Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/47/2025 z 8. 10. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 8. októbra 2025, sp. zn. 2Co/47/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1222201402.1
Krajský súd Bratislava | 2Co/47/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:1222201402.1 | 2025-10-08 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/52df85f6-6023-4c9a-a7f5-ea6eaaa2cb79
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1222201402.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
2Co/47/2025
1222201402
08. 10. 2025
JUDr. Ivana Jahnová
ECLI:SK:KSBA:2025:1222201402.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek
senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: T.. A. Š., narodený
XX.XX.XXXX, bytom A. J. X, K., zastúpený JUDr. Tomáš Sninčák, PhD., LLM., advokát so sídlom
Žabotova 2/B, Bratislava, IČO: 52 233 774, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o určenie vlastníckeho
práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B2-51C/17/2022-139 zo dňa
30.09.2024, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-51C/17/2022-139 zo dňa 30.09.2024
p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č.k. B2-51C/17/2022-139 zo dňa
30.09.2024 žalobu zamietol. Žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.
2. Žalobca sa žalobou proti žalovanému domáhal určenia, že žalobca výlučným vlastníkom oddelenej
parcely registra „C“ KN, parc. č. XXX/XX, o výmere 40 m2, zastavaná plocha a nádvorie, katastrálne
územie Ružinov, podľa Geometrického plánu č. XX/XXXX vyhotoveného Geodetika, s.r.o. z parcely
registra „C“ KN č. XXX/XX, ktorá má výmeru 498 m2, zastavaná plocha a nádvorie, katastrálne územie
P., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, na základe vydržania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že
splnil zákonné podmienky, aby mu súd po podaní žaloby a po vykonanom dokazovaní mohol na
základe dobromyseľnej držby priznať zákonné vlastníctvo nadobudnuté vydržaním. Tvrdil, že sústredil a
predložil všetky relevantné doklady, ktoré osvedčujú jeho dobromyseľnú držbu k označenej časti parcely
žalovaného a splnil zákonné podmienky vydržania v dobrej viere. V teréne na predmetných parcelách
XXX/XX a z nej navrhovaných na riešenie, t.j. 40 m2 geodeticky tak novovytvorená parcela XXX/XX o
rozmere 40 m2, sú celé voľne prístupné nielen žalobcom pri vstupe na jeho parcelu XXX/X. Túto dodnes
nevysporiadanú časť parcely iného vlastníka žalobca kontinuálne, permanentne využíva ako „nášľapnú
plochu“ od času, kedy parcely XXX/X a XXX/X v r. 1996 kúpil, dodnes. Nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním začalo v r. 1996, podľa zápisu v KN zo dňa 02.04.1996 uplynulo 10 rokov dňa 02.04.2006.
Pri zámere realizovať dielo, kde mali byť osadené 4 stĺpy budúcej stavby ich dal žalobca v r. 2012
zamerať. Geodet v r. 2012 zistil nesúlad plochy parcely č. XXX/X (ktorá bola takto očíslovaná na katastri
po zlúčení pôvodne kúpených parciel č. XXX/X a XXX/X) v teréne s mapovým podkladom. Daný nesúlad
vznikol tak, že žalobca sledoval v zemi zachované základy bývalých stavieb na tomto pozemku, keďže
prefabrikátom presiahol svoju parcelu na jednom mieste o 26 cm a na druhom o 36 cm (prefabrikát

30x30cm). Takže ide spolu o l,8 m2 zásahu na dvoch miestach. Spojením týchto dvoch bodov súbežne s
parcelou žalobcu „vznikol“ pozemok o rozlohe 40m2. Následne v r. 2013 si žalobca dal preto vypracovať
znalecký posudok, aby zistil, prečo sa tak stalo a čím si potom chcel nejasnú časť pozemku medzi
dávno (od r. 1983) existujúcim chodníkom na parcele vlastníka, t.j. žalovaného a žalobcovou parcelou
majetkovo vysporiadať. Žalobca uviedol, že nie vždy je bezpodmienečne potrebné, aby žalobca vstúpil
na túto plochu celou šľapou topánky a aby sa fyzicky dotkol tohoto majetku žalovaného pri prekračovaní
a nejako ho poškodzoval. Takže minimálne už v r. 2012 dobromyseľne tých v súčasnosti vymeraných 40
m2 užíval 16 rokov, čím zákonný čas držby už vtedy prekračoval o 6 rokov, takže už vtedy spĺňal zákonnú
požiadavku vydržania. V súčasnosti je to už 25 rokov užívania. Takže žalobca podľa svojho názoru v
plnom rozsahu spĺňa zákonnú podmienku oprávnenej držby. Žalobca žalovanému žiadnu škodu alebo
ujmu na majetku nikdy nespôsobil. Oddelenie tejto malej časti rozsiahleho pozemkového vlastníctva
žalovaného v teréne spôsobil verejný záujem vytýčením a realizáciou obecného komunikačného
spojovacieho chodníka vybudovanom na pozemku žalovaného spájajúceho dve ulice: A. J. a C.. Žalobca
nijakým spôsobom tento oddelený terén neupravoval ani nemenil žiadnym spevnením. Žalobca sa nikdy
tejto plochy násilne alebo pod vyhrážkami nezmocnil akože pre seba, v zmysle pojmového významu
detencie. Vlastník, t.j. žalovaný v zmysle Občianskeho zákonníka nikdy neuplatnil svoje vlastnícke právo
proti oprávnenému držiteľovi, za ktorého sa žalobca považuje. Žalobcovi nie sú známe žiadne ďalšie
iné okolnosti, okrem tých, ktoré uviedol v žalobe, ktoré by mohli spochybniť jeho dobromyseľnosť v
dlhodobom nerušenom užívaní malej časti parcely žalovaného, pretože žalovanému takýmto spôsobom
užívania nespôsobil žiadnu škodu a žalovaný nikdy nijako neprotestoval proti užívaniu tejto malej plochy
žalobcom. Ďalej uviedol, že z predloženého geometrického plánu z r. 2020, z priloženej tabuľky, je
zrejmé, že žalobca nespochybňuje v ničom vlastníctvo žalovaného. Tiež uviedol, že rozsah parcely,
ktorú navrhol na vydržanie, je v podstate „nášľapná“ prístupová plocha v teréne, na susediacu žalobcovu
parcelu. Je to zobrazené aj na fotodokumentácií, kde zreteľne vidno, že tento minimálny priestor v ničom
neprekáža užívateľom verejného chodníka. Svoju dobromyseľnosť a nepretržitú držbu osvedčuje tým,
že za dobromyseľného sa zrejme považoval už vtedy dávno, ako kupoval citovanú parcelu č. XXX/X, na
ktorej boli pozostatky vyše 100 ročných stavieb, na zastavanej ploche, ktoré túto v teréne ohraničujú.
Žalobca sa nazdáva, že oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je
vlastníkom držanej veci, že tento omyl je vzhľadom na okolnosti uvádzané v žalobe ospravedlniteľný,
pretože žalobca ako mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti. Dodal, že na žalovaného
tieto parcely prešli po bývalom š. p. Potraviny (t.j. toho istého vlastníka, ako to bolo u žalobcu) v
minulosti bezodplatným prevodom zo zákona. Žalovaný nikdy nenamietal proti žalobcovi, že im toto ich
novonadobudnuté vlastníctvo protiprávne užíva. Táto situácia sa podľa názoru žalobcu stala vlastne
preto, že prevod vlastníctva zo štátu na obec, t.j. žalovaného sa udial čisto administratívnym aktom prevodom čísiel parciel v katastri na nového vlastníka bez toho, aby všetky tieto parcely boli bývali znovu
geodeticky zamerané. Ako vážny argument žalobca uviedol, že keby bol býval v r. 1996 (kúpa) vedel,
že stav pozemnoknižných zápisov nie je v súlade so stavom výmer parciel v teréne, nič by mu nebolo
bývalo bránilo, aby od predávajúceho š.p. Potraviny odkúpil aj týchto 40 m2.
3. Žalovaný v spore argumentoval, že žalobca podmienky pre dobromyseľnú držbu nesplnil. Daný
pozemok je verejne prístupný, nachádza sa za múrom, ktorý vybudoval na svojom pozemku registra
„C“ KN parc. č. XXX/X samotný žalobca a ako taký tvorí súčasť verejného priestranstva, pretože je vo
vlastníctve žalovaného, ktorý je obcou. Upozornil na to, že žalobca v roku 1996 kupoval od podniku
Potraviny Bratislava, š.p. pozemky registra „C“ KN parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X. Nakoľko išlo o
pozemky registra „C“ KN, výmera a hranice týchto pozemkov boli dané presne katastrom nehnuteľností,
preto žalobcom predložený znalecký posudok č. X/XXXX je podľa názoru žalovaného úplne nadbytočný
a pre toto konanie irelevantný. Žalobca teda v roku 1996 kúpil dva pozemky registra „C“ KN s presne
stanovenými výmerami a hranicami určenými katastrom nehnuteľností, preto žalobcove zdôvodňovanie
dobromyseľnosti tým, že sledoval v zemi zachované základy bývalých stavieb na pozemku v jeho
vlastníctve neobstojí, pretože v roku 1996 žiadne stavby nekupoval, ale len pozemky, ktoré vtedy už
mali presné hranice a výmery. Taktiež považoval za potrebné upriamiť pozornosť na samotný petit, v
ktorom sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva k pozemku registra „C“ KN parc. č. XXX/XX,
o výmere 40 m2, zastavaná plocha a nádvorie, katastrálne územie P., podľa Geometrického plánu č.
XX/XXXX vyhotovenom firmou Geodetika, s.r.o., z parcely registra „C“ KN parc. č. XXX/XX, ktorá má
výmeru 498 m2 zastavaná plocha a nádvorie, katastrálne územie P., zapísanej na liste vlastníctva č.
XXXX. Po nazretí do geometrického plánu č. XX/XXXX je zrejmé, že pozemok registra „C“ KN parc. č.
XXX/XX vo výmere 40 m2 sa z pozemku registra „C“ KN parc. č. XXX/XX týmto geometrickým plánom
vôbec neodčleňoval, takže samotný petit je podľa žalovaného zmätočný.

4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa listinnými dôkazmi. Zároveň
vykonal obhliadku a výsluch žalobcu na mieste samom. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že
žalobca na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 25.03.1996 nadobudol vlastnícke právo k pozemkom
parc. č. XXX/X ako ostatná plocha o výmere 100 m2 a č. XXX/X ako zastavaná plocha o výmere
66 m2, zapísané na LV č. XXXX k. ú. P.. V čl. I. kúpnej zmluvy bolo uvedené, že nehnuteľnosť je
opísaná v znaleckom posudku znalca T.. E. C., R.. zo dňa 28.02.1996. V článku V. kúpnej zmluvy
žalobca ako kupujúci potvrdil, že stav prevádzaného pozemku je mu dobre známy a kupuje ho v stave,
a akom sa tento v súčasnosti nachádza. Z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. P. súd zistil, že žalobca je
vlastníkom pozemku parc. reg. „C“ KN č. XXX/X. Z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. P. súd prvej inštancie
zistil, že žalovaný je o. i. vlastníkom pozemkov parc. reg. „C“ KN č. XXX/XX a XXX/XX. V znaleckom
posudku č. X/XXXX znalca T.. T. T. je uvedené, že dňa 06.09.1983 bol vyhotovený Geodéziou, n. p.
Bratislava geometrický plán č. XXX-XXX-XXX-XXX-XX, úradne overený Správou geodézie a kartografie
v Bratislave 09.09.1983 (príloha č. 3) ktorým sa vytvoril chodník parc. č. XXX/X o výmere 157 m2. Tento
chodník okrem iného rozdelil parcelu č. XXX na parcely č. XXX/X, č. XXX/X a diel č. X, ktorý pripadol
do novovytvoreného chodníka parc. č. XXX/X. Ďalej rozdelil parcelu č. XXX na parcely XXX/X, č. XXX/
X a diel č. X, ktorý pripadol do novovytvoreného chodníka pare. č. XXX/X. Na tomto geometrickom
pláne má predmetný chodník šírku 2,00 m a šírka parciel č. XXX/X a XXX/X (tieto by mali tvoriť dnešné
parcely č. XXX/X a XXX/X) bola v priemere cca 7,20 m. Chodník bol vtedy vytvorený tak, že rešpektoval
existujúce objekty, príp. oplotenia v tejto lokalite. V súlade s platnými predpismi bol tento chodník (parcela
č. XXX/X) tužkou zakreslený do mapy evidencie nehnuteľností (pozri na priloženej kópii mapy evidencie
nehnuteľností po novom mapovaní v 50.-tych rokoch minulého storočia), pričom k jeho definitívnemu
zákresu neprišlo. Minimálne do septembra roku 1987 bol stav v evidencii nehnuteľností, pokiaľ ide
o parcelu č. XXX/X stále rovnaký, to znamená, že na mieste terajších parciel č. XXX/X a XXX/X sa
nachádzali zastavané časti parciel č. XXX a XXX. Pretože na geometrickom pláne GEO-PRAKTY č. XXXX-X/XX z 13.12.1993 sú už zakreslené parcely č. XXX/X a XXX/X (spolu tvoria dnešné parcely č. XXX/
X a XXX/X) mal byť v čase medzi septembrom 1987 a decembrom 1993 vyhotovený geometrický plán,
ktorým sa tieto parcely vytvorili z pôvodných parciel č. XXX a XXX. Žiaden takýto geometrický plán však
znalec v katastrálnom operáte na Správe katastra Hl. m. SR Bratislava nenašiel. Súd prvej inštancie
zistil, že prílohou č. 6 znaleckého posudku č. X/XXXX je kópia geometrického plánu spoločnosti GEOPRAKTA č. XX-XX-X/XX zo dňa 13.12.1993, na ktorom sú zakreslené parcely č. XXX/X a XXX/X. Z
obhliadky vykonanej dňa 15.07.2024 súd prvej inštancie zistil, že v prípade sporného pozemku ide o
úzku, dlhú časť pozemku nachádzajúcu sa medzi plotom žalobcu a chodníkom, ktorá sa pri pohľade z
ulice C. do ulice A. J. postupne zužuje tak, že štrkovo-kamienková časť medzi plotom a chodníkom zo
zámkovej dlažby postupne prechádza do spevnenej časti medzi plotom a betónovým, resp. následne
asfaltovým chodníkom.
5. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 129 ods. 1, § 129
ods. 2, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, § 134 ods. 2, § 134 ods. 3, § 134 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku aj OZ). Dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná a preto je potrebné ju zamietnuť. Súd prvej inštancie konštatoval, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k parc. č. XXX/X ako ostatná plocha o
výmere 100 m2 a č. XXX/X ako zastavaná plocha o výmere 66 m2 zapísané na LV č. XXXX k. ú. P. na
základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 25.03.1996. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou
žalobcu, že v čase kúpy nebolo zrejmé, aké pozemky sú predmetom kúpy. Z kúpnej zmluvy jednoznačne
vyplýva, aké pozemky a v akej výmere boli predmetnom kúpy - predmetom kúpy boli dva pozemky parc.
č. XXX/X o výmere 100 m2 a č. XXX/X o výmere 66 m2 (predmetom kúpy tak boli pozemky spolu vo
výmere 166 m2), ktoré boli riadne zapísané v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie sa tak stotožnil s
argumentáciou žalovaného, že žalobca v roku 1996 kúpil dva pozemky s presne stanovenými výmerami
a hranicami určenými katastrom nehnuteľností, preto žalobcovo zdôvodňovanie dobromyseľnosti tým,
že sledoval v zemi zachované základy bývalých stavieb na pozemku v jeho vlastníctve neobstojí, pretože
v roku 1996 žiadne stavby nekupoval, ale len pozemky, ktoré vtedy už mali presné hranice a výmery.
Žalobca tiež namietal, že pri predaji pozemku neobdržal žiadne geometrické plány, keďže tie v danom
čase neexistovali a ako kupujúci v zmysle zmluvy nebol oprávnený tieto geometrické plány vyhotovovať
a v kúpnej zmluve sa uviedlo, že obe strany stav pozemkov na mieste poznajú, čo bolo aj pravdou. V
čase kúpy žalobca nemal možnosť zistiť presnú hranicu pozemkov z katastrálneho operátu a v zásade to
nemal ani dôvod robiť, kedy na obhliadke pred kúpou mu bola hranica ukázaná a to aj za pomoci stavieb
stojacich na pozemku. Ani s touto argumentáciou žalobcu sa súd prvej inštancie nestotožnil. Pred kúpou

žalobcovi nič nebránilo, aby si od predávajúceho geometrický plán vyžiadal, resp. požadoval vyhotoviť.
Skutočnosť, že v čase kúpy k predmetným pozemkom aktuálny geometrický plán už existoval, mal súd
prvej inštancie preukázané zo znaleckého posudku č. X/XXXX znalca T.. T. T. (ktorý do konania ako
dôkaz predložil samotný žalobca), ktorého prílohou č. 6 je kópia geometrického plánu spoločnosti GEOPRAKTA č. XX-XX-X/XX zo dňa 13.12.1993 (č.l. 28). Na tomto geometrickom pláne už sú zakreslené
parcely č. XXX/X a XXX/X. Zároveň v čl. I. kúpnej zmluvy bolo uvedené, že nehnuteľnosť je opísaná
v znaleckom posudku znalca T.. E.Q. C., R.. zo dňa 28.02.1996. Predmetný znalecký posudok síce
žalobca v konaní nepredložil, pred podpisom kúpnej zmluvy však na základe uvedeného ustanovenia
mal žalobca vedomosť o existencii takéhoto znaleckého posudku bližšie špecifikujúceho predmet kúpy,
mal tak možnosť si ho od predávajúceho vyžiadať a s prípadnými nezrovnalosťami ho konfrontovať. Ako
nekonzistentné súd prvej inštancie vyhodnotil aj tvrdenia žalobcu ohľadom obhliadky pri kúpe pozemkov,
ktorý v žalobe uviedol, že vtedajší predaj a kúpa parcely pre žalobcu sa javil tak nespochybniteľný, že
nebola potrebná ani ohliadka na mieste v teréne a transakcia sa uskutočnila v kancelárii predajcu. Právny
zástupca žalobcu však v záverečnej reči uviedol, že na obhliadke pred kúpou mu bola hranica ukázaná
a to aj za pomoci stavieb stojacich na pozemku. V článku V. kúpnej zmluvy žalobca ako kupujúci potvrdil,
že stav prevádzaného pozemku je mu dobre známy a kupuje ho v stave, a akom sa tento v súčasnosti
nachádza. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že predmetom kúpy boli dva pozemky v celkovej
výmere 166 m2. Súd prvej inštancie a zdôraznil, že výmera 40 m2 predstavovala približne štvrtinu výmery
jednoznačne uvedenej v kúpnej zmluve ako predmet kúpy. Z uvedeného dôvodu bol toho názoru, že
ak bola vzatá do úvahy prípadná odchýlka, resp. nepresnosť vtedajšieho zápisu v katastri so stavom
výmer parciel v teréne, ak by žalobca pri kúpe postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno
so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať, musel mu byť zrejmý nepomer
medzi výmerou uvedenou v kúpnej zmluve ako predmet kúpy a skutočnou výmerou parcely v teréne, o
ktorej sa domnieval, že kúpnou zmluvou nadobudne. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou
žalobcu, že v čase kúpy žalobca nemal možnosť zistiť presnú hranicu pozemkov z katastrálneho operátu
a v zásade to nemal ani dôvod robiť, keďže kúpa sa pre žalobcu javila nespochybniteľná. Keďže z
kúpnej zmluvy jednoznačne vyplývalo, že predmetom kúpy sú pozemky v celkovej výmere 166 m2,
pričom však žalobca sa pri kúpe domnieval, že táto výmera by mala byť o približne štvrtinu väčšia,
dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca pri kúpe nepostupoval s obvyklou mierou opatrnosti, a
preto ho nebolo možné považovať za dobromyseľného. V danom prípade tak išlo na strane žalobcu
o skutkový omyl spočívajúci v presvedčení, že predmetom kúpy je väčšia výmera pozemku, ako tomu
bolo v skutočnosti, avšak tento omyl vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti konkrétneho prípadu nebolo
možné podľa názoru súdu prvej inštancie považovať za ospravedlniteľný, keďže ospravedlniteľný je
taký omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú
možno od každého požadovať. V danom prípade podľa súdu prvej inštancie skutkový omyl na strane
žalobcu nebol ospravedlniteľný, nebolo možné žalobcu považovať za dobromyseľného. Ďalej podľa
názoru súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal ani to, kedy presne mal zistiť nesúlad medzi zápisom v
katastri a skutočným stavom. Žalobca tvrdil, že pri zámere realizovať dielo, kde mali byť osadené 4 stĺpy
budúcej stavby, ich dal v r. 2012 zamerať. Geodet v r. 2012 zrazu zistil nesúlad plochy parcely v teréne
s mapovým podkladom. Žiadny dôkaz o tom, že by si žalobca v roku 2012 dal od geodeta zamerať
predmetné parcely však žalobca nepredložil. Predložil až znalecký posudok č. X/XXXX znalca T.. T. T.,
ktorý si dal vypracovať v roku 2013. Kedy presne žalobca zistil tento nesúlad medzi zápisom v katastri a
skutočným stavom, t.j. či skutočne až v roku 2012 alebo prípadne skôr, však z vykonaného dokazovania
nevyplynulo. Od okamihu, kedy sa žalobca dozvedel o tomto nesúlade, však už žalobcu nemožno
ďalej považovať za dobromyseľného i v prípade, že by bol dobromyseľný pri nadobúdaní nehnuteľností.
Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcu vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody nebolo možné už
od začiatku (od nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemkom na základe kúpnej zmluvy) považovať
za dobromyseľného. Napokon súd prvej inštancie poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že
pozemok, ktorého určenia vlastníctva vydržaním sa žalobca v danom konaní domáhal, je súčasťou
verejného priestranstva, a preto tento pozemok môže využívať a aj využíva okrem žalobcu aj široká
verejnosť. Preto bolo otázne, či v danom prípade žalobcu v prípade predmetného pozemku bolo možné
vôbec považovať za držiteľa. Podľa názoru súdu prvej inštancie v prípade sporného pozemku, ktorý je vo
vlastníctve žalovaného (obce) a je súčasťou verejného priestranstva, a ktorý je tak kedykoľvek prístupný
širokej verejnosti, ktorá ho môže užívať a aj ho užíva rovnako ako žalobca, žalobcu nemožno považovať
za držiteľa v zmysle § 129 Občianskeho zákonníka, ktorý by mal nad týmto pozemkom faktické panstvo,
mal ho vo svojej moci a užíval ho v zmysle definície držby, keďže tento pozemok bez ohľadu na vôľu
žalobcu môže užívať a aj bežne užíva neobmedzené množstvo ďalších osôb. S ohľadom na všetky
vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, keď žalobca

nepreukázal splnenie zákonných podmienok potrebných k nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornému
pozemku vydržaním, najmä nepreukázal, že v jeho prípade išlo o oprávneného držiteľa, t.j. držiteľa,
ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, a preto bolo
žalobu potrebné zamietnuť. Súd prvej inštancie v záujme rozumného usporiadania procesných vzťahov
(čl. 4 ods. 2 CSP) rozhodol tak, že sa žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva, pretože
žalovanému žiadne trovy nevznikli.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca
odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej aj CSP). Namietal, že súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného bez
toho aby ich konfrontoval s argumentmi žalobcu a rovnako sa nevyporiadal s historickými súvislosťami
nadobudnutia spornej nehnuteľnosti žalobcom. Tvrdil, že preukázal svoju dobromyseľnosť a tá nebola
zo strany žalovaného vyvrátená. Uviedol, že v čase kúpy bol v dobrej viere, že kupuje pozemky aj
so spornou časťou. Presah zistil až geodet v r. 2012, keď žalobca cítil, že niečo nie je v rozmeroch
v poriadku a dal si preto pozemky geodeticky zamerať. Z kúpnej zmluvy vyplýva, aké pozemky a v
akej výmere boli predmetnom kúpy, je však podľa žalobcu potrebné si uvedomiť, že žalobcovi bolo aj
na mieste samom ukázané, ktoré pozemky nadobúda a pokiaľ vedie ich hranica, a tak dobromyseľne
tieto užíval. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, s ktorou sa súd prvej inštancie stotožnil, že žalobca
v roku 1996 kúpil dva pozemky s presne stanovenými výmerami a hranicami určenými katastrom
nehnuteľností žalobca zdôraznil, že kupoval zastavené pozemky a nádvoria na ktorých sa nachádzali
murované ploty, ktoré boli viditeľné aj na fotografiách založených v spise. Súd prvej inštancie nesprávne
interpretoval vyjadrenia žalobcu a závery znalca, kedy gramaticky používal výraz, že „aj znalec vo
svojom znaleckom posudku ......“, čo vytváralo dojem vedomosti žalobcu o nesprávnej výmere užívaných
pozemkov, čo nie je pravdou, keďže žalobca sa až na základe posudku dozvedel o nesprávnosti
výmery pozemkov. Žalobca za držanú vec riadne zaplatil dohodnutú kúpnu cenu. Výmera parciel,
resp. predmet kúpy určovali zmluvné strany a rozsah celej kupovanej parcely bol na základe GP č.
XXX-XXX-XXX-XXX-XX zo dňa 06.09.1983. Predávajúci štátny podnik bol rovnako presvedčený, že
žalobcovi predáva pozemky, tak ako ich užíva. Bolo preto nespravodlivé požadovať od žalobcu, že si
mal v čase kúpy overiť výmeru pozemkov, resp. ich hranice popr. počas držby ich skontrolovať, čo
považoval za nelogické. Dodal, že neexistuje a v čase kúpy neexistovala žiadna zákonná povinnosť
geometricky si nechať zamerať novonadobudnuté nehnuteľnosti. Z napadaného rozsudku bolo možné
prijať záver, že súd prvej inštancie považoval kúpnu zmluvu žalobcu s predávajúcim Potraviny š.p.
za vadný právny úkon, ktorý si mal žalobca overiť zameraním. Inými slovami, žalobca bol uvedený
do omylu, ktorý mal napraviť vyhotovením geometrického plánu. Omyl žalobcu, do ktorého ho uviedol
predávajúci, ale podľa názoru žalobcu len deklaruje dobromyseľnosť držby pozemku žalobcom. Tiež
namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal stavom a zobrazením na geometrickom pláne č. XXXXXX-XXX-XXX-XX zo dňa 06.09.1983, kde sa hranice neskoršie očíslovaných parciel XXX a XXX
dotýkajú chodníka. Predávajúci bol absolútne stotožnený s tým, že to čo predáva na papieri je identické
s tým, o čom je od r. 1983 informovaný, pretože chodník sa staval na pozemkoch predávajúceho.
Rozporovanie obozretnosti žalobcu pri uzavretí kúpnej zmluvy podľa názoru žalobcu nemá oporu
v skutkovom a právnom priebehu dejov. Tiež podotkol, že znalec vo svojom znaleckom posudku
uviedol, že preskúmaná história geometrických plánov na Katastri nehnuteľností Bratislava, vykazuje
viaceré rozličnosti, pri ktorých hranica pozemkov (dnešný stav) nebola v 50. rokoch verifikovaná. Na
aktuálnej katastrálne mape nie je chodník vyznačený. Znamená to, že na katastri je chyba, na ktorú
šetrením v archívoch prišiel znalec, a ktorá nie je dodnes odstránená. Poznamenal, že znalec vo
svojom znaleckom posudku poukazoval na to, že omyl alebo chyba v označení parciel XXX/X a XXX
sa nedá vyšetriť, čiže toto označenie parciel sa neopiera o žiadne rozhodnutie pozemkového úradu k
tomu kompetentnému. Preto súd prvej inštancie túto kompetenciu na seba nemôže prevziať. Žalobca
upozornil, že verejná prístupnosť pozemku nemôže diskvalifikovať vydržanie. Súd prvej inštancie pri
tom nepovedal odkedy sa žalovaný pozemok stal verejným priestorom, keď tak v katastri nehnuteľností
nie je pozemok žalovaného takto označený a pozemok, vydržania ktorého sa žalobca domáha je mimo
chodníka. Za zásadnú chybu rozsudku považoval to, že sporný pozemok posudzoval v prítomnom čase
a neakceptoval stav k čase vydržania. Podotkol, že súd prvej inštancie vyčítal žalobcovi, že po kúpe
pozemku v preluke, ohraničenej 4 stavbami, si nedal vyhotoviť geometrický plán, aby sa ubezpečil o jeho
presných rozmeroch. Zdôraznil, že rovnako tak by mal byť konfrontovaný aj žalovaný, že v čase, keď
administratívne prešli pozemky štátu do jeho obecného vlastníctva, si svoje pozemky v okolí pozemkov
a stavieb žalobcu, pri projektovaní a realizácii verejného chodníka nenechal vyznačiť aj geometrickým
plánom. Za dôležité v tejto súvislosti žalobca uviedol, že ani tento verejný chodník nemá žalovaný

zapísaný ako svoje vlastníctvo. Žalobca považoval za nelogické, aby si mal dať geometricky zamerať
svoje pozemky vedľa existujúceho už chodníka, a to zvlášť preto, že žalobcove pozemky s minimálnym
presahom boli ohraničené 4 stavbami, čo je tzv. preluka. Podotkol, že súd prvej inštancie sa vôbec
nevysporiadal s predávajúcim, ktorý ukázal žalobcovi hranice pozemkov, ktoré kupuje. Predávajúci
mal v čase predaja k dispozícii geometrický plán č. XXX-XXX-XXX-XX, ktorý súd prvej inštancie v
tejto súvislosti neuviedol a tento plán bol dôkazom presvedčenia samotného predávajúceho, že to čo
predáva (t.j. 2 parcely) sa stýkalo s hranicou chodníka, vybudovanom na pozemkoch predajcu v celej
dĺžke. Z komentovanej úvahy súdu prvej inštancie podľa názoru žalobcu vyplývalo, že predávajúci sa
sám oklamal keď získal menej ako mal. Preto bol žalobca toho názoru, že takáto úvaha súdu prvej
inštancie bola nesprávna. Podľa názoru žalobcu išlo bezpodmienečne o objektívnu skutočnosť čo by sa
malo zobrať pri rozhodovaní do úvahy. Stranám kúpnej zmluvy situácia v teréne ohraničená 4 (štyrmi)
stavbami bola známa, ani jeden z nich nemohol mať žiadnu pochybnosť o tom, že hranica pozemkov
sa dotýka chodníka. Akú inú mieru opatrnosti mali mať účastníci kúpnej zmluvy v r. 1996, keď na chybu
v meraní obsahu m2 parciel prišiel po kvalifikovanom šetrení až znalec v r. 2013, vo svojom znaleckom
posudku. Žalobca ďalej tvrdil, že súd prvej inštancie vôbec neprihliadal na nič z minulej praxe v rokoch
1986-1996, ale na vydržanie nahliadal súčasnou optikou. Nezaoberal prípustnou odchýlkou meraní,
ktorá bola v minulosti bežná, v roku 1996 bola akceptovateľná odchýlka vyššia ako je vydržiavaná časť
pozemkov. Žalobca uviedol, že Potraviny, š. p. predával svoje, v správe držiace štátne vlastníctvo, tiež
jasne deklarované v kúpnej zmluve, a vôbec v nej neuviedol, že by bolo potrebné nejaký geometrický
plán vyhotovovať, keďže zmluvné strany podmienky predaja v teréne riadne poznali. Pri kúpe pozemkov
bol o hraniciach ubezpečený predávajúcim, existoval tu geometrický plán č. XXX-XXX-XXX-XX, a ak by
si aj žalobca dal zamerať pozemky (na čo nemal povinnosť ani dôvod) prípustná odchýlka meraní by
viedla k presvedčeniu hraníc, tak ako mu ich deklaroval predávajúci. Žalobca bol od samého počiatku
dobromyseľný, pretože o dobromyseľnosti predaja bol presvedčený aj predávajúci; to znamená obidve
strany zmluvného vzťahu. Z tohto dobromyseľného zmluvného vzťahu nemožno vyňať iba žalobcu a
tvrdiť, že na všetky vtedajšie okolnosti a objektívne skutočnosti nebol dobromyseľný. Podotkol, že aj v
žalobe žalobca uviedol, že keby bol býval predávajúci vedel, že pokračuje v kúpnej zmluve chybne, bol
by býval schopný túto chybu hravo napraviť. Nestalo sa, lebo bol objektívne na základe GP č. XXXXXX-XXX-XX presvedčený že predáva správny rozsah parciel. Vo vzťahu k dobromyseľnosti uviedol,
že dobromyseľnosť je nemerateľná a nevážiteľná kategória, záleží na kladnej emócii a prístupe človeka
ako konať. Žalobcovi preto nebolo zrejmé, prečo súd prvej inštancie do rozhodnutia vložil subjektívny
pocit pri posudzovaní dobromyseľnosti u žalobcu v kontexte predložených dôkazných prostriedkov.
Pritom dôkaz bol základným predpokladom akéhokoľvek úspechu alebo neúspechu vo veci. Žalobca
sa nestotožnil ani s argumentáciou o verejnom priestranstve. Z LV č. XXXX/XXXX jasne vyplývalo, že
parc. č. XXX/XX o rozsahu 498 m2 je definovaná ako zastavaná plocha a nádvorie, spôsob využitia
č. XX, čo znamená že ide o pozemok, a na ktorom je postavená inžinierska stavba a jej súčasti. V
zmysle zákona o obecnom zriadení nejde o verejné priestranstvo. Z rozsudku nie je zrejmé, že nejde o
pozemok zastavaný chodníkom, ktorý využívajú občania, ale pás pozemku medzi pozemkom žalobcu
a chodníkom, táto časť sa nevyužíva verejnosťou, keďže k tomu slúži chodník. Inými slovami v prípade
úspechu žalobcu v spore nie je ohrozený žiadny verejný záujem. Rovnako namietal, že súd prvej
inštancie sa nevysporiadal s fotodokumentáciou pozemku v čase jeho kúpy, ktorý žalobca konajúcemu
súdu predložil a rovnako ani s predloženým znaleckým posudkom, ktorý bol pre konanie rozhodujúci.
Neurobil tak, napriek tomu, že doložený znalecký posudok dokumentuje geodetickú chybu. Ďalej uviedol,
že ustanovenie § 130 Občianskeho zákonníka nič nehovorí o tom, žeby držba mala byť dobromyseľná/
legálna iba vtedy, ak držiteľ má o tom zmluvu so štátnym notárstvom. Žalobca predsa takúto zmluvu
nikdy nemohol mať, pretože o žalovaných 40 m2 sa dozvedel až po znaleckom posudku v r. 2013.
V r. 2012 bol zameraný iba presah do majetku žalovaného v rozsahu 1,8 m2. Istotu porušenia práva
žalovaného žalobca nadobudol až v r.2013, nie skôr. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol,
že „právny zástupca...v záverečnej reči uviedol, že na ohliadke pred kúpou . žalobcovi bola hranica
ukázaná.“ Podľa žalobcu súd ignoroval koniec vety „a to aj za pomoci stavieb“ a jeho ďalšie tvrdenia
na podporu žalobného návrhu, čím sa vlastne nevysporiadal so všetkými tvrdenými skutočnosťami.
Vo vzťahu k verejnému priestranstvu uviedol, že za verejné priestranstvo nemožno považovať každý
neoplotený pozemok. Skutočnosť, že spornú časť nehnuteľnosti, ktorej vydržania sa žalobca domáha,
a ktorá nebola oddelená od verejného priestranstva (chodník) plotom neznamená, že aj tieto pozemky
sú verejným priestranstvom. Uvedené tvrdenie by popieralo samotnú podstatu vlastníckeho práva,
kedy žiaden právny predpis neukladá vlastníkovi povinnosť viditeľne ohraničiť svoje vlastníctvo. Za
nesprávne tiež považoval, že súd prvej inštancie pracoval aj s geodetickým plánom GEOPRAKTA,
nakoľko tento plán neobsahuje v r. 1963 už existujúci a verejnosťou používaný chodník. Dané označil

za vážnu vada uvedeného geometrického plánu, o ktorej cenový znalec T.. E.. C. nemohol mať žiadnu
vedomosť. Žalobca tiež tvrdil, že konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a to nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia spôsobené nesprávnym
výkladom dôkazných prostriedkov a nevykonaním navrhnutých dôkazov v konaní. Predniesol názor,
že súd prvej inštancie v rozpore so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval za preukázané,
ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a prečo nevykonal navrhnuté dôkazné
prostriedky. Z odôvodnenia rozsudku nebolo podľa žalobcu zrejmé, akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil. Žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zmenil v zmysle jeho návrhu
alebo zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Zdôraznil, že žalobcove zdôvodňovanie dobromyseľnosti
tým, že sledoval v zemi zachované základy bývalých stavieb na pozemku v jeho vlastníctve nemohlo
obstáť, nakoľko v roku 1996 žiadne stavby nekupoval, ale len pozemky, ktoré vtedy už mali presné
hranice a výmery. Dodal, že rozsah celej výmery kupovaných pozemkov tak nemohol byť určený na
základe GP č. XXX-XXX-XXX-XXX-XX zo dňa 06.09.1983, ako to tvrdil žalobca, pretože súčasťou tohto
geometrického plánu ešte neboli parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X, tie sú až súčasťou geometrického
plánu č. XX-XX-X/XX zo dňa 13.12.1993. Keďže predmetom prevodu kúpnej zmluvy zo 25.03.1996 boli
dva pozemky registra C KN, ktoré boli zapísané na liste vlastníctva č. XXXX a tieto sa prevádzali v
celosti, k prevodu nebol potrebný žiadny geometrický plán. Tiež rozporoval tvrdenie žalobcu, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to nedostatočné a chybné
odôvodnenie rozhodnutia spôsobené nesprávnym výkladom dôkazných prostriedkov a nevykonaním
navrhnutých dôkazov v konaní. Podotkol, že v odvolaní žalobca neoznačil žiaden navrhnutý dôkaz,
ktorý bol potrebný pre zistenie rozhodujúcich skutočností, ktorý by súd prvej inštancie nevykonal a
v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s ním riadne nevysporiadal. Záverom upozornil na to, že prvá
alternatíva petitu, ktorého sa domáhal žalobca svojím odvolaním nie je totožná s pôvodným petitom
žaloby.
8. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na všetkých, ním prezentovaných skutkových
tvrdeniach a právnych záveroch. Nestotožnil s argumentáciou o zmätočnosti petitu, ktorú považoval za
účelovú. Uviedol, že išlo o alternatívny petit, kedy sa žalobca domáha aj zrušenia rozsudku súdu prvej
inštancie a jeho vrátenia na ďalšie konanie.
9. Žalovaný v duplike argumentoval, že žalobca v provoinštančnom konaní neuniesol dôkazné bremeno
a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam.
10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle ustanovení § 379, § 380 ods. 1 CSP a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
11. Súd prvej inštancie v danej veci dospel totiž k správnemu právnemu záveru, že na základe
výsledkami dokazovania preukázaného skutkového stavu veci nie je žaloba dôvodná, keďže pre
žalobcom tvrdené vydržanie vlastníckeho práva neboli splnené zákonné podmienky. Odvolací súd pri
svojich záveroch o skutkovom stave veci vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej
inštancie, tak ako ich súd prvej inštancie správne zistil a popísal v odôvodnení svojho rozsudku a pre
stručnosť na jeho rozsudok v týchto častiach odkazuje a so zreteľom na odvolacie námietky žalobcu
k veci dodáva:
12. Podľa § 129 Občianskeho zákonníka je držiteľom ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto
vykonáva právo pre seba. Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.
13. Podľa § 130 odsek 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.
14. Podľa § 134 odsek 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

15. Vydržanie vlastníckeho práva je originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý sa
neodvodzuje od práva predchádzajúceho vlastníka. K nadobudnutiu vlastníctva vydržaním dochádza zo
zákona, okamihom splnenia podmienok vydržania, nie je potrebný žiadny ďalší právny úkon (konanie).
Súd prvej inštancie správne vysvetlil, že účelom inštitútu vydržania bolo a je uviesť do súladu dlhodobý
faktický stav so stavom právnym, keď dochádza k premene inštitútu oprávnenej držby na právny inštitút
vlastníctva. Samotná držba je už od čias rímskeho práva v prvom rade daná fyzickým ovládaním
veci (tzv. corpus possessionis) a v druhom rade vôľou byť vlastníkom veci, držať ju ako vlastník (tzv.
animus possidendi). Podmienkami riadneho vydržania, pri ktorých splnení držiteľ nadobudne vlastnícke
právo k nehnuteľnej veci, sú nepretržitá držba po dobu 10 rokov, (vrátane započítania doby obdobnej
držby prípadných predchodcov, ktorí sami vlastnícke právo nevydržali) a skutočnosť, že tento držiteľ
(aj jeho predchodca) je oprávneným držiteľom. Držba je oprávnená vtedy, keď sa držiteľ ujíma držby
so zreteľom na všetky okolnosti (objektívne) v dobrej viere, že mu vec patrí. Subjektívne presvedčenie
(predstava) držiteľa nie je podstatné. Ak nie je splnená jedna z týchto podmienok, nemožno vlastnícke
právo nadobudnúť z titulu riadneho vydržania.
16. Odvolacia námietka žalobcu spochybňuje záver súdu prvej inštancie o dobrej viere poukázaním na
to, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 25.03.1996 žalobca nadobudol do vlastníctva pozemok, ktorý mu
predajca (bývalý subjekt Potraviny š. p.) mal predať v presvedčení o jeho výmere 215 m2, stotožnenej
s výkazom výmer v geometrickom pláne č. XXX-XXX-XXX-XXX-XX zo dňa 06.09.1983 vyhotoveného
Geodéziou, n. p. Bratislava (č. l. spisu - 26), a ktorá skutočnosť mala žalobcovi založiť jeho oprávnenú
držbu po dobu viac ako 10 rokov a vydržanie sporného pozemku vo výmere 40 m2, nad rozsah kúpenej
výmery 166 m2.
17. Posúdenie otázky vydržania vlastníckeho práva k pozemku je závislé na zistení, či ten kto sa
ho dovoláva, bol oprávneným držiteľom (počas zákonom stanovenej doby). Sporný pozemok v čase
predaja bol situovaný pri hranici s verejným chodníkom. Sporný pozemok podľa tvrdení v žalobe tvorí
úzky pruh medzi múrom žalobcu a verejným chodníkom, zdokumentovaný žalobcom na fotografiách
(č. l. spisu 10, 12). V čase predaja pozemku podľa označenej kúpnej zmluvy, sa na predávanom
pozemku obdĺžnikového tvaru nachádzalo na užších stranách torzo tehlového múra, na dlhšej strane
sa nachádzal múr pozemku žalobcu a na jeho protiľahlej strane verejný chodník. Medzi predávaným
pozemkom a verejným chodníkom nebola zrejmá žiadna hranica, nebolo tu žiadne pozdĺžne oplotenie.
Sporný pozemok, žalobcom aj fotograficky zdokumentovaný (fotografia č. l. spisu 10) má nepravidelný,
skôr trojuholníkovitý tvar, respektíve postupne sa zo širšej časti zužuje.
18. Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa posudzuje z hľadiska objektívneho, t.j. podľa toho, či držiteľ
pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom,
že mu právo zodpovedajúce vlastníckemu právu vzniklo a že mu patrí. Oprávnená držba sa nemôže
zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mal a mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť; omyl musí
byť ospravedlniteľný. Ide však o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska.
19. V súdnej praxi nie je pochyb o tom, že nehnuteľnú vec je možné držať oprávnene aj na základe
domnelého titulu (putatívneho dôvodu) na nadobudnutie vlastníctva (tzv. titulus putativus), ak sa dobrá
viera vzťahuje aj na tento titul ako spôsobilý dôvod nadobudnutia. Je možné vydržať vlastnícke právo aj
k časti susedného pozemku v situácii, keď sa nadobúdateľ pozemku mýli o priebehu vlastníckej hranice,
v dôsledku čoho sa chopí aj držby (časti) susedného pozemku, o ktorom sa domnieva, že je súčasťou
pozemku, ktorý nadobudol. Rozhodnými pre posúdenie dobrej viery držiteľa sú v tomto prípade okolnosti,
ktoré sprevádzali nadobudnutie vlastníckeho práva a s tým súvisiaca držba časti susedného pozemku,
kedy je potrebné posúdiť, či nadobúdateľ vedel alebo vzhľadom na okolnosti vedieť mal, kadiaľ vedie
vlastnícka hranica v teréne.
20. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo skutkového zistenia, že kúpna zmluva na základe ktorej
bol vykonaný vklad vlastníckeho práva žalobcu do katastra nehnuteľností bola odvodená z okolností
existujúcich v čase uzatvorenia tohto zmluvného vzťahu. V roku 1996, kedy došlo k prevodu vlastníctva,
teda 13 rokov po vyhotovení geometrického plánu z roku 1983, boli zjavne v porovnaní so stavom v
roku 1993 hranice pozemkov znovu premerané, polohovo vymedzené, čo dokumentuje geometrický
plán č. XX-XX-X/XX zo dňa 13.12.1993 (č. l. spisu 28). Argumentácia žalobcu, žeby bol predávajúcim
utvrdený o priebehu vlastníckej hranice a výmere predávaného pozemku v roku 1996 (o 13 rokov neskôr)
v spojení s geometrickým plánom z roku 1983, respektíve žeby mu predávajúci prezentoval ako predmet

prevodu vlastníctva plochu predávaného pozemku vrátane sporného pozemku podľa žalobného petitu,
nemá oporu vo výsledkoch dokazovania. Odvolací súd poukazuje na to, že pre naplnenie podmienok
oprávnenej držby nie je síce nevyhnutné, aby sa osoba, ktorá sa ujala držby pozemku, zoznámila
s obsahom katastrálnej mapy, premeriavala jeho výmeru alebo požadovala vytýčenie jeho hranice.
Avšak to neznamená, že by bez významu bola okolnosť, že držiteľ má priamu možnosť sa s týmito
údajmi a podkladmi zoznámiť. Z kúpnej zmluvy zo dňa 25.03.1996 jasne vyplýva, že táto zmluva pri
identifikácii pozemku, ktorý predávajúci predával žalobcovi odkazuje na znalecký posudok znalca T..
E. C. zo dňa 28.02.1996. Ak niekto kupuje pozemok, patrí k bežnej opatrnosti, že sa zoznámi s jeho
výmerou, polohovým vymedzením, čo platí o to viac, keď predávaný pozemok na spornej strane (hranici
s verejným chodníkom) nebol po jej dĺžke fyzicky oddelený od verejného chodníka, pričom žalobca
tento pozemok kupoval od tretej osoby (nie od osoby blízkej, kedy by s rozsahom výmery, hranicou bol
oboznámený prostredníctvom styku s touto osobou) a preto súd prvej inštancie správne konštatoval,
že takýto stav nenasvedčuje objektívne ospravedlniteľnému omylu k tvrdenej držbe sporného pozemku
podľa žalobného petitu, pretože žalobca mal vytvorené podmienky, aby vedel kadiaľ vedie pozemková
hranica. Definovanie predmetu zmluvy a to aj prostredníctvom znaleckého posudku T.. E. C. svedčí
v neprospech tvrdení žalobcu o tom, že zo strany predávajúceho, Potraviny š. p., malo ísť o uistenie
vymedzenia predávaného pozemku podľa geometrického plánu z roku 1983. Je vzhľadom na osobu
predávajúceho zrejmé, že obsah kúpnej zmluvy tvoril predávajúci Potraviny š. p. a rovnako aj to, že on
bol zadávateľom vypracovania znaleckého posudku T.. E. C.. To znamená, že ako predávajúci musel
byť k času uzavretia kúpnej zmluvy uzrozumený s identifikáciou predávaného pozemku, preto nie je
pochopiteľné, prečo by sa odvolával na pozemkový stav založený geometrickým plánom z roku 1983, t.j.
13 rokov pred uzavretím kúpnej zmluvy, ak kúpna zmluva a znalecký posudok vychádzali z katastrálneho
stavu z roku 1996. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol
pri normálnej opatrnosti vyhnúť, čo je aj prípad žalobcu. Preto záver súdu prvej inštancie o nedostatku
dobrej viery, ktorá je daná „so zreteľom na všetky okolnosti“ (§ 130 ods. 1 Obč. zák.) nie je možné v
podmienkach danej veci vyhodnotiť ako nesprávny. Ináč povedané súd prvej inštancie v súvislosti s
nadobudnutím vlastníctva žalobcu podľa kúpnej zmluvy zo dňa 25.03.1996 správne ustálil, že žalobca si
spoľahlivým a riadnym spôsobom nezistil hranice pozemku a bez objektívneho dôvodu vychádzal z toho,
že pozemok pod celou prelukou, čiastočne v šírke pozemku zastavaný aj torzami tehlových múrov, až
priamo po samotnú hranicu chodníka, bol predmetom zmluvy. Okrem toho súd prvej inštancie správne
konštatoval aj to, že ten, kto uzavrie kúpnu zmluvu na 166 m2, nemôže byť v dobrej viere, že nadobudol
pozemok s výmerou 215 m2. Pri takejto tvrdenej výmere, si takýto tvrdený rozdiel cca o 25 % viac,
žalobca pri znalosti výmery nadobudnutých pozemkov 166 m2 mal/musel všimnúť.
21. Žalobca nesúhlasí s právnym posúdením súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o vyhodnotenie znaleckého
posudku č. X/XXXX, ktorý vyhotovil T.. T. T.. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že tento
znalecký posudok pre účely daného konania je potrebné hodnotiť len ako listinný dôkaz. Právna úprava
do 01.07.2016 vychádzala z toho, že posudok znalca, ktorý bol vyhotovený na žiadosť strany sporu mimo
súdneho konania bol považovaný za dôkaz listinou podľa § 129 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj OSP) a nie za znalecký posudok v zmysle ustanovenia § 127 OSP. Keďže
posudok T.. T. T. neobsahuje doložku znalca o tom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého
znaleckého posudku nemohol ani v zmysle ustanovenia § 209 odsek 2 CSP nadobudnúť charakter
súkromného znaleckého posudku. Táto skutočnosť však sama osebe neznamená, že by posudok ako
listinný dôkaz mal nižšiu dôkaznú hodnotu. Rozdiel medzi dôkazom listinou a znaleckým posudkom
spočíva najmä v spôsobe hodnotenia dôkazu súdom, znalecký posudok podlieha obmedzenej voľnej
úvahe, zatiaľ čo listinný dôkaz podlieha voľnému hodnoteniu bez zákonných limitov. Súd prvej inštancie
preto mohol vychádzať z relevantných čiastkových informácií obsiahnutých v uvedenom posudku, najmä
zo zistenia, že už v roku 1993 boli v súlade s geometrickým plánom č. XX-XX-X/XX zo dňa 13.12.1993
(č.l. spisu 28) zamerané parcely č. XXX/X a XXX/X.
22. Rovnako správny je aj názor súdu prvej inštancie o nedostatku preukázania faktického ovládania,
žalobným petitom vymedzeného sporného pozemku, čo je jedným z predpokladov vzniku držby.
Odvolací súd v tejto súvislosti záver súdu prvej inštancie dopĺňa tým, že držba sa zakladá iba činmi, ktoré
zakladajú moc držiteľa nad vecou. Držba teda nevzniká zmluvou, alebo inou právnou skutočnosťou.
Platným právnym titulom sa nadobúda iba právo k držbe veci, nie držba samotná. Súd prvej inštancie
správne poukázal na to, že pokiaľ ide o sporný pozemok, nebolo preukázané žeby žalobca predmetný
pozemok súčasne držal a užíval, respektíve žeby sa choval ako vlastník, a to pri zistení, že žalobcom
označený sporný pozemok vzhľadom na jeho úzku šírku (fotografie č.l. spisu 10, 120, 122 a nasl.)

bol verejne prístupný v rámci verejného chodníka. V danej veci nebolo možné prehliadnuť to, že
sporný pozemok bol situovaný do verejného priestoru a nebol priplotený do pozemku prevedeného
do vlastníctva žalobcu a užívaný s ním ako jeden funkčný celok, čo by bol prejav vlastníckej vôle
držiteľa pozemku. Priestor medzi aktuálnym oplotením žalobcu a verejným chodníkom (žalobca o
tomto priestore tvrdí, že ho vydržal do vlastníctva, fotografia č. l. spisu 10) je dlhodobo, respektíve bol
od počiatku prístupný neobmedzenému okruhu osôb, podľa žalobcu užívaný žalobcom ako vstupná/
nášľapná plocha (žaloba) na kúpený pozemok, ktorý bol rovnou plochou, a ktorý žalobca využíval
na parkovanie súkromného vozidla, a preto je nepresvedčivé tvrdenie žalobcu, že bol jeho jediným
výlučným užívateľom, čo je podmienka vzniku držby. Držbu pozemku vo vzťahu k vydržaniu môže
vykonávať len jedna osoba a nie viacej osôb (pokiaľ nejde o spoluvlastníctvo), preto v okolnostiach tejto
veci súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca nepreukázal, žeby sporný pozemok, predmet
sporu výlučne len on užíval, respektíve spôsobom vylučujúcim jeho verejné využívanie, tak aby nemohol
byť nikým iným využitý.
23. Odvolací súd považuje za neopodstatnenú námietku žalobcu, že postupom súdu prvej inštancie
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá všetkým
požiadavkám kladeným na súdne rozhodnutie Civilným sporovým poriadkom v ustanovení § 220
odsek 2 CSP. Súd prvej inštancie jasne, zrozumiteľne a precízne vysvetlil dôvody, pre ktoré nebolo
možné žalobe vyhovieť. Samotná preskúmateľnosť nakoniec vyplýva aj z obsahu odvolania žalobcu,
kde žalobca reaguje na odôvodnenie rozsudku, s ktorým sa nestotožňuje. Okolnosť, že žalobca
dôvody, pre ktoré bola žaloba zamietnutá odmieta akceptovať, nezakladá jeho nepreskúmateľnosť. V
tejto súvislosti je potrebné pripomenúť závery ustálenej judikatúry, podľa ktorých ústavné právo na
spravodlivý proces síce zahŕňa povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť a
rozumne sa vysporiadať s tvrdeniami účastníkov konania, avšak táto povinnosť neznamená, že súd
musí reagovať podrobne na každý jeden prednesený argument. Rozsah povinnosti súdu odpovedať
na námietky strany sporu je determinovaný podmienkami právneho základu sporu. Súd prvej inštancie
v danej veci pre úspešnosť žaloby starostlivo zhodnotil podstatné okolnosti vydržania, respektíve za
ktorých malo dôjsť k uchopeniu držby a hodnotil dobrú vôľu žalobca z objektívneho kritéria.
24. Žalobca do odvolacieho konania doručil ďalšiu fotodokumentáciu (č.l. spisu 229), ktorá ako dôkaz
je však podľa ustanovenia § 366 CSP neprípustnou novotou, pretože neexistovala prekážka, aby tak
žalobca pri bránení svojho práva nemohol urobiť už v konaní pred súdom prvej inštancie.
25. Odvolací súd preto v zhode so súdom prvej inštancie uzatvára, že v podmienkach preskúmavanej
veci nedošlo k splneniu podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva pozemku označeného v žalobnom
petite podľa ustanovenia § 129 a § 130 odsek 1 Občianskeho zákonníka a preto rozsudok súdu prvej
inštancie ako vo výroku vecne správny postupom podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdil.
26. Predmet sporu v tejto veci vymedzil žalobca skutkovými tvrdeniami o vydržaní v žalobnom
petite definovanom pozemku, ktorým je súd viazaný. Žalovaný v rámci procesnej obrany od počiatku
namietal zmätočnosť žalobného petitu, ktorý žalobca oprel o geometrický plán č. XX/XXXX vyhotovený
spoločnosťou Geodetika s.r.o. Žalobca žiadal určiť vlastníctvo k výmere 40m2 z pozemku parcely č.
XXX/XX, aktuálne evidovanej v katastri nehnuteľnosti na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie
P., obec K.. Odvolací súd v tejto súvislosti ešte marginálne poukazuje, i keď vzhľadom na závery
vyššie uvedené, na ktorých bola založená vecná nedôvodnosť žaloby, a ktoré už samotné odôvodňujú
neúspešnosť žaloby, aj na okolnosť v spore nezodpovedanej otázky spojenej s tvrdením žalobcu o
vydržaní výmery 40m2 pozemku. Zo skutkového deja vyplynulo, že žalobca kúpnou zmluvou zo dňa
25.03.1996 kúpil pozemok o výmere 166 m2. Žalobca pri svojom výsluchu dňa 15.07.2024 (zvuková
nahrávka) predniesol, že šírka pozemku, ktorá je predmetom žaloby (ktorá sa nachádza pred múrom
jeho pozemku, medzi vonkajším múrom a chodníkom, fotografia č. l. 10 a fotodokumentácia zhotovená
súdom prvej inštancie pri ohliadke č. l. spisu 120, 122 a nasl.) je cca na niektorom mieste aj 0,5m.
Podľa stavebného plánu chodníka (č. l. spisu 13) by dĺžka chodníka prebiehajúceho popri jeho pozemku
mala byť 27 m, pričom pozemok, ktorého vlastníctva sa titulom vydržania žalobca domáha sa (plochou)
zužuje, približne do tvaru trojuholníka. Už len na základe týchto zistení možno podporne (i keby sa
miery čiastočne v centimetroch odlišovali) bežne vypočítať a stanoviť, že žalobcom definovaná časť
nehnuteľnosti na fotografii č. l. 10, respektíve pozemok medzi chodníkom a múrom na jeho pozemku,
ktorej vlastníctva sa vydržaním žalobca domáha, nemôže zaberať plochu 40 m2, pretože pri podpornom
výpočte vynásobením šírky 0,5 metra a dĺžky 27 metrov dostaneme len výmeru 13,5 m2, čo treba

zmenšiť, pretože nejde o obdĺžnik, ale skôr o trojuholník. V prípade plochy 40m2 by pri dĺžke 27 m
musela byť pri obdĺžnikovom tvare šírka cca 1,48m, čo je šírka už porovnateľná so šírkou chodníka.
Uvedené by znamenalo, že pre úspešnosť žalobného petitu, by bolo potrebné aj vierohodne preukázať
tvrdenie, že vydržaným do vlastníctva mal byť práve žalobným petitom konkrétne definovaný pozemok.
27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262
odsek 1 CSP. Žalovaný mal aj v odvolacom konaní plný úspech, avšak podľa obsahu súdneho spisu
mu v odvolacom konaní žiadne preukázateľné trovy nevznikli. V takom prípade je v súlade s článkom
17 základných zásad CSP, ktorý vyjadruje princíp procesnej ekonómie potrebné rozhodnúť priamo tak,
že sa úspešnej strane náhrada trov konania nepriznáva. Tento postup korešponduje aj s ustálenou
judikatúrou, napr. uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/14/2018.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).