{"guid": "fee34680-e580-4089-be17-6deecd7bbcad:8fe4b9bf-4ed4-4613-8ee8-74ce5f82dccb", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1216216997.2", "spisova_znacka": "7Co/32/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/32/2023 z 25. 8. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. augusta 2025, sp. zn. 7Co/32/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1216216997.2", "identifikacne_cislo": "1216216997", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Adela Unčovská", "sudca_id": 364, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adela-uncovska-364", "datum_vydania": "2025-08-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8fe4b9bf-4ed4-4613-8ee8-74ce5f82dccb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1216216997.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1216216997.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1216216997.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/32/2023\n1216216997\n25. 08. 2025\nMgr. Adela Unčovská\nECLI:SK:KSBA:2025:1216216997.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek\nsenátu Mgr. Niny Dubovskej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Základná organizácia\nOdborového zväzu KOVO Volkswagen Slovakia a.s., IČO: 30 779 201, so sídlom J. Jonáša 1, Bratislava,\n2/ A. A., nar. X.X.XXXX, bytom B. C. XX, D., 3/ E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom F. G. XXX, H. I., 4/ A. H.\n(predtým J.), nar. XX.X.XXXX, bytom K., L. J. Malý Lég, 5/ M. N., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX/X, D.,\n6/ O. P., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. M. R., Bratislava, 7/ P. F., nar. XX.X.XXXX, bytom N. X, O. R., 8/\nJ. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. T. XX, Q. M. R., 9/ U. U., nar. X.X.XXXX, bytom R. X, D., 10/ V. P.,\nnar. XX.X.XXXX, bytom U. U. XX, D., 11/ O. K., nar. XX.X.XXXX, bytom Záhradnícka 26, Šaľa, 12/ T.\nF., nar. XX.X.XXXX, bytom N. M. R. L. XXX, 13/ K. W., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX, D., prechodný\npobyt A. L. XXX, žalobcovia 2/ až 13/ zastúpení: Okenica & Co. s.r.o., IČO: 36 866 512, so sídlom\nPražská 11, Bratislava proti žalovanému: Odborový zväz KOVO, IČO: 30 804 078, so sídlom Bajkalská\n29A, Bratislava, zastúpenému: RASLEGAL, s.r.o., IČO: 36 855 561, so sídlom Mostová 2, Bratislava,\nna odvolanie žalobcov 2/ až 11/ a 13/ proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa\n24.2.2022 č.k. 12C/32/2018-574, takto\nrozhodol:\nRozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti potvrdzuje.\nŽalovanému sa priznáva proti žalobcom 2/ až 11/ a 13/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie voči žalobcovi 1/ zastavil (výrok I.), žalobu\nzamietol (výrok II.), žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 2/ až 13/ v rozsahu\n100%, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku (výrok III.) a nárok na náhradu trov konania\nžalovanému voči žalobcovi 1/ nepriznal (výrok IV.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 2 ods. 1, 3, § 3 ods. 3, § 9a zákona č. 93/1990 Zb.\no združovaní občanov (ďalej len „zákon č. 83/1990 Zb.“), § 3, § 137 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný\nsporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a vecne tým, že pokiaľ ide o právomoc súdu vo veci konať, súd\nprvej inštancie poukázal na čl. 46 Ústavy SR a na judikát v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a\nrozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 82/2002, v zmysle ktorého pokiaľ súd zistí nedostatok\nsvojej právomoci, musí tu byť iný štátny orgán, ktorému je súd povinný vec postúpiť a pokiaľ žiaden taký\norgán súd nezistí, vec patrí do právomoci súdov, pričom je zrejmé, že v danej veci súd právomoc konať\nmá. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalobu v mene žalobcu 1/\npodala neoprávnená osoba podľa § 72 C.s.p. v spojení s § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 6\nzákona č. 83/1990 Zb. a čl. 23 bodu 3 Stanov Odborového zväzu KOVO, na vedenie súdneho konania so\nžalobcom 1/ neboli splnené procesné podmienky, preto konanie vo vzťahu k žalobcovi 1/ zastavil. Ďalej\nuviedol, že sa stotožnil s námietkou žalovaného ohľadom procesnej neprípustnosti žaloby podľa § 137\nC.s.p. Žalobcovia sa žalobou domáhali určenia neplatnosti uznesenia Rady OZ KOVO č.124/2016 zo\n\ndňa 11.10.2016, ktorým bol schválený zánik ZO OZ KOVO VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a.s. a určenia, že\npôsobnosť štatutárneho orgánu Základnej organizácie Odborového zväzu KOVO Volkswagen Slovakia\na.s., IČO: 30 779 201 (žalobca 1/) vykonáva výbor Základnej organizácie Odborového zväzu KOVO\nVolkswagen Slovakia a.s., IČO: 30 779 201 (žalobca 1/) v zložení členov, ktorí boli členmi výboru ku\ndňu 11.10.2016. Predmetný výrok o určení neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie je\nvýrokom určovacím, pričom v tejto časti ide o žalobu o určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d)\nC.s.p., procesná úprava od 1.7.2016). V zmysle § 137 písm. d) C.s.p. má žalobca možnosť domáhať sa\nurčenia právnej skutočnosti iba za predpokladu, že to vyplýva z osobitného predpisu, nakoľko určenie\nexistencie právnej skutočnosti odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny\nstav, keď pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti a nie o tom, čo je\nv prítomnosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie ale určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu združenia\nnemá výpovednú hodnotu vo vzťahu k aktuálnemu stavu žalobcov, keď v priebehu súdneho konania,\ndňa 31.1.2017 bola zavŕšená procesom konsolidácie likvidácia Základnej organizácie OZ KOVO (t.j.\nžalobcu 1/), ktorá bola zahájená na základe uznesenia, ktorého vyslovenia neplatnosti sa žalobcovia\ndomáhajú v tomto konaní, pričom od 1.2.2017 žalobca 1/ funguje v štandardnom režime Základnej\norganizácie OZ KOVO. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že zo žiadneho osobitného predpisu\nnevyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie ako\nobčianskeho združenia kreovaného podľa zákona č. 83/1990 Zb., a to ani z ustanovení tohto zákona\nv platnom znení. Rada odborového zväzu KOVO v zmysle stanov nie je štatutárnym orgánom a teda\nnie je orgánom spôsobilým robiť v mene zväzu právne úkony; preto uznesenie Rady odborového\nzväzu KOVO ani nemôže byť právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka. Uznesenie\nRady odborového zväzu nemôže byť posudzované ani ako právny úkon členov, nakoľko uznesenie\nneprijímajú členovia ako fyzické a právnické osoby, ale prijíma ho orgán odborového zväzu, pričom\nčlenovia odborového zväzu sa iba zákonom stanoveným spôsobom podieľajú na vytváraní rozhodnutia\nRady. Uznesenie Rady odborového zväzu sa preto považuje za tzv. „inú právnu skutočnosť“ a tým nie\nje možné sa domáhať jeho neplatnosti ako právneho úkonu, keď zákon nepozná samostatné konanie\no určenie neplatnosti uznesenia orgánu združenia (ktorým je i odborový zväz). Pokiaľ ide o námietku\nnedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vznesenú žalovaným v konaní, súd\nprvej inštancie uviedol, že žalobcovia svoj naliehavý právny záujem odôvodnili tým, že bez tohto určenia\nnemajú právnu istotu ohľadne svojho postavenia, keď napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté o\nzániku a likvidácii ZO Volkswagen, prostredníctvom ktorej žalobcovia vykonávali svoje členské práva a\nbez určenia neplatnosti tohto uznesenia nemajú istotu, či budú môcť aj v budúcnosti vykonávať svoje\nčlenské práva prostredníctvom organizačnej jednotky OZ KOVO a spôsobom, ktoré si slobodne zvolili,\nnemajú istotu, či budú obhajované ich zamestnanecké, mzdové, pracovné a sociálne záujmy, keďže za\nZO Volkswagen aktuálne konajú iné osoby ako tie, ktoré ako riadne zvolení zástupcovia vykonávali svoje\nfunkcie v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Prvoinštančný súd konštatoval, že právny záujem,\nktorý je podmienkou prípustnosti určovacej žaloby podľa ustanovenia § 137 písm. c) C.s.p. musí byť\nnaliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže dosiahnuť odstránenie spornosti a\nochranu svojich práv a oprávnených záujmov práve navrhovaným určením. Ak žalobca naliehavý právny\nzáujem takejto kvality neosvedčí, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ\nsúd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho\nzáujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom (procesným nástrojom)\nochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Nakoľko ustanovenie § 15\nzákona o združovaní od 1.7.2016 už nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, bolo\npovinnosťou žalobcov preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle 137 písm.\nc) C.s.p. Žalobca 1/ dňa 31.1.2017 ukončil svoj proces likvidácie a pôsobí v štandardnom režime, preto\nv prípade vyhovenia žalobe by sa na právnom postavení žalobcov za aktuálneho stavu nezmenilo\nnič, uvedené potvrdil i žalobca 6/ v rámci svojej ústnej výpovede. Zákon č. 83/1990 Zb. ani žiadny\niný zákon nepredpokladá preskúmanie rozhodnutí orgánov združenia (odborového zväzu) súdom v\ncivilnom sporovom konaní, a to práve z dôvodu, že tieto sú internou záležitosťou združenia (odborového\nzväzu). Do 30.6.2016 bolo súčasťou právneho poriadku SR ustanovenie § 15 zákona o združovaní,\nktoré upravovalo súdnu ochranu v súvislosti so združovaním občanov v zmysle zákona o združovaní. Od\n1.7.2016 však takéto ustanovenie v právnom poriadku Slovenskej republiky absentuje, čo je prejavom\nprincípu dobrovoľnosti ako základného princípu združovania; v tejto súvislosti súd poukazuje aj na článok\n3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa\nč. 87/1978 , ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi. Vo vzťahu k námietke\nžalovaného, v zmysle ktorej právomoc súdu preskúmavať interné akty odborových organizácii a na\nich základe vydané rozhodnutia, s touto sa prvoinštančný súd stotožnil a pre účely preskúmavanej\n\nveci konštatoval, že (súd) nemá a nemal ani za minulej právnej úpravy zákona č. 83/1990 Zb. o\nzdružovaní prieskumnú právomoc voči rozhodnutiam združenia smerom dovnútra, t.j. voči rozhodnutiam\norganizačnej povahy. Je totiž zrejmé, že žalobcami napadnuté rozhodnutie Uznesenie Rady OZ KOVO\nč. 124/2016 zo dňa 11.10.2016 je rozhodnutím organizačnej povahy smerom dovnútra a teda nie je\nmožné naň aplikovať rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.1.2016 vo veci\nsp. zn. II. ÚS 23/2016, ktoré bolo publikované v príslušnej zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 38/2016\na na ktorú sa žalobcovia v konaní odvolávajú. Nakoľko sa súd prvej inštancie v plnej miere stotožnil\ns námietkami procesnej neprípustnosti predmetnej žaloby, meritom veci sa ďalej nezaoberal a žalobu\nzamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. a plne\núspešnému žalovanému priznal voči žalobcom v 2/ – 13/ rade nárok na náhradu trov konania v plnom\nrozsahu, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku.\n3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a III. podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 2/ až\n11/ a 13/ z dôvodov podľa § 365 písm. b), d), f) a h) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam\na rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k\nsúdom deklarovanej procesnej neprípustnosti žaloby a nedostatku právomoci súdu preskúmavať interné\nakty odborových organizácií odvolatelia uviedli, že sa v celom rozsahu nestotožňujú s názorom súdu\nprvej inštancie. Je zrejmé a (paradoxne) rovnako otázku posúdil aj samotný súd prvej inštancie v ods. 49,\nposledná veta odôvodnenia rozsudku, že súd právomoc v danej veci konať má. Následne však konajúci\nsúd uzavrel, že žaloba je po procesnej stránke, v súlade s ustanovením § 137 C.s.p., neprípustná.\nŽalobcovia poukázali na skutočnosť, že výpočet žalôb, resp. nárokov, ktorých sa možno domáhať na\nsúde v súlade s ustanovením § 137 C.s.p. je demonštratívny. Uvedené jednoznačne preukazuje slovo\n„najmä“ v prvej časti vety, ktorou ustanovenie § 137 C.s.p. začína: „Žalobou možno požadovať, aby\nsa rozhodlo najmä o (...).“ Konajúci súd v ods. 52 odôvodnenia rozsudku najprv tvrdil, že sa jedná o\nžalobu podľa ustanovenia § 137 písm. d) C.s.p., teda určenie právnej skutočnosti. Následne však sám\nkonajúci súd odporoval svojmu názoru hneď v ods. 53 a 54 odôvodnenia rozsudku, kedy rozoberal\nnepreukázanie naliehavého právneho záujmu, ktorého preukázanie je podmienkou prípustnosti žaloby\npodľa ustanovenia § 137 ods. c) C.s.p., teda určenie, či tu právo je alebo nie je. Čo sa týka určenia právnej\nskutočnosti, k tejto otázke poukázali na to, že konajúci súd prvej inštancie tvrdil, že žaloba o určenie\nprávnej skutočnosti je procesne neprípustná z dôvodu, že možnosť podania takejto žaloby nevyplýva z\nosobitného predpisu. V zmysle uvedeného žalobcovia opätovne poukázali na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR sp.zn.: 3MCdo/20/2007: „To v konečnom dôsledku znamená, že ak právny poriadok neurčuje\niný orgán, ktorý má poskytnúť ochranu základných práv, takýmto orgánom, ktorý je povinný poskytnúť\nochranu, je súd. Bude tomu tak aj vtedy, ak by zákon, ktorý podľa zmocňovacieho ustanovenia čl. 46\nods. 4 Ústavy SR upravil podmienky a podrobnosti súdnej ochrany tak, že by do kategórie ochrany\npráv (napr. v § 7 ods. 1 OSP alebo v § 7 ods. 3 OSP) nezahrnul určitú skupinu vzťahov. Aj vtedy,\nvzhľadom na znenie čl. 46 Ústavy, by bola daná právomoc a povinnosť súdu vo veci konať a ochranu\nposkytnúť. Iný výklad by mal totiž za následok porušenie ústavného práva na súdnu ochranu.“ K\nobdobnému záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/102/01. Žalobcovia ďalej\npoukázali na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.4.2021, sp.zn. 5Cdo/124/2019, ktorým najvyšší\nsúd jednoznačne vyriešil dôsledky absencie ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. s účinnosťou\nod 1.7.2016 nasledovne: „Dané ustanovenie však neriešilo otázku procesného režimu, v akom sa má\nuskutočniť súdne konanie, teda zjednodušene, či mal konať civilný alebo správny súd. Táto otázka\ntotiž závisela od povahy rozhodnutia orgánu združenia. (...) Zrušením daného ustanovenia však nebola\nodstránená možnosť obrátiť sa na súd, pretože táto je daná vo všeobecnosti.“ V predmetnom súdnom\nspore kompetenčný senát Najvyššieho súdu SR v uznesení zo dňa 6.2.2018, sp.zn. 1KO/51/2017\njednoznačne ustálil, že nejde o vec patriacu do správneho súdnictva a vec má prejednať a rozhodnúť\nOkresný súd Bratislava II v civilnom sporovom konaní. V zmysle uvedeného je tak nesporné, že aj\npo 1.7.2016 ostala zachovaná možnosť členov združenia domáhať sa neplatnosti rozhodnutia orgánu\nzdruženia v civilnom sporovom konaní, a to zvlášť za situácie, pokiaľ sa jedná o rozhodnutie, ktoré\nuž nemôže byť žiadnym orgánom združenia podľa stanov zmenené alebo zrušené. V tejto súvislosti\nžalobcovia považovali argument konajúceho súdu o procesnej neprípustnosti žaloby podľa ustanovenia\n§ 137 ods. d) za nedôvodný. Opak by bol podľa názoru žalobcov odopretím spravodlivosti. Rovnako\nargumentáciu súdu uvedenú v ods. 52 odôvodnenia rozsudku, týkajúcu sa neexistencie výpovednej\nhodnoty vo vzťahu k aktuálnemu stavu žalobcov v prípade určenia neplatnosti napadnutého rozhodnutia,\n\npovažovali za nedôvodnú a taktiež žiadnym spôsobom neodôvodnenú konajúcim súdom. Napadnutým\nrozhodnutím bolo predsa rozhodnuté o zániku žalobcu 1/, teda základnej organizácie odborového zväzu\nKOVO Volkswagen Slovakia a.s., prostredníctvom ktorej žalobcovia vykonávali svoje členské práva,\nako členovia odborovej organizácie. Napadnutým rozhodnutím preukázateľne došlo k znemožneniu\nvykonávať svoje členské práva prostredníctvom svojich volených zástupcov a tiež došlo k ukráteniu\nčlenov o minimálne 50 eur, dlhší čas nikto nezastupoval práva zamestnancov v podniku Volkswagen\nSlovakia, nikto sa nezúčastňoval prerokúvaní pri porušení pracovnej disciplíny, nikto neriešil čerpanie\nsociálneho fondu, fungovanie zdravotných komisií, komisií BOZP, ako vyplynulo z výpovedí žalobcov\n6/, 9/ a 13/. Právo žalobcov byť združení práve prostredníctvom tejto konkrétnej organizačnej jednotky\nodborovej organizácie OZ KOVO je s určitosťou súčasťou ich ústavou garantovaného práva slobodne\nsa združovať. Súčasťou tohto ústavného práva žalobcov je aj právo, aby boli zastupovaní pri výkone\nsvojich práv zástupcami (štatutárnym a ďalšími), ktorých si zvolili v súlade so svojimi internými predpismi.\nToto právo žalobcov bolo jednoznačne porušené, keďže v mene organizačnej jednotky, prostredníctvom\nktorej mali záujem byť združení v odborovej organizácii OZ KOVO, nekonali a nekonajú nimi zvolení\nzástupcovia, ale konali likvidátori a následne osoby ustanovené žalovaným. Toto porušenie práv\nnielen žalobcov, ale aj ďalších členov, je obzvlášť závažné z dôvodu, že v dôsledku neho bola úplne\nznemožnená náležitá obhajoba zamestnaneckých, mzdových, pracovných a sociálnych záujmov tak\nžalobcov, ako aj ďalších členov. V neposlednom rade je súčasťou ústavou garantovaného práva\nslobodne sa združovať aj právo byť volený a pokojne vykonávať volenú funkciu v rámci združenia. Aj toto\nprávo bolo v prípade žalobcov nepochybne porušené. Vo zvyšnej časti ods. 52 odôvodnenia rozsudku\nkonajúci súd rozoberal pôvod napadnutého rozhodnutia, ktorého neplatnosti sa žalobcovia v tomto\nkonaní domáhajú. Konajúci súd následne dospel k záveru, že sa jedná o „inú právnu skutočnosť“ a teda\nnie je možné sa domáhať jeho neplatnosti, keď zákon nepozná samotné konanie o určenie neplatnosti\nuznesenia orgánu združenia (ktorým je i odborový zväz). Uvedenú argumentáciu súdu prvej inštancie\npovažovali žalobcovia, vzhľadom na vyššie uvedené, za nesprávnu. K nedostatku právomoci súdu\npreskúmavať interné akty odborových organizácií uvedenému v ods. 55 odôvodnenia rozsudku, kde súd\nprvej inštancie zastával názor, že takúto prieskumnú právomoc nemal ani za účinnosti predchádzajúcej\nprávnej úpravy zákona č. 83/1990 Zb., žalobcovia poukázali na ods. 13 a 14 uznesenia Najvyššieho\nsúdu SR zo dňa 22.4.2021, sp.zn. 5Cdo/124/2019: „Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. v\nznení účinnom do 30. júna 2016, ak člen združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov,\nproti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce\nstanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od\nrozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie. Dôvodová správa k návrhu zákona č. 83/1990\nZb. uvádza, že orgány štátnej správy nie sú oprávnené kontrolovať vnútorný život združenia a mocensky\ndo neho zasahovať. Z tohto dôvodu sa navrhovalo prijať právnu úpravu, ktorá by členom združenia\npriznávala právo domáhať sa na okresnom súde posúdenia, či akékoľvek rozhodnutie niektorého z\norgánov združenia je v súlade s jeho stanovami a so zákonom. V praxi mohlo ísť o rozhodnutie, ktoré\nsa týka všeobecne činnosti združenia, ale i člena združenia, napríklad uloženie trestu, vylúčenie a pod.\nPredmetný návrh na súd mohol byť podaný iba vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu, ktoré už nemôže\nbyť žiadnym orgánom združenia podľa stanov zmenené alebo zrušené.“ V zmysle všetkých vyššie\nuvedených argumentov mali žalobcovia za nesporné, že napadnuté rozhodnutie bolo rozhodnutím\nkonečným a nezvratným, zasiahlo do ich práv garantovaných ústavou a teda spĺňa všetky atribúty\nrozhodnutia, ktorého neplatnosti sa dalo domáhať súdnou cestou tak za účinnosti starej právnej úpravy\ndo 30.6.2016, ako aj podľa novej právnej úpravy účinnej od 1.7.2016. Vo vzťahu k nepreukázaniu\nnaliehavého právneho záujmu na požadovanom určení žalobcovia uviedli, že súd prvej inštancie najprv\nv ods. 52 odôvodnenia rozsudku ustálil, že rozhodnutie, ktorého neplatnosti sa žalobcovia domáhajú\nje „inou právnou skutočnosťou“ a teda sa v tomto spore jedná o žalobu podľa ustanovenia § 137\npísm. d) C.s.p., avšak hneď v ďalších dvoch odsekoch odôvodnenia rozsudku, v ods. 53 a 54 uviedol,\nže žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa ustanovenia\n§ 137 písm. c) C.s.p.. Uvedené považovali za vnútorný rozpor samotného súdu prvej inštancie.\nNaviac, súd prvej inštancie žiadnym spôsobom definitívne nevyriešil existenciu naliehavého právneho\nzáujmu žalobcov na požadovanom určení, resp. jeho neexistenciu. Poukázal iba na skutočnosť, že\nžalobcovia boli povinní preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení,\npričom v tejto súvislosti opätovne poukázal na neexistenciu zákonného ustanovenia, ktoré predpokladá\npreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu združenia podľa právnych predpisov účinných od 1.7.2016 v\nspojení s prejavom princípu dobrovoľnosti, ako základného princípu združovania. Na toto margo\npoukázal súd prvej inštancie na čl. 3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania\na ochrane práva organizovať sa č. 87/1948, ktorý má v zmysle ustanovenia čl. 7 ods. 5 Ústavy\n\nSR prednosť pred zákonmi. V súlade s čl. 3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o slobode\nzdružovania a ochrane práva organizovať sa č. 87/1948 (v spojení s oznámením FMZV č. 489/1991 Zb. a\ns bodom 28 Oznámenia MZV SR č. 110/1997): „Organizácie pracovníkov a zamestnávateľov majú právo\nvypracúvať svoje stanovy a pravidlá, úplne slobodne voliť svojich zástupcov, organizovať svoju správu a\nčinnosť a formulovať svoj program. Verejné orgány sa zdržia akéhokoľvek zásahu, ktorý by obmedzoval\ntoto právo alebo zabraňoval jeho zákonnému vykonávaniu.“ V zmysle uvedeného je zrejmé, že verejné\norgány a teda aj súdy, sú povinné zdržať sa zásahov do uvedených práv, avšak iba v prípade, že by\nsa malo jednať o ich obmedzenie, alebo o zabránenie ich zákonnému vykonávaniu. V prípade, ak už\ndôjde k porušeniu označených práv, verejné orgány sú povinné ochranu práv poskytnúť. Je nesporné, že\nnapadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu práva slobodne voliť svojich zástupcov a organizovať svoju\nčinnosť v súlade s Dohovorom MOP, keď vymenovaní likvidátori a následne určení zástupcovia neboli\ntí, ktorých si členovia slobodne zvolili. K dôvodom neplatnosti napadnutého rozhodnutia sa žalobcovia\npodrobne vyjadrili v predchádzajúcich podaniach a tiež aj samotných výsluchoch na pojednávaniach vo\nveci samej. Vydaním napadnutého rozhodnutia tak došlo aj k porušeniu práva slobodne organizovať\nsvoju správu a činnosť v súlade s Dohovorom MOP, pretože zrušenie žalobcu 1/ s likvidáciou a jeho\nnáslednou konsolidáciou zasiahlo značným spôsobom do fungovania žalobcu 1/ a taktiež ovplyvnilo\npráva jeho členov. V zmysle uvedeného tak žalobcovia považovali aj predmetný záver súdu prvej\ninštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení za nedôvodný a žiadnym\nspôsobom neodôvodnený. V nadväznosti na vyššie uvedené argumenty boli žalobcovia presvedčení,\nže rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, súd prvej inštancie\npri posudzovaní veci dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v neposlednom rade je rozsudok\nnedostatočne odôvodnený, arbitrárny a rozporuplný v záveroch, ku ktorým konajúci súd pri posudzovaní\nveci dospel. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku videli najmä v tom, že právnemu posúdeniu veci a\nteda skutočnému odôvodneniu svojho rozhodnutia konajúci súd venoval dokopy 4 strany z celkových 31\nstrán rozsudku, pričom sám svojim tvrdeniam v rámci odôvodnenia viackrát odporoval. Zároveň sa podľa\nnázoru žalobcov súd prvej inštancie dopustil vady odopretia spravodlivosti, keď žalobu zamietol z dôvodu\njej údajnej procesnej neprípustnosti. Žalobcovia poukázali napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nzo dňa 29.1.2020, sp.zn. 5Cdo/126/2017, ktoré sa síce týka skutkovo odlišnej veci, avšak vychádza z\nrovnakého princípu – žiadny zákon nerieši otázku spochybnenia výsledkov volieb do zamestnaneckej\nrady, resp. konštituovania zamestnaneckého dôverníka. Najvyšší súd SR však dospel k jednoznačnému\nzáveru, že aj napriek tejto skutočnosti „nemožno vylúčiť právo dotknutého zamestnanca obrátiť sa s\nnárokom o neplatnosť volieb do zamestnaneckej rady, resp. zamestnaneckého dôverníka na súd. Pre\nabsenciu právnej úpravy prichádza do úvahy žaloba podľa § 137 C.s.p., inak by došlo k porušeniu\nprincípu zákazu denegatio iustitiae.“ Žalobcovia poukázali i na právne závery, ku ktorým dospel Krajský\nsúd v Bratislave vo svojom uznesení zo dňa 18.3.2021, sp.zn. 6S/85/2018. Krajský súd v odôvodnení\npredmetného uznesenia, odkazujúc na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu\nSR (NS SR – 9Nds/15/2012, 3Obdo/27/2008; ÚS SR - II. ÚS 23/2016), dospel k záveru, že „nemôže\nprávne normy interpretovať izolovane a (súd) je povinný rešpektovať požiadavku ústavne súladného\nvýkladu zákonov. Z uvedeného dôvodu správny súd zohľadnil ústavnú (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), ako aj\nzákonnú (čl. 4 C.s.p.) požiadavku zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae), teda že sudca\nnemôže spor neprejednať a nerozhodnúť len z dôvodu, že chýba výslovná právna úprava prejednávanej\nprávnej veci. K odmietnutiu spravodlivosti dochádza, ak súd bez zákonného dôvodu rozhodne, že\nneposkytne právnu ochranu subjektu domáhajúcemu sa súdnej ochrany (uznesenie Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 8Sžo/31/2013 zo dňa 31.03.2014). V zmysle uvedeného interpretačného pravidla, správny\nsúd pri zvážení okolností uvedených v odsekoch 15-18 tohto uznesenia, uprednostnil výklad v prospech\nsúdneho prieskumu možného obmedzenia základných práv žalobcu rozhodnutím, resp. postupom\nžalovaného, preto správny súd rozhodol o postúpení veci vecne a miestne príslušnému všeobecnému\nsúdu žalovaného tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“ Odmietnutím spravodlivosti a\nporušením povinnosti súdu konať, keď bola ustálená jeho právomoc, došlo k porušeniu práva žalobcov\nna spravodlivý proces. Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, vec\nvrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a tiež aby priznal žalobcom nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v rozsahu 100%.\n4. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 11.7.2022, v ktorom uviedol, že má za\nto, že napádaný rozsudok netrpí žiadnymi vadami a rovnako tak nebolo zaťažené žiadnou vadou ani\nkonanie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu. Závery súdu sú podľa jeho názoru logické, skutkovo aj\nprávne adekvátne podložené a zodpovedajú zároveň aj celému priebehu súdneho konania. Pokiaľ ide o\nsamotné odvolanie žalobcov, toto spočíva podľa názoru žalovaného v nesprávnom uchopení základných\n\nprávnych inštrumentov, akými sú právomoc súdu, prípustnosť žaloby či podmienok na prejednanie tohoktorého sporu. Evidentné je to najmä z prvej časti odvolania, kedy si žalobcovia zamieňajú právomoc\nsúdu s prípustnosťou žaloby (ust. § 137 C.s.p.). V danom smere konštatoval, že súd sa s touto\notázkou zodpovedajúco vysporiadal v bode 49., čo sa týka jeho právomoci a následne v bode 52.,\nčo sa týka prípustnosti žaloby. Uviedol, že (civilná) právomoc patrí súdu aj v prípade žaloby, ktorá je\nprocesne neprípustná. A naopak, ak súd nemá (civilnú) právomoc, nie je dôvod sa vôbec zaoberať\nprípustnosťou žaloby. Tieto zásadné rozdiely v procesnoprávnych otázkach však žalobcovia v rámci\nodvolania prehliadajú. Ďalej podotkol, že za plne konzistentné, logické a zodpovedajúce právnemu\nstavu veci považoval aj ostatné body odôvodnenia rozsudku. V bode 52. totižto konajúci súd uviedol,\nže podanú žalobu podľa obsahu považuje za žalobu podľa ust. § 137 písm. d) C.s.p., t.j. žalobu o\nurčení právnej skutočnosti. Podanej žalobe však chýbal zákonný podklad, spočívajúci v druhej časti\nhypotézy takéhoto typu žaloby – a teda okolnosť, že jej prejednanie musí vyplývať z osobitného predpisu.\nNeprípustnosť žaloby podľa ust. § 137 písm. d) C.s.p. nie je otázkou nedostatku právomoci, len ide\njednoducho o vec, ktorú zákonodarca nepovažuje za tak vážnu, aby si vyžadovala pozornosť súdu a\nsúdny prieskum. A to bez ohľadu na to, ako vážne sa žalobcovia cítia byť (sami alebo nimi označení\nostatní zamestnanci spoločnosti Volkswagen Slovakia) namietanou právnou skutočnosťou poškodení\n(či už tri mesiace alebo štyri mesiace alebo koľkokoľvek času v roku 2016/2017). Už v tomto bode mohol\nsúd prvej inštancie odôvodnenie rozsudku ukončiť, avšak v súlade so zásadou vyjadriť sa ku každej časti\nprocesnej obrany sporovej strany využil priestor na to, aby reagoval aj na iné námietky žalovaného. Bod\n52. odôvodnenia rozsudku totižto začína prezentáciou jeho v poradí prvej (a pre súd aj najrelevantnejšej)\nnámietky, spočívajúcej v neprípustnosti žaloby, ak by ju súd klasifikoval ako žalobu podľa ust. § 137\npísm. d) C.s.p., čo aj urobil a s obranou žalovaného sa plne stotožnil. Súdu však neuniklo, že sa žalovaný\nkvalifikovane bránil aj v prípade, že by vyhodnotil podanú žalobu podľa ust. § 137 písm. c) C.s.p.,\nprípadne ju zamietol pre nedostatok spôsobilosti preskúmavania interných otázok združenia súdom. V\nbode 53. teda súd reflektoval aj námietku ohľadom neprípustnosti žaloby, ak by aj išlo o žalobu podľa\nust. § 137 písm. c) C.s.p. Súd dal žalovanému taktiež v danom smere za pravdu, avšak s tým, že sám\nposúdil žalobu už v bode 52. ako podanú podľa ust. § 137 písm. d) C.s.p. a tým pádom neprípustnú.\nAk by ale odvolací súd, prípadne žalobcovia mali za to, že mala byť posúdená ako žaloba podľa ust. §\n137 písm. c) C.s.p., aj pre tento prípad súd prezentoval, že by bola žaloba podľa jeho názoru rovnako\nneprípustná. To isté potom platí aj pre bod 55., kedy súd poznamenáva, že aj keby bola žaloba prípustná\n(čo nebola, a to z dôvodu podľa bodu 52. odôvodnenia rozsudku), nevidí dôvod zaoberať sa meritórne\norganizačnou stránkou vnútorných pomerov súkromného subjektu, keď mu to zákon neprikazuje (iná\nje situácia napríklad pri obchodných spoločnostiach, čo je potrebné zdôrazniť, keďže ani do uznesení\norgánov valných zhromaždení obchodných spoločností by súd nemohol zasahovať, pokiaľ by mu to\nneumožňovali konkrétne zákonné ustanovenia, napr. § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka). Súd prvej\ninštancie sa teda nevyjadroval v tomto bode ani k svojej právomoci nad vecou a ani k prípustnosti\nžaloby, iba k základnej črte podanej žaloby, ak by vôbec pristúpil k posúdeniu merita (čo sa ale\nnestalo). Žalobcovia teda pri oboznamovaní sa s odôvodnením rozsudku tomuto nevenovali zjavne\nnáležitú pozornosť, keďže závery súdu si vôbec neprotirečia, ale práve naopak, predstavujú logickú\nštruktúru vysvetlenia, prečo neboli v konaní úspešní. Žalovaný osobitne zdôraznil, že súčasťou práva na\nspravodlivý proces nie je právo na rozhodnutie podľa konkrétneho želania sporovej strany. Presvedčenie\nžalobcov o údajných pochybeniach súdu totižto spočíva najmä v tom, že neboli v konaní úspešní. Ako\nto ale dlhodobo judikuje aj súdna prax – konkrétny požadovaný výsledok sporu nie je súčasťou práva na\nspravodlivé súdne konanie. Pokiaľ ide o námietku žalobcov, že ich žaloba bola podaná mimo rámec ust. §\n137 C.s.p., poukazujúc na demonštratívny výpočet prípustných žalôb, žalovaný dodal, že súd posudzuje\nkaždé podanie, vrátane žaloby, podľa obsahu (ust. § 124 ods. 1 C.s.p.). Z pohľadu žalovaného taktiež\nišlo o (neprípustnú) žalobu podľa ust. § 137 písm. d) C.s.p. a argumentáciu k ust. § 137 písm. c) C.s.p.,\nči ostatnú obranu pred súdom prezentoval žalovaný iba z opatrnosti. Záverom dodal, že žalobcovia\npočas celého konania na súde prvej inštancie ani raz netvrdili, že svoju žalobu vidia mimo režimu ust.\n§ 137 písm. a) až d) C.s.p., a to v zostatkovej klauzule „najmä“. Toto začali prezentovať až v podanom\nodvolaní, pričom ani v ňom neuviedli, v čom vlastne vidia dôvod, pre ktorý ich žaloba má spadať pod\n„najmä“ a vymykať sa ust. § 137 písm. a) až d) C.s.p. Osobitne je táto ich aktuálna argumentácia\nparadoxná, ak sformulovali v žalobe zo dňa 20.10.2016 petit tak, že sa domáhajú „určenia neplatnosti\nuznesenia Rady OZ KOVO ...“ a „určenia, že pôsobnosť štatutárneho orgánu .... vykonáva výbor ... v\nzložení členov ku dňu 11.10.2016“, - v texte žaloby na dvanástej strane, v časti IV. túto nazvali „Určenie\npráva a naliehavý právny záujem“ a začali túto citáciou ust. § 137 písm. c) C.s.p., ktorú nasledovalo\nzdôvodňovanie ich „naliehavého právneho záujmu“ na požadovanom určení. Čo sa týka modality, že\nby malo ísť o žalobu sformulovanú podľa ust. § 137 písm. c) C.s.p., žalovaný dodal, že toto by si\n\nvyžadovalo sformulovanie petitu tak, aby súd určoval či tu „právo“ je alebo nie je (napr. je to zjavné pri\nurčení existencie vlastníckeho práva, záložného práva a pod.), čomu evidentne formulácia žaloby zo\nstrany žalobcov nezodpovedá a ani nikdy nezodpovedala. Argumentácia ohľadom akéhosi naliehavého\nprávneho záujmu je teda absolútne neaktuálna, pretože na to, aby sa táto otázka dala čo i len formálne\notvoriť, žaloba by musela znieť inak. Uvedené žalovaný uviedol iba na okraj, keďže bol názoru, že\naj ak by bola žaloba sformulovaná akokoľvek inak, aby formálne zapadala pod ust. § 137 písm. c)\nC.s.p., žalobcovia nikdy nemali a o to viac ani v súčasnosti nemajú na jej prejednaní naliehavý právny\nzáujem. Je to zrejmé aj z rekapitulácie výsluchov žalobcu 6/, žalobkyne 9/ a žalobcu 13/, ktorí si navyše\naj sami uvedomujú, že tento spor nemá žiadny reálny zmysel (str. 21 rozsudku: „Na otázku, čo chce\ndosiahnuť touto žalobou, čo sa má zmeniť jej prípadným vyhovením na jeho právnom postavení uviedol,\nže zmeniť sa nemá nič, lebo to už sa udialo a nič sa nezmení a touto žalobou sleduje to, aby pravda vyšla\nnajavo, pretože neboli jedinou zložkou OZ KOVO, ktoré sa pokúsilo dať do likvidácie.“). Citovaný názor\nžalobcu 6/ absolútne jasne vykresľuje učebnicový príklad nedostatku naliehavého právneho záujmu na\npožadovanom určení, a to aj keby žaloba bola podaná podľa ust. § 137 písm. c) C.s.p., čo nebola.\nOdvolanie žalobcov podľa názoru žalovaného nie je spôsobilé spochybniť napádaný rozsudok, preto\nžiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalovanému voči žalobcom 2/ až 11/ a\n13/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n5. Žalobcovia 2/ až 11/ a 13/ sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrili v podaní zo dňa 19.8.2022, v\nktorom opätovne poukázali na zásadné právne vady vyjadrenia žalovaného. Rovnako poukazovali i na\nprávne vady viacerých predchádzajúcich podaní žalovaného v tomto konaní v priebehu prvoinštančného\nkonania. Vyjadrenie žalovaného i sprievodný formulár elektronickej správy podaný právnym zástupcom\nžalovaného bol podpísaný kvalifikovaným elektronickým podpisom p. N. C., s iniciálmi ako sú\nuvedené v „Parametroch podpisu“ elektronického dokumentu. Jej oprávnenie na podpísanie podania,\nsprievodných dokumentov a elektronickej obálky podania má byť preukázané generálnym „Poverením“\nprávneho zástupcu žalovaného zo dňa 1.1.2018 na podpisovanie a podávanie v mene právneho\nzástupcu žalovaného, ktoré bolo priložené k predmetnému elektronickému podaniu. Podanie Vyjadrenie\nžalovaného zo dňa 11.7.2022 trpí podľa právneho názoru žalobcov vadami. Elektronický dokument\n„Poverenie“ právneho zástupcu žalovaného zo dňa 1.1.2018 (označený v podaní zo dňa 11.7.2022 ako\n„Dokument Poverenie podpisovanie KGrausova general.xzep.xzep“) ako poverenie udelené p. „N. C.“\nje vyhotovené vo formáte elektronického dokumentu ZEP. Predmetná forma elektronického dokumentu\nbol platný a použiteľný v Slovenskej republike do 30.6.2016. Podpisové kontajnery (elektronické\ndokumenty) vytvorené v súlade s platnou legislatívou účinnou od 1.7.2016 - Vykonávacie rozhodnutie\nKomisie (EÚ) č. 2015/1506 musia mať od 1.7.2016 nasledovné formáty: podpisové kontajnery ASiC-E\npoužívajú prípony: .asice, .sce, .zip a podpisové kontajnery ASiC-S používajú prípony: asics, .scs, .zip.\nPovinné formáty kvalifikovaných elektronických podpisov a pečatí ako aj povinné formáty podpisových\nkontajnerov sú uvedené v osobitnom dokumente Národného bezpečnostného úradu SR - „Povinné\nformáty kvalifikovaných elektronických podpisov a pečatí (QES) pre subjekt verejného sektora pri\nvyhotovovaní a validácii“ a vyplývajú z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 910/2014\na z Vykonávacieho rozhodnutia Komisie (EÚ) č. 2015/1506. Ide o formáty XAdES, CAdES, PAdES a\nASiC, ktorých obvyklé prípony sú uvedené v predchádzajúcom odseku. Na základe vyššie uvedeného\nsú orgány verejnej moci povinné vytvárať a prijímať len formáty v súlade s Nariadením eIDAS\n(Nariadenie (EÚ) č. 910/2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické\ntransakcie na vnútornom trhu) a vyhláškou Úradu podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre investície\na informatizáciu o štandardoch pre informačné technológie verejnej správy č. 78/2020 Z.z. Formát\nZEP resp. XZEP tieto požiadavky nespĺňa. Za vytvorenie alebo používanie podpisu alebo pečate\nvo formáte, ktoré nie sú v súlade s Vykonávacím rozhodnutím Komisie (EÚ ) č. 2015/1506, sa\nv zmysle § 14 ods. 4 zákona č. 272/2016 Z.z. môže byť orgánu verejnej moci udelená sankcia.\nElektronický dokument „Poverenie“ právneho zástupcu žalovaného zo dňa 1.1.2018 (označený v podaní\nzo dňa 11.7.2022 ako „Dokument_Poverenie_podpisovanie_Kgrausova_general.xzep.xzep“) má byť\nvýsledkom zaručenej konverzie v zmysle § 35 a nasledujúcich ustanovení zákona č. 305/2013 Z.z. o\nelektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(zákon o e-Governmente), vykonanou osobou oprávnenou vykonávať zaručenú konverziu podľa § 35\nods. 3 písm. a) zákona o e-Governmente. Elektronický dokument „Poverenie“ však nemá pripojenú\nplatnú časovú pečiatku v súlade s § 36 ods. 3 písm. c) zákona o e-Governmente. Z toho dôvodu ani nie je\nmožné overiť platnosť autorizácie osobou vykonávajúcou konverziu. Z dôvodov vyššie popísaných vád\nelektronického dokumentu v prípade „Poverenia“ zo dňa 1.1.2018 nejde o platný elektronický dokument,\nplatný výsledok zaručenej konverzie a preto naň nemožno prihliadať. H. A. N. C., H. nemôže byť ani inak\n\n„poverenou osobou“ za právneho zástupcu žalovaného, keďže nie je advokátskou koncipientkou ani inou\nzamestnankyňou advokátskej kancelárie RASLEGAL, s.r.o. (ako splnomocneného právneho zástupcu\nžalovaného). H. A. N. C., H. je advokátkou zapísanou v Zozname advokátov SAK a vykonávajúca\nadvokáciu ako konateľka obchodnej spoločnosti – advokátskej kancelárie PROVENTUS | advokáti s.r.o.,\nso sídlom: Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 50 145 126, a to najneskôr od 20.1.2016. Nie je teda\noprávnená v civilnom sporovom konaní konať v mene žalovaného, resp. v mene splnomocneného\nprávneho zástupcu žalovaného – advokátskej kancelárie RASLEGAL, s.r.o. Oprávnenou osobou za\nžalovaného alebo za právneho zástupcu žalovaného by mohla byť iba v zmysle § 12 ods. 1 písm.\ne), § 15 ods. 2 a 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991\nZb. o živnostenskom podnikaní ako konateľka právneho zástupcu žalovaného alebo na základe tzv.\nsubstitučného splnomocnenia v zmysle § 16 ods. 1 zákona o advokácii. Generálne „Poverenie“ právneho\nzástupcu žalovaného je pritom zo dňa 1.1.2018, t.j. z času, kedy p. A. N. C., H. nesporne už bola\nadvokátkou a vykonávala advokáciu prostredníctvom vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti. Zároveň\npredložené „Poverenie“ nespĺňa ani podstatné náležitosti substitučného splnomocnenia jednéhosplnomocňujúceho advokáta druhému substitučne splnomocnenému advokátovi, keďže „poverená\nosoba“ v ňom nie je identifikovaná ako advokátka, ale naopak ako fyzická osoba-občan. K podaniu\nzo dňa 11.7.2022 priložené „Poverenie“ ani čo do obsahu nespĺňa náležitosti ktoréhokoľvek z vyššie\ncitovaných zákonných ustanovení pre oprávnenie na konanie v mene žalovaného v civilnom sporovom\nkonaní. Na základe vyššie uvedených skutočností mali žalobcovia dôvodne za to, že vyjadrenie\nžalovaného zo dňa 11.7.2022 bolo podané neoprávnenou osobou a konajúci súd by naň z toho dôvodu\nvôbec nemal prihliadať. Námietky žalobcov, vyjadrené v tejto časti, sa v rovnakej miere vzťahujú\ni na predchádzajúce podania žalovaného v prvoinštančnom civilnom sporovom konaní, keďže boli\npodávané - doručované konajúcemu prvoinštančnému súdu s rovnakými vadami. Podľa názoru žalobcov\ntrpia všetky predchádzajúce elektronické podania žalovaného, doručované prvoinštančnému súdu\nprostredníctvom elektronickej schránky rovnakými právnymi vadami, boli podané neoprávnenou osobou\na preto ani na tieto nemožno v tomto súdnom konaní prihliadať. Žalobcovia opakovane poukázali na\njudikatúru súdov Slovenskej republiky, ktorú citovali vo svojom odvolaní, najmä z judikatúry Najvyššieho\nsúdu SR nesporne vyplýva, že základné práva žalobcov boli konaním žalovaného (ktoré bolo predmetom\nžaloby) porušené a je povinnosťou súdu vo veci konať a (súdnu) ochranu žalobcom ako „poškodeným“\nposkytnúť. Zároveň poukázali na to, že ani zrušením ust. § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. s\núčinnosťou od 1.7.2016 nebola odstránená možnosť žalobcov ako „poškodených“ obrátiť sa na súd,\npretože táto je daná vo všeobecnosti. Napokon, práve v prejednávanej sporovej veci kompetenčný\nsenát Najvyššieho súdu SR v uznesení zo dňa 6.2.2018, sp.zn. 1KO/51/2017 jednoznačne ustálil,\nže nejde o vec patriacu do správneho súdnictva a vec má prejednať a rozhodnúť Okresný súd\nBratislava II v civilnom sporovom konaní. Toto rozhodnutie súdu vyššieho stupňa nesporne zakladá\nnielen právomoc, ale aj príslušnosť Okresného súdu Bratislava II na konanie a rozhodovanie vo\nveci. V zmysle uvedeného je tak nesporné, že aj po 1.7.2016 ostala zachovaná možnosť členov\nzdruženia domáhať sa neplatnosti rozhodnutia orgánu združenia v civilnom sporovom konaní. Zvlášť\nza situácie, kedy ide o rozhodnutie (žalovaného), ktoré už nemôže byť žiadnym orgánom združenia\npodľa stanov zmenené alebo zrušené a zároveň ním nesporne došlo k zásahu do základného\npráva žalobcov ako členov združenia. Opačný právny záver konajúceho prvoinštančného súdu je\nnesporne odopretím spravodlivosti. Žalovaným tvrdená „procesná neprípustnosť“ žaloby nie je opretá\no žiadny relevantný právny argument. Súd je nesporne povinný posudzovať každé podanie účastníka\nsporového konania podľa jeho obsahu, nie podľa jeho označenia. Zo žaloby i ďalších podaní žalobcov\nbolo nesporné a zrejmé, čoho sa domáhajú a čo je predmetom civilného sporového konania. K\ntomu smerovalo i dokazovanie, pripustené a vykonávané na návrh sporových strán prvoinštančným\nsúdom. K tvrdeniam žalovaného o „nadbytočnosti preukazovania naliehavého právneho záujmu na\npožadovanom určení“ v predmetnom civilnom sporovom konaní žalobcovia poukázali na skutočnosť, že\npreukázanie „naliehavého právneho záujmu“ žalobcami vyžadoval v konaní svojim procesným postupom\nprvoinštančný súd. Hoci sa prvoinštančný súd následne s jeho potrebou alebo „nadbytočnosťou“\nnijako dostatočne nevysporiadal v rozsudku, resp. sa s ňou vysporiadal výslovne zmätočne. Napokon\nžalobcovia poukázali na skutočnosť, že ani prvoinštančný súd ani žalovaný vo svojom vyjadrení sa\nnijako nevysporiadal a relevantne nereagoval na existenciu rozsiahlej judikatúry súdov Slovenskej\nrepubliky, vzťahujúcej sa na predmet tohto konania. Žalobcovia označili a citovali túto relevantnú\njudikatúru vo viacerých svojich podaniach v prvoinštančnom konaní, vrátane odvolania. Žalobcovia sú\nokrem iného tiež presvedčení, že prvoinštančný súd svojim procesným postupom v prvoinštančnom\nkonaní a svojim rozhodnutím vo veci samej v ich civilnej sporovej veci porušil ich právo na spravodlivé\nsúdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V\n\nnadväznosti na skutočnosti, dôkazy a argumenty preukázané žalobcami v prvoinštančnom konaní sú\nnaďalej presvedčení, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia,\nsúd prvej inštancie pri posudzovaní veci dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v neposlednom\nrade je rozsudok nedostatočne odôvodnený, arbitrárny a rozporuplný v záveroch, ku ktorým konajúci súd\npri posudzovaní veci dospel. Žalobcovia zotrvali na svojom návrhu na vydanie rozhodnutia odvolacím\nsúdom v zmysle svojho odvolania.\n6. Žalovaný reagoval podaním zo dňa 23.9.2022, v ktorom uviedol, že pokiaľ ide o údajné\n„právne“ vady podaní, túto časť podania je možné rozdeliť na námietku platnosti časovej pečiatky\nkonvertovaného elektronického dokumentu a konajúcej oprávnenej osoby. Platnosť časovej pečiatky\nkonvertovaného dokumentu žalobcovia zakladajú svoj odvolací útok na konštatovaní, že podpisové\nkontajnery elektronického dokumentu nemajú povolený formát, pretože takýmto je odo dňa 1.7.2016\niba a výlučne prípona .asice, .sce a .zip. Preto je pripojená časová pečiatka údajne „neplatná“. V\ntejto súvislosti si žalovaný preveril príslušný elektronický dokument a v tomto neregistruje, že by\nbola akákoľvek hodnota neaktuálna či neplatná. V rámci časovej pečiatky je uvedený údaj, že je zo\ndňa 28.12.2018 o 14:10:12, pričom podpisový certifikát časovej pečiatky je platný od 24.7.2018 do\n31.8.2024. Poukázal aj na článok 51 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 910/2014,\nktorý upravuje prechodné ustanovenia nasledovne: „Kvalifikované certifikáty vydané fyzickým osobám\npodľa smernice 1999/93/ES sa považujú za kvalifikované certifikáty pre elektronické podpisy podľa\ntohto nariadenia do uplynutia ich platnosti.“ Pre posudzovanie dôsledkov jednotlivých elektronických\núkonov je teda relevantný údaj na tom-ktorom certifikáte. Ak je tento platný, je platná aj pečiatka,\nresp. podpis. Dodal, že poverenie bolo skonvertované v zmysle postupu a za pomoci nástrojov,\nktoré mu boli poskytnuté zodpovednou autoritou („poskytovateľ dôveryhodných služieb“) v relevantnom\nčase. Akékoľvek neskoršie „zneplatňovanie“ dokumentov a podpisov len preto, že uplynul čas od\nkonverzie, prípadne že sa medzičasom zmenili nástroje konverzie (formálne prípona z .xzep na .asice),\nnepovažoval za relevantnú námietku, ktorá by mohla obstáť. Mal za to, že námietka žalobcov je\nneopodstatnená, avšak aj napriek tomu, pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností, k tomuto podaniu\npriložil poverenie ako elektronický dokument s príponou .asice. Zároveň dodal, že zákon č. 272/2016 Z.z.\nnesankcionuje fyzické a právnické osoby za používanie elektronických dokumentov s inými príponami.\nV ust. § 14 ods. 4 tohto zákona je stanovená pokuta pre orgán verejnej moci (ktorým advokát poskytujúci\nprávne služby nie je), pokiaľ vytvorí (nie použije) kvalifikovaný elektronický podpis alebo kvalifikovanú\nelektronickú pečať v inom ako predpísanom formáte. Do tejto kategórie podania právneho zástupcu\nnikdy nepatrili a ani nepatria. A navyše, neznamená to ani to, že by takýto elektronický dokument\nbol „neplatný“ ako si to nesprávne vykladajú žalobcovia, len sa jeho pôvodca (orgán verejnej moci)\ndopustí správneho deliktu na úseku elektronických služieb. Civilný súd nemá kompetenciu toto skúmať\na už vôbec nie riešiť takéto prípadné správne delikty. Záverom doplnil, že tu vo všeobecnosti platia\njednoduché ustanovenia o plnomocenstve v zmysle občianskoprávnych predpisov. Argumentácia z\npísomných podaní bola obsahom rekapitulácie v rámci prednesu právneho zástupcu, minimálne sa\nvšak právny zástupca na všetky podania urobené počas konania v rámci pojednávaní odvolával, čím\ndošlo k schváleniu úkonov, aj keby hypoteticky pri ich podpisovaní došlo k prekročeniu plnomocenstva\nkonajúcim (ust. § 33 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pre vylúčenie pochybností právny\nzástupca výslovne vyhlásil, že schvaľuje všetky podania, ktoré boli súdu v tomto konaní doručené a\nneboli podpísané konateľom advokátskej kancelárie, ale p. N. C. alebo p. Matejom Melasom. Pokiaľ ide\no námietku podpisujúcej osoby, túto považoval za neopodstatnenú. Poverenie nesmeruje k vykonaniu\nprávnych služieb, smeruje jedine a výlučne k administratívnym úkonom – napr. podpisu podania. Podpis\npodania nie je poskytovaním právnej služby, akým je napríklad zastúpenie na pojednávaní alebo pri\ninom úkone právnej služby. Zároveň platí ust. § 2 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o\nzmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení\nneskorších predpisov: „Advokát je ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie komora.“\nV zmysle ust. § 3 ZoA podľa zoznamu predpokladov pre zápis do zoznamu advokátov je evidentné,\nže do tohto môže byť zapísaná iba fyzická osoba. Advokátom zapísaným v zozname advokátov je N.\nC. (identifikovaná dátumom narodenia a bydliskom), nie obchodná spoločnosť. V danom smere teda\nsú splnené všetky zákonné (ZoA) ako aj podzákonné (Advokátsky poriadok) predpoklady na poverenie\ntakejto osoby podpisovaním podania právneho zástupcu sporovej strany. Okrem toho podotkol, že\npokiaľ by súd obdržal listinu, o ktorej pôvode by mal akékoľvek pochybnosti (napríklad kópiu a nie\noriginál plnomocenstva), je povinný v zmysle ust. § 128, resp. 129 C.s.p. vyzvať stranu na doplnenie\nalebo opravu. Neznamená to, že by mal takúto listinu ignorovať a prehliadnuť ju ako to požadujú\nneúspešní žalobcovia. V konečnom dôsledku to ale znamená, že táto okolnosť, ak by aj mala určitý\n\nzáklad (čomu tak podľa žalovaného nie je), nemá spôsobilosť ovplyvniť výsledok súdneho konania a je\niba formálneho charakteru. Na výzvu súdu prvej inštancie by obratom oznámil to, čo je obsahom tohto\npodania. Námietky žalobcov z prvej časti ich odvolacej repliky preto vnímal ako vyslovene účelové a\nneopodstatnené, nemajúce akýkoľvek dopad na výsledok súdneho konania. Čo sa týka ostatnej časti\nodvolacej repliky žalobcov, tu odkázal na jeho predchádzajúce podania. Podrobne v nich vysvetlil,\nže žalobcovia nesprávne pracujú s právomocou, príslušnosťou a vecnou prípustnosťou žaloby. Ide o\ntri absolútne rozdielne právne inštitúty, no žalobcovia ich vôbec nerozlišujú. Osobitne je to vypuklé\nčo sa týka dôsledkov, keď žalobcovia nenáležite prezentujú, že v rozhodnutí kompetenčného senátu\nNajvyššieho súdu SR o tom, ktorý súd má vec prejednať, vidia založenie vecnej prípustnosti žaloby.\nAvšak určenie súdu, ktorý má podľa rozhodnutia v kompetenčnom spore (teda v spore o určenie vecnej\nči miestnej príslušnosti súdov a nie v spore, ktorého predmetom je rozhodnutie o vecnej prípustnosti\nžaloby) vec prejednať, nezakladá bez ďalšieho vecnú prípustnosť žaloby, nakoľko takéto rozhodnutie\nlen vymedzuje súd, ktorý okrem iného posúdi (následne) aj otázku vecnej prípustnosti žaloby. Ďalej\nje potrebné podotknúť, že preukázanie naliehavého právneho záujmu po žalobcoch zjavne súd prvej\ninštancie nepožadoval, pretože takúto rubriku spolu so snahou o jeho zdôvodnenie obsahovala samotná\nžaloba. Žalobu pochopiteľne spracúvali žalobcovia bez ingerencie súdu, sami, na základe vlastných\núvah a presvedčenia o náležitostiach takéhoto úkonu ešte pred začatím konania. Táto námietka\nžalobcov je teda nepravdivá a účelovo skresľuje ich pôvodnú argumentáciu tak, aby odvolaniu dala\naspoň prvok zdanlivej dôvodnosti. Reálne ide ale o účelové a nepravdivé tvrdenie. V ostatnom odvolacia\nreplika iba odkazuje na odvolanie žalobcov, ku ktorému sa už žalovaný vyjadril. Zotrval na svojom\nstanovisku a žiadal napádaný rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať aj nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania.\n7. Žalobcovia v podaní zo dňa 15.12.2022 uviedli, že sa pridržiavajú všetkých svojich doterajších\nvyjadrení a podaní a na týchto zotrvávajú v celom rozsahu. Žalobcovia opätovne poukázali na zásadné\nprávne vady podaní žalovaného a tiež skutočnosť, že tieto boli podané neoprávnenou osobou. Nemožno\nsa stotožniť s tvrdením žalovaného, že poverenie pre p. N. C. „nesmeruje k vykonaniu právnych\nslužieb“. Zo znenia poverenia, ktoré bolo priložené aj k vyjadreniu žalovaného, je zrejmé, že predmetom\ntohto poverenia je „príprava a podpisovanie“ rôznych podaní advokátskej kancelárie. Žalobcovia boli\npresvedčení, že príprava podaní (najmä, nie však výlučne návrhov, žalôb, odvolaní, sťažností a pod.)\ndo súdnych konaní jednoznačne a nesporne poskytovaním právnych služieb je. Žalobcovia aj naďalej\nzotrvali na svojej argumentácii, na základe ktorej predložené poverenie pre p. N. C. nespĺňa zákonné\nnáležitosti substitučného splnomocnenia, keďže „poverená osoba“ v ňom nie je identifikovaná ako\nadvokátka, ale naopak ako fyzická osoba-občan. Je síce pravdivé tvrdenie, že v zozname advokátov\nje zapísaná fyzická osoba – advokát, avšak, na základe tej skutočnosti, že je advokátom s prideleným\nčíslom zápisu v tomto zozname a nie, že je občanom s dátumom narodenia a bydliskom. Priložené\npoverenie tak ani čo do obsahu nespĺňa náležitosti ktoréhokoľvek zo zákonných ustanovení pre\noprávnenie na konanie v mene žalovaného v civilnom sporovom konaní. Na základe vyššie uvedených\nskutočností mali žalobcovia aj naďalej dôvodne za to, že vyjadrenia žalovaného v predmetnom konaní\nboli podané neoprávnenou osobou a konajúci súd by na tieto z uvedeného dôvodu vôbec nemal\nprihliadať. Čo sa týka druhej časti vyjadrenia žalovaného týkajúceho sa vyjadrenia k veci samej, aj v\ntejto časti sa žalobcovia v celom rozsahu pridržiavali svojich doterajších podaní a vyjadrení a na tieto\nodkázali. Žalobcovia upriamili pozornosť na skutočnosť, že žalovaným tvrdená „vecná neprípustnosť“\nžaloby nie je opretá o žiadny relevantný právny argument, naopak, žalobcovia poukázali a predkladali\nodôvodnenú argumentáciu podporenú súdnou praxou, ktorá jednoznačne vyvracia argumentáciu o\nvecnej neprípustnosti žaloby. K tvrdeniam žalovaného, že „preukázanie naliehavého právneho záujmu\npo žalobcoch zjavne súd prvej inštancie nepožadoval“, žalobcovia poukázali na skutočnosť, že\npreukázanie „naliehavého právneho záujmu“ žalobcami svojim procesným postupom prvoinštančný súd\nzjavne vyžadoval. Hoci sa prvoinštančný súd následne s jeho potrebou nijako dostatočne nevysporiadal\nv rozsudku, resp. sa s ňou vysporiadal výslovne zmätočne. Nejedná sa teda o účelové a nepravdivé\ntvrdenie, aby dalo odvolaniu žalobcov „aspoň prvok zdanlivej dôvodnosti“. Žalobcovia sú presvedčení ,\nže ich odvolanie dôvodné je. Rovnako je aj riadne odôvodnené a podložené rozsiahlou rozhodovacou\npraxou súdov Slovenskej republiky. V kontexte vyššie uvedeného žalobcovia opätovne poukázali na\nskutočnosť, že ani prvoinštančný súd ani žalovaný vo svojich vyjadreniach do dnešného dňa sa nijako\nnevysporiadali a relevantne nereagovali na existenciu rozsiahlej judikatúry súdov Slovenskej republiky,\nvzťahujúcej sa na predmet tohto konania. Žalobcovia označili a citovali túto relevantnú judikatúru vo\nviacerých svojich podaniach v prvoinštančnom konaní, vrátane odvolania. Žalobcovia okrem iného,\ntaktiež opätovne zdôraznili, že postupom prvoinštančného súdu a jeho rozhodnutím vo veci samej došlo\n\npodľa ich názoru k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovor\no ochrane ľudských práv a základných slobôd z 3. septembra 1953. V nadväznosti na skutočnosti,\ndôkazy a argumenty preukázané žalobcami v prvoinštančnom konaní boli naďalej presvedčení, že\nrozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, súd prvej inštancie pri\nposudzovaní veci dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v neposlednom rade je rozsudok\nnedostatočne odôvodnený, arbitrárny a rozporuplný v záveroch, ku ktorým konajúci súd pri posudzovaní\nveci dospel. Žalobcovia zotrvali na svojom návrhu na vydanie rozhodnutia odvolacím súdom v zmysle\nsvojho odvolania.\n8. Žalovaný reagoval podaním zo dňa 15.2.2023, v ktorom uviedol, že konštatoval, že vyjadrenie\nžalobcov neprináša do konania žiadne nové argumenty a ide iba o opakovanie zjavne nesprávnych\na nenáležitých myšlienkových konštrukcií označených žalobcov, ktoré nemajú právny základ. Keďže\nžalobcovia za jednu zo svojich najzásadnejších námietok označili údajné vady v elektronickom\npodpisovaní jeho podaní pred súdom prvej inštancie, upriamil pozornosť na nedávny nález Ústavného\nsúdu SR, ktorý vyčerpávajúco a podrobne zodpovedal všetky pochybnosti, ktoré sú neustále v danom\nsmere žalobcami vznášané (ako jedna z najzásadnejších odvolacích námietok). Hoci mal za to, že sa s\ntouto odvolacou námietkou už komplexne vysporiadal vo svojom vyjadrení k odvolaniu, nad rámec toho\ndal na vedomie nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.1.2023 vo veci sp.zn. III. ÚS 269/2022. V tomto\nnáleze Ústavný súd SR uviedol, že advokát môže v zmysle príslušných ustanovení zákona o advokácii\nna elektronické podpisovanie splnomocniť iného advokáta, svojho zamestnanca, či koncipienta. Zároveň\nza takéto splnomocnenie možno podľa ústavného súdu považovať už len samotné udelenie prístupu\ndo elektronickej schránky advokáta, prípadne dokonca odoslanie podania z elektronickej schránky\nadvokáta. Len pre úplnosť osobitne poukázal aj na body 17., 23. a 27. nálezu. V prvom z nich Ústavný\nsúd SR označil podpísanie a odoslanie podania advokáta z elektronickej schránky za čisto technický\núkon – nie úkon právnej služby. V druhom z nich Ústavný súd SR jednoznačne skonštatoval, že samotná\ndispozícia osoby so schránkou (udelené systémové plnomocenstvo na vstup a odosielanie podaní\nzo schránky advokáta) je dostatočným podkladom na vyvolanie účinkov akéhokoľvek elektronického\npodania, a to aj bez osobitného plnomocenstva (ktoré navyše udelené v prípade žalovaného aj bolo).\nA v treťom bode ako obiter dictum Ústavný súd SR konštatoval, že „slovenské všeobecné súdnictvo\nsa svojím formalizmom vzďaľuje nielen racionálnej interpretácii prostriedkov elektronickej doby, ale aj\npríbuzným právnym kultúram“. V prejednávanej veci je možné toto konštatovať nie o postupe súdu, ale\no neustále pertraktovanom presvedčení označených žalobcov o nemožnosti podpísať podanie nikým\niným ako štatutárom advokátskej kancelárie. Čo sa týka ďalšieho obsahu vyjadrenia žalobcov, uviedol,\nže v tomto sa nenachádza žiadny konkrétny argument, preto odkázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu,\nna ktorom zotrval.\n9. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380\nods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať\nalebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s\npoužitím § 378 ods. 1 v spojení s § 470 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.\n10. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia sa žalobou podanou na súd\nprvej inštancie dňa 25.10.2016 domáhali určenia, že uznesenie rady OZ KOVO č. 124/2016 zo dňa\n11.10.2016, ktorým bol schválený zánik ZO OZ KOVO VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a.s. s likvidáciou s\ncieľom jej konsolidácie na základe čl. 14 bod 2 písm. r) stanov OZ KOVO a čl. 20 bod 12 písm. b) stanov\nOZ KOVO, je neplatné. Zároveň sa domáhali určenia, že pôsobnosť štatutárneho orgánu žalobcu 1/\nvykonáva výbor žalobcu 1/ v zložení členov, ktorí boli členmi výboru ku dňu 11.10.2016.\n11. Podľa § 137 C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o\na) splnení povinnosti,\nb) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami\nvyplýva z osobitného predpisu,\nc) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie\nje potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo\nd) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.\n\n12. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie viazaný žalobným petitom,\nrozhodol o oboch nárokoch žalobcov správne, zohľadňujúc svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť\nako aj procesnú prípustnosť jednotlivých žalobných petitov a naliehavý právny záujem na požadovanom\nurčení.\n13. V súvislosti s vyhodnotením právomoci odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne\nvyvodil svoju právomoc vo veci konať, berúc do úvahy závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu\nSR sp.zn. 5Cdo/102/2001 (R 82/2002). Odvolací súd pre úplnosť upriamuje pozornosť na to, že je\npotrebné rozlišovať medzi právomocou súdu, vecnou príslušnosťou a procesnou prípustnosťou žaloby.\nPrávomoc súdu v civilnom sporovom konaní môžeme definovať ako súhrn oprávnení a povinností súdu\ntzv. decíznej (rozhodovacej) povahy. Inak povedané, oprávnenie vec prejednať a rozhodnúť má súd,\nnie iný orgán. Uvedenú otázku zodpovedal súd prvej inštancie správne, keď vyslovil svoju právomoc\ndanú vec prejednať. Vecná príslušnosť zase určuje, ktorý zo súdov má danú vec prejednať a rozhodnúť.\nOdvolací súd s ohľadom na existujúcu judikatúru v tejto otázke konštatuje, že v danom prípade je\nvecne príslušným všeobecný súd, keďže vec nespadá z dôvodu jej súkromnoprávneho charakteru do\npôsobnosti správneho súdnictva.\n14. Pokiaľ ide o procesnú prípustnosť žaloby, odvolací súd poukazuje na to, že žaloba bola podaná\nza účinnosti Civilného sporového poriadku, ktorý odlišným spôsobom ako Občiansky súdny poriadok\n(neúčinný v čase podania žaloby) upravuje otázku, čo možno podanou žalobou požadovať. Odvolací\nsúd teda upriamuje pozornosť na nutnosť aplikácie procesnoprávnej úpravy obsiahnutej v § 137 C.s.p.\núčinnej už v čase podania žaloby. Uvedené ustanovenie zakotvuje členenie súkromnoprávnych žalôb,\npričom jednotlivé žaloby uvádza demonštratívne. Ide o žalobu na splnenie povinnosti, žalobu o nároku\nna usporiadanie práv a povinností, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z\nprávneho predpisu, žalobu na určenie, či tu právo je alebo nie je a žalobu na určenie právnej skutočnosti.\n15. V súvislosti s nárokom žalobcov, ktorým žiadali určiť neplatnosť uznesenia rady odborovej\norganizácie, je potrebné konštatovať, že neplatnosť rozhodnutia žalovaného je právnou skutočnosťou.\nUstanovenie § 137 písm. d) C.s.p. výslovne pripúšťa žalobu o určenie právnej skutočnosti iba za\npredpokladu, že tak vyplýva z osobitného právneho predpisu. Je zrejmé, že prípustnosť žaloby na\nurčenie neplatnosti rozhodnutia žalovaného (uznesenie o zániku ZO s likvidáciou s cieľom konsolidácie)\nnevyplýva z osobitného predpisu, nakoľko § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. bol s účinnosťou\nod 1.7.2016 zrušený. Uvedené zákonné ustanovenie umožňovalo členovi združenia v prípade, ak\npovažoval rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný\nprostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, požiadať okresný súd do 30 dní odo dňa, keď\nsa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia o jeho preskúmanie. V čase podania\nžaloby a ani v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie však zo žiadneho osobitného predpisu nevyplývala\nmožnosť podať žalobu na určenie právnej skutočnosti, preto v danom prípade možno konštatovať\nneprípustnosť určovacieho návrhu (určenie neplatnosti rozhodnutia žalovaného), následkom čoho bolo\npotrebné žalobu v tejto časti zamietnuť. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, a svoj procesný\npostup a dôvody rozhodnutia riadne vysvetlil. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že aj pri vyvodení\nprávomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť, je možné žalobu zamietnuť z dôvodu jej procesnej\nneprípustnosti, a to v prípade, ak žalobca zvolil nevhodný (neprípustný) procesný prostriedok na\nuplatnenie svojho práva. V danom prípade žalobca nežiadal o určenie existencie alebo neexistencie\nprávneho vzťahu alebo práva podľa § 137 písm. c) C.s.p., ale o určenie neplatnosti rozhodnutia\nžalovaného podľa § 137 písm. d) C.s.p., prípustnosť ktorej žaloby musí vyplývať z osobitného predpisu.\n16. Pokiaľ ide o nárok na určenie, že pôsobnosť štatutárneho orgánu žalobcu 1/ vykonáva výbor žalobcu\n1/ v zložení členov, ktorí boli členmi výboru ku dňu 11.10.2016, možno konštatovať, že ide o žalobu\npodľa § 137 písm. c) C.s.p., pri ktorej je potrebné preukázať naliehavý právny záujem na danom určení.\nSúd prvej inštancie preto správne vyhodnocoval preukázanie naliehavého právneho záujmu na danom\nurčení.\n17. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu k požadovanému právnemu určeniu (či tu právny vzťah\nje alebo nie je) odvolací súd odkazuje na v tejto otázke ustálenú judikatúru, podľa ktorej naliehavým\nprávnym záujmom rozumie právny záujem žalobcu, ktorý musí byť daný v čase vyhlásenia rozsudku\na musí byť kvalifikovaný t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej\nkvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Spravidla je naliehavý záujem daný v prípade, keď sa nemožno\n\ndomáhať priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo bez\ntohto určenia jeho právne postavenie bolo neisté. V tejto spojitosti si treba ujasniť, či a ako sa následne\npožadované určenie môže dotknúť právnych pomerov účastníkov (strán sporu), t.j. či môže založiť\nprávne významný následok v týchto pomeroch. Určovacia žaloba bude zvyčajne prípustná, ak sa ňou\nodstraňuje spornosť vzťahu účastníkov (strán sporu) a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne ak\nsa vytvára pevný základ právneho vzťahu.\n18. Odvolací súd zároveň konštatuje, že naliehavý právny záujem je podmienkou procesnej prípustnosti\nurčovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c) C.s.p. Pri skúmaní jeho existencie ide o posúdenie, či podaná\nžaloba je vhodný, t.j. účinný a správne zvolený procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou\nmôže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či zbytočne nevyvoláva ďalšie súdne alebo iné konanie.\nNaliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu\nohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Za nedovolenú\nmožno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému\nrozmnožovaniu sporov. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý\nprávny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha\n(žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať\nna určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť\nsúdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba\nje procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania\nalebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie).\n19. Odvolací súd poukazuje na to, že existenciu naliehavého právneho záujmu musí v konaní preukázať\nžalobca. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté\nv rozhodnutí zo dňa 6.12.2012, sp.zn. 5Cdo/31/2011, v zmysle ktorých: „Právny záujem, ktorý je\npodmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) OSP , musí byť naliehavý. Pri\nskúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný\na správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie\nspornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať\niné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak\nby bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne\npostavenie neistým (porovnaj R 17/1972 ). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ\nneslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia\nžaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že\nje možná (prípadne) aj iná žaloba (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované\nv časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996 ). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania\nsúdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto\nurčenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej\nstrane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a\nk potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že\npráve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu\núčastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie).“\n20. Žalobcovia naliehavý právny záujem odôvodnili tým, že bez tohto určenia nemajú právnu istotu\nohľadom svojho postavenia, keď napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté o zániku a likvidácii\nZO Volkswagen, prostredníctvom ktorej žalobcovia vykonávali svoje členské práva a bez určenia\nneplatnosti tohto uznesenia nemajú istotu, či budú môcť aj v budúcnosti vykonávať svoje členské práva\nprostredníctvom organizačnej jednotky OZ KOVO a spôsobom, ktorý si slobodne zvolili, nemajú istotu, či\nbudú obhajované ich zamestnanecké, mzdové, pracovné a sociálne záujmy, keďže za ZO Volkswagen\naktuálne konajú iné osoby ako tie, ktoré ako riadne zvolení zástupcovia vykonávali svoje funkcie v\nčase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie správne vyvodil, že žalobca 1/ (ZO) dňa\n31.1.2017 ukončil proces likvidácie a pôsobí v štandardnom režime, preto v prípade vyhovenia žalobe by\nsa na právnom postavení žalobcov za aktuálneho stavu nič nezmenilo. Odvolací súd dopĺňa, že uvedený\nzáver sa vzťahuje predovšetkým k všeobecnému výkonu členských práv žalobcov 2/ až 11/ a 13/, ktoré\nv prípade pokračovania v členstve odborovej organizácie nie je nijakým spôsobom ovplyvnené alebo\nzmenené vzhľadom k tomu, že ZO naďalej, aj po spornom rozhodnutí žalovaného, funguje. Napokon,\nani vo vzťahu k žalobcovi 1/ (ktorý nepodal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie) nevyplýva\nžiaden naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko druhý požadovaný určovací petit sa\ntýka výlučne zloženia výboru ZO. Pokiaľ ide o členstvo žalobcov (odvolateľov) vo výbore ZO, odvolací\n\nsúd vzhľadom na vylúčenie niektorých žalobcov z odborovej organizácie (O. P. a U. U.) a absencii\nodvolania žalobkyne 12/ proti rozsudku súdu prvej inštancie konštatuje, že na požadovanom určení\nnemôže byť naliehavý právny záujem aj z tohto dôvodu, keďže pôsobnosť štatutárneho orgánu žalobcu\n1/ nemôže vykonávať výbor žalobcu 1/ v zložení členov, ktorí boli členmi výboru ku dňu 11.10.2016,\nak v súčasnosti (v čase rozhodnutia súdu) nie sú členmi odborovej organizácie. Na podklade tvrdení\nžalobcov prezentovaných pred súdom prvej inštancie nemožno vyvodiť, že požadovaným určením by\nsa mohlo zabezpečiť lepšie postavenie žalobcov v právnom vzťahu a že by mohlo odstrániť neistotu\njeho právneho postavenia, nakoľko toto je závislé od ďalších okolností, ktoré musia pristúpiť, a tým je\nčlenstvo v odborovej organizácii všetkých členov pôvodného výboru ZO.\n21. Vo vzťahu k námietke žalobcov týkajúcej sa elektronických podaní žalovaného odvolací súd\nodkazuje na závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 12.1.2023, sp.zn. III. ÚS/269/2022,\nv zmysle ktorých: „Zákon o e-governmente umožňuje udelenie osobitného splnomocnenia na vstup a\ndisponovanie s elektronickou schránkou. Súčasťou oprávnenia disponovať s elektronickou schránkou\nje aj možnosť odosielať a podpisovať správy, odosielať a podpisovať podania, ktoré sú prílohou týchto\nspráv a tvoria spolu so správou jeden celok (§ 25 ods. 4 zákona o e-governmente). Ak teda advokátska\nkoncipientka vykonávala tieto úkony, konala v súlade s tým, na čo bola advokátkou splnomocnená a na\nčo bola oprávnená. Koniec koncov, samotná skutočnosť, že po technickej stránke jej bolo umožnené do\nelektronickej schránky advokátky vstúpiť, podpísať a odoslať správu, podpísať a odoslať podanie, len\npreukazujú, že toto splnomocnenie skutočne aj bolo udelené. 22. Čo sa týka relevancie elektronických\npodaní, elektronické podanie má rovnaké účinky ako podanie v listinnej podobe (podľa § 28 ods.\n1 zákona o e-governmente), pokiaľ bolo autorizované podľa § 23 ods. 1 zákona o e-governmente\n(§ 25 ods. 1 zákona o e-governmente). Možno teda povedať, že pokiaľ bolo elektronické podanie\nrealizované osobou, ktorá bola na podanie a podpísanie tohto podania splnomocnená oprávnením\nna prístup a disponovanie podľa § 13 ods. 4 písm. g) bodu 1 zákona o e-governmente, ide o riadne\nrealizované elektronické podanie. Oprávnenie podľa § 13 ods. 4 písm. g) zákona o e-governmente je\ntak splnomocnením na prístup a dispozíciu s elektronickou schránkou, ktoré zahŕňa aj právo zástupcu\nna prijímanie, podpisovanie, odosielanie správ, príp. na iné úkony, ktoré spadajú do pojmu disponovať\ns elektronickou schránkou. V opačnom prípade by nemalo oprávnenie podľa § 13 ods. 4 žiadny\npraktický význam. 23. Ak aj existencia tohto osobitného splnomocnenia nebola preukázaná a súdu\nnestačila samotná skutočnosť, že advokátska koncipientka reálne a technicky mohla tieto úkony z\nelektronickej 8 schránky, ktorej majiteľkou je advokátka, vykonať, mohol si súd toto splnomocnenie\ndodatočne vyžiadať. Súdy nedostatok preukázania splnomocnenia odstraňujú prostredníctvom výzvy\nna jeho doloženie, pretože nedostatok zastúpenia sa považuje za nedostatok podmienky konania\n(najvyšší súd, sp. zn. 1Cdo/152/2010). Tento záver treba vztiahnuť aj na doplnenie substitučného\nsplnomocnenia pre advokátsku koncipientku. Súdy nemôžu nedostatky určitých procesných úkonov a\nnedostatok procesných podmienok nezvratne sankcionovať (II. ÚS 350/2021). 24. Preto splnomocnenie\nudelené advokátskej koncipientke elektronicky prostredníctvom funkcie portálu P. na účely vstupu a\ndisponovania s elektronickou schránkou advokátky pokrýva aj úkon podpísania elektronickej správy\nkvalifikovaným elektronickým podpisom, podpísania dovolania kvalifikovaným elektronickým podpisom\na úkon ich odoslania súdu. 25. V podstate ide o splnomocnenie rovnakého druhu, ako keď advokát\nsplnomocní svojho koncipienta či iného administratívneho zamestnanca na čisto administratívne\núkony ako preberanie a otváranie poštových zásielok či ukladanie listinných podaní advokáta do\npoštových obálok. Keďže ide o úkony skôr administratívno-technické, ide o prirodzený organizačný\npostup advokáta na výkon advokácie v elektronickej dobe. Výklad najvyššieho súdu je však popretím\ntoho, že elektronická doba sa má spájať s uľahčením komunikačných procesov. Ide o výklad, ktorý\nformalistickou redukciou popiera nielen dobu, no predovšetkým skutočnú vôľu a so zákonom súladnú\nvôľu sťažovateľa dať sa pri podaní dovolania zastúpiť advokátom a skutočnú vôľu advokáta v mene\nsťažovateľa podať dovolanie, ktoré na základe jeho splnomocnenia podpíše a elektronicky odošle\njeho koncipientka. 26. Všeobecné súdy musia v prípade posudzovania splnenia určitých formálnych\npodmienok vždy zohľadniť, či procesná strana naplnila účel, ktorý sleduje konkrétna procesná norma.\nBezpodmienečné trvanie na splnení určitých podmienok bez zohľadnenia toho, či bol naplnený účel\ndanej normy, môže viesť k odopretiu práva na prístup k súdu. Záver najvyššieho súdu o tom, že\ndovolateľ nebol v dovolaní zastúpený advokátom, je výsledkom takej aplikácie ustanovenia procesného\npredpisu - § 429 ods. 1 CSP, ktorý nesmeruje k naplneniu jeho účelu.“ V prejednávanej veci podpis\nelektronických podaní žalovaného zodpovedá výkladu ústavného súdu, a je teda dostatočný pre\nakceptovanie podaní žalovaného ako riadnych podaní na súd. Právny zástupca naviac v podaní zo dňa\n23.9.2022 vyhlásil, že schvaľuje všetky podania, ktoré boli súdu v konaní doručené a neboli podpísané\n\nkonateľom advokátskej kancelárie, ale p. N. C. alebo p. Matejom Melasom. Odvolací súd zároveň\nkonštatuje, že žalobcovia uplatnili uvedenú námietku (pokiaľ ide o podania doručené žalovaným v\npriebehu prvoinštančného konania) po lehote na podanie odvolania, preto odvolací súd sa uvedenou\nnámietkou ani nemohol zaoberať. V súvislosti s podaniami žalovaného doručenými v odvolacom konaní,\nodvolací súd konštatuje, že aj v prípade úspešnosti tejto námietky, uvedené nemá žiaden vplyv na\nvýsledok odvolacieho konania.\n22. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387\nods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.\n23. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. (súd prizná strane\nnáhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. a § 396 ods. 1\nC.s.p.. Vychádzajúc z toho, že žalovaný mal vo veci plný úspech, odvolací súd mu priznal proti žalobcom\n2/ až 11/ a 13/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady rozhodne\nsúd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.\n24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.\n1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/32/2018", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6a8eca72-b21b-406d-8fe0-439e3b7ad0aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.269.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 269/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 269/2022 z 12. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-12", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.269.2022.1"}, {"guid": "ussr:b2936d71-7388-4d95-b2e4-66767863b956", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.23.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 23/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 23/2016 z 14. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-14", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.23.2016.1"}, {"guid": "cdb7deba-5ed1-47b1-a35a-653490e32775:d581402d-4d88-452e-b42e-fe14e4ffabfb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8716205531.1", "spisova_znacka": "5Cdo/124/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/124/2019 z 21. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-21", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8716205531.1"}], "citovane_v": []}