Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/47/2024 z 15. 1. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. januára 2025, sp. zn. 2Co/47/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1521202888.2 Krajský súd Bratislava | 2Co/47/2024 | ECLI:SK:KSBA:2025:1521202888.2 | 2025-01-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: § 451 OZ, § 454 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/60076378-df03-4053-aaa6-72dd070e5ad2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1521202888.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 2Co/47/2024 1521202888 15. 01. 2025 JUDr. Ivana Jahnová ECLI:SK:KSBA:2025:1521202888.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v sporovej veci žalobkyne: N. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XXX, C., zastúpená JUDr. Alenou Arbetovou, advokátkou so sídlom Námestie sv. Martina 3A, Holíč, proti žalovanej: N. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. I. XXXX/XX, K., o zaplatenie 2.232,24 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 12C/62/2021-118, zo dňa 09.06.2023, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 12C/62/2021-118 zo dňa 09.06.2023, p otvrdzuje. II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 09.06.2023, č.k. 12C/62/2021-118 rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 28.07.2021 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej zaplatenia 2.232,24 eur, z titulu bezdôvodného obohatenia. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia v sume 2.232,24 eur, z dôvodu, že napriek skutočnosti, že žalovaná už predčasne splatila hypotekárny úver, na splácanie ktorého jej žalobkyňa mala mesačne posielať finančné prostriedky, a to v mesiaci 01/2018, túto skutočnosť žalovaná žalobkyni neoznámila a táto ďalej žalovanej posielala výšku mesačných splátok úveru až do mesiaca 06/2021. Medzi stranami konania nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaná spoločne ako kupujúce dňa 07.11.2006 uzatvorili kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX v k.ú. C.. Sporné nebolo ani to, že časť kúpnej ceny 177.500,- Sk uhradila žalobkyňa pri podpise kúpnej zmluvy a časť kúpnej ceny 200.000,- Sk bola financovaná prostredníctvom hypotekárneho úveru, ktorý bol poskytnutý žalovanej. Sporné medzi stranami nebolo ani to, že tento úver bol zo strany žalovanej predčasne splatený v mesiaci január 2018. Sporné medzi stranami zostalo, či sa žalovaná na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatila, ak jej žalobkyňa od roku 2007 do 06/2021 posielala na účet finančné prostriedky zodpovedajúce jednotlivým mesačným splátkam úveru, a to pred termínom ich splatnosti, a to aj po tom, ako žalovaná hypotekárny úver predčasne splatila, o čom žalobkyňu neinformovala. Sporným medzi stranami zostal aj účel mesačných platieb zo strany žalobkyne, keď žalovaná poprela, že tieto prostriedky mali slúžiť na úhradu mesačných splátok úveru. 3. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 451 ods. 1 a 2, § 454, § 456, § 488, § 489 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“) a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. V danom prípade sa podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyni nepodarilo spoľahlivo preukázať to, že mesačné platby, ktoré posielala na účet žalovanej mali skutočne slúžiť ako „preddavky“ mesačných splátok hypotekárneho úveru. Žalobkyňa súdu prvej inštancie uvádzala, že výšku mesačnej splátky, ktorú mala posielať žalovanej sa dozvedela od žalovanej, ktorá jej mala túto sumu oznámiť SMS správou. Uvedené podľa súdu prvej inštancie žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala. Súd prvej inštancie dôvodil, že platby, ktoré žalobkyňa žalovanej posielala mali síce všetky rovnaký variabilný symbol, čo vyplýva z predložených výpisov z účtu žalobkyne, tento variabilný symbol však nekorešponduje s číslom úverovej zmluvy, a ani iné platobné údaje jednotlivých platieb nemajú žiadnu preukázateľnú referenciu na úverovú zmluvu. Obdobne výška splátok, ktoré mala žalobkyňa podľa vlastných slov žalovanej posielať nekorešponduje s výškou splátky, ktorú žalovaná hradila, ako to vyplýva z výpisov z jej úverového účtu, ktorý predložila do konania dňa 24.05.2023, kde je zrejmé, že mesačná splátka úveru prestavovala sumu 36,04 eur. Žalobkyňa pritom tvrdila, že od roku 2007 bola splátka úveru 46,89 eur mesačne, pričom v ďalšom období mala splátka už len stúpať. Podľa názoru súdu prvej inštancie teda nebolo dostatočným spôsobom preukázané, že mesačné čiastky, ktoré žalobkyňa zasielala v rozhodnom období žalovanej mali skutočne slúžiť ako preddavky na splácanie hypotekárneho úveru. Keby však súd prvej inštancie aj pripustil, že peňažné prostriedky, ktoré žalobkyňa zasielala žalovanej mali skutočne slúžiť ako preddavky na splácanie hypotekárneho úveru Z. K., Q..A.., podľa názoru súdu prvej inštancie neboli v danom prípade splnené zákonné predpoklady pre vznik bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie odôvodňoval, že podstatou bezdôvodného obohatenia je vznik istej majetkovej výhody na úkor iného, ktorý vznikol bez relevantného právneho dôvodu. V danom prípade sa malo jednať o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, kedy mal majetkový prospech žalovanej vzniknúť z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Súd prvej inštancie zopakoval, že v konaní bolo nesporné, že žalovaná hypotekárny úver predčasne splatila v mesiaci 01/2018, o čom sa žalobkyňa mala dozvedieť až v mesiaci 06/2021, pričom jej za obdobie od 01/2018 až do 06/2021 naďalej posielala preddavky na mesačné splátky úveru napriek tomu, že tento úver bol už predčasne splatený. Súd prvej inštancie uviedol, že ak by aj pripustil, že prostriedky, ktoré mala žalobkyňa mesačne posielať žalovanej mali slúžiť ako preddavky na splátky úveru, nemožno konštatovať, že na strane žalovanej došlo v rozhodnom období (01/2018-06/2021) k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne. Považoval za potrebné pripomenúť, že žalobkyňa nebola účastníkom zmluvy o hypotekárnom úvere, čo jasne vyplýva zo zmluvy ako aj z jej výpovede v konaní pred súdom, dôvodom jej záväzku plniť nebola úverová zmluva. Súd prvej inštancie skonštatoval, že zánik úverovej zmluvy predčasným splatením preto neznamenal pre žalobkyňu odpadnutie právneho dôvodu, ako to prezentovala v podanej žalobe. Dôvodom jej záväzku bola podľa jej vlastných slov dohoda so žalovanou, že jej bude mesačne uhrádzať každú jednotlivú splátku úveru vo výške mesačnej splátky. Žalobkyňa však neuviedla žiadne ďalšie podrobnosti tejto ústnej dohody. Súdu prvej inštancie nebolo známe do akej doby mala žalobkyňa plniť žalovanej, do akej výšky mala žalobkyňa plniť žalovanej, ani to, či na povinnosť žalobkyne plniť malo mať vplyv predčasné splatenie úveru. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade nebol preukázaný vznik majetkovej nerovnováhy medzi stranami sporu. Uvedené odôvodnil, že ak bola medzi stranami sporu uzatvorená dohoda, že žalobkyňa bude plniť žalovanej pravidelné mesačné splátky úveru, jednalo sa o dohodu medzi stranami sporu, na ktorú nemohlo mať vplyv predčasné splatenie úveru zo strany žalovanej. Ak by totiž žalovaná predčasne úver nesplatila, zmluva o úvere by naďalej trvala a zostala by v platnosti až do roku 2036, keďže z jej textu vyplýva, že hypotekárny úver bol poskytnutý v roku 2006 na obdobie 30 rokov. Žalobkyňa by tak v zmysle dohody so žalovanou za týchto okolností naďalej poskytovala žalovanej preddavky na jednotlivé splátky úveru a to až do roku 2036. Ak žalovaná v mesiaci 01/2018 zaplatila 5.668,13 eur z vlastných prostriedkov, čím hypotekárny úver predčasne splatila, nezískala na úkor žalobkyne majetkovú výhodu. Súd prvej inštancie zopakoval, že právny dôvod na plnenie nebola pre žalobkyňu zmluva o úvere, ale dohoda so žalovanou, že bude splátky úveru žalovanej mesačne uhrádzať. Majetkový prospech na úkor žalobkyne mohol žalovanej vzniknúť len za predpokladu, ak by žalobkyňa žalovanej v rozpore s dohodou zaplatila väčšiu sumu, než sumu, ktorú bolo potrebné banke z úverovej zmluvy zaplatiť. Uvedené však žalobkyňa súdu prvej inštancie nijako nepreukázala a uvedené ani netvrdila. Ak teda žalobkyňa na základe dohody so žalovanou, plnila žalovanej mesačné splátky úverovej zmluvy a tieto mala plniť zrejme až do preplatenia celého úveru (súd prvej inštancie uvedené len predpokladal, keďže žiadne ďalšie detaily dohody medzi stranami sporu mu neboli známe), na záväzku žalobkyne voči žalovanej nezmenila nič skutočnosť, že žalovaná hypotekárny úver predčasne splatila. Žalovaná predčasným splatením úveru nemohla nadobudnúť na úkor žalobkyne majetkový prospech, čo znamená, že v danom prípade nebol splnený už prvý základný predpoklad pre vznik bezdôvodného obohatenia, keď sa majetkový prírastok jedného subjektu žiadnym spôsobom v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere neprejavil v majetkovej sfére iného subjektu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia rozhodol súd prvej inštancie tak, ako je uvedené vo výroku I. rozsudku a žalobu žalobkyne zamietol. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), by mala mať žalovaná ako úspešná strana v konaní nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni. Keďže však žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli, súd prvej inštancie rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania jej nepriznal. 4. Proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1), písm. f), g) a h) CSP. Žalobkyňa v odvolaní opätovne opísala dôvody, pre ktoré podala žalobu. Zopakovala, že žalovaná jej v roku 2007 oznámila, že úver nebude splácať. Úhrady musela realizovať po celú dobu existencie záložného práva na nehnuteľnosť, a to bez ohľadu na to, že bola v určenom čase poberateľkou sociálnych dávok a neskôr minimálneho dôchodku. Uviedla, že ich vzťahy boli vážne narušené, čo potvrdila podľa nej žalovaná aj tým, že sa odmietla zúčastniť na súdom vytýčených pojednávaniach pod rôznymi zámienkami. Ďalej zopakovala, že celú dobu hradila predmetné sumy na účet žalovanej len z dôvodu obavy, že príde o strechu na hlavou, nakoľko na nehnuteľnosti bolo zriadené záložné právo v prospech banky. Z uvedeného dôvodu hradila splátky, ktoré jej žalovaná uviedla, že jej má hradiť. Nemala možnosť preveriť si v banke, resp. u nej, že tieto splátky nezodpovedajú splátkam úveru ani to, či spláca uvedenú sumu nad rámec splátky úveru. Išlo o direktívu zo strany žalovanej, že to má takto hradiť, ak nechce o nehnuteľnosť prísť. Podľa žalobkyne skutočnosť, že bol uvedený vždy rovnaký variabilný symbol ako aj to, že sa splátky v závislosti od úrokovej sadzby menili dokazuje, že nemohlo ísť o iné. Žalobkyňa argumentovala, že variabilný symbol si určila žalovaná a ten slúžil asi pre jej ďalší postup. Podľa žalobkyne, žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že predmetnú sumu, ktorú jej zasielala nepoužila na splatenie úveru. Dodala, že ak by mala znalosť, že prišlo k zrušeniu záložného práva, tak by už úhrady nevykonávala. Žalobkyňa trvala na tom, že fakticky splatila úver a tým aj kúpnu cenu za nehnuteľnosti za žalovanú, pritom na liste vlastníctva je stále uvedená iba ako podielová spoluvlastníčka v rozsahu 1. Zopakovala, že skutočnosť, že bol úver predčasne splatený sa dozvedela až na pojednávaní. V tejto súvislosti argumentovala tým, že keďže splácanie úveru bola povinnosť žalovanej, ona nebola žiadnym spôsobom zaviazaná z tohto úveru. Predčasné splatenie bola záležitosť a povinnosť len žalovanej. Žalovaná však i napriek tomu, že nemala už od mesiaca 07/2018 povinnosť hradiť preddavky od nej úhradu čerpala. Žalobkyňa sa domnievala, že preukázala kauzálnu väzbu medzi obohatením a majetkovým prospechom žalovanej a úbytkom na jej strane vo výške, ktorú od žalovanej žalobou požaduje. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej nárok na náhradu trov konania. 5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zopakovala jej argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie. Následne opätovne poprela tvrdenie žalobkyne, že po celú dobu musela uhrádzať splátky sama, keďže po celú dobu splácala splátky žalovaná zo svojho účtu. K tvrdeniu žalobkyne, že sa odmietala zúčastniť na súdnych pojednávaniach žalovaná uviedla, že svoju neúčasť na každom pojednávaní ospravedlnila, keďže bola viac ako rok PN vo veľmi vážnom stave, kde jej šanca na prežitie bola 50 %. Čo sa týka toho, že žalobkyni neoznámila, že hypotéku vyplatila, žalovaná nevidela dôvod jej to oznamovať. K argumentácii žalobkyne, že bola nútená za ňu hradiť hypotéku, lebo by prišla o strechu nad hlavou, žalovaná uviedla, že keď požiadala žalobkyňu, aby si prepísala hypotéku na seba, lebo aj ona potrebuje s dcérou niekde žiť, keďže žalobkyňa im bránila bývať v dome, tak sa jej žalobkyňa vysmiala do očí. Žalovanej teda neostávalo nič iné, len platiť si drahý podnájom a vyplatiť poslednú predčasnú splátku. Ďalej žalovaná argumentovala tým, že jej nie je známe ako žalobkyňa vypočítala výšku splátok hypotéky. Uviedla, že žalobkyňa sa sama rozhodla jej posielať sumu vo výške 53,- eur mesačne, čo brala ako kompenzáciu nájmu jej polovičného podielu celého majetku, ktorý užívala celé roky žalobkyňa sama. V závere vyjadrenia žalovaná zhrnula, že sa so žalobkyňou snažila aj dohodnúť na predaji nehnuteľnosti a vyplatení jednotlivých podielov na základe znaleckých posudkov, avšak neúspešne. Následne žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa celé roky od roku 2007 býva sama, nijako ju neobmedzuje, neobťažuje a nekontaktuje. Zhrnula, že v žiadnom prípade ju nikdy nechcela pripraviť o strechu nad hlavou, avšak o strechu nad hlavou ju pripravila naopak ona. 6. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej naďalej trvala na podanom odvolaní a s vyjadrením žalovanej nesúhlasila. Namietala, že žalovaná až v poslednom jej vyjadrení prvý raz píše o údajných dôvodoch jej platieb v prospech jej účtu. Uviedla, že ide o vyjadrenie, ktoré bolo podané až po odvolaní. V tejto súvislosti žalobkyňa zdôraznila, že žalovaná dovtedy nijako nevysvetľovala dôvod, prečo by jej platila 12 rokov pravidelne každý mesiac, rovnakú sumu s rovnakým variabilným symbolom. V tomto smere poukázala na právny názor dovolacieho súdu publikovaný pod č. R77/2011 v zmysle ktorého, ak je určitú skutočnosť možné preukázať len na základe nepriamych dôkazov je pre záver o jej preukázaní dostačujúce, aby predmetný skutkový záver bolo možné s veľkou mierou pravdepodobnosti pripustiť. Nepriame dôkazy totiž nemusia mať až takú dôkaznú silu, ktorá nepripúšťa iný skutkový záver, ku ktorému súd dospel, no je postačuje, že s veľkou mierou pravdepodobnosti k tomuto záveru vedú. Navyše to, že žalovaná nevedela nijako vysvetliť predmetné plnenie je podľa žalobkyne v zmysle CSP nevyhnutné chápať ako neuvedie vlastných tvrdení o predmetných skutkových okolnostiach a tým je v zmysle ustanovenia § 151 ods. 2 CSP neúčinné aj popretie skutkových tvrdení žalovanou. Žalobkyňa mala za to, že ak žalovaná uviedla, že peniaze jej neposielala na úhradu dlhu, mala povinnosť uviesť dôvod z akého tak mala robiť, pričom keďže ten nikdy v relevantnom čase neuviedla, mal súd prvej inštancie jej skutkové tvrdenie o dôvode platby v zmysle zákona brať ako nesporné. Navyše uviedla, že sa nie vlastnou vinou, ocitla v dôkaznej tiesni. V dobrej viere uhrádzala sumu, o ktorú ju žalovaná požiadala v sms správe a pritom používala ten variabilný symbol, ktorý jej žalovaná uviedla. Ďalej argumentovala, že podrobnosti k platbám jej napísala ešte v roku 2006, pričom nie je možné, aby predmetnú sms správu mala ešte aj teraz (t.j. po 17 rokoch mala). Žalobkyňa ďalej mala za to, že okrem uvedeného, súd prvej inštancie veľmi striktne vnímal sumu, ktorú žalovanej uhrádzala, poukázal totiž na to, že jej výška nekorešpondovala so samotnými splátkami úveru. V tomto smere znova poukázala na slová samotnej žalovanej, ktorá v jednom svojom liste (zo dňa 29.07.2021) napísala: „K hypotéke na kúpu domu bol použitý ešte úver na dofinancovanie hypotéky a úver na opravu domu. Takže spolu tri úvery.“ V nadväznosti na uvedené žalobkyňa argumentovala, že žalovaná nakoniec sama úver od Č., Q.. A.. (úver na opravu, ako ho sama nazvala) doručila do konania. Účelovo však nepredložila tretí úver, hoci v prípade tých ostatných konala iniciatívne a práve tento tretí úver mohol predstavovať rozdiel medzi splátkou podľa úveru a tou podľa pokynov žalovanej. A pravdepodobne mohol byť aj tým číslom, ktoré mala používať pri úhrade v prospech žalovanej. Nakoniec aj podľa žalovanej sa viazal na ten hypotekárny. S ohľadom na ustanovenie § 151 CSP je však uvedené podľa žalobkyne irelevantné, keďže žalovaná skutkové tvrdenia o splácaní úveru nikdy účinne nepoprela. 7. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zopakovala, že v predmetnom dome bola naposledy v lete 2007, od vtedy nevidela ani svoj dom, ani žalobkyňu, keďže ju odmieta pustiť do domu a komunikovať s ňou. Zdôraznila, že všetky doklady týkajúce sa hypotéky, úveru, trestné oznámenie na žalovanú, všetky doklady z banky, ktoré súd prvej inštancie chcel, zdokladovala. Zopakovala, že sumu, ktorú jej žalobkyňa posielala na účet, brala ako jej formu nájmu alebo kompenzáciu za užívanie jej podielu nehnuteľnosti, keďže ju obývala sama. Znova uviedla, že hypotéku žalobkyňa odmietla prevziať na seba a aj ju pustiť do nehnuteľnosti, aby ju užívala aj s dcérou. Tým bránila žalovanej celé roky, aby si mohla zobrať ďalšiu hypotéku, pre seba a svoju dcéru. Žalovaná uviedla, že žalobkyni nikdy žiadne inštrukcie cez sms správy nedávala, nakoľko jej telefónne číslo ani nemala. To, že žalobkyňu nenazýva matka, je podľa nej len odpoveď na to, že ju ona nenazvala nikdy dcérou. Tiež dodala, že momentálne je po veľmi vážnej dlhej chorobe, kde bojovala o život, nezamestnaná na invalidnom dôchodku a na Slovensku nevlastní žiadnu inú nehnuteľnosť. 8. Odvolací súd po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo uplatnené včas, preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 9. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie pričom pre danú vec považoval za rozhodujúce, že žalobkyňa a žalovaná spoločne, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 07.11.2006 nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX v k.ú. C.. Časť kúpnej ceny 177.500,- Sk zaplatila žalobkyňa pri podpise kúpnej zmluvy a časť kúpnej ceny 200.000,- Sk bola financovaná prostredníctvom hypotekárneho úveru, ktorý bol veriteľom Z. Ú. K., Q..A.. poskytnutý žalovanej, ktorá sa úverovú istinu zaviazala splatiť podľa podmienok úverovej zmluvy zo dňa 31.08.2006 mesačnými splátkami s lehotou splatnosti 30 rokov. Žalovaná celú úverovú istinu v zostatku dlhu vo výške 5.668,13 eur splatila predčasne ku dňu 11.01.2018. Od roku 2007 poukazovala žalobkyňa na bankový účet žalovanej istinu vo výške, ktorá mala pokryť istinu splátky predmetného úveru. 10. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že v období od januára 2018 do júna 2021 bola z bankového účtu žalobkyne na bankový účet žalovanej poukázaná istina spolu 2.232,24 eur. Žalobkyňa v žalobe a počas konania tvrdila, že medzi ňou a žalovanou existoval záväzkový právny vzťah - dohoda, na základe ktorej sa zaviazala platiť žalovanej každý mesiac počnúc rokom 2007 istinu, ktorú mala žalovaná používať na úhradu mesačných splátok úveru. Žalobkyňa teda tvrdila, že v súvislosti s úverovým vzťahom žalovanej ako dlžníčky voči veriteľovi Z. Ú. K., Q..A.. mala titulom dohody so žalovanou povinnosť voči žalovanej plniť peňažnú istinu a tým, že úverový záväzok žalovanej v januári 2018 zanikol, odpadol dôvod jej plnenia voči žalovanej, čo je jedna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Z obsahu odvolania žalobkyne je zrejmý jej nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie spojený s vysporiadaním sa s otázkou rozloženia dôkazného bremena strán sporu k existencii právneho dôvodu oprávňujúceho príjemcu peňažného plnenia si toto plnenie ponechať. 11. Právna úprava tzv. dôkaznej povinnosti ukladá stranám sporu, aby k opísaniu rozhodujúcich skutočností označili dôkazy (§ 132 CSP). Nesplnenie tejto povinnosti stíha stranu konania nepriaznivým následkom v podobe neúspechu v spore. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré konkrétne musí strana sporu preukázať, určuje hmotnoprávna norma, to znamená právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný a z ktorého tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto zo strán sporu je povinný určené skutočnosti preukázať. 12. Posúdenie, či medzi stranami sporu ide o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia podmienok skutkovej podstaty ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Obč. zák., podľa ktorého ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Týmito podmienkami, sú jednak skutočnosť, že obohatený získal majetkový prospech, t.j. že mu bolo plnené a ďalej, že na získanie tohto majetkového prospechu chýbal na jeho strane právny dôvod. Pri naplnení oboch týchto znakov mu vzniká povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil a právo toho, na úkor ktorého k obohateniu došlo, požadovať vydanie tohto plnenia (§ 456 Obč. zák.). V okolnostiach tejto veci uvedené znamená, že žalobkyňu, ktorá uplatňuje nárok na vrátenie peňažnej istiny, o ktorej tvrdí, že ju odovzdala žalovanej, ťaží dôkazné bremeno o odovzdaní spornej istiny a na žalovanej potom bolo, aby tvrdila a preukazovala existenciu právneho dôvodu, na základe ktorého si mohla prevzaté peňažné prostriedky ponechať. Dôkazné bremeno týkajúce sa určitých skutočností totiž leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Teda ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak v okolnostiach tejto veci súd prvej inštancie vychádzal zo (medzi stranami konania nesporného) skutkového zistenia, že žalobkyňa žalovanej v období od januára 2018 do júna 2021 zaplatila istinu 2.232,24 eur bez toho, aby bolo možné presvedčivo uzavrieť z akého právneho dôvodu peniaze boli poskytnuté, (skutková verzia žalobkyne, že išlo o splátky úverového dlhu, boli žalovanou spochybnené), potom dôkazné bremeno na preukázanie právneho dôvodu oprávňujúceho žalovanú si prijaté plnenie ponechať zaťažovalo žalovanú a súd prvej inštancie nesprávne dôkazné bremeno preniesol na stranu žalobkyne (bod 14 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Avšak táto nesprávnosť vzhľadom na doplňujúci záver súdu prvej inštancie k oprávnenosti nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nebola rozhodujúcou. Ak totiž žalobkyňa počas celého konania tvrdila, že medzi ňou a žalovanou bola uzavretá zmluva, na základe ktorej sa zaviazala plniť žalovanej ako dlžníčke z hypotekárneho úveru splátky úveru (z prostriedkov úveru bola zaplatená časť kúpnej ceny nehnuteľnosti, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve strán sporu), potom žalovaná istina, ako správne argumentuje súd prvej inštancie, bola plnením dohodnutého záväzku, ktorý na seba žalobkyňa vedome zobrala. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, kedy k okamihu poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne stratil právne účinky (odpadol). Tým, že sa žalobkyňa zaviazala vedome platiť predmetný úver, potom ak pri výške úverového dlhu 5.668,13 eur ku dňu 11.01.2018, na tento úverový dlh v období od januára 2018 do júna 2021 zaplatila žalovanú istinu 2.232,24 eur, robila tak na základe právneho dôvodu, pretože ku dňu 11.01.2018 síce jednorázovým plnením žalovanej voči Z. Ú. K., Q..A.. zanikol úverový záväzok žalovanej voči úverovému veriteľovi, ale týmto plnením neodpadol dôvod na ktorom žalobkyňa postavila svoju žalobu a síce, že prijala na seba voči žalovanej záväzok uhrádzať splátky úveru. To pri absencii tvrdenia o tom, aká mala byť doba/ dĺžka trvania žalobkyňou prezentovanej dohody a o tom, ako mali byť vysporiadané práva a povinnosti po skončení dohody, za situácie, že do okamihu, kedy žalobkyňa prestala poukazovať žalovanej splátky, nič nenasvedčovalo tomu, že sa necíti byť touto dohodou viazaná, a že nehnuteľnosť (rodinný dom) takmer od počiatku užívala výlučne ona sama znamená, že v podstate prijala na seba záväzok zaplatiť úverový dlh. Dodatočná argumentácia žalobkyne, že dohodu so žalovanou uzavrela len z obavy pred výkonom záložného práva, v prípade nesplácania úveru žalovanou, vyznieva nepresvedčivo, pretože pri tak vážne narušených vzťahoch, aké majú medzi sebou žalobkyňa a žalovaná, nemohla mať žalobkyňa istotu, či žalovaná splátky na zaplatenie úverové dlhu skutočne použije, eventuálne žalobkyňa mohla tieto platiť aj priamo veriteľovi. Súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetlil, že úverový právny vzťah medzi žalovanou a Z. Ú. K., Q..A.., je vzťahom odlišným od žalobkyňou prezentovaného právneho vzťahu žalobkyne a žalovanej, z ktorej majetkovú výhodu mohla žalovaná získať, len keby od žalobkyne v rozpore s dohodou prijala plnenie prevyšujúce plnenie, ktoré ako dlžník mala zaplatiť Z. Ú. K., Q..A.. titulom úverového dlhu. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na právny záver súdu prvej inštancie (bod 16 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) s ktorým sa stotožňuje. 13. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 odsek 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil. 14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Plne úspešnej žalovanej náhradu trov odvolací súd nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Ak strane podľa obsahu spisu žiadne trovy nevznikli, je v súlade s článkom 17 základných zásad Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje procesnú ekonómiu súdneho konania, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 7Cdo/14/2018). 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).