Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/66/2024 z 10. 6. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. júna 2025, sp. zn. 14Co/66/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1319206877.1 Krajský súd Bratislava | 14Co/66/2024 | ECLI:SK:KSBA:2025:1319206877.1 | 2025-06-10 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Nájomná zmluva Citované ustanovenia: CSP, § 387 CSP, § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5eb980cb-bf80-4ce4-87f2-df87f61c4ffb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1319206877.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 14Co/66/2024 1319206877 10. 06. 2025 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2025:1319206877.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: Kuvajtský štát, v mene ktorého koná Veľvyslanectvo Kuvajtského štátu, so sídlom Lodná 2, Bratislava, IČO: 42 181 895, zast.: Advokátska kancelária Šuriak s.r.o., so sídlom Miletičova 571/38, Bratislava, IČO: 51 019 957 proti žalovanému: U. T. B., nar. XX.XX.XXXX, XX U. S., K., EH XXX AQ, O. I. A. S., zast.: Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 35 724 111 o zaplatenie 36.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23C/73/2019-178 zo dňa 24. apríla 2023, v spojení s opravným uznesením č.k. B3-23C/73/2019-207 zo dňa 26. júna 2023, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-23C/3/2019, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23C/73/2019-178 zo dňa 24.04.2023, v spojení s opravným uznesením č.k. B3-23C/73/2019-207 zo dňa 26.06.2023, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-23C/73/2019, p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 23C/73/2019-178 zo dňa 24. apríla 2023, v spojení s opravným uznesením č.k. B3-23C/73/2019-207 zo dňa 26. júna 2023, žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.). 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 36.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 36.000 eur od 19.01.2018 do zaplatenia. Žalobca ako nájomca mal so žalovaným ako prenajímateľom uzavrieť dňa 24.08.2016 nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol prenájom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území U., obec: S. m.č. U., okres: S. Y., a to rodinného domu so súpisným číslom XXXX, postaveného na parcele registra „C“ parc. č. XXXX/ X o výmere XXX m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX. Nájom bol predĺžený dodatkom č. 1 k Zmluve na dobu od 22.08.2017 do 21.08.2018. Žalovaný mal dňa 12.12.2017 odstúpiť od Zmluvy podľa čl. 8.4 Zmluvy, žalobca mal uviesť rodinný dom do pôvodného stavu a dňa 19.12.2017 odovzdal rodinný dom žalovanému spolu s protokolom o odovzdaní nehnuteľnosti. Uviedol, že zaplatil žalovanému dohodnuté nájomné za obdobie od 22.08.2017 do 21.08.2018 vo výške 54.000 eur a zábezpeku vo výške 4.500 eur. Poukázal na to, že podľa čl. 8.6 Zmluvy má žalovaný povinnosť vrátiť mu alikvotnú časť nájmu v prípade skoršieho ukončenia nájomnej zmluvy počas zmluvného obdobia. Rodinný dom užíval iba počas obdobia piatich mesiacov (08/2017 až 12/2017) a za toto obdobia mu vznikla povinnosť zaplatiť iba pomerné nájomné vo výške 22.500 eur. Zvyšnú sumu z už zaplatenej sumy nájmu, teda sumu 31.500 eur je žalovaný povinný mu vrátiť. Rovnako je žalovaný povinný podľa čl. 3.3 Zmluvy vrátiť aj zábezpeku alebo jej časť, a to po vyúčtovaní, najneskôr do 30 dní. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 29.03.2001, sp. zn. 25Cdo/2895/1999 s tým, že ak povinnosť vrátiť plnenie z bezdôvodného obohatenia spočíva v platobnej povinnosti, s riadnym a včasným nesplnením je spojené aj právo veriteľa požadovať úroky z omeškania. 3. Žalovaný nárok žalobcu v celom rozsahu poprel. Potvrdil uzavretie Zmluvy, pričom táto mala byť uzavretá na účel prechodného bývania zamestnanca žalobcu a jeho rodiny, na obdobie od 29.08.2016 do 28.08.2017 a dodatkom č. 1 k Zmluve mala byť doba nájmu predĺžená do 21.08.2018. K podpisu protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti došlo iba za účelom odpísania stavu meračov energií a odovzdania kľúčov po predčasnom svojvoľnom opustení rodinného domu zo strany zamestnanca žalobcu, pričom údaj o odstúpení od zmluvy je nesprávny. Z tohto dôvodu prečiarkol v protokole slovo „odstúpenia“ a pripojil svoj vlastnoručný podpis a v anglickej verzii protokolu prečiarkol slovo „agreement“ a pripojil svoj vlastnoručný podpis. Uvedené vyplýva z listinných dôkazov, ktoré predložil samotný žalobca. Poukázal na čl. X bod 10.3 Zmluvy, z ktorej vyplýva prednosť slovenskej jazykovej verzie pri nezrovnalosti medzi slovenským a anglickým znením Zmluvy. Uvedené je potrebné analogicky aplikovať aj na protokol o odovzdaní nehnuteľnosti, pričom zo slovenskej jazykovej verzie protokolu je absolútne zrejmý jeho nesúhlas so znením v časti údajného odstúpenia od Zmluvy. Nie je si vedomý žiadneho platného odstúpenia od zmluvy. Vysťahovanie zamestnanca je právne irelevantné a tento naviac ani nebol zmluvnou stranou. K účinnosti právneho úkonu odstúpenia od zmluvy je nevyhnutné, aby prejav vôle došiel druhému účastníkovi zmluvy. Po vysťahovaní zamestnanca legitímne predpokladal, že užívanie rodinného domu bude pokračovať iným zamestnancom žalobcu. Poukázal tiež na to, že žalobca odkazuje na článok 8.4 Zmluvy oprávňujúci na odstúpenie od zmluvy výlučne žalovaného ako prenajímateľa, pričom v absolútnom rozpore s týmto žalobca predložil k žalobe protokol o odovzdaní nehnuteľnosti, ktorý opisuje údajné odstúpenie od Zmluvy zo strany nájomcu (žalobcu). Poukazuje na ustanovenie § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré na platné odstúpenie od písomnej zmluvy vyžaduje písomnú formu odstúpenia od zmluvy. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz o písomnom odstúpení od zmluvy, ani o tom, že by bolo takéto odstúpenie od zmluvy riadne doručené druhej zmluvnej strane. Nájomný vzťah trval po celú dohodnutú dobu nájmu a žalobcovi nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ďalej uviedol, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz, že by plnil v prospech žalovaného sumu 54.000 eur titulom úhrady nájomného a sumu 4.500 eur titulom úhrady zábezpeky. Tým nie je preukázaný základný predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorým je získanie majetkovej výhody, či prospechu na strane žalovaného. Nie je naplnený ani ďalší predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia, a to že zo strany žalobcu by došlo k plneniu z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Preto považuje žalobcom uplatnený nárok za účelovo vykonštruovaný, ničím nepodložený a v rozpore s objektívnymi skutočnosťami. Zamestnanec žalobcu navyše sťažoval povereným osobám na strane žalovaného prístup do rodinného domu pre účely kontroly užívania a zistenia potrieb nevyhnutných opráv. Až v závere roku 2017 a začiatkom roku 2018 poverené osoby vykonali kontrolu užívania a údržby rodinného domu, pričom boli zistené vážne poškodenia počas jeho užívania zo strany zamestnanca žalobcu. Išlo najmä o pokrytie stien v suteréne plesňou, poškodenie ostatných stien a stropov vlhkosťou a plesňou, poškodenie interiérového a exteriérového zariadenia rodinného domu, poškodenie vstupnej garážovej brány. V rodinnom dome napriek upozorneniam žalovaného opakovane nebol zakrývaný bazén, v dôsledku čoho vzduchotechnika bola preťažená a zvyšovala sa vlhkosť v interiéri, tiež dochádzalo k opakovanému zaplavovaniu kúpeľní, v dôsledku čoho voda presakovala aj do susedných miestností. Žalovanému tak vznikla škoda, ktorej výšku odvodzuje od výšky nákladov vynaložených na opravu rodinného domu a nápravu poškodení. Za túto škodu, ktorej celková výška predstavuje sumu 33.805,54 eur, zodpovedá žalobca, pričom žalovaný vykonáva kompenzačný prejav smerujúci k započítaniu vzájomných pohľadávok pre prípad, ak by sa súd stotožnil s dôvodnosťou žalobou uplatneného nároku, a to započítaním v kryjúcej sa časti. V závere uviedol, že mu nie je známe, na základe akej skutočnosti si žalobca uplatnil úrok z omeškania práve odo dňa 19.01.2018, nakoľko si nie je vedomý žiadnej komunikácie zo strany žalobcu, ktorou by bol žalovaný vyzvaný na vydanie bezdôvodného obohatenia a žiadna skutočnosť odôvodňujúca takýto prvý deň omeškania nevyplýva ani zo žalobcom predložených dôkazov. 4. Žalobca zotrval na tom, že došlo k predčasnému ukončeniu zmluvy a vzniesol námietku premlčaniu vo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalovaného z dôvodu, že sa jedná o náhradu škody, ktorá bola uplatnená až dňa 25.05.2022. Poukázal tiež na ustanovenie bodu 3.3 nájomnej zmluvy, na základe ktorého podmienkou oprávnenosti použitia zábezpeky je písomné oznámenie prenajímateľa nájomcovi s uvedením výšky použitej zábezpeky a preukázania účelu použitia. Ďalej namietal, že žalovaný predložil faktúry v sume 23.043,29 eur, ale škodu si uplatnil v sume 33.805,54 eur. Ďalej uvádzal, že žalovaný v minulosti nenamietal, že by žalobca nezaplatil žalovanému nájomné a zábezpeku a dokonca došlo k predĺženiu nájomného vzťahu a tiež uviedol, že strany by nemali dôvod spisovať a podpisovať protokol o odovzdaní nehnuteľnosti a odpísať stav meračov energií v prípade, ak by zmluva trvala ďalej. 5. Žalovaný navrhol, aby súd aplikoval sudcovskú koncentráciu konania a na nové prostriedky procesného útoku žalobcu neprihliadal. Poprel všetky žalobcom uplatnené nároky a trval na tom, že žalobca nepreukázal, že by došlo k odstúpeniu od zmluvy. Protokol o odovzdaní nehnuteľnosti nepreukazuje, že by došlo k ukončeniu nájomného vzťahu z dôvodu odstúpenia od zmluvy, ale je bežnou praxou, že sa takýto protokol spisuje a odpisuje sa stav meračov, pokiaľ dochádza k zmene osoby obývajúcej nehnuteľnosť. Zamestnanec žalobcu užíval rodinný dom v rozpore s nájomnou zmluvou a žalovaný preto viedol komunikáciu smerom k odsťahovaniu tohto zamestnanca, ale nie k ukončeniu zmluvy. Na trvanie nájomného vzťahu nemá vplyv ani skutočnosť, či žalobca fakticky užíval nehnuteľnosť. V protokole je prečiarknuté slovo „odstúpenie“, pričom prednosť má podľa textu zmluvy slovenská jazyková verzia. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca nepreukázal ani len skutočnosť, že by zaplatil nájomné vo výške 54.000 eur a zábezpeku vo výške 4.500 eur, pričom žalovaný si už presne nepamätá, ako to presne bolo s plnením nájomného. Za dôkaz o úhrade nemožno považovať ani správanie sporových strán, ktoré uzavreli dodatok č. 1 k Zmluve. 6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 149 , § 151, § 147 ods. 2, § 152, § 153 ods. 1, 2 a 3 CSP, § 451 ods. 1, 2, § 457, 458 ods. 1, § 40 ods. 2, § 106 ods. 1,2 § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 7. Ustanovením § 185 CSP bol zavedený princíp formálnej pravdy, ktorou sa rozumie to, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Proces dokazovania je teda v súčasnej právnej úprave vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej zásade. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v súčasnej právnej úprave presúva na procesné strany. Na základe uvedeného preto hodnotenie dôkazov zo strany súdu má oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť v súlade so zásadami formálnej logiky. Preto súd pri posudzovaní skutkových tvrdení strán postupuje v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesnej obrany a prostriedkoch procesného útoku s poukazom na § 181 ods. 4 CSP a v tejto súvislosti sa dôsledne uplatňuje princíp zodpovednosti strany sporu za vlastnú procesnú aktivitu alebo pasivitu a za riadne plnenie si svojich povinností v súvislosti s vedením súdneho konania. Z ustanovenia § 150 ods. 1 CSP vyplýva, že strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Z ustanovení § 151 a § 153 CSP vyplýva, že skutkové tvrdenia strany sporu, ktoré protistrana výslovne nepoprie, sa považujú za nesporné a na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. 8. Z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia predmetu sporu žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný má povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie, a to z dôvodu, že právny dôvod, na základe ktorého žalovaný bezdôvodné obohatenie získal, mala predstavovať zmluva, pričom tento právny dôvod odpadol z dôvodu odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného ako prenajímateľa. Predmet bezdôvodného obohatenia má predstavovať alikvotnú časť nespotrebovaného nájomného v celkovej výške 31.500 eur a zábezpeku v celkovej výške 4.500 eur. 9. Jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka je aj bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 23.11.2010, sp. zn. 5MCdo 17/2009: „Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.“ 10. Absolútne esenciálnym predpokladom na vznik akéhokoľvek vzťahu z bezdôvodného obohatenia je existencia majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku muselo dôjsť, prípadne toto zväčšenie majetku musí pretrvávať v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Pokiaľ ide o špecifickú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, pôjde špecificky o prípad, kedy u obohateného došlo k získaniu majetkového prospechu na základe právom uznaného právneho dôvodu, avšak tento právny dôvod dodatočne odpadol, pričom týmto momentom sa jeho majetkový prospech stáva bezdôvodným obohatením a je povinný plnenie vydať tomu, kto plnenie poskytol. Špeciálnou úpravou bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k zrušenej zmluve predstavuje citované ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka upravujúce vzájomnú reštitučnú povinnosť účastníkov zrušenej (alebo neplatnej) zmluvy. 11. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, na meritórne posúdenie nároku žalobcu, ktorého sa žalobca v tomto konaní domáha, je nevyhnutné predovšetkým skúmať, či došlo na strane žalovaného k získaniu majetkového prospechu od žalobcu a následne, či takýto majetkový prospech u žalovaného pretrváva v rozpore s právom, tak ako to žalobca tvrdí, z dôvodu odpadnutia právneho dôvodu odstúpením od zmluvy. Medzi stranami v konaní nebolo sporné tvrdenie žalobcu o tom, že bola medzi stranami uzavretá zmluva, na základe ktorej žalovaný umožnil žalobcovi užívanie rodinného domu. Rovnako ani obsah samotnej zmluvy, tak ako ju žalobca predložil ako listinný dôkaz, nebol stranami spochybnený. Žalovaný však v konaní sporoval, t.j. medzi stranami bola sporná už len samotná skutočnosť, že žalobca zaplatil žalovanému nájomné v celkovej výške 54.000 eur za celú dobu trvania nájmu ako aj skutočnosť, že žalobca zaplatil žalovanému zábezpeku vo výške 4.500 eur. Napriek tomu, že žalovaný túto skutočnosť jednoznačne označil za spornú v písomnom podaní zo dňa 22.05.2022, žalobca po dobu viac ako 10 mesiacov odo dňa, kedy sa o obsahu písomného podania žalovaného dozvedel, nenavrhol žiaden dôkaz, ktorým by svoje plnenie v prospech žalovaného (ktoré sa neskôr malo stať bezdôvodným obohatením) preukázal, ani sa k podaniu žalovaného zo dňa 22.05.2022 žiadnym spôsobom nevyjadril. Ani na pojednávaní dňa 24.04.2023 nepredložil za účelom preukázania tejto skutočnosti žiadne dôkazy (napr. potvrdenie o obrate), ktorými by pri zachovaní odbornej starostlivosti mal disponovať a svoje skutkové tvrdenie mohol preukázať. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno už ani vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti, že na strane žalovaného malo dôjsť k vzniku majetkového prospechu, ktorý žalovaný získal od žalobcu. Za danej dôkaznej núdze na strane žalobcu aj bez ďalšieho nebolo možné žalobe vyhovieť, nakoľko súd nemohol uložiť žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi plnenie, ak nemal ani len sčasti preukázané sporné tvrdenie žalobcu, že žalobca toto plnenie žalovanému poskytol. 12. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu o tom, že v prípade, ak by zo strany žalobcu nedošlo k úhrade nájomného vo výške 54.000 eur a zábezpeky vo výške 4.500 eur, sporové strany by nemali dôvod uzavrieť k zmluve dodatok č. 1, ktorým predĺžili dohodnutú dobu nájmu, z čoho má podľa žalobcu konkludentne vyplynúť pravdivosť ním tvrdenej skutočnosti o úhrade uvedených súm v prospech žalovaného. Zo samotného prejavu vôle žalovaného, ktorý uzavrel so žalobcom dodatok č. 1 k zmluve, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by takýmto prejavom žalovaný uznával, či žalobca zaplatil nájomné vo výške 54.000 eur a zábezpeku vo výške 4.500 eur v celom rozsahu, alebo zaplatil tieto peňažné plnenia čiastočne a ak áno v akej časti, alebo k plneniu žalobcu nedošlo vôbec. Spornosť ohľadom skutočnosti, či na strane žalovaného došlo k vzniku majetkového prospechu a ak áno, v akom rozsahu, nemôže byť preto odstránená ani prejavom vôle sporových strán pri podpise dodatku č. 1 k Zmluve. Naviac argumentácia žalobcu si v danom prípade protirečí s textom dodatku č. 1 k Zmluve, keď tento v čl. I. v bode 2. upravuje dobu trvania nájmu od 22.08.2017 do 21.08.2018 a splatnosť nájomného vo výške 54.000 eur do 14 dní odo dňa podpisu dodatku, teda nájomné malo byť splatné až po riadnom uzavretí dodatku. Z uzavretia dodatku č. 1 k Zmluve v tomto kontexte nemožno v žiadnom prípade vyvodzovať, či došlo alebo nedošlo k plneniu - zaplateniu nájomného, ktoré bolo splatné až 14 dní po podpise dodatku. 13. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie doplnil, že v časti nároku žalobcu týkajúceho sa vrátenia alikvotnej časti nájomného vo výške 31.500 eur, aj v prípade, ak by žalobca preukázal skutočné zaplatenie nájomného v prospech žalovaného (čo v prejednávanej veci nepreukázal), žalobe by i tak nebolo možné v tejto časti vyhovieť. Pre úspešné vrátenie plnenia zo zrušenej zmluvy podľa § 457 Občianskeho zákonníka sa predpokladá, aby žalobca preukázal, že došlo k zániku zmluvy. V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že k zániku zmluvy malo dôjsť v dôsledku odstúpenia od Zmluvy zo strany žalovaného. Žalovaný pritom skutočnosť, že došlo z jeho strany k odstúpeniu od Zmluvy výslovne poprel, teda táto skutočnosť bola medzi stranami sporná. Jediným dôkazom, ktorý žalobca produkoval na preukázanie ním tvrdenej skutočnosti o odstúpení od zmluvy zo strany žalovaného bol pritom iba protokol o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 19.12.2017. Samotné písomné odstúpenie od zmluvy a ani potvrdenie o jeho doručení (napr. doručenku, podací lístok) žalobca nepredložil, a to ani po doručení vyjadrenia žalovaného zo dňa 22.05.2022 a ani na pojednávaní dňa 23.06.2023. 14. Za dostatočný dôkaz o odstúpení od zmluvy zo strany žalovaného nemožno považovať protokol o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 19.12.2017, ktorý žalobca priložil k podanej žalobe ako listinný dôkaz. Protokol o odovzdaní nehnuteľnosti totiž obsahuje informáciu o tom, že k dohode o odovzdaní nehnuteľnosti malo dôjsť v zmysle odstúpenia od Zmluvy o nájme nehnuteľnosti, ktoré bolo platné doručené prenajímateľovi. Naviac slovo „odstúpenia“ je v protokole prečiarknuté a je pri ňom nečitateľný podpis, ktorý podľa tvrdení žalovaného patrí žalovanému ako prejav jeho výhrady voči použitiu slova „odstúpenia“, pričom tvrdenie o tom, že ide o podpis žalovaného, žalobca nepoprel, teda je nesporné. Protokol o odovzdaní nehnuteľnosti je tak v priamom rozpore s tvrdením žalobcu o tom, že od zmluvy mal odstúpiť žalovaný, keď v protokole je jednoznačne uvedené, že odstúpenie malo byť doručené „prenajímateľovi“, t.j. žalovanému. Ak by totiž žalovaný mal skutočne odstúpiť od zmluvy, odstúpenie by doručoval žalobcovi ako druhej zmluvnej strane, nie sebe samému, tj. prenajímateľovi. Naviac protokol o odovzdaní nehnuteľnosti predložený žalobcom ako listinný dôkaz, teda samotný rovnopis, ktorý má žalobca k dispozícii, je upravený tak, že slovo „odstúpenia“ je v ňom prečiarknuté s pripojením podpisu žalovaného. Je teda zrejmé, že ešte predtým, ako si žalobca svoj rovnopis protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti ponechal vo svojej držbe pre vlastné potreby, žalovaný mal výhrady voči tomu, že došlo k odstúpeniu od zmluvy. Z uvedených dôvodov nemožno považovať protokol o odovzdaní nehnuteľnosti za hodnoverný dôkaz, ktorým by žalobca mohol uniesť dôkazné bremeno vo vzťahu k ním tvrdenej spornej skutočnosti o tom, že žalovaný odstúpil od Zmluvy. 15. Priamym dôkazom, ktorým by žalobca mohol preukázať svoje tvrdenie, že malo dôjsť zo strany žalovaného k odstúpeniu od zmluvy, by mohla byť predovšetkým listina obsahujúca prejav vôle o odstúpení od zmluvy a potvrdenie o doručení tejto listiny druhej zmluvnej strane. Právna úprava pritom v ustanovení § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje písomnú formu pre takýto prejav vôle. Žalobca však žiaden priamy dôkaz na preukázanie existencie písomného prejavu vôle o odstúpení od zmluvy a o jeho doručení druhej zmluvnej strane nepredložil. Protokol o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 19.12.2017 je možné považovať nanajvýš za nepriamy dôkaz. Nepriame dôkazy môžu preukazovať skutkový stav len v prípade, ak dôkazy tvoria ucelený a konzistentný sled, z ktorých nepochybne vyplývajú skutočnosti dôležité pre objasnenie skutkového stavu, teda pri nepriamych dôkazoch je obzvlášť dôležité prihliadať na každý jednotlivý detail týkajúci sa skutkového stavu. 16. Z dôvodu vyššie popísaných nejasností a nezrovnalostí v obsahu protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti, tento nemôže obstáť ani ako nepriamy dôkaz a nemôže tak potvrdzovať skutkové tvrdenia žalobcu o odstúpení od zmluvy zo strany žalovaného. Nemožno preto dospieť k záveru, že by žalobca uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k ním tvrdenej a medzi stranami spornej skutočnosti o odstúpení od zmluvy. Iný dôvod predčasného zániku Zmluvy stranami nebol v konaní tvrdený. Súd dospel preto k záveru, že žalobca nepreukázal predčasný zánik nájomného vzťahu vyplývajúceho zo Zmluvy pred uplynutím dohodnutej doby nájmu a teda žalobcovi nemohol priznať nárok na vrátenie plnenia zo zrušenej zmluvy v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. 17. Súd prvej inštancie vo vzťahu k návrhu žalobcu na výsluch žalovaného, ktorý bol navrhnutý ako prostriedok procesného útoku až na pojednávaní dňa 24.04.2023 uvádza, že tento nevykonal z dôvodu aplikácie ustanovenia § 153 ods. 2,3 CSP. Žalobca navrhoval vykonanie výsluchu žalovaného za účelom odstránenia pochybností o obsahu protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 19.12.2017. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že žalobca mal možnosť navrhnúť vykonanie takéhoto dokazovania kedykoľvek odo dňa odročeného pojednávania zo dňa 23.06.2022, ktoré bolo odročené práve za účelom, aby sa žalobca mohol vo veci samej vyjadriť a navrhnúť prípadné doplnenie dokazovania. Žalobca však ostal po dobu viac ako 10 mesiacov odo dňa odročenia pojednávania zo dňa 23.06.2022 pasívnym, výsluch žalovaného nenavrhol, a to až do pojednávania dňa 24.04.2023. Na pojednávaní dňa 24.04.2023 však žalovaný, ktorý nie je štátnym príslušníkom Slovenskej republiky a pobyt má v O., nebol prítomný a jeho výsluch nebolo možné vykonať. Na účel vykonania dokazovania navrhovaného žalobcom po viac ako 10-mesačnej pasivite žalobcu, by bolo nevyhnutné pojednávanie dňa 24.04.2023 odročiť a následne na ďalšie pojednávanie predvolať aj priamo žalovaného. Práve uvedené situácie, kedy z dôvodu pasivity sporovej strany a navrhovaniu prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany nie včas, môže dochádzať k zbytočnému predlžovaniu konania a tým aj k nenapĺňaniu zásady rýchlosti a hospodárnosti konania, riešia ustanovenia § 153 ods. 2, 3 CSP upravujúce sudcovskú koncentráciu konania. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol, že výsluch žalovaného navrhovaný žalobcom až na pojednávaní dňa 24.04.2023 nevykoná, nakoľko ide o prostriedok procesného útoku, ktorý mohol byť uplatnený s prihliadnutím na všetky okolnosti aj skôr a v prípade prihliadnutia na tento prostriedok procesného útoku by bolo nevyhnutné odročenie pojednávania. 18. V časti nároku žalobcu týkajúceho sa vrátenia zábezpeky vo výške 4.500 eur súd prvej inštancie tiež dopĺňa, že ani v prípade, ak by žalobca preukázal skutočné zaplatenie zábezpeky vo výške 4.500 eur v prospech žalovaného (čo však v prejednávanej veci nepreukázal), žalobe by i tak v tejto časti nevyhovel. Žalovaný v tomto konaní o.i. uplatnil aj kompenzačnú námietku pre prípad, ak by sa súd prvej inštancie stotožnil z dôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku. Žalobca tvrdil a predložil dôkazy o tom, že za trvania nájomného vzťahu v zmysle Zmluvy boli v rodinnom dome spôsobené škody, na odstránenie ktorých žalovaný vynaložil celkovú sumu vo výške 33.805,54 eur. Žalobca tieto tvrdenia žalovaného až do pojednávania dňa 24.04.2023, teda po dobu viac ako 10 mesiacov, vôbec nepoprel. Na pojednávaní dňa 24.04.2023 tvrdenie žalovaného o tom, že za trvania nájomného vzťahu na základe Zmluvy došlo k vzniku škôd v rodinnom dome, za ktoré zodpovedá žalovaný, rovnako nepoprel. Žalobca na pojednávaní sporoval iba výšku škody, ktorú podľa žalobcu žalovaný podložil listinnými dôkazmi, a táto má byť iba v rozsahu sumy 23.043,29 eur. 19. Súd prvej inštancie prejav žalovaného procesne kvalifikoval ako kompenzačnú námietku, resp. hmotnoprávnu námietku podľa vyššie citovaných ustanovení § 147 ods. 2 CSP a § 152 CSP, teda nie ako vzájomnú žalobu, ktorú by mal súd vylúčiť na samostatné konanie, prípadne o nej osobitne rozhodovať, nakoľko žalovaný jednoznačne prejavil vôľu uplatniť si započítanie svojej pohľadávky na náhradu škody iba pre prípad, ak by súd považoval žalobu za dôvodnú a to iba v časti, v ktorej sa pohľadávky sporových strán kryjú. Je teda zrejmé, že žalovaný nemienil prejaviť vôľu uplatniť si viac, ako si uplatnil žalobca, teda nemienil svoje podanie ako vzájomnú žalobu, ale iba ako procesnú obranu voči žalobcovi. 20. Súd prvej inštancie následne vychádzal z predpokladu, že žalobe v časti vrátenia alikvotnej časti nájomného vo výške 31.500 eur nebolo možné za žiadnych okolností vyhovieť, tak ako je uvedené vyššie, a to nielen z dôvodu nepreukázania zaplatenia tejto sumy žalovanému, ale aj v prípade jej zaplatenia z dôvodu nepreukázania odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného. Aj v prípade, ak by žalobca inak uniesol dôkazné bremeno o tom, že žalovanému skutočne zaplatil zábezpeku vo výške 4.500 eur (čo však nepreukázal), nie je relevantná obrana žalobcu o tom, že žalovaný podložil výšku škody, za ktorú žalovaný zodpovedá, iba v sume 23.043,29 eur a nie v žalovaným tvrdenej sume 33.805,54 eur. Žalovaný si uplatnil kompenzačnú námietku ako procesnú obranu iba v časti, v ktorej sa pohľadávky sporových strán kryjú, teda žalovanému postačovalo preukázať vznik škody vo výške 4.500 eur, aby táto bola spôsobilá na započítanie voči nároku žalobcu na vrátenie zábezpeky. Žalobca nepoprel vznik škody vo výške 23.043,29 eur, teda vznik zodpovednosti žalobcu za škodu v tejto výške medzi stranami ani nebolo sporné. Žalobca poprel iba škodu presahujúcu túto sumu. Takéto popretie je však z hľadiska uplatnenej kompenzačnej námietky bez významu, keďže medzi stranami nesporná výška škody výrazne presahuje žalobcom uplatnený nárok na vrátenie zábezpeky v sume 4.500 eur. 21. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal námietkou premlčania nároku žalovaného na náhradu škody, ktorú žalobca vzniesol na pojednávaní dňa 24.04.2023 tvrdiac, že nárok bol uplatnený až písomným podaním zo dňa 22.05.2022, teda po uplynutí premlčacej doby. Žalovaný už v podaní zo dňa 22.05.2022 pri uplatnení kompenzačnej námietky ako procesnej obrany proti nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní argumentoval tým, že právo vzniesť kompenzačnú námietku sa nepremlčuje, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33Odo/630/2002, z ktorého citoval: „právo vznést kompenzační námitku sa nepromlčuje“. 22. V tomto smere je potrebné uviesť na správnu mieru, že citácia z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33Odo/630/2002 obsiahnutá v podaní žalovaného zo dňa 22.05.2022 a právne závery, ktoré z nej žalovaný odvodzuje, sú vytrhnuté z kontextu a nereflektujú celkový obsah predmetného rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky. Z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33Odo/630/2002 totiž o.i. vyplýva nasledovné: „U kompenzační námitky přitom platí, že se promlčuje právo, k jehož obsahu kompenzační námitka jako možnost obrany proti uplatnění jiných práv zásadně patří (výjimky srov. § 581 odst. 1, 2 a 4 ObčZ). Promlčí-li se proto právo, odpadá tím mj. i možnost jeho úspěšného vynucení kompenzací (srov. J. Švestka, Z. Češka a J. Chyský - Promlčení a prekluze v československém právním řádu, Orbis Praha, 1967, str. 36 a násl.). Z uvedeného vyplývá, že závěr odvolacího soudu je z hlediska uplatněného dovolacího důvodu správný, neboť právo vznést kompenzační námitku (učinit projev směřující k započtení) se nepromlčuje.“ Citovaný rozsudok teda rozlišuje medzi subjektívnymi právami, teda 1. právom vzniesť kompenzačnú námietku ako procesnú obranu v sporovom konaní a 2. právom, k obsahu ktorého kompenzačná námietka patrí. V prejednávanej veci si žalovaný kompenzačnou námietkou uplatnil započítanie pohľadávok uplatnených žalobcom v tomto konaní s pohľadávkou žalovaného na náhradu škody, a to v časti, v ktorej sa pohľadávky kryjú. V danom prípade sa právo žalovaného na vznesenie kompenzačnej námietky ako procesnej obrany proti nárokom žalobcu nepremlčuje. Tak, ako ale vyplýva aj z vyššie citovaného rozsudku, právo žalovaného na náhradu škody, k obsahu ktorého kompenzačná námietka žalovaného môže smerovať, môže byť premlčané a môže tým dôjsť k odpadnutiu možnosti úspešného vynútenia kompenzácie. 23. V prejednávanej veci však súd prvej inštancie na námietku premlčania vznesenú zo strany žalobcu až na pojednávaní dňa 24.04.2023 neprihliadal. Dôvodom, pre ktorý neprihliadol na námietku premlčania vznesenú žalobcom bolo predovšetkým to, že žalobca vzniesol námietku premlčania až na pojednávaní dňa 24.04.2023. Námietku premlčania žalobca vzniesol až v takomto neskorom štádiu konania na súde prvej inštancie i napriek tomu, že mal možnosť ju vzniesť kedykoľvek odo dňa odročeného pojednávania zo dňa 23.06.2022, ktoré bolo odročené práve za účelom, aby sa žalobca mohol vo veci samej vyjadriť, pričom mal možnosť vzniesť aj námietku premlčania. Žalobca však ostal po dobu viac ako 10 mesiacov odo dňa odročenia pojednávania zo dňa 23.06.2022 úplne pasívnym, a to až do pojednávania dňa 24.04.2023. Je pritom potrebné poznamenať, že u strán sporu, ktoré majú možnosť vzniesť námietku premlčania, pričom sú súčasne zastúpené advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom, býva práve námietka premlčania jedným z prvých a nosných prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku. Vznesením námietky premlčania u skutočne premlčaného práva totiž dochádza k tak výraznému oslabeniu premlčaného práva jeho transformáciou na naturálnu obligáciu, že strana sporu domáhajúca sa premlčaného práva sa v mnohých prípadoch svojho práva už ďalej nedomáha, čo vedie k následnému rýchlejšiemu a hospodárnejšiemu odstráneniu spornosti právnych vzťahov, či už rozhodnutím súdu, alebo dohodou strán sporu. Žalobca však bez akýchkoľvek zrejmých dôvodov vyčkal so vznesením námietky premlčania až na pojednávanie zo dňa 24.04.2023 a túto vzniesol až po otvorení pojednávania. Žalobca bol vo vzťahu k možnosti vznesenia námietky premlčania pasívnym po dobu viac ako 10 mesiacov, a to i napriek snahe žalovaného o mimosúdnu komunikáciu a mimosúdnu dohodu, ktorá zostala bez akejkoľvek odozvy (skutkové tvrdenia žalovaného, ktoré žalobca nepoprel). Za takýchto okolností preto súd prvej inštancie považoval námietku premlčania žalobcu vznesenú žalobcom na pojednávaní dňa 24.04.2023 za prostriedok procesného útoku žalobcu, ktorý nebol uplatnený včas a v zmysle vyššie citovaných § 153 ods. 2,3 CSP upravujúcich sudcovskú koncentráciu konania na ňu neprihliadol. 24. Nad rámec vyššie uvedeného súd prvej inštancie doplnil, že na námietku premlčania žalobcu uplatnenú na pojednávaní dňa 24.04.2023 by neprihliadal ani v prípade, ak by neuplatnil procesný inštitút sudcovskej koncentrácie, a to z dôvodu primeranosti a adekvátnosti aplikácie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z predložených listinných dôkazov ako aj tvrdení sporových strán vyplynulo, že žalovaný tvrdí, že má voči žalobcovi nárok na náhradu škody spôsobenej na rodinnom dome a jeho zariadení. Žalovaný sa tejto náhrady škody voči žalobcovi nedomáhal, pričom ponechal právne vzťahy po odovzdaní rodinného domu v stave status quo. Žalovaný nemal vedomosť o tom, že žalobca si voči nemu v súvislosti so zmluvou uplatňuje akékoľvek nároky, resp. jeho vedomosť o tom, že žalobca si voči nemu v súvislosti so zmluvou uplatňuje akékoľvek nároky z ničoho nevyplýva. Žalovaný sa preukázateľne mal možnosť dozvedieť o tom, že žalobca si voči nemu v súvislosti so zmluvou uplatňuje nejaké peňažné nároky až do dňa 16.10.2021, kedy bola žalovanému doručená žaloba spolu s prílohami (č.l. 74). V čase doručenia žaloby, kedy sa žalovaný po prvý raz preukázateľne dozvedel o tom, že status quo v právnych vzťahoch žalobca nemieni zachovať, však už uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba, ako aj objektívna trojročná premlčacia doba. Za takto poňatých okolností by súd prvej inštancie považoval za rozporné s dobrými mravmi, ak by prihliadal na námietku premlčania vznesenú žalobcom na pojednávaní dňa 24.04.2023. Žalovaný totiž uplatnením nároku na náhradu škody sledoval výlučne cieľ započítania vzájomných pohľadávok/kompenzáciu a nad rámec časti, v ktorej sa pohľadávky kryjú, sa nároku na náhradu škody voči žalobcovi nedomáha. Žalovaný sa však o tom, že si svoju pohľadávku za účelom kompenzácie má uplatniť, dozvedel až z podanej žaloby v čase, kedy už bola uplynutá subjektívna dvojročná, aj objektívna trojročná premlčacia doba. Tiež nemôže ostať bez povšimnutia, že k uplynutiu premlčacej doby prispela aj skutočnosť, že žalobca doručil žalobu tunajšiemu súdu dňa 05.12.2019, takmer dva roky po podpise protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti z 19.12.2017 sa teda žalobca svojich tvrdených nárokov nedomáhal. Žalobca teda sám podal žalobu bezprostredne predtým, ako malo dôjsť k uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby nároku žalovaného, zrejme si uvedomujúc, že žalovaný sa bude brániť kompenzačnou námietkou, ktorou si uplatní (čo do právneho základu nesporný) nárok na náhradu škody. Aplikujúc ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto nebolo namieste prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú žalobcom na pojednávaní dňa 24.04.2023 ani v prípade, ak by súd neaplikoval inštitút sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 ods. 2,3 CSP, a to pre rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie v tomto smere poukázal aj na súdnu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v rámci svojej aplikačnej praxe apeluje na potrebu aplikácie práva nielen jeho doslovným jazykovým výkladom, ale aplikácie spôsobom, kedy sa súdy môžu, ba dokonca musia odchýliť od doslovného znenia právneho textu, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu a zároveň súdna prax Ústavného súdu Slovenskej republiky apeluje na potrebu vykladania právnych noriem spôsobom, aby rozhodnutia súdov nepredstavovali formálne sofistikovane zdôvodnenú zrejmú nespravodlivosť, ale aby rešpektovali elementárne princípy spravodlivosti a cez výklad zákonov súdy hľadali spravodlivé riešenie sporu akceptovateľné právnickou obcou, aj laickou verejnosťou (porovn. napr. nález I. ÚS 155/2017, III. ÚS 72/2010, I. ÚS 630/2013). Vyššie uvedená súdna prax Ústavného súdu Slovenskej republiky apelujúca na potrebu spravodlivého usporiadania vzťahov iba znásobuje potrebu aplikácie korektívu dobrých mravov v situácii, kedy žalovaný mienil uplatniť svoj nárok na náhradu škody voči žalobcovi výlučne za účelom kompenzácie/započítania, avšak o dôvodoch pre takúto kompenzáciu/započítanie, sa dozvedel až momentom doručenia žaloby, kedy od vzniku peňažného nároku žalovaného, čo do právneho základu a do výšky 23.043,29 eur medzi stranami nesporného, už uplynula subjektívna aj objektívna premlčacia doba. Prihliadanie na námietku premlčania vznesenú žalobcom za takýchto okolností s prihliadnutím na skutočnosť, že na uplynutí premlčacej doby mal značný podiel žalobca, ktorý sa ním uplatnených nárokov žiadnym spôsobom nedomáhal po dobu takmer dvoch rokov od relevantných udalostí, by predstavovalo sofistikované a formálne odôvodnenie zjavnej nespravodlivosti voči žalovanému. Ako však už bolo uvedené vyššie, aplikácia sudcovskej koncentrácie konania, prizmy dobrých mravov a elementárnych princípov spravodlivosti, pre ktoré súd prvej inštancie neprihliadal na námietku premlčania vznesenú žalobcom na pojednávaní dňa 24.04.2023, predstavujú iba podporné argumenty pre odôvodnenie tohto rozsudku, pričom za dostatočný dôvod pre nepriznanie nároku žalobcu na vrátenie zábezpeky vo výške 4.500 eur súd považuje už len skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu, že túto zábezpeku žalovanému plnil. 25. Vzhľadom na skutočnosť, že nárok žalobcu súd prvej inštancie považoval za nedôvodný čo do istiny, už potom bližšie neposudzoval nárok žalobcu na úroky z omeškania, hoci v tomto smere je potrebné tiež prisvedčiť žalovanému, že z vykonaného dokazovania ani z tvrdení strán sporu vôbec nevplýva, z akého dôvodu sa žalobca domáhal úrokov z omeškania práve odo dňa 19.01.2018. 26. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu proti neúspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). 27. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. e), f), g) a h) CSP. Zopakoval, že ako nájomca uzavrel so žalovaným ako prenajímateľom a vlastníkom dňa 24.08.2016 Nájomnú zmluvu o nájme nehnuteľnosti. Dodatkom č. 1 k zmluve bol nájom nehnuteľnosti predĺžený na dobu od 22.08.2017 do 21.08.2018. Dňa 12.12.2017 došlo k odstúpeniu od Zmluvy zo strany žalovaného podľa čl. 8.4 Zmluvy. V súlade s daným článkom uviedol priestory do pôvodného stavu a následne bola nehnuteľnosť spolu s Protokolom o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 19.12.2017 odovzdaná žalovanému. Je zrejmé, že v anglickej verzií protokolu o odovzdaní bolo prečiarknuté slovo „Agreement“ a teda nie slovo „withdrawal“ čo znamená odstúpenie. Je teda zrejmé, že žalovaný neprečiarkol „odstúpenie“ ale „dohoda. Teda máme za to, že došlo k platnému odstúpeniu od Zmluvy. Pri odovzdaní domu prišlo k dohode o ukončení nájmu - žalovaný tvrdí, že si myslel, že bude dom obývať niekto iný - sa však nezakladá na predložených dôkazoch priamo od žalovaného a svedčí o tom aj fakt, že žalovaný začal celý dom prerábať a teda de facto nikto nemohol v tom čase dom užívať, lebo tam boli stavbári a dom užíval výlučne žalovaný. Zároveň boli žalovanému odovzdané všetky kľúče od domu a teda sa ani nemal možnosť ako dostať do domu a využívať svoje práva z nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že vraj nepreukázal, že žalovanému zaplatil nájom na rok dopredu a zábezpeku. Žalobca vždy a aj v tomto prípade plne v súlade so zmluvou uhradil žalovanému nájom rok dopredu a aj zábezpeku, je zaujímavé, že žalovaný prišiel s uvedenou námietkou až po troch rokoch konania predmetného súdneho konania. Žalovaný nikdy pred týmto súdom, ako ani počas začatia tohto konania nenamietal, že by žalobca neuhradil všetky finančné prostriedky v súlade so Zmluvou. Hoc bol navrhovaný výsluch žalovaného, ten súd prvej inštancie nevykonal, pričom výsluchom žalovaného by sa potvrdilo, resp. nepotvrdilo, či prišlo platne k odstúpeniu od Zmluva a zároveň by sa potvrdilo, že žalobca uhradil žalovanému celú výšku nájmu ako aj zábezpeku. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, preto považuje žalobca napadnutý rozsudok za nesprávny a preto navrhuje, aby odvolací súd po preskúmaní veci napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie. 28. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne správny a náležite odôvodnený. Žalobca nepreukázal naplnenie namietaných odvolacích dôvodov. V prvom rade z odvolania nie je zrejmé, v čom konkrétne odvolateľ vidí naplnenie niektorých namietaných odvolacích dôvodov. Odvolateľ v zásade iba rekapituluje skutočnosti, ktoré uvádzal už pred súdom prvej inštancie, pričom s touto argumentáciou sa súd prvej inštancie v rozsudku adekvátne vysporiadal. Hoci, odvolateľ odôvodňuje podané odvolanie aj dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g) a h) CSP, neuvádza, v čom konkrétne vidí v prejednávnej veci ich naplnenie. Jeho odvolacia argumentácia pozostáva výlučne iba z námietok smerujúcich voči správnosti skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania (ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP) a z námietky voči nevykonaniu jedného z navrhovaných dôkazov (ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP). Odvolateľ neuviedol, aké ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré nemohol bez vlastnej viny uplatniť v prvoinštančnom konaní by mali byť v prejednávanej veci zohľadnené (ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP). Odvolateľ rovnako neuviedol žiadnu právnu argumentáciu na základe, ktorej sa domnieva, že Rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP). V nadväznosti na to zastávame názor, že odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g) a h) CSP celkom zjavne nie sú v prejednávanej veci dané, hoci ich odvolateľ formálne uvádza. V civilnom procese nie je úlohou odvolacieho súdu suplovať aktivitu odvolateľa pri identifikácii prípadných vád napádaného rozhodnutia súdu prvej inštancie alebo konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nad rámec tých, ktoré uviedol sám odvolateľ. Pokiaľ sa odvolateľ domáha zrušenia vydaného súdneho rozhodnutia práve on je povinný takéto vady identifikovať a subsumovať ich pod jednotlivé odvolacie dôvody, ktoré namieta. Odvolací súd je pritom viazaný odvolacími dôvodmi, tak ako ich vymedzí odvolateľ. Zároveň žalovaný poukázal na zásadný vnútorný rozpor v skutkových tvrdeniach odvolateľa, keď v odvolaní najprv v bode 2. uvádza, že: „dňa 12. 12. 2017 došlo k odstúpeniu od Zmluvy zo strany žalovaného podľa čl. 8.4 Zmluvy“, čo zásadne žalovaný popiera a následne odvolateľ v bode 4. odvolania už uvádza, že: „pri odovzdaní domu prišlo k dohode o ukončení nájmu“. Ak by aj skutočne došlo k predčasnému ukončeniu nájomného vzťahu, čo žalovaný popiera, mohlo sa tak stať iba na základe jedného zo spôsobov zániku predmetného záväzku ale určite nie súčasne na základe údajného odstúpenia, ktoré odvolateľ nepreukázal a aj na základe dohody o ukončení nájmu. Uzatvorenie akejkoľvek dohody o skončení predmetného nájomného vzťahu popierame. Tvrdenie o uzatvorení údajnej dohody o ukončení nájmu, je novým skutkovým tvrdením odvolateľa, ktoré sa v jeho doterajšej argumentácii vôbec neobjavovalo. Tento postup pritom odporuje nielen zásade koncentrácie konania (ust. § 151 CSP a čl. 8 CSP), ale aj princípu, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, (tzv. novoty) sú v odvolacom konaní v zásade neprípustné, pričom výnimky ustanovuje len zákon. Odvolateľ doposiaľ nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by zo strany žalovaného došlo k platnému odstúpeniu od nájomnej zmluvy z 24.08.2016 v spojení s dodatkom č. 1. Z protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti z 19.12.2017, ktorý odvolateľ na preukázanie tejto skutočnosti v konaní predložil navyše vyplýva, že údajné odstúpenie od nájomnej zmluvy malo byť dokonca doručované Žalovanému ako prenajímateľovi. Ak by bolo pravdou, že došlo k odstúpeniu od predmetnej zmluvy podľa tvrdení odvolateľa, snáď by nedoručoval prenajímateľ odstúpenie sám sebe. Okrem toho, čl. 8.4 nájomnej zmluvy pre platné a účinné odstúpenie zo strany prenajímateľa vyžadoval písomnú formu a doručenie odstúpenia druhej zmluvnej strane. Ak by teda boli tvrdenia odvolateľa pravdivé, nepochybne by listinu o písomnom odstúpení mal k dispozícii. Keďže ku žiadnemu odstúpeniu od nájomnej zmluvy nikdy nedošlo aj v protokole bolo, pri jeho spisovaní, prečiarknuté slovo „Odstúpenia“. Ide pritom o verziu protokolu, ktorú do konania predložil sám žalobca. Žalovaný popiera tvrdenia o tom, že po skončení užívania predmetu nájmu zo strany zamestnanca odvolateľa došlo k navráteniu prenajímaných priestorov do pôvodného stavu, čo jednoznačne preukazuje fotodokumentácia predložená v konaní, ktorá pochádza z rozhodného obdobia trvania nájomného vzťahu. Protokol, na ktorý sa odvolateľ opakovane odvoláva slúžil iba na zaznamenanie stavu meračov pri odsťahovaní sa zamestnanca odvolateľa, pričom tento zamestnanec nebol zmluvnou stranou Nájomnej zmluvy a predmet nájmu bol odvolateľovi naďalej k dispozícii pre jeho ďalších zamestnancov. Samotný protokol nebol listinou obsahujúcou odstúpenie od nájomnej zmluvy. Keďže všetky kľúče od predmetnej nehnuteľnosti mal v čase jej užívania daný zamestnanec odvolateľa, bolo logické, že ich pri sťahovaní odovzdal prenajímateľovi. Kľúče od nehnuteľnosti boli ďalej u prenajímateľa k dispozícii pre ďalších zamestnancov odvolateľa, po dobu zvyšného trvania nájomného vzťahu. Nevyhnutná oprava interiéru domu po odsťahovaní sa zamestnanca odvolateľa bola vykonávaná v rozsahu, ktorý nevylučoval ďalšie užívanie danej nehnuteľnosti zo strany zamestnancov odvolateľa. Odhliadnuc od uvedených skutočností, predmetom konania pred súdom prvej inštancie bola žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom žalobca nebol v konaní schopný preukázať ani len majetkový prospech, ktorého vydania sa v konaní domáhal. Odvolateľ sa svojou odvolacou argumentáciou snaží iba účelovo prekryť neunesenie dôkazného bremena o tejto zásadnej a zároveň spornej skutočnosti, bez preukázania ktorej nebolo možné jeho žalobe v žiadnom prípade vyhovieť. Nepreukázanie majetkového prospechu bolo žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie riadne a včas namietané bezodkladne po prevzatí právneho zastúpenia. Žalovaný pritom nie je slovenským štátnym príslušníkom a neovláda slovenský jazyk. Tvrdenia o odvolateľa o tom, že žalovaný nenamietal neuhradenie nájomného a zábezpeky v zmysle nájomnej zmluvy nemajú oporu v predložených dôkazoch. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a preto nedošlo ani k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Odvolateľ ďalej namieta nevykonanie navrhovaného dôkazu - výsluchu žalovaného. Súd však nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy a je výlučne na jeho úvahe, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 64/1997 z 8. 10. 1997, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96). Žalovaný bol v konaní riadne zastúpený, pričom z písomných podaní žalovaného je dostatočne zrejmé jeho stanovisko voči všetkým skutkovým a právny argumentom žalobcu ako aj k predloženým listinným dôkazom. S ohľadom na princíp hospodárnosti konania a procesnej ekonómie žalovaný súhlasí s odôvodnením súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že súd nevykonal navrhovaný výsluch aj z dôvodu aplikácie ust. § 153 ods. 2 a 3 CSP, pričom je nepochybné, že zabezpečenie výsluchu žalovaného, ktorý žije v zahraničí, by si vyžadovalo odročenie pojednávania. Podľa tvrdení odvolateľa chcel, prostredníctvom výsluchu žalovaného, preukazovať tvrdené odstúpenie od nájomnej zmluvy a tvrdenú úhradu nájomného a zábezpeky. Vzhľadom na to, že tieto skutočnosti, ak by boli pravdivé, bolo možné omnoho efektívnejšie preukázať listinnými dôkazmi (napríklad listinou o odstúpení, výpismi z bankový účtov, potvrdením o prijatí peňažného plnenia atď.), ktoré by mal mať k dispozícii žalobca, nariadenie výsluchu žalovaného v kontexte dôkaznej núdze na strane žalobcu sa objektívne nejaví ako účelné a hospodárne. Výsluch žalovaného nebol potrebný pre náležité zistenie skutkového stavu veci. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP taktiež nie je v prejednávanej veci daný. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, keďže žalobca nepreukázal naplnenie namietaných odvolacích dôvodov, žalovaný žiada odvolací súd, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. 29. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP.), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 30. Odvolací súd nezistil v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady a v celom rozsahu sa stotožnil po skutkovej a právnej stránke s dôvodmi jeho rozsudku. Súd prvej inštancie vykonal vo veci, z hľadiska žalobcom uplatneného práva, dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 CSP zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, keď uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil rozhodnutie po stránke skutkovej, ako aj po právnej stránke. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nepreukázaní žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé; neobstojí tak ani námietka žalobcu, ktorá v odvolaní súdu prvej inštancie vytýka (okrem iného) aj nedostatočné odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. 31. V súvislosti s obsahom odvolacích námietok žalobcu je potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že žalobca v odvolaní v zásade iba zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s jeho argumentáciou dostatočne vysporiadal. 32. V nadväznosti na námietky žalobcu v odvolaní smerujúce k správnosti ustálenia skutkového stavu veci ohľadne skutočností významných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavujúceho alikvotnú časť nájomného vo výške 31.500 eur a zábezpeku vo výške 4 500 eur, odvolací súd považuje za správne skutkové závery súdu prvej inštancie v tejto otázke; žalobca, ktorého vo vzťahu k jeho tvrdeniam zaťažovalo dôkazné bremeno, existenciu skutočností, umožňujúcich dospieť k záveru, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, keď si po tom, ako žalovaný údajne odstúpil od nájomnej zmluvy, ponechal časť nájomného ako aj zábezpeku, nepreukázal. Preto sú nedôvodné námietky žalobcu, ktoré v tomto smere zopakoval v podanom odvolaní. 33. Odvolací súd v tejto súvislosti dopĺňa, že podľa čl. 8 CSP. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. V sporovom konaní je dokazovanie ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli (okrem výnimiek - § 185 ods. 2 a 3 CSP. Prejednacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom sporového konania vyplývajú z ust. § 150 ods. 1 a § 151 ods. 1 CSP. Povinnosť tvrdenia znamená, že účastník musí uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne, pričom ak účastník splní svoju povinnosť tvrdenia, má sa za to, že uniesol bremeno tvrdenia. Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak navrhnuté dôkazy súd vykoná a preukážu sa tým skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, má sa za to, že účastník uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. V rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje. Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. 34. Uvedené závery týkajúce sa unesenia dôkazného bremena potom platia aj pre tvrdenie žalobcu týkajúce zaplatenie nájomného v zmysle dodatku na rok vopred a zaplatenia zábezpeky, a rovnako tak preukázania, že zo strany žalovaného došlo k platnému odstúpeniu od nájomnej zmluvy (resp. k uzavretiu údajnej dohody o ukončení nájomného vzťahu). Odvolací súd, zhodne so závermi súdu prvej inštancie, má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno už ani vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti, že na strane žalovaného malo dôjsť k vzniku majetkového prospechu, ktorý žalovaný získal od žalobcu, keď žalobca nepreukázal ani len to, že žalovanému zaplatil vopred nájomné vo výške 54.000 eur a zábezpeku vo výške 4.500 eur. Preto je správny záver súdu prvej inštancie, že za danej dôkaznej núdze na strane žalobcu aj bez ďalšieho nebolo možné žalobe vyhovieť, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal rozhodujúce skutočnosti na potvrdenie jeho argumentov v konaní pred súdom prvej inštancie a súd prvej inštancie nemal povinnosť skúmať skutočnosti, ktoré žalobca ani len nenavrhol. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na tej-ktorej strane sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Na to, aby bol žalobca vo veci uplatneného nároku úspešný, musel by bez pochybností preukázať nielen, že z jeho strany skutočne došlo k úhrade nájomného na jeden rok vopred a že došlo k zaplateniu zábezpeky, ale následne aj to že došlo zo strany žalovaného k platnému odstúpeniu od nájomnej zmluvy. Nezaplatenie týchto súm a preukázanie, že nedošlo k platnému odstúpeniu od zmluvy, s poukazom na negatívnu dôkaznú teóriu, na žalovanom nie je možné požadovať, preto bolo na žalobcovi, aby v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal zaplatenie tejto sumy žalovanému a zároveň, a by preukázal, že došlo zo strany žalovaného k odstúpeniu od nájomnej zmluvy. 35. So závermi súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena na strane žalobcu sa odvolací súd stotožňuje a dodáva, v že výlučne v prípade, ak sa strana sporu znášajúca dôkazné bremeno ocitne bez vlastnej viny v situácii, keď nemá objektívnu možnosť poskytnúť relevantné informácie, pričom súčasne konajúcemu súdu rámcovo navrhne preklenúť informačnú núdzu, a to poukazom na protistranu (prípadne tretiu osobu odlišnú od strán sporu), ktorá z podstaty veci predmetnými informáciami disponuje, je v záujme zabezpečenia spravodlivej rovnováhy medzi oboma stranami sporu povinnosťou súdu na takúto požiadavku strany sporu reflektovať. Opačný postup konajúceho súdu znamená porušenie princípu rovnosti zbraní (por. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 651/2016 z 28. novembra 2017). Vychádzajúc z uvedeného, potom odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, má za to, že pokiaľ žalobca mal za to, že jeho strany došlo k zaplateniu nájomného v súlade s dodatkom k nájomnej zmluve na jeden rok vopred a k zaplateniu zápezpeky a zároveň, že zo strany žalovaného došlo k odstúpeniu od nájomnej zmluvy, resp., že zmluvné strany uzavreli dohodu o ukončení zmluvného vzťahu, žalobcovi nebránila žiadna objektívna prekážka, aby tieto skutočnosti aj preukázal, napr. predložením výpisu z účtu, príjmovým dokladom, písomným prejavom žalovaného, z ktorého by sa dal vyvodiť záver, že došlo k odstúpeniu od zmluvy a že toto odstúpenie bolo žalovanému riadne doručené. 36. Vychádzajúc zo základných princípov sporového konania, akými sú dispozičný princíp, princíp prejednací, koncentračný princíp, princíp arbitrárneho poriadku, formálnej pravdy, princíp procesnej ekonómie a pod., je potrebné uviesť, že v sporovom konaní nie je snahou (a ani úlohou) súdu prvej inštancie zisťovať skutočnú (materiálnu) pravdu. Zodpovednosť za výsledok sporu je na pleciach sporových strán, ktoré majú v spore preukázať vysokú mieru procesnej aktivity a svoje skutkové tvrdenia dokázať. Medzi posudzované kritéria procesnej aktivity strán sporu patrí najmä časové kritérium, a to včasnosť, ktorú posudzuje podľa vlastnej úvahy súd v súlade s princípom arbitrárneho poriadku. Prejednací princíp, ktorý je ťažiskovým princípom v sporovom procese, znamená, že súd prvej inštancie buduje skutkový základ konečného rozhodnutia vo veci z úkonov, ktoré plynú z procesnej aktivity strán sporu (čím sa však v danej veci súd prvej inštancie neriadil). Limitom uplatňovania prejednacieho princípu je koncentrácia konania, a to jednak zákonná, avšak budovanie skutkového základu meritórneho rozhodnutia je limitované najmä z pohľadu uplatňovania sudcovskej koncentrácie konania, kedy procesné úkony strán sporu je nevyhnutné realizovať čo najskôr, nakoľko ponechávanie si dôležitých skutkových tvrdení a dôkazných návrhov na neskoršie štádium konania môže v konečnom dôsledku znamenať, že súd prvej inštancie na tieto nebude pri svojom rozhodovaní prihliadať. Sudcovskej koncentrácii konania však podliehajú len prostriedky procesnej obrany a prostriedky procesného útoku. Zo subjektívneho hľadiska sa za prostriedky procesného útoku považujú úkony žalobcu, kým prostriedkami procesnej obrany sú úkony žalovaného, a to bez ohľadu na to, či ide o písomné podanie alebo ústny prednes, prípadne ich časť. Ide o také procesné úkony strán sporu, ktoré vyžadujú ďalšiu aktivitu súdu pred meritórnym ukončením veci. Zjednodušene možno povedať, že v zmysle ust. § 149 CSP ide najmä o skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Základnými povinnosťami sporových strán v konaní sú povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre posúdenie prípadu a svedčiace v prospech tejto strany, a súčasne povinnosť strany pravdivosť týchto svojich tvrdení pred súdom dokázať zákonnými prostriedkami (čo však žalobca neurobil). Po vyčerpaní repliky a dupliky by strana teda v zásade nemala mať možnosť uvádzať nové skutočnosti a dôkazy pre existenciu režimu sudcovskej koncentrácie. Platí však, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Aplikujúc uvedené zásady civilného sporového konania na prejednávanú vec je potom nesporné, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď na základe vykonaného dokazovania, vychádzajúc z dôkazov predložených žalobcom, dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, keď nepreukázal ani len to, že z jeho strany došlo k zaplateniu nájomného rok vopred v zmysle dodatku k nájomnej zmluve a k zaplateniu zábezpeky. Rovnako dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že došlo k platnému odstúpeniu od nájomnej zmluvy, keď neprikázal, že by mu bol takýto prejav zo strany žalovaného doručený v písomnej forme. Ani (dodatočné) tvrdenie žalobcu, že došlo medzi zmluvnými stranami k dohode o ukončeniu nájomnej zmluvy v konaní nebolo riadne preukázané. 37. Pokiaľ ide námietku odvolateľa, týkajúcu sa postupu súdu prvej inštancie, ktorý zamietol jeho návrh na vykonanie dokazovania výsluchom žalovaného za účelom objasnenia obsahu protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti a jeho podpísania a ohľadne zaplatenia nájomného zo strany žalobcu, túto námietku odvolací súd považuje za nedôvodnú. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019). Odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol žalobu, by bolo vykonanie výsluchu strany sporu nehospodárne a nadbytočné, nakoľko jeho výsledky by nemali vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej a ani by nijakým spôsobom nemohli zmeniť rozhodnutie súdu. Rovnako tak sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že dôkaz (výsluch žalovaného) navrhnutý žalobcom na pojednávaní dňa 24.04.2023 predstavuje prostriedok procesného útoku, ktorý mal byť uplatnený s prihliadnutím na všetky okolnosti skôr, keď jeho vykonanie zo strany súdu prvej inštancie by malo nevyhnutne za následok odročenie pojednávania. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že žalobca mal možnosť navrhnúť vykonanie takéhoto dôkazu kedykoľvek odo dňa odročeného pojednávania zo dňa 23.06.2022, ktoré bolo pritom odročené práve za účelom, aby sa žalobca mohol vo veci samej vyjadriť a navrhnúť prípadné doplnenie dokazovanie; túto možnosť žalobca nevyužil a zostal nečinný. Súd prvej inštancie preto správne aplikoval na danú situáciu ustanovenia § 153 ods. 2 a 3 CSP upravujúce sudcovskú koncentráciu konania. 38. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď žalobca v odvolaní len zotrval na všetkých argumentoch ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto ale nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. 39. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 40. Ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď sa súd prvej inštancie neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, Občianskeho zákonníka a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru že žaloba žalobcu je dôvodná z dôvodov uvedených vyššie. 41. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011). 42. Keďže žalobca ani v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. 43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP. v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní priznal úspešnému žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). 44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 0 (§ 393 ods. 2 CSP). 3: Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).