Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/14/2024 z 22. 1. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. januára 2025, sp. zn. 6Co/14/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1522203633.2 Krajský súd Bratislava | 6Co/14/2024 | ECLI:SK:KSBA:2025:1522203633.2 | 2025-01-22 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ef8f77fa-778e-4da4-b18b-8172f0216964 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1522203633.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 6Co/14/2024 1522203633 22. 01. 2025 JUDr. Renáta Janáková ECLI:SK:KSBA:2025:1522203633.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, proti žalovanému: V. D., Z..XX.XX.XXXX, B. V. XXXX/X, B., o zaplatenie 91,-eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V, sp.zn. 72C/19/2022-25 zo dňa 07.02.2023, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok II.). 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol skutočnosti obsiahnuté v žalobe a to, že žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 91,-eur s príslušenstvom a náhradu trov konania. Žalovaná suma predstavuje vyfakturované náklady na stravovanie počas nariadenej karantény v karanténnom zariadení SOREA hotel Stará Ľubovňa za obdobie od 12.05.2020 do 19.05.2020. Svoj nárok odvodzoval z ustanovenia § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj len „zákon o ochrane verejného zdravia“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Táto povinnosť je podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. ÚS 4/2021 v súlade s Ústavou SR. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia a poukázal, že účelom zákonodarcu bolo, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ, znášali náklady s tým spojené. Ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť a podľa názoru Ústavného súdu SR v bode 157 nálezu PL. ÚS 4/2021, zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Z argumentácie Ústavného súdu SR vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi poskytovateľom služieb a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené. Uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli (kúpa rúšok, respirátorov, dezinfekcie...). Povinnosť zaplatenia týchto nákladov vzniká v okamihu uzavretia súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia. To platí aj pre prípad poskytnutia stravy žalovanému, kde oprávnenie domáhať sa zaplatenia pohľadávky patrí tomu, kto uvedenú službu dodal. Žalobca v konaní netvrdil a nepreukázal, že bol poskytovateľom stravy pre žalovaného, resp., že bol prevádzkovateľom zariadenia, ktoré stravu žalovanému poskytlo. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovaného. Netvrdil ani iné skutočnosti preukazujúce oprávnenie domáhať sa plnenia žalovanej pohľadávky. Svoj nárok preukazoval len vystavenou faktúrou, ktorá bez skutkových tvrdení a ďalších dôkazov sama o sebe nepreukazuje nárok žalobcu voči žalovanému. Z dôvodu pasivity žalovaného sa síce na skutkové tvrdenia žalobcu nazerá ako na nesporné, avšak pokiaľ tieto tvrdenia nepreukazujú žalobcov nárok uplatnený žalobou voči žalovanému, tak súd má za to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia. Preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že z dôvodu zamietnutia žaloby možno pripočítať procesný úspech v spore žalovanému, avšak pre jeho pasivitu v konaní nemá súd prvej inštancie preukázané, že by mu vznikli trovy súvisiace s konaním, preto nárok na ich náhradu žalovanému nepriznal. 5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo, že rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je arbitrárne, nesprávne a nespravodlivé. Namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie s poukazom na § 220 ods. 2 a 3 CSP (poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03 zo dňa 16.09.2003, sp. zn. III. ÚS 192/2006 zo dňa 03.11.2006), a zároveň porušenie základného práva strany na spravodlivý proces priznané čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 6. Žalobca uviedol, že Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z., v znení platnom v rozhodnom čase, z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky, nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. H. zo dňa 17.04.2020, ktorým „všetkým osobám, ktoré sa od 16.marca 2020 od 6:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o repatriácii, ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní.“ Príkazom Okresného úradu Stará Ľubovňa č. H.-Q.-H.A.-XXXX/.XXXX zo dňa 16.04.2020 bola organizácia: SOREA spol s.r.o. prevádzka: HOTEL SOREA - Ľubovnianske Kúpele určená ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zák. č. 179/2011 Z.z. na účely zriadenia karanténneho zariadenia podľa § 2 ods. 4 nariadenia vlády SR č. 77/2020 Z.z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie. Subjektu hospodárskej mobilizácie bolo uložené vykonať vo svojom zariadení SOREA spol s.r.o. prevádzka: HOTEL SOREA - Ľubovnianske Kúpele, v ktorom žalovaný absolvoval nariadenú izoláciu opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zák. č. 179/2011 Z.z., a to organizácia výroby a organizácia služieb v rámci vykonávania, ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov vykoná Ministerstvo vnútra SR súlade s nariadením vlády č.87/2020 Z.z. V zmysle vyššie uvedeného žalobca v súlade so zák. č. 179/2011 Z.z. a nariadením vlády č. 77/2020 Z.z. uhradil na základe faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.06.2020 vystavenej určeným subjektom náklady, ktoré určenému subjektu vznikli v súvislosti so stravou poskytnutou žalovanému, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu. Následne bola žalovanému žalobcom vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.08.2020 za stravu počas nariadenej karantény v predmetnom zariadení za obdobie od 12.05.2020 do 19.05.2020. 7. Žalobca opätovne poukázal na ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., ktoré určuje okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených zákonom č. 355/2007 Z. z. Predmetné ustanovenie nerieši prípady, keď náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa tohto zákona ale umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti znášať náklady podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021). Žalobca s poukazom na vyššie uvedené vymáha od žalovaného paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/5007 Z.z. plniť žalovaný sám. Mal za to, že jeho aktívna vecná legitimácia je daná, keďže vyplýva z uznesenia vlády SR č. 113 z 15.03.2020. 8. Žalobca s poukazom na ust. § 151 ods. 1 CSP zastáva názor, že zo samotného konštatovania súdu prvej inštancie vyplýva, že skutkové tvrdenia strán sporu nie sú sporné, nakoľko žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu výslovne nepoprel. Keďže žalovaný sa písomne v stanovenej lehote nevyjadril, nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu a nepredložil žiaden dôkaz na svoju obranu, tak podľa žalobcu došlo ku kumulatívnemu splneniu zákonných podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného podľa § 273 CSP a postup súdu prvej inštancie bol preto v rozpore s príslušnými ustanoveniami CSP Keďže žalovaný zostal konaní úplne pasívny, založil tak vlastným nekonaním zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uvedené nie je možné zhojiť postupom súdu. 9. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu voči rozsudku súdu prvej inštancie nemožno priznať úspech, a že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22.01.2025; termín verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd oznámil v súlade s § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP. 11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie vyslovil, že základ nároku na úhradu nákladov za zabezpečenie stravy v čase nariadenej izolácie za obdobie od 12.05.2020 do 19.05.2020 nie je daný, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi žalobcu (žalovaný sa k žalobe nevyjadril, jeho pobyt je neznámy). Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými tvrdeniami žalobcu vznesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2 a 3 CSP), odvolací súd využíva možnosť ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení sa obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní. S poukazom na uvedené, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní relevantné (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30.11.2009). 12. Hneď v úvode k odvolaciemu dôvodu žalobcu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah odôvodnenia súdom prvej inštancie, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 13. Pokiaľ žalobca žalobou uplatnený nárok odvodzoval od ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia odvolací súd konštatuje, že uvedené ustanovenie nepredstavuje právny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu zdravia. V rozhodnom čase od 12.05.2020 do 19.05.2020 kedy sa žalovaný nachádzal v karanténnom zariadení HOTEL SOREA-Ľubovnianske Kúpele (čo v konaní sporné nebolo) bola právna úprava podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. upravujúca opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných chorôb definovaná ako „izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenie“. Predmetná právna norma však bola derogovaná nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. X.. Ú. X/XXXX-XXX zo dňa 08.12.2021 na základe čoho obsah tejto právnej normy týkajúcej sa opatrení na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení znie „izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad“. Z textu predmetnej právnej normy, od ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok bolo vylúčené opatrenie, týkajúce sa izolácie v inom určenom zariadení, aj karanténne opatrenia. V čase posudzovania veci súdom z právnej úpravy nevyplýva oprávnenie Úradu verejného zdravotníctva nariadiť karanténne opatrenie a preto nemôže ani existovať povinnosť žalovaného znášať náklady. Platí teda záver, že právna úprava v § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia stanovuje povinnosti iba ak sú spojené s oprávnením Úradu verejného zdravotníctva nariadiť opatrenia. 14. Pokiaľ žalobca na podporu svojich tvrdení poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 odvolací súd poukazuje na to, že ústavný súd v predmetnom náleze vyslovil, že ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“ ustanovenia § 48 ods. 1 písm. n) v časti „alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy“ ustanovenia § 48 ods. 4 písm. u) v časti „alebo karanténa“ a ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) v časti „a karanténnym opatrením“ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia nie sú v súlade s jednotlivými článkami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nález ústavného súdu bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31.12.2021 pod č.551/2021 Z. z., kedy podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR uvedené ustanovenia stratili účinnosť a následne i platnosť podľa § 91 ods. 2 citovaného zákona. Odvolací súd poukazuje na to, že ústavný súd v uvedenom náleze konštatoval protiústavnosť ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia v tej jeho časti, ktorá predstavovala právny základ možnosti Úradu verejného zdravotníctva nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení. Úrad verejného zdravotníctva SR vydal dňa 17.4.2020 opatrenie č. H., a to na podklade § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia, pričom toto opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR bolo dôvodom, že žalovaný bol počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení HOTEL SOREAĽubovnianske Kúpele. Odvolací súd konštatuje, že z dôvodu rozporu s Ústavou SR v dôsledku nálezu ústavného súdu uvedeného vyššie stratilo účinnosť zákonné ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb v karanténnom zariadení, a teda takéto obmedzenie práv nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, a preto nemožno práve z hore uvedených dôvodov dospieť k záveru, že by dotknutej osobe (žalovanému) mala vzniknúť povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením náklady spojené štátu. S prihliadnutím na vyššie uvedené je preto nutné dôjsť k záveru, že za situácie, ak právna úprava izolácie osôb v karanténnych zariadeniach bola ústavným súdom vyhodnotená ako protiústavná, v súlade so zmyslom právnej zásady, že „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ nie je prípustné, aby dotknutá osoba (žalovaný) mala preplatiť náklady spojené s pobytom v karanténnom zariadení. 15. Hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s ústavou, treba vykladať tak, že platia ex tunc, t.j. od začiatku, a to tak vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených v momente jeho zverejnenia v Zbierke zákonov (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. X.. I. X/XX I. XX.XX.XXXX). Ustanovenie zákona, ktoré bolo nálezom ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s ústavou stráca po márnom uplynutí lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety Ústavy SR platnosť ex tunc, t.j. takéto ustanovenie zákona bolo od začiatku anulované. Na takéto ustanovenie zákona sa hľadí akoby nikdy nebolo platné a nebolo súčasťou právneho poriadku SR a za situácie, keď súd rozhoduje v čase, keď už ustanovenie zákona nesúladné s ústavou nie je účinné a platné, t.j. nie je už súčasťou právneho poriadku SR, nemôže na daný prípad takéto ustanovenie zákona súd aplikovať, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď nárok vznikol bolo ustanovenie platné a účinné. 16. Ak by sa aj pripustilo, že ustanovenie § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia je tým ustanovením, ktoré predstavuje právny základ uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému, nebolo by možné uplatnený nárok žalobcovi priznať vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021, ktorý so spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenie umožňujúce nariadenie izolácie v karanténnom zariadení. 17. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu z dôvodu nepreukázania nároku vzhľadom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. X.. Ú. X/XXXX-XXX zo dňa 08.12.2021, keď chýba právny dôvod, pre ktorý by mal žalovaný žalobcovi hradiť náklady. Je potrebné poukázať na to, že právo žalobcu požadovať od žalovaného náhradu nákladov na zabezpečenú stravu počas nariadenej izolácie žalovaného v karanténnom zariadení HOTEL SOREA-Ľubovnianske Kúpele za žalované obdobie, by muselo vyplývať z konkrétneho zákonného ustanovenia právneho poriadku SR, pretože len taký prístup zodpovedá princípu, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Podľa názoru odvolacieho súdu takéto ustanovenie však nebolo súčasťou právneho poriadku, keďže vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu ústavného súdu, ktorý so spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenia, ktoré umožňovali nariadenie izolácie v karanténnom zariadení. Absenciu príslušného zákonného ustanovenia nie je spôsobilý napraviť postup, kedy žalovanému bola vystavená faktúra na úhradu nákladov počas jemu nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. 18. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie žalovaného podľa § 273, resp. 274 CSP s poukazom na pasivitu žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd túto odvolaciu námietku žalobcu nevyhodnotil ako dôvodnú. Ustanovenie § 273 CSP zakotvuje možnosť a nie povinnosť súdu rozhodnúť o žalobe na plnenie rozsudkom pre zmeškanie, pokiaľ sa žalovaná strana k žalobe v určenej lehote nevyjadrí a bola o možnosti kontumácie sporu poučená súdom, pričom takéto uznesenie jej musí byť doručené do vlastných rúk, ktorá podmienka v predmetnom konaní splnená nebola. Ustanovenie § 274 CSP pre rozhodnutie súdu rozsudkom pre zmeškanie o. i. vyžaduje aj to, aby žalobca navrhol rozhodnutie sporu takýmto spôsobom, avšak z obsahu spisu odvolací súd mal za preukázané, že žalobca nenavrhol súdu prvej inštancie rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie. 19. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (stranami sporu). Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). 20. S poukazom na už vyššie uvedené dôvody, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobcu a rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP, a to vrátane závislého výroku o trovách konania, keď súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, hoci bol v spore úspešnou stranou sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že z obsahu spisu nezistil, že by žalovanému trovy konania vznikli. 21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešnou stranou žalovaný, ktorému svedčí procesný úspech v odvolacom konaní v celom rozsahu. Odvolací súd aplikujúc vyššie citované ustanovenia rozhodol, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania však nepriznáva z dôvodu, že tomuto žiadne trovy v konaní pred odvolacím súdom nevznikli. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).