Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/29/2025 z 29. 10. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. októbra 2025, sp. zn. 3Co/29/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1315214974.1
Krajský súd Bratislava | 3Co/29/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:1315214974.1 | 2025-10-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy
Citované ustanovenia: zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach, OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e94e5549-2e64-4733-9588-4f0dc3174664
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1315214974.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
3Co/29/2025
1315214974
29. 10. 2025
JUDr. Roman Bolebruch
ECLI:SK:KSBA:2025:1315214974.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.
Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s.,
IČO: 35 850 370, Prešovská 48, Bratislava, zast. Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s.r.o., IČO:
472 399 21, Twin City Tower, Mlynské Nivy 10, Bratislava, proti žalovanému: T.. O. G., G.. X.X.XXXX, E.
K. Š. XX, K., o zaplatenie 624,50 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku býv.
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17.6.2021, č. k. 16C/462/2015-169, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch
dní od právoplatnosti rozsudku istinu vo výške 624,50 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75
% ročne zo sumy 624,50 eura od 2.5.2013 do zaplatenia (výrok I.) a žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 1 ods. 2, § 488, § 489, § 517,
§
559 Občianskeho zákonníka, § 1 písm. b), § 2 písm. a), § 3 ods. 3 písm. e), § 4 ods. 1, 3, 6, §
10 ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 1 písm. a), ods. 3, 4, § 24 ods. 1, 2, § 26 ods. 1 písm. a), § 28 ods. 1,
3, 4, 5, 9, 11, § 32 ods. 1 písm. m), § 42 ods. 4 zák. č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a
verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zák. č. 276/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy, t. j. od 1.1.2004 (ďalej len „zák. č. 442/2002 Z. z.“), § 1 vyhl. č. 397/2003 Z. z. Ministerstva
životného prostredia SR, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o meraní množstva vody dodanej verejným
vodovodom a množstva vypúšťaných vôd, o spôsobe výpočtu množstva vypúšťaných odpadových vôd
a vôd z povrchového odtoku a o smerných číslach spotreby vody (ďalej len „vyhl. č. 397/2003 Z. z.“).
Aplikáciou označenej právnej úpravy na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci dospel
k záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku na zaplatenie nedoplatku ceny za dodanú vodu z
verejného vodovodu do odberného mesta: U. O., K., za zúčtovacie obdobie od 11.7.2012 do zániku
zmluvy dňa 8.4.2013, vyúčtovaného podľa Zmluvy č. D16-22400-0 o dodávke pitnej vody z verejného
vodovodu a odvádzaní odpadových vôd vyúčtovacou faktúrou č. XXXXXXXXX splatnou dňa 1.5.2013.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol uzavretím
zmluvy v písomnej forme podľa § 488, § 489 a § 491 OZ občianskoprávny záväzkový vzťah, ktorý
podľa svojho obsahu zahŕňal podstatné znaky zmluvy o dodávke pitnej vody z verejného vodovodu
podľa zák. č. 442/2002 Z. z. Vzhľadom na povahu zmluvných strán pri uzatváraní predmetnej zmluvy
klasifikoval zmluvu aj ako spotrebiteľskú. Konštatoval, že žalobca podnikajúci v oblasti zriaďovania a
prevádzkovania verejných vodovodov a kanalizácií a žalovaný ako fyzická osoba- nepodnikateľ uzatvorili

dňa 23.3.2004 v písomnej forme zmluvu č. D16-22400-0 o dodávke pitnej vody z verejného vodovodu
a odvádzaní odpadových vôd, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu ako dodávateľa zabezpečiť
dodávku pitnej vody z verejného vodovodu do odberného miesta XX-XXXXX-X O.- L., za účelom jej
použitia na záhradu, a to ako záhradkárovi a zástupcovi záhradkárov v danej lokalite a zároveň záväzok
žalovaného ako odberateľa uhradiť cenu vodného fakturovaného na základe stavu na vodomere. Za
nesporné v konaní prvoinštančný súd považoval, že žalobca v zmysle zmluvy dodával z verejného
vodovodu pitnú vodu do uvedeného odberného miesta, na základe čoho mu vzniklo právo na vodné
podľa § 28 ods. 3 zák. č. 442/2002 Z. z. Žalovaný dlhodobo uhrádzal podľa zmluvy a na základe
zálohového predpisu mesačné zálohové platby a následne ročnú vyúčtovaciu faktúru s tým, že na
základe odpočtu podružných vodomerov žalovanému primeranú časť následne uhrádzali jednotliví
záhradkári, ktorí odoberali vodu na záhradkárske účely z tohto odberného miesta. Sporným nebolo ani
to, že žalovaný sa v období rokov 2011 a 2012 dostával opakovane do omeškania s úhradou zálohových
preddavkových platieb, tieto riadne neuhrádzal v lehotách splatnosti a žalobcu opakovane žiadal o
zrušenie vodovodnej prípojky. Žalobca na to reagoval oznámením, že žalovaný nemôže byť vlastníkom
vodovodnej prípojky v zmysle zák. č. 442/2002 Z. z. s tým, že pokiaľ žiada o zmenu odberateľa, je
povinný splniť podmienky podľa zmluvy, VZP a príslušnej právnej úpravy. Sporným nebolo ani to, že
žalovaný bol žalobcom opakovane vyznávaný na úhradu nedoplatkov mesačných preddavkových faktúr
opakovanými upomienkami, pod hrozbou možnosti prerušenia dodávky vody, k čomu však napokon
nepristúpil. Z predložených dôkazov mal za preukázané, že žalobca vykonal pre dané odberné miesto
vyúčtovanie vodného za zúčtovacie obdobie od 24.7.2011 do 10.7.2012 (predchádzajúce spornému
obdobiu od 11.7.2012 do 8.4.2013), za skutočnú dodávku vody, pričom po zaúčtovaní fakturovaných
mesačných preddavkových platieb bol vyúčtovacou faktúrou č. XXXXXXXXX vyčíslený preplatok v sume
1.143,36 eura, ktorý bol následne (tabuľka na str. 2) dňa 19.7.2012 celý započítaný na úhradu vodného
na základe vyúčtovania skutočnej spotreby dodanej vody do daného odberného miesta v sume 1.143,36
eura s DPH (1.046 m3 za jednotkovú cenu 0,9106, tzn. 1.046 m3 x 0,9106 eura/m3 = 952,80 eura
+ 190,60 eura - 20 % DPH). Vo vyúčtovacej fraktúre bola táto suma vodného za skutočne dodanú
vodu zaúčtovaná na časť neuhradených preddavkových faktúr vystavených za predchádzajúce obdobie
(od 02/2012 do 07/2012). Za ďalšie zúčtovacie obdobie od 11.7.2012 do 8.4.2013 (do zániku zmluvy
v dôsledku zmeny odberateľa), ktoré je predmetom sporu, žalobca vykonal pre dané odberné miesto
za skutočnú dodávku vody vyúčtovanie vodného, a to vyúčtovacou faktúrou č. XXXXXXXXX splatnou
dňa 1.5.2013, ktorou bol vyčíslený nedoplatok v žalovanej sume 624,50 eura, nakoľko žalovaný, ktorý
neuhrádzal preddavkové faktúry za mesiace 08/2012 až 04/2013 v sume 89,60 eura a v sume 90,88
eura, uhradil dňa 2.4.2013 sumu 720,64 eura, ktorá bola započítaná na vyúčtovanú sumu vodného za
celé zúčtovacie obdobie od 11.7.2012 do 8.4.2013, v celkovej výške 1.345,14 eura s DPH (skutočná
spotreba 1.231 m3 x 0,9106/ m3 = 1.120,95 eura + 224,19 eura - 20 % DPH). Po odrátaní úhrady
720,64 eura zo dňa 2.4.2013, tak nedoplatok vodného do zániku zmluvy predstavoval sumu 624,50
eura (1.345,14 eura - 720,64 eura), ktorú bol žalovaný v zmysle zmluvy a označenej právnej úpravy
povinný zaplatiť. Žalobcovi v súlade s § 517 a
§ 559 OZ v spojení s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.
z. priznal aj úrok z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo žalovanej sumy od prvého dňa po splatnosti
faktúry č. 213114675, t. j. od 2.5.2013. K argumentácii žalovaného o tom, že žalobca mal prerušiť
dodávku vody do daného odberného miesta uviedol, že prerušenie dodávky vody v zmysle zmluvy, VZP a
citovaných ustanovení zák. č. 442/2002 Z. z. je fakultatívnou možnosťou zo strany dodávateľa, ku ktorej
môže
(ale nevyhnutne nemusí) pristúpiť až po tom, čo odberateľa na túto možnosť upozorní,
a to len v zákone, resp. v zmluve predpokladaných prípadoch. Neuhradenie faktúr nespôsobuje preto
automatické zastavenie dodávky vody. Ani ďalšiu obrannú argumentáciu žalovaného nepovažoval súd
prvej inštancie za právne významnú vo vzťahu k predmetu sporu a s ohľadom na skutkové zistenia sa
k nej nepovažoval za potrebné vyjadrovať. Poukázal na to, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
nemusí dať vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/158/2010 zo dňa 30.11.2011). Súd nemusí zachádzať do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu a odôvodnenie rozhodnutia súdu má len stručne a jasne
objasniť pre sporný vzťah rozhodujúce skutkové okolnosti a právny základ rozhodnutia. V konaní plne
úspešnému žalobcovi s odkazom na ust. § 255 ods. 1 a § 262 CSP priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.
3. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný (podaním daným na
poštovú prepravu dňa 30.10.2024 doplneným podaním daným na poštovú prepravu dňa 31.10.2024),
ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. h) CSP žiadal napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie zrušiť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil platnosť zmluvy č. D16-22400-0 zo dňa 23.3.2004, ktorá rieši dodávku pitnej
vody cez odberné miesto U.. Cez uvedené odberné miesto vteká voda do potrubia, ktorým je
zásobovaných viac ako 50 obyvateľov. Poukázal na to, že podľa § 2 písm. a) zák. č. 442/2002 Z. z. je
verejným vodovodom súbor objektov a zariadení slúžiacich verejnej potrebe, umožňujúcich hromadné
zásobovanie obyvateľstva najmenej 50 osôb. V § 3 uvedeného zákona sa uvádza, kto môže byť
vlastníkom vodovodu s tým, že tam nie sú uvedené fyzické osoby a združenia záhradkárov. Preto je
podľa žalovaného zmluva č.
D16-22400-0 uzavretá v rozpore s § 2, 3 zák. č. 442/2002
Z. z. a podľa § 39 OZ neplatná. Prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil, že žalovaný neprejavil
dostatočne vôľu na ukončenie odberu vody z daného odberného miesta. Prejavením takejto vôle bolo
odmietnutie podpísania zmluvy č. O.-XXX zo dňa 1.8.2011 a vysvetlenie dôvodov nepodpísania zmluvy
v liste, ktorý žalovaný zaslal žalobcovi dňa 23.9.2011. Ďalším jednoznačným prejavom vôle neodoberať
vodu bolo aj opakované neuhrádzanie faktúr. Na uvedené reagoval žalobca oznámením o prerušení
dodávky pitnej vody. Prvoinštančný súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že v druhých upomienkach
bol žalovaný dôrazne upozornený na možnosť prerušenia dodávky pitnej vody, na čo má žalobca
právo, ale nie povinnosť tak urobiť. Oznámenie v znení: „Nakoľko ste do dnešného dňa horeuvedenú
faktúru neuhradili, oznamujeme Vám, že dňom 15.10.2009 prerušíme dodávku pitnej vody...“ nie je
upozornením na možnosť, ale oznámením skutočnosti, ktorá určite nastane. Takýchto prísľubov poslal
žalobca žalovanému celkom 19 s dátumami prerušenia dodávky vody od 15.10.2009 do 11.3.2013. Sám
žalobca v liste žalovanému zo dňa 16.4.2013 priznal, že na predmetnom odbernom mieste mala byť z
dôvodu neplatenia prerušená dodávka vody, ale jeho zamestnanci toto odberné miesto nenašli. Žalovaný
nemôže znášať dôsledky nekompetentnosti pracovníkov žalobcu. Ďalším prejavom vôle žalovaného
neodoberať vodu z predmetného odberného miesta bolo podanie žiadosti o zrušenie vodovodnej
prípojky (tento termín prispôsobil žalovaný žalobcovi, nakoľko ten považuje predmetné zariadenie za
prípojku). Uvedená žiadosť bola žalobcom zamietnutá z dôvodu, že žalovaný v danej lokalite nevlastní
žiadnu nehnuteľnosť a tak nastala paradoxná situácia, že žalovaný žiadnu vodu neodoberá, ale odber
nemôže zrušiť, lebo tu žiadnu vodu neodoberá. Na jednej strane tak žalobca považuje žalovaného za
zmluvnú stranu v otázke platenia za dodávku pitnej vody, avšak na strane druhej, ak chce žalovaný
dodávku pitnej vody v zmysle zmluvy zrušiť, tam mu to nie je umožnené. V ďalšom prvoinštančnému
súdu vytkol, že sa nezaoberal korešpondenciou medzi žalobcom a žalovaným v čase od 5.2.2013 do
9.4.2013, t. j. od podania žiadosti o zrušenie vodovodnej prípojky do zmeny odberateľa. V liste z 6.3.2013
oznámil žalobca žalovanému, že na odbernom mieste eviduje dlh vo výške 1.657,09 eur a v liste zo dňa
9.4.2013 uviedol, že evidoval nezaplatenú faktúru v rovnakej výške. Zároveň oznámil žalovanému, že
táto faktúra (jedna, nie niekoľko zálohových faktúr) bola dňa 8.4.2013 uhradená. Dňa 12.4.2013 vystavil
žalobca faktúru č. XXXXXXXXX, ktorá je predmetom tohto sporu na sumu 624,50 eura a na zadnej
strane je uvedená úhrada ôsmich zálohových platieb v celkovej výške 720,84 eura, všetky uhradené dňa
2.4.2013, ale tu nie je uvedená úhrada faktúry z 8.4.2013 vo výške 1.657,09 eura. Úhradu tejto faktúry
pritom potvrdil sám generálny riaditeľ žalobcu.
4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a žalobcovi priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Odvolanie označil za účelové a nespôsobilé spochybniť správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku.
Zotrval na tom, že súd prvej inštancie správne posúdil otázku oprávnenosti nároku na zaplatenie
nedoplatku za poskytnuté služby a správne posúdil aj otázku prerušenia dodávky pitnej vody. Zmluva
o dodávke pitnej vody bola medzi sporovými stranami riadne uzatvorená dňa 23.3.2004. Žalovaný v
konaní nepreukázal neplatnosť tejto zmluvy, nakoľko táto spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti.
Žalovaný svojim podpisom vyjadril súhlas so znením zmluvy a rovnako prehlásil, že bol plne spôsobilý
na právne úkony, že si zmluvu prečítal, porozumel jej obsahu, súhlasil s ňou, neuzavrel ju v tiesni ani za
nápadne nevýhodných podmienok a podpísal ju s plnou vážnosťou na základe slobodnej vôle. Žalobca
dodával na základe zmluvy vodu do odberného miesta a žalovaný sa v období rokov 2011 a 2012
dostával opakovane do omeškania s úhradou zálohových preddavkových platieb, tieto riadne v lehotách
splatnosti neuhrádzal. Rovnako bolo žalobcom vykonané vyúčtovanie vodného za zúčtovacie obdobie
od 24.7.2011 do 10.7.2012 za skutočnú dodávku vody, pričom po zaúčtovaní fakturovaných mesačných
preddavkových platieb, bol vyúčtovacou faktúrou č. XXXXXXXXX vyčíslený preplatok v sume 1.143,36
eura, ktorý bol následne celý započítaný na úhradu vodného za obdobie od 02/2012 do 07/2012. Nárok
žalobcu bol vyčíslený za ďalšie zúčtovacie obdobie (08/12- 04/13) vyúčtovaním vodného v sume 624,50
eura. V súvislosti s otázkou prerušenia dodávky pitnej vody opätovne zdôraznil, že legislatíva neukladá

žalobcovi výslovnú povinnosť dodávku pitnej vody prerušiť. Skutkové a právne závery prvoinštančného
súdu, ku ktorým dospel po vykonanom dokazovaní, tak označil za správne.
5. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že žalobca nenamieta skutočnosť, že z označeného odberného
miesta bolo zásobovaných viac ako 50 osôb a teda, že sa jedná o verejný vodovod. Musel pritom
vedieť, že žalovaný zo zákona nemôže prevádzkovať predmetný vodovod, nakoľko nemá na túto
činnosť odbornú spôsobilosť, čo je dôvodom neplatnosti zmluvy, a nie to, či bola podpísaná dobrovoľne,
bez nátlaku či svojprávnymi osobami. Zotrval na názore, že úhrada faktúry vo výške 1.657,09 eura
dňa 8.4.2013 nebola zahrnutá do vyúčtovania vykonaného dňa 12.4.2013. Uvedené je samo o sebe
dôvodom pre zamietnutie žaloby. Upozornil tiež na údaje uvedené vo faktúre č. 412 133 705. Faktúra
bola vystavená za obdobie od 24.7.2011 do 10.7.2012, spotreba vody za dané obdobie bola 912 m3 v
cene 0,8964 eura/ m3, čiže cena na spotrebovanú vodu bola s DPH 981,02 eura. Predmetná faktúra má
uvedený dátum vystavenia dňa 18.7.2012, k tomuto dátumu nebola uhradená ani jedna zálohová faktúra
vystavená v danom období, napriek tomu je vo faktúre vyčíslený preplatok 1.143,36 eura. Uvedené
znamená, že v danom období musel niekto žalobcovi na úhradu predmetnej faktúry zaplatiť sumu
2.124,28 eura (cena za vodu + preplatok). Na druhej strane faktúry vystavenej 18.7.2012 žalobca uvádza
úhradu zálohových faktúr vykonanú 19.7.2012, čo znamená, že žalobca buď dokáže cestovať v čase
alebo používa zvláštny spôsob účtovníctva, keď dokáže do faktúry vystavenej v jeden deň zahrnúť
úhrady vykonané až nasledujúci deň. V každom prípade žalobca nemal utápať vzniknutý preplatok do
fiktívnej úhrady zálohových faktúr z predošlého obdobia, ale mal ho buď vrátiť žalovanému, alebo ho
použiť na úhradu platieb v nasledujúcom období.
6. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na argumentácii o existencii platného a účinného
záväzkovoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého vznikali práva a povinnosti obom
zmluvným stranám. Z hľadiska zák. č. 442/2002 Z. z. neobstojí námietka žalovaného, ktorý sa necíti
byť zodpovedný za vzniknutý nedoplatok, s poukazom na to, že vodu odovzdával ďalším konečným
spotrebiteľom. V zmysle tohto zákona, ak odberateľ (osoba, ktorá má uzatvorený zmluvný vzťah s
dodávateľom) nie je konečným spotrebiteľom, je to na ňom, aby si usporiadal vzájomné vzťahy s
jednotlivými konečnými spotrebiteľmi. Zákon to jasne vyjadruje v tom zmysle, že konečný spotrebiteľ
má povinnosť hradiť pomernú časť vodného prislúchajúcu jeho skutočnej spotrebe, ale odberateľ je
tým, kto túto skutočnú spotrebu rozpočítava a následne to vysporiada s konečnými spotrebiteľmi.
Je tak zrejmé, že predmetný zákon počíta so situáciou, keď sa odberateľ môže líšiť od samotného
konečného spotrebiteľa, t. j. napríklad, keď na jednu prípojku je napojených viacero osôb (záhradkárov).
V takom prípade zákonodarca ukladá odberateľovi povinnosť rozpočítať náklady na vodu na jednotlivých
spotrebiteľov, a to buď na základe odpočtov podružných vodomerov, alebo pomocou smerných čísel
spotreby vody, prípadne iným dohodnutým spôsobom. Žalovaný v tomto konaní bol odberateľom, ktorý
mal právny vzťah priamo so žalobcom, pričom žalobca sa oprávnene spoľahol na to, že žalovaný si s
konečnými spotrebiteľmi nastaví interné vysporiadanie tak, aby mohol žalobcovi plniť bezproblémovo a
včas. S ohľadom na charakter právneho vzťahu a skutočnú povahu dodávok pitnej vody je absolútne
irelevantnou námietka, že žalovaný nemá oprávnenie prevádzkovať verejný vodovod. Žalovaný totiž
nevykonáva žiadnu prevádzkovú činnosť vo verejnom vodovode v zmysle zák. č. 442/2002 Z. z.,
ale jednoducho odoberal vodu na základe zmluvy a túto ďalej rozdeľoval či sprostredkovával ďalším
osobám na záhradkárske účely. Nejedná sa tak o žiadnu koncesovanú či licencovanú činnosť typickú
pre prevádzkovateľa verejného vodovodu, ktorého úlohou by bol komplexný manažment vodovodnej
siete vrátane jej údržby a rozvoja. Žalovaný si tak neplní rolu „prevádzkovateľa verejného vodovodu“,
ale iba „odberateľa“, ktorý vodu distribuoval ďalším spotrebiteľom. Túto činnosť zákon nezakazuje
a neobmedzuje. Z obsahu zmluvy a relevantných právnych predpisov tak vyplýva, že žalovaný
bol zmluvnou stranou viazanou povinnosťou hradiť vodné. V tomto konaní nemožno podľa žalobcu
spochybňovať fakt, že do zmluvne dohodnutého odberného miesta bola dodaná voda v dojednanom
rozsahu a množstve. Žalovaný užíval tento prístup k vode, resp. umožnil jej užívanie tretím osobám, no
voči žalobcovi aj naďalej nesie primárnu zodpovednosť. Žalobca ako dodávateľ vody nie je oprávnený
a ani povinný zasahovať do vzťahov medi žalovaným a konečnými spotrebiteľmi. Žaloba tak nemá
povinnosť zisťovať, aké dohody má žalovaný jednotlivými záhradkármi, a či si oni uhrádzajú alikvótnu
časť nákladov, alebo či spoločne vedú nejakú vnútornú evidenciu. Pre účely daného sporu je podstatné,
že žalovaný ako zmluvný partner žalobcu má voči nemu finančný dlh vyplývajúci z nesplnenia platobnej
povinnosti.

7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
8. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti
odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy
alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím
správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav
veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009).
9. V prejednávanej veci súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ako dôvodný a uplatnený v
súlade so zákonom č. 442/2002 Z. z. vyhodnotil nárok žalobcu na zaplatenie nedoplatku za vodu
dodanú z verejného vodovodu do odberného miesta U. O., K., a to za zúčtovacie obdobie od 11.7.2012
do 8.4.2013, kedy došlo k zániku zmluvného vzťahu založeného zmluvou č. V.-XXXXX-X o dodávke
pitnej vody z verejného vodovodu a odvádzaní odpadových vôd uzatvorenou medzi sporovými stranami
dňa 23.3.2004. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci majúc za to, že
označená zmluva je pre rozpor s § 2 písm. a) a § 3 zák. č. 442/2002 Z. z. podľa § 39 OZ absolútne
neplatnou, nakoľko žalobcom dodávaná a účtovaná voda slúžila na zásobovanie viac ako 50 obyvateľov
a on ako fyzická osoba nespĺňa zákonné podmienky vlastníka verejného vodovodu. Prvoinštančnému
súdu vytkol, že sa nezaoberal korešpondenciou medzi sporovými stranami a nesprávne vyhodnotil
jeho nezáujem odoberať vodu z verejného vodovodu deklarovaný neuhrádzaním faktúr, odmietnutím
uzatvorenia zmluvy v roku 2011 či žiadosťou o zrušenie vodovodnej prípojky, namietal aj výpočet
nedoplatku. Odvolací súd však žiadnu z uvedených námietok nevyhodnotil ako dôvodnú majúc za to,
že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval relevantnú právnu normu (zák. č. 442/2002
Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o dodávke pitnej vody), interpretáciou ktorej dospel k
vecne správnym právnym záverom. Potrebné je zdôrazniť, že žalovaný v odvolaní prezentoval rovnakú
obranu ako v konaní pred prvoinštančným súdom, ktorá však nebola spôsobilá čo i len spochybniť
vecne správny záver súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného uhradiť správne vyčíslený nedoplatok
za odber pitnej vody za zúčtovacie obdobie od 11.7.2012 do 8.4.2013. Argumentácia žalovaného nemá
oporu v dotknutej právnej úprave, je nelogická a účelová. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
nezistil žiaden dôvod, ktorý by mal zakladať absolútnu neplatnosť zmluvy o dodávke pitnej vody a
odvádzaní odpadových vôd č. V.-XXXXX-X do odberného miesta U. O., K., uzatvorenej medzi žalobcom
a žalovaným dňa 23.3.2004. Len samotná skutočnosť, že z uvedeného odberného miesta pitnú vodu
podružným spôsobom odoberali aj ďalšie fyzické osoby (záhradkári) bez ďalšieho nestavia žalobcu do
pozície vlastníka či prevádzkovateľa verejného vodovodu, ako si to nesprávne vysvetľuje. Z vykonaného
dokazovania celkom nepochybne vyplynulo, že žalovaný po prvotnom nesúhlase nakoniec so žalobcom
ako dodávateľom vody z verejného vodovodu uzatvoril dňa 23.3.2004 zmluvu, na základe ktorej mu ako
odoberateľovi bola až do roku 2013 dodávaná pitná voda (za účelom využitia v záhradkárskej oblasti).
Priamo zo zákonnej (legálnej) definície odberateľa vody (§ 4 ods. 3 zák. č. 442/2002 Z. z.) či ďalších
zákonných ustanovení (napr. § 28 ods. 1, 3 a 4 zák. č. 442/2002
Z. z.) vyplýva, že odberateľ
nemusí byť jediným konečným spotrebiteľom vody, ale že od odoberateľa vody, ako osoby vstupujúcej
do zmluvného vzťahu s dodávateľom vody a prevádzkovateľom verejného vodovodu, môže vodu
ďalej podružným spôsobom odoberať neurčitý počet konečných spotrebiteľov, ako tomu bolo v danom
prípade. Podľa § 28 ods. 3 zák. č. 442/2002 Z. z. vodné v takomto prípade je podľa zákona a zmluvy
povinný hradiť odberateľ, t. j. žalovaný žalobcovi ako prevádzkovateľovi verejného vodovodu, s ktorým
je v zmluvnom vzťahu a koneční spotrebitelia uhradia odberateľovi rozpočítanú čiastku. Ako správne
poukazuje žalobca, právna úprava priamo počíta so situáciou, že vodu z vodovodnej prípojky odoberá
viac osôb, čo ad absurdum nemôže samo o sebe viesť k záveru, že odberateľ, priamo zodpovedný
za odber pitnej vody prevádzkovateľovi, je vlastníkom či prevádzkovateľom verejného vodovodu. Pre
záver o povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi vyúčtovaný nedoplatok na vodnom nemá žiaden
vplyv ani záujem žalovaného ukončiť odber vody a rovnako bez ďalšieho ani skutočnosť, že žalobca
nevyužil svoje oprávnenie prerušiť odber pitnej vody pre neuhrádzanie vodného. Prvoinštančný súd sa
správne vysporiadal aj s touto obranou žalovaného, keď uviedol, že sa jedná o fakultatívne oprávnenie
žalobcu vyplývajúce zo zákona a čl. IV. Všeobecných zmluvných podmienok dodávky pitnej vody a
odvádzania odpadových vôd, ku ktorému mohol a nemusel pristúpiť. Okrajovo však možno uviesť, že len
neuhrádzanie preddavkových faktúr zo strany odberateľa pitnej vody samo o sebe nemusí vyjadrovať

jeho nezáujem odoberať vodu z verejného vodovodu a nemá bez ďalšieho vplyv na zánik zmluvného
vzťahu. Ako správne uvádza žalobca rozhodnou v danej veci je skutočnosť, že žalovaný platne a
slobodne vstúpil do zmluvného vzťahu so žalobcom, v ktorom zotrval niekoľko rokov, na základe zmluvy
došlo k faktickému odberu pitnej vody, ktorej cena nebola v celom rozsahu zo strany žalovaného ako
odberateľa uhradená. Pokiaľ sa týka samotného vyúčtovania aj v tomto smere sú námietky žalovaného
neopodstatnené, keď ako uviedol súd prvej inštancie zo spornej vyúčtovacej faktúry č. XXXXXXXXX
ako aj z vyúčtovacej faktúry č. XXXXXXXXX za predchádzajúce obdobie je zrejmé, že žalobca riadne
zohľadnil úhrady ako aj preplatky, o ktoré ponížil konečnú výšku nedoplatku. Pokiaľ žalovaný poukazoval
na údaj o úhrade dlžnej sumy vo výške 1.657,09 eura uvedený v liste žalobcu zo dňa 9.4.2013 (č. l.
79) odvolací súd dodáva, že uvedený stav nemohol zahŕňať vyúčtovanie, resp. vyúčtovaciu faktúru č.
XXXXXXXXX, nakoľko k vykonaniu posledného zúčtovania došlo až dňa 12.4.2013, kedy bola vystavená
zúčtovacia faktúra, z ktorej vyplynul nedoplatok za posledné obdobie pred zánikom zmluvy.
10. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne
úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.
12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
musia byť spísané advokátom
(§ 429 ods. 1 CSP).

Dovolanie a iné podania dovolateľa

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).