Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/81/2024 z 29. 1. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. januára 2025, sp. zn. 15Co/81/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1720200949.2
Krajský súd Bratislava | 15Co/81/2024 | ECLI:SK:KSBA:2025:1720200949.2 | 2025-01-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť právnych úkonov
Citované ustanovenia: § 42a ods. 1 OZ, § 42a ods. 2 OZ, § 42a ods. 3 OZ, § 42b ods. 1 OZ, § 42b ods. 2 OZ, § 42b ods. 4 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/440c5a47-cdf3-42f2-a2d6-98886185bead
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1720200949.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
15Co/81/2024
1720200949
29. 01. 2025
Mgr. Zita Leimbergerová
ECLI:SK:KSBA:2025:1720200949.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: W. U. Y. W. D. E.
A. E. Q. X. O. Ý. , A. T. X.X.XXXX, S. W. W., W. Č.. XXXX, zastúpený spoločnosťou Pacalaj, Palla
a partneri, s.r.o., IČO: 36 857 548, Trnava, Nám. SNP č. 3, za ktorú koná JUDr. Ing. Peter Pacalaj
a JUDr. Jozef Palla, proti žalovanému: Y. F. B. Š. O. E. , A. T. XX.X.XXXX, S. W. T., A. Č.. XXX/XX,
zastúpený spoločnosťou In Medias Res, s.r.o., IČO: 36 863 351, Trnava, Sladovnícka č. 13, za ktorú
koná JUDr. Miloslav Kukučka, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 17. apríla 2024, č. k. 9 C 15/2020-232, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 17. apríla 2024,
č. k. 9 C 15/2020-232, p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 17.4.2024, č. k. 9 C 15/2020-232, vo výroku I. určil, že
kúpna zmluva zo dňa 28.6.2018 uzavretá medzi žalovaným a Y. F., narodenou dňa X.X.XXXX (ďalej len
„dlžníčka“), predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 1/2
k celku na nehnuteľnosti - rodinný dom so súpisným č. XXXX, postavenom na parcele registra C č. XXX/
XX, zapísanej na LV č. XXXX, pre katastrálne územie W., obec W., okres F., je voči žalobcovi neúčinná
a vo výroku II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Vychádzal zo žaloby doručenej dňa 8.6.2020, v ktorej žalobca dôvodil, že má proti žalovanej niekoľko
pohľadávok, a to: 1. pohľadávku v sume 27.603,12 €, z titulu nároku
z úverovej zmluvy,
o ktorej rozhodol Okresný súd Pezinok dňa 8.1.2019, v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 91/2014;
2. pohľadávku v sume 2.832,68 € z titulu úhrady nevyhnutných nákladov na spoločnú nehnuteľnosť rodinný dom so súpisným č. XXXX, postavenom na parcele
registra C č. XXX/XX, zapísanej na
LV č. XXXX, pre katastrálne územie W., obec W., okres F. (ďalej len „nehnuteľnosť“), o ktorej bolo vedené
konanie na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 33 C 113/2014, pričom v tom čase o nej ešte nebolo
právoplatne rozhodnuté. Uviedol, že dlžníčka uzavrela so žalovaným kúpnu zmluvu zo dňa 28.6.2018,
predmetom ktorej bol prevod jej spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti (ďalej len „kúpna zmluva“) na
žalovaného. Vklad vlastníckeho práva žalovaného bol povolený príslušným katastrálnym úradom pod
č. V-XXXX/XXXX. Týmto spôsobom dlžníčka mala zmenšiť svoj majetok a konať tak v úmysle ukrátiť
žalobcu ako svojho veriteľa.
2. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 42a
ods. 1, ods. 2
a ods. 3 a § 42b ods. 1, ods. 2 a ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“). Na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca
a žalovaný boli ku dňu

podania žaloby zapísaní na liste vlastníctva č. XXXX ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti, každý
v podiele 1/2 k celku, a to na základe vkladu spoluvlastníckeho práva žalovaného č. V-XXXX/XXXX, zo
dňa 21.5.2020. Žalovaný dňa 28.6.2018 uzavrel so svojou dcérou (dlžníčkou), ako pôvodnou vlastníčkou
spoluvlastníckeho podielu, kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol podiel vo veľkosti 1/2 k nehnuteľnosti
za kúpnu cenu 42.000,- €, splatnú započítaním vzájomných pohľadávok. Návrh na vklad vlastníckeho
práva bol podaný dňa 28.6.2018, pričom žalobca doručil súdu žalobu o určenie neúčinnosti právneho
úkonu (kúpnej zmluvy) dňa 8.6.2020. Konštatoval, že Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 8.1.2018,
č. k. 33 C 91/2014-272, zaviazal dlžníčku na zaplatenie sumy 27.603,12 € a jej príslušenstva žalobcovi,
pričom jej umožnil zaplatenie sumy v splátkach. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28.10.2020,
č. k. 15 Co 266/2019-354, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v časti nároku na zaplatenie istiny a
jej príslušenstva a v časti povolenia splátok ho zmenil a uložil dlžníčke zaplatiť priznanú sumu do 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.12.2020 a vykonateľnosť
dňa 29.12.2020. Uznesením zo dňa 31.1.2023, č. k. 33 C 113/2014-300, súd prvej inštancie schválil
súdny zmier, ktorým zaviazal dlžníčku zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- € do 30 dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia. Zo zápisníc o pojednávaní zistil, že dlžníčka sa ako žalobkyňa
v konaní vedenom
na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4 C 1/2019, domáhala zrušenia podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnosti a žiadala prikázať nehnuteľnosť do jej výlučného vlastníctva. Zároveň, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn.
4 C 262/2011,
o vrátenie daru, vypovedal ako svedok žalovaný, ktorý uviedol, že dlžníčka si kúpila pozemok v W. a
potom ho darovala žalobcovi. Spolu so žalobcom bývali
u nich 9 rokov a nedali
im ani korunu. Potom sa odsťahovali a nehlásili sa. Až keď bola na tom dlžníčka zle, tak zavolala
mamu, aby po ňu prišla. V tom čase už jej vzťahy so žalobcom neboli dobré. V konaní vedenom na
Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4 C 260/2011, o určenie vlastníckeho práva, vypovedal ako svedok
žalovaný. Uviedol, že jeho dcéra darovala parcelu žalobcovi s tým, že na nej postavia dom. Vybavila
úver a stavalo sa. Lenže so žalobcom sa rozišli a ten ju odmietol zapísať na list vlastníctva. Žalovaný
tiež potvrdil, že úver neskôr splatil sám žalobca. Z dôkazov založených na č. l. 191 - 199 súd prvej
inštancie zistil, že dlžníčka platila osobe menom P. A. platby 300,- € mesačne v období rokov 2011 a
2017.
Z potvrdení o výbere hotovosti z účtu v S. banka, a.s. súd prvej inštancie zistil, že žalovaný
vyberal zo svojho účtu v rokoch 2011 až 2018 sumy od 500,- € až do 4.910,- €. Podľa jeho tvrdenia
malo ísť o pôžičky poskytnuté dcére za účelom zabezpečenia životných nákladov. Z výpovede dlžníčky
ako svedka vyplynulo, že so žalobcom tvorili pár, narodilo sa im dieťa
a žalovaný je jej
otec. Stavali so žalobcom spoločne dom, ale všetko bolo zapísané na neho. Boli dohodnutí, že sa to
dá do poriadku, keď sa dom skolauduje, ale to sa nestalo a so žalobcom sa rozišli. Svojho vlastníckeho
práva sa musela domáhať súdnou cestou a bývala v podnájme, nakoľko jej žalobca bránil v užívaní
domu. Žalovaný jej požičiaval peniaze, ktoré nevedela nijako splatiť a z toho dôvodu sa rozhodla previesť
naňho svoj spoluvlastnícky podiel. Uviedla, že žalovaný jej dával peniaze vždy v hotovosti, postupne
to bolo asi 43.000,- €. Peniaze išli na nájom, na zaplatenie právnych služieb a trovy konania, nakoľko
bolo vedených asi 6 súdnych konaní. Konanie o zrušenie podielového spoluvlastníctva medzi žalobcom
a žalovaným skončilo tak, že nehnuteľnosť bola prikázaná do vlastníctva žalobcovi, s povinnosťou
výplaty žalovanému v sume 56.000,- €. Dlžníčka od roku 2019 bývala u rodičov (u žalovaného), nakoľko
mame sa zhoršil zdravotný stav. Súd prvej inštancie zároveň z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX zistil,
že žalobca je v súčasnosti výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, a to na základe rozsudku Okresného
súdu Pezinok č. k. 4 C 1/2019-285, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co
58/2021-385. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zmysel právnej úpravy odporovateľnosti spočíva v
zabezpečení ochrany veriteľa pred právnymi úkonmi dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu majetku dlžníka,
a tým aj k zmareniu, či ohrozeniu možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka
uspokojená. Uviedol, že odporovacia žaloba je právnym prostriedkom na uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré
odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady
vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Vymáhateľnou
pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka má byť taká pohľadávka,
ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno
nariadiť exekúciu. Zdôraznil, že účelom odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka,
ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor svojich veriteľov za nasledovných troch predpokladov: 1. k
právnemu úkonu dlžníka došlo
v posledných troch rokoch spätne od
momentu urobenia úkonu (ide o prekluzívnu lehotu);
2. právny úkon bol urobený v
úmysle ukrátiť veriteľa; 3. úmysel ukrátiť veriteľa, ktorý sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými
boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, pričom ide o

vyvrátiteľnú domnienku. V prípade blízkej osoby dôkazné bremeno zaťažuje práve túto blízku osobu
(ako žalovaného), ktorá má preukázať, že ani pri náležitej starostlivosti úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa,
nemohla rozpoznať. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca podal odporovaciu žalobu na súd dňa
8.6.2020, čiže ešte predtým ako bola jeho pohľadávka v sume 27.603,12 € s príslušenstvom priznaná
súdom, nakoľko rozhodnutie v predmetnej veci (rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 8.1.2019, č.
k. 33 C 91/2014-272) nadobudlo právoplatnosť dňa 13.12.2020
a vykonateľnosť
dňa 29.12.2020. Právnym základom predmetnej pohľadávky bolo to, že žalobca dňa 23.8.2011 vyplatil
spoločne čerpaný úver a polovicu tejto platby požadoval od dlžníčky. Podľa súdu prvej inštancie tak
žalobca v čase podania žaloby nemal voči dlžníčke postavenie veriteľa disponujúceho právoplatne
priznanou pohľadávkou, avšak na úspech odporovacej žaloby postačuje, ak v čase vyhlásenia rozsudku
je pohľadávka vymáhateľná (za predpokladu, že neuplynula lehota na podanie odporovacej žaloby).
Súd prvej inštancie uzavrel, že nárok žalobcu nie je prekludovaný, keďže odporovaný úkon urobila
dlžníčka dňa 28.6.2018 a žalobca získal postavenie veriteľa voči dlžníčke dňa 29.12.2020. K námietke
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného poukázal na to, že predmetom súdneho konania o určenie
neúčinnosti právneho úkonu nie je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ale vzťah medzi veriteľom a
osobou, v prospech ktorej bol právny úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovaného úkonu prospech,
odporcom (správne žalovaný - poznámka odvolacieho konania) v takomto konaní bude teda subjekt,
ktorý mal z odporovaného právneho úkonu dlžníka prospech (napríklad obdarovaný). Samotný dlžník
tak nie je účastníkom konania (správne strana sporu - poznámka odvolacieho súdu). Poukázal na to, že
kúpna zmluva zo dňa 28.6.2018 bola urobená v prospech žalovaného, ktorý vystupoval ako kupujúci,
pričom kúpna cena bola zaplatená započítaním vzájomných pohľadávok s dlžníčkou. Žalovaný mal
z právneho úkonu majetkový prospech, preto bol v predmetnom konaní pasívne vecne legitimovaný.
Uviedol, že žalovaný je osobou blízkou dlžníčke, na ktorého sa prenáša dôkazné bremeno vyvrátenia
domnienky, že ani napriek náležitej starostlivosti, nemohol rozpoznať úmysel dlžníčky ukrátiť veriteľa.
Konštatoval, že žalovaný dôkazné bremeno neuniesol, keď žalovaný mal veľmi dobrú vedomosť o
sporoch dlžníčky a žalobcu (v ktorých vystupoval ako svedok), ako aj o tom, že dlžníčka nemá finančné
prostriedky na uspokojenie jeho nárokov, ako aj nárokov žalobcu, dôkazom čoho bolo započítanie kúpnej
ceny a pôžičiek žalovaného v kúpnej zmluve. Poukázal na to, že na pojednávaní dňa 11.10.2012, v
konaní sp. zn. 4 C 260/2011 žalovaný výslovne uviedol, že jeho dcéra splácala úver so žalobcom do
doby, kým ho neuhradil celý žalobca. Žalovaný tak mal vedomosť o uvedených skutočnostiach, ako
aj o tom, že vzhľadom na vzájomné spory (vrátenie daru, určenie vlastníctva, atď.) bude žalobca tieto
finančné prostriedky požadovať od dlžníčky, resp. že žalovaný nepreukázal, že by vynakladal snahu
zistiť, či je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 27.603,12 € s príslušenstvom, uspokojený. Zopakoval,
že súdne spory medzi žalobcom
a dlžníčkou prebiehali a prebiehajú na súde prvej inštancie od
roku 2011, pričom žalovaný sám bol stranou v spore so žalobcom v konaní vedenom pod sp. zn. 4
C 1/2019. Súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že účelom odporovacej žaloby je dosiahnutie neúčinnosti
právneho úkonu, ktorý urobil dlžník a ktorým mal byť ukrátený veriteľ a aby majetok, ktorý bol na
strane dlžníka zmenšený, postačoval aspoň čiastočne na uspokojenie veriteľovej pohľadávky (teda,
aby mohol byť postihnuteľný exekúciou). Zdôraznil, že žalobca bol v tom čase zapísaný ako výlučný
vlastník nehnuteľnosti, pričom z toho dôvodu odporovacou žalobou (tak ako bola podaná), nie je možné
dosiahnuť jej cieľ, a to uspokojenie z majetku prípadnou exekúciou (keďže tento je teraz celý vo výlučnom
vlastníctve žalobcu), avšak iba finančnú náhradu. Žalovaný tak síce už nebol spoluvlastníkom podielu,
no jeho hodnota by postačovala na úplné uspokojenie žalobcovej pohľadávky voči dlžníčke. Poukázal
na to, že k prevodu došlo v priebehu konania o zaplatenie pohľadávky v sume 27.603,12 €. Žalobca,
ktorý sa s úspechom domohol vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu súdom, má možnosť domáhať sa
náhrady v peniazoch od toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, ktorú však nemožno stotožniť
s náhradou škody, pričom výška náhrady je limitovaná výškou získaného prospechu.
3. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil úspešnosťou žalobcu, preto mu proti
žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
4. Proti rozsudku vo veci samej podal žalovaný v zákonnej lehote a v celom rozsahu odvolanie z dôvodu,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Napadnuté rozhodnutie a vágne odôvodnenie, resp. absencia zákonného
odôvodnenia podľa žalovaného neobstoja
v kontexte objektívne ustáleného dôkazného
stavu. Súd prvej inštancie oprel svoje závery
o viacero vyvrátiteľných a nepodložených

domnienok. Namietal, že súd prvej inštancie spochybnené tvrdenia žalobcu nepodložil, iba sa s nimi
nekriticky stotožnil a svojimi vyjadreniami doplnil viaceré ním nezodpovedané a nepodložené tvrdenia.
Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa v bode 25. napadnutého rozsudku svojvoľne odkláňa od
ustálenej judikatúry v otázke výkladu inštitútu „vymáhateľnej pohľadávky“ s prekvapivým odkazom na
Najpravo september 2023. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca žalobu nepodal
predčasne. Tvrdil, že žalobca pri podaní žaloby a ani neskôr nedisponoval žiadnym existujúcim nárokom
voči žalovanému. K svojej námietke vecnej pasívnej legitimácie vznesenej v konaní uviedol, že súd prvej
inštancie vychádzal zo svojej vyvrátiteľnej domnienky, že tým, že žalovaný nadobudol od svojej dcéry
majetkový prospech na základe kúpnej zmluvy, je podľa jeho uhla pohľadu naplnený zákonný predpoklad
pre úspešné uplatnenie si nároku voči žalovanému z titulu neúčinnosti dotknutej kúpnej zmluvy voči
žalobcovi v tomto konaní. Tvrdenie žalobcu, že postup dcéry žalovaného uzavretím kúpnej zmluvy
reálne viedol k zmenšeniu jej majetku a v dôsledku toho žalobca nemôže dosiahnuť uspokojenie svojich
pohľadávok voči nej, nebolo v tom čase žiadnym hmatateľným dôkazom podložené. Za prekvapivé
považoval to, že súd prvej inštancie zaujal názor, podľa ktorého malo byť povinnosťou žalovaného a
nie žalobcu preukázať, že žalovaný vyvinul náležitú starostlivosť pre zistenie, či dlžník nemá veriteľa
a či sa ho kúpnou zmluvou nesnaží ukrátiť. Žalovaný sa nestotožnil ani s tým, že mal mať (resp.
mohol mať) podrobnú vedomosť
o právnych a faktických pomeroch
dlžníka, ako aj o tom, že žalobca bude predmetné finančné prostriedky požadovať od dlžníčky (čo
podľa žalovaného v konaní ani nebolo preukázané). Dôvodil, že o uvedených skutočnostiach nemal
vedomosť, pričom sa objektívne a presvedčivo vyjadril aj vypočutý svedok (dlžníčka) na pojednávaní
dňa 24.1.2024. Poukázal na jednotlivé časti napadnutého rozhodnutia s tým, že je zrejmé badať
neobjektívnosť (tendenčnosť) posudzovania veci zo strany súdu. Mal za to, že v konaní pred súdom
prvej inštancie úspešne poprel, že by jeho dcéra (dlžníčka) v posledných troch rokoch uskutočnila právny
úkon
v úmysle ukrátiť žalobcu a rovnako tak poprel zmenšenie jej majetku z
titulu realizácie tohto právneho úkonu. Namietal, že existencia jeho pôžičky poskytnutej dcére nebola v
tomto konaní zo strany žalobcu ničím úspešne popretá a rovnako tak súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí nevyvrátil jej platnosť a účinnosť pre zúčastnené strany. Poukázal na rozhodnutia súdu prvej
inštancie, kedy zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v tejto veci (rozhodnutie vo veci
sp. zn. 9 C 9/2018), ako aj návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia (rozhodnutie vo veci sp. zn.
43 C 22/2019). Uviedol, že v zmysle predmetných rozhodnutí žalobca nepreukázal skutkovú a právnu
stránku nároku uplatneného v tomto súdnom konaní, ako ani existenciu naliehavého právneho záujmu
na tomto určení. Napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie je podľa žalovaného založené na viacerých
vyvrátiteľných
a nepreskúmateľných domnienkach súdu, ktoré nevychádzajú z relevantne
vykonaného dokazovania. Namietal nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku a
porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť a zároveň priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie, ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom
rozsahu.
5. Žalobca odvolanie nepodal. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril podaním zo dňa 12.6.2024 a k
nemu uviedol, že nie je odôvodnené v súlade s ustanovením § 365 ods. 1
písm.
f) a h) C.s.p., pričom z neho nebolo zrejmé, aké skutkové zistenia prvoinštančného súdu žalovaný
spochybňuje. Za nezrozumiteľné a nesprávne považoval konštatovania žalovaného
o
vymedzení vymáhateľnej pohľadávky, ako aj o údajnej „predčasnosti“ žaloby, pričom poukázal na
zjednocujúce rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.5.2022,
sp. zn. 1 V Cdo 1/2022. Dôvodil, že keďže je nepochybné, že dlžníčka previedla spoluvlastnícky podiel
na nehnuteľnosti na blízku osobu (otca), a tiež je nepochybné, že za spoluvlastnícky podiel nebolo
reálne zaplatené odplatou, ale akýmsi „zápočtom“, je zrejmé naplnenie podmienky podľa § 42a ods. 3
písm. a) Občianskeho zákonníka pre odporovateľnosť tohto prevodu. Dôkazné bremeno výluky z takejto
odporovateľnosti zákon kladie priamo žalovanému, nie žalobcovi, ktorý splnenie ostatných podmienok
preukázal. Poukázal tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.9.2006, sp. zn.
30 Cdo 653/2006; zo dňa 17.7.2002, sp. zn. 21 Cdo 1751/2001; zo dňa 23.1.2002, sp. zn.
21
Cdo 313/2001. Keďže z výsledku konania vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn.
33 C
91/2014 vyplynul záver o existencii vymáhateľnej pohľadávky žalobcu už v roku 2014, je podľa žalobcu
zrejmé, že boli splnené všetky predpoklady odporovateľnosti predmetného právneho úkonu. Bolo tak
na žalovanom preukázať vynaloženie náležitej starostlivosti, aby zabránil ukráteniu žalobcu, čo však
nepreukázal. K argumentu žalovaného, že s ohľadom na právoplatné rozhodnutia Krajského súdu v
Bratislave vo veciach sp. zn. 7 Co 58/2021 a sp. zn. 7 Co 59/2021, je petit podanej žaloby a výroková

časť napadnutého rozhodnutia prekonaná a nevykonateľná, uviedol, že podstatou odporovateľnosti je
neúčinnosť napádaného právneho úkonu, s cieľom nadobudnúť majetkový ekvivalent z majetku tretej
osoby, keďže to nie je možné z majetku dlžníka a nie získanie konkrétnej veci z majetku tretej osoby.
Na tomto závere podľa žalobcu nič nemení ani to, že následne bola so žalovaným získanou majetkovou
hodnotou ďalej nakladané. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti toho, kto mal z odporovateľného úkonu
prospech, nie je podmienkou odporovateľnosti v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 až ods. 5 Občianskeho
zákonníka (R 5/2008). Z toho dôvodu zmena vlastníctva v priebehu konania
o určenie
právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá vplyv na možnosť odporovať právny úkon, ale môže mať
význam až pri posudzovaní možností veriteľa vyplývajúcich z úspešného odporovania, čo prvoinštančný
súd naznačil v bode 28. napadnutého rozsudku. K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa práva
na spravodlivý súdny proces uviedol, že nijako presne nešpecifikuje, na základe akých konkrétnych
skutočností by toto právo nemalo byť dané. Za nehnuteľnosť, ktorú vlastní v podstate zaplatil dvakrát;
banke splátkami úveru a žalovanému pri vyrovnaní podielu. Skutočnosť, že žalovaný argumentoval
pôžičkami pre svoju dcéru podľa neho len potvrdzuje fakt ukrátenia žalobcu, pretože ak mala dcéra
žalovaného viac veriteľov okrem žalobcu, nemohla uprednostniť výlučne ich pred žalobcom. V závere
svojho vyjadrenia poukázal na to, že žalovaný sa pravdepodobne snaží zbavovať sa majetku, keďže
previedol na svojho syna rodinný dom s pozemkami (majetková podstata LV č. XXX pre k. ú. T.), a to
darovacou zmluvou (zo dňa 9.2.2024, č. V XXX/XXXX), čiže bez zjavného protiplnenia. Odvolaciemu
súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť a priznať žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
6. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.
7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
(§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolaniam žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. januára 2025;
o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§
378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi,
rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu
prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.
8. Pri rozhodovaní vychádzal odvolací súd z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim
pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli
najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase
vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
9. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie
v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na
ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z
hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci samej, na ktorú by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2
C.s.p.).
10. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej právnej veci bola
splnená podmienka existencie vymáhateľnej pohľadávky (na čo aj správne poukázal súd prvej inštancie
v bode 9. a 25. napadnutého rozsudku), konkrétne, že Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 8.1.2019,
č. k. 33 C 91/2014-272, právoplatným dňa 23.12.2020, rozhodol tak, že dlžníčka je povinná zaplatiť
žalobcovi sumu 27.603,12 € s príslušenstvom a nahradiť trovy konania a uznesením zo dňa 31.1.2023,
č. k. 33 C 113/2014-300 Okresný súd Pezinok schválil zmier, podľa ktorého bola dlžníčka povinná
zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- €. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pojmom
vymáhateľná pohľadávka je podľa ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka potrebné chápať
pohľadávku, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou. Má tak ísť o pohľadávku priznanú veriteľovi

vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu, a teda nemôže
ísť o pohľadávku, ktorá je len splatná, teda žalovateľná. Tento právny názor prijal vo svojom rozsudku
Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa 24.6.2020, sp. zn. 6 Cdo 237/2017, pričom týmto je odvolací
súd viazaný s ohľadom na čl. 2 ods. 2 C.s.p. Na základe uvedeného tak nebola dôvodná odvolacia
námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa v bode 25. napadnutého rozhodnutia svojvoľne odklonil
od ustálenej judikatúry v otázke výkladu inštitútu vymáhateľnej pohľadávky. Žalovaný tiež namietal,
že súd prvej inštancie v otázke vymáhateľnej pohľadávky odkazoval na „Najpravo september 2023“.
Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že išlo
o článok zverejnený na webovej
stránke najpravo.sk, obsahom ktorého bolo spracovanie rozhodovacej praxe v otázke vymáhateľnej
pohľadávky. Konkrétne časti článku, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku použil, boli citácie
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2013, sp. zn. 6 Cdo 253/2012 (pričom
totožný názor bol vyslovený aj následne v uvedenom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 24.6.2020, sp. zn. 6 Cdo 237/2017), ako aj parafrázovanie uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 1.7.2015, PL. ÚS 39/2015-11. Obsahom argumentácie súdu prvej inštancie teda
fakticky bola ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd síce uznáva, že súd
prvej inštancie nemal pri zdôvodnení svojho rozsudku argumentovať odkazom na najpravo.sk, obsah
ktorého navyše nie je pre súdy právne záväzný, ale priamo odkazom na predmetnú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Na druhej strane však
samotné právne názory a závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku boli správne a v súlade
s citovanou rozhodovacou praxou, a to bez ohľadu na skutočnosť, že súd prvej inštancie odkazoval
na právne nezáväzný zdroj. Navyše, táto skutočnosť ani nemá žiaden vplyv ani na vecnú správnosť
napadnutého rozsudku.
11. Rovnako súd prvej inštancie správne skonštatoval, že žalobca podal žalobu včas (dňa 8.6.2020),
nakoľko dlžníčka a žalovaný urobili odporovaný právny úkon dňa 28.6.2018, pričom ustanovenie §
42a ods. 3 Občianskeho zákonníka stanovuje trojročnú objektívnu hmotnoprávnu lehotu, počítanú
od momentu, keď došlo k uzavretiu odporovateľného právneho úkonu medzi dlžníkom a blízkou
osobou (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2002, sp. zn. 5 Cdo
142/02, zverejnené v Zbierka stanovísk a rozhodnutí pod č. R 63/2004). Žalobca sa stal veriteľom
dlžníčky až dňa 29.12.2020, keďže jeho pohľadávka v sume 27.603,12 € s príslušenstvom mu bola
priznaná súdom až na základe rozsudku zo dňa 8.1.2019, č. k. 33 C 91/2014-272, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.12.2020 a vykonateľnosť dňa 29.12.2020. Odvolací súd sa stotožnil s právnym
záverom súdu prvej inštancie, že žalobca síce získal postavenie veriteľa voči dlžníčke až po tom, ako
podal odporovaciu žalobu, no na úspech odporovacej žaloby postačuje, ak v čase vyhlásenia rozsudku
je pohľadávka vymáhateľná (za predpokladu, že neuplynula lehota na podanie odporovacej žaloby).
Odvolací súd poukazuje na to, že vzhľadom na začiatok plynutia lehoty v zmysle ustanovenia § 42a
ods. 3 Občianskeho zákonníka žalobca nemal inú možnosť, ako podať predmetnú žalobu na súd ešte
predtým, ako sa jeho pohľadávka stala vymáhateľnou. Odvolací súd podotýka, že žalobca postupoval
správne, keď v žalobe zároveň navrhol prerušiť konanie, a to až do právoplatného skončenia konaní
vedených na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 33 C 91/2014 a sp. zn. 33 C 113/2014. V opačnom
prípade by sa tak vystavil riziku premlčania svojho práva na podanie žaloby o určenie neúčinnosti
predmetného právneho úkonu. Z toho dôvodu je tak irelevantná odvolacia námietka žalovaného o
predčasnosti podanej žaloby.
12. Čo sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní, súd prvej inštancie dospel k
správnemu záveru, že žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaný, nakoľko ustanovenie § 42b
ods. 2 Občianskeho zákonníka priznáva pasívnu vecnú legitimáciu v odporovom konaní osobe, ktorá
mala z odporovateľného právneho úkonu prospech. Samotný dlžník tak nie je účastníkom konania. V
konaní pred súdom prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že kúpnou zmluvou zo dňa 28.6.2018
dlžníčka previedla na žalovaného svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti vo veľkosti 1/2, pričom
kúpna cena bola zaplatená započítaním vzájomných pohľadávok s dlžníčkou. Je preto zrejmé, že
majetkový prospech
z právneho úkonu mal žalovaný, a preto bol v predmetnom konaní
pasívne vecne legitimovaný.
13. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že nemal vedomosti o ukracujúcom úmysle dlžníčky. Odvolací
súd podotýka, že pri právnom posudzovaní odporovateľnosti úkonov urobených v prospech blízkych
osôb platí vyvrátiteľná zákonná domnienka o vedomosti blízkej osoby o ukracujúcom úmysle dlžníka.
Blízka osoba sa môže účinne brániť odporovaniu zo strany veriteľa tým, že zákonnú domnienku v konaní

vyvráti a preukáže, že ukracujúci úmysel dlžníka nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať. Dôkazné
bremeno je tak na strane žalovaného, ktorý musí hodnoverným spôsobom preukázať, že v súvislosti
s odporovaným právnym úkonom postupoval s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel
rozpoznala alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 30.3.2017, sp. zn. 5 Obdo 4/2016, zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 67/2017).
Žalovaný toto dôkazné bremeno neuniesol, a preto odvolací súd vyhodnotil jeho odvolacie námietky
uvedené v tomto bode ako bezpredmetné. Navyše, nakoľko bolo v konaní pred súdom prvej inštancie
preukázané, že žalovaný vystupoval ako svedok v iných, súvisiacich sporoch dlžníčky a žalobcu, tak
odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) dospel k záveru, že žalovaný musel mať vedomosť o
predmetných sporoch, ako aj o tom, že dlžníčka nemá finančné prostriedky na uspokojenie jeho nárokov,
nárokov žalobcu. Uvedené preukazuje (okrem iného) aj započítanie kúpnej ceny a pôžičiek žalovaného v
kúpnej zmluve. Súd prvej inštancie zároveň správne poukázal na to, že na pojednávaní dňa 11.10.2012,
v konaní sp. zn. 4 C 260/2011 žalovaný výslovne uviedol, že jeho dcéra splácala úver so žalobcom do
doby, kým ho neuhradil celý žalobca. Žalovaný tak mal mať vedomosť aj o tom, že žalobca bude tieto
finančné prostriedky od dlžníčky požadovať naspäť.
14. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného v odvolaní, že žalobca v konaní nepreukázal,
že postup dlžníčky uzavretím kúpnej zmluvy reálne viedol k zmenšeniu jej majetku, v dôsledku čoho
žalobca nemôže dosiahnuť uspokojenie svojich pohľadávok. Odvolací súd v tomto smere, považujúc aj
túto odvolaciu námietku žalovaného za neopodstatnenú, poukazuje na výpoveď dlžníčky na pojednávaní
konanom dňa 24.1.2024 (tak ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania, ako aj zo zvukového záznamu),
v rámci ktorého sama uviedla, že jej otec (žalovaný) požičiaval peniaze, ktoré mu nevedela žiadnym
spôsobom splatiť. Preto svoj spoluvlastnícky podiel využila na to, aby žalovanému nejakým spôsobom
splatila pôžičku a svoj podiel na neho previedla, pričom v predmetnom čase nemala finančné prostriedky.
V konaní pred súdom prvej inštancie tak bolo jednoznačne preukázané, že dlžníčka nedisponovala
iným majetkom a finančnými prostriedkami, na základe ktorých by bola schopná uspokojiť pohľadávky
žalobcu. Odvolací súd tak dospel k záveru, že uzavretím kúpnej zmluvy dlžníčka reálne zmenšila
svoj majetok, čím došlo k ukráteniu žalobcu ako veriteľa v možnosti domáhania sa uspokojenia svojej
pohľadávky z majetkovej sféry dlžníčky.
15. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaného, že existencia jeho pôžičky poskytnutej dcére nebola
žalobcom a ani súdom ničím úspešne popretá, resp. vyvrátená, odvolací súd uvádza, že bol to
práve žalovaný (na ktorom spočívalo bremeno dôkazu), ktorý žiadnym spôsobom nepreukázal reálnu
existenciu tejto pôžičky. Z potvrdení o výbere hotovosti z účtu žalovaného v S. banka, a.s. (č. l. 196 198 spisu) síce vyplynulo, že žalovaný vyberal zo svojho účtu v rokoch 2011 až 2018 sumy od 500,- €
až do 4.910,- €, avšak žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že tieto následne poskytoval dlžníčke
titulom pôžičky za účelom zabezpečenia životných nákladov. Išlo teda iba o ničím nepodložené tvrdenie
žalovaného, ktorý reálnu existenciu ním tvrdenej pohľadávky, ktorú voči dlžníčke mal a na základe ktorej
malo dôjsť k uhradeniu kúpnej ceny za nehnuteľnosť započítaním vzájomných pohľadávok, nepreukázal.
16. Žalovaný tiež v odvolaní stručne namietol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), pričom však tento odvolací
dôvod konkrétnejšie nezdôvodnil, ani nešpecifikoval. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie
súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a
zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel
formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité
obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.).
17. K odvolacej námietke žalovaného, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa
na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
18. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne
v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.9.2012, vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].
19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. (v znení účinnom od
1.7.2023) o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).

a prostriedky