{"guid": "79683a12-5565-4d29-a8bc-5393f9d89fc7:aaa8c550-9d3f-4e55-be31-69704e731ee8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:2219200471.2", "spisova_znacka": "6Cob/41/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Cob/41/2023 z 20. 11. 2025", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 20. novembra 2025, sp. zn. 6Cob/41/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:2219200471.2", "identifikacne_cislo": "2219200471", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marta Barková", "sudca_id": 452, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marta-barkova-452", "datum_vydania": "2025-11-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513", "nazov": "ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/aaa8c550-9d3f-4e55-be31-69704e731ee8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:2219200471.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:2219200471.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:2219200471.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n6Cob/41/2023\n2219200471\n20. 11. 2025\nJUDr. Marta Barková\nECLI:SK:KSBA:2025:2219200471.2\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek\nsenátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: EliasDesign s.r.o., so sídlom\nKaštieľska 988/8A, 919 51 Špačince, IČO: 50 171 909, právne zastúpený: KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o.,\nso sídlom Štefánikova 57, 949 01 Nitra, IČO: 47 237 252, proti žalovanému: KLEMBER a SPOL, s.r.o.,\nso sídlom Jesenského 1204/2, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 36 619 418, právne zastúpený: MP Legal\ns. r. o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 50 103 156, o zaplatenie 43\n030,80 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda\nč.k. 17Cb/8/2019 - 1536 zo dňa 22.10.2021, takto\nrozhodol:\nKrajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 17Cb/8/2019 - 1536 zo dňa\n22.10.2021 v napadnutých výrokoch I. a III. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Dunajská Streda (ďalej aj ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k.\n17Cb/8/2019 - 1536 zo dňa 22.10.2021 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“ alebo aj ako „napadnuté\nrozhodnutie“) v právnej veci žalobcu EliasDesign s.r.o., so sídlom Kaštieľska 988/8A, 919 51 Špačince,\nIČO: 50 171 909 (ďalej aj ako „žalobca“), proti žalovanému KLEMBER a SPOL, s.r.o., so sídlom\nJesenského 1204/2, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 36 619 418 (ďalej aj ako „žalovaný“), o zaplatenie\n45 202,80 eura s príslušenstvom rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n43 030,80 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2 014,80 eura od 12.11.2017\ndo zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 130 eur od 11.02.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 532 eur\nod 16.02.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 522 eur od 14.06.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo\nsumy 480 eur od 19.06.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 100 eur od 27.06.2018 do zaplatenia,\n9 % ročne zo sumy 2 580 eur od 01.07.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1 362 eur od 26.07.2018\ndo zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1 284 eur od 26.07.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 882\neur od 31.07.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1 782 eur od 14.09.2018 do zaplatenia, 9 %\nročne zo sumy 1 104 eur od 17.09.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 400 eur od 01.12.2018\ndo zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 100 eur od 01.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 340\neur od 01.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1 140 eur od 01.12.2018 do zaplatenia, 9 %\nročne zo sumy 1 778,40 eura od 01.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 472 eur od 11.12.2018\ndo zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 3 231,60 eura od 11.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2\n424 eur od 11.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 3 624 eur od 11.12.2018 do zaplatenia, 9 %\nročne zo sumy 2 748 eur od 11.12.2018 do zaplatenia, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s\nuplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo\nzvyšnej časti žaloby konanie zastavil (výrok II.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti\nžalovanému v rozsahu 90,38 %, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým\nsa konanie končí, samostatným uznesením (výrok III.).\n\n2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovení § 15 ods. 1, § 16, § 261 ods. 1, § 536 ods. 1 a ods.\n3, § 546 ods. 1, § 554 ods. 1 a § 369 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Obchodný zákonník“) a § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 255\nods. 2, a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj ako „CSP“).\n3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odôvodnil svoju žalobu\ntým, že na základe dlhodobej spolupráce vytváral pre žalovaného diela v podobe grafických dizajnov\njeho výrobkov a grafických dizajnov pre jeho reklamnú a propagačnú činnosť a iných kreatívnych diel,\nza ktoré si účtoval odmenu v súlade s obvyklými cenami dohodnutými a rešpektovanými zmluvnými\nstranami a uhrádzanými žalovaným v rámci dlhodobej spolupráce. Fakturované sumy zodpovedali súčtu\njednotkových cien za jednotlivé typy kreatívnych činností, ktoré boli žalovaným pri predchádzajúcich\nprojektoch dlhodobo akceptované a uhrádzané a ich výška nebola žiadnym spôsobom spochybňovaná.\nNapriek uvedenej skutočnosti sa však platobná disciplína žalovaného postupne zhoršovala, v dôsledku\nčoho dochádzalo postupne k čoraz dlhším dobám omeškania žalovaného so zaplatením jednotlivých\nfaktúr, pričom žalobca evidoval celkovo 22 vystavených a neuhradených faktúr, a to aj napriek tomu, že\nfakturované diela boli žalovanému v každom jednotlivom prípade odovzdané.\nNa základe vykonaných prác si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie ceny za diela, ktoré boli žalovanému\nodovzdané a to vystavením: faktúry č. 1714 zo dňa 28.10.2017 so splatnosťou dňa 11.11.2017, znejúcej\nna sumu vo výške 2 806,80 eura, faktúry č. 1802 zo dňa 26.01.2018 so splatnosťou dňa 10.02.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 2 130 eur, faktúry č. 1803 zo dňa 30.01.2018 so splatnosťou dňa 15.02.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 2 532 eur, faktúry č. 1806 zo dňa 30.05.2018 so splatnosťou dňa 13.06.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 522 eur, faktúry č. 1807 zo dňa 30.05.2018 so splatnosťou dňa 18.06.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 480 eur, faktúry č. 1808 zo dňa 04.06.2018 so splatnosťou dňa 26.06.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 2 100 eur, faktúry č. 1809 zo dňa 15.06.2018 so splatnosťou dňa 30.06.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 2 580 eur, faktúry č. 1810 zo dňa 15.07.2018 so splatnosťou dňa 25.07.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 1 362 eur, faktúry č. 1811 zo dňa 15.07.2018 so splatnosťou dňa 25.07.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 1 284 eur, faktúry č. 1812 zo dňa 15.07.2018 so splatnosťou dňa 30.07.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 882 eur, faktúry č. 1813 zo dňa 06.09.2018 so splatnosťou dňa 13.09.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 2 802 eur, faktúry č. 1814 zo dňa 06.09.2018 so splatnosťou dňa 16.09.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 1 104 eur, faktúry č. 1818 zo dňa 19.11.218 so splatnosťou dňa 30.11.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 2 400 eur, faktúry č. 1819 zo dňa 19.11.2018 so splatnosťou dňa 30.11.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 2 100 eur, faktúry č. 1820 zo dňa 19.11.2018 so splatnosťou dňa 30.11.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 2 340 eur, faktúry č. 1821 zo dňa 19.11.2018 so splatnosťou dňa 30.11.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 1 500 eur, faktúry č. 1822 zo dňa 19.11.2018 so splatnosťou dňa 30.11.2018,\nznejúcej na sumu vo výške 1 778,40 eura, faktúry č. 1823 zo dňa 01.12.2018 so splatnosťou dňa\n10.12.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 472 eur, faktúry č. 1824 zo dňa 01.12.2018 so splatnosťou dňa\n10.12.2018, znejúcej na sumu vo výške 3 231,60 eura, faktúry č. 1825 zo dňa 01.12.2018 so splatnosťou\ndňa 10.12.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 424 eur, faktúry č. 1826 zo dňa 01.12.2018 so splatnosťou\ndňa 10.12.2018, znejúcej na sumu vo výške 3 624 eur, faktúry č. 1827 zo dňa 01.12.2018 so splatnosťou\ndňa 10.12.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 748 eur (ďalej všetky spolu aj ako „faktúry“ alebo aj ako\n„sporné faktúry“). Dlžná suma titulom vystavených a doposiaľ neuhradených faktúr predstavovala sumu\nvo výške 45 202,80 eura.\nŽalobca vo svojej žalobe, ako aj v jeho neskorších podaniach vo veci (napr. zo dňa 31.01.2020 - č. l. 574\na nasl. s. spisu) skonkretizoval predmet faktúr a jednotlivých plnení. Ako dôkazy k poskytnutým dielam\na k ich cenám predložil počas konania dokument s názvom „bežne fakturované sumy za grafické práce\n- zoznam“ (č. l. 124 s. spisu), podľa ktorého žalobca obvykle fakturoval žalovanému totožné ceny za\nobdobné diela už aj v rámci predchádzajúcej obchodnej spolupráce strán, čo vyplynulo napr. z faktúr z\npredchádzajúcich rokov 2016 a 2017 (č. l. 125-128 s. spisu). Žalobca tiež predložil k faktúram príslušné\nreklamné materiály obchodných reťazcov (č. l. 129-136 s. spisu) a náhľady všetkých fakturovaných diel\npatriacich k žalovaným faktúram (č. l. 143-253 s. spisu ).\nSúd vo veci vydal dňa 21.03.2019 platobný rozkaz č.k. 17Cb/8/2019 - 71, ktorým žalobe vyhovel a proti\nktorému žalovaný podal odpor s tým, že namietal, že nároky uplatňované žalobcom v tomto konaní\nneuznáva, a to ani v časti a žalobu považuje za neopodstatnenú . V čase, v ktorom mali byť údajne podľa\nfaktúr poskytnuté žalovanému služby a dodané diela, žalovaný neevidoval, že by zo jeho strany došlo\n\nk objednaniu daných diel a služieb; že by zo strany žalobcu došlo k dodaniu daných diel a poskytnutiu\nslužieb a že by zo strany žalovaného došlo k prevzatiu údajne poskytnutých diel; ďalej že by z jeho strany\ndošlo k odsúhlaseniu cien (odmien) za údajne dodané diela a poskytnuté služby. V podanej duplike zo\ndňa 20.09.2019, a to v nadväznosti na žalobcom doplnenú špecifikáciu uplatnených nárokov a na k\nnej predložené dôkazy žalovaný doplnil, že nespochybňuje, že so žalobcom dlhodobo spolupracoval,\nkeď žalobca vytváral pre žalovaného určité diela (napr. dizajny výrobkov žalovaného) v súvislosti s\npodnikateľskou činnosťou žalovaného. Vzájomná obchodná spolupráca strán však bola významným\nspôsobom poškodená, keď žalobca v priebehu roka 2018 začal zasielať žalovanému veľké množstvo\nfaktúr, viaceré z nich vystavené v jeden deň, znejúcich na významné sumy, ktoré z hľadiska predmetu\nplnenia používali rôzne všeobecné a vágne pojmy, na základe ktorých nevedel, za „čo“ konkrétne má\nzaplatiť. Zároveň žalovaný vôbec neevidoval, že by si dané neurčité či nejaké iné obdobné predmety\nplnení objednal, že by ich žalobca skutočne vytvoril a dodal mu ich a že by si strany navzájom odsúhlasili\nceny týchto plnení. Žalovaný uviedol, že neštandardnosť daných faktúr okrem ich vágnosti a absolútnej\nsvojvoľnosti, ako aj totálnej premrštenosti cien a jednostranného stanovenia odplát zo strany žalobcu\nspočívala aj v tom, že diela, za ktoré si žalobca uplatnil odplatu, mali byť údajne objednané, vyhotovené\na doručené žalovanému niekoľko rokov pred vystavením príslušnej faktúry, pričom neraz dochádzalo aj k\nviacnásobnej fakturácii totožných diel. Žalovaný na stranách 5-28 podanej dupliky (č. l. 282-293 s. spisu)\npodrobne rozpísal svoje námietky k jednotlivým nárokom žalobcu podľa vystavených faktúr. Vo vzťahu\nk tvrdeniu žalobcu, že všetky „diela boli objednané zamestnancami žalovaného“ žalovaný uviedol, že\nani jedna z osôb vyplývajúcich z čl. IV žaloby nie je jeho zamestnancom a podľa jeho vedomostí dané\nosoby mali byť, prípadne boli, zamestnancami spoločnosti M. BER. spol. s.r.o., IČO: 36 274 810 (ďalej\naj ako „spoločnosť M. BER.“), pričom viaceré z daných osôb nemajú funkciu, pozíciu či iné oprávnenie,\naby vôbec mohli objednávať diela, schvaľovať a dojednávať ich ceny, a tiež preberať diela vo vzťahu\nk akýmkoľvek tretím osobám.\nŽalobca v replike, ako aj v ďalších písomných vyjadreniach vo veci a ústnych prednesoch na pojednávaní\n(vykonaných prostredníctvom jeho právneho zástupcu) doplnil svoju argumentáciu tým, že diela\nboli objednávané zamestnancami žalovaného priebežne, pričom komunikácia ohľadom objednania\ndiela a jeho tvorby, aj vzhľadom na povahu diel, prebiehala prevažne elektronickými prostriedkami.\nPožiadavky na zhotovenie diel boli zadané zamestnancami žalovaného, ktorí tak konali v rámci\nsvojej pracovnej činnosti. Vzhľadom na povahu diel zhotovovaných spoločnosťou žalobcu boli všetky\ntieto diela odovzdávané žalovanému elektronickými prostriedkami, a to ich zaslaním na emailovú\nadresu zamestnanca žalovaného, s ktorým žalobca po dobu zhotovovania diela komunikovala. Dátovo\nrozsiahlejšie diela neboli vzhľadom na ich veľkosť zasielané priamo v prílohe emailu, ale boli\nodovzdávané prostredníctvom ich nahratia do internetového úložiska a poskytnutím internetového\nodkazu žalovanému emailovou správou. Moment dodania diela žalovanému preto predstavoval jeho\ndoručenie prostredníctvom emailovej správy na emailovú adresu zamestnanca žalovaného, prípadne\ndoručenie prístupových údajov emailovou správou potrebných na prevzatie diela z internetového\núložiska. Uvedené formy odovzdania diela boli medzi zmluvnými stranami zaužívané aj v rámci\npredchádzajúcich obchodných vzťahov, boli obvyklé vzhľadom na povahu dodávaných diel a na\nspôsob komunikácie medzi sporovými stranami a moment dodania diela bol považovaný aj za moment\nich prevzatia. Žalovaný žiadnym kvalifikovaným spôsobom nepoprel, že by mu emailové správy so\nzhotovenými dielami neboli doručené a teda žiadnym konkrétnym spôsobom nespochybnil dodanie diel.\nZmluvy o dielo boli uzatvárané na základe zmluvnej praxe, ktorú si strany medzi sebou vytvorili a v rámci\nktorej boli určované aj ceny za zhotovenie diel. Žalovanému boli za zhotovené diela účtované rovnaké\nceny v priebehu celej vzájomnej spolupráce. Výšku cien za diela žalovaný nikdy nerozporoval a bola z\njeho strany akceptovaná prinajmenšom konkludentne - teda jeho správaním v podobe platenia faktúr.\nDohoda o cene preto bola v tomto prípade preukázaná na základe zmluvnej praxe, teda skutočnosti, že\nžalovanému boli účtované ceny za v tomto konaní uplatnené diela v rovnakých sadzbách, ako to bolo\ndohodnuté aj v rámci predchádzajúcej spolupráce. Žalovaný mu žiadnu z vystavených faktúr nevrátil\nz dôvodu, že by cenu považoval za neprimeranú alebo že by rozporoval obvyklosť fakturovaných cien\na existenciu konkludentnej dohody o jej výške. Dôkazom preukazujúcim to, že diela boli zhotovené a\nodovzdané žalovanému, ktorý ich prevzal, je aj skutočnosť, že diela zhotovené žalobcom využíva v rámci\nsvojej podnikateľskej činnosti. Výrobky žalovaného v baleniach, na ktorých sú použité vizuály zhotovené\nžalobcom, sú ponúkané spotrebiteľom prostredníctvom obchodov a obchodných reťazcov. Žalobca ďalej\nzdôraznil, že skutočnosť, že nárok na vyplatenie odmeny za vykonanie diela bol v niektorých prípadoch\nuplatnený faktúrou s časovým odstupom po odovzdaní diela, nespôsobuje zánik nároku, prípadne jeho\nneplatnosť. Vo vzťahu k niektorým dielam bola odmena za ich vykonanie vyúčtovaná až po dokončení\n\nkompletného projektu, ktorý sa skladal z niekoľkých štádií, pričom žalobca pri fakturácii taktiež bral zreteľ\naj na vopred odkonzultované finančné možnosti žalovaného. Zdôraznil, že žalovaný kontinuálne po dobu\ntroch rokov objednával od neho zhotovovanie stále ďalších diel, bol si vedomý ich cien, neinformoval\nho o žiadnych výhradách, ktoré by mal, či už k vykonaným dielam alebo k ich cene. Z jeho správania\nbolo zrejmé, že mal záujem o spoluprácu za podmienok, za akých bola realizovaná. Žalobca taktiež\npoukazoval na skutočnosť, že všetky osoby uvedené v čl. IV žaloby s ním komunikovali prostredníctvom\nsvojich oficiálnych mailových adries z domény @. a v mene žalovaného. Mal za to, že zo zmluvnej\npraxe založenej medzi ním a žalovaným bolo zrejmé, že tieto osoby boli oprávnené komunikovať a\nobjednávať diela v mene žalovaného a že takáto činnosť bola vzhľadom na ich pracovné zaradenie\nobvyklá. Žalovaný v prípade už uhradených faktúr nikdy nenamietal, že v jeho mene komunikovali\nosoby, ktoré nie sú jeho zamestnancami. Všetka komunikácia prebehla vo forme emailov, a to medzi\ntotožnými osobami, ktoré na strane žalovaného boli ním poverené konať v jeho mene vychádzajúc z\n§ 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Taktiež mal žalobca za to, že skutočnosť, že diela neboli dodané\nvo forme otvorených dát nepredstavuje vadu diela, nakoľko dodanie v takomto formáte nebolo zo\nstrany žalovaného nikdy požadované. Zároveň nie je možné, aby si žalovaný uplatňoval nároky zo\nzodpovednosti za vady po uplynutí doby stanovenej v § 428 Obchodného zákonníka.\nPodaním zo dňa 16.10.2019 žalobca vzal čiastočne späť žalobu v časti istiny vo výške 2 172 eur a\nv časti úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 792 eur od 12.11.2017 do zaplatenia, vo\nvýške 9 % ročne zo sumy 1 020 eur od 14.09.2018 do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy 360\neur od 01.12.2018 do zaplatenia, a to z dôvodu chybnej fakturácie položiek „Ľúbim ťa s venovaním Multipack“, „Stojan LIDL 3D“ a chyby pri vystavení faktúry č. 171 a v zostávajúcej časti zotrval na žalobou\nuplatnenom nároku.\nŽalovaný v rámci procesnej obrany v konaní uviedol, že listom zo dňa 05.12.2019 v spojení s\npredchádzajúcou výzvou zo dňa 14.11.2019 na zdržanie sa neoprávnených zásahov do práva na\nochranu dobrej povesti a nekalosúťažného konania žalovaný ako postupník a spoločnosť M. BER. ako\npostupca oznámili žalobcovi postúpenie pohľadávok postupcu vo výške 50 000 eur na žalovaného, ktoré\nsmerujú voči žalobcovi, a to peňažné pohľadávky spoločnosti M. BER. vzniknuté na základe alebo v\nsúvislosti so šírením tvrdení žalobcu, ktorými podľa názoru žalovaného dochádzalo k neoprávneným\nzásahom do práva postupcu a postupníka na ochranu dobrej povesti, ako aj k nekalosúťažnému konaniu,\na v súvislosti so šírením ostatných nepravdivých tvrdení zo strany žalobcu ako rušiteľa, vrátane nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a nároku na náhradu škody. Žalovaný ako postupník si\nzároveň listom zo dňa 05.12.2019 započítaval pohľadávku žalobcu uplatňovanú v predmetnom konaní\nz titulu nezaplatenej odmeny za dizajnérske a ďalšie služby v rozsahu a vo výške, v akom sú tieto\npohľadávky dôvodné, pričom však žalovaný v tomto liste súčasne prehlásil aj to, že pohľadávky žalobcu\nuplatnené na základe sporných faktúr inak považuje za nedôvodné, a teda k predmetnému započítaniu\ndochádza len z právnej opatrnosti. Žalovaný mal za to, že v dôsledku šírenia opísaných nepravdivých\ntvrdení žalobcu mu vznikol (i) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17 880,95 eura; (ii) nárok\nna náhradu skutočnej škody vo výške 4 098,40 eura; (iii) spoločnosti M. BER. vznikol nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 17 880,95 eura, a (iv) spoločnosti M. BER. vznikol nárok na náhradu\nušlého zisku vo výške 10 139,70 eura, pričom spoločnosť M. BER. postúpila predmetné pohľadávky\nžalovanému, ktorý dňa 05.12.2019 uskutočnil hmotnoprávny zápočet voči pohľadávkam žalobcu v\nzmysle a za podmienok uvedených v započítaní zo dňa 05.12.2019 (ďalej aj ako „započítanie“). Žalovaný\nuviedol, že predmetným podaním zo dňa 04.02.2020 uskutočňuje samostatné započítanie uvedených\npohľadávok žalovaného voči pohľadávkam žalobcu špecifikovaných v bode 3. započítania, rovnakým\nspôsobom a za rovnakých podmienok ako boli uvedené v bode 4. započítania, maximálne však do\ncelkovej výšky nárokov uplatnených žalobcom v predmetnom konaní. V bode 14. vyjadrenia žalovaného\nzo dňa 04.02.2020 (kde bola predmetná kompenzačná námietka uplatnená aj v rámci tohto konania)\nbolo podľa názoru žalovaného presne vyčíslené, aké nároky si uplatnil, z akých skutkových a právnych\ndôvodov vrátane informácií o vzniku jeho škody a o vzniku jeho nemajetkovej ujmy. Žalovaný výslovne\nuviedol, že tieto protinároky si uplatňuje ako obranu v tomto konaní z hľadiska ich výšky subsidiárne, t.\nj. keď sa vyčerpá suma prvého požadovaného protinároku, tak až následne sa bude zápočet vzťahovať\nna tam uvádzané ďalšie nároky, avšak maximálne do celkovej výšky nárokov uplatnených žalobcom v\ntomto konaní.\nŽalobca s ohľadom na uplatnené nároky žalovaného uviedol, že tieto nároky nie sú vôbec špecifikované,\na teda nie je zrejmé, na akom skutkovom a právnom základe sa zakladajú. Úkon započítania považoval\n\nžalobca za právne neurčitý, nakoľko uplatnenie nárokov ako aj ich započítanie musí byť objektívne\npreskúmateľné už v čase uskutočnenia tohto úkonu, avšak žalovaný jednak neoznačil, voči ktorým\npohľadávkam má započítanie smerovať a zároveň nevyčíslil výšku svojich nárokov a ani výšku nárokov\nžalobcu, ktoré by mali byť predmetom započítania. Taktiež žalovaný k žiadnemu z uplatnených nárokov\nneuviedol a žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal ani jednu z obligatórnych náležitostí napr. pre\nvznik práva na náhradu škody. Mal za to, že započítací úkon je neurčitý, pretože z neho vôbec nie je\nzrejmé, akú škodu mali žalovaný a ďalší subjekt utrpieť, ani v čom spočívala údajná nemajetková ujma.\nV ďalších častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah ďalších\npísomných vyjadrení strán sporu v konaní, ako aj ich prednesov na nariadených pojednávaniach,\nobsah výsluchu svedka Mgr. S. J., svedkyne X.. U. U. J., svedkyne X.. J. K., svedka W. A.,\nsvedkyne U. W. a ustálil, že medzi stranami sporu nebola sporná ich dlhoročná obchodná spolupráca,\nktorá bola založená na zabezpečení grafickej činnosti zo strany žalobcu k produktom žalovaného\npod značkou KLEMBER. Medzi stranami taktiež nebolo sporné, že fakturácia za uvedenú činnosť\nžalobcu sa realizovala vo vzťahu k žalovanému ako výrobnému závodu (a teda nie vo vzťahu k\nspoločnosti M. BER., ktorá bola spoločnosťou vykonávajúcou obchodno - predajnú činnosť týchto\nvýrobkov). Zo strany žalovaného nebolo v tejto súvislosti akýmkoľvek spôsobom namietané, že by\nbola takáto fakturácia na spoločnosť žalovaného nesprávna. Okrem toho, že tento spôsob fakturácie\n(na spoločnosť žalovaného) bol nepochybne predmetom dlhoročnej dohody strán, taktiež mal podľa\nvýsledkov dokazovania svoje opodstatnenie aj v tom, že majiteľom práv priemyselného vlastníctva (napr.\nochrannej známky, prípadných dizajnov, atď.) bol žalovaný ako výrobná spoločnosť. Súd prvej inštancie\nmal za to, že uvedené malo nepochybne vplyv z účtovného a daňového hľadiska na fakturáciu za\nvýsledky grafickej činnosti žalobcu, a to pri určovaní osoby, v prospech ktorej sa budú takéto plnenia\nv daných ohľadoch uskutočňovať. Ohľadom fakturácie výsledkov grafickej činnosti žalobcu boli vedené\nkonzultácie s externým poradcom, pri ktorých bola prítomná aj U. D. ako osoba, ktorej boli predmetné\ndiela žalobcu dodávané a ktorá tieto diela prijímala.\nSúd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že spolupráca medzi stranami\nsporu sa právne zakladala na existencii dlhoročného a neustále sa obnovujúceho obchodnoprávneho\nvzťahu (medzi podnikateľmi podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka) z pravidelne uzavieraných\n(čiastkových) ústnych zmlúv o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom podmienky\nuzavretia a plnenia týchto zmlúv boli rámcovo dohodnuté a stali sa dlhodobo akceptovanými a\nzaužívanými medzi stranami sporu (tzn. stali sa obchodnými zvyklosťami medzi stranami sporu\nprimerane podľa § 264 v spojení s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka). Tieto podmienky zmluvnej\nspolupráce (jednotlivých zmlúv) žiadna zo strán pred začatím súdneho konania nijakým spôsobom\nnesporovala a nepopierala. Až v rámci predmetného konania boli tieto podmienky sporované v rámci\nprocesnej obrany žalovaného.\nK námietkam žalovaného ohľadom neobjednania/nepreukázania objednania diel žalovaným, nedodania\n(neodovzdania)/nepreukázania dodania (odovzdania) diel zo strany žalobcu žalovanému a neprevzatia/\nnepreukázania prevzatia diel žalovaným, súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní uviedol, že sa\nstotožnil so skutkovými tvrdeniami žalobcu o tom, že tak objednávanie diel ako aj ich odovzdávanie a\npreberanie prebiehalo stranami vzájomne akceptovaným a zaužívaným spôsobom, a to elektronickými\nprostriedkami vo forme emailovej komunikácie a prenosu dát a pri odovzdávaní (preberaní) diel s\nväčším objemovým formátom ich uložením na verejnom (elektronickom) úložisku, ku ktorému žalobca\npovolil žalovanému prístup (t. j. umožnil mu s týmito dielmi nakladať - primerane podľa § 555 ods.\n1 Obchodného zákonníka). Vo vzťahu k objednávania diel, dohadovania ich konkrétnych podmienok\na náležitostí a následného preberania žalobcom dodávaných diel žalovanému vystupovali vo vzťahu\nk žalobcovi predovšetkým osoby (svedkovia) Mgr. S. J., Ing. U. U. J., Ing. J. K., W. A. a U. W..\nSúd prvej inštancie mal za to, že tieto osoby nepochybne konali v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného\nzákonníka z poverenia žalovaného, ktorý bol a aj v súčasnosti je silne vlastnícky a personálne prepojený\nso spoločnosťou M. BER. a jej obchodným vedením. Po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie\nskonštatoval, že práve silná personálna prepojenosť oboch podnikov zjavne fakticky umožňovala, aby\nboli tieto osoby, hoci aj formálne zamestnané spoločnosťou M. BER. (k tomu viď rozhodnutie NS ČR\nsp. zn. 23Cdo/43/2017), poverené totožným obchodným vedením žalovaného a spoločnosti M. BER.\nvykonávať danú činnosť za žalovaného, a to vrátane všetkých úkonov, ku ktorým pri tejto činnosti\nobvykle dochádzalo vo vzťahu k žalobcovi. Nakoľko išlo o osoby, ktoré sa podieľali na dlhoročnej\nobchodnej spolupráci medzi stranami sporu, pričom zo zmluvnej praxe založenej medzi nimi bolo\n\nzrejmé, že tieto osoby boli oprávnené komunikovať a objednávať diela v mene žalovaného a že takáto\nčinnosť bola vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklá, preto žalobca (právom) nemal žiadny dôvod\npochybovať o oprávnení týchto osôb konať za žalovaného v predmetných veciach. Ani žalovaný počas\nkonania netvrdil a ani nijako nepreukazoval, že by žalobca za uvedených okolností mal, resp. mohol\nvedieť o prípadnej absencii takéhoto oprávnenia u uvedených osôb, pričom o tomto bez ďalšieho\nnesvedčí ani predtlač používaná uvedenými osobami v ich emailovej komunikácii, ktorá v žiadnom\nprípade nevylučuje ich súčasné poverenie určitou činnosťou (pracovnými úlohami) aj pri prevádzkovaní\npodniku žalovaného a konanie práve v medziach tohto poverenia. Konanie týchto osôb, ktoré pri\nprevádzkovaní podniku a pri komunikácii žalovaného vo vzťahu k žalobcovi používal na danú činnosť\nsamotný žalovaný, ktorý nikdy nespochybnil svoje postavenie povinného subjektu z poskytnutých plnení\nžalobcu, preto nepochybne aj v súlade s primeraným použitím § 16 (popri § 15 ods. 1) Obchodného\nzákonníka plne zaväzovalo v predmetných veciach žalovaného. Súd prvej inštancie poukazoval na to,\nže uvedené osoby konali prostredníctvom emailových adries nepochybne označujúcich žalovaného @.\nčo objektívne vyvažuje jeho argument vo vzťahu k predtlači v emailoch týchto osôb s uvedením ich\niných zamestnávateľov. Zdôraznil, že predmetní svedkovia vo svojich výpovediach bez výnimky potvrdili\nspoluprácu so žalobcom a vyššie uvedený spôsob objednávania diel, dohadovania ich konkrétnych\npodmienok a náležitostí, ako aj následného odovzdávania diel zo strany žalobcu a ich preberanie\nžalovaným, ktorých úkonov sa na základe poverenia žalovaného zúčastňovali. Na základe zistení\nz vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skonštatoval, že uvedený záver potvrdzuje aj to, že\nžalovaný a spoločnosť M. BER. boli personálne prepojení aj prostredníctvom ich zamestnancov, ktorí\nhoci vnútorne spadali pod rôzne divízie spoločností, vo vzťahu k tretím osobám (v tomto prípade\nvo vzťahu k žalobcovi) komunikovali a vystupovali ako jeden celok, resp. taký dojem mohli u tretej\nosoby dôvodne vyvolať. Žalovaný taktiež v prípade už uhradených faktúr nikdy nenamietal, že v jeho\nmene komunikovali osoby, ktoré nie sú poverenými osobami tejto spoločnosti. Pokiaľ žalovaný namietal\nakúkoľvek možnosť konania týchto osôb za neho, resp. v jeho veciach, súd prvej inštancie poukázal na\njeho potvrdenie vzájomnej spolupráce so žalobcom a aj na čiastočné potvrdenie dodania konkrétnych\ndiel s tým, že žalovaný neuviedol, akým spôsobom a cez aké iné osoby mala táto spolupráca prebiehať\na boli niektoré aj ním potvrdené diela objednané, odkonzultované a prevzaté od žalobcu. Výsledky tejto\nspolupráce pritom žalovaný hospodársky využíva (v konaní nesporná skutočnosť), čo súd prvej inštancie\npovažoval za ďalší dôkaz toho, že plnenie žalobcu sa k žalovanému nepochybne dostalo. Vykonaným\ndokazovaním teda bolo jednoznačne potvrdené, že objednanie, odovzdanie a prevzatie predmetných\ndiel sa uskutočnilo tak ako to žalobca podrobne popísal vo svojej žalobe a ďalších vyjadreniach vo\nveci. Všeobecnú námietku žalovaného o nepreukázaní dodania diel a ich prevzatia žalovaným, preto\nv daných súvislostiach súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú. Moment dodania diel žalovanému\npredstavoval jeho doručenie prostredníctvom emailovej správy na emailovú adresu poverenej osoby\nžalovaného, prípadne doručenie prístupových údajov potrebných na prevzatie diela z internetového\núložiska, čo žalobca dostatočne preukázal listinnými dôkazmi. Vzhľadom na charakter plnenia sa pritom\nmá moment dodania predmetných diel uvedeným spôsobom považovať aj za moment ich prevzatia.\nSúd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný žiadnym kvalifikovaným spôsobom nepoprel, že mu emailové\nsprávy so zhotovenými dielami, resp. s odkazmi na úložisko, boli doručené a teda žiadnym konkrétnym\nspôsobom nespochybnil dodanie diel. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že diela neboli dodávané v\notvorených dátach, sa súd prvej v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalobcu, že vykonaným\ndokazovaním nebolo preukázané, že by medzi stranami existovala obchodná prax alebo akákoľvek\ndohoda, ktorá by toto vyžadovala, preto nedodanie diel (aj) v otvorených dátach nemôže byť vadou diel.\nPreto podľa názoru súdu prvej inštancie neprichádzajú do úvahy žiadne nároky na zľavy z ceny diel\nz uvedeného dôvodu. Súd prvej inštancie taktiež poznamenal, že aj keby bolo možné danú vlastnosť\ndiel v tomto prípade oprávnene požadovať, platil by stav, že žalovaný nereklamoval túto vlastnosť diel\nv zákonnej lehote na uplatnenie nárokov za zodpovednosti za vady, t. j. tieto nároky si riadne a včas\nneuplatnil a ani súd by ich už za týchto okolností nemohol priznať v zmysle § 562 ods. 2 Obchodného\nzákonníka.\nK námietkam žalovaného ohľadom absencie dohody o výške ceny diel, resp. chýbajúceho odsúhlasenia\nceny diel žalovaným a oneskorenej fakturácie, súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní prijal\njednoznačný záver o tom, že žalobca účtoval žalovanému ceny, ktoré boli obvyklé a zaužívané v\nich dlhoročnej obchodnej spolupráci s tým, že tieto ceny boli žalovaným akceptované bez výhrad\ndlhodobo až do začatia tohto súdneho konania. Z uvedeného bolo podľa súdu prvej inštancie možné\nvyvodiť záver o tom, že medzi stranami existovala konkludentná dohoda o cenách, t. j. o cenovom\nrámci pri jednotlivých druhoch plnení/diel, resp. konkludentná dohoda o tom ako sa tieto ceny\n\nmajú v určitom obidvom stranám známom a dlhodobo akceptovanom rozmedzí určiť pri jednotlivých\n(konkrétnych) dielach podľa § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka, a to vzhľadom na individuálne\nprvky a náročnosť toho-ktorého diela, ktoré pritom nepochybne vedel z technického hľadiska určiť\na identifikovať len žalobca ako zhotoviteľ diel. Mal za to, že uvedené žalobca dostatočne preukázal\npredložením vzorových cien jeho diel (dokument s názvom „bežne fakturované sumy za grafické\npráce - zoznam“ na č. l. 124 s. spisu), ktoré boli žalovanému známe, a proti ktorým žalovaný vo\nvšeobecnosti nijako nenamietal, ako aj porovnaním cien zo sporných faktúr s tými cenami, ktoré\nžalovaný bez výhrad uhrádzal pri obdobných plneniach žalobcu v rámci ich predošlej obchodnej\nspolupráce a tiež s cenami, ktoré žalobca účtoval pri porovnateľných dielach poskytnutých tretiemu\nsubjektu. Súd prvej inštancie vyhodnotil pokus žalovaného po ukončení dokazovania na preukázanie\nopakovaného nekonzekventného účtovania výrazne odlišných cien za podľa žalovaného obdobné dielo\n(plnenie) žalobcu v rôznych prípadoch za taký, ktorý zostal v rovine nepodložených tvrdení, nakoľko\nhodnovernosť žalovaným predkladaných faktúr žalobcu bola vyvrátená a účinne popretá samotnou\nbývalou zodpovednou pracovníčkou žalovaného Ing. U. U. J., ktorá uviedla, že všetky faktúry žalobcu\nboli žalovaným prijaté, pričom na znak ich prijatia ich žalovaný opatril podpisom svedkyne a konateľky,\navšak faktúry, ktoré žalovaný v konaní predložil na porovnanie so spornými faktúrami také podpisy\nneobsahovali, preto súd nemal preukázané, či sa skutočne jedná o autentický obsah faktúr. Taktiež\nsvedkyňa Ing. U. U. J. na pojednávaní konanom dňa 26.05.2021 na prvý pohľad zistila určité rozdiely v\ndetailoch v predmete fakturovaných diel na žalovaným predložených faktúrach, ktoré mohli spôsobovať\niné výsledné ceny diel (napr. jazykové mutácie, atď.). V dôsledku uvedeného zároveň nebola v konaní\npreukázaná ani opodstatnenosť námietky prípadnej dvojitej fakturácie cien, keďže pri skúmaných dielach\nsa nepotvrdila ich totožnosť. Pri skutočne zistených chybách fakturácie pritom žalobca vzal svoju žalobu\nčiastočne späť.\nSúd prvej inštancie ďalej uviedol, že v otázke ceny diel nebolo medzi stranami sporné, že predmetné\ndiela boli vo významnej miere výsledkom tvorivej duševnej činnosti žalobcu, a teda ich ceny sa nedali\núplne a bez ohľadu na individuálne podmienky a náležitosti jednotlivých diel paušalizovať, avšak\nvykonaným dokazovaním zároveň nevyšlo najavo, že by žalobca za niektoré svoje dielo účtoval v\nrozsahu, resp. vo výške (zjavne) neprimeranej dovtedajšej cenovej praxi zavedenej medzi stranami\nsporu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že do začatia súdneho konania neboli žalovaným nijakým\nspôsobom namietnuté ceny diel žalobcu, t. j. žalovaný neprejavil svoj prípadný nesúhlas s nimi. Z\nvykonaného dokazovania súd považoval za zrejmé, že vzhľadom na uvedenú dlhodobú a medzi\nstranami zaužívanú cenovú prax nebola nikdy počas vzájomnej spolupráce zo strany žalovaného\nprejavená požiadavka, aby boli jednotlivé ceny diel najprv predkladané na odsúhlasovanie žalovanému\na aby ich tento následne pravidelne odsúhlasoval, a preto týmto nie je možné ani dodatočne podmieniť\noprávnenosť vzniku nároku žalobcu na ceny jednotlivých diel vo vyúčtovaných výškach. Súd pri námietke\nžalovaného o tom, že fakturácia v niektorých prípadoch prebehla značne po čase žalobcom tvrdeného\nposkytnutia plnenia odkazoval na argumentáciu žalobcu, ktorú považoval za logické odôvodnenie\nvzniknutých časových odstupov, pričom zdôraznil, že pokiaľ zo zmluvy nevyplývalo niečo iné, tak nárok\nna cenu diela vznikol už samotným vykonaním diela, a teda ani prípadná neskoršia fakturácia nemá\nvplyv na vznik takého nároku.\nK námietke žalovaného ohľadom uplatnenia zápočtu, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého\nrozsudku uviedol, že išlo o započítací prejav žalovaného v rozsahu nie väčšom ako bol uplatnený nárok\nžalobcu, a preto bolo potrebné túto kompenzačnú námietku žalovaného posúdiť súčasne s nárokom\nžalobcu v rámci tohto konania, a to z hľadiska možného spôsobenia zániku žalovanej pohľadávky, ak\nby bol zápočet skutkovo i právne opodstatneným a platne vykonaným prejavom vôle žalovaného voči\nžalobcovi. Súd prvej inštancie však úkon zápočtu po jeho preskúmaní z hľadiska predpokladov platnosti\nprávneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka nemohol vyhodnotiť ako dostatočne zrozumiteľný,\nurčitý a vážny prejav vôle žalovaného, ktorý by mohol vo vzťahu k žalovanej pohľadávke žalobcu\nvyvolať následky uvedené v § 580 Občianskeho zákonníka v spojení s § 358 Obchodného zákonníka.\nSúd prvej inštancie preto všetky započítacie prejavy žalovaného vykonané v priebehu konania (mimo\nsúdneho konania, ako aj v rámci neho) vyhodnotil ako neplatné právne úkony podľa § 37 Občianskeho\nzákonníka, nakoľko odhliadnuc od otázky, či by bolo možné všetky pohľadávky voči žalobcovi považovať\nza dostatočne špecifikované čo do skutkového a právneho základu ich vzniku, žalovaný sám nevedel aké\nvzájomné pohľadávky započítaval, keď na jednej strane tvrdil, že započítal len oprávnené pohľadávky\nžalobcu, avšak na druhej strane počas celého konania tieto pohľadávky popieral. Nakoľko žalovaný\npočas celého konania tvrdil, že pohľadávky žalobcu neexitujú, tieto neuznával ani sčasti, pričom zároveň\n\ntak nemohol ani dostatočne jasne a určito vymedziť výšku pohľadávok tak žalobcu ako ani žalovaného,\nv akej by boli tieto predmetom prípadného započítacieho úkonu a v akej by sa tieto mohli navzájom kryť,\nsúd prvej inštancie považoval predmetné započítacie prejavy žalovaného za neurčité, nezrozumiteľné\na nevykonané s dostatočnou vážnosťou, v dôsledku čoho ide o neplatné započítacie prejavy.\nSúd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a priznal mu aj úroky z omeškania z priznaných súm vo\nvýške 9 % ročne vždy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých faktúr, keďže žalovaný\nsa nepochybne dostal do omeškania s plnením týchto svojich peňažných záväzkov, ako aj sumu 40\neur titulom zákonom upravovanej paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v\nobchodnoprávnom vzťahu podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka.\nŽalobca počas konania, a to ešte pred prvým pojednávaním vo veci, vzal svoju žalobu čiastočne späť, a\nto v rozsahu, ktorý prevyšoval súdom prvej inštancie vo výroku I. napadnutého rozsudku priznaný nárok.\nSúd prvej inštancie preto, bez potreby zisťovania súhlasu žalovaného s týmto čiastočným späťvzatím,\nkonanie vo zvyšnej časti žaloby zastavil podľa § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP.\nZáverom súd prvej inštancie uviedol, že všetky ostatné návrhy strán sporu na doplnenie dokazovania\npredostreté najmä na nariadenom pojednávaní, ale aj skôr počas celého konania, nepripustil, pretože\nbuď na ich vykonaní už strany sporu netrvali alebo ich vykonanie nepovažoval za potrebné pre zistenie\nrozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci a mal za to, že v konečnom dôsledku by len spôsobili\npredlžovanie konania a oddialenie meritórneho rozhodnutia. Ďalšie argumenty strán sporu už súd\nnepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, preto sa s nimi ani osobitne nevysporiadal.\nO nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2\nCSP, pričom dospel k záveru, že žalobca má právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu\n90,38 %, keďže žalobca bol v tejto veci úspešný na 95,19 % a neúspešný na 4,81 % (neúspech žalobcu\nspočíval v čiastočnom späťvzatí žaloby z dôvodov na jeho strane), t. j. čistý úspech žalobcu predstavuje\n90,38 %.\n4. Proti napadnutému rozsudku žalovaný (ďalej aj ako „odvolateľ“) podal odvolanie v zákonnej lehote, v\nrozsahu výrokov I. a III. a z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a namietal, že súd prvej\ninštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jemu patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá\nmala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov\ndospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne\na žalovanému prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo napadnutý\nrozsudok zrušil a vec vrátil súd prvej inštancie na ďalšie konanie.\nŽalovaný v odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok je nielen nesprávny, ale až arbitrárny, popierajúci\nzásady formálnej a právnej logiky, je jednostranný a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti z\ndôvodov, že:\n- súd prvej inštancie priznal nároky žalobcovi aj za diela, ktoré podľa tvrdení žalobcu si mal žalovaný\nod neho objednať, žalobca vytvoriť a dodať žalovanému v roku 2015, hoci žalobca vznikol zápisom do\nobchodného registra až v roku 2016 a s uvedenou skutočnosťou sa súd prvej inštancie v odôvodnení\nvôbec nevysporiadal;\n- súd prvej inštancie odmietol rozsiahlu špecifickú argumentáciu žalovaného k jednotlivým dielam a\nfaktúram, ktorou sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal;\n- súd prvej inštancie priznal žalobcovi odplaty aj za diela, ktoré údajne mali byť objednané S. J. či\n„sekretariátom“ žalovaného a vo vzťahu k týmto osobám zo strany súdu prvej inštancie vôbec nebol\nskúmaný pomer k žalovanému a poverenie konať v jeho mene;\n- súd prvej inštancie ohľadom existencie poverenia vybraných fyzických osôb konať v mene žalovaného\nneuviedol, akou formou malo byť príslušným osobám udelené poverenie žalovaným (napr. interný\npredpis, pracovná zmluva), kedy im mal žalovaný udeliť toto poverenie, kto v mene žalovaného ho mal\nudeliť daným osobám, aký bol obsah a rozsah daného poverenia a pod.;\n- záver súdu prvej inštancie o existencii konkludentnej dohody o cenách diela medzi stranami považoval\nžalovaný za svojvoľný, nesprávny, nielen nemajúci oporu v dokazovaní, ale je aj v rozpore s vykonaným\ndokazovaním ako aj za nepreskúmateľný, keď súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku\n\nvôbec neuviedol, kedy mala byť medzi stranami uzatvorená údajná konkludentná dohoda o cene, akým\nspôsobom bola uzatvorená, aký bol jej obsah a teda aj údajné ceny za jednotlivé diela, kto konkludentnú\ndohodu v mene žalovaného uzatvoril a pod.;\n- záver súdu prvej inštancie, že žalobca bol oprávnený sám jednostranne stanovovať ceny diel s ohľadom\nna ich individuálne prvky a náročnosť považoval za nesprávny, až absurdný, právne a ekonomicky\nnezmyselný a v rozpore so základnými právnymi zásadami (rovnosť strán, zákaz zneužitia práva ...);\n- mal za to, že súd prvej inštancie odmietol prihliadať na faktúry predložené žalovaným z dôvodu, že\nneobsahujú podpisy oprávnených osôb (hoci ich v skutočnosti obsahovali), pričom faktúry predložené\nžalobcom, na ktoré súd prihliadal, boli predložené v elektronickej podobe bez pečiatok a akýchkoľvek\npodpisov, no napriek tomu na dané faktúry prihliadal;\n- namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou vyžadoval od žalovaného,\naby preukázal neexistenciu určitých skutočností, konkrétne, že mu neboli doručené emaily, diela a pod.;\n- namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít vyhodnotil\nzapočítanie a kompenzačnú námietku žalovaného ako neplatné;\n- súd prvej inštancie odmietol kompletne všetky generálne i špecifické argumenty žalovaného a nekriticky\nbez opory v dokazovaní a konkrétnejšieho zdôvodnenia si osvojil všetky argumenty žalobcu a\n- napadnutý rozsudok považoval ohľadom výraznej väčšiny argumentov a otázok dôležitých pre\npredmetné konanie nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný.\nŽalovaný k otázke poverenia svedkov konať v jeho mene v odvolaní uviedol, že svedkovia S. J., U. U.\nJ. a U. W. boli zamestnancami spoločnosti M. BER. a svedok W. A. bol zamestnancom spoločnosti\nBERCOFF KLEMBER CZ, s.r.o. so sídlom Golčova 486, Kunratice, 148 00 Praha 4, Česká republika,\nIČO: 042 25 287 (ďalej aj ako „spoločnosť BERCOFF CZ“). Taktiež poukazoval na to, že podľa tvrdení\nžalobcu diela vo faktúrach č. 1822 a 1827 mali byť v mene žalovaného objednané S. J., ktorá nebola\nzamestnankyňou žalovaného a žalobca nepreukázal, že mala od neho poverenie konať v jeho mene,\nani nenavrhol vykonanie jej výsluchu ako svedka. Namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku vôbec nezaoberal skutočnosťou, že niektoré diela mali byť objednané S. J.\na aký má vzťah, či pomer k žalovanému. Ďalej diela fakturované vo faktúrach č. 1821 a 1826 mali\nbyť v mene žalovaného objednané „sekretariátom“ žalovaného, pričom žalobca nijako nešpecifikoval,\nkoho alebo čo toto pomenovanie označuje a súd prvej inštancie sa ani s touto otázkou v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku nevysporiadal. K používaniu emailovej adresy a@b.c žalovaný uviedol, že túto\npoužívajú všetci jeho zamestnanci, ako aj zamestnanci spoločností M. BER. a BRCOFF CZ, pričom pri\npodpise majú vždy uvedené, v mene ktorej spoločnosti konajú. Namietal, že samotná skutočnosť, že\nzamestnanci spoločností M. BER. a BERCOFF CZ používajú emailovú adresu a@b.c“ neznamená, že\ntíto zamestnanci sú z tohto titulu v zmysle hmotného práva oprávnení zaväzovať žalovaného a konať\nv jeho mene, keďže uvedené spolu vôbec nesúvisí. Zároveň z výsluchov svedkov ako aj z listinných\ndôkazov vyplynulo, že všetci svedkovia mali vo svojich emailoch uvedené, že sú zamestnancami\nspoločnosti M. BER. alebo BERCOFF CZ, pričom súd prvej inštancie nedôvodne priznal väčšiu váhu\nskutočnosti, že dané osoby používali emailové adresy @. oproti skutočnosti, že v emailoch pri podpise\nmali uvedené, že konajú v mene iných spoločností. Žalovaný zdôraznil, že „KLEMBER“ predstavuje\nznačku výrobkov a nie identifikáciu konkrétnej spoločnosti. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie\ndospel k záveru, že všetky osoby uvedené v napadnutom rozsudku boli oprávnené konať v jeho\nmene, pričom pri odôvodnení existencie poverení používal len všeobecné argumenty typu používanie\nemailovej adresy klember.sk, poukaz na historickú fakturáciu či majetkovú prepojenosť žalovaného a\nspoločnosti M. BER., avšak ani na jednom mieste napadnutého rozsudku neuviedol akou formou bolo\ndaným osobám udelené poverenie žalovaným (napr. interný predpis, pracovná zmluva), kedy im mal\nudeliť predmetné poverenie, kto v jeho mene udelil predmetné poverenie daným osobám, aký bol jeho\nobsah a rozsah, a v tomto kontexte a v jednej z najdôležitejších otázok pre predmetné konanie preto\npovažoval napadnutý rozsudok za svojvoľný a neodôvodnený. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/28/2017 zo dňa 26.06.2018.\nĎalej poukazoval na to, že svedkovia S. J., U. U. J., W. A. a U. W. počas výsluchov uviedli, že\nhistoricky komunikovali so žalobcom ohľadom tvorby diel, ale vždy mali v podpisoch emailov napísané,\nže konajú v mene iných spoločností, konkrétne M. BER. a BERKOFF CZ. Svedkovia S. J., W. A.\na U. W. zároveň uviedli, že nemali vedomosť o tom, že by faktúry boli vystavované žalovanému a\nboli v domnienke, že boli vystavované svojim zamestnávateľom. Zdôraznil, že faktúra je len účtovný /\ndaňový doklad a nepredstavuje hmotnoprávnu dohodu či automaticky dôkaz o existencii hmotnoprávnej\ndohody. Zároveň uviedol, že historická fakturácia bola vykonaná nesprávne, na čo žalovaný prišiel\npočas tohto súdneho konania. Z uvedených dôvodov žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie\n\nnajprv uviedol, že nepopiera historickú spoluprácu so žalobcom, avšak neskôr aj na základe zistení jeho\nprávneho zástupcu viackrát v konaní uviedol, že táto spolupráca právne neexistovala medzi žalobcom\na žalovaným, ale medzi žalobcom a spoločnosťami M. BER. a BERCOFF CZ, pričom s uvedeným\nargumentom sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Pokiaľ súd prvej inštancie s ohľadom na historickú\nfakturáciu dospel k záveru o existencii obchodnej zvyklosti pri konaní predmetných tretích osôb v mene\nžalovaného, toto považoval za rozporné s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (rozsudok\nNS SR sp. zn. 1MObdoV/2/2009 zo dňa 28.04.2011, uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 750/2015 zo dňa\n17.11.2015). Poukaz na historickú fakturáciu považoval žalovaný za nesprávny aj z dôvodu, že v konaní\nneboli predložené dôkazy, že diela, ku ktorým sa tieto historické faktúry viažu, boli v mene žalovaného\nobjednané totožnými osobami ako pri sporných faktúrach. Za skutkovo nesprávny považoval žalovaný\naj záver o tom, že svedkovia museli konať v jeho mene, pretože je majiteľom práv priemyselného\nvlastníctva a poukazoval na to, že z verejne dostupných informácií na webregistri Úradu priemyselného\nvlastníctva SR vyplýva, že v niektorých prípadoch je majiteľom ochranných známok súvisiacich s\nvýrobkami „KLEMBER“ aj spoločnosť M. BER., t. j. spoločnosť, ktorej zamestnancami boli S. J., U. U.\nJ. a U. W.. Potvrdil, že so spoločnosťami M. BER. a BERCOFF CZ a ich zamestnancami dochádzalo\nk úzkej spolupráci, či interakciám, avšak uvedené v právnom ponímaní neznamená, že zamestnanci\njednej spoločnosti môžu uskutočňovať úkony v mene druhej spoločnosti. Mal za to, že záver súdu\nprvej inštancie o tom, že zamestnanci spoločností žalovaného a M. BER. vystupovali vo vzťahu k tretím\nosobám vrátane k žalobcovi ako jeden celok je absolútne nesprávny a nemá podklad v dokazovaní, čo\nvyplýva nielen z výsluchov svedkov, ale aj emailovej komunikácie, v ktorej je uvedené, že dané osoby\nvystupovali vždy v mene spoločnosti, ktorej boli zamestnancom. K aplikácii ustanovenia § 15 ods. 1\nObchodného zákonníka poukazoval na to, že svedkovia S. J., W. A. a U. W. so žalobcom komunikovali\nvýlučne ohľadom diel na marketingové účely, t. j. neobjednávali a neprevzali od žalobcu akékoľvek diela,\nktoré sa týkali výroby výrobkov KLEMBER, ale len ich predaja (distribúcie). Žalovaný ďalej namietal,\nže súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom ohľadom objednávania a prevzatia diel žalobcu\nsvedkyňou J. K., ktorá počas výsluchu uviedla, že nemala kompetenciu v mene žalovaného objednávať\na prevziať diela od žalobcu a ani fakticky žiadne objednávky neuskutočňovala. Poukazoval na to, že súd\nprvej inštancie nezohľadnil zistenia z výsluchu svedkyne J. K., rovnako sa vôbec nezaoberal obsahom\nemailovej komunikácie vo vzťahu k jej údajným objednávkam, ale si len jednostranne a bezdôvodne\nosvojil všetku argumentáciu žalobcu. Poukazoval na skutočnosť, že podľa tvrdení žalobcu mala J. K.\nobjednávať a prevziať diela uvedené vo faktúrach č. 1714, 1802, 1803, 1806, 1807, 1810, 1811, 1812\na 1814, t. j. ide o významné množstvo diel a faktúr.\nŽalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom ohľadom\nexistencie konkludentnej dohody o cenách diela. Mal za to, že záver súdu prvej inštancie o existencii\ntakejto dohody je nesprávny a nemá oporu v dokazovaní. Zdôraznil, že všetci svedkovia, ktorých výsluch\nbol uskutočnený v predmetnom konaní, popreli existenciu konkludentnej dohody o cene diel medzi\nstranami, a to vrátane svedkyne U. U. J., ktorej výsluch s ohľadom na dobré vzťahy so žalobcom bol\nzjavne nevierohodný. Aj predmetná svedkyňa uviedla, že cena za diela žalobcu sa stanovovala vždy\nindividuálne pre každé dielo, žalobca posielal aj cenové ponuky/kalkulácie za diela a že jedinou osobou,\nktorá mala oprávnenie schvaľovať ceny bola U. D. - konateľka žalovaného a súčasne aj spoločnosti\nM. BER. Súd prvej inštancie sa však týmito skutočnosťami v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec\nnezaoberal. K listinnému dôkazu predloženému žalobcom označenému ako „bežne fakturované sumy\nza grafické práce“ žalovaný namietal, že už počas konania pred súdom prvej inštancie poukazoval na\nto, že práve uvedená listina je dôkazom o tom, že akákoľvek dohoda o cene diel neexistovala, keďže\nv ňom žalobca uvádzal takmer všetky odplaty v podobe intervalu ceny diela „v závislosti od náročnosti\nprojektu“, ktorú si mal posúdiť sám žalobca alebo spodné hranice odmeny. Záver súdu prvej inštancie,\nže žalobca bol oprávnený sám jednostranne stanovovať ceny diel s ohľadom na ním určenú náročnosť a\nindividuálne prvky diel, považoval žalovaný za nesprávny, právne a ekonomicky nezmyselný, popierajúci\nzásady formálnej a právnej logiky, jednostranný a v rozpore s princípom spravodlivosti. Poukazoval na to,\nže v konaní predložil faktúry vystavené v rokoch 2012 až 2014 jediným spoločníkom žalobcu, ktoré podľa\njeho názoru potvrdzovali nekonzistentnosť fakturácie a ktoré súd prvej inštancie nezohľadnil dôvodiac\ntým, že tieto faktúry neobsahovali podpisy U. U. J. a U. D. (konateľky žalovaného a spoločnosti M. BER.)\na preto mal pochybnosti o ich autentickosti. Zdôraznil, že uvedené faktúry všetky obsahovali pečiatky aj\nschvaľovacie podpisy a zároveň ich existencia ani obsah nebol v konaní sporný, preto mal súd prvej\ninštancie na uvedené faktúry prihliadnuť. Taktiež namietol, že žalobcom predložené historické faktúry,\nktoré súd prvej inštancie naopak zohľadnil, boli v konaní predložené v elektronickej podobe bez pečiatok\na podpisov, čo zakladá svojvoľnosť a jednostrannosť napadnutého rozsudku. Existenciu konkludentnej\n\ndohody o cene diela mal súd prvej inštancie preukázanú aj z faktúry žalobcu č. 28/2014 fakturovanej\ninému odberateľovi, pričom žalovaný namietol, že z uvedenej faktúry nie je zrejmé, akých diel sa týkala\na nebol k nej priložený ani náhľad diel, preto mal za to, že existenciu konkludentnej dohody o cene\ndiel nepreukazuje. Zdôraznil, že celé posúdenie súdom prvej inštancie ohľadom konkludentnej dohody\no cene bolo v podstate založené na štyroch historických faktúrach, pričom si ale žalobca uplatňoval\nodplatu za rôzne druhy diel, ktoré v týchto faktúrach fakturované neboli. Taktiež poukazoval na to, že\nfaktúra je len účtovným, resp. daňovým dokladom a nepredstavuje hmotnoprávnu dohodu alebo dôkaz\no jej existencii.. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa žalovaného nevyplynulo ani to, kedy mala\nbyť údajná konkludentná dohoda o cene medzi stranami uzatvorená, aký bol jej obsah a údajné ceny za\njednotlivé diela, kto v mene žalovaného ju uzatvoril a podobne. Žalovaný uviedol, že žalobca si žalobou\nuplatnil odmenu za 130 individuálnych diel, ktoré žalovaný v konaní špecificky a podrobne a namietal,\npričom súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal cenou za jednotlivé diela\na nijako sa nevysporiadal s jeho argumentáciou k jednotlivým dielam a sporným faktúram, na ktorej\nžalovaný zotrval aj v podanom odvolaní.\nĎalej žalovaný v odvolaní namietal, že žalobcom predložené náhľady diel nepredstavujú diela, ani dôkaz\no ich vytvorení, keďže diela musia byť vo formáte .pdf v otvorených dátach a vo formáte .ai, resp. .eps,\nprípadne v inej štandardnej forme umožňujúcej používanie diel na účel, na ktorý majú slúžiť. Poukazoval\nna to, že žalobca doručenie diel preukazoval emailovou komunikáciou, ktorá bola chaotická a častokrát\nnečitateľná, nebolo z nej zrejmé, čo je jej prílohami a či prílohy predstavujú tvrdené diela. Mal za to,\nže bolo úlohou žalobcu, aby nepochybným spôsobom preukázal všetky predpoklady pre vznik nároku\nna údajnú odmenu a jej výšku. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého\nrozsudku nesprávne konštatoval, že žalovaný nespochybňoval objednanie a dodanie časti diel, hoci\nvo svojom vyjadrení zo dňa 30.07.2021 namietal, že tieto diela boli objednané a dodané vo vzťahu\nk spoločnosti M. BER.. Taktiež namietal, že súd prvej inštancie nešpecifikoval, ktoré konkrétne diela\nmá žalovaný užívať s tým, že ak by aj žalovaný niektoré z diel užíval, táto skutočnosť automaticky\nneznamená, že dané diela objednal a má ich zaplatiť žalobcovi.\nŽalovaný namietal aj nesprávne a jednostranné posúdenie výsluchov svedkov súdom prvej inštancie.\nUviedol, že všetci svedkovia zhodne uviedli, že nemali oprávnenie na odsúhlasovanie cien diel\nvytvorených žalobcom, toto patrilo konateľke U. D., svedkovia S. J., W. A. a U. W. komunikovali so\nžalobcom len ohľadom diel na marketingové účely v rámci pracovných náplní a vecne v mene spoločností\nM. BER. a BERCOFF CZ, ktoré sa zaoberali predajom a nie výrobou produktov KLEMBER. Mal za to,\nže výsluchmi svedkov bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným neexistovala konkludentná\ndohoda o cene diel a ani jedna zo sporných faktúr nebola schválená žalovaným. S poukazom na uvedené\nmal za to, že závery súdu prvej inštancie o tom, že svedkovia potvrdili objednávanie a dodávanie diel\nv mene žalovaného sú v rozpore s výsluchom daných svedkov. Zároveň mal za to, že ani jeden zo\nsvedkov nepotvrdil konkludentnú dohodu o cene. Taktiež poukazoval na to, že súd prvej inštancie sa\nvôbec nezaoberal vierohodnosťou svedkyne U. U. J., hoci priznala, že má so žalobcom dobrý vzťah, sú\nspolu v kontakte a navzájom spolupracujú.\nTaktiež v odvolaní žalovaný namietal aj nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti jeho\nzápočtu, resp. kompenzačnej námietky. Špecifikoval, že v hmotnoprávnom zápočte zo dňa 05.12.2019\nuskutočneným mimo konania vykonal započítanie svojich pohľadávok voči pohľadávkam žalobcu\nv tomto konaní. S ohľadom na námietky žalobcu taktiež v predmetnom konaní v podaní zo dňa\n31.01.2020 vzniesol voči pohľadávkam žalobcu uplatneným v tomto konaní aj kompenzačnú námietku.\nNa pojednávaní konanom dňa 10.06.2020 žalovaný vo vzťahu k uplatnenej kompenzačnej námietke\npre úplnosť uviedol, že si ju uplatňuje ako obranu v konaní subsidiárne. Mal za to, že ak by aj\nbol hmotnoprávny zápočet ním uskutočnený mimo konania neplatný, bol súd prvej inštancie povinný\nprihliadať aj na kompenzačnú námietku uskutočnenú v konaní ako procesnú obranu, z ktorej bolo zrejmé,\nže sa mala uplatniť len v prípade, ak by ostatné argumenty žalovaného súd vyhodnotil ako nedôvodné.\nTaktiež namietol, že vo vyjadrení zo dňa 18.09.2019 urobil osobitný započítací úkon týkajúci sa iných\nskutočností a pohľadávok, s ktorého existenciou sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal.\nZa nesprávne považoval žalovaný aj posúdenie úrokov z omeškania súdom prvej inštancie z dôvodu,\nže žalobca nepreukázal doručenie faktúr žalovanému a viaceré z faktúr mu boli doručené až po ich\nsplatnosti.\n\n5. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 17.01.2022 a uviedol, že napadnutý\nrozsudok považuje za vecne správny a dostatočne odôvodnený. Poukazoval na to, že žalovaný od\nzačiatku konania nepopieral dlhodobú spoluprácu medzi stranami sporu, na základe ktorej mu boli\nžalobcom v priebehu niekoľkých rokov dodávané diela v podobe grafických dizajnov jeho výrobkov a\ndizajnov slúžiacich na reklamnú a propagačnú činnosť. O všetkých dielach prebiehala medzi stranami\npriebežná komunikácia a spolupráca pri vytváraní diel podľa požiadaviek a potrieb žalovaného.\nVytvorené dizajny žalovaný používal na svojich produktoch, ktoré boli distribuované jeho obchodným\npartnerom a následne predávané koncovým zákazníkom. V priebehu rokov spolupráce žalovaný\nobjednával vyhotovovanie diel zaužívaným spôsobom, a to na základe objednávok pracovníkov, ktorí\nkontaktovali žalobcu a zadali požiadavku na zhotovenie konkrétneho diela. Poukazoval na to, že\ndôkazom tejto medzi stranami zaužívanej zmluvnej praxe bola rozsiahla emailová komunikácia, ktorú\npredložil súdu a na žiadosť žalovaného aj každý relevantný email jednotlivo vo zväčšenej podobe.\nPovažoval za nepochybné, že žalovaný touto emailovou komunikáciou sám disponoval, pretože išlo o\nkomunikáciu v jeho obchodných veciach a s jeho pracovníkmi, ktorých na výkon týchto činností poveril. V\npriebehu rokov bolo žalovaným takýmto spôsobom objednaných množstvo diel. Zdôraznil, že vystavené\nsporné faktúry žalovaný po ich doručení nevrátil, žalobcu nekontaktoval so žiadnym rozporom týkajúcim\nsa či už objednania diel príslušnými pracovníkmi, výšky stanovenej ceny alebo spôsobu dodávania diel.\nŽiadnu z uvedených skutočností žalovaný počas niekoľkých rokov nerozporoval a tým, že si opakovane\nzhotovovanie diel objednával, dával najavo svoju spokojnosť s dodanými dielami a so spôsobom ich\nzazmluvnenia a realizácie a vyjadroval záujem o ďalšiu spoluprácu so žalobcom. Poukazoval na to, že\nžalovaný v minulosti nerozporoval objednanie a odovzdanie diel prostredníctvom mailovej komunikácie\na dátového úložiska. Napriek všetkým ním uvedeným tvrdeniam žalovaný nepoprel, že by diela ktoré\nboli predmetom fakturácie obdržal a následne na svojich výrobkoch alebo pri svojej činnosti použil, resp.\nnepreukázal, že by v minulosti urgoval ich odovzdanie, spochybňoval ich objednanie alebo namietal\nvýšku fakturovanej ceny.\nŽalobca poukazoval na to, že uvedená dlhodobá spolupráca medzi stranami sa prejavila aj v tom,\nže žalovanému pôvodne služby dodával Ing. Mgr. art. N. E., jediný spoločník a konateľ žalobcu, ako\nfyzická osoba podnikateľ, pričom v priebehu obchodnej spolupráce transformoval svoju obchodnú\nčinnosť na spoločnosť s ručením obmedzeným, do ktorej vložil všetko svoje know-how, obchodné\nvzťahy, pohľadávky a záväzky, ktoré dovtedy vytvoril ako fyzická osoba - podnikateľ, teda previedol\nsvoj podnik na žalobcu, vrátane nárokov na zaplatenie odplaty za diela vytvorené pred formálnym\nvznikom obchodnej spoločnosti žalobcu. O tejto skutočnosti bol žalovaný priebežne informovaný a nijako\nvoči nej nenamietal, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že uhrádzal faktúry vystavené fyzickou osobou podnikateľom a následne aj obchodnou spoločnosťou (žalobcom) bez toho, aby žiadal o preukázanie,\nči došlo k prevodu práv a pohľadávok (ako súčasti podniku) na spoločnosť žalobcu alebo nie.\nV súvislosti s opakovanou námietkou žalovaného týkajúcou sa objednávania diel pracovníkmi,\nktorí neboli k takémuto konaniu oprávnení, žalobca poukazoval nielen na majetkovú a personálnu\nprepojenosť spoločnosti M. BER. a žalovaného, ale aj na preukázanú faktickú prepojenosť oboch\nspoločností, či už pri obstarávaní záležitostí, pri ktorom zamestnanci oboch spoločností úzko\nspolupracovali (sídlili v totožnej budove a zúčastňovali sa spoločných obchodných porád) alebo aj\nv samotnom personálnom obsadení obchodného vedenia oboch spoločností. Všetky osoby vždy so\nžalobcom komunikovali prostredníctvom svojich oficiálnych emailových adries z domény klember.sk\n(teda nie m.ber.sk) a v mene žalovaného. Mal za to, že skutočnosť, že žalovaný vôbec umožnil\nrealizáciu komunikácie v jeho mene, keď povolil zamestnancom komunikovať z jeho oficiálnej domény\npreukazuje, že mal záujem, aby zamestnanci v jeho mene vystupovali a konali voči tretím osobám.\nZdôraznil, že samotné správanie žalovaného v rozhodnom čase nijako nenasvedčovalo tomu, že by\ntieto osoby neboli oprávnené konať v jeho mene. Poukazoval na to, že ho žalovaný nikdy neupozornil,\nže by mal komunikovať s určitými jeho zamestnancami, nikdy neodvolal úkony uskutočnené v jeho\nmene svedkami vypočutými v súdnom konaní, ani iným spôsobom nedal voči žalobcovi najavo, že\npri tejto komunikácii nejde o úkony žalovaného, ale o úkony inej obchodnej spoločnosti. Dôvodil, že\nbolo dôkaznou povinnosťou žalovaného preukázať, že týmto zamestnancom neumožnil konať, že im\nsám a dobrovoľne nezriadil prístup na doménu s jeho obchodným menom slúžiacu na komunikáciu\ns tretími osobami alebo aby preukázal, že pre nich takéto oprávnenia svojím konaním dosiahnuť\nnechcel a že žalobcu ako tretiu osobu na túto skutočnosť upozornil. Uvedené žalovaný v konaní ničím\nnepreukázal ale ani netvrdil. Zo zmluvnej praxe založenej medzi stranami bolo zrejmé, že tieto osoby\nboli oprávnené komunikovať a objednávať diela v mene žalovaného a že takáto činnosť bola vzhľadom\n\nna ich pracovné zaradenie obvyklá. Žalovaný v prípade už uhradených faktúr nikdy nenamietal, že v\njeho mene komunikovali osoby, ktoré nie sú pracovníkmi jeho spoločnosti alebo že ide o osoby, ktoré\nby neboli na takéto konanie oprávnené. S poukazom na uvedené mal žalobca za to, že z dlhodobej\nspolupráce, zo správania sa žalovaného ako aj z výsluchu jednotlivých svedkov je zrejmé, že všetky\nosoby, ktoré komunikovali v jeho mene, mali na takéto konanie oprávnenie.\nK spornej otázke autentickosti žalobcom predloženej emailovej komunikácie, ktorú žalovaný\nspochybňoval a popieral jej existenciu a obsah žalobca uviedol, že vzhľadom na rozsah predloženej\nemailovej komunikácie, ktorá nepochybne obsahuje vzájomnú komunikáciu strán a teda aj odpovede\nna ním zaslané maily, považoval popieranie existencie komunikácie za účelové tvrdenie žalovaného.\nŽalovaný rozporoval komunikáciu, avšak nepredložil jediný dôkaz o tom, že by komunikácia nebola\nautentická a opätovne nespochybňoval, že by obdržal a použil diela, ktoré ňou boli objednané a\nkomunikované. Mal za to, že predmetnou emailovou komunikáciou a výsluchmi svedkov v konaní\npreukázal, že títo objednávali zhotovovanie diel a v priebehu tvorby diela aktívne komunikovali ohľadom\nzapracovanie rôznych požiadaviek, úprav, pripomienok alebo korektúr. Žalovaný nenamietal zaužívaný\nspôsob odovzdania ani obvyklý formát diel. Poukazoval na to, že správanie žalovaného v rozhodnom\nčase (v čase objednania, vyhotovovania a odovzdania diel zhotovených na základe v konaní uplatnených\nfaktúr) sa žiadnym spôsobom nelíšilo od jeho obvyklého správania v priebehu predchádzajúcej\nspolupráce. K námietke žalovaného, ktorý spochybňoval celý proces zmluvnej spolupráce strán od\nobjednania diel až po ich dodanie a aj samotné odovzdanie diel, žalobca uviedol, že nie je jeho\npovinnosťou opätovne fyzicky odovzdávať zhotovené dielo v priebehu súdneho konania, pokiaľ je z\npredložených dôkazov zrejmé, že dielo bolo skutočne zhotovené a odovzdané.\nK spornej otázke fakturovanej ceny diela žalobca uviedol, že v konaní predloženými listinnými dôkazmi\n- faktúrami ním vystavenými za vyhotovenie obdobných diel voči iným subjektom, dostatočne preukázal\nobvyklosť účtovaných cien ako aj ich primeranosť. Žalovanému boli obdobné ceny účtované počas celej\ndoby spolupráce, a to v závislosti od náročnosti a špecifík zhotovovaného diela. Žalovaný účtované ceny\nnespochybňoval, nevyjadril svoj prípadný nesúhlas s výškou fakturovaných cien v jednotlivom prípade,\nnespochybňoval ich opodstatnenosť a ani žalobcu nevyzýval na opravy faktúr.\nVo vzťahu k otázke zápočtu, resp. kompenzačnej námietky žalovaného v konaní žalobca uviedol, že v\nzmysle platnej právnej úpravy je sporová strana v rámci svojej procesnej obrany povinná jasne uviesť a\npreukázať svoje skutkové tvrdenia. Žalovaný preto nemôže tvrdiť, že žalobcovi žiadny nárok nevznikol, a\nzároveň voči, podľa neho neexistujúcemu, nároku zároveň započítavať svoj údajný protinárok. Zároveň\nje potrebné zdôrazniť, že žalovaný svoju pohľadávku - protinárok v súdnom konaní vôbec nešpecifikoval\nčo do právneho základu a výšky, nepreukázal ho účtovnými dokladmi alebo inými dôkazmi, a preto súd\nprvej inštancie ani takýto jeho nárok nemohol priznať. S prihliadnutím na uvedené bolo potrebné úkon\nžalovaného považovať za chybný a neurčitý, vzhľadom na čo postupoval konajúci súd prvej inštancie\nsprávne, keď sa ním z hmotnoprávneho hľadiska ďalej nezaoberal.\nCelkový postoj a vystupovanie žalovaného v priebehu súdneho konania žalobca považoval za\nznačne nelogický a zmätočný. Zdôraznil, že žalovanému boli počas celej doby spolupráce priebežne\nodovzdávané objednané diela, ktoré následne používal na obaloch svojich výrobkov. Postup\nobjednávania, stanovovania cien ako aj odovzdávania diel bol pritom počas celej doby spolupráce\nrovnaký. Žalovaný však diela zhotovené na základe uplatnených faktúr používal a ďalej pre svoje účely\nspracoval a využil, pričom uvedené by logicky nebol schopný vykonať bez toho, aby si tieto diela objednal\na aby ich vo výsledku aj obdržal. S poukazom na vyššie uvedené žalobca považoval napadnutý rozsudok\nza vecne správny a navrhoval, aby ho odvolací súd v zmysle§ 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.\n6. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný vyjadril v odvolacej replike zo dňa 28.02.2022, v ktorej uviedol,\nže žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenej odplate aj za obdobie pred\njeho vznikom ako obchodnej spoločnosti neuviedol skutkové tvrdenia a nepredložil dôkazy o predaji\npodniku. Predmetné tvrdenie žalovaný považoval za neprípustnú novotu v odvolacom konaní v zmysle\n§ 366 CSP a poukazoval na to, že žalobca ani nepredložil zmluvu o predaji podniku, ktorou by\ntoto skutkové tvrdenie preukázal. Žalovaný opätovne zdôraznil, že žalobca v konaní znášal dôkazné\nbremeno ohľadom preukázania všetkých podmienok vzniku nároku na odplatu vrátane preukázania, že\nosoby, ktoré si údajne objednali diela od žalobcu, boli na predmetnú činnosť poverené žalovaným a\nakékoľvek nedostatky či pochybnosti ohľadom preukázania uvedeného mali byť interpretované na vrub\n\nžalobcu. Žalovaný popieral, že by užíval všetkých 130 diel, ktoré sú predmetom sporu a uvádzal, že\nniektoré diela boli objednané spoločnosťami M. BER. a BERCOFF CZ, ktoré mu následne niektoré z\ntýchto diel dali do užívania. Ak teda žalovaný aj získal niektoré zo sporných diel, nebolo to preto, že\nby si ich objednal od žalobcu. Žalovaný sa v ostatnom pridržal podaného odvolania, ktoré považoval\nza dôvodné.\n7. K replike žalovaného sa žalobca vyjadril v odvolacej duplike zo dňa 07.04.2022, v ktorej uviedol,\nže bolo povinnosťou žalovaného ako odvolateľa preukázať existenciu ním namietaných odvolacích\ndôvodov a skutočných vád napadnutého rozsudku. K otázke oprávnenia osôb konajúcich v mene\nžalovaného mal za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol podrobné\nodôvodnenie vo vzťahu k objednávaniu diel pracovníkmi žalovaného, ktoré ani žalovaný pred podaním\nžaloby nespochybňoval. Zdôraznil, že nie je účelom odvolacieho konania, aby žalovaný otváral ďalšie\notázky, ktorými sa chce v súdnom konaní zaoberať alebo, aby od žalobcu žiadal predloženie ďalších\ndôkazov. Mal za to, že argumenty na podporu kvality napadnutého rozsudku poskytol zrozumiteľne a\nvyčerpávajúco.\n8. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“)\nv zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu, po preskúmaní procesného postupu, ktorý\npredchádzal vydaniu napadnutého rozsudku a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej\ninštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 CSP a §\n380 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné vo\nvyhovujúcom výroku I. a výroku III. o trovách konania zrušiť.\n9. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké\nskutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril\nžalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné\nskutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré\ndôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté\ndôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.\n10. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno\nnapraviť v konaní pred odvolacím súdom.\n11. Predmetom sporu bol nárok žalobcu (po čiastočnom späťvzatí žaloby) na zaplatenie sumy vo výške\n43 030,80 eura s príslušenstvom titulom zaplatenia ceny za diela fakturované žalobcom žalovanému\nspornými faktúrami. Predmetom plnenia žalobcu bola výroba a dodanie diel v podobe grafických\ndizajnov výrobkov KLEMBER a grafických dizajnov pre reklamnú a propagačnú činnosť. Žalovaný v\nkonaní v rámci procesnej obrany sporoval, že si fakturované diela neobjednal, ale boli objednané inou\nspoločnosťou, že osoby, s ktorými žalobca komunikoval nemali oprávnenie konať v jeho mene, taktiež\nsporoval, že diela mu neboli riadne dodané, ako aj existenciu konkludentnej dohody o cene jednotlivých\ndiel. Ďalej žalovaný poukazoval na ním realizovaný zápočet voči žalobou uplatneným pohľadávkam\nžalobcu a v rámci procesnej obrany vznesenú kompenzačnú námietku in eventum. Súd prvej inštancie\nžalobe po jej čiastočnom späťvzatí v celom rozsahu vyhovel a dospel k záveru, že v konaní bola\npreukázaná dlhodobá spolupráca medzi stranami sporu, realizácia objednávok jednotlivých diel zo\nstrany žalovaného prostredníctvom ním poverených osôb, odovzdanie diel žalobcom žalovanému, ako aj\nexistencia konkludentnej dohody o cene diela. Zápočet zo strany žalovaného posúdil súd prvej inštancie\nako neplatný právny úkon v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka pre jeho nezrozumiteľnosť a neurčitosť.\n12. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania žalovaného, ktoré majú vplyv na\nrozhodnutie vo veci.\n13. K odvolacej námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, nedostatočne odôvodnený\na že súd prvej inštancie nedostatočne a nesprávne vyhodnotil, či boli svedkovia oprávnení konať v mene\nžalovaného a či bolo preukázané objednanie diel od žalobcu žalovaným, či bola preukázaná existencia\nkonkludentnej dohody o cene diel medzi stranami sporu a otázku platnosti/neplatnosti započítacieho\nprejavu, odvolací súd uvádza, že civilné súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej\n\nupevňovanie a rozvíjanie tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov\nstrán sporu. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé\nzistenie skutkového stavu, pričom jasne a jednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie tvorí súčasť\nzákladného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 6/03). Všeobecný súd zároveň musí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené stranami sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam (III. ÚS 115/03). Každé\nrozhodnutie súdu musí byť teda náležite odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé na základe\nčoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne\na neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.\nSúd prvej inštancie v bode 17. napadnutého rozsudku uviedol, že vo veciach objednávania jednotlivých\ndiel, dohadovania ich konkrétnych vlastností a náležitostí a následného preberania vytvorených diel,\nvystupovali svedkovia Mgr. S. J., X.. U. U. J., X.. J. K., W. A. a U. W. ako osoby konajúce v zmysle\n§ 15 ods. 1 Obchodného zákonníka z poverenia žalovaného, ktorý bol a aj je silne vlastnícky a\npersonálne prepojený so spoločnosťou M. BER. a jej obchodným vedením, a práve táto silná personálna\nprepojenosť oboch podnikov fakticky umožňovala, aby boli tieto osoby poverené vykonávať danú činnosť\nza žalovaného, a to vrátane všetkých úkonov, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádzalo vo vzťahu\nk žalobcovi. Taktiež poukazoval na to, že išlo o osoby, ktoré sa podieľali na dlhoročnej obchodnej\nspolupráci medzi žalobcom a žalovaným, pričom zo zmluvnej praxe založenej medzi nimi považoval\nza zrejmé, že tieto osoby boli oprávnené komunikovať a objednávať diela v mene žalovaného a takáto\nčinnosť bola vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklá.\nOdvolací súd uvádza, že v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, kto bol pri prevádzkovaní\npodniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti\nobvykle dochádza. Platí, že k tomu, aby mohla určitá osoba konať podľa citovaného ustanovenia a\naby jej konanie zaväzovalo podnikateľa musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to musí ísť o\nosobu, ktorá bola poverená určitou činnosťou a činnosť, ktorou bola osoba poverená, je činnosťou pri\nprevádzkovaní podniku. V prvom rade preto musí byť dané poverenie na výkon určitej činnosti, ktoré\nvšak nemusí byť nijako formalizované, postačuje napríklad aj neformálny pokyn na vykonávanie určitej\nčinnosti. Predpokladom aplikácie ustanovenia § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka taktiež nie je ani\nexistencia pracovnoprávneho vzťahu alebo iného obdobného vzťahu poverenej osoby a podnikateľa.\nRelevantný bude v danom prípade pohľad tretích strán a konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä otázka,\nči dané osoby vystupovali pod menom podnikateľa. Poverenie taktiež musí byť pričítateľné podnikateľovi\na musí byť navonok zreteľné, a teda osoba poverená na výkon tejto činnosti musí ako takáto osoba\nvystupovať navonok.\nOdvolací súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že pre posúdenie spornej otázky, či dané\nosoby (svedkovia) konali v mene žalovaného podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, bolo preto\npotrebné vzhľadom na konkrétne okolnosti daného sporu vyhodnotiť, či tieto osoby vzhľadom na\nvšetky okolnosti prípadu vystupovali ako osoby poverené žalovaným, a teda ich konanie žalovaného\nzaväzovalo. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno na preukázaní skutočnosti,\nže z jeho pohľadu a vzhľadom na všetky okolnosti prípadu vystupovali dané osoby ako poverené\nžalovaným, leží na žalobcovi, ktorý sa dovolával účinku podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka.\nV konaní nebolo sporné a uvedené ustálil aj súd prvej inštancie, že predmetní svedkovia, okrem\nsvedkyne Ing. J. K., neboli v rozhodnom období (2015 - 2018) zamestnancami žalovaného, ale iných,\nvlastnícky a personálne prepojených spoločností M. BER. a BERCOFF CZ. Odvolací súd v zhode\nso súdom prvej inštancie konštatuje, že poverená osoba nemusí byť ani v pracovnom vzťahu ani\nv inom obdobnom vzťahu s podnikateľom. Poverenie takejto osoby, ktorej konanie má podnikateľa\nzaväzovať, však musí byť podnikateľovi pričítateľné a navonok zreteľné. V danom prípade súd\nprvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že všetky uvedené osoby konali\nprostredníctvom emailových adries nepochybne označujúcich žalovaného @., čo podľa jeho názoru\nvyvažovalo argument žalovaného vo vzťahu k označeniu zamestnávateľa týchto svedkov v emailovej\nkomunikácii so žalobcom. Odvolací súd v tejto súvislosti považoval za potrebné prisvedčiť odvolacej\nnámietke žalovaného, že emailové adresy @. používali všetky tri spoločnosti - žalovaný, M. BER.\naj BERCOFF CZ (resp. jej zamestnanec W. A.), čo vyplynulo aj z výsluchu svedkov, a teda sa\nnejedná výlučne o emailovú adresu označujúcu iba žalovaného. Naproti tomu v emailovej komunikácii\nso žalobcom mali predmetní svedkovia uvedenú pracovnú pozíciu u svojho zamestnávateľa odlišného\nod žalovaného. Svedkyňa Ing. J. K. zároveň v rámci svojho výsluchu výslovne uviedla, že nové diela\nod žalobcu za žalovaného neobjednávala. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa s vyššie\n\nuvedenými skutočnosťami v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne a zrozumiteľne nevysporiadal, a\npreto odôvodnenie v tomto smere, t. j. v sporných otázkach ako (za koho) navonok vystupovali označení\nsvedkovia vo vzťahu k žalobcovi, nie je postačujúce.\nOdvolací súd taktiež posúdil ako dôvodnú námietku žalovaného, že súd prvej inštancie pri posúdení\nskutočnosti, či konanie uvedených osôb (svedkov) vo vzťahu k žalobcovi zaväzovalo žalovaného podľa\n§ 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, vôbec neposudzoval a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa\nnevysporiadal so skutočnosťou, že niektoré diela, ktoré boli predmetom sporných faktúr, mali byť vo\nvzťahu k žalobcovi objednávané aj inými osobami, ako v konaní vyslúchnutými svedkami s poukazom na\naj súdom prvej inštancie konštatovanú skutočnosť, že jednotlivé diela žalobcu predstavujú samostatné\npredmety plnenia, ktoré boli vo významnej miere výsledkom tvorivej duševnej činnosti žalobcu, a teda\nboli aj individuálne objednávané osobami uvedenými v príslušnej emailovej komunikácii. Z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku však nevyplýva, resp. súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s otázkou, či\nkonanie všetkých jednotlivých osôb označených v emailovej komunikácii možno pripísať žalovanému,\npreto aj v tomto rozsahu je napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený. S poukazom na uvedené\nmal odvolací súd za to, že záver súdu prvej inštancie o tom, že svedkovia Mgr. S. J., X.. U. U. J., W. A. a\nU. W. konali pri objednávaní diel od žalobcu, ich špecifikácii a ich prevzatí ako osoby konajúce v zmysle §\n15 ods. 1 Obchodného zákonníka z poverenia žalovaného, je bez riadneho vysporiadania sa s otázkou,\na to či tieto osoby boli skutočne žalovaným poverené na túto činnosť pri prevádzke jeho podniku a či\nžalobca pri preukazovaní tejto skutočnosti v konaní uniesol dôkazné bremeno a bez posúdenia konania\nvšetkých v emailovej komunikácii označených osôb, predčasný.\nPokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že právny vzťah medzi\nžalobcom a žalovaným, na základe ktorého si žalobca v konaní uplatňoval nárok na zaplatenie žalovanej\nsumy vyplývajúcej zo sporných faktúr voči žalovanému, vyplynul z ich vzájomnej dlhoročnej spolupráce\ns tým, že fakturácia za činnosť žalobcu sa realizovala vo vzťahu k žalovanému ako výrobnému závodu\na majiteľovi práv priemyselného vlastníctva k produktom KLEMBER, odvolací súd v tejto súvislosti\npovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného, že faktúra predstavuje len účtovný, resp. daňový\ndoklad, ktorý bez ďalšieho nepreukazuje existenciu hmotnoprávneho vzťahu a zároveň z verejne\ndostupných zdrojov bolo zrejmé, že žalovaný nie je jediným majiteľom práv priemyselného vlastníctva\nk produktom vyrábaným pod značkou KLEMBER.\nŽalovaný v odvolaní namietal aj skutočnosť, že ešte v konaní pred súdom prvej inštancie, a to v\npodaní zo dňa 30.07.2021, sporoval existenciu spolupráce medzi ním a žalobcom a namietal, že\ntáto existovala medzi žalobcom a spoločnosťou M. BER. a v tejto súvislosti diela boli objednané\nspoločnosťou M. BER.. Súd prvej inštancie v bode 17. napadnutého rozsudku skonštatoval, že žalovaný\npotvrdil objednanie niektorých diel (k čomu došlo vo vyjadrení žalovaného zo dňa 31.01.2020), avšak v\nodôvodnení napadnutého rozsudku sa už vôbec nezaoberal zmenou procesnej obrany žalovaného vo\nvzťahu k objednaniu diel, resp. jeho popretím dovtedajších tvrdení ohľadom objednania diel, ani nijako\nneodôvodnil, prečo túto procesnú obranu žalovaného v konaní nezohľadnil.\nŽalovaný v odvolaní taktiež namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku\nnezaoberal konkrétnou cenou žalobcom fakturovaných diel a za nesprávny považoval záver súdu prvej\ninštancie o existencii konkludentnej dohody o cene diel medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie v bode\n18. odôvodnenia napadnutého rozsudku prijal záver o tom, že žalobca účtoval žalovanému ceny, ktoré\nboli obvyklé a zaužívané počas ich dlhoročnej obchodnej spolupráce s tým, že tieto ceny boli žalovaným\ndlhodobo akceptované bez výhrad, námietok a sporovania, a to až do začatia súdneho konania, z ktorých\nokolností dospel k záveru, že medzi stranami sporu existovala konkludentná dohoda o cenách, t. j.\no cenovom rámci pri jednotlivých druhoch plnení/diel, resp. konkludentná dohoda o tom, ako sa tieto\nceny majú v určitom stranám sporu známom a dlhodobo akceptovanom rozmedzí určiť pri jednotlivých\n(konkrétnych) dielach podľa § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka vzhľadom na individuálne prvky a\nnáročnosť toho ktorého diela. Odvolací súd posúdil ako dôvodnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa\nvzťahujúcu sa k predchádzajúcej, historickej fakturácii iných diel žalobcom žalovanému, z ktorej súd\nprvej inštancie vyvodil existenciu dlhodobej a medzi stranami zaužívanej cenovej praxe, poukazujúc na\nto, že faktúra predstavuje len účtovný, resp. daňový doklad a nepreukazuje tvrdenú obchodnú zvyklosť,\nresp. prax, pokiaľ ide o jej existenciu, obsah a zachovávanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje\nna to, že v zmysle § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka sa zmluvné strany buď dohodnú na určitej cene\ndiela, alebo sa dohodnú na spôsobe jej určenia alebo je požiadavka podmienky cenovej doložky v zmluve\n\no dielo splnená aj výslovným prejavom zmluvných strán, že chcú uzavrieť zmluvu aj bez dohody o cene\ndiela. Určenie ceny diela podľa obchodných zvyklostí, resp. zaužívanej obchodnej praxe, preto nemôže\nbyť považované za dojednanie ceny diela v zmysle § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka. Z odôvodnenia\nrozhodnutia súdu prvej inštancie potom nie je zrejmé a nevyplýva z neho, akými úvahami sa súd prvej\ninštancie riadil, keď dospel k záveru o preukázaní existencie konkludentnej dohody strán sporu o cene\ndiela abstrahujúc od predchádzajúcej fakturácie. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neuviedol\nskutkový záver o tom, ako bol vymedzený záver o výške určitej ceny diela alebo o spôsobe jej určenia,\nktorý mal byť výsledkom dohody strán sporu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, čo malo\nbyť konkrétnym určito dohodnutým obsahom právnych úkonov smerujúcich k uzatvoreniu zmluvy o dielo\npri jednotlivých dielach vytvorených žalobcom vo vzťahu k cene predmetných diel. V tejto súvislosti\nodvolací súd poukazuje aj na záver súdu prvej inštancie, že jednotlivé diela vytvorené žalobcom boli vo\nvýznamnej miere výsledkom jeho tvorivej duševnej činnosti, a teda ich ceny sa nedali bez ohľadu na\nindividuálne podmienky paušalizovať, pričom mal za to, že vykonaným dokazovaním nevyšlo najavo, že\nby si žalobca cenu niektorého diela v sporných faktúrach účtoval vo výške zjavne neprimeranej doterajšej\npraxi a poukazoval aj na listinný dôkaz predložený žalobcom označený ako „bežne fakturované ceny za\ngrafické práce - zoznam“. Odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie v\nodôvodnení napadnutého rozsudku nevysvetlil, ako v kontexte vyššie uvedeného doterajšia obchodná\nprax a jednostranné určenie cien diel žalobcom preukazujú existenciu dohody strán o cene diela v zmysle\n§ 536 ods. 3 Obchodného zákonníka.\nVo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie sa odmietal zaoberať ním\npredloženými faktúrami za obdobie rokov 2012 až 2014, ktorými mal preukazovať nekonzistentnosť\nfakturácie žalobcu, nakoľko mal pochybnosti o autentickosti ich obsahu, odvolací súd uvádza, že súd\nprvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku tento svoj záver jasne a zrozumiteľne nevysvetlil,\na to v kontexte procesného útoku žalobcu a procesnej obrany žalovaného, kedy ním požadované\nnáležitosti faktúr neobsahujú ani faktúry predložené žalobcom, na ktoré naopak súd prvej inštancie v\nodôvodnení napadnutého rozsudku prihliadal.\nOdvolací súd taktiež považoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie sa v\nodôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že časť diel (faktúra č. 1714)\nmala byť objednaná a vytvorená ešte pred vznikom obchodnej spoločnosti žalobcu. V tejto súvislosti\nodvolací súd poukazuje na to, že žalobca ako obchodná spoločnosť je subjekt odlišný od fyzickej osoby\npodnikateľa, a preto z hmotnoprávneho hľadiska nemožno bez ďalšieho úkony a konanie fyzickej osoby\nvztiahnuť na právnickú osobu. Súd prvej inštancie sa touto skutočnosťou napriek námietke žalovaného\nvznesenej v rámci procesnej obrany v konaní v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal.\nPokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil jeho jednostranný\núkon započítania ako neplatný podľa § 37 Občianskeho zákonníka a taktiež mal prihliadať na jeho\nkompenzačnú námietku uskutočnenú ako eventuálnu procesnú obranu v konaní, odvolací súd uvádza,\nže súd prvej inštancie v bode 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku skonštatoval, že úkon zápočtu po\njeho preskúmaní z hľadiska predpokladov platnosti právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka\nnemohol vyhodnotiť ako dostatočne zrozumiteľný, určitý a vážny prejav vôle žalovaného, ktorý by mohol\nvo vzťahu k žalobou uplatnenej pohľadávke žalobcu vyvolať následky uvedené v § 580 Občianskeho\nzákonníka v spojení s § 358 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie skonštatoval, že takto posúdil\nvšetky započítacie prejavy žalovaného vykonané v priebehu konania (a to mimo súdneho konania, ako\naj v rámci neho), s poukazom na skutočnosť, že samotný žalovaný nemal vedomosť, aké vzájomné\npohľadávky započítaval, avšak na druhej strane tieto pohľadávky počas celého konania popieral. V tejto\nsúvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že procesná obrana žalovanej strany, ktorá spočíva v kompenzačnej\nnámietke, predstavuje právny úkon s hmotnoprávnymi následkami. Započítanie ako každý právny úkon\nmusí byť zrozumiteľný a určitý a z prejavu vôle veriteľa musí predovšetkým vyplývať, ktorú určitú\npohľadávku alebo viac pohľadávok a v akej výške chce započítať voči inej alebo viacerým pohľadávkam,\nktoré má dlžník v právnej pozícii veriteľa voči nemu. Z konkrétnej kompenzačnej námietky musí byť\nzrejmé, ktorú konkrétnu a určitú pohľadávku alebo pohľadávky a v akej výške žalovaný započítava\nvoči žalovanej pohľadávke a akým spôsobom. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru,\nže súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nedostatočne odôvodnil, prečo považoval\n(všetky) započítacie prejavy žalovaného vykonané v priebehu súdneho konania za neplatné, ak za\ndôvod tejto neplatnosti (neurčitosti) považoval len to, že žalovaný žalobou uplatnené pohľadávky\npopieral. Odvolací súd považoval za dôvodnú argumentáciu odvolateľa, že kompenzačnú námietku ako\n\nprocesnú obranu v konaní možno uplatniť aj eventuálne pre prípad, ak by súd neposúdil všetky ostatné\nnámietky žalovaného v konaní ako dostatočné na zamietnutie žaloby. Súd prvej inštancie v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku dostatočne nevysvetlil, z akého dôvodu, okrem primárneho popretia dôvodnosti\npohľadávok žalobcu žalovaným v konaní, považoval započítacie prejavy žalovaného za neplatné pre\nich neurčitosť, prečo nepovažoval za dostatočne určito špecifikovanú jeho pohľadávku z titulu nárokov\nz nekalej súťaže a samotnú žalovanú protipohľadávku žalobcu.\nOdvolací súd tak dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku\nnedostatočne vysporiadal s podstatnými spornými otázkami v konaní, a to či osoby uvedené v emailovej\nkomunikácii so žalobcom boli poverené na určitú činnosť (objednanie diel od žalobcu, ich špecifikáciu a\nprevzatie diel) žalovaným pri prevádzke jeho podniku a teda, či ich konanie možno pripísať žalovanému,\ntaktiež z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil,\nkeď dospel k záveru o existencii konkludentnej dohody na cene jednotlivých diel medzi stranami sporu,\nči a ako zohľadnil skutočnosť, že určitá časť diel mala byť vykonaná ešte pred vznikom obchodnej\nspoločnosti žalobcu a na základe akých úvah dospel k záveru o neplatnosti započítacieho prejavu, resp.\nkompenzačnej námietky žalovaného v konaní. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd závery súdu prvej\ninštancie vo vzťahu k uvedeným sporným otázkam vyhodnotil za minimálne predčasné a odôvodnenie\nsúdu prvej inštancie poukazujúc na uvedené súvislosti za nepreskúmateľné v rozpore s § 220 ods. 2\nCSP.\nOdvolací súd túto odvolaciu námietku žalovaného preto považuje za dôvodnú.\n14. Odvolací súd uvádza, že povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodňovať z hľadiska zákonom\nstanovených obligatórnych náležitostí je súčasťou práva na riadny a spravodlivý proces vylučujúci\nľubovôľu súdu pri rozhodovaní a zakladajúci dôveru a presvedčenie strán sporu, že súd sa ich vecou\ndostatočne náležite zaoberal z hľadiska všetkých nimi tvrdených rozhodujúcich skutočností. Dodržanie\nzákonných náležitostí pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia predpokladá, že z neho bude vyplývať\nvzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi\nzávermi na strane druhej a že sa v ňom súd adekvátne, čo do myšlienkových postupov racionálne\nlogickým spôsobom vysporiada so všetkými dôkazmi ako aj skutočnosťami, ktoré inak v konaní vyšli\nnajavo a tiež aj s argumentačnými tvrdeniami strán sporu, na ktorých spočívajú ich námietky a je\nzaložená ich obrana, pokiaľ majú vzťah k prejednávanej veci. Porušenie práva strany sporu na riadne\nodôvodnenie rozsudku znamená upretie jej práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným\nspôsobom, a súčasne sa jej odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti nemu v\nrámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Pokiaľ z odôvodnenia rozhodnutia dostatočne\njeho výrok nevyplýva, teda nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý podklad pre tento výrok, odvolací\nsúd bez ďalšieho takéto rozhodnutie zruší, hoci by sa aj výrok ukázal správny pri náležitom odôvodnení,\nneprináleží totiž odvolaciemu súdu svojím rozhodnutím odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie\nnahrádzať.\n15. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri odôvodnení\nnapadnutého rozsudku nesprávne procesne postupoval, keď sa riadne a dostatočne nevysporiadal s\npodstatnými spornými otázkami v konaní, čím naplnil dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa\n§ 389 ods. 1 písm. b) CSP, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom\nvýroku I. a v napadnutom výroku III. o nároku na náhradu trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).\n16. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci v ďalšom konaní bude vec meritórne znovu rozhodnúť,\npričom sa bude opätovne zaoberať spornými otázkami v konaní a to, či osoby uvedené v emailovej\nkomunikácii so žalobcom boli osobami poverenými žalovaným na uskutočnenie objednávok a zmluvnú\nkomunikáciu so žalobcom pri prevádzkovaní podniku žalovaného v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného\nzákonníka, a teda či ich konanie možno pripísať žalovanému a či jednotlivé diela žalobcu možno\npovažovať za objednané žalovaným. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje v celom rozsahu alebo\nv časti uplatneného nároku k záveru o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v spore, opätovne sa\nbude zaoberať otázkou, či medzi stranami došlo pri jednotlivých dielach k dohode o ich cene, akým\nspôsobom a v akej výške. Pokiaľ súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospeje k skutkovým\nzáverom o tom, že zmluvný vzťah (zmluvné vzťahy) existovali medzi žalobcom a žalovaným a ktoré\ndiela boli skutočne predmetom týchto vzťahov a zo strany žalovaného od žalobcu objednané a ako bola\n\nvymedzená dohoda o cene jednotlivých diel, resp. o spôsobe jej určenia, bude sa opätovne zaoberať\naj ostatnými spornými otázkami v konaní, a to najmä otázkou vád diela v súvislosti s jeho odovzdaním\nv požadovaných formátoch zohľadňujúc ustanovenie § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka. Pokiaľ súd\nprvej inštancie následne dospeje k záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku na zaplatenie\njednotlivých cien diel voči žalovanému v celom rozsahu alebo v časti, znovu z hľadiska určitosti posúdi aj\nkompenzačnú námietku žalovaného vznesenú v rámci jeho procesnej obrany v konaní a bude sa znovu\nzaoberať aj ostatnými spornými otázkami v konaní a v tejto súvislosti vyhodnotí všetky dôkazy jednotlivo,\nako aj v ich vzájomných súvislostiach spolu so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými stranami\nsporu v nadväznosti na vykonané dôkazy, ktoré majú podstatný význam pre konanie a procesný postup\nsúdu, pričom z odôvodnenia nového rozhodnutia musí byť zrejmé, ako vyhodnotil konkrétne tvrdenia\na dôkazy predložené stranami sporu a aké z nich vyvodil skutkové a právne závery a akými úvahami\nsa riadil s tým, že ich riadne a zrozumiteľným spôsobom odôvodní spôsobom zodpovedajúcim dikcii\nustanovenia § 220 ods. 2 CSP.\n17. O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 3 CSP v novom\nrozhodnutí o veci.\n18. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ\nnemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nNesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447\npísm. d/, e/ CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17Cb/8/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0cf42281-2433-4bd9-a2c7-151b120e8376", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.750.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 750/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 750/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.750.2015.1"}, {"guid": "ussr:1af12005-1333-48f2-9bc8-dc850945f53f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 115/03 z 7. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-07", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1af12005-1333-48f2-9bc8-dc850945f53f"}, {"guid": "ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 6/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-13", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93"}, {"guid": "af1f6cbf-a34a-4729-9699-43edfdfd78c4:d3b64d48-f806-4a78-9c17-4f08b7a64843", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Cb/8/2019", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17Cb/8/2019 z 4. 6. 2019", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2019-06-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/af1f6cbf-a34a-4729-9699-43edfdfd78c4:d3b64d48-f806-4a78-9c17-4f08b7a64843"}], "citovane_v": []}