{"guid": "093bc223-f283-4959-9c58-677fccbaef59:6ec1050f-a886-4775-891b-e85c3040938c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1523201580.1", "spisova_znacka": "14Co/58/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/58/2025 z 23. 7. 2025", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 23. júla 2025, sp. zn. 14Co/58/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1523201580.1", "identifikacne_cislo": "1523201580", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Darina Kriváňová", "sudca_id": 332, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-krivanova-332", "datum_vydania": "2025-07-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389", "nazov": "§ 389 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6ec1050f-a886-4775-891b-e85c3040938c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1523201580.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1523201580.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1523201580.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/58/2025\n1523201580\n23. 07. 2025\nJUDr. Darina Kriváňová\nECLI:SK:KSBA:2025:1523201580.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia\nsenátu JUDr. Michaela Krajčová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: K. O., nar. XX.XX.XXXX,\nbytom A. 8, XXX XX B., zastúpeným JUDr. Marta Vícenová - advokát, so sídlom Záhorácka 5478/15B,\n901 01 Malacky, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR,\nso sídlom Pribinova 2, 812 71 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti\nrozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B5-74C/50/2023-256 zo dňa 18. marca 2025, takto\nrozhodol:\nKrajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B5-74C/50/2023-256 zo dňa 18.\nmarca 2025, vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.000 eur a vo výroku\no trovách konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B5-74C/50/2023-256 zo dňa 18. marca 2025 uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo\nzvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v\nrozsahu 100% z priznanej sumy.\n2. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 6.002,60 eur proti žalovanému\nako náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnil tým, že tento nárok si uplatňuje ako príslušník\nhasičského a záchranného zboru, vykonáva štátnu službu na O. stanici X v B., v služobnom pomere\npodľa zákona č. 315/2001 Z.z.. Náhrady škody sa domáha z dôvodu porušenia práva Európskej únie,\nz dôvodu nesprávnej transpozície smernice EP a Rady č. 2003/88/ES, do zákona č. 315/2001 Z.z.\nTýmto postupom došlo k porušeniu práv žalobcu vyplývajúcich z úniového práva, a to k strate odpočinku\na porušenia jeho osobnostných práv, čím došlo k založeniu jeho nároku na náhradu škody vo forme\nnemajetkovej ujmy.\n3. Žalobca v odôvodnení svojho návrhu uviedol, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného\nzboru je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že sa skladal v roku 2020, 2021 zo 17 hodinových pracovných\nzmien, po ktorých nasleduje určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, v roku 2022, 2023\nzo 16 hodinových pracovných smien, po ktorých nasleduje určená 8 hodinová služobná pohotovosť\nna pracovisku, t.j. v rámci jednej pracovnej smeny strávi na pracovisku sústavne 24 hodín. Služobná\npohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť. Je určovaná na čas nočných\nhodín. V prípade vyhlásenia poplachu a počas služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Žalobca\nsa musí aj v neaktívnej časti pohotovosti zdržiavať na pracovisku, nesmie sa vzdialiť a musí byť\npripravený na vykonanie zásahu do 1minúty. Napriek tomu sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti\nnezapočítava do fondu pracovného času. Aj keď je reálne na pracovisku, v rámci fondu pracovného\nčasu sa mu toto nevykazuje. Potom sa javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje\n48 hodín, čo je v rozpore so skutočnosťou. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého\nžalovaného obdobia značne presahuje nielen 40 hodinový týždenný služobný čas ale aj maximálne\n\nprípustný v dĺžke 48 hodín. Smernica je norma komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika\npovinná dodržiavať. Vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku, čím\nje založená absolútna a objektívna zodpovednosť štátu za škodu. Aktuálne znenie zákona o HaZZ\numožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas tak, že tento pravidelne prekračuje smernicou\nstanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva,\nže by služobná pohotovosť na mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť služobného času\nhasičov a čas služobnej pohotovosti sa tak nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ.\nSlužobný čas tak presahuje maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice. Preto nebola\nsprávne implementovaná do právneho poriadku SR.\n4. Žalobca si uplatňuje náhradu za žalované obdobie od apríla 2020 (splatná 10.05.2020) do marca\n2023 (splatná 10.04.2023), kedy odpracoval v priemere pracovný čas 55,50 hodín týždenne. Jeho právo\nvyplývajúce zo smernice tak bolo a je sústavne porušované. Náš právny poriadok neobsahuje žiadne\nkonkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva\núnie. Analogicky je potrebné použiť § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Je porušované najmä právo\nžalobcu na ochranu zdravia. Zároveň je porušované jeho osobnostné právo na súkromie a rodinný život.\nOpísaným stavom dochádza k porušovaniu jeho práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity,\nspočívajúce v porušovaní jeho práva na primeranú dobu odpočinku, práva na súkromie a rodinný život,\na to v príčinnej súvislosti s tým, že reálne musí odpracovať viac ako v zmysle smernice bol povinný.\nPráca hasiča je náročná, nasadzuje vlastný život, o to viac potrebuje dostatočný odpočinok po práva na\nregeneráciu. Negatívne následky sa prejavujú aj tým ,že sa stará o chorú matku a čas, ktorý by jej mohol\nvenovať venuje práci. často odpracuje až 8 hodín nad rámec maximálneho hodinového týždenného\npracovného času. Následne sa vracia vyčerpaný a zostáva mu minimum voľného času aby sa mohol\nvenovať matke, domácnosti či osobným záľubám.\n5. Pri vyčíslení škody vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú pohotovosť § 122 ods.\n1 a 2 zákona o HaZZ. Hodiny, ktoré odpracoval nad limit, možno analogicky posúdiť ako odpracovanie\nmimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv\nnedochádzalo. Náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122\nods. 1 a peňažnou náhradou v § 122 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ. Výšku nemajetkovej ujmy\nurčuje ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný kalendárny mesiac\npríslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej\nodmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a v prípade odpracovania\nslužobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného\npokoja a sumy zodpovedajúcej 70% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný\nkalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku. Primeraná náhrada škody predstavuje rozdiel medzi\nvýškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť.\nJednotlivé dielčie nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva\nporušované, ku dňu splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku ujmy je výplatný\ntermín. Mzda príslušníkov HaZZ je splatná vždy k 10dňu nasledujúceho mesiaca. Žalobca si uplatňuje\nobdobie spätne za 3 roky pred podaním žaloby, počínajúc splatnosťou za apríl 2020, splatná 10.05.2020.\nNáhradu škody matematicky vyčíslil podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a\nktoré mu neboli započítané do služobného času, v celkovej sume 6.002,60 eur.\n6. Žalovaný v písomnom vyjadrení uviedol, že z článku 1 ods. 2 Smernice 2003/88/ES vyplýva jej\nvecná pôsobnosť. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa\nmá smernica vzťahovať, je upravená v čl. 1 ods. 3 a čl. 1 ods. 4. Pôsobnosť je v týchto článkoch\nvymedzená s odkazom na čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS. Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/\nES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v čl.\n2 ods. 2 Smernice 89/381/EHS. Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré\nzahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností\na s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov\nHasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť\nporušené. Štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno subsumovať\npod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/\nEHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov HaZZ vykazuje aj\nšpecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. osobitný\n\nsystém sociálneho zabezpečenia, prísna subordinácia a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci plnia,\nmožno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného\nsystému ako aj právnej úpravy samotného HaZZ, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem\n„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalobca si\nneprávne vykladá pôsobnosť smernice, keďže sa nevzťahuje na príslušníkov HaZZ. Žalobcovi tak\nnemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia smernice sa na neho nevzťahujú. Žalovaný poukázal na\nnedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalobcu. Uviedol, že žalobca nezažaloval svojho zamestnávateľa\nale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán štátnej správy, do ktorého spôsobnosti patrí oblasť\nštátnej správy pre HaZZ, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda jeho pasívnej legitimácie.\nAk žalobca tvrdil, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto\nskutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať aby mu táto nebola určovaná. Žalobca za každú\nhodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátané tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad\nlimit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté\nnáhradné voľno. Miera zodpovednosti za prípadnú škodu sa musí medzi Slovenskou republikou a\nMinisterstvom vnútra, resp. HaZZ rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť SR odvodzovala od\nindividuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Slovenská\nrepublika a Ministerstvo vnútra SR sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto\npodľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru, než že posúdenie ich zodpovednosti za\nprípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv nie je možné zamieňať. Podľa žalovaného\nsú tvrdenia žalobcu o nezapočítavaní doby služobnej pohotovosti do týždenného pracovného času\nhasičov sú neopodstatnené. Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti (čl.\n16 písm. b smernice). Vo výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté\nna základe kolektívnej zmluvy, čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície smernice\nvzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z hľadiska maximálneho priemerného počtu\nodslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola smernica transponovaná správne.\nPoukazuje na čl. 2 ods. 1 smernice. Do služobného času spadá samotný výkon pracovných úloh\nna pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii\nzamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Pracovný čas teda\nzahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej\npohotovosti súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba\nčas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Žalovaný poukázal na ustanovenia § 85 ods. 1,\n86 ods. 1, 86 ods. 2,3, 92 ods. 1 zákona č. 315/2001, definujú služobný čas príslušníka HaZZ ako\nčasový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom\numožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň.\nOkrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj\nslužobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne\nnadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času a štátna\nslužba nadčas. Žalovaný tvrdil, že žalobca zrejme opomenul najmä ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92\nods. 1 rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale\nsvojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a\nnariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. Žalovaný súčasne poukazuje aj na čl. 15 smernice,\nktorý umožňuje dohodnúť priaznivejšie podmienky napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného\npodporuje aj kolektívna zmluva vyššieho stupňa na rok 2019- 2020, 2021, 2022 a 2023, ktoré rozvrhujú\nslužobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Priemerný pracovný čas podľa\nsmernice pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný\npracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo\nkolektívnou zmluvou. Smernica tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo\nprichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 17 ods. 3 smernice\nposkytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie\nprípadne na 6 mesiacov, alebo ako je uvedené v kolektívnych zmluvách, na 12 mesiacov. Podmienkou\nuplatnenia je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo\nprimeraná ochrana. Z kolektívnych zmlúv vyplýva, že hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne\nrozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného\nčasu alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej\npohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej\nslužby v trvaní 7/8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. V zmysle rozhodnutí súdneho dvora sa spôsob\nodmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti neupravuje smernicou ale vnútroštátnym\nprávom. Napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný\n\nslužobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v smernici, zákon a kolektívne zmluvy\ndostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu\nslužbu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Právne predpisy tak sú transponované v\nčl. 6 smernice správne. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom je každý\nmesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Rozvrh\nnijako nenamietal. Počas služobnej pohotovosti žalobca je fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej\nslužby, pričom tento čas je určený na oddych a odpočinok. Nemá určené činnosti a nie sú naňho kladené\nžiadne úlohy. S výnimkou vyhláseného výjazdu, kedy má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne\nplatený výkon štátnej služby nadčas. V období rok 2020 vykonal 490 hodín služobnej pohotovosti, z čoho\nlen 22,6 hodín bola aktívna časť. Počas roka 2021 651 hodín služobnej pohotovosti, len 9,8 hodín aktívna\nčasť. Počas 2022 752 hodín služobnej pohotovosti z čoho 27,35 hodín aktívna časť. Počas 2023 len 3,05\nhodiny aktívnej časti, zvyšných 276,95 hodín neaktívna časť. Pre príslušníkov HaZZ vyplýva viacero\nvýhod - dovolenka nad rámec zákonnej úpravy, ďalšie služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy,\nkaždoročné rekondičné pobyty, náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske prehliadky,\nvďaka čomu čerpajú voľno viac ako pracovníci v inom odvetví. V smernici sa stanovuje maximálny\ntýždenný pracovný čas, ide však o priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce\n4 mesiace. Žalovaný má za to, že na účely smernice treba do maximálneho času započítavať iba čas,\nktorý žalobca pracuje, t.j. je na pracovisku, služobnej ceste, prípadne na školení. Do maximálneho\nčasu nemožno zarátavať čas kedy čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN, OČR,\nlekára, otcovskú dovolenku alebo je na rekondičnom pobyte. Počas tohto času žalobca nepracuje ani\nnevykonáva činnosti vyplývajúce z popisuje služobných činností.\n7. Žalovaný preto tvrdil, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Keď veľmi\nnejasným spôsobom stanovil škodu tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol\nv zmysle legislatívy odmeňovaný. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna\nčinnosť a mimo času skutočného výkonu práce môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca\nnemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ\nmu vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu. Žalobca dostáva\nza takýto čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade zásahu\nbude k dispozícii. Žalobca sa pred nástupom do štátnej služby mal možnosť oboznámiť so všetkými\npodmienkami výkonu služby, vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom\nčase, ako aj ďalších právach a povinnostiach a akceptoval ich bez výhrad. Žalobca ani netvrdí, že by to\nmalo negatívny dopad na jeho zdravotný stav či medziľudské vzťahy. Žalobcom uplatnené nároky majú\ncharakter mzdových nárokov. Nemajetková ujma mohla vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení\nsmernice a len v rozsahu tohto porušenia. Výška požadovaná žalobcom je neprimeraná, a to aj s\nporovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Žalobca je povinný nielen uviesť\nale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Primeraná výška v obdobných rozhodnutiach predstavuje približne\n1.000 až 2.500 eur.\n8. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 11.12.2023 uviedol, že ako hasič pracuje od r. 2015. Od apríla 2020 do\nmarca 2023 odpracoval spolu 2.061,91 hodín služobnej pohotovosti, ktoré neboli započítané do fondu\npracovného času. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 55,50 hodín\ntýždenne. Cieľ článku 6 písm. b) smernice nebol dosiahnutý. Jasne stanovuje, že priemerný pracovný\nčas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Výsledkom právnej úpravy\nv zákone o HaZZ je, že hoci v prípadoch výkonu štátnej služby v rámci služobného času aj štátnej služby\nv rámci určenej služobnej pohotovosti, ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava\ndo služobného času hasiča. Nakoľko smernica je určená žalovanému ako štátu, ktorý zodpovedá\nza jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím do právneho\nporiadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát). Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že smernica sa\nmá uplatniť na činnosti hasičského zboru. Súdny dvor EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej\npohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného\nalebo týždenného pracovného času. Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti\nk dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do\npracovného času žalobcu. Žalobca tvrdil, že predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobením práva\núnie boli v prejednávanom spore splnené. Podľa výsledkov dokazovania v spornom období žalobcov\npriemerný služobný čas každý mesiac presiahol hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice\nje tak dostatočne závažné. Žalobca musel odpracovať viac, ako by bol povinný a prichádzal o čas,\nktorý mohol venovať svojim najbližším, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s\n\njeho pracovným zaradením. Náhrada škody musí byť primeraná vzniknutej škode. Náš právny poriadok\nnemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením\npráva únie. Ujma žalobcu má najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu. Výpočet žalovaného ohľadne\npriemerného týždenného pracovného času hasiča nevychádzal z konkrétnych listinných dôkazov,\nkeďže žiadne nepredložil. Žalobca uvádza presné údaje o výkone služby, ktoré vychádzajú z údajov\nvyplývajúcich z výplatných pások a predložených mesačných výpisov z plánu služieb z dochádzkového\nsystému Q.. Žalobca je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a\nspoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa vlastným\npotrebám je prakticky vylúčená. Právo na jeho odpočinok je permanentne niekoľko rokov porušované.\nŽalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, je dôležité aby mal možnosť si po práci odpočinúť.\nHodiny, ktoré odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné\nanalogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal\nbyť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo\npráve výkonom služobnej pohotovosti. Vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv\npožiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie by malo za následok, že orgánom\ndotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem\nsystematicky prenášaná na jednotlivca, čím by sa umožnilo, aby boli orgány v prípade nepodania takejto\nžiadosti vyňaté z ich dodržiavania.\n9. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 21.03.2024 uviedol, že v morálnej sfére žalobcu neexistuje závažná\nujma ako nevyhnutná kategória determinujúca danosť nároku na náhradu škody. Pre žalovaného je\nnepochopiteľné, prečo sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú ako sám uvádza, vyčíslil\npodľa celkového počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré považuje za nad rámec stanovený smernicou\na podľa rozdielu hodinovej sadzby funkčného platu žalobcu a odmenou, ktorá mu bola za služobnú\npohotovosť vyplatená. Pre účely konania je irelevantné, aká je priemerná hodinová sadzba funkčného\nplatu žalobcu, nakoľko sa jedná o nemajetkovú ujmu a nie mzdový nárok. Predpoklady pre vznik škody\nnie sú splnené. Žalobca ignoruje podmienku existencie porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú\nsúvislosť medzi nimi. Článok 6 smernice priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že\nje predmetný článok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ. Pre účely stanovenia výšky\nsumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho prístupu ku každej žalobe nevyhnutná. Preto sa ani\nnemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax. Keby aj prijmeme záver, že došlo k porušeniu smernice,\ntak je stále nutné skúmať rozsah nemajetkovej ujmy. Prepočty, z ktorých vychádza žalovaný poskytlo\nKrajské riaditeľstvo HaZZ v Bratislave a vychádza z evidencie dochádzky Q..\n10. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, podľa čl. 1, podľa čl. 2\nods. 1 a 2, podľa ods. 5 preambuly Smernice 2003/88/ES, podľa ods. 5, ods. 10, ods. 14, ods. 15, ods.\n16, preambuly Smernice 2003/88/ES, podľa čl. 6 a čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, podľa § 85\nods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, 2 zákona č. 15/2001 Z.z., podľa § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, 3,\n§ 12 ods. 6, zákona č. 315/2001 Z.z., § 85 ods. 9, § 96 ods. 2 Zákonníka práce, § 11, § 13 ods. 1, 2,\n3 Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu\nje čiastočne dôvodná.\n11. Súd prvej inštancie v danej veci skúmal, či žalobcovi vznikol proti žalovanému nárok na náhradu\nškody, spočívajúci v nemajetkovej ujme spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho práva na maximálny\ntýždenný pracovný čas s poukazom na čl. 6 písm. b) smernice, ktorý podľa žalobcu nebol dostatočne\nprebratý do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001\nZ.z. Spornou bola aj otázka vecnej pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, teda či je aplikovateľná aj pre\nštátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ďalej tiež či je žalovaný pasívne vecne\nlegitimovaný a tiež spôsob vyčíslenia požadovanej nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, keď žalovaný\ntvrdil, že žalobca podanou žalobou požaduje náhradu mzdových nárokov.\n12. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného súd uviedol, že v danom prípade si žalobca\nako jednotlivec poškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu škody voči Slovenskej republike ako\nčlenskému štátu EÚ. Nakoľko v danom prípade žalobca tvrdil, že nedošlo k správnej transpozícii\nSmernice, štát - Slovenská republika ako zodpovedný subjekt, musí byť v konaní zastúpený tým\nústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu úniového práva do\nvnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým v súlade s ust. § 11 písm. c) zákona č.\n575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších\n\npredpisov je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí aj správa a riadenie\nHasičského a záchranného zboru SR. Podľa čl. 29 smernice je táto smernica adresovaná členským\nštátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice po vstupe Slovenskej\nrepubliky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy\ns cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade že žalovaný túto povinnosť nesplní, je zodpovedný\naj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej\nnesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným nárokom domáha náhrady\nškody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom\nEurópskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to\nministerstvo vnútra, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor,\ndisponuje pasívnou vecnou legitimáciou. Námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie\nv tomto konaní preto nebola dôvodná.\n13. K námietke žalovaného, že smernica by sa nemala na činnosť žalobcu aplikovať,\nsúd\nuvádza, vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ, že z rozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani\nhasiči, ako to tvrdil žalovaný v rámci svojej obrany. Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 6 písm. b)\nSmernice predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ s osobitným významom, z ktorého má mať prospech\nkaždý pracovník, keďže sa jedná o minimálnu požiadavku určenú na zabezpečenie bezpečnosti a\nochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre\npriemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od\nktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom\nprípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú išlo vo veci samej (k otázke\npôsobnosti smernice aj na príslušníkov hasičského a záchranného zboru pozri aj rozhodnutia Súdneho\ndvora EÚ C-397/01, C-403/01, C-429/09, C-518/15). Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas\npracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho\ndenného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť\nvykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako\ncelok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C437/08\nbod 27.). Z uvedeného dôvodu súd posúdil ako právne irelevantnú aj námietku žalovaného ohľadne\npôsobnosti smernice na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru.\n14. V konaní sa žalobca domáhal voči žalovanému priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch na tom skutkovom základe, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES dochádzalo\nv žalovanom období od apríla 2020 do marca 2023 k porušeniu práv žalobcu vyplývajúcich z úniového\npráva a porušeniu jeho osobnostných práv. Z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ vyplýva, že pre\nvznik zodpovednosti členského štátu za ujmu spôsobenú jednotlivcovi za porušenie právnej normy\nEÚ je potrebné kumulatívne splnenie nasledovných troch podmienok: 1.) cieľom porušenej normy EÚ\nbolo priznať jednotlivcom práva, 2.) porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné a 3.)\nmedzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama príčinná súvislosť (rozsudok\nSúdneho dvora EÚ C-429/09 vo veci Günter Fußc/a Stadtt Halle, C118/08 Transportes Urbanos c/a\nServicious Generales). Uvedené podmienky musia byť splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v\ndôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym\nprávom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt prijal. Zodpovednosť členského štátu\nv prípade porušenia úniového práva je absolútna a objektívna, členský štát nemá k dispozícii žiadne\nexkulpačné ani liberačné dôvody, a to bez ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán v mene členského štátu\nškodu jednotlivcovi spôsobil.\n15. K uplatnenému nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd uviedol, že zo\nznenia článku 6 písm. b) Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom právnej normy bolo priznať\njednotlivcovi práva, konkrétne právo zamestnanca EÚ, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas\nneprekračoval hranicu 48 hodín. Splnenie prvej podmienky na vznik zodpovednosti členského štátu na\nujmu spôsobenú jednotlivcovi porušením úniovej právnej normy, je teda daná. Citovaný článok priznáva\nsociálne právo pracovníkom. Otázku prípadného vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je však\npotrebné posudzovať individuálne, na základe konkrétnych skutkových okolností každého konkrétneho\nprípadu (uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/28/2021). Súd v danom prípade vychádzal z toho, že za\npracovný čas zamestnanca je potrebné považovať všetok čas, počas ktorého sa zamestnanec, v danom\nprípade hasič, zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce podľa pokynov zamestnávateľa,\nteda aj čas tzv. neaktívnej pohotovosti, počas ktorej musí byť hasič k dispozícii a v prípade potreby\n\nnastúpiť na samotný zásah. Do pracovného času nemožno započítať dovolenku, práceneschopnosť\na iné prípady, kedy sa hasič na pracovisku nenachádza. Z vyššie uvedených ustanovení zákona č.\n315/2001 Z.z. vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a\nvykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť\nhasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci\nv obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do\nslužobného času hasiča. Podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje\nakýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju\nčinnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu\nčas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej\nslužobnej pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon\nč. 315/2001 Z.z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného)\nčasu hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedený záver vyplynul aj z vykonaného\ndokazovania, a to porovnaním služobného času hasiča ako vyplýval z predložených výplatných pások\na počtu odpracovaných hodín ako boli uvedené v plánoch služieb v rozhodnom období (apríl 2020 až\nmarec 2023). Čas strávený v rámci služobnej pohotovosti nebol zohľadnený v rámci odpracovaného\npracovného času žalobcu.\n16. Pri posudzovaní závažnosti porušenia Smernice 2003/88/ES súd vychádzal zo skutočnosti, že\npriemerný pracovný čas žalobcu je potrebné posudzovať v 6 mesačnom referenčnom období, ktoré\nSmernica pripúšťa (ods. 16 preambuly v spojení s čl. 16 a čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii)) a zákon o\nHaZZ v ustanovení § 86 ods. 1 stanovuje. Pokiaľ ide o posúdenie rozsahu pracovného času žalobcu\nv priebehu jednotlivých mesiacov, súd vychádzal z počtu odpracovaných hodín ako boli stanovené v\nrámci výplatných pások v spojení s hodinami strávenými pohotovosťou na pracovisku ako vyplývali z\npredložených výplatných pások v spojení s predloženým plánom služieb. Súd nevychádzal z údajov\nfondu pracovného času. Fond pracovného času je len teoretické číslo, vyjadrujúce koľko pracovných\nhodín základného pracovného času má zamestnanec k dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia.\nNehovorí však nič o tom, koľko z toho zamestnanec v mesiaci aj reálne odpracoval.\n17. Ak by súd v danom prípade vychádzal len z údajov uvádzaných v predložených výplatných páskach,\nberúc do úvahy tam uvedený počet odpracovaných hodín žalobcu v danom mesiaci + počet hodín\nstrávených pohotovosťou na pracovisku, je potrebné dospieť k záveru, že žalobca v jednotlivých\nmesiacoch odpracoval v priemere za týždeň (odpracované hodiny + hodiny pohotovosti na pracovisku)\nnasledovný počet hodín: V roku 2020: apríl: 57,91 hod., máj: 53,92 hod., jún: 65,12 hod., júl: 54,08 hod.,\naugust: 60 hod., sept.: 60 hod., okt.: 40,25 hod., nov.: 40,13 hod., dec.: 54,50 hod. V roku 2021: január:\n25,75 hod., feb: 42 hod., mar.: 54 hod., apr.: 56,5 hod., máj: 48 hod., jún: 50,85 hod., júl: 54 hod., august:\n78,50 hod., sept.: 45,25 hod., okt.: 41,96 hod., nov: 52,75 hod., dec.: 61,18 hod. V roku 2022: jan.: 66,04\nhod., feb.: 24 hod., mar.: 49,50 hod., apr.: 51,70 hod., máj: 59,20 hod., jún: 56,50 hod., júl: 32 hod.,\naugust: 60 hod., sept.: 52 hod., okt.: 41,91 hod., nov.: 39 hod., dec.: 55,62 hod., V roku 2023: jan: 60\nhod., feb.: 60 hod., mar.: 30 hod. Z uvedených výpočtov možno ustáliť, že z posudzovaného obdobia\ncelkového počtu 36 mesiacov, žalobca nestrávil v práci viac než je stanovený maximálny pracovný čas\nlen počas 11 mesiacov. Z uvedených výpočtov možno ustáliť aj to, že maximálna dĺžka pracovného času\nbola opakovane vo vzťahu k žalobcovi nedodržiavaná aj v rámci jednotlivých 6 mesačných referenčných\nobdobí. Už z predložených výplatných pások tak bolo možné konštatovať, že zo strany žalovaného\nkontinuálne dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu.\n18. Smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody\nspôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby\nmohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov Európskej\núnie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada\nškody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného\nodškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok\nSlovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti\nštátu spôsobenej porušením práva Európskej únie. Ako súd uviedol vyššie, z vykonaného dokazovania\nvyplynulo, že žalobca v žalovanom období bol väčšinu mesiacov v práci viac, než by prináležalo\npodľa maximálneho pracovného času a zároveň opakovane dochádzalo u žalobcu k prekračovaniu\nlimitu 48-hodinového služobného času. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý\nbol v rozpore s právom Európskej únie, prišiel o čas, ktorý by inak (za situácie, že by nemal\n\nnariadenú pracovnú pohotovosť s povinnosťou zdržiavať sa na pracovisku) venoval rozvíjaniu osobných,\nrodinných, priateľských vzťahov fyzickej a psychickej relaxácii, mohol by rozhodnúť o trávení tohto času\npodľa vlastného uváženia. Ako vyplynulo z výpovede žalobcu na pojednávaní, v dôsledku uvedeného\nmusel žalobca vo svojom živote obmedziť svoje športové činnosti, keďže sa venoval ľadovému hokeju\na tiež stroskotali mu dva partnerské vzťahy, keďže nemal toľko času na partnerku, koľko by vzťah\nvyžadoval. Takéto sústavné porušovanie práva únie možno podľa názoru súdu posúdiť ako dostatočne\nzávažné, zakladajúce právo žalobcu na náhradu škody, a to jednak vzhľadom na základný účel\nSmernice, ktorým je zabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj\nvzhľadom na to, že ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu\npriemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu.\nZároveň ide o také porušenie práva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho\ndvora EÚ.\n19. Poukazovanie žalovaného, že bolo povinnosťou žalobcu najskôr upozorniť svojho zamestnávateľa\nna porušovanie jeho práv, nie je podľa názoru súdu dôvodná. Na postavenie žalobcu ako hasiča\nsa vzťahuje judikatúra súdneho dvora (C-429/09 aC-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore\nso zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne\nprostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo\nmožné rozumne vyžadovať. Výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami\npráva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené\nna porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa\njednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.\nPracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť\ntomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie\npostavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči\nzamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré\nmôžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka.\n20. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal náhrady škody, ktorú určil ako utrpenú nemajetkovú\nujmu. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu Smernica neobsahuje\nustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z\njudikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom\nporušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv\npoškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody bude\nv súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu ekvivalencie pritom\ntreba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať\nprísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez\núniového prvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý\npre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok\nzaložený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásadu efektivity je potrebné\nchápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na\nzabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť\nupravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky\nznemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania uvedených\nzásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej porušením\nnormy EÚ.\n21. Súd po posúdení okolností daného prípadu dospel k záveru, že je odôvodnené okolnosťami daného\nprípadu, aby ujma, ktorá bola žalobcovi zo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené\nustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času, bola žalobcovi\nnahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie vzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným zákonom\nnepovažoval súd za účelné. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj z\ntoho dôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak.\nPráve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej\nujmy. Žalobca v danom prípade svoj nárok vyčíslil poukazujúc na odmenu, ktorá sa inak priznáva za\nvýkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 zákona o HaZZ. Presnú výšku určil ako súčin počtu\nodpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho\nroku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný\n\nkalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%-15%) a v prípade odpracovanej služobnej\npohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o HaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho\nroku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy\nzodpovedajúcej 70% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac\npríslušného kalendárneho roku (100%-30%). V súvislosti s predmetným výpočtom žalovaný poukazoval,\nže žalobca sa domáha zaplatenia mzdových nárokov. Súd však uvádza, že bez ďalšieho len na základe\nspôsobu výpočtu požadovanej náhrady nemožno nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní považovať\nza nárok vyplývajúci zo mzdových nárokov.\n22. K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd uviedol, že priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť\ntak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu ( uznesenie NS SR sp. zn.\n5Cdo/126/2007 zo dňa 30. apríla 2008), preto súd nie je žiadnym spôsobom viazaný tým, ako žalobca\npožadovanú náhradu určil/vypočítal/požadoval. Neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia\nnemajetkovej ujmy (nie je objektívne kvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej\nujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného prípadu.\n23. Pri určovaní pracovnej pohotovosti spolu s určeným pracovným časom dochádzalo v prípade žalobcu\nopakovane k prekročeniu maximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného\nčasu v rozhodnom období. Žalobca tak prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať\nrozvíjaniu svojich osobných a súkromných aktivít, alebo takých ktoré mohli byť venované fyzickej,\npsychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas hodín pracovnej pohotovosti musí byť prítomný na\nsvojom pracovisku, čo spôsobuje, že je oddelený od svojho súkromného prostredia. Prostredie, ktoré\nje pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na pracovisku, kde sa podľa jeho výpovede nachádza\nveľa rušivých elementov, nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré má žalobca vytvorené vo svojom\ndomove. Žalobca nemá možnosť venovať sa vo voľnom čase športovým aktivitám - ľadovému hokeju ako\nsám uviedol ani dobrovoľnej činnosti v rámci dobrovoľného hasičského zboru. V dôsledku nedostatku\nvoľného času mu stroskotali dva partnerské vzťahy, preto žije sám. V dôsledku svojej práce musel zrušiť\naj plánovanú dovolenku a robiť nadčasy.\n24. Záver o dôvodnosti žaloby v časti, súd odôvodnil tým, že u žalobcu nesporne tým, že vykonáva\nsvoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k\ndispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie. Pre posúdenie\nmiery závažnosti zásahu do práv žalobcu mali však vplyv aj tie skutočnosti, že žalobca ani len netvrdil,\nže by v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného trpel nejakým zdravotným ochorením alebo\nto, že by nemal dostatok času adekvátne sa postarať o svoju chorú matku, ako to pôvodne uvádzal\nv podanej žalobe, keď navyše z jeho výpovede vyplynulo, že jej zdravotný stav, ako aj stav jeho otca\nje stabilizovaný a postupne sa lepší. Nepreukázal a ani netvrdil, že by zdravotný stav ktoréhokoľvek z\njeho rodičov bol natoľko závažný, že by boli odkázaní na osobnú starostlivosť žalobcu. Je tiež potrebné\nuviesť, že z vyjadrení žalobcu nevyplynulo, že by mal deti, a že by v dôsledku vykonávania práce nad\nčas povolený právom EÚ bol ukrátený na čase, ktorý by mohol stráviť s nimi. Okrem svojich rodičov\nžalobca neuviedol žiadnych ďalších členov rodiny, či iných blízkych známych, vo vzťahu ku ktorým,\nby bolo možné badať nepriaznivé dôsledky porušovania jeho práv na maximálny pracovný čas a teda\nnepriaznivý vplyv na existujúce socializačné prostredie žalobcu.\n25. Vychádzajúc z uvedeného preto súd po vykonanom dokazovaní považoval za primeranú peňažnú\nnáhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu sumu vo výške 2.000 eur, zohľadňujúc pritom aj\nrozhodnutia slovenských súdov v obdobných súdnych sporoch a v rozsahu prevyšujúcom súdom\npriznanú sumu 2.000 eur, súd podanú žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.\n26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa pomeru úspechu vo veci v zmysle § 255\nods. 1 CSP. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od\núvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne\nneúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho\ntotiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu\nalebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju\nnemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného\ndokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy\n\npožadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania.\nPri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce\n(pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie,\nže do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca\n(nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019). Súd preto žalobcovi priznal podľa\n§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu zo súdom\npriznanej sumy 2.000 Eur. O výške trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP, po právoplatnosti\nrozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.\n27. Žalovaný proti prvému a tretiemu výroku rozsudku podal odvolanie, namietal odvolacie dôvody podľa\n§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších\npredpisov, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má\ninú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci.\n28. V odvolaní žalovaný uviedol, že vada konania, je vo svojej podstate porušením základného práva\nstrany v súdnom konaní na spravodlivý proces. Toto právo je priznané tak článkom 46 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa\nkonštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky\nje za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie potrebné považovať aj nedostatok riadneho a\nvyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavka na riadne odôvodnenie rozsudku v\nkonaní pred všeobecným súdom stanovuje § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého „v odôvodnení rozsudku\nuvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného\nútoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a\nvýstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti\npovažuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich\nvyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na\nustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“ a tiež § 220 ods.\n3 CSP, podľa ktorého „ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku\nobsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.“. Výkladom tohto ustanovenia možno konštatovať,\nže úplný, ale i čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia je v rozpore s tam uvedenými požiadavkami.\nTak isto aj existencia extrémneho nesúhlasu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami\n(napr. prípad, kedy právne závery nevyplývajú zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii,\nuvádzanie len všeobecných súhrnných zistení bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali\nbyť tieto zistenia vyvodené) je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 220 ods. 2 CSP. Povinnosť\nsúdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strán na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie\nrozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán. Porušením tohto práva\nstrany v konaní na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa preto strane v konaní takto\nodníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia\nopravných prostriedkov. Preto nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením\npráva na spravodlivé súdne konanie (viď. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 4Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006). Zásada spravodlivosti sa vzťahuje na celé súdne konanie.\nSpravodlivosť znamená aj povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Súčasťou obsahu\nzákladného práva na spravodlivý proces je aj právo strany v konaní na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom prejednávanej veci. Rozhodnutie súdu musí v dostatočnej miere uvádzať dôvody,\nna základe ktorých je založené (III. ÚS 119/03 zo dňa 16.09.2003). Obdobne podľa nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/2006 zo dňa 03.11.2006, ak súd rieši právnu otázku (tú istú\nalebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa\nargumentačne vyrovnal so širokými súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty\nv zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo strany v súdnom konaní\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Absencia jasného a zrozumiteľného\nodôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie\nk porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\n\npráv a základných slobôd. Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenia zákona bez relevantných\ndôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, je potrebné považovať takýto postup súdu za\narbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (I. US 335/2006). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n28. augusta 1997, sp. zn. 2Cdo/5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá\nmala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci\n(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy,\nak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný.“\nPredmetom súdneho konania je nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme,\na to v dôsledku nesprávneho, resp. nedostatočného prebratia Smernice Európskeho parlamentu a\nRady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej\nlen ,,Smernica“ alebo ako „Smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe\nzákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon č. 315/2001 Z. z.“). Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo\nvýške 6.002,60 EUR. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca v priebehu konania preukázal všetky tri\npodmienky pre priznanie nároku na náhradu škody, a to porušenie smernice členským štátom, vznik\nškody (ujmy) a existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvej inštancie\nvzhliadol porušenie vzťahujúcich sa článkov Smernice Slovenskou republikou, čo malo mať za následok\nnegatívny dopad na práva žalobcu, čomu má prináležať náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nSúd prvej inštancie videl žalobu žalobcu dôvodnú v časti žalovanej sumy a žalobcovi po vykonanom\ndokazovaní priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- EUR, a to rozsudkom\nsp. zn. B5-74C/50/2023-256 zo dňa 18.03.2025. Žalovaný sa s I. a III. výrokom rozsudku súdu prvej\ninštancie nestotožňuje, tieto nepovažuje za právne správne, náležite a preskúmateľne odôvodnené,\nžalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie predmetnú právnu vec nesprávne právne vyhodnotil,\ntiež že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný zotrváva na svojej právnej a skutkovej\nargumentácii konštantne zastávanej od počiatku konania, pričom si v podrobnostiach dovoľujeme\nzotrvať na všetkých našich písomných vyjadreniach, na obsah ktorých si žalovaný dovoľuje v celosti\nodkázať. Žalovaný sa nestotožňuje ani v tom, že súd prvej inštancie absolútne nezohľadnil prepočet\npracovného času, ktorý v tomto konaní predostrel žalovaný. Súd prvej inštancie v tomto smere rozšíril\npojem „pracovný čas“ o časy voľna, medzi ktoré patrí riadna ročná dovolenka, dodatková dovolenka,\ndovolenka za sviatok, voľno za sviatok, náhradné voľno alebo voľno z kolektívnej zmluvy. Z rozhodnutí\nSD EÚ jasne vyplýva, čo je pracovným časom a čo je časom odpočinku. Súd prvej inštancie v tomto\nsmere absolútne neodôvodnil jednotlivé pojmy a z čoho pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nvychádzal, čím zaťažil predmetné rozhodnutie nepreskúmateľnosťou. Žalovaný sa nestotožňuje v plnom\nrozsahu s takýmto nedostatočným odôvodnením a opakovane poukazuje na prepočty 48-hodinového\npracovného času, ktoré odzrkadľujú reálny výkon, a nie žalobcom prezentovaným. Žalovaný v tomto\nsmere poukazuje aj na Výkladové oznámenie Komisie k Smernici 2003/88/ES. Nie je preto možné, aby\nsa súd prvej inštancie absolútne k tejto skutočnosti nevyjadril. Smernica, ako už žalovaný prezentoval,\nje sekundárnym prameňom práva, a nie je povinnosťou transponovať doslovne každý jeden článok\nuvedenej smernice. Dôležité je dosiahnuť cieľ, ktorý stanovuje smernica. Je zrejmé a nesporné, že fond\npracovného času v sebe zahŕňa nie len pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/\nES, ale taktiež aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES. Žalobca vo svojom\nvyjadrení poukazuje na § 97 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré považuje určité časy odpočinku za výkon\nštátnej služby, avšak tie časy nie sú výkonom štátnej služby. Ide o časy podľa § 97 ods. 1 zákona č.\n315/2001 Z. z. To znamená, že ak aj fond pracovného času do seba započítava ako služobný čas aj\nčas dovolenky, voľna za sviatok, voľna z kolektívnej zmluvy či iné voľná, tak tieto nie sú výkonom štátnej\nslužby a teda na účely Smernice 2003/88/ES tieto jednoznačne a nespochybniteľne možno subsumovať\npod čas odpočinku podľa článku 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES. Slovenská republika túto skutočnosť\nurobila prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o\nHasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 338/2000 Z. z. o\nvnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 580/2003 Z. z. (ďalej\nlen „zákon č. 561/2005 Z. z.“). K Smernici 2003/88/ES (ako ku každej inej gescií) v členskom štáte musí\nbyť priradený vecný gestor, ktorý zabezpečuje jej transpozíciu. Podľa rozhodnutia Úradu vlády SR bola\ngescia Smernice 2003/88/ES priradená Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR v spolugescií\n\ns Ministerstvom zdravotníctva SR a Ministerstvom dopravy a výstavby SR Je na mieste uviesť, že\nčlenské štáty v prípade, ak považujú určitú smernicu za dostatočne transponovanú tým spôsobom,\nže už existujúci zákon reflektuje podmienky tejto smernice, tak nie sú povinné prijímať opatrenia\nna opakovanú transpozíciu danej smernice. Vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z. bolo posúdenie\ntranspozície Smernice 2003/88/ES urobené prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z. nasledovne: Vo\nvzťahu k článku 2 Smernice 2003/88/ES sú transpozičnými článkami: - § 85 ods. 1 - 2, § 86 ods. 1 4, § 87 ods. 1 - 4, § 88 ods. 1 - 2, § 89 ods. 1 - 3, § 90 ods. 1 - 2, § 91 ods. 1 3, § 92 ods. 1 - 4 a\n§ 03 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Vo vzťahu k článku 6 Smernice 2003/88/ES sú transpozičnými\nčlánkami:- § 85 ods. 1 - 2, § 86 ods. 1 - 4, § 90 ods. 1 - 2, § 92 ods. 2 - 3, § 122 a § 192 zákona\nč. 315/2001 Z. z. Vo vzťahu k článku 15 Smernice 2003/88/ES zákon č. 315/2001 Z. z. neobsahuje\ntranspozičné články. Vo vzťahu k článku 17 Smernice 2003/88/ES sú transpozičnými článkami: - § 12\nods. 6 - 7, § 85 ods. 1 - 2, § 86 ods. 1 - 4, § 87 ods. 1 - 4, § 88 ods. 1 -2, § 89 ods. 1 - 3, § 90 ods.\n1 - 2, § 91 ods. 1 - 3, § 92 ods. 1 - 4, § 93 ods. 1 - 4, § 94 a § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. Z vyššie\nuvedeného možno bezpochyby historickým výkladom dospieť k záveru, že ustanovenie § 97 zákona č.\n315/2001 Z. z., na ktorý opakovane poukazuje žalobca nebol, nie je a ani nikdy nebude transpozičným\nčlánkom k údajnému rozšíreniu pojmu „pracovný čas“ v Slovenskej republike. Ustanovenie § 97 zákona\nč. 315/2001 Z. z. absentuje ako transpozičný článok, ku ktorémukoľvek relevantnému ustanoveniu\ntranspozície Smernice 2003/88/ES a teda tento nemožno považovať za akokoľvek relevantný v tomto\nkonaní o náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn.\n52Cos/2/2023, cit.: „Toto ustanovenie (§ 97 ods. 1) hovorí len toľko, že pre pracovnoprávne účely\n(napr. pre účely mzdy či sociálneho zabezpečenia) sa ako vykonávanie štátnej služby posudzuje aj čas\nčerpania dovolenky či dočasnej pracovnej neschopnosti. Toto ustanovenie v žiadnom prípade nehovorí,\nže čerpanie dovolenky či dočasná pracovná neschopnosť je služobným časom, počas ktorého príslušník\nvykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu (porovnaj § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001\nZ. z.). Konajúci súd sa v tejto súvislosti v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že je\npotrebné rozlišovať medzi pracovným (služobným) časom a fondom pracovného (služobného) času.“\nUstanovenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. je nevyhnutným ustanovením na účely zabezpečenia\nmzdy príslušníkov HaZZ. Všetky časy, za ktoré príslušníkom HaZZ patrí mzda musia byť obsiahnuté\nv tzv. plachte služieb, nakoľko takáto plachta služieb každého príslušníka HaZZ je na konci mesiaca\nzasielaná na mzdové oddelenie, kde je z nej vypočítavaná výplatná páska. Ak príslušníkovi HaZZ\npatrí mzda za dovolenku či iné voľno, tak toto musí byť obsiahnuté v plachte služieb, inak by mu za\ntoto obdobie nebola vyplatená mzda. Uvedený cieľ zabezpečuje práve ustanovenie § 97 zákona č.\n315/2001 Z. z. Žalovaný uvádza, že z povahy veci vyplýva, že „referenčné obdobie“ je obdobie, za\nktoré je potrebné vypočítať priemerný pracovný čas. Slovo „referenčný“ je pri tom odvodené z latinského\nslova „referere“, teda podať správu (obdobne v slovenčine slová referovať, referát, referent a pod.).\nJe preto logické, že podať správu - t. j. vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas, je potrebné za také\nobdobie, na aké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas.K Smernici 2003/88/ES Európska\nkomisia vydala Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o\nniektorých aspektoch organizácie pracovného času č. 2017/C 165/01 a následne 2023/C 109/01 (ďalej\nlen „Výkladové oznámenie“), ktorým bližšie rozoberá konkrétne časti smernice V ZMYSLE JUDIKATÚRY\nSúdneho dvora Európskej únie. Podľa časti VI. Maximálny týždenný pracovný čas bodu c) výkladového\noznámenia, cit.: „Súdny dvor usúdil, že článok 6 ods. 2 v spojení s ustanoveniami o referenčnom\nobdobí spĺňavšetky predpoklady na to, aby vyvolal priame účinky.“Následne výkladové oznámenie ďalej\nrozoberá možnosť odchýliť sa od referenčného obdobia, teda toto stanoviť dlhšie ako sú 4 mesiace,\npričom stanovuje hornú hranicu, t. j. 12 mesiacov. Na strane 8 výkladového oznámenia Európska\nkomisia jasne stanovila, cit.: „V oznámení sa okrem zdôraznenia, že sa do tohto limitu musí započítavať\nvšetok „pracovný čas“, pripomína, že tento limit je priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie\nnepresahujúce 4 mesiace, dokonca aj v situáciách, na ktoré sa nevzťahujú žiadne odchýlky.“\n29. Z uvedeného jasne vyplýva, že ak by sa súd prvej inštancie nestotožnil s názorom žalovaného, že\notázka referenčného obdobia bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákonom\nč. 561/2005 Z. z.), tak podľa názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry Súdneho dvora\nEurópskej únie sú ustanovenia o referenčnom období priamo aplikovateľné. Žalovaný uvádza, že aj\nprípadné konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície Smernice 2003/88/ES, nie je spôsobilou\nskutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že by žalovaný\nnesprávne transponoval Smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku nezakladá automaticky porušenie\nčlánku 6 písm. b) Smernice. Keďže súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp.\nneúplnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, tak bolo jeho\n\npovinnosťou aplikovať Smernicu 2003/88/ES priamo, teda musí skúmať samotné porušenie článku 6\npísm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy.\nŽalovaný nemôže súhlasiť s argumentáciou, že by bol článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu\nk žalobcovi porušený z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice 2003/88/ES, nakoľko predmetná\nargumentácia je v absolútnom rozpore s logikou právnych noriem. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/\nES znie: Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou\nchrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní\nvrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n30. Z uvedeného jasne vyplýva, že bez bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle\nčlánku 2 Smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na dni neutrálne podľa článku 16 písm. b) Smernice\n2003/88/ES a na referenčné obdobie podľa článku 19 nemožno konštatovať, že by skutočnosť, že\nžalovaný nesprávne, resp. neúplne prebral Smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky zakladala porušenie predmetného článku. Inými slovami skutočnosť, že by Smernica 2003/88/\nES nebola správne transponovaná nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval\npočas výkonu svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Bolo preto povinnosťou žalobcu preukázať\nsamotné porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k jeho plánu služieb. Z uvedeného\ndôvodu nemožno súhlasiť s názorom, že by nesprávnosť, resp. neúplnosť transpozície Smernice\n2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala odôvodnenosť uplatneného nároku\na protiprávne konanie žalovaného. Uvedené by dokonca neodôvodňovalo ani len existenciu prvej\npodmienky nároku na náhradu škody, keďže tou je až samotné porušenie Smernice 2003/88/ES vo\nvzťahu k žalobcovi, išlo by len o ustanovenie priameho účinku Smernice 2003/88/ES v tomto konaní.\nSamotná nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nemôže nikdy zakladať nárok na náhradu škody,\nresp. v tomto prípade nemajetkovej ujmy, fyzickej osobe. Je to z dôvodu, že jedine Európska komisia\nmôže podniknúť právne kroky voči členskému štátu Európskej únie, ktorý netransponuje určitú smernicu\ndo svojho vnútroštátneho poriadku. Táto právomoc je v rukách Európskej komisie v zmysle článku 258\nZmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEU“). Podľa článku 258 ZFEU, cit.: „Ak sa Komisia\ndomnieva, že si členský štát nesplnil povinnosť, ktorá pre neho vyplýva zo zmlúv, vydá odôvodnené\nstanovisko po tom, čo umožní tomuto štátu predložiť pripomienky. Ak daný štát nevyhovie stanovisku\nv lehote určenej Komisiou, Komisia môže vec predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie.“ Z uvedeného\ndôvodu žalovaný poukazuje na skutočnosť, že osvojiť si otázku správnej či nesprávnej transpozície\nakejkoľvek smernice môže iba Európska komisia a nie vnútroštátny súd. Prípadné porušenie povinnosti\nčlenského štátu Európskej únie transponovať akúkoľvek smernicu do vnútroštátneho poriadku zakladá\niba zodpovednosť členského štátu voči Európskej únií a nie voči konkrétnym fyzickým osobám.\n31. Nárok fyzickej osoby môže vzniknúť iba ako nežiadúci dôsledok nesprávnej transpozície Smernice\n2003/88/ES; to znamená, že súd prvej inštancie mal skúmať, aký mala nesprávna transpozícia Smernice\n2003/88/ES dopad na žalobcu. K uvedenej argumentácii poukazuje na bod 51. rozsudku Okresného\nsúdu Trnava č.k. 102C/12/2023-125 zo dňa 22.10.2024, cit.:„V tu prejednávanej veci mal súd za to, že\nsamotnú nesprávnu transpozíciu smernice, v dôsledku ktorej žalobca v rozhodnom období prekračoval\nmaximálny týždenný fond pracovného času, nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku\nktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže\nžalobca nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pretože nepreukázal\nvznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s vyššie uvedeným vzniknúť.“\nK vyššie uvedenej argumentácii tiež poukázal žalovaný na body 64. a 65. rozsudku Okresného súdu\nTrnava č. k. 18C/27/2024-203 zo dňa 22.11.2024, cit.: „64. ... samotnú nesprávnu transpozíciu smernice,\nktorá umožňuje prekračovať maximálny týždenný pracovný čas príslušníka HaZZ, nemožno považovať\nbez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého automaticky vzniká ujma na osobnostných právach\npríslušníka HaZZ, ale túto ujmu je potrebné tvrdiť a preukázať. ... Pre úspech v tomto konaní nestačilo\npreukázať iba nesprávne transponovanie smernice, ale aj vznik nemajetkovej ujmy a tiež príčinnú\nsúvislosť medzi nesprávnym transponovaním smernice a vznikom nemajetkovej ujmy. V žiadnom\nprípade nie je možné vychádzať z toho, že vznik ujmy sa v prípade nesprávnej transpozície smernice\nprezumuje. ... je vylúčené, aby pre úspech v konaní bola preukázaná len nesprávna transpozícia\nsmernice, ale bolo potrebné preukázať konkrétne následky u konkrétneho žalobcu.“ Na podporu svojich\nargumentov, teda že samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nie je spôsobilá privodiť\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy fyzickej osobe, žalovaný poukazuje aj na jeden z najnovších\nrozsudkov Mestského súdu Košice č. k. 77C/17/2023-88 zo dňa 12.09.2024 body 48. a 49., cit.: „Súd\nnásledne pristúpil k otázke, či došlo k porušeniu práva Únie s cieľom získať náhradu škody vzniknutej\nv dôsledku porušenia tohto ustanovenia (pozn. článku 6 písm. b/ smernice) proti Slovenskej republike\na či medzi porušením práva a vzniknutou škodou existuje priama príčinná súvislosť. Podľa názoru\n\nsúdu žalobca v rámci prieskumu referenčných období neprekročil priemerný týždenný pracovný čas\nstanovený v článku 6 písm. b) Smernice. Pracovný čas žalobcu v žalovanom období vyplynul z listinného\ndôkazu predloženého žalobcom, prehľadu jeho týždennej dochádzky tak, ako ju súd zistil v odseku 8.\nodôvodnenia (pričom do úvahy vzal služobný čas a čas pracovnej pohotovosti; čas dovolenky a pod. je\npritom s poukazom na čl. 16 písm. b) Smernice pre účely výpočtu neutrálny).\n32. Mestský súd Košice v predmetnom rozsudku zistil, že síce Smernicu 2003/88/ES nepovažoval\nza správne transponovanú, avšak táto skutočnosť nemala žiaden negatívny dopad na pracovný čas\nžalobcu a teda k žiadnemu negatívnemu následku na právach žalobcu nedošlo. Na jednej strane má\nžalovaný za to, že predmetom súdneho konania je nárok, ktorý je žalobcom označený v zmysle žaloby\nako nárok na náhradu škody v peniazoch, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva\nEurópskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do právneho poriadku\nSlovenskej republiky v podobe zákona č. 315/2001 Z. z. Žalovaný poukazuje na podporu svojich\ntvrdení aj na rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 4Cos/1/2023 zo dňa 04.09.2024, cit.: „Za\nešte absurdnejšie súd považuje, že žalobca požaduje za údajné porušenie transponovať smernicu od\nžalovaného nemajetkovú ujmu. Súd týmto nechce povedať, že má žalobca ako príslušník v služobnom\npomere akceptovať porušovanie zákona zo strany zamestnávateľa, ale okolnosti, z ktorých svoj nárok\nodvodzuje, považuje súd len za špekulatívne. K samotnej výške nemajetkovej ujmy súd potom uvádza,\nže sa v plnej miere stotožňuje s tvrdením žalovaného, že sa jedná o skrytý mzdový nárok a nie\nnemajetkovú ujmu. Svedčí o tom jednoznačne spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy, keď vzhľadom na\nsumu nemajetkovej ujmy, ktorá je vyčíslená až na euro centy, je zrejmé, že podkladom na takýto výpočet\nje porovnanie a následne výpočet rozdielu medzi peňažnou náhradou za výkon služobnej činnosti a\nvýkon služobnej pohotovosti.“ Aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať, že\nuplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že zákon č. 315/2001\nZ. z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by musel poukázať na také ustanovenia\nzákona č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Uvedené sa však nestalo,\nt. j. uvedené žalobca v konaní nepreukázal. Súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice\n2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratý nesprávne. Ak sa však súd prvej inštancie chcel\ndostať do pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo\niných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou\nEurópskej únie, tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej\ninštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie.\n33. Podľa názoru žalovaného a v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj právneho\nporiadku Európskej únie súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne\nzáväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z.z. (alebo len niektorých ustanovení tohto zákona)\nso Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd\nprvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky\na aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len\nindividuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie\nskonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že\nzákon č. 315/2001 Z. z. nesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku.\nŽalovaný dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že uvedené nie je v medziach právomocí vnútroštátnych\nsúdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu.\n34. Žalovaný ďalej uviedol, že pre zodpovedanie otázky, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu\nčlánku 6 písm. b) Smernice je kľúčové ustáliť, v akom období sa počíta priemerný týždenný pracovný\nčas, nakoľko predmetná otázka bola v konaní sporná. Aplikácia týždenného referenčného obdobia\nžalobcu však nezodpovedá zmyslu ani účelu Smernice a tiež so sebou prináša absurdné dopady\nspôsobilé negatívne ovplyvniť a narušiť životaschopnosť, resp. akcieschopnosť hasičských staníc a ich\nnepretržitý chod, ktorého primárnym cieľom je ochrana života a zdravia obyvateľov, ochrana majetku\na životného prostredia. Uvedeným by teda nastalo, že v prípade, ak by príslušník HaZZ za týždeň\n(rešpektujúc názor súdu prvej inštancie a vychádzajúc z neho) odpracoval dve 24-hodinové zmeny,\nt. j. dosiahol by maximálny týždenný „strop“ pracovného času, viac by do služby nastúpiť nemohol, a\nto ani v prípade neočakávaných mimoriadnych okolností (prívalové dažde, resp. povodne, rozsiahle\npožiare, komplikované nehody s väčším počtom účastníkov, záskok za kolegov v prípade ľudsky\nbežných okolností ako napríklad ochorenie - čiže dočasná PN a pod.), čím by došlo bezprostredne\nk ohrozeniu práve tých hodnôt, ktoré príslušníci HaZZ svojím povolaním chránia. Smernica však vo\nsvojich ustanoveniach počíta a predpokladá povolania, ako sú napríklad hasiči, kde je viac ako nutná\n\nkontinuita a nepretržitosť práce tak, aby bol nonstop zabezpečený chod hasičskej stanice, nakoľko\nobjektívne nie je možné predpokladať, kedy nastane výjazd a bude potrebné zasiahnuť. Počítanie\npriemerného týždenného pracovného času v rámci 6-mesačných referenčných období má svoj význam a\nnáležité opodstatnenie vychádzajúce priamo z účelu smernice, ktorá potrebu zabezpečenia nepretržitej\nslužby predpokladá a počíta s ňou. Priemer znamená, že ak príslušník HaZZ napríklad v jeden týždeň\nodpracoval viac ako 48 hodín, t. j. napríklad tri celé 24-hodinové služby (čiže 72 hodín), tak mu je táto\n„nadpráca“ kompenzovaná v iné týždne tak, aby v rámci 6 mesačného obdobia nedošlo k prekročeniu\nstanoveného limitu 48 hodín. Keby sme pripustili aplikáciu týždenného referenčného obdobia, tak by\ndošlo k priamemu ohrozeniu života a zdravia obyvateľov, majetku a životného prostredia, keďže by\nnapríklad každú tretiu nedeľu nepracoval žiaden hasič, čím by nastal kolaps. Zákonodarca, európsky\nani vnútroštátny, celkom zrejme takýto výklad ustanovení smernice/zákona na mysli nemal. Rovnako by\nto znamenalo, že v prípade, že príslušník HaZZ odpracuje dve 24 hodinové zmeny v jednom týždni, a\naktívna pohotovosť by sa v rámci výjazdu natiahla nad rámec jednej z týchto 24 hodinových zmien, tak by\ndošlo znova k prekročeniu. Obdobná situácia by nastala napr. keď by došlo k „väčšiemu“ požiaru a bolo\nby potrebných viac zásahových hasičov, tak v takomto ilustrovanom prípade by nemohli zasahovať tí,\nktorí už dve zmeny odpracovali v danom týždni. Rovnako tak by sa hasič nemohol zúčastniť ani školení,\nktoré nie vždy pripadajú na čas jeho zmeny, pretože niektoré školiace prístroje, technika a vybavenie sa\nnachádza v inej časti Slovenskej republiky (napr. školenia na Lešti, školenia na polygón v Žiline, školenie\npotápačov v Bratislave a podobne.) Je zrejmé, že takýto úmysel Smernica nezastáva. Žalovaný má za to,\nže § 86 ods. 1 zákona č.315/2001 Z. z. predstavuje transpozíciu článku 16 písm. b) v spojení s článkom\n17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článkom 19 a teda pojem priemerný týždenný pracovný čas sa má vyložiť\ntak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov. Otázka referenčného obdobia je\nv prípade HaZZ jednoznačne na mieste. Z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z. o ochrane\npred požiarmi v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 314/2001 Z. z.“) možno jednoznačne\nvyvodiť cieľ HaZZ, ktorým je ochrana života a zdravia fyzických osôb, majetku a životného prostredia\npred požiarmi. Smernica 2003/88/ES vo svojej preambule, ktorá predstavuje určitý výkladový základ\nkaždej smernice, v odseku 15 prezumuje potrebu pružnosti určitých ustanovení, cit.: „vzhľadom na\notázku, ktorá pravdepodobne vznikne v podniku pri organizovaní pracovného času sa zdá, že je žiaduce\nzabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice...“ Podľa odseku 16 prvej vety\npreambuly, cit.: „treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z\nurčitých ustanovení smernice. “Nakoľko sú predmetné konštatovania uvedené už v preambule Smernice\n2003/88/ES, tak máme za to, že predstavujú určitú výkladovú normu vo vzťahu k určitým pracovným\nodvetviam, ktoré sú konkretizované v článku 17 ods. 3 Smernice. Článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/\nES konkrétne stanovuje, od ktorých ustanovení smernice je možné sa odchýliť, pričom ich taxatívne\nvymedzuje ako: články 3, 4, 5, 8 a 16. Zároveň článok 17 ods. 3 bod b) Smernice konkrétne stanovuje\naj činnosti, pri ktorých sa predmetné odchýlky využívajú a teda, cit.: „v prípade činností spojených\ns potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä: iii) služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby,\npôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany;“ S ohľadom na § 1 ods.\n1 zákona č. 314/2001 Z. z. je na mieste konštatovať, že ochrana života a zdravia fyzických osôb,\nmajetku a životného prostredia jednoznačne vyžaduje nepretržitú prevádzku každej hasičskej stanice,\nteda aby každá hasičská stanica mohla byť efektívne využitá 24 hodín denne a 7 dní v týždni. Je\npreto nevyhnutné, aby členský štát (v tomto prípade Slovenská republika) zabezpečil efektívny chod\nHasičského a záchranného zboru tak, aby tento mohol chrániť práva všetkých občanov Slovenskej\nrepubliky vo vzťahu k ich životu, zdraviu, právu vlastniť majetok, ale taktiež aj vo vzťahu k právu na\npriaznivé životné prostredie. Akýkoľvek iný výklad by mohol spôsobiť nemožnosť zabezpečiť nepretržitú\nprevádzku v HaZZ, čo by mohlo spôsobiť mimoriadne a rozsiahle škody či už na životoch, zdraví, majetku\nalebo životnom prostredí, čo by jednoznačne ovplyvnilo podstatnú časť obyvateľstva a životaschopnosť\nkrajiny. Na podporu svojich argumentov žalovaný poukazuje na 3 podstatné dôvody, v zmysle ktorých,\nreferenčné obdobie 6 mesiacov je aplikovateľné v prípade príslušníkov HaZZ v Slovenskej republiky:\n1/ Ak súd prvej inštancie bude konštatovať nesprávnu transpozíciu smernice a teda skonštatuje, že je\npriamo aplikovateľná v tomto konaní, tak má žalovaný za to, že je potrebné na ňu prihliadať komplexne\na nie spôsobom ako to robí žalobca, t. j. iba na ustanovenia, ktoré sa mu v tomto súdnom konaní hodia.\nAko bolo vyššie uvedené samotná Smernica 2003/88/ES v preambule prezumuje potrebu zabezpečenia\npružnosti niektorých jej ustanovení. V zmysle článku 17 je jedným z nich aj článok 16, t. j. pružnosť\nreferenčného obdobia, v rámci ktorého sa počíta priemerný týždenný pracovný čas pracovníka, ktorý je\nstanovený v zmysle článku 16 na obdobie štyroch mesiacov. Následne článok 17 explicitne ustanovuje,\nže v prípade protipožiarnych služieb je možné sa od tohto článku 16 odchýliť, pričom v článku 19\n\nustanovuje referenčné obdobie šiestich mesiacov, resp. v prípade, ak je to ustanovené v kolektívnej\nzmluve, tak až na obdobie 12 mesiacov.\n35. Nakoľko kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ žiadne takéto ustanovenie\nneobsahuje, tak pri aplikovaní Smernice 2003/88/ES možno dospieť k záveru, že referenčným obdobím\npre protipožiarne služby je obdobie šiestich mesiacov. 2/ K rovnakému záveru možno dospieť aj pri\nskúmaní zákona č. 315/2001 Z. z. - konkrétne ustanovenia § 86 ods. 1. Podľa článku 288 ZFEU, cit.:\n„Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý\nsa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.“. Z citovaného\nustanovenia jednoznačne vyplýva, že otázka transpozície smerníc do vnútroštátneho práva nevyžaduje\ndoslovnú transpozíciu. Je preto na mieste prihliadať na cieľ pojmu „referenčné obdobie“ v zmysle\nSmernice v komparácii s ustanovením § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Smernica stanovuje\nreferenčné obdobie na účely rozvrhu pracovného času do určitéhoobdobia, v rámci ktorého sa počíta\npriemer, a to z dôvodov uvedených vyššie (potreby zabezpečiť nepretržitú prevádzku). Žalovaný uvádza,\nže z povahy veci vyplýva, že „referenčné obdobie“ je obdobie, za ktoré je potrebné vypočítať priemerný\npracovný čas. Slovo „referenčný“ je pri tom odvodené z latinského slova „referere“, teda podať správu\n(obdobne v slovenčine slová referovať, referát, referent a pod.). Je preto logické, že podať správu\n- t. j. vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas, je potrebné za také obdobie, na aké je rozvrhnutý\nnerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ustanovuje,\ncit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný\nčas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Z dôvodu potreby ochrany života, zdravia,\nmajetku a životného prostredia je predsa jednoznačne nevyhnutné, aby bola zabezpečená nepretržitá\nprevádzka hasičských staníc. Je preto na mieste uviesť, že pracovný čas príslušníkov HaZZ je potrebné\nrozvrhnúť do určitého obdobia tak, aby bola zabezpečená životaschopnosť každej jednej hasičskej\nstanice. Z uvedeného dôvodu zákon č. 315/2001 Z. z. jasne stanovuje obdobie, v rámci ktorého sa\nrozvrhuje plán služieb príslušníkov HaZZ. Týmto obdobím je obdobie šiestich mesiacov. Pre sumarizáciu\nbodu 2 žalovaný uvádza, že cieľ pojmu „referenčné obdobie“ a cieľ § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.\nz. je totožný. Podľa názoru žalovaného je nepochybné, že cieľom referenčného obdobia je rozvrhnutie\npracovného času do určitého obdobia, pričom cieľom § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. je rovnako\nrozvrhnutie plánu služieb príslušníkov HaZZ do obdobia šiestich mesiacov. 3/ V neposlednom rade\nje na mieste prihliadnuť na skutočnú prax ako sa služby príslušníkov HaZZ plánujú. Je na mieste\nkonštatovať, že súdy nie sú viazané iba doslovným výkladom ustanovení zákonov či nadnárodných\nprávnych predpisov, ale rovnako môžu a zároveň by aj mali prihliadať nie len na formálnu stránku, ale aj\npraktickú stránku uplatňovania týchto formálne stanovených ustanovení. V prípade príslušníkov HaZZ\nsa služby rozvrhujú vopred do obdobia šiestich mesiacov. Je preto na mieste konštatovať, že žalobca\nuž v júli toho-ktorého roka by vedel uviesť, či má službu naplánovanú na Vianoce, 1. sviatok vianočný\nalebo 2. sviatok vianočný.\n36. Je pravdou, že následne sa každý mesiac dielčie plánuje pred jeho začiatkom, avšak plán služieb,\nktorý bol naplánovaný vopred sa nemení, iba sa upravuje s ohľadom na vzniknuté situácie v tomktorom mesiaci. Pre bližšiu predstavu žalovaný uvádza, že služby príslušníkov HaZZ sa rozvrhnú do\nobdobia šiestich mesiacov. To znamená, že každý príslušník HaZZ disponuje svojím rozvrhom vždy pred\nzačiatkom týchto 6 mesiacov (pre príklad obdobie júl - december). Avšak, je pravdou, že následne každý\nkonkrétny mesiac sa pred jeho začiatkom musí bližšie upraviť vzhľadom na mimoriadne situácie, ako\nnečakané práceneschopnosti, ale rovnako aj na nahlásené dovolenky, či iné voľná poskytované nad\nrámec Smernice, ale taktiež aj s ohľadom na školenia či mimoriadne náročné situácie, kedy sa vyžaduje\npráca vyššieho počtu príslušníkov. To, že referenčné obdobia sú šesťmesačné sa v praxi odzrkadľuje aj\npri príprave, prerokovaní a prijatí kolektívnych zmlúv napr.: - čl. 3 ods. 15 Kolektívnej zmluvy vyššieho\nstupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2023 uvádza: „Služobný úrad poskytne\npríslušníkovi na jeho žiadosť podľa § 141 ods. 3 písm. c) Zákonníka práce jeden deň služobného voľna\nv prvom polroku kalendárneho roka 2023 a jeden deň služobného voľna v druhom polroku kalendárneho\nroka 2023; za čas služobného voľna patrí príslušníkovi služobný plat.“- čl. 3 ods. 15 Kolektívnej zmluvy\nvyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2024 uvádza: „Služobný\núrad poskytne príslušníkovi na jeho žiadosť podľa § 141 ods. 3 písm. c) Zákonníka práce dva dni\nslužobného voľna v prvom polroku kalendárneho roka 2024 a jeden deň služobného voľna v druhom\npolroku kalendárneho roka 2024; za čas služobného voľna patrí príslušníkovi služobný plat. “Tieto\ndni sú v záznamoch systému Q. evidované ako „Q. Dôvodom rozdelenia dní voľna do kalendárnych\npolrokov je snaha služobného úradu znížiť priemerný týždenný pracovný čas príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru (teda aj žalobcu) v každom z šesťmesačných referenčných období. V zmysle\n\nuvedeného žalovaný uvádza, že aj v praxi sa rozvrhujú služby príslušníkom HaZZ do obdobia 6 mesiacov\na následne sa každý mesiac konkrétne upravuje tak, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka\nhasičských staníc s ohľadom na plánované dovolenky, školenia, kurzy či neplánované situácie, ako\nnáročné požiare či práceneschopnosť niektorých príslušníkov HaZZ. Nemožno zabúdať, že ide o veľmi\nšpecifické pracovné odvetvie, ktoré si vyžaduje vysoké nároky na účely nepretržitej prevádzky. S vyššie\nuvedeným názorom sa stotožnil aj Mestský súd Košice v už citovanom rozsudku č. k. 77C/17/2023-88\nzo dňa 12.09.2024, ktorý v bode 45. uviedol, cit.: „V konaní bola sporná dĺžka referenčného obdobia,\npričom žalobca tvrdí, že toto je štvormesačné v zmysle čl. 16 písm. b) Smernice a žalovaná tvrdí, že je\nšesťmesačné vzhľadom na výnimku uvedenú v čl. 17 písm. b) bod iii Smernice. Podľa názoru súdu sa\nna konkrétny prípad vzťahuje výnimka uplatnená v čl. 17 písm. b), bod iii Smernice, pričom žalovaná si\nurčila dlhšie referenčné obdobie, konkrétne šesťmesačné (vzhľadom k tomu, že sa jedná o protipožiarne\nslužby). Súd v tomto smere poukazuje aj na súdnu prax, pričom podľa jeho vedomostí tunajší súd v\nrôznych senátoch vždy vychádzal z referenčného obdobia šesťmesačného, čo vzal do úvahy aj odvolací\nsúd a doposiaľ táto otázka ani nebola sporná (keďže súdy dosiaľ konštatovali, že došlo k prekročeniu\npriemerného týždenného pracovného času v rámci šesťmesačného referenčného obdobia). Spornou sa\ntáto otázka stala až v momente, ak k prekročeniu týždenného priemerného pracovného času v rámci\nšesťmesačného referenčného obdobia nedošlo (ako v prejednávanom prípade).“ Na tomto mieste si\nžalovaný dovoľuje uviesť nasledovné skutočnosti. Prepočty predloženého pracovného času žalobcu\npredstavujú skreslené hodnoty, keďže absolútne opomínajú napr. referenčné obdobia a priemerný\npracovný čas. Žalobca si úmyselne vyabstrahoval len časti Smernice, ktoré mu vyhovujú, avšak k\nreferenčným obdobiam sa absolútne nedostal, resp. ich úmyselne opomenul. Za jeden z hlavných\ndôkazov považuje výplatné pásky, v ktorých sú však zarátané aj dni voľna, napr. dovolenka, voľno za\nsviatok, voľno z kolektívnej zmluvy atď., za ktoré síce žalobcovi plat prináleží, avšak v danom čase\nnijakú prácu nevykonáva. Tieto hodnoty sú preto uvedené v systéme Q., avšak slúžia len na výpočet\nplatu ale tieto nie sú pracovným časom podľa žiadneho prameňa práva, na ktorý tu bolo poukázané.\nUstanovenie § 97 zákona o HaZZ tieto časy iba posudzuje ako výkon služby zo mzdových dôvodov.\nČlánok 2 Smernice tieto časy jednoznačne subsumuje pod čas odpočinku a rovnako aj judikatúra SD\nEÚ, na ktorú žalobca poukazuje nezapočítava takéto časy do pracovného času, keďže žalobca počas\nnich nepracuje, nezdržiava sa na mieste výkonu služby a ani neplní žiadne iné úlohy zamestnávateľa.\nV priemere každý týždeň odpracoval dve 24 hodinové zmeny (spolu 48h), a teda by k presahu nedošlo.\nBez ohľadu na to, či v jednom týždni odpracoval 24 hodín a v druhom 72h, priemer bude 48h. Z pohľadu\nrozhodnutia súdu by to znamenalo prekročenie v prvom týždni, čo sa javí žalovanému ako absurdne.\n37. Vo vzťahu k ustanoveniu § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. žalovaný uvádza nasledovné: Ustanovenie\n§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. znie, cit.: „Ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas...“\nZ ustanovenia § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nikdy nevyplývalo, že by sa časy tam uvedené\npovažovali za pracovný, resp. služobný čas. V žiadnej časti predmetného ustanovenia nie je ukotvené,\nže by dovolenka či iné platené služobné voľno bolo služobný čas.Tieto časy sa iba posudzujú ako výkon\nštátnej služby z dôvodu, že tieto sa zapisujú do tzv. plachiet služieb, ktorú predložil žalobca, z dôvodu,\nže táto na konci každého mesiaca je odoslaná na mzdové oddelenie a je z nej tvorená výplatná páska.V\nprípade, ak by predmetné časy neboli vedené v plachte služieb, tak za tieto by žalobcovi nikdy nebola\nvyplatená mzda, ktorá mu zákonne prináleží. 2/ Vo vzťahu k článku 2 Smernice 2003/88/ES žalovaný\nuvádza nasledovné:Článok 2 Smernice 2003/88/ES jasne rozlišuje medzi pracovným časom a časom\nodpočinku. Dokonca v článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES je jasne dané, že časom odpočinku je\nakýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Ide o veľmi širokú definíciu, pričom Smernica 2003/88/\nES explicitne reštriktívne upravuje iba pojem „pracovný čas“. Z uvedeného dôvodu je na mieste uviesť,\nže otázka čo je to pracovný čas a čo je to čas odpočinku je jasne daná nie len v Smernici 2003/88/\nES, ale rovnako aj v zákone č. 315/2001 Z.z. 3/ Vo vzťahu k judikatúre Súdneho dvora Európskej\núnie žalovaný uvádza nasledovné: Aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“)\nmožno vyabstrahovať 3 podmienky pre pojem „pracovného času“: 1- pracovník pracuje, 2- pracovník\nvykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti, 3- pracovník je k dispozícií zamestnávateľovi. Z bodu 42.\nrozsudku SD EÚ vo veci C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vyplýva, že: „Pokiaľ ide podrobnejšie o pojem\n„pracovný čas\" v zmysle smernice 93/104, už bolo rozhodnuté, že smernica definuje uvedený pojem\nako akúkoľvek dobu, v priebehu ktorej pracovník pracuje, je zamestnávateľovi k dispozícii a vykonáva\nsvoju činnosť alebo svoje povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo zvyklosťami,\na tento pojem je potrebné chápať ako protiklad k času odpočinku, pričom oba pojmy sa navzájom\nvylučujú (rozsudky Simap, už citovaný, bod 47, a Jaeger, už citovaný, bod 48).“SD EÚ v bode 45.\npredmetného rozsudku dokonca skonštatoval, že: „členské štáty nemôžu jednostranne určovať rozsah\n\ntýchto pojmov...“V zmysle vyššie uvedeného má žalovaný za to, že prepočty žalobcu nie sú správne a\ntýmito prepočtami sa snaží zavádzať súd, pričom vytvára dojem, že pracuje ďaleko viac než v skutočnosti\npracuje.\n38. Argumentácia, že sa priamo aplikuje iba článok 6 Smernice 2003/88/ES nemôže obstáť, pretože\nz článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nevyplýva definícia určitých pojmov a zároveň, ak teda\nprijmeme záver, že predmetná Smernica nebola správne transponovaná, tak definíciu predmetných\npojmov nemožno hľadať v zákone č. 315/2001 Z. z. Výklad článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES\nje teda nevyhnutné hľadať v smernici samotnej. Z uvedeného dôvodu si žalovaný dovolí poukázať\nna články, ktoré bližšie predmetné ustanovenie definujú. Sú nimi predovšetkým článok 2, 7, 16, 17\na 19 Smernice 2003/88/ES. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES stanovuje určitú hornú hranicu\npriemerného pracovného času, ktorú stanovuje v rámci nadčasov na 48 hodín týždenne. Z uvedeného\nustanovenia však nemožno bližšie definovať spôsob predmetného výpočtu a teda z uvedeného dôvodu\nnemožno považovať výpočty žalobcu za správne. Spočítavanie fondu pracovného času so služobnou\npohotovosťou je v zrejmom rozpore s článkom 2 Smernice 2003/88/ES, teda s pojmom „pracovný čas“\nv zmysle článku 2 ods. 1 a s pojmom „čas odpočinku“ v zmysle článku2 ods. 2 Smernice 2003/88/\nES. Článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade\ns vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“ Článok 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES, cit.:\n„čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.“ Z uvedeného ustanovenia Smernice\n2003/88/ES jasne vyplýva rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku, teda časom, ktorý sa\nna účely výpočtu priemerného pracovného času v zmysle článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES\nzapočítava do odpracovaných hodín a čas, ktorý sa do odpracovaných hodín nezapočítava. Zákon\nč. 315/2001 Z. z. síce v § 97 ods. 1 posudzuje určitý čas odpočinku ako služobný čas, avšak takýto\nčas nie je služobným časom. Žalovaný má však za to, že odpoveď na bližšiu definíciu článku 6\npísm. b) ohľadom „pracovného času“ je nevyhnutné hľadať v Smernici samotnej a nie v § 97 ods. 1\nzákona č. 315/2001 Z. z. tak, ako to urobil žalobca, pretože ak súd prvej inštancie prijme názor, že\nSmernica 2003/88/ES bola transponovaná nesprávne, tak nemožno náhodne spájať dva predmetné\nprávne predpisy. Zároveň žalovaný poukazuje aj na to, že ak sa súd prvej inštancie predsa len prikloní\nk argumentácii žalobcu a článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES bude bližšie definovať aj v zmysle\n§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., tak žalovaný poukazuje na gramatický výklad predmetného\nustanovenia, ktoré nezahŕňa predmetné časy odpočinku do služobného času, ale iba ich posudzuje ako\nslužobný čas. Ide o 2 významovo rozdielne pojmy a preto ich nemožno zamieňať. Časy odpočinku,\nako dovolenka, voľná či iné dni, počas ktorých žalobca nepracuje sa posudzujú ako služobný čas z\ndôvodu, že ide o platené dni voľna a teda je nevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP, teda v\nevidencií dochádzky, z ktorej sa tvoria výplatné pásky, ktoré musia reflektovať všetky dni, za ktoré patrí\npríslušníkom HaZZ mzda. Z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s výpočtami pracovného času žalobcu\nv žalobe, keďže žalobca započítava do pracovného času aj čas odpočinku, ktorý Smernica 2003/88/\nES jasne od pracovného času oddeľuje. Okrem uvedeného žalovaný poukazuje aj na článok 16 písm.\nb) Smernice 2003/88/ES, ktorý rozširuje právnu ochranu pracovníkov o tzv. „neutrálne dni“, na ktoré\nnemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať, teda sa na ne prihliada ako keby neexistovali. Takýto\ndeň sa v rámci výpočtu referenčného obdobia preskočí a teda sa zníži počet dní, resp. týždňov, v tomktorom referenčnom období. Predmetným postupom zákonodarca rozšíril ochranu pracovníkov o dni\nobsahujúce čas odpočinku pracovníka (žalobcu), ktoré nemožno využiť na „kompenzáciu“ pracovného\nčasu z iných dní. To znamená, že predmetný deň napríklad riadnej ročnej dovolenky, počas ktorej\nžalobca odpracuje v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES nula hodín sa nemôže použiť v rámci\nvýpočtu pracovného času a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho\npráva posudzuje ako služobný čas alebo nie. V rámci právneho poriadku Slovenskej republiky sa na\núčely výpočtu fondu pracovného času posudzuje čas riadnej ročnej dovolenky ako 16 hodín. Avšak,\nna účely výpočtu priemerného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES sa na\ntakýto deň prihliada ako 0 odpracovaných hodín (delenec) a 0 dní (deliteľ). Príklad: Ak v priebehu 7 dní\nžalobca odpracuje 2 zmeny a počas týchto dní má 1 deň riadnu dovolenku „DOV“, tak na účely výpočtu\npriemerného týždenného pracovného času v zmysle článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES s ohľadom\nna články 2 a 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES sa vypočíta priemerný pracovný čas tak, že Pracovný\nčas: 2 x 24 hodín = 48 hodín. Neutrálne dni: 1 deň DOV. Započítané dni: 6 dní zo 7 dní. 48 (hodín) : 6\n(dní) = 8 hodín denne. Pričom, ak by sme neprihliadali na neutrálny deň, tak by bol výsledok ešte nižší\n(6,857 hodín denne). Zákonodarca predmetným postupom chráni pracovníkov pred kompenzáciou ich\npráce v rozsahu 4 týždňov riadnej ročnej dovolenky a pri všetkých dňoch práceneschopnosti.\n\n39. Ak prijmeme argumentáciu žalobcu, že článok 2 Smernice 2003/88/ES je nevyhnutné vykladať\nv zmysle Smernice, keďže bol údajne nesprávne transponovaný do právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky, tak nemôžeme tak urobiť len v rozsahu služobnej pohotovosti, ale musíme ho aplikovať\nkomplexne vo svetle článku ako celku a nie len jeho časti. K pojmu „priemerný čas“ Žalovaný ďalej\npoukazuje na pojem „priemerný“ z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Článok 6 Smernice 2003/88/\nES zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých\n7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva\no priemere za určité obdobie a v čl. 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom\nštyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri\nuplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany\nzdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň aj v ods. 16 preambuly Smernica ustanovuje potrebu\nodchýlok a to tak, že je treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky\nz určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky, musia príslušní pracovníci dostať\nrovnocennú náhradnú dobu odpočinku;“. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie\nje možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo nastane iná situácia vyžadujúca si zásah\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci Hasičského a záchranného zboru vykonávajú\nnesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia osôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné,\naby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení Smernice 2003/88/ES. Jednu z nich ustanovuje Smernica\n2003/88/ES v článku 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), cit: „V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať\nodchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16: v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby,\nnajmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby\na služby civilnej ochrany;“ Uvedené ustanovenie povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia\nčlánku 16 Smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné obdobie v zmysle článku 19, cit.: „Možnosť\nodchýlky od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 18 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu\nreferenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“ Žalovaný teda poukazuje na ustanovenie § 86 ods. 1\nZ. č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne\nrozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“. Nakoľko smernice\nnepredpokladajú svoju doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov členských štátov, tak má žalovaný\nza to, že predmetná časť smernice bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná\nsprávne, zároveň neodporuje žiadnej časti Smernice 2003/88/ES a preto je nevyhnutné, aby sme na ňu\npri výpočtoch prihliadali. V zmysle ods. 15 preambuly Smernica jasne poukazuje na potrebu a nie na\nmožnosť odchýlky od určitých ustanovení. Túto potrebu jasne definuje v článku 17 ods. 3 písm. b) bodu\niii), kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje na skutočnosť, že je potrebné sa odchýliť od článku\n16 (4-mesačné referenčné obdobie), čím v článku 19 rozširuje referenčné obdobie až na 6 mesiacov. V\nrovnakom článku ukladá možnosť členským štátom rozšíriť toto referenčné obdobie až na 12 mesiacov.\nZároveň 6-mesačné referenčné obdobie vyplýva aj z logiky veci, keďže fond pracovného času (z ktorého\nvychádza aj samotný žalobca) sa rozpočítava na 6-mesačné obdobia. V zmysle vyššieho uvedeného\nmá žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v\nreferenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých\n7 po sebe nasledujúcich dní.\n40. Žalovaný vzhľadom na už uvedené zotrváva v celosti na svojich prepočtoch priemerného pracovného\nčasu žalobcu v rámci referenčných období, pričom žalovaný uvádza, že započítaval celé 24hodinové\nzmeny (deň aj noc/pohotovosť), avšak bral do úvahy tie časy, kedy žalobca skutočne pracoval, resp.\nbol služobnému úradu k dispozícii, a to práve preto, že posudzovaním a braním do úvahy času\nvoľna nemôžeme dospieť k objektívnemu záveru o presahoch nad 48 hodín týždenného priemerného\npracovného času žalobcu v rámci referenčných období. Žalovaný súdu prvej inštancie predložil prepočet\nskutočne odpracovaných hodín, do ktorých zavrhoval všetky hodiny v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice\n2003/88/ES. V tomto smere žalovaný poukazuje napríklad na rozsudok Okresného súdu Rimavská\nSobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, cit.: „Fond pracovného času v každom mesiaci nie je\nveličina, z ktorej by sa malo vychádzať, pretože ide len o vyjadrenie počtu pracovných hodín, ktoré má\nzamestnanec pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času k dispozícií, nevyjadruje reálne číslo, koľko\nzamestnanec v práci za mesiac skutočne odpracoval.“ Žalovaný teda poukazuje na článok 2 ods. 2\nSmernice 2003/88/ES, cit.: „čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.“. Zároveň\nžalovaný poukazuje na § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý posudzuje určité časy odpočinku ako\nslužobný čas, avšak tieto časy odpočinku nie sú služobným časom. Ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č.\n315/2001 Z. z. predmetné časy odpočinku len posudzuje ako služobný čas z dôvodu, aby sa aj tento\nčas odpočinku, za ktorý žalobcovi patrí náhrada mzda, odzrkadlil vo fonde pracovného času a teda aj na\n\nvýplatných páskach. Žalobca svoje skutočne odslúžené hodiny, ale ani hodiny nad limit nepreukázal,\nlen ich tvrdil, avšak súd prvej inštancie sa s uvedenými námietkami žalovaného nevysporiadal.\n41. Vo vzťahu k otázke preukázania existencie nemajetkovej ujmy žalovaný poukazuje na rozsudok\nOkresného súdu Trnava č. k. 102C/12/2023-125 zo dňa 22.10.2024 (body 57 a nasl.) Predovšetkým\npoukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, v ktorom\ndovolací súd k otázke náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že „otázka výšky náhrady nemajetkovej\nujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej\nprejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno\nrozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok,\nktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP je to, aby sa vyriešením niektorej, doposiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej právnej otázky\nvytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením\ntakto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť\nustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených\nvýchodísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v každom\nkonkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci\nurčovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,\nkeďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (7Cdo/131/2020).“\nĎalej aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/14/2013 zo dňa 23.11.2014, cit.:\n„žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako\naj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim\nzadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za\nprotiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v majetkovej sfére dotknutej osoby, pričom je\npodstatné v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, resp. dobré meno\na povesť právnickej osoby. Žalobca v prejednávanej veci neoznačil a už vôbec nepreukázal, že v prípade\nexistencie ním tvrdeného základu nároku by vznikli následky takej intenzity, ktorá by zakladala jeho\nprávo na priznanie požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Zadosťučinenie v peniazoch má\npritom byť prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie\nsa.“ Žalobcu v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z\nktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a následného prekračovania\nmaximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné\npriznať aj náhradu v peniazoch (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016\nzo dňa 25.07.2017). Žalovaný tiež podporne poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.\nI.ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 271/2018 zo dňa\n19.04.2018. Žalovaný dáva do pozornosti aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 zo\ndňa 06.11.2014, ktorý pripúšťa neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti\nzásahu, keď uzatvára, že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením\n§ 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma, pričom z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých\nk nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu\nvyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani\nmateriálnu satisfakciu, b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu,\nako aj materiálnu satisfakciu. Žalovaný poukazuje na rozhodnutie Súdneho Dvora EÚ vo veci Konle\nC-302/97, cit.: „aj jednoznačný rozpor s právom EÚ nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti,\npokiaľ je vnútroštátna úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom. “Žalovaný zastáva názor, že\npri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu, by mal súd prvej inštancie zohľadňovať nielen\nprimeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale prihliadať na osobu poškodeného, jeho doterajší\nživot a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej\ndošlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,\nktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Zavedenie princípu primeranosti k iným formám\nfinančných kompenzácií spolu s ponechaním možnosť prihliadať na osobitosti konkrétneho prípadu\numožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej\nstrane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie.“ Žalovaný si dovolí poukázať aj na najnovšie rozsudky\nv obdobných veciach na západnom Slovensku, napríklad:- Rozsudok Okresného súdu Trnava sp.\nzn. 22C/30/2024 z 07.11.2024 - 0,00 eur,- Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 102C/12/2023\nz 22.10.2024 - 0,00 eur,- Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 77C/17/2023 z 12.09.2024 0,00 eur,- Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 4Cos/1/2023 z 26.08.2024 - 0,00 eur,Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B5-24C/34/2023 z 28.10.2024 - 0,00 eur,- Rozsudok\n\nMestského súdu Bratislava IV sp. zn. 52Cos/1/2023 z 12.11.2024 - 0,00 eur,- Rozsudok Mestského súdu\nBratislava IV sp. zn. 52Cos/2/2023 z 12.11.2024 - 0,00 eur,- Rozsudok Okresného súdu Trnava č. k.\n18C/27/2024-203 zo dňa 22.11.2024 - 0,00 eur\n42. Žalovaný opakovane uvádzal, že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požadoval, žalovaný\npovažoval za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam\ntrestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru\nneporovnateľne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej\nujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené\nkráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku\nujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre\nľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať\nvýšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej\npovesti (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon Európsky súd pre ľudské\npráva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená\nvýška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných\nčinov, pričomnáhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a\ndostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo\nnásilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je\nzáležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie\nskutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných\nsúvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku\nnemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu\nsvojvoľnú. Žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento\n„údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale\nmusí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom\npreukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu\nčinnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné\nnemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný ďalej poukazuje na\nustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje podmienky, kedy má žalobca nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca, v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či\nneoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného\nstavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku\nnáhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požadoval. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže\nsúd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by\niná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto\nsatisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť\nfyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu\nexistencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. V konaní v podobe nemajetkovej\nujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu,\nresp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho\nprávach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť),ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto\nbremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii\nškody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí\nna konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal\nnáslednú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí\n(rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).Aj samotný súd prvej\ninštancie v bode 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že cit.: „ ... žalobca ani len netvrdil, že\nby v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného trpel nejakým zdravotným ochorením alebo\nto, že by nemal dostatok času adekvátne sa postarať o svoju chorú matku, ako to pôvodne uvádzal\nv podanej žalobe, keď navyše z jeho výpovede vyplynulo, že jej zdravotný stav ako aj stav jeho otca\nje stabilizovaný a postupne sa lepší. Nepreukázal a ani netvrdil, že by zdravotný stav ktoréhokoľvek z\njeho rodičov bol natoľko závažný, že by boli odkázaní na osobnú starostlivosť žalobcu. Je tiež potrebné\nuviesť, že z vyjadrení žalobcu nevyplynulo, že by mal deti, a že by v dôsledku vykonávania práce nad\nčas povolený právom EÚ bol ukrátený na čase, ktoré by mohol tráviť s nimi. Okrem svojich rodičov\nžalobca neuviedol žiadnych ďalších členov rodiny, či iných blízkych známych, vo vzťahu ku ktorým,\nby bolo možné badať nepriaznivé dôsledky porušovania jeho práv na maximálny pracovný čas a teda\n\nnepriaznivý vplyv na existujúce socializačné prostredie žalobcu.“ Žalovaný naďalej na podporu svojho\nprávneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, poukazuje na\nrozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky. Krajský súd v Žiline v bodoch 19 až 23 na stranách 6\naž 8 odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020 uviedol, že cit.: „ ... Podmienkou\npriznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy 3... Stanovenie\nvýšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych\na preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu, na základe dokazovania\nvykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života\ndotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.“ Krajský súd v Bratislave\nv bode 45 na stranách 18 a 19 odôvodnenia rozsudku č. k. 5Co/192/2019-310 zo dňa 29.10.2019\nkonštatoval, že cit.: „ ... preukázanie zásahu do osobnostných práv, ktoré má za následok skutočne\nzníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere zaťažuje postihnutú\nfyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti\nfyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je\nprimerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo povinnosťou žalobcu, ktorý mal v konaní\ndôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t. j. preukázať, že bola\nznížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a\nzávažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ... pri posudzovaní intenzity zásahu je za\nurčujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá\nv ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať\nmedzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet\nkonania z hľadiska jeho významu pre stranu ... a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa\nv ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého\nindividuálneho prípadu ... zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v\nkonaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.“ Žalovaný zdôrazňuje, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym\nspôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť\nv spoločnosti. Súčasne žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby\nsa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili\nnásledky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti,\nale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby.\n43. Žalovaný tvrdil, že v tomto súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným\ndôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako\nzákladný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že\nžalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,\nkeď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otáznym\nzostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť\nprítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na\nspanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou\nčinnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V zmysle zásady kontradiktórnosti je však\npovinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto zásah\nna strane žalobcu existuje. V danej veci uvedené riadne preukázané nebolo. Žalobca svoje subjektívne\ntvrdenia nijakým spôsobom nepredložil, uviedol len svoje osobné pocity, ako vníma nedostatok voľného\nčasu, spôsobený prácou, neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho\nosobnostných práv, v tak značnej miere, že by došlo k zníženiu jeho dôstojnosti alebo jeho vážnosti\nv spoločnosti, tak aby mohol, resp. mal požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nie je\npreto možné, aby subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia žalobcu boli vodítkom toho, ako by mal\nsúd rozhodnúť. V tomto poukazujeme aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 5Cdo 108/2009 zo dňa 19.05.2010, kde je uvedené, že: „Len subjektívne vnímanie navrhovateľky,\nže uvedeným postupom zamestnávateľa došlo k takémuto zásahu a v dôsledku, ktorého to malo\nvplyv na jej zdravotný stav, ako aj spoločenské postavenie, prípadne na správanie sa osôb v jej\nokolí, nemožno považovať za založenie nároku na ochranu osobnosti a z toho vyplývajúce práva na\nposkytnutie primeraného zadosťučinenia a práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Dovolací\naj odvolací súd zhodne vyslovili názor, že konanie odporcu nespĺňa znaky neoprávneného zásahu\ndo osobnosti navrhovateľky, a nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý subjektívne\npociťovala navrhovateľka vo svojom pracovnom aj osobnom živote.\n44. K sankcii alebo jej potenciálnemu vzniku za nemajetkovú ujmu (spôsobenú zásahom do osobnosti\nfyzickej osoby) podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť splnená podmienka zásahu objektívne\n\nspôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej\nosoby v jej fyzickej a morálnej integrite, a to tak, že tento zásah musí byť protiprávny. Musí ísť teda o\ntak závažný zásah do sfér fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom a tiež musí dôjsť ku\nkonsenzusu medzi zásahom a neoprávnenosťou takéhoto zásahu. V takomto sa súd musí vysporiadať\ns tým, aká je miera závažnosti zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, teda si musí overiť,\nči k zásahu došlo v značnej miere. Popri tom je potrebné prihliadnuť aj na to, že forma zadosťučinenia\n(nemajetková ujma v peniazoch) je právny inštitút takpovediac výnimočného charakteru, ktorý sa má\npoužiť len za splnenia zákonných predpokladov. Určujúcim faktorom je najmä zistenie, že v tom ktorom\nprípade ide o nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorom táto fyzická\nosoba objektívne najmä vzhľadom k intenzite, povahe, trvaniu a rozsahu pôsobenia nepriaznivého\nnásledku môže pociťovať a prežívať ako závažnú. Uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nmá byť až posledným možným nástrojom ochrany osobnosti a má sa uplatniť až vtedy, keď ostatné\npotenciálne satisfakčné prostriedky na zmiernenie a vyváženie nepriaznivého dopadu do osobnostných\npráv nepostačujú. Je preto potrebné, aby súd skúmal v akej sfére života sa odrazilo to, čo tvrdí žalobca,\nnakoľko sa žalobca ani nijakým spôsobom nepokúsil o určitú formu prevencie pred neoprávneným\nzásahom, ale sa obrátil na súd so žalobou označenou ako žaloba o zaplatenie 6.002,60 EUR s\npríslušenstvom, ktorou zastiera skryté mzdové nároky, nakoľko aj z istiny, aj z povahy veci, aj spôsobu\nvýpočtu nemajetkovej ujmy matematickým vzorcom je zrejmé, že sa jedná o mzdový nárok. Preto je\npotrebné dodať, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku a nemôže byť\nurčovaná matematickým vzorcom. S týmto sa podľa názoru žalovaného vysporiadal správne Mestský\nsúd Bratislava IV v jednom z najnovších rozhodnutí sp. zn. B5-24C/34/2023 zo dňa 28.10.2024,\nktorý jasne a presne ustanovil, kedy sa jedná o nárok na nemajetkovú ujmu a kedy nie. (Žalovaný\nuvádza, že nemá vedomosť o jeho právoplatnosti, no napriek tomu prostredníctvom tohto rozhodnutia\npoukazujeme na inštitút nemajetkovej ujmy). Poukazujeme na bod 43. predmetného rozhodnutia na\ndve podstatné skutočnosti , a to: 1/ že „Pri zisťovaní dĺžky služobného času stráveného žalobcom\nna pracovisku súd vychádzal z dôkazných prostriedkov procesného útoku predložených žalobcom, a\nto výplatných pások za žalované obdobie od apríla 2020 do marca 2023, keďže aj samotný žalobca\nuviedol, že počet odpracovaných hodín a počet hodín pohotovosti, ktoré sú uvedené na výplatných\npáskach v jednotlivých mesiacoch, zodpovedajú jeho reálne odpracovanému pracovnému času, t.j.\nčasuskutočne strávenému na pracovisku, počas ktorého bol žalobca k pracovnej dispozícii svojmu\nzamestnávateľovi. Žalované obdobie tak zodpovedá nasledovným 6-tim referenčným obdobiam.“ 2/ „Z\nrozboru jednotlivých referenčných období jednoznačne vyplýva, že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice\n2003/88/ES o dodržaní 48 - hodinového týždenného pracovného času v prípade žalobcu došlo len v\ndvoch obdobiach, a to vo štvrtom a šiestom období, kedy priemerný týždenný služobný čas žalobcu\nvo štvrtom období predstavoval 51,12 hodín a v piatom referenčnom období predstavoval 50,5 hodín,\nv zostávajúcich referenčných obdobiach bol uvedený článok Smernice dodržaný a priemerný týždenný\npracovný čas žalobcu bol pod hranicou 48 hodín, v niektorých obdobiach pomerne výrazne, keď napr. v\npiatom referenčnom období žalobca priemerne odpracoval o 5,73 hodín menej ako stanovuje Smernica.\nNa základe uvedeného súd dospel k záveru, že v prípade žalobcu nie je splnená druhá podmienka,\nsplnenie ktorej sa kumulatívne s ďalšími dvoma podmienkami vyžaduje na priznanie práva jednotlivcovi\nspôsobené porušením úniového práva, keďže nedošlo k dostatočne závažnému porušeniu Smernice\n2003/88/ES, nakoľko len v dvoch z celkovo šiestich referenčných období v žalovaných mesiacoch\ndošlo k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a toto porušenie bolo minimálneho rozsahu, keď\nvo štvrtom referenčnom období žalobca priemerne odpracoval o 2,5 hodiny a v šiestom referenčnom\nobdobí o 3,12 hodín viac ako je priemerný týždenný pracovný čas stanovený Smernicou. “Ohľadom\nformy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuss uviedol, že\n„Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej\nustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve\ndotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či\nškoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuss vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie,\nmusí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak\ndefinovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. “Žalobca v rámci svojho výsluchu uviedol,\nresp. namietal organizáciu pracovného času, čo má mať negatívny vplyv na jeho rodinu, trávenie voľného\nčasu (rodina, koníčky atď.)\n45. Skutočnosť, že žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného času, t. j. nerovnomerné\nrozloženie pracovného času, je podľa názoru žalovaného vecou medzi žalobcom a jeho služobným\núradom, uvedené nespadá pod charakter žalôb o ochranu osobnosti, inak povedané, žalovaný nevidí\n\npriamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi ujmou spôsobenou žalobcovi v dôsledku nesprávnej\ntranspozície Smernice a organizáciou pracovného času, ktorú žalobca namieta. Predmetné konanie\nspočíva v uplatnení si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená\nv priamom dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, čo má mať bezprostredný negatívny dopad\nna osobný, rodinný a spoločenský život žalobcu. Organizácia pracovného času je pracovnoprávnou\nkategóriou, ktorá predstavuje odlišný nárok ako ten, ktorý si žalobca žalobou uplatňuje. Žalovaný\nnamieta zmätočnosť uplatneného nároku, ktorý žalobca neosvedčil ani v rámci svojho výsluchu, nakoľko\nžalobca namieta organizáciu pracovného času a nie nesprávne prebratie Smernice. Uvedené nie je\nžiaduce akokoľvek stotožňovať, nakoľko sa podľa názoru žalovaného jedná o odlišné kategórie.\n46. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval, rodine, priateľom a/\nalebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho\nprebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Ak sa z\nposudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na voľnočasové aktivity, rodinu, blízkych, priateľov nedá\nabstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s\nvoľným časom, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a\nvýlučným faktorom, v dôsledku ktorého žalobca rodine, priateľom či koníčkom venuje menej času. Súd\nprvej inštancie sa tvrdeniami žalobcu v tomto smere nijako bližšie nezaoberal a tento súvis neskúmal,\nčo žalovaný považuje za vadu konania. Taktiež tvrdenie o strate času bez ďalšieho, bez konkrétnych\nsúvislostí a preukázaných negatívnych dopadov na osobnostnú sfére žalobcu, nepredstavuje dôkaz\nutrpenej morálnej ujmy na strane žalobcu. Taktiež je podľa názoru žalovaného vylúčená priama a\nbezprostredná príčinná súvislosť medzi porušením Smernice a ujmou žalobcu, keď ujmu v podobe\nvyčerpanosti, nedostatočnej regenerácie, či preťaženosti pociťoval dávno pred podaním žaloby na súd,\nt. j. tri roky spätne. Z výsluchu žalobcu nie je podľa názoru žalovaného zrejmá dôvodnosť žalobcom\nuplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním\nuplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko z výsluchu žalobcu nie je preukázaná\npriama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho\nprebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne\nnegatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojom súkromnom živote, ktoré by boli v priamej súvislosti s\nnesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu, neosvedčil\nsvoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby bolo možné\nkonštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím\nSmernice utrpel, a to v značnej miere.\n47. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú,\na to aj napriek jeho výsluchu, ktorým žiadnu utrpenú ujmu, okrem bližšie nekonkretizovaných tvrdení,\nneuviedol a neosvedčil. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil žalobcom tvrdené\nskutočnosti a tomu zodpovedajúce námietky nepreukázania nemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany\nžalovaného a týmito sa nijakým spôsobom nevysporiadal, čím žalovanému odňal právo na spravodlivé\nsúdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie\ntiež v bode 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že cit.: „Ako súd konštatoval vyššie, pri\nurčovaní pracovnej pohotovosti spolu s určeným pracovným časom dochádzalo v prípade žalobcu\nopakovane k prekročeniu maximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného\nčasu v rozhodnom období. Žalobca tak prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať\nrozvíjaniu svojich osobných a súkromných aktivít, alebo takých ktoré mohli byť venované fyzickej,\npsychickej relaxácii a odpočinku. ... Prostredie, ktoré je pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na\npracovisku, kde sa podľa jeho výpovede nachádza veľa rušivých elementov, nie je možné porovnávať\ns prostredím, ktoré má žalobca vytvorené vo svojom domove. Žalobca nemá možnosť venovať sa vo\nvoľnom čase športovým aktivitám ľadovému hokeju ako sám uviedol ani dobrovoľnej činnosti v rámci\ndobrovoľného hasičského zboru. Poukázal tiež, že v dôsledku nedostatku voľného času mu stroskotali\ndva partnerské vzťahy, preto žije sám.“ Žalovaný namieta vyššie citovaný názor súdu prvej inštancie\nako nepreukázaný a nepreskúmateľný. Z uvedeného preto nie je možné vyvodiť a ustáliť nepochybný\na bezpečný záver o existencii žalobcom utrpenej ujme v jeho morálnej sfére, nakoľko táto nebola bez\npochybností preukázaná, ale len tvrdená žalobcom bez akýchkoľvek bližších dôkazov. Na ustálenie\nzáveru o existencii morálnej ujmy, dôvodnosti uplatneného nároku v zodpovedajúcej výške, ktorú voľnou\núvahou ustálil súd prvej inštancie, nepostačuje predpoklad, hypotéza ani domnienka utrpenej ujmy\npredpokladaná súdom či žalobcom, ujma musí byť jednak nepochybne tvrdená a jednak nepochybne\npreukázaná, v opačnom prípade je nepreukázaná a úvaha súdu o danosti nároku v tej-ktorej výške sa\nstáva nepreskúmateľnou. Ďalej je nutné uviesť, že zohľadňovanie obdobia viac ako troch rokov pred\npodaním žaloby nemá s prejednávanou vecou žiaden relevantný súvis a žalovaný uvedené namieta.\n\nPredmetom tohto konania bolo obdobie troch rokov pred podaním žaloby na súd, žiadne iné obdobie pre\nposúdenie nároku žalobcu nie je relevantné a nemôže byť ani zohľadňované - v tomto prípade na ujmu\nžalovaného, a to aj napriek tomu, že žalobcovi nič nebránilo si žalobu podať napríklad omnoho časovo\nskôr. Za uvedené žalovaný nemôže niesť žiadnu zodpovednosť a je podľa názoru žalovaného v rozpore s\nprincípom spravodlivosti, aby bol žalovaný „trestaný“ za to, že žalobca je v zbore x rokov, ale žalobu podal\ntri roky spätne a súd prvej inštancie zohľadňuje na dôvažok negatívneho postupu žalovaného obdobie\nviacerých rokov, keďže to malo mať na žalobcu dlhodobý negatívny dopad. S uvedeným postupom\nsúdu prvej inštancie sa žalovaný nestotožňuje a nepovažuje ho za správny ani súladný s princípom\nspravodlivosti. Ak sa z posudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na rodinu, blízkych, priateľov\nnedá abstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s\nvoľným časom, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a\nvýlučným faktorom, v dôsledku ktorého žalobca rodine, priateľom či koníčkom venuje menej času. Súd\nprvej inštancie sa tvrdeniami žalobcu v tomto smere nijako bližšie nezaoberal a tento súvis neskúmal,\nčo žalovaný považuje za vadu konania. Žalovaný sa tiež nemôže stotožniť a namieta názor súdu\nprvej inštancie o narastajúcej frustrácii a únave v dôsledku dlhodobého porušovania práv žalobcu.\nRozhodnutie súdu prvej inštancie podľa žalovaného vykazuje prvky nesprávneho vyhodnotenia dôkazov,\nv dôsledku čoho došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej, čo malo priamy vplyv na procesné\npráva žalovaného, ktoré boli postupom súdu prvej inštancie porušené v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces. Rozhodnutie súdu prvej inštancie si vzhľadom na vyššie uvedené vnútorne\nodporuje, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia a právnych úvah súdu prvej inštancie. Na\npodporu právnej argumentácie žalovaného si dovoľujeme poukázať na právny názor Okresného súdu\nTrnava v bodoch 83 a 85 na stranách 22 až 23 odôvodnenia rozsudku č.k. 18C/27/2024-203 zo\ndňa 22.11.2024, cit.: „ 83. Súd mal za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nnemožno vyvodiť len zo samotnej nesprávne transpozície smernice, bez ohľadu na následky dopadu\nvzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, na ktorých\nk nej došlo. Práca žalobcu nad rámec maximálneho týždenného pracovného času môže predstavovať\nurčitú nemateriálnu ujmu, to však žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy\nv jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že napr. ospravedlnenie nie je dostatočne\núčinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. ... 85. V konaní\nbolo pre úspech žaloby potrebné, aby žalobca preukázal zásah (vrátane rozsahu tohto zásahu) do jeho\nosobnostnej sféry, teda do rodinných väzieb a zdravotného stavu v rozhodnom období a aby zároveň\npreukázal príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v\nrozhodnom období a týmto zásahom. ... Žalobca v konaní nepreukázal taký zásah do súkromného alebo\nrodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či\nnepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom práce. V dôsledku nesprávnej\ntranspozície smernice bez ďalšieho nie je možné priznať nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.“\n48. Žalovaný zároveň podáva odvolanie aj proti tretiemu výroku napadnutého rozsudku. Žalovaný sa\ns týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a aj v\ndanom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel\npodanému odvolaniu žalovaného, tak tento výrok o trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v\ncelom rozsahu zmenený v prospech žalovaného. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že žaloba nie je\ndôvodná, t. j. ak odvolací súd zmení prvý výrok napadnutého rozsudku, potom je tretí výrok napadnutého\nrozsudku (o trovách konania) potrebné rovnako zmeniť, nakoľko ide o závislý výrok, ktorý je priamo\nviazaný na úspech / neúspech žalobcu / žalovaného v tomto spore. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj\ns poukazom na právny názor žalovaného v jeho všetkých doterajších písomných vyjadreniach, žalovaný\nnavrhuje rozsudok mestského súdu zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a žalovanému\npriznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n49. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP\na bez\nnariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, vrátane\nvšetkých písomných podaní strán doručených súdu aj v priebehu odvolacieho konania, odvolací súd\npreskúmal všetky podstatné odvolacie námietky odvolateľa, spolu\ns napadnutým rozsudkom\nsúdu prvej inštancie a dospel k záveru, že rozhodnutie je potrebné zrušiť v napadnutej časti a aj vo\nvýroku o trovách konania a vec vrátiť na ďalšie konanie.\n50. V konaní sa žalobca domáhal proti žalovanému priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch na tom skutkovom základe, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES dochádzalo\nv žalovanom období od apríla 2020 do marca 2023 k porušeniu práv žalobcu vyplývajúcich z úniového\n\npráva a porušeniu jeho osobnostných práv a to k strate odpočinku a porušenia jeho osobnostných práv,\nčím došlo k založeniu jeho nároku na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Žalobca uviedol,\nže služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že sa\nskladal v roku 2020, 2021 zo 17 hodinových pracovných smien, po ktorých nasleduje určená 7 hodinová\nslužobná pohotovosť na pracovisku, v roku 2022, 2023 zo 16 hodinových pracovných smien, po ktorých\nnasleduje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t.j. v rámci jednej pracovnej smeny\nstrávi na pracovisku sústavne 24 hodín. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca\nnadčas) a neaktívnu časť. Je určovaná na čas nočných hodín. V prípade vyhlásenia poplachu a počas\nslužobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Žalobca sa musí aj v neaktívnej časti pohotovosti\nzdržiavať na pracovisku, nesmie sa vzdialiť a musí byť pripravený na vykonanie zásahu do 1 minúty.\nNapriek tomu sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času. Aj\nkeď je reálne na pracovisku, v rámci fondu pracovného času sa mu toto nevykazuje. Potom sa javí,\nže jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je v rozpore so skutočnosťou.\nJeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia značne presahuje nielen\n40 hodinový týždenný služobný čas ale aj maximálne prípustný v dĺžke 48 hodín. Smernica je norma\nkomunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika povinná dodržiavať. Vychádza zo zásady prednosti\nkomunitárneho práva a jeho priameho účinku, čím je založená absolútna a objektívna zodpovednosť\nštátu za škodu. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas\ntak, že tento pravidelne prekračuje smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný\nčas. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť na mieste výkonu služby\nbola považovaná za súčasť služobného času hasičov a čas služobnej pohotovosti sa tak nezapočítava\ndo pracovného času príslušníka HaZZ. Služobný čas tak presahuje maximálnu hranicu stanovenú v čl.\n6 písm. b) Smernice. Preto nebola správne implementovaná do právneho poriadku SR.\n51. Žalobca si uplatňuje náhradu za žalované obdobie od apríla 2020 (splatná 10.05.2020) do marca\n2023 (splatná 10.04.2023), kedy odpracoval v priemere pracovný čas 55,50 hodín týždenne. Jeho\nprávo vyplývajúce zo smernice tak bolo a je sústavne porušované. Je porušované najmä jeho právo na\nochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúce v porušovaní jeho práva na primeranú dobu\nodpočinku, práva na súkromie a rodinný život a to v príčinnej súvislosti s tým, že reálne musí odpracovať\nviac ako by v zmysle smernice bol povinný. Práca hasiča je náročná, nasadzuje vlastný život, o to viac\npotrebuje dostatočný čas na odpočinok a regeneráciu. Negatívne následky sa prejavujú aj tým ,že sa\nstará o chorú matku a čas, ktorý by jej mohol venovať venuje práci, často odpracuje až 8 hodín nad\nrámec maximálneho hodinového týždenného pracovného času. Následne sa vracia vyčerpaný a zostáva\nmu minimum voľného času, aby sa mohol venovať matke, domácnosti či osobným záľubám.\n52. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 2.000 eur, pričom výšku priznanej\nsumy zdôvodnil tým, že je odôvodnené okolnosťami daného prípadu, aby ujma, ktorá bola žalobcovi\nzo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené ustanovenie Smernice upravujúce maximálny\nrozsah týždenného pracovného času, bola žalobcovi nahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie\nvzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným zákonom nepovažoval súd za účelné. Nemajetkovú\nujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj z toho dôvodu, že uplynutý čas už nie je\nmožné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak. Práve peňažnú náhradu považoval\nsúd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej ujmy. Žalobca v danom prípade svoj\nnárok vyčíslil poukazujúc na odmenu, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa\n§ 122 ods. 2 zákona o HaZZ. Presnú výšku určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej\npohotovosti za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej\n35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného\nkalendárneho roku (50%-15%) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1\nzákona o HaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného\npokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 70% peňažnej\nnáhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho\nroku (100%-30%). V súvislosti s predmetným výpočtom žalovaný poukazoval, že žalobca sa domáha\nzaplatenia mzdových nárokov. Súd však uvádza, že bez ďalšieho len na základe spôsobu výpočtu\npožadovanej náhrady nemožno nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní považovať za nárok vyplývajúci\nzo mzdových nárokov.\n53. K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v súvislosti s ustálením priznanej sumy\nnemajetkovej ujmy súd uviedol, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva\n\nna voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho\nprípadu ( uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 126/2007 zo dňa 30. apríla 2008), preto súd nie je\nžiadnym spôsobom viazaný tým, ako žalobca požadovanú náhradu určil/vypočítal/požadoval. Neexistuje\npaušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne kvantifikovateľná),\na preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného\nprípadu. Pri určovaní pracovnej pohotovosti spolu s určeným pracovným časom dochádzalo v\nprípade žalobcu opakovane k prekročeniu maximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného\npracovného času v rozhodnom období. Žalobca tak prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol\nvenovať rozvíjaniu svojich osobných a súkromných aktivít, alebo takých ktoré mohli byť venované\nfyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas hodín pracovnej pohotovosti musí byť prítomný\nna svojom pracovisku, čo spôsobuje, že je oddelený od svojho súkromného prostredia. Prostredie, ktoré\nje pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na pracovisku, kde sa podľa jeho výpovede nachádza\nveľa rušivých elementov, nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré má žalobca vytvorené vo svojom\ndomove. Žalobca nemá možnosť venovať sa vo voľnom čase športovým aktivitám - ľadovému hokeju ako\nsám uviedol ani dobrovoľnej činnosti v rámci dobrovoľného hasičského zboru. V dôsledku nedostatku\nvoľného času mu stroskotali dva partnerské vzťahy, preto žije sám. V dôsledku svojej práce musel zrušiť\naj plánovanú dovolenku a robiť nadčasy.\n54. Záver o dôvodnosti žaloby v časti, súd odôvodnil tým, že u žalobcu nesporne tým, že vykonáva\nsvoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k\ndispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie. Pre posúdenie\nmiery závažnosti zásahu do práv žalobcu mali však vplyv aj tie skutočnosti, že žalobca ani len netvrdil,\nže by v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného trpel nejakým zdravotným ochorením alebo\nto, že by nemal dostatok času adekvátne sa postarať o svoju chorú matku, ako to pôvodne uvádzal\nv podanej žalobe, keď navyše z jeho výpovede vyplynulo, že jej zdravotný stav, ako aj stav jeho otca\nje stabilizovaný a postupne sa lepší. Nepreukázal a ani netvrdil, že by zdravotný stav ktoréhokoľvek z\njeho rodičov bol natoľko závažný, že by boli odkázaní na osobnú starostlivosť žalobcu. Je tiež potrebné\nuviesť, že z vyjadrení žalobcu nevyplynulo, že by mal deti, a že by v dôsledku vykonávania práce nad\nčas povolený právom EÚ bol ukrátený na čase, ktorý by mohol stráviť s nimi. Okrem svojich rodičov\nžalobca neuviedol žiadnych ďalších členov rodiny, či iných blízkych známych, vo vzťahu ku ktorým,\nby bolo možné badať nepriaznivé dôsledky porušovania jeho práv na maximálny pracovný čas a teda\nnepriaznivý vplyv na existujúce socializačné prostredie žalobcu.\n55. Vychádzajúc z uvedeného preto súd po vykonanom dokazovaní považoval za primeranú peňažnú\nnáhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu sumu vo výške 2.000 eur, a v rozsahu prevyšujúcom\nsúdom priznanú sumu 2.000 eur, súd podanú žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú a prihliadol pritom\naj na rozhodnutia slovenských súdov v obdobných súdnych sporoch. Záver o dôvodnosti žaloby v časti,\nsúd odôvodnil tým, že u žalobcu nesporne tým, že vykonáva svoju prácu nad čas povolený právom EÚ,\nktorá vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k\nzásahu do jeho práva na súkromie. Okrem toho súd vychádzal aj zo zistenia, že pre posúdenie miery\nzávažnosti zásahu do práv žalobcu mali však vplyv aj tie skutočnosti, že žalobca ani len netvrdil, že\nby v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného trpel nejakým zdravotným ochorením alebo\nto, že by nemal dostatok času adekvátne sa postarať o svoju chorú matku, ako to pôvodne uvádzal\nv podanej žalobe, keď navyše z jeho výpovede vyplynulo, že jej zdravotný stav, ako aj stav jeho otca\nje stabilizovaný a postupne sa lepší. Nepreukázal a ani netvrdil, že by zdravotný stav ktoréhokoľvek z\njeho rodičov bol natoľko závažný, že by boli odkázaní na osobnú starostlivosť žalobcu. Je tiež potrebné\nuviesť, že z vyjadrení žalobcu nevyplynulo, že by mal deti, a že by v dôsledku vykonávania práce nad\nčas povolený právom EÚ bol ukrátený na čase, ktorý by mohol stráviť s nimi. Okrem svojich rodičov\nžalobca neuviedol žiadnych ďalších členov rodiny, či iných blízkych známych, vo vzťahu ku ktorým,\nby bolo možné badať nepriaznivé dôsledky porušovania jeho práv na maximálny pracovný čas a teda\nnepriaznivý vplyv na existujúce socializačné prostredie žalobcu.\n56. Vzhľadom na takto odôvodnené rozhodnutie súdu prvej inštancie, odvolací súd zastáva názor, že\nžalovaný dôvodne namietal nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť a nesprávnosť rozhodnutia súdu v danej\nveci.\n57. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade skutočnosť,\nže morálna satisfakcia sa s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca,\n\npričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej\nmiere. Posúdenie splnenia tejto podmienky je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý musí vychádzať z\njednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu (uznesenie Ústavného súdu SR\nz 13. apríla 2011, sp. zn. III. ÚS 154/2011). Podľa ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov je\nobjektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zistenie,\nči by za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo,\nvzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú, pociťoval každý\nnachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby.\n58. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady\nnemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, ktorá však nemôže byť\nbezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že mantinely, v rámci\nktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich\ndanosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých\nsa priznanie zakladá (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 267/08).\n59. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme ďalej odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nz 23.01.2023 sp zn. 5Cdo/169/2021, v ktorom dovolací súd zdôrazňuje, že určenie výšky nemajetkovej\nujmy nesmie byť svojvoľné, a uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou\nsúdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Je potrebné zohľadniť aj závery z judikatúry Ústavného\nsúdu SR, konkrétne nálezu III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017 a na nález nadväzujúcu judikatúru\ndovolacieho súdu, rozsudok 5Cdo/192/2021 zo dňa 15.12.2022. Z nálezu ústavného súdu sp. zn.\nIII. ÚS 754/2016 vyplýva, že významným je i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť\nštátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa jej nemôže\nzbaviť). Všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci musí byť poskytnutý\nširoký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy. Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú\noporu vo vykonanom dokazovaní a úvaha všeobecného súdu je vyjadrená v podobe dostatočne,\nlogicky a zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto postupom môže dôjsť k nastoleniu\nspravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom a na druhej strane fyzickou osobou poškodenou\njeho konaním na základných právach. Ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o\nvýške náhrady nemajetkovej ujmy. Nie je však možné mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe\nsúdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej\núrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady\nnemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom\nmieste. To však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste zohľadniť.\n60. S vyššie uvedeným názorom sa odvolací súd plne stotožňuje, avšak záver vyslovený súdom prvej\ninštancie v otázke výšky nemajetkovej ujmy nepovažuje odvolací súd za dostatočný, resp. náležite\nzdôvodnený. Formulácia zvolená súdom prvej inštancie je zmätočná a nezrozumiteľná, nie je z nej\nzrejmé, z akých kritérií vychádzal. V odôvodnení odkazuje len na rozhodnutia slovenských súdov v\nobdobných súdnych sporoch a v danej veci uviedol, že u žalobcu nesporne tým, že vykonáva svoju\nprácu nadčas povolený právom EÚ, ktorá vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii\nsvojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie. Zároveň však vychádzal aj zo\nzistenia, že pre posúdenie miery závažnosti zásahu do práv žalobcu mali však vplyv aj tie skutočnosti,\nže žalobca ani len netvrdil, že by v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného trpel nejakým\nzdravotným ochorením alebo to, že by nemal dostatok času adekvátne sa postarať o svoju chorú matku,\nako to pôvodne uvádzal v podanej žalobe, keď navyše z jeho výpovede vyplynulo, že jej zdravotný stav,\nako aj stav jeho otca je stabilizovaný a postupne sa lepší. Nepreukázal a ani netvrdil, že by zdravotný\nstav ktoréhokoľvek z jeho rodičov bol natoľko závažný, že by boli odkázaní na osobnú starostlivosť\nžalobcu. Je tiež potrebné uviesť, že z vyjadrení žalobcu nevyplynulo, že by mal deti, a že by v dôsledku\nvykonávania práce nad čas povolený právom EÚ bol ukrátený na čase, ktorý by mohol stráviť s nimi.\nOkrem svojich rodičov žalobca neuviedol žiadnych ďalších členov rodiny, či iných blízkych známych,\nvo vzťahu ku ktorým, by bolo možné badať nepriaznivé dôsledky porušovania jeho práv na maximálny\npracovný čas a teda nepriaznivý vplyv na existujúce socializačné prostredie žalobcu.\n61. Odvolací súd preto po preskúmaní rozsudku a jeho odôvodnenia nemal možnosť zistiť, na základe\nčoho a z akého dôvodu súd prvej inštancie žalobe v časti vyhovel, keď v odôvodnení uvádza, že žalobca\nv konaní netvrdil a ani nepreukázal a ani neuviedol nepriaznivé dôsledky porušovania jeho práv.\n\n62. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o primeranosti priznanej sumy iba na všeobecných\nzáveroch, že žalobca bol ukrátený o hodiny voľného času, pričom však platí, že úvahy súdu prvej\ninštancie musia byť v odôvodnení rozsudku uvedené s poukazom na zistený skutkový stav tak, aby\nboli stranami sporu, ako aj odvolacím súdom preskúmateľné. Otázka výšky náhrady nemajetkovej\nujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej\nprejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé\njedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych\notázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Takto formulovaný záver hodnotí\nodvolací súd ako nedostatočný, porušujúci právo na spravodlivý proces. Iba samotná nesprávna\ntranspozícia smernice, v dôsledku ktorej u žalobcu došlo k prekračovaniu maximálneho týždenného\nfondu pracovného času, nemôže odôvodňovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bez\ntoho, aby súd mal na základe dostatočne vykonaného dokazovania preukázaný vznik konkrétnych\nnepriaznivých následkov, ktoré mali v súvislosti s tým vzniknúť a pokiaľ súd prvej inštancie v danej veci\nzistil, ako uviedol aj v odôvodnení rozsudku, že žalobca také konkrétne nepriaznivé následky ani netvrdil,\nani nepreukázal, jeho záver o úspechu žalobcu v sume 2000 eur v tomto konaní, je nepreskúmateľný a\npoukázanie iba na závery v obdobných veciach, ktoré prejednávali iné súdy je neprípustne. Ako vyplýva\nz odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v tejto veci, ... „Záver o dôvodnosti žaloby v časti, súd\nodôvodnil tým, že u žalobcu nesporne tým, že vykonáva svoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá\nvyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu\ndo jeho práva na súkromie.“ Takýto záver súdu potom možno hodnotiť ako nepreskúmateľný, pretože\nautomaticky, bez tvrdenia a preukázania dôvodov, nemôže byť preukázaná ujma na osobnostných\nprávach žalobcu. K tomu, aby bol žalobca úspešný a to aj len čiastočne, ako v danej veci, nestačí iba\npreukázať nesprávne transponovanie smernice, ale je potrebné najmä preukázať ujmu, ktorá mu mala\nvzniknúť a tiež preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym transponovaním smernice a vznikom\nnemajetkovej ujmy. Nebolo preto postačujúce, ako uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku\nohľadne úspechu žalobcu v časti veci, že u žalobcu nesporne tým, že vykonáva svoju prácu nad\nčas povolený právom EÚ, ktorá vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu\nzamestnávateľovi, dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie.\n63. Skutkovo podobný prípad bol prejednaný napríklad Krajským súdom v Košiciach, sp. zn.\n6Co/66/2023 zo dňa 19.06.2023, pričom vyslovil názor, že: „Súdna prax pri posudzovaní nároku na\nnáhradu škody vychádza z ustanovení § 11 až § 13 OZ a po zistení zásahu do osobnostnej sféry\nžalobcov porušením práva EÚ súdy použijú ust. § 11 až § 13 OZ pre stanovenie rozsahu a spôsobu\nnáhrady ako nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vychádzajú pritom aj z kritérií na stanovenie výšky takejto\nnáhrady analogicky ako v prípadoch ochrany osobnosti. Prihliadajú teda na závažnosť ujmy, ktorá\nzásahom do práva žalobcov na odpočinok, súkromie a rodinný život vznikla, na následky takýmto\nzásahom vyvolané, na okolnosti zásahu a pri svoje úvahe vychádzajú tiež z náhrady nemajetkovej\nujmy, priznanej všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ust. § 13 OZ a zohľadňujú\nprávoplatne priznané náhrady nemajetkovej ujmy v iných rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných\nsporoch.“, a teda v danom spore dospel odvolací súd rovnako k názoru, že vec je potrebné súdu prvej\ninštancie vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože v odôvodnení sa súd rozhodujúci o\nuplatnenom nároku nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie\no nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.\n64. Súd prvej inštancie v danej veci sa vo svojom rozhodnutí nedostatočne zaoberal posudzovaním\nkritérií stanovených zákonom a vyplývajúcich z príslušnej judikatúry, vo vzťahu k nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy, najmä závažnosťou ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a následkami, ktoré sa prejavili\nv súkromnom živote žalobcu, prípadne dopadom na jeho zdravotný stav a sociálne pomery, napriek\nskutočnosti, že žalovaný vo svojich podaniach na rozhodovaciu prax v skutkovo a právne podobných\nveciach poukazoval.\n65. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel\nk záveru, že toto rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti, nakoľko súd prvej inštancie svoje\nrozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čím porušil právo strán sporu na spravodlivý proces.\n66. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\n\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.\n67. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné\notázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto\nuplatneniu. Povinnosťou súdu je rozsudok odôvodniť spôsobom, uvedeným v ustanovení § 220 ods.\n2 CSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení\ndôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné\na účastníkom konania umožňuje posúdiť postup súdu. Keďže súd prvej inštancie podľa uvedeného\nustanovenia nepostupoval, obmedzil strany sporu v ich práve na spravodlivé súdne konanie a pri podaní\nopravného prostriedku vo vzťahu k zákonom vymedzeným odvolacím dôvodom, v dôsledku čoho im\nodňal možnosť konať pred súdom. Podľa názoru odvolacieho súdu, je v danej veci nevyhnutné zdôrazniť,\nže povinnosťou súdu v civilnom konaní je riadne a dostatočne zistiť skutkový stav veci, aby mohol vo\nveci rozhodnúť.\n68. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, ktorú žalovaný v tomto prípade namieta, odvolací súd uvádza,\nže Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície\nSmernice do zákona č. 315/2001 Z. z., pokiaľ ide o nezapočítanú pracovnú pohotovosť príslušníka\nHaZZ na pracovisku počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna\ntranspozícia smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho\nprocesu. Ide teda o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny\nverejný orgán sa porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa\nvnútroštátnych noriem nahradiť, a teda poukazujúc na uvedené, pasívna vecná legitimácia žalovaného\nje v predmetnom spore daná.\n69. Odvolacej námietke žalovaného, podľa ktorej posudzovanie súladu slovenských zákonov alebo\niných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou\nEurópskej únie nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, nie je možné vyhovieť. Súd je vždy\npovinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom EÚ a tým je nepochybne daná jeho\nprávomoc posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom EÚ a aj právomoc v prípade\nzistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu právu Európskej únie.\nNedôvodná je preto odvolacia námietka žalovaného o prekročení právomoci súdu, pokiaľ ako predbežnú\notázku skúmal, či došlo k prevzatiu Smernice do zákona 315/2001 Z. z. a či došlo k prevzatiu spôsobom,\nktorý zaručuje právo priznané jednotlivcovi touto Smernicou na 48 hodinový týždenný pracovný čas.\n70. Súdny dvor EÚ rozhodol, že Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru,\naj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti\npožiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v\nsúlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím\ncharakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.\n71. V záujme vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalovaného považoval odvolací súd za potrebné\nvyjadriť sa aj k odvolacej námietke vo vzťahu k výroku o trovách konania. Odvolací súd dáva do\npozornosti, že v prípade, ak výška plnenia závisí od rozhodnutia súdu, nemožno zaťažiť stranu sporu\nprocesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Vychádzajúc z toho, že výška nemajetkovej\nujmy je stanovená na základe úvahy, pri priznávaní nároku na náhradu trov konania je potrebné\nosobitne vyhodnotiť úspech v časti nároku na náhradu škody, zatiaľ čo pri posudzovaní úspechu v\nčasti nemajetkovej ujmy, je potrebné prihliadnuť na to, že žalobca bol nepochybne úspešný plne čo do\nzákladu, a to bez ohľadu na to, či súd vo zvyšku nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.\n72. S prihliadnutím na uvedené, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti\npodľa 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku a súčasne aj vo výroku o trovách konania\nv súlade s ustanovením § 396 ods. 3 C.s.p. Zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa\ntohto ustanovenia, je existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom\npostupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorého základný rámec je obsiahnutý v článku 6\n\nods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v článku 46 ods.\n1 Ústavy SR. Jednotlivé čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces, je možné\nvyvodiť predovšetkým z rozhodovacej činnosti ESĽP. Patrí sem najmä právo na prístup k súdu, právo\nna nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodovania, právo na rozhodnutie v\nprimeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci. Do tohto práva na spravodlivé prejednanie\nveci patrí aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\n73. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké\nskutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril\nžalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné\nskutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré\ndôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté\ndôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby\nodôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n74. V zmysle uvedeného ustanovenia, odôvodnenie rozhodnutia musí sledovať účel vyložiť\nopodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť tohto záverečného úsudku súdu. Odôvodnenie rozhodnutia\nje aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, z hľadiska možnosti\npreskúmania rozhodnutia na podklade opravného prostriedku.\n75. Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné\npochybenie súdu, spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom. O odňatie možnosti konať pred\nsúdom ide v prípade nesprávneho postupu súdu v civilnom konaní, ktorým (postupom) sa strane sporu\nodníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia subjektu civilného\nkonania, ktoré mu priznáva platná právna úprava, za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv\na právom chránených záujmov.\n76. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykoná dokazovanie v dostatočnom rozsahu, zhodnotí zistený\nskutkový stav veci a na základe právneho posúdenia veci znovu rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní\ntak, aby bolo v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami s poukazom na ustanovenie § 220 ods.\n2 CSP a tiež aby bolo aj preskúmateľné v prípadnom odvolacom konaní. Súd prvej inštancie určí, či\na aká výška nemajetkovej ujmy je primeraná okolnostiam prejednávanej veci, prihliadne na závažnosť\nujmy, ktorá žalobcovi vznikla, prihliadne na následky, ktoré boli takýmto zásahom vyvolané v osobnom\ni rodinnom živote žalobcu, ktoré musí žalobca nielen tvrdiť, ale aj preukázať, prípadne aký mali dopad\nna jeho zdravotný stav a sociálne pomery a zhodnotí všetky ďalšie okolnosti neoprávneného zásahu.\n77. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.\n78. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\n\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "74C/50/2023", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:f1ce71f3-292c-47ed-bfa9-46814508b5ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 285/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 285/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1"}, {"guid": "ussr:66973689-f950-4c37-9063-7b4329e3c4a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.271.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 271/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 271/2018 z 19. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-19", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.271.2018.1"}, {"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:8fa7ddf5-7c63-4e16-ac71-1c9d08edc700", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 424/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 z 6. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-06", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fa7ddf5-7c63-4e16-ac71-1c9d08edc700"}, {"guid": "ussr:eeafe1d3-5333-4dfe-a432-bbc5a689bb87", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 154/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 154/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eeafe1d3-5333-4dfe-a432-bbc5a689bb87"}, {"guid": "ussr:a3e9662b-a8e4-428c-9a66-43eacce02a07", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 267/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 267/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a3e9662b-a8e4-428c-9a66-43eacce02a07"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "9a57cc6b-2f11-45d2-a2a1-1ac5e1b99b8b:15d0b9ad-17cc-46a0-a919-2cf72b0bcf89", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:8118212026.1", "spisova_znacka": "5Cdo/169/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/169/2021 z 31. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:8118212026.1"}, {"guid": "b409c9a8-a825-48b2-9a69-7e6cbeaa814e:d9579af9-b4df-47d2-ac93-eddf794efef2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5918201615.1", "spisova_znacka": "6Co/159/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/159/2019 z 26. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5918201615.1"}, {"guid": "f07a1d09-c634-41d5-b9e1-8f693a99089e:a92cc99d-cabd-492c-a827-c65d222f41a2", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:6118302476.1", "spisova_znacka": "5Co/192/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/192/2019 z 16. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-12-16", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:6118302476.1"}, {"guid": "a5eaaa92-ce69-41ef-893f-0fbaf93602bf:6e1ea75b-053c-47f7-8312-45ebde96e2e1", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4413208870.1", "spisova_znacka": "7Co/443/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/443/2016 z 27. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-02-27", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4413208870.1"}, {"guid": "f1fc7ce3-dc9c-4405-a092-158920162a22:2c30da2b-ef21-4bdb-a4be-a364ef38cdfa", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1111214303.1", "spisova_znacka": "6Co/14/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/14/2013 z 23. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-11-23", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1111214303.1"}, {"guid": "d0da63e3-f18e-4284-a732-665bec66f1b2:37a02c40-ad07-4531-ba60-a3d64ab772c9", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:1423204341.6", "spisova_znacka": "52Cos/2/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 52Cos/2/2023 z 12. 11. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-11-12", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1423204341.6"}, {"guid": "c0bcf2f9-8c30-476b-b5d7-843c7b9c857f:ce753718-441e-4a94-a86c-7392799514ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Cos/1/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trebišov sp. zn. 4Cos/1/2023 z 8. 3. 2024", "sud": "Okresný súd Trebišov", "datum_vydania": "2024-03-08", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c0bcf2f9-8c30-476b-b5d7-843c7b9c857f:ce753718-441e-4a94-a86c-7392799514ca"}], "citovane_v": []}