{"guid": "eb715786-242c-4583-9f31-3966432b3cad:4c1d1107-7a21-440f-b815-7193def760a4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1617208972.4", "spisova_znacka": "4Co/147/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/147/2023 z 30. 4. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. apríla 2025, sp. zn. 4Co/147/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1617208972.4", "identifikacne_cislo": "1617208972", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Ingrid Degmová-Pospíšilová", "sudca_id": 456, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-ingrid-degmova-pospisilova-456", "datum_vydania": "2025-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4c1d1107-7a21-440f-b815-7193def760a4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1617208972.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1617208972.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1617208972.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Co/147/2023\n1617208972\n30. 04. 2025\nMgr. Ingrid Degmová Pospíšilová\nECLI:SK:KSBA:2025:1617208972.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej\na sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcov: 1. J. R., nar.\nXX.XX.XXXX, č. XXX, XXX XX Y., 2. R. R., nar. XX.XX.XXXX, č. XXX, XXX XX Y., obaja zast. Erben &\nErben, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 35 724 111, Mostová 2, 811 02 Bratislava, proti žalovaným:\n1. D.V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/X, Q., zast. JUDr. Róbert Bockanič, Seberíniho 1, 821 03\nBratislava, 2. KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, Štefanovičova\n4, 816 23 Bratislava, zast. JUDr. Baltazár Mucska, advokát, Vajnorská 55, 831 04 Bratislava, o ochranu\nosobnosti, náhradu nemajetkovej ujmy a primeraných nákladov spojených s pohrebom, na odvolanie\nžalobcov, žalovaného 1/ a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 01. júna 2023\nč. k. 32C/62/2017-264 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Malacky zo dňa 23. novembra\n2023 č. k. 32C/62/2017-363 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., V., VI., VII. a VIII. v spojení\ns opravným uznesením súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nOdvolanie žalovaného 1/ proti výrokom II., VI. rozsudku súdu prvej inštancie, odvolanie žalobcov proti\nvýroku V. rozsudku súdu prvej inštancie a odvolanie žalobcu 2/ proti výroku o náhrade trov konania\nmedzi žalobkyňou 1/ a žalovanými 1/, 2/ o d m i e t a .\nŽiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/\nsumu 1.713,52 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, s tým, že plnením žalovaného v 1. rade zaniká\npovinnosť žalovaného v 2. rade plniť podľa výroku III. tohto rozsudku v rozsahu poskytnutého plnenia,\nžalobu žalobkyne v 1. rade voči žalovanému v 1. rade o zaplatenie sumy 1.713,52 Eur zamietol, v treťom\nvýroku uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 663,88 Eur\ndo troch dní od jeho právoplatnosti, s tým, že plnením žalovaného v 2. rade zaniká povinnosť žalovaného\nv 1. rade plniť podľa výroku I. tohto rozsudku v rozsahu poskytnutého plnenia, žalobu žalobcov voči\nžalovanému v 2. rade o zaplatenie sumy 1.049,64 Eur zamietol, obom žalovaným uložil povinnosť\nzaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 12.500,00 Eur a žalobcovi v 2. rade sumu 12.500,00 Eur do troch dní od\nprávoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého\nplnenia povinnosť druhého žalovaného, žalobu žalobcov o zaplatenie 25.000,00 Eur titulom náhrady\nnemajetkovej ujmy v rozsahu prevyšujúcom sumu 1 2.500,00 Eur zamietol, žalobkyni v 1. rade priznal\nnárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 77,48 %, s tým, že žalobkyňa v 1.\nrade ani žalovaný v 1. rade voči sebe navzájom nemajú právo na náhradu trov konania, žalobcovi 2/\n\npriznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade v rozsahu 100 % a žalobcovi 2/ priznal\nnárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 77,48 %.\n2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali voči žalovaným v 1. a 2. rade\nnáhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,00 Eur titulom neoprávneného zásahu do ich osobnostných\npráv formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ďalej žiadali žalovaných zaviazať na úhradu sumy\n1.713,52 Eur titulom náhrady škody, ktorá im bola spôsobená žalovaným v 1. rade a ktorá spočívala vo\nvynaložených nákladoch na zriadenie pomníka, náhrobnej dosky a úpravu hrobu, ako aj v nákladoch\núčtovaných pohrebnou službou a v cintorínskych poplatkoch v dôsledku úmrtia ich syna pri dopravnej\nnehode zavinenej žalovaným 1/ motorovým vozidlom poisteným u žalovaného 2/. Žalovaných žiadali\nzaviazať na plnenie spoločne a nerozdielne.\n3. Žaloba bola skutkovo odôvodnená tým, že žalovaný v 1. rade dňa 19.04.2014 v čase okolo 04,10\nhod. viedol osobné motorové vozidlo zn. Fiat Bravo, EČV: R., v ktorom sa ako spolujazdec viezol syn\nžalobcov K. R., r.č. XXXXXX/XXXX, a to po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov s hodnotou\n2,09 g/kg (promile) v krvi. Vozidlo žalovaný v 1. rade viedol v obci Y., pričom značne prekročil zákonom\npovolenú rýchlosť vozidla, nevenoval sa riadne vedeniu vozidla a rýchlosť jazdy neprispôsobil svojim\nschopnostiam, čím porušil ust. § 4 ods. 2 písm. c), § 16 ods. 1, ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej\npremávke, v dôsledku čoho nezvládol vedenie vozidla a vozidlom narazil do kameňa, následne do\nzberného kontajnera na sklo a do malej telefónnej rozvodne, pričom jeho spolujazdec vo vozidle K. R.\nnásledkom zranení z tejto dopravnej nehody na mieste zomrel. Ku dňu 19.04.2014 bolo vozidlo s EČV\nR. poistené u žalovaného v 2. rade. Žalobcovia sú pozostalými rodičmi K. R. a konaním žalovaného\nv 1. rade došlo k zásahu do ich práva na súkromie a rodinný život. V dôsledku smrti K.D. R., ku\nktorej došlo následkom zanedbania zákonných povinností a postupom žalovaného v 1. rade v rozpore\ns príslušnými predpismi, prišli žalobcovia o svojho syna. Ujma, ktorá bola žalobcom spôsobená, sa\nnahradiť nedá, následky pochybenia žalovaného v 1. rade sú nenapraviteľné a z hľadiska psychiky\nžalobcov ich nemožno odstrániť. Konaním žalovaného v 1. rade bolo zasiahnuté do práva na ochranu\nosobnosti žalobcov, konkrétne do práva na súkromie a rodinný život. Rešpektovanie súkromného života\nmusí zahrňovať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami,\nkeď súčasťou súkromného života je aj život rodinný, zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými, najmä\nvzťahy sociálne, morálne a citové. Rodinný život zahrňuje, okrem iného, vzťahy s najbližšími rodinnými\npríslušníkmi a protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva\nna súkromný a rodinný život fyzickej osoby, pretože dochádza k citovej ujme vo forme šoku, smútku\nzo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu s blízkou osobou). Vzhľadom na nepriaznivé\nnásledky, ktoré malo úmrtie K. R. na žalobcov, si títo voči žalovanému v 1. rade z titulu ochrany ich\nosobnosti uplatnili nárok podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a žiadajú, aby súd určil, že žalovaný\nv 1. rade zasiahol svojim protiprávnym konaním do osobnostných práv žalobcov, a to do ich práva\nna súkromný a rodinný život, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, že\npredpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sú dané a zaviazal žalovaných na náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 50.000,00 Eur. V žalobe poukázali tiež na skutočnosť, že aj usmrtený\nK. R. mal právo na ochranu osobnosti, a to právo na život, ktoré bolo konaním žalovaného v 1. rade\nnenapraviteľne porušené. Žalobcovia si zároveň žalobou uplatnili právo na úhradu primeraných nákladov\nspojených s pohrebom. Medzi žalobcami je bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a žalobcovia\nv súvislosti s pohrebom vynaložili náklady na zriadenie pomníka 1.445,00 Eur a náklady účtované\npohrebnou službou, ktorá poskytla služby spojené so zabezpečením pohrebu, cintorínske poplatky a\nnáklady na úpravu hrobu spolu vo výške 1.049,64 Eur. Keďže podľa ust. § 2 ods. 1 a 2 nariadenia vlády\nč. 87/1995 Z.z. sa náklady na zriadenie pomníka a na úpravu hrobu uhrádzajú do výšky 663,88 Eur,\nuplatnili si žalobcovia právo na náhradu týchto nákladov v maximálnej povolenej výške.\n4. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení k žalobe poukázal na skutočnosť, že v nej absentuje\nzdôvodnenie naliehavého právneho záujmu, a že žalobca v 2. rade si v trestnom konaní uplatnil nárok na\nnemajetkovú ujmu 30.000,00 Eur, náklady na pohreb 2.500,00 Eur a náklady na pomník 2.500,00 Eur.\nVzniesol námietku premlčania a poukázal na neprimeranosť požadovanej výšky náhrady nemajetkovej\nujmy, keďže žalobcovia podľa neho nepreukázali závažnosť charakteru intervencie do ich osobnostných\npráv.\n5. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k žalobe uviedol, že vo veci nie je daná jeho pasívna vecná legitimácia,\npokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na znenie zákona č. 381/2001 Z.z. o\n\npovinnom zmluvnom poistení zodpovednosti na škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla\n(ďalej ako „Zákon o PZP“), ktorý taxatívne určuje, čo sa rozumie škodou pre účely cit. zákona. Rozsudok\nESD C-22/12 vo veci Haasová považuje za prekonaný a zastáva právny názor, že slovenská právna\núprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\npri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného zmluvného poistenia.\nMá za to, že zásah do osobnostných práv a jeho odškodnenie vo finančnej rovine je výslovne viazané\nna konkrétny zásah, a teda konkrétnu osobu, ktorá zásah vyvolala a konkrétneho poškodeného. Na\npodporu svojho názoru poukázal aj na rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 a 3Cdo/301/2012 a\n8Cdo/219/2016, v ktorých Najvyšší súd SR vyslovil názor, že nemajetková ujma nie je krytá ustanovením\n§ 4 ods. 2 Zákona o PZP. Žalovaný ďalej namietol zjavnú neprimeranosť výšky požadovanej náhrady\nnemajetkovej ujmy, pretože žalobcovia nepreukázali, že by zásah do ich osobnostných práv bol takého\nzávažného charakteru, aby im vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal aj na\nnesprávnu formuláciu petitu žaloby, ktorou žalobcovia žiadajú žalovaných na plnenie zaviazať spoločne\na nerozdielne, pričom takéto procesné spoločenstvo medzi škodcom a poisťovateľom nevyplýva zo\nžiadnych ustanovení Zákona o PZP či C.s.p. Žalovaný v 2. rade ďalej namietol premlčanie nárokov\nžalobcov, keďže ku škodovej udalosti došlo 19.04.2014 a žaloba na súd bola podaná až 27.10.2017.\nNárok žalobkyne v 1. rade považuje v celom rozsahu za premlčaný, keďže žalobkyňa v 1. rade si právo\nuplatnila až podaním žaloby. Pokiaľ ide o nárok žalobcu v 2. rade, tento si nárok uplatnil v trestnom\nkonaní, nie je podľa žalovaného 2/ však jasné, aký nárok si uplatnil a v akej výške. Žalovaný v 2.\nrade napokon poukázal na skutočnosť, že syn žalobcov bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu a\nnebol pripútaný bezpečnostným pásom, pričom je vysoko pravdepodobné, že vedel o stave opitosti\nžalovaného v 1. rade a napriek tomu si s ním dobrovoľne sadol do vozidla, čo mal za potrebné zohľadniť\npri rozhodovaní o nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy.\n6. Žalobcovia v replike uviedli, že sa nestotožňujú s právnym názorom žalovaného v 2. rade, že nie\nje daná jeho pasívna vecná legitimácia a poukázali na judikatúru slovenských vyšších súdov, ako aj\nrozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 666/2016, ktoré konštatujú, že pasívna vecná legitimácia poisťovne\nv spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv je daná. K výške\npožadovanej ujmy uviedli, že smrť syna žalobcov je veľmi intenzívnym zásahom do ich súkromia a\nsmrť dieťaťa nepochybne spôsobuje rozsiahlu citovú ujmu. Sú toho názoru, že ide o taký silný zásah,\nže negatívny dopad na rodinu a smrť blízkeho človeka predstavuje v živote človeka veľkú psychickú\nzáťaž a traumu, a to zvlášť, keď je smrť spôsobená náhle trestným činom. Poukázali na skutočnosť,\nže každý sa so stratou blízkeho človeka vyrovnáva inak. Následky smrti syna žalobcov sú trvalé a\nneodstrániteľné a ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Závažnosť ujmy sa posudzuje\nnajmä z hľadiska „odčiniteľnosti“ takéhoto zásahu. Strata jedného z členov rodiny ako spoločenstva je\núplne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny. Zavinená smrť blízkej osoby môže\nvzhľadom na vzájomné úzke a pevné sociálne, morálne, citové a kultúrne väzby predstavovať vážnu\nnemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplňovanie osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Tieto závery sú\nvšeobecne známe, prirodzené a očakávané. Hodnota usporiadaného rodinného života, resp. hodnota\nžiaľu, smútku a bolesti pri narušení rodinných vzťahov úmrtím/usmrtením blízkej osoby je nevyčísliteľná\nv peniazoch. Tragickou udalosťou došlo k úplnému znemožneniu naďalej napĺňať vzťah ako rodiča a\ndieťaťa, pričom vzťahy v rodine žalobcov boli intenzívne, nakoľko žalobcovia žili so synom v spoločnej\ndomácnosti. Je nepochybné, že ujmu, ktorá žalobcom vznikla, by na ich mieste každá iná osoba\npovažovala za ujmu objektívne závažnú. K vznesenej námietke premlčania uviedli, že v trestnom konaní\nuplatnil nárok žalobca v 2. rade riadne a včas (dňa 27.06.2014), pričom v rozsudku OS Malacky sp.zn.\n1T/107/2015 z 18.07.2016 bol odkázaný na občianske súdne konanie. Premlčacia doba tak začala\nznova plynúť až právoplatnosťou trestného rozsudku. Medzi žalobcami je bezpodielové spoluvlastníctvo,\npričom jeden z manželov je zo zákona v rámci BSM oprávnený konať za oboch manželov. K námietke\nžalovaného v 1. rade ohľadom absencie naliehavého právneho záujmu uviedli žalobcovia, že ich žaloba\nnie je určovacou žalobou, pri ktorej by bolo potrebné preukazovať naliehavý právny záujem.\n7. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie na deň 21.05.2018, na ktorom žalovaný v 1. rade\nuviedol, že ľutuje skutok, ktorý sa stal, priznal sa k nemu a v rámci trestného konania prijal aj trest,\navšak uviedol, že nebohý nebol pri nehode pripútaný, bol tiež ovplyvnený alkoholom a jazdu, ktorá\nskončila tragicky, sám inicioval. Žalovaný v 2. rade namietol premlčanie nároku žalobcov, keď uviedol,\nže pokiaľ ide o uplatnenie nároku žalobcom v 2. rade v trestnom konaní, tento nárok nebol ním nijako\nšpecifikovaný, čo nepovažoval za jeho riadne uplatnenie. V trestnom konaní nebolo žalobcom v 2.\nrade vôbec špecifikované, aký nárok si uplatňuje, na základe akého ustanovenia a prečo práve v danej\n\nvýške. Ak sa v trestnom konaní uplatňuje bolestné, tiež nestačí len vyhlásiť, že si bolestné poškodený\nuplatňuje, ale je potrebné svoj nárok doložiť dokladmi. Rovnaký princíp sa podľa neho musí vzťahovať\nna odškodňovanie nemajetkovej ujmy. Keďže do okruhu bezpodielového spoluvlastníctva manželov\nnespadá ochrana osobnosti manželov a ani žalobca v 2. rade v trestnom konaní neuviedol, že by nárok\nuplatňoval aj za manželku, uzavrel, že si uplatnil v trestnom konaní len svoj nárok, avšak nedostatočne.\nPremlčacia lehota tak podľa žalovaného 2/ spočívať nemohla. Žalobkyňa v 1. rade si nárok uplatnila\naž žalobou. Mal za to, že právny úkon jej manžela na uplatnenie jej nároku nepostačuje. Náklady na\npohreb považoval za premlčané v subjektívnej dvojročnej lehote. Žalobcovia k tomu uviedli, že suma\nnákladov na pohreb v žalobe vychádza z vyčíslených a zdokladovateľných nákladov, zatiaľ čo v trestnom\nkonaní žalobca v 2. rade uplatnil aj náklady nezdokladovateľné, ako je napríklad občerstvenie na kare.\nJeho nárok bol uplatnený na výsluchu dňa 27.06.2014, na ktorý nebola predvolaná manželka. Keďže\nvšak ide o nárok v BSM, právny úkon z jedného z manželov na jeho uplatnenie postačuje. Súd prvej\ninštancie by mal podľa žalobcov tiež prihliadnuť na skutočnosť, že žalobca v 2. rade je bez právnického\nvzdelania a ani za normálnych okolností by nevedel uviesť odkazy na konkrétne právne predpisy, avšak\nna uplatnenie nároku to ani nie je potrebné. Jeho výsluch bol robený asi dva mesiace po tragickej\nudalosti, teda nejaké riadne vyčísľovanie aj z tohto dôvodu nebolo možné očakávať.\n8. Na základe oboznámenia strán s predbežným právnym názorom súdu prvej inštancie a výzvy na\núpravu vadného petitu, ktorú súd prvej inštancie adresoval žalobcom na pojednávaní dňa 17.09.2018,\ndoručili žalobcovia súdu prvej inštancie návrh na pripustenie zmeny žaloby zo dňa 28.09.2018, o ktorom\nsúd prvej inštancie rozhodol uznesením č.k. 32C/62/2017-94 zo dňa 04.10.2018 tak, že pripustil zmenu\nžaloby v zmysle návrhu žalobcov. Žalobcovia v zmysle upraveného petitu žaloby žiadali, aby súd zaviazal\nžalovaných spoločne a nerozdielne uhradiť každému zo žalobcov po 25.000,00 Eur titulom náhrady\nnemajetkovej ujmy s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť\ndruhého žalovaného. Ďalej navrhovali, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť\nžalobcom náhradu škody vo výške 1.713,52 Eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká\nv rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a žalobcovia sú oprávnení na plnenie spoločne a\nnerozdielne. Súd prvej inštancie rovnakým uznesením pripustil tiež zmenu žaloby podstatnou zmenou\nalebo doplnením rozhodujúcich skutočností, a to tak, že žalobcovia žiadajú zaplatiť sumy uvedené vo\nvýroku I. petitu žaloby výhradne z titulu porušenia ich práva na ochranu osobnosti, resp. ich práva na\nrodinný život zo strany žalovaného v 1. rade tým, že usmrtil ich syna.\n9. Žalobcovia v podaní zo dňa 28.09.2018 uviedli tiež, že na oboch výsluchoch v trestnom konaní bol\nžalobca v 2. rade prítomný s manželkou, žalobkyňou v 1. rade, ktorú však vyšetrovateľ nevypočul,\npretože na mieste nehody nebola prítomná a k veci nemala čo uviesť. To je aj dôvod, prečo nie je v\nzápisniciach z prípravného konania uvedená a podpísaná. Žalobkyňa v 1. rade istý čas po synovej smrti\nužívala lieky na ukľudnenie, nakoľko v tom čase bola v silnom citovom rozrušení. Aj preto vyšetrovateľa\nnežiadala o protokoláciu jej prítomnosti na výsluchu a preto si svoj nárok individuálne neuplatnila,\nnakoľko v dôsledku užitia utišujúcich liekov nebola v stave racionálne uvažovať. Okrem silného citového\nrozrušenia, ktoré v podstate pretrváva vo forme veľkej citovej bolesti doteraz, bola a je žalobkyňa v 1.\nrade právny laik. Nebola schopná rozmýšľať s uvedomením si dôsledkov neuplatnenia jej práva včas.\nV danom čase bola finančná kompenzácia naozaj to posledné, o čom uvažovala, čo je ďalší z dôvodov,\nprečo si svoj nárok individuálne neuplatnila. Ďalej žalobcovia poukázali na prax Ústavného súdu SR,\npodľa ktorej za určitých okolností môže byť vznesenie námietky premlčania považované za zneužitie\npráva. Uplatnenie námietky premlčania môže byť výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý\nmárne plynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku\nplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním\nuplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje práva včas neuplatnil. Žalobcovia mali za to, že\nuplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaných je zneužitím práva.\n10. Na pojednávaní dňa 10.12.2018 uviedli žalobcovia, že usmrtenie ich syna im spôsobilo neodčiniteľnú\nujmu. Žalobcovia sú dodnes odkázaní na sporadickú pomoc lekárov, na užívanie utišujúcich liekov,\nči na konzumáciu alkoholu. K ujme prispelo i správanie žalovaného v 1. rade, ktorý sa žalobcom\nneprišiel ospravedlniť, ani sa nezaujímal o to, či im netreba nejako finančne alebo inak pomôcť. Pri\nurčení výšky požadovanej nemajetkovej ujmy vychádzali žalobcovia z rozhodovacej činnosti súdov.\nPokiaľ ide o otázku spoluzavinenia poškodeného uviedli, že bolo úlohou vodiča zvážiť svoje schopnosti\npri šoférovaní, ale aj upozorniť spolujazdca, aby sa pripútal. Súčasne majú za to, že ani použitie\nbezpečnostného pásu by na výsledku nič nezmenilo. Zotrvali na svojom právnom názore, že nárok\n\nna náhradu nemajetkovej ujmy patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a že uplatnenie\nnároku žalobcom v 2. rade v trestnom konaní zastavilo plynutie premlčacej doby aj u žalobkyne v 1.\nrade. Súd by mal prihliadnuť tiež na to, že žalobkyňa v 1. rade bola pri výsluchoch v trestnom konaní\nprítomná, avšak žiadne nároky nevznášala ani zápisnicu nepodpisovala, pretože bola v danom čase\nsilne citovo rozrušená a pod sedatívami. Majú za to, že vznesenie námietky premlčania je zneužitím\npráva žalovaných. Pre prípad, že súd čo i len časť nárokov žalobcov zamietne, požiadali pri rozhodovaní\no náhrade trov k vyššie uvedeným skutočnostiam prihliadnuť ako k dôvodom hodným osobitného zreteľa.\nSúd by mal tiež prihliadnuť na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade pri výsluchu uviedol, že je ochotný sa\nso žalobcami urovnať a následne toto odmietol.\n11. Súd prvej inštancie pôvodne vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 10. decembra 2018 č. k.\n32C/62/2017-117, ktorým uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 12.500,00 Eur\ndo 3 dní od jeho právoplatnosti s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého\nplnenia povinnosť druhého žalovaného, a to titulom náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku smrti jeho\nsyna spôsobenej pri dopravnej nehode zavinenej žalovaným v 1. rade motorovým vozidlom povinne\nzmluvne poisteným u žalovaného v 2. rade. Žalobu žalobkyne v 1. rade o zaplatenie sumy 25.000,00\nEur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a žalobu žalobcu v 2. rade o zaplatenie 25.000,00 Eur titulom\nnáhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu prevyšujúcom priznanú sumu 12.500,00 Eur zamietol. Ďalej\nžalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 1.713,52 Eur do troch dní\nod právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého\nplnenia povinnosť druhého žalovaného, a to titulom náhrady škody spočívajúcej v nákladoch súvisiacich\ns pochovaním ich syna. Rozsudkom rozhodol tiež o nároku na náhradu trov konania, a to v každej\nčasti konania osobitne. Na odvolanie žalobcov a žalovaných Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.\n4Co/63/2021-236 zo dňa 30.11.2022 uvedený rozsudok v celosti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie súdu prvej inštancie, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a vnútornej\nrozpornosti napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa otázky opodstatnenosti námietky premlčania\nvznesených nárokov žalobcov. V zrušovacom uznesení odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie\nskonštatoval, že žalobcovia si podanou žalobou uplatnili voči žalovaným dva nároky: nárok na náhradu\nškody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch na pohreb a pomník ich nebohého syna a nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej im zásahom žalovaného v 1. rade ako vinníka dopravnej nehody\ndo ich osobnostných práv, pričom vo vzťahu k obom týmto uplatneným nárokom obaja žalovaní vzniesli\nnámietku ich premlčania. Pokiaľ ide o nárok na náhradu vecnej škody (náklady na pohreb a náklady\nna zriadenie pomníka), uviedol odvolací súd v odôvodnení zrušovacieho uznesenia, že pre posúdenie\ndôvodnosti vznesenej námietky premlčania žalovanými je nutná aplikácia ust. § 104 Občianskeho\nzákonníka, a to vzhľadom na právnu vetu rozhodnutia č. 1 prijatého na zasadnutí Občianskoprávneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 22.06.2022, založenú na podklade uznesenia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.03.2022 sp. zn. 7Cdo 252/2021. Pokiaľ ide o nárok žalobcov\nna náhradu nemajetkovej ujmy, aj na posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky premlčania tohto\nnároku je podľa názoru odvolacieho súdu nutná aplikácia vyššie uvedeného ust. § 104 Občianskeho\nzákonníka a súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že premlčacia doba začína plynúť dňom\nnasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Pokiaľ ide o námietky\nnedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, poukázal odvolací súd na už uvedené\nrozhodnutie č. 1 Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.06.222, ktoré dovtedajšie\nrozdielnosti v súdnej praxi a rôznosť právnych názorov prezentovaných v nej zjednotilo a dospelo k\njednoznačnému záveru o pasívnej vecnej legitimácii poisťovní v konaniach s týmto predmetom sporu. K\nodvolacej argumentácii žalovaného v 2. rade viažucej sa k vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku voči\nžalobcovi v 2. rade, ktorou mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n12.500,00 Eur, odvolací súd uviedol, že takáto výška náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah\ndo osobnostných práv fyzickej osoby s dôsledkom usmrtenia blízkej osoby a tým trvalého porušenia\npráva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život, nevybočuje zo záverov súdnej praxe, neznamená\npre oprávnenú fyzickú osobu nenáležité finančné zvýhodnenie oproti spôsobnej nemajetkovej ujme\na ani likvidačné plnenie pre komerčného poistiteľa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nosobného motorového vozidla, naopak korešponduje so zásadou proporcionality a ekvity. Vo vzťahu\nk zohľadnenému spoluzavineniu syna žalobcov odvolací súd potvrdil správnosť postupu súdu prvej\ninštancie, ktorý toto pri určení výšky náhrady zohľadnil. K otázke správnosti právneho záveru súdu\nprvej inštancie, že vzhľadom na to, že finančné prostriedky žalobcov použité na pohreb a pomník ich\nsyna patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bol žalobca v 2. rade oprávnený uplatniť\nnárok na náhradu vecnej škody v trestnom (adhéznom) konaní aj za žalobkyňu v 1. rade, odvolací súd\n\nuviedol, že skutočnosť, že finančné prostriedky patrili do BSM, neznamená nahradenie vôle žalobkyne v\n1. rade uplatniť si nárok na náhradu škody žalobcom v 2. rade. Súd prvej inštancie bol vyššie uvedenými\nprávnymi názormi odvolacieho súdu v konaní, ktoré nasledovalo po vrátení veci na súd prvej inštancie,\npodľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný.\n12. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní z pripojeného spisu Okresného súdu Malacky sp.\nzn. 1T/107/2015 zistil, že:\na) žalovaný v 1. rade bol rozsudkom Okresného súdu Malacky č.k. 1T/107/2015-214 zo dňa 18.07.2016,\nktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.08.2016, uznaný vinným, že dňa 19.04.2014 v čase približne\no 4,10 hod., po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov s hodnotou 2,09 g/kg (promile) v krvi,\nviedol osobné motorové vozidlo zn. Fiat Bravo, ev. č. R.-XXXCR, VIN: O., po štátnej ceste II/503 v\nsmere od Mesta R. do obce Y., v uzavretej obci Y. značne prekročil zákonom povolenú rýchlosť vozidla,\nnevenoval sa riadne vedeniu vozidla a rýchlosť jazdy neprispôsobil svojim schopnostiam, čím porušil\nustanovenie § 4 ods. 2 písm. c), § 16 ods. 1, ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, v\ndôsledku čoho pred rodinným domom číslo 26 nezvládol vedenie vozidla, vyšiel s vozidlom vpravo mimo\nvozovku a prednou časťou vozidla narazil do veľkého kameňa, následne do zberného kontajnera na sklo\na do malej telefónnej rozvodne, pričom jeho spolujazdec vo vozidle K. R. utrpel, okrem iných zranení,\núplné roztrhnutie srdcovnice, ktoré zranenie bolo nezlučiteľné so životom a zomrel na mieste dopravnej\nnehody, teda že ako vodič dopravného prostriedku, v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takú\nčinnosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, spôsobil inému z nedbanlivosti smrť, čím spáchal\nprečin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona a za to bol odsúdený na trest odňatia slobody v\ntrvaní štyroch rokov a na trest zákazu činnosti riadenia motorových vozidiel všetkých druhov na doživotie.\nOkresný súd Malacky cit. rozsudkom podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodeného R. R., nar.:\nXX.XX.XXXX s jeho nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.\nb) podľa evidenčnej karty vozidla vytlačenej dňa 19.04.2014, vlastníkom a držiteľom vozidla Fiat Bravo,\nev. č. R., VIN: O. bol žalovaný v 1. rade.\nc) dňa 27.06.2014 bol vyšetrovateľom PZ vypočutý poškodený - žalobca v 2. rade, ktorý uviedol, že\nv inkriminovaný deň 18.04.2014 mu bol syn K. pomáhať na stavbe, kde sa zdržal asi do 16,00 hod.\nNásledne ho stretol v podniku U papagája v Y., kde videl tiež žalovaného v 1. rade. Uviedol, že konaním\nžalovaného v 1. rade jeho rodine vznikla škoda vo výške 2.500,00 Eur spočívajúca vo vynaložených\nnákladoch na pohreb a výslovne si uplatnil „nárok na náhradu škody ako odškodnenie za smrť syna K.D.\nR.“, ktorého výšku mal dodatočne upresniť.\nd) dňa 24.08.2015 si žalobca v 2. rade preštudoval vyšetrovací spis, pričom do zápisnice uviedol:\n„Nakoľko žalovaný v 1. rade spôsobil smrť nášho syna K. R., tak nám vznikla celkovo škoda vo výške\n5.000,00 Eur, z toho boli výdaje v súvislosti s nákladmi na vybavovanie pohrebu vo výške 2.500,00 Eur a\nsuma vo výške 2.500,00 Eur ako náklady na obstaranie pomníku, čo predstavuje priame náklady spojené\ns pochovaním nášho syna. Z uvedeného dôvodu žiadam, aby obvinený D.. X. našej rodine nahradil nám\nspôsobenú škodu vo výške 5.000,00 Eur ako majetkovú ujmu, ktorá nám vznikla jeho konaním a zároveň\nsi uplatňujeme ako odškodné za spôsobenú ujmu našej rodine voči D.. X. sumu vo výške 30.000,00 Eur\nako odškodné za spôsobenie usmrtenia nášho syna Lukáša Matejku.“.\ne) ako uviedli v znaleckom posudku č. 03/2015 - NM, 05/2015 - AZ znalci MUDr. Norbert Moravanský,\nPhD. a MUDr. JUDr. Anežka Zummerová, PhD. z Ústavu súdneho lekárstva LF UK, poškodený K. R. sa\nv čase smrti nachádzal v stave ovplyvnenia alkoholom s koncentráciou 2,20 promile etylalkoholu v krvi,\nčo zodpovedá ťažkej opitosti (uvedené vyplýva tiež zo znaleckého posudku č. 36/2014 vypracovaného\nIng. Alexandrom Kovácsom, PhD.) a v čase dopravnej nehody nebol pripútaný bezpečnostným pásom.\n13. Žalobkyňa v 1. rade pri svojom výsluchu súdu prvej inštancie uviedla, že zosnulý K. R. bol jedným\nz troch jej detí. V čase smrti mal 26 rokov a žil v spoločnej domácnosti s rodičmi. Druhý syn žije v\nspoločnom dvore s rodičmi, dcéra vo vedľajšej dedine. So synom vychádzali dobre. Na domácnosť im\nprispieval podľa možností, očakávalo sa, že sa zamestná v automobilovom priemysle a začne prispievať\nviac. Po nehode syna ich žalovaný v 1. rade osobne nekontaktoval, doručil im len na stroji písaný list,\nže sa ospravedlňuje. Žalobkyňa v 1. rade po smrti syna navštívila praktickú lekárku, ktorá jej predpísala\nlieky na ukľudnenie. Dodnes ich sporadicky berie. Žalobca v 2. rade pri výsluchu uviedol, že je to preňho\na pre manželku stále ťažké, každý deň si na syna spomínajú. O nehode sa žalobca v 2. rade dozvedel od\ntoho človeka, ktorý vyťahoval žalovaného v 1. rade z auta. Po nehode zdravotné ošetrenie nepotreboval,\nale žalobkyni v 1. rade museli volať sanitku, boli jej predpísané lieky a žalobca v 2. rade musel ostať\ndoma starať sa o ňu. Trvalo to asi dva týždne, čo vyžadovala takú intenzívnu starostlivosť. Vzťah so\nsynom mal veľmi dobrý, býval s nimi a prispieval na domácnosť. Do budúcnosti plánovali nadstaviť ich\n\ndom a zriadiť tam synovi obytné podkrovie. Materiál bol nakúpený, dodnes je na povale. Po nehode\nsa s nimi žalovaný nekontaktoval. Ohľadom výpovede na polícií uviedol, že tam bol aj s manželkou\nasi dvakrát. Vyšetrovateľ ju však nemal prečo vypočuť, na mieste nehody bol iba žalobca v 2. rade. Z\nvýsluchu žalovaného v 1. rade súd prvej inštancie zistil, že sa v predmetný deň so zosnulým K. R. stretol\nv krčme, kde si vypili a išli k žalovanému domov pokračovať. Žalobca chcel celý večer ísť do Malaciek,\nčo mu najprv žalovaný v 1. rade s ostatnými kamarátmi vyhovorili, ale potom, keď ostali sami dvaja,\nnasadli do auta. Odvtedy si žalovaný v 1. rade nič nepamätá. V dôsledku autonehody mal na dvakrát\nzlomenú sánku, podstúpil operáciu a bol asi mesiac v nemocnici. Ospravedlniť žalobcom sa nešiel, lebo\nospravedlnenie zosnulému život nevráti a on sa na to necítil. Tiež niesol jeho úmrtie ťažko, poškodeného\npoznal od malička a chodili spolu von. Poškodený nebol podľa žalovaného v 1. rade pripútaný, nepamätá\nsi, či ho vyzval na pripútanie sa. Poškodený podľa žalovaného v 1. rade ho videl konzumovať alkohol\na sám ho požiadal o to, aby ho autom odviezol do Malaciek. K. R. nemal vodičský preukaz. Svedok\nR. R., syn žalobcov, pri výsluchu uviedol, že žalobcovia sú na liekoch, zosnulý syn im chýba. Spolu\ns bratom rodičom pomáhali okolo domu, teraz je všetko na svedkovi, ak niečo treba urobiť, musí si\nzháňať výpomoc. Rodičia pomoc potrebujú: otec sa nemôže hýbať a mama je ešte stále na liekoch.\nSo žalovaným v 1. rade sa po nehode stretol a rozprával. Povedal, že ho to mrzí a tak, ale veľmi to na\nňom nebolo vidieť.\n14. Z lustrácie vozidla s EČV R. XXX A. súd prvej inštancie zistil, že poisťovateľom vozidla bola k\npredmetnému dňu spoločnosť žalovaného v 2. rade, táto skutočnosť ani nebola medzi stranami sporná.\nZ faktúr a príjmových pokladničných dokladov spoločnosti Pohrebníctvo Ecker s.r.o., IČO: 46 494 511,\nFerdiša Kostku 1886/3, 901 01 Malacky zistil, že žalobkyňa v 1. rade zaplatila uvedenej spoločnosti\ncelkovo 1.049,64 Eur za pohreb K. R., zosn. 19.04.2014, a to dňa 25.04.2014. Za zriadenie a úpravu\nhrobu a pomníka zaplatila žalobkyňa v 1. rade Petrovi Bocánovi - Kamenárstvo, IČO: 327 226 64,\nHviezdoslavova 309/1, 905 01 Senica sumu 1.445,00 Eur v dvoch splátkach po 745,00 Eur (dňa\n27.10.2015) a 700,00 Eur (dňa 29.07.2015). Rozsah prác a cena za ne boli medzi žalobkyňou v 1.\nrade a zhotoviteľom dohodnuté v objednávke zo dňa 29.07.2015. Tieto skutočnosti taktiež neboli medzi\nstranami sporné.\n15. Ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 11 Občianskeho zákonníka ( ďalej\nlen „OZ“), § 13 ods. 1 až 3 OZ, § 16 OZ, § 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ, § 104 OZ, § 106 ods. 1 OZ, § 112\nOZ, § 143 OZ, § 145 ods. 1, 2 OZ, §, § 420 ods. 1 OZ, § 427 ods. 1, 2 OZ, § 429 OZ, § 442 ods. 1, 3\nOZ, § 449 ods. 1, 3 OZ, § 513 OZ, § 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ( ďalej len „Zákon o PZP“), §4 ods.\n1, 2 a 4 Zákona o PZP a § 15 ods. 1, 2 Zákona o PZP.\n16. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní uzavrel, že dňa 19.04.2014 došlo k dopravnej nehode,\npri ktorej bol usmrtený syn žalobcov v 1. a 2. rade K. R., 07.03.1988. Vinníkom dopravnej nehody bol\nžalovaný v 1. rade ako vodič, vlastník a držiteľ, teda prevádzateľ vedeného motorového vozidla, ktorý\nbol rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/107/2015 uznaný vinným z prečinu usmrtenia, za čo\nmu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní štyri roky nepodmienečne. Žalobcovia na pohreb svojho\nusmrteného syna vynaložili sumu 1.049,64 Eur dňa 25.04.2014, ďalších 1.445,00 Eur uhradili za hrob\na pomník na základe objednávky zo dňa 29.07.2015.\n17. Zhrnul, že žalobcovia svojou žalobou uplatnili dva nároky: nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá\nim bola spôsobená zásahom do ich práva na ochranu osobnosti, a nárok na náhradu škody spočívajúcej\nvo vynaložených nákladoch na pohreb a pomník. Súd prvej inštancie oba nároky posudzoval oddelene.\nŽalovaný v 1. rade vo svojich vyjadreniach namietal, že žalobcovia nepreukázali na podanej žalobe\nnaliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobcovia podali na súd žalobu na plnenie,\nresp. o splnenie povinnosti, t. j. žalobu podľa § 137 písm. a) C.s.p., pri ktorej zákon obligatórne\npreukazovanie naliehavého právneho záujmu (na rozdiel od žalôb určovacích podľa § 137 písm. c)\nC.s.p.) nepožaduje. Túto námietku preto vyhodnotil ako nedôvodnú.\n18. Žalovaný v 2. rade v rámci procesnej obrany voči obom nárokom uplatneným žalobcami namietal\nnesprávnosť petitu podanej žaloby, nakoľko podľa jeho názoru žalobcovia nesprávne žiadali žalovaných\nzaviazať na solidárne plnenie, pričom taká solidarita zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva. Podľa\n§ 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je\nustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má\n\ntomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od\nktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Pasívna solidarita je\ncharakterizovaná viacerými subjektmi na dlžníckej strane a ich povinnosťou splniť dlh tomu istému\nveriteľovi spoločne a nerozdielne. Solidarita môže byť založená jednak právnym predpisom, pričom v\ntakomto prípade pasívna solidarita je upravená výslovne a vyplýva zo znenia toho ktorého ustanovenia\nprávnej normy, alebo môže byť založená rozhodnutím súdu, dohodou účastníkov či povahou plnenia.\nSúd prvej inštancie súhlasil, že pasívna solidarita žalovaných v danom prípade nie je ustanoveniami\nprávnych predpisov daná. Ust. § 15 Zákona o PZP síce umožňuje uplatniť na súde nárok na náhradu\nškody voči škodcovi aj voči poisťovni, avšak ide o dva samostatné nároky poškodeného proti dvom\nsubjektom a voči každému z nich z iného právneho dôvodu. Formulácia petitu žaloby, podanej žalobcami\nale podľa názoru súdu nespôsobuje neurčitosť návrhu vo vzťahu k jednotlivým žalovaným, keď z neho\njednoznačne vyplýva, že žalobcovia požadovali celú uplatnenú výšku peňažného plnenia od oboch\nžalovaných. Súd potom nie je viazaný návrhom žalobcov, aby žalovaným bola uložená povinnosť na\nplnenie spoločne a nerozdielne (viď. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Co 2/1998 uverejnené v časopise Zo\nsúdnej praxe pod č. 51 ročník 1998). S poukazom na rozhodnutie R 2/75 môže súd v takom prípade len\nvo výroku vysloviť, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého plnenia povinnosť\ndruhého žalovaného, čo je formulácia výroku zabraňujúca tomu, aby veriteľ mohol dosiahnuť to isté\nplnenie duplicitne.\n19. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, medzi stranami mal za nesporné, že žalovaný v 1. rade\nako vodič motorového vozidla, ktorého bol prevádzkovateľom, zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo\nk usmrteniu syna žalobcov. Žalovaný v 1. rade ako fyzická osoba vykonávajúca dopravu zodpovedá\nza škodu, ktorá bola vyvolaná osobitnou povahou tejto prevádzky. Ide o objektívnu zodpovednosť,\nktorej základom je škoda vyvolaná zvláštnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, teda zvlášť\nkvalifikovaná udalosť, nie zavinené porušenie povinností prevádzateľa. Predpokladmi vzniku tejto\nzodpovednosti sú 1. škoda, 2. zvláštna povaha danej prevádzky a 3. príčinná súvislosť medzi nimi.\nZ vykonaného dokazovania vyvodil, že škoda vznikla žalobcom vo výške 2.494,64 Eur, pričom táto\nskutočnosť nebola žalovanými sporovaná (žalobcovia si však škodu žalobou uplatnili len vo výške\n1.713,52 Eur). Škoda vznikla v priamom dôsledku dopravnej nehody vyvolanej prevádzkou dopravného\nprostriedku žalovaného v 1. rade, keďže výhradne v dôsledku tejto nehody K. R. zomrel (to je\nkonštatované mimo iné v znaleckom posudku č. 03/2015 - NM, 05/2015 - AZ, ktorý je súčasťou\npripojeného trestného spisu) a bolo nevyhnutné vynaložiť náklady na jeho pohreb. Nárok žalobcov na\nnáhradu škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch na pohreb je preto daný.\n20. Pripomenul, že obaja žalovaní namietli premlčanie nároku žalobcov na náhradu škody, preto skúmal\ndôvodnosť tejto námietky.\n21. Zaujal názor, že podľa § 104 OZ pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia\ndoba za rok po poistnej udalosti. Predmetné ustanovenie osobitným spôsobom určuje začiatok plynutia\npremlčacej doby pri právach na plnenie z poistenia, a to bez ohľadu na to, či ide o zákonné alebo zmluvné\npoistenie. Začiatok premlčacej doby je tu stanovený odlišne od ust. § 101 i § 106 OZ a neviaže sa\nna okamih, kedy právo mohlo byť vykonané po prvý raz, ale na vznik poistnej udalosti (obsah ktorého\npojmu je nutné určiť pri jednotlivých druhoch poistenia samostatne). Pokiaľ ide o dĺžku premlčacej\ndoby, pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia\nsubjektívna dvojročná a dlhšia objektívna trojročná. Moment začiatku ich plynutia sa posúva na rok\nod poistnej udalosti, avšak dĺžka premlčacej doby ostáva zachovaná (fakticky predĺžená o jeden rok).\nRovnako judikoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/181/2020, keď uviedol, že nie je dôvod\nodchýliť sa od záveru Najvyššieho súdu vyjadreného v rozhodnutí R 3/2022 o začatí plynutia premlčacej\ndoby na uplatnenie nároku titulom škody, ktorá je takisto nárokom hradeným z povinného zmluvného\npoistenia podľa Zákona o PZP v tom smere, že premlčacia doba na jeho uplatnenie začína plynúť rok po\npoistnej udalosti. Aj keď § 106 OZ hovorí všeobecne o dĺžke premlčacej doby pri nárokoch na náhradu\nškody, toto všeobecné ustanovenie nie je možné vzťahovať na začiatok premlčacej doby pri nárokoch\nz poistného plnenia, a to i keď má vo väčšine prípadov charakter náhrady škody. Rozdielna v takýchto\nnárokoch je len dĺžka premlčacej doby, avšak posun o rok, ako je uvedený v § 104 OZ, je pri všetkých\nnárokoch, vyplývajúcich z poistného plnenia. Na posudzovaný prípad mal za potrebné uplatniť dvojročnú\nsubjektívnu i trojročnú objektívnu premlčaciu dobu, ktorá počína plynúť za rok po poistnej udalosti.\n\n22. Uviedol, že podľa § 2 písm. f) Zákona o PZP, na účely tohto zákona sa rozumie poistnou udalosťou\nvznik povinnosti poisťovateľa alebo kancelárie nahradiť vzniknutú škodu. Poistnú udalosť nemožno\nstotožňovať so samotnou škodovou udalosťou, ale táto zahŕňa aj vznik samotnej škody. Konštatoval,\nže v danom prípade preto k poistnej udalosti ohľadom vynaložených nákladov na pohreb nemohlo\ndôjsť už v momente vzniku dopravnej nehody, resp. úmrtia syna žalobcov, ale až v momente, kedy\nžalobcovia vynaložili žalobou uplatnené náklady, pretože poisťovni nemohla povinnosť nahradiť škodu\nvzniknúť skôr, ako žalobcom reálne vznikla. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že náklady na pohreb\nvo výške 1.049,64 Eur boli uhradené žalobkyňou v 1. rade dňa 25.04.2014, objektívna premlčacia doba\ntak vo vzťahu k tomuto nároku začala plynúť (za rok po poistnej udalosti) dňa 25.04.2015 a uplynula\nby 25.04.2018. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť v rovnaký deň ako objektívna a uplynula by\n25.04.2017. Pokiaľ ide o náklady na zriadenie pomníka vo výške 1.445,00 Eur, poistná udalosť mohla\nvzniknúť najskôr v deň, kedy žalobcovia zistili, v akej výške budú nimi tieto náklady vynaložené, čo\nbolo najskôr v momente objednania hrobu a pomníka, t. j. ako vyplýva z predloženej objednávky pre\nKamenárstvo - Peter Bocán, dňa 29.07.2015. Premlčacia doba vo vzťahu k tejto časti nároku žalobcov\nzačala plynúť dňa 29.07.2016 a uplynula by 29.07.2018 (subjektívna) a 29.07.2019 (objektívna).\n23. Vychádzal z toho, že v zmysle § 15 ods. 2 Zákona o PZP na premlčanie priamych nárokov\npoškodených proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku proti osobe,\nktorá škodu spôsobila. Najvyšší súd SR riešil v konaní sp. zn. 5Cdo/102/2017 otázku, či v prípade\nak si poškodená osoba (pozostalý po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s\nprevádzkou motorového vozidla) uplatní v trestnom konaní (v rámci tzv. adhézneho konania) nárok na\nnáhradu škody, eventuálne nemajetkovej ujmy voči osobe, ktorá škodu spôsobila, dôjde k spočívaniu\n(dočasnému zastaveniu) plynutia premlčacej doby počas trvania trestného konania i voči poisťovateľovi\n(poisťovni) osoby, ktorá škodu spôsobila (škodcovi). Dospel k záveru, že ustanovenie § 15 ods. 2 Zákona\no PZP (ktoré má charakter lex specialis) je potrebné vykladať tak, že na premlčanie nároku na náhradu\nškody i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí rovnaká právna úprava vo vzťahu k\nosobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi (poisťovni) tejto osoby. Uvedené\nustanovenie ale upravuje (iba) to, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa uplatňuje rovnaká právna\núprava dĺžky premlčacej doby, v žiadnom prípade ho nemožno interpretovať tak, že napr. eventuálne\nspočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa jedného subjektu predstavuje automaticky spočívanie\nplynutia premlčacej doby týkajúce sa druhého subjektu. Z uvedeného vyvodil, že plynutie a prípadné\nspočívanie premlčacej doby je nutné posudzovať oddelene u žalovaného v 1. i 2. rade.\n24. Rovnako mal za potrebné oddelene posudzovať i premlčanie u oboch žalobcov. Podľa § 145\nods. 2 OZ sú z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí oprávnení a povinní obaja manželia\nspoločne a nerozdielne. Citovaným ustanovením OZ mal za medzi manželmi založenú nielen pasívnu\nsolidaritu podľa ust. § 511 ods. 1, ale tiež aktívnu solidaritu podľa § 513 OZ. Každý z manželov je\ntak oprávnený svojim menom domáhať sa vydania predmetu bezpodielového spoluvlastníctva voči\ntretej osobe, požadovať zaplatenie dlžnej pohľadávky atď. Každý zo solidárnych veriteľov má svoje\nsamostatné právo na uplatnenie pohľadávky a nezávisle na ostatných môže pohľadávku uplatniť žalobou\nna súde. Veritelia môžu tiež proti dlžníkovi postupovať spoločne a podať proti nemu spoločne žalobu.\nAk však takto nepostupujú, platí medzi nimi právo predstihu (prevencie): dlžník je povinný splniť celý\ndlh tomu veriteľovi, ktorý ho o splnenie požiada prvý, t. j. vyzve dlžníka akýmkoľvek spôsobom na\nplnenie. Právo prevencie je vykonané v okamihu, kedy dlžníkovi dôjde prejav vôle veriteľa, aby mu bolo\nplnené. Pohľadávka každého veriteľa je samostatná, každý z nich ju môže uplatniť sám, avšak všetky sa\nvzťahujú na to isté plnenie a dlžník je povinný toto plnenie poskytnúť len raz. Akonáhle dlžník splnil dlh\nveriteľovi, ktorý ho o plnenie požiadal, zaniká jeho záväzok aj vo vzťahu k ostatným veriteľom. Potom,\nčo jeden zo solidárnych veriteľov požiadal o plnenie, nemôže už iný veriteľ požadovať od dlžníka to isté\nplnenie a dlžník nie je ani oprávnený mu plniť. Veriteľ, ktorý vykonal právo prevencie, sa tak stal jediným\nveriteľom voči dlžníkovi a ostatní veritelia strácajú právo pohľadávku uplatniť, aj keď nebola splnená.\nPokiaľ ide o premlčanie, v prípade aktívnej solidarity plynie premlčacia doba voči každému solidárnemu\nveriteľovi samostatne a spočívanie premlčacej doby má aj v tomto prípade osobné účinky, t. j. týka sa\niba dotknutého veriteľa. Zastaviť plynutie premlčacej doby môže iba ten solidárny veriteľ, ktorý uplatnil\nprávo voči dlžníkovi žalobou.\n25. Vychádzal zo zistenia z pripojeného trestného spisu, že žalobca v 2. rade už dňa 27.06.2014\nako poškodený v trestnom konaní uplatnil voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu spôsobenej\nškody vo výške 2.500,00 Eur, ktorá spočívala v nákladoch na pohreb. Dňa 24.08.2015 pri preštudovaní\n\nvyšetrovacieho spisu potom uplatnil tiež nárok na náhradu nákladov na pomník, a to vo výške 2.500,00\nEur. Platí, že ak poškodený riadne uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej mu\ntrestným činom a v tomto začatom konaní riadne pokračoval, premlčacia lehota sa zastaví a v priebehu\ntohto konania neplynie. Po skončení trestného stíhania, v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť\nuplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení stíhania, beh premlčacej doby pokračuje. Aby\nbolo návrh poškodeného možné považovať za riadny, musí byť jednak podaný v období, ktoré pripúšťa\nTrestný poriadok a jednak z neho musí byť zrejmé, z akých dôvodov, v akej výške a voči komu sa nárok\nuplatňuje. V posudzovanom prípade uplatnil žalobca v 2. rade nárok na náhradu nákladov na pohreb\npri výsluchu dňa 27.06.2014 a nárok na náhradu nákladov na pomník dňa 24.08.2015. Oba nároky tak\nuplatnil jednoznačne včas (pred skončením vyšetrovania), pričom uviedol, voči komu si ich uplatňuje, v\nakej výške a aj z akých dôvodov. Od poškodeného pritom nemožno očakávať (a na účinné zastavenie\nplynutia premlčacej doby to ani nie je nevyhnutné), ako to indikuje žalovaný v 2. rade, že svoj nárok pri\njeho uplatnení aj právne posúdi alebo podradí pod konkrétne ustanovenie určitého právneho predpisu,\na to najmä keď sa jedná o osobu akútne vystavenú následkom trestného činu proti životu a zdraviu a\nsúčasne právneho laika. Nárok žalobcu v 2. rade na náhradu škody tak súd vyhodnotil ako uplatnený\nriadne. Časť nároku spočívajúca vo vynaložených nákladoch na pohreb tak bola žalobcom v 2. rade\nuplatnená 27.06.2014 a časť nároku spočívajúca v nákladoch na pomník dňa 24.08.2015. Premlčacia\ndoba u oboch častí nároku spočívala od začatia jej plynutia (25.04.2015 a 29.07.2016, viď bod 48\nodôvodnenia vyššie) až do právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 1T/107/2015-214 zo\ndňa 18.07.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.08.2016. Žaloba žalobcu v 2. rade na náhradu\nškody bola následne podaná 27.10.2017, teda celkom zrejme pred uplynutím dvojročnej subjektívnej i\ntrojročnej objektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené žalovaného v 1. rade\nzaviazal žalobcovi v 2. rade zaplatiť sumu škody v uplatnenej výške, t. j. 1.713,52 Eur, ktorá medzi\nstranami nebola sporná.\n26. Keďže žalobkyňa v 1. rade si nárok voči žalovanému v 1. rade neuplatnila súčasne so svojim\nmanželom, solidárnym spoluveriteľom, dospel k záveru, že svedčí právo predstihu žalobcovi v 2. rade a\nžalovaný v 1. rade je povinný splniť dlh len žalobcovi v 2. rade. Žalobu na náhradu škody voči žalovanému\nv 1. rade podanú žalobkyňou v 1. rade je preto už len s poukazom na právo predstihu žalobcu v 2.\nrade nutné zamietnuť. Súd prvej inštancie pre úplnosť dodal, že právo žalobkyne v 1. rade na náhradu\nškody voči žalovanému v 1. rade vo vzťahu k nákladom na pohreb je tiež premlčané, pretože subjektívna\npremlčacia lehota jej uplynula 25.04.2017 a ona si právo voči žalovanému v 1. rade uplatnila (žalobu\npodala) až dňa 27.10.2017.\n27. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody smerujúci voči žalovanému v 2. rade, zopakoval, že ust. §\n15 Zákona o PZP umožňuje uplatniť na súde nárok na náhradu škody voči škodcovi aj voči poisťovni\nsúčasne, ide však o dva samostatné nároky poškodených proti dvom subjektom a voči každému z\nnich z iného právneho dôvodu. Spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa jedného z povinných\nsubjektov nespôsobí automaticky spočívanie plynutia premlčacej doby aj vo vzťahu k druhému subjektu.\nVzhľadom na uvedené je nutné uzavrieť, že uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovanému v\n1. rade v trestnom konaní nespôsobilo spočívanie premlčacej doby voči žalovanému v 2. rade. Keďže\nžaloba voči žalovanému v 2. rade bola podaná oboma žalobcami ako solidárnymi spoluveriteľmi až\ndňa 27.10.2017, vyslovil záver, že je časť ich nároku na náhradu škody spočívajúcej vo vynaložení\nnákladov na pohreb voči žalovanému v 2. rade premlčaná, pretože bola na súde uplatnená až po uplynutí\ndvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty (ktorá uplynula 25.04.2017, viď bod 48 odôvodnenia vyššie).\nV prípade tej časti nároku na náhradu škody, ktorá spočíva v nákladoch na zriadenie pomníka vo výške\n1.445,00 Eur (krátenej a uplatnenej vo výške 663,88 Eur), premlčacia doba vo vzťahu k tejto časti\nnároku žalobcov začala plynúť dňa 29.07.2016 a uplynula by až 29.07.2018 (subjektívna) a 29.07.2019\n(objektívna). Preto je nutné konštatovať, že táto časť nároku žalobcov voči žalovanému v 2. rade bola\nžalobou uplatnená včas, pred uplynutím premlčacej doby. Žalovaného v 2. rade preto súd zaviazal\nzaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne (§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka) sumu 663,88 Eur\ntitulom náhrady nákladov na zriadenie pomníka. Vo výroku I. i III. rozsudku súčasne vyjadril, že plnením\njedného zo žalovaných na nárok žalobcov, resp. jedného z nich, zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia\npovinnosť druhého zo žalovaných. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti (uplatnenie práva priority\nu nároku voči žalovanému v 1. rade a čiastočné premlčanie nároku voči žalovanému v 2. rade) potom\nsúd prvej inštancie výrokom II. a IV. rozsudku zamietol nárok žalobkyne v 1. rade na náhradu škody\nvoči žalovanému v 1. rade v celosti a nárok žalobcov na náhradu škody voči žalovanému v 2. rade v\npremlčanej časti.\n\n28. Pokiaľ ide o druhý z uplatnených nárokov, teda nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej\nzásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcov, mal za nevyhnutné posúdiť, či konaním žalovaného\nv 1. rade k zásahu do osobnosti žalobcov skutočne prišlo, či im v dôsledku toho vznikol nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy a v akom rozsahu a vzhľadom na námietku premlčania vznesenú oboma\nžalovanými tiež posúdiť, či tento nárok nie je už premlčaný. Žalovaný v 2. rade spočiatku tiež namietal\nnedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v tejto časti konania, keďže podľa neho nemajetková\nujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej\nprevádzkou motorového vozidla nie je škodou pre účely Zákona o PZP, na poslednom pojednávaní však\nuviedol, že na tejto námietke vzhľadom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR už netrvá. Súd\nprvej inštancie pripomenul, že žalobcovia pôvodne v uplatnenej žalobe vzniesli jeden spoločný nárok\nna zaplatenie sumy 50.000,00 Eur za zásah do osobnosti oboch žalobcov ako manželov, pričom nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy považovali podľa vlastných vyjadrení za náležiaci do bezpodielového\nspoluvlastníctva manželov. Po pripustení zmeny žaloby sa predmetom skúmania súdu prvej inštancie\nstal nárok každého zo žalobcov na zaplatenie sumy 25.000,00 Eur z toho istého titulu.\n29. Súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 11 OZ, ktoré predstavuje právny základ nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho blízkej osoby, priznáva každej\nfyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a\nľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, jej mena a prejavov osobnej povahy. K vzniku občianskoprávnych\nsankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 OZ musí byť\nako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať\nnemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej\na morálnej integrite. Občiansky zákonník presne nedefinuje pojem zásah a ani výpočet konkrétnych\nforiem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva osoby, môže ním byť tak aktívne\nkonanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré však má v\nzákone uvedené znaky neoprávnenosti. Za neoprávnený zásah považoval zásah do osobnosti fyzickej\nosoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. Tento zásah musí byť\nneoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom\nobjektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich fyzickú a morálnu integritu\nfyzickej osoby a na druhej strane medzi vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo\nohrození chránených osobnostných práv a dotknutím osobnostnej sféry fyzickej osoby. Nenaplnenie\nktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť nástupu sankcií podľa § 13 OZ.\n30. Vyslovil, že ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy\nvytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, porušením práva na život jednej z nich môže\ndôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie\ntotiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v\ncitovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne porušenie\ntýchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život.\nPrávnym prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha\npodľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. V takomto prípade je daná aktívna legitimácia tomu subjektu, ktorému\nsvedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým, lebo právo na súkromie je jedným zo základných\nosobnostných práv fyzickej osoby tak, ako to má na mysli aj ust. § 11 OZ. Usmrtenie človeka je vážnym\nzásahom do súkromia a duševného zdravia blízkych osôb a zakladá právo na náhradu škody na zdraví\nvo všetkých jej formách vrátane nemajetkovej ujmy, a to s priamym nárokom proti poisťovateľovi.\n31. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázanú existenciu neoprávneného\nzásahu spočívajúceho v konaní žalovaného v 1. rade, ktorý dňa 19.04.2014 v čase približne o 4,10\nhod., po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov viedol svoje osobné motorové vozidlo po štátnej\nceste v smere od Mesta Malacky do obce Pernek, v uzavretej obci Pernek značne prekročil zákonom\npovolenú rýchlosť vozidla, nevenoval sa riadne vedeniu vozidla a rýchlosť jazdy neprispôsobil svojim\nschopnostiam, čím porušil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c), § 16 ods. 1, ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z.\no cestnej premávke, v dôsledku čoho pred rodinným domom číslo 26 nezvládol vedenie vozidla, vyšiel\ns vozidlom vpravo mimo vozovku a prednou časťou vozidla narazil do veľkého kameňa, následne do\nzberného kontajnera na sklo a do malej telefónnej rozvodne, pričom jeho spolujazdec vo vozidle K. R.\nutrpel, okrem iných zranení, úplné roztrhnutie srdcovnice, ktoré zranenie bolo nezlučiteľné so životom\n\na zomrel na mieste dopravnej nehody. Mal za to, že konanie žalovaného v 1. rade, ktoré je v rovine\ncivilného práva neoprávneným zásahom, súčasne naplnilo znaky trestného činu a žalovaný v 1. rade\nbol rozsudkom Okresného súdu Malacky č. k. 1T/107/2015-214 zo dňa 18.07.2016 uznaný za vinného\nzo spáchania prečinu usmrtenia. Žalobcovia voči žalovanému v 1. rade podľa obsahu žaloby a ďalších\nvyjadrení žiadajú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej trestným činom žalovaného v 1.\nrade, pričom jeho trestnoprávna zodpovednosť nevylučuje aj jeho občianskoprávnu zodpovednosť, ak\nje skutok, ktorým sa zasiahlo do práva na ochranu osobnosti súčasne trestným činom. Z uvedených\nskutkových zistení a právnych záverov judikovaných v trestnom konaní rozsudkom Okresného súdu\nMalacky č. k. 1T/107/2015-214 zo dňa 18.07.2016 súd prvej inštancie s ohľadom na § 193 C.s.p.\nvychádzal, v súlade so zásadou viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní\npri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej\npodstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v\nobčianskoprávnom konaní, kde viazanosť nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j.\no spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal (I.ÚS 269/2011-55).\n32. Za predpoklad úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti považoval nielen zistenie, že\nžalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako tiež\nzistenie, že žalovaný sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní skutkovo vymedzoval a považoval\nza zásah do jeho chránených osobnostných práv. Obe zisťovania sú podľa súdu prvej inštancie súčasťou\nskúmania, kto je v tom - ktorom konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa podľa neho rozumie\nstav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je\naktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný) (viď\nrozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/228/2012).\n33. Uviedol, že ochrana súkromia, vrátane ochrany rodinného života, je garantovaná Ústavou SR.\nAktívna legitimácia v prípade neoprávneného zásahu je potom podľa súdu prvej inštancie daná tomu\nsubjektu, ktorému svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým, keďže právo na súkromie je\njedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby tak, ako to má na mysli aj § 11 OZ. Ako vyvodil\nz vykonaného dokazovania, na strane žalobcov ide o rodinných príslušníkov zomr. K. R., ktorí zdieľali\nspoločnú domácnosť (čo zistil z výsluchov žalobcov a svedka), trvale spolu žili, je možné ich považovať\nza osoby zomrelému blízke a ujmu, ktorú utrpel, dôvodne pociťovali ako vlastnú ujmu. Súd prvej inštancie\nmal za preukázané, že žalobcovia so zomrelým K. R. mali nielen formálne príbuzenské, ale intenzívne\ncitové väzby, žalobca v 2. rade so zomrelým synom zvykol pracovať, syn s nimi mal ostať bývať.\nSpoločné spolužitie v domácnosti a najmä jeho aktívne zdieľanie, čo vyplynulo z výsluchu žalobcov,\npodľa názoru súdu predpokladá vytvorenie úzkych osobných a citových väzieb, ktoré dosahovali medzi\nzomrelým K. R. a žalobcami takú intenzitu, že ich prerušenie súd vyhodnotil ako neoprávnený zásah do\npráva na ochranu rodinného života, keď porušením práva na život K. R. prišlo k neoprávnenému zásahu\ndo práva na súkromný a rodinný život žalobcov ako rodičov zomrelého. Mal za nesporné, že v dôsledku\npráve tohto zásahu boli rodinné väzby zomrelého K. R. a žalobcov ako jeho najbližších príbuzných a\nčlenov spoločnej domácnosti definitívne ukončené bez možnosti obnovenia. Takýto zásah bol s ohľadom\nna závažnosť jeho dôsledkov (smrť syna žalobcov) spôsobilý vyvolať ujmu na právach chránených § 11\na nasl. OZ u každého zo žalobcov. Súd prvej inštancie mal preto s ohľadom na existenciu kvalifikovaného\nvzťahu žalobcov a zomrelého K. R. vecnú aktívnu legitimáciu žalobcov za preukázanú a nepochybnú.\n34. Súd prvej inštancie dal do pozornosti, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom\ndo osobnostných práv je v zmysle § 11 a nasl. OZ nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt,\nktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo\n168/2009). S ohľadom na záver súdu prvej inštancie o existencii neoprávneného zásahu, a o tom, kto\ntento zásah spôsobil vzhľadom na viazanosť súdu rozhodnutím v trestnom konaní (§ 193 C.s.p., vo\nvzťahu ku skutkovým zisteniam nielen o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj na\nzáklade akých skutkových okolností bol spáchaný a aký následok spôsobil) potom súd prvej inštancie\nmal tak zodpovednosť žalovaného v 1. rade ako vodiča vozidla, ako aj existenciu príčinnej súvislosti\nmedzi týmto neoprávneným zásahom žalovaného v 1. rade ako priameho pôvodcu zásahu a ujmou\nna osobnostných právach spôsobenou v rodinnom živote žalobcov, a tiež vecnú pasívnu legitimáciu\nžalovaného v 1. rade za danú. Uzavrel, že pôvodcom neoprávneného zásahu bol nesporne žalovaný\nv 1. rade, a to skutkom, ktorý bol zistený a ustálený aj v trestnom konaní, zákonné znaky skutkovej\npodstaty trestného činu a zistené skutkové okolnosti zásahu sa zhodujú s okolnosťami relevantnými,\nresp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, páchateľ skutku bol zistený a bol za\n\ntento skutok aj uznaný vinným v trestnom konaní, preto súd považoval splnenie predpokladov vzniku\nzodpovednosti žalovaného v 1. rade za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov za dané. Podľa\n§ 4 ods. 2 Zákona o PZP má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil\npoškodenému uplatnené a preukázané nároky uvedené v tomto ustanovení, ide teda o právo poisteného\nvoči poisťovateľovi (pričom v súlade s § 15 ods. 1 Zákona o PZP si poškodený nárok môže uplatniť\naj priamo proti poisťovateľovi). Existencia tohto práva však neznamená exkulpáciu priameho pôvodcu\nzásahu za zásah do osobnostných práv a ani od zodpovednosti za škodu (a ani samotného poisteného,\npoisťovňa len plní za poisteného). Povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú\nprevádzkou motorového vozidla (ani iný typ poistenia zodpovednosti za škodu) nie je konštruované v\nprávnom poriadku ako liberačný inštitút.\n35. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade ako poisťovateľa, poukázal na závery\nvyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozsudku sp. zn. 6MCdo 1/2016 zo dňa\n31.07.2017, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky č. 8/2018 (R 61/2018), podľa ktorého škodou pre účely Zákona o PZP je aj nemajetková\nujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej\nprevádzkou motorového vozidla a v spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.\nĎalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/252/2021 zo dňa\n31.03.2022, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky č. 2/2022 (R 3/2022) a podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do\nsúkromného a rodinného života (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej\nosoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného\npoistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorového vozidla. S poukazom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, s ktorými sa súd prvej inštancie bez najmenšej výhrady stotožnil, považoval aj pasívnu vecnú\nlegitimáciu žalovaného v 2. rade v spore za danú.\n36. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal vznesenou námietkou premlčania, ktorú vyhodnotil ako v\ncelosti nedôvodnú. Ako judikoval Najvyšší súd SR v už vyššie citovanom rozhodnutí R 3/2022, právo\nna náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života vzniknutej usmrtením\nblízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného\npoistenia a premlčacia doba na jeho uplatnenie začína plynúť rok po poistnej udalosti (§ 104 OZ).\nOhľadom momentu začatia plynutia premlčacej doby odkazuje súd na svoju argumentáciu uvedenú\nv tomto rozsudku vyššie s tým, že v tomto prípade sa plynutie premlčacej doby odvíja od momentu\nusmrtenia syna žalobcov, keďže už v tomto momente poisťovni vznikla povinnosť nahradiť žalobcom\nškodu, t. j. premlčacia doba začala plynúť 19.04.2015 (rok po dopravnej nehode). Podľa § 101 OZ ak\nnie je ustanovené inak, premlčacia doba je trojročná, teda premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy by nastalo 19.04.2018. Keďže žaloba bola žalobcami podaná dňa 27.10.2017, konštatoval, že k\npremlčaniu nároku ani jedného zo žalobcov neprišlo a ich žaloba bola podaná včas.\n37. Čo sa týka posúdenia výšky uplatneného nároku žalobcov uviedol, nároky fyzickej osoby z titulu\nneoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti upravuje § 13 ods. 1 OZ. Ide o právo domáhať\nsa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili\nnásledky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Právo na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch predpokladá platná právna úprava v prípade, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie, pričom výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na\nokolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Hoci je zodpovednosť za zásah do osobnostných\npráv zodpovednosťou objektívneho charakteru (zodpovednosť daná bez ohľadu na zavinenie), otázka\nmiery zavinenia pôvodcu zásahu je pre stanovenie výšky relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods. 3 OZ\npodľa súdu prvej inštancie zásadným spôsobom spoluurčujúca. Mal za to, že pri hodnotení zavinenia\nje preto potrebné hrubú nedbanlivosť alebo dokonca sériu takýchto hrubých nedbanlivostí pôvodcu\nneoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie, čo by sa malo prejaviť vo výške ustanovenej\nrelutárnej satisfakcie. Potreba finančnej satisfakcie by mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia\npôvodcu zásahu, pretože vyššou mierou zavinenia je vždy neoprávnenosť zásahu do osobnostných\npráv zosilnená (rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2.októbra 2013 sp zn. 9Co 330/2012). Konštatoval,\nže výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou s prihliadnutím\nna zákonné kritéria, a to kritérium závažnosti vzniknutej ujmy a kritérium okolností, za ktorých k\nneoprávnenému zásahu do osobnosti došlo. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje\n\nnajmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. Usmrtenie dieťaťa bezpochyby považoval za jeden z\nnajvážnejších zásahov do súkromia fyzickej osoby a tento zásah vyvoláva ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu\na v zásade ničím nereparovateľnú, preto morálna satisfakcia (§ 13 ods. 1 OZ) nie je podľa súdu prvej\ninštancie postačujúca, keď dospel k záveru, že žalobcovia majú podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n38. Vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 3 OZ uviedol, že pre určenie výšky náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch súdom neustanovuje slovenský právny poriadok žiadne obmedzenia. Pre určenie tejto\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy zakotvuje taxatívne dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej\nujmy (čím závažnejšia je čo do intenzity i trvania, tým vyššia by mala byť poskytnutá čiastka peňažného\nzadosťučinenia) a kritérium okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby\ndošlo (pričom vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane\npostihnutej osoby, napríklad, či a aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu\nneoprávneného zásahu vyúsťujúceho do vzniku ujmy, napr. či išlo na strane pôvodcu neoprávneného\nzásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel). Toto kritérium (okolnosti, za ktorých\nk porušeniu práva došlo), predstavuje široko stanovenú možnosť skúmania uplatnenú vo vzťahu k\npostihnutej fyzickej osobe, tak aj k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Obe kritériá vo vzájomnej\nsúvislosti poskytujú súdu v rámci voľnej úvahy možnosť pri určení konkrétnej výšky peňažného\nzadosťučinenia v súlade s princípom spravodlivosti a proporcionality prihliadnuť na všetky skutočnosti,\nvýsledkom ktorých bol vznik ujmy. Za nevyhnutné považoval zohľadniť aj samotný účel náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia sleduje predovšetkým\nfunkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať\na vyčísliť. Nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle\nslova ani odškodniť nedá. Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je\nohraničená výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo\nžalobného návrhu. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2012, sp. zn. 4 Cdo 139/2011). V\nzmysle zásady iudex ne eat ultra petita partium, (§ 216 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 215 ods. 1 C.s.p. ) sa\nskutkové okolnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života\nzavinením dopravnej nehody musia posudzovať vo vzťahu k nároku uplatnenému k žalobe, ktorý nárok\npredstavuje množinu 100 % pre skutkové okolnosti zisťované dokazovaním. Je úlohou určiť vzájomný\npomer okolností u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (viď R 3/2022).\n39. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vychádzal pri posudzovaní okolností, za ktorých k zásahu\nprišlo, z výsledkov dokazovania v trestnom konaní, a to že jedinou príčinou vzniku neoprávneného\nzásahu bola nesprávna technika jazdy žalovaného v 1. rade, najmä neprimeraná rýchlosť jazdy a\nnedostatočné venovanie sa riadeniu vozidla, ktoré bolo s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobené\nzníženými schopnosťami žalovaného v 1. rade v dôsledku jeho výrazného ovplyvnenia alkoholom.\nUviedol, že Občiansky zákonník nestanovuje pre civilnú sankciu za zásah do osobnostných práv\nokrem vyššie uvedených objektívnych predpokladov žiadne subjektívne predpoklady na strane pôvodcu\nzásahu, teda žalovaného v 1. rade. Ľudský život je najvyššia hodnota, od ktorej sa odvodzujú ostatné\nhodnoty, preto je súd toho názoru, že poskytnutá satisfakcia musí byť aj účinná, a to nielen vo vzťahu\nk osobe povinnej, teda pôvodcovi zásahu, ale najmä vo vzťahu k žalobcovi ako subjektu dotknutého\nzásahom. Takýmto protiprávnym zásahom žalovaného v 1. rade do práva na súkromie, resp. práva\nna rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne\nalebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú\nsféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti\njedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku\nzo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Zmyslom takejto satisfakcie\nje vyvážiť vzniknutú ujmu žalobcu, nakoľko v súdenej veci nie je možné podať reštitučnú žalobu (t. j.\nžiadať odstránenie následkov neoprávneného zásahu). V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie\nza to, že inou formu náhrady, resp. morálnym zadosťučinením, v prípade usmrtenia K. R. vzniknutú\nujmu u žalobcov nemožno zmierniť. Pripomenul, že žalobcovia ako rodičia zomrelého K. R. si uplatnili\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške každý po 25.000,00 Eur. Pri úvahe o primeranosti\nvýšky tejto náhrady z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy zohľadnil súd prvej inštancie najmä to, že\nžalobcovia náhle, v jedinom okamihu stratili syna, s ktorým boli dovtedy v dennom kontakte, s ktorým\nbýval i a trávili voľný čas. Smrť potomka je pre rodiča vždy mimoriadnym zásahom do osobnostných práv.\nMimoriadnosť zásahu je daná už samotným usmrtením, súd považoval preto za vierohodný bez potreby\nďalšieho dokazovania opis vnútorného prežívania skutku žalobcov. Smútok žalobcov podľa názoru\n\nsúdu nie je potrebné preukazovať, vyplýva zo všeobecnej ľudskej skúsenosti, keď každá priemerná\nosoba na ich mieste by bola vystavená nesmiernemu utrpeniu. Preto s ohľadom na závažnosť ujmy\npovažoval za primeranú sumu náhrady vo výške 25.000,00 Eur, ktorú aj žalobcovia, vychádzajúc z\nplatnej judikatúry, uplatnili. Následne však prihliadol aj na okolnosti daného prípadu na strane škodcu\na primárne poškodeného K. R., ktoré boli v trestnom konaní zistené a žalovanými aj namietané. K. R.\nbol totiž v čase dopravnej nehody rovnako ako žalovaný v 1. rade v stave ťažkej opitosti, pričom mu\nmuselo byť vzhľadom na spoločné popíjanie so žalovaným v 1. rade známe, že žalovaný v 1. rade nie je\nspôsobilý viesť motorové vozidlo a napriek tomu s ním do auta dobrovoľne nasadol. Pri určovaní výšky\nnáhrady súd prvej inštancie prihliadol tiež na skutočnosť, že žalovanému v 1. rade bol za usmrtenie K. R.\nuložený aj nepodmienečný trest odňatia slobody, a to vo výmere 4 rokov, čo vyhodnotil taktiež ako istú\nformu satisfakcie pre pozostalých rodičov. S prihliadnutím k týmto okolnostiam prípadu preto náhradu\nvo výške 25.000,00 Eur znížil o 50 % a priznal žalobcom každému po 12.500,00 Eur. Na podporu svojho\nzáveru o krátení nároku žalobcov poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z\n27. októbra 2010, sp. zn. 1Cdo/77/2009, podľa ktorého ,,Na to, aby žalobcovia mohli byť úspešní pri\nuplatňovaní nároku na ochranu ich osobnosti podľa § 13 OZ v prípade, keď žalovaný neoprávnene\n(protiprávne) zasiahol do ich osobnostných práv zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich\nblízky príbuzný, nie je zásadne nutné, aby konanie samej dotknutej osoby (nebohého syna a brata\nžalobcov) muselo byť po právnej stránke bezzávadné. V súlade s citovaným ustanovením § 13 ods.\n1 OZ na to, aby oprávnená osoba mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň\nstačí, aby išlo o neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto\nneoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie. Správanie\nsamej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri určení výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ), ktorú výšku určuje súd podľa závažnosti ujmy\na podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Týmito okolnosťami sú nielen\nokolnosti na strane samotného škodcu, ale súčasne sú to aj okolnosti na strane dotknutej osoby, na\nktoré okolnosti správne súdy nižších stupňov prihliadali.“. V rozhodnutí 2MCdo/9/2013 potom Najvyšší\nsúd SR odobril postup nižších súdov, ktoré rozhodli o pomernom znášaní následkov škodnej udalosti\nza tých skutkových okolností, kde škodca (jeden zo žalovaných) a poškodený (žalobca) sa zúčastnili\nspoločne večierka, pričom obaja požili veľké množstvo alkoholu a svoju opitosť aj v konaní priznávali.\nPoškodený preto musel mať a mal vedomosť o skutočnosti, že škodca počas celého večierka požíval\nalkoholické nápoje. Napriek tejto skutočnosti škodcu neodhovoril od riadenia motorového vozidla pod\nvplyvom alkoholu, ale navyše do tohto motorového vozidla nastúpil ako spolujazdec, pričom ako sám vo\nsvojej výpovedi uviedol, celú situáciu vnímal. Podľa Najvyššieho súdu SR tým poškodený porušil svoju\nvšeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 415 OZ, pretože ak by do motorového vozidla,\nktoré riadil škodca pod vplyvom alkoholu nenastúpil, resp. škodcu od riadenia odhovoril, ku škode na\njeho zdraví by vôbec nedošlo. Keďže okolnosti na strane poškodeného viedli k vzniku škody na jeho\nzdraví, súdy nižšieho stupňa správne postupovali, keď v zmysle ustanovenia § 441 OZ, že poškodený\na škodca budú znášať následky škodnej udalosti pomerne“.\n40. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní\npodľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p. Vyhodnotil, že žaloba žalobcov o náhradu nemajetkovej ujmy bola plne\núspešná, pretože preukázali, že im vznikol voči žalovaným nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch, pričom určenie samotnej výšky tejto ujmy už záviselo od voľnej úvahy súdu. Preto žalobcom\nv tejto časti konania náležal nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %. V časti o náhradu škody bol žalobca\nv 2. rade proti žalovanému v 1. rade tiež úspešný v celosti, voči žalovanému v 2. rade vypočítal, že bol\núspešný v rozsahu 38,74 % oproti úspechu žalovaného v 2. rade v rozsahu 61,26 %. Súd prvej inštancie\nnárok žalobcu na náhradu trov posudzoval spoločne u všetkých uplatnených nárokov voči jednotlivým\nžalovaným a priznal žalobcovi v 2. rade voči žalovanému v 1. rade plnú náhradu trov konania a voči\nžalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,48 % (100 - 0 + 38,74 - 61,26). Pokiaľ\nide o úspešnosť žalobkyne v 1. rade, jej žaloba na náhradu škody voči žalovanému v 1. rade bola v\ncelosti zamietnutá a voči žalovanému v 2. rade dosiahla úspech 38,74 % oproti úspechu žalovaného v\n2. rade v rozsahu 61,26 %. V časti o náhradu nemajetkovej ujmy bola v celosti úspešná, ako je vyššie\nvysvetlené. Súd prvej inštancie preto priznal žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu trov konania len voči\nžalovanému v 2. rade, a to v rozsahu v rozsahu 77,48 % (100 - 0 + 38,74 - 61,26). Keďže vo vzťahu\nmedzi žalobkyňou v 1. rade a žalovaným v 1. rade v oboch častiach konania dosiahla stopercentný\núspech jedna zo strán (100 - 100 = 0), súd prvej inštancie rozhodol tak, že tieto strany nemajú voči sebe\nnavzájom právo na náhradu trov konania.\n\n41. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalovaný 1/ dôvodiac, že rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie podľa neho vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to,\nže ustanovenie § 104 OZ nemožno vykladať tak, že by v jeho dôsledku začala za rok od poistnej\nudalosti plynúť premlčacia doba aj vo vzťahu k poistenému, v tomto prípade v procesnom postavení\nžalovaného v prvom rade. Bol toho názoru, že predmetné ustanovenie je možné aplikovať len vo vzťahu\nk poisťovateľovi, teda v tomto prípade v procesnom postavení žalovaného v druhom rade. Dal do\npozornosti, že ak by žalovaný v prvom rade porušil svoju povinnosť a nemal uzatvorené povinné zmluvné\npoistenie, potom by sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy voči nemu premlčovalo vo všeobecnej\ntrojročnej premlčacej dobe, ktorá by začala plynúť deň nasledujúci po dopravnej nehode, pri ktorej\nbola spôsobená smrť K. R.. Za stavu, kedy žalovaný v prvom rade splnil svoju zákonnú povinnosť mať\nuzatvorené povinné zmluvné poistenie, neprisvedčil názoru, že by v dôsledku uvedenej skutočnosti mal\nna svoju ujmu znášať dlhšiu premlčaciu dobu práva na náhradu nemajetkovej ujmy voči svojej osobe.\nInterpretácia, podľa ktorej v dôsledku skutočnosti, že žalovaný v prvom rade bol poistený, a preto by\nmal znášať dlhšiu premlčaciu dobu než by bol povinný znášať v prípade, ak by poistený nebol, odporuje\npodľa neho zmyslu uvedeného ustanovenia a taktiež princípom spravodlivosti. Mal za to, že poistenie\nnemá chrániť len tretie osoby (lepšou vymožiteľnosťou svojej pohľadávky), ale predovšetkým aj osobu\npoisteného. V prípade súdom použitej interpretácie by však samotné platné poistenie bolo na ujmu\nžalovaného v prvom rade, pre ktorého by to bolo spojené s dlhšou premlčacou dobou. Takýto názor\nmal za nezlučiteľný s princípom spravodlivosti a právneho štátu. Poukázal aj na samotné znenie § 104\nOZ, v ktorom sa hovorí o práve na plnenie z poistenia. Bol toho názoru, že iba právo žalobcov voči\npoisťovateľovi je právom na plnenie z poistenia. Nárok, ktorý bol zo strany žalobcov uplatnený voči\nžalovanému v prvom rade však podľa neho nevyplýva z práva na plnenie z poistenia, keďže žalobcovia\nby sa mohli domáhať plnenia voči žalovanému v prvom rade z uplatnených dôvodov bez ohľadu na to,\nči tento je alebo nie je poistený. Poistenie žalovaného v prvom rade preto podľa neho nie je právnym\nzákladom, z ktorého žalobcom vyplýva uplatnený nárok. Na základe uvedeného mal za to, že premlčacia\ndoba práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch začala vo vzťahu k žalovanému v prvom rade\nplynúť nie za rok od smrti K. R., ale už 19.04.2014, teda odo dňa jeho smrti. V nadväznosti na to potom\npremlčacia doba uplynula 19.04.2017. Nakoľko právo na náhradu nemajetkovej ujmy bolo vo vzťahu k\nžalovanému v prvom rade uplatnené až po tomto dátume (27.10.2017), mal za nutné prisvedčiť ním\nvznesenej námietke premlčania, na ktorú týmto opätovne poukázal. Bol toho názoru, že ani poukaz\nna ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. neobstojí. V zmysle uvedeného ustanovenia platí,\nže na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na\npremlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Mal za to, že sa priamo na žalovaného v prvom\nrade nevzťahuje ani ustanovenie § 104 OZ. Toto ustanovenie platí len vo vzťahu k nároku, ktorý bol\nuplatnený žalobcami vo vzťahu k žalovanému v druhom rade. Ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č.\n381/2001 Z. z. však nehovorí, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti osobe, ktorá škodu\nspôsobila, platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi.\nPoisťovateľ teda znáša rovnaký právny režim v otázke premlčania ako poistený. Vice verša to však\nneplatí. To čo platí v otázke premlčania voči poisťovateľovi sa automaticky nevzťahuje na poisteného.\nNakoľko mal za to, že nárok voči žalovanému v prvom rade nie je nárokom z poistenia, vyjadril názor,\nže sa na určenie začiatku plynutia premlčacej doby voči nemu nemôže vzťahovať ustanovenie § 104\nOZ. Ustanovenie § 104 OZ je podľa neho aplikovateľné iba voči poisťovateľovi, teda voči žalovanému\nv druhom rade. Rovnaké kritériá na určenie začiatku plynutia premlčacej doby ako vo vzťahu k nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy aplikoval súd prvej inštancie aj vo vzťahu k nároku žalobcov na náhradu\nškody. Z rovnakých dôvodov, pre ktoré žalovaný 1/ namietal správnosť takéhoto právneho posúdenia\nvo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ho namietal aj pokiaľ ide o otázku náhrady škody,\no ktorej bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tomto odvolaní\nmá žalovaný v prvom rade za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Namietal, že\ndôsledkom chýb zo strany súdu prvej inštancie bolo nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Ak by súd\nprvej inštancie vec po právnej stránke posúdil správne, bol povinný žalobu vo vzťahu k žalovanému v\nprvom rade zamietnuť. Z uvedených dôvodov žalovaný v prvom rade žiadal, aby odvolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie zmenil a žalobu vo vzťahu k žalovanému v prvom rade zamietol. Žalovaný v prvom\nrade si uplatnil nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.\n42. Proti výrokom V., VI. a VII. rozsudku súdu prvej inštancie vrátane jeho odôvodnenia, t. j. proti\nvyhovujúcemu výroku o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcom každému sumu 12.500 eur titulom\nnemajetkovej ujmy, proti zamietajúcemu výroku o zamietnutí náhrady nemajetkovej ujmy vo zvyšku a\nproti výroku o vzájomnej náhrade trov konania medzi žalobkyňou 1/ a žalovanými 1/, 2/, podali odvolanie\n\nobaja žalobcovia z dôvodov najmä podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, keďže podľa nich\nsúd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie\nna základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej\ninštancie podľa nich vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k odvolacím\ndôvodom voči výrokom V. a VI. uviedli, že sa nestotožňujú s argumentáciou súdu prvej inštancie z dôvodu\nneúmernosti, teda nepomeru miery ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným\nvyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy. Súdu prvej inštancie vytkli, že pri rozhodovaní o nároku na\nnáhradu nemajetkovej umy v peniazoch mal predovšetkým vychádzať zo skutočnosti, že protiprávnym\nkonaním žalovaného došlo k úmrtiu syna žalobcov, čím vznikla nezvratná deštrukcia medziľudských,\nrodinných väzieb a tým došlo aj k zásahu do osobnostných práv žalobcov. Mali za nespochybniteľné,\nže vzniknutá trauma je fakticky neodstrániteľná a táto okolnosť mala bezpochyby vplyv na ďalší život\nžalobcov, keďže išlo o ich najbližšieho rodinného príslušníka. Namietali, že výšku nemajetkovej ujmy\nmal súd prvej inštancie určiť 1/ predovšetkým s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj 2/\nna okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, aj keď výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nnemá zákonné obmedzenia. Podľa nich práve z uvedeného dôvodu zákonodarca pre určenie tejto\nvýšky zakotvil taxatívne kritérium, ktorým je závažnosť vzniknutej ujmy, čím závažnejšia je čo do svojej\nintenzity a trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia; a samozrejme, pokiaľ\nide o naplnenie podmienok pre vznik reparácie negatívneho zásahu do osobnostných práv žalobcov\nmali za zrejmé, že došlo k zásahu, ktorý vyvolal ujmu na strane žalobcov, spočívajúcu v porušení\nich osobnostných práv chránených ustanovením § 11 OZ a tento zásah mal charakter protiprávneho\nkonania. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, je podľa nich\njedným z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu\nosobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie\na zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv je nepostačujúce a\nhoci ide o satisfakciu nemateriálnych osobnostných práv (rovnako ako v prípade bolestného a sťaženia\nspoločenského uplatnenia), jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo\nmajetkovej povahy. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na\nhodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy.“\nVychádzajúc z vyššie uvedeného, za situácie, keď došlo v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného\n1/ do súkromia žalobcov chráneného ustanovením § 11 OZ, ktorého súčasťou je i právo na rodinný život,\nkeď z objektívneho hľadiska je strata jedného z najbližších členov rodiny celkom neodčiniteľnou ujmou,\nktorá postihuje jeho zostávajúcich členov, mali potom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa §\n13 ods. 2 OZ za primeraný prostriedok obrany proti neoprávnenému zásahu.\nNespochybnili, že samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva\nna ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v\npeniazoch; a rozumeli, že pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých\nk porušeniu práva došlo (keďže tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako\naj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila), avšak správanie zosnulého syna žalobcov, teda\nsamej dotknutej osoby ako účastníka cestnej premávky pri neoprávnenom zásahu, ktorým došlo k\njeho smrti, podľa nich vykazovalo podstatne nižšiu, nezrovnateľnú mieru zavinenia zásahu, než v\nprípade škodcu, keďže nebohý jednak nebol držiteľom vodičského oprávnenia, ďalej OMV neriadil\na zároveň nebolo preukázané, že by bol vyzvaný na pripútanie sa bezpečnostným pásom, čím naň\nnemožno klásť zodpovedať za konanie vodiča. Z uvedeného dôvodu malo byť právne významným a\nurčujúcim kritériom pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch práve miera zavinenia\nškodcu. Preto zastali názor, že pri hodnotení zavinenia je potrebné hrubú mieru zavinenia pôvodcu\nneoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie. Tento neoprávnený zásah sa mal v napadnutom\nvýroku Súdu prvej inštancie podľa nich prejaviť v prísnejšej výške stanovenej relutárnej satisfakcie.\nPredsa potreba finančnej satisfakcie by mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu\nzásahu; v neposlednom rade už len preto, že vyššia miera zavinenia je vždy neoprávnenosťou zásahu\ndo osobnostných práv zosilnená. Pokiaľ súd prvej inštancie krátil náhradu vo výške 25 000,00 Eur o 50\n%, bez ohľadu na vyššie uvedené, potom sa podľa nich míňal aj samotný účel náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch, ktorá má v rámci primeraného zadosťučinenia sledovať predovšetkým funkciu\nsatisfakčnú. Rovnako zastali názor, že pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku o prihliadnutí na dôsledky\ntrestného konania, z hľadiska posudzovania výšky uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch nie je podľa nich významné prejavenie ľútosti, priznanie sa a uloženie trestu odňatia slobody\npáchateľovi trestného činu usmrtenia. Pri zohľadnení, že nemajetková ujma v peniazoch nemá plniť\nlikvidačný charakter a samozrejme, pri braní ohľadu na skutočnosť, že výška náhrady nemajetkovej umy\n\nv peniazoch nemá byť ocenením hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale\ns dôrazom, že jej cieľom má byť satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života,\nzotrvali na tom, že nimi uplatnená výška uvedenému cieľu primerane zodpovedala. Zároveň mali za\nzrejmé, že tá aj s ohľadom na právnu prax v žiadnom prípade neslúžila na neprípustné obohacovanie\nžalobcov, na druhej strane by tiež nemala likvidačný charakter u škodcu. Považovali za žalostné, že aj\nnapriek tomu bola Súdom prvej inštancie neprimerane až o 50 % znížená. Svoj názor opreli aj o nález\nÚstavného súdu SR 288/2018 z 5.12.2017, podľa ktorého: „Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy musia\nvšeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom\nrovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre je tak - mal existovať vzťah priamej úmernosti - medzi závažnosťou ujmy a výškou - priznanej náhrady.“\nZ rozhodovacej praxe krajských súdov, NS SR, či okresného súdu uvádzame nasledujúce rozhodnutia\nvo veci nemajetkovej ujmy za smrť dieťaťa:\nNajvyšší súd SR, spisová značka 6Cdo/92/2015 v spojení s Krajským súdom Bratislava 6Co/217/2014\na rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II 18C/76/2012 priznal za smrť dcéry 2 x 40 000 Eur za zásah\ndo práv rodičov;\nKrajský súd Nitra, spisová značka 5Co/264/2017 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Topoľčany\n6C/143/2015 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za smrť dcéry 25 000 Eur za zásah do práv matky;\nKrajský súd Nitra, spisová značka 6Co/176/2016 v spojením s rozhodnutím Okresného súdu Nitra\n17C/22/2015 priznal 1x 20 000 Eur za smrť plnoletého syna za zásah do práv matky; Krajský súd Prešov,\nspisová značka 17Co/212/2015 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Humenné 12C/60/2011 priznal\nnáhradu nemajetkovej ujmy za smrť syna 2 x 20 000 Eur za zásah do práv rodičov;\nKrajský súd Prešov, spisová značka 7Co/137/2018 z 28.2.2019 priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo\nvýške 20 000 Eur za smrť dcéry;\nKrajský súd Bratislava, spisová značka 4Co/470/2011 zo dňa 20.2.2013 potvrdil rozhodnutie Okresného\nsúdu, ktorý priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému z rodičov po 24 895,44 Eur za smrť dcéry;\nKrajský súd Trnava, spisová značka 24Co/479/2012 v spojené s rozsudkom Okresného súdu Trnava\n12C/71/2009 priznal pozostalému otcovi náhradu nemajetkovej ujmy 25 000 Eur za smrť 18 ročného\nsyna;\nKrajský súd Trnava, spisová značka 24Co/479/2012 zo dňa 13.11.2013 potvrdil rozhodnutie Okresného\nsúdu, ktorý priznal náhradu nemajetkovej ujmy rodičovi 25 000 Eur za smrť syna;\nKrajský súd Trnava, spisová značka 9Co/56/2019 priznal rozhodnutím zo dňa 10.9.2019 náhradu\nnemajetkovej ujmy každému z rodičov po 20 000 Eur za smrť (18 ročnej) dcéry a 10 000 Eur bratovi\nza stratu sestry;\nKrajský súd Žilina, spisová značka 9Co/61/2010 z 31.3.2010 potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Dolný\nKubín, spisová značka 7C/59/2008, ktorým bolo každému z rodičov priznaná náhrada nemajetkovej\nujmy 17 000 Eur za smrť dcéry. Podľa odôvodnenia súdu, súd pri určení nemajetkovej ujmy dokonca\nvzal do úvahy, že žalobcovia sú dobre situovaní a že zásah nemal následky v ich finančnej situácii;\nOkresný súd Čadca, spisová značka 14C/31/2010 z 16.2.2011 priznal náhradu nemajetkovej ujmy\nkaždému z rodičov 25 000 Eur za stratu dieťaťa;\nVyššie uvedené podľa nich svedčí o praxi súdov a teda o skutočnosti, že zo všetkých príkladom\nuvedených žalôb o náhradu nemajetkovej ujmy za stratu dieťaťa pri dopravnej nehode v SR, bez rozdielu\nna plnoletosť či ďalšie dôsledky, bola najnižšia priznaná náhrada vo výške 17 000 Eur, pričom v tomto\nprípade krátenie Súdu prvej inštancie podliezlo omnoho nižšiu hodnotu.\nSúd prvej inštancie výrokom VI. rozsudku žalobu žalobcov v prevyšujúcej sume zamietol, k čomu\nuviedli, že predmetná prevyšujúca suma predstavovala vyššie zdôvodnené neprimerané krátenie.\nZastali názor, že zníženie náhrady o 50 % tomu zodpovedajúcom, závislom výroku VI. rozsudku\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Keďže súd prvej inštancie podľa nich pochybil v\nneúmernosti zníženia uplatnenej náhrady a zároveň aj vzhľadom na rozhodovaciu prax súdov v zmysle\nvyššie citovaných rozhodnutí, mali aj v prípade VI. výroku rozsudku za naplnený odvolací dôvod v\nzmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Súdu prvej inštancie vytkli, že prijal nepresvedčivý, ale aj vecne\nnesprávny právny záver o krátení náhrady o 50 %, čo je odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm.\nh) CSP. Od uvedeného nesprávneho záveru súdu prvej inštancie sa následne odvíja aj závislý výrok\nVI. o zamietnutí prevyšujúcej sumy uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj výrok VII., druhá veta\nv zmysle nižšie uvedeného. Vyhodnotenie krátenia nemajetkovej ujmy o 50 % vykonané súdom prvej\ninštancie považovali zároveň za nepresvedčivé a zároveň aj v rozpore s predloženými rozhodnutiami\nsúdov v obdobným veciach, čo sa míňa požadovanému účelu súdneho konania, ale tiež aj zásadám\nspravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Úvaha\nSúdu prvej inštancie založená na ľubovôli v tejto otázke bez relevancie vyššie uvedeného, vykazuje\n\nznaky príslušného formalizmu a nespravodlivosti prijatých záverov. Namietali, že závery súdu prvej\ninštancie vo vzťahu k napadnutému výroku rozsudku neobsahujú presvedčivé vysvetlenie skutočností\npodstatných pre rozhodnutie súdu. Táto vada zároveň zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.\nb) CSP, lebo písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje relevantné vysvetlenie dôvodov podstatných\npre rozhodnutie súdu. K výroku VII. rozsudku namietali, že ide o vnútorný rozpor v konštatovaní Súdu\nprvej inštancie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalobkyne 2 majúcej 50 % úspech v časti\nkonania o náhradu nemajetkovej ujmy, čím je výrok VII., druhá veta rozsudku vecne nesprávny, keďže\nsúd prvej inštancie mal správne vyhovieť v celom rozsahu aj žalobnému nároku žalobkyne 2 v zmysle\nvyššie uvedenej argumentácie. Uviedli, že pomer (miera) úspechu je základným meradlom pre nárok\nna náhradu trov. Pri zohľadnení výsledku konania vyvodili, kedy prevažuje pomer úspechu žalobkyne 1\nvoči žalovanému 1, tento pomer v zmysle ust. § 255 CSP mal mať zásadný vplyv na rozhodnutie súdu\no priznaní náhrady trov konania žalobkyni 1. Namietali tiež, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s\nnáhradou trov predchádzajúceho odvolacieho konania. V nadväznosti na uvedené namietali porušenie\nprincípu práva na spravodlivý proces, ktorému má zodpovedať právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Keďže v zmysle namietaného bodu\nv rozsudku chýba zákonom vyžadovaným spôsobom náležité, právne opodstatnené a presvedčivé\nodôvodnenie, nastávajú následky nezákonnosti a nepresvedčivosti prijatia záverov vo výroku o náhrade\ntrov konania, čo je v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami\nspravodlivého procesu. V súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad\nopodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi\nskutočnosťami, jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom\nna zistené rozhodujúce skutočnosti ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery, pretože účelom\nodôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Pokiaľ však rozhodnutie súdu\nneobsahuje tieto náležitosti je nepreskúmateľné, a takéto arbitrárne rozhodnutie odníma strane sporu\nmožnosť uskutočňovať procesné práva, a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny\nproces, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, pretože jej upiera možnosť náležite\nskutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Vzhľadom na\nvyššie uvedené žiadali odvolací súd, aby žalobe v celom rozsahu vyhovel a aby odvolací súd priznal\nžalobcom voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a tiež aby rozhodol, že\nžalobcovia majú voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n43. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu jeho výroku III. o povinnosti žalovaného\n2/ zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 663,88 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku, s tým, že plnením žalovaného v 2. rade zaniká povinnosť žalovaného v 1. rade plniť podľa\nvýroku I. tohto rozsudku v rozsahu poskytnutého plnenia, výroku V. o povinnosti žalovaných zaplatiť\nžalobkyni v 1. rade sumu 12.500,00 Eur a žalobcovi v 2. rade sumu 12.500,00 Eur do troch dní od\nprávoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého\nplnenia povinnosť druhého žalovaného, výroku VII., ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni v 1. rade\nnárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 77,48 % a podľa ktorého žalobkyňa\nv 1. rade ani žalovaný v 1. rade voči sebe navzájom nemajú právo na náhradu trov konania a výroku\nVIII. v časti, v ktorej sa ho týka (Súd priznáva žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania voči\nžalovanému v l. rade v rozsahu 100 %. Súd priznáva žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania\nvoči žalovanému v 2. rade v rozsahu 77,48 %.) podal riadne a včas odvolanie žalovaný 2/ dôvodiac\nustanovením § 365 (1) písm. d) CSP: „konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, dôvodiac ustanovením § 365 (1) písm. f) CSP: „súd prvej inštancie dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“ a 365 (1) písm. h) CSP: „rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. “ A priori uviedol, že trvá na\nvšetkých vyjadreniach a skutkových tvrdeniach. Súdu prvej inštancie vytkol, že nezohľadnil pre konanie\nrozhodujúce skutočnosti, aplikoval nesprávne právne normy a prijal právne neudržateľné rozhodnutie.\nNestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu vznesenej námietky premlčania.\nV uvedenom kontexte odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR: Pre začiatok plynutia subjektívnej\npremlčacej doby nároku na náhradu škody voči poisťovateľovi podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001\nZ. Z a je podľa § 106 ods.1 OZ rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený preukázateľne dozvedel o\nškode (napr. dokladu o cene opravy poškodeného motorového vodidla) a kto za ňu zodpovedá a nie\nokamih doručenia oznámenia o výsledku poistného šetrenia zo strany poisťovateľa (ktorým poisťovateľ\nlen oznamuje poškodenému, či a v akom rozsahu poskytne poškodenému plnenie na uplatnený nárok\nna náhradu škody). Dovolací súd k uvedenému záveru dospel z dôvodu, že oznámenie o výsledku\npoistného šetrenia nie je oznámením o výške škody, ale oznámením, či a v akom rozsahu bude\n\npoisťovateľ plniť v zmysle uzavretej poistnej zmluvy a prípadných zmluvných, či výkonných limitov\nplnenia poisťovateľa na uplatnený nárok na náhradu škody v danom prípade zo strany poškodeného\npodľa § 15 ods. 1 ZPZ v spojení s ust. § 825 a § 799 Občianskeho zákonníka). “ (Uznesenie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/9/2021 zo dňa 31.03.2022). Podľa žalovaného 2/ okamihom\nodkedy začala plynúť premlčacia doba je objektívna možnosť dozvedieť sa o škode a škodcovi.\nUstanovenie § 104 OZ v tomto prípade nemožno podľa neho aplikovať, keďže nejde o plnenie z poistnej\nzmluvy. Ak by si žalobcovia uplatnili nárok len voči žalovanému 1/, potom by neprichádzalo ustanovenie\n§ 104 OZ do úvahy. Preto ak využili svoje právo a obrátili sa s nárokom aj na žalovaného 2/, tak potom\nje na mieste aplikácia ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej ako „Zákon o PZP“: „Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí\nrovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.“ Uviedol, že ustanovenia\nZákona o PZP upravujúce obsah poistného vzťahu majú charakter špeciálnej úpravy (lex specialis), a\npreto ich uplatnenie má v zmysle všeobecnej právnej zásady lex specialis derogat lex generalis prednosť\npred uplatnením všeobecných ustanovení o poistení, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom zákonníku.\nSúdu prvej inštancie vytkol nesprávne právne vyhodnotenie uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej\nujmy, kedy uplatnené nároky považoval za primerané a následne ich znížil o 50 % z dôvodov na strane\nnebohého. Mal za to, a to aj s ohľadom na rozsiahlu judikatúru ohľadne výšky náhrady nemajetkovej\nujmy, že súd prvej inštancie mal najprv posúdiť eventuálnu výšku priznaného nároku a následne s\nohľadom na mieru zavinenia poškodeného tento nárok znížiť. V zmysle uvedeného zastal právny\nnázor, že zomrelý dobrovoľne akceptoval riziko prípadného poškodenia svojho zdravia až smrti. Na\nuvedené správanie nebohého poukázal v konaní svojou svedeckou výpoveďou vinník dopravnej nehody\nžalovaný 1/, čo nebolo popreté. Poškodený by mal preto nie len znášať pomernú časť spôsobenej\nškody, resp. by sa malo zohľadniť v náhrade nemajetkovej ujmy jeho spoluzavinenie. Spoluzavinenie\npoškodeného vníma ustálená súdna prax ako priťažujúcu okolnosť. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo\ndňa 30.09.2019, sp. zn. 3Cdo/213/2017: „V prípade žalobcu žalovaná namietala jeho spoluzavinenie\na teda jeho spoluúčasť na škode z dôvodu, že žalobca nastúpil do motorového vozidla s vodičom, o\nktorom vedel, že je pod vplyvom alkoholu a zároveň porušil zákonnú povinnosť, keď nebol pripútaný\nbezpečnostným pásom s poukazom na ust. 8 ods. 1 Zákona Č.8/2009 Z. z o cestnej premávke. Z\nuvedených dôvodov žalovaná pri vypriadavaní nárokov žalobcu pristúpila k ich kráteniu o 40 %. Súd tieto\nnámietky žalovanej o spoluzavinení žalobcu považoval za dôvodné... poškodený tým, že nastúpil do\nvozidla ako spolujazdec spolu s vodičom, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, porušil generálnu prevenciu\npodlá § 415 Občianskeho zákonníka...“\nRozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.03.2019, sp. zn. 3Cdo/66/2018: „Úraz bol spôsobený aj\nvlastným zavinením žalobcu, ktorý bol v tom čase pod vplyvom alkoholu, jeho spoluzavinenie určil súd\nvo výške 50 %.“\nSúdy v daných prípadoch zohľadňovali spoluzavinenie poškodených, avšak izolovane od výšky nároku\nna nemajetkovú ujmu. Zohľadnenie miery spoluzavinenia poškodeného nastalo až po ustálení výšky\nsamotného nároku. Žalovaný 2/ súdu prvej inštancie vytkol, že postupoval opačným spôsobom a\nz uplatneného nároku odrátal mieru spoluzavinenia poškodeného, čím de facto neskúmal izolovane\nsamotný nárok a tak došlo k priznaniu neprimeranej výšky nemajetkovej ujmy, nakoľko tá bez\npredmetného spoluzavinenia dosahovala neodôvodnenú výšku nemajúcu oporu v súdnej praxi. Napriek\nsituácii, kedy legislatíva výšku náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných obete dopravnej\nnehody explicitne nerieši ani nelimituje a ponecháva ju výlučne na voľnej úvahe všeobecných súdov,\nmal za potrebné skúmať kritéria, od ktorých sa následne samotná výška nemajetkovej ujmy má odvíjať.\nVýšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd, ale s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na\nokolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalobcovia si môžu uplatniť v zásade akúkoľvek výšku,\navšak musia svoj nárok dôsledne odôvodniť a preukázať. Súdna prax prijala zásadné kritéria, ktoré\nsú rozhodujúce pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, s ktorými sa mal prvoinštančný súd\nvyporiadať, kedy podľa názoru žalovaného 2/ nezohľadnil majetkové pomery žalovaného 1/ a dopad\ndo jeho osobnostnej sféry. Tieto kritéria sa rozdeľujú na kritéria na strane žalobcov (toho, do koho\npráv sa zasiahlo), kedy ide najmä o Ad l/ intenzitu vzťahu žalobcu so zomrelým; Ad 2/ vek zomrelého\na pozostalých, ako aj existenčnú závislosť na zomrelom; Ad 3/ morálne zadosťučinenie, a na strane\npôvodcu zásahu, vodiča, kedy je potrebné zohľadniť najmä Ad l/ postoj vodiča (ľútosť, náhradu škody,\nospravedlnenie); Ad 2/ dopad udalosti do sféry pôvodcu; Ad 3/ majetkové pomery pôvodcu. Mal za to,\nže uvedenými kritériami sa musí súd pre prijatie správneho a právne udržateľného rozsudku zaoberať.\nZ hľadiska skutkových okolností týkajúcich sa preukázania citových väzieb medzi žalobcami a nebohým\nsynom žalobcov, z ktorých žalobcovia v predmetnom konaní odvodzovali svoj nárok na náhradu\n\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa jeho názoru nestačí iba predpoklad existencie tejto citovej väzby,\nale je nevyhnutné ju preukázať. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že išlo o bežné rodinné vzťahy,\nkedy je prirodzené, že väzby medzi rodičmi a dospelým dieťaťom sú menej intenzívne ako pri maloletých\ndeťoch. Mal za nesporné, že súd pri náhrade nemajetkovej ujmy prihliada aj na to, či pozostalí neboli\nmorálne uspokojení v podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin alebo poskytnutím ospravedlnenia.\nZákladným princípom nemajetkovej ujmy a jej odškodnenia v peniazoch je princíp primeranosti náhrady\nnemajetkovej ujmy, ktorá je spôsobilá, aspoň sčasti, zmierniť dôsledky neoprávneného zásahu a\numožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej\nstrane umožňovala spravodlivé zadosťučinenie pozostalých. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej\nujmy v peniazoch mal za potrebné sa zamerať aj na samotný dopad škodovej udalosti do psychickej\nsféry na strane pôvodcu zásahu, jeho postoj k samotnej dopravnej nehode, úmysel, resp. forma a\nmiera zavinenia, trestný postih, snahu o nápravu, oľutovanie, ospravedlnenie sa. Namietal, že súd prvej\ninštancie podľa jeho názoru nesprávne posúdil tieto zásadné otázky a vyhodnotil ich predčasne bez\npodrobnejšieho skúmania v kontexte okolností na strane vodiča - t. j. osoby, ktorá do práv priamo\nzasiahla. V súlade s ustanovením § 13 ods. 1 OZ: „Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby\nsa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky\ntýchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.“ a ods. 2 OZ: „Pokiaľ by sa nezdalo\npostačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť\nfyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch.“ Súdy jednoznačne považujú aj odsúdenie pôvodcu zásahu za formu satisfakcie,\nktorá sa musí prejaviť na priznanej nemajetkovej ujme, resp. jej nepriznaní ako doplnku poskytnutej\nsatisfakcie. Krajský súd v Nitre napr. judikoval: „ .... Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa v 2. rade\npovažuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch Za satisfakciu, pretože potrestanie vodiča v trestnom\nkonaní, nepovažuje za primerané zadosťučinenie. S uvedeným sa však odvolací súd nestotožňuje.\nPotrestanie vodiča je tiež prostriedkom primeraného zadosťučinenia za zásah do práv na ochranu\nosobnosti. Skutočnosť, že žalobkyňa v 2. rade nepovažuje trest pre vodiča ZÚ za dostatočný však\nnepostačuje na zistenie, že jej vznikla nemajetková ujma, ktorá vzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah\npôsobenia vyžaduje náhradu v peniazoch.“ (Rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/441/2016,\nzo dňa 28.06.2017). Pre priznanie samotnej nemajetkovej ujmy mal za rozhodujúce pomery pôvodcu\nzásahu - vinníka dopravnej nehody, ako osoby, ktorá do práv žalobcov zasiahla a „pretrhla“ vzťah\nmedzi žalobcami a zomrelým nezvratným zásahom. Preto bolo podľa neho potrebné skúmať jeho\nosobu a najmä jeho majetkové pomery a nie pomery žalovaného 1/ v postavení poisťovateľa. V\ntomto duchu sa nesie i stabilná judikatúra, ktorá prijala závery, že majetkové pomery pôvodcu zásahu\nje potrebné zohľadniť nie z pohľadu výšky priznanej satisfakcie, ale z pohľadu možností reálneho\nuspokojenia priznaných nárokov. Prípadná priznaná náhrada na nemajetkovú ujmu pre Žalobcov nesmie\nbyť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a nemôže byť likvidačná pre pôvodcu zásahu. Zdôraznil, že\nnie sú rozhodujúce pomery poisťovateľa /žalovaného 2/, pretože ten nijako do práv žalobcov nezasiahol\na zákon mu nedáva legislatívne možnosti zmiernenia následkov smrti poškodeného ospravedlnením sa,\nprejednaním veci a pod. Z tvrdení uvedených v konaní vyvodil, že vzťah medzi žalobcami a nebohým\nsynom bol štandardným vzťahom v rodine. Preto aj priznaná nemajetková ujma mala zohľadniť tieto\nskutočnosti a subsumovať aj iné formy zadosťučinenia poskytnutého spoločnosťou a osobou, ktorá do\npráv zasiahla. V súlade s teóriou práva a judikatúrou, za nemajetkovú ujmu možno vo všeobecnom\nchápaní považovať akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného neznamená priamu stratu na majetku, čiže\nnie je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje teda inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku\nktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Mal za zrejmé, že poslaním inštitútu nemajetkovej\nujmy, resp. jej náhrady nie je nahrádzať materiálne veci, ako je byt, auto a podobne, popr. pokrytie\nnákladov adopcie a výchovy dieťaťa zvereného do starostlivosti. Jej základným účelom je kompenzácia\nzásahu do osobnostnej sféry. „Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie,\nresp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu\nčiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú\nako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna)\nujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú\nujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou\nosobou. “ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zp. 2 Cdo 93/2008 zo dňa 30.03.2010).\nPovažoval za zrejmé, že významným pre posúdenie nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch je posúdenie, či je postačujúca morálna satisfakcia na odstránenie následkov, ktoré\nvznikli protiprávnym konaním žalovaného 1/. Pokiaľ morálna satisfakcia sa javí nepostačujúca, súd\nvýšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a\n\nna okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Máme za to, že v predmetnom prípade mal súd\nprvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy pri svojej úvahe vychádzať aj z majetkových\npomerov, možností a schopností žalovaného 1/ a v neposlednom rade aj z prípadnej miery zavinenia\nnebohého syna žalobcov. Súdu prvej inštancie vytkol, že podľa jeho názoru nevychádzal z majetkových\npomerov toho, kto do práv zasiahol, čo je v rozpore so stabilnou judikatúrou. Poisťovateľ do práv\nnezasiahol a, ak plní, tak len a iba namiesto žalovaného 1/, ktorého status mal za rozhodujúci pre\nurčenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Namietal, že konajúci súd podľa jeho názoru\nnesprávne zhodnotil pričinenie sa následku samotného nebohého. Ten bol pod vplyvom alkoholu a\nnasadol do vozidla k vodičovi, ktorý bol rovnako pod vplyvom alkoholu a nebol spôsobilý viesť motorové\nvozidlo. V kontexte uvedeného konštatoval, že nebohý zásadne prispel k následku, a to vyššou\nmierou ako je 50 %. Žalovaný 2/ mal za to, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a\nchybné odôvodnenie rozhodnutia. V súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku:\n„V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy\noznačil, aké prostriedky procesného útoku poučil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky\nprocesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a\nprávne argumenty strán, ktoré skutočnosti povaľuje ga preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,\nz ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec\nprávne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku\nbolo presvedčivé.“ Odôvodnenie rozsudku označil za dôležitý predpoklad jeho preskúmateľnosti, ktorej\nskutočnosti prikladá veľký význam v mnohých svojich rozhodnutiach Ústavný súd Slovenskej republiky\n(II. ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Zastal názor, že prvoinštančný súd v rozpore\nso zákonom neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z\nktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda podľa\njeho názoru nepreskúmateľné. Poukázal na skutočnosť, že vada konania spočívajúca v nedostatočnom\nodôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva\núčastníka na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. zákona č. 460/2001 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. 4 Cdo 171/2005 „Podľa judikatúry ESĽP (napr. Rut'z Torija c/a Španielsko z 9.decembra\n1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E. R. T: c/a Španielsko z roku 1993,\nsťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu SR (nález z 2. mája 2004, sp. zn. I. ÚS 226/2003) treba za\nporušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. “ V predmetnom judikáte sa ďalej uvádza, „Pretože povinnosť súdu\nriadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie\nspôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením\nuvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania\n(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť\nnáležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v\nrámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. “ Vzhľadom na uvedené\nžiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 01.06.2023 v právnej veci\nvedenej pod sp. zn. 32C/62/2017 zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 2/ v celom rozsahu zamietne a\nprizná žalovanému 2/ voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo alternatívne\nrozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 01.06.2023 v právnej veci vedenej pod sp. zn. 32C/62/2017\nzrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania voči\nžalobcom v rozsahu 100 %\n44. Žalovaný 2/ v odvolacej replike na odvolania žalobcov a žalovaného 1/, ktoré svojím obsahom nie\nje vyjadrením na ich odvolania, ale opakovaním svojho odvolania podaného vo veci a podaním rovnako\nako samotné odvolanie žalovaného 2/ s mnohými gramatickými chybami a preklepmi, zdôraznil, že trvá\nna všetkých vyjadreniach a skutkových tvrdeniach prezentovaných v konaní pred súdom prvej inštancie\nako aj v podanom odvolaní. Podľa jeho názoru konajúci súd nezohľadnil pre konanie rozhodujúce\nskutočnosti, aplikoval nesprávne právne normy a prijal právne neudržateľné rozhodnutie. Nestotožnil\nsa so záverom konajúceho súdu vo vzťahu k posúdeniu vznesenej námietky premlčania. Okamihom\nodkedy začala plynúť premlčacia doba je podľa neho objektívna možnosť dozvedieť sa o škode a\nškodcovi. Ustanovenie § 104 OZ podľa neho v tomto prípade nemožno aplikovať, keďže nejde o plnenie\nz poistnej zmluvy. Ak by si žalobcovia uplatnili nárok len voči žalovanému 1/, potom by neprichádzalo\nustanovenie § 104 OZ do úvahy. Preto ak využili svoje právo a obrátili sa s nárokom aj na Žalovaného\n\n2/, tak potom je na mieste aplikácia ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o PZP, podľa\nktorého „Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na\npremlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.“ Konajúci súd podľa neho nesprávne právne\nvyhodnotil uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, kedy uplatnené nároky považoval za primerané\na následne ich znížil o 50 % z dôvodov na strane nebohého. Napriek situácii, kedy legislatíva výšku\nnáhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných obete dopravnej nehody explicitne nerieši ani\nnelimituje a ponecháva ju výlučne na voľnej úvahe všeobecných súdov je potrebné skúmať kritéria,\nod ktorých sa následne samotná výška nemajetkovej ujmy má odvíjať. Výšku náhrady nemajetkovej\nujmy určuje súd, ale s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k porušeniu\npráva došlo. Žalobcovia si môžu uplatniť v zásade akúkoľvek výšku, avšak musia svoj nárok dôsledne\nodôvodniť a preukázať. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcov v podanom odvolaní, že pre priznanie náhrady\n„je významné prejavenie ľútosti, priznanie sa a uloženie trestu odňatia slobody páchateľovi trestného\nčinu.“ S uvedeným tvrdením nesúhlasil preto, že je podľa neho v priamom rozpore s uplatneným\ninštitútom v tomto konaní. V súlade s ustanovením § 13 ods. 1 OZ: „Fyzická osoba má právo najmä\nsa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby\nsa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.“ a ods. 2 OZ:\n„Pokiaľ by sa neudalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej\nmiere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež\nprávo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Z uvedenej textácie vyvodil, že finančná náhrada\nje až posledným spôsobom náhrady v prípadoch, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktorým je\nnajmä ospravedlnenie sa alebo samotné prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah spôsobila.\nSkutočnosť, že samotní žalobcovia uvedené okolnosti nevnímajú ako formu satisfakcie nič nemení na\ntom, že súd ich takto posudzovať musí. V kontexte uvedeného zdôraznil, že súdy jednoznačne považujú\naj odsúdenie pôvodcu zásahu za formu satisfakcie, ktorá sa musí prejaviť na priznanej nemajetkovej\nujme, resp. jej nepriznaní ako doplnku poskytnutej satisfakcie. Krajský súd v Nitre napr. judikoval: „ ..\n„z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa v 2. rade považuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za\nsatisfakciu, pretože potrestanie vodiča v trestnom konaní, nepovažuje za primerané zadosťučinenie.\nS uvedeným sa však odvolací súd nestotožňuje. Potrestanie vodiča je tiež prostriedkom primeraného\nzadosťučinenia za ZP sa do práv na ochranu osobnosti. Skutočnosť, že žalobkyňa v 2. rade nepovažuje\ntrest pre vodiča za dostatočný však nepostačuje na zistenie, že jej vznikla nemajetková ujma, ktorá\nvzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia vyžaduje náhradu v peniazoch.“ (Rozsudok Krajského\nsúdu v Nitre, sp. zn. 25Co/441/2016, zo dňa 28.06.2017). Konajúci súd podľa jeho názoru nesprávne\nzhodnotil pričinenie sa následku samotného nebohého. Ten bol pod vplyvom alkoholu a nasadol do\nvozidla k vodičovi, ktorý bol rovnako pod vplyvom alkoholu a nebol spôsobilý viesť motorové vozidlo. V\nkontexte uvedeného konštatoval, že nebohý zásadne prispel k následku, a to vyššou mierou ako je 50 %.\nMal za bezvýznamné, či bol alebo nebol držiteľom vodičského oprávnenia. Za rozhodujúce považoval,\nže sám pod vplyvom alkoholu dobrovoľne absolvoval jazdu s vodičom, ktorý bol pod vplyvom alkoholu.\nTieto skutočnosti mali zásadný vplyv na následok, kedy prispenie nebohého bolo v zásadne vysokej\nmiere. Vzhľadom na uvedené žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky zo\ndňa 01.06.2023 v právnej veci vedenej pod sp. zn. 32C/62/2017 zmenil tak, že žalobu voči žalovanému\n2/ v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému 2/ voči žalobcom nárok na náhradu trov konania\nv rozsahu 100 % alebo alternatívne rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 01.06.2023 v právnej\nveci vedenej pod sp. zn. 32C/62/2017 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal žalovanému 2/\nnáhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v rozsahu 100 %.\n45. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedli, že odvolanie žalovaného 1/ je postavené\ncelkom na dvoch argumentoch, a to že:\n1. - údajne § 104 OZ nemožno vykladať tak, žeby v jeho dôsledku začala za rok od poistnej udalosti\nplynúť premlčacia doba vo vzťahu k poistenému, ale iba k poisťovateľovi, pričom rozdielom má byť,\nči žalovaný 1/ ne/mal uzatvorené povinné zmluvné poistenie, k čomu žalovaný 1/ zároveň dodáva, že\nžalovaný 1/ by nemal za svoju ujmu znášať dlhšiu premlčaciu dobu;\n2. - údajne poukaz na § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. neobstojí, a bez ďalšieho uvádza, že to, čo\nplatí v otázke premlčania voči poisťovateľovi sa automaticky nevzťahuje na poisteného. Mali za to, že\nodvolanie žalovaného 1/ obsahuje iba svojvoľný výklad citovaných ustanovení zo subjektívneho pohľadu\nžalovaného 1/ bez ďalšieho. Predmetné odvolanie vzhľadom k tomu považovali za čisto formálne\nuplatnenie opravného prostriedku, bez naplnenia odvolacieho dôvodu, a teda nedôvodné.\nPredmetnú námietku vo vzťahu k § 104 OZ nepovažovali za dôvodnú, keďže podľa § 104 OZ pri\nprávach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti, čo označili za\n\núplne jednoznačný výklad predmetného ustanovenia. Začiatok premlčacej doby na uplatnenie nároku\nna poistné plnenie je určený v ustanovení § 104 OZ objektívne, a to pre všetky druhy poistenia. Ide podľa\nnich o ustanovenie, kedy je normovaný špeciálny právny režim začiatku plynutia premlčacej lehoty pri\nprávach na plnenie z poistenia. Toto právo vznikne, ak nastala poistná udalosť, s ktorou je spojený vznik\npovinnosti poisťovateľa plniť. Uviedli, že pre dĺžku premlčacej lehoty zákon ani žiaden osobitný právny\nrežim neustanovuje, preto sa uplatní\nvšeobecný režim § 101 OZ; premlčacia lehota bude preto aj v týchto prípadoch trojročná. Nesprávna\nje vzhľadom k tomu podľa nich aj následná námietka, že by žalovaný 1/ mal znášať dlhšiu premlčaciu\nlehotu. Žalovaný 1/ podľa nich neznášal dlhšiu - štvorročnú premlčaciu lehotu, zákon iba posúval jej\nzačiatok plynutia na deň, ktorý je svojím číselným označením zhodný s číselným označením dňa, v\nktorom došlo k poistnej udalosti; a medzi týmito dvoma dňami, t. j. dňom poistnej udalosti a dňom\nzačatia a plynutia premlčacej lehoty však musel uplynúť jeden rok, ktorá osobitná jednoročná lehota je\nustanovená na to, aby v rámci nej mohlo dôjsť k skončeniu vyšetrovania poistnej udalosti a predstavuje\ntak zvýšenú právno-ochrannú funkciu súkromného poistného práva. Vo vzťahu k § 15 ods. 2 zákona č.\n381/2001 Z. z. a z nej vyvodenému podľa nich svojvoľnému záveru Žalovaného obdobne poukázali na\nnesprávny výklad. Toto ustanovenie (ktoré má charakter lex specialis) považovali za potrebné vykladať\ntak, že na premlčanie nároku na náhradu škody i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy platí rovnaká právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k\npoisťovateľovi (poisťovni) tejto osoby a to v tom smere, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje\nprávna úprava premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101 OZ (ktorá má charakter lex generalis),\npodľa ktorej sa toto právo premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pretože právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy. Inak povedané, uvedené\nustanovenie upravuje to, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava dĺžky\npremlčacej doby. To, že obe ustanovenia v kontexte právnej úpravy premlčania žalovaný 1/ iba využil k\ndotvoreniu svojvoľného právneho výkladu, ktorý by zapadol do jeho uplatneného odvolacieho dôvodu, a\nto navyše aj napriek skutočnosti, že s výkladom predmetných ustanovení sa súd prvej inštancie náležite\nvysporiadal, čo odôvodnil na viacerých miestach odôvodnenia rozsudku, ešte podľa nich neznamená\nreálne naplnenie predmetného odvolacieho dôvodu žalovaným 1/. Práve naopak, označili za evidentné,\nže pre naplnenie predmetného odvolacieho dôvodu, je iba takéto subjektívne vyjadrenie žalovaného 1/\nnepostačujúce.\n46. K odvolaniu žalovaného 2/ žalobcovia v odvolacej replike zhrnuli, že odvolanie žalovaného 2/ je\npostavené celkom na šiestich argumentoch, a to že:\n- údajne § 104 OZ nemožno uplatniť, pretože má prednosť zákon č. 381/2001 Z. z.;\n- údajne by mal poškodený znášať nielen pomernú časť spôsobenej škody, ale v náhrade nemajetkovej\nujmy by sa malo zohľadniť aj jeho spoluzavinenie;\n- namieta údajné neskúmanie citových väzieb medzi žalobcami a nebohým synom žalobcov, a bez\nďalšieho dodáva, že podľa jeho názoru išlo o bežné rodinné väzby;\n- domnieva sa, že súd prvej inštancie neskúmal majetkové pomery žalovaného 1/ a obáva sa,\naby prípadná náhrada nemajetkovej ujmy pre žalobcov nebola zároveň prostriedkom bezdôvodného\nobohatenia;\n- bez ďalšieho sa domnieva, že nebohý mal údajne prispieť k následku vyššou mierou ako je 50 %;\n- bez ďalšieho uvádza, že napadnutý rozsudok má chybné a nedostatočné odôvodnenie;\nNa základe toho žiada žalovaný 2/ vo vzťahu k nemu zamietnuť žalobu a priznať mu trovy, alternatívne\nzrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a priznať mu trovy.\nŽalobcovia poukázali na to, že prevažná časť argumentov v odvolaní žalovaného 2/ je totožná ako\nprezentovaná v konaní pred súdom prvej inštancie. Zvyšok predmetného odvolania tvoria subjektívne\ndomnienky žalovaného 2/, ako a do akej miery mal súd prvej inštancie ešte podľa jeho názoru viesť\ndokazovanie. Následne predmetné odvolanie je zahltené citáciou z iných rozsudkov, ktoré pojednávajú\no inom skutkovom stave či citáciou paragrafového znenia (napr. § 220 ods. 2 CSP), avšak iba s odkazom\nna odvolací dôvod, bez konkrétneho naplnenia toho - ktorého odvolacieho dôvodu. Tým je odvolanie\nžalovaného zbytočné, či skôr „umelo“ rozsiahle a bez relevantnej odvolacej argumentácie, avšak aj\nnapriek tomu je podľa nich nedôvodné. Absolútne nesúhlasili so subjektívnymi názormi žalovaného 2/,\npodľa ktorého by mala byť u poškodeného zohľadnená ešte vyššia miera spoluzavinenia, a že nebohý\nmal údajne prispieť k následku vyššou mierou ako je 50 %. Nespochybnili, že samotná závažnosť\nujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným\na výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, a rozumeli, že pri určení\ntejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (keďže tieto\n\nokolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah\nspôsobila) avšak správanie zosnulého syna žalobcov, teda samej dotknutej osoby ako účastníka cestnej\npremávky pri neoprávnenom zásahu, ktorým došlo k jeho smrti, podľa nich vykazovalo podstatne\nnižšiu, nezrovnateľnú mieru zavinenia zásahu, než v prípade škodcu, keďže nebohý jednak nebol\ndržiteľom vodičského oprávnenia, ďalej motorové vozidlo neriadil a zároveň nebolo preukázané, že by\nbol vyzvaný na pripútanie sa bezpečnostným pásom, čím naň nemožno klásť zodpovedať za konanie\nvodiča. Z uvedeného dôvodu malo byť podľa nich právne významným a určujúcim kritériom pre určenie\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch práve miera zavinenia škodcu. Preto zastali názor, že\npri hodnotení zavinenia je potrebné hrubú mieru zavinenia pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť\npodstatne prísnejšie. Tento neoprávnený zásah sa mal v napadnutom výroku súdu prejaviť v prísnejšej\nvýške stanovenej relutárnej satisfakcie. Predsa potreba finančnej satisfakcie by mala narastať v priamej\númere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu; v neposlednom rade už len preto, že vyššia miera zavinenia\nje vždy neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv zosilnená. Preto, pokiaľ súd prvej inštancie\nkrátil náhradu vo výške 25 000,00 Eur o 50 %, bez ohľadu na vyššie uvedené, potom sa míňal aj\nsamotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá má v rámci primeraného zadosťučinenia\nsledovať predovšetkým funkciu satisfakčnú. Rovnako zastali názor, že pokiaľ ide o odôvodnenie súdu\nprvej inštancie o prihliadnutí na dôsledky trestného konania, z hľadiska posudzovania výšky uplatneného\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je významné prejavenie ľútosti, priznanie sa a\nuloženie trestu odňatia slobody páchateľovi trestného činu usmrtenia. Pri zohľadnení, že nemajetková\nujma v peniazoch nemá plniť likvidačný charakter a samozrejme, pri braní ohľadu na skutočnosť, že\nvýška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemá byť ocenením hodnoty ľudského života, pretože\ntento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale s dôrazom, že jej cieľom má byť satisfakcia za spôsobený zásah do\nsúkromného a rodinného života, zotrvali na tom, že nimi uplatnená výška uvedenému cieľu primerane\nzodpovedala; zároveň mali za zrejmé, že tá aj s ohľadom na právnu prax v žiadnom prípade neslúžila\nna neprípustné obohacovanie žalobcov, na druhej strane by tiež nemala likvidačný charakter u škodcu.\nPovažovali za žalostné, že aj napriek tomu bola súdom prvej inštancie neprimerane až o 50 % znížená.\nSvoj názor opreli aj o nález Ústavného súdu SR 288/2018 z 5.12.2017, podľa ktorého: „Pri určovaní\nvýšky nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu\nčinnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich\njudikatúre by tak - mal existovať vzťah - priamej úmernosti - medzi závažnosťou ujmy a výškou - priznanej\nnáhrady.“ V tejto súvislosti odkázali na odvolanie žalobcov, kde poukázali celkom na 11 rozhodnutí\nkrajských súdov, NS SR a okresného súdu vo veci nemajetkovej ujmy za smrť dieťaťa, pričom ani v\njednom z prípadov, bez rozdielu na plnoletosť nebohého dieťaťa čí ďalšie dôsledky, nebolo priznaná\nnižšia náhrada než vo výške 17.000 €, keď v tomto prípade súd prvej inštancie podliezol omnoho\nnižšiu hodnotu (12.500 €). Preto domnienky žalovaného 2/, na ktorom postavil predmetné odvolanie\no údajnom nedostatočnom skúmaní citových väzieb medzi žalobcami a nebohým, ďalej domnienke, či\nsúdom prvej inštancie priznaná nemajetková ujma náhodou nemá charakter bezdôvodného obohatenia,\nnie sú podľa nich na mieste. Následný subjektívny názor žalovaného 2/, do akej miery a intenzity mal\nešte súd prvej inštancie pri preskúmavaní a hodnotení dôkazu zachádzať, však nie je pre podstatný,\nkeďže samotné vyhodnotenie dôkazov je v zmysle ust. § 191 ods. 1 CSP doménou, výhradou práve súdu\n(súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy). Navyše žalovaný 2/ nemal nijako sťaženú dôkaznú pozíciu,\npreto uvádzanie predmetného odvolacieho dôvodu, považovali za nenaplnené. V tomto smere nemôže\nbyť podľa nich postačujúce (keďže odvolací súd je viazaný obsahovým vymedzením odvolacieho\ndôvodu), aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len odkazom na zákonné\nustanovenie, s tým, že žalovaný 2/ iba s nesprávnym právnym názorom súdu nesúhlasí a opäť iba\nopakuje argumenty, s ktorými sa žalobcovia už v priebehu konania náležite vysporiadali, keďže tieto boli v\nkonaní jednoznačne vyvrátené. Taktiež zastali názor, že nie je ani povinnosťou súdu poskytnúť odpoveď\nna každú pripomienku či námietku, nemôže preto len tento predpoklad a nesúhlas žalovaného 2/ s\nargumentáciou súdu byť postačujúci na naplnenie predmetného odvolacieho dôvodu. Pokiaľ žalovaný 2/\nbez ďalšieho uvádza, že napadnutý rozsudok má chybné a nedostatočné odôvodnenie, a k tomu pripája\niba citáciu § 220 ods. 2 CSP, z uvedeného vyvodili, že ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP\npreto v kontexte námietok žalovaného 2/ naplnený nie je. Žalovaný navyše odvolací dôvod spočívajúci\nv nedostatočnom odôvodnení rozsudku, ktorý by bolo možné subsumovať pod odvolací dôvod podľa\nust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP v odvolaní žalovaného 2/ ani len nenamieta. Otázka porušenia princípu\npráva na spravodlivý proces, čo žalovaný 2/ ani nenamieta v kontexte uplatnených odvolacích dôvodov,\nby bola podľa nich dôvodná jedine vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania, s ktorou sa súd\nprvej inštancie opomenul vysporiadať. Preto v kontexte podľa nich nedôvodne uplatnených námietok\nžalovaného 2/ sa pridržali názoru, že napadnutý rozsudok je dostatočne odôvodnený, pričom postupne\n\ncelkom v rozsahu 27 strán je náležite vysvetlené, na základe akých dôkazov a argumentov dospel súd\nprvej inštancie ku konkrétnemu rozhodnutiu (s výnimkou otázky náhrady trov odvolacieho konania).\nŽiadali, aby v nadväznosti na argumenty uvedené vyššie ako aj v odvolaní žalobcov v zmysle ust. §\n390 CSP rozhodol odvolací súd vo veci sám tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcom\nvoči žalovaným nárok na náhradu trov konania ako aj trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n47. V odvolacej duplike na vyjadrenie žalovaného 2/ k ich odvolaniu žalobcovia iba zopakovali\nsvoje argumenty uvedené vo vyjadreniach k odvolaniam žalovaných. Konkrétne uviedli, že vyjadrenie\nžalovaného 2/ k ich odvolaniu a k odvolaniu žalovaného 1/ obsahuje totožné argumenty, ktoré žalovaný 2/\nuž raz uviedol vo svojom odvolaní z 5.6.2023, či prezentoval pred súdom prvej inštancie, a ku ktorým sa\nuž vyjadrovali vo vyjadrení zo dňa 6.7.2023, resp. náležite vyvrátili v konaní pred súdom prvej inštancie.\nVyjadrenie žalovaného 2/ stojí teda na nasledovných argumentoch:\n- Žalovaný 2/ teda v 1. argumente opätovne uvádza, že sa nestotožňuje so záverom konajúceho súdu\nvo vzťahu k posúdeniu vznesenej námietky premlčania, a že § 104 OZ nemožno uplatniť, pretože má\nprednosť zákon č. 381/2001 Z. z.;\n- V 2. argumente žalovaný 2/ iba skonštatoval, že sa nestotožňuje so súdnym vyhodnotením uplatnenej\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy, kedy uplatnené nároky súd prvej inštancie považoval za primerané\na následne ich znížil o 50 % z dôvodov na strane nebohého.\n- V 3. argumente žalovaný 2/ nesúhlasí s tvrdeniami žalobcov v odvolaní, že prejavenie ľútosti\nnepostačuje, pričom k tomu iba cituje ust. § 13 OZ a úryvok z rozsudku v právne nesúvisiacej veci\nohľadom satisfakcie potrestaním v trestnom konaní.\n- Vo 4. argumente žalovaný 2/ uvádza, že podľa jeho názoru, nebohý údajne prispel k následku vyššou\nmierou než je 50 %.\n- Na základe toho žiada žalovaný 2/ vo vzťahu k nemu zamietnuť žalobu a priznať mu trovy, alternatívne\nzrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a priznať mu trovy.\nK argumentu č. 1 uviedli, že predmetnú námietku vo vzťahu k § 104 OZ nepovažujú za dôvodnú,\nkeďže podľa § 104 OZ pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok\npo poistnej udalosti, čo je úplne jednoznačný výklad predmetného ustanovenia. Začiatok premlčacej\ndoby na uplatnenie nároku na poistné plnenie je určený v ustanovení § 104 OZ objektívne, a to pre\nvšetky druhy poistenia. Ide o ustanovenie, kedy je normovaný špeciálny právny režim začiatku plynutia\npremlčacej lehoty pri právach na plnenie z poistenia. Toto právo vznikne, ak nastala poistná udalosť, s\nktorou je spojený vznik povinnosti poisťovateľa plniť. Pre dĺžku premlčacej lehoty zákon žiaden osobitný\nprávny režim neustanovuje, preto sa uplatní všeobecný režim § 101 OZ; premlčacia lehota bude preto\naj v týchto prípadoch trojročná. Zákon iba posúva jej začiatok plynutia na deň, ktorý je svojím číselným\noznačením zhodný s číselným označením dňa, v ktorom došlo k poistnej udalosti; a medzi týmito dvoma\ndňami, t. j. dňom poistnej udalosti a dňom začatia a plynutia premlčacej lehoty však musí uplynúť jeden\nrok, predovšetkým preto, aby mohlo dôjsť k skončeniu vyšetrovania poistnej udalosti a predstavuje\ntak zvýšenú právno-ochrannú funkciu súkromného poistného práva. Vo vzťahu k § 15 ods. 2 zákona\nč. 381/2001 Z. z. a z neho vyvodenému svojvoľnému záveru žalovaného 2/ obdobne poukázali na\nnesprávny výklad. Toto ustanovenie (ktoré má charakter lex specialis) mali za potrebné vykladať tak,\nže na premlčanie nároku na náhradu škody i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí\nrovnaká právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi\n(poisťovni) tejto osoby a to v tom smere, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje právna úprava\npremlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101 OZ (ktorá má charakter lex generalis), podľa ktorej sa toto\nprávo premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pretože právo na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, je právom majetkovej povahy. Uvedené ustanovenie upravuje, že vo vzťahu k obidvom\nsubjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava dĺžky premlčacej doby. To, že obe ustanovenia v kontexte\nprávnej úpravy premlčania žalovaný 2/ iba využil k dotvoreniu svojvoľného právneho výkladu, ktorý by\nzapadol do ním uplatneného odvolacieho dôvodu, a to navyše aj napriek skutočnosti, že s výkladom\npredmetných ustanovení sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal, čo odôvodnil na viacerých miestach\nodôvodnenia rozsudku, ešte podľa nich neznamená reálne naplnenie predmetného odvolacieho dôvodu\nžalovaným 2/. Práve naopak, označili za evidentné, že pre naplnenie predmetného odvolacieho dôvodu,\nje iba takéto subjektívne vyjadrenie žalovaného 2/ nepostačujúce a predstavuje iba formálne uplatnenie\nopravného prostriedku, bez naplnenia odvolacieho dôvodu.\nK argumentu č. 2 žalobcovia uviedli, že žalovaný 2/ opakovane nesúhlasí so súdnym vyhodnotením\nvýšky uplatnených nárokov a už vo svojom odvolaní, na ktoré odkazuje, bez ďalšieho namietal intenzitu\nsúdneho vyhodnotenia dôkazov. V tejto súvislosti zdôraznili, že samotné vyhodnotenie dôkazov je v\nzmysle ust. § 191 ods. 1 CSP výhradným právom súdu (súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy). Navyše,\n\nžalovaný 2/ nemal nijako sťaženú dôkaznú pozíciu. Mali preto za nedôvodné a zároveň nezrozumiteľné\nuplatňovanie tohto, ani len bližšie nešpecifikovaného argumentu ako odvolacieho dôvodu. Je podľa\nnich nepostačujúce (keďže odvolací súd je viazaný obsahovým vymedzením odvolacieho dôvodu), aby\nnamietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len odkazom na zákonné ustanovenie s tým,\nže žalovaný 2/ s (údajne) nesprávnym právnym názorom súdu nesúhlasí bez uvedenia relevantných\nargumentov; len uvádzaný nesúhlas žalovaného 2/ s argumentáciou súdu nemôže byť postačujúci\nna naplnenie predmetného odvolacieho dôvodu. Na uvedené upozornili už vo vyjadrení zo 6.7.2023,\nkedy žalovaný 2/ bez ďalšieho argumentoval, že napadnutý rozsudok má v tomto kontexte chybné\na nedostatočné odôvodnenie, a k tomu pripojil iba citáciu § 220 ods. 2 CSP. Žalovaný 2/ pritom\nparadoxne ani len odvolací dôvod spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení rozsudku, ktorý by bolo\nmožné subsumovať pod odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nenamietal [keďže proti\nvýrokom III., V., VII. a VIII. rozsudku, voči ktorým podal dňa 5.6.2023 odvolanie, uviedol iba odvolací\ndôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP].\nK argumentu č. 3 uviedli, že žalovaný 2/, ako vyplýva z textu jeho vyjadrenia, nedôvodne priorizuje\ndôležitosť argumentu o prejavení ľútosti pôvodcu zásahu, čo je podľa jeho názoru jediné relevantné\nv kontexte priznania satisfakcie, resp. jej výšky. V súlade s inštitútom náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch, zotrvali na názore, že z hľadiska posudzovania výšky uplatneného nároku na jej náhradu,\nnie je prejavenie ľútosti zo strany páchateľa trestného činu usmrtenia významné, pretože opačný prípad\nby nesledoval satisfakčnú funkciu primeraného zadosťučinenia. Žalovaný 2/ si, vychádzajúc z jeho\nvyjadrenia, zrejme absolútne neuvedomuje, čo je cieľom satisfakcie za spôsobený zásah do súkromného\na rodinného života. Už v odvolaní poukázali celkovo na 11 rozhodnutí krajských súdov, NS SR a\nokresného súdu vo veci nemajetkovej ujmy za smrť dieťaťa, pričom ani v jednom z prípadov, bez\nrozdielu na plnoletosť nebohého dieťaťa či ďalšie skutočnosti, nebola priznaná nižšia náhrada, než vo\nvýške 17.000 €. Zdôraznili, že v tomto prípade súd prvej inštancie priznal omnoho nižšiu sumu (12.500\n€), keď krátil požadovanú náhradu vo výške 25 000,00 € o 50 %. Zdôraznili, že žalovaný 2/ namieta\ndokonca aj túto (zníženú) výšku nemajetkovej ujmy. Považovali to za prekvapivé a domnievali sa, že\nžalovaný 2/ touto argumentáciou sleduje jedine to, aby sa na výšku nárokov nazeralo spôsobom, že\nza smrť blízkej osoby (dieťaťa) a nezvratný emocionálny zásah do života jeho najbližších (rodičov),\nje dostatočná primeraná kompenzácia formou prejavenej ľútosti. Takýto spôsob uvažovania v celom\nrozsahu odmietli a považujú ho v danom kontexte za neprípustný a nemorálny. V súdnej praxi sa síce\nnájdu aj (neprávoplatné) rozhodnutia, kedy sa odškodnenie obetí drží na spodnej hranici, ale ide skôr o\nvýnimočné prípady, ktoré sú neskôr z dôvodu arbitrárnosti nahradené novým rozhodnutím priznávajúcim\nzásadne vyššiu čiastku náhrady. Vychádzajúc z hierarchie európskych aj vnútroštátnych spoločenských\nhodnôt sledujúcich bezpodmienečnú ochranu ľudského života sa objektívny základ pre stanovenie\nvýšky odškodnenia za zničenie najbližších rodinných väzieb pohybuje štandardne v rozsahu 40.000\n- 50.000 €. Pri zohľadnení všetkých doposiaľ nimi uvádzaných argumentov (v žalobe a následných\npodaniach, odvolaní žalobcov, vyjadrení z 6.7.2023 či argumentoch uvedených vyššie) v kontexte\nuplatnenej náhrady zdôraznili, že je potrebné vnímať a pozrieť sa na uvedenú\nsumu cez limit poistného plnenia, ktorý je v zmysle § 7 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. zákona\no povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla\na o zmene a doplnení niektorých zákonov nastavený na niekoľko miliónov EUR. Vychádzajúc z\nuvedeného vyvodili, že nimi uplatnená náhrada reálne predstavovala iba nepatrné percento zo zákonom\nstanoveného limitu.\nPodľa ust. § 7 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona platí: „Ak tento zákon neustanovuje inak, limit poistného\nplnenia z jednej škodovej udalosti musí byť najmenej a/ 5 240 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm.\na) a náklady podľa § 4 ods. 3 bez ohľadu na počet zranených alebo usmrtených;“\nVzhľadom k uvedenému mali vyššie namietaný argument žalovaného 2/ (preferujúci dôležitosť\nprejavenej ľútosti) za absolútne nedôvodný a neopodstatnený, nezohľadňujúci fakt, že ako poškodení\npožadujú iba primeranú (!) satisfakciu za stratu blízkej osoby. Mali za to, že nie je dôvod čiastky\nodškodnenia priznávať v neprimerane nízkych sumách. Naopak, sú presvedčení, že je potrebné budovať\nsúdnu prax a prijať také pravidlá, aby finančná kompenzácia bola vyvážením znehodnotených úzkych\ncitových väzieb a zároveň sa v nej odzrkadľovala hierarchia spoločenských hodnôt. V neposlednom rade\nby mala finančná kompenzácia tiež reflektovať vývoj ekonomiky a cien.\nK argumentu č. 4 absolútne nesúhlasili so subjektívnymi názormi žalovaného 2/, podľa ktorého by mala\nbyť u nebohého zohľadnená ešte vyššia miera spoluzavinenia, t. j., že mal údajne prispieť k následku\nvyššou mierou než 50 %. V plnom rozsahu sa pridržali už uvedeného, a síce, že rozumejú potrebe\nprihliadať pri určení výšky odškodnenia aj na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Trvali\nvšak na tom, že správanie nebohého pri neoprávnenom zásahu, resp. bezprostredne pred zásahom,\n\nktorým došlo k jeho smrti, vykazovalo podstatne nižšiu, nezrovnateľnú mieru zavinenia, než v prípade\nškodcu. Uvedené vyvodili už len zo skutočností, že nebohý (i) jednak nebol držiteľom vodičského\noprávnenia, (ii) motorové vozidlo neriadil a (iii) nebolo preukázané, že by bol vyzvaný na pripútanie sa\nbezpečnostným pásom. Z uvedených dôvodov na nebohého nemožno klásť zodpovednosť za konanie,\nresp. opomenutie zo strany škodcu/vodiča. Sú presvedčení, že významným a určujúcim kritériom pre\nurčenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je práve miera zavinenia škodcu. Uviedli, že\nv každom z obdobných prípadov súdnej praxe, na ktorý poukázali v ich odvolaní, bola hrubá miera\nzavinenia pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotená podstatne prísnejšie. Aj s odkazom na uvedené\nargumentovali, že neoprávnený zásah sa mal v napadnutom výroku súdu prvej inštancie prejaviť v\nprísnejšej výške stanovenej relutárnej satisfakcie; v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu\n(v neposlednom rade už len preto, že vyššia miera zavinenia je vždy neoprávnenosťou zásahu do\nosobnostných práv zosilnená). Vzhľadom na vyššie uvedené považovali za zrejmé, že vyjadrenie\nžalovaného 2/ neobsahuje žiadne nové argumenty, nie je spôsobilé vyvrátiť tvrdenia, na ktorých je\npostavené odvolanie žalobcov (keďže k podstatným argumentom ich odvolania dokonca nezaujal\nžiadne stanovisko). Vyjadrenie žalovaného 2/ podľa nich predstavuje iba stručnú rekapituláciu už skôr\npodaného, nedôvodného odvolania žalovaného 2/.\n48. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.\n49. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi\npodaných odvolaní podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods.\n1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolania\nžalobcov voči zamietajúcim častiam výroku rozsudku súdu prvej inštancie, odvolanie žalovaného 1/\nproti vyhovujúcim častiam vo vzťahu k žalovanému 1/ a aj odvolanie žalovaného 2/ nie sú dôvodné.\nSúd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v\nrozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne\nzhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil\n(§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho skutkovými a právnymi závermi stotožňuje a konštatuje\nsprávnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaniach uvádzané argumenty nie sú spôsobilé\nprivodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver premietnutý do výrokov napadnutého\nrozsudku, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie\nv rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho\ndôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu\naplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli\nzopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.\nJe postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím\ndôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho\nsúdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle\nktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok\n(II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného\nposudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho\nkonania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní\ndôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť\nna prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal\nzrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo\nna spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené ich očakávania a že súd prvej inštancie\nnerozhodol v súlade s ich právnymi názormi, neznamená porušenie ich práv na spravodlivé súdne\nkonanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán sporu na\nspravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda bude vyjadrovať stručne len k odvolacím námietkam\nstrán sporu.\n50. Žalobcovia podali odvolanie expresis verbis proti výrokom V., VI. a VII. napadnutého rozsudku, t. j.\nproti vyhovujúcemu výroku o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcom každému sumu 12.500 eur titulom\nnemajetkovej ujmy, proti zamietajúcemu výroku o zamietnutí náhrady nemajetkovej ujmy vo zvyšku a\nproti výroku o vzájomnej náhrade trov konania medzi žalobkyňou 1/ a žalovanými 1/, 2/. Žalovaný 1/\npodal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie výslovne v celosti, t. j. aj proti výrokom, ktorými\n\nbola žaloba žalobcov proti nemu zamietnutá. Žalobca 2/ podal odvolanie aj proti výroku, ktorými bolo\nrozhodnuté o vzájomnom nároku na náhradu trov konania medzi žalobkyňou 1/ a žalovanými 1/, 2/. Skôr,\nako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolaní žalobcov a žalovaného 1/ v tomto rozsahu,\nzaoberal sa posúdením prípustnosti týchto odvolaní v tomto rozsahu.\n51. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\nUvedené ustanovenie rieši problematiku aktívnej procesnej legitimácie na podanie odvolania. Ide o\nsubjektívnu podmienku predpísanú zákonom, ktorá musí byť splnená na to, aby odvolanie mohlo byť\nodvolacím súdom vecne prejednané.\n52. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.\nV prípade podania odvolania neoprávnenou osobou odvolací súd bez toho, aby skúmal obsah\nnapadnutého rozhodnutia, odvolanie odmietne.\n53. Vzhľadom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 386 písm. b) CSP s prihliadnutím na ust.\n§ 359 CSP a rozsah podaných odvolaní žalobcov a žalovaného 1/, ktorými je v zmysle § 379 CSP\nodvolací súd viazaný, odvolanie žalobcov proti vyhovujúcim výrokom rozsudku súdu prvej inštancie vo\nvzťahu k nim, odvolanie žalovaného 1/ proti zamietajúcim výrokom rozsudku súdu prvej inštancie vo\nvzťahu k nemu a odvolanie žalobcu 2/ proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o vzájomnom nároku\nna náhradu trov konania medzi žalobkyňou 1/ a žalovanými 1/, 2/, teda proti výroku, ktorý sa ho netýka,\nako odvolania podané neoprávnenými osobami odmietol.\n54. Pokiaľ ide o zvyšný rozsah podaných odvolaní, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie svojho\nuznesenia zo dňa 30.11.2022 č. k. 4Co/63/2021-236, v ktorom uviedol, že žalobcovia si podanou\nžalobou uplatnili voči žalovaným dva nároky, a to nárok na náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených\nnákladoch na pohreb a pomník ich nebohého syna a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej\nim zásahom žalovaného 1/ ako vinníkom dopravnej nehody do ich osobnostných práv, keď vo vzťahu\nk obom týmto žalobou uplatneným nárokom obaja žalovaní vzniesli námietky ich premlčania. Odvolací\nsúd pre účely posúdenia opodstatnenosti týchto námietok premlčania žalovanými vznesených voči\nobom nárokom žalobcov vyslovil v zrušujúcom uznesení pre súd prvej inštancie v zmysle § 391 ods. 2\nCSP záväzný právny názor, že aplikácia ust. § 104 OZ pre posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky\npremlčania žalovanými je nutná vzhľadom na právnu vetu rozhodnutia č. 1 prijatého na zasadnutí\nObčianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 22.06.2022, založenej na\npodklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.03.2022 sp. zn. 7Cdo 252/2021, podľa\nktorého „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života (§ 13\nods. 2 OZ) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom\nhradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom\npoistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Premlčacia doba na jeho\nuplatnenie začína plynúť rok po poistnej udalosti (§ 104 OZ)“. Z uvedeného právneho záveru prijatého na\ntomto zasadnutí Občianskoprávneho kolégia NS SR je potom možné jednoznačne vyvodiť, že rovnaký\nzáver je nutné prijať aj k posúdeniu začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu k nárokom poškodených\nz dopravných nehôd pokiaľ ide o majetkovú škodu, nakoľko ide taktiež o nároky na náhradu škody podľa\nzákona č. 381/2001 Z. z., t. j. o nároky titulom poistného plnenia a niet žiadneho rozumného dôvodu pre\nprijate iných právnych záverov. Uvedený názor odobrilo aj rozhodnutie NS SR sp zn. 9Cdo/181/2020,\npodľa ktorého nie je dôvod odchýliť sa od záveru najvyššieho súdu vyjadreného v rozhodnutí R 3/2022 o\nzačatí plynutia premlčacej doby aj na uplatnenie nároku titulom majetkovej škody spôsobenej dopravnou\nnehodou.\n55. Vo vzťahu k vtedy namietanej absencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ pri nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dal v zrušujúcom uznesení do pozornosti vyššie uvedené\nrozhodnutie č. 1 Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.06.2022, ktoré dovtedajšie\nrozdielnosti v súdnej praxi a rôznosť právnych názorov prezentovaných v nej zjednotilo a dospelo k\njednoznačnému záveru o pasívnej vecnej legitimácii poisťovní v konaniach s týmto predmetom sporu,\nnakoľko súdna prax súdov všetkých stupňov prešla vývojom, ktorý odobril aj Ústavný súd SR uznesením\nzo dňa 11.10.2016 sp. zn. III.ÚS 666/2016, keď odmietol sťažnosť spoločnosti KOOPERATIVA\npoisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, smerujúcu proti rozsudku odvolacieho súdu o priznaní nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy z titulu povinného zmluvného poistenia a uviedol zásadné argumentačné\nlínie v prospech subsumovania nemajetkovej ujmy pod poistné krytie povinného zmluvného poistenia.\n\nÚS SR za esenciu sťažnosti označil otázku interpretácie ust. § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP obsahujúceho\npojem „škoda na zdraví“ v tom, či možno pod ňou chápať aj nemajetkovú ujmu v zmysle ust. § 11\naž 13 OZ. Priklonil sa k extenzívnemu výkladu pojmu škoda, aplikovaného okresným a i krajským\nsúdom v danej veci, ktorý mal za eurokonformný a vyplývajúci z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý\nnehovorí o samostatnom od pojmu „škoda“ oddelenom pojme „nemajetková ujma“, ale o „škode z\ndôvodu nemajetkovej ujmy“. Hlavné argumenty ÚS SR, na základe ktorých zahrnutie nemajetkovej\nujmy podľa ustanovení OZ o ochrane osobnosti pod pojem „škoda podľa ZoPZP“, nemal za arbitrárne\na ústavne neakceptovateľné, možno zhrnúť tak, že súdy musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale\naj vôľu unijného tvorcu príslušnej právnej regulácie, ustálil primát práva EÚ a vôle unijného tvorcu, s\ntým, že tradičné chápanie pojmu škoda musí ustúpiť európskemu chápaniu v zmysle eurokonformného\nvýkladu vnútroštátnej právnej normy. ÚS SR konštatoval ústavnú udržateľnosť extenzívneho výkladu\npojmu škoda na zdraví podľa ZoPZP. Pravdepodobne i v nadväznosti na uvedené tak Najvyšší súd SR\nna zasadnutí svojho občianskoprávneho kolégia dňa 09.10.2018 prijal rozhodnutie č. 2 za účelom jeho\nuverejnenia v zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR v znení právnej vety: „Škodou pre účely\nzákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je\naj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody\nspôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne\nlegitimovaná.\n56. Pokiaľ ide o vtedajšiu odvolaciu argumentáciu žalovaného 2/ viažucu sa k vyhovujúcej časti\npôvodného napadnutého rozsudku voči žalobcovi 2/, ktorou mu súd prvej inštancie priznal nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.500 eur, odvolací súd vtedy dospel k pre súd prvej inštancie\nv zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP záväznému právnemu záveru, že takáto výška náhrady nemajetkovej\nujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby s dôsledkom usmrtenia blízkej\nosoby a tým trvalého porušenia práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život, nevybočuje zo\nzáverov súdnej praxe, neznamená pre oprávnenú fyzickú osobu nenáležité finančné zvýhodnenie\noproti spôsobnej nemajetkovej ujme a ani likvidačné plnenie pre komerčného poistiteľa zodpovednosti\nza škodu spôsobenú prevádzkou osobného motorového vozidla, naopak korešponduje so zásadou\nproporcionality a ekvity.\n57. Odvolací súd sa vtedy vyjadril pre súd prvej inštancie právne záväzne aj k vtedajšej odvolacej\nnámietke žalobcu 2/, ktorý sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie vysloveným v\npôvodnom rozsudku súdu prvej inštancie vydanom vo veci, ktorý pre účely rozhodnutia o výške tejto\nnáhrady zohľadnil dokazovaním zistenú skutočnosť, že ich nebohý syn bol pri dopravnej nehode pod\nvplyvom alkoholu, na jazdu pred dopravnou nehodou žalovaného 1/ nabádal a nebol počas jazdy\npripútaný. Žalobca 2/ aj vtedy namietal, že jeho stav opitosti neprispel k vzniku tejto nehody, keď výlučne\nžalovaný 1/ bol jej vinníkom, poukázal na prísny trest pre žalovaného 1/ vyslovený trestným súdom\nv rámci trestného konania vedeného proti nemu, ktorý spoluzavinenie ich syna nezohľadnil. V tejto\nsúvislosti už vtedy odvolací súd poukázal na rozdielnosť hmotnoprávnych predpisov ako základov pre\nrozhodnutie v trestnom konaní o vine a treste obžalovaného a v občianskoprávnom konaní o náhradu\nnemajetkovej ujmy, keď ust. § 13 ods. 3 OZ expresis verbis stanovuje, že výšku tejto náhrady určí\nsúd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva\ndošlo. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení zaujal pre súd prvej inštancie záväzný právny názor,\nže súd prvej inštancie teda správne pri hodnotení dôkazov a právnom posúdení veci postupoval,\nak pre účely posudzovania adekvátnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobcu 2/ voči ujme\nnemu spôsobenej na konanie syna žalobcov vychádzajúc z dikcie hmotnoprávnej normy daný nárok\nupravujúcej prihliadol.\n58. Odvolací súd vtedy pre súd prvej inštancie právne záväzne uviedol, že vzhľadom na to, že finančné\nprostriedky žalobcov použité na pohreb a pomník ich syna patrili do ich BSM, bol žalobca 2/ oprávnený\nuplatniť nárok na náhradu vecnej škody v trestnom (adhéznom) konaní aj za žalobkyňu 1/.\n59. Po opätovnom predložení veci súdom prvej inštancie po jeho novom rozhodnutí vo veci odvolací\nsúd preskúmaním obsahu predloženého spisového materiálu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že\ntento sa jeho síce vtedy stručnými, avšak záväznými právnymi názormi, pokynmi a intenciami v novom\nkonaní pred vydaním nového rozhodnutia vo veci riadil dôsledne a vykonané dokazovanie vyhodnotil\na právne posúdil v súlade s nimi.\n\n60. K uvedenému odvolací súd dodáva, že podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa\nsvojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo\nprihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť\nkaždého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.\nPodľa čl. 15 Základných princípov CSP tvoriacich jeho neoddeliteľnú súčasť dôkazy a tvrdenia strán\nsporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom\nžiaden dôkaz nemá predpísanú právnu silu.\n61. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska\nich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich\nvykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti\nči nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je\nvecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré\nboli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon\nnepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo\nvzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové\ni komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.\n62. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá\nlogického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť\nurčitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu\npravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s\npoznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s\npoznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či\nprotichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov\nje záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery\núčastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v\nzáver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie\nsúdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.\n63. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,\nlen ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani\npolemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal\nza pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).\n64. Právnym posúdením veci je potom činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod\nskutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva\nk záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav\nsubsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje.\n65. Prekúmaním obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri novom\nhodnotení vykonaného dokazovania dodržal jediné zákonné kritérium pre hodnotenie dokazovania\nsúdom, nakoľko ho vyhodnotil logicky, keď jeho skutkové zistenia z vykonaného dokazovania logiky\nvyplývajú, a taktiež sa pri novom právnom posudzovaní výsledkov vykonaného dokazovania, ako aj\npri posudzovaní opodstatnenosti žalovanými vznesenými námietkami premlčania žalobou uplatnených\nnárokov nedopustil žiadneho omylu, keď zistený skutkový stav subsumoval pod správne zvolené právne\nnormy, ktoré správne vyložil. Rovnako pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\npodľa vlastnej úvahy determinovanej výsledkami súdnej praxe nerozhodol svojvoľne, arbitrárne a ani\nvybočujúco z nej.\n66. Žalovaný 1/ v rámci svojho odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu jeho vyhovujúcich\nčastí namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil ním vznesenú námietku premlčania\nžalobou uplatnených nárokov majúc za to, že medzi ním a žalobcami nemožno aplikovať ust. § 104\nOZ, nakoľko medzi nimi nejde o poistný vzťah a teda ani o nárok na plnenie z poistenia. Uvedenú\nodvolaciu námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Rozhodnutie č. 1 prijaté na zasadnutí\nObčianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 22.06.2022, založené na\npodklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.03.2022 sp. zn. 7Cdo 252/2021, totiž\n\nmedzi subjektmi na strane žalovaných a tým povinných škodu v danom spore v podobe nemajetkovej\nujmy (a podľa odvolacieho súdu analogicky aj skutočnú škodu) uhradiť nerozlišuje, pričom toto súdne\nrozhodnutie NS SR bolo prijaté v spore, ktorého účastníkmi na žalovanej strane boli aj poistený vodič\naj poisťovateľ. Žalovaný 1/ v odvolaní nesprávne namieta, že medzi ním a žalobcami nejde o vzťah z\npoistenia, nakoľko podľa § 4 ods. 4 Zákona č. 381/2001 Z. z. poistený má právo, aby poisťovateľ za neho\nposkytol poškodenému poistné plnenie, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú\npoistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti. V zmysle dikcie tohto ustanovenia v\nprípade trvania zodpovednosti za škodu vzniknutú prevádzkou motorového vozidla založenej zaplatením\npoistného sú teda nároky žalobcov proti obom žalovaným nárokmi na poistné plnenie, pri uplatnení\nktorých sa v zmysle § 104 OZ začiatok premlčacej doby posúva o rok po poistnej udalosti, pričom\nnejde o predĺženie premlčacej doby, ako nesprávne v odvolaní argumentuje žalovaný 1/, ale o zákonnú\núpravu neskoršieho začiatku plynutia rovnakej, teda všeobecnej trojročnej alebo osobitnej dvojročnej\npremlčacej doby v záujme možnosti riadneho šetrenia poistnej udalosti poisťovateľom, ktorý je v zmysle\nzákona č. 381/2001 Z. z. povinný prevziať na seba povinnosti poisteného škodcu a plniť poistné plnenie\npoškodeným. Všetky skutkové závery súdu prvej inštancie týkajúce sa vzniku skutočnej škody žalobcov\na vzniku ich nemajetkovej ujmy, teda skutkové okolnosti týkajúce sa vzniku poistnej udalosti, od ktorej sa\nposun začiatku plynutia premlčacej doby odvíja, zistenie relevantného času podania žaloby žalobcami\nna súd, právne posúdenie začiatku plynutia premlčacích lehôt vychádzajúc z ust. § 104 OZ žalovaný\n1/ v odvolaní nenamietal, tieto skutkové zistenia sú preto v spore nesporné a nepredstavujú odvolacie\ndôvody, ktorými je odvolací súd viazaný, keď sa navyše odvolací súd s týmito skutkovými zisteniami a\nprávnymi závermi súdu prvej inštancie aj stotožňuje.\n67. Žalobcovia v odvolaní proti zamietajúcej časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcej\nsa zamietnutia náhrady nemajetkovej ujmy nad súdom prvej inštancie priznanú sumu po 12.500 eur\nkaždému zo žalobcov namietali nesprávnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie tejto časti\nžalobou uplatneného nároku. Vytkli súdu prvej inštancie, že po tom, ako ustálil základ ich nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej im neoprávneným konaním žalovaného 1/, ako aj po\ntom, ako dospel k záveru, že im prináleží finančné zadosťučinenie každému vo výške 25.000 eur\nvzhľadom na nenapraviteľné následky tohto neoprávneného zásahu žalovaného 1/ vo vzťahu k nim,\nkeďže v jeho dôsledku došlo k náhlej nečakanej smrti ich syna a tým k doživotnému porušeniu ich\npráva na vývoj rodinného vzťahu s ním vo všetkých jeho možných aspektoch, zaoberal sa mierou\nspoluzavinenia ich syna, t. j. poškodeného pri dopravnej nehode na vlastnej smrti a dospel podľa nich\nk nesprávnemu právnemu záveru o polovičnej miere zavinenia tohto následku a tým k nesprávnemu\nzáveru o výške náhrady nemajetkovej ujmy prináležiacej žalobcom, a to s poukazom najmä na výsledok\ntrestného konania vedeného proti žalovanému 1/, ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Malacky č. k.\n1T/107/2015-214 zo dňa 18.07.2016 právoplatne v plnom rozsahu uznaný vinným z prečinu usmrtenia\npodľa § 149 ods. 4 Trestného zákona, čo v konaní nebolo sporné.\n68. Už v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.11.2022 č. k. 4Co/63/2021-236 odvolací súd dal do pozornosti\nrozdiel medzi hmotnoprávnym normami trestného konania pre účely rozhodnutia o vine a treste fyzickej\nosoby, ktorá sa dopustila konania majúceho znaky tohto prečinu, a hmotnoprávnymi normami civilného\nkonania podmieňujúcimi dokazovanie v spore o ochranu osobnosti. Na spor o peňažnú náhradu\nnemajetkovej ujmy v konaní o ochranu osobnosti súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 13\nods. 3 OZ, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je okrem voľnej úvahy súdu\ndeterminovaná dvoma rovnocennými kritériami, a to závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za\nktorých k porušeniu práva došlo, pričom zákon má rovnocenne na mysli okolnosti na strane pôvodcu\nneoprávneného zásahu a aj na strane poškodeného z jeho neoprávneného zásahu, pretože v dikcii\ntejto hmotnoprávnej normy medzi nimi nerozlišuje. Pre účely spravodlivého rozhodnutia o výške náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch prináležiacej pozostalým poškodeného K. R. preto súd prvej inštancie\nsprávne vychádzal z miery závažnosti im vzniknutej ujmy, ktorá je najvyššia možná a nenapraviteľná,\npôsobiaca nezvratne celoživotne, pričom znamená trvalé porušenie ich práva na rodinný život v jeho\nnajširších intímnych i faktických fyzických aj psychických prejavoch, a to v prítomnosti i budúcnosti, a to\npokiaľ ide o psychickú rovinu vo forme radosti z rozvoja rodinných vzťahov s ich synom a prípadne s jeho\nmožnými budúcimi potomkami, ako aj v rovine ekonomicko-sociálnej spočívajúcej v prípadnej pomoci v\nkaždodennom živote, v prípadnej starostlivosti o nich v ich starobe a podobne. Ak súd prvej inštancie\ndospel k záveru o primeranosti výšky peňažnej náhrady každému po 25.000 eur, jeho právne závery\nnevybočujú zo zaužívanej súdnej praxe, neznamenajú žiaden výnimočný exces, nakoľko súdna prax\nnie je úplne jednotná a obe strany sporu dali do pozornosti súdne rozhodnutia priznávajúce peňažnú\n\nnáhradu za nemajetkovú ujmu aj vo vyššej sume alebo aj v nižšej sume. V samotnom rozhodnutí NS SR\nsp. zn. 7Cdo 252/2021, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie pre účely posúdenia začiatku plynutia\npremlčacej doby vo vzťahu k žalobou uplatneným nárokom, bola súdmi nižších inštancií priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur za smrť manžela žalobkyne a NS SR vo vzťahu k nej\nnevyslovil žiadne výhrady. V preskúmavanej veci suma 25.000 eur každému zo žalovaných je podľa\nodvolacieho súdu primeraná vzhľadom na to, že poškodeným bol syn každého jedného z nich v mladom\nveku, s ktorým došlo k nenapraviteľnému trvalému prerušeniu ich budúceho za normálneho chodu\npredpokladaného doživotného rodinného vzťahu na báze psychickej aj ekonomicko-sociálnej, a to aj vo\nvzťahu k jeho budúcim možným potomkom.\n69. Následne potom podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne posúdil mieru zavinenia\nžalovaného 1/ ako v zmysle správneho a trestného práva vinníka dopravnej nehody a páchateľa prečinu\nusmrtenia a syna žalobcov ako poškodeného z dopravnej nehody na jej následkoch podľa práva\nobčianskeho, vychádzajúc zo zistených okolností, za ktorých k dopravnej nehode došlo. Vychádzajúc z\nvykonaného dokazovania došlo k zisteniu nesporných skutočností, že žalovaný 1/ spolu s poškodeným\nkonzumovali v relevantný deň od poobedných hodín nepretržite alkoholické nápoje. Došlo k zisteniu,\nže na jazdu motorovým vozidlom bol žalovaný 1/ nabádaný poškodeným, ktorý potreboval odvoz. Došlo\nk nespornému zisteniu, že poškodený o stave opilosti žalovaného 1/ mal vedomosť. Taktiež došlo k\nzisteniu, že poškodený nebol počas jazdy pripútaný bezpečnostným pásom, za ktorú skutočnosť v\nzmysle priestupkových noriem nesie zodpovednosť vodič motorového vozidla, avšak civilný sporový súd\nmôže takúto zistenú skutkovú okolnosť považovať za pre poškodeného priťažujúcu okolnosť, za ktorej k\nneoprávnenému zásahu vodiča do osobnostných práv pozostalých po poškodenom z dopravnej nehody\ndošlo, keďže aj on sám porušil občianskoprávnu preventívnu zodpovednosť v zmysle § 415 OZ. Miera\nspoluzavinenia poškodeného na následkoch dopravnej nehody vo výške 50 % je podľa odvolacieho\nsúdu v zhode s právnym záverom súdu prvej inštancie adekvátna zistených skutkovým okolnostiam, za\nktorých k dopravnej nehode, resp. k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo.\n70. Žalovaný 2/ vo svojom odvolaní namietal podľa neho nesprávne právne posúdenie dôvodnosti ním\nvznesenej námietky premlčania nárokov uplatnených žalobcami, a to odvolávajúc sa na uznesenie\nNS SR, podľa ktorého pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na\nnáhradu škody voči poisťovateľovi podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. Z. a je podľa § 106 ods.1\nOZ rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený preukázateľne dozvedel o škode (napr. dokladu o cene\nopravy poškodeného motorového vodidla) a kto za ňu zodpovedá a nie okamih doručenia oznámenia o\nvýsledku poistného šetrenia zo strany poisťovateľa (ktorým poisťovateľ len oznamuje poškodenému, či\na v akom rozsahu poskytne poškodenému plnenie na uplatnený nárok na náhradu škody). Dovolací súd\nk uvedenému záveru dospel z dôvodu, že oznámenie o výsledku poistného šetrenia nie je oznámením\no výške škody, ale oznámením, či a v akom rozsahu bude poisťovateľ plniť v zmysle uzavretej poistnej\nzmluvy a prípadných zmluvných, či výkonných limitov plnenia poisťovateľa na uplatnený nárok na\nnáhradu škody v danom prípade zo strany poškodeného podľa § 15 ods. 1 ZPZ v spojení s ust. § 825 a §\n799 Občianskeho zákonníka).“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/9/2021\nzo dňa 31. 03. 2022).\n71. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že vo veci je potrebné aplikovať ust. § 104 OZ v zmysle\nRozhodnutia č. 1 prijatého na zasadnutí Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky dňa 22.06.2022, založeného na podklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 31.03.2022 sp. zn. 7Cdo 252/2021, s ktorým sa odvolací súd v preskúmavanej veci plne stotožňuje.\nNavyše ani uznesenie NS SR, na ktoré poukazuje žalovaný 2/, neneguje správnosť záverov uvedeného\nrozhodnutia č. 1 Občianskoprávneho kolégia NS SR, nakoľko nepojednáva o neaplikovaní ust. § 104\nOZ posúvajúceho začiatok plynutia premlčacej doby o 1 rok po poistnej udalosti, ale uvádza, že pre\nzačiatok jej plynutia je irelevantné skončenie šetrenia poistnej udalosti poisťovňou, k čomu rozhodnutie č.\n1 občianskoprávneho kolégia nezaujíma iné stanovisko. Uvedené rozhodnutia NS SR sa teda vzájomne\nnevylučujú a nie sú vo vzájomnom rozpore.\n72. Následne žalovaný 2/ v odvolaní namieta nutnosť prihliadnutia na spoluzavinenie poškodeného z\ndopravnej nehody na jej vznik a následky, čo však súd prvej inštancie aj urobil a dospel podľa odvolacieho\nsúdu k správnemu záveru o polovičnej miere spoluzavinenia poškodeného na relevantnom priebehu\nudalosti, od ktorej žalobcovia nároky odvíjajú, t. j. presne v súlade s ust. § 13 ods. 3 OZ prihliadol na\n\nmieru zavinenia okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu žalovaného 1/ do osobnostných práv\nžalobcov došlo.\n73. Pokiaľ žalovaný 2/ v odvolaní namieta nesprávnosť priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nžalobcov a poukazuje na súdnu prax, ktorá v určitých prípadoch priznala príbuzným obetí dopravných\nnehôd nižšie sumy, odvolací súd uvádza rovnako, ako už uviedol v zrušujúcom uznesení vydanom vo\nveci a aj v tomto rozhodnutí vyššie, že v preskúmavanej veci priznaná výška peňažnej náhrady za\nnemajetkovú ujmu žalobcov je primeraná ich náhlej celoživotnej nenapraviteľnej ujme, s prihliadnutím\nna to, že žili so synom v spoločnej domácnosti, išlo o zdravého syna v mladom veku po dlhoročnej\nstarostlivosti rodičov o syna v detskom veku s prirodzene očakávanou možnosťou perspektívy širších\nrodinných vzťahov až do staroby žalobcov vo všetkých širších aspektoch rodinných vzťahov. Ako už\nuviedol odvolací súd vyššie, súdna prax nie je úplne rovnaká, rozhodnutia o výške peňažnej náhrady\nnemajetkovej ujmy v obdobných veciach nie sú totožné a úplne zhodné, pričom rozhodnutie súdu\nprvej inštancie v danej veci nevybočuje z ich mantinelov, nepredstavuje výnimočný exces, výška\npriznanej náhrady sa nachádza v limite danom touto súdnou praxou, nepredstavuje pre žalobcov žiadne\nnespravodlivé obohatenie a pre žalovaného 2/ ako komerčnú poisťovňu ani nemožné plnenie. Taktiež\nbol podľa odvolacieho súdu správny postup súdu prvej inštancie , ktorý najskôr v rámci svojich právnych\núvah, ktorými vysvetľuje v odôvodnení napadnutého rozsudku výšku priznanej peňažnej náhrady za\nnemajetkovú ujmu žalobcov, uvádza sumu, ktorú má za adekvátnu ujme žalobcov, až následne sa\nzaoberá spoluzavinením syna žalobcov na dopravnej nehode, a sumu, ku ktorej dospel na základe\npredchádzajúcich úvah kráti o mieru spoluzavinenia syna žalobcov na tejto udalosti, keď takýto postup\nvo vyhodnocovaní vykonaného dokazovania a v právnom posudzovaní veci je podľa odvolacieho\nsúdu logický a nie je nezákonný, keď ani žiadna z aplikovaných a na vec sa vzťahujúcich právnych\nnoriem takýto postup nezakazuje, ani inak nevylučuje, preto možnosť takéhoto podľa odvolacieho súdu\nlogického postupu v úvahách súdu nie je ani len polemická.\n74. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného 2/, že súd prvej inštancie bol povinný pri rozhodovaní\no výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy skúmať možnosti žalovaného 1/ na plnenie v priznanej\nvýške, odvolací súd uvádza, že žalovaný 1/ je muž v mladom produktívnom veku, ktorý netvrdil žiadne\nskutočnosti o nemožnosti pravidelného príjmu z pracovného alebo obdobného pomeru napríklad\nvzhľadom na zdravotný stav a podobne, preto aj pri zohľadnení dĺžky jeho výkonu trestu odňatia slobody\nniet žiadneho rozumného dôvodu pre záver, že by za dobu od dopravnej nehody po rozhodnutie súdu\nprvej inštancie, resp. súdu odvolacieho a pri vedomí o svojom neoprávnenom zásahu voči žalobcom\nnemohol nakumulovať sumu priznanú súdom prvej inštancie. Zmyslom súdnej ochrany poškodených z\nneoprávneného zásahu takej intenzity, aká je predmetom preskúmavaného sporu, je totiž spravodlivé\nzadosťučinenie pre poškodených od pôvodcu neoprávneného zásahu, a to aj za cenu určitého, možno aj\nznačného strádania pôvodcu neoprávneného zásahu, adekvátneho značnosti ujme a tým aj strádaniu,\nktoré majú poškodení z tohto neoprávneného zásahu, práve pre účely zmiernenia značného strádania\npoškodených z tohto neoprávneného zásahu.\n75. Odvolací súd dospel k záveru aj o správnosti výrokov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie\no trovách konania, t. j. výrokov VII. a VIII. napadnutého rozsudku, ktorými súd prvej inštancie priznal\nžalobkyni v 1. rade nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 77,48 % a taktiež\nrozhodol, že žalobkyňa v 1. rade ani žalovaný v 1. rade voči sebe navzájom nemajú právo na náhradu\ntrov konania, a žalobcovi v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade v\nrozsahu 100 % a žalobcovi v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade v\nrozsahu 77,48 %, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania v plnej miere korešponduje\ns na vec s vzťahujúcou zásadou zodpovednosti za úspech a neúspech v civilnom sporovom konaní,\nako aj so zásadami rozhodovania o trovách konania v sporoch, v ktorých rozhodnutie o výške plnenia v\nprípade úspechu čo do základu plnenia závisí od voľnej úvahy súdu. Odvolacia námietka o nezahrnutí\ntrov predchádzajúceho odvolacieho konania do rozhodnutia o náhrade trov konania nie je opodstatnená\nz dôvodu, že konajúci súd rozhoduje o konečnom nároku na náhradu trov konania (nie o jeho výške), a\nto podľa celkovej( konečnej) miery úspechu a neúspechu v spore.\n76. V neposlednom rade odvolací súd uvádza, že sú neopodstatnené námietky o nedostatočnom\nodôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko zodpovedá požiadavkám kladeným\nna odôvodnenie súdneho rozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v\nodôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh\n\nkonania, stanoviská strán sporovej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy,\nktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, keď i podľa ústavnej\njudikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany\nsporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov\n(IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade\ns jeho požiadavkami\n(I.ÚS 50/2004). Súd prvej inštancie veľmi prehľadne uviedol, na základe\nakých právnych titulov žalobcovia uplatňujú nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a zrozumiteľne\nvysvetlil svoje právne úvahy vedúce ho k záveru, ktorý sa premietol do jednotlivých výrokov napadnutého\nrozsudku. Jeho závery sú konzistentné a dostatočne preskúmateľné pre obe strany sporu, pre laickú\ni odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací súd, ktorý sa so závermi súdu prvej inštancie\nstotožňuje.\n77. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP vo zvyšku potvrdil.\n78. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní\npodľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Vzhľadom na skutočnosť, že všetky vo veci podané\nodvolania boli podľa odvolacieho súdu neopodstatnené, pomer úspechu a neúspechu sporových strán\nv odvolacom konaní je rovnaký a preto podľa § 255 ods. 2 CSP odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán\nnemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.\n79. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného\nuznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "32C/62/2017", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1ae3201f-37c3-4972-9687-0eabb6e7e2f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 585, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1"}, {"guid": "ussr:76f3ef2e-cdde-40c3-881e-24e4ac58ae8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 269/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 181, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:76f3ef2e-cdde-40c3-881e-24e4ac58ae8d"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "44a48111-2c1e-42ad-8d69-87a8374c1753:e9163d0f-ef21-4583-8150-6c6aafd4d174", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6317207808.1", "spisova_znacka": "9Cdo/181/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/181/2020 z 28. 7. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-07-28", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6317207808.1"}, {"guid": "3f922194-bf8c-4e1c-a83c-90211adb191c:938ca8d0-44a1-4cd7-b03b-8dde3502c4ed", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8114226176.1", "spisova_znacka": "7Cdo/252/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 z 31. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8114226176.1"}, {"guid": "154abc09-0af2-44a3-8a3c-427c1f422ed3:59dc985d-790b-4e6a-adb8-73947a880660", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:2610207282.1", "spisova_znacka": "3Cdo/66/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/66/2018 z 20. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-20", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:2610207282.1"}, {"guid": "ffd2c57d-6b93-4a16-8f64-8e5c1e7c9212:f2ad0a21-7af9-4798-bffa-cc6a3d7508d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 30. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-30", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1"}, {"guid": "a8f727fc-3300-48b8-8f68-67d96dcae56a:d1a545a3-e683-4185-ba08-2da9e4f4c88c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1", "spisova_znacka": "3Cdo/301/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 30. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1"}, {"guid": "82f14dc5-a0de-47ce-8f63-fb0416b98ff9:22f75ceb-5bc1-4c9a-ab07-17740956c96f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1105209474.1", "spisova_znacka": "2MCdo/9/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/9/2013 z 26. 8. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-08-26", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1105209474.1"}, {"guid": "e3b1fcb1-ad45-4f19-87b4-3f5f3a6a0f39:371574ea-7d32-4f8d-99a6-7685c9842937", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2116213147.1", "spisova_znacka": "9Co/56/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/56/2019 z 9. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-09-09", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2116213147.1"}, {"guid": "1a750ed0-698a-4388-8149-3f139043efa8:636049ce-1dec-4755-bc33-97d992574b81", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Co/137/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/137/2018 z 24. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-10-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1a750ed0-698a-4388-8149-3f139043efa8:636049ce-1dec-4755-bc33-97d992574b81"}, {"guid": "55fce9b9-f700-4589-b083-77347212ae9f:fabcc45d-b21c-413d-92c3-07b0806f9af5", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3216204356.1", "spisova_znacka": "5Co/264/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/264/2017 z 9. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-01-09", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3216204356.1"}, {"guid": "90ed3f5b-09bf-45b9-b2c7-dd4676dec4b3:a2a2acaf-ad98-4216-9886-fcaf206cef03", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Co/441/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/441/2016 z 28. 6. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-06-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/90ed3f5b-09bf-45b9-b2c7-dd4676dec4b3:a2a2acaf-ad98-4216-9886-fcaf206cef03"}, {"guid": "2f19c822-c6f3-4008-8f68-1a6eafcc1fdb:d28d7ec3-99f0-44e4-9ad2-fb9238011c7d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5312210226.5", "spisova_znacka": "6Co/176/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/176/2016 z 27. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-09-27", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5312210226.5"}, {"guid": "11eddd22-3c67-495f-9290-811e85b0e573:91c17fbf-45df-459d-8dc7-ebdb95797fc2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6912213451.1", "spisova_znacka": "17Co/212/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/212/2015 z 14. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-05-14", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6912213451.1"}, {"guid": "c3eb41e0-65a9-4c60-bf94-d9861521c6c7:f34cd8c6-7c97-4359-a907-acb8cbf5b570", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/217/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/217/2014 z 24. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-11-24", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c3eb41e0-65a9-4c60-bf94-d9861521c6c7:f34cd8c6-7c97-4359-a907-acb8cbf5b570"}, {"guid": "e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/330/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/330/2012 z 10. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-10", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76"}, {"guid": "fab54bf6-9cf4-4d27-bf73-d499fa27aa10:00f64c28-e2d6-4cfd-8042-b95f956b98b3", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2109222214.3", "spisova_znacka": "24Co/479/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/479/2012 z 12. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2013-11-12", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2109222214.3"}, {"guid": "4a5ac6b3-c973-46f6-803f-69cdf8c98f99:8ea6a9f9-8d16-4a54-81c6-138bc4204e86", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1208224326.1", "spisova_znacka": "4Co/470/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/470/2011 z 19. 2. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-02-19", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1208224326.1"}], "citovane_v": []}