Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/65/2022 z 26. 2. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. februára 2025, sp. zn. 15Co/65/2022, ECLI:SK:KSBA:2025:1320206893.1 Krajský súd Bratislava | 15Co/65/2022 | ECLI:SK:KSBA:2025:1320206893.1 | 2025-02-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/93a30a51-ea81-48e2-8b96-c4ac884013b9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1320206893.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 15Co/65/2022 1320206893 26. 02. 2025 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2025:1320206893.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobkyne: Advokátska kancelária - JUDr. Alexandra Skybová, s.r.o., Bratislava, Blagoevova č. 9, IČO: 50 767 526, za ktorú koná JUDr. Alexandra Skybová, proti žalovanej: W. T. Y. Ň. E. Q. Á. , A. T. X.X.XXXX, S. W. W., Š. Č.. XX, zastúpená spoločnosťou: BAJO LEGAL, s.r.o., Bratislava, Landererova č. 8, IČO: 36 860 581, za ktorú koná JUDr. Branislav Jablonka, PhD., o zaplatenie sumy 2.672,56 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 26. októbra 2021, č. k. 23 C 34/2020-120, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 26. októbra 2021, č. k. 23 C 34/2020-120, p o t v r d z u j e . II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 26.10.2021, č.k. 23 C 34/2020-120, rozhodol tak, že žalovanú zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 2.672,56 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.672,56 € od 30.6.2020 do zaplatenia (výrok I.) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 1, § 31 ods. 1, § 33b ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1 zákona č. 655/2004 Z. z. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 2.7.2020, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania platobného rozkazu, ktorým by bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni v lehote 15 dní od doručenia platobného rozkazu dlžnú sumu vo výške 2.672,56 € spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške 5 % z dlžnej sumy odo dňa 30.6.2020 až do zaplatenia a náhradu trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, že žalovaná si u nej na základe dohody o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 20.2.2018 objednala právne služby vo veci vydania platobného rozkazu voči p. P. na sumu 118.900,- € s príslušenstvom. V článku III. Dohody sa dohodli na odmene za právne služby vo výške tarifnej odmeny podľa § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v platnom znení. Právne služby boli zo strany žalobcu poskytnuté riadne a včas, konkrétne sa jednalo o 4 úkony právnej služby á 658,93 € + 9,21 € režijný paušál, a to prípravu a prevzatie veci, podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu, podanie návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku a sťažnosť proti rozhodnutiu, ktorým súd nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku, t. j. spolu odmena za poskytnuté právne služby predstavuje sumu vo výške 2.672,56 €. Žalobkyňa vyzvala žalovanú na úhradu záväzku prostredníctvom e-mailu, aj poštou, a tiež sa so žalovanou snažila dohodnúť na osobnom stretnutí ohľadom prebratia spisovej dokumentácie k predmetnému prípadu a vyúčtovania, ale bezvýsledne. Žalovaná nesplatila doposiaľ svoj dlh ani len čiastočne. 1.2. Súd prvej inštancie dňa 16.7.2020 vydal platobný rozkaz, ktorým návrhu v plnom rozsahu vyhovel a proti ktorému podala žalovaná včas odpor s odôvodnením, že uplatnený nárok považuje za neopodstatnený v celom rozsahu. Nepoprela, že dňa 20.2.2018 uzatvorila s JUDr. X. dohodu o poskytovaní právnych služieb, avšak od 25.7.2018 ju zastupoval a dodnes zastupuje JUDr. W. U.. Pri prevzatí zastupovania dala JUDr. X. zálohu vo výške 1.000,- €. Doposiaľ, aj napriek viacerým urgenciám jej neodovzdala príjmový doklad na danú sumu. Považovala za logické, že právnička by bez vyššie uvedenej zálohy za ňu nespísala návrh na vydanie platobného rozkazu voči P. X. a nefakturovala by jej po dvoch rokoch sumu 2.672,56 €, čo podľa nej dokazuje, že prebrala zálohu pred dvomi rokmi. Koncom júna 2018 ju v priestoroch jej prevádzky navštívila žalobkyňa s tým, že na vyjadrenie, ktoré prišlo zo súdu, ona nevie odpovedať. Kričala po nej, že zmenku zle vypísala, že uviedla nesprávne priezvisko, na čo oponovala s plačom, pretože išlo o veľkú sumu peňazí s tým, že uviedla správne priezvisko v čase vypísania zmenky (medzičasom sa vydala) a jej priezvisko je správne uvedené. Kričala, že nech si to odôvodní sama, že ona má zaplatenú dovolenku a odišla do Chorvátska. Toto jej konanie považovala za ukončenie ich spolupráce. Nový právny zástupca potvrdil, že zmenka je vypísaná správne a následne prevzal zastupovanie a v jej mene napísal vyjadrenie na výzvu súdu. Žalovaná však poprela, že žiadosť o oslobodenie súdneho poplatku jej spísala žalobkyňa, pretože si ho vypísala sama a sama ho doložila súdu dňa 21.2.2018. Taktiež si sama dokladala čestné prehlásenie a podklady k oslobodeniu od súdnych poplatkov dňa 1.3.2018. Dňa 22.6.2020 dostala od JUDr. X. e-mail, ktorého prílohou bolo vyúčtovanie a faktúra zo dňa 21.6.2020 za vec X. P.. Listom ju požiadala o vystornovanie uvedeného vyúčtovania a faktúry s odôvodnením. Na túto žiadosť adresovanú žalobkyni nedostala žiadnu odpoveď, pretože žalobkyňa medzičasom absolvovala materskú dovolenku, čo tiež dokazuje, že pre ňu nepracovala. Podľa žalovanej je tento spor a vystavená faktúra pomstou (skrytou províziou) za sprostredkovanie kúpy bytu na O. XX od susedky žalobkyne U. Y., ktorá sfalšovala zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, na základe ktorej sa neoprávnene obohatila o 21.000,- €, o zaplatenie ktorých prebieha konanie na súde prvej inštancie pod sp. zn. 12 C 37/2020. Aj napriek tomu žalobkyňa od nej žiadala 3.000,- € a nebrala do úvahy, že bola jej susedkou podvedená. Poprela, že by so žalobkyňou mala spísanú nejakú dohodu, či zmluvu o sprostredkovaní kúpy bytu a tak si žalobkyňa vymyslela predmetnú, vymyslenú faktúru. Konanie žalobkyne považuje za rozporné s advokátskou etikou a dobrými mravmi. V doplnení odporu uznala, že mala uzavretú mandátnu zmluvu a dohodnutú tarifnú odmenu, ale nikde v mandátnej zmluve, ani v inej komunikácii nebola vopred upozornená, aká je výška tarify za 1 úkon právnej služby (658,93 €). S odkazom na ustanovenie § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. uviedla, že žalobkyňa podľa nej nemá nárok na žiadnu odmenu, pretože ju pred začatím jednotlivých úkonov neupovedomila o sume 658,93 € za jeden úkon. Namietala tiež, že žalobkyňa účtuje dva úkony týkajúce sa oslobodenia od súdneho poplatku, ktoré však nesúvisia s vecou samou, a preto podľa žalovanej nemá nárok na ich úhradu. V rámci mimosúdnej dohody navrhla urovnať spor tak, že zaplatí za 1 úkon právnej služby, s možnosťou zápočtu s už zaplatenou zálohou 1.000,- €. 1.3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu argumentovala tým, že tvrdenie žalovanej, že uplatnený nárok považuje za neopodstatnený v celom rozsahu, je nepochopiteľné, keďže sama priznáva, že spolu uzatvorili dohodu o poskytovaní právnych služieb a tieto služby jej aj boli riadne poskytnuté, čo jednoznačne preukázala. Súhlasila s tvrdením, že od 25.7.2018 zastupuje žalovanú aj JUDr. B. U., ale toto zastupovanie mu žalovaná udelila popri zastupovaní poskytovanom žalobkyňou, čiže žalovaná mala dvoch právnych zástupcov a to z dôvodu, že JUDr. U. je odborníkom na zmenkové právo. Žalobkyňa vo svojom najlepšom presvedčení, aby plne hájila záujmy a práva žalovanej, jej odporučila JUDr. U. na ďalšie zastupovanie v zmenkovom konaní bez ohľadu na to, že odmena za následne poskytované právne služby bude prináležať druhému advokátovi a nie žalobkyni. Na preukázanie pravdivosti tvrdenia žalobkyne, že žalovaná mala v konaní dvoch právnych zástupcov uviedla, že žalovaná jej nikdy plnú moc na zastupovanie v zmenkovom konaní nevypovedala, ale naopak, po nemorálnom a zavádzajúcom správaní sa žalovanej voči nej, jej plnú moc vypovedala v tomto, ako aj vo všetkých ostatných súdnych konaniach žalobkyňa. Uviedla, že žalovaná tiež lživo a bez náležitých dôkazov tvrdí, že jej vyplatila zálohu vo výške 1.000,- € a že do dnešného dňa po viacerých urgenciách jej neodovzdala príjmový doklad na danú sumu. To, že žalovanej bežne poskytovala právne služby dopredu bez zálohy bolo bežnou praxou, pretože sa spoliehala na serióznosť žalovanej, na čo v konečnom dôsledku doplatila a teraz si musí svoje nároky uplatňovať súdnou cestou, pričom tento nárok nie je voči žalovanej jediným uplatňovaným. Tvrdenia žalovanej o ukončení spolupráce a o údajnom správaní sa žalobkyne považuje za vymyslené. Žalovaná rovnako nesprávne uvádza, že si sama písala žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku. Návrh jej pripravovala a podávala ona (žalovaná len vyplnila prílohy na základe jej pokynov) a taktiež vypracovala a podala sťažnosť proti rozhodnutiu súdu, ktorým oslobodenie od súdneho poplatku žalovanej nepriznal. Všetko preukazuje emailovou komunikáciou a uvedenými podaniami. Je pravdou, že žalovaná jej zaslala list, ktorým žiadala o vystornovanie faktúry, ona na tento list vzhľadom na jeho obsah neodpovedala. K tvrdeniu žalovanej týkajúceho sa sprostredkovania kúpy bytu na O. v Bratislave sa žalobkyňa nevyjadrila, nakoľko je predmetom iného konania. 2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 20.2.2018 dohodu o poskytovaní právnej pomoci v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v ktorej bola v bode III. dohodnutá odmena za právnu pomoc podľa ustanovenia § 10 citovanej vyhlášky. Preto neobstojí obrana žalovanej, že nemala vedomosť o výške hodnoty právneho úkonu, keď táto priamo vyplýva z ňou podpísanej dohody o poskytovaní právnej pomoci, kde na ustanovenie vyhlášky a možnosť výpočtu hodnoty jedného úkonu ustanovenie dohody priamo odkazuje. Hodnota úkonu je vypočítaná správne a je odvodená z výšky žalovanej sumy v predmetnom konaní, kde žalobkyňa žalovanú právne zastupovala, a to vo výške 188.900,- €; potom suma za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 658,93 € + 9,21 € režijný paušál, čo spolu za štyri úkony činí sumu 2.672,56 €. Ďalej dôvodil, že žalobkyňa ako dôkazy predložila jednotlivé úkony právnej služby realizované v prospech žalovanej v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V sp. zn. 1 CbZm 7/2018, náhrady ktorých sa domáhala, pričom išlo o tieto úkony: 1. Príprava a prevzatie veci, 2. Podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu, 3. Podanie návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku, 4. Sťažnosť proti rozhodnutiu, ktorým súd nepriznal žalovanej oslobodenie od súdneho poplatku. Všetky štyri úkony právnej služby boli žalobkyňou ako advokátskou kanceláriou riadne zrealizované, žalobkyňa ich vykonanie osvedčila listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise. Žalobkyňa dôrazne poprela obranné tvrdenia žalovanej, že od nej akúkoľvek zálohu prevzala s odôvodnením, že všetky doterajšie odmeny za zastupovanie žalovanej boli zaplatené bezhotovostne prevodom v banke a riadne vyfakturované. Žalovaná toto svoje skutkové tvrdenie nepreukázala žiadnymi dôkazmi, preto súd prvej inštancie na túto jej obranu v súlade s ustanovením § 151 ods. 2 C.s.p. neprihliadal. 3. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil úspešnosťou žalobkyne, preto jej proti žalovanej priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. Proti rozsudku vo veci samej podala žalovaná v zákonnej lehote a v celom rozsahu odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Vyjadrila nesúhlas so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku (najmä, že neobstojí obrana žalovanej, že nemala vedomosť o výške hodnoty právneho úkonu) z dôvodu, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové zistenia, čo malo aj za následok nesprávne právne posúdenie právnej normy, a to § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. S odkazom na toto ustanovenie uviedla, že z článku III. dohody o poskytovaní právnej pomoci vyplýva, že strany sa dohodli na tarifnej odmene podľa § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., avšak nikde nie je uvedené, akú sumu predstavuje odmena za jednotlivý úkon právnej služby. Účelom uvedenej právnej normy je ochrana spotrebiteľa, t. j. dôležité je, aby bol spotrebiteľ pred každým úkonom právnej služby informovaný. Z dohody o poskytovaní právnej pomoci však uvedená výška nevyplýva, žalobkyňa neprodukovala žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že pred každým úkonom právnej služby informovala žalovanú o výške odmeny za jednotlivý úkon. Podľa nej súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo aj za následok nesprávne právne posúdenie veci. Žalobkyňa nemá nárok na žiadnu odmenu za právne služby, pretože porušila § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. Žalovaná namietala aj závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých bolo preukázané, že žalobkyňa vykonala v jej prospech štyri úkony právnej služby a že za všetky jej prináleží tarifná odmena a dôvodila, že zistený skutkový stav je v rozpore s vykonanými dôkazmi a zároveň na zistený skutkový stav bola nesprávne aplikovaná právna norma, a to § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Tlačivo - žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku si spracovala sama a žalobkyňa bola len sprostredkovateľom predmetných dokumentov na súd. Aj keby uvedené úkony žalobkyňa spracovala, nevzniká jej nárok na odmenu za jednotlivý úkon, pretože ani jeden zo sporných úkonov nepatrí medzi úkony taxatívne vymenované v § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., za ktoré prináleží tarifná odmena. Ide len o administratívne úkony. Je aj v rozpore s elementárnou logikou, aby ona ako klientka advokáta platila za právne služby v celkovom sumáre vyššiu odmenu len z toho dôvodu, že žiadala o oslobodenie od súdneho poplatku, čo sa žiada práve vtedy, ak klient objektívne nemá prostriedky na to, aby súd mohol jeho vec prejednať, a nie ešte naviac platiť advokátovi. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť a zároveň jej priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 5. Žalobkyňa odvolanie nepodala. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila podaním zo dňa 16.2.2022, v ktorom sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie stotožnila s tým, že konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Skutočnosti uvádzané žalovanou v odvolaní považovala za irelevantné. So žalovanou uzatvorili zmluvu o poskytnutí právnych služieb, kde bola odmena za poskytnutie právnych služieb dojednaná vo výške určenej podľa § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že obrana žalovanej, podľa ktorej nemala vedomosť o výške hodnoty právneho úkonu neobstojí, keďže táto priamo vyplýva z ňou podpísanej dohody o poskytnutí právnej pomoci, kde na ustanovenie vyhlášky a možnosť výpočtu hodnoty jedného úkonu ustanovenie dohody priamo odkazuje. Žalovaná nikdy nenamietala, že by jej nebola výška dojednanej odmeny podľa podpísanej dohody jasná, alebo že by jej bola nezrozumiteľná. Klamlivo uvádzala, že služby jej neboli poskytnuté, čo bolo vyvrátené predloženými dôkazmi a rovnako klamlivo uvádzala, že za spísanie návrhu na vydanie platobného rozkazu prevzala zálohu 1.000,- €. Nijako neodôvodnila, na základe akej dohody uhrádzala zálohu, a prečo práve vo výške 1.000,- €, keď nemala vopred vedomosť o výške dojednanej odmeny za právne služby. Následne, keď boli dôkazmi vyvrátené jej klamlivé tvrdenia, predložila na pojednávaní písomné podanie, v ktorom prvýkrát namietala, že je spotrebiteľka a že o výške odmeny nebola informovaná podľa § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. Žalobkyňa má za to, že túto obranu použila žalovaná len účelovo, aby sa vyhla svojej povinnosti uhradiť dojednanú odmenu za poskytnuté právne služby. Žalovaná dokonca deklaruje, že chce mať poskytnuté právne služby zadarmo, čo by bolo možné chápať jedine ako pomstu za vypovedanie plných mocí zo strany žalobkyne, keďže iné racionálne vysvetlenie konania žalovanej nie je. Poukázala na to, že zmyslom uvedeného ustanovenia je to, aby bola pre spotrebiteľa výška odmeny za právne služby predvídateľná, pričom nie je potrebné spotrebiteľa informovať o výške za každý jeden úkon jednotlivo, ak ostáva výška odmeny počas celého obdobia poskytovania právnej služby nemenná. Opakovane uviedla, že žalovanú zastupovala vo viacerých právnych veciach (cca v piatich) v období od roku 2017 do roku 2020, čiže žalovaná mala niekoľkoročné skúsenosti ohľadom určovania výšky odmeny so žalobkyňou, pričom všetko sa zmenilo až po tom, čo žalobkyňa žalovanej vypovedala spoluprácu vo všetkých právnych veciach, keď zistila, že dôvera voči žalovanej bola v dôsledku istých okolností narušená. Podotkla, že o žalovanej, ako dlhoročnej prísediacej v trestnom senáte na Okresnom súde Bratislava III, zmýšľala ako o dôveryhodnej a čestnej osobe. Ohľadom tvrdenia žalovanej, že je v rozpore s elementárnou logikou, aby žalovaná platila za právne služby v takej sume, keď žiadala o oslobodenie od súdneho poplatku argumentovala, že súdny poplatok predstavoval sumu 7.134,- €, čiže nič „naviac“ by advokátovi žalovaná určite neplatila. Považovala za znevažovanie svojej práce, aby ňou vypracované právne dokumenty, na základe ktorých bol žalovanej odpustený súdny poplatok vo výške 7.134,- € označovala ako „administratívne úkony“. Úkony, ktoré sa týkajú oslobodenia od súdneho poplatku považuje za úkony súvisiace s vecou samou, pretože od nich záležalo, či bude žalovaná pokračovať v uplatňovaní si nároku o zaplatenie 118.900,- € zo zmenky a odmena za tieto úkony bola vyrátaná podľa dohody na základe ustanovenia § 10 vyhlášky. Uzavrela, že súd prvej inštancie venoval zisťovaniu skutkového stavu náležitú pozornosť, jeho závery, na základe ktorých vec rozhodol, zodpovedajú skutočnému stavu veci, a v dôsledku toho vec správne právne posúdil. Odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a uložil žalovanej povinnosť uhradiť jej trovy konania v rozsahu 100 %. 6. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali. 7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. l C.s.p.); a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. februára 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. 8. Pri rozhodovaní odvolací súd vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľka v odvolaní neuviedla podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 9. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktorú by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 10. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považoval za nesporné, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu dohody o poskytovaní právnej pomoci v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v ktorej bola v bode III. dohodnutá odmena za právnu pomoc podľa ustanovenia § 10 citovanej vyhlášky. Sporným, vzhľadom na obranu žalovanej (resp. na jej odvolaciu námietku), bolo potrebné sa vysporiadať so skutočnosťou, či žalobkyni ako advokátke vznikol nárok na odmenu za požadované úkony právnej služby s ohľadom na dikciu ustanovenia § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii (ďalej len „zákon o advokácii“), resp. či v priebehu poskytovania právnej služby informovala žalovanú ako klientku (spotrebiteľku právnej služby) o výške tejto odmeny ešte pred začatím tohto úkonu, teda, či zo strany žalobkyne došlo k porušeniu uvedeného ustanovenia, za porušenie ktorého je sankciou strata nároku na odmenu za právne služby. V zmysle dôvodovej správy k prijatiu novely zákona o advokácii v znení zákona č. 304/2009 Z. z. (body 6. a 7.) bolo cieľom prijatia tejto právnej úpravy „posilniť dôveru v advokátsky stav, pretože odmena poskytovania právnej služby sa stane viac predvídateľnou. Prax totiž potvrdzuje, že najmä pri vysokých odmenách spotrebiteľ právnej služby negatívne znáša oznam o celkovej konečnej odmene advokáta.“ Je nepochybné, že v danom prípade ide o zmluvný vzťah svojím charakterom vzťahom spotrebiteľským, kedy jednou zo základných súčastí zmluvy o právnej pomoci alebo poskytnutí právnej služby je dohodnutie odmeny advokáta s klientom. Advokátovou povinnosťou je klienta informovať o tom, koľko bude stáť jednotlivý úkon, ktorý vo veci klienta uskutoční a ak tak neurobí, nevznikne mu nárok na odmenu. 11. Odvolací súd, zhodne so záverom súdu prvej inštancie zastáva názor, že v prejednávanom prípade sa žalobkyňa nedopustila porušenia zákonnej poučovacej povinnosti a žalovanú ako klientku riadne a včas informovala o výške odmeny, ktorá určite a zrozumiteľne vyplývala z dohody o poskytovaní právnej pomoci (článok III.) zo dňa 20.2.2018. Žalovaná založila svoju obranu na argumentácii, že žalobkyňa ako advokátka bola povinná ju informovať o výške odmeny za jeden úkon právnej služby, za každý takýto úkon osobitne pred jeho vykonaním (a že ani z dohody o poskytovaní právnej pomoci, či iného dôkazu nevyplýva, že pred každým úkonom právnej služby žalobkyňa informovala žalovanú o výške odmeny). Z ustanovenia, ktoré advokátovi túto poučovaciu povinnosť ukladá, pritom vyplýva, že advokát musí poučiť klienta o výške odmeny za jeden úkon právnej služby a o úkonoch právnej služby na začiatku poskytovania právnych služieb; inak povedané, má povinnosť informovať klienta o tom, koľko bude stáť jednotlivý úkon, ktorý vo veci klienta uskutoční. Sankciou z dôvodu porušenia tejto povinnosti je strata nároku advokáta na odmenu. 12. K výkladu obsahu pojmu „úkon právnej služby“ sa v jednom zo svojich rozhodnutí vyjadril aj disciplinárny senát Slovenskej advokátskej komory, podľa ktorého: „Pojem ,úkon právnej služby“ použitý v § 18 ods. 4 zákona o advokácii je potrebné vykladať s ohľadom na § 1 ods. 2 tohto zákona ako realizáciu celého súboru činností hmotnej a nehmotnej povahy, ktorý vykonáva advokát v prospech svojho klienta, teda celé právne zastúpenie v tej-ktorej veci. To, že advokát je podľa uvedeného zákonného ustanovenia povinný informovať klienta o výške odmeny za úkon právnej služby v danej veci pred začatím realizácie právnej služby, znamená, že je povinný tak urobiť iba pred začatím poskytovania právnej služby vo veci, nie však pred každým jednotlivým úkonom vo veci v rámci tohto zastúpenia. (pozri Rozhodnutie X. disciplinárneho senátu SAK z 29. októbra 2012, sp. zn. DS X.-70/12:613/2012, zdroj: HREŽĎOVIČ, L., FRIŠTIKOVÁ, T., KERECMAN, P., HAVLÁT, J. Zbierka disciplinárnych rozhodnutí Slovenskej advokátskej komory 2012 - 2013. Bratislava: SAK, 2014, s. 197 - 200). Odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod nesúhlasiť s týmto výkladom, ktorý je stavovskou organizáciou advokátov aplikovaný a akceptovaný dlhodobo. Požiadavka, aby advokát poučil klienta o výške odmeny za jeden úkon právnej služby a o úkonoch právnej služby na začiatku poskytovania právnych služieb a následne ho opätovne informoval o tej istej skutočnosti (odmene za úkon právnej služby) pred každým úkonom právnej služby, je nad rámec poučovacej povinnosti sledovanej týmto ustanovením. Advokát teda nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu povinný informovať svojho klienta o výške odmeny za úkon právnej služby vždy pred vykonaním každého konkrétneho úkonu, ale postačuje, aby advokát v konkrétnej právnej veci informoval klienta o výške tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pri uzavretí zmluvy o poskytovaní právnych služieb tak, aby bolo klientovi zrejmé, že odmena za jeden úkon právnej služby, o ktorej advokát klienta takto informoval na začiatku poskytnutia právnych služieb alebo na ktorej sa advokát s klientom dohodol, sa vzťahuje aj na každý ďalší úkon vykonaný advokátom v tejto jednej právnej veci; to neplatí v prípade, že dochádza k zmene výšky tarifnej odmeny počas zastupovania. Tak tomu bolo aj v tomto prípade a súd prvej inštancie tak dospel k správnemu právnemu názoru, že obrana žalovanej, podľa ktorej nemala vedomosť o výške hodnoty právneho úkonu, neobstojí, keďže priamo vyplýva z dohody, ktorú osobne podpísala a kde na ustanovenie vyhlášky a možnosť výpočtu hodnoty jedného úkonu toto zmluvné dojednanie priamo odkazuje. 13. K ďalšej odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa skutočnosti, že v prípade štyroch úkonov právnej služby súvisiacich s poplatkovou povinnosťou žalovanej ako strany sporu vo veci, v ktorej bola zastúpená žalobkyňou (zmenková vec), išlo o nenáročné, administratívne úkony, ktoré si žalovaná mala spracovať sama a žalobkyňa bola len ich sprostredkovateľom, odvolací súd, zhodne so záverom súdu prvej inštancie a argumentáciou žalobkyne, poukazuje na skutočnosť, že strany sporu uzavreli písomnú dohodu o poskytovaní právnych služieb, predmetom ktorej bolo poskytovanie právnej pomoci vo veci o zaplatenie zmenkovej sumy 118.900,- € s príslušenstvom, a to vo forme právnych porád, prejednaní veci klienta, zastúpenia pred súdom alebo iným orgánom, zastupovanie v ďalších právnych veciach a vykonávania všetkých úkonov s tým spojených, podávania návrhov, žiadostí, vypracúvania obchodných, občianskoprávnych, pracovných zmlúv, uznávania a vzdávania sa uplatnených nárokov, podávania opravných prostriedkov a ich vzdávania sa (článok I. dohody). Podľa článku II. dohody sa zároveň klient (žalovaná) zaviazal spolupôsobiť v potrebnom rozsahu pri vypracovávaní podkladov potrebných k poskytnutiu právnej pomoci v oblasti ekonómie a špeciálnych technických odborov. Nie je preto možné uznať argumentáciu žalovanej, že uvedené úkony boli len „administratívneho“ charakteru, ktoré si mala žalovaná navyše vyhotovovať sama, bez akejkoľvek súčinnosti žalobkyne. Žalovaná si vzhľadom na znenie uvedeného zmluvného dojednania musela byť vedomá toho, že aj za menej náročné úkony, napríklad podanie žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, vrátane žalovanou vyplneného formulára, je súčasťou nároku na odmenu advokáta. V zmysle článku V. dohody sa zmluvné strany dohodli na vzájomnom oprávnení kedykoľvek požadovať prerokovanie výšku paušálnej odmeny za poskytované služby a jej prípadné zvýšenie alebo zníženie, v závislosti od množstva vykonávanej práce. Žalovaná v tomto prípade toto oprávnenie nikdy nevyužila, výška odmeny žalobkyne jej bola známa už v čase podpisu dohody (počas platnosti zmluvného vzťahu sa nemenila) a túto nikdy nenamietala, resp. nežiadala znížiť. Navyše je potrebné v tejto súvislosti podotknúť, že v prípade naplnenia hypotézy neinformovania spotrebiteľa o výške odmeny za právne služby pred začatím vykonávania právnych služieb, z predmetného ustanovenia vyplýva pre advokáta prísna sankcia v podobe nevzniknutia nároku na odmenu za poskytnutie právnych služieb, a to aj za predpokladu, že advokát ich vykonal v prospech klienta a v stopercentnej kvalite. Pre klienta ako spotrebiteľa a konzumenta právnych služieb nemá na jeho postavenie žiadne nepriaznivé následky ani úplná absencia dohody o odmene za právne služby, resp. jej nezrozumiteľnosť, z čoho potom vyplýva, že advokát pri absencii dohody o odmene neporušuje žiadne iné právne normy týkajúce sa advokátskych stavovských predpisov, a teda ani žiadnym spôsobom nezhoršuje postavenie spotrebiteľa pri poskytovaní právnych služieb, ale práve naopak, jeho postavenie sa zlepšuje, keďže v takom prípade by advokát poskytoval právne služby zdarma. 14. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. K odvolacej námietke žalovanej o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 15. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 16. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).