto v súvislosti s výhradou vlastníckeho práva v zmluve o dielo 2 nedošlo k prechodu vlastníckeho práva na spoločnosť GAMART, čo konštatoval aj Okresný súd Lučenec dňa 15.7.2010. K uhradeniu kúpnej ceny nedošlo na základe jednostranného započítania, a tak žalobu spoločnosti CONSTRUCT o vydanie veci Okresný súd Lučenec zamietol, keďže spoločnosť CONSTRUCT bola stále vlastníkom predmetu zmluvy o dielo. V uznesení o zastavení trestného stíhania v trestnej veci vedenej pod pod sp. zn.: KRP-4/OEKBB-2010 je uvedená argumentácia H. D., že zo strany spoločnosti GAMART došlo k úhrade ceny diela a to v časti v hotovosti a v časti jednostranným započítaním, preto mal H. D. zato, že spoločnosť GAMART je vlastníkom predmetného diela a môže s ním nakladať. Aj z týchto vyjadrení je zrejmé, že H. D. nekonal ani v tom to prípade v priamom ani nepriamom úmysle, keďže sa domnieval, že GAMART je vlastníkom predmetného diela. Obžalovaný nevedel, že vlastnícke právo neprešlo zo spoločnosti GAMART na spoločnosť SLOVAK HOUSE (neskôr pod obchodným menom PARK HOUSE) v čase, keď došlo k uzatvoreniu leasingových zmlúv s OBL. V rozsudku je uvedený deň 6.4.2009 kedy mal H. D. údajne „zabezpečiť aj prostredníctvom J. N. pre zástupcu leasingového poradcu J. F. za spoločnosť PARK HOUSE, s.r.o. Lučenec nepravdivé doklady osvedčujúce jej vlastníctvo k predmetu leasingu, miešacieho a zásobníkového centra - skutočného vlastníka spoločnosti CONSTRUCT s.r.o. Lučenec a nepravdivé daňové priznanie k dani z príjmov za spoločnosť SLOVAK WOOD, s.r.o. Z trestnej veci vedenej pod ČVS: KRP-4/OEK-BB-2010 vyplýva, že spoločnosť GAMART bola presvedčená, že k úhrade ceny diela podľa zmluvy o dielo 2 došlo, a to v časti hotovosti a v časti jednostranným započítaním. Pričom až list zo dňa 9.9.2009 spoločnosti GAMART preukazuje, že keďže bola spoločnosť GAMART ochotná predmet diela vrátiť za určitých finančných požiadaviek zhotoviteľovi CONSTRUCT zistila, že nie je vlastníkom diela, pretože započítanie nebolo platné. Okresný súd Lučenec až dňa 15.7.2010 rozhodol v konaní o vydaní veci, že žalobca CONSTRUCT je vlastníkom predmetu zmluvy o dielo 2. Obhajoba zároveň uvádza, že H. D. nezabezpečoval nepravdivé doklady preukazujúce vlastníctvo spoločnosti PARK HOUSE ani nepravdivé daňové priznanie za spoločnosť SLOVAKWOOD, s.r.o. Daňové doklady zabezpečovala svedkyňa J. U., ktorá ich odovzdala J. N. a tá ich odovzdala do OBL. V konaní bolo len preukázané, že H. D. koordinoval činnosť holdingu (nie projekt celokeramických montovaných domov ako predseda predstavenstva spoločnosti A-holding, a.s. 14) Nebolo preukázané, že dôkazy sfalšoval H. D.. Z predložených účtovných dokladov sa však možno domnievať, že boli falšované. Z chronologického postupu ich predkladania a možnosti manipulácie je predpoklad, že k ich falšovaniu došlo zo strany ich predkladateľa pre orgány činné v trestnom konaní. S možnosťou ich falšovania sa však ani súd napriek niekoľkým upozorneniam zo strany Z.. arch D. a obhajoby nevysporiadal. Nijakým spôsobom nebolo v konaní preukázané, že daňové doklady, ktoré do vyšetrovacieho spisu predložila OBL sú originály, ktoré boli do OBL predložené svedkyňou J. N.. Zároveň nebolo vôbec dokazované či daňové doklady predložené do vyšetrovacieho spisu boli sfalšované obžalovaným alebo inou osobou alebo naopak neskôr po ich odovzdaní do OBL, t.j. kto tieto dokumenty účelovo vytvoril. Nijakým spôsobom nebolo v konaní preukázané, že tieto daňové doklady zabezpečil, vytvoril alebo pozmenil, prípadne predložil do OBL obžalovaný. Aj podľa výpovede J. N. za daňové doklady bola zodpovedná J. U. a tieto podklady jej pripravila a odovzdala J. U.. Túto odpoveď potvrdila svedkyňa J. U., doklady boli ňou parafované. Naopak doklady, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise, a ktoré boli predložené od OBL, nie sú parafované, a teda nejde o doklady, ktoré boli predložené od J. U. cez J. N. do OBL pri uskutočňovaní leasingu. Z týchto výpovedí vyplýva, že vo vyšetrovacom spise sa nachádzajú sfalšované daňové doklady, ktoré OBL nepredložila J. N.. Svedkyňa U. uviedla, že sa nevie vyjadriť, akú rolu hral obžalovaný pri dojednávaní leasingu, lebo ona v súvislosti s týmto leasingovým prípadom komunikovala len s p. N., pán D. ohľadom toho nebol nikdy za ňou v učtárni. Stále jednala s konateľmi jednotlivých spoločností a p. D. nikdy nedisponoval s účtami spoločností, kde on nebol konateľom. Svedkyňa J. N. uviedla, že počas pôsobenia v spoločnosti SLOVAK WOOD nedávala žiadne pracovné úlohy ani pokyny J. U., akurát keď bolo potrebné doložiť nejaké doklady, tak si ich od nej vyžiadala či už fotokópie alebo vytlačené z počítača. J. N. uviedla, že celý leasingový obchod za spoločnosť GAMART sprostredkoval svedok J. N., nakoľko mal v OBL známosti a svedkyňa J. N. mu odovzdala potrebné doklady, ktoré si OBL vyžiadala. Tieto boli vložené do obálky, ktorú v jej kancelárii osobne odovzdala J. N., ktorý ju mal doručiť do OBL. J. F. potvrdil, že daňové doklady dostával výhradne od J. N.. 15) Ďalšou spornou skutkovou otázkou sú vystavené plnomocenstvá. V odôvodnení rozsudku súd uvádza z výpovede svedkyne P. J., že v roku 2008 bolo vydané splnomocnenie od P. J. pre obžalovaného na zastupovanie spoločnosti GAMART, ktoré však svedkyňa P. J. nepodpísala. Takéto plnomocenstvo sa nenachádza v spise a neexistuje. Svedkyňa ohľadom existencie tohto plnomocenstvá neuvádzala pravdu. Svedkyňa P. J. tiež uviedla, že nikdy nepodpísala splnomocnenie pre J. N. na všetky úkony týkajúce sa spoločnosti GAMART. Naopak z výpovede P. J. zo dňa 25.8.2010 vyplýva, že doklady, ktoré podpisovala neštudovala, možno ich prebehla očami ale pred každým podpisom zatelefonovala obžalovanému a uviedla o aký dokument sa jedná a obžalovaný ju usmernil aké dokumenty má podpísať. Z tejto výpovede vyplýva, že P. J. nekontrolovala aké dokumenty podpisuje a tak je pravdepodobné, že si nepamätá, že také splnomocnenie niekedy vôbec podpísala. Svedok M. U. vo svojom výsluchu dňa 04.05.2022 potvrdil, že plnú moc pre J.. N. od J. prevzal on. J. N. uviedla, že sa nevie vyjadriť, kde sa nachádza originál tohto splnomocnenia, myslí si, že by sa mohli nachádzať v spol. OBL, ale nevie sa k tomu s určitosťou vyjadriť. Vo vyšetrovacom spise sa však originál tohto plnomocenstvá nenachádza. Súd sa s uvedenými skutočnosťami nijako nevysporiadal. 16) Na základe vykonaného dokazovania nebolo nad rozumnú pochybnosť preukázané, že do OBL boli J. N. predložené sfalšované daňové doklady ani že o ich údajnom sfalšovaní obžalovaný vedel, ani že obžalovaný sfalšoval plnomocenstvo od P. J. pre J. N., resp. že dal J. N. sfalšované plnomocenstvo od P. J.. A už vôbec nebolo preukázané, že obžalovaný dal pokyn J. N., aby tieto doklady predložila do OBL. Z vykonaného dokazovania nie je zrejmé kto vyhotovil sfalšované daňové doklady a či boli vôbec podpisy na plnomocenstvách sfalšované. 17) Súd nesprávne určil škodu tak, akoby išlo o konanie podľa § 222 Trestného zákona. Počas vyšetrovania a konania pred súdom obhajoba žiadala stanovenie údajne spôsobenej výšky škody znaleckým posudkom. Keďže návrhy obhajoby neboli akceptované, následne si obhajoba zabezpečila a listom zo dňa 24.5.2008 predložila súdu znalecký posudok č. 2/2018 vypracovaný Ing. Helenou Bullovou, ktorým bola potvrdená aj výška vzájomných záväzkov medzi prenajímateľom OBL a nájomcom GAMART. Obhajoba žiadala vypočuť znalkyňu, Ing. Helenu Bullovú, pričom súd takýto návrh obhajoby tiež odmietol. Znalecký posudok, ktorý obhajoba predložila, bol spracovaný ako jediný počas celého konania. V konaní pred súdom ani v prípravnom konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že poškodenému OBL vznikla škoda, ktorej nahradenie bolo uložené obžalovanému napadnutým rozsudkom, a už vôbec nebolo preukázané, že k vzniku údajnej škody došlo konaním obžalovaného. Obhajoba opakovane uplatňovala svoje práva a žiadala súd, aby zabezpečil písomnosti od poškodeného (OBL). Poškodený totiž, podľa názoru obhajoby, vo vyjadrení výšky škody neuvádza pravdivé skutočnosti. Tieto tvrdenia sa snažila obhajoba preukázať zadováženým znaleckým posudkom, ktorý súd ako dôkaz v konaní nepripustil, ani Na preukázanie vzniku údajnej škody nezabezpečil ani iný znalecký posudok. Listom zo dňa 7.10.2019 obhajoba žiadala zabezpečenie viacerých dokumentov od OBL k stanoveniu výšky škody (napr. finančné účtovné výkazy s uvedením vlastníctva a hodnoty k predmetu leasingu (žeriavov) za roky 2009 až 2013), avšak ani tomuto návrhu obhajoby nebolo nikdy vyhovené. Obhajoba je presvedčená, že vykonanie týchto dôkazov by malo za následok spochybnenie dôveryhodnosti svedkov vystupujúcich za OBL (svedkovia T. X., rod. X., J. F., J. T.) a súd by dospel k záveru, že výpovede týchto svedkov sú nepravdivé a účelové. Svedkovia poškodeného na posledných výsluchoch pred súdom spoločne a rovnako uvádzali, že si v tejto veci vzhľadom na časový odstup už nič nepamätajú. Navrhovaná svedkyňa Z.. F. U. spracovala znalecký posudok č. 2/2018 zo dňa 04.04.2018 a jednoznačne došla k záveru, že škoda nenastala na strane leasingového prenajímateľa, ale na strane spoločností, teda na strane leasingových nájomcov. Jedná s o prvé a jediné dokladovanie exaktne definovanej škody. 18) Prostriedky trestného práva nie je možné využiť len preto, že subjekt, ktorý sa cíti v práve, celkom rezignoval na ochranu, ktorú mu majú poskytnúť súdy v civilnom konaní. Rovnako je neprípustná, v súčasnej dobe zaužívaná prax, keď sa štandardné civilné vzťahy riešia na úkor jedného účastníka prostriedkami trestného práva, pretože týmto spôsobom dochádza k nerovnému postaveniu účastníkov vo vzájomných záväzkových vzťahoch. Samotná arbitrárnosť rozhodnutia vyplýva z každého bodu odôvodnenia rozsudku, keďže rozsudok súdu nie je založený na platnom práve, ale subjektívnom hodnotení, v rozpore s vykonanými dôkazmi a v rozpore s platným právom. Následky aplikácie princípu ultima ratio, v prípade trestného činu podvodu v postupe pred začatím trestného stíhania, tak isto vyplýva z dôvodov uvedených v tomto odôvodnení. Z uvedených dôvodov obhajoba navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok, aby sám rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodzuje podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, pretože skutky nie sú trestnými činmi. Takýto postup je odôvodnený najmä tým, že opätovným vrátením veci na súd prvého stupňa by sa konanie len predlžovalo, pričom skutkový stav je zistený v rozsahu dostatočnom na oslobodenie spod obžaloby odvolacím súdom. Ak sa odvolací súd nestotožní s návrhom obhajoby uvedeným vyššie, obhajoba navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V podaní zo dňa 28.04.2023 obhajoba doplnila svoje odvolacie argumenty o nové skutočnosti ku skutku 1), a to poukázaním na (i) záväzné prehlásenie Ing. J. D. - konateľa spoločnosti JORD, spol. s.r.o. a (ii) vyjadrenie obžalovaného nazvané „predloženie dôkazu k návrhom zo dňa 02.03.2023 a 27.03.2023“ zo dňa 27. marca 2023. V záväznom prehlásení kľúčový svedok Z.. J. D. uviedol, že vedel, že zástupcovia spoločnosti NEODOM budú v roku 2009 na žeriavy zabezpečovať leasingové financovanie. Dodal, že nebol dôvod namietať takýto postup, pretože v tom čase nebola uhradená len montáž posledného žeriavu, ktorú však spoločnosť JORD ani nevykonala. Zo záväzného prehlásenia kľúčového svedka Z.. J. D. vyplýva, že ani podľa Z.. J. D. - konateľa spoločnosti JORD - nebola spoločnosť JORD vlastníkom predmetu leasingu. Preto nemohol Z.. arch. H. D. vedieť, že skutočným vlastníkom podstatnej časti predmetu leasingu je spoločnosť JORD. V tejto súvislosti obhajoba poukazuje aj na list, ktorý kľúčový svedok, Z.. J. D., dňa 15.07.2011 zaslal vyšetrovateľovi PZ v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-132/BPK-S-2009, v ktorom rovnako tento svedok deklaruje, že zmluvu medzi spoločnosťami JORD a NEODOM považuje za „vyrovnanú“. (List je súčasťou spisu - č. l. 1270). Na túto skutočnosť obhajoba poukazovala aj v prvom odôvodnení odvolania zo dňa 22.01.2021. Teda kľúčový svedok, Z.. J. D., niekoľkokrát a stále tvrdí, že žeriavy nie sú vlastníctvom JORD, pretože kúpna cena bola zaplatená. Jediným poškodeným v tomto konaní môže byť (za predpokladu, že sú tvrdenia uvedené v obžalobe pravdivé, čo obhajoba odmieta) spoločnosť JORD, ktorej podľa názoru konajúcich orgánov nebola zaplatená časť kúpnej ceny. Nezaplatená časť kúpnej ceny však predstavuje montáž posledného žeriavu, ktorá sa nikdy neuskutočnila. Rovnako Z.. J. D. odmieta, že by spoločnosti JORD nejaká škoda bola spôsobená (konkrétne údajným nezaplatením kúpnej ceny). O tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že spoločnosť JORD nikdy nepodala žalobu na súd ani sa inou cestou nedomáhala zaplatenia zvyšku kúpnej ceny. Návrh na výsluch svedka Z.. J. D. ako rozhodujúci dôkaz obžalovaný od roku 2018 navrhoval súdu niekoľkokrát, konkrétne celkovo 5krát, a to každý rok od roku 2018. Jeho návrhu na vykonanie tohto dôkazu konajúci súd doposiaľ nevyhovel. Obžalovaný doteraz nepredložil takéto prehlásenie kľúčového svedka, pretože rozumne očakával, že súd jeho návrhom na vykonanie rozhodujúceho dôkazu (výsluchu svedka Z.. J. D.) vyhovie a svedka predvolá a vypočuje. Keďže sa tak nestalo a súd opakovane návrhu nevyhovel, zabezpečil Z.. arch. H. D. od tohto svedka aspoň prehlásenie za účelom náležitého zistenia a preukázania skutkového stavu veci. Zároveň obhajoba v tejto súvislosti upozorňuje aj na rozdielne posudzovanie vlastníckeho práva k predmetu leasingu prvostupňovým súdom. Pretože konajúci súd jednak kladie za vinu Z.. arch. H. D. to, že predmet leasingu - žeriavy majú byť vlastníctvom spoločnosti JORD. A zároveň akceptuje to, že OBL predmet leasingu predala spoločnosti BAULOGIC, s.r.o., a teda aj OBL sa sama považovala za vlastníka predmetu leasingu. Vlastníci teda majú byť dvaja a navzájom sa ich vlastnícke práva vylučujú. S týmto sa konajúci súd nevysporiadal. Aj toto záväzné prehlásenie Ing. J. D. ako aj nevykonanie výsluchu tohto kľúčového svedka svedčí v účelové konanie orgánov činných v trestom konaní a súdu. Pretože z jeho výpovede by jednoznačne vyplynulo (resp. z prehlásenia vyplýva), že vlastnícke právo k žeriavom prešlo z JORD na NEODOM. K skutku 2) už bolo vedené trestné konanie Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Banskej Bystrici pod sp. zn.: KRP-4/OEK-BB-2010. Trestné stíhanie obvineného Z.. arch. H. D. bolo zastavené, pretože skutok nie je trestným činom. Išlo o situáciu, že dňa 16.07. 2008 spoločnosť GAMART, s.r.o. vložila ako nepeňažný vklad do základného imania spoločnosti PARK HOUSE, s.r.o. predmet zmluvy o dielo, ktorá bola uzatvorená medzi spoločnosťou CONSTRUCT s.r.o. a GAMART, pričom za dielo nebola uhradená celá kúpna cena, a preto v súvislosti s výhradou vlastníckeho práva v zmluve o dielo nedošlo k prevodu vlastníckeho práva na spoločnosť GAMART, čo konštatoval aj Okresný súd Lučenec dňa 15.07. 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.: 14Cb/56/2009. Okresný súd Lučenec konštatoval, že k uhradeniu kúpnej ceny nedošlo na základe jednostranného započítania, a tak žalobu spoločnosti CONSTRUCT o vydanie veci zamietol, pretože žalovaný (spoločnosť BELASA, s.r.o., do 12.01.2010 PARK HOUSE) nebol vlastníkom ani držiteľom predmetu zmluvy o dielo, keďže spoločnosť CONSTRUCT bola stále vlastníkom predmetu zmluvy o dielo. V uznesení o zastavení trestného stíhania v trestnej veci vedenej pod sp. zn.: KRP-4/OEK-BB-2010 je uvedená argumentácia Z.. arch. H. D., že zo strany spoločnosti GAMART došlo k úhrade ceny diela, a to v časti hotovosti a v časti jednostranným započítaním, preto mal Z.. arch. H. D. zato, že spoločnosť GAMART je vlastníkom predmetného diela a môže s ním nakladať. Aj z týchto vyjadrení je zrejmé, že Ing. arch. H. D. nekonal (ani v tomto prípade) v priamom ani nepriamom úmysle. Keďže sa samotná spoločnosť GAMART domnievala, že je vlastníkom predmetného diela. V uznesení o zastavení trestného stíhania prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen zároveň poukazuje na princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio, že orgány činné v trestnom konaní musia náležite zvažovať, či je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na namietané porušenia práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravu, ak k porušeniu práva skutočne došlo. Aj táto skutočnosť svedčí v to, že tento spor je vo svojej podstate obchodným sporom. Avšak rovnako ako JORD ani OBL sa nedomáhala svojich údajných práv v civilnom konaní. Zároveň v uznesení o zastavení trestného stíhania prokurátor uvádza, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu sprenevery, pretože spoločnosť GAMART na základe listu zo dňa 09.09.2009 bola ochotná predmet diela vrátiť za určitých finančných požiadaviek (vrátenia zálohy), pričom ani na opakovanú ponuku nedošlo zo strany spoločnosti CONSTRUCT k prevzatiu diela s výnimkou jeho časti - dvoch síl. Ďalej obhajoba uvádza, že Ing. arch. H. D. nevedel, že vlastnícke právo k predmetu zmluvy o dielo neprešlo zo spoločnosti GAMART na spoločnosť SLOVAK HOUSE (neskôr pod obchodným menom PARK HOUSE) v čase, keď došlo k uzatvoreniu leasingových zmlúv so spoločnosťou OBL. V napadnutom rozsudku je uvedený deň 06.04.2009, kedy mal Ing. arch. H. D. údajne „zabezpečiť aj prostredníctvom J. N. pre zástupcu leasingového poradcu J. F. za spoločnosť PARK HOUSE, s.r.o. Lučenec nepravdivé doklady osvedčujúce jej vlastníctvo k predmetu leasingu, miešacieho a zásobníkového centra - skutočného vlastníka spoločnosti CONSTRUCT s.r.o. Lučenec a nepravdivé daňové priznanie k dani z príjmov [...] za spoločnosť SLOVAK WOOD, s.r.o. [...].“.Z trestnej veci vedenej pod ČVS: KRP-4/OEK-BB-2010 vyplýva, že spoločnosť GAMART bola presvedčená, že k úhrade ceny diela podľa zmluvy o dielo došlo, a to v časti v hotovosti a v časti jednostranným započítaním. Až list zo dňa 09.09.2009 spoločnosti GAMART preukazuje, že keďže bola spoločnosť GAMART ochotná predmet diela vrátiť za určitých finančných požiadaviek zhotoviteľovi CONSTRUCT, spoločnosť GAMART zistila, že nie je vlastníkom diela, pretože započítanie nebolo platné. Okresný súd Lučenec až dňa 15.07.2010 rozhodol v konaní o vydaní veci vedenom pod sp.zn.: 14Cb/56/2009, že žalobca spoločnosť CONSTRUCT je vlastníkom predmetu zmluvy o dielo. Podľa výroku napadnutého rozsudku mal Ing. arch. H. D. zabezpečiť údajne nepravdivé doklady osvedčujúce vlastníctvo k predmetu leasingu, miešacieho a zásobníkového centra dňa 06.04.2009. Avšak spoločnosť GAMART bola až do dňa 09.09.2009 presvedčená, že je vlastníkom miešacieho a zásobníkového centra, pretože až dňa 09.09.2009 zistila, že jednostranné započítanie nebolo platné, a preto sa nestala vlastníkom miešacieho a zásobníkového centra. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že spoločnosť GAMART bola v čase prevodu predmetu zmluvy o dielo (miešacieho a zásobníkového centra) na spoločnosť PARK HOUSE dobromyseľná a nemala žiaden podvodný úmysel. Preto aj následný prevod zo spoločnosti PARK HOUSE na spoločnosť OBL bol dobromyseľný, pretože v čase prevodu predmetu zmluvy o dielo na spoločnosť OBL bola spoločnosť GAMART presvedčená, že kúpnu cenu uhradila a predmet prevodu vlastnila. Obhajoba zároveň uvádza, že Z.. arch. H. D. nezabezpečoval nepravdivé doklady preukazujúce vlastníctvo spoločnosti PARK HOUSE ani nepravdivé daňové priznanie za spoločnosť SLOVAKWOOD. Relevantné daňové doklady zabezpečovala svedkyňa J. U., ktorá ich odovzdala J. N. a tá ich odovzdala do spoločnosti OBL. Dňa 22.03.2024 obhajoba ešte doplnila, že napadnutý rozsudok bol vyhlásený v rozpore s § 171 ods. 2, § 163 ods. 3 Trestného poriadku, pretože nebol vyhlásený úplný výrok o vine, ale len odkaz na skutok a právnu kvalifikáciu obžaloby, čo je dôvodom na zrušenie rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Napokon obžalovaný dňa 08.04.2024 dňa poukázal na priateľský vzťah právneho zástupcu Oberbank leasing a sudkyňou JUDr. Michaelou Bucekovou prostredníctvom už vyššie spomenutého advokáta JUDr. Petra Kovaľa. Prokurátor ani poškodený nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré im bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené. Nadriadený súd po predložení veci zistil viaceré procesné vady konania predchádzajúce napadnutému rozsudku, ktoré by boli spolu s nesprávnym spôsobom vyhlásenia rozsudku dôvodom pre jeho zrušenie na neverejnom zasadnutí. Vzhľadom na hmotnoprávne posúdenie skutku odvolacím súdom a obsah vykonaných dôkazov preukazujúcich skutkový stav však odvolací súd dospel k záveru, že v súlade s právom obžalovaného na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, za situácie, kedy vykonané dôkazy, ale najmä popis skutku umožňujú vo veci vydať spravodlivé rozhodnutie, hoci odlišné od napadnutého rozsudku, je potrebné dať prednosť meritórnemu rozhodnutiu vo veci pred zrušením napadnutého rozsudku z procesných dôvodov a z dôvodov, že súd sa nevysporiadal s viacerými dôležitými skutočnosťami, a vrátením veci súdu prvého stupňa. Tento záver umocňuje fakt, že vrátením veci súdu prvého stupňa by bol bezdôvodne predlžovaný protiprávny stav, vrátane predlžovania už v súčasnosti extrémnej dĺžky konania, keď od skutku uplynulo cca 17 rokov a obvinený je trestne stíhaný 15 rokov. Preto odvolací súd nariadil verejné zasadnutie, o ktorom upovedomil obžalovaného a ostatné procesné strany. Obžalovaný potom, čo bol po opakovanom odročovaní zo zdravotných dôvodov obžalovaného znalecky skúmaný jeho zdravotný stav z pohľadu možnosti zúčastniť sa verejného zasadnutia a obhajovania sa, v deň verejného zasadnutia doručil súdu ospravedlnenie z neúčasti na verejnom zasadnutí z rovnakých zdravotných dôvodov, ktoré boli skúmané znalcom. Súd preto na podklade znaleckého posudku neakceptoval ospravedlnenie obžalovaného ani jeho žiadosť o odročenie. Pristúpil teda k posúdeniu zachovania lehoty obžalovaného na prípravu verejného zasadnutia. Z výpisu z aplikácie Slovenskej pošty o uložení zásielky vyplynulo, že u obžalovaného nastala fikcia doručenia upovedomenia dňa 20.02.2025, hoci si obžalovaný fakticky prevzal zásielku neskôr. Lehota teda bola zachovaná. Podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku preto odvolací súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného a podľa § 294 ods. 2 Trestného poriadku aj v neprítomnosti poškodeného. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajoba primárne nesúhlasila s vykonaním verejného zasadnutia. Z vecného hľadiska sa obhajoba v plnom rozsahu pridržiavala argumentácie uvedenej v písomných dôvodoch odvolaní a zdôraznila, že skutočnosti uvádzané v skutkovej vete sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, napr. konkrétne aj v tom, že obžalovaný vedel, že vlastníkom predmetu leasingu je spoločnosť JORD, hoci je zrejmé, že toto nevedel. Tohto trestného činu sa môže dopustiť len štatutár, a obžalovaný ním nebol. Jedná sa v podstate o povahu úverového podvodu, avšak napadnutý rozsudok sa týka podvodu. Rozsudok je nezákonný. Obhajcovia navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby, a to napriek tomu, že predchádzajúce konanie má vážne nedostatky, avšak vzhľadom na jeho dĺžku je to najspravodlivejší spôsob rozhodnutia. Alternatívne navrhli, aby odvolací súd vec vrátil súdu prvého stupňa, nariadil jej prejednanie v inom zložení senátu, prípadne aby súd zastavil trestné stíhanie pre neprimeranú dĺžku konania. Zástupca krajskej prokuratúry vzhľadom na novelu Trestného zákona navrhol zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste a podľa § 221 ods. 1, ods. 2, § 38 ods. 2, 41 ods. 1 Trestného zákona uložiť obžalovanému primeraný nepodmienečný trest odňatia slobody so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné. S drvivou väčšinou odvolacích námietok sa odvolací súd stotožnil. Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa § 124 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona škodou sa na účely tohto zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Škodou sa rozumie v zmysle odseku 1 aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť. Podľa § 19 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona páchateľ trestného činu je ten, kto trestný čin spáchal sám. Páchateľom trestného činu môže byť fyzická osoba a právnická osoba za podmienok ustanovených osobitným predpisom. Podľa § 21 ods. 1 Trestného zákona účastník na dokonanom trestnom čine alebo na jeho pokuse je ten, kto úmyselne a) zosnoval alebo riadil spáchanie trestného činu (organizátor), b) naviedol iného na spáchanie trestného činu (návodca), c) požiadal iného, aby spáchal trestný čin (objednávateľ), alebo d) poskytol inému pomoc na spáchanie trestného činu, najmä zadovážením prostriedkov, odstránením prekážok, radou, utvrdzovaním v predsavzatí, sľubom pomôcť po trestnom čine (pomocník); za pomoc, zadovažovanie prostriedkov a poskytnutie rady sa nepovažuje poskytnutie právnej služby advokátom podľa osobitného predpisu. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona . Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, alinea prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že rozsah dokazovania vykonaný pred súdom prvého stupňa podľa návrhov procesných strán je dostatočný na ustálenie skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, a umožňuje jeho právne posúdenie, pretože dáva odpovede na všetky potrebné právne otázky. Ani odvolací súd nepovažoval za potrebné vykonávať ďalšie dôkazy navrhované obhajobou. Súd prvého stupňa však vykonané dôkazy vyhodnotil v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku, keď bez náležitých dôvodov subsumoval konanie obžalovaného pod skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona bez toho, aby konanie obžalovaného, ktoré bolo dokázané, napĺňalo všetky objektívne a subjektívne znaky skutkovej podstaty trestného činu potrebné pre vznik trestnej zodpovednosti. Z predloženého spisu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Dňa 13.10.2015 podal prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava na Okresný súd Bratislava II na Z.. arch. H. D. obžalobu pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného a obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe citovanom vo výrokovej časti tohto rozsudku. Dňa 16.09.2020 bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2To/11/2021 zo dňa 19.05.2021 zrušený z dôvodu nepreskúmateľnosti a z ďalších najmä procesných dôvodov. V zrušujúcom uznesení sa odvolací súd vysporiadal aj s námietkou obhajoby uvedenou vyššie pod bodom 5) zhrnutia odvolania s tým, že pre transparentnosť je potrebné doložiť do spisu dodatok k rozvrhu práce, z ktorého by bol zrejmý dôvod zmeny zákonného sudcu. Tiež sa odvolací súd vysporiadal so zmenami v zložení senátu, keď opakovane došlo k zmene v osobe prísediaceho, kedy po nesúhlase obžalovaného sa dokazovanie vykonávalo od začiatku, a s opätovnou zmenou obžalovaný súhlasil (bod 6) zhrnutia odvolania). Následne už k zmene v zložení senátu nedošlo. Ďalej odvolací súd vzhliadol nezákonnosť v prečítaní svedeckej výpovede Ing. J. Y., ktorú nariadil vypočuť, a tiež nariadil zopakovať výsluch svedkov J. U. a J. U. vzhľadom na odvolacie námietky obžalovaného. Po vrátení veci súd prvého stupňa založil do spisu Dodatok č. 5 k rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava II na rok 2017, pričom z bodu V. vyplýva, že k prerozdeleniu trestných vecí došlo z dôvodu rovnomerného zaťaženia sudcov po odchode sudcu do starobného dôchodku a príchodu sudkyne JUDr. Michaely Bucekovej. K prerozdeleniu došlo medzi 4 sudcov, medzi ktorých boli veci prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov určených ministerstvom spravodlivosti. Súd prvého stupňa vykonal výsluchy svedkov, ktoré mu nariadil odvolací súd, a tiež doplnil dokazovanie o prečítanie listín týkajúcich sa konkurzného konania voči A-holding, spoločnosti, v ktorej bol obžalovaný predsedom predstavenstva Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa na podklade návrhov procesných strán vykonal dôkazy v rozsahu umožňujúcom spravodlivé rozhodnutie, pričom odmietnutie vykonania ďalších dôkazov, ktoré navrhol obžalovaný, primerane odôvodnil. Nemožno teda považovať jeho postup v dokazovaní za upretie práva na obhajobu z formálneho hľadiska, pretože o všetkých návrhoch obžalovaného na vykonanie dôkazov súd rozhodol. Ani odvolací súd nepovažoval za potrebné navrhované dôkazy vykonať, avšak z úplne iných dôvodov ako súd prvého stupňa. Tieto dôvody sa viažu na to, že súd prvého stupňa podrobne hodnotil dokazovanie týkajúce sa tých okolností skutkovej vety, ktoré neboli spôsobilé vyvolať protiprávny následok - škodu, a z právneho hľadiska sa nesprávne a nedostatočne vysporiadal s tým, či a ako škoda vznikla a komu. Zásadné pre vznik trestnej zodpovednosti v prejednávanej veci je totiž primárne to, či obžalovaný zabezpečil, aby bola leasingová spoločnosť uvedená do omylu ohľadom takej skutočnosti, pre ktorú by leasingová spoločnosť k odkúpeniu predmetu nájmu nepristúpila, a práve v dôsledku takéhoto omylu by jej vznikla škoda. Nemôže ísť pri tom o omyl v akejkoľvek skutočnosti, ale omyl o skutočnosti, ktorá je priamo naviazaná na schopnosť druhej zmluvnej strany plniť svoje zmluvné záväzky, tzn. platiť leasingovej spoločnosti za užívanie predmetu leasingu, pretože medzi omylom a vznikom škody musí byť príčinná súvislosť. Za škodu nemožno považovať rozhodnutie leasingovej spoločnosti neuzavrieť kúpnu zmluvu s predávajúcim, pretože týmto nedochádza k zmene majetkovej situácie leasingovej spoločnosti. Odvolací súd pri úvahách o tom, či sa skutky stali, považoval za kľúčové listinné dôkazy osvedčujúce vznik a obsah inkriminovaných zmluvných vzťahov, listiny dokazujúce platby a listiny dokazujúce existenciu predmetu leasingu a právne vzťahy k nemu. Z listinných dôkazov k bodu 1) vyplynulo, že zmluvou o dielo č. 19/2008/SH uzavretou dňa 10.03.2008 sa zhotoviteľ SLOVAK HOUSE, s.r.o. zaviazal dodať a uviesť do prevádzky zdvíhaciu techniku, a to konštrukciu a pojazdné zdvíhadlo a 2ks portálových žeriavov, objednávateľovi GAMART, s.r.o. za cenu 6.658.432 Sk, pričom táto zmluva bola predložená leasingovej spoločnosti a na jej základe Oberbank Leasing s.r.o. uzavrela s GAMART, s.r.o. zmluvy o finančnom leasingu č. 11218 s predmetom leasingu pojazdné zdvíhadlo, č. 11219 s predmetom leasingu portálový žeriav a č. 11220 s predmetom leasingu konzolový portálový žeriav. Dodávateľom predmetu leasingu je pri všetkých troch zmluvách o finančnom leasingu SLOVAK HOUSE s.r.o. Z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 04.07.2008 medzi SLOVAK HOUSE, s.r.o. a Oberbank Leasing s.r.o. vyplýva, že všetky tri vyššie špecifikované zariadenia leasingová spoločnosť odkúpila od spoločnosti SLOVAK HOUSE s.r.o. za účelom jej prenajatia spoločnosti GAMART, s.r.o. za cenu 7.923.534 Sk. Kúpna cena bola splatná v nadväznosti na zaplatenie akontácie nájomcom, teda spoločnosťou GAMART, s.r.o. Toho istého dňa, teda 04.07.2008 Oberbank leasing. s.r.o. uzavrela s dodávateľom SLOVAK-HOUSE s.r.o. a nájomcom GAMART, s.r.o. dohodu o započítaní pohľadávok týkajúcich sa uvedených troch zariadení tak, že Oberbank Leasing s.r.o. má voči nájomcovi pohľadávku z titulu akontácie vo výške 2.377.061 Sk a nájomca má voči dodávateľovi pohľadávku vo výške 2.377.061 Sk, ktorú zaplatil ako zálohu za dielo dodávateľovi, a vzájomným započítaním tieto pohľadávky zanikli. Z uvedeného vyplýva, že po započítaní ostala neuhradená pohľadávka prenajímateľa Oberbank Leasing. s.r.o. vo výške zvyšných leasingových splátok od nájomcu GAMART, s.r.o., teda podľa splátkového kalendára 1.485.57240 Sk + 2.378.115,60 Sk + 5.201.182,20 Sk, a pohľadávka SLOVAKHOUSE, s.r.o. od dlžníka Oberbank Leasing, s.r.o. vo výške zvyšku kúpnej ceny, teda 4.281.371 Sk z dohodnutej kúpnej ceny vo výške 7.923.534 Sk. Oberbank leasing dňa 15.07.2008 uhradila predávajúcemu SLOVAK - HOUSE, s.r.o. zvyšok kúpnej ceny vo výške 5.546.473 Sk. S týmto v podstate korešponduje vyjadrenie Oberbank Leasing, s.r.o. k zaúčtovaniu predmetov leasingu k leasingovým zmluvám č. 11218, 11219 a 11220 nachádzajúce sa na č.l. 1214 a výpisy z účtovníctva leasingovej spoločnosti, podľa ktorých z titulu leasingových splátok za pojazdné zdvíhadlo dňa 11.07.2008 spoločnosť GAMART, s.r.o. zaplatila leasingovú splátku vo výške 5.950 Sk, dňa 18.08.2008 sumu 18.267 Sk, dňa 02.10.2008 sumu 18.267 Sk, dňa 13.10.2008 sumu 18.167 Sk, dňa 30.01.2009 sumu 606,35 €, dňa 17.03.2009 sumu 1.212,70 € a dňa 07.05.2009 sumu 606,35 €. Titulom leasingových splátok za portálový žeriav spoločnosť GAMART, s.r.o. zaplatila dňa 11.07.2008 sumu 5.950 Sk, dňa 18.08.200 sumu 29.242 Sk, dňa 02.10.2008 sumu 29.242 Sk, dňa 13.10.2008 sumu 29.242 Sk, dňa 30.01.2009 sumu 970,65 €, dňa 17.03.2009 sumu 1.941,30 €, dňa 07.05.2009 sumu 970,65 €. Titulom splátok konzolového žeriavu nájomca prenajímateľovi zaplatil dňa 11.07.2008 sumu 5.950 Sk, dňa 31.07.2008 sumy 63.955 Sk, 29.242 Sk a 18.267 Sk, dňa 18.08.2008 sumu 63.955 Sk, dňa 02.10.2008 sumu 63.955 Sk, dňa 13.10.2008 sumu 63.955 Sk, dňa 30.01.2009 sumu 2.122,91 €, dňa 17.03.2009 sumu 4.245,82 €, dňa 07.05.2009 sumu 2.122,91 €. V mesiaci október 2009 nájomca neuhradil splátky zo všetkých troch leasingových zmlúv v plnej výške, ale z celkovej dlžnej sumy na splátkach za mesiac október 2009 vo výške 7.399,84 €, uhradil len 1.500,44 €, čo bolo dôvodom na vypovedanie všetkých troch leasingových zmlúv leasingovou spoločnosťou dňa 26.11.2009. Podľa konečných vyúčtovaní vystavených leasingovou spoločnosťou po vypovedaní zmlúv zo zmluvy č. 11218 ostal nedoplatok nájomcu na leasingových splátkach vo výške 21.815,20 €, zo zmluvy č. 11219 vo výške 35.000€ a zo zmluvy č. 11220 vo výške 79.404,10 €, pričom tieto zahŕňali aj sankcie, nie iba samotné nedoplatky na splátkach. Z výpisu z účtovníctva spoločnosti GAMART, s.r.o. zo dňa 18.05.2010 vyplýva, že nájomca uhradil od 31.07.2008 do 18.05.2010 úhradou na účet prenajímateľa Oberbank Leasing, s.r.o. splátky za všetky 3 zariadenia v celkovej výške 36.999,24 €. Nad rámec priamych platieb dňa 23.12.2008 za GAMART s.r.o. uhradila splátku leasingu vo výške 7.399,82 € spoločnosť SLOVAKWOOD, s.r.o. S uvedenými platbami korešpondujú pokladničné doklady a potvrdenia banky o vkladoch v hotovosti (zväzok IV vyšetrovacieho spisu), pričom časť finančných prostriedkov vo výške 29.599,28 € bola započítaná jednostranným zápočtom voči pohľadávke GAMART, s.r.o. proti Oberbank Leasing, s.r.o., ktorú GAMART, s.r.o. nadobudla dňa 09.06.2009 postúpením, pričom predmetom postúpenej pohľadávky bola kúpna cena za miešacie a zásobníkové centrum (bod 2, kde spoločnosť GAMART, s.r.o. bola predávajúcim). Jednostranný zápočet bol oznámený leasingovej spoločnosti spoločnosťou GAMART, s.r.o. Odvolací súd posudzujúc správanie nájomcu leasingových zmlúv, ktoré je kladené za vinu obžalovanému, dospel k záveru, že z pohľadu nedoplatkov a omeškania v splácaní predmetov nájmu mohlo dôjsť ku škode prenajímateľa, avšak omeškanie s plnením peňažného záväzku ako dôvod škody nemôže bez ďalšieho spôsobiť vznik trestnej zodpovednosti v zmysle čl. 17 ods. 2 Ústavy SR. Obžalovanému prostredníctvom zainteresovaných obchodných spoločností uvedené ani nebolo kladené za vinu, pričom vznik škody ako kvalifikačný znak trestného činu musí byť v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním. Skutok v bode 1) nie je formulovaný tak, že škoda vznikla z omeškania s plnením leasingových splátok, a ani predstieraním solventnosti, ktoré by mohlo pristúpiť k omeškaniu ako skutočnosť potenciálne spôsobilá vyvolať vznik trestnej zodpovednosti. V konaní nájomcu GAMART, s.r.o. odvolací súd nevzhliadol iné protiprávne konanie, než omeškanie s platením nájomného, pričom posudzovanie oprávnenosti započítania, ktoré nie je pre vznik trestnej zodpovednosti v tomto prípade kľúčové, presahuje rámec trestného konania a patrí do iného právneho odvetvia. Trestná zodpovednosť však v prípade, ak stojí na civilnoprávnych vzťahoch, musí byť vždy vyvodzovaná z takých civilnoprávnych vzťahov, ktoré sú jednoznačné a nie sporné, pretože spory vzniknuté z nich sú ich účastníci primárne povinní riešiť vlastnou procesnou aktivitou v civilnom konaní. Ďalej odvolací súd pristúpil k posudzovaniu správania predávajúceho, teda spoločnosti SLOVAK HOUSE, s.r.o., vo vzťahu ku ktorej je obžalovanému kladené za vinu, že vedel, že táto spoločnosť nie je vlastníkom leasovaných zariadení, pričom táto spoločnosť inkasovala od leasingovej spoločnosti kúpnu cenu zariadení v celkovej výške 5.546.473 Sk. Pre posudzovanie preukázania, že SLOVAK HOUSE, s.r.o. nebola vlastníkom 2ks žeriavov a pojazdného zdvíhadla, za ktoré leasingová spoločnosť zaplatila tejto spoločnosti, odvolací súd považoval za relevantné nasledovné skutočnosti zistiteľné z listinných dôkazov: Predmetom zmluvy o dielo č. V/05/2007 uzavretej dňa 18.05.2007 medzi zhotoviteľom JORD spol. s.r.o. a objednávateľom NEODOM, s.r.o. bola výroba, dodávka, montáž a skúška 2 ks elektrických portálových žeriavov za cenu 6.412.493,50 Sk (212.855,79 €). Tieto zariadenia boli v zmysle odovzdávacieho protokolu dňa 28.05.2008 odovzdané spoločnosti NEODOM, s.r.o. Z ceny diela nebola zaplatená suma 35.932,88 €, hoci k odovzdaniu diela zhotoviteľovi objednávateľ pristúpil, a to napriek tomu, že znenie zmluvy jednak obsahuje dojednanie o zaplatení tretej časti ceny diela po jeho dodaní v čl. III. bod 3 a prechod vlastníctva je v bode V. upravený tak, že vlastníctvo k predmetu zmluvy prechádza na objednávateľa okamihom jeho odovzdania zo strany zhotoviteľ objednávateľovi cez písomný doklad a zaplatením celkovej ceny objednávateľom zhotoviteľovi. Už aj z gramatického výkladu tohto zmluvného dojednania je zrejmé, že jedna alternatíva vylučuje druhú, pretože ak mala byť tretia splátka ceny zaplatená až po odovzdaní, nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva odovzdaním diela a súčasne úplným zaplatením ceny diela. Nejedná sa teda o taký spôsob zmluvného dojednania výhrady vlastníctva, na ktorom by bolo možné stavať trestnoprávnu zodpovednosť kohokoľvek. Pri výklade vágne upravených záväzkových obchodnoprávnych vzťahov je potrebné prihliadať na skutočnú vôľu zmluvných strán, a to na podklade § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej sa prejav vôle týka, známy, alebo jej musel byť známy. Hodnotiac vôľu zhotoviteľa, ktorý dodal žeriavovú techniku objednávateľovi do miesta určeného na používanie tejto techniky pri montovaní domov, i to, že tak konal v súlade s predmetom svojej podnikateľskej činnosti, odvolací súd dospel k záveru, že zhotoviteľ po zaplatení podstatnej časti kúpnej ceny určite nemal v úmysle zostať vlastníkom žeriavov, ale jeho úmyslom bolo to, aby mu bolo za ne zaplatené v dojednanej výške. Správnosti tejto úvahy odvolacieho súdu nasvedčuje aj to, že zhotoviteľ mal právo v prípade porušenia zmluvných dojednaní od zmluvy odstúpiť, nikdy tak však neučinil. Naviac, neskôr, v zmluve uzavretej medzi JORD, spol. s.r.o. a GAMART, s.r.o. o prevzatí záväzku vo výške 32.932,89 € - dlhu na cene diela, spoločnosť JORD, spol. s.r.o. nespochybňovala vlastníctvo spoločnosti NEODOM, s.r.o. k žeriavom. Preto odvolací súd prejudiciálne dospel k záveru, že vlastníctvo 2 ks žeriavov prešlo na objednávateľa NEODOM, s.r.o. momentom jeho odovzdania do miesta určenia. Zmluvou o dielo č. V/07/2007 zo dňa 18.05.2007 uzavretou medzi tými istými subjektmi bola výroba, dodávka, montáž a skúška oceľovej konštrukcie s elektrickým pojazdným zdvíhadlom za cenu 1.298.528 Sk, montáž a skúška po dohode nebola realizovaná, dielo bolo odovzdané objednávateľovi zaplatené bolo 1.256.863,70 Sk, spoločnosť JORD spol. s.r.o. považovala zmluvu za vyrovnanú, čomu zodpovedá priložený výpis z účtu spoločnosti JORD, spol. s.r.o. obsahujúci platby celej ceny diela. Z uvedených listinných dôkazov rezultuje, že spoločnosť NEODOM, s.r.o. nadobudla vlastníctvo ku všetkým trom zariadeniam, ktoré sa neskôr stali predmetom leasingových zmlúv č. 11218, 11219 a 112020 uzavretých medzi GAMART, s.r.o. a Oberbank leasing, s.r.o. Preto na základe listinných dôkazov odvolací súd konštatuje, že nebola preukázaná a vo väčšinovej miere bola vyvrátená skutková okolnosť konštatovaná v skutkovej vete, že v čase uzavretia leasingových zmlúv vlastníkom podstatnej časti predmetu leasingu bola spoločnosť JORD, spol. s.r.o. Táto iste nebola vlastníkom pojazdného zdvíhadla a minimálne jedného z dvoch žeriavov a na základe vyššie rozvedenej úvahy nebola vlastníkom ani druhého žeriavu. Na základe faktúry č. 2008025 vystavenej dňa 30.05.2008 na sumu 9.918.132,35 Sk spoločnosťou NEODOM, s.r.o., spoločnosti SLOVAK HOUSE, s.r.o. možno konštatovať, že vlastníctvo oboch žeriavov a pojazdného zdvíhadla bolo prevedené na spoločnosť SLOVAK HOUSE, s.r.o. Táto bola vzájomne vysporiadaná započítaním dňa 12.06.2008. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že predávajúci SLOVAK HOUSE, s.r.o. bol skutočným vlastníkom predmetov leasingu, a preto obžalovaný nemohol vedieť, že ním nie je tak, ako sa uvádza v skutkovej vete. Aj pre prípad, že by pôvodný dodávateľ zdvíhacej technicky, JORD spol. s.r.o., ostal z dôvodu neúplného zaplatenia kúpnej ceny vlastníkom jedného žeriavu, keďže druhý žeriav a pojazdné zdvíhadlo boli v celosti objednávateľom zaplatené, nadobúdateľ SLOVAK HOUSE, s.r.o., zastúpený konateľkou Ing. J. Y., nemusel o nedoplatku spoločnosti NEODOM, s.r.o. voči JORD, spol. s.r.o. vo výške cca 33.000€ vedieť, resp. v spise sa nenachádza žiadny listinný dôkaz preukazujúci informovanie o tomto nedoplatku pri prevode vlastníctva z NEODOM s.r.o. na SLOVAK HOUSE s.r.o. Znamená to, že nadobúdateľ SLOVAK HOUSE s.r.o. by nadobudol vlastníctvo k zariadeniam aj v prípade, ak by NEODOM s.r.o. predtým vlastníctvo v celosti nenadobudol, a to na podklade § 446 Obchodného zákonníka, podľa ktorého kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom, a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja. Ak by aj SLOVAK HOUSE, s.r.o. nenadobudol vlastníctvo k časti jedného žeriava, na rovnakom právnom základe by vlastníctvo nadobudol Oberbank Leasing, a.s., ako podrobne a správne vysvetľuje vo svojom odvolaní obhajoba. Došlo by totiž k uplatneniu zákonom ustanovenej výnimky zo zásady nemo plus iuris transferre potest, quam ipse habet, ktorej opodstatnenosť a súlad s ústavou konštatoval aj Ústavný súd SR (napr. I. ÚS 151/2016), kedy dal na roveň ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a nadobúdateľa, ktorý bol v dobrej viere. V nadväznosti na to, že Oberbank Leasing, a.s. nadobudol vlastnícke právo k predmetom leasingu, za ktorý zaplatil kúpnu cenu, nedošlo k zmenšeniu jeho majetku, naopak, dosiahol zisk v podobe akontácie a zaplatených leasingových splátok. Spoločnosť GAMART, s.r.o. neuviedla leasingovú spoločnosť do omylu v otázke spôsobilosti zdvíhacích zariadení byť predmetom leasingu, nakoľko tieto boli v zmysle interných pravidiel leasingovej spoločnosti plne spôsobilé byť predmetom leasingu. Odstúpenie od leasingových zmlúv malo v zmysle jeho obsahu úplne iný dôvod, odlišný od nespôsobilosti predmetov leasingu, a to omeškanie nájomcu, čo je v odstúpeniach od zmluvy explicitne uvedené. Aplikujúc citované ustanovenia Trestného zákona o definícii škody odvolací súd dospel k záveru, že škoda súvisiaca s tým, že leasingová spoločnosť nenadobudla vlastníctvo k predmetom leasingu, a preto bola v skutkovej vete určená sumou zodpovedajúcou zaplatenej kúpnej cene, nevznikla. Ak poškodenému vznikol ušlý zisk, tak dôvodom bolo porušenie povinnosti nájomcu včas platiť nájomné, čo je obchodnoprávny nárok, ktorý si leasingová spoločnosť mohla uplatniť v civilnom konaní, a teda sa nejedná o škodu spôsobenú konaním uvedeným v skutkovej vete. Z vyššie rozvedených listinných dôkazov vyplýva záver, že predávajúci ani nájomca neuviedli leasingovú spoločnosť do omylu ohľadom vlastníckeho práva k predmetom leasingu, a preto škoda konaním uvedeným v skutkovej vete nevznikla. Nemožno prijať ani ten záver, že by leasingová spoločnosť bola uvedená do omylu ohľadom solventnosti nájomcu, hoci toto obžalovanému nie je kladené za vinu, pričom solventnosť si mala leasingová spoločnosť pri dodržaní obvyklej opatrnosti preveriť. V tomto smere sa k bodu 1) v spise žiadne dôkazy nad rámec výpisov z účtu neposkytujúcich ucelený obraz o bonite spoločnosť GAMART, s.r.o., nenachádzajú a neboli na hlavnom pojednávaní vykonané. K bodu 2) napadnutého rozsudku, v ktorom je obžalovanému kladené za vinu, že spoločnosť PARK HOUSE, s.r.o. predložila leasingovej spoločnosti nepravdivé doklady o vlastníctve predmetu leasingu s cieľom vylákať zaplatenie ich kúpnej ceny leasingovou spoločnosťou, a že spoločnosť SLOVAKWOOD, s.r.o., predložila leasingovej spoločnosti nepravdivé daňové priznanie s cieľom uviesť leasingovú spoločnosť do omylu ohľadom solventnosti nájomcu, odvolací súd z listinných dôkazov prečítaných na hlavnom pojednávaní vyplývajú nasledovné skutočnosti: Zmluvou o dielo č. 59/2007/GM uzavretou dňa 03.03.2008 sa zhotoviteľ CONSTRUCT spol. s.r.o, zaviazal dodať objednávateľovi GAMART, s.r.o., zásobník kameniva, silá na cement, dávkovací pásový dopravník, šnekové dopravníky cementu, vynášací plniaci dopravník za úhrnnú cenu diela 6.289.900 Sk. V čl. 7 zmluvy bola dojednaná výhrada vlastníctva zhotoviteľa k dielo do úplného zaplatenia kúpnej ceny. Dodatkom č. 1 zo dňa 01.07.2008 došlo k navýšeniu ceny diela o vykonané práce súvisiace s montážou diela. Dňa 15.08.2008 došlo k odovzdaniu diela a jeho prevzatiu objednávateľom GAMART, s.r.o. Zhotoviteľ faktúrou č. 080011 zo dňa 13.10.2008 cenu diela 7.883.982 Sk. Na základe príjmového pokladničného dokladu vystaveného spoločnosťou CONSTRUKT, spol. s.r.o., a zodpovedajúceho výdavkového pokladničného dokladu vystaveného spoločnosťou GAMART, s.r.o., je preukázané, že objednávateľ zaplatil zálohu za dielo vo výške 3.636.103,50 Sk, zvyšok vo výške 4.247.878,50 Sk ostal neuhradený. Zhotoviteľ sa domáhal vydania veci žalobou, avšak táto bola po opakovaných odvolacím súdom zrušených rozhodnutiach prvostupňového súdu zamietnutá z dôvodu, že žalovaný nebol držiteľom diela. Z výpisu z obchodného registra je zrejmé, že spoločnosť GAMART, s.r.o., sa dňa 26.07.2008 stala spoločníkom v spoločnosti SLOVAK HOUSE, s.r.o. (neskôr zmena obchodného mena na PARK HOUSE, s.r.o.) a miešacie a zásobníkové centrum vložila do základného imania spoločnosti SLOVAK HOUSE, s.r.o. ako nepeňažný vklad, čím v zmysle § 59 ods. 2 Obchodného zákonníka za predpokladu dobromyseľnosti spoločnosti SLOVAK HOUSE, s.r.o. došlo k prechodu vlastníckeho práva na túto spoločnosť. Aj tu platí ustanovenie § 446 Obchodného zákonníka, teda nadobudnutie vlastníckeho práva spoločnosti SLOVAK HOUSE, s.r.o. od nevlastníka GAMART, s.r.o., ibaže by bolo preukázané, že spoločnosť SLOVAK HOUSE, s.r.o. o tom, že medzi zhotoviteľom a objednávateľom bola dojednaná výhrada vlastníctva, a že nebola zaplatená celá cena diela, vedela. Opäť sa jedná o otázku, ktorá patrí do odvetvia civilného práva, ktoré má primárne, na rozdiel od trestného práva, slúžiť na ochranu súkromnoprávnych vzťahov, kde si účastníci zmluvných vzťahov majú sami strážiť svoje práva a uplatňovať si neuspokojené nároky žalobou za súčasnej dôkaznej povinnosti. Odvolací súd teda pristúpil prejudiciálnemu riešeniu na podklade § 7 ods. 1 Trestného poriadku, a keďže nebol vykonaný dôkaz opaku, prijal záver, že spoločnosť SLOVAK HOUSE, s.r.o. o nedoplatku GAMART, s.r.o. voči CONSTRUCT, spol. s.r.o., ani o obsahu ich vzájomnej zmluvy o dielo, vrátane výhrady vlastníctva, nevedela, a preto vlastnícke právo k miešačkám a zásobníkom nadobudla. Preto nemožno akceptovať skutkový záver uvedený v skutkovej vete bodu 2), že spoločnosti Oberbank Leasing. s.r.o., boli predložené nepravdivé doklady osvedčujúce vlastníctvo PARK HOUSE, s.r.o. k predmetu leasingu, pretože tieto doklady boli podľa vyššie uvedenej analýzy pravdivé, alebo mohli byť pravdivé, keďže sa jedná o spornú obchodnoprávnu otázku presahujúcu rámec trestného práva. V každom prípade však skutková veta odsudzujúceho rozsudku môže obsahovať iba jasné, nezvratné a jednoznačné závery o podstatnej okolnosti vyvolávajúcej vznik trestnej zodpovednosti, čomu vyriešenie tejto prejudiciálnej otázky súdom prvého stupňa nezodpovedá a nemá oporu v dôkazoch. K ďalšej časti skutku bolo na hlavnom pojednávaní prečítané daňové priznanie spoločnosti SLOVAKWOOD, s.r.o., predložené leasingovej spoločnosti, o ktorom sa v skutkovej vete uvádza, že bolo nepravdivé, čo by samo osebe mohlo byť podkladom pre vznik trestnej zodpovednosti pre trestný čin podvodu podľa § 221 Trestného zákona. Komparáciou tohto daňového priznania s daňovým priznaním spoločnosti SLOVAKWOOD, s.r.o. poskytnutým daňovým úradom odvolací súd zistil, že sa líšia napr. v položke „výsledok hospodárenia pred zdanením“ tak, že daňovému úradu bola priznaná suma 5.447 Sk, zatiaľ čo leasingovej spoločnosti bola deklarovaná suma 2.505.447 Sk, líši sa položka „základ dane“ tak, že daňovému úradu bola deklarovaná suma 62.056 Sk a leasingovej spoločnosti 2.437.944 Sk. Podľa daňového priznania predloženého daňovému úradu nevznikla daňová povinnosť, podľa daňového priznania pre leasingovú spoločnosť bola daň na úhradu 408.132 Sk. Na základe týchto dôkazov odvolací súd prijal záver, že predloženie nepravdivého daňového priznania ohľadom spoločnosti SLOVAKWOOD, s.r.o. bolo preukázané. V prípade, že by leasingová spoločnosť od zmluvy neodstúpila z dôvodu, že podľa nej miešacie a zásobníkové centrum nebolo spôsobilé byť predmetom leasingu, čo sa však nepotvrdilo, mohla jej vzniknúť škoda formou ušlého zisku neplatením nájomného spoločnosťou SLOVAKWOOD, s.r.o., avšak v skutku absentuje formulácia škody, ku ktorej by konanie spoločnosti SLOVAKWOOD, s.r.o. smerovalo, keďže aj v tomto skutku je škoda odvodená od kúpnej ceny, ktorú mala leasingová spoločnosť zaplatiť spoločnosti PARK HOUSE, s.r.o., čo nie je správne. Škodou by mohol byť ušlý zisk spočívajúci v tej časti nájomného, ktoré by spoločnosť SLOVAKWOOD, s.r.o. nebola zaplatila z dôvodu horšej finančnej situácie, než bola leasingovej spoločnosti predostretá pred uzavretím zmluvy. Jedná sa však len o hypotetickú otázku, na ktorej nemožno stavať nezvratný záver, že spoločnosť SLOVAKWOOD, s.r.o. by leasingové splátky neplatila. Táto totiž mala majetok, vykonávala podnikateľskú činnosť v stavebníctve, preto mala záujem o predmet leasingu, ktorým boli zariadenia slúžiace na stavebné práce, a tieto zariadenia by bez vykonávania danej podnikateľskej činnosti nemali pre ňu žiaden význam. Keďže leasingová spoločnosť od zmluvy odstúpila pred začiatkom jej realizácie z dôvodu mylného stanoviska, že predávajúci nebol vlastníkom predmetu leasingu, je budúce neplatenie splátok leasingu a tým ušlý zisk leasingovej spoločnosti len hypotézou, a nie jediným možným záverom, ktorý by nastal, ak by spoločnosť od zmluvy neodstúpila. Na základe analyzovaných listinných dôkazov odvolací súd dospel k záveru, že rozhodujúce udalosti uvedené v skutkovej vete k bodu 1) a 2) sa stali, teda že došlo k uzavretiu leasingových zmlúv medzi danými subjektmi ohľadom určených predmetov leasingu, v bode 1) došlo aj k plneniu zmlúv, v bode 2) leasingová spoločnosť od zmlúv odstúpila a neodkúpila predmet leasingu. Možno teda konštatovať, že skutky sa stali. Odvolací súd teda pristúpil k posudzovaniu, či sú tieto skutky trestnými činmi. Obhajoba obžalovaného spočívala v tom, že v obchodných spoločnostiach vystupoval len ako poradca, spoločnosti neriadil. Škoda vznikla práve dotknutým spoločnostiam a nie leasingovej spoločnosti. Nič nefalšoval, ani nič nepredkladal. Na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru, že skutky nie sú trestným činom, a to predovšetkým preto, že nenapĺňajú objektívnu stránku trestného činu, teda absentujú formálne znaky trestného činu, ale tiež nie je dané zavinenie obžalovaného, pretože konanie spôsobilé vyvolať škodu, teda predloženie nepravdivého daňového priznania leasingovej spoločnosti v bode 2) nerealizoval obžalovaný, ale J. N.. Ako už odvolací súd vyššie podrobne vysvetlil k bodu 1), spoločnosti Oberbank Leasing, s.r.o., nevznikla škoda v príčinnej súvislosti s odkúpením a prenajatím predmetu leasingu, pričom škoda je obligatórnym znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 Trestného zákona. Odvolací súd sa nezaoberal otázkou, či osoba, ktorá vystupovala vo vzťahu k leasingovej spoločnosti za nájomcu GAMART, s.r.o., sa preukázala pravým alebo sfalšovaným splnomocnením na zastupovanie spoločnosti GAMART, s.r.o., pretože táto okolnosť nemá dopad na trestnosť žalovaného činu a nesmeruje k vzniku škody leasingovej spoločnosti. Mohlo ním dôjsť k vzniku škody spoločnosti GAMART, s.r.o., za ktorú mohlo byť konané bez riadneho splnomocnenia, a ktorá mohla byť v zaviazaná k plneniu, hoci na to neudelila zvolenie. Zo skutočnosti, že spoločnosť GAMART, s.r.o. následne uhrádzala leasingové splátky, možno vyvodiť, že dodatočne úkon vykonaný v jej mene schválila. Obžalovanému je kladené za vinu, že na rozoberané právne úkony dával pokyny a vedel o nich, a v bode 2), že zabezpečil pre J. N. nepravdivé daňové priznanie za spoločnosť SLOVAKWOOD, s.r.o. a za predávajúceho PARK HOUSE, s.r.o. podpísal kúpnu zmluvu s leasingovou spoločnosťou. Keďže odvolací súd posúdil celé podstatné konanie v bode 1) ako súladné so zákonom a nespôsobujúce škodu, niet potreby v tejto časti venovať pozornosť zavineniu obžalovaného. V bode 2) odvolací súd vzhliadol protiprávne konanie v predložení nepravdivého daňového priznania leasingového nájomcu, ktoré hypoteticky mohlo viesť k ušlému zisku, hoci týmto spôsobom skutok nie je formulovaný, a tak, ako formulovaný je, nie je trestným činom, pretože zaplatením kúpnej ceny za predmetu leasingu leasingovej spoločnosti škoda nevznikla. Potenciálny ušlý zisk nebol podložený dokazovaním, nedá sa ani odhadnúť vzhľadom na to, že nebol nijako dokazovaný, a preto nie je známa skutočná solventosť nájomcu predmetu leasingu. Iba na základe jasného poznania o tom, že celková ekonomická situácia nájomcu neumožňovala platiť splátky po konkrétnu dobu by bolo možné uvažovať o vyčíslení potenciálneho ušlého zisku. Tento nevyčíslila ani leasingová spoločnosť, ktorá si týmto titulom nárok na náhradu škody ani neuplatnila. Vo vzťahu k zavineniu obžalovaného v bode 2) na protiprávnej časti konania odvolací súd uvádza, že zabezpečenie nepravdivého daňového priznania pre J. N., ktorá ho v mene SLOVAKWOOD, s.r.o. dňa 06.04.2009 predložila leasingovej spoločnosti, a ktorá bola v danom čase podľa výpisu z obchodného registra konateľkou tejto spoločnosti, súd prvého stupňa vyvodil z toho, že podľa svedeckých výpovedí, najmä výpovede J. N., ale aj P. J. obžalovaný riadil zainteresované spoločnosti, na poradách dával pokyny, odsúhlasoval všetky finančné operácie. K uvedenému odvolací súd uvádza, že tento skutkový záver považuje tiež za preukázaný, avšak nevyplýva z neho protiprávnosť konania obžalovaného. Ak konatelia zainteresovaných spoločností boli osoby spôsobilé na právne úkony, boli za úkony vykonané v mene spoločností plne zodpovedné, a preto bolo ich voľbou, či sa budú riadiť pokynmi obžalovaného alebo nie. Boli ich zodpovednosťou, či sa budú zaoberať podstatou, efektivitou a zákonnosťou pokynov od obžalovaného, najmä pokynov na vykonanie úkonov smerom k tretím osobám, ktoré signovali a predkladali. Z právneho hľadiska bolo ich voľbou, komu zveria vykonávanie účtovníctva alebo iné úkony potrebné pre fungovanie spoločnosti. Funkcia konateľa obchodnej spoločnosti nie je len formálna, a nesie so sebou bremeno rozhodovania a rizík z neho vyplývajúcich. V zmysle § 133 ods. 3 Obchodného zákonníka obmedziť konateľské oprávnenia môže iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie. Z právneho hľadiska preto obžalovaný skutočne vystupoval ako poradca zainteresovaných spoločností, čím sa obhajuje. Z výpovede svedkyne J. N. nemožno vyvodiť exaktný záver, že obžalovaný jej zabezpečil nepravdivé daňové priznanie za spoločnosť, ktorej bola konateľkou, pričom zo skutkovej vety nie je jasné, čo to znamená, že obžalovaný daňové priznanie zabezpečil, a z čoho sa vyvodzuje preukázanie úmyslu a vedomosti obžalovaného, že zabezpečené daňové priznanie je nepravdivé. Svedkyňa uviedla, že fotokópiu daňového priznania si zobrala z učtárne. Ak toto zabezpečenie obžaloba stavala na prítomnosti obžalovaného na predkladaní daňového priznania, odvolací súd upozorňuje, že obžalovaný bol v danom čase konateľom predávajúceho PARK HOUSE, s.r.o., Jánom Murárom, splnomocnený na konanie za túto spoločnosť, a plnomocenstvo, ktoré nebolo spochybnené, predložil leasingovej spoločnosti. Preto jeho prítomnosť na rokovaní s leasingovou spoločnosťou bola odôvodnená minimálne podpisom kúpnej zmluvy, a nemožno z nej bez ďalšieho odvodzovať toto „zabezpečenie“. Na tomto mieste odvolací súd konštatuje, že zastúpenie je riadnym právnym inštitútom upraveným v Občianskom zákonníku, nelegálna nie je ani koordinácia viacerých obchodných spoločností, ak ich konatelia k uvedenému pristúpia. Protiprávne nie sú ani predbežné rokovania o dojednávaní leasingových zmlúv. Hoci odvolací súd vzhliada v spôsobe podnikania zainteresovaných spoločností a ich koordinácii obžalovaným atribút špekulatívnosti a zneprehľadnenie majetkových a osobných vzťahov týchto spoločností, skutkové a právne závery týkajúce sa vzniku trestnej zodpovednosti možno vyvodzovať iba z takého konania, ktoré odporuje zákonu. Odvolací súd nevzhliadol dostatočný dôkazný podklad pre záver, že obžalovaný J. N. zabezpečil nepravdivé daňové priznanie, pretože svedkyňa jednak o spôsobe, ako sa fyzicky dostala k tomuto dokumentu nevypovedá, že by jej ho dal obžalovaný do rúk, a nebolo dokázané ani to, že by ho on falšoval, alebo nariadil jeho falšovanie inej osobe. V tomto smere nastala dôkazná núdza. Ak zo skutku vyplýva podozrenie z protiprávneho konania predkladateľky nepravdivého daňového priznania, avšak obžalovaná je iná osoba, bolo potrebné zaoberať sa aj otázkou páchateľstva a účastníctva na konaní, ktoré by sa istých vyššie rozobratých okolností mohlo byť pokusom trestného činu. Z formulácie skutku i z vykonaného dokazovania je evidentné, že obžalovaný daňové priznanie leasingovej spoločnosti nepredložil, teda nedopustil sa konania, ktoré by mohlo byť trestné. Mal ale podľa obžaloby toto potenciálne trestné konanie zabezpečiť, čo zodpovedá definícii účastníctva na trestnom čine podľa citovaného ustanovenia § 21 ods. 1 Trestného zákona. Obhajoba správne argumentuje hmotnoprávnou akcesoritou účastníctva, ktorá je možná aj pri pokuse trestného činu. Odvolací súd odkazuje na vyčerpávajúce právno- teoretické východiská obsiahnuté v citovanom odvolaní bez potreby ich opakovania. Dopĺňa len to, že ak by bolo preukázané, že obžalovaný zabezpečil nepravdivé daňové priznanie, čo sa však nepreukázalo, pre posúdenie účastníctva nie je rozhodujúce, že obvinenie J. N. bolo dozorujúcim prokurátorom zrušené, pretože zo zákona nevyplýva, že hlavný páchateľ musí byť trestne stíhaný (procesná akcesorita), ale postačí, ak jeho konanie je trestným činom, hoc aj v štádiu pokusu. Vyššie v tomto rozhodnutí odvolací súd vysvetlil, že skutok 2) nie je trestným činom aj preto, že neobsahuje príčinnú súvislosť protiprávneho konania s jeho následkom (ušlý zisk), ktorý nemožno vyčísliť, pričom škoda je obligatórnym znakom trestného činu. Na tomto podklade nemôže byť trestné ani účastníctvo podľa § 21 Trestného zákona. Súd prvého stupňa postavil vinu obžalovaného na jeho nepriamom páchateľstve, ktoré tiež obhajoba rozoberá vo svojom odvolaní, v ktorom cituje právnu teóriu, keďže sa nejedná o legálnu definíciu. Odvolací súd len v stručnosti opakuje, že nepriamy páchateľ je ten, kto na spáchanie trestného činu úmyselne použije inú osobu ako "živý nástroj". Osoba, ktorá je "živým nástrojom", koná nezavinene. Za trestný čin bude zodpovedný ten páchateľ, ktorý prostredníctvom tohto živého nástroja čin spáchal (IVOR J., POLÁK P., ZÁHORA J.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť 1. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016). Odvolací súd sa aj v tejto časti stotožnil s argumentáciou obhajoby a dopĺňa k nej, že J. N. síce nebola za tento čin po zrušení obvinenia prokurátorom stíhaná, a ani odsúdená, ale z pohľadu formulácie skutku uvedeného v obžalobe a na základe vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní v prejednávanej veci, dôvodom nebola jej nesvojprávnosť, zneužitie či nedbalosť, keďže sa jednalo o plne spôsobilú konateľku obchodnej spoločnosti, ktorá reálne vykonávala v spoločnosti činnosť. Odvolací súd nehodnotí skutok v bode 2) ako trestný pre nenaplnenie formálnych znakov trestného činu, a tomuto pripisuje aj dôvod, prečo nemožno J. N. považovať za páchateľku. Na základe uvedených skutočností odvolací súd skonštatoval, že uznanie obžalovaného vinným zo spáchania trestného činu nebolo v súlade so zákonom, a preto podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu, a na podklade dostatočne vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa sám rozhodol vo veci rozsudkom podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku. Pri svojom rozhodnutí odvolací súd vychádzal z ústavného princípu zakotveného v čl. 49 Ústavy SR, že trestným činom môže byť len také konanie, ktoré za trestné označí zákon, (lat. Nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege), tzn. extenzívny výklad Trestného zákona nie je možný, pretože by došlo k neprípustnému rozširovaniu trestnej zodpovednosti aj na konanie, ktoré nenapĺňa všetky zákonné znaky trestného činu. Pokračovanie v trestnom stíhaní obžalovaného by v prípade zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa bolo udržiavaním protiprávneho stavu nezodpovedajúcemu § 2 ods. 1 Trestného poriadku, preto odvolací súd podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku sám oslobodil obžalovaného spod obžaloby. Z dôvodu oslobodenia spod obžaloby odvolací súd obligatórne podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázal leasingovú spoločnosť s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. K námietkam obhajoby, ktoré nie sú pokryté vyššie rozvedenými úvahami, odvolací súd len vo všeobecne dodáva, že ich nepovažoval za zásadné pre končené rozhodnutie vo veci. K bodu 1) zhrnutia odvolania zo dňa 23.12.2022 odvolací súd uvádza, že vyhlásenie osoby potvrdzujúcej alibi obžalovanému obhajoba dodatočne doložila do spisu, a teda napriek tomu, že pôvodne v spise chýbalo, táto vada bola odstránená. K bodu 2) zhrnutia týkajúceho sa neupozornenia na zmenu právnej kvalifikácie obžaloby oproti uzneseniu o vznesení obvinenia, treba uviesť, že keďže nedošlo k zmene trestného činu, a ani k zmene trestnej sadzby nejedná sa o zásadné porušenie práva na obhajobu, ale len o nevýznamné. K bodu 4) zhrnutia odvolací súd konštatuje, že podľa úvodnej formulácie skutkovej vety oboch skutkov došlo k podpisu zmluvy v sídle leasingovej spoločnosti, ktoré bolo v územnom obvode Okresného súdu Bratislava II. K bodom 5), 6) sa uvádza, že otázka zákonnosti sudcu prvostupňového súdu bola riešená v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, odvolací súd nie je v trestnom konaní oprávnený posudzovať riadiace akty predsedu súdu, ktorý je orgánom štátnej správy súdu. Zaujatosť zákonnej sudkyne bola opakovane predmetom posudzovania sťažnostným súdom, reakcie nadriadeného súdu na jednotlivé námietky zaujatosti sú obsahom rozhodnutí o nich. Ostatné body zhrnutia odvolania sú zo strany odvolacieho súdu pokryté odôvodnením oslobodenia spod obžaloby. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.