Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/80/2023 z 26. 3. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. marca 2025, sp. zn. 4Co/80/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1407228817.2
Krajský súd Bratislava | 4Co/80/2023 | ECLI:SK:KSBA:2025:1407228817.2 | 2025-03-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie
Citované ustanovenia: OZ, CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bb047f59-9e19-4d21-8ef3-9248f85980ae
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1407228817.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
4Co/80/2023
1407228817
26. 03. 2025
JUDr. Anna Kašajová
ECLI:SK:KSBA:2025:1407228817.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov
senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: V.. S. I.,
narodená XX.XX.XXXX, bytom H., T. XX, zastúpená: Mgr. Linda Klanicová, advokát, sídlom Bratislava,
Staré Grunty 18, proti žalovaným: 1/ Hengstberger, spol. s. r. o., IČO: 31 423 302, so sídlom Marianka,
Družstevná 19, 2/ V.. Ľ. R., narodený XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX, S. XX, Š., zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Alena Kurecová, s.r.o., IČO: 36 817 163, sídlom Bratislava, Fraňa Kráľa 31/100984, 3/
I.. I. R., narodený XX.XX.XXXX, bytom I., U. XXX/X, o vypratanie nehnuteľnosti a vydanie bezdôvodného
obohatenia na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 23. decembra 2022,
č. k. 6C/168/2008-498 v spojení s opravným uznesením zo dňa 4. mája 2023, č. k. 6C/168/2008-560
takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č. k. 6C/168/2008-560
v napadnutom zamietajúcom výroku (výrok III.) a výrokoch o trovách konania (výroky IV., V., VI.) p o
tvrdzuje.
II. Žalovanému 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
III. Žalovaným 1/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie voči žalovanému 1/ zastavil (výrok I.), zastavil
konanie v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala vypratania nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX pre
katastrálne územie W., parcela č. XXXX/X zastavaná plocha, rodinný dom s.č. XXX, o výmere 136m2,
parc. č. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 221m2 a parcela č. XXXX/X záhrady o výmere
636m2 žalovanými 1 a 2/ (výrok II.), ďalším výrokom žalobu zamietol (výrok III.), v zastavenej časti voči
žalovanému 1/ žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok IV.), žalovanému 2/
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100% (výrok V.) a žalovanému 3/ priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100% (výrok VI.).
2. Uviedol, že žalobkyňa podala dňa 23.11.2006 vzájomnú žalobu voči žalovanému 1/ a pôvodnému
žalovanému 2/ V.. Ľ. R. narodenému XX.XX.XXXX v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde
Malacky č. k. 4C 29/2008. Vo vzájomnej žalobe žiadala, aby (I.) súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť
vypratať nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre katastrálne územie W., parcela č. XXXX/X zastavaná
plocha a nádvoria, rodinný dom s.č. XXX o výmere 136 m2, parcela č. XXXX/X zastavaná plocha a
nádvoria o výmere 221 m2 a parcelu č. XXXX/X - záhrady o výmere 636 m2 vo výlučnom vlastníctve
žalobkyne a, (II.) aby jej boli povinní spoločne a nerozdielne vydať bezdôvodné obohatenie vo výške,
ktorú určí súd s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne od 01.01.2005 do zaplatenia. Vzájomnú

žalobu odôvodnila tým, že jej právny predchodcovia Š. I. a I. I. ako vlastníci nehnuteľností vedených
na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie W. zapísaných na Katastrálnom úrade v H.,
Správa katastra I., parcela č. XXXX - rodinný dom s.č. XXX so žalovaným 1/ (v pôvodnom konaní
žalobca) s vtedajším obchodným menom L&M HUŤAN spol. s.r.o. uzatvorili zmluvu o nájme nebytových
priestorov zo dňa 01.01.1995 na dobu určitú od 01.01.1995 do 31.12.2004. Namietala neplatnosť
predmetnej zmluvy, pričom napriek tomu bola zo strany prenajímateľa rešpektovaná 10 rokov až do
31.12.2004. Najskôr došlo k zmene vlastníctva nehnuteľnosti na W. I., ktorý na základe darovacej
zmluvy zo dňa 07.10.2005 daroval nehnuteľnosť žalobkyni. Uviedla, že nájomné až do 31.12.2004
poberali manželia I.. W. I. listom zo dňa 02.08.2005 vyzval žalovaného 1/ na vypratanie prenajatých
priestorov ku dňu 31.08.2005 a súčasne ho vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
10 000,- Sk (331,94 €) mesačne od 01.01.2005 až do vypratania priestorov. Na osobnom stretnutí k
dohode o novej nájomnej zmluve nedošlo a preto zástupca W. I. vyzval žalovaných 1/ a 2/ na vypratanie
nebytových priestorov do 31.10.2005 a vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie priestorov do
31.10.2005 vo výške 10 000,- Sk (331,94 €) od 01.01.2005 až do vypratania. Keďže do dňa podania
vzájomnej žaloby nedošlo k vyprataniu nehnuteľností, ani vydaniu bezdôvodného obohatenia, žalobkyňa
ako nová vlastníčka nehnuteľností podala vzájomnú žalobu. Tvrdila, že žalovaný 2/ užíva prenajaté
priestory nepretržite od 01.01.1995 a žalovaný 1/ ich nevyužíval vôbec, preto žalobkyňa podala žalobu
na obidvoch. Na žalovaného 1/ pretože priestory po nadobudnutí obchodného podielu v roku 1998
nevrátil prenajímateľovi a ponechal ich v užívaní žalovanému 2/ bez vedomia a súhlasu prenajímateľov
a žalovaného 2/ z dôvodu užívania prenajatých priestorov bez platnej nájomnej zmluvy, resp. iného
právneho titulu. Žalobkyňa sa stala vlastníčkou prenajatých priestorov dňa 11.10.2005. Vzhľadom
na to, že vstúpila do práv a povinností k predmetným nehnuteľnostiam po svojom bratovi, uplatnila
si vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 10 000,- Sk (331,94 €) mesačne s účinnosťou od
01.01.2005 v zmysle výzvy jej brata listom zo dňa 26.09.2005, ktorým vyzval žalovaného 1/ na vypratanie
nehnuteľnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia.
3.
Uznesením č. k. 12C 355/2005-242 zo dňa 16.10.2007 vylúčil súd prvej inštancie vzájomný
návrh v časti uloženia povinnosti vypratať nehnuteľnosti a vydať bezdôvodné obohatenie na samostatné
konanie. Z dôvodu prechodu výkonu súdnictva s účinnosťou od 01.01.2008, prešla vec na Okresný
súd Malacky a bola jej pridelená aktuálna spisová značka 6C/168/2008.
4. V priebehu konania žalobkyňa navrhla zmenu žaloby a dňa 14.02.2013 (na č.l. 224 spisu) do zápisnice
na súdnom pojednávaní uviedla, že v konaní si bude uplatňovať voči žalovanému 2/ bezdôvodné
obohatenie vo výške určenej znalcom, t. j. vo výške 65 200 € vrátane úroku z omeškania vo výške
9,5 % ročne od podania vzájomného návrhu dňa 23.11.2006. Súčasne predložila súdu krátkou cestou
písomné podanie zo dňa 13.02.2013 (na č.l. 228 spisu), ktorým navrhla zmenu žalobného petitu a v
ktorom uplatnenú sumu 65 200 € v zmysle zmeneného návrhu špecifikovala ako obohatenie v zmysle
znaleckého posudku č. 58/2012 za rok 2005 vo výške 1 541,26 €, za rok 2006 vo výške 9 876,08 €, za
rok 2007 vo výške 8 812,86 €, za rok 2008 vo výške 9 069,68 €, za rok 2009 vo výške 9 057,32 €, za
rok 2010 vo výške 9 053,62 €, za rok 2011 vo výške 9 049,65 €, za rok 2012 vo výške 8 652,95 € a to
do 15.12.2012 za 11,5 mesiaca, t. j. spolu 65 113,42 € a zaokrúhlene 65 200 €.
5. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 14.02.2013 za prítomnosti všetkých strán sporu vyhlásil
uznesenie, ktorým pripustil zmenu petitu voči žalovanému 2/ v znení: Žalovaný 2/ je povinný zaplatiť
žalobkyni 65 200 € s 9,5 % úrokom z omeškania od 23.11.2006 do zaplatenia. Následne súd uznesením
č. k. 6C/168/2008-250 zo dňa 23.05. 2013 pripustil zmenu žalobného petitu s tým, že žalovaný 2/ je
povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 65 200 € za obdobie od 01.11.2005 do
15.12.2012 s úrokmi z omeškania uvedenými vo výroku predmetného uznesenia.
6. Zástupca žalovaných v písomnom vyjadrení zo dňa 16.09.2013 po pripustení zmeny petitu vzniesol
námietku premlčania nároku žalobkyne. Argumentoval tým, že platnosť nájomnej zmluvy skončila dňa
31.12.2004, prvý krát sa mohlo právo vykonať dňa 01.01.2005, pričom premlčacia doba uplynula dňa
01.01.2007. Prvý krát mohol vykonať právo už W. I. ako vtedajší vlastník. Poukázal na to, že vzájomný
návrh bol podaný dňa 23.11.2006, pričom tento bol neurčitý, keďže nebol špecifikovaný do výšky.
Návrh bol doplnený až dňa 05.09.2008 po uplynutí premlčacej doby. Ďalej žalobkyňa zmenila rozsah
nároku až po uplynutí premlčacej doby až dňa 13.02.2013. Bod 5 predmetného podania označil ako
reštitučná vzájomná povinnosť a kompenzačná námietka. Poukázal na ustanovenie § 457 Občianskeho
zákonníka a na skutočnosť, že v prípade neplatnej zmluvy sa investície stali majetkom teda vlastníctvom

žalobkyne a vlastnícke právo je zo zákona nepremlčateľné, je teda povinná vrátiť vložené investície do
nehnuteľnosti. Žiadali, ak nedôjde k zastaveniu konania, aby súd vo výrokovej časti rozsudku rozhodol
v vzájomnej reštitučnej povinnosti účastníkov tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť k rukám žalovaného
2/ bezdôvodné obohatenie vo výške 26 716 €. Taktiež namietol pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ s
poukazom na viaceré rozhodnutia uvedené v predmetom podaní.
7. Pôvodný žalovaný 2/ v priebehu konania dňa 03.04.2014 zomrel a súd uznesením č. k.
6C/168/2008-368 zo dňa 15.04.2019 rozhodol o pokračovaní v konaní s jeho dedičmi a to žalovaným 2/
V.. Ľ. R., narodeným XX.XX.XXXX a žalovaným 3/ I.. I. R., narodeným XX.XX.XXXX.
8. V priebehu konania vzala žalobkyňa čiastočne žalobu späť. Najskôr na pojednávaní dňa 14.02.2013
uviedla, že dňa 15.12.2012 došlo k odovzdaniu prenajatých priestorov, pričom odovzdávajúci protokol
podpísal zástupca žalovaného 1/. Uviedla, že berie žalobu o vypratanie nehnuteľnosti voči žalovaným
1/ a 2/ späť. Súčasne vzala voči žalovanému 1/ žalobu späť v celom rozsahu. Súdu krátkou
cestou predložila aj písomnú formu čiastočného späťvzatia žaloby (na č.l. 228 spisu). Žalovaní so
späťvzatím žaloby súhlasili. V predmetnom písomnom podaní zo dňa 13.02.2013 oznámila súdu, že
k odovzdaniu nehnuteľnosti žalobkyni došlo dňa 16.12.2012 a daným dňom je ukončené obdobie
trvania bezdôvodného obohatenia k parcelám XXXX/X o výmere 136 m2, XXXX/X o výmere 221 m2,
domu súpisné číslo XXX, postaveného na parcele XXXX/X zapísaným na LV XXXX katastrálne územie
W.. Žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosti dňa 11.10.2005, pričom v danom čase nehnuteľnosti užíval
žalovaný 2/ a prevádzkoval v nich potraviny a bufet na základe živnostenského oprávnenia ako V.. Ľ. R.,
miesto podnikania XXX XX W. Č.. XXX, IČO: 33 731 993. Predmetné nehnuteľnosti mal ako prevádzku:
W. XXX.
9. O zastavení konania voči žalovanému 1/ a v časti žaloby o vypratanie rozhodol súd prvej inštancie
podľa § 145 ods. 1,2 C.s.p. Dôvodom zastavenia konania bolo späťvzatie žaloby žalobkyňou v tejto
časti, pričom žalovaní so späťvzatím žaloby súhlasili.
10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 137, § 470 ods. 1,2 CSP, § 3 ods.1,2, 3 zákona
č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, § 37 ods. 1,2, § 100 ods. 1, § 107 ods.
1,2,3, § 111, § 451 ods. 1,2, § 457, § 470 ods. 1,2, § 680 ods. 2, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju
zamietnuť. Uviedol, že žalobkyňa v spore preukázala, že odo dňa 11.10.2005 doposiaľ je vlastníčkou
predmetnej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území W. zapísanej na liste vlastníctva č.
XXXX, rodinný dom súpisné číslo XXX čo bol jednoznačne preukázané predloženým listom vlastníctva
č. XXXX ako aj darovacou zmluvou zo dňa 10.10.2005 (na č.l. 12 spisu). Medzi stranami bolo taktiež
nesporné a vykonaným dokazovaním aj preukázané, že medzi právnymi predchodcami žalobkyne pôvodnými vlastníkmi nehnuteľnosti Š. I. a I. I. ako prenajímateľmi a nájomcom L&M Huťan, s.r.o.,
sídlom Lozorno 364 bola uzatvorená dňa 01.01.1995 zmluva o nájme nebytových priestorov v W.
č. XXX bez pozemku. Zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa 19.10.1998 v zmysle údajov
zapísaných v obchodnom registri sa právnym nástupcom predmetnej spoločnosti stal žalovaný 1/. Ďalej
bolo preukázané a medzi stranami nesporné, že predmetnú nehnuteľnosť od začiatku nájmu, t. j.
od 01.01.1995 užíval pôvodný žalovaný 2/ (právny predchodca žalovaných 2/ a 3/) a to na základe
zmluvy o podnájme nebytových priestorov uzatvorenej so spoločnosťou Hengstberger, s.r.o.. Samotný
žalovaný 2/ túto skutočnosť potvrdil aj v odpovedi na výzvu o vypratanie prenajatých priestorov zo
dňa 10.08.2005 (na č.l. 18 spisu), v ktorej uviedol, že prenajaté priestory užíva v dobrej viere už od
01.01.1995. Nesporné medzi stranami a z pripojeného súdneho spisu č. k. 4C 29/2008 preukázané, že
medzi žalovaným 1/ (ako žalobcom) a žalobkyňou (ako žalovanou 4/) bolo vedené na Okresnom súde
Malacky súdne konanie pod č. k. 4C 29/2008, v ktorom súd v rámci konania o určenie vlastníckeho
práva posudzoval predbežne otázku neplatnosti nájomnej zmluvy, pričom o tejto otázke právoplatne
rozhodol tak, že táto zmluva je absolútne neplatná. Súd prvej inštancie sa s predmetným rozhodnutím
a predbežným právnym posúdením v rámci zásady právnej istoty plne stotožnil. Uviedol, že prípadný
prenájom spornej nehnuteľnosti nemohol byť dohodnutý podľa ustanovení zákona č. 116/1990 Zb.,
ktorý sa ako osobitný zákon vzťahuje len na nebytové priestory, resp. na byty, pri ktorých bol udelený
súhlas na ich užívanie na nebytové účely, jednak to, že predmet nájmu označený v zmluve o nájme
ako nebytové priestory v W. č. XXX bez pozemku, obchodné a skladové priestory o celkovej výmere
79 m2 neexistoval. Neexistovala teda vec, ktorá mala byť predmetom občianskoprávnych vzťahov - v
tomto prípade nájomnej zmluvy, ktorá by podľa svojho obsahu mala byť uzavretá podľa ustanovenia §

663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Preto v prípade zmluvy o nájme zo dňa 01.01.2005 išlo o právnu
nemožnosť plnenia - vec, ktorá mala byť predmetom nájomnej zmluvy právne neexistovala, keďže
z listu vlastníctva č. XXXX mal súd jednoznačne preukázané, že v katastrálnom území obce W., na
parcele XXXX so súpisným číslom XXX bol v čase uzatvorenia zmluvy o nájme nebytových priestorov
umiestnený rodinný dom o výmere 136 m2 zastavanej plochy. Na uvedenom liste vlastníctva nie sú
zapísané žiadne miestnosti, či súbory miestností so súpisným číslom 382, ktoré by boli podľa rozhodnutia
stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie a teda bolo by možné ich označiť ako nebytové
priestory. Predmetnú zmluvu o nájme preto súd posúdil podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako
absolútne neplatnú. Konštatoval, že absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona (ex
lege), a to od začiatku (ex tuc) a bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal. Súd prihliada na
absolútnu neplatnosť právneho úkonu aj bez návrhu (ex offo). Účastník v takomto prípade nemusí tvrdiť
a namietať neplatnosť takéhoto úkonu, lebo súd je povinný skúmať všetky dôvody absolútnej neplatnosti.
Uviedol, že predmetný rozsudok je medzi stranami zmluvy o nájme právne záväzný a ide o právoplatné
rozhodnutie kde bola s konečnou platnosťou vyriešená predmetná otázka.
11. Skonštatoval, že predmetom sporu po čiastočnom späťvzatí žaloby bol nárok na zaplatenie
bezdôvodného obohatenia uplatnený žalobkyňou voči žalovaným 2/ a 3/ ako právnym nástupcom
zosnulého žalovaného 2/, ktorý predmetnú nehnuteľnosť užíval od roku 01.01.1995 až do 15.12.2012
ako podnájomník, kedy bola nehnuteľnosť v zmysle odovzdávacieho a preberacieho protokolu
odovzdaná odovzdávajúcim - žalovaným 1/ spoločnosťou Hengstberger, spol. s.r.o. žalobkyni. Po
pripustenej zmene žaloby sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému 2/ zaplatenia bezdôvodného
obohatenia za obdobie od 01.11.2005 do 15.12.2012 za užívanie spornej nehnuteľnosti žalovaným 2/ a
to vo výške 65 200 €. Žalovaní 2/ a 3/ v spore vzniesli námietku nedostatku ich pasívnej legitimácie v
spore a preto sa súd v prvom rade zaoberal touto otázkou.
12. Uviedol, že teória práva vymedzuje podnájom ako nájom nájomného práva. Podnájom predstavuje
od nájomcu odvodené užívacie právo k predmetu podnájmu za odplatu. Podnájom je vzťah akcesorický.
Táto akcesorická povaha podnájmu sa prejavuje v tom, že ak zanikne hlavný nájomný vzťah, zaniká
aj vzťah od neho odvodený, t. j. podnájomný vzťah. Ak bol teda nájomný vzťah od počiatku neplatný,
neplatným je i vzťah podnájomný. Bez právneho významu je potom skutočnosť, že v podnájomnej
zmluve uzatvorenej medzi žalobkyňou ako nájomcom ako žalovanou ako podnájomcom už bol účel
nájmu uvedený v súlade so zákonom (ako prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia), keďže pre
podnájomnú zmluvu zákon nevymedzuje žiadne obsahové náležitosti, ktoré pod sankciou neplatnosti
musí podnájomná zmluva obsahovať, tak ako je to v prípade zmluvy o nájme nebytových priestorov (§
3 ZNP); v tomto smere porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.1.2013 sp. zn.
6 M Cdo 21/2011.
13. Konštatoval, že pre posúdenie vzťahu medzi prenajímateľom (pôvodnými vlastníkmi nehnuteľnosti)
a nájomcom (žalovaným 1/) ako účastníkmi absolútne neplatnej nájomnej zmluvy je bez významu,
akým spôsobom nájomca konzumoval plnenie, ktoré dostal na základe neplatnej nájomnej zmluvy.
Podnájomná zmluva uzavretá následne medzi nájomcom a podnájomníkom - ako neplatný právny
úkon - so sebou prináša dôsledky bezdôvodného obohatenia iba medzi týmito účastníkmi, keď
každý z nich je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Na vec sa teda aplikuje §
457 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení z neplatnej zmluvy. Ak bolo podnájomníkovi
umožnené prevádzkovať svoju činnosť v priestoroch, ktoré si od prenajímateľa prenajal nájomca žalovaný 1/, dialo sa tak na základe jeho vzťahu s nájomcom, avšak vzťah medzi ním (pôvodným
žalovaným 2/) a prenajímateľom tým založený nebol; ak teda medzi prenajímateľom a podnájomníkom
nebola uzavretá žiadna zmluva (neboli účastníkmi tej istej zmluvy), nemôžu si ani v zmysle ust. § 457
OZ vzájomne vracať to, čo podľa nej dostali. Prenajímateľ tak nie je aktívne legitimovaný požadovať od
podnájomníka právnych nástupcov pôvodného žalovaného 2/, vydanie bezdôvodného obohatenia na
základe neplatnej podnájomnej zmluvy. Subjektom, ktorý sa na úkor prenajímateľa obohatil, je nájomca;
iba od neho môže prenajímateľ požadovať, aby mu plnenie z neplatnej zmluvy vydal (por. uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky z 19.10.2005 sp. zn. 33 Odo 1108/2004, z rovnakých záverov
vychádza aj slovenská judikatúra napríklad rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 31Cob 75/2020 zo
dňa 18.01.2022, IČS: 2514206680).
14. Poukázal na to, že Občiansky zákonník je vo vzťahu k zákonu č. 116/1990 Zb. vo vzťahu lex generalis
k lex specialis, čo znamená, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve sa použijú

subsidiárne, podporne pri riešení tých otázok, ktoré vznikajú zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových
priestorov, len ak nie sú upravené samotným zákonom č. 116/1990 Zb. Z hľadiska žalobkyňou
namietanej skutočnosti, že absolútne neplatná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 31.12.2004 a
žalobkyňa si uplatňuje bezdôvodné obohatenie za obdobie až od 01.11.2005 uviedol, že ak nájomca
umožnil tretej osobe užívať prenajaté priestor na účely jej podnikania a táto tretia osoba predmetnú
nehnuteľnosť ku dňu skončenia nájomného vzťahu uzatvoreného na dobu určitú, t. j. ku dňu 31.12.2004
založeného zmluvou nevypratala, možno bez ďalšieho vyvodiť, že nájomca a nie podnájomca sa na
úkor prenajímateľa bezdôvodne obohatil; v predmetnej právnej veci nie je právne významné, že nájomca
tento stav nezavinil. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie má objektívny charakter a predpokladom
jej vzniku nie je protiprávny úkon obohateného a ani jeho zavinenie; podstatné je len to, že stav
obohatenia vznikol. /Budinská L., Judikatúra bezdôvodné obohatenie, prvé vydanie, IURIS LIBRI, spol.
s.r.o., 2014, str. 121, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28.02.2008, sp. zn. 33Odo 49/2006/ Skonštatoval,
že potom ako súd právoplatne posúdil uzatvorenú nájomnú zmluvu ako neplatnú (resp. aj v prípade
jej platnosti po uplynutí dojednanej doby nájmu) bol žalovaný 1/ ako nájomca povinný zabezpečiť
odovzdanie nehnuteľnosti prenajímateľovi, resp. následne novej vlastníčke žalobkyni, bez ohľadu na
skutočnosť, že túto v skutočnosti užívala tretia osoba na základe s ním uzatvorenej podnájomnej zmluvy.
15. K žalobkyňou namietanej neplatnosti nájomnej zmluvy a tým aj spornej otázky právneho nástupníctva
žalobkyne v zmysle § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne nástupníctvo žalobkyne čo do
nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 O.z. posúdil súd prvej inštancie
v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych inštancií. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 237/2005 zo dňa 15.12.2005, v ktorom najvyšší súd v odôvodnení
uviedol, že žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka ani iného právneho predpisu neupravuje
dôsledky zmeny vlastníctva k veci prenechanej do užívania na základe neplatnej nájomnej zmluvy.
Podľa názoru dovolacieho súdu treba ich analogicky posudzovať podľa ustanovenia § 680 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Analogické použitie tohto ustanovenia, upravujúceho dôsledky rovnakej
situácie v prípadoch existujúceho nájmu, umožňuje ustanovenie § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Právnou skutočnosťou z ktorej vznikajú záväzky je aj bezdôvodné obohatenie. Bezdôvodné obohatenie
spočíva aj v užívaní nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne, za ktoré žalovaný 1/ ako nájomca z neplatnej
zmluvy neplatil žiadne plnenie a ktorej vypratanie sám nezabezpečil a umožnil jej užívanie treťou osobou
napriek tomu, že bol povinný túto po skončení doby nájmu vypratať bez ohľadu na to, že súd posúdil
následne zmluvu ako absolútne neplatnú. Uviedol, že nemôže dôjsť k zmene pasívnej legitimácie
subjektu zodpovedného za bezdôvodné obohatenie z neplatnej nájomnej zmluvy v zmysle § 457 OZ
(povinnosť nájomcu vydať vzniknuté bezdôvodné obohatenie) z nájomcu na podnájomcu len z dôvodu,
že sa zmenil vlastník nehnuteľnosti. Takáto skutočnosť by odporovala právnej logike a analogické
použitie § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka je preto logickým záverom. K bezdôvodnému obohateniu
z dôvodu neplatnej nájomnej zmluvy dochádza tak, že nájomca užíva vec (resp. bol oprávnený ju
užívať) na základe toho, že sa domnieva, že ide o platnú nájomnú zmluvu, tá je však v skutočnosti
neplatná. Povinnosť vrátiť si všetko, čo bolo plnené na základe neplatnej nájomnej zmluvy, nič nemení
na skutočnosti, že osoba, ktorá mala byť nájomcom, umožnila užívanie príslušných priestorov inému
subjektu / Ro NS ČR z 30.10.2003, sp. zn. 33 Odo 366/2003/. Poukázal na odovzdávací a preberací
protokol zo dňa 15.12.2012 (na č.l. 234), z ktorého vyplýva, že žalovaný 1/ spoločnosť Hengstberger,
spol. s.r.o. odovzdala priestory až dňa 15.12.2012, kedy protokolárne odovzdala nehnuteľnosť žalobkyni
ako novej vlastníčke spornej nehnuteľnosti a do daného dátumu sa na úkor pôvodného vlastníka ako
aj žalobkyne bezdôvodne obohacovala. Mal za to, že to bol žalovaný 1/, ktorý bol povinný, či už ku
dňu uplynutia doby nájmu, resp. z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy zabezpečiť jej vypratanie a
odovzdať ju prenajímateľovi, resp. už novému vlastníkovi nehnuteľnosti, t. j. žalobkyni. Podľa súdu prvej
inštancie bezdôvodné obohatenie do dňa 15.12.2012 vznikalo na strane žalovaného 1/, pričom žalovaný
2/ mal zase záväzkové povinnosti vo vzťahu k žalovanému 1/ z titulu neplatnej podnájomnej zmluvy, ktorá
mala k zmluve o nájme akcesorický charakter. Žalovaný 2/ z titulu neplatnej podnájomnej zmluvy bol
povinný žalovanému 1/ ako nájomcovi nehnuteľnosť odovzdať a vrátiť mu vzájomné plnenia. Vzhľadom
na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/ ako právnych nástupcov pôvodného
žalovaného 2/, ktorý bol ako podnájomca z neplatnej podnájomnej zmluvy iba v právnom vzťahu s
nájomcom - žalovaným 1/ a nie so žalobkyňou, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Záverom uviedol,
že žalovaní 2/ a 3/ by v prípade pasívnej legitimácie zodpovedali v zmysle § 470 ods. 2 Občianskeho
zákonníka za dlhy poručiteľa iba podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli. Z osvedčenia o dedičstve
č. 12D 271/2014-402 spísaného notárkou JUDr. Danicou Molnárovou zistil, že celková cena dedičstva
bola 26 515 €, výška dlhov 1 514,23 € a čistá hodnota majetku 25 000,79 €. Žalovaný 2/ dedil sumu 10

267,53 € a žalovaný 3/ dedil sumu16 247,49 € a nad rámec týchto súm by žaloba voči nim v prípade
konštatovania vzniku bezdôvodného obohatenia bola zamietnutá.
16.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP
a § 256 ods.1 CSP. Uviedol, že voči žalovanému 2/ bolo konanie v celom rozsahu zastavené z dôvodu
späťvzatia žaloby žalobkyňou. O náhrade trov konania preto rozhodoval podľa § 256 ods. 1 CSP v súlade
s kritériom zavinenia zastavenia konania. Mal za to, že žalobkyňa preukázala, že žalovaný 1/ splnil svoju
povinnosť vypratať nehnuteľnosť až dňa 15.12.2012 a teda zapríčinil podanie žaloby v časti o vypratanie
nehnuteľnosti. V časti žaloby o zaplatenie bezdôvodného obohatenia, mal za to, že žalovaný 1/ nezavinil
zastavenie konania v tejto časti žaloby, keďže dobrovoľne po začatí sporu nesplnil žalovanú povinnosť
na zaplatenie peňažnej sumy. Naopak žalobkyňa zapríčinila svojím späťvzatím žaloby, že súd konanie
voči žalovanému 1/ v časti o zaplatenie peňažnej sumy zastavil. Keďže časť zastavenia konania zavinil
žalovaný 1/ a rovnakú časť žalobkyňa, súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania v zastavenej
časti voči žalovanému 1/ nepriznal. Žalovaní 2/ a 3/ boli v konaní
vo veci samej v celom rozsahu
úspešní, keďže bola žaloba zamietnutá. V časti žaloby o vypratanie nehnuteľnosti z predloženého
odovzdávacieho a preberacieho protokolu zo dňa 15.12.2012 (na č.l. 234 spisu) vyplýva, že to bol
žalovaný 1/ spoločnosť Hengstberger, spol. s.r.o., ktorá splnila povinnosť odovzdať nehnuteľnosť, kedy
protokolárne odovzdala nehnuteľnosť žalobkyni ako novej vlastníčke spornej nehnuteľnosti. Nebolo
preukázané, že samotný pôvodný žalovaný 2/ nehnuteľnosť vypratal a navyše žalovaní 2/ a 3/ sú iba
právny nástupcovia pôvodného žalovaného 2/ a teda je zrejmé, že títo nezapríčinili, že nehnuteľnosť
bola vyprataná až v priebehu konania predtým ako vstúpili do súdneho konania. Z uvedeného mal za
to, že žalovaní 2/ a 3/ zastavenie konania v časti vypratania nezapríčinili. Z uvedených dôvodov posúdil
nárok na náhradu trov konania tak, že žalovaný 2/ má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v
rozsahu 100 % a žalovaný 3/ má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa odvolanie v
časti výrokov III., IV., V. a VI. z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1) písm. f) a h) CSP súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a neprávne právne vec posúdil.
18. Konštatovala, že nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne boli na základe absolútne neplatnej
nájomnej zmluvy dané do užívania v období od 01.01.1995 do 31.12.2004 spoločnosti L & M HUŤAN,
spol. s r.o., ktorá v prenajatej nehnuteľnosti (rodinnom dome) mala prevádzkovať predajňu potravín
a bufet. V októbri roku 1998 pôvodní spoločníci a exmanželia V.. D. R. a N.. D. R.Ť. previedli svoje
obchodné podiely v danej spoločnosti na nových spoločníkov, pričom obchodná spoločnosť zmenila
nielen spoločníkov, ale aj názov (po novom Hengstberger, spol. s r.o.), sídlo a svoje obchodné
zameranie (predmet činností). Uviedla, že nájomná zmluva bola uzatvorená s obchodnou spoločnosťou,
táto s nehnuteľnosťou nemala reálne žiadny vzťah. Spôsob užívania nehnuteľnosti bol od počiatku
plne v kompetencii pôvodne žalovaného v 2. rade. Predajňu potravín prevádzkoval na základe
svojho živnostenského oprávnenia, pričom aj nehnuteľnosť mal v živnostenskom registri zapísanú ako
prevádzku (W. č. XXX) už od 01.03.1995 do konca svojej podnikateľskej činnosti do 30.09.2012 a
žalovaný v 1. rade nikdy. Nájomné za užívanie nehnuteľnosti od počiatku platil pôvodne žalovaný v 2.
rade pôvodným vlastníkom manželom Š. a I. I.. Skonštatovala, že sú zachované šekové poukážky,
podľa ktorých nájomné platil V.. Ľ. R. ako fyzická osoba (rok 1997), resp. od roku 1998 do 12/2004
ako fyzická osoba - podnikateľ (označenie na šekovej poukážke, resp. na výdavkovom pokladničnom
doklade podnikateľskou pečiatkou ako V.. Ľ. R.Z. B. - G., XXX XX W. XXX). Ďalej uviedla, že doklady o
platbách sú v súdnom spise č. k. 4C/29/2008 v konaní o určenie vlastníckeho práva, v ktorom žalovaný v
1. rade žaloval žalobkyňu. Žalovaný v 1. rade nájomné prenajímateľom nehradil nikdy. Pôvodne žalovaný
v 2. rade bol ako odberateľ elektrickej energie, vody či plynu v obchodnom vzťahu s danými dodávateľmi.
Keď sa žalobkyňa v roku 2005 dožadovala odpojenia svojej nehnuteľnosti od sietí a zmeny odberateľa
na seba, bolo jej oznámené, že pokiaľ sa pôvodne žalovaný v 2. rade neodhlási, nie je možné prepis
ani odpojenie uskutočniť.
19. Poukázala na konanie č. k. 4C/29/2008, v ktorom bola pôvodná nájomná zmluva zo dňa 03.02.1995
určená za neplatnú od počiatku, pretože predmet nájmu označený v zmluve o nájme ako nebytové
priestory neexistoval, právny úkon - nájomná zmluva uzavretá dňa 03.02.1995 bola preto v zmysle ust.
§ 37 ods. 2 OZ neplatná, teda s touto neplatnou zmluvou nie je možné spájať vznik, zmenu alebo
zánik práv a povinností. Podľa žalobkyne z takto neplatného právneho úkonu nemohol byť založený ani
podnájomný vzťah medzi žalovaným v 1. rade a pôvodným žalovaným v 2. rade. O tom, že pôvodne

žalovaný v 2. rade uzatvoril so žalovaným v 1. rade zmluvu o podnájme nebytových priestorov dňa
01.11.1998 nebol nikto informovaný a podľa žalobkyne išlo o fiktívny úkon pôvodne žalovaného v 2.
rade za účelom trvalého prevádzkovania potravín. Uviedla, že žalovaný v 1. rade nemal k nehnuteľnosti
žiadny vzťah o čom svedčí aj ďalší postup pôvodného žalovaného v 2. rade, ktorý sa po ukončení
užívania v roku 2005 domáhal ako fyzická osoba uzatvorenia kúpnej zmluvy na predmet užívania a
tiež rokoval s vtedajším vlastníkom nehnuteľnosti (W. I.) o možnosti uzatvorenia nájomnej zmluvy.
Podľa žalobkyne nešlo o nájomný vzťah vlastník nehnuteľnosti (prenajímateľ) a žalovaný v 1. rade
(Hentsberger, spol. s r.o.) (nájomca). Pôvodne žalovaný v 2. rade sa dožadoval uzatvorenia novej
nájomnej zmluvy pre seba a nie žalovaného v 1. rade. Koncom roka 2005, keď pôvodne žalovaný
v 2. rade nedosiahol uzatvorenie nájomnej zmluvy pre seba, písomne informoval žalobkyňu, že po
novom koná v mene žalovaného v 1. rade ako jeho zástupca a má komunikovať výlučne s ním. Má
za to, že žalovaný v 1. rade vstúpil do rokovania účelovo na pokyn pôvodného žalovaného v 2. rade,
nakoľko podľa nájomnej zmluvy si kúpu nehnuteľnosti mohol uplatniť „nájomca“, čo bol žalovaný v 1.
rade spoločnosť Hengstberger, spol. s r.o. (predtým L & M HUŤAN, spol. s r.o.) a nie pôvodne žalovaný
v 2. rade. Uviedla, že v predmetom konaní bolo výpoveďou konateľky S. S. jednoznačne potvrdené, že
žalovaný v 1. rade spoločnosť Hengstberger spol. s r.o. predmetné nehnuteľnosti nijako neužíval, ani
nevniesol do nehnuteľnosti žiadne investície. Žalovaný v 1. rade nikoho neinformoval ani o existencii
zmluvy o podnájme zo dňa 01.11.1998. Dôvodila, že ak bola pôvodná nájomná zmluva vyslovená za
absolútne neplatnú, nemohol byť platný ani podnájomný vzťah medzi pôvodne žalovaným v 2. rade
a žalovaným v 1. rade. Užívanie nehnuteľností bolo bez akéhokoľvek právneho titulu, čoho si bol
vedomý aj pôvodne žalovaný v 2. rade, ktorý svojimi krokmi po skončení doby „prenájmu“ v roku 2005
chránil a zastupoval svoje záujmy a žalovaný v 1. rade bol iba nástrojom ako sa dostať k vlastníctvu
daných nehnuteľností či prenájmu. Uviedla, že odovzdávajúci a preberajúci protokol zo dňa 15.12.2012
o odovzdaní nehnuteľností žalobkyni žalovaným v 1. rade nedefinoval právny vzťah, čo je uvedené v
dolnej časti protokolu, kde sa uvádza „Tento protokol nedeklaruje právny vzťah medzi odovzdávajúcim
a preberajúcim .“ Nakoľko žalobkyňa v danom čase videla ako pôvodne žalovaný v 2. rade odmieta
uznať, že osoba ktorá nehnuteľnosť užíva protiprávne je on a právny zástupca žalovaného v 1. rade
(teraz žalovaný v 3. rade) trval na tom, že priestory odovzdá žalovaný v 1. rade, tento bol v protokole
označený len ako odovzdávajúci a nie nájomca.
20. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie chybne v bode 21 odôvodnenia rozsudku uviedol,
že protokol deklaruje právny vzťah medzi odovzdávajúcim a preberajúcim a je podpísaný vtedajším
PZ žalovaného v 1. rade (žalovaný v 3. rade). Právny stav je, že hoci pôvodná nájomná zmluva bola
určená súdom za absolútne neplatnú, pôvodne žalovaný v 2. rade hľadal len spôsoby ako nehnuteľnosti
ovládať. Nie žalovaný v 1. rade ale pôvodne žalovaný v 2. rade. Namietala, že skúmať a odvodzovať
z neplateného nájomného vzťahu existenciu vzťahu analogicky podľa ust. § 680 ods. 2 OZ poukazuje
na snahu súdne ochrániť pôvodne žalovaného v 2. rade ako podnájomníka hoci aj fiktívneho. Považuje
za nelogické zdôvodnenie rozhodnutia uplatnením analógie ust. § 853 ods. 1 OZ. V prípade ak
všetky kroky pôvodne žalovaného v 2. rade smerovali k jedinému a to k ovládaniu nehnuteľností či
už nadobudnutím vlastníckeho práva (súdne konanie 4C/29/2008) alebo jeho užívaním podľa svojich
podmienok, nemožno žiadnym spôsobom z takého konania odvodzovať od pôvodného „nájomného
vzťahu“ vzťah medzi žalobkyňou, tvrdiť, že bola prenajímateľom a pôvodne žalovaný v 2. rade, že bol
podnájomníkom. Žalobkyňa sa nestala vlastníčkou v čase pôvodne trvajúcej doby „nájmu“, ale až po jeho
zániku. V danom čase neexistoval žiadny nájomný vzťah medzi ňou a žalovaným v 1. rade. Žalobkyňa
má za to, že užívaním cudzej veci bez právneho dôvodu vznikalo bezdôvodné obohatenie pôvodne
žalovanému v 2. rade voči žalobkyni. Nie je možné na fiktívnom a účelovom spôsobe užívania cudzej veci
skúmať právne vzťahy aké mali byť, ako mali byť chápané, pretože o užívanie v dobrej viere nešlo po celý
čas. Podľa žalobkyne je v danom prípade možné definovať vzťah výlučne ako bezdôvodné obohatenie a
ten kto sa na úkor koho obohatil je povinný majetkový prospech vydať. Uviedla, že nadobudla vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam na základe darovacej zmluvy dňa 11.10.2005. V danom čase predmetné
nehnuteľnosti užíval pôvodný žalovaný v 2. rade na základe živnostenského oprávnenia ako V.. Ľ.
R., miesto podnikania XXX XX W. Č.. XXX, IČO: 33 731 993. Predmetné nehnuteľnosti mal vedené
ako prevádzku: W. Č.. XXX. Pretože pôvodne žalovaný v 2. rade odmietal platiť žalobkyni za užívanie
jej nehnuteľností a rokovania neviedli k dohode, podala dňa 23.11.2006 vzájomný návrh na vydanie
bezdôvodného obohatenia žalovanými v 1. a 2. rade a vypratanie nehnuteľnosti pôvodne žalovaným
v 2. rade. Pôvodne žalovaný v 2. rade za užívanie nehnuteľností neplatil, čo znamená, že sa na úkor
žalobkyne obohatil. Bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že sa jeho majetok nezmenšil o prostriedky,
ktoré by musel vynaložiť za výkon svojej živnosti v prípade, že by mu vyplývali z právneho titulu t. j. zo

zmluvy o nájme nehnuteľností. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia získaného
faktickým užívaním nehnuteľností. Pôvodne žalovaný v 2. rade užíval nehnuteľnosti nie na základe
zmluvy, ale fakticky. Medzi žalobkyňou a pôvodným žalovaným v 2. rade nebola nikdy uzatvorená žiadna
zmluva, ktorá by ho oprávňovala na užívanie nehnuteľností. Za toto užívanie nehnuteľností neplatil
žalobkyni žiadnu odplatu, získaval tak na jej úkor bezdôvodné obohatenie. Podľa žalobkyne pôvodne
žalovaný v 2. rade ako skutočný užívateľ bol v konaní správne určený ako pasívne a vecne legitimovaný
a je povinný bezdôvodné obohatenie vydať žalobkyni. Nakoľko došlo dňom 1 5.12.2012 k odovzdaniu
nehnuteľností žalobkyni, konanie v časti o vypratanie nehnuteľnosti bolo nutné zo strany žalobkyne
vziať späť. Nakoľko však k vyprataniu došlo až počas súdneho konania, t.j. žalobný návrh bol podaný
dôvodne, žalobkyňa sa oprávnene domáhala nároku na náhradu trov konania a má za to, že tieto jej
mali byť podľa ust. § 256 ods. 1 CSP priznané
21. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, v zastavenej časti o
vypratanie nehnuteľnosti priznal žalobkyni náhradu trov konania voči žalovaným v 1. až 3. rade v rozsahu
100 %, priznal žalobkyni náhradu trov konania voči žalovaným v 2. a 3. rade v rozsahu 100 % alebo
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 2. a 3. rade v rozsahu 100 %.
22. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že súd prvej inštancie v súlade so zákonnou
úpravou ako aj judikatúrou v danej veci správne vyhodnotil všetky dôkazy a vec správne právne posúdil,
čo aj správne v rozsudku odôvodnil. Zároveň konštatoval, že všetky skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla
v odvolaní, uviedla už pred súdom prvej inštancie. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a priznať žalovanému 2/ trovy konania.
23. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach v celom rozsahu
a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné.
24.
Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).
Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa §470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.
25. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
26.
V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhal
proti žalovaným zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia,
jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo,
pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde prvej
inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil
správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia.
Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobu v časti vydania bezdôvodného obohatenia zamietol aj riadne
odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie
veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.
27. K odvolaciemu dôvodu žalobkyne, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f CSP ) odvolací súd uvádza, že vnútorné
presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého
uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z
pravidiel formálnej logiky. Citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k
záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol
žalobu naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v tejto časti nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z obsahu listín nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli predloženými listinnými dôkazmi preukázané, alebo že
by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu Civilného
sporového poriadku, ani, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
28. K námietke žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 365 ods. 1 písm. h CSP ), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanej veci, odvolací súd považuje skutkové
zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
29.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním
vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ
žalobu žalobkyne domáhajúcej sa zaplatenia sumy 65 200 eur s príslušenstvom (titulom vydania
bezdôvodného obohatenia) zamietol, keď dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť pre nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/ ako právnych nástupcov pôvodného žalovaného 2/. V
prejednávanej veci sa žalobkyňa podanou žalobou po čiastočnom späťvzatí žaloby domáhala vydania
bezdôvodného obohatenia voči žalovaným 2/ a 3/ ako právnym nástupcom zosnulého žalovaného
2/, ktorý predmetnú nehnuteľnosť užíval od 01.01.1995 až do 15.12.2012 ako podnájomník, kedy
bola nehnuteľnosť v zmysle odovzdávacieho a preberacieho protokolu odovzdaná odovzdávajúcim
- žalovaným 1/ spoločnosťou Hengstberger, spol. s.r.o. žalobkyni. Po pripustenej zmene žaloby sa
žalobkyňa domáhala voči pôvodnému žalovanému 2/ zaplatenia bezdôvodného obohatenia za obdobie
od 01.11.2005 do 15.12.2012 za užívanie spornej nehnuteľnosti žalovaným 2/ a to vo výške 65 200 eur.
Žalovaní 2/ a 3/ (právni nástupcovia zosnulého žalovaného 2/) vzniesli námietku nedostatku ich pasívnej
legitimácie v spore a preto sa správne súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal touto otázkou.

30.
Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho
vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola
proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní
ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je
nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v
konaní ide (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004 citovaný v uznesení ústavného súdu
III. ÚS 473/2017. Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania a jednou z podstatných otázok ktoré si súd musí vyriešiť. Otázku, kto je v
tom-ktorom prípade aktívne a pasívne vecne legitimovaný, musí súd riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ
súd nemá vyriešenú otázku, kto je z hľadiska hmotnoprávneho účastníkom právneho vzťahu, z ktorého
sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, nie je (ešte) opodstatnené riešenie ďalších otázok (v danom
prípade dôvodnosť uplatneného nároku žalobkyne na zaplatenie žalobou uplatnenej sumy 65 200 eur
s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.11.2005 do 15.12.2012). Je totiž
logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto
spornosť týka (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 358/2015).
31. Podľa § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
32. Vo vzťahu k skutkovej podstate bezdôvodného obohatenia ako plnenia bez právneho dôvodu
podľa § 451 ods. 2 OZ s poukazom na ustálenú judikatúru (napr. R 61/2020, rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Obdo/39/2018, sp. zn. 2Cdo/92/2010) odvolací súd uvádza nasledovné.
Bezdôvodné obohatenie predstavuje jeden z dôvodov vzniku záväzkového právneho vzťahu a na jeho
vznik zákon vyžaduje kumulatívne splnenie viacerých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie
bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného
obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi
protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby.
Napokon, že nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospech bezdôvodné
obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho
úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Ak niektorý z týchto predpokladov nie je naplnený, nie
je možné hovoriť o bezdôvodnom obohatení. Jedným z týchto predpokladov je objektívna fakticita
vzniku majetkovej výhody, či prospechu, ktorá je merateľná a vyjadriteľná v peniazoch. Pojmovým
znakom tohto faktického stavu však musí byť absencia relevantného právneho dôvodu vzniku tohto
obohatenia. Majetková nerovnováha subjektov právnych vzťahov musí vzniknúť bezdôvodne. K vzniku
právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia musí byť splnená aj ďalšia podmienka, a to, že toto
obohatenie musí ísť „na úkor“ iného subjektu práva. To znamená, že majetkový prírastok jedného
subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere prejaviť v majetkovej sfére iného subjektu. Musí
teda existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu (majetkový prospech)
a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére iného subjektu. O bezdôvodné obohatenie teda ide vtedy, ak
sa plnením niekomu dostalo majetkovej hodnoty vyjadrenej tým, že v jeho majetku došlo buď
k zvýšeniu aktív (§ 451 ods. 2) alebo k zníženiu pasív (§ 454). Aktívne legitimovaným
subjektom k uplatneniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 456) je ten, na koho úkor bolo
bezdôvodné obohatenie získané. Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne
legitimovaný, vyplýva z ustanovenia § 451 ods. 1 OZ; je ním ten, koho majetok sa na úkor druhého
neoprávnene zväčšil, alebo u koho nedošlo k zmenšeniu majetku, hoci k tomu malo v súlade s právom

dôjsť (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/2457/2013). Nároky na vydanie
bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením bez právneho dôvodu zahrňujú predovšetkým nároky
získané tým, že poskytnuté plnenie od počiatku nemalo právny dôvod (R 1/79). V nadväznosti na
vyššie uvedené východiská k inštitútu bezdôvodného obohatenia a osobitne k skutkovej podstate
bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu platí,
že o bezdôvodné obohatenie sa jedná výlučne vtedy, ak dôjde k majetkovej ujme na strane osoby
oprávnenej z bezdôvodného obohatenia a tomu zodpovedajúcemu majetkovému prospechu na strane
obohateného a zároveň na tento majetkový prospech neexistoval na strane obohateného právny dôvod.
Pokiaľ ide o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu získaného
plnením bez právneho dôvodu, je zrejmé, že k jej naplneniu okrem už uvedených podmienok dochádza
vtedy, ak oprávnený z bezdôvodného obohatenia poskytol obohatenému plnenie, na ktoré od počiatku
nebol žiadny právny dôvod pre takéto plnenie za predpokladu, že o tom nemal subjektívnu vedomosť.
33. Z nesporne zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa je od 11.10.2005 doposiaľ vlastníčkou
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území W. zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, rodinný
dom súpisné číslo XXX. Medzi právnymi predchodcami žalobkyne - pôvodnými vlastníkmi nehnuteľnosti
Š. I. a I. I. ako prenajímateľmi a nájomcom L&M Huťan, s.r.o., sídlom Lozorno 364 bola uzatvorená
dňa 01.01.1995 zmluva o nájme nebytových priestorov v W. Č.. XXX bez pozemku. Táto zmluva bola
uzatvorená na dobu určitú od 1.1.1995 do 31.12.2004. Zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa
19.10.1998, sa právnym nástupcom spoločnosti L&M Huťan, s.r.o., stal žalovaný 1/ Hengstberger, spol.
s. r. o. Na základe zmluvy o podnájme nebytových priestorov uzatvorenej so spoločnosťou Hengstberger,
s.r.o. a pôvodným žalovaným 2/ (právny predchodca žalovaných 2/ a 3/) zo dňa 1.11.1998, ktorá
bola uzatvorená na dobu určitú od 1.11.1998 do31.12.2004 užíval predmetnú nehnuteľnosť pôvodný
žalovaný 2/. V konaní sp. zn. 4C 29/2008 vedenom na Okresnom súde Malacky súd prvej inštancie
okrem iného posudzoval aj nájomnú zmluvu zo dňa 03.02.1995 a dospel k záveru, že táto nájomná
zmluva je v zmysle ust. § 37 ods. 2 OZ neplatná a s týmto názorom sa stotožnil aj odvolací súd v
rozsudku č. k. 8Co 159/2009-375.
34. Žalobkyňa v rámci svojej odvolacej argumentácie spochybňovala podnájomnú zmluvu zo dňa
1.11.1998. Argumentovala tým, že o tejto skutočnosti, že pôvodne žalovaný 2/ uzatvoril so žalovaným 1/
zmluvu o podnájme nebytových priestorov dňa 01.11.1998 nebol nikto informovaný, žalovaný 1/ nikoho
neinformoval o existencii zmluvy o podnájme, tvrdila, že šlo o fiktívny úkon pôvodne žalovaného 2/ za
účelom trvalého prevádzkovania potravín. Podľa žalobkyne žalovaný 1/ nemal k nehnuteľnosti žiaden
vzťah a nešlo o nájomný vzťah vlastník nehnuteľnosti (prenajímateľ) a žalovaný 1/ (Hentsberger, spol. s
r.o.) (nájomca), nakoľko pôvodne žalovaný 2/ sa dožadoval uzatvorenia novej nájomnej zmluvy pre seba
a nie žalovaného 1/. Mala za to, že ak bola pôvodná nájomná zmluva vyslovená za absolútne neplatnú,
nemohol byť platný ani podnájomný vzťah medzi pôvodne žalovaným 2/ a žalovaným 1/ a užívanie
nehnuteľností bolo bez akéhokoľvek právneho titulu. Mala za to, že užívaním cudzej veci bez právneho
dôvodu vznikalo bez dôvodné obohatenie pôvodne žalovanému 2/ voči žalobkyni.
35. K bezdôvodnému obohateniu z dôvodu neplatnej nájomnej zmluvy dochádza tak, že nájomca užíva
vec na základe toho, že sa domnieva, že ide o platnú nájomnú zmluvu, tá je však v skutočnosti neplatná.
Pre posúdenie vzťahu medzi prenajímateľom (pôvodnými vlastníkmi nehnuteľnosti) a nájomcom
(žalovaným 1/) ako účastníkmi absolútne neplatnej nájomnej zmluvy je bez významu, akým spôsobom
nájomca konzumoval plnenie, ktoré dostal na základe neplatnej nájomnej zmluvy. Podnájomná zmluva
uzavretá následne medzi nájomcom a podnájomníkom - ako neplatný právny úkon - so sebou prináša
dôsledky bezdôvodného obohatenia iba medzi týmito účastníkmi, keď každý z nich je povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal. Ak bolo podnájomníkovi umožnené prevádzkovať svoju činnosť v
priestoroch, ktoré si od prenajímateľa prenajal nájomca - žalovaný 1/, dialo sa tak na základe jeho vzťahu
s nájomcom, avšak vzťah medzi ním (pôvodným žalovaným 2/) a prenajímateľom tým založený nebol.
Ak teda medzi prenajímateľom a podnájomníkom nebola uzavretá žiadna zmluva (neboli účastníkmi tej
istej zmluvy), nemôžu si ani v zmysle ust. § 457 OZ vzájomne vracať to, čo podľa nej dostali. Prenajímateľ
tak nie je aktívne legitimovaný požadovať od podnájomníka právnych nástupcov pôvodného žalovaného
2/, vydanie bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej podnájomnej zmluvy. Subjektom, ktorý sa
na úkor prenajímateľa obohatil, je nájomca; iba od neho môže prenajímateľ požadovať, aby mu plnenie
z neplatnej zmluvy vydal (por. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 19.10.2005 sp. zn. 33
Odo 1108/2004). Ak teda súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie
žalovaných 2/ a 3/ ako právnych nástupcov pôvodne žalovaného 2/, postupoval vecne správne. Na

správnosti prijatého záveru nič nemení ani skutočnosť, ak by pôvodne žalovaný 2/ nehnuteľnosť aj
skutočne užíval, keďže žalobkyňa je viazaná Zmluvou o nájme nebytových priestorov zo dňa
1.1.1995. V prípade ak nájomca prenechá priestory tretej osobe, aby ich užívala, ide výlučne
o disponovanie nájomcu predmetnými priestormi v rámci jeho užívacieho práva, ktoré nemá vplyv
na plnenie povinností nájomcu voči prenajímateľovi, a preto je to nájomca a nie tretia osoba, ktorý
je v spore pasívne legitimovaný(rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30. októbra 2003, sp. zn. 33Odo
366/2003). Ak by aj odvolací súd pripustil argumentáciu žalobkyne o neplatnosti nájomnej zmluvy s
následnou neplatnosťou podnájomnej zmluvy, s tým, že pôvodne žalovaný 2/ užíval nehnuteľnosti bez
právneho dôvodu, nebola by táto okolnosť spôsobilá privodiť iné právne hodnotenie. V prípade, ak
právni predchodcovia žalobkyne uzavreli neplatnú nájomnú zmluvu s osobou, ktorá predmet nájmu
prenechala do podnájmu tretej osobe, nemôže sa žalobkyňa úspešne domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia, keďže právni predchodcovia žalobkyne neboli s ňou v žiadnom zmluvnom vzťahu. Opäť je v
takomto prípade pasívne legitimovaný nájomca, ktorým je v danom spore žalovaný 1/, ktorý s právnymi
predchodcami žalobkyne ako prenajímateľmi takúto neplatnú zmluvu uzavrel (uznesenie NS ČR z 19.
októbra 2005, sp. zn. 33 Odo 1108/2004).
36. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie správne v prvom rade zaoberal s otázku pasívnej
vecnej legitimácie žalovaných 2/a 3/, teda či žalobkyňou označení žalovaní sú nositeľmi hmotno-právnej
povinnosti, o ktorú v konaní ide a to povinnosti zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu titulom bezdôvodného
obohatenia. Na základe vykonaného dokazovania a zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaní 2/ a 3/ ako právni nástupcovia pôvodne žalovaného
2/ nie sú vo veci pasívne vecne legitimovaní a z tohto dôvodu vo veci rozhodol správne, keď žalobu v
časti vydania bezdôvodného obohatenia zamietol.
37. Ostatnou odvolacou argumentáciou žalobkyne nespôsobilou ovplyvniť rozhodnutie vo veci sa
odvolací súd nezaoberal. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní totiž nemá (nemusí)
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na
každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Pre úplnosť
odvolací súd dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04). Odvolacie námietky
žalobkyne odvolací súd preto vyhodnotil ako neopodstatnené bez opory v zistenom skutkovom stave a
v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Ani v odvolacom konaní neboli žalobkyňou
tvrdené ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.
38. V napadnutom výroku IV. týkajúceho sa nároku na náhradu trov konania v zastavenej časti voči
žalovanému 1/ súd prvej inštancie žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. Žalobkyňa
namietala, že pôvodne žalovaný 2/ ako skutočný užívateľ bol v konaní správne určený ako pasívne
a vecne legitimovaný a je povinný bezdôvodné obohatenie vydať žalobkyni. Nakoľko došlo dňom
15.12.2012 k odovzdaniu nehnuteľností žalobkyni, konanie v časti o vypratanie nehnuteľnosti bolo nutné
zo strany žalobkyne vziať späť. Nakoľko však k vyprataniu došlo až počas súdneho konania, žalobný
návrh bol podaný dôvodne, preto má za to, že sa oprávnene domáhala nároku na náhradu trov konania
a tieto jej mali byť podľa ust. § 256 ods. 1 CSP priznané.
39. Podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak strana procesne zavinila zastavenie konania,
súd prizná náhradu trov konania protistrane.
40. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je
doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania,
ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. K
zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho
poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.).
Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové
zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium

procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska a to vo vzťahu medzi tým,
čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú
žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že
späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom
rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť,
a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v
takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti,
ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu. (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010) Možno teda uviesť, že žalovaný procesne
zaviní zastavenie konania spravidla vtedy, keď sa po podaní žaloby rozhodne žalobcov nárok uspokojiť
hoci v predsporovom štádiu tak odmietal urobiť.
41. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov
konania v zastavenej časti správne. Vo výroku I. súd prvej inštancie konanie voči žalovanému 1/ zastavil
z dôvodu späťvzatia žaloby žalobkyňou. Správne preto o náhrade trov konania rozhodoval podľa § 256
ods. 1 CSP v súlade s kritériom procesného zavinenia zastavenia konania. Mal za to, že žalobkyňa
preukázala, že žalovaný 1/ splnil svoju povinnosť vypratať nehnuteľnosť až dňa 15.12.2012 a teda
zapríčinil podanie žaloby v časti o vypratania nehnuteľnosti. V časti žaloby o zaplatenie bezdôvodného
obohatenia, mal za to, že žalovaný 1/ nezavinil zastavenie konania v tejto časti žaloby, keďže dobrovoľne
po začatí sporu nesplnil žalovanú povinnosť na zaplatenie peňažnej sumy avšak žalobkyňa zapríčinila
svojím späťvzatím žaloby, zastavenie konania voči žalovanému 1/ v časti o zaplatenie bezdôvodného
obohatenia. Vzhľadom k tomu, že časť zastavenia konania zavinil žalovaný 1/ a rovnakú časť žalobkyňa,
správne súd prvej inštancie žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania v zastavenej časti voči
žalovanému 1/ nepriznal.
42. Odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobkyne napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vo výroku vecne správny, vrátane vecne správnych
závislých výrokov o náhrade trov konania, § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
43. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a žalovanému 2/, ktorý mal plný úspech v odvolacom konaní, priznal proti žalobkyni nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Žalovaným 1/ a 3/, nepriznal proti žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nakoľko im v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.
44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom
v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces
(§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak
odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň
podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde
(§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za
ne koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).