{"guid": "4f79c3d4-3c0d-4717-bbe4-84f165a0a589:484ae709-55da-4648-a1ce-f40bbf4bb825", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1220203772.1", "spisova_znacka": "15Co/122/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/122/2022 z 27. 8. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. augusta 2025, sp. zn. 15Co/122/2022, ECLI:SK:KSBA:2025:1220203772.1", "identifikacne_cislo": "1220203772", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Zita Leimbergerová", "sudca_id": 1532, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-zita-leimbergerova-1532", "datum_vydania": "2025-08-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185", "nazov": "§ 185 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-185"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "nazov": "§ 191 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-185", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/484ae709-55da-4648-a1ce-f40bbf4bb825", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1220203772.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1220203772.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1220203772.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/122/2022\n1220203772\n27. 08. 2025\nMgr. Zita Leimbergerová\nECLI:SK:KSBA:2025:1220203772.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Zukendo Ltd.\nCompany, ID: 11799075, 27 Old Gloucester Street, London, WCIN 3AX, United Kingdom of Great\nBritain and Northern Ireland, proti žalovaným: v 1. rade: TeapotVFX s.r.o. so sídlom Astrová č. 763/46,\nBratislava, IČO: 50 543 261, v 2. rade: G. Š. K. R. Í. L. , U. N. X.X.XXXX, F. R. R., T. Č.. XXX/XX, obaja\nzastúpení JUDr. Miroslavou Zaujecovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Planét č. 12, o náhradu\nškody 2.713,20 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného v 1. rade proti rozsudku Mestského súdu\nBratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 6. mája 2022, sp. zn. 52 C 56/2020, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 6. mája 2022,\nsp. zn. 52 C 56/2020, p o t v r d z u j e .\nII. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 6. mája 2022, sp. zn. 52 C 56/2020, vo výroku I. zaviazal\nžalovaného v 1. rade povinnosťou zaplatiť žalobcovi istinu v sume 2.660,- € spolu so 16 % úrokom z\nomeškania ročne od 22.10.2020 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku\nžalobu zamietol a zároveň priznal žalobcovi proti žalovanému v 1. rade právo na náhradu trov konania\nv rozsahu 96,06 %. Vo výroku II. žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol s tým, že žalovanému v 2.\nrade proti žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Vychádzal zo žaloby doručenej dňa 17.7.2020, v ktorej sa žalobca proti žalovaným domáhal náhrady\nškody vo výške 2.713,20 € spolu s príslušenstvom, a to s 21,24 % úrokom ročne odo dňa 1.5.2019 a\ntrov konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká\nv rozsahu tohto\nplnenia povinnosť ostatných žalovaných. V žalobe dôvodil, že G. H.\na D. G. sú veľmi dobrí\nkamaráti a organizátori projektu 3D skenera, na ktorý boli čerpané eurofondy. Považuje ich oboch za\nšikovných ľudí. D. G. študoval ekonómiu\na zabezpečoval financie pre projekt. Projekt 3D\nskenera je zároveň aj časťou doktorandskej práce G. H.. Žalobca ako majiteľ a konateľ firmy Zukeno\nLtd., uzavrel zmluvu\no vykonaní prác na 3D skenery, pričom na projekte 3D skenera riadne\nodrobil celkovo 14 dní a podľa zmluvy a ďalších verbálnych dohôd si uplatňuje nárok na zaplatenie ku\n1.4.2019 sumu 2.713,20 € a požaduje 21,24 % ročný úrok z tejto sumy odo dňa 1.5.2019. Uviedol,\nže\nz e-mailovej komunikácie vyplýva, že pohľadávku D. G. uznáva, istinu\nnespochybnil, vie o nej, je svedkom situácie a nárokov žalobcu a napriek tomu nie je ochotný ani D. G.,\nani G. H. so žalobcom komunikovať o jej uhradení. V každom prípade niet pochýb, že žalobca pre nich\npracoval a jeho nárok na odmenu je legitímny. Žalobca sa pokúšal viackrát kontaktovať G. H. a D. G.\ntelefonicky a aj e-mailovou komunikáciou vo veci uhradenia pohľadávky. Obe osoby majú jeho telefónne\n\nčíslo zablokované\na neodpovedajú ani na e-mailovú komunikáciu. Vzhľadom na to, že\nvo firme sa nachádza veľmi drahý hardvér, osobne ich navštíviť nechce a na neutrálnej pôde dohodnúť\nstretnutie nedokáže. Žalobca nedisponuje žiadnou informáciou o úhrade, a nevie situáciu riešiť inak ako\nsúdne. Okolo mája 2019 stretol G. H. na ulici Miletičova, veľmi rád sa mu pozdravil\na žalobca\nbol tiež rád, že ho vidí, neskôr zistil, že tento človek mu nezaplatil pohľadávku účtovanú vo faktúre a\nzablokoval ho na mobile a myslel si, že mu prešlo, že si môže cez\n2.500,- € nechať. Za\ntaké peniaze by sa aj on usmial na človeka. Ďalej má dôvod domnievať sa, že tieto osoby nechcú so\nžalobcom komunikovať aj preto, lebo zistil, že má vlastne vypracovať časť doktorandskej práce G. H..\nUviedol, že je programátor, ktorý si účtuje 100,- € na hodinu v Nemecku. Žalobu pripravil osobne a trovy\njeho konania a prípravu žaloby chce odvodiť od tejto hodinovej sadzby. Keby žalobu pripravoval právnik,\nbude mu to celé vysvetľovať dlhšie. Zatiaľ strávil na príprave žaloby a vymáhaní tejto pohľadávky 12\nhodín čistého času. Právnik, JUDr. G. F., mu urobil iba formálnu kontrolu náležitostí žaloby, a keďže\nnechcel peniaze, dal mu fľašu 12-ročnej Whiskey v hodnote 25,- €, jeho trovy konania sú momentálne\n1.225,- €. Pokiaľ ide o odôvodnenie úrokovej sadzby uviedol, že\n21,24 % ročne je úroková\nsadzba z kreditných kariet vo H.. Povaha pohľadávky analogicky zodpovedá účtovanej úrokovej sadzbe\nvo VÚB na kreditných kartách. Na záver uviedol, že už nie je možné ľudsky a vecne komunikovať, žiadny\nzmier s ospravedlnením alebo spoluprácu na vyriešení problému, nepredpokladá.\n3. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 420,\n§ 488, § 489\nObčianskeho zákonníka, § 269 ods. 1 a ods. 2, § 369 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods.\n1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia\nObchodného zákonníka. Konštatoval, že s poukazom na vykonané dokazovanie a citované zákonné\nustanovenia dospel k záveru, že nárok žalobcu voči žalovanému v 1. rade je čiastočne dôvodný a voči\nžalovanému v 2. rade je nedôvodný. Dôvodil, že žalobca si síce uplatnil svoj nárok titulom náhrady\nškody, avšak z podstatných skutkových tvrdení v žalobe, ako i z vykonaného dokazovania je nesporné,\nže uvedený nárok žalobcu voči žalovaným má povahu plnenia (právny dôvod) v uzatvorenej Dohode\no spolupráci medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade zo dňa 4.3.2019. Nakoľko právna kvalifikácia je\nvecou súdu, ustálil, že predmetom žalovaného plnenia je nárok zo zmluvného (záväzkového) vzťahu.\nŽalobca požadoval od žalovaného v 1. rade zaplatenie žalovanej sumy a uvádzal, že odpracoval 112\nhodín, čo žalovaný v 1. rade ničím relevantne nespochybnil, rozporoval len údajne nesprávnu faktúru\na jej nedoručenie. Žalovaný v 1. rade namietal, že žalobca nepopiera, že odpracoval len 112 hodín,\nčo je menej ako dohodnutých 160 hodín, neprináleží mu preto žiadna odmena. Navyše faktúru, ktorú\nzaslal, neposlal na v zmluve dohodnutú e-mailovú adresu a@b.c ale p. G., s ktorým nie sú žalovaní v\nžiadnom pracovnom ani inom vzťahu. Nie je ani zamestnancom žalovaného v 1. rade a faktúra nespĺňala\nnáležitosti DPH. K tejto argumentácii súd prvej inštancie uviedol, že z Dohody o spolupráci, ktorú žalobca\ndňa 4.3.2019 uzatvoril so žalovaným v 1. rade nevyplýva skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nemusí\nžalobcovi zaplatiť v prípade odpracovania menšieho počtu hodín žiadnu odmenu. V predmetnej dohode\nje len dojednanie o celkovej výške odmeny na mesačnej báze pri odpracovaní\n160 hodín.\nPoukázal aj na skutočnosť, že samotný žalovaný v 1. rade opakovane uvádzal, že žalobca odpracoval\n112 hodín a za tieto mu chce zaplatiť. Preto neexistuje žiadny dôvod na nezaplatenie sumy vo výške\n2.660,- €, ktorej (bez úrokov) zaplatenia sa žalobca žalobou voči žalovanému domáha. Nakoľko strany\nsporu mali v Dohode o spolupráci dohodnutú výšku odmeny za 160 hodín, potom výška odmeny za jednu\nodpracovanú hodinu predstavuje sumu 23,75 € (3800,- € : 160 hod). Nakoľko nebolo medzi žalobcom\na žalovaným v 1. rade sporné odpracovanie 112 hodín žalobcom, potom odmena za uvedenú prácu\npredstavuje sumu\n2.660,- € (112 hodín x 23,75 €). S poukazom na uvedené súd prvej\ninštancie preto žalobcovi priznal predmetnú sumu titulom plnenia z existujúceho zmluvného vzťahu a\nžalovaného\nv 1. rade zaviazal na úhradu sumy 2.660,- € žalobcovi. Vo zvyšnej časti nárok\nžalobcu voči žalovanému v 1. rade zamietol ako nedôvodný. Žalobca si popri istine voči žalovanému\nv 1. rade uplatnil zo žalovanej sumy aj úroky z omeškania vo výške 21,24 % ročne od 1.5.2019, pričom\nvšak ničím nepreukázal doručenie faktúry, alebo účinnej výzvy na úhradu dlhu žalovanému v 1.rade dňa\n5.4.2019 ako tvrdil a ani v čase pred podaním žaloby. Preto konajúci súd považoval za doručenie účinnej\nvýzvy na plnenie až doručenie žaloby s prílohami žalovanému v 1. rade dňa 21.10.2020. S poukazom\nna uvedené žalobcovi priznal úroky\nz omeškania až odo dňa nasledujúceho, t. j. odo dňa\n22.10.2020 až do zaplatenia. K uplatnenej výške úrokov z omeškania uviedol, že táto nebola v Dohode\no spolupráci dohodnutá, preto\ns poukazom na skutočnosť, že sa jedná o obchodnoprávny\nspor, priznal žalobcovi úroky\nz omeškania v zákonom stanovenej výške platnej k\nprvému dňu omeškania v súlade s § 1\nods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.\n21/2013 Z. z., t. j. vo výške 16 % ročne. Vo zvyšnej časti nárok žalobcu v časti príslušenstva (v žalobcom\n\npožadovanej výške a požadovanej dobe) zamietol ako nedôvodný. Žalobca sa v spore taktiež domáhal\nzaplatenia žalovanej sumy aj od žalovaného v 2. rade, a to titulom náhrady škody. Žalovaný v 2. rade\nnamietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore a tvrdil, že so žalobcom nemá žiadny záväzkový a\nani iný právny vzťah, na základe ktorého by mal povinnosť mu niečo plniť. Prvoinštančný súd uviedol,\nže vecnou legitimáciou v spore, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v civilnom súdnom\nkonaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má\ntá zo strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ktorá je nositeľom subjektívneho práva (aktívna\nvecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna\nvecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. S poukazom na uvedené mal za preukázané, že\nmedzi žalobcom a žalovaným v 2. rade nebol preukázaný (neexistoval) žiadny právny vzťah vyplývajúci\nz hmotného práva, ako napríklad záväzkový vzťah alebo vzťah vyplývajúci zo zodpovednosti za škodu\na podobne, na základe ktorého by mal žalovaný v 2. rade povinnosť uhradiť žalobcovi žalovanú sumu.\nArgumentácia žalobcu ohľadom nároku na zaplatenie požadovanej sumy vo vzťahu k žalovanému v 2.\nrade spočívala vo svojej podstate so stotožnením postavenia žalovaného v 2. rade ako štatutárneho\nzástupcu právnickej spoločnosti (žalovaného v 1. rade) s jeho osobou ako fyzickej osoby, žalovaného v\n2. rade. Sám žalobca tvrdil, že mu je jedno, kto mu zaplatí, či firma alebo žalovaný v 2. rade. Žalobca\nvšak ničím nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu voči žalovanému\nv 2. rade ako fyzickej\nosobe, nakoľko z jeho argumentácie v spore vyplýva, že so žalovaným v 2. rade komunikoval, ako so\nštatutárnym zástupcom žalovaného v 1. rade (právnickej osoby), ktorá bola účastníkom záväzkového\nvzťahu Dohody o spolupráci uzatvorenej dňa 4.3.2019\na ktorá je nositeľom hmotnoprávnej\npovinnosti za plnenie zo záväzkového vzťahu. Žalovaný\nv 2. rade ako fyzická osoba ani titulom\nvýkonu konateľa žalovaného v 1. rade nie je nositeľom žiadnej hmotnoprávnej povinnosti voči žalobcovi.\nPreto žalobu žalobcu voči žalovanému\nv 2. rade zamietol ako nedôvodnú.\n4. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade odôvodnil ustanovením\n§ 255 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi patrí proti žalovanému\nv 1. rade pomerná náhrada\ntrov konania v rozsahu 96,06 % s tým, že žalobca si uplatňoval v konaní sumu vo výške 2.713,20 €,\npriznaných mu bolo 2.660,- €, mal teda úspech v časti 98,03 %, úspech žalovaného v 1. rade v konaní\npotom predstavuje 1,97 % (100 % - 1,97 %), čo predstavuje celkový úspech žalobcu proti žalovanému\nv 1. rade v rozsahu 96,06 % (98,03 % - 1,97 %). O nároku na náhradu trov konania žalovaného v 2.\nrade rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C,s.p. tak, že nakoľko mal žalovaný v 2. rade v konaní proti\nžalobcovi plný úspech, priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania\nrozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti\ntohto rozhodnutia.\n5. Proti výroku I. napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v 1.\nrade uhradiť žalobcovi istinu 2.660,- € spolu so 16 % úrokom z omeškania ročne od 22.10.2020 až do\nzaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v časti, ktorou priznal žalobcovi proti žalovanému\nv 1. rade právo na náhradu trov konania v rozsahu 96,06 %, podal žalovaný v 1. rade v zákonnej\nlehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Poukázal na to, že Dohoda o\nspolupráci bola medzi žalobcom\na žalovaným v 1. rade uzatvorená podľa § 269 ods.\n2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len: „Obchodný zákonník“) a samotná zmluva\ndostatočne určito vyjadruje vôľu zmluvných strán spravovať sa ustanoveniami uvedeného právneho\npredpisu. Zmluvnými stranami predmetnej zmluvy boli dve obchodné spoločnosti. Nejedná sa teda o\nsúdny spor\ns ochranou slabšej strany. Keďže predmetom zmluvy bola úprava spolupráce\npri naprogramovaní softvéru na obsluhu 3D skenera žalobcom pre žalovaného v 1. rade, pokiaľ by\nprvoinštančný súd mal za to, že sa jedná o spor s ochranou slabšej strany, postavenie spotrebiteľa v\ndanom prípade by mal mať práve žalovaný v 1. rade. Trval na tom, že sa nejedná o spotrebiteľský spor.\nĎalej dôvodil, že žalobca sa proti žalovaným domáhal náhrady škody vo výške 2.713,20 € spolu s 21,24\n% úrokom z omeškania ročne od 1.5.2019 a trov konania. S poukazom na ustanovenia čl. 6 ods. 1,\nčl. 11 ods. 2 a § 216 C.s.p. dôvodil, že nárok na náhradu škody je osobitným inštitútom, pri ktorom\nmusí žalobca preukázať splnenie zákonom stanovených predpokladov, predovšetkým existenciu škody,\nporušenie určitej povinnosti zo strany žalovaného a existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody\na konaním, resp. nekonaním žalovaného. Súd prvej inštancie v danom prípade správne konštatoval,\nže\nz vykonaného dokazovania je nesporné, že uplatnený nárok žalobcu voči žalovaným\nmá povahu plnenia, a teda sa de facto nejedná o nárok na náhradu škody. Za neakceptovateľné však\n\npovažoval, aby sa súd prvej inštancie na základe vlastnej úvahy iniciatívne zaoberal iným právnym\nvzťahom a iným plnením (čo do druhu), než aké je definované a požadované žalobcom v žalobnom\nnávrhu. Mal za to, že konajúci súd je v zmysle ustanovenia § 216 C.s.p. viazaný žalobným návrhom\nžalobcu a nie je oprávnený zaoberať sa iniciatívne na základe vlastnej úvahy iným potenciálnym možným\nnárokom žalobcu a priznať žalobcovi plnenie z iného právneho titulu než z titulu uplatneného v žalobnom\nnávrhu. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobu nie je nárokom na náhradu\nškody, je presvedčený, že mal nárok žalobcu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom ako\nnedôvodný zamietnuť. Predmetným postupom súdu prvej inštancie došlo k hrubému porušeniu princípu\nrovností strán sporu, keď postupom súdu prvej inštancie došlo k zjavnému zvýhodneniu žalobcu na\núkor žalovaného v 1. rade, ba dokonca k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. S odkazom\nna bod 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že s týmto odôvodnením nemožno súhlasiť,\nkeďže podľa jeho názoru prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ by si žalobca uplatňoval voči\nžalovanému v 1. rade nárok z iného právneho titulu, nie z titulu náhrady škody, vyplývali žalobcovi z\nDohody o spolupráci uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade de facto dve povinnosti. Po\nprvé, odpracovať pre žalovaného v 1. rade minimálne\n160 hodín a po druhé vystaviť a\ndoručiť žalovanému v 1. rade faktúru obsahujúcu náležitosti daňového dokladu v zmysle § 74 zákona č.\n222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, vystavenú v súlade s čl. 5 Dohody o spolupráci. K dnešnému\ndňu si však žalobca voči žalovanému ani jednu z uvedených povinností nesplnil. Ustanovenie čl. 4\nbod 4.1. Dohody o spolupráci bolo do zmluvy zapracované z dôvodu, že žalobca nemal vedomosť o\nkvalite služieb poskytovaných žalobcom a slúžilo na otestovanie vhodnosti spolupráce medzi žalobcom\na žalovaným v 1. rade. Táto sa žiaľ ukázala ako nevhodná a predmetná spolupráca netrvala ani jeden\ncelý mesiac. Keďže žalobca pre žalovaného v 1. rade neodpracoval požadovaných 160 hodín, trval na\ntom, že žalobcovi nevznikol žiaden nárok na úhradu dohodnutej odmeny, teda neexistuje ani žiadna\nsplatná pohľadávka žalobcu voči žalovanému v 1. rade. Navyše dokument, ktorý bol žalobcom pripojený\nk žalobnému návrhu a ktorý označuje faktúrou neobsahuje náležitosti v zmysle čl. 5 Dohody o spolupráci\na neobsahuje povinné náležitosti daňového dokladu. Predmetný dokument obsahuje dve rôzne sumy\nna úhradu, nie je podpísaný oprávnenou osobou ani opatrený pečiatkou žalobcu. Okrem nebol nikdy\nžalobcom doručovaný a ani doručený žalovanému\nv 1. rade. Pred podaním\nžalobného návrhu žalobca vyhotovil dokument, ktorý označoval ako faktúru, ktorý však nie je totožný\ns dokumentom, pripojeným žalobcom k žalobnému návrhu. Jedná sa o dokument, ktorý predstavoval\nprílohu komunikácie sprostredkovanej osobou D. G. žalovanému v 1. rade a bol žalobcom zaslaný\nna e-mailovú adresu: a@b.c dňa 5.4.2019 s názvom súboru: „Teapot_MAL_Faktura_XX_XXXX.docx“.\nAni tento dokument však neobsahoval náležitosti daňového dokladu a nerešpektoval ani ustanovenia\nDohody\no spolupráci uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade dňa 4.3.2019.\nNavyše sa jednalo o dokument vo formáte word nezabezpečený proti ďalším zmenám a dokument, ktorý\nnebol žalobcom podpísaný. Zdôraznil, že osoba D. G. nie je zamestnancom, spoločníkom, konateľom\nani osobou inak prepojenou či oprávnenou konať za osobu žalovaného v 1. rade, či osobou iným\nspôsobom oprávnenou alebo poverenou komunikovať za spoločnosť žalovaného v 1. rade. Pokiaľ by\nsa teda žalobca domáhal voči žalovanému v 1. rade z iného právneho titulu, než z titulu náhrady\nškody, poukazujúc na právnu istotu žalovaného\nv 1. rade zotrval na tvrdení, že žalobca\ndo dnešného dňa žalovanému v 1. rade nedoručil riadnu faktúru na adresu uvedenú v Dohode o\nspolupráci, teda na adresu sídla spoločnosti žalovaného v 1. rade ani na mailovú adresu žalovaného\nv 1. rade uvedenú v samotnej zmluve. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný v 1. rade nemohol dostať do\nomeškania. Doručenie faktúry spĺňajúcej náležitosti žalovanému v 1. rade žalobca pred súdom prvej\ninštancie žiadnym spôsobom nepreukázal. V nadväznosti na svoje vyjadrenie o ochote uhradiť žalobcovi\nsumu 2.660,- € uviedol, že išlo o prejav vôle smerujúci z jeho strany k mimosúdnemu vyriešeniu sporu,\npodmienený zo strany žalovaného v 1. rade jednak vystavením a doručením riadnej faktúry zo strany\nžalobcu a jednak predpokladajúci mimosúdne vyriešenie situácie medzi stranami sporu. V žiadnom\nprípade sa zo strany žalovaného v 1. rade nejednalo a nejedná o uznanie nároku voči žalobcovi. K\nďalšiemu odvolaciemu dôvodu žalovaný v 1. rade uviedol, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie v zmysle rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i rozhodovacej\nčinnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nZ napadnutého rozhodnutia žiadnym\nspôsobom nevyplýva z akého dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému v 1. rade\nnárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 16 % ročne. Rozhodnutie síce odôvodňuje zákonnými\núrokmi z omeškania v rámci obchodnoprávnych sporov s tým, že vo zvyšnej časti nárok zamietol ako\nnedôvodný. Odvolateľa má za to, že zákonný úrok z omeškania v rámci obchodnoprávnych vzťahov,\nv zmysle § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. k 22.10.2020 predstavoval\n\n9 % ročne, nie súdom priznaných 16 % ročne. V uvedenej časti preto považoval rozsudok súdu prvej\ninštancie za zmätočný a nepreskúmateľný. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie\na rozhodnutie, resp. ho zmeniť,\ntak, že nárok žalobcu proti žalovanému v 1. rade zamietne\na prizná žalovanému v 1.\nrade proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania\nv plnej výške.\n6. Žalobca k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje\nza správne, rozumné a vyvážené. Výrazy typu „súd nie je oprávnený sa zaoberať...“ považoval za\nznevažovanie súdu. H. mu viackrát do očí klamal, že mu za prácu zaplatí; buď on ako firma alebo ako\nfyzická osoba. Nerozumel, čo chce ešte zdôvodňovať súdom. Odrobiť odrobil, zaplatiť mu nezaplatil,\nvýsledky jeho práce si ponechal, dokonca ním napísanú dokumentáciu k projektu a know-how použil vo\nsvojej dizertačnej práci a na súde sa dušoval, že ho chce vykresliť v zlom svetle. Okrem toho ho viackrát\nvidel v práci spitého alebo sfetovaného pravdepodobne z pervitínu. Na súde potvrdil, že mu chcel za\nprácu zaplatiť, len má „nejakých 20 problémov“ s faktúrou, prečo mu nezaplatil. Podobné faktúry daňový\núrad uznal aj iným firmám, nevidí teda dôvod na opravu faktúry. Tieto tvrdenia považoval len za táraniny.\nObvinil žalovaného, že v odvolaní klame, keďže zmluva implicitne nehovorí, koľko mu má H. zaplatiť,\nkeď odpracuje menej alebo viacej hodín. Jeho interpretácia zmluvy má až podvodný charakter. Prax je\ntaká, že pokiaľ je mzda určená mesačne alebo ročne, pri odpracovaní pomernej časti obdobia, dostane\nčlovek na výplatu pomernú časť výplaty. Takže aj tu považuje rozhodnutie za správne. H. sa tiež na súde\npreriekol, že faktúra bola napísaná vo Worde, to znamená, že ju dostal e- mailom včas a prečítal si ju.\nPokiaľ bola faktúra G. nejako zmenená, tak sa to dá považovať za trestný čin a mal to oznámiť. V tejto\nveci ho nikdy nekontaktovali, naopak, zablokovali si jeho telefónne číslo, aby ich nemohol kontaktovať\na na e-maily neodpovedali. Podotkol, že G. sedí so H. v jednej kancelárii už vyše štyroch rokov a H.\nsa to snažil pred súdom zakryť. To že faktúra nebola doručená považoval žalobca za nezmysel, keďže\nfaktúru mu doručil aj súd prvej inštancie ako súčasť jeho žaloby. H. je podľa neho zodpovedný za jeho\nškody, keďže mu nezaplatil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne aj v časti priznaného\npríslušenstva. Zotrval na svojom návrhu a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.\n7. Vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu žalovaný v 1. rade zotrval na podanom odvolaní, ako aj\ndôvodoch v ňom uvedených. Žalobca sa bráni tvrdením, že faktúra mala byť žalovanému v 1. rade\ndoručená a dôkazom toho malo byť vyjadrenie konateľa žalovaného\nv 1. rade\nna pojednávaní, keď potvrdil, že sa k nemu dostal word dokument, čo malo podľa žalobcu dokazovať\nexistenciu faktúry a jej doručenie žalovanému v 1. rade. Rozporoval, že word dokument, ktorý sa k nemu\nprostredníctvom tretej osoby dostal, neobsahuje prvky riadnej faktúry spĺňajúcej náležitosti vyplývajúce\nz podpísanej zmluvy a zo zákona. Existenciu dokumentu s názvom „Faktúra“, ktorý žalobca doručil tretej\nosobe nepoprel, avšak tento dokument nemožno označiť za faktúru. K tvrdeniu žalobcu týkajúce sa\núdajného zneužitia jeho know-how v dizertačnej práci žalovaného v 2. rade, aj keď ku tomuto tvrdeniu\nnepredložil počas súdneho konania žiaden dôkaz, poukázali žalovaní na to, že súd prvej inštancie žalobu\nžalobcu voči žalovanému v 2. rade zamietol a žalobca voči rozsudku týkajúcej sa žalovaného v 2. rade\nodvolanie nepodal a je v tejto časti právoplatné.\n8. Žalobca v ďalšom svojom vyjadrení zopakoval, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie\npovažuje za správne, rozumné a vyvážené. To, že H. vo svojej dizertačnej práci neuvádza všetky zdroje,\nje problém jeho školy, komu dáva tituly. H. mu sám minimálne trikrát povedal, že jeho know-how použije\nvo svojej dizertačnej práci. Zdôraznil, že jeho\nknow-how použil vo svojej dizertačnej práci a za\nrobotu mu nezaplatil a ešte sa na súde dušoval, že ho chce vykresliť v zlom svetle. Preto svoj procesný\nútok považuje za opodstatnený. Poukázal na to, že žalovaný v 2. rade nikdy nepoprel, že mu viackrát\nklamal, že m za faktúru zaplatia, avšak na to nemá žiadny listinný dôkaz, preto sa voči žalovanému v\n2. rade neodvolal. H. klamal, že nedostal faktúru v elektronickej podobe a teraz uviedol nový dôkaz, že\nfaktúru dostal aj v elektronickej podobe, takže na základe nového dôkazu žiadal, aby úroky z omeškania\npotvrdil spolu s istinou. Zvyšné tvrdenia H. označila za táraniny a klamstvá s cieľom nezaplatiť mu za\nrobotu a nie je teda dôveryhodný svedok.\n9. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.\n10. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§ 379, § 380\nods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre\njeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný\n\nzáujem; (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného v 1. rade nemožno priznať\núspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa\n27. augusta 2025; o termíne verejného vyhlásenia\nrozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, §\n385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.)\na keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody\nneobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za\npotrebné uviesť nasledovné.\n11. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie\nvecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným\ndokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho\nrozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré\nby odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\n12. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie\nv\nrozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia\nopodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na\nich základe dospel k správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v\nnapadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z\nhľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci samej, na ktorú by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2\nC.s.p.).\n13. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore z vykonaného\ndokazovania, ako aj zo skutkových tvrdení strán sporu vyplynulo, že nárok uplatnený žalobcom voči\nžalovaným má povahu plnenia z uzatvorenej Dohody o spolupráci medzi žalobcom a žalovaným v 1.\nrade zo dňa 4.3.2019. Súd prvej inštancie vec právne posúdil na základe ustanovení uvedených v bode\n3. tohto odôvodnenia s vecným odôvodnením, že nakoľko právna kvalifikácia je vecou súdu, súd ustálil,\nže predmetom žalovaného plnenia je nárok zo zmluvného (záväzkového) vzťahu. Z uvedeného teda\nnie je možné uznať správnosť argumentácie žalovaného, že súd prvej inštancie vec právne posúdil ako\nspotrebiteľskú a v tejto súvislosti tiež nemožno prihliadnuť na ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného,\nže súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že uplatnený nárok žalobcu nie je nárokom na\nnáhradu škody a ak ho nezamietol ako nedôvodný pre neunesenie dôkazného bremena a že týmto\npostupom „došlo k hrubému porušeniu princípu rovností strán sporu a že postupom súdu prvej inštancie\ndošlo k zjavnému zvýhodneniu žalobcu na úkor žalovaného v 1. rade, ba dokonca\nk\nporušeniu práva na spravodlivý súdny proces.“ Podstatou zásady iura novit curia (súd pozná právo)\nje, že súdy sú oprávnené interpretovať a aplikovať právo bez toho, aby strany museli dokazovať jeho\nexistenciu alebo obsah. Súdy sú tak povinné poznať právne predpisy platné\nv ich\nprávnom systéme a zodpovedajú za ich správnu aplikáciu, nie za ich dokazovanie. Dôsledky uplatnenia\ntejto zásady sú jednak materiálno - hmotnoprávne, ktoré súd odkazujú na platné pramene práva, ktoré\nsú pre neho relevantné a ktorými je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný s tým, že ich obsah mu\nje známy bez toho, aby jeho znenie museli strany sporu pred ním dokazovať a formálno-procesné,\nktoré ukladajú súdu samostatnú povinnosť podradiť stranami sporu opísané a súdom zistené skutkové\nokolnosti (nárok) pod určitú právnu normu a nebyť viazaný právnou kvalifikáciou, ktoré nároku dal buď\nžalobca alebo protistrana (sp. zn. I. ÚS 13/2000, Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo\n190/2004). Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie sa dôsledne riadil uvedenou\nzásadou a vec v zmysle zisteného skutkového stavu podriadil pod správnu právnu normu (pozri body\n18. - 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd má za to, že je mylný názor žalobcu, podľa\nktorého súd prvej inštancie nie je oprávnený zaoberať sa iniciatívne na základe vlastnej úvahy iným\npotenciálnym možným nárokom žalobcu a priznať žalobcovi plnenie z iného právneho titulu než z titulu\nuplatneného v žalobnom návrhu, ktorým je v zmysle ustanovenia\n§ 216 C.s.p. Žalobným\nnávrhom je návrh výroku rozhodnutia (petit žaloby) a konajúci súd tak nemohol pri uplatnení zásady\niura novit curia porušiť žalobcom uvedené zákonné ustanovenie a jeho postupom tak ani nemohlo dôjsť\nk zjavnému zvýhodneniu žalobcu na úkor žalovaného v 1. rade, ba dokonca k porušeniu práva na\nspravodlivý súdny proces.\n14. Žalovaný v 1. rade ďalej, s poukazom na bod 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku, namietal, že s\ntýmto odôvodnením nesúhlasí, keďže prvoinštančný súd mal na základe vykonaných dôkazov dospieť k\n\nnesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ktorú námietku odôvodnil\ntým, že keďže žalobca pre žalovaného\nv 1. rade neodpracoval požadovaných 160 hodín,\nžalobcovi nevznikol žiaden nárok na úhradu dohodnutej odmeny. Navyše dokument, ktorý bol žalobcom\npripojený k žalobnému návrhu\na ktorý označuje faktúrou neobsahuje náležitosti v zmysle\nčl. 5 Dohody o spolupráci\na neobsahuje povinné náležitosti daňového dokladu a\nzároveň, že žalobca nedoručil riadnu faktúru na adresu uvedenú v Dohode o spolupráci, teda na adresu\nsídla spoločnosti žalovaného v 1. rade ani na mailovú adresu žalovaného v 1. rade uvedenú v zmluve.\nOdvolací súd vyhodnotil aj túto odvolaciu námietku žalovaného v 1. rade ako bezpredmetnú, keďže\nzáver súdu prvej inštancie uvedený v citovanom bode odôvodnenia napadnutého rozsudku považuje za\nsprávny a náležite a zrozumiteľne vyjadrený (pozri k tomu aj nižšie - body 17. a 18. tohto odôvodnenia).\n15. Čo sa týka námietky žalovaného v 1. rade uvedenej v odvolaní, že súd prvej inštancie riadne\nneodôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\ni rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky posúdil ako neopodstatnenú práve s\nodkazom na bod 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré zdôvodnenie opäť odvolací súd\npovažuje za riadne a zrozumiteľné. Ak žalovaný v 1. rade namieta, že „z napadnutého rozhodnutia\nžiadnym spôsobom nevyplýva, z akého dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému v\n1. rade nárok na zaplatenie úrokov\nz omeškania vo výške 16 % ročne. Rozhodnutie síce\nodôvodňuje zákonnými úrokmi\nz omeškania v rámci obchodnoprávnych sporov s tým, že\nvo zvyšnej časti nárok zamietol ako nedôvodný.“, odvolací súd len zopakuje, že: „Žalobca si popri istine\nvoči žalovanému v 1. rade uplatnil zo žalovanej sumy aj úroky z omeškania vo výške 21,24 % ročne od\n1.5.2019. Žalobca ničím nepreukázal doručenie faktúry, alebo účinnej výzvy na úhradu dlhu žalovanému\nv 1. rade dňa 5.4.2019 ako tvrdil a ani v čase pred podaním žaloby. Preto súd považoval za doručenie\núčinnej výzvy na plnenie až doručenie žaloby s prílohami žalovanému v 1. rade dňa 21.10.2020. S\npoukazom na uvedené súd žalobcovi priznal úroky z omeškania až odo dňa nasledujúceho,\nt. j.\nod 22.10.2020 až do zaplatenia. Pokiaľ ide o výšku požadovaných úrokov z omeškania, táto nebola v\nDohode o spolupráci uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá, preto súd s poukazom na\nskutočnosť, že sa jedná o obchodnoprávny spor, priznal žalobcovi úroky\nz omeškania\nv zákonom stanovenej výške platnej k prvému dňu omeškania v súlade s § 1 ods. 1 nariadenia vlády\nSlovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., t. j. vo výške 16 % ročne. Vo zvyšnej časti nárok žalobcu na úroky\nz omeškania (v žalobcom požadovanej výške a požadovanej dobe) zamietol ako nedôvodný.“\n16. Sumarizujúc mal odvolací súd za to, že odvolacie dôvody uvedené žalovaným v 1. rade v odvolaní\npodľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p. neboli naplnené.\n17. K odvolacej námietke žalovaného v 1. rade o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného\nsúdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by\nsa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj\nv ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p.\ndôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej\nsúvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli\nsporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako\nmá z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia\ndôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov\n(napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd,\nsa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220\nods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce\nnajmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil\nskutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia\nrozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou\nk jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti\nnamietané odvolateľom\nv odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov\nnemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí\nprezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva\nna spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi\nnázormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným\nsúdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať\n\nsa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia dôkazov.\n18. Odvolací súd k odvolacej námietke žalovaného v 1. rade o nesprávnom právnom posúdení veci\nuvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci\nje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov\nide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis,\nnesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne\nzávery. V posudzovanej veci\ns odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia,\nodvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom\nprvej inštancie za správne.\n19. Odvolací súd taktiež dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa\nnepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské\npráva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].\n20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolatelia, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s\n§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle\n§ 262 ods. 2 C.s.p.\n(v znení účinnom od 1.7.2023) o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do\n60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.\n10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\n\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,\nz akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za\nnesprávne (dovolacie dôvody)\na čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\n\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\nprocesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie\nprípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).\n\na prostriedky", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "52C/56/2020", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}], "citovane_v": []}