{"guid": "81bd81a4-e8af-43c0-a39c-b3971f838a2f:5eb980cb-bf80-4ce4-87f2-df87f61c4ffb", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1319206877.1", "spisova_znacka": "14Co/66/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/66/2024 z 10. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. júna 2025, sp. zn. 14Co/66/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1319206877.1", "identifikacne_cislo": "1319206877", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Krajčová", "sudca_id": 1198, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-krajcova-1198", "datum_vydania": "2025-06-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Nájomná zmluva"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "nazov": "§ 396 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-396"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-396", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5eb980cb-bf80-4ce4-87f2-df87f61c4ffb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1319206877.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1319206877.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1319206877.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/66/2024\n1319206877\n10. 06. 2025\nJUDr. Michaela Krajčová\nECLI:SK:KSBA:2025:1319206877.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia\nsenátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: Kuvajtský štát, v mene\nktorého koná Veľvyslanectvo Kuvajtského štátu, so sídlom Lodná 2, Bratislava, IČO: 42 181 895, zast.:\nAdvokátska kancelária Šuriak s.r.o., so sídlom Miletičova 571/38, Bratislava, IČO: 51 019 957 proti\nžalovanému: U. T. B., nar. XX.XX.XXXX, XX U. S., K., EH XXX AQ, O. I. A. S., zast.: Erben & Erben,\nadvokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 35 724 111 o zaplatenie 36.000 eur s\npríslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23C/73/2019-178\nzo dňa 24. apríla 2023, v spojení s opravným uznesením č.k. B3-23C/73/2019-207 zo dňa 26. júna 2023,\nteraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-23C/3/2019, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23C/73/2019-178 zo dňa\n24.04.2023, v spojení s opravným uznesením č.k. B3-23C/73/2019-207 zo dňa 26.06.2023, teraz vec\nvedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-23C/73/2019,\np o t v r d z u j e.\nII. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 23C/73/2019-178 zo dňa 24. apríla 2023, v spojení s opravným\nuznesením č.k. B3-23C/73/2019-207 zo dňa 26. júna 2023, žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému\npriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).\n2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal,\naby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 36.000 eur spolu s úrokom z omeškania\nvo výške 5% ročne zo sumy 36.000 eur od 19.01.2018 do zaplatenia. Žalobca ako nájomca mal\nso žalovaným ako prenajímateľom uzavrieť dňa 24.08.2016 nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol\nprenájom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území U., obec: S. m.č. U., okres: S. Y., a\nto rodinného domu so súpisným číslom XXXX, postaveného na parcele registra „C“ parc. č. XXXX/\nX o výmere XXX m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, zapísaný na liste vlastníctva č.\nXXXX. Nájom bol predĺžený dodatkom č. 1 k Zmluve na dobu od 22.08.2017 do 21.08.2018. Žalovaný\nmal dňa 12.12.2017 odstúpiť od Zmluvy podľa čl. 8.4 Zmluvy, žalobca mal uviesť rodinný dom do\npôvodného stavu a dňa 19.12.2017 odovzdal rodinný dom žalovanému spolu s protokolom o odovzdaní\nnehnuteľnosti. Uviedol, že zaplatil žalovanému dohodnuté nájomné za obdobie od 22.08.2017 do\n21.08.2018 vo výške 54.000 eur a zábezpeku vo výške 4.500 eur. Poukázal na to, že podľa čl. 8.6\nZmluvy má žalovaný povinnosť vrátiť mu alikvotnú časť nájmu v prípade skoršieho ukončenia nájomnej\nzmluvy počas zmluvného obdobia. Rodinný dom užíval iba počas obdobia piatich mesiacov (08/2017\naž 12/2017) a za toto obdobia mu vznikla povinnosť zaplatiť iba pomerné nájomné vo výške 22.500\n\neur. Zvyšnú sumu z už zaplatenej sumy nájmu, teda sumu 31.500 eur je žalovaný povinný mu vrátiť.\nRovnako je žalovaný povinný podľa čl. 3.3 Zmluvy vrátiť aj zábezpeku alebo jej časť, a to po vyúčtovaní,\nnajneskôr do 30 dní. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 29.03.2001, sp. zn.\n25Cdo/2895/1999 s tým, že ak povinnosť vrátiť plnenie z bezdôvodného obohatenia spočíva v platobnej\npovinnosti, s riadnym a včasným nesplnením je spojené aj právo veriteľa požadovať úroky z omeškania.\n3. Žalovaný nárok žalobcu v celom rozsahu poprel. Potvrdil uzavretie Zmluvy, pričom táto mala\nbyť uzavretá na účel prechodného bývania zamestnanca žalobcu a jeho rodiny, na obdobie od\n29.08.2016 do 28.08.2017 a dodatkom č. 1 k Zmluve mala byť doba nájmu predĺžená do 21.08.2018.\nK podpisu protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti došlo iba za účelom odpísania stavu meračov energií\na odovzdania kľúčov po predčasnom svojvoľnom opustení rodinného domu zo strany zamestnanca\nžalobcu, pričom údaj o odstúpení od zmluvy je nesprávny. Z tohto dôvodu prečiarkol v protokole\nslovo „odstúpenia“ a pripojil svoj vlastnoručný podpis a v anglickej verzii protokolu prečiarkol slovo\n„agreement“ a pripojil svoj vlastnoručný podpis. Uvedené vyplýva z listinných dôkazov, ktoré predložil\nsamotný žalobca. Poukázal na čl. X bod 10.3 Zmluvy, z ktorej vyplýva prednosť slovenskej jazykovej\nverzie pri nezrovnalosti medzi slovenským a anglickým znením Zmluvy. Uvedené je potrebné analogicky\naplikovať aj na protokol o odovzdaní nehnuteľnosti, pričom zo slovenskej jazykovej verzie protokolu\nje absolútne zrejmý jeho nesúhlas so znením v časti údajného odstúpenia od Zmluvy. Nie je si\nvedomý žiadneho platného odstúpenia od zmluvy. Vysťahovanie zamestnanca je právne irelevantné\na tento naviac ani nebol zmluvnou stranou. K účinnosti právneho úkonu odstúpenia od zmluvy je\nnevyhnutné, aby prejav vôle došiel druhému účastníkovi zmluvy. Po vysťahovaní zamestnanca legitímne\npredpokladal, že užívanie rodinného domu bude pokračovať iným zamestnancom žalobcu. Poukázal\ntiež na to, že žalobca odkazuje na článok 8.4 Zmluvy oprávňujúci na odstúpenie od zmluvy výlučne\nžalovaného ako prenajímateľa, pričom v absolútnom rozpore s týmto žalobca predložil k žalobe protokol\no odovzdaní nehnuteľnosti, ktorý opisuje údajné odstúpenie od Zmluvy zo strany nájomcu (žalobcu).\nPoukazuje na ustanovenie § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré na platné odstúpenie od písomnej\nzmluvy vyžaduje písomnú formu odstúpenia od zmluvy. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz o písomnom\nodstúpení od zmluvy, ani o tom, že by bolo takéto odstúpenie od zmluvy riadne doručené druhej zmluvnej\nstrane. Nájomný vzťah trval po celú dohodnutú dobu nájmu a žalobcovi nevznikol nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia. Ďalej uviedol, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz, že by plnil v prospech\nžalovaného sumu 54.000 eur titulom úhrady nájomného a sumu 4.500 eur titulom úhrady zábezpeky.\nTým nie je preukázaný základný predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorým je získanie\nmajetkovej výhody, či prospechu na strane žalovaného. Nie je naplnený ani ďalší predpoklad vzniku\nbezdôvodného obohatenia, a to že zo strany žalobcu by došlo k plneniu z právneho dôvodu, ktorý\nodpadol. Preto považuje žalobcom uplatnený nárok za účelovo vykonštruovaný, ničím nepodložený a\nv rozpore s objektívnymi skutočnosťami.\nZamestnanec žalobcu navyše sťažoval povereným osobám na strane žalovaného prístup do rodinného\ndomu pre účely kontroly užívania a zistenia potrieb nevyhnutných opráv. Až v závere roku 2017 a\nzačiatkom roku 2018 poverené osoby vykonali kontrolu užívania a údržby rodinného domu, pričom\nboli zistené vážne poškodenia počas jeho užívania zo strany zamestnanca žalobcu. Išlo najmä\no pokrytie stien v suteréne plesňou, poškodenie ostatných stien a stropov vlhkosťou a plesňou,\npoškodenie interiérového a exteriérového zariadenia rodinného domu, poškodenie vstupnej garážovej\nbrány. V rodinnom dome napriek upozorneniam žalovaného opakovane nebol zakrývaný bazén, v\ndôsledku čoho vzduchotechnika bola preťažená a zvyšovala sa vlhkosť v interiéri, tiež dochádzalo k\nopakovanému zaplavovaniu kúpeľní, v dôsledku čoho voda presakovala aj do susedných miestností.\nŽalovanému tak vznikla škoda, ktorej výšku odvodzuje od výšky nákladov vynaložených na opravu\nrodinného domu a nápravu poškodení. Za túto škodu, ktorej celková výška predstavuje sumu 33.805,54\neur, zodpovedá žalobca, pričom žalovaný vykonáva kompenzačný prejav smerujúci k započítaniu\nvzájomných pohľadávok pre prípad, ak by sa súd stotožnil s dôvodnosťou žalobou uplatneného nároku,\na to započítaním v kryjúcej sa časti. V závere uviedol, že mu nie je známe, na základe akej skutočnosti\nsi žalobca uplatnil úrok z omeškania práve odo dňa 19.01.2018, nakoľko si nie je vedomý žiadnej\nkomunikácie zo strany žalobcu, ktorou by bol žalovaný vyzvaný na vydanie bezdôvodného obohatenia a\nžiadna skutočnosť odôvodňujúca takýto prvý deň omeškania nevyplýva ani zo žalobcom predložených\ndôkazov.\n4. Žalobca zotrval na tom, že došlo k predčasnému ukončeniu zmluvy a vzniesol námietku premlčaniu\nvo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalovaného z dôvodu, že sa jedná o náhradu škody, ktorá bola\nuplatnená až dňa 25.05.2022. Poukázal tiež na ustanovenie bodu 3.3 nájomnej zmluvy, na základe\n\nktorého podmienkou oprávnenosti použitia zábezpeky je písomné oznámenie prenajímateľa nájomcovi s\nuvedením výšky použitej zábezpeky a preukázania účelu použitia. Ďalej namietal, že žalovaný predložil\nfaktúry v sume 23.043,29 eur, ale škodu si uplatnil v sume 33.805,54 eur. Ďalej uvádzal, že žalovaný\nv minulosti nenamietal, že by žalobca nezaplatil žalovanému nájomné a zábezpeku a dokonca došlo k\npredĺženiu nájomného vzťahu a tiež uviedol, že strany by nemali dôvod spisovať a podpisovať protokol\no odovzdaní nehnuteľnosti a odpísať stav meračov energií v prípade, ak by zmluva trvala ďalej.\n5. Žalovaný navrhol, aby súd aplikoval sudcovskú koncentráciu konania a na nové prostriedky\nprocesného útoku žalobcu neprihliadal. Poprel všetky žalobcom uplatnené nároky a trval na tom,\nže žalobca nepreukázal, že by došlo k odstúpeniu od zmluvy. Protokol o odovzdaní nehnuteľnosti\nnepreukazuje, že by došlo k ukončeniu nájomného vzťahu z dôvodu odstúpenia od zmluvy, ale je\nbežnou praxou, že sa takýto protokol spisuje a odpisuje sa stav meračov, pokiaľ dochádza k zmene\nosoby obývajúcej nehnuteľnosť. Zamestnanec žalobcu užíval rodinný dom v rozpore s nájomnou\nzmluvou a žalovaný preto viedol komunikáciu smerom k odsťahovaniu tohto zamestnanca, ale nie k\nukončeniu zmluvy. Na trvanie nájomného vzťahu nemá vplyv ani skutočnosť, či žalobca fakticky užíval\nnehnuteľnosť. V protokole je prečiarknuté slovo „odstúpenie“, pričom prednosť má podľa textu zmluvy\nslovenská jazyková verzia. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca nepreukázal ani len skutočnosť, že by\nzaplatil nájomné vo výške 54.000 eur a zábezpeku vo výške 4.500 eur, pričom žalovaný si už presne\nnepamätá, ako to presne bolo s plnením nájomného. Za dôkaz o úhrade nemožno považovať ani\nsprávanie sporových strán, ktoré uzavreli dodatok č. 1 k Zmluve.\n6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 149 , § 151, § 147 ods. 2, § 152, § 153 ods. 1, 2 a 3\nCSP, § 451 ods. 1, 2, § 457, 458 ods. 1, § 40 ods. 2, § 106 ods. 1,2 § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n7. Ustanovením § 185 CSP bol zavedený princíp formálnej pravdy, ktorou sa rozumie to, že súd pri\nrozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Proces dokazovania je teda\nv súčasnej právnej úprave vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti\nkonania, ako aj koncentračnej zásade. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v súčasnej\nprávnej úprave presúva na procesné strany. Na základe uvedeného preto hodnotenie dôkazov zo strany\nsúdu má oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť v súlade so zásadami formálnej logiky. Preto súd\npri posudzovaní skutkových tvrdení strán postupuje v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesnej\nobrany a prostriedkoch procesného útoku s poukazom na § 181 ods. 4 CSP a v tejto súvislosti sa\ndôsledne uplatňuje princíp zodpovednosti strany sporu za vlastnú procesnú aktivitu alebo pasivitu a za\nriadne plnenie si svojich povinností v súvislosti s vedením súdneho konania. Z ustanovenia § 150 ods.\n1 CSP vyplýva, že strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové\ntvrdenia týkajúce sa sporu. Z ustanovení § 151 a § 153 CSP vyplýva, že skutkové tvrdenia strany sporu,\nktoré protistrana výslovne nepoprie, sa považujú za nesporné a na prostriedky procesného útoku a\nprostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to\nvyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.\n8. Z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia predmetu sporu žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný má\npovinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie, a to z dôvodu, že právny dôvod, na základe ktorého\nžalovaný bezdôvodné obohatenie získal, mala predstavovať zmluva, pričom tento právny dôvod odpadol\nz dôvodu odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného ako prenajímateľa. Predmet bezdôvodného\nobohatenia má predstavovať alikvotnú časť nespotrebovaného nájomného v celkovej výške 31.500 eur\na zábezpeku v celkovej výške 4.500 eur.\n9. Jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka\nje aj bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Podľa uznesenia\nNajvyššieho súdu SR z 23.11.2010, sp. zn. 5MCdo 17/2009: „Skutková podstata bezdôvodného\nobohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v\nokamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej\nprávnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa\nposkytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž\nzásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu\ndôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.“\n\n10. Absolútne esenciálnym predpokladom na vznik akéhokoľvek vzťahu z bezdôvodného obohatenia\nje existencia majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku muselo dôjsť,\nprípadne toto zväčšenie majetku musí pretrvávať v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Pokiaľ ide o\nšpecifickú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý\nodpadol, pôjde špecificky o prípad, kedy u obohateného došlo k získaniu majetkového prospechu\nna základe právom uznaného právneho dôvodu, avšak tento právny dôvod dodatočne odpadol,\npričom týmto momentom sa jeho majetkový prospech stáva bezdôvodným obohatením a je povinný\nplnenie vydať tomu, kto plnenie poskytol. Špeciálnou úpravou bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k\nzrušenej zmluve predstavuje citované ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka upravujúce vzájomnú\nreštitučnú povinnosť účastníkov zrušenej (alebo neplatnej) zmluvy.\n11. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, na meritórne posúdenie nároku žalobcu, ktorého sa žalobca v\ntomto konaní domáha, je nevyhnutné predovšetkým skúmať, či došlo na strane žalovaného k získaniu\nmajetkového prospechu od žalobcu a následne, či takýto majetkový prospech u žalovaného pretrváva\nv rozpore s právom, tak ako to žalobca tvrdí, z dôvodu odpadnutia právneho dôvodu odstúpením od\nzmluvy. Medzi stranami v konaní nebolo sporné tvrdenie žalobcu o tom, že bola medzi stranami uzavretá\nzmluva, na základe ktorej žalovaný umožnil žalobcovi užívanie rodinného domu. Rovnako ani obsah\nsamotnej zmluvy, tak ako ju žalobca predložil ako listinný dôkaz, nebol stranami spochybnený. Žalovaný\nvšak v konaní sporoval, t.j. medzi stranami bola sporná už len samotná skutočnosť, že žalobca zaplatil\nžalovanému nájomné v celkovej výške 54.000 eur za celú dobu trvania nájmu ako aj skutočnosť, že\nžalobca zaplatil žalovanému zábezpeku vo výške 4.500 eur. Napriek tomu, že žalovaný túto skutočnosť\njednoznačne označil za spornú v písomnom podaní zo dňa 22.05.2022, žalobca po dobu viac ako\n10 mesiacov odo dňa, kedy sa o obsahu písomného podania žalovaného dozvedel, nenavrhol žiaden\ndôkaz, ktorým by svoje plnenie v prospech žalovaného (ktoré sa neskôr malo stať bezdôvodným\nobohatením) preukázal, ani sa k podaniu žalovaného zo dňa 22.05.2022 žiadnym spôsobom nevyjadril.\nAni na pojednávaní dňa 24.04.2023 nepredložil za účelom preukázania tejto skutočnosti žiadne dôkazy\n(napr. potvrdenie o obrate), ktorými by pri zachovaní odbornej starostlivosti mal disponovať a svoje\nskutkové tvrdenie mohol preukázať. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno\nuž ani vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti, že na strane žalovaného malo dôjsť k vzniku majetkového\nprospechu, ktorý žalovaný získal od žalobcu. Za danej dôkaznej núdze na strane žalobcu aj bez\nďalšieho nebolo možné žalobe vyhovieť, nakoľko súd nemohol uložiť žalovanému povinnosť vrátiť\nžalobcovi plnenie, ak nemal ani len sčasti preukázané sporné tvrdenie žalobcu, že žalobca toto plnenie\nžalovanému poskytol.\n12. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu o tom, že v prípade, ak by zo strany žalobcu nedošlo\nk úhrade nájomného vo výške 54.000 eur a zábezpeky vo výške 4.500 eur, sporové strany by nemali\ndôvod uzavrieť k zmluve dodatok č. 1, ktorým predĺžili dohodnutú dobu nájmu, z čoho má podľa\nžalobcu konkludentne vyplynúť pravdivosť ním tvrdenej skutočnosti o úhrade uvedených súm v prospech\nžalovaného. Zo samotného prejavu vôle žalovaného, ktorý uzavrel so žalobcom dodatok č. 1 k zmluve,\nnemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by takýmto prejavom žalovaný uznával, či žalobca zaplatil nájomné\nvo výške 54.000 eur a zábezpeku vo výške 4.500 eur v celom rozsahu, alebo zaplatil tieto peňažné\nplnenia čiastočne a ak áno v akej časti, alebo k plneniu žalobcu nedošlo vôbec. Spornosť ohľadom\nskutočnosti, či na strane žalovaného došlo k vzniku majetkového prospechu a ak áno, v akom rozsahu,\nnemôže byť preto odstránená ani prejavom vôle sporových strán pri podpise dodatku č. 1 k Zmluve.\nNaviac argumentácia žalobcu si v danom prípade protirečí s textom dodatku č. 1 k Zmluve, keď tento v čl.\nI. v bode 2. upravuje dobu trvania nájmu od 22.08.2017 do 21.08.2018 a splatnosť nájomného vo výške\n54.000 eur do 14 dní odo dňa podpisu dodatku, teda nájomné malo byť splatné až po riadnom uzavretí\ndodatku. Z uzavretia dodatku č. 1 k Zmluve v tomto kontexte nemožno v žiadnom prípade vyvodzovať, či\ndošlo alebo nedošlo k plneniu - zaplateniu nájomného, ktoré bolo splatné až 14 dní po podpise dodatku.\n13. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie doplnil, že v časti nároku žalobcu týkajúceho sa vrátenia\nalikvotnej časti nájomného vo výške 31.500 eur, aj v prípade, ak by žalobca preukázal skutočné\nzaplatenie nájomného v prospech žalovaného (čo v prejednávanej veci nepreukázal), žalobe by i\ntak nebolo možné v tejto časti vyhovieť. Pre úspešné vrátenie plnenia zo zrušenej zmluvy podľa §\n457 Občianskeho zákonníka sa predpokladá, aby žalobca preukázal, že došlo k zániku zmluvy. V\nprejednávanej veci žalobca tvrdil, že k zániku zmluvy malo dôjsť v dôsledku odstúpenia od Zmluvy zo\nstrany žalovaného. Žalovaný pritom skutočnosť, že došlo z jeho strany k odstúpeniu od Zmluvy výslovne\npoprel, teda táto skutočnosť bola medzi stranami sporná. Jediným dôkazom, ktorý žalobca produkoval\n\nna preukázanie ním tvrdenej skutočnosti o odstúpení od zmluvy zo strany žalovaného bol pritom iba\nprotokol o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 19.12.2017. Samotné písomné odstúpenie od zmluvy a ani\npotvrdenie o jeho doručení (napr. doručenku, podací lístok) žalobca nepredložil, a to ani po doručení\nvyjadrenia žalovaného zo dňa 22.05.2022 a ani na pojednávaní dňa 23.06.2023.\n14. Za dostatočný dôkaz o odstúpení od zmluvy zo strany žalovaného nemožno považovať protokol\no odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 19.12.2017, ktorý žalobca priložil k podanej žalobe ako listinný\ndôkaz. Protokol o odovzdaní nehnuteľnosti totiž obsahuje informáciu o tom, že k dohode o odovzdaní\nnehnuteľnosti malo dôjsť v zmysle odstúpenia od Zmluvy o nájme nehnuteľnosti, ktoré bolo platné\ndoručené prenajímateľovi. Naviac slovo „odstúpenia“ je v protokole prečiarknuté a je pri ňom nečitateľný\npodpis, ktorý podľa tvrdení žalovaného patrí žalovanému ako prejav jeho výhrady voči použitiu slova\n„odstúpenia“, pričom tvrdenie o tom, že ide o podpis žalovaného, žalobca nepoprel, teda je nesporné.\nProtokol o odovzdaní nehnuteľnosti je tak v priamom rozpore s tvrdením žalobcu o tom, že od zmluvy\nmal odstúpiť žalovaný, keď v protokole je jednoznačne uvedené, že odstúpenie malo byť doručené\n„prenajímateľovi“, t.j. žalovanému. Ak by totiž žalovaný mal skutočne odstúpiť od zmluvy, odstúpenie by\ndoručoval žalobcovi ako druhej zmluvnej strane, nie sebe samému, tj. prenajímateľovi. Naviac protokol\no odovzdaní nehnuteľnosti predložený žalobcom ako listinný dôkaz, teda samotný rovnopis, ktorý má\nžalobca k dispozícii, je upravený tak, že slovo „odstúpenia“ je v ňom prečiarknuté s pripojením podpisu\nžalovaného. Je teda zrejmé, že ešte predtým, ako si žalobca svoj rovnopis protokolu o odovzdaní\nnehnuteľnosti ponechal vo svojej držbe pre vlastné potreby, žalovaný mal výhrady voči tomu, že došlo k\nodstúpeniu od zmluvy. Z uvedených dôvodov nemožno považovať protokol o odovzdaní nehnuteľnosti\nza hodnoverný dôkaz, ktorým by žalobca mohol uniesť dôkazné bremeno vo vzťahu k ním tvrdenej\nspornej skutočnosti o tom, že žalovaný odstúpil od Zmluvy.\n15. Priamym dôkazom, ktorým by žalobca mohol preukázať svoje tvrdenie, že malo dôjsť zo strany\nžalovaného k odstúpeniu od zmluvy, by mohla byť predovšetkým listina obsahujúca prejav vôle o\nodstúpení od zmluvy a potvrdenie o doručení tejto listiny druhej zmluvnej strane. Právna úprava pritom v\nustanovení § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje písomnú formu pre takýto prejav vôle. Žalobca\nvšak žiaden priamy dôkaz na preukázanie existencie písomného prejavu vôle o odstúpení od zmluvy a o\njeho doručení druhej zmluvnej strane nepredložil. Protokol o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 19.12.2017\nje možné považovať nanajvýš za nepriamy dôkaz. Nepriame dôkazy môžu preukazovať skutkový stav\nlen v prípade, ak dôkazy tvoria ucelený a konzistentný sled, z ktorých nepochybne vyplývajú skutočnosti\ndôležité pre objasnenie skutkového stavu, teda pri nepriamych dôkazoch je obzvlášť dôležité prihliadať\nna každý jednotlivý detail týkajúci sa skutkového stavu.\n16. Z dôvodu vyššie popísaných nejasností a nezrovnalostí v obsahu protokolu o odovzdaní\nnehnuteľnosti, tento nemôže obstáť ani ako nepriamy dôkaz a nemôže tak potvrdzovať skutkové tvrdenia\nžalobcu o odstúpení od zmluvy zo strany žalovaného. Nemožno preto dospieť k záveru, že by žalobca\nuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k ním tvrdenej a medzi stranami spornej skutočnosti o odstúpení\nod zmluvy. Iný dôvod predčasného zániku Zmluvy stranami nebol v konaní tvrdený. Súd dospel preto\nk záveru, že žalobca nepreukázal predčasný zánik nájomného vzťahu vyplývajúceho zo Zmluvy pred\nuplynutím dohodnutej doby nájmu a teda žalobcovi nemohol priznať nárok na vrátenie plnenia zo\nzrušenej zmluvy v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka.\n17. Súd prvej inštancie vo vzťahu k návrhu žalobcu na výsluch žalovaného, ktorý bol navrhnutý ako\nprostriedok procesného útoku až na pojednávaní dňa 24.04.2023 uvádza, že tento nevykonal z dôvodu\naplikácie ustanovenia § 153 ods. 2,3 CSP. Žalobca navrhoval vykonanie výsluchu žalovaného za\núčelom odstránenia pochybností o obsahu protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 19.12.2017. V\ntomto smere je potrebné zdôrazniť, že žalobca mal možnosť navrhnúť vykonanie takéhoto dokazovania\nkedykoľvek odo dňa odročeného pojednávania zo dňa 23.06.2022, ktoré bolo odročené práve za\núčelom, aby sa žalobca mohol vo veci samej vyjadriť a navrhnúť prípadné doplnenie dokazovania.\nŽalobca však ostal po dobu viac ako 10 mesiacov odo dňa odročenia pojednávania zo dňa 23.06.2022\npasívnym, výsluch žalovaného nenavrhol, a to až do pojednávania dňa 24.04.2023. Na pojednávaní\ndňa 24.04.2023 však žalovaný, ktorý nie je štátnym príslušníkom Slovenskej republiky a pobyt\nmá v O., nebol prítomný a jeho výsluch nebolo možné vykonať. Na účel vykonania dokazovania\nnavrhovaného žalobcom po viac ako 10-mesačnej pasivite žalobcu, by bolo nevyhnutné pojednávanie\ndňa 24.04.2023 odročiť a následne na ďalšie pojednávanie predvolať aj priamo žalovaného. Práve\nuvedené situácie, kedy z dôvodu pasivity sporovej strany a navrhovaniu prostriedkov procesného\n\nútoku alebo procesnej obrany nie včas, môže dochádzať k zbytočnému predlžovaniu konania a tým\naj k nenapĺňaniu zásady rýchlosti a hospodárnosti konania, riešia ustanovenia § 153 ods. 2, 3 CSP\nupravujúce sudcovskú koncentráciu konania. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol,\nže výsluch žalovaného navrhovaný žalobcom až na pojednávaní dňa 24.04.2023 nevykoná, nakoľko\nide o prostriedok procesného útoku, ktorý mohol byť uplatnený s prihliadnutím na všetky okolnosti aj\nskôr a v prípade prihliadnutia na tento prostriedok procesného útoku by bolo nevyhnutné odročenie\npojednávania.\n18. V časti nároku žalobcu týkajúceho sa vrátenia zábezpeky vo výške 4.500 eur súd prvej inštancie tiež\ndopĺňa, že ani v prípade, ak by žalobca preukázal skutočné zaplatenie zábezpeky vo výške 4.500 eur v\nprospech žalovaného (čo však v prejednávanej veci nepreukázal), žalobe by i tak v tejto časti nevyhovel.\nŽalovaný v tomto konaní o.i. uplatnil aj kompenzačnú námietku pre prípad, ak by sa súd prvej inštancie\nstotožnil z dôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku. Žalobca tvrdil a predložil dôkazy o tom, že za\ntrvania nájomného vzťahu v zmysle Zmluvy boli v rodinnom dome spôsobené škody, na odstránenie\nktorých žalovaný vynaložil celkovú sumu vo výške 33.805,54 eur. Žalobca tieto tvrdenia žalovaného až\ndo pojednávania dňa 24.04.2023, teda po dobu viac ako 10 mesiacov, vôbec nepoprel. Na pojednávaní\ndňa 24.04.2023 tvrdenie žalovaného o tom, že za trvania nájomného vzťahu na základe Zmluvy došlo k\nvzniku škôd v rodinnom dome, za ktoré zodpovedá žalovaný, rovnako nepoprel. Žalobca na pojednávaní\nsporoval iba výšku škody, ktorú podľa žalobcu žalovaný podložil listinnými dôkazmi, a táto má byť iba\nv rozsahu sumy 23.043,29 eur.\n19. Súd prvej inštancie prejav žalovaného procesne kvalifikoval ako kompenzačnú námietku, resp.\nhmotnoprávnu námietku podľa vyššie citovaných ustanovení § 147 ods. 2 CSP a § 152 CSP, teda nie ako\nvzájomnú žalobu, ktorú by mal súd vylúčiť na samostatné konanie, prípadne o nej osobitne rozhodovať,\nnakoľko žalovaný jednoznačne prejavil vôľu uplatniť si započítanie svojej pohľadávky na náhradu škody\niba pre prípad, ak by súd považoval žalobu za dôvodnú a to iba v časti, v ktorej sa pohľadávky sporových\nstrán kryjú. Je teda zrejmé, že žalovaný nemienil prejaviť vôľu uplatniť si viac, ako si uplatnil žalobca,\nteda nemienil svoje podanie ako vzájomnú žalobu, ale iba ako procesnú obranu voči žalobcovi.\n20. Súd prvej inštancie následne vychádzal z predpokladu, že žalobe v časti vrátenia alikvotnej časti\nnájomného vo výške 31.500 eur nebolo možné za žiadnych okolností vyhovieť, tak ako je uvedené\nvyššie, a to nielen z dôvodu nepreukázania zaplatenia tejto sumy žalovanému, ale aj v prípade jej\nzaplatenia z dôvodu nepreukázania odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného. Aj v prípade, ak by\nžalobca inak uniesol dôkazné bremeno o tom, že žalovanému skutočne zaplatil zábezpeku vo výške\n4.500 eur (čo však nepreukázal), nie je relevantná obrana žalobcu o tom, že žalovaný podložil výšku\nškody, za ktorú žalovaný zodpovedá, iba v sume 23.043,29 eur a nie v žalovaným tvrdenej sume\n33.805,54 eur. Žalovaný si uplatnil kompenzačnú námietku ako procesnú obranu iba v časti, v ktorej\nsa pohľadávky sporových strán kryjú, teda žalovanému postačovalo preukázať vznik škody vo výške\n4.500 eur, aby táto bola spôsobilá na započítanie voči nároku žalobcu na vrátenie zábezpeky. Žalobca\nnepoprel vznik škody vo výške 23.043,29 eur, teda vznik zodpovednosti žalobcu za škodu v tejto výške\nmedzi stranami ani nebolo sporné. Žalobca poprel iba škodu presahujúcu túto sumu. Takéto popretie\nje však z hľadiska uplatnenej kompenzačnej námietky bez významu, keďže medzi stranami nesporná\nvýška škody výrazne presahuje žalobcom uplatnený nárok na vrátenie zábezpeky v sume 4.500 eur.\n21. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal námietkou premlčania nároku žalovaného na náhradu škody,\nktorú žalobca vzniesol na pojednávaní dňa 24.04.2023 tvrdiac, že nárok bol uplatnený až písomným\npodaním zo dňa 22.05.2022, teda po uplynutí premlčacej doby. Žalovaný už v podaní zo dňa 22.05.2022\npri uplatnení kompenzačnej námietky ako procesnej obrany proti nároku žalobcu uplatneného v tomto\nkonaní argumentoval tým, že právo vzniesť kompenzačnú námietku sa nepremlčuje, pričom poukázal na\nrozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33Odo/630/2002, z ktorého citoval: „právo vznést\nkompenzační námitku sa nepromlčuje“.\n22. V tomto smere je potrebné uviesť na správnu mieru, že citácia z rozsudku Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky, sp. zn. 33Odo/630/2002 obsiahnutá v podaní žalovaného zo dňa 22.05.2022 a právne závery,\nktoré z nej žalovaný odvodzuje, sú vytrhnuté z kontextu a nereflektujú celkový obsah predmetného\nrozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky. Z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky,\nsp. zn. 33Odo/630/2002 totiž o.i. vyplýva nasledovné: „U kompenzační námitky přitom platí, že se\npromlčuje právo, k jehož obsahu kompenzační námitka jako možnost obrany proti uplatnění jiných práv\nzásadně patří (výjimky srov. § 581 odst. 1, 2 a 4 ObčZ). Promlčí-li se proto právo, odpadá tím mj. i\n\nmožnost jeho úspěšného vynucení kompenzací (srov. J. Švestka, Z. Češka a J. Chyský - Promlčení a\nprekluze v československém právním řádu, Orbis Praha, 1967, str. 36 a násl.). Z uvedeného vyplývá,\nže závěr odvolacího soudu je z hlediska uplatněného dovolacího důvodu správný, neboť právo vznést\nkompenzační námitku (učinit projev směřující k započtení) se nepromlčuje.“ Citovaný rozsudok teda\nrozlišuje medzi subjektívnymi právami, teda 1. právom vzniesť kompenzačnú námietku ako procesnú\nobranu v sporovom konaní a 2. právom, k obsahu ktorého kompenzačná námietka patrí.\nV prejednávanej veci si žalovaný kompenzačnou námietkou uplatnil započítanie pohľadávok\nuplatnených žalobcom v tomto konaní s pohľadávkou žalovaného na náhradu škody, a to v časti, v ktorej\nsa pohľadávky kryjú. V danom prípade sa právo žalovaného na vznesenie kompenzačnej námietky\nako procesnej obrany proti nárokom žalobcu nepremlčuje. Tak, ako ale vyplýva aj z vyššie citovaného\nrozsudku, právo žalovaného na náhradu škody, k obsahu ktorého kompenzačná námietka žalovaného\nmôže smerovať, môže byť premlčané a môže tým dôjsť k odpadnutiu možnosti úspešného vynútenia\nkompenzácie.\n23. V prejednávanej veci však súd prvej inštancie na námietku premlčania vznesenú zo strany žalobcu\naž na pojednávaní dňa 24.04.2023 neprihliadal. Dôvodom, pre ktorý neprihliadol na námietku premlčania\nvznesenú žalobcom bolo predovšetkým to, že žalobca vzniesol námietku premlčania až na pojednávaní\ndňa 24.04.2023. Námietku premlčania žalobca vzniesol až v takomto neskorom štádiu konania na súde\nprvej inštancie i napriek tomu, že mal možnosť ju vzniesť kedykoľvek odo dňa odročeného pojednávania\nzo dňa 23.06.2022, ktoré bolo odročené práve za účelom, aby sa žalobca mohol vo veci samej vyjadriť,\npričom mal možnosť vzniesť aj námietku premlčania. Žalobca však ostal po dobu viac ako 10 mesiacov\nodo dňa odročenia pojednávania zo dňa 23.06.2022 úplne pasívnym, a to až do pojednávania dňa\n24.04.2023. Je pritom potrebné poznamenať, že u strán sporu, ktoré majú možnosť vzniesť námietku\npremlčania, pričom sú súčasne zastúpené advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom, býva\npráve námietka premlčania jedným z prvých a nosných prostriedkov procesnej obrany a procesného\nútoku. Vznesením námietky premlčania u skutočne premlčaného práva totiž dochádza k tak výraznému\noslabeniu premlčaného práva jeho transformáciou na naturálnu obligáciu, že strana sporu domáhajúca\nsa premlčaného práva sa v mnohých prípadoch svojho práva už ďalej nedomáha, čo vedie k následnému\nrýchlejšiemu a hospodárnejšiemu odstráneniu spornosti právnych vzťahov, či už rozhodnutím súdu,\nalebo dohodou strán sporu. Žalobca však bez akýchkoľvek zrejmých dôvodov vyčkal so vznesením\nnámietky premlčania až na pojednávanie zo dňa 24.04.2023 a túto vzniesol až po otvorení pojednávania.\nŽalobca bol vo vzťahu k možnosti vznesenia námietky premlčania pasívnym po dobu viac ako 10\nmesiacov, a to i napriek snahe žalovaného o mimosúdnu komunikáciu a mimosúdnu dohodu, ktorá\nzostala bez akejkoľvek odozvy (skutkové tvrdenia žalovaného, ktoré žalobca nepoprel). Za takýchto\nokolností preto súd prvej inštancie považoval námietku premlčania žalobcu vznesenú žalobcom na\npojednávaní dňa 24.04.2023 za prostriedok procesného útoku žalobcu, ktorý nebol uplatnený včas a\nv zmysle vyššie citovaných § 153 ods. 2,3 CSP upravujúcich sudcovskú koncentráciu konania na ňu\nneprihliadol.\n24. Nad rámec vyššie uvedeného súd prvej inštancie doplnil, že na námietku premlčania žalobcu\nuplatnenú na pojednávaní dňa 24.04.2023 by neprihliadal ani v prípade, ak by neuplatnil procesný\ninštitút sudcovskej koncentrácie, a to z dôvodu primeranosti a adekvátnosti aplikácie ustanovenia §\n3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z predložených listinných dôkazov ako aj tvrdení sporových strán\nvyplynulo, že žalovaný tvrdí, že má voči žalobcovi nárok na náhradu škody spôsobenej na rodinnom\ndome a jeho zariadení. Žalovaný sa tejto náhrady škody voči žalobcovi nedomáhal, pričom ponechal\nprávne vzťahy po odovzdaní rodinného domu v stave status quo. Žalovaný nemal vedomosť o tom, že\nžalobca si voči nemu v súvislosti so zmluvou uplatňuje akékoľvek nároky, resp. jeho vedomosť o tom, že\nžalobca si voči nemu v súvislosti so zmluvou uplatňuje akékoľvek nároky z ničoho nevyplýva. Žalovaný\nsa preukázateľne mal možnosť dozvedieť o tom, že žalobca si voči nemu v súvislosti so zmluvou\nuplatňuje nejaké peňažné nároky až do dňa 16.10.2021, kedy bola žalovanému doručená žaloba spolu\ns prílohami (č.l. 74). V čase doručenia žaloby, kedy sa žalovaný po prvý raz preukázateľne dozvedel\no tom, že status quo v právnych vzťahoch žalobca nemieni zachovať, však už uplynula dvojročná\nsubjektívna premlčacia doba, ako aj objektívna trojročná premlčacia doba. Za takto poňatých okolností\nby súd prvej inštancie považoval za rozporné s dobrými mravmi, ak by prihliadal na námietku premlčania\nvznesenú žalobcom na pojednávaní dňa 24.04.2023. Žalovaný totiž uplatnením nároku na náhradu\nškody sledoval výlučne cieľ započítania vzájomných pohľadávok/kompenzáciu a nad rámec časti, v\nktorej sa pohľadávky kryjú, sa nároku na náhradu škody voči žalobcovi nedomáha. Žalovaný sa však o\ntom, že si svoju pohľadávku za účelom kompenzácie má uplatniť, dozvedel až z podanej žaloby v čase,\n\nkedy už bola uplynutá subjektívna dvojročná, aj objektívna trojročná premlčacia doba. Tiež nemôže\nostať bez povšimnutia, že k uplynutiu premlčacej doby prispela aj skutočnosť, že žalobca doručil žalobu\ntunajšiemu súdu dňa 05.12.2019, takmer dva roky po podpise protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti\nz 19.12.2017 sa teda žalobca svojich tvrdených nárokov nedomáhal. Žalobca teda sám podal žalobu\nbezprostredne predtým, ako malo dôjsť k uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby nároku\nžalovaného, zrejme si uvedomujúc, že žalovaný sa bude brániť kompenzačnou námietkou, ktorou si\nuplatní (čo do právneho základu nesporný) nárok na náhradu škody. Aplikujúc ustanovenie § 3 ods. 1\nObčianskeho zákonníka preto nebolo namieste prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú žalobcom\nna pojednávaní dňa 24.04.2023 ani v prípade, ak by súd neaplikoval inštitút sudcovskej koncentrácie\nkonania podľa § 153 ods. 2,3 CSP, a to pre rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie v tomto smere\npoukázal aj na súdnu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v rámci svojej aplikačnej praxe\napeluje na potrebu aplikácie práva nielen jeho doslovným jazykovým výkladom, ale aplikácie spôsobom,\nkedy sa súdy môžu, ba dokonca musia odchýliť od doslovného znenia právneho textu, ak to vyžaduje\núčel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu a zároveň súdna prax\nÚstavného súdu Slovenskej republiky apeluje na potrebu vykladania právnych noriem spôsobom, aby\nrozhodnutia súdov nepredstavovali formálne sofistikovane zdôvodnenú zrejmú nespravodlivosť, ale aby\nrešpektovali elementárne princípy spravodlivosti a cez výklad zákonov súdy hľadali spravodlivé riešenie\nsporu akceptovateľné právnickou obcou, aj laickou verejnosťou (porovn. napr. nález I. ÚS 155/2017,\nIII. ÚS 72/2010, I. ÚS 630/2013). Vyššie uvedená súdna prax Ústavného súdu Slovenskej republiky\napelujúca na potrebu spravodlivého usporiadania vzťahov iba znásobuje potrebu aplikácie korektívu\ndobrých mravov v situácii, kedy žalovaný mienil uplatniť svoj nárok na náhradu škody voči žalobcovi\nvýlučne za účelom kompenzácie/započítania, avšak o dôvodoch pre takúto kompenzáciu/započítanie,\nsa dozvedel až momentom doručenia žaloby, kedy od vzniku peňažného nároku žalovaného, čo do\nprávneho základu a do výšky 23.043,29 eur medzi stranami nesporného, už uplynula subjektívna\naj objektívna premlčacia doba. Prihliadanie na námietku premlčania vznesenú žalobcom za takýchto\nokolností s prihliadnutím na skutočnosť, že na uplynutí premlčacej doby mal značný podiel žalobca,\nktorý sa ním uplatnených nárokov žiadnym spôsobom nedomáhal po dobu takmer dvoch rokov od\nrelevantných udalostí, by predstavovalo sofistikované a formálne odôvodnenie zjavnej nespravodlivosti\nvoči žalovanému. Ako však už bolo uvedené vyššie, aplikácia sudcovskej koncentrácie konania, prizmy\ndobrých mravov a elementárnych princípov spravodlivosti, pre ktoré súd prvej inštancie neprihliadal na\nnámietku premlčania vznesenú žalobcom na pojednávaní dňa 24.04.2023, predstavujú iba podporné\nargumenty pre odôvodnenie tohto rozsudku, pričom za dostatočný dôvod pre nepriznanie nároku\nžalobcu na vrátenie zábezpeky vo výške 4.500 eur súd považuje už len skutočnosť, že žalobca neuniesol\ndôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu, že túto zábezpeku žalovanému plnil.\n25. Vzhľadom na skutočnosť, že nárok žalobcu súd prvej inštancie považoval za nedôvodný čo do istiny,\nuž potom bližšie neposudzoval nárok žalobcu na úroky z omeškania, hoci v tomto smere je potrebné\ntiež prisvedčiť žalovanému, že z vykonaného dokazovania ani z tvrdení strán sporu vôbec nevplýva, z\nakého dôvodu sa žalobca domáhal úrokov z omeškania práve odo dňa 19.01.2018.\n26. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 CSP.\nŽalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu proti neúspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu\ntrov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po\nprávoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).\n27. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm.\ne), f), g) a h) CSP.\nZopakoval, že ako nájomca uzavrel so žalovaným ako prenajímateľom a vlastníkom dňa 24.08.2016\nNájomnú zmluvu o nájme nehnuteľnosti. Dodatkom č. 1 k zmluve bol nájom nehnuteľnosti predĺžený na\ndobu od 22.08.2017 do 21.08.2018. Dňa 12.12.2017 došlo k odstúpeniu od Zmluvy zo strany žalovaného\npodľa čl. 8.4 Zmluvy. V súlade s daným článkom uviedol priestory do pôvodného stavu a následne bola\nnehnuteľnosť spolu s Protokolom o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 19.12.2017 odovzdaná žalovanému.\nJe zrejmé, že v anglickej verzií protokolu o odovzdaní bolo prečiarknuté slovo „Agreement“ a teda nie\nslovo „withdrawal“ čo znamená odstúpenie. Je teda zrejmé, že žalovaný neprečiarkol „odstúpenie“ ale\n„dohoda. Teda máme za to, že došlo k platnému odstúpeniu od Zmluvy. Pri odovzdaní domu prišlo\nk dohode o ukončení nájmu - žalovaný tvrdí, že si myslel, že bude dom obývať niekto iný - sa však\nnezakladá na predložených dôkazoch priamo od žalovaného a svedčí o tom aj fakt, že žalovaný začal\ncelý dom prerábať a teda de facto nikto nemohol v tom čase dom užívať, lebo tam boli stavbári a dom\n\nužíval výlučne žalovaný. Zároveň boli žalovanému odovzdané všetky kľúče od domu a teda sa ani nemal\nmožnosť ako dostať do domu a využívať svoje práva z nájomnej zmluvy.\nSúd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že vraj nepreukázal, že žalovanému zaplatil nájom na rok\ndopredu a zábezpeku. Žalobca vždy a aj v tomto prípade plne v súlade so zmluvou uhradil žalovanému\nnájom rok dopredu a aj zábezpeku, je zaujímavé, že žalovaný prišiel s uvedenou námietkou až po troch\nrokoch konania predmetného súdneho konania. Žalovaný nikdy pred týmto súdom, ako ani počas začatia\ntohto konania nenamietal, že by žalobca neuhradil všetky finančné prostriedky v súlade so Zmluvou.\nHoc bol navrhovaný výsluch žalovaného, ten súd prvej inštancie nevykonal, pričom výsluchom\nžalovaného by sa potvrdilo, resp. nepotvrdilo, či prišlo platne k odstúpeniu od Zmluva a zároveň by\nsa potvrdilo, že žalobca uhradil žalovanému celú výšku nájmu ako aj zábezpeku. Zo všetkých vyššie\nuvedených dôvodov, preto považuje žalobca napadnutý rozsudok za nesprávny a preto navrhuje, aby\nodvolací súd po preskúmaní veci napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie.\n28. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne správny a\nnáležite odôvodnený. Žalobca nepreukázal naplnenie namietaných odvolacích dôvodov.\nV prvom rade z odvolania nie je zrejmé, v čom konkrétne odvolateľ vidí naplnenie niektorých namietaných\nodvolacích dôvodov. Odvolateľ v zásade iba rekapituluje skutočnosti, ktoré uvádzal už pred súdom\nprvej inštancie, pričom s touto argumentáciou sa súd prvej inštancie v rozsudku adekvátne vysporiadal.\nHoci, odvolateľ odôvodňuje podané odvolanie aj dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g) a h) CSP,\nneuvádza, v čom konkrétne vidí v prejednávnej veci ich naplnenie. Jeho odvolacia argumentácia\npozostáva výlučne iba z námietok smerujúcich voči správnosti skutkových zistení súdu prvej inštancie\nna základe vykonaného dokazovania (ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP) a z námietky voči nevykonaniu\njedného z navrhovaných dôkazov (ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP).\nOdvolateľ neuviedol, aké ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného\nútoku, ktoré nemohol bez vlastnej viny uplatniť v prvoinštančnom konaní by mali byť v prejednávanej veci\nzohľadnené (ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP). Odvolateľ rovnako neuviedol žiadnu právnu argumentáciu\nna základe, ktorej sa domnieva, že Rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. §\n365 ods. 1 písm. h) CSP). V nadväznosti na to zastávame názor, že odvolacie dôvody podľa ust. § 365\nods. 1 písm. g) a h) CSP celkom zjavne nie sú v prejednávanej veci dané, hoci ich odvolateľ formálne\nuvádza.\nV civilnom procese nie je úlohou odvolacieho súdu suplovať aktivitu odvolateľa pri identifikácii\nprípadných vád napádaného rozhodnutia súdu prvej inštancie alebo konania, ktoré jeho vydaniu\npredchádzalo, nad rámec tých, ktoré uviedol sám odvolateľ. Pokiaľ sa odvolateľ domáha zrušenia\nvydaného súdneho rozhodnutia práve on je povinný takéto vady identifikovať a subsumovať ich pod\njednotlivé odvolacie dôvody, ktoré namieta. Odvolací súd je pritom viazaný odvolacími dôvodmi, tak ako\nich vymedzí odvolateľ.\nZároveň žalovaný poukázal na zásadný vnútorný rozpor v skutkových tvrdeniach odvolateľa, keď v\nodvolaní najprv v bode 2. uvádza, že: „dňa 12. 12. 2017 došlo k odstúpeniu od Zmluvy zo strany\nžalovaného podľa čl. 8.4 Zmluvy“, čo zásadne žalovaný popiera a následne odvolateľ v bode 4.\nodvolania už uvádza, že: „pri odovzdaní domu prišlo k dohode o ukončení nájmu“. Ak by aj skutočne\ndošlo k predčasnému ukončeniu nájomného vzťahu, čo žalovaný popiera, mohlo sa tak stať iba na\nzáklade jedného zo spôsobov zániku predmetného záväzku ale určite nie súčasne na základe údajného\nodstúpenia, ktoré odvolateľ nepreukázal a aj na základe dohody o ukončení nájmu. Uzatvorenie\nakejkoľvek dohody o skončení predmetného nájomného vzťahu popierame. Tvrdenie o uzatvorení\núdajnej dohody o ukončení nájmu, je novým skutkovým tvrdením odvolateľa, ktoré sa v jeho doterajšej\nargumentácii vôbec neobjavovalo. Tento postup pritom odporuje nielen zásade koncentrácie konania\n(ust. § 151 CSP a čl. 8 CSP), ale aj princípu, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, (tzv.\nnovoty) sú v odvolacom konaní v zásade neprípustné, pričom výnimky ustanovuje len zákon.\nOdvolateľ doposiaľ nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by zo strany žalovaného došlo k platnému\nodstúpeniu od nájomnej zmluvy z 24.08.2016 v spojení s dodatkom č. 1. Z protokolu o odovzdaní\nnehnuteľnosti z 19.12.2017, ktorý odvolateľ na preukázanie tejto skutočnosti v konaní predložil navyše\nvyplýva, že údajné odstúpenie od nájomnej zmluvy malo byť dokonca doručované Žalovanému ako\nprenajímateľovi. Ak by bolo pravdou, že došlo k odstúpeniu od predmetnej zmluvy podľa tvrdení\nodvolateľa, snáď by nedoručoval prenajímateľ odstúpenie sám sebe.\nOkrem toho, čl. 8.4 nájomnej zmluvy pre platné a účinné odstúpenie zo strany prenajímateľa\nvyžadoval písomnú formu a doručenie odstúpenia druhej zmluvnej strane. Ak by teda boli tvrdenia\nodvolateľa pravdivé, nepochybne by listinu o písomnom odstúpení mal k dispozícii. Keďže ku žiadnemu\n\nodstúpeniu od nájomnej zmluvy nikdy nedošlo aj v protokole bolo, pri jeho spisovaní, prečiarknuté slovo\n„Odstúpenia“. Ide pritom o verziu protokolu, ktorú do konania predložil sám žalobca.\nŽalovaný popiera tvrdenia o tom, že po skončení užívania predmetu nájmu zo strany zamestnanca\nodvolateľa došlo k navráteniu prenajímaných priestorov do pôvodného stavu, čo jednoznačne\npreukazuje fotodokumentácia predložená v konaní, ktorá pochádza z rozhodného obdobia trvania\nnájomného vzťahu.\nProtokol, na ktorý sa odvolateľ opakovane odvoláva slúžil iba na zaznamenanie stavu meračov pri\nodsťahovaní sa zamestnanca odvolateľa, pričom tento zamestnanec nebol zmluvnou stranou Nájomnej\nzmluvy a predmet nájmu bol odvolateľovi naďalej k dispozícii pre jeho ďalších zamestnancov. Samotný\nprotokol nebol listinou obsahujúcou odstúpenie od nájomnej zmluvy.\nKeďže všetky kľúče od predmetnej nehnuteľnosti mal v čase jej užívania daný zamestnanec\nodvolateľa, bolo logické, že ich pri sťahovaní odovzdal prenajímateľovi. Kľúče od nehnuteľnosti boli\nďalej u prenajímateľa k dispozícii pre ďalších zamestnancov odvolateľa, po dobu zvyšného trvania\nnájomného vzťahu. Nevyhnutná oprava interiéru domu po odsťahovaní sa zamestnanca odvolateľa bola\nvykonávaná v rozsahu, ktorý nevylučoval ďalšie užívanie danej nehnuteľnosti zo strany zamestnancov\nodvolateľa.\nOdhliadnuc od uvedených skutočností, predmetom konania pred súdom prvej inštancie bola žaloba na\nvydanie bezdôvodného obohatenia, pričom žalobca nebol v konaní schopný preukázať ani len majetkový\nprospech, ktorého vydania sa v konaní domáhal. Odvolateľ sa svojou odvolacou argumentáciou snaží\niba účelovo prekryť neunesenie dôkazného bremena o tejto zásadnej a zároveň spornej skutočnosti,\nbez preukázania ktorej nebolo možné jeho žalobe v žiadnom prípade vyhovieť.\nNepreukázanie majetkového prospechu bolo žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie riadne\na včas namietané bezodkladne po prevzatí právneho zastúpenia. Žalovaný pritom nie je slovenským\nštátnym príslušníkom a neovláda slovenský jazyk. Tvrdenia o odvolateľa o tom, že žalovaný nenamietal\nneuhradenie nájomného a zábezpeky v zmysle nájomnej zmluvy nemajú oporu v predložených\ndôkazoch.\nSúd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a preto\nnedošlo ani k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP.\nOdvolateľ ďalej namieta nevykonanie navrhovaného dôkazu - výsluchu žalovaného. Súd však nemusí\nvykonať všetky navrhované dôkazy a je výlučne na jeho úvahe, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy\nnevykoná (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 64/1997 z 8. 10. 1997, rozhodnutie\nÚstavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96).\nŽalovaný bol v konaní riadne zastúpený, pričom z písomných podaní žalovaného je dostatočne zrejmé\njeho stanovisko voči všetkým skutkovým a právny argumentom žalobcu ako aj k predloženým listinným\ndôkazom. S ohľadom na princíp hospodárnosti konania a procesnej ekonómie žalovaný súhlasí s\nodôvodnením súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že súd nevykonal navrhovaný výsluch aj z dôvodu\naplikácie ust. § 153 ods. 2 a 3 CSP, pričom je nepochybné, že zabezpečenie výsluchu žalovaného, ktorý\nžije v zahraničí, by si vyžadovalo odročenie pojednávania.\nPodľa tvrdení odvolateľa chcel, prostredníctvom výsluchu žalovaného, preukazovať tvrdené odstúpenie\nod nájomnej zmluvy a tvrdenú úhradu nájomného a zábezpeky. Vzhľadom na to, že tieto skutočnosti,\nak by boli pravdivé, bolo možné omnoho efektívnejšie preukázať listinnými dôkazmi (napríklad listinou\no odstúpení, výpismi z bankový účtov, potvrdením o prijatí peňažného plnenia atď.), ktoré by mal mať\nk dispozícii žalobca, nariadenie výsluchu žalovaného v kontexte dôkaznej núdze na strane žalobcu\nsa objektívne nejaví ako účelné a hospodárne. Výsluch žalovaného nebol potrebný pre náležité\nzistenie skutkového stavu veci. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP taktiež nie je v\nprejednávanej veci daný.\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, keďže žalobca nepreukázal naplnenie namietaných\nodvolacích dôvodov, žalovaný žiada odvolací súd, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávne potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.\n29. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, v medziach uplatnených odvolacích dôvodov,\nktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1\nCSP. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP.), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej\ninštancie (§ 383 CSP.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\n30. Odvolací súd nezistil v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady a v celom rozsahu\nsa stotožnil po skutkovej a právnej stránke s dôvodmi jeho rozsudku. Súd prvej inštancie vykonal vo\nveci, z hľadiska žalobcom uplatneného práva, dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v\n\nsúlade s § 191 CSP zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy a z vykonaného\ndokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220\nods. 2 CSP odôvodnil, keď uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil rozhodnutie po\nstránke skutkovej, ako aj po právnej stránke. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie\nvysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie\nveci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré\nnimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil.\nZ odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení\ndôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo\nsporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna\nrelevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom\nsúhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný\nzáver o nepreukázaní žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Dôsledne\nsa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako\naj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho\nrozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé; neobstojí tak ani námietka žalobcu, ktorá v odvolaní súdu\nprvej inštancie vytýka (okrem iného) aj nedostatočné odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací\nsúd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje\ns dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto\nzáverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje.\n31. V súvislosti s obsahom odvolacích námietok žalobcu je potrebné v prvom rade poukázať na\nskutočnosť, že žalobca v odvolaní v zásade iba zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené\npred súdom prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s jeho argumentáciou dostatočne\nvysporiadal.\n32. V nadväznosti na námietky žalobcu v odvolaní smerujúce k správnosti ustálenia skutkového\nstavu veci ohľadne skutočností významných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na vydanie\nbezdôvodného obohatenia predstavujúceho alikvotnú časť nájomného vo výške 31.500 eur a zábezpeku\nvo výške 4 500 eur, odvolací súd považuje za správne skutkové závery súdu prvej inštancie v\ntejto otázke; žalobca, ktorého vo vzťahu k jeho tvrdeniam zaťažovalo dôkazné bremeno, existenciu\nskutočností, umožňujúcich dospieť k záveru, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil,\nkeď si po tom, ako žalovaný údajne odstúpil od nájomnej zmluvy, ponechal časť nájomného ako aj\nzábezpeku, nepreukázal. Preto sú nedôvodné námietky žalobcu, ktoré v tomto smere zopakoval v\npodanom odvolaní.\n33. Odvolací súd v tejto súvislosti dopĺňa, že podľa čl. 8 CSP. strany sporu sú povinné označiť skutkové\ntvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom\nhospodárnosti a podľa pokynov súdu. V sporovom konaní je dokazovanie ovládané prejednacou\nzásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie\ndôkazy, ktoré účastníci navrhli (okrem výnimiek - § 185 ods. 2 a 3 CSP. Prejednacia zásada úzko súvisí\ns povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom sporového konania vyplývajú z ust.\n§ 150 ods. 1 a § 151 ods. 1 CSP. Povinnosť tvrdenia znamená, že účastník musí uviesť skutkové\ntvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne, pričom ak účastník splní svoju povinnosť tvrdenia, má sa za to,\nže uniesol bremeno tvrdenia. Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich\ntvrdení označiť dôkazy. Ak navrhnuté dôkazy súd vykoná a preukážu sa tým skutkové okolnosti tvrdené\núčastníkom, má sa za to, že účastník uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. V rámci\ndokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia,\nkto tvrdí, dokazuje. Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať\njeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia.\n34. Uvedené závery týkajúce sa unesenia dôkazného bremena potom platia aj pre tvrdenie žalobcu\ntýkajúce zaplatenie nájomného v zmysle dodatku na rok vopred a zaplatenia zábezpeky, a rovnako\ntak preukázania, že zo strany žalovaného došlo k platnému odstúpeniu od nájomnej zmluvy (resp. k\nuzavretiu údajnej dohody o ukončení nájomného vzťahu). Odvolací súd, zhodne so závermi súdu prvej\ninštancie, má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno už ani vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti, že\nna strane žalovaného malo dôjsť k vzniku majetkového prospechu, ktorý žalovaný získal od žalobcu,\n\nkeď žalobca nepreukázal ani len to, že žalovanému zaplatil vopred nájomné vo výške 54.000 eur a\nzábezpeku vo výške 4.500 eur. Preto je správny záver súdu prvej inštancie, že za danej dôkaznej\nnúdze na strane žalobcu aj bez ďalšieho nebolo možné žalobe vyhovieť, keďže žalobca neuniesol\ndôkazné bremeno a nepreukázal rozhodujúce skutočnosti na potvrdenie jeho argumentov v konaní pred\nsúdom prvej inštancie a súd prvej inštancie nemal povinnosť skúmať skutočnosti, ktoré žalobca ani\nlen nenavrhol. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ\nčo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno\nvystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže\ndochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na tej-ktorej strane sporu\ntreba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci\ncharakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu\nneexistenciu určitej právnej skutočnosti. Na to, aby bol žalobca vo veci uplatneného nároku úspešný,\nmusel by bez pochybností preukázať nielen, že z jeho strany skutočne došlo k úhrade nájomného na\njeden rok vopred a že došlo k zaplateniu zábezpeky, ale následne aj to že došlo zo strany žalovaného\nk platnému odstúpeniu od nájomnej zmluvy. Nezaplatenie týchto súm a preukázanie, že nedošlo k\nplatnému odstúpeniu od zmluvy, s poukazom na negatívnu dôkaznú teóriu, na žalovanom nie je možné\npožadovať, preto bolo na žalobcovi, aby v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal zaplatenie tejto\nsumy žalovanému a zároveň, a by preukázal, že došlo zo strany žalovaného k odstúpeniu od nájomnej\nzmluvy.\n35. So závermi súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena na strane žalobcu sa odvolací\nsúd stotožňuje a dodáva, v že výlučne v prípade, ak sa strana sporu znášajúca dôkazné bremeno\nocitne bez vlastnej viny v situácii, keď nemá objektívnu možnosť poskytnúť relevantné informácie,\npričom súčasne konajúcemu súdu rámcovo navrhne preklenúť informačnú núdzu, a to poukazom\nna protistranu (prípadne tretiu osobu odlišnú od strán sporu), ktorá z podstaty veci predmetnými\ninformáciami disponuje, je v záujme zabezpečenia spravodlivej rovnováhy medzi oboma stranami sporu\npovinnosťou súdu na takúto požiadavku strany sporu reflektovať. Opačný postup konajúceho súdu\nznamená porušenie princípu rovnosti zbraní (por. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.\nÚS 651/2016 z 28. novembra 2017). Vychádzajúc z uvedeného, potom odvolací súd, rovnako ako súd\nprvej inštancie, má za to, že pokiaľ žalobca mal za to, že jeho strany došlo k zaplateniu nájomného v\nsúlade s dodatkom k nájomnej zmluve na jeden rok vopred a k zaplateniu zápezpeky a zároveň, že zo\nstrany žalovaného došlo k odstúpeniu od nájomnej zmluvy, resp., že zmluvné strany uzavreli dohodu o\nukončení zmluvného vzťahu, žalobcovi nebránila žiadna objektívna prekážka, aby tieto skutočnosti aj\npreukázal, napr. predložením výpisu z účtu, príjmovým dokladom, písomným prejavom žalovaného, z\nktorého by sa dal vyvodiť záver, že došlo k odstúpeniu od zmluvy a že toto odstúpenie bolo žalovanému\nriadne doručené.\n36. Vychádzajúc zo základných princípov sporového konania, akými sú dispozičný princíp, princíp\nprejednací, koncentračný princíp, princíp arbitrárneho poriadku, formálnej pravdy, princíp procesnej\nekonómie a pod., je potrebné uviesť, že v sporovom konaní nie je snahou (a ani úlohou) súdu prvej\ninštancie zisťovať skutočnú (materiálnu) pravdu. Zodpovednosť za výsledok sporu je na pleciach\nsporových strán, ktoré majú v spore preukázať vysokú mieru procesnej aktivity a svoje skutkové tvrdenia\ndokázať. Medzi posudzované kritéria procesnej aktivity strán sporu patrí najmä časové kritérium, a\nto včasnosť, ktorú posudzuje podľa vlastnej úvahy súd v súlade s princípom arbitrárneho poriadku.\nPrejednací princíp, ktorý je ťažiskovým princípom v sporovom procese, znamená, že súd prvej\ninštancie buduje skutkový základ konečného rozhodnutia vo veci z úkonov, ktoré plynú z procesnej\naktivity strán sporu (čím sa však v danej veci súd prvej inštancie neriadil). Limitom uplatňovania\nprejednacieho princípu je koncentrácia konania, a to jednak zákonná, avšak budovanie skutkového\nzákladu meritórneho rozhodnutia je limitované najmä z pohľadu uplatňovania sudcovskej koncentrácie\nkonania, kedy procesné úkony strán sporu je nevyhnutné realizovať čo najskôr, nakoľko ponechávanie\nsi dôležitých skutkových tvrdení a dôkazných návrhov na neskoršie štádium konania môže v konečnom\ndôsledku znamenať, že súd prvej inštancie na tieto nebude pri svojom rozhodovaní prihliadať.\nSudcovskej koncentrácii konania však podliehajú len prostriedky procesnej obrany a prostriedky\nprocesného útoku. Zo subjektívneho hľadiska sa za prostriedky procesného útoku považujú úkony\nžalobcu, kým prostriedkami procesnej obrany sú úkony žalovaného, a to bez ohľadu na to, či ide o\npísomné podanie alebo ústny prednes, prípadne ich časť. Ide o také procesné úkony strán sporu,\nktoré vyžadujú ďalšiu aktivitu súdu pred meritórnym ukončením veci. Zjednodušene možno povedať,\nže v zmysle ust. § 149 CSP ide najmä o skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení, návrhy na\n\nvykonanie dôkazov, námietky k návrhom na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Základnými\npovinnosťami sporových strán v konaní sú povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre posúdenie prípadu\na svedčiace v prospech tejto strany, a súčasne povinnosť strany pravdivosť týchto svojich tvrdení pred\nsúdom dokázať zákonnými prostriedkami (čo však žalobca neurobil). Po vyčerpaní repliky a dupliky by\nstrana teda v zásade nemala mať možnosť uvádzať nové skutočnosti a dôkazy pre existenciu režimu\nsudcovskej koncentrácie. Platí však, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nsú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani\nich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť\nskutočnosti a dôkazy.\nAplikujúc uvedené zásady civilného sporového konania na prejednávanú vec je potom nesporné, že\nsúd prvej inštancie rozhodol správne, keď na základe vykonaného dokazovania, vychádzajúc z dôkazov\npredložených žalobcom, dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že došlo na strane žalovaného k\nbezdôvodnému obohateniu, keď nepreukázal ani len to, že z jeho strany došlo k zaplateniu nájomného\nrok vopred v zmysle dodatku k nájomnej zmluve a k zaplateniu zábezpeky.\nRovnako dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že došlo k platnému\nodstúpeniu od nájomnej zmluvy, keď neprikázal, že by mu bol takýto prejav zo strany žalovaného\ndoručený v písomnej forme. Ani (dodatočné) tvrdenie žalobcu, že došlo medzi zmluvnými stranami k\ndohode o ukončeniu nájomnej zmluvy v konaní nebolo riadne preukázané.\n37. Pokiaľ ide námietku odvolateľa, týkajúcu sa postupu súdu prvej inštancie, ktorý zamietol jeho návrh\nna vykonanie dokazovania výsluchom žalovaného za účelom objasnenia obsahu protokolu o odovzdaní\nnehnuteľnosti a jeho podpísania a ohľadne zaplatenia nájomného zo strany žalobcu, túto námietku\nodvolací súd považuje za nedôvodnú. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť tromi\ndôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je\nnavrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého\ndôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou\npotenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku\nktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných\npochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces,\nčiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného\nrozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok Najvyššieho súdu\nSR z 31. marca 2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019).\nOdvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol žalobu,\nby bolo vykonanie výsluchu strany sporu nehospodárne a nadbytočné, nakoľko jeho výsledky by nemali\nvplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej a ani by nijakým spôsobom nemohli zmeniť rozhodnutie súdu.\nRovnako tak sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že dôkaz (výsluch žalovaného)\nnavrhnutý žalobcom na pojednávaní dňa 24.04.2023 predstavuje prostriedok procesného útoku, ktorý\nmal byť uplatnený s prihliadnutím na všetky okolnosti skôr, keď jeho vykonanie zo strany súdu prvej\ninštancie by malo nevyhnutne za následok odročenie pojednávania. Súd prvej inštancie správne\npoukázal na to, že žalobca mal možnosť navrhnúť vykonanie takéhoto dôkazu kedykoľvek odo dňa\nodročeného pojednávania zo dňa 23.06.2022, ktoré bolo pritom odročené práve za účelom, aby sa\nžalobca mohol vo veci samej vyjadriť a navrhnúť prípadné doplnenie dokazovanie; túto možnosť žalobca\nnevyužil a zostal nečinný. Súd prvej inštancie preto správne aplikoval na danú situáciu ustanovenia §\n153 ods. 2 a 3 CSP upravujúce sudcovskú koncentráciu konania.\n38. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď žalobca\nv odvolaní len zotrval na všetkých argumentoch ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto ale nie\nsú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných\ndôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska\nodvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených.\n39. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere\nstotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto\nodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\n\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na\nspravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).\n40. Ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali\nza následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých\nsúd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré\nby mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje\ns právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a\nneznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho\nvlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď\nsa súd prvej inštancie neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, Občianskeho\nzákonníka a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru že žaloba žalobcu je dôvodná z\ndôvodov uvedených vyššie.\n41. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).\n42. Keďže žalobca ani v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom\nboli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za\ndôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2\nCSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.\n43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP. v\nspojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní priznal úspešnému žalovanému proti žalobcovi nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd\nprvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262\nods. 2 CSP).\n44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov\n0 (§ 393 ods. 2 CSP).\n\n3:\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\n\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\n\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23C/73/2019", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4444fd9a-3648-4660-92dd-73b1150a1bbc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.651.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 651/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 651/2016 z 28. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-28", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.651.2016.1"}, {"guid": "ussr:97d62a41-e71b-42c5-8c27-357dc7b6986d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.155.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 155/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.155.2017.2"}, {"guid": "ussr:8d877f95-2546-4ba9-bc4a-c99c43e16718", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 630/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 630/2013 z 24. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d877f95-2546-4ba9-bc4a-c99c43e16718"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:b56612c3-303f-4c7d-b226-b794e4e75c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96 z 16. 4. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-04-16", "citacie_n": 151, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1"}], "citovane_v": []}