{"guid": "95244cfa-4095-479b-ab2b-8c2f501c4e2a:c728a0ae-51c1-458f-9c7b-2adc2c581288", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1424201052.1", "spisova_znacka": "2CoPr/11/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoPr/11/2025 z 3. 12. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 3. decembra 2025, sp. zn. 2CoPr/11/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1424201052.1", "identifikacne_cislo": "1424201052", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Nadežda Wallnerová", "sudca_id": 1463, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-nadezda-wallnerova-1463", "datum_vydania": "2025-12-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "nazov": "§ 396 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-396"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "nazov": "§ 262 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-396", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c728a0ae-51c1-458f-9c7b-2adc2c581288", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1424201052.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1424201052.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1424201052.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2CoPr/11/2025\n1424201052\n03. 12. 2025\nJUDr. Nadežda Wallnerová\nECLI:SK:KSBA:2025:1424201052.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a\nčlenov senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Michaely Královej, v sporovej veci žalobcu: P.. S. N., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom F. nad T. XXX, proti žalovanému: PPA ENERGO s.r.o., so sídlom Vajnorská 137,\nBratislava, IČO: 31 368 484, zastúpený: Advokátska kancelária HAVRILLA & Co. s.r.o., so sídlom Nám.\nMartina Benku 2, Bratislava, IČO: 36 364 606, o neplatnosť právneho úkonu a neplatnosť skončenia\npracovného pomeru, o odvolaní žalobcu voči rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. apríla\n2025, č. k. 54Cpr/1/2024-164, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd odvolanie žalobcu proti I. výroku rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29.\napríla 2025, č. k. 54Cpr/1/2024-164, o d m i e t a.\nII. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. apríla 2025, č. k. 54Cpr/1/2024-164,\nvo výroku II. p o t v r d z u j e.\nIII. Žalovanému sa voči žalobcovi p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 29. apríla 2025, č. k. 54Cpr/1/2024-164 vo výroku I.\nnávrh žalobcu na začatie konania pred Ústavným súdom SR zo dňa 02.04.2025 zamietol. Vo výroku II.\nžalobu v celom rozsahu zamietol. Vo výroku III. žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100 %.\n2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal určenia, že skončenie\npracovného pomeru v skúšobnej dobe dňa 28.11.2023 je neplatné z dôvodu konania žalovaného v\nrozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň sa žalobca voči žalovanému domáhal\nnáhrady ušlej mzdy v plnej výške v období od 30.11.2023 do doby, kedy mu žalovaný umožní pokračovať\nv práci ako aj náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že pracoval riadne a zodpovedne u\nžalovaného, ako zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy so začiatkom pracovného pomeru od\n01.09.2023. Žalobca bol prijatý na základe rozhodnutia zamestnávateľa po splnení kritérií a požiadaviek,\nktoré si zamestnávateľ stanovil a overoval cez personálnu agentúru a následne aj cestou vlastných\ninterných personalistov. Ako hlavné kritériá prijatia boli požadované odbornosť v oblasti elektrotechniky,\nreferencie z výstavby a vzdelanie v oblasti elektro, ako aj preukázanie skúseností. Žalobca uviedol, že aj\njeho kritériom bolo pracovať a etablovať sa v odbornej elektromontážnej firme na základe dlhoročných\npriamych skúseností ako projektový manažér v oblasti realizácie projektov elektro. K tomu jeho najvyššia\nelektrotechnická kvalifikácia podľa legislatívy SR, a to vyhlášky na vyhradené technické zariadenia\n\nelektrické podľa\nVyhl. 718/2002 Z. z.. Žalobca mal za to, že pre zamestnávateľa pracoval bez\nzávad, nespôsobil mu žiadne škody ani ujmy, ako aj nikomu z interných alebo externých spolupracujúcich\nosôb. Svoje povinnosti a požiadavky si plnil zodpovedne a správne, vždy včas. Napriek uvedenému mu\nzamestnávateľ oznámil jednostranným právnym úkonom ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej\nlehote dňa 28.11.2023, bez predchádzajúceho prejednania, bez akejkoľvek indikácie závad práce a z\ntýchto hlavných dôvodov žalobca nadobudol dôvodné podozrenie, že došlo k svojvoľnému prepusteniu z\npracovného pomeru, narušeniu základného práva fyzickej osoby na prácu uvedené v úvodnej preambule\nČl. 1 Zákonníka práce. Mal za to, že toto bezdôvodné odobratie práva na prácu zamestnancovi\na\nukončenie pracovného pomeru preukazujú neplatnosť právneho úkonu zamestnávateľa pre jeho rozpor\nso základnou podmienkou na platnosť právneho úkonu a to jeho nesúlad\ns dobrými mravmi.\nNadriadený žalobcu použil klasický mobing - osobné a zaujaté vytesnenie z pracovného pomeru. Dňa\n28.11.2023 personalistka zamestnávateľa doručila žalobcovi osobne ukončenie pracovného pomeru s\nokamžitou platnosťou v deň doručenia so žiadosťou o odovzdanie všetkých pridelených prostriedkov a\nvybavenie si výstupného listu. Zamestnávateľ nerešpektoval ustanovenie pravidla Zákonníka práce §\n72, ods. 2, kde písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi\nspravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť. Žalobca zdôraznil, že\ns\nkonateľmi vo firme nemal žiadnu priamu pracovnú komunikáciu, len so svojím nadriadeným, z čoho\nžalobca vyvodil, že požiadavku na ukončenie pracovného pomeru vyvolal len on svojou vôľou mimo\npracovných aspektov. Žalobca po prevzatí oznámenia jednostranného úkonu od žalovaného vyjadril, že\nmu nie je zrejmé, z akých pracovných dôvodov má byť ukončený pracovný pomer. Zo strany personalistu\nžalovaného bolo žalobcovi oznámené, že takto to zariadil nadriadený P. Tiež mu oznámila personalistka,\nže majú na to výhradné právo. Žalobca požiadal žalovaného listom zo dňa 30.11.2023 o uvedenie\nracionálnych a objektívnych dôvodov. Zo strany nadriadeného žalobcu, P.. O., a pracovníka právneho\noddelenia žalovaného boli žalobcovi poskytnuté dodatočne, podľa jeho názoru, zjavne nezmyselné a\nvymyslené dôvody, o ktorých nebol informovaný počas práce, že sú problémom. Žalobca opätovne\npožiadal žalovaného listom zo dňa 15.12.2023 o objektivizáciu dôvodov skončenia pracovného pomeru.\nV odpovedi žalovaný uviedol z pohľadu žalobcu nepravdivé informácie o tom, že žalobcovi „údajne niečo\nvytkli včas, že nejaké ich očakávanie neboli naplnené“. Na ďalšie výzvy žalobcu žalovaný nereagoval,\ndo dňa podania žaloby neposkytol žalobcovi žiadnu objektivizáciu a dokumenty na preukázanie dôvodov\noprávnenosti pracovných dôvodov a súladu s dobrými mravmi.\nS poukazom na\nustanovenia Zákonníka práce upravujúcich skončenie pracovného pomeru\nv skúšobnej\ndobe žalobca uviedol, že podľa týchto ustanovení je dané, že je iba dobrou vôľou, vecou etiky a\ndobrých mravov, či zamestnávateľ žalovaný má dotknutej osobe, jednostranným právnym úkonom\nukončenia pracovného pomeru v skúšobnej lehote, či dá zrozumiteľne a objektívne na vedomie dôvody a\npreukázanie objektívnej potreby právneho úkonu s odôvodnením nielen subjektivity, ale aj k objektivizácii\nveci. Je vecou preukázaného rozporu konania žalovaného, že takúto dobrú vôľu a dobré mravy žalovaný\nnemal, aby objektivizoval pravdivo dôvody. Nekonal v súlade s požiadavkami, ak dotknutý žalobca\nzamestnanec žiadal objektivizovať dôvody tak, aby sám žalovaný zamestnávateľ vylúčil svoje konania v\nrozpore s dobrou morálkou a mravmi, že nedošlo k svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania. V tomto\nprípade podľa názoru žalobcu žalovaný nevylúčil podozrenie, že z jeho strany došlo k svojvoľnému\nprepusteniu žalobcu zo zamestnania a to tým, že nebol vôbec ochotný žalobcovi pravdivo objektivizovať\ndôvody. Žalobca mal za to, že v prípade, ak žalovaný racionálne ani pred súdom nebude objektivizovať\npravdivo a dokumentačne dôvody, prečo tak konal, jedná sa zjavne s určitosťou o neplatný právny úkon\nv rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka a § 15 Zákonníka práce.\n3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 25.06.2024 potvrdil, že žalobca\npracoval na pracovnej pozícii Projektový manažér na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy zo dňa\n18.08.2023, so začiatkom nástupu do práce ku 01.09.2023. Pracovná zmluva bola uzatvorená na\ndobu určitú do 31.08.2024 s trojmesačnou skúšobnou dobou, t. j. do 30.11.2023. Žalovaný ukončil\nso žalobcom pracovný pomer v skúšobnej lehote dňa 28.11.2023 podľa § 72 zákona č. 311/2001 Z.\nz. Zákonník práce bez udania dôvodu. Žalobca si prevzal oznámenie o skončení dňa 28.11.2023, čo\nvlastnoručne potvrdil. Dňa 30.11.2023 žalobca odoslal žalovanému výzvu, ktorou namietol platnosť\nskončenia pracovného pomeru v rozpore so Zákonníkom práce a Občianskym zákonníkom a trval\nna tom, aby ho žalobca naďalej zamestnával a aby v lehote 5 dní od prevzatia výzvy písomne\noznámil dôvody ukončenia pracovného pomeru so žalobcom. Na výzvu žalovaný odpovedal listom\ndňa 06.12.2023, v ktorom boli žalobcovi ozrejmené dôvody skončenia pracovného pomeru, ako\naj preukázané formálne požiadavky Zákonníka práce na platné skončenie pracovného pomeru v\nskúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce. Žalobca reagoval opakovanou výzvou zo dňa 15.12.2024,\n\nv ktorej spochybnil pravdivosť a objektívnosť dôvodov ukončenia pracovného pomeru uvedených\nzamestnávateľom. Žalovaný považoval predmetnú žalobu za nedôvodnú. Uviedol, že žalobca rozsiahlo\nopisuje a poukazuje na jeho subjektívne vnímanie situácie, kedy opisuje svoje pracovné výkony,\ncitujeme: „ako bez závadné“ a spĺňajúce všetky nároky pracovnej pozície, naproti tomu opisuje\nkonanie žalovaného ako odporujúce dobrým mravom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pričom tu\npoukazuje aj na § 15 Zákonníka práce, podľa ktorého prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom\nna okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Z uvedeného dôvodu pokladá v zmysle\n§ 39 Občianskeho zákonníka právny úkon - oznámenie o ukončení pracovného pomeru v skúšobnej\ndobe, za neplatný právny úkon. S argumentáciou žalobcu sa žalovaný nestotožnil. Odmietol akékoľvek\nkonanie v rozpore s dobrými mravmi voči žalobcovi, pričom zároveň zdôraznil, že v danom prípade\nje potrebné vychádzať z ustanovení Zákonníka práce, ktorý upravuje neplatnosť právneho úkonu\nnapríklad aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy vo vymedzených prípadoch alebo\npre nedostatok predpísaného súhlasu či prerokovania zástupcami zamestnancov, a to za podmienky,\nže to výslovne ustanovuje Zákonník práce alebo osobitný predpis. Žalovaný zdôraznil, že ustanovenie\n§ 17 Zákonníka práce ustanovuje za akých okolností prichádza\nv\npracovnoprávnych vzťahoch k neplatnosti právneho úkonu, pričom obchádzanie dobrých mravov tu ako\ndôvod na sankcionovanie právneho úkonu jeho neplatnosťou nefiguruje. Žalobca konanie žalovaného\nproti dobrým mravom vidí v tom, že žalovaný neuviedol dôvod, na základe ktorého bol ukončený jeho\npracovný pomer v skúšobnej trojmesačnej dobe, pričom podľa jeho subjektívneho názoru na ukončenie\npracovného pomeru nemal dôvod. Žalovaný takéto tvrdenie odmietol a poukázal na znenie § 72 ods.\n1 Zákonníka práce, podľa ktorého možno pracovný pomer v skúšobnej dobe ukončiť z akéhokoľvek\ndôvodu alebo bez uvedenia dôvodu. Špekulácie a subjektívne vnímanie situácie zo strany žalobcu,\nktorý bez akýchkoľvek dôkazov tvrdí skutočnosti ako napríklad, že jeho nadriadený P. použil voči\nžalobcovi klasický mobbing - osobné a zaujaté vytesnenie z pracovného pomeru, pokladal žalovaný za\nnedôvodné a ničím nepodložené. Tvrdenie žalobcu, že ak žalovaný racionálne nebude objektivizovať\npravdivo a dokumentačne dôvody, prečo pracovný pomer v skúšobnej dobe so žalobcom ukončil,\njedná sa podľa neho s určitosťou o neplatný právny úkon v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39\nObčianskeho zákonníka a § 15 Zákonníka práce, podľa názoru žalovaného nemá žiadnu zákonnú\noporu, nakoľko pri ukončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe Zákonník práce predpokladá iba\njedinú povinnosť a tou je písomná forma oznámenia o ukončení pracovného pomeru, čo bolo v tomto\nprípade dodržané, pričom ani v tomto prípade neplatí doložka neplatnosti ako napríklad podľa § 17\nods. 2 Zákonníka práce. Napriek tomu, že žalovaný povinnosť preukázania a udania dôvodu skončenia\npracovného pomeru nemal, tak ich žalobcovi jasne a zrozumiteľne vymenoval v odpovedi na jeho výzvu,\nkde uviedol, že napriek prezentovaným kvalitám zo strany žalobcu na pracovnom pohovore pri prijímaní\nna pracovnú pozíciu vyžadujúcu viaceré kvalifikačné a kvalitatívne predpoklady, nedokázal žalobca\ntieto počas skúšobnej doby naplniť. Nadto žalovaný uviedol aj viacero konkrétnych situácií, ktoré ho\nviedli k ukončeniu pracovného pomeru, akými boli nedodržiavanie pracovného režimu na „home office“,\noneskorená komunikácia, nerešpektovanie BOZP na pracovisku a podobne. Žalovaný ďalej uviedol, že\nžalobu nemožno ako dôvodnú vyhodnotiť ani z pohľadu § 13 Zákonníka práce, nakoľko v tomto prípade\nzjavne nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov a\nžalobca nebol pri ukončení pracovného pomeru voči ostatným zamestnancom diskriminovaný alebo inak\nznevýhodnený. K tvrdeniu žalobcu o neskorom oznámení ukončenia pracovného pomeru, ktoré mu bolo\ndoručené dňa 28.11.2023, teda 2 dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť, žalovaný uviedol,\nže nedodržanie tejto lehoty Zákonník práce žiadnym spôsobom nesankcionuje, ani nehovorí o striktne\ndanej lehote na oznámenie, pričom z formulácie spravidla tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer\nskončiť je možné vyčítať jednoznačne dispozitívny charakter tohto ustanovenia. Vzhľadom na uvedené\nskutočnosti, ako aj z dôvodu nepreukázania neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej\ndobe, navrhol žalovaný žalobu zamietnuť v celom rozsahu a pre taký prípad si uplatnil nárok na náhradu\ntrov konania.\n4. Žalobca v replike zo dňa 27.07.2024 uviedol, že žalovaný sa pochopiteľne vo svojom vyjadrení\nsnaží subjektivizovať žalobu, svojvoľne ohýbať právo a to tým, že spochybňuje inak jasné ustanovenie\n§ 1 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa názoru žalobcu sa týmto ustanovením jednoznačne pripájajú k\npracovnému právu aj pravidlá platnosti právnych úkonov podľa Občianskeho zákonníka, okrem iných\naj záväzné pravidlá pre právne úkony upravené v § 34 až § 42. Práve § 39 OZ sa stanovujú povinné\npravidlá pre každého, aby sa dodržiavali základné pravidlá morálky ako je férovosť, transparentnosť a\npravdivosť právnych úkonov tak, aby nedochádzalo k defraudácii vzťahov alebo z jednej strany, ak sa\njedná\no jednostranné právne úkony v rozpore so zákonom, ktoré inak poškodzujú druhú\n\nstranu. Žalobca poukázal na to, že žalovaný sa snaží ignorovať zákonné pravidlo podľa § 72 ods. 2\nZP a označiť ukončenie pracovného pomeru aspoň 3 dni vopred, tzn. min. 3 dni a viac, za nepotrebné,\nako dispozitívne pravidlo. Pritom žalovaný nepreukázal, že obsahom pracovnej zmluvy bola dohoda\no vylúčení tohto zákonného pravidla a táto vec ani zmluvne nebola vylúčená. „Špekulatívny“ postup v\nkonaní žalovaného žalobca videl v predložení jednostranného úkonu - skončenie pracovného pomeru v\nskúšobnej dobe dňa 28.11.2023, keďže pri dodržaní citovaného ustanovenia by žalovaný mal správne\noznačiť skončenie pracovného pomeru dňa 01.12.2023, čiže po skončení skúšobnej doby. Oznámenie\nbolo žalobcovi predložené dňa 28.11.2023, v ten deň ho prevzal, tým, že žalovaný označil ako posledný\ndeň v práci práve deň prevzatia, z pohľadu žalobcu tak ide o neplatný právny úkon podľa § 39 OZ.\nĎalej žalobca uviedol, že žalovaný bez rešpektu § 13 ods. 2 OZ sa snažil označiť skončenie pracovného\npomeru v skúšobnej dobe jednostranným právnym úkonom\na to bez uvedenia dôvodov, na\noznačení ktorých však žalobca trval. Žalovaným uvádzané dôvody v jeho odpovedi na výzvu žalobcu\npovažoval žalobca za účelovo vymyslené pre zjavné rozpory so skutočnosťou, pričom zdôraznil, že na\nuvedené nebol zo strany nadriadeného P. informovaný ani napomínaný. Žalovaným uvádzané dôvody\nžalobca označil ako vymyslené fabulácie a difamácie zo strany žalovaného a rázne ich odmietol ako\nnepravdivé. Ku skutkovým tvrdeniam uvádzaným v žalobe žalobca považoval za potrebné dodať, že\no rozpore konania žalovaného s morálkou svedčí aj to, že počas jeho právneho úkonu mal pracovné\nmiesta v odbornej oblasti žalobcu a dokonca cez verejné WEB pracovné portály v tom čase hľadal\nľudí pre rovnaké pracovné miesta - Projektový manažér. Čiže pri neexistencii objektivizácie dôvodov\nukončenia pracovného pomeru a pri existencii potreby odborných pracovníkov sa konanie žalovaného\njaví ako silne iracionálne. Žalobca zotrval na podanej žalobe.\n5. Žalovaný v duplike zo dňa 17.12.2024 poukázal na skutočnosť, že žalobca v žalobnej replike nad\nrámec dôvodov uvedených v žalobe zo dňa 27.01.2024 neuviedol žiadne nové relevantné argumenty\nna podporu svojich tvrdení, pričom zdôraznil, že viaceré uvádzané skutočnosti nepreukazuje dôkaznými\nprostriedkami. Z uvedeného dôvodu tak žalovaný\nv celom rozsahu odkázal na\nsvoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k žalobe. K tvrdenej neplatnosti právneho úkonu žalobcom\npodľa § 39 Občianskeho zákonníka (žalovaný zotrval na svojej argumentácii o potrebe aplikácie\nustanovení Zákonníka práce upravujúcich neplatnosť právneho úkonu v pracovnoprávnych vzťahoch),\nako právneho úkonu priečiacemu sa dobrým mravom žalovaný ani v tomto prípade nevidel dôvod\nna posúdenie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a žalobca ho nijakým spôsobom\nnepreukazuje. Naopak žalovaný vymenoval dôvody na skončenie pracovného pomeru v skúšobnej\ndobe v odpovedi na výzvu žalobcu o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 06.12.2023, v ktorom boli\nžalobcovi ozrejmené dôvody skončenia pracovného pomeru, ako aj preukázané formálne požiadavky\nZákonníka práce na platné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka\npráce. K oznámeniu o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe (jeho oneskorenému predloženiu\n- pozn. súdu) žalovaný rovnako zopakoval svoje tvrdenie\no dispozitívnom\ncharaktere § 72 ods. 2 Zákonníka práce; v žiadnom prípade nejde o „zákonné pravidlo“, ako sa snaží\nnavodiť žalobca a už vôbec nie je stanovené, že vylúčenie tohto postupu musí byť medzi účastníkmi\npracovnoprávneho vzťahu vylúčené na základe dohody alebo pracovnej zmluvy. Tu žalovaný trval na\nnemožnosti aplikácie ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, pričom ani pri takejto možnosti by\nkonanie žalovaného nemohlo byť označené ako také, ktoré sa prieči dobrým mravom, nakoľko pravidlo\n3 dní na oznámenie ukončenia pracovného pomeru je čisto na jeho osobnom uvážení a Zákonník práce\nmu takúto povinnosť neukladá a rovnako ani účastníkom pracovnoprávneho vzťahu neukladá povinnosť\nvylúčiť postup podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Zákonníka práce na základe dvojstranného právneho\núkonu, ako to tvrdí žalobca. Rovnako neuvedenie dôvodov, pre ktoré zamestnávateľ skončí pracovný\npomer so zamestnancom v skúšobnej dobe nemožno označiť za rozporné\ns dobrými\nmravmi, čo by podľa názoru žalobcu malo zakladať neplatnosť právneho úkonu\nv zmysle § 39\nObčianskeho zákonníka. Vnímanie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany žalobcu\nje podľa názoru žalovaného v tomto prípade značne subjektívne\na zakladá sa na ničím\nnepodloženom tvrdení, podľa ktorého skončenie pracovného pomeru\nv skúšobnej dobe bolo\ndané čisto na základe osobných (ne)sympatií voči jeho osobe zo strany nadriadeného zamestnanca\nžalovaného, ktorý navyše nie je ani účastníkom tohto konania.\nV tomto prípade však nedošlo k\nporušeniu zásady rovnakého zaobchádzania pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov a žalobca nebol pri\nukončení pracovného pomeru voči ostatným zamestnancom diskriminovaný alebo inak znevýhodnený\na jeho tvrdenia sa zakladajú na čisto nepodložených tvrdeniach a subjektívnom vnímaní celej situácie.\nKu argumentácii žalobcu\no porušení ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka\nz dôvodu, že žalovaný mal v momente skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a po jeho\n\noznámení voľné pracovné pozície, na ktorej pracoval žalobca - Projektový manažér, čo má podľa jeho\nnázoru podporovať vyššie uvedený argument, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe\nbolo na základe osobných antipatií jeho nadriadeného spolupracovníka, žalovaný uviedol, že opäť ide\no nemožnosť aplikácie ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, pričom ani pri jeho aplikácii by\ntvrdenia žalobcu nespĺňali skutkovú podstatu konania proti dobrým mravom, nakoľko skutočnosť, že v\nčase skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe mal žalovaný voľné pracovné pozície nijakým\nspôsobom nepreukazuje žalobcove tvrdenia. O ponukovej povinnosti na strane žalovaného by v sa tomto\nprípade dalo hovoriť v situácii, ak by bol uplatnený výpovedný dôvod podľa ustanovenia § 63 ods. 2\npísm. b) Zákonníka práce, podľa ktorého pred tým, ako je so zamestnancom ukončený pracovný pomer\nzamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v\nmieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na\ntúto inú prácu, čo sa však vzhľadom na právnu úpravu uvedenú v § 72 Zákonníka práce\nv tomto\nprípade, nakoľko ide o skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe a nie skončenie pracovného\npomeru na základe výpovede, nepoužije.\n6. Podaním doručeným súdu dňa 02.04.2025 žalobca navrhol začať konanie pred Ústavným súdom\nSR o súlade, resp. nesúlade ustanovenie § 72 Zákonníka práce s ústavou, keď podľa jeho názoru\nplatná právna úprava pripúšťa pri skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe neuviesť zo\nstrany zamestnávateľa žiadny dôvod, čím môže dôjsť zo strany zamestnávateľa k porušeniu zásady\nsvojvoľného prepúšťania. V prípade, ak zamestnávateľ dá zamestnancovi jednostranný právny úkon\nskončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, koná tak svojvoľne a nedáva\ndruhej strane preukázanú vôľu dôvodnosti ukončenia pracovného pomeru. Nie sú tak chránené základné\npráva fyzickej osoby podľa Ústavy SR, ako ani podľa Listiny ľudských práv. Mal za to, že pokiaľ súd\nnebude iniciovať konanie pred ústavným súdom, rozpor konania zamestnávateľa v tejto veci zostane\npreukázaný ako svojvoľný, nakoľko je objektívne nepreukázaný.\n7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie z písomných a ústnych vyjadrení sporových strán, ako\naj z predložených listinných dôkazov, na základe ktorých ustálil nasledovný skutkový a právny stav:\nZ pracovnej zmluvy zo dňa 18.08.2023 mal súd za preukázané, že zamestnávateľ (žalovaný) a\nzamestnanec (žalobca) sa dohodli, že zamestnanec bude pre zamestnávateľa vykonávať pracovné\nčinnosti a úlohy na pracovnej pozícii Projektový manažér. Zamestnanec mal nastúpiť do práce dňa\n01.09.2023, pričom týmto dňom vzniká pracovný pomer medzi zamestnávateľom a zamestnancom.\nPracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 31.08.2024. V čl. III, bod 3.3 si zmluvné strany dohodli\nskúšobnú dobu\nv trvaní troch mesiacov, t.j. do 30.11.2023; skúšobná doba sa mohla predĺžiť\no čas prekážok v práci na strane zamestnanca. Zamestnávateľ skončil pracovný pomer so žalobcom\nv skúšobnej dobe v zmysle § 72 Zákonníka práce listom zo dňa 27.11.2023, doručený zamestnancovi\ndňa 28.11.2023, v ktorom mu oznámil, že pracovný pomer v skúšobnej dobe končí dňa 28.11.2023\nbez uvedenia dôvodu. Zároveň požiadal zamestnanca o vyporiadanie všetkých výstupných formalít do\nskončenia pracovného pomeru. Prevzatie potvrdil svojím podpisom žalobca dňa 28.11.2023. Žalobca\nlistom zo dňa 30.11.2023 vyzval žalovaného\no oboznámenie dôvodov skončenia pracovného\npomeru, tak aby bola preukázaná dobromyseľnosť potreby právneho úkonu. Zároveň v zmysle § 79 ods.\n1 Zákonníka práce žalobca žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Uvedené\nzdôvodnil tým, že jeho pracovný pomer skončil neplatne v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 Zákonníka\npráce a v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný reagoval\nlistom zo dňa 06.12.2023, v ktorom žalobcovi uviedol, že v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 18.08.2023\nskúšobná doba trvala najmenej do konca novembra 2023. Zamestnávateľ v súlade s ustanovením § 72\nods. 1 Zákonníka práce sa rozhodol skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu.\nPredmetné písomné oznámenie bolo žalobcovi osobne doručené dňa 28.11.2023 (teda v čase trvania\nskúšobnej doby), pričom jeho prevzatie bolo žalobcom potvrdené. Zdôraznil, že zamestnávateľ nie je\npovinný skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe odôvodniť, napriek tomu mal zamestnávateľ\nza to, že dôvod žalobca poznal, nakoľko mu bol nadriadeným viackrát osobne vytknutý. Žalobca bol\nprijatý na pomerne náročnú funkciu projektového manažéra, pričom kvalitatívne výkony prezentované z\njeho strany na prijímacom pohovore a žalovaným očakávané neboli počas takmer troch mesiacov v praxi\nnaplnené k spokojnosti zamestnávateľa. Ako príklady žalovaný uviedol neuspokojivé vyhodnocovanie\nstavu zákazky a jej predikcie, svojvoľné zotrvanie žalobcu na „home office“ v podstatne dlhšej dobe\nako bolo dohodnuté, opakované komplikácie spojiť sa so žalobcom telefonicky v pracovnej dobe,\noneskorené reakcie na e-mailovú komunikáciu, nepoužívanie predpísaných a nevyhnutných osobných\nochranných pracovných pomôcok pri prítomnosti na stavbe elektrárne v Z. napriek absolvovanému\n\nškoleniu BOZP, neprimeraná komunikácia so zákazníkom a niektoré ďalšie, ktoré kolegovia a nadriadený\nžalobcu vyhodnotili vcelku negatívne a následne predložili vedeniu spoločnosti na rozhodnutie. Záverom\nkonštatoval, že boli formálne požiadavky na predmetný právny úkon naplnené, preto považuje skončenie\npracovného pomeru v skúšobnej dobe za právoplatné a pracovný pomer riadne ukončený dňom\n28.11.2023. Žalobca zamestnávateľa (priameho nadriadeného p. P.. Z. O., PhD.) opätovne vyzval dňa\n15.12.2023 a následne dňa 11.01.2024 na plnú objektivizáciu informácií, ktoré zamestnávateľ uviedol vo\nsvojej odpovedi na výzvu žalobcu, čím mal na mysli tieto preukázať zápisnicami, e-mailovými správami,\ninými záznamami, kde budú zrejmé dátumy, miesta a dotyčné osoby. V opačnom prípade malo byť podľa\njeho názoru jednoznačne preukázané, že priamy nadriadený podal vedeniu spoločnosti nepravdivé\ninformácie, ktoré mali za následok stratu zamestnania žalobcu, čo vec posúva do roviny trestného práva.\nŽalobca do konania predložil ako ďalšie listinné dôkazy preukazujúce skutočnosť, že predmetné miesto\nu zamestnávateľa nezaniklo, žalovaný prostredníctvom inzercie ponúkal pracovnú pozíciu projektového\nmanažéra po skončení pracovného pomeru so žalobcom. Súd vyhodnotil tieto listinné dôkazy ako\nirelevantné k predmetu sporu.\n8. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav veci aplikoval ustanovenia § 39 zákona č. 40/1964 Zb.\nObčiansky zákonník, Čl. 1 prvá veta, § 1 ods. 4, § 17 , § 13 , § 72 ods. 1 , § 72 ods. 2 , § 77. zákona\nč. 311/2001 Z. z. Zákonník práce. Súd prvej inštancie uviedol, že skúšobná doba je inštitút pracovného\npráva, ktorý je možné dohodnúť pri vzniku pracovného pomeru v maximálne zákonom ustanovenej\ndĺžke. Tento inštitút umožňuje zamestnávateľovi, ako aj zamestnancovi, overiť si, či im vyhovuje daný\ndruh práce, ako aj ostatné pracovné podmienky a zároveň v prípade nespokojnosti ukončiť pracovný\npomer v skúšobnej dobe v zmysle § 72 Zákonníka práce doručením písomného oznámenia o skončení\npracovného pomeru. Skúšobnú dobu môže zamestnávateľ dohodnúť s každým zamestnancom pri\nuzatváraní pracovného pomeru s výnimkou prípadu, keď zamestnávateľ uzatvára pracovný pomer so\nzamestnancom, ktorým je žiak po úspešnom vykonaní záverečnej skúšky alebo maturitnej skúšky, alebo\npo úspešnom skončení štúdia (prípravy na povolanie), ktorý sa pripravoval pre tohto zamestnávateľa na\npovolanie. Dohoda o skúšobnej dobe musí byť súčasťou písomnej pracovnej zmluvy, ktorou sa zakladá\npracovný pomer. Judikatúrou bolo ustálené, že skúšobnú dobu možno dohodnúť najneskôr v deň vzniku\npracovného pomeru. Skúšobná doba nemôže byť platne dohodnutá po tom, čo už vznikol pracovný\npomer; nemožno ju teda dohodnúť so spätnou platnosťou, ale najneskôr v ten deň, ktorý bol dojednaný\nako deň nástupu do práce (R 6/1984). Dodatočné dohodnutie skúšobnej doby pre pracovný pomer,\nktorý už vznikol, je neplatné. Rovnako je neplatné dojednanie o skúšobnej dobe, ktoré bolo uzatvorené\nústne pri ústnom dohodnutí pracovnej zmluvy. Zákonník práce limituje dĺžku trvania skúšobnej doby\nmaximálne na 3 mesiace.\n9. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že\nv\nprejednávanom spore bola platne dojednaná skúšobná doba v trvaní troch mesiacov pracovnou zmluvou\nzo dňa 18.08.2023 (zmluvné strany zmluvu podpísali v rovnaký deň), teda písomne, pred vznikom\npracovného pomeru dňa 01.09.2023. Existencia skúšobnej doby uľahčuje skončenie pracovného\npomeru počas jej trvania. V zmysle § 72 Zákonníka práce môžu obe zmluvné strany skončiť pracovný\npomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu. Novela Zákonníka práce účinná\nod 1. septembra 2011 obmedzila zamestnávateľa, ktorý nemôže skončiť pracovný pomer v skúšobnej\ndobe len s tehotnou ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou z\nakéhokoľvek dôvodu, ale len vo výnimočných prípadoch, ktoré nesúvisia s jej tehotenstvom alebo\nmaterstvom. Pracovný pomer počas skúšobnej doby sa končí okamihom informovania o skončení\npracovného pomeru, zvyčajne dňom, ktorý je uvedený v oznámení, najneskoršie však posledným dňom\ndohodnutej skúšobnej doby. V prípade, ak si zmluvné strany dojednajú skúšobnú dobu, počas jej\ntrvania platí osobitný režim ohľadom skončenia pracovného pomeru. Zamestnávateľ a zamestnanec\nmôžu v rámci skúšobnej doby ukončiť pracovný pomer okamžite a bez uvedenia dôvodu. Pracovný\npomer skončený počas skúšobnej doby končí v deň, ktorý určí účastník pracovného pomeru vo svojom\nzrušovacom prejave vôle, alebo ak tak neurčí, pracovný pomer skončí v deň doručenia zrušovacieho\nprejavu vôle druhému účastníkovi pracovného pomeru. V prípade, že by deň určený v zrušovacom\nprejave vôle nasledoval po dni skončenia skúšobnej doby, pracovný pomer sa skončí v posledný deň\nskúšobnej doby. Pre skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe nepozná Zákonník práce žiadne\nobmedzujúce taxatívne dané dôvody, ako je to v prípade výpovede zamestnávateľa alebo okamžitého\nskončenia pracovného pomeru, okrem prípadov skončenia pracovného pomeru so zamestnankyňou,\nktorá je tehotná, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou. Vo všetkých\nostatných prípadoch Zákonník práce neurčuje žiadne osobitné formálne ani obsahové náležitosti pre\n\nskončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Zákonník práce konštatuje, že pracovný pomer v\nskúšobnej dobe sa končí písomným oznámením, ktoré by sa spravidla malo doručiť druhému účastníkovi\naspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť. Zákonník práce túto svoju požiadavku\nponecháva len v rovine akéhosi odporúčania (má len tzv. poriadkový charakter), keďže jej nedodržanie\nnesankcionuje neplatnosťou. Nedodržanie tejto lehoty nespôsobuje neplatnosť tohto zrušovacieho\nprejavu. (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoPr/9/2024). Iná situácia by nastala\nv prípade, ak by si zmluvné strany dohodli v písomnej pracovnej zmluve, že oznámenie o skončení\npracovného pomeru sa musí vykonať písomne a doručiť druhej strane najneskôr tri dni pred dňom, kedy\nsa má pracovný pomer skončiť. Dohodla by sa tak konkrétna podmienka na skončenie pracovného\npomeru v skúšobnej dobe a jej nedodržaním by nedošlo k zániku pracovného pomeru (R 21/1968).\nUvedené však nie je možné aplikovať na prejednávaný spor. Zmluvné strany si takúto podmienku\npísomne v pracovnej zmluve nedohodli. Námietku žalobcu o porušení ustanovenia § 72 ods. 2 Zákonníka\npráce (nedoručenie skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe v lehote aspoň troch dní predo\ndňom, kedy mal pracovný pomer skončiť) vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Z predloženého\ndôkazu vyplýva, a žalovaný túto skutočnosť potvrdil, že skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi\nosobne doručené dňa 28.11.2023, čiže v deň kedy sa zároveň aj pracovný pomer skončil. Je teda\nnepochybné, že žalovaný nedoručil skončenie pracovného pomeru žalobcovi v lehote troch dní pred\nskončením pracovného pomeru, avšak ako súd uviedol vyššie, Zákonník práce nedodržanie tejto lehoty\nnesankcionuje neplatnosťou právneho úkonu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca v priebehu\nkonania viacnásobne namietal, že žalovaný dôvody, pre ktoré s ním ukončil pracovný pomer, a ktoré\nprezentoval vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 06.12.2023 nepreukázal, takýto postup označil\nžalobca za rozporný so zásadou svojvoľného prepúšťania, v rozpore s § 15 Zákonníka práce a s\n§ 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom súdneho konania je\nposúdenie platnosti právneho úkonu - skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe dňa 28.11.2023,\nupravené ustanovením § 72 Zákonníka práce. Citované ustanovenie na platné skončenie pracovného\npomeru v skúšobnej dobe predpokladá písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru, ktoré má\nbyť doručené druhej strane spravidla v lehote troch dní pred skončením pracovného pomeru, urobiť\ntak môže zamestnávateľ i zamestnanec, pričom pracovný pomer môže byť skončený z akéhokoľvek\ndôvodu, resp. bez jeho uvedenia. V danom prípade boli splnené všetky z uvedených predpokladov, ktoré\nzákon vyžaduje, pričom zamestnávateľ v rámci písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru\nv skúšobnej dobe listom zo dňa 27.11.2023 žiadne dôvody skončenia pracovného pomeru neuviedol.\nPostupoval tak plne v súlade so zákonom. Skutočnosť, že zamestnávateľ neskorším podaním, reagujúc\nna výzvu žalobcu, žalobcovi dôvody, pre ktoré sa rozhodol skončiť pracovný pomer so žalobcom,\nuviedol, a s týmto odôvodnením žalobca nie je spokojný, nemá žiadny vplyv na platnosť namietaného\nprávneho úkonu. Súd v takomto prípade nie je povinný skúmať dôvody skončenia pracovného pomeru\ntak, ako je to v prípadoch okamžitého skončenia pracovného pomeru, resp. skončenia pracovného\npomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa. Je plne v autonómii zamestnávateľa rozhodnúť sa, či\nzamestnanec prijatý na konkrétnu pracovnú pozíciu spĺňa požadované kritériá na pozíciu zo strany\nzamestnávateľa kladené, na čo práve slúži inštitút skúšobnej doby. Pokiaľ zamestnávateľ dospeje k\nzáveru, že zamestnanec ním požadované nároky nespĺňa, vzniká mu právo skončiť pracovný pomer so\nzamestnancom v skúšobnej dobe kedykoľvek a je len na jeho dobrej vôli, či takéto svoje rozhodnutie\nzamestnancovi zdôvodní. Postup zamestnávateľa v súlade so zákonom v žiadnom prípade nie je možné\npovažovať za rozporné s dobrými mravmi.\n10. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nebola podaná\ndôvodne. Nakoľko na priznanie nároku na náhradu ušlej mzdy by žalobcovi vznikol nárok len v prípade,\nak by súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, o tomto nároku súd\nprvej inštancie nerozhodoval a vo vzťahu k nemu nevykonal žiadne dokazovanie. Súd prvej inštancie\nžalobu zamietol v celom jej rozsahu.\n11. Súd prvej inštancie uviedol aj, že podaním zo dňa 09.12.2024 žalobca navrhol doplniť dokazovanie\nna preukázanie objektívnej existencie tvrdení žalovaného, a to zaviazaním žalovaného doručiť všetky\npodklady určenia ukazovateľov KPI pracovnej náplne, ktoré sú súčasťou pracovnej zmluvy, tak aby\nsa objektivizovali tvrdenia žalovaného o neuspokojivých výsledkoch práce žalobcu; všetky záznamy o\nvyhodnotení práce žalobcu s podpisom žalobcu; dokumentáciu preukazujúcu tvrdenie žalobcu uvádzanú\nním v liste zo dňa 06.12.2023. Dokazovanie predložením navrhovaných listín súd prvej inštancie\nnevykonal, nakoľko s poukazom na odôvodnenie zamietnutia žaloby uvádzané vyššie, tieto považoval\nza nehospodárne a nadbytočné. Súd prvej inštancie mal za to, že s poukazom na ustanovenie § 72\n\nods. 1 Zákonníka práce nebol zamestnávateľ povinný uvádzať zamestnancovi žiadne dôvody, pre ktoré\ns ním končí pracovný pomer v skúšobnej dobe, a to, že žalovaný na výzvu žalobcu následne dôvody\nžalobcovi listom zo dňa 06.12.2023 uviedol, nemá relevanciu k prejednávanému sporu. Úlohou súdu\nv tomto konaní nebolo skúmať existenciu skutočných dôvodov skončenia pracovného pomeru tak, ako\nich predpokladá ustanovenie § 63 (výpoveď daná zamestnávateľom). Rovnako súd prvej inštancie\nnevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz výsluchom žalovaného, ktorý považoval za nehospodárny a\nnadbytočný. Okrem skutočností, ktoré vyplývajú z listinných dôkazov, výsluch štatutárneho orgánu\nžalovaného nemohol preukázať v prejednávanom spore žiadne relevantné skutočnosti, pre ktoré by súd\nžalobcovi ním uplatnený nárok mohol priznať.\n12. K návrhu žalobcu na začatie konania pred Ústavným súdom SR na vyslovenie nesúladu ustanovenia\n§ 72 ods. 1 Zákonníka práce s Ústavou SR súd prvej inštancie uviedol, že nepovažoval za hospodárne\niniciovať navrhované konanie, a to z dôvodu, že pokiaľ by ústavný súd aj konštatoval nesúlad citovaného\nustanovenia s ústavou, uvedené by nebolo možné aplikovať na prejednávaný spor. Odkázal na otázku\nderogačných účinkov nálezu ústavného súdu, ktorou sa zaoberal Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí\nsp. zn. PL. ÚS 5/2021 67/2021. Z uvedených dôvodov súd návrh žalobcu zamietol.\n13. O nároku na náhradu trov konania procesných strán súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods.\n1, § 262 ods.1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane priznal voči žalobcovi, ktorý bol\nv spore neúspešný, náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie v celom rozsahu. Jedno odvolanie\npodal žalobca ešte pred tým, ako došlo k písomnému vyhotoveniu rozsudku a jeho doručeniu žalobcovi.\nNeskorším podaním, potom ako bolo žalobcovi doručené písomné vyhotovenie rozsudku, doplnil\nodvolanie. Odvolací súd uvádza hlavné a významné argumenty z oboch týchto podaní. Odvolanie podal\nžalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 CSP a to hlavne z dôvodu, že súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym\nskutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza\nz nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva keď nevykonal navrhnuté dôkazy. Súd má vo\nsvojom konaní postupovať tak aby sa docielil stav objektivizácie dôkazov, tak aby mohol v rozsudku\nsúd rozhodovať spravodlivo. Súd prvej inštancie nepostupoval vo veci subjektívneho a objektívneho\nzisťovania veci a naviac nepostupoval v zmysle § 216 CSP, kde je viazaný žalobným návrhom, v ktorom\nžalobca uvádzal a na súd posielal návrhy na dokazovanie, ktorými sa mala docieliť práve objektívnosť\npreukazovania v konaní. Na tieto kľúčové návrhy súd prvej inštancie vôbec nereagoval, a na pojednávaní\nto odmietol s uvedením, že tieto kľúčové dôkazy nevykoná a uviedol ďalej, že žalobu bude posudzovať\nlen podľa Zákonníka práce. Opomenul viazanosť žalobou, kde žalobca uviedol, že pracovnoprávne\nvzťahy sa riadia aj podľa požiadaviek Občianskeho zákonníka. Takýto postup súdu nepriviedol do\nobjektivizácie sporu potrebné vyjasnenie konanie žalovaného, aby sa vedelo, či jeho konanie je pravdivé\nalebo len po právnom úkone fabuluje dôvody a tým je preukázané, že počas právneho úkonu konal v\nrozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje neplatnosť právneho úkonu ukončenia pracovného pomeru.\nŽalobca poukázal v tejto súvislosti na ust. § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny\núkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým\nmravom. Žalobca má za to, že požiadavky Občianskeho zákonníka na právne úkony sa vzťahujú aj na\npracovné právo nad rámec Zákonníka práce a to podľa jeho ustanovení §1 ods. 4, podľa ktorého ak\ntento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné\nustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobca poukazuje aj na to, že obsahom Zákonníka práce v 1.\nhlave v § 13 ods. 3, je že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v\nsúlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka\npracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Obsahom žaloby bolo to, že žalovaný konal v\nrozpore s dobrými mravmi, lebo nepreukázal pravdivosť a dôvodnosť dôvodov, ktorými skončil pracovný\npomer jednostranným právnym úkonom, a dodatočne uviedol len vyfabulované a subjektívne dôvody.\nBol vyzvaný aby objektivizoval do konania tieto dôvody a teda súd prvej inštancie nemal preukázané,\nže jeho konanie bolo v súlade s dobrými mravmi tak, aby bol platný právny úkon žalovaného. Žalobca\nďalej uviedol, že aj požiadavky ukončovania pracovného pomeru sa majú riadiť podľa zákona a to v\n\nustanovení zákonníka práce §72 ods. 2, podľa ktorého písomné oznámenie o skončení pracovného\npomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný\npomer skončiť. Žalovaný nerešpektoval zákon, kde ukončenie pracovného pomeru má byť doručené\naspoň 3 dni po oznámení jednostranného právneho úkonu. Aj toto konanie žalovaného spôsobuje\nneplatnosť právneho úkonu pre jeho rozpor so zákonom. Žalobca namieta aj, že súd prvej inštancie\nvykonal riešenie veci na jednom pojednávaní a hneď vyhlásil rozsudok, ktorý je uvedený len v zápisnici\npojednávania z 29.04.2024, bez odôvodnenia rozsudku podľa §220, ods. 1 CSP čím vznikla vada\nkonania. Odôvodnil si ho len slovne a pritom jeho vyjadrenia boli v podstate bez súladu s viazanosťou\nžalobného návrhu. Žalobca poukazuje aj na čl. 20 Ústavy SR, kde je uvedené, že zamestnanci majú\nprávo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti\nsvojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania. Podľa žalobcu, konanie žalovaného, ktorý nevie preukázať\nobjektívnosť jeho konania, sa pokladá nielen ako v rozpore s dobrými mravmi ale aj za svojvoľné\nprepustenie zo zamestnania v rozpore so základnými ľudskými právami uvedenými v Ústave SR.\nŽalobca uvádza, že navrhoval, ak súd nemá jasno vo veci súladu Zákonníka práce s Ústavou SR\nmedzi Čl. 20 Ústavy SR a § 72 Zákonníka práce tak môže požiadať Ústavný súd SR o výklad súladu.\nZákonník práca uvádza, že sa nemá exaktne postupovať bezdôvodne, ale len bez uvedenia dôvodu. Čo\nje samozrejme v rozpore s Ústavou SR, kde sa jedná často o svojvoľné konania zamestnávateľov.\n15. V doplnení odvolania žalobca uvádza, že dňa 03.06.2025 bol zverejnený rozsudok aj\ns\nodôvodnením. Podľa žalobcu to bolo v rozpore s § 219, ods. 2 CSP, nakoľko súd nemohol\nvyhlásiť rozsudok na pojednávaní bez odôvodnenia a poučenia, inak mal povinnosť odročiť do 3 dní\npojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku, vrátane povinných atribútov - odôvodnenia a poučenia.\nTýmto konaním súd prvej inštancie jednak porušil zákon a uviedol žalobcu do omylu, lebo ustanovenie\nCSP o lehote 15 dní mohlo pokladať za všeobecne zákonne známe a tým by mohlo byť odvolanie\nzo strany súdu zmarené. Preto takýto výrok v zápisnici je v rozpore s CSP. Po uznesení v zápisnici\no skončení preukazovania a záverečných rečiach mal súd odročiť pojednávania za účelom vynesenia\nkompletného rozsudku. Ďalej uviedol, že v bode 25 rozsudku si súd sám mení svojvoľne význam § 72,\nods. 2 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie účelovo mení textové významové kontexty zákona tak, aby\nsi subjektívne iba odôvodnil rozsudok v záujme odmietnutia žaloby a v záujme žalovanej osoby. Žalobca\nmá za to, že ak je Zákonník práce textovo jednoznačný tak jeho akékoľvek ustanovenie je plne platné pre\npracovnoprávny vzťah bez toho či to v pracovnej zmluve je alebo nie je (§ 1 ods. 1, Zákonníka práce).\nA tento údaj ani nie je zákonne povinným bodom pracovnej zmluvy. Ďalej žalobca vyčíta, že súd prvej\ninštancie objektívne neriešil rozpor, že Zákonník práce § 72 ods. 1 hovorí jednoznačne o: „ akéhokoľvek\ndôvodu alebo bez uvedenia dôvodu“ tzn. že nie bezdôvodne ale bez uvedenia dôvodu a to nevylučuje,\nže dotknutá osoba ak si je vedomá, že došlo lživému a účelnému konaniu za účelom poškodenia\nbezdôvodného odobratia zamestnania, že táto osoba má možnosť aby vec bola preskúmateľná na\npožiadavky právnych úkonov na preukázateľné dôvody a či žalovaný vôbec mal objektívne dôvody alebo\nich iba kamufloval a fabuloval a v súlade s dobrými mravmi to má súd posúdiť podľa § 39 Občianskeho\nzákonníka.\n16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie bol doručovaný\nžalobcovi dňa 03.06.2025, čo preukazuje doručenka nachádzajúca sa v súdnom spise, od tohto\nmomentu tak žalobcovi začala plynúť 15-dňová lehota na podanie odvolania podľa § 362 ods. 1\nCivilného sporového poriadku. Z procesného hľadiska má žalovaný za to, že odvolanie žalobcu nemožno\npovažovať za procesný úkon, za ktorý je označený, nakoľko Civilný sporový poriadok neumožňuje podať\nodvolanie voči súdnemu rozhodnutiu skôr, ako v momente kedy začne plynúť lehota na jeho podanie,\nteda nie skôr ako je toto rozhodnutie účastníkovi konania riadne doručené v jeho písomnom vyhotovení.\nPodanie žalobcu zo dňa 25.05.2025 označené ako odvolanie nemožno považovať za úkon zakladajúci\núčinky odvolania podľa § 355 a nasl. Civilného sporového poriadku. O riadnom podaní odvolania zo\nstrany žalobcu by bolo možné uvažovať iba v prípade podania zo dňa 05.06.2025 označenom ako\ndodatočné doručenie odvolania, avšak tento právny úkon neobsahuje predpísané náležitosti, ktoré\nmusí odvolanie v zmysle § 363 Civilného sporového poriadku obsahovať, nakoľko neobsahuje to v\nakom rozsahu sa napáda, a rovnako ani to, čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh), kde žalobca\nuvádza iba to, že „Za týmto účelom žiadam aby spravodlivý odvolací súd celú vec znova posúdil\na vydal priamu zmenu rozsudku prvostupňového súdu alebo ho napravil, aby došlo k objektívnemu\npreukazovaniu žaloby podľa podaní žalobcu ako návrhy na dokazovanie dňa 09.12.2024 a 07.01.2025\nv spise“. Rovnako uvedenie dôvodov z ktorých považuje rozsudok za nesprávny (odvolacie dôvody)\nuvádza žalobca veľmi nešpecifikovane a neurčito. Skutočnosť, že žalobca v podaní uviedol odkaz\n\nna podané odvolanie vyššie uvedené nijakým spôsobom nekonvaliduje, nakoľko náležitosti podaného\nodvolania podľa § 355 a nasl. Civilného sporového poriadku týkajúce sa lehoty na jeho podanie a\nrovnako aj jeho obsahu musí spĺňať samotné podanie a nemožno ho nahradiť odkazom na pripojenú\nlistinu, v tomto prípade pripojenie odvolania k podaniu. Žalobca napriek vyššie uvedeným dôvodom na\nodmietnutie odvolania z procesnej opatrnosti podáva aj písomné vyjadrenie k samotnému odvolaniu.\nŽalovaný uvádza, že pochybenie súdu a porušenie § 216 Civilného sporového poriadku by v danom\nprípade nastalo iba v prípade, ak by súd rozhodoval v prospech žalobcu avšak by mu prisúdil menej ako\nsa podanou žalobou domáhal. § 216 Civilného sporového poriadku totiž hovorí o žalobnom návrhu, nie\no návrhu na vykonanie dokazovania, resp. o návrhu na to, aby súd konal v medziach Zákonníka práce\na aj Občianskeho zákonníka, ako si to mylne vykladá žalobca. Žalovaný má za to, že konajúci súd sa\nvysporiadal s návrhmi žalobcu na vykonanie dokazovania v bodoch 31 a 32 rozsudku, kde jasne uviedol,\nže dokazovanie predložením navrhovaných listín by bolo nehospodárne\na nadbytočné, nakoľko\nbolo v konaní preukázané, že s poukazom na ustanovenie § 72 ods. 1 Zákonníka práce nebol žalovaný\nako zamestnávateľ povinný uvádzať žalobcovi ako zamestnancovi žiadne dôvody, pre ktoré s ním končí\npracovný pomer v skúšobnej dobe a teda ani tieto listiny, ani svedecká výpoveď štatutárneho zástupcu\nžalovaného by neviedli k preukázaniu žiadnych relevantných skutočností, pre ktoré by súd žalobcovi\nním uplatnený nárok mohol priznať. Zákonník práce totiž nevyžaduje pri skončení pracovného pomeru\nv skúšobnej dobe uvádzať presne vymedzený dôvod a ani ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce žiadnym\nspôsobom nesankcionuje, ani nehovorí o striktne danej lehote na oznámenie skončenia pracovného\npomeru v skúšobnej dobe, pričom z formulácie spravidla tri dni pred dňom, keď sa má pracovný\npomer skončiť je možné vyčítať jednoznačne dispozitívny charakter tohto ustanovenia. Vzhľadom na\ntúto skutočnosť nebolo vykonanie dokazovanie hospodárne a už vôbec nie potrebné. Pokiaľ žalobca v\nodvolaní naznačuje, že dokazovanie bolo potrebné ohľadom preukázania konania v rozpore s dobrými\nmravmi žalovaného v prípade skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka,\npodľa ktorého „neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho\nobchádza alebo sa prieči dobrým mravom“ tak v tomto prípade taktiež možno hovoriť o nedôvodnosti\nnávrhu na vykonanie dokazovania, nakoľko by aj v tomto prípade dokazovanie bolo nehospodárne a\nneúčelné. Zákonník práce síce v § 1 ods. 4 hovorí o subsidiárnom použití Občianskeho zákonníka, avšak\nsubsidiarita iného právneho predpisu je možná iba za predpokladu, že Zákonník práce konkrétnu právnu\nalebo skutkovú situáciu nerieši vlastnými ustanoveniami. Zákonník práce však stanovuje neplatnosť\nprávneho úkonu v nasledovných prípadoch: ak sa takýmto úkonom zamestnanec vopred vzdáva\nsvojich práv, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca, na ktorý\nneudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami\nzamestnancov, pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy vo vymedzených prípadoch, pre\nnedostatok predpísaného súhlasu či prerokovania zástupcami zamestnancov, a to za podmienky, že to\nvýslovne ustanovuje Zákonník práce alebo osobitný predpis. Zákonník práce tak v § 17 jasne ustanovuje,\nza akých okolností prichádza v pracovnoprávnych vzťahoch k neplatnosti právneho úkonu, pričom\nobchádzanie dobrých mravov tu ako dôvod na sankcionovanie právneho úkonu jeho neplatnosťou\nnefiguruje. Bez ohľadu na vyššie uvedené však ani v prípade aplikácie § 39 Občianskeho zákonníka\ndôvod na posúdenie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ako právneho úkonu, ktorý sa\nprieči dobrým mravom konajúci súd v tomto prípade nevidel, nakoľko ho žalobca nijakým spôsobom\nnepreukázal. Naopak žalovaný vymenoval dôvody na skončenie pracovného pomeru\nv\nskúšobnej dobe v odpovedi na výzvu žalobcu o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 06.12.2023, v\nktorom boli žalobcovi ozrejmené dôvody skončenia pracovného pomeru, ako aj preukázané formálne\npožiadavky Zákonníka práce na platné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72\nZákonníka práce. Žalovaný ďalej uvádza, že Zákonník práce žiadnym spôsobom nesankcionuje, ani\nnehovorí o striktne danej lehote na oznámenie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe,\npričom z formulácie spravidla tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť je možné vyčítať\njednoznačne dispozitívny charakter tohto ustanovenia. Žalovaný ďalej dáva do pozornosti znenie §\n219 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého: „Rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a\nv mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o\nodvolaní a o možnosti exekúcie.“ Ďalej podľa ods. 2: „Rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po\nskončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku\nodročí pojednávanie najdlhšie na 30 dní; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným stranám na\npojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený.“ Podľa\n§ 223 ods. 3 Civilného sporového\nporiadku platí, že: „Rozsudok sa vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia, ak predseda\nsúdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak.“ Náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku ustanovuje\n§ 220 Civilného sporového poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že na pojednávaní\n\nkonanom 29.04.2025 bol rozsudok vyhlásený, pričom nebola založená povinnosť súdu ho doručiť priamo\nstranám konania písomne podľa § 219 ods. 2 CSP, rozsudok bol ústne odôvodnený\na bolo dané\npoučenie o odvolaní a o možnosti exekúcie. Konajúcim súdom bolo následne oznámené, že písomné\nvyhotovenie rozsudku bude sporovým stranám doručené, o čom je záznam v predmetnej zápisnici. Vada\nkonania, teda absencia odôvodnenia rozsudku podľa\n§ 220 ods. 1 Civilného sporového poriadku\ntak môže vzniknúť iba v prípade písomného vyhotovenia rozsudku, čo v tomto prípade neplatí, nakoľko\npísomné vyhotovenie rozsudku obsahuje všetky náležitosti podľa Civilného sporového poriadku a ústne\nodôvodnenie rozsudku bolo zo strany súdu stranám oznámené rovnako s jeho poučením. Žalovaný\npodotkol aj, že návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Ústavy SR navyše predpokladá,\nže prerušenie konania postupom podľa ust. § 162 ods. 1. písm. b) Civilného sporového poriadku musí\nbyť konajúcemu súdu zrejmé z jeho vlastnej činnosti a posúdení právnej veci a k takémuto záveru má\ndospieť z vlastného rozhodnutia a nebolo jeho povinnosťou žalobcovi na jeho návrh vyhovieť.\n17. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že každé podanie sa posudzuje podľa jeho\nobsahu. Platným odvolaním je podanie do spisu založené dňa 05.06.2025.\nV obsahu\npodania zo dňa 05.06.2025 je výrok, že textovo sa pripája k odvolaniu znenie podania z 25.05.2025,\nktoré plní odôvodnenie samotného podania z 05.06.2025. Žalobca poukazuje aj na to, že odvolací súd\nodmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom\nkonaní pokračovať. Žalovaný sa snaží vytvoriť obsahový rozpor medzi podaniami z 05.06.2025 a z\n25.05.2025. Táto skutočnosť nie je takou skutočnosťou, ktorá by sa mala označiť za vadu podania\na už vôbec takou, že by sa nemohlo v odvolacom konaní pokračovať. Nájsť si listinu, ak ju označí\nstrana v podaní aj dátumom nemôže byť vadou podania a súd si ju vie ľahko zo spisu nalistovať\na oboznámiť sa s ňou. Žalovaný uvádza, že žalobca nepreukázal, že konanie žalovaného sa prieči\ndobrým mravom. Je to zo strany žalovaného účelový právny nezmysel. Takýto spôsob preukazovania\nkonania na protistranu sa používa v trestnom práve, kde platí „prezumpcia neviny“, kde platí premisa,\nže obvinený sa považuje za nevinného dokým sa mu nepreukáže vina. V občianskom konaní sa podľa\nCSP o takéto preukazovanie viny nekoná. Čiže CSP nestanovuje podmienky na preukazovanie konania\nprotistrane ale súd podľa CSP hodnotí dôkazy všeobecne tak ako vyjdú najavo. A súd má v koncentrácii\nkonania smerovať konanie v predložení kľúčových dôkazov tomu, kto s nimi disponuje. Argumentom\nodvolania je fakt, že súd prvej inštancie nevykonal preukazovanie kľúčového dôkazu, nepožadoval ho od\ntej strany, ktorá s dôkazom disponuje. Teda žalobca nevie a nemôže bez svojej viny pripojiť tieto dôkazy\na predložiť\nk žalobe a preto z dôvodu povinnosti zisťovania objektívnej stránky sporu má súd\nza povinnosť sa vysporiadať s obsahom dokazovania. Žalovaný nevie svoje dôvody konania vysvetliť a\nobjektívne podložiť aby preukázal súlad jeho konania s dobrými mravmi a teda sám preukazuje, že konal\nv rozpore s dobrými mravmi pri pracovno-právnom úkone. Žalobca zopakoval, že žalovaný nedodržal\nani lehotu na doručenie písomnosti, čím preukázal tiež, že mieni konať v rozpore so Zákonníkom práce\na dobrými mravmi. Ak teda sa žalovaný domnieva, že nie je povinný dodržovať písané právo lebo\nneobsahuje sankciu mal by byť na to súd citlivý a túto vôľu žalovaného úmyselne konať v nesúlade so\nzákonom vyhodnotiť\nv jeho neprospech, lebo tým chcel úmyselne znevýhodniť žalobcu.\n18. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu uviedol, že Civilný sporový poriadok\nv\n§ 151 ods. 2 uvádza, že na popretie skutkových tvrdení postačuje, že strana ktorá poprie skutkové\ntvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia\no\npredmetných skutkových okolnostiach. Uvedené žalovaný nie len že počas prvostupňového konania\nurobil, ale tieto skutkové tvrdenia aj podložil dôkaznými prostriedkami, kde doložil listinné dôkazy o\nvysvetlení dôvodoch na skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Je potom výlučne na žalobcovi,\naby svoje skutkové tvrdenia o konaní v rozpore s dobrými mravmi preukázal, nakoľko jeho skutkové\ntvrdenia boli žalovaným postupom podľa § 151 ods. 2 riadne v zmysle zákona popreté. Žalobca sa\nsnaží počas celého konania poukazovaním na údajné konanie v rozpore s dobrými mravmi žalovaného\nodpútať pozornosť od zásadnej skutočnosti pre toto konanie a síce, že s poukazom na ustanovenie\n§ 72 ods. 1 Zákonníka práce nebol žalovaný ako zamestnávateľ povinný uvádzať žalobcovi ako\nzamestnancovi žiadne dôvody, pre ktoré s ním končí pracovný pomer v skúšobnej dobe a teda ani\nakékoľvek listiny alebo svedecká výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného by neviedli k preukázaniu\nžiadnych relevantných skutočností, pre ktoré by súd žalobcovi ním uplatnený nárok mohol priznať.\nZákonník práce totiž nevyžaduje pri skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe uvádzať presne\nvymedzený dôvod, pričom výnimkou je podľa ust. § 72 ods. 1 Zákonníka práce situácia, kedy ide\no tehotnú ženu, matku do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiacu ženu a muža na otcovskej\ndovolenke, čo nie je aplikovateľné pre tento prípad. Ani ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce žiadnym\n\nspôsobom nesankcionuje, ani nehovorí o striktne danej lehote na oznámenie skončenia pracovného\npomeru v skúšobnej dobe, pričom z formulácie spravidla tri dni pred dňom, keď sa má pracovný\npomer skončiť, je možné vyčítať výlučne poriadkový charakter tejto lehoty, ktorej nedodržanie nemá\nza následok neplatnosť tohto právneho úkonu. Zákonník práce navyše v § 17 ustanovuje, za akých\nokolností prichádza v pracovnoprávnych vzťahoch k neplatnosti právneho úkonu, pričom obchádzanie\ndobrých mravov tu ako dôvod na sankcionovanie právneho úkonu jeho neplatnosťou nefiguruje. Bez\nohľadu na vyššie uvedené však ani v prípade aplikácie § 39 Občianskeho zákonníka dôvod na posúdenie\nskončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ako právneho úkonu, ktorý sa prieči dobrým mravom\nkonajúci súd v tomto prípade správne nevidel, nakoľko ho žalobca nijakým spôsobom nepreukázal.\n19. V následnom vyjadrení žalobca zotrval na odvolaní a tam uvedených argumentoch, zdôraznil, že\nsúd má stáť na slabšej strane sporu, teda na strane žalobcu, už aj z dôvodu, že táto nemôže z vlastnej\nviny predložiť dôkazné podklady. Súd prvej inštancie aj napriek dvom podaniam žalobcu na objektívne\npreukazovanie merita veci sa nevysporiadal so základnou dôkaznou stránkou, nežiadal od žalovaného,\naby predložil dôkazy, ktoré majú preukazovať to, že žalovaný konal v súlade s morálkou.\n20. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených\nodvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie\nje dôvodné.\n21. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie.\nSúd prvej inštancie vykonal potrebné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery, aplikoval\nna zistený skutkový stav príslušné zákonné ustanovenia. V prvom rade odvolací súd sa vysporiadal\ns tým, či je odvolanie podané riadne a včas. Žalobca podal odvolanie jednak po vyhlásení rozsudku\nsúdom prvej inštancie a ešte pred tým, ako mu bolo doručené písomné vyhotovenie rozsudku a to\npodaním doručeným súdu dňa 26.05.2025. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo žalobcovi doručené\ndňa 01.06.2025 a dňa 06.06.2025 žalobca doručil súdu podanie označené ako dodatočné a opakované\ndoručenie odvolania. V danom podaní vysvetlil, z akého dôvodu podal už skôr odvolanie a zároveň\nvysvetlil, že dané doplnené podanie je odvolaním a odkázal v ňom aj na znenie predchádzajúceho\npodania (odvolania) zo dňa 26.05.2025 a uviedol, že dané podanie má tvoriť súčasť tohto druhého\npodania. Odvolací súd má jednoznačne za to, že podanie doručené dňa 06.06.2025 je odvolaním a spĺňa\nvšetky náležitosti, je zrejmé voči ktorému rozhodnutiu smeruje, je zrejmé z akých dôvodov je podané a je\nzrejmé aj čoho sa odvolateľ domáha. Navyše je potrebné ho čítať aj spoločne s prv podaným odvolaním\nnakoľko je zrejmé, že žalobca jasne uviedol, že žiada aby dané odvolanie tvorilo súčasť neskoršieho\npodania. Nazeranie na podané odvolanie v smere, ktorý opísal žalovaný vo vyjadrení, je nedôvodné a\nznamenalo by prílišný formalizmus. Odvolací súd sa teda ďalej zaoberal odvolaním, keď vyhodnotil, že\npodanie zo dňa 06.06.2025 je riadnym odvolaním spĺňajúcim všetky potrebné náležitosti, teda nejde o\nodvolanie, ktoré neobsahuje také náležitosti, ktoré by odvolaciemu súdu bránili ho prejednať.\n22. K meritu veci, k napadnutému výroku II. rozsudku, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie\nsprávne právne vec posúdil a správne prijal záver o nedôvodnosti žaloby. Odvolací súd na zdôraznenie\nsprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a na zodpovedanie argumentácie uvedenej v odvolaní\ndopĺňa a uvádza nasledovné. Správne súd prvej inštancie vysvetlil, že skončenie pracovného pomeru\nv skúšobnej dobe, je možné zo strany zamestnávateľa vykonať bez uvedenia dôvodu. To znamená,\nže zamestnávateľ žiaden dôvod pre ukončenie pomeru v skúšobnej dobe uvádzať nemusí. Je potom\nirelevantné skúmať v konaní, či mal zamestnávateľ relevantné dôvody na skončenie pracovného\npomeru, čoho sa domáhal žalobca. Súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil, keď sa postupuje\npri posúdení neplatnosti skončenia pracovného pomeru prioritne podľa ustanovení Zákonníka práce,\nktorý obsahuje komplexnú úpravu neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Nemožno tu ani hovoriť\no konaní v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na ust. § 39 OZ, keď Zákonník práce pre ukončenie\npracovného pomeru v skúšobnej dobe nevyžaduje uvedenie dôvodov, pre ktoré sa zamestnávateľ\nrozhodne tento pomer ukončiť. Bolo len na dobrej vôli žalovaného, že tieto dôvody dodatočne na žiadosť\nžalobcu uviedol. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď nevykonal dokazovanie, ktoré malo viesť\nk preukazovaniu opodstatnenosti dôvodov pre ukončenie pracovného pomeru so žalobcom. Takéto\ndokazovanie bolo nadbytočné, keď ako je vyššie uvedené a ako aj vysvetlil súd prvej inštancie, pre\nukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zákon nevyžaduje uviesť dôvody ukončenia. Ak je\n\nmožné zo zákona ukončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodov, nemôže súd pre\nposúdenie platnosti takéhoto ukončenia skúmať relevantnosť dôvodov ukončenia. Je síce možné, že\nokolnosť, že zamestnávateľ ukončí pracovný pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, sama\nosebe nevylučuje, že môže ísť o diskriminačné rozviazanie pracovného pomeru. K tomu, že by malo ísť\no diskriminačné konanie zamestnávateľa v danom prípade, však žalobca neposkytol žiadne skutkové\ntvrdenia, v tomto smere sa v žalobe nič neuvádza. Rovnako je nedôvodná námietka žalobcu ohľadom\nnedodržania lehoty uvedenej v ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý ustanovuje, že sa písomné\noznámenie o skončení pracovného pomeru má doručiť spravidla v lehote tri dni pred dňom, keď sa\nmá pracovný pomer skončiť. Súd prvej inštancie aj v tejto otázke zaujal správne závery a tieto jasne\na zrozumiteľne vysvetlil. Teda správny je záver, že ide iba o lehotu poriadkovú, a jej nedodržanie\nzákon nespája s neplatnosťou úkonu. Dôležité je, aby oznámenie o skončení pracovného pomeru v\nskúšobnej dobe bolo doručené ešte pred uplynutím tejto skúšobnej doby. Odvolací súd k námietke o\nnesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý mal podľa žalobcu spočívať v rozhodnutí na\nprvom pojednávaní, bez riadneho zaoberania sa vecou a vo vyhlásení rozsudku tak, že nebol stranám\nihneď poskytnutý rozsudok s písomným odôvodnením uvádza, že súd prvej inštancie postupoval v\nsúlade s príslušným ustanoveniam CSP. Jednak odvolací súd poukazuje na ust. § 179 CSP, podľa\nktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní. Ak súd\ndospeje k tomu, že nie je potrebné žiadne ďalšie dokazovanie a má pre rozhodnutie náležite zistený\nskutkový stav veci, je nielen že možné, ale aj žiadúce rozhodnúť na prvom pojednávaní. Súd vyhlasuje\nrozsudok verejne a to spravidla po ukončení dokazovania na pojednávaní, na ktorom dokazovanie\nukončil. Súd prvej inštancie tak v danom prípade postupoval. Po ústnom vyhlásení rozsudku na konci\npojednávania, súd vykoná len ústne zdôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku, do zápisnice\nsa písomne odôvodnenie neuvádza. Po vyhlásení rozsudku na pojednávaní, má potom súd zákonnú\nlehotu na vypracovanie písomného rozsudku, ktorý musí spĺňať náležitosti v zmysle ust. § 220 CSP,\na ktorý sa doručuje účastníkom a až doručením tohto písomného rozsudku plynie účastníkom lehota\nna odvolanie. Súd prvej inštancie tento postup dodržal. Zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa\n29.04.2025 je zrejmé, že riadne ukončil súd dokazovanie a potom vyhlásil rozsudok, uviedol výrok, ktorý\nje zachytený v zápisnici a poskytol aj ústne zdôvodnenie rozsudku, aj poučenie o opravnom prostriedku.\nPotom vypracoval písomné vyhotovenie rozsudku, ktoré má náležitosti v zmysle ust. § 220 CSP a tento\nrozsudok riadne doručil stranám sporu.\n23. Odvolací súd preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie na podklade podaného odvolania voči\nvýroku II. rozsudku dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne a právne správne a\npreto rozsudok vo výroku II. potvrdil. (§ 387 ods. 1 CSP).\n24. Žalobca podal odvolanie aj do výroku I. o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania a začatie\nkonania pred Ústavným súdom SR. Odvolací súd odvolanie voči tomuto rozhodnutiu odmietol, nakoľko\nvoči rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, resp. rozhodnutiu o zamietnutí návrhu,\nktorým žiadal žalobca súd aby postupoval v zmysle ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP, nie je odvolanie\nprípustné. Dané rozhodnutie má povahu uznesenia, ktoré je vydané spolu s rozhodnutím vo veci samej\na to v zmysle ust. § 162 ods. 3 CSP. V ust. § 357 CSP je stanovené, voči ktorým uzneseniam je odvolanie\nprípustné. V danom ustanovení sa rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, respektíve\no zamietnutí návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR nenachádza. To znamená, že voči\ntakémuto uzneseniu odvolanie prípustné nie je. V ust. § 357 v písmene n) je uvedené len uznesenie\no prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP, čo však nie je daný prípad, nakoľko\nprerušenie konania z dôvodu podania návrhu na Ústavný súd SR, je uznesením podľa ust. § 162 ods. 1\npísm. b) CSP. Odvolací súd preto odvolanie žalobcu, ktoré smerovalo proti výroku I., ktorým súd rozhodol\no zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania a podania návrhu na Ústavný súd SR, odmietol a to\nv zmysle ust. § 386 písm. c) CSP, nakoľko smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie\nprípustné.\n25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1\nv spojení\ns § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne\nsúd prvej inštancie samostatným uznesením.\n\n26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,\n§ 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\n\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "54Cpr/1/2024", "guid": "f30bf4c3-c70f-4896-98b5-374e2820bf9f:63fa08f8-a8b8-46bf-ba0f-7e39fad8226b", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:02ec42b1-1708-41df-bde4-c1fcfc79138e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.5.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2021 z 12. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-12", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.5.2021.1"}, {"guid": "e4ba879e-5895-4e7c-89c7-5d91da625cb3:5b0d620b-d399-403a-956f-20376bf4ad91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6722204076.1", "spisova_znacka": "6CdoPr/9/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoPr/9/2024 z 28. 1. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-01-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6722204076.1"}], "citovane_v": []}