{"guid": "7244e292-187c-4cdc-becb-00f217818b52:8d22ff78-94a1-4287-855b-7d7c7f1de225", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1319202929.1", "spisova_znacka": "5Co/4/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/4/2024 z 11. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 11. novembra 2025, sp. zn. 5Co/4/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1319202929.1", "identifikacne_cislo": "1319202929", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Považan", "sudca_id": 9, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-povazan-9", "datum_vydania": "2025-11-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8d22ff78-94a1-4287-855b-7d7c7f1de225", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1319202929.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1319202929.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1319202929.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n5Co/4/2024\n1319202929\n11. 11. 2025\nJUDr. Juraj Považan\nECLI:SK:KSBA:2025:1319202929.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov\nsenátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu, v sporovej veci žalobcu: S.. L. H.Š., B.., F..\nXX.XX.XXXX, Q. H. P. XX, XXX XX T., zast. Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná\n31, 917 01 Trnava, proti žalovanému: N Press, s.r.o., IČO: 46 887 491, so sídlom Jarošova 1, 831 03\nBratislava, zast. inLEGAL s.r.o., advokátska kancelária Kamenárska 17A, 821 04 Bratislava, o uloženie\npovinnosti uverejniť odpoveď a o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného\nsúdu Bratislava III zo dňa 25. januára 2023 č.k. 44C/55/2019-468 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nŽalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči\nžalovanému uloženia povinnosti uverejniť odpoveď v rubrike Veda na rovnocennom mieste a rovnakým\npísmom, akým boli uverejnené ním označené nepravdivé, neúplne alebo pravdu skresľujúce výroky\nv celkovom počte 19 (znenie textu odpovede konkretizované v rozsudku súdu prvej inštancie),\nzároveň uloženia povinnosti žalovanému zverejniť v najbližšom vydaní periodickej tlače Denníka N v\nrubrike Veda na svoje náklady ním požadované ospravedlnenie žalobcovi (znenie textu ospravedlnenia\nkonkretizované v rozsudku súdu prvej inštancie) ako aj uloženia povinnosti odstrániť z internetových\nstránok žalovaného článok s názvom „V TA3 vyrobili z L.-E. L. H. váženého vedca“ na vlastné náklady,\na to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\n2/Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 17 Listiny základných práv\na slobôd, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 26 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, § 11, 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 8 ods. 1, 3, 4 a 6 zákona č. 167/2008\nZ. z. Tlačový zákon v znení účinnom od 11.10.2018 do 31.10.2019 (ďalej len „Tlačový zákon“).\nSúd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca sa žalobou domáhal svojho práva na ochranu\nosobnosti voči neoprávnenému zásahu žalovaného spočívajúceho v uverejnení článku dňa 08.04.2019\nv tlačenej podobe denníka žalovaného na strane XX v sekcii VEDA pod názvom „V TA3 vyrobili z\nezo-mudrca L. H. váženého vedca“ (e-článok uverejnený žalovaným na spravodajskom portáli https: //\ndennikn.sk/ dňa XX.XX.XXXX), a to vo forme uloženia povinnosti uverejniť ospravedlnenie žalobcovi zo\nstrany žalovaného v žalobcom požadovanom znení ako aj odstránenia e-článku z internetovej stránky\nžalovaného. Podľa žalobcu uvedené články obsahovali dehonestujúce výroky, ktorými bol zosmiešnený\nako človek a ktoré útočili na jeho česť a dôstojnosť. Článok predkladal čitateľovi, že žalobcom tvrdené\nveci sú nezmysly, ktoré nemajú základ vo vede a odborníkov pohoršujú. Žalobca bol v článku označený\nza šarlatána, manipulátora, pseudovedca, ezomudrca, a jeho odborná práca za ezoterické bludy, kôpku\nnezmyslov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto spore proti sebe stáli dve základné práva právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti. V prípade článkov, ktoré boli predmetom žaloby,\n\nbol ich autorom novinár prezentujúci jeho hodnotiace úsudky. Tieto boli názorové (nie spravodajské),\npričom už z prvej vety článkov bolo zjavné, že sa jednalo o kritický názor - reakciu (zamyslenie) autora\nčlánku na dokument odvysielaný o žalobcovi v televízii TA3. Odvysielaný dokument sa týkal osoby\nžalobcu v súvislosti s jeho verejnou prezentáciou ako „sofiológa“. Súd prvej inštancie preto skúmal\npredmetný článok v celom jeho kontexte a dospel k záveru, že išlo o legitímnu tému, ktorou je stieranie\nhraníc medzi pavedou a vedou, čo sa ukázalo ako veľmi nebezpečné v období celosvetovej pandémie,\nktoré nasledovalo po uverejnení článkov. Články mali za úlohu vysvetliť širšej verejnosti v dennej tlači,\nčo je veda a čo je paveda, a to konkrétnym poukázaním na výroky žalobcu vyplývajúce z jeho pôsobenia\nvo verejnom priestore a porovnať ich s odbornými názormi vedeckých pracovníkov. V konaní neskúmal\npravdivosť žalobcových teórii a metód používaných pri výskume, ale zisťoval, či hodnotiace úsudky\nautora článku, respektíve kritika žalobcovej činnosti, vychádzala z pravdivého základu. Z vykonaného\ndokazovania mal za zjavné, že žalobca je vo vedeckých kruhoch svojimi názormi kontroverznou\nosobou, o čom predložili dôkazy obe sporové strany. Jeho vystupovaním vo verejnom priestore formou\nprednášok, publikácii, webovej stránky sa zaradil do kategórie osôb verejného záujmu, vo vzťahu ku\nktorým sú kritéria posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov podstatne širšie. Jeho vstupom\ndo verejného priestoru sám vyvolal verejnú diskusiu, a preto musel počítať s tým, že jeho názory môžu\nbyť predmetom záujmu novinára a v tomto smere podrobené polemikám. Z uvedeného dôvodu by mal\ntolerovať aj také zásahy do svojej osobnosti v podobe kritiky, ktoré nie sú povinné tolerovať iné osoby.\nAutor článku ako novinár predstavoval v zmysle európskej judikatúry privilegované postavenie, a preto\npožíva zvýšenú ochranu v rámci slobody prejavu. Podnetom na napísanie článkov, ktoré boli predmetom\nžaloby, bolo verejné vystúpenie žalobcu v relácii spravodajskej televízie TA3 dňa XX.XX.XXXX. Sám\nžalobca konštatoval počas konania, že kvôli časovému rozsahu odvysielanej relácie, ako aj kvôli cieľovej\nskupine - laikom prispôsobil formulácie, ktoré v relácii použil. Musel preto počítať s tým, že jeho\nvyjadrenia (hoci aj skrátené pre potreby televízie) môžu vyvolať reakciu v podobe kritického článku. Súd\nprvej inštancie preto vyhodnotil články ako nevybočujúce zo žánru komentára, v ktorom autor môže\nuvádzať svoje názory, podozrenia, dohady a to aj ostrejšími výrazmi a formuláciami, ktorými nabáda\nčitateľa k zamysleniu sa nad daným problémom. Ďalej mal za to, že skutkové tvrdenia vychádzali z\npravdivých informácii a v hodnotiacich úsudkoch autor zaujal kritický, odmietavý až zosmiešňujúci postoj\nk žalobcom publikovaným názorom, ktoré porovnával s názormi vedeckých pracovníkov v rámci českej\na slovenskej vedeckej obce. Vzhľadom na rôznorodosť názorov na prácu žalobcu, považoval súd prvej\ninštancie hodnotiace úsudky autora za dovolené, keďže vychádzali z konkrétnych skutočností a síce z\nvyjadrení vedcov P., R. I. U., ktorí vyjadrili výhrady voči výrokom žalobcu, ktoré boli predmetom polemiky\nv článku. Títo konkrétni vedci - svedkovia vypočutí v konaní, poukázali na nevhodné spájanie vedecky\noverených faktov s nepodloženými teóriami, určitými skratkami, ktoré laik nie je schopný dostatočne\nidentifikovať, čo môže byť živnou pôdou pre vznik rôznych konšpirácií. Články, ktoré sú predmetom\nkonania, nekomentovali súkromie žalobcu, ale jeho činnosť, ktorou sa prezentuje vo verejnom priestore.\nNemožno preto vyvodiť záver, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv v takom\nrozsahu, že by boli splnené materiálne podmienky pre obmedzenie slobody prejavu, ktoré vyplývajú z\nčlánku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a preto žalobu v časti práva na ochranu osobnosti vo\nforme ospravedlnenia od žalovaného zamietol ako nedôvodnú.\n3/Vo vzťahu k žalobcom uplatňovanému právu na uverejnenie odpovede v zmysle Tlačového zákona\ndospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalobca sa síce domáhal\nuverejnenia odpovede v tlačenej verzii denníka včas, ale ani žiadosť žalobcu na uverejnenie odpovede,\nani samotná odpoveď, nespĺňali zákonom predpísané formálne náležitosti v zmysle ustanovenia\n§8\nods. 4 Tlačového zákona, čo malo za dôsledok, že žalovaný nebol povinný uverejniť odpoveď žalobcu k\nnapadnutým výrokom. Súd prvej inštancie uviedol, že po preskúmaní publikovaných skutkových tvrdení\na porovnaním so znením žalobcovej odpovede dospel k záveru, že v bodoch 16, 17 a 18 odpovede sa\nžalobca domáhal uverejnenia odpovede vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam, ktoré neboli nepravdivé,\nneúplné alebo pravdu skresľujúce, keďže žalovaný predloženými dôkazmi preukázal ich pravdivosť. Z\nvyjadrenia žalobcu vyplynulo, že mu boli názory oponentov (skutkové tvrdenia) známe. Tvrdil, že nie\nsú už aktuálne a oponenti zmenili svoj postoj k jeho osobe za kladný. Vzhľadom na uvedené však\nmal súd prvej inštancie za to, že tieto skutkové tvrdenia neoprávnene nezasiahli do cti a súkromia\nžalobcu. Ďalej dospel k záveru, že odpoveď žalobcu v bode 13, 15 a 19 nesmeruje voči skutkovým\ntvrdeniam, ale voči hodnotiacim úsudkom, voči ktorým nie je možné sa domáhať práva na odpoveď, a\npreto neboli splnené kritéria stanovené Tlačovým zákonom. V bodoch 14, 15, 17 a 19 odpovede žalobcu\nsa tento neobmedzil len na skutkové tvrdenia, ale jeho text odpovede obsahoval aj hodnotiace úsudky,\nčo prekračuje zákonný rámec právneho inštitútu odpovede. Vzhľadom ku skutočnosti, že Tlačový\nzákon obmedzuje vydavateľa v zmysle ustanovenia § 8 ods. 7 písm. a) v tom smere, že vydavateľ\n\nnie je oprávnený akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do znenia požadovanej odpovede, neboli splnené\npožiadavky kladené na odpoveď a vydavateľ nebol povinný odpoveď uverejniť. Z uvedeného dôvodu\nžalobu zamietol aj v časti práva na odpoveď. K žalobcom požadovanému uverejneniu odpovede aj vo\nvzťahu k informáciám na internetovom portáli uviedol, že tak z gramatického výkladu Tlačového zákona,\nako aj zo súdnej praxe vyplýva, že právo na odpoveď sa vzťahuje len na periodickú tlač a agentúrne\nspravodajstvo. Tlačový zákon nepredpokladá použitie jeho ustanovení na internetové médiá, respektíve\nelektronické články, a preto v tejto časti bola žaloba taktiež nedôvodná.\n4/Súd prvej inštancie zároveň z dôvodu preukázania, že namietané výroky uvedené v článkoch nie\nsú objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu žalobu zamietol ako nedôvodnú a\nzjavne neprimeranú aj v časti, ktorou sa žalobca domáhal odstránenia celého článku z webových stránok\nžalovaného. Odstránenie celého článku by bolo v rozpore s ústavne garantovanou slobodou prejavu.\n5/O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 Civilného\nsporového poriadku podľa pomeru úspechu vo veci, tak že úspešnému žalovanému priznal voči\nžalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n6/Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca, ktorý namietal rozsudok v celom\nrozsahu z odvolacích dôvodov v zmysle ustanovenia\n§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h)\nCivilného sporového poriadku. Žalobca v úvode odvolania uviedol, že základným rozporom medzi ním a\nžalovaným je nepochopenie rozdielu medzi predmetom a metódami filozofie a metódami vedy zo strany\nžalovaného. Žalobca sám seba považuje za filozofa aj napriek tomu, že je vzdelaním vedec. Uviedol,\nže súd prvej inštancie ako aj žalovaný tento rozdiel nerozlišovali, čo on sám považoval pre posúdenie\nveci a primeranosti resp. neprimeranosti kritiky žalovaného za kľúčové kritérium. Ak by sa aplikovali\nvedecké kritéria na filozofiu, potom by bolo zrejmé, že všetci filozofi by boli rovnakými šarlatánmi,\npseudovedcami a manipulátormi, za akého je neprávom označovaný žalobca. Súd prvej inštancie k\nuvedenému neprijal žiadnu úvahu, dokazovanie alebo hodnotenie faktov, ale bez ďalšieho prebral v\nodôvodnení rétoriku žalovaného, že žalobca realizuje v celom rozsahu vedeckú prácu, ktorá musí\nbyť založená na vedeckých metódach, dôkazoch a postupoch. Nepochopenie diela žalobcu ako diela\nfilozofického viedlo žalovaného k napísaniu difamačných článkov a súd k zjednodušenému nazeraniu na\nochranu práv žalobcu. Nevyjadrením sa k činnosti žalobcu či už filozofickej, alebo vedeckej, malo dôjsť\nzo strany súdu k ignorovaniu základnej otázky pre zistenie skutkového stavu a následne aj nesprávne\nprávne posúdenie zásahu do práv žalobcu.\n7/Žalobca mal ďalej za to, že rozsudok ignoroval rozsiahly dôkazový materiál o skutočných udalostiach\na prebral iba dezinformácie a falošnú argumentáciu žalovaného, ktoré žalobca jasne vyvrátil. Sporný\nnovinový článok obsahoval osočenie žalobcu ako pseudovedca. Ostatné hodnotiace výrazy ako\n„šarlatán“, „manipulátor“, „ezo-mudrc“ mali predstavovať len parafrázy obvinenia žalobcu, preto bolo\npotrebné zistiť jedinú vec, či sa také obvinenie zakladá na skutočnej činnosti žalobcu a žalovaný mohol\nna základe pravdivých skutkových tvrdení dospieť k uvedenému hodnotiacemu úsudku. Označenie\nžalobcu ako pseudovedca mu spôsobilo ujmu, keďže ide o niekoho, kto robí veci neodborne a logicky by\nmu potom mali byť zavreté všetky dvere na akademických pôdach a štátnych inštitúciách. Podľa žalobcu\nautor článku podoprel svoj negatívny a zosmiešňujúci hodnotiaci úsudok devätnástimi skutkovými\ntvrdeniami, ktoré slúžili ako dôkazy oprávnenosti hodnotiaceho úsudku. Všetky však boli klamné a to buď\nz dôvodu, že: a) autor článku názor žalobcovi sám podvrhol, pričom autor uvedený názor nezastáva a\nsám uvádza vo svojich prácach opak, b) autor článku klamal o pravdivých výrokoch žalobcu, keď uviedol,\nže odporujú vede, neuviedol však zdroje svojich informácii alebo nevedel vysvetliť odkiaľ informácie\nzobral, c) autor citoval výroky, ktoré povedal aj niekto iný a ktoré svedčia o omyloch u pôvodných autorov\na nie u žalobcu. Výroky boli buď neaktuálne alebo medzičasom ich pôvodní autori sami skorigovali. Autor\nčlánku pritom ignoroval jeho úspechy ocenené domácou i zahraničnou odbornou obcou a zameral sa\niba na nezáväzné klebety, intrigy či povrchné dojmy od neinformovaných osôb alebo vyhlásil jeho diela\nza vedecké a aplikoval na ne vedecké kritéria. Uvedené robil úmyselne s cieľom poškodiť žalobcu. O\nuvedenom informoval aj žalovaného, ktorý sa tým odmietol zaoberať, čím porušil etický kódex novinára.\nŽalobca preto nemohol súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého autor v článku vychádzal\nz pravdivých informácii, keď dôkazy svedčili minimálne o tom, že nešlo o pseudovedeckú činnosť\nžalobcu. Rovnako nesúhlasil, že jeho názory môžu byť predmetom záujmu novinára, ktorý ich chcel\nporovnať s odbornými názormi, ako aj so záverom, že sa jednalo o komentár autora článku. Autor článku\nnevyjadril svoje subjektívne hodnotenie, ale klamal čitateľov žalovaného. V rozsudku nebol zároveň\nidentifikovaný žiaden konkrétny pseudovedecký počin - kde, kedy a čoho sa vlastne žalobca dopustil,\nčo znamenalo, že súd nenašiel žiaden vecný základ pre novinárove invektívy. Žalobca ďalej namietal\nnedostatočnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý neozrejmil myšlienkový postup, ktorý\nho viedol k prijatým záverom. Žalobca mal za to, že svoje výroky podoprel odbornými prameňmi a\n\nnesúhlasil s názorom, že hodnotiace úsudky autora článku boli dovolené, keď vychádzali z konkrétnych\nskutočností, a to vyjadrení vedcov P., R. I. U.. Svedkovia sa k niektorým bodom výrokov nevyjadrili vôbec,\nk niektorým v jeho prospech a v iných uviedli, že jeho prácu nepoznajú, dokonca v niektorých bodoch\nklamali, čo žalobca aj odhalil. Bod 14 výroku zastala len pani R., ktorá sa vyhla vysvetleniu prečo a súd\nmal zabrániť žalobcovi, aby sa na uvedené pýtal. Experti žalovaného teda neopodstatnili ani jednu z\nnovinárových invektív.\n8/Žalobca zároveň namietal zásahy do výsluchu svedkov zo strany súdu, ktoré mali zabrániť žalobcovi\nvyjasniť pravdu a dostatočným spôsobom uplatniť jeho procesné práva. Pri jednoduchých otázkach súd\nnevstupoval do výsluchov, ale v okamihu, keď svedkom nezostalo iné len priznať, že si vymýšľali, ich\nsúd zachránil a nariadil žalobcovi prejsť na inú otázku alebo ukončiť výsluch. K uvedenému malo dôjsť\npri výsluchu svedkyne R. týkajúceho sa striedania 500- ročných rytmov politických dejín Egypta, pri\nvýsluchu U. o možnom 250-ročnom rytme tvorivosti a pri výsluchu R. týkajúcom sa spájania angelológie\nso serióznou vedou. V konaní nebola potrebná žiadna odbornosť pre zistenie pravdy, nakoľko nešlo ani\no žiaden odborný spor. Súd prvej inštancie bol v omyle, keď sa domnieval, že novinári majú právo si do\nstručných odkazov na nejaký výskum domyslieť úplné hlúposti, ktoré tam vôbec nezazneli.\n9/Žalobca sa ďalej venoval jednotlivým bodom výrokov, pri ktorých uviedol, že pri bode 1 a 7 sa žalovaný\nnepokúšal ani brániť, pri bodoch 2,3,4,5,8,9,10,11,12 autor článku klamal o stave vedeckého poznania,\npri bodoch 16,17,18 autor síce uviedol výroky, ktoré niekto povedal, ale mýlili sa a pri bodoch 6, 13,\n14 a 19 boli žalobcovi zo strany autora podsunuté názory ktoré nezastáva. K bodu 15 uviedol, že ide\no súhrnný bod s celkom nevyváženým záverom, ktorý žalobca nepovažoval za hodnotiaci úsudok, ale\nza skutkové tvrdenie.\n10/Ďalej uviedol, že súd mal za úlohu overiť, či osočovanie zo strany žalovaného bolo pravdivé, čomu\nvšak svojimi zásahmi zabránil. Dokazovanie bolo taktiež predčasne ukončené, a to zo strany súdu.\nŽalobca viackrát zopakoval, že keď je niečo nejasné, chce veci doložiť tak, aby boli jasné. Tým očakával\nnejaké predbežné vyjadrenie súdu k otázke, čo považuje za sporné a nie vyhlásenie o ukončení\ndokazovania. Žalobca nedostal možnosť vyjadriť sa k výsluchu P., ktorý sa odohral v ten deň a mal\nsa k nemu ešte len písomne vyjadriť. K zamietnutiu návrhu na vykonanie výsluchov U. I. D. uviedol,\nže požiadal o vykonanie výsluchov nie pre zdržiavanie súdu ale preto, aby vyjasnil veci potrebné pre\nrozhodnutie, keďže vytušil, že súd nie je v prípade dostatočne zorientovaný.\n11/K odôvodneniu rozsudku uviedol, že je nedostatočné, zmätočné, nezrozumiteľné, bez uvedenia\ndostatku dôvodov pre rozhodnutie. Vychádza z nezákonného postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu\na z nesprávneho právneho posúdenia. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s hodnotením dôkazov,\nani s argumentáciou vo veci nesprávnej kategorizácie práce žalobcu ako vedeckej, ako ani s inými\ndôležitými faktormi pre rozhodnutie. Rovnako rozhodnutie neponúka odpoveď, či bolo možné vyhovieť\nžalobe čiastočne alebo bolo nutné žalobu zamietnuť v celom rozsahu.\n12/V časti posúdenia žaloby o uloženia povinnosti uverejniť opravu nesúhlasil so záverom, že by\nnevyargumentoval, ako jednotlivé výroky zasahujú do jeho osobnostného práva. Žalobca pri každom\nvýroku uviedol zásah ako aj vo všeobecnosti v úvode žiadosti o uverejnenie odpovede. Nemožnosť\naplikácie tlačového zákona na články uverejnené na webovom sídle vydavateľa považoval za príliš\nformalistické.\n13/V časti ochrany osobnosti uviedol, že žalovaný svojou manipuláciou s faktami a dezinformáciami\no žalobcovi zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti, a preto má nárok na ochranu zaručovanú\nÚstavou Slovenskej republiky. Najmä ak si žalovaný zvolil za cieľ defamovať žalobcu.\n14/K nepripusteniu zmeny žaloby uviedol, že išlo len o zmenu petitu kvôli formálnej vykonateľnosti a\nna základe upozornenia žalobcu súdom, keďže bol v tom čase právne nezastúpený. Obsah bol stále\nrovnaký a nevyžadovalo sa žiadne ďalšie dokazovanie. Výroky boli stále tie isté ako v pôvodnej žalobe.\n15/V závere žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v plnom rozsahu,\na ak by tak nebolo možné rozhodnúť tak, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie.\n\n16/K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa s odvolacími námietkami žalobcu nestotožnil. Podľa\nžalovaného súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkovú a právnu rovinu prípadu a jeho rozhodnutie\nnetrpí vadami, ktoré žalobca účelovo označil v odvolaní za odvolacie dôvody. Rozsudok považoval za\nnáležite odôvodnený a výhrady žalobcu k procesnému postupu považoval za právne neobstojné. Ako\nmédium je žalovaný judikatúrou kvalifikovaný ako privilegovaný subjekt plniaci dôležité spoločenské\nposlanie v rámci pluralitnej demokracie, a teda požíva zvýšenú mieru ochrany. Žalobca je osobou\nverejného záujmu, čiže subjekt so zníženou mierou ochrany, ktorý musí strpieť väčšiu mieru kontroly\na kritiky. Vo verejnej činnosti sa zaoberá spopularizovaním angelológie, ktorú nazýva „priekopnickou\nštúdiou o rytmoch a paralelnom dianí v dejinách“ a sofiológie, ktorú definuje ako úsilie o syntézu\nrôznych oblastí (vedy, umenia, náboženstva) ako aj prameňov poznania (empírie, rozumu a zjavenia).\nPričom uvádza, že nie je viazaný autoritou žiadneho náboženstva, politického či vedeckého smeru, ale\nrozvíja tvorivosť a schopnosť samostatne rozlíšiť pravdu. Angelológia ani sofiológia nie sú zaradené do\noficiálneho zoznamu odborov vedy a techniky a množstvo významných predstaviteľov ich vníma ako\ntzv. pavedu, pseudovedu (niečo čo sa podsúva a tvári ako veda, ale nie je uznávané ako skutočná\nveda, lebo nespĺňa požiadavky na vedu). Uvedené vyplynulo aj z dokazovania. Cieľom komentára bolo\nupozorniť čitateľa na potenciálne riziká prístupov žalobcu a upozorniť na rezignáciu TV TA3 na daný\naspekt v relácii, ktorú o žalobcovi odvysielala. Autor komentáru pritom vychádzal z textov publikovaných\nžalobcom a kritických reakcií odborníkov, pričom obsah komentára s nimi vopred konzultoval. Komentár\nje postavený na faktickom základe a kritika je v ňom vecná a požívajúca právnu ochranu. Jeho obsahom\nboli aj subjektívne hodnotiace úsudky autora, pri ktorých je vylúčený dôkaz pravdy. Pri komentári\nsa počíta s hodnotovo zafarbeným a polemickým textom. Ani jeden zo sporných výrokov sa netýkal\nsúkromnej sféry žalobcu, ale výlučne sa vzťahovali na jeho verejné aktivity. Z vykonaného dokazovania\nvyplynulo, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z početných listinných dôkazov ako ani z výsluchov\nsvedkov nevyplynulo, že by sa s jeho názorom o sporných výrokoch stotožnili. To isté možno odvodiť aj\nz recenzií a vyjadrení akademikov zo zahraničia. V teste proporcionality ako právnej metodike ESĽP a\nÚS SR nemôže podľa žalovaného žaloba v žiadnom prípade obstáť a v tomto ohľade nie je absolútne\nčo vytknúť súdu prvej inštancie. V odôvodnení rozhodnutia (body 46 až 71) bolo náležite a zrozumiteľne\nzhrnuté zhrnutie skutkového stavu v kontexte príslušnej právnej úpravy a rozhodovacej praxe súdov\ns výsledkom konštatovania, že neboli splnené materiálne podmienky pre obmedzenie slobody prejavu\nvyplývajúce z článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Kritika témy legitímneho spoločenského\ndiskurzu vo vzťahu k činnosti osoby verejného záujmu požíva najvyššiu právnu ochranu. Komentár\nvychádzal z pravdivých informácii a svojim obsahom a formou nevybočoval z rámca akceptovateľnej\nkritiky a publicistického žánru. Žalovaný zároveň poukázal na súdne rozhodnutia, v súlade s ktorými\nsúd prvej inštancie rozhodol a podľa ktorých sloboda prejavu médií požíva vyššiu mieru ochrany a pri\njej strete s právom na ochranu osobnosti musí byť posudzovaná proporcionalita ochrany jednotlivých\npráv. Ďalej uviedol, že považuje za správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého namietané výroky\nčlánku nie sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a jeho požiadavka na\nodstránenie článku z webových stránok žalovaného sa javí ako nedôvodná a zjavne neprimeraná. Vo\nvzťahu k právu na odpoveď sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žiadosť žalobcu nespĺňala\nkritéria stanovené § 8 Tlačového zákona a vo vzťahu k uverejneniu odpovede na internetovom portáli\nžalovaného to Tlačový zákon ani neumožňuje. Na základe vyššie uvedeného navrhol rozsudok súdu\nprvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.\n17/V rámci odvolacej repliky žalobca zopakoval, že v priebehu prvoinštančného konania vyvrátil\nvšetky osočenia zo strany autora článku. Za zavádzajúci označil zápis o priebehu procesu zo strany\nsúdu. Opakovane uviedol, že malo dochádzať k zásahom do výsluchov svedkov, keď boli opakovane\nprerušované výsluchy vo chvíli, keď žalovanej strane nezostávalo iné, ako priznať sa. Podľa žalobcu bol\nvýsluch korigovaný k tomu, aby zotrvali na svojej pôvodnej výpovedi aj keď došlo z ich strany k priznaniu\nk podvodu, omylu alebo nedorozumeniu. Argumentáciu žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu poprel a\nzotrval na svojej odvolacej narácii, že článok uverejnený žalovaným nepožíva právnu ochranu, keďže\nobsahoval dezinformácie o žalobcovej činnosti, a preto nebol žalobca povinný zniesť väčšiu mieru kritiky\nzo strany autora článku. Cieľom autora článku bolo zdiskreditovať svojho názorovo-politického oponenta\npomocou dezinformácií. V súdnom konaní bolo preukázané, že novinár nekonzultoval svoj komentár\ns vedcami, ako deklaroval a jeho odborné zdroje neboli odborné alebo vôbec neexistovali. Ďalej\nzopakoval, že prostredníctvom súdneho konania sa domáha ochrany pred devätnástimi nepravdivými\nskutkovými tvrdeniami a nie hodnotiacimi úsudkami. Úlohou novinára je prenechať odborný obsah\nvedcom a pravdivo o ňom referovať, nie publikovať ako vedecký názor vlastné domnienky. Nie je\npravdou, že by sa článok netýkal súkromnej sféry žalobcu, keďže sa týka obsahu žalobcovej filozofickej\n\na vedeckej práce. Ak by verejnosť uverila podvodu, ktorý uvádzal žalovaný, zruinovalo by to osobne\njeho rodinu aj celé kultúrne hnutie okolo neziskovej organizácie Sophia.\n18/K vykonanému dokazovaniu uviedol, že svedkovia P. I. R. sa vyjadrovali k siedmim z devätnástich\nbodov, pričom v štyroch výslovne potvrdili, že žalobca má pravdu, z toho pri dvoch vyhlásili, že ich\nnovinárovi nepovedali (2 a 4) a v ďalších priznali svoj vlastný omyl a ospravedlnili sa (bod 3 a 5). S\ndvomi bodmi mal byť P. usvedčený, že podvádza (bod 6 a 12). Pri bode 14 súd výsluch prerušil, aby\nzachránil R. z rozpakov. Svedok U. bol kompetentný k dvom bodom (9 a 10) najskôr sa mal snažiť\npodporiť žalovaného, ale nakoniec priznal, že žiadnu knihu od žalobcu nečítal a potvrdil, že názory\nžalobcu neodmieta, lebo ich nepozná. K argumentácii žalovaného, že docent Š.Q. je proti žalobcovi\nuviedol, že predložil list od docenta Š., v ktorom bola vyjadrená podpora žalobcovej práci. Rovnako aj\nargumentácia žalovaného týkajúca sa udelenia anticeny „bludný balvan“ od klubu skeptikov Sisyfos\nnebola namieste, keďže spor bol dávno verejne vydiskutovaný a hlavní iniciátori svoje obvinenia stiahli.\nFilozof T., na ktorého žalovaný odkazoval, verejnú polemiku so žalobcom prehral na svojej vlastnej\nuniverzite v Olomouci. Rozsudok súdu prvej inštancie bol založený na krivých svedectvách, čo súd\nignoroval a nebral do úvahy nič zo strany žalobcu, čo začalo byť zjavné na pojednávaní a potvrdilo sa\nv rozsudku.\n19/Procesné pochybenia videl žalobca nielen v zásahoch do výsluchov svedkov, ale aj pri vyhlásení\nrozsudku, keď malo byť vynechané odôvodnenie rozsudku, pravdepodobne z dôvodu, že súd ešte\nžiadne nemal. Rozhodnutie sa malo opierať len o jeden argument, a to, že experti žalovaného nevhodne\nspájali vedecky overené fakty s nepodloženými teóriami, určitými skratkami. Podľa žalobcu uvedené\nzo svedeckých výpovedí nevyplynulo. Neodpovedaním na zásadné otázky a postavením rozsudku\nna dvoch výrokoch, ktoré súd prevzal od expertov na strane žalovaného bola podľa názoru žalobcu\npokrivená spravodlivosť a nebolo konané zo strany súdu čestne. Rozsudku úplne chýbal vecný základ\na bol neúmerný realite. Všetky sporné výroky boli hrubým porušením etického kódexu novinára a išlo\no vlastné vymyslené tvrdenia a úmyselne citované nepravdy. Novinár nemohol použiť zjednodušenie\nv prípade hrubých dezinformácií. Odvolanie považoval za dôvodné, keďže rozsudku chýbalo vecné\nzdôvodnenie. V závere uviedol, že nesúhlasí ani s označením jeho konania za naťahovanie súdneho\nsporu aj napriek výzvam súdu. Žalobca bol nútený dokladať vyjadrenia expertov nie preto, aby zdržoval,\nale preto, lebo ho k tomu donútil priebeh konania. Podľa žalobcu sa do záznamu z pojednávaní dostali iba\ninformácie o tom, že svedkovia trvajú na svojich názoroch, pričom žalobca vyvrátil ich tvrdenia, alebo sa\nsvedkovia sami usvedčili. Konanie sudkyne, ktorá odmietala porovnávať tvrdenia žalobcu s jeho prácami\npovažuje za účelové, keďže už bola rozhodnutá nevyhovieť žalobcovi a postaviť svoje rozhodnutie na\nkrivých svedectvách expertov žalovaného a ignorovať skutočný obsah žalobcovej práce a ozajstný stav\nsvetovej vedy. Žalobca v závere zotrval na tom, že vedomým skreslením, neprípustným zjednodušením\na dezinformáciou o statuse žalobcu, ako aj na základe uvedených nepravdivých informácii, bolo vážne\nzasiahnuté do žalobcovho práva na ochranu osobnosti a má nárok na zaručovanú ochranu Ústavou SR.\nZopakoval, že súd pochybil pri zisťovaní skutkového stavu, počas súdneho procesu bolo zasahované\ndo procesných práv žalobcu, došlo k porušeniu jeho základných práv a odňatiu možnosti konať\npred súdom. Rozsudok ignoruje dôkazový materiál, preberá dezinformácie a falošnú argumentáciu\nžalovaného. Zakladá sa na nepravdách a je v rozpore so všeobecne známym poznaním. Absentujú v\nňom skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, úvahy súdu, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov\na použitie relevantných ustanovení právnych predpisov. Rozhodnutie nie je presvedčivé, zrozumiteľné\na nezodpovedá základným pravidlám logického jasného vyjadrovania, čo zakladá vadu zmätočnosti a\nnepreskúmateľnosti rozsudku, a preto žiadal o zmenu rozsudku v prospech žaloby, prípadne o jeho\nzrušenie a vrátenie na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.\n20/Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle ustanovenia § 379 a §\n380 ods. 1 Civilného sporového poriadku bez nariadenia pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom\nverejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel\nk záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.\n21/Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné ozrejmiť, že právo na odpoveď a právo na ochranu\nosobnosti nie sú totožnými právami a aj napriek svojmu spoločnému záujmu na ochrane cti, dôstojnosti\nalebo súkromia je nevyhnutné ich považovať za samostatné práva s rozdielnymi podmienkami pre ich\nuplatnenie a nevyhnutným samostatným posúdením splnenia podmienok.\n22/Cieľom práva na tlačovú odpoveď je zaistiť každému jednotlivcovi možnosť konfrontovať a hájiť sa\nvoči určitým vyhláseniam šíreným informačnými prostriedkami, ktoré sú spôsobilé negatívne zasiahnuť\ndo jeho súkromia, dôstojnosti alebo cti. Okrem rešpektovania princípu \"rovnosti zbraní\" na poli slobody\nprejavu, kde dochádza k stretom slobody prejavu médií s osobnostnými právami jednotlivcov, je inštitút\npráva na odpoveď v súlade so zásadou \"audiatur et altera pars\" (\"nech je vypočutá aj druhá strana\")\n\nzárukou plurality informácií, ktorá prispieva k zdravému ovzdušiu demokratickej spoločnosti. (III. ÚS\n350/2014). Právo na odpoveď zároveň predstavuje kolíziu slobody prejavu médií so slobodou prejavu\njednotlivcov stojacich mimo mediálnej obce, uplatňujúcich voči nej ochranu svojich osobnostných práv.\nZ uvedeného dôvodu ho nie je možné vykladať tak, že dotknutá osoba má právo vyjadriť sa ku\nhocijakému výroku, ktorý je v obsahu periodickej tlače alebo agentúrneho spravodajstva uverejnený.\nTlačový zákon vo svojich ustanoveniach formuluje jasné požiadavky na výroky, ktoré sú spôsobilé byť\npredmetom práva na odpoveď. Jednou z týchto podmienok je aj podmienka týkajúca sa samotných\nnapadnutých výrokov. V zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 Tlačového zákona sa odpovede môže dotknutý\nsubjekt domáhať len vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam. Vylúčené je domáhať sa práva na odpoveď\nvo vzťahu k hodnotiacim úsudkom. V prípade, že je podmienka týkajúca sa identifikácie napadnutého\nvýroku ako skutkového tvrdenia splnená, je potrebné kumulatívne splnenie ďalších podmienok, a to\npodmienky nepravdivosti, neúplnosti alebo pravdu skresľujúceho skutkového tvrdenia a zároveň aj\npodmienky spôsobilosti skutkového tvrdenia dotknúť sa cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby,\nalebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby. Vyššie uvedené podmienky sú kritériami pre samotné\nvýroky uverejnené v periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve, voči ktorým sa môže dotknutá\nosoba domáhať svojho práva na odpoveď. Iba splnenie uvedených podmienok podmieňuje vznik práva\ndotknutého subjektu na odpoveď.\n23/Okrem kritérií kladených na skutkové tvrdenia, voči ktorým môže smerovať právo na odpoveď\nvymedzuje Tlačový zákon v ustanovení § 8 ods. 4 aj podmienky týkajúce sa žiadosti o uverejnenie\nodpovede, ako aj samotnej odpovede.\n24/V písomnej odpovedi musí žiadať uviesť skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie v zmysle\nustanovenia § 8 ods. 1 Tlačového zákona poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Odpoveď musí byť\nrozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je napadnuté skutkové tvrdenie a z neho vyplývajúci\nhodnotiaci úsudok.\n25/Kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok je nevyhnutné, keďže inštitút práva na\nodpoveď predstavuje vo svojich dôsledkoch (prípustný) zásah do slobody prejavu tlače. Aby pri aplikácii\ntohto právneho nástroja v praxi nedochádzalo k jej neprimeranému obmedzeniu, je zákonodarcom\nschválená konštrukcia poskytovanej ochrany limitovaná jasne stanovenými hranicami (III. ÚS 350/2014).\nV prípade, ak žiadosť o odpoveď alebo samotná odpoveď, ktorá je súčasťou tejto žiadosti, nespĺňajú\nnáležitosti vyžadované zákonom, vydavateľ nie je povinný uverejniť požadovanú odpoveď. Uvedená\nsankcia je zákonodarcom adekvátne konštruovaná aj vzhľadom na nemožnosť vydavateľa zasahovať,\nrespektíve korigovať odpoveď žiadateľa a jeho povinnosť uverejniť odpoveď tak, ako bola formulovaná\nžiadateľom.\n26/Z vyššie prezentovaných kritérií nepochybne vyplýva, že súd pri skúmaní splnenia, respektíve\nnesplnenia podmienok pre odopretie uverejnenia odpovede zo strany vydavateľa periodickej tlače alebo\nagentúrneho spravodajstva sa musí zaoberať v prvom rade tým, či žiadosť o odpoveď ako aj samotný\ntext odpovede smeroval len voči skutkovým tvrdeniam alebo aj voči hodnotiacim úsudkom. Zatiaľ\nčo v prípade skutkových tvrdení bude možné posúdiť ich pravdivosť alebo nepravdivosť, v prípade\nhodnotiacich úsudkov to z povahy veci možné nebude. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor;\nzaujíma sa ním určitý postoj k danému faktu tak, že sa hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to\nna základe vlastných subjektívnych kritérií, ide teda o názor opierajúci sa o vlastné subjektívne kritéria\na nie je možné ho dokazovať.\n27/Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia musel konštatovať, že súd prvej inštancie\nsprávne pristúpil ku kvalifikácii výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky s výsledkom, že\nžalobcom namietané výroky, voči ktorým sa domáhal odpovede, nepredstavujú iba skutkové tvrdenia,\nale aj subjektívne hodnotiace úsudky autora článku, ktoré súd prvej inštancie konkrétne identifikoval\nv bode 13 („môže niektorých ľudí očariť najmä ak chcú veriť, že „hmotárska veda“ (H. výraz), ktorá\nnepracuje s nadprirodzenom, je fuj), v bode 15 („V TA3 však pozabudli spomenúť, že dotyčného pána\npovažujú vo vedeckej obci za šarlatána.“) a v bode 19 („To, čo je E. C. v žurnalistike, je L. H. vo „vede“\nrespektíve pseudovede. Spraví TA3 nabudúce dokument s prívržencom plochej Zeme?“) Odvolací\nsúd sa s uvedeným postupom ako aj vyhodnotením výrokov ako hodnotiacich úsudkov plne stotožnil.\nUvedené výroky nielen svojou formuláciou, ale aj kontextom predstavujú nepochybne hodnotiace úsudky\n\nautora článku, ktorý nimi vyjadruje svoj subjektívny názor, a preto nemožno o nich vykonať dôkaz\npravdivosti.\n28/Ako už bolo vyššie uvedené, právo na odpoveď je priznané iba vo vzťahu k spôsobilým výrokom\nuverejneným v periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve. Výroky bodu 13, 15 a 19 nepredstavujú\nspôsobilé výroky, a preto ani žiadosť o uverejnenie odpovede, ani písomne vyhotovená odpoveď\nnespĺňali zákonom ustanovené náležitosti, keďže sa neobmedzili iba na nepravdivé, pravdu skresľujúce\nalebo neúplné skutkové tvrdenia. Vydavateľ nemá možnosť zasahovať do textu odpovede, a preto je\nbremeno správnej formulácie a dodržania všetkých podmienok kladených pre samotnú odpoveď na\nťarchu žiadateľa. V prípade, že žiadateľ uvedené nezvládne, sankciou je odopretie splnenia povinnosti\nuverejniť odpoveď ako celok vydavateľom. Súd prvej inštancie pri zamietnutí žaloby v časti uloženia\npovinnosti uverejniť odpoveď nepochybil, keďže žalobca sa domáhal uverejnenia odpovede nielen\nku skutkovým tvrdeniam, ale aj k hodnotiacim úsudkom, čo malo za následok nesplnenie všetkých\nobligatórnych zákonných podmienok pre vznik povinnosti vydavateľa uverejniť odpoveď. Zároveň súd\nprvej inštancie identifikoval v žiadosti žalobcu o odpoveď aj ďalšie nedostatky vo forme nesplnenia\npodmienky nepravdivého, neúplného a pravdu skresľujúceho napadnutého skutkového tvrdenia (body\n16, 17 a 18 boli preukázané za pravdivé výroky, o ktorých žalobca mal vedomosť) ako aj neobmedzenie\nsa v texte odpovede iba na skutkové tvrdenia, ale aj hodnotiace úsudky (bod 14, 15, 17 a 19), čo\npredstavovalo ďalší dôvod, na základe ktorého nebol vydavateľ povinný uverejniť požadovanú odpoveď.\n29/Odvolací súd zároveň ako správny posúdil záver súdu prvej inštancie o nemožnosti domáhať sa práva\nna odpoveď vo vzťahu k článku uverejnenom internetovým médiom. Dikcia zákona č. 167/2008 Z.z. o\nperiodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (Tlačový zákon) v znení účinnom v čase podania žiadosti o\nuverejnenie odpovede neustanovuje možnosť aplikácie aj na elektronické médiá, k čomu zastala zhodné\nstanovisko aj súdna prax.\n30/V časti žaloby o ochranu osobnosti súd prvej inštancie správne uviedol, že v prípade zásahu do práva\nna ochranu osobnosti prostredníctvom činnosti médií je nevyhnutné zohľadniť ochranu slobody prejavu,\na to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu\nosobnosti (ust. § 11 a nasl.) nie je možné aplikovať izolovane, ale je potrebné ich vykladať v súlade s\nÚstavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nutnosť zohľadniť slobodu\nprejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na obranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých\nprípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z\nhľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 692/2017).\nSlobodu prejavu pritom je možné obmedziť iba zákonom v nevyhnutnej miere za účelom dosiahnutia\nlegitímneho cieľa.\n31/V prípade konfliktu slobody prejavu a práva na súkromie je potrebné preskúmať proporcionalitu\nzásahu. Na tento účel pritom slúži práve test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky\nKTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO uverejnil.\n32/Ako správne súd prvej inštancie konštatoval, autorom článku, ktorým sa malo zasiahnuť do práva\nna ochranu osobnosti žalobcu bol novinár, teda osoba požívajúca v zmysle európskej judikatúry\nprivilegované postavenie. Zvýšená ochrana slobody prejavu novinára mu prináleží najmä pri informovaní\no veciach verejného záujmu (ESĽP Prager a Oberschlik v. Rakúsko z 26.04.1995, sťažnosť č. 1594/90\nalebo rozsudok Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20.05.1999, sťažnosť č. 21980/93). Za vec\nverejného záujmu nepochybne môžeme označiť okrem všetkej agendy štátnych orgánov, štátnych\ninštitúcii ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote aj umenie, vrátane novinárskych aktivít a šoubiznisu\na všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne\nposudzované (II. ÚS 692/2017). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva priznáva novinárom\nmožnosť používať aj určitú mieru preháňania, zveličovania, ironizovania, relatívne ostrejšie slová či\nprovokáciu.\n33/Predmetom sporného článku bolo verejné pôsobenie žalobcu a ním verejne prezentovaná práca,\nteórie a názory. Žalobca predstavuje osobu, ktorá svoju prácu a názory prezentuje verejne či už\nv televíznej relácii, rozhlasovej relácii, v ktorej pôsobí ako stály hosť, prostredníctvom prednášok,\nprezentácií, verejne dostupných publikácií, či prostredníctvom svojej webovej stránky. Všetky tieto\naktivity nie sú určené iba úzkej skupine osôb - odborníkov, ale širokej verejnosti a k ich obsahu sa\n\nmôže dostať tak laik, ako i odborník. Svojim vystupovaním a prezentovaním svojej práce v médiách,\nsám žalobca dobrovoľne vstúpil do verejného života a možno ho preto považovať za osobu verejne\nznámu. Hranice akceptovateľnosti šírenia informácii týkajúcich sa osobnostnej sféry je najširšia u verejne\nčinných osôb (respektíve osôb tzv. verejného záujmu) a najužšia u „bežných“ občanov (rozhodnutie\nESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21.01.1999, sťažnosť č. 25716/94). Osoby verejne vystupujúce\nv médiách si musia uvedomovať riziko, že sa ich vystupovanie alebo názory, ktoré prezentujú, stanú\nterčom kritiky médií. V prípade, že uvedené nastane, sa aj hranice akceptovateľnosti tejto kritiky budú\nposudzovať vyššie ako u bežných súkromných osôb. „Ak ide o zásah do osobnosti osoby verejného\nzáujmu, táto okolnosť má za následok potrebu posudzovať akceptovateľnú mieru jej tolerancie voči\nkritickým názorom vysloveným médiami na jeho adresu a voči miere expresivity použitých výrazov\nako zvýšenú. Aj takáto osoba má právo na ochranu svojej povesti, dokonca aj vtedy, ak koná ako\nsúkromná osoba, ale potreba tejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o\nkonaní osoby“ (II. ÚS 418/09).\n34/Obsahom článku, ktorý mal predstavovať neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu, bola\nkritika žalobcu v súvislosti s jeho verejnou prezentáciou a prezentáciou jeho práce a teórií, respektíve\nnevedecky vysvetlených teórií, spájania viacerých informácii dohromady, čo môže viesť ku vzniku\nkonšpirácii u laického adresáta. Autor v článku približoval čitateľom nielen kritiku osoby žalobcu zo\nstrany niektorých členov vedeckej obce, ale aj konkrétne teórie, ktoré žalobca prezentuje (verejne)\na tie porovnával s názormi odborníkov, pričom aj sám autor pristúpil k ich kritickému hodnoteniu.\nCieľom článku bolo upozorniť na nevedecké teórie, ktoré môžu vzbudiť zdanie vedeckosti a stieranie\nhraníc medzi pavedou a vedou. Záujem na preverovaní verejne prezentovaných informácií týkajúcich\nsa či vedy, alebo filozofie a ich porovnávanie s názormi iných odborníkov, môžeme nepochybne\noznačiť za legitímnu tému, na ktorej zaoberaní, kritike a upozorňovaní je verejný záujem. Článok\nobsahoval tak hodnotiace úsudky, ako aj skutkové tvrdenia, pri ktorých vyhodnocovaní bolo potrebné\nhodnotiť celý prejav (publicistický či literárny), nikdy nie iba vytrhnutý výrok alebo vetu. Pri hodnotiacich\núsudkoch bolo potrebné skúmať, či vychádzali z určitého skutkového základu. Žalovaný v rámci konania\npritom preukázal, že autor článku vychádzal z kritiky žalobcu a jeho práce vedeckými pracovníkmi.\nVychádzal taktiež z konkrétnych postojov iných vedeckých pracovníkov (Gejza Dohnal, O. Š.), ako aj z\nkonkrétnych udalostí (napríklad udelenie ceny Českého klubu skeptikov Sisyfos). Kritika sa nedotýkala\nsúkromného života žalobcu, ale obmedzovala sa iba na kritiku jeho verejného pôsobenia a verejne\nprezentovaných prác a vyjadrení žalobcu. Skutkové tvrdenia, ktoré autor uvádzal, predstavovali buď\ntvrdenia samotného žalobcu, alebo tvrdenia odborníkov ako reakcie na žalobcove verejne prezentované\nteórie. Úlohou súdu pritom nebolo vyhodnocovať pravdivosť alebo nepravdivosť samotných teórií alebo\nmetód žalobcu, ale vyhodnotiť, či skutkové tvrdenia aspoň z podstatnej časti sú pravdivými a celkové\nvyznenie informácie zodpovedalo pravde, čo sa žalovanému, ako súd prvej inštancie konštatoval,\npreukázať podarilo. Žalobcove námietky k nepravdivosti jednotlivých viet alebo dokonca častí viet\nvo vzťahu k celkovému vyzneniu skutkového tvrdenia, ktorého podstatná časť bola preukázaná ako\npravdivá, možno považovať za zanedbateľné. Zároveň bolo potrebné dodať, že pri overovaní pravdivosti\nalebo nepravdivosti skutkových tvrdení nemožno postupovať tak, že sa overuje každé jedno slovo alebo\nčasti viet selektívne. Je potrebné vychádzať z celkového skutkového tvrdenia. Odvolací súd sa preto\nnestotožnil s námietkami týkajúcimi sa preukázania nepravdivosti jednotlivých častí viet, čo malo mať za\nnásledok nepravdivosť celého skutkového tvrdenia. Rovnako sa nestotožnil so závermi žalobcu, ktorý\nskutkové tvrdenia uvedené v článku v rámci svojej žalobnej a odvolacej narácie rozširoval a snažil sa\npreukázať v konečnom dôsledku pravdivosť alebo nepravdivosť svojich teórii, ktoré ako sám uviedol nie\nsú vedecké, ale filozofické, a preto ich pravdivosť nemožno vedecky dokázať. Úlohou súdu bolo hodnotiť\npreukázanie pravdivosti alebo nepravdivosti tých skutkových tvrdení, ktoré boli v napadnutom článku\nuvedené. Faktom zostalo, že základom článku bola pravdivá kritika vedeckých pracovníkov vo vzťahu\nk žalobcom verejne prezentovaným teóriám, ktoré vysvetľujú jednotlivé fakty nevedecky a neodborne\nspájajú viaceré informácie dokopy.\n35/Sporný článok pritom predstavoval komentár, ktorý z hľadiska slobody prejavu je viac chránený ako\nspravodajský text, pretože je subjektívny. Jeho cieľom je vzbudiť u čitateľa zamyslenie alebo podnietiť\nverejnú diskusiu o komentovanom dianí, udalosti alebo informáciách. Článok bol publikovaný v široko\ndostupnom médiu Denníka N či už v tlačenej podobe ako aj na portáli https: //dennikn.sk/, a to ako\nreakcia na odvysielanú reportáž o žalobcovi na televíznej stanici TA3. Kritika obsiahnutá v komentári\nbola vecná a legitímna, bez použitia vulgárnych slov. Miestami ostrejšie zvolené slová nevybočovali z\npovoleného rámca pre daný typ publicistického žánru.\n\n36/Na základe vyššie uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný mal ako\nvydavateľ denníka N pri ochrane slobody prejavu privilegované postavenie, pričom uverejnil článok,\nktorý predstavoval kritiku žalobcovej verejne prezentovanej práce, ako aj jeho verejného pôsobenia\nv médiách (rádio, televízia, internet, tlač). Článok pritom vychádzal z existujúcej kritiky žalobcu v\nodborných vedeckých kruhoch, ako aj z pravdivých informácii o žalobcovi ako napríklad informácia o\nudelení ceny od Českého klubu skeptikov Sisyfos. Teórie, ktoré autor v článku vyvracal, boli teórie\nprezentované žalobcom (či už ako teórie originálne alebo teórie prevzaté od ďalších osôb). Autor článku\nich zjednodušene načrtol, miestami vložil vlastný komentár, ktorým sa snažil zdôrazniť tvrdenie, čo\nvzhľadom na publicistický žáner článku nebolo ničím neobvyklým. Teórie vyvracal na základe informácii\nposkytnutých odbornými pracovníkmi. Žalobcovi síce bolo možné uznať, že niektoré časti viet sa mu\npodarilo dokazovaním vyvrátiť a preukázať ich nepravdivosť, ale vo vzťahu k celkovému obsahu článku\nsa javili ako nepodstatné. Odvolací súd musel zohľadniť aj skutočnosť, že žalobca je osobou verejne\nznámou, ktorá dobrovoľne vstúpila do verejného života a verejne prezentuje svoje teórie a názory. Oproti\nsúkromným osobám má široké možnosti reagovať na vznesenú kritiku. Z uvedených dôvodov odvolací\nsúd zhodne s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že neboli splnené materiálne podmienky pre\nobmedzenie slobody prejavu a žalobu v časti ochrany osobnosti považoval za nedôvodnú.\n37/Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu voči procesnému postupu súdu prvej inštancie je potrebné\nuviesť, že dokazovanie v sporovom konaní je upravené v ustanovení § 185 a nasl. Civilného sporového\nporiadku. Imanentne s ním však súvisia aj povinnosti, ktoré musia strany splniť ešte pred jeho začatím,\na to je povinnosť tvrdiť a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V prípade nesplnenia\npovinností včas, hrozí procesná sankcia v podobe nepripustenia ďalšieho návrhu na vykonanie\ndokazovania, čo je plne v súlade so zásadou sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania. Dokazovanie\nupravené v Civilnom sporovom poriadku predpokladá procesnú aktivitu sporových strán, ale stále\nponecháva na rozhodnutí súdu, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd pritom postupuje tak, aby\nboli zistené podstatné skutkové poznatky a aby nedochádzalo k neprimeranému predlžovaniu súdneho\nkonania.\n38/Na základe žalobcových námietok vo vzťahu k zásahom súdu prvej inštancie do vykonávania\nvýsluchov svedkov odvolací súd preveril vedenie dokazovania, pričom dospel k záveru, že námietky\nžalobcu dôvodné nie sú. Vykonávanie dôkazov nie je svojvoľným procesom, ale riadi sa určitými\nprocesnými pravidlami. Jedným zo základných pravidiel pri vedení výsluchu svedka je zákaz kladenia\nsugestívnych alebo kapcióznych otázok. Jedná sa o neprípustný typ otázok, ktoré buď predpokladajú\nskutočnosť, ktorá nebola svedkom potvrdená (kapciózne alebo úskočné otázky) alebo ktoré navádzajú\nna určitú odpoveď (sugestívne otázky). Žalobca sa rozhodol viesť výsluch svedkov sám, bez právneho\nzastúpenia, opakovane bol zo strany súdu prvej inštancie upozorňovaný, že nemôže klásť takýto\ntyp otázok, uvedené namietala aj druhá sporová strana. Zásah súdu do výsluchu svedka vedeného\nsporovou stranou, ktorá kladie tento typ otázok, nemožno považovať za procesné pochybenie súdu a\nzásah do procesných práv sporovej strany. Rovnako odvolací súd nezistil iné pochybenia v procesnom\npostupe súdu prvej inštancie.\n39/Vo vzťahu k nepripusteniu návrhu na zmenu žaloby bolo potrebné konštatovať, že v zmysle\nustanovenia § 143 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky\ndoterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Vzhľadom na skutočnosť,\nže žalobca až po vykonanom dokazovaní požiadal o zmenu žaloby a zároveň o vykonanie ďalšieho\ndokazovania, nemožno vyhodnotiť rozhodnutie súdu prvej inštancie ako procesné nesprávne, keďže\nbolo plne v súlade s citovaným ustanovením § 143 Civilného sporového poriadku a zároveň v súlade\nso zásadou hospodárnosti konania.\n40/Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo sporovej\nstrany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však\nnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na\nzáver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.\nÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n41/Odvolací súd mal po preskúmaní veci za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav\nveci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185\nods. 1,2,3 a § 186 Civilného sporového poriadku) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,\nvýsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 Civilného sporového poriadku) a na ich\n\nzáklade dospel v konečnom dôsledku k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom\nrozhodnutí aj riadne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku). Odvolací súd sa stotožnil\nso závermi súdu prvej inštancie, a preto mu neostalo, než rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako\nvecne správny podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.\n42/Zároveň odvolací súd priznal v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 255\nods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku), o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto\nrozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku).\n43/Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "44C/55/2019", "guid": "707d9518-2054-47c8-afdf-a5a0556f0389:fdb28766-c3c0-40da-8ed3-7abf040a8088", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:77185a25-2818-4614-a10c-48f55453dc44", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.692.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 692/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 692/2017 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.692.2017.1"}, {"guid": "ussr:209e6218-eee4-4dbd-a8f1-676b7a19cd54", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.692.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 692/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 692/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.692.2017.1"}, {"guid": "ussr:b042f435-c0e0-471e-bc5a-8c81450dbdd8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.350.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 350/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 350/2014 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.350.2014.1"}, {"guid": "ussr:4afcc732-c73d-4cd5-b635-d0ecb6c55769", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 418/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 418/09 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4afcc732-c73d-4cd5-b635-d0ecb6c55769"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}], "citovane_v": [{"guid": "d6cce177-62d1-4b06-a27d-bcd73e197611:f8056947-4f96-4d8a-ae01-4a56aee1020c", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3722201872.2", "spisova_znacka": "11Co/41/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11Co/41/2024 z 29. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-01-29", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3722201872.2"}]}