Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/86/2023 z 19. 2. 2025 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 19. februára 2025, sp. zn. 6Co/86/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1718202066.2 Krajský súd Bratislava | 6Co/86/2023 | ECLI:SK:KSBA:2025:1718202066.2 | 2025-02-19 | Uznesenie Citované ustanovenia: CSP, § 389 ods. 1 písm. c) CSP, § 391 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fb49ba6b-3d81-4988-b211-1fc57db7fedb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1718202066.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 6Co/86/2023 1718202066 19. 02. 2025 JUDr. Renáta Janáková ECLI:SK:KSBA:2025:1718202066.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a sudkýň JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: C. J., L.. XX.XX.XXXX, J.: X. A. XXX/X, Y. J., právne zastúpenej OLEXOVA VASILIN s.r.o., so sídlom: Gorkého 6, Bratislava, IČO: 36 820 059, proti žalovanému: C. J., L.. L.. XX.XX.XXXX, J.: Š. XXX/XX, E., právne zastúpeného SODOMA VULGAN, spol. s r.o., so sídlom: Kominárska 2, 4, Bratislava, IČO: 47 254 084, o náhradu škody vo výške 8 380,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok z 27. februára 2023, č.k. 42C/110/2018-516, takto rozhodol: Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 27. februára 2023, č.k. 42C/110/2018-516 sa v napadnutom výroku II. a III. zrušuje a vec sa mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol návrh na prerušenie konania, výrokom II. žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady sa rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením (výrok III.). 2. Súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala proti žalovanému zaplatenia náhrady škody vo výške 8 380,- eur s prísl. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný odmietol vpustiť žalobkyňu po jej návrate z dovolenky v septembri 2014, kedy už bolo manželstvo žalobkyne a žalovaného v rozvrate, do rodinného domu zapísaného na liste vlastníctva č. XXX ako rozostavaná stavba na pozemku registra „Q.“ s parc. č. XXX/XX o výmere 110 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie v okrese G., v obci E., v katastrálnom území E. P., keď vymenil aj zámky a nové kľúče jej odmietol poskytnúť. Žalobkyni vznikla škoda tým, že od 01.08.2016 do 31.01.2017 si musela zabezpečiť náhradné bývanie a za tým účelom vynaložila peňažné prostriedky na nájomné vo výške 1 380,- eur a to za nájom bytu v C. po dobu 6 mesiacov a za obdobie od 01.02.2017 do 30.09.2018 vo výške 8 000,- eur za nájom bytu v G. po dobu 20 mesiacov, čím došlo k zmenšeniu jej majetku. Táto majetková škoda vznikla v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, ktorý znemožnil žalobkyni prístup k rodinnému domu. 3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní právne odkazujúc na ustanovenia § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že v konaní nebol preukázaný protiprávny úkon žalovaného ako objektívny predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ktorým by žalovaný bránil žalobkyni v užívaní nehnuteľnosti a tým jej spôsobil škodu. Pokiaľ sa žalobkyňa rozhodla prenajať si byt za účelom vyriešenia svojej bytovej otázky, nedošlo k zníženiu jej majetku, a to vzhľadom na protihodnotu v podobe práva užívať byt, ktorý bol predmetom nájomných zmlúv. Žalobkyňa hradila nájomné na základe nájomnej zmluvy, a preto sa nejedná o reálne zníženie majetku žalobkyne. Podľa názoru prvoinštančného súdu však v konaní nemalo žiadny význam z hľadiska vzniku a existencie škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a ujmou, ktorá žalobkyni vznikla, skúmanie okolnosti, pre ktoré žalobkyňa neužívala rodinný dom a úhradou nájomného. Navyše žalobkyňa ani nepreukázala v konaní, že by jej žalovaný bránil pri vstupe do domu, v dôsledku čoho by bola žalobkyňa nútená zaobstarať si náhradné bývanie, rovnako nebolo preukázané, že by žalovaný vysťahoval žalobkyňu proti jej vôli. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa podala na žalovaného trestné oznámenie v súvislosti s jeho násilným správaním, ktoré však bolo odmietnuté povereným príslušníkom Policajného zboru. Uviedol, že o nezáujme žalobkyne užívať spoločnú nehnuteľnosť svedčí aj to, že žalobkyňa od zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov neuhrádza spoločne so žalovaným splátky hypotekárneho úveru. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na skutočnosť, že rodinný dom je umiestnený na pozemku o výmere 110 m2, ktorý sa nachádza v okrese G., obec E., kat. územie E. P., ktorý je evidovaný Okresným úradom G., katastrálnym odborom ako parc. reg. „Q.“, parc. č. XXX/XX na liste vlastníctva č. XXXX, ktorý je včlenený do pozemku vo výmere 295 m2, ktorý sa nachádza v okrese G., obec E., kat. územie E. P., ktorý je evidovaný Okresným úradom G., katastrálnym odborom ako parc. reg. „Q.“, parc. č. XXX/ XXX na liste vlastníctva č. XXXX, pričom tieto dva pozemky sú vo vlastníctve tretej osoby. Súd prvej inštancie uviedol, že za predpokladu, ak tieto tretie osoby neumožnia žalobkyni prechod k rodinnému domu, žalovaný nie je v konaní o náhradu škody pasívne legitimovaným subjektom, nakoľko nie je vlastníkom týchto pozemkov, cez ktoré vedie prístup k nehnuteľnosti žalobkyne. 4. V súvislosti s užívaním nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov po rozvode manželstva do právoplatného rozhodnutia súdu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva súd prvej inštancie uviedol, že sa vychádza z premisy bývalých manželov ako podielových spoluvlastníkov, teda obaja bývalí manželia sú oprávnení a zároveň aj povinní znášať vzniknuté náklady, preto nárok bývalého manžela, ktorý spoločnú nehnuteľnosť v tomto období neužíval, nemožno žalovať ako náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uzavrel, že z tohto dôvodu neboli v danej veci naplnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu, preto súd prvej inštancie žalobu žalobkyne o náhradu škody zamietol. 5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní úspech voči žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 6. Proti uvedenému rozhodnutiu vo výrokoch II. a III. podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1, písm. b), c) d), f) a h) C.s.p. a žiadala, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe a priznal žalobkyni náhradu trov konania. Zotrvala na svojom stanovisku, že žalovaný jej odmietol umožniť vstup do domu, pri pokusoch vojsť na ňu fyzicky zaútočil, vymenil zámok a následne bola privolaná polícia. Poukázala na množstvo listinných dôkazov, ktoré preukazujú, že žalovaný bránil žalobkyni v užívaní domu od septembra 2014, a to trestné oznámenie, notársku zápisnicu, krajský súd vyhovel návrhu na vydanie neodkladného opatrenia a následný výkon prostredníctvom exekúcie. Pokiaľ ide o trestné oznámenie, uviedla, že bolo zamietnuté z dôvodu, že žalobkyňa nebola vedená ako vlastníčka na liste vlastníctva. Neodkladným opatrením súd prvej inštancie zaviazal žalovaného, aby umožnil žalobkyni vstup do domu, ktoré však žalovaný nerešpektoval. Zároveň žalobkyňa adresovala výzvy žalovanému a jeho právnemu zástupcovi, aby umožnil žalobkyni vstup do domu alebo aspoň za účelom poskytnutia súčinnosti pri oprave zápisu v katastri nehnuteľností. Nakoľko žalobkyňa nemala, kde bývať, bola nútená zabezpečiť si bývanie formou nájmu. Zhrnula, že z vyššie uvedených dôkazov vyplýva, že tvrdenia žalovaného, že nekonal protiprávne, sa nezakladajú na pravde. V dôsledku konania žalovaného žalobkyňa nemohla užívať dom, pričom jej vznikla škoda spočívajúca v prostriedkoch vynaložených na zabezpečenie nájmu bytu. Mala za to, že prenajaté nehnuteľnosti svojím štandardom nedosahovali štandard bývania v rodinnom dome, takže okrem majetkovej ujmy jej vznikla aj nemajetková ujma, ktorú si neuplatnila. Nemajetková ujma nespočívala len v tom, že prenajaté nehnuteľnosti boli kvalitatívnym štandardom neporovnateľné s novostavbou 6 izbového rodinného domu, ale aj tým, že na základe násilného vysťahovania žalobkyne z domu boli obe deti zverené do osobnej starostlivosti otca, ktorý po podaní návrhu žalobkyne o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov na súd neumožnil žalobkyni styk so synmi a k náprave neviedlo ani konanie o výkon rozhodnutia vedené na Okresnom súde Pezinok pod č.k. 22Em 8/2015. Má za to, že žalovaný nepredložil v konaní dôkaz o tom, že by žalobkyni nebránil v užívaní domu, pričom argumentoval iba tým, že žalobkyňa nie je vlastníčkou priľahlého pozemku, cez ktorý vedie prístup k domu, ktorý žalovaný previedol počas konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov na tretiu osobu, a preto nemá do domu prístup. Spochybnila záver súdu prvej inštancie ohľadom neexistencie protiprávneho konania žalovaného, nakoľko sudca pri vyhlásení rozsudku jednoznačne uviedol, že z dokazovania vyplynulo s najväčšou pravdepodobnosťou, že došlo k protiprávnemu konaniu. Z uvedeného podľa žalobkyne vyplynulo, že písomné vyhotovenie rozsudku nekorešpondovalo s vyhláseným znením rozsudku, čo predstavuje vadu konania. Skonštatovala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Skonštatovala, že pokiaľ aj polícia odmietla trestné oznámenie podané žalobkyňou, z uvedeného nemožno vyvodiť záver o tom, že nedošlo k protiprávnemu konaniu žalovaného. Podľa žalobkyne nebolo sporné, že na jej záväzky vo vzťahu k hypotéke nemala vplyv skutočnosť, že dom nemohla užívať. 7. Žalobkyňa sa nestotožnila ani so záverom súdu prvej inštancie, že škoda nevznikla a absentuje príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a škodou. V súvislosti so vznikom škody uviedla, že výška plnenia nájomného podľa zmluvy o nájme predstavuje rozdiel nákladov na náhradné bývanie v porovnaní s nákladmi, ktoré by mala v prípade, ak by ku škode nedošlo. V danom prípade došlo k zmenšeniu majetku žalobkyne, ktorej bolo zasiahnuté do jej práva užívať nehnuteľnosť, v dôsledku čoho si zaobstarala náhradné bývanie (nájom bytu). Ďalej uviedla, že pokiaľ aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že pozemok okolo domu nie je vo vlastníctve žalobkyne a pokiaľ tretie osoby neumožnili žalobkyni prechod cez pozemok, nie je v konaní o náhradu škody pasívne legitimovaný žalovaný, uvedený záver vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a nesprávnych skutkových zistení, pričom nemá oporu ani vo vykonaných dôkazoch. Žalobkyňa zotrvala na argumentácii, že žalovaný postavil dom so žalobkyňou, ktorý bol financovaný spoločným úverom, na pozemku, ktorý síce formálne vlastnil žalovaný, avšak žalobkyňa tento úver s bývalým manželom po svadbe refinancovala tak, že počas manželstva splatili úverom sumu 272.342,- Sk z celkovej ceny pozemku 350.000,- Sk, t.j. 90 % splatili manželia spoločne napriek tomu, že pozemok ostal vo výlučnom vlastníctve žalovaného. Uviedla, že počas konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalovaný fiktívne previedol pozemok na blízku obchodnú spoločnosť, v ktorej je spoločník a bývalý konateľ po skončení konania o bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zase pozemok nadobudol. Zdôraznila, že od (fiktívneho) vlastníka susedného pozemku žalobkyňa neobdržala žiadne spochybnenie toho, že by nemala právo prechodu cez susedný pozemok, resp. nemá informáciu, že by jej tento nový vlastník chcel v tomto brániť. Namietala, že súd prvej inštancie sa nezaoberal argumentáciou žalobkyne, že je vzniklo vecné bremeno vydržaním, nakoľko dom začali s bývalým manželom stavať v roku 2003 a s poukazom na § 23 ods. 4, ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb. uviedla, že ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku a sú splnené podmienky na vydržanie, vlastník domu povinný usporiadať vlastníctvo, inak vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Žalobkyňa disponovala aj uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/288/2019 o nariadení neodkladného opatrenia z roku 2018 a po jeho zrušení a vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením o nariadení neodkladného opatrenia z 26.02.2020. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie bez vykonaného dokazovania dospel k opačnému názoru ako Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 40C/4/2018, že právo žalobkyne užívať dom závisí od vôle nového vlastníka pozemku. V tejto súvislosti poznamenala, že súd prvej inštancie neuviedol právnu úvahu, ktorou sa pri skutkovom a právnom posúdení dôkazov a právnych predpisov riadil a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne. Záverom v súvislosti s námietkou zaujatosti uviedla, že sudca prerušoval prednes právneho zástupcu žalobkyne, do prednesu právneho zástupcu žalovaného však nevstupoval a zaprotokoloval celý proces. Z obsahu zápisnice podľa žalobkyne vyplýva, že v súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného sudca zaprotokoloval iba to, že trestné oznámenia boli odmietnuté. Ďalej uviedla, že sudca konanie odročil za účelom rozhodovania o námietke zaujatosti, avšak následne v konaní pokračoval bez toho, aby bolo o námietke rozhodnuté. Žalobkyňa preto podala sťažnosť a žiadala predsedu súdu o prešetrenie veci, ktorý podanú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Z uvedeného dôvodu mala žalobkyňa za to, že v danej veci rozhodoval vylúčený sudca, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 C.s.p. Žalobkyňa žiadala aj oslobodenie od súdneho poplatku z dôvodu hodného osobitného zreteľa a to vzhľadom na jej nepriaznivé sociálne pomery. 8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol odmietnuť odvolanie v zmysle § 386 písm. d) C.s.p., alternatívne navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K odvolaciemu dôvodu uvedenému podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. uviedol, že žalobkyňa nešpecifikovala v danej veci nesprávny procesný postup súdu, ktorý by znemožnil realizáciu práv strany sporu a zároveň by dosiahol takú intenzitu, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne odôvodnené, vychádzalo z riadne zisteného skutkového stavu veci, preto sa nestotožnil so záverom žalobkyne o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov súdu. K odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. c) C.s.p. uviedol, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by nasvedčovali vylúčeniu sudcu. Uviedol, že dôvody podania námietky zaujatosti sudcu spočívali v postupe sudcu pri vedení konkrétneho pojednávania, s ktorým žalobkyňa zjavne nesúhlasila, čo automaticky neznamená, že je daný dôvod vylúčenia sudcu. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 49 ods. 3 C.s.p. Podľa žalovaného, žalobkyňa neuviedla ani k odvolacím dôvodom uvedeným v § 365 ods. 1 písm. d), f) C.s.p. žiadne skutkové tvrdenia. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 90/2019 zdôraznil, že nie je povinnosťou súdu, ani žalovaného, aby tieto prípadné vady vyhľadával v podanom odvolaní. Podľa názoru žalovaného, súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy navrhnuté žalobkyňou ako aj žalovaným podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo, ako všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Podľa žalovaného, nebol napokon daný ani odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., nakoľko súd prvej inštancie aplikoval príslušné správne právne normy, ktorých obsah správne interpretoval následne aj správne právne aplikoval. 9. Žalobkyňa v replike na vyjadrenie žalovaného zotrvala na svojej argumentácii. 10. Žalovaný sa k replike žalobkyne nevyjadril. 11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne je potrebné priznať úspech. 12. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 13. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa a žalovaný ako manželia spoločne bývali v rodinnom dome vo Vinosadoch, ktorý spoločne postavili a patril do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobkyňa v rodinnom dome bývala do septembra 2014, ktorú skutočnosť uvádzala aj v odvolaní. 14. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný v septembri 2014 po jej návrate z dovolenky ju odmietol vpustiť do rodinného domu, keď vymenil zámky a nové kľúče jej odmietol poskytnúť a v dôsledku tohto protiprávneho konania žalovaného bola žalobkyňa nútená si zaobstarať z vlastných prostriedkov náhradné bývanie, za ktoré platila nájomné. 15. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/87/2016 si žalobou uplatnila náhradu škody voči žalovanému z dôvodu, že ju odmietol po jej návrate z dovolenky v septembri 2014 pustiť do uvedeného rodinného domu, v ktorom bývala a z toho dôvodu bola nútená vynaložiť na náhradné bývanie náklady, ktoré predstavujú škodu, a ktoré by jej inak nevznikli, ak by jej žalovaný umožnil prístup k rodinnému domu. Za náhradné bývanie vynaložila náklady titulom zaplateného nájomného v období od 15.10.2014 do 31.7.2016. Okresný súd G. rozsudkom z 21. decembra 2020, č.k. 10C/87/2016-219 (č.l. 461 spisu), žalobu zamietol z dôvodu, že v uvedenom období neboli naplnené základné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu - existencia škody a bezprostredná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a hypoteticky vzniknutou škodou. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 5Co/83/2021 z 26. 04. 2022 rozsudok Okresného súdu G. z 21. 12.2020, č.k. 10C/87/2016-219 potvrdil (č.l. 467 spisu), keďže žalobkyňa v konaní nepreukázala protiprávny úkon žalovaného, ktorým by jej vznikla škoda, a že v konaní tiež nebolo preukázané, že by žalobkyňu žalovaný vysťahoval z domu proti jej vôli, resp., že žalobkyňa nemala vôľu rodinný dom užívať, lebo neuhrádzala splátky hypotekárneho úveru. Následne dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu Bratislave 5Co/83/2021 bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/52/2023 z 25.09.2024 odmietnuté. 16. Žalobkyňa si v predmetnom konaní vedenom na Okresnom súde G. sp. zn. 42C/110/2018 uplatnila voči žalovanému náhradu škody na tom istom skutkovom základe, a to, že žalovaný ju po jej návrate z dovolenky v septembri 2014 odmietol pustiť do ich spoločného rodinného domu vo Vinosadoch, v ktorom bývala a z toho dôvodu bola nútená vynaložiť na náhradné bývanie náklady, ktoré predstavujú škodu, a ktoré by jej inak nevznikli, ak by jej žalovaný umožnil prístup k rodinnému domu. Za náhradné bývanie vynaložila náklady titulom zaplateného nájomného za ubytovanie v garsónke v C. v období od 01.08.2016 do 31.01.2017 vo výške 1 380,- eur a za obdobie od 01.02.2017 do 30.09.2018 vo výške 8 000,- eur za nájom bytu v G., čím došlo k zmenšeniu jej majetku a táto škoda jej vznikla v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, ktorý jej znemožnil prístup k rodinnému domu. Jednalo sa teda o zabezpečenie náhradného bývania spolu za obdobie od 01.08.2016 do 30.09.2018, čo žalobkyňa osvedčila nájomnými zmluvami. Žalobkyňa utvorila zmluvu o nájme bytu dňa 30.07.2015 na dobu určitú od 30.07.2015 do 31.07.2016 ako nájomníčka s S. Š. ako prenajímateľkou, predmetom ktorého bol nájom bytu - garsónky č. XX s prísl. na X. nadzemnom podlaží v bytovom dome v C. na T. A.., por. č. XX, vchod č. XX, súp. č. XXXX na pozemku parc. č. XXXX/X S. XXXX/X, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX v kat. úz. G. za dohodnutú cenu nájmu za užívanie predmetného bytu vo výške 230,- eur/ mesačne. Ďalej žalobkyňa uzatvorila zmluvu o nájme bytu dňa 01.02.2017 na dobu určitú od 01.02.2017 do 31.01.2018 s I. E., predmetom ktorého bol nájom bytu - 2-izbového bytu č. X, nachádzajúceho sa na X nadzemnom podlaží bytového domu na ul. C. XX, č. vchodu XX v G., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX v okr. G., obec G., kat. úz. G. za dohodnutú cenu nájmu za užívanie predmetného bytu vo výške 400 eur/mesačne. Medzi stranami sporu teda nebolo sporné, že žalobkyňa v uvedenom období za prenajaté bývanie vynaložila ňou uvedené náklady titulom zaplateného nájomného. 17. Ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka upravuje všeobecnú zodpovednosť fyzických a právnických osôb, ktorá prichádza do úvahy vtedy, keď nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu, ktoré sú upravené v § 421 až 437, resp. v ďalších ustanoveniach Občianskeho zákonníka. V predmetnej veci ide o všeobecnú zodpovednosť za škodu, ktorej predpokladmi vzniku sú: - protiprávny úkon/porušenie právnej povinnosti, -spôsobenie škody, - príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom/porušením právnej povinnosti a škodou, - zavinenie. Naplnenie uvedených zákonných predpokladov titulom náhrady škody v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka má kumulatívny charakter, a teda pre ich splnenie sa vyžaduje naplnenie všetkých zákonných predpokladov. Predpokladom vzniku zodpovednosti porušením právnej povinnosti je, že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je aj zavinené konanie škodcu (aj keď zavinenie škodcu sa podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka predpokladá). Pod pojmom škoda treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom s tým, že súčasťou náhrady škody sú aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, pričom môže ísť o skutočnú škodu a ušlý zisk. Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom/porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať s ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla len jednu príčinu, treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin, keďže vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný (napr. ak následok škody už vzniknutej dôjde k ďalšej škode, ku ktorej protiprávny úkon nesmeroval). V prípade zavinenia ide o charakter subjektívny, pretože znamená psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a ku škode. Zavinenie môže byť úmyselné alebo nedbanlivostné. Pri úmyselnom zavinení rozoznávame úmysel priamy a nepriamy a nedbanlivosť vedomú a nevedomú. Ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka nemá povahu objektívnej zodpovednosti ale zodpovednosti všeobecnej a preto žalobca musí uniesť dôkazné bremeno na jej preukázaní s tým, že škodca môže preukázať existenciu takých okolností, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať. V predmetnej veci je nepochybné, že žalobkyňa v období od 01.08.2016 do 30.09.2018 neužívala predmetný rodinný dom, bývala v prenajatých bytoch, za nájom ktorých aj zaplatila nájomné v ňou uvedenej výške. Podľa jej tvrdenia predmetný rodinný dom nemohla užívať, nakoľko jej žalovaný svojím protiprávnym konaním neumožnil, respektíve zabránil užívanie tohto rodinného domu, v dôsledku čoho svoju bytovú otázku musela riešiť náhradným bývaním, za ktoré uhradila nájomné, ktoré by uhradiť nemusela, ak by jej žalovaný protiprávne nebránil v bývaní v rodinnom dome. V danom prípade bolo preto potrebné prioritne sa zaoberať skutočnosťou, či žalovaný v období uvádzanom žalobkyňou svojim konaním protiprávne zabránil žalobkyni v užívaní rodinného domu. Ak by v konaní bolo preukázané protiprávne konanie žalovaného spočívajúceho v tom, že zabránil žalobkyni v užívaní rodinného domu, v dôsledku ktorého konania si žalobkyňa musela vyriešiť svoju bytovú situáciu napríklad aj prenajatím si bytu, za ktorý musela zaplatiť nájomné, tak v tom prípade žalovaný by niesol zodpovednosť za takéto konanie a tým aj za vzniknutú škodu. 18. Žalobkyňa na preukázanie svojho tvrdenia o protiprávnom konaní žalovaného v období od 01.08.2016 do 30.09.2018, ktoré malo spočívať v tom, že žalovaný jej bránil, resp. jej neumožnil užívať spoločný rodinný dom, predložila súdu prvej inštancie listinné dôkazy. Podľa odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, tento vykonal dokazovanie oboznámením sa: - s rozsudkom Okresného súdu G. č.k. 9P/96/2014-56 z 10.12.2014, ktorým bolo manželstvo účastníkov sporu rozvedené, so zápisnicou z pojednávania v konaní o vyporiadanie BSM žalobkyne a žalovaného sp.zn. 8Pc/8/2016 zo dňa 17.01.2018, - s uznesením Okresnej prokuratúry G. č.k. 1 Pn 76/16/1107-6 zo dňa 23.03.2016, ktorým bola ako nedôvodná zamietnutá jej sťažnosť podaná dňa 29.02.2016 proti uzneseniu vyšetrovateľa odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v G. sp.zn. M.- XX/.X - E. - G. - XXXX zo dňa 23.02.2016, ktorým bola odmietnutá vec podozrenia zo spáchania prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku, ktorého sa mal dopustiť žalovaný tak, že od presne nezisteného času mesiaca marec v roku 2015 až doposiaľ (12.04.2016) bránil žalobkyni v užívaní rodinného domu na adrese E., Š.T. XX a jeho priľahlých častí zapísaných na LV číslo XXX (č.l. 8) - s uznesením Okresnej prokuratúry G. č.k.X G. XXX/XX/XXXX - 5 zo dňa 12.04.2016, ktorým bola ako nedôvodná zamietnutá sťažnosť žalobkyne podanej proti uzneseniu Okresného riaditeľstva PZ v G., obvodné oddelenie v C. sp. zn. M.-G.-XXXX zo dňa 16.03.2016. (č.l. 10) - s nájomnou zmluvou z 30.07.2015 a s nájomnou zmluvou zo dňa 01.02.2017, - s príjmovými dokladmi spolu v sume 1 380,-eur a 8 000,-eur, - s informáciou Okresného riaditeľstva Policajného zboru G. z 26.10.2016 o výjazdoch policajných hliadok na adrese Š. XX, E. - s potvrdením o oznámení priestupku proti občianskemu spolunažívaniu vydaným Obvodným oddelením Policajného zboru Q. 10.11.2020. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie však nie je zrejmé ako sa súd vysporiadal s týmito dôkazmi, ako ich vyhodnotil jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti vo vzťahu k žalobkyňou namietanému protiprávnemu konaniu žalovaného. 19. Odvolací súd zistil, že žalobkyňa predložila na preukázanie svojho tvrdenia o protiprávnom konaní žalovaného týkajúceho sa ňou vymedzeného obdobia od 01.08.2006 do 30.09.2018 aj ďalšie listinné dôkazy, a to najmä: - uznesenie Okresnej prokuratúry G. č.k. X G. XXX/XX/XXXX-X zo dňa 10.07.2018, ktorým bola sťažnosť žalobkyne proti uzneseniu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v G., Odbor kriminálnej polície, sp. zn. M. - XXX/.X - E. - G. - XXXX zo dňa 31.05.2018, zamietnutá, pretože nie je dôvodná. Podľa tvrdenia žalobkyne jej žalovaný mal od septembra 2014 brániť v užívaní rodinného domu (č.l. 13 ) - Notárska zápisnica L. XXXX/.XXXX, L. XXXXX/.XXXX L.XD. XXXXX/.XXXX zo dňa 22.10.2015, spísaná notárom M. Ď.M.C. so sídlom v J., O. X,(č.l. 258) - uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 14Co/288/2019 - 130 zo dňa 31.01.2020, ktorým bolo zmenené uznesenie Okresného súdu G. č. k. 40C/4/2018 - 10 zo dňa 13.07.2018 tak, že bolo nariadené neodkladné opatrenie: žalovaný je povinný umožniť žalobkyni vstup a užívanie rodinného domu, vedeného ako rozostavaná stavba na parcele č. XXX/.XX, parc. reg. „Q.", o výmere 110 metrov2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, v okrese G., v obci E., v katastrálnom území E.É. P., zapísaný na liste vlastníctva č. XXX, vedenom Okresným úradom G. - katastrálny odbor, ktorý je predmetom bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného, na účel bývania. (č.l. 260-261) - upovedomenie o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie - Okresný súd J. J. zo dňa 29.11.2021 v exekučnej veci sp.zn.71Ek/3037/2021 (č.l. 454) Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie s uvedenými listinnými dôkazmi žalobkyne zaoberal, a teda je zrejmé, že tieto dôkazy nezohľadnil pri svojom rozhodovaní. V takom prípade je potom predčasné hodnotenie súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný protiprávny úkon žalovaného ako objektívny predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ktorým by žalovaný bránil žalobkyni v užívaní nehnuteľnosti a tým jej spôsobil škodu. 20. Pokiaľ súd prvej inštancie mal za to, že skúmanie sporných okolností, pre ktoré žalobkyňa neužívala rodinný dom (dobrovoľný odchod alebo znemožnenie užívania rodinného domu žalovaným), nemalo z hľadiska vzniku a existencie škody a príčinnej súvislosti v tomto konaní žiaden význam, tak s takýmto tvrdením sa odvolací súd nestotožnil. Práve naopak, základným predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávny úkon, a preto skúmanie, či v predmetnej veci v žalobkyňou označenom období žalovaný svojim konaním zabránil v užívaní predmetného rodinného domu, ktorý bol súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov (žalobkyne a žalovaného) je základnou skutočnosťou podmieňujúcou vznik škody, ktorá by žalobkyni vznikla z dôvodu, že nemohla bývať v predmetnom rodinnom dome, v dôsledku čoho si musela riešiť svoju bytovú otázku iným spôsobom, v tomto prípade prenájmom bytu, za ktorý zaplatila nájomné. Škoda mala žalobkyni vzniknúť tým, že bola nútená vynaložiť peňažné prostriedky na zabezpečenie náhradného bývania, pričom samotná výška škody sa rovnala peňažným prostriedkom, ktoré vynaložila na úhradu nájomného. 21. Za podmienky preukázania, že žalovaný znemožnil žalobkyni užívať rodinný dom, uzatvorenie nájomnej zmluvy žalobkyňou a platenie nájomného by bolo potom v bezprostrednej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. Napokon aj samotný súd prvej inštancie v odôvodnení takéto konanie žalovaného nevylúčil (bod 16) tvrdiac, že vychádzajúc z vykonaného dokazovania žalovaný s najväčšou pravdepodobnosťou znemožnil žalobkyni užívať rodinný dom. 22. Odvolací súd preto konštatuje, že záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala v konaní protiprávny úkon žalovaného, ktorým by jej vznikla škoda bol predčasný. Až po ustálení, či žalovaný znemožnil žalobkyni užívať rodinný dom v ňou uvedenom období, bude možné správne posúdiť a vyhodnotiť či v dôsledku konania žalovaného žalobkyňa utrpela škodu z dôvodu, že musela riešiť svoju otázku bývania, keďže žalovaný svojím konaním jej neumožnil v rodinnom dome bývať. Tiež je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s nariadeným neodkladným opatrením, kde Krajský súd Bratislave v uznesení č.k. 14Co/288/2019-130 zo dňa 31.1.2020 konštatoval dôvodnosť návrhu žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý podala dňa 19.06.2018. 23. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že v konaní v danej veci rozhodoval vylúčený sudca, keďže sudca konanie odročil za účelom rozhodovania o námietke zaujatosti, avšak následne v konaní pokračoval bez toho, aby bolo o námietke rozhodnuté, tak tejto námietke nemožno prisvedčiť. 24. Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 12.01.2023 vzniesla námietku zaujatosti sudcu s tým, že táto bude odôvodnená písomne v lehote 7 dní. V podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 19.01.2023 právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že: „Dôvodom námietky zaujatosti je postup sudcu a výkon jeho právomoci počas prednesu právnej zástupkyne žalovaného (ďalej ako PZŽ) a uvedenom pojednávaní“. 25. Podľa § 49 ods. 1 až 3 C.s.p. sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a jeho rozhodovacej činnosti. 26. Podľa § 52 ods. 1 a 2 C.s.p., strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti. V námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú. 27. Na základe citovaných ustanovení odvolací súd konštatuje, že z dôvodu, že námietka zaujatosti nespĺňala náležitosti vyplývajúce z ust. § 52 ods. 1 v spojení s ust. § 49 C.s.p., odvolací súd v súlade s § 52 ods. 2 CSP na ňu neprihliadal. 28. Vzhľadom na dôvod, ktorý viedol k zrušeniu rozhodnutia, odvolací súd sa ďalšími námietkami uvádzanými v odvolaní nezaoberal, keďže neboli spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie. 29. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil a podľa ust. § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 30. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne vec prejednať a vo veci opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku žalobkyne na náhradu škody s prihliadnutím na vyššie právny názor odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 391 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie taktiež sa vysporiada aj tvrdením žalovaného v jeho vyjadrení zo dňa 20.11.2020, že žalobkyňa si v konaní o vyporiadanie BSM vedenom na Okresnom súde G. sp.zn. 8Pc/8/2016 uplatňovala disparitu podielov, čo je priznanie vyššieho peňažného doplatku pri vyporiadaní BSM (rovnaký predmet konania), pričom tento nárok odôvodňovala tými istými skutkovými okolnosťami, ktoré spočívajú v platení nájmu ako dôsledku údajného znemožnenia užívania spoločnej nehnuteľnosti žalovaným a jeho fyzickým a psychickým násilím voči žalobkyni. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude najmä vyhodnotiť dôkazy každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V prípade, ak bude vychádzať z konkrétneho dôkazu, tento je potrebné najprv riadne vykonať a vyhodnotiť. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania aplikovať aj zásadu predvídateľnosti postupu súdu. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasne a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôvodov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosťou súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so všetkými špecifickými námietkami strán konania. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie postupovať v súlade s ust. § 220 C.s.p. a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorý vec posúdil a rozhodol. 31. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova aj o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.) a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodní (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 ( § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).