{"guid": "7cbd33cc-6113-43b1-99cb-5a67a231046c:05c18231-cf8a-41d9-81ea-32d15932f625", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1418204372.2", "spisova_znacka": "3CoPr/10/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/10/2024 z 30. 1. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. januára 2025, sp. zn. 3CoPr/10/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1418204372.2", "identifikacne_cislo": "1418204372", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2025-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-48", "nazov": "§ 48 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-48", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-48"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-48"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/05c18231-cf8a-41d9-81ea-32d15932f625", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1418204372.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1418204372.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1418204372.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3CoPr/10/2024\n1418204372\n30. 01. 2025\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2025:1418204372.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov\nMgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: H. N., N.. XX.XX.XXXX, C. XX,\nA., zastúpeného: JUDr. Ing. Mgr. Zsoltom Mánya, PhD., MHA, Mužla 252, proti žalovanej: H. B.. T.. Y..,\nK. X, B., J.: XX XXX XXX, zastúpenej: Consilior Iuris s.r.o., Radlinského 51, Bratislava, IČO: 47 231\n157, o určenie trvania pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu\nBratislava IV č. k. B3-44Cpr/22/2018-226, zo dňa 25.4.2024, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom\na žalovanou, založeného pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nedošlo a tento doposiaľ trvá. Žalobu vo\nzvyšku zamietol. Rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.\n2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa po pripustení zmeny žaloby domáhal určenia, že (i) pracovný\npomer medzi žalobcom a žalovanou, založený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, bol uzatvorený na\ndobu neurčitú, a že (ii) tento pracovný pomer nebol skončený a trvá do dnešného dňa. Žalobu v časti\nurčenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený na základe pracovnej zmluvy z\n20.7.2017, bol uzatvorený na dobu neurčitú, zamietol ako procesne neprípustnú podľa § 137 písm. d)\nCSP, keď osobitné právne predpisy procesne nepripúšťajú žalobu o určenie takejto právnej skutočnosti.\nK žalobe v časti určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou založený na základe pracovnej\nzmluvy z 20.7.2017 nebol skončený a doposiaľ trvá uviedol, že takáto žaloba o určenie existencie\npracovného pomeru je procesne prípustnou určovacou žalobou v zmysle § 137 písm. c) CSP. Ide\no všeobecnú určovaciu žalobu, pri ktorej sa splnenie procesnej podmienky naliehavého právneho\nzáujmu na požadovanom určení nevyhnutne vyžaduje. Súd prvej inštancie uviedol, že pri posudzovaní\nexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení súdna prax vychádza z toho, či\npodaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou\nmôže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude\nmusieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem teda súvisí\ns vyriešením otázky, či sa žalobou s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva alebo\nprávnej neistoty. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vzhliadol naliehavý právny záujem na určení\nexistencie pracovného pomeru. Žalobca tvrdil, že pracovný pomer medzi ním a žalovanou naďalej (stále)\ntrvá a tým, že žalovaná trvanie tohto pracovného pomeru poprela, je právne postavenie žalobcu neisté.\nPodaná určovacia žaloba teda je vhodným procesným nástrojom na odstránenie stavu právnej neistoty\nžalobcu a je spôsobilá túto spornú otázku medzi sporovými stranami vyriešiť a vytvoriť tak pevný právny\n\npodklad pre ich budúce právne vzťahy. Z tohto teda možno vyvodiť, že žalobca má právny záujem na\npožadovanom určení a tento záujem možno vyhodnotiť ako naliehavý v zmysle § 137 písm. c) CSP. Po\nzistení splnenia procesnej podmienky danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení\nsa súd prvej inštancie zameral na vecnú opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku, a to či skutočne\nuž došlo k skončeniu pracovného pomeru medzi stranami alebo tento pracovný pomer naďalej trvá.\n3. Podľa súdu prvej inštancie bolo v danom prípade zásadným skutkovým zistením pre rozhodnutie vo\nveci samej, či medzi stranami bol alebo nebol platne a účinne dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú.\nUviedol, že pre dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu sa vyžaduje, aby za splnenia zákonných\npodmienok uvedených v § 48 ods. 2 až 9 Zákonníka práce a v súlade s § 48 ods. 1 Zákonníka práce\nbol vždy dohodnutý písomne a aby bola výslovne určená doba jeho trvania, pričom dobu jeho trvania\nmožno stanoviť buď označením konkrétneho dňa, alebo časovým úsekom, z ktorého bude zrejmé,\npresne v ktorý deň sa pracovný pomer má skončiť, alebo vymedzením nejakou určiteľnou udalosťou, ak\nnie je vždy vopred možné odhadnúť konkrétny deň skončenia pracovného pomeru (napr. zastupovanie\nzamestnanca na materskej alebo rodičovskej dovolenke). Pokiaľ tieto podmienky nebudú z akéhokoľvek\ndôvodu celkom splnené, zo zákona sa predpokladá, že pracovný pomer bol dohodnutý na neurčitý čas.\n4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že medzi stranami bola uzavretá pracovná\nzmluva 20.7.2017, na základe ktorej pracovný pomer vznikol dňom 1.8.2017. Akákoľvek zmienka o\ndĺžke trvania pracovného pomeru je upravená jedine a výlučne len v čl. 4 druhej vete tejto pracovnej\nzmluvy: „Pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú k 31.7.2017.“\nZ takejto formulácie je podľa\nsúdu prvej inštancie zrejmé, že deň, kedy sa mal pracovný pomer na určitú dobu skutočne skončiť,\nbol dohodnutý nezrozumiteľne a zmätočne, pretože z logiky veci pracovný pomer nemôže skončiť ešte\npred tým, ako vôbec vznikol - teda nemôže skončiť 31.7.2017, ak vznikol až 1.8.2017. V kontexte tohto\nskutkového zistenia rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo meritórne rozhodnutie,\nv danom prípade bolo, či napriek takémuto zmätočnému uvedeniu dňa skončenia pracovného pomeru v\npísomnej pracovnej zmluve bol medzi stranami platne a účinne dohodnutý pracovný pomer len na dobu\nurčitú alebo nie. Podľa súdu prvej inštancie uvedený nedostatok v určení konkrétneho dňa, kedy sa mal\npracovný pomer medzi stranami skončiť, je tak závažnou vadou, ktorá spôsobuje následok, že pracovný\npomer nebol platne a účinne dohodnutý len na určitú dobu, ale je treba považovať ho ako dohodnutý na\nneurčitý čas. Pokiaľ totiž v prejednávanej veci bola doba trvania pracovného pomeru vymedzená tým\nspôsobom, že strany si v pracovnej zmluve označili konkrétny deň a tento deň predchádzal samotnému\nvzniku pracovného pomeru, nie je potom možné ani za použitia akýchkoľvek výkladových pravidiel\npresne, jasne, určito a zrozumiteľne stanoviť deň skončenia pracovného pomeru uplynutím doby. Z\ntakéhoto vymedzenia totižto nie je objektívne možné jednoznačne a nepochybne zistiť, či sa mal\npracovný pomer skončiť síce k 31.7., avšak práve po uplynutí jedného roka (t. j. k 31.7.2018, ako to\ntvrdí žalovaná), alebo po uplynutí dvoch rokov (t. j. k 31.7.2019), alebo po uplynutí troch, štyroch či\nviacerých rokov (pričom aj v takomto prípade by sa predpokladalo, že pracovný pomer bol dohodnutý\nneurčitý čas, pretože Zákonník práce obmedzuje maximálnu dobu trvania pracovného pomeru na určitú\ndobu len na dva roky). Pracovná zmluva túto skutočnosť v celom svojom ďalšom obsahu už nijako\nneobjasňuje, napr. výslovným pomenovaním intervalu či opísaním časového úseku trvania pracovného\npomeru, ktoré by evidentne a nesporne umožňovalo zistenie konkrétneho dňa skončenia pracovného\npomeru. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalovanej, že v čl. 4 pracovnej\nzmluvy sa výslovne uvádza, že pracovný pomer sa „uzatvára na dobu určitú“.\nPri určení,\nči pracovný pomer bol platne dohodnutý na určitú dobu, nie je dôležité pomenovanie zmluvy alebo\noznačenie v zmluve, že ide o pracovnú zmluvu alebo pracovný pomer na určitú dobu, ale dôležitým\nje práve obsah pracovnej zmluvy. A pokiaľ z obsahu tejto zmluvy dostatočne určiteľne nevyplýva deň,\nku ktorému sa má pracovný pomer skončiť, tak ako sa to stalo aj v prejednávanej veci, je potrebné\nvyhodnotiť tento pracovný pomer ako uzavretý na neurčitý čas.\n5. Rovnako podľa súdu prvej inštancie nemôže s úspechom obstáť ani námietka žalovanej, že išlo len o\nchybu v písaní, lebo zmluvné strany mali zámer uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú do 31.7.2018.\nPodľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka chyba v písaní nerobí právny úkon neplatným, avšak to\nplatí jedine za podmienky, ak je obsah právneho úkonu napriek tejto chybe v písaní nepochybný, t. j.\nnespochybniteľný. Podmienka uvedená v § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka v danom prípade splnená\nnebola, pretože v celom obsahu pracovnej zmluvy sa jednoročná doba alebo konkrétny deň 31.7.2018\nnikde nespomína a nemožno ich zo žiadneho ustanovenia zmluvy ani len implicitne vyvodiť. Súd prvej\ninštancie súhlasil s tým, že uvedenie dňa skončenia pracovného pomeru 31.7.2017 v predmetnej\n\npracovnej zmluve je chybou v písaní, keďže logicky nemožno skončiť pracovný pomer pred jeho\nvznikom, avšak z čl. 4 ani z celého ďalšieho obsahu tejto pracovnej zmluvy sa nedá nespochybniteľne\nurčiť, že pracovný pomer medzi stranami bol dohodnutý len na obdobie jedného roka, t. j. práve do\n31.7.2018. Takúto skutočnosť vierohodne a nepochybne ani len nepriamo nepreukazujú ani ďalšie\npredložené pracovné zmluvy uzatvorené žalovanou so svojimi inými zamestnancami, pretože nie všetky\nmajú pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú predstavujúcu obdobie práve jedného roka (pracovnou\nzmluvou so zamestnancom Ľ. W. bol pracovný pomer dohodnutý na obdobie dvoch rokov od 1.3.2015\ndo 28.2.2017). Žalovaná síce štandardne (zvyčajne) uzatvárala pracovné zmluvy s pracovným pomerom\ndohodnutým na dobu určitú, avšak dĺžka tejto doby sa od prípadu k prípadu líšila.\n6. Rovnako s úspechom nemohla podľa súdu prvej inštancie obstáť ani argumentácia žalovanej s\nodkazom na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka o tom, že obe zmluvné strany mali zhodnú vôľu a zámer\nuzavrieť pracovný pomer len na dobu určitú do 31.7.2018. Aby bol pracovný pomer skutočne dohodnutý\nna dobu určitú, musí byť dohoda o tom uzavretá písomne (§ 48 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce).\nAk by aj obe zmluvné strany skutočne mali vôľu uzavrieť pracovný pomer na určitú dobu, len samotná\nexistencia takejto vôle (zámeru) bez jej náležitého písomného vyjadrenia v pracovnej zmluve (t. j. bez\ndodržania obligatórnej písomnej formy, z ktorej bude zrozumiteľný a nepochybne určiteľný deň skončenia\npracovného pomeru) nespôsobuje vznik pracovného pomeru len na určitú dobu. Aj v tomto prípade sa\nuplatní pravidlo v § 48 ods. 1 druhej vete Zákonníka práce, a to že pracovný pomer je uzavretý na neurčitý\nčas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne. Na uvedenom nemôže\nnič zmeniť ani skutočnosť, že žalovaná nikdy iné pracovné zmluvy ako na dobu určitú neuzatvárala.\nSkutočnosť, že v iných pracovných zmluvách uzatváraných žalovanou so svojimi zamestnancami bol\nriadne a platne dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, automaticky neznamená, že riadne a platne\nbol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú aj v prípade pracovnej zmluvy uzavretej so žalobcom.\nVo vzťahu k tejto námietke žalovanej súd prvej inštancie ešte dodal, že žalovaná v konaní neuniesla\ndôkazné bremeno o tom, že vôľa uzavrieť pracovný pomer len na dobu určitú jedného roka k 31.7.2018\nbola zhodná u obidvoch zmluvných strán. Žalobca takúto svoju vôľu v počas celého konania popieral\na jej absenciu preukázal viacerými listinami - listom adresovaným žalovanej a datovaným 30.7.2018,\nt. j. ešte počas trvania ich pracovného pomeru, v ktorom žalobca uvádza, že „nie som si vedomý, že\nsom prijatý na dobu určitú“. Absenciu takejto svojej vôle potvrdil aj ďalšími predloženými listinami, a to\nžiadosťami adresovanými inšpektorátu práce a Sociálnej poisťovni, v ktorých rovnako tvrdil, že o žiadnej\ndohode na uzavretí pracovného pomeru len na dobu určitú nevedel. V konaní teda nebola dostatočne\nhodnoverne preukázaná zhodná vôľa oboch zmluvných strán (teda nielen žalovanej, ale aj žalobcu)\nuzavrieť pracovnú zmluvu na dobu určitú, a to práve na jeden rok.\n7. Žalovaná v rámci procesnej obrany napokon tvrdila, že následne - po uzavretí predmetnej pracovnej\nzmluvy a zistení chyby v písaní čo do uvedenia dátumu skončenia pracovného pomeru túto vadu\nobe zmluvné strany spoločne opravili. Táto skutočnosť ale nebola súdu prvej inštancie hodnoverne\npreukázaná. Obaja konatelia žalovanej vo svojej výpovedi potvrdili, že originál pracovnej zmluvy\nobsahoval deň skončenia pracovného pomeru 31.7.2017 a že až následne zistili, že išlo o preklep. Z\ntoho teda vyplýva, že pracovná zmluva s uvedeným dňom skončenia pracovného pomeru k 31.7.2017,\nktorú predložil žalobca k žalobe, je pravá. Súdu prvej inštancie bola predložená ďalšia verzia pracovnej\nzmluvy z 20.7.2017 (nachádzajúca sa v spise na č. l. 112 až 115), ktorá bola podpísaná oboma stranami\na v ktorej už bol ako deň skončenia pracovného pomeru na dobu určitú uvedený 31.7.2018. Túto zmluvu\nvyhodnotil ako nepravú, v ktorej bola len vymenená prvá strana s už opraveným dňom skončenia\npracovného pomeru podľa vôle žalovanej. To, že ide o dodatočne upravenú listinu bez vedomia žalobcu\nako druhej zmluvnej strany, vyplýva jednak z listu žalobcu z 30.7.2018 adresovanom žalovanej a jeho\nžiadostí inšpektorátu práce a sociálnej poisťovni z augusta 2018, v ktorých tvrdil, že si nebol vedomý\ntoho, že so žalovanou mal dohodnutý pracovný pomer len na dobu určitú; ďalej z vyjadrení žalobcu v\npísomných podaniach a ústne na pojednávaní, kde uviedol, že o žiadnej oprave či zmene pracovnej\nzmluvy „nebol vyrozumený“ a k výmene prvej strany zmluvy došlo bez jeho vedomia, a uvedené tiež\nvyplýva z toho, že zo strany samotnej žalovanej bola táto chyba v písaní - ako ju konatelia žalovanej vo\nsvojej výpovedi nazývali - zistená až dodatočne (následne po jej uzavretí) a jej oprava bola realizovaná\nformou opravnej poznámky napísanej na spodku prvej strane zmluvy. Pokiaľ by skutočne obe zmluvné\nstrany po zistení tejto chyby v písaní v jej „prvom vyhotovení“ následne podpísali „druhé vyhotovenie“\npracovnej zmluvy so správne uvedeným dňom skončenia pracovného pomeru na určitú dobu, nebol\nby potom dôvod v jej „prvom (a už neaktuálnom) vyhotovení“ čokoľvek formou poznámky opravovať.\nSúdu prvej inštancie bola takisto predložená aj prvá strana predmetnej pracovnej zmluvy, na ktorej sa\n\nnachádza pri dátume skončenia pracovného pomeru na dobu určitú 31.7.2017 hviezdička odkazujúca na\npoznámku „preklep - dohodnutá oprava na 31.07.2018“. Táto poznámka je opatrená pečiatkou žalovanej\na podpisom konateľky žalovanej D. F.. Pri tejto poznámke však okrem dátumu, kedy bola oprava\nvykonaná, absentuje predovšetkým podpis žalobcu ako druhej strany pracovnoprávneho vzťahu, ktorým\nby vyjadril svoj súhlas s takouto zmenou (opravou) pracovnej zmluvy. Z toho potom súd prvej inštancie\nuzavrel, že k dohode o zmene pracovnej zmluvy (resp. k oprave pracovnej zmluvy) čo do určenia\ndňa, ku ktorému malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru, platne nedošlo. K tvrdeniu žalovanej,\nže žalobca s opravou pracovnej zmluvy napokon súhlasil (vyslovil súhlas), opätovne pripomenul, že\nlen ústny súhlas žalobcu s opravou pracovnej zmluvy by takisto nebol postačujúci, pretože nespĺňa\npodmienku obligatórnej písomnej formy, ktorý sa pri dohode o pracovnom pomere na určitú dobu zo\nzákona vyžaduje (§ 48 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce).\n8. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že sporové strany si v pracovnej zmluve z\n20.7.2017 nedohodli platne pracovný pomer na dobu určitú k 31.7.2018. K skončeniu ich pracovného\npomeru uplynutím doby k tomuto dňu preto nedošlo a keďže nebol preukázaný žiadny iný titul skončenia\npracovného pomeru (napr. výpoveď, dohoda o skončení pracovného pomeru a pod.), dospel k záveru,\nže pracovný pomer stále trvá. Z týchto dôvodov žalobe žalobcu v tejto časti ako dôvodnej vyhovel.\n9. Zamietol návrh žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom mzdovej účtovníčky D. D., ktorá\nzistila danú chybu v pracovnej zmluve žalobcu a mala s ním dohodnúť výmenu „prvotného“ písomného\nvyhotovenia tejto zmluvy s chybne uvedeným dátumom, uplynutím ktorého sa mal jeho pracovný\npomer skončiť, za písomné vyhotovenie už s náležite uvedeným dátumom skončenia pracovného\npomeru. Tento dôkaz považoval za nadbytočný vo vzťahu k právnej stránke sporu, keď podstatnou\nbola tá preukázaná a medzi stranami aj nesporná skutočnosť, že žalobca pri vzniku pracovného\npomeru u žalovanej také písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy, kde by bola uvedená doba určitá jeho\npracovného pomeru v trvaní jedného roka od 1.8.2017 do 31.7.2018, nepodpísal, a teda absentuje\nobligatórna písomná forma daného právneho úkonu s takto tvrdeným obsahom. Takisto zamietol návrh\nžalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom ďalších jej zamestnancov, ktorí mali potvrdiť, že so\nžalobcom na pracovisku komunikovali o tom, že každý z nich má dohodnutý pracovný pomer len na\ndobu určitú, a teda skutočnosť, že žalovaná uzatvára pracovné zmluvy len na dobu určitú, musela byť\nžalobcovi známa. Tento dôkaz považoval za dôkaz, ktorý nemá relevantnú výpovednú hodnotu pre\nmeritórne rozhodnutie, pretože ak by aj títo zamestnanci potvrdili, že žalobca musel byť uzrozumený\ns tým, že jeho pracovný pomer bol dohodnutý nie na neurčitý čas, ale len na dobu určitú, automaticky\nto neznamená, že takáto dohoda medzi žalobcom a žalovanou o pracovnom pomeru na dobu určitú\nmala zachovanú obligatórnu písomnú formu, z ktorej bude zrozumiteľný a nepochybne určiteľný deň\nskončenia pracovného pomeru.\n10. Aplikujúc § 153 ods. 1 a 2 CSP o sudcovskej koncentrácii konania nevyhovel súd prvej inštancie\nani procesnému návrhu žalovanej na poskytnutie ďalšej dodatočnej lehoty na zosumarizovanie ďalších\nnávrhov na doplnenie dokazovania so zreteľom na pripustenú zmenu žaloby na pojednávaní dňa\n25.4.2024, pretože takúto procesnú možnosť žalovanej vytvoril, keď jej 19.2.2024 doručil návrh žalobcu\nna pripustenie zmeny žaloby a vyzval ju v stanovenej lehote, aby sa k nemu vyjadrila. Žalovaná toto\nsvoje procesné právo v konaní aj riadne využila a k navrhovanej zmene žaloby (hoci ešte nepripustenej,\nkeďže podľa § 142 ods. 1 CSP súd o prípustnosti zmeny žaloby spravidla rozhoduje na pojednávaní,\nktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania,\nčo žalovaná zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom mohla dôvodne predpokladať) uviedla svoju\nskutkovú a právnu argumentáciu s odkazom na relevantné dôkazy (ktoré už boli založené v spise);\ndoplnenie dokazovania ďalšími dôkazmi ale nežiadala. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poznamenal,\nže samotná žalovaná počas celého konania všetky svoje dovtedy uskutočnené písomné podania, ústne\nvyjadrenia, predložené listinné dôkazy a výpovede svojich konateľov zameriavala práve vo vzťahu k\nskutočnosti, či predmetný pracovný pomer so žalobcom bol alebo nebol dohodnutý na neurčitý čas, od\nktorej sa podaná určovacia žaloba odvíja. V návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby a následne\nv konaní o zmenenej žalobe teda nešlo o žiadne celkom nové a dovtedy absolútne nepertraktované\nskutočnosti a argumentáciu, ku ktorým doposiaľ nebola možnosť vyjadriť sa a predkladať dôkazy, ako\nsa to právny zástupca žalovanej snažil na pojednávaní dňa 25.4.2024 vykresliť. V danom prípade\npripustenie zmeny žaloby malo skôr význam z procesného hľadiska (pre riadne a jednoznačné\nnaformulovanie petitu žaloby žalobcom, ktorý nemá právnické vzdelanie a nebol počas celého konania\nzastúpený osobou znalou práva), a nie z vecného hľadiska (obsahovej stránky sporu). Procesné\n\npráva žalovanej uvádzať skutkové tvrdenia a predkladať dôkazy teda boli počas konania zachované a\nskutočnosť, že žalovaná tieto svoje procesné práva neuplatnila resp. nedostatočne uplatnila včas tak,\naby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania a bez toho, aby sa vyžadovalo\nnariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, sama osebe neznamená, že\nsa jej odňala možnosť konať pred súdom.\n11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení\n§\n255 ods. 2 CSP, pretože každá zo sporových strán mala vo veci úspech len čiastočný. Žalobca mal v\nčasti konania o určenie, že jeho pracovný pomer so žalovanou neskončil a doposiaľ trvá, plný procesný\núspech. Žaloba vo zvyšku - t. j. v časti o určenie právnej skutočnosti, že predmetný pracovný pomer\nbol uzatvorený na neurčitý čas - bola zamietnutá, čo treba považovať za procesný úspech žalovanej.\nPorovnaním uvedených čiastočných úspechov vyplýva, že v rozhodovanom spore mala každá sporová\nstrana mala procesný úspech rovnaký, preto súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP rozhodol, že\nžiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.\n12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti určenia, že k skončeniu pracovného pomeru medzi\nžalobcom a žalovanou, založeného pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nedošlo a tento doposiaľ trvá a v\nčasti náhrady trov konania podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa\n§ 365 ods. 1 písm. a),\nb), d), e), f) a h) CSP a žiadala rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať jej\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n13. Namietla nevykonanie navrhovaného dokazovania výsluchom administratívnej pracovníčky D.\nD. a ďalších zamestnancov žalovaného. Výsluch svedkyne D. mala za podstatný pre posúdenie\nprejednávanej veci vo vzťahu k chybe v písaní týkajúcej sa označenia rozsahu doby určitej v pracovnej\nzmluve uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou. Pani D. ako administratívny pracovník pracujúci v\ndobe uzatvorenia predmetnej pracovnej zmluvy pracovala na príslušnej prevádzke žalovanej a z tohto\ndôvodu by mohla uviesť relevantné skutočnosti k tomu, za akých podmienok žalobca uzatváral so\nžalovanou túto pracovnú zmluvu. Rovnako aj v prípade navrhnutých výsluchov zamestnancov žalovanej,\nktorí vedia uviesť skutočnosti týkajúce sa podmienok pracovného pomeru so žalovaným v rozhodnom\nčase a ktorí prišli aj do kontaktu so žalobcom a mohli sa rozprávať o skutočnosti ohľadom doby určitej\nv pracovných pomeroch, ktoré uzatvárala žalovaná ako zamestnávateľ.\n14. Žalovaná ďalej uviedla, že so žalobcom sa výslovne dohodli, že pracovný pomer sa uzatvára na\ndobu určitú k 31.7.2017. Mala za nepochybné že v samotnej pracovnej zmluve je skonštatované, že ide\no pracovný pomer na dobu určitú, a teda pri prečítaní dotknutého dojednania muselo byť ako aj žalobcovi\nzrejmé, že nejde o pracovný pomer na dobu neurčitú. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že išlo o chybu\nv písaní, nakoľko pokiaľ pracovný pomer vznikol ku dňu 1.8.2017, nemohol zaniknúť ku dňu 31.7.2017,\nale zmluvné strany mali práve zámer uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú do 31.7.2018.\n15. S poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 35 ods. 2 a § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka\nnemožno podľa žalovanej skonštatovať, že výsluch navrhovaných svedkov je nadbytočný alebo\nnemá relevantnú výpovednú hodnotu pre prejednávanú vec. Nemožno totiž nadradiť Zákonník práce\nObčianskemu zákonníku a automaticky sankcionovať zrejmú chybu v písaní neplatnosťou dojednania\no uzatvorení pracovného pomeru na dobu určitú. V tomto kontexte je potrebné pristupovať k posúdeniu\nnavrhovaných dôkazných prostriedkov. Navrhovaní svedkovia by mohli uviesť k prejednávanej veci\nrelevantné skutočnosti a ozrejmiť skutočnosti týkajúce sa doby určitej v pracovnom pomere medzi\nžalobcom a žalovanou. Vykonanie navrhovaných dôkazných prostriedkov - výsluch svedkov by mohlo\npodľa žalovanej viesť k preukázaniu toho, že žalobca bol po celú dobu uzrozumený so skutočnosťou,\nže uzatvára a aj následne uzatvoril pracovný pomer so žalovanou na dobu určitú, nakoľko v\ndotknutej pracovnej zmluve išlo len chybu v písaní spočívajúcu v uvedení jednej mylnej číslice v\noznačení kalendárneho roka. Podľa žalovanej sa nemožno pri zamietnutí tohto dôkazu obmedziť na\nkonštatovanie, že žalobca pri vzniku pracovného pomeru také písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy,\nkde by bola uvedená doba určitá jeho pracovného pomeru v trvaní jedného roka od 1.8.2017 do\n31.7.2018, nepodpísal, a teda absentuje obligatórna písomná forma daného právneho úkonu s takto\ntvrdeným obsahom. S ohľadom na vyššie uvedené mala žalovaná za to, že súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.\n\n16. Žalovaná ďalej namietla, že nesprávnym procesným postupom jej súd prvej inštancie znemožnil, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý\nproces. Súd prvej inštancie totiž až na pojednávaní dňa 25.4.2024 rozhodol o pripustení zmeny žaloby.\nŽalovaná požiadala o lehotu 10 dní, v ktorej s ohľadom na pripustenú zmenu žaloby chcela po porade\ns právnym zástupcom zosumarizovať návrhy na doplnenie dokazovania. Konajúci súd jej lehotu na\ndoplnenie dokazovania po pripustení zmeny žaloby neposkytol a na uvedenom pojednávaní rozhodol vo\nveci samej. Nakoľko do tohto pojednávania žalovaná nebola relevantne oboznámená s presným znením\npripustenej zmeny žaloby, mal jej byť umožnený priestor na prípravu procesnej obrany s ohľadom\nna nový žalobný návrh. Nemožno pričítať na jej škodu, pokiaľ konajúci súd disponuje návrhom na\nzmenu žaloby istý čas pred nariadeným pojednávaním, o ktorej však nerozhodne do tohto pojednávania.\nŽalovaná teda nevie do momentu tohto rozhodnutia, o akom návrhu žalobcu sa bude v prejednávanej\nveci rozhodovať, a tak nie je v jej možnostiach pripraviť si obranu a navrhnúť prípadné dôkazy. V tomto\nprípade nie je možné opomenúť skutočnosť, že k tejto zmene žaloby došlo až 6 rokov po podaní žaloby\nžalobcom.\n17. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že konajúci súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku\nstotožnil s argumentáciou žalobcu a jeho údajnú nevedomosť o tom, že jeho pracovný pomer nie je\nuzatvorený na dobu neurčitú, odvodil z listov žalobcu, ktoré adresoval žalovanej, ako aj inšpektorátu\npráce a Sociálnej poisťovni. Uvedená korešpondencia žalobcu je však z obdobia, kedy žalobca\nnechodil do práce bez toho, že by komunikoval so žalovanou ohľadom jeho pracovnej schopnosti alebo\nneschopnosti. Z tohto dôvodu žalovaná vzhľadom k tomu, že sa blížilo skončenie pracovného pomeru\nuplynutím dohodnutého času a žalobca mal u seba kľúče do prevádzkových priestorov žalovanej,\nako aj veci pridelené na výkon svojej činnosti žalovanou, začala uskutočňovať kroky smerujúce k\nodovzdaniu týchto vecí. Až následne žalobca bez toho, aby oznámil žalovanej, či skončila jeho pracovná\nneschopnosť (žalobca túto skutočnosť žalovanej do dnešného dňa neoznámil) a že žiada pridelenie\npráce, pristúpil k argumentácii, že jeho pracovný pomer nebol dohodnutý na dobu určitú. Uvedené listy\nžalobcu je potrebné vyhodnocovať práve v celkovej súvislosti na celý priebeh komunikácie a vzťahu\nmedzi žalobcom a žalovanou predovšetkým s ohľadom na čas, kedy začal žalobca tvrdiť, že jeho\npracovný pomer nie je dohodnutý na dobu určitú a motiváciu, ktorá žalobcu viedla k takémuto postoju.\n18. V ďalšej časti odvolania žalovaná namietla nesplnenie podmienky naliehavého právneho záujmu\npre určenie, že pracovný pomer stále trvá. Uviedla, že žalobca v priebehu celého konania prezentoval\nsvoju vôľu u žalovanej nepracovať s ohľadom na jeho nástup na čiastočný invalidný dôchodok, nikdy\no pridelenie práce nežiadal, ako ani neprejavil o vykonávanie pracovnej činnosti pre žalovanú záujem.\nRovnako ani žalobné návrhy žalobcu nesmerovali k tomu, že má záujem u žalovanej pracovať, resp.\nsmerovali k tomu, že pracovný pomer skončil. Nakoľko žalobca nikdy neuskutočnil kroky smerujúce k\ntomu, že chce nastúpiť do práce alebo k tomu, aby mu žalovaná pridelila ako zamestnávateľ prácu, nie\nje podľa žalovanej v súlade s platnou právnou úpravou splnený predpoklad pre rozhodnutie v tejto veci\na to naliehavý právny záujem na určení, že pracovný pomer žalobcu so žalovanou trvá. Žalobca ani len\nnepodnikal kroky, ktorými by deklaroval, že jeho pracovný pomer u žalovanej trvá. Prijal od žalovanej\nna účet poslednú mzdu spolu s preplatením nevyčerpanej dovolenky, pričom túto sumu nevrátil, ani\ninak nenamietal jej vyplatenie. Rovnako pred pojednávaním dňa 9.6.2022 odovzdal žalovanej všetky\npracovné pomôcky, čím taktiež deklaroval, že nemá záujem na trvaní pracovného pomeru, resp. že\nby mal záujem pre žalovanú vykonávať pracovnú činnosť. Zároveň žalobca aj na pojednávaniach\nprezentoval, že má záujem na určení skončenia pracovného pomeru k ním zvolenému dátumu a nemá\nzáujem u žalovanej ďalej vykonávať pracovnú činnosť. Vzhľadom na uvedené mala žalovaná za to,\nže neboli splnené procesné podmienky pre vydanie rozhodnutia v časti napadnutého výroku, čím boli\nzároveň spôsobené vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\n19. Záverom odvolania žalovaná uviedla, že pri jednoduchom výklade významu dojednania medzi\nžalobcom a žalovanou ohľadom pracovného pomeru na dobu určitú a komunikácii s ostatnými\nzamestnancami žalovanej, nemohol žalobca dôjsť k záveru, že jeho pracovný pomer je uzatvorený na\ndobu neurčitú. Chyba v písaní nerobí právny úkon neplatným, ak je obsah právneho úkonu nepochybný.\nNakoľko v samotnej vete, v ktorej je chybou v písaní chybne uvedený rok v dátume, ku ktorému má\nskončiť pracovný pomer žalobcu a žalovanej, sa uvádza, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú,\nje nepochybné aká bola vôľa zmluvných strán, a to uzavretie pracovného pomeru na dobu určitú a nie na\ndobu neurčitú. V zmysle vyššie uvedeného pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou bol uzatvorený\nna dobu určitú. Žalobcom požadovaný výkon práv je podľa žalovanej v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho\n\nzákonníka. Pokiaľ žalobca s ohľadom na vyššie uvedené prezentuje, že mal vôľu uzatvoriť pracovný\npomer len na dobu neurčitú, mal pri prečítaní sporného ustanovenia pracovnej zmluvy (v ktorom je\nvyslovene uvedené na dobu určitú) vyvinúť sám iniciatívu k jeho oprave.\n20. Žalovaná zhrnula, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď dospel\nk záveru, že žalobca nikdy nemal vôľu pristúpiť k uzatvoreniu pracovného pomeru na dobu určitú.\nRovnako rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ chybe v písaní bola priznaná\nako dôsledok neplatnosť v dojednaní o uzatvorení pracovného pomeru na dobu určitú. Konajúci súd\nna základe vykonaného dokazovania mal dospieť k právnemu posúdeniu veci, že predmetná chyba\nv písaní, spočívajúca v mylne uvedenej jednej číslici v kalendárnom roku, nespôsobuje absolútnu\nneplatnosť dojednania ohľadom uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú.\n21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že dôkazy, ktoré\nžalovaná predložila na poslednom pojednávaní, boli známe už v čase prvého pojednávania, a po tak\ndlhom čase sa javia špekulatívne a neprípustné. Vznik pracovného pomeru bol prejavom konateľa\nspoločnosti a budúceho zamestnanca, bol dojednaný individuálne a administratívna pracovníčka plnila\nlen úlohu zaznamenania prejavu vôle spomenutých dvoch strán zmluvy, nebola žiadnym aktérom tejto\nzmluvy. Okrem toho mal zamestnávateľ dostatok času na zmenu pracovnej zmluvy, ak by skutočne\nchcel, ale k tomu nedošlo a na pojednávaní na vyjadrenie žalobcu, že bol prijatý na dobu neurčitú,\ninak by ani nenastúpil do zamestnania, žalovaná nereagovala, nedementovala to, čiže konkludentne\npotvrdila slová žalobcu. Žalobca vyjadril pochybnosť o prínose výpovedí súčasných zamestnancov\nžalovanej vzhľadom na pracovný pomer, ktorý limituje ich výpovede, a taktiež na plynutie času, ktoré\nznačne limituje hodnovernú reprodukciu udalostí (s poukazom na Ebbinghausovu krivku zabúdania).\nSkutočnosť, že títo neboli aktívnymi aktérmi spornej zmluvy, v spojení s plynutím času a zabúdaním\nprináša absolútne irelevantné svedecké výpovede. Tvrdenie, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu\nurčitú, označil žalobca za špekulatívne, ktoré nemá oporu v žiadnom z vykonaných dôkazov a ani v\nodborných názoroch. Pokiaľ by sa jednalo len o chybu v písaní, nie je známy dôvod existencie dvoch\npracovných zmlúv, jednej bez podpisu žalobcu, čo podľa žalobcu vyvoláva ďalšie pochybnosti o konaní\nžalovanej.\n22. V ďalšom žalobca poprel pravdivosť tvrdenia žalovanej, že sa nemohla pripraviť na pojednávanie\nvzhľadom na zmenu petitu, nakoľko petit bol len spresnený a nie zmenený natoľko, aby sa pojednávalo\nza ešte neznámych okolností a ešte neznámej veci; od samého začiatku sa jedná o sériu pojednávaní\no tej istej veci, za tej istej dôkazovej situácie, s tými istými aktérmi a z celého konania je jasné, čo je\npredmetom konania. K žiadnej procesnej nerovnosti, ba ani k porušeniu práv žalovanej tak nedošlo.\nPodľa žalobcu nemožno hovoriť o neobjektívnosti alebo neprístupnosti súdu či spôsobeniu procesnej\nnerovnosti, nakoľko súd ešte na poslednom pojednávaní pripustil ako nový dôkaz výsluch manželky. Za\nšpekuláciu označil tvrdenie, že sa neuchádzal o prácu. Uchádzal sa, čo uviedol aj na pojednávaní, ale\nuchádzal sa o prácu adekvátnu jeho zdravotným obmedzeniam; nepriamo o tom svedčí skutočnosť, že\ndlho mal u seba kľúče, pracovnú odev a obuv, ktoré veci odovzdal na základe výzvy zamestnávateľa.\nŽalobca ďalej uviedol, že nikdy netvrdil, že nechcel alebo nechce naďalej pracovať u žalovanej. Pracovnú\nodev, obuv a kľúče odovzdal len na základe príkazu zamestnávateľa, nebol to žiadny akt prejavu vôle\nakýmkoľvek smerom, len splnenie príkazu zamestnávateľa, ktorého nemohol brzdiť v používaní vecí,\nktoré tvoria jeho majetok. Žiadosť o vrátenie vecí vnímal tak, že bude pravdepodobne zaradený na\ninú pracovnú pozíciu, ktorá je adekvátna jeho zdravotnému stavu, na pracovnú pozíciu, kde by mohol\nodovzdať svoje skúsenosti, z čoho by mohol profitovať aj zamestnávateľ, aj on v postavení zamestnanca.\nNaliehavý právny záujem neabsentuje ale je daný tým, že je potrebné určiť či tu právny vzťah a z toho\nodvodené ďalšie práva a nároky sú alebo absentujú.\n23. Záverom vyjadrenia sa žalobca stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pracovný pomer\nuzatvorený medzi žalobcom a žalovanou do dnešného dňa trvá; neboli vzhliadnuté žiadne okolnosti\na neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili opak. Spomínaný princíp právnej istoty bol\nsamozrejme narušený, keď sa vytvorila ďalšia pracovná zmluva podpísaná len žalovanou, ktorá sa\ndeklarovala ako platná, opravená, odsúhlasená napriek tomu, že žalobca o tejto zmluve nemal ani\nvedomosť do pojednávania, kde sa predložila ako dôkaz. Pokiaľ žalovaná namietla, že nemala možnosť\nsa oboznámiť s predmetom žaloby a preto potrebovala primeranú lehotu na prípravu procesnej obrany,\ntak ani v odvolaní nepredložila žiadne iné návrhy na dokazovanie.\n\n24. Žalovaná v replike k vyjadreniu žalobcu nesúhlasila s jeho tvrdeniami a tieto mala za špekulatívne a\nzavádzajúce. Poukázala na skutočnosť, že v priebehu konania niekoľkokrát menil žalobca svoj žalobný\nnávrh; konajúci súd až na pojednávaní dňa 25.4.2024 rozhodol o pripustení zmeny žaloby. Vzhľadom\nna tento procesný postup bola žalovaná schopná relevantne navrhnúť prostriedky procesnej obrany až\npo rozhodnutí o pripustení zmeny žaloby dňa 25.4.2024.\nS ohľadom na tieto skutočnosti\nnemožno dospieť k záveru prezentovanému žalobcom, že žalovanou navrhnuté dôkazy boli známe už\nod začiatku konania a mohla ich navrhnúť už skôr. Nakoľko D. F. je spoločníčkou a konateľkou žalovanej,\nv jej prípade by išlo o výsluch žalovanej ako strany konania a nie o výsluch navrhovaného svedka.\nŽalovaná nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že navrhovaní svedkovia by neboli schopní uviesť relevantné\nskutočnosti k prejednávanej veci. Práve navrhovaná administratívna pracovníčka D. D. by s ohľadom aj\nna jej pracovné zaradenie na príslušnej prevádzke žalovanej mohla uviesť relevantné skutočnosti k tomu,\nza akých podmienok žalobca uzatváral so žalovanou pracovnú zmluvu. Rovnako čo sa týka navrhnutého\nvýsluchu ostatných dotknutých zamestnancov žalovanej, títo prišli aj do kontaktu so žalobcom a mohli\nsa rozprávať o skutočnosti ohľadom doby určitej v pracovných pomeroch, ktoré uzatvárala žalovaná\nako zamestnávateľ. S ohľadom na úpravu žalobného návrhu žalobcom po 6 rokoch od podania žaloby\nmala žalovaná argumentáciu žalobcu týkajúcu sa Ebbinghausovej krivky zabúdania za absurdnú; až po\n6 rokoch od podania žaloby bolo totiž zo strany žalobcu ustálené, čím konkrétne a nezameniteľne sa\nmá konajúci súd zaoberať a o čom má rozhodnúť.\n25. V súvislosti so spochybnením tvrdení ohľadom uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú\nžalovaná poukázala na samotnú vetu, v ktorej je chybou v písaní chybne uvedený rok v dátume\nskončenia pracovného pomeru; v tejto sa uvádza, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú. Mala\ntak za nepochybné, aká bola vôľa zmluvných strán, a to uzavretie pracovného pomeru na dobu určitú a\nnie na dobu neurčitú. To že žalovaná pristúpila k oprave vzniknutej chyby v písaní, o ktorej mal žalobca\nvedomosť, bolo spôsobené len tým, že žalovaná mal záujem opraviť vzniknutú chybu v písaní a nie\nz dôvodu, že by považovala dojednanie medzi žalobcom a žalovanou za neplatné. Nakoľko žalovaná\ndôverovala žalobcovi ako svojmu zamestnancovi, opravené zhotovenie pracovnej zmluvy mu odovzdala\nlen osobne, keď žalobca sa nachádzal na prevádzke žalovanej. Žalobca mal žalovanej priniesť pôvodný\nvýtlačok s chybne uvedeným dátumom, k čomu však nepristúpil. Pri uzatváraní pracovného pomeru a\naj následne tak bol žalobca uzrozumený so skutočnosťou, že uzatvára so žalovanou pracovný pomer\nna dobu určitú.\n26. Žalovaná zopakovala, že listy žalobcu je potrebné vyhodnocovať práve v celkovej súvislosti na celý\npriebeh komunikácie a vzťahu medzi žalobcom a žalovanou predovšetkým s ohľadom na čas, kedy začal\nžalobca tvrdiť, že jeho pracovný pomer nie je dohodnutý na dobu určitú a motiváciu, ktorá žalobcu viedla\nk takémuto postoju. Rovnako žalobcom uvádzané reakcie inštitúcii a pod. na tieto listy vychádzajú len\nzo žalobcom prezentovaného sledu udalostí a skutočností. Takéto dôkazy nie je možné považovať za\nobjektívne, nakoľko opäť bez ďalšieho vychádzajú len z tvrdení žalobcu. Pri posudzovaní prejednávanej\nveci nie je možné opomínať, že žalobca bez toho, aby oznámil žalovanej, či skončila jeho pracovná\nneschopnosť (žalobca túto skutočnosť žalovanej do dnešného dňa neoznámil) a že žiada pridelenie\npráce, pristúpil k argumentácii, že jeho pracovný pomer nebol dohodnutý na dobu určitú.\n27. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal rozsudok\nsúdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho\npojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne\nvyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP.\n28. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa\nodvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§\n387 ods. 1 a 2 CSP).\n29. Na zdôraznenie správnosti napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na odvolacie\nnámietky žalovanej odvolací súd uvádza, že žalobca sa po pripustení zmeny žaloby domáhal určenia,\nže pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, bol\nuzatvorený na dobu neurčitú a zároveň určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou,\nzaložený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nebol skončený a trvá do dnešného dňa. Súd prvej inštancie\nnapadnutým rozsudkom určil, že k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovanou,\n\nzaloženého pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nedošlo a tento doposiaľ trvá; žalobu vo zvyšku zamietol.\nMal za to, že na základe pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa 20.7.2017\nnedošlo platne k dojednaniu pracovného pomeru na dobu určitú, preto k skončeniu pracovného pomeru\nuplynutím doby nedošlo a nebol preukázaný žiadny iný titul jeho skončenia.\n30. Žalovaná v odvolaní namietla nevykonanie navrhnutého dokazovania výsluchom administratívnej\npracovníčky D. D. a ďalších zamestnancov žalovanej (bez bližšej špecifikácie) vo vzťahu k chybe v\npísaní v pracovnej zmluve a tým k podmienkam pracovného pomeru žalobcu či k podmienkam, za akých\nžalobca pracovnú zmluvu uzatváral. Mala za to, že so žalobcom sa výslovne dohodli na pracovnom\npomere uzatvorenom na dobu určitú do 31.7.2018. Výsluch uvedených svedkov by podľa žalovanej\nmohol viesť k preukázaniu toho, že žalobca bol uzrozumený so skutočnosťou, že uzatvára a aj uzatvoril\npracovný pomer na dobu určitú. Pri zamietnutí tohto dôkazu sa podľa žalovanej nemožno obmedziť na\nkonštatovanie, že žalobca pri vzniku pracovného pomeru také písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy,\nkde by bola uvedená doba určitá jeho pracovného pomeru v trvaní jedného roka od 1.8.2017 do\n31.7.2018, nepodpísal, a teda absentuje obligatórna písomná forma daného právneho úkonu s takto\ntvrdeným obsahom.\n31. Odvolací súd k uvedenej námietke nevykonania navrhnutého dokazovania uvádza, že súd nemusí\nvykonať všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, ale je na jeho uvážení vyhodnotiť potenciálnu\nrelevanciu toho ktorého dôkazu, ako i prípustnosť jeho vykonania. Za pochybenie súdu možno označiť\nzamietnutie návrhu na vykonanie takého dôkazu, ktorý je prípustný a zároveň spôsobilý priniesť ďalšie\nrelevantné skutkové zistenia, nakoľko takýmto postupom sťažuje dôkaznú situáciu strany sporu, čo môže\nvyústiť do neunesenia dôkazného bremena a neodôvodnene znižovať možnú mieru zistenia skutkového\nstavu. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalovanej na výsluch Zuzany Záreckej a ďalších zamestnancov\nžalovanej (bez bližšej špecifikácie), pričom v súlade s § 220 ods. 2 veta druhá CSP v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku uviedol, prečo nevykonal uvedené navrhnuté dôkazy. Mal teda za to, že výsluch\nnavrhnutých svedkov by neprispel k zisteniu skutočností relevantných pre rozhodnutie o predmete sporu.\nŽalovaná v odvolaní v súvislosti s návrhom na výsluch svedkov iba opakovala skutočnosti, s ktorými sa\nvšak presvedčivo a podrobne vysporiadal súd prvej inštancie.\n32. Odôvodnil totiž v súlade s § 48 ods. 1 Zákonníka práce vo všeobecnosti podmienky dohodnutia\npracovného pomeru na dobu určitú, t. j. písomnú formu s výslovne určenou dobou jeho trvania s tým, že\npokiaľ tieto podmienky nebudú splnené, zo zákona sa predpokladá, že pracovný pomer bol uzatvorený\nna neurčitý čas. Pokiaľ v pracovnej zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa 20.7.2017 je\nuvedené, že pracovný pomer zamestnanca na základe tejto zmluvy vzniká dňom 1.8.2017 a že pracovný\npomer sa uzatvára na dobu určitú k 31.7.2017, tak je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie,\nže pri dobe trvania pracovného pomeru vymedzenej týmto spôsobom, keď strany v pracovnej zmluve\noznačili konkrétny deň a tento deň predchádzal samotnému vzniku pracovného pomeru, nie je potom\nmožné ani za použitia akýchkoľvek výkladových pravidiel presne, jasne, určito a zrozumiteľne stanoviť\ndeň skončenia pracovného pomeru uplynutím doby; pokiaľ z obsahu tejto zmluvy dostatočne určiteľne\nnevyplýva deň, ku ktorému sa má pracovný pomer skončiť, je potrebné vyhodnotiť tento pracovný\npomer ako uzavretý na neurčitý čas. Súd prvej inštancie sa zároveň presvedčivo a podrobne zaoberal\nnámietkou žalovanej, že pri dátume 31.7.2017 išlo len o chybu v písaní, lebo zmluvné strany mali\nzámer uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú do 31.7.2018. Argumentoval nesplnením podmienky\npodľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keď v celom obsahu pracovnej zmluvy sa jednoročná\ndoba alebo konkrétny deň 31.7.2018 nikde nespomína. Zároveň sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s\nargumentáciou žalovanej s odkazom na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka ohľadom zhodnej vôle a\nzámeru zmluvných strán uzavrieť pracovný pomer len na dobu určitú do 31.7.2018. Opätovne poukázal\nna podmienku písomnej formy dohody o uzatvorení pracovného pomeru na dobu určitú s tým, že ani\nprípadná samotná existencia takejto vôle (zámeru) bez jej náležitého písomného vyjadrenia v pracovnej\nzmluve nespôsobuje vznik pracovného pomeru na určitú dobu.\n33. V ďalšej časti odvolania žalovaná namietla porušenie jej práva na spravodlivý proces postupom súdu\nprvej inštancie v súvislosti s pripustením zmeny žaloby na pojednávaní dňa 25.4.2024 a neposkytnutím\n10-dňovej lehoty na sumarizáciu návrhov na doplnenie dokazovania či prípravu procesnej obrany. Obsah\npráva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom do jeho rámca patrí i právo na kontradiktórne\nkonanie. Obsahom princípu kontradiktórnosti civilného sporového konania je existencia dvoch proti sebe\nstojacich sporových strán s kontradiktórnym záujmom na výsledku civilného procesu. Inak povedané,\n\nžalobca a žalovaný vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorý by im bol na prospech.\nKontradiktórnosť možno vnímať i v užšom zmysle ako možnosť podrobiť procesnej „debate“ všetko,\nčo v konaní vyšlo najavo. Každá sporová strana má teda právo vyjadriť sa k výsledkom procesnej\naktivity svojho procesného náprotivku, čo zahŕňa nielen právo vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným\nprotistranou a k vykonaným dôkazom, ale napokon i k jej právnej argumentácii. Porušenie tohto práva\nstrany sporu postupom súdu predstavuje síce pochybenie súdu, avšak zakladá existenciu odvolacieho\ndôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, spočívajúceho v porušení práva na spravodlivý proces,\n(len) vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu procesných práv strany\nsporu, dosiahne určitú intenzitu odôvodňujúcu záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé;\nkonkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.\n34. Z obsahu spisu je zrejmé, že na základe výzvy súdu prvej inštancie zo dňa 6.2.2024 žalobca\npodaním doručeným dňa 14.2.2024 navrhol zmenu žaloby. Uvedené podanie bolo doručené právnemu\nzástupcovi žalovanej dňa 19.2.2024 s výzvou na vyjadrenie sa. Žalovaná sa podaním zo dňa 5.3.2024\nvyjadrila k navrhovanej zmene žaloby; mala za to, že nie je možné pripustiť uvádzané rozšírenie a zmenu\nžalobného petitu. Súd prvej inštancie následne na pojednávaní dňa 25.4.2024 uznesením pripustil\nzmenu žaloby v časti určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený pracovnou\nzmluvou z 20.7.2017, bol uzatvorený na dobu neurčitú a v časti určenia, že pracovný pomer medzi\nžalobcom a žalovanou, založený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nebol skončený a trvá do dnešného\ndňa; vo zvyšnej časti návrh na pripustenie zmeny žaloby zamietol. Z uvedeného je zrejmé, že žalovanej\nbol návrh na zmenu žaloby doručený dňa 19.2.2024, t. j. viac ako 2 mesiace pred pojednávaním,\nna ktorom súd prvej inštancie zmenu žaloby čiastočne pripustil a rozhodol napadnutým rozsudkom.\nOpísaným procesným postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k žiadnemu znemožneniu realizácie\nprocesných práv žalovanej, keď táto mala do pojednávania, na ktorom súd prvej inštancie čiastočne\npripustil zmenu žaloby, možnosť reagovať na návrh na zmenu žaloby zo dňa 14.2.2024, na ktorý aj\nžalovaná podaním zo dňa 5.3.2024 písomne reagovala. Žalovaná tak nielen mala možnosť využiť\nsvoje právo vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity žalobcu (t. j. právo vyjadriť sa ku skutočnostiam\nuvádzaným žalobcom), ale toto svoje právo aj reálne využila. Postupom súdu prvej inštancie (doručenie\nnávrhu na zmenu žaloby s možnosťou vyjadrenia sa k nemu) tak bola žalovanej umožnená rozsiahlejšia\nrealizácia jej procesných práv, než pri striktnom dodržaní postupu pri rozhodovaní o zmene žaloby\nv zmysle § 142 ods. 1 CSP, podľa ktorého o prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na\npojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne\npo tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.\n35. Žalovaná ďalej v súvislosti s námietkou pripustenia zmeny žaloby súdom prvej inštancie na\npojednávaní pred vyhlásením rozsudku s tým, že súd prvej inštancie jej neposkytol požadovanú 10dňovú lehotu na sumarizáciu návrhov na doplnenie dokazovania, uviedla, že nemožno pričítať na jej\nškodu, pokiaľ konajúci súd disponuje návrhom na zmenu žaloby istý čas pred nariadeným pojednávaním,\no ktorej však nerozhodne do tohto pojednávania; ďalej uviedla, že do pripustenia zmeny žaloby nevedela,\no akom návrhu žalobcu sa bude rozhodovať a tak nebolo v jej možnostiach pripraviť si obranu a\nnavrhnúť prípadné dôkazy. Ako odvolací súd už uviedol vyššie, žalobca navrhol zmenu žaloby podaním\nzo dňa 14.2.2024, na ktoré reagovala žalovaná podaním zo dňa 5.3.2024. Súd prvej inštancie potom\nv súlade s § 142 ods. 1 CSP rozhodol o čiastočnej prípustnosti zmeny žaloby na pojednávaní dňa\n25.4.2024, ktoré nasledovalo bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo\npojednávania. Pravdivý je poukaz žalovanej, že zmena žaloby bola navrhnutá niekoľko rokov od podania\nžaloby. Uvedený poukaz však nemá vplyv na možnosť podania návrhu na zmenu žaloby, o čiastočnej\nprípustnosti ktorej rozhodol súd prvej inštancie. Súhlas žalovanej so zmenou žaloby pritom nebol\npodmienkou jej pripustenia. Na uvedenom základe teda nemožno skonštatovať, že by zo strany súdu\nprvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že v súvislosti s rozhodnutím\no čiastočnom pripustení zmenenej žaloby bolo žalovanej znemožnené uskutočňovanie jej patriacich\nprocesných práv. Žalovaná sa totiž k návrhu na zmenu žaloby vyjadrila v podaní zo dňa 5.3.2024. Pokiaľ\nv odvolaní namietla, že v požadovanej 10-dňovej lehote chcela zosumarizovať návrhy na doplnenie\ndokazovania, tak uvedená námietka ostala iba vo všeobecnej rovine, keď v odvolaní neuviedla, aké\nkonkrétne návrhy na doplnenie dokazovania nemohla pre neposkytnutie požadovanej lehoty urobiť.\nNa pojednávaní dňa 25.4.2024 pri žiadosti o poskytnutie lehoty 10 dní pritom uviedla, že by išlo o\nvýsluch bývalej mzdovej účtovníčky žalovanej D. D. ako svedkyne, ktorá prišla na chybu v pracovnej\nzmluve žalobcu (preklep v dátume), prípadne ďalších zamestnancov žalovanej, ktorí by potvrdili, že sa\nso žalobcom rozprávali o tom, že každý z nich má dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú a teda\n\nže táto skutočnosť musela byť žalobcovi známa. Uvedený návrh na doplnenie dokazovania súd prvej\ninštancie zamietol, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil ako na pojednávaní\n(čo je\nzrejmé zo zápisnice z pojednávania), tak aj v napadnutom rozsudku, ako uviedol odvolací súd vyššie.\n36. V ďalšej časti odvolania sa žalovaná zaoberala korešpondenciou žalobcu\n(listy\nadresované žalovanej, inšpektorátu práce a Sociálnej poisťovni) s poukazom na čas, kedy začal žalobca\ntvrdiť, že jeho pracovný pomer nie je dohodnutý na dobu určitú a motiváciu, ktorá žalobcu viedla\nk takémuto postoju. Záver súdu prvej inštancie, že na základe pracovnej zmluvy uzavretej medzi\nžalobcom a žalovanou dňa 20.7.2017 nedošlo k dojednaniu pracovného pomeru na dobu určitú a preto\nk skončeniu pracovného pomeru uplynutím doby nedošlo, však nebol závislý od tvrdení žalobcu v\noznačenej korešpondencii, ani od jeho prípadnej motivácie a ani od času takýchto tvrdení.\n37. Súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení,\nže pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou založený na základe pracovnej zmluvy z 20.7.2017\nnebol skončený a doposiaľ trvá. Mal za to, že takáto žaloba o určenie existencie pracovného pomeru\nje procesne prípustnou určovacou žalobou v zmysle § 137 písm. c) CSP. Pokiaľ žalobca tvrdil, že\npracovný pomer medzi ním a žalovanou naďalej (stále) trvá a tým, že žalovaná trvanie tohto pracovného\npomeru poprela, je právne postavenie žalobcu neisté a preto podaná určovacia žaloba je vhodným\nprocesným nástrojom na odstránenie stavu právnej neistoty žalobcu a je spôsobilá túto spornú otázku\nmedzi sporovými stranami vyriešiť a vytvoriť tak pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy.\nŽalobca tak má podľa súdu prvej inštancie právny záujem na požadovanom určení a tento záujem možno\nvyhodnotiť ako naliehavý v zmysle § 137 písm. c) CSP. Žalovaná v odvolaní nenamietla a nerozporovala\nuvedený záver súdu prvej inštancie. Pokiaľ vo vzťahu k danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu\nna požadovanom určení namietla skutočnosť, že žalobca prezentoval svoju vôľu u žalovanej nepracovať\ns ohľadom na jeho nástup na čiastočný invalidný dôchodok, že jeho žalobné návrhy nesmerovali k tomu,\nže má záujem u žalovanej pracovať, resp. smerovali k tomu, že pracovný pomer skončil, že žalobca\nnikdy neuskutočnil kroky smerujúce k tomu, že chce nastúpiť do práce alebo k tomu, aby mu žalovaná\npridelila ako zamestnávateľ prácu, že prijal od žalovanej na účet poslednú mzdu spolu s preplatením\nnevyčerpanej dovolenky, že odovzdal pracovné pomôcky a že prezentoval, že má záujem na určení\nskončenia pracovného pomeru k ním zvolenému dátumu, tak uvedenou argumentáciu nespochybnila\nodôvodnený záver súdu prvej inštancie ohľadom danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu na\nurčení, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou založený na základe pracovnej zmluvy z\n20.7.2017 nebol skončený a doposiaľ trvá. Pri neistom právnom postavení žalobcu totiž ním požadované\nurčenie odstraňuje stav právnej neistoty. Na uvedenom nič nemení ani prípadný úmysel riadne skončiť\ntrvajúci pracovný pomer.\n38. Záverom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa podrobne a presvedčivo vysporiadal\ns procesnou argumentáciou strán sporu, vychádzajúc z konania, ktoré predchádzalo vydaniu\nnapadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, akých nárokov sa žalobca\nv konaní domáhal, aké dôkazné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany strany použili;\nďalej vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, vyjadril sa k\nprocesu vykonaného dokazovania a vysvetlil, ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje závery\nzrozumiteľne v napadnutom rozsudku odôvodnil, čím naplnil požiadavky kladené na odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktorým súd objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných\nargumentov strán sporu, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany\nsporu na spravodlivý proces.\n39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu\nvyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému\nžalobcovi priznal voči neúspešnej žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.\n1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "44Cpr/22/2018", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}