{"guid": "4a0f4c61-cbfb-4bbc-a09c-fa8798486813:506aee00-d3a3-4340-bdd2-63338cc2e9a5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1319010441.1", "spisova_znacka": "4To/68/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To/68/2025 z 27. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. novembra 2025, sp. zn. 4To/68/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1319010441.1", "identifikacne_cislo": "1319010441", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Michal Kačáni", "sudca_id": 1391, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-michal-kacani-1391", "datum_vydania": "2025-11-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Majetok"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/301", "nazov": "TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 321 ods. 1 písm. b) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-321"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 321 ods. 1 písm. d) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-321"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-322.odsek-3", "nazov": "§ 322 ods. 3 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-322.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-322"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-287.odsek-1", "nazov": "§ 287 ods. 1 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-287.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-287"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-322.odsek-3", "nazov": "§ 322 ods. 3 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-322.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-322"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-285", "nazov": "§ 285 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-285", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-285"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-288.odsek-3", "nazov": "§ 288 ods. 3 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-288.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-288"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300", "nazov": "TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-222.odsek-1", "nazov": "§ 222 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-222.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-222"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-49.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 49 ods. 1 písm. a) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-49.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-50.odsek-1", "nazov": "§ 50 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-50.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-50"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/301#paragraf-321", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-322", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-287", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-285", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-288", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-222", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-49", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-50"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/506aee00-d3a3-4340-bdd2-63338cc2e9a5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1319010441.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1319010441.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1319010441.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4To/68/2025\n1319010441\n27. 11. 2025\nMgr. Michal Kačáni\nECLI:SK:KSBA:2025:1319010441.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho, PhD. a sudcov JUDr.\nKarola Kováča a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaných D. M. a T. A., pre prečin úverového\npodvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 222 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, o\nodvolaniach oboch obžalovaných proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B3-46T/61/2019 z\n29.01.2025, na verejnom zasadnutí konanom 27. novembra 2025 takto\nrozhodol:\nI.\nPodľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Trestného poriadku\ncelom rozsahu.\n\nzrušuje\n\nsa napadnutý rozsudok v\n\nII.\nNa základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa\nobžalovaná\nD. M., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom U., D. ulica č. XXXX/X, prechodne bytom D. u E., U., F. D.\nuznáva vinnou, že\npo predchádzajúcej dohode s ďalšou doposiaľ nestotožnenou osobou, dňa 29.11.2016 vystupujúc\nv mene osoby T., požadovali prostredníctvom internetového portálu od spoločnosti U. (ďalej \"O.\")\nposkytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 12.000,- eur, ktorú žiadosť poštovou prepravou doplnili:\nfotokópiou občianskeho preukazu vydaného na meno žiadateľa T. A., nar. XXXX, nepravdivou pracovnou\nzmluvou menovanej osoby žiadateľa so spoločnosťou P. N. - E. výpisom z bežného bankového účtu\nIBAN: Y XXXX XXXXXX XXXXXXXXXX s doplnením fiktívnej kreditnej platby vo výške 1.340,- eur,\nvydávajúc ju za príjem menovaného zamestnanca a Zmluvou o spotrebiteľskom úvere a Zmluvou o\nrevolvingovom spotrebiteľskom úvere spolu s príslušnou úverovou dokumentáciou, ktoré doklady boli\nopatrené falzifikátmi podpisu osoby žiadateľa, v mene ktorého vystupovali, na podklade ktorých dokladov\nspoločnosť O. schválila spotrebiteľský úver č. XXXXXXXXXXXXXX a na účet žiadateľa poskytla finančné\nprostriedky vo výške 12.000,- eur, na ktorý účet poskytla i revolvingový spotrebiteľský úver vo výške\n2.400,- eur, ktorého majiteľom účtu však bol T. A., nar. XXXX a disponentom obvinená D. M., čím\nobvinená spolu s ďalšou nestotožnenou osobou poškodenej spoločnosti F. O. Y., a. s. so sídlom W. XXX,\nR. , IČO: XX XXX XXX spôsobili škodu v súhrnnej výške 14.097,60 eur,\nteda\nspoločným konaním vylákala od iného úver tým, že ho uviedla do omylu v otázke splnenia podmienok\nna poskytnutie úveru a na splácanie úveru, a tak mu spôsobila malú škodu,\nčím spáchala\n\nprečin úverového podvodu podľa § 222 odsek 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, formou\nspolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona účinného od 06.08.2024.\nZa to sa\nodsudzuje\npodľa § 222 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 na trest odňatia slobody vo výmere 8 /\nosem/ mesiacov.\nPodľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona účinného od 06.08.2024 sa obžalovanej výkon trestu\nodňatia slobody podmienečne odkladá.\nPodľa § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 sa obžalovanej určuje skúšobná doba\n1 /jeden/ rok.\nPodľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku sa obžalovanej D. M., nar. XX.XX.XXXX, u k l a d á povinnosť\nnahradiť poškodenej spoločnosti F. O. Y., a. s., so sídlom W. XXXX/XXX, R., IČO: XX XXX XXX, škodu\nvo výške 14.097,60 eur.\n\nIII.\nNa základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku a podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku sa\nobžalovaný\nT. A., nar. XX.XX.XXXX v U., trvale bytom U., D. ulica č. XXXX/X, prechodne bytom D. u E., U., F. D.,\noslobodzuje\nspod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III z 31.05.2019, podanej dňa 04.06.2019,\nčíslo 4 Pv 496/18/1103-9, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin úverového podvodu podľa § 222\nods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona účinného v čase spáchania činu, formou spolupáchateľstva\npodľa § 20 Trestného zákona účinného v čase spáchania činu, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom\nzáklade, že\npo predchádzajúcej vzájomnej dohode, dňa 29.11.2016 vystupujúc v mene osoby T. A., nar.\nXX.XX.XXXX požadovali prostredníctvom internetového portálu od spoločnosti U. R. R. A. SA (ďalej “O.\")\nposkytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 12.000,- eur, ktorú žiadosť poštovou prepravou doplnili:\nfotokópiou občianskeho preukazu vydaného na meno žiadateľa T. A., nar. XXXX, nepravdivou pracovnou\nzmluvou menovanej osoby žiadateľa so spoločnosťou P. N. - E.., výpisom z bežného bankového účtu\nIBAN: Y XXXX XXXXXX XXXXXXXXXX s doplnením fiktívnej kreditnej platby vo výške 1.340,- eur\nvydávajúc ju za príjem menovaného zamestnanca a Zmluvou o spotrebiteľskom úvere a Zmluvou o\nrevolvingovom spotrebiteľskom úvere spolu s príslušnou úverovou dokumentáciou, ktoré doklady boli\nopatrené falzifikátmi podpisu osoby žiadateľa, v mene ktorého vystupovali, na podklade ktorých dokladov\nspoločnosť O. schválila spotrebiteľský úver č. XXXXXXXXXXXXXX a na účet žiadateľa poskytla finančné\nprostriedky vo výške 12.000,- eur, na ktorý účet poskytla i revolvingový spotrebiteľský úver vo výške\n2.400,- eur, ktorého majiteľom účtu však bol obvinený T. A., nar. XXXX a disponentom obvinená D. M.,\nčím obvinení poškodenej spoločnosti F. O. Y., a. s. so sídlom W. XXX, R. , IČO: XX XXX XXX spôsobili\nškodu v súhrnnej výške 14.097,60 eur,\npretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.\nPodľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku vo vzťahu k obžalovanému T. A., nar. XX.XX.XXXX, sa\npoškodená spoločnosť F. O. Y., a. s., so sídlom W. XXXX/XXX, R., IČO: XX XXX XXX, so svojím nárokom\nna náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces.\n\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B3-46T/61/2019 z 29.01.2025 boli\nobžalovaní T. A. a D. M. uznaní za vinných z prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného\nzákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že\npo predchádzajúcej vzájomnej dohode, dňa 29.11.2016 vystupujúc v mene osoby T. A., nar.\nXX.XX.XXXX požadovali prostredníctvom internetového portálu od spoločnosti U. R. R. A. SA (ďalej “O.“)\nposkytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 12.000,- eur, ktorú žiadosť poštovou prepravou doplnili:\nfotokópiou občianskeho preukazu vydaného na meno žiadateľa T. A., nar. XXXX, nepravdivou pracovnou\nzmluvou menovanej osoby žiadateľa so spoločnosťou P. N. - E. m.b.H., výpisom z bežného bankového\núčtu IBAN: Y XXXX XXXXXX XXXXXXXXXX s doplnením fiktívnej kreditnej platby vo výške 1.340,- eur,\nvydávajúc ju za príjem menovaného zamestnanca a Zmluvou o spotrebiteľskom úvere a Zmluvou o\nrevolvingovom spotrebiteľskom úvere spolu s príslušnou úverovou dokumentáciou, ktoré doklady boli\nopatrené falzifikátmi podpisu osoby žiadateľa, v mene ktorého vystupovali, na podklade ktorých dokladov\nspoločnosť O. schválila spotrebiteľský úver č. XXXXXXXXXXXXXX a na účet žiadateľa poskytla finančné\nprostriedky vo výške 12.000,- eur, na ktorý účet poskytla i revolvingový spotrebiteľský úver vo výške\n2.400,- eur, ktorého majiteľom účtu však bol obvinený T. A., nar. XXXX a disponentom obvinená D. M.,\nčím obvinení poškodenej spoločnosti F. O. Y., a. s. so sídlom W. XXX, R. , IČO: XX XXX XXX spôsobili\nškodu v súhrnnej výške 14.097,60 eur.\nZa uvedenú trestnú činnosť bol obom obžalovaným podľa § 2 ods. 2, § 222 ods. 1 Trestného zákona\ns použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, výkon\nktorého im bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený s\nurčením skúšobnej doby 1 rok.\nPodľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bola obžalovaným uložená povinnosť spoločne a nerozdielne\nnahradiť poškodenej spoločnosti F. O. Y., a. s. škodu vo výške 14.097,60 eur .\nProti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obaja obžalovaní, ktoré smerovalo\nproti všetkým výrokom napadnutého rozsudku a ktoré odôvodnili písomnými podaniami urobenými\nprostredníctvom svojich obhajcov.\nObžalovaná D. M. v dôvodoch svojho odvolania konštatovala, že napadnutý rozsudok nezodpovedá\nskutkovému stavu zistenému z vykonaného dokazovania. Tak v priebehu prípravného konania, ako\naj počas konania pred súdom nebol vykonaný ani jediný dôkaz, ktorý by preukazoval akékoľvek jej\nkonanie uvedené v skutkovej vete rozsudku. V dôsledku nesprávnosti výroku o vine sú nesprávnosťou\npostihnuté aj ostatné výroky rozsudku, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad, t. j. výrok o treste a\njeho podmienečnom odklade, ako aj o povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť škodu. Obžalovaná\npoukázala na podľa nej základný nespochybniteľný fakt, že v rámci dokazovania nebola vôbec\nstotožnená osoba, ktorá požiadala právneho predchodcu poškodenej spoločnosti o poskytnutie úveru.\nZamestnankyňa právneho predchodcu poškodeného - J.. N. U. vo svojej výpovedi z 08.03.2019 výslovne\npotvrdila, že celý proces uzatvárania úverovej zmluvy prebiehal prostredníctvom internetového portálu\nB.. Menovaná potvrdila, že celá komunikácia týkajúca sa uzatvorenia úverovej zmluvy, ako aj následná\nkomunikácia ohľadom splácania úveru, prebehla výlučne elektronickou formou prostredníctvom e-mailu\nalebo telefonicky. Uvedené bolo písomne potvrdené aj zo strany samotnej poškodenej spoločnosti jej\npísomným vyjadrením z 26.06.2018. Z toho nespochybniteľné vyplýva, že poškodená spoločnosť, resp.\nžiaden jej zamestnanec vôbec neprišiel do osobného kontaktu s osobou žiadajúcou o úver. Pokiaľ ide\no e-mailovú komunikáciu, tá mala prebiehať prostredníctvom e-mailovej adresy žiadateľa o úver: T..\nV priebehu trestného konania však nebolo zistené, komu uvedená e-mailová schránka patrí. Naopak\nspoločnosť Q. and J. F. a. s. ako prevádzkovateľ portálu centrum.sk, na základe dopytu orgánov\nčinných v trestnom konaní v písomnom vyjadrení z 24.07.2018 oznámila, že nedokáže identifikovať\nužívateľa danej e-mailovej schránky. Z toho plynie jednoznačný záver, že žiadnym spôsobom nebolo\npreukázané, že by cez internetový portál poškodenej spoločnosti prostredníctvom uvedenej e-mailovej\nschránky (alebo akejkoľvek inej e-mailovej schránky, ktorej by bola užívateľkou) požiadala o poskytnutie\núveru a uzavrela úverovú zmluvu. Čo sa týka telefonickej komunikácie ohľadom splnenia podmienok\n\npre poskytnutie úveru a následného splácania úveru, Mgr. N. U. potvrdila, že komunikácia prebiehala\nprostredníctvom overených telefonických čísiel žiadateľa, pričom táto komunikácia prebiehala vždy s\nosobou mužského pohlavia. Táto skutočnosť aj bez ďalšieho priamo a bezpochyby vylučuje, že by ako\nosoba ženského pohlavia mohla daný prečin spáchať. Záver vyslovený prvostupňovým súdom preto\nnemá logické opodstatnenie. V priebehu konania navyše nebolo preukázané ani to, že by komunikácia\ns poškodenou spoločnosťou prebiehala prostredníctvom akéhokoľvek jej telefónneho čísla. Vice versa\nje možné konštatovať, že z vykonaného dokazovania vyplynul presný opak, t. j. že s poškodenou\nspoločnosťou, resp. jej právnym predchodcom nijako nekomunikovala. Preto nemohla spáchať skutok,\nktorý je jej kladený za vinu. V danom prípade nielenže neboli odstránené zásadné pochybnosti o jej\nvine, ale naopak, zistené skutočnosti spáchanie predmetného prečinu jej osobou vyvracajú. Už len\nskutočnosť, že ku komunikácii poškodenej spoločnosti dochádzalo iba so žiadateľom o úver ako osobou\nmužského pohlavia, spôsobuje, že spáchanie skutku je z jej strany objektívne nemožné. V tejto súvislosti\npripomenula dokazovaním zistený fakt, že k bankovému účtu, na ktorý mala poškodená spoločnosť,\nresp. jej právny zástupca previesť úverové finančné prostriedky, mala zriadené iba dispozičné právo, a\nto dávno predtým, než malo dôjsť k spáchaniu skutku uvedeného v napadnutom rozsudku. Obžalovaná\nďalej uviedla, že tá skutočnosť, že na základe dispozičného oprávnenia z predmetného bankového\núčtu vyberala peniaze, nijako nepreukazuje, že sa dopustila konania napĺňajúceho skutkovú podstatu\ntrestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona. Pre odsudzujúce rozhodnutie\nnestačí iba pravdepodobnosť spáchania skutku určitou osobou (ktorá pravdepodobnosť je v tomto\nprípade dokonca absolútne vylúčená), ale pre vyslovenie viny je nevyhnutné, aby o skutkovom stave\nneboli dôvodné pochybnosti. Uvedená zásada náležitého zistenia skutkového stavu, vyjadrená v § 2\nods. 10 Trestného poriadku, bola v tomto prípade porušená. Už pre podanie obžaloby a prirodzene aj\npre následné rozhodnutie súdu, nepostačujú len indície alebo domnienky, ktoré eventuálne nasvedčujú\ntomu, že nemožno vylúčiť, že obvinený/obžalovaný trestný čin spáchal. Popretie vyššie uvedených\nskutočností prvostupňovým súdom predstavuje popri porušení zásady náležitého zistenia skutkového\nstavu aj zjavné porušenie súvisiacej zásady in dubio pro reo, zakotvenej v článku 40 ods. 2 Listiny\nzákladných práv a slobôd, resp. v článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá je v trestnoprávnej\nlegislatíve premietnutá v § 2 ods. 4 Trestného poriadku. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 6 To 5/2015 z 15.12.2015. Obžalovaná taktiež zdôraznila zásadu\nvigilantibus iura scripta sunt, ktorá má uplatnenie aj v trestnom práve a ktorá je čoraz viac akcentovaná\nobzvlášť pri trestnom čine úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona. Z princípu\nnevyhnutnosti vyplýva, že možnosť využiť trestnoprávny prostriedok nesmie byť natoľko jednoduchá a\nbežná, aby pre oprávnené subjekty bolo najvýhodnejšie celkom rezignovať na aktívnu ochranu ich práv\na záujmov v takej miere, ktorú od nich treba rozumne vyžadovať (platí to aj o nezodpovednom prístupe a\ntolerovaní porušovania zmluvných záväzkov a pod.). Takýto stav by totiž odporoval princípu ultima ratio\n(krajný prostriedok), ale aj zásade vigilantibus iura (právo pomáha bdelým). V aplikačnej praxi prevažujú\ntrestné veci, v ktorých najmä podnikatelia (ale aj fyzické osoby) podávajú trestné oznámenia, čím sa\nsnažia vyhnúť uneseniu dôkazného bremena v občianskom súdnom konaní. Takýmto spôsobom riešia\npredovšetkým sporné vzťahy plynúce zo zmlúv o pôžičke alebo o úvere, pričom v trestných oznámeniach\nsvoje tvrdenia označujú spravidla ako podozrenia z trestného činu podvodu alebo úverového podvodu\ndôvodiac, že doposiaľ im dlžník vrátil len časť z požičanej sumy alebo že nebola v dohodnutom termíne\nvrátená žiadna suma zo zapožičaných peňazí. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 5 To 22/2012-169 z 28.06.2012. V danom prípade poškodená spoločnosť,\nresp. jej právny predchodca, poskytoval úver bez toho, aby si pri osobnom stretnutí overil totožnosť\nklienta. Poškodený, napriek tomu, že podnikal v oblasti finančných služieb, už na prvý pohľad postupoval\nvysoko nezodpovedne. Sám poškodený tak svojim konaním, napriek tomu, že musel mať v danom\nsegmente podnikania množstvo skúseností, vytvoril maximálny priestor na to, aby mu vznikla škoda.\nTakýto postup poškodeného preto ani nemôže požívať ochranu prostriedkami trestného práva, ktoré\nnemôžu nahrádzať súkromnoprávne uplatňovanie právnych nárokov. Na základe uvedených skutočností\nobžalovaná navrhovala, aby odvolací súd podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vydal rozsudok, ktorým\nju spod obžaloby oslobodí.\nObžalovaný T. A. v odôvodnení podaného odvolania vyslovil názor, že vykonaným dokazovaním\nmu vina nebola preukázaná, pričom zdôraznil, že je nevinný. Už od počiatku trestného stíhania v\nrámci svojej obhajoby uviedol, že skutku sa nedopustil. So spoluobžalovanou D. M. žil v spoločnej\ndomácnosti. Uvedená mala dispozičné právo k účtu, mala k nemu zriadenú platobnú kartu. Výpisy\nz účtu nečítal a ani nekontroloval. Ďalej dodal, že sa nestotožňuje s tvrdením prvostupňového súdu,\nže ak poškodená spoločnosť komunikovala s osobou mužského pohlavia, je to dôkaz o jeho vine.\n\nOrgány činné v trestnom konaní nevykonali v tomto smere žiadne dokazovanie, aby stotožnili osobu\nmuža, ktorý komunikoval s poškodenou spoločnosťou. Stačilo napríklad vykonať geolokáciu mobilného\ntelefónu, z ktorého volala osoba mužského pohlavia. Absencia takého dôkazu nemôže byť v jeho\nneprospech. Spoluobžalovaná disponovala s jeho účtom a finančné prostriedky z neho aj vybrala. V\npriebehu rozhovoru so spoluobžalovanou vyhotovil aj zvukovú nahrávku s jej vedomým a s jej výslovným\nsúhlasom, zaznamenaným v nahrávke, kde mala uviesť skutočnosti, z ktorých jednoznačne vyplýva,\nže so skutkom nemá nič spoločné. Obžalovaný dal tiež do pozornosti konanie samotnej poškodenej\norganizácie U. R. R. A. SA, ktorá poskytla spotrebiteľský úver na fotokópiu občianskeho preukazu,\nbez osobného kontaktu so žiadateľom a ďalším len telefonickým kontaktom s osobou mužského\npohlavia, bez ďalšej identifikácie a overenia žiadateľa. Pracovníčka spoločnosti bola prvostupňovým\nsúdom viackrát predvolávaná ako svedkyňa, nikdy sa však na súd nedostavila. Ak súd na základe\ntakého konania poškodenej organizácie uznal obžalovaných vinnými, zakladá to podľa jeho názoru\nnebezpečný precedens, keď môže prísť k zneužitiu občianskeho preukazu a bude teda postačovať\nfotokópia občianskeho preukazu, ktorý si môže páchateľ ľahko zadovážiť, bez akéhokoľvek osobného\nkontaktu a ďalšieho riadneho overenia osoby žiadateľa zo strany organizácie poskytujúcej plnenie, s\nnáslednou trestnoprávnou zodpovednosťou osoby, ktorej boli doklady takto zneužité. V tomto smere\nobžalovaný poukázal na zásadu právo patrí bdelým. V prípade, ak odvolací súd pripustí vykonanie\ndôkazu - zvukovej nahrávky medzi jeho osobou a spoluobžalovanou, obžalovaný žiadal vykonanie tohto\ndôkazu. Z uvedených dôvodov obžalovaný navrhoval, aby Krajský súd v Bratislave zrušil napadnutý\nrozsudok v celom rozsahu a v celom rozsahu ho spod obžaloby oslobodil.\nKrajský súd v Bratislave v konaní o odvolaniach obžalovaných nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa\nzúčastnili obžalovaní T. A. a D. M., ich obhajcovia a prokurátorka krajskej prokuratúry. Odvolací súd\nvykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti zástupcu poškodenej spoločnosti, nakoľko na takýto postup\nboli splnené všetky zákonné podmienky upravené v § 294 ods. 1 Trestného poriadku.\nNa verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom obhajkyňa obžalovaného T. A. sa pridržiavala podaného\nodvolania a dôvodov v ňom uvedených a navrhovala, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok\na aby obžalovaného spod obžaloby oslobodil, alternatívne aby po zrušení rozsudku vec vrátil súdu\nprvého stupňa na doplnenie dokazovania v nimi naznačenom smere. Poškodenú spoločnosť navrhovala\nodkázať s jej nárokom na náhradu škodu na civilný proces.\nObhajca obžalovanej D. M. na verejnom zasadnutí sa rovnako pridržiaval podaného odvolania a\ndôvodov v ňom uvedených a na ich podklade navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil\na obžalovanú spod obžaloby oslobodil.\nProkurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhovala odvolanie obžalovaných zamietnuť\nako nedôvodné, nakoľko rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za vecne správne a zákonné, a\nto vrátane výroku o treste.\nObžalovaný T. A. na verejnom zasadnutí uviedol, že nič nespáchal a je nevinný, pričom v ostatnom sa\npripojil k ústnemu prednesu svojej obhajkyne.\nObžalovaná D. M. na verejnom zasadnutí sa rovnako pripojila k ústnemu prednesu svojho obhajcu.\nKrajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť\nodvolania (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1\nalebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť\na odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj\nsprávnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli\nodvolaniami vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1\nTrestného poriadku, a dospel k záveru, že plne dôvodné je iba odvolanie obžalovaného T. A., pričom v\nprípade odvolania obžalovanej D. M. sa čiastočná dôvodnosť jej odvolania opiera o úplne iné dôvody,\nnež ktoré uvádzala v odôvodnení podaného odvolania.\nOdvolací súd po splnení si svojej prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli na\nhlavnom pojednávaní vykonané dôkazy v rozsahu umožňujúcom rozhodnúť o skutku, pre ktorý bola na\nobžalovaných D. M. a T. A. podaná obžaloba, avšak vo vzťahu k druhému z menovaných obžalovaných\n\nnebolo možné na podklade vykonaného dokazovania a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov spôsobom\nupraveným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku vysloviť záver o jeho vine. Prvostupňový súd tiež pochybil\nv tom smere, že vo výrokovej časti rozsudku neuviedol, podľa ktorého Trestného zákona rozhodol\no vine a o uložení trestu (či podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania činu, alebo podľa\niného Trestného zákona, t. j. Trestného zákona účinného od 06.08.2024), pričom súčasne vo výroku\no treste použil nesprávne ustanovenie § 2 ods. 2 Trestného zákona, hoci, ak už prvostupňový súd\nchcel použiť ustanovenie o časovej pôsobnosti Trestného zákona vo výroku svojho rozsudku, mal\npoužiť ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona a v takom prípade ho mal použiť aj vo výroku o vine,\nnielen vo výroku o treste. Ustanovenie § 2 ods. 2 Trestného zákona sa pritom týka výlučne možnosti\nuloženia konkrétneho druhu trestu, t. j. takého druhu trestu, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase\nrozhodovania o trestnom čine. Inak povedané, má sa na zreteli to, aby sa páchateľovi neuložil taký\ndruh trestu, ktorý v čase rozhodovania o treste nie je ako druh trestu upravený v Trestnom zákone. O\ntakúto situáciu v posudzovanom prípade zjavne nejde, nakoľko novelou Trestného zákona vykonanou\nzákonom č. 40/2024, účinnou od 06.08.2024, nebol vypustený žiaden druh trestu, ale v rámci tejto\nzmeny právnej úpravy došlo okrem iného k úprave zákonom ustanovenej trestnej sadzby pri niektorých\ntrestných činoch, ako aj k zmene iných ustanovení majúcich význam pre právnu kvalifikáciu skutku (napr.\núprava hranice výšky spôsobenej škody, od ktorej sa odvíja škoda mala, väčšia, značná a škoda veľkého\nrozsahu), preto bolo potrebné posúdiť, ktorý Trestný zákon je pre obžalovaných priaznivejší, tak ako to\nvyžaduje ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona.\nNa základe týchto pochybení boli naplnené dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu\npodľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Trestného zákona s tým, že odvolací súd mal dostatok podkladov\nna to, aby mohol vo veci sám rozhodnúť.\nPokiaľ ide o obžalovanú D. M., ani krajský súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že táto sa v\nspolupáchateľstve s inou osobou dopustila žalovanej trestnej činnosti.\nV posudzovanej trestnej veci boli na základe vykonaných dôkazov nesporne preukázané tie skutkové\nokolnosti, ktoré sa týkali schválenia spotrebiteľského úveru č. XXXXXXXXXXXXXX a revolvingového\nspotrebiteľského úveru a poskytnutia finančných prostriedkov v sumách 12.000,- eur a 2.400,- eur na\núčet, ktorého majiteľom bol obžalovaný T. A. a dispozičné oprávnenie k nemu mala obžalovaná D. M.,\nk čomu došlo na základe žiadosti spísanej v mene T. A. st., otca obžalovaného T. A., ku ktorej boli\nnásledne doložené fotokópia občianskeho preukazu T. A. st., falošná pracovná zmluva so spoločnosťou\nP. N. - gesellschaft m.b.H., výpis z bežného bankového účtu IBAN: Y XXXX XXXXXX XXXXXXXXXX\ns doplnením fiktívnej kreditnej platby vo výške 1.340,- eur, vydávajúc ju za príjem osoby, v mene ktorej\npáchatelia žiadali o poskytnutie týchto finančných prostriedkov, ako aj Zmluvy s spotrebiteľskom úvere\na revolvingovom spotrebiteľskom úvere, pričom tieto doklady obsahovali falošné podpisy žiadateľa.\nZáver o tom, že na žalovanom skutku sa svojím konaním výrazne podieľala aj obžalovaná D. M. a\nmiera účasti, v akej jej konanie prispelo k spáchaniu stíhanej trestnej činnosti bola v danom prípade\nrozhodujúca, možno vyvodiť zo skutočnosti, že obžalovaná, ktorá žila v spoločnej domácnosti s\nobžalovaným T. A. a jeho otcom, mala prístup k osobným odkladom otca obžalovaného, ďalej z toho, že\nk účtu, na ktorý boli poukázané vyššie zmienené finančné prostriedky mala dispozičné právo a z tohto\núčtu vybrala značnú časť z poskytnutých finančných prostriedkov (zo spotrebiteľského úveru v sume\n12.000,- eur) iba krátko po tom, ako boli pripísané na účet (k ich poskytnutiu došlo dňa 07.12.2016 a\nobžalovaná uskutočnila výbery v dňoch 08.12.2016 a 09.12.2016), a to v celkovej sume 10.000,- eur,\nčo jednoznačne svedčí o tom, že obžalovaná vedela, že v danom období mali byť finančné prostriedky\nz tohto úveru poskytnuté na účet obžalovaného T. A., a napokon aj z toho zistenia, že predložená\nfalošná pracovná zmluva so spoločnosťou P. N. - E. m.b.H. vyzerala rovnako, ako pracovná zmluva,\nktorú mala táto spoločnosť uzatvorenú s osobou menom U. Q., ktorá v zmysle vyjadrenia svedka T. A. st.,\nbola kamarátkou obžalovanej a skutočnosť, že obžalovaná túto osobu pozná, potvrdila sama vo svojej\nvýpovedi z prípravného konania, ktorá bola na hlavnom pojednávaní prečítaná v súlade s § 264 ods. 1\nTrestného poriadku. Samotná obžalovaná tiež potvrdila, že obžalovaný T. A. s účtom nedisponoval, ale\nona mu dávala peniaze v hotovosti, pričom spolu sa rozprávali málo a fungovali potichu. V rovine týchto\nzistení nebolo možné prehliadať ani ten fakt, že obžalovaná mala evidentne skúsenosti s falšovaním\npodpisu svedka T. A. st., v ktorého mene (avšak bez jeho vedomia) sa žiadalo o poskytnutie úverov,\nnakoľko v minulosti takto sfalšovala jeho podpis v súvislosti s oprávnením preberať poštové zásielky\nv jeho mene, čo je zistiteľné okrem iného aj z jej výpovede učinenej v prípravnom konaní, ako aj z\n\nvýpovede svedka T. A. st. Všetky tieto skutočnosti vyplynuli z dokazovania vykonaného na hlavnom\npojednávaní a po ich vyhodnotení jednotlivo i vo vzájomnom súhrne, tak ako to predpokladá § 2 ods. 12\nTrestného poriadku, možno jednoznačne vysloviť, že to bola obžalovaná, ktorá požiadala o poskytnutie\nzmienených úverov, vydávajúc sa za T. A. st. a za účelom schválenia úveru a poskytnutia finančných\nprostriedkov zabezpečila potrebné doklady, ktorých obsah nezodpovedal skutočnosti a na ktorých sa\nnachádzal sfalšovaný podpis T. A. st.\nS poukazom na uvedené krajský súd uzatvára, že všetky zistené a vyššie popísané skutočnosti\nzodpovedajú formálnym zákonným znakom stíhaného prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1\nTrestného zákona účinného od 06.08.2024, ktorého aplikácia je oproti Trestnému zákonu účinnému v\nčase spáchania činu pre obžalovanú priaznivejšia, keďže v dôsledku zmien ustanovení upravujúcich\nvýšku spôsobenej škody, od ktorej sa odvíjajú jej jednotlivé kategórie (škoda malá, väčšia, značná a\nveľkého rozsahu), bolo potrebné pôvodnú prísnejšiu právnu kvalifikáciu skutku ako zločinu úverového\npodvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, k § 222 ods. 1, ods. 3 pís. a/ Trestného zákona, obsiahnutú v\npodanej obžalobe, zmeniť v prospech obžalovanej na vyššie uvedený miernejší trestný čin.\nVo vzťahu k obžalovanej D. M. odvolací súd dodáva, že bolo potrebné upraviť skutok v časti, ktorá\nzakladala spolupáchateľstvo obžalovaného T. A., nakoľko tento bol spod obžaloby podľa § 285 písm. c/\nTrestného poriadku oslobodený, a to z dôvodov, ktoré budú rozvedené nižšie.\nOdvolacie námietky obžalovanej, v rámci ktorých poukázala na to, že svedkyňa J.. N. U. potvrdila,\nže komunikácia prebiehala prostredníctvom overených telefonických čísiel žiadateľa, pričom táto\nkomunikácia prebiehala vždy s osobou mužského pohlavia, v nijakom smere nevyvoláva pochybnosti o\ntom, že sa obžalovaná popísanej trestnej činnosti dopustila. Je úplne logické, že ak obžalovaná žiadala\no úver v mene T. A., musela na telefonickú komunikáciu s danou finančnou inštitúciou zabezpečiť inú\nosobu mužského pohlavia. Išlo teda o vzájomne dohodnuté spoločné konanie dvoch osôb zakladajúce\nspolupáchateľstvo na stíhanom trestnom čine (§ 20 Trestného zákona).\nPokiaľ obžalovaná argumentovala tým, že poškodená spoločnosť, resp. jej právny predchodca, si\nneoveril totožnosť žiadateľa o úver a postupoval vysoko nezodpovedne, tak k tomu krajský súd\ndodáva, že sama táto okolnosť nie je s ohľadom na závažnosť konania obžalovanej spôsobilá vylúčiť\nvyvodzovanie trestnej zodpovednosti voči jej osobe. V tomto smere je potrebné poukázať najmä na\nspôsob spáchania činu, ktorým obžalovaná využila situáciu spolužitia v spoločnej domácnosti s T. A.\nst. a obžalovaným T. A. tak, že zneužila osobné doklady prvého z menovaných osôb a sfalšovala jeho\npodpis, a súčasne zneužila vlastníctvom k účtu, na ktorý boli pripísané finančné prostriedky z podvodne\nvylákaného úveru, druhého z menovaných, ktorých tak vystavila značnému riziku spojenému s takýmto\njej konaním, čo u obžalovaného T. A. dokonca viedlo k jeho trestnému stíhaniu ako spolupáchateľa.\nRovnako okolnosť, že bola použitá sfalšovaná pracovná zmluva z iného štátu, zjavne za účelom sťaženia\nmožnosti jej overenia, nedáva priestor na to, aby sa v prospech obžalovanej uplatnila zásada „ultima\nratio“, ktorú je možné uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu upraveného v § 10 ods.\n2 Trestného zákona (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. augusta 2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013,\npublikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2014 pod\nč. 96).\nVo vzťahu k otázke závažnosti spáchaného činu (prečinu) je potrebné uviesť, že povinnosť posudzovať\njej stupeň, resp. mieru, vyplýva zo zmieneného § 10 ods. 2 Trestného zákona, pričom konkrétne zistenia\nv tejto otázke majú význam pre záver súdu o tom, či ide o prečin alebo o iný delikt, pre ktorý nie je\npotrebné vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť. Uvedené ustanovenie teda upravuje materiálny znak\npri prečinoch, ktorý sa uplatňuje ako tzv. materiálny korektív k formálnym znakom prečinu. To znamená,\nže súd je povinný popri formálnych znakoch prečinu vždy skúmať aj to, či je naplnený aj Trestným\nzákonom požadovaný konkrétny stupeň závažnosti prečinu. Pre takéto posúdenie sú určujúce kritéria\ntaxatívne upravené v § 10 ods. 2 Trestného zákona, z ktorých je súd povinný vychádzať pri hodnotení\nkonkrétnej závažnosti činu, pričom je potrebné rešpektovať požiadavku, že skutočnosti spadajúce pod\nkritéria určujúce závažnosť činu je potrebné hodnotiť vo svojom súhrne bez toho, aby sa niektorej\npripisoval väčší či menší význam (má sa na mysli hľadisko, aby význam jednej nebol preceňovaný\nalebo podceňovaný na úkor alebo v prospech druhej). Dokazovanie okolností preukazujúcich mieru\n(stupeň) závažnosti prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona je pri prečine obligatórne (Uznesenie\nVyššieho vojenského súdu v Trenčíne z 03.03.2008, sp. zn. 4To/2/2008, publikované v Zbierke stanovísk\n\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2008 pod č. 23). Vzhľadom na to, že\ndovolací súd môže pri posudzovaní dôvodu dovolania uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného\nporiadku hodnotiť i potrebnú (vyššiu než nepatrnú) závažnosť prečinu (§ 10 ods. 2 Trestného zákona)\na opierať sa pritom o dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané; nesmie však skúmať a meniť\nsprávnosť a úplnosť zisteného skutku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15.04.2014,\nsp. zn. 2 Tdo 17/2014, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky 8/2014 pod č. 121), je nevyhnutné, aby sa súdy otázkou závažnosti prečinu vo svojich\nrozhodnutiach zaoberali a v tomto smere aspoň stručne rozviedli svoje úvahy, na základe ktorých dospeli\nku konkrétnym záverom v tejto otázke.\nV tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že pri prečinoch nemá pre určenie konkrétnej závažnosti činu\nz hľadiska vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti podstatný význam to, aká trestná sadzba je\nv osobitnej časti Trestného zákona ustanovená pri tej ktorej skutkovej podstate prečinu. Samotná\nskutková podstata prečinu totiž určuje jeho typovú závažnosť, t. j. táto je daná už tým, že boli naplnené\nvšetky formálne znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu posudzovaného ako prečin (typová\nzávažnosť je vyjadrená aj skutkovými podstatami zločinov, resp. obzvlášť závažných zločinov, avšak pri\nnich je skúmanie konkrétnej závažnosti cez kritériá uvedené v § 10 ods. 2 Trestného zákona vylúčené).\nTým je vymedzená aj trestnoprávna ochrana záujmov, ktorým sa ju zákonodarca rozhodol poskytnúť\naj prostriedkami trestného práva a to tiež v prípade nedbanlivostných trestných činov. Významným tu\nje predovšetkým to hľadisko, že porušenie alebo ohrozenie konkrétneho záujmu svojou závažnosťou\ndosiahlo úroveň, pre ktorú je potrebné mu poskytovať a zabezpečovať ochranu aj v trestnoprávnej rovine.\nV rámci úvah o tom, či konkrétny čin, ktorý napĺňa formálne znaky skutkovej podstaty niektorého prečinu,\ndosahuje vyššiu než nepatrnú závažnosť, je teda potrebné zisťovať, či na základe kritérií upravených\nv § 10 ods. 2 Trestného zákona ide o čin, ktorý sa nejakým zásadným spôsobom vymyká prípadom,\nktorým príslušná skutková podstata poskytuje trestnoprávnu ochranu a to v tom smere, či sa na základe\nkonkrétnych skutočností závažnosť činu znižuje až na nepatrnú úroveň.\nV trestnej veci obžalovanej o takýto prípad rozhodne nejde, keďže vychádzajúc zo všetkých kritérií\nupravených v § 10 ods. 2 Trestného zákona v ich súhrne, nemožno učiniť záver o tom, že by konkrétna\nzávažnosť činu nezodpovedala typovej závažnosti vyjadrenej už samotnou základnou skutkovou\npodstatou stíhaného prečinu. Spôsob vykonania činu a jeho následok, okolnosti spáchania činu, ako aj\nzavinenie vo forme priameho úmyslu, na ktoré možno usudzovať zo samotnej skutkovej vety obžaloby\na zo skutočnosti popísaných na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku, neumožňujú ustáliť záver\no nepatrnej závažnosti činu. Na podklade týchto skutočností tak možno konštatovať aj naplnenie\nmateriálnej podmienky vyžadovanej pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti.\nKrajský súd teda konštatuje, že v posudzovanej veci všetky zistené a preukázané skutočností\nvyplývajúce z vyššie zmienených dôkazov a spôsob ich hodnotenia v intenciách ustanovenia § 2 ods.\n12 Trestného poriadku vylučujú akékoľvek rozumné pochybnosti o vine obžalovanej za stíhaný prečin.\nV súvislosti s výrokom o treste je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí\nvychádzať nielen z podmienok upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež\npotrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34\nods. 1 Trestného zákona, ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie\ndruhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.\nUstanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona o účele trestu je spolu s ustanovením § 33a a § 34 ods.\n4 Trestného zákona základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto\nustanovení, uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v\npáchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a\nsúčasne iných odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa\nspoločnosťou. Závery na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný\nstav veci a musia z neho vyplynúť.\nS prihliadnutím na povahu spáchaného trestného činu a jeho závažnosť, ako aj na osobu obžalovanej\na jej postoj k spáchanej trestnej činnosti, odvolací súd považuje uloženie trestu odňatia slobody vo\nvýmere 8 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 1 rok, za adekvátne,\nzodpovedajúce ustanoveniam Trestného zákona účinného od 06.08.2024 a reflektujúce tak závažnosť\n\nčinu, osobu obžalovanej a možnosti jej nápravy, ako aj obdobie, ktoré uplynulo od spáchania tohto\nprečinu. Za týchto okolností možno vysloviť, že uloženie podmienečného trestu odňatia slobody vo\nvýmere 8 mesiacov je dostatočné na to, aby na obžalovanú, ktorá bola doposiaľ iba jedenkrát súdne\ntrestaná, pričom sa na ňu hľadí, akoby odsúdená nebola, pôsobilo v smere jej nápravy a súčasne\naby zohľadňovalo všetky funkcie trestu. Z tohto hľadiska možno konštatovať, že takto uložený trest\nbude popri výchovnej a preventívnej funkcii trestu dôsledne zohľadňovať aj jeho funkciu represívnu a\npredovšetkým ochrannú, keďže počas určenej skúšobnej doby bude obžalovaná čeliť hrozbe nariadenia\nvýkonu trestu v prípade, ak sa počas jej plynutia dopustí závažnejšieho protiprávneho konania. Možno\npreto uzavrieť, že od uloženého trestu možno očakávať splnenie jeho účelu vyjadreného v § 34 ods.\n1 Trestného zákona.\nPokiaľ ide o výrok o náhrade škody, krajský súd považoval nárok právneho nástupcu poškodenej\nspoločnosti za uplatnený riadne a včas a plne preukázaný a teda opodstatnený, pričom na uloženie\npovinnosti obžalovanej nahradiť spôsobenú škodu poškodenej spoločnosti (jej právnemu nástupcovi)\nbol povinný už s ohľadom na samotnú dikciu § 287 ods. 1 Trestného poriadku. Na rozdiel od výroku o\nnáhrade škody obsiahnutom v napadnutom rozsudku, krajský súd nemohol túto povinnosť obžalovanej\nuložiť spoločne a nerozdielne aj spoluobžalovanému T. A., keďže tento bol týmto rozsudkom oslobodený\nspod obžaloby.\nČo sa týka obžalovaného T. A., krajský súd po vyhodnotení vo veci vykonaných dôkazov dospel k\nzáveru, že jeho účasť (v rovine spolupáchateľstva a ani v rovine účastníctva v užšom zmysle) na\nžalovanej trestnej činnosti nebola preukázaná ani z hľadiska vyššej miery pravdepodobnosti. Ak aj\nurčitá pravdepodobnosť ohľadne možnej participácie obžalovaného T. A. na spáchaní stíhaného prečinu\nexistuje, minimálne rovnaká pravdepodobnosť tu je daná aj vo vzťahu k možnosti, že na jeho spáchaní\nnemal žiadnu účasť a s uvedenom trestnou činnosťou obžalovanej D. M. nemal nič spoločné.\nV tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že výrok o vine musí byť vždy založený len na takých\ndôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že žalovaný skutok spáchala iba tá osoba, ktorá bola z\ntohto skutku obžalovaná prokurátorom a postavená pred súd. Vina obžalovanej osoby musí byť teda\njednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná. Obžalovaná osoba pritom nie\nje povinná dokazovať žiadnu skutočnosť, čo je vyjadrené v zásade, že nedokázaná vina má rovnaké\ndôsledky ako dokázaná nevina. Uznanie viny zo žalovanej trestnej činnosti nie je možné založiť na\nhypotetických záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti, a to ani pravdepodobnosti vyššieho stupňa.\nPre takýto výrok musí byť daná istota, o ktorej, vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je\ndôvod pochybovať. Ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti\no niektorej skutkovej okolnosti významnej čo do otázky viny, nemožno rozhodnúť v neprospech\nobžalovanej osoby. Inak povedané, ak v konkrétnej trestnej veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu\nmožnosť o nevine, je súd povinný v zmysle princípu „in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech veci\nobžalovaného)“ obžalovanú osobu spod podanej obžaloby oslobodiť. Tento princíp sa odvíja od jednej z\nnajzákladnejších zásad trestného konania, ktorou je zásada prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny vždy\n(aj pri zavedení kontradiktórnych prvkov do trestného procesu) vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie v\ntrestnom konaní konkrétne dôkazne bremeno v otázke viny. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe\nvykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný\nprikloniť sa k verzii, ktorá je pre obžalovanú osobu priaznivejšia, nakoľko iba tak nedochádza k porušeniu\nprincípu rozhodovania „in dubio pro reo“, a tým aj zásady prezumpcie neviny. Trestné konanie vyžaduje\nv tomto ohľade ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň\nna úrovni všeobecného pravidla \"preukázania mimo akúkoľvek rozumnú pochybnosť\". V tomto smere\nkrajský súd poukazuje aj na judikatúru, ktorá konštatuje, že zásada zisťovania skutkového stavu veci, o\nktorej nie sú dôvodné pochybnosti vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine len o jednoznačne\nzistené fakty a nie o konštrukcie skutkového deja, domnienky, indície, resp. vinu obžalovanej osoby\nvyvodzoval len na pravdepodobných skutkových záveroch. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá\nz variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre obžalovanú osobu\nnajpriaznivejšia (R 46/1963), pričom ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nemôže vytvoriť zákonný\npodklad pre odsudzujúci výrok.\nVšetky zmienené hľadiská sú plne uplatniteľné aj na posudzovanú trestnú vec obžalovaného T. A.,\nnakoľko zo skutočností, že obžalovaná D. M. žila v spoločnej domácnosti s obžalovaným, že obžalovaný\nbol majiteľom účtu, na ktorý boli poukázané finančné prostriedky z podvodne vylákaného úveru a že\n\ns finančnou inštitúciou, ktorá tento úver poskytla, komunikovala osoba mužského pohlavia, nemožno\n(po zohľadnení aj ďalších skutočností) s istotou vyvodiť, že obžalovaný T. A. sa dopustil spoločného\nkonania s obžalovanou D. M., ktoré viedlo k trestnému činu. Prvostupňový súd opomenul prihliadať\nna to, že obžalovaná D. M. bola disponentom k účtu obžalovaného, pričom sama sa vyjadrila o tom,\nže obžalovaný s týmto účtom sám nenakladal, ale takto činila výlučne ona a obžalovanému dávala\nhotovosť (z čoho ale nemožno vôbec usudzovať ani na to, že obžalovaný mal o trestnej činnosti\nvedomosť), pričom uviedla aj to, že s obžalovaným sa veľmi nerozprávala a fungovali potichu. Vzhľadom\nna to, že obžalovaná mala prístup k dokladom otca obžalovaného, ktorého podpis zjavne vedela sama\nsfalšovať (v minulosti už podpis T. A. sfalšovala, ako to bolo uvedené na inom mieste odôvodnenia\ntohto rozsudku), ako aj so zreteľom na to, že mala dispozičné oprávnenie k účtu obžalovaného, je\nzrejmé, že v súvislosti s týmito aspektmi konania si obžalovaná D. M. vystačila sama a akúkoľvek aktivitu\nobžalovaného T. A. rozhodne nepotrebovala. Možno tiež vysloviť dôvodnú pochybnosť o tom, že by\nobžalovaný súhlasil s takýmto zneužitím svojho otca, s ktorým býval v spoločnej domácnosti, pričom\nv tomto smere nebola zistená žiadna okolnosť, ktorá by naznačovala opak. Zistenie, že poškodená\nspoločnosť telefonicky komunikovala s osobou mužského pohlavia nedáva žiaden podklad k tomu,\nže touto osobou bol práve obžalovaný T. A., keďže totožnosť tejto osoby nebola zistená a samotné\npohlavie na osobu obžalovaného ešte nijako nepoukazuje. V danom prípade nebola zistená žiadna\niná okolnosť, ktorá by obžalovaného akokoľvek spájala s uvedenými telefonickými hovormi a takto\nkomunikujúcou osobou mohla byť ktorákoľvek iná osoba mužského pohlavia, čo vzhľadom na vyššie\npopísaný spôsob konania obžalovanej sa javí ako vysoko pravdepodobné. Krajský súd tak uzatvára, že\nzo strany obžalovanej D. M. mohlo vo vzťahu k obžalovanému T. A. ísť o zneužitie jeho osoby, čomu\nnapokon nasvedčuje aj vyjadrenie jeho otca o tom, že tento od 5. ročníka navštevoval špeciálnu školu.\nNa základe vyššie uvedených zistení krajský súd nemohol vysloviť bezpečný a jednoznačný záver, že\nžalovaného trestného činu sa dopustil aj obžalovaný T. A., naopak, s vysokou mierou pravdepodobnosti\nprichádzal do úvahy záver celkom opačný, preto bolo nevyhnutné obžalovaného T. A. podľa § 285 písm.\nc/ Trestného poriadku spod podanej obžaloby oslobodiť, nakoľko nebolo preukázané, že skutok spáchal\nobžalovaný.\nKeďže nárok poškodenej spoločnosti bol uplatnený vo vzťahu k obom obžalovaným osobám, krajský\nsúd poškodenú spoločnosť, pokiaľ ide o obžalovaného T. A., podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku s\njej nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.\nS poukazom na všetky vyššie rozvedené skutočnosti a prezentované úvahy odvolací súd rozhodol o\nodvolaniach oboch obžalovaných tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, pričom mal\ndostatok podkladov pre svoje rozhodnutie.\nPredmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok\nnie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "46T/61/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}