{"guid": "d93cf8d8-d609-4705-b8ee-508c5812d5e9:8a60c060-4878-4400-a16e-d82286c2353f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1319201796.1", "spisova_znacka": "14CoPr/5/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14CoPr/5/2025 z 25. 8. 2025", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 25. augusta 2025, sp. zn. 14CoPr/5/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1319201796.1", "identifikacne_cislo": "1319201796", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Krajčová", "sudca_id": 1198, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-krajcova-1198", "datum_vydania": "2025-08-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389", "nazov": "§ 389 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8a60c060-4878-4400-a16e-d82286c2353f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1319201796.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1319201796.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1319201796.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14CoPr/5/2025\n1319201796\n25. 08. 2025\nJUDr. Michaela Krajčová\nECLI:SK:KSBA:2025:1319201796.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia\nsenátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: 1. Š. Ž., K.: XX.XX.XXXX,\nO.: W. V. P. XXX/X, XXX XX I. I., 2. X. O., K.: XX.XX.XXXX, O.: P. Č.. XXX, XXX XX P., spoločne zastúpení\nodborovou organizáciou: Odborový zväz KOVO so sídlom Miletičova č. 562/24, Bratislava, IČO: 30 804\n078, proti žalovanému: C.S. CARGO Slovakia a.s. so sídlom Mliekarenská č. 10, Bratislava, IČO: 35\n892 404, zastúpenému spoločnosťou: LEGAL ART, s. r. o. so sídlom Námestie SNP č. 19, Bratislava\n- mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 289 302, o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalobcov proti\nrozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-19Cpr/6/2019-507 zo dňa 24.10.2024, takto\nrozhodol:\nKrajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-19Cpr/6/2019-507\nzo dňa 24.10.2024 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B3-19Cpr/6/2019-507 zo dňa 24.10.2024, žalobu žalobcu\nv 1. rade a žalobcu v 2. rade v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal proti žalobcovi v\n1. rade a žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 26.03.2019, sa\nžalobca v 1. rade ako bývalý zamestnanec domáhal voči žalovanému ako bývalému zamestnávateľovi\nzaplatenia náhrady mzdy určenej z jeho priemerného zárobku, počítanú za obdobie od 01.02.2017 do\n22.06.2017 v sume 4.493,10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 881,eur od 01.04.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.013,15 eur od 01.05.2017 do zaplatenia,\n5 % ročne zo sumy 881,- eur od 01.06.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.013,15 eur od\n01.07.2017 do zaplatenia a 5 % ročne zo sumy 704,80 eur od 01.08.2017 do zaplatenia, a náhrady\nmzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 550,62 eur titulom prekážky v práci na strane zamestnávateľa\na nemožnosti zamestnanca vyčerpať si základnú výmeru dovolenky z dôvodu skončenia pracovného\npomeru. Svoj návrh odôvodnil tým, že od 1. októbra 2006 pracoval u žalovaného ako vodič kamiónovej\ndopravy s miestom výkonu práce - stredisko O. a ich pracovný pomer sa skončil dohodou zo dňa 22.\njúna 2017 z dôvodu zrušenia časti zamestnávateľa - strediska O. podľa ust. § 63 ods. 1 písm. a) bod 1\nZákonníka práce, ale podľa Inšpektorátom práce Trenčín zistených informácií v Distribučnom centre I.\nO., žalovaný už dňa 10. decembra 2016 ukončil spoluprácu so spoločnosťou I.. Informáciu o ukončení\nspolupráce s uvedenou spoločnosťou dňa 10. decembra 2016 potvrdil inšpektorátu práce aj samotný\nžalovaný v e-maile zo dňa 12. apríla 2017. Žalovaný v decembri 2016 odovzdal prenajatú kanceláriu v\nDistribučnom centre I. O. spoločnosti A. J., s.r.o. Následne boli zablokované všetky U. čipy potrebné pre\nvstup zamestnancov žalovaného do Distribučného centra I. O., okrem čipov, ktoré mala administratíva a\nna základe uvedeného mal inšpektorát práce za to, že žalovaný znemožnil vodičom kamiónovej dopravy\nod mesiaca január 2017 vstup na miesto výkonu práce (prevádzku O.) podľa pracovnej zmluvy, v mieste\nvýkonu práce im nevytvoril podmienky na plnenie pracovných úloh a zároveň žalovaný nepreukázal,\nže by sa s kontrolovanými zamestnancami - vodičmi kamiónovej dopravy s miestom výkonu práce\n\nO. písomne dohodol na zmene tohto miesta výkonu práce. Teda napriek oficiálnemu zrušeniu časti\nspoločnosti žalovaného - strediska O. až dňa 30. júna 2017, výkonom inšpekcie práce sa preukázalo,\nže už od decembra 2016 mu bol znemožnený vstup do miesta výkonu práce v prevádzke O., čím\nnastala prekážka v práci na strane zamestnávateľa, avšak žalovaný nepristúpil k uzavretiu písomnej\ndohody o zmene miesta výkonu práce, nepristúpil ani ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou\npodľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce alebo dohodou z uvedeného dôvodu a namiesto toho bez\nsplnenia zákonných podmienok mu vykazoval od februára 2017 až do skončenia pracovného pomeru\nneospravedlnené absencie v práci. Žalovaný mu od februára 2017 do júna 2017 neprideľoval prácu v\nzmysle pracovnej zmluvy, nezákonne mu vykazoval za uvedené obdobie neospravedlnené absencie a\nto všetko s cieľom vyhnúť sa zákonnej povinnosti poskytnúť mu náhradu mzdy z titulu prekážky v práci\nna strane zamestnávateľa podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Zároveň si uplatnil tiež nárok na\nnáhradu mzdy za nevyčerpanú pomernú časť dovolenku z právneho dôvodu podľa ust. § 111 ods. 1 a\n§ 116 ods. 3 Zákonníka práce s tým, že z údajov na výplatných páskach za mesiace január až jún 2017\nvyplýva, že mu patrí za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky v rozsahu 12,5 dňa za kalendárny rok\n2017 náhrada mzdy v sume 550,62 eur.\n3. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 11.10.2019, sa žalobca v 2.\nrade ako bývalý zamestnanec domáhal voči žalovanému ako bývalému zamestnávateľovi zaplatenia\nnáhrady mzdy určenej z jeho priemerného zárobku, počítanú za obdobie od 01.01.2017 do 22.06.2017\nv sume 5.577,45 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 871,48,- eur od\n01.03.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 871,48,- eur od 01.04.2017 do zaplatenia, 5 % ročne\nzo sumy 1.002,20 eur od 01.05.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 871,48 eur od 01.06.2017\ndo zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.002,20 eur od 01.07.2017 do zaplatenia a 5 % ročne zo sumy\n958,62 eur od 01.08.2017 do zaplatenia, a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 544,67\neur titulom prekážky v práci na strane zamestnávateľa a nemožnosti zamestnanca vyčerpať si základnú\nvýmeru dovolenky z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Svoj návrh odôvodnil obdobne ako žalobca\nv 1. rade a to tým, že od 01. septembra 2006 pracoval u žalovaného ako vodič kamiónovej dopravy\ns miestom výkonu práce - stredisko O. a ich pracovný pomer sa skončil dohodou zo dňa 22. júna\n2017 z dôvodu zrušenia časti zamestnávateľa - strediska O. podľa ust. § 63 ods. 1 písm. a) bod 1\nZákonníka práce, ale podľa Inšpektorátom práce Trenčín zistených informácií v Distribučnom centre I.\nO., žalovaný už dňa 10. decembra 2016 ukončil spoluprácu so spoločnosťou I.. Informáciu o ukončení\nspolupráce s uvedenou spoločnosťou dňa 10. decembra 2016 potvrdil inšpektorátu práce aj samotný\nžalovaný v e-maile zo dňa 12. apríla 2017. Žalovaný v decembri 2016 odovzdal prenajatú kanceláriu v\nDistribučnom centre I. O. spoločnosti A. s.r.o. Následne boli zablokované všetky U. čipy potrebné pre\nvstup zamestnancov žalovaného do Distribučného centra I. O., okrem čipov, ktoré mala administratíva a\nna základe uvedeného mal inšpektorát práce za to, že žalovaný znemožnil vodičom kamiónovej dopravy\nod mesiaca január 2017 vstup na miesto výkonu práce (prevádzku O.) podľa pracovnej zmluvy, v mieste\nvýkonu práce im nevytvoril podmienky na plnenie pracovných úloh a zároveň žalovaný nepreukázal,\nže by sa s kontrolovanými zamestnancami - vodičmi kamiónovej dopravy s miestom výkonu práce O.\npísomne dohodol na zmene tohto miesta výkonu práce. Napriek oficiálnemu zrušeniu časti spoločnosti\nžalovaného - strediska O. až dňa 30. júna 2017, výkonom inšpekcie práce sa preukázalo, že už od\ndecembra 2016 mu bol znemožnený vstup do miesta výkonu práce v prevádzke O., čím nastala prekážka\nv práci na strane zamestnávateľa, avšak žalovaný nepristúpil k uzavretiu písomnej dohody o zmene\nmiesta výkonu práce, nepristúpil ani ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1\npísm. a) Zákonníka práce alebo dohodou z uvedeného dôvodu a namiesto toho bez splnenia zákonných\npodmienok mu vykazoval od januára 2017 až do skončenia pracovného pomeru neospravedlnené\nabsencie v práci. Žalovaný mu od januára 2017 do júna 2017 neprideľoval v zmysle pracovnej zmluvy,\nnezákonne mu vykazoval za uvedené obdobie neospravedlnené absencie a to všetko s cieľom vyhnúť\nsa zákonnej povinnosti poskytnúť mu náhradu mzdy z titulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa\npodľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Zároveň si uplatnil tiež nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú\npomernú časť dovolenku z právneho dôvodu podľa ust. § 111 ods. 1 a § 116 ods. 3 Zákonníka práce\ns tým, že z údajov na výplatných páskach za mesiace január až jún 2017 vyplýva, že mu patrí za\nnevyčerpanú pomernú časť dovolenky v rozsahu 12,5 dňa za kalendárny rok 2017 náhrada mzdy v\nsume 544,67 eur.\n4. Žalovaný v rámci prostriedkov procesnej obrany uviedol, že žalobcovia pri skončení pracovného\npomeru z dôvodu zrušenia časti zamestnávateľa - strediska O., ktoré bolo zrušené na základe\nrozhodnutia zamestnávateľa s účinnosťou ku dňu 30.06.2017, neuvádzali žiadne svoje nároky\n\nvyplývajúce z pracovného pomeru alebo s ním súvisiace a ani nevyzvali zamestnávateľa na vyplatenie v\ntomto konaní uplatneného nároku, nakoľko boli uzrozumení s tým, že sa jednalo o zavinené zmeškanie\npráce z dôvodov výlučne na strane žalobcov dodávajúc, že žalobcovia nijakým relevantným spôsobom\nnepreukázali, že v kontrolovanom období do práce nastúpili, pričom takúto skutočnosť Inšpektorát\npráce ani nepreveroval. Žalovaný objasnil dôvod zrušenia strediska O. tak, že hoci dňa 10.12.2016\ndošlo k ukončeniu zmluvy so zákazníkom I., disponoval dostatkom iných zákazníkov, prostredníctvom\nktorých chcel zabezpečovať činnosť strediska a prideľoval zamestnancom prácu podľa pracovnej zmluvy\npre iných zákazníkov, ale väčšina zamestnancov strediska, vrátane žalobcov, odmietla nastúpiť na\nvýkon práce aj napriek opakovaným telefonickým a písomným výzvam, pričom nenastúpením do práce\nväčšiny zamestnancov daného strediska došlo k absolútnemu znefunkčneniu strediska, ktoré prestalo\nmať pre žalovaného význam a následne bolo zrušené. Vzhľadom na uvedené skonštatoval, že keď\nžalobcovia ani napriek opakovaným písomným a telefonickým výzvam sa na pracovisko nedostavili,\nnevznikol im nárok na zaplatenie mzdy (ani náhrady mzdy), nakoľko neospravedlnené zmeškanie\npracovnej zmeny alebo jej časti sa za výkon práce nepovažuje. Tvrdenie žalobcov, že deaktiváciou\nčipov zamestnávateľ znemožnil zamestnancovi vstup na pracovisko, označil za nepravdivé a nemajúce\noporu v pracovnej zmluve, Zákonníku práce ani v inom predpise, nakoľko vodič je považovaný za\nmobilného zamestnanca, nemá konkrétnu kanceláriu alebo iné miesto, kde by sa počas pracovnej\ndoby mal nachádzať, preto žalobcovia mohli kdekoľvek v O.e (a po dohode aj na inom mieste)\nvykonať nakládku a/alebo vykládku a vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy aj naďalej, pričom\nžalovaný aj po ukončení spolupráce so spoločnosťou I. disponoval dostatkom pracovných príležitostí vo\nvnútroštátnej aj medzinárodnej nákladnej cestnej doprave. Záverom dodal, že podľa informácií, ktorými\ndisponuje, žalobcovia nenastúpili do práce práve z dôvodu existencie iného pracovného pomeru u iného\nzamestnávateľa (v prípade žalobcu v 1. rade v spoločnosti O. V. D. (O.) s.r.o. a následne spoločnosti V.\nW. I., s.r.o. a v prípade žalobcu v 2. rade v spoločnosti D., s.r.o. so sídlom B. č. XXX/XX, H.), ktorých\npredmet činnosti je konkurenčný a z tohto iného pracovného pomeru žalobcovia riadne poberali mzdu,\nčím konali nielen v rozpore s čl. IX ods. 1 pracovnej zmluvy, ale aj v rozpore s ust. § 83 ods. 1 Zákonníka\npráce, preto aj žalovaný listom zo dňa 07.02.2017 upozornil žalobcu v 2. rade na závažné porušenie\npracovnej disciplíny a možnosť skončenia pracovného pomeru v súvislosti s touto skutočnosťou, ale\nžalobca v 2. rade pracovný pomer v spoločnosti D. neukončil. Preto považoval nárok žalobcov na\nnáhradu mzdy nielen za nezákonný - nedôvodný, ale aj za zneužívanie práva zamestnanca a konanie\nv rozpore s dobrými mravmi. Prekážky v práci existovali nie na strane zamestnávateľa, ale na strane\nzamestnancov - žalobcov, ktorým existencia iného pracovného pomeru neumožňovala vykonávať prácu\npre žalovaného. K skončeniu pracovného pomeru so žalobcami iným spôsobom ako dohodou nepristúpil\nokrem svojej dobromyseľnosti aj z opatrnosti, nakoľko na pracovisku žalovaného pôsobila v tom čase\nnefunkčná odborová organizácia, ktorá so žalovaným nekooperovala, ba naopak predseda odborovej\norganizácie vykonával tiež prácu pre iného zamestnávateľa od decembra 2016, a teda dopúšťal sa\nrovnakého porušenia pracovnej disciplíny ako žalobcovia. Na základe uvedených skutočností žalovaný\nnavrhol žalobu zamietnuť.\n5. V replike obaja žalobcovia, považujúc za účelové, vykonštruované a absurdné tvrdenia žalovaného,\nže žalobcovia svoju neprítomnosť v práci žiadnym spôsobom neospravedlnili, hoci mohli ako vodiči\nvykonávať prácu pre iných zákazníkov, t.j. pracovať na iných projektoch a že práca vodiča je mobilným\nzamestnaním, nakoľko zákon explicitne stanovuje miesto výkonu práce ako podstatnú obsahovú\nnáležitosť pracovnej zmluvy a dohodnuté miesto výkonu práce má podstatný vplyv najmä z hľadiska šírky\ndispozičnej právomoci zamestnávateľa, pretože nie je možné jednostranné preloženie zamestnanca\nna iné miesto výkonu práce, pričom žalobcovia mali v pracovnej zmluve stanovené miesto výkonu\npráce stredisko O., v ktorom spravidla vždy začínali svoju pracovnú zmenu, keďže si tu vždy prevzali\ndané vozidlo a robili nakládku (vykládku) tovaru, avšak nedokázali si plniť z pracovného pomeru\nvyplývajúce povinnosti, keďže do miesta výkonu práce (na konkrétnu organizačnú jednotku - stredisko\nO.) žalovaný im znemožnil vstup tým, že im zablokoval čipy potrebné pre vstup na stredisko. Poukazovali\nna konštatovanie v Protokole Inšpektorátu práce Trenčín, že stredisko O. bolo fakticky zrušené už\nv decembri 2016, resp. januári 2017, a žalovaný až listami zo dňa 15.03.2017 vyzval žalobcu v 1.\nrade a listami zo dňa 02.02.2017, 09.02.2017 a 15.03.2017 vyzval žalobcu v 2. rade na nástup do\nzamestnania a to paradoxne na nefunkčné miesto výkonu práce - stredisko O., hoci žalobcovia spolu\ns inými zamestnancami apelovali na uzavretie dohody o zmene miesta výkonu práce, ale k tomu kroku\nzo strany zamestnávateľa neprišlo. Žalovaný znemožnil žalobcom vstup do strediska O., v tomto mieste\nvýkonu práce im nevytvoril žalobcom podmienky na plnenie pracovných úloh, neprideľoval im prácu v\nzmysle pracovnej zmluvy, čím vznikla prekážka v práci na strane zamestnávateľa. Príslušný inšpektorát\n\npráce je oprávnený v rámci kontroly posúdiť, či kontrolovaný subjekt dodržiava pracovnoprávne predpisy\na iné s nimi súvisiace právne predpisy a za porušenie predpisov je oprávnený vyvodzovať zodpovednosť,\na preto protokol Inšpektorátu práce je plnohodnotným dôkazom, z ktorého môže súd pri rozhodovaní v\npredmetnej veci vychádzať. Pokiaľ ide o pracovný pomer žalobcu v 1. rade so spoločnosťou O. V. D.\n(O.) s.r.o. a následne spoločnosti V. W. I., s.r.o. a žalobcu v 2. rade so spoločnosťou D., s.r.o., mali za to,\nže svojím konaním sa žiadneho porušenia práva nedopustili, nakoľko žiadny právny predpis nezakazuje\nzamestnancovi uzavrieť viac pracovných pomerov s rôznymi zamestnávateľmi. Označili za nepravdivé\ntvrdenie, že do práce nenastúpili práve z dôvodu iného pracovného pomeru, keďže žalovaný jednak\nneprideľoval zamestnancom prácu a tiež stredisko O. bolo fakticky nefunkčné a zrušené. Považovali\nza neplatné ustanovenie článku IX. ods. 1 pracovnej zmluvy z dôvodu, že ustanovenie § 83 ZP, ktorý\nupravuje výkon konkurenčnej činnosti je kogentným ustanovením ZP a čl. IX. ods. 1 pracovnej zmluvy je\nobmedzujúcim ustanovením, ktorým sa žalobca vopred vzdáva svojich práv, preto je v zmysle § 17 ods.\n1 ZP neplatným ustanovením. Na základe uvedených skutočností žalobca mal za to, že práve žalovaný\nkonal v období január až jún 2017 účelovo v snahe vyhnúť sa finančnej zodpovednosti.\n6. Žalovaný sa k replikám žalobcov už nevyjadril.\n7. Uznesením zo dňa 05.05.2021, č.k. 19Cpr/16/2019-177 bolo konanie žalobcu v 1. rade vedené\nv tomto čase pod sp. zn. 19Cpr/6/2019 a konanie žalobcu v 2. rade vedené v tomto čase pod sp.\nzn. 19Cpr/16/2019 spojené na spoločné konanie a boli spoločne vedené pod sp zn. 19Cpr/6/2019 (v\nsúčasnosti na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-19Cpr/6/2019).\n8. Súd prvej inštancie na základe ním zisteného skutkového stavu vec právne posúdil podľa čl. 2, §\n43 ods. 1 písm. b), § 47 ods. 1, § 54, § 76 ods. 2 písm. d), § 77, § 83 ods. 1 veta prvá, § 105, § 111\nods. 1, § 116 ods. 3, § 142 ods. 1 až 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom od\n18.06.2016 do 29.12.2017 (ďalej len „Zákonník práce“), pričom dospel k záveru, že žaloba žalobcu v 1.\nrade a žalobcu v 2. rade nie je dôvodná.\n9. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia odôvodnili svoj nárok na náhradu mzdy na Inšpektorátom\npráce Trenčín konštatovanej prekážke v práci na strane zamestnávateľa (žalovaného), ktorá mala\nspočívať v tom, že bezprostredne po ukončení zmluvného vzťahu so spoločnosťou I. a odovzdaní\nprenajatých priestorov v Distribučnom centre I. O. inej spoločnosti (A. J., s.r.o.) žalovaný po dátume\n10.12.2016 mal zablokovať svojim zamestnancom - vodičom kamiónovej dopravy (vrátane žalobcov)\nčipy potrebné pre vstup zamestnancov do Distribučného centra O. a od decembra 2016 im tak znemožnil\nvstup na v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce (stredisko O.) a teda nevytvoril pracovné\npodmienky na plnenie pracovných úloh v mieste výkonu práce, pričom postupom podľa § 54 Zákonníka\npráce sa písomne nedohodol so žalobcami na zmene miesta výkonu práce, preto z dôvodu prekážky v\npráci na strane žalovaného požadovali žalobcovia podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce náhradu mzdy\nv sume svojho priemerného zárobku za obdobie od 01.01.2017 (u žalobcu v 2. rade od 01.02.2017) do\n30.06.2017, ku ktorému dňu pracovný pomer strán skončil dohodou.\nSúd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, ba ani neosvedčili,\nže zablokované U. čipy predstavovali faktickú prekážku vstupu zamestnancov (kamionistov) do\nDistribučného strediska I. O. a neslúžili iba na identifikáciu osoby, ktorá do daného objektu vstupuje,\npričom mechanizmus fungovania čipov a účel ich použitia pri vstupe do Distribučného strediska I.\nnepreveroval ani inšpektorát práce. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že tieto čipy slúžili iba\nna evidenciu pohybu osôb v stredisku O..\nVzhľadom na druh žalobcom vykonávanej práce - vodič kamiónovej dopravy - je nutné uviesť, že\nvodiči kamiónovej dopravy sú mobilnými zamestnancami, ktorí nevykonávajú svoju prácu spočívajúcu\nv nakládke, rozvoze a vykládke tovaru na jednom konkrétnom mieste, resp. z jednej kancelárie alebo\npriestoru, a preto ak žalobcovia mali v zmysle podstatných náležitostí pracovnej zmluvy dojednané ako\nmiesto výkonu práce: stredisko O., nejednalo sa o miesto, v ktorom budú žalobcovia plniť svoje pracovné\npovinnosti počas celej dĺžky svojho pracovného času, ale išlo fakticky o miesto, kde spravidla (avšak\nnie výhradne) uskutočňovali nakládku/vykládku tovaru, t.j. začínali svoju pracovnú zmenu tak, ako to\nvyplynulo aj z výsluchu žalobcov a svedeckých výpovedí. Súd prvej inštancie považoval za preukázané,\nže žalobcovia počas trvania pracovného pomeru so žalovaným a plnenia svojich pracovných povinností\n(pred žalovaným obdobím) vykonávali nakládky/vykládky tovaru aj na inom ako v pracovnej zmluve\ndohodnutom mieste výkonu práce, nakoľko aj samotní žalobcovia priznali, že nakládky tovaru vykonávali\naj na inom mieste, preto neobstojí procesný útok, že znemožnením vstupu do Distribučného strediska\n\nI. O. a nevytvorením v mieste výkonu práce vhodných pracovných podmienok na plnenie pracovných\núloh, vznikla žalovanému prekážka, pre ktorú by nemohol žalobcom prideľovať prácu. Uvedený záver\npodporuje aj skutočnosť, že žalovaný dňa 19.12.2016, t.j. už po ukončení zmluvného vzťahu so\nspoločnosťou I., písomne spolu s upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny vyzval\nžalobcov na okamžité nastúpenie do práce a teda evidentne žalovaný bol naďalej schopný a pripravený\nprideľovať žalobcom prácu podľa pracovnej zmluvy. V tejto súvislosti, s ohľadom na charakter práce\nvodiča kamiónovej dopravy ako mobilného zamestnanca, nie je možné súhlasiť s formalistickým a\núčelovým použitím ustanovenia § 54 Zákonníka práce, nakoľko vo vzťahu k miestu výkonu práce\nkamionistu zamestnávateľ nie je objektívne schopný určiť jedno konkrétne miesto, ktoré by sa mohlo\npovažovať za skutočné miesto výkonu práce, keďže počas svojej pracovnej zmeny sa vodič kamiónovej\ndopravy nachádza na rôznych miestach a realizuje rôzne trasy za účelom prepravy tovaru.\nVzhľadom na takto zistené skutočnosti súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný nebol povinný\npísomne dohodnúť so žalobcami zmenu miesta výkonu práce po tom, ako od 10.12.2016 ukončil\nzmluvnú spoluprácu so spoločnosťou I.. Navyše žalobcovia nepreukázali, že počas žalovaného obdobia\n(od 01.01.2017 a v prípade žalobcu v 1. rade od 01.02.2017 do 30.06.2017) sa dožadovali písomnej\ndohody a podmieňovali svoj nástup do práce písomnou dohodou o zmene miesta výkonu práce.\nŽalobcovia ani neboli schopní vykonávať prácu pre žalovaného, keďže ešte pred skončením pracovného\npomeru so žalovaným obaja bez písomného súhlasu žalovaného pracovali v inej spoločnosti s\npredmetom činnosti konkurenčným s činnosťou žalovaného a poberali mzdu z iného pracovného\npomeru.\nS ohľadom na pracovný pomer medzi žalobcami a inými zamestnávateľmi, ktoré existovali súbežne\ns pracovným pomerom medzi žalobcami a žalovaným, ako aj na skutočnosť, že žalobcovia aj pred\ndecembrom 2016 vykonávali nakládky aj na inom mieste ako v stredisku O., vyznieva účelovo\ntvrdenie žalobcov, že v spornom období nenastúpili do práce u žalovaného z dôvodu žalovaným\nnerešpektovaného miesta výkonu práce v stredisku O. a absencie uzavretia písomnej dohody o zmene\nmiesta výkonu práce. Súd prvej inštancie zastáva názor, že jediný dôvod, pre ktorý žalobcovia napriek\ntelefonátom dispečera neprešli na iné oznámené miesto nakládky a nereagovali na písomné výzvy\nžalovaného, spočíval v príjme žalobcov z iného simultánne pretrvávajúceho pracovného pomeru, v\nktorom taktiež pracovali ako vodiči kamiónovej dopravy a to bez písomného súhlasu žalovaného,\ndokonca bez jeho oboznámenia o inom pracovnom pomere, čím porušili ustanovenie § 83 ods. 1\nZákonníka práce a závažne porušili pracovnú disciplínu. Žalovaný aktívne a v písomnej forme vyzýval\nžalobcov na nástup do práce, disponoval pre nich prácou a mal nedostatok vodičov a zároveň napriek\nukončeniu zmluvného vzťahu so zákazníkom I., berúc zreteľ na v pracovnej zmluve dojednané miesto\nvýkonu práce - stredisko O. - nevyžadoval od žalobcov, aby sa dostavili na iné miesto nakládky, ale\numožnil im (výslovne v liste zo dňa 15.03.2017), aby sa dostavili na obvyklé miesto výkonu práce\nv O.e a odtiaľ by zabezpečil prevoz žalobcov na nové miesto nakládky do W. K. B. na náklady\nžalovaného. Naproti tomu, žalobcovia boli v rozhodnom období pasívni, počas celého žalovaného\nobdobia sa nedožadovali prideľovania práce, napriek výzvam žalovaného do práce nenastúpili a údajnú\nprekážku v práci na strane zamestnávateľa a s ňou spojený nárok na náhradu mzdy si neuplatnili ani pri\nskončení pracovného pomeru v rámci obsahu dohody o skončení pracovného pomeru, a teda boli plne\nuzrozumení a spokojní s odstupným vyplateným žalobcom v súlade s ust. § 76 ods. 2 písm. d) Zákonníka\npráce. Žalobcovia si boli pri skončení pracovného pomeru vedomí toho, že za ostatné obdobie šiestich\nmesiacov (u žalobcu v 1. rade piatich mesiacov) im neprináleží žiadna mzda, keďže v uvedenom období\nprácu u žalovaného nesporne nevykonávali a súčasne si uvedomovali, že im nepatrí ani náhrada mzdy\nz titulu prekážky v práci na strane žalovaného. Prekážka v práci existovala práve na strane žalobcov\nako zamestnancov, keď bez písomného súhlasu žalovaného sa zamestnali v inej konkurenčnej, preto\nnemohli a vzhľadom na poberanú mzdu od iného zamestnávateľa, ani nechceli u žalovaného ďalej\npracovať.\nŽalovanému okrem okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý jednostranný právny úkon však\nvzhľadom na nekooperujúcu odborovú organizáciu nemal s kým prerokovať, nezostalo iné, ako\nvykazovať žalobcom za rozhodujúce obdobie neospravedlnené absencie. Z uvedených dôvodov súd\nprvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia presúvajú svoju zodpovednosť za nevyplácanie mzdy\nv žalovanom období neopodstatnene na žalovaného pod zámienkou prekážky v práci na strane\nzamestnávateľa, hoci prekážka v práci spočívala iba na strane žalobcov ako zamestnancov pre\npretrvávajúci iný pracovný pomer s konkurenčnou spoločnosťou a žalovaný nevyplácal žalobcom mzdu v\nobdobí od 02.01.2017, resp. od 01.02.2017 do 30.06.2017 nie z dôvodu svojej prekážky, ale výlučne a len\nz dôvodu, že žalobcovia do práce v rozhodnom období napriek výzvam nenastúpili a svoju neprítomnosť\nna pracovisku neospravedlnili.\n\nSúd prvej inštancie považoval za nedôvodnú námietku žalobcov, že uzatvorením pracovného pomeru\nso konkurenčnou spoločnosťou sa nedopustili žiadneho protiprávneho konania, nakoľko v súdnom\nkonaní bolo nepochybné, že žalobcovia popri pracovnom pomere so žalovaným uzatvorili aj pracovný\npomer s iným zamestnávateľom, ktorý je predmetom svojej obchodnej činnosti konkurenčným subjektom\nžalovaného, a to bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalovaného, čím porušili ustanovenie §\n83 ods. 1 Zákonníka práce. V konaní bolo nesporné, že žalobcovia počas pracovného pomeru so\nžalovaným pracovali v inej spoločnosti ako vodiči kamiónovej dopravy, t.j. vykonávali zárobkovú činnosť,\nktorá má konkurenčný charakter k práci vykonávanej u žalovaného a zároveň súd nemal pochybnosť\no tom, že žalobcovia nežiadali žalovaného o udelenie súhlasu s vykonávaním konkurenčnej práce u\niného zamestnávateľa.\nVzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie mal za to, že i napriek tomu, že deaktivovaním U. čipov\nžalovaný znemožnil žalobcovi obvyklý spôsob vstupu do strediska O., nie je možné dospieť k záveru, že\ntým žalovanému vznikla prekážka v práci, od ktorého právneho inštitútu by náležala žalobcom náhrada\nmzdy.\nŽalovaný v konaní náležite preukázal, že miesto výkonu práce žalobcov ako kamionistov nie je viazané\nna jedno konkrétne miesto a predstavuje iba zvyčajné miesto nakládky/vykládky tovaru, ba dokonca\nžalobcovia v praxi realizovali aj samotnú nakládku/vykládku tovaru na inom ako v pracovnej zmluve\ndohodnutom mieste výkonu práce, pričom na tieto iné miesta chodievali na týždňové turnusy. Žalovaný\ntiež preukázal, že vyzýval žalobcov na nástup do práce.\nNapokon súd prvej inštancie považoval za nespornú skutočnosť, že žalobcovia napriek výzvam do\npráce nenastúpili, pričom v tejto súvislosti žalobcovia neprodukovali žiadne dôkazy opaku, ktorými by\npreukázali, že na výzvy žalovaného nejakým spôsobom reagovali a z určitého zákonného dôvodu svoj\nnástup do práce u žalovaného podmieňovali, preto súd za konštatovania, že žalovaný vytváral vhodné\npodmienky pre výkon pracovných úloh žalobcov v súlade s pracovnou zmluvou a že žiadna prekážka\nv práci žalovanému v rozhodnom období nevznikla, nepriznal nárok žalobcom na náhradu mzdy za\nobdobie prekážok v práci na strane žalovaného a žaloby v uvedenej časti ako vecne nedôvodné zamietol.\nPokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, žalobcovia nesporne a preukázateľne\n(na základe potvrdení o zúčtovaní mzdy) neodpracovali u žalovaného v rozhodnom období žiadny\npracovný deň a naviac vykazovali v žalovanom období neospravedlnené absencie, preto žalobcom\npodľa § 105 Zákonníka práce nevznikol nárok na čerpanie dovolenky za kalendárny rok 2017 ani za\nodpracované dni, v dôsledku čoho nie je dôvodným nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú pomernú\nčasť dovolenky, ktorú si údajne nemohli žalobcovia vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru.\nVzhľadom na uvedené možno vyvodiť, že ak žalobcom nárok na dovolenku za odpracované dni v\nkalendárnom roku 2017 vôbec nevznikol, nemožno spravodlivo žiadať od žalovaného, aby podľa ust.\n§ 116 ods. 3 Zákonníka práce nahradil žalobcom mzdu za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky, na\nktorú však žalobcovia nemali nárok. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobám žalobcov ani v tejto\nčasti nevyhovel a žaloby v celom rozsahu zamietol.\n10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 CSP a 262\nods. 1 CSP. Žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania. O\nvýške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku\nsamostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).\n11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade z dôvodov podľa §\n365 ods. 1 písm. f) a h) a § 389 ods. 1 písm. b) CSP a žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec\nna ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n12. V prvom rade poukázali na protokol Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 27.04.2017\nv spojení\ns rozhodnutím Národného inšpektorátu práce PO/BEZ/2017/6172, 0-826/2017 zo dňa 18.01.2018,\nv ktorom bolo jednoznačne konštatované, že žalovaný svojim zamestnancom v uvedených dňoch\nnevytvoril podmienky na výkon práce, dôsledkom čoho zamestnancom vznikla prekážka v práci na\nstrane zamestnávateľa, za ktorú je zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu mzdy zamestnancom v\nsume ich priemerných zárobkov. Súd prvej inštancie úplne odignoroval uvedené závery orgánu štátnej\nsprávy, ktorému je zverená gescia rozhodovať a kontrolovať zamestnávateľov v oblasti dodržiavania\npracovnoprávnych vzťahov. Je nepredstaviteľné, že zistenia kontrolného orgánu spísané lege artis\nobjektívne na mieste a v rozhodnom čase, boli považované za vyvrátené výsluchmi žalovaného a\nsvedkov, priamych nadriadených žalobcov, po toľkých rokoch od udalostí, ktoré si súd prvej inštancie\nnekriticky osvojil.\n\nOdhliadnuc od svedeckej výpovede svedka O., z odôvodnenia právoplatného rozhodnutia Inšpektorátu\npráce Trenčín č.k.: 159/2017/2.1/G. IPTN/KAHIP/ROZ/2017/536 zo dňa 29.09.2017 ako prvostupňového\norgánu o uložení pokuty aj za porušenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva, že bolo inšpekciou\npráce zistené, že účastník konania kontrolovaným zamestnancom vodičom kamiónovej dopravy (medzi\nktorých patril aj žalobca v 2. rade a samozrejme patrí tam aj žalobca v 1. rade, pretože bol v rovnakej\nskutkovej situácii) zdeaktivoval čipy umožňujúce vstup do objektu Distribučného centra I. O., kde\nmali vodiči dohodnuté miesto výkonu práce (konkrétne za základe informácii zistených počas výkonu\ninšpekcie práce pán X. E. z emailovej adresy a@b.c <mailto:a@b.c> dňa 21.12.2016 požiadal pána Q.\nQ., manažéra prevencie strát a bezpečnosti spoločnosti I. W. SR, a.s. o blokádu všetkých U. čipov),\nnakoľko stredisko O., kde mali vodiči dohodnuté miesto výkonu bolo zriadené výlučne v súvislosti s\nvýkonom činností pre zmluvného partnera I. W., a.s. a dňa 10.12. 2016 došlo k ukončeniu spolupráce\nso zmluvným partnerom I. W. SR, a. s. Z vykonanej inšpekcie bolo ďalej zistené, že zamestnancom:\nH. O., Q. S., Y. V. a X. W. zamestnávateľ v mesiaci december 2016 z dôvodu ukončenia spolupráce\nso zmluvným partnerom I. W., a.s., pre ktorú uvedení zamestnanci vykonávali prácu a následného\nodmietnutia ponúkanej práce na iných projektoch, uznal prekážku v práci na strane zamestnávateľa.\nZ uvedeného vyplýva, že nie je správny skutkový záver súdu prvej inštancie, ak by dôsledne skúmal\ndôkazné prostriedky, že inšpekcia práce neskúmala pracovný prostriedok vodiča, ktorým bol tzv. U. čip,\nprostredníctvom ktorého sa vodiči kamiónovej dopravy dostávali do miesta výkonu práce (pravidelného\npracoviska) pred začatím výkonu práce tak, ako to predpokladá § 47 Zákonníka práce.\nŽalobcovia sú toho názoru, že u žalovaného ako zamestnávateľa nastala prekážka v práci, ide o\nprávoplatne preukázanú skutočnosť, a to na základe relevantných dôkazných prostriedkov, ktorým je\nprotokol z inšpekcie v spojení s právoplatným rozhodnutím Národného inšpektorátu práce. Inšpektorát\npráce sa v rámci inšpekcie práce zaoberal tým, či zamestnávateľ dodržal ustanovenie § 142 ods. 3\nZákonníka práce.\nAk žalovaný chcel, aby sa žalobcovia dostavovali na pokyn dispečera na výkon práce, tzn. nástupov\npracovných ciest z iného miesta ako stredisko O., pred začatím výkonu práce, resp. začatím pracovného\nčasu, vyžadovalo si to dohodu o zmene miesta výkonu práce alebo pravidelného pracoviska na účely\npracovných ciest. K tomuto preukázateľne nedošlo. Pokiaľ žalovaný so žalobcami písomne nedohodol\npodľa § 54 Zákonníka práce žiadnu zmenu miesta výkonu práce, resp. zmenu pravidelného pracoviska v\nsúvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest, nemohol od žalobcov očakávať, že žalobcovia majú\npovinnosť dostaviť pred začatím pracovného času na iné miesto, resp. začať pracovnú cestu na inom\nmieste, než aké bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce (pravidelné pracovisko). Ak žalovaný vydával\nakékoľvek jednostranné (telefonické) pokyny, ktorými sa nerešpektovali platné zmluvné dojednania\nohľadne miesta výkonu práce a pravidelného pracoviska, ktoré boli obsahom platných pracovných zmlúv\nso žalobcami, nevytvoril potom riadne podmienky na riadny výkon práce, čo zakladá vznik prekážky v\npráci na strane žalovaného podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce.\nZ preukázaného skutkového stavu (z pracovných zmlúv žalobcov) je viac ako zrejmé, že žalobcovia mali\ndohodnuté ako miesto výkonu práce, na ktoré boli povinní sa dostavovať v súvislosti s výkonom práce u\nžalovaného, stredisko O.. Účelom dohodnutia miesta výkonu práce je predovšetkým to, že zamestnanec\nje povinný byť prítomný na pracovisku pred začatím pracovného času (§ 81 písm. b) Zákonníka práce).\nKeďže nebolo dohodnuté v súvislosti pracovnými cestami iné miesto pravidelného pracoviska, bolo\nstredisko O. ako miesto výkonu práce aj pravidelným pracoviskom v súvislosti s pracovnými cestami\nžalobcov (§ 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách), tzn. predovšetkým s ich začatím ako aj\nukončením. Znamená to, že aj v súvislosti so začatím a ukončením pracovnej cesty malo stredisko\nO. ako miesto výkonu práce, a súčasne ako pravidelné pracovisko na účely zákona o cestovných\nnáhradách, zásadný význam z pohľadu dispozičných oprávnení žalovaného ako zamestnávateľa a\nvytvárania predpokladov na riadny výkon práce, či už podľa Zákonníka práce alebo podľa zákona o\ncestovných náhradách.\nZmluvné dojednanie vo vzťahu k miestu výkonu práce a pravidelnému pracovisku v súvislosti so začatím\na ukončením pracovných ciest žalobcov bolo dojednané v súlade s § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce\nv znení platnom a účinnom v rozhodnom čase v spojení aj s\n§ 57 a § 2 ods. 3 zákona o cestovných\nnáhradách. Od týchto dojednaní bol determinovaný rozsah dispozičných oprávnení žalovaného a tomu\nzodpovedajúce zákonné povinnosti žalobcov (napr. najmä povinnosť byť prítomný na pracovisku na\nzačiatku pracovného času. začínať nástup na pracovnú cestu v stredisku O. a ukončiť pracovnú cestu\nv stredisku O. bez ohľadu na dĺžku pracovnej cesty).\nPodstata dojednania miesta výkonu práce, ktoré bolo súčasne pravidelným pracoviskom na účely\npracovných ciest, spočíva v tom, že pracovné cesty začínajú v mieste pravidelného pracoviska a aj\nkončia v mieste pravidelného pracoviska, a to bez ohľadu na to, či rozsah, tzn. dĺžka pracovnej cesty\n\ntrvá deň, týždeň alebo aj mesiac, ako aj bez ohľadu na to, že väčšinu pracovného času vodič na\npracovnej ceste trávi vo vozidle alebo na iných miestach, ktoré sú predmetom jednej pracovnej cesty\nalebo viacerých pracovných ciest.\nObrana žalovaného, ktorú si osvojil konajúci súd, že mobilní zamestnanci (vodiči kamiónovej dopravy)\nnevykonávajú svoju prácu na jednom konkrétnom mieste, resp. z jednej kancelárie alebo priestoru,\npotom znamená, že u mobilných zamestnancov môže žalovaný ako zamestnávateľ určovať nástup\nna pracovnú cestu a jej ukončenie svojvoľne z akékoľvek miesta alebo na akékoľvek miesto, ktoré\nsi žalovaný zmyslí, bez ohľadu na dojednania, ktoré sú obsahom pracovnej zmluvy, je nezákonná a\nnesprávna.\nAk chcel žalovaný, aby žalobcovia pravidelne realizovali začatie a ukončenie pracovných ciest z iného\nmiesta ako bolo stredisko O., resp. sa dostavovali do iného miesta pred začatím pracovného času, tzn.\npred začatím ich pracovných ciest, bola nutná dohoda so žalobcami podľa § 54 Zákonníka práce o\nzmene miesta výkonu práce a teda aj pravidelného pracoviska podľa § 2 ods. 3 zákona o cestovných\nnáhradách.\nZáver súdu prvej inštancie, cit.: „žalovaný nebol povinný písomne dohodnúť so žalobcom zmenu miesta\nvýkonu práce potom ako od 10.12.2016 ukončil zmluvnú spoluprácu so spoločnosťou I.“ predstavuje\nnesprávne právne posúdenie ustanovení § 54 v spojení s § 43 ods. 1 písm. b), § 57 Zákonníka práce\na § 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách a rovnako aj § 47 písm. a) Zákonníka práce v spojení s\n§ 81 písm. b) Zákonníka práce.\nŽalobca v 1. rade, rovnako ako aj žalobca v 2. rade sa dostavovali do miesta výkonu práce do strediska\nO., odkiaľ následne realizovali ako vodiči kamiónovej dopravy pracovné cesty do decembra 2016.\nSkutočnosť, že v rámci pracovnej cesty mohli urobiť nakládku a vykládku aj na inom mieste, resp. jazdiť\ntrasu aj medzi inými miestami, ktoré sú predmetom pracovnej cesty, nie je sporné. Podstatné je to, že na\nvstup do strediska, ktoré bolo miestom ich pravidelného pracoviska v súvislosti so začatím a ukončením\nich pracovných ciest, resp. na účely splnenia povinnosti byť na pracovisku pred začatím pracovného\nčasu, potrebovali žalobcovia vstupnú kartu (pracovný prostriedok), ktorá prestala fungovať v decembri\n2016, keď skončila zmluva žalovaného s I. ako ich zákazníkom. Žalovaný nezabezpečil žalobcom a\nostatným vodičom s miestom výkonu práce stredisko O. riadne podmienky na výkon práce v súlade s\ndohodnutou pracovnou zmluvou, a to v celom období od 01.01.2017 až do 30.06.2017.\nV tejto súvislosti poukázali žalobcovia na rozhodnutie Nejvyššího soudu ČSSR ze dne 31.10.1968,\nsp. zn. 6 Cz 79/68, ECLI:CZ:NS:1968:6.CZ. 79.1968.1, ktoré sa dá považovať za súčasť ustálenej\njudikatúry vo vzťahu k miestu výkonu práce mobilných zamestnancov, čo sú aj vodiči kamiónovej\ndopravy, podľa ktorého, cit.: „preložením sa rozumie také opatrenie organizácie, podľa ktorého má\npracovník, sústavne vykonávať práce na inom mieste (závode alebo obci), než ktoré bolo ako miesto\nvýkonu práce dojednané v pracovnej zmluve. Ak pracovná zmluva neobsahuje dojednanie o mieste\nvýkonu práce, je treba vychádzať z toho, že ako miesto výkonu práce bolo dojednané miesto, v ktorom\nmá organizácia prevádzku, a ak má viac prevádzok, miesto, v ktorom bol pracovník prijatý. Miestom\nvýkonu práce vodiča autobusovej dopravy nie je konkrétna dopravná linka, ale sídlo dopravného závodu,\nz ktorého sa táto doprava operatívne riadi...“\nŽalovaný teda riadne neurčoval, nerozvrhoval a neoznamoval pracovný čas žalobcom v období, za ktoré\nsú uplatňované peňažné nároky z titulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa v súlade so zákonom,\na teda ani nemohol očakávať, že žalobcovia budú vykonávať prácu v určenom pracovnom čase, ako to\npredpokladá § 47 Zákonníka práce, keďže žiadny pracovný čas im nebol určený, riadne rozvrhovaný a\nani oznámený týždeň vopred. Rovnako im neboli oznámené všetky podmienky výkonu pracovnej cesty\nignorujúc zo strany zamestnávateľa skutočnosť, že pravidelným pracoviskom v súvislosti s nástupom a\nukončením pracovných ciest bolo u žalobcov výlučne stredisko O. podľa dojednaní, ktoré boli obsahom\nich pracovných zmlúv. Žalobcovia nemali dôvod na tieto skutočnosti žalovaného osobitne upozorňovať,\nnakoľko ten im vykazoval arogantným spôsobom a bez diskusie neospravedlnené absencie od januára\n2017. Preto sa žalobcovia spolu s ostatnými dotknutými zamestnancami rozhodli tieto nezákonnosti\nžalovaného riešiť spolu s ostatnými kolegami podaním podnetu na inšpektorát práce.\nSúd prvej inštancie dôvodil, že v úplne celom období od 01.01.2017 do 30.06.2017 u žalovaného\nnevznikla ani za jeden deň prekážka v práci na jeho strane, napriek tomu, že výzvy z 15.03.2017 (okrem\niných vád) sa týkajú len piatich pracovných dní; v období od 01.01.2017 do 30.06.2017 je však 26\ntýždňov. U žalobcu v 1. rade v období od 01.02.2017 do 30.06.2017 je 22 týždňov. V 26 týždňoch\nje najviac 130 pracovných dní pri dodržaní a rešpektovaní minimálneho zákonného dvojdňového\nodpočinku zamestnanca v týždni. Odhliadnuc od toho, že organizácia práce, tzn. pracovného času v\ndňoch, ktoré boli uvedené vo výzvach zo dňa 15.03.2017 nespĺňala všetky zákonné náležitosti vo vzťahu\nk zvyšným minimálne 125 pracovným dňom žiadna výzva realizovaná nikdy (resp. vôbec) nebola. Nie\n\nje potom zrejmé, na základe čoho vôbec súd prvej inštancie dovodil, že prekážka v práci neexistovala\nv úplne celom období, tzn. od 01.01.2017 do 30.06.2017 u žalobcu v 2. rade a u žalobcu v 1. rade\nod 01.02.2017 do 30.06.2017. Ide o úplne nesprávne skutkové zistenia pri vyhodnotení dôkazov, čoho\nnásledkom je potom nesprávne právne posúdenie veci.\nPodľa názoru žalobcov ide o jednoznačne preukázanú prekážku v práci na strane zamestnávateľa\nv zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce z pohľadu tak faktického zrušenia miesta výkonu práce\na nemožnosti žalobcov dostaviť sa na miesto výkonu práce (ktoré bolo súčasne aj pravidelným\npracoviskom v súvislosti s realizáciou ich pracovných ciest, tzn. ich začatím a ukončením) od decembra\n2016 v dôsledku deaktivácie vstupných čipov zo strediska O., ako aj z pohľadu neurčovania pracovného\nčasu žalobcom v súlade so zákonom zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. V zmysle § 365 ods.\n1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozsudku na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže konštatoval, že prekážka v práci na\nstrane žalovaného ako zamestnávateľa nevznikla, ba práve naopak uzavrel, že žalobcovia do práce u\nžalovaného nenastúpili napriek výzvam zo strany žalovaného (jednej z 15.03.2023), nepatrí im za celé\ntoto obdobie (u žalobcu v 2. rade od 01.01.2017 do 30.06.2017 a u žalobcu v 1. rade od 01.02.2017\ndo 30.06.2017) náhrada mzdy z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa a žalobu zamietol v\ncelom rozsahu.\nŽalobca v 1. rade nemal v období od 01.02.2017 do 30.06.2017, keď bol v pracovnom pomere\nu žalovaného, uzavretý žiadny pracovný pomer s inou spoločnosťou, v ktorej vykonával prácu\nvodiča kamiónovej dopravy. Popri pracovnom pomere mal uzavretú dohodu o vykonaní práce so\nzamestnávateľom O. V. D. (O.) s.r.o. (predchádzajúce obchodné meno D. F. W., s.r.o.), IČO: 47 236 787,\nso sídlom Z. ako technológ údržby v období od 01.02. 2017 do 30.04.2017 a nie ako vodič kamiónovej\ndopravy. Išlo o zamestnanie popri pracovnom pomere. Naviac O. V. D. (O.) s.r.o. (predchádzajúci\nobchodné meno D. F. W., s.r.o.) je obchodná spoločnosť s úplne iným predmetom činnosti ako má\nžalovaný (kovoobrábanie, zámočníctvo, výroba dielov a čerpadiel pre motorové vozidlá). V polovici júna\n2017 uzavrel žalobca v 1. rade pracovný pomer so spoločnosťou V. W. I. s.r.o., IČO: 470 771 74, so\nsídlom X. ako vodič na kratší pracovný čas 20 hodín týždenne, nie ako vodič kamiónovej dopravy.\nNaviac V. W. I. s.r.o. je obchodná spoločnosť, ktorej predmetom činnosti vôbec nie je nákladná cestná\ndoprava nad 3,5 t vrátane prípojného vozidla. Žalobca v 1. rade, vzhľadom aj na vyššie skutočnosti, teda\nžiadnu konkurenčnú činnosť nevykonával, a teda nemal dôvod si žiadať od žalovaného žiadny písomný\nsúhlas podľa § 83 Zákonníka práce, a preto sa nedopustil žiadneho porušenia pracovnej disciplíny a už\nvonkoncom nie závažného. Keďže súd prvej inštancie si zjavne riadne a dôsledne nenaštudoval súdny\nspis a súvislosti, ktoré sú dostupné aj z verejných zdrojov, neposúdil správne vyššie uvedené dôkazy a\nvo vzájomnej súvislosti ich nevyhodnotil (t.j. dohoda o pracovnej činnosti na technológa údržby, pracovný\npomer na kratší pracovný čas od 15. júna 2017 u zamestnávateľa, ktorého hlavným predmetom činnosti\nje oprava a údržba motorových vozidiel), napriek tomu, že boli právnym zástupcom žalobcu predložené\nna pojednávaní z 27.08.2020.\nVo vzťahu k žalobcovi v 2. rade skutočnosť, či výkon práce pre spoločnosť COMEXTRANS, s.r.o. je\nvýkonom konkurenčnej činnosti, resp. či išlo o zakázanú činnosť a teda o porušenie pracovnej zmluvy a\ndôvodom na skončenie pracovného pomeru so žalobcom, nie je a ani nebola predmetom tohto konania.\nŽalovaný neukončil so žalobcom v 2. rade pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej\ndisciplíny pre výkon konkurenčnej činnosti.\nDôvodom, prečo žalobcovia nevykonávali prácu pre žalovaného nebolo vôbec to, že mali uzavreté\npracovnoprávne vzťahy s inými zamestnávateľmi, ale výlučne preto, že žalovaný vôbec nevytváral\nžalobcom a jeho kolegom podmienky na riadny výkon práce (tzn. neumožnenie vstupu do miesta výkonu\npráce a pravidelného pracoviska v súvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest, nerozvrhovanie\npracovného času do pracovných zmien s určením jeho začiatku a konca, neoznamovanie rozvrhnutia\npracovného času týždeň vopred, absencia riadnych písomných príkazov na vykonanie pracovných\nciest so všetkými zákonnými náležitosťami po dobu celých 26 týždňov, ktoré spadajú do obdobia od\n01.01.2017 do 30.06.2017), čo zakladá vznik prekážky v práci na strane žalovaného.\nÚvahy súdu prvej inštancie, že pre nekooperujúcu odborovú organizáciu nemal s kým prerokovať\njednostranný právny úkon (okamžité skončenie pracovného pomeru) nemôžu byť myslené vážne.\nŽalobcom nie je vôbec zrejmé, z akých konkrétnych dôkazov súd prvej inštancie dovodil, že odborová\norganizácia bola nekooperujúca. Pravdepodobne si opätovne len nekriticky osvojil ničím nepodložené\ntvrdenia žalovaného.\n\n13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov, ktoré mu bolo riadne doručené, napriek tomu, že mu súd prvej\ninštancie na základe jeho žiadosti predĺžil lehotu na vyjadrenie, nevyjadril\n14. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov je potrebné priznať\núspech.\n15. V predmetnom spore sa žalobcovia domáhajú zaplatenia náhrady mzdy titulom prekážok v práci na\nstrane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 01.01.2017 do 30.06.2017\n(žalobca v 2. rade) a za obdobie od 01.02.2017 do 30.06.2017 (žalobca v 1. rade) ako aj náhrady\nmzdy za nevyčerpanú dovolenku. Podľa žalobcov im žalovaný ako zamestnávateľ v uvedenom období\nneprideľoval prácu v mieste výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté v ich pracovných zmluvách; žalovaný im\nv uvedenom období nevytvoril podmienky na plnenie pracovných povinností tým, že si nesplnil voči nim\nako zamestnancom v doprave povinnosť rozvrhnúť im pracovný čas v týždni a rozvrhnutie pracovného\nčasu im najmenej týždeň vopred neoznámil.\n16. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď mal za to, že na strane žalovaného nevznikli iné prekážky\nv práci, ktoré by bránili žalobcom vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy; žalobcovia nevykonávali\nprácu napriek výzvam zamestnávateľa, bezdôvodne nenastúpili na výkon práce u žalovaného, a preto\nsa nejedná o iné prekážky v práci na strane zamestnávateľa (neprideľovanie práce zamestnancovi).\n17. Vyššie uvedené závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobcom ako zamestnancom sú však podľa\nodvolacieho súdu predčasné a nemožno ich považovať za správne.\n18. Podľa ust. § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, v pracovnej zmluve\nje zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: ....(b) miesto\nvýkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), ...\n19. Podľa ust. § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, odo dňa, keď vznikol\npracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy,\nplatiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné\npracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.\n20. Podľa ust. § 57 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, zamestnávateľ môže\nzamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska\nzamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú\ncestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť\nvyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec\nvykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.\n21. Podľa ust. 81 písm. a) a b) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, Zamestnanec je povinný\nnajmä:\na) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi;\nnadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu,\nb) byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho\naž po skončení pracovného času.\n22. Podľa ust. § 83 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec môže popri svojom zamestnaní vykonávanom\nv pracovnom pomere vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa\nkonkurenčný charakter, len s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa, pričom ak sa\nzamestnávateľ nevyjadrí do 15 dní od doručenia žiadosti zamestnanca, platí, že súhlas udelil.\n23. Podľa ust. § 101 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, zamestnanec, ktorý počas\nnepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu\naspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú\nčasť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa\n\npovažuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované\nv rôznych dňoch sa nesčítajú.\n24. Podľa ust. § 102 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, pomerná časť dovolenky je za\nkaždý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina\ndovolenky za kalendárny rok.\n25. Podľa ust. § 105 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, zamestnancovi, ktorému\nnevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v\nkalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni\nv dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za každých 21 odpracovaných dní v príslušnom\nkalendárnom roku.\n26. Podľa ust. § 109 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, za každú neospravedlnene\nzameškanú zmenu (pracovný deň) môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva\ndni. Neospravedlnené zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú.\n27. Podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, ak nemohol zamestnanec\nvykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2,\nzamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.\n28. Podľa ust. § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, ako výkon práce\nsa posudzuje aj doba, keď zamestnanec nepracuje pre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje\ninak.\n29. Podľa ust. § 144a ods. 6 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, o tom, či ide\no neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami\nzamestnancov.\n30. Podľa ust. § 144a ods. 2 písm. f) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, ako výkon práce\nsa neposudzuje doba, neospravedlneného zameškania pracovnej zmeny alebo jej časti.\n31. Podľa ust. § 8 ods. 4 zák. č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave pracoviskom\npodľa odseku 1 je (a) miesto hlavnej prevádzky zamestnávateľa, u ktorého mobilný zamestnanec\nvykonáva dopravné činnosti, (b) vedľajšie miesta prevádzky bez ohľadu na to, či sú v tom istom mieste\nako hlavná prevádzka alebo hlavné sídlo zamestnávateľa, (c) každé iné miesto, na ktorom mobilný\nzamestnanec vykonáva dopravné činnosti pre zamestnávateľa a (d) vozidlo, ktoré mobilný zamestnanec\npoužíva na vykonávanie dopravných činností.\n32. V prejednávanej veci bolo pre rozhodnutie súdu podstatné zodpovedanie otázky, či žalovaný v\nmieste výkonu práce žalobcov, v stredisku O., mohol po dátume 01.01.2017 žalobcom prideľovať\nprácu podľa pracovnej zmluvy a utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh, resp. či im v mieste\nvýkonu práce prácu podľa pracovnej zmluvy prideľoval a utváral podmienky na plnenie pracovných úloh.\nŽalovaný uvádzal, že písomne aj telefonicky opakovane vyzval žalobcov na nastúpenie do zamestnania\ns upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že žalobcovia do práce napriek\nvýzve nenastúpili a svoju neprítomnosť neospravedlnili.\n33. V prvom rade treba poukázať na to, že v zmysle ustálenej judikatúry o neospravedlnenú absenciu\nzamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné\npovinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak\nneprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v\nsúlade so Zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v\npráci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre\nokamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa ust. § 68 ods.\n1 písm. b) Zákonníka práce. Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu, nenastávajú\nobvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej, inokedy\nv dlhšej dobe (por. napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/81/2010 zo dňa 24.07.2011).\n\n34. Na druhej strane o prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka\npráce ide vtedy, ak si zamestnávateľ neplní alebo nemôže plniť uvedenú povinnosť, vyplývajúcu mu z\npracovného pomeru, prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, a to za predpokladu, že\nzamestnanec je schopný a pripravený tuto prácu vykonávať; o prekážku v práci pritom ide bez ohľadu\nna to, či nemožnosť prideľovať prácu bola spôsobená objektívnou skutočnosťou, poprípade náhodou,\nktorá sa zamestnávateľovi prihodila, alebo či ju zamestnávateľ sám svojím konaním spôsobil (prípadné\nzavinenie zamestnávateľa tu nemá význam).\n35. Žalobcovia v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní,\npredovšetkým namietali, že žalovaný im neprideľoval prácu podľa uzavretej pracovnej zmluvy s\ndohodnutým miestom výkonu práce: Stredisko O..\n36. Miesto výkonu práce ako jedna z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy v zmysle § 43 ods.\n1 písm. b) Zákonníka práce priamo determinuje šírku dispozičného oprávnenia zamestnávateľa voči\nzamestnancovi a ovplyvňuje aj poskytovanie cestovných náhrad pri pracovných cestách. Zamestnávateľ\nnie je oprávnený jednostranne zmeniť v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce a dočasne\nalebo natrvalo zamestnanca preložiť na iné miesto výkonu práce, než ktoré bolo dohodnuté v pracovnej\nzmluve.\n37. Neobstojí preto záver súdu prvej inštancie, že k vymedzeniu miesta výkonu práce nemožno\npristupovať prísne formalisticky, nakoľko z povahy práce vodiča je zrejmé, že býva vyslaný na pracovné\ncesty aj z iného miesta výkonu práce. Miesto výkonu práce je totiž jednou z podstatných náležitostí\npracovnej zmluvy. Strany predmetného sporu si mali možnosť v pracovných zmluvách dojednať aj\nširšie určenie miesta výkonu prác; pokiaľ si však dojednali ako miesto výkonu práce stredisko O.,\ntak bez akýchkoľvek pochybností iba uvedené stredisko bolo miestom výkonu práce žalobcov. Takýto\nzáver nie je prísne formalistický, ale vychádza z dojednania strán sporu a je v súlade s § 43 ods.\n1 písm. b) Zákonníka práce. Dojednanie o mieste výkonu práce v pracovnej zmluve je významné\npredovšetkým preto, že zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu v inom mieste, než\nktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.\n38. Je teda nesporné, že v prípade oboch žalobcov bolo ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve\ndohodnuté jednoznačne len stredisko O. a keďže nebolo dohodnuté v súvislosti pracovným cestami iné\nmiesto, bolo stredisko O. pravidelným pracoviskom aj v súvislosti s pracovnými cestami.\n39. Odvolací súd poukazuje na to, že miesto výkonu práce stanovuje, kde sa bude práca vykonávať\na môže ním byť akokoľvek určené miesto alebo viacero miest, dokonca aj obec alebo jej časť. Ak mal\nžalovaný v úmysle zmeniť miesto výkonu práce u žalobcov, bol povinný so žalobcami uzavrieť dodatok k\npracovnej zmluve v časti upravujúcej miesto výkonu práce písomne (ako základnú a podstatnú náležitosť\npísomnej pracovnej zmluvy). Takto však žalovaný nepostupoval a z tohto dôvodu je preto záver súdu\nprvej inštancie, že žalobcovia bezdôvodne nenastúpili na výkon práce u žalovaného a nejedná sa tak\no iné prekážky v práci na strane zamestnávateľa, nesprávny. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje s\ntvrdeniami žalobcov, že miestom výkonu ich práce bolo stredisko Becko, ktorom mieste im žalovaný od\n01/2017 znemožnil vstup a neprideľoval im tam prácu.\n40. Bolo pritom povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa, aby v zmysle ust. § 47 ods. 1 Zákonníka\npráce zamestnancovi utváral podmienky na plnenie pracovných úloh, t.j. postaral sa o to, aby si\nžalobcovia v 1. a v 2. rade ako zamestnanci mohli riadne plniť svoje pracovné povinnosti, teda zabezpečil\nim prístup na miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve, určil rozvrhnutie (týždenného)\npracovného času a zabezpečil pristavenie vozidiel. Žalovaný síce tvrdil, že žalobcov po 01.01.2017\nvyzýval na nastúpenie do práce písomne aj telefonicky, avšak nepreukázal, že v týchto výzvach\nkonkretizoval, kedy a kam sa má žalobca v 1. a žalobca v 2. rade dostaviť do práce; pokiaľ by miestom\nvýkonu práce malo byť dojednané stredisko O., tak nie je zrejmé, ako mienil žalovaný zabezpečiť\nsplnenie svojej povinnosti v zmysle § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce prideľovať žalobcom prácu\npodľa pracovnej zmluvy, či utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh.\n41. Nesprávny je ďalej aj záver súdu prvej inštancie, ktorý vzhľadom na druh žalobcami vykonávanej\npráce uviedol, že práca vodiča kamiónovej dopravy, ako tzv. mobilného zamestnanca, nie je viazaná na\n\nurčité konkrétne pracovisko, a preto podľa súdu prvej inštancie teda nebolo dôvodné tvrdenie žalobcov o\ntom, že im žalovaný od 01.01.2017 nezabezpečil prácu v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy.\nVo vzťahu k uvedenému odvolací súd opakovane dáva do pozornosti, že v pracovných zmluvách\nuzavretých so žalobcami nebolo dohodnuté aj iné miesto prevádzky v zmysle ust.\n§\n8 ods. 4 písm. c) a písm. d) zákona č. 462/2007 Z. z.; ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté\nvýhradne stredisko O.. Keďže zároveň nebolo dohodnuté v súvislosti pracovným cestami iné miesto\npravidelného pracoviska, bolo stredisko O. pravidelným pracoviskom (§ 2 ods. 3 zákona o cestovných\nnáhradách); predovšetkým v súvislosti s ich začatím ako aj ukončením. Zmluvné dojednanie vo vzťahu k\nmiestu výkonu práce a pravidelnému pracovisku, v súvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest\nžalobcov, bolo dojednané v súlade s ust. § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a bez dohody v pracovnej\nzmluve podľa ust. § 8 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z. nemožno považovať za pracovisko žalobcov aj\nakékoľvek iné miesto, kde žalobcovia v 1. a 2. rade vykonávali nakládku, či vykládku tovaru. Vzhľadom\nna uvedené sú tvrdenia žalovaného v tomto smere neopodstatnené.\n42. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcov sa ďalej týkala toho, že súd prvej inštancie úplne\nignoroval závery obsiahnuté v Protokole Inšpektorátu práce Trenčín č.k. 159/2017/2.1/G IPTN/KAHIP/\nROZ/2017/536 zo dňa 29.09.2017 (v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce č.:PO/\nBEZ/2017/6172, O-826/2017 zo dňa 18.01.2018, ktorých obsah a závery neboli medzi stranami sporné.\nV konaní nebolo pritom tvrdené ani preukázané, že by predmetné rozhodnutie správneho orgánu bolo\nžalovaným napadnuté žalobou na správnom súde. Tvrdenia žalobcov v konaní pritom vychádzajú v\npodstatnej časti (aj) zo skutkových zistení obsiahnutých v Protokole Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa\n27.04.2017, č. ITN : 14 - 34 - 2.3/P - E24, A25, 27 - 17, v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 19.05.2017.\n43. Súd prvej inštancie síce vykonal dokazovanie jeho oboznámením, avšak z jeho obsahu, t.j. zo\nzáverov zistení inšpektorátu práce pri svojom rozhodovaní nevychádzal. Je preto potrebné, aby tieto\nsúd prvej inštancie vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobcov vyhodnotil, čo však súd prvej inštancie\nopomenul. Neuviedol, v čom zistenia uvedené v protokole nie sú prijateľné. Preto bude v ďalšom konaní\npotrebné, aby sa súd prvej inštancie so závermi, ku ktorým dospeli správne orgány v predmetnom\n(právoplatnom) rozhodnutí, riadne vysporiadal. Skutkové okolnosti týkajúce sa porušenia povinnosti\nvyplývajúcej z § 142 ods. 3 Zákonníka práce žalovaným, v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí\nsprávneho orgánu priamo súvisia so skutkovými udalosťami tvrdenými žalobcami (ide o vodičov\nkamiónovej dopravy, v rozhodnom čase zamestnaných u žalovaného s miestom výkonu práce stredisko\nO.), v dôsledku čoho je potrebné, aby súd prvej inštancie závery rozhodnutia správneho orgánu v konaní\npred všeobecným súdom vyhodnotil v kontexte s uplatnenými nárokmi žalobcov a to v rozsahu celého\nuplatneného nároku žalobcov (vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade za obdobie 02-07/2017 a vo vzťahu k\nžalobcovi v 2. rade za obdobie 01-07/2017).\n44. Súd prvej inštancie ďalej považoval konanie žalobcov, ktorí vykonávali prácu pre iného\nzamestnávateľa bez predchádzajúceho písomného súhlasu zamestnávateľa, za konanie v rozpore s\nčlánkom IX. bod 1 pracovnej zmluvy (výkon inej zárobkovej činnosti), pričom mal za to, že žalobcovia\nnevykonávali prácu na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným aj z toho dôvodu, že obaja\nuzatvorili pracovnú zmluvu s iným zamestnávateľom, a preto sa na výzvy žalovaného na nástup do\npráce nedostavili, keď v čase neospravedlnených absencií vykonávali prácu pre iného zamestnávateľa.\nAj tento záver súdu prvej inštancie je však predčasný.\n45. Podľa § 83 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce zamestnanec môže popri svojom zamestnaní\nvykonávanom v pracovnom pomere vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti\nzamestnávateľa konkurenčný charakter, len s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa.\n46. Z čl. IX ods. 1. pracovnej zmluvy žalobcov je zrejmé, že strany sporu dojednali, že zamestnanec môže\nvykonávať aktivity pre seba, alebo pre iných, vrátane práce pre iného zamestnávateľa vo všeobecnosti\nalebo pracovať za odmenu pre seba alebo pre iné osoby počas tohto pracovného pomeru iba s\npredchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa.\nZ čl. IX ods. 2. pracovnej zmluvy žalobcov je zrejmé, že strany sporu dojednali, že zamestnanec\nsa zaväzuje, že v priebehu pracovného pomeru so zamestnávateľom nebude bez predchádzajúceho\nvýslovného súhlasu zamestnávateľa, ktorý udeľuje jeho štatutárny orgán, vykonávať inú zárobkovú\nčinnosť (napr. ako podnikateľ, ktorý sám uzatvára alebo sprostredkúva obchody súvisiace s predmetom\npodnikania zamestnávateľa , ako spoločník alebo akcionár v takejto spoločnosti, alebo ako zamestnanec\n\ninej osoby, a pod.), a to ani príležitostnú, ktorá je zhodná s predmetom činnosti zamestnávateľa, alebo\nktorá je spôsobilá privodiť ujmu oprávneným záujmom zamestnávateľa v hospodárskej súťaži.\n47. Konkurenčná doložka upravená v § 83 ods. 1 Zákonníka práce predstavuje obmedzenie výkonu\nkonkurenčnej zárobkovej činnosti zamestnanca a týka sa výkonu takej činnosti, ktorá má vo vzťahu\nk predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter. Posudzovanie konkurenčného charakteru\nzárobkovej činnosti zamestnanca je tak závislé predovšetkým od predmetu činnosti zamestnávateľa,\nktorú skutočne vykonáva. Predmet činnosti zamestnávateľa je vymedzený napr. v obchodnom registri,\nživnostenskom oprávnení, prípadne v zriaďovacej listine, štatúte, v zákone a pod.\n48. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku\nvôbec nezaoberal skutočnosťou, či výkon týchto iných činností žalobcami pre iných zamestnávateľov\nmal reálne konkurenčný charakter vo vzťahu k činnosti žalovaného. Výkon týchto činností navyše ani\nnebol dôvodom vykazovania neospravedlnených absencií žalobcom a rovnako ani dôvodom skončenia\npracovného pomeru so žalobcami.\n49. Žalobcovia sa žalobou domáhali okrem náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane\nžalovaného zároveň aj náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v r. 2017 vo vzťahu k čomu súd\nprvej inštancie ustálil, že žalobcom nevznikol nárok na dovolenku vzhľadom na to, že nevykonávali v\nrozhodnom období od prácu pre žalovaného. Dôvodnosť tohto nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú\ndovolenku bude možné posúdiť za predpokladu, že súd prvej inštancie ustáli existenciu prekážky na\nstrane žalovaného ako zamestnávateľa podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce; záver súdu prvej\ninštancie o nedôvodnosti nároku v tejto časti je tak predčasným.\n50. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy,\nak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli\nnajavo, avšak i vtedy, ak celkom opomenie zohľadniť skutočnosti, ktoré vyplynuli z iných dôkazov, než\nsú tie, na ktorých súd založil svoje skutkové závery. Zároveň však, ak súd vyhodnotí dôkazy bez toho,\naby v odôvodnení rozsudku ohľadne každého z rozhodujúcich dôkazných prostriedkov uviedol, čo z\nneho zistil a daný dôkaz (ak je to potrebné) vyhodnotil aj vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, ide\no tzv. súhrnné skutkové zistenie, ktoré spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku, ktorá má za následok\nporušenie práva na spravodlivý proces.\n51. Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd, v nadväznosti na obsah podaného odvolania k\nzáveru, že postupom súdu prvej inštancie bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom a bolo\nporušené ich právo na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie svoje (súhrnné) skutkové zistenia\noprel iba o časť vykonaných dôkazov, bez toho, aby tieto riadne vyhodnotil pri zohľadnení ďalších\ndôkazov, ktoré by mohli viesť aj k iným skutkovým záverom, pričom takéto zohľadnenie a vyhodnotenie\nvšetkých vykonaných dôkazov absentuje aj v odôvodnení napadnutého rozsudku.\n52. Súd prvej inštancie tak v preskúmavanej veci svojim nesprávnym procesným postupom, ktorý\nmohol ovplyvniť výsledok sporu, porušil procesné práva žalobcov v takej miere, že zasiahol do ich\npráva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní, nakoľko\nrozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by za tohto stavu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie,\nčím by bolo stranám odoprené právo namietať správnosť všetkých skutkových a právnych záverov\nna inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti nových skutkových a právnych\nzáverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel. Posúdenie podstaty veci po skutkovej i právnej stránke\nv rámci dvojinštančného súdneho konania je v tomto prípade vzhľadom na okolnosti veci súčasťou práva\nna súdnu ochranu a spravodlivý proces, a dôsledné rešpektovanie práva na spravodlivý proces oboch\nstrán sporu možno v preskúmavanej veci dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím.\n53. Vzhľadom na predmet konania, zároveň odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že\npredmetný spor je individuálnym pracovnoprávnym sporom podľa ust. § 316 ods. 1 CSP a ide o spor s\ntzv. ochranou slabšej strany, čo znamená napr. aj to, že súd prvej inštancie môže v rámci dokazovania\nvykonať aj taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhol (§ 319 CSP).\n54. Záverom odvolací súd dopĺňa, že mu je v zmysle ust. § 186 ods. 1 CSP z jeho rozhodovacej\nčinnosti známe, že Krajský súd Bratislava ako súd odvolací v skutkovo a právne obdobných veciach,\n\nv ktorých boli žaloby uplatnené vodičmi ako zamestnancami žalovaného prvoinštančným súdom\nzamietnuté, uzneseniami č.k. 6CoPr/15/2023-459, č.k. 7CoPr/5/2024 17, 15CoPr/3/2024-407, č.k.\n9CoPr/9/2024-435 a č.k. 9CoPr/3/2024-272, napadnuté rozsudky súdov prvej inštancie zrušil a vec im\nvrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n55. Ďalšími odvolacími námietkami sa odvolací súd nezaoberal, keďže pre rozhodnutie vo veci\ntieto považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa\nkonštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale\nlen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\nOdôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však\nnevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia\nÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.).\n56. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil\npodľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho\nsúdu, ktorým je podľa ust. § 391 ods. 2 CSP viazaný. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiada so\nvšetkými dôkazmi, tieto náležite vyhodnotí, a to aj so zreteľom na námietky žalobcov prednesené v\npriebehu konania. Po opätovnom vyhodnotení a náležitom zohľadnení všetkých vykonaných dôkazov,\na to jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, z hľadiska ich hodnovernosti, pravdivosti, logickej\nnadväznosti a významu pre rozhodnutie v spore i dôkaznej hodnoty, opätovne ustáli skutkový stav\nveci, na základe ktorého meritórne posúdi po právnej stránke vecnú opodstatnenosť podanej žaloby. V\nnadväznosti na procesnú aktivitu strán sporu, rešpektujúc charakter sporu a predmet konania (najmä\nust. § 319 a § 320 CSP), vec opätovne prejedná a rozhodne o predmetnej žalobe s tým, že musí znova\nzisťovať, či existovali prekážky na strane žalovaného ako zamestnávateľa, pre ktoré nemohli žalobcovia\nako zamestnanci vykonávať prácu a či žalovaný vytvoril žalobcom podmienky na plnenie ich pracovných\núloh v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, teda nanovo vyhodnotí opodstatnenosť uplatnených\nnárokov žalobcom. V novom rozhodnutí sa prvoinštančný súd dôsledne vysporiada s argumentáciou\nsporových strán tak, aby odôvodnenie jeho rozhodnutie zodpovedalo požiadavkám ust. § 220 ods. 2\nCSP.\n57. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného ako\naj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).\n58. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\n\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\n\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19Cpr/6/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "6623cce9-4782-49b7-97bf-6afb8ce8bb37:a21610b7-e714-4d91-8e31-3d9c64338026", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7221211563.1", "spisova_znacka": "9CoPr/9/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9CoPr/9/2024 z 23. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-04-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7221211563.1"}, {"guid": "b797299c-e23f-40a4-b035-5bc555129dca:989fce12-b93f-44d7-883b-504cb2e71b9d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:5124209868.1", "spisova_znacka": "7CoPr/5/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7CoPr/5/2024 z 29. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-01-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:5124209868.1"}], "citovane_v": []}