Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/119/2024 z 8. 4. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 8. apríla 2025, sp. zn. 14Co/119/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1417202698.2 Krajský súd Bratislava | 14Co/119/2024 | ECLI:SK:KSBA:2025:1417202698.2 | 2025-04-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: CSP, § 378 ods. 1 CSP, § 219 ods. 3 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/55d8f9c0-b33b-43ed-bb6e-05a199c109a2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1417202698.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 14Co/119/2024 1417202698 08. 04. 2025 JUDr. Darina Kriváňová ECLI:SK:KSBA:2025:1417202698.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Roman Bolebruch a JUDr. Michaela Krajčová, v spore žalobcu: C. F., T.. XX.XX.XXXX, H. B. I. X, S. D., zastúpený N.. S. R., advokátka, S. X, H., proti žalovanému: V.. S. R., T.. XX.XX.XXXX, H. G. XXX/XX, H., zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ONDRUŠEK & PARTNERS s.r.o., Koceľova 25, Bratislava, o zaplatenie 5.600 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 9C/10/2017-248 zo dňa 20. mája 2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 9C/10/2017-248 zo dňa 20. mája 2024, p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 9C/10/2017-248 zo dňa 20. mája 2024 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.600 eur s úrokom 5% ročne zo sumy 5.600 eur od 20.12.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 5,25% ročne zo sumy 5.600 eur od 01.04.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 5.600 eur spolu s úrokmi z omeškania, titulom nesplatenej pôžičky poskytnutej žalovanému dňa 20.12.2013. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu požičanú sumu nevrátil. Uviedol, že spolu s M. Š. a Š. Y. boli zamestnaní v spoločnosti žalovaného. Bolo ich tam zamestnaných 10-12 ľudí. So žalovaným boli kamaráti. Poznali sa od detstva. Predtým bol zamestnaný vo firme, ktorej majiteľom bol otec žalovaného. Jedného dňa ho žalovaný oslovil, požiadal ho o požičanie sumy 5.600 eur, neuviedol na aký účel, len, že ich veľmi potrebuje. V tom čase si s manželkou chceli kúpiť auto, starší Ford, za cca 5.000 eur, peniaze na tento účel mal doma. S manželkou sa rozhodli, že požadovanú sumu mu požičia. Písomne od žalovaného vrátenie predmetnej pôžičky nežiadal. Napriek tomu, že žalovaný mu dlhú dobu peniaze nevracal, stále ho ubezpečoval, že mu ich vráti, že, predá pozemok a vráti mu ich, aby nemal strach. Naviac, po poskytnutí pôžičky v spoločnosti žalovaného ešte 2 roky pracoval. Po čase však žalovanému začalo vadiť, že od neho pýta vrátenie peňazí a v nočných hodinách sa uchyľoval k písaniu SMS správ obsahu, ako mu to lezie na nervy, že stále pýtam vrátenie tých peňazí, aký som s prepáčením pohlavný úd. Vec sa rozhodol riešiť už len súdnou cestou. Peniaze žalovanému odovzdal na pracovisku, išiel hore schodmi na poschodie do kancelárie žalovaného aj so zmluvou a tam mu peniaze odovzdal. Bolo okolo poludnia. V ten deň žalovanému poskytli pôžičku aj páni Y. a Š.. Prvého si žalovaný zavolal p. Y., potom jeho, a nakoniec mu peniaze išiel odovzdať p. Š.. Zmluvy o pôžičke pripravoval M. Š.. Žalobca sa nezaujímal o to, koľko peňazí žalovanému požičia Š.. Y., ani M.. Š.. Túto žalobu nepodal skôr, pretože mal veľmi korektný vzťah s otcom žalovaného. To bola preňho zábezpeka, že predmetná vec sa dorieši. Keď ale otec žalovaného prišiel v exekúcii o dom, túto zábezpeku stratil a podal túto žalobu. 3. Žalovaný tvrdil, že žalobca o ňom šíri nepravdy. Nie je pravdou, že by mu žalobca dňa 20.12.2013 odovzdal hotovosť, tak ako tvrdí. Žalobcovi nedlhuje sumu 5.600 eur. Žalobcom uplatnený nárok neuznáva. Uviedol, že dáva do pozornosti viaceré formulácie zmluvy o pôžičke, ktoré spochybňujú tvrdenie žalobcu, že pôžičku žalovanému skutočne poskytol. V bode 2.1. ide o definíciu záväzku do budúcna, teda, pôžička sa ešte len mala poskytnúť. Aj z formulácie bodu 3.1. takisto je zrejmé, že ide o budúci dej. Rovnako je tomu tak aj v bode 5.1, a teda, že sa jedná o záväzok v budúcnosti. Ani jedno zo zmluvných ustanovení nekonštatuje fakt, že by pri podpise zmluvy pôžička v uvedenej sume skutočne aj bola poskytnutá. Žalovaný od žalobcu pri podpise zmluvy a ani neskôr sumu 5.600 eur neprevzal. Žalovaný mal záujem od žalobcu v tom čase si peniaze požičať, no nakoniec si túto záležitosť vyriešil sám. Je na žalobcovi aby preukázal, že žalovanému sumu 5.600 eur odovzdal. A keďže v zmluve o pôžičke nebolo uvedené, že by pôžička už bola poskytnutá, ale naopak, je tam uvedené, že ešte len bude poskytnutá, žalovaný takú zmluvu podpísal s vedomím, že o prevzatí pôžičky sa následne podpíše osobitná listina k dátum, kedy bude pôžička aj reálne poskytnutá. Táto pôžička však nakoniec nebola vôbec poskytnutá. Žalovaný uviedol, že je pravdou, že predmetná suma mu mala byť žalobcom požičaná, no požičaná mu nebola. Poukazoval na formuláciu zmluvy o pôžičke. Peniaze, sumu 5.600 eur od žalobcu neprevzal. Nejaké peniaze vrátil p. Y., ale netýkalo sa to pôžičiek, o ktorých tvrdí žalobca, že mu on, Š. Y. Z. M. Š. poskytli. So Š. Y. mal nejaké iné dohody a po započítaní súm mu vrátil cca 1.500 eur. Nešlo o vrátenie peňazí z pôžičky. Následne p. Y. vzal žalobu, ktorú voči nemu podal na súde späť. Ani M. Š. nevrátil peniaze titulom údajne poskytnutej mu pôžičky. Medzi ním a M.. Š. boli nejaké nedoriešené finančné veci, tak z toho titulu M.. Š. dal resp. vrátil nejaké peniaze. Poukazoval na písomné prehlásenie M.. Š. zo dňa 22.01.2016. Nikdy mu žalobca na základe zmluvy o pôžičke žiadne peniaze neodovzdal, nepožičal. V decembri 2013 potreboval niečo zabezpečiť, vyrovnať. Peniaze si však požičal z iných zdrojov. Nie od žalobcu, ani od pánov Š. Z. Y.. 4. Svedok M. Š. vypovedal, že je známy žalobcu i žalovaného. Vie o tom, že žalobca požičal žalovanému sumu 5.600 eur a žalovaný mu tieto peniaze nevrátil. Aj on žalovanému peniaze požičal, no jemu ich žalovaný vrátil. Bolo to niekedy v roku 2016, stretol sa so žalovaným v OC Avion v Bratislave, žalovaný mu dal podpísať čestné prehlásenie o tom, že žalovaný mu nie je nič dlžný, že nikdy mu žiadne peniaze nepožičal. Potom, ako žalovanému toto čestné prehlásenie podpísal, dal mu sumu 3.000 eur. Svedok uviedol, že on nevidel, samotné odovzdanie peňazí žalobcom žalovanému, ale, predsa sa v kancelárii o tom rozprávali. Žalobca mu povedal, že žalovanému tie peniaze požičal. Nevie, na čo konkrétne si od nich žalovaný tie peniaze požičal. Vie len, že v tom čase mal nejaké problémy vo firme. Možno potreboval preklenúť nejaké finančné problémy. Pritom, ako svedok odovzdával pôžičku žalovanému bol prítomný i jeho otec. 5. Svedok S. R., ktorý je otcom žalovaného vypovedal, že nemá vedomosť o predmetnej pôžičke. Býva D. G., svoj dom v S. D. previedol na dcéru. Nemá vedomosť o tom, že by syn - žalovaný v obci S. D. od niekoho požičal peniaze a tieto mu nevrátil. 6. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 20.10.2013 súd zistil, že dňa 20.12.2013 žalobca ako veriteľ uzavrel so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o pôžičke sumy 5.600 eur. Dlžník sa zaviazal pôžičku veriteľovi vrátiť do 31.03.2014. Zmluvné strany sa dohodli, že okrem istiny žalovaný zaplatí žalobcovi aj 5% úrok ročne zo sumy 5.600 eur. Zmluvné strany vyhlásili, že si zmluvu prečítali, všetky jej ustanovenia sú im jasné a zrozumiteľné a vyjadrujú ich vážnu a slobodnú vôľu. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 7. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca si splnil povinnosť tvrdenia ako aj dôkazné bremeno o ňou tvrdených skutočnostiach, ohľadom existencie právneho vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke v sume 5.600 eur uzavretej písomne medzi ním a žalovaným, ktorú sumu žalobca žalovanému odovzdal dňa 20.12.2013. Vychádzal zo zistenia, že v danej veci žalobca prenechal a odovzdal peniaze žalovanému pri podpise zmluvy o pôžičke, ktorú skutočnosť žalovaný potvrdil svojim podpisom na zmluve a zároveň potvrdil aj to, že peniaze vráti v dohodnutom čase. Podľa bodu 5. zmluvy ohľadne plnenia predmetnej zmluvy sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi celú sumu pôžičky určenej v bode 3.1. zmluvy v hotovosti pri podpise zmluvy. Dlžník je povinný vrátiť poskytnutú pôžičku a zaplatiť dohodnutý úrok jednorazovo v hotovosti, najneskôr dňa 31.03.2014. Reálne odovzdanie a prevzatie požičanej sumy peňazí žalovaný potvrdil svojim podpisom na zmluve. Bolo vecou žalovaného predmetnú zmluvu o pôžičke nepodpísať, pokiaľ by neprevzal peniaze od žalobcu, ale keďže zmluvu podpísal, potvrdil prevzatie peňazí a zároveň sa podpisom zmluvy zaviazal vrátiť peniaze v dohodnutej dobe. Napokon, ako vyplýva z čl. 6.5. zmluvy, zmluvné strany vyhlásili, že si zmluvu prečítali, všetky jej ustanovenia sú im jasné a zrozumiteľné, pričom dostatočným spôsobom vyjadrujú vážnu a slobodnú vôľu oboch zmluvných strán zbavenú akýchkoľvek omylov, na dôkaz čoho pripájajú svoje vlastnoručné podpisy. 8. Podľa názoru súdu prvej inštancie v predmetnej zmluve je jasne uvedené, že veriteľ sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi celú sumu pôžičky určenej v bode 3.1. zmluvy v hotovosti pri podpise zmluvy (bod 5.1. zmluvy). Z obsahu zmluvy o pôžičke jednoznačne vyplýva, že strany sporu už pri podpise zmluvy potvrdili splnenie podstatných náležitostí zmluvy podľa § 657 Občianskeho zákonníka a to odovzdanie peňazí zo strany žalobcu pre žalovaného a povinnosť vrátiť peniaze v určenom čase zo strany žalovaného, čo žalovaný sám svojim podpisom potvrdil. Pokiaľ by žalovanému neboli peniaze odovzdané nebol by zmluvu podpísal. Ako uviedol Krajský súd v Bratislave, nebol správny záver prvostupňového súdu, že peniaze mali byť poskytnuté až v budúcnosti, pretože v ustanovení bodu 5.1 zmluvy o pôžičke je presne určený čas poskytnutia pôžičky a to pri podpise zmluvy. Žalovaný tak svojim podpisom potvrdil splnenie záväzku zo strany žalobcu poskytnúť mu peniaze pri podpise zmluvy. Bolo vecou žalovaného nepodpísať zmluvu o pôžičke, pokiaľ neprevezme peniaze od žalobcu a keďže zmluvu podpísal, prevzatie peňazí sám potvrdil a zároveň sa podpisom zaviazal vrátiť peniaze v dohodnutej dobe. Nebolo preto dohodnuté, že peniaze budú poskytnuté neskôr, teda po podpísaní zmluvy o pôžičke, to nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zmluvy o pôžičke a ani z vykonaného dokazovania. Súd poukazuje na výpoveď žalovaného, ktorý opísal situáciu za akej došlo k odovzdaniu peňazí: ,,V kancelárii žalovaného som odovzdal žalovanému sumu 5.600 eur a potom mi žalovaný podpísal zmluvu o pôžičke“. Uviedol, že bol to žalovaný, ktorý ho oslovil a požiadal o poskytnutie pôžičky. Povedal mu: ,,Neboj sa C., ja ti tie peniaze vrátim“. Žalobca prenechal a odovzdal peniaze žalovanému pri podpise zmluvy o pôžičke, ktorú skutočnosť žalovaný potvrdil svojim podpisom na zmluve a zároveň potvrdil aj to, že peniaze vráti v dohodnutej dobe. 9. Záver súdu bol preukázaný tiež výpoveďou svedka Š. Y., ktorý jasne uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o pôžičke. Medzi ním a žalovaným bola uzavretá dohoda o urovnaní. Žalovaný mu však povedal, aby si aj on urobil zmluvu o pôžičke, aby to bolo rovnaké. K žalovanému išiel do kancelárie ako prvý so zmluvou o pôžičke. No pokonali sa. Povedal mu, že za pokladničné bloky mu zaplatí. Po ňom išiel k žalovanému do jeho kancelárie žalobca. Svedok uviedol, že má vedomosť o tom, že žalobca požičal žalovanému sumu 5.600 eur. Samotné odovzdanie peňazí nevidel, avšak vie o tom, že keď išiel žalobca do kancelárie k žalovanému sumu 5.600 eur mal pri sebe. Pokiaľ sa jedná o ním podanú žalobu na tunajší súd o zaplatenie 3.200 eur tak žalovaný mu sľúbil, že pokladničné bloky za nákup nafty pre firmu za vlastné peniaze mu preplatí. Keďže uvedenú sumu mu dlho nevracal, podal na súd žalobu o vrátenie pôžičky. Dňa 20.12.2013 mu žalovaný podpísal zmluvu o pôžičke, ale fakticky mu žiadne peniaze nepožičal. Napokon mu žalovaný vrátil aspoň sumu 2.000 eur. Nechcel sa vláčiť po súdoch, chcel mať pokoj, tak to nechal tak, a vec sa skončila. 10. Rovnako bol záver súdu preukázaný výpoveďou svedka M. Š., ktorý uviedol, že aj on mal pohľadávku voči žalovanému, jednalo sa o sumu 17.000 eur. Žalovaný mu túto sumu vrátil. Žalobcovi pravdepodobne nie, keďže sa vedie toto konanie. Uviedol tiež, že žalovaný nechcel, aby išiel na tento súd vypovedať ako svedok. No potom, ako mu žalovaný vrátil peniaze, na tento súd proste išiel a ako svedok vypovedal. Ďalej svedok uviedol, že má vedomosť o tom, že žalovaný dlhuje žalobcovi predmetné peniaze. Zmluvu o pôžičke vyhotovil pre seba, pre pána Y. a aj pre žalobcu. Nebol pri podpise zmlúv žalobcu a pána Y., do kancelárie žalovaného išli jeden po druhom. 11. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, keď mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca uniesol dôkazné bremeno o okolnostiach daného prípadu a preukázal existenciu pôžičky v sume 5.600 eur. Uvedené predpokladá nielen dohoda strán, ale aj skutočné odovzdanie a prevzatie predmetu pôžičky dlžníkom, t.j. v danom prípade žalovaným. Keďže zmluva o pôžičke sa radí k tzv. reálnym kontraktom, kde okrem samotného uzavretia zmluvy je potrebný i ďalší úkon, a to odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, bolo na žalobcovi, aby dostupnými dôkaznými prostriedkami preukázal svoje tvrdenia o prevzatí peňažnej sumy žalovaným, ktorú skutkovú okolnosť žalobca preukázal. Žalovaný je preto povinný žalobcovi ním poskytnutú sumu vrátiť a keďže v konaní nebolo preukázané, že by povinnosť žalovaného vrátiť žalobcovi predmetnú zanikla iným spôsobom alebo vôbec neexistovala a vrátenie predmetnej pôžičky v konaní preukázané nebolo. Pretože žalovaný sa dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, ,súd mu uložil povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.600 eur od 20.12.2013 do zaplatenia a úroky z omeškania 5,25% ročne zo sumy 5.600 eur od 01.04.2014 do zaplatenia. Priznanie úrokov z omeškania súd právne odôvodnil podľa § 658 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. 12. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 CSP a ich náhradu priznal žalobcovi, vzhľadom na jeho úspech vo veci. 13. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a namietal, že súdne konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené v zmysle § 365 ods. 1 písm. g) CSP; rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 14. Žalovaný v podanom odvolaní tvrdil, že žiadna hotovosť/pôžička mu nebola zo strany žalobcu poskytnutá dňa 20.12.2013. Mestský súd po oboznámení sa s dôkazmi a opätovnom vypočutí viacerých osôb, dospel k opačnému záveru, než v pôvodnom rozsudku zo dňa 13.08.2018. Mestský súd vyhovel žalobe z dôvodu, že na rozdiel od „prvého konania“ mal za preukázané, že žalovaný podpisom zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 20.12.2013 medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, potvrdil prevzatie pôžičky od žalobcu (v hotovosti). Žalovaný túto skutočnosť (že by pri podpise zmluvy o pôžičke, a to konkrétne dňa 20.12.2013, alebo aj trebárs skôr alebo naopak neskôr, prevzal od žalobcu v hotovosti 5.600 eur) bez akejkoľvek zmeny svojho postoja pritom od začiatku súdneho sporu popiera. Mestský súd v rozsudku dospel k záveru, že prevzatie požičanej sumy peňazí žalovaný potvrdil svojim podpisom na zmluve o pôžičke, čo má vyplývať z jediného ustanovenia zmluvy o pôžičke, a to bodu 5.1 (veriteľ sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi celú sumu pôžičky určenej v bode 3.1. zmluvy v hotovosti, pri podpise zmluvy). Žalobca tvrdí, že pri podpise zmluvy o pôžičke peniaze žalovanému odovzdal. Žalovaný konzistentne popiera, že by pri podpise zmluvy o pôžičke k odovzdaniu pôžičky v hotovosti došlo. Žiaden svedok nevidel (vrátane pána M. Š. a pán Š. Y.), že by žalobca peniaze (pôžičku) žalovanému odovzdal. Žiaden svedok (vrátane pána M. Š. a pán Š. Y.) nevidel, že by žalobca mal pri podpise zmluvy vôbec u seba hotovosť v uvedenej výške. Žiaden svedok (vrátane pána M. Š. a pán Š. Y.) neuviedol, že by mu žalovaný potvrdil, že mu žalobca pôžičku poskytol. O tom, že došlo reálnemu poskytnutiu pôžičky v zmysle zmluvy o pôžičke zároveň neexistuje žiaden listinný dôkaz. 15. Žalovaný dáva opätovne do pozornosti aj iné ustanovenia zmluvy o pôžičke (ako to urobil viackrát v tomto konaní a prvýkrát vo vyjadrení zo dňa 24.07.2017). Ide o body 2.1.1., 3.1. a tiež aj 5.1. Žalovaný konštatuje, že všetky tieto tri ustanovenia zmluvy o pôžičke sú formulované tak a preukazujú, že pôžička má byť poskytnutá v budúcnosti. Žiadne ustanovenie zmluvy o pôžičke výslovne či priamo nekonštatujú a nepotvrdzujú, že by medzi žalovaným a žalobcom k poskytnutiu pôžičky už došlo, resp. že sa tak stalo pri podpisovaní. Zmluva o pôžičke nie je dlhá a teda obe strany videli, že také ustanovenie sa v nej nenachádza. Rovnako je očakávané, že ak sa pôžička neposkytuje prevodom na bankový účet, podpíše sa napr. príjmový doklad o jej prevzatí v hotovosti. O to viac, ak malo ísť o peniaze žalobcu určené na kúpu motorového vozidla a teda nie o bežnú transakciu. Argumentácia, že sa so žalovaným dobre poznali, že žalobca mal dobré vzťahy s otcom žalovaného, nijako nemôže tieto chýbajúce fakty nahradiť. Samotné ustanovenie bodu 5.1., na ktoré v odôvodnení zásadným spôsobom odkazuje Mestský súd, je vo svojej podstate však stále iba záväzkom a nie konštatovaním stavu. Veriteľ sa zaväzuje pri podpise zmluvy poskytnúť pôžičku. Zmluva o pôžičke teda bez akýchkoľvek pochybností zakladá veriteľovi (ergo žalobcovi) povinnosť plniť. Ani ustanovenie bodu 5.1. ani iné ustanovenie, ani žiaden svedok, ani žiadna iná listina do dnešného dňa nekonštatujú a nepreukázali, že pôžička poskytnutá bola. Tvrdí to iba žalobca. Svedecké výpovede pána Š. Y. a pána M. Š. sú nevierohodné nie preto, že ide o troch kamarátov, ktorý zjavne svedčia jeden v prospech druhého, ale najmä pre vnútorné rozpory a tvrdenia, ktoré uvádzajú. Nie je možné z prevzatia záväzku dedukovať, že záväzok bol aj splnený - lebo inak by vraj dlžník (žalovaný) zmluvu o pôžičke nepodpísal. Žalovaný vysvetlil za kých okolností zmluvu o pôžičke podpísal a toto vysvetlenie nikto nespochybnil. 16. Mestský súd správne v bode 34. rozsudku uvádza, že táto zmluva (o pôžičke) je reálnym kontraktom, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Ďalej Mestský súd uvádza v tom istom bode rozsudku, že v spore o vrátenie požičanej čiastky má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa vyplýva dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe tejto zmluvy odovzdal dlžníkovi finančné prostriedky. Záverom tohto bodu 34. rozsudku potom Mestský súd smerom k dlžníkovi uzatvára, že povinnosťou dlžníka je zase uniesť bremeno preukázania tvrdenia, že požičané peniaze veriteľovi podľa dohody vrátil, prípadne, že táto povinnosť zanikla iným spôsobom alebo ani vôbec neexistovala. 17. Z vykonaného dokazovania vyplynulo okrem iného, že o pôžičku mal požiadať žalovaný, zmluvy pripravoval pre všetkých pán M. Š., nikto z 3 kamarátov (C.. F., C.. Y., C.. Š.) nevidel, že by ostatní dvaja mali so sebou hotovosť alebo že by ju dali žalovanému, pán C. F. aj pán M. Š. sú presvedčení a na Mestskom súde bez zaváhania potvrdili, že pôžičku v hotovosti poskytol žalovanému aj pán Š. Y.. Z konania 40C/17/2015 na Okresnom súde Bratislava IV a z súvisiaceho dokazovania vyplynulo okrem iného, že Š. Y. žaloval žalovaného o plnenie zo zmluvy o pôžičke zo dňa 20.12.2013 (ktorá je v podstatnom - v rovnakom znení, ako je zmluvy o pôžičke) Š. Y. vyhlásil a jeho právna zástupkyňa písomne potvrdili, že žiadnu pôžičku žalovanému pán Š. Y. dňa 20.12.2013 neposkytol, Š. Y. vzal žalobu späť po úhrade 62,5% z istiny (bez úrokov a trov konania) od žalovaného, pričom žalovaný písomne uviedol úhradu inej sumy - tretiny istiny. 18. Z vykonaného dokazovania na Mestskom súde po zrušení pôvodného prvostupňového rozhodnutia teda nevyplýva, že by sa preukázal ten fakt, že žalobca žalovanému odovzdal pôžičku. Žalovaný zároveň trvá na tom, že sa to nepreukázalo ani počas dokazovania pred vydaním pôvodného prvostupňového rozhodnutia. Skutočnosť, že žalobca mal žalovanému odovzdať pôžičku v hotovosti pri podpise zmluvy o pôžičke, je podľa Mestského súdu osvedčená formuláciou bodu 5.1. zmluvy o pôžičke, tvrdením žalobcu a svedeckými výpoveďami pána Š. Y. a pána M. Š.. Žalovaný odmieta výklad ustanovenia bodu 5.1. zmluvy o pôžičke v takom zmysle, že by toto ustanovenie potvrdzovalo prevzatie pôžičky, t.j. taký výklad, ktorý by bol v rozpore so skutočnosťou. Taký výklad by bol v rozpore s logickým aj gramatickým výkladom. Uviedol, že mal záujem od žalobcu v tom čase si peniaze požičať, no nakoniec si túto záležitosť vyriešil sám. Preto poskytnutie pôžičky od žalobcu už nežiadal. Mestský súd teda citujúc ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka, dospel (pochopiteľne) k jednoznačnému záveru, že veriteľ musí preukázať, že pôžičku dlžníkovi poskytol. Iba ťažko si možno predstaviť, že sa pod týmto dôkazom má predstavovať podpis zmluvy o pôžičke, kde je uvedený iba záväzok pôžičku poskytnúť - hoci aj pri podpise zmluvy. Unesenie dôkazného bremena veriteľa v súdnom spore s dlžníkom iba tým, že predloží zmluvu, pričom dlžník od samého počiatku spochybňuje prevzatie peňazí (poskytnutie pôžičky), je neudržateľné. 19. Mestský súd ďalej v bode 36. rozsudku dôvodí, že „bolo vecou žalovaného predmetnú zmluvu o pôžičke nepodpísať, pokiaľ by neprevzal peniaze od žalobcu, ale keďže zmluvu podpísal, potvrdil prevzatie peňazí a zároveň sa podpisom zmluvy zaviazal vrátiť peniaze v dohodnutej dobe.“ Takýto výklad zmluvy o pôžičke celkom zrejme „otáča“ dôkazné bremeno zo žalobcu na žalovaného. Pritom sám súd v bode 34. rozsudku jasne konštatuje, že pre veriteľa vyplýva dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že odovzdal dlžníkovi finančné prostriedky. Ak teda žalovaný od prvého svojho spontánneho vyjadrenia voči súdu tvrdí, že tomu tak nebolo, nie žalovaný má dokazovať, že peniaze mu neboli odovzdané, ale tak, ako v každom inom súdnom spore ohľadom poskytnutia pôžičky, žalobca dokazuje, že pôžičku poskytol. 20. V zmysle bodu 36. rozsudku „Žalovaný tak svojim podpisom potvrdil splnenie záväzku zo strany žalobcu poskytnúť mu peniaze pri podpise zmluvy.“ Tento skutkový záver a právne posúdenie je však podľa žalovaného nesprávne. Ak zmluva o pôžičke kreovala iba záväzok žalobcu pri jej podpise poskytnúť pôžičku žalovanému v hotovosti, tak samotný podpis zmluvy o pôžičke žalovaným, ergo akceptovanie takýchto zmluvných podmienok, neznamená a ani nemôže znamenať, že žalobca svoju povinnosť splnil. Mestský súd preto podľa žalovaného dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam o poskytnutí pôžičky žalovanému a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v tom smere, že došlo ku vzniku pôžičky. Súd tiež neprihliadol na viaceré písomné vyhlásenia poskytnuté obomi stranami v súdnom konaní. Je nespochybniteľné a žalovaný to aj potvrdzuje, že mal záujem si od žalobcu v tom čase peniaze požičať, no nakoniec k poskytnutiu tejto konkrétnej pôžičky nedošlo, lebo si túto záležitosť vyriešil žalovaný inak, čo nebolo rozporované. Je preto skutočne na žalobcovi, aby preukázal, že žalovanému sumu 5.600 eur odovzdal. Nakoľko žalovaný žiaden taký dôkaz podľa žalovaného neprodukoval, neuniesol svoje dôkazné bremeno. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd s prihliadnutím na ust. § 390 CSP rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 21. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že považuje napadnuté rozhodnutie za správne, tak po vecnej, ako aj po právnej stránke. Súd prvej inštancie zrozumiteľne, dostatočne a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, ako sa vysporiadal s podanou žalobou žalobcu a jednotlivými dôkazmi, aké závery z nich vyvodil a na akom základe rozhodol jednotlivými výrokmi napadnutého rozhodnutia o veci samej, pričom žalobca sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje. Obsah a rozsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia považuje žalobca za plne v súlade so zákonnými ako i ústavnými požiadavkami na spravodlivé súdne konanie a odvolanie považuje podľa jeho obsahu za prejav subjektívnej nespokojnosti žalovaného s výsledkom konania, ktorá však sama o sebe nie je právne relevantná. Napadnuté rozhodnutie je podľa názoru žalobcu odôvodnené presvedčivo, racionálne a dostatočným spôsobom. 22. Pre žalobcu je nepochopiteľné, ako žalovaný zo znenia bodov 2.1.1, 3.1 a 5.1 zmluvy dospel k záveru, že pôžička má byť poskytnutá v budúcnosti a nie pri podpise zmluvy. Ani z jedného ustanovenia zmluvy nevyplýva, že má byť pôžička poskytnutá v budúcnosti, ako sa domnieva žalovaný. Naopak bod 5.1 zmluvy jednoznačne hovorí, že žalobca sa ako veriteľ zaväzuje poskytnúť žalovanému ako dlžníkovi celú sumu pôžičky určenej v bode 3.1 zmluvy, teda sumu vo výške 5.600 eur, v hotovosti pri podpise zmluvy. Zároveň bodom 5.2 zmluvy bolo medzi stranami sporu dohodnuté, že poskytnutú pôžičku sa žalovaný zaväzuje vrátiť a zaplatiť dohodnutý úrok 5 % p.a. jednorazovo v hotovosti najneskôr dňa 31.03.2014. Nakoľko zmluva o pôžičke podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka je reálnym kontaktom, pri ktorom sa okrem dohody o podstatných náležitostiach vyžaduje reálne odovzdanie pôžičky dlžníkovi (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/403/2014, zo dňa 16.12.2015), súd vykonaným dokazovaním dospel k správnemu záveru, že reálne odovzdanie a prevzatie požičanej sumy peňazí ako to bolo vyššie uvedené potvrdil žalovaný svojim podpisom na zmluve. Bolo vecou žalovaného zmluvu nepodpísať, pokiaľ by od žalobcu peniaze neprevzal, ale keďže zmluvu podpísal, potvrdil prevzatie peňazí a zároveň sa podpisom zmluvy zaviazal vrátiť peniaze v dohodnutej dobe spolu s dohodnutým úrokom. Z obsahu zmluvy vyplýva, že strany sporu si už pri podpise zmluvy potvrdili splnenie podstatných náležitostí zmluvy podľa § 657 OZ a to odovzdanie peňazí žalobcom žalovanému a povinnosť vrátiť peniaze v určenom čase zo strany žalovaného. Z obsahu zmluvy nevyplýva splnenie záväzku v budúcnosti, pretože záväzok sa mal splniť a peniaze odovzdať pri podpise zmluvy, čo svojim podpisom na zmluve potvrdil samotný žalovaný. Ak by žalovanému peniaze neboli odovzdané, nemal dôvod na podpis zmluvy. Túto skutočnosť potvrdil aj Krajský súd v Bratislave vo svojom uznesení zo dňa 25.08.2022, sp. zn. 14Co/12/2019-165, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 9C/10/2017-133, zo dňa 13.08.2018, kedy uviedol, že v bode 5.1 zmluvy je presne určený čas poskytnutia pôžičky a to pri podpise zmluvy. Žalovaný tak svojim podpisom potvrdil splnenie záväzku zo strany žalobcu poskytnúť mu peniaze pri podpise zmluvy. Bolo vecou žalovaného nepodpísať zmluvu, pokiaľ neprevezme peniaze od žalobcu a keďže zmluvu podpísal, prevzatie peňazí sám potvrdil a zároveň sa podpisom zaviazal vrátiť peniaze v dohodnutej dobe. Tvrdenia žalovaného, že žiaden svedok nevidel, že by žalobca pri podpise zmluvy mal pri sebe hotovosť, a zároveň neuviedli, že by im žalovaný potvrdil, že mu žalobca pôžičku poskytol, sú nepravdivé. Svedok Š. Y. počas svojej svedeckej výpovede vypovedal, že má vedomosť o tom, že žalobca požičal žalovanému sumu 5.600 eur, hoci odovzdanie nevidel, vie o tom, že žalobca mal predmetnú sumu pri sebe. Následne žalovaný v odvolaní namieta dôveryhodnosť svedkov Š. Y. a M. Š. z dôvodu, že spolu so žalobcom ide o troch kamarátov, ktorí zjavne svedčia jeden v prospech druhého, ale najmä pre ich vnútorné rozpory a tvrdenia, ktoré uvádzajú. Žalovaný odvodzuje nedôveryhodnosť svedkov čisto zo vzťahu žalobcu so svedkami, zabúdajúc na svoj vlastný vzťah k týmto svedkom, pričom do dnešného dňa nebol schopný preukázať žiadnym dôkazom skutočnú nedôveryhodnosť svedkov, resp. ich zaujatosť, resp. ich osobný záujem na veci. Samotný priateľský vzťah žalobcu a svedkov nemôže automaticky spochybňovať vierohodnosť obsahu prednesu týchto svedkov, obzvlášť, ak tieto osoby boli poučené podľa § 196 ods. 2 CSP (pozri napr. Nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014-29). Počas celého súdneho konania sa žalovaný odvoláva na právoplatne skončené konanie vedené na Okresnom súde Bratislava IV, sp. zn. 40C/17/2015, v ktorom Š. Y. podal na žalovaného žalobu o zaplatenie 3.200 eur s prísl. o zaplatenie pôžičky, pričom žalobca žalobný návrh neskôr zmenil a domáhal sa zaplatenia žalovanej sumy z titulu dohody o urovnaní, nie z titulu zmluvy o pôžičke. Pán Š. Y. pritom so žalovaným uzatvoril dohodu o urovnaní a žalovaný ho prinútil uzavrieť zmluvu o pôžičke. Konanie sa pritom skončilo zastavením konania v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom, pánom Š. Y., z dôvodu uzatvorenia mimosúdnej dohody, na základe ktorej sčasti žalovaný vrátil peniaze pánovi Š.U. Y.. Pán Š. Y. pritom súdu ozrejmil, prečo súhlasil s mimosúdnou dohodou, a to z dôvodu svojho veku a straty chuti bojovať so žalovaným, ktorý odmietal dobrovoľne splniť si povinnosť. Toto konanie pritom vôbec nesúvisí s touto vecou, nakoľko v tomto spore ide o uplatnený nárok z titulu pôžičky, nie z titulu dohody o urovnaní alebo inej dohody, preto súd správne dospel k záveru, že žalobca požičal žalovanému sumu vo výške 5.600 eur, ktorú mu žalovaný do dnešného dňa nevrátil. Žalovaný podal proti napadnutému rozhodnutiu odvolanie aj z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a písm. h) CSP, avšak v žiadnom bode svojho odvolania neuviedol, čím malo dôjsť k naplneniu týchto dvoch odvolacích dôvodov. Žalobca tvrdil, že počas súdneho konania bolo jednoznačne preukázané, že došlo k uzatvoreniu zmluvy so žalovaným a odovzdaniu pôžičky v hotovosti v deň podpisu zmluvy, čo potvrdil aj samotný žalovaný podpisom tejto zmluvy a tiež to konštatoval aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení. žalobca navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP Napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 23. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 34 CSP ) preskúmal vec v celom rozsahu, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 01.07.2016), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je správny a odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 24. Predmetom konania v danej veci bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 5.600 eur s úrokom 5 % od 20.12.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania ročne vo výške 5,25 % zo sumy 5.600 eur od 1.4.2014 do zaplatenia. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že so žalovaným dňa 20.12.2013 uzatvorili zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému peňažnú pôžičku vo výške 5.600 eur so spoločne dohodnutým úrokom 5 % p.a. odo dňa poskytnutia pôžičky. Podľa čl. 5 bod 5.1. zmluvy žalobca pri podpise zmluvy osobne odovzdal žalovanému uvedenú sumu v hotovosti dňa 20.12.2013. V zmysle čl. 5 bod. 5.2. zmluvy, bol žalovaný povinný vrátiť poskytnutú pôžičku a zaplatiť dohodnutý úrok jednorazovo v hotovosti, najneskôr do 31.03.2014. V zmysle čl. 4 bod 4.1. zmluvy sa zmluvné strany dohodli a súhlasili s tým, že pôžička poskytnutá dlžníkovi v zmysle podmienok zmluvy, bude odo dňa jej poskytnutia úročená úrokom vo výške 5 % p.a. zo sumy dohodnutej pôžičky, a preto žalobca má nárok na úrok vo výške 5 % p.a. do zaplatenia. Žalobca si uplatnil svoj nárok v zmysle ust. § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Zbierky zákonov. 25. Žalobca s podanou žalobou predložil aj zmluvu o pôžičke uzavretú dňa 20.12.2013 v S. D. podľa § 657 a nasledujúcich ustanovení Občianskeho zákonníka. V zmluve o pôžičke sú uvedené zmluvné strany ako veriteľ C. F. a dlžník V.. S. R.. Podľa zmluvy o pôžičke, túto zmluvu uzatvárajú veriteľ a dlžník podľa § 657 a nasl. OZ. Predmetom zmluvy je to, že veriteľ sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi peňažnú pôžičku vo výške, spôsobom a za podmienok dohodnutých v zmluve. Dlžník sa zaväzuje poskytnutú pôžičku veriteľovi vrátiť a zaplatiť dohodnutý úrok a to v lehote, spôsobom a za podmienok dohodnutých v zmluve. V zmluve v bode 3.1. je uvedené, že v zmysle bodu 2.1.1. zmluvy poskytne veriteľ dlžníkovi peňažnú pôžičku vo výške 5.600 eur. V bode 4.1. sa zmluvné strany dohodli a súhlasia, že pôžička poskytnutá dlžníkovi v zmysle podmienok zmluvy, bude odo dňa jej poskytnutia úročená úrokom vo výške 5 % p.a. zo sumy poskytnutej pôžičky. Podľa bodu 5. zmluvy ohľadne plnenia predmetnej zmluvy sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi celú sumu pôžičky určenej v bode 3.1. zmluvy v hotovosti pri podpise zmluvy. Dlžník je povinný vrátiť poskytnutú pôžičku a zaplatiť dohodnutý úrok jednorazovo v hotovosti, najneskôr dňa 31.03.2014. V závere sa zmluvné strany dohodli, že právne vzťahy bližšie zmluvou neupravené sa riadia príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnymi predpismi Slovenskej republiky a akákoľvek zmena zmluvy je možná len písomným dodatkom k zmluve, ktorý bude uzavretý oboma zmluvnými stranami. Zmluva je platná a účinná okamihom podpisu oboch zmluvných strán. Zmluvné strany vyhlasujú, že si zmluvu prečítali, všetky jej ustanovenia sú im jasné a zrozumiteľné, pričom dostatočným spôsobom vyjadrujú vážnu a slobodnú vôľu oboch zmluvných strán zbavenú akýchkoľvek omylov, na dôkaz čoho pripájajú svoje vlastnoručné podpisy. Zmluva je podpísaná oboma zmluvnými stranami, čo v konaní pred okresným súdom nenamietali. 26. Okresný súd nárok žalobcu právne posúdil podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 27. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke sú prenechanie (odovzdanie) veci, najmä peňazí a povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a určenie času vrátenia. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. 28. V konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy, má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu) alebo poskytnuté požičané peňažné prostriedky nevrátil. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. 29. V danom prípade nebolo medzi stranami sporné, že uzatvorili zmluvu o pôžičke. Spornou bola skutočnosť o odovzdaní peňazí na základe podmienok dohodnutých v zmluve o pôžičke. V podanom odvolaní žalovaný uviedol, že je nespochybniteľné a žalovaný to aj potvrdzuje, že mal záujem si od žalobcu v tom čase peniaze požičať, no nakoniec k poskytnutiu tejto konkrétnej pôžičky nedošlo, lebo si túto záležitosť vyriešil žalovaný inak, čo nebolo rozporované. Je preto skutočne na žalobcovi, aby preukázal, že žalovanému sumu 5.600 eur odovzdal. Nakoľko žalovaný žiaden taký dôkaz podľa žalovaného neprodukoval, neuniesol svoje dôkazné bremeno. 30. Odvolací súd k tomu uvádza, že žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že poskytnuté plnenie buď neprijal, alebo za poskytnuté plnenie zaplatil alebo poskytnuté plnenie vrátil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi subjekty konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. 31. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. V prejednávanej veci spočívalo bremeno tvrdenia na žalobcovi, že so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke a že túto pôžičku aj reálne poskytol. 32. V danom prípade žalobca preukázal, že uzavrel so žalovaným zmluvu o pôžičke, čo nebolo v konaní ani sporné a tiež preukázal, že pôžičku žalovanému aj reálne poskytol, priamo zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že peniaze odovzdá žalobca žalovanému pri podpise zmluvy, čo potvrdil sám žalovaný svojim podpisom. 33. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci vecne správne. 34. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil. Okresný súd nárok žalobcu právne posúdil podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Odvolací súd nezistil pochybenie pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, súd na zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy a vyvodil v danej veci aj správne právne závery, ktoré aj dostatočne vyložil a zdôvodnil. 35. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalovaná neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. 36. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 37. Žalovaný v odvolaní zopakoval skutočnosti, ktoré boli pred súdom prvej inštancie iba tvrdené, ale nepreukázané. V podanom odvolaní namietal, že žalobca mu peniaze pri uzatvorení zmluvy o pôžičke neodovzdal, sám ale zmluvu podpísal a súhlasil so všetkými podmienkami a náležitosťami zmluvy, s jej výškou aj následnými sankciami v prípade nedodržania zmluvy. 38. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Na doplnenie odvolací súd iba poukazuje na správne a dostatočne zistený skutkový stav danej veci súdom prvej inštancie, ako aj správne právne posúdenie veci. Okresný súd vychádzal zo skutočností tvrdených a preukázaných žalobcom, pričom žalovaný iba namietal nárok žalobcu, ale k tomu nepredložil a nepreukázal žiadne dôkazy. Sám žalobca preukázal postup pri uzatváraní zmluvy o pôžičke ako aj pri odovzdávaní peňazí a tvrdenie žalobcu potvrdil žalovaný už pri uzatvorení zmluvy svojim podpisom, keď sa stotožnil s obsahom zmluvy, že žalobca si splnil povinnosť odovzdať mu peniaze pri podpise zmluvy a žalovaný potvrdil prijatie peňazí v dohodnutej sume a súhlasil s lehotou ich vrátenia a prípadnou výškou úrokov z omeškania. Napokon, ako vyplýva z čl. 6.5. zmluvy, zmluvné strany vyhlásili, že si zmluvu prečítali, všetky jej ustanovenia sú im jasné a zrozumiteľné, pričom dostatočným spôsobom vyjadrujú vážnu a slobodnú vôľu oboch zmluvných strán zbavenú akýchkoľvek omylov, na dôkaz čoho pripájajú svoje vlastnoručné podpisy. 39. Podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 40. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 41. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil. 42. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovením § 378, § 219 ods. 3 CSP, keď nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ - žalovaný, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/86/2012, 7Cdo/56/2011). 43. Okresný súd správne rozhodol aj o trovách konania podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu. Zásada priznania nároku na náhradu trov konania sa riadi úspechom v danom spore. Je nepochybné, že žalobca bol v konaní úspešný a preto má nárok na náhradu trov konania, ktoré mu okresný súd správne priznal. V tejto súvislosti potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, ako vecne a práve správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 44. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 CSP a pretože žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. . O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).