Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/83/2024 z 30. 6. 2025 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 30. júna 2025, sp. zn. 5Co/83/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1221201093.1 Krajský súd Bratislava | 5Co/83/2024 | ECLI:SK:KSBA:2025:1221201093.1 | 2025-06-30 | Uznesenie Citované ustanovenia: CMP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d3951cd1-9205-4671-aa72-3fa5ab909d1c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1221201093.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 5Co/83/2024 1221201093 30. 06. 2025 Mgr. Jaroslav Šupa ECLI:SK:KSBA:2025:1221201093.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobkyne: Z. E., H.. XX.X.XXXX, R. C. Na S. XX, T., zastúpenej: Mgr. Daniela Baďurová, nar. 15.3.1983, bytom Plavecký Mikuláš 243, proti žalovanému: A. C., H.. X.X.XXXX, R. C. D. XX, D. S., právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o., so sídlom Šumavská 3, Bratislava, o uloženie povinností, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. B2-7C/16/2021-220 zo dňa 24. januára 2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. týkajúcom sa náhrady trov konania p o t v r d z u j e . II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. výrokom konanie zastavil a vo výroku II. rozhodol, že žiadnej zo strán nepriznáva nárok na náhradu trov konania. Ďalej III. výrokom zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 7C/16/2021-68 zo dňa 15. marca 2021 v časti výroku I. a výrokom IV. rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania o nariadení neodkladného opatrenia právo. 2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 144, § 145 ods. 1 a § 335 ods. 1 CSP. Uviedol, že žalobkyňa podaním doručeným súdu na pojednávaní dňa 24.1.2024 zobrala žalobu v celom rozsahu späť a konanie žiadala zastaviť. Žalovaný so späťvzatím súhlasil. Vzhľadom na to, že žalobkyňa zobrala žalobu v celom rozsahu späť a žalovaný so späťvzatím súhlasil, súd prvej inštancie konanie podľa § 145 ods. 1 CSP zastavil a nerozhodoval o čiastočnom späťvzatí zo dňa 10.5.2021. 3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP. Zastavenie konania podľa prvoinštančného súdu nezavinila žalobkyňa, keďže súd čiastočne vyhovel návrhu žalobkyne a vo veci nariadil neodkladné opatrenie uznesením č. k. 7C/16/2021-68 zo dňa 15. marca 2021, vo zvyšnej časti návrh odmietol, resp. zamietol. Dôvody uvedené v žalobe a návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia teda súd prvej inštancie posúdil ako dôvodné. V späťvzatí žaloby žalobkyňa uviedla, že dôvody na strane žalovaného, ktoré ju viedli k podaniu žaloby, pominuli. Zastavanie konania nezavinil ani žalovaný, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 4. Zrušenie uznesenia Okresného súdu Bratislava II č. k. 7C/16/2021-68 zo dňa 15. marca 2021 v časti výroku I, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie, súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na § 335 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov konania o nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keďže žalobkyňa bola úspešná v čiastočne, súd návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel len v časti, vo zvyšku návrh odmietol, resp. zamietol. 5. Proti tomuto uzneseniu v rozsahu jeho II. výroku o náhrade trov konania (vo veci samej) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby uznesenie v napadnutej časti zmenil tak, že žalovanému prizná náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, čo podľa žalovaného taktiež zakladalo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Okrem toho vytýkal súdu prvej inštancie tiež, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie odôvodnil absenciu zavinenia na strane žalobkyne tým, že čiastočne vyhovel jej návrhu a vo veci nariadil neodkladné opatrenie a vo zvyšnej časti návrh odmietol a zamietol. Súd žiadnym spôsobom nevysvetľuje, aký súvis vzhliadol medzi konaním o nariadenie neodkladného opatrenia a konaním vo veci samej, keď ide o zásadne odlišné konania predovšetkým z hľadiska unesenia dôkazného bremena. Na nariadenie neodkladného opatrenia postačuje osvedčenie dôvodnosti návrhu na jeho nariadenie, pričom pre vyhovenie žalobe vo veci samej je potrebné riadne uniesť dôkazné bremeno. O nároku na náhradu trov konania o nariadení neodkladného opatrenia rozhodol súd samostatne v ods. IV tak, že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu. Uvedené však automaticky a bez ďalšieho neznamená, že o nároku na náhradu trov riadneho súdneho konania musí súd rozhodnúť rovnako, keďže ide o iné konanie s potrebou riadneho unesenia dôkazného bremena. S ohľadom na vyššie uvedené považoval žalovaný za zarážajúce, že súd prvej inštancie ďalej uviedol, že dôvody uvedené v žalobe posúdil ako dôvodné, a to bez akéhokoľvek zakomponovania svojho myšlienkového postupu, ako súd k tomuto záveru došiel. Ide o celkom arbitrárne konštatovanie, keďže súd úplne opomenul svoju povinnosť argumentačne sa vysporiadať s procesnou obranou žalovaného a jeho záver o dôvodnosti žaloby je tým pádom absolútne nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie neuviedol ani žiadne právne posúdenie, o ktoré oprel dôvodnosť žaloby. Prvoinštančný súd sa zrejme bez ďalšieho stotožnil s vyjadrením žalobkyne, že dôvody na strane žalovaného, ktoré ju viedli k podaniu žaloby pominuli, na druhej strane úplne rezignoval na povinnosť vysporiadať sa s argumentáciou žalovaného v prospech záveru, že dôvody na podanie žaloby nikdy ani neboli dané. Žalovaný sa stotožnil s konštatovaním súdu, že zastavenie konania nezavinil, avšak zároveň zastával názor, že zastavenie konania zavinila výlučne žalobkyňa tým, že podala od počiatku nedôvodnú žalobu, ktorú následne zobrala späť. Žalobkyňa predložila rozsiahlu komunikáciu medzi stranami sporu, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa sa zdráhala splniť svoju dohodnutú povinnosť prepísať nehnuteľnosť na žalovaného, čo žalobkyňa v komunikácii vyjadruje napríklad „hľadám riešenie,“ „nemôžem teraz, musím dokončiť čo mám rozrobené.“ Napriek tomu, že žalobkyňa deklarovala, že nehnuteľnosť chce prepísať na žalovaného (vyjadrené napríklad formuláciami „barák ti chcem dať tak či tak,“ „barák sa rieši,“ , ja sa snažím vybaviť všetko tak ako sme sa dohodli,“ „bez problémov, dom ti chcem dať“), žiadne konkrétne kroky žalobkyňa nevykonala a neustále žalovaného naťahovala prázdnymi sľubmi. Čo sa týka navrhovaného výroku I. o zdržaní sa zverejňovania prejavov žalobkyne, je k tomu potrebné uviesť, že nedáva zmysel, prečo sa žalobkyňa domáhala takéhoto výroku rozsudku. Žalobkyňa (ale aj žalovaný a ktorákoľvek iná fyzická osoba) je proti neoprávnenému zverejňovaniu svojich prejavov chránená zákonom, a to konkrétne Občianskym zákonníkom. Išlo o zahlcovanie súdu nezmyselnou a nadbytočnou žalobou. Nie je úlohou súdu v zásade prepisovať text zákona do výrokovej časti rozsudku. Žalovaný nerozumel ani navrhovanému výroku II. o povinnosti úplne sa zdržať akejkoľvek komunikácie so žalobkyňou. Z predložených dôkazov je zjavné, že žalobkyňa viedla so žalovaným konverzáciu, odpovedala na jeho správy a ani nevyzývala žalovaného, aby ukončil s ňou komunikáciu. Žalobkyňa si mohla kedykoľvek žalovaného zablokovať. Žalovaný dodal, že už dlhšiu dobu so žalobkyňou nekomunikuje, pretože nepredpokladá, že žalobkyňa je prístupná akémukoľvek mimosúdnemu riešeniu veci. Z tohto hľadiska bol navrhovaný výrok zbytočný, pričom vo všeobecnosti možno skonštatovať, že ak si určitá osoba neželá byť kontaktovaná inou osobou, do úvahy prichádza výzva tejto druhej osobe a nie podanie žaloby na súd. Rovnako nebolo pre žalovaného pochopiteľné, prečo žalobkyňa výrokom III. žiadala, aby sa žalovaný k nej nepribližoval na vzdialenosť menšiu ako 20 metrov, keď sama v konverzácii pripúšťala stretnutie so žalovaným, aj keď za súčasnej prítomnosti inej osoby. Žalovaný zdôraznil, že v súčasnej dobe už dlhodobo ani nemá záujem sa so žalobkyňou stretnúť a to opätovne z dôvodu, že nepredpokladá, že žalobkyňa je prístupná akémukoľvek mimosúdnemu riešeniu veci. Žalovaný výslovne poprel, že by sa žalobkyni vyhrážal, vyvíjal na ňu psychický nátlak, či dopustil sa iného protiprávneho konania. Nebolo mu ani len vznesené obvinenie za žiaden protiprávny čin. Žalobkyňa vôbec neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení, pričom navrhované výroky rozsudku od počiatku nedávali zmysel. 6. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila. 7. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania, t.j. v rozsahu II. výroku napadnutého uznesenia týkajúceho sa náhrady trov konania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 8. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 9. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ktoré má byť zastavené, skúma otázku, ktorá strana procesne zavinila zastavenie konania, na základe čoho podľa § 256 ods. 1 CSP prizná náhradu trov konania protistrane. Vo všeobecnosti platí, že procesnú zodpovednosť za zastavenie konania v prípade späťvzatia žaloby nesie žalobca, ktorý ako dominus litis svojim procesným úkonom (späťvzatím žaloby) spôsobil, že konanie súd musí zastaviť. V súdnej praxi sa z tohto pravidla ustálila výnimka (v minulosti výslovne normovaná v § 146 ods. 2 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku) spočívajúca v tom, že zodpovednosť za zastavenie konania sa prenáša na stranu žalovaného v prípade, keď inak dôvodne podaná žaloba bola vzatá späť preto, že žalovaný svojim konaním po podaní žaloby spôsobil, že predmet sporu odpadol. Spravidla ide o situáciu, kedy žalovaný po začatí konania splní povinnosť, ktorej sa voči nemu žalobca žalobou domáhal, v jednoduchých prípadoch to znamená, že žalovaný po podaní žaloby zaplatením uspokojil pohľadávku žalobcu. Splnením takejto povinnosti sa žaloba stane nedôvodnou a súd by ju v prípade meritórneho rozhodovania musel zamietnuť. Aby žalobca zabránil svojmu neúspechu v spore, nezostáva mu iné, ako žalobu vziať späť, čoho výsledkom by však pri formalistickom chápaní pojmu zavinenie zastavenia konania bolo, že by musel nahradiť trovy konania žalovanému. Práve na odstránenie tejto zjavnej nespravodlivosti súdna prax dospela k tomu, že vo vyššie opísanom prípade je potrebné za subjekt, ktorý zavinil zastavenie konania, považovať žalovaného, ktorý po začatí konania plnil to, čoho sa žalobca žalobou domáhal. 10. Predmetom tohto konania boli špecifické negatórne nároky žalobkyne, ktorá sa po zmene žaloby domáhala (zjednodušene), aby sa žalovaný zdržal zverejňovania určitých prejavov osobnej povahy žalobkyne, komunikácie so žalobkyňou a približovania sa k žalobkyni. Nie je možné stotožniť sa s názorom žalovaného, že takto formulovaný žalobný petit „nedáva zmysel“, ide o legitímne prostriedky súdnej ochrany osobnosti vychádzajúce z § 13 Občianskeho zákonníka, v ktorom je zapieracia žaloba (actio negatoria) priamo ako jeden z prostriedkov uvedená, pričom navyše treba dodať, že tento výpočet prostriedkov ochrany je iba exemplifikatívny. 11. Aj v konaní s takpovediac „negatívnym“ predmetom, ktorým sa žalujúca strana domáha, aby sa žalovaný zdržal určitého konania, je pri rozhodovaní o trovách konania pri jeho zastavená potrebné skúmať otázku procesného zavinenia zastavenia konania, čo však môže byť v tomto špecifickom prípade sťažené. Súd pri zastavení konania neskúma merito veci, teda nezaoberá sa tým, či žalobcom tvrdený skutkový stav bol preukázaný a či tento možno podradiť pod právnu normu, ktorá umožňuje priznať žalobcovi nárok, ktorého sa domáha. Nie je na druhej strane žiaden rozumný dôvod pre to, aby súd ignoroval tvrdenia, ktoré sú medzi stranami nesporné. Súd teda vychádza z porovnania žalobou uplatneného nároku a preukázaného (alebo nesporného) následného správania sa žalovaného. Medzi stranami pritom nebolo sporné, že žalovaný v minulosti žalobkyňu kontaktoval cez prostriedky diaľkovej komunikácie, ani to, že sa s ňou stretol a žiadal ju o stretnutie a žalovaný ani nepoprel pravosť predloženej komunikácie, z ktorej vyplýva, že sa žalobkyni vyhrážal zverejnením jej prejavov osobnej povahy. Ako už odvolací súd uviedol, pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania súd tieto skutočnosti bližšie neskúma, nemusí teda zaujať stanovisko k tomu, či toto konanie žalovaného zakladalo nároky uplatnené žalobkyňou v tomto konaní. Taktiež medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný v čase, keď žalobkyňa vzala žalobu späť, od akéhokoľvek kontaktovania žalobkyne (osobne alebo na diaľku) upustil a žalobkyňa súčasne netvrdila, že by žalovaný pristúpil k zverejneniu jej prejavov osobnej povahy, teda žalovaný sa správal v súlade s tým, čo žalobkyňa požadovala žalobou vo veci samej. Otvorenou v tomto špecifickom prípade prirodzene zostala otázka, či zdržanie sa daného konania predstavuje zo strany žalovaného plnenie jeho zákonnej povinnosti alebo sa žalovaný zdržal konania z vlastnej voľnej dispozície, resp. určité konanie z jeho strany nikdy ani nehrozilo. Bez vykonania dokazovania a meritórneho posúdenia tejto veci však nie je možné túto otázku zodpovedať. 12. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Jeho priznanie je totiž v zmysle § 256 ods. 1 CSP podmienené ustálením toho, ktorá strana procesne zavinila zastavenie konania, čo v tomto prípade nebolo možné. Odvolací súd zdôrazňuje, že nejde o prípad porovnateľný napríklad s tým, keď žalobca vezme žalobu späť bez uvedenia dôvodu alebo síce s uvedením dôvodu, ktorý ale nemožno klásť za vinu žalovanému. V tomto prípade objektívne nebolo možné zavinenie zistiť, pričom ho nemožno u žiadnej zo strán prezumovať. 13. Pokiaľ žalovaný odôvodnil svoje odvolanie porušením svojho práva na spravodlivý proces, resp. v tejto súvislosti tzv. inou vadou konania, poukazujúc na nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, odvolací súd konštatuje, že keď súd prvej inštancie dôvodil v tom zmysle, že žaloba bola podaná dôvodne (pričom poukázal aj na svoje predchádzajúce čiastočné vyhovenie návrhu žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia) a až v priebehu konania dôvody podania žaloby na strane žalovaného pominuli, odôvodnenie jeho rozhodnutia je v tomto rozsahu síce stručné, ale dostatočne jasné a zrozumiteľné s má tiež základ v obsahu spisu. Je zrejmé, že súd prvej inštancie tým objasňoval, prečo nevidel u žalobkyne zavinenie zastavenia konania, teda že nešlo o prípad, kedy je žaloba vzatá späť bez uvedenia dôvodu alebo z nerelevantných dôvodov. Vyčítať súdu prvej inštancie možno iba bližšie nevysvetlenú konštatáciu, že zastavenie konania nezavinil ani žalovaný, ktorú pre absenciu uvedenia dôvodov skutočne treba hodnotiť ako nepreskúmateľnú. Táto vada odôvodnenia napadnutého uznesenia však nebola spôsobilá žiadnym spôsobom porušiť práva žalovaného, ktorý je v posudzovanej veci odvolateľom. Nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia v tejto časti by mohla namietať iba žalobkyňa, ktorá však odvolanie nepodala, pretože ak by neobstál názor súdu prvej inštancie o absencii zavinenia zastavenia konania žalovaným, mala by nárok na náhradu trov konania práve žalobkyňa. 14. Záverom odvolací súd dodáva, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v tomto prípade taktiež nebol naplnený. Súd sa v tomto konaní nezaoberal vecou samou a nevykonával dokazovanie, na základe ktorého by mohol prísť k určitým správnym alebo nesprávnym skutkovým zisteniam. Pre rozhodnutie o trovách konania je podstatný procesný stav a iba z tohto hľadiska sa súd môže v prípadoch, kedy je to pre rozhodnutie potrebné, zaoberať aj stranami predloženými dôkazmi. 15. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku týkajúcom sa trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pretože je vo výroku vecne správne. 16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, preto jej vznikol voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).