{"guid": "fa4744fb-32cf-4768-8a4d-fa45e897efe3:fed70935-2b94-448c-87a1-42c90a6b2fc2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:6119243796.1", "spisova_znacka": "2Cob/41/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/41/2023 z 15. 4. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. apríla 2025, sp. zn. 2Cob/41/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:6119243796.1", "identifikacne_cislo": "6119243796", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 28, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-28", "datum_vydania": "2025-04-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-130", "nazov": "§ 130 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-130", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-130"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 365 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-365"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-h", "nazov": "§ 365 ods. 1 písm. h) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-h", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-365"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 365 ods. 1 písm. e) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-365"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 365 ods. 1 písm. d) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-365"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/513#paragraf-130", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-365", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fed70935-2b94-448c-87a1-42c90a6b2fc2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6119243796.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:6119243796.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:6119243796.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2Cob/41/2023\n6119243796\n15. 04. 2025\nJUDr. Ľubica Krišková\nECLI:SK:KSBA:2025:6119243796.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek\nsenátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Jesenský vŕšok spol.\ns r.o., Komenského 10B, 974 01 Banská Bystrica,\nIČO: 44 205 678, zastúpený JUDr. Ing. Danielou Trajteľovou, advokátkou, Komenského 10/C, 974\n01 Banská Bystrica, proti žalovanému: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., Želetavská\n1525/1, 140 92 Praha 4 - Michle, Česká republika, IČO: 649 48 242, konajúci prostredníctvom UniCredit\nBank Czech Republic and Slovakia, a.s. pobočka zahraničnej banky, Šancová 1/A, 813 33 Bratislava,\nIČO: 47 251 336, zastúpený advokátskou kanceláriou: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r.\no., Twin City Tower, Mlynské Nivy 10, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921, v konaní o zaplatenie\n61.456,16 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.\nk. 26Cb/78/2019-376 zo dňa 20.12.2022 takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/78/2019-376\nzo dňa 20.12.2022 v napadnutých výrokoch II. a IV. p o t v r d z u j e .\nII. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom I č. k. 26Cb/78/2019-376 zo dňa 20.12.2022\nvo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 4.247,95 Eur zastavil, výrokom II. uložil žalovanému\npovinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 57.117,12 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom\nIII. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov\nkonania vo výške 86%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca (RECYCENTRUM,\na.s.) sa žalobou zo dňa 5.3.2019 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu\n61.456,16 Eur. Žalobu odôvodnil tým, že mal so žalovaným uzatvorenú Zmluvu o bežnom účte. Dňa\n30.4.2013 došlo v pobočke banky na Trenčianskej ulici 56/A v Bratislave k výberu hotovosti z účtu\nžalobcu v sume 350.000 Eur, banka prostriedky vyplatila neoprávnenej osobe. Žalobca platbu ako\nneautorizovanú reklamoval 6.5.2013, v rovnaký deň podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa.\nStály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie uložil žalovanému rozhodcovským rozsudkom\nz 24.10.2018, sp. zn. I/2017-6 povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 350.000 Eur s úrokom z omeškania\nvo výške 9% ročne zo sumy 350.000 Eur od 24.8.2016 do zaplatenia. Žalovaný sa dostal do omeškania\nso splnením povinnosti vrátiť žalobcovi sumu 350.000 Eur dňa 8.5.2013, ktorú uhradil až 3.12.2018.\nŽalobca si v konaní uplatnil úrok z omeškania vo výške 0,5% ročne zo sumy 350.000 Eur za obdobie\nod 24.08.2016 do 30.11.2018 v sume 3.974,66 Eur, úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy\n350.000 Eur za obdobie od 1.12.2018 do 3.12.2018 v sume 273,29 Eur a úrok z omeškania vo výške\n9,5 % ročne zo sumy 350.000 Eur za obdobie od 5.12.2014 do 23.08.2016 v sume 57.208,22 Eur.\n\n2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. V rámci procesnej obrany namietal,\nže o nároku už bolo právoplatne rozhodnuté v rozhodcovskom konaní spis. zn. I/2017-6 vedenom Stálym\nrozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie. Zároveň namietal premlčanie nároku, nárok\nžalobcu vznikol dňa 8.5.2013, v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/157/2009 sa\núroky z omeškania premlčujú jednorazovo, čo znamená, že ak by bol hlavný právny vzťah v čase podania\nžaloby premlčaný, potom sa takýto následok nemôže nevzťahovať aj na úroky z omeškania. Podľa\nžalovaného žalobca nemá nárok na zaplatenie úroku z omeškania ani ak by súd vychádzal z právneho\nzáveru, že úroky z omeškania vznikajú za každý jednotlivý deň omeškania dlžníka. Údajná protiprávnosť\nkonania žalovaného nemá charakter porušenia zmluvného záväzku a ani porušenia povinnosti uloženej\nObchodným zákonníkom, preto neexistuje dôvod, prečo by sa mal uplatnený nárok posudzovať v inom\nrežime, než je Občiansky zákonník a na danú vec je potrebné aplikovať § 101 ods. 1 a\n§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., t.j. výška\núroku z omeškania je 5,5% ročne, nie 9,5% ročne.\n3. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel ku skutkovým záverom, že medzi právnym\npredchodcom žalobcu a žalovaným bola dňa 16.6.2009 uzatvorená Zmluva\no bežnom účte, na základe ktorej zriadila banka v prospech majiteľa účtu bežný účet, firemný balík\nEconomy. Rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie\nz 24.10.2018, sp. zn. I/2017-6 bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 350.000\nEur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 350.000 Eur od 24.08.2016 do zaplatenia a\nnahradiť trovy konania vo výške 8.472,47 Eur, na tom skutkovom podklade, že na pobočke žalovaného\nna Trenčianskej ulici č. 55/A v Bratislave bola dňa 30.4.2013 vykonaná neautorizovaná platobná\noperácia, pri ktorej žalovaný vyplatil z účtu žalobcu neoprávnenej osobe sumu 350.000 Eur, túto platobnú\noperáciu žalobca reklamoval dňa 6.5.2013, t. j. tretí pracovný deň po jej realizácii. Žalovaný na základe\nrozhodcovského rozsudku uhradil žalobcovi dňa 3.12.2018 sumu 421.543,84 Eur. Žalobca sa žalobou\nzo 4.12.2018 doručenou Stálemu rozhodcovskému súdu Slovenskej bankovej asociácie dňa 5.12.2018\ndomáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 61.456,16 Eur (t. j. sumy, ktorá je predmetom rozhodovaného\nsporu), pričom k 1.1.2019 bol Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie zrušený. Súd prvej\ninštancie na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 492/2009 Z. z.\no platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 9, § 11 ods. 1, § 98 ods. 9 zákona\nč. 492/2009 Z. z. v znení účinnom k 30.04.2013, ustanovenia § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, ods. 2, § 387\nods. 1, § 393 ods. 1, § 397, § 402, § 403 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 1 ods. 2\nNariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., § 51 ods. 4 prvá až štvrtá veta a § 35 zákona\nč. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 161 ods. 1, ods. 2 a § 230 CSP. Súd prvej inštancie k\nobrane žalovaného, či došlo k porušeniu povinnosti žalovaného podľa zákona č. 492/2009 Z. z. uviedol,\nže predmetom sporu nie je nárok žalobcu na vrátenie peňažných prostriedkov vo výške 350.000 Eur,\ntento bol predmetom sporu na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie pod sp. zn.\nI/2017-6, ktorý v právoplatnom a vykonateľnom rozhodcovskom rozsudku z 24.10.2018, sp. zn. I/2017-6\ndeklaroval porušenie právnej povinnosti žalovaného a existenciu jeho povinnosti vyplatiť žalobcovi sumu\n350.000 Eur. O otázke porušenia právnej povinnosti žalovaného a povinnosti vrátiť žalobcovi sumu\n350.000 Eur bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, ktorým sú strany sporu viazané.\nAk by súd v spore o zaplatenie príslušenstva pohľadávky opätovne preskúmaval otázku nároku na\nistinu, o ktorej už bolo rozhodnuté, „posudzoval“ by vecnú správnosť právoplatného a vykonateľného\nrozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom rozhodovaného sporu je nárok na\nzaplatenie úroku z omeškania, kedy rozhodnutie súdu závisí od vyriešenia otázok, či a kedy sa žalovaný\ndostal do omeškania so zaplatením sumy 350.000 Eur, ktorú uhradil 3.12.2018, v akej výške má nárok\nna zaplatenie úroku z omeškania (či podľa predpisov občianskeho alebo obchodného práva), či je nárok\npremlčaný a či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci.\n4. Súd prvej inštancie v prvom rade posudzoval, či rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského\nsúdu Slovenskej bankovej asociácie z 24.10.2018, sp. zn. I/2017-6 predstavuje prekážku právoplatne\nrozhodnutej veci pre rozhodnutie o žalobe, poukázal na § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle\nktorého má doručený rozhodcovský rozsudok rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a dospel\nk záveru, že túto prekážku zakladá aj právoplatný rozhodcovský rozsudok. Uvedené znamená, že ak\no určitom nároku bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, tento zakladá prekážku\nrei iudicatae pre neskoršie súdne konanie o tom istom nároku, ako to predpokladá § 230 CSP pre\nprávoplatné rozhodnutie súdu. Predmetom rozhodcovského konania bol nárok na zaplatenie istiny\n350.000 Eur a nárok na zaplatenie úroku z omeškania z nej za obdobie od 24.08.2016 do zaplatenia,\n\nk zaplateniu istiny žalovaným došlo 3.12.2018. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy 273,29 Eur (úrok\nz omeškania za obdobie od 1.12.2018 do 3.12.2018) súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tejto\nčasti je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, keďže rozsudkom rozhodcovského súdu bolo\nrozhodnuté o nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 350.000\nEur od 24.08.2016 do zaplatenia. Nárok žalobcu je „krytý“ výrokom rozhodcovského rozsudku aj za\nobdobie od 1.12.2018 do 3.12.2018, nielen do 30.11.2018, ako vyplýva zo žaloby. Súd prvej inštancie\nprekážku rei iudicatae mal za danú i v časti zaplatenia sumy 3.974,66 Eur, ktorá predstavuje rozdiel\núroku z omeškania vo výške 9,5% ročne z dlžnej sumy za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018 a\núroku z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018, ktorý\nbol žalobcovi priznaný rozhodcovským rozsudkom. Pre posúdenie existencie prekážky právoplatne\nrozhodnutej veci mal za určujúce posúdenie nároku za určité obdobie, nie konkrétnej výšky uplatneného\núroku z omeškania. Je právne irelevantné, že žalobca si na svoju ťarchu v rozhodcovskom konaní\nuplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne, hoci si ho mohol uplatniť vo výške\n9,5% ročne, uplatnenie nároku v menšom rozsahu nezakladá právo žalobcu na následné doplatenie\núroku z omeškania za to isté obdobie. Na podporu svojho záveru súd prvej inštancie odkázal na\nuznesenie NS SR z 27.10.1998, sp. zn. 1Cdo/58/98, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2000 pod R 5/2000 s právnou vetou v znení: „Z povahy\nustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.\nz. vyplýva, že kogentne je stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je\nprípustné. Veriteľ peňažnej pohľadávky môže od dlžníka, ktorý je v omeškaní s plnením peňažného\ndlhu, uplatňovať úroky z omeškania aj v menšom rozsahu, než ustanovuje citovaný právny predpis.“\nZávery judikátu R 5/2000 týkajúce sa posúdenia prekážky rei iudicatae v prípade uplatnených úrokov z\nomeškania je potrebné aplikovať aj ak si veriteľ uplatňuje úrok z omeškania podľa § 369 Obchodného\nzákonníka. V označenom rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že je daná prekážka právoplatne\nrozhodnutej veci pre uplatnenie úrokov z omeškania v situácii, keď si veriteľ uplatnil okrem istiny úrok\nz omeškania vo výške 3% ročne z dlžnej sumy a následne si uplatnil zostávajúci nárok na zaplatenie\núroku z omeškania (do výšky 22% ročne), pričom zvýraznil, že úroky z omeškania ako príslušenstvo\npohľadávky sú totiž hmotnoprávnym nárokom, na ktorý sa rovnako ako na pohľadávku, ku ktorej sa\nviažu, vzťahuje zásada, v zmysle ktorej je súd viazaný návrhom, a nesmie prisúdiť viac alebo niečo\niné. Súd prvej inštancie preto konanie o žalobe v časti o zaplatenie úroku z omeškania v celkovej sume\n4.247,95 Eur (273,29 Eur + 3.974,66 Eur) podľa § 230 v spojení s § 161 ods. 2 CSP zastavil (výrok I).\n5. V zostávajúcej časti nároku za obdobie od 5.12.2014 do 23.8.2016 nárok žalobcu na zaplatenie úroku\nz omeškania nebol predmetom rozhodcovského konania. Súd prvej inštancie ako nesporné vyhodnotil,\nže žalobca dňa 6.5.2013 u žalovaného reklamoval platobnú operáciu z 30.4.2013 ako neautorizovanú.\nV zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z. z. v znení účinnom v čase uskutočnenia neautorizovanej\nplatobnej operácie bolo povinnosťou žalovaného okamžite vrátiť žalobcovi sumu neautorizovanej\nplatobnej operácie. Pokiaľ ide o výklad pojmu „okamžite“, súd prvej inštancie vychádzal zo všeobecného\npravidla pre splnenie záväzku v\n§ 563 Občianskeho zákonníka (dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie\nveriteľ požiadal), resp. v § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka (dlžník je povinný záväzok splniť bez\nzbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal) a dospel k záveru, že žalovaný bol povinný\nposkytnúť žalobcovi dobrovoľne plnenie najneskôr nasledujúci deň po reklamácii neautorizovanej\nplatobnej operácie, teda 7.5.2013, ktorého márnym uplynutím sa dostal do omeškania s plnením sumy\n350.000 Eur a žalobcovi voči žalovanému vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy\nod 8.5.2013 až do jej zaplatenia.\n6. Pre posúdenie výšky úroku z omeškania a námietky premlčania súd prvej inštancie posudzoval\ncharakter právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý vyhodnotil ako obchodný záväzkový\nvzťah. Vychádzal z § 98 ods. 9 zákona č. 492/2009 Z. z. v znení účinnom k 30.4.2013, v zmysle ktorého\nna záväzkové právne vzťahy vzniknuté na základe tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o\nobchodných záväzkových vzťahoch, ak tento zákon neustanovuje inak a normatívny odkaz k tomuto\nustanoveniu odkazuje na Obchodný zákonník. Podľa § 369 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka v\nspojení s § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. je úrok z omeškania vo výške o 9% vyššej,\nako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania, ktorá k 8.5.2013\npredstavovala 0,5%, preto žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne z dlžnej\nsumy 350.000 Eur od 8.5.2013 až do zaplatenia istiny.\n\n7. Na vyhodnotenie žalovaným uplatnenej námietky premlčania sa súd prvej inštancie nestotožnil s\nobranou žalovaného, ktorý odkazoval na § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka a rozsudok NS SR z\n29.06.2010, sp. zn. 1Cdo/157/2009, v zmysle ktorého povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením\ndlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň,\nv ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť\npremlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Označený rozsudok sa týkal aplikácie a\ninterpretácie ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 100 ods. 1, § 101 a § 110 ods. 3), jeho závery nie je\nmožné automaticky vzťahovať na premlčanie úrokov z omeškania z obchodného záväzkového vzťahu.\nRozsudok (bývalého) správneho kolégia NS SR z 18.09.2013, sp. zn. 2Sžf/57/2012 sa týkal výkladu\na aplikácie ustanovení colného zákona a nároku na zaplatenie úroku z omeškania z administratívnoprávneho vzťahu (verejnoprávneho vzťahu). Najvyšší súd v ňom dospel k záveru, že v danom prípade\npovinnosť platiť úroky z omeškania vyplývajúca z vedľajšieho (akcesorického) administratívno-právneho\nvzťahu nemôže trvať dlhšie, než trvá hlavný záväzok, pretože uplynutím premlčacej doby sa právo\npremlčí „ako celok“. Preto, ak dôjde k premlčaniu hlavného právneho vzťahu (colného dlhu), nemôže sa\npotom takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať i na úroky z omeškania, ak povinný subjekt\nvzniesol námietku premlčania vo vzťahu k úrokom premlčania. Je totiž na vôli dlžníka v akom rozsahu\nuplatní námietku premlčania. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť strán na uznesenie Veľkého\nsenátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 18.12.2017, sp. zn. 1VCdo/4/2017, ktoré sa\nzaoberalo otázkou premlčania nároku na zaplatenie úroku z omeškania, keď predkladajúci senát 5Cdo (v\nuznesení z 9.8.2017, sp. zn. 5Cdo/76/2016) v uznesení o postúpení veci veľkému senátu argumentoval\nrozdielnou rozhodovacou praxou a odkázal na rozhodnutia týkajúce sa úrokov z omeškania podľa\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a colného zákona. Veľký senát vo svojom uznesení\ndospel k záveru, že spor o interpretáciu právnej normy je daný, ak sú v najmenej dvoch rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu vyslovené právne názory, ktoré odlišným spôsobom vykladajú (interpretujú) rovnakú\nprávnu normu. Z predmetného záveru tak okrem iného vyplýva, že na otázku týkajúcu sa interpretácie a\naplikácie ustanovení o premlčaní úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch nie je možné\naplikovať závery z rozhodnutí, ktoré posudzovali premlčanie úrokov z omeškania podľa Občianskeho\nzákonníka, prípadne colného zákona.\n8. Súd prvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a na\notázku premlčania úrokov z omeškania z obchodného záväzkového vzťahu odkázal na konštantnú\na jednotnú judikatúru najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že právo veriteľa na úrok z omeškania\nz povinnosti z obchodného záväzkového vzťahu je samostatným právom, ktoré vzniká samostatne\nza každý jeden deň omeškania dlžníka s plnením istiny, a aj pre premlčanie úroku z omeškania\nplatí, že sa premlčuje samostatne vo vzťahu ku každej jednotlivej dennej splátke úroku z omeškania.\nPreto pri správnej aplikácii ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka platí, že právo veriteľa na\nzaplatenie úroku z omeškania nie je premlčané za 4 roky, ktoré predchádzajú podaniu žaloby. Súd\nprvej inštancie na podporu právneho posúdenia veci v ods. 24.1, 24.2, 24.3 a 24.4 odôvodnenia\nuviedol relevantné časti odôvodnenia rozsudku NS SR z 29.03.2010 vo veci sp. zn. 4Obdo/25/2009,\nrozsudku NS SR z 18.08.2011 vo veci sp. zn. 2Obdo/36/2010, rozsudku NS SR z 31.07.2012 vo\nveci sp. zn. 2Obdo/23/2012, rozsudok NS SR z 11.12.2018 vo veci sp. zn. 5Cdo/24/2018 v bodoch\n13.3.1., 13.3.2. a 14.1), na ktoré v podrobnostiach odkazuje (s poukazom na znenie článku 2 ods. 2\nZákladných princípov Civilného sporového poriadku). Zároveň osobitne zvýraznil, že žalobca si nárok na\nzaplatenie istiny uplatnil v rozhodcovskom konaní včas počas plynutia premlčacej lehoty, čo znamená,\nže nedošlo k premlčaniu istiny, preto nemôže dôjsť k premlčaniu úrokov z omeškania, a už vôbec nie\njednorazovo. Rozhodovaný spor je skutkovo a právne obdobný ako spor posudzovaný v rozsudku NS\nSR z 11.12.2018, sp. zn. 5Cdo/24/2018.\n9. Pri posúdení námietky premlčania súd prvej inštancie zohľadnil, že žalobca podal žalobu dňa\n5.12.2018 na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie, ktorý bol k 1.1.2019\nzrušený. Podľa § 51 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní účinky podaného návrhu na začatie\nrozhodcovského konania (vrátane spočívania premlčacej lehoty podľa § 402 v spojení s § 403 ods.\n1 Obchodného zákonníka) ostávajú zachované, ak žalobca podal do troch mesiacov od zverejnenia\noznámenia o zrušení stáleho rozhodcovského súdu žalobu na všeobecnom súde. Žalobca podal žalobu\nv upomínacom konaní na Okresný súd Banská Bystrica dňa 5.3.2019, teda v lehote troch mesiacov od\nzverejnenia oznámenia v Obchodnom vestníku č. 1/2019 dňa 02.01.2019 (v lehote do 02.04.2019). Z\ntohto dôvodu k spočívaniu premlčacej lehoty došlo k 5.12.2018, kedy bola žaloba žalobcu doručená\nStálemu rozhodcovskému súdu Slovenskej bankovej asociácie. Nepremlčaný nárok na zaplatenie úroku\n\nz omeškania je maximálne 4 roky bez jedného dňa, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni, ktorý sa svojim\noznačením zhoduje s dňom, kedy došlo k spočívaniu premlčacej lehoty (viď. NS SR z 18.08.2011,\nsp. zn. 2Obdo/36/2010). Súd prvej inštancie vyhodnotil námietku premlčania uplatnenú žalovaným ako\nnedôvodnú a priznal žalobcovi ako nepremlčaný nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,5%\nročne zo sumy 350.000 Eur za obdobie od 6.12.2014 do 23.08.2016, t. j. v sume 57.117,12 Eur, v časti\npremlčaného úroku z omeškania, ktorý pripadá na deň 5.12.2014, t. j. v časti o zaplatenie 91,09 Eur ako\ndennej sadzby úroku z omeškania žalobu zamietol s poukazom na § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka.\n10. Nárok na náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 v spojení s § 262\nods. 1 CSP tak, že za úspech žalobcu považoval sumu 57.117,12 Eur (93% predmetu sporu), neúspech\n(7%) sumu 4.247,95 Eur v zastavenej časti pre prekážku res iudicata a sumu 91,09 Eur, v ktorej žalobu\nzamietol. Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania 86% (93% - 7%).\n11. Proti výroku II. a výroku IV. tohto rozsudku podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa § 365 ods.\n1 písm. a/, písm. h/, písm. e/, písm. d/ CSP. Žalovaný odvolacím návrhom navrhuje, aby odvolací súd\nnapadnutý rozsudok zrušil a konanie zastavil alebo zmenil tak, že žalobu zamietne a v oboch prípadoch\nprizná žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že rozsudok bol\nvydaný bez splnenia procesných podmienok, súd prvej inštancie napriek existencii tzv. negatívnej\nprocesnej podmienky prekážky rozsúdenej veci v zmysle § 161 ods. 2 CSP konanie nezastavil, ale\nžalobe v prevažnej časti vyhovel. Žalovaný odkazuje na uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2009 sp.\nzn. 5Cdo/120/2009. Žalobca si uplatnil voči žalovanému peňažný nárok z rovnakého právneho titulu,\nako si uplatnil v právoplatne skončenom rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom\nSlovenskej bankovej asociácie pod sp. zn. 1/2017-6, ktorý odvodzuje od údajne protiprávneho konania\nžalovaného, ktorého sa mal dopustiť tým, že údajne v rozpore s § 11 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z.\nz. nevrátil žalovanému včas sumu tzv. neautorizovanej platobnej operácie vo výške 350.000 Eur, ktorú\nzrealizoval z účtu žalobcu v prospech doposiaľ nestotožnenej osoby dňa 30.04.2013, napriek tomu,\nže mu z rovnakého právneho titulu už rozhodcovský súd právoplatným rozhodcovským rozsudkom zo\ndňa 24.10.2018 priznal voči žalovanému nárok na náhradu škody vo výške 350.000 Eur s úrokom z\nomeškania vo výške 9% ročne a žalovaný žalobcovi prisúdené plnenie uhradil dňa 03.12.2018. Žalobca\nsa v prebiehajúcom konaní domáha akéhosi „doplatenia“ časti úrokov z omeškania, ktoré si vlastným\nzavinením neuplatnil v rozhodcovskom konaní.\n13. Podľa žalovaného žalovaný nárok je nutné považovať za domnelý (neexistentný), nakoľko úhradou\nsumy 421.543,84 Eur zanikli všetky (teda aj potenciálne) právne nároky, ktoré mal žalobca voči\nžalovanému. Žalovaný poukazuje na bod 16.3. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej\ninštancie v súvislosti s posudzovaním prekážky rei iudicatae poukázal na závery judikátu NS SR č. R\n5/2000 a uviedol, že veriteľ (žalobca) si môže žalobou uplatniť úroky z omeškania aj v menšom rozsahu,\nnež vyplýva z právnej úpravy (§ 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 nariadenia vlády SR\nč. 21/2013 Z. z.), po ich právoplatnom priznaní si však nemôže uplatňovať nárok na doplatenie úroku\nz omeškania do najvyššej zákonom stanovenej sadzby v ďalšom konaní pre prekážku rei iudicatae.\nŽalovanému nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie neaplikoval závery vyslovené v judikáte R 5/2000\nna celý žalobou uplatnený peňažný nárok (predstavujúci zjavne neprípustný pokus získať „doplatenie“\ndokonca premlčaných úrokov z omeškania zaniknutej pohľadávky), ale výlučne na nárok na zaplatenie\núroku z omeškania za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018.\n14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že súd prvej inštancie\npriznal žalobcovi premlčaný nárok. Uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vznikol súčasne\nso vznikom práva žalobcu na zjednanie nápravy neautorizovanej platobnej operácie v zmysle § 9 zákona\no platobných službách najskôr dňa 8.5.2013. S ohľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 1Cdo 157/2009 zo dňa 29.06.2010 je nárok uplynutím premlčacej lehoty v celku premlčaný z pohľadu\nObčianskeho aj Obchodného zákonníka. Povinnosť platiť úroky z omeškania (v zmysle rozsudku sp. zn.\n1Cdo 157/2009, resp. rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/57/2012 zo dňa 18.9.2013)\nnevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale vždy jednorazovo, a to v deň, v\nktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku. Už týmto dňom začína u tohto práva\nplynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právom na úroky z omeškania premlčí ako celok. K premlčaniu\nžalobou uplatneného nároku muselo v zmysle § 101 Obč. zákonníka dôjsť už v roku 2016 po troch\n\nrokoch odo dňa, kedy sa žalovaný mohol (najskôr) dostať do omeškania s povinnosťou vrátiť žalobcovi\nv zmysle § 9 zákona o platobných službách sumu neautorizovanej platobnej operácie. Žalovaný právny\nnázor súdu prvej inštancie, vylučujúci aplikáciu oboch spomenutých rozsudkov považuje za nesprávny,\nnakoľko rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/57/2012 vo vzťahu k otázke momentu\nvzniku nároku na zaplatenie úrokov z omeškania formuluje všeobecne platné a aplikovateľné závery\nuplatniteľné na verejnoprávne aj na súkromnoprávne vzťahy a pre aplikovateľnosť záverov rozsudku\nsp. zn. 1Cdo 157/2009 je irelevantné, že najvyšší súd posudzoval premlčanie úrokov z omeškania podľa\nObčianskeho zákonníka a podľa žalovaného sa na žalobou uplatnený nárok mala použiť táto úprava.\n15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že súd prvej inštancie\nna posúdenie premlčania aplikoval nesprávny právny režim upravený Obchodným zákonníkom. Pokiaľ\nby aj súd prvej inštancie vychádzal (hoc nesprávne) z právneho názoru, že nárok na zaplatenie\núrokov z omeškania vzniká za každý deň omeškania samostatne, bol povinný zamietnuť žalobu v časti\nzaplatenia úrokov z omeškania za obdobie presahujúce tri roky spätne odo dňa podania žaloby (z dôvodu\npremlčania) a zaplatenia úrokov z omeškania presahujúcich sadzbu 5,5% ročne. Žalobca opiera nárok\nna zaplatenie úrokov z omeškania z istiny 350.000 Eur od údajného protiprávneho konania žalovaného,\nktoré malo spočívať v nedodržaní povinnosti uloženej v § 9 v spojení s naň nadväzujúcim § 11 ods. 1\nzákona o platobných službách. Právny základ nároku má teda mimozmluvný/zodpovednostný charakter,\nnie záväzkový charakter, na ktorý aplikujúc § 98 ods. 9 zákona o platobných službách odkazuje v\nbode 6.3. odôvodnenia prvoinštančný súd. Podľa žalovaného mali posudzovať v režime Občianskeho\nzákonníka predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti označenej\nžalobcom, dĺžku premlčacích lehôt, ktoré sa vzťahujú k právnemu nároku žalobcu na zaplatenie úroku\nz omeškania zo včas neuhradenej náhrady škody a výšku úrokov z omeškania, t.j. § 101 ods. 1\nObčianskeho zákonníka, § 517 ods. 2 Obč. zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb.\n(5,5%). Žalobcom uplatnený nárok na úhradu úroku z omeškania za obdobie od 5.12.2014 do 4.12.2014\nje v zmysle § 101 ods. 1 Obč. zákonníka premlčaný, nárok na akýkoľvek úrok z omeškania za obdobie\nod 24.08.2016 do 01.12.2018 zanikol dňa 03.12.2018, keď žalovaný uhradil žalobcovi dlžné plnenie.\n16. Žalovaný ďalej naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ a h/ CSP vidí v tom, že\nsúd prvej inštancie v rozpore s platným právnym poriadkom vychádzal\nz predpokladu, že je viazaný právnym posúdením rozhodcovského súdu vysloveným\nv odôvodnení rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie nevykonal žiadny dôkaz,\nna ktorého základe by mohol ustáliť existenciu právneho základu nároku (zodpovednosti žalovaného\nza porušenie § 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách), bez riadneho zdôvodnenia\nzamietol návrh oboch strán na pripojenie spisu vedeného rozhodcovským súdom a na pojednávaní\nvo veci dňa 24.11.2022 vyslovil, že sa vo vzťahu k otázke vzniku zodpovednosti žalovaného za ujmu\nspôsobenú žalobcovi porušením § 9 a 11 ods. 1 zákona o platobných službách nemôže odchýliť od\nprávneho názoru vysloveného v odôvodnení rozhodcovského rozsudku, čím sa dopustil nesprávneho\nprávneho posúdenia otázky viazanosti odôvodnením rozhodcovského rozsudku v rozpore s § 193 a §\n228 CSP a vo veci rozhodol bez vykonania relevantných dôkazov spôsobilých priniesť ďalšie relevantné\nskutkové zistenia. V zmysle § 228 CSP môže ako jediná časť rozsudku nadobudnúť právoplatnosť a\nzáväznosť výlučne výrok, rozhodcovský rozsudok (konštatujúci zodpovednosť žalovaného za porušenie\n§ 9 zákona o platobných službách) nepredstavuje ani jedno z rozhodnutí, ktorými by bol súd prvej\ninštancie (respektíve akýkoľvek všeobecný súd) pri svojom rozhodovaní viazaný. Podľa žalovaného\nneexistuje právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré by vo výroku konštatovalo, že žalovaný sa dopustil\nakéhokoľvek porušenia zákona o platobných službách. Žalobca právny základ žalobou uplatneného\nnároku na zaplatenie úrokov z omeškania len tvrdil, avšak nepreukázal, že žalovaný akýmkoľvek svojím\nkonaním či nekonaním porušil § 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách.\n17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný odôvodňuje tiež tým,\nže žalobcovi nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania, súd prvej inštancie neaplikoval § 257\nCSP napriek danosti dôvodov osobitného zreteľa nepriznať žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu\ntrov konania. Celé konanie bolo podľa žalovaného výlučne dôsledkom zanedbania povinnosti žalobcu\nuplatniť riadne a včas v rozhodcovskom konaní všetky svoje nároky.\n18. Žalovaný napokon odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odôvodňuje arbitrárnosťou\na nepreskúmateľnosťou rozsudku. Odôvodenie napadnutého rozsudku nedáva odpoveď, na základe\nakých skutočností súd prvej inštancie neaplikoval právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v\n\njudikáte R 5/2000 na celý žalobou uplatnený nárok, ale výlučne na nárok za obdobie od 24.08.2016 do\n30.11.2018. Z odôvodnenia nie je zrejmé, prečo by sa mal moment/spôsob vzniku nároku na zaplatenie\núrokov z omeškania posudzovať inak v rámci súkromnoprávnych a verejnoprávnych vzťahoch, inak\npri aplikácii obchodnoprávnej a občianskoprávnej úpravy a prečo súd zamietol návrh strán sporu na\npripojenie spisu vedeného v rozhodcovskom konaní.\n19. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, odvolanie žalovaného považuje v celom rozsahu za\nnedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie\nv napadnutej časti potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov\nodvolacieho konania v rozsahu 100%. Podľa žalobcu sa s námietkou prekážky už rozhodnutej veci\nkonajúci súd vysporiadal dostatočne, vrátane riadneho odôvodnenia svojich záverov. Zo žiadneho\nustanovenia právneho poriadku nevyplýva, že by bol žalobca povinný uplatniť celý nárok v jednom\njedinom konaní, resp. že by sa vylučovala možnosť čiastočného uplatnenia nároku. Súd prvej inštancie\nsa vysporiadal a odôvodnil, prečo v časti nároku konanie zastavil pre prekážku rozhodnutej veci a\nv časti túto nepovažoval za danú, pričom odlišnosť vyplynula práve z časového rozlíšenia obdobia,\nktorého sa nároky týkali. Žalobca má za to, že konajúci súd správne posúdil otázku premlčania a\nargumentácia žalovaného režimom Občianskeho zákonníka je nedôvodná v celom rozsahu. V kontexte\nvzťahov medzi žalobcom a žalovaným išlo jednoznačne o nároky medzi podnikateľmi pri výkone ich\npodnikateľskej činnosti, úprava premlčania v Obchodnom zákonníku je komplexná a argumentácia\nrežimom premlčania podľa Občianskeho zákonníka nie je dôvodná. Pokiaľ ide o údajné premlčanie\nnároku na úroky z omeškania ako celku, žalovaným prezentovaná judikatúra sa týkala situácie, kedy\ndošlo k premlčaniu istiny, v tomto prípade však bola istina uhradená. Žalobca za nedôvodnú považuje aj\nnámietku údajného nevykonania dôkazov, o. i. nepripojenie spisu z rozhodcovského konania, či údajné\nneskúmanie, či skutočne došlo zo strany žalovaného v minulosti k porušeniu povinností, ktoré by vyústili\ndo vzniku nárokov žalobcu (v konaní uplatňovaná časť úrokov z omeškania). Konajúci súd podľa žalobcu\npostupoval správne a v súlade s právnym poriadkom. Žalobca v podanej žalobe neodkazoval len na\nvydaný rozhodcovský rozsudok, ale uviedol a detailne popísal rozhodujúce skutkové aj právne okolnosti,\nvrátane toho, kedy došlo k omeškaniu, s akým plnením a s akými dôsledkami. Žalovaný nenamietal, že\nby k týmto skutočnostiam došlo ani že by závery a zistenia z rozhodcovského konania neboli pravdivé. V\nodpore namietol prekážku rozhodnutej veci a premlčaného nároku, pričom argumentáciu spočívajúcu v\npolemike (ne)viazanosti rozhodcovským rozsudkom začal prezentovať až v závere konania. K námietke\nexistencie dôvodov osobitného zreteľa v časti rozhodnutia o náhrade trov konania podľa žalobcu nebolo\npreukázané, že by žalobca mal porušiť akúkoľvek povinnosť tým, že podal voči žalovanému aj túto\nžalobu (uplatňujúc časť nárokov na príslušenstvo pohľadávky). Nikoho nemožno nútiť aby využil vždy\niba jeden a výlučne nejaký konkrétny prostriedok uplatnenia svojich nárokov. Žalobca nesúhlasí ani\ns námietkou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, odôvodnenie rozhodnutia\npovažuje za logické, prehľadné a v súlade s výrokom.\n20. K vyjadreniu žalobcu doručil vyjadrenie žalovaný. Žalovaný vyčíta vyjadreniu žalobcu, že namiesto\nprávnej argumentácie k námietkam žalovaného prezentuje vo vyjadrení neodôvodnené tvrdenia\nkonštatujúce údajnú právnu perfektnosť rozsudku, čo zvýrazňuje, že nevedel nájsť argumenty\npodporujúce napadnutý rozsudok. „Mlčanie“ žalobcu podľa žalovaného podporuje námietku vnútornej\nprotirečivosti a logickej rozpornosti rozsudku založenej z veľkej časti na mylnej predstave o viazanosti\nsúdu prvej inštancie odôvodnením rozhodcovského rozsudku, ktorú súd prvej inštancie aplikoval\nnavyše selektívne, keď sa neodôvodnene cítil byť viazaný právnym posúdením rozhodcovského\nsúdu v odôvodnení rozhodcovského rozsudku v tej časti, ktorá sa týkala právnej kvalifikácie postupu\nžalovaného pri vrátení peňažnej čiastky žalobcovi (ktorá mala byť prevodom neautorizovanej operácie),\nna druhej strane znova preskúmal správnosť určenia výšky a premlčania úroku z omeškania, ktorú\nrealizoval rozhodcovský súd (teda správnosť vyriešenia rovnakej právnej otázky, akou bolo aj vyššie\nspomenuté posúdenie údajnej protiprávnosti konania žalovaného pri vrátení peňažnej čiastky, ktorá\nmala byť prevodom neautorizovanej operácie). Ako absurdné žalovaný vyhodnotil tvrdenie žalobcu, že\nnespochybnil pravdivosť záverov a zistení, ktoré sú obsahom odôvodnenia rozhodcovského rozsudku.\nŽalovaný od začiatku konania poukazuje na nesprávnosť právneho posúdenia rozhodcovským súdom\nv rozhodcovskom rozsudku, ale najmä na nedôvodnosť žaloby v tomto (nie v rozhodcovskom)\nsúdnom konaní, kontinuálne poukazuje na zjavnú absenciu akéhokoľvek jej právneho základu, ktorého\nexistenciu bol na základe dôkazov navrhnutých žalobcom povinný posúdiť súd prvej inštancie, ktorý\nsám skutkový a právny základ žaloby neposúdil a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania sa spoľahol\nna právne posúdenie dokazovania vykonané rozhodcovským súdom. Súd prvej inštancie bez ďalšieho\n\nprevzal právne závery rozhodcovského súdu vyslovené v rozhodcovskom rozsudku bez tohto, aby mu\n(okrem samotného rozsudku) bola žalobcom priložená akákoľvek iná časť, či dôkaz tvoriaci obsah\nrozhodcovského spisu.\n21. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Odvolací súd konštatuje, že odvolacia duplika\nžalobcu vo vzťahu k posúdeniu odvolania žalovaného neobsahuje argumentáciu nad rámec obsahu\njeho vyjadrenia k odvolaniu. Žalobca nepovažuje za dôvodnú námietku odvolateľa o údajnom\n„mlčaní“ na žalovaným podané odvolanie, čo sa žalovaný snaží prezentovať ako podporu jeho\nodvolacej argumentácie. Podľa žalobcu je povinnosťou a bremenom žalovaného, aby obhájil odvolaciu\nargumentáciu aj v prípade, ak by žalobca vôbec nevyužil právo reakcie. Žalobca reagoval na konkrétnu\nargumentáciu žalovaného, zdôraznil, že konanie bolo vedené v súlade so zákonom práve aj s\nprihliadnutím na to, čo strany sporu v konaní tvrdili a dokazovali. Pokiaľ ide o zisťovanie skutkového\nstavu súdom prvej inštancie, žalobca opakovane zdôraznil, že žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia v\nžalobe, pokiaľ ide o pôvod nároku, priebeh a závery rozhodcovského konania, existenciu omeškania,\nmoment vzniku omeškania, súd prvej inštancie preto nemusel dokazovať nesporné skutočnosti. Konajúci\nsúd sa správne, jasne, zreteľne a preskúmateľne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami\npotrebnými pre zistenie skutkového stavu tak, že mohol pristúpiť k právnemu posúdeniu a jeho postupu\nnemožno vytknúť pochybenia.\n22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379\na § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania,\npričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej\ntabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho\nvyhlásením dňa 04.04.2025. Po oboznámení sa s obsahom predloženého spisu súdu prvej inštancie\ndospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\n23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n24. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n25. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie\nsprávne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, aké skutočnosti mal za preukázané,\ndôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky a vysporiadal sa so všetkými\npodstatnými argumentami sporových strán. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia a podrobnostiach naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia k\npodstatným tvrdeniam uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné:\n26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že napadnutý rozsudok\nbol vydaný napriek existencii prekážky rozsúdenej veci právoplatným rozsudkom rozhodcovského\nsúdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. 1/2017-6 zo dňa 24.10.2018, pričom pri posúdení\nprekážky res iudicata odkazuje na uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2009 sp. zn. 5Cdo/120/2009.\nOdvolací súd námietku žalovaného považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil\npodmienky konania vo vzťahu k prekážke rozhodnutej veci a riadne preskúmal predmet rozhodovania\nrozhodcovského súdu v rozsudku sp. zn. 1/2017-6 zo dňa 24.10.2018. Súd prvej inštancie riadne posúdil\nuplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania, vychádzajúc pritom z posúdenia charakteru právneho\nvzťahu medzi stranami ako vzťahu obchodnoprávneho a z ustálenej judikatúry (viď. bližšie ods. 28.\nodôvodnenia tohto odvolacieho rozhodnutia a ods. 24 a 25 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia),\nv zmysle ktorej je potrebné považovať úrok z omeškania ako nárok z omeškania, ktorý vzniká za\nkaždý deň omeškania samostatne na dennej báze, na tomto právnom posúdení následne správne\npostavil posúdenie prekážky právoplatne rozhodnutej veci rozhodcovským rozsudkom. Odvolací súd sa\nstotožňuje so súdom prvej inštancie, že pre posúdenie existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci\nnie je určujúca konkrétna výška uplatneného úroku z omeškania, ale posúdenie nároku na zaplatenie\núroku z omeškania za určité obdobie. Súd prvej inštancie tiež správne vyhodnotil, za aké obdobie\nbolo o nároku na zaplatenie úroku z omeškania už právoplatne rozhodnuté (odvolací súd odkazuje\n\nodvolateľa na ods. 10 až 17, najmä však ods. 13 až 17 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s\nktorými sa stotožňuje) a ustálil nárok, o ktorom rozhodcovský súd nekonal a nerozhodoval (úrok z\nomeškania od 05.12.2024 do 23.08.2016, ako vyplýva z ods. 18 odôvodnenia). Odvolanie žalovaného\nz dôvodu nesplnenia podmienok konania (§ 365 ods. 1 písm. a/ CSP), konkrétne existencie prekážky\nveci právoplatne rozsúdenej, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, keď súd prvej inštancie správne\nustálil predmet konania, ktorý prekážkou rozhodnutej veci postihnutý bol a správne len v tejto časti\nkonanie zastavil. Súd prvej inštancie správne aplikoval rozhodnutie R 5/2000 vo vzťahu k posúdeniu\nexistencie prekážky rozhodnutej veci k nároku na úrok z omeškania za obdobie od 24.08.2016 do\n30.11.2018 (t.j. vo vzťahu k posudzovaniu procesnej prekážky, nie hmotnoprávneho posúdenia nároku,\nkde správne prihliadol vzhľadom na právne posúdenie vzťahu strán na relevantnú judikatúru vo veciach\nobchodných), keď dospel k záveru, že v prípade ak si veriteľ uplatňuje úrok z omeškania podľa §\n369 Obchodného zákonníka, právnou normou je kogentne stanovená iba horná hranica úrokov z\nomeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné a veriteľ môže od dlžníka uplatňovať úroky z omeškania\naj v menšom rozsahu, než ustanovuje citovaný právny predpis, po ich právoplatnom priznaní si však\nnemôže uplatňovať nárok na doplatenie úroku z omeškania do najvyššej zákonom stanovenej sadzby v\nďalšom konaní pre prekážku rei iudicatae (viď. ods. 16.2 a 16.3. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).\n27. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou, že súd prvej inštancie priznal neexistujúci nárok,\nnakoľko úhradou sumy 421.543,84 € zanikli všetky právne nároky, ktoré mal žalobca voči žalovanému.\nTouto úhradou žalovaný plnil len rozhodcovským rozsudkom priznanú pohľadávku na istine a\npríslušenstvo, úrok z omeškania v rozsahu uplatnenom rozhodcovskom konaní, t.j. úrok z omeškania za\nobdobie od 24.08.2016 do zaplatenia istiny 03.12.2018. Poskytnutie plnenia priznaného právoplatným\nrozhodnutím (rozhodcovským alebo súdnym) nemá za následok zánik všetkých právnych nárokov\nžalobcu voči žalovanému, ale len tých, ktoré zanikli týmto plnením. Odvolanie aj v tejto časti nie je\ndôvodné.\n28. Žalovaný ďalej namieta nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, a\nto nesprávne vyhodnotenie námietky premlčania v dôsledku toho, že súd prvej inštancie aplikoval\nnesprávny právny režim, keď mimozmluvný/zodpovednostný charakter právneho základu nároku\npriamo vylučuje možnosť, aby sa na vznik (a premlčanie) práva vzťahovala obchodnoprávna úprava.\nPredpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti označenej žalobcom,\ndĺžku premlčacích lehôt, ktoré sa vzťahujú k právnemu nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania\nzo včas neuhradenej náhrady škody a výšku úrokov z omeškania je podľa žalovaného potrebné\nposudzovať v režime Občianskeho zákonníka. Žalovaný argumentuje, že vzhľadom na závery rozsudku\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 157/2009 zo dňa 29.06.2010 ako aj rozsudku Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 2Sžf/57/2012 zo dňa 18.09.2013, povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká samostatne za\nkaždý deň omeškania, ale vždy jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením\ntohto záväzku a už týmto dňom začína plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo na úroky\nz omeškania premlčí ako celok, preto uzavrel, že k premlčaniu žalobou uplatneného nároku muselo\nv zmysle § 101 Občianskeho zákonníka dôjsť už v roku 2016 po troch rokoch odo dňa, kedy sa\nžalovaný mohol (najskôr) dostať do omeškania s povinnosťou vrátiť žalobcovi v zmysle § 9 zákona o\nplatobných službách sumu neautorizovanej platobnej operácie (teda odo dňa 08.05.2013). Odvolacia\nnámietka žalovaného nie je dôvodná. Nárok žalobcu na zaplatenie istiny 350.000 Eur bol nárokom,\nktorý má právny základ v § 9, § 11 ods. 1 zák. č. 492/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase\n(žalovaný zrealizoval neautorizovanú platobnú operáciu z bežného účtu žalobcu dňa 30.04.2013), podľa\n§ 98 ods. 9 zák. č. 492/2009 Z. z. na záväzkové právne vzťahy vzniknuté na základe tohto zákona\nsa vzťahujú všeobecné predpisy o obchodných záväzkových vzťahoch. Záväzkový vzťah zo zmluvy o\nbežnom účte uzatvorenej medzi stranami je tak vzhľadom na § 98 ods. 9 zák. č. 492/2009 Z. z., ako aj\n§ 261 Obchodného zákonníka vzťahom obchodno-záväzkovým. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym\nposúdením charakteru právneho vzťahu strán sporu súdom prvej inštancie, ktorý potom správne v\nrežime Obchodného zákonníka posudzoval uplatnenú námietku premlčania, dĺžku premlčacej lehoty\n4 roky (§ 387 a nasl. Obchodného zákonníka), ako aj samotný nárok na úrok z omeškania, vrátane\nvýšky úroku. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu, stotožňujúceho sa nielen s právnym názorom\nsúdu prvej inštancie, ale najmä s doterajšou ustálenou a jednotnou judikatúrou, v prípade úrokov z\nomeškania ide o právo, ktoré vzniká a premlčuje sa za každý deň samostatne a nemusí byť uplatnené\nza celé obdobie omeškania. Úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou\nškody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou, preto právo na ich zaplatenie vzniká za každý\ndeň omeškania. Úroky z omeškania sú samostatným právom, ktoré sa samostatne premlčuje (viď napr.\n\nrozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 319/99, ZSP 33/2000, alebo tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 2Obdo 36/2010, sp. zn. 2Obdo 23/2012, ako aj ďalšie, ktoré uvádza súd prvej inštancie v ods. 24\na 25 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Odvolací súd v súlade s ustálenou judikatúrou, od ktorej\nnenašiel dôvod sa ani v tejto veci odkloniť, zastáva názor, že úroky sa premlčujú samostatne, teda pri\nsamostatnom premlčaní sa vychádza z toho, že úroky sa nepremlčujú spolu s hlavnou pohľadávkou, ale\nsamostatne, v štvorročnej premlčacej lehote podľa Obchodného zákonníka. Pokiaľ žalovaný poukazuje\nna rozhodnutie NS SR spis. zn. 1Cdo/157/2009, odvolací súd sa nestotožňuje s aplikáciou jeho záverov\nna posudzovanú vec, a to už aj z dôvodu, že východiskom rozhodnutia je, že dôjde k premlčaniu\nhlavného právneho vzťahu, v prejednávanej veci však neprišlo k premlčaniu istiny, táto bola právoplatne\npriznaná a žalovaným zaplatená dňa 03.12.2018. Námietka žalovaného, že k premlčaniu žalobou\nuplatneného nároku na úrok z omeškania muselo v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka dôjsť už v roku\n2016, po troch rokoch odo dňa, kedy sa žalovaný mohol (najskôr) dostať do omeškania s povinnosťou\nvrátiť žalobcovi v zmysle § 9 zákona o platobných službách sumu neautorizovanej platobnej operácie,\nje nedôvodná. Okrem toho však povinnosť zaplatiť úroky z omeškania, ktoré sa stali splatnými, by trvala\naj po premlčaní hlavného záväzku.\n29. Nárok na úrok z omeškania za ďalšie obdobie žalovaný uplatnil na Stálom rozhodcovskom súde\nSlovenskej bankovej asociácie dňa 5.12.2018, na všeobecnom súde podľa § 51 ods. 4 zákona o\nrozhodcovskom konaní v lehote troch mesiacov od zverejnenia oznámenia o jeho zrušení v Obchodnom\nvestníku č. 1/2019 dňa 2.1.2019 (lehota na podanie žaloby by uplynula 2.4.2019). Námietku premlčania\nnároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania za obdobie od 6.12.2014 do 23.08.2016, t. j. v sume\n57.117,12 Eur súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nedôvodnú (so zohľadnením spočívania\nplynutia premlčacej doby podľa § 402 v spojení s § 403 ods. 1 Obchodného zákonníka od 05.12.2018,\nkeď žalobca podal žalobu na rozhodcovskom súde a v konaní riadne pokračoval). Vo zvyšnej časti úroku\nz omeškania (5.12.2014), ktorá predstavuje kapitalizovanú 91,09 Eur žalovaným uplatnenú námietku\npremlčania v tejto časti vyhodnotil ako dôvodnú s poukazom na § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka a\nžalobu zamietol. Odvolací súd s poukazom na § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach odkazuje odvolateľa\nna podrobné vyhodnotenie námietky premlčania v ods. 26 až 28 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.\nAk teda príslušenstvo pohľadávky sleduje osud istiny, s úhradou ktorej je žalovaný v omeškaní, potom\nnemožno konštatovať premlčanie celého nároku žalobcu na úrok z omeškania len z dôvodu, že\npríslušenstvo žalobca v pôvodne podanej žalobe uplatnil za kratšie obdobie omeškania (t.j. v menšom\nrozsahu), ako by mu patrilo. Trvanie omeškania je potrebné, podľa názoru odvolacieho súdu, chápať a\nvykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť dlh (záväzok).\n30. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého\nrozsudku, ktorým odvolateľ odôvodňuje naplnenie odvolacieho dôvodu podľa\n§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP (existencia inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci). Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia však spadá pod odvolací dôvod podľa §\n365 písm. b/ CSP, t.j. nesprávny procesný postup, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; ani ten však\nodvolací súd z odvolateľom uvedených dôvodov nevyhodnotil ako naplnený. Súd prvej inštancie svoje\nrozhodnutie v súlade s § 220 CSP náležite odôvodnil, vhodne zvolil prehľadnú štruktúru odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia, ktorá umožňuje stranám oboznámiť sa s úvahami súdu prvej inštancie ku\nkaždej pre rozhodnutie podstatnej otázke. Odôvodnenie rozhodnutia dáva odpovede na rozhodujúce\notázky pre posúdenie veci, čo napokon vyplýva aj z podaného odvolania, keď odvolateľ v rámci\nodvolacích námietok viedol polemiku so závermi súdu prvej inštancie a nebola nijako obmedzená jeho\nmožnosť predostrieť svoje argumenty v odvolacom konaní. Odôvodnenie rozhodnutia je presvedčivé\na zrozumiteľné. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. R 2/2016) sa za nepreskúmateľné, porušujúce\nprávo na spravodlivý proces považuje len také rozhodnutie, ktorého odôvodnenie neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre meritórne rozhodnutie súdu, napr. pri absencii odôvodnenia, úplnej\nnelogickosti odôvodnenia a pod. Subjektívny nesúhlas žalovaného s odôvodnením nezakladá vadu\narbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo\núčastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením\ndôkazov (napr. IV.ÚS 252/04). Súd prvej inštancie v odôvodnení dáva jednoznačnú odpoveď, ako\naplikoval súd prvej inštancie rozhodnutie R 5/2000, a to vo vzťahu k posúdeniu existencie prekážky\nrozhodnutej veci vo vzťahu k nárokom na úrok z omeškania za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018,\nkeď aj graficky zvýraznil závery z judikátu R 5/2000, ktoré sa týkajú posúdenia prekážky rei iudicatae\n(t.j. procesných otázok) v prípade uplatnených úrokov z omeškania, ktoré je potrebné aplikovať aj\n\nna prípady, ak si veriteľ uplatňuje úrok z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka, kde sa\nstotožnil s tým, že právnou normou je kogentne stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania,\nktorej prekročenie nie je prípustné a veriteľ peňažnej pohľadávky môže od dlžníka, ktorý je v omeškaní\ns plnením peňažného dlhu, uplatňovať úroky z omeškania aj v menšom rozsahu, než ustanovuje\ncitovaný právny predpis. Po ich právoplatnom priznaní si však nemôže uplatňovať nárok na doplatenie\núroku z omeškania do najvyššej zákonom stanovenej sadzby v ďalšom konaní pre prekážku rei\niudicatae. Z odôvodnenia rozhodnutia tiež vyplývajú dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie neaplikoval\njudikatórne závery, týkajúce sa občianskoprávnej úpravy (v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/157/2009)\na administratívno-právneho vzťahu (v rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Sžf/57/2012) na posudzovanie\nhmotnoprávnych otázok, týkajúcich sa nároku na úrok z omeškania v obchodnoprávnom vzťahu, aj s\npríkladmým poukazom na závery rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu z 18.12.2017 sp. zn. 1VCdo/4/2017, z ktorého vyplýva, že by išlo o interpretáciu rôznych právnych\nnoriem.\n31. K odvolacej námietke nevykonania dokazovania pripojením rozhodcovského spisu, ktorá súvisí s\nďalšou odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal žiadny dôkaz, na ktorého\nzáklade by mohol ustáliť existenciu právneho základu nároku - zodpovednosti žalovaného za porušenie\n§ 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách (uplatnený dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.\ne/ CSP, nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností CSP),\nodvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dokazovanie v civilnom sporovom konaní prebieha vo\nviacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie.\nKým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne,\nktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav\nzákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania,\nsledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania. Postup súdu prvej inštancie bol správny a ním aj\nriadne odôvodnený, keďže o otázke porušenia právnej povinnosti žalovaného a o jeho povinnosti vrátiť\nžalobcovi sumu 350.000 Eur už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Vykonanie\ndokazovania spisom rozhodcovského súdu by bolo nadbytočné (keďže pre potreby rozhodnutia\npostačuje vychádzať z právoplatného rozsudku rozhodcovského súdu) a vykonanie takto navrhovaného\ndokazovania - za účelom skúmania existencie právneho základu nároku (zodpovednosti žalovaného za\nporušenie § 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách) by súčasne znamenalo porušenie\n§ 230 CSP a tiež § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, keď by súd v spore o zaplatenie príslušenstva\npohľadávky (úroku z omeškania) opätovne preskúmaval otázku nároku na istinu pohľadávky, o ktorej\nuž bolo právoplatne rozhodnuté.\n32. Žalovaný v tejto súvislosti namieta aj nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod podľa §\n365 ods. 1 písm. h/ CSP), keď mal súd prvej inštancie v rozpore s § 193 a § 228 CSP vychádzať\nz predpokladu, že je viazaný právnym posúdením rozhodcovského súdu vysloveným v odôvodnení\nrozhodcovského rozsudku. Podľa žalovaného žalobca právny základ nároku na zaplatenie úrokov z\nomeškania nepreukázal, nakoľko nepreukázal, že žalovaný akýmkoľvek konaním či nekonaním porušil\n§ 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách. Odvolací súd opätovne dáva do pozornosti\nodvolateľa, že o základe nároku bolo právoplatne rozhodnuté. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý\nuž nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako\nprávoplatný rozsudok súdu (§ 35 zák. č. 244/2002 Z. z.). Rozhodnutie vydané v rozhodcovskom\nkonaní má rovnako ako v prípade rozhodnutia všeobecného súdu účinky res iudicata, teda nemožno\nopätovne konať v tej istej veci, čo platí nielen pre opätovné prejednanie veci v rozhodcovskom konaní,\nale aj v konaní pred všeobecným súdom. Odvolací súd zdôrazňuje, že prekážka veci právoplatne\nrozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom\nkonaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak, teda i v takom prípade (ak by mal aj súd prvej\ninštancie odlišný názor na otázku zodpovednosti žalovaného za porušenie § 9 zákona o platobných\nslužbách) nie je súd prvej inštancie oprávnený preskúmavať rovnaký skutkový dej (skutok), ako skúmal\nStály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie v meritórne právoplatne skončenom konaní sp.\nzn. 1/2017 (rozsudkom č. k. 1/2017 - 6 zo dňa 24.10.2018).\n33. Odvolanie voči výroku IV. napadnutého rozsudku z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný\nodôvodňuje tým, že súd prvej inštancie neaplikoval § 257 CSP napriek danosti dôvodov osobitného\nzreteľa a žalobcovi nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania. Podľa žalovaného celé konanie\nbolo výlučne dôsledkom zanedbania povinnosti žalobcu uplatniť riadne a včas v rozhodcovskom konaní\n\nvšetky svoje nároky. Odvolací súd k argumentácii odvolateľa uvádza, že ustanovenie § 257 CSP\npredstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti\nza zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP) aplikovateľnú len vo výnimočných prípadoch. Ustanovenia § 257 CSP\nzakladá moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky aplikácie právnych noriem, upravujúcich\nnáhradu trov konania, vychádzajúcich zo zásady úspechu vo veci alebo zásady procesnej zodpovednosti\nza zavinenie, ak okolnosti posudzovanej veci alebo okolnosti na strane účastníkov konania sú natoľko\nvýnimočné, že na nich je potrebné brať zreteľ pri rozhodovaní o povinnosti strany nahradiť trovy\nkonania protistrany. Jeho aplikácia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a\nvždy musí mať výnimočný charakter a musí sa vykladať reštriktívne. Súd je povinný skúmať, či v\nprejednávanej veci existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri\nstanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady\ntrov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a\nnesmie odporovať dobrým mravom. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k\nurčitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, tento dôvod je daný charakterom konania alebo\ncharakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na\nponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody (viď. Nález Ústavného súdu SR, spis. zn. III. ÚS\n638/2016). Výnimočné okolnosti týkajúce sa strany odvolateľ netvrdil, z obsahu spisu však nevyplývajú\nžiadne jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie pomernej náhrady\ntrov konania úspešnejšiemu žalobcovi. Odvolací súd znova zdôrazňuje, že ustanovenie § 257\nCSP je potrebné vykladať reštriktívne. Odvolateľ odôvodňuje existenciu dôvodov pre rozhodnutie o\nnáhrade trov konania podľa § 257 CSP fakticky tým, že žalobca mal zanedbať povinnosť uplatniť\nv rozhodcovskom konaní všetky svoje nároky. Odvolací súd konštatuje, že právo na súdnu ochranu\nnie je obmedzené povinnosťou domáhať sa všetkých nárokov v jednom konaní a realizácia tohto\npráva veriteľom uplatnením príslušenstva pohľadávky v samostatnom konaní nepredstavuje žiadnu\nvýnimočnosť okolností danej veci ani procesnej situácie, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov\nkonania. Ak teda žalobca dôvodne hájil svoje právo pred súdom, hoc aj uplatňujúc nároky vo viacerých\nkonaniach, v jeho postupe nemožno vidieť také okolnosti, ktoré by dali dôvod na uplatnenie výnimky pre\nrozhodovanie o trovách konania podľa § 257 CSP. Odvolanie žalovaného voči výroku IV. rozhodnutia\nodvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.\n34. Odvolací súd tak sumárne konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také vecne a\nprávne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci, ale\nv zásade zopakoval argumentáciu prezentovanú v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa\nvšak tento dôsledne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd dospel k záveru,\nže rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom s poukazom na § 387 ods. 2 CSP\nv podrobnostiach odkazuje odvolateľa na jeho odôvodnenie, s ktorým sa stotožňuje. Z toho dôvodu\nviazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnuté rozhodnutie v odvolaním dotknutých\nvýrokoch II. a IV. v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.\n35. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj\nna odvolacie konanie.\n36. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n37. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd\nv rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\n38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1\nv spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací\nsúd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške\ntrov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným\nuznesením.\n39. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii.\nAk bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v\nrozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26Cb/78/2019", "guid": "b97cbe6b-e9c4-4592-a408-2889ee6a0080:994216b7-ac6b-48da-97b4-7041cc702b44", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f99a4182-ad3e-4528-ba3b-3f993b006ce8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.638.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 638/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 638/2016 z 21. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-21", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.638.2016.1"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "63072470-ad23-411f-beef-d9b5e5517efd:6c74ebc3-367b-4cae-a2bc-f6991595602d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1211218651.2", "spisova_znacka": "5Cdo/24/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/24/2018 z 10. 12. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-12-10", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1211218651.2"}, {"guid": "09918de9-52ae-446e-9a78-19438171de7b:30f055d6-ee1b-4fba-9ef5-ef6a1b4a173d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1244218651.2", "spisova_znacka": "1VCdo/4/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/4/2017 z 17. 12. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-12-17", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1244218651.2"}, {"guid": "b97cbe6b-e9c4-4592-a408-2889ee6a0080:994216b7-ac6b-48da-97b4-7041cc702b44", "ecli": null, "spisova_znacka": "26Cb/78/2019", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 26Cb/78/2019 z 21. 2. 2020", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b97cbe6b-e9c4-4592-a408-2889ee6a0080:994216b7-ac6b-48da-97b4-7041cc702b44"}], "citovane_v": []}