Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/84/2023 z 30. 4. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. apríla 2025, sp. zn. 6Co/84/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1215218010.1 Krajský súd Bratislava | 6Co/84/2023 | ECLI:SK:KSBA:2025:1215218010.1 | 2025-04-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: § 3 ods. 1 OZ, § 13 ods. 1 OZ, § 13 ods. 2 OZ, § 13 ods. 3 OZ, § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z., § 4 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z., § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z., § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/97ed3e45-0324-40da-8484-6229aabc25d6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1215218010.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 6Co/84/2023 1215218010 30. 04. 2025 JUDr. Zuzana Kučerová ECLI:SK:KSBA:2025:1215218010.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členiek senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: N. U.Ť., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX, R., zast.: JUDr. Pavel Novák, usadený euroadvokát, so sídlom Tallerova 4, Bratislava, proti žalovanej: Univerzitná nemocnica Bratislava, IČO: 31 813 861, so sídlom Pažítková 4, Bratislava, o zaplatenie 1.000.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. februára 2023, č.k. 17C/133/2015-1401, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje. Žalovanej sa voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 800.000,- eur zastavil (I. výrok), žalobu žalobkyne zamietol (II. výrok) a žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok). 2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou 24.07.2015 domáha od žalovanej zaplatenia sumy 1.000.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do súkromného a rodinného života. Následne na pojednávaní konanom dňa 15.02.2023 žalobkyňa zobrala žalobu v časti o zaplatenie sumy 800.000,- eur späť, s čím žalovaná vyslovila súhlas, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie konanie v tejto časti v I. výroku svojho rozhodnutia zastavil (§146 ods. 1 CSP). 3/ Súd prvej inštancie zhrnul skutkové zdôvodnenie žaloby, podľa ktorej bola žalobkyňa v dňoch 14.10.2003 až 05.11.2003 hospitalizovaná vo FN Bratislava, pracovisko Antolská 11, Petržalka, kde 15.10.2003 podstúpila operáciu stapedotómiu - implantovanie protézky pre otosklerózu. Pred operáciou bola informovaná, že sa jej nehýbe kostička, ktorá bude operáciou uvoľnená, avšak nemala vedomosť o tom, že táto kostička bude nahradená protézkou, na základe čoho podpísala súhlas s operáciou pre uvoľnenie protézky, neposkytla však riadny súhlas s implantovaním protézky. Keďže jej bola vykonaná iná operácia ako tá, o ktorej bola informovaná a navyše tento jej súhlas neobsahuje žiadne informácie o čom bola informovaná a nemá predpísané náležitosti. Ďalej konštatovala, že po operácii mala komplikácie prejavujúce sa zvracaním, pocitom na zvracanie, prudkými závratovými stavmi s kolapsom až tonicko - klonickými kŕčmi a bezvedomím, ktoré boli spojené aj s pocitom búšenia srdca, potením, opakovanými stratami posturálneho tonusu pri vertikalizácií s očami vyvrátenými nahor, bolesťami v krčnej chrbtici a neschopnosťou čítať. Následne bola preložená na neurologické oddelenie, kde boli vykonané len psychiatrické vyšetrenia. Mala za to, že vyšetrenie CT mozgu realizované na ORL oddelení bolo indikované nesprávne a nemohlo preukázať poškodenie pri výkone operácie ani objasniť pôvod závratových stavov a nakoľko neboli využité základné diagnostické metódy, došlo k postupu non lege artis. Ďalej uviedla, že prvé otoneurologické vyšetrenie zamerané na vestibulárny systém bolo uskutočnené dňa 09.02.2005 u Z.. A. s diagnostickým záverom poruchy vestibulárnej funkcie. V dňoch 06.12.2005 až 09.12.2005 bola žalobkyňa hospitalizovaná na klinike otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku vo Fakultnej nemocnici v Košiciach a po kompletizácii vyšetrení bola následne hospitalizovaná v dňoch 05.03.2006 až 08.03.2006, kedy bola dňa 06.03.2006 vykonaná revízna operácia a bol odstránený piston, avšak žalobkyni bolo zamlčané, že protézka bola dislokovaná 3 mm vo vnútornom uchu, keď až v roku 2013 bolo toto vtlačenie do vnútorného ucha zistené. Zhrnula, že žalovaná spôsobila žalobkyni ťažkú ujmu na zdraví s následným zhoršením zdravotného stavu a tým aj škodu, keďže v prípade správnej zdravotnej starostlivosti by sa okamžite predišlo zhoršeniu jej zdravotného stavu a neprežívala by sústavné bolesti spôsobené dráždením vestibulárneho orgánu, ako aj bolesti z množstva pádov a úrazov pri závratových a záchvatových stavoch. V dôsledku uvedeného bola vyradená z pracovného procesu, prežíva materiálnu núdzu a dochádza k poškodzovaniu jej osobnosti, nakoľko lekári si nevedeli vysvetliť jej problémy, keďže nemali dôkaz o organickej príčine ochorenia a považovali ju za hysterickú. Priatelia, známi a rodina s ňou prestali komunikovať. Žalobkyňa má 4 deti, z čoho 2 boli v spornom období maloleté, čo malo nepriaznivý následok na ich dospievanie a vzťah k žalobkyni. Rodina žalobkyne sa kvôli tomu rozpadla, žalobkyňa prišla o celý majetok, jej syn sa s ňou niekoľko rokov nerozpráva a narušili sa vzťahy aj s ostatnými deťmi, súrodencami a jej matkou. Každý deň znáša bolesti, závraty, zvracanie, únavu, nespavosť, zápchu a úrazy, budením sa 10 x za noc že nedýcha, ale aj pocity ponižovania, pričom nie je jednoduché ležať kdesi na zemi, váľať sa v kŕčoch, zvracať a následne po odvezení do nemocnice znášať ponižovanie od lekárov. 4/ Súd prvej inštancie ďalej zhrnul procesnú obranu žalovanej, ktorá primárne vzniesla námietku premlčania, odkazujúc pritom na dátum 15.02.2005, kedy žalobkyňa podala sťažnosť na poskytnutú zdravotnú starostlivosť, pričom žalobu na súd podala až v júli 2014, sekundárne namietala nesplnenie zákonných zodpovednostných podmienok na náhradu nemajetkovej škody. 5/ Súd prvej inštancie ďalej v dôvodoch napadnutého rozsudku ozrejmil svoje skutkové zistenia, podľa ktorých žalobkyňa bola v dňoch 14.10.2003 až 05.11.2003 hospitalizovaná vo FN Bratislava, pracovisko Antolská 11, Petržalka, kde dňa 15.10.2003 podstúpila operáciu stapedotómiu - implantovanie protézky. Po operačnom výkone u nej pretrvávali zdravotné problémy, z dôvodu ktorých následne navštívila viacerých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, u ktorých absolvovala ďalšie vyšetrenia. Dňa 15.02.2005 podala žalobkyňa sťažnosť na poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ktorá bola prešetrená žalovanou ako neopodstatnená, o čom informovala žalobkyňu. Od 05.03.2006 do 08.03.2006 bola žalobkyňa hospitalizovaná na ORL klinike FN L. Pasteura, Košice, kde jej bola prevedená revízna operácia. V epikríze prepúšťacej správy z 08.03.2006 sa uvádza, že: „Problémy závratových stavov prestali, z čoho usudzujem, že boli spôsobené veľmi pravdepodobne dráždením štruktúr vnútorného ucha pistonom“. 6/ Ďalej súd prvej inštancie zo znaleckého posudku č. 274/2018 vypracovanom znaleckou organizáciou forensic.sk zo dňa 07.11.2018 zistil, že z ORL hľadiska nebola u žalobkyni pred 15.10.2003 zistená žiadna otogénna vestibulárna symptomatológia. Žalobkyňa dala pred operáciou vykonanou dňa 15.10.2003 písomný súhlas k všetkým liečebným úkonom, ktoré budú lekári považovať za nutné alebo prospešné s tým, že bola o diagnóze a chirurgických možnostiach liečby informovaná ambulantne dňa 14.10.2003 s odporúčaním operačného zákroku na strednom uchu vpravo za účelom zlepšenia sluchu so zavedením sluchovej náhrady - pistonu do stredoušia. Znalecká organizácia dospela k záveru, že dňa 15.10.2003 bola vykonaná operácia lege artis, a teda ťažkosti žalobkyne nie sú v príčinnej súvislosti s operáciou vykonanou dňa 15.10.2003. Podľa záverov znaleckej organizácie z lekárskej správy Z.. A. zo dňa 24.07.2013 jednoznačne nevyplýva, že zdravotné komplikácie žalobkyne boli spôsobené ako následok operácie otosklerózy dňa 15.10.2003. Vo vzťahu k ustáleniu okamihu, kedy sa mohla žalobkyňa dozvedieť, že jej zdravotné ťažkosti sú v príčinnej súvislosti s operáciou vykonanou dňa 15.10.2003, znalecká organizácia uviedla, že v epikríze prepúšťacej správy z KORL FN LP Hospitalizácia od 05.03.2006 do 08.03.2006 sa uvádza: „Problémy závratových stavov prestali, z čoho usudzujem, že boli spôsobené veľmi pravdepodobne dráždením štruktúr vnútorného ucha pistonom.“ Z uvedenej správy mohla usudzovať, že jej vestibulárne ťažkosti súviseli s operáciou stredného ucha vykonanou dňa 15.10.2003. Súd prvej inštancie ďalej dodal, že znalec znaleckej organizácie forensic.sk Z.. Z. X. (lekár z odboru ORL, foniatria a audiológia) na pojednávaní bližšie ozrejmil, že z obsahu výpisu z účtu poistenca bolo zistené, že pred spornou operáciou žalobkyňa trpela poruchami psychiatrického charakteru, ktoré boli definované ako panická porucha, adaptačná porucha a opakovane epizodická záchvatová úzkosť. Tieto diagnózy sú evidované od 10.06.2003. Znalecká organizácia v písomných odpovediach na otázky žalobkyne uviedla, že operačná technika bola vykonaná lege artis, keď k tomuto záveru dospela i na základe zápisu v operačnej vložke z operácie z 15.10.2003, kde bol zaznamenaný štandardný priebeh operácie bez akejkoľvek komplikácie a na základe operačného nálezu z revíznej operácie pravého ucha žalobkyne zo dňa 06.03.2006, KORL FN LP v Košiciach prof. Z.. E., v ktorom sa uvádza, že žalobkyni: „bola vykonaná Rosenova tympanotómia cez spekulum; na dlhom ramienku sa identifikovala zavesená časť pistona, ktorý sa odstránil. Výtok perilymfy nebol“. Znalecká organizácia poukázala aj na znalecký posudok vypracovaný Z.. Q., ktorá konzultovala operačný nález z 06.03.2006 s prof. E., ktorý uviedol: „Mne sa javil piston, ktorý som odstránil primerane veľký. Navyše ak by bol dlhý a spôsoboval by výraznú traumatizáciu, utrpela by výrazne aj sluchová funkcia - teda pacientka by ohluchla.“ 7/ Súd prvej inštancie ďalej zhrnul nesúhlasný postoj žalobkyne k vznesenej námietke premlčania, keď tvrdila, že rozhodujúcim dňom pre posúdenie premlčania je deň 24.07.2013, kedy prišlo v lekárskej správe k priznaniu, že protézka sa nachádza vo vnútornom uchu, a že prišlo k traumatickému poškodeniu. Poukázala na to, že konštatovanie, na základe ktorého zistila, že nemocnica pri operácii spravila chybu, je veta v lekárskej správe Z.. A., že protézka bola zasadená hlbšie v labyrinte asi 3 mm. Teda až z tejto informácie zistila, že protéza zasahovala do vestibulárneho aparátu, čím došlo k poškodeniu nervov, čím bol vyvolaný jej zdravotný deficit. 8/ Za zisteného skutkového stavu, právne odkazujúc na § 3 ods. 1, § 13 ods. 1, 2 a 3 a § 100 ods. 1 a 2 Obč. Zákonníka a § 146 ods. 1 CSP súd prvej inštancie zhrnul, že žalobkyňa si žalobou podľa § 13 ods. 2 Obč. Zák. uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do súkromného a rodinného života v dôsledku nesprávneho (non lege artis) postupu žalovanej. Za neoprávnené zásahy do práva na ochranu osobnosti označila úkony žalovanej, a to nesprávny postup pred a počas operácie, neposkytnutý správny liečebný postup po operácii a následky na zdraví po operácii zasahujúce do jej súkromného a rodinného života, ktoré sa prejavujú v zhoršení jej zdravotného stavu, v nepriaznivom sexuálnom živote, v poškodení medziľudských vzťahov, vo vyradení z pracovného procesu, v materiálnej núdzi a v poškodzovaní jej osobnosti výrokmi lekárov. 9/ Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z dôvodu hospodárnosti konania sa najprv zaoberal dôvodnosťou námietky premlčania vznesenej žalovanou. Skonštatoval, že súd sa v civilnom konaní môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva žalobkyne, a to s ohľadom na zásadu hospodárnosti konania. Vysvetlil, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Skonštatoval, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. Zák. predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, ktoré vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. V tejto súvislosti potom uviedol, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za spôsobenú nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Obč. Zák. viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. 10/ V kontexte s vyššie uvedeným súd prvej inštancie následne zhrnul, že práve uskutočnenie spornej operácie bolo tým okamihom, kedy došlo podľa žalobkyne k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť jej osobnostné práva, aj keď účinky budú pretrvávať po dlhú dobu. Dospel potom k záveru, že nakoľko žalobkyňa viazala svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na operáciu vykonanú žalovanou dňa 15.10.2003, v dôsledku ktorej malo byť zasiahnuté do jej práva na súkromie a rodinný život, a ktorej následky v podobe zdravotných ťažkostí stále pretrvávajú, mohla svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 16.10.2003, t.j. deň nasledujúci po operácii. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 16.10.2006. Žalobkyňa však svoju žalobu podala na súd až 24.07.2015, teda po uplynutí premlčacej doby. Poukázal ešte na to, že z konania žalobkyne po operácii vyplýva, že táto sústavne už od roku 2003 pochybovala o správnosti postupu žalovanej, a teda už v tom čase mala vedomosť o tom, že zákrok žalovanej mohol byť príčinou poškodenia jej zdravia. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne, že o škode sa dozvedela až v roku 2013 uviedol, že podstatným momentom pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby je moment, kedy došlo k neoprávnenému zásahu, nie moment, kedy sa o tom poškodená dozvedela. Skonštatoval, že ak by aj prisvedčil tvrdeniu žalobkyne, že začiatok plynutia premlčacej lehoty sa neviaže na deň operácie, ale na deň, kedy sa dozvedela, že jej zdravotné ťažkosti súvisia s týmto zákrokom, tak aj v danom prípade by bol nárok premlčaný. V tejto súvislosti poukázal na znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou forensic.sk zo dňa 07.11.2018, v ktorom sa uvádza, že žalobkyňa mohla z epikrízy prepúšťacej správy z KORL FN LP Hospitalizácia od 05.03.2006 do 08.03.2006 usudzovať, že jej vestibulárne ťažkosti súviseli s operáciou stredného ucha vykonanou 15.10.2003, a teda začiatok plynutia premlčacej lehoty by bol deň nasledujúci po dni, v ktorý sa žalobkyňa podľa znaleckého posudku dozvedela, že jej zdravotné ťažkosti súvisia s týmto zákrokom. 11/ Vo vzťahu k žalobkyňou namietanému rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi súd prvej inštancie uviedol, že vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, teda rozhodujúce pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania. S poukazom na uvedené potom vyhodnotil, že žalobkyňou uvedené okolnosti nesúvisia s uplatnením námietky premlčania, ale majú pôvod v udalosti, z ktorej vyplýva žalovaný nárok. Žalovaná nebránila žalobkyni, aby uskutočnila poradu s právnym zástupcom, aby jej bolo ozrejmené, akú formu ochrany svojich práv má zvoliť a je potrebné, čo i len z opatrnosti začať súdne konanie o náhradu nemajetkovej ujmy, keď zdravotné ťažkosti nastúpili ihneď po operácii. Bránenie v podaní žaloby nemožno vidieť v tom, že žalovaná žalobkyni neposkytla zdravotnú starostlivosť, ktorá bola najvhodnejšia podľa žalobkyne, ale zdravotnú starostlivosť, ktorá bola najvhodnejšia podľa žalovanej. Žalobu preto súd prvej inštancie vo zvyšnej časti (v rozsahu 200.000 eur ) druhým výrokom zamietol. 12/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 13/ Proti tomuto rozsudku v rozsahu II. a III. výroku podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila, že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konkrétne dôvodila, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti uvedené v žalobe, a síce, že žalobkyni bola v roku 2013 diagnostikovaná reflexná epilepsia, porucha vestibulárneho systému, pričom dňa 01.08.2013 bola uznaná invalidnou v súvislosti s výkonom operácie s mierou poklesu 75 % a v roku 2014 aj ZŤP s mierou poklesu 80 % a bol jej pridelený asistent na 7,5 hod. s tým, že jej stav bol určený ako trvalý; že nevymenoval všetky listinné dôkazy a to jednotlivé lekárske správy z hospitalizácií žalobkyne, posudky Z.. K., Z.. A.O., Z.. E., Z.. E., doklady z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, znalecký posudok Z.. Q., ktoré dokazujú poškodenie zdravia žalovanej (zrejme správne „žalobkyne“, poznámka odvolacieho súdu), ani rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ani posudok Z.. S.Q., lekárske správy z hospitalizácie z roku 2005 a 2010, jej vestibulárne vyšetrenie najmä z roku 2013, rozhodnutie sociálnej poisťovne z roku 2014, rozhodnutie o pridelení asistencie. Pokiaľ išlo o žalovanou vznesenú námietku premlčania a jej žiadosť, aby sa z dôvodu hospodárnosti konania skúmala prioritne, žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná argumentovala sťažnosťou, ktorú podala žalobkyňa dňa 3.3.2005. Podľa žalobkyne však z predmetnej sťažnosti vyplýva, že v nej neuvádzala poškodenie vestibulárneho systému pri výkone operácie, nakoľko o tom nemala vedomosť, ale poškodenie krčnej chrbtice, nakoľko tak bola informovaná ošetrujúcim lekárom, že jej zdravotné problémy sú z krčnej chrbtice a nesúvisia s operáciou. Následne dva roky nosila Šancov golier. Neskôr však bolo pri výsluchu znalca potvrdené, že žalovaná uviedla do odpovedi na sťažnosť žalobkyne zavádzajúce informácie, resp. že je bolo napísané v odpovedi na sťažnosť, že jej vykonali inú operáciu, ako jej v skutočnosti urobili. Vyšli najavo okolnosti, že lekári nezapisovali do zdravotnej dokumentácie pravdivé informácie, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v roku 2014 sám operatér potvrdil, že pacientka mala po operácií kaskádu príznakov z poškodenia vestibulárneho systému. Skutočnosť, že zdravotný stav bol uznaný v príčinnej súvislosti s výkonom operácie až 24.07.2013 potvrdil aj obvodný lekár vo svojom posudku pre Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v roku 2014. Namietala, že žalobkyňa (správne žalovaná, poznámka odvolacieho súdu) podala prvý krát námietku premlčania listom zo dňa 27.10.2015, ku ktorej sa žalobkyňa vyjadrila. Následne na pojednávaní dňa 9.2.2016 uviedla, že na námietke premlčania zotrváva, súd však túto námietku nepripustil a bolo prijaté uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania na ustálenie otázky ohľadom zdravotného stavu žalobkyne. Je teda zrejmé, že súd nepovažoval nárok za premlčaný, nakoľko aj po predložený znaleckého posudku, na ktorý sa súd odvoláva, pokračoval súd v konaní, vyžadoval od znalca doplnenie otázok, predloženie ďalších lekárskych správ, vykonal výsluch znalca, pričom je celkom zrejmé, že znalec nepodával pravdivé informácie uvedené v znaleckom posudku, ale udával informácie, ktoré nezodpovedajú skutočnostiam a nemajú oporu v dôkazných prostriedkoch, čo súd takisto konštatoval pri výsluchu znalca. Po 8 rokoch dokazovania došlo k zmene sudkyne, ktorá zrazu rozhodne, že nárok je premlčaný, čo žalobkyňa vníma ako vysoko protispoločenské. Pokiaľ ide o otázku premlčania uplatneného nároku, žalobkyňa namietala záver súdu prvej inštancie, že rozhodným momentom pre začiatok jej plynutia je deň výkonu operácie. Má za to, že rozhodujúcou skutočnosťou je deň, kedy objektívne prišlo k uvedeniu v lekárskej správe, že nastal okamih práva na nárok, teda okamih, kedy bolo možné prvý krát objektívne podať žalobu na súd. Podľa žalobkyne k ustáleniu zdravotného stavu došlo až dňom 24.07.2013, kedy Z.. A.O. skonštatoval, z akého dôvodu trpí žalobkyňa uvedenými problémami. Nestotožnila sa preto ani so záverom súdu prvej inštancie, že sa mohla o zdravotných ťažkostiach súvisiacich s operáciou v roku 2003 dozvedieť z prepúšťacej správy z KORL FN LP Hospitalizácia od 05.03.2006 do 08.03.2006. Tvrdila, že v tejto prepúšťacej správe nie je uvedené trvalé poškodenie, ako ani pozícia protézky, resp. hĺbka a nesprávne vloženie. Zhrnula, že súd prvej inštancie mal pri posudzovaní včasnosti uplatnenia jej nároku na súde skúmať, z čoho odvodzuje žalobkyňa svoj nárok, teda z akých následkov, o ktorých sa dozvedela, kedy a z čoho túto vedomosť nadobudla, resp. kedy sa mohla dozvedieť o následkoch zásahu do jej zdravia a ľudskej dôstojnosti. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania ešte žalobkyňa uviedla, že túto považuje za rozpornú s dobrými mravmi, nakoľko ju vzniesla žalovaná ako subjekt, ktorý porušil svoje zákonné povinnosti. Súd prvej inštancie sa mal preto podľa žalobkyne vysporiadať s tým, že žalovaná i napriek pooperačným ťažkostiam žalobkyne nevykonala HRCT vyšetrenie, ktoré by preukázalo neprimerane vložený piston, pričom tento stav žalovaná udržiavala naďalej. Mala za to, že dostatočne preukázala pochybenia žalovanej spočívajúce nielen v operácii, ale aj v následnom liečení, resp. neliečení, ako i v tom, že žalovaná nevykonala HRCT vyšetrenie, ktoré by preukázalo neprimerane vložený piston. 14/ Žalobkyňa ďalej v odvolaní namietala, že sa súd prvej inštancie v konaní dostatočne nevysporiadal so znaleckým posudkom (žalobkyňa mala zrejme na mysli znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou forensic.sk, poznámka odvolacieho súdu), keď mala za to, že znalecká organizácia a ani znalec, ktorý predmetný znalecký posudok vypracoval, sa nezaoberali poskytovaním následnej zdravotnej starostlivosti žalobkyni, pričom podľa jej názoru bolo počas výsluchu znalca preukázané, že skutočnosti uvádzané v znaleckom posudku nezodpovedajú skutočnostiam uvádzaným v lekárskych správach. V tejto súvislosti ešte namietala, že znalec vo svojom posudku nepreukázal, že sa liečila v predoperačnom alebo pooperačnom období na psychiatrickú poruchu; dôvodila, že v konaní nebolo preukázané ani len to, že v roku 2003 navštevovala psychológa. Znalec nepreukázal, že žalobkyni bol poskytnutý informovaný súhlas (žalobkyňa zrejme mienila, že ona neposkytla informovaný súhlas, poznámka odvolacieho súdu). Z výpisu z účtu poistenca to nevyplývalo a nie je na to ani relevantný dôkaz. Žalobkyňa poukázala pri výsluchu aj na skutočnosť, že ak znalec uvádza ochorenia podľa účtu poistenca, musí zároveň brať za preukázané, že žalobkyňa mala diagnostikovanú epilepsiu aj vestibulárne ochorenie zaznamenané v účte poistenca po výkone operácie. Žalobkyňa jednoznačne vo svojom podaní zo dňa 04.02.2023 poukázala na to, kedy mal súd preukázané znalcom porušenie právnych povinností - neposkytnutie základných diagnostických vyšetrení, kde znalec potvrdil, že žalobkyni nebolo realizované HRCT, ktoré jediné môže preukázať pooperačné komplikácie, ako aj polohu protézky, ako aj neposkytnutie informovaného súhlasu. Ako však vyplýva z dôkazných prostriedkov, žalovaná (zrejme správne žalobkyňa, poznámka odvolacieho súdu) sa nelieči na panické ataky ani doteraz, ani nikdy predtým, a ani na krčnú chrbticu. 15/ Záverom žalobkyňa zhrnula, že napadnuté rozhodnutie považuje za nesprávne z dôvodu zamietnutia žaloby pre premlčanie, ako i nesprávneho určenia začiatku plynutia premlčacej doby, naviac mala za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal rozporom námietky premlčania s dobrými mravmi. Nevypočutím navrhovaných svedkov a znalca znemožnil súd prvej inštancie žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré neodzrkadľujú skutočnosti ňou tvrdené. Uzavrela, že súd prvej inštancie nedostatočným preskúmaním žalobných dôvodov, ako i dôkazov a nevysporiadaním sa s nimi, znemožnil žalobkyni právo na spravodlivý súdny proces. 16/ Vo vzťahu k výroku o trovách konania žalobkyňa uviedla, že navrhuje aplikáciu § 257 CSP, keď dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie nároku na náhradu trov konania spočívajú podľa žalobkyne v jej ťažkej životnej situácii, nákladoch spojených s liečbou a nemožnosti vykonávať prácu. 17/ K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že napadnutý rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, že sa s ním stotožňuje vo všetkých jeho častiach, napadnutý rozsudok je riadne odôvodnený a samotné konanie nevykazuje žiadne procesné, ani právne vady, ktoré by boli dôvodom pre jeho zrušenie. Skonštatovala, že žalobkyňu nikdy nežiadala o to, aby žalobu nepodala a ani jej v tom nijakým spôsobom nebránila. Uzavrela, že zdravotnú starostlivosť poskytla žalobkyni lege artis, a preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 18/ Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jej odvolaniu zopakovala, že námietku premlčania považuje za neaplikovateľnú, pretože v lekárskych správach nie sú zapísané pravdivé údaje, a že žalovaná neposkytla žalobkyni zdravotnú starostlivosť lege artis, nedošlo k riadnemu poučeniu a aj liečenie bolo v rozpore so zákonom. Napadnutý rozsudok preto považuje za nedostatočne odôvodnený, vychádzajúci z nedostatočne vykonaného dokazovania. 19/ Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne už nevyjadrila. 20/ Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobkyne bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny. Odvolací súd sa stotožnil s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku. 21/ V predmetnej právnej veci sa žalobkyňa domáha voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. Zák. z titulu poškodenia svojich práv za zásah do súkromného a rodinného života v dôsledku nesprávne poskytnutej predoperačnej zdravotnej starostlivosti (porušenie informačnej povinnosti pred zákrokom), non lege artis operácie z 15.10.2003 a nesprávne poskytnutej pooperačnej zdravotnej starostlivosti počas jej hospitalizácie u žalovanej v dňoch 14.10.2003 až 05.11.2003. 22/ Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne, s náležitou odbornou starostlivosťou, pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi na výkon prevencie, štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta (t.j. lege artis largo sensu). Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. 23/ Podľa § 4 ods. 4 ZoZS je zdravotnícke zariadenie (poskytovateľ zdravotnej starostlivosti) povinný poskytnúť pacientovi náležité poučenie a realizovať zdravotnú starostlivosť na základe informovaného súhlasu pacienta. 24/ Podľa § 11 Obč. Zák. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 25/ Podľa § 13 ods. 1 Obč. Zák. fyzická osoba má právo sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. 26/ Podľa § 13 ods. 2 Obč. Zák. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 27/ Podľa § 444 Obč. Zák. pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia. 28/ Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len "následok"). 29/ Podľa § 100 ods. 1 Obč. Zák. právo sa premlčuje v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, premlčané právo nemožno veriteľovi priznať. Podľa §100 ods. 2 Obč. Zák. premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. 30/ Podľa § 101 Obč. Zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 31/ Podľa § 106 ods. 1 Obč. Zák. právo na náhradu škody za premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. 32/ Podľa § 106 ods. 2 Obč. Zák. najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, to neplatí ak ide o škodu na zdraví. 33/ Zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, občiansky zákonník umožňuje priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká vtedy, ak morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo nestačí na zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného. Nemajetkovou ujmou v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Obč. Zák. je ujma v nemajetkovej sfére života fyzickej osoby, ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby a treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami (pozri § 16 Obč. Zák.) a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov (pozri § 444 Obč. Zák.). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. Zák. je dosiahnuť vyváženosť medzi ujmou na hodnotách ľudskej dôstojnosti a jej konkrétnym finančným vyjadrením. Cieľom je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 Občianskeho zákonníka) je poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia). Záver, že rámec špeciálnej úpravy odškodnenia ujmy na zdraví fyzickej osoby zahŕňa v sebe aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný život, nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy na zdraví. Z ustanovení § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z.z. treba vyvodiť, že zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby. Z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti (§ 9 zákona č. 437/2004 Z. z.), zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 10 zákona č. 437/2004 Z. z.), ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia (príloha 1. zákona č. 437/2004 Z. z.) nevyplýva, že by sa náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá sa premieta do osobnostnej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. S prihliadnutím na to nie je opodstatnený záver, v zmysle ktorého je pri súbehu žalôb na ochranu osobnosti a náhrady škody na zdraví potrebné uplatniť zásadu non bis in idem (R 1/2015, 7Cdo 65/2013 z 20.05.2014). Pre úplnosť treba dodať, že otázka súbehu týchto nárokov, t.j. špeciálna právna úprava nárokov za sťaženie spoločenského uplatnenia bola vo vzťahu k ochrane osobnosti riešená aj Ústavným súdom SR Uznesením zo dňa 13.08.2014 č.k. I. ÚS 426/2014-31. 34/ Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR je možné jednoznačne vyvodiť, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (napr. rozhodnutie 5Cdo 278/2007). Ust. § 101 Obč. Zák. sa všeobecne vykladá tak, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby na náhradu za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (uznesenie NS SR zo 17.02.2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009). V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv zákon (§101 Obč. Zák.) moment začiatku plynutia premlčacej doby upravuje teda inak, ako si to vysvetľuje žalobkyňa, oproti nárokom uplatňovaným podľa § 444 Obč. Zák., kde plynie osobitná premlčacia lehota podľa § 106 ods. 2 Obč. Zák., zákonodarcom konštruovaná v prospech poškodeného. Jedinú výnimku z konceptu kombinácie objektívnej a subjektívnej premlčacej lehoty totiž zákonodarca ustanovil pri právach na náhradu škody na zdraví, pri ktorých platí výlučne dvojročná subjektívna premlčacia lehota. 35/ Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že i napriek tomu, že v prejednávanom prípade ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že sa jedná o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote podľa § 101 Obč. Zák. Rovnako konštatuje správnosť záveru, že z dôvodu procesnej ekonómie a hospodárnosti konania už nebolo potrebné podrobne skúmať existenciu subjektívneho práva žalobkyne na náhradu škody voči žalovanej, nakoľko žalovaná dôvodne vzniesla námietku premlčania. Žalobkyňa svoje odvolanie primárne založila na tvrdení, že moment začiatku plynutia premlčacej lehoty je potrebné odvíjať až od 24.07.2013, kedy je datovaná lekárska správa Z.. A., na podklade ktorej sa údajne prvý krát dozvedela o zásahu do svojich práv (v lekárskej správe Z.. A. je uvedené, že protézka bola zasadená hlbšie v labyrinte asi 3 mm, poznámka odvolacieho súdu). Tvrdí, že až od tohto momentu mala možnosť podať žalobu na súd. S touto odvolacou argumentáciou sa však odvolací súd nemohol stotožniť. Táto by totiž ako relevantná snáď prichádzala do úvahy pri nárokoch na náhradu škody na zdraví uplatnených podľa § 444 Obč. Zák., nie však pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11, §13 ods. 2 Obč. Zák. 36/ V danom prípade ide o medicínskoprávny spor. Vo všeobecnosti možno o týchto typoch sporoch povedať, že sú „charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť škodlivý následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosť postupov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov. Typickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti spravidla nemá (porovnaj nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS/716/2016 zo dňa 24.10.2017). 37/ Odvolací súd považuje za potrebné dodať aj to, že v zmysle aktuálne platnej právnej úpravy nie je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti povinný v lekárskej správe uviesť, že liečebný postup pacienta je ukončený, resp. že jeho zdravotný stav je ustálený. S poukazom na uvedené preto nie je spravodlivé predpokladať, že žalobkyňa sa v danom prípade o zásahu do svojich práv dozvedela už nasledujúci deň po vykonanej operácii, pretože nedostala do rúk lekársku správu, v ktorej by bolo uvedené, že jej liečebný proces sa skončil, resp. že jej zdravotný stav bol ustálený. Pre správne ustálenie okamihu začatia plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty bolo preto potrebné posúdiť, z akých následkov odvodzuje žalobkyňa svoj nárok, kedy a z čoho túto vedomosť nadobudla, resp. z akých následkov a kedy sa mohla dozvedieť o zásahu do jej zdravia a ľudskej dôstojnosti. Nie je preto možné, podľa názoru odvolacieho súdu, striktne formálne a bez posúdenia ostatných súvisiacich okolností dospieť k záveru, že nakoľko žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch od operácie vykonanej dňa 15.10.2003, začala jej plynúť všeobecná trojročná premlčacia lehota už deň nasledujúci po uskutočnenej operácii, teda 16.10.2003 a uplynula 16.10.2006. 38/ V predmetnej právnej veci žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku poukazujúc na výrazný časový odstup od lekárskeho zákroku, ktorý realizovala (október 2003) a moment podania žaloby (24.07.2015), právne odkazujúc na § 101 Obč. Zák. Preto bolo potrebné primárne sa vysporiadať s touto otázkou. Na jej správne, a najmä spravodlivé vyriešenie treba zohľadniť osobitosti tejto medicínsko-právnej veci, ktoré akcentoval aj Ústavný súd SR vo vyššie zmienenom Náleze č.k. II. ÚS 716/2016-92. Ako bolo uvedené vyššie, pre správne ustálenie okamihu začatia plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty bolo preto potrebné posúdiť následky na zdraví žalobkyne, ktoré negatívne zasiahli do jej osobnostných práv a kedy sa objektívne prvý krát mohla dozvedieť o následkoch zásahu do jej zdravia a ľudskej dôstojnosti a na podklade takýchto poznatkov podať žalobu na súd. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvodzuje od operácie z 15.10.2003. Pre ňou tvrdené pretrvávajúce zdravotné problémy po tejto operácii bola hospitalizovaná od 02.04.2004 do 22.04.2004 v Železničnej nemocnici s poliklinikou Šancová, Bratislava za účelom diagnostiky, s ktorej zdravotnou starostlivosťou bola tiež nespokojná (voči jej nástupcovi NOVOPHARM s.r.o. iniciovala dve občianskoprávne žaloby, a to na náhradu škody na zdraví a o ochranu osobnosti). V konaní nebolo sporné ani to, že žalobkyňa bola následne 06.12.2005 až 09.12.2005 z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných ťažkostí hospitalizovaná na ORL klinike FN L. Pasteura v Košiciach, kde bola v dňoch 06.03.2006 uskutočnená revízna operácia ucha s tým, že jej bol z ucha odstránený piston (voči tomuto zdravotníckeho zariadeniu žalobkyňa rovnako iniciovala na Okresnom súde Košice I dve občianskoprávne žaloby sp. zn. 34C 375/2015 a sp. zn. 38C 317/2015, to z dôvodu non lege artis poskytnutej zdravotnej starostlivosti a pre nedôvodnosť samotného výkonu reoperácie, a to osobnostnú žalobu a žalobu na náhradu škody na zdraví). V epikríze prepúšťacej správy z 08.03.2006 je výslovne uvedené, že závratové stavy žalobkyne po uskutočnení revíznej operácie prestali. Na základe uvedeného preto lekár skonštatoval, že tieto problémy žalobkyne boli veľmi pravdepodobne spôsobené dráždením štruktúr vnútorného ucha pistonom. S poukazom na uvedené je preto podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že žalobkyňa mohla nadobudnúť vedomosť o ňou tvrdenom zásahu do svojho zdravia a ľudskej dôstojnosti v príčinnej súvislosti so zdravotnou starostlivosť poskytnutou žalovanou v októbri 2003 najneskôr z prepúšťacej správy FN L. Pasteura zo dňa 08.03.2006. K tomuto zisteniu mohla dospieť so zohľadnením toho, že pokiaľ mala pochybnosti o nesprávne uskutočnenej operácii už deň nasledujúci po tejto operácii, o čom svedčia aj jej sťažnosti a podania voči žalovanej na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v roku 2007 (č.l. 441 a nasl.), preto definitívne ju v tomto jej presvedčení mohlo utvrdiť konštatovanie o dráždení štruktúr vnútorného ucha pistonom uvedeným v lekárskej prepúšťacej správe z 08.03.2006. Odvolací súd teda konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne z titulu dôvodne vznesenej námietky premlčania žalovanou v celom rozsahu zamietol. (Premlčacia lehota by tak uplynula dňom 08.03.2009, pričom žaloba bola podaná 24.07.2015). 39/ Žalobkyňa ešte v tejto súvislosti argumentovala, že námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko ju vzniesla žalovaná ako subjekt, ktorý porušil svoje právne povinnosti. Odvolací súd sa s touto námietkou žalobkyne nestotožnil. Dobrými mravmi sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia, a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/26/2011 zo dňa 26.04.2012). Dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (uznesenie Ústavného súdu SR, č. k. IV. ÚS 55/2011-19 zo dňa 24.02.2011). Takýmto normám v zásade neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, pretože inštitút premlčania je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne v súlade so zákonom, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhého účastníka, a teda o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na uvedené preto odvolací súd dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovanou nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože v konaní nebolo preukázané, pričom uvedené žalobkyňa ani netvrdila, že by jej žalovaná v priebehu trvania tejto premlčacej doby akýmkoľvek spôsobom bránila alebo ju ovplyvňovala spôsobom, aby sa so svojím nárokom neobrátila na súd. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná vznesenou námietkou premlčania zneužila tento svoj prostriedok procesnej obrany len s úmyslom poškodiť žalobkyňu. Keď potom žalovaná dôvodne vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku žalobkyne, nie je možné konštatovať rozpor s dobrými mravmi. 40/ Žalobkyňa ďalej vo svojom odvolaní namietala, že v medicínskoprávnych sporoch je nevyhnutné vyrovnať slabšie postavenie pacienta (v tomto prípade žalobkyne) vo vzťahu k medicínskemu zariadeniu (v tomto prípade žalovaná), a preto sa vo väčšine takýchto prípadov upúšťa od preukázania 100 % príčinnej súvislosti, čo je častokrát nereálne. Odvolací súd pri rozhodovaní vzal do úvahy Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS/716/2016 zo dňa 24.10.2017, v ktorom sa konštatuje, že požiadavka jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má z už uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. Ďalej Ústavný súd SR v predmetnom náleze uviedol, že ak je miera procesnoprávneho poznania vyžadovaná na preukázanie príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi zo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne neprimerane vysoká a nezohľadňujúca faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné bremeno kladené na túto stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú úvahu o možnosti jeho „unesenia“, čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného z komponentov práva na spravodlivé súdne konanie. Z predmetného nálezu teda vyplýva, že na poškodeného v medicínskoprávnych sporoch (v tomto prípade žalobkyňu) sa nesmú klásť neúmerné nároky, čím by bola porušená zásada rovnosti zbraní, ktorej cieľom je požiadavka, aby každá zo strán konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku vzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. V prejednávanom prípade ale na žalobkyňu takéto neprimerané nároky kladené neboli, keďže mala možnosť obhajovať svoj tvrdený nárok za podmienok, ktoré ju vo vzťahu k žalovanej podstatným spôsobom neznevýhodňovali. Žalobkyňa predsa mala prístup k svojej zdravotnej dokumentácii, keď všetky svoje lekárske správy založila do spisu, už po prvej operácii v roku 2003 podala na žalovanú množstvo sťažností, či už na MZ SR, na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (v roku 2005, 2007), v roku 2005 iniciovala trestnoprávne konanie v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou poskytnutou žalovanou a jej zamestnancami. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Obč. Zák. viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť práva fyzickej osoby. A nakoľko premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (žalobkyňa tvrdí, že sa tak stalo 15.10.2003), striktne vzaté premlčacia doba žalobkyni skončila dňa 16.10.2006. Zohľadniac všetky osobitosti prejednávanej veci práve v prospech žalobkyne, možno však bez pochybností uzavrieť, že jej nič nebránilo iniciovať na žalovanú príslušnú občianskoprávnu žalobu na podklade lekárskej správy FN L. Pasteura z 08.03.2006, ktorú mala ihneď k dispozícií, a v ktorej sa výslovne konštatuje, že zdravotné komplikácie žalobkyne boli veľmi pravdepodobne spôsobené dráždením štruktúr vnútorného ucha pistonom. Potom by premlčacia doba žalobkyni uplynula až dňom 08.03.2009 (žalobu podala 24.07.2015). 41/ Hoci už len samotná skutočnosť, že je nárok žalobkyne premlčaný postačuje pre zamietnutie žaloby, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že i v prípade, ak by tento nárok premlčaný nebol, žaloba žalobkyne by musela byť vyhodnotená ako nedôvodná. Ako uviedol odvolací súd už vyššie, žalobkyňa sa žalobou voči žalovanej domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. Zák. z titulu nesprávne poskytnutej predoperačnej starostlivosti, nesprávne vykonanej operácie a nesprávne poskytnutej pooperačnej starostlivosti počas jej hospitalizácie u žalovanej v dňoch 14.10.2003 až 05.11.2003. Žalobkyňa v priebehu celého konania tvrdila, že žalovaná nepostupovala počas jej hospitalizácie lege artis, v dôsledku čoho jej poškodila zdravie a tým zasiahla negatívne do práva na súkromie a rodinný život. Základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 2 Obč. Zák. je skutočnosť, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach. Za účelom preskúmania, či bol operačný výkon zo dňa 15.10.2003 uskutočnený lege artis, nariadil súd prvej inštancie znalecké dokazovanie. Znalecká organizácia forensic.sk predložila znalecký posudok č. 274/2018 zo dňa 07.11.2018, z ktorého súd prvej inštancie zistil, že operácia zo dňa 15.10.2003 bola vykonaná lege artis, pričom zdravotné ťažkosti žalobkyne nie sú v príčinnej súvislosti s predmetnou operáciou. K uvedenému záveru dospela znalecká organizácia aj so zohľadnením zápisu v operačnej vložke z operácie zo dňa 15.10.2003, ako aj operačného nálezu z revíznej operácie pravého ucha žalobkyne zo dňa 06.03.2006 v KORL FN LP Košice, pričom prihliadol aj na znalecký posudok vypracovaný Z.. Q. č. 7/2006 v trestnom konaní ČVS: ORP-2525/2-OSV-B5-2006Mg dňa 20.11.2006 iniciovanom žalobkyňou. V ňom sa, okrem iného, konštatuje, že žalobkyňa postúpila dňa 15.10.2003 operačný zákrok, s ktorým bola predom oboznámená, čo podpisom potvrdila, bola jej urobená korekčná operácia zameraná na nápravu sluchu na pravom uchu. Menovaná bola hospitalizovaná pre nedoslýchavosť a hučanie v ušiach hlavne vpravo spôsobených otosklerózou za účelom operačnej liečby s cieľom zlepšenia sluchu. Táto operácia stredného ucha pri otoskleróze - stapedoplastika so zavedením pistonu urobená prof. Z.. S. L.. zameraná na nápravu sluchu bola na súčasnej úrovni vedeckých poznatkov, ktorá je uvedená v učebniciach otolaryngológie a používa sa v súčasnosti na špičkových svetových pracoviskách pri operáciách otosklerózy. Znalkyňa uviedla, že vzhľadom na to, že miestom operácie je oválne okienko vnútorného ucha, je obvyklé, že pooperačne sa vyskytujú závraty. V literatúre je uvádzaný výskyt u 10-30% operovaných v trvaní až do 1 roka. Obvykle ale dôjde k ich vymiznutiu do 1 týždňa. Veľmi silné bývajú závraty u operovaných, kde dôjde k poškodeniu vnútorného ucha a k hluchote (1-2%). U p. U. mali závraty charakter dráždenia nervov pri poškodení krčnej chrbtice. Operácia ucha so štandardným priebehom a s dobrým funkčným výsledkom, ktorá bola menovanej vykonaná v okt. 2003 sa v žiadnom prípade nemôže pokladať za zranenie alebo ublíženie na zdraví. 42/ So zohľadnením všetkých lekárskych správ a znaleckého posudku potom dospela znalecká organizácia forensic.sk k jednoznačnému záveru, že žalobkyňou tvrdená nesprávne vykonaná operácia zo dňa 15.10.2003 bola uskutočnená lege artis, postup non lege artis nepreukazuje ani lekárska správa Z.. A. zo dňa 24.07.2013, podľa ktorej piston (odstránený v roku 2006) zasahoval hlbšie do labyrintu (vestibulu) asi 3 mm. V tomto kontexte odvolací súd poukazuje aj na znalecký posudok vypracovaný Z.. Q., ktorá konzultovala operačný nález z 06.03.2006 s prof. E. (FN L. Pasteura), ktorý uviedol: „Mne sa javil piston, ktorý som odstránil primerane veľký. Navyše ak by bol dlhý a spôsoboval by výraznú traumatizáciu, utrpela by výrazne aj sluchová funkcia - teda pacientka by ohluchla.“ Správnosť záverov potvrdil aj znaleckou organizáciou poverený znalec Z.. X. na výsluchu pred súdom prvej inštancie. Treba dodať, že Z.. A. žalobkyňu vyšetroval viac krát. Z lekárskej správy na č.l. 311, 312 zo dňa 9.2.2005 vyplýva, že stranová vestibulárna asymetria je zvýraznená cervikálnou aferentáciou sprava, vykonaným vyšetrením sluchu zistil ľahkú prevodovú poruchu sluchu vpravo a stredne ťažkú vľavo. (Následne bola pacientka na kontrolnom neurologickom vyšetrení u prof. Z.. R. s potvrdeným záverom iritácie zadného krčného sympatika.) Dňa 22.6.2005 bola opäť vyšetrená Z.. A. (č.l 307), pričom z lekárskej správy vyplýva, že ju vyšetroval v ORL ambulancii, pričom zdokumentoval, že pacientka je po stapedotómii s inzerciou pistonu na pravej strane, sluch má postupne zlepšený do 30 dB, lepší ako pred operáciou ale napriek 30 mesiacom po operácii trvajú mnohé príznaky, ktoré nedovoľujú vrátiť sa pacientke do zamestnania. Opäť bola u neho vyšetrená dňa 23.8.2005 (č.l. 309) s potvrdením výsledku predchádzajúceho vyšetrenia vykonaného dňa 22.6.2005 (dg. úľaková choroba). Nesprávnosť vloženia pistonu nikdy vo svojich lekárskych správach Z.. A. nespomínal. Žalobkyňa síce namietala, že skutočnosti uvádzané v znaleckom posudku nezodpovedajú skutočnostiam uvádzaným v lekárskych správach, avšak toto bližšie nekonkretizovala (neuviedla aké konkrétne skutočnosti uvádzané v znaleckom posudku nezodpovedajú ktorým konkrétnym skutočnostiam uvádzaným v lekárskych správach). Toto jej tvrdenie preto nebolo preukázané. Žalobkyňa ďalej namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že jej bola v roku 2013 diagnostikovaná reflexná epilepsia, porucha vestibulárneho systému, pričom dňa 01.08.2013 bola uznaná invalidnou v súvislosti s výkonom operácie s mierou poklesu 75 % a v roku 2014 aj ZŤP s mierou poklesu 80 % a bol jej pridelený asistent na 7,5 hod. s tým, že jej stav bol určený ako trvalý. Uvedená skutočnosť ale podľa odvolacieho súdu v žiadnom ohľade nepreukazuje nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť žalovanou. Primárne uznanie invalidity žalobkyne nepredstavuje žiadny dôkaz o nesprávne poskytnutej starostlivosti žalovanou, naviac z rozhodnutia Sociálnej poisťovne nemožno prijať záver, že invalidita žalobkyni bola priznaná z tohto dôvodu. Napokon žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že znalec vo svojom posudku nepreukázal, že sa žalobkyňa liečila v predoperačnom alebo pooperačnom období na psychiatrickú poruchu, pričom v roku 2003 nenavštevovala ani len psychológa. Odvolací súd ale konštatuje, že skutočnosť, či žalobkyňa navštevovala alebo nenavštevovala v rozhodnom období psychiatrickú alebo psychologickú ambulanciu nemá súvis s posúdením otázky, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá žalovanou lege artis. Avšak ani toto jej tvrdenie sa nezakladá celkom na pravde. Ako vyplýva z obsahu spisu (č.l. 1316) S.. B. N., klinický psychológ na dopyt zákonnej sudkyni listom zo dňa 25.5.2022 uviedla, že N. U. bola ku klinickému psychológovi po prvý raz odoslaná v roku 2002 praktickým lekárom pre dospelých Z.. Z., bez udania dôvodu a výpisu zo zdravotnej dokumentácie. V roku 2002 menovaná absolvovala 4 návštevy, na skompletizovanie psychodiagnostického vyšetrenia sa však nedostavila. Mala určenú dg. úzkostná poruchu s paniformnou symptomatológiou. Psychoterapeutický plán stanovený v úvodných sedeniach bol zameraný na nácvik zvládania úzkostnej symptomatológie, v ďalšom pláne bola liečba negatívnych na psychické prežívanie náročných životných situácii, táto sa však nerealizovala z dôvodu, že pacientka sa na ďalší objednaný termín bez udania dôvodu nedostavila. 43/ Sumarizujúc uvedené potom zo žiadneho listinného dôkazu tohto rozsiahleho súdneho spisu nemožno ani len s určitou mierou pravdepodobnosti vyvodiť záver, že by žalobkyňa preukázala základný zákonný predpoklad potrebný pre úspešné uplatnenie osobnostného nároku voči žalovanej, a to existenciu neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv poskytnutím zdravotnej starostlivosti počas jej hospitalizácie za účelom operácie ucha, ktorej sa podrobila dňa 15.10.2003, non lege artis, t.j. nesprávne a v rozpore (v danom čase) aktuálnymi poznatkami lekárskej vedy. Zo žiadneho stanoviska Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ani z vyššie zmienených znaleckých posudkov nevyplýva ňou tvrdená skutočnosť, že by zdravotná starostlivosť poskytnutá žalovanou, či už predoperačná, operačná alebo pooperačná bola non lege artis. Napokon žalobkyni nič nebránilo predložiť súdu prvej inštancie vlastný súkromný znalecký posudok, o to viac, že non lege artis postup vyvodzovala z lekárskej správy Z.. A. z 24.7.2013, ktorú sama získala a predložila z účelom jej žiadosti o invalidný dôchodok. 44/ Žalobkyňa ďalej namietala, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tvrdila, že nemala možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a primerane reagovať a rovnocenne prezentovať svoje stanovisko, keď žalovaná na poslednom pojednávaní opätovne vzniesla námietku premlčania a žalobkyňa už nemala možnosť sa k tomu vyjadriť. Namietala, že súd prvej inštancie po 8 rokoch dokazovania príčinnej súvislosti rozhodol o tom, že nárok žalobkyne je premlčaný, hoci podľa žalobkyne už bolo potvrdené, že prišlo k porušeniu právnych povinností, ako aj k vzniku škody a príčinnej súvislosti. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, prijal jej domnienky o skutkovom a právnom stave veci, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov a rozhodol tak v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/155/2021). S poukazom na uvedené je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že k porušeniu procesných práv žalobkyne v takej miere, aby bol konštatovaný zásah do jej práva na spravodlivý súdny proces nemožno skonštatovať. Žalobkyni bola v dostatočnej miere poskytnutá možnosť predkladať na podporu svojich tvrdení dôkazy a mala aj možnosť primerane reagovať na všetky žalovanou predkladané dôkazy. Nemožno sa potom stotožniť ani s tvrdením žalobkyne, že nemala možnosť primerane reagovať na námietku premlčania. Z predloženého spisu predsa vyplýva, že žalovaná už pri svojom prvom procesnom úkone z 27.10.2015 (vyjadrenie k žalobe žalobkyne) vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku. Neobstojí preto argument žalovanej, že žalovaná námietku premlčania vzniesla až na poslednom pojednávaní, a že žalobkyňa nemala možnosť sa k nej vyjadriť. Napokon žalobkyňa tvrdila, že súd prvej inštancie po 8 rokoch dokazovania zamietol jej žalobu z titulu premlčania, hoci už bolo ustálené, že došlo k zásahu do jej osobnosti a bol preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť. Ani táto argumentácia žalobkyne nemôže obstáť, pretože z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva opak, a to nepreukázanie protiprávneho zásahu žalovanou, a teda ani príčinnej súvislosti. Ako uviedol odvolací súd už vyššie, tak aj v prípade, ak by nárok žalobkyne nebol premlčaný, jej žaloba by bola nedôvodná, pretože nebol splnený už prvý a základný predpoklad pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a síce neoprávnený zásah do jej osobnostných práv. Aj táto odvolacia námietka žalobkyne je preto nedôvodná. 45/ Žalobkyňa ešte namietala, že súd prvej inštancie mal aplikovať § 257 CSP a z dôvodov hodných osobitného zreteľa nemal žalovanej priznať nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje zásadou úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP. Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery sporových strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli sporové strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. V prejednávanej veci ale žalobkyňa v priebehu celého konania netvrdila naplnenie takých výnimočných okolností spočívajúcich v prejednávanej veci, ako aj v okolnostiach na strane sporových strán, ktoré by odôvodnili aplikáciu § 257 CSP. Žalobkyňa prvýkrát žiadala aplikovať toto výnimočné ustanovenie až v podanom odvolaní. V priebehu celého prvoinštančného konania pritom neprodukovala žiadne dôkazy, týkajúce sa jej osobných, majetkových, zárobkových alebo iných pomerov, ktoré by mohli zakladať dôvodnosť nepriznania nároku na náhradu trov konania žalovanej. V okolnostiach prejednávej veci je potrebné poukázať aj na to, že žalobkyňa sama vyvolala toto konanie podaním žaloby, ktorá bola zjavne bezdôvodná z dôvodov uvedených vyššie. Odvolací súd poukazuje aj na to, že žalobkyňa podala na zhodnom skutkovom základe 6 samostatných žalôb voči trom subjektom, pretože (ako sama uviedla) si nebola istá, ktorý subjekt je zodpovedný za jej zlý zdravotný stav, a teda musela si byť vedomá aj toho, že v prípade neúspechu v ktoromkoľvek z týchto konaní bude povinná nahradiť trovy konania protistrane. Odvolací súd ešte konštatuje, že ani samotná skutočnosť, že žalobkyňa je oslobodená od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, nezakladá dôvod pre použitie § 257 CSP (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1MObdoV/19/2008). S poukazom na uvedené preto odvolací súd vyhodnotil aj túto odvolaciu námietku za irelevantnú a konštatuje správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý priznal žalovanej, ako plne procesne úspešnej strane v prvoinštančnom konaní, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Naviac, žalovaná v konaní nebola právne zastúpená, preto v súvislosti s tým, žalobkyni reálne trovy nevzniknú. Do úvahy pripadajú len trovy dôkazu (znalečné), keďže ich znášal (resp. bude znášať) štát, resp. žalovaná. 46/ Vzhľadom na to, že vyššie uvedený obsah odvolania žalobkyne nebol spôsobilý spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vo výrokoch II a III) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 47/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP. Nakoľko plne procesne úspešnej žalovanej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd jej z dôvodu procesnej ekonómie nárok na ich náhradu nepriznal. 48/ Prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním, a preto nadobudol právoplatnosť. 49/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).