{"guid": "1f06018d-a484-4fd1-89d7-6ae36e7f4dc2:aceef451-8c8a-42a8-a7b4-35ae93280302", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1320209791.2", "spisova_znacka": "7Cob/144/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Cob/144/2023 z 28. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2025, sp. zn. 7Cob/144/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1320209791.2", "identifikacne_cislo": "1320209791", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Marián Degma", "sudca_id": 138, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-marian-degma-138", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "nazov": "§ 385 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-385"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-385", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/aceef451-8c8a-42a8-a7b4-35ae93280302", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1320209791.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1320209791.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1320209791.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Cob/144/2023\n1320209791\n28. 05. 2025\nMgr. Marián Degma\nECLI:SK:KSBA:2025:1320209791.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členiek\nsenátu JUDr. Valérie Kleinovej, ml. a Mgr. Evy Vallovej, v spore žalobcu: PRAŽSKÝ PUB, s. r. o. v\nkonkurze, Račianska 1579/88 B, 831 02 Bratislava, IČO: 51 645 483, zastúpený: BAJO LEGAL, s. r. o.,\nLandererova 8, 811 09 Bratislava, IČO: 36 860 581, proti žalovanému: CERES SLOVAKIA, spol. s r.o.,\nKominárska 1552/3A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 533 823, zastúpený: JUDr. Karol Spišák, advokát so\nsídlom Bajkalská 5/C, 831 04 Bratislava, IČO: 30 795 54, o určenie, že nájomný vzťah trvá, o odvolaní\nžalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/264/2020-272 zo dňa 02.03.2023, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/264/2020-272 zo dňa\n02.03.2023 potvrdzuje.\nII. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1.1. Okresný súd Bratislava III (poznámka odvolacieho súdu: od 01.06.2023 Mestský súd Bratislava\nIII, ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 25Cb/264/2020-272 zo dňa 02.03.2023 (ďalej aj\n„napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol. Žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu\n100 %.\n1.2. Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil vec podľa ustanovení § 137 zákona č. 160/2015\nCivilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), § 3 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. b)\nzákona cˇ. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej aj „zákon č. 116/1990 Zb.“),\n§ 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „Občiansky zákonník“).\n1.3. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, že žalovaný ako prenajímateľ uzatvoril so žalobcom\nako nájomcom dňa 06.05.2018 Zmluvu o nájme nebytových priestorov (ďalej len „Zmluva“) s dobou\nnájmu 5 rokov s dvojmesačnou výpovednou lehotou. V čl. III bod 3.2 Zmluvy bolo dohodnuté, že\nnárok na nájomné vzniká prenajímateľovi od 01.10.2018. Nájomné bolo dohodnuté v bode 4.1 Zmluvy\nvo výške 2.400,- eur mesačne. Podľa bodu 12.1 Zmluvy nájom zaniká: a) písomnou dohodou medzi\nprenajímateľom a nájomcom, b) výpoveďou z nájmu. V bode 12.2 Zmluvy sa zmluvne´ strany dohodli,\nže ktorákoľvek z nich je oprávnená písomne vypovedať zmluvu bez uvedenia dôvodu s výpovednou\nlehotou, ktorá je dvojmesačná a začína plynúť prvým dňom mesiaca po doručení písomnej výpovede\ndruhej zmluvnej strane.\n1.4. Dodatkom k Zmluve zo dňa 25.09.2018 bol posunutý termín splatnosti prvého nájomného na termín\nod 01.11.2018, ďalším Dodatkom k Zmluve zo dňa 25.10.2018 bol opäť posunutý termín splatnosti\nprvého nájomného, a to na termín odo dňa 01.12.2018. Dodatkom k Zmluve zo dňa 21.12.2018 bol\nzmenený bod 3.1 Zmluvy tak, že bol predĺžený nájom na 7 rokov a bol opäť posunutý termín splatnosti\nprvého nájomného, a to na termín odo dňa 01.01.2019. Žalovaný písomne dňa 29.07.2019 ukončil\nnájomnú zmluvu z dôvodu neuhrádzania nájomného podľa čl. XII. bod 2 Zmluvy ku dňu 30.09.2019.\n\n1.5. Dňa 18.9.2019 žalovaný so žalobcom uzatvorili Ukončenie nájomnej zmluvy - Dohodu, kde sa v čl.\nI bod 1.3. dohodli, že pokiaľ žalobca uhradí žalovanému dlžné nájomné vo výške 5.220,- eur, žalovaný\nposunie termín ukončenia Zmluvy ku dňu 30.10.2019 a pôvodný termín ukončenia Zmluvy, t.j. 30.9.2019\nsa stane neplatným. Následne dňa 06.12.2019 žalovaný podpísal so žalobcom Upustenie od ukončenia\nnájomnej zmluvy - Dohodu č. 2; podľa čl. I. bod 1.3 v prípade, ak žalobca uhradí dlžné nájomné vo\nvýške 24.750,- eur, dôjde k zrušeniu ukončenia nájomnej zmluvy zo dňa 29.07.2019 a Zmluva zostane\nnaďalej v platnosti.\n1.6. Dňa 25.06.2020 žalovaný písomne vypovedal Zmluvu podľa čl. XII bod 12.1 písm. b) a bod 12.2\nZmluvy bez udania dôvodov, s tým, že Zmluva skončí uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, t.\nj. dňa 31.8.2020. V bode 7) výpovede bol žalobca vyzvaný na úhradu dlžného nájomného, vrátane\nenergií, za obdobie odo dňa 01.02.2020 do 30.06.2020 v sume 28.960,- eur do 5 kalendárnych dní odo\ndňa doručenia výzvy. Žalobca bol upozornený, že na ukončenie Zmluvy sa nevzťahuje § 3b zákona č.\n62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej\nľudskej choroby COVID 19 a v justícií, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, na základe ktorého\nprenajímateľ nemôže do 31.12.2020 jednostranne ukončiť nájom nebytového priestoru pre omeškanie\nnájomcu s platením nájomného vrátane úhrad za plnenia obvykle spojených s nájmom splatného v\nobdobí od 01.04.2020 do 30.06.2020.\n1.7. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal naliehavosť\nprávneho záujmu na požadovanom určení, bez ktorého by aj naďalej trval stav právnej neistoty ohľadom\ntoho, či nastali účinky výpovede zo dňa 25.06.2020, doručenej žalobcovi dňa 03.08.2020.\n1.8. Žalovaný ako prenajímateľ dňa 25.06.2020 písomne vypovedal Zmluvu v súlade s čl. XII bod 12.1\npísm. b) v spojení s bodom 12.2 Zmluvy, podľa ktorých nájom predmetu nájmu podľa Zmluvy zaniká\nvýpoveďou z nájmu; ktorákoľvek zo zmluvných strán, a teda aj prenajímateľ, je oprávnená písomne\nzmluvu vypovedať bez uvedenia dôvodu s dvojmesacˇnou vy´povednou lehotou, ktorá začne plynúť\nprvým dňom mesiaca nasledujúceho po doručení písomnej výpovedi druhej zmluvnej strane. Výpoveď\nbola žalovanému doručená dňa 03.08.2020, táto skutočnosť podľa súdu prvej inštancie sporná nie je,\nsám žalobca tento dátum ako dátum doručenia výpovede uviedol priamo v žalobe; výpovedná lehota tak\nuplynula 31.10.2020. Žalovaný ako prenajímateľ Zmluvu vypovedal v súlade so zmluvným dojednaním\nbez uvedenia dôvodu, pričom súd prvej inštancie konštatoval, že priamo v bode 7) Výpovede poukázal\nžalovaný na neuhradené nájomné, vrátane energií, za obdobie odo dňa 01.02.2020 do 30.06.2020 v\nsume 28.960,- eur, čo podľa súdu prvej inštancie jednoznačne evokuje, že práve dlh na nájomnom bol\ndôvodom ukončenia nájomného vzťahu. To, že žalovaný Zmluvu písomne vypovedal a výpoveď doručil\nžalobcovi, sporné nebolo; súd prvej inštancie tak posudzoval, či je možné nájomný vzťah, dohodnutý\nna dobu určitú, vypovedať aj na základe iných, ako v § 9 ods. 2 zákone č. 116/1990 Zb. uvedených\ndôvodov a teda, či výpoveď Zmluvy je platná, alebo či je absolútne neplatným právnym úkonom podľa\n§ 39 Občianskeho zákonníka.\n1.9. Súd prvej inštancie uviedol, že v súčasnosti vzhľadom na platnú právnu úpravu nie sú jednotné\nprávne názory na to, či je možné vypovedať nájomnú zmluvu na nebytové priestory uzatvorenú na dobu\nurčitú aj z iných ako zákonných dôvodov uvedených v § 9 zákona č. 116/1990 Zb. Na jednej strane\nprevláda názor, že nájom nebytových priestorov, dojednaný na dobu určitú, možno vypovedať iba z\ndôvodov taxatívne vymedzených a od tejto kogentnej úpravy sa nemožno ani zmluvne odchýliť, uvedený\nnázor je prezentovaný napr. v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2010 sp.\nzn. 2Obdo/10/2010, na druhej strane v rozhodovacej praxi súdov, a to predovšetkým českých, prevláda\nnázor, že nájomnú zmluvu uzatvorenú na dobu určitú možno vypovedať aj z dôvodov dohodnutých\nmedzi zmluvnými stranami v samotnej nájomnej zmluve, rešpektujúc ich zmluvnú voľnosť, a to napr.\nv rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25.02.2003 sp. zn. 28Cdo 2485/2005 alebo\nv rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo 4575/2009, podľa ktorého účastníci\nprávneho vzťahu nájmu nebytových priestorov dojednaného na dobu určitú si môžu dohodnúť aj iné\nvýpovedné dôvody, než aké sú vymenované v § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 116/1990 Sb. V prípade absencie\ntakejto dohody môže prenajímateľ vypovedať nájom nebytových priestorov pred uplynutím dojednanej\ndoby výlučne z dôvodov uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 116/1990 Sb. Súd prvej inštancie konštatoval,\nže Najvyšší súd Českej republiky tak vo svojom rozhodnutí jednoznačne potvrdil, že zmluvná úprava má\nprednosť pred zákonnou. Judikatúru Českej republiky možno použiť aj pre riešenie skutkovo obdobných\nprípadov na území Slovenskej republiky, nakoľko v čase jej prijatia bola právna úprava na území\noboch štátov rovnaká. Súd prvej inštancie sa priklonil k názoru, že ustanovenia zákona č. 116/1990\nZb. nemožno považovať za také ustanovenia, od ktorých sa účastníci zmluvy nemôžu odchýliť, v tejto\nsúvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.04.2014, sp. zn.\n3Obdo/25/2013, ktorý vyslovil právny názor, že pokiaľ si zmluvné strany nedohodli výpovedný dôvod\n\nv zmluve o nájme nebytových priestorov uzatvorenej na dobu neurčitú, podľa ktorého dal prenajímateľ\nnájomcovi výpoveď, je takáto výpoveď neplatná. A contrario teda podľa súdu prvej inštancie platí, že\nvýpoveď daná podľa výpovedného dôvodu dohodnutého v zmluve, je platná. Uviedol, že skončenie\nnájmu uzatvoreného na dobu určitú podmieňuje zákon výlučne uplynutím doby nájmu, okrem prípadu,\nak sa zmluvné strany dohodnú inak, dohoda zmluvných strán má pred zákonnou úpravou skončenia\nnájmu prednosť. Súd prvej inštancie poukázal na zásady súkromného práva, medzi ktoré patrí zásada\nzmluvnej voľnosti strán a tiež zásada pacta sunt servanda, t.j. že zmluvy sa majú dodržiavať. Ústavný\nsúd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 28.03.2012, sp. zn. III.ÚS 48/2012 skonštatoval, že zmluvná\nvoľnosť je právny princíp umožňujúci zmluvným stranám upraviť si vzájomné pomery tak, aby to čo\nnajlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom. Právo v tejto sfére plní iba korekčnú a preventívnu funkciu\nvoči takej zmluvnej úprave vo vzájomných vzťahoch súkromno-právnych subjektov, ktorá by s ohľadom\nna všeobecne akceptované morálne, mravné i etické hodnoty spoločnosti nespravodlivo zvýhodnila,\nresp. znevýhodnila niektorého z kontrahentov.\n1.10. Vychádzajúc z okolností daného prípadu podľa súdu prvej inštancie nemožno konštatovať, že pri\nrešpektovaní zmluvnej voľnosti strán sporu by došlo k znevýhodneniu žalobcu ako nájomcu, nakoľko\nžalobca si neplnil riadne svoje povinnosti z uzatvorenej Zmluvy už od jej uzatvorenia, neplatil zmluvne\ndohodnuté nájomné, čo aj bolo zrejme dôvodom na výpoveď, nakoľko túto skutočnosť sám žalovaný\nv bode 7) výpovede zo dňa 25.06.2020 spomenul, hoci aj výpoveď odôvodnil poukazom na čl. XII bod\n2.2, ktorý umožnil ktorejkoľvek zo zmluvných strán Zmluvu vypovedať bez uvedenia dôvodu. Z listinných\ndôkazov v spise založených mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovanému vychádzal žalobca v\nústrety už od počiatku trvania nájomného vzťahu, kedy trikrát dodatkom k Zmluve posunul termín vzniku\nnároku na nájomné; prvýkrát ukončil nájomnú zmluvu jednostrannou výpoveďou zo dňa 29.07.2019 ku\ndňu 30.09.2019 z dôvodu dlhodobého neplatenia nájmu riadne a včas, pričom následne na základe\nDohody zo dňa 18.09.2019 posunul termín ukončenia nájomnej zmluvy ku dňu 30.10.2019 a Dohodou\nč. 2 zo dňa 06.12.2019 upustil od ukončenia nájomnej zmluvy. Uvedené právne úkony podľa súdu prvej\ninštancie preukazujú skutočnosť, že už od počiatku nájomného vzťahu si žalobca riadne neplnil svoje\nzmluvné povinnosti, napriek tomu mu žalovaný umožňoval opakovane v náhradných termínoch svoje\nzáväzky uhradiť a tým oddialiť, resp. zrušiť skončenie nájomného vzťahu. Napriek uvedenému žalobca\nv porušovaní zmluvy pokračoval a nájomné riadne neplatil, podľa vyjadrenia žalovaného jeho dlh z titulu\nneuhradeného nájomného, vrátane energií, predstavoval za obdobie odo dňa 01.02.2020 do 31.10.2021\nsumu 52.128,- eur, čo žalobca výslovne nepoprel, keď len skonštatoval, že nemá vedomosť o tom,\nči má v súčasnosti nejaké neuhradené záväzky voči žalovanému. Vzhľadom na vyššie uvedené súd\nprvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko žalovaný postupoval pri výpovedi v súlade so\nZmluvou, výpoveď nie je v rozpore so zákonom, je platná, v dôsledku čoho nájomný pomer skončil\nuplynutím výpovednej lehoty dňom 31.10.2020.\n1.11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1\nCSP a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.\n2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, nestotožňujúc\nsa s jeho záverom a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a určiť, že nájomný vzťah založený zmluvou\no nájme nebytových priestorov, uzavretou dňa 06.06.2018 medzi žalobcom a žalovaným, naďalej trvá.\nŽiadal priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a\nrozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (365 ods. 1 písm.\nh/ CSP).\n2.1. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku možnosti dania\nvýpovede zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, nakoľko mal za to, že podľa § 9 ods. 2 zákona\nč. 116/1990 Zb. je možné zmluvu o nájme nebytových priestorov dojednanú na dobu určitú vypovedať\nlen z dôvodov taxatívne vymedzených zákonnom, keďže ide o kogentné ustanovenia. Dôvod výpovede\nnie je možné dodatočne ani meniť. Kogentnosť ustanovenia vyplýva z toho, že výpočet dôvodov je\ntaxatívny a z účelu uzavretia zmluvy na dobu určitú. Účelom doby určitej je využívať priestor na\nnájom po dohodnutú dobu, zariadiť si stratégiu podnikania, čo súvisí aj so zariadením priestoru, čo\nje pre podnikanie finančne náročná záležitosť. Namietal, že v spore išlo o využívanie priestoru na\nreštauračné účely. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2010,\nsp. zn. 2Obdo/10/2010, podľa ktorého nájom nebytových priestorov dojednaný na dobu určitú možno\nvypovedať iba z dôvodov taxatívne vymedzených a od tejto kogentnej úpravy sa nemožno ani zmluvne\nodchýliť. Súd prvej inštancie sa podľa neho odchýlil od judikatúry, ako aj doktríny civilného práva, avšak\nneuviedol žiadne relevantné dôvody svedčiace pre odklon od judikatúry, či doktríny.\n\n2.2. Poukázal na to, že keďže žalovaný vypovedal zmluvu o nájme bez uvedenia dôvodu podľa článku\nXII bod 12.2. Zmluvy, ide o neplatnú výpoveď, pretože aj zmluvné dojednanie pojednávajúce o možnosti\nvypovedať zmluvu je absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko je v rozpore s\nkogentným ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb.\n2.3. Namietal, že súd prvej inštancie si zjavne nesprávne vyložil český judikát, na ktorý odkázal pri\nargumentácii (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3Obdo/25/2013), podľa ktorého:\n„ ... pokiaľ si zmluvné strany nedohodli výpovedný dôvod v zmluve o nájme nebytových priestorov\nuzatvorenej na dobu neurčitú, podľa ktorého dal prenajímateľ nájomcovi výpoveď, je takáto výpoveď\nneplatná. A contrario teda platí, že výpoveď daná podľa výpovedného dôvodu je platná.“ Uvedený judikát\nvšak podľa žalobcu vôbec nerieši otázku platnosti výpovede pri zmluvách uzavretých na dobu určitú, a\npreto je v spore nepoužiteľný.\n2.4. Považoval za bezpredmetné konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobca si neplnil svoje\npovinnosti vyplývajúce zo zmluvy o nájme riadne a včas, uvádzajúc, že aj táto skutočnosť bola zrejme\ndôvodom na výpoveď zo strany prenajímateľa, nakoľko žalovaný nevypovedal zmluvu z dôvodu, že si\nžalobca neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy riadne a včas, ba práve naopak, žiaden dôvod\nneuviedol.\n3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a\npriznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolanie žalobcu považoval v\ncelom rozsahu za nedôvodné a napadnutý rozsudok za správny tak po skutkovej, ako aj právnej stránke.\n3.1. V namietanom cit. rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp.\nzn. 2Obdo/10/2010 riešil najvyšší súd kogentnosť vo vzťahu k tomu ktorému výpovednému dôvodu\nuplatnenému z dôvodu neplatenia nájomného podľa zákona (keďže v zmluve nemali dojednané iné\nspôsoby ukončenia zmluvy), pričom vyhodnotil, že dotknuté ustanovenia zákona kogentne neustanovuje\nvymedzenie časového obdobia neplatenia nájomného ako zákonnej náležitosti tohto výpovedného\ndôvodu. Žalovaný poukazoval na to, že najvyšší súd v cit. rozhodnutí taktiež primárne riešil otázku,\nako majú zmluvné strany v zmluve o nájme nebytového priestoru uzatvorenej na dobu určitú upravené\nskončenie nájmu, pričom uviedol: „Teda aj nájomná zmluva, pokiaľ ide o skončenie nájmu, odkazuje\nna ustanovenie § 9 ods. 1, 2 a 3, § 12 a § 13 zákona č. 116/1990 Zb.“ Žalovaný mal preto za to, že v\npredmetnej veci žalobca ani nepreukázal naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je\ntak, ako to vyžaduje § 137 písm. c) CSP, keďže sám si od počiatku neplnil svoje povinnosti, a to nielen\nvoči žalovanému od počiatku vzniku ich nájomného vzťahu, ale aj voči svojim ďalším veriteľom. Súd prvej\ninštancie sa v bode 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku náležite vysporiadal s ustálenou judikatúrou\nslovenských aj českých súdov a svoje rozhodnutie tak náležite zdôvodnil a podporil svoj názor práve\njudikatúrou, pričom žalovaný zdôrazňuje, že len súdy vykladajú právo, a teda právne predpisy. Potom\nnázor žalobcu, že sa súd prvej inštancie odklonil od judikatúry a doktríny civilného práva, nemôže obstáť.\n3.2. Žalovaný poukázal na to, že žalobca v bode 11. odvolania uviedol: „Súd prvej inštancie zjavne\nnesprávne vyložil český judikát, na ktorý odkázal pri argumentácii, rozsudok Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 3Obdo 25/2013). Je však podľa neho potrebné opraviť žalobcu v tom smere, že\nnejde o český judikát, ale o judikát slovenský a súd prvej inštancie zrejme nedopatrením uviedol, že v\nprejednávanom prípade išlo o zmluvu na dobu „neurčitú“ (bod 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku,\nstr. 15), pretože v dotknutom rozsudku najvyššieho súdu zo dňa 29.04.2014, sp zn. 3Obdo/25/2013\nuviedol: „V spornom prípade však ide o zmluvu o nájme nebytových priestorov na dobu určitú uzatvorenú\npodľa zákona č. 116/1990 Zb., v ktorej si zmluvné strany spôsob skončenia nájmu jednoznačne\ndohodli...... Keďže zmluvné strany si takýto výpovedný dôvod v článku skončenie nájmu zmluvy uzavretej\npodľa zákona č. 116/1990 Zb. nedohodli, konajúce súdy rozhodli v súlade so zákonom, keď výpoveď\nnájomcu zo zmluvy uzavretej na dobu určitú určili za neplatný právny úkon.“ Predmetný slovenský\njudikát je teda plne aplikovateľný na predmetný prípad, nakoľko taktiež súdy posudzovali zmluvu o nájme\nnebytových priestorov uzatvorenú na dobu určitú, teda nie na dobu neurčitú, a pri rozhodovaní vychádzali\nz toho, či a aké výpovedné dôvody si zmluvné strany v zmluve dojednali, a keďže v dotknutom prípade\n(sp. zn. 3Obdo/25/2013) bola daná výpoveď z dôvodu, ktorý si zmluvné strany v zmluve nedohodli, súdy\ntak určili výpoveď za neplatnú.\n3.3. Nesporná skutočnosť, že žalobca si od počiatku neplnil svoje povinnosti zo zmluvy a neplatil\nnájomné ani poplatky za užívanie predmetu nájmu, nemohla byť v žiadnom prípade podľa žalovaného\nirelevantná a súd prvej inštancie ju správne vyhodnotil v neprospech žalobcu, pretože je to práve\nžalobca, ktorý preukázateľne neplatením nájomného a poplatkov za užívanie predmetu nájmu\nnedodržiaval svoje povinnosti vyplývajúce z nájomného vzťahu (a to od počiatku uzatvorenia zmluvy o\nnájme), čím porušil jednu zo základných zásad súkromného práva, a to zmluvy treba dodržiavať (pacta\n\nsunt servanda) a v dôsledku takéhoto konania žalobcu žalovaný eviduje voči žalobcovi pohľadávku\nv nemalej sume, žalobca nevyprataním priestorov po ukončení zmluvy o nájme bránil žalovanému v\nprenajatí priestorov tretej osobe, čím práve žalobca spôsobil žalovanému škodu v podobe ušlého zisku,\nktorý by žalovaný dosiahol z prenájmu nebytových priestorov platobne disciplinovanému nájomcovi.\n4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP),\nvychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné\ndoplniť, ani znovu zopakovať a vo veci rozhodol postupom podľa § 387 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3\nCSP verejným vyhlásením rozsudku, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\n5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne\nsprávne.\n6. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n7. V spore sa žalobca domáhal určenia, že nájomný vzťah založený Zmluvou o nájme nebytových\npriestorov uzavretou dňa 06.06.2018 medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá. Sporným bolo, či\nvýpoveď Zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorou žalovaný podľa čl. XII bod 12.1 písm. b) a bod\n12.2 vypovedal Zmluvu o nájme bez uvedenia dôvodu, a ktorá bola dňa 3.8.2020 doručená žalobcovi,\nje platná.\n8. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej\ninštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd\nkonštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové\nzistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným\ndôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd\nvzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli,\nani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými\ndôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré\nsúd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v\nhodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli\nnajavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo\nak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z\nustanovení § 192 a § 193 CSP. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací\ndôvod nie je naplnený. Napadnutému rozsudku vo vzťahu k odvolaním napadnutému výroku nemožno\nvytknúť, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z\nprednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré\nrozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení\ndôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo\nmalo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 CSP, alebo že by na zistený\nskutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne\nvyložil.\n9. Súd prvej inštancie na základe správne ustáleného skutkového stavu vyplývajúceho z posúdenia\nnároku žalobcu, aplikoval správne ustanovenia právnej úpravy, tieto aj správne interpretoval, a svoje\nrozhodnutie aj náležite odôvodnil. Do^kazy hodnotil podlˇa svojej u´vahy, kazˇdy´ do^kaz jednotlivo\na vsˇetky do^kazy v ich vza´jomny´ch su´vislostiach tak, ako to prikazuje § 191 CSP. Dal odpovedˇ\nna tie ota´zky sporovy´ch stra´n, ktore´ maju´ pre vec podstatny´ vy´znam, pri´padne dostatocˇne\nobjasnˇuju´ skutkovy´ a pra´vny za´klad rozhodnutia. Zistenia su´du prvej inštancie maju´ vecne´ a\nlogicke´ zakotvenie vo vykonany´ch do^kazoch, a prijate´ skutkove´ a pra´vne za´very su´ odo^vodnene\n´ zrozumitelˇne a v su´lade s usta´lenou su´dnou praxou, pri su´cˇasnom zohlˇadneni´ ochrany subjekti\n´vneho pra´va oboch sporovy´ch stra´n, ich rovnosti v uplatneni´ pra´va, ochrany ich opra´vnenej do^very\nv pra´vo, ako i predvi´datelˇnosti su´dneho rozhodnutia. Preto odvolaci´ su´d prebera´ v celom rozsahu\nsu´dom prvej inštancie zistený´ skutkový´ stav, ktory´ vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na\n\nrozhodnutie v danej veci a z ktorého jednoznačne vyplynulo, že žalobca ako nájomca nebytového\npriestoru v ňom prevádzkoval, pričom v zmysle medzi stranami sporu uzatvorenej zmluvy neplatil riadne\na včas dohodnuté nájomné za predmet nájmu, ktorý riadne užíval.\n10. K námietke žalobcu, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci § 365\nods. 1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym\nprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu\nprávnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny\nprávny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil\nnesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom zo správnych skutkových zistení vyvodil\nsúd prvej inštancie správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania\nnebola odvolacím súdom zistená.\n11. Podľa § 3 ods. 1, zák. č. 116/1990 Zb. prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie\ninému /ďalej len nájomca/ zmluvu o nájme /ďalej len zmluva/.\n12. Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 116/1990 Zb. Zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet\na účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia a ak nejde o nájom na neurčitý čas,\nčas, na ktorý sa nájom uzaviera.\n13. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb. nájom dojednaný na určitý čas sa skončí uplynutím času, na\nktorý bol dojednaný.\n14. Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 116/1990 Zb. prenajímateľ môže písomne vypovedať zmluvu uzavretú na\nurčitý čas pred uplynutím času, ak\na) nájomca užíva nebytový priestor v rozpore so zmluvou;\nb) nájomca o viac ako jeden mesiac mešká s platením nájomného alebo za služby ktorých poskytovanie\nje spojené s nájmom;\nc) nájomca, ktorý na základe zmluvy má prenajímateľovi poskytovať na úhradu nájomného určité služby,\ntieto služby neposkytuje riadne a včas;\nd) nájomca alebo osoby, ktoré s ním užívajú nebytový priestor, napriek písomnému upozorneniu hrubo\nporušujú pokoj alebo poriadok;\ne) užívanie nebytového priestoru je viazané na užívanie bytu a nájomcovi bola uložená povinnosť byt\nvypratať;\nf) bolo rozhodnuté o odstránení stavby alebo o zmenách stavby, čo bráni užívať nebytový priestor;\ng) nájomca prenechá nebytový priestor alebo jeho časť do podnájmu bez súhlasu prenajímateľa;\nh) ide o nájom nebytového priestoru v nehnuteľnosti vydanej oprávnenej osobe podľa zákona č.\n403/19902 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd;\ni) ide o nájom nebytového priestoru n nehnuteľnosti prevedenej pôvodnému vlastníkovi podľa zákona č.\n229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku.\n15. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom\nodporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.\n16. V zmysle uzatvorenej Zmluvy čl. XII. bod 12.2 sa zmluvné strany dohodli, že ktorákoľvek z\nnich je oprávnená písomne vypovedať zmluvu bez uvedenia dôvodu s výpovednou lehotou, ktorá je\ndvojmesačná a začína plynúť prvým dňom mesiaca po doručení písomnej výpovede druhej zmluvnej\nstrane\n17. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný, ako prenajímateľ, dňa 25.06.2020\npísomne vypovedal Zmluvu o nájme nebytových priestorov v súlade s čl. XII bod 12.1 písm. b) v\nspojení s bodom 12.2 Zmluvy, podľa ktorých nájom predmetu nájmu podľa Zmluvy zaniká výpoveďou z\nnájmu; ktorákoľvek zo zmluvných strán a teda aj prenajímateľ je oprávnená písomne zmluvu vypovedať\nbez uvedenia dôvodu s dvojmesačnou výpovednou lehotou, ktorá začne plynúť prvým dňom mesiaca\nnasledujúceho po doručení písomnej výpovedi druhej zmluvnej strane. Výpoveď bola žalovanému\ndoručená dňa 03.08.2020, táto skutočnosť sporná nie je, sám žalobca tento dátum ako dátum\ndoručenia výpovede uviedol priamo v žalobe; výpovedná lehota tak uplynula 31.10.2020. Žalovaný ako\n\nprenajímateľ Zmluvu vypovedal v súlade so zmluvným dojednaním bez uvedenia dôvodu, ale zároveň\npriamo v bode 7) výpovede poukázal na neuhradené nájomné, vrátane energií, za obdobie odo dňa\n01.02.2020 do 30.06.2020 v sume 28.960,- eur, čím podporil danú výpoveď práve aj týmto dôvodom,\na to dlhom na nájomnom. Skutočnosť, že žalovaný Zmluvu písomne vypovedal a výpoveď doručil\nžalobcovi ,sporné nebolo; sporným je skutočnosť, či je možné nájomný vzťah dohodnutý na dobu určitú,\nvypovedať aj na základe iných, ako dôvodov uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. a či výpoveď\nZmluvy je platná, alebo či je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.\n18. Odvolací súd má za to, že ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. nemožno považovať za také\nustanovenia, od ktorých sa účastníci zmluvy nemôžu odchýliť a v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/25/2013 zo dňa 29.04.2014, kde najvyšší súd\nvyslovil právny názor, že pokiaľ si zmluvné strany nedohodli výpovedný dôvod v zmluve o nájme\nnebytových priestorov uzatvorenej na dobu určitú, podľa ktorého dal prenajímateľ nájomcovi výpoveď,\nje takáto výpoveď neplatná. Tento názor možno aplikovať na predmetný prípad, kedy si zmluvné\nstrany dohodli, že môžu Zmluvy vypovedať aj bez uvedenia dôvodu, nakoľko ustanovenie § 9 ods.\n2 zákona č. 116/1990 Zb. nie je kogentné. Zároveň treba poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Českej republiky zo dňa 25.02.2003 sp. zn. 28Cdo 2485/2005 alebo rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo 4575/2009, podľa ktorého účastníci právneho vzťahu nájmu\nnebytových priestorov dojednaného na dobu určitú si môžu dohodnúť aj iné výpovedné dôvody, než\naké sú vymenované v § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 116/1990 Sb. V prípade absencie takejto dohody\nmôže prenajímateľ vypovedať nájom nebytových priestorov pred uplynutím dojednanej doby výlučne\nz dôvodov uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 116/1990 Sb. Najvyšší súd Českej republiky, ako aj\nNajvyšší súd Slovenskej republiky tak konštatovali, že zmluvná úprava má prednosť pred zákonnou.\nUstanovenia zákona č. 116/1990 Zb. tak nemožno považovať za také ustanovenia, od ktorých sa\núčastníci zmluvy nemôžu odchýliť. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 29.04.2014, sp. zn. 3Obdo/25/2013, na ktorý súd prvej inštancie\npoukázal v napadnutom rozsudku a ktorý možno priamo aplikovať na predmetný prípad, aj keď súd\nprvej inštancie nesprávne uviedol, že ide o nájomný vzťah na dobu neurčitú, čo žalobca vo svojom\nodvolaní opäť nesprávne uviedol. A contrario teda platí, že výpoveď daná podľa výpovedného dôvodu\ndohodnutého v zmluve je platná.\n19. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa odchýlil od judikatúry,\nako aj doktríny civilného práva, neuviedol žiadne relevantné dôvody svedčiace pre odklon od judikatúry,\nči doktríny civilného práva. Súd prvej inštancie práve naopak v bode 26. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku sa náležite vysporiadal s ustálenou judikatúrou slovenských aj českých súdov a svoje\nrozhodnutie tak náležite zdôvodnil a podporil svoj názor relevantnou judikatúrou. Pokiaľ mal žalobca na\nmysli, že sa súd prvej inštancie odchýlil od právneho názoru najvyššieho súdu v už cit. rozhodnutí sp.\nzn. 3Obdo/25/2013, tento názor nie je správny, nakoľko cit. rozhodnutie je aplikovateľné na predmetný\nspor, aj keď súd prvej inštancie nedopatrením (omylom) uviedol, že išlo o zmluvu na dobu neurčitú a\nnie na dobu určitú.\n20. Odvolací súd dodáva, že aj keby dôvod výpovede, ktorý použil žalovaný, a to bez uvedenia dôvodu s\ndvojmesačnou výpovednou lehotou, ktorú si zmluvné strany zmluvne dohodli v čl. XII. bode 12.2 Zmluvy,\nnebol platný, dôvodom výpovede by v zmysle bodu 7) výpovede bolo neuhradené nájomné, vrátane\nenergií, za obdobie od 10.02.2020 do 30.06.2020 vo výške 28.960,- eur a to ako dôvod výpovede\npodľa § 9 ods. 2 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca si\nneplnil riadne svoje povinnosti z uzatvorenej Zmluvy už od jej uzatvorenia, neplatil zmluvne dohodnuté\nnájomné. Žalovaný vychádzal žalobcovi v ústrety už od počiatku trvania nájomného vzťahu, kedy trikrát\ndodatkom k Zmluve posunul termín vzniku nároku na nájomné; po prvýkrát ukončil nájomnú zmluvu\njednostrannou výpoveďou zo dňa 29.07.2019 ku dňu 30.09.2019 z dôvodu dlhodobého neplatenia\nnájmu riadne a včas, pričom následne na základe Dohody zo dňa 18.09.2019 posunul termín ukončenia\nnájomnej zmluvy ku dňu 30.10.2019 a Dohodou č. 2 zo dňa 06.12.2019 upustil od ukončenia nájomnej\nzmluvy. Uvedené právne úkony preukazujú skutočnosť, že už od počiatku nájomného vzťahu si žalobca\nriadne neplnil svoje zmluvné povinnosti, napriek tomu mu žalovaný umožňoval opakovane v náhradných\ntermínoch svoje záväzky uhradiť a tým oddialiť, resp. zrušiť skončenie nájomného vzťahu. Súd prvej\ninštancie správne žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko žalovaný postupoval pri výpovedi v súlade\nso Zmluvou, výpoveď nie je v rozpore so zákonom, je platná, nakoľko si zmluvné strany dojednali, že\nmôžu vypovedať Zmluvu aj bez uvedenia dôvodu a táto dohoda nie je v rozpore so zákonom č. 116/1990\n\nZb., v dôsledku čoho nájomný pomer skončil uplynutím výpovednej lehoty dňom 31.10.2020. Navyše\nvychádzajúc z obsahu výpovede možno určiť ako podporný výpovedný dôvod aj neplatenie nájomného\nzo strany žalobcu.\n21. Žalobcom namietané odvolacie dôvody neboli naplnené, pretože súd prvej inštancie na základe\nsprávne ustáleného skutkového stavu, vyplývajúceho z posúdenia nároku žalobcu, aplikoval správne\nustanovenia právnej úpravy, tieto aj správne interpretoval, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil.\nV konaní sa nevyžadovalo vykonanie žiadneho ďalšieho dokazovania. Z vyššie uvedených dôvodov\nodvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť\nnapadnutého rozsudku. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako\nvecne správny potvrdil.\n22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v\nspojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol žalovaný v odvolacom konaní plne úspešný.\n23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta\ndruhá CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach\npodania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých\ndôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428\nCSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "25Cb/264/2020", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:be5835d9-1ed9-4f97-9bd1-4bb86c731202", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 48/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/2012 z 28. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-28", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be5835d9-1ed9-4f97-9bd1-4bb86c731202"}], "citovane_v": []}