Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoKR/115/2023 z 26. 2. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. februára 2025, sp. zn. 3CoKR/115/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:2122201030.1 Krajský súd Bratislava | 3CoKR/115/2023 | ECLI:SK:KSBA:2025:2122201030.1 | 2025-02-26 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2f1dd73a-137f-4d58-a0b1-30fbb1e391ca Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:2122201030.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 3CoKR/115/2023 2122201030 26. 02. 2025 JUDr. Paulína Pacherová ECLI:SK:KSBA:2025:2122201030.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Renáty Šiškovej, v právnej veci žalobcu: De Heus a.s., so sídlom Marefy 144, 685 01 Bučovice, IČ: 253 21 498, Česká republika, právne zastúpený: Momentum legal s.r.o., Bazová 6A, 821 08 Bratislava, IČO: 47 258 586, proti žalovanému: I&R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k.s., so sídlom kancelárie Šoltésovej 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 865 265, správca úpadcu: EPP Slovensko, s.r.o., „v konkurze", so sídlom Terezov 4, 920 03 Hlohovec, IČO: 47 241 381, právne zastúpený: IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o., Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808, o určenie zabezpečovacieho práva a poradia zabezpečovacieho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 23Cbi/1/2022-100 zo dňa 23.05.2023 v spojení s opravným uznesením č. k. 23Cbi/1/2022-129 zo dňa 16.08.2023, pomerom hlasov 3 : 0, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 23Cbi/1/2022-100 zo dňa 23.05.2023 v spojení s opravným uznesením č. k. 23Cbi/1/2022-129 zo dňa 16.08.2023 m e n í tak, že určuje, že pohľadávka žalobcu prihlásená v celkovej výške 159.005,83 eur, priznaná platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2Up/394/2021 zo dňa 19.04.2021 a zabezpečená záložným právom zriadeným zabezpečovacím opatrením Okresného súdu Trnava č. k. 26Cb/37/2021-57 zo dňa 26.04.2021, je v konkurznom konaní úpadcu EPP Slovensko, s.r.o., vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 26R/1/2021 čo do zabezpečenia zabezpečovacím právom a poradia zabezpečovacieho práva, oprávnená a nesporná. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov odvolacieho konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, súd prvej inštancie v osobe vyššieho súdneho úradníka. odôvodnenie: 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia pohľadávky popretej žalovaným v zabezpečovacom práve a poradí zabezpečovacieho práva. 1.1. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou v zákonnej lehote domáhal určenia pohľadávky v popretej časti zabezpečenia a poradia zabezpečovacieho práva namietajúc nedôvodnosť popieracieho prejavu správcu, doručeného do elektronickej schránky právneho zástupcu žalobcu dňa 20.01.2022. V priebehu konania súd prvej inštancie, na návrh žalobcu prednesený na pojednávaní, pripustil zmenu žaloby (č. l. 47/48), o ktorej následne konal a rozhodol. (pozn. odvolacieho súdu z obsahu navrhovanej zmeny petitu vyplýva, že nejde ani o kvalitatívnu ani o kvantitatívnu zmenu žaloby, ale len o upresnenie pôvodného žalobného petitu, ktoré nevyžadovalo rozhodnutie o zmene žaloby). 1.2. S poukazom na zistený skutkový stav uviedol, že žalobca je veriteľom peňažnej pohľadávky priznanej platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2Up/394/2021 zo dňa 19.04.2021 (ďalej aj „platobný rozkaz“). Pohľadávku si prihlásil do konkurzného konania vedeného voči úpadcovi EPP Slovensko, s.r.o., ako zabezpečenú záložným právom zriadeným zabezpečovacím opatrením (uznesením) Okresného súdu Trnava č. k. 26Cb/37/2021-57 zo dňa 26.04.2021, vykonateľného dňa 12.05.2021 a právoplatného dňa 28.05.2021. Záložné právo žalobcu bolo zriadené na nehnuteľnostiach úpadcu: a) stavba - mazutovňa súp. č. 1943, postavená na pozemku CKN parc. č. XXXX, b) administratívna budova súp. č. 1944, postavená na pozemku CKN parc. č. XXXX, zapísané ako prvé v poradí v katastri nehnuteľnosti, čím nastali jeho vecno-právne účinky. Žalovaný správca pohľadávku žalobcu v časti zabezpečenia a poradia zabezpečovacieho práva poprel z dôvodu, že: a) záložné právo zriadené súdnym rozhodnutím nie je zabezpečovacím právom v zmysle § 8 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZKR“), má procesnú povahu a účinky len pre dané súdne a prípadné exekučné konanie, b) jeho charakteristickou vlastnosťou je dočasnosť, c) obava z ohrozenia exekúcie vyhlásením konkurzu nemôže nastať, d) pripravovaná novela ZKR navrhuje, že nespadá pod § 8 ZKR. Žalobca namietal nedôvodnosť popretia majúc za to, že záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením podmienky zabezpečovacieho práva podľa § 8 ZKR spĺňa a oprávňuje žalobcu domáhať sa uspokojenia prihlásenej pohľadávky z oddelenej podstaty. Uviedol, že následok zániku záložného práva zriadeného súdom podľa Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) nevyplýva zo žiadneho ustanovenia ZKR. Poukázal na to, že podľa dôvodovej správy k CSP predstavuje zabezpečovacie opatrenie koncepčné nóvum spočívajúce v reálnom zabezpečení pohľadávky žalobcu ako navrhovateľa zabezpečovacieho opatrenia. Zákonodarca rozlišuje medzi jeho zabezpečovacou a uhradzovacou funkciou tým, že nariadenie zabezpečovacieho opatrenia umožňuje aj bez podania návrhu vo veci samej, avšak samotný výkon záložného práva podmieňuje právoplatne priznaným súdnym rozhodnutím, potvrdzujúcim existenciu zabezpečenej pohľadávky (§ 343 ods. 3 CSP). Podľa dôvodovej správy k CSP základ zabezpečovacej funkcie možno nájsť v hmotnom práve, čím je bez akejkoľvek pochybnosti preukázaná vôľa zákonodarcu premietnutá v § 343 ods. 3 CSP. Hmotnoprávny základ záložného práva zriadeného súdnym rozhodnutím vyplýva aj z § 151b Občianskeho zákonníka. Reštriktívny výklad žalovaného v popieracom prejave, že CSP vymedzuje základný účel zabezpečovacieho opatrenia výslovne v súvislosti s exekučným konaním, považoval za nesprávny. Dôvodil, že obava z ohrozenia exekúcie je len predpokladom pre vydanie zabezpečovacieho opatrenia, ktorú si žalovaný zamieňa s jeho účelom. Účelom zabezpečovacieho opatrenia je rozšíriť možnosť veriteľa zabezpečiť úhradu jeho peňažnej pohľadávky, ktorá nie je viazaná výlučne na exekučné konanie. Žalobca v ďalšom poukázal na podobnosť s osobitnou úpravou záložného práva zriaďovaného správcom dane podľa Daňového poriadku (ďalej aj „DP“), ktorého vznik (§ 81 ods. 4 DP) sleduje rovnaký účel ako zabezpečovacie opatrenie podľa CSP (dôvodná obava, že nesplatná alebo nevyrubená daň nebude zaplatená). Uviedol, že v prípade daňového záložného práva Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1Obdo/34/2018 už vyslovil, že daňové záložné právo, zriadené rozhodnutím správcu dane podľa Daňového poriadku (ako procesného predpisu), je zabezpečovacím právom podľa § 8 ZKR a poskytuje právo na oddelené uspokojenie. Uznesenie poukazuje na skutočnosť, že na vznik záložného práva sa nevyžaduje začatie daňového exekučného konania a zriadenie záložného práva nie je súčasťou daňového exekučného konania. Najvyšší súd poukázal na to, že daňové záložné právo má základ v hmotnom práve (v § 151a až § 151md OZ), na aplikáciu ktorých odkazuje § 71 ods. 10 Daňového poriadku. Daňové záložné právo a exekučné záložné právo nie sú účinkami podobné. Exekučné záložné právo je súčasťou exekučného konania, ktoré začína dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi, pričom musí ísť o vykonateľnú pohľadávku. Daňové záložné právo môže zabezpečovať existujúcu daňovú pohľadávku a istú daňovú pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti, zabezpečuje teda aj nevykonateľné pohľadávky mimo exekučného konania. Stret konkurzného a exekučného konania je v § 48 ZKR riešený tak, že exekučné konanie sa zastavuje. Uvedené podľa žalobcu platí rovnako aj v prípade záložného práva zriadeného zabezpečovacím opatrením podľa CSP. Daňové záložné právo má totožnú povahu, účel, ako aj hmotnoprávny základ v Občianskom zákonníku, pričom obidva spôsoby zriadenia záložného práva (súdnym rozhodnutím a rozhodnutím správneho orgánu) boli do Občianskeho zákonníka doplnené novelou zákona č. 526/2002 Z.z., ktorými boli zmenené ustanovenia § 151a až 151m OZ. Daňové záložné právo správcu dane vyhlásením konkurzu nezaniká, nie je úkonom daňového exekučného konania, zriaďuje sa nezávisle od daňového exekučného konania, vyhlásením konkurzu nie sú dotknuté jeho účinky a nedochádza k jeho zániku zo zákona, teda aplikácia ustanovenia § 48 ZKR nie je možná. Záložné právo podľa CSP taktiež nie je viazané na exekučné konanie, nezriaďuje sa v priebehu tohto konania, ale jeho zriadenie a následný vznik oprávňuje veriteľa na začatie výkonu záložného práva. Rozhodnutie správcu dane o zriadení daňového záložného práva je meritórnym rozhodnutím, ktorého právoplatnosť sa spája so vznikom vecno-právnych účinkov pôsobiacich voči všetkým. Povahu meritórneho rozhodnutia s vecno-právnymi účinkami (ergo omnes) má aj zabezpečovacie opatrenie, na ktoré nemusí obligatórne nadväzovať konanie vo veci samej. Podľa dôvodovej správy k CSP úprava zabezpečovacích opatrení opúšťa vlastnosť dočasnosti charakteristickú pre predbežné opatrenia podľa Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca poukázal na výklad rozdielnosti právneho základu daňového a exekučného práva v cit. rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, kde uviedol, že exekučné záložné právo, zriadené podľa § 167 zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok) na základe exekučného príkazu, je výlučne procesným zabezpečovacím inštitútom pre potreby exekučného konania. Po zastavení exekučného konania podľa § 167 ods. 3 Exekučného poriadku je exekútor poverený vykonaním exekúcie povinný do 7 dní od zastavenia exekúcie oznámiť príslušnému okresnému úradu (katastrálnemu odboru) zrušenie exekučného záložného práva. Následne zrušené exekučné záložné právo nemôže mať vplyv na poradie záložných práv v konkurze a nie je zabezpečovacím právom v zmysle § 8 ZKR. K tvrdeniu žalovaného o dočasnej povahe zabezpečovacieho opatrenia žalobca s poukazom na Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku argumentoval upustením od režimu dočasnosti, čo potvrdzuje aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 294/2020 predložené žalovaným. Dočasnosť úpravy práv a povinností strán sporu v cit. uznesení, na ktorú žalovaný poukázal, je vytrhnutá z kontextu. V cit. rozhodnutí sa ďalej uvádza, že: „Ústavný súd podotýka, že nespúšťa zo zreteľa rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení, najmä oslabenie dočasnosti a provizórnosti neodkladného opatrenia, keďže jeho vydanie nemusí obligatórne nadväzovať na konanie vo veci samej (IV. ÚS 282/2018).“ Ústavný súd potvrdzuje rozdielnosť medzi inštitútom predbežného opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia, pri ktorom došlo k oslabeniu dočasnosti, na ktorú poukazuje žalovaný. Nesúhlasil preto s tvrdením o dočasnosti ako charakteristickej vlastnosti zabezpečovacieho opatrenia, vylučujúcej vecno-právne účinky záložného práva na podklade súdneho rozhodnutia, o ktorej nehovorí ani žalovaným predložené uznesenie ústavného súdu. O nemožnosti stotožnenia záložného práva zriadeného zabezpečovacím opatrením s exekučným záložným právom podľa žalobcu svedčí aj názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo 22/2012 zo dňa 24.10.2013. Exekučné záložné právo je viazané na konkrétne exekučné konanie, v ktorom zabezpečuje pohľadávku oprávneného. Vyhlásením konkurzu (detto zastavením exekúcie) jeho účinky zanikajú. Záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením nie je viazané na exekučné, ani civilné konanie (konanie vo veci samej) a výklad žalovaného, že takéto účinky má zbavuje daný inštitút zmyslu. Obava z ohrozenia exekúcie, ako predpoklad jeho nariadenia, je žalovaným nesprávne stotožnená s procesným inštitútom viazaným na exekučné konanie a možnosťou jeho výkonu len formou exekúcie. Na výkon takto zriadeného záložného práva sa vzťahujú ust. § 151a a nasl. OZ a na účely konkurzu si zachováva poradie a riadnu hmotnoprávnu relevanciu. K názoru žalovaného, že obava z ohrozenia exekúcie vyhlásením konkurzu nemôže nastať a účelom zabezpečovacieho opatrenia by nemalo byť zvýhodnenie právneho postavenia veriteľa mimo rámca exekučného konania oproti ostatným veriteľom, ale výlučne a zásadne iba zabezpečenie pohľadávky veriteľa pre prípad, že by exekúcia bola ohrozená, žalobca uviedol, že výklad žalovaného ignoruje objektívny stav, ktorý vyhlásením konkurzu reálne nastáva vo vzťahu k vymožiteľnosti pohľadávky ktoréhokoľvek veriteľa. Výklad predmetných ustanovení uvedených žalovaným vedie k záveru popierajúcemu zásadu „právo patrí bdelým“, v zmysle ktorej žalobca, v dôsledku správania úpadcu a naplnením zákonných podmienok, prispel k ochrane vymožiteľnosti svojej pohľadávky právnym nástrojom, ktorý mu poskytuje platné právo. 1.3. Žalovaný zotrval na dôvodoch popretia a uviedol, že pri zabezpečovacom opatrení doposiaľ neexistuje judikatúra konštatujúca, že spĺňa predpoklady zaradenia pod § 8 ZKR. Argumentáciu žalobcu o podobnosti záložného práva zo zabezpečovacieho opatrenia s daňovým záložným právom označil za absolútne irelevantnú. Porovnávanie mechanizmov pre uplatnenie a vymáhanie pohľadávok zo súkromnoprávnych a z verejnoprávnych vzťahov je nesprávne, nakoľko nemajú spoločný ani podobný právny základ. Tento záver podľa žalovaného potvrdzuje aj dôvodová správa k legislatívnemu procesu pod č. LP/2021/502. Hoci ide o úvahy de lege ferenda o pripravovaných legislatívnych zmenách ZKR, považuje ich za podstatné aj pre konanie v prejednávanej veci. Podľa žalovaného je, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe súdov SR, na porovnanie so zabezpečovacím opatrením podstatne vhodnejší inštitút exekučného záložného práva, ktoré sa nepovažuje za zabezpečovacie právo podľa ust. § 8 ZKR. Žalovaný mal za to, že záložné právo zriadené v prospech žalobcu súdnym rozhodnutím (uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 26.04.2021, č. k. 26Cb/37/2021-57) je procesného charakteru a nevyvoláva účinky § 8 ZKR. Nie je hmotnoprávnym záložným právom predpokladaným ZKR a má účinky iba pre dané súdne konanie a následne prípadné exekučné konanie. Z dikcie § 343 ods. 1 CSP vyplýva, že má slúžiť na ochranu veriteľa výlučne pri procese vymáhania pohľadávky v exekúcii podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok - ďalej aj „EP”). Znenie § 343 ods. 1 CSP podľa žalovaného potvrdzuje výlučne procesnú povahu zabezpečovacieho opatrenia obdobnú exekučnému záložnému právu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5 Obdo 22/2012, v ktorom vyslovil právny názor, že „zriadenie exekučného záložného práva k nehnuteľnosti je inštitútom exekučného konania; ide výlučne o procesný inštitút zabezpečujúci právny nárok oprávneného a nie je možné ho používať mimo exekučného konania. Vyhlásením konkurzu sa exekučné konanie zastavuje (nie prerušuje) a exekučné záložné právo, ktoré bolo zriadené pre účely exekučného konania, sa zo zákona zrušuje a stráca svoj právny základ.” Žalobca sa podľa žalovaného uplatnením procesného zabezpečenia snažil získať lepšie postavenie ako ostatní nezabezpečení veritelia, hoci v konkurznom konaní (tzv. generálnej exekúcii) obava, že exekúcia bude ohrozená, absolútne nie je daná. Vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu odpadol dôvod, pre ktorý bolo zabezpečovacie opatrenie nariadené. Žalovaný poukazoval na to, že vyhláseniu konkurzu na majetok úpadcu (uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 28.10.2021, sp. zn. 26R/1/2021, zverejneným v Obchodnom vestníku MS SR č. 213/2021 dňa 05.11.2021) predchádzala neúspešná reštrukturalizácia s účinkami podľa § 114 ods. 1 písm. b) ZKR (prerušenie exekúcie), § 118 ods. 3 ZKR (zastavenie exekúcie) a § 48 prvá veta ZKR (zastavenie exekúcie v konkurze a nemožnosť jej iniciovania). Argumentácia žalobcu o trvaní obavy z ohrozenia exekúcie je nedôvodná, keďže vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu došlo ex lege k zastaveniu všetkých exekúcií a tieto nie je možné iniciovať. Bez pochyby tak zanikol predpoklad nariadenia zabezpečovacieho opatrenia a sú dané dôvody na zrušenie uznesenia, ktorým bolo záložné právo žalobcu zriadené. Práve s ohľadom na skutočnosti vyššie uvedené, je žalovaný presvedčený o tom, že sudcovské záložné právo, rovnako ako exekučné záložné právo, nenapĺňa definičné znaky zabezpečovacieho práva podľa § 8 ZKR. Výslovné uvedenie tejto skutočnosti v právnom predpise, vzhľadom na zrejmý procesný charakter zabezpečovacieho opatrenia, nie je potrebné. Neobstoja tu ani potenciálne úvahy o tom, že aj konkurzné konanie je istou formou vykonávacieho konania. Účelom konkurzu je riešenie úpadku dlžníka kolektívnym uspokojením jeho veriteľov podľa striktných pravidiel ZKR (pari passu) a nie individuálne uspokojenie pohľadávky ako je tomu v exekúcii. Zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné (§ 6 veta za bodkočiarkou ZKR). Je neprípustné, aby sudcovské záložné právo, pri zriadení ktorého súd neskúma ekonomickú situáciu dlžníka (či sa nachádza alebo nenachádza v úpadku), poskytlo veriteľovi neprimeranú výhodu oproti ostatným veriteľom dlžníka dodatočným zabezpečením jeho pohľadávky. Ak by sa sudcovskému záložnému právu zriadenému zabezpečovacím opatrením priznal iný status ako mu vyplýva z CSP (procesné zabezpečenie pri obave ohrozenia exekúcie ako prostriedku individuálneho vymáhania a uspokojenia pohľadávok), a to status zabezpečovacieho práva podľa § 8 ZKR, pripustila by sa situácia, kedy veriteľ za súčinnosti súdu získa neprimerané zvýhodnenie svojej pohľadávky na úkor ostatných veriteľov, a to už aj v čase úpadkového stavu dlžníka, ktorý súd pri vydaní uznesenia o nariadení zabezpečovacieho opatrenia ani neskúma. V prejednávanej veci, podľa záverov reštrukturalizačného posudku úpadcu vypracovaného dňa 14.05.2021 správcom JUDr. Mariánom Dobišom, stav úpadku dlžníka (úpadcu) nastal najneskôr dňa 10.10.2020, teda viac ako pol roka pred vydaním uznesenia o nariadení zabezpečovacieho opatrenia, prostredníctvom ktorého si žalobca uplatňuje zabezpečovacie právo k prihlásenej pohľadávke. Dodatočné zabezpečenie pohľadávky pritom napĺňa charakter odporovateľného právneho úkonu v súlade s ustanovením § 58 ZKR. Je neprípustné a v rozpore s pravidlami konkurzného práva, aby zabezpečovacím opatrením v úpadkovom stave dlžníka (úpadcu) získal žalobca zvýhodnenie oproti iným veriteľom dlžníka, a to práve na základe rozhodnutia súdu. Vychádzajúc z uvedeného žalovaný správca zotrval na názore, že záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením (obdobne ako exekučné záložné právo) vyvoláva právne účinky len v základnom (nachádzacom) konaní vedenom podľa CSP a následne môže byť realizované len v rámci individuálnej exekúcie podľa Exekučného poriadku. V konkurznom konaní podľa ZKR nemá povahu zabezpečovacieho práva predpokladaného podľa ust. § 8 ZKR. Účelom zabezpečovacieho opatrenia nemá a ani nemôže byť zlepšenie, či zvýhodnenie právneho postavenia veriteľa mimo rámca exekučného konania oproti ostatným veriteľom, ako sa to pokúša dosiahnuť žalobca. 1.4. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením pre svoju procesnú povahu, dočasnosť, súvis s konaním, pre ktoré bolo vydané, okolnosti jeho zriadenia (obava z ohrozenia exekúcie) a výlučnú realizovateľnosť v exekúcii, nespĺňa podmienky § 8 ZKR a v podmienkach konkurzného konania ho nemožno považovať za zabezpečovacie právo. Na uvedenom základe žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, čím napadnutému rozhodnutiu vytýkal nesprávne skutkové závery vyvodené z vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci. V odvolacej argumentácii namietal, že súd prvej inštancie neodôvodnil skutočnosti, pre ktoré neprihliadal na argumenty a tvrdenia žalobcu. Nevzal do úvahy argumentáciu a judikatúru Najvyššieho súdu SR, pričom odôvodnenie rozsudku oprel o rozhodnutie Ústavného súdu SR (sp. zn. III. ÚS 235/2002), v ktorom sa konštatuje, že úlohou ústavného súdu nie je zjednocovať rozdielne právne názory všeobecných súdov. Odôvodnenie rozsudku je podľa odvolateľa arbitrárne a narúšajúce princíp právnej istoty. Zotrval na tvrdení, že záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením: a) je hmotnoprávnym záložným právom s vecno-právnymi účinkami, ktoré spĺňa zákonné podmienky § 8 ZKR, b) k jeho zápisu do katastra dochádza záznamom, zatiaľ čo exekučné záložné právo sa zapisuje poznámkou majúcou len evidenčný charakter, c) nie je úkonom exekučného konania, zriaďuje sa nezávisle od exekučného konania a vyhlásením konkurzu nezaniká, ako je tomu pri exekučnom záložnom práve, d) vyhlásením konkurzu nezaniká ex lege, na rozdiel od exekučného záložného práva a je potrebné meritórne rozhodnutie súdu o jeho zrušení. Exekučné záložné právo a záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením preto nemôžu byť posudzované obdobným spôsobom. Namietal, že prvoinštančný súd žiadnym spôsobom nereflektoval na hmotnoprávny základ zriadenia a vzniku tohto záložného práva v zmysle § 151b ods. 1 OZ, ktorý bol už súdnou judikatúrou (NS SR 1Obdo/34/2018) priznaný u daňového záložného práva, majúceho obdobne procesnú špecifikáciu v Daňovom poriadku. Doposiaľ neexistuje meritórne rozhodnutie o povahe a účinkoch záložného práva zriadeného zabezpečovacím opatrením, čo konštatoval aj Ústavný súd SR v rozhodnutí III.ÚS 235/2002, na ktoré v dôvodoch rozhodnutia odkazuje prvoinštančný súd. Ústavný súd v cit. rozhodnutí poukázal na formulovanie dvoch rozporných záverov právnickej literatúry a k účelu a obsahu záložného práva zriadeného zabezpečovacím opatrením sa vyjadril len na okraj, bez ambície priniesť konečné riešenie, ktoré je primárne na legislatíve a sekundárne na s právnou vedou spolupracujúcej judikatúre. Úprava nemeckého Arrestu, o ktorú ústavný súd oprel procesnú povahu zabezpečovacieho oparenia a jeho prirovnanie k exekučnému záložnému právu v účinkoch ich zániku, v slovenskej právnej úprave absentuje. Legislatívny proces, na ktorý odkazuje žalovaný, nebol a ani v súčasnosti nie je ani len v podobe návrhu zákona. Súd prvej inštancie v rozpore s Občianskym zákonníkom, Civilným sporovým poriadkom, katastrálnym zákonom a konkurzným zákonom, spája predpoklady vydania zabezpečovacieho opatrenia v podobe ohrozenia exekúcie s jeho účinkami len pre súdne a naň nadväzujúce exekučné konanie. Odvolateľ poukázal na to, že ohrozenie exekúcie je predpokladom a nie jediným spôsobom výkonu tohto záložného práva. Spôsob výkonu sudcovského záložného práva je ponechaný na vôli žalobcu, ktorý disponuje judikovaným nárokom. Argumentácia žalovaného o zániku obavy z ohrozenia exekúcie po vyhlásení konkurzu, ktorú prevzal prvoinštančný súd, je nelogická. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/34/2018 odvolateľ za nesprávne označil aj stotožnenie sa súdu prvej inštancie s argumentáciou žalovaného o nemožnosti porovnania záložného práva zriadeného zabezpečovacím opatrením s daňovým záložným právom. Podľa odvolateľa neobstojí ani argument o jeho dočasnej povahe a provizórnosti, s odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR III.ÚS 294/2020, ktorý je vytrhnutý z kontextu cit. rozhodnutia. Uviedol, že zabezpečovacie opatrenie je meritórnym rozhodnutím a jeho platnosť nie je dočasne limitovaná. Ak by odpadla obava z ohrozenia exekúcie, je potrebné podať návrh na jeho zrušenie. K zániku a naplneniu účelu zabezpečovacieho opatrenia nedochádza ani v dôsledku rozhodnutia o priznaní zabezpečovanej pohľadávky. Naopak, táto okolnosť zakladá oprávnenie na výkon záložného práva v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Zo žiadneho z ustanovení Občianskeho zákonníka nevyplýva možnosť vykonať záložné právo iba exekúciou. Obava z ohrozenia exekúcie je len predpokladom jeho zriadenia. Vychádzajúc z obsahu odvolacieho návrhu, odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolanie odmietnuť pre nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 363 CSP alebo napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne. Podľa žalovaného žalobca v odvolaní neuviedol, aké skutkové závery (zistenia), ku ktorým mal dospieť prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov, považuje za nesprávne. Odvolacia argumentácia žalobcu, že súd prvej inštancie neprihliadol na jeho tvrdenia, čím porušil právo na riadne odôvodnenie rozsudku a spravodlivý proces, nezodpovedá uplatneným odvolacím dôvodom vymedzeným § 365 ods. 1 písm. h), f) CSP. S odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV.ÚS 90/2019 má žalovaný za to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní žalobcu sú nezrozumiteľné a zmätočné. Rovnako v odvolacom návrhu (pozn. označeným žalovaným ako petit odvolania) absentuje zohľadnenie možných spôsobov meritórneho rozhodnutia odvolacieho súdu, čím podľa žalovaného odvolanie nespĺňa náležitosti § 363 CSP a sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 386 písm. d) CSP. K odvolacej argumentácii žalobcu žalovaný uviedol, že medzi stranami bola sporná výlučne právna otázka posúdenia charakteru, povahy a uplatniteľnosti záložného práva zriadeného súdnym rozhodnutím, na základe zabezpečovacie opatrenia vydaného podľa pravidiel CSP vo vzťahu k § 8 ZKR. Žalovaný zásadne nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, že prvoinštančný súd nevzal do úvahy argumentáciu žalobcu ani judikatúru Najvyššieho súdu SR (žalobcom bližšie neuvedenú) a odôvodnenie oprel len o rozhodnutie Ústavného súdu SR. Žalovaný naopak súhlasí s tvrdením žalobcu, že táto otázka doposiaľ nebola v súdnej praxi riešená a vyriešená. Bez ohľadu na to, či v rámci legislatívneho procesu bolo alebo nebolo taxatívne doplnené vylúčenie zabezpečovacieho opatrenia z ustanovenia § 8 ZKR, takéto ustanovenie nemalo za cieľ zakladať nové pravidlá, ani meniť dané právo, ale výlučne odstrániť výkladové nezrovnalosti, aby nedochádzalo k zneužitiu práva, v snahe dosiahnuť výhodnejšie postavenie na úkor ostatných konkurzných veriteľov. Podľa žalovaného preto aj bez doplnenia navrhovaného ustanovenia je zrejmé, že zabezpečovacie opatrenie nespĺňa predpoklady zaradenia medzi zabezpečovacie práva podľa § 8 ZKR. K výhradám žalobcu, že súd prvej inštancie nereflektoval na hmotnoprávny základ zriadenia a zániku sudcovského záložného práva podľa § 151b ods. 1 OZ, ani nevysvetlil nemožnosť jeho prirovnania k daňovému záložnému právu, žalovaný uviedol, že túto otázku zodpovedal sám žalobca v bode 7. odvolania, a to z dôvodu, ktorý jednoznačne uviedol prvoinštančný súd v bode 34. rozsudku: „Daňové záložné právo vychádza z § 151b ods. 1 OZ, zatiaľ čo záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením vychádza z CSP (procesnoprávny základ)." Odôvodnenie rozsudku podľa žalovaného zodpovedá výkladu a záverom riadneho odôvodnenia vyjadreným v rozhodnutí III.ÚS 209/04 tým, že stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia. Zotrval na tvrdení, že zabezpečovacie opatrenie je procesným inštitútom civilného sporového konania. Slúži na zabezpečenie peňažnej pohľadávky za predpokladu, ak je daná obava z ohrozenia exekúcie, ako nástroja individuálneho vymáhania pohľadávky. Účelom zabezpečovacieho opatrenia je zabrániť majetkovým úkonom dlžníka ohrozujúcim alebo znemožňujúcim vymoženie pohľadávky žalobcu. Pôsobí individuálne vo vzťahu k dlžníkovi peňažnej pohľadávky a je možné realizovať ho primárne v rámci následného exekučného konania, teda pri individuálnom vymáhaní pohľadávky. Rozhodovacia prax súdov potvrdzuje, že vyhlásením konkurzu zanikajú účinky neodkladných opatrení, čo podľa žalovaného platí aj pri účinkoch zabezpečovacích opatrení ako inštitútu subsidiárneho k neodkladnému opatreniu. Vyhlásením konkurzu odpadli dôvody, pre ktoré bolo zabezpečovacie opatrenie nariadené, keď odpadla samotná obava z ohrozenia exekúcie, ako jediný dôvod jeho nariadenia. Účelom zabezpečovacieho opatrenia nie je poskytnúť veriteľovi výhodu oproti ostatným konkurzným veriteľom pri kolektívnom uspokojovaní veriteľov dlžníka. Inak by súd v záujme princípov spravodlivosti pri nariadení zabezpečovacieho opatrenia musel skúmať, či veriteľovi neposkytuje neoprávnenú výhodu a či sudcovské záložné právo nezriaďuje v čase úpadku dlžníka. Tieto okolnosti súd pri zriadení zabezpečovacích opatrení neskúma. Záložné právo sa zriaďuje na nezabezpečenú pohľadávku a veriteľovi poskytuje dodatočné zabezpečenie. Priznaním postavenia tohto záložného práva ako zabezpečovacieho práva podľa § 8 ZKR by sa veriteľovi poskytla neoprávnená výhoda v rozpore s princípmi právneho štátu, pričom takéto dodatočné zabezpečenie zriadené súdom by nebolo možné napadnúť odporovateľnosťou. Podľa žalovaného preto sudcovské záložné právo bez pochybností nespĺňa znaky zabezpečovacieho práva podľa § 8 ZKR. Na podporu svojho názoru poukázal na odbornú literatúru - článok M. Maliar: K vybraním otázkam nariaďovania zabezpečovacích opatrení a ich vzťah k insolvenčnej situácii dlžníka; Justičná revue, 75/2023, č. 3, s. 351 - 365. 4. Žalobca v podanej replike reagoval na argumentáciu žalovaného o vadách odvolania pre nedostatok jeho náležitostí vo vymedzení odvolacích dôvodov a odvolacieho návrhu. Uviedol, že odvolacie dôvody vymedzil jasne s odkazom na § 365 ods. 1 písm. h), f) CSP. Primárnym odvolacím dôvodom je § 365 ods. 1 písm. f) CSP, keďže súd prvej inštancie sa pri posúdení právnej otázky, či sudcovské záložné právo je hmotnoprávnym záložným právom podľa § 151a OZ, spadajúcim pod § 8 ZKR, nedostatočne, prípadne vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu prezentovanou v prvoinštančnom konaní. Z odvolania je zrejmé, v čom a z akých dôvodov považuje žalobca rozsudok za nesprávny, resp. v čom považuje za nesprávne predovšetkým posúdenie právnej otázky podstatnej pre rozhodnutie vo veci samej. K argumentácii žalovaného, že odvolanie neobsahuje riadny odvolací návrh, žalobca odkázal na znenie odvolania, ktorým sa domáha zmeny rozsudku v zmysle uplatneného odvolacieho návrhu, t. j. žiada vydanie rozsudku v súlade so žalobným návrhom. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca sa domáhal zmeny rozsudku. Skutočnosť, že odvolanie spĺňa zákonom požadované náležitosti, vyplýva i zo skutočností, že súd prvej inštancie žalobcu nevyzval na doplnenie, či opravu odvolania a postupoval podľa § 373 a § 374 CSP. Vo zvyšku argumentácie žalobca odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia. 5. Žalovaný v podanej duplike zotrval na predchádzajúcich tvrdeniach ohľadne vád odvolania. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov, a to ani v prípade, ak odvolanie žiaden odvolací dôvod neobsahuje. Podľa žalovaného z odvolania nie je možné identifikovať ani jediné skutkové zistenie súdu, ktoré by žalobca označil za nesprávne. V odvolaní absentuje zdôvodnenie uplatnených odvolacích dôvodov a žalobca sa zameral len na zopakovanie argumentácie použitej v prvoinštančnom konaní, s ktorou sa súd v napadnutom rozsudku vysporiadal. Nesúhlas žalobcu so závermi prijatými prvoinštančným súdom bez relevantnej, zrozumiteľnej a dôvodnej argumentácie, nemôže byť spôsobilé spochybniť závery prijaté súdom prvej inštancie. 6. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 196a ods. 2, písm. b/ ZKR), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie, nariadil vo veci pojednávanie (§ 384 ods.1, § 385 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a nakoľko nie sú splnené podmienky na potvrdenie a ani na zrušenie napadnutého rozsudku, je potrebné napadnutý rozsudok zmeniť. 7. Právny zástupca odvolateľa (žalobcu) na pojednávaní pred odvolacím súdom, konanom dňa 26.02.2025, uviedol, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach. V celom rozsahu trvá na odvolaní a odvolacom návrhu a žiada priznať nárok na trovy konania. 8. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní pred odvolacím súdom rovnako zotrval na predchádzajúcich tvrdeniach uvádzaných v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu a v podanej duplike. Doplnil, že na základe záväzného pokynu konkurzného súdu došlo v priebehu odvolacieho konania k speňaženiu v súpise podstaty zapísaných nehnuteľností, na ktorých viazlo záložné právo žalobcu. V dôsledku speňaženia sú nehnuteľnosti vedené na LV vydražiteľa so zápisom bez tiarch. Napadnuté rozhodnutie navrhol potvrdiť a priznať nárok na trovy konania. 9. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie, vyjadrení a prednesu právnych zástupcov strán sporu, vyplýva, že judikovaná pohľadávka žalobcu prihlásená do konkurzu úpadcu ako pohľadávka zabezpečená sudcovským záložným právom, bola správcom podstaty zaradená do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa De Heus, a.s. (s poznámkou o popretí zabezpečenia predchádzajúcim správcom a o prebiehajúcom spore na Okresnom súde Trnava sp. zn. 23Cb/1/2022 o jej určenie v popretej časti). 10. K zriadeniu záložného práva žalobcu došlo dňa 26.04.2021 uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 26Cb/37/2021-57, vykonateľným dňa 28.05.2021 a právoplatným dňa 28.05.2021. Vecno-právne účinky záložného práva nastali zápisom do katastra nehnuteľností na LV č. 5393 dňa 28.05.2021 (č. l. 14/22 spisu). V konkurze prihlásená pohľadávka bola žalobcovi priznaná platobným rozkazom vydaným Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. 2Up/394/2021 zo dňa 19.04.2021, právoplatným a vykonateľným dňom 19.05.2021(č. l. 11/13 spisu). 11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu v každej odvolacej veci je právne záväzný výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd v odvolacom konaní vždy preskúmava vecnú správnosť výroku rozhodnutia, ktorý vychádza z právneho záveru a podstatných úvah súdu uvedených v jeho dôvodoch. V tomto prieskume spočíva podstata a úloha odvolacieho konania (vyjadrená zákonodarcom explicitne napr. v ust. § 387 ods. 1 CSP). Iný záver odvolacieho súdu, než záver o vecnej správnosti výroku rozhodnutia vedie k jeho zrušeniu a vráteniu súdu prvej inštancie (§ 389 CSP) alebo k zmene napadnutého rozhodnutia (§ 388 CSP) v záväznej časti, teda v jeho výroku. 12. V zmysle uvedeného v prejednávanej veci odvolací súd skúmal vecnú správnosť výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ vymedzil § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. 13. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený odvolací dôvod vytýkajúci súdu prvej inštancie nesprávne skutkové závery vyvodené z vykonaných dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), odvolací súd uvádza, že skutkovým záverom súdu sa rozumie vyhodnotenie podstatných skutkových tvrdení strán na podklade navrhovaných a vykonaných dôkazov, ktoré súd následne vyhodnocuje z hľadiska naplnenia konkrétneho právneho inštitútu (napr. či zo skutkových tvrdení a dôkazov vyplýva, že zabezpečenie pohľadávky žalobcu má povahu záložného alebo iného práva, alebo či ide o záložné právo zriadené platnou zmluvou, rozhodnutím súdu, či iného orgánu...). 14. Naproti tomu, právne posúdenie veci uplatnené odvolateľom ako druhý odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), predstavuje podradenie skutkových zistení pod konkrétnu právnu normu a je interpretáciou tejto právnej normy vo vzťahu k daným skutkovým zisteniam (v prejednávanej veci to znamená posúdenie, či sudcovské záložné právo spadá pod zabezpečovacie právo podľa § 8 ZKR). 15. Odvolací súd prisvedčil argumentácii žalovaného, že odvolateľ nevymedzil, ktoré skutkové závery súd prvej inštancie vyhodnotil nesprávne a v čom táto nesprávnosť spočíva. Skutkové tvrdenia, vychádzajúc z obsahu spisu, podľa odvolacieho súdu ani sporné neboli a záver prvoinštančného súdu v tomto smere netrpí žiadnou nesprávnosťou. Z hľadiska hodnotenia skutkových tvrdení súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca je veriteľom judikovanej peňažnej pohľadávky zabezpečenej sudcovským záložným právom, zriadeným uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 26Cb/37/2021-57, ktoré bolo v prospech žalobcu zapísané do katastra nehnuteľností v časti C - ťarchy listu vlastníctva č. XXXX. Túto pohľadávku si žalobca prihlásil do konkurzu vedeného na majetok úpadcu EPP Slovensko, s.r.o., ako zabezpečenú a správca ju poprel v časti zabezpečenia a poradia zabezpečovacieho práva. 16. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP naplnený nie je. Odvolateľ neuviedol žiadne relevantné skutočnosti a nepreukázal jeho opodstatnenosť, ani vymedzenie, v čom jeho naplnenie spočíva. 17. Podstatnou a právne významnou skutočnosťou, ktorá však bola medzi stranami sporná, bolo právne posúdenie otázky, či zabezpečenie peňažnej pohľadávky záložným právom zriadeným zabezpečovacím opatrením súdu patrí pod zabezpečovacie právo podľa § 8 ZKR a či v takomto prípade možno pohľadávke veriteľa priznať v konkurze povahu pohľadávky zabezpečenej. 18. Žalobca súdu prvej inštancie vytýkal nesprávnosť právneho posúdenia veci v tejto otázke. Namietal, že prvoinštančný súd sa stotožnil s dôvodnosťou popieracieho prejavu správcu v tam uvedených právnych dôvodoch popretia a nevzal do úvahy tvrdenia a argumentáciu žalobcu o právnej nedôvodnosti popieracieho prejavu. 19. Podstatnou a zásadnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní tak bolo právne posúdenie veci - t. j. správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie v posúdení dôvodnosti popieracieho prejavu správcu, založeného na nemožnosti aplikácie § 8 ZKR na sudcovské záložné právo, ktoré podľa správcu nemá povahu zabezpečovacieho práva podľa § 8 ZKR. 20. V tejto skutočnosti spočíval druhý odvolateľom uplatnený odvolací dôvod vymedzený § 365 ods. 1 písm. h) CSP, na ktorý odvolací súd zameral odvolací prieskum a odvolacie pojednávanie, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu napĺňa zákonné podmienky dostatočne a riadne vymedzeného odvolania, čo do odvolacieho dôvodu, odvolacej argumentácie zdôvodňujúcej skutočnosti, v ktorých odvolateľ vidí nesprávne právne posúdenie veci prvoinštančným súdom, ako i v odvolacom návrhu, z obsahu ktorého je zrejmé, že odvolateľ sa ním domáha zmeny napadnutého rozhodnutia tak, aby odvolací súd žalobe vyhovel. Vo vzťahu k formulácii odvolacieho návrhu (detto petitu žaloby) je síce dôvodné vyjadrenie správcu očakávať od právne zastúpeného žalobcu ich kvalifikovanejšiu formuláciu, avšak skutočnosť, že doslovne „nekopírujú“ obvykle používané formulácie (konštrukcie), nespôsobuje ich zmätočnosť, nejasnosť, ani nevykonateľnosť. 21. Z obsahu spisu a v ňom založeného popieracieho prejavu správcu vyplýva, že pohľadávku žalobcu v časti zabezpečenia a poradia zabezpečovacieho práva poprel z dôvodu, že záložné právo zriadené súdnym rozhodnutím nepovažuje za zabezpečovacie právo v zmysle § 8 ZKR. Takto zriadené záložné právo má procesnú povahu a účinky iba pre dané súdne konanie a následné prípadné exekučné konanie. Zo znenia § 343 ods. 1 CSP vyplýva, že jeho základný účel vymedzuje výslovne v súvislosti s exekučným konaním (obava z ohrozenia exekúcie). Povolením konkurzu dlžníka (úpadcu) zanikla obava z ohrozenia exekúcie, a tým aj jeden z predpokladov pre jeho nariadenie a trvanie. Správca poukazuje na legislatívny proces (LP/2021/502 - návrh zákona o riešenie hroziaceho úpadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov) týkajúci sa aj novelizácie ZKR, kde sa navrhuje doplnenie § 8 o nový ods. 2 so znením: „Exekučné záložné právo, zabezpečovacie opatrenie a iné obdobné opatrenie vydané na účely civilného procesu, sa zabezpečovacie právo na účely tohto zákona nepovažuje.“ Účelom zabezpečovacieho opatrenia v zmysle judikatúry (III. ÚS 294/2020) je dočasná úprava práv a povinností strán sporu. Na uvedenom základe je zrejmé, že základná charakteristická vlastnosť zabezpečovacieho opatrenia, ktorou je dočasnosť, je v dôsledku začatia, priebehu, skončenia reštrukturalizačného konania a následného vyhlásenia konkurzu už naplnená aj z tohto dôvodu, podľa správcu účinky zabezpečovacieho opatrenia v konkurznom konaní úpadcu nepôsobia. Správca zdôrazňuje skutočnosť, že jeho účelom nemalo byť „zlepšenie“ alebo „zvýhodnenie“ právneho postavenia veriteľa mimo rámca exekučného konania oproti ostatným veriteľom. 22. Súd prvej inštancie sa s právnymi dôvodmi popretia pohľadávky žalobcu stotožnil a prisvedčil dôvodnosti popieracieho prejavu správcu, čo viedlo k zamietnutiu žaloby. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením súdu je procesnej povahy a veriteľovi nezakladá postavenie záložného veriteľa podľa § 8 ZKR. Má účinky len pre dané súdne konanie (26Cb/37/2021) a následné prípadne exekučné konanie pri individuálnom vymáhaní pohľadávky. Jeho úlohou nemá byť zlepšenie, či zvýhodnenie právneho postavenia veriteľa mimo rámca exekučného konania. Vylúčením vedenia exekúcie počas konkurzu (§ 48 ZKR) zaniká obava z ohrozenia exekúcie, čím zanikol dôvod pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Argumentáciu žalobcu o hmotnoprávnej povahe záložného práva vyhodnotil ako nedôvodnú. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalobcu o totožnosti a analógii sudcovského záložného práva s daňovým záložným právom, keďže tieto inštitúty majú odlišný právny základ. Poukázal na bod 20. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 235/2022-20 z 28.04.2022, v ktorom sa uvádza, že: „Zabezpečovacie opatrenie smeruje k zabezpečeniu procesnej ochrany veriteľa v ďalšom, na základné konanie nadväzujúcom exekučnom konaní, pričom následok v podobe záložného práva je len technickým vyjadrením bez toho, aby takéto záložné právo malo rovnaký obsah a účinky ako záložné právo zriadené na základe zmluvy veriteľa a dlžníka. Záver, podľa ktorého účel zabezpečovacieho opatrenia je analogicky s účelom exekučného práva tak, ako je vyjadrený v § 167 a nasl. Exekučného poriadku, preto nemožno považovať za nelogický. Skôr naopak. Práve preto možno na zabezpečovacie opatrenie v konkurze stiahnuť rovnaký následok zániku tohto práva tak, ako tomu je aj pri exekučnom záložnom práve podľa § 167 ods. 4 ZKR.“ 23. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie nestotožnil, nepovažuje ho za správny a vo vzťahu k posúdeniu sudcovského záložného práva na účely § 8 ZKR uvádza nasledovné: 24. Záložné právo, ako jedno zo základných práv k cudzej veci, zabezpečujúce pohľadávku veriteľa, je v jeho základných atribútoch predmetom úpravy § 151a a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), ktorý rozoznáva viaceré možnosti jeho vzniku. 25. Podľa § 151b ods. 1 OZ, záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu (tzv. sudcovské záložné právo“) alebo správneho orgánu, alebo zákonom. 26. Hmotnoprávna koncepcia úpravy záložných práv garantuje ich rovnoprávnosť bez ohľadu na spôsob ich vzniku. Žiadne zo záložných práv nemá vyššie postavenie ani hodnotu. Vecné účinky záložného práva nastávajú momentom zápisu do katastra nehnuteľností a poradie uspokojenia sa riadi časom jeho vzniku. Občiansky zákonník účinnosťou novely prijatej zákonom č. 526/2002 Z.z. zrovnoprávnil sudcovské záložné právo s inými záložnými právami hmotnoprávnej povahy a priznal mu rovnaké účinky ako iným záložným právam. 27. Záložné právo na základe rozhodnutia súdu (o ktoré v prejednávanej veci ide) sa zriaďuje zabezpečovacím opatrením (vydaným vo forme uznesenia), ktorého úprava je obsiahnutá v ust. §§ 343 a 344 CSP a do právneho poriadku bolo v jeho dnešnej forme zavedené zákonom č. 160/2015 Z.z. CSP. 28. Z § 343 CSP bez pochybností vyplýva, že hoci spôsob jeho zriadenia je daný procesnou normou, toto záložné právo má hmotnoprávnu povahu napĺňajúcu všetky znaky vecného práva podľa § 151a a nasl. OZ. Jeho hmotnoprávna povaha je explicitne vyjadrená aj v § 343 ods. 2 veta druhá CSP, podľa ktorého záložné právo vzniká zápisom do katastra nehnuteľností. 29. Sudcovské záložné právo sa zapisuje do katastra nehnuteľností záznamom v časti C - ťarchy a vecno-právne účinky pôsobia erga omnes. Veriteľ, ktorému takéto záložné právo svedčí, sa po získaní exekučného titulu (právoplatného rozhodnutia priznávajúceho mu pohľadávku) môže domáhať jeho výkonu za rovnakých podmienok ako záložný veriteľ titulom zmluvného záložného práva. 30. Záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením, ako bez pochybností vyplýva i z výroku rozhodnutia Okresného súdu Trnava č. k. 26Cb/37/2021-57 zo dňa 26.04.2021, nie je viazané na žiadne iné súdne konanie, jeho účinky nie sú časovo obmedzené na dobu trvania (skončenia) iného súdneho konania a nie je ním nijako obmedzené ani právo záložného veriteľa domôcť sa uspokojenia pohľadávky výkonom tohto záložného práva. 31. Zmena právnej úpravy sudcovského záložného práva nastolená CSP upustila od dočasnosti tohto inštitútu a s ním spojených obmedzení výkonu a realizácie takto zriadeného záložného práva. Právna úprava zabezpečovacieho opatrenia, účinná od 01.07.2016, ako vyplýva z dôvodovej správy k CSP (detto Komentár k CSP Števček, Ficová, Baricová, Mesiariková, Bajánková, Tomašovič a kol., C.H.Beck 2016, str. 1154) upustila od režimu dočasnosti typického pre úpravu predbežných opatrení podľa Občianskeho súdneho poriadku („OSP“) a nie je obligatórne viazaná na konanie vo veci samej. 32. Podľa odvolacieho súdu len samotná skutočnosť, že procedúra zriadenia záložného práva predstavujúca jeho zriadenie (uznesením súdu) je upravená procesným predpisom (CSP) a nie predpismi hmotného práva (ako je tomu napr. pri záložnej zmluve upravenej v OZ), ešte z tohto inštitútu nečiní inštitút procesnej povahy, ako bez ďalšieho uzavrel súd prvej inštancie. 33. Procesná povaha sudcovského záložného práva by vyžadovala stav, kedy jeho zriadenie, ako aj následná existencia a výkon, je výlučne viazaná na iné konkrétne prebiehajúce konanie (pre ktoré slúži zabezpečenie záložným právom) a v prípade skončenia tohto konania by „procesná povaha záložného práva“ vylučovala jeho ďalšie trvanie. 34. Táto základná definícia procesnej povahy právneho inštitútu záložného práva pre záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením neplatí a nemožno ju vyvodiť z ustanovení Civilného sporového poriadku, Občianskeho zákonníka, Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ani z iného právneho predpisu. 35. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že z hľadiska skúmania povahy sudcovského záložného práva (nastolenou úpravou CSP od 01.07.2016) je potrebné dôsledne rozlišovať medzi podmienkami na jeho zriadenie (t. j. na vydanie zabezpečovacieho opatrenia) a podmienkami na jeho výkon. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu dôsledne nerozlíšil. S poukazom na ust. § 343 CSP je potrebné konštatovať, že zriadenie sudcovského záložného práva nie je viazané na žiadne prebiehajúce súdne konanie a pri jeho zriadení nie je povinnosťou súdu uložiť veriteľovi povinnosť podať žalobu vo veci samej (t. j. žalobu o priznanie zabezpečovanej pohľadávky). V čase zariadenia sudcovské záložné právo plní funkciu zabezpečovaciu (rovnako ako napr. pri uzavretí záložnej zmluvy). Potreba preukázania judikovanej pohľadávky je daná len v štádiu výkonu záložného práva, teda v čase, keď sa veriteľ domáha jeho realizácie (plnenia uhradzovacej funkcie). 36. Záver o procesnej povahe a dočasnosti záložného práva je podľa odvolacieho súdu dôvodný len v prípade exekučného záložného práva, ktoré zriaďuje súdny exekútor výlučne pre potreby (na účel) konkrétneho ním vedeného a prebiehajúceho exekučného konania, v ktorom zabezpečuje lepšie poradie uspokojenia oprávneného (vymáhajúceho veriteľa) pri neskoršom rozvrhu výťažku získaného exekučnou dražbou nehnuteľnosti povinného. Zastavením exekúcie (jej skončení) toto záložné právo zaniká ex lege, a to aj v prípade, ak pohľadávka oprávneného nebola úplne uspokojená. 37. Základné a podstatné odlišnosti v právnom základe sudcovského záložného práva a exekučného záložného práva z hľadiska ich zriadenia, vzniku (t. j. účinkov vyvolaných záložným právom) a ich trvania, z nich podľa odvolacieho súdu za žiadnych okolností nemôže činiť v ich účele a účinkoch analogické a porovnateľné právne inštitúty. 38. Súd prvej inštancie ničím nezdôvodnil, v čom za daných okolností, vychádzajúc z právne záväzného výroku zabezpečovacieho opatrenia a tomuto výroku zodpovedajúcemu zápisu záložného práva žalobcu na LV č. XXXX, videl dočasnosť zabezpečenia (t. j. dočasnosť sudcovského záložného práva) svedčiaceho žalobcovi, jeho viazanosť na konkrétne súdne konanie, ani v čom spočíva obmedzenie jeho vykonateľnosti len v exekúcii. 39. Nemožno sa stotožniť ani s právnym záverom prvoinštančného súdu, že vyhlásením konkurzu zanikol dôvod, pre ktorý bolo zabezpečovacie opatrenie nariadené, nakoľko zanikla obava z ohrozenia exekúcie. Odvolací súd prisvedčil argumentácii odvolateľa, že obava z ohrozenia exekúcie je podmienkou zriadenia a nie podmienkou trvania sudcovského záložného práva. Vzhľadom na vecnoprávne účinky sudcovského záložného práva, zápisom do katastra nehnuteľností nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné bez ďalšieho odoprieť veriteľovi jeho účinky konštatovaním, že pominuli dôvody jeho zriadenia. 40. Zánik sudcovského záložného práva musí byť v zmysle platnej úpravy predpokladanej CSP vyslovený buď súdnym rozhodnutím, resp. musí ísť o prípad zániku zabezpečovanej pohľadávky. Ani jedna z týchto okolností v prejednávanej veci nenastala. 41. Pre zánik vecno-právnych účinkov záložného práva zo zabezpečovacieho opatrenia (pri trvaní zabezpečovanej pohľadávky) je nevyhnutné podať návrh na jeho zrušenie, k čomu v prejednávanej veci nedošlo. Pokiaľ teda takéto záložné právo trvá (ako tomu bolo v prejednávanej veci v čase prihlásenia pohľadávky, v čase popretia zabezpečenia, ako aj v čase speňaženia tohto majetku), je súd v incidenčnom spore povinný na túto skutočnosť prihliadať. Odopretie vecno-právnych účinkov spojených s týmto záložným právom je povinný dostatočne a obhájiteľne odôvodniť. Odvolací súd opätovne uvádza, že za takéto odôvodnenie nepovažuje konštatovanie zániku dôvodov (odpadnutí dôvodov) pre jeho zriadenie, keďže táto skutočnosť sama o sebe zánik sudcovského záložného práva nevyvoláva a tento záver nie je súladný s právnou úpravou jeho zániku. 42. Opodstatnenosť popieracieho prejavu nemôže byť založená ani na úvahách a odkaze správcu na právo de lege ferenda (t. j. poukaz na legislatívny proces v popieracom prejave) a tieto skutočnosti nemôžu byť spôsobilým dôvodom popretia. Okolnosti popretia musia vždy vychádzať a mať oporu v určitých a jasných skutkových dôvodoch platného práva. Popretie pohľadávky v žiadnej jej časti nemôže byť odvodené (ani podporne) od úvah o budúcom možnom práve (a to ani v štádiu prípadných pripravovaných legislatívnych zmien). Navyše tieto, ako ukázal vývoj právneho prostredia, do platného práva následne ani zavedené neboli. Legislatívny proces L/2021/502, ukončený prijatím zákona č. 111/2022 Z.z. o riešení hroziaceho úpadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, neprevzal do platného znenia navrhovanú zmenu § 8 ZKR zakotvením vylúčenia zabezpečovacieho opatrenia z pôsobnosti § 8 ZKR a pôvodné znenie tohto ustanovenia zostalo novelou nedotknuté. Z pohľadu odvolacieho súdu je teda zrejmé, že zákonodarca sa v úvahách o budúcom práve zaoberal aj otázkou vzťahu zabezpečovacieho opatrenia (§ 343 CSP) k § 8 ZKR a nedospel k záveru o jeho vylúčení k pôsobnosti cit. ust. ZKR a k nemožnosti aplikácie § 8 ZKR na sudcovské záložné právo. Uvedené podľa odvolacieho súdu podporuje záver, že platná dikcia zabezpečovacieho práva podľa § 8 ZKR nevylučuje zo svojej pôsobnosti záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením podľa § 343 CSP. 43. Dôvodnosť popieracieho prejavu podľa názoru odvolacieho súdu nezakladá ani správcom tvrdená a prvoinštančným súdom akceptovaná skutočnosť, že pri vydaní zabezpečovacieho opatrenia súd neskúma, či sa dlžník, na majetok ktorého sa sudcovské záložné právo zriaďuje, nachádza alebo nenachádza v úpadku. Teda, či veriteľovi neposkytuje neprimeraná výhodu oproti iným veriteľom dlžníka a či v rozpore s pravidlami konkurzného práva nedochádza k zvýhodneniu veriteľa na úkor ostatných veriteľov. Odvolací súd poukazuje na to, že táto otázka majetkového stavu dlžníka (záložcu) nie je podmienkou ani pre vznik žalovaným preferovaného zmluvného záložného práva, pri zriadení ktorého je z pohľadu odvolacieho súdu naopak väčší priestor účelového zriadenia, ako v prípade sudcovského záložného práva, kde existencia podmienok pre jeho zriadenie podlieha autoritatívnemu prieskumu súdu. Zriadenie záložného práva súdom vylučuje účelovosť, ktorú naopak nemožno vylúčiť pri zmluvnom záložnom práve. Práve z uvedeného dôvodu sú následne súkromnoprávne vzťahy (právne úkony) v režime konkurzu podriadené súdnej kontrole cez inštitút odporovateľnosti, na rozdiel od rozhodnutí súdov a iných štátnych orgánov, autorita ktorých dôvod pre takúto následnú kontrolu vylučuje. 44. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu o analógii účelu, úpravy a obsahu sudcovského záložného práva a daňového záložného práva, ktoré naopak nie je dôvodné prirovnať k exekučnému záložnému právu. 45. Skutočnosť, že daňové záložné právo je sférou práva verejného a sudcovské záložné právo patrí do sféry práva súkromného, nie je nijako významná. Štát ako subjekt ochrany (zabezpečenia) daňovým záložným právom má v konkurze postavenie rovnakého veriteľa ako iní (ostatní) veritelia tej istej skupiny pohľadávok. Nemôže požívať vyššie výhody ako iní veritelia tej istej skupiny a hoci jeho zabezpečenie nevzniklo zmluvou, ale rozhodnutím orgánu štátu, nestráca vyhlásením konkurzu postavenie zabezpečeného veriteľa. 46. Odvolací súd je toho právneho názoru, že sudcovské záložné právo je vzhľadom na blízkosť procedúry jeho zriadenia, účelu, hmotnoprávnej povahy a podmienok jeho trvania, možné prirovnať k daňovému záložnému právu a pri výklade vzťahu sudcovského záložného práva k § 8 ZKR je v plnom rozsahu možné aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/34/2018 zo dňa 29.01.2019, v ktorom výstižne a komplexne zhodnotil a posúdil právnu povahu daňového záložného práva a exekučného záložného práva. 47. V označenej veci Najvyššieho súdu SR bolo rovnako sporné, či daňové právo zabezpečujúce prihlásenú pohľadávku je zabezpečovacím právom v zmysle § 8 ZKR. Najvyšší súd, ako súd dovolací, v dôvodoch rozhodnutia uviedol: „Je nepochybné, že žalovaný mal ku dňu vyhlásenia konkurzu svoje pohľadávky zabezpečené daňovým záložným právom v zmysle § 71 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31. augusta 2007. Rozhodujúcou otázkou v preskúmavanej právnej veci je posúdenie právnej povahy daňového záložného práva, a to, či daňové záložné právo je spôsobilé založiť oprávnenému postavenie zabezpečeného veriteľa v konkurze a reštrukturalizácii. V zmysle § 71 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. sa na záložné právo správcu dane podporne použijú aj ustanovenia Občianskeho zákonníka. Na vznik záložného práva podľa zákona č. 511/1992 Zb. sa nevyžaduje začatie daňového exekučného konania a zriadenie záložného práva nie je súčasťou daňového exekučného konania. ... Daňové záložné právo a exekučné záložné právo nie sú účinkami podobné. Exekučné záložné právo je súčasťou exekučného konania, ktoré začína dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi, pričom musí ísť o vykonateľnú pohľadávku. Daňové záložné právo podľa § 71 ods. 4 a ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. môže zabezpečovať existujúcu daňovú pohľadávku a istú daňovú pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti, zabezpečuje teda aj nevykonateľné pohľadávky mimo exekučného konania. Stret konkurzného a exekučného konania je v § 48 ZKR riešený tak, že exekučné konanie sa zastavuje. Exekučné záložné právo zriadené podľa § 167 zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok) na základe exekučného príkazu, je výlučne procesným zabezpečovacím inštitútom pre potreby exekučného konania. Po zastavení exekučného konania podľa § 167 ods. 3 Exekučného poriadku je exekútor poverený vykonaním exekúcie povinný do 7 dní od zastavenia exekúcie oznámiť príslušnému okresnému úradu (katastrálnemu odboru) zrušenie exekučného záložného práva. Následne zrušené exekučné záložné právo nemôže mať vplyv na poradie záložných práv v konkurze a nie je zabezpečovacím právom v zmysle § 8 ZKR. Daňové záložné právo správcu dane vyhlásením konkurzu nezaniká, nie je úkonom daňového exekučného konania, zriaďuje sa nezávisle od daňového exekučného konania, a preto vyhlásením konkurzu nie sú dotknuté jeho účinky a nedochádza k jeho zániku zo zákona, teda aplikácia ustanovenia § 48 ZKR nie je možná. V konaní nebolo preukázané, že by začalo exekučné daňové konanie. O nezávislosti záložného práva správcu dane podľa názoru dovolacieho súdu svedčí aj tá skutočnosť, že aj po zrušení zákona č. 511/1992 Zb. zákonom č. 563/2009 Z. z. (Daňový poriadok) o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo daňové záložné právo systematicky zaradené do tretej hlavy štvrtej časti Daňového poriadku s názvom Daňové preplatky a daňové nedoplatky, zatiaľ čo daňové exekučné konanie je upravené v štvrtej hlave štvrtej časti Daňového poriadku s názvom Daňové exekučné konanie. Dovolací súd zdôrazňuje, že síce Daňový poriadok má povahu procesného predpisu, no daňové záložné právo má bezpochyby svoj základ v hmotnom práve, teda v Občianskom zákonníku, pričom súd poukazuje najmä na ustanovenie § 71 zákona č. 511/1992 Zb., ktoré upravuje komplexne záložné právo na účely zabezpečenia daňového nedoplatku a v jeho odseku 10 odkazuje na aplikáciu hmotnoprávnych noriem Občianskeho zákonníka, a to § 151a až § 151md OZ a tiež osobitných predpisov upravujúcich záložné právo. So zreteľom na uvedené je dovolací súd toho názoru, že v danom prípade záložné právo, ktoré vzniklo na základe rozhodnutia podľa § 71 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31. augusta 2007, je zabezpečovacím právom podľa § 8 zákona č. 7/2005 Z.z. Pokiaľ odvolací súd v odôvodnení rozsudku upriamuje pozornosť na rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Obdo/22/2012 zo dňa 24. októbra 2013 a sp. zn. 1Obo 61/2010 zo dňa 6. októbra 2010, dovolací súd konštatuje, že uvedené rozhodnutia sa týkajú exekučného záložného práva. Podľa § 71a zákona č. 511/1992 Zb. (§ 81 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku), ak sú pohľadávky zabezpečené záložným právom uspokojované v konkurznom konaní alebo v reštrukturalizačnom konaní, na toto konanie sa vzťahuje osobitný predpis, a to zákon č. 7/2005 Z. z. Správca dane ako veriteľ má právo na oddelené uspokojenie v konkurze a má sa na neho prihliadať ako na zabezpečeného veriteľa. So zreteľom na uvedené sa dovolací súd stotožnil s názorom dovolateľa, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď daňové záložné právo, zriadené v základnom daňovom konaní ako výsledok činnosti správcu dane pri zabezpečení daňového nedoplatku v rámci výkonu daňovej kontroly, stotožnil s exekučným záložným právom.“ 48. Identickú povahu ako daňové záložné právo má aj sudcovské záložné právo, ktoré je z hľadiska jeho zriadenia cez § 343 ods. 1 upravené v Civilnom sporovom poriadku ako procesnom predpise, avšak cez ustanovenie § 343 ods. 2 CSP rovnako odkazuje na aplikáciu hmotnoprávnych noriem Občianskeho zákonníka. 49. Poukaz súdu prvej inštancie na žalovaným označený Nález Ústavného súdu SR III.ÚS 235/2022-20 nie je opodstatnený. Odhliadnuc od odlišnosti v podstatných okolnostiach kauzy (týkajúcej sa konkurzu na majetok fyzickej osoby podľa v štvrtej časti ZKR - oddlženie, ktorá má vlastnú úpravu odlišnú od úpravy konkurzu na majetok právnickej osoby), ústavný súd sa v označenom náleze nezaoberal výkladom ust. § 8 ZKR z hľadiska jeho aplikovateľnosti na záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením, ale preskúmaval len ústavnú udržateľnosť ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia okresného súdu. V dôvodoch svojho rozhodnutia jednoznačne uviedol, že nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov tejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Odvolací súd považuje za podstatné uviesť, že sám ústavný súd vo svojom rozhodnutí vníma, že táto otázka ešte nebola v praxi vyšších súdov riešená a súčasne mu je zrejmá aj rozdielnosť názorov právnej vedy, ktorá v jednej línii (Džačár R., Földeš Ľ.) zastáva názor o procesnej povahe záložného práva zo zabezpečovacieho opatrenia a v druhej línii (Števček M., Kotrecová A.) zastáva názor opačný. Ústavný súd poukázal na to, že „v namietanom rozhodnutí okresný súd bez rozsiahlych komparačných analýz a len pod vplyvom argumentácie sťažovateľa a správcu dospel k záveru, ktorý je v súlade s jedným smerom právnej vedy Džačár R., Földeš Ľ.), no zároveň v rozpore s druhým názorom (Števček M., Kotrecová A.). Stále však ide o záver, ktorý má oporu v aplikovaných a nepochybne nejasných a judikatúrou jasne a stabilne nevyložených ustanoveniach podústavného práva. Táto krátka poznámka však nemôže mať ambíciu konečného riešenia, ktoré je primárne na legislatívne a sekundárne na s právnou vedou spolupracujúcej judikatúre.“ 50. Výklad záložného práva s vecno-právnymi účinkami, ktorého zriadenie má pôvod v procesnom práve, avšak jeho účinky sú rovnocenné s inými záložnými právami definovanými § 151a a nasl. OZ, a ktoré je zabezpečením podľa § 8 ZKR, podľa vedomostí odvolacieho súdu doposiaľ poskytol len Najvyšší súd Slovenskej republiky v už označenom rozhodnutí 1Obo/34/2018. Toto rozhodnutie považuje odvolací súd za plne aplikovateľné aj na záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením podľa CSP. 51. V prejednávanej veci bolo záložné právo v prospech žalobcu zriadené pred vyhlásením konkurzu, bez viazanosti na iné prebiehajúce súdne alebo exekučné konanie. V čase vyhlásenia konkurzu žalobca disponoval judikátnou pohľadávkou a boli splnené podmienky § 343 ods. 2 veta druhá CSP vyžadované pre výkon záložného práva. V čase podania prihlášky žalobcovi, ako záložnému veriteľovi, svedčal zápis záložného práva v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX. Žalobca si preto pohľadávku uplatnil ako zabezpečenú s právom na uspokojenie z oddelenej podstaty. Zápis záložného práva žalobcu v katastri nehnuteľností trval v čase podania prihlášky, v čase popretia pohľadávky (t. j. v rozhodnom čase pre skúmanie existencie zabezpečenia zakladajúce právo uplatniť si pohľadávku ako zabezpečenú s uspokojením z oddelenej podstaty), ako aj v čase následného speňaženia nehnuteľnosti z konkurznej podstaty. 52. Skutočnosť, že žalovaný správca v priebehu odvolacieho konania (ako uviedol na pojednávaní), na pokyn konkurzného súdu (§ 82 ods. 2 písm. e/ ZKR), nehnuteľnosti oddelenej podstaty, na ktorých viazlo záložné právo žalobcu, speňažil, nebola pre posúdenie danosti a trvania zákonných podmienok zabezpečenia pohľadávky žalobcu podľa § 8 ZKR podstatná ani právne významná. Existencia naplnenia zákonných podmienok zabezpečenia pohľadávky v zmysle § 8 ZKR sa posudzuje k času prihlásenia zabezpečenej pohľadávky a času jej popretia správcom, najneskôr však k času predaja nehnuteľnosti z oddelenej podstaty. 53. Posúdenie zabezpečenia pohľadávky je v zmysle ustanovení konkurzného práva podstatné pre zaradenie pohľadávky do oddelenej podstaty a poradia, v ktorom sa z podstaty uspokojuje pri následnom (neskoršom) speňažení tohto majetku. Skutočnosť, že správca v priebehu odvolacieho konania nehnuteľnosti oddelenej podstaty veriteľa De Heus, a.s., vedené na LV č. XXXX a zapísané v oddelenej podstate speňažil (Obchodný vestník 218/2023), nemá na posúdenie dôvodnosti popretia (t. j. na úspešnosť žaloby) žiadny vplyv. 54. Odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením súdu je na účely konkurzu zabezpečovacím právom podľa § 8 ZKR a popretie pohľadávky žalovaným správcom nebolo dôvodné. 55. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 56. S poukazom na uvedené skutočnosti a cit. ustanovenia zákona, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v jeho prvom výroku tak, že žalobe vyhovel. 57. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalobcovi, ktorý si uplatnil nárok na náhradu trov konania, odvolací súd priznal plný nárok na ich náhradu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).