Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Cob/121/2023 z 22. 1. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. januára 2025, sp. zn. 7Cob/121/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:2322202570.2 Krajský súd Bratislava | 7Cob/121/2023 | ECLI:SK:KSBA:2025:2322202570.2 | 2025-01-22 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 34 CSP, § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, § 385 ods. 1 CSP, § 219 ods. 3 CSP, § 191 CSP, § 192 CSP, § 193 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/39bd8e94-97e9-4437-96fc-1721d335ab1e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:2322202570.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 7Cob/121/2023 2322202570 22. 01. 2025 Mgr. Marián Degma ECLI:SK:KSBA:2025:2322202570.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej, ml. a JUDr. Viery Markovej, v spore žalobkyne: Gabriela Kádárová - GABI, so sídlom Čierny Brod 451, IČO: 14 069 083, zastúpená: JUDr. Petrom Martinkovičom, LL.M., advokátom so sídlom Laurinská 3, 811 01 Bratislava, IČO: 53 572 661, proti žalovanému: ipredaj s.r.o., so sídlom Z. Kodálya 790/12, Galanta, IČO: 52 800 351, zast.: JUDr. Ľudovít Štanglovič, advokát so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, o splnení povinnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 15Cb/3/2022-110 zo dňa 07.03.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 15Cb/3/2022- 110 zo dňa 07.03.2023 potvrdzuje. II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Galanta rozsudkom č. k. 15Cb/3/2022-110 zo dňa 07.03.2023 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 1.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil vec podľa ustanovení § 120, § 677 ods. 1, § 680 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“), § 3 ods. 3, 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej aj „zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov“). 1.2. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, že žalobkyňa uzatvorila dňa 24.07.2013 nájomnú zmluvu s predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX vedeného pre katastrálne územie Q., v ktorej bolo okrem iného dohodnuté, že v deň skončenia nájmu je nájomca povinný odovzdať prenajímateľovi uvoľnený nebytový priestor v stave, v akom ho prevzal, s prihliadnutím na opotrebenie, aké je obvyklé pri riadnom užívaní a údržbe, alebo po písomnej dohode s prenajímateľom môžu zostať v upravenom stave (Čl. VII ods. 6 predmetnej zmluvy). Žalobkyňa na vlastné náklady vymenila garážovú bránu na predmetnej nehnuteľnosti spolu s vykonaním iných stavebných úprav, čo vyplýva aj z jej žiadosti z novembra 2014, ako aj z odpovede na jej žiadosť z decembra 2014, pričom prenajímateľ s uvedenou výmenou súhlasil za predpokladu, že si ju žalobkyňa sama prefinancuje a že po skončení nájmu nebude od neho požadovať náhradu tejto investície. Keďže žalobkyňa pristúpila k realizácii vyššie uvedených úprav za týchto podmienok, súd prvej inštancie mal za to, že predmetné strany sa dohodli na tom, že žalobkyňa po skončení nájmu nebude od prenajímateľa žiadať náhradu za výdavky, pričom čo sa týka výmeny garážových dverí, prenajímateľ netrval na uvedení do pôvodného stavu, na rozdiel od priečok a ostatných stavebných úprav. 1.3. Z dohody zo dňa 02.12.2019 vyplýva, že vyššie uvedený nájomný vzťah zanikol ku dňu 31.03.2020. Žalobkyňa spochybnila platnosť uvedenej dohody z dôvodu, že ju mala podpísať v časovej tiesni pod nátlakom pôvodného prenajímateľa. Súd prvej inštancie konštatoval, že toto tvrdenie, ktoré žalovaný poprel, žalobkyňa nepodporila žiadnymi relevantnými dôkazmi. Skončenie nájmu tak považoval za platné z dôvodu, že žalobkyňa vo vzťahu k tejto skutočnosti neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa tiež namietala, že uvedená dohoda je neplatná z dôvodu, že nespĺňa všetky náležitosti, avšak po jej preskúmaní mal súd prvej inštancie za to, že je jednoznačné, kto predmetnú dohodu uzavrel, ako aj to, že dohoda jednoznačne odkazuje na zánik nájmu, ktorý mal byť uzatvorený zmluvou zo dňa 27.07.2013 medzi stranami dohody, pričom súdu prvej inštancie nebolo známe, že by existovala aj iná nájomná zmluva medzi stranami dohody zo dňa 24.07.2013, a preto nemal pochybnosti o obsahu uvedenej dohody. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie konštatoval, že nevzhliadol žiadne také okolnosti, ktoré by odôvodňovali vyslovenie neplatnosti predmetnej dohody. 1.4. Súd prvej inštancie tvrdenie žalobkyne, že nájom mal opätovne vzniknúť, keďže aj po jeho zániku platila prenajímateľovi platby za užívanie predmetných nehnuteľností, považoval za irelevantné vo vzťahu k tomuto konaniu, nakoľko žalobkyňa nepreukázala ani toto svoje tvrdenie. Navyše súd prvej inštancie poukázal na § 3 ods. 3 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, podľa ktorého zmluva musí mať písomnú formu, inak je podľa ods. 4 neplatná. Na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval, že nájomná zmluva, uzatvorená dňa 24.07.2013, zanikla, pričom uzatvorenie novej nájomnej zmluvy nemal súd prvej inštancie za preukázané. V konaní nebolo podľa súdu prvej inštancie sporné, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam vkladom do katastra nehnuteľností dňa 21.02.2022 (LV č. XXXX), čo nastalo takmer dva roky od zániku nájomnej zmluvy medzi žalobkyňou a pôvodným prenajímateľom, ktorým nebol žalovaný. 1.5. Argumentáciu žalobkyne, že práva z nájmu prechádzajú na nového vlastníka, t.j. žalovaného ako prenajímateľa v zmysle § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie považoval za nesprávnu. Mal za preukázané, že prechod vlastníctva dotknutých nehnuteľností nastal až po skončení nájomného vzťahu medzi žalobkyňou a predchádzajúcim vlastníkom, pričom uvedené ustanovenie § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa týka prípadov, kedy zmena vlastníctva predmetu nájmu nastane počas trvania nájomného vzťahu, o čo sa však v tomto prípade nejednalo. V konaní mal súd prvej inštancie tiež za preukázané, že žalovaný nadobudol dotknuté nehnuteľnosti s pomerne veľkým časovým odstupom, a preto mal za to, že ak by prijal takúto argumentáciu, navodil by situáciu, že bývalí nájomcovia by si mohli voči novým vlastníkom uplatňovať nároky vyplývajúce z dohôd s pôvodným prenajímateľom, a to po neobmedzenú dobu po skončení nájmu voči každému z nadobúdateľov nehnuteľností. Takýto záver podľa názoru súdu prvej inštancie nie je prípustný, a to v záujme určitej právnej istoty, nakoľko žalovaný nadobudol vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam za určitú kúpnu cenu, pričom v tejto cene sú zohľadnené všetky možné okolnosti. Žalovaný nadobudol nehnuteľnosti v stave, v akom mu boli odovzdané ich pôvodným vlastníkom, a to prenajímateľom, s ktorým bola žalobkyňa v zmluvnom vzťahu. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. 1.6. Pri eventuálnom petite súd prvej inštancie vychádzal z toho, že garážová brána v dôsledku zamontovania do stavebného priestoru, ktorý je určený ako garáž, sa stáva súčasťou tejto veci, teda garáže. Je podľa neho nepochybné, že v dôsledku jej funkčnosti a účelu tohto priestoru má ísť o uzavretý priestor, pričom práve garážová brána zabezpečuje takéto uzavretie. Súd prvej išntancie bol toho názoru, že garážová brána, ako aj vstupné dvere a okná sú prvky, ktoré slúžia na uzavretie stavebných otvorov, a v prípade uzavretia týchto stavebných otvorov sa stávajú súčasťou stavby, pôvodnej veci. V prípadoch, kedy prichádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, tieto nehnuteľnosti sa prevádzajú ako celok, nevymenúvajú sa výplne stavebných otvorov, čiže jednotlivé okná, jednotlivé dvere, ako ani garážové brány. Mal teda za nesporné aj z reálneho života, ako aj zo zákonnej úpravy (§ 120 Občianskeho zákonníka), že výplne stavebných otvorov sú súčasťou veci po jej vybudovaní. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1964/2003, ktoré predložila žalobkyňa, nakoľko predmetný rozsudok sa týka inej riešenej veci, keďže sa týka budov a objektov postavených na pozemku a nerieši, či sú jednotlivé časti stavby súčasťou veci, alebo nie. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že garážová brána je jednoznačne súčasťou veci, v tomto prípade stavby, keďže nemôže byť oddelená od stavby bez toho, že by sa tým stavba znehodnotila. Z tohto dôvodu žalobu aj v tejto časti zamietol. 1.7. Poukázal na to, že sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že ak má žalobkyňa nejaké nároky, ktoré si uplatňuje v dôsledku vykonania stavebných úprav, prípadne namontovania garážovej brány, je potrebné, aby si tieto uplatnila voči tej osobe, s ktorou bola v zmluvnom vzťahu. Zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nikdy neexistoval a nemohlo dôjsť ani k prechodu práv a povinností v zmysle § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže zmluvný vzťah zanikol dávno pred tým, ako sa žalovaný stal vlastníkom dotknutých nehnuteľností. 1.8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %. 2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, nestotožňujúc sa s jeho záverom a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalobkyni prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Dôvodila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (365 ods. 1 písm. h) CSP). 2.1. Nesúhlasila so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že predmetné strany sa dohodli na tom, že žalobkyňa po skončení nájmu nebude od prenajímateľa žiadať náhradu za výdavky, pričom čo sa týka výmeny garážových dverí, prenajímateľ netrval na uvedení do pôvodného stavu na rozdiel od priečok a ostatných stavebných úprav. Žalobkyňa poukázala na to, že zmluvné strany (žalobkyňa a právny predchodca žalovaného) sa dohodli na tom, že po skončení nájmu tento žalobkyňa uvedie do pôvodného stavu. Teda celý predmet nájmu, t. j. nebytový priestor uvedie do stavu, v akom ho prevzala a z toho aj vychádzala, že po skončení nájmu si svoju garážovú bránu demontuje, pretože jej patrila. Toto jej však nebolo umožnené. Mala za to, že formulácia pôvodného vlastníka predmetu nájmu v odpovedi na žiadosť žalobkyne z roku 2014, že po skončení nájmu nebude od neho požadovať náhradu tejto investície, boli zo strany prenajímateľa myslené náklady spojené s prerábkou prenajatého nebytového priestoru (t. j. demontaž starej brány a montáž novej brány, upravenie steny okolo brány za účelom jej zasadenia do nej a pod.), ktoré samozrejme znášala žalobkyňa a nikdy ich náhradu od prenajímateľa nepožadovala. 2.2. Za nesprávny skutkový záver súdu prvej inštancie považovala tiež, že neplatila nájom aj po zániku nájomného vzťahu, naopak tento platila určitý čas aj po skončení platnosti nájomnej zmluvy. Nestotožnila sa tiež s právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadom prechodu práv z nájmu, s jeho argumentáciou, že rolovacia brána je súčasťou veci, či napokon s právnym záverom, že mala svoje nároky uplatňovať voči tej osobe, s ktorou bola v zmluvnom vzťahu. Z tohto dôvodu žalobkyňa mala za to, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.3. Považovala za nesprávne tvrdenie, že by bola porušená právna istota, ak by sa nájomca domáhal svojho práva od nového nadobúdateľa, ak by ho nesplnil pôvodný prenajímateľ. V tomto prípade ide podľa nej o povinnosť vlastníka nehnuteľnosti strpieť demontáž garážovej brány. Na takéto situácie myslí § 597 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý „núti“ pôvodného vlastníka (v tomto prípade prenajímateľa) ako predávajúceho, aby upovedomil o vadách predávanej veci nového nadobúdateľa. Predávajúci mal teda upovedomiť kupujúceho o tom, že je tu problém s nájomcom, ktorý si uplatňuje demontáž svojej brány. 2.4. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu, žalobkyňa mala za to, že nemohla žalovať prenajímateľa, pretože predmetom konania je povinnosť strpieť demontáž garážovej brány, ktorá sa nachádza v objekte, ktorý vlastní žalovaný (nie pôvodný vlastník - prenajímateľ). Na to, aby mohla žalovať pôvodného vlastníka - prenajímateľa, musela by jeho povinnosť vyplývať z konkrétneho ustanovenia právneho predpisu. V konaní podľa nej nebolo sporné, že žalovaný vlastní (a teda aj má v držbe garážovú bránu) a bráni žalobkyni v demontáži brány z jeho objektu. Pôvodný vlastník, prenajímateľ, v súčasnosti bránou a ani samotnou nehnuteľnosťou nedisponuje, ani ju nemá vo faktickej držbe. Preto aj samotné konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku, a síce, že „zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nikdy neexistoval a nemohlo dôjsť ani k prechodu práv a povinností v zmysle § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže zmluvný vzťah zanikol dávno pred tým, ako sa žalovaný stal vlastníkom dotknutých nehnuteľností,“ nie je podľa žalobkyne postačujúce, nakoľko neodôvodňuje, prečo žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto spore. Samotný fakt, že medzi ním a žalobkyňou neexistuje zmluvný vzťah, ešte nemôže mať za následok, že žalovaný nie je povinný strpieť demontáž novej brány a montáž starej brány. 2.5. Bola toho názoru, že skutočnosť, že došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovaného, robí pasívne vecne legitimovaným práve jeho, t. j. terajšieho vlastníka nehnuteľnosti, lebo on má hnuteľnú vec patriacu žalobkyni, namontovanú na svojej nehnuteľnosti, a nie pôvodný vlastník. 2.6. Poukázala na to, že zmluvné strany sa vždy môžu dohodnúť na tom, že hnuteľná vec, ktorá bude spojená s vecou hlavnou, ako predmetom nájmu, sa nestane jej súčasťou, ale naopak, nájomca bude oprávnený túto vec po skončení nájmu demontovať a tiež predmet nájmu uviesť do pôvodného stavu. Tým sa nepoškodí hlavná vec, čo je podstatou právneho pojmu „súčasť veci“ v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mala za to, že prenajímateľ sa s ňou evidentne dohodol, a to ešte v zmluve o nájme, že po skončení nájmu žalobkyňa uvedie predmet nájmu do pôvodného stavu, čo sa týka aj garážovej brány. Žalovaný v čase, kedy žalobkyňa chcela predmet nájmu vypratať za pomoci svojich blízkych a kedy jej tvrdil, že je už vlastníkom celého areálu, pred privolanou policajnou hliadkou povedal, že žalobkyňa bránu kradne. Brána je síce priskrutkovaná k stene nebytového priestoru, je však fyzicky veľmi ľahko oddeliteľná. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolanie žalobkyne považoval za nedôvodné, nie je podľa neho naplnený žiaden ňou uplatnený odvolací dôvod. Odvolanie žalobkyne považoval za zmätočné, keď žalobkyňa uplatňuje po pripustenej zmene žaloby alternatívny petit (2 žalobné návrhy), avšak nie je zreteľne odlíšené, ktoré odvolacie námietky majú podporiť ktorý konkrétny žalobný návrh (keďže ide o alternatívny petit - strpenie uvedenia do pôvodného stavu vs. vydanie garážovej brány, tak logicky vyhovenie obom žalobným návrhom je vylúčené). Súd prvej inštancie podľa žalovaného jasne a výstižne vysvetlil právne dôvody zamietnutia žaloby. 3.1. Pokiaľ žalobkyňa namieta ako nesprávny skutkový záver súdu prvej inštancie, že neplatila nájom aj po zániku nájomného vzťahu, ale podľa nej tento platila určitý čas aj po skončení platnosti nájomnej zmluvy, tak uvedené tvrdenie žalobkyňa nijako nepreukázala, pričom vzhľadom na obligatórnu písomnú formu nájomnej zmluvy na nebytové priestory ide o irelevantnú poznámku a ide o námietku nepodstatnú voči žalovanému. Pokiaľ žalobkyňa odvodzuje povinnosť vlastníka nehnuteľnosti strpieť demontáž garážovej brány z § 597 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ide o nesprávny právny názor. Ustanovenie § 597 ods. 1 Občianskeho zákonníka nerieši a nemôže sa vzťahovať na predmetnú situáciu vymedzenú okolnosťami nájomného vzťahu, keďže § 597 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje právny vzťah z kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a kupujúcim a nemá žiadne miesto (nie je aplikovateľné) v predmetnom prípade medzi žalobkyňou a žalovaným. 3.2. Žalovaný namietal, že žalobkyňa v odvolaní vôbec neuviedla, podľa akého právneho zdroja, právnej normy, by malo byť vyhovené jej žalobe, z čoho by mala vyplývať povinnosť žalovaného strpieť žalobou uplatňované (alternatívne) nároky, pričom takú povinnosť (strpieť) žalovaný nemá. Právny názor súdu prvej inštancie je podľa žalovaného jasný a výstižný a vyplýva z neho, prečo žalovaný nie je pasívne legitimovaný v tomto spore, pretože sa na daný prípad nevzťahuje § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka a na žalovaného nemohli prejsť práva a povinnosti prenajímateľa, keďže k času nadobudnutia vlastníctva ku garáži nájomný vzťah netrval, ale zanikol takmer 2 roky pred nadobudnutím vlastníctva žalovaného ku garáži. Podľa ustálenej judikatúry na žalovaného ani nemohli prejsť povinnosti prenajímateľa ani vo vzťahu k vyporiadaniu investícií v zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 3.3. To, že žalovaný vo februári 2022 nadobudol vlastníctvo k predmetnej garáži s bránou ho vôbec nečiní pasívne legitimovaným v tomto prípade, práve naopak, keďže sa tak stalo až asi 2 roky po zániku nájomného vzťahu medzi prenajímateľom a žalobkyňou, tak žalovaný nie je pasívne legitimovaný voči požiadavkám z nájomného vzťahu, ako to správne zistil súd prvej inštancie, žiadne povinnosti z nájomného vzťahu na neho neprešli, ani povinnosť strpieť uvedenie do pôvodného stavu, ani povinnosť riešiť investície do garáže. Žalovaný nemá žiadnu hnuteľnú vec žalobkyne, žalovaný nadobudol garáž ako hlavnú vec, ktorej súčasťou v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka bola aj garážová brána, ktorej sa stal vlastníkom. Žalovaný nadobudol garáž dobromyseľne aj s bránou, až zo žaloby sa dozvedel o (putatívnom) nároku žalobkyne. 3.4. Žalovaný poukázal na to, že garážová brána nie je samostatná vec, ktorá by bola právne spôsobilým predmetom vydania, zabudovaním do garáže sa brána stala jej súčasťou a prechádza na nadobúdateľa bez toho, aby to muselo byť vyslovene uvedené v scudzovacom právnom úkone. Žaloba žalobkyne vo svojom dôsledku predstavuje tiež neprimeraný a nedôvodný zásah do vlastníckeho práva žalovaného ku garáži chráneného podľa čl. 20 Ústavy SR a § 123 Občianskeho zákonníka, bol by porušením čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Na charaktere brány ako súčasti garáže nemení nič ani to, že je oddeliteľná od garáže. 4. Žalobkyňa v replike uviedla, že je naďalej presvedčená, že v predmetnom prípade garážovú bránu nemožno považovať za súčasť veci, z ktorého dôvodu ani nemožno hovoriť o tom, že žalovaný nadobudol vec od prenajímateľa spolu s jej súčasťou. Žalobkyňa už počas konania na súde prvej inštancie navrhla zmenu petitu, pričom tento formulovala eventuálne, nakoľko sa jedná o právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi ešte nebola riešená. Z tohto dôvodu upravila pôvodný petit na eventuálny petit. Podstatou eventuálneho petitu je návrh na prisúdenie (iba) jedného nároku. Žalobkyňa mala za to, že na nového vlastníka veci, teda žalovaného prešli aj práva a povinnosti z nájomného vzťahu, a to v súlade s § 680 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré sa aplikuje aj na prejednávanú vec. Vzhľadom na to potom nevyhnutne platí premisa, že ak nájomca nevypratal predmet nájmu ku dňu skončenia nájomného vzťahu (čo bolo z objektívnych dôvodov - bol vyhlásený krízový stav z dôvodu pandémie koronavírusu), pričom medzitým došlo k zmene vlastníctva veci, nevyhnutne musí mať právo sa splnenia tejto povinnosti domáhať. Nemôže podľa žalobkyne vzniknúť stav, že by splnenie tejto povinnosti nájomca nevedel vymôcť. 5. Žalovaný vo vyjadrení k replike uviedol, že otázka, či žalobkyňa mala platiť nájomné, či platila niečo nad rámec, resp. po ukončení nájomnej zmluvy je irelevantná pre predmet tohto sporu, žalovaný s tým nemá nič spoločné, rozhodujúce je, že nájom sa skončil k 31.3.2020 a potom žalobkyňa žiadnu písomnú nájomnú zmluvu nemala. Dohoda o ukončení nájmu bola podpísaná v decembri 2019, čoho si žalobkyňa bola vedomá. Žalovaný sa nikdy protiprávneho konania ani voči žalobkyni nedopustil, žiadne palety pred priestory nenakládol, kľúč na vstupnej bráne nevymenil, v ničom jej nezamedzoval prístup, v danom čase nemal nič spoločné s predmetným areálom. 6. V ďalších vyjadreniach strany sporu zopakovali svoje predošlé tvrdenia. 7. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť, ani znovu zopakovať a vo veci rozhodol postupom podľa § 387 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a vo veci rozhodol verejným vyhlásením rozsudku, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Po preskúmaní obsahu spisu v rozsahu podaného odvolania odvolací súd konštatuje, že nezistil pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli mať za následok zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok bol vydaný na podklade správneho postupu, správne zisteného skutkového stavu veci a na základe správneho právneho posúdenia zhromaždených dôkazov. 10. K žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 CSP. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Napadnutému rozsudku vo vzťahu k odvolaním napadnutému výroku nemožno vytknúť, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 11. Súd prvej inštancie na základe správne ustáleného skutkového stavu vyplývajúceho z posúdenia nároku žalobkyne, aplikoval správne ustanovenia právnej úpravy, tieto aj správne interpretoval, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach tak, ako to prikazuje § 191 CSP. Dal odpoveď na tie otázky sporových strán, ktoré majú pre vec podstatný význam, pripadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné a logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch, a prijaté' skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práva, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Preto odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci (§ 187 ods. 1, 2 CSP). Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. U'S 52/03). Súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 CSP), a nie strán sporu. 12. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku. 13. K námietke žalobkyne, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci § 365 ods. 1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom zo správnych skutkových zistení vyvodil súd prvej inštancie správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 14. Podľa § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa a nájomca je oprávnený zbaviť sa svojich záväzkov voči prvšiemu vlastníkovi, len čo mu bola zmena oznámená alebo nadobúdateľom preukázaná. 15. V konaní nebolo sporné, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam vkladom do katastra nehnuteľností dňa 21.02.2022 (LV č. XXXX), čo nastalo takmer dva roky od zániku nájomnej zmluvy medzi žalobkyňou a prenajímateľom, ktorým nebol žalovaný. Súd prvej inštancie tak správne považoval za nesprávnu argumentáciu žalobkyne, že práva z nájmu prechádzajú na nového vlastníka, t.j. žalovaného ako prenajímateľa v zmysle § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže prechod vlastníctva dotknutých nehnuteľností nastal až po skončení nájomného vzťahu medzi žalobkyňou a predchádzajúcim vlastníkom prenajatej nehnuteľnosti, pričom uvedené ustanovenie sa týka prípadov, kedy zmena vlastníctva predmetu nájmu nastane počas trvania nájomného vzťahu. O takýto prípad však v prejednávanom spore nešlo. Žalovaný teda nadobudol nehnuteľnosti v stave, v akom mu boli odovzdané ich pôvodným vlastníkom, prenajímateľom, s ktorým bola žalobkyňa v zmluvnom vzťahu. 16. Pokiaľ ide o prvý petit, a to uloženie povinnosti žalovanému strpieť uvedenie garáže do pôvodného stavu, a to demontovaním novej garážovej brány a namontovaním pôvodnej garážovej brány, tento prvý žalobný nárok je titulom nájomnej zmluvy (navrátenie veci do pôvodného stavu). Žalovaný by bol ako vlastník/terajší držiteľ garáže nositeľom tejto povinnosti - bol by povinný strpieť demontáž brány (nakoľko túto garážovú bránu teraz vlastní/drží), keby to však od neho žiadala oprávnená osoba (osoba, ktorá na to má nejaké dôvodné právo). Preto aj odvolacia námietka žalobkyne je v tejto časti dôvodná - viď bod 2.4 odôvodnenia tohto rozsudku, ale nespôsobuje nesprávnosť napadnutého rozsudku, nakoľko žalobkyňa nemá právo, ale povinnosť uviesť vec po skončení nájmu do pôvodného stavu, avšak za predpokladu, že z nájomnej zmluvy nevyplýva niečo iné. V prípade, ak takúto povinnosť nemá, nemôže žiadať o strpenie výkonu svojej povinnosti, titulom domnelého práva. V tomto prípade bolo v nájomnej zmluve dohodnuté, že garážovú bránu sama prefinancuje žalobkyňa a nebude si uplatňovať náhradu tejto investície. Žalobkyňa teda na vlastné náklady vymenila garážovú bránu na predmetnej nehnuteľnosti spolu s vykonaním iných stavebných úprav, čo vyplýva aj z jej žiadosti z novembra 2014, ako aj z odpovede na jej žiadosť z decembra 2014, pričom prenajímateľ s uvedenou výmenou súhlasil za predpokladu, že si ju žalobkyňa sama prefinancuje a že po skončení nájmu nebude od neho požadovať náhradu tejto investície. V zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmeny na veci je nájomca oprávnený vykonávať len so súhlasom prenajímateľa. Úhradu nákladov s tým spojených môže nájomca požadovať len v prípade, že sa na to prenajímateľ zaviazal. Ak zmluva neurčuje inak, je oprávnený požadovať úhradu nákladov až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci. Ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. S poukazom na uvedené žalobkyni nevzniklo žiadne právo (povinnosť) uviesť vec do pôvodného stavu, ale len prípadné právo požadovať protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, čo však nebolo predmetom konania. Zároveň i v takom prípade by pasívne vecne legitimovaný bol pôvodný vlastník veci (prenajímateľ), ktorý mal prospech z výmeny garážovej brány a ktorého práva a povinnosti v zmysle § 680 ods. 2 OZ neprešli na žalovaného ako nového vlastníka veci. 17. Čo sa týka eventuálneho petitu žaloby, a to povinnosti žalovaného vydať hnuteľnú vec - bielu rolovatenú garážovú bránu, ktorú namontovala žalobkyňa, tak odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka sa vydania veci môže domáhať iba vlastník veci, ktorý je oprávnený vec držať, užívať a nakladať s ňou, prípadne oprávnený držiteľ. 18. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila. 19. Vychádzajúc z ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasť veci patrí k (hlavnej) veci a tvorí s ňou jeden celok. Súčasť veci sa riadi právnym režimom (hlavnej) veci. Súčasť veci teda zásadne nemôže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, takže právne úkony, týkajúce sa vecí, týkajú sa v celom rozsahu aj jej súčasti. Neoddeliteľnosť súčasti od veci neznamená iba jej prípadnú fyzickú, či technickú neoddeliteľnosť, ale stačí, že ju nemožno oddeliť bez toho, aby sa vec ako taká neznehodnotila. Znehodnotenie veci môže spočívať tak v znížení jej hodnoty, ako aj v znížení jej funkčnosti, či v narušení jej hospodárskeho účelu a podobne. Z vyššie citovaného je zrejmé, že v danom prípade nemôže ísť o samostatnú vec, ktorá by bola právne spôsobilým predmetom vydania. Brána ako zakrytie vstupu predstavuje pojmový znak vlastnosti a účelu garáže. Garážová brána sa zabudovaním do garáže stala jej súčasťou a jej vlastnícke právo prechádza na nadobúdateľa bez toho, aby to muselo byť vyslovene uvedené v scudzovacom právnom úkone. Žaloba tak v časti vydania veci nemôže byť dôvodná, nakoľko žalobkyňa nepreukázala vlastnícke právo k hnuteľnej veci, ani právo jej držby. Zároveň uloženie povinnosti strpieť zásah do práva vec vlastniť a užívať ju (demontovať bránu) vo svojom dôsledku predstavuje tiež neprimeraný a nedôvodný zásah do vlastníckeho práva žalovaného ku garáži chráneného podľa čl. 20 Ústavy SR a § 123 Občianskeho zákonníka, bol by porušením čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Na charaktere brány ako súčasti garáže nemení nič ani to, že je technicky, po vykonaní mechanickej demontáže oddeliteľná od garáže. Pokiaľ zároveň žalobkyňa tvrdí, že je pripravená vrátiť pôvodnú garážovú bránu namiesto tej, ktorú tam namontovala ona, odvolací súd dodáva, že ide o novotu v konaní, ktorú namieta žalobkyňa až v priebehu odvolacieho konania a na ktorú odvolací súd v zmysle § 366 CSP nemôže prihliadať. Vlastníkom novej garážovej brány sa tak stal vlastník garáže, a preto je žaloba aj v tejto časti eventuálneho petitu nedôvodná. 20. K argumentácii žalobkyne, že pôvodný prenajímateľ mal upozorniť žalovaného, že predávaná vec má vady v zmysle § 597 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak dodatočne vyjde najavo vada, na ktorú predávajúci kupujúceho neupozornil, má kupujúci právo na primeranú zľavu z dojednanej ceny zodpovedajúcu povahe a rozsahu vady; ak ide o vadu, ktorá robí vec neupotrebiteľnou, má tiež právo od zmluvy odstúpiť, odvolací súd uvádza, že táto námietka, je vo vzťahu k predmetnému konaniu irelevantná, nakoľko nerieši vzťah žalobkyne a žalovaného. Ustanovenie § 597 ods. 1 Občianskeho zákonníka nerieši a nemôže sa vzťahovať na predmetnú situáciu vymedzenú okolnosťami nájomného vzťahu, keďže § 597 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje právny vzťah z kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a kupujúcim a nemožno ho aplikovať v predmetnom prípade medzi žalobkyňou a žalovaným. Predmetom tohto sporu nie sú žiadne vady veci z kúpnej zmluvy. 21. Žalobkyňou namietané odvolacie dôvody neboli naplnené, pretože súd prvej inštancie na základe správne ustáleného skutkového stavu, vyplývajúceho z posúdenia nároku žalobkyne, aplikoval správne ustanovenia právnej úpravy, tieto aj správne interpretoval, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. V konaní sa nevyžadovalo vykonanie žiadneho ďalšieho dokazovania. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobkyne ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol žalovaný v odvolacom konaní plne úspešný. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).