{"guid": "c8f3f3fa-7b13-47a7-a86f-2f9726b526b5:7d5b101c-5aef-48f0-bcaf-6110694083a0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1319203024.1", "spisova_znacka": "16CoPr/13/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoPr/13/2023 z 21. 2. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 21. februára 2025, sp. zn. 16CoPr/13/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1319203024.1", "identifikacne_cislo": "1319203024", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Daniela Drnáková", "sudca_id": 1433, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-daniela-drnakova-1433", "datum_vydania": "2025-02-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-81", "nazov": "§ 81 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-81", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-81"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-192.odsek-1", "nazov": "§ 192 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-192.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-192"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-192.odsek-2", "nazov": "§ 192 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-192.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-192"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-319", "nazov": "§ 319 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-319", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-319"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-320", "nazov": "§ 320 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-320", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-320"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-81", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-192", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-319", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-320"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7d5b101c-5aef-48f0-bcaf-6110694083a0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1319203024.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1319203024.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1319203024.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16CoPr/13/2023\n1319203024\n21. 02. 2025\nMgr. Daniela Drnáková\nECLI:SK:KSBA:2025:1319203024.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov\nJUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu:\nY. S., I.. X.X.XXXX, M. XXX/XX, N., zastúpeného: Petrasova Legal s.r.o., Kmeťovo námestie 2796/4,\nBratislava, IČO: 47 257 245, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Bratislava, Pažítková 1835/4,\nBratislava, IČO: 31 813 861,\no zaplatenie 2.067,94 eura, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k.\n17Cpr/8/2019-88, zo dňa 22.6.2022, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nII. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovanému nárok na náhradu trov\nkonania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 31.5.2019 sa žalobca domáhal zaplatenia\nsumy 2.067,94 eura.\n2. Žalobca v rámci skutkových tvrdení odôvodňujúcich žalobný návrh uviedol, že na základe pracovnej\nzmluvy zo dňa 5.2.2003, v znení jej neskorších doplnkov, vznikol medzi ním a žalovaným pracovný\npomer, pričom aj v súčasnosti pracuje ako pomocný pracovník v zdravotníctve. Od vzniku pracovného\npomeru bol evidovaný u žalovaného ako zamestnanec so zdravotným postihnutím v súlade s § 40\nods. 8 Zákonníka práce. Bezprostredne pred tým ako dovŕšil vek pre priznanie starobného dôchodku,\nsi od žalovaného ako zamestnávateľa, konkrétne od zamestnankyne oddelenia personálnej práce a\nmiezd R. Š.O., vyžiadal evidenčné listy na účely priznania a výpočtu starobného dôchodku. Dodal, že\nmenovanej oznámil, že v práci končí a odchádza do starobného dôchodku, pričom táto vzala uvedenú\ninformáciu na vedomie a evidenčné listy mu krátko na to osobne odovzdala, žiadne ďalšie dokumenty od\nneho nežiadala. Argumentoval, že svoju oznamovaciu povinnosť voči zamestnávateľovi si splnil tým, že\nmenovanú zamestnankyňu ústne informoval o zamýšľanom odchode do starobného dôchodku, pričom\nmal za to, že takéto oznámenie bolo postačujúce a danú vec považoval za uzavretú. Žalobca ďalej\nuviedol, že sa následne so žalovaným dohodli, že pracovný pomer sa neskončí a že bude u žalovaného\npracovať ďalej, hoci len na kratší pracovný čas. V septembri 2018 sa však dozvedel, že žalovaný ho stále\neviduje ako zamestnanca so zdravotným postihnutím a že mu za celé toto obdobie vykonáva zrážky\npreddavkov na daň a odvody na sociálne a zdravotné poistenie ako invalidnému dôchodcovi. V tejto\nsúvislosti bol žalobca poučený, že musí podať dodatočné daňové priznanie za roky 2015 až 2017, v\nnadväznosti na ktoré mu Daňový úrad uložil povinnosť doplatiť sumu 722,63 eura za rok 2015, sumu\n722,68 eura za rok 2016 a sumu 722,63 eura za rok 2017, teda spolu 2.167,94 eura, čo predstavuje\njeho približne šesťmesačný zárobok u žalovaného a na túto sumu si musel vziať v Poštovej banke, a.s.\n\núročnú pôžičku. Dodal, že nakoľko mu zamestnankyňa učtárne odmietla vypracovať daňové priznania,\ntieto si musel zabezpečiť iným spôsobom, za čo musel zaplatiť sumu 50 eur. S manželkou sa snažili vec\nriešiť priamo so zamestnankyňou učtárne, avšak narazili na veľmi necitlivý a arogantný prístup, keď im\nzamestnankyňa zložila telefón, odmietla s nimi ďalej komunikovať a argumentovala tým, že neznalosť\nzákona neospravedlňuje. Zdôraznil, že v tejto súvislosti dostal vyplatený len príspevok v sume 150 eur\nzo sociálneho fondu. Následne kontaktoval listom žalovaného, ktorý reagoval listom zo dňa 22.1.2019,\nno jeho nároky neuznal.\n3. Žalobca bol názoru, že boli splnené všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu,\nktorá predstavuje peňažné prostriedky, ktoré musel vynaložiť za vypracovanie dodatočných daňových\npriznaní a úhradu daňového nedoplatku za roky 2015 až 2017 v celkovej sume 2.217,94 eura. Dôvodil,\nže predmetná škoda vznikla v dôsledku toho, že žalovaný porušil svoje právne povinnosti, keď ho\nnesprávne evidoval ako invalidného dôchodcu a podľa toho mu aj zúčtoval mzdu, napriek tomu, že\nzamestnankyni učtárne oznámil odchod do starobného dôchodku. K porušeniu povinnosti žalovaného\ntak došlo v dôsledku nedbanlivostného konania zamestnankyne učtárne, ktorá bola zodpovedná za\npersonálnu a mzdovú agendu a ktorá ho vzhľadom na okolnosti prípadu mala usmerniť, že odchod do\nstarobného dôchodku je potrebné oznámiť písomne a ako súčasť oznámenia priložiť aj kópiu rozhodnutia\nSociálnej poisťovne o priznaní starobného dôchodku. Predmetná zamestnankyňa mu však vydala len\nevidenčné listy a informáciu o odchode do starobného dôchodku odignorovala, čo viedlo k nesprávnej\nevidencii žalobcu ako invalidného dôchodcu zo strany žalovaného, čím bola daná príčinná súvislosť\nmedzi porušením právnych povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a\nvznikom škody. Keďže zo sociálneho fondu mu bolo vyplatených 150 eur, uplatnil si škodu len v sume\n2.067,94 eura. Dal pritom do pozornosti, že ochrana slabšej strany je stále základným a najdôležitejším\ncieľom sledovaným pracovným právom, pričom výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov\nmusí byť v súlade s dobrými mravmi a nesmie sa zneužívať na škodu druhého účastníka. Zdôraznil,\nže na tento spor je dôležité nahliadať aj v nadväznosti na § 2a ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. a\npoukázal aj na § 63 zákona č. 5/2004 Z. z.. Konštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ konal v rozpore\ns dobrými mravmi, neoznačil ho ako starobného dôchodcu a nevykonal zrážky zo mzdy na účely správy\ndaní v potrebnej výške. Poukázal na to, že nesúlad s dobrými mravmi sa neposudzuje len na základe\nsamotného správania osoby konajúcej v mene zamestnávateľa, ale tiež s prihliadnutím ku konkrétnej\nsituácii, za ktorej ku konaniu došlo (napr. k dobe, miestu, povahe a dôležitosti riešenia pracovnej úlohy,\npostaveniu a správaniu dotknutých zamestnancov). Mal za to, že je preto potrebné prihliadať aj na\nkonkrétnu situáciu, za ktorej k tomuto konaniu došlo (t. j. k oznamovacej povinnosti žalobcu), najmä\nna osobu zamestnanca, typ vykonávanej práce, úroveň vzdelania a právneho povedomia. Ozrejmil, že\nmá ukončené stredné odborné učilište a u žalovaného vykonáva nízko kvalifikovanú prácu, nepracuje\nv kancelárii, nemá prístup k počítaču a internetu, neorientuje sa v právnych predpisoch, pochádza\nzo skromných pomerov. Podotkol tiež, že nedostatok písomnej formy v pracovnom práve (vo vzťahu\nk oznámeniu o odchode do dôchodku) v zásade nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu, pričom\nzdôraznil, že hoci predmetnú skutočnosť oznámil žalovanému ústne, neznamená to, že k takémuto\noznámeniu nedošlo.\n4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo\nvzťahu k skutkovému stavu zistil, že žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili\ndňa 5.2.2003 pracovnú zmluvu. Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 4.9.2014, s účinnosťou odo\ndňa 4.8.2014, začala žalobcovi vyplácať starobný dôchodok a od 12.10.2014 mu odňala vyplácanie\ninvalidného dôchodku. Dňa 27.9.2017 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená dohoda o zmene\npracovnej zmluvy zo dňa 5.2.2003, ktorou sa zmenil pomer pracovného úväzku z 1 na 0,75. Z výsluchu\nsvedkyne R. Š., ktorá pracovala na personálnom oddelení vyplynulo, že o skutočnosti, že je žalobca\nstarobný dôchodca sa žalovaný dozvedel až na základe oznámenia zo Sociálnej poisťovne, následkom\nčoho si žalobcu zavolala a dopytovala sa ho, prečo jej to neoznámil. Následne žalobca dňa 17.10.2018\nosobne podal potvrdenia o daňovom priznaní za roky 2015 až 2017, za ktorých vypracovanie uhradil\nspoločnosti TBZ s.r.o. dňa 26.9.2018 sumu 50 eur a v zmysle ktorých musel doplatiť daňový nedoplatok\nv celkovej sume 2.167,94 eura, ktorý uhradil poštovými poukážkami dňa 29.10.2018, pričom dňa\n16.10.2018 uzatvoril zmluvu o spotrebnom úvere, ktorou mu bol poskytnutý úver v sume 2.500 eur.\nListom zo dňa 19.12.2018 vyzval žalovaného na úhradu škody vzniknutej z daňového nedoplatku a\nvypracovania daňových priznaní v rozsahu 50 %, čo však žalovaný listami zo dňa 22.1.2019 a 6.2.2019\nodmietol.\n\n5. Súd prvej inštancie na ozrejmenie právnej stránky veci uviedol, že zamestnávateľ zodpovedá\nzamestnancovi za škodu, ktorá mu vznikla pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním\n(i) porušením právnych povinností alebo (ii) úmyselným konaním proti dobrým mravom alebo (iii) ktorú\nmu spôsobil zamestnanec konajúci v mene zamestnávateľa porušením právnych povinností v rámci\nplnenia úloh zamestnávateľa. To znamená, že všeobecná zodpovednosť zamestnávateľa podľa § 192\nZákonníka práce obsahuje tri relatívne samostatné skutkové podstaty. Medzi základné hmotnoprávne\npredpoklady takejto zodpovednosti zamestnávateľa za škodu patria (i) protiprávne konanie na strane\nzamestnávateľa (t. j. jedna z vyššie uvedených skutkových podstát konania zamestnávateľa), (ii)\nvznik škody u zamestnanca a (iii) príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom zamestnávateľa a\nvznikom škody. Ide o objektívu zodpovednosť, pri ktorej sa zavinenie nevyžaduje. Na to, aby vznikla\nzodpovednosť zamestnávateľa za škodu, musia byť splnené všetky vyššie uvedené predpoklady jeho\nzodpovednosti za škodu kumulatívne, a teda ak nie je splnený čo i len jeden takýto hmotnoprávny\npredpoklad, zamestnávateľ za škodu nezodpovedá. Bremeno tvrdenia a preukázania tvrdených\nskutočností zaťažuje len zamestnanca, ktorého výlučnou povinnosťou je, aby tvrdil a preukázal splnenie\nvšetkých vyššie uvedených hmotnoprávnych predpokladov všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa\nza škodu podľa § 192 Zákonníka práce.\n6. V danom prípade žalobca za protiprávne konanie žalovaného označil porušenie jeho právnej\npovinnosti správne evidovať žalobcu ako zamestnanca poberajúceho starobný dôchodok a to v dôsledku\nnedbanlivostného konania zamestnankyne oddelenia personálnej práce a miezd R. Š., ktorá po ústnom\noznámení úmyslu žalobcu odísť do starobného dôchodku nepoučila a neusmernila žalobcu o tom, že\ntakéto oznámenie má vykonať písomne a zároveň má priložiť aj kópiu rozhodnutia Sociálnej poisťovne o\npriznaní starobného dôchodku, na základe čoho mala žalobcovi vzniknúť škoda z titulu doplatenia dane\nv sume 2.167,94 eura a odmeny za vypracovanie dodatočných daňových priznaní.\n7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že práve žalobca je nositeľom povinnosti tvrdenia a dôkazného\nbremena ohľadom svojich tvrdení a to vo vzťahu ku každému hmotnoprávnemu predpokladu všeobecnej\nzodpovednosti zamestnávateľa za škodu. V danom prípade dospel k záveru, že žalobca neuniesol\ndôkazné bremeno ohľadom preukázania ním tvrdenej skutočnosti, že ústne oznámil zamestnankyni\nžalovaného úmysel odísť do starobného dôchodku, pričom v tejto súvislosti ani neuviedol žiadne\nkonkrétnejšie skutočnosti o tom, ako k tomuto ústnemu oznámeniu malo dôjsť (napr. uvedením\ndátumu, času a podobne). Keďže žalobca nepreukázal skutočnosť, že žalovanému oznámil úmysel\nodísť do dôchodku (hoci aj ústne), nemohol sa ani len zaoberať prípadným následným pochybením\nzamestnankyne žalobcu týkajúceho sa nevykonania poučenia žalobcu o písomnom spôsobe oznámenia\nodchodu do starobného dôchodku a priloženia kópie rozhodnutia Sociálnej poisťovne o priznanom\nstarobnom dôchodku, keďže nebolo preukázané, že zamestnankyňa žalovaného R. Š. disponovala\ninformáciou/vedomosťou o takomto úmysle žalobcu. Inak povedané, žalobca nepreukázal, že vo sfére\ndispozície žalovaného (konkrétne menovanej zamestnankyne) bola informácia o jeho úmysle odísť do\nstarobného dôchodku a ukončiť pracovný pomer. Súd prvej inštancie zdôraznil, že si je vedomý toho, že\nv prípade ústne vykonaných úkonov je pozícia účastníka súdneho konania, ktorý je zaťažený dôkazným\nbremenom preukázania takéhoto ústneho úkonu, podstatne sťažená a je vystavený tzv. dôkaznej núdzi,\nto však neznamená, že takáto tvrdená skutočnosť je nepreukázateľná. Aj ústne vykonaný úkon je možné\npreukázať napr. nepriamymi listinnými dôkazmi, ktorými možno preukázať sled udalostí, ktoré ústne\nvykonanému úkonu predchádzali a ktoré po ňom nasledovali, ak jediným možným logickým dôsledkom\ntakýchto nepriamych dôkazov a udalostí z nich vyplývajúcich je práve tvrdená skutočnosť. Dodal, že\nústne vykonané konanie možno preukázať prípadne napr. svedeckými výpoveďami osôb, ktoré boli pri\ntakomto ústnom úkone prítomné. V danom prípade však zo žalobcom predložených listinných dôkazov\nnevyplývalo, ani nepriamo nenasvedčovalo, že žalobca ústne oznámil zamestnankyni žalovaného R. Š.\númysel odísť do starobného dôchodku, pričom táto žalobcom tvrdená skutočnosť bola navyše vyvrátená\nsvedeckou výpoveďou menovanej zamestnankyne.\n8. Dodal, že rovnako nepreukázané boli aj tvrdenia žalobcu o tom, že z iniciatívy jeho nadriadenej\nsestry S. K., ktorá mala zrejme nasledovať krátko po ústnom oznámení žalobcu o jeho úmysle odísť do\nstarobného dôchodku sa dohodli, že pracovný pomer žalobcu sa neskončí a že bude pracovať na kratší\npracovný čas. Konštatoval, že zo žalobcom predloženej dohody o zmene pracovnej zmluvy vyplynulo,\nže k úprave pracovného pomeru žalobcu na kratší pracovný čas došlo až dňa 27.9.2017, t. j. cca o tri\nroky od údajného oznámenia žalobcu o jeho úmysle odísť do starobného dôchodku, čo znamená, že\nžalobcom tvrdené skutočnosti boli v rozpore s ním predloženými listinnými dôkazmi. Inak povedané,\n\nžalobca nepreukázal, že zmena pracovného pomeru na kratší pracovný čas nastala v logickej súvislosti\ns jeho ústnym oznámením úmyslu odísť do starobného dôchodku, keďže medzi týmito skutočnosťami\nchýbala akákoľvek časová súvislosť. Súd taktiež upriamil pozornosť na žiadosť o vykonanie ročného\nzúčtovania preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti za rok 2017, ktorá síce bola v rámci údajov\no žalobcovi predvyplnená žalovaným, obsahovala však aj ručne doplnené údaje priamo od žalobcu,\nkeď žalobca zaškrtol vyhlásenie podľa § 16 zákona č. 595/2003 Z. z., doplnil tiež vyhlásenie podľa\n§ 5 predmetného zákona ako aj miesto a dátum podpisu žiadosti. Žalobca však opomenul v žiadosti\noznačiť tú skutočnosť, že je poberateľom starobného dôchodku (uvedené bolo hneď pod zaškrtnutým\nvyhlásením podľa\n§ 16 zákona č. 595/2003 Z. z.), a teda aj napriek tomu, že mal možnosť písomne informovať\nsvojho zamestnávateľa, že je poberateľom takéhoto dôchodku, neurobil tak. V súvislosti s týmto\nvyhlásením súd prvej inštancie konštatoval, že neobstojí námietka, že sa žalobca neorientuje v\nprávnych predpisoch, keďže uvedené vyhlásenie bolo veľmi jednoduché a zrozumiteľné a nevyžadovalo\nakékoľvek nadpriemerné rozumové a intelektuálne schopnosti na pochopenie jeho obsahu. Poukázal\naj na to, že žalobca úplne neuviedol ani skutkové okolnosti týkajúce sa toho, ako a kedy zistil, že\nho žalovaný stále evidoval ako invalidného a nie starobného dôchodcu, pričom až zo svedeckej\nvýpovede R. Š. vyplynulo, že o tomto sa žalobca dozvedel až po tom, čo danú skutočnosť oznámila\nSociálna poisťovňa žalovanému ako jeho zamestnávateľovi. Za nedôvodné považoval aj námietky\nžalobcu týkajúce sa konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi tým, že neviedol evidenciu osôb\nso zdravotným postihnutím podľa § 63 zákona č. 5/2004 Z. z., keďže medzi touto skutočnosťou a\npožadovaným nárokom nevzhliadol žiadnu súvislosť.\n9. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že nebol daný prvý hmotnoprávny\npredpoklad zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za škodu podľa § 192 Zákonníka práce,\na to existencia/danosť jeho protiprávneho konania, keďže žalobca nepreukázal, že žalovanému ako\nsvojmu zamestnávateľovi (hoci čo i len ústne) oznámil jeho úmysel odísť do starobného dôchodku\na ani tú skutočnosť, že mu Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 4.9.2014 priznala poberanie\nstarobného dôchodku, preto zo strany žalovaného ako zamestnávateľa nemohlo dôjsť k porušeniu jeho\npovinnosti evidovať žalobcu ako zamestnanca poberajúceho zároveň aj starobný dôchodok, keďže\ntakouto informáciou žalovaný nedisponoval a to výlučne v dôsledku porušenia základnej povinnosti\nžalobcu podľa § 81 písm. g) Zákonníka práce v spojení s čl. 24 písm. h) Pracovného poriadku\nžalovaného, spočívajúcej v povinnosti písomného oznámenia (bez zbytočného odkladu) všetkých zmien,\nktoré sa týkajú jeho pracovného pomeru, prípadne s ním súvisia, pod čo treba subsumovať aj priznanie\nstarobného dôchodku. Na základe uvedeného sa zvyšnými predpokladmi zodpovednosti žalovaného za\nškodu nezaoberal, keďže všetky tri predpoklady musia byť splnené kumulatívne.\n10. Vo vzťahu k dôkazným návrhom uviedol, že z navrhnutých dôkazov nevykonal výsluch manželky\nžalobcu, pretože vo vzťahu k rozhodujúcim skutkovým tvrdeniam týkajúcim sa ústneho oznámenia\nžalobcu o úmysle odísť do dôchodku ho vyhodnotil ako nedôkazný a bezpredmetný, keďže pri tomto\nústnom úkone žalobcu nebola a teda daný výsluch nemohol slúžiť ako dôkazný prostriedok vo vzťahu k\ntvrdenej skutočnosti, v dôsledku čoho by vykonanie tohto dôkazu bolo nehospodárne. Podotkol zároveň,\nže je výlučným právom súdu určiť a rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie,\npričom v tejto súvislosti vykonal len tie dôkazy, ktoré postačovali na zistenie rozhodujúcich skutočností\nrozhodných pre právne posúdenie veci a zároveň aj dostatočne a zrozumiteľne podľa § 220 ods. 2 C.\ns. p. vysvetlil, prečo ďalšie žalobcom navrhované dôkazy nevykonal.\n11. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie za použitia § 81 písm. g) a § 192\nZákonníka práce žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade\ns procesných úspechom v konaní, pričom žalovanému podľa § 255 ods. 1 C. s. p. ako úspešnej strane\nsporu nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže mu v konaní žiadne trovy ani nevznikli.\n12. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe\nvyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2\nC. s. p.) možno konštatovať, že v ňom namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\n\nže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že\nvychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n13. Poukázal na to, že jeho právne postavenie v zmysle právneho poriadku SR a najmä Článku 12\nÚstavy SR a Článku 1 Zákonníka práce, v nadväznosti na § 13 ods. 2 Zákonníka práce, predstavuje\nosobitné postavenie, ktoré vyplýva z jeho zdravotného postihnutia, pričom v súlade s § 63 zákona\nč. 5/2004 Z. z. sú dané aj osobitné povinnosti zamestnávateľa vo vzťahu k evidencii zdravotne\npostihnutých zamestnancov a taktiež povinnosť zamestnávať určený podiel zdravotne postihnutých\nzamestnancov, nedodržanie ktorej v zmysle § 65 zákona č. 5/2004 Z. z. má za následok povinnosť\nzamestnávateľa odviesť na účet úradu práce, sociálnych vecí a rodiny osobitne stanovenú úhradu za\nkaždého zamestnanca, ktorý mu chýba do splnenia povinného podielu.\n14. Namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý umožnil žalovanému v rozpore s § 319 a § 320 C.\ns. p. predkladať dôkazy v nadväznosti na písomné vyjadrenia žalobcu, pričom žalovaný tak mohol\nniektoré dôkazy prispôsobovať potrebám civilnej sporovej obrany, o čom mal svedčať aj postup na\npojednávaní dňa 22.6.2022, kedy súd prvej inštancie predvolal svedkyňu R. Š.. Dal do pozornosti, že\nsvedkyňa nevedela a nedokázala svedčiť o iných skutočnostiach, najmä o tom, prečo nepožadovala\nrozhodnutie o priznaní starobného dôchodku skôr ako štyri roky po tom, ako žalobcovi tento nárok\nvznikol, hoci ho denne stretávala v budove, pričom súd prvej inštancie nezisťoval a ani nepožadoval\nza potrebné zistiť akým spôsobom a aké výhody prináležia žalovanému z titulu zamestnávania\nzdravotne postihnutých. Zdôraznil, že žaloba bola podaná dňa 31.2.2019, v konaní bolo predložených\nviacero písomných vyjadrení a v súlade s § 320 C. s. p. ide o individuálny pracovnoprávny spor,\nkde predstavuje slabšiu stranu. Na základe postupov v organizáciách pri rozhodnutiach o evidencii\nzamestnancov je zamestnávateľ relatívne autonómny vo svojom rozhodovaní. Ak by táto sloboda\nzamestnávateľa bola úplne bezbrehá, potom by ustanovenia antidiskriminačnej legislatívy, ktorá\nzakazuje diskrimináciu zamestnancov so zdravotným postihnutím aj vo vzťahu k dodržiavaniu zásady\nrovnakého zaobchádzania úplne stratili zmysel. Mal pritom za zrejmé, že napriek skutočnosti, že\nžalovaný mal uviesť skutočnosti na svoju obranu, nedokázal vierohodne odôvodniť svoje rozhodnutie\nnaďalej viesť ho ako zamestnanca so zdravotným postihnutím aj keď mu už bol priznaný starobný\ndôchodok.\n15. Dôvodil, že právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom vyplýva z Ústavy SR (Čl. 48 ods. 2) a s poukazom\naj na právo na spravodlivý proces a na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96 a sp.\nzn. II. ÚS 379/09 namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý mu odoprel výklad vôle žalovaného ako\nzamestnávateľa vo vzťahu k zákonu č. 5/2004 Z. z. a\n§ 11 zákona č. 365/2004 Z. z. a tento postup označil za rozporný s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. s\nprávom na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.\nV súlade s uvedeným preto trval na tom, aby žalovaný preukázal jazykovým ako aj systematickým\nvýkladom, že písomné oznámenie zamestnanca podľa § 81 písm. g) Zákonníka práce je právny úkon\nako subjektívna právna skutočnosť aprobovaná právnym poriadkom, pre ktorú sú charakteristické\nnasledovné znaky: (i) prejav vôle, (ii) prejav vôle smeruje k vzniku, zmene a zániku práv a povinností,\n(iii) prejav vôle právny poriadok uznáva a (iv) právny poriadok s právnym úkonom spája tie následky,\nktoré konajúci chcel. Podotkol tiež, že § 37 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka kladie požiadavky\npre súladnosť vyššie uvedených znakov pre to, aby určitý úkon fyzickej alebo právnickej osoby bol\npovažovaný za platný právny úkon. Týmito požiadavkami sú: sloboda vôle, vážnosť vôle, určitosť prejavu\nvôle, zrozumiteľnosť prejavu vôle a možnosť (dovolenosť).\n16. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu v celom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom\na mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým\nzisteniam a vec správne právne posúdil. Uviedol, že nie je zrejmé, v čom by mal byť postup súdu prvej\ninštancie predvolaním svedkyne R. Š., jeho bývalej zamestnankyne, v rozpore s § 319 a § 320 C. s. p.\na úvahy žalobcu o prispôsobovaní potrieb civilnej sporovej obrany predvolaním svedkyne, ktorá mala\nbyť ako jediná prítomná údajnému ústnemu oznámeniu žalobcu o odchode do dôchodku označil za\nabsurdné. Bol názoru, že súd prvej inštancie svojím postupom neporušil právo žalobcu na spravodlivý\nsúdny proces a to už vôbec nie v nesprávnom až nezmyselnom závere žalobcu o odopretí výkladu\nvôle žalovaného vo vzťahu k zákonu o službách zamestnanosti a k antidiskriminačnému zákonu, pričom\nzotrval na svojej písomnej i ústnej argumentácii v rámci prvoinštančného konania.\n\n17. Žalobca v odvolacej replike v nadväznosti na vyjadrenie žalovaného k podanému odvolaniu, v ktorom\nžalovaný označil jeho úvahy o prispôsobovaní potrieb civilnej sporovej obrany za absurdné uviedol,\nže v deň doručenia uvedeného vyjadrenia žalovaného (dňa 5.12.2022) požiadal Sociálnu poisťovňu o\npredloženie evidenčných listov žalobcu, ktoré mu boli doručené dňa 12.1.2023. Poukázal na to, že z\npodania Sociálnej poisťovne vyplynulo, že žalovaný mal po celý čas vedomosť o tom, že bol vedený ako\nstarobný dôchodca, o čom svedčia dátumy na evidenčných listoch dôchodkového poistenia, konkrétne\n20.8.2014 a 10.3.2005, pričom sám žalovaný tieto právne udalosti predložil Sociálnej poisťovni. Na\nzáklade uvedeného bol názoru, že namietanie postupu súdu prvej inštancie ako rozporného s\n§ 319 a § 320 C. s. p. bolo preukázané. Zároveň v súlade s § 122 C. s. p. požiadal o odpustenie\nzmeškania lehoty spôsobeného doručovaním evidenčných listov zo Sociálnej poisťovne, ktoré predložil v\ndeň ich doručenia. K vyjadreniu žalobca pripojil žiadosť Sociálnej poisťovni o zaslanie kópie evidenčného\nlistu dôchodkového poistenia zo dňa 5.12.2022, podanie Sociálnej poisťovne zo dňa 10.1.2023 a\nEvidenčné listy dôchodkového poistenia za rok 2004 a za obdobie od 1.1.2005 do 31.8.2012.\n18. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že predložené listiny nijakým spôsobom nedokazujú, že mal\nmať po celý čas vedomosť o tom, že žalobca bol vedený ako starobný dôchodca. Bol názoru, že ide\no účelové tvrdenie žalobcu a je aj rozpore s vykonaným dokazovaním. Zdôraznil, že evidenčný list\nnie je dôkazom o tom, že zamestnancovi bol priznaný starobný dôchodok, keď takýmto dôkazom je\nrozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré mu ale žalobca v rozhodnom čase nepredložil.\n19. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1\nC. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom\nby bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani\ndôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C.\ns. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21.2.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).\n20. Podľa § 81 písm. g) Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2014, zamestnanec je povinný\nnajmä písomne oznamovať zamestnávateľovi bez zbytočného odkladu všetky zmeny, ktoré sa týkajú\npracovného pomeru a súvisia s jeho osobou, najmä zmenu jeho mena, priezviska, trvalého pobytu\nalebo prechodného pobytu, adresy na doručovanie písomností, zdravotnej poisťovne, a ak sa so\nsúhlasom zamestnanca poukazuje výplata na účet v banke alebo v pobočke zahraničnej banky, aj zmenu\nbankového spojenia.\n21. Podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá\nvznikla zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom\npri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním.\n22. Podľa § 192 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi aj za škodu, ktorú\nmu spôsobili porušením právnych povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľa zamestnanci konajúci\nv jeho mene.\n23. Podľa § 319 C. s. p. súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to\nnevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento\núčel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.\n24. Podľa § 320 C. s. p. zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy\nna preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o\nsudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.\n25. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia sumy 2.067,94 eura titulom nároku na náhradu škody, ktorá\nmu vznikla porušením právnej povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa správne evidovať žalobcu\nako zamestnanca poberajúceho starobný dôchodok, na základe čoho žalobcovi vznikla škoda z dôvodu\nnutnosti doplatiť daň z príjmu fyzickej osoby za roky 2015 až 2017 a zaplatiť odmenu za vypracovanie\ndodatočných daňových priznaní.\n26. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorý namietal, že súd prvej inštancie umožnil\nžalovanému v rozpore s § 319 a § 320 C. s. p. predkladanie dôkazov v nadväznosti na písomné\n\nvyjadrenia žalobcu, pričom žalovaný tak mohol niektoré dôkazy prispôsobovať potrebám civilnej\nsporovej obrany, odvolací súd konštatuje, že uvedené ustanovenia Civilného sporového poriadku ničím\nneobmedzujú právo žalovaného reagovať na tvrdenia a dôkazy predložené žalobcom uplatnením si\nprocesnej obrany, vrátane navrhovania a predkladania dôkazov s ňou spojených. S ohľadom na poukaz\nžalobcu na jeho postavenie ako slabšej strany sporu odvolací súd uvádza, že práve s ohľadom na\nuvedené postavenie má zamestnanec v individuálnom pracovnoprávnom spore právo predložiť alebo\noznačiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 320 C. s. p.) až do vyhlásenia\nrozhodnutia vo veci samej, teda v rozsiahlejšom úseku konania ako zamestnávateľ, pričom je úlohou\nsúdu, aby v konaní posúdil dôvodnosť argumentácie sporových strán.\n27. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nezisťoval\nani nepovažoval za potrebné zistiť, akým spôsobom a aké výhody prináležia žalovanému z\ntitulu zamestnávania zdravotne postihnutých osôb. Ako správne poukázal už súd prvej inštancie,\nzodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti je zodpovednosťou\nobjektívnou, kde sa nevyžaduje zavinenie a ani preukázanie motivácie žalovaného, preto aj existencia\nvýhod pre žalovaného v dôsledku zamestnávania zdravotne postihnutých osôb a teda aj výklad vôle\nzamestnávateľa vo vzťahu k zákonu č. 5/2004 Z. z. boli v prejednávanej veci irelevantné.\n28. Základnými hmotnoprávnymi predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za škodu sú: (i)\nprotiprávne konanie na strane zamestnávateľa, resp. zamestnanca konajúceho v jeho mene, (ii) vznik\nškody u poškodeného zamestnanca a (iii) príčinná súvislosť medzi uvedeným protiprávnym konaním a\nvzniknutou škodou.\n29. Odvolací súd v zhode s argumentáciou súdu prvej inštancie (ods. 9 napadnutého rozhodnutia)\nkonštatuje, že v konaní nebolo preukázané naplnenie už prvého z hmotnoprávnych predpokladov\nzodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za škodu, a to žalobcom tvrdeného protiprávneho\nkonania žalovaného spočívajúceho v porušení povinnosti viesť žalobcu v evidencii ako zamestnanca\npoberajúceho starobný dôchodok, keď žalobca žiadnym predloženým dôkazom nepreukázal, že by\nžalovanému oznámil úmysel odísť do starobného dôchodku, resp., že je poberateľom starobného\ndôchodku. Nakoľko žalovaný nemal o tejto skutočnosti vedomosť, uvedené nevyhnutne vedie k záveru,\nže nemohol porušiť svoje povinnosti pri evidencii žalovaného.\n30. Vo vzťahu k evidenčným listom dôchodkového poistenia odvolací súd podotýka, že predmetné\nlistiny svojím charakterom a obsahom nie sú spôsobilé preukázať vedomosť zamestnávateľa o priznaní\nstarobného dôchodku zamestnancovi. Nakoľko evidenčné listy predložil žalobca až v rámci odvolacieho\nkonania, predstavujú v konaní neprípustnú novotu v zmysle § 366 C. s. p.. Zároveň je potrebné uviesť,\nže pri predkladaní dôkazu v odvolacom konaní nemožno aplikovať žalobcom označený § 122 C. s. p.\na odpustiť tak žalobcovi zmeškanie lehoty na predloženie dôkazu, nakoľko § 366 C. s. p. stanovuje\nosobitné podmienky, za ktorých je možné (v odvolacom konaní) použiť prostriedky procesného útoku\nalebo obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorých naplnenie však\nžalobca ani netvrdil a nijako ani nepreukázal.\n31. Odvolací súd na záver dodáva, že hoci žalobca poukazoval aj na zákon\nč. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon), z obsahu odvolania však nebolo zrejmé, aký odvolací dôvod\nmá uvedený poukaz napĺňať a aký by mal byť jeho vplyv na výrokovú správnosť rozsudku. Rovnako pri\nnámietke nevykonania navrhnutého dôkazu, potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností žalobca\nneoznačil dôkaz, ktorý súd prvej inštancie nevykonal a neuviedol ako by bol spôsobilý ovplyvniť\nrozhodnutie vo veci, preto odvolaciu argumentáciu aj v tejto časti vyhodnotil ako nedôvodnú.\n32. Pretože žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal\nnesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\na právne správny potvrdil.\n33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v\nspojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní\nplný úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17Cpr/8/2019", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6a7dd1d5-1cc2-4f53-982d-351e2abfa2c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 379/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 379/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a7dd1d5-1cc2-4f53-982d-351e2abfa2c2"}, {"guid": "ussr:b56612c3-303f-4c7d-b226-b794e4e75c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96 z 16. 4. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-04-16", "citacie_n": 151, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1"}], "citovane_v": []}