{"guid": "415ac62f-337a-4efb-b679-bf5a10a5b0ac:ef8f77fa-778e-4da4-b18b-8172f0216964", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1522203633.2", "spisova_znacka": "6Co/14/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/14/2024 z 22. 1. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. januára 2025, sp. zn. 6Co/14/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1522203633.2", "identifikacne_cislo": "1522203633", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Renáta Janáková", "sudca_id": 230, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-janakova-230", "datum_vydania": "2025-01-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ef8f77fa-778e-4da4-b18b-8172f0216964", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1522203633.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1522203633.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1522203633.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n6Co/14/2024\n1522203633\n22. 01. 2025\nJUDr. Renáta Janáková\nECLI:SK:KSBA:2025:1522203633.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek\nsenátu JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Slovenská republika\nzastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO:\n00 151 866, proti žalovanému: V. D., Z..XX.XX.XXXX, B. V. XXXX/X, B., o zaplatenie 91,-eur s\npríslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V, sp.zn.\n72C/19/2022-25 zo dňa 07.02.2023, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.\nII. Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a žiadnej zo\nstrán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok II.).\n2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol skutočnosti obsiahnuté v žalobe a to,\nže žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 91,-eur s príslušenstvom\na náhradu trov konania. Žalovaná suma predstavuje vyfakturované náklady na stravovanie počas\nnariadenej karantény v karanténnom zariadení SOREA hotel Stará Ľubovňa za obdobie od 12.05.2020\ndo 19.05.2020. Svoj nárok odvodzoval z ustanovenia § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane,\npodpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj len „zákon o ochrane verejného zdravia“). Predmetné\nustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení\npovinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná\nznášať. Táto povinnosť je podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. ÚS 4/2021 v súlade s Ústavou\nSR. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému\nzabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení.\n3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného\nzdravia a poukázal, že účelom zákonodarcu bolo, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa\nzákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ, znášali náklady s tým spojené.\nIde o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť a podľa názoru Ústavného súdu SR v bode 157 nálezu\nPL. ÚS 4/2021, zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR.\nPrípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je obmedzená výškou nákladov spojených\ns plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady\nplnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej\nosobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych\na iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021,\n\nbod 158). Z argumentácie Ústavného súdu SR vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane\nverejného zdravia má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok\nna náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie\nvšak priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi poskytovateľom služieb a jeho\nprijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Ust. § 58\nods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu,\nktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady\ns tým spojené. Uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli (kúpa\nrúšok, respirátorov, dezinfekcie...). Povinnosť zaplatenia týchto nákladov vzniká v okamihu uzavretia\nsúkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ.\nTo znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2\nzákona o ochrane verejného zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade,\nak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci domáhať zaplatenia kúpnej ceny\nna súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane\nverejného zdravia. To platí aj pre prípad poskytnutia stravy žalovanému, kde oprávnenie domáhať sa\nzaplatenia pohľadávky patrí tomu, kto uvedenú službu dodal. Žalobca v konaní netvrdil a nepreukázal,\nže bol poskytovateľom stravy pre žalovaného, resp., že bol prevádzkovateľom zariadenia, ktoré stravu\nžalovanému poskytlo. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by mu patrilo\nprávo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovaného. Netvrdil ani iné skutočnosti\npreukazujúce oprávnenie domáhať sa plnenia žalovanej pohľadávky. Svoj nárok preukazoval len\nvystavenou faktúrou, ktorá bez skutkových tvrdení a ďalších dôkazov sama o sebe nepreukazuje nárok\nžalobcu voči žalovanému. Z dôvodu pasivity žalovaného sa síce na skutkové tvrdenia žalobcu nazerá\nako na nesporné, avšak pokiaľ tieto tvrdenia nepreukazujú žalobcov nárok uplatnený žalobou voči\nžalovanému, tak súd má za to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia. Preto súd prvej inštancie žalobu\nzamietol.\n4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že z dôvodu zamietnutia žaloby možno pripočítať\nprocesný úspech v spore žalovanému, avšak pre jeho pasivitu v konaní nemá súd prvej inštancie\npreukázané, že by mu vznikli trovy súvisiace s konaním, preto nárok na ich náhradu žalovanému\nnepriznal.\n5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil ust. § 365 ods. 1\npísm. b), d), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe\nv celom rozsahu vyhovie alebo, že rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie. Dôvodil, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, je arbitrárne, nesprávne a nespravodlivé. Namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej\ninštancie s poukazom na § 220 ods. 2 a 3 CSP (poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.\nIII. ÚS 119/03 zo dňa 16.09.2003, sp. zn. III. ÚS 192/2006 zo dňa 03.11.2006), a zároveň porušenie\nzákladného práva strany na spravodlivý proces priznané čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n6. Žalobca uviedol, že Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako príslušný orgán štátnej\nsprávy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z., v znení\nplatnom v rozhodnom čase, z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky,\nnariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. H. zo\ndňa 17.04.2020, ktorým „všetkým osobám, ktoré sa od 16.marca 2020 od 6:00 hod. ako zorganizované\nskupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o repatriácii,\nktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených\nMinisterstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky\nCOVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v\ncelkovej dobe spoločne 14 dní.“ Príkazom Okresného úradu Stará Ľubovňa č. H.-Q.-H.A.-XXXX/.XXXX\nzo dňa 16.04.2020 bola organizácia: SOREA spol s.r.o. prevádzka: HOTEL SOREA - Ľubovnianske\nKúpele určená ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zák.\nč. 179/2011 Z.z. na účely zriadenia karanténneho zariadenia podľa § 2 ods. 4 nariadenia vlády SR\nč. 77/2020 Z.z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie. Subjektu hospodárskej\nmobilizácie bolo uložené vykonať vo svojom zariadení SOREA spol s.r.o. prevádzka: HOTEL SOREA\n- Ľubovnianske Kúpele, v ktorom žalovaný absolvoval nariadenú izoláciu opatrenia hospodárskej\n\nmobilizácie podľa § 5 písm. b) zák. č. 179/2011 Z.z., a to organizácia výroby a organizácia služieb v\nrámci vykonávania, ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a\nstravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach.\nUrčenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu\núhradu oprávnených nákladov vykoná Ministerstvo vnútra SR súlade s nariadením vlády č.87/2020 Z.z.\nV zmysle vyššie uvedeného žalobca v súlade so zák. č. 179/2011 Z.z. a nariadením vlády č. 77/2020 Z.z.\nuhradil na základe faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.06.2020 vystavenej určeným subjektom náklady,\nktoré určenému subjektu vznikli v súvislosti so stravou poskytnutou žalovanému, ktorý absolvoval\nnariadenú izoláciu. Následne bola žalovanému žalobcom vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa\n20.08.2020 za stravu počas nariadenej karantény v predmetnom zariadení za obdobie od 12.05.2020\ndo 19.05.2020.\n7. Žalobca opätovne poukázal na ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., ktoré určuje okruh osôb,\nktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených zákonom č. 355/2007 Z.\nz. Predmetné ustanovenie nerieši prípady, keď náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa\ntohto zákona ale umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri\nplnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je\nfyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti znášať náklady podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007\nZ. z., ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti\nplniť, je podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp.\nzn. PL. ÚS 4/2021). Žalobca s poukazom na vyššie uvedené vymáha od žalovaného paušálne náklady\nza stravu, keďže plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/5007 Z.z. plniť žalovaný\nsám. Mal za to, že jeho aktívna vecná legitimácia je daná, keďže vyplýva z uznesenia vlády SR č. 113\nz 15.03.2020.\n8. Žalobca s poukazom na ust. § 151 ods. 1 CSP zastáva názor, že zo samotného konštatovania súdu\nprvej inštancie vyplýva, že skutkové tvrdenia strán sporu nie sú sporné, nakoľko žalovaný skutkové\ntvrdenia žalobcu výslovne nepoprel. Keďže žalovaný sa písomne v stanovenej lehote nevyjadril,\nnepoprel skutkové tvrdenia žalobcu a nepredložil žiaden dôkaz na svoju obranu, tak podľa žalobcu došlo\nku kumulatívnemu splneniu zákonných podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného\npodľa § 273 CSP a postup súdu prvej inštancie bol preto v rozpore s príslušnými ustanoveniami CSP\nKeďže žalovaný zostal konaní úplne pasívny, založil tak vlastným nekonaním zodpovednosť za škodu,\nktorú spôsobil porušením právnej povinnosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uvedené nie\nje možné zhojiť postupom súdu.\n9. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.\n10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k\nzáveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na\nzáklade toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Odvolací súd\nprejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení\ns § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a\ndospel k záveru, že odvolaniu žalobcu voči rozsudku súdu prvej inštancie nemožno priznať úspech, a že\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22.01.2025;\ntermín verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd oznámil v súlade s § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1,\nods. 3 CSP.\n11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho\nsprávnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie vyslovil,\nže základ nároku na úhradu nákladov za zabezpečenie stravy v čase nariadenej izolácie za obdobie\nod 12.05.2020 do 19.05.2020 nie je daný, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami\npodstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi žalobcu (žalovaný\nsa k žalobe nevyjadril, jeho pobyt je neznámy). Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie\nzodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam,\npričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými tvrdeniami žalobcu vznesenými v konaní na súde\nprvej inštancie (§ 387 ods. 2 a 3 CSP), odvolací súd využíva možnosť ust. § 387 ods. 2 CSP v\n\nodôvodnení sa obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie\nsprávnosti napadnutého rozsudku, preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje\nna argumenty žalobcu v odvolaní. S poukazom na uvedené, sa odvolací súd zaoberal len tými\nodvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní relevantné (napr.\nuznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30.11.2009).\n12. Hneď v úvode k odvolaciemu dôvodu žalobcu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd\nuvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci\nje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov\nide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis,\nale nesprávne ho interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne\nzávery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah odôvodnenia súdom prvej inštancie, odvolací súd\npovažuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.\n13. Pokiaľ žalobca žalobou uplatnený nárok odvodzoval od ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007\nZ. z. o ochrane verejného zdravia odvolací súd konštatuje, že uvedené ustanovenie nepredstavuje\nprávny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností\nurčených zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi\nupravujúcimi ochranu zdravia. V rozhodnom čase od 12.05.2020 do 19.05.2020 kedy sa žalovaný\nnachádzal v karanténnom zariadení HOTEL SOREA-Ľubovnianske Kúpele (čo v konaní sporné nebolo)\nbola právna úprava podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. upravujúca opatrenia na\npredchádzanie vzniku a šíreniu prenosných chorôb definovaná ako „izolácia v domácom prostredí\nalebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky\ndohľad, karanténne opatrenie“. Predmetná právna norma však bola derogovaná nálezom Ústavného\nsúdu SR sp. zn. X.. Ú. X/XXXX-XXX zo dňa 08.12.2021 na základe čoho obsah tejto právnej normy\ntýkajúcej sa opatrení na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení znie „izolácia, karanténa,\nzvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad“. Z textu predmetnej právnej normy, od ktorej žalobca\nodvodzuje svoj nárok bolo vylúčené opatrenie, týkajúce sa izolácie v inom určenom zariadení, aj\nkaranténne opatrenia. V čase posudzovania veci súdom z právnej úpravy nevyplýva oprávnenie\nÚradu verejného zdravotníctva nariadiť karanténne opatrenie a preto nemôže ani existovať povinnosť\nžalovaného znášať náklady. Platí teda záver, že právna úprava v § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane\nverejného zdravia stanovuje povinnosti iba ak sú spojené s oprávnením Úradu verejného zdravotníctva\nnariadiť opatrenia.\n14. Pokiaľ žalobca na podporu svojich tvrdení poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS\n4/2021 odvolací súd poukazuje na to, že ústavný súd v predmetnom náleze vyslovil, že ustanovenie\n§ 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v\nčasti „karanténne opatrenia“ ustanovenia § 48 ods. 1 písm. n) v časti „alebo karanténa osoby podozrivej\nz nákazy“ ustanovenia § 48 ods. 4 písm. u) v časti „alebo karanténa“ a ustanovenie § 51 ods. 1\npísm. d) v časti „a karanténnym opatrením“ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia nie\nsú v súlade s jednotlivými článkami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd. Nález ústavného súdu bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31.12.2021 pod č.551/2021 Z. z.,\nkedy podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR uvedené ustanovenia stratili\núčinnosť a následne i platnosť podľa § 91 ods. 2 citovaného zákona. Odvolací súd poukazuje na to, že\nústavný súd v uvedenom náleze konštatoval protiústavnosť ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o\nochrane verejného zdravia v tej jeho časti, ktorá predstavovala právny základ možnosti Úradu verejného\nzdravotníctva nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení.\nÚrad verejného zdravotníctva SR vydal dňa 17.4.2020 opatrenie č. H., a to na podklade § 12 ods. 2\npísm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia, pričom toto opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR\nbolo dôvodom, že žalovaný bol počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení HOTEL SOREAĽubovnianske Kúpele. Odvolací súd konštatuje, že z dôvodu rozporu s Ústavou SR v dôsledku nálezu\nústavného súdu uvedeného vyššie stratilo účinnosť zákonné ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť\nizoláciu osôb v karanténnom zariadení, a teda takéto obmedzenie práv nebolo vykonané na ústavne\nakceptovateľnom základe, a preto nemožno práve z hore uvedených dôvodov dospieť k záveru, že\nby dotknutej osobe (žalovanému) mala vzniknúť povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením náklady\nspojené štátu. S prihliadnutím na vyššie uvedené je preto nutné dôjsť k záveru, že za situácie, ak právna\núprava izolácie osôb v karanténnych zariadeniach bola ústavným súdom vyhodnotená ako protiústavná,\n\nv súlade so zmyslom právnej zásady, že „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ nie je prípustné, aby\ndotknutá osoba (žalovaný) mala preplatiť náklady spojené s pobytom v karanténnom zariadení.\n15. Hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s ústavou, treba\nvykladať tak, že platia ex tunc, t.j. od začiatku, a to tak vo veciach judikovaných právoplatne pred\nuverejnením nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených v momente jeho\nzverejnenia v Zbierke zákonov (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. X.. I. X/XX I. XX.XX.XXXX).\nUstanovenie zákona, ktoré bolo nálezom ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s ústavou stráca po\nmárnom uplynutí lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety Ústavy SR platnosť ex tunc, t.j. takéto ustanovenie\nzákona bolo od začiatku anulované. Na takéto ustanovenie zákona sa hľadí akoby nikdy nebolo platné\na nebolo súčasťou právneho poriadku SR a za situácie, keď súd rozhoduje v čase, keď už ustanovenie\nzákona nesúladné s ústavou nie je účinné a platné, t.j. nie je už súčasťou právneho poriadku SR, nemôže\nna daný prípad takéto ustanovenie zákona súd aplikovať, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď nárok\nvznikol bolo ustanovenie platné a účinné.\n16. Ak by sa aj pripustilo, že ustanovenie § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia je tým\nustanovením, ktoré predstavuje právny základ uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému, nebolo\nby možné uplatnený nárok žalobcovi priznať vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu\nSR sp. zn. PL. ÚS 4/2021, ktorý so spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenie umožňujúce\nnariadenie izolácie v karanténnom zariadení.\n17. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu z dôvodu nepreukázania nároku vzhľadom na nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. X.. Ú. X/XXXX-XXX zo dňa 08.12.2021, keď chýba právny dôvod, pre ktorý\nby mal žalovaný žalobcovi hradiť náklady. Je potrebné poukázať na to, že právo žalobcu požadovať\nod žalovaného náhradu nákladov na zabezpečenú stravu počas nariadenej izolácie žalovaného v\nkaranténnom zariadení HOTEL SOREA-Ľubovnianske Kúpele za žalované obdobie, by muselo vyplývať\nz konkrétneho zákonného ustanovenia právneho poriadku SR, pretože len taký prístup zodpovedá\nprincípu, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Podľa názoru odvolacieho súdu takéto ustanovenie\nvšak nebolo súčasťou právneho poriadku, keďže vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu ústavného\nsúdu, ktorý so spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenia, ktoré umožňovali nariadenie izolácie\nv karanténnom zariadení. Absenciu príslušného zákonného ustanovenia nie je spôsobilý napraviť\npostup, kedy žalovanému bola vystavená faktúra na úhradu nákladov počas jemu nariadenej izolácie\nv karanténnom zariadení.\n18. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie mal rozhodnúť rozsudkom\npre zmeškanie žalovaného podľa § 273, resp. 274 CSP s poukazom na pasivitu žalovaného v konaní\npred súdom prvej inštancie, odvolací súd túto odvolaciu námietku žalobcu nevyhodnotil ako dôvodnú.\nUstanovenie § 273 CSP zakotvuje možnosť a nie povinnosť súdu rozhodnúť o žalobe na plnenie\nrozsudkom pre zmeškanie, pokiaľ sa žalovaná strana k žalobe v určenej lehote nevyjadrí a bola\no možnosti kontumácie sporu poučená súdom, pričom takéto uznesenie jej musí byť doručené do\nvlastných rúk, ktorá podmienka v predmetnom konaní splnená nebola. Ustanovenie § 274 CSP pre\nrozhodnutie súdu rozsudkom pre zmeškanie o. i. vyžaduje aj to, aby žalobca navrhol rozhodnutie sporu\ntakýmto spôsobom, avšak z obsahu spisu odvolací súd mal za preukázané, že žalobca nenavrhol súdu\nprvej inštancie rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie.\n19. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (stranami sporu). Preto\nodôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý\nproces (IV. ÚS 115/03). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať\nto, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s\nprávnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces.\nDo práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil\ns jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby\nbol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho\npožiadavkami (I. ÚS 50/04).\n\n20. S poukazom na už vyššie uvedené dôvody, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania\nžalobcu a rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil postupom podľa § 387\nods. 1 CSP, a to vrátane závislého výroku o trovách konania, keď súd prvej inštancie o trovách konania\nrozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, hoci bol v spore úspešnou stranou sporu nepriznal\nnárok na náhradu trov konania z dôvodu, že z obsahu spisu nezistil, že by žalovanému trovy konania\nvznikli.\n21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, §\n262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešnou stranou žalovaný, ktorému\nsvedčí procesný úspech v odvolacom konaní v celom rozsahu. Odvolací súd aplikujúc vyššie citované\nustanovenia rozhodol, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania však nepriznáva z\ndôvodu, že tomuto žiadne trovy v konaní pred odvolacím súdom nevznikli.\n22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1, 2 CSP).\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "72C/19/2022", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:16deee41-196d-4fc8-8782-f7017f9a8fa4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 8. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-08", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}], "citovane_v": []}