{"guid": "3abd7003-001f-4344-9877-500839790101:f53d0c88-3b03-4417-bbd3-ab0374910783", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:6119234892.2", "spisova_znacka": "7Cob/50/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Cob/50/2023 z 18. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. júna 2025, sp. zn. 7Cob/50/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:6119234892.2", "identifikacne_cislo": "6119234892", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Marián Degma", "sudca_id": 138, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-marian-degma-138", "datum_vydania": "2025-06-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-379", "nazov": "§ 379 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-379", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-379"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-380", "nazov": "§ 380 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-380", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-380"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-351.odsek-1", "nazov": "§ 351 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-351.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-351"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-351.odsek-2", "nazov": "§ 351 ods. 2 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-351.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-351"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-369.odsek-2", "nazov": "§ 369 ods. 2 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-369.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-369"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-379", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-380", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-351", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-369"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f53d0c88-3b03-4417-bbd3-ab0374910783", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6119234892.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:6119234892.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:6119234892.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Cob/50/2023\n6119234892\n18. 06. 2025\nMgr. Marián Degma\nECLI:SK:KSBA:2025:6119234892.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členiek senátu\nJUDr. Valérie Kleinovej ml., a Mgr. Evy Vallovej v spore žalobcu: BEULENDOKTOR, s. r. o., so sídlom\nHlavná 4/13, 927 01 Šaľa, IČO: 45 347 263, právne zastúpený: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom\nJarmočná 2264/3, 927 01 Šaľa, IČO: 51 474 841, proti žalovanému: E. G., s miestom podnikania Buková\n177, 919 10 Buková, IČO: 48 184 934, právne zastúpený: Michal Mrva advokátska kancelária, s. r. o., so\nsídlom Trenčianska 38, 821 09 Bratislava, IČO: 50 145 860, o zaplatenie 18.750 eur s príslušenstvom, o\nodvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 28Cb/41/2020-290 zo dňa 29.04.2022,\ntakto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 28Cb/41/2020-290 zo dňa 29.04.2022\npotvrdzuje.\nII. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Trnava (ďalej aj súd prvej inštancie) svojím rozsudkom č. k. 28Cb/41/2020-290 vydaným\ndňa 29.04.2022 (ďalej aj napadnutý rozsudok), (1) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n18.750 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 18.750 eur od 20.12.2018 do zaplatenia,\nnáklady spojené s uplatnením pohľadávky 402,75 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti\nrozsudku. (2) Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% trov\nkonania.\n2. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť 18.750 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia.\nV žalobe uviedol, že dňa 23.05.2015 podpísal žalobca so žalovaným Zmluvu o zaškolení, následne\no obchodnej spolupráci a provízii (ďalej aj len Zmluva). Na základe tejto zmluvy poskytol žalobca\nžalovanému školenie, a žalovaný začal vykonávať činnosť v oblasti vyklepávania automobilových\nkarosérií bez potreby ich ďalšieho lakovania. Za účelom vykonania týchto prác poskytol žalobca\nžalovanému zálohu v celkovej výške 18.750,- eur, pričom žalovaný za týmto účelom vystavil nasledovné\nfaktúry:\n- faktúra č. 05/2015, vystavená dňa 27.11.2015, splatná dňa 28.12.2015 vo výške 1.250 eur,\n- zálohová faktúra č. 06/2015, vystavená dňa 28.12.2015, splatná dňa 28.01.2016 vo výške 1250 eur,\n- zálohová faktúra č. 01/2016, vystavená dňa 26.01.2016, splatná dňa 26.02.2016 vo výške 1 250 eur,\n- zálohová faktúra č. 02/2016, vystavená dňa 26.02.2016, splatná dňa 26.03.2016 vo výške 1 250 eur,\n- zálohová faktúra č. 03/2016, vystavená dňa 24.03.2016, splatná dňa 23.04.2016 vo výške 1 250 eur,\n- zálohová faktúra č. 04/2016, vystavená dňa 24.04.2016, splatná dňa 24.05.2016 vo výške 1 250 eur,\n- zálohová faktúra č. 05/2016, vystavená dňa 23.05.2016, splatná dňa 23.06.2016 vo výške 1 250 eur,\n\n- zálohová faktúra č. 06/2016, vystavená dňa 13.06.2016, splatná dňa 23.07.2016 vo výške 1 250 eur,\n- zálohová faktúra č. 07/2016, vystavená dňa 05.07.2016, splatná dňa 05.08.2016 vo výške 1 250 eur,\n- zálohová faktúra č. 08/2016, vystavená dňa 29.07.2016, splatná dňa 29.08.2016 vo výške 1 250 eur,\n- zálohová faktúra č. 09/2016, vystavená dňa 02.09.2016, splatná dňa 02.10.2016 vo výške 1 250 eur,\n- zálohová faktúra č. 12/2016, vystavená dňa 14.12.2016, splatná dňa 14.01.2017 vo výške 1 250 eur,\n- zálohová faktúra č. 172350, vystavená dňa 20.01.2017, splatná dňa 20.02.2017 vo výške\n1.250, - eur,\n- zálohová faktúra č. 172352, vystavená dňa 20.05.2017, splatná dňa 20.06.2017 vo výške\n1.250, - eur,\n- zálohová faktúra č. 172354, vystavená dňa 22.06.2017, splatná dňa 22.07.2017 vo výške\n1.250, - eur. Uvedené faktúry žalobca riadne uhradil. Žalovaný však práce pre žalobcu nevykonal, na\nzáklade čoho vyzval žalobca žalovaného dňa 19.11.2018 na vrátenie sumy 18.750,- eur najneskôr do\n19.12.2018.\n3. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 12.03.2019 platobný rozkaz sp. zn. 27Up/188/2019, ktorým\nžalovanému uložil zaplatiť sumu 18.750 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 18.750\neur od 20.12.2018 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo\nvýške 40 eur a trovy konania.\n4. Proti uvedenému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že ak žalobca tvrdil,\nže žalovaný nemal na vyplatenie predmetných peňažných súm nárok, nakoľko práce pre žalobcu\nnevykonal, toto jeho tvrdenie bolo v kontexte dĺžky spolupráce a výšky a spôsobu vyplácania odmeny\nnepochopiteľné. Ak by žalobca pre žalovaného nevykonával žiadne práce bolo ťažko uveriteľné, že\nby mu tento v období od decembra 2015 do júla 2017 vyplácal sumy vo výške 1.250 eur, celkovo\nza 15 mesiacov. V predmetnom období žalovaný pre žalobcu práce vykonával a to nielen na území\nSlovenskej republiky, ale aj vo Francúzsku, pričom provízie z jeho práce bral priamo žalobca, preto\nmu žalovaný nemohol poskytovať vyúčtovania práce, keďže o týchto mal prehľad priamo žalobca sám.\nAk žalobca poukazoval na Zmluvu o zaškolení následne obchodnej spolupráci možno konštatovať, že\nz jej znenia bolo zrejmé obchádzanie Zákonníka práce. Žalovaný pracoval v čase pred uzatvorením\npredmetnej zmluvy pre spol. Volkswagen Slovakia a jeho príjem bol približne 1250 eur brutto. U tohto\nzamestnávateľa bol aj zaškolený na práce, ktoré mal vykonávať pre žalobcu a ten ho v žiadnom rozsahu\nneškolil a ani na výkon práce nijako nepripravoval. Žalobca mal záujem na tom, aby pre neho žalovaný\npracoval a sľúbil mu vyšší príjem než dosahoval u tohto zamestnávateľa, ktorý príjem mu aj vyplácal\nna základe faktúr (príloha žaloby). Bolo potrebné skúmať či právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným\nbol pracovnoprávnym vzťahom a ak áno akýkoľvek nárok na plnenie poskytnuté žalobcom žalovanému\nbola mzda na vrátenie ktorej nemal ani nemôže mať žalobca právny nárok. Žalobca počas celej doby,\nkeď pre neho žalovaný vykonával práce nereklamoval výšku fakturovaných súm ani skutočnosť, že by\nžalovaný nepredpokladal akékoľvek výkazy prác. Táto skutočnosť bola žalobcovi na škodu nakoľko, ak\nsi chcel uplatniť nárok na vrátenie zaplatených súm mal povinnosť preukázať, že tieto neboli vyplatené\ndôvodne. Prvý dokument, ktorý sa dal považovať za reklamáciu bol list zo dňa 19.11.2018 odoslaný\nG.. H. Š., v ktorom sa žalovanému vytýkalo nezaslanie mesačných výkazov o opravených motorových\nvozidlách a z tohoto dôvodu od Zmluvy žalobca odstúpil. Nároky z vád plnenia bolo potrebné podľa\npríslušných ustanovení oznámiť bez zbytočného odkladu po tom, čo boli zistené alebo mohli byť zistené\npri zachovaní odbornej starostlivosti. Bolo nepochopiteľné, že by žalobca bez právneho dôvodu a pri\nnesplnení povinnosti zo strany žalovaného mu tento plnil sumu vo výške 1.250 eur období 15 mesiacov\nbez toho, aby si skontroloval či žalovaný práce vykonal a v akom rozsahu.\n5. Žalobca k podanému odporu uviedol, že tvrdenie žalovaného, že v kontexte dĺžky spolupráce, výšky\na spôsobu vyplácania odmeny žalovanému znamenalo, že prácu pre žalobcu vykonával, bolo mylné.\nSkutočnosť, že žalovaný nevykonal práce potvrdzovala aj to, že porušil povinnosť podľa čl. VII bod 7.2\nZmluvy, keď nezaslal žalobcovi výkazy prác, čo vyplývalo aj z výzvy priloženej k žalobe. Dôsledkom\ntýchto skutočností bol žalovaný povinný zaplatiť sumu titulom bezdôvodného obohatenia na základe\nvyplatených zálohových faktúr.\n6. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že skutočnosť, že pre žalobcu vykonával dohodnuté práce\npreukazuje (okrem iného) skutočnosť, že počas doby trvania spolupráce medzi žalobcom a žalovaným\nmal žalovaný od žalobcu zapožičané a odovzdané náradie a materiál, na vrátenie ktorých ho žalobca\nvyzval listom zo dňa 18.02.2019 a následne dňa 15.07.2019, na ktoré žalovaný odpovedal dňa\n01.07.2019 a 05.08.2019. Aj táto skutočnosť, keď počas celého obdobia spolupráce mal žalovaný od\nžalobcu zapožičané a odovzdané náradie a materiál potvrdzuje fakt, že žalovaný pre žalobcu vykonával\npráce. Ak by ich nebol býval vykonával, javí sa ako absurdné, že od decembra 2015 by sa žalobca\no toto náradie a materiál nezaujímal a nechal by ich v držbe žalovaného bez dôvodu a popri tom mu\n\nuhrádzal faktúry za vykonané práce. Ak by žalobca pre žalovaného nevykonával žiadne práce, bolo\nťažko uveriteľné, že by mu tento v období od decembra 2015 do júla 2017 vyplácal sumy vo výške 1.250\neur a poskytol mu materiál a náradie na vykonanie prác. Žalovaný mal za to, že jeho vzťah k žalobcovi\nspĺňal všetky atribúty pracovno-právneho vzťahu, keď prácu vykonával na základe jeho pokynov a podľa\njeho požiadaviek a vo vzťahu podriadenosti k žalobcovi. Žalobca nikdy u žalovaného nereklamoval, že\nby služby neposkytol alebo neposkytoval a tým sa pripravil o možnosť vznášať námietky, že by služby\nposkytnuté žalobcom neboli poskytované riadne či vôbec. Nároky z vád plnenia bolo potrebné podľa\npríslušných ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov\n(ďalej len ObZ, Obchodný zákonník) oznámiť bez zbytočného odkladu po tom, čo boli zistené alebo\nmohli byť zistené pri zachovaní odbornej starostlivosti.\n7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedka X. U., oboznámením sa s obsahom\nZmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii, s obsahom faktúr č. 05/2015, č. 06/2015,\nč. 01/2016, č. 02/2016, 03/2016, č. 04/2016, č. 05/2016, č.06/2016, č. 07/2016, č. 08/2016, č. 09/2016,\nč.12/2016, č. 172350, č. 172352, č. 172354, č., s obsahom podania zo dňa 19.11.2018 označeného ako\nBEULENDOKTOR s. r. o., proti E. G. - výzva, s obsahom zmlúv o poskytovaní PDR služieb, s obsahom\npripojeného spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 9Cb/147/2016 ako i s obsahom\ncelého spisového materiálu a zistil tento skutkový a právny stav:\n8. Právny zástupca žalobcu v konaní uviedol, že žalobca netvrdil, že žalovaný nevykonával žiadnu\nprácu, ale nevykonával prácu v období, za ktoré boli vystavené žalované zálohové faktúry. Žalovaný\npredloženými listinnými dôkazmi - výkazmi prác nepreukázal, že prácu vykonal, nakoľko na nich\nabsentuje hlavička, pečiatka spoločnosti, nebolo zrejmé o aké obdobie ide alebo sa nestotožňujú so\nzálohovými faktúrami, ktoré sú predmetom žaloby. Na výkazoch prác za obdobie august 2016 nebol\nviditeľný dátum a na predloženom dôkaze spol. EUROTOLE nefigurovala spoločnosť žalobcu vôbec,\ntu existoval pracovný vzťah medzi EUROTOLE a žalovaným. Žalobca je právnická osoba a žalovaný\nje fyzická osoba podnikateľ z čoho je zrejmé, že ide o obchodnoprávny vzťah. Žalobca a žalovaný\nuzatvorili Zmluvu o zaškolení následne o obchodnej spolupráci a provízií zo dňa 01.03.2013, ktorú\nžalovaný podpísal na každej jednej strane zmluvy z čoho vychádza, že by si mal byť vedomý každej\nzmluvnej podmienky. Žalovaný si fakturoval všetko ako živnostník. Aj keď podľa ustanovenia § 42\nods. 1 Zákonníka práce je možné, aby sa pracovný vzťah uzavrel ústne, pre jeho platnosť musí\nspĺňať určité náležitosti, ako sú druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, stručná charakteristika,\nmzdové podmienky, výplatné termíny, pracovný čas, je potrebné, aby zamestnávateľ platil odvody do\npoisťovni, ktoré žalobca neodvádzal, nakoľko boli v obchodnoprávnom vzťahu, o pracovnoprávny vzťah\nnikdy nešlo. V záverečnej reči právny zástupca uviedol, že základnou skutkovou otázkou a spornou v\ntomto konaní bolo či žalovaný vykonal práce pre žalobcu a to v súvislosti s tými zálohovými platbami,\nktoré žalobca uhradil žalovanému. Otázka preukazovania vykonávania prác je otázka, ktorej dôkazné\nbremeno spočívalo na žalovanom a to vzhľadom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu konštatovanú najprv\nv Uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009 z 24.02.2010, podľa ktorej nemožno dokazovať\nnegatívne tvrdenia, ale iba pozitívne tvrdenia a preto žalovaný bol povinný nepochybne preukázať\nvykonanie prác, za ktoré vopred obdržal preddavky. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by\nžalovaný predmetné práce vykonal, nepotvrdil to ani ním navrhnutý svedok U., ktorý sa vyjadroval\niba k vykonávaniu prác počas dvoch mesiacov. Zmluva o spolupráci uzatvorená medzi stranami bola\nzmluvou o dielo, pričom žalovaný obdržal preddavky na cenu za dielo a podľa § 548 ods. 1 Obchodného\nzákonníka nárok na cenu za dielo vzniká vykonaním diela, ktorým sa rozumie riadne ukončenie a\nodovzdanie predmetu diela podľa § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný nepreukázal, že by\nv súvislosti s prácami, na ktoré vopred dostal preddavky, tieto práce vykonal a preto mu nevznikol ani\nnárok na cenu za dielo a je dôvodné, aby poskytnuté preddavky popísané v žalobe žalobcovi vrátil. Čo sa\ntýka právneho postavenia a vzťahu medzi stranami, tak tento sa spravoval Obchodným zákonník a nie\nZákonníkom práce, pretože obe strany pri uzatváraní zmluvy zo dňa 25.03.2015 vystupovali v predmete\nsvojej podnikateľskej činnosti a to oprava karosérii áut a preto išlo o obchodnoprávny vzťah. Žalovaný\nmal mať postavenie subdodávateľa, keď pracoval na zákazkách, ktoré mal zazmluvnené žalobca a\npodľa § 538 Obchodného zákonníka zhotoviteľ môže poveriť vykonaním diela inú osobu, pričom aj z\nbodu 7.7 Zmluvy medzi stranami vyplynulo, že žalovaný mal v podstate pracovať pre zákazky v rámci\nzmluvných partnerov žalobcu. Samotný žalovaný pri výpovedi k otázke rozsahu vykonávania prác pre\nžalobcu vypovedal aj to, že z celého obdobia mal vykonávať prácu asi 3,5 mesiaca. Je evidentné a\nvyplynulo to aj z výpovedí konateľov žalobcu, že žalovanému boli vopred poskytované preddavky a tento\nmal za týmto účelom vykonať pre žalobcu práce spočívajúce v oprave karosérii, žiaden z konateľov\nžalobcu nepotvrdil, že by žalovaný vykonával práce v takom rozsahu, ako to tvrdil žalovaný. V rozpore s\npoctivým obchodným stykom by bolo, keby si žalovaný mohol ponechať preddavky a to bez akéhokoľvek\n\nprotiplnenia. Preddavky sa mali započítať vtedy, keď žalovaný práce skutočne vykonal. Právny zástupca\nžalobcu poukázal na faktúru žalovaného č. 8/2016 vystavenú dňa 26.08.2016, v ktorej uviedol poznámku\n- suma 1.250 eur uhradená zálohovou faktúrou č. 1 zo dňa 25.06.2015, takže pokiaľ aj žalobca už potom\nuhradil tzv. ostré faktúry žalovaného, tak išlo o tie obdobia, ktoré boli vyňaté z tých období, za ktoré žiadal\nžalobca vrátiť plnenia a aj spomínaná faktúra žalovaného č. 8/2016 preukazuje, že dostával preddavky\na tie boli potom odpočítané za tie obdobia, kedy práce skutočne vykonal. Právny zástupca poukázal aj\nna faktúru žalovaného č. 11/2016 zo dňa 14.10.2016, kde je odkaz na zálohovú faktúru č. 2/2015 zo dňa\n26.08.2015. Pokiaľ ide o právnu stránku veci, bolo by možné predmetný prípad posúdiť aj ako plnenie a\njeho vrátenie po odstúpení od zmluvy, keďže nie je absolútne žiaden dôvod, aby si žalovaný ponechal\nposkytnuté preddavky.\n9. Štatutárny zástupca žalobcu Marián Nagy v konaní uviedol, že žiadal od žalovaného ako aj pána\nKubicu, aby mu dodali doklady potrebné k práci v zahraničí a to potvrdenie A1 o tom, že nemajú žiadne\nnedoplatky v sociálnej, zdravotnej poisťovni a voči daňovému úradu. Tieto doklady nedodali a následne\nuzavreli vzťah so spol. EUROTOLE. Žalobca na otázku, či reklamoval alebo si iným spôsobom uplatňoval\nnároky spojené s vadným plnením vo vzťahu k žalovanému uviedol, že nevytýkal, ale telefonicky sa ozval\nsubdodávateľovi a musel zdôvodňovať prečo nebola práca dodaná v požadovanej kvalite a množstve.\nŽalovanému dal najavo, že nie je spokojný, že sa treba viac snažiť ako ostatní kolegovia pričom tam\nboli veľké rozdiely medzi niektorými kolegami. Žalobca na otázku, prečo žalovanému poskytol plnenie\nvo výške 18.750 eur a aby vysvetlil rozpor prečo vo výzve zo dňa 19.11.2018 uviedol, že neposkytol\nakékoľvek protiplnenie a v konaní uvádza, že žalovaný práce vykonával, uviedol, že žalovaný sa\nzamestnal priamo u subdodávateľa vo Francúzsku. Žalovaný prácu v danom období vykonával, ale nie\nv réžii žalobcu. Od každého živnostníka vyžadovali doklady a tiež, aby mali uhradené všetky odvody\na tí čo sa nevedeli zariadiť tak žiadali od žalobcu, aby im uhradil zálohové faktúry, ktoré im neskôr\nboli odrátané pri ostrých faktúrach. Aj keď neboli zo strany žalovaného poskytované úkony, poskytoval\nplnenie za obdobie 2015 až do začiatku roka 2017, nakoľko na začiatku spolupráce prisľúbil, že nenechá\nnikoho padnúť na kolená a že je možnosť, že im uhradí faktúry skôr a potom čo to odrobia im to stiahne.\nŽalovanému poskytli náradie a materiál na výkon práce, ktoré žiadal naspäť s odstupom času z dôvodu,\nže očakával, že žalovaný začne pracovať a posielať výkazy práce, aby sa to čo do neho investoval,\nvrátilo. Výstroj pre jedného živnostníka pred 10 rokmi vyšla okolo 3000 až 4 000 eur. Keby im náradie\nzobral, nemohli by vykonávať špecializovanú činnosť a plniť si svoje záväzky voči žalobcovi. Peniaze\nod obchodných spoločností vo Francúzsku, Českej republike, Rakúsku a Taliansku, napr. od obchodnej\nspol. EUROTOLE boli zo strany týchto partnerov hradené na účet žalobcu. Žalobca uviedol, že živnostník\nobdržal termín, adresu, kontaktnú osobu, na ktorú sa mal obrátiť. Následne im bolo pridelené pracovné\nmiesto. Poškodené vozidlá mali technici (živnostníci) oceniť, t. j. príjmový preberací protokol, na ktorom\nboli zaznamenané všetky škody potrebné k následnému vypočítaniu škody vozidla. Na základe tohto\nprotokolu vyplácali živnostníkov ktorým ak to bolo možné odrátali aj zálohové faktúry. Bolo to možné\nvtedy ak dlžná, zálohovaná suma nepresiahla sumu zákazky. Pri vyplácaní sumy mínus 20 % to išlo\nna faktúru. Na každej faktúre to bolo zaznamenané. Peniaze boli vyplácané prevodom. V rozhodnom\nobdobí neboli žalovaným predložené žiadne príjmové a preberacie protokoly a preto ani neboli vystavené\nďalšie faktúry. Štatutárny zástupca žalovaného k bodu 07.03. Zmluvy uviedol, že to nebola zákazka\nžalovaného, ale žalobcu, ktorý fakturoval SI:D invest dellenteam.\n10. Štatutárny zástupca žalobcu Zoltán Gombos, uviedol, že žalovaného zamestnávali ako\nsubdodávateľa, živnostníka. So žalovaným komunikovali emailom, telefonicky a ak dostali zákazku\nod zahraničnej firmy, tak ju dali žalovanému. Jednalo sa o sezónnu prácu. Na účet žalovaného\nuhrádzali pravidelné platby v období od konca r. 2015 až do začiatku r. 2017 z dôvodu predfaktúry\nprác, ktoré mal vykonať. V uvedenom období vykonával nejaké práce pre žalobcu, pričom štatutárny\nzástupca si nepamätal rozsah vykonaných prác. Žalobca zabezpečoval pre žalovaného pracovný odev,\npomôcky z dôvodu, že každý s kým spolupracoval, uvedené dostal, aby robil reklamu. Rovnako na\núčely výkonu práce dostal žalovaný aj náradie, technické pomôcky, zariadenie, vrátane spotrebného\nmateriálu, keďže nimi nedisponoval, aby mohol realizovať zákazku. Žalovaný robil v rozhodnom období\npráce aj pre inú spoločnosť a to EUROTOLE. To bolo naposledy, čo so žalovaným spolupracovali.\nOd uvedenej spoločnosti dostali zákazku vo Francúzsku, pričom bolo potrebné vybaviť formulár\nod Sociálnej poisťovne či nemá dlh, aby tam mohol žalovaný pracovať. Pretože potrebný formulár\nnedodal, zamestnala ho francúzska firma. Štatutárny zástupca nevedel uviesť ako bola medzi žalobcom\na žalovaným dohodnutá odmena. Pokiaľ bolo v Zmluve uvedené minimálne 20 % zo zákazky\nživnostníka, tak keď žalovaný zarobil 1000 eur mal z toho 800 eur a žalobca 200 eur. Spoločnosť\nžalobcu mala v rokoch 2015-2017 jedného- dvoch zamestnancov, pričom všetky spolupráce boli so\nživnostníkmi. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či vie aký je rozdiel medzi pracovnom právnym\n\nvzťahom zamestnávateľ - zamestnanec a obchodnoprávnym vzťahom, uviedol, že v prípade živnostníka\npostačuje zmluva o zákazke. Žalovaný k nim prišiel spolupracovať, jednalo sa o sezónnu prácu,\nvykonávali zákazky od júna do maximálne decembra. Žalovanému vyplácali odmenu v paušálnej výške,\npočas celého obdobia, aj keď nebola sezónna, aby mohol zaplatiť sociálne a zdravotné odvody a aby\ntak mohol začať robiť zákazku v ďalšej sezóne. V prípade veľkej zákazky sa to vrátilo naspäť. Prácu,\nktorú vykonal mu bola vyplatená na faktúru, nepamätá si, či žalovaný niečo vrátil alebo nie. Niečo bolo\nspárované v účtovníctve, ale všetko nie. Pokiaľ nezarobil, nemožno spárovať celú výplatu. Štatutárny\nzástupca si nepamätal, či si uplatňovali niekedy reklamáciu voči žalovanému za ním uskutočnené\npráce, ale vedel, že spol. Europa France žiadala, aby žalovaný nevykonával prácu ohľadom preliačin,\nlebo to nevedel. Peniaze od spoločností, kde vykonával prácu žalovaný, išli priamo na účet žalobcu.\nSo žalovaným sa nedohadovali na pracovných podmienkach. Za obdobie od júna 2016 do júla 2017\npožadovali od žalovaného týždňové výkazy.\n11. Právny zástupca žalovaného v konaní uviedol, že bolo pravdou, že žalovaný nepredložil všetky\nvýkazy za celé obdobie spolupráce so žalobcom, avšak bolo málo pravdepodobné až vylúčené, že ak\nby žalovaný pre žalobcu nevykonával žiadne práce, že by mu tento poskytoval plnenie v rozsahu, ktorý\nvôbec nie je zanedbateľný a to ani pre spoločnosť s vyšším obratom ako je žalobca. Žalobca nikdy u\nžalovaného nereklamoval absenciu alebo nedodanie výkazov na vykonanie prác, čo ho diskvalifikuje\npri neskôr uplatnenej reklamácií. Prvýkrát kedy žalobca poukázal na nedodanie výkazov bol november\n2018, kedy žalobca odstúpil od Zmluvy so žalovaným, pričom podľa Obchodného zákonníka odstúpenie\nod zmluvy nenastupuje ex tunc, ale ex nunc znamená to, že ak žalobca žalovanému plnil protiplnenie zo\nstrany žalovaného nereklamoval a až v neskoršom období urobil úkon smerujúci k zániku vzájomného\nprávneho vzťahu a nemal nárok na vymáhanie takéhoto plnenia. Živnostenské oprávnenie nie je\nprekážkou pre vznik pracovnoprávneho vzťahu a z konania žalobcu aj v iných veciach možno usudzovať,\nže takýmto spôsobom obchádzal pracovnoprávne predpisy. V intenciách § 41 Občianskeho zákonníka je\npredmetný úkon zmluvy medzi žalobcom a žalovaným jednoznačne zastretým právnym úkonom, ktorý\nmedzi nimi založil pracovnoprávny vzťah. Uvedené vyplývalo aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo\nveci Raulin C- 357/89, konkrétne bod 10 alebo vo veci Trojany C - 456/02 a bod 15, kde sú uvedené\nkritéria, v zmysle ktorých je nutné posudzovať predmetný vzťah ako pracovnoprávny. K uvedeným\nzáverom však možno dospieť aj napríklad na základe aplikácie testu ekonomickej závislosti alebo testu\nskutočnej kontroly, ktorými možno z hľadiska právnej interpretácie posudzovať vzťahy medzi subjektami\nako pracovnoprávne alebo ako obchodnoprávne. Z vyjadrení konateľov žalobcu na pojednávaniach\nvyplývalo, že v rozhodnom období žalovaný pre žalobcu vykonával práce, vykonávanie prác potvrdili.\nI keď s tým, že konateľ V. C. uviedol, že sa mu až tak nedarilo, rovnako vykonávanie prác potvrdil\npre žalobcu zo strany žalovaného aj druhý konateľ. Právny zástupca v rámci záverečnej veci uviedol,\nže v prípade, ak by mal súd za to, že predmetný právny vzťah je vzťahom obchodnoprávnym, v\ntakom príp. nemožno nárok žalobcu posúdiť dôvodne ako nárok vzniknutý z odstúpenia od zmluvy,\nnakoľko na odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu neboli splnené zákonné ani zmluvné predpoklady.\nAk by súd predmetný nárok posúdil ako nárok z bezdôvodného obohatenia, potom je potrebné dať\ndo pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 3 Mcdo/40/2012 zo dňa 27.04.2015, ktorého\nprávny názor potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze 2Us/637/2015 zo dňa 24.02.2016, v ktorom tieto súdy\nuviedli, že v prípade premlčania nároku vo veci neupravenej Obchodným zákonníkom je nutné aplikovať\nustanovenie o premlčaní ustanovené v Občianskom zákonníku a keďže špeciálne ustanovenia o\npremlčaní bezdôvodného obohatenia Obchodný zákonník neobsahuje, je nutné na tieto nároky aplikovať\nustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom žalovaný v takomto prípade voči žalobcu vznáša v celom\nrozsahu námietku premlčania. Žalovaný v priebehu konania produkoval dôkazy, ktoré sú spôsobilé\npreukázať, že minimálne v obdobiach pokrytých faktúrami č. 173254, 172352, 09/2016, 08/2016,\n07/2016, 06/2016, 05/2016, 06/2015 a 05/2015 pre žalobcu vykonával práce na ním určenom mieste/\nmiestach, tieto skutočnosti vyplývajú zo zmlúv o poskytovaní PDR služieb za obdobie od 05.04.2017 do\n04.07.2017 od 08.06.2015 do 31.12.2015, od 01.05.2016 do 30.09.2016 a z tých výkazov prác, ktoré\nsú čitateľné a z ktorých možno rozpoznať meno žalovaného a čas poskytnutia služieb jeho osobou. Nie\nje teda možné uplatniť domnienku, na ktorú poukazoval žalobca, že v prípade negatívnych skutočností\nnemal povinnosť uniesť dôkazné bremeno žalobca, nakoľko v týchto obdobiach bolo z predložených\ndôkazov zrejmé, že žalovaný služby a práce žalobcovi poskytol, sporným teda mohol byť nanajvýš ich\nrozsah, ktorú skutočnosť však nutne musel preukazovať žalobca, nakoľko z výpovede konateľa žalobcu\nna pojednávaní dňa 09.11.2021 vyplýva, že peňažné prostriedky za práce vykonané žalovaným boli\npoukazované na účet žalobcu. Okrem toho žalovaný poukázal aj na vyjadrenia konateľa žalobcu na\ntom istom pojednávaní, ktorý uviedol, že si myslí, že v spornom období žalovaný práce pre žalobcu\n\nvykonával. Tým myslel celé sporné obdobie, nielen obdobie, ku ktorému predložil žalovaný dôkazy.\nŽalovaný, poukázal na ust. § 562 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak\nžalobca mal za to, že mu vznikol akýkoľvek nárok z vád plnenia poskytnutého žalovaným, musel ich\nnotifikovať bez zbytočného odkladu po ich zistení pri zachovaní odbornej starostlivosti a ak tak neurobil,\nnárok z vád plnenia stratil a nie je možné mu ich priznať. Ak žalovaný vo svojej výpovedi uviedol\nurčité časové obdobie, počas ktorého vykonával pre žalobcu práce, nemal tým na mysli koncentrované\nobdobie nasledujúci deň po dni, ale myslel tým celkový počet dní v priebehu celého obdobia trvania\nspolupráce.\n12. Žalovaný v konaní uviedol, že Zmluva o spolupráci bola podpísaná v máji/júni roku 2015, kedy\nsi zakladal aj živnosť kvôli tejto práci, pričom zmluvu nedostal do rúk ani v kópii. Žalobca ho neškolil\nvo vzťahu k predmetu činnosti, ktorú mal vykonávať, nakoľko školenie si spravil v predchádzajúcej\npráci priamo v spol. Volkswagen Slovakia niekedy v roku 2012. Pracoval pre žalobcu v roku 2015\nvo Francúzsku, potom v roku 2016 v Rakúsku a Českej republike. Vykonával dvojlisú prácu, úpravu\nkarosérií bez poškodenia laku tak, ako to mal uvedené aj v živnostenskom liste a nikdy inú prácu okrem\ntejto pre spoločnosť žalobcu nevykonával. Pokyny zasielal Zoltán Gombos a to buď prostredníctvom sms\nsprávy alebo e-mailom, kde bolo napísané miesto práce, čas práce, dátum začiatku práce. Zálohové\nfaktúry fakturoval z dôvodu, aby mu konatelia žalobcu, poskytli financie na platenie hotela a stravovanie.\nPeniaze nevrátil, pretože existovala dohoda medzi ním a žalobcom a je to uvedené aj v Zmluve, že\nžalobca mal povinnosť poskytovať prácu a keďže mu žalobca poskytol prácu za celé toto obdobie 24\nmesiacov približne v rozsahu na tri a pol mesiaca, tak boli dohodnutí, že ako čerstvému otcovi mu\nbude zasielať mesačne sumu 1.250 eur na chod rodiny, keďže žalobca prácu pre neho nemal. Nikdy\nnevedel za akú sumu odrába auto, keďže žiadne sumy za odpracovanú prácu neboli. Celková suma\nza odpracované autá išla priamo na účet konateľov žalobcu. Ohľadom procesu výjazdu do zahraničia\nžalovaný uviedol, že mu prišla správa alebo e-mail od žalobcu, kde bolo uvedené miesto práce, začiatok\npráce - deň a hodina, následne sa zbalili a išli minimálne vždy dvaja alebo traja, to určoval žalobca.\nŽalobca mal aj firemné autá, ale chodili svojimi, keďže žalobca pýtal prenájom. Pohonné hmoty si\nhradili sami. Museli si nájsť hotel, kde sa ubytovali a to si tiež hradili sami. V daný dátum a čas sa\ndostavili na miesto určenia, kde ich čakal nejaký človek. Zavolali Zoltánovi a dohodli s ním podmienky\na ukázal im čo budú robiť, aké autá a kde. Buď išli do servisu, na nejaké parkovisko alebo budovy\nv tom areáli. Žalovaný potvrdil, slová žalobcu, že pred uskutočnením práce na konkrétnom aute mu\nmal byť predložený preberací a prijímací protokol, ktorý obsahoval údaje o stave škody vozidla, druh,\nčíslo vozidla. K poznámke žalobcu, že žalovaný mal vyplniť všetky údaje o tom, čo opravoval, akú časť\nauta a mal mu to odovzdať k podpisu a opečiatkovaniu osobe, ktorá im prácu prideľovala na danom\nmieste, žalovaný uviedol, že tieto protokoly dostávali ako dvojica a nie každý sám a tieto protokoly\nodovzdával výhradne M. D., ktorý býval najbližšie k sídlu spoločnosti žalobcu. Nie v každom protokole\nbola napísaná suma, nie každé auto bolo ocenené. V Rakúsku to fungovalo takto, že autá sa ocenili\nhneď alebo v ten deň, ale pri prácach vo Francúzsku tie sumy neboli udané a tak isto aj v Česku. Bolo\nvyplácaných 80 % a z týchto 80 % si žalobca strhával zálohové faktúry. Servis pre ktorý robili, zasielal\npeniaze za odrobenú prácu žalobcovi, ktorý si následne odrátal 20 % a ešte si odrátal zálohové faktúry\na zvyšok poslal na účet. Sám podával daňové priznanie a plnil si odvodové povinnosti. Počas trvania\nzáväzkového vzťahu so žalobcom sa nedomáhal zmeny právneho vzťahu z obchodnoprávneho na\npracovnoprávny, takto spolupracovali. Žalovaný uviedol, že žalobca rozmýšľal, že by ich zamestnal ako\nzamestnancov s paušálnou mesačnou výplatou, s tým, že o uvedenom sa dozvedel od zamestnancov,\ns ktorými spolupracoval.\n13. Z výsluchu svedka X. U. súd prvej inštancie zistil, že so spoločnosťou žalobcu spolupracoval od\nroku 2015 doposiaľ. Spolupráca fungovala tým spôsobom, že žalobca dal telefonicky dopredu vedieť\nkam majú prísť. Vyplácaný bol na základe faktúr po práci. Je živnostníkom, vykonával práce len pre\nspoločnosť žalobcu, iné zákazky nemal. Žalovaný vykonával práce pre žalobcu od leta 2015. So\nžalovaným spolupracovali vo Francúzsku v roku 2015 alebo 2016 v období dvoch mesiacov. V zahraničí\npri výkone prác im dával pokyny k práci pracovník, ktorý im vysvetľoval čo majú robiť a kde, jednalo\nsa o zamestnanca pána P.. Sami si nezháňali žiadne zákazky. Svedok nemohol s istotou potvrdiť, že\nby žalovaný v rozhodnom období od konca roka 2015 do začiatku roka 2017 neposkytoval žalobcovi\nžiadne plnenia, to zn. žiadnu prácu nevykonával pretože zmluvy nevidel a nevie ako sú podpísané, ale\nvedel potvrdiť, že na tej akcii boli. Nevedel vydokladovať presný čas kedy spolupracoval so žalovaným,\nale podľa faktúr by vedel aspoň približne. So žalovaným vykonávali odlišný druh práce, hoci boli na\nrovnakom mieste. Prácou žalovaného bola predpríprava motorových vozidiel. On zasa rozoberal a\nnásledne skladal vozidlo, keď už bolo opravené. Boli tam nejaké papiere, ktoré súviseli s opravou áut,\n\nkaždé auto malo papier, ale nepamätal si presne čo na nich bolo. Nevypĺňal žiadne papiere, len podpísal,\nže auto pripravil.\n14. Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach v priebehu konania uviedol, že žalovaný žiadnym\nspôsobom nepreukázal protiplnenie za ním vystavené zálohové faktúry. Dokumenty, ktoré predložil\nžalovaný, konkrétne Zmluvy o poskytovaní PDR služieb, nepreukazovali výkon plnenia žalovaného\npre žalobcu za vystavené zálohové faktúry. Ide o dokumenty ktoré slúžili na vybavenie potrebných\ndokumentov na plnenia v zahraničí ako napríklad certifikát A1, ktoré žalovaný neodovzdal. V\npredložených e-mailoch nebolo žiadnym relevantným spôsobom preukázané, že žalovaný plnenie\nzo zálohovej faktúry vykonal, ide len o objednávky, ktoré nedokazovali jeho prítomnosť a vykonanie\nprotiplnenia. Žalovaný si vystavoval faktúry za vykonané plnenia z ktorých žalobca zálohové faktúry zo\nzačiatku nestrhával a to z dôvodu, aby sa žalovaný nedostal do finančného mínusu. Z predložených\nvšetkých ostrých faktúr žalovaného, ktoré vystavil pre žalobcu vyplývalo, že žalovanému boli strhávané\nzálohové faktúry za plnenie len z faktúry číslo 08/2016 zo dňa 26.8.2016, číslo 11/2016 zo dňa\n14.10.2016 a zálohová faktúra číslo 172351 bola strhnutá z faktúry číslo 172302 zo dňa 03.04.2017\na ostatné zálohové faktúry neboli vrátené žiadnym protiplnením zo strany žalovaného. Z predložených\nostrých faktúr žalobcom, ktoré vystavoval žalovaný vyplývalo aj to, že sumu 1.250 eur za zálohové\nfaktúry nemožno brať ako mzdu, nakoľko po odrobení plnenia mu bola započítaná za odrobené plnenie,\nktorú žalobca následne previedol na účet žalovaného. Keby toto tvrdenie žalovaného bolo pravdivé,\nžalovaný by si nefakturoval rôzne sumy za vykonané práce. Taktiež poukázanie žalovaného na email kde pán C. používa terminológiu ako „výplata“, „práca“ nepreukazuje, že išlo o pracovnoprávny\nspor. Dané výrazy boli bežne používané v neoficiálnej komunikácii a nevyvracia to fakt, že ide o\nobchodnoprávny vzťah, kde žalovaný vystupuje ako fyzická osoba podnikateľ, ktorý si za plnenia\nvystavuje faktúry, čo vyplýva aj z e-mailu predloženého žalovaným zo dňa 23.10.2020 o 10:41 hod.,\nkde je jeho samotný výkon ako živnostník popisuje sám žalovaný a tiež aj z e-mailu zo dňa 31.3.2017,\nkde pán C. od žalovaného žiadal živnostenský list, dlhy zo sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne\nako aj z daňového úradu. K výpovedi žalovaného, kde tvrdil, že ako ďalší dôkaz vykonanej práci mala\nbyť objednávka zamestnancov pre firmu Autohaus treba podotknúť, že objednávka neslúži ako dôkaz\nvykonanej práce. Z výpovede svedka X. U. tiež nebolo dokázané, že žalovaný protiplnenia za zálohové\nfaktúry vykonal, nakoľko svedok nevedel kedy presne sa plnenia vykonávali.\n15. Žalovaný v písomnom vyjadrení počas konania uviedol, že právny vzťah medzi ním a žalobcom (a to\nv celom období, počas ktorého vykonával žalovaný pre žalobcu prácu) spĺňal všetky atribúty pracovnoprávneho vzťahu. Žalovaný pracoval iba na základe pokynov a podľa požiadaviek žalobcu, pričom\nžalobca poskytol a poskytoval žalovanému na výkon práce aj náradie a pracovné pomôcky potrebné\npre výkon práce. Pokyny ohľadom toho, akú prácu a pre koho má žalovaný vykonať, dostával žalovaný\nvýlučne od žalobcu (konateľov žalobcu alebo od jeho pracovníkov). Žalovaný sám nikdy nerozhodoval\no tom, kedy a akú zákazku vykoná a medzi žalobcom a žalovaným išlo celkom jednoznačne o vertikálny\nvzťah charakteristický nadradeným postavením žalobcu vo vzťahu k žalovanému. Práce vykonával\nžalovaný pre žalobcu osobne a nikdy nie prostredníctvom tretích osôb. Žalovaný nikdy nevykonával\nprácu vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, ale vždy vykonával prácu v mene žalobcu, ktorý\naj prijímal úhrady za prácu ním vykonanú, na svoj účet, a z ktorých peňažných prostriedkov následne\nvyplácal žalovanému odmenu za vykonanú prácu. Rovnako žalovaný vykonával pre žalobcu práce len\nv časoch určených žalobcom a nie v čase, ktorý by si určoval sám. Žalovaný teda nemohol byť za\nžiadnych okolností, v období, v ktorom vykonával práce pre žalobcu, považovaný za podnikateľa, ktorý\nrozhoduje samostatne, sám si určuje čas výkonu práce, sám rozhoduje o svojich zmluvných partneroch\na pod. Z celého obdobia výkonu práce žalovaného pre žalobcu bolo zrejmé, že žalovaný nevykonával\nprácu za účelom dosahovania zisku, ale len s cieľom získať mzdu. Žalovaný nemal iných obchodných\npartnerov, ako sa to pri podnikaní vyžaduje, ale prácu vykonával výlučne pre žalobcu. Právny vzťah\nmedzi žalobcom a žalovaným nemal a ani nemohol mať obchodnoprávny charakter. To obdobne platí\naj pre ostatných pracovníkov žalobcu, čo potvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 27.05.2021\naj svedok X. U., keď uviedol, že pracoval len pre žalobcu, iné zákazky nemal a že pokyny k práci mu\nukladal výlučne žalobca. Ak by žalobca argumentoval tým, že medzi žalobcom a žalovaným nebola nikdy\nuzatvorená písomná pracovná zmluva podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce, ale namiesto toho medzi\nnimi bola uzatvorená Zmluva o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii, a preto medzi\nstranami sporu nevznikol pracovnoprávny vzťah, tento argument nemôže obstáť, a to z nasledovných\ndôvodov: a) podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce je síce potrebné uzatvoriť pracovnú zmluvu písomne,\navšak Zákonník práce a ani iný právny predpis nesankcionuje nedodržanie písomnej formy pracovnej\nzmluvy neplatnosťou; b) ustanovenie § 1 ods. 3 Zákonníka práce má kogentný charakter a nie je možné\nsa od jeho obsahu odchýliť na základe prejavu vôle zmluvných strán. Znamená to, že pracovnoprávny\n\nvzťah nie je možné dohodou zmluvných strán nahradiť vzťahom obchodnoprávnym. Skutočnosť, že\nžalovaný bol držiteľom živnostenského oprávnenia (ktoré si ale aj tak založil len za účelom splnenia\npožiadavky žalobcu ku dňu uzatvorenia Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii,\nčo bolo zrejmé z dátumu vzniku živnostenského oprávnenia - 22.05.2015) neznamenalo, že vzťah medzi\nsporovými stranami by mohol byť obchodnoprávny. Živnostenské oprávnenie nie je prekážkou pre vznik\npracovného pomeru daného živnostníka. Z výpovední žalovaného, svedka X. U., ale aj z výpovede\nsamotného konateľa žalobcu - pána D. P., ako aj z predloženej e-mailovej komunikácie medzi konateľom\nžalobcu a žalovaným, na pojednávaní dňa 27.05.2021 vyplynulo, že v období od mesiaca november\n2015 do mesiaca jún 2017 žalovaný pre žalobcu vykonával prácu. Bolo teda nepravdivé tvrdenie\nžalobcu, že žalovaný pre žalobcu práce nevykonal. Ak by žalobca tvrdil, že žalovaný mu nepredložil\nvýkazy o počte a typoch ním opravených motorových vozidiel, na čo sa mal zaviazať v Zmluve (v\nčl. VII bode 7.2), a z ktorých mala žalovanému vyplývať provízia (čl. VII bod 7.3), je potrebné uviesť,\nže počas celého obdobia spolupráce žalovaný tieto výkazy nezabezpečoval a žalobca mu to nikdy\nnevytkol. Protokoly (ak sa odovzdávali) boli zabezpečované spolupracovníkom žalovaného, čo žalobca\nnikdy u žalovaného nereklamoval a ani žalovanému iným spôsobom nevytýkal. Samotná Zmluva bola\nvo vzťahu k určeniu výšky provízie neurčitá a teda aj neplatná. Dohoda na výške provízie vyjadrená\nspôsobom „minimálne 20 % z každej zákazky živnostníka“ nie je určitá a nie je z nej zrejmé, aká mala\nbyť výška provízie v tom ktorom prípade, pričom žalobca sám nijakým spôsobom nepreukázal, ako\nprovízie pre žalovaného vypočítaval. Skutočnosť, že vypočítanie výšky provízie pre žalovaného nebolo\npodľa Zmluvy možné, potvrdil, aj samotný konateľ žalobcu na pojednávaní dňa 27.05.2021, keď uviedol,\nže akýsi „sprostredkovateľ“ si účtoval z ceny opravy 40 % a že v prípade, ak bola oprava robená cez\nsprostredkovateľa, malo ísť o inú výšku odmeny pre žalovaného. Vo vzťahu k nároku uplatnenému\nžalobcom žalovaný dodal, že ak by sa aj pristúpilo na minimálnu výšku odmeny (teda 20%) z každej\nzákazky (pričom nie je zrejmé, prečo by žalovaný nemal mať nárok na maximálnu výšku odmeny), potom\n(z dokladov, ktoré predložil žalovaný a ktoré nie sú kompletné, nakoľko ich nemá k dispozícii), bolo nutne\nkonštatovať, že nárok na províziu žalovanému vznikol, a to za zákazky pre partnerov žalobcu: Autohaus\nStraus Ford Gu Ford Fiesta; Renault Usine Georges Besse a Cuincy; TOTAL REPAIR GROUP sarl. Ak\nžalobca na jednej strane tvrdil, že žalovaný pre neho v rozhodnom období vôbec nepracoval, ale na\ndruhej strane existujú dôkazy, z ktorých vyplýval opak, potom nemôže byť nárok žalobcu preukázaný.\nŽalovaný poukázal aj na skutočnosť, že žalobca si voči nemu nikdy neuplatnil žiadny nárok z vád plnenia,\nktoré by bolo potrebné podľa § 562 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka oznámiť bez zbytočného\nodkladu po tom, čo boli zistené alebo mohli byť zistené pri zachovaní odbornej starostlivosti. Žalovaný\nvzniesol námietku, že žalobca neuplatnil vady plnenia včas a žiadal, aby súd prvej inštancie žalobcovi\nnároky z vád plnenia nepriznal. Je nepochopiteľné, že by žalobca bez právneho dôvodu a pri neplnení\npovinností zo strany žalovaného, mu tento plnil sumu vo výške 1.250 Eur v období 15 mesiacov (spolu\n18.750 Eur) bez toho, aby si skontroloval, či žalovaný práce vykonal a v akom rozsahu.\n16. Zo Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii uzavretej medzi žalobcom\na žalovaným dňa 23.05.2015 vyplývalo, že zmluvné strany mali v úmysle nadviazať a ďalej rozvíjať\nobchodnú spoluprácu v činnostiach týkajúcich sa vyklepávania automobilových karosérií bez potreby ich\nďalšieho lakovania, teda v oblasti, v ktorej sa špecializoval žalobca a v ktorej by mal žalovaný podnikať\nv spolupráci so žalobcom. Podľa článku 7.2. Zmluvy živnostník mal povinnosť zasielať žalobcovi (po\nukončení školenia a začatí podnikania v predmete zaškolenia) týždňové výkazy práce o počte a\ntypoch ním opravovaných motorových vozidiel technológiou PDR za predošlý týždeň, a to do 3.dňa\nnasledujúceho týždňa pod hrozbou obdržania zmluvnej pokuty vo výške 50.000 eur. Výkaz práce\nživnostníka o počte a typoch opravovaných vozidiel za predchádzajúci týždeň musel obsahovať: dátum,\nmiesto, typ vozidla, VIN vozidla, SPZ vozidla, cenovú kalkuláciu každej opravy. Podľa článku 7.3. Zmluvy\nžalobca mal nárok na províziu vo výške minimálne 20 % z každej zákazky živnostníka. Provízia žalobcu\nbude vypočítaná na základe mesačných výkazov práce predložených živnostníkom a bude splatná do\n15 dní od vyhotovenia faktúr žalobcom. Podľa článku IX. sa zmluva uzatvorila na dobu určitú 10 rokov\npočnúc dňom jej podpísania.\n17. Zo zmlúv o poskytovaní PDR služieb uzavretých medzi žalobcom a žalovaným vyplývalo, že ich\npredmetom bola oprava vozidiel PDR (odstraňovanie škôd po krupobití), údržba motorových vozidiel\nbez zásahu do motorickej časti vozidla s metódou PDR, čistiace a upratovacie služby. Uvedené zmluvy\nboli uzavreté za obdobie od 08.06.2015 do 31.12.2015, od 01.05.2016 do 30.09.2016 a od 05.04.2017\ndo 04.07.2017.\n18. Z podania žalobcu zo dňa 19.11.2018 označeného ako BEULENDOKTOR s. r. o., proti E. G. - výzva\nvyplývalo, že vzhľadom na neplnenie si povinností vyplývajúcich zo Zmluvy o zaškolení, obchodnej\nspolupráci a provízii, v ktorej sa žalovaný zaviazal okrem iného podľa čl. VII bod 7.2. zmluvy žalobcovi po\n\nukončení školenia a po začatí podnikania v predmete zaškolenia zasielať jednomesačné výkazy práce o\npočte a typoch opravovaných motorových vozidiel technológiou PDR za predošlý týždeň a to do 10-eho\ndňa nasledujúceho mesiaca. Z uvedeného podania ďalej vyplýva, že spoločnosť žalobcu od predmetnej\nzmluvy odstupuje, keďže sa jednalo o podstatné porušenie Zmluvy a túto povinnosť si žalovaný nesplnil\nani v dodatočnej lehote poskytnutej žalobcom vo výzve zo dňa 20.06.2018. Žalobca zároveň vyzval na\nvrátenie finančných prostriedkov, ktoré boli poskytnuté v celkovej výške 18.750 eur bez akéhokoľvek\nprotiplnenia.\n19. Súd prvej inštancie po citácii zákonných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 269 ods. 2, § 345 ods.\n1, § 346 ods. 1, § 349 ods. 1, § 350 ods. 1, § 351 ods. 1, ods. 2, § 369 ods. 2, § 369c ods. 1) a nariadenia\nvlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 1 ods.\n1 a § 2) konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 23.05.2015 uzavreli Zmluvu o zaškolení,\nnásledne o obchodnej spolupráci a provízii, predmetom ktorej bolo rozvíjať obchodnú spoluprácu v\nčinnostiach týkajúcich sa vyklepávania automobilových karosérií bez potreby ich ďalšieho lakovania,\nteda v oblasti, v ktorej sa špecializoval žalobca a v ktorej by mal žalovaný podnikať v spolupráci so\nžalobcom. Žalovaný však v konaní namietol, že medzi stranami bol zdanlivo uzatvorený obchodnozáväzkový vzťah a právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným spĺňal všetky atribúty pracovno-právneho\nvzťahu. Z argumentácie žalovaného, ktorý podrobne popísal všetky znaky závislej práce a aplikoval ich\nna svoj prípad sa mohlo javiť, že činnosť, ktorú vykonával mohla niesť niektoré znaky závislej práce. Z\nobsahu uvedenej Zmluvy vyplývalo, že táto upravuje práva a povinnosti medzi dvoma podnikateľskými\nsubjektami, pričom žalovaný nepreukázal, že sa počas trvania právneho vzťahu so žalobcom domáhal\nzmeny právneho vzťahu z obchodnoprávneho na pracovnoprávny a v tejto súvislosti neprodukoval\nžiadne dôkazy. Rovnako tak ani pokiaľ ide o skutočný prejav vôle pri uzatváraní predmetnej Zmluvy.\nŽalovaný disponoval živnostenským oprávnením vystaveným na jeho meno, ktoré okrem iného zahŕňalo\naj údržbu motorových vozidiel bez zásahu do motorickej časti, súhlasil s konštrukciou Zmluvy a na\nzáklade jej obsahu vykonával práce, na ktoré mal oprávnenie. Vykonané práce fakturoval žalobcovi na\nzáklade faktúr, čo bolo v konaní bez pochýb preukázané. Vo vlastnom mene podával daňové priznanie a\nsamostatne si plnil aj odvodové povinnosti. Pokiaľ žalovaný poukázal na skutočnosť, že práce vykonával\nlen v časoch určených žalobcom a nie v čase, ktorý by si určoval sám a tiež, že úhrady za prácu\nvykonanú žalovaným prijímal žalobca na svoj účet, súd prvej inštancie uviedol, že jednotlivé záväzky\nzo zmlúv o dielo realizoval ako subdodávateľ žalobcu ako zhotoviteľa (v postavení objednávateľa voči\nžalovanému), pričom v takomto prípade je bežné, že subdodávateľ si neurčuje čas realizácie sám, ale\npostupuje na základe pokynov objednávateľa alebo zhotoviteľa pre ktorého dielo realizuje a rovnako,\nže peňažné prostriedky sú poukazované na účet žalobcu ako zmluvného partnera objednávateľa diela\na nie na účet žalovaného ako subdodávateľa. Uvedené tvrdenia žalovaného teda nezakladali, že\nby nemal byť považovaný za podnikateľa. Zo živnostenského registra vyplývalo, že žalovaný aj po\nukončení spolupráce so žalobcom naďalej podniká ako živnostník v rovnakých predmetoch podnikania\nako v prípade spolupráce so žalobcom a teda argumentáciu žalovaného považoval konajúci súd za\núčelovú vzhľadom na podanie žaloby o zaplatenie po založení a skončení obchodno-právneho vzťahu\nmedzi stranami a uvedené nemohlo byť skutočnosťou, ktorá by vyvolala zmenu tohto vzťahu na\npracovnoprávny len preto, aby boli plnenia/preddavky poskytované žalobcom žalovanému uznané za\nmzdu.\n20. Zmluva o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii podľa názoru súdu prvej inštancie\npredstavovala rámcovú zmluvu, ktorú Obchodný zákonník neupravuje a na ktorú bolo potrebné aplikovať\nustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka o nepomenovanej zmluve. Táto Zmluva určovala len\nzákladný okruh práv a povinností zmluvných strán, pričom na jej základe zmluvné strany uzatvárali ďalšie\nčiastkové zmluvy/objednávky, ktoré špecifikovali detailnejšie podmienky zmluvného vzťahu v tomto\nprípade označenie objednávateľa diela, pre ktorého bude žalovaný ako subdodávateľ dielo vykonávať,\nmiesto a čas vykonania diela, ale aj napr. dohodu o výške provízie, čo vyplývalo aj z predložených\nzmlúv o poskytovaní PDR služieb a tiež e -mailovej komunikácie medzi objednávateľom a žalobcom\nako dodávateľom a zároveň v súvislosti s touto zmluvou boli dohodnuté aj preddavky na budúce plnenia\nposkytnuté žalovaným. Pokiaľ žalovaný namietal neplatnosť takejto Zmluvy pre jej neurčitosť vo vzťahu\nk určeniu výšky provízie uvedené neobstojí, nakoľko z bodu 7.3. Zmluvy je zrejmé, že žalobca mal\nnárok na províziu vo výške minimálne 20 % z každej zákazky žalovaného a teda zmluvné strany si v\nrámci čiastkových zmlúv mohli dojednať vyššiu províziu zo strany žalobcu, pričom jej výška závisela,\nako vyplynulo z výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu a vyššie uvedenej e-mailovej komunikácie aj\nod podmienok objednávateľa.\n21. Z predloženého podania označeného BEULENDOKTOR s. r. o., proti E. G. - výzva súd prvej inštancie\nzistil, že žalobca odstúpil od Zmluvy pre podstatné porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného predkladať\n\nvýkazy práce. Súd prvej inštancie mal za to, že nepredkladanie výkazov prác zo strany žalovaného\nmožno považovať za podstatné porušenie zmluvnej povinnosti, ktorú si zmluvné strany upravili v bode\n7.2. Zmluvy aj vzhľadom na zmluvnú pokutu, ktorú mali pre prípad porušenia tejto povinnosti dojednanú.\nV danom prípade však nemožno mať za to, že by žalobca bez zbytočného odkladu žalovanému oznámil\nodstúpenie od Zmluvy po tom, čo sa o porušení povinnosti dozvedel (§ 345 Obchodného zákonníka) a\npreto bol žalobca oprávnený odstúpiť od Zmluvy za podmienok stanovených pri nepodstatnom porušení\nzmluvy (§ 346 ods. 1 Obchodného zákonníka). Pri nepodstatnom porušení zmluvy môže zmluvná strana\nodstúpiť od zmluvy len v tom prípade, ak určí na plnenie zmluvy primeranú dodatočnú lehotu a druhá\nzmluvná strana nesplní povinnosť ani v tejto lehote. V odstúpení od Zmluvy žalobca uviedol, že žalovaný\nsi nesplnil povinnosť ani v dodatočnej lehote poskytnutej žalobcom vo výzve zo dňa 20.06.2018, ale\nkeďže uvedená výzva v konaní nebola predložená a žalovaný v konaní uviedol, že prvou výzvou/\nreklamáciou nesplnenia si zmluvnej povinnosti malo byť práve podanie označené BEULENDOKTOR\ns. r. o., proti E. G. - výzva, tak konajúci súd nemal preukázané, že by žalobca žalovanému poskytol\ndodatočnú primeranú lehotu na plnenie. V zmysle ustanovenia § 350 Obchodného zákonníka potom\nplatí, že ak oprávnený neposkytne povinnému primeranú lehotu na plnenie, resp. neposkytne vôbec\nžiadnu dodatočnú lehotu a od zmluvy odstúpi, právne účinky odstúpenia od zmluvy nastávajú až márnym\nuplynutím primeranej lehoty. Odstúpenie bolo datované dňom 19.11.2018, pričom k podaniu žaloby na\nsúd došlo dňa 21.02.2020, čo súd prvej inštancie považoval za primeranú lehotu na splnenie si povinnosti\na teda jej uplynutím nastali účinky odstúpenia. Odstúpením od Zmluvy zanikli všetky práva a povinnosti\nstrán zo Zmluvy a plnenia poskytnuté pred odstúpením si strany majú vrátiť, pričom toto plnenie sa\nnestáva bezdôvodným obohatením, ale jedná sa o vrátenie zmluvného plnenia.\n22. Žalobca sa od žalovaného domáhal vrátenia poskytnutých plnení, pričom v konaní nebolo sporným,\nže žalovaný dňa 02.12.2015 poukázal na účet žalovaného sumu 1.250 eur, dňa 02.01.2016 sumu 1.250\neur, dňa 27.01.2016 sumu 1.250 eur, dňa 26.02.2016 sumu 1.250 eur, dňa 26.03.2016 sumu 1.250 eur,\ndňa 26.04.2016 sumu 1.250 eur, dňa 25.05.2016 sumu 1 250 eur, dňa 19.06.2016 sumu 1.250 eur,\ndňa 12.07.2016 sumu 1.250 eur, dňa 11.08.2016 sumu 1.250 eur, dňa 05.09.2016 sumu 1.250 eur, dňa\n19.12.2016 sumu 1.250 eur, dňa 20.01.2017 sumu 1.250 eur, dňa 21.05.2017 sumu 1.250 eur, dňa\n24.06.2017 sumu 1.250 eur. Uvedené plnenia predstavovali preddavky na budúce plnenia zo strany\nžalovaného, ktoré boli predmetom Zmluvy a dojednané medzi zmluvnými stranami práve v súvislosti\ns touto Zmluvou. Z vyjadrení štatutárnych zástupcov ako aj z faktúr predložených v konaní vyplývalo,\nže po vykonaní prác/diela žalovaným tento vystavil „ostré faktúry“, z ktorých mu boli odrátané zálohové\nfaktúry. Pokiaľ teda žalobca odstúpil od Zmluvy a žalovaný neposkytol plnenie, ohľadom ktorého mu\nboli uhradené preddavky, ktoré na vykonanie budúcich plnení prijal, nie je právny dôvod na držanie\ntakéhoto plnenia a je povinný ho vrátiť. Žalovaný v konaní argumentoval tým, že za žalované obdobie\npráce vykonal, čo preukazoval v konaní predloženými listinnými dôkazmi. Z predložených Zmlúv o\nposkytovaní PDR služieb, e-mailovej komunikácie podľa konajúceho súdu však nevyplývalo, že by\nžalovaný práce v danom období skutočne vykonal. Rovnako z listín označených ako SI:D, predložených\nsúdu v nečitateľnej kópii (pričom žalovaný ani na výzvu súdu nedokázal zabezpečiť originály ani\nčitateľnejšie kópie týchto listín) nemožno bez pochýb uzavrieť, že by žalovaný práce v rozhodnom období\nvykonával. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že za v rozhodnom období vykonával práce potom vyvstáva otázka,\nprečo žalobcovi nevystavil „ostré faktúry“.\n23. Žalovaný zároveň vzniesol v konaní námietku premlčania nárokov zo zodpovednosti za vadné\nplnenie v zmysle ustanovenia § 562 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, s tým, že žalobca ich\nmal notifikovať bez zbytočného odkladu po ich zistení pri zachovaní odbornej starostlivosti a ak tak\nneurobil, nárok z vád plnenia stratil a nie je možné mu ich priznať. Súd prvej inštancie mal za to,\nže nepredkladanie mesačných výkazov a nevykonanie diela nemožno zahrnúť pod pojem vady diela,\nteda faktické vady diela, kedy predmet diela nezodpovedal výsledku určenému v zmluve, ale v prípade\nnepredkladania mesačných výkazov sa jednalo o porušenie zmluvnej povinnosti vyplývajúcej z bodu 7.2.\nZmluvy a v prípade nevykonania diela je porušený samotný záväzok vykonať dielo a teda ak žalovaný\ndielo nevykonal, tak nemožno hovoriť o vadách diela.\n24. Aj napriek tomu, že žalovaný predložil dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení, hodnotenie\nvykonaných dôkazov súdom prvej inštancie vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť\njeho skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za\nvýsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie\nžalovaného nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe\nnavrhnutých dôkazov, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. S poukazom na uvedené preto súd\n\nuložil žalovanému povinnosť vrátiť poskytnuté plnenie a zaplatiť žalobcovi sumu 18.750 eur, poskytnutú\nžalobcom na základe vystavených zálohových faktúr (bod 2 tohto rozhodnutia).\n25. Pri posudzovaní požadovaného úroku z omeškania vychádzal súd prvej inštancie zo skutočnosti, že\nzo strany žalovaného nedošlo k úhrade dlžnej sumy, čím žalobcovi vznikol zákonný nárok požadovať\npopri plnení istiny aj úroky z omeškania, preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z\nomeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 18.750 eur od 20.12.2018, t. j. odo dňa nasledujúceho po\nmárnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu až do zaplatenia.\n26. Súd prvej inštancie v súvislosti s omeškaním žalovaného priznal žalobcovi aj paušálnu náhradu\nnákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a náhradu nákladov spojených s\nmimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 362,75 eur, a to na základe výzvy zo dňa 19.11.2018,\npredloženej v konaní žalobcom, ktorú skutočnosť žalovaný nenamietal.\n27. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku (CSP) a žalobcovi ako procesne úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu\ntrov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia\nsamostatným uznesením.\n28. Proti napadnutému rozsudku podal dňa 30.05.2022 žalovaný odvolanie, a to v celom rozsahu (teda\nproti výroku I. ako aj proti výroku II.) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a navrhol, aby\nodvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietol\na žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania\nv rozsahu 100%.\n29. Podľa žalovaného prvým problémom odôvodnenia napadnutého rozsudku prvostupňového súdu,\nktorým argumentuje v prospech dôvodnosti nároku uplatneného žalobcom bolo posúdenie vzťahu\nmedzi žalobcom a žalovaným, ako vzťahu obchodnoprávneho a nie pracovnoprávneho. V argumentácii\nprvostupňového súdu boli obsiahnuté viaceré tvrdenia, ktoré neboli korektné a ktoré nemôžu obstáť. Súd\nprvej inštancie zdôvodnil, prečo vzťah medzi žalobcom a žalovaným neposudzoval ako pracovnoprávny,\nale ako obchodnoprávny, pričom uviedol, že: „Z argumentácie žalovaného, ktorý podrobne popisuje\nvšetky znaky závislej práce a aplikuje ich na svoj prípad sa môže javiť, že činnosť, ktorú vykonával\nmohla niesť niektoré znaky závislej práce. Z obsahu uvedenej zmluvy vyplýva, že táto upravuje práva\na povinnosti medzi dvoma podnikateľskými subjektami, pričom žalovaný nepreukázal, že sa počas\ntrvania právneho vzťahu so žalobcom domáhal zmeny právneho vzťahu z obchodnoprávneho na\npracovnoprávny a v tejto súvislosti neprodukoval žiadne dôkazy. Rovnako tak ani pokiaľ ide o skutočný\nprejav vôle pri uzatváraní predmetnej Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii.\nŽalovaný disponoval živnostenským oprávnením vystaveným na jeho meno, ktoré okrem iného zahŕňalo\naj údržbu motorových vozidiel bez zásahu do motorickej časti, súhlasil s konštrukciou zmluvy a na\nzáklade jej obsahu vykonával práce, na ktoré mal oprávnenie. Vykonané práce fakturoval žalobcovi na\nzáklade faktúr, čo bolo v konaní bez pochýb preukázané. Vo vlastnom mene podával daňové priznanie\na samostatne si plnil aj odvodové povinnosti. Pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že práce\nvykonával len v časoch určených žalobcom a nie v čase, ktorý by si určoval sám a tiež, že úhrady\nza prácu vykonanú žalovaným prijímal žalobca na svoj účet, súd uvádza, že jednotlivé záväzky zo\nzmlúv o dielo realizoval ako subdodávateľ žalobcu ako zhotoviteľa (v postavení objednávateľa voči\nžalovanému), pričom v takomto prípade je bežné, že subdodávateľ si neurčuje čas realizácie sám, ale\npostupuje na základe pokynov objednávateľa alebo zhotoviteľa pre ktorého dielo realizuje a rovnako,\nže peňažné prostriedky sú poukazované na účet žalobcu ako zmluvného partnera objednávateľa diela\na nie na účet žalovaného ako subdodávateľa. Uvedené tvrdenia žalovaného teda nezakladajú, že by\nnemal byť považovaný za podnikateľa. Zo živnostenského registra vyplýva, že žalovaný aj po ukončení\nspolupráce so žalobcom naďalej podniká ako živnostník v rovnakých predmetoch podnikania ako v\nprípade spolupráce so žalobcom a teda argumentáciu žalovaného považuje za účelovú vzhľadom na\npodanie žaloby o zaplatenie po založení a skončení obchodno-právneho vzťahu medzi stranami a\nuvedené nemôže byť skutočnosťou, ktorá vyvolá zmenu tohto vzťahu na pracovnoprávny len preto, aby\nboli plnenia/preddavky poskytované žalobcom žalovanému uznané za mzdu.“\n30. Argumentácia prvostupňového súdu uvedená v tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku\nbola podľa žalovaného nepresvedčivá a nemala oporu v platnej právnej úprave SR. Zákonník práce\n(a ani iný právny predpis SR) totiž nestanovuje pre účastníkov právneho vzťahu povinnosť domáhať\nsa prekvalifikácie ich právneho vzťahu, aby ho bolo možné súdom považovať za pracovnoprávny.\n\nUstanovenie § 41a ods. 2 OZ kogentne stanovuje, že v prípade, ak právnym úkonom má byť zastretý iný\nprávny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti.\nNeexistuje však zákonná povinnosť na takúto zastretosť právneho úkonu osobitne upozorňovať.\n31. Aj ďalšie úvahy prvostupňového súdu v tomto smere boli zjavne nesprávne. Skutočnosť, že\nsubjekt disponuje živnostenským oprávnením, nie je prekážkou vzniku pracovnoprávneho vzťahu.\nExistuje množstvo subjektov, ktoré sú zamestnancami a popri tom aj podnikateľmi (to však nebol\nprípad žalovaného, ktorý tým iba upozornil na nesprávnosť záverov prvostupňového súdu). Ak má\nvšak subjekt živnostenské oprávnenie, nutne musí podávať aj daňové priznania, nakoľko inak by mu\nhrozila zo strany orgánov verejnej moci sankcia (administratívnoprávna, ako aj trestnoprávna). Z týchto\nskutočnosti nemožno vyvodzovať záver, že žalovaný nebol alebo dokonca nemohol byť so žalobcom\nv pracovnoprávnom vzťahu.\n32. Ani ostatné skutočnosti uvedené prvostupňovým súdom nemohli obstáť (napr. tvrdenia o\nsubdodávateľovi a vystavovaní faktúr a pod.). Žalovaný totiž uviedol, že okrem žalobcu nevykonával v\nrozhodnom období (teda v období za ktoré si žalobca uplatňuje nárok na vrátenie plnenia) práce pre iné\nsubjekty, pričom ak by žalobcovi nevystavil faktúru, žalobca by mu nevyplatil mzdu. Okrem toho, žalobca\nprenechal žalovanému za účelom výkonu práce materiál a náradie, a to ešte v roku 2015, pričom až\nv roku 2019 (konkrétne výzvou právneho zástupcu žalobcu zo dňa 18.02.2019) požiadal žalovaného o\nvrátenie zapožičaného náradia, pričom následne na neho (dňa 08.04.2019) podal trestné oznámenie pre\npodozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery. Bolo teda jasné, že žalobca poskytol žalovanému\nza účelom plnenia jeho pracovných úloh pracovné pomôcky a náradie, aby tak tento mohol riadne plniť\nsvoje pracovné úlohy podľa pokynov žalobcu. Túto skutočnosť prvostupňový súd akoby prehliadol. Je\nneobvyklé, aby podnikateľ poskytoval inému podnikateľovi pracovné pomôcky a náradie na výkon jeho\npodnikateľských aktivít a to dokonca bezodplatne. V tomto prípade teda žalobca žalovanému nielenže\nposkytol na výkon jeho činnosti náradie a iné prostriedky (bezodplatne a v rozpore s účelom výkonu\npodnikateľskej činnosti, ktorej cieľom je dosahovanie zisku a nie bezodplatné vypožičiavanie náradia),\nale aj materiál ako brúsnu pastu, tavné lepidlo, špeciálne ceruzky a pod., pri ktorých je zjavné že sa\npoužívaním spotrebujú. Z uvedeného konania žalobcu bolo zrejmé, že vzťah medzi ním a žalovaným\nnebol vzťahom dvoch podnikateľských subjektov, ale že išlo o vzťah zamestnanca a zamestnávateľa.\nTúto skutočnosť však prvostupňový súd úplne prehliadol.\n33. V súlade s načrtnutými myšlienkami sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí\n(rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5 Sžf/55/2012 zo dňa 15. augusta 2013), v ktorom sa\nvýslovne odklonil od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti a napriek tvrdenej vôli zmluvných\nstrán byť podriadený obchodnoprávnemu režimu na základe mandátnej zmluvy deklaroval závislú\nčinnosť, keď zdôraznil, že: „Treba však tiež vychádzať zo skutočného obsahu právneho úkonu a\nnemožno odhliadnuť ani od skutočnosti, aká činnosť bola fakticky vykonávaná ...“. Pri výklade vôle\nzmluvných strán tak Najvyšší súd SR zvažoval nielen deklarovaný zámer strán podrobiť sa určitej\nprávnej regulácii, ale všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, a to predovšetkým prax a následné\nreálne správanie strán, ktoré si medzi sebou ustálili. Súdy nemôžu vystavať posudzovanie zastretých\npracovnoprávnych vzťahov výlučne na navonok prezentovanej vôli zmluvných strán s absolútnym\nuplatňovaním zásady zmluvnej voľnosti výberu zmluvného typu a s tým spojenej regulácie, ale reálny\nobraz o skutočnej vôli zmluvných strán vytvára to, akým spôsobom sa zmluvné strany chovajú pri\nvzájomnej spolupráci. Kľúčový je preto taký postup, aby charakter vykonávanej činnosti bol odhalený\nna základe materiálneho posúdenia a pritom nie je dôležité na akom formálnom právnom základe má\nbyť táto činnosť vykonávaná.\n34. Žalovaný v tomto smere poukazoval (v konaní pred prvostupňovým súdom) aj na rozhodnutia\nSúdneho dvora EÚ vo veci Raulin C - 357/89 (bod 10.), ako aj Trojany C - 456/02. Prvostupňový\nsúd však k uvedeným argumentom nezaujal relevantné stanovisko. Okrem toho, vo vzťahu k\núčtovným dokladom poukazoval žalovaný aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej samotná\nskutočnosť, že žalovaný vystavil faktúru nemá a nemôže mať za následok vznik alebo trvanie\nobchodnoprávneho vzťahu. Na dôvažok žalovaný poukázal na ustanovenie § 1 ods. 2 a 3 zákona\nč. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, podľa ktorého: (2) Závislá práca\nje práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne\nzamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase\nurčenom zamestnávateľom. (3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere,\nv obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v\ninom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom\nvzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Z uvedených dôvodov\n\nbolo potom zrejmé, že nárok na vrátenie akéhokoľvek plnenia, ktoré nutne považovať za mzdu, bol\nvylúčený a nárok žalobcu bolo potrebné vyhodnotiť ako nedôvodný.\n35. Ak by aj, napriek argumentom a vyššie uvedenej judikatúre, mal odvolací súd za to, že tvrdený nárok\nžalobcu sa mal posudzovať ako nárok obchodnoprávny, podľa žalovaného neboli splnené predpoklady\nna to, aby súd žalobe vyhovel ani z tohto dôvodu. Argumenty a dôvody uvedené prvostupňovým súdom\ntotiž nemohli obstáť pre ich zjavnú nesprávnosť a nepresvedčivosť.\n36. Prvostupňový súd uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, že Zmluvu uzatvorenú medzi\nžalobcom a žalovaným považoval za platnú, a to aj vo vzťahu k výške odplaty, pričom výslovne uviedol,\nže: „Pokiaľ žalovaný namieta neplatnosť takejto zmluvy pre jej neurčitosť vo vzťahu k určeniu výšky\nprovízie uvedené neobstojí, nakoľko z bodu 7.3. zmluvy je zrejmé, že žalobca má nárok na províziu\nvo výške minimálne 20 % z každej zákazky žalovaného a teda zmluvné strany si v rámci čiastkových\nzmlúv mohli dojednať vyššiu províziu zo strany žalobcu, pričom jej výška závisela, ako vyplynulo z\nvýpovede štatutárneho zástupcu žalobcu a vyššie uvedenej e-mailovej komunikácie aj od podmienok\nobjednávateľa.“\n37. Z uvedeného teda vyplývalo, že ak žalovaný poskytoval pre žalobcu služby podľa predmetnej\nobchodnoprávnej zmluvy, mal mať od žalobcu nárok na úhradu za ním poskytnuté služby v rozsahu\nminimálne 20% z každej zákazky žalovaného. Strop (maximálna výška odmeny) nebol medzi sporovými\nstranami dohodnutý a zo žiadneho dôkazu produkovaného zmluvnými stranami nevyplynulo, že by z\ne-mailu alebo inak, bola táto výška odplaty dohodnutá. Samé o sebe by to nespôsobovalo problém,\nak by bolo pravdivé tvrdenie prvostupňového súdu, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku tvrdil,\nže: „Žalovaný v konaní argumentoval tým, že za žalované obdobie práce vykonal, čo preukazoval\nv konaní predloženými listinnými dôkazmi. Z predložených Zmlúv o poskytovaní PDR služieb (č.l.\n128-130 súdneho spisu), e-mailovej komunikácie (č.l. 131-135 súdneho spisu) podľa názoru súdu však\nnevyplýva, že by žalovaný práce v danom období skutočne vykonal. Rovnako z listín označených ako\nSI:D (č.l. 55-63 súdneho spisu), predložených súdu v nečitateľnej kópii (pričom žalovaný ani na výzvu\nsúdu nedokázal zabezpečiť originály ani čitateľnejšie kópie týchto listín) nemožno bez pochýb uzavrieť,\nže by žalovaný práce v rozhodnom období vykonával.“\n38. Uvedené konštatovanie prvostupňového súdu, v ktorom súd tvrdil, že zo žiadneho z dôkazov\npredložených žalovaným nemal za preukázané, že práce pre žalobcu v rozhodnom období (za ktoré\nsi uplatnil žalobca nárok na vrátenie plnenia) vykonával, nemohlo obstáť. Tento záver prvostupňového\nsúdu bol zjavne arbitrárny, keď nielenže nemal oporu v listinách preložených žalovaným (ktoré\npreukazovali vykonanie prác v období minimálne od 05.04.2017 do 04.07.2017, od 08.06.2015 do\n31.12.2015 a od 01.05.2016 do 30.09.2016, a ktoré žalobca nijako relevantne nerozporoval), ale\ndokonca žalobca sám, prostredníctvom konateľa pána V. C. uviedol, že v rozhodnom období (za ktoré\nsi žalobca uplatnil nárok na vrátenie plnenia) vykonával žalovaný pre žalobcu práce, pričom si akurát\nnepamätal ich rozsah. Uvedená skutočnosť vyplývala jednak zo zápisnice z pojednávania vo veci\nsamej, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku a nebolo preto zrejmé, ako mohol konajúci súd (v\nreťazi vzájomných súvislostí, keď konateľ žalobcu uviedol, že žalovaný práce pre žalobcu v rozhodnom\nobdobí vykonával a žalovaný predložil vo vzťahu k tomuto obdobiu písomné dôkazy) vyhodnotiť nárok\nžalobcu ako dôvodný, a to najmä vo vzťahu k zmluvnému dojednaniu o minimálnom nároku vo veci\nodmeny. Dokonca aj z výpovede svedka X. U. (pojednávanie zo dňa 27.05.2021) vyplývalo, že spolu\nso žalovaným v rozhodnom období vykonával pre žalobcu práce. Aj druhý konateľ žalobcu, pán D. P.\npotvrdil vykonávanie prác žalovaným v rozhodnom období.\n39. Zo všetkých spomenutých dôkazov bolo potom zrejmé, že žalovaný pre žalobcu práce v rozhodnom\nobdobí vykonával. Ak bol sporný rozsah prác, táto skutočnosť bola na ťarchu žalobcu, nakoľko na\nspornosť nároku (z hľadiska rozsahu) žalovaný počas celého konania upozorňoval.\n40. Ako najproblematickejšia časť argumentácie prvostupňového súdu žalovaný považoval bod\nodôvodnenia napadnutého rozsudku, keď sa uvádza, že: „Z predloženého podania označeného\nBEULENDOKTOR s. r. o., proti E. G.- výzva súd zistil, že žalobca odstúpil od Zmluvy o zaškolení,\nnásledne o obchodnej spolupráci a provízii pre podstatné porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného\npredkladať výkazy práce. Súd má za to, že nepredkladanie výkazov prác zo strany žalovaného možno\npovažovať za podstatné porušenie zmluvnej povinnosti, ktorú si zmluvné strany upravili v bode 7.2.\nZmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii aj vzhľadom na zmluvnú pokutu, ktorú\nmali pre prípad porušenia tejto povinnosti dojednanú. V danom prípade však nemožno mať za to, že by\nžalobca bez zbytočného odkladu žalovanému oznámil odstúpenie od zmluvy po tom, čo sa o porušení\n\npovinnosti dozvedel (§ 345 Obchodného zákonníka) a preto bol žalobca oprávnený odstúpiť od zmluvy\nza podmienok stanovených pri nepodstatnom porušení zmluvy (§ 346 ods. 1 Obchodného zákonníka).\nPri nepodstatnom porušení zmluvy môže zmluvná strana odstúpiť od zmluvy len v tom prípade, ak\nurčí na plnenie zmluvy primeranú dodatočnú lehotu a druhá zmluvná strana nesplní povinnosť ani v\ntejto lehote. V odstúpení od zmluvy žalobca uvádza, že žalovaný si nesplnil povinnosť ani v dodatočnej\nlehote poskytnutej žalobcom vo výzve zo dňa 20.06.2018, ale keďže uvedená výzva v konaní nebola\npredložená a žalovaný v konaní uviedol, že prvou výzvou/reklamáciou nesplnenia si zmluvnej povinnosti\nmalo byť práve podanie označené BEULENDOKTOR s.r.o. proti E. G.- výzva, tak súd nemal preukázané,\nže by žalobca žalovanému poskytol dodatočnú primeranú lehotu na plnenie. V zmysle ustanovenia §\n350 Obchodného zákonníka potom platí, že ak oprávnený neposkytne povinnému primeranú lehotu na\nplnenie resp. neposkytne vôbec žiadnu dodatočnú lehotu a od zmluvy odstúpi, právne účinky odstúpenia\nod zmluvy nastávajú až márnym uplynutím primeranej lehoty. Odstúpenie je datované dňom 19.11.2018,\npričom k podaniu žaloby na súd došlo dňa 21.02.2020, čo súd považuje za primeranú lehotu na splnenie\nsi povinnosti a teda jej uplynutím nastali účinky odstúpenia. Odstúpením od zmluvy zanikli všetky práva\na povinnosti strán zo zmluvy a plnenia poskytnuté pred odstúpením si strany majú vrátiť, pričom toto\nplnenie sa nestáva bezdôvodným obohatením, ale jedná sa o vrátenie zmluvného plnenia.“\n41. Celé toto konštatovanie prvostupňového súdu žalovaný považoval za zmätočné a nemajúce oporu v\nplatnej právnej úprave a ani vo vykonaných dôkazoch. Z dôkazov predložených žalovaným bolo jednak\nzrejmé, že výkazy boli žalobcovi v rozhodnom období (za ktoré si uplatňuje nárok na vrátenie plnenia)\npredložené. Rovnako bolo zrejmé, že ak by nepredkladanie výkazov bolo porušením zmluvy, tak žalobca\ntoto porušovanie dlhodobo toleroval a žalovanému poskytoval plnenia (napriek tomuto neskôr tvrdenému\nporušovaniu povinnosti žalovaným). Odhliadnuc od uvedeného nebolo vôbec jasné, ako mohol súd\nprvej inštancie vyhodnotiť odstúpenie zo dňa 19.11.2018 za výzvu na splnenie povinnosti a žalobu\nvo veci samej za odstúpenie od zmluvy. Tieto úvahy prvostupňového súdu sú neudržateľné a nemali\noporu v platnej právnej úprave. Okrem toho, sú tieto úvahy v rozpore s výrokom rozhodnutia, v ktorom\nprvostupňový súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania počnúc dňom 20.12.2018 a nie až\nodo dňa nasledujúceho po dni podaní žaloby. Tento rozpor je evidentný a preukazuje nepresvedčivosť\nrozhodnutia prvostupňového súdu.\n42. Žalovaný poukázal na to, že podľa § 349 OBZ odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s\nOBZ, prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej zmluvnej strane. Ak konajúci\nsúd nemal za preukázané, že výzva zo dňa 20.06.2018 bola žalovanému doručená a v písomnosti zo\ndňa 19.11.2018 sa od zmluvy odstupuje (čo súd považoval za predčasné - viď bod 31. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku) a v žalobe nebolo obsiahnuté žiadne konštatovanie, že žalobca od Zmluvy\no zaškolení, obchodnej spolupráci a provízii odstupuje, nie je zrejmé, ako mohol prvostupňový súd\ndospieť k záveru, že odstúpenie podaním žaloby bolo platné. Odhliadnuc od toho, že odstúpenie od\nzmluvy nemožno považovať za relevantné keďže bolo zjavné, že žalobcom uvedený dôvod odstúpenia\nod zmluvy nemožno považovať za daný vo vzťahu k tomu, že žalobca tieto výkazy obdržal (dôkazy\npredložené žalovaným, i keď ich žalobca nemal za celú rozhodnú dobu k dispozícii) a jednak ich\nnevyžadoval, keď v celom rozhodnom období (december 2015 až jún 2017) poskytoval žalovanému\nplnenia bez ohľadu na zasielanie výkazov. Týmto postupom sporové strany medzi sebou vytvorili faktický\nstav, z ktorého nemožno žalobcom oportunisticky vyvodzovať domnelé porušenie zmluvnej povinnosti\na zneužívať právo voči druhej zmluvnej strane, a to najmä v období po ukončení pracovnej činnosti\nžalovaným. Okrem všetkého vyššie uvedeného sú tieto úvahy prvostupňového súdu neudržateľné aj\npreto, že súd na pojednávaní vyslovil predbežný právny názor, že nárok uplatnený žalobcom nepovažuje\nza nárok z odstúpenia od zmluvy (viď zápisnica zo dňa 13.10.2020).\n43. Pre žalovaného boli úplne nezrozumiteľné aj konštatovania prvostupňového súdu obsiahnuté v\nbode 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd vysporiadaval s námietkou premlčania\nvznesenej žalovaným podľa § 562 ods. 2 OBZ. Žalovaný sa v konaní proti nároku uplatnenému žalobcom\nbránil aj vznesením námietky premlčania, keď podľa obsahu mala činnosť vykonávaná žalovaným\npre žalobcu (ak by sa súd priklonil k záveru, že ide o obchodnoprávny vzťah) charakter zmluvy o\ndielo. Nemožno sa stotožniť s právnym názorom prvostupňového súdu, že predloženie mesačných\nvýkazov žalovaným by v danom prípade nebolo možné zahrnúť pod pojem vady diela. Ak sa má\ntotiž dielo zhotoviť a odovzdať s príslušnou dokumentáciou, nutne platí, že bez splnenia všetkých\npovinností zo strany zhotoviteľa by dielo malo vady. Tieto vady sa neprejavujú len vo vadách funkčných\nči mechanických, ale môže ísť aj o iné vady (§ 560 ods. 1 OBZ, podľa ktorého má dielo vady, ak\n\nnezodpovedá výsledku určenému v zmluve). Ak teda dielo, podľa žalobcu, nezodpovedalo výsledku\nurčenému v zmluve (bolo zhotovené bez predloženia mesačných výkazov, čo však žalovaný rozporoval),\nnutne bolo zo strany žalobcu postupovať bez zbytočného odkladu a tieto vady reklamovať. Toto však\nžalobca neurobil a žalovaný vzniesol voči nároku uplatnenému žalobcom v neskoršom období námietku\npremlčania. Tvrdenie prvostupňového súdu, že ak žalovaný dielo nevykonal, nemohlo mať vady, bolo\nsíce konštatovaním logickým, ale nie v reťazi všetkých vykonaných dôkazov, z ktorých bolo zrejmé, že\ndiela žalovaný pre žalobcu v rozhodnom období vykonával.\n44. Zarážajúce bolo podľa žalovaného aj to, že podľa bodu 36. odôvodnenia napadnutého rozsudku\nprvostupňový súd priznal žalobcovi aj nárok na náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením\npohľadávky nad rámec 40 Eur, pričom sumu vo výške 362,75 Eur považoval za preukázaný samostatný\nnárok, a to na základe predloženej výzvy zo dňa 19.11.2018 adresovanej žalovanému. Takýto postup\nprvostupňového súdu žalovaný namieta. Žalobca nepredložil žiadny doklad, z ktorého by vyplývalo, že\nžalobca uhradil svojmu právnemu zástupcovi odmenu za právne služby v predmetnej výške a teda, že\nby mu vznikol akýkoľvek nárok spojený s mimosúdnym uplatnením pohľadávky. Nie je jasné, či a v akej\nvýške bol predmetný úkon právnej služby pre žalobcu, zo strany jeho právneho zástupcu, spoplatnený a\npreto nie je zrejmé ani to, ako ho mohol mať prvostupňový súd za preukázaný. Tiež nebolo jasné, prečo\nsúd prvej inštancie priznal žalobcovi aj paušálnu a aj konkrétnu sumu náhrady nákladov spojených s\nuplatnením pohľadávky.\n45. Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že vyhotovenie napadnutého rozsudku\nprvostupňovým súdom, nereflektujúceho na jeho relevantné argumenty a ani na judikatúru, na ktorú\npoukazoval, bolo možné považovať za arbitrárne a porušujúce jeho právo na spravodlivý proces.\n46. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý napadnutý rozsudok považoval za vo\nvýroku v celom rozsahu vecne správny a odvolacie námietky žalobcu za irelevantné a navrhol, aby\nodvolací súd odmietol podané odvolanie v zmysle § 386 písm. d) CSP alebo, aby v zmysle § 387 ods.\n1 CSP napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\n47. Žalobca svoje konkrétne odvolacie námietky nepodradil pod zodpovedajúce odvolacie dôvody\npodľa § 365 ods. 1 CSP. Z obsahu odvolania vyplývalo, že žalobca v podstate namietal odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku, čo je však neprípustné. Odvolanie žalovaného bolo podľa názoru žalobcu skôr\nkoncipované po obsahovej stránke ako vyjadrenie k dôkazom a právnej stránke veci, nie ako namietanie\nnapadnutého rozsudku.\n48. Nosnou odvolacou námietkou žalovaného bolo, že v predmetnom prípade nešlo medzi stranami o\nobchodnoprávny, ale pracovnoprávny vzťah strán konania. S uvedenou námietkou sa súd prvej inštancie\nsprávne, vecne a podrobne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky\nžalovaného v tomto smere boli len všeobecné (odkaz na § 41 ods. 2 OZ o zastretých právnych úkonoch\nbez uvedenia bližších súvislostí) - generálne konštatuje, že existujú subjekty, ktoré sú zamestnancami\na popri tom aj podnikateľmi, čo „nie je prípad žalovaného“, ktorý však bol podnikateľom a žalovaný\nvšeobecne odkazoval na to, že subjekt so živnostenským oprávnením musí nutne podávať aj daňové\npriznania. Nevedno však v akom zmysle tieto argumenty mali mať relevanciu pre predmet konania.\nŽalovaný vystavoval faktúry pod svojimi podnikateľskými údajmi, čo tiež preukazuje obchodnoprávnu\npovahu prípadu a vzťahu od počiatku. Ak by aj žalovaný v predmetnom období mal uzatvorenú obchodnú\nzmluvu (o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii) z 23.5.2015 uzatvorenú iba so\nžalobcom, tak uvedené predmetný právny vzťah strán nečinilo pracovnoprávnym vzťahom.\n49. Žalovaný odkazoval vo svojej argumentácii na rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sžf/55/2012 z 15.08.2013,\npričom tento rozsudok nebol vynesený v rámci obchodného kolégia NS SR, pričom sám žalovaný\nvyslovene uviedol, že má ísť o odklon od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, avšak nešpecifikoval,\nže akej. Takáto právna argumentácia žalovaného bola nekonkrétna. Žalobca poukázal na názor NS SR\nv rozsudku sp. zn. 5 Sžf/55/2012, z ktorého bol zrejmý podstatný rozdiel veci posudzovanej NS SR v\nrozsudku sp. zn. 5 Sžf/55/2012 v porovnaní s predmetnou vecou strán konania: „nemožno nebrať do\núvahy skutočnosť, že živnostenský list mu na ním vykonávanú činnosť pre žalobcu v zásade ani nedával\noprávnenie. V. svoju činnosť pre družstvo teda nevykonával a ani nemohol vykonávať ako živnostník\ntak, ako to má na mysli § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 2 živnostenského zákona“. V predmetnom\nprípade bolo evidentné, že žalovaný pri uzatvorení Zmluvy o spolupráci konal v predmete svojho\npodnikania (Údržba motorových vozidiel bez zásahu do motorickej časti vozidla). Predmetný vzťah teda\nspadal pod tzv. relatívny obchodný vzťah podľa § 261 ods. 1 ObZ a súd prvej inštancie v okolnostiach\n\nkonkrétneho prípadu správne a podrobne vyhodnotil naplnenie kritérií obchodnoprávneho vzťahu\nmedzi stranami konania. Žalovaný síce považoval za „neobvyklé“ poskytnutie pracovných pomôcok\na spotrebného materiálu žalovanému na vykonávanie niektorých činností žalovaného pre žalobcu,\navšak uvedené nenarúšalo vzťah medzi stranami ako obchodnoprávny vzťah. Žalobca takto poskytol\nžalovanému určitý benefit, ktorý mu pri tých prácach - dielach, ktoré vykonal nebol na príťaž, uvedené\nnamietal až s odstupom času. Uvedené bolo potrebné vnímať v komplexe právneho vzťahu, ktorý\nzahrňoval najprv zaškolenie a potom obchodnú spoluprácu, keď žalovaný vystupoval ako subdodávateľ\na pracoval na zákazke - diele, ktoré mal zazmluvnené žalobca, čo je v súlade s § 538 ObZ. Žalobca bol\nnázoru, že Zmluva o spolupráci je po právnej stránke zmluvou o dielo, ustanovenia upravujúce zmluvu\no dielo sa na ňu vzťahujú, pričom ust. § 539 ods. 1 ObZ vyslovene predpokladá, že aj objednávateľ\n(t. j. žalobca vo vzťahu k žalovanému) môže byť povinný obstarať veci na vykonanie diela a odovzdať\nich zhotoviteľovi a v prípade pochybností platí pravidlo, že sa predpokladá, že o cenu týchto vecí sa\nneznižuje cena za dielo. Navyše, ust. § 537 ods. 1 ObZ, podľa ktorého zhotoviteľ je povinný vykonať\ndielo na svoje náklady je dispozitívne ustanovenie.\n50. Argumenty o tom, že žalovaný mal vykonať závislú prácu pre žalobcu boli nesprávne. Dokonca v\nodvolaní žalovaný pripustil verziu, že medzi stranami išlo o obchodnoprávny vzťah, čím si odporoval vo\nsvojich odvolacích námietkach.\n51. V odvolaní žalovaný vykladal bod 7.3 Zmluvy o spolupráci, avšak uvedené žalobca považoval za\nirelevantné a nesprávne. Z bodu 7.3 Zmluvy o spolupráci nevyplývalo, že by žalovaný mal nárok na\nprovíziu od žalobcu, pričom žalovaný nemohol mať nárok na žiadne plnenie, keď v súvislosti s úhradami,\nktoré žalobca žiadal vrátiť späť ani žiadne protiplnenie žalovaný žalobcovi neposkytol.\n52. Pokiaľ ide o podstatnú skutkovú - dôkaznú otázku, či žalovaný vykonal práce - diela, na ktoré dostal\nvopred plnenie od žalobcu a ktoré žiada žalobca žalobou vrátiť späť, tak súd prvej inštancie správne\nvyhodnotil vykonané dokazovanie a dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o tom,\nže práce - diela pre žalobcu vykonal (vzhľadom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu vyslovenú napr. v\nuznesení NS SR sp. zn. 4Cdo 13/2009 z 24.02.2010 nemožno považovať od žalobcu, aby dokazoval, že\nžalovaný práce a diela nevykonal). Pokiaľ žalovaný uvádzal, že žalobca nijako relevantne nerozporoval\nním predložené listiny, ktorými mal v zámere preukazovať vykonávanie prác/diel pre žalobcu, tak\nuvedené nebolo pravdou, pretože žalobca vo svojich písomných vyjadreniach ako aj na pojednávaniach\nspochybňoval listiny predkladané žalovaným, uvádzal k nim konkrétne námietky, pričom sám žalovaný\nk určitým listinám priznal, že boli nečitateľné, resp. ťažko čitateľné, že nedisponuje originálmi. Žalovaný\nprecenil výpoveď svedka X.Á. U., ktorý vypovedal len o 2 mesiacoch výkonu práce žalovaným vo\nFrancúzsku (za tie však žalobca nežiadal vrátiť peňažné plnenie). Dokonca sám žalovaný vypovedal,\nže práce vykonával pre žalobcu v rozhodnom období (iba) v rozsahu 3 a pol mesiaca - zápisnica o\npojednávaní z 27.05.2021 (rozhodné obdobie bolo pritom obdobie od novembra 2015 do júna 2017).\nPokiaľ ide o výpovede konateľov žalobcu, tak žiaden z nich nepotvrdil, že by žalovaný vykonával práce\n(diela) pre žalobcu v takom rozsahu ako to tvrdil žalovaný.\n53. Žalovaný ďalej spochybnil právnu argumentáciu súdu prvej inštancie o odstúpení od zmluvy.\nOdvolacie námietky žalovaného považoval žalobca za irelevantné, nebolo zrejmé pod aký odvolací\ndôvod namietanie odstúpenia od zmluvy a jeho účinky vyhodnotené súdom prvej inštancie žalovaný\nsubsumuje. Otázka odstúpenia od zmluvy medzi stranami žalobcom nebola medzi stranami sporná,\nžalovaný ju nenamietal, nenamietal platnosť odstúpenia od zmluvy medzi stranami. Námietky\nžalovaného boli preto oneskorené. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného: „Z dôkazov predložených\nžalovaným je jednak zrejmé, že výkazy boli žalobcovi v rozhodnom období...predložené“, žalovaný\npredloženie výkazov žalobcovi nepreukázal. Nebol správny názor žalovaného, že súd prvej inštancie\nvyhodnotil žalobu vo veci samej ako odstúpenie od zmluvy medzi stranami, ani že by súd dospel k\nzáveru, že odstúpenie (nastalo) podaním žaloby, uvedené vôbec nevyplývalo z napadnutého rozsudku.\nSúd prvej inštancie s odkazom na § 350 ods. 1 ObZ vyslovil názor, že účinky odstúpenia od zmluvy\nmedzi stranami nastali dátumom doručenia žaloby. Názor súdu prvej inštancie nebol svojvoľný, ale súd\nvecne a jasne vysvetlil dôvody a účinky odstúpenia od zmluvy strán, čo malo za následok povinnosť\nžalovaného vrátiť žalobcovi poskytnuté plnenie. Žalovaný nikdy nerozporoval ani výzvu z 20.06.2018\njemu adresovanú na predloženie výkazov (predloženie výkazov sa naopak snažil preukazovať v tomto\nkonaní, ale bezúspešne).\n\n54. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 13.10.2020 vyslovil\npredbežný názor, že nárok uplatnený žalobcom nepovažuje za nárok z odstúpenia od zmluvy, tak\nuvedené z predmetnej zápisnice z 13.10.2020 nevyplývalo, pričom predbežný právny názor nie je pre\nsúd záväzný, je to len predbežné stanovisko súdu, ktoré sa môže zmeniť.\n55. Žalobca bol názoru, že výrok napadnutého rozsudku je vecne správny. Otázka právneho posúdenia\nje vecou súdu. Alternatívne by bolo možné nárok priznaný žalobcovi napadnutým rozsudkom vyhodnotiť\nako nárok z bezdôvodného obohatenia, keďže v úhrnnej sume istiny uvedenej vo výroku napadnutého\nrozsudku boli žalovanému žalobcom poskytnuté peňažné plnenia ako preddavky na vykonanie budúcich\npráv a diel, ktoré však žalovaný nevykonal, preto mu nevznikol žiaden nárok na ponechanie si peňažných\nsúm poskytnutých mu vopred žalobcom. Žalobca bol po právnej stránke tiež názoru, že žalovaný získal\npreddavky na cenu za dielo, avšak podľa § 548 ods. 1 ObZ nárok na cenu za dielo vzniká vykonaním\ndiela, ktorým sa rozumie riadne ukončenie a odovzdanie predmetu diela podľa § 554 ods. 1 ObZ a ako\nsúd prvej inštancie správne zistil žalovaný nepreukázal, že v súvislosti s prácami, na ktoré vopred dostal\npreddavky, že by tieto práce (resp. diela) vykonal a preto mu nevznikol ani nárok na cenu za dielo (porov.\nrozsudok KS v Žiline sp. zn. 13 Cob 391/2010 z 12.5.2011, rozsudok NS ČR sp. zn. 5 Obo 77/2007 z\n30.7.2008, rozsudok NS ČR sp. zn. 32 Odo 1241/2006 z 28.5.2008, rozsudok NS ČR sp. zn. 31 Cdo\n5241/2007 z 8 .12.2010) a preto bolo dôvodné a nutné, aby poskytnuté preddavky v úhrnnej výške istiny\nvrátil žalobcovi (ako to vecne správne rozhodol súd prvej inštancie). Nebolo by spravodlivé a bolo by v\nrozpore s poctivým obchodným stykom, aby si žalovaný ponechal peňažné sumy (preddavky) poskytnuté\nmu žalobcom, za ktoré neposkytol žiadne protiplnenie. Peňažné sumy boli žalovanému poskytnuté s tým\núčelom, že v budúcnosti vykoná pre žalobcu určité práce, čo potvrdili konatelia žalobcu. Pokiaľ žalovaný\npráce skutočne vykonal, tak preddavky boli zohľadnené v tzv. ostrých faktúrach vystavených žalovaným\nvoči žalobcovi, avšak v hodnote istiny podľa výroku napadnutého rozsudku žalovaný žiadne práce pre\nžalobcu nevykonal.\n56. Žalovaný poukázal na námietku premlčania, avšak túto vzniesol oneskorene až v záverečnej reči, čo\nnemožno považovať za včasné uplatnenie prostriedku procesnej obrany. Navyše námietka premlčania\nbola veľmi nekonkrétna a len všeobecná. Žalobca poukázal na názor v náleze Ústavného súdu SR\nsp. zn. II. ÚS 92/06 (v spojení s názorom v rozsudku NS SR sp. zn. 5 Obo/86/2005 zo 6.10.2005),\npodľa ktorého aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi Občianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho\nv obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho\nzákonníka...v danom prípade postupovali tak krajský súd, ako aj najvyšší súd správne, ak dospeli k\nzáveru, že na dĺžku doby premlčania je v danom prípade potrebné aplikovať všeobecnú, t. j. štvorročnú\npremlčaciu dobu ustanovenú v § 397 Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu nemohlo preto\npodľa názoru ústavného súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1\nústavy“. Preto premlčanie nároku žalobcu podlieha 4ročnej premlčacej dobe a v žiadnom prípade a ani\nlen čiastočne nebol nárok žalobcu premlčaný.\n57. Názor žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie „nereflektuje na relevantné argumenty\nžalovaného a ani na judikatúru, na ktorú...poukazoval, je možné považovať za natoľko arbitrárne,\nže porušuje jeho právo na spravodlivý proces, keď sa z rozhodnutia nedozvedá o presvedčivých\nargumentoch, pre ktoré by bol nárok žalobcu dôvodný a jeho argumenty súd bez argumentácie opomína“\nbol len veľmi všeobecný a neprestavoval náležite prezentovaný odvolací dôvod. Odkaz žalovaného na\njeho argumentáciu počas pojednávaní a v písomných vyjadreniach je v odvolaní takto všeobecne a\nnekonkrétne neprípustný. Pre odvolanie pritom platí prísna koncentračná zásada. Súd prvej inštancie\ndostatočne, vecne a jasne vyargumentoval výrok napadnutého rozsudku a skutočnosť, že sa nestotožnil\nso stanoviskami žalovaného nezakladá odvolací dôvod.\n58. Žalovaný vo svojej replike uviedol, že nemožno považovať ním podané odvolanie za odvolanie proti\nodôvodneniu rozhodnutia podľa § 358 CSP. Ak mal žalobca názor, že odvolanie bolo koncipované po\nobsahovej stránke ako vyjadrenie k dôkazom a právnej stránke veci a na druhej strane namietal, že\nodvolacie dôvody neboli podradené pod dôvody ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, nutne si\nprotirečil, nakoľko písm. f) je odvolacím dôvodom spočívajúcom na nesprávnych skutkových zisteniach\n(čiže vyjadrenia k dôkazom sú namieste) a písm. h) je odvolacím dôvodom spočívajúcom na nesprávnom\nprávnom posúdení (čiže vyjadrenia k právnej stránke veci sú rovnako namieste).\n59. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu ohľadom charakteru právneho vzťahu medzi stranami sporu,\nžalovaný zotrval na svojich argumentoch. V tomto smere je kľúčové v postupe súdu, aby charakter\nvykonávanej činnosti bol odhalený na základe materiálneho posúdenia a pritom nie je dôležité, na akom\n\nformálnom právnom základe má byť táto činnosť vykonávaná. Ak sa žalobca snaží metódou rozlíšenia\nspochybniť aplikovateľnosť záverov Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí vo veci sp. zn. 5Sžf/55/2012\ns poukazom na to, že v danej veci nemalo samotné živnostenské oprávnenie umožňovať jednej zo\nzmluvných strán vykonávať dohodnutú činnosť v obchodnoprávnej zmluve, tento argument sám o sebe\nnemôže znamenať vylúčenie aplikovateľnosti záverov predmetného rozhodnutia na predmetný spor,\nnakoľko uvedený argument bol iba jedným z argumentov, ktorý Najvyšší súd SR použil pre zdôvodnenie\nsvojich záverov.\n60. Ak žalobca poukázal na ustanovenie § 539 ods. 1 OBZ a snažil sa z toho vyvodiť bežnú obchodnú\nprax, pri ktorej veci potrebné na zhotovenie diela môže pokojne odovzdať objednávateľ zhotoviteľovi a\nzákon tomu nebráni, bolo treba uviesť, že v danom prípade vzťahu medzi žalobcom a žalovaným išlo\no činnosť opakovanú a sústavnú a nešlo o jednorazové odovzdanie vecí na použitie pri zhotovovaní\ndiela, pričom tento materiál žalobca žalovanému dopĺňal a dodával opakovane, odhliadnuc od toho,\nže žalovaný nebol pri výkone svojej práce samostatný a nezávislý, ale bol plne podriadený pokynom\nžalobcu, ktorý tvrdil, že ho na výkon práce dokonca aj zaškolil (čo však žalovaný popiera). Ak podľa\nžalobcu výkon podnikateľskej činnosti zahŕňal to, že podľa pokynov zmluvného partnera a výlučne pre\nneho, s jeho materiálom a v ním určených dobách a priestoroch vykonával podnikateľ práce, tak takýto\nvýkon nespĺňa definičné kritériá podnikania podľa § 2 ods. 1 OBZ.\n61. Za žiadnych okolností, žalovaný nesúhlasil s tým že právny vzťah žalobcu a žalovaného by sa mal\nposudzovať ako obchodnoprávny. Žalovaný od počiatku tvrdí a trvá na tom, že jeho vzťah so žalobcom\nbol vzťahom pracovnoprávnym.\n62. Ak nemal mať žalovaný nárok na províziu od žalobcu (za ním poskytnuté služby v rozsahu minimálne\n20% z každej zákazky) bolo potom otázne, prečo mu províziu žalovaný poskytoval. Ak si žalovaný\npredmetné dojednanie nesprávne vysvetlil (podľa žalobcu), nutne dať žalobcovi do pozornosti, že toto\nustanovenie si vysvetľuje presne v zmysle praxe, ktorú žalobca vo vzťahu k žalovanému zvolil, a to že\npeniaze za zákazky inkasoval žalobca a nie žalovaný (ako podnikateľ) a z týchto potom žalovaného\nvyplácal. Na tomto mieste treba upriamiť pozornosť žalobcu a aj súdu na ustanovenie § 266 OBZ, čo\nžalobca opomínal, keď ako subjekt ktorý žalovanému zmluvu predložil a zaviedol voči nemu určitú prax,\ninterpretuje ustanovenia zmluvy na ťarchu žalovanému a nie seba, pričom je zrejmé, že pri výklade\nzmluvy a dojednaní sa musí vziať náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane\nrokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania\nstrán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci.\n63. Žalovaný trval na tom, že v rozhodnom období prácu pre žalobcu vykonával. V tomto smere\nopätovne dal do pozornosti listiny preukazujúce vykonanie prác v období minimálne od 05.04.2017\ndo 04.07.2017, od 08.06.2015 do 31.12.2015 a od 01.05.2016 do 30.09.2016, a ktoré žalobca nijako\nrelevantne nerozporoval. Žalobca sám, prostredníctvom konateľa pána V. C. uviedol, že v rozhodnom\nobdobí (za ktoré si žalobca uplatňuje nárok na vrátenie plnenia) vykonával žalovaný pre žalobcu práce,\npričom si akurát nepamätal ich rozsah. Dokonca aj z výpovede svedka X. U. (pojednávanie zo dňa\n27.05.2021) vyplývalo, že spolu so žalovaným v rozhodnom období vykonával pre žalobcu práce. Aj\ndruhý konateľ žalobcu, pán D. P. potvrdil vykonávanie prác žalovaným v rozhodnom období. Ak všetky\ntieto osoby uviedli, že v rozhodnom období žalovaný prácu vykonával, nemohol byť nárok žalobcu\ndôvodný (bez ohľadu na jeho rozsah).\n64. Samotné odstúpenie od zmluvy medzi sporovými stranami sporné bolo a žalovaný ho od počiatku\nrozporoval. V tomto smere možno dať do pozornosti už len odpor podaný žalovaným, v ktorom odmietal\nreklamácie žalobcu a pod.\n65. Je síce pravdou, že predbežný právny názor nie je záväzný, ale ak sa od neho súd odkloní, mal\nby procesné strany o tomto upovedomiť, aby tak vedeli produkovať dôkazy a zamerať sa na použitie\núčinných prostriedkov procesnej obrany či útoku. Tým, že to súd neurobil naplnil odvolací dôvod podľa\n§ 365 ods. 1 písm. b) CSP.\n66. Pokiaľ ide o argumentáciu vo vzťahu k neskorému uplatneniu námietky premlčania (až v záverečnom\nnávrhu), tento argument žalobcu nemal oporu v platnej a účinnej právne úprave a ani v judikatúre.\nPodľa uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5Cdo 120/2009: „Zo žiadneho ustanovenia\npráva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v\nurčitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1\nObčianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania\naž do právoplatného skončenia veci.“\n\n67. Žalobca vo svojej duplike poukázal na to, že v prípade citovanej časti z rozhodnutia NS SR sp. zn.\n5Sžf/55/2012 nejde teda o „obiter dictum“, ale o podstatný rozdiel, ktorý determinuje aj právne posúdenie\nznakov podnikania, preto poukaz žalovaného na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sžf/55/2012 a ním vybrané\nčasti v odvolaní bol nenáležitý.\n68. Pokiaľ žalovaný odkazoval na to, že „žalovaný nebol pri výkone svojej práce samostatný a nezávislý,\nale bol plne podriadený pokynom žalobcu...“, tak žalobca uviedol, že žalovaný bol v podstate postavení\nsubdodávateľa, teda nie je ničím podozrivým, že pracoval na tej istej zákazke (predmete, či diele), ktorú\nmal zazmluvnenú žalobca od hlavného objednávateľa, čo sú klasické obchodnoprávne inštitúty.\n69. Z ničoho nevyplývalo, že by žalovaný dostával nejakú províziu, žalovaný dostával od žalobcu zálohu,\nresp. preddavky na činnosť, ktorú mal v budúcnosti vykonať a keďže ju nevykonal, tak žalobca žiadal\nzálohu, resp. preddavky bez (následného) protiplnenia zo strany žalovaného vrátiť späť (hoci aj po\nodstúpení od zmluvy ako to vyhodnotil súd prvej inštancie). Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že\n„peniaze za zákazky inkasoval žalobca a nie žalovaný...a z týchto potom žalovaného vyplácal“, tak\nuvedené bolo v súlade s koncepciou subdodávateľského modelu (ale žalovaný mal dostať platby iba za\ntie práce, ktoré žalovaný skutočne vykonal).\n70. Nebolo pravdou, že by žalobca nerozporoval tvrdenie žalovaného, že vykonal prácu pre žalobcu\nv súvislosti s nárokom, ktorý si žalobca od žalovaného uplatňuje. Žalobca si uplatnil žalobou iba\nnárok súvisiaci s tými preddavkovými platbami, za ktoré žalovaný neposkytol žiadne protiplnenie, práce\nnevykonal.\n71. K námietke, že súd má o zmenenom predbežnom právnom názore súdu upovedomiť strany, pričom\n(aj keď nemožno vyslovene hovoriť o pozmenenom predbežnom právnom názore) súd vyslovene na\npojednávaní dňa 14.01.2022 prezentoval predbežný právny názor, ktorý použil ako rozhodujúci pre\nprávne posúdenie v odvolaním napadnutom rozsudku, preto nemohol porušiť žiadne právo žalovaného\na odvolaním napadnutý rozsudok nemožno považovať za nepredvídateľný.\n72.K odkazu žalovaného na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/120/2009, žalobca uviedol, že uvedené\nuznesenie sa týkalo OSP, na predmetné konanie je nepoužiteľné, pretože sa má aplikovať CSP,\nktorý v § 153 ods. 1 zaviedol povinnosť uplatniť prostriedky procesnej obrany (vrátane hmotnoprávnej\nnámietky) včas, ktoré kritérium včasnosti nespĺňalo vznesenie námietky premlčania v záverečnej reči\nžalovaného. Zdôraznil, že nárok žalobcu uplatňovaný žalobou nebol premlčaný a premlčuje sa v\nštvorročnej premlčacej dobe.\n73. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.\n74. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a\n§ 380 CSP, a to bez nariadenia pojednávania (termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s §\n219 ods. 1, ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave a po\noboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie\nje dôvodné, nie je možné mu vyhovieť a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a\npreto ho potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).\n75. Podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo\nvýroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n76. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je\nupravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie\nje uzavretá.\n77. Podľa § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak omeškanie dlžníka (§ 365) alebo veriteľa (§ 370)\nznamená podstatné porušenie jeho zmluvnej povinnosti, je druhá strana oprávnená od zmluvy odstúpiť,\nak to oznámi strane v omeškaní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o tomto porušení dozvedela.\n78. Podľa § 346 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak omeškanie dlžníka alebo veriteľa znamená\nnepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti, môže druhá strana odstúpiť od zmluvy v prípade, že strana,\nktorá je v omeškaní, nesplní svoju povinnosť ani v dodatočnej primeranej lehote, ktorá jej na to bola\nposkytnutá.\n\n79. Podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade\ns týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto\ndobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo zmeniť bez súhlasu druhej strany.\n80. Podľa § 350 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dodatočná lehota poskytnutá na plnenie\nneprimeraná a oprávnená strana odstúpi od zmluvy po jej uplynutí, alebo oprávnená strana odstúpi\nod zmluvy bez poskytnutia dodatočnej lehoty pre plnenie, nastávajú účinky odstúpenia až po márnom\nuplynutí primeranej dodatočnej lehoty, ktorá sa mala poskytnúť na plnenie povinností.\n81. Podľa ustanovenia § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zanikajú všetky\npráva a povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu\nškody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby\ntohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa\nprejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.\n82. Podľa ustanovenia § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy\nposkytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške\ndojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá\nodstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených.\n83. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník\nje povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.\n84. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré\nustanovenia Obchodného zákonníka sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe\nEurópskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej\no osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto\nkalendárneho polroka omeškania..\n85. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov\npodľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,\na to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením\npohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.\n86. Podľa § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia\nObchodného zákonníka výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa\n§ 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.\n87. Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie námietky žalovaného sa z veľkej časti zhodujú s jeho\nskutkovými tvrdeniami, ktoré uvádzal v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a na ktoré súd\nprvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku podal jasné a logické odpovede, z ktorých vyvodil\nsvoj prijatý záver, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Predmetom sporu je nárok uplatnený žalobcom\nna zaplatenie istiny 18 750 eur s príslušenstvom titulom vrátenia týchto finančných prostriedkov\nposkytnutých žalobcom žalovanému za ním predložené zálohové faktúry za výkon prác - opravy karosérii\nautomobilov bez potreby ich vyklepávania, ktoré mal žalovaný realizovať na základe medzi stranami\nsporu uzatvorenej Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii zo dňa 23.05.2015.\n88. Odvolací súd nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa v plnom rozsahu\nstotožňuje uvádza, že primárnou odvolacou námietkou žalovaného, ktorú uvádzal aj v konaní pred\nsúdom prvej inštancie bolo posúdenie vzťahu medzi stranami sporu ako pracovnoprávneho a nie\nobchodnoprávneho. Z obsahu Zmluvy je zrejmé, že táto bola uzatvorená medzi dvoma podnikateľskými\nsubjektami - žalobca ako obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným a žalovaný ako fyzická osoba\npodnikateľ - živnostník s uvedením miesta podnikania a IČO-m. Ak by túto Zmluvu uzatváral žalovaný\nako fyzická osoba - nepodnikateľ je celkom zrejmé, že by v celej Zmluve potom nemohol byť označený\nako živnostník, ale bol by označený ako zamestnanec s uvedením dátumu narodenia. Zmluva obsahuje\nvymedzenie predmetu obchodnej spolupráce v čl. VII a ukladá povinnosť živnostníkovi (žalovaný)\nzasielať žalobcovi výkazy práce v týždennej perióde pod hrozbou pokuty 50 000 eur, s presným\nuvedením čo má takýto výkaz obsahovať. Zmluva vymedzuje aj finančný nárok žalobcu voči žalovanému\nna províziu z mesačne vykonaných zákaziek ako aj povinnosť žalobcu poskytnúť živnostníkovi potrebné\ntechnické vybavenie na výkon zákaziek. Taktiež z ďalšieho postupu žalovaného je treba prijať záver, že\ntento postupoval voči žalobcovi v Zmluvou uzatvorenom právnom vzťahu ako podnikateľ - živnostník,\nkeďže žalobcovi predkladal na preplatenie zálohové faktúry, ktoré sú predmetom tohto sporu obsahujúce\nsvoje označenie ako dodávateľa s údajmi živnostníka s uvedením, že nie je platca dane s pridanej\nhodnoty (DPH) pre žalobcu - odberateľa. Vo všetkých zálohových faktúrach je uvedené, že žalovaný\nje registrovaný na OÚ Trnava ako živnostník. V danom spore je nado všetku pochybnosť jasné, že\nZmluvu uzatváral žalovaný v postavení podnikateľa fyzickej osoby - živnostníka a z takto dlhodobo\n\noznačovaných zálohových faktúr (počas rokov 2015 - 2017) vyplýva, že medzi stranami sporu išlo\no obchodnoprávny vzťah a toto muselo byť zrejmé aj žalovanému. Argumentácia žalovaného počas\nkonania pred súdom prvej inštancie a v odvolaní o pracovnoprávnom vzťahu medzi stranami sporu sa\njaví ako účelová a nedostatočne presvedčivá, neumožňujúca posúdiť právny vzťah strán sporu inak\nako to učinil súd prvej inštancie. Zároveň odvolací súd uvádza, že v prípade, ak je niekto živnostník\nmusí podávať daňové priznanie, ale taktiež nie je mu zakázané, aby uzatvoril pracovný pomer ako\nzamestnanec. Odvolací súd plne súhlasí s vysvetlením podaným súdom prvej inštancie v napadnutom\nrozsudku o subdodávateľskom vzťahu medzi stranami sporu, v zmysle uzatvorenej Zmluvy, kde žalobca\ndohodol zákazku, na vyhotovenie ktorej najal ako svojho subdodávateľa žalovaného, ktorý ju realizoval\nako živnostník. Potom je možné, aby aj platby medzi dodávateľom - žalobca a žalovaným prebiehali\ntak, že platbu za výkon činnosti opravy karosérii inkasoval žalobca a tento po odrátaní svojej provízie\nv zmysle Zmluvy zvyšok sumy zaslal žalovanému. Takýto spôsob je štandardný medzi podnikateľskými\nsubjektami podieľajúcimi sa na realizovaní zákazky vo vzájomnom subdodávateľskom vzťahu. Ani\nprenechanie pracovného náradia na výkon zákaziek žalobcom žalovanému nie je možné vyhodnotiť\nako dôkaz o pracovnoprávnom charaktere tohto vzťahu medzi stranami sporu. V danom prípade\nnie je možné vzťah strán sporu definovať ako závislú prácu žalovaného pre žalobcu a teda nešlo o\npracovnoprávny vzťah medzi nimi. Na základe v konaní vykonaného dokazovania je zrejmé, že za\nposudzované obdobie v zmysle zálohových faktúr žalovaný neuskutočňoval pre žalobcu práce na oprave\nkarosérii automobilov. V konaní vypočutý svedok U. nedokázal potvrdiť, že by žalovaný za posudzované\nobdobie zálohových faktúr vykonával pre žalobcu práce, potvrdil, že niekedy v lete roku 2015 alebo 2016\nv období dvoch mesiacov spolu zo žalovaným pracovali vo Francúzsku. V konaní vypovedali konatelia\nžalobcu D. P. a V. C., ktorí nepotvrdili vykonávanie prác žalovaným pre žalobcu v posudzovanom období,\nt. j. od novembra 2015 do septembra 2016 a od decembra 2016 do januára 2017 a za máj a jún 2017.\n89. Súd prvej inštancie správne posúdil výzvu žalobcu zo dňa 18.11.2018 adresovanú žalovanému,\nako výzvu na splnenie povinnosti - vrátenie finančných prostriedkov vyplatených žalobcom žalovanému\nako zálohy na budúce plnenie v zmysle dotknutých zálohových faktúr, nakoľko to z obsahu tejto\npísomnosti celkom zrejme vyplýva. Predmetná výzva obsahuje uvedenie konkrétneho porušenia Zmluvy\nžalovaným, a to nepredkladanie výkazu prác žalovaným žalobcovi. Žalobca požadoval vrátenie v zmysle\nzálohových faktúr žalobcovi poskytnutých financií, keďže tento neodviedol výkon prác - opráv karosérii\nautomobilov. V konaní žalovaný nijako hodnoverne nepreukázal splnenie povinnosti dojednanej v\nZmluve - týždňové predkladanie súpisu ním vykonaných opráv žalovanému. Jeho tvrdenie o tom, že tieto\ntýždňové výkazy predkladal za neho iný živnostník vykonávajúci obdobné práce pre žalobcu - M. D. nie\nje podložené inými overiteľnými dôkazmi. Potom odvolací súd uvádza, že deň nasledujúci po uplynutí\nvo výzve zo dňa 18.11.2018 poskytnutej mesačnej lehoty žalovanému na plnenie sa tento dostal dňa\n20.12.2018 do omeškania a súd prvej inštancie správne určil začiatok omeškania žalovaného s úhradou\nistiny ako aj výšku úroku z meškania.\n90. Ohľadom uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi titulom nákladov spojených s\nuplatnením pohľadávky paušálnu náhradu nákladov vo výške 40 eur ako aj náhradu nákladov spojených\ns mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 362,75 eur, odvolací súd poukazuje na to, že\npredmetná predžalobná výzva zo dňa 19.11.2018, bola riadne predložená v konaní žalobcom a túto\nskutočnosť žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nijako nespochybnil. Potom jeho odvolaciu\nnámietku v tomto smere je potrebné vyhodnotiť ako účelovú.\n91. Taktiež odvolací súd neprisvedčil žalovaným namietanému premlčaniu nárokov zo zodpovednosti\nza vadné plnenie a poukazuje na bod 23 tohto rozhodnutia opisujúci odôvodnenie poskytnuté súdom\nprvej inštancie v napadnutom rozsudku, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.\n92. Skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol inak ako pôvodne vyslovil svoj prvotný predbežný právny\nnázor na spor a neupovedomil o tom strany sporu podľa odvolacieho súdu nie je možné považovať za\nodvolací dôvod v zmysle § 365 ods1 písm. b) CSP - porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu\nnesprávneho procesného postupu, ktorým došlo k ukráteniu žalovaného o možnosť uskutočniť jemu\npatriace procesné práva v konaní. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie v konaní postupoval v\nsúlade s príslušnými ustanoveniami CSP vo vzťahu k obom stranám sporu a nijako neukrátil žalovaného\no žiadne jeho procesné právo a tento mal možnosť navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich\ntvrdení a riadne vypovedať, čo v konaní aj učinil a využil.\n93. Záverom odvolací súd uvádza, že konajúci súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných\núčastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a\n\nprávny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces.\n94. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny,\nriadne a dôsledne odôvodnený potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Prijatý záver súdu prvej inštancie v\nnapadnutom rozsudku vychádzal z v spore riadne vykonaného dokazovania, ktoré bolo uskutočnené\nv potrebnom rozsahu pre náležité posúdenie sporu, pričom súd prvej inštancie vyvodil správny právny\nzáver o dôvodnosti podanej žaloby a uplatneného nároku žalobcu. Odvolacie námietky žalovaného\nneboli dôvodné.\n95. O trova´ch odvolacieho konania rozhodol odvolaci´ su´d podlˇa § 396 ods. 1 CSP v spojeni´ s § 255\nods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, zˇe zˇalobcovi, ktorý bol plne úspešný v odvolacom konani´ priznal\nna´rok na na´hradu trov odvolacieho konania v plnej vy´sˇke voči žalovanému s ty´m, zˇe v súlade s §\n262 ods. 2 CSP o vy´sˇke tejto na´hrady rozhodne su´d prvej insˇtancie po pra´voplatnosti tohto rozsudku\nsamostatny´m uzneseni´m, ktore´ vyda´ su´dny u´radni´k.\n96. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta\ndruhá CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach\npodania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých\ndôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428\nCSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "28Cb/41/2020", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b8d93677-8633-42a1-a3ff-af96b5a6feea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 92/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 92/06 z 22. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-22", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8d93677-8633-42a1-a3ff-af96b5a6feea"}, {"guid": "ccb7b4f2-b4b8-46a3-a353-e2096c1aeb89:574640ea-83b3-4867-9916-f81a3419d3e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Cb/147/2016", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto n/V sp. zn. 9Cb/147/2016 z 30. 11. 2018", "sud": "Okresný súd Nové Mesto n/V", "datum_vydania": "2018-11-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ccb7b4f2-b4b8-46a3-a353-e2096c1aeb89:574640ea-83b3-4867-9916-f81a3419d3e2"}], "citovane_v": []}