{"guid": "d57cbd4b-2c2d-432c-b8d5-20a5f718db5d:69d2bf23-a167-42e7-b560-30080105a205", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1724201600.3", "spisova_znacka": "4Co/82/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/82/2025 z 22. 7. 2025", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 22. júla 2025, sp. zn. 4Co/82/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1724201600.3", "identifikacne_cislo": "1724201600", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Ingrid Degmová-Pospíšilová", "sudca_id": 456, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-ingrid-degmova-pospisilova-456", "datum_vydania": "2025-07-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Neodkladné opatrenia"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/69d2bf23-a167-42e7-b560-30080105a205", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1724201600.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1724201600.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1724201600.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Co/82/2025\n1724201600\n22. 07. 2025\nMgr. Ingrid Degmová Pospíšilová\nECLI:SK:KSBA:2025:1724201600.3\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a\nsudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci navrhovateľky: U.. A. L., nar.\nXX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, K., štátny občan SR, zast. Mgr. Marcelom Kandrikom, advokátom\nso sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a.s. IČO: 00 151 653,\nso sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, zast. AK JUDr. Marek Hic, s. r. o, so sídlom v Martine, P. O.\nHviezdoslava 10625/23B, o nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie odporcu proti uzneseniu\nOkresného súdu Pezinok zo dňa 08.04.2025 č. k. 4C/31/2024-328 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nNavrhovateľke p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania o návrhu na nariadenie\nneodkladného opatrenia v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil\nodporcovi povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva\nk nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.4.2014, prostredníctvom dobrovoľnej dražby\nnehnuteľností v kat. území K., obec K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym\nodborom na LV č. XXX ako parcely reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X\nzastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 47\nm2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku.“ Ďalej\nuložil navrhovateľke\nU.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, K., štátny občan\nSR podať na súde proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa a.s. IČO: 00 151 653, so sídlom v Bratislave,\nTomášikova 48, v lehote do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia žalobu o určenie, že\nodporcom deklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.03.2024 vo výške 130.125,29 eur v\npísomnom vyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.03.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške.\nNavrhovateľke priznal proti odporcovi 100% nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho\nkonania.\n2. V odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že uznesením č. k. 4C/31/2024-27 zo dňa\n10.05.2024 nariadil na návrh navrhovateľky proti odporcovi neodkladné opatrenie, ktorým uložil\nodporcovi povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva\nk nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.04.2014, prostredníctvom dobrovoľnej dražby\nnehnuteľností v kat. území K.Č., obec K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym\nodborom na LV č. XXX ako parcely reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X\nzastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere\n47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku.“\nNavrhovateľke uložil povinnosť podať na súde proti odporcovi v lehote do 60 dní od právoplatnosti\n\nnapadnutého uznesenia žalobu vo veci samej. Navrhovateľke priznal proti odporcovi 100% nárok na\nnáhradu trov konania.\n3. Vychádzal z návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania vo\nveci samej, ktorým sa domáhala, aby uložil odporcovi, ako záložnému veriteľovi, povinnosť zdržať sa\nvýkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej\nzmluvy zo dňa 17.4.2014, prostredníctvom dobrovoľnej dražby nehnuteľností v kat. území K., obec\nK., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym odborom na LV č. XXX ako parcely reg.\n„C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 542\nm2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX,\npostavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku a navrhovateľke uložil povinnosť v lehote do\n60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia žalobu o zdržanie sa výkonu záložného práva a žalobu o\nurčenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o splátkovom úvere zo dňa 17.04.2014. Návrh\nna nariadenie neodkladného opatrenia navrhovateľka podala na základe oznámenia zo strany odporcu,\nako záložného veriteľa, o začatí výkonu záložného práva. Skutkovo návrh odôvodnila tvrdením, že\ndňa 17.04.2014 uzatvorila s odporcom /bankou/ zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na\nzáklade ktorej jej banka poskytla úver na bývanie v sume 180 200,- eur; zmluvný vzťah má povahu\nspotrebiteľskej zmluvy. Na zabezpečenie úveru bola zriadená zmluva o záložnom práve k nehnuteľnosti\nspolu s mandátnou zmluvou zo dňa 17.04.2014, na základe ktorej bolo zriadené záložné právo k\nnehnuteľnostiam v kat. území K. /registrované pod č. vkladu K.-XXXX/XXXX zo dňa 12.06.2014/,\nzapísaným na LV č. XXX, ako parcely reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X\nzastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere\n47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku.\nZ dôvodu, že bola v omeškaní so splácaním úveru viac ako 3 mesiace, bolo jej zo strany banky\nzaslané oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 23.11.2023, na základe ktorého je povinná\nzaplatiť celý dlh v sme 126.344,78 eur, zároveň jej banka zaslala oznámenie o začatí výkonu záložného\npráva zo dňa 8.1.2024 prostredníctvom predaja nehnuteľností na dobrovoľnej dražbe. Dražobná\nspoločnosť LICITATOR group a.s. jej adresovala výzvu na poskytnutie súčinnosti pri obhliadke predmetu\nzáložného práva, pri vykonaní ohodnotenia nehnuteľností, č. XXXXXX zo dňa 27.03.2024. Obhliadka\nbola stanovená na deň 17.04.2024 o 9.30 hod. Výzvu na poskytnutie súčinnosti si prevzala na pošte v\nmieste prechodného bydliska v okrese Z., po jej doposlaní z Z., až dňa 15.4.2024. Nemala tak za splnenú\ntrojtýždňovú dobu nariadenej obhliadky. Pre plnenie neodkladných pracovných povinností a značnú\nvzdialenosť nebola objektívne schopná sprístupniť svoje nehnuteľnosti v rámci ohláseného výkonu\nzáložného práva a uvedenú skutočnosť oznámila dražobnej spoločnosti dňa 16.04.2024. Uviedla, že\nvýkon záložného práva odporcovi, ako veriteľovi umožňuje výrazným spôsobom zasiahnuť do jej, ako\ndlžníka, majetkových práv bez súdnej alebo inej štátnej kontroly. Dobrovoľná dražba predstavuje akési\nultima ratio a teda nie je nevyhnutné pripraviť záložcu o obydlie, ak existujú aj iné možnosti uspokojenia\npohľadávky. Odporca sa doposiaľ nedomáhal na súde voči nej zaplatenia zvyšku dlhu. V priebehu roka\n2023 sa z objektívnych dôvodov dostala do platobnej neschopnosti.\nV rámci komunikácie s\nbankou bola a je pripravená ponúknuť možnosti ako postupne svoj záväzok, znížený o platby, založené\nna neprijateľných zmluvných podmienkach, banke uhradiť. Namietala, že Zmluva o splátkovom úvere\nani neobsahuje zmluvné oprávnenie odporcu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, a VOP, na ktoré\nodkazuje odporca v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, ňou neboli nikdy podpísané.\nVýkon záložného práva na nehnuteľnostiach v jej vlastníctve sa nepochybne dotkne jej práva na obydlie,\nchránené Dohovorom a Ústavou SR. Odporcovi nariadením neodkladného opatrenia nevznikne žiadna\nujma, jeho pohľadávka zostane naďalej zabezpečená záložným právom. Ak by súd jej návrh zamietol,\nreálne by jej hrozila strata obydlia a napravenia tohto následku by bolo možné len žalobou o určenie\nneplatnosti dražby, čo by spôsobilo ďalšie trovy a náklady. Týmto osvedčovala naliehavý právny záujem\na nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Mala za to, že pred samotným výkonom záložného\npráva zo strany záložného veriteľa je nevyhnutné preskúmať neprijateľné zmluvné podmienky v riadnom\nsúdnom konaní. V návrhu ďalej namietla nesprávne zosplatnenie úveru podľa VOP, účinných až odo dňa\n1.1.2015, v čase uzavretia zmluvy 17.4.2024 nemala možnosť sa s nimi náležite oboznámiť, mala za\nto, že banka pri zosplatnení úveru nepostupovala právne aprobovaným spôsobom. Dodala, že zmluva\no úvere sa vzťahovala na obdobie cca 20 rokov, pričom banka uplatnila klauzulu, s ktorou nebola\noboznámená, o predčasnej splatnosti po 9 rokoch z dôvodu omeškania so splátkami od februára 2023\ndo októbra 2023; záložná zmluva bola zriadená na jej nehnuteľnosť, ktorej hodnota je 60 krát vyššia ako\nsuma, pre ktorú banka vyhlásila predčasnú splatnosť úveru. Ďalej namietala proporcionalitu uplatneného\nvýkonu záložného práva s tým, že sa domnieva, že záložný veriteľ zvolil mimosúdne riešenie záležitosti\n\npre to, aby sa vyhol skúmaniu proporcionality prostredníctvom povolenia splátok. Mala za to, že záložný\nveriteľ si môže uplatniť právo na vymáhanie pohľadávky súdnou cestou a to žalobou o zaplatenie\npohľadávky; predaj nehnuteľnosti na dobrovoľnej dražbe by mal byť podľa nej poslednou možnosťou\nuspokojenia pohľadávky. Žalobou vo veci samej sa mieni domáhať zdržania výkonu záložného práva,\nako aj vyslovenia neprijateľnosti konkrétnych zmluvných podmienok v zmluve o splátkovom predaji\nzo dňa 17.04.2014 /dohoda o voľbe Obchodného zákonníka, jednostranné poplatky, mnohopočetné\nodkazy na sadzobník banky, ktorý jej v čase uzavretia zmluvy nebol známy/. Za neprijateľnú považovala\naj zmluvnú podmienku o predčasnej splatnosti z dôvodu nedostatočnej transparentnosti. K návrhu\nna nariadenie neodkladného opatrenia navrhovateľka pripojila listinné dôkazy: zmluva o splátkovom\núvere zo dňa 17.04.2014, zmluva o zriadení záložného práva a mandátna zmluva zo dňa 17.04.2014,\noznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 23.11.2023, oznámenie o začatí výkonu záložného\npráva zo dňa 08.01.2024, výzva na poskytnutie súčinnosti zo dňa 27.03.2024, email zo dňa 17.4.2024.\nNávrh na nariadenie neodkladného opatrenia a k nemu doložené dôkazy súd prvej inštancie právne\nposúdil podľa\n§ 324 ods. 1 CSP, § 325 ods. 1, 2 CSP, § 326 ods. 1 CSP, § 329 ods. 1 veta\nprvá CSP, § 329 ods. 2 CSP, § 330 ods. 1, 2 CSP, § 336 ods. 1 veta prvá CSP a § 336 ods. 2 CSP.\n4. O odvolaní odporcu proti uzneseniu č. k. 4C/31/2024 -27 zo dňa 10.05.2024 rozhodol Krajský súd\nv Bratislave uznesením č. k.: 4Co/59/2024 dňa 08.07.2024 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvej\ninštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nV odôvodnení svojho\nrozhodnutia odvolací súd uviedol, že sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že dokazovanie v\nrámci konania o neodkladnom opatrení sa označuje výrazom osvedčovanie, čo znamená, že súd zisťuje\nlen najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu. Nariadenie neodkladného opatrenia\npredpokladá, aby sa osvedčila danosť práva a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe dočasnej\núpravy pomerov sporových strán. Pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti\nnad požiadavkou úplnosti skutkových zistení, v dôsledku čoho sa nezisťujú všetky tie skutočnosti,\nktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia vo veci a skutočnosti, z ktorých sa\nvyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi,\nkeď stačí, ak sa súdu, vzhľadom na všetky okolnosti, javí ako pravdepodobný. Miera osvedčenia sa\npritom riadi konkrétnou situáciou, najmä naliehavosťou tej - ktorej veci, ktorá je daná vtedy, ak aj pri\nprípadnom osvedčení ohrozenia nároku žalobcu tu existuje potreba bezodkladne upraviť pomery medzi\nstranami sporu. Pojem \"potreba bezodkladne upraviť pomery medzi stranami sporu\" treba vykladať\ntak, že bez tejto úpravy vzťahov súdom by strane sporu hrozila ťažko napraviteľná ujma. Súhlasil, že\nzmyslom neodkladného opatrenia je poskytnúť dočasnú ochranu oprávnenému účastníkovi a zabrániť\nzhoršovaniu jeho postavenia, a to napriek tomu, že súd nemá náležite zistený skutkový stav. Musí sa\nprihliadať na ochranu oprávnených záujmov toho, kto o nariadenie neodkladného opatrenia žiada. Na\ndruhej strane sa tiež musí prihliadnuť na ochranu toho, proti komu má navrhované neodkladné opatrenie\nsmerovať, aj keď táto ochrana nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby prakticky znemožnila nariadenie\nneodkladného opatrenia. Aj odvolací súd posúdením návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného\nopatrenia, v spojení s listinnými dôkazmi, k nemu pripojenými, na ktoré sa odvoláva, v zhode so\nsúdom prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľka v danom prípade dostatočne osvedčila\nvšetky zákonné podmienky, nevyhnutné pre poskytnutie požadovanej predbežnej ochrany /existenciu\nprávneho vzťahu medzi navrhovateľkou, ako dlžníkom, záložcom a odporcom, ako veriteľom a záložným\nveriteľom, založeného písomnou zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 17.04.2014 a písomnou zmluvou\no zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou zo dňa 17.04.2014 a neodkladnosť\npožadovanej úpravy pomerov, odvíjajúcej sa od oznámenia odporcu, ako záložného veriteľa, o začatí\nvýkonu záložného práva zo dňa 08.01.2024 k nehnuteľnostiam, vedeným na LV č. XXX k. ú. K., obec K.,\nokres Z., vrátane stavby rodinného domu súp. č. XXX/, keď treba mať na zreteli, že v danom prípade u\noznačených nehnuteľností sa jedná o obydlie navrhovateľky /trvalý pobyt podľa registra obyvateľov SR/,\nktoré podlieha osobitnému režimu ochrany podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný a v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred\nzákonom/ a tiež to, že odporca má jednoznačne vzťah k týmto nehnuteľnostiam titulom zmluvného\nzáložného práva a toto právo vykonať v prospech uspokojenia svojej pohľadávky. Aj odvolaciemu súdu\nbolo zrejmé, že navrhovateľka sa za daných okolností nachádza v stave bezprostredného ohrozenia,\nkeďže výkon záložného práva na základe záložnej zmluvy je prípustný bez ingerencie štátnej moci, a\nto na základe úpravy zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Zásah v podobe dočasného\nzákazu výkonu záložného práva v snahe zamedziť ohrozeniu elementárnej životnej potreby /obydlia/\nnavrhovateľky považoval aj odvolací súd za súladný s princípom proporcionality, keďže obmedzenia /\nlen na určený čas/, vzniknuté odporcovi, nedosiahnu intenzitu ujmy, ktorú by utrpela navrhovateľka\n\npri strate jej obydlia. Samotnú stratu bývania označil odvolací súd za zásadný zásah do práva na\nrešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať možnosť predložiť primeranosť\ntakéhoto opatrenia na súdne preskúmanie /rozsudok ESĽP č. 19003/04 a č. 27183/04/. Odvolací súd\nsúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že na základe právoplatného rozhodnutia o veci samej bude\nzistené, či záložné právo odporcu, resp. ním vyhlásením deklarovaná pohľadávka voči žalovanej, ako\njeden z predpokladov pre výkon dobrovoľnej dražby, existuje alebo nie, či spotrebiteľská zmluva zo dňa\n17.4.2014 ne/obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, prípadne prejudiciálne, vzhľadom na tvrdenia\nnavrhovateľky a pripojené listinné dôkazy, či odporca platne pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti\núveru/, čím sa odstráni právna neistota v pomeroch strán. Do právoplatnosti takéhoto rozhodnutia\nbudú zabezpečené právne vzťahy strán sporu požadovaným neodkladným opatrením. V tomto smere\nvyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky odporcu, vzhľadom na vyššie uvedené, t. j. na nutnosť\nzásahu štátu do výkonu záložného práva záložným veriteľom v prípade začatia jeho výkonu na\nobydlí navrhovateľa, za neopodstatnené. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej\ninštancie, že nie je postačujúce odkázať navrhovateľku na následnú ochranu postupom podľa zákona\no dobrovoľných dražbách. Porušenie subjektívnych práv je podľa odvolacieho súdu v zásade vždy\nmožné riešiť následným zásahom súdu a uvedeným by bolo možné argumentovať pri akomkoľvek\nbezprostrednom ohrození, avšak prijatím takého výkladu by potom úprava neodkladných opatrení\nstrácala svoj zmysel. Jej podstatou je totiž uľahčenie prístupu k spravodlivosti promptnejším spôsobom,\nkedy by sa následná snaha o reparáciu poškodených práv minula svojmu cieľu, resp. by už ani nebola\nmožná. Okamžitý predaj nehnuteľností a spoliehanie sa na iné procesné nástroje, regulované zákonom\no dobrovoľných dražbách, i podľa odvolacieho súdu v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie,\nvytvára neprípustné ohrozenie v podobe potreby prípadných ďalších súdnych sporov. Filozofia súdneho\nprocesu pritom vychádza z premisy, že toto má slúžiť k ochrane a presadzovaniu práv subjektov, nie\nk produkovaniu ďalších civilných sporov. Odkladom výkonu záložného práva odporcovi nariadením\ntohto neodkladného opatrenia sa mu neodníma toto jeho právo. Zároveň mu, s prihliadnutím na jeho\npredmet podnikania a ekonomickú situáciu, nemôže odkladom výkonu záložného práva vzniknúť ťažko\nnapraviteľná ujma, keďže záložné právo na sporných nehnuteľnostiach /zapísané na liste vlastníctva/\nmu zostáva zachované. Naopak ohrozenie navrhovateľky sa z pohľadu súdu prvej inštancie javí\naktuálne ako mimoriadne vysoké. Uvedený záver vyslovil súd prvej inštancie s rešpektom k zásade\nneprejudikovania meritórneho výsledku sporu a takýto postoj zaujal aj odvolací súd, pričom nariadená\ndočasná úprava pomerov vo vzťahu k odporcovi spĺňa svoj základný účel tým, že do rozhodnutia\nvo veci samej dočasne stabilizuje pomery medzi stranami sporu a súčasne rešpektuje zásadu\nprimeranosti, keďže do práva odporcu nebude neúmerne zasahovať a zároveň vydané neodkladné\nopatrenie je zárukou, že navrhovateľka nepríde o svoje obydlie predčasným výkonom záložného práva.\nÚčelom inštitútu neodkladného opatrenia, nariadeného na určitú dobu, ktorého typ je predmetom\nodvolacieho prieskumu, je poskytnúť dočasnú ochranu ohrozeným alebo porušeným právnym pomerom\nstrán sporu dovtedy, kým tieto nepodajú žalobu vo veci samej, resp. kým súd svojím meritórnym\nrozhodnutím neposkytne stranám definitívnu ochranu. Pre aplikáciu inštitútu neodkladného opatrenia\nsa vyžaduje naliehavosť potreby predbežnej úpravy, ktorá musí byť osvedčená. Uvedený inštitút teda\nplní zabezpečovaciu a preventívnu funkciu a predstavuje prostriedok na dočasné riešenie situácie, ktorá\nnastala v pomere medzi stranami sporu, ak je obava, že by bol výkon súdneho rozhodnutia ohrozený,\nresp. že by strane vznikla ujma, a to nenahraditeľná, prípadne už vzniknutá ujma sa zväčšovala.\nJeho základným atribútom (pre daný typ neodkladného opatrenia) je dočasnosť a provizórnosť. Jeho\nzmyslom je rýchlo a pružne riešiť situáciu, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah súdu, odôvodnený\nspomenutou nevyhnutnou potrebou dočasnej úpravy pomerov strán sporu alebo obavou z ohrozenia\nvýkonu súdneho rozhodnutia, prípadne obavou zo vzniku škody. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie\nneodkladného opatrenia súd musí skúmať naplnenie zákonných formálnych a vecných predpokladov\npre jeho nariadenie. Úspech navrhovateľa neodkladného opatrenia si vyžaduje osvedčenie danosti\nhmotnoprávneho nároku (práva) medzi stranami sporu a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe\núpravy pomerov. Podmienkou pre vyhovenie návrhu na jeho nariadenie je osvedčenie, že bez okamžitej,\ni keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo žalobcu ohrozené. Je potrebné, aby boli osvedčené\naspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť\nneodkladná ochrana, ako aj osvedčenie existencie hrozby nenahraditeľnej ujmy. Aj v prípade, ak sú\nsplnené formálne a vecné predpoklady vyžadované zákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia,\nsúd musí zvažovať, či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov strán\nsporu alebo tretích osôb, a teda posúdiť primeranosť zásahu, ktorý nariadenie neodkladného opatrenia\npredstavuje. Miera osvedčenia potreby nariadenia neodkladného opatrenia sa riadi práve naliehavosťou\nsituácie. Neodkladné opatrenie sa využíva za situácie, keď „sa niečo deje“, presne ako v danom\n\nprípade. K splneniu vyššie uvedených kritérií v danom prípade zo strany navrhovateľky došlo. Odvolací\nsúd nesúhlasil s odvolacou námietkou odporcu, že v danom prípade ide o nariadenie neodkladného\nopatrenia na neurčitý čas a teda navždy a že neodkladné opatrenie fakticky nahrádza rozhodnutie vo\nveci samej, nakoľko uložením povinnosti navrhovateľke podať na súd žalobu vo veci samej dochádza\nk zákonnému riešeniu zániku nariadeného neodkladného opatrenia, ktoré tak nepôsobí navždy, ale\nlen dočasne a v zákonom stanovených prípadoch dochádza k jeho zániku zo zákona bez iniciatívy\núčastníkov konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, alebo rozhodnutím súdu bez\nnávrhu. Nesúhlasil, že ak v danom prípade súd prvej inštancie uložil navrhovateľke podať v stanovenej\nlehote na súd žalobu vo veci samej, by malo ísť o neodkladné opatrenie nariadené navždy bez\nčasového obmedzenia, nakoľko toto bude aj bez návrhu zrušené súdom prvej inštancie v prípade\ntaxatívnych zákonných situácií a teda pôsobí dočasne, alebo dôjde k jeho zániku ex lege. Za dôvodnú\nodvolací súd vtedy posúdil odvolaciu námietku odporcu pokiaľ ide jednak o formuláciu petitu návrhu\nna nariadenie neodkladného opatrenia v časti určenia povinnosti navrhovateľke podať na súd žalobu\nvo veci samej, ktorý nie je dostatočne určitý pokiaľ ide o predmet takejto žaloby vo veci samej, keďže\nnavrhovateľka nevymedzila jej predmet jednoznačne a súd prvej inštancie nevyhodnotil, či je alebo\nnie je v rámci konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom prioritne posudzuje\nmieru osvedčenia nároku vo veci samej, petitom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia striktne\nviazaný tak ako v kontradiktórnom meritórnom civilnom spore, avšak najmä pokiaľ ide o samotný výrok\nneodkladného opatrenia v časti určenia povinnosti navrhovateľke podať v lehote 60 dní na súd žalobu,\nktorej predmet neurčil a ktorý tak nezodpovedá dikcii ust. § 336 ods. 2 CSP., ukladajúcej konajúcemu\nsúdu v prípade uloženia povinnosti navrhovateľovi podať na súd žalobu vo veci samej aj povinnosť\nvo výroku takéhoto uznesenia presne špecifikovať strany sporu /čo súd prvej inštancie v danom\nprípade splnil/ a aj predmet konania vo veci samej /čo súd prvej inštancie, odvolávajúc sa na zásadu\n„dominus litis“ nesplnil/, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa ňou riadiť, práve v záujme zachovania\nšpecifickosti konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v rámci ktorého je potrebné dbať\nna proporcionalitu, práva oboch strán, nekontradiktórnosť tohto konania, pružnosť, rýchlosť, obmedzenie\nrozsahu procesných práv a povinností, keď zákonodarca vyjadril v ust. § 336 ods. 2 CSP úmysel brať\nzreteľ na efektívnosť konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a túto zásadu povýšil nad\nzásadu „dominus litis“ práve v záujme pružnosti a proporcionality pre obe strany. Odvolací súd vtedy\nuznesením zo dňa 10.05.2024\nč. k. 4Co/59/2024 vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie\no návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a nové rozhodnutie o ňom, v ktorom konaní uložil súdu\nprvej inštancie v novom konaní opätovne rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia\nv zmysle záväzných intencií odvolacieho súdu a uložiť navrhovateľke povinnosť v určitej lehote podať\nna súd žalobu vo veci samej s vymedzením strán takejto žaloby a aj jej predmetu podľa § 336 ods. 2\nCSP, po tom, ako právne posúdi osvedčenie danosti nároku vo veci samej navrhovateľkou uvedených\npredmetov do úvahy prichádzajúcich žalôb vo veci samej.\n5. Ďalším v poradí druhým uznesením č. k. 4C/31/2024 -164 zo dňa 14.10.2024 súd prvej inštancie,\npo doplnení navrhovateľkou, že vo veci samej sa mieni domáhať určenia neprijateľnosti zmluvných\npodmienok podľa čl. VI. body 3, 4 a 5 zmluvy o splátkovom úvere\nč. XXXXXXXXXX zo dňa\n17.04.2014, návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a odporcovi nepriznal\n100% nárok na náhradu trov konania /z dôvodu hospodárnosti konania/. Súd prvej inštancie, opätovne\npreskúmajúc návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia v spojení s pripojenými\nlistinnými dôkazmi a doplnením návrhu zo dňa 01.10.2024, z hľadiska naplnenia predpokladov pre\nnariadenie neodkladného opatrenia dospel k záveru, že navrhovateľka síce osvedčila neodkladnosť/\npotrebu požadovanej dočasnej úpravy pomerov účastníkov tohto konania, ako už konštatoval v uznesení\nč. k. 4C/31/2024-27 zo dňa 10.05.2024, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, čo osvedčila k návrhu\npripojeným písomným oznámením záložného veriteľa zo dňa 08.01.2024 o začatí výkonu záložného\npráva podľa § 151 ods. 1 OZ k nehnuteľnostiam vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky, vedeným na\nLV č. XXX kat. územie K., v spojení s Registrom obyvateľov SR jej obydlia /trvalého pobytu/, z titulu\nzáložnej zmluvy, registrovanej Okresným úradom Z., katastrálnym odborom dňa 12.06.2014 pod č.\nK. XXXX/XXXX, ich predajom na dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných\ndražbách z dôvodu, že pohľadávka banky, zabezpečený týmto záložným právom, sa stala splatnou\nv celom rozsahu dňa 22.11.2023 a nebola zaplatená v celom rozsahu a písomnou výzvou zo dňa\n27.03.2024 dražobníka LICITOR group a.s. na poskytnutie súčinnosti pri obhliadke predmetu záložného\npráva. Rovnako tak listinne osvedčila tvrdené skutočnosti o existencii právneho vzťahu medzi účastníkmi\nkonania, založeného písomnou zmluvou o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014 a\nzmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou zo dňa 17.04.2014. Súd\n\nprvej inštancie však konštatoval, že osvedčenie naliehavosti dočasnej úpravy pomerov a osvedčenie\nexistencie právneho vzťahu medzi účastníkmi konania však nemožno bez ďalšieho považovať za\nsplnenie podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia, keďže všetky zákonné podmienky musia\nbyť naplnené kumulatívne. V danom prípade, pokiaľ sa navrhovateľka, ako špecifikovala v podaní zo\ndňa 01.10.2024, mieni v konaní o veci samej domáhať určenia neplatnosti zmluvných podmienok,\nuvedených v zmluve o splátkovom úvere, zaujal názor, že nemohol prijať záver o pravdepodobnosti\nnároku navrhovateľky vo veci samej, keď jej požiadavka na dočasnú úpravu pomerov nie je v\nrelevantnom kauzálnom vzťahu k ňou označenému predmetu konania vo veci samej. Osvedčovanie\nv konaní o nariadenie neodkladného opatrenia, na rozdiel od dokazovania v konaní o veci samej,\nznamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité\npre rozhodnutie. Dôkazné bremeno spočíva výlučne na navrhovateľovi predmetného opatrenia a jeho\nnávrh by teda mal obsahovať všetky náležitosti vrátane listinných dôkazov, osvedčujúcich jeho tvrdenia,\numožňujúce jeho meritórne vybavenie. Aby súd mohol vyhovieť návrhu na nariadenie neodkladného\nopatrenia, mala navrhovateľka tohto neodkladného opatrenia osvedčiť aspoň základné skutočnosti,\numožňujúce prijať záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, nie\nlen nebezpečenstvo hroziacej ujmy, čo sa v danom konaní nestalo. V súvislosti s uvedeným súd prvej\ninštancie dal do pozornosti tú skutočnosť, že je výlučne vecou navrhovateľa neodkladného opatrenia,\naby svoje tvrdenia o osvedčení nároku, pre ktorý žiada dočasnú úpravu, podložil dostatočnými dôkazmi,\nz ktorých súd môže vyvodiť závery o prípustnosti a opodstatnenosti návrhu na nariadenie neodkladného\nopatrenia a pre prípad návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania o veci samej,\nv návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviesť taký predmet konania vo veci samej, ktorý je v\nrelevantnom kauzálnom vzťahu k navrhovanému neodkladnému opatreniu. Súd pri rozhodnutí o návrhu\nna nariadenie neodkladného opatrenia vykoná dokazovanie len v rozsahu dôkazných prostriedkov,\npredložených osobou, ktorá požaduje nariadenie neodkladného opatrenia a tvrdených skutočností v\nnávrhu. Až za predpokladu takého označenia predmetu sporu o veci samej navrhovateľkou, následkom\nktorého, v prípade vyhovenia žalobe, by musel odporca od výkonu dobrovoľnej dražby upustiť/zdržať\nsa jeho výkonu, by súd mohol návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť spolu s uložením\nnavrhovateľke povinnosti v zmysle § 336 ods. 2 CSP, v súlade so záväzným pokynom odvolacieho súdu\nv tomto konaní. Návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie posúdil\npodľa § 324 ods. l, 2, 3 CSP, § 325 ods. 1, 2 CSP, § 328 ods. 1, 2 CSP, § 329 ods. 1 CSP, § 151a\nObčianskeho zákonníka /ďalej len „OZ'7, § 151b ods. 1, 2, 3 OZ, § 151c ods. 1, 3 OZ, § 151d ods. 1\naž 4 OZ, § 151e ods. 1 až 5 OZ,\n§ 151f ods. 1 až 3 OZ, § 151g ods. 1 až 4 OZ a podľa\n§ 21 ods. 2 veta prvá zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách.\n6. O odvolaní navrhovateľky proti tomuto v poradí druhému uzneseniu č. k.: 4C/31/2024 -164\nzo dňa 14.10.2024 rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.: 4Co/11/2025-295 zo dňa\n28.02.2025 tak, že napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nV odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že náležitosťou návrhu na\nnariadenie neodkladného opatrenia nie je uvedenie konkrétneho petitu budúcej žaloby vo veci samej a\nk jeho formulácii žalobcom nebol žalobca zaviazaný ani intenciami zrušujúceho uznesenia odvolacieho\nsúdu vydaného vo veci. Vyslovil právny názor, že náležitosťou návrhu na nariadenie neodkladného\nopatrenia je petit požadovaného neodkladného opatrenia, čo navrhovateľka v danom prípade v\nnávrhu na nariadenie neodkladného opatrenia splnila, ďalej opísala podľa nej rozhodujúce skutočnosti\nodôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov a obavu z ohrozenia exekúcie, a opísala aj nárok,\nktorému sa má poskytnúť ochrana. Súdu prvej inštancie vytkol, že nepostupoval procesne správne,\nak po zrušení pôvodného jeho rozhodnutia odvolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie vyzval\nnavrhovateľku na formuláciu petitu budúcej žaloby vo veci samej a z dôvodu podľa súdu prvej inštancie\njeho nesprávnej voľby navrhovateľkou návrh na nariadenie neodkladného opatrenia napriek záveru o\nosvedčení hrozby neodstrániteľnej ujmy navrhovateľke zamietol. Z dikcie ust. § 336 ods. 2 CSP mal\npritom za jednoznačné, že k vymedzeniu predmetu budúceho meritórneho sporu je zaviazaný konajúci\nsúd, ktorý nesie i zodpovednosť za jeho určenie, keďže práve aj proti tomuto výroku súdneho rozhodnutia\nmôže aj navrhovateľ neodkladného opatrenia podať odvolanie, ktoré je však v zmysle ust. § 359 CSP\noprávnený podať výlučne ten subjekt, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané. Navrhovateľ teda\nza voľbu predmetu sporu vo veci samej, ku ktorého iniciovaniu bol zaviazaný súdnym rozhodnutím,\nvydaným podľa § 336 ods. 1, 2 CSP, zodpovedný nie je, neuplatňuje sa tu teda zásada „dominus\nlitis“. Súdu prvej inštancie uložil posúdiť opodstatnenosť žalobkyňou uvedených predmetov do úvahy\nprichádzajúcich meritórnych sporov, posúdiť, či je takýmto vymedzením navrhovateľkou viazaný /v\nčom pochybil/ a sám určiť predmet budúceho meritórneho konania vo výroku uznesenia, ktorým uloží\n\nnavrhovateľke iniciovať spor vo veci samej. K odvolacím námietkam odporcu, uvedených vo vyjadrení k\nnávrhu a k odvolaniu navrhovateľky, o dočasnom charaktere navrhovaného neodkladného opatrenia a o\nosvedčení preukázania hrozby ujmy navrhovateľke odvolací súd uviedol, že sa pridržiava odôvodnenia\nsvojho zrušujúceho uznesenia vydaného dňa 08.07.2024 č. k. 4Co/59/2024-120.\n7. Následne súd prvej inštancie návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia právne\nposúdil podľa § 324 ods. 1 CSP, § 325 ods. 1, 2 písm. d) CSP, § 326 ods. 1 CSP, § 329 ods. 1 veta prvá,\nods. 2 CSP, § 330 ods. 1, 2 CSP, § 336 ods. 1 veta prvá, ods. 2 a 3 CSP.\n8. Dôvodil, že účelom inštitútu neodkladného opatrenia, ako uviedol odvolací súd, nariadeného na určitú\ndobu, ktorého typ bol predmetom odvolacieho prieskumu, je poskytnúť dočasnú ochranu ohrozeným\nalebo porušeným právnym pomerom strán sporu dovtedy, kým tieto nepodajú žalobu vo veci samej,\nresp. kým súd svojím meritórnym rozhodnutím neposkytne stranám definitívnu ochranu. Pre aplikáciu\ninštitútu neodkladného opatrenia sa vyžaduje naliehavosť potreby predbežnej úpravy, ktorá musí byť\nosvedčená. Uvedený inštitút teda plní zabezpečovaciu a preventívnu funkciu a predstavuje prostriedok\nna dočasné riešenie situácie, ktorá nastala v pomere medzi stranami sporu, ak je obava, že by bol\nvýkon súdneho rozhodnutia ohrozený, resp. že by strane vznikla ujma, a to nenahraditeľná, prípadne\nuž vzniknutá ujma sa zväčšovala. Jeho základným atribútom /pre daný typ neodkladného opatrenia/\nje dočasnosť a provizórnosť. Jeho zmyslom je rýchlo a pružne riešiť situáciu, ktorá si vyžaduje\nokamžitý zásah súdu, odôvodnený spomenutou nevyhnutnou potrebou dočasnej úpravy pomerov strán\nsporu alebo obavou z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia, prípadne obavou zo vzniku škody. Pri\nrozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd musí skúmať naplnenie zákonných\nformálnych a vecných predpokladov pre jeho nariadenie. Úspech navrhovateľa neodkladného opatrenia\nsi vyžaduje osvedčenie danosti hmotnoprávneho nároku /práva/ medzi stranami sporu a aby neboli\nvážnejšie pochybnosti o potrebe úpravy pomerov. Podmienkou pre vyhovenie návrhu na jeho\nnariadenie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo\nžalobcu ohrozené. Je potrebné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o\npravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť neodkladná ochrana, ako aj osvedčenie existencie\nhrozby nenahraditeľnej ujmy. Aj v prípade, ak sú splnené formálne a vecné predpoklady vyžadované\nzákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia, súd musí zvažovať, či v prípade jeho nariadenia\nnedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov strán sporu alebo tretích osôb, a teda posúdiť primeranosť\nzásahu, ktorý nariadenie neodkladného opatrenia predstavuje. Miera osvedčenia potreby nariadenia\nneodkladného opatrenia sa riadi práve naliehavosťou situácie. Neodkladné opatrenie sa využíva za\nsituácie, keď „sa niečo deje“, presne ako v danom prípade.\n9. Pripomenul, že v predmetnej veci považovala navrhovateľka za základný dôvod ohrozenia jej\npráv iniciovanie výkonu záložného práva odporcom na predmet zálohu, ktorým sú nehnuteľnosti v jej\nvlastníctve /podľa LV č. XXX k. ú. K., obec K., okres Z., vrátane stavby rodinného domu súp. č. XXX.\nNa obranu svojich práv /vlastníckych a užívacích/ podala na súd návrh na nariadenie neodkladného\nopatrenia, ktorým sa domáha odkladu výkonu záložného práva odporcu k označeným nehnuteľnostiam,\naž do času, kým nebude súdom rozhodnuté vo veci samej /na základe zamýšľanej žaloby vo veci\nsamej o zdržanie sa výkonu záložného práva, ako aj vyslovenia neprijateľnosti zmluvných podmienok/.\nPosúdením návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, v spojení s listinnými\ndôkazmi, k nemu pripojenými, na ktoré sa odvoláva, súd prvej inštancie opätovne dospel k záveru,\nže navrhovateľka v danom prípade dostatočne osvedčila všetky zákonné podmienky, nevyhnutné\npre poskytnutie požadovanej predbežnej ochrany /existenciu právneho vzťahu medzi navrhovateľkou,\nako dlžníkom, záložcom a odporcom, ako veriteľom a záložným veriteľom, založeného písomnou\nzmluvou o splátkovom úvere zo dňa 17.04.2014 a písomnou zmluvou o zriadení záložného práva\nk nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou zo dňa 17.04.2014 a neodkladnosť požadovanej úpravy\npomerov, odvíjajúcej sa od oznámenia odporcu, ako záložného veriteľa, o začatí výkonu záložného\npráva zo dňa 08.01.2024 k nehnuteľnostiam, vo vlastníctve žalovanej, vedených na LV č. XXX k. ú.\nK., obec K., okres Z., vrátane stavby rodinného domu súp. č. XXX/ s dôrazom na skutočnosť, že v\ndanom prípade u označených nehnuteľností sa jedná o obydlie navrhovateľky /trvalý pobyt podľa registra\nobyvateľov SR/, ktoré podlieha osobitnému režimu ochrany podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný a v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy\nSR má prednosť pred zákonom/ a tiež to, že odporca má jednoznačne vzťah k týmto nehnuteľnostiam\ntitulom zmluvného záložného práva a toto právo vykonať v prospech uspokojenia svojej pohľadávky.\nNavrhovateľka sa za daných okolností nachádza v stave bezprostredného ohrozenia, keďže výkon\n\nzáložného práva na základe záložnej zmluvy je prípustný bez ingerencie štátnej moci, a to na základe\núpravy zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Zásah v podobe dočasného zákazu výkonu\nzáložného práva v snahe zamedziť ohrozeniu elementárnej životnej potreby /obydlia/ navrhovateľky\npovažoval súd prvej inštancie /obdobne v prípade oboch odvolaní v tejto veci aj odvolací súd/ za súladný\ns princípom proporcionality. Mal za to, že obmedzenia /len na určitý čas, t. j. do márneho uplynutia lehoty\nna podanie žaloby vo veci samej, alebo do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe vo veci samej,\nprípadne ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené/, vzniknuté odporcovi, nedosiahnu intenzitu ujmy,\nktorú by utrpela navrhovateľka pri strate jej obydlia. Samotná strata bývania je zásadným zásahom do\npráva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať možnosť predložiť\nprimeranosť takéhoto opatrenia na súdne preskúmanie /rozsudok ESĽP č. 19003/04 a č. 27183/04/.\n10. Pokiaľ ide o uloženie povinnosti navrhovateľke podať žalobu vo veci samej, súd prvej inštancie,\nsúc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vysloveným v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v\nBratislave č. k.: 4Co/11/2025-295 zo dňa 28.02.2025, podľa ktorého k vymedzeniu predmetu budúceho\nmeritórneho sporu je zaviazaný konajúci súd, uložil navrhovateľke v súlade s ust. § 336 ods. 2 CSP\npovinnosť v lehote do 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia podať žalobu o určenie, že odporcom\ndeklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.03.2024 vo výške 130.125,29 eur v písomnom\nvyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.03.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške, vychádzajúc\nzo skutkových tvrdení navrhovateľky v návrhu, namietajúcej o. i. platné vyhlásenie mimoriadnej\nsplatnosti úveru ku dňu 22.11.2023 /zo zmluvy o splátkovom úvere pritom vyplýva dohoda o konečnej\nsplatnosti úveru dňa 25.10.2033/ v dôsledku namietaných neprijateľných zmluvných podmienok, pre\nktorú zosplatnenú pohľadávku, odporcom deklarovanú ku dňu 26.03.2024 vo výške 130.125,29 eur v\npísomnom vyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.03.2024, odporca inicioval konanie dobrovoľnej\ndražby. Uviedol, že na základe právoplatného rozhodnutia o veci samej bude zistené, či záložné\nprávo odporcu, resp. ním vyhlásením deklarovaná pohľadávka voči žalovanej, ako jeden zo zákonných\npredpokladov pre výkon dobrovoľnej dražby, ktorej je odporca navrhovateľom, existuje alebo nie,\nprejudiciálne či spotrebiteľská zmluva zo dňa 17.04.2014 ne/obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky,\nprípadne, vzhľadom na tvrdenia navrhovateľky a pripojené listinné dôkazy, či odporca platne pristúpil k\nvyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru/; čím sa podľa neho odstráni právna neistota v pomeroch strán /\naj s týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd opakovane stotožnil/. Do právoplatnosti takéhoto\nrozhodnutia budú zabezpečené právne vzťahy strán sporu nariadeným neodkladným opatrením. V\ndanom prípade pôjde podľa neho o osobitný druh žaloby, patriacej navrhovateľke, ako spotrebiteľovi, s\ncieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde,\nktorá má podklad v osobitných predpisoch § 53 ods. 1, ods. 4a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3\nods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Konštatoval, že prípadné prejudiciálne zistenie nekalých podmienok\nv spotrebiteľskej zmluve potom môže mať vplyv na posúdenie, či odporcom pre účely dobrovoľnej\ndražby deklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke /č. l 287 spisu/ je pravá, splatná a v deklarovanej\nvýške. V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem.\nNariadená dočasná úprava pomerov vo vzťahu k odporcovi podľa názoru súdu prvej inštancie spĺňa\nsvoj základný účel tým, že do rozhodnutia vo veci samej dočasne stabilizuje pomery medzi stranami\nsporu a súčasne rešpektuje zásadu primeranosti, keďže do práva odporcu nebude neúmerne zasahovať\na zároveň vydané neodkladné opatrenie označil za záruku, že navrhovateľka nepríde o svoje obydlie\npredčasným výkonom záložného práva.\n11. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v zmysle\nzásady úspešnosti v konaní.\n12. Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podal riadne a včas odvolanie odporca z dôvodov\npodľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP. Rozhodnutie podľa jeho názoru porušuje\ntrojdelenie moci a to tým, že fakticky neguje ako obsah kogentného práva, tak i ustálenú rozhodovaciu\nprax najvyšších justičných autorít a je tak porušením, o. i. zásady legality. Pripomenul, že tu existuje\n„trojdelenie“ moci a že „Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli\noprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného\nprincípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade\nSlovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom“ (citované podľa Nálezu Ústavného\nsúdu SR z 22.06.2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016) a že tu existuje právna istota, viazanosť zákonom, princíp\nlegality a tzv. legitímne očakávania, práve porušenia ktorých sa žalobca domáha. Rozhodnutie zároveň\npodľa neho porušuje základný postulát právnej istoty a legitímnych očakávaní a to z dôvodu, že ide v\n\nporadí o tretie prvoinštančné rozhodnutie, pričom však v predchádzajúcom, to je druhom, rozhodnutí\nsúdu prvej inštancie vo veci súd rozhodoval výrokom, že návrh zamietol, čím založil legitímne očakávania\nvo vzťahu k ďalšiemu postupu a rozhodovaniu a akcentujúc práve princíp právnej istoty, je jeho popretím,\nak nasledujúce tretie rozhodnutie vo veci je diametrálne odlišné od toho predchádzajúceho a to bez toho,\naby súd zmenu takéhoto právneho posúdenia v absolútnom rozsahu akýmkoľvek spôsobom indikoval\na predovšetkým vytvorilo subjektu, voči ktorému smeruje návrh na nariadenie neodkladného opatrenia,\nmožnosť sa k takémuto náhľadu vyjadriť. Podotkol, že zmena takéhoto náhľadu bola v prípade, keď súd\nprvej inštancie rozhodoval svojím v poradí druhým rozhodnutím, pochopiteľná a predvídateľná, keďže\npred v poradí prvým rozhodnutím súd prvej inštancie nevytvoril subjektu, voči ktorému návrh n, priestor\nna vyjadrenie sa k samotnému neúplnému podaniu, ktoré bolo označené ako návrh na nariadenie\nneodkladného opatrenia, a preto mal možnosť reagovať na absolútne zásadné skutočnosti, na ktoré\nupozornil vo svojom odvolaní odporca, až pri (opätovnom) rozhodovaní a uvedené sa premietlo do\nzamietavého výroku (pri druhom rozhodnutí). Rovnako podotkol, že takáto zmena nie je ani odôvodnená\nani rozhodnutím odvolacieho súdu, keďže išlo o zrušujúce rozhodnutie a v prípade, ak by bol Odvolací\nsúd toho názoru, že je potrebné, aby bolo rozhodnuté spôsobom, že sa návrhu vyhovuje, nepochybne\nby dospel k výroku, že odvolaniu navrhovateľa by vyhovel a rozhodnutie súdu prvej inštancie by zmenil.\nAk odvolací súd rozhodnutie zrušil, v takom prípade je podľa neho súčasťou legitímnych očakávaní\nza situácie, že nedôjde k nejakému vývoju skutkového stavu v dôsledku vykonaného dokazovania,\nčo sa nestalo, že súd bude rozhodovať rovnako a vyporiada sa s dôvodmi uvedenými v zrušujúcom\nrozhodnutí Krajského súdu, alebo, v prípade, ak chce rozhodnúť inak, tento svoj zamýšľanú diametrálne\nodlišný postoj indikuje vo vzťahu stranám konania, predovšetkým žalovanému, ktorého sa takáto zmena\nvýslovne dotýka a umožní sa k uvedenému - k diametrálnej zmene náhľadu - pred vydaním (nového)\nrozhodnutia sa vyjadriť. Ako uvádza Ústavný súd ČR (Nález ÚS ČR sp. zn. II.ÚS 1847/16, z 01.09.2016):\n„Smyslem predbežného opatrení (§ 74 a § 102 občanského soudního rádu) je ochrana účastníka,\nkterý o jeho vydání žádá, přičemž však musí být respektována též práva toho, vuči komu predbežné\nopatrení smeruje. Cílem zásady rovnosti účastníku ŕízení podle čl. 37 odst. 3 Listiny základních práv a\nsvobod je totiž dosažení spravedlivé rovnováhy mezi stranami sporu. Takisto poukázal na to, že ide o\nabsolútne masívny zásah do majetkových práv žalovaného ako veriteľa, pričom nesplatená pohľadávka\ndlžníka prestavuje rovno hranicu 130.000 EUR a zohľadňujúc práve výšku takéhoto poškodenia, mal\nza vylúčené, aby bez akejkoľvek indikácie že má dôjsť k takejto zmene, súd rozhodol úplne opačne a\nreálne tým zabránil realizácii kogentných práv, ktoré vyplývajú žalovanému v právnej úpravy. Opätovne\npoukázal na princíp trojdelenia moci a z neho vyplývajúce dôsledky, okrem iného tie, že prijímanie\nzákonov je vecou moci zákonodarnej súdov, respektíve možnosť podať výklad právneho predpisu\nneznamená to, že by bol súd oprávnený fakticky právny predpis meniť, resp. novelizovať, čo sa podľa\nneho stalo. Popretím všetkých jeho možných práv je podľa neho to, že súd prvej inštancie nielenže\nrozhodol úplne inak, ale predovšetkým dokonca i v rozpore s tým, čo požadoval navrhovateľ a tak\nfakticky spôsobom ultra petitum, napriek tomu, že Najvyšší súd v mnohých rozhodnutiach uviedol,\nže je vylúčené, aby ako zákonný obstál trvalý zákaz výkonu záložného práva, lebo by to popieralo\nzákonné práva záložného veriteľa. V odvolaní voči druhému uzneseniu súdu prvej inštancie návrhom\nnavrhovateľ úplne jasne uviedol, že žiada, aby bolo rozhodované o predmete, v rámci ktorého sa\nzáložnému veriteľovi uloží dočasný a nie trvalý zákaz výkonu záložného práva, do rozhodnutia o žalobe\nvo veci samej, ktorej predmet vymedzil, čo mal za úplne jednoznačné z formulácie návrhu, kde je\nuvedené, že Slovenská sporiteľňa, a. s., je povinný zdržať sa výkonu záložného práva do právoplatného\nrozhodnutia Okresného súdu Pezinok vo veci samej. Napriek tomu, súdu prvej inštancie viazanému\nnávrhom navrhovateľa, a to osobitne v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia „Súd nemôže\npreformulovať výrok navrhovaného neodkladného opatrenia“, porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR z 27.06.2018, sp. zn. 8Cdo/37/2018) a keďže v odvolacom konaní nedošlo ani k potvrdeniu\nrozhodnutia súdu prvej inštancie, ani k zmene rozhodnutia, ale k rozhodnutiu Krajského súdu, ktorým\ntento rozhodnutie súdu prvého prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie, mal za zrejmé, že v\nďalšom konaní, ktoré je opätovne konaním na súde prvej inštancie, bol súd prvej inštancie povinný\nrešpektovať návrh rozhodnutia a to pochopiteľne ten, ktorý bol uvedený v \"najaktuálnejšom\" podaní, t.\nj. z 11.11.2024. Napriek tomu však súd prvej inštancie rozhodol o tom, že:\n„Súd ukladá odporcovi povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného\npráva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.04.2014, prostredníctvom dobrovoľnej dražby\nnehnuteľností v kat. území K., obec K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym\nodborom na LV č. XXX ako parcely reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X\nzastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere\n\n47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku“, t. j.\nrozhodol výrokom:\n- v rozpore s návrhom navrhovateľa, keď tento žiadal rozhodnúť o uložení zákazu do právoplatného\nrozhodnutia Okresného súdu Pezinok vo veci samej,\n- súd prvej inštancie však podľa neho nerozhodol takto, ale bez akejkoľvek limitácie,\nt.\nj. navždy, hoci to popiera návrh navrhovateľa, kogentné právo i ustálená rozhodovacia prax NS SR.\nNamietal, že uvedeným súd prvej inštancie nielen protizákonne, ale i protiústavne, keďže fakticky neguje\nobsah záložného práva a oprávnenia na jeho výkon, ktoré je stanovené ius cogens, uložil povinnosť\nzdržať sa výkonu záložného práva na neobmedzený, vopred neurčený čas, čím neprimerane zasiahol\ndo práva odporcu ako záložného veriteľa v budúcnosti uspokojiť sa, resp. domáhať sa uspokojenia\nsvojej pohľadávky z predmetu záložného práva cestou predaja vo verejnej dražbe. Takéto rozhodnutie\noznačil za protiprávne, ale podľa názoru odporcu - zohľadňujúc zmysel a význam ako neodkladného\nopatrenia, tak aj jeho jednotlivých výrokov vo vzájomnej súvislosti, zohľadňujúc i zmysel a význam\njednotlivých právnych noriem - v celom rozsahu za fakticky zmätočné, keďže výrokom 1/ sa ukladá\nneobmedzený, myslené časovo neobmedzený, zákaz výkonu záložného práva, avšak vo výroku 2/ sa\nukladá povinnosť podať akúsi žalobu, pričom v prípade, ak súd ukladá povinnosť podať nejakú žalobu,\nje to tak len v prípade, keď sa domnieva, že je nemožné práve uloženie nejakého trvalého zákazu, či\nrozhodnutia o trvalej úprave pomerov a práve preto by toto malo byť riešené v konaní vo veci samej a\nna toto konanie má byť nepochybne viazané aj trvanie neodkladného opatrenia. Takémuto rozhodnutiu\nsa nedá ani z formálnej stránky rozumieť, osobitne za situácie, keď sám navrhovateľ žiadal obmedzenie\nuloženia povinnosti do skončenia konania vo veci samej. Ako sa uvádza v ustálenej rozhodovacej praxi\nNajvyššieho súdu SR:\nDovolací súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu\nprvej inštancie, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V danom spore súd prvej inštancie\nrozhodnutím vo veci samej uložil žalovaným povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva v zmysle\n(zmenenej) žaloby na neobmedzený, vopred neurčený čas, čím neprimerane zasiahol do práva\nžalovanej 1/ ako záložného veriteľa v budúcnosti uspokojiť sa, resp. domáhať sa uspokojenia svojej\npohľadávky z predmetu záložného práva cestou predaja vo verejnej dražbe, priamym predajom alebo\nodkúpením do svojho výhradného vlastníctva. Predbežné opatrenie nariadené uznesením súdu prvej\ninštancie z 29.10.2013 č. k. 5C/393/2013-20 predstavovalo dočasné opatrenie, ktoré malo za cieľ\neliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v priebehu konania nastať, t. j. že by mohlo dôjsť k\nnevyváženému a neprimeranému zásahu do vlastníckych práv žalobcov k ich obydliu zo strany žalovanej\n1/ ako záložného veriteľa. Rozhodnutie súdu vo veci samej nemohlo nahradiť predbežné opatrenie,\npretože takéto rozhodnutie je v podstate nevykonateľné a zasahuje do práv žalovanej 1/ bez toho, aby\nbolo právoplatne rozhodnuté o platnosti Záložnej zmluvy v časti výkonu záložného práva predajom vo\nverejnej dražbe, priamym predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva.“ Dovolací súd\nnespochybnil názor odvolacieho súdu, že strata obydlia žalobcov by predstavovala obrovský zásah\ndo ich práv a spôsobila by im veľmi nepriaznivú životnú situáciu, avšak právo na obydlie spotrebiteľa\nnemožno chápať ako absolútne nedotknuteľné. Súdna prax dospela k záveru, že právna úprava\ndobrovoľných dražieb, resp. možnosť vymáhania plnení zo spotrebiteľských zmlúv takouto formou, nie\nje v rozpore s ochranou spotrebiteľa, ktorá vyplýva z práva Európskej únie, avšak len za predpokladu,\nže príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa, resp. ju aspoň prakticky\nneznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje. Uvedený záver napokon vyplýva aj z citovaného rozhodnutia\nSúdneho dvora Európskej únie. Dovolací súd uzatvára, že poukazovanie len na vybrané body\npredmetného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, bez zohľadnenia jeho celého kontextu, nie\nje spôsobilé privodiť záver o správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené dovolací\nsúd uzatvára, že právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanom spore bolo možné\nžalovanej 1/ ako záložnému veriteľovi uložiť rozsudkom časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa\nvýkonu záložného práva, ktorého predmetom sú dotknuté nehnuteľnosti, predajom vo verejnej dražbe,\npriamym predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva, nemožno považovať za správny.\nDovolaním napadnuté rozhodnutie teda spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1\nC.s.p.) tak, ako to opodstatnene namieta dovolateľka.“ (uznesenie NS SR sp.zn. 8 Cdo 147/2017 z\n29.01.2019). Odporca uviedol, že obdobné závery sú vyjadrené i v ďalších rozhodnutiach NS SR (sp.\nzn. 5 Cdo 113/2017, uznesenie z 25.04.2019 a sp. zn. 2 Cdo 36/2019 - uznesenie z 26.8.2019). Ako\nsa uvádza v ustanovení čl. 2 Základných princípov CSP: (1) Ochrana ohrozených alebo porušených\npráv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej\nistoty. (2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý\nv súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej\n\npraxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo,\nv prípade, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj\ndôkladné odôvodnenie tohto odklonu (§ 220 ods. 2,3 CSP v spojitosti s § 234 ods. 2 CSP). Podľa\nneho ide o absolútne identickú situáciu, presne rovnako protiprávnym spôsobom postupoval i sudca\nsúdu prvej inštancie. Osobitne zdôraznil to, že medzi uznesením o nariadení trvalého neodkladného\nopatrenia, ktorým sa navždy ukladá zákaz výkonu záložného práva, ktoré je konečným rozhodnutím\nohľadom daného práva a rozsudkom s takýmto znením nie je absolútne žiaden rozdiel, aj v jednom aj\nv druhom prípade sa ukladá povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva na neobmedzený, vopred\nneurčený čas, čím sa neprimerane zasahuje do práva žalovaného ako záložného veriteľa v budúcnosti\nuspokojiť sa, resp. domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z predmetu záložného práva, ktoré\nprávo je zaručené kogentnou právnou úpravou. Všetky uvedené postuláty postupom (a rozhodnutím)\nsúdu prvej inštancie porušené boli, súd prvej inštancie ignoroval ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej\njustičnej autority, rozhodoval presne opačne a odklon nijako neodôvodnil, rozhodnutie je tak nielen v\nrozpore so zákonom, ale i s požiadavkami vyplývajúcimi z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru\nvo vzťahu k riadnemu odôvodneniu, podľa ktorých súd dbá na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku,\npričom uvedené odôvodnenie je podľa neho v priamom rozpore i s uvedeným postulátom. Pripomenul,\nže tu existuje „trojdelenie“ moci a že právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať\ntak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie\nústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyvodil, že právomoc meniť zákony patrí Národnej\nrade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom“ (citované podľa Nálezu\nÚstavného súdu SR z 22.06.2017 sp. zn. II. ÚS 796/2016) a že tu existuje právna istota, viazanosť\nzákonom, princíp legality a tzv. legitímne očakávania, práve porušenie ktorých takýmto rozhodnutí\nnastalo.\n13. K výroku II. (2/ Súd ukladá navrhovateľke: U.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom K. XXX/\nXX, K., štátny občan SR podať na súde proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa a.s. IČO: 00 151 653,\nso sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, v lehote do 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia žalobu\no určenie, že odporcom deklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.03.2024 vo výške\n130.125,29 eur v písomnom vyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.03.2024 nie je pravá, splatná\na v uvedenej výške), konštatoval, že i uvedené absolútne popiera princíp legality i právnej istoty a to\ndokonca viacnásobne. Súdu prvej inštancie vytkol, že ukladá povinnosť podať Žalobu, ktorá je v úplne\njasnom rozpore s kogentným právom i ustálenou rozhodovacou praxou NS SR. Žaloba o určenie, že\ndeklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.03.2024 vo výške 130.125,29 eur v písomnom\nvyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.03.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške, nie je podľa\nneho ničím iným, ako je žaloba o zaplatenie pohľadávky (len v opačnom \"garde\", že žalobcom má byť\ndlžník a petit má byť formálne určovací. Možnosť vykonať záložné právo\n(a to vždy i formou\nspeňaženia na dobrovoľnej dražbe) je odrazom zákonnej úpravy (§ 151a OZ, § 151j ods. 1 OZ - „Ak\npohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať\nvýkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom\nurčeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa\nuspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov,..“) a záložca je povinný - práve na základe\ntoho, že je v právnom postavení záložcu - tento výkon strpieť (§151m ods. 4 veta prvá OZ - „Záložca je\npovinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť potrebnú\nna výkon záložného práva.“), pričom pri výkone záložného práva je záložný veriteľ oprávnený konať v\nmene záložcu (§ 151m ods. 6 OZ - „Pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu.“).\nVýkon záložného práva však nie je, ani v prípade ak ide o výkon dobrovoľnou dražbou, podmienený\nexekučným titulom, ani žiadnym iným overením alebo podmienkou zo strany súdu, ide o mimosúdny\nvýkon, na základe prehlásenia o výške, pravosti a splatnosti pohľadávky. Podľa uznesenia NS SR sp.\nzn. 5Cdo/220/2018 z 31.05.2021:\n„K tvrdeniam žalobcov v súvislosti s premlčaním výkonu záložného práva iba na okraj dovolací súd\ndodáva, že došlo asi k nepochopeniu obsahu rozhodnutí okresného aj krajského súdu i právnej\núpravy zákona o dobrovoľných dražbách. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že uplatnenie si práva u dražobníka\nnespôsobuje spočívanie premlčacej doby, spochybňuje to celý mechanizmus výkonu záložného práva\nprostredníctvom platného a účinného zákona o dobrovoľných dražbách. Ak by, ako to tvrdia dovolatelia,\nbolo nevyhnutné „z opatrnosti“ podávať riadnu žalobu na plnenie, stal by sa celý inštitút zbytočným,\nkeďže by sa bolo treba aj tak obrátiť na súd. Toto ale určite nebolo zámerom zákonodarcu, čo možno\npredpokladať, už len zo skutočnosti, že Zákon o dobrovoľných dražbách je stále súčasťou právneho\nporiadku. Účelom tohto zákona je práve odbremenenie súdov a poskytnutie možnosti záložným\n\nveriteľom domôcť sa vymáhanej pohľadávky zabezpečenej záložným právom zriadeným so súhlasom\ndlžníka efektívne priamym výkonom práva. Opätovne - Najvyšší súd uvádza, že ak by bolo obrátenie\nsa na súd vôbec nebolo zámerom zákonodarcu účelom tohto zákona je práve odbremenenie súdov a\nposkytnutie možnosti záložným veriteľom domôcť sa vymáhanej pohľadávky zabezpečenej záložným\nprávom zriadeným so súhlasom dlžníka efektívne priamym výkonom práva.\nRovnaké závery vyvodil z plenárneho rozhodnutia Ústavného súdu SR, (PL. ÚS 23/2014):\nI. Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva\nso sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby,\npričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od\npredchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku\nurčitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách), Vyhlásenie záložného\nveriteľa o pravosti, sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa\n§ 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, nie je podľa neho dôvodom, pre ktorý sa dobrovoľná\ndražba vykonáva, ale iba jedným z jej predpokladov. Preto § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách\nnepredstavuje „exekučný titul“ pre výkon dražby, ale iba jednu z podmienok dražby, pričom predmetné\nustanovenie neoprávňuje veriteľa realizovať dobrovoľnú dražbu, ale iba mu ukladá povinnosť prehlásiť\nurčité skutočnosti. Existencia takéhoto prehlásenia nie je podľa neho medzi stranami sporná a hoci má\nnavrhovateľka osobitné nahliadacie právo podľa § 8 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. toto nepredložila,\nžalovaný takéto prehlásenie z opatrnosti predložil ako dôkaz, tým je splnená podmienka existencie\n\"prehlásenia\", tak ako to stanovuje zákon i judikuje Ústavný súd a navyše sám dlžník uvádza, že\nnespláca. Dobrovoľná dražba nie je podmienená exekučným titulom, ale je podľa neho podmienená\ntým, že záložný veriteľ určité skutočnosti prehlási. Uvedené i nastalo, záložný veriteľ uvedené prehlásil\na Prehlásenie bolo označené a predložené ako dôkaz. Nie je podľa neho zrejmé, či tento súd\nprvej inštancie riadne vykonal a tak namietal ignorovanie skutkových záverov (existenciu prehlásenia)\nalebo riadne nevykonanie dôkazu. Podmieňovanie výkonu kogentného práva spôsobom stanoveným\nzákonom, ďalšou podmienkou, neprípustným súdnym konaním, ktoré zákon nielenže nepožaduje,\nale ktoré fakticky obsah zákona vylučuje, je podľa neho úplne zrejmým porušením princípu legality,\nkonkrétne trojdelenia moci a „Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by\nboli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného\nprincípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade\nSlovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom“ (citované podľa Nálezu Ústavného\nsúdu SR z 22.06.2017 sp. zn. II. ÚS 796/2016) a že tu existuje právna istota, viazanosť zákonom,\nprincíp legality a tzv. legitímne očakávania, ktoré sú rozhodnutím porušené. Prehlásenie navrhol ako\ndôkaz. Postup a obsah napadnutého rozhodnutia je podľa neho v priamom rozpore i s uvedeným,\nkeď napriek právnej úprave súd prvej inštancie zakazuje výkon záložného práva bez akéhokoľvek\nčasového obmedzenia a zakazuje záložnému veriteľovi výkon práva zaručeného ius cogens. Uvedené\nrovnako podľa neho absolútne popiera dispozičný princíp, keď ukladá navrhovateľovi podať žalobu,\nktorá je nielen právne nedovolená, ktorou sa fakticky opäť neguje zákon a i ustálená rozhodovacia\nprax najvyšších justičných autorít, ale predovšetkým popiera obsah článku 46 Ústavy, keď ukladá\nnavrhovateľovi podať inú žalobu ako sám navrhuje. Súdu prvej inštancie vytkol, že rozhoduje v rozpore\ns tým, čo požadoval navrhovateľ a tak fakticky spôsobom ultra petitum.\n14. Pripomenul, že navrhovateľ v odvolaní voči druhému prvoinštančnému rozhodnutiu uvádzal, že\nžiada, aby súd rozhodol nasledovne:\n1/ Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, Tomášikova 48, 831 04 Bratislava ako záložný veriteľ\nje povinný zdržať sa výkonu záložného práva do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Pezinok\nvo veci samej.\n2/ Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke v lehote do 60 dní od právoplatnosti uznesenia o nariadení\nneodkladného opatrenia podať žalobu, že:\na) zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 3. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa\n17.04.2014 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.\nb) zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 4. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa\n17.04.2014 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.\nc) zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 5. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa\n17.04.2014 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uvedeným návrhom navrhovateľ úplne jasne\nuviedol, že žiada, aby bolo rozhodované o povinnosti podať žalobu o neprijateľnosť týchto vymedzených\nzmluvných podmienok. Napriek tomu, súd je viazaný návrhom navrhovateľa a to ten, ktorý bol uvedený\nv „najaktuálnejšom“ podaní, t. j. z 11.11.2024, súd rozhodol o nenavrhovanom o tom, že: „Súd ukladá\n\nnavrhovateľke: U.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom K. XXX/XX, K., štátny občan SR podať na\nsúde proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa a.s. IČO: 00 151 653, so sídlom v Bratislave, Tomášikova\n48, v lehote do 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia žalobu o určenie, že odporcom deklarovaná\npohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.03.2024 vo výške 130.125,29 eur v písomnom vyhlásení\nnavrhovateľa dražby zo dňa 26.03.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške.“ Podľa čl. 46 ods.\n1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a\nnestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Mal za\nprotiústavné, ak sa nariaďuje niekomu podať žalobu s obsahom úplne iným, ako navrhuje, t. j. vôbec nie\nohľadom svojho práva, ale toho, čo si ultra petitum určil súd, hoci nie je žalobcom a neformuluje obsah\nžaloby, na to je tu žalobca. Ako uvádza právny princíp už od čias rímskeho práva:\n„Nemo potest esse simul actor et iudex - Súčasne nemôže byť nikto žalobcom i sudcom“ (citované\npodľa súbor Právne princípy, ktoré vybral JUDr. Rudolf Čirč, Sudca NS SR, september 2015). Uvedeným\nsa v plnom rozsahu popiera práve obsah základného práva na súdnu ochranu, ktorý je založený na\nsubjektívnom a teda dispozičnom princípe, to je ten kto sa domnieva, že bol ohľadom svojho práva\npoškodený, môže sa obrátiť na príslušný súd, na uvedenom dispozičnom princípe je vybudované i\nCivilný sporový poriadok, keď obsah žaloby určuje žalobca a nikto iný, pričom rozhodnutie súdu uvedené\nabsolútne popiera a ukladá povinnosť podať žalobu s obsahom, ktorý je diametrálne odlišný od toho, akú\nžalobu navrhovateľ reálne podať chce.\nI uvedené mal za zrejmé porušenie princípu legality\na viacerých ústavných článkov. Reagoval na úvahu súdu prvej inštancie, že uvedené má byť dôsledkom\nzáväzného právneho názoru odvolacieho súdu, a tak zdôraznil, že žalovaný v celom rozsahu rešpektuje\nprávomoc všeobecného súdu, a to ako súdu prvej inštancie, tak i súdu odvolacieho, vo veci rozhodnúť v\nsúlade s právomocou primárne súdom zverenou Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k uvedenému\nvšak doplnil, že každá činnosť akéhokoľvek orgánu vykonávajúceho túto v rámci zverenej právomoci je\nz hľadiska výkonu takejto právomoci podriadená všeobecným pravidlám, ktoré vyplývajú ako z Ústavy,\ntak aj noriem podústavného práva a za rešpektovania takého výkladu týchto rozhodujúcich právnych\nnoriem, ktorý je v súlade s Ústavou, ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších justičných autorít i zo\nzmyslom a účelom právnych noriem a to vo vzájomnej súvislosti. Základným princípom, ktorý ovláda\nakúkoľvek činnosť akéhokoľvek orgánu pri výkone jeho právomoci, je princíp legality, tzn. zákonnosti,\nčo znamená, že akékoľvek konanie orgánu vykonávajúceho verejnú moc musí mať zákonný podklad, a\nbyť v súlade so základnou ústavnoprávnou formulou, v zmysle ktorej štátne orgány môžu konať len to,\nčo je dovolené - na rozdiel od súkromnoprávnych subjektov, pri ktorých platí, že môžu konať všetko, čo\nnie zákonom zakázané. Ako uvádza vo svojej rozhodovacej praxi ÚS SR:\n„Z ústavného princípu tzv. „legality“ vyplýva ústavný príkaz (vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy) konať iba na\nzáklade ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento príkaz zaväzuje\nvšetky orgány verejnej moci vrátane súdov pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich\nkompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb\nrešpektujúc pritom princípy právneho štátu\n(čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy) (I. ÚS 794/2014). Princíp\nlegality, zákonnosti, viazanosť textom zákona, znamená podľa neho to, že akýkoľvek výklad musí byť\nzároveň výkladom ústavne konformným, to je v súlade s pravidlami zakotvenými okrem iného v Ústave a\nsprostredkovane i v príslušných medzinárodných zmluvách, pričom osobitne možno poukázať na dielčie\naspekty povinnosti ústavokonformného výkladu a to konkrétne na to, že výklad nie je ústavne konformný,\nkeď sa aplikáciou tej - ktorej právnej normy neprípustne zasahuje do obsahu základného práva alebo\nslobody a opomína sa výklad iný, ktorý netrpí takouto vadou, resp. je tiež aspektom uvedeného to,\nže právne normy nebudú aplikované izolovane a formalisticky a v konečnom dôsledku spôsobom\npopierajúcim účel jednotlivých právnych noriem vo vzájomnej súvislosti a v kontexte celého právneho\nporiadku. Z povinnosti ústavokonformného výkladu tiež vyvodil povinnosť akýkoľvek akt aplikácie práva\nriadne odôvodniť, a to spôsobom, kedy budú v úplnosti vysvetlené dôvody, pre ktoré bolo rozhodnuté tak,\nako bolo rozhodnuté, pričom súd je povinný svoje rozhodnutie odôvodniť zo všetkých hľadísk, ktoré v\ndanej situácii prichádzajú do úvahy a osobitne zdôraznil, že súd je povinný riadnym spôsobom reagovať\nokrem iného nielen na rozhodovaciu prax najvyšších justičných autorít, či na závery právnej vedy a\nprávnej teórie, ale predovšetkým na námietky strany, ktorá v konaní nebola úspešná a to na všetky\nnámietky, ktoré sa dotýkajú predmetu súdnej ochrany, a teda predmetu konania a to alebo spôsobom,\nkeď súd vysvetli z akého dôvodu je tá - ktorá konkrétna námietka právne nesprávna, alebo vysvetli,\nz akého dôvodu je ten - ktorý argument strany konania nepodstatný, a preto sa týmto nie je potrebné\nvzhľadom na predmet sporu zaoberať. Inými slovami žalovaný samozrejme neuprel komukoľvek právo\nna vlastný právny názor v rámci výkonu konkrétnej rozhodovacej právomoci, avšak poukázal na to,\nže súčasťou práva na súdnu ochranu je okrem iného i to, aby bolo konané a rozhodované v súlade\ns princípom legality, okrem iného na základe a v súlade s relevantnými právnymi normami, v súlade\n\ns ich zmyslom a účelom a to vo vzájomnej súvislosti a splnenie uvedeného bolo z rozhodnutia súdu\nexplicitne zrejmé. Súčasťou riadneho odôvodnenia je podľa neho i to, aby odôvodnenie nepopieralo čo je\nzjavné, pričom osobitne zdôraznil, že súčasťou práva na súdnu ochranu v podobe riadneho odôvodnenia\nrozhodnutia je i právo na logické odôvodnenie súdneho rozhodnutia, to je také odôvodnenie, ktoré\nneodporuje princípom formálnej logiky (porovnaj judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky\nÚstavného súdu Slovenskej republiky ohľadom uvedeného) a rešpektovalo právnu istotu, okrem iného\nvo forme rešpektovania ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších justičných autorít - ak sa od tejto\nodkloní, uvedené musí byť riadne odôvodnené. Tiež uviedol, že nie všetko, čo je uvedené v rozhodnutí\nkrajského súdu má povahu tzv. záväzného právneho názoru, keďže tento musí byť nielen náležite\nvysvetlený (Sborník stanovisek, zpráv o rozhodovaní soudu a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudu\nČSSR, ČSR a SSR 1970 - 1983, SEVT, Praha 1986, str. 62), ale musí sa týkať naplnenia zrušujúcich\ndôvodov, čo uvedené (t. j. úvahy týkajúce sa budúcej žaloby) prima facie určite nie sú. S ohľadom na\nuvedené je podľa názoru žalovaného vylúčené, aby odvolací súd vyslovil ohľadom tohto konkrétneho\naspektu názor, ktorý by mal byť považovaný za tzv. záväzný, meritórny právny názor, majúci vplyv na\npodstatu rozhodovania súdu prvej inštancie. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nneobsahovalo žiaden záväzný právny názor (vo vzťahu k právnemu posúdeniu uvedenej „otázky“), bol\npodľa neho jediným ústavokonformným postupom v konaní taký postup súdu prvej inštancie, kedy by\ntento rozhodol tak ako už vo svojom druhom rozhodnutí rozhodol. Na záver doplnil, že i keby mal odvolací\nsúd názor opačný, že aj tak nie je vlastným záväzným právnym názorom viazaný (napr. R 68/1971),\ntento záver sa presadil aj v SR, ako aj ČR a to „predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp\nnezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom,“ III. ÚS 46/2013, obdobne aj NS ČR,\nRc 80/2008. Za ďalšie úplne zjavné porušenie princípu legality mal to, keď sa ukladá povinnosť podať\nŽalobu, ktoré je právne nedovolená v rozpore s kogentným právom (a uvedené samo osebe vylučuje\nmožnosť záveru s vysokou pravdepodobnosťou, že navrhovateľ by bol v konaní vo veci samej úspešný,\nčo vylučuje možnosť zákonne nariadiť neodkladné opatrenie). Konštatoval, že zmysle ustanovenia §\n137 CSP: Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o:\na) splnení povinnosti,\nb) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami\nvyplýva z osobitného predpisu,\nc) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie\nje potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo\nd) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Žaloba o určenie, že odporcom\ndeklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.3.2024 vo výške 130 125,29 eur v písomnom\nvyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.3.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške, je podľa neho\nteoreticky žalobou na určenie inej právnej skutočnosti podľa\n§ 137 pís. d) CSP. Ide o žalobu,\nktorej predmetom je určenie právnej skutočnosti a to právnej skutočnosti inej ako je určenie práva alebo\nprávneho vzťahu. Teoreticky môže ísť - ak by na to boli splnené procesné podmienky - o žalobu v zmysle\nustanovenia § 137 pís. d) CSP. Podmienky stanovené v ustanovení § 137 pís. d) CSP sú dve, pričom\nsa jedná o podmienky kumulatívne.\n1. Musí ísť o určenie právnej skutočnosti, právnej skutočnosti inej ako je určenie práva alebo právneho\nvzťahu (§ 137 pís. d) CSP v spojitosti s ustanovením § 137 pís. c) CSP a contrario),\n2. Možnosť učenia takejto právnej skutočnosti musí explicitne vyplývať z ustanovenia osobitného\npredpisu. Ak v právnom poriadku takáto osobitná právna norma nie je, nejde o žalobu procesne prípustnú\na tak neexistuje žiaden aktívne vecne legitimovaný subjekt na jej podanie (uvedené platí aj vo vzťahu k\npasívnej vecnej legitimácii, ak takáto žaloba prípustná nie je, nemôže byť žiaden subjekt pasívne vecne\nlegitimovaný). Právna norma umožňujúca žalovať na určenie, že odporcom deklarovaná pohľadávka\nvoči navrhovateľke ku dňu 26.3.2024 vo výške 130 125,29 eur v písomnom vyhlásení navrhovateľa\ndražby zo dňa 26.3.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške v slovenskom právnom poriadku podľa\nneho neexistuje. Mal za to, že uvedená - právne významná - skutočnosť, je dôvodom na bezodkladné\nzamietnutie žaloby.\nI v uvedenom prípade je podľa neho aplikovateľná konštantná judikatúra\nNS SR, stanovujúca (vo vzťahu k určovacím návrhom), že ak sa nepreukáže naliehavý právny záujem\nna požadovanom určení (resp. ak sa nepreukáže právne ekvivalentná požiadavka existencie právnej\nnormy umožňujúcej žalovať na takéto špecifické určenie), je vylúčené súčasne sa zaoberať žalobou\nvo veci samej (t. j. meritórne). Uvedené konštatoval Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo\n91/2006, keď uviedol, že nedostatok naliehavého právneho záujmu „predstavuje samostatný a prvoradý\ndôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu\nnávrhu“ (podobné závery vyjadril najvyšší súd tiež v rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 240/2006, 1 Cdo\n13/2010, 3 Cdo 56/2011, 1 Cdo 324/2014, 3 Cdo 887/2015,\n5 Cdo 345/2015, 8 Cdo 26/2016).\n\nAj ústavný súd zaujal názor, podľa ktorého ak všeobecný súd dospeje k záveru, že naliehavý právny\nzáujem nie je daný, vecnou stránkou podanej určovacej žaloby sa ďalej nezaoberá (II. ÚS 137/08). Ako\nsa uvádza v ustanovení čl. 2 Základných princípov CSP:\n(1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a\núčinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.\n(2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v\nsúlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej\npraxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.\nAko sa uvádza v diele Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,\nM., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 1107 a 1108:\n„Procesu osvedčovania (spravdepodobnenia) podliehajú všetky zákonné podmienky na nariadenie\nneodkladného opatrenia, s osobitným dôrazom na potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z\nohrozenia exekúcie. Z normatívneho textu vyplýva, že pri osvedčovaní dôvodnosti a trvania chráneného\nnároku, teda nároku vo veci samej, je navrhovateľ povinný dosiahnuť hodnoverné osvedčenie. Táto\nsprísnená požiadavka vychádza jednak z premisy, že zjavne nedôvodnému nároku nemožno poskytnúť\npredbežnú procesnú ochranu. Zdôraznil, že navrhovateľ je zo zákona povinný hodnoverne osvedčiť\naj dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má neodkladným opatrením poskytnúť ochrana. Súd\nnemôže nariadiť neodkladné opatrenie, ak sa mu na základe predbežného právneho posúdenia nárok\nvo veci samej javí ako nedôvodný. Predbežná ochrana nedôvodného nároku by bola v rozpore s\npodstatou a účelom neodkladného opatrenia. Hodnoverné osvedčenie dôvodnosti a trvania meritórneho\nnároku môže navrhovateľ dosiahnuť najmä relevantnými skutkovými tvrdeniami, listinnými dôkaznými\nprostriedkami a kvalifikovanou právnou argumentáciou. Hodnoverné osvedčenie nároku vo veci samej\nmusí na strane súdu viesť k záveru, že miera pravdepodobnosti vyhovenia žalobe je v danom štádiu\nkonania vyššia než pravdepodobnosť jej zamietnutia.“ Súd musí vykonať právne posúdenie nároku\n(t. j. úspešnosti žaloby vo veci samej), čo je činnosť v zásade úplne zhodná s právnym posúdením\nopodstatnenosti nároku v konaní vo veci samej, rozdiel je len v relevantnom osvedčovaní (resp.\ndokazovaní vo veci samej). Dôsledkom uvedeného je skutočnosť, že ak súd predbežne právne posúdi,\nže žalobca nebude v konaní s vysokou mierou pravdepodobnosti úspešný, nie je možné neodkladné\nopatrenie nariadiť. Obdobné závery vyplývajú z diela Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,\nS., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s\n1540, str. 1107 a nasl., na ktoré už odvolateľ poukázal, v ktorom sa uvádza:\n„Súd nemôže nariadil neodkladné opatrenie, ak sa mu na základe predbežného právneho posúdenia\nnárok vo veci samej javí ako nedôvodný. Predbežná ochrana nedôvodného nároku by bola v rozpore s\npodstatou a účelom neodkladného opatrenia. Hodnoverné osvedčenie dôvodnosti a trvania meritórneho\nnároku môže navrhovateľ dosiahnuť najmä relevantnými skutkovými tvrdeniami, listinnými dôkaznými\nprostriedkami a kvalifikovanou právnou argumentáciou.. Hodnoverné osvedčenie nároku vo veci samej\nmusí na strane súdu viesť k záveru, že miera pravdepodobnosti vyhovenia žalobe je v danom štádiu\nkonania vyššia než pravdepodobnosť jej zamietnutia.“ Rovnako i K. Svoboda uvádza: „Predbežné\nopatrení nelze vydat, pokud je žalobní požadavek žalobce zcela zjevne neduvodný. (Svoboda, K. Dokazování, ASPI, Praha, 2009, s. 141). Uvedené - nedostatok procesných predpokladov na takéto\nurčenie - vylučuje žalobu meritórne prejednávať a je podľa neho tak v úplnosti osvedčené, že uvedená\nžaloba nemôže byť s vysokou mierou pravdepodobnosti dôvodná. Uvedené podľa neho vylučuje\nmožnosť neodkladné opatrenie zákonne nariadiť a to pre neosvedčenie nároku. Uvedený výrok (1/\ni 2/, „Súd ukladá odporcovi povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení\nzáložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.4.2014, prostredníctvom dobrovoľnej\ndražby nehnuteľností v kat. území K., obec K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym\nodborom na LV č. XXX ako parcely reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X\nzastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere\n47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku.“ „2/\nSúd ukladá navrhovateľke: U.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom K.T. XXX/XX, K., štátny občan\nSR podať na súde proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa a.s. IČO: 00 151 653, so sídlom v Bratislave,\nTomášikova 48, v lehote do 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia žalobu o určenie, že odporcom\ndeklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.3.2024 vo výške 130 125,29 eur v písomnom\nvyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.3.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške.“) je podľa\nneho navyše materiálne nevykonateľný, okrem iného z dôvodu, že:\n- ukladá sa povinnosť odporcovi, nikto taký v konaní nie je,\n- ukladá sa povinnosť zdržania sa výkonu záložného práva, avšak nevedno, ktorého záložného práva\n(vykonáva sa záložné právo, ktoré vzniklo zápisom po povolení vkladu záložného práva, pričom toto\n\nmusí byť identifikované V - číslom a jeho predmetom, označením zálohu, pričom toto označenie musí byť\ndostatočne určité (súpisné alebo parcelné číslo /druh/ LV /označenie registra/ ďalšia identifikácia), pričom\nuvedený návrh uvedené označenie záložného práva neobsahuje, rovnako neobsahuje označenie, či\nide o parcely registra „C“ alebo „E“, resp. označenie druhu pozemku, je tak vylúčené, aby sa jednalo o\nzákonný, dostatočne určitý návrh. Ďalej namietal, že ukladá sa povinnosť podať žaloba voči odporcovi,\nčo je objektívne nemožné, Žaloba sa môže podať len voči žalovanému. Uvedeným súd prvej inštancie\nnielen protizákonne, ale i protiústavne, keďže fakticky neguje obsah záložného práva a oprávnenia\nna jeho výkon, ktoré je stanovené ius cogens, uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva na\nneobmedzený, vopred neurčený čas, čím neprimerane zasiahol do práva žalovaného ako záložného\nveriteľa v budúcnosti uspokojiť sa, resp. domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z predmetu\nzáložného práva cestou predaja vo verejnej dražbe. Takéto rozhodnutie považoval za nielen protiprávne,\nale podľa názoru žalovaného - zohľadňujúc zmysel a význam ako neodkladného opatrenia, tak aj jeho\njednotlivých výrokov vo vzájomnej súvislosti, zohľadňujúc i zmysel a význam jednotlivých právnych\nnoriem - v celom rozsahu za fakticky zmätočné, keďže výrokom 1/ sa ukladá neobmedzený, myslené\nčasovo neobmedzený, zákaz výkonu záložného práva, avšak vo výroku 2/ sa ukladá povinnosť podať\nakúsi žalobu, pričom v prípade, ak súd ukladá povinnosť podať nejakú žalobu, je to tak len v prípade,\nkeď sa domnieva, že je nemožné práve uloženie nejakého trvalého zákazu, či rozhodnutia o trvalej\núprave pomerov a práve preto by toto malo byť riešené v konaní vo veci samej a na toto konanie má byť\nnepochybne viazané aj trvanie neodkladného opatrenia. Takémuto rozhodnutiu sa nedá podľa neho ani\nz formálnej stránky rozumieť, osobitne za situácie, keď sám navrhovateľ žiadal obmedzenie uloženia\npovinnosti do skončenia konania vo veci samej. K celej argumentácii i konaniu poukázal na základné\nústavnoprávne postuláty a princípy determinujúce postup súdu v civilnom sporovom konaní. Uviedol, že\nSlovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý uznáva a dodržiava všeobecné\npravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné\nzáväzky (čl. 1 ods. 1,2 Ústavy SR), štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy), uvedeným sa zakotvuje zásada\nlegality (zákonnosti), ktorá je hlavným determinantom konania a činnosti orgánu vykonávajúceho verejnú\nmoc (bez ohľadu na formu konania). Súdne konanie (v akejkoľvek jeho fáze, t. j. pri postupe, ktorý\npredchádza rozhodnutiu, ktoré sa v ňom vydáva) je plne ovládané zásadou zákonnosti, čo o. i. znamená,\nže akékoľvek konanie súdu musí mať zákonný podklad akákoľvek aplikácia akýchkoľvek predpisov\n(vrátane akýchkoľvek predpisov jednoduchého, podústavného práva) musí byť v súlade s Ústavou\nSlovenskej republiky. V zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na poskytnutie súdnej resp. inej\nprávnej ochrany v prípade ochrany svojho práva a to spôsobom ustanoveným zákonom, zaručuje sa tiež\nprávo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a zároveň výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,\nzákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (čl.\n152 ods. 4 Ústavy). Z uvedených ústavných článkov (resp. ich obsahu) vyvodil o. i. zásadu legality,\nviazanosti ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom,\nktoré zásady a princípy sú kľúčovými požiadavkami vyplývajúcimi z charakteru Slovenskej republiky\nako materiálneho právneho štátu. Ako vo svojej rozhodovacej praxi uvádza vo vzťahu k uvedenému\nÚS SR: „Z ústavného princípu tzv. „legality“ vyplýva ústavný príkaz (vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy)\nkonať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento\npríkaz zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane súdov pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy,\nak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a\nprávnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy) - I. ÚS\n794/2014 - pričom vo vzťahu k právu na súdnu ochranu ÚS SR dopĺňa:\n„Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nnespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri\njeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je\nporušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“ (I. ÚS 26/94 a nasl.) Ochrana\nohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť podľa neho spravodlivá\na účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (čl. 2 ods. 1 ZP CSP), pričom právna istota je\nstav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou\nrozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 ZP CSP), súd postupuje a rozhoduje v\nsúlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so\nzákladnými princípmi tohto zákona (čl. 16 ods. 1 ZP CSP), pričom každé ustanovenie tohto zákona je\npotrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých\nspočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť\n\npred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s\ntrvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené a zároveň výklad tohto zákona nesmie protirečiť\ntomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné a nikto sa nesmie dovolávať slov a viet tohto\nzákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1 (čl. 3 ods. 1,2 ZP CSP). Ako zhrňujúco uvádza ÚS SR:\n„Ak zákonodarca zveruje niektorému orgánu štátu právomoc rozhodovať v konkrétnych prípadoch o\nprávach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, musí v súlade s uvedeným ústavným\nprincípom zákonom upraviť rozsah a spôsob výkonu zverenej právomoci rešpektujúc právnu istotu\ndotknutých subjektov právnych vzťahov spočívajúcu v ich spôsobilosti predvídať postup a konanie\nštátnych orgánov vo vzťahu k svojmu právnemu postaveniu, vrátane možností a spôsobu uplatnenia\nvlastných práv v takomto konaní. (plenárne rozhodnutie ÚS SR Pl. ÚS 22/06). Uvedenými postulátmi,\nresp. povinnosťou ich aplikácie, sú vymedzené hranice spravodlivého súdneho konania. Opakovane\nzdôraznil, keďže ide o najzákladnejšiu skutočnosť determinujúcu posúdenie toho, či išlo o spravodlivý\nproces, že Ústavný súd i Najvyšší súd konštantne pripomínajú, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva\nosoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje\nústavou zaručené právo na súdnu ochranu (napr. I. ÚS 4/94, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 189/2010\nz 24.5.2011).\nÚstavný súd v rozhodnutí I. ÚS 4/94 in concreto uviedol, že:\n„Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní súc\nviazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na\nsúdnu ochranu“\nAko v naznačenom smere dopĺňa Ústavný súd osobitne vo vzťahu k aplikácii procesných noriem:\nAplikácia procesných noriem, ktorá vedie k procesnému rozhodnutiu, je vo svojej podstate na strane\njednej nemeritórnym právnym posúdením, no na strane druhej je aj procesným postupom tak, ako ho\npredpokladá § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Preto mal za ústavne neudržateľný právny\nnázor, podľa ktorého je z prieskumu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku vylúčený\nprieskum takým rozhodnutí, ktoré namietajú nesprávne právne posúdenie procesných noriem. Práve\nnaopak, § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je priestorom ochrany tých základných práv, do\nktorých bolo zasiahnuté rôznymi nesprávnymi procesnými postupmi a rozhodnutiami. (nález Ústavného\nsúdu SR z 15. apríla 2021, sp. zn. III. ÚS 225/2020). Uvedené závery mal za plne aplikovateľné\nv celom konaní, vrátane odvolacieho, kedy odvolací dôvod v ustanovení § 365 ods. 1 písmeno\nb) CSP (Odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces) je v celom rozsahu obsahovo sa prekrývajúce s dovolacím dôvodom podľa §\n420 pís. f) Civilného sporového poriadku. Akékoľvek porušenie postupu podľa procesných predpisov\nje podľa neho porušením práva na spravodlivý proces a fakticky odňatím možnosti strany riadne\nkonať pred súdom, t. j. konať vo vzťahu k procesnej situácii, ktorá je procesnou situáciou riadnou,\nexistujúcou ako výsledok ako riadneho procesného postupu súdu, nie procesnou situáciou inou, ktorá\ntu existuje v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu. Takýchto nezákonných procesných\nsituácii, i v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, vzniklo podľa neho\nviacero. Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu je tak princíp právnej istoty, predvídateľnosti\naplikácie práva a legitímnych očakávaní, pričom ak súd koná vo veci inak ako v rozsahu a spôsobom\npredpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (napr. už uvádzané I.\nÚS 4/94, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 189/2010 z 24.5.2011, a ď.). Súkromnoprávny subjekt\nmá vo vzťahu k postupu súdu v civilnom sporovom konaní legitímne očakávania, ktorých obsahom\nje o. i. garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred\nnepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku\nsa spoliehali (PL. ÚS 16/06). Orgán verejnej moci, vrátane súdu, musí postupovať predvídateľným\nspôsobom, pričom obsah toho, čo je predvídateľné, je neoddeliteľne spätý predovšetkým s obsahom\nrelevantných právnych noriem určujúcich pravidlá správania sa konania orgánu verejnej moci. Je\npodľa neho bezpodmienečnou povinnosťou súdu svojou činnosťou zabezpečiť konanie / postup, v\nktorom je zabezpečená plnohodnotná realizácia základných práv fyzických alebo právnických osôb,\ngarantovaných Ústavou Slovenskej republiky (napr. Nález ÚS SR zo dňa 12.4.2007, č. k. II.ÚS 148/06)\na vykladať právne normy spôsobom, ktorý zabezpečí ochranu zaručeným základným a právam a\nslobodám všetkých účastníkov konania (a v prípade stretu sa tento vyrieši uplatnením zásady ich\nspravodlivej rovnováhy). Podľa názoru odporcu uvedené postuláty boli napadnutým rozhodnutím a\njemu predchádzajúcim postupom porušené. Uviedol, že obsah podania označeného ako návrh na\nnariadenie neodkladného opatrenia (hoci ide o podanie neúplné) viac ako jednoznačne indikuje záver,\nže navrhovateľ sa reálne pokúša šikanóznym spôsobom zneužiť oprávnenia vyplývajúce z obsahu\n\njednotlivých ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky (predovšetkým spotrebiteľského\npráva), ako aj právneho poriadku EÚ a to spôsobom, popierajúcim ich účel a zmysel, s úmyslom vyhnúť\nsa plneniu svojich právnych povinností a žalovaného tak majetkovo poškodiť a to bez akéhokoľvek\nrelevantného dôvodu. Celý návrh mal za zjavne prepisovaný, generický a skutkovo neurčitý kompilát,\nkde sú uvádzané rozhodovacou praxou Najvyšších justičných autorít dávno vyvrátené \"úvahy\", ktoré\nmajú na viacerých miestach podobu až právneho nonsensu, prípadne úvahy popierajúce obsah\nkogentných právnych noriem. Ide podľa neho o ani nie veľmi zastieraný pokus zbaviť sa bez akéhokoľvek\ndôvodu povinnosti zabezpečujúcej záväzok vo výške presahujúcej 130.000 eur. Už v čase pred\nvyhlásením mimoriadnej splatnosti (september 2023!) bol dlh niekoľkonásobne presahujúci hranicu\n2.000 Eur (zákonná hranica pre dražbu nehnuteľnosti, § 3 ods. 6 zákona č. 527/2002\nZ.\nz.) - 9.843,45 Eur k 21.9.2023. Výzva bola označená ako dôkaz, ak nebola vykonaná, namietal preto\njej nevykonanie, ak bola vykonaná, namietal, že neboli brané do úvahy predmetné skutkové závery z\nuvedeného vyplývajúce. Uvedené potvrdzuje samotný navrhovateľ v návrhu:\n„K uvedenému zároveň dodávame, že zmluva o úvere sa vzťahovala na obdobie cca 20 rokov (do\n25.10.2033), pričom banka uplatnila klauzulu, s ktorou žalobkyňa ani nebola oboznámená, o predčasnej\nsplatnosti úveru po 9 rokoch po uzatvorení tejto zmluvy z dôvodu omeškania so splátkami od februára\n2023 do októbra 2023.“ Momentálne je však máj 2025 a len každomesačná povinnosť pred vyhlásením\nmimoriadnej splatnosti bola 985,60 Eur. Aj bez vyhlásenia mimoriadnej splatnosti by bol dlh na týchto\nsplátkach skoro 30.000 Eur. V čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bol dlh vo výške 126.344,78\neur. Za úplne irelevantné označil i úvahy vo vzťahu k mimoriadnej splatnosti, keďže medzi výkonom\nzáložného práva a (ne)možnosťou výkon vykonať, ak úver nie je zosplatnený, neexistuje žiaden priamy\nkorelát. Výkon záložného práva vôbec nie je závislý na tom, či dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti\nalebo nie, jedinou právne relevantnou skutočnosťou je skutočnosť, že zabezpečovaný dlh nie je splnený\nriadne a včas. Navrhovateľ podľa neho uvedené ani nepreukázal, ani preukázať nemohol, keďže je\ndlhodobo v omeškaní s plnením svojich finančných povinností. Sám navrhovateľ uvádza: „Žalobkyňa\nsa v priebehu roka 2023 z objektívnych dôvodov dostala do platobnej neschopnosti.“ Samozrejme\nnavrhovateľ, ani jej právny zástupca so sídlom v Prešove, nepovažoval za potrebné uviesť, o ktoré\nobjektívne dôvody ide a tieto preukázať, rovnako ako neuviedol to, ako bol úver nesplácaný (a nijaké\nsplácanie ani nepreukázal). Už len uvedené nesplnenie povinnosti tvrdenia a povinnosti osvedčenia, by\nmalo viesť k zamietnutiu návrhu a to pre neunesenie procesných bremien. Možnosť vykonať záložné\nprávo sa viaže na existenciu zabezpečenej splatnej a nesplatenej pohľadávky v minimálnej výške (§\n151a OZ, § 151j OZ, § 3 ods. 6 zák. č. 527/2002 Z. z.), t. j. 2.000 Eur. Úvahy o akejsi neproporcionalite,\nak kogentné zákonné ustanovenie stanovuje hranicu 2.000 Eur, mal vzhľadom na uvedené doslova za\nabsurdné, ide o vyhľadávanie si pseudodôvodov na neplnenie si povinností, ku ktorým sa navrhovateľ\nriadne zaviazal. Poukázal na čl. 5 Základných princípov CSP, podľa ktorého: „Zjavné zneužitie práva\nnepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať\nprocesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné\nuplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.“ Podanie takéhoto\npodania je podľa neho zjavným zneužitím práva a uvedeným spôsobom by mal byť zo strany súdu i\nposúdený. Ako v tomto smere uvádza rozhodovacia prax Ústavného súdu SR:\n„Účelom zákonnej podmienky ustanovenej v § 3 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách je dodržanie\nproporcionality medzi hodnotou istiny pohľadávky a hodnotou založenej nehnuteľnosti. S ohľadom na\nmechanizmus procesu výkonu dobrovoľnej dražby a systematiku samotného zákona o dobrovoľných\ndražbách mal za jednoznačné, že zákonodarca sa rozhodol túto proporcionalitu brať do úvahy iba do\nmomentu oznámenia o začatí výkonu záložného práva.“ Z Uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV.\nÚS 595/202 vyvodil, že hranica pre dražbu zálohu je výška istiny dlhu v sume 2.000 Eur - čo nepochybne\nmnohonásobne splnené je. Rozhodnutie tak podľa neho i v naznačenom smere neguje právnu úpravu\na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, ide tak o rozhodnutie arbitrárne. Rovnako poukázal na\nďalšie súvislosti toho, že len na omeškaných splátkach by bol dlh cca 30,000 Eur. Záväzok vo výške\npresahujúcej 130.000 eur, Už v čase pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti (september 2023!) bol\ndlh niekoľkonásobne presahujúci hranicu 2.000 Eur (zákonná hranica pre dražbu nehnuteľnosti, § 3\nods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z.) - 9.843,45 Eur k 21.9.2023, momentálne je však máj 2025 a len\nkaždomesačná povinnosť pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti bola 985,60 Eur aj bez vyhlásenia\nmimoriadnej splatnosti by bol dlh na týchto splátkach skoro 30.000 Eur.\nV zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 OZ účinného do 31.10.2024:\n(9) Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže obchodník uplatniť\nprávo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď\n\nsúčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. V zmysle\nustanovenia § 53 ods. 9 OZ účinného od 1.11.2024:\n„(9) Ak má spotrebiteľ plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy v splátkach, môže obchodník požadovať\nvrátenie celého plnenia, ak je spotrebiteľ celkom alebo čiastočne v omeškaní aspoň s tromi splátkami a\nsuma splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, je najmenej vo výške\na) desiatich percent poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ podľa\nspotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá najviac na tri roky,\nb) piatich percent poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ podľa\nspotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá na viac ako tri roky\na najviac na desať rokov, alebo\nc) dva a pol percenta poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ\npodľa spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá na viac ako\ndesať rokov.“\n(10) Ak sú splnené podmienky podľa odseku 9, obchodník je povinný vo výzve na vrátenie splátok, s\nktorými je spotrebiteľ v omeškaní, poskytnúť spotrebiteľovi dodatočnú lehotu na plnenie, ktorá nesmie\nbyť kratšia ako 15 dní od doručenia výzvy.\nAk spotrebiteľ neuhradí splátky, s ktorými je v omeškaní, v dodatočnej lehote poskytnutej mu\nobchodníkom, jej uplynutím sa stáva celé plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy splatným; ustanovenie § 565\nsa nepoužije. Obchodník je povinný vo výzve na vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní,\nupozorniť spotrebiteľa na následok podľa predchádzajúcej vety a uviesť sumu splátok, s ktorými je\nspotrebiteľ v omeškaní. Ide o ex lege úpravu a \"odpadajú\" tak zjavne špekulatívne a nonsensuálne\nnámietky typu tých produkovaných navrhovateľom\n(„K uvedenému zároveň dodávame, že\nzmluva o úvere sa vzťahovala na obdobie cca 20 rokov (do 25.10.2033), pričom banka uplatnila klauzulu,\ns ktorou žalobkyňa ani nebola oboznámená, o predčasnej splatnosti úveru po 9 rokoch po uzatvorení\ntejto“) - hoci písomnú zmluvu a podmienky nepredložila ani v úplnosti. Výška úveru bola 180.200 Eur. 2,5\npercenta z 180.200 Eur je 4.505 Eur. Dlh aj bez mimoriadnej splatnosti je len na splátkach cca 30.000\nEur, t. j. mnohonásobne viac. V zmysle ustanovenia § 879 y ods. 1,2 OZ:\n(1) Ustanoveniami tohto zákona v znení účinnom do 31. októbra 2024 sa spravujú právne vzťahy\nvzniknuté do 31. októbra 2024; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov\nsa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. októbra 2024, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak.\n(2) Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami § 53 ods. 9 a 10 v znení\núčinnom od 1. novembra 2024 a v ktorých nedošlo k uplatneniu práva obchodníka podľa § 53 ods. 9 v\nznení účinnom do 31. októbra 2024, sa od 1. novembra 2024 nepoužijú.“\nOd 1.11.2024 je tu tak vo vzťahu k mimoriadnej splatnosti úprava priamo zákonné, podmienkou\npre uplatnenie práva veriteľa je výzva dlžníkovi s príslušným obsahom, v ktorej sa určí dlžníkovi\ndodatočná lehota, v ktorej môže zaplatiť celú omeškanú sumu splátok, pričom v prípade nesplnenia\n(neuhradenia) celej sumy omeškaných splátok sa ex lege stáva celé plnenie, celý dlh, splatný.\nZároveň od 1.11.2024 v doterajších vzťahoch (čo je aj ten s dlžníkmi žalobcami) platí, že ustanovenia,\nktoré sú v rozpore s ustanoveniami § 53 ods. 9 a 10 v znení účinnom od 1. novembra 2024, sa\nod 1. novembra 2024 nepoužijú.“ Za takejto právnej úpravy zakazovať výkon záložného práva je\npodľa neho v celom rozsahu úplne arbitrárne, je predsa vylúčené, aby sa za takýchto parametrov a\ntomto omeškaní bránilo veriteľovi na neobmedzený čas vykonať jeho kogentné oprávnenie. Rovnako\npoznamenal, že je tu rozhodnutie najvyššej justičnej autority, Súdneho dvora EÚ, ktorý rozsudkom zo\ndňa 10.9.2014 vo veci C-34/13 rozhodol nasledovne: „Ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5.\napríla 1993 o nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že\nim neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako je úprava dotknutá vo veci samej, umožňujúca vymôcť\npohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom\nzáložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ\npredmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré\nspotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu.“ Ak by tu boli údajné\nnejaké neprijateľné podmienky, nevylučuje to podľa neho možnosť výkonu záložného práva. Uviedol,\nže uvedená argumentácia navrhovateľa je len zámienkou na to, ako akože odôvodniť neplnenie toho,\nk čomu sa zaviazal a vyhnúť sa tak plneniu svojich zákonných povinnosti, uvedené vyplýva aj z toho,\nčo uvádzal vo svojom podaní, z toho, čoho sa mieni domáhať v údajnej veci samej, to je ktorých\nneprijateľných podmienok, pričom je úplne zrejmé, že tieto nemajú absolútne žiaden vplyv na jeho hlavnú\npovinnosť vrátiť poskytnutý úver s úrokom a že teda je úplne zjavne ústavnoprávne neproporcionálne,\nak kvôli nejakým špekulatívnym tvrdenia o údajne neprijateľných podmienkach, ktoré v žiadnom prípade\nnemôžu mať absolútne žiaden vplyv na povinnosti vrátiť úver aj s príslušným úrokom - teda absolútne\n\nzásadná podstata tejto pohľadávky nemôže byť nikdy takýmito podmienkami dotknutá - sa \"pretaví\" do\ntoho, že sa zakazuje výkon záložného práva práve na vymoženie vrátenia pohľadávky z titulu úveru, jeho\nistiny a povinnosti zaplatiť z poskytnutého úveru úrok. Uvedené absolútne popiera podstatu zaručených\nmajetkových práv žalovaného. Doplnil, že súd prvej inštancie neodkladným opatrením zakazuje výkon\nzáložného práva, teda upravuje záložno - právny vzťah a zároveň ukladá povinnosť podať žalobu\nohľadom určenia vo vzťahu k pohľadávke, t. j. vzťahu obligačnému, teda úplne inému právnemu vzťahu.\nNamietal, že predmetom konania o nariadenie neodkladného opatrenia vôbec nie je obligačný (úverový)\nvzťah. Záložný právny vzťah je síce právnym vzťahom akcesorickým, avšak akcesorita sa vzťahuje\nvýlučne k pohľadávke, či existuje. Záložca sa označuje aj ako náhradný dlžník, keďže sa stal iným\ndlžníkom pre prípad, ak pôvodný dlžník z akéhokoľvek dôvodu neplní. Táto jeho povinnosť je odvodená z\núplne iného právneho vzťahu a to z právneho vzťahu založeného osobitným právnym úkonom, záložnou\nzmluvou a postavenie záložcu ako náhradného dlžníka nie je odvodené z právneho vzťahu, ktorý je\nzaložený úverovou zmluvou, zaviazaný z úverovej zmluvy je výlučne obligačný dlžník. Inými slovami\npovinnosť záložného dlžníka je povinnosťou inou ako je povinnosť dlžníka obligačného, ide o povinnosť\nz iného právneho vzťahu, ale táto povinnosť je úplne nezávislá od toho z akého dôvodu obligačný\ndlžník, tzn. dlžník z úverovej zmluvy, svoj záväzok nesplnil. Jediný rozdiel medzi dlžníkom obligačným\na náhradným dlžníkom, to je dlžníkom záložným, je ten, že rozsah náhradnej dlžníckej povinnosti je\nlimitovaný výlučne tou ktorou konkrétnou majetkovou hodnotou - zálohom. V tomto smere mal za úplne\nprávne irelevantné, či subjekt, ktorý je obligačným dlžníkom, má zároveň v inom právnom vzťahu aj\npostavenie dlžníka záložného, uvedené nemá absolútne žiaden vplyv na to, že ide o povinnosti odlišné,\nz odlišného právneho vzťahu, s odlišnými právnymi povinnosťami a predovšetkým vzájomne nijako inak\novplyvnené ako len tým, že ten, kto je záložný dlžník, je povinný splniť svoje povinnosti v prípade,\nak ten, kto je obligačný dlžník, svoj dlh riadne a včas nesplnil. Namietal, že úverový vzťah vôbec nie\nje predmetom konania a aj v konaniach iných, kde predmetom takýto vzťah je, sú tu jasné procesné\nbremená o. i. vo vzťahu k splneniu úverovej pohľadávky. Tiež uviedol, že akékoľvek skutočnosti, týkajúce\nsa tvrdení o zániku (úplnom / čiastočnom) nároku na vrátenie úveru, s úrokom a príslušenstvom, zaťažujú\ndlžníka.\nK uvedeným záverom dospela i súdna prax:\n„Dukazní bremeno ohledne existence právni skutečnosti, která mela za následek zánik dluhu, leží na\ndlužníkovi.“ (rozsudok NS ČR, sp. zn. 33 Cdo 472/2007). Ak veriteľ tvrdí, že dlžník neplnil je uvedené\nvyvrátiteľné pochopiteľne iba tým, že dlžník preukáže, že plnil a to riadne a včasne v súlade s právnymi\npovinnosťami. Je povinnosťou navrhovateľa tvrdiť a preukázať reálnu existenciu konkrétneho, riadneho\na včasného plnenia. Dlžník môže uvedenú povinnosť (každú z nich) splniť veľmi jednoducho, ak chce\ntvrdiť, že dlh plnil riadne a včas, musí:\na) tvrdiť a predložiť právny úkon z obsahu ktorého vyplýva splatnosť dlhu (vrátane toho, či sú / boli, a v\nakej výške, dohodnuté anuitné splátky) - t. j. úverovej zmluvy,\nb) konkrétnymi individualizovanými tvrdeniami tvrdiť to koľko plnil a kedy plnil a ako plnil a uvedené bude\nmôcť byť porovnané s úkonom stanovujúcim čas plnenia a rozsah jeho povinností,\nc) výpisom z bežného účtu / iným dokladom o poukázaní finančných prostriedkov a výpisom z úverového\núčtu (výpis z úveru), ktorými preukáže to, že plnenie bolo v súlade s tým, čo bolo dohodnuté, t. j. plnené\nriadne a včas, ale i to, kedy a ako bolo s tým - ktorým konkrétnym plnením naložené. Uviedol, že výkon\nzáložného práva vôbec nie je závislý na tom, či dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti alebo nie,\njedinou právne relevantnou skutočnosťou je skutočnosť, že zabezpečovaný dlh nie je splnený riadne a\nvčas. Dlžník nielenže nič také netvrdil a nepreukázal, ale sám potvrdil opak:\n„K uvedenému zároveň dodávame, že zmluva o úvere sa vzťahovala na obdobie cca 20 rokov (do\n25.10.2033), pričom banka uplatnila klauzulu, s ktorou žalobkyňa ani nebola oboznámená, o predčasnej\nsplatnosti úveru po 9 rokoch po uzatvorení tejto zmluvy z dôvodu omeškania so splátkami od februára\n2023 do októbra 2023“ s. 4 návrhu. V zmysle ustanovenia § 497 OBZ zmluvou o úvere sa zaväzuje\nveriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a\ndlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Navrhovateľ (v postavení\ndlžníka) a žalovaný (v postavení veriteľa) uzatvorili Zmluvu o splátkovom úvere, ktorej predmetom bol\n(o. i.) záväzok veriteľa poskytnúť úver vo výške 180.200 Eur (slovom stoosemdesiattisícdvesto Eur).\nUvedený úver bol dlžníkovi poskytnutý, uvedené nie je podľa neho nijako sporné. Navrhovateľ ako\nzáložca a žalovaný ako záložný veriteľ, uzatvorili Záložnú zmluvu, predmetom zmluvy bola dohoda\nzmluvných strán o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam Záložcom v prospech Záložného\nveriteľa na zabezpečenie pohľadávky Záložného veriteľa. Obe zmluvy boli predložené ako prostriedok\nosvedčenia, ani uvedené tak nemal za sporné. Ako vyvodil z bodu I./1 záložnej zmluvy, zabezpečovanou\npohľadávkou záložného veriteľa (t. j. žalovaného, a to aj v prípade premlčania) sa rozumie, o. i.: a)\n\npohľadávka, ktorá vznikla zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 5054762943 v znení jej neskorších zmien\na dodatkov uzatvorenej medzi Záložným veriteľom a L. A., U.., r. č. XXXXXX/XXXX, K. XXX/XX, XXX\nXX K. ako dlžníkom (pre účely tohto bodu ďalej len „Dlžník“), na základe ktorej Záložný veriteľ poskytol\nÚver, a ktorú tvorí istina vo výške 180 200,00 EUR, slovom Stoosemdesiattisícdvesto EUR, (ďalej len\n„Úver“) úroky, Úroky z omeškania a všetky Poplatky a náklady spojené s Úverovou zmluvou. Nesplácanie\npotvrdil i dlžník. Navrhovateľ sa však dovoláva - podľa neho pri nesplnení svojich ako procesnoprávnych,\ntak i hmotnoprávnych povinností - aby uvedené nebolo aplikované a svojvoľne sa dožaduje zákazu\nvýkonu záložného práva a argumentuje podľa neho spôsobom popierajúcim obsah právnych noriem.\nPodľa neho už uvedená skutočnosť, v spojitosti s právnou úpravou (§§ 151a a 151j OZ) i teoreticky\nvylučuje možnosť, aby mohol byť návrh na nariadenie neodkladného opatrenia dôvodný. Považoval za\nabsolútne zásadné, že tento výklad a účinnosť je zásadným spôsobom ovplyvnená dispozičnou zásadou\novládajúcou civilný proces (v tejto súvislosti porovnaj napr. rozhodnutie vo veci C - 511/17 (rozsudok vo\nveci CD511/17 z dňa 11.3.2020, súvisiaci s konaním Gyorgyné Lintner proti UniCredit Bank Hungary Zrt.,\nv ktorom Súdny dvor rozhodol nasledovne: 1. Článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993\no nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny\nsúd, ktorý rozhoduje o žalobe podanej spotrebiteľom o určenie nekalej povahy určitých podmienok\nuvedených v zmluve, ktorú tento spotrebiteľ uzavrel s predajcom alebo dodávateľom, nie je povinný ex\noffo a individuálne preskúmať všetky ostatné zmluvné podmienky, ktoré neboli uvedeným spotrebiteľom\nnapadnuté, aby overil, či ich možno považovať za nekalé, ale má preskúmať len tie, ktoré súvisia s\npredmetom sporu, ako ho vymedzili účastníci konania, hneď, ako má vnútroštátny súd k dispozícii právne\na skutkové okolnosti potrebné na tento účel, prípadne doplnené opatreniami na vykonanie dokazovania.\n2. Článok 4 ods. 1 a článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že pokiaľ na\nposúdenie nekalej povahy zmluvnej podmienky, na ktorej sa zakladá nárok spotrebiteľa, treba zohľadniť\nvšetky ostatné podmienky zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a týmto spotrebiteľom,\ntoto zohľadnenie ako také nezahŕňa povinnosť vnútroštátneho súdu, ktorý koná vo veci, preskúmať ex\noffo prípadnú nekalú povahu všetkých týchto podmienok). Namietal, že zákaz výkonu záložného práva\nsa vôbec netýka údajného konania vo veci samej a tieto údajné neprijateľné podmienky nemajú žiaden\nvplyv na možnosť vykonať záložné právo, ktoré vyplýva z kogentnej právnej úpravy. Nevedel, z akého\nneznámeho dôvodu navrhovateľ poukazuje na rozhodnutie SD EÚ, či dokonca ešte len návrhy gen.\nadvokátky (t. j. len návrhy nejakého subjektu ktorý nemá rozhodovaciu právomoc), tak poukázal na to,\nže Eurokonformný výklad nemôže byť contra legem. Súdny dvor, resp. jeho rozhodnutia, nemôžu byť\ncontra legem, výklad \"contra legem\" je zakázaný s ohľadom na už uvádzané, okrem iného i s ohľadom\nna všeobecné zásady materiálneho právneho štátu, najmä princíp právnej istoty a zákaz retroaktivity.\nSám Súdny dvor EÚ (pochopiteľne, keďže by išlo o porušenie princípu deľby moci) postuloval hranicu\npovinnosti eurokonformného výkladu ako hranicu contra legem (§ 110 Konstantinos Adeneler C-212/04,\n§ § 44, 47 Pupino C-105/03). Rovnako rozhodnutia SD EÚ nielenže nemôžu byť contra legem, ale\nvôbec nie sú rozhodnutiami vo vzťahu ku konkrétnemu súkromnoprávnemu subjektu, ale len vo vzťahu\nk zákonodarcovi a pro futuro. Horizontálny účinok smerníc mal za absolútne neprípustný. Ako v tomto\nsmere pregnantne uvádza SD EÚ vo veci C - 261/20 (rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 18.\njanuára 2022 vo veci CD 261/20):\n„24 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Únie vykladať v\ntom zmysle, že vnútroštátny súd rozhodujúci o spore výlučne medzi súkromnými osobami je povinný\nneuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je v rozpore s článkom smernice. Zásada konformného\nvýkladu vnútroštátneho práva však má určité obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať\nsa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je\nobmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva\ncontra legem (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. januára 2014, Association de médiation sociale,\nC-176/12, EU:C:2014:2, bod 39 a citovanú judikatúru, ako aj z 13. decembra 2018, Hein, C-385/17,\nEU:C:2018:1018, bod 51). Mal za to, že v tejto súvislosti by sa však mali zohľadniť aj ostatné základné\ncharakteristiky práva Únie, a to osobitne pokiaľ ide o povahu a právne účinky smerníc (pozri v tomto\nzmysle rozsudok z 24. júna 2019, Poplawski, C-573/17, EU:C:2019:530, bod 59). Z ustálenej judikatúry\nSúdneho dvora vyvodil, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti súkromnej osobe, a teda\nsa na ňu ako takú voči takejto osobe nemožno pred vnútroštátnym súdom odvolávať.“ Vyhlásenie\nmimoriadnej splatnosti a jej podmienky je / sú stanovené kogentnými vnútroštátnymi normami a je to\nzákonné pravidlo (rovnako ako aktuálna právna úprava). Možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti,\ni možnosť výkonu záložného práva, je obsahom kogentnej právnej normy / noriem v Občianskom\nzákonníku, vydané reálnym zákonodarcom, SD EÚ nie je zákonodarcom. Práve preto sú takéto prípadné\núvahy smerované k zákonodarcovi a pro futuro. Predmetný Rozsudok (C-598/21) tak môže mať vzťah\n\nlen k zákonodarcovi, čo sa aj stalo, zákonodarca uvedené využil, prijal tieto podnety a novelizoval OZ\n- prijal \"novú\" kogentnú právnu úpravu (ktorej \"podmienky\" / limity pre dôsledok v podobe mimoriadnej\nsplatnosti sú rovnako vzhľadom na mnohoročné omeškanie mnohonásobne prekročené. Vyhlásenie\nmimoriadnej splatnosti a jej podmienky boli a sú stanovené kogentnými vnútroštátnymi normami.\nKonštatoval, že právny poriadok tvorí jeden celok, predpisy treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti a\nv súlade s ich zmyslom a významom, pričom inštitút mimoriadnej splatnosti je inštitútom na ochranu\nveriteľa a to ako nástroj na zmiernenie kreditného rizika a tým udržateľnosti napr. i bankového sektora\nako celku. Konštatoval, že hlavným predmetom podnikania bánk je prijímanie vkladov a poskytovanie\núverov (porovnaj ustanovenie §§ 1 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. - o bankách, osobitne ustanovenia\n§ 2 ods. 2 veta prvá ZoB, podľa ktorého: \"Banka môže okrem prijímania vkladov a poskytovania úverov\nvykonávať, ak ich má uvedené v bankovom povolení, tieto ďalšie bankové činnosti:..\" Poskytnutie úveru\nje do času jeho úplného vrátenia (vrátane úrokov) tzv. neúplnou, či nedokončenou bankovou transakciou,\npričom v období (čase) medzi poskytnutím úveru a jeho úplným splatením, môže byť úspešnosť takejto\nbankovej činnosti determinovaná existenciou rôznych, z uvedeného pohľadu významných, skutočností\na to skutočností najrôznejšieho druhu - od zmeny právnych predpisov, cez tzv. úrokové riziko (prebytok\nlikvidity, pokles referenčných úrokových sadzieb a tak zníženie dosiahnutého úroku naviazaného na\ntakúto referenčnú sadzbu) až po tzv. platobné riziko (kedy jednoducho dlžník prestane z nejakého\ndôvodu poskytnutý úver riadne a včas splácať). V poslednom uvádzanom prípade ide o tzv. kreditné\nriziko, ktorým sa rozumie možná strata vrátane škody vyplývajúca z toho, že dlžník alebo iná zmluvná\nstrana si neplní svoje záväzky. Cieľom banky je samozrejme riziko minimalizovať, čo Banke prikazuje\nnielen zákon, ale i európska legislatíva. V zmysle ustanovenia § 27 ods. 1 pís. a) a b) ZOB:\n„Banka a pobočka zahraničnej banky vykonávajú obchody so svojimi klientmi na zmluvnom základe.\nBanka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri výkone svojej činnosti postupovať obozretne, najmä\nsú povinné vykonávať obchody\na) spôsobom, ktorý zohľadňuje a zmierňuje riziká,\nb) spôsobom, ktorý nepoškodzuje záujmy ich vkladateľov z hľadiska návratnosti\nich vkladov a ktorý neohrozuje bezpečnosť a ekonomickú situáciu banky a pobočky zahraničnej banky\nalebo bezpečné fungovanie bankového systému porušením zákonov alebo iných všeobecne záväzných\nprávnych predpisov. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je podľa neho práve úkonom na znižovanie\nkreditného rizika, kedy jeho cieľom je nepripustenie práve dlhotrvajúceho stavu, v priebehu ktorého sa\nnesplatená výška pohľadávky banky a samotná pohľadávka Banky len zvyšuje a to v dôsledku napr.\ntakéhoto časovo značného neplnenia záväzkov dlžníkom. V tomto smere poukázal na úplne zásadnú\núpravu na európskej úrovni, ktorú predstavuje napr. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/\nEU z 26.6.2013. Za uvedeného stavu a za existencie uvedenej kogentnej právnej úpravy označil za úplne\nneodôvodniteľné, v kontexte aplikácie práve v úplnosti a komplexnosti, že by mala byť právna úprava\n- ktorá v prípade nastavšej udalosti uvedeného typu (t. j. nesplácanie úveru, ktorá nepochybne mieru\nkreditného rizika zvyšuje) umožňuje veriteľovi vykonať predpokladaný úkon, za účelom dosiahnutia\nsplnenia povinnosti dlžníka (t. j. stavu, kedy výsledkom bankového obchodu nebude strata, či škoda),\nt. j. úkon smerujúci k zmierneniu, či eliminácii kreditného rizika - mala byť údajne nesprávna. Poukázal\nna výkladové a aplikačné metódy založené na princípe zmyslu a účelu jednotlivých právnych noriem\n(e ratione legis) a na vnútornej bezrozpornosti právneho poriadku ako celku (tzv. axiologický výklad),\na takéto izolované a formalistické výklady, ako ich prezentuje žalobca, je nutné odmietnuť ako zjavne\nnedôvodné a sledujúce jedine vlastný prospech a to navyše zo svojho protiprávneho konania (konkrétne\nnekonania tam, kde konať mal / mali). SD EÚ vo veci C - 34/13 postuloval, že: \"Pokiaľ ide o výkon\nzábezpeky, ktorá sa vzťahuje na spotrebiteľské zmluvy o pôžičke, treba konštatovať, že smernica\n93/13 neobsahuje nijakú úpravu týkajúcu sa výkonu záložných práv.\" Namietal, že navrhovateľ sa\nreálne pokúša šikanóznym spôsobom zneužiť oprávnenia vyplývajúce z obsahu jednotlivých ustanovení\nprávneho poriadku Slovenskej republiky s úmyslom vyhnúť sa plneniu svojich právnych povinností a\nžalovaného tak majetkovo poškodiť a to bez akéhokoľvek relevantného dôvodu a v tejto súvislosti je\npotrebné poukázať na čl. 5 Základných princípov CSP, podľa ktorého:\n„Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone\nodmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na\nsvojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v\nkonaní.“ Podanie takéhoto podania považoval za zjavné zneužitie práva a uvedeným spôsobom by mal\nbyť zo strany súdu i posúdený. Osobitne upriamil pozornosť na skutočnosť, že hoci už navrhovateľ\nneformuloval svoj návrh ako návrh na tzv. \"trvalé\" neodkladné opatrenie, súd prvej inštancie protiprávne\nrozhodol, že má sa navždy zakázať výkon záložného práva z existujúceho záložného práva, hoci\nnavrhovateľ ako dlžník svoj dlh vôbec neplní. Predstava, že by o takomto trvalom zásahu so škodou\n\nna majetku veriteľa v rozsahu prevyšujúcom 130.000 Eur malo byť rozhodnuté v konaní o nariadenie\nneodkladného opatrenia, je podľa neho právne úplne absurdná a popierajúca princípy materiálneho\nprávneho štátu a ochranu Ústavou zaručených majetkových práv a hodnôt. Zdôraznil, že napadnuté\nrozhodnutie popiera princíp právnej istoty, keďže je v priamom rozpore s ustálenou rozhodovacou\npraxou Najvyššieho súdu SR a to za situácie, keď Navrhovateľ o. i. opakovane porušil a porušuje\nnielen svoje hmotnoprávne povinnosti, ale i procesné pravidlá týkajúce sa o. i. povinnosti tvrdenia a\npovinnosti dôkaznej (osvedčenia), čo (teoreticky) vylučuje, aby mohol byť so svojimi podaniami úspešný\n(a napriek tomu bol). Akcentoval to, že navrhovateľ je v konaní zastúpený advokátom, t.j. profesionálom\nposkytujúcim právne služby, ktorému je nepochybne známa právna úprava týkajúca sa konania o\nnariadenie neodkladného opatrenia a neuvedenie podstatných náležitostí, či nesplnenie povinných\nprocesných povinností, je tak nepochybne dôsledkom snahy o vytvorenie neexistujúceho skutkového a\nprávneho stavu, stavu neúplného, kedy sú neuvádzané, či reálne neakcentované podstatné skutočnosti\n(podstatné i z hľadiska potreby a vôbec možnosti nariadiť neodkladné opatrenie, ktoré nemôže byť\nprostriedkom pre zakazovanie výkonu práva, osobitne ak toto - ako v tomto prípade, keď tu existuje\nzákonné právo záložného veriteľa vykonať záložné právo - vyplýva z ius cogens). Ak teda podľa\nustanovenia čl. 11 ods. 3 Základných princípov CSP kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási\nk určitej profesijnej odbornosti, považuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou\ns touto odbornosťou, poukázal na skutočnosť, že žalobca bol ako pri uvedenom úkone zastúpený\nprofesionálom poskytujúcim právne služby - advokátom a ak tento nepostupoval v súlade s úplne\njasnými právnymi predpismi a neplnil procesné povinnosti, ktoré ho zaťažujú, nemôže byť uvedené\ndôvodom na podanie odvolania. Mal za povšimnutiahodné, ak navrhovateľ poukazuje na určité právne\nsúvislosti (i to však, vo väčšine tvrdení, spôsobom, či s obsahom, ktorý s reálnou ústavnoprávnou\núpravou nemá žiadnu súvislosť), avšak úplne opomína ústavnoprávne aspekty iné, tie najdôležitejšie\n(ako je napríklad princíp legality) a predovšetkým úplne opomína akékoľvek základné práva žalovaného,\nktoré majú rovnaký obsah i zaručenú ochranu a naopak konštruuje si akési \"nadpráva\", hoci Ústavný\nsúd SR opakovane akcentuje, že základné práva a slobody sú navzájom rovnocenné. Koncepcia\nmateriálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie „hierarchie“ základných práv a slobôd, v ktorej by\nsa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo\nalebo sloboda. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných\nslobôd v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť uplatnením zásady ich\nspravodlivej rovnováhy. (napr. Pl. ÚS 22/06). Ak sa nejaký subjekt domáha takej výnimočnej ochrany,\nako je nariadenie neodkladného opatrenia, mal by relevantnú právnu situáciu akcentovať v úplnosti,\nbez toho, aby najpodstatnejšie skutočnosti, či právne závery neuviedol, či bagatelizoval,, v prípade\nopačnom je potom zrejmé, že nejde o reálnu a dôvodnú snahu o ochranu, resp. dosiahnutie právnej\nochrany, ktorá je dôvodná v kontexte všetkých predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia,\nale ide o snahu - za pomoci izolovanej, formalistickej a všeobecnej argumentácie - ospravedlňovať\nzrejmú nespravodlivosť, čo je, o.i., i ústavnoprávne neudržateľné, keďže takéto konanie (i prípadne\nvydané rozhodnutie) by bolo práve v rozpore so základným postulátom spravodlivosti a tak i s princípmi\nmateriálneho právneho štátu. V súkromnoprávnych vzťahoch sa zaručuje autonómia vôle (čl. 2 Ústavy),\nspojená i so zmluvnou autonómiou a je nevyhnutné dodať, že v oblasti súkromnoprávnych vzťahov tu\nexistuje základná požiadavka - riadne dodržiavať uzatvorené zmluvy (zásada pacta sunt servanda).\nPráve uvedené navrhovateľ podľa neho porušuje a hoci ako dlžník konal v rozpore so svojimi základnými\nprávnymi povinnosťami (v tomto prípade skôr nekonal, keď riadne a včas nesplácal poskytnutý\núver), čoho dôsledkom je aktivácia povinnosti tzv. náhradného dlžníka (t. j. záložcu) dlh uspokojiť\nnáhradným spôsobom (t. j. výťažkom zo speňaženia zálohu), s čím sú spojené čiastkové povinnosti\nako sú napr. povinnosť strpieť výkon záložného práva, či povinnosť poskytnúť pri výkone potrebnú\nsúčinnosť, návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia sa záložca (zároveň v postavení obligačného\ndlžníka) snaží túto zákonnú povinnosť protiprávne mariť. Uviedol, že je podstatou uhradzovacej funkcie\nzáložného práva, ako prostriedku náhradného uspokojenia, že ak dlžník zabezpečovaný dlh neplatí,\nmôže sa veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu, ako uviedol v plenárnom rozhodnutí ÚS SR (PL. ÚS\n23/2014):\n„Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva\nso sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby,\npričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od\npredchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku\nurčitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách).“ Ide podľa neho o flagrantné\nzneužitie a zneužívanie práva a ide len - v čase po tom, ako bol úver v značnej výške bankou poskytnutý\na dlžníkom nie je splácaný - o účelovú snahu práve o protiprávneho konania dlžníka (ako z úverovej\n\nzmluvy, tak i záložnej), kedy tento odmieta niesť zodpovednosť za toto svoje protiprávne konanie. Z\nnepráva\n(z protiprávneho konania) nikdy právo vzniknúť nemôže, niečo také by bolo v\nrozpore so všeobecnou garanciou spravodlivosti, ktorá je základným prejavom existencie materiálneho\nprávneho štátu. Uviedol, že súd prvej inštancie v poradí druhom rozhodnutí rozpoznal práve účelovosť\na zjavnú procesnú neúplnosť návrhu, akcentoval podstatu a zmysel relevantných právnych kategórií a\ninštitútov a rozhodol tak, že predmetný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (pričom\nuvedené žalovaný uvádza odhliadajúc od skutočnosti, že podľa jeho názoru bol návrh na nariadenie\nneodkladného opatrenia neúplný a súd ho mal odmietnuť), avšak v rozhodnutí treťom konal v rozpore s\nprávnou istotou a legitímnymi očakávaniami a rozhodol diametrálne odlišne. Je podľa neho povinnosťou\nnavrhovateľa splniť svoje procesné povinnosti, ktoré sú stanovené zákonom a ak ich navrhovateľ neplní,\nnikdy v konaní byť úspešný nemôže, rovnako aj v tomto prípade z nepráva (konkrétne z porušenia\nzákladných procesných povinností) nikdy právo (t. j. úspech v konaní) vzniknúť nemôže - platí teoreticky,\nnerešpektovanie uvedeného v konaní predstavuje zásadnú vadu. V súvislosti s navrhovaným petitom,\nkedy navrhovateľ síce uvádzal, že má byť nejaké budúce konanie o nejakých zmluvných podmienkach nevedno z akého dôvodu nebola takáto žaloba podaná, keď zmluva je tu od roku 2014 - avšak uloženia\npovinnosti zdržať sa výkonu záložného práva sa domáhal navždy, uvedený návrh bol bez akejkoľvek\nlimitácie typu \"do rozhodnutia vo veci samej\" a tak by fakticky bolo úplne jedno, či by takáto žaloba bola\npodaná alebo nie a v podstate by boli i práve irelevantné, s akým výsledkom by takéto (možné budúce)\nkonanie skončilo. Žalovaný je presvedčený, že išlo o úmyselne ľstivé konanie, kedy pod zámienkou\nnejakého možného, budúceho konania sa navrhovateľ snažil dosiahnuť trvalý zákaz výkonu záložného\npráva. Po tom, ako na uvedené upozornil žalovaný, sa \"zrazu\" navrhovateľ v podanom odvolaní domáha,\naby odvolací súd rozhodol nasledovne:\n„1/ Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, Tomášikova 48, 831 04 Bratislava ako záložný veriteľ\nje povinný zdržať sa výkonu záložného práva vyplývajúceho zo zmluvy o zriadení záložného práva k\nnehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.04.2014 prostredníctvom dobrovoľnej dražby, ktorej\npredmetom sú nehnuteľnosti v katastrálnom území K., obec K., okres Z., zapísané Okresným úradom\nPezinok, katastrálny odbor na LV č. XXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako\nparcely č. XXXX/X o výmere 1 111 m2, druh pozemku: orná pôda, parcely č. XXXX/X o výmere 542\nm2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcely č. XXXX/XX o výmere 47 m2, druh pozemku:\nzastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súpisné č. XXX postavený na parcele č. XXXX/X v podiele\n1/1 k celku do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Pezinok vo veci samej.\n2/ Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX trvale bytom K. XXX/\nXX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská\nsporiteľňa a.s., IČO 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od\nprávoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka\npodľa čl. VI. bodu 3. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014: „Dlžník vyhlasuje,\nže sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a\npodmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje,\nsúhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné\nobchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné\npodmienky Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO\npodnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach\npodľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.\n3/ Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX trvale bytom K.T. XXX/\nXX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská\nsporiteľňa a.s., IČO 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od\nprávoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka\npodľa čl. VI. bodu 4. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014: „Všetky právne\nvzťahy vyslovene neupravené v Úverovej zmluve, a ak je súčasťou dokumentu aj časť II., tiež bod 4. a 5.\nv časti II. tohto dokumentu, a ak je súčasťou dokumentu aj časť III., tiež bod 5. v časti III. tohto dokumentu\nsa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a\nostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.\n4/ Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX trvale bytom K.T. XXX/\nXX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská\nsporiteľňa a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od\nprávoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka\npodľa čl. VI. bodu 5. zmluvy o splátkovom úvere č. 5054762943 zo dňa 17.04.2014: „Zmluvné strany sa\n\ndohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa\npríslušných ustanovení Obchodného zákonníka“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.\n5/ Navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, K., priznáva Okresný súd\nPezinok proti odporcovi 100% nárok na náhradu trov konania, o výške ktorého rozhodne samostatným\nuznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník. Súdu prvej inštancie vytkol, že však\nuvedené (rozsah návrhu) z neznámeho dôvodu ignoroval. Žalovaný poukázal na to, že hoci výkon\nzáložného práva bol oznámený úkonom z 8.1.2024 (8. január 2024), uvedené zjavne nebráni tomu,\nže navrhovateľ šikanózne podáva neúplný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia 24.4.2024, t.\nj. po viac ako 3 mesiacoch a po tom, ako sú vynaložené značné materiálne náklady na prípravu a\norganizáciu dražby a je tak zrejmé, že v prípade okolností odôvodňujúcich návrh nejde o okolnosti\nnáhle, nepredvídané, neočakávané, súd nielenže všetko uvedené ako úplne jednoznačne šikanózne\nnevyhodnotil, ale dokonca postupoval tak, že pôvodcovi podania na základe jeho nespôsobilého podania\nvyhovel, neodkladné rozhodnutie nariadil, bez toho, aby reflektoval úplne zjavnú šikanóznosť podania\na rešpektoval, tak ako je to jeho povinnosť, i základné práva žalovaného, ktorého majú rovnaký obsah\na kvalitu, pričom dlžník nijako určito netvrdil a nepreukázal, že by plnil svoj dlh riadne a včas, práve\nnaopak, potvrdil presný opak. Zdôraznil, že hoci navrhovateľ šikanózne podáva návrh na nariadenie\nneodkladného opatrenia v takomto čase, po tom, ako sú vynaložené značné náklady na prípravu a\norganizáciu dražby, ktorá sa koná výlučne z dôvodu odstránenia následkov jeho protiprávneho konania\n(spočívajúceho v nedodržaní záväzkov), žiada o vydanie neodkladného (!) opatrenia, hoci sa v prípade\nokolností odôvodňujúcich návrh nejedná o okolnosti náhle, nepredvídané, neočakávané a zároveň\nvôbec nepodáva a nezdôvodňuje nepodanie žaloby vo veci samej a ešte si na jej podanie určuje lehotu\n60 dní (!) od právoplatnosti rozhodnutia, hoci ani na uvedené neexistuje žiaden dôvod a žaloba mala\nbyť podaná riadne a včas, t. j. pred podaním návrhu. Namietal, že nariadenie neodkladného opatrenia\npred začatím konania musí byť podmienené absolútne výnimočnými a nepredpokladateľnými (náhlymi)\nokolnosťami a hrozbou okamžitej, bezprostrednej a len veľmi ťažko napraviteľnej ujmy, hrozbou, ktorá\nzabraňuje okamžitému podaniu samotného meritórneho návrhu (žaloby), z ktorého má vyplývať riadne\nodôvodnenie údajného nároku, ktorému sa má poskytovať ochrana. Ako v uvedenom smere uvádza\nÚS ČR:\n„Návrhu na vydání predbežného opatrení podanému pred zahájením ŕízení ve veci samé soud vyhoví\njen výjimečne. Míru osvedčení a prokázání navrhovatelem tvrzených skutečností podstatných pro\nrozhodnutí o predbežném opatrení je proto treba posoudit s vyšší mírou prísnosti.“ (Usnesení Ústavního\nsoudu ČR zo dňa 7.3.2012, sp. zn. II. ÚS 3220/11, ASPI JUD213890CZ). Takáto žaloba nebola podaná\npodľa neho z jediného dôvodu - je právne absolútne nedôvodná a navrhovateľ (v postavení žalobcu) by\ns ňou pri rešpektovaní princípu legality nikdy nemohol byť úspešný. Takýto postup považoval nielen v\nrozpore so zákonom, ale podľa neho porušuje i záruky vyplývajúce z obsahu Ústavou a medzinárodnými\ndohovormi zaručených základných práv (o. i. čl. 20, čl. 46 Ústavy), porušuje o. i. ústavný príkaz vyjadrený\nv čl. 152 ods. 4 Ústavy (v spojitosti o. i. s čl. 1, 2 a 144 Ústavy) a ako taký je ho nutné odmietnuť. Je\npresvedčený, že takýto postup je v rozpore (so zákonom a Ústavou) nielen vo vzťahu k odvolateľovi, ale\ni ďalším subjektom v iných konaniach, vyhovovanie požiadavkám (navyše vyplývajúcim z imperfektných\nprocesných úkonov), ktoré sú zjavne šikanózne a nepodané v čase, kedy nastali tieto okolnosti, hoci na\nuvedený postup neexistuje žiaden reálny dôvod (práve ako bolo uvedené v podobe okolností ktoré sú\nnáhle, nepredvídané, neočakávané a z uvedeného dôvodu je nevyhnutný takýto urgentný zásah súdu,\nje to presne naopak, uvedené okolnosti sú tu dlhodobo), by nepochybne zasiahlo i do práv subjektov\niných, práv zaručených čl. 46 a čl. 48 Ústavy a bolo by porušením zásady rovnosti. Pripustenie takéhoto\npostupu (ako postupu bežného, či pravidelného) by podľa neho znamenalo to, že takto šikanózne\npostupujúce subjekty by sa domohli súdnej ochrany / odstránenia právnej istoty v lehotách výrazne iných\nako účastníci ostatní (ktorí postupujú v súlade so zákonom a ktorých podania adresované súdu sú súdu\ndoručené skôr). Mal za to, že rozhodnutie je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou NS SR a ÚS SR\na to vo viacerých aspektoch, pričom táto ustálená rozhodovacia prax alebo nie je zmienená alebo sa súd\nprvej inštancie s odklonom od tejto relevantne nevyporiadal. Z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR:\n„Pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je nutné dbať na vyváženosť\nprávnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj\nkeď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie\nspotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako\nakékoľvek iné právne inštitúty.\" (plenárne rozhodnutie Ústavného súdu SR, č. k. PL. ÚS 11/2016, ZNUÚS\n1/2018). V zmysle čl. 21 ods. 1 Ústavy (resp. čl. 12 ods. 1 Listiny): „Obydlie je nedotknuteľné. Nie je\ndovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.“ V zmysle čl. 21 ods. 3 Ústavy: „Iné zásahy\ndo nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti\n\nnevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na\nodvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo\nvykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to\nnevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy. V zmysle čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd:\n„Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.\nŠtátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom\na nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,\nhospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo\nmorálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“ Žiadne z uvedených ustanovení však nezakotvuje nárok\nna obydlie, ale nárok na nedotknuteľnosť obydlia (ochrana súkromia v priestorovej dimenzii), čo\nsú absolútne rozdielne pojmy (resp. absolútne rozdielne práva). Ako uvádza E. Wagnerová, a to v\nKomentári k uvedenému ustanoveniu čl. 12 ods. 1 Listiny (= čl. 21 ods. 1 Ústavy):\n„Z komentovaného základního práva však nelze dovodit existenci institucionální garance, která by\nvytvárela právo - záruky na setrvávání v určitém obydlí. Toto právo také nelze interpretovat ve smyslu\n„nároku na byt“ resp., jak ŕečeno, ani j ako nárok na setrvání v určitém byte. To proto, že interpretace\nprostorové dimenze práva na soukromí jako práva na plnení postrádá obsahové určitej ší ústavnéprávní\nobrysy. Proto ani čl. 12 odst. 1 Listiny, stejne jako ani čl. 10 odst. 2 Listiny, a tím méne čl. 8 odst. 1\nÚmluvy, nelze interpretovat jako institucionální garanci, kterou by byl zákonodárce povinen rozvinout\nzákonem, který by pŕedstavoval právní oporu pro uplatnení naznačených nároku. ... K závérum o\nnemožnosti dovodit z komentovaného práva nárok na setrvání v určitém byte, resp. nárok na byt,\ndospéla i judikatura zahraničních ústavních soudu (napr. némecký Spolkový ústavní soud ve veci 1\nBvR 375/62).“ (Wagnerová, E. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentár. Praha 2012, s. 331).\nK uvedeným záverom dospel pri interpretácii čl. 8 Dohovoru i Európsky súd pre ľudské práva, keď\ndospel k záverom, že efektívna ochrana súkromného života nemôže ísť tak ďaleko, aby zaisťovala\nkaždej rodine vlastný domov (Velosa Barreto proti Portugalsku, rozsudok z 21.11.1995, č. 18072/91, §\n24), resp. záveru vyslovenému Veľkým senátom vo veci Chapman proti Spojenému kráľovstvu, ktorý\nuviedol: „článok 8 neuznáva právo na poskytnutie bývania.“ (rozsudok veľkého senátu, 18.1.2001,\nč. 27238/95, § 99). Z uvádzaných skutočností jednoznačne vyvodil, že právo na obydlie v zmysle\nnároku na zotrvanie v konkrétnom byte nie je zaručené ani Ústavou ani Dohovorom. Celý proces\nvýkonu záložného práva smeruje k tomu, aby sa odstránil protiprávny stav spôsobený porušením\npovinnosti obligačného dlžníka uhradiť zabezpečovanú pohľadávku. Ako uviedol Ústavný súd vo svojom\nplenárnom rozhodnutí Pl. ÚS 23/14 citovanom vyššie: „Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné\nuzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa\nspeňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom\nna uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas\nna budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o\ndobrovoľných dražbách). Ústavný súd ale osobitne vzhľadom na okolnosti danej veci dopĺňa, že právna\núprava ukladá povinnosť strpieť výkon dobrovoľnej dražby ..“ To, že záložca (resp. prípadne iné osoby\ns jeho súhlasom) užívajú založenú vec, nemá na uvedené povinnosti záložcu žiaden vplyv. Záložca sa\nzaviazal, že v prípade, ak nebude zabezpečovaná pohľadávka uhradená riadne a včas, strpí speňaženie\nzálohu v rámci výkonu záložného práva\n- dôsledkom uvedeného je nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, t. j. subjektom odlišným\nod záložcu (napr. § 27 ods. 1 ZDD), záložca - predchádzajúci vlastník je povinný speňažený záloh\nodovzdať (o. i. § 29 ods. 1 ZDD) a tak umožniť výkon vlastníckych oprávnení vlastníkovi novému - a to\nvrátane oprávnenia vec užívať. K uvedenému záveru dospel i Ústavný súd Slovenskej republiky, keď\nUznesením v konaní sp. zn. I. ÚS 253/2010 odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorý o. i. namietal porušenie\nzákladného práva podľa čl. 21 ods. 3 ústavy. Tvrdenia navrhovateľa, ale i súdu prvej inštancie, sú podľa\nneho v priamom rozpore s uvedeným, nehovoriac o skutočnosti, že skutočnosť obydlia nebola nijako\npreukázaná (štandardne potvrdením z ohlasovne).\nZ rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR:\n„Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov\ncivilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená).“ (Uznesenie Ústavného súdu\nSR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019)\nZ rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR:\n„Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toto účastníka konania, ktorý z existencie\ntýchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež\nexistenciu takýchto skutočností tvrdí.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. apríla 2017, sp. zn. 3 Cdo\n\n2/2016). Namietal, že nič z uvedeného nebolo splnené, v prípade Návrhu ide o generický, prepisovaný\nkompilát (zjavne sa týkajúci inej veci - viď poukaz na ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý sa\nvôbec na úvery v tejto výške, zabezpečené záložným právom, nevzťahuje).\nZ rozhodovacej praxe NS SR a NS ČR:\n„Výkon práva vylučuje protiprávnosť (pretože rovnaký stav nemôže byť súčasne stavom právnym i právu\nsa priečiacim) treba, vychádzajúc zo zásady neminem laedit, qui iure sui utitur (nikoho nepoškodzuje,\nkto užíva - vykonáva - svoje právo), považovať chovanie, ktorá smeruje k zákonom predpokladanému\nvýsledku, za dovolané i vtedy, ak je jeho (eventuálnym) vedľajším následkom vznik majetkovej, prípadne\nnemajetkovej ujmy na strane ďalšieho účastníka právneho vzťahu.“ (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo\n108/2008 zo dňa 16.04.2009), resp.:\n„Výkon práva vylučuje protiprávnosť, protože stejný stav nemuže být současne stavem právním i právu\nse pŕíčícím. Chování, které smeruje k zákonem predpokládanému výsledku, lze považovat za dovolené\ni tehdy, je-li jeho (eventuelním) vedlejším následkem vznik majetkové, popr. nemajetkové újmy na strane\ndalšího účastníka právního vztahu.“ (rozsudok NS ČR z 27.11.2000, sp. zn.: 21 Cdo 1293/99). Medzi\nstranami mal za nesporné, že bola uzatvorená záložná zmluva, ktorou bolo zriadené záložné právo,\nktoré následne aj vzniklo a ktorá okrem iného zabezpečovala záväzok z úverovej zmluvy, dlžníkom, v\nktorej bola navrhovateľka. Úver bol navrhovateľke v celom rozsahu poskytnutý - navrhovateľka uvádza:\n„Navrhovateľka uzatvorila s bankou zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014\n(ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej jej banka poskytla úver na bývanie v sume 180 200\neur.“ Dlžníčka netvrdila a nepreukázala, že by svoje povinnosti plnila riadne a včas, práve naopak\npotvrdila, že úver nesplácala. Je oprávnením záložného veriteľa, ktoré vyplýva z ustanovení právneho\npredpisu, kogentného práva, že môže záložné právo vykonať. Postup súdu, vrátane arbitrárneho\nrozhodovania, keď sa zakazuje výkon práva, t. j. postup smerujúci k odstráneniu protiprávneho stavu,\nktorý tu vznikol neplnením povinnosti dlžníkom, a chráni sa tak nie právo, ale protiprávny stav (čo je\nporušenie najzákladnejšej podstaty materiálneho právneho štátu, z nepráva právo vzniknúť nemôže),\nvrátane ignorovania dlhoročnej konštantnej rozhodovacej praxe najvyšších justičných autorít, mal v\ncelom rozsahu za arbitrárne, postupom v rozpore s čl. čl. 1, 2 a 144 Ústavy, postupom v rozpore s\nmnožstvom právnych noriem, ale i ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších justičných autorít (bez\ntoho, aby o tejto v rozhodnutí, napriek zákonnej povinnosti, bola akákoľvek zmienka). Poukázal na\nto, že v prípade, ak je potrebné právnu normu / právny predpis in concreto aplikovať, je potrebné\ntúto právnu normu, resp. právny predpis správnym (t. j. predovšetkým ústavokonformným spôsobom)\nvyložiť. Za účelom výkladu právnej normy / právneho predpisu je možné použiť viacero interpretačných\nmetód (druhov výkladu), pričom základnou skutočnosť determinujúcou použitie akéhokoľvek výkladu\na pravidla je zmysel a účel právnej normy (zákona) osobitne v spojitosti (vo vzájomnej súvislosti)\ns ďalšími relevantnými právnymi normami celého právneho poriadku. Pri interpretácii zákona, ako\npísaného prameňa práva, je ako prvotné nevyhnutné zistiť znenie zákona, identifikovať použité pojmy a\nich gramatický význam, avšak uvedený postup je len prvým krokom vo vzťahu k interpretácii právneho\npredpisu, predstavuje len prvotné priblíženie vo vzťahu k zisteniu zmyslu a účelu, a tak i reálneho obsahu,\nprávneho predpisu.\nK uvedeným záverom vo vzťahu k výkladu právnych predpisu, primárne\nz hľadiska ich významu a účelu v právnom poriadku, sa opakovane a dlhodobo prihlasujú ako Ústavný\nsúd Slovenskej republiky, tak i Ústavný súd Českej republiky (na judikatúru ktorého Ústavný súd SR\nnezriedka odkazuje, porovnaj vo vzťahu k uvedenému napr. Nález Ústavného súdu SR z 23. mája\n2013,\nč. k. IV. ÚS 71/2013). Ústavný súd SR konštantne judikuje, že k výkladu právnych predpisov\na ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa\ntext môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový\nvýklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa\nk obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či\nnesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy,\npostavené na roveň gramatickému výkladu v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré\nsú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu\na zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje - ako v tomto prípade - určité\nnapätie medzi doslovným a teleologickým či systematickým výkladom (Nález ÚS SR z 5.10.2011, č.\nk. I. ÚS 351/2010, Nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV. ÚS 71/2013, rozhodnutia\nč. k. IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 306/2010 atď.). Zákon \"pozná\" dva druhy neodkladných opatrení - také,\nktoré je spojené s konaním vo veci samej a také, ktoré nie je spojené s konaním vo veci samej (tzv.\nmeritórne), ktorým sa vec končí. Uvedená diferenciácia je podľa odporcu zrejmá i z obsahu zákonného\nustanovenia, keď sa v ustanovení § 123 ods. 2 CSP stanovuje, že podanie vo veci samej je najmä\nžaloba, vzájomná žaloba, zmena žaloby, späťvzatie žaloby, odpor, odvolanie, dovolanie, a ak to z povahy\n\nveci vyplýva, aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia. Mal\nza to, že v prípade tohto návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, išlo, po dispozičnom úkone\nnavrhovateľa z 11.11.2024, o také neodkladné opatrenie, ktoré nemá charakter neodkladného opatrenia\nmeritórneho, charakter neodkladného opatrenia spojeného s konaním vo veci samej, avšak súd prvej\ninštancie vytkol, že uvedené ignoroval a rozhodoval bez akéhokoľvek obmedzenia o zákaze výkonu.\nNávrh na nariadenie neodkladného opatrenia považoval za neúplný a to ako čo do tvrdenia a dôkazov\n(prostriedkov osvedčenia), okrem iného v časti týkajúcej sa konkrétneho uvedenia toho, že dlh nie je\nsplácaný riadne a včas a tiež i v časti návrhu rozhodnutia. Vo vzťahu k základnému právu (právam)\nžalovaného zaručenému o.i. čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, poukázal na nasledujúce\nzávery, ku ktorým dospel Ústavný súd Slovenskej republiky, závery, ktorými je súd, v súčasnosti už i na\nzáklade explicitne zakotveného základného princípu v ustanovení čl. 3 ods. 1 CSP („Každé ustanovenie\ntohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom,\nprincípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky,\nktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora\nEurópskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.“), v spojitosti s ustanovením\nčl. 2 ods. 2 ZP CSP („Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude\nrozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;..“), povinný sa riadiť.\nIde o nasledujúce rozhodnutia, resp. výklad v nich obsiahnutý:\nI. „Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nnespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri\njeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je\nporušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“ (I. ÚS 26/94).\nII. „Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci\ngaranciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej\nrepubliky a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (...), najmä\ngaranciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie.“ (I. ÚS 230/03).\nIII. „Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v\nrozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup arbitrárny. Takýto postup je\nzároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“ (I. ÚS 335/06).\nIV. „Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po\nvýklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie\nsú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.“ (IV. ÚS 252/04). Postup súdu prvej inštancie podľa\nneho negoval všetky závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí Ústavného súdu SR. V zmysle\nustanovenie § 327 CSP, ak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia neobsahuje predpísané\nnáležitosti alebo je nezrozumiteľný, alebo neurčitý, súd taký návrh odmietne, ak ide o také vady, ktoré\nbránia pokračovaniu v konaní; ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú. Súdu prvej\ninštancie vytkol, že neaplikoval uvedené zákonné ustanovenie, keď nariadiť neodkladné opatrenie\nnemôže za situácie, ak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia neobsahuje predpísané náležitosti\nalebo je nezrozumiteľný, alebo neurčitý (V zmysle ustanovenie § 328 ods. 1 CSP ak súd nepostupoval\npodľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak\nnávrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne - inými slovami súd nemôže postupovať podľa\nustanovenia § 328 CSP, ak má postupovať podľa ustanovenia § 327 CSP - čo je podľa neho presne\ntento prípad). Mal za procesne i ústavnoprávne neprípustné, ak súd z neuvedenia nevyhnutných\nnáležitosti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (o.i. z absencie riadneho návrhu rozhodnutia)\na nesplnenia povinnosti osvedčiť všetky pre nariadenie neodkladného opatrenia podstatné skutočnosti\n(minimálne listinami, ktoré musia byť povinne pripojené) nevyvodí zákonom predpísané procesnoprávne\nnásledky (odmietnutie podania, príp. zamietnutie návrhu), ale postupuje presne opačným spôsobom,\nrozhoduje meritórne v prospech strany porušujúcej svoje obligatórne povinnosti a tak zásadným\nspôsobom porušuje princípy a zásady vyplývajúce zo zaručeného práva na spravodlivé súdne konanie a\nzaručeného práva na súdnu ochranu a zvýhodňuje tak jednu zo strán v konaní. Poukázal na skutočnosť,\nže neurčitosť a nemožnosť návrhu rozhodnutia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia má\nza následok postup podľa § 327 CSP. Súdu prvej inštancie vytkol, že napriek uvedenému meritórne\nrozhodoval a to dokonca v prospech strany porušujúcej svoje procesné povinnosti. Ak bol návrh\nrozhodnutia neurčitý, bolo podľa neho povinnosťou súdu prvej inštancie tento návrh odmietnuť. Uviedol,\nže i v právnych vzťahoch, ktoré sú predmetom tohto civilného sporového konania platí to, čo je pre oblasť\n\ncivilného sporového konania explicitne zakotvené v Základných princípoch CSP - výklad zákona nesmie\nprotirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné, pričom nikto sa nesmie dovolávať\nslov a viet zákona proti ich účelu a zmyslu. Uvedené závery tak nepochybne dopadajú i na obsah (resp.\nvnímanie obsahu) jednotlivých procesných úkonov, pričom obsah procesných úkonov sa posudzuje s\nohľadom na to, čo bolo prejavené platí tzv. teória prejavu (vôle), a nie teória vôle, ktorá je relevantná\npre hmotnoprávne úkony, aj to len limitovane, uvedené platí iba v prípade, ak táto vôľa nie je v rozpore\ns jazykovým prejavom (porovnaj ustanovenie § 35 ods. 1,2 OZ). Ako v naznačenom smere uvádza\nÚstavný súd SR (nález Ústavného súdu SR z 19. júna 2013, sp. zn. I. ÚS 223/2013):\n„Každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, t. j. podľa toho, ako bol navonok\nprejavený. Aj žaloba je úkonom urobeným podľa Občianskeho súdneho poriadku a ako taká musí byť\nposudzovaná. Pri procesných úkonoch je rozhodujúci prejav vôle (platí tzv. teória prejavu, a nie teória\nvôle platiaca iba na súkromnoprávne úkony).“ Požiadavka na určitosť petitu požiadavkou objektívnou,\nt. j. prejav vôle musí natoľko určitý, aby nevzbudzoval pochybnosti o jeho obsahu i u osôb, ktoré s\ndaným právnym vzťahom nemajú žiadnu súvislosť. K uvedeným záverom dospela i súdna prax, keď\nsa napr. v rozsudku NS ČR z 13.3.2007, sp. zn. 28 Cdo 2888/2005 uvádza, že Samotná proklamácia\njedného z účastníkov zmluvy o jeho vedomosti o určitosti právneho úkonu nemôže eliminovať objektívne\nhodnotenie určitosti zmluvy, ako to má na mysli ustanovenie § 37 ods. 1 OZ (uvedené sa týka\nhmotnoprávneho úkonu, o to viac sa uvedené vzťahuje na úkon procesnoprávny, kde je dôležité výlučne\nto, čo bolo prejavené). Ak je obsah procesno - právneho úkonu zachytený písomne (čo toto písomné\npodanie nepochybne spĺňa), určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný.\nNestačí, že jeho pôvodcovi je jasné, čo je predmetom procesno - právneho podania, ak uvedené nie je\nspoznateľné z obsahu (textu) listiny. Obsah úkonu podľa neho nepochybne uvedené nespĺňa. Neurčitosť\na nemožnosť návrhu rozhodnutia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia má za následok postup\npodľa § 327 CSP. Osobitne uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti zdržania sa výkonu\nzáložného práva, avšak vôbec neuviedol, ktorého záložného práva (vykonáva sa záložné právo ktoré\nvzniklo (nie právo zo zmluvy, nie právo zriadené), zápisom po povolení vkladu záložného práva, pričom\ntoto musí byť identifikované V - identifikátorom a jeho predmetom, označením zálohu, pričom toto\noznačenie musí byť dostatočne určité (súpisné alebo parcelné číslo / druh / LV / označenie registra /\nďalšia identifikácia). Súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti zdržania sa výkonu záložného práva zo\nzmluvy, čo je objektívne nemožné , keďže vykonať možno iba záložné právo vzniknuté, t. j. záložné\nprávo z katastra, nie právo zo zmluvy, lebo tou sa záložné právo len zriaďuje a okamihom rozhodnutia\no povolení vkladu obligačné účinky zmluvy zanikajú (viď o. i. citované rozhodnutie NS SR, sp. zn.\n6Sžo/229/2010). Súd rozhodol o povinnosti zdržania sa výkonu záložného práva zo zmluvy, uvedené\nje však neurčité, keďže neuviedol ani strany zmluvy, ani jej predmet. Za zásadný dôvod nemožnosti\nvyhovieť návrhu považoval neosvedčenie vecnej legitimácie. Namietal, že k návrhu nebol priložený\nnajzákladnejší prostriedok osvedčenia - výpis z listu vlastníctva preukazujúci to, že v čase rozhodovania\nsúdu je navrhovateľ vlastníkom a záložcom, keďže nehnuteľnosť je vec prevoditeľná, s ňou dochádza aj\nk prevodu záložného práva (§151h OZ) a tak navrhovateľ musí osvedčiť svoje vlastníctvo. Navrhovateľ\nmusí preukázať vecnú legitimáciu strán v konaní (ako svoju, t. j. aktívnu vecnú legitimáciu, tak i pasívnu\nvecnú legitimáciu subjektov, voči ktorým návrh smeruje).\nAko judikuje NS SR:\n„Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),\nalebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého\nsúdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z\núčastníkov konania nenamieta.“ (rozsudok NS SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Rovnako NS\nSR vo svojej rozhodovacej činnosti uvádza, že:\n„Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno- právneho vzťahu, o\nktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva navrhovateľom) alebo aby bola proti\nnemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva odporcom). Či však bude odporca v spore úspešný,\nzávisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený\nnárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva\na účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v\nobčianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie\nnie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti\nbyť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo\nnie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom\nhmotno-právneho oprávnenia (odporca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré\nv konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom odporca tvrdí,\n\nže je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (odporca), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o\nktorú v konaní ide.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Ak sa navrhovateľ\nneodkladným opatrením domáhal uloženia povinnosti - zdržať sa výkonu záložného práva - mal za\nzrejmé, že uvedeného sa môže domáhať, len ten, kto je subjektom povinnosti strpieť výkon záložného\npráva, t. j. záložca. Uvedené o. i. vyvodil i z explicitnej zákonnej úpravy, kedy sa v ustanovení § 151m\nods. 4 veta prvá Občianskeho zákonníka stanovuje:\n„Záložca je povinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť\npotrebnú na výkon záložného práva.“ Ak chce navrhovateľ osvedčiť, že je záložcom a že sa ho môže\nvýkon záložného práva nejako dotknúť, musí predložiť výpis z na to určeného verejného operátu,\nkatastra nehnuteľností (t. j. výpis z listu vlastníctva), ktorým osvedčí, že je záložcom (a to s ohľadom na\nskutočnosť, že záložné právo musí vzniknúť a následne je vec zaťažená záložným právom potenciálne\nprevoditeľná, to znamená, že záložca v v čase vzniku záložného práva (t. j. po rozhodnutí o povolení\nvkladu záložného práva) záložca v čase výkonu záložného práva nemusí byť totožnou osobou. Uvedené\nsa podľa neho preukazuje listom vlastníctva, pretože platí právna domnienka, že údaje, resp. skutočnosti\nzapísané v katastri nehnuteľnosti sú hodnoverné a každý (vrátane súdu) je povinný sa nimi ako\nhodnovernými riadiť (o.i. § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. - „Údaje katastra uvedené v § 7 sú\nhodnoverné, ak sa nepreukáže opak.“). Namietal, že navrhovateľ výpis z LV nepredložil, čo vylučuje\nosvedčenie uvedeného a tak i zákonné nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu nedostatku\npreukázania aktívnej vecnej legitimácie. Ak sa navrhovateľ návrhom na nariadenie neodkladného\nopatrenia domáhal uloženia povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva, považoval za zrejmé, že\ntakáto „povinnosť“ je odôvodená zo záložného právneho vzťahu, vzťahu, ktorého právnym dôvodom\nvzniku bolo rozhodnutie orgánu katastra o povolení vkladu záložného práva, týka sa záložcu a záložného\nveriteľa a oprávnenie vykonať záložné právo je odvodené od existencie záložného práva, resp. právneho\npostavenia záložného veriteľa, nikoho iného sa (a to ani teoreticky) týkať nemôže - je pojmovo vylúčené,\naby nositeľom oprávnenia vykonať záložné právo bol niekto iný ako záložný veriteľ.\nUvedené vyvodil o. i. z ustanovenia:\nI. § 151a OZ, podľa ktorého záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým,\nže záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu\nzáložného práva (ďalej len „záloh“), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.\nII. § 151j ods. 1 OZ, podľa ktorého ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a\nvčas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa\nzáložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa\nosobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak\ntento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Je podľa neho zodpovednosťou navrhovateľa, že\nneuviedol návrhy rozhodnutia tak, že oprávneným bude iba ten - ktorý (spolu)vlastník v predmetnom\npodiele vo vzťahu len k tomu - ktorému zálohu a konkrétnemu záložnému veriteľovi, ak ho formuloval (i) ako návrh jeden, je vylúčené, aby osvedčili aktívnu vecnú legitimáciu vcelku. Navrhovateľ výpis z LV\nnepredložil, čo vylučuje osvedčenie uvedeného a tak i zákonné nariadenie neodkladného opatrenia z\ndôvodu nedostatku preukázania pasívnej vecnej legitimácie. Navrhovateľ je zastúpený advokátom.\nSúd prvej inštancie o .i. podľa neho\n- nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a odňal strane možnosť konať pred\nsúdom,\n- rozhodoval aj keď na to neboli splnené procesné podmienky a súd bol nesprávne obsadený,\n- konanie zaťažil inými vadami, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (o.i. nie\nje zrejmé, ako v súlade so zásadou rovnosti účastníkov, resp. zásadami vyplývajúcimi z práva na\nspravodlivé súdne konanie, ustálil skutkový stav, keď podstatné skutkové tvrdenia neboli v úplnosti ani\nlen tvrdené, kľúčové prostriedky osvedčenia, napr. vo forme listín, neboli vôbec - v podstatnej časti - v\nstanovenom čase predložené a zároveň konal o nespôsobilom návrhu, i keď tento mal byť odmietnutý,\n- súd na základe (ne)vykonaných dôkazov (resp. prostriedkov osvedčenia) dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, zároveň zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky\nprocesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (s ohľadom na\nprocesný postup súdu, napr. popretie skutkovo - právnych tvrdení a s ohľadom na uvedený stav a\nneúplnosť návrhu bolo povinnosťou súdu vytvoriť žalovanému priestor, v rámci ktorého môže procesne\nkonať a ktorým procesným postupom dôjde k realizácii zaručených základných práv žalovaného,\nzaručených Ústavou a Dohovorom, t. j. právnymi normami z hľadiska právnej sily ústavnoprávneho\ncharakteru, ktoré majú, i v prípade tvrdeného konfliktu s obsahom normy obsiahnutej v zákone, s\nohľadom na hierarchiu právnych predpisov prednosť),\n\n- vec nesprávne právne posúdil,\n- a postupom (i výsledkom - napádaným rozhodnutím) súdu prvej inštancie došlo k zásahu do základných\npráv garantovaných Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, predovšetkým došlo k zásahu do\nzákladného práva v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy (základné právo na súdnu ochranu) a v zmysle čl. 6\nods. 1 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie), rovnako podľa odvolateľa uvedené rozhodnutie\nzasahuje do (jeho) základného práva garantovaného čl. 20 Ústavy a postup súdu prvého stupňa i\nuvedené rozhodnutie je rovnako v rozpore s ďalšími ústavnými normami (predovšetkým čl. 1 ods.1\na 2 Ústavy, čl. 2 ods. 1 a Ústavy, čl. 12 Ústavy a čl. 152 ods. 4 Ústavy). Vzhľadom na všetky\nskutočnosti, ktoré tu sú, je tiež uvedené rozhodnutie nielen v rozpore so zákonom, ale i v rozpore\ns konceptom Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu. Rovnako namietal nedostatok\nriadneho odôvodnenia. Najvyšší súd SR v uznesení Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp. zn.\n6Cdo/98/2017 dospel k záveru, že:\n„Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a\npresvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými\ndôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného\npráva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia\npráva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite\nskutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo\nmimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné\npráva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP,\ntreba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody\nalebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne,\nak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie\nako celok je nepresvedčivé.“\nAko sa uvádza v ustanovení čl. 2 Základných princípov CSP:\n(1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a\núčinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.\n(2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v\nsúlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej\npraxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.\nV zmysle ustanovenia § 220 ods. 2,3 CSP:\n(3) V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy\noznačil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky\nprocesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne\nargumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých\ndôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne\nposúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo\npresvedčivé.\n(4) Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné\nodôvodnenie tohto odklonu.\nV zmysle ustanovenia § 234 ods. 2 CSP:\n(5) Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.\nNapadnuté rozhodnutie - a to predovšetkým v časti rozhodujúcej, t. j. v časti výrokovej a v časti\ndotýkajúcej sa odôvodnenia resp. relevantných myšlienkových úvah súdu prvej inštancie, ktoré mali\nbyť podkladom pre rozhodnutie (o.i. vo vzťahu k relevantným právnym normám upravujúcim predmetné\nprávne vzťahy) - považuje odporca za rozhodnutie vecne nesprávne, ktoré neprimeraným spôsobom\nzasiahlo a zasahuje do zákonom a Ústavou chránených základných práv odvolateľa a zároveň za\nrozhodnutie, v ktorom v podstate v úplnosti absentuje relevantné odôvodnenie (založené na aplikácii\nrelevantných právnych noriem, pričom sa tak do úvahy neberie o.i. existencia všetkých relevantných\nprávnych noriem, judikatúra ÚS SR, nie je odôvodnená existencia všetkých kumulatívnych podmienok\npre nariadenie neodkladného opatrenia, koná sa o úplne zjavne nespôsobilom návrhu a zároveň sú\nuvádzané tvrdenia, ktoré sú úplne zjavne arbitrárne), rozhodnutie považuje za v priamom (a nijako\nneodôvodnenom) rozpore s judikatúrou NS SR a uvedené rozhodnutie má tak za rozhodnutie arbitrárne.\n„Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy,\nkeď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k\nprotichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny\nzáver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy“ (Nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006, uznesenie NS SR z 26.\n\napríla 2016, sp. zn. 4 Cdo 337/2015 atď.). Z napadnutého rozhodnutia, resp. jeho obsahu, nie je možné\n(a to s ohľadom na absenciu nižšie uvedeného) podľa neho zistiť:\n- z konkrétne ktorých všetkých právne relevantných skutočností a konkrétne ktorých listín / prostriedkov\nosvedčenia označených v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a priložených k návrhu na\nnariadenie neodkladného opatrenia a na základe akého ich obsahu dospel súd prvej inštancie ku\nskutkovým zisteniam nevyhnutným pre nariadenie neodkladného opatrenia, o.i. vo vzťahu k osvedčeniu\ndôvodnosti nároku a to osvedčeniu v podobe istoty, tak ako to vyžaduje takéto \"trvalé\" neodkladné\nopatrenie,\n- k akým všetkým konkrétnym skutkovým zisteniam - existencia ktorých je v súhrne nevyhnutná pre\nzákonné nariadenie neodkladného opatrenia - dospel,\n- aký (celkový - z pohľadu existencie všetkých nevyhnutných kumulatívnych predpokladov na nariadenie\nneodkladného opatrenia) skutkový stav na ich základe ustálil,\n- ako tento (celkový - z pohľadu existencie všetkých nevyhnutných kumulatívnych predpokladov)\nskutkový stav subsumoval pod jednotlivé ustanovenia (neuvedených) právnych noriem a ako tak ustálil\ncelkový stav právny,\n- ako dospel k záveru o existencii ujmy (keď ujma je dôsledkom protiprávneho konania, nie výkonu práva)\na čím ju mal osvedčenú, keď za tvrdeného stavu je vznik ujmy vylúčený priamo obsahom kogentných\nprávnych noriem,\n- ako súd prvej inštancie odôvodnil osvedčenia existencie všetkých nevyhnutných skutočností, existencia\nktorých musí byť v celku (kumulatívne) osvedčená, ak má byť neodkladné opatrenie zákonne nariadené.\nV zmysle ustanovenia čl. 152 ods. 4 Ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a\nostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z povinnosti\norgánov vykonávajúcich verejnú moc (t. j. povinnosti konať iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon - o.i. čl. 1 ods. 1,2 Ústavy a čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSR) vyvodil i zákaz ľubovôle. Mal za to, že uvedené rozhodnutie nemôže ani strana, ani odvolací\nsúd (v napádanej časti) preskúmať, keďže rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie všetkých\npodstatných dôvodov (podstatných pre rozhodnutie súdu), v odôvodnení sú uvádzané tvrdenia v\npriamom rozpore s obsahom relevantných právnych noriem a ustálenou súdnou praxou, pričom\nvšak tento odklon nie je nijako odôvodnený, preto je rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné a je\nporušením ústavného princípu zákazu ľubovôle. Uvedené porušenie je podľa názoru žalovaného tak\nzásadným porušením práva na spravodlivý proces, že bez ďalšieho spôsobuje nezákonnosť uvedeného\nrozhodnutia. Uvedené rozhodnutie je podľa neho v priamom rozpore s Ústavou a medzinárodnými\nzmluvami zaručenými zásadami rovnosti a nediskriminácie a ako také je v priamom rozpore s ústavnými\nčlánkami zaručujúcimi rovnosť (o.i. pred zákonom). Uvedené konanie na súde prvej inštancie (a\nto ako postupom, tak i výsledkom - napádaným rozhodnutím) zasahuje podľa neho a zasiahlo\no.i. do základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru a (i bez\nohľadu na skutočnosti uvedené v predchádzajúcej časti tohto odvolania) v žiadnom prípade nemalo\nbyť podľa názoru žalovaného nariadené. Aj keď išlo o návrh na nariadenie neodkladného opatrenia\nspojený s následným konaním vo veci samej, ani v takom prípade by nemohlo byť neodkladné\nopatrenie zákonne nariadené. Podstatou konania o nariadenie neodkladného opatrenia je podľa neho\npovinnosť navrhovateľa s vysokou mierou pravdepodobnosti tvrdiť a osvedčiť existenciu všetkých\npodstatných právnych skutočností, ktorých kumulatívna existencia je nevyhnutná pre to, aby mohlo\nbyť neodkladné opatrenie zákonne nariadené, uvedenému zodpovedá zákonný príkaz (vo vzťahu k\npostupu a konaniu súdu) nariadiť neodkladné opatrenie výlučne v prípade, ak bola s vysokou mierou\npravdepodobnosti tvrdená a osvedčená existenciu všetkých podstatných právnych skutočností, ktorých\nkumulatívna existencia je nevyhnutná pre to, aby mohlo byť neodkladné opatrenie zákonne nariadené.\nZa základný predpoklad mal osvedčenie dôvodnosti nároku - a žalovaný uviedol (vyššie v texte) z\nakého dôvodu je uvedené vylúčené. Podstatou konania o nariadenie neodkladného opatrenia nie je\nvytváranie nejakého \"časového priestoru\" navrhovateľovi, bez akéhokoľvek skúmania opodstatnenosti\nnároku a len na základe ich alebo neexistujúcich alebo zjavne nepravdivých a nesprávnych tvrdení\n- aplikácia takejto premisy by znamenala, že by ktokoľvek zmaril akýkoľvek výkon práva podaním\nakejkoľvek žaloby (bez akéhokoľvek relevantného dôvodu) - takýto výklad je úplne zjavne protiústavný\na zasahuje do viacerých (i) Ústavou základných práv žalovaného (čl. 20, 46 Ústavy, uvedený postup\nje i porušením čl. 1,2,152 Ústavy). Hodnoverné osvedčenie nároku vo veci samej musí na strane súdu\nviesť k záveru, že miera pravdepodobnosti vyhovenia žalobe je v danom štádiu konania vyššia než\npravdepodobnosť jej zamietnutia - čo súd prvej inštancie ani neskúmal a ani by nemohol dôjsť k záveru\no jej úspešnosti s vysokou mierou pravdepodobnosti. Ak by mala byť žalobou vo veci samej žaloba o\nurčenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 17.04.2014, je tu vo\n\nvzťahu k uvedenému rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, ktorý rozsudkom zo dňa 10.9.2014\nvo veci C-34/13 rozhodol nasledovne: \"Ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o\nnekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje\nvnútroštátna právna úprava, ako je úprava dotknutá vo veci samej, umožňujúca vymôcť pohľadávku\nzaloženú na zmluvných podmienkach, ktoré sú\nprípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ\nposkytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo\nnadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží\nvnútroštátnemu súdu.\" Ako vyvodil z príslušných ustanovení CSP a ako to uvádza i právna teória\n(napr. Zabezpečovacie prostriedky v civilnom procese. Bratislava: IURA EDITION, 1997, vo vzťahu\nk predbežným opatreniam, ale uvedené nepochybne platí i vo vzťahu k neodkladným opatreniam)\nnariadenie neodkladného opatrenia (dočasného typu) je podľa zákonných predpokladov uvedených v\nCSP prípustné a opodstatnené iba vtedy, ak sú splnené kumulatívne podmienky, konkrétne:\n1. tvrdí sa a osvedčí sa, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, 2. tieto právne vzťahy vyžadujú\ndočasnú úpravu (osvedčenie potreby dočasnej úpravy, o. i. reálne hroziacou ujmou),\n2. táto dočasná úprava je potrebná (nie je tu napr. iný prostriedok ochrany, osvedčenie dôvodnosti\nnároku),\n3. v právnych vzťahoch medzi účastníkmi sa nevytvorí nenávratný vzťah,\n4. neprimeraným spôsobom sa nezasahuje do právnych vzťahov medzi účastníkmi (musí byť\nrešpektovaný princíp proporcionality). Predpokladom preukázania potreby nariadenia neodkladného\nopatrenia je to, že sa tvrdí a osvedčí sa, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, ktoré sa majú\nupraviť - uvedené splnené podľa neho nebolo, bez predloženia aktuálneho výpisu z LV navrhovateľ v\nčase rozhodovania súdu uvedené aktuálne neosvedčil. Predpokladom preukázania potreby nariadenia\nneodkladného opatrenia je podľa neho tiež skutočnosť, že tu je potrebná dočasná úprava pomerov,\nčo o.i. znamená povinnosť preukázať nárok (čo splnené nebolo), ale tiež preukázať skutočnosť, že tu\nneexistuje osobitný prostriedok právnej ochrany (čo tiež splnené nebolo, námietky proti procesu výkonu\ndražby môže navrhovateľ uplatniť v konaní o určenie neplatnosti dražby). Predpokladom preukázania\npotreby nariadenia neodkladného opatrenia je tiež skutočnosť, že tu hrozí ireverzibilný, či veľmi ťažko\nnapraviteľný právny stav. Ani uvedené podľa neho nebolo splnené.\nV zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 ZDD, účinného od 1.6.2014:\n„V prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona,\nmôže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť\ndražby. V zmysle ustanovenia § 21 ods. 3 ZDD osoba, ktorá podala na súde žalobu podľa odseku 2,\nje povinná oznámiť príslušnému okresnému úradu začatie súdneho konania. V zmysle ustanovenia §\n151l ods. 4 OZ: „Ak je záložné právo zapísané v katastri nehnuteľností, záložný veriteľ je povinný jedno\nvyhotovenie oznámenia o začatí výkonu záložného práva zaslať príslušnému okresnému úradu, ktorá\nzačatie výkonu záložného práva vyznačí v katastri nehnuteľností.“ V zmysle ustanovenia § 21 ods. 5\nZDD ak vydražiteľ zmaril dražbu alebo ak súd určil dražbu za neplatnú, účinky príklepu zanikajú ku dňu\npríklepu.\nV zmysle ustanovenia § 228 ods. 2 CSP: „Výrok právoplatného rozsudku o určení\nvecného práva k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj\npre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný\nv čase, keď v katastri nehnuteľností bola zapísaná poznámka o súdnom konaní.“\nZ uvedených\nprávnych ustanovení vyvodil, že tu existuje ucelený súbor prostriedkov právnej ochrany, vrátane osobitne\nkonštruovanej žaloby (žalôb), kedy sa ten, kto tvrdí, že bolo jeho právne postavenie v naznačenom smere\ndotknuté, môže bez väčšej právnej zložitosti domôcť ochrany svojho právneho postavenia. Uvedené\nvylučuje potrebu dočasnej úpravy, rovnako tak vylučuje i možnosť túto potrebu dočasnej úpravy osvedčiť.\nPredpokladom preukázania potreby nariadenia neodkladného opatrenia je podľa neho tiež skutočnosť,\nže tu bezprostredne hrozí ujma. Návrh i rozhodnutie je podľa neho neúplné i v časti, ktorou sa má\nodôvodniť vznik ujmy. Ujma ako taká (či už materiálna / imateriálna) predstavuje ohrozenie subjektívnych\nobčianskych práv a je jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti, je teda následkom\nprotiprávneho úkonu. Výkon práva - konkrétneho zákonom aprobovaného subjektívneho oprávnenia\nzáložného veriteľa vykonať záložné právo speňažením na verejnej dražbe - nemôže mať za následok\nvznik ujmy, pretože sa jedná o dôsledok konania v súlade so zákonom (§151a OZ, §151j OZ), t. j. nie o\nkonanie protiprávne. Ako vo vzťahu k uvedenému uvádza, ako už bolo uvedené, NS SR i NS ČR:\n„Výkon práva vylučuje protiprávnosť (pretože rovnaký stav nemôže byť súčasne stavom právnym i právu\nsa priečiacim) treba, vychádzajúc zo zásady neminem laedit, qui iure sui utitur (nikoho nepoškodzuje,\nkto užíva - vykonáva - svoje právo), považovať chovanie, ktorá smeruje k zákonom predpokladanému\nvýsledku, za dovolané i vtedy, ak je jeho (eventuálnym) vedľajším následkom vznik majetkovej, prípadne\n\nnemajetkovej ujmy na strane ďalšieho účastníka právneho vzťahu.“ (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo\n108/2008 zo dňa 16.04.2009), resp.: \"Výkon práva vylučuje protiprávnosť, protože stejný stav nemuže\nbýt současne stavem právním i právu se pŕíčícím. Chování, které smeruje k zákonem predpokládanému\nvýsledku, lze považovat za dovolené i tehdy, je-li jeho (eventuelním) vedlejším následkem vznik\nmajetkové, popr. nemajetkové újmy na strane dalšího účastníka právního vztahu.“ (Rozsudok NS ČR z\n27.11.2000, sp. zn.: 21 Cdo 1293/99). Návrh i rozhodnutie je podľa neho neúplné i v časti, ktorou sa má\nodôvodniť bezprostrednosť vznik ujmy, ujmy reálnej, nie potenciálnej (práve o. i. s ohľadom na všetky\nuvedené právne prostriedky ochrany (§ 21 ZDD a ďalšie), ktoré má navrhovateľ neodkladného opatrenia\nk dispozícii). Ani (prípadným) konaním dražby k žiadnemu reálnemu zásahu do faktického stavu podľa\nneho nedochádza - samotné vykonanie krokov smerujúcich k vykonaniu dražby, ale ani prípadné\nvykonanie dražby, nijako do faktického stavu (napr. údajného užívania obydlia) nezasahuje - ak v prípade\núspešnej dražby záložca vydražený predmet neodovzdá vydražiteľovi, môže podať žalobu o neplatnosť\ndražby, ak bude úspešný, obnoví sa stav ex tunc, ak úspešný nebude a napriek tomu vydražený predmet\nneodovzdá, musí vydražiteľ podať žalobu o vypratanie nehnuteľnosti a až následne, po právoplatnom\nskončení, môže dôjsť k reálnemu (nie hypotetickému) vyprataniu nehnuteľnosti. Všetko uvedené podľa\nneho vylučuje bezprostrednosť potreby úpravy v tomto čase, súd má skúmať aktuálnu bezprostrednosť\npotreby, nie možné, budúce, hypotetické stavy. Uviedol, že možnosť vykonať záložné právo (a to vždy\ni formou speňaženia na dobrovoľnej dražbe) je odrazom zákonnej úpravy (§ 151j ods. 1 OZ - „Ak\npohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať\nvýkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom\nurčeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa\nuspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov,..“) a záložca je povinný - práve na základe\ntoho, že je v právnom postavení záložcu - tento výkon strpieť (§151m ods. 4 veta prvá OZ - „Záložca je\npovinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť potrebnú\nna výkon záložného práva.“), pričom pri výkone záložného práva je záložný veriteľ oprávnený konať v\nmene záložcu (§ 151m ods. 6 OZ - „Pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu.“).\nPrávna úprava výkonu záložného práva bola predmetom prieskumu ako na európskej úrovni (SD EÚ,\nC-34/13), tak i úrovni vnútroštátnej (ÚS SR) dňa 15.10.2012 bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky\ndoručený návrh Okresného súdu Pezinok na začatie konania o súlade § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.\no dobrovoľných dražbách s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (návrhu bolo pridelené interné číslo\nRvp 13090/2012). Ústavný súd Slovenskej republiky tento návrh (ktorému bola pridelená spisová značka\nPL. ÚS 23/2014) na neverejnom zasadnutí pléna 24. septembra 2014 predbežne prerokoval a rozhodol,\nže návrh Okresného súdu Pezinok odmieta pre zjavnú neopodstatnenosť. Z celého uznesenia (resp. jeho\nodôvodnenia) pléna Ústavného súdu mal za zrejmé, že Ústavný súd v pléne zastáva názor, že úprava\nvýkonu záložného práva, tak ako je tvorená právnymi normami Občianskeho zákonníka (§§ 151a a nasl.\nOZ) a právnymi normami obsiahnutými v ustanoveniach zákona č. 527/2002\nZ. z. - o dobrovoľných\ndražbách, podstatou ktorej je realizácia výkonu záložného práva záložným veriteľom a to na základe\nuzatvorenej záložnej zmluvy, kedy záložný veriteľ dáva návrh na vykonanie dražby a prehlási pritom\nvýšku, pravosť a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje vykonať záložné právo a dražbu realizuje\ndražobník a to na základe zmluvy uzatvorenej medzi záložným veriteľom, ako osobou oprávnenou konať\nv mene záložcu a dražobníkom, ako súkromnoprávnym subjektom oprávneným na základe osobitného\nživnostenského oprávnenia dobrovoľnú dražbu zrealizovať (vykonať), s Ústavou Slovenskej republiky a\nDodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zlučiteľná je.\nV odôvodnení ÚS SR uvádza, že:\nI. S názorom žalobcu, že výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby je totožný\ns núteným výkonom práva prostredníctvom nútenej (exekučnej) dražby sa nestotožňuje. Nútené\n(exekučné) dražby a dobrovoľné dražby sú dvoma odlišnými inštitútmi, ktoré síce majú spoločný\ncieľ, a to speňaženie majetku povinnej osoby, a čiastočne aj priebeh (dražba majetku), ale zásadne\nsa líšia podkladom, ktorý umožňuje ich výkon. Podstatou dobrovoľnej dražby v zmysle jej platnej\nprávnej úpravy je dohoda vlastníka veci s dražobníkom o dražbe určitého predmetu. Vlastník veci\nmôže poveriť inú osobu, aby dala pokyn na vydraženie veci, pričom Občiansky zákonník vychádza\nz toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre\nzáložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca\nzáložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka,\nktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným\nprávom (zákon o dobrovoľných dražbách). Vyhlásenie záložného veriteľa o pravosti, sume a splatnosti\npohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných\n\ndražbách, nie je dôvodom, pre ktorý sa dobrovoľná dražba vykonáva, ale iba jedným z jej predpokladov.\nPreto § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách nepredstavuje „exekučný titul“ pre výkon dražby,\nale iba jednu z podmienok dražby, pričom predmetné ustanovenie neoprávňuje veriteľa realizovať\ndobrovoľnú dražbu, ale iba mu ukladá povinnosť prehlásiť určité skutočnosti. Dobrovoľná dražba\ntak vykazuje zásadné odlišnosti oproti nútenej dražbe realizovanej ako verejnomocenský výkon\nrozhodnutia. Podľa názoru odporcu nemôže súd (v podstate absolútne bezdôvodne, len na základe\nneúplných a nijako neosvedčených tvrdení navrhovateľa a svojich hypotetických úvah) trvalo zakázať\nžalovanému realizáciu jeho zákonných opatrení, ktoré má zaručené kogentnou právnou úpravou,\nuvedený postup je v priamom rozpore s Ústavou (o.i. čl. 1, čl. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy), v ďalšej\nčasti podania žalovaný poukáže i na rozhodnutia ÚS SR, SD EÚ, resp. ESĽP k danej otázke (resp.\notázke údajného práva na obydlie). V rámci koncepcie materiálneho právneho štátu sa z ustanovení\nčl. 1 ods. 1 ústavy vyvodzuje aj garancia spravodlivosti. V právnom štáte (chápanom materiálne)\nje povinnosťou všetkých štátnych orgánov vrátane súdov zabezpečiť reálnu a efektívnu možnosť\nuplatnenia práv priznaných právnym poriadkom. Návrh podľa neho cieli k ústavne neakceptovateľnému\nzásahu do legitímnych očakávaní veriteľa týkajúcich sa splnenia jeho úverovej pohľadávky dohodnutým\nspôsobom a v dohodnutom čase. Navrhované rozhodnutie by tak podľa neho zásadným spôsobom\n- a to bez relevantného zákonného dôvodu - zasiahlo do základného práva chráneného o.i. čl. 20\nÚstavy a protiprávne ho efektívne zbavilo predmetu vlastníctva (záložné právo ktoré možno vykonať)\nv mimoriadne vysokej hodnote.\nV zmysle čl. 20 ods. 1 veta prvá a veta druhá Ústavy SR:\n„Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a\nochranu.“ V zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:\n„Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho\nnemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon\na všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie podľa neho nebráni právu\nštátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so\nvšeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“ Predmetom ochrany v\nzmysle čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru je majetok v širšom slova zmysle - to, že nejedná sa iba o vlastnícke\nprávo, ale aj o ďalšie vecné práva (napr. vecné práva zabezpečujúce splnenie záväzku dlžníka, o. i.\nzáložné právo), rovnako sú predmetom ochranné nielen majetkové hodnoty hmotné - predovšetkým\nveci, ale i hodnoty nehmotné (napr. pohľadávky). K rovnakým záverom (vo vzťahu k aplikácii čl. 20 ods.\n1 Ústavy) dospel i Ústavný súd Slovenskej republiky, keď vymedzil:\n„Majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa čl. 20 Ústavy, zahŕňa nielen veci, ale aj práva a\niné majetkové hodnoty“. (Rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 19/97). Uvedený rozsah majetkovej ochrany,\ntak ako je zaručený čl. 20 Ústavy, resp. čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru mal za významný s ohľadom na\nskutočnosť, že uvedenej ochrane podlieha o. i. i majetok žalovaného, resp. legitímne očakávanie na\nnadobudnutie majetku po uhradení jeho úverovej pohľadávky.\n„Návrh“ na nariadenie neodkladného opatrenia tak podľa neho cieli k ústavne neakceptovateľnému\nzásahu do legitímnych očakávaní žalovaného ako obligačného a záložného veriteľa. Neoddeliteľnou\nsúčasťou princípov právneho štátu zaručeného ustanovením článku 1 odsek 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (napr.\nII. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04). Ústavný súd\nSlovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil, že k princípu právnej istoty neodmysliteľne\npatrí ochrana legálne nadobudnutých práv (napr. I. ÚS 30/99) a ochrana tzv. legitímnych očakávaní:\n„Nad rámec doterajšej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade s tendenciami príznačnými\npre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane aj tzv.\nlegitímne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz), ktoré je užšou kategóriou ako\nprávna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže\nvertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa\nadresáti právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych\nvýrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci vrátane\nparlamentu podriadení ústave a jej princípom.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nPL. ÚS 12/05 zo dňa 4.12.2007). I z uvedených dôvodov je podľa neho rozhodnutie nesprávne. Mal\nza to, že uvedenými skutočnosťami vyvrátil úvahy uvedené v neúplnom podaní navrhovateľa. Ide\npodľa neho o účelový kompilát s jasným cieľom zakryť vierolomnosť dlžníka a záložcu, porušovanie\nzákladnej povinnosti pacta sunt servanda. K úvahám týkajúcim sa inštitútu mimoriadnej splatnosti\nuviedol nasledujúce: Navrhovateľ predložil úverovú zmluvu. Ako bolo dohodnuté v čl. VI. / 3., 4.\npredmetnej zmluvy:\n\n„3. Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové\npodmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle\nÚverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy\nsa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002\na Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených\nprečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že\nbol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.\n4. Všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v Úverovej zmluve, a ak je súčasťou dokumentu aj časť\nII., tiež bod 4. a 5. v časti I tohto dokumentu, a ak je súčasťou dokumentu aj časť II L, tiež bod 5. v časti\nIII. tohto dokumentu sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným\nzákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.“ Uvedenými ustanoveniami došlo k\nstanoveniu časti obsahu zmluvy v súlade s ustanovením § 273 ods. 1 OBZ, podľa ktorého časť obsahu\nzmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo\nzáujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim\nzmluvu známe alebo k návrhu priložené. Z uvedeného ustanovenia vyvodil, že všeobecné obchodné\npodmienky nemusia byť v písomnej podobe, nemusia byť „podpísané“, ale stranám známe, čo dlžník\nvýslovne prehlásil (Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP,\nÚverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v\nzmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať). Ako vo vzťahu k\nuvedenému uvádza NS SR (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/9/2019):\n„3.3. jednota viacerých listín je spoznateľná z obsahu právneho úkonu a ak spolunáležitosť jednotlivých\nlistín je nesporná. Pevné spojenie listín, napr. zošitím alebo zviazaním, nie je v takomto prípade potrebné;\npreto ak prílohy, ktoré tvoria súčasť písomne uzavretej zmluvy a ktorú účastníci podpísali a na ktoré\nzmluva odkazuje čo do svojho predmetu, nie sú podpísané, nespôsobuje sama osebe neplatnosť zmluvy\n(Fekete, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. I. diel. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 287 a 298); tento\nzáver potvrdzuje aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 52/2011, či rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 1102/2008.\n3.4. Bez ohľadu na technické spojenie, úverová zmluva a jej príloha, boli súčasťou jedného celku, teda\npatrili k sebe. Podpis zmluvy tak kryje aj obsah jej príloh, ak na ne v texte odkazuje. Súdny dvor tiež\njudikoval, že „zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky\n(podstatné náležitosti) musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči“ (C- 42/15, bod\n1 výroku). Pre úplnosť dodáva, že žiadna norma spotrebiteľského práva Slovenskej republiky alebo\nEurópskej únie nevyžaduje, aby spotrebiteľská zmluva bola vyhotovená ako jediný dokument, resp. aby\nkaždá časť takého dokumentu bola osobitne podpísaná. Tento záver podporujú aj odborné stanoviská\nprof. JUDr. M. Števčeka, PhD., a doc. JUDr. K. Csacha, PhD., ktoré si žalovaná dala vyhotoviť.\nPodľa ústavne konformného výkladu je preferovaná platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu (nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07). Preto aj v prejednávanej veci je potrebné\nuprednostniť výklad, ktorý rešpektuje vôľu zmluvných strán, pred výkladom, ktorý vedie k absolútnej\nneplatnosti účastníkmi uzatvorenej zmluvy. Ak teda strany uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné náležitosti\nsú v listine podpísanej obidvomi stranami určené výslovným odkazom na samostatnú listinu, ktorá\nnebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy za podmienky, že ich prejav\nvôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že zmluvné strany\nju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy. Dovolateľke tak možno prisvedčiť, že\npri výklade ustanovenia § 75 ods. 4 zákona o bankách úverová zmluva a príloha patria k sebe (je jej\nsúčasťou) a tvoria jeden celok. Súdny dvor Európskej únie v tejto súvislosti tiež judikoval, že zmluva\no úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky (podstatné náležitosti)\nmusia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči (porov. Home Credit Slovakia, C-42/15).\nPri analogickej aplikácii týchto záverov je zjavné, že právny názor nižších súdov bol nesprávny a\nskutočnosť, že podstatné náležitosti boli uvedené v prílohe, nemôže byť dôvodom neplatnosti úverovej\nzmluvy.“ Úvahy navrhovateľa sú podľa odporcu bez akéhokoľvek reálneho základu a navyše mal\nza jasné, že nielenže súčasti zmluvy na ktoré sa odkazuje nemusia byť podpísané, lebo sú kryté\npodpisom dlžníka na zmluve, ale predovšetkým navrhovateľ tak nepredložil navrhované dôkazy v celosti\n(vrátane VOP a Produktových obchodných podmienok). Neurobil tak úmyselne, keďže vie, čo je v nich\ndohodnuté, ale v takom prípade nemôže predsa osvedčiť, že niečo nebolo dohodnuté. Produktové\nobchodné podmienky sú voľne dostupné, aj na internete a keby ich predložil, bolo by zrejmé, že POP\nnielenže obsahujú dojednanie o možnosti vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, ale tiež to, že hoci POP účinné\nod 1.1.2015 nahradili predchádzajúce účinné do 31.12.2014, dojednania o mimoriadnej splatnosti a\nmožnosti jej vyhlásenia sú s obdobným obsahom. K absurdnosti úvah o \"prekvapivosti\" toho, že Bankové\n\npodmienky obsahujú dojednanie o mimoriadnej splatnosti (ako jeden z nástrojov na zmierňovanie\ntzv. kreditného rizika, ktoré postupy sú uložené viacerými normami práva EÚ) sa potrebne nijako\nosobitne nevyjadril. Rovnako poukázal na rozhodnutie NS SR z 30.01.2024, sp. zn. 1Cdo 123/2022,\nktoré o.i. v bode 31. jasne hovorí, že veriteľ nie je povinný uviezť v zosplatňovacom úkone splátku,\npre ktorú došlo k zosplatneniu dlhu, keďže zákon mu takúto povinnosť neukladá, ale predovšetkým\nsúd zároveň v tomto bode poukazuje na tzv. princíp racionálneho správania účastníkov zmluvných\nvzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom - a presne toto majú úvahy navrhovateľa poprieť. A ak\nnavrhovateľ poukazuje na rozhodnutie C-598/21, uvedené sa s ohľadom na skutkové okolnosti konania\nvôbec netýka, keďže V zmysle článku 1 ods.2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých\npodmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo\nregulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské\nštáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto\nsmernice. Prieskumu podľa Smernice 93/13/EHS tak nepodliehajú dojednania, ktoré sú zrozumiteľné,\nrovnako dojednania, ktoré sú odrazom zákonného pravidla (oprávnenia) - porovnaj napr. i C - 34/13.\nMožnosť zosplatenia a jeho pravidlá (§ 53 ods. 9, § 565 OZ) i výška dlh pre možnosť dražby (§ 3 ods.\n6 zákona č. 527/2002 Z. z.) sú zákonnými pravidlami a tie sú Smernicou i rozhodovacou praxou (C 34/13, Výrok II.) vylúčené spod pôsobnosti Smernice 93/13/EHS. Nemôže byť predsa neprijateľné (a\ntak neplatné), čo kogentne stanovuje zákon. Opätovne uviedol, že medzi výkonom záložného práva\na (ne)možnosťou výkon vykonať, ak úver nie je zosplatnený, neexistuje žiaden priamy korelát. Výkon\nzáložného práva nie je závislý na tom, či dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti alebo nie, jedinou\nprávne relevantnou skutočnosťou je skutočnosť, že zabezpečovaný dlh nie je splnený riadne a včas.\nMožnosť vykonať záložné právo sa viaže na existenciu zabezpečenej splatnej a nesplatenej pohľadávky\nv minimálnej výške\n(§ 151a OZ, § 151j OZ, § 3 ods. 6 zák. č. 527/2002 Z. z.).\nV ustanovení § 3 ods. 6 ZDD sa stanovuje:\n„Dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva zabezpečenej záložným\nprávom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva neprevyšuje 2 000 eur.“ Už v čase\npred vyhlásením mimoriadnej splatnosti bol dlh vyšší ako 40.000 Eur, t. j. bol mnohonásobne\npresahujúci hranicu 2.000 Eur. Zákon stanovením hranice výšky dlhu, nevyhnutnej pre vykonanie\ndražby nehnuteľnosti, princíp proporcionality akcentoval a uvedenú otázku normatívne upravil. Zo\nvšetkých uvedených skutočností mal za úplne zrejmé, že odôvodnenie napádaného rozhodnutia je v\ncelom rozsahu arbitrárne a nespĺňa základné ústavnoprávne požiadavky naň kladené. Podľa ustálenej\njudikatúry ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných\natribútov spravodlivého procesu a zároveň súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom\nsúdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako je požiadavka riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.\n1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd i práva na spravodlivý proces podľa\nčl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má\nzaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne\nsprávne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutia a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom\nodôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť \"stanoveného postupu\" - ústavné kritériá\nvyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd. (Nález Ústavného súdu SR č. k. 327/2010) resp. za porušenie práva na spravodlivé súdne\nkonanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia,\npričom súčasťou práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho\nkonania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi. (Nález ÚS SR, č. k. I. ÚS 344/2010). Už\nsamotný nedostatok odôvodnenia predstavuje takú vadu rozhodnutia, ktorá je sama osebe dostatočnú\nna to, aby odvolací súd rozhodnutie pre nezákonnosť zrušil (resp. v tomto prípade s ohľadom na ďalšie\nskutočnosti zmenil), takéto rozhodnutie predstavuje zásah do práva chráneného čl. 46 Ústavy resp.\nčl. 6 Dohovoru resp. čl. 36 Listiny. V zmysle ustanovenia čl. 152 ods. 4 Ústavy výklad a uplatňovanie\nústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade\ns touto ústavou. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd .. jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na\nvšetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný\nsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky ..ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do\nvšetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre\nľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých\nsa zakladajú (García Ruiz v. Španielsko). Ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda\nnevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o\n\nargument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument\n(Georiadis v. Grécko, Higgins v. Francúzsko). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť\nsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,\nže majú význam pre rozhodnutie (Kraska v. Švajčiarsko). V kontexte prejednávaného návrhu všetko\nvyššie uvedené znamená, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia relevantne vysporiadať so splnením všetkých zákonných predpokladov pre nariadenie\ntrvalého neodkladného opatrenia, pričom odôvodnenie vo vzťahu k časti predpokladov na nariadenie\nneodkladného opatrenia absentuje úplne, odôvodnenie vo vzťahu k časti predpokladov na nariadenie\nneodkladného opatrenia je arbitrárne, resp. nevyplýva z ustálenej aplikácie právnych predpisov a je tak\nv rozpore (o. i.) s viacerými právnymi normami ako ústavného, tak aj jednoduchého (podústavného)\npráva. V súvislosti s uvedeným poukázal na konštantnú rozhodovaciu Ústavného súdu SR a závery z\nnej vyplývajúce, keď Ústavný súd o. i. dospel k nasledujúcim záverom:\n„Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nnespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri\njeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je\nporušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. “ (I. ÚS 26/94), resp. že:\n„Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám\nspravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a\npríslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (...), najmä garanciám\nobsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie.“ (I. ÚS 230/03). Samotné\nodôvodnenie podľa neho uvedené nespĺňa.\nVo všeobecnosti uviedol (vo vzťahu k odôvodneniu napádaného rozhodnutia), že z odôvodnenia nie je\nzistiteľné:\n- z konkrétne ktorých všetkých právne relevantných skutočností a konkrétne ktorých listín / prostriedkov\nosvedčenia a na základe akého ich obsahu dospel súd k skutkovým zisteniam nevyhnutným pre\nnariadenie neodkladného opatrenia,\n- k akým všetkým konkrétnym skutkovým zisteniam - existencia ktorých je v súhrne nevyhnutná pre\nzákonné nariadenie neodkladného opatrenia - dospel,\n- aký (celkový - z pohľadu existencie všetkých nevyhnutných kumulatívnych predpokladov) skutkový\nstav na ich základe ustálil,\n- ako tento (celkový - z pohľadu existencie všetkých nevyhnutných kumulatívnych predpokladov)\nskutkový stav subsumoval pod jednotlivé ustanovenia (neuvedených) právnych noriem a ako tak ustálil\ncelkový stav právny,\n- ako a čím sa preukázal nárok „navrhovateľa“ tak, aby mohlo byť rozhodnuté o trvalej úprave,\n- ako dospel k záveru o existencii ujmy (keď ujma je dôsledkom protiprávneho konania, nie výkonu práva)\na čím ju mal osvedčenú, keď za tvrdeného stavu je vznik ujmy vylúčený priamo obsahom kogentných\nprávnych noriem,\n- ako súd odôvodnil osvedčenia existencie všetkých nevyhnutných skutočností, existencia ktorých musí\nbyť v celku (kumulatívne) osvedčená, ak má byť neodkladné opatrenie zákonne nariadené,\n- z akého dôvodu súd nariadil neodkladné opatrenie za situácie, ktorá bola vyvolaná postupom\n(nekonaním) navrhovateľa, ktorý napriek svojej povinnosti neosvedčil, že zákonne konal a svoje záväzky\nsi plnil. Už uvedená vada (neexistencia odôvodnenia s uvedeným obsahom) spôsobuje podľa názoru\nodvolateľa nezákonnosť navrhovaného rozhodnutia. S ohľadom na všetko vyššie uvedené odporca\nnavrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a podanie navrhovateľa odmietol, prípadne\nkonanie zastavil, prípadne rozhodnutie zmenil a návrh zamietol a priznal odporcovi nárok na náhradu\ntrov konania.\n15. Ďalšie vyjadrenia v rámci odvolacieho konania neboli podané.\n16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ust. § 34 CSP) prejednal vec podľa\na § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.\n\n§ 379\n\n17. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na\nnávrh nariadiť neodkladné opatrenie.\nPodľa § 324 ods. 3 CSP neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel\nnemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.\n\nPodľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť\npomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.\nPodľa § 329 ods. 2 CSP pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu\nprvej inštancie. Podľa § 325 ods. 2, písm. d/ CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä,\naby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.\nPodľa § 326 ods. 1, 2 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby\npodľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy\npomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich\ndôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého\nneodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa\nodvoláva.\nPodľa § 328 ods. 1 CSP ak súd nepostupoval podľa § 327 (odmietnutie návrhu), nariadi neodkladné\nopatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného\nopatrenia zamietne.\n18. Zhrnúc a sprehľadniac rozsiahle odvolacie námietky odporcu proti preskúmavanému rozhodnutiu\nsúdu prvej inštancie odvolací súd z nich vyvodil, že odporca v rámci odvolania namieta, že v zmysle\nzásady konania orgánov verejnej moci a tým aj súdov len v medziach ústavy a zákonov nemožno\nobmedziť odporcu v jeho zákonnom nároku na výkon záložného práva, nakoľko jeho zákonným\nvýkonom nemôže dôjsť k ujme u navrhovateľky, ktorá nesplácala zmluvne dohodnutý úver, ďalej\ndôvodil tým, že súd prvej inštancie v rámci preskúmavaného rozhodnutia išiel nad rámec petitu návrhu\nna nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý žiadal o jeho vydanie do meritórneho skončenia veci,\navšak súd prvej inštancie ho nariadil bez časového obmedzenia a nariadené neodkladné opatrenia je\ntak vlastne rozhodnutím vo veci samej pôsobiace časovo neobmedzene, súdu prvej inštancie vytkol,\nže navrhovateľke uložil povinnosť podať na súde proti nemu meritórnu žalobu s iným predmetom\nkonania, než ktorý navrhovateľka navrhla v rámci odvolania proti predchádzajúcemu uzneseniu súdu\nprvej inštancie, ktorým jej návrh zamietol, zároveň tiež namietal, že žaloba uložená ako povinnosť\nnavrhovateľke súdom prvej inštancie je so zreteľom na ust. § 137 písm. c), d) CSP neprípustná,\na v neposlednom rade namietal nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia a tým jeho\nnezákonnosť a porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.\n19. Už v prvom zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.07.2024\nč.\nk. 4Co/59/2024-120 odvolací súd uviedol, že sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie,\nže dokazovanie v rámci konania o neodkladnom opatrení sa označuje výrazom osvedčovanie, čo\nznamená, že súd zisťuje len najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu. Nariadenie\nneodkladného opatrenia predpokladá, aby sa osvedčila danosť práva a aby neboli vážnejšie pochybnosti\no potrebe dočasnej úpravy pomerov sporových strán. Pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda\npožiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení, v dôsledku čoho sa nezisťujú\nvšetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia vo veci, a\nskutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nemusia\nbyť preukázané dôkazmi, keď stačí, ak sa súdu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako pravdepodobný.\nMiera osvedčenia sa pritom riadi konkrétnou situáciou, najmä naliehavosťou tej - ktorej veci, ktorá je\ndaná vtedy, ak aj pri prípadnom osvedčení ohrozenia nároku žalobcu tu existuje potreba bezodkladne\nupraviť pomery medzi stranami sporu. Pojem „potreba bezodkladne upraviť pomery medzi stranami\nsporu“ treba vykladať tak, že bez tejto úpravy vzťahov súdom by strane sporu hrozila ťažko napraviteľná\nujma. Je pravdou, že zmyslom neodkladného opatrenia je poskytnúť dočasnú ochranu oprávnenému\núčastníkovi a zabrániť zhoršovaniu jeho postavenia, a to napriek tomu, že súd nemá náležite zistený\nskutkový stav. Musí sa prihliadať na ochranu oprávnených záujmov toho, kto o nariadenie neodkladného\nopatrenia žiada. Na druhej strane sa tiež musí prihliadnuť na ochranu toho, proti komu má navrhované\nneodkladné opatrenie smerovať, aj keď táto ochrana nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby prakticky\nznemožnila nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolací súd posúdením návrhu navrhovateľky na\nnariadenie neodkladného opatrenia, v spojení s listinnými dôkazmi, k nemu pripojenými, na ktoré sa\nodvoláva, v zhode so súdom prvej inštancie dospel vtedy k záveru, že navrhovateľka v danom prípade\nuž vtedy dostatočne osvedčila všetky zákonné podmienky, nevyhnutné pre poskytnutie požadovanej\npredbežnej ochrany /existenciu právneho vzťahu medzi navrhovateľkou, ako dlžníkom, záložcom a\nodporcom, ako veriteľom a záložným veriteľom, založeného písomnou zmluvou o splátkovom úvere\nzo dňa 17.4.2014 a písomnou zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou\nzmluvou zo dňa 17.4.2014 a neodkladnosť požadovanej úpravy pomerov, odvíjajúcej sa od oznámenia\n\nodporcu, ako záložného veriteľa, o začatí výkonu záložného práva zo dňa 8.1.2024 k nehnuteľnostiam,\nvedeným na LV č. XXX k. ú. K., obec K., okres Z., vrátane stavby rodinného domu súp. č. XXX/, keď treba\nmať na zreteli, že v danom prípade u označených nehnuteľností sa jedná o obydlie navrhovateľky /trvalý\npobyt podľa registra obyvateľov SR/, ktoré podlieha osobitnému režimu ochrany podľa čl. 8 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný a v zmysle čl.\n7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom/ a tiež to, že odporca má jednoznačne vzťah k týmto\nnehnuteľnostiam titulom zmluvného záložného práva a toto právo vykonať v prospech uspokojenia svojej\npohľadávky. Odvolaciemu súdu bolo zrejmé, že navrhovateľka sa za daných okolností nachádza v stave\nbezprostredného ohrozenia, keďže výkon záložného práva na základe záložnej zmluvy je prípustný bez\ningerencie štátnej moci, a to na základe úpravy zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách.\nZásah v podobe dočasného zákazu výkonu záložného práva v snahe zamedziť ohrozeniu elementárnej\nživotnej potreby /obydlia/ navrhovateľky považoval odvolací súd za súladný s princípom proporcionality,\nkeďže obmedzenia /len na určený čas/, vzniknuté odporcovi, nedosiahnu intenzitu ujmy, ktorú by\nutrpela navrhovateľka pri strate jej obydlia. Samotnú stratu bývania mal za zásadný zásah do práva na\nrešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať možnosť predložiť primeranosť\ntakéhoto opatrenia na súdne preskúmanie /rozsudok ESĽP č. 19003/04 a č. 27183/04/. Odvolací súd\nsúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že na základe právoplatného rozhodnutia o veci samej bude\nzistené, či záložné právo odporcu, resp. ním vyhlásením deklarovaná pohľadávka voči žalovanej, ako\njeden z predpokladov pre výkon dobrovoľnej dražby, existuje alebo nie, či spotrebiteľská zmluva zo dňa\n17.4.2014 ne/obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, prípadne prejudiciálne, vzhľadom na tvrdenia\nnavrhovateľky a pripojené listinné dôkazy, či odporca platne pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti\núveru/, čím sa odstráni právna neistota v pomeroch strán. Do právoplatnosti takéhoto rozhodnutia\nbudú zabezpečené právne vzťahy strán sporu požadovaným neodkladným opatrením. V tomto smere\nvyhodnotil odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené, t. j. na nutnosť zásahu štátu do výkonu záložného\npráva záložným veriteľom v prípade začatia jeho výkonu na obydlí navrhovateľa, vtedajšie odvolacie\nnámietky odporcu zhodné s odvolacími námietkami aktuálnymi za neopodstatnené. Odvolací súd sa\nstotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nie je postačujúce odkázať navrhovateľku na\nnáslednú ochranu postupom podľa zákona o dobrovoľných dražbách. Porušenie subjektívnych práv mal\nv zásade vždy za možné riešiť následným zásahom súdu a uvedeným by bolo možné argumentovať pri\nakomkoľvek bezprostrednom ohrození, avšak prijatím takého výkladu by potom úprava neodkladných\nopatrení strácala svoj zmysel. Jej podstatou je uľahčenie prístupu k spravodlivosti promptnejším\nspôsobom, kedy by sa následná snaha o reparáciu poškodených práv minula svojmu cieľu, resp. by už\nani nebola možná. Okamžitý predaj nehnuteľností a spoliehanie sa na iné procesné nástroje, regulované\nzákonom o dobrovoľných dražbách, i podľa odvolacieho súdu v zhode s právnym názorom súdu\nprvej inštancie vytvára neprípustné ohrozenie v podobe potreby prípadných ďalších súdnych sporov.\nFilozofia súdneho procesu pritom vychádza z premisy, že toto má slúžiť k ochrane a presadzovaniu práv\nsubjektov, nie k produkovaniu ďalších civilných sporov. Odkladom výkonu záložného práva odporcovi\nnariadením tohto neodkladného opatrenia sa mu neodníma toto jeho právo. Zároveň mu, s prihliadnutím\nna jeho predmet podnikania a ekonomickú situáciu, nemôže odkladom výkonu záložného práva\nvzniknúť ťažko napraviteľná ujma, keďže záložné právo na sporných nehnuteľnostiach /zapísané na liste\nvlastníctva/ mu zostáva zachované. Naopak ohrozenie navrhovateľky sa javí aktuálne ako mimoriadne\nvysoké, a to i s rešpektom k zásade neprejudikovania meritórneho výsledku sporu, pričom nariadená\ndočasná úprava pomerov vo vzťahu k odporcovi spĺňa svoj základný účel tým, že do rozhodnutia vo\nveci samej dočasne stabilizuje pomery medzi stranami sporu a súčasne rešpektuje zásadu primeranosti,\nkeďže do práva odporcu nebude neúmerne zasahovať a zároveň vydané neodkladné opatrenie je\nzárukou, že navrhovateľka nepríde o svoje obydlie predčasným výkonom záložného práva.\n20. Už podľa tohto v poradí prvého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu účelom inštitútu\nneodkladného opatrenia, nariadeného na určitú dobu, ktorého typ bol vtedy a aj aktuálne je predmetom\nodvolacieho prieskumu, je poskytnúť dočasnú ochranu ohrozeným alebo porušeným právnym pomerom\nstrán sporu dovtedy, kým tieto nepodajú žalobu vo veci samej, resp. kým súd svojím meritórnym\nrozhodnutím neposkytne stranám definitívnu ochranu. Pre aplikáciu inštitútu neodkladného opatrenia\nsa vyžaduje naliehavosť potreby predbežnej úpravy, ktorá musí byť osvedčená. Uvedený inštitút teda\nplní zabezpečovaciu a preventívnu funkciu a predstavuje prostriedok na dočasné riešenie situácie, ktorá\nnastala v pomere medzi stranami sporu, ak je obava, že by bol výkon súdneho rozhodnutia ohrozený,\nresp. že by strane vznikla ujma, a to nenahraditeľná, prípadne už vzniknutá ujma sa zväčšovala.\nJeho základným atribútom (pre daný typ neodkladného opatrenia) je dočasnosť a provizórnosť. Jeho\nzmyslom je rýchlo a pružne riešiť situáciu, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah súdu, odôvodnený\n\nspomenutou nevyhnutnou potrebou dočasnej úpravy pomerov strán sporu alebo obavou z ohrozenia\nvýkonu súdneho rozhodnutia, prípadne obavou zo vzniku škody. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie\nneodkladného opatrenia súd musí skúmať naplnenie zákonných formálnych a vecných predpokladov\npre jeho nariadenie. Úspech navrhovateľa neodkladného opatrenia si vyžaduje osvedčenie danosti\nhmotnoprávneho nároku (práva) medzi stranami sporu a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe\núpravy pomerov. Podmienkou pre vyhovenie návrhu na jeho nariadenie je osvedčenie, že bez okamžitej,\ni keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo žalobcu ohrozené. Je potrebné, aby boli osvedčené\naspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť\nneodkladná ochrana, ako aj osvedčenie existencie hrozby nenahraditeľnej ujmy. Aj v prípade, ak sú\nsplnené formálne a vecné predpoklady vyžadované zákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia,\nsúd musí zvažovať, či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov strán\nsporu alebo tretích osôb, a teda posúdiť primeranosť zásahu, ktorý nariadenie neodkladného opatrenia\npredstavuje. Miera osvedčenia potreby nariadenia neodkladného opatrenia sa riadi práve naliehavosťou\nsituácie. Neodkladné opatrenie sa využíva za situácie, keď „sa niečo deje“, presne ako v danom prípade.\n21. Už vtedy mal odvolací súd za to, že k splneniu vyššie uvedených kritérií v danom prípade zo\nstrany navrhovateľky došlo. Odvolací súd nesúhlasil s vtedajšou a teda ani s aktuálnou odvolacou\nnámietkou odporcu, že v danom prípade ide o nariadenie neodkladného opatrenia na neurčitý čas\na teda navždy a že neodkladné opatrenie fakticky nahrádza rozhodnutie vo veci samej, nakoľko\nuložením povinnosti navrhovateľke podať na súd žalobu vo veci samej dochádza k zákonnému riešeniu\nzániku nariadeného neodkladného opatrenia, ktoré tak nepôsobí navždy, ale len dočasne a v zákonom\nstanovených prípadoch dochádza k jeho zániku zo zákona bez iniciatívy účastníkov konania o návrhu\nna nariadenie neodkladného opatrenia, alebo rozhodnutím súdu bez návrhu.\n22. Podľa § 336 ods. 1 CSP totiž ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, fakultatívne\nmôže vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci\nsamej, ktorú povinnosť neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno\ndosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami. Súd prvej inštancie využil práve toto jeho oprávnenie a\nnavrhovateľke povinnosť podať žalobu vo veci samej napadnutým uznesením uložil, čím je jednoznačné,\nže vydané neodkladné opatrenie nemá trvalý charakter. Nie je teda pravdou, že by malo ísť o neodkladné\nopatrenie nariadené navždy bez časového obmedzenia, nakoľko toto bude aj bez návrhu zrušené súdom\nprvej inštancie v prípade taxatívnych zákonných situácií a teda pôsobí dočasne, alebo dôjde k jeho\nzániku ex lege.\n23. Podľa § 336 ods. 3 CSP súd aj bez návrhu uznesenie o neodkladnom opatrení zruší, ak žaloba\nnebola v lehote podaná.\n24. Podľa § 336 ods. 4 CSP ak bola žaloba odmietnutá alebo zamietnutá alebo ak bolo konanie\nvo veci samej zastavené, platí ustanovenie § 335 primerane. Podľa § 335 ods. 1 CSP neodkladné\nopatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej súd prvej inštancie aj bez návrhu zruší rozhodnutím,\nktorým žalobu odmieta alebo zamieta alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje. Práve ods. 2\ntohto ustanovenia rieši identicky situáciu aj v prípade rozhodovania odvolacím súdom po iniciovaní\nmeritórneho odvolacieho konania.\n25. Odvolací súd vtedy v poradí v prvom zrušujúcom uznesení vyslovil, že za dôvodnú vyhodnotil len\nodvolaciu námietku odporcu pokiaľ ide jednak o formuláciu petitu návrhu na nariadenie neodkladného\nopatrenia v časti určenia povinnosti navrhovateľke podať na súd žalobu vo veci samej, ktorý nie je\ndostatočne určitý pokiaľ ide o predmet takejto žaloby vo veci samej, keďže navrhovateľka nevymedzila\njej predmet jednoznačne a súd prvej inštancie nevyhodnotil, či je alebo nie je v rámci konania o návrhu\nna nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom prioritne posudzuje mieru osvedčenia nároku vo veci\nsamej, petitom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia striktne viazaný tak ako v kontradiktórnom\nmeritórnom civilnom spore, avšak najmä pokiaľ ide o samotný výrok neodkladného opatrenia v časti\nurčenia povinnosti navrhovateľke podať v lehote 60 dní na súd žalobu, ktorej predmet neurčil a ktorý\ntak nezodpovedá dikcii ust. § 336 ods. 2 CSP. Už v tomto uznesení odvolací súd konštatoval, že súd\nprvej inštancie nemal za to, že neodkladným opatrením budú upravené pomery strán trvalo, takýto\npredpoklad nevzhliadol, keď práve preto uložil navrhovateľke žalobu vo veci samej podať a neodkladné\nopatrenie má teda dočasný charakter, avšak pochybil, ak síce v odôvodnení napadnutého uznesenia\nvysvetlil, prečo sa neriadil dikciou ust. § 336 ods. 2 CSP a predmet žaloby vo veci samej vo výroku\n\nnapadnutého uznesenia vzhľadom na postavenie navrhovateľky ako „dominus litis“ nevymedzil, avšak\nodvolací súd tento jeho procesný postup vyhodnotil a posúdil ako nesprávny. Odvolací súd uviedol\npre súd prvej inštancie záväzný právny názor, že konanie o návrhu na nariadenie neodkladného\nopatrenia je upravené procesnými normami špecifickými pre toto konanie, ide o osobitnú právnu úpravu\nprocesného charakteru, ktorá má prednosť pred procesnou právnou úpravou všeobecnou. Reaguje\ntak špecificky na osobitný charakter konania o návrhoch na neodkladné opatrenia, ako výnimočného\ninštitútu civilného sporového konania, preto nie všetky zásady CSP naň možno aplikovať mechanicky,\nale je potrebné výnimočnosť tohto konania akceptovať. Preto ak zákonná dikcia ust. § 336 ods. 2\nCSP ukladá konajúcemu súdu v prípade uloženia povinnosti navrhovateľovi podať na súd žalobu vo\nveci samej aj povinnosť vo výroku takéhoto uznesenia presne špecifikovať strany sporu (čo súd prvej\ninštancie v danom prípade splnil) a aj predmet konania vo veci samej (čo súd prvej inštancie odvolávajúc\nsa na zásadu „dominus litis“ nesplnil), uložil súdu prvej inštancie povinnosť sa ňou riadiť, práve v záujme\nzachovania špecifickosti konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v rámci ktorého\nje potrebné dbať na proporcionalitu, práva oboch strán, nekontradiktórnosť tohto konania, pružnosť,\nrýchlosť, obmedzenie rozsahu procesných práv a povinností, keď zákonodarca vyjadril v ust. § 336 ods.\n2 CSP úmysel brať zreteľ na efektívnosť konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a túto\nzásadu povýšil nad zásadu „dominus litis“ práve v záujme pružnosti a proporcionality pre obe strany.\n26. V novom konaní dal za úlohu súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o návrhu na nariadenie\nneodkladného opatrenia v zmysle týchto preňho záväzných intencií odvolacieho súdu a uložiť\nnavrhovateľke povinnosť v určitej lehote podať na súd žalobu vo veci samej s vymedzením strán takejto\nžaloby a aj jej predmetu podľa § 336 ods. 2 CSP, po tom, ako právne posúdi osvedčenie danosti nároku\ndo úvahy prichádzajúcich žalôb vo veci samej.\n27. V poradí v druhom zrušujúcom uznesení Krajského súdu Bratislava zo dňa 28.02.2025 č.\nk. 4Co/11/2025-295, ktorým odvolací súd zrušil druhé, a to zamietajúce rozhodnutie súdu prvej\ninštancie o návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, odvolací súd konštatoval,\nže po opätovnom rozhodnutí súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia\na opätovnom predložení veci súdom prvej inštancie odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní\nnavrhovateľky proti novému vtedy odvolaním napadnutému uzneseniu odvolací súd z predloženého\nspisového materiálu zistil, že súd prvej inštancie sa po zrušení jeho prvého rozhodnutia intenciami\nodvolacieho súdu neriadil dôsledne a rovnako dôsledne sa neriadil ani procesnými ustanoveniami CSP\npríslušnými pre rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.\n28. Vychádzajúc z dikcie procesných ustanovení CSP riešiacich úpravu neodkladných opatrení vyvodil,\nže náležitosťou návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je uvedenie konkrétneho petitu\nbudúcej žaloby vo veci samej a k jeho formulácii žalobcom nebol žalobca zaviazaný ani intenciami\npredchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vydaného vo veci. Náležitosťou návrhu na\nnariadenie neodkladného opatrenia je petit požadovaného neodkladného opatrenia, čo navrhovateľka\nv danom prípade v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia splnila, ďalej opísala podľa nej\nrozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov a obavu z ohrozenia\nexekúcie, a opísala aj nárok, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Odvolací súd súdu prvej inštancie\nvytkol, že teda nepostupoval procesne správne, ak po zrušení pôvodného jeho rozhodnutia odvolacím\nsúdom a vrátení veci na ďalšie konanie vyzval navrhovateľku na formuláciu petitu budúcej žaloby vo veci\nsamej a z dôvodu podľa súdu prvej inštancie jeho nesprávnej voľby navrhovateľkou návrh na nariadenie\nneodkladného opatrenia napriek záveru o osvedčení hrozby neodstrániteľnej ujmy navrhovateľke\nzamietol. Z dikcie ust. § 336 ods. 2 CSP mal pritom odvolací súd za jednoznačné, že k vymedzeniu\npredmetu budúceho meritórneho sporu je zaviazaný konajúci súd, ktorý nesie i zodpovednosť za jeho\nurčenie, keďže práve aj proti tomuto výroku súdneho rozhodnutia môže aj navrhovateľ neodkladného\nopatrenia podať odvolanie, ktoré je však v zmysle ust. § 359 CSP oprávnený podať výlučne ten\nsubjekt, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané. Navrhovateľ teda za voľbu predmetu sporu\nvo veci samej, ku ktorého iniciovaniu bol zaviazaný súdnym rozhodnutím vydaným podľa § 336 ods.\n1, 2 CSP, zodpovedný nie je, neuplatňuje sa tu teda zásada „dominus litis“, ako nesprávne vtedy\nargumentoval súd prvej inštancie a na základe tejto nesprávnej právnej úvahy obral navrhovateľku o jej\ninak osvedčené právo na súdnu ochranu. K postupu zvolenému súdom prvej inštancie po zrušujúcom\nuznesení odvolacieho súdu nebol súd prvej inštancie zaviazaný ani predchádzajúcim zrušujúcim\nuznesením odvolacieho súdu, ktorý v rámci pokynov pre účely ďalšieho konania vo veci uložil súdu\nprvej inštancie posúdiť opodstatnenosť žalobkyňou uvedených predmetov do úvahy prichádzajúcich\n\nmeritórnych sporov, posúdiť, či je takýmto vymedzením navrhovateľkou viazaný (v čom pochybil), a\nsám určiť predmet budúceho meritórneho konania vo výroku uznesenia, ktorým uloží navrhovateľke\niniciovať spor vo veci samej. Pozornosť upriamil i na komentár k CSP autorov Števček, Ficová, Baricová,\nMesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., 2. vydanie, str. 1281, podľa ktorého “Proti výroku o uložení\nžalobnej povinnosti sa môže navrhovateľ odvolať. Dôvodom odvolania môže byť samotné uloženie\ntakejto povinnosti, ak sa navrhovateľ domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktoré konzumuje vec\nsamu, ale aj nesprávne uloženie žalobnej povinnosti čo do osoby budúceho žalovaného alebo predmetu\nbudúcej žaloby.“\n29. V ďalšom pokiaľ ide o odvolacie námietky odporcu vyjadrené vo vyjadrení k návrhu a k\nodvolaniu navrhovateľky o dočasnom charaktere navrhovaného neodkladného opatrenia a o osvedčení\npreukázania hrozby ujmy navrhovateľke sa odvolací súd pridržal odôvodnenia svojho zrušujúceho\nuznesenia vydaného dňa 8.7.2024 č. k. 4Co/59/2024-120, t. j. toho právneho záveru, že predmetné\nneodkladné opatrenie nie je svojím charakterom trvalým rozhodnutím a že k osvedčeniu potreby\ndočasnej úpravy pomerov strán zo strany navrhovateľky došlo.\n30. Od uvedených už záväzne vyslovených právnych záverov sa odvolací súd nemá dôvod odchýliť\nani v súčasnosti pri rozhodovaní o odvolaní odporcu proti predloženému rozhodnutiu súdu prvej\ninštancie, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia a odporcovi\nuložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva\nk nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.4.2014, prostredníctvom dobrovoľnej dražby\nnehnuteľností v kat. území K., obec K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym\nodborom na LV č. XXX ako parcely reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X\nzastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere\n47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku“ a\nzároveň uložil navrhovateľke: U.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, K., štátny občan\nSR podať na súde proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa a.s. IČO: 00 151 653, so sídlom v Bratislave,\nTomášikova 48, v lehote do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia žalobu o určenie, že\nodporcom deklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.3.2024 vo výške 130 125,29 eur v\npísomnom vyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.3.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške,\nčím rozhodol, že nariadené neodkladné opatrenie nebude pôsobiť neobmedzene, ale na zákonom (CSP)\nvymedzený čas. Odvolacie námietky týkajúce sa toho, či ide o rozhodnutie dočasného alebo trvalého\ncharakteru preto vyhodnotil opätovne s odkazom na vyššie vedené právne závery za neopodstatnené,\npričom má za irelevantné, či ide o obmedzenie výkonu záložného práva obligačného alebo vecného.\n31. Taktiež v zmysle vyššie uvedeného vyhodnotil za neopodstatnené odvolacie námietky odporcu\ntýkajúce sa toho, či súd prvej inštancie bol alebo nebol oprávnený vymedziť predmet budúcej žaloby vo\nveci samej inak, než žiadala navrhovateľka či už v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo v\nodvolaní proti druhému, zamietajúcemu uzneseniu súdu prvej inštancie, nakoľko k povinnosti vymedziť\npredmet takéhoto budúceho sporu je zaviazaný súd konajúci o návrhu na nariadenie neodkladného\nopatrenia, ak považuje za potrebné uložiť navrhovateľovi neodkladného opatrenia povinnosť podať\nžalobu vo veci samej. Zásada „dominus litis“ sa v tomto prípade zo zákona neuplatňuje.\n32. Pokiaľ odporca v odvolaní namietal, že zákonný nárok na výkon záložného práva nie je spôsobilý\nprivodiť ujmu navrhovateľke, nakoľko k ujme môže dôjsť len protiprávnym konaním iného subjektu,\ntáto odvolacia námietka je tiež neopodstatnená, nakoľko navrhovateľka namieta to, že by k vzniku\nzáložného práva odporcu vôbec došlo, nakoľko namieta existenciu neprijateľných zmluvných podmienok\nv zmluve o záložnom práve a tým vlastne neplatnosť tejto zmluvy a neexistenciu nároku odporcu na\nvýkon záložného práva, ktorého podľa jej tvrdení nezákonným výkonom by došlo u nej k nenahraditeľnej\nujme v podobe straty obydlia chráneného vnútornou i medzinárodnou právnou úpravou.\n33. Odvolaciu námietku odporcu týkajúcu sa neprípustnosti súdom prvej inštancie vymedzenej\nžaloby, resp. jej predmetu podľa § 137 písm. c), d) CSP odvolací súd nevyhodnocoval, a to v\nzáujme neprejudikovania rozhodnutia o nej a v záujme zachovania možnej a zároveň aj nutnej\nkontradiktórnosti prípadného budúceho konania o takejto žalobe, ktorej petit nie je vylúčené\nnavrhovateľkou neodkladného opatrenia v meritórnom konaní v postavení žalobcu už ako „pán sporu“\nmeniť. Zároveň odvolací súd uvádza, že proti výroku napadnutého uznesenia práve navrhovateľka\nnepodala odvolanie čo do predmetu žaloby, ku ktorej podaniu ju súd prvej inštancie zaviazal, keď\n\npráve jej možnosť odvolania proti tomuto výroku uznesenia bola prípadným procesným prostriedkom\nna ovplyvnenie jej budúceho prípadného úspechu alebo neúspechu v meritórnom konaní, ak by mala\nza to, že súdom prvej inštancie vymedzený predmet budúcej žaloby nie je v zmysle § 137 písm. c), d)\nCSP prípustný. Na uvedené už upozornil odvolací súd už v zrušujúcom uznesení zo dňa 28.02.2025\nč. k. 4Co/11/2025-295, v odôvodnení ktorého uviedol, že proti výroku o uložení žalobnej povinnosti sa\nmôže navrhovateľ odvolať, keď dôvodom odvolania môže byť samotné uloženie takejto povinnosti, ak sa\nnavrhovateľ domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktoré konzumuje vec samu, ale aj nesprávne\nuloženie žalobnej povinnosti čo do osoby budúceho žalovaného alebo predmetu budúcej žaloby, ktorý\nsamozrejme ovplyvní jej úspešnosť v spore. Je pravdou, že výrok o povinnosti navrhovateľky podať na\nsúd žalobu proti odporcovi je výrokom v neprospech odporcu, z ktorého dôvodu je v zmysle § 359 CSP\nodporca oprávnený podať proti nemu odvolanie a je povinnosťou odvolacieho súdu jeho odvolanie v\ntomto rozsahu neodmietnuť, ale ho prejednať, avšak pokiaľ ide o predmet tejto budúcej žaloby platí,\nže ak odporca namieta neprípustnosť takejto žaloby, v tomto rozsahu ani nemožno vyvodiť záver, že\nby rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo v jeho neprospech. Uvedené námietky odporcu patria do\nmeritórneho konania v prípade podania žaloby navrhovateľkou v súdom prvej inštancie určenej lehote.\nSúd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol svoje právne závery týkajúce sa\nprípustnosti ním vymedzenej žaloby, takže nemožno hovoriť o nedostatku dôvodov pre jeho rozhodnutie\nv tomto smere, ktoré jeho závery navrhovateľka odvolaním nenapadla a odvolací súd preto nie je\noprávnený i v záujme zachovania práva odporcu na spravodlivý meritórny súdny proces ich prejudikovať.\n34. V neposlednom rade je neopodstatnená odvolacia námietka odporcu o nedostatočnom odôvodnení\nnapadnutého uznesenia, nakoľko zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol\nosvedčený skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne\nzávery, ktoré zrozumiteľne a vyčerpávajúco odôvodnil, keď i podľa ústavnej judikatúry do práva na\nspravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný\nsúd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004), ani právo\nna to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami\n(I.ÚS 50/2004). Súd prvej inštancie veľmi prehľadne uviedol a zrozumiteľne vysvetlil svoje právne\núvahy vedúce ho k záverom, ktoré sa premietli do napadnutých výrokov uznesenia. Jeho závery sú\nkonzistentné a dostatočne preskúmateľné pre obe strany, pre laickú i odbornú právnickú verejnosť a\ntaktiež i pre odvolací súd.\n35. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n36. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v zmysle\nzásady úspešnosti v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vzhľadom na plný úspech\nnavrhovateľky v tomto odvolacom konaní.\n37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave jednohlasne v pomere 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného\nuznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/31/2024", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c1443144-63ad-47d5-85fa-7dcd75805a07", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.225.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 225/2020 z 15. 4. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-04-15", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.225.2020.1"}, {"guid": "ussr:8ac8da5d-80cd-4e07-a5b4-e873ec10a3de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.246.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 246/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 246/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.246.2019.1"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:0d3136c9-4410-4e61-b5e6-5add546de7f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.796.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 796/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/2016 z 22. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-22", "citacie_n": 223, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.796.2016.1"}, {"guid": "ussr:540adc10-b912-4382-b21c-1d6aee185072", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.794.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 794/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 794/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.794.2014.1"}, {"guid": "ussr:7664175e-bdc1-45e6-b802-7d6902749494", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7664175e-bdc1-45e6-b802-7d6902749494"}, {"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "ussr:039381b1-4707-4de1-bc62-03310c4d7780", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 223/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 223/2013 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:039381b1-4707-4de1-bc62-03310c4d7780"}, {"guid": "ussr:b503f0fd-f57c-4088-a6a3-2a7797e41f87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 71/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 71/2013 z 23. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-23", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b503f0fd-f57c-4088-a6a3-2a7797e41f87"}, {"guid": "ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-10", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b"}, {"guid": "ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b"}, {"guid": "ussr:d3e872bc-90d7-4244-abfd-f4ce76949893", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 344/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 z 6. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-06", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3e872bc-90d7-4244-abfd-f4ce76949893"}, {"guid": "ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 450, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb"}, {"guid": "ussr:0d6af1f2-4407-4062-bb69-b1bf39eaabcc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 253/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 253/2010 z 30. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-30", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d6af1f2-4407-4062-bb69-b1bf39eaabcc"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 242/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a"}, {"guid": "ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 137/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272"}, {"guid": "ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-28", "citacie_n": 156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791"}, {"guid": "ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 335/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:06f6e2e9-ae98-4df6-bea7-2080643fa454", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 154/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-28", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06f6e2e9-ae98-4df6-bea7-2080643fa454"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:a43968f9-56b7-4fda-b2e1-56c07fa6fe87", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 230/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/03 z 31. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-31", "citacie_n": 165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a43968f9-56b7-4fda-b2e1-56c07fa6fe87"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:6b3f71de-7947-4f13-b1a6-1ededbf40b8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}], "citovane_v": []}