{"guid": "40b5bd50-f4b8-491b-9220-0a0bc7ea5be4:8de7276a-27d3-4d3e-9398-4fae6093ad50", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1323200431.1", "spisova_znacka": "9CoPr/4/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9CoPr/4/2025 z 22. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. mája 2025, sp. zn. 9CoPr/4/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1323200431.1", "identifikacne_cislo": "1323200431", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Magdaléna Floreková", "sudca_id": 160, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-magdalena-florekova-160", "datum_vydania": "2025-05-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "2CdoPr/13/2025", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "3c0967fa-6bff-4ffb-bc1a-44de09528a33:bfe8761f-fdda-4e8e-8d07-748bf5b275eb", "datum": "2026-05-27", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8de7276a-27d3-4d3e-9398-4fae6093ad50", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1323200431.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1323200431.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1323200431.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n9CoPr/4/2025\n1323200431\n22. 05. 2025\nJUDr. Magdaléna Floreková\nECLI:SK:KSBA:2025:1323200431.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov\nsenátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : C. Y., nar. XX. X.\nXXXX, trvalým pobytom H. - C., adresa na doručovanie H. XX, H., proti žalovanej : TESCO STORES,\na.s., Bratislava, Cesta na Senec 2, IČO : 31 321 828, o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti\nrozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20. 2. 2025 sp. zn. B3-65Cpr/1/2023 - 96, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nŽalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej\ndomáhal zaplatenia sumy 16.200 € s úrokom z omeškania 8,50 % ročne z jednotlivých mesačných\nnáhrad mzdy vo výške 450 € od prvého dňa nasledujúceho po ich splatnosti do zaplatenia, a to z titulu\nnezaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 1. 1. 2020 do 31. 12. 2022, počas ktorého obdobia žalobca\nnevykonával prácu pre žalovanú z dôvodu existencie prekážok v práci na strane zamestnávateľa, ktorý\nmu v rozpore s pracovnou zmluvou neprideľoval žiadnu prácu. Žalobca vo svojej žalobe, ďalších\npísomných podaniach a ústnych vyjadreniach uviedol, že ako zamestnanec bol so žalovanou ako svojím\nzamestnávateľom na základe pracovnej zmluvy z 11. júla 2010 v pracovnom pomere s dohodnutým\ndňom nástupu do práce od 12. júla 2010 na pracovnej pozícii predavač s inkasom. Tento pracovný pomer\npôvodne dohodnutý na dobu určitú, sa zo zákona pretransformoval na pracovný pomer na neurčitý čas,\nkeďže žalobca so súhlasom žalovanej vykonával dohodnutú prácu aj po dni, keď sa mal pracovný pomer\nskončiť. Následne, žalobca dal žalovanej výpoveď z pracovného pomeru z 27. júla 2015, na základe\nktorej sa ich pracovný pomer mal skončiť uplynutím výpovednej doby 30. septembra 2015. Túto výpoveď\nale žalobca považuje za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemohol vyvolať svoje predpokladané\núčinky, pretože (a) pri tomto úkone nekonal v slobodnej vôli, ale v tiesni, (b) k tomuto úkonu došlo v čase,\nkedy konanie žalovanej bolo v rozpore s dobrými mravmi a nedobrovoľne donútilo žalobcu iniciatívne\nskončiť pracovný pomer, a (c) týmto úkonom sa vopred vzdal svojho práva na náhradu mzdy od mája\n2015 do budúcna, pričom podľa § 17 ods. 1 Zák. práce platí, že právny úkon, ktorým sa zamestnanec\nvopred vzdáva svojich práv, je neplatný.\n2/ Žalobca ďalej tvrdil, že po opakovaných lekárskych prehliadkach bol na základe lekárskeho posudku\nzo 17. apríla 2015 uznaný za dočasne nespôsobilého na výkon práce predavača s inkasom. Tento\nlekársky posudok doručil žalovanej a žiadal od nej prijatie vhodných opatrení. Žalovaná ho však listom\nz 23. apríla 2015 vyzvala, aby zdokladoval svoju neprítomnosť v práci od 13. apríla 2015 - keďže\npodľa jej názoru uvedený lekársky posudok nie je dôvodom, aby prestal chodiť do práce, a zároveň,\naby sa dostavil na pracovisko na výkon dohodnutej práce s upozornením, že inak bude jeho konanie\npovažovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého dôsledkom môže byť okamžité skončenie\n\npracovného pomeru. Žalobca listom z 5. mája 2015 odpovedal žalovanej, že jej výzvu považuje\nza nezákonnú - bezprávnu vyhrážku, pretože podľa predloženého lekárskeho posudku je dočasne\nnespôsobilý vykonávať dohodnutú prácu, a preto nemá povinnosť sa k výkonu takejto práce dostaviť na\npracovisko. Zároveň požiadal žalovanú o zmenu pracovnej zmluvy čo do dohodnutého druhu práce a o\nprideľovanie vhodnej práce, ktorá bude zodpovedať jeho zdravotnému stavu a pokým sa tak nestane,\nbude to považovať za prekážky v práci na strane zamestnávateľa s povinnosťou platiť mu náhradu mzdy\nv sume jeho priemerného zárobku. Žalovaná nepreložila žalobcu na inú vhodnú prácu, ani ho nevyzvala\nna uzatvorenie dohody o zmene pracovnej zmluvy, ani s ním sama neskončila pracovný pomer. Žalovaná\nneprideľovala žalobcovi prácu, ktorá by bola vhodná a zodpovedala jeho zdravotnému stavu, neplatila\nmu ani náhradu mzdy z dôvodov prekážok v práci na jej strane a od 13. apríla 2015 mu stále vykazovala\nneospravedlnenú neprítomnosť v práci. Takéto konanie žalovanej podľa názoru žalobcu treba považovať\nza priečiace sa dobrým mravom v zmysle čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce, a preto nemôže\npožívať právnu ochranu.\n3/ V čase dania výpovede z 27. júla 2015 bol žalobca v hmotnej núdzi zapríčinenej stratou príjmu z\npracovného pomeru, keďže žalovaná mu od apríla 2015 neplatila náhradu mzdy. Žalobcu v tom čase\nešte zaťažovala na základe rozhodnutia súdu vyživovacia povinnosť k svojim dvom deťom študujúcim\nna vysokej škole, ktorej neplnenie je trestným činom, v dôsledku čoho mu jeho majetkové a zárobkové\npomery neumožňovali pokryť si vlastné základné životné potreby. Žalobca teda bol v stave trvalej neistoty\na psychickom napätí v obave, ako sa vyrieši vzniknutý stav, ktorý žalovaná odmietala riešiť a vyčkávala,\nkým žalobca sám skončí pracovný pomer. Čakanie na zákonný postup žalovanej bolo za takejto situácie\ntrvajúcej už takmer štyri mesiace pre žalobcu neúnosné, a preto vypovedal pracovný pomer. Po uplynutí\nvýpovednej doby 30. septembra 2015 sa zaevidoval ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade\npráce, sociálnych vecí a rodiny, aby mohol poberať dávky v nezamestnanosti, z ktorých by dokázal platiť\nvýživné a zaobstarať si základné životné potreby.\n4/ Žalobca namietal, že predmetné skončenie pracovného pomeru jeho výpoveďou z 27. júla 2015 je\nabsolútne neplatné, pretože tento právny úkon urobil v tiesni. V tom čase jediným riešením na to, aby si\nzabezpečil prostriedky na živobytie - a to prostredníctvom dávok v nezamestnanosti, keďže zdravotný\nstav ho významne obmedzoval pri výkone inej práce -, bolo skončiť pracovný pomer, hoci v skutočnosti\nnemal na to vôľu. Uvedené však musel urobiť, pretože zdokladovanie skončenia pracovného pomeru\nje jednou zo základných podmienok, aby mu mohli byť dávky v nezamestnanosti priznané a vyplácané.\nDôvodom neplatnosti jeho výpovede z pracovného pomeru teda je nedostatok slobodnej vôle žalobcu\npri tomto právnom úkone, pričom okolnosti vylučujúce slobodu jeho vôle majú základ v objektívne\nexistujúcom a na žalobcu pôsobiacom stave tiesne, a takisto konanie žalovanej ako adresáta tohto\nprávneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi, ktorá mu nevyplácala náhradu mzdy pre prekážky v práci\nna jej strane, pričom túto povinnosť si dodatočne splnila až po uplynutí výpovednej doby, čím de facto\nuznala, že nebol povinný sa za nezmenených pracovných podmienok po vydaní lekárskeho posudku zo\n17. apríla 2015 k výkonu práce dostaviť. Nápadne nevýhodné podmienky pri právnom úkone výpovede\nvidel žalobca v tom, že podaním výpovede mu nevznikol nárok na odstupné.\n5/ Na základe uvedeného žalobca zastáva názor, že jeho pracovný pomer sa platne neskončil, ale\nstále trvá a keďže naďalej trvajú aj prekážky v práci na strana zamestnávateľa, ktorý mu doposiaľ\nneprideľuje žiadnu preňho vhodnú a zdravotnému stavu zodpovedajúcu prácu, patrí mu tak nárok na\nnáhradu mzdy v sume priemerného predpokladaného zárobku 450 € mesačne, ktorý si touto ( v poradí\ntreťou - pozn. prvoinštanč. súdu ) žalobou uplatňuje za obdobie mesiacov od januára 2020 do decembra\n2022. Na rozdiel od jeho predchádzajúcich dvoch žalôb, ktorými si nárok na náhradu mzdy uplatňoval za\nobdobie od októbra 2015 do decembra 2019, v danom prípade ide o zmenu skutkového stavu, pretože\nv predmetnom súdnom konaní predložil ako nový dôkaz odpoveď Ministerstva zdravotníctva Slovenskej\nrepubliky z 13. septembra 2023 na jeho „žiadosť o záväzné stanovisko“ týkajúceho sa vzoru lekárskeho\nposudku o spôsobilosti zamestnanca na prácu, z ktorej vyplýva, že lekársky posudok zo 17. apríla 2015\ntrpí administratívnou chybou, a preto nebolo jeho povinnosťou na základe výzvy žalovanej z 23. apríla\n2024 odkazujúcej sa na takýto chybný lekársky posudok dostaviť sa na pracovisko a vykonávať prácu.\n6/ Žalovaná vo vyjadrení k žalobe, ďalších svojich písomných podaniach a ústnych vyjadreniach uviedla,\nže uplatnený nárok žalobcu neuznáva a navrhla jeho žalobu v celom rozsahu zamietnuť, tak ako sa to\nstalo aj v predchádzajúcich dvoch súdnych konaniach vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava\nIII pod sp. zn. 24Cpr/9/2018 a 44Cpr/9/2020, v ktorých sa žalobca domáhal totožného nároku, avšak za\n\niné obdobie. Podľa jej názoru pracovný pomer medzi sporovými stranami sa platne skončil na základe\nvýpovede žalobcu z 27. júla 2015 uplynutím výpovednej doby 30. septembra 2015, a preto žalobcovi\nnemohol vzniknúť žiadny mzdový nárok za obdobie nasledujúce po skončení pracovného pomeru.\n7/ Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke posúdil podľa ustanovení Zákonníka práce,\na síce § 118 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2 prvá veta, § 142 ods. 3, § 61 ods. 1 prvá veta,\n§ 62 ods. 1, § 77 prvá veta, § 36, § 17 ods. 1. Poukázal na to, že predmetom prejednávanej veci\nje individuálny pracovnoprávny spor, v ktorom sa žalobca v hmotnoprávnom postavení zamestnanca\ndomáha od žalovanej ako svojho zamestnávateľa nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zák.\npráce za obdobie od 1. januára 2020 do\n31. decembra 2022 z dôvodu, že počas tohto obdobia\nnemohol vykonávať prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa spočívajúce v tom, že žalovaná mu v\nrozpore s pracovnou zmluvou neprideľovala prácu, ktorá by bola pre žalobcu vhodná a zodpovedajúca\njeho zdravotnému stavu.\n8/ Súd prvej inštancie zdôraznil, že prvým a základným predpokladom v prípade, ak sa zamestnanec\ndomáha vyššie špecifikovaného mzdového nároku, je existencia pracovného pomeru v čase, za ktorý\ntúto náhradu mzdy požaduje. Pokiaľ pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom v\nrozhodnom období ( už ) netrvá, z logiky veci tak nemôže vzniknúť zamestnávateľovi povinnosť zaplatiť\nzamestnancovi mzdu resp. jej náhradu a zamestnancovi právo požadovať od zamestnávateľa akýkoľvek\nmzdový nárok. V relácii na rozhodovaný spor, súd z vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na\nvšetko, čo vyšlo počas konania najavo, nemal preukázané, že by pracovný pomer medzi žalobcom a\nžalovanou trval v čase od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022, za ktorý si žalobca podanou žalobou\nuplatňuje nárok na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa v zmysle\n§\n142 ods. 3 Zák. práce.\n9/ V konaní nebola sporná skutočnosť, že medzi sporovými stranami vznikol pracovný pomer na základe\npracovnej zmluvy z 11. júla 2010, a to odo dňa 12. júla 2010 dohodnutého ako deň nástupu do práce.\nTento pracovný pomer sa v dôsledku ďalšieho pokračovania žalobcu vo výkone práce s vedomím\nzamestnávateľa po uplynutí dohodnutej doby zmenil podľa § 71 ods. 2 Zák. práce na pracovný pomer\nuzatvorený na neurčitý čas. Z listiny „Skončenie pracovného pomeru výpoveďou“ z 27. júla 2015 a k nej\npriloženej doručenky súd zistil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou sa skončil uplynutím\ndvojmesačnej výpovednej doby, ktorá v zmysle § 62 ods. 6 a 7 Zák. práce začala plynúť na základe tohto\njednostranného právneho úkonu žalobcu - daného podľa § 67 Zák. práce bez uvedenia dôvodu a riadne\ndoručeného žalovanej ako druhému účastníkovi pracovného pomeru 29. júla 2015 - od 1. augusta 2015 a\nuplynula 30. septembra 2015. Skončenie pracovného pomeru na základe tejto výpovede žalobcu nebolo\nzo strany žiadneho účastníka pracovného pomeru napadnuté na súde žalobou podanou v zmysle § 77\nZák. práce, v dôsledku čoho teda absentuje právoplatné súdne rozhodnutie, ktorým by súd záväzne určil,\nže toto skončenie je neplatné. So zreteľom na uvedené právne skutočnosti je preto potrebné vyhodnotiť\nžalobou uplatnený mzdový nárok žalobcu za neopodstatnený.\n10/ Súd prvej inštancie dal osobitne do pozornosti, že posudzovanie skutočnosti, či pracovný pomer\nmedzi žalobcom a žalovanou sa riadne a platne skončil na základe výpovede žalobcu z 27. júla\n2015 uplynutím výpovednej doby dňa 30. septembra 2015, už bolo predmetom súdnych sporových\nkonaní vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava III pod spisovými značkami 24Cpr/9/2018 a\n44Cpr/9/2020. V nich sa žalobca takisto domáhal nároku na náhradu mzdy pre prekážky v práci na\nstrane zamestnávateľa ( žalovanej ) v zmysle § 142 ods. 3 Zák. práce, avšak za obdobie predchádzajúce\nobdobiu, ktoré je rozhodné v tomto prejednávanom prípade, a to od 1. októbra 2015 do 31. decembra\n2019. V oboch vyššie uvedených prípadoch súdy žalobu žalobcu zamietli, keď dospeli k záveru, že\nnámietky žalobcu o absolútnej neplatnosti skončenia pracovného pomeru predmetnou výpoveďou z\ndôvodu neslobodnej vôle spôsobenej tiesňou vyvolanou konaním žalovanej priečiacim sa dobrým\nmravom sú nedôvodné a pracovný pomer medzi sporovými stranami v čase po uplynutí výpovednej\ndoby dňa 30. septembra 2015 už netrvá. Oba rozsudky súdu prvej inštancie boli následne na odvolanie\nžalobcu potvrdené ako vecne správne odvolacím súdom ( t. j. rozsudok Okresného súdu Bratislava\nIII z 8. novembra 2018 č. k. 24Cpr/9/2018-104 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nz 25. mája 2021 sp. zn. 8CoPr/6/2020 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo 4. apríla 2022\nč. k. 44Cpr/9/2020 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2022 sp.\nzn. 16CoPr/10/2022, proti ktorému bolo odmietnuté dovolanie žalobcu uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 27. augusta 2024 sp. zn. 1CdoPr/8/2023 ).\n\n11/ Pokiaľ teda už dvakrát súdy právoplatne rozhodli, že pracovný pomer medzi stranami sa platne\nskončil uplynutím uvedenej výpovednej doby, a preto žalobu žalobcu o náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3\nZák. práce právoplatne zamietli, konajúci súd v prejednávanej veci je povinný na tieto skutočnosti podľa §\n194 ods. 2 CSP prihliadnuť. Bolo by v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva ( porov.\nčl. 2 ods. 1 Základných zásad CSP ) - súčasťou ktorého je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne\nrelevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď ( porov. napr. nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/06 ) -, aby jeden súd žalobcovi už právoplatne\nzamietol jeho žalobu o náhradu mzdy, a následne druhý súd v neskoršom konaní takýto nárok,\nvychádzajúci z totožných skutkových okolností, avšak týkajúci sa nasledujúceho obdobia, žalobcovi\npriznal. Takýto celkom opačný záver by vo vzťahu k žalovanej ako druhému účastníkovi civilného\nsporového konania vytváral stav znamenajúci porušenie jej práva na súdnu ochranu a spravodlivý\nproces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čo je teda ďalším a neopomenuteľným\ndôvodom, pre ktorý žalobe žalobcu nebolo možné vyhovieť.\n12/ V tejto súvislosti súd prvej inštancie pre úplnosť dodal, že v predmetnom súdnom konaní oproti\ndvom predchádzajúcim súdnym konaniam k žiadnej zmene skutkového stavu nedošlo, resp. súdy\nnevychádzali z iného skutkového stavu. Len samotné predloženie jednej listiny ako nového dôkazu,\nktorý v predošlých súdnych konania predložený nebol, bez ďalšieho neznamená, že ide o zmenu\nskutkového stavu. Odpoveď Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 13. septembra 2023 na\nžiadosť žalobcu „o záväzné stanovisko“ k vypĺňaniu lekárskych posudkov podľa zákona č. 355/2007\nZ. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení neskorších predpisov v prípade zistenia\ndočasnej nespôsobilosti zamestnanca na výkon posudzovanej práce - ktorá v žiadnom prípade nemôže\nmať záväzný charakter a už tobôž nie pre súdy ( čo napokon aj samo ministerstvo v závere tejto\nodpovede uvádza ) - slúži len na podporu žalobcovho tvrdenia, ktoré ním už bolo tvrdené aj v\npredošlých dvoch súdnych konaniach ( ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a\nodvolacieho súdu vydaných v konaní vedenom pod sp. zn. 24Cpr/9/2018 a 8CoPr/6/2020 ), a to, že\npo vydaní lekárskeho posudku zo 17. apríla 2015 nebol povinný dostaviť sa na pracovisko k výkonu\npráce, o ktorej bolo zistené, že nie je preňho vhodná a zodpovedajúca jeho zdravotnému stavu. Táto\nlistina teda je len jedným z viacerých dôkazov, ktorými žalobca preukazuje svoje skutkové tvrdenia o\nneoprávnenosti konania žalovanej vyzývajúcej ho na nástup do práce a odmietajúcej mu priebežne platiť\nnáhradu mzdy ( ktoré žalobca kvalifikuje ako priečiace sa dobrým mravom ), v dôsledku čoho mu bol\nprivodený hospodársky, sociálny a psychický stav tiesne, ktorý napokon vyústil do skončenia pracovného\npomeru za účelom získania nároku na výplatu dávok v nezamestnanosti. V predmetnom súdnom\nkonaní teda nedošlo k žiadnej zmene či doplneniu skutkových tvrdení žalobcu oproti dvom predošlým\nsúdnym konaniam, ale práve naopak, žalobcom uvádzané rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje\nneplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 27. júla 2015, sú rovnaké. Predloženie tohto\ndôkazu do predmetného súdneho konania o v poradí už tretej žalobe žalobcu vychádzajúcej z totožných\nrozhodujúcich skutočností týkajúcich sa skončenia jeho pracovného pomeru tak skôr naznačuje, že\nžalobca sa ani napriek dvom právoplatne skončeným súdnym konaniam o totožnom nároku, ale za iné\nobdobie, stále nedokáže vyrovnať so vzniknutou situáciou a len sofistikovane vyhľadáva ďalšie a ďalšie\nskutočnosti, okolnosti či dôkazy a pripisuje nové významy jednotlivým faktickým a právnym úkonom\nzúčastnených osôb, ktoré by boli spôsobilé vyvolať zdanie odlišnosti prejednávanej veci a pre ktoré\nby napriek už dvom jeho právoplatne zamietnutým žalobám snáď ešte bolo možné nejako tieto závery\nsúdov prehodnotiť a zvrátiť.\n13/ V ďalšom rade súd prvej inštancie považoval za potrebné dať osobitne do pozornosti, že\nspochybňovanie platnosti skončenia pracovného pomeru medzi sporovými stranami na základe\nvýpovede žalobcu z 27. júla 2015 už nie je namieste, t. j. nie je opodstatnené. Vzťah Občianskeho\nzákonníka a Zákonníka práce je v zmysle § 1 ods. 4 Zák. práce založený na princípe subsidiarity. To\nznamená, že právna úprava špeciálneho zákona - Zákonníka práce má prednosť pred právnou úpravou\nvšeobecného zákona - Občianskeho zákonníka. Ide teda o uplatnenie právnej zásady lex specialis\nderogat legi generali, ktorá vyjadruje, že vo vzájomnom vzťahu všeobecnej a špeciálnej úpravy platí vždy\n(!) špeciálna právna úprava; resp. inak povedané, na pracovnoprávne vzťahy vznikajúce na základe\nZákonníka práce sa aplikuje Občiansky zákonník jedine vtedy, ak Zákonník práce neupravuje tieto\nvzťahy odlišne. Právna teória rozlišuje dva druhy neplatnosti právnych úkonov - absolútnu a relatívnu. U\nabsolútnej neplatnosti pracovnoprávnych úkonov absencia právnych účinkov nastáva priamo zo zákona\na v konaní pred súdom sa na ňu prihliada z úradnej povinnosti. Relatívne neplatný pracovnoprávny úkon\n\nje platný a vyvoláva všetky zamýšľané právne účinky, a to až do okamihu, kým sa oprávnený účastník\nnedovolá jeho neplatnosti.\n14/ Neplatnosť skončenia pracovného pomeru je Zákonníkom práce založená na relatívnej neplatnosti\nprávneho úkonu k tomu smerujúcemu ( t. j. výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru,\nskončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe alebo dohody o skončení pracovného pomeru ), ktorej\nsa môže dovolať len ten z účastníkov, ktorý je dôvodom neplatnosti postihnutý. V prípade neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru teda ide o výnimku (!) zo zásady absolútnej neplatnosti, na ktorej je\nZákonník práce postavený. Pri uplatnení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa preto vždy\naplikuje § 77 Zák. práce ako špeciálna právna úprava ( lex specialis ), podľa ktorej túto neplatnosť\nmôže účastník pracovného pomeru uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď\nsa mal pracovný pomer skončiť. Táto lehota je konštruovaná ako hmotnoprávna a prekluzívna, čo teda\nznamená, že ak sa v tejto lehote neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde neuplatní, toto právo\nzaniká a súd musí na uplynutie tejto lehoty a na zánik práva z dôvodu preklúzie z úradnej povinnosti\n( ex offo ) podľa § 36 Zák. práce prihliadnuť. To znamená, že pokiaľ sa oprávnený účastník nedomáha\nvyslovenia neplatnosti právneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru a kým neplatnosť\nnevysloví príslušný súd, má tento právny úkon následky platného právneho úkonu.\n15/ Je pravdou, že výpoveď ako právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru a jej\nplatnosť treba posudzovať podľa všeobecných ustanovení o právnych úkonoch v zmysle Občianskeho\nzákonníka, ako aj podľa ustanovení Zákonníka práce. Preto platnosť výpovede môže byť súdom\nposudzovaná nielen z hľadiska hmotnoprávnych podmienok, ako ich ustanovuje Zákonník práce, ale aj\nz hľadiska všeobecných náležitostí právnych úkonov, ako ich ustanovuje Občiansky zákonník, a teda z\nhľadiska náležitosti subjektu vôle, prejavu vôle, súladu právneho úkonu so zákonnom, dobrými mravmi a\npod. Napriek uvedenému však princíp subsidiarity medzi Občianskym zákonníkom a Zákonníkom práce\nspôsobuje, že pre to, aby výpoveď ako právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru mohla\nbyť považovaná za neplatnú, je nevyhnutné dodržať osobitný postup upravený v kogentnom ustanovení\n§ 77 ZP, z ktorého neexistujú žiadne výnimky. Z toho potom vyplýva, že kým sa oprávnený účastník\nnedomáha určenia neplatnosti výpovede na súde a kým jej neplatnosť právoplatne nevysloví súd, má\ntáto výpoveď následky platného právneho úkonu ( t. j. v podobe skončenia pracovného pomeru ), a to aj\nvtedy, ak by bola postihnutá takým dôvodom neplatnosti, ktorý má inak ( t. j. vo všeobecnosti ) následky\nabsolútnej neplatnosti, inak nastáva priamo zo zákona a na ktorý sa v súdnom konaní inak prihliada z\núradnej povinnosti.\n16/ Sumarizujúc uvedené, skutočnosť, či sa pracovný pomer skončil platne alebo neplatne, je oprávnený\nautoritatívne určiť len súd. Nie je teda relevantná faktická situácia, že právny úkon smerujúci k skončeniu\npracovného pomeru je neplatný; neplatné je totižto len také skončenie pracovného pomeru, ktorého\nneplatnosť bola určená právoplatným rozhodnutím súdu. Ak neprišlo k určeniu neplatnosti, skončil sa\npracovným pomer na základe pracovnoprávneho úkonu, aj keby bol postihnutý vadou, ktorá spôsobuje\njeho neplatnosť. Zároveň pritom platí, že akékoľvek dodatočné posudzovanie pracovnoprávneho úkonu\nsmerujúceho k skončeniu pracovného pomeru nesmie byť posudzované ako tzv. predbežná otázka v\ninom konaní pred súdom, napr. v konaní o určenie, že pracovný pomer trvá, o zaplatenie náhrady mzdy\na pod. V inom konaní súd vychádza z toho, že skončenie pracovného pomeru, ktoré nebolo právoplatne\nurčené ako neplatné, je platným právnym úkonom ( k tomu tiež porov. rozsudok Najvyššieho súdu\nČeskoslovenskej socialistickej republiky sp. zn. 6 Cz 5/68, ktorý bol publikovaný v Zbierke súdnych\nrozhodnutí a stanovísk pod č. 40/1969 ).\n17/ V rozhodovanom spore nebolo sporovými stranami tvrdené a ani preukázané ( a konajúci súd túto\nskutočnosť nezistil ani z vlastnej činnosti ), že by skončenie ich pracovného pomeru na základe výpovede\nžalobcu z 27. júla 2015 bolo v osobitnom konaní podľa § 77 Zák. práce súdom právoplatne určené\nza neplatné. Pokiaľ ani jedna zo sporových strán neuplatnila tento výlučný spôsob, ktorým Zákonník\npráce umožňuje dosiahnuť neplatnosť skončenia pracovného pomeru, znamená to, že výpoveď žalobcu\nz 27. júla 2015 treba považovať za platný právny úkon, na základe ktorého sa pracovný pomer medzi\nsporovými stranami riadne skončil uplynutím výpovednej doby a konajúci súd sa už nesmie touto otázkou\n( t. j. otázkou platnosti skončenia pracovného pomeru ) v predmetnom spore o náhradu mzdy zaoberať\nani ju vecne preskúmavať. V kontexte uvedeného potom námietky žalobcu o neplatnom skončení\njeho pracovného pomeru u žalovanej na základe predmetnej výpovede z dôvodu uskutočnenia tohto\nzrušujúceho právneho úkonu v neslobodnej vôli či v tiesni spôsobenej hmotnou núdzou zapríčinenou\n\nkonaním žalovanej priečiacim sa dobrým mravom, resp. z akýchkoľvek iných dôvodov už nemôžu mať\nžiadny relevantný právny význam.\n18/ Odhliadnuc od uvedeného, opäť pre úplnosť sa žiada dodať, že Občiansky zákonník ako všeobecná\nprávna úprava uskutočnenie právneho úkonu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok nespája s\nabsolútnou ani relatívnou neplatnosťou takéhoto právneho úkonu, ale priznáva dotknutému účastníkovi\n„len“ právo odstúpiť od zmluvy ( porov. § 49 Obč. zák. ) - z čoho je potom tiež zrejmé, že toto právo sa týka\niba dvojstranných resp. viacstranných právnych úkonov, akým zmluva je, a nie jednostranných právnych\núkonov, medzi ktoré patrí aj výpoveď z pracovného pomeru. Pokiaľ konajúca osoba robí právny úkon v\ntiesni, ide o vadu v pohnútke právneho úkonu, ktorou je tieseň. V tomto prípade neprejavuje konajúci\ncelkom slobodne svoju vôľu, avšak nekoná pod vplyvom fyzického donútenia ani bezprávnej vyhrážky,\na preto takýto právny úkon nie je absolútne neplatný.\n19/ Právny úkon je uskutočnený v neslobodnej vôli vtedy, pokiaľ u konajúceho absentuje možnosť sám\nsa slobodne rozhodnúť ( porov. § 37 ods. 1 Obč. zák. ). Vôľa ako základný prvok právneho úkonu\nnie je slobodná pri fyzickom donútení - vtedy vôľa celkom absentuje - alebo pri bezprávnej vyhrážke\n( psychickom donútení ), kedy konajúci síce prejavuje svoju vôľu, avšak táto vôľa nie je slobodná,\npretože sa na ňu bezprávne pôsobí v takej intenzite, ktorá u konajúceho vzbudzuje dôvodný strach\nz ujmy, ktorou sa hrozí tak, že sa jeho vôľa prejavená pri právnom úkone vytvára pod vplyvom tohto\nstrachu. V rozhodovanom spore nebolo žalobcom tvrdené, že by výpoveď z pracovného pomeru z 27.\njúla 2015 uskutočnil pod fyzickým donútením, ktoré by celkom vylúčilo uplatnenie vôle donucovaného\na nahradilo ju vôľou donucujúceho. Zo žalobcových tvrdení však nevyplýva ani to, že by predmetnú\nvýpoveď uskutočnil pod tlakom bezprávnej vyhrážky, resp. že by takýto prejav vôle bol vynútený v\npríčinnej súvislosti s bezprávnou vyhrážkou. Za takúto vyhrážku nemožno považovať výzvu žalovanej v\nliste z 23. apríla 2015, aby sa žalobca dostavil na pracovisko k výkonu práce, inak bude jeho absenciu\npovažovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho bude s ním môcť okamžite\nskončiť pracovný pomer. Medzi touto výzvou s uvedenou hrozbou sankcie v podobe možnosti skončenia\npracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a jednostranným skončením pracovného pomeru zo\nstrany zamestnanca nie je totižto žiadna vecná ani časová príčinná súvislosť. Napokon sám žalobca\ntvrdí, že pracovný pomer skončil výpoveďou kvôli nevyplácaniu náhrady mzdy a neprideľovaniu vhodnej\npráce v trvaní vyše štyroch mesiacov, v dôsledku čoho sa dostal do hmotnej núdze a stavu tiesne, a nie\npod vplyvom strachu, že ho žalovaná 23. apríla 2015 vyzvala na nástup do práce a upovedomila ho o\nmožnej sankcii s tým spojenej. Už len z následného konania žalobcu, ktorý túto výzvu nerešpektoval a\ndo práce sa už vôbec nedostavil, je zjavné, že žiadny strach zo skončenia pracovného pomeru zo strany\nžalovanej nemal, ale práve naopak, obsah jeho podaní indikuje, že si takúto situáciu sám želal, pretože\nv takom prípade by mu vznikol nárok na odstupné, z výplaty ktorého by si vedel na určitý čas zabezpečiť\nsvoje životné potreby a následne požiadať o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie a\npoberať dávky v nezamestnanosti.\n20/ Nenáležitou je i námietka žalobcu o neplatnosti jeho výpovede z pracovného pomeru z dôvodu\npodľa § 17 ods. 1 Zák práce, ktorý vyvodzuje z toho, že sa týmto právnym úkonom ako zamestnanec\nvopred vzdal svojho práva na mzdu za vykonanú prácu, resp. náhradu mzdy v prípade prekážok v\npráci na strane zamestnávateľa. Pracovnou zmluvou, na základe ktorej vzniká pracovný pomer, sa\nzamestnanec zaväzuje vykonávať prácu pre zamestnávateľa a zamestnávateľ sa zaväzuje poskytovať\nzamestnancovi mzdu za vykonanú prácu. Mzda teda patrí zamestnancovi len za prácu, ktorú už fakticky\nvykonal (!). Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranným právnym úkonom - prejavom vôle, ktorým\núčastník pracovného pomeru bez ohľadu na vôľu druhého účastníka ukončuje svoj záväzok vyplývajúci\nz pracovný zmluvy, na ktorý sa touto zmluvou sám zaviazal. Výpoveď z pracovného pomeru pôsobí\ndo budúcna, a to tak, že pracovný pomer nekončí nadobudnutím perfektnosti tohto jednostranného\nprávneho úkonu doručením, ale až uplynutím zákonnej výpovednej doby. Výpoveď z pracovného\npomeru tak ruší vznik budúcich povinností zmluvných strán, ktoré im vyplývali z pracovného pomeru.\nZ uvedeného výkladu vyplýva, že výpoveďou sa teda zamestnanec vopred nevzdáva žiadnych svojich\npráv, ale sám dobrovoľne ruší svoj záväzok ďalej vykonávať prácu pre zamestnávateľa, na ktorý sa\npracovnou zmluvou zaviazal. Pokiaľ teda zamestnanec z vlastnej vôle už nechce ďalej u zamestnávateľa\npracovať, musí mu byť - z povahy aj logiky veci - zrejmé, že mu nebude ďalej vyplácaná dohodnutá\nmzda, keďže z jeho strany absentuje predmet správania sa v právnom vzťahu ( t. j. vykonanie práce ),\nna ktorý sa poskytnutie mzdy viaže. Výpoveď z pracovného pomeru preto nemožno stotožňovať so\nvzdaním sa vopred práva zamestnanca na mzdu, ale ide právny inštitút, ktorý vyvoláva skončenie\n\npracovnoprávneho vzťahu zamestnanca so zamestnávateľom; a pokiaľ neexistuje pracovnoprávny\nvzťah ( pracovný pomer ), objektívne potom nemôžu existovať ani žiadne práva a povinnosti jeho\nsubjektom ( vrátane povinnosti zamestnávateľa poskytovať mzdu ako odmenu za vykonanú prácu ).\n21/ Súd prvej inštancie dodal, že ak by sa predsa len pristúpilo na žalobcovu argumentáciu o tom, že\nv prípade dania výpovede z pracovného pomeru zo strany zamestnanca ide o neplatný právny úkon\nz dôvodu, že zamestnanec sa ním vopred vzdáva svojho práva na mzdu, znamenalo by to, že každé\nskončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnanca by bolo fakticky neplatné, keďže\nvždy je vo výsledku spojené aj so zánikom práva na mzdu za vykonanú prácu, a teda zamestnanec by\nsám nemohol žiadny pracovný pomer v podstate nikdy fakticky platne ukončiť. Pre prípad, že uvedená\nargumentácia žalobcu bola myslená tak, že výpoveďou danou zamestnancom by platne zanikol len\njeho záväzok ďalej vykonávať prácu, avšak záväzok zamestnávateľa poskytovať mu mzdu by nezanikol,\npretože zamestnanec sa nemôže platne vopred vzdať svojich práv ( t. j. práva na mzdu ), potom by\nkaždý jeden zamestnanec prijatý do pracovného pomeru mohol hneď na druhý deň tento pracovný\npomer vypovedať, v dôsledku čoho by sa potom on sám svojho záväzku vykonávať prácu zbavil a už\nby nemusel pre zamestnávateľa pracovať, avšak zamestnávateľ by mu bol napriek uvedenému povinný\nplatiť mzdu, a to v podstate až doživotne. So zreteľom na tieto iracionálne závery, ku ktorým predmetná\nargumentácia žalobcu vedie, je potrebné ju označiť za prima facie natoľko absurdnú ( argumentum ad\nabsurdum ), že snáď si jej celkom zjavná nenáležitosť nevyžaduje už žiadny ďalší komentár.\n22/ Konkludujúc uvedené, pracovný pomer medzi sporovými stranami sa teda riadne skončil na základe\nvýpovede žalobcu z 27. júla 2015 uplynutím výpovednej doby 30. septembra 2015 a keďže k založeniu\nžiadneho nového pracovného pomeru medzi sporovými stranami následne už nedošlo, je potrebné\nuzavrieť, že žalobca sa neopodstatnene domáha nároku na náhradu mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zák\npráce za obdobie od 1. januára 2020 do\n31. decembra 2022. Súd prvej inštancie\npreto jeho žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.\n23/ Súd podľa § 185 ods. 1 CSP zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom I..\nD. I. R., C.., I., ktorá vypracovala lekársky posudok zo 17. apríla 2015, pretože skutočnosti, ktoré\nsa týmto dôkazom mali podľa návrhu žalobcu overiť ( t. j. že tento posudok vo svojom obsahu\nnesprávne vymenúva činnosti, ktoré žalobca nemá vykonávať, čo však zákon č. 355/2007 Z. z. pri závere\no dlhodobej nespôsobilosti na výkon posudzovanej práce nepripúšťa ), už postačujúcim spôsobom\nvyplývali zo samotnej žalobcom predloženej listiny, na ktorej je tento lekársky posudok zachytený.\nNavyše, táto skutočnosť, ktorá mala byť predmetným dôkazom overená, nemá relevantný vplyv na\nrozhodnutie vo veci samej, od nej nezávisí, či žalobou uplatnený peňažný nárok je alebo nie je daný.\n24/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 s 2 v spojení § 255 ods. 1 CSP.\nŽalovaná mala v konaní plný procesný úspech, preto jej proti neúspešnému žalobcovi vznikol nárok na\nnáhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd však v súlade so zásadou procesnej ekonómie v zmysle\nčl. 17 CSP náhradu trov konania žalovanej nepriznal\n( R 72/2018 ), pretože z obsahu spisu\nnevyplýva, že jej v tomto spore vznikli trovy súdneho konania ( napr. na zaplatenom súdnom poplatku\nči preddavkoch na trovy dokazovania ) alebo právneho zastúpenia.\n25/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho\nzrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo navrhoval odvolaciemu súdu\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že jeho žalobe vyhovie a prizná mu nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odvolaní žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie,\nže nedošlo k žiadnej zmene skutkového stavu v prejednávanej veci v porovnaní so skutkovým stavom\nv rovnakej veci, na ktorú v rozhodnutí poukazoval súd prvej inštancie. Súdy v označenej rovnakej veci,\nna ktorú poukazoval aj súd prvej inštancie, vychádzali pri právnom posúdení zo skutkového stavu,\nktorého primárnym základom je listina - lekársky posudok zo dňa 17. 4. 2015. Z tohto lekárskeho\nposudku súdy vyvodili, že žalobca bol v obmedzenom rozsahu schopný vykonávať prácu dohodnuté v\npracovnej zmluve so žalovanou. Súdy následne ustálili, že ak sa žalobca na výzvu žalovanej nedostavil\nna pracovisko k výkonu práce „v obmedzenom rozsahu“ podľa tohto lekárskeho posudku, potom si\nžalobca sám zavinil stav, že ostal bez príjmu z pracovného pomeru, sám sa vystavil následkom z toho\nvyplývajúcich, a preto podľa názoru súdov nemohlo dôjsť z viny žalovanej k stavu tiesne a núdze žalobcu,\nktorej následkom by bola neslobodná vôľa žalobcu skončiť so žalovanou pracovný pomer výpoveďou\nŽalobca nepreukázal tieseň a núdzu, ktoré by z neho potenciálne mohli vyvolať neslobodné rozhodnutie\n\nskončiť pracovný pomer výpoveďou. Súdy tak vyvodili záver o platnosti výpovede, ktorú dal žalobca\na považovali pracovný pomer žalobcu za skončený k 30. 9. 2015. Žalobcovi tak nevzniklo právo na\nnáhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci podľa § 142 ods. 3 Zák. práce.\n26/ Žalobca poukazoval na to, že v rovnakých konaniach, na ktoré poukazoval prvoinštančný súd, tvrdil,\nže lekársky posudok zo dňa 17. 4. 2015 trpí administratívnou vadou, ktorá je príčinou nesprávneho\nvyhodnotenia lekárskeho posudku, čo viedlo k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca tvrdil, že\nbol nespôsobilý na výkon práce v celom rozsahu podľa pracovnej zmluvy, že nebol povinný sa\nna výzvu žalovanej dostaviť sa na pracovisko a vykonávať prácu ani len v „obmedzenom rozsahu“\npodľa lekárskeho posudku. Žalovaná mu neoprávnene evidovala v dochádzke do zamestnania\nneospravedlnenú neprítomnosť; žalobca tvrdil, že by mal mať od žalovanej nárok na náhradu mzdy z\ndôvodu podľa § 142 ods. 3 Zák. práce a že mu žalovaná adresovala bezprávnu vyhrážku, keď mu hrozila\nskončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Súdy mali v daných konaniach\npostupovať podľa § 319 CSP; žalobcom tvrdenou administratívnou vadou lekárskeho posudku ako\notázkou zásadného významu pre zistenie skutkového stavu rozhodujúceho pre právne posúdenie veci\na pre spravodlivé rozhodnutie sa vôbec nezaoberali, neobstarali dôkaz o tvrdení žalobcu. Žalobca sa\nnestotožňoval so záverom súdu, že administratívna vada lekárskeho posudku nemá relevantný vplyv\nna rozhodnutie vo veci samej a že od nej nezávisí, či je alebo nie je daný uplatnený nárok žalobcu.\n27/ Žalobca v odvolaní zdôraznil, že nie len že tvrdil administratívnu vadu lekárskeho posudku ale\naj predložil písomný dôkaz ( stanovisko Ministerstva zdravotníctva SR ) o jeho tvrdení, že lekársky\nposudok zo dňa 17. 4. 2015 trpí administratívnou vadou. V predchádzajúcich konaniach totiž súdy\nuvádzali, že žalobca administratívnu vadu lekárskeho posudku len tvrdí, ale o tomto žiaden dôkaz\nnepredložil. Predložený dôkaz konštatuje administratívnu vadu v lekárskom posudku zo dňa 17. 4.\n2015, a to takú, že v lekárskom posudku sú neoprávnene uvedené pracovné činnosti, ktoré žalobca\nnemôže vykonávať. Z toho súdy v predchádzajúcich rovnakých konaniach vyvodili, že žalobca ostatné\npracovné činnosti v lekárskom posudku neuvedené - t.j. tie, ktoré mal žalobca uvedené podľa popisu\npráce v pracovnej náplni - vykonávať mohol, a preto sa mal dostaviť na pracovisko k výkonu práce.\nTento záver prevzal súd prvej inštancie aj v prejednávanej právnej veci. Avšak podľa stanovisko\nministerstva v lekárskom posudku zo dňa 17. 4. 2015 s odborným záverom dočasne nespôsobilý na\nvýkon posudzovanej práce malo byť uvedené len časové obdobie, počas ktorého je žalobca dočasne\nnespôsobilý vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy; nič iné v danom lekárskom posudku nemôže byť\nuvedené. Podľa odborného záveru lekárskeho posudku a stanoviska ministerstva, žalobca odo dňa\n17. 4. 2015 vôbec nemohol vykonávať pre žalovanú žiadne práce dohodnuté v pracovnej zmluve, a to\nani v „obmedzenom rozsahu“. Predložený dôkaz tak potvrdzuje omyl súdov pri hodnotení lekárskeho\nposudku aj v predchádzajúcich rovnakých konaniach. Právne posúdenie založené na nesprávnych\nskutkových zisteniach, ktoré vychádzajú zo svojvoľného hodnotenia dôkazov, trpí vadou zmätočnosti\npre jeho nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť, preto naň nemožno nazerať ako na zákonné\na spravodlivé, možno ho označiť za arbitrárne. Na túto skutočnosť treba prihliadať aj v súdenej právnej\nveci.\n28/ Žalobca v odvolaní poukazoval ešte na ďalší dôkaz, z ktorého vyplýva, že žalovaná za mesiac apríl\n2015 zúčtovala a vyplatila žalobcovi náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci podľa § 142 ods. 3 Zák.\npráce, čo dáva jasnú a nespochybniteľnú odpoveď, že žalobca mal po predložení lekárskeho posudku\nzo dňa 17. 4. 2015 nárok podľa § 142 ods. 3 Zák. práce na náhradu mzdy. Keďže k zúčtovaniu a\nvyplateniu náhrady mzdy za apríl 2015 žalovanou došlo až v novembri 2015 s odstupom 7 mesiacov,\npo tom, ako žalobca nedobrovoľne proti svojej vôli skončil so žalovanou pracovný pomer, je zrejmé, že\nžalobcov nárok na náhradu mzdy trval aj v čase dania výpovede. Výpoveďou, ktorú dal žalobca dňa 27.\n7. 2015 žalovanej sa tak žalobca dopredu vzdal svojho práva na náhradu mzdy.\n29/ Prvoinštančný súd ako ďalší dôvod zamietnutia žaloby uvádza § 77 Zák. práce a dôvodí, že\nžalobca v lehote dvoch mesiacov nepodal žalobu, ktorou by sa domáhal určenia neplatnosti skončenia\npracovného pomeru výpoveďou, a tak márne uplynula hmotnoprávna lehota dvoch mesiacov, ktorá je\nlehotou prekluzívnou, čo má mať za následok platné riadne skončenie pracovného pomeru, ako aj to, že\nsa súd v spore o náhradu mzdy už nemôže vôbec zaoberať otázkou neplatnosti skončenia pracovného\npomeru v prejednávanej veci; táto argumentácia je podľa žalobcu absolútne nesprávna. Keďže žalobca\nskončil pracovný pomer výpoveďou doručenou žalovanej, musel by sa žalobou sám proti sebe domáhať\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru, bol by v spore žalobcom aj žalovaným, čo by bolo absurdné.\n\nNeplatný právny úkon ako taký je neplatným ex tunc a tak nevyvolá voči protistrane žiadne právne\nnásledky, t.j. nespôsobí skončenie pracovného pomeru, a potom, to čo nenastalo, nemožno ani žalovať.\nŽalobný návrh nie je určovacou žalobou, ktorou sa žalobca domáha určenia neplatnosti skončenia\npracovného pomeru ale je podľa jeho obsahu žalobou na plnenie, na zaplatenie náhrady mzdy z dôvodu\nprekážok v práci podľa § 142 ods. 3 Zák. práce. V konaní má potom súd ako predbežnú otázku skúmať\na posúdiť skončenie pracovného pomeru, právny úkon žalobcu - výpoveď - či bol právny úkon vykonaný\nslobodne alebo či trpí vadou neslobody vôle podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. a stáva sa tak neplatným ex\ntunc, nevyvolávajúc žiadne právne následky.\n30/ Súd prvej inštancie nesprávne dôvodí, že žalobca údajne prejavil slobodnú vôľu pri daní výpovede\ntým, že nebol v strachu z bezprávnej vyhrážky žalovanej skončiť s ním pracovný pomer podľa §\n68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, ale dokonca si želal takéto skončenie pracovného pomeru, aby si\nvyplatením odstupného mohol vyriešiť svoju núdzu. Toto je absurdný vyfabulovaný záver súdu. Súd\nnevenoval pozornosť konaniu žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaná vzhľadom na\ndlhoročné skúsenosti s lekárskymi prehliadkami a lekárskymi posudkami si musela plne uvedomovať\nneoprávnenosť svojej požiadavky adresovanej žalobcovi dostaviť sa na pracovisko k výkonu práce podľa\npracovnej zmluvy a tým aj neoprávnenosť evidovania neospravedlnenej absencie žalobcu v práci. Tiež\nsi musela žalovaná plne uvedomovať porušenie svojej povinnosti platiť žalobcovi náhradu mzdy podľa §\n142 ods. 3 Zák. práce, o čom svedčí dôkaz o dodatočnom zaplatení náhrady mzdy žalobcovi za mesiac\napríl 2015. V zmysle čl. 2 základných zásad a ust. § 13 ods. 3 Zák. práce žalobca tvrdí, že žalovaná\nzneužila svoje dominantné postavenie silnejšej strany, nedôvodne sa vyhrážala žalobcovi skončením\npracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce a neplatením žalobcovi náhrady mzdy z\ndôvodu prekážok v práci, vedome dostala žalobcu do stavu tiesne a núdze. Žalovaná ľstivo vyčkávala až\nžalobca stav tiesne a núdze nezvládne a sám nedobrovoľne proti svojej skutočnej vôli skončí pracovný\npomer so žalovanou. Takýmto postupom žalovaná sledovala cieľ ušetriť peňažné prostriedky, ktoré bola\npovinná zaplatiť žalobcovi ako náhradu mzdy, resp. sledovala cieľ ušetriť finančné prostriedky, ktoré\nby ako odstupné musela žalobcovi zaplatiť, ak by žalovaná sama zákonu zodpovedajúcim spôsobom\n( výpoveďou z jej strany alebo dohodou ) skončila so žalobcom pracovný pomer z dôvodu nespôsobilosti\nžalobcu vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.\n31/ Na odvolanie žalobcu žalovaná vyjadrenie nepodala.\n32/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania ( t.j. v celom rozsahu ) v\nzmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím\nsúdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie\nžalobcu nie je dôvodné.\n33/ Podľa § 142 ods. 3 Zák. práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na\nstrane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy\nv sume jeho priemerného zárobku.\n34/ Podľa § 61 ods. 1 prvej vety Zák. práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ\naj zamestnanec.\n35/ Podľa § 62 ods. 1 Zák. práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej\ndoby.\n36/ Podľa § 77 prvej vety Zák. práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým\nskončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ\nuplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.\n37/ Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie\nriadne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 CSP. Odôvodnenie\nrozhodnutia súdu prvej inštancie v danej veci zodpovedá požiadavkám kladeným na kvalitu odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia podľa § 220 CSP; súd v odôvodnení svojho rozsudku opísal rozhodujúci\nskutkový stav, primeraným spôsobom opísal aj priebeh samotného konania a stanoviská strán sporu\nk prejednávanej veci, zhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, keď rozviedol, ktoré skutočnosti\npovažuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri\nhodnotení dôkazov riadil. V danej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie podľa názoru\n\nodvolacieho súdu vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil svoje právne závery o nedôvodnosti žalobcom\nuplatneného nároku. Vzhľadom na dôkladnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie tak podľa\nnázoru odvolacieho súdu boli dané odpovede na všetky skutkovo i právne relevantné otázky daného\nprípadu.\n38/ Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz\nvykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Fakt, že sa žalobca nestotožňuje s právnymi závermi\nprvoinštančného súdu, nemôže viesť k záveru o ich nedostatočnosti a neznamená ani oprávnenie\nodvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že\nnezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť. Súd prvej inštancie sa\npri svojom rozhodovaní neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel\nich účel a význam. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu\nzaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú\nvýznam pre rozhodnutie ( porovnaj I.ÚS 46/05, I.ÚS 352/06, II.ÚS 220/08, III.ÚS 12/07, IV.ÚS 163/08 ).\nVšeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na\ntie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto\nodôvodnenie takého rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že došlo k plnej realizácii práva účastníka na spravodlivé\nsúdne konanie ( napr. IV. ÚS 115/03, II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I.ÚS 117/05, IV.ÚS 112/05 ).\n39/ Odvolací súd môže len zopakovať, že žalobca sa domáhal priznania náhrady mzdy v zmysle ust. §\n142 ods. 3 Zák. práce, za obdobie od 1. 1. 2020 do 31. 12. 2022, keď tvrdil, že mu patrí náhrada mzdy\nza dané obdobie z toho titulu, že v žalovanom období nemohol vykonávať prácu pre zamestnávateľa\n( žalovanú ), a to pre prekážky na strane zamestnávateľa ( žalovanej ).\n40/ Ako správne uviedol súd prvej inštancie, základným predpokladom pre priznanie uplatneného nároku\nna náhradu mzdy žalobcovi podľa § 142 ods. 3 Zák. práce, je existencia pracovného pomeru medzi\nžalobcom a žalovanou. V konaní nebolo sporné, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej skončil ku dňu\n30. 9. 2015, a to na základe výpovede z pracovného pomeru, ktorú dal sám žalobca žalovanej listom zo\ndňa 27. 7. 2015, podľa § 67 Zák. práce ( t.j. bez uvedenia dôvodu ). Pokiaľ pracovný pomer žalobcu u\nžalovanej skončil dňom 30. 9. 2015, a teda po 30. 9. 2015 už žalovaná žalobcu u seba nezamestnávala,\npotom žalovaná nebola povinná žalobcovi prideľovať akúkoľvek prácu, a teda na strane žalovanej ani\nnemohli vzniknúť žiadne prekážky, ktoré by žalobcovi bránili vykonávať prácu a následne nemohol\nžalobcovi vzniknúť žiadny nárok na náhradu mzdy.\n41/ Rovnaký záver vyplynul aj z ďalších dvoch ( skorších ) súdnych konaní, ktoré žalobca inicioval voči\nžalovanej ( kde sa rovnako domáhal priznania náhrady mzdy pre prekážky v práci, len za iné obdobia ),\na síce z konaní vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava III sp. zn. 24Cpr/9/2018 a sp. zn.\n44Cpr/9/2020, právoplatne skončených zamietnutím žalôb žalobcu, kde tiež súdy vychádzali z právneho\nzáveru o tom, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej skončil uplynutím výpovednej doby na základe\nním podanej výpovede, a to ku dňu 30. 9. 2015, a teda mu nevznikol nárok na náhradu mzdy po tomto\ntermíne. Napriek uvedeným súdnym rozhodnutiam a v nich vysvetlených právnych záveroch sa však\nžalobca naďalej kŕčovito pridržiava vlastného názoru o tom, že mu ním uplatňovaný nárok patrí.\n42/ V konaní nebolo sporné, že žalobca a ani žalovaná ako bývalý zamestnávateľ žalobcu nepodali v\nzákonom stanovenej lehote ( v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť;\nktorá lehota je prekluzívna, t.j. prepadná, § 77 Zák. práce ) na súde žalobu o určenie neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru žalobcu so žalovanou. Súdna prax je dlhodobo ustálená na závere, že\nv prípade, ak sa právo na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde neuplatnilo v\nurčenej lehote, nie je už možné sa po tejto lehote domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného\npomeru; na neplatnosť nemožno prihliadnuť ani vtedy, ak by ju namietala oprávnená osoba. Na neplatný\npracovnoprávny úkon sa potom hľadí ako na platný a súd sa otázkou prípadnej (ne)platnosti skončenia\npracovného pomeru nemôže zaoberať ani ako predbežnou ( prejudiciálnou ). Žalobca v odvolaní tvrdí, že\nkeďže výpoveď z pracovného pomeru dal on, musel by sa domáhať neplatnosti skončenia pracovného\npomeru v spore so sebou aj žalovanou, čo by bolo absurdné. Uvedený názor žalobcu je však mylný,\nžalobca by sa nesúdil „sám so sebou“, ale so svojím bývalým zamestnávateľom. Spor o ( ne )platnosť\nskončenia pracovného pomeru je vždy vedený medzi zamestnancom a bývalým zamestnávateľom;\npravda, v danom prípade ide už len o akademickú otázku, vzhľadom na márne uplynutie lehoty na\npodanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Na konečný výsledok sporu v\ndanej veci by nemohla mať žiadny vplyv ani prípadná administratívna vada lekárskeho posudku, ktorou\nopakovane argumentuje žalobca, keďže ako už bolo uvedené, rozhodujúce bolo zistenie, že pracovný\nspor žalobcu u žalovanej skončil ( platne ) dňom 30. 9. 2015.\n\n43/ Obsah odvolania žalobcu podľa názoru odvolacieho súdu nebol spôsobilý spochybniť správnosť\nzáverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov, pričom ani v\nodvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli mať\nza následok zmenu skutkového stavu alebo spochybnenie správnosti právnych záverov, na ktorých súd\nprvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku\nobšírne zaoberal uplatneným nárokom žalobcu; odvolací súd sa s ( vyčerpávajúcim ) odôvodnením\nrozhodnutia súdu prvej inštancie stotožnil a v podrobnostiach naň poukazuje ( § 387 ods. 2 CSP ).\nOdvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil\n( § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ).\n44/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení\ns § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP; žalovanej by vzhľadom na jej plný úspech v odvolacom konaní\nprináležal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %,\nnakoľko však žalovanej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, nebola jej náhrada trov odvolacieho\nkonania priznaná.\n45/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0\n(§\n3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\nzákonov, § 393 ods. 2 CSP ).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods.2 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\n\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods.2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods.1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).", "vazby": {"stav": {"sz": "2CdoPr/13/2025", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "3c0967fa-6bff-4ffb-bc1a-44de09528a33:bfe8761f-fdda-4e8e-8d07-748bf5b275eb", "datum": "2026-05-27", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "65Cpr/1/2023", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:18fa8030-737a-4f3a-8b45-72a36b0f3964", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 220/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 220/08 z 22. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-22", "citacie_n": 312, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18fa8030-737a-4f3a-8b45-72a36b0f3964"}, {"guid": "ussr:0a7c4602-d4b0-40b3-8f9c-7bbb94823d6f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/08 z 15. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-15", "citacie_n": 344, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a7c4602-d4b0-40b3-8f9c-7bbb94823d6f"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:9d702dbd-eff7-43c9-beb6-477c99725480", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 12/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 12/07 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 281, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d702dbd-eff7-43c9-beb6-477c99725480"}, {"guid": "ussr:ac6997f5-6acc-4019-ba69-692cecfe27c1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 192/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 620, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac6997f5-6acc-4019-ba69-692cecfe27c1"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "b2756eb7-4fda-4d53-9599-5ac316091165:2251ac4a-dd90-44a3-8a36-428eb195e64f", "ecli": null, "spisova_znacka": "8CoPr/6/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/6/2020 z 25. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b2756eb7-4fda-4d53-9599-5ac316091165:2251ac4a-dd90-44a3-8a36-428eb195e64f"}, {"guid": "c0d0d8e0-4b0e-4a0f-bc59-1351aabeecb2:aac9b6bc-af7d-436e-92e9-04886de2aabd", "ecli": null, "spisova_znacka": "44Cpr/9/2020", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 44Cpr/9/2020 z 4. 4. 2022", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2022-04-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c0d0d8e0-4b0e-4a0f-bc59-1351aabeecb2:aac9b6bc-af7d-436e-92e9-04886de2aabd"}, {"guid": "7c05289c-2d88-4f3d-9c6c-ddb1efdc3c42:23cb6e58-a8b0-4991-9e5b-1e19797dd57a", "ecli": null, "spisova_znacka": "24Cpr/9/2018", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 24Cpr/9/2018 z 8. 11. 2019", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2019-11-08", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/7c05289c-2d88-4f3d-9c6c-ddb1efdc3c42:23cb6e58-a8b0-4991-9e5b-1e19797dd57a"}], "citovane_v": []}