{"guid": "d50b5b92-c69c-4175-9ece-5ad6e78f9a5e:1a3c3cfa-93b7-49b5-a763-af8181d83d0f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1424201403.1", "spisova_znacka": "8CoPr/5/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/5/2025 z 27. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. mája 2025, sp. zn. 8CoPr/5/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1424201403.1", "identifikacne_cislo": "1424201403", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ondrej Krajčo", "sudca_id": 175, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ondrej-krajco-175", "datum_vydania": "2025-05-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "4CdoPr/3/2026", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "888df2c1-e08c-4ccf-a39b-b5ba3ebcb4ae:fbc7a2e9-70fb-4cba-bc4b-5e87a4d8c60b", "datum": "2026-07-23", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1a3c3cfa-93b7-49b5-a763-af8181d83d0f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1424201403.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1424201403.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1424201403.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n8CoPr/5/2025\n1424201403\n27. 05. 2025\nJUDr. Ondrej Krajčo\nECLI:SK:KSBA:2025:1424201403.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu\nJUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: Z.. A. S., H. XX. X. XXXX, R. S.: C. XXX/\nXX, E., zastúpenej advokátom: JUDr. Marcel Ružarovský, so sídlom A. Žarnova 11C, Trnava, IČO: 53\n711 343, proti žalovanému: Lidl Slovenská republika, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava - mestská\nčasť Ružinov, IČO: 35 793 783, zastúpenému: bnt attorneys-at-law, s. r. o., so sídlom Cintorínska 2333/7,\nBratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 886 978, o určenie neplatnosti skončenia pracovného\npomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20.\njanuára 2025, č.k. 3Cpr/1/2024 - 236, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\n\npotvrdzuje.\n\nŽalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala\nurčenia, že skončenie jej pracovného pomeru (založeného pracovnou zmluvou zo 17. decembra 2015)\nvýpoveďou z 27. septembra 2023, ktorá jej ako zamestnancovi bola daná a v ten istý deň 27. septembra\n2023 doručená zo strany žalovanej ako jej zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce\npre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, je neplatné a uložil žalovanej povinnosť\nzaplatiť žalobkyni \"náhradu mzdy za 36 mesiacov\".\n2. Poukázal na to, že žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, a to z dôvodu, že žalobkyňa\nneplatnosť výpovede napadla žalobou podanou na súde až po márnom uplynutí dvojmesačnej\nprekluzívnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce, pričom s touto námietkou žalobkyňa nesúhlasila,\nkeďže podľa jej názoru žalobu podala včas. V prvom rade sa preto prvoinštančný súd zaoberal touto\notázkou. Poukázal v tomto smere na skutočnosť, že z vykonaných dôkazov vyplýva a ani nebolo medzi\nstranami sporné, že žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzavreli 17. decembra\n2015 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, na základe ktorej bola žalobkyňa prijatá na pracovné miesto\n\"predavačka, pokladníčka\" s dohodnutým dňom nástupu do práce 1. januára 2016. Tento pracovný\npomer so žalobkyňou bol skončený výpoveďou z 27. septembra 2023, ktorá jej bola daná zo strany\nžalovaného podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce pre opakované menej závažné porušenie\npracovnej disciplíny. Z obsahu listiny, na ktorej je tento jednostranný právny úkon zamestnávateľa\nzachytený, vyplýva, že táto výpoveď bola žalobkyni riadne osobne doručená v ten istý deň 27. septembra\n2023, čo žalobkyňa potvrdila svojím vlastnoručným podpisom na tejto listine. Následne žalobkyňa v\nzmysle § 77 Zákonníka práce napadla platnosť tejto výpovede z 27. septembra 2023 žalobou, ktorá bola\nv elektronickej podobe odoslaná žalobkyňou 31. januára 2024 o 18.46 hod. a doručená súdu v ten istý\ndeň o jednu minútu neskôr, čiže 31. januára 2024 o 18.47 hod. (porov. doručenka na č. l. 97 spisu).\n\n3. Na základe uvedeného otázku včasnosti podania žaloby o neplatnosť výpovede v tejto veci po právnej\nstránke posúdil podľa § 77 Zákonníka práce, ako aj podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s §\n122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom dospel k záveru, že žalobkyňa svoju žalobu podala až po\nmárnom uplynutí prekluzívnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce. Uviedol, že lehota na uplatnenie\npráva podať na súde žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je lehotou určenou\npodľa mesiacov, a preto koniec plynutia tejto lehoty je určený spôsobom vyplývajúcim z § 1 ods. 4 ZP v\nspojení s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri lehotách určených podľa týždňov, mesiacov a rokov\nnie je stanovený začiatok ich plynutia, ako je to v prípade lehôt určených podľa dní (porov. § 122 ods. 1\nObčianskeho zákonníka), ale stanovené je len to, kedy sa ich plynutie končí. Konkrétne z § 122 ods. 2\nObčianskeho zákonníka vyplýva, že koniec lehoty - t. j. posledný deň lehoty - pripadá na deň, ktorý sa\npomenovaním (pri týždňoch) alebo číslom (pri mesiacoch a rokoch) zhoduje s dňom, na ktorý pripadá\nskutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota. Ak nie je takýto deň v mesiaci, koniec lehoty (t. j. jej posledný\ndeň) pripadne na posledný deň v mesiaci. V prípade, že posledný deň lehoty pripadne na sobotu,\nnedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Poukázal na to, že\nprávna otázka, ktorým dňom sa pracovný pomer končí v prípade dania výpovede, bola už opakovane\nriešená v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít, ktorá sa ustálila na právnom názore, že za\n\"deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť\", treba v prípade, ak bola daná výpoveď, \"považovať posledný\ndeň výpovednej doby\" (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo\n31/1997, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 119/1999; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 29/2017,\nbod 26.; rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1VCdo/2/2019, bod 24.). Totožný právny záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 21 Cdo 1436/2001, ktorý je s ohľadom na výkladové pravidlo príbuznosti právnych\nporiadkov aplikovateľný aj v slovenskom právnom prostredí a ktorý bol publikovaný v českej Zbierke\nsúdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 29/2003 s právnou vetou: \"Lehota podľa § 64 Zákonníka práce\n[v Slovenskej republike § 77 ZP - pozn. súdu] k uplatneniu neplatnosti rozviazania pracovného pomeru\nje lehotou určenou podľa mesiacov a začína plynúť posledný deň príslušného kalendárneho mesiaca,\nv ktorom uplynula výpovedná doba. Posledný deň plynutia tejto lehoty preto nemusí vždy pripadnúť na\nposledný deň druhého nasledujúceho kalendárneho mesiaca.\" Český najvyšší súd sa v tomto spore\nsa zaoberal prípadom, keď sa pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby dňa 30. júna 1999\na žaloba na určenie neplatnosti tejto výpovede bola doručená súdu až 31. augusta 1999. Súd prvej\ninštancie podanú žalobu zamietol pre neuplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného\npomeru v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehote, k márnemu uplynutiu ktorej došlo 30. augusta\n1999. Odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil a zároveň vyslovil proti svojmu rozhodnutiu prípustnosť\ndovolania čo do otázky zásadného právneho významu, a to otázky určenia dňa, na ktorý pripadá udalosť,\nod ktorého sa sporná lehota počíta. Dovolací súd podané dovolanie ako nedôvodné zamietol, pretože\nprávne závery súdov oboch nižších stupňov považoval za vecne správne a okrem vyššie citovanej\nprávnej vety tiež vyslovil, že pokiaľ sa začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty na uplatnenie neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru viaže ku \"dňu, keď sa mal pracovný pomer skončiť\", v prípade, ak\nbola daná výpoveď, je začiatok plynutia tejto lehoty zhodný s uplynutím výpovednej doby, pretože\ns okamihom uplynutia výpovednej doby zákon spojuje skončenie pracovného pomeru. Uviedol, že v\ntomto prípade žalobou napadnutá výpoveď bola žalobkyni riadne doručená zo strany zamestnávateľa\n27. septembra 2023. Dvojmesačná výpovedná doba teda začala plynúť od prvého dňa kalendárneho\nmesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t. j. od 1. októbra 2023, a skončila sa uplynutím\nposledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, čiže 30. novembra 2023 (porov. § 62 ods. 4 a ods. 7\nZP). Pracovný pomer medzi stranami sa teda mal skončiť - ako už bolo uvedené - uplynutím výpovednej\ndoby 30. novembra 2023, z čoho následne vyplýva, že podľa zásad počítania lehôt v zmysle § 1 ods. 4 ZP\nv spojení s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka posledný deň (teda koniec) dvojmesačnej prekluzívnej\nlehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru pripadol na utorok 30.\njanuára 2024, t. j. na pracovný deň, ktorý sa o dva mesiace neskôr číslom zhoduje s dňom, keď sa\nmal pracovný pomer žalobkyne skončiť. Pokiaľ predmetná určovacia žaloba žalobkyne bola doručená\nsúdu až 31. januára 2024, bola podaná oneskorene, teda po márnom uplynutí zákonom ustanovenej\ndvojmesačnej prekluzívnej lehoty na jej podanie. So zreteľom na citovanú ustálenú rozhodovaciu prax\nnajvyšších súdnych autorít nie je potom podľa prvoinštančného súdu správny ani právny názor uvádzaný\nžalobkyňou, že za \"deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť\" a od ktorého sa následne odvíja koniec\nlehoty na uplatnenie práva domáhať sa žalobou určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru,\nsa v prípade dania výpovede považuje až deň, ktorý nasleduje po uplynutí výpovednej doby, teda v\n\ndanom prípade nie 30. november 2023, ale až 1. december 2023, v dôsledku čoho by posledný deň\ntejto lehoty pripadol na 1. februára 2024. Pracovný pomer medzi sporovými stranami totiž v deň 1.\ndecembra 2023 už netrval a výpovedná doba v tento deň už neplynula, a preto nemožno tento deň\nprávne kvalifikovať ako \"deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť\" (k tomu porov. § 62 ods. 1 ZP, podľa\nktorého \"ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby\"). Nesprávnosť\nžalobkyňou prezentovaného právneho názoru tiež možno dovodiť aj z tej skutočnosti, že žalobkyni za\ndeň 1. decembra 2023 už nepatrí mzda (resp. jej náhrada v prípade existencie prekážok v práci na\nstrane zamestnávateľa). Na základe uvedeného uzavrel, že žalobkyňa svoje právo domáhať sa žalobou\nna súde určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede z 27. septembra 2023\nneuplatnila v zákonom ustanovenej prekluzívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa jej pracovaný\npomer mal skončiť, t. j. najneskôr do 30. januára 2024, a preto márnym uplynutím daného dňa jej\ntoto právo zaniklo a predmetná výpoveď ako právny úkon zrušujúci pracovný pomer medzi sporovými\nstranami sa stal vo svojich dôsledkoch účinným. Keďže na zánik práva je súd v zmysle § 36 Zákonníka\npráce povinný vždy prihliadnuť, podanú žalobu doručenú súdu až 31. januára 2024 v časti domáhajúcej\nsa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru ako nedôvodnú zamietol. Keďže ako nedôvodnú\nzamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, znamená to, že pracovný\npomer sa medzi sporovými stranami skončil platne (a to na základe výpovede z 27. septembra 2023\nuplynutím výpovednej dobu ku dňu 30. novembra 2023), a preto žalobkyni - z logiky veci - nemohli\nvzniknúť a ani nevznikli žiadne nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, a teda ani nárok na\nnáhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Z tohto dôvodu ako neopodstatnenú zamietol žalobu\nžalobkyne aj v časti nároku na náhradu mzdy. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262\nods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 % účelne vynaložených trov konania.\n4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá napadnutý\nrozsudok žiadala zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie. Odvolanie odôvodnila tým,\nže rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasila\nso závermi súdu prvej inštancie, na základe ktorých súd konštatoval, že jej žaloba bola podaná\noneskorene, t. j. po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty v zmysle ustanovenia § 77 Zákonníka\npráce. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil okamih, kedy mala začať plynúť prekluzívna lehota\na dôsledkom tohto interpretačného pochybenia bolo zamietnutie žaloby. Poukázala v tejto súvislosti\nna uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15.12.2016, sp. zn. II. ÚS 928/2016. V uvedenom prípade\nzamestnávateľ dňa 18.09.2010 doručil svojmu zamestnancovi výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1\npísm. e) Zákonníka práce. Výpovedná doba bola trojmesačná a začala plynúť prvým dňom kalendárneho\nmesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t. j. 01.10.2010, pričom posledným dňom výpovednej\ndoby bol deň 31.12.2010. Prekluzívna lehota na podanie žaloby podľa názoru Ústavného súdu SR začala\nplynúť dňa 01.01.2011, t. j. dňom nasledujúcim po poslednom dni výpovednej doby. Uvedený spôsob\ninterpretácie určenia začiatku plynutia prekluzívnej lehoty nemožno považovať podľa Ústavného súdu\nSR za arbitrárny a ústavne neudržateľný. Použitý výklad vyhodnotil Ústavný súd SR vo svetle judikatúry\nESĽP ako ústavne konformný s princípom právnej istoty, ktorá tvorí imanentnú súčasť právneho štátu.\nTaktiež poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2017, sp. zn. 2Co/138/2016.\nV uvedenom prípade bola zamestnancovi dňa 25.11.2002 doručená výpoveď z organizačných dôvodov\npodľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Výpovedná doba začala zamestnancovi plynúť\ndňa 01.12.2002 a mala uplynúť dňa 28.02.2003. Zamestnanec podal voči svojmu zamestnávateľovi\nžalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy, pričom tá\nbola súdu prvej inštancie doručená dňa 29.04.2003. Ak by sa na tento prípad použila argumentácia\nMestského súdu Bratislava IV (sp. zn. 3Cpr/1/2024), tak by žaloba nebola včas podaná, pretože\ndvojmesačná prekluzívna lehota by začala plynúť 28.02.2003 a uplynula by dňa 28.04.2003. Krajský\nsúd v Bratislave (sp. zn. 2Co/138/2016) nepovažoval žalobu za oneskorene podanú, nakoľko prvým\ndňom prekluzívnej lehoty nebol deň 28.02.2003, ale až nasledujúci deň, t. j. 01.03.2003. Krajský súd\nv Bratislave sa v označenej veci plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o nutnosti uplatnenie\nteleologického výkladu ustanovenia § 77 Zákonníka práce. Účelom § 77 Zákonníka práce bolo pri\nvymedzení plynutia prekluzívnej lehoty poskytnúť žalobcovi dva celé kalendárne mesiace na podanie\nžaloby. Od tohto výkladu sa nemožno odchýliť ani prostredníctvom judikatúry. Z uvedeného dôvodu treba\nuzavrieť, že posledný deň výpovednej doby sa nezhoduje s prvým dňom prekluzívnej lehoty, ktorá tak\nzačína plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni výpovednej doby. Iba v takomto prípade postupujú\nsúdy v intenciách účelu ustanovenia § 77 Zákonníka práce. V tomto prípade jej žalovaný dňa 27.09.2023\ndoručil výpoveď podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, výpovedná doba začala\n\nplynúť odo dňa 01.10.2023 a skončila sa uplynutím dňa 30.11.2023. Použitím teleologického výkladu\ndvojmesačná prekluzívna lehota začala plynúť dňa 01.12.2023, t. j. deň nasledujúci po poslednom\ndni výpovednej doby, a mala uplynúť dňa 01.02.2024. Iba v takomto prípade môže dôjsť k naplneniu\núčelu normy, ktorým je poskytnutie lehoty dvoch celých kalendárnych mesiacov žalobcovi. Žaloba bola\nsúdu prvej inštancie doručená dňa 31.01.2024, a preto žalobkyňa považuje lehotu za zachovanú.\nKonštatovanie súdu o oneskorenom podaní žaloby je v priamom rozpore s účelom vyjadreným v\nustanovení § 77 Zákonníka práce. Argumentácia súdu prvej inštancie, že prvý deň dvojmesačnej\nprekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a posledný\ndeň výpovednej doby (30.11.2023) sú totožné, podľa žalobkyne neobstojí. Medzi stranami sporu nie\nje sporné, že dňa 30.11.2023 bola stále riadnym zamestnancom žalovaného, a preto by nebolo\nspravodlivé, aby právny poriadok zahrnul uvedený deň do prekluzívnej lehoty. Začiatok prekluzívnej\nlehoty je tak naviazaný na prvý deň, kedy žalovaný ju už nepovažoval za svoju zamestnankyňu a\nona sa naďalej považovala za zamestnankyňu žalovaného. Ak by bola do doby, kedy pracovný pomer\nzamestnanca trvá, zahrnutá aj časť prekluzívnej lehoty na podanie žaloby, došlo by k nerovnovážnemu a\nnespravodlivému právnemu posudzovaniu pracovnoprávnych vzťahov v neprospech slabšieho subjektu.\nOkrem toho, rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2019 riešilo inú\nprávnu otázku, a síce predĺženie lehoty na podanie žaloby o dobu pracovnej neschopnosti. V bode 24\nodôvodnenia veľký senát uviedol, že ak bola daná výpoveď dňa 29.10.2012, potom prvý deň lehoty\nna podanie žaloby bol 01.01.2013 (berúc do úvahy dvojmesačnú výpovednú dobu), teda nie deň, na\nktorý pripadal posledný deň výpovednej doby - 31.12.2012. Ten istý názor uviedol Najvyšší súd SR\naj v rozhodnutí 3 Cdo 29/2017. Nejde preto o rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v otázke, od\nktorého dňa sa počíta začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby. Aj keď sa za \"deň, keď\nsa mal pracovný pomer skončiť\" považuje posledný deň výpovednej doby, zákon v ustanovení § 77\nZákonníka práce hovorí, že lehota na podanie žaloby plynie až od tohto dňa, teda dňa nasledujúceho.\nKeďže sa lehota určená podľa mesiacov končí v deň, ktorý sa číslom zhoduje s dňom, kedy začala\nplynúť, potom v jej prípade je posledný deň podania žaloby 01.02.2024. Okrem toho poukázala aj na\nustanovenie § 61 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého výpoveď možno odvolať len so súhlasom\ndruhého účastníka. V konkrétnostiach tejto veci by to znamenalo, že dňa 30.11.2023 sa výpoveď mohla\nešte so súhlasom žalobkyne odvolať, nakoľko pracovný pomer sa skončil až o 23:59 hod v uvedený\ndeň. Nedáva zmysel posudzovať začiatok plynutia prekluzívnej lehoty na uvedený deň, keďže jednak\npracovný pomer ešte trval a v tomto čase mohla byť výpoveď odvolaná. Dala do pozornosti aj rozhodnutie\nOkresného súdu Bratislava I vo veci 14Cpr/3/2015, potvrdené rozhodnutím Krajského súdu Bratislava,\nsp. zn. 15CoPr/13/2017, kde súd uviedol, že lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať\npo prvý raz. Právo možno uskutočniť (vykonať) po prvý raz, keď na strane oprávneného subjektu vznikne\nmožnosť podať na jeho základe žalobný návrh. Ide o objektívne určenie začiatku plynutia lehoty. Podľa\nnázoru súdu prvej inštancie, podľa § 77 Zákonníka práce mal žalobca uplatniť neplatnosť skončenia\npracovného pomeru na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer\nskončiť. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi dňa 17.4.2015 a žalobca\nmal svoje právo uplatniť na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde\nnajneskôr dňa 18.6.2015, čo neurobil a podal žalobu na súde až 25.6.2015, teda po lehote stanovenej\nzákonom, čím jeho právo zaniklo. Aj v tomto prípade teda súdy zohľadnili fakt, že v čase, kedy pracovný\npomer ešte trvá, nemôže byť určujúcim dňom pre plynutie prekluzívnej lehoty. Na záver poukázala aj na\nstaršie rozhodnutia súdov, konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 30.10.1969, sp. zn. 7\nCz 71/69, kde sa súd zaoberal výkladom pojmu \"odo dňa, keď sa dôvode výpovede dozvedel...\" v zmysle\nustanovenia § 46 ods. 3 zákona č. 65/1965 Zb., pričom uviedol, že ať jde o krátkodobé absence nebo\no dlouhodobou absenci, neskončí běh jednoměsíční lhůty podle § 46 odst. 3 zák. práce dříve, než po\nuplynutí jednoho měsíce ode dne následujícího po poslední zaviněné absenci; kdyby však organizace\nzjistila až později, že šlo o zaviněnou absenci, začíná běh této lhůty prvním dnem následujícím po\ndni, kdy se organizace dozvěděla, že šlo o zaviněnou absenci\". Je teda podľa nej zrejmé, že slová\n\"odo dňa\", ako sú vyjadrené aj v ustanovení § 77 Zákonníka práce, predpokladajú začiatok plynutia\nkonkrétnej skutočnosti až od nasledujúceho dňa. Na základe uvedeného podľa žalobkyne súd prvej\ninštancie pochybil, keď zamietol žalobu, pretože bola podaná včas, a preto mal o nej riadne konať a\nrozhodnúť.\n5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny\npotvrdiť. Konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie predstavuje zákonné, vecne správne a náležite\nodôvodnené rozhodnutie, s ktorým sa plne stotožňuje, vrátane názorov uvedených v odôvodnení\nrozsudku. Zároveň má za to, že súd dospel v konaní ku správnym skutkovým zisteniam, taktiež vec\n\nsprávne právne posúdil a postupoval taktiež procesne správnym spôsobom. S odkazom na závery\nprezentované v rozsudku je evidentné, že žalobkyňa neuplatnila nároky vyplývajúce z (ne)platného\nskončenia pracovného pomeru so žalovaným v rámci zákonnej prekluzívnej lehoty (do 30.01.2024),\nale až nasledujúci deň po uplynutí tejto prekluzívnej lehoty (dňa 31.01.2024). Interpretácia príslušných\nzákonných ustanovení, ktoré uvádza vo svojom odvolaní žalobkyňa, neobstoja, keďže sú v priamom\nrozpore so znením zákona týkajúcom sa počítania lehôt v rovine občianskeho (pracovného) práva. Na\ntomto závere nemenia nič ani rozhodnutia slovenských súdov, v rámci ktorých nezohrávalo exaktné\nurčenie prekluzívnej lehoty rozhodujúcu úlohu resp. v rámci ktorých súdy prejednávali meritórne odlišné\nsituácie, aké sú predmetom tohto sporu. Poukázal na znenie ust. § 122 ods. 1 a 2 Občianskeho\nzákonníka, ako aj § 77 Zákonníka práce a konštatoval, že žalobkyňa sa vo svojom odvolaní\nsnaží prostredníctvom teleologického výkladu interpretovať vyššie uvedené ustanovenia Občianskeho\nzákonníku a Zákonníka práce vo svoj prospech, a to tak, že podľa nej prekluzívna lehota na podanie\nžaloby začala plynúť dňa 01.12.2023 a uplynula dňa 01.02.2024. Prekluzívna lehota počítaná \"od\ndňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť\", sa má v zmysle uvedeného (podľa žalobkyne) počítať\naž od dňa nasledujúceho od skončenia pracovného pomeru. Túto skutočnosť má pritom podporovať\núčel § 77 ZP, ktorý predstavuje poskytnutie dvoch celých kalendárnych mesiacov na podanie žaloby.\nTento záver má taktiež podporovať zákonná paralela s možnosťou späťvzatia výpovede v posledný\ndeň trvania pracovného pomeru. Takéto právne posúdenie plynutia prekluzívnej (prepadnej) lehoty\nzo strany žalobkyne však neobstojí. V prvom rade je dôležité uviesť, že v rovine občianskeho práva\nzrejme niet objektívnejšej právnej skutočnosti, akou je plynutie času. Z tohto dôvodu aj zákonodarca\nustanovuje v § 122 Občianskeho zákonníka záväzne, jasne a zrozumiteľne pravidlá ako počítať čas\nv prípade, ak ide o lehotu, t.j. časový úsek, v rámci ktorého je subjekt práva oprávnený uplatniť svoj\nnárok. Zákonodarca zároveň v znení zákona jasne vyjadril svoju preferenciu, v zmysle ktorej iba v\nprípade lehôt počítaných podľa dní, nedochádza k zahrnutiu dňa rozhodnej skutočnosti do celkového\nplynutia lehoty. Ak by Zákonník práce v znení § 77 ZP ustanovil lehotu v trvaní šesťdesiatich (60) dní od\ndňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť, nepochybne by lehota začala plynúť až v nasledujúci deň.\nTo však neplatí pre lehoty počítané podľa mesiacov, pri ktorých zákonodarca vychádza zo základnej\npremisy, že uvedené lehoty predstavujú dlhšie časové úseky, a preto je plynutie tejto lehoty závislé už\nod dňa rozhodnej skutočnosti. Uvedené platí bez prihliadnutia na to, či k vzniku rozhodnej skutočnosti\ndošlo v daný deň o 8:00, 16:30 alebo 23:59. Má sa totiž za to, že v prípade trvania lehoty v rádovo\nmesiacoch, má subjekt práva významne dlhší čas na uplatnenie svojho práva, preto nemožno vnímať\nzapočítanie dňa rozhodnej skutočnosti do plynutia lehoty ako právne znevýhodňujúce. Takouto lehotou,\npočítanou podľa mesiacov, je aj prekluzívna lehota v zmysle § 77 Zákonník práce. Pravidlá počítania\nčasu v prípade lehôt majú kogentný charakter, pričom z ich znenia je nanajvýš zrejmé ako uplatňovať\ntieto právne normy. Ak žalobkyňa uvádza, že účelom § 77 ZP je poskytnutie lehoty zamestnancovi v\ntrvaní dvoch plných kalendárnych mesiacov, žalovanému nie je zrejmé, z čoho usudzuje takýto účel\nprávnej normy. Takáto interpretácia ide práveže proti zrejmému zneniu právnych ustanovení týkajúcich\nsa počítania lehôt v občianskom práve (§ 122 ods. 1 a 2 OZ). K rovnakému záveru, aký prezentujeme\nvyššie, dospel v právne identickej veci Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku zo dňa 14.05.2002\npod sp. zn. 21 Cdo 1436/2001, ktorý bol publikovaný ako judikát v Zbierke súdnych rozhodnutí a\nstanovísk pod č. 29/2003. Na tento rozsudok sa koniec koncov odvoláva aj súd prvej inštancie v\nodôvodnení rozsudku. V danom prípade bola zamestnankyni doručená výpoveď dňa 29.03.1999,\npričom trojmesačná výpovedná doba uplynula dňa 30.06.1999. Zákonná prekluzívna lehota uplynula\ndňom, ktorý sa číselne zhoduje s dňom, od ktorého zákon spája skončenie pracovného pomeru, t.j.\n30.08.1999. Žalobkyňa však podala žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru až\ndňa 31.08.1999, t.j. jeden deň po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty. Ako Najvyšší súd ČR správne\ndôvodil, pre začiatok plynutia prekluzívnej lehoty je smerodajný deň, \"kedy mal pracovný pomer skončiť\".\nZačiatok tejto lehoty je pritom zhodný s uplynutím výpovednej doby, keďže iba s uplynutím výpovednej\ndoby zákon spojuje skončenie pracovného pomeru. V prejednávanom prípade ide o právne identické\nokolnosti, keďže žalobkyni bola doručená výpoveď dňa 27.09.2023. Dvojmesačná výpovedná doba\nzačala plynúť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. dňa 01.10.2023, a uplynula v posledný deň mesiaca\nnovember, t.j. 30.11.2023. Uplynutím tohto posledného dňa pracovný pomer žalobkyne skončil a od\ntohto dňa je potrebné počítať aj zákonnú prekluzívnu lehotu počítanú v mesiacoch, ktorá uplynula dňa\n30.01.2024, a teda v deň, ktorý sa číselne zhoduje s dňom rozhodnej skutočnosti (30.11.2023). Tieto\nskutočnosti správne konštatuje aj súd prvej inštancie vo svojom rozsudku. Rovnako trefne poukazuje\naj na to, že dňa 01.12.2023 už pracovný pomer žalobkyne netrval, čo je zrejmé z toho, že za\ntento deň jej už nepatrila mzda resp. nemohla sa na ňu vzťahovať žiadna prekážka v rámci výkonu\npráce. Pre úplnosť dodal, že výpočet lehoty zo strany žalobkyne bezdôvodne pridáva žalobkyni jeden\n\ncelý pracovný deň (01.02.2024), v rámci ktorého by mohla uplatniť svoje práva vyplývajúce z § 77\nZákonníka práce. Uvedené je aj v rozpore s jej skorším tvrdením, že účelom § 77 Zákonníka práce je\nposkytnúť zamestnancovi \"dva celé kalendárne mesiace\" na podanie žaloby. Podľa tejto argumentácie\nby totiž mala uplynúť zákonná prekluzívna lehota 31.01.2024 a nie 01.02.2024. Na vyššie uvedených\nzáveroch nemenia nič ani žalobkyňou predkladané súdne rozhodnutia, ktoré majú byť podľa žalobkyni\naplikovateľné na prejednávaný prípad. V prípade niektorých z týchto rozhodnutí rozhodovali súdy\nmeritórne o iných otázkach, v prípade iných je zrejmé, že sa dané súdne autority nemuseli vysporiadavať\nso situáciou, kedy došlo k prepadnutiu prekluzívnej lehoty s najmenším možným časovým odstupom (1\npracovný deň) , ale s rozdielom viacerých dní. Tomu zodpovedá aj absentujúce zdôvodnenie výpočtu\ntejto lehoty uvedeným spôsobom. Iné zas poukazujú na rozhodovaciu činnosť zo 60-tych rokov minulého\nstoročia vzhľadom na už neúčinný zákonník práce. Finálne sa žalobkyňa odvoláva aj na také, ktoré\nnepodporujú argumentačnú líniu žalobkyne v tomto spore. Na podporu svojich tvrdení odkázal taktiež\nnapr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.0.2014 v konaní pod sp. zn. 24CoPr/2/2014,\nv ktorom súd k danej problematike uvádza: \"Pre posúdenie, či žalobkyňa včas uplatnila neplatnosť\nskončenia pracovného pomeru výpoveďou na súde, je zodpovedanie relevantnej otázky týkajúcej sa\ndňa skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, pretože počiatok behu lehoty na uplatnenie\nneplatnosti rozviazanie pracovného pomeru Zákonníka práce sa viaže ku dňu, kedy mal pracovný pomer\nskončiť týmto rozviazaním, tzn. v danom prípade od 31.05.2013. V konaní bolo totiž nesporným, že\nvýpoveď žalobkyni bola datovaná dňom 01.02.2013, žalobkyni doručená 11.02.2013, výpovedná lehota\nzačala plynúť 01.03.2013 a skončila 31.05.2013. Keďže ide o prípad, keď žalobkyni bola daná výpoveď,\njej začiatok behu tejto lehoty na uplatnenie neplatnosti výpovede je zhodný s uplynutím výpovednej\nlehoty, pretože s okamžikom uplynutia výpovednej doby zákon spája skončenie pracovného pomeru.\nLehota podľa § 77 Zákonníka práce je lehotou určenou podľa mesiacov, koniec behu tejto lehoty je\npreto určený na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť,\nod ktorej sa lehota počíta, tzn. v danom prípade dva mesiace. Udalosť, od ktorej sa počíta lehota\nna uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, je totiž ako vyplýva z vyššie\nuvedeného deň, kedy mal pracovný pomer skončiť - 31.05.2013 a jej koniec pripadá na 31.07.2013.\nVyššie uvedené však pre svoju jednoznačnosť a nemennosť nepotrebuje už bližší a rozsiahlejší výklad.\nKonanie pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. II ÚS 928/2016 sa dialo v nadväznosti na riadne\nkonanie pred civilnými súdmi a týkalo sa žaloby o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru s\nodkazom na § 39 Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ v tomto konaní \"napádal\" neplatnosť skončenia\npracovného pomeru takmer po štyroch (4) rokoch od skončenia pracovného pomeru. Určenie exaktných\ndátumov v tomto konaní navyše nebolo potrebné, a to vzhľadom na excesívne dlhú dobu od skončenia\npracovného pomeru a podania tejto \"špecifickej\" žaloby. Preto ak žaloba žalobkyne bola súdu doručená\npo 31.07.2013, tzn. 01.08.2013 išlo o oneskorene podanú žalobu, na čo súd musel i bez námietky\nžalovaného prihliadnuť a správnym je potom jeho rozhodnutie, ktorým žalobu ako oneskorene podanú\nzamietol a žalovaný nevidí skutkový a ani právny dôvod na odklonenie sa od týchto záverov.\n6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích\ndôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania\n(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a viazaný skutkovým stavom tak, ako\nho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a\nnapadnutý rozsudok je vecne správny.\n7. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd\nk záveru, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa\ndomáha určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ako aj na posúdenie opodstatnenosti\ntvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu. Následne v spore vychádza aj zo správneho právneho\nposúdenia veci, keď dospel k záveru, že so zreteľom na preukázaný okamih doručenia výpovede z\npracovného pomeru žalobkyni (27. septembra 2023) a okamih doručenia žaloby na súd prvej inštancie\n(31. januára 2024) bola žaloba podaná až po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty v zmysle ust. § 77\nZákonníka práce. Odvolací súd preto považuje skutkové i právne závery súdu prvej inštancie za správne,\nv celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli\nsúd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje.\nNa zdôraznenie jeho správnosti poukazuje odvolací súd na niektoré právne významné aspekty prípadu\nz hľadiska odvolacích námietok žalobkyne.\n\n8. Podľa § 77 veta prvá Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou,\nokamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj\nzamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer\nskončiť.\n9. Podľa ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na\npracovnoprávne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.\n10. Podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo\nrokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť,\nod ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho\nposledný deň.\n11. V tomto spore malo rozhodujúci význam posúdenie včasnosti uplatnenia práva žalobkyne na\nnapadnutie platnosti spornej výpovede žalobkyňou na súde. Žalobkyňa argumentovala tým, že\nneplatnosť jej výpovede z pracovného pomeru na súde napadla včas, keď žalobu na súd podala dňa\n31.01.2024 a posledným dňom lehoty v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce bol až deň 01.02.2024.\nŽalovaný túto argumentáciu žalobkyne označil za nesprávnu, keďže posledným dňom danej prekluzívnej\nlehoty bol v tomto prípade podľa neho deň 30.01.2024. Súd prvej inštancie zhodne s argumentáciou\nžalovaného dospel k záveru, že posledným dňom predmetnej prekluzívnej lehoty bol deň 30.01.2024,\nako posledný deň dvojmesačnej lehoty plynúcej odo dňa (30.11.2024) kedy sa mal pracovný pomer na\nzáklade spornej výpovede žalobkyne skončiť.\n12. Odvolací súd sa po dôslednom zvážení všetkých relevantných otázok stotožnil so závermi súdu prvej\ninštancie, teda, že v tomto prípade posledným dňom lehoty žalobkyne na podanie žaloby o neplatnosť\nvýpovede z pracovného pomeru zo dňa 27.09.2023 bol deň 30.01.2024, a preto bola žaloba dňa\n31.01.2024 podaná oneskorene. Správne totiž prvoinštančný súd vychádzal z toho, že lehota na podanie\nžaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je lehotou určenou podľa mesiacov, ktorá\nzačína plynúť posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom uplynula výpovedná doba a koniec tejto\nlehoty je určený spôsobom vyplývajúcim z § 1 ods. 4 ZP v spojení s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nNa základe toho potom správne konštatoval, že nakoľko v tomto prípade bola žalobkyni výpoveď\ndoručená dňa 27. septembra 2023, dvojmesačná výpovedná doba a s ňou aj pracovný pomer žalobkyne\nskončil uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, čiže 30. novembra 2023, a preto\nposledným dňom dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia\npracovného pomeru bol deň 30. januára 2024 (utorok - pracovný deň, ktorý sa o dva mesiace neskôr\nčíslom zhoduje s dňom, keď sa mal pracovný pomer žalobkyne skončiť) a pokiaľ bola žaloba doručená\nna súd až 31. januára 2024, bola podaná oneskorene. Súd prvej inštancie sa v tomto smere so zreteľom\nna ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Cdo 31/1997, publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod č. 119/1999, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3 Cdo 29/2017, bod 26. a tiež rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/2/2019, bod 24.) nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, podľa\nktorej deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť od ktorého sa odvíja koniec lehoty na uplatnenie\npráva domáhať sa žalobou určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, sa v prípade výpovede\npovažuje až deň, ktorý nasleduje po uplynutí výpovednej doby, teda v tomto prípade nie 30. november\n2023, ale až 1. december 2023, v dôsledku čoho by posledný deň tejto lehoty pripadol na 1. februára\n2024.\n13. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považuje vyššie uvedenú argumentáciu žalobkyne v\nprvoinštančnom konaní, na ktorej založila aj podané odvolanie, za nesprávnu a neudržateľnú, pretože\nnerešpektuje právnu úpravu počítania lehoty na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z pracovného\npomeru vyplývajúcu z ust. § 77 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 122\nods. 2 Občianskeho zákonníka a naviac, nezodpovedá ani právnym záverom vyplývajúcim z ustálenej\nrozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, na ktorú správne odkázal aj prvoinštančný súd a\ns ktorou sa odvolací súd plne stotožňuje. O správnosti argumentácie žalobkyne, podľa ktorej dňom\nskončenia pracovného pomeru je až deň, ktorý nasleduje po uplynutí výpovednej doby, by bolo možné\nuvažovať iba ak by začiatok lehoty bol takto určený ustanovením § 77 veta prvá Zákonníka práce. Z\ncitovaného ustanovenia však celkom jednoznačne vyplýva, že pracovný pomer v dôsledku výpovede\n\nz pracovného pomeru končí posledný deň výpovednej doby a nie až v deň nasledujúci po jej uplynutí.\nPokiaľ žalobkyňa na podporu správnosti svojich právnych záverov poukazuje na uznesenie Ústavného\nsúdu SR zo dňa 15.12.2016, sp. zn. II. ÚS 928/2016, odvolací súd považuje za potrebné poukázať\nna to, že z obsahu citovaného rozhodnutia je zrejmé, že ústavný súd sa vôbec nezaoberal vecnou\nstránkou sporu a posudzoval iba rešpektovanie Ústavou garantovaného práva na spravodlivý proces\nz hľadiska kvality odôvodnenia záverov prijatých všeobecnými súdmi, a preto z hľadiska správnosti\nposúdenia počítania lehoty na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru nemá\nžiadnu relevanciu. Vo vzťahu k ďalším žalobkyňou odkazovaným rozhodnutiam, konkrétne rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2017, sp. zn. 2Co/138/2016 a Mestského súdu Bratislava IV\nsp. zn. 3Cpr/1/2024, odvolací súd uvádza, že citované rozhodnutia nie je na mieste v preskúmavanej\nveci zohľadniť, keď nevychádzajú z celkom totožného skutkového základu, nepredstavujú ani ustálenú\nrozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pričom naviac odvolací súd bez ďalšieho nie je\npresvedčený o správnosti v nich prijatých záverov. To platí aj vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu\nBratislava I vo veci sp. zn. 14Cpr/3/2015. Na strane druhej, pokiaľ žalobkyňa v odvolaní odkazuje na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 30.10.1969, sp. zn. 7 Cz 71/69, kde sa súd zaoberal\nvýkladom pojmu \"odo dňa, keď sa dôvode výpovede dozvedel...\", odvolací súd uvádza, že ani toto\nrozhodnutie a závery v ňom vyslovené nie sú v predmetnej veci aplikovateľné. Už na prvý pohľad je\ntotiž zrejmé, že vôbec nerieši otázku počítania prekluzívnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce; a\npreto ani so zreteľom na žalobkyňou odkazované rozhodnutia súdov nepovažoval odvolací jej odvolacie\nnámietky za opodstatnené.\n14. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní argumentuje tým, že v prípade ak by bola do doby, kedy pracovný pomer\nzamestnanca trvá, zahrnutá aj časť prekluzívnej lehoty na podanie žaloby, došlo by k nerovnovážnemu a\nnespravodlivému právnemu posudzovaniu pracovnoprávnych vzťahov v neprospech slabšieho subjektu,\nani táto jej námietky nie je dôvodná. Nejde totiž nepochybne o nerovnovážnu ani nespravodlivú\ninterpretáciu relevantných zákonných ustanovení, avšak iba o dôsledné rešpektovanie ustanovenia §\n77 Zákonníka práce, v ktorom zákonodarca (v samotnom jeho texte) výslovne určil za deň počiatku\nplynutia danej lehoty deň, v ktorý sa mal pracovný pomer skončiť a nie až deň nasledujúci, ako sa to\nneopodstatnene a účelovo snaží vykladať žalobkyňa. Ani táto argumentácia tak nie je spôsobilá privodiť\npre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie v spore.\n15. Na základe uvedeného potom možno zhrnúť, že prvoinštančný vychádzal zo správneho právneho\nposúdenia veci, keď v spore aplikoval všetky relevantné ustanovenia Zákonníka práce a Občianskeho\nzákonníka, ktoré i správne interpretoval a tiež ich správne aplikoval na zistený skutkový stav veci, pričom\ndospel k správnemu záveru, že podanú žalobu je nevyhnutné z dôvodu márneho uplynutia prekluzívnej\nlehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce, ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Odvolací súd preto\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.).\n16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p.\nv spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia vo veci samej.\n17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\n\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1,2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"stav": {"sz": "4CdoPr/3/2026", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "888df2c1-e08c-4ccf-a39b-b5ba3ebcb4ae:fbc7a2e9-70fb-4cba-bc4b-5e87a4d8c60b", "datum": "2026-07-23", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cpr/1/2024", "guid": "35803a92-5a44-4fda-9069-dd3388ac8245:210c4c45-0a94-4de7-91d8-a7c48010da94", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fbe317f7-da2d-4827-88cf-8b47fa401e06", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.928.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 928/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 928/2016 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.928.2016.1"}, {"guid": "6190c591-6513-4f02-b1d8-8056da38a247:2341a7c4-ade0-4b30-8a8a-b6f77f022e78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6713221014.1", "spisova_znacka": "3Cdo/29/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/29/2017 z 21. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-21", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6713221014.1"}, {"guid": "d936521b-73ea-425a-9f0e-a2dad5a74ada:710a13bb-4ce4-4906-b3af-0366eb94fa3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "15CoPr/13/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15CoPr/13/2017 z 12. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-12-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d936521b-73ea-425a-9f0e-a2dad5a74ada:710a13bb-4ce4-4906-b3af-0366eb94fa3c"}, {"guid": "562f7ea2-1b28-4331-8cfb-28107e5d0c67:eb6ba53d-b5ad-42f6-b026-eb323c2b0503", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7614207104.1", "spisova_znacka": "2Co/138/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/138/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7614207104.1"}, {"guid": "9a43b382-0aa2-4a4f-af6e-8d718d3990f6:141aa4e0-7de6-4e96-9aed-fe94a02ccd4c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2113220370.1", "spisova_znacka": "24CoPr/2/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoPr/2/2014 z 29. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2014-04-29", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2113220370.1"}, {"guid": "49163d4d-8a74-4c70-8652-3873fbbc9133:a718345b-cb6f-4ac0-9546-acac384e679f", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2025:6124210734.2", "spisova_znacka": "3Cpr/1/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3Cpr/1/2024 z 29. 9. 2025", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-09-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2025:6124210734.2"}, {"guid": "b6a36b64-f913-4f4b-a771-8aafbf89c3ba:ea576044-7586-49ab-828c-f42832f65450", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Cpr/3/2015", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Piešťany sp. zn. 14Cpr/3/2015 z 27. 7. 2015", "sud": "Okresný súd Piešťany", "datum_vydania": "2015-07-27", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b6a36b64-f913-4f4b-a771-8aafbf89c3ba:ea576044-7586-49ab-828c-f42832f65450"}], "citovane_v": []}