{"guid": "a227e926-ba3e-4691-95e9-7c6d1d80b338:65b5df35-f094-4428-827e-120a06d54062", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:5117200598.2", "spisova_znacka": "7Co/2/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/2/2023 z 30. 9. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. septembra 2025, sp. zn. 7Co/2/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:5117200598.2", "identifikacne_cislo": "5117200598", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Adela Unčovská", "sudca_id": 364, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adela-uncovska-364", "datum_vydania": "2025-09-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/65b5df35-f094-4428-827e-120a06d54062", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:5117200598.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:5117200598.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:5117200598.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/2/2023\n5117200598\n30. 09. 2025\nMgr. Adela Unčovská\nECLI:SK:KSBA:2025:5117200598.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek\nsenátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej v právnej veci žalobcu: A. B. B. C., nar.\nX.XX.XXXX, bytom D. XXX, E., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Pavlovič s.r.o., IČO:\n47 238 526, so sídlom Ivanská cesta 32B, Bratislava proti žalovanému: F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom\nH. – F., zastúpenému: JUDr. Jana Ondrášiková, advokátka, so sídlom F. Hečku 34/A, Levice o ochranu\nosobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V zo dňa 9.5.2022,\nč. k. 56C/18/2018-592, jednomyseľne takto\nrozhodol:\nRozsudok súdu prvej inštancie sa v časti, ktorou bol zamietnutý nárok žalobcu na ospravedlnenie m\ne n í tak, že žalovaný je povinný v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť uverejnenie\nospravedlnenia na stránkach mesta Šurany, konkrétne na stránke http://www.surany.sk/, v sekcii „Život\nv meste“ v tomto znení: „Vážený pán A. B. B. C., touto cestou sa Vám ja, F. G. ospravedlňujem,\nže som na mnou vytvorených viacerých verejne dostupných facebookových profiloch uverejňoval\nnepravdivé a klamlivé informácie na Vašu osobu, čím došlo k nezákonnému zásahu do Vašich ústavou\nchránených osobnostných práv.“ V prípade, že si žalovaný nesplní uloženú povinnosť zabezpečiť\nuverejnenie ospravedlnenia v stanovenom termíne, je žalobca oprávnený na náklady žalovaného\nuverejniť ospravedlnenie sám.\nRozsudok súdu prvej inštancie sa v časti, ktorou bol zamietnutý nárok žalobcu na zaplatenie sumy\n70 000 eur potvrdzuje.\nŽiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému\nospravedlnenia a zaplatenia sumy 70 000 eur zamietol (výrok I.) a vyslovil, že žalovaný má voči žalobcovi\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, §\n16 a § 420 ods. 1, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“)\na vecne tým, že žalovaný bol trestným rozkazom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 29.6.2017,\nsp.zn. 4T/70/2017 uznaný vinný zo spáchania pokračovacieho prečinu nebezpečného prenasledovania\npodľa § 360a ods. 1 písm. a), písm. c), ods. 2 písm. b), písm. d) Trestného zákona. Žalovaný sa tohto\ntrestného činu dopustil okrem iného tým, že od obdobia mesiaca február 2016 až do jeho zadržania\nzverejňoval žalobcove fotografie a informácie o žalobcovi, ktoré nepochybne mali prudko dehonestujúci\nobsah, a ktoré závažným spôsobom zasiahli do žalobcovho práva na ochranu jeho občianskej cti,\nľudskej dôstojnosti, ako aj do jeho súkromia. Súd prvej inštancie konštatoval, že týmto právoplatným\n\nrozhodnutím, z ktorého vyplýva, že žalovaný spáchal trestný čin, je v tomto konaní viazaný (§ 193 C.s.p.).\nV konaní napokon ani nebolo sporné, že k vážnemu zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti\nzo strany žalovaného došlo. V tejto súvislosti súd prvej inštancie považoval za potrebné poznamenať,\nže výroky žalovaného zverejnené na sociálnej sieti Facebook, nepredstavovali výkon práva žalovaného\nna slobodu prejavu a išlo o protiprávne konanie dosahujúce intenzitu trestného činu, ktoré nepožíva\nprávnu ochranu, preto v tomto konaní sa nedá hovoriť o konflikte práva na ochranu osobnosti a práva\nna slobodu prejavu.\n3. Prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že možno konštatovať, že zásah do práva\nna ochranu osobnosti žalobcu bol nepochybne preukázaný, je dostačujúce oprieť sa v tomto o\nvýsledky trestného konania a jeho intenzita odôvodňuje prinajmenšom uloženie povinnosti žalovanému\nospravedlniť sa. Žalobca si však zvolil taký spôsob zverejnenia ospravedlnenia, na ktorý nemá právny\nnárok, nakoľko text ospravedlnenia výslovne žiadal zverejniť na internetovej stránke mesta Šurany. Súd\nprvej inštancie vychádzal z toho, že subjektívnemu právu fyzickej osoby na primerané zadosťučinenie\npodľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (pod ktoré je subsumovateľné ospravedlnenie) zodpovedá\nsubjektívna povinnosť toho, kto do práva na ochranu osobnosti neoprávnene zasiahol, primerané\nzadosťučinenie poskytnúť. Z práva na primerané zadosťučinenie nevznikajú fyzickej osobe práva\npôsobiace voči tretím osobám (a už vôbec nie voči všetkým). Uloženie povinnosti žalovanému zverejniť\nospravedlnenie na internetovej stránke mesta Šurany by znamenalo tiež uloženie povinnosti mestu\nŠurany podať v tejto veci žalovanému aktívnu súčinnosti a strpieť zverejnenie ospravedlnenia na svojej\nstránke. Mesto Šurany pritom nie je stranou tohto sporu, nie je v žiadnom súkromnoprávnom vzťahu\nso stranami sporu a zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by takúto povinnosť malo alebo\nže by sa naňho vzťahovala tzv. rozšírená záväznosť rozsudku. Súd prvej inštancie podotkol, že nejde\no prípad, kedy by sa žalobca domáhal napríklad zverejnenia ospravedlnia formou platenej inzercie v\nmédiu, ktoré takúto službu v rámci svojej činnosti ponúka. Na uvedenom závere súdu prvej inštancie nič\nnezmenila ani tá časť žalobného petitu, podľa ktorej pre prípad, že žalovaný nezabezpečí zverejnenie\nospravedlnenia na internetovej stránke mesta Šurany, je žalobca oprávnený na náklady žalovaného\nuverejniť ospravedlnenie sám. Aj takéto rozhodnutie by rovnako znamenalo uloženie povinnosti mestu\nŠurany ako tretiemu subjektu podať v tejto veci v tomto prípade žalobcovi aktívnu súčinnosti a strpieť\nzverejnenie ospravedlnenia na svojej stránke a platilo by o ňom všetko vyššie uvedené. Z týchto dôvodov\nnezostalo súdu prvej inštancie iné, ako žalobu v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti ospravedlniť sa,\nzamietnuť.\n4. Za dôvodnú nepovažoval žalobu ani v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 70 000\neur. Predovšetkým súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 70 000 eur posúdil\nako nárok zo zodpovednosti za (majetkovú) škodu podľa § 16 v spojení s § 420 a nasl. Občianskeho\nzákonníka. Žalobca právny titul tohto nároku spočiatku formuloval zmätočne, keď uviedol, že sa\nho domáha ako „primeraného finančného zadosťučinenia - náhradu škody/ušlý zisk“. Zo skutkových\ntvrdení žalobcu, ako aj jeho neskoršej právnej argumentácie, naposledy na pojednávaní dňa 9.5.2022,\nna ktorom súd prvej inštancie rozhodol, jednoznačne vyplýva, že žalobca sa nedomáhal náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale náhrady majetkovej\nškody, ktorá mu mala byť spôsobená neoprávneným zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti.\nVychádzajúc zo všeobecných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho\nzákonníka uviedol, že je nepochybné, že žalovaný sa úmyselne dopustil protiprávneho konania, za ktoré\nbol i právoplatne odsúdený, prvoinštančný súd však nemal za preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi\nprotiprávnym konaním žalovaného a žalobcom tvrdenou škodou, ani vznik škody.\n5. Žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzoval od skutočnosti, že dňa 6.6.2016 bola uzavretá\nzmluva o dielo medzi žalobcom a spoločnosťou TURWOOD, s.r.o., na základe ktorej mal nárok na\nodmenu za vykonanie diela vo výške 70 000 eur, pričom tvrdil, že s vykonaním diela by nemal žiadne\nnáklady a odmena 70 000 eur by tak predstavovala jeho zisk. Následne však dňa 9.8.2016 došlo k\nodstúpeniu od zmluvy spoločnosťou TURWOOD, s.r.o., pričom príčinu tohto odstúpenia od zmluvy\nžalobca videl v konaní žalovaného, ktorý mal svojimi príspevkami na sociálnej sieti Facebook poškodiť\nžalobcovu reputáciu, čo viedlo spoločnosť TURWOOD, s.r.o. (ktorá sa o týchto príspevkoch dozvedela)\nk tomu, že aby sa vyhla poškodeniu svojej dobrej povesti spoluprácou so žalobcom, odstúpila od zmluvy\no dielo a ukončila tak vzájomnú spoluprácu. Súd prvej inštancie uviedol, že vyššie uvedená konštrukcia\nžalobcu však nezodpovedá skutkovému stavu, ako bol zistený v tomto konaní, a ani právnemu stavu.\nOdstúpiť od zmluvy uzavretej podľa Obchodného zákonníka možno podľa § 344 tohto zákona iba v\n\nprípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento alebo iný zákon. V konaní nebolo sporné, že spoločnosť\nTURWOOD, s.r.o. mala od zmluvy odstúpiť podľa čl. IV bod 10 zmluvy s poukazom na údajné porušenie\npovinnosti podľa čl. VI bod 5 zmluvy, v zmysle ktorého zhotoviteľ (t.j. žalobca) sa zaväzuje konať tak, aby\nnepoškodil dobré meno a povesť objednávateľa. Z vyššie uvedeného vyplýva, že akékoľvek konanie\nžalovaného nemohlo byť dôvodom pre odstúpenie od zmluvy o dielo spoločnosťou TURWOOD, s.r.o.\nPodľa čl. IV bod 10 zmluvy objednávateľ mal právo odstúpiť od tejto zmluvy v prípade akéhokoľvek\nporušenia zmluvnej povinnosti uvedenej v tejto zmluve. Žalovaný nebol zmluvnou stranou predmetnej\nzmluvy o dielo a žiadne povinnosti z danej zmluvy ho nezaväzovali. Šírenie nepravdivých informácií\no údajných nemorálnych činoch žalobcu zo strany žalovaného prirodzene nepredstavuje konanie\nžalobcu a už vôbec nie také konanie žalobcu, ktoré poškodzovalo dobré meno a povesť spoločnosti\nTURWOOD, s.r.o., a teda nepredstavuje porušenie povinnosti žalobcu ako zmluvnej strany vyplývajúcej\nmu z čl. VI bod 5 zmluvy. Pokiaľ spoločnosť TURWOOD, s.r.o., vykonala právny úkon odstúpenia od\nzmluvy, konala tak z vlastnej vôle a jej konanie nebolo nijakým spôsobom podmienené akýmkoľvek\nkonaním žalovaného, inak povedané, žalovaný svojim konaním nespôsobil naplnenie zmluvného (ale\nani žiadneho zákonného) dôvodu, pre ktorý by spoločnosť TURWOOD, s.r.o. mohla od zmluvy odstúpiť.\nPokiaľ by sa aj nepravdivé informácie šírené žalobcom dostali do sféry spoločnosti TURWOOD, s.r.o.\na táto spoločnosť by sa vnútorne na ich základe rozhodla od zmluvy o dielo odstúpiť, na takto širokej\nkauzalite nemožno zodpovednosť za škodu založiť. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa\n30.6.2010, sp.zn. 5Cdo/126/2009 zodpovednosť nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.\nAtribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť\" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo\n(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,\nbezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v\ndôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody\nexistuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Aj s poukazom na toto rozhodnutie\njednej z najvyšších súdnych autorít súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nezodpovedá za to, že\nurčitá osoba jeho protiprávne konanie mala využiť ako zámienku na odstúpenie od zmluvy.\n6. Prvoinštančný súd na základe vyššie uvedeného vyvodil, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť\nmedzi konaním žalovaného a vznikom škody u žalobcu v súvislosti s odstúpením od zmluvy o dielo\nspoločnosťou TURWOOD, s.r.o. Pokiaľ aj žalobcovi odstúpením zmluvy vznikla škoda, musí ju znášať\nsám žalobca, ak porušil nejakú zmluvnú povinnosť, alebo za ňu zodpovedá spoločnosť TURWOOD,\ns.r.o., ak neplatne odstúpila od zmluvy. Príčinná súvislosť by v tomto prípade nebola daná bez ohľadu\nna to, či predmetné odstúpenie od zmluvy bolo alebo nebolo platné, avšak pre úplnosť a aj vzhľadom\nna obsiahlu argumentáciu strán sporu týkajúcu sa otázky platnosti odstúpenia od zmluvy o dielo\nprvoinštančný súd uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania je úplne zrejmé, že spoločnosť\nTURWOOD, s.r.o. od zmluvy neodstúpila platne, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým\npredmetné odstúpenie od zmluvy vôbec nespĺňa nenáležitosti platného právneho úkonu, nakoľko nie je\ndostatočne určité, čo má za následok jeho neplatnosť (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Obsahom\npredmetného odstúpenia od zmluvy je iba odkaz na príslušné zmluvné ustanovenia, podľa ktorých\nmalo byť od zmluvy odstúpené (čl. IV bod 10 v spojení s čl. VI bod 5 zmluvy) a poznámka o tom,\nže spoločnosť stratila dôveru v osobou zhotoviteľa (žalobcu). Strata dôvery pritom nie je zmluvne\ndohodnutým dôvodom na odstúpenie od zmluvy, tým bolo podľa čl. IV bod 10 zmluvy iba porušenie\nakejkoľvek zmluvnej povinnosti. Z odstúpenia od zmluvy vôbec nevyplýva, akého porušenia povinnosti\nsa mal žalobca dopustiť, čo bez ďalšieho spôsobuje neplatnosť tohto neurčitého právneho úkonu.\nSkutočnosť, že toto porušenie povinnosti žalobcu malo spočívať v tom, že „o žalobcovi boli na Facebooku\nzverejňované fotografie s textami, ktoré ho vykresľovali ako nemorálneho človeka so sklonmi k pedofílií\na ako chronického klamára“, vyplývala iba z dodatočného vyjadrenia spoločnosti TURWOOD, s.r.o. k\ndôvodu odstúpenia od zmluvy o dielo zo dňa 29.5.2019, obdobne sa vyjadrila predmetná spoločnosť\naj v rozhodcovskom konaní a jej konateľ pri svojom výsluchu v tomto konaní. Je tu pritom očividný\nlogický rozpor vo vyjadreniach spoločnosti TURWOOD, s.r.o., keď na jednej strane tvrdí, že dôvodom\nodstúpenia od zmluvy malo byť porušenie povinnosti žalobcom a následne tvrdí, že toto porušenie\npovinnosti žalobcom malo spočívať v tom, že o ňom boli (treťou osobou) zverejnené určité difamujúce\ninformácie. Skutočnosť, ktorou spoločnosť TURWOOD, s.r.o. dodatočne odôvodnila svoje odstúpenie\nod zmluvy, teda ani nepredstavovala zmluvne dojednaný dôvod na odstúpenie od zmluvy. Pokiaľ ide o\nrozhodcovský rozsudok Victoria rozhodcovského súdu v Žiline zo dňa 15.12.2016, sp. zn. RK-008/2016LP, prvoinštančný súd konštatoval, že tento nepredstavuje verejnú listinu a v zmysle § 193 C.s.p. nie je\npre súd žiadnym spôsobom záväzný. Jeho záväznosť sa vzťahuje len na strany rozhodcovského konania\na je založená nimi uzavretou rozhodcovskou doložkou. Tento rozhodcovský rozsudok nemôže preto\n\nnijako ovplyvniť právne postavenie tretích osôb. Z vyššie uvedeného výkladu o neplatnosti odstúpenia\nod zmluvy o dielo je však celkom jednoznačne zrejmé, že skutkové a právne závery, ku ktorým dospel\nrozhodcovský súd, neboli správne.\n7. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, pokiaľ ide o ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,\nsúd prvej inštancie uviedol, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať vznik škody v ním tvrdenej výške 70\n000 eur. Pokiaľ ide len o výšku škody, ak by aj bolo pravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že so zhotovením\ndiela by nemal žiadne náklady, z odmeny za jeho vykonanie by musel zaplatiť aspoň daň z príjmu,\npreto by ujma na jeho majetku (jeho nezväčšenie) nemohla byť rovná zmluvnej odmene. Naostatok\nprvoinštančný súd konštatoval, berúc do úvahy všetky v tomto konaní preukázané skutočnosti, že\nžalobcovi jeho tvrdenia o vzniknutej škode a okolnostiach jej vzniku neuveril a žalobcom uplatnený nárok\nna náhradu škody považoval za účelovo vykonštruovaný. Žalobca v čase, keď vedel, že žalovaný o\nňom šíri nepravdivé informácie (6.6.2016), uzavrel zmluvu o dielo, do ktorej bolo poňaté aj pomerne\nneštandardné ustanovenie čl. VI bod 5 zmluvy, podľa ktorého zhotoviteľ sa zaväzuje konať tak, aby\nnepoškodil dobré meno a povesť objednávateľa, a to napriek tomu, že predmetom zmluvy malo byť\nzhotovenie diela, ktoré nemalo byť nikde publikované a o samotnom zmluvnom vzťahu medzi žalobcom\na spoločnosťou TURWOOD, s.r.o. nemuseli tretie osoby vôbec vedieť. Ako nedôveryhodnú vyhodnotil\nsúd prvej inštancie výpoveď konateľa spoločnosti TURWOOD, s.r.o. C. C. i žalobcu, keď na jednej\nstrane tvrdili, že medzi nimi nebol bližší vzťah, na druhej strane označili svoju spoluprácu za založenú\nna kamarátstve a zmluvu len za formálnu. Oboch taktiež spája osoba B. C. D., ktorého obaja označili sa\nsvojho priateľa, a ktorý zastupoval žalobcu v rozhodcovskom konaní na Victoria rozhodcovskom súde v\nŽiline sp. zn. RK-008/2016-LP vedenom práve proti spoločnosti TURWOOD, s.r.o. Ako účelový sa súdu\nprvej inštancie javil aj samotný predmet zmluvy o dielo, keď žalobca napriek tomu, že to bolo zo strany\nžalovaného sporované, nijako nepreukázal, že by zhotovil viac obdobných diel za podobné odmeny,\nresp. že by bol skutočne odborníkom v oblasti revitalizácie obchodných spoločností, ktorého diela by mali\ntakúto značne vysokú hodnotu. Navyše napriek tomu, že k odstúpeniu od zmluvy došlo až viac než dva\nmesiace od jej uzavretia (9.8.2016), žalobca podľa vlastného vyjadrenia nepristúpil ani k čiastočnému\nvykonaniu diela Z výpovede konateľa spoločnosti TURWOOD, s.r.o. tiež vyplynulo, že po odstúpení\nod predmetnej zmluvy o dielo si táto spoločnosť nedala podobné dielo zhotoviť u iného zhotoviteľa,\nčo opätovne nasvedčuje tomu, že samotná zmluva o dielo mala účelovú povahu, bola len simulovaná\n(a v dôsledku toho pre nedostatok vôle zmluvných strán neplatná), a preto nikdy nemalo dôjsť k jej\nreálnemu plneniu a žalobcovi v súvislosti s (neplatným) odstúpením od tejto zmluvy preto žiadna škoda\nnevznikla. Žalobca adekvátne nereagoval na procesnú obranu žalovaného, ktorý na vyššie uvedené a\nďalšie rozpory upozorňoval, a to s poukazom na to, že sa obáva, že jeho skutkové tvrdenia a dôkazy\nmôže žalovaný zverejniť. Takáto obava však žalobcu nezbavuje procesnej povinnosti uniesť dôkazné\nbremeno. Z dôkazov vykonaných v tomto konaní sa skutkový dej opísaný žalobcom, pokiaľ ide o vznik\nškody, javil prvoinštančnému súdu ako krajne nepravdepodobný a vykazujúci súdom opísané vnútorné\nrozpory. Žalobca teda nepreukázal ani vznik škody, ako ďalší z predpokladov vzniku zodpovednosti za\nškodu.\n8. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom, a to výsluch svedkov D. a B. G. (rodičov\nžalovaného), manželku žalobcu I. C., D. H. a J. J., „C., K. a C.“. Predovšetkým mal na zreteli diagnózu\nžalovaného a to, že podanie, v ktorom žalovaný tieto výsluchy navrhol, podľa vlastného vyjadrenia písal\nv ťaživom psychickom rozpoložení. Avšak aj keby tieto dôkazné návrhy boli myslené vážne, žalobca\nneuviedol, k akým skutočnostiam by títo svedkovia mali byť vypočutí. Súd prvej inštancie podotkol, že\nsamotný neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu nebol sporný, preto výsluch daných\nsvedkov nemal pre toto konanie žiaden význam. Prvoinštančný súd nevykonal ani žalovaným navrhnuté\ndokazovanie daňovými priznaniami žalobcu za roky 2014-2016 a ďalšie bližšie nešpecifikované dôkazy\no tom, že žalobca ako občan mimo svojej podnikateľskej činnosti, vykonával diela obdobné dielu,\nktoré bolo predmetom zmluvy zo dňa 6.6.2016, nakoľko preukazovať tieto skutočnosti a uniesť v tejto\nsúvislosti dôkazné bremeno bolo povinnosťou žalobcu, nie žalovaného; okrem toho by tieto dôkazy\nneboli spôsobilé nič zmeniť na závere súdu o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi žalobcom\ntvrdenou škodou a protiprávnym konaním žalovaného.\n9. Na záver súd prvej inštancie dodal, že z lekárskych správ a znaleckého posudku, ktoré sú obsahom\nspisu, vyplýva, že žalovaný je schopný pochopiť význam súdneho konania a je spôsobilý samostatne\nkonať pred súdom, preto nebolo potrebné, aby mal v konaní ustanoveného opatrovníka. Spôsobilosť\nna právne úkony žalovaného nebola do rozhodnutia súdu obmedzená. Vzhľadom na vyššie uvedené\n\nskutočnosti prvoinštančný súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu\ntrov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. a keďže mal žalovaný vo veci plný úspech,\nvznikol mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej v zmysle\n§ 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n10. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.\nd), f) a h) C.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nUviedol, že predmetom daného konania bol nárok žalobcu spočívajúci v uložení povinnosti žalovanému\nospravedlniť sa žalobcovi, a to v súvislosti s nepravdivými a klamlivými informáciami, ktoré žalovaný\no osobe žalobcu verejne šíril, čím zasiahol do žalobcových osobnostných práv. Súčasne sa žalobca\ndomáhal voči žalovanému nároku na zaplatenie sumy 70 000 eur titulom náhrady ujmy, ktorá mu\nbola preukázateľne popísaným škodlivým konaním žalovaného spôsobená. V konaní nebolo sporné\na vykonané dokazovanie, dokonca i vyjadrenie žalovaného potvrdzuje a preukazuje, že žalovaný sa\nkonania, z dôvodu ktorého sa žalobca obrátil s ochranou svojich práv na súd, skutočne dopustil.\nDokonca žalovaný bol vo vzťahu k tomuto konaniu trestným rozkazom Okresného súdu Nové Zámky\nzo dňa 29.06.2017, sp. zn. 4T/70/2017 právoplatne uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho\nprečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. a), písm. c), ods. 2 písm. b),\npísm. d) Trestného zákona. Podstata tohto protiprávneho konania žalovaného spočívala v uverejňovaní\nfotografií žalobcu spoločne s nepravdivými informáciami o jeho osobe, ktoré „nepochybne mali prudko\ndehonestujúci obsah, a ktoré závažným spôsobom zasiahli do žalobcovho práva na ochranu jeho\nobčianskej cti, ľudskej dôstojnosti, ako aj do jeho súkromia.“ Samotný súd v odôvodnení rozsudku\nkonštatoval, že zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu bol nepochybne preukázaný, a že\njeho intenzita odôvodňuje prinajmenšom uloženie povinnosti žalovaného ospravedlniť sa. O to viac sa\npotom žalobcovi javil nepochopiteľný a právne neakceptovateľný spôsob, akým súd v konaní rozhodol\na dôvody, ktoré súd v tejto súvislosti v rozsudku uviedol, a o ktoré toto rozhodnutie oprel. Súd totiž\nvo vzťahu k časti žalobného petitu žalobcu, ktorým tento žiadal uloženie povinnosti žalovanému na\nuverejnenie ospravedlnenia - po tom ako najskôr uznal a potvrdil, že zo strany žalovaného došlo k\nneoprávnenému konaniu so závažným a škodlivým dopadom na osobu žalobcu a jeho osobnostné\npráva, na základe čoho mu patrí minimálne nárok na ospravedlnenie-tento nárok žalobcu zamietol s\npoukazom na spôsob, t.j. formu ospravedlnenia, v akej sa ho žalobca v zmysle svojho návrhu domáha.\nObdobne potom k časti návrhu žalobcu, v ktorej žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu sumu\n70 000 eur titulom ujmy, ktorá mu bola konaním žalovaného spôsobená, súd považoval takto uplatnený\nnárok za nedôvodný, nakoľko dospel k záveru, že žalobca sa tohto nároku domáha titulom náhrady\nmajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená neoprávneným zásahom žalovaného do jeho práva na\nochranu osobnosti a tento tak posúdil ako nárok zo zodpovednosti za škodu podľa § 16 v spojení s\n§420 a nasl. Občianskeho zákonníka a nie podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. S uvedenými\nzávermi súdu žalobca nesúhlasil, nakoľko nezodpovedajú skutkovému a už vôbec nie právnemu stavu\nveci a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia predmetných rozhodnutí a rovnako nemožno\nignorovať skutočnosť, že rozhodnutie súdu i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, trpí i ďalšími\nvadami (nedostatočne odôvodnené rozhodnutie, nevykonanie dôkazov, formalizmus), na základe čoho\nje podľa názoru žalobcu nutné toto rozhodnutie považovať za arbitrárne, a teda nezákonné. Vo vzťahu\nk odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. žalobca zdôraznil prílišný formalizmus a\nnedostatočné odôvodnenie záverov súdu o tom, že návrhu žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému\nna uverejnenie ospravedlnenia nemožno vyhovieť, pričom k tomuto názoru súd dospel a odôvodnil\nho tým, že žalobca žiadal uverejniť príslušné ospravedlnenie na internetovej stránke mesta Šurany,\nčo by podľa tvrdení súdu znamenalo uloženie povinnosti mestu Šurany podať v tejto veci žalobcovi\naktívnu súčinnosť a strpieť zverejnenie ospravedlnenia na svojej stránke, pričom ale mesto Šurany\nnie je účastníkom daného konania a takáto povinnosť mu z ničoho nevyplýva. Súd dokonca uviedol,\nže nejde o prípad, kedy by sa žalobca domáhal uverejnenia ospravedlnenia formou platenej inzercie\nv médiu, ktoré takúto službu ponúka. V tejto súvislosti žalobca konštatoval, že vyslovený záver súdu\njednoznačne svedčí o arbitrárnosti jeho rozhodnutia a nesprávnych právnych záveroch, ktoré súd\nvyvodil z nesporného skutkového stavu veci. K otázke zjavného a neprimeraného formalizmu súdu\nvo vzťahu k nemožnosti vyhovieť nároku žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému na zverejnenie\nospravedlnenia, poukázal žalobca na názor vyslovený Ústavným súdom SR v rozhodnutí vo veci sp.\nzn. II. ÚS 41/2015: „... Ústavný súd nespochybňuje, že v sťažovateľkou navrhnutom ospravedlnení,\n\nktoré tvorilo obsah jej (zmeneného) žalobného petitu, neboli bližšie špecifikované nepravdivé výroky,\nktoré mali byť žalovanou rozširované, za ktoré sa mala žalovaná sťažovateľke ospravedlniť. Zároveň\nale ústavný súd zastáva názor, že bolo v možnostiach všeobecného súdu - s prihliadnutím na\nžalobný petit ako celok - identifikovať výroky, ktorými malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práv\nsťažovateľky ...“ Rovnako bolo v tomto rozhodnutí konštatované, že nie je porušením ultra petitum,\nak súd formulačne upraví petit návrhu vo výrokovej časti rozhodnutia, keď návrhu žalobcu vyhovuje.\nSúd musí výrokovú časť rozhodnutia formulovať tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým\nmateriálne vykonateľná (m.m. I. ÚS 122/2012). Obdobne odkázal na závery Ústavného súdu SR v\nzmysle nálezu zo dňa 7.10.2018, sp. zn. I. ÚS 192/2015: “... Požiadavku, aby z návrhu na začatie\nkonania bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha, nemožno však vykladať reštriktívne tak, že by\nnavrhovateľ bol povinný urobiť presný návrh znenia výroku rozsudku súdu, pretože v § 79 ods. 1\ndruhej vete OSP sa navrhovateľovi neukladá formulovať návrh (výrok) rozsudku, ale iba to, aby sa\nz návrhu na začatie konania ako takého dalo zistiť, čoho sa navrhovateľ domáha (navrhovateľ totiž\nnemusí byť zakaždým zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, pozn.). Pretože iba súd, ktorý\npozná právo, rozhoduje o tom, ako bude výrok jeho rozhodnutia formulovaný, aby bol aj materiálne\nvykonateľný, takže návrhom navrhovateľa na znenie tohto výroku nie je viazaný, avšak pri formulácii\nvýroku rozhodnutia súd dbá na to, aby z obsahového hľadiska celého návrhu vyjadroval to, čoho sa\nnavrhovateľ návrhom na začatie konania domáhal...“ Vzhľadom na citované rozhodnutia Ústavného\nsúdu SR mal žalobca za to, že na základe v konaní preukázaných skutočností týkajúcich sa závadného\nkonania žalovaného, ktoré ostatne konštatoval, a na ktoré samotný súd odkázal, v prípade žalobcom\nnavrhovaného žalobného petitu sa v žiadnom prípade nejedná o nevykonateľný, či iným spôsobom\nnemožný návrh. Súd teda mal a mohol v rámci svojej rozhodovacej právomoci, pri zohľadnení\npodľa vlastných tvrdení nesporných skutočnostiach o existencii nároku žalobcu prinajmenšom na\nospravedlnia, formulovať znenie výroku v danej časti tak, aby tento zodpovedal tomu, čoho sa žalobca\nv konaní domáha a aby bol materiálne vykonateľný. Podľa názoru žalobcu nemožno opomenúť ani\nfakt, že súd danú časť žalobného návrhu zamietol s odôvodnením, že jeho vyhovenie by znamenalo\nuloženie povinnosti mestu Šurany poskytnúť súčinnosť žalobcovi/žalovanému a strpieť zverejnenie\ndaného ospravedlnenia, pričom následne tvrdil, že ide o iný prípad, ako keby žalobca požadoval\nuverejniť toto ospravedlnenie formou platenej inzercie. K uvedenému žalobca uviedol, že i v prípade,\nak by sa žalobca domáhal uverejnenia ospravedlnia formou platenej inzercie, vyhovením takémuto\nnávrhu by súd rovnako uložil subjektu na strane poskytovateľa takejto služby povinnosť poskytnúť\nza účelom splnenia tejto povinnosti žalovanému/žalobcovi súčinnosť; teda išlo by o totožný stav,\nako v prípade žalobného návrhu formulovaného žalobcom; súd sa neobťažoval skúmaním toho, či\nuverejnenie ospravedlnenia spôsobom a formou v zmysle návrhu žalobcu je možné - tzn. nebolo\nvykonané dokazovanie v otázke, či je takéto uverejnenie na internetovej stránke mesta Šurany možné,\na to napríklad aj formou odplatnej inzercie. Teda súd rozhodnutie v danej časti podľa názoru žalobcu\nodôvodnil zmätočne, bez toho, aby disponoval informáciami, s ktorými pracoval ako s faktami, čím\npredkladal neadekvátne závery o oprávnenosti žalobcom uplatneného nároku. Žalobca na okraj uviedol,\nže odôvodnenie rozsudku obsahuje viacero nesprávnych odkazov súdu na priebeh konania, napríklad\nv osobe navrhovateľa dôkazov, ktoré súd nevykonal, z čoho je možné v spojení s nedostatočným, resp.\nrozporným odôvodnením záverov súdu v zmysle vyššie uvedeného usúdiť, že konanie vykazuje závažné\nvady. S poukazom na uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že zamietnutie žalobcovho návrhu na\nuverejnenie ospravedlnenia napĺňa znaky arbitrárneho, nedostatočne odôvodneného rozhodnutia, v\nrozpore so skutkovým stavom veci a v dôsledku týchto vád je samotné rozhodnutie nesprávne. Vo\nvzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. žalobca uviedol, že odôvodnenie\nrozsudku v časti zamietnutia návrhu žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému na zaplatenie sumy\n70 000 eur titulom nároku na náhradu ujmy, ktorú žalobca preukázateľne utrpel v dôsledku konania\nžalovaného, jednoznačne svedčí o tom, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a taktiež, že na základe uvedeného dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu\nveci. Uvedené podľa názoru žalobcu vyplýva zo súdom vyslovených záverov o údajnej nedôvodnosti\ndaného nároku žalobcu, nakoľko tento právny titul tohto nároku formuloval zmätočne, keď uviedol, že\nsa ho domáha ako „primeraného finančného zadosťučinenia - náhradu škody /ušlý zisk/.“ Ďalej sa\nv tejto súvislosti v odôvodnení uvádza, že zo skutkových tvrdení žalobcu má jednoznačne vyplývať,\nže žalobca sa nedomáha náhrady nemajetkovej umy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale\nnáhrady majetkovej škody, čo súd posúdil ako nárok podľa § 16 v spojení s § 420 a nasl. Občianskeho\nzákonníka. V súvislosti s uvedeným záverom súdu prvej inštancie žalobca zdôraznil základnú zásadu\ncivilného procesu, a to že právna kvalifikácia je vecou súdu, preto súd nemôže rozhodnutie o návrhu\nžalobcu opierať o vyjadrenia žalobcu, ale naopak je (bol) povinný na základe skutkových, ako aj právnych\n\nzistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, právne nárok uplatnený žalobcom v konaní správne\nprávne kvalifikovať. Vo vzťahu k tejto otázke poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn.\n6Co/107/2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo 244/2014, uznesenie Najvyššieho súdu SR\n7Cdo 25/2018. Žalobca mal za to, že v danom prípade súd uvedeným spôsobom nepostupoval, nakoľko\nžalobcom uplatnený nárok na náhradu ujmy, ktorá mu bola nesporne spôsobená v príčinnej súvislosti\ns konaním žalovaného, vyhodnotil nesprávne a nesprávne ju aj následne právne kvalifikoval a preto je\nv tomto smere rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne a neodôvodnené. Žalobca poukázal aj na\nskutočnosť, že súd sa v tejto súvislosti zjavne účelovo zaoberal obsahom zmluvného vzťahu žalobcu a\nspoločnosti TURWOOD, s.r.o., pričom hodnotil zmluvné práva a záväzky, či nároky, ktoré účastníkom\ntohto zmluvného vzťahu vzájomne vyplývali, či mohli vzniknúť, pričom takto vyvodené závery aplikoval\nna posúdenie žalobcom uplatneného nároku na náhradu ujmy voči žalovanému. Žalobca síce základ\nsvojho nároku voči žalovanému na zaplatenie predmetnej sumy odvodzoval od zmareného obchodu\nzaloženého zmluvou pôvodne uzatvorenou so spoločnosťou TURWOOD, s.r.o., no v žiadnom prípade\nsa nemožno stotožniť s úvahami súdu, ktoré tento v tejto súvislosti bez relevantného odôvodnenia\npreniesol na posúdenie odôvodnenosti a oprávnenosti nároku žalobcu uplatneného v danom súdnom\nkonaní. Súd podľa názoru žalobcu venoval v tejto veci viac pozornosť rozboru zmluvných záväzkov\na záväzkov vzniknutých na základe ukončenia danej zmluvy, čo je pre správne právne posúdenie\npredmetu tohto konania úplne nepodstatné, ako riadnemu vyhodnoteniu skutkového stavu veci a\nnáslednej právnej kvalifikácii žalobcom uplatnených nárokov. Už úplne neadekvátne sa súd zaoberal\nsprávnosťou rozhodcovského rozsudku zo dňa 15.12.2016, sp. zn. RK-008/2016-LP, ktorý bol vydaný\nv súlade s príslušnou právnou úpravou, v zmysle ktorej má pre účastníkov rozhodcovského konania, v\nktorom bol vydaný, rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z.). V\ntejto súvislosti žalobca poukázal na znenie čl. 11 ods. 4 C.s.p., v zmysle ktorého: „Súd pri rozhodovaní\nberie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne\nznáme alebo o skutočnosti ustanovené zákonom.“ Dané konanie a prístup súdu k prejednávanej veci\npreto žalobca nepovažoval za súladné so zákonom. Na doplnenie uviedol, že pod predmetné odvolacie\ndôvody je možné rovnako subsumovať rozhodnutie súdu vo veci zamietnutia návrhu žalobcu v časti\nospravedlnenia, uloženia povinnosti na uverejnenie ktorého sa domáha, kedy súd obdobne nesprávne\nprávne posúdil obsah a formu žalobcom navrhovaného spôsobu zverejnenia ospravedlnenia, a to\nvrátane vynesených nesprávnych a hlavne nejednotných právnych záverov o tom, že uložením takejto\npovinnosti ukladá nedôvodné záväzky aj tretím subjektom. Žalobca mal za to, že týmto rozhodnutím\ndošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Poukázal na znenie čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p. Tvrdil,\nže mu nemožno uprieť právo vychádzajúce z princípu právnej istoty, t.j. na spravodlivé rozhodnutie veci,\nktorému však v žiadnom prípade nezodpovedá spôsob rozhodnutia v zmysle napadnutého rozsudku. Na\njednej strane súd totiž opakovane zdôrazňoval existenciu nároku žalobcu na ochranu jeho osobnejších\npráv, do ktorých žalovaný nesporne neoprávnene a v značnom rozsahu negatívne zasiahol, a to\nvyslovene formou ospravedlnenia a na strane druhej veľmi chabým spôsobom súd konštatoval, že\nžalobcovi tento nárok neprizná, kedy toto rozhodnutie podľa názoru žalobcu svedčí o čistom formalizme\na arbitrárnosti výkonu rozhodovacej právomoci zo strany súdu. Taktiež v prípade zamietnutiu návrhu\nna zaplatenie sumy 70 000 eur nemožno podľa názoru žalobcu ignorovať fakt, že súd posudzoval\nžalobcom uplatnený nárok v intenciách žalobcom prezentovanej právnej kvalifikácie, čo však prináleží\nvýlučne súdu a v nadväznosti na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania (t.j. reálne\nneoprávnené zásahy zo strany žalovaného značnej intenzity do osobnostných práv a oprávnených\nzáujmov žalobcu, čo nesporne spôsobilo žalobcovi ujmu vo viacerých sférach jeho života a života jeho\nblízkych ako súčasť jeho osobnostných práv) zároveň platí, že tieto nesprávne aplikoval a vyhodnotil.\nŽalobca ďalej uviedol, že súčasťou práva na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia (II. ÚS 383/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30, uznesenie Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.01.2022, č.k. 41Cob/70/2021-365). Žalobca konštatoval, že vo\nvzťahu k jednotlivým rozhodnutiam/záverom súdu o žalobcom uplatnených nárokoch absentuje riadne a\npresvedčivé odôvodnenie, teda rozsudok je vo svojej podstatnej časti - tzn. v častiach, kde súd uviedol,\nako sa vysporiadal s v žalobe uplatnenými nárokmi žalobcu a na podklade akých skutočností k týmto\nzáverom dospel - nedostatočne odôvodnený, resp. vôbec neodôvodnený. Na základe uvedeného žiadal,\naby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n11. K odvolaniu podal žalovaný dňa 26.8.2022 vyjadrenie, v ktorom uviedol, že súd prvej inštancie\nzaujal vo veci správny právny názor a rozhodol v súlade so zisteným skutkovým stavom. Dôvody\nodvolania považoval žalovaný za účelové a špekulatívne. Žalovaný sa v celom rozsahu stotožnil\ns rozhodnutím a dôvodmi rozsudku, ktorým zamietol uloženie povinnosti žalovanému zabezpečiť\n\nuverejnenie ospravedlnenia sa žalobcovi na internetovej stránke Mesta Šurany. Konštatoval, že\nžalobným návrhom je súd viazaný v zmysle § 216 ods. 1 C.s.p. a poučovaciu povinnosť podľa § 160\nodsekov 1 a 2 C.s.p. súd nemá, ak je strana zastúpená advokátom, právnickou osobou založenou\nalebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, odborovou organizáciou alebo fyzickou osobu, ktorá má\nvysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Žalobca žiadal podanou žalobou a doplnením\nžaloby, ako aj vo výpovedi na pojednávaní dňa 9.5.2022 (na otázku súdu) , aby žalovaný zabezpečil\nuverejnenie ospravedlnenia prostredníctvom internetovej stránky Mesta Šurany, konkrétne na stránke\nhttp://www.surany.sk/ v sekcii Aktuálne zo života mesta v znení:.....atď. a ak uloženú povinnosť nesplní\nv stanovenom termíne, je žalobca oprávnený na náklady žalovaného uverejniť ospravedlnenie sám.\nZ obsahu žaloby vyplýva a žalobca v konaní uvádzal, že ospravedlnenie má pôsobiť voči občanom\nmesta Šurany, žalovaný sa mal podľa žalobcu teda ospravedlniť verejnou formou, aby sa ospravedlnenie\ndostalo do sféry čo najširšieho počtu obyvateľstva v Šuranoch. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že\nžalovaný ho osočoval verejne napr. aj prostredníctvom sociálnej siete Facebook (ako to vyplýva z\ntrestného rozkazu). Žalobca má sám právnické vzdelanie a v celom konaní je zastúpený advokátom,\nktorý má mať znalosti v oblasti občianskeho hmotného a procesného práva. Žaloba sa musí podávať\nobsahovo tak, aby v prípade úspešnosti bol uplatnený žalobný petit materiálne vykonateľný. Žaloba\nv časti uvedenia spôsobu splnenia povinnosti (v danom prípade nenapĺňala základné náležitosti\nmateriálnej vykonateľnosti žalobného petitu v zmysle § 137 písm. c) C.s.p.). Súd prvej inštancie v\nrozhodnutí s časti uloženia povinnosti ospravedlniť sa žalobcovi. Zaujal podľa názoru žalovaného\nsprávny právny záver, keď žalobu zamietol z dôvodov uvedených v súdnom rozhodnutí. Rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie v žiadnom prípade nepovažoval za arbitrárne, zmätočné ani príliš formalistické.\nDôvody zamietnutia uvedenej časti nároku žalobcu prvoinštančný súd formuloval jasne a zrozumiteľne,\npričom vychádzal z premisy, že rozhodnutie má byť aj materiálne vykonateľné. Prevádzkovateľom\nwebovej stránky Mesta Šurany je mestský úrad Mesta Šurany, ktorý má právny a materiálny dosah\nna svoj internetový portál a sám rozhoduje, čo bude zverejnené na vlastnom webovom sídle (okrem\npovinností, ktoré obciam ukladajú príslušné zákony napr. povinnosť zverejňovať zmluvy). Žalovaný\nv žiadnom prípade sám osebe nemá možnosť splniť si povinnosť zabezpečením ospravedlnenia\nsa žalobcovi prostredníctvom internetovej stránky Mesta Šurany a rovnako Mesto Šurany nie je\npovinné uverejniť ospravedlnenie žalovaného, pokiaľ nebolo účastníkom predmetného konania na\nstrane žalovaného. Súd prvej inštancie správne uviedol, že takáto povinnosť by potom mala zaväzovať\naj Mesto Šurany ako poskytnutie súčinnosti žalovanému pri zabezpečení povinnosti. To isté platí pre\nodstavec II. opravy petitu (podanie došlé súdu 2.3.2017). Naviac, žalobca žiadal strpieť uverejnenie\nospravedlnenia na náklady žalovaného, ale len v prípade, ak si žalovaný nesplní povinnosť uplatnenú v\nbode I. žalobného petitu (ktorý je materiálne nevykonateľný). Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odvolateľa,\nže sa súd neobťažoval skúmať, či uverejnenie ospravedlnenia spôsobom a formou v zmysle návrhu\nje možné, tzn. nebolo vykonané dokazovanie k tejto otázke, žalovaný uviedol, že je predovšetkým\nvecou žalobcu, tak pred podaním žaloby alebo aj v priebehu konania, ktoré trvalo 5 rokov, aby sám\nzistil tieto skutočnosti alebo navrhoval k zisťovaniu uvedených skutočností vykonanie dokazovania,\nčo ale neurobil. Súd nemá povinnosť vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy, je vecou žalobcu,\naby zvolil prostriedky procesného útoku a teda si sám strážil svoje právo (zásada „ vigilantibus iura\nscripta sunt“). Na prejednávaný prípad nie sú aplikovateľné ani závery Ústavného súdu SR uvedené v\nodvolaní, keď ústavný súd rozhodoval o namietanom práve na spravodlivé konanie vo vzťahu k odlišným\nskutkovým okolnostiam nedostatočného žalobného petitu. Žalovaný sa plne stotožnil s rozhodnutím\na dôvodmi rozsudku uvedenými v odôvodnení, ktorým zamietol nárok žalobcu o uloženie povinnosti\nžalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 70 000 eur ako náhradu škody/ušlý zisk. Dôvody odvolania v\nčasti nepriznania zaplatenia sumy 70 000 eur považoval výlučne za špekuláciu odvolateľa. Odvolateľ\n„prenáša“ zodpovednosť na súd, ktorý mal podľa neho priznať uplatnenú sumu ako zadosťučinenie,\nako nemajetkovú ujmu, hoci návrh žalobcu znel na náhradu škody/ušlého zisku, čo je však potrebné\nkvalifikovať podľa ust. § 16 Občianskeho zákonníka. Uplatnená škoda sa posudzuje podľa § 420 a\nnasl. Občianskeho zákonníka a nie podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Počas celého konania\nsi žalobca uplatňoval majetkovú škodu a nie nemajetkovú ujmu – primerané zadosťučinenie. V konaní\npredložil dôkazy, v zmysle ktorých žiadal priznať škodu/ušlý zisk zo „zmareného obchodu“ v zmluvnom\nvzťahu medzi B. A. B. C. a obchodnou spoločnosťou TURWOOD, s.r.o. tvrdiac, že kvôli konaniu\nžalovaného došlo k odstúpeniu od zmluvy obchodnou spoločnosťou TURWOOD, s.r.o., v dôsledku\nčoho bol žalobca ukrátený o zaplatenie zmluvnej odmeny za dielo, ktoré mal vykonať. Súd prvej\ninštancie o uplatnenom nároku vykonal dokazovanie, zistil vo veci skutkový stav, pričom náhradu\nušlého zisku žalobcovi správne nepriznal z dôvodov uvedených v podrobnom odôvodení rozhodnutia.\nNa pojednávaní dňa 9.10.2019 žalobca vo výpovedí uviedol, že si nárok na zaplatenie 70 000 eur\n\nuplatňuje z titulu ušlého zisku s tým, že nárok na ďalšie finančné plnenie z titulu nemajetkovej ujmy,\nktorá bola spôsobená konaním žalovaného žalobcovi si neuplatňuje. Tiež na pojednávaní 9.5.2022\nako aj z právnej argumentácie vyplýva, že sa nedomáhal náhrady nemajetkovej ujmy. V odvolaní\nodvolateľ však alibisticky tvrdil, že si uplatňoval priznanie nemajetkovej ujmy. Konanie vo veci ochrany\nosobnostných práv je návrhovým konaním, v ktorom je všeobecný súd viazaný petitom žaloby. Z\nviazanosti súdu žalobným návrhom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť\nviac, ako sa domáhajú. Zásada viazanosti súdu žalobným návrhom vyžaduje aj to, aby súd neprisúdil\niné plnenie, než akého sa strany sporu domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený\nžalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým\nbol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje\nprávo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva ( § 131 C.s.p.). Obligatórnou náležitosťou\nžaloby je okrem iných pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich\npreukázanie a žalobný návrh. Žalobca má preto povinnosť tvrdenia, teda povinnosť vytvoriť materiálny\nzáklad pre svoje skutkové tvrdenia tak, aby na ich základe mohol súd rozhodnúť. Odvolateľ si nárok\nz titulu priznania nemajetkovej ujmy vo výške 70 000 eur v konaní neuplatnil, nakoľko si nárok za\nzaplatenie sumy jednoznačne uplatnil z titulu ušlého zisku zo zrušenej zmluvy, a preto o prípadnom\nnároku z titulu priznania nemajetkovej ujmy nebolo v konaní vykonané dokazovanie. Právna kvalifikácia\nnároku je síce vecou súdu, ale pravdivé opísanie skutkových okolností a rozhodujúcich skutočností\nžaloby a dôkazy predložené v rámci procesného útoku, sú vždy vecou strán sporu. V zmysle judikatúry\nústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je\ntaktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS\n209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Napadnuté rozhodnutie\nv uvedenej časti žalobného návrhu nemožno podľa názoru žalovaného považovať za svojvoľné, zjavne\nneodôvodnené, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od\nznenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Súd prvej inštancie aplikoval základné\nzásady civilného procesu tak, aby ochránil všetky strany sporu. Dôvody zamietnutia uvedenej časti\nnároku žalobcu súd prvej inštancie formuloval jasne a zrozumiteľne a jeho rozhodnutie je podľa názoru\nžalovaného komfortné a spravodlivé. Prvoinštančný súd sa pri svojom rozhodovaní riadil zásadou v čl.\n2 ods. 1 a 2 C.s.p. a námietka odvolateľa, že rozhodnutím súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces nie je namieste. Súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia\nsumy 70 000 eur správne posúdil ako nárok zo zodpovednosti za škodu podľa § 16 v spojení s §\n420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, z ktorých skutočností žalobca\nodvodzoval nárok na náhradu škody. V nasledujúcom odôvodnení súd správne konštatoval, že žalobcom\ntvrdená konštrukcia nezodpovedá skutkovému a právnemu stavu a okrem iných dôvodov vyvodil záver,\nže neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného (ktorý nebol vôbec v zmluvnom\nvzťahu s obchodnou spoločnosťou TURWOOD, s.r.o. ani so žalobcom) a vznikom škody u žalobcu v\nsúvislosti s odstúpením od zmluvy o dielo. V odôvodnení sa súd prvej inštancie zaoberal aj legálnosťou\nodstúpenia od zmluvy, čo mu nemožno vyčítať nakoľko právny záver vo veci platnosti odstúpenia vyvodil\npre úplnosť, z dôvodu obsiahlej argumentácii strán sporu vo vzťahu k otázke platnosti odstúpenia od\nzmluvy. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného vyvodil správny záver keď uviedol, že príčinná\nsúvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovaného by nebola daná, či by odstúpenie od zmluvy zo\ndňa 9.8.2016 bolo alebo nebolo platné a žalobcom tvrdené okolnosti o vzniku škody považoval správne\nza vykonštruované, lebo zmluva o dielo bola dňa 6.6.2016 uzavretá účelovo. Išlo o zmluvu simulovanú,\nktorá nepožíva právnu ochranu. Z uvedených dôvodov zodpovednosť žalovanému za škodu nevznikla.\nOkrem uvedeného žalovaný poznamenal, že žalobca nepreukázal v konaní ani výšku škody alebo\nušlého zisku, čo tvorí jeden z predpokladov pre nastúpenie zodpovednostného vzťahu. S poukazom\nna uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správne\npotvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.a žalovanému priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v\nrozsahu 100 %.\n\n12. Žalobca reagoval podaním zo dňa 20.10.2022, v ktorom zdôraznil, že nakoľko napádaný rozsudok\nbol vydaný v prospech žalovaného, je zrejmé, že podstata vyjadrenia žalovaného spočíva v namietaní\nskutočností a tvrdení žalobcu, ktorými tento rozporuje správnosť predmetného rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, a to bez ohľadu na fakt, že týmto spôsobom žalovaný popiera zjavné a nespochybniteľné\nskutkové okolnosti veci a rovnako spochybňuje ním samotným potvrdené skutočnosti. Obsah jeho\npodania vyhodnotil ako zavádzajúci a účelový. K výroku rozsudku, ktorým súd zamietol žalobu\nžalobcu v časti uloženia povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie žalobcovi, kedy žalovaný v\nkontexte ním zaujatého postoja v zmysle vyššie uvedeného, považoval rozhodnutie súdu za správne\na vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu v tejto časti rozhodnutia rozporoval postup žalobcu v\nkonaní, žalobca uviedol, že tvrdenia žalovaného v žiadnom prípade nekorešpondujú so skutočnosťami\npodstatnými pre posúdenie tejto veci, ako ani s argumentáciou žalobcu tak ako ju tento v odvolaní\nuviedol a už vôbec nie sú v súlade s rozhodovacou praxou súdov, na ktorú žalobca poukázal. Podľa\nnázoru žalobcu žalovaný ani neposkytol žiadne relevantné právne zdôvodnenie, pre ktoré považoval\ntvrdenia žalobcu o nesprávnosti postupu a rozhodnutia súdu v tejto časti za nesprávne, obmedzil\nsa len na vlastné konštatovania o postupe žalobcu v konaní bez toho, aby svoje vyjadrenia náležíte\nzdôvodnil. Obdobne v časti odvolania žalobcu proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu žalobcu na uloženie\npovinnosti žalovanému na zaplatenie sumy 70 000 eur titulom nároku na náhradu ujmy, ktorú žalobca\npreukázateľne utrpel v dôsledku konania žalovaného, žalovaný predložil závery, ktoré sú v rozpore\nso skutkovým stavom veci, ako aj okolnosťou, na ktorú upriamil v odvolaní žalobca pozornosť, a\nto, že právna kvalifikácia je vecou súdu. Nakoľko súd odôvodnenie svojho rozhodnutia v danej časti\nžaloby opieral zjavne výlučne o nesprávne interpretované vyjadrenia žalobcu, teda bez toho, aby na\nzáklade skutkových, ako aj právnych zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, právny nárok\nuplatnený žalobcom v konaní správne právne kvalifikoval, žalobca mal za to, že takéto rozhodnutie nie\nje správne, ale naopak, ide o arbitrárne rozhodnutie, ktoré je tak pre takýto formalistický prístup súdu aj\nnepreskúmateľné. Podľa názoru žalobcu nemožno ignorovať ani fakt, že zo strany súdu došlo k zmene\npôvodne predneseného právneho posúdenie sporu, a to bez riadneho odôvodnenia takejto zmeny. K\nuvedenému došlo pritom bez toho, aby došlo k výraznej či inak významnej zmene skutkového stavu veci.\nŽalovaný však podľa názoru žalobcu zjavne účelovo tento aspekt konania a rozhodnutia súdu opomenul\nv rámci svojho vyjadrenia zohľadniť. Vo vzťahu k časti vyjadrenia žalovaného - konštatovanie, že súd\nsprávne vyhodnotil príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a škodou, ktorá bola žalobcovi týmto\nspôsobená - to v spojitosti so zmluvou o dielo zo dňa 6.6.2016, žalobca uviedol, že uvedená skutočnosť\na najmä posudzovanie danej zmluvy, či okolnosti jej ukončenia, neboli predmetom tohto konania, v tejto\nsúvislosti v konaní nebolo vykonané žiadne dokazovanie a preto akékoľvek vyjadrenia žalovaného, ktorý\nsa bez akéhokoľvek právneho titulu stavia do pozície osoby oprávnenej tento zmluvný vzťah, ktorého\nnebol účastníkom, hodnotiť, považoval žalobca za absurdné a bezpredmetné. Okolnosť, že samotný\nsúd pri rozhodovaní vo veci vychádzal zo záverov, ktoré sám vyvodil taktiež bez toho, aby bolo v tomto\nohľade vôbec vykonané dokazovanie, teda úplne neadekvátne spochybnili správnosť rozhodcovského\nrozsudku, t.j. právoplatného rozhodnutia, ktoré má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, je\nsamostatným dôvodom, ktorý činí rozsudok nezákonným. S ohľadom na uvedené žalobca zotrval na\npodanom odvolaní a žiadal, aby konajúci súd tomuto vyhovel v plnom rozsahu.\n13. Žalovaný v podaní zo dňa 9.11.2022 uviedol, že vo vyjadrení nespochybňuje ním samotným\ntvrdené skutočnosti a nepopiera zjavné a nespochybniteľné okolnosti veci. Ďalej uviedol, že vyjadrením\nodoslaným 26.8.2022 reagoval na obsah odvolania žalobcu a vyjadroval sa k odvolaním napadnutému\nrozsudku súdu prevej inštancie. Je vecou žalobcu ako hodnotí vyjadrenie žalovaného, pričom s\nnapadnutým rozsudkom, s vykonanými dôkazmi a zhodnotenými skutkovými okolnosťami a právnym\nzáverom súdu prvej inštancie sa vyporiada odvolací súd. Žalovaný sa pridržiaval v celom rozsahu\nvyjadrenia k odvolaniu proti rozsudku, ktorým súd zamietol žalobu v časti uloženia povinnosti\nžalovanému uverejniť ospravedlnenie žalobcovi. Tvrdenia žalovaného korešpondujú s dôvodmi\nnapadnutého rozsudku, pre ktorý bol nárok žalobcu zamietnutý v časti uloženia povinnosti ospravedlniť\nsa. Žalovaný svoje vyjadrenie náležite zdôvodnil. Žalovaný sa napokon aj v predmetnom spore žalobcovi\nospravedlnil, čo vyplýva zo 6. strany predposledného odseku, posledná veta vlastného vyjadrenia\nžalovaného datovaného 13.12.2018 a v konaní uvádzal, že nemá s tým problém, pričom rozhodnutie\nponechal na úvahu súdu. Konštatoval, že každý žalobný návrh má byť postavený tak, aby v prípade\nvyhovenia návrhu bol návrh aj reálny, a teda vykonateľný. Za vykonateľnosť petitu žaloby zodpovedá\nten, kto žalobu podal. Žalovaný vyjadrenie k podanému odvolaniu právne zdôvodnil poukazujúc\nna ustanovenia C.s.p. upravujúce materiálnu vykonateľnosť žaloby. Z obsahu podaného odvolania\na vyjadrenia zo dňa 20.10.2022 vyplýva, že žalobca absurdne zodpovednosť za nevykonateľnosť\n\nžalobného petitu prenáša na súd ako aj na žalovaného. Žalovaný sa v celom rozsahu pridržiaval\npísomného vyjadrenia k odvolaniu a uviedol, že súd prvej inštancie o prvej časti nároku rozhodol správne,\nkeď žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanému ospravedlniť sa žalobcovi prostredníctvom tretej\nosoby, zamietol. Žalovaný trval na obsahu vyjadrenia, v zmysle ktorého sa stotožnil s rozhodnutím a\ndôvodmi rozsudku uvedenými v jeho odôvodnení, ktorým zamietol nárok žalobcu o zaplatenie sumy\n70 000 eur z titulu uplatnenej náhrady škody, ušlého zisku. Žalovaný predkladal závery v konaní a\nvo vyjadrení, ktoré sú v súlade so zisteným skutkovým stavom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nktorým zamietol nárok na náhradu škody nepovažoval za arbitrárne, lebo nie je svojvoľné a opiera\nsa správne právne ustanovenia. Podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku je odvolacím súdom\npreskúmateľné. Odvolateľ podal špekulatívne a zavádzajúce odvolanie, ktorým sa snaží „zvrátiť“\nskutkové dôvody svoje vlastné tvrdenia a žalobný návrh, ktorý oprel o priznanie majetkovej škody\nvyplývajúcej z konkrétneho zo zmareného obchodu uzavretého medzi žalobcom a treťou osobou, ktorý\nobchod zmarila táto tretia osoba. Bremeno dôkazu zaťažovalo žalobcu, ktorý uvádzal a dokazoval, že\nz takto zmareného obchodu (odstúpenie od zmluvy o dielo) mu vznikla škoda/ušlý zisk 70 000 eur,\nktorý požadoval nahradiť žalovaným. Počas celého konania uvádzal skutkové dôvody a predkladal\ndôkazy, ktorým proti argumentoval žalovaný a v procese postavil obranu na ich základe, pričom žalobca\nvyslovene v konaní uviedol, že si neuplatňuje návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie\npodľa názoru žalovaného správne kvalifikoval žalobu na základe ust. § 16 Občianskeho zákonníka v\nspojení s ust. § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal osvedčený jednoznačný\nskutkový základ pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru žalovaného prvoinštančný súd v zmysle § 181 ods.\n2 C.s.p. v konaní riadne odôvodnil nestotožnenie sa s predbežným právnym posúdením veci zákonnou\nsudkyňou dňa 9.10.2019, pričom predbežne právne posúdil vec na základe zisteného skutkového stavu\nveci tým, že nevidí príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom majetkovej škody na\nstrane žalobcu. Preto argumentácia žalobcu vo vyjadrení v časti III. nie je podľa názoru žalovaného\nopodstatnená. Mal za to, že napadnutý rozsudok spĺňa všetky kritériá zákonného rozhodnutia, opiera\nsa o zistený skutkový základ, o relevantný právny záver, je výstižne a zrozumiteľne odôvodnený.\nSúd nepreferoval v procese žiadnu stranu, nerozhodol svojvoľne a postupoval v súlade zo zásadou\nspravodlivého procesu, na ktorý má právo tak strana žalujúca ako aj strana žalovaná. V ostatnom sa\nžalovaný pridržiaval písomného vyjadrenia k odvolaniu.\n14. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania ( 379, § 380 ods. 1\na 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné v časti\nzmeniť. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav nezistil\nv postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p.).\n15. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä\nživota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej\npovahy.\n16. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa\nupustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky\ntýchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.\n17. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa\nodseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v\nspoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n18. Občiansky zákonník poskytuje v § 13 ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia občianskej\ncti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti človeka, pričom tento zásah musí byť objektívne spôsobilý\nprivodiť takúto ujmu. Predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je tak skutočnosť,\nže došlo k neoprávnenému zásahu a tento zásah je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach\nchránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol\nprávny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany. Pod neoprávneným zásahom možno\nrozumieť konanie smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne\nspôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.\n\nNeoprávneným zásahom je aj každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie zasahujúce práva fyzickej\nosoby chránené v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka.\n19. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že v konaní bol nepochybne\npreukázaný zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti, berúc do úvahy výsledky trestného konania\nvedeného proti žalovanému, ktorá skutočnosť odôvodňuje minimálne uloženie povinnosti žalovanému\nospravedlniť sa. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o tom, že žalobcom navrhovaný spôsob\nzverejnenia ospravedlnenia je taký, na ktorý žalobca nemá právny nárok, pretože uloženie povinnosti\nžalovanému zverejniť ospravedlnenie na internetovej stránke mesta Šurany by znamenalo uloženie\npovinnosti mestu Šurany podať v tejto súvislosti žalovanému aktívnu súčinnosť a strpieť zverejnenie\nospravedlnenia na svojej stránke, čomu bráni skutočnosť, že mesto Šurany nie je stranou sporu a nie\nje v žiadnom súkromnoprávnom vzťahu so stranami sporu, ani mu zo žiadnych právnych predpisov\nnevyplýva takáto povinnosť, odvolací súd poukazuje na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho\nsúdu SR zo dňa 17.8.2022, sp.zn. 9Cdo/265/2021, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky R 55/2022. Najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí\nriešil otázku vykonateľnosti petitu v skutkovo a právne obdobnej veci, pričom v odôvodnení svojho\nrozhodnutia okrem iného uviedol, že: „Z vyššie uvedených záverov dovolacieho súdu vyplýva, že\nsúdna prax pripúšťala už v minulosti v sporoch o ochranu osobnosti uloženie povinnosti žalovanému\nodstrániť následky neoprávneného zásahu ospravedlnením sa uverejneným cestou iného tretieho\nsubjektu nezávislého na žalovanom, prípadne na platforme nepatriacej žalovanému, nezávislej od neho.\nJe tomu tak preto, že v určitých prípadoch sa odstránenie následkov neoprávnených zásahov do práva\nna ochranu osobnosti javí ako najspravodlivejšie a najefektívnejšie spôsobom resp. na tom mieste,\nako k samotnému zásahu došlo. Tak, ako je tomu aj v prejednávanom spore (zásah spôsobený na\nzasadnutí obecného zastupiteľstva); inými slovami takým spôsobom, ktorý bude mať rovnaký dosah\nz hľadiska odčinenia následkov, ako mal samotný neoprávnený zásah (uverejnenie ospravedlnenia v\nobecnom časopise s dosahom na rovnaký okruh ľudí). Uloženie povinnosti žalovanému spôsobom nie\nzávislým výlučne na jeho vôli, ale vyžadujúcom súčinnosť tretích subjektov (napr. vydavateľa tlače,\nprevádzkovateľa rozhlasu, obecného úradu pri vyvesení na úradnú tabuľu a pod.), nie je v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu považované za nedostatok materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia.\nPokiaľ takto uložená povinnosť spĺňa požiadavku obsahovej určitosti, zrozumiteľnosti a jasnosti,\nrozhodnutie nie je možné považovať za materiálne nevykonateľné len z toho dôvodu, že žalovaný musí\nsplniť uloženú povinnosť v súčinnosti s tretím subjektom. 29.1 Ani v prípade, že by splnenie takto\nuloženej povinnosti zo strany žalovaného nebolo možné z dôvodu nedostatku súčinnosti tretej osoby,\ntáto situácia by sa neprejavila ako nedostatok materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia, ale prípadne\nv rámci exekučného konania, kde by zakladala právo žalovaného brániť sa proti výkonu rozhodnutia\npodaním návrhu na zastavenie exekúcie pre následnú nemožnosť splnenia uloženej povinnosti (§ 61k\nods. 1 písm. d) zákon č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov). Súd musí\ntotiž uložiť povinnosť žalovanému tak, aby zodpovedal za výsledok splnenia uloženej povinnosti osobne\na povinnosť môže uložiť len strane sporu. Žalovaný tak zodpovedá za to, že urobí prejav svojej vôle v\npodobe ospravedlnenia a tiež za to, že ho urobí spôsobom a v lehote podľa výroku rozhodnutia súdu,\nt.j. v tomto prípade tak, že požiada vydavateľa obecného časopisu o uverejnenie ospravedlnenia a\ntým, že požiada o udelenie slova na zasadnutí obecného zastupiteľstva za účelom prednesenia svojho\nospravedlnenia. Pokiaľ odvolací súd v prejednávanom spore uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť\nsa na najbližšom zasadnutí obecného zastupiteľstva, riadne vymedzil rozsah povinnosti žalovaného z\nhľadiska jeho obsahu, určitosti, miesta a času a spôsobu vykonateľnosti. Podľa ustanovenia § 12 ods.\n8 ZoOB zasadnutia obecného zastupiteľstva sú zásadne verejné a v zmysle ustanovenia § 12 ods.\n9 veta druhá ZoOZ slovo na zasadnutí môže byť udelené ktorémukoľvek obyvateľovi obce. I keď je\nmožnosť udelenia slova občanovi len fakultatívna, žalovaný zásadne nesie zodpovednosť len za to, že\nsa o splnenie uloženej povinnosti reálne pokúsi a o slovo požiada. To isté platí aj vo vzťahu k povinnosti\nžalovaného požiadať o uverejnenie ospravedlnenia v obecnom časopise“.\n20. Z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu teda vyplýva, že súdnym rozhodnutím uloženie\npovinnosti žalovanému spôsobom vyžadujúcom súčinnosť tretích subjektov nebráni materiálnej\nvykonateľnosti takéhoto rozhodnutia. Z uvedeného zároveň možno vyvodiť, že žalobca sa môže\ndomáhať takejto formy ospravedlnenia, ktorá vyžaduje súčinnosť tretej osoby, hoci táto osoba nie je\nstranou sporu, tak ako tomu je aj v prejednávanej veci. Splnenie povinnosti žalovaného potom spočíva\niba v požiadaní tejto tretej osoby o uverejnenie ospravedlnenia. Aj v prípade tej časti žalobného petitu, na\nzáklade ktorého pre prípad, že žalovaný nezabezpečí zverejnenie ospravedlnenia, je žalobca oprávnený\n\nna náklady žalovaného uverejniť ospravedlnenie sám, nemožno hovoriť o nevykonateľnosti petitu z\ndôvodu potreby súčinnosti tretej osoby.\n21. Odvolací súd na základe uvedeného, keď zároveň z vykonaného dokazovania nepochybne\nvyplynulo, že žalovaný sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi zásahu objektívne spôsobilého privodiť mu\nujmu na právach chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom v konaní niekoľkokrát\nuviedol, že nemá problém žalobcovi sa ospravedlniť, podľa § 388 C.s.p. zmenil napadnutý rozsudok\nv časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol žalobu, na základe ktorej sa žalobca domáhal uverejnenia\nospravedlnenia. Odvolací súd iba z dôvodu formálnej správnosti a vykonateľnosti navrhovaného petitu\nupravil výrok rozhodnutia tak, aby zodpovedal súčasnému stavu, a to pokiaľ ide o aktuálne označenie\nsekcie na internetovej stránke Mesta Šurany, a to namiesto pôvodne navrhovaného označenia sekcie\n„Aktuálne zo života mesta“ na označenie sekcie „Život v meste“. Uvedeným nedochádza k porušeniu\nzásady ne-ultra petitum (nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 122/2012 z 03.10.2012).\n22. Vo vzťahu k námietke žalobcu, týkajúcej sa nároku na zaplatenie sumy 70 000 eur odvolací\nsúd konštatuje, že odvolateľ namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie\nnároku žalobcu, vytýkajúc súdu prvej inštancie, že sa neriadil základnou zásadou civilného procesu,\na to, že právna kvalifikácia je vecou súdu. Dôvodil tým, že jeho nárok vyplýval z porušenia práva\nna ochranu osobnostných práv, ktoré porušenie súd prvej inštancie v danom prípade aj konštatoval,\nnesprávne však právne kvalifikoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy 70 000 eur. Odvolací súd v tejto\nsúvislosti poukazuje na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.9.2010, sp.zn.\n5Cdo/196/2009, v zmysle ktorých: „Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia\n(práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne\nkvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti,\nktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma,\nči tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície\ntejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny\nvzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe\nvyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo\nobranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný\nprávnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a\nsúdom zistený skutkový stav dopadajú“.\n23. Berúc do úvahy uvedený záver, je možné konštatovať, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie\npostupoval správne, ak pri posúdení nároku žalobcu vychádzal z jeho skutkových tvrdení a predložených\ndôkazov, ktoré jednoznačne svedčili uplatneniu si nároku na náhradu majetkovej ujmy (škody/ušlého\nzisku). Žiadne z tvrdení žalobcu ani predložené a v konaní vykonané dôkazy nenasvedčovali záveru, že\nžalobca si uplatňuje zaplatenie sumy 70 000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto\nsúd prvej inštancie správne nárok posúdil ako náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka.\nDôvodom priznania peňažnej satisfakcie je najmä skutočnosť, že bola v značnej miere znížená\ndôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Žalobca však svoj nárok na zaplatenie sumy\n70 000 eur skutkovo odôvodnil výlučne stratou plnenia zo zmluvy o dielo uzatvorenou so spoločnosťou\nTURWOOD, s.r.o., ktorá odstúpila od tejto zmluvy z dôvodu porušenia povinnosti žalobcu konať tak,\naby nepoškodil dobré meno a povesť objednávateľa. Ak aj neskôr v konaní uviedol, že tento jeho nárok\nsi uplatňuje titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bez zmeny pôvodných skutkových tvrdení,\nprvoinštančný súd nemal žiaden skutkový podklad pre vyvodenie takejto právnej kvalifikácie nároku\nžalobcu, t.j. pre posúdenie nároku podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa zároveň\nstotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade neexistuje žiadna príčinná súvislosť\nmedzi konaním žalovaného a vznikom škody u žalobcu v súvislosti s odstúpením od zmluvy o dielo\nspoločnosťou TURWOOD, s.r.o.\n24. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou zamietol žalobu\no zaplatenie sumy 70 000 eur podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.\n25. O (celkových) trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262\nods. 1 a § 396 ods. 2 C.s.p.. Vzhľadom k výsledku konania bolo zrejmé, že ani jedna zo sporových\nstrán nebola v konaní plne úspešná, preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na\nnáhradu trov konania.\n\n26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.\n1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "56C/18/2018", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0a52babf-9461-4295-9509-8c924e6884d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.192.2015.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 192/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 192/2015 z 7. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-07", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.192.2015.2"}, {"guid": "ussr:a8ad0c7a-3016-419c-9cf3-8029e8df8c83", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.41.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 41/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 41/2015 z 26. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-26", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.41.2015.1"}, {"guid": "ussr:d83260a1-cc61-4c10-8266-29717efe2541", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 122/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 122/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d83260a1-cc61-4c10-8266-29717efe2541"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:9cfc70f8-bfa6-4d4b-8fbd-2a8996420dd7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 383/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 383/06 z 20. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-20", "citacie_n": 657, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9cfc70f8-bfa6-4d4b-8fbd-2a8996420dd7"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "8298efe0-ab80-47da-a0ce-f4dee81cb1c7:8f5ab06b-7aaf-4b31-9d47-3fa8c2331250", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:2316207506.1", "spisova_znacka": "9Cdo/265/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/265/2021 z 17. 8. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:2316207506.1"}, {"guid": "982f22f0-ca34-46e0-8ac6-9faee6dbac65:6cf335f4-7d67-4db1-b1af-f7572d8b7529", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4216219172.2", "spisova_znacka": "6Co/107/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/107/2017 z 9. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-05-09", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4216219172.2"}], "citovane_v": []}