{"guid": "e2676712-111d-48b3-ae9b-676e622dc77b:93a30a51-ea81-48e2-8b96-c4ac884013b9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1320206893.1", "spisova_znacka": "15Co/65/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/65/2022 z 26. 2. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. februára 2025, sp. zn. 15Co/65/2022, ECLI:SK:KSBA:2025:1320206893.1", "identifikacne_cislo": "1320206893", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Zita Leimbergerová", "sudca_id": 1532, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-zita-leimbergerova-1532", "datum_vydania": "2025-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-18.odsek-4", "nazov": "§ 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-18.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/586-2003/paragraf-18"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/586#paragraf-18"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/93a30a51-ea81-48e2-8b96-c4ac884013b9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1320206893.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1320206893.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1320206893.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/65/2022\n1320206893\n26. 02. 2025\nMgr. Zita Leimbergerová\nECLI:SK:KSBA:2025:1320206893.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobkyne: Advokátska\nkancelária - JUDr. Alexandra Skybová, s.r.o., Bratislava, Blagoevova č. 9, IČO: 50 767 526, za ktorú\nkoná JUDr. Alexandra Skybová, proti žalovanej: W. T. Y. Ň. E. Q. Á. , A. T. X.X.XXXX, S. W. W., Š. Č.. XX,\nzastúpená spoločnosťou: BAJO LEGAL, s.r.o., Bratislava, Landererova č. 8, IČO: 36 860 581, za ktorú\nkoná JUDr. Branislav Jablonka, PhD., o zaplatenie sumy 2.672,56 € s príslušenstvom, na odvolanie\nžalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa\n26. októbra 2021, č. k. 23 C 34/2020-120, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 26. októbra\n2021, č. k. 23 C 34/2020-120, p o t v r d z u j e .\nII. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 26.10.2021, č.k. 23 C 34/2020-120, rozhodol tak, že žalovanú\nzaviazal povinnosťou zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 2.672,56 € spolu s úrokom z omeškania vo výške\n5 % ročne zo sumy 2.672,56 € od 30.6.2020 do zaplatenia (výrok I.) a žalobkyni priznal nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 1, § 31\nods. 1, § 33b ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1 zákona č. 655/2004 Z. z. vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb,\n§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré\nustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1,\nods. 2 C.s.p. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 2.7.2020, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania\nplatobného rozkazu, ktorým by bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni v lehote 15 dní od doručenia\nplatobného rozkazu dlžnú sumu vo výške 2.672,56 € spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške 5 %\nz dlžnej sumy odo dňa 30.6.2020 až do zaplatenia a náhradu trov konania. Svoju žalobu odôvodnila\ntým, že žalovaná si u nej na základe dohody o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 20.2.2018 objednala\nprávne služby vo veci vydania platobného rozkazu voči p. P. na sumu 118.900,- € s príslušenstvom. V\nčlánku III. Dohody sa dohodli na odmene za právne služby vo výške tarifnej odmeny podľa § 10 vyhlášky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v platnom znení.\nPrávne služby boli zo strany žalobcu poskytnuté riadne a včas, konkrétne sa jednalo o 4 úkony právnej\nslužby á 658,93 € + 9,21 € režijný paušál, a to prípravu a prevzatie veci, podanie návrhu na vydanie\nplatobného rozkazu, podanie návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku a sťažnosť proti rozhodnutiu,\nktorým súd nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku, t. j. spolu odmena za poskytnuté právne služby\npredstavuje sumu vo výške 2.672,56 €. Žalobkyňa vyzvala žalovanú na úhradu záväzku prostredníctvom\n\ne-mailu, aj poštou, a tiež sa so žalovanou snažila dohodnúť na osobnom stretnutí ohľadom prebratia\nspisovej dokumentácie k predmetnému prípadu a vyúčtovania, ale bezvýsledne. Žalovaná nesplatila\ndoposiaľ svoj dlh ani len čiastočne.\n1.2. Súd prvej inštancie dňa 16.7.2020 vydal platobný rozkaz, ktorým návrhu v plnom rozsahu\nvyhovel a proti ktorému podala žalovaná včas odpor s odôvodnením, že uplatnený nárok považuje\nza neopodstatnený v celom rozsahu. Nepoprela, že dňa 20.2.2018 uzatvorila s JUDr. X. dohodu o\nposkytovaní právnych služieb, avšak od 25.7.2018 ju zastupoval a dodnes zastupuje JUDr. W. U.. Pri\nprevzatí zastupovania dala JUDr. X. zálohu vo výške 1.000,- €. Doposiaľ, aj napriek viacerým urgenciám\njej neodovzdala príjmový doklad na danú sumu. Považovala za logické, že právnička by bez vyššie\nuvedenej zálohy za ňu nespísala návrh na vydanie platobného rozkazu voči P. X. a nefakturovala by jej\npo dvoch rokoch sumu 2.672,56 €, čo podľa nej dokazuje, že prebrala zálohu pred dvomi rokmi. Koncom\njúna 2018 ju v priestoroch jej prevádzky navštívila žalobkyňa s tým, že na vyjadrenie, ktoré prišlo zo\nsúdu, ona nevie odpovedať. Kričala po nej, že zmenku zle vypísala, že uviedla nesprávne priezvisko, na\nčo oponovala s plačom, pretože išlo o veľkú sumu peňazí s tým, že uviedla správne priezvisko v čase\nvypísania zmenky (medzičasom sa vydala) a jej priezvisko je správne uvedené. Kričala, že nech si to\nodôvodní sama, že ona má zaplatenú dovolenku a odišla do Chorvátska. Toto jej konanie považovala za\nukončenie ich spolupráce. Nový právny zástupca potvrdil, že zmenka je vypísaná správne a následne\nprevzal zastupovanie a v jej mene napísal vyjadrenie na výzvu súdu. Žalovaná však poprela, že žiadosť\no oslobodenie súdneho poplatku jej spísala žalobkyňa, pretože si ho vypísala sama a sama ho doložila\nsúdu dňa 21.2.2018. Taktiež si sama dokladala čestné prehlásenie a podklady k oslobodeniu od súdnych\npoplatkov dňa 1.3.2018. Dňa 22.6.2020 dostala od JUDr. X. e-mail, ktorého prílohou bolo vyúčtovanie\na faktúra zo dňa 21.6.2020 za vec X. P.. Listom ju požiadala o vystornovanie uvedeného vyúčtovania\na faktúry s odôvodnením. Na túto žiadosť adresovanú žalobkyni nedostala žiadnu odpoveď, pretože\nžalobkyňa medzičasom absolvovala materskú dovolenku, čo tiež dokazuje, že pre ňu nepracovala.\nPodľa žalovanej je tento spor a vystavená faktúra pomstou (skrytou províziou) za sprostredkovanie kúpy\nbytu na O. XX od susedky žalobkyne U. Y., ktorá sfalšovala zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, na základe\nktorej sa neoprávnene obohatila o 21.000,- €, o zaplatenie ktorých prebieha konanie na súde prvej\ninštancie pod sp. zn. 12 C 37/2020. Aj napriek tomu žalobkyňa od nej žiadala 3.000,- € a nebrala do\núvahy, že bola jej susedkou podvedená. Poprela, že by so žalobkyňou mala spísanú nejakú dohodu,\nči zmluvu o sprostredkovaní kúpy bytu a tak si žalobkyňa vymyslela predmetnú, vymyslenú faktúru.\nKonanie žalobkyne považuje za rozporné s advokátskou etikou a dobrými mravmi. V doplnení odporu\nuznala, že mala uzavretú mandátnu zmluvu a dohodnutú tarifnú odmenu, ale nikde v mandátnej zmluve,\nani v inej komunikácii nebola vopred upozornená, aká je výška tarify za 1 úkon právnej služby (658,93 €).\nS odkazom na ustanovenie § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. uviedla, že žalobkyňa podľa nej nemá\nnárok na žiadnu odmenu, pretože ju pred začatím jednotlivých úkonov neupovedomila o sume 658,93\n€ za jeden úkon. Namietala tiež, že žalobkyňa účtuje dva úkony týkajúce sa oslobodenia od súdneho\npoplatku, ktoré však nesúvisia s vecou samou, a preto podľa žalovanej nemá nárok na ich úhradu. V\nrámci mimosúdnej dohody navrhla urovnať spor tak, že zaplatí za 1 úkon právnej služby, s možnosťou\nzápočtu s už zaplatenou zálohou 1.000,- €.\n1.3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu argumentovala tým, že tvrdenie\nžalovanej, že uplatnený nárok považuje za neopodstatnený v celom rozsahu, je nepochopiteľné, keďže\nsama priznáva, že spolu uzatvorili dohodu o poskytovaní právnych služieb a tieto služby jej aj boli riadne\nposkytnuté, čo jednoznačne preukázala. Súhlasila s tvrdením, že od 25.7.2018 zastupuje žalovanú aj\nJUDr. B. U., ale toto zastupovanie mu žalovaná udelila popri zastupovaní poskytovanom žalobkyňou,\nčiže žalovaná mala dvoch právnych zástupcov a to z dôvodu, že JUDr. U. je odborníkom na zmenkové\nprávo. Žalobkyňa vo svojom najlepšom presvedčení, aby plne hájila záujmy a práva žalovanej, jej\nodporučila JUDr. U. na ďalšie zastupovanie v zmenkovom konaní bez ohľadu na to, že odmena\nza následne poskytované právne služby bude prináležať druhému advokátovi a nie žalobkyni. Na\npreukázanie pravdivosti tvrdenia žalobkyne, že žalovaná mala v konaní dvoch právnych zástupcov\nuviedla, že žalovaná jej nikdy plnú moc na zastupovanie v zmenkovom konaní nevypovedala, ale\nnaopak, po nemorálnom a zavádzajúcom správaní sa žalovanej voči nej, jej plnú moc vypovedala v\ntomto, ako aj vo všetkých ostatných súdnych konaniach žalobkyňa. Uviedla, že žalovaná tiež lživo a bez\nnáležitých dôkazov tvrdí, že jej vyplatila zálohu vo výške 1.000,- € a že do dnešného dňa po viacerých\nurgenciách jej neodovzdala príjmový doklad na danú sumu. To, že žalovanej bežne poskytovala právne\nslužby dopredu bez zálohy bolo bežnou praxou, pretože sa spoliehala na serióznosť žalovanej, na\nčo v konečnom dôsledku doplatila a teraz si musí svoje nároky uplatňovať súdnou cestou, pričom\ntento nárok nie je voči žalovanej jediným uplatňovaným. Tvrdenia žalovanej o ukončení spolupráce a\no údajnom správaní sa žalobkyne považuje za vymyslené. Žalovaná rovnako nesprávne uvádza, že\n\nsi sama písala žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku. Návrh jej pripravovala a podávala ona\n(žalovaná len vyplnila prílohy na základe jej pokynov) a taktiež vypracovala a podala sťažnosť proti\nrozhodnutiu súdu, ktorým oslobodenie od súdneho poplatku žalovanej nepriznal. Všetko preukazuje emailovou komunikáciou a uvedenými podaniami. Je pravdou, že žalovaná jej zaslala list, ktorým žiadala\no vystornovanie faktúry, ona na tento list vzhľadom na jeho obsah neodpovedala. K tvrdeniu žalovanej\ntýkajúceho sa sprostredkovania kúpy bytu na O. v Bratislave sa žalobkyňa nevyjadrila, nakoľko je\npredmetom iného konania.\n2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa\n20.2.2018 dohodu o poskytovaní právnej pomoci v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb, v ktorej bola v bode III. dohodnutá odmena za právnu pomoc podľa ustanovenia § 10 citovanej\nvyhlášky. Preto neobstojí obrana žalovanej, že nemala vedomosť o výške hodnoty právneho úkonu,\nkeď táto priamo vyplýva z ňou podpísanej dohody o poskytovaní právnej pomoci, kde na ustanovenie\nvyhlášky a možnosť výpočtu hodnoty jedného úkonu ustanovenie dohody priamo odkazuje. Hodnota\núkonu je vypočítaná správne a je odvodená z výšky žalovanej sumy v predmetnom konaní, kde\nžalobkyňa žalovanú právne zastupovala, a to vo výške 188.900,- €; potom suma za jeden úkon právnej\nslužby predstavuje sumu 658,93 € + 9,21 € režijný paušál, čo spolu za štyri úkony činí sumu 2.672,56\n€. Ďalej dôvodil, že žalobkyňa ako dôkazy predložila jednotlivé úkony právnej služby realizované v\nprospech žalovanej v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V sp. zn. 1 CbZm 7/2018, náhrady\nktorých sa domáhala, pričom išlo o tieto úkony: 1. Príprava a prevzatie veci, 2. Podanie návrhu na\nvydanie platobného rozkazu, 3. Podanie návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku, 4. Sťažnosť\nproti rozhodnutiu, ktorým súd nepriznal žalovanej oslobodenie od súdneho poplatku. Všetky štyri\núkony právnej služby boli žalobkyňou ako advokátskou kanceláriou riadne zrealizované, žalobkyňa ich\nvykonanie osvedčila listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise. Žalobkyňa dôrazne poprela obranné\ntvrdenia žalovanej, že od nej akúkoľvek zálohu prevzala s odôvodnením, že všetky doterajšie odmeny\nza zastupovanie žalovanej boli zaplatené bezhotovostne prevodom v banke a riadne vyfakturované.\nŽalovaná toto svoje skutkové tvrdenie nepreukázala žiadnymi dôkazmi, preto súd prvej inštancie na túto\njej obranu v súlade s ustanovením § 151 ods. 2 C.s.p. neprihliadal.\n3. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil úspešnosťou žalobkyne, preto jej proti žalovanej\npriznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n4. Proti rozsudku vo veci samej podala žalovaná v zákonnej lehote a v celom rozsahu odvolanie\nz dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Vyjadrila nesúhlas so závermi súdu prvej\ninštancie uvedenými v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku (najmä, že neobstojí obrana\nžalovanej, že nemala vedomosť o výške hodnoty právneho úkonu) z dôvodu, že súd prvej inštancie\nz vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové zistenia, čo malo aj za následok nesprávne\nprávne posúdenie právnej normy, a to § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. S odkazom\nna toto ustanovenie uviedla, že z článku III. dohody o poskytovaní právnej pomoci vyplýva, že strany\nsa dohodli na tarifnej odmene podľa § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., avšak nikde nie je uvedené, akú\nsumu predstavuje odmena za jednotlivý úkon právnej služby. Účelom uvedenej právnej normy je ochrana\nspotrebiteľa, t. j. dôležité je, aby bol spotrebiteľ pred každým úkonom právnej služby informovaný. Z\ndohody o poskytovaní právnej pomoci však uvedená výška nevyplýva, žalobkyňa neprodukovala žiadny\ndôkaz, z ktorého by vyplývalo, že pred každým úkonom právnej služby informovala žalovanú o výške\nodmeny za jednotlivý úkon. Podľa nej súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k\nnesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo aj za následok nesprávne právne posúdenie veci. Žalobkyňa\nnemá nárok na žiadnu odmenu za právne služby, pretože porušila § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z.\nz. Žalovaná namietala aj závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých bolo preukázané, že žalobkyňa\nvykonala v jej prospech štyri úkony právnej služby a že za všetky jej prináleží tarifná odmena a dôvodila,\nže zistený skutkový stav je v rozpore s vykonanými dôkazmi a zároveň na zistený skutkový stav bola\nnesprávne aplikovaná právna norma, a to § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Tlačivo - žiadosť\no oslobodenie od súdneho poplatku si spracovala sama a žalobkyňa bola len sprostredkovateľom\npredmetných dokumentov na súd. Aj keby uvedené úkony žalobkyňa spracovala, nevzniká jej nárok\nna odmenu za jednotlivý úkon, pretože ani jeden zo sporných úkonov nepatrí medzi úkony taxatívne\nvymenované v § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., za ktoré prináleží tarifná odmena. Ide len o\n\nadministratívne úkony. Je aj v rozpore s elementárnou logikou, aby ona ako klientka advokáta platila\nza právne služby v celkovom sumáre vyššiu odmenu len z toho dôvodu, že žiadala o oslobodenie od\nsúdneho poplatku, čo sa žiada práve vtedy, ak klient objektívne nemá prostriedky na to, aby súd mohol\njeho vec prejednať, a nie ešte naviac platiť advokátovi. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť a zároveň jej priznať nárok na náhradu trov konania v\nrozsahu 100 %.\n5. Žalobkyňa odvolanie nepodala. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila podaním zo dňa 16.2.2022, v\nktorom sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie stotožnila s tým, že konajúci súd dospel na základe\nvykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vychádza zo správneho právneho posúdenia\nveci. Skutočnosti uvádzané žalovanou v odvolaní považovala za irelevantné. So žalovanou uzatvorili\nzmluvu o poskytnutí právnych služieb, kde bola odmena za poskytnutie právnych služieb dojednaná\nvo výške určenej podľa § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov. Súd\nprvej inštancie správne konštatoval, že obrana žalovanej, podľa ktorej nemala vedomosť o výške\nhodnoty právneho úkonu neobstojí, keďže táto priamo vyplýva z ňou podpísanej dohody o poskytnutí\nprávnej pomoci, kde na ustanovenie vyhlášky a možnosť výpočtu hodnoty jedného úkonu ustanovenie\ndohody priamo odkazuje. Žalovaná nikdy nenamietala, že by jej nebola výška dojednanej odmeny podľa\npodpísanej dohody jasná, alebo že by jej bola nezrozumiteľná. Klamlivo uvádzala, že služby jej neboli\nposkytnuté, čo bolo vyvrátené predloženými dôkazmi a rovnako klamlivo uvádzala, že za spísanie\nnávrhu na vydanie platobného rozkazu prevzala zálohu 1.000,- €. Nijako neodôvodnila, na základe\nakej dohody uhrádzala zálohu, a prečo práve vo výške 1.000,- €, keď nemala vopred vedomosť o\nvýške dojednanej odmeny za právne služby. Následne, keď boli dôkazmi vyvrátené jej klamlivé tvrdenia,\npredložila na pojednávaní písomné podanie, v ktorom prvýkrát namietala, že je spotrebiteľka a že o\nvýške odmeny nebola informovaná podľa § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. Žalobkyňa má za to,\nže túto obranu použila žalovaná len účelovo, aby sa vyhla svojej povinnosti uhradiť dojednanú odmenu\nza poskytnuté právne služby. Žalovaná dokonca deklaruje, že chce mať poskytnuté právne služby\nzadarmo, čo by bolo možné chápať jedine ako pomstu za vypovedanie plných mocí zo strany žalobkyne,\nkeďže iné racionálne vysvetlenie konania žalovanej nie je. Poukázala na to, že zmyslom uvedeného\nustanovenia je to, aby bola pre spotrebiteľa výška odmeny za právne služby predvídateľná, pričom nie je\npotrebné spotrebiteľa informovať o výške za každý jeden úkon jednotlivo, ak ostáva výška odmeny počas\ncelého obdobia poskytovania právnej služby nemenná. Opakovane uviedla, že žalovanú zastupovala\nvo viacerých právnych veciach (cca v piatich) v období od roku 2017 do roku 2020, čiže žalovaná mala\nniekoľkoročné skúsenosti ohľadom určovania výšky odmeny so žalobkyňou, pričom všetko sa zmenilo\naž po tom, čo žalobkyňa žalovanej vypovedala spoluprácu vo všetkých právnych veciach, keď zistila,\nže dôvera voči žalovanej bola v dôsledku istých okolností narušená. Podotkla, že o žalovanej, ako\ndlhoročnej prísediacej v trestnom senáte na Okresnom súde Bratislava III, zmýšľala ako o dôveryhodnej\na čestnej osobe. Ohľadom tvrdenia žalovanej, že je v rozpore s elementárnou logikou, aby žalovaná\nplatila za právne služby v takej sume, keď žiadala o oslobodenie od súdneho poplatku argumentovala,\nže súdny poplatok predstavoval sumu 7.134,- €, čiže nič „naviac“ by advokátovi žalovaná určite neplatila.\nPovažovala za znevažovanie svojej práce, aby ňou vypracované právne dokumenty, na základe ktorých\nbol žalovanej odpustený súdny poplatok vo výške 7.134,- € označovala ako „administratívne úkony“.\nÚkony, ktoré sa týkajú oslobodenia od súdneho poplatku považuje za úkony súvisiace s vecou samou,\npretože od nich záležalo, či bude žalovaná pokračovať v uplatňovaní si nároku o zaplatenie 118.900,- €\nzo zmenky a odmena za tieto úkony bola vyrátaná podľa dohody na základe ustanovenia § 10 vyhlášky.\nUzavrela, že súd prvej inštancie venoval zisťovaniu skutkového stavu náležitú pozornosť, jeho závery,\nna základe ktorých vec rozhodol, zodpovedajú skutočnému stavu veci, a v dôsledku toho vec správne\nprávne posúdil. Odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a\nuložil žalovanej povinnosť uhradiť jej trovy konania v rozsahu 100 %.\n6. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.\n7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§\n470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže\nneboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať\ndokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. l C.s.p.); a dospel k záveru, že odvolaniu\nžalovanej nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. februára 2025; o termíne\nverejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, §\n219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l,\n\nods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho\nsúdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však\nodvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.\n8. Pri rozhodovaní odvolací súd vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim\npre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli\nnajavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase\nvyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľka v odvolaní neuviedla podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne\nskutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\n9. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na\nzistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,\nvýsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na ich základe dospel k\nsprávnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí\naj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho\nneboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktorú by musel\nodvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2 C.s.p.).\n10. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považoval za nesporné, že medzi stranami sporu\ndošlo k uzavretiu dohody o poskytovaní právnej pomoci v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb, v ktorej bola v bode III. dohodnutá odmena za právnu pomoc podľa ustanovenia § 10 citovanej\nvyhlášky. Sporným, vzhľadom na obranu žalovanej (resp. na jej odvolaciu námietku), bolo potrebné\nsa vysporiadať so skutočnosťou, či žalobkyni ako advokátke vznikol nárok na odmenu za požadované\núkony právnej služby s ohľadom na dikciu ustanovenia § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii\n(ďalej len „zákon o advokácii“), resp. či v priebehu poskytovania právnej služby informovala žalovanú\nako klientku (spotrebiteľku právnej služby) o výške tejto odmeny ešte pred začatím tohto úkonu, teda, či\nzo strany žalobkyne došlo k porušeniu uvedeného ustanovenia, za porušenie ktorého je sankciou strata\nnároku na odmenu za právne služby. V zmysle dôvodovej správy k prijatiu novely zákona o advokácii v\nznení zákona č. 304/2009 Z. z. (body 6. a 7.) bolo cieľom prijatia tejto právnej úpravy „posilniť dôveru\nv advokátsky stav, pretože odmena poskytovania právnej služby sa stane viac predvídateľnou. Prax\ntotiž potvrdzuje, že najmä pri vysokých odmenách spotrebiteľ právnej služby negatívne znáša oznam o\ncelkovej konečnej odmene advokáta.“ Je nepochybné, že v danom prípade ide o zmluvný vzťah svojím\ncharakterom vzťahom spotrebiteľským, kedy jednou zo základných súčastí zmluvy o právnej pomoci\nalebo poskytnutí právnej služby je dohodnutie odmeny advokáta s klientom. Advokátovou povinnosťou\nje klienta informovať o tom, koľko bude stáť jednotlivý úkon, ktorý vo veci klienta uskutoční a ak tak\nneurobí, nevznikne mu nárok na odmenu.\n11. Odvolací súd, zhodne so záverom súdu prvej inštancie zastáva názor, že v prejednávanom prípade\nsa žalobkyňa nedopustila porušenia zákonnej poučovacej povinnosti a žalovanú ako klientku riadne a\nvčas informovala o výške odmeny, ktorá určite a zrozumiteľne vyplývala z dohody o poskytovaní právnej\npomoci (článok III.) zo dňa 20.2.2018. Žalovaná založila svoju obranu na argumentácii, že žalobkyňa\nako advokátka bola povinná ju informovať o výške odmeny za jeden úkon právnej služby, za každý takýto\núkon osobitne pred jeho vykonaním (a že ani z dohody o poskytovaní právnej pomoci, či iného dôkazu\nnevyplýva, že pred každým úkonom právnej služby žalobkyňa informovala žalovanú o výške odmeny).\nZ ustanovenia, ktoré advokátovi túto poučovaciu povinnosť ukladá, pritom vyplýva, že advokát musí\npoučiť klienta o výške odmeny za jeden úkon právnej služby a o úkonoch právnej služby na začiatku\nposkytovania právnych služieb; inak povedané, má povinnosť informovať klienta o tom, koľko bude stáť\njednotlivý úkon, ktorý vo veci klienta uskutoční. Sankciou z dôvodu porušenia tejto povinnosti je strata\nnároku advokáta na odmenu.\n12. K výkladu obsahu pojmu „úkon právnej služby“ sa v jednom zo svojich rozhodnutí vyjadril aj\ndisciplinárny senát Slovenskej advokátskej komory, podľa ktorého: „Pojem ,úkon právnej služby“ použitý\nv § 18 ods. 4 zákona o advokácii je potrebné vykladať s ohľadom na § 1 ods. 2 tohto zákona ako\nrealizáciu celého súboru činností hmotnej a nehmotnej povahy, ktorý vykonáva advokát v prospech\nsvojho klienta, teda celé právne zastúpenie v tej-ktorej veci. To, že advokát je podľa uvedeného\nzákonného ustanovenia povinný informovať klienta o výške odmeny za úkon právnej služby v danej veci\npred začatím realizácie právnej služby, znamená, že je povinný tak urobiť iba pred začatím poskytovania\n\nprávnej služby vo veci, nie však pred každým jednotlivým úkonom vo veci v rámci tohto zastúpenia. (pozri\nRozhodnutie X. disciplinárneho senátu SAK z 29. októbra 2012, sp. zn. DS X.-70/12:613/2012, zdroj:\nHREŽĎOVIČ, L., FRIŠTIKOVÁ, T., KERECMAN, P., HAVLÁT, J. Zbierka disciplinárnych rozhodnutí\nSlovenskej advokátskej komory 2012 - 2013. Bratislava: SAK, 2014, s. 197 - 200). Odvolací súd\nnevzhliadol žiaden dôvod nesúhlasiť s týmto výkladom, ktorý je stavovskou organizáciou advokátov\naplikovaný a akceptovaný dlhodobo. Požiadavka, aby advokát poučil klienta o výške odmeny za jeden\núkon právnej služby a o úkonoch právnej služby na začiatku poskytovania právnych služieb a následne\nho opätovne informoval o tej istej skutočnosti (odmene za úkon právnej služby) pred každým úkonom\nprávnej služby, je nad rámec poučovacej povinnosti sledovanej týmto ustanovením. Advokát teda nie je\nani podľa názoru odvolacieho súdu povinný informovať svojho klienta o výške odmeny za úkon právnej\nslužby vždy pred vykonaním každého konkrétneho úkonu, ale postačuje, aby advokát v konkrétnej\nprávnej veci informoval klienta o výške tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pri uzavretí zmluvy\no poskytovaní právnych služieb tak, aby bolo klientovi zrejmé, že odmena za jeden úkon právnej služby,\no ktorej advokát klienta takto informoval na začiatku poskytnutia právnych služieb alebo na ktorej sa\nadvokát s klientom dohodol, sa vzťahuje aj na každý ďalší úkon vykonaný advokátom v tejto jednej\nprávnej veci; to neplatí v prípade, že dochádza k zmene výšky tarifnej odmeny počas zastupovania. Tak\ntomu bolo aj v tomto prípade a súd prvej inštancie tak dospel k správnemu právnemu názoru, že obrana\nžalovanej, podľa ktorej nemala vedomosť o výške hodnoty právneho úkonu, neobstojí, keďže priamo\nvyplýva z dohody, ktorú osobne podpísala a kde na ustanovenie vyhlášky a možnosť výpočtu hodnoty\njedného úkonu toto zmluvné dojednanie priamo odkazuje.\n13. K ďalšej odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa skutočnosti, že v prípade štyroch úkonov\nprávnej služby súvisiacich s poplatkovou povinnosťou žalovanej ako strany sporu vo veci, v ktorej bola\nzastúpená žalobkyňou (zmenková vec), išlo o nenáročné, administratívne úkony, ktoré si žalovaná\nmala spracovať sama a žalobkyňa bola len ich sprostredkovateľom, odvolací súd, zhodne so záverom\nsúdu prvej inštancie a argumentáciou žalobkyne, poukazuje na skutočnosť, že strany sporu uzavreli\npísomnú dohodu o poskytovaní právnych služieb, predmetom ktorej bolo poskytovanie právnej pomoci\nvo veci o zaplatenie zmenkovej sumy 118.900,- € s príslušenstvom, a to vo forme právnych porád,\nprejednaní veci klienta, zastúpenia pred súdom alebo iným orgánom, zastupovanie v ďalších právnych\nveciach a vykonávania všetkých úkonov s tým spojených, podávania návrhov, žiadostí, vypracúvania\nobchodných, občianskoprávnych, pracovných zmlúv, uznávania a vzdávania sa uplatnených nárokov,\npodávania opravných prostriedkov a ich vzdávania sa (článok I. dohody). Podľa článku II. dohody sa\nzároveň klient (žalovaná) zaviazal spolupôsobiť v potrebnom rozsahu pri vypracovávaní podkladov\npotrebných k poskytnutiu právnej pomoci v oblasti ekonómie a špeciálnych technických odborov.\nNie je preto možné uznať argumentáciu žalovanej, že uvedené úkony boli len „administratívneho“\ncharakteru, ktoré si mala žalovaná navyše vyhotovovať sama, bez akejkoľvek súčinnosti žalobkyne.\nŽalovaná si vzhľadom na znenie uvedeného zmluvného dojednania musela byť vedomá toho, že aj\nza menej náročné úkony, napríklad podanie žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov,\nvrátane žalovanou vyplneného formulára, je súčasťou nároku na odmenu advokáta. V zmysle článku\nV. dohody sa zmluvné strany dohodli na vzájomnom oprávnení kedykoľvek požadovať prerokovanie\nvýšku paušálnej odmeny za poskytované služby a jej prípadné zvýšenie alebo zníženie, v závislosti od\nmnožstva vykonávanej práce. Žalovaná v tomto prípade toto oprávnenie nikdy nevyužila, výška odmeny\nžalobkyne jej bola známa už v čase podpisu dohody (počas platnosti zmluvného vzťahu sa nemenila)\na túto nikdy nenamietala, resp. nežiadala znížiť. Navyše je potrebné v tejto súvislosti podotknúť, že\nv prípade naplnenia hypotézy neinformovania spotrebiteľa o výške odmeny za právne služby pred\nzačatím vykonávania právnych služieb, z predmetného ustanovenia vyplýva pre advokáta prísna sankcia\nv podobe nevzniknutia nároku na odmenu za poskytnutie právnych služieb, a to aj za predpokladu,\nže advokát ich vykonal v prospech klienta a v stopercentnej kvalite. Pre klienta ako spotrebiteľa a\nkonzumenta právnych služieb nemá na jeho postavenie žiadne nepriaznivé následky ani úplná absencia\ndohody o odmene za právne služby, resp. jej nezrozumiteľnosť, z čoho potom vyplýva, že advokát pri\nabsencii dohody o odmene neporušuje žiadne iné právne normy týkajúce sa advokátskych stavovských\npredpisov, a teda ani žiadnym spôsobom nezhoršuje postavenie spotrebiteľa pri poskytovaní právnych\nslužieb, ale práve naopak, jeho postavenie sa zlepšuje, keďže v takom prípade by advokát poskytoval\nprávne služby zdarma.\n14. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že\nmusí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke\na ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú\n\nvykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., a to\nvzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov\nstrán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,\nktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. K odvolacej námietke\nžalovanej o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné\npresvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého\nuváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z\npravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo\nvyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je\nobmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa\nteda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité\nobmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia\ndôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku\nupraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal\na z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a\nvýstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal\na akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec\nprávne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce\nnajmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil\nskutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo\nodôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti\na s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový\nnález súdu. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných\ndôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom\nrozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,\nže do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred\nvšeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany\nsporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať\nňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.\n15. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu\nprávnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii\npráva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s\nodvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej\ninštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.\n16. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §\n255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady\ntrov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n\n18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.\n10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv\nznení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\n\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23C/34/2020", "guid": "3dadb0a7-e6f2-47ea-b8bf-89de4bfc72b7:5150ba83-5239-43fb-bf39-aa49d7e7fe60", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}