{"guid": "aff70c3b-20ca-426e-8d6b-5788ababd2be:e83aab51-b190-4368-97d4-ceb855395b6c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1413203148.4", "spisova_znacka": "5Co/104/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/104/2023 z 28. 10. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. októbra 2025, sp. zn. 5Co/104/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1413203148.4", "identifikacne_cislo": "1413203148", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Považan", "sudca_id": 9, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-povazan-9", "datum_vydania": "2025-10-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e83aab51-b190-4368-97d4-ceb855395b6c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1413203148.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1413203148.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1413203148.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n5Co/104/2023\n1413203148\n28. 10. 2025\nJUDr. Juraj Považan\nECLI:SK:KSBA:2025:1413203148.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu\nJUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: L. L., Z.. X.X.XXXX, K. B. P.\nQ. XX, B., právne zastúpeného: Mgr. Oliver Krist, advokát so sídlom Kýčerského 7, Bratislava, proti\nžalovanému: X.. P. J., Z.. XX.X.XXXX, K. B. K. XX, O., právne zastúpeného: Advokátska kancelária\nFARDOUS PARTNERS, s.r.o., so sídlom Hlavná 6, Šaľa, o ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej\nujmy, na odvolanie žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 23C/57/2013-423 zo\ndňa 8. júna 2018, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku p o t v r d z u j e .\nII. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku v časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný zaplatiť\nžalobcovi sumu 3 000,- €, p o t v r d z u j e , a v prevyšujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie v\nnapadnutom II. výroku m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .\nIII. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho a dovolacieho\nkonania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie I. výrokom napadnutého rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaslať žalobcovi\npísomné ospravedlnenie nasledovného znenia: „Vážený pán L. L., týmto by som sa Vám chcel\nospravedlniť za svoje výroky, ktoré som o Vás šíril, t. j. že ste zodpovedný za schodok v pokladni\nSPV, prípadne, že ste ako pokladník SPV spreneverili, alebo sa podieľali na sprenevere peňazí\nz pokladne SPV, či že ste ako ďalší zamestnanec Slovenského paralympijského výboru spôsobili\nškodu na zaplatenie skoro 16 mil. Sk. Taktiež by som sa Vám chcel ospravedlniť za svoje výroky\no tom, že ste boli Generálnym sekretárom Slovenského deaflympijského výboru a že ste boli\nspoluzodpovedný za najväčšiu športovú hanbu Slovenska. Vyššie uvedené výroky sa nezakladajú\nna pravde, pretože za manko v pokladni SPV, či za akúkoľvek finančnú škodu v SPV z minulosti\nste neniesli žiadnu zodpovednosť. Voči Vašej osobe neboli v tejto súvislosti nikdy podniknuté žiadne\nprávne kroky na náhradu škody, alebo vyvodenie zodpovednosti za takéto manko, či škody a to\ntak v rovine občianskoprávnej ako aj v rovine trestnoprávnej. Taktiež ste nikdy nebol Generálnym\nsekretárom Slovenského deaflympijského výboru, ako ani členom Slovenského deaflympijského výboru\na preto nemáte žiadnu spoluzodpovednosť ani podiel za zmarenie Deaflympijských hier na Slovensku.“\nVýrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 10 000,- € do troch dní\nod právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu III. výrokom v časti nemajetkovej ujmy\nzamietol. Výrokom IV. konanie v časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovanému povinnosť\nzaslať znenie ospravedlnenia ďalším osobám, ako aj ospravedlnenie zverejniť na webovej stránke,\n\nzastavil. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie V. výrokom tak, že náhradu trov konania\npriznal žalobcovi v rozsahu 100 %.\n2. Tomuto rozsudku predchádzalo konanie, v ktorom súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými\ndôkazmi - e-mail a otvorený list zo dňa 7.8.2012, otvorený list L.. F. V., X.., e-mail žalovaného zo\ndňa 8.8.2012 a zo dňa 9.8.2012, výzva na ospravedlnenie zo dňa 20.9.2012, odpoveď na výzvu zo\ndňa 12.10.2012, zápisnica z Valného zhromaždenia z 23.5.2003, zápisnica VVSPV zo dňa 23.4.2002,\nlist VVSPV z 10.3.2003, trestné oznámenie z 25.3.2003, list predsedovi Slovenského paralympijského\nvýboru (SPV) zo dňa 22.5.2003, článok z Piešťanského týždenníka z 16.10.2012, články z novín o\ndeaflympiáde, rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4C 156/2009-191 zo dňa 25. júna 2010\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/251/2010-216 zo dňa 25. mája\n2011, zápisnica z pojednávania na Okresnom súde Žiar nad Hronom konaného dňa 3.2.2010, zápisnica\nz valného zhromaždenia Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov (SZTPŠ) zo 17.11.2012,\nčlánok z internetu zo dňa 20.7.2011, e-mail D.. Š. A., článok s názvom Valné zhromaždenie SZSPŠ\ns víziou do budúcnosti, vyjadrenie a žiadosť na nomináciu člena realizačného tímu z Bratislavy dňa\n19.6.2008, zápisnica zo zasadnutia volebného valného zhromaždenia SPV zo dňa 2.4.2005, zápisnica\nz riadneho zasadnutia výkonného výboru SPV zo dňa 1.2.2005, zvukového záznamu z Valného\nzhromaždenia z 17.11.2012, vyjadrenie k nomináciám z r. 2008, protokolom NKÚ zo dňa 14.1.2003,\nčlánkom z internetu preukazujúcim, že žalobca pôsobil v SDV ako športový riaditeľ, dopytom na Sociálnu\npoisťovňu, e-mailom zo dňa 9.10.2007, článkom z internetu stránka Poprad 24.sk, správou o plnení\nprijatých opatrení na odstránenie zistených nedostatkov vypracovanou SPV, výdavkovými dokladmi,\nžiadosťou o poskytnutie informácie a materiálov Prezídiom PZ, Úradom finančnej polície, výsluchmi\nsvedkov O. L., O. A., F. L., P.E. O., F. V., F. Š., Q. J., D. A. T. Ľ.R. V..\n3. Po takto vykonanom dokazovaní rozhodol súd prvej inštancie vo veci rozsudkom č. k.\n23C/57/2013-340 zo dňa 9. decembra 2015 tak, že žalovanému uložil povinnosť do 15 dní od\nprávoplatnosti rozsudku zaslať žalobcovi ospravedlnenie v znení: „Vážený pán L. L., ospravedlňujem\nsa Vám za svoje výroky o tom, že ste boli Generálnym sekretárom Slovenského deaflympijského\nvýboru a že ste boli spoluzodpovedný za najväčšiu športovú hanbu Slovenska“, žalovanému uložil\nsúd povinnosť ospravedlnenie zaslať na označené e-maily, žalovaného zároveň zaviazal povinnosťou\nzaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 10 000,- € a žalobu vo zvyšku zamietol. Krajský súd v\nBratislave uznesením č. k. 5Co/68/2016-374 zo dňa 30. marca 2017 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd súdu prvej inštancie uložil opätovne vo veci konať a\nsvoje rozhodnutie jasne a náležite odôvodniť.\n4. V ďalšom konaní žalobca vzal žalobu čiastočne späť v časti, ktorou sa domáhal, aby žalovaný\nospravedlnenie zaslal aj ďalším osobám, ktorých sa vec týka, ako aj aby ospravedlnenie zverejnil na\nwebovej stránke. Súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 23C/57/2013-423 zo\ndňa 8. júna 2018 tak, ako je uvedené v prvom odseku odôvodnenia tohto rozsudku.\n5. Svoj v poradí druhý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil článkom 19 Ústavy SR a\nustanoveniami § 11 a § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že po opätovnom\nvyhodnotení dokazovania mal za preukázané, že na otvorený e-mail žalobcu, prílohou ktorého bol\nlist, v ktorom žalobca okrem iného prezentoval svoj názor k nominácii SPV reprezentantov a členov\nrealizačných tímov na Paralympijské hry 2012, ktorý odoslal žalovanému ako predsedovi SPV a SZTPŠ,\nzaslal žalovaný e-mailom dňa 8.8.2012 žalobcovi odpoveď, v ktorej okrem iného uviedol: „Človek, ktorý\npracoval na SPV a bol pokladníkom v období od r. 2000 do r. 2002, kde stále chýba v pokladni 1 mil. Sk...\nČlovek, ktorý bol Generálnym sekretárom Slovenského deaflympijského výboru a je spoluzodpovedný\nza najväčšiu športovú hanbu Slovenska... nemá morálne právo poúčať SPV a jeho členov, čo majú\na nemajú robiť“. Odpoveď žalovaný poslal na viaceré e-mailové adresy špecifikované v rozsudku\nsúdu prvej inštancie. Ďalším e-mailom dňa 9.4.2012 žalobca požiadal žalovaného o ospravedlnenie\na odvolanie predmetných výrokov, na túto výzvu žalovaný nereagoval. Následne listom zo dňa\n20.9.2012 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval žalovaného na ospravedlnenie\ns tým, že tvrdenia žalovaného sa nezakladajú na pravde. Žalovaný prostredníctvom svojej právnej\nzástupkyne listom zo dňa 12.10.2012 zaslal žalobcovi odpoveď s tým, že žalovaný vyjadril len hodnotiaci\núsudok, žalobcu podrobil určitej miere kritiky, ktorá neprekročila medze vecnej kritiky a primeranosti, je\npotrebné hodnotiť ju ako kritiku prípustnú, ktorá nezasahuje do osobnostných práv žalobcu. Na Valnom\nzhromaždení SPV konanom dňa 17.11.2012 za prítomnosti zástupcov 35 klubov, ako aj zástupcu MŠ\n\nŠSVaR, žalovaný vo verejnom vystúpení uviedol: „X.Á. L., Vaše služby využíval paralympijský výbor do r.\n2001, kde ste ako pokladník SPV boli zo 6-tich, ktorí spreneverili 1 mil. Sk, ktorý dodnes chýba v pokladni.\nAko ďalší zamestnanec Slovenského paralympijského výboru ste spôsobili škodu na zaplatenie skoro\n16 mil. Sk... Ako Generálny sekretár Slovenského Deaflympijského výboru ste zabezpečili najväčšiu\nhanbu pre Slovenskú republiku...“ Z listinných dôkazov, ako aj výpovedí svedkov mal súd prvej inštancie\nďalej za preukázané, že žalobca bol v období rokov 2001 - 2002 len jedným z pokladníkov v SPV,\nviedlo sa teda viacero pokladní. Po vykonaní kontroly hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu\nza roky 2000, 2001 a 2002 v SPV v čase od 20.1.2003 do 28.3.2003 Najvyšším kontrolným úradom\nSR bolo zistené, ako vyplýva z protokolu o výsledku kontroly, že zo strany SPV nebolo preukázané, ani\nnijakým spôsobom zdokladované použitie peňažných prostriedkov vo výške cca 1 milión Sk. Dôsledky,\nani zodpovednosť však voči žiadnej osobe, teda ani voči osobe žalobcu, vyvodené nikdy neboli, nestalo\nsa tak ani po nástupe žalovaného do funkcie predsedu SPV a SZTPŠ, túto skutočnosť taktiež ani\njeden z vypočutých svedkov vo svojej svedeckej výpovedi nepotvrdil, ako ani to, že by sa žalobca\nako pokladník SPV podieľal na sprenevere peňazí z pokladne SPV a ako ďalší zo zamestnancov SPV\nby spôsobil škodu na zaplatenie skoro 16 mil. Sk. Čo sa týka pôsobenia žalobcu v paralympijskom a\ndeaflympijskom hnutí, žalobca bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie predsedom Slovenského\natletického zväzu zdravotne postihnutých a pôsobil aj ako generálny sekretár Slovenskej federácie\nnepočujúcich športovcov, funkciu generálneho sekretára Slovenského deaflympijského výboru (SDV)\nvšak nikdy nezastával, ako je zrejmé aj z výpovedí svedkov. Vo vzťahu k výroku žalovaného, že žalobca\nako generálny sekretár SDV je spoluzodpovedný za najväčšiu športovú hanbu Slovenska, prvoinštančný\nsúd zistil, že ako už bolo uvedené, žalobca generálnym sekretárom SDV nikdy nebol, takúto funkciu\nv minulosti nezastával, konkrétne ani v období rokov 2010 a 2011, kedy prebiehala príprava Zimných\ndeaflympijských hier v Tatrách, ktorá sa mala uskutočniť v roku 2011, pričom hry boli pred ich zahájením\ns dôsledkami všeobecne známymi zrušené. Na akýchkoľvek aktivitách SDV súvisiacimi s prípravou a\norganizáciou Deaflympijských hier v Tatrách sa žalobca nepodieľal, zodpovednosť a spoluzodpovednosť\njeho osoby v uvedenom smere, resp. akýkoľvek podiel na zmarení zimných hier súd v konaní nezistil,\nza akúkoľvek škodu SPV v minulosti neniesol zodpovednosť, voči osobe žalobcu neboli v súvislosti s\nfinančnou škodou podniknuté nikdy žiadne právne kroky, prípadne vyvodenie zodpovednosti.\n6. Ďalej v rozsudku súd prvej inštancie zosumarizoval, že žalobca sa v danej právnej veci domáhal\nvoči žalovanému ochrany osobnosti a s tým súvisiacej nemajetkovej ujmy a žiadal od žalovaného\nospravedlnenie za výroky, ktoré o osobe žalobcu šíril, s tým, že dané výroky sa nezakladajú na pravde,\npretože za manko v pokladni SPV či za akúkoľvek finančnú škodu v SPV v minulosti žalobca neniesol\nžiadnu zodpovednosť. Voči osobe žalobcu neboli v tejto súvislosti nikdy podniknuté žiadne právne\nkroky na náhradu škody alebo vyvodenie zodpovednosti za takéto manko, či škody a tak v rovine\nobčianskoprávnej ani ako v rovine trestnoprávnej. Taktiež žalobca nikdy nebol Generálny sekretárom\nSDV, ako ani členom a preto nemá žiadnu spoluzodpovednosť ani podiel za zmarenie Deaflympijských\nhier na Slovensku. Povinnosť ospravedlniť sa v navrhovanom znení žiadal žalobca uložiť žalovanému\ntak, že ospravedlnenie žalovaný zašle písomne žalobcovi, ako aj na v žalobe špecifikované e-mailové\nadresy a na dobu 90 dní ospravedlnenie zverejní na stránke Slovenského paralympijského výboru\nwww.spv.sk <http://www.spv.sk>. V priebehu konania žalobca žalobu v časti, ktorou sa domáhal, aby\nsúd uložil žalovanému povinnosť zaslať znenie ospravedlnenia na označené e-mailové adresy, ako aj\nuverejniť ospravedlnenie na webovej stránke, vzal späť, s čím žalovaný súhlasil, súd prvej inštancie\npreto konanie v uvedenej časti zastavil.\n7. Najčastejšou formou zásahu do práva na ochranu osobnosti sú podľa súdu prvej inštancie skutkové\ntvrdenia a hodnotiace úsudky. Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu, hodnotiace úsudky sú vždy\nsubjektívne, lebo vyjadrujú názor toho, kto úsudok prednáša, pričom sloboda vytvárania a prejavu\nnázoru je nevyhnutnou podmienkou demokracie, má ale svoje hranice tam, kde by bol prejav v rozpore\ns oprávnenými záujmami na slobodnom prejave ostatných. Všeobecne možno konštatovať, že ide o\nprípustnú a oprávnenú kritiku v prípade, keď je vecná a konkrétna, primeraná, čo sa týka obsahu ako\naj formy, nepresahuje hranicu nutnú pre dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného\núčelu. Občiansky zákonník poskytuje „ochranu osobnosti“ len v prípade takého porušenia občianskej cti,\nktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto\nujmu spôsobiť, zásah musí byť objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením §\n11 Občianskeho zákonníka. Právnym prostriedkom súdnej ochrany všeobecného osobnostného práva je\ni žaloba, aby bolo postihnutej osobe priznané primerané zadosťučinenie - satisfakcia (§ 13 Občianskeho\nzákonníka). Zákon neustanovuje, čo sa rozumie zadosťučinením, ani čo je treba chápať pod primeraným\n\nzadosťučinením, ale tento občianskoprávny prostriedok prichádza do úvahy len tam, kde bola splnená\nzákonná podmienka existencie nepriaznivého dôsledku neoprávneného zásahu, t. j. nemajetková\nujma osobnosti už vznikla. Občiansky zákonník neustanovuje pre vznik občianskoprávnej sankcie\npopri objektívnych predpokladoch žiadny subjektívny predpoklad na strane pôvodcu neoprávneného\nzásahu, konkrétne jeho zavinenie, pričom peňažná sankcia ako forma zadosťučinenia postihuje\npôvodcu neoprávneného zásahu vo všetkých prípadoch, kde sú splnené všetky objektívne predpoklady.\nS poukazom na zistený skutkový stav a jeho právne posúdenie, prihliadnuc na spôsob, akým bol\nneoprávnený zásah vykonaný, ako aj použité výrazy, vyhodnotením vykonaného dokazovania dospel\nprvoinštančný súd k názoru, že žalobca v konaní preukázal, že žalovaný vo vzťahu k jeho osobe\ntvrdil nepravdivé informácie, tieto sa nezakladali na pravdivých skutočnostiach. Svojimi nepodloženými\ntvrdeniami, že žalobca je zodpovedný za schodok v pokladni SPV, že ako pokladník spreneveril,\nprípadne sa podieľal na sprenevere peňazí z pokladne SPV, či ako ďalší zamestnanec SPV spôsobil\nškodu na zaplatenie skoro 16 mil. Sk, že bol Generálnym sekretárom Slovenského deaflympijského\nvýboru a je spoluzodpovedný za najväčšiu športovú hanbu Slovenska, zasiahol do cti a občianskej\ndôstojnosti žalobcu a privodil mu ujmu, z ktorých dôvodov sa žalobca oprávnene domáha práva\nna ochranu osobnosti. Súd prvej inštancie zároveň dodal, že v predmetnej právnej veci došlo ku\nkolízii dvoch chránených záujmov, na jednej strane práva žalobcu zákonným spôsobom domáhať sa\nochrany v prípade neoprávneného zásahu vychádzajúc z toho, že uvedením nepravdivých údajov zo\nstrany žalovaného bolo zasiahnuté do právom chránených práv žalobcu a na druhej strane v prípade\nžalovaného ide o právo na slobodu prejavu garantované aj Ústavou SR. Avšak ani samotné právo\nna slobodu prejavu nie je absolútnym právom, zverejnením, resp. uvedením nepravdivých údajov a\ninformácií o osobe žalobcu došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Uvádzané údaje nemali charakter\nkritiky, ak by sa tak stalo, k naplneniu znakov neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti by\nnedošlo. V danom prípade sa jednalo ale o nepravdivé údaje, zrejme s cieľom negatívneho vykreslenia\nosoby žalobcu, čím bola znížená jeho česť a dôstojnosť.\n8. Vo vzťahu k nároku žalobcu uplatneného titulom nemajetkovej ujmy vo výške 20 000,- € súd\nprvej inštancie dospel k záveru, že zadosťučinenie v podobe priznaného ospravedlnenia nepostačuje,\ndôstojnosť žalobcu, ako aj jeho vážnosť bola zásahom žalovaného znížená v značnej miere. Ak môže\nbyť vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z formou\nmorálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie je potrebné uprednostniť. Iba\nv takých prípadoch, v ktorých došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, prípadne jej vážnosti v\nspoločnosti v značnej miere a kde intenzita zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi\nprostriedkami, opodstatneným je priznanie zadosťučinenia v peniazoch. V konaní podľa súdu prvej\ninštancie žalobca preukázal, že predmetný zásah zo strany žalovaného mal vplyv na jeho profesný,\nako aj osobný život. Možnosti jeho uplatnenia v oblasti profesionálneho trénerstva telesne postihnutých\nšportovcov, čomu sa žalobca venuje celoživotne, sa preukázateľne znížili, čo vyplynulo z výpovede\nsvedkyne O. A. T. O. L., ktoré uviedli, že vo výkone svojej profesie trénera bol „odstavený“, aj s\npoukazom na nesporne úspešnú minulosť žalobcu v tejto oblasti, s čím súvisí skutočnosť, že žalobca\nsa aj napriek výborným dosiahnutým výsledkom, taktiež ako aj športovci, ktorým sa venoval v rámci\ntréningovej činnosti, nezúčastnili, resp. neboli nominovaní na paralympiádu konanú v roku 2008 a\n2012. V neposlednom rade zásah mal dopad aj na zdravotný stav žalobcu, prejavili sa u neho stavy\nnervozity, žalobca trpí nespavosťou, pričom tieto problémy spôsobili zhoršenie jeho srdcovej činnosti, čo\npotvrdila vo svojej svedeckej výpovedi O. L.. Z uvedených dôvodov dospel súd prvej inštancie k názoru,\nže primeranou zásahu do práv žalobu je nemajetková ujma vo výške 10 000,- € a žalobu vo zvyšku\nzamietol.\n9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý\nmal plný úspech vo veci, priznal náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie s\npoukazom na § 262 ods. 2 CSP.\n10. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I., II. a V podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie\nžalovaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že\nžalobu v celom rozsahu zamietne. Uviedol, že výroky, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil ako skutkové\ntvrdenia, nemajú povahu skutkových tvrdení, ale tzv. kritiky, teda vyjadrenia subjektívneho názoru,\npostoja žalovaného k predchádzajúcim vyjadreniam žalobcu. Výroky žalovaného prezentované v emaile zo dňa 8.8.2012 a výroky prednesené na valnom zhromaždení SZTPŠ dňa 17.11.2012 boli v oboch\n\nprípadoch reakciou, či už na požiadavky, návrhy, alebo kritiku vznášanú žalobcom. Z oboch označených\nlistín vyplýva, že vyjadrenia žalovaného, ktoré mali podľa názoru žalobcu neoprávnene zasiahnuť do\njeho osobnostných práv, boli žalovaným vždy prezentované v rámci jeho diskusie so žalobcom, či už\npriamej - ústnej, alebo nepriamej - písomnej, a ako už bolo uvedené, zakaždým sa jednalo o repliku\nna predchádzajúci slovný prejav žalobcu, teda súčasť diskusie, ktorá medzi účastníkmi prebiehala.\nPredmetom vyjadrení žalovaného nebolo uvádzanie skutkových tvrdení, ale zaujatie stanoviska,\nhodnotiaceho úsudku k predchádzajúcim vyjadreniam žalobcu, ku kritike, ktorú žalobca vznášal voči\nSPV, ktorého je žalovaný predsedom, voči ľudom, ktorí tam pracujú i voči samotnému žalovanému,\nresp. v druhom prípade, aj na ponuku osobných skúseností a služieb žalobcu prednesenú žalobcom\nna valnom zhromaždení SZTPŠ. V zmysle konštantnej judikatúry hodnotiaci úsudok nemožno nijako\ndokazovať, ani skúmať jeho pravdivosť či správnosť, pretože hodnotiaci úsudok je prejavom práva na\nvyjadrenie názoru, ktoré je garantované článkom 26 ods. 2 Ústavy SR. Skúma sa preto len primeranosť\nvysloveného hodnotiaceho úsudku s ohľadom na to, či preň možno nájsť aspoň nejaký skutkový základ.\nŽalovaný poukázal na rozhodnutie De Haes and Gijsels v. Belgicko a Feldek v. Slovensko. Žalovaný\nbol toho názoru, že diskusné príspevky, akými boli aj súdom prvej inštancie posudzované vyjadrenia\nžalovaného, sú spravidla vždy vyjadrením osobných názorov diskutujúceho účastníka na určitú tému,\na to aj v prípade, ak vo svojom obsahu odkazujú na určité faktické skutočnosti, ktoré vytvárajú, ako\nuž bolo vyššie uvedené, tzv. skutkový základ, od ktorého sa prezentovaný osobný názor účastníka\ndiskusie odvíja. Podľa názoru žalovaného dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie k hodnoteniu vyjadrení\nžalovaného ako skutkových tvrdení, v napadnutom rozsudku chýbajú. Ani v prípade hodnotenia\npravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je potrebné, aby\ncelkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde a poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR\nz 31. mája 2010 sp. zn. 4Cdo/149/2009. Zo všetkých výrokov žalovaného má pritom povahu skutkového\ntvrdenia jedine informácia, že žalovaný bol Generálnym sekretárom Slovenského deaflympijského\nvýboru. Ostatné informácie posudzované súdom nie sú skutkovými tvrdeniami, pretože tieto informácie\nsú výsledkom duševnej, hodnotiacej činnosti ich pôvodcu. Informácia, že je niekto za niečo zodpovedný,\nnie je skutkovým tvrdením, pretože zodpovednosť nie je skutkovou kategóriou, ale kategóriu napríklad\nprávnou, etickou, sociálnou, či filozofickou. Ak napríklad v rovine právnej súd rozhoduje o zodpovednosti\nsubjektu za spôsobenú škodu, tak rozhodnutie o nej, teda záver súdu o ne/zodpovednosti subjektu je až\nvýsledkom hodnotiacej činnosti súdu, ktorá vychádza z poznania na vec sa vzťahujúceho skutkového\nstavu a teda tento záver súdu nie je skutkovým stavom. Obdobne ani vyjadrenie iného subjektu, že\nje niekto zodpovedný za nejaký jav, skutok, nemôže byť posudzované ako skutkové tvrdenie. Okrem\ntoho je potrebné uviesť, že informácie, že žalobca je zodpovedný za schodok v pokladni SPV, a že ako\npokladník spreneveril peniaze z pokladne SPV, ani neboli súčasťou vyjadrení žalovaného, ktoré žalovaný\nodprezentoval či už e-mailom zo dňa 8.8.2012 alebo na Valnom zhromaždení SZTPS dňa 17.11.2012,\na ktoré súd prvej inštancie v konaní posudzoval (body 8 a 9 odôvodnenia rozsudku). Povinnosť\nospravedlniť sa, ktorú súd prvej inštancie žalovanému uložil vo vzťahu k uvedeným informáciám,\ntak nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Žalovaný v rámci svojho odvolania ďalej citoval nález\nÚstavného súdu ČR zo dňa 3. februára 2015, sp. zn. II. ÚS 2051/14. Opätovne namietal, že súd prvej\ninštancie vo svojom rozhodnutí sa nedostatočným spôsobom zaoberal okolnosťami, za ktorých žalovaný\nsvoje názory vyjadroval, a ktoré je podľa názoru žalovaného potrebné zohľadniť pri hodnotení toho, či\nvyjadrenia zasiahli do osobnostných práv žalobcu a v akom rozsahu. Žalovaný mal taktiež za to, že\nsúd prvej inštancie nesprávne posúdil jeho vecnú legitimáciu v konaní, nakoľko žalovaný posudzované\nvyjadrenia prezentoval ako štatutárny orgán SPV a SZTPŠ. V súvislosti s peňažným zadosťučinením\nžalovaný uvádza, že skutkové zistenia súdu o „odstavení“ žalobcu v oblasti profesionálneho trénerstva\nnemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko sa jedná len o osobný názor svedkýň, ktorý nie je\nmožný verifikovať. Súd taktiež neuvádza ani žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali existenciu príčinnej\nsúvislosti medzi „odstavením“ žalobcu a posudzovanými vyjadreniami žalovaného.\n11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\nza správny a spravodlivý a navrhol odvolaciemu súdu, aby ho ako vecne správny potvrdil. Uviedol,\nže jeho žaloba sa netýkala len dvoch výrokov žalovaného, ale toho, že žalovaný dlhodobo šíri o\nžalobcovi nepravdivé skutočnosti, ktorými ho vedome a úmyselne poškodzuje, čím mu spôsobuje\nujmu na jeho právach. Predmetom žaloby podľa žalobcu neboli hodnotiace úsudky, ale nepravdivé\nskutkové tvrdenie žalovaného. Žalobca ďalej poukázal na list žalovaného z 10.3.2013, pričom uvedený\nlist nehovorí o hmotnej a morálnej spoluzodpovednosti členov výkonného výboru SPV z dôvodu\núčasti na nehospodárnom konaní v SPV, ale z dôvodu nevyšetrenia tohto protiprávneho konania\na nevyvodenia následnej zodpovednosti. Žalobca tvrdil, že ho žalovaný vedome a účelovo úplne\n\nodstavil od možnosti podieľať sa na akejkoľvek činnosti v SPV a hoci bol žalobca úspešný atletický\ntréner viacerých paralympionikov, pre túto minulosť a nálepkovanie ho ako osoby, ktorá zapríčinila\nnehospodárne konanie v SPV, ho väčšina členov SPV verejne odsudzovala a preto mu i znemožnili\nnapr. účasť na paralympiádach so svojimi zverencami, nepripúšťali ho k žiadnej činnosti a ak sa\nniečoho i v mene svojich zverencov dožadoval, úmyselne mu robili napriek a ako to potvrdila i\nsvedkyňa O. A.Á., v tejto súvislosti zastrašovali i jeho zverencov. Žiadni svedkovia nepotvrdili, že by\nžalobca bol vnímaný ako funkcionár SDV a žiadni svedkovia o tejto skutočnosti ani nevypovedali,\ntakže je zrejmé, že žalovaný v tejto veci klame. Zo svedeckých výpovedí, ako i ďalších dôkazov,\nvyplýva, že prvoinštančný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z vykonaného dokazovania a pokiaľ sa\nnevysporiadal s viacerými tvrdeniami žalovaného, tak to bolo iba preto, že tieto tvrdenia boli účelovo\nnepravdivé a prekrúcali preukázané skutočnosti, pričom súd nemá povinnosť a v takomto prípade\nani dôvod zaoberať sa takýmito klamlivými tvrdeniami strany súdneho konania, ktoré nemajú oporu\nvo vykonanom dokazovaní. Čo sa týka vecnej legitimácie, žalovaný svojimi výrokmi a dlhoročným\nohováraním neuskutočňoval žiadne právne úkony ako štatutárny zástupca a z tejto jeho činnosti\nnevznikli žiadne práva SPV ani SZTPŠ. Vzhľadom na spoločenské postavenie a význam osobnosti\nžalovaného ako dlhoročného predsedu SPV a najúspešnejšieho paralympionika v histórii Slovenskej\nrepubliky, je vyššie uvedené dlhodobé verejné šírenie klamstiev z jeho strany o osobe žalobcu tak\nvážnym zásahom do žalobcových osobnostných práv, že akékoľvek verejné ospravedlnenie sa za\ndlhoročné šírenie týchto klamstiev nemôže samotné o sebe postačovať ako satisfakcia a náprava\ntohto protiprávneho stavu. Tieto skutočnosti sú však ešte o to závažnejšie, že týmto konaním žalovaný\nnielen znemožňoval žalobcovi uplatniť sa v rámci telesne postihnutých športovcov, ale mu znemožňoval\nriadny výkon jeho povolania ako profesionálneho trénera telesne postihnutých športovcov (keďže pre\nžalobcu ako absolventa FTVŠ je toto povolanie jeho živobytím, ktorému zasvätil celý svoj život), či\nuž na medzinárodných vrcholových športových podujatiach, alebo i v rámci jeho pôsobenia v SR. V\nneposlednom rade bolo taktiež preukázané, že tieto klamstvá poznačili žalobcu negatívne najmä v jeho\nosobných vzťahoch, a to či už vo vzťahu k svojim zverencom, trénerom či funkcionárom ako i v jeho\nsúkromnom živote v rodine, pričom vplyv šírenia týchto ohováraní sa podpísal i pod jeho zhoršený\nzdravotný stav.\n12. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu repliku nepodal.\n13. O odvolaní žalovaného rozhodol odvolací súd rozsudkom č.k. 5Co/244/2018-470 zo dňa 22.\nnovembra 2018 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal náhradu\ntrov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd SR uznesením sp.\nzn. 5Cdo/103/2019 zo dňa 28. mája 2020 tento rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie. Odvolací súd opätovne o odvolaní žalovaného rozhodol v poradí druhým rozsudkom č.\nk. 5Co/99/2020-552 zo dňa 26. októbra 2021 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. potvrdil\na vo výroku II. ho zmenil tak, že žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy zamietol a rozhodol, že\nžiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Na dovolania žalobcu i žalovaného Najvyšší súd\nSR uznesením sp. zn. 5Cdo/62/2022 zo dňa 29. júna 2023 aj v poradí druhý rozsudok odvolacieho\nsúdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd konštatoval, že odvolací súd, hoci dospel\nk odlišnému skutkovému, resp. právnemu posúdeniu veci a rovnako sa odchýlil od skutkových záverov\nsúdu prvej inštancie, nenariadil pojednávanie a nezopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu. Okrem\ntoho sa stotožnil s dovolaním žalovaného odôvodneného tým, že odvolací súd nedal špecifickú odpoveď\nna skutkové tvrdenia a právne argumenty žalovaného prednesené v odvolaní, hoci boli podstatné\na právne významné pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Konkrétne sa odvolací súd nevysporiadal s\nodvolacou argumentáciou žalovaného, ktorý súdu prvej inštancie vytýkal, že nesprávne posúdil jeho\nvýroky ako skutkové tvrdenia, avšak neuviedol žiadne dôvody, na základe ktorých dospel k tomuto\nzáveru (t. j., že jeho výroky sú skutkovými tvrdeniami) a vôbec sa nezaoberal jeho argumentáciou, že jeho\nvýroky mali povahu subjektívnych hodnotení, prednesením ktorých realizoval svoje právo na slobodu\nprejavu, pričom v zmysle konštantnej judikatúry hodnotiaci úsudok nemožno nijako dokazovať, ani\nskúmať jeho pravdivosť či správnosť, pretože hodnotiaci úsudok je prejavom práva na vyjadrenie názoru.\nTaktiež v súlade s námietkami žalovaného v konaní súd prvej inštancie v spojení s odvolacím súdom\nnesprávne zaťažili žalovaného povinnosťou unesenia dôkazného bremena o absolútnej pravdivosti jeho\nvýrokov a pri hodnotení zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti a jeho intenzity neprihliadali\nna okolnosti, za ktorých boli výroky žalovaného prednesené, pričom taktiež nesprávne posúdili pasívnu\nvecnú legitimáciu žalovaného v konaní.\n\n14. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1\nCSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa\n§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné,\npreto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne zmeniť (§ 388 CSP) a vo zvyšku potvrdiť\n(387 ods. 1 CSP).\n15. Právny poriadok Slovenskej republiky priznáva každej fyzickej osobe tzv. osobnostné práva\nspočívajúce v možnosti v súlade so svojou vôľou rozvíjať a napĺňať svoje materiálne a duševné potreby,\nuplatňovať sa v súkromí alebo verejne, v spoločnosti, pracovne či v rodine so svojou jedinečnou\nosobnosťou voči ostatným subjektom s rovnakými osobnostnými právami. Tieto práva sú právnym\nporiadkom nielen uznané, ale aj chránené pred neoprávnenými zásahmi. Právo na ochranu osobnosti\nako základné ľudské právo je garantované článkom 19 Ústavy SR, pričom podrobnejšie je tento článok\nvykonaný ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V § 11 Občiansky zákonník deklaruje vo všeobecnosti\nprávo fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej\ndôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Ustanovením § 13 ods. 1 sú v\nObčianskom zákonníku vymenované právne prostriedky ochrany fyzickej osoby pred neoprávnenými\nzásahmi do jej práva na ochranu osobnosti, a to vo forme práva domáhať sa, aby sa upustilo od\nneoprávnených zásahov do tohto práva, aby sa odstránili následky týchto zásahov a napokon tiež práva\nna primerané zadosťučinenie. Pokiaľ bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho\nvážnosť v spoločnosti a nemateriálna forma primeraného zadosťučinenia by sa nezdala postačujúca,\nmá fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka).\n16. Tak ako právo na ochranu osobnosti, aj právo na slobodu prejavu je garantované Ústavou SR, preto\ntieto práva majú rovnakú právnu silu. Kolízia rovnocenných práv vedie k tomu, že ak nemožno zachovať\nmaximum z oboch práv, jedno z nich musí v konkrétnom prípade ustúpiť druhému. V prípade vzniku\nsporu je úlohou súdu vyvažovať tieto práva a s ohľadom na osobitosti konkrétneho prípadu poskytnúť\nochranu jednému z týchto vzájomne kolidujúcich práv. Právo na slobodu prejavu podlieha v zmysle\nčlánku 26 ods. 4 Ústavy zákonným limitáciám, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné\nna ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a\nmravnosti. Ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR a ESĽP boli vymedzené hranice práva na ochranu\nosobnosti, a to v záujme ochrany demokratického zriadenia tak, aby sa právo na ochranu osobnosti\nnestalo prekážkou v demokratickej spoločnosti nevyhnutnej informovanosti verejnosti o záležitostiach\nverejného záujmu aj v prípadoch, ak sa tieto informácie týkajú konkrétnych osôb. Treba zdôrazniť, že\nsloboda prejavu platí nielen pre „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo považované za\nneškodné, ale tiež pre tie ktoré sú nepríjemné, šokujúce alebo znepokojujúce (rozsudok ESĽP vo veci\nLingens proti Rakúsku zo dňa 8. júla 1986).\n17. V prípade, že na základe okolností konkrétneho prípadu prednosť dostane právo na ochranu\nosobnosti, prichádza do úvahy vyvodenie zodpovednosti voči pôvodcovi neoprávneného zásahu\ndo tohto práva. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za porušenie práva na ochranu osobnosti sú\nneoprávnený (protiprávny) zásah, vznik ujmy na osobnostných právach a príčinná súvislosť medzi\nneoprávneným zásahom a vznikom ujmy. Pokiaľ ide o neoprávnený zásah, tento musí byť protiprávny,\nnesmú byť naplnené podmienky okolností vylučujúcich protiprávnosť alebo tzv. zákonné licencie.\nUjma musí vzniknúť na osobnostných právach fyzickej osoby, ktoré tvoria v § 11 Občianskeho\nzákonníka (exemplifikatívnym výpočtom) uvedený predmet ochrany. Príčinná súvislosti (kauzálny nexus)\npredstavuje priamy vzťah (objektívnu súvislosť) medzi javmi, v ktorom jeden jav (príčina) vyvoláva druhý\njav (následok).\n18. Okrem nehmotnej satisfakcie sa fyzické osoby môžu domáhať taktiež zadosťučinenia formou\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aby boli úspešné musia okrem splnenia predpokladov vzniku\nzodpovednosti za porušenie práva na ochranu osobnosti preukázať, že bola v značnej miere znížená ich\ndôstojnosť fyzickej osoby alebo vážnosť v spoločnosti. Musí ísť o ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom\nna okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky\npovažuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,\nteda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom\npostavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo\n232/2010 zo dňa 29. júna 2011).\n\n19. Prvoradou otázkou, s ktorou bolo potrebné sa vysporiadať, je žalovaným spochybňovaná\npasívna vecná legitimácia v tomto konaní. Žalovaný konkrétne argumentoval tým, že v tomto konaní\nposudzované výroky produkoval ako štatutárny orgán SPV a SZTPŠ. V konaní nebolo sporné, že\nžalovaný funkciu štatutára v týchto organizáciách zastával. Pre posúdenie toho, kto je pôvodcom\nžalobcom tvrdeného neoprávneného zásahu do osobnostných práv, je preto kľúčové rozlíšiť, či\nprednesené výroky možno pripísať žalovanému ako fyzickej osobe alebo niektorej z organizácií, ktorých\nbol štatutárom.\n20. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2092/2007 zo\ndňa 31. januára 2008, podľa ktorého ak napríklad predseda politickej strany vysloví osobné hodnotenie\nurčitej osoby (akým je napríklad aj jej pejoratívne označenie) a pritom zároveň nejde o názor prijatý\noprávneným orgánom politickej strany, zodpovedá voči dotknutej fyzickej osobe za neoprávnený zásah\ndo osobnostných práv sám predseda politickej strany, a nie samotná politická strana. Takýto výrok totiž\nnie je výrokom politickej strany, a teda ani predmetom jej vlastnej zodpovednosti podľa ustanovení\n§ 13 Občianskeho zákonníka (porov. napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa\n29. novembra 2001, sp. zn. 30 Cdo 79/2001, resp. rozsudok zo dňa 22. júna 2006, sp. zn. 30 Cdo\n2712/2005). V do istej miery obdobných veciach rozhodoval aj Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp. zn.\n6Cdo/149/2011 zo dňa 26. septembra 2012 alebo sp. zn. 3Cdo/131/2017 zo dňa 17. októbra 2018, ktoré\nsú na túto vec primerane aplikovateľné. Najvyšší súd SR s poukazom tiež na svoje rozhodnutie sp. zn. 3\nCdo 176/2012 z 26. septembra 2013 publikované v Zbierke pod č. R 127/2014 dospel k záveru, že kým\npasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody spôsobenej\norgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci môže byť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. len štát,\npasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti podľa § 11\na nasl. Občianskeho zákonníka je pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv.\n21. Vo svetle tejto judikatúry je potrebné konštatovať, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaným\nsubjektom v tomto konaní. Skutočnosť, že žalobca mal postavenie štatutárneho orgánu SPV a SZTPŠ\nneznamená, že jeho výroky prednášané hoci aj na pôde týchto organizácií, resp. nimi organizovaných\npodujatí, sú výrokmi týchto organizácií. Žalovaný netvrdil, ani nepreukázal, že by dané výroky boli\noficiálne prijaté niektorou z daných organizácií alebo že by niektorá z nich žalobcom ako použitou\nosobou tieto výroky navonok komunikovala. Toto nemožno usudzovať ani z toho, že e-mailovú správu\nzo dňa 8.8.2012 žalovaný odoslal z emailovej domény SPV, resp. že dané výroky produkoval na\nvalnom zhromaždení SZTPŠ. V zmysle citovanej judikatúry za neoprávnený zásah do práva na ochranu\nosobnosti je zodpovedný jeho pôvodca, pokiaľ neexistuje konkrétna právna skutočnosť, na základe\nktorej by sa táto zodpovednosť prenášala na určitú právnickú osobu.\n22. Pokiaľ žalobcom tvrdený neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti spočíva v\nprednesení určitých výrokov, ako je to v tomto prípade, v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP je\npotrebné rozlíšiť, či ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky (porovnaj rozhodnutia ESĽP\nvo veciach Nilsen a Johnsen proti Nórsku zo dňa 25.11.1999 alebo Feldek proti Slovensku, zo dňa\n12.7.2001). Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/149/2009 zo dňa 31. mája 2010 podal podrobný\nvýklad toho, čo je potrebné rozumieť pod skutkovým tvrdení a čo pod hodnotiacim úsudkom: „Skutkové\ntvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania,\npravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje\ndo práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je\nnatoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti\nskutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové\nvyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia\n(oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými\ntvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu,\nv očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba\nposúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku\nvšetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Na rozdiel od skutkového tvrdenia\nhodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj\ntak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych)\nkritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na\npravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv\n\nje nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie\nči zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi\nkritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má\nbyť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy\na miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako\npremís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe\nuvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí\nopierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi,\nformuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a\nzároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa).“\n23. V zmysle vyššie uvedeného sa odvolací súd sa stotožňuje s posúdením daných výrokov súdom prvej\ninštancie ako skutkových tvrdení. Žalovaný nepochybne vo vzťahu k žalobcovi predniesol aj hodnotiace\núsudky. V e-mailovej správe zo dňa 8.8.2012 konkrétne uviedol, že [žalobca] nemá morálne právo\npoúčať SPV a jeho členov, čo majú a nemajú robiť. Na valnom zhromaždení SZTPŠ dňa 17.11.2012\n(zjavne ironizujúco) poďakoval žalobcovi za jeho odbornosť a kritizoval žalobcove správanie. Tieto\nhodnotiace úsudky vychádzali (aj) práve zo skutkových tvrdení, ktorých nepravdivosť v konaní tvrdil\nžalobca. Pokiaľ ide o jednotlivé žalobcom označené výroky, tvrdenie, že žalobca je zodpovedný za\nschodok v pokladni SPV, prípadne, že ako pokladník SPV (presnejšie jeden zo šiestich) spreneveril,\nalebo sa podieľal na sprenevere peňazí z pokladne SPV, predstavuje konštatovanie faktu, teda\nže žalobca ako pokladník SPV (čiže osoba, ktorej boli zverené finančné prostriedky SPV) mal v\npokladni schodok a tieto peniaze spreneveril. Tvrdenie o schodku v pokladni a sprenevere finančných\nprostriedkov pomenovávajú pomerne konkrétne skutky, schodok je v zásade exaktne zistiteľný a\nsprenevera je spôsob, akým ku schodku malo prísť (ktorý vylučuje to, že by k nemu mohlo dôjsť napríklad\nkonaním inej osoby alebo neúmyselným konaním). Nejde o interpretáciu či zaujatie postoja k týmto\nskutočnostiam, k hodnoteniu týchto skutočností hodnotiacimi úsudkami žalovaný tiež vo svojom prejave\npristúpil, a to inými výrokmi. Ide o (až) kategorické konštatovanie vo svojej podstate znamenajúce, že\nžalobca úmyselne neoprávnene nakladal s jemu zverenými finančnými prostriedkami. Pokiaľ žalovaný\nnamietal, že výroky o tom, že žalobca je zodpovedný za schodok v pokladni SPV, a že ako pokladník\nspreneveril peniaze z pokladne SPV, ani neboli súčasťou vyjadrení žalovaného, odvolací súd poukazuje\nna to, že toto vyjadrenie je zachytené vo zvukovom zázname z Valného zhromaždenia SZTPS zo\ndňa 17.11.2012. Rovnako bez akýchkoľvek pochybností skutkovým tvrdením (znova až kategorickým)\nje výrok, že žalobca ako ďalší zamestnanec Slovenského paralympijského výboru spôsobil škodu\nna zaplatenie skoro 16 mil. Sk. Vznik takto významnej žalovaným vyčíslenej škody, ktorá mala byť\nzaplatená, v rámci určitej organizácie, je skutočnosť, ktorá v prípade, že je pravdivá, musí byť zachytená\na overiteľná v určitých dokladoch. Ide teda o skutkové tvrdenie priamo spájajúce osobu žalobcu s\nkonkrétnou závažnou poruchou v činnosti SPV. Za skutkové tvrdenie odvolací súd zhodne sú sudom\nprvej inštancie považuje aj výrok, že žalobca bol generálnym sekretárom Slovenského deaflympijského\nvýboru a že bol spoluzodpovedný za najväčšiu športovú hanbu Slovenska. To, či žalobca bol alebo\nnebol generálnym sekretárom SDV, je faktické a jednoznačne overiteľné tvrdenie a v tejto časti ani\nžalovaný nespochybňoval, že išlo o skutkové tvrdenie, zastával však názor, že žalobcova zodpovednosť\nza najväčšiu športovú hanbu Slovenska (t. j. zmarené Deaflympijské hry) je vyjadrením jeho názoru,\nteda hodnotiacim úsudkom. V hovorovej reči výrok o tom, že určitá osoba bola za niečo zodpovedná,\nskutočne môže byť v závislosti od kontextu vnímaný buď ako hodnotiaci úsudok, alebo ako skutkové\ntvrdenie. O hodnotiaci úsudok môže ísť vtedy, ak by zjavne išlo o subjektívne hodnotenie najmä v\nmetaforickom alebo hyperbolickom zmysle. Pokiaľ ale žalovaný jednoznačne tvrdil, že žalobca bol\ngenerálnym sekretárom (teda jedným z vrcholových funkcionárov) SDV, pričom je kvôli širokej mediálnej\npublicite notoricky známe, že táto organizácia zlyhala v organizovaní Deaflympijských hier a bol za tento\nvýsledok spoluzodpovedný, ide o celkom konkrétne konštatovanie faktu, resp. pomenovanie príčiny a\nnásledku majúce povahu skutkového tvrdenia. Toto tvrdenie je vo svojej podstate významovo rovnaké\ns tvrdením, že žalobca ako generálny sekretár Slovenského deaflympijského výboru spoluspôsobil\nnajväčšiu športovú hanbu Slovenska. Hodnotiacim úsudkom je iba tá časť výroku žalovaného, kde\nhodnotí zlyhanie v organizácií Deaflympijských hier ako „najväčšiu športovú hanbu Slovenska“, toto\nhodnotenie samo o sebe však nie je žalobcom namietané, žalobcu sa nedotýka takéto zhodnotenie\nzlyhania SDV pri organizácií Deaflympijských hier, ale spájanie jeho osoby s ich (objektívne) zlyhanou\norganizáciou.\n\n24. Súd prvej inštancie taktiež správne dospel k záveru, že pravdivosť vyššie popísaných skutkových\ntvrdení nebola v konaní preukázaná. Dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu pravdivosti ním\nprednesených skutkových tvrdení pritom ležalo na žalovanom. V zmysle tzv. negatívnej dôkaznej\nteórie neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž\nnemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/81/2010 zo dňa 31. mája 2010). V takomto prípade sa dôkazné\nbremeno presúva na protistranu. Žalovaný predniesol tvrdenia, v ktorých hovoril o konkrétnych\nprípadoch závadového konania žalobcu, nemožno preto od žalobcu požadovať, aby preukazoval, že\nsa daných skutkov nedopustil. Žalovaný pravdivosť svojich skutkových tvrdení nielen nepreukázal, ale\npri podrobnom rozbore ním produkovanej obrany v konaní, ich pravdivosť dokonca konzistentne ani\nnetvrdil. Zatiaľ čo ním prednesené výroky mali až kategorickú povahu, v rámci svojej procesnej obrany už\nprezentoval podstatne odlišné tvrdenia, z ktorých priame spojenie osoby žalobcu so vytýkaným konaním\nnevyplývalo, hovoril o morálnej či vo svojej podstate prenesenej zodpovednosti. Konkrétne vo vzťahu k\nschodku v pokladni SPV sa žalovaný bránil v konaní tým, že žalobca v dotknutom čase od 24.6.2002\ndo 9.9.2002 pracoval v SPV v pozícií pokladníka a zastával aj post člena Výkonného výboru SPV, čo v\nkonaní skutočne nebolo sporné, avšak sporné nebolo ani to, že pokladníkov mal SPV v danom čase viac\na doposiaľ aspoň podľa vykonaného dokazovania nie je zrejmé, ktorý alebo ktorí z nich schodok spôsobili\na zo strany SPV ani prípadne orgánov verejnej moci nebola v tejto súvislosti vyvodená voči nikomu\nindividuálna zodpovednosť. Vo vzťahu k výroku o tom, že žalobca bol generálnym sekretárom SDV a\nže bol spoluzodpovedný za najväčšiu športovú hanbu Slovenska, sa žalovaný bránil tým, že žalobca\npôsobil v oblasti deaflympijského hnutia zastrešeného SDV a bol vnímaný ako funkcionár SDV a takto bol\nprezentovaný médiami, resp. že pravdepodobne zastával nejakú funkciu v SDV. Z vyjadrení žalovaného\nje zrejmé, že svoje závažné skutkové tvrdenie predniesol bez toho, aby mal vôbec aspoň minimálne\nurčitú vedomosť o tom, aké a či vôbec nejaké postavenie žalobca v rozhodnom čase v SDV mal.\nŽalovaný ani neuviedol, z akého konkrétneho zdroja jeho dojem o tom, že žalobca bol funkcionár SDV,\nvychádzal, nemožno teda jeho obranu vyhodnotiť tak, že sa spoľahol na dôveryhodný zdroj informácií,\nresp. určitú autoritu, od ktorej svoje skutkové tvrdenie prevzal. Z ním predložených článkov z médií\nžiadna vedúca či inak významná funkcia žalobcu pri organizácií Deaflympijských hier, ktoré sa mali\nkonať v roku 2011, nevyplýva. Výpoveď svedka V., ktorý uviedol, že žalobca bol niektorými médiami\ntakto prezentovaný, pre svoju neurčitosť, nemôže túto obranu žalovaného preukazovať.\n25. Vo všeobecnosti možno súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalovaného, pokiaľ tvrdil, že od neho\nnemožno požadovať absolútnu presnosť prednesených výrokov. Podporuje ju aj judikatúra Ústavného\nsúdu SR (napr. III. ÚS 501/2012 zo dňa 23. októbra 2012 alebo III. ÚS 491/2014 zo dňa 6. augusta 2014),\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (napr. Cumpana a Mazare proti Rumunsku, ako aj Najvyššieho súdu\nSR (napríklad už citované uznesenie sp. zn. 4 Cdo 149/2009 zo dňa 31. mája 2010). Právo dopustiť sa\nurčitej nepresnosti vo svojom vyjadrovaní nepochybne neprislúcha len novinárom, vo vzťahu ku ktorým\nv tomto smere existuje bohatá judikatúra, ale neprimerané požiadavky nemožno klásť ani na iné osoby\nv rámci ich bežného prejavu. K neuneseniu dôkazného bremena žalovaným však nedošlo preto, že by\nho súd prvej inštancie zaťažil povinnosťou preukázať absolútnu pravdivosť jeho výrokov, ako žalovaný\nnamietal v odvolaní. Žalobca žalovanému nevyčítal nepresnosť výrokov, ale ich nepravdivosť ako celok.\nZa nepresnosť by sa dal považovať omyl napríklad vo výške peňažnej sumy, v časovom ohraničení alebo\npresnom názve funkcie. Zjednodušené dané výroky nepochybne boli, nešlo o presnú analýzu konania\nžalobcu (čo je samé o sebe samozrejme legitímne), ale o skratkovité opísanie výsledkov jeho domnelého\nkonania. Za prípustnú nepresnosť alebo zjednodušenie ale nemožno považovať to, že žalovaný žalobcu\nspojil s konkrétnymi a vážnymi finančnými škodami v SPV a s konkrétnym organizačným zlyhaním v\nSDV, čo je podstata zásahu do žalobcovho práva na ochranu osobnosti. Je potrebné dodať, že čo sa týka\nfinančných nezrovnalostí v SPV, žalovaný svoje výroky nepredniesol ako nezúčastnený pozorovateľ, ale\nžalovaný bol predsedom SPV, teda mohol a mal mať presné informácie o týchto už zo svojej podstaty\nzávažných udalostiach.\n26. Žalovaným namietané okolnosti, za ktorých boli jeho výroky prednesené, nie sú spôsobilé eliminovať\nneoprávnenosť zásahu do žalobcových osobnostných práv. Je pravdou, že žalobcu bolo možné v tom\nčase považovať za osobu relatívneho verejného záujmu, v prípade ktorej platia širšie limity prípustnej\nkritiky, avšak tieto nie sú tak široké, aby museli takéto osoby tolerovať závažné nepravdivé skutkové\ntvrdenia prednesené voči nim. Ako už bolo uvedené, posudzované výroky žalovaného nepredstavujú\nhodnotiace úsudky, ale nepravdivé skutkové tvrdenia. Rovnako je pravdou, že medzi žalobcom a\nžalovaným prebiehala určitá forma verejnej diskusie, či už formou rozposielania e-mailových správ\n\nalebo na valnom zhromaždení SZTPŠ dňa 17.11.2012 a kritické vyjadrenia vznášali strany voči sebe\nnavzájom, no ani táto skutočnosť nevylučuje, že došlo k neopravenému zásahu do žalobcovho práva na\nochranu osobnosti. Žalobcova možnosť bezprostredne pred rovnakým publikom reagovať na tvrdenia\nžalovaného iba do istej miery znižuje intenzitu tohto zásahu. Žalovaný však šíril svoje tvrdenia o\nžalobcovi nielen e-mailom zo dňa 8.8.2012 a na valnom zhromaždení SZTPŠ dňa 17.11.2012, ale\nžalobca preukázal, že časť z nich aj v Piešťanskom týždenníku vydanom dňa 16.10.2012. V tejto\nsúvislosti je okrem toho potrebné zohľadniť aj argumentáciu žalobcu o tom, že žalovaný je osobou, ktorá\nje široko verejne známa ako úspešný športovec a dôležitý športový funkcionár, ktorý je predsedom SPV\na SZTPŠ. V tomto ohľade je teda medzi stranami prítomná pomerne významná asymetria. Žalovaným\nprednesené výroky majú svoju váhu v očiach ich adresátov, ktorými v tomto prípade bola verejnosť\nzainteresovaná v oblasti športu zdravotne znevýhodnených osôb, čo naopak intenzitu zásahu zvyšuje.\nRelatívna uzavretosť okruhu adresátov týchto výrokov na druhej strane intenzitu zásahu v tomto prípade\nneznižuje, keďže žalobca nebol v danom čase osobou všeobecne známou, široko verejne prezentovaný\nzásah do jeho práva na ochranu osobnosti by nemal významne vyšší dopad, ako zásah prezentovaný\npráve pred zainteresovanými osobami z oblasti, v ktorej žalobca profesionálne pôsobil.\n27. Súd prvej inštancie teda správne dospel k záveru, že k neoprávnenému zásahu do žalobcovho\npráva na ochranu osobnosti došlo a tento zásah je objektívne spôsobilý porušiť žalobcove záujmy\nchránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.\n28 Cdo 662/2002 alebo rozsudok Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 1 Cz 32/1978). Verejné prednesenie\nnepravdivých skutkových tvrdení o fyzickej osobe je najvhodnejšie možné odčiniť primárne práve\nospravedlnením, preto túto povinnosť žalovanému súd prvej inštancie uložil dôvodne.\n28. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie aj, pokiaľ tento dospel k záveru, že\nospravedlnenie v tomto prípade nie je spôsobilé byť plnou satisfakciou za negatívne dôsledky\nneoprávneného zásahu do žalobcovho práva na ochranu osobnosti.\n29. Judikatúra najvyšších súdnych autorít je ustálená v tom, že podmienkou priznania náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade skutočnosť, že morálna satisfakcia sa s ohľadom\nna okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca, pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k\nzníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Posúdenie splnenia tejto podmienky\nje predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý musí vychádzať z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej\npovahy konkrétneho prípadu. Ako už odvolací súd uviedol a opakuje to aj ústavný súd, podľa ustálenej\nrozhodovacej praxe všeobecných súdov je objektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti priznania\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zistenie, či by za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému\nzásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah\na trvanie ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej\nosoby (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 154/2011 zo dňa 13. apríla 2011).\n30. Žalobcovi, ktorého v tomto rozsahu zaťažovalo dôkazné bremeno, sa v konaní podarilo preukázať, že\nvýroky žalovaného, ktoré prirodzene nemožno oddeľovať od celkovo negatívneho postoja žalovaného\nk žalobcovi, sa ho dotkli v profesionálnej sfére. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na skutočnosť,\nže to bol samotný žalovaný zastávajúci funkciu predsedu SPV a SZTPŠ, ktorý sa vyjadril na\nvalnom zhromaždení SZTPŠ dňa 17.11.2012, že nemá záujem o služby žalobcu na podklade jemu\nžalovaným za vinu kladených skutkov. To, že sa žalobca mienil angažovať v SPV, resp. SZTPŠ a\nbolo mu to znemožnené, potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa A., rovnako ako skutočnosť, že mu\nbolo znemožnené zúčastniť sa ako riadnemu členovi delegácie Paralympijských hier. Odvolací súd\nnevidí rozpor v tom, že svedkyňa Kolníková s posudzovanou vecou spájala už neúčasť žalobcu na\nParalympijských hrách v roku 2008, ktoré predchádzali výrokom z roku 2012, ktoré sú predmetom\ntohto konania, keďže ani žalovaný nespochybňoval, že jeho negatívny postoj k žalobcovi vznikol už\nskôr, po „prebratí“ jeho služieb vykonaných do roku 2001. Vylučovanie účasti žalobcu ako trénera na\nvrcholových športových podujatiach - paralympijských hrách, má ako samozrejmý následok zníženie\nmožnosti jeho uplatnenia ako trénera športovcov, pre ktorých je účasť na týchto hrách ich športovým\ncieľom. Hoci teda žalobca zostal naďalej aktívny v oblasti trénovania športovcov a v športových\norganizáciách (Slovenský atletický zväz zdravotne postihnutých, Slovenská federácia nepočujúcich\nšportovcov, Športový klub Olymp Slovakia), závažný zásah do jeho profesionálnej sféry bol prítomný.\nPrirodzene žalovaný o nomináciách športovcov a ustanovovaní do funkcií v SPV nerozhodoval sám,\n\npráve preto je z hľadiska príčinnej súvislosti relevantné, že výroky, ktoré sú predmetom tohto konania,\nšíril voči verejnosti zainteresovanej v športe zdravotne znevýhodnených osôb.\n31. Žalobca tvrdil, že výroky žalobcu mu spôsobili aj zdravotné problémy, čo preukazoval výpoveďou\nmanželky O. L.L.. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že sa u žalobcu prejavili stavy nervozity,\nnespavosť a zhoršenie jeho srdcovej činnosti. V zásade nie je v praxi možné s určitosťou preukázať\nskutočnú kauzalitu medzi zhoršením zdravotného stavu a určitými psychickými útrapami, ktoré fyzická\nosoba subjektívne pociťuje, avšak je všeobecne známe, že stav psychickej nepohody sa prejavuje\naj na somatickom zdraví. Pritom výroky, ktorým žalobca čelil, by pre svoju závažnosť a ich verejné\nprednesenie u každej osoby spôsobili zhoršenie duševného stavu. Žalovaný namietal, že žalobca tieto\nsvoje zdravotné problémy nepreukázal napríklad lekárskymi správami, avšak prinajmenšom predmetné\núzkostné prejavy si nemusia vyžadovať lekársky zásah, čo potom pravda znamená, že tieto zdravotné\nproblémy neprerástli do závažnej poruchy zdravia.\n32. Možno teda konštatovať, že neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu dosiahol takú\nintenzitu a mal tak dlhodobé, viacročné trvanie, že by ho každá osoba na žalobcovom mieste považovala\nza závažný. Žalobca taktiež preukázal vyššie opísané negatívne následky, ktoré pre jeho osobnú\nrealizáciu neoprávnený zásah mal. Tieto skutočnosti v zmysle citovanej ustálenej judikatúry odôvodňujú\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie teda nepochybil, keď žalobcovi\npeňažnú satisfakciu priznal, avšak jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, pokiaľ ide o určenie jej výšky,\nku ktorej iba skonštatoval, že ju považuje za primeranú.\n33. Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu,\njeho úvaha musí byť ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych\nskutkových zisteniach súdu, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so\nzreteľom na ne sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho\nzákonníka (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/153/2009, 3Cdo/106/2012, 4Cdo/171/2005,\n5Cdo/126/2007, 7Cdo/180/2012, 3Cdo/18/2016).\n34. Vo všeobecnosti platí, že ak odvolací súd mení súdom prvého inštancie priznanú výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka) z dôvodu, že za „primeranú“\npovažuje náhradu inú (nižšiu alebo vyššiu), musí v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia vysvetliť\ndôvod potreby zmeny náhľadu na „primeranosť“ (3Cdo/108/2011). V tomto prípade však pre absenciu\nuvedenia dôvodov pre rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd nemal možnosť viesť s nimi\npolemiku a musel posúdiť primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy sám. Priznaná výška náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch musí byť primeraná intenzite zásahu. Pri určovaní sumy nemajetkovej\nujmy musia všeobecné súdy zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s\nprincípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať\nvzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady (nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017).\n35. Žalobca síce preukázal negatívne následky neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv,\navšak tieto nemali za následok tak závažný zásah, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy až vo výške 10 000,- €, ktorá sa už blíži náhradám priznávaným napríklad niektorým príbuzným\nv prípade úmrtia blízkej osoby alebo veľmi závažným zásahom do dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej\nvážnosti v spoločnosti realizovaným napríklad v celoštátnom médiu. Žalobcove možnosti profesionálnej\nsebarealizácie boli obmedzené, nevymizli však úplne, čo vyplýva aj zo súdom prvej inštancie zisteného\nstavu (žalobca naďalej trénoval a bol aj funkcionárom v určitých športových organizáciách). Dôstojnosť\na vážnosť žalobcu daným zásahom citeľne utrpela, avšak okruh osôb vnímajúcich tento zásah bol\nrelatívne limitovaný a obmedzený. Nebolo v konaní ani preukázané, že by u žalobcu došlo k závažnej\nporuche zdravia. Za daných okolností odvolací súd považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch vo výške 3 000,- €.\n36. Z hľadiska porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd\npoukazuje napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/108/2011 zo dňa 15. decembra\n2011, v ktorej bol posudzovaný neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti vyvolaný obdobnými\ntvrdeniami týkajúcimi sa profesionálneho pôsobenia fyzickej osoby, ktoré však v danom prípade boli\n\nprodukované v televíznom vysielaní. Odvolací súd považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy\nsúdu 3 320,- €, s čím sa dovolací súd stotožnil.\n37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v jeho I. výroku,\npretože je vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP) a potvrdil ho ako vecne správny taktiež v jeho II. výroku v\nčasti, v ktorej súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 3\n000,- €. Vo zvyšnej časti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho II. výroku zmenil\n(§ 388 CSP) tak, že žalobu zamietol.\n38. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a ods. 2, podľa § 453 ods.\n3 a v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca sa v konaní domáhal ospravedlnenia a\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vo vzťahu k ospravedlneniu sa pôvodne domáhal nielen jeho\nzaslania svojej osobe, ale aj jeho zaslania ďalším osobám a zverejnenia na internete, v posledných\ndvoch spôsoboch realizovania ospravedlnenia však zobral žalobu späť, o čom už právoplatne rozhodol\nsúd prvej inštancie v rámci svojho v poradí druhého rozsudku. Odvolací súd považuje zastavenie konania\nv časti zaslania ospravedlnenia ďalším osobám a jeho zverejnenia na internete za iba nepatrnú a\nnesamostatnú časť konania, žalobca zotrval na ospravedlnení, ktorého sa od začiatku domáhal, zmenil,\nresp. zúžil len spôsob, akým má byť ospravedlnenie zrealizované. Späťvzatiu žaloby v takejto časti preto\nnemožno pripisovať dôsledky vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania. Žalobcovi teda treba pripísať\nplný úspech v časti, v ktorej sa domáhal ospravedlnenia a za plne úspešného je potrebné ho považovať\naj v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ústavne konformnou interpretáciou ustanovenia\n§ 255 ods. 1 CSP je nutné prijať záver, že v konaní o nárokoch, v ktorých výška plnenia závisí od\nznaleckého posudku alebo úvahy súdu, sa za plný úspech považuje už to, ak žalobca dosiahne úspech\nčo do základu uplatneného nároku, bez ohľadu na výšku prisúdenej sumy (nález Ústavného súdu SR\nsp. zn. III. ÚS 475/2018 zo dňa 4. februára 2021). Takýto výklad podporuje aj judikatúra Najvyššieho\nsúdu SR, napríklad uznesenie sp. zn. 7Cdo/155/2021 zo dňa 13. decembra 2022, pričom jeho ústavnú\nudržateľnosť opätovne potvrdil Ústavný súd SR uznesením sp. zn. II. ÚS 313/2023 zo dňa 14. júna\n2023, ktorým ústavnú sťažnosť v tejto veci odmietol). Žalobcovi preto z dôvodu jeho plného úspechu v\nspore vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, čo\nsa týka tak trov prvoinštančného konania, ako aj trov odvolacieho a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3\nCSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\nzákonov, § 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\n\na) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:9f2e415c-b533-4489-9e6a-afff56be81c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.313.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 313/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 313/2023 z 14. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.313.2023.1"}, {"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "ussr:f363d52d-3056-4448-8b81-646ae5293128", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 491/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 491/2014 z 6. 8. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-08-06", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f363d52d-3056-4448-8b81-646ae5293128"}, {"guid": "ussr:c1f1c795-1c5c-4452-af6f-7e41eae55c2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 501/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 501/2012 z 23. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c1f1c795-1c5c-4452-af6f-7e41eae55c2c"}, {"guid": "ussr:eeafe1d3-5333-4dfe-a432-bbc5a689bb87", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 154/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 154/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eeafe1d3-5333-4dfe-a432-bbc5a689bb87"}, {"guid": "3685571a-e890-4884-941a-85d6d1e4d164:83fa092d-cd8d-4e01-a1ca-adf871aeffed", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5112205845.1", "spisova_znacka": "7Cdo/155/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/155/2021 z 13. 12. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-12-13", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5112205845.1"}, {"guid": "e2420f36-d616-4d0f-87ab-475e5db76cac:9129b158-de89-437c-9b48-5df3d6e00506", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1107218000.1", "spisova_znacka": "3Cdo/131/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/131/2017 z 16. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-16", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1107218000.1"}, {"guid": "d1fe1f39-9bd1-4289-ad2c-4ad2ea73412e:26a5be18-910d-47a7-9e58-0fe449e15fad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1", "spisova_znacka": "3Cdo/18/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1"}, {"guid": "e146dff3-f83f-48de-b473-eabc30a7cae5:13a67b9a-704d-4aa0-a8ab-6faad43798e3", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5615202728.1", "spisova_znacka": "5Co/68/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/68/2016 z 15. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-02-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5615202728.1"}], "citovane_v": []}