{"guid": "58bc3ac6-3f2d-48ef-9be3-4d4c577f7f7f:2dce69f5-9b18-40e2-8fba-a35ba2e3390b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1423209096.4", "spisova_znacka": "5CoPr/11/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5CoPr/11/2024 z 29. 7. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. júla 2025, sp. zn. 5CoPr/11/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1423209096.4", "identifikacne_cislo": "1423209096", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr Janka Richterová", "sudca_id": 227, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-janka-richterova-227", "datum_vydania": "2025-07-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2dce69f5-9b18-40e2-8fba-a35ba2e3390b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1423209096.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1423209096.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1423209096.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n5CoPr/11/2024\n1423209096\n29. 07. 2025\nJUDr Janka Richterová\nECLI:SK:KSBA:2025:1423209096.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Richterovej a sudcov\nJUDr. Moniky Holickej a Mgr. Jaroslava Šupu v spore žalobcu: Mgr. K.. U. Š., W.. XX.XX.XXXX, F.\nF., L. Č.. XX, zastúpeného Consilior Iuris s.r.o., so sídlom v Bratislave, Radlinského č. 51, 811 07\nproti žalovanej: Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave, s.r.o., so sídlom v\nBratislave, Furdekova č. 16, IČO: 35 847 018, zastúpenej JUDr. Petrom Škultétym, advokátom so sídlom\nv Bratislave, Na vŕšku č. 8, o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu\nBratislava IV zo dňa 03. júna 2024, č. k. 29Cpr/3/23-51, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu v\ntejto časti z a m i e t a .\nŽalobcovi p r i z n á v a náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu\n100 %.\nodôvodnenie:\n1.Súd prvej inštancie po právoplatnom skončení sporu v časti neplatného skončenia pracovného pomeru\nvýpoveďou zo dňa 05.09.2013 (rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 25.04. 2017 č. k. 5CoPr/5/16-264)\na v časti náhrady mzdy za 12 mesiacov (rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.08.2020\nč. k. 4Cpr/1/14-500) napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) žalobcovi priznal § 79 ods. 2 Zák. práce\nnáhradu mzdy i za ďalších 24 mesiacov; pri zohľadnení vyplateného odstupného. Žalobcovi priznal nárok\nna náhradu trov konania vo výške 100 %.\n2. V odôvodnení uviedol, že pokiaľ súd dospel k záveru, že žalovaná mala možnosť zrealizovať ponukovú\npovinnosť voči žalobcovi s ohľadom na pracovné miesto K.. L., obdobne treba posudzovať aj možnosť\nžalovanej zamestnať žalobcu od 01.01.2014 na pracovné miesto v tom čase už obsadené K.. L.. Inak za\nsituácie, keď zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer z organizačných dôvodov podľa § 63 os.\n1 písm. b) Zák. práce, by vždy mohol úspešne uplatniť nárok na zníženie náhrady mzdy s poukazom na\nneexistenciu voľného pracovného miesta. Takýto postup zamestnávateľa a jeho akceptácia súdom by\nnezodpovedali korektívu dobrých mravov a správnej aplikácii ustanovenia § 79 ods. 2 Zák. práce; tým\nby sa prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi a zamestnávateľovi by sa vyplatilo konať\nprotiprávne. Nesúhlasil preto so žalovanou, že existenciu voľného pracovného miesta je potrebné v\nsúlade s nálezom I. ÚS 331/19 skúmať v čase po dátume, kedy mal byť pracovný pomer medzi žalobcom\na žalovanou skončený, t. j. po 01.01.2014. Argumenty žalovanej, že zamestnaním žalobcu by s ohľadom\nna výšku dojednanej mzdy žalobcu podstatným spôsobom zvýhodnili oproti iným zamestnancom, súd\nvo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov neakceptoval s poukazom\nna rozhodovaciu prax dovolacieho súdu 6Cdo/157/10, 7Cdo/52/20 a 4Cdo/15/21.\n\n3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, a to v jeho vyhovujúcej časti. Tvrdila,\nže súd svojim rozhodnutím nerešpektoval závery dovolacieho súdu a nálezom I. ÚS 3/331/19 sa\nsúd nezaoberal a neskúmal, či mal žalobca nejaký príjem. Namietala postup súdu, ktorý z dôvodu\nhospodárnosti nevykonal výsluch rektora žalovanej, nevyžiadal si vyjadrenie Sociálnej poisťovne o\nvýške príjmu žalobcu v čase presahujúcom 12 mesiacov a nedoplnil dokazovanie listinnými dôkazmi\no zrušení pracovného miesta K.. L.. Za obdobie ďalších mesiacov ide o sociálnu funkciu náhrady\nmzdy, preto mal súd zisťovať ňou namietané skutočnosti. Uviedla, že nesplnenie ponukovej povinnosti\nv čase doručenia výpovede je odlišná právna skutočnosť od existencie voľného pracovného miesta\nzamestnávateľa v čase presahujúcom 12 mesiacov po oznámení zamestnanca, že trvá na ďalšom\nzamestnávaní. Pracovné miesto K.. L. bolo preto právne relevantné iba pre skutkové a právne závery\nposúdenia platnosti výpovede. Uvedené pracovné miesto zaniklo už 31.01.2014, teda v rámci prvých\nkalendárnych mesiacov, za ktoré sa priznala náhrada mzdy. Počas existencie tohto pracovného miesta\nnebolo ho možné obsadiť žalobcom, pretože bolo obsadené K.. L.. Opakovane tvrdila, že žalobca\nnemal skutočný záujem u žalovanej ďalej pracovať, preto náhrada v rozsahu dvanástich kalendárnych\nmesiacov je primeraná a dostatočná. Namietala tiež duplicitné priznanie úrokov z omeškania.\n4. Žalobca navrhol v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.\nUviedol, že súd svoje rozhodnutie logicky a podrobne zdôvodnil, pričom vychádzal zo stanoviska\ndovolacieho súdu. Nevykonanie ďalších dôkazov korešponduje s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, súd\nnedoplnenie dokazovania podrobne a zrozumiteľne vysvetlil. Existencia alebo neexistencia voľného\npracovného miesta nie je zaujímavá, zákon nepozná podmieňovanie priznanie náhrady mzdy za obdobie\npresahujúce 12 mesiacov takouto okolnosťou. Tvrdil preto, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie\nv dostatočnom rozsahu, skutkové závery by nezvrátil ani výsluch rektora žalovanej, keď žalovaná na\npojednávaní neuvádzala žiadne nové skutočnosti, ktoré by menili dôkaznú situáciu. Súd preto správne\nnezistil žiaden zákonný dôvod, pre ktorý by náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov mohol\nnepriznať, príp. znížiť.\n5. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej v rozsahu a z dôvodov v ňom vymedzených (§ 379 a §\n380 ods. 1 CSP) na odvolacom pojednávaní, na ktorom doplnil dokazovanie výsluchom štatutárneho\nzástupcu žalovanej a listinnými dôkazmi o poklese pracovných pozícií u žalovanej u pedagogických i\nnepedagogických zamestnancov od oznámenie žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávaní a dospel k\nzáveru, že odvolanie žalovanej je opodstatnené.\n6. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 26. 04.2022 č. k. 5CoPr/3/21-603 na odvolanie žalobcu potvrdil\nrozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 20.08.2020 č. k. 4Cpr/1/14-500 v časti, ktorou zamietol žalobu o\nnáhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.\n7. Podstatou potvrdzujúceho rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca síce v odvolaní namietal, že\nsúd prvej inštancie vychádzal z argumentácie žalovanej v záverečnej reči, s ktorou nemal možnosť sa\noboznámiť, avšak v odvolaní žiadnu protiargumentáciu neuviedol (napriek oboznámeniu sa).\n8. Podobne žiadnu protiargumentáciu žalobca neuviedol ani na odvolacom pojednávaní, realizovanom\npráve z dôvodu, aby mal možnosť pred (odvolacím) súdom reagovať na argumenty žalovanej,\nobsiahnuté v záverečnej reči.\n9. Z týchto procesných dôvodov (absencia relevantných skutkových tvrdení na popretie tvrdení žalovanej\nv záverečnej reči) potom odvolací súd rozhodol v neprospech žalobcu. Len na margo uviedol, že dôvody,\npre ktoré súd žalobu zamietol, by bolo možné v zmysle judikatúry 6Cdo/157/2010 považovať za dôvody,\npre ktoré by výkon práva na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov bolo možné posúdiť\nako rozporné s dobrými mravmi.\n10. Dovolací súd uznesením zo dňa 25.10.2023 sp. zn. 1Cdo/167/2022 zrušil potvrdzujúci rozsudok\nodvolacieho súdu i rozsudok súdu prvej inštancie. Dospel k záveru, že hoci odvolací súd poukázal na\njedno z rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo/157/10, pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu\nmzdy v rozsahu prevyšujúcou 12 mesiacov sa od tejto aktuálnej praxe dovolacieho súdu odchýlil a\nnepostupoval dôsledne v zmysle záverov, či už dovolacieho súdu alebo ústavného súdu v náleze I.\nÚS 333/19. Citoval právnu vetu nálezu, podľa ktorej je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o\nnároku na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zák. práce limitovaná\n\nrozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pri takomto rozhodovaní preto treba\nvychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru podľa § 59\nods. 1, písm. b) až d) Zák. práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ\nneumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,\naby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré\nmu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne\nznemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.\n11. V spore je potrebné aplikovať ustanovenie § 79 ods. 2 Zák. práce, z ktorého bola novelou (zák. č.\n348/2007) s účinnosťou od 1.9.2007 vypustená druhá veta, obsahujúca príkladmo uvedené kritériá pre\nmoderáciu náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov (či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný\nu iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do\npráce nezapojil). V rozhodnutiach súdov ale i v komentároch k Zákonníku práce a v odbornej literatúre sa\nnapriek judikatúre dovolacieho súdu po vydaní rozhodnutia 6Cdo/157/2010 (ale i po nálezu I. ÚS 331/19)\nopakovane, či už v rozhodnutiach súdov alebo v argumentácii strán objavujú argumenty z neaktuálnej\njudikatúry (pred novelou), spoločne s argumentáciu podľa aktuálnej judikatúry, na ktorú poukazoval i\ndovolací súd. V dôsledku toho nezriedka v jednom rozhodnutí súd poukazuje na závery v náleze I.\nÚS 331/2019 a súčasne na rozhodnutie dovolacieho súdu, týmto nálezom zrušené (4 Cdo 125/2018),\npojednávajúce o sociálnej funkcii náhrady mzdy, na ktorú argumentáciu opakovane v spore poukazovala\ni žalovaná. Za tohto nielen pre právnych zástupcov ale nezriedka i pre súdy nie celkom zrozumiteľného\nstavu, odvolací súd pri posudzovaní odvolania žalovanej vychádzal z právnej vety nálezu I. ÚS 331/19,\npreň záväzne citovanom dovolacím súdom. Pritom pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že v čase\njeho rozhodovania už bol publikovaný judikát dovolacieho súdu, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu sa\nod právnej vety nálezu odklonil. Podľa rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nastolenej rozhodnutím 6\nCdo/157/2010, sa opätovne okolnosti, pre ktoré možno alebo nemožno znížiť, resp. nepriznať náhradu\nmzdy sa vzťahujú na pomery zamestnanca (výkon práva rozporný s dobrými mravmi) a nie na pomery\nzamestnávateľa, na ktoré poukazoval ústavný súd v dovolacím súdom citovanom náleze (bod 10).\n12. Z právnej vety nálezu I .ÚS 331/19 teda vyplýva, že nie je potrebné skúmať okolnosti na strane\nzamestnanca (pôvodné znenie § 79 ods. 2 druhej vety Zák. práce a judikatúra pred nálezom), ale\npri takomto rozhodovaní treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia\npracovného pomeru podľa § 59 ods. 1, písm. b) až d) Zák. práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod\nzistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec\noznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali\ntaké skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a\nzároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.\n13. Pod formuláciou „umožnil pokračovať v práci“ odvolací súd chápe, že ide o vykonávanie práce pred\nudelením výpovede podľa pracovnej zmluvy, teda o umožnenie pokračovať v práci podľa pracovnej\nzmluvy. Nemožno pokračovať v práci na inej pracovnej pozícii (pracovnom mieste), išlo by o zmenu, a\nnie pokračovanie v práci-v pracovnom pomere.\n14. Z doplneného dokazovania vyplýva, že žalovaná je súkromnou vysokou školou. V čase vzniku\npracovného pomeru žalobcu u žalovanej dňa 26.9.20008 existovalo jediné pracovné miesto kancelára a\njediné pracovné miesto vicekancelára, obsadené žalobcom. Po skončení výkonu práce kancelára iným\nzamestnancom došlo k zmene pracovného pomeru u žalobcu a k začatiu výkonu funkcie kancelára (1.\nmáj 2010, č. l. 10). Pokiaľ žalobca vykonával prácu kancelára, miesto vicekancelára sa v organizačnej\nštruktúre žalovanej nenachádzalo (31.5.2011, č. l. 102). Pozícia kancelára (jediné pracovné miesto) sa\nnachádzala u žalovanej len do augusta 2013, kedy táto pracovná pozícia bola organizačným opatrením\nzrušená (č. l. 56, 68) a neskôr nebola nikdy obnovená. Žalobca sa stal v súvislosti s touto organizačnou\nzmenou nadbytočným.\n15. Neplatnosť udelenej výpovede (č. l. 10) z tohto dôvodu nesúvisela so simulovanou nadbytočnosťou\nzamestnanca v súvislosti so simulovanou organizačnou zmenou, ale pre nesplnenie ponukovej\npovinnosti žalovanou, keď v čase udelenia výpovede v septembri 2013 nebolo obsadené pracovné\nmiesto, na ktoré bola od októbra 2013 prijatá K.. L.. K.. L. mala síce na 70 % totožnú pracovnú náplň\nso žalobcom (oboma stranami nepopreté tvrdenie), avšak poberala podstatne nižší príjem: žalobca cca\n2.200 €, K.. L. cca 800 €. U žalovaného podľa listinných dôkazov, predložených odvolaciemu súdu\n\nod roku 2014 v súvislosti s kontinuálnym poklesom študentov dochádzalo ku kontinuálnemu poklesu\npedagogických i nepedagogických zamestnancov, čo žalobca neoprel.\n16. Podľa názoru žalobcu žalovaná mala možnosť umožniť mu pokračovať v práci, pokiaľ by agenda\nžalobcu bola rozdelená medzi iných nepedagogických (administratívnych) zamestnancov žalovanej.\n17. Odvolací súd sa s uvedenými tvrdeniami nestotožňuje.\n18. Zamestnávateľ by mal mať možnosť svoje aktivity prispôsobiť aktuálnemu stavu na trhu, s čím\nsa viaže tiež potreba regulovať počet svojich zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce.\nDôsledkom tak býva nadbytočnosť zamestnanca. Na výkon istých pracovných operácií zamestnávateľ\npotrebuje menšie množstvo zamestnancov. V pomeroch žalovanej to neznamená, že sa už nebudú\nvykonávať žiadne administratívne práce, ktoré vykonával i žalobca ako nepedagogický zamestnanec\nvysokej školy, znamená to, že na masu administratívnej práce postačuje nižší počet zamestnancov, ktorí\nlogicky prevezmú (zníženú) agendu nadbytočných zamestnancov. Preto pre posudzovanie v zmysle\nnálezu relevantnej otázky, či zamestnávateľ objektívne mohol zamestnancovi umožniť pokračovať v\npráci podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť významné, či sa u žalovanej administratívne práce\nvykonávali alebo nevykonávali i po výpovedi žalobcu, resp. po uplynutí 12 mesiacov odkedy mal\npracovný pomer skončiť (od oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní), ale či objektívne mohol\nžalobca pokračovať v práci na svojej pracovnej pozícii podľa pracovnej zmluvy.\n19. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná žalobcovi objektívne nemohla umožniť pokračovať v\npráci podľa pracovnej zmluvy, pretože jeho pracovná pozícia kancelára, v rámci štruktúry žalovanej\nobsadená jediným zamestnancom (jeden kancelár u žalovanej, predtým jeden vicekancelár), bola\nzrušená. Pre účinné zrušenie tohto pracovného miesta ešte pred oznámením žalobcu, že trvá na ďalšom\nzamestnávaní, žalovaný zamestnávateľ objektívne nemohol žalobcovi umožniť pokračovať v práci podľa\npracovnej zmluvy.\n20. V čase, keď žalobca žalovanej oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, t. j. 27.12.2013 (štyri\ndni pred uplynutím výpovednej doby), žalovaná nemohla zamestnať žalobcu ani na pracovnej pozícii,\nktorú mala v súvislosti s výpoveďou (v septembri 2013) žalobcovi ponúknuť, teda na pracovnej pozícii,\nod októbra 2013 už obsadenou K.. L.. K.. L. mala uzavretú pracovnú zmluvu s inou pracovnou\nnáplňou než žalobca, čo medzi stranami nebolo sporné. Žalobca bol kancelár a K.. L. obsadzovala\npozíciu administratívny, resp. vedecký pracovník. Ich pracovná zmluva bola teda odlišná nielen čo do\nvýšky mzdy, ale aj pracovnej náplne a názvu pracovnej pozície. V tejto súvislosti žalovaná správne\nnamietala, že pracovná pozícia K.. L. má vzťah výlučne k posudzovaniu splnenia ponukovej povinnosti\nnadbytočnému žalobcovi, keď splnenie ponukovej povinnosti sa vzťahuje aj na pracovné miesta iného\ncharakteru, než vykonávaná dojednaná práca.\n21. Za tohto preukázaného stavu: 1/ dojednaná práca vicekancelára a funkcia kancelára, 2/ jediné\npracovné miesto/pozícia tohto druhu práce u žalovaného, 3/ účinné zrušenie tohto miesta v čase, keď\nžalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, 4/ neobnovenie tohto miesta ani po\nuplynutí 12 mesiacov po tomto oznámení a ani do rozhodovania odvolacieho súdu, žalovaná objektívne\nnemohla žalobcovi umožniť pokračovať v práci kancelára a z tohto dôvodu objektívne nemohla ani\nuspokojovať jeho mzdové nároky, na ktoré relevantné kritériá v náleze poukázal ústavný súd a následne\npre odvolací súd záväzne citoval dovolací súd v kasačnom rozhodnutí.\n22. Pokiaľ žalobca v rámci odvolacieho konania, po doručení listinných dôkazov namietal, že pracovná\npozícia vicekancelára, uvedená v pracovnej zmluve nebola zrušená, odvolací súd poukazuje na listinné\ndôkazy a ich hodnotenie súdom prvej inštancie ešte v prvom rozhodnutí o veci (rozsudok zo dňa 2.\ndecembra 2015 č. k. 4Cpr 1/14-217). Pracovná pozícia vicekancelára ani kancelára sa nenachádzala v\nštruktúre žalovanej od augusta 2013, resp. u vicekancelára ešte skôr (31.5.2011).\n23. Z týchto dôvodov odvolací súd v napadnutej vyhovujúcej časti, týkajúcej sa s ohľadom na skoršie\nvydané rozhodnutia v spore len časti náhrady mzdy za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov,\nnapadnutý rozsudok ako vecne nesprávny zmenil a žalobu v tejto časti ako neopodstatnenú zamietol\n(§ 388 CSP).\n\n24. Žalobcovi priznal náhradu trov všetkých stupňov konania v tomto spore, ktoré prebehli opakovane, a\nto v plnom rozsahu, keď bol úspešný čo do základu i do náhrady mzdy za 12 mesiacov a vo zvyšnej časti\nrozhodnutie záviselo od voľnej úvahy súdu, ktorú okolnosť považoval odvolací súd za takú mimoriadnu,\nže odôvodňovala priznanie náhrady trov žalobcovi v plnom rozsahu (§ 396 ods. 6 v spojení s § 255 ods.\n1, § 257 CSP).\n25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:e9e41b6c-72d5-4055-b125-881ca8781529", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 331/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2"}, {"guid": "8c6e0846-7332-428d-a953-a12f34e7da7d:2c3f6afa-3957-4c72-8db0-ca1a20422616", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1414204408.1", "spisova_znacka": "1Cdo/167/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/167/2022 z 25. 10. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-10-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1414204408.1"}], "citovane_v": []}